Cyklistika koncom leta – časť I.
Konečne sa našiel niekto, kto sa pridal a napísal ďalší diel do nášho malého blogu. V tomto prípade dokonca tri. Vítam Ľuboša a odovzdávam mu slovo. Teda pero (vlastne klávesnicu).
Žítková – prvá etapa – 16.august 2018
S vrcholiacim letom som sa rozhodol podniknúť cyklovýlety takpovediac na istotu – teda, čo sa týka počasia. Napríklad: v stredu hlásia na štvrtok pekné počasie, tak je rozhodnuté, beriem dovolenku a v štvrtok ráno vyrážam. Počas augusta som tak urobil celkovo trikrát. Všetky trasy som mal dopredu nachystané, takže budem len bicyklovať a tešiť sa, čo uvidím. Že to bolo dobré rozhodnutie, to som vtedy ešte netušil. Začnime ale po poriadku.
Na štvrtok 16. augusta hlásia parádne počasie, tak je rozhodnuté, idem. Chcem si prezrieť krajinu severozápadne od Trenčína – lazy v okolí Dolnej a Hornej Súče a Moravskej Žítkovej. Bol som tu už raz s klubom v roku 2010 a veľmi sa nám tam páčilo.
Do Trenčína prichádzam vlakom. Vystúpim a pomocou navigácie a dopredu určenej trasy poľahky cez časť Orechové opúšťam mesto. Pred dedinou Hrabovka moje sily hneď preverí prvé stúpanie. Dobre som sa zohrial a rozpumpoval svaly na nohách. Veď v tomto kraji to budem obzvlášť potrebovať. Za dedinou znovu strácam výšku a som zase na úrovni Trenčína. Ale taká je cyklistika.
Za Hrabovkou zabočím na križovatke doľava a popri potoku Súčianka smerujem ďalej. Prichádzam do Dolnej Súče. Je to pomerne veľká dedina, vládne tu celkom čulý doobedňajší ruch. Ženy idú nakupovať, matky kočíkujú svoje ratolesti po chodníkoch, miestny rozhlas hlási iste dôležité správy. A ja, pozvoľna, bez zastávky opúšťam dedinu.
Cca po dvoch kilometroch prichádzam do Hornej Súče. Tu musím trochu zmeniť pôvodnú trasu, lebo hlavná cesta cez dedinu je pre opravu uzavretá. Obchádzka ma dovedie priamo k miestnej, celkom dobre zastrčenej krčme. Zastavujem sa na jedno „orosené“, lebo odtiaľto ma čaká čisto laznícky kraj a tam to bude s občerstvením zložitejšie. S miestnymi prehodím zopár slov odkiaľ som a kam idem. Z ich slov badať, že to tu nemajú práve najľahšie, ale žijú tu radi, veľa toho ku šťastiu nepotrebujú.
Opúšťam dedinu a smerujem na osadu Vlčí Vrch. Je to za neustáleho stúpania, čo mi dá riadne zabrať. Som tu hore v osade a treba mi už doplniť nejaké tekutiny, lenže v okolí ani živáčka, snáď nájdem aspoň nejaký prameň. Prichádzam už takmer na koniec dediny. Trochu sa tu porozhliadnem. Spomínam si, že som tu bol cca pred dvadsiatimi rokmi sa s deťmi sánkovať. To mi teraz moc nepomôže v mojom smäde. Ale záchrana prichádza. Kúsok za malou odbočkou je smerová tabuľa k nejakému konzumu. Je to ale 200 metrov dolu kopcom. Nevadí, risknem to. Bol to malý obchodík v rodinnom dome, ale majú otvorené a všetko potrebné pre moje občerstvenie. Beriem si aj niečo so sebou – pre istotu.
Po znovunadobudnutí stratených síl napredujem ďalej. Stúpanie pokračuje ešte kúsok za osadu na kótu Vlčí Vrch 631 m n. m. Tu sa zastavím, lebo výhľady na Moravské kopanice a Žítkovú odtiaľto sú neskutočné. Keby som mal šampanské, tak tu ho určite otvorím. Tak dopredu, hovorím si, hor sa k novým objavom.
Úzka asfaltová cestička ma dovedie asi po jednom kilometri k hraničnej osade Stehlíkovci. Tu už fakt dávajú líšky dobrú noc. Ale ten pokoj, to sa nedá opísať, len okolo pasúce sa stádo kôz a oviec – to boli jediné živé tvory, čo som stretol. Je tu hraničná tabuľa a koniec asfaltky.
