Akcia Za Dračím dubom

sobota 3.2.2024

Sú medzi nami. Pamätníci, ktorí zažili dobu, keď na lesnej čistinke za mesačnej noci ešte tancovali víly, keď sa na vrcholoch zabudnutých pahorkov, tam, kde z vysokej trávy akoby náhodou vykúkajú do kruhu sformované oblé kamene, stretávali divné babice, prilietali na metlách, staré čarodejnice, keď podzemie obývali draci a v útrobách zeme kutali usilovní permoníci, keď krajinu brázdili rytieri a v húštinách lesov sa skrývali početné skupiny zbojníkov, keď na zemi medzi ľuďmi žili ešte anjeli, keď rozprávky a povesti boli živou prítomnosťou, keď sa čas nemeral hodinami, ale polohou slnka. Ešte stále žijú medzi nami. Takmer nepoznaní, ukrytí v hlbokých lesoch, tam, kde na pravé poludnie prenikne len jediný lúč slnka, kde sa neľútostný víchor mení na tichý vánok, ševelí, nežne pohládza lístie stromov, tam, kde sa stretajú blahodarné žily zeme, prinášajú vlahu a život, kde nikdy nezablúdi rabujúca ruka chamtivca. Chránené divotvorným kúzlom povolia návštevu len tým, ktorí sú toho hodni.

Jeden z nich sa vraj nachádza v lesoch kdesi nad Lozornom, budeme mať možnosť vidieť jeho siluetu, budeme sa ním môcť pozhovárať? Starý Dračí dub, počkaj na nás…

Ešte však nejdeme, ešte sa len chystáme, dohadujeme cestu. V stredu volám Marošovi – „Čo, ani lavína ťa nechcela? A tento víkend s nami pôjdeš?“ Po podrobnom výsluchu (kam, kedy, kto, kade…) sa lúčime s tým, že v sobotu ráno ho doma naložím. V piatok večer mi volá na oplátku on, kým stihnem čo len ústa otvoriť, už ma spucuje – že nemá žiadne informácie a že či sa teda vôbec niekam ide. Upokojujem ho, že všetko platí podľa  dohody, že ide aj Katka, že cestou berieme Vojta, že ráno som u neho (nech sa nemusí nocou trepať na stanicu). Tradičné pocity pri spaní a balení vynechám, pre uvedenie do nálady dňa nie sú tentokrát potrebné. Sobota ráno, či skôr hlboká noc, keď okrem niekoľkých zúfalcov, čo sa na poslednú chvíľu rútia do práce a vždy dokola premávajúcich taxíkov som na ceste jediný. Hoci nemeškám, čas ma tlačí, už za mostom preto volám Maroša – nech sa nezdržiavame, nech to odsýpa. Dnes to napočudovanie zdvihne – že vraj „De si?“. „Pred Moravanmi“ – prifarbujem situáciu, nech je pod tlakom, nech veľmi nezdržiava. O chvíľu, som práve na Banke, mi volá pre zmenu on „Tak de si?“ „Vchádzam do Moravian.“ „Ja ťa čakám na stanici.“. Strhávam auto, vraciam sa do Piešťan, už nezáleží na Dračom dube, toto dnes už nič neprebije, je rozhodnuté – zápis, ktorý čítate, práve začína vznikať…

Nakoniec sa nás nazbierala pekná kôpka, to som nečakal, pred kostolom sme nenechali jediné voľné parkovacie miesto. Ani sa veľmi nezdržiavame, len takú štvrťhodinku, predseda vyhlásil suchý február, takže musíme iba potajme, iba tak úchytkom.

Pekné je to Lozorno, úplne iné ako zo sedla bicykla. Upravené staré domčeky sa striedajú s pyšnými novostavbami, ako sa blížime k priehrade je tých druhých čoraz viac, sú väčšie, sú honosnejšie, len bývalý mlyn (dnes reštaurácia a penzión) vnáša do tej modernosti závan starých čias (na exkluzivite však nič neuberá).

V tomto takmer jarnom, ešte sa len rozvíjajúcom dni má priehrada akýsi jesenný nádych (teraz v zime, no vyznaj sa v tom!), z holých brehov vytŕčajú suché pahýle stromov, brehy jazera, tej rozľahlej kaluže, v ktorej sa zrkadlí oceľová industriálna obloha, lemujú hnedé pásy vyschnutej trávy, nad vodu miestami vybieha spiace mólo, vedľa odpočíva čln, po rybároch niet ani stopy, len akási veselá skupina turistov prechádza hrádzou na druhý breh, plní očakávaní, plní nádejí (Dračí dub a čo potom? No, nejako to tým lesom zvládneme, prebehneme, dnes to je predsa len taká prechádzka…).

