Akcia Geldek-Jelenec-Holint

nedeľa 5.2.2023

Akcie sa zúčastnili: M. Babišík, J. Dzurenka, P. Herceg, A. Hollý, Ľ. a E. Kraicoví, D. Fáziková, M. Farkašovská, A. Binková, J. Poláček, F. Martinus a J. Polakovič.

Malé Karpaty, tak ako každé pohorie, majú svoje tzv. top-oblasti. Medzi takéto vychýrené miesta patrí aj dvoj vrchol Geldek-Jelenec a samozrejme aj priľahlá lúka Holint. Táto sa rozprestiera tesne pod Jelencom zo severozápadnej strany.

Navštíviť tieto tri „esá“ sa v nedeľu 5. februára 2023 rozhodlo 12 turistov(tiek) očakávajúc pekný, zimný, turistický zážitok. Štart a cieľ sme stanovili v Častej pri Kostolíku sv. Imricha. Po našich tradičných ranných „pred štartovných“ obradoch sa vydávame na trasu.

Vedľajšia cestička od kostolíka popri obecnej knižnici nás vyvedie za dedinu do Častianskej doliny. V dedine po snehu nie je ani stopy, dokonca je vidieť kde-tu nesmelo rozkvitnutý zlatý dážď. A to máme len začiatok februára.

Zanedlho odbočujeme doprava a stará lesná zvážnica nás privedie na zelenú značku. Po nej, taktiež po zvážnici veselo putujeme a pomaly smerujeme za našim prvým cieľom. Sneh stále nevidíme, ale je primrznuté, takže ani s blatom nemáme problémy. Prvé malé ostrovčeky starého snehu badať až pri studničke zvanej Smradľavka. Na osvieženie volíme radšej obsah našich termosiek.

Snehu pribúda, ale je starý, nie je ho veľa a nerobí nám väčšie problémy. „Mačky“ zostávajú v batohoch. Krajina sa rozprestiera a spoločnosť nám robia neďaleké 500-vky: Egreš a Sklený vrch. Zakrátko prichádzame na sedlo pod Geldekom. Kdesi sa nám stratili Danka a Marianna. Vybrali sa hľadať stratený izolačný „podsedák“. Bohužiaľ bezvýsledne.

Opúšťame zelenú značku a ďalej pokračujeme po zvážnici, ktorá nás tzv. severným obchvatom pozvoľným stúpaním približuje k vrcholu. Sneh nám opäť nerobí problémy, takže si môžeme v pohode užívať veľkolepé výhľady na: Vápennú, Klokoč, Starý plášť, Veterlín, Čelo, Záruby… Paráda. Foťáky sa vyžívajú tentokrát v  panoramatických záberoch.

Záverečné ostrejšie, ale krátke stúpanie nás privádza na sedlo medzi Jelencom a Geldekom. Odbočujeme doľava a cca po pol kilometri takmer po rovine prichádzame na vrchol Geldeku. Slniečko svieti, ani tu moc nefúka – príjemný čas na obed. Vyprázdňujeme obsah našich batohov, trochu si aj zamaškrtíme (trochu môžeme). Kávička v termoskách má ešte stále dobrú teplotu. K príjemnej pohode prispievajú aj výhľady na juhovýchod. Je to proti slnku, tak máme trochu opar nad Trnavskou rovinou.

Po vrcholovom fote sa presúvame na druhý cieľ nášho putovania, na Jelenec. Prehupneme sa do sedla a vyšliapaný chodníček v opäť starom snehu nás privádza na náhornú lúku. V jej najvyššej časti je triangulačný bod – vrchol Jelenca. Snehu je trochu viacej, ale na mačky to opäť nie je.

Prichádzame na koniec lúky. Mapujeme výhľady: Krkavý buk, Gajdoš, Veľký Peterklín… Všetkému tu tróni vrchol Vysokej. Niečo je vidieť aj z Rakúska, ale tentokrát bez Schneebergu.

Dnes sa nevraciame späť na sedlo medzi vrcholmi, ale pokračujeme ďalej dolu za vyhliadkou. Schádzame na nižšiu skalnú terasu. Výhľady z nej nám okolitých „krásavcov“ ešte priblížili. Skalná terasa pokračuje ešte ďalej, ale my odbočujeme po starých stopách v snehu doprava. Pútnik pred nami mal tiež náš zámer a smeroval na lúku Holint.

Kontrolujeme ho asi pol hodinu. Šiel správne a teda aj my. Sme na Holinte. Na tejto lúke bola kedysi osada starých drevorubačov – „huncokárov“. Teraz tu zostali po nich len ovocné stromy a naše predstavy môžu pracovať na plné obrátky. Veď každá by mohla byť trochu správna.

Na konci lúky odbočujeme doľava. Jemným stúpaním putujeme po južnej strane nášho dvojvrcholu. Onedlho prichádzame ku ďalšej lúke – Findlovej. Aj tu kedysi bolo živo. Svedčia o tom ruiny starej horárne Karlúbek. Bohužiaľ teraz opäť zostávame len pri našich predstavách.

Na „strávenie“ toho všetkého nám zostáva posledných 5 kilometrov do nášho cieľa. Bude to v pohode, je to stále len dolu kopcom, po dobrej cestičke a v rukáve nám zostal posledný tromf a ním sú samotné Malé Karpaty. Záverečná časť trasy po Častianskej doline je opäť bez snehu, ale našťastie aj bez blata.

Príjemne unavení, ale čistí a nezablatení prichádzame do dediny. Ako ináč, sme spokojní, veď v Malých Karpatoch to inak ani nejde. Prispeli k tomu nielen naše „tromfy“, ale aj samotní účastníci dnešnej výpravy.

Vďaka všetkým!

Ľuboš Kraic

Akcia Rokliny Slovenského Raja

Pár dní v (Slovenskom) Raji

2.2. – 5.2.2023

Tuhšie stískam viečka, snažím sa nevnímať vyzváňanie budíka, bránim sa chvíli, ktorá musí nevyhnutne prísť, bránim sa okamžiku, v ktorom sa víkend nenávratne premení na všedný deň, stačí jemná štrbinka a tenká, ako papier jemná hranica medzi snom a skutočnosťou sa definitívne pretrhne, hrádza, čo s vypätím síl odolávala tlaku času povolí, masa povinností zaplaví myseľ ako divý príval, sťa zimná riava valiaca sa dole úzkou roklinou, tesná rizňa hučí, bezcitný živel sa pohráva s telesnou schránkou rovnako ako sa víchrica pohráva s osamelou bárkou uprostred rozbúrenej vodnej plochy, nový pracovný týždeň víri ako snehová krútňava na horskej planine, oslepuje ako biela tma, zavíja ako orkán, reve sťa gigantický netvor, skučí ako prízrak z Baskervillu. Tuhšie stískam viečka, zatínam päste, snažím sa udržať v pamäti spomienku na krásne chvíle. Na víkend v Raji…

štvrtok 2.2.2023, (Trnava) – Piešťany – Čingov

A je to (konečne) tu! Chvíle očakávaní, obáv a radosti sa plynule premenili na ranný stres, znova mi všetko vypadáva z rúk, stále mám pocit, že v objemnej batožine, tej preťažkej svini, čosi chýba, zrakom prebieham posteľ, zohýbam sa pod kreslo, nie, nič tam nie je, ale čo ak predsa… mám naozaj všetko? nič som nezabudol? nebude mi niečo chýbať?… „Veď ideš preč len na štyri dni, z toho dva cestuješ! Čo blbneš, ukľudni sa, nestresuj! Ako malý chlapec?!?…“ Dlho som tam (v Raji) však nebol, v zime vôbec nikdy, svedomie len tak neutíšim, stále si nečujne hudie svoje, skuvíňa, piští, dobiedza… Všetko ustáva až vo chvíli keď sadnem do auta, naštartujem, naberiem ďalších cestujúcich (spolucestujúca od začiatku s pokojom a pochopením zaháňa moje chiméry), ich pomaly plynúci, nikdy nekončiaci rozhovor je dlhší ako diaľnica do Košíc…

Pumpu pri Hrádku prestavujú, s trnavskou skupinou sa tak stretneme až v Zamarovciach. Parkovisko je však plné, pchám sa iba kamsi na okraj, zavadziam, ostávam v aute, ostatní vybiehajú len na chvíľu, len na krátke zvítanie, len nakuknúť do tepla kaviarne. Niekoľko okamžikov tak zostávam v náhle stíchnutej kabíne sám so sebou, sám so svojimi myšlienkami, s rannými démonmi, tí sa opäť zhmotňujú, začínajú hrýzť, pokúšať, otravovať… A je to tu – zabudol som pribaliť fľaštičku na zahriatie, trúnok na odplašenie chmúrnych myšlienok. Budem to musieť cestou napraviť…

Vo dvojici sa ide ľahko, kde-tu obehneme kohosi pomalšieho, občas predbehne ktosi nás, Žilina sa len tak mihne okolo, nesneží, neprší, nešmýka sa, Strečno si takmer ani nestihneme všimnúť, Starhrad sa objaví len v spomienkach, opäť kúsok diaľnice a je tu odbočka do Šútova, potom dlhokánska zákruta v ohybe Váhu, tadiaľ sa ide na Oravu, tu sa nám pod kolesá plancú dediny, kde do čerta!!! je tá dlho sľubovaná autostráda? (stráda duša vodiča)

Semafor v Ružomberku dnes našťastie hrá s nami, kaviarnička v Tescu už ale neexistuje, aspoňže vonku stoja Toi-toiky, nákupné košíky sa plnia nevyhnutnými drobnosťami, len aby sme hladní neostali!, len nech smädom nezhynieme… Sneh nám robí spoločnosť už hodnú chvíľu, je ho stále viac (zima predsa len existuje!), zo sivej steny oblakov sa vylupujú svahy hôr, Havránok, Opalisko, spomienky víria v mysli, melódia slov v ušiach, snehová pláň vypaľuje zrak, na pumpe pri Štrbe dáme krátky oddych, doplníme nádrž i klesajúcu hladinu kofeínu…

… no stačí len nepatrný zlomok času, len niekoľko desiatok metrov a razom sa ocitáme v úplne inom svete, akoby sme prešli bránou do inej dimenzie, víchrica na vrchole briežku takmer vytŕha dvere auta, ostré snehové kryštáliky víria vo vzduchu, bodajú, hryzú, útočia, len rýchlo do tepla, za šálkou kávy…

…a potom späť do auta, rýchlo preč z tej sloty, našťastie už o pár okamžikov opúšťame to biele peklo, opäť sme na pokojnej ceste vinúcej sa popod Tatry až do Popradu, či skôr Spišskej Soboty, kedysi významného mesta v susedstve bezvýznamnej obce, obce, ktorá sa vďaka mocnému oceľovému tátošovi stala veľkým živým mestom, mestom, ktorého ospalou prímestskou časťou je dnes Sobota.

Bohužiaľ až príliš ospalou. Múzeum drieme svoj zimný sen, prebudí sa až kedysi na kraji leta, dvere do významného a krásneho kostola sv. Juraja sú síce pootvorené, no drieme (či kdesi obeduje) ich kľučiar, driemu historické domy, dvere a okná reštaurácií či kaviarní len lenivo žmurkajú, čakajú na letný nápor návštevníkov, dnes sme tu však (hádam) iba my… A tak odchádzame. Na Čingov to predsa nie je príliš ďaleko.

Sneh, sneh a zas len sneh. Na stromoch, na strechách domov, na ceste. Úplne iný svet. Tuná to nebude pokojná zimná prechádzka malokarpatským lesom, tu nás čaká skutočná zimná turistika. V snehu, ľade, zime, závejoch. Skúška charakteru. Skúška výstroje (nezabudol som niečo doma?)…

Penzión/reštaurácia Lesnica nás víta doširoka otvorenou náručou, stoličky sú ťažké ako život tunajšieho drevorubača, jedlo chutné, káva horúca, nápoje chladené tak akurát, láka ma okúsiť hriatô, vonku však čaká auto, veď sa ja sem ešte vrátim, veď si ešte doprajem… Od parkoviska je do chaty len kúsok, iba čajsi 200 metrov, no ovešaní batožinou to po zasneženom chodníku zvládame len tak-tak („Čo všetko sem ťahám?!?“), už sú tam ostatní, už je tam majiteľ, už praská oheň v krbe, už je teplučko. Ubytovanie je rýchle, na stole sa ako šibnutím prútika objavujú domáce maškrty, vzduchom sa šíri vôňa klinčekov, deň sa postupne mení na večer, na jazyku cítiť i pálivú chuť horca, čo nás čaká zajtra?

piatok 3.2.2023, (Čingov) – Podlesok – Suchá Belá – Podlesok (a späť na Čingov)

Dnes teda začneme naostro, dnes konečne zažijeme zimu nielen v televízii, vyskúšame si vlastné sily, okúsime chuť ľadu. Najskôr však musíme vyslobodiť spod snehu autá, do rána ho napadlo možno desať centimetrov. Hneď za Čingovom nás uchváti pohľad na Vysoké Tatry, mohutná biela hradba hôr sa týči proti bezoblačnej oblohe ako pevná hrádza chrániaca svoje podhorie (beda však, ak ju prelomí búrka a nečas, nešťastie je hneď hotové). Nedokážeme pokračovať, zastavujeme na kraji cesty, vybiehame z áut, fotíme, snažíme sa zakonzervovať okamžik, zastaviť tok času.

