Akcia Vysoká

Z Kuchyne na Vysokú

nedeľa 31.10.2021

Opäť sa prechádzam po svojom meste. Túlam sa v tichom chládku bočných uličiek, tam, kde sa medzi nepriestupnými radmi moderne zrekonštruovaných domov ako roztrúsené drahokamy skrývajú drobné nenápadné obchodíky. Patinou zájdené vývesné štíty i zabudnutou pavučinou ozdobené výklady lákajú vstúpiť, ťažké rolety na dverách sú však stiahnuté, v ospalej žiare poludnia by dnu aj tak nik nezablúdil… Vnútorné dvory honosných víl uzatvárajú pred zrakom náhodného návštevníka masívne brány, len v predstavách vidím tajné nádvorie, malé vnútorné námestie, na ktoré ústia neviditeľné vrátka susedných domov. Husté koruny starých stromov tam neprepúšťajú horúčavu, len farebné vlnky svetla a tieňa jemne pohládzajú farebnú mozaiku dlažby. Kvapka vody zavisla medzi hrdlom pumpy a vedrom… Nikde ani živej duše, ticho zalieva každú škáru, zakliata štvrť spí uprostred rušného dňa ako Šípková Ruženka. No hneď za rohom, len pár krokov vedľa, na hlavnej dopravnej tepne pretínajúcej mesto, kypí život. Omietka ošumelých domov sa pomaly trúsi na úzke krivé chodníky, pretláčam sa pomedzi davy, som doma, nikoho však nepoznávam… Míňam rozľahlú neobývanú budovu, asi bývalý hostinec, len s námahou lúštim strácajúci sa nápis – U jednonohého mnícha, okná zatlčené doskami, smutné mapy slamovožltých tehál prázdnym pohľadom sledujú rušný babylon pod nohami. Budím sa, snové mesto, (nikdy) neexistujúce Piešťany, sa rozplývajú v prvom odlesku žiarovky, v tichom syčaní kanvice, v lákavej vôni (príliš) skorých raňajok…

…čaro pravidelnej geomagnetickej búrky pominulo… miesta existujúce len v predstavách, nečakane sa vynárajúce v náhodnom okamžiku, bez upozornenia vypĺňajúce predstavy, opakovane sa objavujúce na hladine bezbrehého oceánu nočnej mysle, tuhšie privieraš oči, horíš túžbou vrátiť sa… miesta dobre známe, pevne ukotvené v priestore i čase, pravidelne navštevované, dôverne blízke, avšak vždy iné, otváraš oči, uprene hľadíš do prázdna, neodolateľne túžiš vrátiť sa…

… na Vysokú. (Možno) posledný pekný deň neskorého babieho leta, Dušičky klopú na dvere, Ondrova túra sa nemohla uskutočniť – voľba je tak jasná, tento víkend pôjdeme hore. Nezvyklý termín však žiada nezvyklý prístup – aby sme sa neopakovali, tak zo Záhoria, ten neznámy hrad v lesoch nad Kuchyňou už hodnú chvíľu máta moju predstavivosť.

Obsah kanvice sa premenil v termoske na čaj a kávu, raňajky sú spratané (s tým hádam vydržím), vlákno žiarovky už chladne, pohodlne sa usádzame do sedadiel, štartujeme (dnes len ja a spolucestujúca). No poďme (aj tak už meškám), cesta Záhorím je dlhá (a pokrútená). Ukazuje sa pekný deň, hádam v tom nezostaneme sami, v partii je vždy väčšia zábava.

Na parkovisko sa ešte zmestím. No je už skoro plné (a ďalej sa zapĺňa), toto som veru nečakal. Vítame sa, zas sme sa zbehli zo všetkých strán – Trnava, Hlohovec, Piešťany, z autobusu vystupuje Ivetka – mozaiku okresov dopĺňa Bratislava, na Vývrati zaparkoval Jozef. A možno sa objavia aj cyklisti, Janči v piatok vyzeral celkom presvedčivo, dosť odhodlane.

