Kysuce – Beskydy – Hrčava 29.8.

Zúčastnený: Ľuboš Kraic

Na tejto akcii som sa kvôli rôznym pracovným a zdravotným problémom ostatných záujemcov zúčastnil len ja sám. Po trase som mal vytýčené tri ciele: nevšedný výtvor prírody – kamenné gule – zvané aj Megonky v blízkosti obce Milošová; ako ďalší bol beskydský hrebeň v oblasti Veľký Polom Severka, kde som v roku 1991 zasväcoval do turistiky moje dvojičky (vtedy ešte len ako trojročné, takže väčšinou toho videli len z môjho a z maminho chrbta) a ako posledné zostalo miesto, kde sa stretávajú hranice troch štátov Čiech, Slovenska a Poľska, čiže Trojmezí pri Hrčave.

Ráno okolo štvrť na osem nakladám bicykel do auta a vydávam sa na takmer 190 kilometrovú púť až do Milošovej pri Čadci. Keďže diaľnica je prázdna, tak cca o dve hodiny už parkujem auto v Milošovej pri miestnej základnej škole. Počasie je ukážkové, tak neváham a šliapnem do pedálov.

Hneď na začiatok preveria moju kondičku tri krátke, ale pomerne prudké stúpania. Keďže som v skúške pomerne dobre obstál, o chvíľu už stojím pri miestnom kameňolome, kde je už vidno prvú kamennú guľu s priemerom tak okolo dvoch metrov, ďalšie sú poukrývané v okolitom lese. Celkovo ich objavím až štyri. Prvé zmienky o týchto útvaroch pochádzajú z roku 1988. Pôvodne sa v lokalite nachádzalo približne 30 gúľ s priemerom od 25 do 300 cm, mnohé z nich však boli odvezené na súkromné účely. Od roku 2003 je guľové nálezisko s rozlohou 1,67 hektára vyhlásené za chránenú prírodnú pamiatku. Som teda rád, že som našiel aspoň niečo z nich.

Je však čas pokračovať ďalej. Po prekročení pomyslených hraníc začínam ukrajovať už prvé beskydské kilometre. Prechádzam popri chatovej osade pri Motyčanke a onedlho sa dostávam do Sedla pod Beskydem. Až tu si uvedomím, že som už vo výške cez 700m. Na hrebeň je to ešte 6,5 km. Cesta vedie po peknej asfaltke s príjemným stúpaním, k tomu modré nebo nad hlavou – no paráda. Ani sa nenazdám a už sa objavuje predo mnou Kamenná chata. Som vo výške 940 m. Je to tu dosť zmenené. Hotel Tetrov, ktorý tu stál vtedy (1991) vedľa chaty, už neexistuje. Aj chata je celá iná, teraz sa prerába a modernizuje. Je tu postavená aj nová rozhľadňa. Od chatára vyzvedám, čo sa to tu všetko udialo. Pri tanieri teplej česnečky rozmýšľam nad tými všetkými zmenami, ako ten čas neustále letí. Chcel by som sa, len tak na chvíľu vrátiť o tých 23 rokov späť a uvidieť tu šantiť moje malé dvojičky, ktoré mali neustále fialové pery od čučoriedok. Je to dojímavé, ale musím pokračovať v ceste. Prechádzam ďalej po hrebeni. Zmenili sa aj chaty Skalka a Severka, no našťastie výhľady do dolín zostali rovnako krásne. Sú síce ešte prázdniny, ale v Čechách je pracovný deň, tak cyklistov takmer nestretávam škoda, veď je taký pekný deň. Pomaly schádzam z hrebeňa a okolo Kyčery pod Skalkou sa dostávam znova na lesnú asfaltku. Tá ma dovedie dolu do dediny Mosty u Jablunkova. Tu sa zastavujem v Penzióne Zuzana, kde si doprajem čas na dokončenie obeda (česnečku ako polievku som si dal na Kamennej chate na hrebeni). Tu si chcem dať niečo ryze českého, ale nakoniec skončím u Holandského řízku.

Takto dobre naprataný pokračujem stúpaním na Jablunkovský priesmyk, čo nebolo dvakrát príjemné, ale taký je cyklistický život. Našťastie ďalšia cesta bola už unikátna lahôdka. Tzv. Cyklotrack Trojmezí viedol po krásnych lesoch po krásnej asfaltke, takmer bez áut. Cca po 10 kilometroch po krátkom stúpaní prichádzam do dediny Hrčava. Cyklistov je tu opäť len poskromne. Obzerám si starý drevený kostolík a miestnych, ako si v pohode užívajú slnečný deň. Dám si už potrebnú kávičku a pokračujem na Trojmezí, ktoré je vzdialené asi tri kilometre. Cesta je pomerne sýta, lebo najprv prudko stratím výšku a následne ju musím zase vystúpať. Ale som tu. Dosiahol som Trojmezí. Na každej strane štátu sú postavené malé obelisky reprezentujúce konkrétnu krajinu. Ku každej sa dá v pohode dostať. Tu je vidieť aspoň trochu viac turistov, takže sa cítim konečne tak ako som v Čechách zvyknutý, ako súčasť veľkej turistickej rodiny. Po krátkom nasatí atmosféry tohto nevšedného miesta pokračujem ďalej a cez sedlo Nad Čiernym sa vraciam späť na Slovensko. Prechádzam popri stavenisku, pravdepodobne tu stavajú nejakú väčšiu cestu. Snažím sa ísť po vedľajších cestách. Je tu veľa prachu od nákladiakov, ktoré tu premávajú kvôli výstavbe tej cesty.

Posledné kilometre prechádzam cez dedinky Čierne, Svrčinovec a Podzávoz. Darí sa mi dobre vyhnúť hlavnej ceste a pokojná cestička popri železnici ma dovedie späť ku autu.

