Akcia Klenová

Na Klenovú

nedeľa 31.1.2021

Zo dna kanvice stúpajú prvé bublinky, ich počet prudko rastie, tiché šumenie sa mení na tlmený hukot. Priestor plní dych pary, spod vrchnáka termosky visia papieriky čajových vrecúšok, vyumývané jabĺčka osychajú na servítke. Kontrolujem (len vizuálne, som vodič) obsah ploskačky, plním ruksak potrebnými drobnosťami (nožík, čelovka, doklady… na čo som ešte zabudol?), najvyšší čas sa obliekať, odchádzam. Červené svetlá vypaľujú do sietnice bolestivú ranu, (aj ja) dupem na brzdu, predstavy okamžite miznú. Kŕčovito zvieram volant, pred očami mám jednoliatu sivú stenu, obloha zostúpila k zemi, skryla krajinu, vymazala detaily. Hrebeň hôr akoby neexistoval, výlet sa nekoná (stretnutie s Braňom som zrušil), som na ceste do práce. Zas na mňa padá ťažká deka, nechce sa mi nič, chcel by som byť niekým iným, niekde inde, zmiznúť preč, von zo seba. Rádio ševelí vlastné príbehy, dnes je presne 24 rokov čo sa vzniesol za holubmi pán Bohumil, ďalej sa nesústredím, už nič nevnímam, veď je to len kulisa, vypĺňa duté prázdno kabíny (a hlavy). Zrazu… cez hrubnúci záves melanchólie (začínajúcej depresie) preniká jemná melódia  „Just a perfect day, drink sangria in the park, and then later, when it gets dark, we go home…“. Dobre mierená rana priamo medzi oči ma vracia späť, tá nedeľa bola naozaj skvelá (Lou má pravdu).

Koniec mesiaca je už na dosah (ale nám to letí!), ako ďalej, čo si vymyslím, kam sa vyberiem tentokrát? Stále len v rámci okresu, už my z toho začína… , nevadí, veď aj u nás je krásne, ku šťastiu nepotrebujem zasnežené pláne (gýč!), vysoké kopce (prestaňte sa predvádzať!), kávičku na hrebeni (opakujete sa!), vysokohorskí makači, už ste sa niekedy pozerali na hrad z Hoštáckej hôrky? – no vidíte!

Rozmazávam hranice okresu, nebudeme predsa malicherní, netreba bazírovať na detailoch. V nedeľu sa pôjdem prejsť z Dobrej Vody, po už známych cestičkách, nie som Krištof Kolumbus, nemusím stále objavovať niečo nové. Hodím to na (virtuálny) papier, pošlem kamarátom, možno aspoň úchytkom zazriem známu tvár, prehodíme pár slov, štrngneme si, tie messangerové a mailové kontakty mi už lezú krkom, predsa len, som ešte stará škola…

Ťažké ráno, tvrdé vstávanie, kedy som sa v nedeľu naposledy vyvaľoval dosýta v posteli, nemal nič na práci, veď ani neviem či ešte poobede dávajú Poirota (sladké driemoty!)? A dnes obzvlášť – nebudem sa hrať na hrdinu, auto nechám v okrese (presne na jeho hranici), ten kúsok k susedom prejdem peši, srnky ma kontrolovať nebudú – potrebujem minimálne hodinku navyše.

Skoré prípravy si odhryzli svoje sústo, zo dňa tak kúsok ubudol, čas nevrátim, oproti plánu samozrejme meškám. Noc sa sťahuje na bájne ostrovy blažených, deň postupne rozsvecuje krajinu prítomnosti. Pod kolesami auta spieva cesta svoje ranné blues, za poslednými chalupami Chtelnice však začína poriadny rock&roll. Poobedný dážď, nočný mráz a ranná asfaltka v odľahlom údolí… idem viac na dvojke ako na trojke, snažím sa neskončiť v priekope, na pomoc by som čakal dlho, veď kto by sa sem trepal tak skoro ráno, aj peši by som tam bol skôr…

Konečne! Vítek, sem sa (dúfam) poobede vrátime. Spolucestujúca vybieha rezko prvá, ja sa chvíľku motám, kontrolujem dvere, každý zips, všetky vrecká, fotím. Chodník mierne stúpa briežkom ponad bývalé rekreačné zariadenie (pri pohľade naň ma vždy premkne…, ale to je na samostatný text), mám čo dobiehať, aspoň sa zohrejem. Vydal som sa na cestu, na sivú cestu.