Dnešná zostava je kompletná, počastovali sme sa (aj štvornohí priatelia sa zoznámili), odfotili, môžeme vyraziť. Najskôr pekne pomaličky, po asfalte hore dedinou, treba prebrať najdôležitejšie novinky, nájsť si miesto v skupine (no aj tak budeš o chvíľku kdesi inde, budeš klábosiť s kýmsi úplne iným… a tak stále dokola – pred očami ti beží ďalší pekný deň, pod nohami sa odvíja ďalší vydarený výlet).

Konečne v prírode! Najbližších pár hodín sa budeme túlať po chodníčkoch našich obľúbených hôr (pre viacerých z nás z tejto strany takmer, či úplne nepoznaných), zažívať pocity objaviteľov, pionierov neznáma. Veď príroda v každom okamžiku ponúka nové zážitky, zásobuje zmysly nezvyklými obrazmi, napĺňa myseľ pokojom. Príroda lieči. Tie naše Hory sú úžasné. Najmä v tomto období.

Priestor sa otvára (z oblohy sa na nás leje blankytný oceán,…), cesta sa mení na štrkovú (…nad hrebeň vykúka žiarivý kotúč,…), tá na koľaj (…lúky, stromy, remízky letia do náruče hôr,…), chodník sa dvíha Židovou dolinou (…za chrbtom sa otvárajú prvé výhľady). Had pútnikov sa skrúca po medzi, naťahuje hore lúkou, jeho hlava sa už takmer dotýka lesa, no chvost je stále uväznený dole v údolí. Prvá kvapka potu ozdobuje čelo, predĺžený dych hltá konce slov, tempo sa spomaľuje, rozhovory tíchnu, obieha nás ťažko sa lopotiaci cyklista.

Nie je to však nič vážne, iba taká krátka, jednoduchá rozcvička, len pár krokov na zohriatie. Užijeme si až neskôr. No i tak je tu krásne. Pohľady do okolia sme nechali ďaleko vzadu (aj tak dnes nebudú dlhé, ovzduším sa vlní jemný opar, rozostruje výhľady, skrýva krajinu), očarení nečakanou krásou kráčame po lese pozlátenom kúzelným dotykom neskorej jesene, obdivujeme rovné línie mladých stromov aj zaujímavo tvarované skulptúry starých kmeňov. Schádzame dole, vchádzame na asfaltku.

Vývrat. Sponad vysokého kamenného plota vykúka mohutná stavba, len prírodné materiály, drevo a kameň – ladí s ohradou i okolím (hoci nechtiac musím uznať vkus staviteľa), čo pár metrov monitorujú každý náš pohyb kamery. Sme pri súkromnom poľovníckom sídle rodiny XXX – nebudem klebetiť, dohľadajte si sami na webe (stačí zadať Vývrat + Haščák). Poľovnícky zámoček Pálffyovcov je (takmer) zabudnutou históriou (skaza však započala už dávno v predchádzajúcom storočí… – poručíme větru, dešti…). Rozľahlý areál obchádzame lesom, medzi stromami viac tušíme ako vidíme honosné stavby, tá pekná vilka pri vstupe slúži asi len ako vrátnica…

Odbočujeme vľavo, odpájame sa od značky, najbližšie okamžiky budú naše kroky viesť lesné cesty a chodníky. Šuchoceme lístím, kocháme sa jesenným lesom. Je plný života, zatiaľ ešte nespí (len sa chystá), ohuruje nás množstvom farieb, plným priehrštím rozdáva do okolia rôzne nálady. Tu na kúsku fádny, sivozelený, zádumčivý, tam vedľa už striasa rozoviatu zlatú hrivu, zasypáva okolie pestrým prívalom. Spod neho vytŕčajú drevené podvaly, pohybujeme sa po telese bývalej lesnej železnice, šliapeme po (takmer) stratenej histórii krajiny. Aj si chvíľku oddýchneme, potúžime sa (ešte môžeme), posilníme, bolo už veru na čase – dievčatá, dobre ste napiekli!