Takže som v cieli. Prešiel som 53 km s prevýšením 1066 m. Tento krát som si cykloturistiku riadne užíval, lebo bola nenáročná a na krátkom úseku som uvidel nielen prírodu, jej pamiatky a geograficky zaujímavé body, ale aj mne osobne zaujímavé miesta vyvolávajúce spomienky na krásne prežité chvíle mojej mladosti.

Ľ. Kraic.

Dunajská cyklocesta 14. – 17.7.

Dunajská cyklocesta Passau Bratislava 14.7. 17.7.2014

Zúčastnení: Milka a Ľuboš Kraicoví

Dunajská cyklocesta tento cyklistický fenomén kto by ho nechcel absolvovať? Nám sa to podarilo asi po 10 rokoch plánovania a neustáleho odsúvania vraj na vhodnejšiu dobu. Ale tento rok sme si povedali: Tak dosť. IDEME! Termín – polovička júla, ideme klasickým smerom: z Passau do Bratislavy. Problém s cestovaním do Passau sme vyriešili nasledovne: do Viedne sa necháme priviesť na aute aj s bicyklami a odtiaľ (Franz-Josef Bahnhof) pôjdeme priamym cyklovlakom až do Passau. No a z Passau už po svojich. Ubytovanie sme vždy riešili priamo na mieste, kde nás zastihne večer a to v nejakých gasthofoch alebo v rodinných domoch (Zimmer frei).

V pondelok 14.7. ráno o 4:30 nasadáme v Zelenči do auta a putujeme smer Viedeň. Nechávame si dostatočnú časovú rezervu čo keby… Vlak z Franz-Josef Bahnhof nám ide až o 7:28, my sme tu však už o 6:15. Nastáva prvý problém: lístky sa predávajú až priamo vo vlaku (keďže lístky sa dajú objednať aj cez internet), tak nás chytá nervozita, či to nebude už plné. Ale máme aj záložný plán (z Westbahnhof idú ďalšie vlaky do Passau, ale už z prestupmi). Šoféra posielame domov na Slovensko a my čakáme. Všetko však dopadne dobre, miesta je dosť, nastúpime do vlaku, kúpime si lístky a necháme sa unášať smer Passau.

Do Passau prichádzame podľa plánu krátko pred obedom. Počasie je ukážkové polojasno 25 °C. Prezeráme si staré centrum. Prvou zastávkou je dóm sv. Štefana, v ktorom sa nachádza najväčší orgán na svete s 17388 píšťalami. Interiér je jednoducho unikátny a prepracovaný do posledných detailov. Pred dómom sa nachádza socha Maximiliána Josepha I. Ako absolútny začiatok trasy volíme klasický bod sútok troch riek: Dunaj, Inn a Ilz, odkiaľ cca o 13:45 vyrážame na cestu. Cez most prechádzame na severný breh Dunaja a začíname ukrajovať prvé kilometre nášho putovania. Ide sa nám v pohode. Po krásnej asfaltovej cestičke popri samom Dunaji zanechávame za sebou krásne dedinky Erlau, Obernzell a zastavujeme sa v nádhernom gasthofe pri Kohlbach Mūlle na jedno „orosené“. V dedinke Niederranna prechádzame na južný breh, aby sme o chvíľu prišli ku Schlögenu – mestečku, kde sa Dunaj dvakrát točí a vytvára až profil písmena „S“. Hneď pri Dunaji je hotel Donauschlinge, kde nechávame bicykle aj s batožinou a vyberáme sa pešo na vyhliadku Schlögene blick, asi 40 minút peši do kopca. Stúpanie je riadne, ale výhľad stojí za to. Naskytá sa nám jedna zo scenérií, na ktoré sa nezabúda. Chvíľku si ju užívame, ale potom zbehneme rýchlo dolu, bicykle sú v poriadku, nasadáme a ideme snáď po najkrajšom úseku celej cyklotrasy. Cesta ide tesne popri Dunaji, presne kopíruje kľukaté brehy po absolútnej rovine. Prechádzame cez Inzell. Všade je tu veľa „Zimmer frei-ov“ a pekné kvetinami vyzdobené gasthofy. Zdá sa nám to priskoro na zastavenie kvôli nocľahu, tak putujeme ďalej po tejto nádhere až do Aschachu, mestečka s krásnou promenádou priamo pri Dunaji, plnou všakovakých reštaurácií, bufetov, cukrární atď. Tak tu to zakotvíme pre dnešok. Ubytovanie si poľahky nájdeme v centre mestečka v súkromí u pani Maryšky (pôvodom z Poľska). Po už potrebnej očiste sa vydáme na spomenutú promenádu niečo pojesť a vychutnať si čaro letného večera krátkou prechádzkou. Stav tachometra 72 km, s priemerom 18 km/h, prevýšenie 181 m.

Na druhý deň po raňajkách od pani Maryšky sa krátko po ôsmej hodine vydávame na trasu. Pri priehrade (vodnom diele) Wilhering prechádzame znova na severný breh Dunaja, lebo po južnom už cyklocesta nevedie. Na krátko sa zastavíme v Ottensheime, je tu pekné malebné centrum. Musíme odolať aj útulnej kaviarničke, lebo kávu si chceme dať až v Linzi. Pri príchode do mesta Linz zase prekračujeme Dunaj naspäť na juh. Prichádzame do centra, je tu celkom rušno, lebo po centre je povolená aj premávka vozidiel. Zastavujeme sa na malom námestí na už vcelku potrebnú kávičku a ďalej po centre prechádzame radšej pešo. Zastavujeme sa pri obrovskom dóme zasvätenom Panne Márii. Je postavený v novogotickom štýle, ale je pomerne nový. Dal ho postaviť biskup Franz Joseph Rudiger v r. 1862, dostavený bol v r. 1924 za J. M. Gföllnera. Plán k výstavbe vypracoval Vincenz Statz, ktorý riadil i dostavbu dómu v Kolíne nad Rýnom. Projektant mal však jednu povinnosť: veža dómu nesmela byť vyššia ako veža Štefansdómu vo Viedni.