Spišský Štvrtok iba prebehneme, hlbšie sa zaoberať históriou dnes nemáme v pláne, už sa netrpezlivo rozhliadame po okolí, už by sme chceli byť na mieste, vyzeráme Podlesok, chceme konečne šliapať nahor roklinou, ponoriť sa do bieleho ticha jej stien, obdivovať hrdú strmosť brál, zdolávať stupne vodopádov, hltať mrazivý dych ľadu.

Najskôr sa tam však musíme prepracovať. Prechádzame okolo spiacich bufetov a reštaurácií, v lete to tu musí riadne žiť, vŕzganie snehu pod topánkami odráža ozvenu sezónnych radovánok, smiech i džavot detí, štrngot pohárov, cinkanie príborov, pár dookola sa opakujúcich gitarových akordov, nejasný spev. Dnes je však okolie mĺkve, široko-ďaleko sme sami, len tichý šum našich rozhovorov sa ako jemný závoj utkaný zo zmrznutých slov pomaly usádza na snehobielej pláni. Vstupujeme do lesa, blížime sa k rokline Suchá Belá.

Najkrajšia, najľahšia, najromantickejšia – aj takéto prívlastky dostala od svojich návštevníkov. Aká však bude dnes? Spočiatku mokrá, riadne šmykľavá. Niektorí pridlho neváhajú a nasadzujú mačky, postačia turistické, tie skutočné by boli skôr na oštaru. Najhoršie sú drevené mostíky. Ubitý sneh na šteblíkoch je klzký ako ľad, ľad sa prezliekol za biely sneh. Ak sa nemám čoho zachytiť, či aspoň dotknúť končekmi prstov, cítim sa neistý, radšej zliezam do koryta, brodím sa potokom, topánky to našťastie zvládajú (skvelá práca pán Makara!), nepustia dnu ani kvapku vody (a to do nej občas skĺznem až po členky). Povyše ale ležia mostíky čoraz vyššie, koryto je ťažšie schodné, prišiel čas, aby som mačky nasadil aj ja. Kroky už držia, pocit istoty som však nezískal, pred vstupom na každý mostík sa musím aj tak zhlboka nadýchnuť…

Inak je to však skvelá zábava. A nádherné divadlo. Príroda tu naozaj vytvorila neopakovateľné zákutia, vymodelovala nenapodobiteľné tvary. Stojím a rozhliadam sa. Ako v barokovom chráme, v mysli sa okamžite rozoznie toccata i s fúgou, imaginárna hudba dopĺňa prírodné obrazy. Ľadové kvaple zvysoka zahaľujú takmer kolmé steny ako trblietavý závoj, v jedinom odlesku svetelného lúča zrkadlia tmavú hlbinu rokliny i bledý jas oblohy, dopĺňajú dunivé registre imaginárneho organu utkaného len z mrazu. Na každom kroku, meter čo meter by sa žiadalo zastaviť, do hĺbky duše nasávať všetku tú krásu (náročný terén nedovoľuje kochať sa počas pohybu).

Brodenie potokom, kratšie i dlhšie traverzy brehov (zaistené občasnou reťazou aj úplne voľné), (treba preliezať) stromy popadané v koryte, sneh a voda sa miestami menia na ľad, drevené mostíky (často vzdušné), opatrne s každým krokom, kovové stupačky, úlomky konárov podopierajú skalu, všade vôkol voda, sneh a ľadové cencúle (stalaktity, kde-tu stalagmity i občasný stalagnát), nenápadné jemné čipky mrznúcej vody, kamenné misy i hlboko do skaly vymyté jaskyne, neskutočná energia vodného živlu (čože, táto čúrka?), všemocná sila prírody.

No pomaly sa blížime k vyvrcholeniu dnešného prechodu, k vodopádom potoka Suchá Belá. Pred nami sa otvára pohľad na mohutný Misový a kdesi povyše už netrpezlivo vyčkáva Okienkový.

Sústavou rebríkov, kovových mostíkov a stupačiek okrajom prekonávame kolmý skalný stupeň, voda padá z výšky, vytvára zárodky ľadopádu, ešte nie je loziteľný (aj tak by som to asi neskúšal), je však prekrásny. Kmeň stromu zvalený dole tokom postupne obmŕza, cudne sa halí do ľadového šatu, len ťažko spoznať jeho skutočné tvary, teraz ho modeluje potok a chladivý dych zimy. Hukot vody, mrznúca krútňava, vír ľadovej triešte. Magické okamžiky.

A stále nahor. Prituhuje, už niet priestoru na oddych, treba dávať pozor na každý krok, každý pohyb, kochať sa len úchytkom, či zostať stáť, tu sa chyba neodpúšťa… Adrenalín stúpa, nie je možné jediným pohľadom obsiahnuť všetku nádheru okolo. Dravá krása skál , vody a ľadu, priestor sa čoraz viac zužuje, ďalšie rebríky, mostíky, stupačky, dočerta! zas tie voľné drevené prepoje, vzdušné mosty – takže hlboký nádych a ďalší krok do neznáma… Potom kus potokom, znova technické pomôcky,  steny sa približujú takmer na dotyk, len tak-tak, že sa pretisneš, že neuviazneš navždy v ich objatí, že sa nepremeníš na kus ľadu, na skalu…

Štrbina sa otvára, priestor na malú chvíľu rozširuje, ďalší vodopád, koniec dlhého rebríka sa stráca kdesi vo výške, nad ním skalné okienko, len horko-ťažko ním prelezieš. Okienkový vodopád.

Technická náročnosť postupu klesá, množstvo krás, ktorými nás zasypáva príroda zostáva konštantne vysoké. Ďalšie skalné steny, previsy, ľadové dómy a štíhle píšťaly organov, nečujné tóny ktorých pomaly vmŕzajú do chladného kameňa, treba šliapať, no treba si aj oddýchnuť, napiť sa, posilniť. Ostatní zatiaľ miznú v diaľke (hádam niekde počkajú).

Pokračujeme. Potok, sneh a mráz. Adrenalín v tele a krása v duši sa miešajú do silného koktailu, hutného elixíru, sýtej gundže, už stačilo, aj dobrého veľa škodí, som unavený z krásy, som unavený zo zážitkov, nasiaknutý ako špongia, nádoba je plná, viac toho neprijmem, nech už je tomu koniec…

A stále hore. Horizont sa presvetľuje, už sa (teda) blížime k záveru tiesňavy, už sa (hádam) vyhrabeme z tejto rokliny. Bola krásna, bola dychberúca, bola romantická (ak bola najľahšia – čo nás čaká zajtra?)… avšak stačilo. Treba sa (konečne) voľne nadýchnuť, doširoka rozhliadnuť, prejsť stíchnutým bielym lesom (snehu akosi pribudlo a začína padať ďalší), redne, mení sa na čistinku, v prístrešku už čakajú ostatní, oddychujú, hodujú (ja mám dole auto…), maškrtia (to môžem predsa aj ja).

Bolo nás jedenásť, už je nás len desať… Ctibor volí inú zostupovú trasu, ostatní sa ako husi v jedinom vyrovnanom šíku predierame bielou lesnou cestou i širokou páperovou pláňou, sú dovysoka zasypané snehom, riadne ho veru nakydalo (a ďalší sa stále znáša z neba). Zimná rozprávka.

Minúty letia, cesta ubieha, serpentíny sa oblúkmi spúšťajú do podhoria, ani sa nenazdáme a stojíme na Podlesku. Máme ešte chvíľu čas, niet sa kam náhliť, poniektorí neodoláme a vydávame sa hľadať Hrdlo Hornádu. Okolo novej chaty a pomaly pustnúcej bývalej centrálnej chaty sa blížime k Ranču Podlesok, strapatý dobytok sa obďaleč lenivo váľa po snehu, odbočujeme na širokú lúku, pokračujeme k rieke. Mrzne až praští, spod bielej periny vykúka mokraď, kvapky vody pomaly tuhnú na zelenej tráve, zaujímavý kúsok krajiny, len opatrne, nech sa nezmáčame.

Sme na brehu rieky, skala prudko spadá k hladine, je ľadová, šmykľavá, vytvára prirodzenú bariéru, až k Hrdlu sa dnes nedostaneme, nemali sme predtým zbiehať na lúku. Rieku zahrýzajúcu sa do skaly si aspoň fotíme – na pamiatku, Hornád to však ešte nie je, len Veľká Biela voda, nevadí, aj tak je tu pekne. Vraciame sa.

Ešte krajšie a čosi príjemnejšie je v chate Rumanka. Teplá polievka padne po prechádzke vždy vhod (tá cesnačka je skvelá!), rovnako aj káva, na Birell som si zvykol (musel som), presne toto je ten správny spôsob, ako ukončiť túru, presne toto sú tie chvíle, keď sa minulé zážitky menia na trvalé spomienky, nálada je výborná, spomína sa, plánuje, príjemne oddychuje… ani sa nechce odísť.

Čaká nás však ešte presun autom. Cestou sa rozhliadame po snehom zasypanej krajine, sledujeme zabávajúce sa deti, tu ešte stále vedia, čo sú to sánky.

Na chate už rozvoniava guláš, obaja majstri kuchári by si zaslúžili Rád zlatej varešky. Ešte vždy sa nájde aj čosi do kalíška či pohára, je o čom hovoriť, nálada je výborná, zábava skvelá, zajtra nás čaká ďalšia pekná prechádzka. Len kdesi v podvedomí, v hĺbke kostí, kdesi v skrytom kúte mysle neodbytne hlodá červíček neistoty. Čo ak mala pravdu dievčina na Podlesku? Čo ak budú mať pravdu meteorológovia? Čo ak krajinu zajtra naozaj zasype sneh a zaveje víchor?

Ideme radšej spať. Ráno je predsa múdrejšie večera.

sobota 4.2.2023, Čingov – Prielom Hornádu – Kláštorská roklina – Kláštorisko – Čingov

Budím sa oddýchnutý a čerstvý (to som po včerajšom výlete nečakal), avšak zneistený. Ako sa prejavia včerajšie výstrahy, vystrčíme vôbec nos z chaty? Rýchle vybieham pred dvere, nič mimoriadne sa vonku však (našťastie) nedeje, snehu pripadlo iba trochu, len čo zarovnal stopy včerajšieho dňa, (zatiaľ skoro) vôbec nefúka. Takže ideme aj dnes!

Pre istotu však (som ako vždy príliš opatrný) rýchlo preparkujem auto na horné parkovisko, čo ak na tých včerajších plkoch bude niečo pravdy, čo ak nasneží, čo ak zajtra nevytiahnem? Zdržujem, ostatní ma už netrpezlivo čakajú, podupkávajú, nervózne prešľapujú… Hneď ako sa na zákrute objaví môj tieň vyrážajú. Idú naozaj rýchlo, sneh sa za nimi len tak víri, mám problém sa udržať v dohľade. Začiatok je ale pohoda, skoro po rovine, ani sa (zatiaľ) príliš nešmýka, mačky (myslím moje turistické, tie dospelé dnes ani neťahám na prechádzku) sú tu skôr na ozdobu.

Opäť kráčame zimnou rozprávkou, snehu odvčera ešte zamak pribudlo, je jemný, hebký, ľahučký (ako vánok, ako vôňa vareného vína). Les sa na chvíľku rozostupuje, vchádzame na čistinku, na druhej strane rieky (toto je už naozaj Hornád) sa dovysoka týči krásne bralo, aj si ho na pamiatku odfotím. Ja trubiroh vôbec nespoznávam Tomášovský výhľad… Dlho som tu (v Raji) nebol, v zime vlastne nikdy (to ma však vôbec neospravedlňuje).

Ale to už kráčame peknou širokou cestou vinúcou sa krajom rieky, strmé rozoklané skalné brehy padajú kamsi hlboko, vodná hladina sa takmer nebadane zrkadlí až kdesi dole, neposedné vlnky skôr tušíme ako vidíme, domýšľame si ich kučeravé hlávky, spenené čiapky čo pomaly vmŕzajú do brál, ozvenu ich rozhovorov, kdeže sú časy, keď sa o takomto čase dalo prejsť po zmrznutej hladine rieky ako po pevnom chodníku (spomínajú pamätníci)…

Prechádzame cez úzky most ponad Bielu Vodu, cesta sa mení na chodník, ten sa zužuje, čoraz tesnejšie a odvážnejšie sa tisne k strmému svahu, už čo nevidieť vstúpime do Prielomu Hornádu.

