Akcia Lietava

sobota 29.10.2022

Zážitky pomaly vyprchávajú z mysle, pod tlakom pocitov kondenzujú v bezrozmernom a bezčasom kotly pamäte do podivuhodnej matérie, ktorá pomaly sedimentuje a fermentuje, mení sa na spomienky. Tie neskôr vytrvalým a neúprosným pôsobením času ako iskrivý extrakt z destilačného prístroja zabúdania nenápadne a postupne, kvapku po kvapke, vypĺňajú skryté záhyby duše. Bublinky v minerálke sa perlia v lúči svetla nočnej lampy, ako drobné iskričky stúpajú na hladinu, kde nenávratne miznú, rozpúšťajú sa v prázdnote (len tiché zasyčanie, nehlučný „pšouk“ keď pootočíš zátkou proti smeru hodinových ručičiek). O tom čo pretrvá a čo sa navždy rozplynie rozhoduje občas náhoda…

Ležím na posteli, únava z hektického dňa pomaly steká dole do nôh, vodopád endorfínov sa ešte stále valí do mozgu, príjemný pocit z pobytu v prírode prebíja ostatné nudné povinnosti, všetky tie volebné rozhodnutia i motanie sa pomedzi regálmi super (či) hypermarketu. Myseľ lieta vysoko nad strminou pyšných brál, blúdi ospalou zrúcaninou hradu, prechádza zamknutými bránami, nedokáže sa oslobodiť zo splete stíchnutých komnát, klenby ktorých vracajú ozvenou zosilnený tlkot môjho srdca. Zaspávam…

…aby som sa prebudil kdesi uprostred Považia, tretia krátka prehánka práve zmáčala predné sklo auta, okolité horstvá hanblivo halí hustá huňa sivých mračien – dnes vraj dážď vôbec nehrozí, dnes (vraj) má byť (celkom) pekne, pršiplášť odpočíva doma v skrini… nevadí, omyl (či prehru) si predsa nepripustím, keď som sa rozhodol idem aj keby osadníci z neba padali, aj keby sa obloha roztrhla… už sme zhltli polovicu cesty, tá druhá nás ešte len čaká, nálada je dobrá, dokonca triafam správnu odbočku, jeden tunel, druhý tunel, Žilinu lizneme iba krajom, premávka je riedka, všetko je v cajgu, aj (mini)parkovisko v Lietave je (zatiaľ) prázdne, tento deň bude (nakoniec) dobrý…

Dnes nás nie je priveľa, deväť je tak akurát, vítame sa, len krátko okoštujeme čo kto nesie v batohu, v nízkej oblačnosti toho naokolo veľa nevidíme, úderná skupinka sa preto dáva do pohybu. Cesta začína stúpať hneď od prvých metrov, čoskoro hltá prvé slabiky („čo sa blázni?!“), rozopína bundy, takto skraja na to nie sme pripravení. Ale zvykajme si, bude (možno) aj horšie.

Peknou lúčinou na okraji prizdobenou ľahkou záclonkou hmly sa posúvame krok po kroku ďalej, meter po  metri vyššie  – „Aha, hrad!“ – „Čože? Až tak vysoko?“. Je (prekvapujúco) dosť blata, vchádzame do lesa – „Bude lepšie?“. Nie je. Korene stromov ovíjajú chodník sťa chápadlá chobotnice, pomedzi trčia bledé kamene, je to klzké ako mydlo, šmykľavé ako ľad, pozor na každý krok, len sa (radšej) dívaj kam stúpaš. Okolité kríky a trávy však zdobia jemné čipky pavučín, drobné korálky vzdušnej vlhkosti žiaria ako drahokamy, neodolateľné priťahujú pohľad. Čo zvíťazí? Túžba po kráse či pocit zodpovednosti? Všetko nakoniec našťastie v zdraví vybalansujeme a stojíme pred bránami hradu Lietava.

Prekvapujúco mohutná, na počudovanie celkom zachovalá, akoby mimo hlavného záujmu, akosi ukrytá zrúcanina láka k bližšiemu preskúmaniu, k návšteve. Neváhajme pridlho (Maroš už huláka niekde hore na nádvorí), vstúpme.