Je pomerne teplo, preto sa vydávame rýchlo preč z mesta, prekračujeme zase Dunaj a po jeho severnom brehu pokračujeme smerom na Mauthausen. K samotnému pamätníku koncentračného tábora treba vyšliapať 14 %-tné stúpanie. Areál je vlastne pevnosť. Tá sa stala svojho času jedným z najväčších komplexov pracovných táborov nacistického Nemecka. Mauthausen patril medzi najprísnejšie tábory pre „nenapraviteľných politických protivníkov ríše“.

Schádzame späť k Dunaju a pokračujeme smer Metterkirchen. Tu v okolí je vybudovaných veľa nových protipovodňových hrádzí, lebo Dunaj tu v poslednej dobe vyčíňal veľmi kruto, čo svedčia aj nápisy na fasádach domov o výške hladiny vody v rôznych rokoch. Slnko pripeká a my sa na chvíľu zastavujeme v supermarkete občerstviť sa a posedieť v tieni. Cesta našťastie pokračuje takmer stále po rovine a sem tam ideme aj cez malý lesík.

Prichádzame do mesta Grein. Tu sa zastavujeme prezrieť si jeho krásne malé uličky a peknú, malú riečnu promenádu. Dobre nám padne aj kávička v útulnej kaviarničke priamo na promenáde. Za Greinom cyklocesta na chvíľu splynie s hlavnou cestou a za St. Nikola začíname pomaly rozmýšľať, kde dnes „zložíme kosti“. Ešte je pomerne dosť času, tak to potiahneme až do Ybbsu. Je to presne to, čo naše duše na večer potrebujú. Malebné mestečko s pekným centrom ako stvoreným pre večernú prechádzku. Ubytujeme sa v miestnom penzióne Mang patriacom už vyše polstoročia rodine Höllerových. Ubytovanie je na úrovni a tak po telesnej očiste a po večeri odchádzame spoznávať zákutia starého centra. Je tu múzeum z čias Rímskej ríše a múzeum starých bicyklov. Bohužiaľ obe sú už zavreté. Po ešte večernom zahasení smädu sa vydávame do ríše snov v našom penzióne. Stav tachometra: 128 km, s priemerom 18,9 km/h, prevýšenie 355 m.

Tretí deň smerujeme (opäť po raňajkách) na Pöchlarn. Tu sa dlho nezdržíme a pokračujeme až do Melku. Ten stojí za zastavenie. Ale bez štartovacej kávy to nejde. Tú si dáme hneď pri vstupe do mesta. Pri vjazde do starého centra musíme dávať pozor, lebo sa to tu prestavuje, všade sú zátarasy a obchádzky. Centrum je pomerne rušné, tak musíme ísť pešo a pomaly sa predierať davom ľudí. Vytlačíme bicykle do kopca a prichádzame k samotnému kláštoru. Bicykle odstavíme na parkovisku. Kláštor Melk je známy ako jeden z najväčších klenotov barokovej architektúry na svete. Kláštor je od svojho založenia v roku 1089 nepretržite obývaný benediktínskymi mníchmi. Do dnešnej podoby vznikal v rokoch 1702 až 1736 podľa plánov Jakoba Prandtauera. Je tu veľa turistov a je tu teda na čo pozerať. Na vysokých podstavcoch stoja sochy sv. Leopolda a sv. Kolomana. Východná fasáda v štýle paláca je prevýšená dodatočnou napodobneninou melkského kríža. Mierime ku kláštorným záhradám. Kláštorný park bol založený v roku 1750 ako baroková záhrada, v roku 1822 bol z väčšej časti preformovaný do anglického parku. V roku 1995 bola zahájená jeho rozsiahla revitalizácia. Okrem stoviek rôznych kvetov tu môžeme vidieť veľa altánkov, fontán a veľa rôznych cestičiek cez celý park. Dalo by sa tu zdržať veľmi dlho, ale treba pokračovať ďalej.

Prechádzame cez most na severný breh Dunaja a smerujeme do údolia Wachau. Pri ceste sa začínajú objavovať nespočetné marhuľové sady a na okolitých kopcoch preslávené vinice, na ktorých sa rodí víno európskeho významu. Prechádzame malebnými dedinkami St. Michael, Wösendorf. Cesta cez ne pripomína prechod po stredovekých uličkách. Cestu lemujú staré kamenné kostolíky, vínne pivnice a bočné úzke uličky vedúce k tajomným (určite pivničným) cieľom. Trasu nám križujú veľké skupiny cyklistických seniorov, ktorí pri kochaní zabúdajú, že nie sú na ceste len oni sami. Zastavujeme sa pri dedinke Jöching na ochutnávku vínka v krásnom štýlovom kvetinovom átriu. Víno nebolo najlacnejšie, ale Wachau je Wachau… Tu prečkáme aj malú dažďovú prehánku, ktorá orosila aj naše bicykle. Pokračujeme ďalej smerom na Dürnstein. Mestečko je trochu do kopca, ale opäť je veľmi malebné s tichými, úzkymi uličkami. Nad Dürsteinom je rovnomenný hrad, z ktorého je pekný výhľad na celé údolie Wachau. Cestu k nemu nám prekazila opäť krátka prehánka, ktorú sme museli prečkať v závetrí.

