Akcia Okolo Vršatca

nedeľa 17.10.2021

Drobný pavúčik umne balansuje na tenkej hranici medzi snom a prebudením, neúnavne pobehuje hore-dole spánkom utlmenou mysľou, tká jemnú striebornú niť, zhmotňuje nezabudnuteľný príbeh. Ľahúčko, bez akéhokoľvek úsilia sype vetu za vetou, hustá pavučina zážitkov sa rýchlo mení na vzdušný text. Je naozaj výborný, rozsvecujúci sa deň ho už-už pretvorí v trváci záznam, zreteľne vidím ostro sa črtajúce kontúry udalostí, čistú líniu rozprávania, v duchu si donekonečna opakujem jeho fragmenty aj chytľavú melódiu, snažím sa zapamätať nápadité obrazy a košaté frázy. Bude to nezabudnuteľný zápis, skutočný artefakt. Na pokojnú scénu svitania náhle sadá tmavý tieň, zlovestný obor, gigantický (ne)tvor prilieta z hlbín noci (drobný vtáčik-speváčik stíchol, zvedavo pricupkal bližšie), natáča hlavu, pravým okom hľadí do splete trblietavých vlákien, zbystril, snaží sa zachytiť pohyb, maličkú korisť. Jediným presným úderom zobáka trhá sieť, žiarivé vety sa rozpadajú na prázdne slová, písmená sa skrúcajú, menia na nečitateľné hieroglyfy, ako beztvará masa sa sypú na zem, roztratené myšlienky tvoria nepreniknuteľný val. Budím sa, nič, len pocit zmaru napĺňa rozľahlé duté siene mysle, prázdny pohľad upieram na bielu nepopísanú stenu, neprekonateľná hrádza zabúdania bráni pamäti rozpliesť pavučinu navždy strateného príbehu…

Malý školák (neposedná štica, štrbina medzi zubami) prevracia stránku po stránke Domastove Povesti o hradoch (číta veľa, číta rád), Striga na Vršatci sa zadiera hlboko pod kožu, zostáva navždy uložená v hlbinách pamäti… Strih. Mladý študent (sloboda v duši, svet – gombička) týždeň čo týždeň nesmelo ohmatáva pohľadom biele bralá na vysokom hrebeni, z okna vlaku sa javia také vzdialené, nedostupné, krásne… Strih. Dospelý muž (v najlepších rokoch) z posledných síl tlačí do pedálov svojho bicykla (ten tretí či štvrtý chlieb už nemal do seba ráno pratať), len mimovoľne prejde okolo okraja brál, nič však nevidí, skoro nič necíti (len mučivú únavu a nekonečnú túžbu po zlatistom moku), akoby (tam) vôbec ani nebol… Strih. Zrelý muž urputne šliape na plyn, auto sa ako tichý dravec derie hore zákrutami (pribrzdi, venuj sa ceste, vyletíš), letí stále vyššie, v duchu už počuje rev leva, čo nevidieť bude konečne na mieste. Dotkne sa bielej skaly. Brala na Vršatci…

Tak sa tam nakoniec predsa len (aspoň raz) pozriem… Najskôr však musím zdarne prekonať všetky nástrahy krutého nedeľného rána (takéto (pri)skoré vstávanie! čo ma to napadlo! prečo nemôžeme začať o hodinku-dve neskôr – ako normálni ľudia?!), nevypočítateľnej sviatočnej cesty (prvé škriabanie skiel v sezóne, hustá hmla hore Považím) aj záverečného ostrého stúpania do Vršateckého Podhradia, malej dedinky kde končí svet (rozprestierajúcej sa priamo pod úpätím bielych brál, ktoré príliš priťahujú môj zrak aj myseľ). Za ostrým vracákom pri posledných chalupách pribrzďujem, zdravíme sa s prvými kamarátmi/-kami (tak nakoniec nebudeme sami), fotia si prvé dychberúce scenérie (tá inverzia je naozaj úžasná!), cesta sa skrúca, zužuje, bralá sa takmer dotýkajú, prejdem vôbec? – privieram oči, tuhšie šliapem na plyn,…

