FSM

Nastali akési podivuhodné časy. V zime sme sneh videli takmer len v televízii, je mi skoro ľúto za ránami či neskorými poobediami, keď som sa frfľajúc šuchtal do šopy pre odhŕňák či lopatu, vzal do rúk hrubú metlu a pustil sa do boja s tou bielou nádielkou. Zato si užívame krásne slnečné februárové dni, tešíme sa pohľadom na drobné biele kvietky predierajúce sa spod lístia, opájame skorou vôňou medvedieho cesnaku. Dnes nastala skutočná jar, astronomická. Obloha sa zatiahla, zamračila, teploty sa vrátili pod bod mrazu. Opäť hľadám čiapku a rukavice.

Kedysi to všetko bývalo úplne iné, aj my sme bývali iní borci. Keď sme sadli na bicykel, trasa pod stovku ani nešla. A občas sme dali aj dve,  tri.  Do Nižnej z Trnavy chodili poniektorí zásadne nonstop, z Lomnice domov tiež. Niekto (uhádnete kto?) sa vybral z Piešťan na Kysuce cez Donovaly. Záver deväťdesiatych rokov. Koniec Vladimíra Mečiara v politike. Uvedenie prehliadača Google. Smrť  princeznej Diany. Zrod Harryho Pottera. Povodeň v Jarovnici. Olympiáda v Nagane. Začiatok činnosti Malokarpatského cykloklubu. Boli sme mladí. Boli sme iní. A tak sme objavili Fatransko-strážovský cyklomaratón (to je tá tajomná skratka z názvu).

Chodievali sme tam pár rokov, poniektorí asi omylom, na akciu sme nepatrili. Medzi tie vyšportované, cieľavedomé, súťaživé typy. Naše poňatie cyklistiky bolo (a je) úplne iné. Oni pili iba ionťáky, my pivo (a občas aj niečo ostrejšie). Oni konzumovali len energetické tyčinky a banány, my tresku a rožky. Ich zaujímal čas a umiestnenie, my sme si išli užiť. Pohodu, srandu, spoločnosť priateľov, pekné prostredie. K tomu bolo len treba vydržať tých pár hodín v sedle bicykla a prežiť niekoľko tvrdých miest na trase (neexistuje kopec, ktorý by sme nedokázali vytlačiť). O zaujímavé aj veselé chvíle nebola núdza. V novom tisícročí tam už chodievali len skutoční priaznivci, ktorí sa spreneverili cykloturistickému poňatiu účasti (ktorú som vytrvalo razil ja a mne podobní), potom sa akcia z nášho kalendára postupne vytratila, časom sa pretransformovala na MTB maratón. Zostali len spomienky.

Poznámky a zápisky som si v tej dobe neviedol (odjakživa som lajdák), zážitky tak teraz len ťažko lovím z hlbín mysle. Bol som tam asi trikrát, udalosti jednotlivých ročníkov mi splývajú, nedokážem oddeliť, kedy sa čo odohralo, je to však v zásade úplne jedno. Vždy som išiel krátku trasu, vždy som skončil vo výsledkovej listine posledný, prinajlepšom predposledný (možno práve odo mňa neskôr odkukal túto taktiku súčasný premiér). A vždy bolo dobre a veselo…

V piatok utekám o niečo skôr z práce, čaká nás cesta do Mošoviec. Už sa teším, spoločné akcie nového cykloklubu sa organizujú len občas, tak raz za mesiac, teraz navyše odchádzame na dva dni (a dva večery, to nemožno oddeľovať). V tej dobe ešte auto nemám, užívam si výhody, ktoré prináša inštitút spolujazdca. Po ubytovaní v autokempe Drienok nasleduje spoločenská časť podujatia, ktorú si organizujeme vo vlastnej réžii. Na rozdiel od cyklistov idúcich zajtra na výsledok nemusíme dodržiavať večierku ani životosprávu. Viac už ale neprezradím.

Ach to bol večer, z postele vstávam len ťažko a to ma ešte čaká asi 120 kilometrov na bicykli. No, veď  ono sa to nakoniec nejako poddá. Štartový výstrel, balík sa dáva do pohybu, súťaživé typy, vlčiaci, vyrážajú hneď dopredu, kam sa tak ženú? Čo im niečo utečie? Atmosféra však nakoniec strhne aj mňa, balík kúsok potiahne, zjazdy sú rýchle. Hlavne ten v Necpaloch, v zákrute pod kopcom už ležia prví z balíka na zemi, sú dobre dobití, je tam aj sanitka.