A je to tu! Železné stupačky prestávam počítať kdesi po prvej stovke (teda hneď na začiatku), počet mostov a lávok mi vyšumel z hlavy dávno pred návratom na chatu, oceľové reťaze a laná sa vinú po skale ako nekonečná Ariadnina niť, vytyčujú smer pochodu, zaisťujú bezpečnosť návštevníkov. A hlboko pod našimi nohami spieva Hornád, piata najdlhšia slovenská rieka, no dnes určite tá najkrajšia.

Prebiehame z ľavého brehu rieky na pravý a naopak, štveráme sa hore-dole po jej strmých svahoch, tisneme tesne ku kolmým stenám prielomu, obdivujeme jej zákruty, vyhĺbené jaskynky a vodné misy, krútňavy, víry, zákutia, ľadovú výzdobu skál. Všetko však len úchytkom, pomimo, za behu, ak by sme chceli spoznať každé krásne miesto, aspoň na krátky zlomok okamžiku sa zrakom dotknúť každej skrytej skulinky, bude nám tento deň prikrátky…

Treba sa dívať pod nohy, stačí chvíľka nepozornosti, len jeden lajdácky krok do prázdna, len jediný omyl a človek sa ako guľa rúti dole strmým svahom, letí zo skalnej steny, v lepšom prípade sa iba vykúpe v mrazivom toku rieky, v horšom však… radšej nemyslieť, rýchlo zaháňam hlúpe myšlienky, pevnejšie zvieram reťaz, hľadím tesne pred seba, prestávam sa kochať… Je lepšie sa na chvíľku zastaviť, spomaliť, v kľude nadýchnuť, rozhliadnuť. Vydýchať. Táto krajina si vyžaduje čas, naozaj sa niet kam náhliť (i tak ju za jediný výlet, či za celý ľudský život, nedokážeš celú obsiahnuť).

Pokojný tok striedajú dramatické zákruty, chodecký terén technické úseky. Inak je to ale absolútna pohoda, prílev adrenalínu je dnes prevážený pocitom absolútnej slobody a všadeprítomnej krásy. Chladivej, statickej, no žeravo živej. V tesnom mrazivom objatí mesiaca február získavajú tieto miesta ďalší rozmer. Cencúľom, tým ľadovým kvapľom zimy, ubieha čas veľmi rýchlo. Dnes ešte naberajú na sile, rastú, čo však prinesie zajtrajší deň? (neviem, to už budem na ceste domov, tam, kde sa mi o snehu a ľade už ani nedokáže snívať…)

Krátko si oddýchneme pod turistickým prístreškom pri Letanovskom mlyne, zahrejeme sa, posilníme. Hornád prekročíme po kamennom Kartuziánskom moste, ktorý tu stál dlhých päť storočí. Osudným sa mu stal október roku 1944, keď ho vyhodili do vzduchu nemecké jednotky. Ten dnešný je jeho presná replika z roku 1995.

Prechádzame chatovou osadou, ktorá však dnes tuho spí zahalená pod bielou duchnou. Spia chaty, spí bufet, bez známok života je chalupa, ktorá by mohla byť našim mlynom. Ten pôvodný však vyhorel už pred takmer sto rokmi, toto je len ďalšia replika dnešného výletu. Za potokom, či vlastne za Hornádom, pomaly namŕza vodopád, len pozvoľne sa mení na akýsi ľadopád, teraz samozrejme neloziteľný, Vlado dnes už len spomína, ako si tu minule zaliezol s Petrom Hámorom.

A opäť sa krútime popri Hornáde, mosty sa zmenili na reťazové lávky, hojdajú sa pod nohami, je to zábava. Stupačiek trochu ubudlo (o to viac sa štveráme po príkrych svahoch), krásy je všade naokolo rovnako (nestíham všetko sledovať, nedokážem všetko popísať), snehu tuším trochu pribudlo. Krásny úsek.

Ale to už stojíme za lanovou lávkou, v ústí Kláštorskej rokliny, čo chvíľa ňou začneme stúpať, aká bude? Čo nás čaká? Vraj uvidíme sedem vodopádov, mali by to byť Vodopád objaviteľov, Strakov, Dúhový, Kaskády Gustáva Nedobrého, Malý vodopád, Machový a Kartuziánsky vodopád. Ako to v nej bude vyzerať? (hoci som v minulosti prešiel všetky tiesňavy – vraj!, tu som prvýkrát…)

Trochu vody, plno snehu, ľadová výzdoba a mnoho rebríkov…

Nie takto to neodfláknem, takú peknú tiesňavu nemôžem vybaviť iba niekoľkými slovami. Ak chcete okúsiť Slovenský Raj a nemáte priveľa času, navštívte toto miesto, koncentrát krásy a podstaty pohoria. Slovenský Raj pre netrpezlivých.

Tu nie sú (našťastie) tie nechutné klzké vzdušné drevené mostíky, ale inak tu nájdeme naozaj všetko. Sústredené na nezvyčajne malom priestore, vtesnané medzi úzke steny kaňonu, škoda to len rýchlo prebehnúť, tu by sa dalo stráviť veľa dlhých desiatok minút, niekoľko hodín, nasávať krásu okolia, rozprávať sa s tiesňavou, stráviť aspoň kúsok života v Raji. My však (bohužiaľ) nemáme času nazvyš, čaká nás cesta späť, z výšky stien sa navyše začína pripomínať včerajšia predpoveď (či veštba?).

Silný závan vetra občas zasype dno rokliny snehovou spŕškou, studenou bielou hmlou,  tisne sa všade, za krk, do uší pod čiapkou, dnu rukávmi do bundy, do mysle – hádam nezačnú lietať aj konáre…

Našťastie sme čochvíľa hore, roklina sa rozostupuje, otvára sa široká biela pláň, fučí na nej riadne, do víchrice tomu však (chvalabohu) ešte čosi chýba. I tak sa ale kuklíme pod kapuce, ponáhľame sa ukryť do závetria múrov kláštora. Sme totiž na Kláštorisku.

Lapis Refugii – Skala útočiska. Vraj už v roku 1299 tu bol založený kláštor, miesto využili miestni obyvatelia, aby prečkali tatársky vpád, jeho osídlenie je však omnoho, omnoho staršie. Počasie nám berie chuť bližšie skúmať okolie, čiastočne rekonštruovanú podobu stredovekého kartuziánskeho kláštora (a opäť replika!), stačí nám, ak sa v závetrí trochu zohrejeme čajom či drobným kalíškom, posilníme pred ďalším pochodom. Nebude to asi med lízať.

Aj keď vietor nedosahuje predpovedané parametre, je to riadny fučiak, na voľnej pláni otravuje život, znepríjemňuje pohyb. Ďalší biely, biely deň, pocity polárnej expedície, takto začína boj o holý život… Ešte skôr ako to však stihne nastať, sa skrývame do ticha lesa. Vietor tíchne, svah však letí pod nohami do hĺbky doliny v neskutočnom sklone. Ak sa sem ešte niekedy vyberiem, pôjdem tadiaľ radšej hore. V snehu sa tu zostupovať ešte ako-tak dá, ako by to však vyzeralo bez opory snehu a mačiek? Ako vždy zaostávam.

Náhle sa nám však nad hlavami nečakane otvára nebo, všetko naokolo zalieva slnečný jas, z výšky sa na nás namiesto snehu sype takmer bezoblačná priezračná azúrová obloha. Toto divadlo trvá niekoľko nekonečných minút (a kúsok navyše).Zázrak, mágia okamžiku, nádhera. Niekto tam hore nás (asi) má naozaj rád.

Konečne sme dole, pri nástupe do rokliny Kysel, ferrata je však v zime uzavretá. Aj tak máme namierené opačným smerom. Pochod popri Bielej Vode by bol za normálnych okolností v podobných zimných podmienkach neskutočný zážitok, dnes je to však len povinná jazda. Znova som doslova presýtený krásou, prežraný zážitkami. A tak len okrajom oka sledujem malebné zákruty potoka, len naoko šibnem zrakom do skál, hľadám utajenú jaskyňu, len zaregistrujem odbočku na prielom Hornádu, ledva zdvihnem hlavu k Tomášovskému výhľadu… netrvá náhodou ten úsek na Čingov dlhšie ako ráno?

Konečne sme tam, ešte však nejdeme na chatu, najskôr si musím splniť odložené želanie (zo štvrtku), najskôr si doprajem kalíšok hriateho. A pridám aj polievku, kávu a pivo (dve), dnes nie som autom, dnes môžem.

Na chate už čakajú naši dvaja kuchári, chrumkavé jaterničky a posledné večerné posedenie. Všetko sa raz bohužiaľ končí, povinnosti už klopú na dvere, zajtra odchádzame.

nedeľa 5.2.2023, Čingov – Piešťany – (Trnava)

To čo nemáš ti chýba, keď sa to však objaví – prekáža. Ako veľmi už od prvých jesenných náznakov ochladenia túžime po vločkách snehu, po bielych Vianociach, hlbokých závejoch, výskaní detí spúšťajúcich sa dole svahom na sánkach, korčuľovaní na jazere… „Posratý sneh! Sku..vený mráz!“ Škriabem okno auta, zima mi zalieza pod nechty, štípe to, bolí to, omína, sneh sa víri, jemné vločky sa derú pod bundu – načo ho toľko nakydalo? Prečo je taká zima?

Autom nakoniec v pohode zídem na spodné parkovisko, naložíme batožinu, pôjdeme. Už predtým sme sa rozlúčili s Vladom a Romanom, zostávajú do pondelka, aj dnes sa ešte vybrali na túru. O chvíľu neskôr sa lúčime aj s Jankom, Petrom a Ctiborom, mieria na vlak do Spišskej Novej Vsi. Lúčime sa aj s Vojtom, majiteľom chaty, bolo nám u neho naozaj príjemne. Teraz je však rad už len na nás, sadáme do áut, odchádzame.

Stačí len pár stoviek metrov a sme v úplne inom svete. Takže včerajšie predpovede nakoniec neklamali (tie náznaky na Kláštorisku boli iba takým nesmelým škádlením). Cesty sú riadne zasypané, zafúkané, našťastie prejazdné. Nie tak diaľnica. Tá je po včerajšej veľkej reťazovej havárii stále neprejazdná, do Mengusoviec to musíme obchádzať po miestnych cestách, ručička na tachometri len málokedy olizne šesťdesiatku…

Na diaľnici je to o čosi lepšie, ešte lepšie, stále lepšie… v Ružomberku už takmer pohoda. Na chvíľku sa preto zastavujeme na salaši Krajinka.

S plným žalúdkom ubieha cesta pokojne, aj Strečno minieme bez zdržania, v Žiline sa na krátku chvíľu rozídeme, aby sme sa opäť stretli na konci Strážova, snehová pokrývka sa  postupne stenčuje, len na chvíľu, len na kávu a drobnú šmakocinku sa zastavíme v Zamarovciach, rozlúčime sa s trnavskou posádkou, snehu stále ubúda, v Piešťanoch už vôbec neexistuje, cestu za Trebaticami lemujú polámané stromy, riadne fučať muselo aj tu, ale inak je to úplne iný svet – fádny, hnedosivý, bez snehu…

Doma vybaľujem batožinu, tú preťažkú sviňu, skoro polovicu vecí som nakoniec (samozrejme) ťahal zbytočne…

Je príjemné zúčastniť sa na výlete, kde sa nemusíš o nič starať, kde všetko zariadia iní (vďaka Vlado), varia (ďakujeme Edo a Vlado), vymyslia program (ešte raz Vlado). Ti len prídeš, odšliapeš si svoje a snažíš sa nezavadzať, nerobiť problémy. Hoci má akcia dlhoročnú tradíciu, nebyť Eda, asi by sme ju vynechali aj tento rok. Bola by to však nenapraviteľná chyba, nemohli by sme stráviť niekoľko krásnych dní v Raji.

Na akcii sa zúčastnili: hlavný organizátor Vlado Chrapčiak, tylové zabezpečenie Edo Zolvik a Vlado Naď (hoci zranení, ale išli s partiou), turistická skupina Božka Ilavská, Božka Golierová, Paľo Rapant, Maroš Modrovský, Roman Pirháč, Ľudo Šoltés, Janko Staňo, Peter Valach, Ctibor Páchnik a

Juro Golier

Akcia Klenová

28.1.2023

Akcie sa zúčastnili: I. Naništa, S. a L. Macejkoví, J. a A. Dzurenkoví, V. Naď, V. Galbavý, J. Vrábel, M. a V. Miklošovičoví, J. Budoš, M. Naništa, A. Binková, J. Chudý, J. a B. Golieroví, M. Modrovský, D. Fáziková, M. Líška, Z. Šmachová, D. Soubustová, Ľ. a E. Kraicoví, I. Buc, J. Poláček, A. Kučerová, P. Rapant, B. Polocík a pri Výtoku sa pridal J. Polakovič s manželkou.

V poslednú januárovú sobotu sme sa vybrali podporiť akciu Dolno-Lopašovských turistov – Zimný výstup  na Klenovú. Tentoraz sme ako miesto nášho štartu zvolili dedinu Dobrá Voda. Nech je trochu zmena.