Onedlho prichádzame do Kremsu. Je tu pekné a hlavne pokojné, historické centrum. Zastavujeme sa aj pri múzeu karikatúr. Je to pomerne veľké mesto a dá nám zabrať dostať sa z neho von, ale cykloznačenie je vzorové a kontroluje ho ešte navigácia, tak všetko ide ako po masle. Smerujeme na Traismauer. Je tu aj útulná cykloobčerstvovňa, ale pre veľké množstvo cyklistov sa tu moc nezdržujeme. Hlavou nám víri myšlienka potiahnuť to dnes až do Tullnu. Vcelku sa nám to aj darí. Do mesta prichádzame krátko po pol siedmej. Mesto spĺňa všetky naše atribúty pre prenocovanie: pekné živé centrum, promenáda pri rieke, skrátka všetko pre náš už vcelku zabehnutý predvečerný život. Len nájsť ubytovanie. Podarí sa nám to až na tretí pokus, ale ubytovanie v Albrechtsstuben vyhovuje po všetkých stránkach, je blízko aj centra, aj nábrežia Dunaja. Takže po hygiene ideme spoznať centrum, kde sa práve konajú trhy talianskych špecialít, všade hrá podmanivá talianska hudba, na promenáde je patrične živo. Spokojní odchádzame na nočný odpočinok. Stav tachometra: 120 km s priemerom 18,4 km/h, prevýšenie 337 m.

Ráno, krátko po ôsmej hodine opúšťame Tulln. Je už patrične vidieť, ako sa krajina od začiatku nášho putovania zmenila a tento krát už pomaly cítiť aj blízkosť Viedne. No my máme v pláne si ešte prezrieť mestečko Klosterneuburg. Centrum nás moc nenadchlo, lebo tam bola zase premávka áut v plnom prúde. Reputáciu zachránil starý augustiánsky kláštor so svojimi sakrálnymi umeleckými pokladmi, predovšetkým „Verdunským oltárom“ a za pozornosť určite stojí aj nádherná baroková Sala Terena a jej osem mytologických Atlantov v nadživotnej veľkosti rozmiestnených po jej obvode. Celkovo sa tu zdržíme skoro dve hodiny. Takže je čas pomaly uberať sa ďalej. Ale to sa už nefalšovane blíži Viedeň. Čomu nasvedčuje zvýšený ruch nielen cyklistov, ale aj áut. Stratégia je jasná: preštrikovať sa po spleti cestičiek na dunajský ostrov, ktorý je dlhý ako slíž a cez neho v pokoji prejsť na druhý koniec mesta. Našťastie pomocou značenia a hlavne navigácie sa nám to hravo podarí a užívame si bicyklovanie po pokojných cestičkách ostrova. Je práve čas obeda, tak sa zastavujeme v miestnej reštaurácii a objednáme si za odmenu „Wienerschnitzel und Bier. Veď cieľ našej cesty je už na dosah. Po dobrom obede pokračujeme ďalej. Na konci ostrova prejdeme na severný breh a pokračujeme ďalej po dunajskej cykloceste. Je pomerne horúco a to vyhnalo do prírody aj nudistov (hlavne geriatrického veku), ktorí sa nám tu motali popri chodníku. Našťastie trasa odbočovala okolo nejakého chemického podniku, tak sme sa ich zbavili. Ďalšia cesta bola od horúčavy úmorná, ale hlavne nudná, Rovná ako čiara vľavo a vpravo lesy, vpredu hrádza, vzadu hrádza a sem tam odbočka ku nejakým dedinkám a to až po dedinu Stopfenreuth. Tu je v chládku útulný gasthof už so slovenskou obsluhou, tak neváhame a občerstvíme sa. Ďalšia cesta nám už bola známa z našich minulých cykloakcií. Pred Hainburgom prejdeme posledný krát cez Dunaj, obídeme centrum a smerujem ku hraniciam. Nedá nám to a urobíme si ešte za Hainburgom malú odbočku popri golfovom ihrisku ku Devínu. Ten pohľad na neho z rakúskej strany je úchvatný.

Po obligátnom fotografovaní sa vraciame späť na cyklocestu. Prekračujeme pomyslené hranice pri Bergu a to už sa nezadržateľne blíži most SNP, oficiálny cieľ nášho dunajského putovania. Spomienkové foto s našimi zdvihnutými palcami definitívne ukončí našu cestu. Zostáva nám už len prejsť na hlavnú železničnú stanicu. Po preštrikovaní sa bratislavskými uličkami k nej prichádzame o 17:50. O 18:00 nám ide vlak do Trnavy, ktorý hravo stíhame. Stav tachometra: 123 km s priemerom 19 km/h, prevýšenie 348 m.

Sedíme vo vlaku a neveríme vlastným očiam. My sme to dokázali! Je nám aj trochu ľúto, lebo to bola fantastická cesta, ktorá prekročila naše očakávania. A už sa to všetko končí. Prešli sme vlastne celým Rakúskom, jeho krásnou krajinou a viedol nás po celý čas náš sprievodca DUNAJ. Veríme, že sa k nemu ešte vrátime i keď len na nejaký krátky úsek.

Takže Dunaj, zase niekedy dovidenia!

Ľ. Kraic

Veľká Javorina 13.7.

Javorina, chlapci, Javorina

Chcem ísť na Kráľovu hoľu – vyššie na Slovensku sa legálne bicyklom ísť nedá, dĺžka a prevýšenie budia rešpekt. Pokiaľ nechcem viac bicykel tlačiť ako šliapať, musím s tým niečo urobiť. A tak som sa rozhodol. Jediný kopec široko-ďaleko, ktorý má aspoň trochu porovnateľné parametre je Veľká Javorina. V pláne ju tento rok nemáme, už som tam dlho nebol, tak dám vedieť aj ostatným a možno sa niekto pridá. Nechce sa mi šliapať až do Piešťan, preto volím trochu netradičné miesto stretnutia Veľké Orvište. Ak by niekto prišiel autom, dá sa tu v pohode parkovať, Piešťanci to nemajú ďaleko a pretože ako predkrm chcem urobiť Ošmek, je to na ceste. Čas stretnutia je určený na 8:00, vlaky z Trnavy idú blbo a keď sa nechceme trápiť v najhoršom kopci v najväčšej teplote, musíme vyraziť skôr.

