Akcia Lopeník

V Bielych Karpatoch

sobota 19.3.2022

Už (dávno) nie je zima, ešte (zďaleka) nie je jar. Cez nepriedušne uzavreté okno miestnosti na druhom poschodí neveľkej nenápadnej budovy, dni existencie ktorej pokojne plynú v objatí rozľahlého parku na ostrove známeho kúpeľného mesta, nepreniká dnu žiadny náznak života. Jediný lúč slnka nerozohrá na stenách svoju tajomnú tieňohru, žiadny náznak vône sa nemieša s nezameniteľným pachom kancelárie (iba všadeprítomný prach a ľahký odér kávy, doping je povolený, doping je nutný), ospalé ticho skorého popoludnia narúša len občasný šum (nečujné bzučanie žiarivky, nezreteľné útržky rozhovorov z chodby za dverami a neprestajný tinnitus pretína pravidelné neodbytné zvonenie telefónu – keď nezdvíham asi tu nie som!), (len) žiadny dotyk reality (plazivo prenikajúci zvonku), prosím… inak by som sa zbláznil. Prudko odsotil stoličku, presne miereným úderom navždy umlčal telefón, znefunkčnil počítač (veď ten za nič nemôže!), (definitívne) treskol dverami, roztrhol pupočnú šnúru povinností, vybehol von, konečne sa oslobodil… Minúty dlhé sťa hodiny nekonečne plynú korytom lenivo tečúcej rieky Chronos, hodiny sú v tom bezčasí úplne nemerateľné, márne sa pokúšam vydolovať jasný okamžik spomedzi sivej všednosti pracovného dňa… kedy naposledy som sa tešil do práce? Neskôr poobede pomaly blúdim ulicami svojho mesta, snažím sa plávať proti toku času, hľadám akýkoľvek náznak inšpirácie. Nenachádzam však nič… hádam pomôže noc, milosrdný sen prinesie vyslobodenie… s pocitom neskutočnej úľavy vítam ráno – čo najskôr sa snažím z mysle vypudiť spomienky, keby sa k nim dostal odborník – skončím pod prísnym dozorom v Pinelke, keby to videla verejnosť – objavím sa v komerčnej televízii (konečne úspešná reality show!). Z trápenia ma (tak) hádam vyslobodí (až) víkend…

Na bežky je príliš sucho (iba tí najzarytejší vyznávači pohybu na dvoch úzkych drevách týždeň čo týždeň okupujú Skalku, kdeže sa na nich hrabem – osirela Dobrá Voda!), na bicykel prichladno (to len niekto vytrvalo, uprostred týždňa, brúsi na kameň stvrdnuté blato malokarpatských cestičiek), na turistiku tak akurát! Kam sa vyberieme tentokrát, ktoré miesto tentoraz zvolíme za cieľ nášho výletu? Chcelo by to niečo… …hmm… …drobnú úpravu, zmenu chuti, nie však priveľkú. Karpaty zostanú, ibaže tie Malé vymeníme za Biele. Je tam tak pekne… Veľký Lopeník, štvrtý najvyšší vrchol pohoria (911 metrov), rozložený na polceste medzi majestátnou Veľkou Javorinou a hrozenkovskými kopanicami, jednou nohou rozkročený na slovenskej strane, tou druhou pevne ukotvený na tej moravskej, výrazná ostrá homoľa a magická pyramída bude tou správnou voľbou (Paľo, vďaka za nápad).

Slabá hodinka cesty, to zvládnem – z oka vypadáva posledná karpina, skrývam ďalšie zívnutie (dávaj pozor, nech nás kdesi nevysypeš!), už druhýkrát zle odbočujem (akási divná mágia sa snaží prekaziť nádejný deň), začínam byť čoraz nervóznejší (čože robí tá navigácia, veď to nestihnem!), hypnotizujem ukazovateľ paliva (čo mám deravú nádrž? asi som mal predsa len načapovať), nakoniec prichádzam ešte v termíne. Prekvapenie – Paľo tu ešte nie je, aj Paľo je len človek, aj on môže meškať (nakoniec asi tak 5 sekúnd). Chvíľku počkáme, stále ešte nie sme všetci, čas tak príjemne plynie, je Jozefa, tiež Miloš má narodeniny, niet sa prečo náhliť, veď aj tu je tak príjemne…