…priestor sa otvára, na vrchole širokého prírodného amfiteátra sa rozťahuje parkovisko, na ňom už čakajú prví cyklisti. A v krátkom čase ho pokrýva záľaha áut so značkami TT, PN, HC, TO a BA. Čo sa to dnes deje, čo sa všetci zbláznili? Veď už (takmer) ani nie je kde zaparkovať! Toľko ľudí nebolo na akcii veru hodne dávno – vítame sa, častujeme, pobiehame dokola. Turisti či cyklisti – všetko jedno, šumí to tu ako v úli, je problém zohnať tú masu dokopy, treba sa predsa (hneď zo začiatku) odfotiť, kto si má (nakoniec) spomenúť na všetkých účastníkov!

Trvá veru hodnú chvíľu, kým sme pripravení vyraziť. Masa turistov sa dáva do pohybu, s cyklistami sa priveľmi nelúčime, za chvíľu sa predsa niekde stretneme. Nevidíme sa už vôbec… Hneď na úvod tak radšej odovzdávam slovo Igorovi (kým ešte nie ste z lúskania môjho siahodlhého rozprávania priveľmi unavení), to on dnes zorganizoval skupinu cyklistov, krásy okolia spoznávali zo sediel svojich tátošov:

V nedeľu 17.10. sme sa zišli na parkovisku pod Vršateckým hradom veľká skupina peších turistov a malá 7 členná skupinka cyklistov s cieľom aktívne využiť pekný deň.

Po zvítaní a tradičnom fotografovaní sme sa pustili do práce, cyklisti zjazdom do dedinky Červený Kameň. Prudký asi 5 km zjazd preveril nielen brzdy, ale aj odolnosť voči chladu. Teplé rukavice veru boli prínosom. Zastavili sme pri kostolíku a zaujímavej krížovej ceste, overili si u domácich správny smer a pokračovali rovinatým úsekom do Pruského. Tam sme využili možnosti miestnej krčmy, dali si kávu na zahriatie, navštívili kostol oproti, krásny, veľký, skoro katedrála, na dedinu naozaj neobvyklé.

Pokračujeme do Bohuníc, tam sa dávame doprava na Krivoklát, konečne ideme do kopca, svaly sa zahrievajú, plynulé stúpanie cca 5 %, pekná cesta, útulná dedinka, na konci začína náučný chodník. Prejdeme z neho asi polovicu a odbočujeme doprava na cyklocestu do Vršateckého Podhradia. Chvíľu váhame, lebo značená cykloznačka je vlastne len rozbitá lesná cesta, dosť strmá, musíme tlačiť. Nabití optimizmom hovoríme, že kopec je krátky a o chvíľu to bude dobré. Po prvom kopci druhý, potom tretí… odhadujem to na cca 1 km, ale Janko tvrdí že to budú 2 možno aj 3. Ako som pomáhal Janovi s elektrobikom, zistil som, že tlačenie je ľahšie ako pri klasickom, mal zapnutú minimálnu dopomoc a bolo to veru cítiť, jeho bike ma sám ťahal do kopca.

Po tejto ceste-neceste (aj cez rúbanisko) sme sa vyšplhali na vrchol, odkiaľ viedla lesom po hrebeni na otvorené priestory a lúky pekná cesta. Nádherné výhľady, to bolo ako za odmenu, ako aj zjazd na parkovisko.

V reštike na terase guláš pivko, káva. Podľa aplikácie Strava sme prešli 32 km, 670 m výškových

Pekné a výstižné zhrnutie vydareného dňa, ja však budem (ako vždy) asi viac uvravený… Ísť popod hrad a nevybehnúť naň? Z asfaltky uhýbame vpravo, štveráme sa po úzkom chodníku. Otvárajú sa nádherné fotogenické scenérie, ako na dlani máme vrcholy protiľahlých hôr, ktoré ako spiace ostrovy vystupujú z hustej snehobielej inverzie Považia. Hneď nad hlavami sa nám týči pyšná hradba skál a kdesi nad nimi starobylé múry hradu. Fotoaparáty a mobily s úžasom hľadia na rozprávkové obrazy, uzávierky nemo cvakajú, snažia sa zakonzervovať všetku tú krásu, čarovný okamih bytia.