Deň pevne zovrel kormidlo lode zvanej PoslednýJanuár, prikázal zdvihnúť kotvu, provu otočiť do prúdu času. Krajina sa ešte len prebúdza, je tichá, prázdna, ustrnutá bez známky akéhokoľvek pohybu, šedá. Navonok nevýrazná, nie však nevyhnutne smutná, naoko pustá, ale nie bezpodmienečne nenaplnená, zatiaľ iba nepopísaná príbehmi. Sivá. Môže sa stať čiernou. Alebo bielou. Prebúdzajúce sa zore ju však napĺňajú prísľubmi.

Z lesa sa vynárame pri Juríčkovej jame (nekonečné množstvo informácií odpočíva zachytené v pavučine Siete), malej lúčke, z ktorej možno odbočiť k novoobjavenému utajenému klenotu, Malým Skalkám. Tie však v tomto okamžiku nechávame nepovšimnuté, svižne pokračujeme ďalej. Biele fliačky snehu mozaikovite pokrývajú na kameň zmrznuté hnedé klzisko. Ďakujem nočnému mrazu (aká krátka je ľudská pamäť, ako rýchlo meníme názor), podmáčané trávy by dokázali hneď zrána preveriť naše odhodlanie.

Len jedinou fotografiou zavadím o svahy Bachárky, nesnažím sa pohľadom oslobodiť z hradby stromov bralá Hrubých Skaliek – čas letí, galopom cvála v ústrety novým zážitkom, snažíme sa dohnať stratené minúty. Márne, pozdě bycha honiti…

Mám rád túto cestu na Dobrú Vodu, vlní sa krajinou, kľukatí po lúkach a poliach. Je fotogenická. Stačí len na sekundu zastať, zhlboka sa nadýchnuť, porozhliadnuť. Drobná postava na horizonte stúpania, stotina sekundy zamrzla v priestore. Ranný mráz obaľuje šípkový ker. Kríž dohliada na pokoj pútnika. Vŕšky v pozadí. Je priskoro, deň sa len prebúdza, ešte nemajú svoje mená.

Vstupujeme medzi prvé domy, sme na Dobrej Vode. Ulica je prázdna, len štekot strážcu dvora ruší ticho nedeľného rána, víta votrelcov. Na námestí pred kostolom je už rušno, prísľub krásneho dňa vylákal do prírody skupinku turistov, netrvá dlho (len jeden na uvítanie, jednu do archívu) a dlhý rad sa hadí povedľa kostola, pri pranieri sa vetví, za prameniskom opäť zlieva, ako hlučná riava preteká uličkami driemajúcej obce, derie sa nahor, do hôr. Sivá bledne.

Heeej vy tam vpredu, odbočujeme! V družnej debate beží chodník pod nohami rýchlejšie, sekundy sa prudšie derú cez úzke hrdlo prítomnosti, ani sa nenazdáme a sme niekde inde (možno až na Brezovej), treba dávať pozor, vychutnať si krásne chvíle, zvoľniť. Túto príležitosť nám ihneď poskytuje výšľap na priľahlé bralo.

Chodníček, len úzka prť, sa derie nahor prudkým svahom, už po niekoľkých sekundách máme strechy domov pod nohami, po pár minútach pripomínajú zápalkové škatuľky rozhádzané v hĺbke údolia. Skaly, zmrznutá tráva (našťastie!), všadeprítomné kriaky, majestátna borovica, drobné lúčinky prechádzajúce do súvislých pastvín a z protiľahlého svahu vykúkajúce hradby. Hoštácka hôrka, maják čnejúci vysoko nad Dolinou. Dôvod na zastavenie, vydýchanie, porozhliadnutie po okolí. Posilnenie – tela i duše.

