Lago di Garda 2. – 10.9.

Lago di Garda cyklistika

Zúčastnení: Ľuboš, Emília a Daniel Kraicoví

Gardské jazero, alebo Lago di Garda: to je cyklistický raj ospevovaný bikermi celej Európy, ale aj zatracované cyklistické galeje pre niektoré príslušníčky nežnejšieho pohlavia, ktoré sa z nevedomosti, alebo priveľkej lásky vyberú so svojimi partnermi putovať po jeho veľmi členitom pobreží a potom chvíľami trpko ľutujú toto svoje rozhodnutie.

Keďže sa nám vyskytla možnosť stráviť týždeň v tejto destinácii, rozhodli sme sa zistiť na vlastnej koži, aké stopy to zanechá na nás. Pretože jazero má vcelku nízku nadmorskú výšku (65 m n. m.), pomerne veľké množstvo vodnej masy: (rozloha 370 km² a priemerná hĺbka má 136 m s maximálnou hĺbkou 346 m), má ono aj napriek 2000 m vysokým horským chrbtom vlastnú, tzv. gardskú, (úplne stredomorskú) klímu. Veľké množstvo vody pôsobí ako regulátor teploty v zime a v lete, takže je tu vidieť cyprusy, oleandre, cédre, olivovníky a zriedkavo sa objavujú aj palmy.

V piatok 2.9.2011 nakladáme bicykle na automobil a krátko po polnoci s manželkou a synom sa vydávame na vyše 900 kilometrovú trasu. Najprv cez Graz a Udine ideme do Lignano Sabiadoro zaplávať si v mori. Počasie je horúce, takže chvíľu sme pohltení zápchou, ktorá vznikla vďaka tomu, že aj iní by sa chceli ešte okúpať. Ale nakoniec to dobre dopadne: zaparkujeme priamo pri pláži, okúpeme sa a po dobrom kapučínku sa vydávame ďalej. Do miesta nášho pobytu, Castelletto di Brenzone asi v polovičke východného brehu Gardského jazera, prichádzame asi o pol piatej v podvečer. Ubytujeme sa v hoteli Rosmari.

V nedeľu 4.9. sa vydávame na našu prvú túru. Ideme po východnom pobreží na sever. Cieľom sú mestá Malcesine Torbole, Riva a Arco. Ideme takmer po rovinke, ale je to za neustálej veľkej premávky. Človek má dojem, že z každých tisíc ľudí, čo sem prídu sa päťsto niekde bicykluje a tých druhých päťsto sa neustále vozí na aute. Ale zvykáme si a navyše každá odbočka na vedľajšiu cestu sa nesie v znamení okamžitého prudkého stúpania, čo nás príliš neláka. No ale horšie je, že ťažké olovené mraky, ktoré nás sprevádzajú od rána, sa rozhodli, že spustia svoju zásobu v krátkych intervaloch na zem. Takže naše putovanie sa skladá z bicyklovania a schovávania sa pred dažďom. Ale mestečká sú veľmi pekné, obdivujeme krásne úzke uličky plné obchodíkov, reštaurácií, krásnej vegetácie ako niekde na Riviére. Radosť nám neskazí ani prvý defekt. Dostávame sa až 5 km od jazera, do mesta Arco, známeho svojim majestátnym hradom, ale aj pekným centrom. Práve sa tu koná nejaká slávnosť, plná dobových kostýmov, remeselníkov a historický sprievod po námestí. Krásna cyklocesta popri riečke Sarca, lemovaná oleandrami, nás privedie do Torbole na hlavnú cestu okolo jazera. Odtiaľ je to už len niečo vyše 20 km k hotelu. Dnes to bolo na zoznámenie sa jazerom vcelku postačujúce, síce nám prepŕchalo, ale bolo to všetko zväčša po rovine. Kopce nás ešte len čakajú.