Z Troch stodôlok nás čaká prvý ozajstný výšľap dňa (pri senníku priamo hore), krátke, ale ostré stúpanie na nevýrazný výbežok nepomenovaného kopca, na hrebeň kde stával hrad. Dlho neobjavený, neznámy, nikde nespomínaný, bezmenný. Avšak existujúci, skutočný. Prijmime teda jeho nové meno, vystúpme na Kuchynský hrad.

Cestička sa kľukatí nahor dlhými serpentínami, zarezáva sa do prudkého svahu, všetci rozumní kráčajú po nej, ja sa driapem kolmo proti vrstevniciam, chcem si to skrátiť, chcem tam byť skôr. Na vrchol tak prichádzam posledný. Avšak obohatený o množstvo adrenalínových zážitkov (ešte jeden krátky krok, neskotúľam sa nakoniec dole?), bohatší o pár (prekrásnych) kamienkov.

Pekný kopček, krásne stúpanie, prenádherný kút. Les redne, koruny dospelých stromov sa dotýkajú blankytnej oblohy, telá prastarých matadorov trávia posledné chvíle svojej existencie kľačiac na kolenách, postupne tlejú, vsakujú do zeme. Večný kolobeh života malokarpatského pralesa. Zdravého, silného, životaschopného.

Hore je už veselo. Rozmarná vrava sa prepletá pomedzi korene mohutných stromov, vsakuje hlboko do škár, do zvyškov starých múrov, rozplýva sa v žiari krásneho predpoludnia. Paľo rozpráva. O hrade. Jeho neznámej (či neexistujúcej) histórii. Domýšľa príbeh majiteľov. Necháva prehovoriť dávnu povesť. O dvoch statočných obrancoch vzdorujúcich početnej presile, mohutnej riave pohanov valiacej sa na hrad, na celú krajinu. O šikovnej ľsti, poslednom zúfalom čine, podkovičke vystrelenej z kuše, ktorá zahnala prekvapeného nepriateľa. Obrazy sa zhmotňujú, múry sa zapĺňajú, veže rastú vysoko k oblohe, počuť nezrozumiteľnú reč pradávnych obyvateľov Hôr.

Zaujímavé miesto, má atmosféru, má dušu. Užívam si, i keď obmedzené, pohľady do okolia. Spúšťam aplikáciu, snažím sa identifikovať okolité vrcholy (dominantná Vysoká je jasná). Prístodolok, Bučková, Janková, kdesi v úzadí skrytý Zámok. Jedno biele miesto som dnes vyplnil, mnoho ďalších ma ešte čaká.

Posedeli sme, oddýchli, posilnili sa, je čas pobrať sa ďalej, Jozef s Marikou už musia byť na vrchole (nech pridlho nečakajú, nech nám neutečú), cyklisti už budú kdesi obďaleč (nech priveľmi nemeškáme). Úzky chodník sa tuhšie túli k svahu, tesne kopíruje jeho ladné krivky. Nádhera. Vstupujeme priamo do srdca starého pralesa, do bájneho dubového hája. Kameň sa mení na hrad, peň stromu na mýtického tvora. Stačí len kúštik privrieť oči a otvoriť myseľ, šumenie vetra sa premieňa na tiché rytmické bubnovanie, spomedzi mohutných dubov sa vynára starý šaman, doširoka roztvára náruč. Hoci nepozvaní, sme vítaní…

Čas a miesto sa stretajú v jedinom bode, splývajú v jedinú entitu, záblesk, explózia, big bang, zrodil sa priestor, vedomie, vnem, POCIT. Presne pre tieto okamžiky sa oplatilo prekonať vlastnú pohodlnosť, opustiť komfortnú zónu, vybrať sa von, nájsť toto dobre ukryté zákutie. Tu by som vydržal naveky.

Zo snívania ma preberá zvonenie, Janči s Milanom sú už pod Vysokou, kde sa motáme? „Počkajte nás chvíľku, už sme skoro tam.“, pridávam do kroku, snažím sa oklamať čas (Jančiho som už ošálil), zmenšiť vzdialenosť. Zdá sa, že po peknej širokej (cyklo)ceste to ide celkom ľahko.