Hoci výhľad nie je kruhový, výsek krajiny, ktorý máme pred očami je nádherný. Ako magnet priťahujú zrak pyšné múry starého hradu, boli sme tam už veľakrát, avšak tento pohľad je iný, zatiaľ neopozeraný.  V minulosti býval hradný vrch odlesnený, opevnené sídlo tvorilo prirodzenú dominantu okolia. Dnes však jeho ruiny odpočívajú v tesnom objatí malokarpatského lesa, zazrieť sa dajú len úchytkom. Treba vedieť, kde odtrhnúť zrak od zeme, povzniesť ho k vrcholkom stromov. Odtiaľto však máme vysoké bašty i bledé múry paláca ako na dlani, Jókö (Dobrý kameň) či mons Dobravada (vrch – to prekladať netreba). Kameň a voda, prírodné bohatstvo preslávilo malú dedinku ležiacu v objatí Hôr.

Odtŕham zrak (a myseľ) z hmlistých hlbín dávnej minulosti, presúvam ho do prítomnosti. Okolitá krajina sa rozlieva do priestoru ako more, za drobnými vlnkami sa z pozadia zdvíha mohutný príboj pahorkov. Keď som na tomto mieste stál naposledy, videl som všade len kopce, lúky a lesy. Dnes, už poučený nedávnym výletom, spoznávam Kopec, lúky a Lesy (a mnoho iného). Krajinu vidím rovnako, vnímam odlišne, vnútorný zrak preniká do zeleného prítmia hôr, z pamäte sa vynárajú obrazy, z hĺbky duše pocity. Každý výlet, každá chvíľa strávená v prírode pridáva kamienok do nekonečnej mozaiky poznania, po kvapkách plní bezodnú čašu vnímania. Krajiny i seba samého.

Je čas sa rozlúčiť. S hradom, s výhľadmi, s okamžikom, pribaliť si do ruksaku aspoň drobnú spomienku. Musíme sa pobrať ďalej, nemôžeme sa zaseknúť hneď na začiatku. Schádzame dole z vyhliadkového brala, trávnaté svahy sú pokryté hlbokými jamami. Vápenné bane, minulosť Doliny je predsa úzko spätá s pálením vápna. Náhle nutkanie ma núti zastaviť,  otočiť sa. Na lúke, v priezore medzi stromami opäť na chvíľku vykukli hradné múry, venujem im aspoň rýchly pohľad, verím však, že sa čoskoro opäť uvidíme.

Križujeme výbežok väčšej lúky, míňame krmovisko a (všadeprítomný) posed, okolie je nimi posiate, aj tu rastú ako huby po daždi. Vchádzame do lesa. Cesty, koľaje, chodníčky, prte sa rozbiehajú všetkými smermi, rôzne sa križujú, pokrývajú krajinu ako pavučina, je problém zvoliť tú správnu (pre istotu občas kuknem na GPS). Poniže cesty vyplašíme srnku, stihneme len zazrieť biely fľak je pozadia a začuť šuchot vysokých skokov. Pod nohami sa čoraz častejšie objavujú fliačiky snehu. Kúzlo sa definitívne prelomilo, vydal som sa na bielu cestu.

Plnú očakávaní, neznámych zážitkov, vinúcu sa panenskou planinou nepreskúmaných oblastí – krajiny či duše. Známu, ale nedotknutú vedením, naplnenú avšak neohraničenú poznaním. Plán putovania síce existuje, niekedy však necháme prehovoriť náladu, našim sprievodcom bude aktuálny pocit, vodcom atmosféra. Čo prinesie nasledujúca minúta, kam povedú ďalšie kroky? Biela, ako nepokreslený papier, čistá ako nepopísaná kniha.

Ostrov ihličnanov v listnatom lese, či osamelá mohutná borovica, milujem tú náhlu zmenu, poruchu systému, prasklinu na dokonalom homogénnom povrchu. Tá drobná nerovnosť v priamo bežiacej línii udalostí spôsobuje precitnutie, preberá myseľ z monotónneho zadumania, pochod sa z automatického prepletania nohami mení na zaujímavú prechádzku (už cítim aj otlaky). Pod nohami prestáva šuchotať lístie a praskať bukvice, noria sa do jemného koberca z ihličia a šišiek, pľúca sa (aspoň virtuálne) plnia vôňou živice.