V pondelok 5.9. po prepršanej noci a upršanom ráne sa rozhodneme navštíviť mesto Verona vzdialené od jazera asi tridsať kilometrov. Autom zaparkujeme priamo pri Veľkej aréne a putujeme pešo po historickom centre, plnom ohromných historických stavieb, kostolov, námestí a samozrejme neobídeme ani dvor s balkónom, kde Rómeo vyznával lásku Júlii. Všade je veľa návštevníkov. Mesto je ohromné hlavne zhora z Teátra Romano, kde bolo treba vystúpať pomerne veľa schodov. Počasie sa už umúdrilo a tak sa vraciame späť do hotela, kde v miestnom bazéne ovlažíme naše unavené telá.

V utorok 6.9. za už priaznivého počasia putujeme po pobreží znovu na sever do mesta Torbole. Dostávame druhý defekt. No čo už, povieme si a opravujeme. Za mestom pokračujeme po známej oleandrovej cykloceste do mesta Arco. Tu sa rovina končí. Pokračujeme jemným stúpaním do dedinky Bolognano. Tu sa ešte v miestnom obchode občerstvíme, naberieme tekutiny, lebo nás čaká vyše desať kilometrové stúpanie z výšky 130 m až do dedinky Santa Barbara na kótu 1170 m. Je to po krásnej asfaltke, ale hneď zostra 13% stúpanie. 7% stúpanie, ktoré sa sem tam objaví, berieme ako odpočinkový úsek. Je to veľmi náročné. Ako odmena sú nádherné výhľady do slnkom zaliateho údolia. Po príchode hore do Santa Barbary nás čaká pekná reštaurácia, kde doplníme stratené kalórie a hlavne tekutiny. No a hlavne nás čaká zaslúžený a krásny zjazd s ohromnými výhľadmi po okolí. Schádzame až k dedinke Lopie. Tu sa napojíme na cyklocestu, ktorá nás ešte cez pár hupákov privedie do mesta Torbole. Ostáva nám ešte obligátnych 20 km po pobreží k hotelu a potom už bazén.

V stredu 7.9. sa preplavujeme trajektom z Malcesine na druhú stranu jazera do mesta Limone. Mesto je postavené priamo pod obrovskou skalou. Po krátkom prezretí centra sa vydávame smerom na juh. A znova to ide do kopca. A tento raz ešte razantnejšie. Trinásť a viac percentné stúpanie. No na infarkt. Už ani tá sedmička na vydýchanie neprichádza. Sem tam odpočinková desinka. Takto to trvá až do dedinky Voltino (560 m). V miestnych potravinách dopĺňame tekutiny. Potom je to trochu odpočinkové a začíname sa aj trochu kochať z nadobudnutej výšky. Cesta sa zatáča do vnútrozemia a začíname obchádzať kaňon, ktorý sa pred nami objavil. Horšie je, že zase strácame výšku a na dne kaňonu máme už necelých 400 m. Začína zase stúpanie a zároveň sa vraciame späť k jazeru. Prichádzame k cieľu našej dnešnej túry, ku kláštoru Madona di Monte Castello, postaveného na samom kraji obrovskej skalnej steny lemujúcej jazero. Sem do výšky 670 m nás privádza asi pol kilometrové záverečné stúpanie držte sa: 22%-tné. To chce pivo, povieme si na vrchole, ale chuť tohto miestneho bola príšerná. Hoci bolo aj vychladené, nemohli sme ho dopiť. Prudký sklon cesty nám dal zabrať aj smerom dolu, preto sme ho šli radšej pešo. (Pekný paradox – hore ho vyjdem a dolu idem pešo). Krásnymi serpentínami sa dostaneme dolu k jazeru. Po starej, dnes už pre autá uzavretej ceste sa dostávame do mesta Gargnano. Zase je tu čo obdivovať, ale celodenné slnko nás tak vyšťavilo, že na náš trajekt na východný breh čakáme radšej v tieni. Trajekt nás privádza priamo do Castelletta di Brenzone. Asi 500 m od nášho bazéna.