Hrad nie je príliš veľký, priestor brala nedovoľoval veľkorysú stavbu, je však pomerne zachovalý, zub času do neho zatiaľ len postupne hryzká, poriadne sústo si uhryzne len občas, len úchytkom. Oproti na vysokej skale je vraj ešte strážna veža, niektorí sa snažíme nevidieť tabuľku so zákazom vstupu, chceme tak aspoň trochu uľahčiť svojmu svedomiu.

Výstup je to parádny, strmý, miestami trochu vzdušný, po starodávnych, v skale vysekaných schodoch sa dostávame vyššie, akýmsi tunelom preliezame na najvyššie podlažie, ten kúštik miesta sa nádvorím naozaj nedá nazvať. No výhľad z okna (či prielomu v hradbe) sa blíži k dokonalosti. Nastal čas na Paľove rozprávanie, história a báje sa miešajú v jeden príbeh, z hustého lesa v podhradí sa ozýva rev leva…

Na neveľkom hrade sme sa zdržali možno o kúsok dlhšie ako sme pôvodne očakávali, treba sa pohnúť ďalej, takýmto tempom ďaleko nezájdeme. Chvíľu sa ešte dohadujeme o správnom smere postupu, niektorí navrhujú začať hore kopcom, iní zas dole. Nakoniec samozrejme víťazí očakávané – spúšťame sa nadol Vršateckým Podhradím, peši po cykloceste smerujeme do Červeného Kameňa, ďalšieho bodu nášho putovania. Nepredbiehajme však, pekne pomaly, udalosti majú predsa svoje miesto, svoj čas…

Ešteže ideme po kvalitnej asfaltke! Raz vykrúcam hlavu naľavo, zrakom kĺžem nahor, neviem sa nasýtiť pyšných brál atakujúcich blankytnú oblohu, potom sa otáčam vpravo, upieram pohľad na tiché biele more rozliate po celej šírke jesennej nížiny. Inverzie – majú svoje neopakovateľné čaro, svoju mágiu. A vpredu sa kľukatí cesta, vedie kamsi ďalej, do (pre mňa zatiaľ) tajomných lesov a hôr Vršatca. Hlas leva stíchol, počuť iba jemný nápev sviatočného rána, nečujnú pieseň krajiny. Hľadím do očí ďalšieho krásneho dňa, pod nohami mi beží ďalší pekný výlet.

Ale je to padák, tu by som na bicykli  (v protismere) veru ísť nechcel! Alebo…? Červík-pokušiteľ sa ihneď zavŕtava do mozgu, prehrýza nové chodbičky, hľadá cestu von. Hlavou víria myšlienky, myseľ začína kuť plány…

Spomaľme však, odbočujeme – nie, že sa niekto (rozbehnutý) pustí ďalej dole po asfaltke! Bol by veru ochudobnený. O krásny pohľad na rozľahlé lúčiny Podbačia, o skrytý pôvab tajomnej chalúpky (či skôr starej búdy) pod bralami (a krátke počastovanie – hej, brzdi už, nepreháňaj to!), o čarovnú scenériu Červenokamenského bradla (náš ďalší cieľ), o pôžitok z opekačky.

Krásne miesto. Prístrešok ukrytý v tieni lesa, na okraji zvažujúcej sa lúky, hľadí do nádherných úbočí pahorkov nad Červeným Kameňom. Tu by sa dal stráviť dlhý čas. Prebúdzať ranné zore, preleňošiť celý deň, uspávať večerný súmrak. A tak leňošíme. Aspoň chvíľku, aspoň pár minút, niekoľko okamihov. A hodujeme, labužnícky, gurmánsky, doplna. Ešte kúsok, už len ždibku, poslednú omrvinku. A potroške uchlipkávame ušľachtilého moku – stačilo! dosť! máš predsa auto!