Dva, trikrát sa zatočíme po lesných cestičkách (len trafiť ten správny smer) a vychádzame na lesnú asfaltku križujúcu Hlboký dol. GPS putuje (na chvíľku) do vrecka. Biele zmrznuté okolice sa menia na súvislú vrstvu snehu, (nečakane) sme vstúpili do kráľovstva Zimy. Skalami pokryté svahy Červíčky sa vľavo derú dohora na hrebeň, sprava spadajú ostrými zrázmi Dolu. Biela cesta sa vinie lesom, po nej sa kľukatí had návštevníkov, jednotlivci, malé skupinky turistov sa v zástupe krok za krokom posúvajú ďalej, vyššie, bližšie k cieľu (i keď sú stále len na začiatku Cesty). Tichý šum slov napĺňa les, sú v ňom  sami, nevidno iné známky života. Mráz zviera krajinu. Je čas sa zastaviť.

Krátka prestávka na zahriatie (aj čaj treba piť) a odľahčenie batohov padla vhod. A prináša malú zmenu plánu, odbočku z pohodlnej cesty. Hlboký dol máme za chrbtami, ďalej už cesta vedie údolím, napravo sa zdvíha hrebeň Hrubých skaliek. Je to len na skok, len pár metrov dohora, pôjdeme sa porozhliadnuť z Hodinkovej veže. A obzrieť si Malý Kjeragbolten, nie každý to tam pozná.

Nahor sa nevinie žiadny chodník, pomedzi stromy a cez húštiny nás vedú len prte lesnej zveri a vlastná intuícia. Mňa neomylne tým najneschodnejším húštím, odmenou za to sú neopakovateľné drobnosti, (takmer) nebadateľné artefakty. Pahýľ kmeňa, dutý peň, zaujímavý kameň. Opäť som vstúpil do galérie odľahlej divočiny, zákutia, kam nedoľahne hluk modernej doby, miesta, ktoré mám tak rád. Tam, kde tok času pokojne meandruje pomedzi umelecké diela prírody.

Ostatní sa zatiaľ rôzne porozliezali po svahu, väčšinou už ale obdivujú nie každodenný prírodný úkaz, Kjeragbolten, veľký balvan zakliesnený v skalnej štrbine. Nie je síce tak fotogenický ako jeho vzdialený príbuzný v Nórsku, neláka liezť na vrchol, ukazovať odvahu a hľadať neokukanú pózu (ktorú už určite niekto vymyslel), určite však má čo predviesť, čím prekvapiť. Hlavne pri prvej návšteve. A tej druhej. Či tretej… Je malý, ale náš.

A pohľad z hrany Hodinkovej veže? Úchvatný, nie som tu prvýkrát, ale stále sa ho nedokážem nasýtiť! Stojím síce len zopár metrov nad zemou (no, spadnúť by som tam ale nechcel!), na vrchole brala (inak tiež horolezeckej stienky), priľahlé okolie však mám ako na dlani. Do krajiny zhliadam ako vládca nebies, orlím zrakom sledujúci dianie po sebou. Panenské lúky Pod Bachárkou, len koľaje áut narúšajú ich snehobiely pokoj. Ostrá kamenná línia brál Malých Skaliek sa skrýva v prítmí lesa. A množstvo (v tomto momente) bezmenných pahorkov Brezovských Karpát, len Vrátno, náš nasledujúci cieľ, vytŕča z anonymnej masy, zdá sa však ešte príliš vzdialené… Spod sivej oblohy presvitá Považský Inovec, bledý val lemujúci horizont. Náhodný pútnik, využi chvíľu, zastav, naplň myseľ obrazmi, zamysli sa.

Len s ťažkým srdcom odtŕhame zrak od okolitej nádhery, zostupujeme. Čo za cesta to križuje svah Skaliek? Nikdy predtým som si ju nevšimol, ide sa po nej však pohodlne, zľahka nás privádza dole na asfaltku. Opäť sa radíme do šíku, začína dlhý pochod údolím až pod svahy Vrátna. Čas na bielej ceste plynie prirodzeným tempom, ani prirýchlo, ani príliš pomaly, para rozhovorov sa premieňa na drobulinké kryštáliky, pomaly sadajú nadol, napĺňajú krajinu príbehmi. Kvapky vlahy ich neskôr vtiahnu hlboko do zeme, aby poskytli prepotrebnú energiu prebúdzajúcemu sa životu.