Vo štvrtok 8.9. si chceme trochu odpočinúť a tak ideme na bicykloch popri jazere 12 km smerom na juh do mesta Torri del Benaco. Tu nastupujeme na trajekt a ten nás dovedie na druhú stranu do mesta Toscolano Maderno. Odtiaľto chceme putovať smerom na juh až späť do Castelletta a tak obísť celé jazero spodkom. Malo by to byť celé po rovine. Takže v pohode. Celá táto južná časť sa nesie v štýle medzi Francúzskou riviérou a Monacom. Sú tu krásne hotely, veľa zelene, krásne vilky, zábavné parky, ale aj rušné mestá ako Salo, Desenzano. Zase tu dostávame defekt, už v poradí tretí. Bude treba kúpiť plastový prstenec na ráfik, pod dušu, pretože práve povolil. Po núdzovom riešení pokračujeme ďalej. Na samom južnom brehu sa do jazera tiahne tenký, dlhý polostrov zakončený unikátnym historickým centrom mesta Sirmione. Všade je veľa návštevníkov a všetko si tu prezrieť zaberá veľa času a horúčava poriadne unavuje. V meste Peschiera konečne nachádzame cykloobchod, kde plastový prstenec kúpime. Za mestom sme sa dostali už na (náš) východný breh a pokračujeme teda na sever. Len skraja si pozrieme unikátne zábavné parky: Gardaland a Movieland, ktoré svojimi atrakciami vyrážajú dych svojim návštevníkom, ktorých tu je teda neúrekom. Je toho na nás už akosi moc na jeden deň, preto ďalšie atrakcie, ktoré na nás čakajú na ceste cez mestá Lazise, Garda a Bardolino už len registrujeme našimi unavenými očami bez zjavnejšieho záujmu. Dnešná etapa merala cez 100 kilometrov, ale najviac nás unavilo to nespočetné množstvo lákadiel, ktoré sa nám tu všade ponúkalo a ktorým sme nevedeli odolať. Večerná voda v bazéne to všetko napravila.

V piatok 9.9. nás čaká najatraktívnejšia etapa celého pobytu. Na bicykloch putujeme do mesta Malcesine a tu nastupujeme na lanovku, ktorá nás vyváža aj s našimi tátošmi na Monte Baldo, do výšky 1760 m. Tu môžeme sledovať jazero ako na dlani. Keďže počasie nám praje, máme ohromné výhľady až do ďalekých Dolomitov. Asi kilometer dlhá šotolinová cesta nás dovedie na Bocca Navene na kótu 1425 m a odtiaľ pokračujeme už po krásnej asfaltke jemným stúpaním na priesmyk Bocca del Creer na 1617 m. Na rad prichádza exkluzívny zjazd k priehrade Pra de la Stua (1034 m) plný všelijakých zastavení na fotografovanie. Dostali sme sa priamo pod priehradný múr. Zase treba stúpať, tento krát do výšky 1615 m. Stále máme nádherné výhľady po okolitých kopcoch. Takže sa to zvláda lepšie. A teraz pozor: nastáva dlhý čas kochania, lebo budeme padať až do mesta Caprino Veronese. Tento čas krásneho snenia prerušíme len raz v dedinke Spiazzi, kde si odskočíme pozrieť unikátny kláštor postavený v strede obrovskej skalnej steny v štýle gréckych kláštorov Meteora. Z Caprina sa prehupneme cez dedinku Marciagu do mestečka Torri del Benaco. Odtiaľto to je už len 12 km do hotela.

Nastáva čas balenia. V sobotu ráno krátko pred šiestou hodinou rannou odchádzame smerom na Trento. Tu odbočujeme z diaľnice s úmyslom prejsť cez Dolomity. Počasie nám ešte stále praje, tak od mesta Moena máme otvorené nielen oči ale aj ústa. Krásne letoviská sa miešajú s obrovskými štítmi a horskými údoliami. V dedinke Canazei začíname stúpať na Passo Pordoi (2239 m). Je to veľmi atraktívna cesta plná okrem iného aj cestných cyklistov merajúcich si sily s týmto fenoménom. Hore na sedle je obrovská masa ľudí, áut, motorkárov, cyklistov, ale aj vojakov. Asi sa tu bude konať niečo veľkého. Nás ale zaujímali obrovskí skalní velikáni, ktorí obklopovali sedlo. Mierime ale ďalej dolu do dedinky Arabba. Pokračujeme asi 30 km po krásnej dolomitskej krajine. Našu cestu nám skrížilo ďalšie dvojtisícové sedlo Passo Falzarego. Zase je tu unikátne okolie plné skalných stien a neskutočných panorám. Pokračujeme ďalej až do mesta Cortina d´Ampezzo. Tu sa na chvíľku zastavujeme a prezeráme si jeho centrum plné muškátových fasád a iných alpských doplnkov. Cez priesmyk Passo Tre Croci pokračujeme už pomaly von z tohto unikátneho horského divadla, lebo cesta domov je ešte veľmi dlhá. Z mesta Dobbiaco pokračujeme po štátnej ceste do Rakúska a cez Lienz a Spittal sa dostávame na diaľnicu na Graz a Viedeň. Domov prichádzame krátko pred desiatou večer. Unavení, ale riadne nabití dojmami nielen z dnešných Dolomitov, ale aj z celého týždňa.