Krátko pred ôsmou hodinou sa nás na parkovisku pre miestnym kostolom stretáva opäť pekná kôpka (28) turistických pútnikov. Opäť sme radi, že sme sa stretli a že zase sa budeme potulovať po našej malokarpatskej prírode. Veď sa nám už za ňou zase cnelo. Je vcelku pekný zasnežený deň, ani vietor veľmi nefúka. I keď drobno poletuje sneh, pochvaľujeme si.

Príliš neotáľame a po zabehnutých úkonoch (zvítanie, koštovanie domácich prebytkov v rôznych skupenstvách a fotenie) vyrážame na trasu. Za dedinou na Záhumenických lúkach sa napájame na zelenú značku – na Chodník Jána Hollého – a smerujeme na Výtok. Všetko je biele, zasnežené, takže máme od blata pokoj. Hoci drobno poletuje sneh, nálada je výborná. Rozhovory o všeličom sú v plnom prúde.

Ani sa nenazdáme a čoskoro sme na Výtoku, pri chate Dolina. Tu sa k nám pridáva Jozef Polakovič s manželkou. Od Chtelnice vidíme prichádzať skupinky turistov. No, dnes bude na Klenovej (teda vlastne na lúke pod Klenovou) na mieste stretu, opäť „hlava na hlave“. No, čo sa čudujeme, veď tak to býva každý rok. Má to skrátka tradíciu.

Keďže sa chceme vyhnúť hlavnému prúdu turistov smerujúceho od Malej Klenovej, v Trianovej doline schádzame zo zelenej značky a po starej zvážnici sa dostávame na červenú značku už len kúsok od stretávkovej lúky. Už to počujeme, už to o chvíľu vidíme, už tam onedlho prichádzame. Pripájame sa pozvoľne k davu turistov, ktorí tu už opekajú, bufetujú a klábosia o všeličom. Nájdeme si svoje miestečko a snažíme sa zapadnúť medzi ostatných – čiže ideme si opekať, niečo si dáme pod zub, prehodíme pár viet s našimi známymi, pofotíme sa…

No, všetko má svoj čas, treba sa pobrať ďalej, čiže naspäť ku autám. Tu sa od nás odpája Zuzka, ide smerom na Pustú Ves s inou partiou. My sa teraz ale poberieme naspäť trochu po inej trase. No a  keďže sa vieme niekedy aj riadne potúlať, tak to bude ešte zaujímavé.

Asi po pol kilometri prichádzame na malú lúku. Tu schádzame z našej červenej značky a odbočujeme doprava – na Komárovú. Asi po kilometri prichádzame ku žltej značke, odbočujeme, teraz doľava, smer Kamenný vrch. Ten obídeme a schádzame dolu do Kamennej doliny.

Stratenú výšku opäť rýchlo nadobudneme naspäť „výživným“ stúpaním na sedlo pod kopcom Vrátno. Zvážnicou za jemného klesania prichádzame na malú lúku pod Včelími skalkami – kúsok od Občasnej vyvieračky pod Bacharkou. Je tu aj malé táborisko, miesto pre nás ako stvorené. Veď je už pokročilý čas na kávu. Vlado neotáľa a o chvíľu už voda v jeho variči vrie a hrnčeky lačných kávičkárov sú už pripravené na stole. Braňo má dnes aj mlieko Maresi. Nejaké sladkosti ešte zostali, dalo by sa povedať – opäť luxus – aspoň pre nás fajnšmekrov.

Káva dopitá, všetko zbalené, môžeme pokračovať. Vychádzame na malú lúčku. Hore nad nami vidíme skaly (Milkine veže, Hodinková veža…). Bolo by to krásne byť hore nad nimi. Rozmýšľame! Ale čo. Čert ich ber. Snáď inokedy. Poďme my pekne už domov.

Po všelijakých vývrtkách: Za Beňovou nivou, okolo Hlbokého dolu – prichádzame na Hoštácku hôrku. Toto krásne vyhliadkové miesto je dnes nepekne poznačené veľkým výrubom kríkov a stromov. Dúfam, že na to mali miestni vážny dôvod. Snáď vedia, čo robia.

My sa teraz musíme všelijako preštrikovať medzi tú haluzovinu po iných cestách, ale o chvíľu sme už dolu v dedine. Niektorí si ešte nedajú povedať a musia si snáď už po desiaty raz pozrieť skalný priesek starej železnice. Stále ich to baví.

Ale to je už záver cesty. Všetci sme už pri našich autách. Niektorí idú ešte „nachvíľu“ do krčmy, niektorí už nasadajú do svojich áut. Všetci ale sme spokojní.

Príjemne unavení po okúpaní budeme večer premýšľať: kamže to pôjdeme nabudúce?

Ľuboš Kraic

Akcia Ondrova túra

sobotu 21.1.2023 okolo 8:00 h sa stretáme na tradičnej spomienkovej túre. Zraz je na platenom parkovisku pri Furmanskej krčme na Zochovej Chate. Je skoro ráno, tak máme dostatok voľných miest na parkovanie. Postupne sa objavujú prví turisti.

Aj fešná slečna v ľahkej bielej blúzke prichádza od 4 **** hotela na Zochovej chate otvoriť prevádzku krčmy. Jej služby (rozumej stravovacie) budeme môcť využiť až po skončení turistiky. Teplá polievka (aj teplé ľudské slovo) vedia urobiť z obyčajnej soboty celkom pekný deň. Teplota vzduchu je mierne nad 0 st. C, obloha zamračená a po rannom snežení je cca 17 cm vrstva sypkého snehu. Pani zima sa rozhodla, že nám ukáže ako vyzerá sneh.

Po zvítaní a tradičnej štartovej fotografie sa spočítame. Dnes sa nás zišlo 25 „tulákov –čiek“ prírodou. Pri listovaní v archíve akcie zisťujem, že t.r. ideme už 9.ročník Ondrovej túry. Jej prvý ročník sme išli 24.1.2015 z Dobrej Vody cez Planinku do Dechtíc. Ostatné ročníky 2 až 7 sme štartovali zo Zochovej chaty. V roku 2021 sa 8.ročník z dôvodu Covid opatrení oficiálne nekonal. Uskutočnili sme len miestne túry v „rámci okresu“.

Po tradičných rituáloch (zvítanie, prezúvanie, koštovanie, fotenie) sa turistický had pomaly vnára do lesa. Čaká nás deň nových zážitkov, rozhovorov, výhľadov do krajiny, spomienok na kamarátov Ondreja, Jozefa, … ktorí už brázdia lesy nebeské.

Prvá občerstvovačka je na Čermákovej lúke pod prístreškom. Okrem iného je to aj jeden z kontrolných bodov na trase Trnavskej stovky, ktorej 50. ročník sa uskutoční t.r. začiatkom júna.

Ďalej pokračujeme smerom na Hubálovú. Po občerstvení a varení kávy u Vlada sa pokračuje cez Panské Uhliská (600 m. n. .m.) – smerom na Vysokú (754,3 m. n. m.) –  je to druhý najvyšší vrch v pohorí Malé Karpaty. Sypký sneh a strmšie stúpanie nás nútia vybrať „mačky“ (stúpacie železá).

Po zdolaní nástrah zimného terénu sme čoskoro na hrebeni Vysokej. Tu sa krátko zastavíme pod skalou na symbolickom cintoríne pri tabuľke Ondra Stríža (1953-2014). Symbolicky zapálime kahanček a pripijeme si glgom plechovkového piva. Vo chvíli ticha vzdáme hold pamiatke nášho turistického kamaráta. Pripomenieme si aj jeho pamätné vety ktoré zostali v spomienkach …Paľa, Vlada, a i.

Zvyšok vrcholového družstva nás čaká pri kríži na spoločné fotografovanie. Výhľady dnes zastierajú nízko položené husté oblaky…na zajtra hlási HMÚ opäť sneženie. Pri zostupe opäť oceníme, že sme brali zo sebou aj „mačky“. Výrazne zjednodušujú pohyb v exponovanom teréne. Stretáme aj mladých turistov oproti, ktorí lezú na vrchol Vysokej od Záhoria. Dnes je tu také malé „korzo“. Adrenalínový zostup sa však čoskoro končí a čaká nás pokojná „šľapačka“ v sypkom snehu nad členky.

Mačky postupne zhadzujeme dole a končia na dne batohov. Pociťujem stále bolesť v pravom lýtku ktorá mi bráni v rýchlejšom brodení sa v snehu…Ako sa hovorí „športom k trvalej invalidite“ pripomínam si tieto stále platné SLOVÁ. Sval som si natiahol („presilil“) pravdepodobne už pri pondelkovom tréningu nohejbalu a do soboty nestihol ešte zregenerovať…?! No čo už, nejako sa „doplazím“ do cieľa pochodu so zaťatými zubami.

Po krátkej zastávke na Huncokárskom cintoríne a zapálení zvyšných kahancov ukončíme túru v penzióne HUNCOKÁR Žltý dom. Zimné huncokárske hody, či slávnosti sa tradične konajú na sv. Vincenta. Organizuje ich Penzión Huncokár v Modre – Piesku („Zochova chata“). Majú plno, ale ešte nájdeme 1 voľný stôl. Príjemná obsluha rýchlo uspokojí náš smäd. Čapované pivko, teplý čaj poteší…v každom ročnom období. V ponuke sú aj tradičné zabíjačkové taniere, tlačenka, ak by bol aj čas do neskorého večera aj dobrá zábava s muzikou.

Čo už. Dopijeme, zaplatíme, dorozprávame zážitky z dnešnej túry a „doplazíme“ sa na parkovisko, kde sme ráno začínali.

Akcie sa zúčastnili: J.Budoš, Š.Krištof, P.Herceg, V.Naď, Ľ.Kraic, J.Poláček, J. a E. Antaloví, M.Modrovský, I. a M. Naništoví, J. a A. Dzurekoví, S. a L. Macejkoví, M.Babišík, L.Rosa, J. a B. Golieroví, P. Rapant, B.Polocik, D.Soubustová, známi S.Macejku a K. Roháčková.

Pekný, jedinečný, neopakovateľný, turistický deň sa blíži ku koncu. Opäť sme v Trnave. Ešte sa „rozvezieme“ domov. Kto nebol na Ondrovej túre tohto roku, nevadí, môže TO skúsiť znova o rok…:) Motto: Každý deň je jedinečný… preto J ho užívaj tak ako by bol ten posledný…:)

Igor Naništa

Akcia Lančár

Z Lančára do Chtelnice

sobota 14.1.2023

Dážď, tma a hmla, ako neznášam (sediac za volantom) túto kombináciu, viac než zrakom sa musím riadiť sluchom, len udržať smer, len nikoho (a nič) nezraziť. Planúce oči podivných plechových oblúd sa v pravidelných intervaloch vynárajú z temného prítmia husto tkanej bielej opony, sťa zrkadlo vyleštená čerň asfaltu znásobuje ich žeravý svit, nepreniknuteľné mikročastice náhle zhmotnenej vzdušnej vlhkosti boľavo vracajú späť do mozgu žiaru vlastných svetiel. Tortúra, moderná náhrada stredovekej mučiarne, vari to utrpenie nikdy neskončí? Hoci to mám domov len kúsok, prichádzam vyčerpaný viac než po celodennej túre…  

Divné dní prinášajú divné sny. Ležím v posteli, nútim sa k akcii, čas sa zhmotnil, vizualizoval, ako kvapky minulého dažďa steká po oknách izby, dnes by vraj malo byť pekne. Vstávam. „…na cestách trnavského kraja sa môže zrána tvoriť hmla s dohľadnosťou do 100 metrov…“. Dvíham roletu, nedovidím na druhý koniec záhrady. Už viem, že to bude dobré.

Tentokrát nechávam auto doma, využívam ponuku, dnes bude zo mňa len spolucestujúci, ja i spolu-spolucestujúca sa preto svižne zvŕtame okolo ranného stola, to tango má spád, nepatrí sa predsa aby sme zdržiavali… našťastie to stíhame (aj s malou rezervou).

Zo sedadla spolujazdca vyzerá cesta podhorím úplne inak, mám čas sa porozhliadnuť, mám čas potešiť sa okolím – keby však nebola taká hmla. Nie je nepreniknuteľná, ani priveľmi hustá, ale i tak spoľahlivo skrýva všetko navôkol. Stratil sa Kamenec, nevidno veže elektrárne, zmizli aj Orlie skaly, po zemi sa prevaľujú (rednúce) chuchvalce oparu, závojom zahalili krajinu prebúdzajúcu sa do nového dňa, postupne sadajú čoraz nižšie, vsakujú do zeme… to zas bude blata! No na vrchole hupáčika nad Kočínom i na tom za Lopašovom sa otvárajú prvé výhľady, pomaly blednúca chobotnica sa plazí už len pri päte vŕškov, jej chápadlá sú čoraz tenšie… predsa len nás čaká nádherný deň!