Aký krásny dokáže byť zimný les! Nepotrebuje hýriť farbami, zvučať rozhovormi svojich obyvateľov, do ďaleka šíriť omamnú vôňu bujnejúceho života. Aj spiaci organizmus, driemajúci obor dokáže zaujať vnímavú dušu návštevníka. Ako tunelom letí vpred priama biela cesta, jej koniec sa rozplýva v diaľke. Lemujú ju vysoké štíhle telá ochrancov, odrastených stromov. Skúsene sa zbavili záťaže, ich lístie už pomaly tlie pod tenkou vrstvou mrazivej prikrývky, obohacuje zem o prepotrebné živiny. Omladina, tisíce tenkých výhonkov, sa pri ich nohách derie von cez zmrznutú škrupinu, ich ryšavá štica žiari doďaleka. Minimalizmus, len biela a hnedá. A pár odtieňov naviac, na vyjadrenie nálady netreba priveľa, menej je niekedy viac 😊.

Križovatka ciest, postojme chvíľu, naberme síl, občerstvime sa, tu môžu (bez obáv) ešte aj vodiči. Siahame na dno batohov, na svetlo putujú maškrty rôzneho druhu, kolujú po skupinke. Veselý rozhovor vypĺňa chvíľu, prehrieva atmosféru. Ako fajn je opäť stretnúť kamarátov, túlať sa s nimi po horách, užívať si pohodu sviatočného predpoludnia. Ako fajn je zastaviť sa na bielej ceste, natiahnuť do pľúc studený vzduch, dovoliť mrazu vohnať červeň do líc. Ako fajn je v zimnej prírode. S priateľmi.

Oddýchli sme si, teraz trošku zaberieme. Nie priveľmi, dych sa však určite predĺži, na čele sa objaví pár kvapiek potu, možno aj na chvíľku zastaneme, spomienku predsa treba zvečniť… Čaká nás výstup na druhé najvyššie miesto v Brezovských Karpatoch, kam môže vstúpiť noha návštevníka.

Spočiatku ešte kráčame po zvážnici, čo nevidieť ju však opúšťame, zrak neomylne nachádza optimálnu líniu výstupu, ďalej sa už boríme snehom. Nie je ho našťastie priveľa, kroky sa neprepadávajú prihlboko, len tak akurát, aby mala noha pocit bezpečia. V ostrom stúpaní skalnatým svahom oporu potrebujeme.  Ale stojí to za to, tento kopec nie je možno najkrajší v našich Horách, jeho atmosféru mám však hádam najradšej.

Tajomnú, magickú (Janči, je to tu!), uhrančivú. Snáď nikde inde necítim taký intenzívny pocit NIEČOHO. Čo ma sleduje. Kontroluje moje kroky. Moje správanie. Každý pohyb. Slovo. Nádych. Čo mi len blahosklonne dopraje chvíľku pobytu v jeho priestore. Duch hory. Kráľ Hôr. Tu niekde je určite vstup do jeho ríše. Inej dimenzie. Dobre ukrytý pod rozoklanou skalou. V práchnivejúcom kmeni prastarého kmeťa, strážcu tajomstva. Prístupný len vyvoleným. Tým, ktorým je dovolené. Rozlúštiť rébus. Niesť bremeno. Šíriť posolstvo. Trhlina. V čase i priestore, prelínanie štvrtého rozmeru do toho piateho. Svet za zrkadlom. Vrátno.

Ako som rád, že sa pán J.K. pri svojom putovaní za námetmi zastavil nad Nitrou, že nezablúdil až sem (nehovorte mu o tom!), že davy senzáciechtivých lovcov záhad a zážitkov neokupujú tieto miesta, nehľadajú trhlinu. Že sme tu len my. A Vrátno.

Polámané, vyvrátené mohutné kmene stromov ležia porozhadzované na skalnatom predvrchole ako zápalky. Mohutné kamene, skalné rebrá trčia proti oblohe ako pyšná výzva. Predierame sa týmto pralesom, touto geologickou džungľou, hľadáme cestičky k triangulačnému bodu. Jeho blízke okolie vytŕča nad chaosom návršia ako hrdý maják. V duchu sa pokúšam predstaviť si besnenie živlov, búrku na vrchole. Moja fantázia je však prislabá. Hora, ktorú nemožno pokoriť. Vrátno.