Čo povedať na záver. Za 5 dní bicyklovania sme prešli 419 km s celkovým prevýšením 4611 m. Bicyklovanie v okolí Lago di Garda je pomerne náročné. Jediná rovinka je cesta okolo jazera, ale je tu pomerne hustá premávka, čo kazí pôžitok z jazdy. Je tu aj zopár úsekov cyklociest, ale na nich je veľa chodcov, rodičov s malými deťmi, alebo rozkladajúcich sa surfistov. Väčšina ciest smerujúcich od jazera (s výnimkou úseku na Arco) sa vyznačuje veľmi prudkým stúpaním. Ľudia ale majú Gardské jazero radi. A množstvo cyklistov, ktorí ho rok čo rok navštevujú, to jasne potvrdzuje. Treba sa len vopred pripraviť a stanoviť si pre seba splniteľné ciele, aby ho miestne podmienky nezaskočili.

Ľ. Kraic

Lysá Hora 11.8.

Lysá hora 11.8.2011

Zúčastnený: Ľ. Kraic

Ešte v januári tohto roku ma zaujala séria fotografií z Lysej hory vyznačujúca sa mimoriadne peknými výhľadmi do ďaleka. Hoci som už na tomto kopci raz bol, rozhodol som sa ho ešte raz navštíviť.

Vo štvrtok ráno 11.8.2011 krátko pred štvrtou hodinou rannou odchádzam na bicykli zo Zelenča do Trnavy na vlak do Bytče. Je ešte pomerne tma, na cestu mi svieti len Veľký voz na nebi a moja blikačka na bicykli.

Do Bytče prichádzam o pol siedmej ráno a hneď sa vydávam na cestu. Teplota 9 °C; výška 308m. Bytču nechávam za sebou a zakrátko dedinkami Kotešová a Veľké Rovné prechádzam dolinou popri rieke Rovnianka. Je tu pomerne dosť hustý ranný opar. Trochu ma potrápi 12%-tné stúpanie na sedlo Semeteš (780m), ale síl mám ešte dosť, takže ho zvládam. Tu sa počasie mení a do Turzovky (500m) prichádzam už za jasného neba. No teplota je len 12 °C. Odbočujem na Klokočov a zakrátko vystúpam na hraničný hrebeň do Konečnej (711m). V diaľke sa už ako malý bod objavuje vrchol Lysej hory vyčnievajúci nad ostanými vrcholmi. Rozhodnem sa pokračovať po červenej značke po hrebeni na Biely Kríž. Bola to osudová chyba, lebo cesta dlhá 6,5 km mi trvala 1,5 hodiny, pretože som 70% trasy tlačil bicykel po absolútne neschodnej ceste. Riadne unavený na Bielom Kríži (900m) vychutnávam prvé pivko a chuť dobrej kávičky.

Ďalej pokračujem dolu na chatu Visalaje. Zase je to cesta skôr na tlačenie, než na vezenie a ku chate padám dolu na 780m. Po krátkom občerstvení a nabratí síl sa duševne pripravujem na hlavný úder: na dobytie vrcholu Lysej hory. Cesta od Visalaje ku odbočke na Lysú horu, k Papežovu, klesla ešte na kótu 605m. To mi nálady nepridalo, ale čo už, ideme na to: z 605m musím na úseku dlhom niečo cez osem km nastúpať vyše 700 výškových metrov. A to už mám doteraz na konte 61 km s prevýšením 1150m.