Pokračujem zostupom do údolia. Zostupom preto, lebo cesta je zjazdná len pre najrýdzejších adrenalínových bikerov, ale to ja nie som. Našťastie nie je to moc dlhé, zvládam to v pohode.
Tu v údolí je cesta už OK a o chvíľu sa znova vráti asfaltka. Putujem cez chatovú oblasť Hutě. Všade vládne neskutočný pokoj, aký je k takýmto oblastiam vlastný. Po pravej ruke míňam Penzión Žítková, ale nezastavujem sa, ešte mám síl dosť, aj niečo so sebou z konzumu z Vlčieho Vrchu.
Za malou priehradou odbočujem doprava už smerom na samotnú Žítkovú. Kto bol niekedy v Žítkovej, tak vie, že sem sa ide zo všetkých strán len do kopca a to riadneho. Skrátka Žítková nie je zadarmo.
Stúpanie mi tentokrát uľahčujú dozrievajúce slivky, ktorými sa okolie mojej cesty len tak hemží. Toto zdržanie pri nich mi fakt nevadí. Sladučké slivky mi dnes pekne spestria môj jedálniček – hovorím si a pozorujem pekne vynovené chalúpky na samotách.
O chvíľu som hore v dedine. Je tu vidieť veľké húfy turistov. Momentálne ešte netuším, prečo ich je až toľko, ale to sa dozviem neskoršie.
Žítkovská hospoda je dnes zavretá, tak pokračujem ďalej. Po ľavej ruke mám pekné výhľady dolu do Hrozenkova, ďalej na Mikulčin vrch a niekde vzadu by mal byť schovaný Veľký Lopeník. Aj tam chcem ešte dnes ísť. Ale najprv, najprv sa musím najesť. Desať kilometrov za Žítkovou je na hlavnej ceste na Moravu Motorest Rasová. Ten mi je známy, lebo sme tam už s klubom viackrát boli. A mám to k nemu len po rovine, takže o chvíľu už sedím za stolom na jeho terase.
Dávam si klasiku: vepřo-knedlo-zelo a pivo. Prišlo to v pravý čas. Stretávam tu obchodného partnera z práce. Je na pracovnej ceste, tiež si dáva niečo pod zub. Dáme sa do reči. Keď zistí, že som bol v Žítkovej, hneď sa pýta, či som tam navštívil Múzeum poslednej žítkovskej bohyne.
Žitkovské bohyne boli vraj vychýrené veštkyne, liečiteľky, ale aj zaklínačky, ktorých povesť si doteraz pamätá mnoho ľudí od Záhoria až po Žilinu, pričom ich povesť siahala až do Viedne. Vedeli pričarovať lásku vytúženej osoby, ale aj rozohnať divokú búrku. Ľudia ich nazývali bohyňami a ich umenie bohovaním. Umenie, pre ktoré sa v 21. storočí už nenašlo miesto. Trochu nadsadené, ale ako hovoria bratia Česi: Na každém šprochu je pravdy trochu.
Doporučil mi prečítať si dnes už kultový román z Česko-slovenského pohraničia Bielych Karpát od českej autorky Kateřiny Tučkovej. Tam sa vraj dozviem viac. Doteraz sa ho predalo viac ako 100 000 výtlačkov.
Tak preto bola Žítková plná turistov. Všetci si po prečítaní knihy chcú pozrieť tieto magické miesta na vlastné oči. To sa však domácim nepáči, lebo davy turistov neustále sa pýtajúcich na tieto ženy narúšajú ich pokojné súkromie a ani sa celkovo nechcú k tomu vôbec vyjadrovať. Majú na to svoje dôvody.
Rozlúčime sa a ja s predsavzatím, že si danú knihu určite prečítam, poberáme sa každý svojou cestou. Obzerám sa ešte naposledy dozadu na tie magické miesta, cez ktoré som len pred chvíľou šiel. Určite sa do Žítkovej ešte raz vrátim.
Peknou cestou, plnou výhľadov smerujem cez Troják na Mikulčin vrch. Je to zase do kopca, ale tie výhľady – tie to všetko vynahradia. Z Mikulčinho vrchu smerujem ku Chate Jana. Je otvorená, takže najvyšší čas si dať dobrú kávičku.