Je čas rozlúčiť sa, zostúpiť dole po jeho strmých svahoch. A niekedy sa vrátiť, posilniť jeho energiou. A pokúsiť sa odhaliť tajomstvo.

V snehu sa schádza dobre, zmrznutá pokrývka pevne drží nohu, poskytuje oporu krokom. Ani sa nenazdáme a stojíme na zvážnici križujúcej jeho juhovýchodné úpätie. Ňou sa pohodlne, takmer po rovine dostaneme na žltú značku, priblíži nás k nasledujúcemu bodu putovania, o kus bližšie k cieľu.

V mysli doznievajú silné dojmy predchádzajúcich minút, pri rozhovore ubieha cesta akosi rýchlejšie, len po očku stíham vnímať pekné, avšak smutné scenérie holorubu, otvárajú ale krásny výhľad na Klenovú, miesto, ktoré už netrpezlivo očakáva našu návštevu. Snehová pokrývka hrubne…

Križovatka so žltou, musíme sa počkať, skonsolidovať, pripraviť na záverečný výstup. O chvíľu značku znovu opustíme, treba sa držať na dohľad, nesmieme nikoho stratiť (trhlina nespí!). Prekliate vyjazdené koľaje! Ich podklad je ľadový, šmykľavý, musíme to radšej ťahať po snehu, prerážať si vlastnú stopu.

Po chvíli preto meníme smer putovania. Pôvodne plánovaná zvážnica má síce optimálny sklon (niekedy si ju možno zopakujeme na bicykli), ale novú stopu môžeme potiahnuť aj priamo cez les, ušetríme tak vzdialenosť i čas. A toho nikdy nemáme na rozdávanie. Ani neviem kedy, ani neviem ako, ale náhle sa vyjasnilo. Sponad korún stromov začína presvitať žiarivá obloha. Vydal som sa na modrú cestu.

(Takmer) bezoblačné nebo zalieva krajinu pokojom a krásou, jeho povrch je rovný ako tichá hladina jazera zrkadliaca nekonečnú hĺbku existencie. Bezbrehej trpezlivosti a dôvery. Že všetko nakoniec skončí podľa želaní a prianí. Že cesta prekoná všetky prekážky a nástrahy, dospeje k vytúženému cieľu. Putovania i poznania. Prinesie vyrovnanosť, harmóniu, pohodu. Kľud v duši.

Ako dobre sa kráča panenskou krajinou malokarpatského lesa. Do palety farieb pribudla modrá, odráža sa na bielej prikrývke krajiny, trbliece na ľadových kryštálikoch mrazivých ozdôb. Všetko je náhle ľahšie. Sklon stúpania sa zmenšuje (i keď kopec stúpa čoraz strmšie), nohy sa neboria tak hlboko do snehu, len ľahko kĺžu po jeho povrchu, akoby neviditeľná sila ťahala telo i dušu návštevníka nahor. Cestička sa prepletá, krúti pomedzi stromami, hneď preskočíme na inú, privíjajúcu sa tesnejšie k temenu hory, aby sme sa po chvíli odpojili aj z nej a pokračovali svahom voľne až na vrchol.

Už len kúsok. Aha, chobotnica rozťahuje chápadlá po svahu, snaží sa maskovať za korene, musím to zaznamenať a tiež tamtú sochu… každá zámienka je dobrá na krátky odpočinok, odfúknutie, chytenie dychu. Farebné mravčeky sa rozliezli po svahu hory, každý z nich si hľadá vlastnú cestičku, myslí (dúfa), že práve tá jeho je tá ľahšia. Náhle však nie je kam stúpať, všetci sa stretávame pri kamennej pyramíde na vrchole, ľudská noha sa v Brezovských Karpatoch vyššie nevyštverá. Sme na Klenovej.