Toto mi naozaj nie je treba. Idem si svoje tempo, je so mnou aj Paľo, popri krútení pedálmi stíhame aj sledovať okolie a debatovať. Sme kúsok od občerstvovačky, hádam necelý kilometer. Kto je to tam v priekope pri ceste, nestalo sa mu niečo? Nie nestalo, je to náš kamarát Janči, prudko mu došla energia, sú mu dobré aj jabĺčka…

V Kľačne sa treba rozhodnúť. Borci idú doľava, dajú si Fačkovské sedlo (z oboch strán), pridajú k tomu aj ďalšie kilometre v podhorí Strážovských vrchov, celkom ich budú mať v cieli na konte vyše 220. Ľahké rozhodovanie, odbočujeme doprava. Ale aj tu nás čaká pekná porcia zábavy, stúpanie na Vrícko. Pekná cesta vedie lesom, slnko tak na hlavu nepáli, my sa ponáhľať nemusíme, len zľahka točíme pedálmi. No zľahka… reťaz vŕzga, v oskách praská… alebo to praská v našich kĺboch? Už neviem, bolo to dávno, určite to však bola makačka, aj auto tu má čo robiť (to som si overil minulý rok v lete). Ale cesta je to naozaj krásna, nevyrazíme opäť niekedy? Na zraze v Martine by mohla byť príležitosť (nenápadne tak všetkých pozývam).

Každý kopec raz skončí, začíname klesať do Kláštora pod Znievom. Tu nás opäť dobieha hlad. Nič iné nás dobehnúť ani nemohlo, účastníci krátkej trasy sú zväčša pred nami, tí na dlhej práve začínajú opäť stúpať na Fačkovské sedlo. Potraviny sú ešte otvorené, kupujeme rožky, tresku, Májku, pivko, sadáme na schody, kŕmime sa. Okolo nás plynie neskoré sobotné doobedie, po ceste premávka, kde tu aj nejaký oneskorený cyklista (kde sme toľkým dokázali ujsť?). Je to paráda, ešte dnes mám niekedy ten obraz pred očami. Paľo, pamätáš?

Sme ale na amatérskych pretekoch, musíme pokračovať. A do cieľa to odsýpa celkom pekne. Keď križujeme hlavnú cestu na Martin, organizátori dokonca kvôli nám dvom zastavia premávku. Náhle si pripadáme veľmi dôležito, opierame sa do pedálov s väčšou vervou.

To vydrží len pod necpalský kopec. Toto stúpanie nikdy nevytiahnem, vždy ho tlačím (ja som bol odjakživa špičkový vrchár). Väčšinou ma pri tom už obiehajú prví pretekári z dlhej trasy. Nikdy sa mi nepodarí prísť do cieľa pred nimi. Len jeden rok. Som v mimoriadnej kondícii, Necpaly, Blatnica, Mošovce a stále nič, stále ma nikto neobieha. Náhle sa vo mne prebúdza zviera, túžim po životnom výsledku. Ja to dám! Začínam makať, dávam do toho všetky sily, aj tie, čo som už dávno stratil, vietor mi hvízda okolo uší… keď okolo mňa presviští cyklista. Jeden, dvaja, traja… Nebudem reprodukovať slová, ktoré sa tlačia na jazyk, len tak – tak, že bicykel nehádžem  do priekopy, nechcem ho už v živote vidieť…

Aj také chvíle prináša život, to je tak, keď sa turista pripletie do cesty pretekárom…

Ale nie všetci moji kamaráti brali účasť tak voľnomyšlienkársky ako ja. Poniektorí išli na výsledok, viacerí sa vybrali aj na dlhú trasu. Janči, Peťo, Ľubo, Pišta, dúfam, že som na nikoho nezabudol. Do cieľa samozrejme neprichádzali takto skoro, toto bývali iní borci (Glajza, Dvorščík), my sme ich tam čakali už vyumývaní a najedení. Ale taký aplauz nemal ani víťaz, naozaj sme ich dokázali privítať.