Parkovisko je ukryté v lese, kus od cesty vedúcej cez Lopeník, hoci to odtiaľ nevidno, všade okolo nás sa ako vlny prelievajú malebné úbočia bielokarpatských pahorkov. Hotový raj na zemi…

…pre občasného návštevníka, skutočné peklo pre tých, čo boli odkázaní na týchto miestach ži(vori)ť… Nepokojný kraj na hranici osídľovali vraj hlavne utečenci, vydedenci vylúčení zo spoločnosti – trestanci, zbojníci, ľudia odlišnej viery… tí, čo hľadali úkryt. Tvrdou prácou, s motykou v ruke poľudšťovali krajinu, lesy premieňali na pastviny, spod zeme pozdvihovali k životu kopanice. Žili izolovane, od spoločnosti tam vonku i navzájom medzi sebou, aj tá cesta, ktorá nás z Březovej priviedla existuje až od roku 1964… to som už mal jeden rok…

Poberme sa mi však ďalej, takto by sme tu skysli celý deň (spievali a hodovali), namiesto boľavých nôh si domov niesli boľavú hlavu, naplnenú preťažkým kamením prekrásneho kraja. Úzka cestička (len tak na jediné auto) sa spúšťa dole do údolia, zobďaleč povedľa vykúkajú prvé stavby, osamelé gazdovstvá, drevený plôtik zdobený pestrofarebnými hrnčekmi (každý z nich je iný) vedie ku kamennej zvonici.

Už viac než dve storočia zdobí jej skromná veža okolitú krajinu, už viac než dvesto rokov rozoznieva jej zvon blízke údolie. Jednoduchá a pritom krásna. Obdivujeme majstrovstvo starého staviteľa, šikovnosť dávneho remeselníka. Kameň sa pevne viaže s kameňom, spojivo obopína drevený preklad, zapučaný šindeľ tesne kryje strechu. Akoby tu stála odnepamäti. Akoby sem prirodzene patrila. Krásna vo svojej jednoduchosti. Stará kamenná zvonica.

Hlavná cesta (ktorú vzhľadom na hustotu premávky nazveš hlavnou len s riadnou dávkou fantázie) sa skrúca údolím popri potôčiku Hrubár (ktorý sa pri Šiancoch mení na Bošáčku), vedie hore dedinkou (ktorá dedinou vlastne ani nie je, len administratívnou sústavou voľne roztrúsených gazdovstiev stekajúcich dole svahmi Mikučinho vrchu a Lopeníkov, čím nižšie, tým tesnejšie sa k sebe vinúcich, stále si však udržiavajúcich primeraný odstup). Tu hádam nič nie je takým, akým sa javí navonok…

Nám to však vôbec neprekáža, po asfaltke derúcej sa hore svahom rozbiehame pekelné tempo (ešteže šliapem peši, ešteže sa tu nepachtím na bicykli), dlhý had turistov sa rozťahuje po celej dĺžke stúpania. Krásneho stúpania nádherným úbočím. Rozľahlé lúky sa striedajú s rozsiahlymi plochami lesov, kde-tu roztrúsené obydlia vdychujú krajine život, osamelé stromy priťahujú zrak, v ich tieni si neodpočinie len unavené telo hospodára, ale i nepokojná myseľ pútnika. Biele Karpaty…

Aký to rozdiel oproti tým našim, Malým. Krajinou meniacou svoju náladu a atmosféru (takmer) na každom kroku, krajinou, ktorej každý vrchol je iný, kde každá dolinka žije vlastným životom, kde ťažká ruka huncokára dokázala vyrvať z moci hôr len drobnú lúčinku uprostred lesa. Tu sa nám pod nohami rozlieva rozľahlý oceán pahorkov, pastvín pozvoľna pretekajúcich šírym priestorom, lesov pokojne sa vlniacich v rytme času ako geniálne minimalistické Bolero pána Ravela:

tam… tam… tam… krajina donekonečna opakuje svoj tajuplný nápev, k nemu sa zrazu pridáva trilok práve prebudeného vtáčika,  tam… tam… tri… tam… drží svoj hlas, ako trblet rannej rosy jasný nápev pokračuje v pravidelnom vlnení pahorkov, tam… tam… tri… tam… spoza hmly preniká tenký lúč svetla, tam… tam… tri… cink… tam… masa zvuku sa takmer nemení, po čase však zisťuješ, že je predsa len iná, objavuje sa osamelý lístok v mase ihličia, tam… tam… tu… tri… cink… tam… o kus ďalej iný, potom ďalší, nový tón v nekonečnom kolobehu času, tam… tam… tu… tri… cink… tam… lúka letí do údolia,  tam… tam… tu… tri… cink… tam… bong… ako drobné drahokamy sa z prítmia lesa trbliecu belostné múry samôt tam… tam… tu… tri… cink… tam… bong… tang… tam… tam… tu… tri… cink………

Stúpame stále vyššie, asfalt neprestáva… Dobre sme sa roztiahli, mali by sme sa počkať, dať sa zase dokopy. Skládka dreva vedľa cesty bude tým správnym miestom, rozhovory bez ustania pokračujú, k tomu sa patrí niečo drobné prikúsnuť, za glg čohosi dobrého (alebo aj teplého) zapiť. Stojíme na miestach, ktorými prechádza červená značka (tu na hlavnej ceste?), kde dobre známa diaľková trasa z Dukly na Devín (či presne naopak, ako sa vám páči) na chvíľku zavítala na návštevu k susedom. Reč sa (opäť & neomylne & ako vždy & koľkýkrát?) stáča k jej prechodu. Niekto ju už vyskúšal, niekto sa tam chystá, niekto by (tak) rád… Myseľ sa stáča, myseľ blúdi… neodpustím si krátku, navonok nesúvisiacu odbočku. Je to už tak dávno, nech prehovorí pamätník…

Niekedy uprostred 80-tych rokov minulého storočia som sa s kamarátom Ogarom (boli sme mladí, boli sme krásni, boli sme plní síl) spolu s malou skupinkou turistov (päť? šesť? neviem, pamäť už neslúži, pamäť vynecháva) vybrali na prechod Slovenského Rudohoria. Trasu si už (samozrejme) presne nepamätám, denník som si nikdy nepísal (môžem si tak do(vy)mýšľať, môžem fabulovať), niečo mi však predsa len nezmazateľne uviazlo v pamäti. Prvé kroky pochodu, blúdenie po dobročskom pralese. Obrovský dubák rastúci uprostred turistickej magistrály (už niekoľko dní sme nestretli ani živú dušu). Nocľahy pod širákom aj vo voňavom senníku (v ktorom celú noc šuchotali myši). Ranný pohár mlieka od pani horárky. Pár dní na Veľkej lúke v sedle huculov. Prebudenie na medveďom posede (vedľa ohlodanej kostry akejsi nebohej kravky) neďaleko Nálepkova (kde?). Vlahú noc plnú hviezd kdesi nad Palcmanskou Mašou. Najkrajšiu chatu na svete (pohár piva a pomaly zhášajúce svetlá Rožňavy hlboko pod nohami). Nezrozumiteľné drmolenie mantákov v medzevskom obchode. Prvý (krátky) dotyk civilizácie na Kojšovskej holi. Ako bonus prechod krížom cez Roháče (od Žiarskej chaty) s prenocovaním v lese pri Adamculi (splnený sen, dopíjame posledné pivo, chata sa zatvára, na dolinu padá súmrak, mi dvaja sa nenápadne presúvame hlbšie do lesa kamsi pod Kopy). Príchod za kamarátmi na Oravskú priehradu („Kým sa neumyjete, do chaty nevstúpite! A schovajte kamsi tie smradľavé handry!“) …bolo to naozaj tak?

Prestaňte plánovať, hľadať ultraľahké vybavenie (zelený batoh, áčko, golfky…) a výhovorky – nečakajte, neváhajte, vyrazte! Ihneď! (cítime sa mladí, stále sme krásni, veríme, že plní síl)