Odtiaľto smerujem po zelenej na Lopenícke sedlo. Potiaľto to bolo v pohode, ale od sedla po Kobylec asi jeden kilometer musím pre neschodnosť a strmosť terénu bicykel tlačiť. Tento úsek rozhodne nikomu nedoporučujem použiť. Treba sem ísť od dediny Lopeník od zvoničky – ale to je už na inokedy.
Za križovatkou za Kobylcom je cesta, i keď do kopca, ale už v pohode. Stretávam tu už pomerne veľa turistov, veď počasie je dnes priam ukážkové na pobyt v prírode.
Onedlho stojím pod rozhľadňou na Veľkom Lopeníku. Div sa svete, dolu pri vstupe na rozhľadňu je malý bufet (pivo, limo, horalky…) – no super. Občerstvenie mi príde vhod. Vybehnem hore a užívam si výhľady, dnes fakt do ďaleka. Dolu sa spýtam bufetára, či je odtiaľto vidieť aj Lysá Hora v Beskydách. Vraví, že nie. Aspoň viem, čo navštívim nabudúce.
Čaká ma posledný úsek cesty. Smerujem cez Malý Lopeník, ďalej po žltej na Zlatnú cestu a asfaltkou sa dostávam na štátnu cestu vedúcu z Březovej cez Dolné Srnie do Nového Mesta nad Váhom.
Vo vlaku smerujúcom do Trnavy rozmýšľam nad dnešným dňom. Prešiel som 86 km s prevýšením 1400 m. Videl som krásny kraj slovensko-moravského pomedzia, o ktorom som vedel, že je krásny, ale jeho magická minulosť ma fascinovala a prebudila vo mne iskierku nadšenia spoznať trochu viac o histórii tohto kraja.
Viac o ňom píšem v článku Cyklistika koncom leta – časť III.
(hneď za článkom o Lysej hore)
Cyklistika koncom leta – časť II.
Lysá hora – alebo nič nie je zadarmo – 29.august 2018
Na Lysej hore som bol naposledy v roku 2011. Vtedy som štartoval z Bytče a dalo mi to riadne zabrať, lebo som prekonal trasu dlhú 147 km s prevýšením 2408 m. Teraz som už trochu spohodlnel (alebo zmúdrel?) a takéto méty som si už nestanovoval. Ale, ako som sa znovu uistil: Lysá hora nedáva aj tak nič zadarmo.
V stredu 29.augusta 2018 (opäť je prisľúbené pekné počasie) prichádzam autom do pohraničnej dediny Konečná a parkujem na malom parkovisku priamo na hrebeni. Mám východziu výšku 711 m. To nie je na začiatok zlé, poviem si v duchu a vydávam sa na trasu. Tentokrát nemám stanovenú pevnú trasu, ale rôzne alternatívy podľa toho, ako sa situácia vyvinie.
Vyrážam po modrej značke smer Udolí Černé. Cesta má pekný asfalt, ale čo z toho, keď veľmi rýchlo strácam výšku. Čo som autom ľahko získal, som teraz ešte ľahšie stratil. V údolí, na križovatke odbočujem doprava na zelenú značku. Opäť po peknej asfaltke, ešte krajším údolím rieky Černá Ostravice sa vydávam smer Bílý Kříž. Keďže stúpanie je zatiaľ len pozvoľné, užívam si naplno krásu zdravého, zeleného beskydského lesa. No posledných 500 m sa stúpanie značne priostrilo a dalo mi riadne do tela.
Prichádzam k Penziónu Kysuca. Som vo výške 900 m. Naposledy som si tu dal dobrú kávičku a pivko. Dnes bol bohužiaľ zavretý – a podľa jeho momentálneho výzoru – vyzerá, že už riadne dlho. Reštika pri Hoteli Súľov (minule som si tu dal parené buchty) tiež nevykazovala známky nejakého gastronomického života. Našťastie malý bufet pri ceste, ktorý tu minule nebol, bol dnes otvorený a poskytol mi prvú občerstvovaciu útechu.