Koľkokrát sme v poslednú januárovú sobotu postávali pri posede pár desiatok metrov nižšie, maškrtili, popíjali, podupávali, tancovali… snažili sa zahnať zimu rôznymi (povolenými) spôsobmi. Tento rok je iný, nepraje spoločenským aktivitám, na výstup sme sa (radšej) vybrali sami, o deň neskôr (aj počasie tomu nahrávalo), ale nálada na vrchole nie je o nič horšia.

Oddychujeme, zaslúžili sme si to, dnes sa už vyššie nedostaneme, vlastne už pôjdeme (takmer) len dole z kopca. K slovu opäť prichádza obsah ruksakov, sú stále ľahšie, už ich na chrbte takmer necítiť. Len vodiči sa (bohužiaľ) musia začať kontrolovať…

Svahy padajú nadol rovnomerne všetkými smermi, ich hustý porast výhľadom nepraje. Len úchytkom, pomedzi konáre, prebleskne z protiľahlého vŕšku jasný odlesk. Bradlo! Spoznávame tiež tmavého hada v hĺbke sa kľukatiaceho údolím – cesta na Brezovú, na druhom konci stojí známa rozhľadňa, tú však teraz vidieť nemôžeme. Poďme mi však ďalej, len minútku povedľa sa nachádza druhý vrchol, ten vyhliadkový, stopy v snehu spoľahlivo vedú naše kroky.

Len zopár desiatok metrov pod vrcholom sa z rozložitého tela Klenovej odkrýva skalný prah, mohutné bralo. Odlesnená stráň ponúka krásny výhľad do krajiny, jej výseku. Vŕšky Brezovských Karpát sa vlnia, pozvoľna rozlievajú do úzkej nížiny Považia. Ako klin, obranný val, do nej sprava vybieha výrazná hradba Tlstej hory, Veľkej Pece a Dúbravy. Do azúrovej oblohy vyzývavo žiaria vysoké steny kameňolomu na Pustej Vsi. A biely sneh pod nohami. Nikde nevidieť ani živáčika (párik turistov stihol zdúchnuť dole k posedu), nepočuť vtáčika-letáčika, dokonalá idyla skorého nedeľného popoludnia. Miesto, kde treba bezpodmienečne zvoľniť, pobudnúť aspoň minútku (či o chvíľku dlhšie).

Keď som bol na Klenovej prvý krát (je to pár rokov naspäť) panovalo úplne iné počasie. Po snehu ani stopy, všetko obaľovala hustá biela hmla, krajina presýtená vlhkosťou smutne slzila. Samozrejme sme nemohli vynechať návštevu jaskyne (tam dnes určite nepôjdeme). Cestou späť niekoho napadlo pozrieť sa na vrchol. Štverali sme sa blatistou, šmykľavou prťou, prichytávali sa pichľavých kríkov. Konečne sme stáli na vrchole. Z hmly spomedzi stromov vystupovala drevená lavička, hrebienok viedol kamsi ďalej do hory, z neho spadali ostré krátke zrázy. Miesto preplnené tajuplnou náladou, atmosférou tajomstva (také, aké mám rád).

Odvtedy som navštívil tieto miesta už veľakrát, na jednom i druhom vrchole som bol často, to čarovné zákutie som však odvtedy nenašiel… možno čaká na správny deň, správne počasie. Keď celú krajinu pokryje hustá hmla a obloha zaplače, otvorí sa úzka štrbina a na skalnom hrebienku sa objaví drevená lavička. Treba len trpezlivo čakať.

Poberme sa mi však o kus ďalej, sme na najvzdialenejšom bode trasy, k autám to máme veru poriadny kus cesty, keď nechceme aby nás v lese prikvačila tma… Opäť sa radíme do šíku, šmýkame sa a kráčame, kráčame a šmýkame sa dole kopcom. Ešte bude veselo.

Prituhlo až dnes v noci. Nižšie, kde sneh ustupuje, pozorujeme chodník rozrytý množstvom stôp. Včera, v deň plánovaného výstupu, tu muselo byť naozaj husto. Dnes nikde ani živej duše. Jedinú dvojicu stretáme až omnoho nižšie, pomaly stúpajú, majú toho pred sebou  ešte dosť. Vymeníme si aspoň pár povzbudzujúcich slov.