Až kus opodiaľ zisťujem, že som zabudol zapnúť GPS – dokelu!, tri a pol kilometra (úplne zbytočného?) pachtenia, 180 metrov prevýšenia sa rozplynulo v ovzduší ako obláčik… z toho už dnes nezaprší… Zbytočné to však predsa len nebolo, březovsko-lopenícky kotol je nádherný, ale pohľad, ktorý sa otvára pod vrcholom stúpania na Mikulčin vrch je možno ešte… – iný, avšak rovnako krásny. Kam oko dovidí, zvlnené pahorky, na nich sa ako polia na šachovnici pravidelne striedajú lúky a háje, svahy prudko sa zošuchujúce do údolia (ideálne miesto na zimné radovánky), z temena niektorých vrcholov na všetko dohliadajú vysoké veže či rozhľadne. A kdesi v zahmlených diaľavách (kde sa tak náhle stratil blankytný jas bezoblačnej oblohy?) sa medzi zvažujúcimi grúňmi nenápadne chúli kraj moravských kopaníc, Starý Hrozenkov, Vyškovec, Vápenice a Žítková, miesta, kde kedysi žili slávne bohyne…

…a kam sa tak rád pravidelne vracia Ľuboš. Nečudo, nie je ťažké zaľúbiť sa do tohto kúta hôr, ladných kriviek vŕškov a ich malebných úbočí. Donekonečna sa (peši či na bicykli) túlať cestičkou, ktorej koniec nepoznáš, krúti sa hore svahom, stráca v lese, opäť sa objavuje kdesi vo výške, aby neskôr zmizla na horizonte, jej skutočný cieľ si však vieš iba ťažko predstaviť. Započúvať sa do veselého ranného zurčania potôčika „Vitajž voda moja, vodzička, rosa moja, rosička. Odkeľ ty pospiechaš?…“ aj tichého večerného nápevu vánku „Chojce si čarodovnice na čiernu horu, tam čierne víno píjce, smolu jezce, ale tu žiadnej moci viac nemajce…“. Čas bohýň však už nenávratne uplynul…

Veď tam je ešte sneh! Dole pod hlavnou cestou (pohybujeme sa niekoľko metrov nad vrcholom Zárub), tam, kde začína lyžiarsky svah, leží na tráve dlhý úzky koláč zvyškov zmrznutej ľadovej triešte, delá už opodiaľ ticho odpočívajú. Niekoľko jednotlivcov neodolá, musia si vyskúšať to, čo im táto zima nedopriala. Ale pozor, šmýka sa!

Prežili všetci. A všetci ako jeden pokračujeme ďalej po asfaltke, Paľo sľubuje dáke prekvapenie (možno skrytý poklad? – predstavujem si zakopaný súdok tridsaťročnej slivovice) či inú zaujímavosť. Všetko v jednom. Stojíme na kraji asfaltky na vrchole nenápadnej vyvýšeniny – na bicykli by si ju (skoro) ani nezaregistroval, kúsok za našim chrbtom nám týči výrazný stožiar vysielača, kus vedľa zas takmer nerozoznateľná rozhľadňa (naše postupné ciele), Paľo siaha do batohu, vyťahuje šampáňo… sme vo výške 788 metrov, práve sme prvovýstupom dosiahli Rapantov vrch. To si naozaj zaslúži krátku oslavu!

Posilnení zbiehame rovnakou cestou, vraciame sa na Mikulčin vrch – čo za jemný opar sa z Považia nasúva na svahy Veľkého Lopeníka, akáže hmla halí jeho úbočia belavým jemným závojom? Hádam nám niečo (niekto) nechce pokaziť tento pekný deň? Neľakajte sa, nič to nie je! To len príroda (opäť raz) čaruje, koketné Karpaty laškujú s návštevníkmi, predvádzajú sa, žartujú, figliarsky žmurkajú, potichu sa smejú (do hrsti). Nie je každý deň posvícení, no nehádž flintu (privčas) do žita!

Mikulčin vrch. Kedysi kopanice roztratené po úbočiach hôr kdesi pánubohu za chrbtom, neskôr známe rekreačné stredisko, dnes miesto, ktoré sa chystáme využiť na krátke posedenie, penzión Patrik práve otvára svoje brány. Ešte predtým však smerujeme ku krížu v jeho blízkosti, pripomienku smutnej udalosti spred mnohých rokov – „na tomto místě byl … dýkou zabit náš milovaný syn a bratr…“ Aký konflikt, bitka či zákerná vražda, sa odohral na týchto miestach v skorú jar roku 1963? Kto bola obeť, kto bol vrah? Bol slnečný teplý deň, či mrazivá tmavá noc? Stojím, dumám, neviem… nič bližšie sa o tomto čine nedá dozvedieť (a nie je to ani potrebné), zmareného mladého života je však určite škoda. Je to už tak dávno… to som mal práve šesť týždňov…