Stúpanie začína hneď zostra a dá poriadne zabrať. Môj predpoklad, že ju vytiahnem na strednom prednom koliesku ihneď prehodnotím a bez hanby prehadzujem na malé a tesne pred vrcholom idem na doraz. Už nemám kam prehodiť. Na ceste stretávam veľa peších turistov a veľa aj cyklistov tlačiacich svoje tátoše, lebo stúpanie je stále brutálne (miestami 13%). Konečne prichádzam hore. Som nesmierne rád, že som to zvládol, ale je tu pomerne veterno a zima. Po kochaní sa peknými výhľadmi dopĺňam stratené kalórie dobrým gulášom a pivkom.

Dobre sa naobliekam a púšťam sa dolu k Papežovu na 605m. No a potom už nastáva ďalšie stúpanie cez Visalaje hore po tom „tankodrome“ na Biely Kríž na 900m. Riadne „vyflusaný“ sa zastavujem na chate Sulov a keďže guláš je v žalúdku už dávno minutý, dopĺňam kalórie zase. Teraz sú to parené buchty so slivkovým lekvárom ohromne mi chutili. Alebo som bol taký hladný? Na červenú značku po hrebeni, čo som šiel ráno, nemám ani najmenšiu chuť. Volím žltú značku dolu na Vrchpredmier. Je to tiež na tlačenie, ale je to dlhé len 1,5km. Potom je to už všetko už po asfaltke. Prichádzam do Klokočova a o 15-tej hodine som v Turzovke. Vlak naspäť do Trnavy mi ide z Považskej Bystrice o 17:44. Je to ešte asi 45km. Začína boj s časom, lebo ma čaká ešte sedlo Semeteš a neustály (pomerne dosť silný) protivietor. Rozhodol som sa, že si trochu požičiam síl aj zo zajtrajšieho dňa a nasadzujem rezké tempo.

Oplatilo sa. Na stanici v Považskej Bystrici som krátko po 17-tej hodine. Chvíľku počkám a keď ma doženú aj moje pľúca, dávam si ako odmenu pekné orosené pivko. Vo vlaku stretávam veľa cyklistov a vedieme reč, kade sme každý pochodili. Moje údaje: 147km a prevýšenie 2408m jasne dominovali.

Dnes som si nasadil pomyslenú latku, veľmi vysoko ale s trochou šťastia, ktoré cyklistovi patrí, som svoj dlho pripravovaný cieľ dosiahol.

Ľuboš Kraic

Sicília – Giardini Naxos 27.5. -5.6.

Za MKCK sa akcie zúčastnili: J. Poláček, B. Ilavská, H. Gurínová, Ľ. Kraic, E. Kraicová, D. Surovčík, P. Herceg, M. Šuga.

Sicília tento nádherný ostrov v stredozemnom mori, s ktorým svoje osudy spojili aj hrdinovia starých gréckych bájí a povestí, o ktorý viedli boje starí Rimania s Grékmi a Kartágincami a ktorý vyzýva k objavovaniu jeho krás ešte aj dnes, tak sem smerovali kroky nedočkavých nadšencov pripravených spoznávať tento krásny kút zeme zo sedla bicykla.

V piatok 27. mája sa krátko po desiatej hodine po naložení poslednej skupinky cyklistov a ich strojov vydávame z Bratislavy na nekonečne dlhú púť cez celé Rakúsko a Taliansko na samý dolný okraj „Talianskej čižmy“, do slnečnej Kalábrie, presnejšie do mesta Villa San Giovanni. Sem prichádzame na druhý deň okolo obeda. Naloďujeme sa na trajekt a cez Messinskú úžinu sa preplavujeme do Messiny, nášho prvého mesta na Sicílii. Sicília nás víta so zakvitnutými oleandrami a všakovakým iným kvetenstvom. Z Messiny smerujeme smerom na juh. Do cieľa našej cesty, mesta Giardini Naxos, prichádzame v poobedňajších hodinách. Ubytovávame sa v apartmánovom kempe Villagio Alcantara. Okrem krásneho bazéna nám okolie spestrujú voľne posadené tropické stromy citrónovníky, pomarančovníky, banánovníky samozrejme aj so zrelými plodmi. Tieto nás všade sprevádzali aj po našich cyklocestách po miestnom okolí.