Nedeľné ráno 13.7. nám sľubuje celkom príjemné podmienky nie je príliš teplo, vietor takmer žiadny a napriek tomu, že akcia sa koná „mimo“ klubového plánu sa nás stretáva až 16. Postupne sa vítame, robíme pár fotečiek a príliš sa nezdržujeme. Vyrážame smer Bašovce a Pobedim do Podolia. Tu prekrížime cestu do Nového Mesta a nastáva prvé dočasné delenie peletónu. Niektorí sa rozhodnú obísť Ošmek cez Čachtice a Višňové. Je to krásny smer, ale väčšina sa vyberá hore kopcom. Cesta začína stúpať, ale to pravé nás čaká až pri Ošmeku. Krátka, ale o to prudšia stojka nás privedie na vrchol stúpania. Vrcholové časti sú dosť rozbité a tak ani prudký zjazd nedovoľuje príliš sa rozbehnúť. To sa ukáže ako dobré riešenie, lebo pri osade na konci klesania je krížom cez cestu postavený traktor, obísť sa dá len natesno zľava. Keby to mal niekto rozfofrované … radšej nemyslieť. Po pár metroch sme na križovatke na kraji Krajného, kde sa čakáme. Voľný čas poniektorí vypĺňajú opravou defektu, ktorá sa na prvý pokus úplne nepodarí a tak sa opäť delíme na menšie skupinky.

Defekt je definitívne opravený a tak aj posledná časť vyráža cez Hrachovište, kde odbočí vľavo na Vaďovce do Starej Turej. V krčme pri kruhovom objazde už čakajú prvé dve skupinky, čierne pivo veľmi pení a tak poniektorí sú dosť smädní. Ale nakoniec sa všetci dočkajú a postupne sa vydávame smer Miškech Dedinka, Hrnčiarové a Barina. Cez takto romanticky pomenované obce podjavorinského kraja cesta začína celkom realisticky stúpať. No čo už, Veľká Javorina (970 m. n. m.) je najvyšší vrchol Bielych Karpát. Počul som, že cesta hore je opravená, ale tak kvalitný asfalt som nečakal. Spolu s krásnym krajom a super počasím je to cyklistika ako má byť. Každým šliapnutím sa pomaly blížim hore, skupinka sa v kopci roztratila, ale mne to príliš nevadí. Aspoň si môžem ísť svoje tempo. Dokonca sa mi podarí dobehnúť Božku s Peťom, ale hneď potom mi povolené sedlo znemožní vytiahnuť Javorinu prvýkrát v živote na jeden záťah. Škoda, dnes mi to šliapalo celkom v pohode. Nevadí, nie je koniec všetkým dňom, zosadám, priťahujem povolené imbusy a znova hopsa, hejsa do Brandejsa na Javorinu. A za chvíľu už vidím Holubyho chatu. Od posledného razu sa trochu zmenila. Je pristavená nová veľká terasa (super), ktorá je v dnešné pekné nedeľné poludnie obsypaná ľuďmi, veľkú časť tvoria cyklisti. Nás je tiež dosť obsadzujeme dva stoly. Za dnešný výkon si zaslúžim odmenu a tak si dám jedno orosené. Sedíme, čakáme zvyšok našej skupiny a vychutnávame si pohodu. Odtiaľto to už bude viac-menej dole kopcom (za tieto slová ma chválili už Okolo Tatier).

Ešte si vybehneme na bicykloch pár výškových metrov k vysielaču pre vrcholovú fotografiu, rozlúčime sa s Vladom, ktorý ide pozrieť bylinky smerom na Strání a potom nás čaká bonbónik zjazd dole Javorinou. Čo bývalo v minulosti nočnou morou, keď hore kopcom nás boleli nohy a dole kopcom ruky, je dnes skúškou odvahy. Bŕzd sa chytám len pred zákrutami a opájam sa rýchlosťou. Takto nejako si to užívajú cyklisti na Tour de France (keď idú po rovine). To čo nám hore trvalo hodinu, máme za pár minút zbehnuté. Roztrhnutá skupinka sa počká a na krátko spojí pri odbočke pred Barinou, aby sa definitívne spojila v Cetune, kde si doprajeme skutočný nedeľný obed. Na terase sa sedí výborne, jedlo je super, ani sa nám nechce odchádzať. Ale musíme. Nasadáme na bicykle a dnes sa takto pokope vidíme naposledy. Cesta do Nového Mesta klesá, postraší nás drobné mrholenie a to všetko spôsobí, že sa náš malý peletón trhá na malé skupinky, ktoré sa vracajú každá svojou vlastnou cestou. Večer sme ale všetci unavení, ale zdraví doma. Ďalší pekný cyklistický deň je za nami.

Akcie sa zúčastnili (zapisujem z fotografií, prezenčka sa nerobila, ak som niekoho preskočil, prepáčte a ozvite sa dodatočne opravím): Hela Gurinová, Božka Ilavská, Anka Nováková, Mirka Valovičová, Vlado Oravec, Peter Hovorka, Janči Budoš, Milan Babišík, Juro Poláček, Paľo a Denis Vrábel, Heňo Molnár, Peter a Filip Julíny, Braňo Polocík a Juro Golier.

Juro Golier

Trnavská stovka 7.6.

Trnavská 100-ka 2014 na bicykli

7.6.2014 Bratislava 6 : 00 – Brezová 18 : 20

Zúčastnení : Budoš, Babišík

Začíname na Žabotovej o 6 hodine po registrácii sa vydávame aj s ďalšími cyklistami a hlavne pešími smerom na Kamzík, kde nás čaká prevýšenie asi 250 m. Na Kamzíku sme sa odpojili od peších a išli sme asfaltkou cez U Slivu na Červený Kríž. Tu sme opäť stretali turistov. Na bielom Kríži o 9:10 sme sa nezdržali štandardne ani na pivečko a šliapali sme ďalej.