Ale na hody, ktoré sa nám nečakane naskytli vedľa v penzióne, tak skoro nezabudneme. Vývar, držková, kyselica, výpečky… chutné pivo (ešte si môžu dať aj šoféri), rýchla a milá obsluha, všetko dostupné hneď po otvorení – z toho by si mohli zobrať príklad vo viacerých podobných zariadeniach. Ak pôjdete okolo, určite sa zastavte!

Nás však čaká ešte dlhé putovanie, pohnime kostrou, pokračujme. Popri zaujímavo prederavenom strome a rozprávkovom drevenom lese pri chate Jana (keď nie sú poruke deti, aj dospelí ich dokážu zastúpiť, zvieratká si ešte aj dnes masírujú ponaťahované chrbty) zostupujeme do Lopeníckeho sedla. Priestor sa náhle otvára, z ničoho-nič stojíme na nádhernej rozľahlej planine. Odlesnenej. Fotogenickej. Dýchajúcej životom. Magicky prekrásnej. Čarovnej. Stojím a krútim sa. Pokúšam sa všetkými zmyslami zachytiť okolitú krásu. Vôňu priestoru. Spev zeme. Odlesk okamžiku. Dotyk dávnych príbehov. Dušu kopaníc. Ducha krajiny. Prenádherných Bielych Karpát.

Tento bod trasy, tento okamih dňa nie je príliš výhľadový, ale tie pohľady… Z masy stromov sa všade navôkol vylupujú šíre lúčiny, nádherné machule rozpľasnuté na voňavom plátne krajiny. Osamelé gazdovstvá, hracie kocky porozhadzované na stole rulety času. Vysoká veža vysielača priťahuje zrak, nenápadný kríž na mieste, kde sa stretajú cesty zas myseľ. Pokoj a ticho. Sloboda.

Ale to stúpanie! Dokonca sa začína šmýkať, na týchto lúkach asi ešte prednedávnom ležal sneh, blato uteká pod nohami, len opatrne, pomaly, hlavne sa kdesi nevyváľať. Krv búši v ušiach, pľúca ťahajú ako kováčske mechy, pot sa rinie nielen z čela. Vchádzame do lesa, stúpanie sa zmierňuje, ako strela rovný priesek nás po širokej ceste vedie stále hlbšie, čoraz vyššie, bližšie k ďalšiemu cieľu, k vrcholu Veľkého Lopeníka. Ešte predtým nás však čaká ten Malý.

Tu budem márne hľadať svoje magické sochy (len kde-tu vyťahujem zo šíku vyrovnaných kmeňov akýsi občasný náznak), toto prostredie formovala (a neustále formuje) ľudská ruka, tu človek neponecháva prírode priveľa voľnosti, možností na vývoj. Rasti a poskytuj svoje telo. Ukrývaj moju zver. Všade, kde budem potrebovať, ustúp pastvine. Tu som pánom ja. Tu vládne človek….

Zase sme sa roztiahli, stúpanie vnútilo každému vlastné tempo, je načase sa znova počkať, občerstviť, načerpať síl. Prístrešok na Malom Lopeníku je tým najvhodnejším miestom. Obsah batohov putuje opäť na svetlo, zrak len tak prechádza po všetkých maškrtách. Tie naše výlety…

Hor sa na vrchol! Už to nie je ďaleko, už to nie je vysoko. Bezstarostný postup však trochu pribrzďujú zmrazky snehu ležiace na chodníku. Ešte stále? Iný kraj, iný mrav, v týchto miestach asi mali na zimné poklady viac šťastia ako u nás, my sme sneh túto sezónu takmer nezažili, len s nostalgiou v duši (a slzou v oku) sme si prezerali staré fotografie. To ešte bývali zimy…

Priestor sa otvára, priesek redne, mení sa na vrcholovú lúčku, v jej strede sa výši rozhľadňa. A po okraji lesa sa ukrývajú pamätníky, pripomienky bojov minulej vojny. Pred skutočnosťou neutečieš, nestačí si, ako malé dieťa, prikrývať oči – to čo nevidím, neexistuje. No i tak, nebudeme si zbytočne zaťažovať myseľ, meniť náladu, nie teraz – poďme rýchlo hore, rozhliadnuť sa do okolia. Z Veľkého Lopeníka.