Prvé kroky s ľahkým batohom (ktorého obsah sa presunul do žalúdka) sú ťažké, prehnal som to, akoby som kameň v bruchu nosil, časom sa to však napraví, do Červeného Kameňa vstupujem už vo forme (len mi vŕta hlavou, načo sme tak veľmi museli stratiť výšku).

Nuž preto, aby sme mohli opäť stúpať – nahor, k Červenokamenskému bradlu. Strmý chodník, krížová cesta nás vedie ku skalnej kaplnke v brale. Pekné miesto vyzýva ku (aspoň) krátkej zastávke, k stíšeniu. A láka pokračovať ďalej, po náučnom chodníku, veď to hádam (do zotmenia) stihneme. Vyškriabeme sa ešte o kúsok vyššie, ku Skalnej ihle, obdivujeme bralo i dlhý pás skalných hradieb. Bohužiaľ sme netrafili ten správny čas, skala dnes zostáva zavretá, jej tajomné útroby teda nepreskúmame, zostávajú nám skryté.

Ale výhľad je, ako inak, čarokrásny. Sotva rozpoznateľný chodník, len taká úzka prť, sa vinie krížom cez pláň, smeruje na nevýrazný hrebienok, prekonáva kompaktný biely múr skál, stráca sa na horizonte. Kdesi hlboko pod našimi nohami sa tesným údolím tiahne cesta, popri nej sa rozkladá dedinka (tam sme boli? tam smerujeme?), to na nej som pred pár rokmi trpel na bicykli. A oproti cez dolinu vystupujú z lesa skalné veže, Babky, pod ne sa musíme (opäť) vrátiť, k nim sa musíme (znova) vyštverať…

Neváhajme, poďme teda, čas letí. Náučný chodník zhltneme ako malinu, nie je čas príliš sa kochať, priveľmi zahĺbiť do pocitov, treba len hľadieť pod nohy (v tráve sa skrýva všeličo), iba úchytkom šľahnúť zrakom do okolia. Veď je tu tak pekne…

Ani v dedine sa príliš nezdržiavame (len poniektorí sa zastavia na rýchlu kávu, deficit sa už prejavuje), ihneď šliapeme hore, na Podbačie. Mnohokrát kráčaš tou istou cestou, vždy je však iná. Kladiem nohu pred nohu, potím sa, fučím, hľadám, kam položím nasledujúci krok (v tráve sa tu skrýva naozaj všeličo). Až pri prístrešku (pahreba už vyhasla) sa na pár okamžikov pristavíme, odfúkneme, počkáme na zvyšok skupiny (káva vraj bola výborná). Na bicykli za nami dobehne na chvíľu aj Marián, musí sa však vrátiť, cesta, čo nás čaká, nie je (vraj) vhodná pre jeho dve kolesá.

A tak sa driapeme do lesa, lístie nám šuchoce pod nohami, balvany dláždia stúpania. Aj bez výhľadov sa dá užívať pohoda, aj vo veľkej skupine dokážeš byť (chvíľu) sám, každý si vyberie svoju šálku kávy, každý si môže nájsť svoj spôsob prežívania chvíle. Stúpanie sa vyrovnáva len na chvíľku, len aby nás vtiahlo hlbšie do lesa, tam, odkiaľ už nebude návratu. Nasleduje (krátky) ostrý výšvih, les sa otvára, stromy rozostupujú, z drobnej čistinky na sedielku vedie úzky chodník vpravo do lesa. Chmeľová, druhý najvyšší vrch Bielych Karpát – to je predsa povinnosť, to nemôžeme (v žiadnom prípade) vynechať.

Znova sa deriem vyššie, čoraz strmšie, ešte… – to už hádam nie, veď to je prudšie než Peterklín (ešteže sme už zvyknutí, inak by ma asi vyobšívali poza uši), ako sa tu vôbec udrží pôda, ako stromy? Šliapem po skalách, po skrútených koreňoch, pridŕžam sa kmeňov, tam kde nie sú aj vzduchu. Pot sa rinie z každého póru, svaly začínajú kričať, srdce bije až v krku, dych už dávno vyletel z hrude. Kedy tomu bude koniec…

No predsa na vrchole – vo výške 925 metrov. Je tam už plno, ďalší sa sem ešte tlačia. Čo tu však robí tá chatka? (Vraj slúži rádioamatérom, ďakujem google).