Ale tu je áut, takmer nemáme kde zaparkovať! – a stále prichádzajú ďalšie… ľudí (radšej) ani nerátam. Len sa zvítame, dúfam, že na nikoho nakoniec v zápise nezabudnem. Úplne plníme autobus do Lančára, pán šofér vydáva lístky ako automat, už by najradšej zavrel dvere, zaradil rýchlosť, sťažka sa pohol (s toľkým nákladom) hore kopcom… Na sedadlách to zatiaľ šumí ako v úli, dobrá nálada a netrpezlivosť účastníkov kypia do priestoru ako bublinky šampanského z práve odzátkovanej fľaše, nech sme už na mieste, nech začneme šliapať…

Ešte však treba zdokumentovať štart – Paľo musí riadne odstúpiť do cesty, aby sa skupina zmestila do objektívu, aby nikto nechýbal – veď píš potom zápis! (Na pamäť sa už dávno nespolieham).

Ulica hore neveľkou dedinkou na úbočí Malých Karpát je tichá, prázdna, sledujú nás len nezúčastnené pohľady brán a stĺpov plotov (oči dobre ukryté za zrkadlom okien), aj strážcovia dvorov sú dnes akísi nemí (otázniky v očiach, zvedavosť v mysli), skupina sa posúva mimo zorný uhol obce, šum tíchne, hladina sa zatvára, Lančár sa vracia k bežnému, pomaly plynúcemu sobotnému dňu, chodník začína prudko stúpať hore svahom.

Kým na úbočiach hôr sa ešte lenivo prevaľujú posledné chumáčiky oparu, vzdialenejšie okraje priľahlej roviny už začínajú presvitať spod jemného závoja rannej hmly. Nad hlavami nám medzitým nečakane rozkvitá sýty nevädzovomodrý kvet skorého januárového predpoludnia. Lúče slnka nečujne preludujú na orosených vláknach pavučín, v poslednej kvapke dažďa zabudnutej na samom okraji vetvičky sa dúhovo zrkadlí celá sviežosť práve prebudeného dňa.

Stojíme pred bránou v opevnení, dych sa postupne upokojuje (bolo to krátke, avšak výdatné stúpanie), prekvapení sa vítame s Romanom, ktorý sem vyteperil aj svoj bicykel. Prichádza pán farár, zdravíme sa, o chvíľku už vstupujeme do kostola sv. Michala, pán farár nás víta, začína rozprávať, tok času mení svoj smer, priestor okolo sa premieňa…

Nevedno kedy a nevedno ani kto sa prvý usadil na tomto navonok nenápadnom pretiahnutom výbežku Malých Karpát, na Chríbe, neveľkom pahorku (v trnavskom nárečí aj s krížom), ktorý už oddávna zdobí (a chráni) sakrálny objekt (prvýkrát sa spomína začiatkom 14. stor., no jeho história je pravdepodobne omnoho staršia). Životodarná rieka postupne vymodelovala široké údolie, zabezpečuje obživu, neveľké pahorky poskytujú úkryt. Spod zeme rastú násypy, drevené opevnenie sa mení na kamenné, posilňuje obranu drobnej stavby. Z rotundy vzniká kostol, ďalšou prestavbou nadobúda tvar kríža. Udalosti letia oceánom bytia ako mračná hnané búrkovým vetrom, hlad, mor, biedu a vojny striedajú krátke obdobia pokoja a prosperity. No človek, to bezmocné nahé stvorenie sa však len tak nevzdáva, oporu v žití mu poskytuje i pahorok s krížom, miesto viery a nádeje.

Je ťažké, ba nemožné zobraziť v pár vetách rast múrov, ako však popísať v niekoľkých obrazoch sviežosť malieb, živú prítomnosť plastík? Nedokážem maľovať slovami, neviem rozprávať obrazmi a tak sa len dívam. Zrakom sa dotýkam oblých kriviek sôch, ponáram sa do farebných hlbín malieb, nemo stojím a počúvam tok rozprávania. Nechávam sa unášať príbehmi, dovoľujem mysli voľne plávať po vlnách predstáv. Som tu a pritom ďaleko, teraz a súčasne v inej chvíli. Čas stratil merateľný rozmer, brána sa otvára. Okamžik, v ktorom dotyk krásy mení vnímanie skutočnosti. Zážitok sa premieňa na pocit, drobný púčik, z ktorého sa časom rozvinie kvet spomienok.

Von sa trúsime po jednom, viacerým z nás sa nechce opustiť tento priestor, ktorý sa dokáže prihovoriť každému – bez ohľadu na vierovyznanie, bez ohľadu na vieru, miesto, ktoré umožňuje všetkým, aby si odniesli svoje vlastné zážitky, vnútorné posolstvo.

Ešte nás čaká prehliadka zvonice, ktorá sa nachádza hneď vedľa vstupnej brány (je súčasťou opevnenia) a malej kaplnky v jej prízemí. Pekné a zaujímavé miesta, do ktorých vstupujeme v malých skupinkách (viac sa nás tam ani nezmestí). Hlavne kaplnka so zvyškami (či skôr len náznakmi) nástenných malieb umožňuje predstavám naplno sa rozbehnúť po rozľahlých lúčinách ríše fantázie. Čas však nezastavíš…

Lúčime sa s Romanom, jeho kolesá si budú hľadať po Karpatoch vlastné cestičky, lúčime sa s Jozefom a Marikou, na priehradu nad Chtelnicou sa vyberú po vlastnom chodníčku. Lúčime sa a ďakujeme pánovi farárovi za nevšednú príležitosť, ktorú nám poskytol, za možnosť opäť navštíviť toto zaujímavé miesto.

Hýbeme sa ale len pomaly, nechce sa nám opustiť Chríb, výnimočné zákutie našich Hôr, ťažko sa nám (po dlhšom postávaní) rozbieha. Nie tak Marošovi, ten letí ako šíp vypustený z tetivy, ako slovo, čo predbieha myšlienku. Ale cesta, ktorá nám beží pod nohami je krásna, počasie, ktoré sa na nás sype z oblohy je skvostné, bohužiaľ však nie zimné…

Chodník sa vinie hlbšie do vnútra Brezovských Karpát, to nie je chodník, to je krásna široká pevná cesta, lesná autostráda prizdobená hebkým ihličím, radosť po nej kráčať, radosť po nej ísť, duša cyklistu začína ihneď spriadať plány. Dnes nás je však riadna guča, i keď po rôzne rozťahaná, ale mnohopočetná, les šumí rozhovormi a preteká dobrou náladou, no tajomní, neviditeľní obyvatelia jeho húštin sa kamsi skryli. Dnes akosi nie je ten správny čas na rozhovor s bielym jeleňom či zlatým jednorožcom, dnes asi ťažko uvidím medzi stromami miznúci chrbát lesného muža, aj elfovia, ochrancovia pralesa, dnes radšej splynuli s azúrovým jasom oblohy… A tak si len plnými dúškami užívam slobodu, pokoj, voľnosť a veselú spoločnosť kamarátov, teším sa z krásneho dňa. Kto by to bol povedal včera (kto by to povedal zajtra…).

Tále, pekný zalesnený hrebienok, svah naľavo spadá kdesi do Lančárskej doliny, napravo láka vybehnúť zopár metrov vyššie, rozhliadnuť sa až kamsi k Orlím skalám, vzlietnuť, vzniesť sa do výšav spolu s vládcami oblohy… ja som však len pešiak, drobná myška, koliesko v stroji, nebudem predsa brzdiť jeho hladký chod…

Niekoľko výstrelov a potom ticho. Tri srnky v lesnej škôlke sa idú zblázniť od strachu, skáču proti plotu (len aby si neublížili!), hľadajú dieru, ktorou sa dostali dnu, hľadajú dieru, ktorou by unikli von. Ešte skôr, ako im stihneme pomôcť utekajú. My sa rozkladáme v priľahlom prístrešku, je čas na oddych, na posilnenie, na návštevu Kaviarne u Vlada. Maroš a tí, čo podľahli jeho tempu, zatiaľ čakajú obďaleč v lese.

Zvoní mi telefón, tak Ľuboš s Milkou nakoniec nevynechajú tento výlet, len kvôli povinnostiam meškali, vyrazili neskôr. Sú vraj kdesi povyše, kým si ale stihneme upresniť polohu vypadáva signál. Hádam sa stretneme. Podarilo sa, prítomnosť našej skupiny je v lese neprepočuteľná, bzučíme ako roj včiel (či skôr ako mračno ovadov), čakajú na tom správnom mieste. Zas ja nás o čosi viac, zas bude o kúsok veselšie…

Hlavne keď odbočíme z pekných lesných zvážnic na miestne skratky – okamžite sme po členky v blate. Nechcelo sa mi drať podrážky na asfaltke z Víteku, chcel som spoznať nové miesta, toto je odmena. Hádam ma za to ostatní nevyváľajú niekde v bahne. Nevyváľali. Podaktorí sa síce spočiatku snažili ten magľajz nejako obísť, chvíľu sa im to aj ako-tak darilo, nakoniec sme však všetci zablatení až za ušami. Najhorší je vždy len prvý krok, pri ďalších už na tom nezáleží…

Bukovina, Pavlíková, Raková – okrajom rúbanísk (s aspoň náznakmi pohľadov do okolia) sa posúvame stále nižšie, posed, krmelec, strelnica, ešte jedna zákruta a sme pri priehrade, do Chtelnice to už máme len kúsok. Aspoň chvíľku sa pristavíme na kraji hrádze, je to fotogenické miesto, vhodné na krátke pomaškrtenie (už ťažilo v batohu), počkanie na (nás) oneskorencov, dnes sa náš had riadne naťahuje, takú bandu ukočíruješ len veľmi ťažko.

Aj teraz – ešte si len pomyslíš, že by bolo načase sa pohnúť a čelo skupiny je hneď o sto metrov ďalej, už sa stáča z asfaltky späť do lesa. Opäť miesime blato, stúpame vyššie. Pomedzi stromami kúsok povedľa nás medzitým ticho schádza dole svahom skupinka maskovaných bojovníkov, na prsiach zbrane, na hlave prilby, uff!, hádam sú to len paintballisti…

Zmizli ako duch, hryzavý pocit sa rýchlo vyparil, mi čoskoro prichádzame k prameňu, Rochovej kaplnke, súsošiu a náhrobnému kameňu pustovníka. Dôvod na krátke zastavenie, zamyslenie, uvedomenie si toku času, vychutnanie atmosféry nevšedného miesta. Nie pre všetkých… farebné škvrny búnd sa už mihajú na ceste hore svahom, stúpajú na lúku, odtiaľ to už bude jazda dole kopcom…

Deň sa chýli k podvečeru, trasa k záveru, čas sa zrýchľuje, naše tempo narastá. Nestihneme sa pristaviť pri kameňolome na Veľkej Čížovej, ktorý vraj pohltil stopy po prastarom hradisku, len úchytkom (aspoň niektorí) krátko postojíme pri „hornom“ kostole sv. Jána Krstiteľa, mieste, pod ktorým sa rozkladala Vitencia, najstarší predchodca dnešnej obce Chtelnica. Škoda, pár minút k dobru ešte máme, mohli by sme v pokoji postáť pri novej krížovej ceste, dotknúť sa hladkých kameňov pôvodného kostola, vypočuť si zaujímavé rozprávanie Anky, miestnej rodáčky, prejsť sa po bočných uličkách obce. Veľkú skupinu však neuriadiš, nech si trasu naplánuješ ako chceš, smer jej pochodu nakoniec aj tak určuje (takmer) vždy Maroš😊…

Bol to naozaj pekný výlet, krásny deň, okno v počasí sme trafili dokonale. Ak ste v túto sobotu uprostred januára prechádzali po cestách a blatistých chodníkoch Brezovských Karpát mohli ste stretnúť mnohopočetnú skupinu turistov, ktorú tvorili: Marianna Farkašovská, Danka Fáziková, Janka Nagyová, Katka Roháčková, Zuzka Šmachová, Daša Soubustová, Iveta Zálešáková, Božka Golierová, Alica Binková, Lydka a Stano Macejkoví, Anka a Jozef Dzurenkoví, Jozef Polakovič s manželkou Milkou, Rasťo Mocko s dcérou Evou, Juro Poláček, Vlado Trajlínek, Milan Babišík, Paľo Herceg, Jozef Nádaský, Vojto Galbavý, Feri Martinus, Lojzko Holý, Paľo Rapant, Maroš Modrovský, Vlado Naď, Braňo Polocík, 3 kamaráti a 1 kamarátka zo Šípkového, Jozef Baránek s Marikou si našli do Chtelnice vlastnú cestu, Roman Miklošík sa previezol po okolí na bicykli, na Malej Klenovej sa k nám pridali Milka a Ľuboš Kraicoví a

Juro Golier

Hmla, tma a dážď, ako milujem (ležiac v posteli) túto konšteláciu, namiesto zrakom sa dívam do okolia sluchom. Kvapky dažďa neprestajne vyťukávajú na hladine kaluží svoju tichú etudu, bubnujú divé rytmy na oknách, strechách a plechu odkvapov. Večerný vietor bezcieľne blúdi po vyľudnených uliciach, z obnažených pahýľov stromov a rozptýleného svetla pouličných lámp oživuje podivuhodné mátohy, škárami v okeniciach lezú dnu, plazia sa po parketách a stenách izby, plíživo a nenápadne prenikajú do snov. Už neležím na chrbte, skrúcam sa, zaujímam embryonálnu polohu, kuklím sa pod dekou, som imágo i larva v jednom tele, som…  táto zima je naozaj akási divná… (no i tak zaujímavá).