Mám dilemu – ktorou cestou sa vybrať dolu na Visalaje. Minule som šiel trasou po modrej značke a bol to riadny tankodrom. Teraz vyzvedám u domácich, či alternatíva ísť paralelne po zelenej a žltej značke nie je schodnejšia. Všelijako sa medzi sebou dohadujú a nakoniec mi doporučia (vraj jednoznačne) opäť modrú. Nejako im moc neverím, ale dám na nich a idem teda po modrej.
Kamene sa od minula nezmenili, niektoré boli veľkosti až hádzanárskej lopty. Takže schádzam z bicykla s opätovným verdiktom – je to tankodrom – použiteľný len pre horáky, môj trekáč tu vyložene trpel.
Našťastie po kilometri prichádzam na Ježanky, už na asfaltku. Na ceste mám ešte malú krčmičku vo Visalajoch – moje posledné občerstvenie pred hlavným útokom na vrchol Lysej hory. Dám si tu jedno orosené, niečo malé pod zub, doplním vodu do fľaše a ide sa. Je to paradox, pre mňa nevýhodný, lebo z momentálnej výšky 780 m nestúpam hore, ale padám dolu k Papežovu na kótu 605 m. Z tohto klesania nemám ani najmenšiu radosť.
Z Papežova začína hlavné stúpanie. Teraz na úseku dlhom 8 km musím vystúpať na kótu 1323 m, na vrchol Lysej hory. Zo začiatku mi to ide pomerne dobre až sa čudujem. Snáď pomohlo to, že som teraz začínal na Konečnej a nie v Bytči, ako minule. Ale posledný kilometer mi dáva riadne zabrať. Lysá hora nedáva nič zadarmo, ani dnes nie. Ale nevzdávam sa, nezosadám a vyšliapem to na pedáloch. O to je to krajší pocit na vrchole. Lysá hora, pre tých, čo sa nevzdali, ponúka svoje menu: krásne výhľady do nekonečnej diaľky, ktoré sa ani opísať nedajú. Tie treba precítiť nielen očami, ale aj celým telom. Prezerám si to tu dokola a užívam si týchto nečakaných scenérií. Je tu pomerne živo, ale gastronomické zariadenia pohotovo zvládajú ukojiť všetkých vyčerpaných turistov.
Po dôkladnom fyzickom aj duševnom odpočinku sa púšťam dolu naspäť po asfaltke. Je to paráda, užívam si zaslúžený zjazd. Teraz mám v pláne zmenu v trase. Nechcem spadnúť až k Papežovu na kótu 605 m a potom sa znovu driapať na Visalaje do 780m, ale nad Vyšnou Mohelnicou vo výške 880 m odbočujem z asfaltky a snažím sa dostať po červenej značke cez Muroňku na Ježanky (tu končí asfaltka od Visalají a začína tankodrom na Bílý Kříž).
No padol som len na 720 m, ale – slušne povedané – miestami bol veľmi technický terén, ktorý som zdolal radšej pešo. To som ešte nevedel, že „to najlepšie“ ma dnes ešte len čaká.
Od Ježaniek nejdem na Bílý Kříž po modrej (po tankodrome), ale volím tú paralelnú alternatívu, ktorú mi domáci ráno pri bufete neodporučili. A mali pravdu. Po žltej ku križovatke Morávka u Surovce to bolo celkom v pohode. Za križovatkou bola ešte kúsok dokonca aj asfaltka, no ale zvyšných 600 m po križovatku pred Bílým Křížom som musel tlačiť bicykel vo veľmi prudkom stúpaní po šutroch ako grepy. A netlačil som sám. O toto utrpenie som sa podelil so siedmymi cyklopešiakmi z Moravy. Nadávky padali hneď v dvoch jazykoch naraz. Tento úsek nám trval neskutočne dlho.
Hoci bolo stále krásne, slnečné počasie, hore som došiel mokrý do nitky a totálne vyčerpaný. Ešte že tu bol ten bufet, ten nás všetkých zachránil. Niektoré odpočinky a posedenia bývajú veľmi zaslúžené a človek sa pri nich cíti veľmi docenený. Tento nebol výnimkou. Ale nejako nebanujem, hoci to bola drina, krajina Beskýd vie byť úžasná z každej strany.
Záver mojej trasy už nemením a užívam si zaslúžený zjazd po zdravom, zelenom, beskydskom lese v údolí Černé. Posledné stúpanie po modrej ku autu mi ešte naznačí, že stále som v Beskydách a tie si treba „užiť“ až do posledného kilometra.