V nedeľu 29. mája sa vydávame na prvé spoznávanie tunajšieho kraja. Sú tu medzi nami rôzne výkonnostné a záujmové skupiny a podľa toho si určujeme trasy. Naša skupinka sa vydáva smerom do centra Giardini Naxos do miestneho prístavu. Tu vyčkáme štart miestnych pretekov cestných bicyklov, ktorý ovplyvnil atmosféru celého mesta. Pre nás to bol tiež nevšedný zážitok. Ďalej pokračujeme po ceste po pobreží a obdivujeme nádherné okolie. Zastavujeme sa na miestnych plážach a prechádzame po plážových korzách v letoviskách: Mazzaró, Letojanni, Sant Alessio Sicula, a S. Teresa di Riva. Tu odbočujeme do hôr. Nastáva stúpanie do mestečka umenia, Savoca, ktorého záverečná časť vedie po prekrásnych serpentínach, takže sa to ľahšie zvláda. Tu hore si doprajeme zaslúženého odpočinku v tieni košatých stromov na miestnom námestí pri dobrej kávičke s krásnymi výhľadmi na more. Ďalej pokračujeme po horách do dedinky Casalvechio, padneme do údolia riečky Flumara di Agro a následne začneme stúpať smerom na dedinku Limina. Je trochu dlhšie, cestou sa občerstvujeme na čerešniach pri ceste a riadne vysilení prichádzame do Liminy, kde nám padne vhod občerstvenie v miestnej reštaurácii. K objednanému pivu nám prinesú aj rôzne pozornosti podniku: olivy a rôzne vyprážané jednohubky, ktoré nás príjemne prekvapia. Pokračujeme ďalej a stúpame do dedinky Roccafiorita. Stúpanie ešte nekončí a zastavuje sa až hodný kus za dedinou, vo výške 840m. Potom nasleduje cesta po hrebeni s krásnymi výhľadmi na všetky strany a zaslúžený padák do mestečka Graniti okolo krásneho chráneného píniového lesa až do mesta Gaggi. Do kempu je to už len kúsok, cesta vedie okolo nespočetného množstva citrónovníkov a pomarančovníkov, ktorých plody sa priam ponúkajú na odtrhnutie. Cyklotúru (dlhú 79 km s prevýšením 1400 m) zakončíme kúpaním sa v miestnom bazéne alebo v mori.

V pondelok 30. mája naložíme bicykle do prívesného vozíka autobusu a ten nás spolu s nimi vyvezie až do výšky bezmála 1800 m na severnú stranu Etny. Tu hore počasie nič moc, teplota asi 11 °C. Trochu pofotíme lávové polia a poďho dolu. Čaká nás asi 30 km klesanie k moru až na 0 m. Prechádzame mestečkami Milo, Zafferana, ktorých osudy sú spojené aj s ich nevypočítateľným susedom. Dôkazom sú lávové polia v ich blízkom okolí. Tu sa kolegovi prihodí defekt, ale opravu zvládne v pohode. Pokračujeme v klesaní cez S. Venerinu až do prístavného mestečka Torre Archirafi. Cesty sú veľmi frekventované a tak nám dobre padne občerstvenie v miestnej cukrárni. Ďalšia cesta domov ide už len po pobreží, sledujeme miestne pláže a sem tam nepríjemnú hustú premávku, ktorá nás odradí podniknúť ďalšie cesty týmto smerom. Cyklotúru (dlhú 63 km s prevýšením 265 m) zakončíme kúpaním sa na miestnej pláži.