Akcia Trojkráľová turistika

6.1.2023

Akcie sa zúčastnili: J. a B. Golieroví, M. Farkašovská, V. Oravec, M. Modrovský, J. a A. Dzurenkoví, J. Poláček, Ľ. a H. Rosoví, Ľ. a E. Kraicoví, M. a V. Miklošovičoví, V. Trajlínek, D. Soubustová, J. a I. Saloví, A. Cibulková, Z. Šmachová, A. Mikulová, B. Ilavská, R. Miklošík, j. Baránek. J. Nagyová, J. a E. Antaloví, D. Fáziková, M. Babišík, I. Naništa, V. Naď a P. Rapant. Pri Grnici sa k nám pridali R. Mocko s dcérou Evou a s kolegom. A pri Gonových lazoch cyklista D. Surovčík.

Tradíciu našich zimných turistík doplnila v posledných rokoch aj tzv. Trojkráľová turistika. No, čo sa teda týka tej zimy, tak táto posledná pripomína skôr jar. A nebolo tomu inak ani v piatok 6.1.2023. Ale čo: zima-nezima, hlavná vec, že sme v prírode, aj keď trochu blatovej. Naše gastronomické svedomie ešte nie je celkom vyčistené, trochu únavy určite nezaškodí.

Len či sa zase neprejeme?! Veď  gazdinky z vianočného pečiva ešte všetko neminuli. Ale, stačí, keď sa budeme „liečiť“ len pozvoľna: „Veď neni všem dnům konec“.

Na parkovisku pri vodnej nádrži Striebornica sa nás krátko pred ôsmou hodinou stretáva opäť  poriadna skupina – 30 turistov a jeden cyklista (Roman). Ten si pôjde časť trasy „po svojich“ – stretneme sa s ním ešte hore  na Kostolci. Potom sa uvidí.

Po štartovnom fote sa vydávame na trasu. Prechádzame popri vypustenej vodnej nádrži. Pri pohľade na to blato na dne mám tušenie, že dnes si toho marasu užijeme aj my. Okolie priehrady  je okupované chatármi, ktorí si tu užívajú svoj pokoj. Dnes budú mať aj dobré počasie. Slniečko pekne svieti.

Nás krátke stúpanie privádza hore na lúku na poľnú cestu.  Zatiaľ by to s tým blatom nebolo až také zlé. Onedlho však opäť strácame výšku. Schádzame dolu do Hubiny. Dedina je ešte ospalá. Spoločnosť nám robia len štvornohí strážcovia predzáhradiek.

Na konci dediny začína prvé väčšie stúpanie. Nie však moc dlhé. Na jeho konci vstupujeme cez hlavnú bránu na veľkomoravské hradisko Kostolec. Tu nás čaká 32. člen našej skupiny – Jožko Baránek.

Na chvíľu sa zastavujeme, veď výhľady, ktoré nám ponúka toto miesto, si treba poriadne užiť. Počasie máme k tomu ukážkové. Trnavská rovina ako na dlani s Malými a Bielymi Karpatmi v pozadí. Nasávame energiu plnými dúškami. Ale táto energia je úplne iná, ako tá, čo sa vyrába v neďalekej Atómke. Táto sa nám teraz javí, akoby na dohodenie kameňom.

Za Kostolcom prechádzame ponad kameňolom. Ideme krajom poľa. A už to začína. Pekné mazľavé blatko lepiace sa na naše vibramy nám začína znepríjemňovať našu dnešnú pohodu. Sme radi, keď za Šimlovským vstupujeme do lesa, kde je to, čo sa týka toho blata, predsa len o niečo lepšie.

Schádzame dolu do Hubinskej doliny. Tu sa snažíme trochu očistiť si naše topánky – aspoň nahrubo. Cítime, že to určite ešte nie je dnešné posledné blato. Cesta dolinou je však už blatovo schodnejšia, tak stúpanie na vrchol Skalky prebieha vcelku v turistickej pohode.

Hore na vrchole za pomerne ešte dobrých výhľadov (mrakov už začína pribúdať) otvárame naše batohy a dopĺňame stratené kalórie. No  a samozrejme neodmysliteľný dezert nesmel chýbať. Nálada je opäť výborná, strieľa ešte posledné, oneskorené šampanské. Dokonca aj výbor klubu je dnes uznášaniaschopný a môže zasadať.

Dolu z kopca na sedlo schádzame dvomi smermi. Každý sa snaží nájsť tú menej blatovú cestu. Ďalej putujeme po modrej značke, po tzv. Chodníku sv. Cyrila a Metoda. Táto zvážnica nás cca po dvoch kilometroch privádza na vyhliadku pod Grnicou. Tu sa k nám pridávajú Rasťo Mocko s dcérou Evou a s kolegom. Prišli od Hubiny.

Po krátkom občerstvení pokračujeme opäť po modrej. O chvíľu sa zastavujeme pri neveľkej diere. Je len poskromne zaistená. Zhora je dovidieť asi len 5 metrov, ale dozvedáme sa, že jej hĺbka presahuje až 80 metrov a výzdoba vnútorných priestorov tiež nie je na zahodenie. Chýbajú len financie pre jej lepšie zviditeľnenie pre verejnosť. No, budúcnosť ukáže.

Pokračujeme opäť po modrej. S blatom je to také striedavé. Už sme si zvykli. Čistí dnes domov určite neprídeme. Asi po kilometri prichádzame na Gonove lazy. Na tomto rázcestníku je aj malý pomníček venovaný pamiatke zosnulým trampom z neďalekých trampských osád. Je tu aj miesto na posedenie. Je to tu ako stvorené pre Vladov kávovar. A ten sa hneď dáva do práce. Dojedajú sa posledné zásoby z našich batohov a zapíjame to dobrou kávičkou.

Tuhľa sa zjavuje aj posledný člen našej výpravy – cyklista Dušan. Bicykel má tiež riadne zablatený. Tak sme konečne kompletní.  Dlho sme sa nevideli. Máme si čo povedať.

Pomaly balíme a poberáme sa na posledný úsek našej trasy. Postupujeme po zelenom „céčku“. Tu „schytáme“ ešte posledné blato. Za Kozími chrbtami sa napojíme na cyklocestu od Výtokov. Tá je už asfaltová. V pohode nás privádza do cieľa, na parkovisko pri Striebornici.

Ono sa to javí ako vcelku všedný deň, ale pre nás to bol opäť pekný zážitok prežitý v horách s dobrou partiou.

Ľuboš Kraic

Akcia Novoročný vyprošťovák

Dobrá Voda, 1.1.2023

Posledná svetlica dohasla vedľa zablateného chodníka, nedopité bublinky na okraji čaše sa premenili na ťažké sny, vyšmatlané papuče šuchocú po vŕzgajúcej podlahe, štvornohý miláčik sa nervózne stŕha pri každom šťuknutí vypínača, svitá. Nesmelo, ospalo, postupne… Len pred niekoľkými hodinami sme (ako vždy) nedočkavo odpočítavali sekundy, očakávali, že mihnutím čarovného prútika sa svet naokolo zmení. Nič také sa však nestalo… Všetko okolo nás je popretkávané symbolmi. Čo tak pridať jeden ďalší?

Tak a sme zas o rok starší… Hlava si to síce príliš nepripúšťa, telo sa však pripomína. Kedysi som bez problémov preflámoval celú noc, dnes sa o polnoci so zamrmlaním prevalím na druhý bok, ohňostroj – neohňostroj, aj to šampanské si odložím na druhý deň. Veď je to v podstate iba symbol…

Piešťany skoré ráno prvého dňa roku. Cesta bez áut i takmer ľudoprázdna ulica sú ako vystrihnuté z apokalyptického veľkofilmu (kto by sa aj motal vonku v taký deň, v túto hodinu). Je to výsledok útoku mimozemšťanov či neznámeho mikroorganizmu alebo len následky dlhej a ťažkej noci? Osamelý chodec sa obtiera o múry domov, kráča neisto, vrávoravo, krvou podliate oči sa dívajú priamo do svetiel, možno je to zombie – pre istotu kontrolujem zámok dverí a okna, viac šliapem na plyn. Opäť smerujem do Moravian, čo som si to zas vymyslel, prečo si nedám pokoj aspoň dnes?

Skokani majú svoje Turné štyroch mostíkov, bežci Tour de Ski, motoristi Rallye Paríž-Dakar, aj my turisti by sme mali niečo vymyslieť. Vzniká Novoročný vyprošťovák, ak okrem mňa a Maroša príde ešte niekto, dnes zaznamená do análov svoj tretí zápis. Najskôr to bolo iba také hecovanie, no nakoniec sa z toho možno stane tradícia. Všade sa nám predsa pod nohy pletú nejaké symboly.

Dobrá Voda o hodinu neskôr. Tu už pulzuje čulý ruch, takmer ani niet kde zaparkovať. Novoročná omša i prvá tohtoročná turistika majú svojich návštevníkov, nás sa nakoniec nazbieralo desať. Na tento deň celkom slušná účasť, dobrá nálada a pekné počasie už od začiatku predznamenávajú ďalší vydarený deň.

Bočné uličky obce sú stíchnuté, nebyť štekajúcich strážcov dvorov, spiace. Len sa nimi prešmykneme, nechceme zbytočne vyrušovať, sme tu predsa na návšteve. Za posledným domom končí asfalt, začína naša ďalšia blatová anabáza. To nás však vôbec neprekvapuje, to sme predsa čakali (prekvapili by nás snehové záveje). Zo Záblavia sa otvárajú prvé čarokrásne výhľady…

Možno je to tým, že som ako malý chlapec v dome pod fabrickým komínom (kriví sa, je krivý ako veža v Pise) trávieval prázdniny, ale táto kotlina je zapísaná kdesi hlboko v mojej duši (skoro päťdesiat rokov tam tíško driemala). Vždy rád nechávam kĺzať zrak po hrebeni Červíčky až k Vrátnu, predstavujem si čarokrásne lúky pod Bachárkou, skaly ukryté v lese, zdá sa mi, že spod komína počujem šum Hučáku, vidím zhrbenú neviditeľnú postavu starého Zdrapa, po lúčinách Kruhu vybehnem až kamsi hore pod Kopec. Dnes všetko navyše prizdobuje jemnulinký závoj postupne sa rozpúšťajúceho oparu. Nádhera, v takýto deň by bolo škoda sedieť doma!

Piešča + 1 hodina. S maličkou dušou sa vynáram z lesa, čakám, čo tu nájdem. Zvesti o populárnej (ako u koho) reality show, ktorá sa na týchto miestach natáčala počas (už) minulého roka dorazili až ku mne. Nezničili filmári atmosféru tohto miesta? Magického zákutia, ktoré mám tak rád? Našťastie nie, Piešča, tá úchvatná lúčka v objatí lesov, tie nádherné solitéry, húštiny ukrývajúce dávny (či skôr už bájny) gejzír i vyjazdená koľaj strácajúca sa za horizontom, zostala stále Pieščou.

(Lingvistická odbočka jazykovedného ústavu Antona Bernoláka – ak by ste toto miesto hľadali na mape, nájdete ho tam pod menom Piešť. Skúste však osloviť ktoréhokoľvek miestneho obyvateľa, nech vám to slovo prečíta – určite si doláme jazyk, prípadne utrpí iné trvalé poškodenie zdravia či mysle. Preto vás dôrazne prosím a žiadam – už nie Piešť, ale pekne po dobrovodsky – Piešča!)

Avšak i tak sa zmenila. Stavby tu zostali (hádam v tom nechcú pokračovať!?), i keď nebijú do očí (sú odpoly skryté na bočnej  čistinke), prítomnosť človeka tak nie je len tušiteľná, ale aj hmatateľná. Poďme teda bližšie, tam sa bude kde zložiť, nemusíme vždy stolovať len úchytkom. A tak hodujeme, popíjame (čaj i čosi iné), veselo hodnotíme posledné hodiny uplynulého dňa, záver minulého roku, pomaly začíname spriadať plány pre ten nový.

Ľahký kameň o čosi neskôr. Po zvážniciach i krátkym stúpaním okolo posedu (pri rozhovore čas i cesta zľahučka bežia, letia ako mávnutím čarovných perutí, ani sa nenazdáme a zrazu sme tam) prichádzame k známym travertínovým jazierkam na úpätí Kopca. Ani sa veľmi nezdržiavame, len sa porozhliadneme a rozlúčime s Jozefom & spol. (už sa s nami ďalej štverať nebudú), my si zastávku doprajeme až vyššie.