Bufet pod hrádzou spí svoj jesenný-zimný-jarný sen, pekné miesto, útulné, prečo sme to na bicykloch len tak obehli, prečo sme sa nezastavili? Každý spôsob pohybu po krajine má svoje výhody aj nevýhody.

Naľavo od cesty obchádzame obrovský plotom ohradený pozemok, o kus ďalej vpravo sa za mohutným kamenným múrom skrýva ďalšia neprístupná rezidencia, širokú bránu strážia pozorné oči kamier, parcelovanie krajiny beží na plné obrátky, veľmi sa nezdržiavame, priveľmi nevyzvedáme. Len na malú chvíľu sa zastavíme pri pamätníku osloboditeľom obďaleč cesty, pripomienke ďalšej zbytočnej smrti na úplnom sklonku vojny, spomienke detí na otca, ktorý sa nikdy nevráti na rodnú Ukrajinu. Od pamätníka vedie do lesa pekná aleja, my však pokračujeme ďalej, o niečo vyššie by sa pod cestou malo nachádzať zaujímavé miesto – Abeland.

Abeland je… Abeland. Ťažko opísať túto usadlosť lepšie, na každého z nás pôsobí trochu inak, inak pri príchode, inak po krátkom čase, ktorý tu máme možnosť stráviť. I keď nie je otvorené, môžeme vojsť, i keď mimo sezóny, môžeme sa porozprávať s pánom domácim, dušou tohto miesta, ktoré akoby nepatrilo do tohto priestoru, ani do našej doby. Spočiatku som (ako vždy) skeptický, no pri lúčení si sľubujem, že sa sem vrátim (určite – dnes nemám so sebou spolucestujúcu). Neviem čo ma presvedčilo, čím ma toto miesto postupne vtiahlo do svojich osídiel, či to boli hrnčeky zavesené na plote, či koryto opreté o stenu, nekonečná zmeť rôznych stoličiek – to sa nedá vymyslieť, to je nemožné naaranžovať, či stisk mozoľnatej ruky pána Abela… To všetko (a mnoho iného) je Abeland.

Cestu obďaleč sleduje val, určite dielo ľudských rúk, teleso lesnej železnice, kus po ňom kráčam, tu po násype, neskôr úvozom, keď sa začínajú kopiť pováľané stromy a hustnúce kríčie schádzam opäť na cestu. Inde by to mohla byť (bola) atrakcia, no u nás akoby príťaž – hneď oproti, na planine za plotom, vidíme vykolíkované parcely, aj tu sa už teda niečo chystá…

Zurčanie potôčka prerušuje pravidelný hukot áut, vjazd je povolený len lesnej správe – odkedy sa však lesníci vozia na maličkom Up-e? Počujem nezameniteľné hučanie plášťov, cvrlikanie cvrčkov – skupinka cyklistov si na výšvihu užíva zjazd peknou asfaltkou. My z nej konečne odbočujeme, v lesoch povyše by sa mal skrývať Dračí dub, 700-ročný kmeť, jeden z najkrajších stromov u nás i v Európe – už aj o takých veciach sa hlasuje, meria sa nemerateľné. I keď chápem aspekty súťaže stráviteľnej pre široké masy, ktoré nikdy neboli v lese viac než tri metre, nemusím ten disneyland schvaľovať. Nebudem však (zase) moralizovať, nebudem vlastné úlety vnucovať iným – veď nakoniec, bez tejto súťaže by sme sa o ňom nedozvedeli (asi) ani my…

Konečne ideme aj kúsok do kopca, už som sa bál, že sa nezohrejem, že sa nezadýcham, veď by mi ani jesť nechutilo (a rožky som si dnes chystal sám!). Všetci už stoja pod mohutným stromom, ja ešte odbieham pozdraviť (a odfotiť) jeho mladšieho, menej šťastného druha, aj to však býval riadny junák!

Ten strom možno pamätá ešte Matúša Čáka, zhlboka si vydýchol, že je Kostnica tak ďaleko, bol z neho predsa už statný dub, z jeho tela by boli také akurátne siahovice, len tíško zašumel listami pri správe, že nejaký Krištof uzrel brehy neznámeho kontinentu, nad tureckými vojnami, francúzskou revolúciou i Napoleonovými výbojmi sa vetrom ošľahaný kmeť iba pousmial, že štúrovci chodili na Devín a nie pod jeho košatú korunu prijal s pochopením (prešpurské viechy mali lepšiu povesť ako tie miestne), starý matuzalem toho pamätá veru hodne, zobudí sa, všimne si našu návštevu?