Na križovatke pod Vysokou je rušno, cyklisti sa miešajú s turistami, už zdiaľky vidno povedomú dvojicu, len sa mi zdá, že akosi povyrástli. Nie, sú to oni, naši nezdolní kamaráti, v lete či v zime stále na bicykli. Vítame sa, čakáme oneskorencov, nálada graduje. No dlho sa tu motať nemienime, chalani pri čakaní vymrzli, treba sa zohriať. Stúpanie na Vysokú nám k tomu dopomôže.

Riadny kopčisko, dobre ho poznáme z našich výšľapov, kam sa však hrabú tí elektrikári? Myslia si, že pre nich fyzika neplatí? Dajú ešte pár metrov a odpadávajú, Vysokú neoklameš. A tak ideme každý za svoje. Krok po kroku sa vyťahujeme vyššie, priťahujeme po kopci, srdce sa snaží vyskočiť z hrude, pľúca ide roztrhnúť, pot štípe v očiach. Krásne fotogenické miesta, neskutočné sochy malokarpatských velikánov, ostré lúče slnka predierajúce sa spoza skál poskytujú aspoň krátku príležitosť na vydýchanie, pár sekúnd na oddych. No už je to len kúsok, svetlo sa už láme na špičke vrcholového kríža, len jedna skalka, len niekoľko stupov, hore nám máva, víta nás Jozef.

Dnes je tu hotový babylon. Krásny deň vytiahol na vrchol množstvo záujemcov, slnia sa, oddychujú, snažia sa skryť pred prudkým vetriskom vanúcim z podhoria. No stačí zájsť len pár krokov nižšie a ako mávnutím čarovného prútika zavládne tíš, víchor sa láme na skalách hrebeňa, duje vysoko nad našimi hlavami. Opäť máme možnosť oddychovať, hodovať a maškrtiť, veká čarovných krabičiek sa odchyľujú, ponúkajú svoj chutný obsah, uzávery kúzelných fľaštičiek sa otvárajú, vlievajú do žíl silu a dobrú náladu. Stále si máme čo povedať, kam sa rozhliadnuť. Nie, výhľady dnes naozaj nie sú príliš ďaleké, no aj blízke okolie ponúka (oku) množstvo krás, až po okraj napĺňa myseľ (i dušu) nezabudnuteľnými zážitkami.

Posúvame sa o kus ďalej, ku skalám tesne pod hrebeňom, na miesto, ktoré už dávnejšie slúži ako neoficiálny symbolický cintorín milovníkov hôr. Aj my sme tu umiestnili tabuľku, spomienku na nášho kamaráta Ondra, dnes si však pripomíname aj ďalšieho spomedzi nás, Jožka. Nezabúdame na Vás chalani, chýba nám Vaša dobrá nálada, Váš optimizmus, chýbate nám, na Vašu pamiatku!

Lúčime sa s cyklistami, bicykle ich (možno) čakajú pod vrcholom, musia sa vrátiť. Vôbec im nezávidím ten zostup, na túto stranu padajú svahy Vysokej skutočne prudko. Naším smerom je to o čosi lepšie, avšak aj tu to nie je med lízať, musím dávať pozor na každý krok, bavím sa fotením jedinečných obrazov (tisíckrát prejdeš krajinou, vždy ťa čímsi prekvapí), zaostávam. Je slnečné sviatočné poludnie, chodník sa plní turistami, úporne sa driapu nahor, Vysoká, druhý najvyšší vrch Malých Karpát láka, magneticky priťahuje návštevníkov. No svoj venček neodovzdá zadarmo, treba si ho zaslúžiť.

Konečne stojím na známej zvážnici, odtiaľto je to už brnkačka. A tak sa pohodlne presúvame popod strmými svahmi Vysokej, takmer po rovine (aha, naši cyklisti! – prečo však tak fučia, nepristavia sa, namáhavo šliapu do pedálov?) smerujeme k ďalšiemu cieľu. Čaká nás prvovýstup na Snežný vrch.