Kopec napoludnie. Miesto, ktoré ma vždy polapí svojou atmosférou, miesto, ktoré (určite) má svojho ochranného ducha. Lesného muža, zarasteného tuláka, ktorý na seba dokáže vziať podobu bielej sovy, statného jeleňa, bútľavého pňa, machom obrasteného kameňa či ševelenia vánku v korunách stromov. Kopec, magické miesto, práve tu by som mohol zúčtovať s rokom minulým, naplánovať, čo vykonám s tým nadchádzajúcim. Hľadám pomyselný zápisník, miesto, kam každoročne zapisujem svoje novoročné predsavzatia. Tak dlho som ho nemal v ruke, už ani (poriadne) neviem, kam som ho založil… Nakoniec sa mi ho podarí predsa len nájsť, bol naozaj dobre zapadnutý… začínam čítať čo som si naplánoval…

1.Čo najviac času stráviť s kamarátmi v prírode

(to ochotne v predstihu odškrtávam, prvý bod mám tak splnený)

2.Neprežierať sa, schudnúť

(s tým by som teda začal (radšej až) od zajtra… alebo pozajtra?…)

3.Začať žiť zdravo, s ohľadom na životné prostredie

(to aby som vyhodil všetky plastové krabičky a teflónové hrnčeky, nakúpil ľanové obrúsky, pil len z drevenej kuksy (či črpáku), používal iba opakovane naplniteľné prírodné obaly… uvidím…)

4.Prestať piť

(a to sem dal kto?!?)

Ďalej už radšej ani nečítam, papier vytrhnem, spravím z neho lastovičku, tú zahodím kamsi poriadne ďaleko… ťažko rozložiteľný, chemicky recyklovaný papier končí zapichnutý vysoko v húštine… Žiadne predsavzatia si (našťastie) pre tento rok (opäť) nedávam…

Motám sa po kopci (či Kopci), fotím, dumám, oddychujem. Zobďaleč sa ozýva pravidelné popiskovanie, hlučný rehot – a tento človek bol vraj poľovníkom… takto predsa musel vyplašiť zver v troch revíroch naokolo! Nakoniec sa teda radšej pridám k ostatným…

Nastal čas streliť šampanské (samozrejme nealkoholické), už po niekoľkýkrát si oficiálne popriať šťastný a veselý nový rok, pokúsiť sa doraziť zásoby. Dole je to predsa už len kúsok.

Mihalinová neskôr poobede. Blato, blato a zas len blato… čo to naozaj nikdy neskončí? Prekliate mechanizmy, prekliata ťažba! Topánky oťažievajú… poďme my radšej lesom, po lístí sa pôjde ľahšie… dobre ukryté úlomky haluziny sú však šmykľavé ako ľad… z dažďa pod odkvap, viac si nevyberieme…

Pri kríži takmer na konci. Už nám to je (skoro) jedno, už sa na tom (dobre) bavíme. Je tu predsa tak pekne, tak veselo, slniečko svieti, kvôli kilu blata naviac si predsa náladu nepokazíme. Keď sa však ukáže možnosť prebehnúť cez lúku, trochu sa opucovať neváhame. Nie je však všetkému koniec, za lúkou zvykne nasledovať pole, pekne zorané, kypré… nakoniec sa čistíme v Blave aj pri prameni Hlávka. No aj tak odchádzame domov zablatení až za ušami.

Ale veselí a spokojní. Bol to naozaj vydarený výlet, krásny deň. Rok 2023 sme začali štýlovo – peknou prechádzkou v prírode. V novoročné ráno neváhali prekonať sami seba a na poslednej časti turistického triptichu sa zúčastnili: Milan Babišík, Vlado Trajlínek, Paľo Rapant, Edo Zolvík, Jozef Dzurenka, Maroš Modrovský, Jozef Lukačovič s dcérou a synom a

Juro Golier

Idem domov, cesty sú opäť plné áut. Zombíci kamsi zaliezli, život plynie ďalej.

Akcia Silvester na Starom Plášti

31.12.2022 sobota

Magickosť dátumu 31.12. na prelome rokov je vždy dostatočnou motiváciou na stretnutie turistov. A tak sme sa aj dnes rozhodli podporiť imunitu aktívnym pohybom v zimnej prírode.

Ráno krátko po svitaní sa stretávame na Olšovskom mlyne. Tradičná túra na konci roka sa uskutočnila za slušnej účasti cca 40 turistov (-iek), trampov, kamarátov(-iek). Predpoveď počasia je „skoro jarná“, sľubuje teploty 7 až 10 st. C. Po zvítaní a tradičnej štartovej fotke sa vydávame chodníkom do lesa. Čaká nás trasa cca 16,5 km a cca 6 hod pohybu v prírode. Je zamračené a začína drobno mrholiť… po snehu nikde ani stopy.

Pod Starý plášť sa dostaneme dolinou Bohatej. Rezká chôdza nás núti postupne „zhadzovať“ zo seba zimné doplnky. Nasledujú krátke občerstvenia a rozhovory. Pomerne strmé záverečné stúpanie k vrcholu Starého plášťa (644 m.n.m.) preverí našu kondičku. Hurá, okolo obeda sme na mieste. Vrcholová plošina, na ktorej sa kedysi dávno rozkladalo hradisko nás víta krásnym slnečným počasím, hmla zostala nižšie, všade dookola sa z inverzie vynárajú len vrcholce kopcov.

Pomaly končí starý rok 2022, do nového roku 2023 si prajeme hlavne veľa zdravia a šťastia. Budeme ho určite všetci potrebovať.

Trasu dnešnej turistiky ukončíme trochu zablatení ale spokojní opäť na Olšovskom mlyne. Ešte „upraceme“ v batohoch čo sme nestihli zjesť a popiť po trase. Krátko a veselo sa lúčime, čaká večerný program v teple našich domovov. Ešte raz si prajeme si všetko najlepšie a popritom kujeme plány na ďalšie potulky našou krásnou prírodou. Zopár „statočných“ vyrazí na „Novoročný vyprošťovák“ už 1.1.2023…

Ďakujem-(e) všetkým za krásnu účasť a spoločne prežitý SILVESTER na Starom plášti.

S pozdravom Horám zdar zostáva Igor Naništa st.

Akcie na záver roka sa zúčastnili: P.Rapant, A.Dzurenková, J.Dzurenka, L.Šupola, D.Soubustová, V.Naď, J.Budoš, Š.Krištof, B.Polocik, J.Golier, B.Golierová, I.Naništa, M.Naništa, Ľ.Rosa, H.Rosová, A.Soldán, M.Miklošovič, V.Miklošovičová, Z.Šmachová, A.Mikulová, L.Duboš, J.Behúl, J.Chudý, P.Čomaj, J.Sala, I.Salová, A.Cibulková, M.Babišík, J.Poláček, A.Kučerová, L.Kraic, E.Kraicová, P.Herceg, M.Modrovský, E.Zolvík, L.Karlíková, P.Arpáš, spolu 37 účastníkov(-čiek).

zapísal Igor Naništa

Akcia Plavecké Podhradie

piatok 30.12.2022

Tikot hodín sa zrýchlil, čas, tá nehmatateľná, neuchopiteľná entita, (inokedy) nestranne a spravodlivo odmeriavajúca naše bytie sa (napohľad) vymkol spod kontroly, všetko navôkol sa mihá ako v bláznivom panoptiku, okolie / veci / udalosti sa miešajú v neprehľadný koktail, výbušnú zmes kedykoľvek hroziacu neriadenou explóziou, ďalší rok sa chýli k (svojmu) neodvratnému koncu, zachráň sa kto (ešte) môžeš! Úzky tmavý tunel, špendlíkovú hlavičku by si ním pretlačil len sťažka, zo všetkých síl sa tadiaľ snažím pretiahnuť, predrať sa von, na druhú stranu, kde cítim svetlo, kde tuším šum hlasov, je to zrod čohosi nového, život po živote či len reflexia očakávaného? Budím sa spotený, uprene hľadím do tmy, hľadám pevný bod, pán Freud by si na mne zgustol, ešte chvíľu takto ďalej, brána Pinelky sa otvorí, zhltne ďalšiu (stratenú) existenciu… je (najvyšší) čas zmeniť vzduch…

…beriem si dovolenku, musím však vstávať skôr ako do práce – som (ja nakoniec vôbec) normálny? Dnes znova tancujem len jednonohé tango, spolucestujúca má (opäť) namierené do práce, ešteže sú tu iné istoty, ešteže tu je Maroš… svoje obľúbené postavy som týmto nenásilne uviedol na scénu, ktovie však, či ich dnes ešte stretneme…

Pri poslednom prejazde podhorím nám svitanie pripravilo nečakané predstavenie, premenilo krajinu na magické miesto, rozožalo svetlá, dožerava rozpálilo lúky, polia i stavby, otvorilo myseľ, s Dežom som si tak (v duchu) mohol pospevovať (vizionársky) text Dušana Mitanu (Deň tíško začína… / A v purpurovej žiare brieždenia / zhárajú vtáci, / vtáci, / najkrídlatejší z tvorov). Dnešok je však úplne iný…

…bezfarebná, zahmlená krajina, hory zmizli, veci prestali existovať, cesta splýva s okolím, vypliešťam oči, zúfalo sa snažím udržať medzi čiarami, reflektory protiidúcich beštií bodavo vypaľujú zrak (oplácam im to však rovnakou mincou), mliečne svitanie len zjasní obrysy viditeľného, všetko ostatné ale zostáva rovnako skryté, (asi) jeden z mnohých nevýrazných dní, len ďalšia fádna potrava pre nenásytný pažerák času…

Nech robím – čo robím, vždy prídem posledný… v Plaveckom Podhradí už parkuje pekná kôpka áut, okolo stojí o čosi viac turistov a turistiek, takú účasť som dnes veru nečakal! Ako by to vyzeralo, keby bola otvorená jaskyňa, koľkí by (sme) nazberali odvahu na prieskum tých úzkych škár ukrytých v útrobách Zeme? Dnes sa tam ale nepozrieme (našťastie – bohužiaľ), dnes sa len krátko poprechádzame po okolí (v tej hmle aj tak asi nič neuvidíme) a potom sa zastavíme pri Klube jaskyniarov, mali by variť kapustnicu, (po)otvoriť dvere pripravovaného múzea. Najskôr však vybehneme na hrad (ktovie, či ho v tej hmle vôbec nájdeme).

…chodník sa vinie úbočím Bubna, už po niekoľkých metroch sa stráca v hmle… nie, až také romantické to (bohužiaľ) nie je, no nízka oblačnosť skrýva širšie okolie Záhorskej nížiny, akoby sme sa plavili bielym oceánom, naokolo nič, len mliečna tma, ktorá sa rozbíja o útesy hôr, perleťová triešť príboja sa zrkadlí v korunách ihličnanov na brehu pevniny. Aspoňže neprší. Napájame sa na značku, začíname prudšie stúpať úbočím Pohanskej. Krajina sa prudko zmenila. Náhle, ako rýchla búrka, čo láme stromy na svahu hory sťa zápalky, ako zimná noc, čo bez varovania zahalí bloky skál tichom, snom a machom. A tak (vždy, stále a znova) nemo a s úžasom obdivujem neuchopiteľnú silu prírody, jej nenapodobiteľnú majstrovskú ruku. Zaostávam, zhováram sa s horou…

Ale už odbočujeme z cesty, na hrad sa pravidelne (nelogicky) škriabeme tou najväčšou strminou. Pľúca ide rozdrapiť, srdce sa snaží vyskočiť z hrude, búši ako piest až kdesi za spánkovou kosťou. Prečo (sa nikdy nepoučíme)!? Pod nohami šumí biely oceán, nad hlavami pyšne čnejú hrdé múry hradu. Sme tam, sme na Plaveckom hrade…

…kde kedysi míľovými krokmi dunela história uhorských šľachtických rodov, kde dnes po skale ticho cupocú naše nohy. Paľo rozpráva, my zatiaľ na panoráme študujeme, čo by sme videli keby… zbytočné je však ľutovať to, čo nedokážeme ovplyvniť. Sme tu práve teraz – a tak si teda užívajme. Spoločnosť priateľov, pokoj aj voľné chvíle. A tiež výbornú kávu z Kaviarne u Vlada, dnes ju nachádzame pod stredovekou klenbou akejsi polo zasypanej hradnej sály či poloodkrytej pivnice, presne tam, kde minulý rok visela v ovzduší omamná vôňa kubánskeho tabaku…

Hrad dnes ani bližšie neskúmame, nechceme rušiť pokoj driemajúcich hradieb, spúšťame sa dole, dnes ma zastúpil Viki, zvládol svoj prvý zápis do knihy návštev, pomaly ale predsa nám vyrastajú nástupcovia. Stačí len niekoľko krokov, len jedna zákruta, len zopár viet príjemného rozhovoru a ocitáme sa v novom svete. Úplne inom – dramatickom, divom, neusporiadanom. A to zatiaľ len okrajom míňame úpätie tajomnej Pohanskej…

…výrazného výbežku Malých Karpát, na temene ktorého sa už kedysi v dávnych dobách bronzových rozkladalo hradisko, neskôr keltské oppidum, vraj jedno z najväčších v našich končinách. Hmla, naša nepozornosť, či iná vyššia moc spôsobuje, že nahor nestúpame spôsobne po starej prístupovej ceste, ale driapeme sa tam ako kozy priamo proti vrstevniciam. Aspoň je však väčšia zábava, aspoň vidíme to, čo by sme z chodníka nezahliadli…

…z bledého prítmia vystupujúce divne pokrútené kmene stromov, lesné bytosti, ktoré akoby sa už-už chystali prehovoriť, privítať, či pokarhať nevítaných návštevníkov. Machom obrastené skaly, privreté oči Zeme, čo pozorne sledujú dianie okolo seba. Kus spečenej strusky, možno prastarý artefakt, dôkaz dávnej prítomnosti človeka, alebo len huncútsky kúsok akéhosi veselého tuláka. Križujeme cestu, ďalej už kráčame po nej. Tajomno nás však sprevádza aj naďalej, toto je jedno z malokarpatských zákutí, kde stále žije duch hory…

Hmla akosi redne, biely závoj spriehľadnieva, z výšky oblohy začína presvitať ostrá azúrová žiara, žeby nakoniec predsa?

