Akcia Klenová – Vrátno

…& spol.

utorok 1.11.2022

Lovci výhľadov, východov slnka, inverzií, noční bežci (a všakovaká iná háveď). Podmračená, hmlistá krajina zahalená v hustom závoji. Slnkom zaliate vrcholky hôr. Skupinka sa tlačí okolo svojho vodcu, nad hlavou im visí žiarivá guľa, pod nohami sa vzpína biely oceán, po jeho povrchu sa ťahá dlhočizný tieň, láme sa, v blankytnom vzduchoprázdne vytvára deformovaný obraz postavy, vidmo, akoby sa vynáralo z iného rozmeru, akoby prechádzalo na druhú stranu, kamsi za zrkadlo. Alebo inak… spoza nepriehľadného skla, zvnútra hmly sa snažíme obsiahnuť okolie, nič len biele mlieko, neexistuje svetlo, len rozptýlený jas oslepuje zrak, ani náznak pohybu, iba strnulý pokoj, mĺkve ticho ohlušuje sluch. Dva svety, tu a tam, pred či za, hľadíme na seba no nevidíme, rozprávame sa avšak nepočujeme, nevieme o sebe, neveríme v existenciu toho druhého, tam je vľavo a tu vpravo (alebo naopak?)… Dva svety, hoci rovnaké – akoby úplne iné, hoci rozdielne – no predsa tie isté…

Ubehlo len zopár hodín, čo sme sa vrátili z vydareného výletu na Lietavu a už sa nám, hneď skraja týždňa, ponúka deň voľna – hriech to nevyužiť. Vraj – aby sme ďaleko nechodili, len niekde poblíž – navrhujem Chtelnicu. Kresaná skala a Plešivá sú skryté poklady, nie príliš okukané, akoby zabudnuté miesta hneď za rohom, takmer v chotári. Vývoj počasia však naznačuje množstvo oblakov, s vysokou pravdepodobnosťou aj hmlu. Deň ako stvorený na potulky cez Klenovú, Červíčku a Vrátno, tajuplné zákutia Brezovských Karpát. A moje obľúbené miesta…

Správa, ktorá prichádza v pondelok podvečer je na neuverenie – Robocop má vraj problém s kolenom, asi nepôjde. Nuž, na každého raz dôjde… ráno tak Vojto zoberie len nás. Prichádza auto, v ňom sa vzadu vyškiera Maroš, je jednoducho nezničiteľný.

Na parkovisku sme prví (keď to nezávisí odo mňa…), nie však nadlho. Prichádza ďalšie auto, tretie, štvrté… potom už prestávam rátať, parkovisko je čochvíľa úplne plné – a že „kto by sa dnes trepal von v takom nečase!“. Za chatou Dolina sa hore kopcom skrúca cesta, mapa neklamala, existuje, vyskúšame ju, treba predsa spoznávať nové miesta.

Pod nohami sa stelie šuchotavá diaľnica, stúpa však prudko, priprudko na túto rannú dobu (kto to vymyslel? – ja), takú rozcvičku sme si veru hneď skraja nezaslúžili. Čakám výčitky, nečudoval by som sa ani nejakej výchovnej, nálada je však zatiaľ výborná, všetci šliapu bez odvrávania ďalej (veď aj tak im v tom kopčisku pomaly dochádza dych). Ale to okolie!!!…

V bežnom jasnom dni – jedna obrovská katastrofa, rúbaň a či polom, nevedno, proti oblohe len kde-tu vytŕča osamelý preživší strom, iba akýsi náhodný pahýľ. V tajomnom hmlistom ráne ako je to dnešné – magická krajina, z oparu ktorej sa čo chvíľu vynárajú prenádherné siluety sôch, pokrútených osamelých kmeňov, ako zakliate bytosti, ktoré čakajú na svojho vysloboditeľa… A z hmly sa vylupujú / v hmle sa strácajú farebné škvrny – moji spolupútnici, ako vždy zaostávam, opäť sa priveľmi kochám, nechávam sa unášať fantáziou…

Našťastie ma počkajú, hore sa cesty rozdvojujú, treba vybrať tú správnu, dodržať smer putovania. No kus ďalej to už poznáme, vyliezli sme naozaj vysoko (veď som sa aj riadne spotil!), na vrchol Klenovej je odtiaľto už len kúsok. Na vyhliadkový predvrchol dnes ani neodbočujeme, výhľad z neho by bol dnes vskutku tatranský (aký dôverne poznám z Lomničáku). Len sa chvíľu pristavíme pri vrcholovej pyramíde – kope skál navŕšených pod tabuľkou  s označením 585 metrov – vyššie to v týchto horách ani nejde.