Pokračujeme ďalej červenou značkou, pred Somárom sme chceli ísť traverzom, ale celkom sme to nenašli, zišli sme trochu nižšie. Čakal nás 0,8 km dĺžkových a neviem koľko výškových km na náš traverz. Za Somárom sme po červenej cez Tri kamenné kopce a Konské hlavy dostali až k Pezinskej Babe, kde sme si dali naše prvé pivo s palacinkou.

Po občerstvení nás čaká ďalší traverz okolo Čmeľka, tu sme skôr odbočili, kde som trochu zle odhadol svoje schopnosti a moje drapáky na kolese, skrátka som zletel na zem. Po zjazde zo sedla Javorina nás čakal zjazd na traverz okolo Čertov kopec a Skalnatú. Za Skalnatou sme sa pešo s bicyklami napojili okolo obory na červenú značku smerom na Čermákovú lúku, kde mal službu Vlado aj s dobrým občerstvením pre priateľov. Cieľ Čermákovej lúky sa nám začal rysovať o 10:35.Po štyroch keil-och sme sa pohli ďalej.

Od Čermáka sa vinula asi najkrajšia cestička cez les so strmým zrázom po pravej strane až k Hubalovej, kde sme prešli cez oboru. Na konci obory sme museli preniesť naše tátoše po labilných priečkach drevených schodov za druhú stranu obory. Boli sme na sedle Skalka.

Zo sedla Skalka náš čaká pre mňa asi najťažší úsek, lebo ak máte pripnuté nohy na pedále a šliapete úzky chodník vedľa obory a všade na vás číhajú voľne pohodené polienka, myslím si, že každý normálny človek by mal plné gate. Chvála Bohu sme dorazili na Sklenú hutu a začali sme stúpať na sedlo Uhliská. Záverečných päťsto metrov peši s bicyklami sme hrejivo pocítili silu poludňajšieho slnka. Na Mesačnú lúku sme vybehli bez bicyklov a pre razítko a nesmierne dobrú, myslím si asi najlepšiu vodu, čo som dosiaľ pil. Čas nám ukazoval 12:35.

Po návrate k bicyklom pokračujeme traverzom Klokoča na Amonovú lúku. Po obídení Mon Reposu som presvedčoval Milana, že máme ísť stále po zelenej značke dole, pri jaskyni som zistil, že aj ja som omylný, vrátili sme sa smerom na Mon Repos a pokračovali sme smerom Na Červenú horu.

Ďalej sme využili krátko cyklo cestu až po červenú značku, kde sme strmo zliezli až na Brezinky. Potom sme absolvovali cestu do šenku v Bukovej. Tu sme museli čakať na príchod kontroly a samozrejme nie nasucho. Vôňa guláša nás omámila, tak sme neodolali. Horúci a hlavne dosť štipľavý sme guláš na nás zanechal dosť zlé následky, asi sme sa sčemerili. Razítko na Bukovej sme dostali o 14:10.

Cez Bukovú sme sa rýchlo prehnali a hybáj na Sokolské chaty a tu začala opäť turistika s bicyklom. Po zjazde na železničnú stanicu Buková a odbočení vpravo a nie vľavo ako to urobili naši spolutrpitelia na horských bicykloch, ktorí museli absolvovať jazdu po čerstvo navozenej hliny, sme sa stretli na kontrole Raková o 15:46. Ďalej sme šli po asfaltke až sa červená značka odpojila, Milan navrhol skratku. Cyklocestou okolo Suchánky sme dorazili k predposlednému miestu našej trasy, krčma na Dobrej Vode o 16:32. Tu akoby sa zastavil čas, nikto sa naraz nikam veľmi nehnal. Ležérne sme vypili nejaké pivá, ale už ani tie pivá nám nejako nešli dolu krkom, ale sme sa premohli. Niekto zahlásil, mali by sme ísť, čiže čo už, tak poďme.

Z Dobrej Vody po asfaltke nám guláš v žalúdku sa stále ozýval, čiže sme išli asi na pol plynu, ale predsa sme dorazili na Brezovú na ihrisko o 18:20.Nezdržali sme sa dlho, lebo vlak nás čakal v Jablonici a policajti nemajú radi veselých cyklistov. V Jablonici sme absolvovali ožívaciu kúru pre naše žalúdky, čistý slovenský viacstupňový nápoj nám navrátil opäť chuť do jedla. Vagóny z Jablonice do Trnavy boli okupované cyklistami, bicyklami a dojmami, až sme preplnili úplne celý vlak.

Čierna skala – Veterlín 26.1.

Konečne zimná túra 26.1.2014

Jahodník Čierna skala Veterlín Čelo Jahodník

Ďalší diel turistického putovania po vrcholoch Malých Karpát naplánoval Janči na nedeľu 26. januára. Tentokrát sa nechal inšpirovať výhľadom z Klokoča a naše ďalšie kroky nasmeroval na Čiernu skalu. A aby nechýbalo prevýšenie, do cesty nám ešte položil Veterlín a Čelo.

V čase, keď sme sa koncom týždňa dohadovali na detailoch, sme ešte nič netušili o smutnej správe, ktorá nás v sobotu všetkých zasiahla. A tak sa v nedeľu ráno na Jahodníku stretlo 13 turistov, ale spolu s nami bol prítomný aj štrnásty člen výpravy Ondro.