Dnes som prešiel 44 km s prevýšením 1450 m. Myslel som, že to bude oproti minulej ceste brnkačka, ale Lysá hora hlavne zo slovenskej strany vie cyklistu vždy hodne potrápiť. Ale vie sa aj náležite odvďačiť. A preto človek nikdy nebanuje, že ku nej meria cestu. Aj keď to býva náročné, zážitky to bývajú neopakovateľné.
Cyklistika koncom leta – časť III.
Žítková – druhá etapa – 30.august 2018
Román Žítkovské bohyně od Kateřiny Tučkovej, ktorý tak zaujal veľké množstvo čitateľov a urobil zo Žítkovej pomaly púťové miesto, nenechal chladnokrvným ani mňa. Chcel som si teraz, už trochu poučený z danej knižky, na vlastné oči prezrieť končiny, v ktorých sa daný príbeh odohrával a ktoré som minule len tak bez povšimnutia preletel.
Nepôjdem tam s veľkým krikom, ako tie davy turistov, ale pôjdem potichu, na bicykli, pekne od humien a budem prezerať dané samoty a lokality, ktoré sa menovite v knižke opisujú.
Vo štvrtok 30. augusta 2018 – opäť mám prisľúbené pekné počasie – krátko po ôsmej vystupujem z vlaku na trenčianskej stanici. Navigácia ma opäť spoľahlivo vyvedie z mesta, tentokrát ale smerom na Drietomu. Moja cesta vedie do Starého Hrozenkova, tak musím kus cesty prejsť po hlavnej výpadovke na Moravu. Našťastie premávka dnes nie je silná, dá sa to v pohode zvládnuť.
Tesne pred hranicami na mňa doslova máva veľmi krásna Koliba Drietomica. Neodmietam jej pozvanie a dám si kávičku a pivko. Majú len dvanástku. Väčšinou dvanástku nepijem, ale dnešok je výnimkou, veď idem po stopách mágie – tak potrebujem guráž.
V Hrozenkove sa zastavujem na autobusovej zastávke. Tu kedysi vystupovali z autobusu aj ľudia, ktorí mali svoje problémy a prišli k bohyniam po radu a pomoc. Tu ich čakávali tzv. andzielikovia. Väčšinou to boli malé deti, ktoré sa tu akože náhodne hrali. Na požiadanie cudzincov, ako sa dostať ku bohyniam, im ochotne ukázali cestu. Každého takéhoto andzielika mala tá-ktorá bohyňa najatého a ten jej za malú odmenu takto privádzal „zákazníkov“.
Od zastávky sa vydávam po lesnom náučnom chodníku tzv. OKOLO HROZENKA. Stúpanie je príliš prudké, terén priveľmi technický – je to skôr pre peších. Teraz mi to však vôbec nevadí. A našťastie nie je to moc dlhé. Prechádzam popri lokalite Bedové. Aj tu kedysi žili hrdinovia z daného románu. O chvíľu som na hrebeni a vystupujem z lesa. Objavuje sa predo mnou nádherná panoráma žítkovských lazov. Prichádzam ku malej zvoničke, čo je neklamný dôkaz toho, že som už v lokalite Černé.
Tu sa odohrávala veľká časť románového príbehu. Tu žila vychýrená bohyňa Irma Gabrhelová, ktorej si po radu chodievala aj hlavná hrdinka príbehu, Dora Idesová. Irma Gabrhelová tu aj skutočne žila (zomrela v roku 2001 vo veku 96 rokov). Neďaleko od zvoničky je aj dom, v ktorom bývala. Dnes je tam Múzeum poslednej žítkovskej bohyne, ktoré je možné cez víkendy a sviatky aj navštíviť.
Pokračujem ďalej po hrebeni. Vpravo je učupená lokalita Koprvazy, tiež použitá v románe. Celé to teraz vnímam inak a premýšľam, ako to tu vyzeralo kedysi. Všetko to tajomno odišlo s úmrtím poslednej bohyne, akoby pre 21. storočie tu pre neho už nebolo miesto.