Ďalej sa chystáme voľne túlať po krajine, bez akýchkoľvek značiek a chodníkov (i keď náznak čohosi pripomínajúceho cestu sa nám pod nohami odvíja, ako Ariadnina niť nás spoľahlivo vedie na rázcestie Komárová). Kde sa tu nabral, kto nám podal pomocnú ruku, na týchto miestach som v minulosti viackrát blúdil, na pomoc si musel pribrať GPS. Dnes nám (zatiaľ) ide karta…

Z Komárovej nás čaká putovanie po lesnej asfaltke, bývalej lesnej železnici, jej zvyšky spoľahlivo identifikujeme v teréne ešte aj dnes. A dúfam, že nájdeme aj ponor Široká, mal by nachádzať kdesi poblíž. Kde presne je však otázkou, úšust pod cestou je zarastený, takmer nepriechodný, vôbec by som sa nečudoval ak by z neho na nás vybehol jeleň či diviak (rozprávkam o malokarpatských medveďoch sa stále zdráham uveriť). Ale niekde tam určite je – Paľov šiesty jaskyniarsky zmysel je našťastie neomylný, čochvíľa nazeráme úzkou škárou do útrob zeme.

A potom si oddýchneme a posilníme sa pri horárni Široká. Nevyužiť tak príjemné a príhodné miesto by bol hriech (i keď je ešte priskoro, dnes sme akýsi prirýchli). Voda vo variči už bublinkuje, Café Vlado opäť funguje (v sobotu nám čerstvá vôňa kávy chýbala – na dobré sa veru ľahko zvyká).

Hmla však ustúpila len tu dole, čím viac sa blížime k vrcholu Červíčky je čoraz hustejšia, na temene kopca tak opäť vytvára tú správnu atmosféru, myslím, že úplne najlepšiu počas dnešného výletu. Ja by som sa tu motal veľmi dlho, snažil sa preňúrať každý kút, nasať tajomno chvíle a miesta, asi by ma tu zastihol aj večer. Ostatní však majú našťastie viac rozumu, zostupujeme.

Správnu cestu sme si však asi nevybrali. Strmý trávnatý svah je šmykľavý, snažíme sa pridŕžať stromov, z korún niektorých sa však sypú sucháre, našťastie nikoho netrafia, nikomu neublížia. Ten občasný pád do blata či riadne zahnusené gate sú tak len neškodnou čerešničkou na torte.

Ale ešte nás čaká výstup na Vrátno, moju obľúbenú horu, na ktorej mágia miesta priam tryská z každej skaly, z každého práchnivejúceho kusa dreva. Ak existuje kolobeh prevtelení, v ďalšom živote nechcem byť pánom nebies či hrdým strážcom lesných húštin (ani upachteným hovniválom), lež stromom na svahoch Vrátna. Strmo sa čnieť k oblohe a pevne chrániť tajomstvo hory. A potom ho spolu so svojim tlejúcim telom naveky uložiť hlboko do jej zeme. Magické miesto ukryté uprostred Hôr – i keď Červíčka ma dnes dostala hádam ešte o kúštik viac…

Avšak Paľo na oplátku objavuje tesne pod vrcholom vstup do jaskyne – veď hovorím, jaskyniar. Aspoň sa riadne zamažeme (aj ja), aspoň môžeme nakuknúť do malej, no zaujímavej skalnej siene – predsiene panstva Kráľa hory.

Z vrcholu zostupujeme nezvyklým smerom, hľadáme novú cestu –  a objavujeme ohnisko so šikovným posedením, akoby miesto stretávania sa dvanástich Mesiačikov, len po Maruške sa márne obzeráme, dnešná hmla napomáha dokonalému úkrytu. A neskôr, už dole na ceste, len niekoľko metrov od značky sa nachádza ďalšie zaujímavé miesto, rozľahlé prepadlisko a v jeho strede osadená železná rúra, vedie hádam až do pekla… alebo hlboko k hladine podzemnej rieky. Hoci si niekedy myslím, že tu poznám takmer každý kameň, tieto miesta vždy dokážu prekvapiť čímsi novým – presne ako dnes.

Výlet pomaly končí, naše potulky sa blížia ku koncu, už vidíme autá, už siahame po kľúčoch, už žmurkajú svetlami. Ďalší vydarený deň je za nami, mnohé nás (dúfam) čakajú. Na putovaní dušičkovou krajinou Brezovských Karpát sa zúčastnili: Vierka Gubiová, Daša Soubustová, Iveta Zálešíková, Jana Nagyová, Lucia Bačová, Božka Golierová, Miloš a Veronika Miklošovičoví, Milan Babišík, Vlado Trajlínek, Paľo Herceg, Fero Martinus, Vojto Galbavý, Maroš (CTRL-C/CTRL-V) Modrovský, Paľo Rapant, Vlado Naď a

Juro Golier

A ktovie čo všetko sa ešte ukrýva za závojom hmly… na druhej strane zrkadla…