Je to veru riadny stromisko, kmeň čo by päť chlapov neoblapilo, konáre, čo by inde boli samostatnými stromami, vysoký, mohutný, zdravý. Z každej strany iný, inak formovaný, inak rastúci, chodím okolo, obdivujem líniu jeho kmeňa, jeho obrys, až kamsi vysoko, až nahor k nebu, užívam si túto návštevu, každú jej sekundu, pohľadom láskam záhyby kôry, s úctou len zobďaleč hľadám tú podobu draka, snažím sa objaviť jeho srdce, moja fantázia je však dnes akási vyprázdnená, nedokážem sa naladiť na túto vlnu, nevidím nič, len prekrásny strom.

A po chvíli aj tajomnú tvár, tvár stromu, pohľad strážcu lesa, večného ochrancu týchto hôr…

Prosím o prepáčenie, prosím o odpustenie, prekračujem ohradu, na pamiatku zo zeme zdvíham dva suché listy a maličký úlomok dreva. Lúčim sa s dubom, lúčim sa s týmto magickým miestom, sľubujem, že sa raz vrátim (a potom znovu). Ešte raz sa otočím, ponad plece sa snažím navždy otlačiť do pamäte siluetu velikána a odchádzam…

…aby som hneď nasledujúcim krokom vstúpil do magického lesa. Okolo mňa sa netýčia stromy, sú to živé bytosti, sledujú ma, rozprávajú, putujú so mnou – zdá sa mi, že tamten sa za mojim chrbtom pohol, že sa premiestnil o kus ďalej, že skryto číhajú, že nenechajú nepovšimnutý žiadny môj pohyb, žiadny skutok, rôzne povykrúcané, poprepletané i hrdo vztýčené hore k oblohe. Inde zas tenké šľahúne prútia vytvárajú dočasné brány, smerujú naše kroky, vedú nás stále hlbšie do útrob lesa, kúsok odtiaľ, kde polámané sochy bývalých velikánov strážia srdce hory. Stromoľudia, obyvatelia lesných húštin, len oni určujú, koho z nás prijmú, koho pustia ďalej, s kým tíško prehovoria…

I keď nemám ich výslovné zvolenie (hoci tu je GDPR iba závan vetra v holých korunách stromov) fotím, snažím sa, hoci márne, zachytiť tú neuchopiteľnú atmosféru, náladu lesa. Niektoré veci je ale potrebné zažiť na vlastnej koži, byť v správny čas na správnom mieste.

Kopanička, len taká vyvýšeninka uprostred lesa, kúsok pod ňou, v závetrí pri prírodnej lavičke, ktorú vytvoril kmeň vyvaleného stromu sa rozkladáme. Práve tu našla svoje miesto putovná lesná Kaviareň u Vlada, snažíme sa doplna využiť túto chvíľku oddychu. Je dobre, je veselo.

No o chvíľu už opäť putujeme magickým lesom, mladšími bratmi a bratrancami Dračieho dubu sa to tu len hemží, sú všade naokolo, inde by boli okrasou širokého lesa, tu sú však len jednými z mnohých. Aha ako sa preplietli, ako ju obkolesili, objali – okolo brezy sa ovíjajú kmienky mladých stromov, bučky a či dáke iné (neviem, nevyznám sa v tom, nechcem byť za blbca), nebránia v raste, len sa láskajú. Čarovné. Všadeprítomné sochy, nádherné výtvory prírody a živlov. A obďaleč, vpravo – čo za balvany to vykúkajú z vysokej trávy? Za nimi lúka, voľný priestor, musím to aspoň narýchlo obzrieť.

Strmochy, zaujímavé miesto, holina priamo uprostred lesa, teda sem sa zlietali staré bosorky, prilietali zo všetkých smerov, unavené telá zložili na oblé kamene, hodovali, oddychovali, hýrili, tu kuli pikle, tu snemovali. Na tých kameňoch už dlho nik nesedel, obrástli machom, zarástli hlbšie do zeme. Len lúka, to magické miesto uprostred lesa je stále rovnaká, len čo ju pretína brezová aleja, z oblých kopčekov vyrastajú trsy trávy, na druhom konci, na kraji lesa sa krčí akýsi prístrešok, altánok, možno krmelec, posed však nevidno.

Kde sa tu, hore na hrebeni berie toľko vlahy? To je predsa Močiarna, miesto, kde blahodarné žily zeme vystupujú na jej povrch. A odtiaľ je už len skok na Strmok, najvyšší bod dnešnej trasy, čas obdivovať lesných velikánov, čas na chvíľu posedieť v kresle.

Dole zbiehame po cyklotraily, dnes môžeme, dnes sa po ňom nik nerúti dole pomedzi stromy (i tak sa ale obzeráme ponad plece). Pri vyústení na značku sa v lese krčí kríž, vraj Červený kríž nad Čukláskovým strmochom, za ním krátke stúpanie, horizont a už sa spúšťame na lúčiny pri Suchom potoku, pekné miesto, prvý otvorený výhľad, tie predchádzajúce čiastočne skrýval les.