Hrdé hradby sa týčia do výšin na plošine strmých brál, je mimo sezóny, dvere do niektorých priestorov sú zamknuté, tie haspry len tak nepovolia, všade sa dnes asi nedostaneme… hrad však máme (zatiaľ) sami pre seba. Paľo začína rozprávať…

O tatárskom vpáde, o čase, keď hordy krivonohých, šikmookých nájazdníkov zaplavili krajinu ako divá riava, ťažko pred nimi uniknúť, ťažko sa kamsi schovať. Možno v kostole, tam sa neverec neodváži len tak vstúpiť. Avšak krutý pohan sa nebojí hnevu neznámeho božstva, bičom ženie bedákajúci dav hore na vrchol strmých brál. Zriekneš sa Boha – prežiješ. Vyznáš vieru – skončíš nabodnutý na kôl v hĺbke pod skalou. Dedinčania postupne miznú v hlbine, koly na päte brala sa plnia, ako posledný je v žiarivom záblesku a prvom zadunení hromu do útrob hory zvrhnutý farár, jeho telo sa však na kole neobjavuje… – „Stal sa zázrak!“, Tatári vystrašení silou mocného boha utekajú preč z neznámeho kraja. Tí čo prežili zatiaľ zachraňujú farára, ktorý sa zachytil na kríku tesne pod vrcholom brala. A na zázračnom mieste dáva kráľ vystavať hrad…

O Jánošíkovi, ktorý prekabátil šľachticov z troch priľahlých stolíc – ale tú si niekde dohľadajte sami. A niekedy si vybehnite na hrad aj Vy, je to pekné miesto, určite stojí za návštevu…

Ešte sa chvíľku porozhliadnime do okolia z výšin hradných múrov, nechajme duši zakúsiť aspoň náznak hrôzy, ktorej čelili nebohí dedinčania („aj ja by som stál tak pevne za svojim presvedčením?“), doprajme mysli výhľad do šíreho kraja – i keď teraz len veľmi obmedzený, dnes prevzala vládu nad krajinou jemná hmla.

Ešte aspoň pár minút sa kochajme pohľadom na hrdé hradby hradu z protiľahlého skalného hrebienka, nezmazateľne vypáľme do sietnice oka tento obraz, zapíšme do spomienok túto chvíľu, ďalšie z miest, ktoré ma dostali, už navždy polapili do prepevných pavučín utkaných z hmly, zvuku padajúceho listu, drobného kamienka uviaznutého v podrážke topánky, šepotu starých múrov, toku času…

No zostup do Lietavskej Svinnej je iný adrenalín. Strmý šmykľavý chodník, šmýka sa blato, šmýkajú sa korene, šmýkajú sa kamene, šmýkam sa aj ja, snažím sa chytať stromov, chytám sa aj vzduchu… len sa neskydnúť, len sa nezašpiniť, len si neublížiť… tie trnky sú výborné, ten výhľad je božský… chvalabohu asfalt…

A Maroš dodáva „chvalabohu pivo!“ – kvôli tomu sa trepeme kus (kúsok) hore (či dole) dedinou, aspoň si však odfúkneme, aspoň poobdivujeme chalupy – drevenice pravé (aj tie falošné), či staré, (bohužiaľ) pomaly (bez stálych obyvateľov) miznúce múrané domy. Potom nás už čaká druhý riadny výšľap – dnes je to (zatiaľ) len hore-dole.

Nakoniec volíme výstup po značke – po zjazdovke by to bolo (asi) pristrmé, priveľmi šmykľavé. No i tá značka si hudie stále len to svoje… Tu sa trochu pokĺzneš, tam zas riadne zašpiníš – a furt &nepretržite &neustále &neúnavne &nevyhnutne strmo hore kopcom… Už by stačilo!

Čakáme sa niekde pod vrcholom stúpania (Maroš už premŕza kdesi hore), tam, kde les vybieha na starú nepoužívanú zjazdovku, tam, kde zo zeme trčia pomaly hrdzavejúce stĺpy vleku (ako ulámané konáre potíšky sa utápajúce v postupne hustnúcom poraste), tam, kde sa otvára krásny výhľad na hrad. Zdá sa tak ďaleko, zdá sa tak hlboko…

Ešte nás však pár metrov cesty čaká. Pot sa rinie zo všetkých pórov, už ani nemám čo rozopnúť, neviem polapiť dych, už radšej ani nič nehovorím – že by som potreboval kyslík? v tejto výške? nie som akýsi blatový? Nie – zmačknem sa, dám to, nebudem predsa bábovka, tam hore, pod prístreškom, z ktorého sa ozýva Marošov zvonivý smiech, si konečne oddýchnem.

A posilním sa. Stolček prestri sa! Z batohov sa na dreve postupne objavujú všelijaké maškrty, všakovaké šmakocinky, mnohoraké dobroty, rôzne lahôdky – aj ten slaný karamel beriem (dočasne) na milosť. Hodujeme, užívame si chvíľu, obdivujeme okolie. Výhľad ako z okna. Krásne prostredie – ale sme riadne nastúpali! – na hostinu dohliada z diaľky protiľahlého úbočia, z hĺbky náprotivného svahu maličký hrad.

Akoby sme nemali stále dosť, (niektorí) si ešte vybehneme kúsok hore, mali by tam (vraj) byť zaujímavé skalné útvary. A veru aj sú. Skamenené bytosti. Strážcovia lesa. Ochrancovia pokoja. Kúsok nižšie rozložitý strom, na ňom postupne sa strácajúca tabuľka. Tu ešte prednedávnom visela adrenalínová hojdačka. Prekrásne miesto.

