Akcie sa zúčastnili: J. Baránek, M. Babišík, J. Dzurenka, I. Pavlík, J. Vrábel, F. Martinus, Ľ. a E. Kraicoví, M. Babišík, J. Polakovič a P. Rapant.
Klub spokojných seniorov (KSS) si na tento deň (6.3.2024) zvolil nenáročnú trasu smerujúcu krajom podhoria Smolenických Malých Karpát do neďalekej lesnej vyvýšeniny zvanej Všivavec. Ja osobne som si túto lokalitu spájal s neslávne známou vrahyňou Irenou Čubírkovou, ktorá tu žila v 60-tych rokoch minulého storočia a obzvlášť brutálnym spôsobom sa tu zbavila svojho druha Ambróza Ščepku.
Už od detstva sa u nás dedina Boleráz akosi nevedomky spájala s touto tragédiou. A nejaká zvláštna sila ma sem ťahala pozrieť si to nešťastné miesto. Len nikto nevedel, kde to presne je. Veď po šesťdesiatich rokoch tam už nemusí byť vidieť nič. Nesmelo som dúfal, že by sme dnes mohli mať šťastie a miesto (zvané Políčko), kde sa táto hrozná tragédia vtedy odohrala, mohli nájsť.
Začíname v Smoleniciach krátko pred ôsmou hodinou rannou, na parkovisku pri Pizzerii Havran. Putujeme po zelenej značke von z dediny ku kaplnke nad krížovou cestou. Počasie je vcelku priaznivé, je slnečno, len občas zafúka chladný vetrík, ktorý pocitovú teplotu o niečo znižuje.
Prvou našou zastávkou je údolie za chatovou osadou pod Jahodníkom, ktoré je priam posiate medvedím cesnakom. Tak neleníme a naberáme každý do čoho môže. Cestička popri Smolenickom potoku nás privádza na asfaltovú cestu smerujúcu na Lošonec. Ideme kúsok po nej, lebo terén v poli je ešte stále rozbahnený. Asi po tristo metroch nachádzame v poli úsek vhodný na presun.
Popri starej hruške prichádzame do lesa zvaného Niva háj. Putujeme lesnou cestičkou. Je to tu na túto dobu už celkom jarné. Les sa začína pomaly zazeleniavať.
Onedlho prichádzame opäť ku asfaltke, tentokrát smerujúcej na Horné Orešany. Tú len prekročíme a už putujeme po Všivavci. Najprv sa zastavíme pri kamennom násype, ktorý by mohol byť pozostatkom starej železnice smerujúcej z Malých Karpát na Dobrú Vodu. O kúsok ďalej sa zastavíme pri násypoch a dunách, ktoré nám pripomínajú, že v dobe druhej svetovej vojny tu mali Nemci pomerne širokú spleť zákopov a ochranných valov.
V jednom takom záveternom mieste sa zastavíme, veď je čas na malé občerstvenie. Popri tom nám Palino rozpráva desivý príbeh Ireny Čubírkovej, ktorá tu niekde, len kúsok odtiaľto, svojho času aj prebývala. Ale kde?
Naše ďalšie kroky po Všivavci nás vedú len po krásnom predjarnom lese plnom medvedieho cesnaku, rozkvitnutého Pľúcnika a Blyskáča, ale žiadne zbytky po nejakej usadlosti tu nevidieť. Tá by mala byť podľa všetkého ešte o kus ďalej. Toto tu je skrátka len klasické chránené územie.
Pri prameni vajcovky prekračujeme potok Smutná a poľnou cestičkou popri remízkach smerujeme do Smoleníc. Na chvíľu sa zastavujeme pri poľovníckom odpočívadle. Odpočívame a míňame posledné zásoby z ruksakov.
Cca po dvoch kilometroch prichádzame do Smoleníc. Je už pokročilý čas obeda, tak využijeme ponuku reštaurácie Tree club. Majú ešte menu. Tak sa patrične posilníme.
Rozmýšľame, čo ďalej. Hodín ešte nie je veľa. Autami sa presúvame po ceste zo Smoleníc do Bolerázu. Pri tzv. Čubírkovej moste schádzame z cesty doprava a zastavujeme na malej čistinke. Tu z mosta zhodila Čubírková do potoka posledné zvyšky obhoreného torza svojho druha.
Vystupujeme z áut a vydávame sa pešo po poľnej cestičke smerom k lesu. Hop alebo trop. Uvidíme či niečo nájdeme. Kedysi mi kamarát rozprával, že tu bol niekde pioniersky tábor a pri ňom videl torzá základov nejakého domu. Ale to bolo ešte v osemdesiatych rokoch minulého storočia. To je naša jediná stopa.
Prichádzame k oploteniu signalizujúcom, že je tu nejaká súkromná farma. Vidieť tu pobehovať po výbehoch nevšedné domáce zvieratá. No nejako sa to zamotáva. Čo teraz? Pri nejakom traktore tu vidieť dvoch mužov. Zastavujeme sa pri nich. Nuž spýtame sa, či o tom niečo nevedia.
A div sa svete – máme šťastie. O usadlosti Čubírkovej vedia. Je to síce teraz v súkromnom areáli, ale dovedú nás tam. Tak, tomu sa hovorí trefa. Strážny havinko je vďaka nášmu doprovodu na nás celkom milý. Prichádzame na trávnatú čistinku. Tam vzadu bol spomínaný pioniersky tábor a tu vpredu vidieť v tráve ešte celkom zreteľné zvyšky múrov.
Stojíme v úžase. Tak tu sa to všetko odohralo. Tu Irena Čubírková dokonala svoje beštiálne dielo. Je to už 60 rokov, ale nejako tú hrôzu vo vzduchu cítiť ešte teraz.
Vraciame sa späť k autám. Hrozivý príbeh našťastie už dávno odvial neúprosný čas. No a ten čas beží neustále ďalej a pre nás chystá dúfajme ešte veľa krásnych pobytov v lone prírody.
Ľuboš Kraic