Sivá obloha sa trhá, uvoľnený priestor čoraz väčšmi vypĺňa azúrový príliv, ani toľko nefučí, je to ďalší pekný deň, krásny výlet. A to som si myslel, že to bude len taká nezáživná prechádzka lesom.

Popod Hrubé Lintavy sa dostávame k Červenému domčeku, už tu horí oheň, dvojica miestnych turistov si opeká, dávame sa do reči, oddychujeme, znova maškrtíme, je veselo, je fajn. Zrazu počuť pískanie bŕzd, čo za cyklisti sa to rútia dole kopcom? Janka so Štefanom – a kde je Janči? (Pre nás) nečakané stretnutie ešte viac zdvihne náladu, vítame sa, častujeme, máme si čo povedať, o čom žartovať.

Nič však netrvá večne, cyklisti vyrážajú na cestu, v ich stopách sa poberáme aj my. Hrebeň na Ohek, je pekný, iný ako predchádzajúce chodníky, piesčitý, krásne exempláre stromov nás však zobďaleč sledujú aj tu. Držte si čapice, ideme z kopca! Chvíľku sa pristavíme pri murovanom pomníku, dvojjazyčný nápis hovorí, že pytliak Dujnič – Míček tu v roku 1880 zastrelil hájnika Leopolda Szyllabu. Neskôr doma sa z odkazu, ktorý v hlbinách Siete vydoloval Paľo dozvedáme bližšie podrobnosti o zákernej vražde. I to, že odsúdenia a trestu hodný skutok sa v skutočnosti udial o niekoľko desiatok metrov hlbšie v lese. To však nič nemení na jeho tragickom odkaze aj pre dnešné časy.

Poslední starí mohykáni malokarpatského lesa nás odprevadili až na hranice svojho panstva, na týchto miestach už prechádzame mladým, hospodárskym lesom. Krajina je však nádherne modelovaná, stále je čo obdivovať, čím sa potešiť. Napríklad aj slnečnými lúčmi zaliatou lesnou stráňou. Dnes som naozaj nečakal takúto dávku zážitkov.

A ešte stále to nie je všetko. Prichádzame ku chatkám na okraji lesa, sú to skôr len také neokázalé búdy, ale o to lepšiu energiu, krajšie posolstvo odovzdávajú okoloidúcim pútnikom. Krajina sa otvára…

Naľavo, na návrší Jelšovej hory sa nachádza ruina akejsi neznámej stavby, osamelé solitéry dopĺňajú fotogenický výhľad. Obchádzame rozľahlé vinohrady, ešte stále ich ohraničujú zvyšky plotu, ale vidno, že svoj účel už dávnejšie neplnia, asi sa chystajú na novú úlohu, dopyt po stavebných parcelách je veľký (bodaj by som sa mýlil!). Hlbšie v riadkoch medzi viničom odpočívajú skupinky zveri, sú akési tmavé, na pomoc si berieme Vladov monokulár – sú to daniele. Ignorujú nás, na pohyb v okolí sú asi zvyknuté, spozornejú, až keď sa dlhší čas nehýbeme.

Znovu sme tam, kde sme začínali, peknú akciu však treba ukončiť zodpovedajúcim spôsobom, vraciame sa k mlynu, nebudeme predsa vysedávať v bársakej knajpe. Príjemné upravené prostredie reštaurácie nás poteší, jedálny lístok však má svoju hodnotu (tři vejce do skla, prosím!), nakoniec si však všetci vyberieme, sme spokojní, poniektorí si doprajú aj dupľu (nielen piva).

Všetko raz končí, tak aj tento náš výlet. K autám to je už len kúsok, domov o čosi viac (až teraz dokážeme doceniť Lojzkove výjazdy do našich končín). Bol to naozaj pekný deň. Dnešnej prechádzky za Dračím dubom (a jej pokračovania magickým lesom) sa zúčastnili: Gabika Kušnierová, Katka Roháčková, Iveta Zálešáková, Daša Soubustová, Elén a Ľuboš Rosoví, Anka a Jozef Dzurenkoví, Igor Naništa, Paľo Rapant, Vlado Naď, Stano Macejka, Vojto Galbavý, Jozef Polakovič, Edo Zolvík, Feri Martinus, Maroš Modrovský

a Juro Golier

Práve sme vyšli z reštaurácie, volám Martinovi, večer sa chystá na ples: „Tak čo, prídem pre Vás?“ –  „Určite nie.“ –  „Ale veď môžem.“ – „Nie, pôjdeme taxíkom!“ – „OK, ako myslíš.“ O štvrtej ráno mi zvoní telefón: „Môžeš prísť?“. Až teraz mi to docvaklo – takže tou prekážkou v konverzácii, ten, ktorý bráni pochopeniu informácií, som vlastne ja…