Popri sedle Boky a lokalite Brodské sa dostávam do samotnej Žítkovej. Miestna hospoda je opäť zavretá, tak navštívim miestne infocentrum. Opatrne od miestnej pracovníčky vyzvedám niečo o bohyniach. Je trochu zdržanlivá, ale nakoniec sa dáva do reči. Vysvetľuje mi, že bohyne boli tiež len ženy z mäsa a kostí a popri svojich úspechoch mali aj neúspechy. Vedeli ľudom veľa pomôcť, ale niekedy si aj oni nevedeli rady a zakrývali to rôznymi komplikovanými návodmi, ktoré nedokázal nikto realizovať. Niektorí ľudia ich mali v úcte a niektorí im závideli a udávali ich príslušným úradom.
Aby som to lepšie pochopil, kúpil som si v infocentre knižku o bohyniach, tak ako to vidia historici.
Moja ďalšia cesta viedla do Bojkovíc, mestečka, ktoré má veľa spoločného so Žítkovskými bohyňami. Kedysi v minulosti sa tu s nimi konali procesy a tortúry z dôvodu ich čarovania. Tzv. Krevní kniha městečka Bojkovice z rokov 1630 – 1721 uvádza, že bojkovickým mestským súdom bolo poslaných na smrť za čarodejníctvo veľa žien, ktoré prevádzali takúto činnosť.
Za Žítkovou odbočujem doprava. Musím ešte zdolať asi 500-metrové stúpanie no a potom sa predo mnou rozprestrel ďalší krásny svet lazov a kopaníc ako z rozprávky. Po pravej ruke míňam samoty: Dolany, Rokytová a Skaličí. Domčeky aj tu už boli vynovené, proste paráda. Za týmto nádherným svetom sa vnáram do tmavého Pitínskeho lesa. Stará asfaltka, ktorá má už najlepšie roky za sebou, ma za neustáleho klesania privádza do dedinky Pitín. Zastavím sa tu na jedno orosené. Sedím a počúvam miestnych. Majú teraz veľké starosti, kvas dozrel, bude sa páliť. Tak dohadujú medzi sebou podrobnosti.
Áno, aj tu prišlo obdobie, keď dozrievajú slivky a s nimi spojené činnosti. Naprázdno som neobišiel ani ja. Veď pri ceste ich bolo neúrekom. Boli síce menšie, ale sladučké a bolo ich veľa. Napratal som sa nimi, koľko sa len dalo.
Do Bojkovíc ma priviedla pokojná cyklocesta okolo Jamského mlyna. Je okolo obeda, ale ja som plný sliviek, tak na jedlo nemám chuť. Po prezretí námestia sa vydávam smer Krhov a Bzová. V Bzovej sa zastavujem pri pamätnom a majestátnom buku – obvod kmeňa 445 cm a výška 27 m. V jeho tieni si trochu odpočiniem, lebo – ako to už v okolí Žítkovej často chodí – nachádzam sa zase v už dosť výživnom stúpaní. Stúpanie trvá až po križovatku pred samotnou Žítkovou.
Som hore, v dedine. No, som už riadne vyčerpaný a chcelo by to niečo pod zub. Slivky mám už dávno strovené.
Teraz ma čaká odpočinkový zjazd popod Koprvazy dolu do Penziónu Žítková. Šiel som okolo neho minule, keď som sem prichádzal z Vlčieho Vrchu. Dám si tu len pivko a kávičku a hneď smerujem okolo Žítkovskej priehrady na Slovensko ku Kolibe Drietomica. Tá je len neďaleko. A teraz nemusela na mňa ani mávať.
Usadám si vonku na terase, dávam si výdatnú sviečkovú a pivko. Všetko podstatné a zaujímavé som teda už prešiel (92 km s prevýšením 970 m). Teraz ma čaká len presun do Trenčína a cesta vlakom domov.
Pozerám sa na okolité lesy a kopanice, ktoré posledné dni tak zaujali moje myšlienky. Žili tu ľudia dlhú dobu odrezaní od okolitého sveta. Prežívali tu svoj pomerne ťažký život. Život, ktorý bol neodmysliteľne spojený s okolitou prírodou. Tú využívali pre svoje živobytie a tú využívali aj ženy, ktoré disponovali vedomosťami, pre ktoré ich vyhľadávali ľudia nielen z Moravy, Čiech a Slovenska, ale aj z okolitých štátov. Nech už boli ich znalosti také, či onaké, to sa už pravdepodobne nedozvieme. Pred pár rokmi zomrela posledná z nich a spolu s ňou sa do zabudnutia definitívne prepadlo aj tajomstvo ich mágie.