Malý karpatský Schneeberg je však dostupný veľmi jednoducho, úplne ľahučko. Tabuľka na strome ukazuje kamsi vľavo, len kúsok od cesty sa zdvíha nenápadná vyvýšeninka, stačí len trochu poprepletať nohami, ani sa nezadýchaš, ani neunavíš a si tam.

Ale výhľad je odtiaľ krásny. Odlesnený vrchol otvára široký pohľad do okolia – Gajdoš, Skalnatú, Čertov kopec a mnohé iné už poznáme, Mešťanková, Bartalová a Ražnová ešte skromne čakajú na objavenie. A nad všetkými čnie mohutná Vysoká, z tejto strany, z tohto uhla sa nám ukazuje prvýkrát. Spúšte nehlučne cvakajú, snímače sa snažia zakonzervovať okamžik. Ako však zachytiť vôňu vetra? Spev lesa? Veselú chvíľu s priateľom? Pokročilá technika zlyháva, ani ona nie je všemocná.

Zostupujeme. To čo sme si pošetrili dole Vysokou nám teraz aj s úrokmi vracia Snežný vrch. To je teda zošup! Skoro voľný pád. Opäť sa raz chytám vzduchu, snažím udržať na nohách. Som však pomalý, zaostávam. Dole sa zatiaľ dejú veci…

Netreba lysohlávky, netreba alkohol či muchomůrky bílé, stačí dobrá nálada a skvelá spoločnosť. Dievčatá sa zahrabávajú do hrubej vrstvy lístia ako do hlbokého záveja, užívajú krásnu chvíľu, bavia sa, vyhadzujú do výšky kopy lístia, začínajú snežiť. Je veselo, dnešok sa naozaj vydaril.

A to ešte stále nie je všetko. Prekračujeme potok Vývrat, začíname opäť naberať výšku, musíme prekonať hrebeň medzi Vysokým Rajdom a Ostrým vrchom (tie teraz necháme na pokoji, nie je predsa všetkým dňom koniec). Zvážnica reže svah prekvapujúco pohodlne, stúpanie nie je takmer ani cítiť, pekne pomaly, krok za krokom sa blížime na vrchol.

Ako však ďalej? Mapa ukazuje cestu priamo dole, táto sa však skrúca kamsi vľavo, hlbšie do Modranskej doliny. Nadchádzať si už nechceme, pátrame medzi stromami, pod vrstvou lístia sa snažíme objaviť náznak chodníka. Je tam, môžeme sa spustiť dole.

Stojíme na asfaltke vedúcej z Kuchyne do hôr, až kamsi na Čermáčku, dobre si ju pamätáme z krásneho Ľubošovho cyklovýletu spred niekoľkých rokov (to vtedy som sa zgeril z bicykla, to vtedy sme naposledy stretli v Budmericiach pána Dvořáka…). Dnes však pôjdeme opačným smerom, pekne dole kopcom. Ešte si však odskočíme pár metrov bokom, vo svahu za potokom Malina sa skrýva ústie štôlne Köberling-1, to nemôžu predsa krtkovia obísť.

Len ako sa dostať cez potok? Aby som ho preliezal po spadnutom kmeni – na to sa necítim, obzerám sa, hľadám užšie miesto. Tam, kúsok povyše to vyzerá dobre. Ešte krok a som po členky vo vode. Lúka nie je lúkou, ale zradným trasoviskom, pod zelenou vrstvou porastu sa skrýva vodná hladina, trpezlivo čaká na svoju obeť (o chvíľu lapí aj moju spolucestujúcu). Nakoniec musím ustúpiť, využiť iný prechod, Jozef ho už otestoval, po kameňoch (hádam) prejdem aj ja.