Stojíme na maličkej lúčke na vrchole akropoly, akejsi improvizovanej vyhliadke, na mieste, ktoré máme tak radi, krajina sa nám začína meniť priamo pred očami. Vlny oceánu už len jemne olizujú vrchol Roštúna, obďaleč z nich vystupuje výrazná homoľa Vysokej… odliv stále klesá… objavuje sa  dramatický Peterklín, naľavo mohutný Klokoč, po chvíli z bieleho mlieka priamo pod našimi nohami vytŕča súmerná homôľka, bezmenný vrchol, to bude určite Bubon. A slnečné lúče hrejú čoraz viac…

…kocháme sa, hodujeme, sme paralyzovaní krásou, nevieme odtrhnúť zrak od predstavenia, ktoré nám dnes pripravila príroda, sme neschopní pohybu, nedokážeme sa odlepiť z miesta, čas letí… Nižnú Križlu dnes už takmer určite nestihneme, nevadí, budú predsa aj iné dni…

Vrcholová plošina Pohanskej je vskutku magické miesto, tu by bolo možné stráviť oveľa väčšiu časť dňa ako dnes, túlať sa pomedzi skalami, zhovárať so stromami, načúvať príbehom… ako do pokojných vôd jazera sa ponoriť do oceánu času, nasávať energiu priestoru.

My sa však len krátko pristavíme pri jaskyni a zostupujeme. Opäť priamo dole, kolmo na vrstevnice, akosi nám to dnes zachutilo. Nad hlavami nám preletí sova, na rozlúčku pustí malé hebké pierko. Alebo nás odprevadil duch tohto miesta?

Popri zrúcanine kláštora dnes len prejdeme, pri Božích mukách sa iba krátko pristavíme, nádherné divadlo z vrcholu Pohanskej v nás ešte stále rezonuje príliš silno… ale to už vchádzame na lúku…

Toto miesto mám veľmi rád, ale na to, ako sa nám predvedie dnes, nie som vôbec pripravený…

…voľný priestor sa pomaly vylieva z lesa na širokú pláň pod hrebeňom Roštúna, vytvára zátoky, hlboké fjordy vnorené do lesných húštin, ktoré ako polostrovy vybiehajú do rozľahlej lúčnej hladiny. Na nej sa v slnečnom jase dňa kúpu drobné ostrovčeky, osamelé košaté stromy, nádherné solitéry. Lúče slnka a zvyšky oparu stekajúce do podhoria neúnavne rozohrávajú s našimi zmyslami nápadité hry, miešajú všemožné farebné odtiene, oslepujúco sa ligocú, mihajú, premieňajú, jagavo trbliecu, reč slov len ťažko dokáže vyjadriť pestrosť palety majstra…

Našťastie sa ozýva Janči, vyslobodzuje ma z tohto neriešiteľného problému, aj dnes je na bicykli, je tu neďaleko, počká nás pri kapustnici, nech sa aj nám ešte čosi ujde, neváhajme, poďme…

…ponorme sa do uličiek obce, popod bralnatý zalesnený Bubon sa presuňme do jej centra. Nečakanou čerešničkou na torte dnešného dňa je dvojica domčekov, akoby vypadli z rozprávky, akoby sa zhmotnili z dávnej minulosti, jeden citlivo zrekonštruovaný, druhý pekne upravený, biela a modrá, čierny kocúr a zamyslený anjeliček…

No to sa už blížime ku klubu jaskyniarov, kapustnica rozvoniava, trampská kapela ladí nástroje. My však najskôr zájdeme dovnútra, poprezerať si pripravovanú expozíciu histórie miestneho jaskyniarstva. Keď bude dokončená, bude to pekné a zaujímavé miesto, dá sa to rozpoznať už dnes. Paľo zatiaľ utuží svoje kontakty, škrie ho, že sme sa dnes nedostali do jaskyne, nemohli sa ako špendlíková hlavička pretískať jej úzkymi plazivkami, zhlboka sa nadýchnuť v rozľahlých podzemných sieňach. Hádam nabudúce…

Kapustnica je skvelá, muzika zohraná a výborná, spoločnosť (už aj s Jančim) veselá, čas tu príjemne letí, kam sa tak ponáhľa… prečo aspoň na chvíľu nepostojí? Nič však netrvá večne, nastala chvíľa rozlúčky, zajtra je tiež deň, aj zajtra sa chystáme von. Posledný deň v roku nebudeme predsa sedieť doma…

Hrad sme nakoniec našli, azúrová inverzia na Pohanskej nám vyrazila dych, lúky pod ňou pohladili na duši, kapustnica chutila, partia bola ako vždy skvelá – prežili sme ďalší deň ako z rozprávky, v hustej rannej hmle by som na to však nebol vsadil ani päť centov. Na prvej časti koncoročného turistického triptichu sa zúčastnili: Marianna Farkašovská, Editka a Jozef Antaloví, Ivetka Pekaríková s Ivanom a Vikim, Anka a Jozef Dzurenkoví, Jozef Baránek s Marikou (prešli si vlastnú trasu), Milan Babišík, Vlado Naď, Edo Zolvík, Paľo Rapant, Lojzko Holý, Maroš Modrovský, Janči Budoš (objavil sa na bicykli) a

Juro Golier

Už sa nestŕham zo sna, prestali ma desiť úzke, navonok nepriestupné tunely, obavy či skôr nenaplnené očakávania sa premenili na príjemné spomienky. Raz sa hádam dočkám, znova si navlečiem staré handry, nasadím bielu prilbu, rozsvietim čelovku a ponorím sa do skaly…

Akcia Povianočná turistika

27.12.2022

Akcie sa zúčastnili: F. Martinus, V. Naď, A. Hollý, D. Fáziková, M. Farkašovská, J. Poláček, Ľ. a H. Rosoví, D. Soubustová, J. a B. Golieroví, J. Nádaský, M. a V. Miklošovičoví, Ľ. a E. Kraicoví, M. Modrovský, P. Rapant, V. Trajlínek, M. Babišík, Z. Šmachová, A. Mikulová a A. Golier s fenkou Elizzou.

Už od založenia cykloklubu bola našou tradíciou tzv. Povianočná turistika. Konala sa vždy medzi Vianocami a Silvestrom na striedačku – raz v Karpatoch, raz v Inovci. Bolo to naše vyventilovanie sa po predvianočnom zhone, po vianočnom prejedaní, po nekonečných návštevách, či už rodiny alebo priateľov.

Turistiku sme v posledných rokoch rozšírili už na týždennú periódu, čo nám umožnilo spoznať naše tzv. malé hory veľmi podrobne po všetkých stránkach. No a Povianočná turistika sa vždy niesla aj v znamení vyčistenia si svedomia, ktoré nás trápilo po praktizovaní tejto lukulskej gastronómie. A prechádzka po horách bola na to tým najlepším liekom.

Na túto liečebnú kúru sa 27. 12.2022 vybralo 23 adeptov, ktorí zvíťazili sami nad sebou a nelenilo sa im skoré vstávanie, aby krátko pred ôsmou hodinou rannou zaparkovali svoje motorové tátoše na parkovisku vo viniciach nad Dolnými Orešanmi – nad Sv. Urbanom.

Počasie, to na Vianoce teda vôbec nevyzerá – pripomína to skôr jar.  Ale má byť pekne, slnečno a budú aj výhľady. S tým „vyčistením“ to bude dnes asi len pozvoľné, lebo gazdinky hneď na štarte predstavujú na ochutnanie svoje vianočné lahôdky. No dobre, ale teraz už rýchlo foto a ide sa.

Hneď na štarte trochu poblúdime, ale hneď to napravujeme. Treba viacej pozerať do navigácie. Začíname hneď z ostra po žltej značke smerujúcej na Orešianske sedlo. Asi v polovici tohto stúpania odbočujeme po zvážnici doľava. Smerujeme na vrchol Skalkovej, kde sa nám ukazujú prvé výhľady na dlhú rovinu smerom na Trnavu. No dneska by to s tými výhľadmi nemuselo byť zlé, pretože je vidieť pomerne ďaleko.

Zakrátko prichádzame k horárni Šišoretné. Táto bývalá Palfyovská lesná rezidencia je dnes prerobená na penzión, ponúkajúci rekreačný pobyt pre svojich hostí na oddych a wellness. Tieto služby teraz nemienime využiť a smerujeme k nášmu hlavnému cieľu – k hrebeňu Šišoretného.

Prichádzame k veži vysielača. Odtiaľ strmým, ale krátkym stúpaním sa dostávame do výšky 505m na vrchol prvého Šišoretného. Postupujeme ďalej po hrebeni smerom k ďalšiemu tzv. Strednému Šišoretnému. Cesta je veľmi romantická. Sprevádzajú nás krásne exempláre starých stromov, všelijakých pokrútených tvarov, ktoré si dlhé roky upevňovali svoju pozíciu v skalnom masíve. Teraz tu žijú v pokojnej symbióze aj s krásnym, zeleným machovým kobercom –  niektorí začíname hľadať diery, kde by sa mohli ukrývať malí elfovia. Naša predstavivosť tu rozhodne dostala tiež „zelenú“.

Výhľady z vrcholu Stredného Šišoretného nás posúvajú do veľkých diaľav: vidíme obe atómky (Bohunickú aj Mochoveckú), Tríbeč, Žibricu, Zobor, komín v Duslo Šaľa, vzdialene Piližské vrchy v Maďarsku…

Krajina Elfov nás privádza do závetria v malej dolinke, kde je priam ukážkové miesto na odpočinok a občerstvenie. Svedomie ide teraz trochu stranou, na rad prichádzajú obsahy našich batohov spojené s výstavou a ochutnávkou vianočného pečiva. To je priam výzva pre Vladov kávovar, aby sa pripojil k tejto akcii. Lesný piknik ako má byť.

V našej ceste pokračujeme ďalej. Vystúpame na vrchol Zadného Šišoretného, prehupneme sa do malej dolinky. Sprava na nás lákavo hľadí vrchol Kukly. No až inokedy. Teraz máme iný smer. Za vrcholom Starého Slaniska  začína svet Godovej skaly. Tento skalnatý hrebeň nám ukazuje, že krajina Elfov ešte nekončí, treba len pozorne pozerať. Máme tu aj krásne výhľady do vnútrozemia Malých Karpát. Naďaleko je nevýrazný vrchol Lichteku. Ten nás tiež láka. No, na teba kamarát si dneska posvietime – máme ťa v pláne.

Po zlezení posledného odvážlivca zo skalnatého brala Godovej skaly sa vydávame na Lichtek. Je len neďaleko, je výškovo nevýrazný, ale výhľady ponúka excelentné: Zrkadlisko, Sklený vrch, Geldek, Roštún, Klokoč, Starý plášť, Čierna skala… až po kláštor sv. Kataríny pri Naháči. Tak tomu sa hovorí byť v správny čas na správnom mieste.

Čas neúprosne plynie a my sa musíme poberať ďalej. Máme pred sebou poslednú métu  dnešnej túry – vrchol Klokočinu. Je neďaleko, stúpanie k nemu nie je náročné, len sa musíme predierať mimo chodníkov. Nájdeme ho však ľahko – majestátny strom na jeho vrchole nemožno len-tak prehliadnuť. Míňame posledné zásoby z vianočných prebytkov a vydávame sa na posledný úsek našej trasy.

Zvážnice Pod Klokočinou a Pod Obecnou horou nás privádzajú dolu na Biháre – chatovú oblasť nad orešanskými vinicami. Záverečná cesta vinicami nám ponúka posledné, opäť krásne výhľady po trnavskej rovine.

Sme v cieli. Sme vďační za dnešný deň. Veď prírodné divadlo malo dnes vrchol sezóny a my sme sedeli v prvej rade.

Ľuboš Kraic