Večer musíme opäť chvíľku posedieť, je o čom hovoriť, čo prebrať. Deň priniesol množstvo pozoruhodných okamžikov, derú sa von, na svetlo sveta. A to nás čaká ešte nedeľa. Niekto sa vyberie domov na bicykli, niekto si hľadá iný program. Napríklad turistiku. Tak ako vtedy…

Lúčime sa s cyklistami, lúčime sa s Mošovcami, lúčime sa s maratónom. Dnes sa meníme na turistov, máme v pláne výstup na Tlstú a Ostrú, vraj dva krásne kopce, Stano to pozná, Stano to vymyslel. A tak ideme. Autá parkujeme v Blatnici pred rodinným domom, pýtame si dovolenie domácich, súhlasia. Môžeme vyraziť. Čaká nás krásna túra, nádherný slnečný deň, škoda, že  odvtedy som sa sem už nikdy nedostal. Hlavne okamihy na Ostrej sa navždy ukladajú do pamäti. Vysoké skalné okno. Prechod na vrchol a dlhý slnečný oddych. A kamzík, s ktorým si hodnú chvíľu hľadíme do očí. Stojí nepohnute len niekoľko metrov od nás, na druhom vrchole, oddelenom hlbokou priepasťou.

Turistika stála za to, ideme sa najesť. V Blatnickej doline, kúsok od obce je reštaurácia známa svojimi rybími špecialitami, pstruhy chovajú priamo v potoku povedľa, to nemôžeme obísť. Vlado je prepotený, ide sa prezliecť do auta, máme mu objednať, za chvíľu je za nami.

Nepríde. Čakáme pol hodinu, hodinu, jeho nikde. Aj jedlo mu zjeme, nevyhodíme ho predsa, niečo vážne sa muselo prihodiť. S malou dušičkou ideme k autám, čo je s ním, čo sa stalo?

Ako som písal minule, v tomto období sme ešte mobily nemali, dnes by to bolo jednoduché. I keď, nie vždy, spomínate si na historku s paličkami na Zochovej chate?

Vlado je našťastie živý a zdravý, len ho zajali domáci. Iba sa objavil pri aute a už mu nebolo pomoci. Musí ísť na návštevu a už ho viac nepustia. A keď sme sa tam ukážeme aj my, končíme rovnako. Do chaty vedľa práve prišiel na návštevu pán domáci, emigrant, dlhé roky žijúci vo Švajčiarsku, pán veľmi zhovorčivý, milý, pohostinný, ale nekompromisný. Nikoho nepustil preč len tak. A tak musíme aj my na návštevu, potom niekedy pred desiatou sa celá spoločnosť vraciame do reštaurácie na pstruhov, opäť na chatu… nemá to konca, kraja. Domov sa dostávam až niekedy po štvrtej ráno. Za dve hodiny vstávam do práce…

Ako hovorím, bývali to iné časy, bývalo tu veselo. A nielen tu, v Mošovciach, na Fatransko-strážovskom cyklomaratóne, ale aj všade inde. V Tatrách, Varíne, Levoči, Gemeri… Ale aj na Zárubách, Čachtickom hrade, Javorine či Tematíne. S touto partiou bývalo vždy veselo. A ešte aj stále je.

Ja som túto športovú akciu brával vždy športovo, s úsmevom (nič iné mi ani pri mojej výkonnosti nezostávalo), niektorí to ale občas brali aj vážnejšie. Ľuboš sa snáď nenahnevá, keď na tomto mieste použijem časť jeho spomienok:

Minulý rok som absolvoval tú najdlhšiu trasu pre cestné bicykle, čo boli hotové galeje, pretože v ceste mi stálo sedem horských sediel, ktoré bolo treba prekonať. Tento rok som sa rozhodol pre kratšiu, 115-ku, ale ísť ju naplno. Cieľ bol: prísť do cieľa pod štyri hodiny. Tento krát teda žiadna cykloturistika.

V piatok ráno 15.9.2000 o 8.00 vychádzam spolu s kolegami z cykloklubu  na 150-kilometrovú trasu do Mošoviec. Počasie nám celkom prialo, hoci tempo bolo len ľahké, do Mošoviec sme prišli asi o 16.00. Po zaprezentovaní a ubytovaní sme sa zvítali s našimi známymi z minulých ročníkov.