Igor s Jozefom dorazili autobusom, ostatní sme sa naskladali do troch áut. Je zima, teplota sa pohybuje pod -10°C, ale je krásne jasno, slnečno a bez vetra. Pocitová teplota je celkom príjemná. A príjemná je aj cesta najskôr po zelenej, potom po žltej značke peknými zvážnicami veľmi pozvoľna naberáme výšku. Čas a cesta v rozhovoroch príjemne plynú, zem je tvrdá zmrznutá, leží na nej jemný poprašok snehu. Konečne sa nám otvára pohľad na skalnatý vrchol Čiernej skaly. Už vieme čo nás čaká. Zastavíme sa na tradičnú fotografiu, Janči točí video. Pribúda snehu a pocitová teplota prudko stúpa. Relatívne prudko stúpa aj cesta. Ale je to fajn, konečne je tu zima, na ktorú sme všetci tak netrpezlivo čakali. Netrvá to ani tak dlho a už to vyššie nejde sme na Čiernej skale. Zasnežený výhľad z vrcholu stojí za to. Kocháme sa pohľadmi, občerstvujeme sa, fotíme. Kúsok za nami dorazil hore Milanov kamarát, ktorý plánuje rovnakú cestu. No musíme ísť ďalej, dlhšia časť cesty je ešte pred nami. A tak pokračujeme dole kopcom a potom po zvážniciach, až sa nám objaví majestátny vrchol Veterlína. To sa ešte zapotíme. Cestu nám spestrí stádo diviakov, ktoré prebieha asi 70 metrov pred nami. Vzdialenosť je to bezpečná a tak pokračujeme ďalej. Pod Veterlínom sa Jozef a Igor rozhodnú pokračovať spodnou cestou, my ostatní odbočujeme doľava okolo obory hore do kopca. Opäť vidíme v diaľke prebiehať stádo zveri tentoraz je to črieda jeleňov a laní. Toto stúpanie je výdatnejšie, aj snehu je tu viac, ale rozprávkovo zasnežené stromy na vrchole Veterlína stoja za to. Výhľad do diaľky je už ale horší. Napriek tomu že obloha je stále jasná, údolie je v opare, z ktorého výrazne vystupuje len oblak z Jaslovských Bohuníc. Napriek tomu, že sa pohybujeme mimo značky, je tu vrcholová kniha, do ktorej sa zapisujeme. Ešte máme pred sebou posledný vrchol a tak po hrebeni pokračujeme ďalej na Čelo. Treba si dávať pozor, mohlo by sa nám šmýkať a pád dole zo skaly by nemusel byť bezpečný. Všetko ale pokračuje bez problémov, v protismere stretávame aj prvé skupinky turistov. Pohybujeme sa v krasovej oblasti, po ceste míňame dva vstupy do jaskýň. Tá druhá je už pod vrcholom Čela a tak sa okolo nej za chvíľu dostávame do sedla pod Zárubami. Dnes sa nám už na ďalší vrchol nechce, preto pokračujeme dole k Čertovmu žľabu. Ja sa po ceste zo dvakrát šmyknem, ale našťastie to ustojím. Ďalšie klesanie je prudké, to nemám rád a tak prichádzam dole ako posledný. Hodíme krátku debatu s trojicou, ktorá si tu chystá opekačku. Okrem nich sa tu pohybuje aj viacero turistov, výletníkov ale aj cyklistov. No my máme väčšinu trasy za sebou, už len asi polhodinku dole po zvážniciach a môžeme zasadnúť v teple penziónu na Jahodníku. Už tu čakajú Igor a Jozef, majú tu dobrú huspeninu, pivo, kávu. Ideálne miesto na ukončenie túry. Ešte vytvoríme posádky áut na cestu domov a lúčime sa. Dnes to bola skutočná zimná turistika.

Nakoniec krátke zhrnutie prešli sme skoro 20 kilometrov, prevýšenie niečo vyše 900 metrov, na ceste sme prešli tri pekné malokarpatské vrcholy Čiernu skalu (662 m), Veterlín (724 m) a Čelo (716 m). Vyrazili sme chvíľu po 8. hodine, vrátili sa okolo 15:00.
Na túre sa stretli: Jano Budoš s dcérou Barborkou, Milan Babišík so synom Maťom, Igor Naništa, Jozef Michalec, Miro Šuga, Jožo Benedikovič, Paľo Herceg, Vlado Naď, Juro Poláček, Rasťo Mocko a Juro Golier, počas túry sme spomínali na nášho kamaráta Ondra Stríža (19.10.1953 – 23.1.2014).

Juro Golier

Roštún – Plavecký hrad 12.1.

Tento způsob zimy zdá se mi poněkud nešťastným…

Ďalšia zimná turistika Malé Karpaty, 12.1.2014

Všetko to začal Janči mailom v utorok 7. 1. 2014 o 21:06 :
Ahojte, sobotu alebo v nedeľu 11 alebo12 januára by som navrhol nejakú ľahšiu turistiku. Ja by som sa išiel prejsť z Plaveckého Podhradia na Roštún a späť. Musí to byť asi len dopravou-autom. Prípadne môžu byť aj iné alternatívy. Všetko konkrétne sa ešte môžeme dohodnúť cez net,záujemcovia dajte vedieť.

Jano

Priznám sa, v živote som v tejto časti na turistike nebol, na víkend nemám žiadne iné plány, ľavé koleno zdá sa drží a tak Jančimu predbežne prideľujem za jeho nápad plusové body a hlásim sa na akciu. Potom už len vybavíme zopár telefonátov, aby sme zosúladili posádky áut a všetko je pripravené na nedeľu.

Nedeľa ráno, na budíku vidím 6:10, už tretíkrát ho zastavujem. Vôbec sa mi nechce vstávať, ale zhruba za hodinu tu má byť Juro. Takže rýchle von z postele, variť čaj, kávu (do ploskačky som si našťastie pripravil už večer), pripraviť rožky a zobudiť Martina. Všetko stíhame pripraviť a tak môžeme vyraziť. Po ceste sa ešte zastavíme v Bíňovciach pre Paľa a asi o 8:15 parkujeme pred krčmou v Plaveckom Podhradí. Sme tu síce o niečo skôr, ale hneď za nami prichádza aj Janči s dcérou, Igorom, Vladom a Mirom. Po krátkom zvítaní sme pripravení na odchod.