V utorok 31. mája nás zobúdza krásne slniečko a tak sa nedočkaví zoraďujeme pred východom z kempu rozohnať svoje tátoše po ďalších krásnych kútoch tejto časti Sicílie. Ani netušíme, ako budeme v tento deň uspokojení. Po vymotaní sa z rušného centra mesta odbočujeme do údolia, ktoré si vytvorila riečka Alcantara. Po prejedení pekného mestečka Calatabiano nás čaká pokojná a prijemná cestička popri nespočetnom množstve pomarančovníkových a citrónovníkových sadov. Prichádzame k starobylému mostu v tvare oslieho chrbta ponad riečku Alcantara. Pod ňou sa rozprestiera divotvorný kaňon, ktorý si cez teplú lávu vytvoril prúd rieky. O kúsok ďalej v Góla dell Alcantara možno zliezť priamo do kaňonu, požičať si gumové čižmy a odskúšať si 12°C vodu. Nám stačí aj tento pohľad zhora, ktorý tiež chytá za srdce a po obligátnom fotení pokračujeme ďalej. Kúsok pred mestečkom Francavilla sa nám po pravej ruke objavuje panoráma dedinky Motta Canastra postavenej priamo na vrchole pohoria. Trochu nám pripomínala Korzické Bonifácio od mora. Viedla k nej stúpajúca cestička s neuveriteľnými serpentínami. Sánka dolu, šéfe… povieme si ako v tej reklame. Traja neodoláme a po dohode s ostatnými členmi výpravy na mieste ďalšieho stretnutia, sa vyberieme preskúmať tento cyklistický poklad. Neskutočne kľukatiaca sa cestička nás dovedie rovno do dedinky, kde sa zastavil čas. Úzke uličky, kde sotva prejde malé auto nás privedú na malé námestie, kde pri novinách sediaci miestni štamgasti neuveriteľne krútia hlavami, čo sa to tu takto znenazdajky zjavilo. Toto je tá pravá sicílska atmosféra, ktorú som si veľakrát predstavoval. Popri miestnom kostolíku sa dostaneme na malú terasu, kde sa nám objavujú výhľady na protiľahlé kopce. Na jednom z nich akoby sokolie hniezdo tróni starobylé mestečko Castiglione di Sicília. Úchvatný pohľad. Rýchlo zídeme dolu na hlavnú cestu a snažíme sa dobehnúť našu partiu. O to príjemnejšie prekvapenie nás čaká, keď zistíme, že naša skupinka neodolala a rozhodla sa mestečko Castiglione navštíviť. Dobiehame ich už pri prehliadke starobylého centra, plného historických skvostov v podobe kostolov, katedrál a opevnení. Po tomto kultúrnom občerstvení sa občerstvíme aj z našich zásob a pokračujeme ďalej na východ, do mestečka Randazzo. Cestička je to pokojná bez áut, ale slnko pripeká a tak sme radi, keď prídeme už do mesta, kde si trochu odpočinieme pri dobrom kapučínku a zmrzline. Teraz nás čaká trochu obtiažna cesta vyšplhať sa do výšky 900m na severnú cestu parkom Etna. Vďaka GPS prístroju a pevnej vôli hlavne našich dievčat, sa konečne na tzv. ETNA NORD dostaneme. Cesta má fungl-nový asfalt, premávka je minimálna, ohromné výhľady na všetky strany, nespočetné množstvo zakvitnutých lávových polí a stále jemne klesajúci profil. Zaslúžená odmena hlavne pre romantické duše našich dievčat. Nakoniec nám už len zostáva pretrpieť hustú premávku v Linguaglosse, v Piedimonte a Giardini Naxos. Ale to nám nepokazilo dojmy z prekrásne prežitej cyklotúry (dlhej 85 km, s prevýšením 1480 m), ktorú sme zakončili kúpaním sa na miestnej pláži.

V stredu 1. júna volíme oddychový deň a vyberieme sa našim autobusom do mesta Milazzo na severe. Nalodíme sa na trajekt a smerujeme na Liparské ostrovy. Prvý navštívime ostrov Lipari, kde zakotvíme v miestnom prístave a rozhodneme sa preskúmať toto hlavné mesto. Motáme sa po rušnej uličke Corso Vittorio Emanuele plnom všakovakých obchodíkov. Centru mesta dominuje 60 m vysoká akropola, z ktorej je nádherný výhľad na celé okolie. Znovu sa nalodíme a smerujeme na susedný ostrov Vulcano. Tu zakotvíme a voľný čas využijeme kúpaním sa v miestnom bahennom jazierku, kde síce zapáchajúce, ale liečivé bahno vyhľadávajú ľudia z celého sveta trpiaci na pohybové a kožné choroby, ale aj priamo v mori, v ktorom vidieť veľa bubliniek unikajúcich sírových plynov, ktorých zápach charakterizuje celú klímu ostrova. Opäť sa naloďujeme a po prehliadke krásneho, členitého pobrežia sa vraciame späť na pevninu a následne do kempu.