Avšak… poznáte také dni. Počasie je… pekné, obloha (by aj bola) jasná, ale… niečo tomu chýba, stratila tú nekonečnú hĺbku rozľahlého oceánu, žiarivý jas diamantu, je akási plochá, takmer bezrozmerná, dokonca sa zatiahlo (kedy? – veď si sa iba obzrel, chvíľočku zahľadel pod nohy, len na sekundu sa zamyslel), to však nie je ten dramaticky vyfarbený mrak dotvárajúci atmosféru okamžiku, rýchlo letiaca vzducholoď meniaca náladu, biely baránok rozdávajúci radosť, je to… len taká nepriesvitná, všetko haliaca opona, ľahučký záves, čo spadol na krajinu, ani nevieš kedy, ani nevieš dokiaľ, ba ani odkiaľ sa tu vzal… protivný saharský prach… Ale tu, medzi nami, tomu (našťastie) nechýba nič, nálada je (ako vždy) výborná, v bohato vyšpľachujúcich vlnách sa rozlieva do okolia, privádza k životu aj (zatiaľ ešte) driemajúci les…

Vlado sa rozložil v prístrešku, varí kávu, na stole sa objavuje množstvo iných dobrôt, iskru v oku i teplo v duši pomôže spoľahlivo rozožať malý kalíštek koncentrovanej radosti (nám šoférom už radšej nie prosím, nechceme & môžeme / nemôžeme & chceme).

Dlho by sa veru dalo posedieť, porozprávať, poveseliť (provizórna útulňa je k dispozícii, je ešte voľná), my však máme iné plány. Kúsok sa vraciame po rovnakej ceste na Malý Lopeník (len sa nešmyknúť), potom sa po zvážnici lesom spúšťame čoraz nižšie do údolia. Tam kdesi máme (dúfam) naše autá.

Čo za stopy sa to tiahnu blatom povedľa tých našich? Dnes nemáme medzi sebou žiadneho poľovníka (ani stopára), dnes môžeme len hádať. Sviňa? Jeleň? Čosi iné? Medveď to však určite nie je, bez obáv schádzame nižšie (vysoko sme vyliezli!), už by sme tam predsa mali byť…

Les nechávame za chrbtom, les ustupuje, vynárame sa na rozľahlej lúke, opäť stojíme uprostred šíreho březovsko-lopeníckeho kotla, nádherného prírodného amfiteátra. Zrak kĺže po známych krivkách hôr, sú krásne, sú stále iné. Biele Karpaty sú (vždy) trefou do čierneho. Ešte sa chvíľku povyhrievame na slniečku, je tu predsa tak príjemne, netreba sa zbytočne náhliť, sme už skoro v cieli, do večera je ešte ďaleko, neponáhľajme.

Na kraji úzkeho políčka pri ceste stojí traktor, vedľa neho postáva hospodár, čosi seje do zeme práve sa prebúdzajúcej pod dotykom prvých slnečných lúčov. Pýtame sa na cestu, odpovedá len tak na pol huby. Nečudo, celý deň sa plahočiť okolo hospodárstva a takáto skupina darmožráčov… vyfintených ako do cirkusu, už by aj mohli mať rozum, čohosi poriadneho sa chytiť a nie len tak naverímboha sa túlať po horách, márniť pekné dni, veď už majú (poniektorí) aj sivé hlavy… Ale jaré mysle!

K domu s doškovou střechou (čo to je?) je to už len na skok. Len sa obšuchneme povedľa Chaty Lopeník, tá zrak ničím nepritiahne (symboly skryté v ozdobe nad prístavbou – bociany, bicykel, fúrik – dešifrovať nedokážeme), to opodiaľ stojaca, pekne upravená usadlosť, dýcha históriou a životom, kus za ňou sa už objavuje hlavná atrakcia, domček č. p. 141 známy tiež ako „Stará Pančaveň“, jediný trvalo obývaný dom so slamenou strechou v Zlínskom kraji. A tak sme (konečne) zistili čo je to došek.