Vyzerá to tak, že dnes nám počasie bude priať. Slniečko svieti a k dokonalej zimnej rozprávke chýba len sneh. Ale nevadí, na pešo je to tiež super. Prejdeme kúsok hore dedinou, zatočíme vpravo cez lúku a už sa nám otvárajú prvé krásne výhľady na Záhorie. Ale aby sme sa len nekochali, musíme aj nabrať metre. Veď Vápenná (alebo Roštún) je tretí najvyšší kopec v Malých Karpatoch. Preto sa značka stáča vľavo do lesa a najskôr pozvoľnejšie a potom prudšie stúpa. Na Geldek sa to ale nechytá. Trochu sme sa zadýchali, trochu aj zapotili, ale stúpanie sa zmierňuje a čo nevidieť sme hore. Paráda. Toto som nečakal. Keď ma Janči lákal, že je to veľmi pekná túra, veril som mu, ale výhľad na Malé Karpaty mi vyrazil dych (ktorý som predtým po stúpaní našťastie už chytil). Neviem či fotografie dokážu sprostredkovať ten pohľad, kto tam ale nebol určite si nájdite čas.

Na vrchole kopca je aj malá rozhľadňa, výhľad z nej teraz keď stromy nemali listy bol v podstate rovnaký ako spod nej, ale výstup odporúčam ako zážitok kvôli „pretlačeniu sa“ po rebríku nahor. Tu hore dosť fúka a tak sa ideme schovať do závetria. Ďalej nás čaká prechod po skalnom hrebeni, z ktorého sú stále pekné výhľady napravo do Karpát. Dnes sa ide dobre, ale keby bolo mokro, na skale by sa to asi dosť šmýkalo. Pokračujeme ďalej lesom cez Mesačnú lúku a Uhliská, každú chvíľu križujeme lesné cesty, chalani to tu poznajú a tak sa spomína Sklená huta, Rybáreň, Solirov, Zabité, Čierna skala. Dá sa tu toho pobehať veľa na pešo aj na bicykli a ja si sľubujem (ako to zvyknem robievať pravidelne), že tu určite nie som naposledy.

To čo som doteraz obdivoval na vápencovom hrebeni Roštúna prekonáva ďalší kopec Klokoč. Aj v tomto ročnom období je tu rozprávkovo pekne. Pripomína mi to Chýšky vo Veľkej Fatre, miestami sa na nás pozerajú stromoľudia z Pána Prsteňov. Tolkien tu určite nikdy nebol, lebo inak by sa do jeho diela dostali aj obrovské divozely, ktoré ešte aj teraz stoja všade dookola. V čase ich kvitnutia to tu musí byť pekné iným spôsobom. Obdivujeme drevený kríž plný klincov, ktoré do neho zatĺkajú okoloidúci turisti. My so sebou nemáme žiadny, tak aspoň poklepeme tie existujúce a odfotíme sa. V diaľke už je už vidieť náš posledný cieľ Plavecký hrad a tak sa znova ponoríme do lesa a pokračujeme ďalej. Pri jednej z posledných zastávok na Amonovej lúke rozmýšľame, ako egyptský boh môže súvisieť s Malými Karpatmi. Na nič rozumné neprídeme a preto po občerstvení považujeme za rozumnejšie pokračovať ďalej.

Po krátkej ceste lesom, kde stretneme na prechádzke skupinku ľudí so psíkmi (jen z nich bol vlkodav) sme sa dostali už nad Plavecké Podhradie. Nikto zbabelo neutečie a tak sa všetci spoločne viac šmýkame ako ideme dole krátkym strmým výšvihom. Šťastne zídeme dole a potom po blatovej lesnej ceste rozjazdenej od áut, okolo kopca na vrchole ktorého bolo keltské hradisko Pohanská (niekedy nabudúce) sa dostávame na Plavecký hrad. Bližšie sa rozpisovať o hrade je zbytočné. Každý z nás už na nejakej tej zrúcanine v živote bol, je to zaujímavé, pekné a väčšinou aj s peknými výhľadmi (okrem Dobrej Vody). Tu sú splnené všetky podmienky, počasie nám praje a tak vidíme Záhorie aj Malé Karpaty ako na dlani.

Ďalej je to už len dole kopcom a cez dedinu k autám. Za zaznamenanie stojí len krátka návšteva miestnej krčmy. Chalani naozaj neklamali majú tu repák. A tak po krátkej „burgynovej kampany“ nastáva čas lúčenia. Jedno auto smeruje do Trnavy a to naše po krátkej zastávke u Paľa v Bíňovciach do Vrbového (a Juro ešte do Piešťan).

Čo povedať na záver? Super akcia ! Mne sa veľmi páčilo okolie (podľa predbežných rozhovorov počas túry sa sem hádam počas tohto roka ešte vrátime), počasie nám vyšlo a nálada bola výborná. Ďalšie plusové body pre Jančiho (jeden mu zrážam za to, že musím písať tento zápis). Na začiatku som si pomohol upraveným výrokom klasika. Je síce pravda, že táto zima je počasím zatiaľ netradičná, pre lyžiarov nešťastná, ale táto nedeľa patrila určite k tým šťastnejším dňom.

Akcie, ktorú sme absolvovali mimo plánu sa zúčastnili : garant Jano Budoš s dcérou Barborou, Igor Naništa, Vlado Naď, Miro Šuga, Paľo Herceg, Juro Poláček, Martin Golier a zapisovateľ Juro Golier