Štôlňa je však pekná, stálo to za tú námahu, ani hlavu som si (moc) nešvacol. Úplne na koniec nás však nepustí, je zaliata vodou, baterky dokážu na jej hladine vykúzliť neopakovateľnú atmosféru. Nevadí, že o jej histórii nič nevieme (a nedokážeme zistiť ani neskôr), nie všetko musí byť zrejmé, nalinkované (to len my sa toho niekedy tvrdohlavo dožadujeme), zaujímavé miesta by mali predsa byť (aspoň trochu) tajomné. Pri ceste cez potok sa (samozrejme) skoro vykúpem, ešteže tie topánky nepremokajú.

Za normálnych okolností by som už zápis pomaly končil, veď čo len môže byť zaujímavé na posledných metroch výletu, keď apaticky prepletáš nohami, najradšej by si už sedel v aute, myšlienkami si doma, pri chutnej večeri. Dnes je to však iné.

Dolina je pekná, aj okolie, vychutnávame si posledné lúče jesenného slnka, kocháme sa poslednými pohľadmi. Popod Modranskú skalu už pomaly dočahujeme prvé stavby (chaty? vily?) obce, rozhovory pokračujú, reč neviazne, stále si máme čo povedať, užívame si pohodu dňa, radosť z výletu. Ešte aspoň na chvíľku odbočíme k vodnej nádrži (keď sme už tu), na malú chvíľku stíchneme, pozorujeme hru lúčov na vodnej hladine, rozpadávajúcu sa atrakciu, Bobriu hrádzu, zapadajúce Slnko, pomaly končiaci deň.

Picerka pod Vysokú (sme predsa na Záhorí) je ešte zatvorená, šéf je však ochotný, ústretový, z terasy nás nevyženie, niečím nás aj ponúkne. Vydarený deň sa tak môže prirodzene vytratiť, hlbšie sa zapísať do spomienok. Dnes to naozaj nemalo chybu.

Ďakujem všetkým, ktorí si našli čas a vo sviatočnú nedeľu sa vybrali na potulky záhorskou časťou Malých Karpát, verím, že aj oni si odniesli v duši niekoľko nezabudnuteľných spomienok: Milka a Ľuboš Kraicoví, Editka a Jozef Antaloví, Eva a Roland Garoví so švagrom Mikim, Gabika a Milan Mizeroví, Ivetka Pekaríková, Daša Soubustová s kamarátkou Ivetou, Lucia Bačová, Gabika Mišíková, Božka Golierová, Paľo Rapant, Vlado Naď, Jozef Baránek s kamarátkou Marikou, cyklisti Janči Budoš a Milan Liška a ten, čo stále otravuje so zápismi –

 Juro Golier

(a nezabudnime ani na dvoch štvornohých spoločníkov, ich trasa bola ešte o kúsok dlhšia)

Prší, stierače vyťukávajú po čelnom skle svoj neuchopiteľný rytmus. Kdesi naľavo, mimo tvojho zorného uhla steká po okne veľká kvapka, podvedome o nej vieš, krútiš hlavou, hľadáš, nedokážeš ju však uvidieť (dávaj pozor, venuj sa ceste!). Slza. Neskoré upršané ráno, pomaly sa vlečiem od auta, len s námahou sa presviedčam k ďalšiemu kroku, veľké smutné kvapky padajú z oblohy, slzy zmaru napĺňajú dušu, začína ďalší (i keď skrátený) pracovný týždeň. Tichý šum dažďa náhle prehlušuje neznámy hluk, dopĺňajú ho  rytmické údery, spod mosta vylieta veľký vták, z hladiny Mŕtveho ramena sa zdvíha sivá volavka. Iba namáhavo máva krídlami nasiaknutými ťažkými kvapkami dlho očakávanej vlahy, len horko-ťažko sa odliepa z vody, letí kúsok nad hladinou, smeruje kamsi ďalej, v ústrety (dnes ukrytému) hrebeňu hôr, pomaly sa stráca, rozpúšťa v bledom opare jesenného rána. Napätie z mysle náhle opadáva, svižnejšie vykračuješ v ústrety ďalšiemu víkendu…