Vo štvrtok 2. júna máme v pláne navštíviť skvost nielen tunajšieho kraja, ale aj celej Sicílie mesto Taormimu. Je postavené na kopci, tak cesta hore nám dá riadne zabrať. Prehliadka mesta samotného, v ktorom je veľa krásnych uličiek, množstvo malých obchodíkov, malé námestíčka, na ktorých vyhrávajú miestni umelci talianske šlágre nás príjemne naladí, no ale prehliadka Teatra Greco, grécko-rímskeho amfiteátra nás doslova ohromí. Hlavne výhľad na Etnu priamo z hľadiska vám zoberie dych. Po prehliadke mesta zase sadáme na naše bicykle, vydávame sa po pobreží do letoviska Letojanni. Potom odbočujeme na pokojnú tichú cestičku, ktorá nás vyvádza preč od rušného centra po krásnom údolí hore do hôr. Putujeme zase po krásnych serpentínach, takže ani nevnímame, že stúpame. Prechádzame krásnym, umelo vytvoreným tunelom, pretože stavitelia tejto cesty nemali inú voľbu, ako prejsť cez horký masív. Za tunelom vyviera z kopca voda a oproti rastú voľné citróny – no neurobte si citronádu. V tomto momente nič ľahšie. Kľukaté serpentíny nás dovedú do dedinky Melia. Zastavíme sa v miestnej cukrárni, kde na nás pozerajú ako na zjavenie. Vcelku za lacný groš si kúpime kapučínko, pivko a zmrzlinu. Žalúdok ani neprotestuje. Sme spokojní, lebo ďalšia cesta je zase pastva pre oči. Stúpame cez dedinku Mongiuffi do najvyššieho miesta dnešnej etapy, do Roccafiority. Tu po krátkom odpočinku sadáme na bicykle a oddávame prekrásnemu a bezstarostnému zjazdu, ktorý nás údolím riečky Flumara di Agro dovedie na pobrežie. A už nás čaká len známa cesta pobrežím do nášho kempu. Cyklotúru (dlhú 78 km s prevýšením 1450 m) zakončíme kúpaním sa na miestnej pláži.

V piatok 3. júna sa rozhodneme podniknúť krátku túru do dedinky Castelmola, ktorá ako pena na pive tróni na kopci nad Taorminou. Pohľad na ňu zdola je priam provokujúci a vyzývajúci na jej zdolanie. Vedú k nej zase krásne serpentíny s neustálymi panoramatickými výhľadmi na Taorminu, pobrežie a Etnu. Toto všetko sa nám pred očami strieda po ceste nahor. Spokojní dochádzame hore, navštívime miestny kláštor, na terase si dáme kapučínko s mandľovým vínom (pozornosť podniku) a na záver si prezrieme starobylé centrum s uzučkými uličkami. Čaká nás padák až k moru a pod Taorminou zamierime k miestnej pláži, kde vo veľmi krásnom prostredí osviežime naše unavené telá. Cyklotúru (dlhú 34 km s prevýšením 560 m) zakončíme dnes nakladaním bicyklov do prívesného vozíka za autobusom, aby sme mali ráno kľud pri balení vecí na cestu domov.

V sobotu ráno po zbalení vecí nasadáme do autobusu a známou cestou sa vraciame späť na Slovensko. V nedeľu krátko pred 17. hodinou vystupujeme v Trnave a rozchádzame sa do svojich domovov.

Čo dodať na záver. Cykloturistika v spojení s dobrou partiou, ktorá sa ako obvykle zase zišla a prekrásna Sicílska krajina, to spoločne dobije človeku všetky duševné a fyzické batérie, zaženie všetky depresie poskrývané hlboko vo vnútri a naladí každého na prekrásne spomínanie na tento nevšedný zážitok vždy, keď sa trochu zastaví a zamyslí.

Vďaka ti Sicília, že sme ťa spoznali!

Ľuboš Kraic