Upravujeme trasu, cez Rajecké Teplice to už asi nestihneme, nedobrovoľne musíme vynechať Slnečné skaly, štve ma to, nič s tým však neurobím. Modrá značka vedie lesom, viac klesá ako stúpa (načase!), užívame si pohodu, toto je ten pravý oddych. Taká nenápadná odbočka v lese, ani žiadna šípka nás tam neposiela, skôr len naša zvedavosť – načo sa tam však vlastne trepem? Našťastie je to len kúsok.

A bola by nekonečná chyba sem neodskočiť. Ešteže som porazil svoju lenivosť, prekonal pohodlnosť. Ako kocky Lega vykúkajú zo sivého závesu oblačnosti z hĺbky diaľav ulice a domy Bytčice a či Žiliny, nad nimi sa spoza akéhosi náznaku  inverzie vynárajú hrebene hôr, (aj s pomocou aplikácie) rozoznávame masív Fatranského Kriváňa, obďaleč Rozsutec, vpravo sa zase ako zub z bielej kaše vykúsal dominantný Kľak. Babia hora, Pilsko či Lysá hora sa bohužiaľ skrývajú v nepreniknuteľnej sivej stene oblakov. Krásny pohľad, nenápadné, no zaujímavé miesto. Biela skala.

Značka nás vedie ďalej lesom, skrúca sa, schádza do širokého, nádherne sfarbeného jesenného kotla, do čarokrásneho údolia. To sa zužuje, premieňa na hlbokú úžinu, z úbočia ktorej vyrastajú obrovské skalné bloky. Sme kdesi povyše brala Sraž, kocháme sa majestátnou krásou neživej prírody, obdivujeme výtvory geniálneho umelca, všemocného sochára, ktorý za pomoci gigantického dláta – vrásnenia, sedimentácie a zvetrávania tvorí svoje neopakovateľné diela. A to ešte nie je všetko a to ešte netušíme, čo nás čaká pár desiatok metrov nižšie, len niekoľko zákrut opodiaľ.

Sraž. Sprvu nenápadný (i keď rozmerný) skalný blok, navonok bežné bralo na svahu doliny. Stačí však len pár krokov a… ešteže sme si tak dlho pohoveli na hrade či v prístrešku pod vrcholom Skalky, ešteže sme zvolili túto cestu, nešli cez Slnečné skaly (niekedy tam, dúfam, vybehnem – „Kedy?“ – tých plánov mám akosi priveľa… a stále sa rozrastajú…). Nádherný skalný amfiteáter, DIVÁ krása prírody, surová SILA erózie vyráža dych (pozor, nech mi čosi nepristane na hlave!). Tento kameň ŽIJE, táto skala dýcha, je vo vývoji, mení sa, melní, drobí… Prísť tak o pár stotisíc rokov neskôr, nenájdem po nej ani stopy, len úrodnú, žíru planinu.

Ďalej by to bola už len taká nezáživná povinná jazda nekonečnou rovinou popri (a po) železničnej trati (tie podvaly by mali mať inú rozteč, vôbec sa po nich nedá chodiť) a frekventovanej hradskej (ozdobenej nečakane romantickým potôčkom) priamo k autám, ale… „Kde sa tak náhle vzala mohutná skalná koruna nad strechami domov? Kde bol skrytý ten pyšný hrad?“. A skalné dvojkreslo – jeho pôvod nech si však rozlúšti každý sám. (Jaskyňu sme si odložili na niektorú z ďalších návštev).

Presúvame sa ľudoprázdnou diaľnicou (užívajte si, keď otvoria Strečno už ju takto nikdy nezažijete), mierime do tepla domova. Tento deň bol nakoniec výborný. Len taký malý sobotný výletík – a ako som sa rozpísal!

Po čarokrásne ospalej časti Súľovských vrchov sa tentokrát túlali: Daša Soubustová, Iveta Zálešáková, Božka Golierová, Milan Babišík, Braňo Polocík, Paľo Rapant, Edo Zolvik, Maroš Modrovský a

Juro Golier

…náhle sa preberám zo snenia, skorý večer sa medzitým zmenil na hlbokú noc, neúprosné nožnice bytia jediným presným strihom nenávratne oddelili vymedzený úsek dňa, neexistuje, zmizol, rozplynul sa v beztvarom bezčasí sna, už nikdy nedokážem prežiť uplynulé chvíle, nikdy viac sa nedotknem minulých vecí… všetko ostatné sa však zdá byť na svojom mieste, nemenné, stále, nehybné… rovnaké záclony, rovnaké skrine, rovnaký stôl, rovnaký neporiadok na jeho doske, hľadím do tmy, len v náznakoch tuším obrys vecí a dejov… snívam a či bdiem?