Šmýkanie pokračuje, je treba byť stále opatrnejší, niektoré piruety sú takmer dokonalé (aspoň že sa nikto nedolámal). Lámeme to preto radšej krajom lesa, po snehu sa ide síce kúsok ťažšie, ale omnoho bezpečnejšie. Míňame odbočku na Trianovu (kameňolom v lese), my, čo sme tadiaľ blúdili minulý týždeň si vymieňame zasvätené úsmevy, ostatní nič netušia. Ale to sme už nad Vítekom, môj okruh sa uzavrel.

Je mi ale ľúto lúčiť sa s touto výbornou partiou, pozerám na spolucestujúcu, v jej očiach vidím podobný záblesk, ešte skupinku kúsok odprevadíme, necháme pozvoľna vyprchať atmosféru krásneho dňa. Ponad chátrajúci areál (a je to tu zas!) sa dostávame na kraj lesa, do Juríčkovej jamy. Môj nápad ísť si aspoň skraja obzrieť Malé Skalky sa stretáva s pochopením u menšej časti skupinky, s ostatnými sa lúčime (do skorého videnia), naša šestica sa ponára do šera lesa. Vydal som sa na zelenú cestu.

Do bezpečia pod koruny stromov. Do náruče prírody, do ríše botaniky, zoológie, geológie a živlov. Tam, kde vládnu rastliny, živočíchy, skaly, voda a vietor, kde je človek len hosť. Na  harmonické miesto, ktoré dokáže utíšiť nepokoj, zhojiť bôľ, vyčistiť myseľ, upokojiť dušu. Do objatia divočiny.

Hoci som tu bol len pred týždňom miesto pôsobí trochu inak. Nielen že na stenách pribudli ľadové kvaple, hustý záves cencúľov, ale zrak mi náhle padá na iné detaily, aj celok je akýsi zmenený. Hádam menej monumentálny (to je predsa pochopiteľné), avšak viac dramatický. Až teraz vnímam náročnosť lezeckých ciest na mnohých skalách, takmer dokonale hladké steny sú vhodné skôr pre pavúkov. Ale dokonalosť prírody, symbióza drobností mi stále rovnako vyráža dych, núti ma pokorne sa skloniť pred jej životnou silou. Akou vôľou sa dokáže strom zakoreniť priamo v skale, získavať energiu na ďalší rast? Korene narúšajú homogénnu hmotu horniny, spôsobujú jej drolenie. Život jedného prináša záhubu inému, neustály kolobeh života a smrti je hybnou silou existencie.

Nakoniec si skalky prejdeme pekne celé, z lesa sa vynoríme až na lúke neďaleko Bachárky. Nastal čas definitívnej rozlúčky s kamarátmi. A návratu. K autu i domov. Tak opäť niekedy nabudúce priatelia. Keď sa vyberieme znovu brázdiť známe cestičky či objavovať nové. Naše Hory ich ukrývajú naozaj  dosť.

Počas krásneho výletu sme dnes prešli zaujímavú oblasť na dosah od Dobrej Vody, na pomedzí dvoch okresov. Z Hoštáckej hôrky sme (z nie veľmi opozeraného uhla) obdivovali zrúcaninu dobrovodského hradu, neplánovane odbehli na hrebeň Hodinkovej veže a uvideli zaujímavý zakliesnený balvan, Malý Kjeregbolten, okúsili atmosféru Vrátna a vystúpili na najvyšší bod Brezovských Karpát Klenovú. A Malé Skalky na záver? To bol drobný bonus pre tých, ktorí sa ešte nechceli rozlúčiť. Dnes mali chuť prejsť sa po horách určite viacerí, ja som počas dňa stretol týchto kamarátov a kamarátky, ďakujem im, spríjemnili mi posledný januárový deň: Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Anka Kučerová, Vierka Gubiová, Alica Binková, Božka Golierová, Veronika  a Miloš Miklošovičoví, Janči Budoš, Milan Babišík, Paľo Herceg, Vlado Trajlínek, Juro Poláček, Ľuboš Rosa, Jozef Nádaský, Jozef Polakovič, kamarát Janko

 a Juro Golier

Vyčasilo sa. Tmavý hrebeň hôr ostro kontrastuje s oceľovosivou oblohou. Biely fliačik na vrchole Bezovca zmizol. Zdvíha sa vietor. Cez víkend má pršať.