Pekná chalúpka. Malé okienka sú olemované tenkou modrou linkou (biele a modré sú hádam všetky domy v doline), drevený plôtik zdobí niekoľko farebných hrnčekov. A pod ním z (mrazom ešte spálenej) trávy vykúkajú biele hlávky snežienok a žltý (vraj, podľa aplikácie) tavolín zimný. V okamihu sme sa  rozliezli po celom pozemku, obdivujeme, fotíme. Predstavujeme si bežný deň starého hospodárstva.

Kŕdeľ sliepok sa motá pod nohy dvojici prasiec. Koleso detského mlyna klepoce v spievajúcom potôčiku. Vedľa žentúra (gepľa) ťažko odfukuje starý kôň, gazda sa práve pobral po čosi do stodoly. Z kuchyne sa šíri vôňa kapustnice, z bečky jej už riadne ubudlo, v okne chladnú pagáče. Aký romantický príbeh, aká drsná skutočnosť. Táto zem nevydávala zadarmo svoje dary, tento kraj neponúkal domácim priveľa bohatstva. Len každodennú drinu. No plným priehrštím sypal do ich duší mnoho krásy. Na tú však vtedy (asi) nebol čas.

Spoza hrebeňa Lopeníka už do kraja pomaly nakúka večer, neotáľajme priveľmi, pár metrov máme ešte pred sebou, posledné metre bývajú (predsa) najťažšie – tie nekonečné metre jednoduchej cesty (akosi priveľa asfaltu na taký Bohom zabudnutý, izolovaný kraj)! Nie však tuná – v krásnom prostredí sa chodník akoby sám  odvaľuje pod nohami, stále je čo obdivovať, stále je čo obzerať. Krásne chalupy hore pod lesom. Bielomodrú (ako ináč) kapličku svatého Izidora. Koníky pokojne sa pasúce obďaleč, sochy vytesané vo vädnúcom svite pohasínajúceho dňa. Divú krásu pasených lúk pod Grúňom. Mohutnú stenu Mikulčinho vrchu.

Nastal čas lúčenia. S krásnym krajom, kamarátmi, pekným dňom. Ešte nie definitívny, ešte nie úplný, viacerí sa chceme cestou zastaviť na kopci nad Březovou, rozhľadňa U Křížku môže byť tiež zaujímavá.

Je. Síce momentálne (asi) mimo prevádzky, vstup zakázaný, vstup len na vlastné nebezpečenstvo, pováľané zábradlie na poschodí opatrne obchádzame, výhľad z nej (by bol) však nádherný, prekliaty saharský prach, teraz je len… pekný. Veľkú Javorinu, majestátnu panovníčku kraja, rozoznávame iba v náznakoch, Veľký Inovec si domýšľame. Avšak neodvratne nastupujúci večer, krásnu červenú náladu, ktorú nám poskytuje odvrátená strana kopca si užívame plnými dúškami. Čarovné zakončenie skutočne vydareného dňa.

A tak sa lúčime s kamarátmi, zaujímavým krajom, ktorý aj keď (si myslíš že) poznáš, vždy ti opakovane vyrazí dych niečím nečakaným, nezabudnuteľným. Dnes sa nás pri potulkách po Bielych Karpatoch zišla pekná kôpka (zrána 22, poobede dokonca 24 – až vtedy sme sa správne spočítali) turistiek a turistov, boli ste všetci výborní, ďakujem: Janka Lukačovičová, Anka Kučerová, Mirka Čičmanová, Gabika Kušnierová s kamarátkou Naďou, Alica Binková, Daša Soubustová, Božka Golierová, Marta Karliková, Editka a Jozef Antaloví, Gabika a Milan Mizeroví, Veronika a Miloš Miklošovičoví, Lydka a Stano Macejkoví, Ľuboš Kraic, Vlado Trajlínek, Ľuboš Rosa, Juro Poláček, Vlado Naď, Paľo Rapant a

Juro Golier

O niekoľko hodín neskôr, v nedeľu poobede (o 16:33) nastala jar. Dni sa budú ďalej predlžovať, teplota stúpať. K slovu sa opäť (čoraz častejšie) dostanú aj naše dvojkolesové radosti (i utrpenia). No čas na turistiku si (verím že) nájdeme tiež. Veď plánov máme naozaj dosť.