Štart bol v sobotu ráno krátko po siedmej hodine z námestia v Mošovciach. Odhadoval som asi 700 účastníkov z rôznych kútov Slovenska a boli aj zahraniční hostia. Neviem, koľko bolo stupňov, ale bolo mi strašne zima. Hneď po štarte som sa však zohrial, lebo sa nasadilo dosť rýchle tempo (na tachometri som mal od 35 do 40 km/h). Každý sa snažil nájsť si dobré miesto v hlavnom pelotóne, aby sa s nim mohol potiahnuť a ušetriť síl. Pelotón sa zakrátko rozdelil na dva veľké celky, ktoré sa sem tam pretrhávali. Za sebou sme mali dedinu Blatnica a blížil sa kritický bod pretekov: prudký a nebezpečný zjazd do Necpalov (minulý rok tu bol hromadný pád asi dvadsiatich cyklistov, niektorých odvážali aj sanitky). Hoci som ho prehrmel vyše šesťdesiatkou, nič sa nikomu nestalo. Potom nastal pokojný, rovinný úsek. Prechádzali sme dedinami: Belá-Dulice, Žabokreky. Tu mi tachometer ukazoval sem tam aj 50 km/h. V Košťanoch nad Turcom sme odbočili na juh a ďalej sme prechádzali viac-menej vlnovitým terénom Turčianskej kotliny. Križovatky sa nám prechádzali dobre, lebo boli riadené pre nás regulovčíkmi. Tu som zbadal, že sa nachádzam v druhej skupine. Tá prvá bola pred nami asi kilometer. Ani sme sa nenazdali a už bola na ceste prvá občerstvovačka v dedine Jasenovo. Zdržali sme sa len krátko, ani nie minútu ( trochu teplého čaju a nejaký keks a banán) a už sme valili ďalej. Čakalo nás stúpanie na sedlo Vyšehradné. To sme zvládli celkom ľahko, lebo nebolo dlhé. Potom rýchly zjazd do Nitrianskeho Pravna a odbočka na sever do Kľačna. Tam sa dá ešte naposledy rozhodnúť, či sa dať na veľkú trasu, alebo na 115-ku. Odbočujeme na 115-ku. Zanedlho začína asi 8-kilometrové stúpanie na Vrícke sedlo, ktoré dá každému poriadne zabrať. Mne sa celkom darilo: podarilo sa mi predbehnúť asi 15 cyklistov a len jeden predbehol mňa. To mi dodalo ďalšej sily a už sa aj začal zjazd do Kláštora pod Znievom. Dostal som sa do 4-člennej skupiny a hoci sme sa striedali a udržovali rýchlosť okolo 30 až 35 km/h, na občerstvovačke v Žabokrekoch sme boli pohltení asi 30-člennou skupinou, ktorá sa sformovala za nami. Tu sa mi zas potvrdilo, aká je sila pelotónu. Do cieľa už veľa kilometrov nechýbalo, ale boli tu dva, nie dlhé, ale strmšie prudké stupáky za Necpalmi a za Blatnicou. Tu sa to zase všetko potrhalo, podarilo sa mi získať pár cenných minút, ktoré som si už do cieľa nenechal vziať. Cieľ bol v autokempingu Drienok, v Mošovciach. Do cieľa prichádzam o 10.40 hod. Čiže 3 hodiny 40 minút, čo je hlboko pod moju stanovenú normu. Som veľmi spokojný. Tešíme sa aj s kolegom z nášho cykloklubu, ktorý prišiel hneď za mnou. Celý čas bolo nebo nevľúdne, ale našťastie nepršalo. Čakala nás už len sprcha, dobrý obed a večerné vyhodnocovanie všetkých trás, ktoré už sprevádzala aj začínajúca sa búrka s dažďom.

Na druhý deň ráno sme sa rozhodli ísť domov zase po svojich. Išli sme cez Budiš, Nitrianske Pravno, Čičermanské sedlo, Valaskú Belú, Homôlku a z Ilavy po Považí až domov do Piešťan a Zelenča. Prešli sme úctihodných 185 km, z toho posledných 50 km v daždi. Dohromady asi 450 km.

Príbehy len ťažko vystupujú z hmly zabudnutia. Veď je to už naozaj dávno, kedy ich aktéri zažívali tieto neopakovateľné a niekedy aj ťažko uveriteľné príhody. Ale všetko je to čistá pravda, ani slovko som si nevymyslel. Občas skôr niečo taktne zamlčím, internet má svoju pamäť a nie všetko je potrebné vytiahnuť na svetlo božie.