A výhľad? Úžasný, celý svet, polovica Slovenska nám leží pri nohách. Ak by nebolo tých stromov (to by sme museli vyliezť na vrchol antény) a skoro-vždy-prítomného oparu vidíme až… Malé Karpaty, Pálavu, Alpy, Nízke Tatry. Takto sa musíme uspokojiť s Javorinou, Inovcom, Vápečom, Strážovom či Kľakom. A desiatkami iných pomenovaných (Butkov…), nepomenovaných, známych (Vršatec…) i neznámych vrcholov mnohých pohorí. Nádhera. Odmena za neľahké (no správne) ranné rozhodovanie. Fotíme sa aj fotíme, či len s úžasom hľadíme do krajiny, snažíme sa uchovať tento krásny okamih, ten nádherný deň. Ale ako sa dostaneme dole?

Tak ako sme sem vyliezli, iná cesta dole nevedie (a padák nemáme). Opatrne však, pozor na každý krok, na každý pohyb, len sa nešmyknúť, zbytočne si neublížiť, škoda by bolo pokaziť si takýto vydarený výlet. Nakoniec sme sa šťastlivo dostali všetci do sedla, niekto skôr, niekto neskôr, nie sme však na pretekoch, dôležité sú iné hodnoty. Dole už vidíme parkovisko, skoro aj naše autá, ešte kúsok vydržme a máme to za sebou. Dobre zvolená trasa (vďaka Paľo) – ráno sme začali dole kopcom, dole kopcom aj končíme.

Áut ešte pribudlo, naši kamaráti cyklisti sú však už preč, boli (opäť raz) rýchlejší – nabudúce im musíme zobrať baterky. Nastal čas lúčenia. Poniektorí sa (správne) poberajú domov, iní podľahli mámeniu kávy, neďaleká terasa láka. Je však plná (vo vnútri sa z dobre známych dôvodov neobsluhuje), nakoniec sa ale akosi pomestíme. Potom však musíme sedieť na slnku zababušení v dekách a donekonečna čakať na horúci nápoj… – nebudeme však nad nimi lámať palicu, ešte im (raz) dáme (niekedy) šancu.

Končíme (už definitívne), sťa drobná stružka stekáme zo strmých svahov Vršatca, pri Ilave vtekáme do hučiaceho toku diaľnice, ako divá riava sa valíme nadol Považím. Jeden výlet je (úspešne) za nami, ďalší už (v duchu) chystáme. Bolo to naozaj výborné.

Dnes sa na Vršatci zišla naozaj bohatá spoločnosť turistov aj cyklistov (tých zorganizoval Igor Buc, bola to pekná minivýprava – ale iba v rozmeroch dnešného výletu, inak veľmi slušná účasť, patrí mu vďaka tiež za spísanie zážitkov, použil som ich v mojom texte). Ďakujem všetkým, ktorí sa rozhodli stráviť tento slnečný deň v prírode (dúfam, že na nikoho nezabudnem) – turistom: Vierka Gubiová, Anka Kučerová, Božka Ilavská, Hela Gurinová, Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Alica Binková, Daša Soubustová, Božka Golierová, Milka a Ľuboš Kraicoví, Edita a Jozef Antaloví, Helen a Ľuboš Rosoví, Veronika a Miloš Miklošovičoví, Iveta a Jozef Saloví spolu s Janou Salovou a Martinou Šulíkovou, Juro Poláček, Vlado Trajlínek, Tono Gieci a kamarát Janči, Paľo Rapant Milan Mizera, Maroš Modrovský  – aj cyklistom: Igor Buc, Janko Ščibravý, Miro Šuga, Roman Miklošík, Dušan Surovčík, Paľo Herceg, Marián Kupčík.

Juro Golier

A čo som mal stále s tým levom? – pogooglite, nájdete.