Akcia Nad Majdánom

18.12.2022

Akcie sa zúčastnili: D. Fáziková, M. Farkašovská, J. a B. Golieroví, Ľ. a E. Kraicoví, M. Modrovský, J. Baránek, V. Trajlínek, E. Zolvík, J. a A. Dzurenkoví, A. Hollý, V. Naď, M. Babišík a P. Rapant.

Aj v tento predvianočný čas prahnú naše smädné, turistické duše po zážitkoch, po potulkách, po spoznávaní možno ešte nespoznaného tu v lone karpatskej prírody. Veď ona  svojím obdivovateľom má vždy čo ponúknuť. Len si na to siahnuť. Len si treba po to prísť.

V toto krásne nedeľné ráno sa o to pokúsi 16-členná partia turistických nadšencov, ktorým sa už za horami od poslednej túry veľmi zacnelo. Dnes nám k tomu pomôže aj krásne počasie. Je bezvetrie, drobný, biely, snehový poprašok zdobí okolitú krajinu. Pocukrované vrcholce stromov krásne farebne ladia s modrým azúrom nad nimi. No a usmiate slniečko nám dokonale osvetľuje krajinu.

Krátko po ôsmej hodine sa z parkoviska pri Olšovskom mlyne vydávame na trasu. Treba trochu dávať pozor na cestu, niekde môže byť pod snehom skrytý ľad. Sme veľmi spokojní s dnešným počasím, určite to bude dnes paráda. Štartujú sa obvyklé rozhovory, veď sme sa už týždeň nevideli. Boli predvianočné zhony, gazdinky si vymieňajú zážitky z kuchyne, chlapi sledujú svoje GPS-ky, no a Maroš je už zase vpredu.

Všetko je teda, ako má byť, trasa plynule ukrajuje prvé kilometre. Prichádzame na rozsiahle Lošonecké lúky. Otvárajú sa prvé výhľady po krajine. Slnkom osvetlené malokarpatské vrcholy zamestnávajú naše orientačné zmysly – ktorý je ktorý. Ten vpredu je náš prvý cieľ. Je to Jelení vrch. Stúpanie k nemu nás trochu zahreje, ale je to v pohode, veď my ešte len zahrievame naše biologické motory.

Po krátkom vydýchaní pokračujeme  dolu do malej dolinky. Sem-tam sa nám ukazujú výhľady na neďaleké 600-vky: Ostrý kameň, Pri Jamách… Z tejto strany sme ich ešte nevideli. O chvíľu sme sa s nemým úžasom všetci zastavili. Na túru sa dnes vybralo vyše sto členné stádo muflonej zvery. Presvišťali si to neďaleko nás. Väčšinou na našich potulkách stretávame iné, ale oveľa menšie skupiny ako my. No táto nás oveľa predčila. Snáď bolo v tom dnešné počasie. Ale to necháme radšej na nich.

Ďalšie stúpanie nás privádza na druhý náš dnešný cieľ – vrchol Jaseňového. Tu už trochu odpočívame a na rad prídu aj prvé ukážky predvianočného pečenia. Dúšok dobrého voňavého punču príjemné ovlaží myseľ a svet sa zdá hneď ešte o niečo krajší.

Krátke pozvoľné klesanie nás privádza na zvážnicu a potulky okolo prítokov potoka Majdán nás dovedú na lúku, ktorej dominuje stará horáreň Polámané. Je tu krásne slnečno, je niečo pred obedom, miesto na kávovar by tu bolo, tak je rozhodnuté. Bude sa podávať káva, no a samozrejme niečo aj k nej. Juraj nám prečíta niečo zaujímavé z občasníka o Malých Karpatoch, no a popri tom si užívame krásnu slnečnú pohodu.

Po doplnení energie sa poberáme ďalej po našej trase. Pozvoľna stúpame po zvážnici, popri potoku až pod hrebeň Polámaného. Cesta sa vlní, sleduje tvar masívu. Pod nami začínajú doliny (Zabité, Široká…), ich potôčky smerujú  do doliny Parnej a vlievajú sa do rovnomenného potoka.

Zastavujeme sa pod kopcom: Pri Jamách. Tu nám krajinu „osvieži“ svah porastený zelenými smrekmi, ktorý pekne kontrastuje s šedými dubmi a bukmi. No a modré azúro nad nimi – proste krásna idylka pokračuje.

Pri majestátnom dube, ktorý dominuje na križovatke pod Starým Plášťom sa na chvíľu zastavujeme a popri malom občerstvení prehodnocujeme ďalšie smerovanie nášho putovania. Láka nás neďaleký kopec s názvom Zelený kameň. Nie je to moc „od ruky“ a nestratíme zbytočne ani výšku. Je rozhodnuté. Bola to dobrá voľba. Kopec presne taký, aký sme očakávali: trochu tajomný, trochu ako z Mrázika, skrátka – na takéto vždy radi vystúpime. No a spoločnosť nám tu okrem iného robí aj stádo jelenej zvery, ktoré sa tu kúsok pod nami prehnalo. Opäť väčšia skupina než my.

Zostup do doliny Široké bol trochu komplikovaný, ale vykompenzovali to pekné výhľady po okolí. Z doliny po chvíli ešte odbočujeme do lokality Nová Bohatá. Na peknej lúke sa zastavujeme a z Jurovho čítania sa dozvedáme, že tu bola kedysi horáreň, v ktorej sa svojho času stretávali aj veľký papaláši. Niekedy v 70-tich rokoch minulého storočia tu bol aj detský, letný tábor. Bohužiaľ teraz tu už zostala len tá lúka a spomienky pamätníkov. Nuž škoda, ten život tu bol kedysi asi zaujímavejší.

Čaká nás posledný úsek našej túry. Cestička popri riečke Bohatej nás (zase pri zvýšenej opatrnosti na ľad) privádza do cieľa, na Olšovský mlyn.

Niektorí sadáme do auta a smerujeme domov, niektorí sa ešte zastavujeme v neďalekej Reštaurácii u Kurátka, kde nás ešte čaká Janči so Štefanom, ktorí bicyklovali v okolí Čiernej skaly. Spoločne musíme ešte „vyhodnotiť“ dnešný deň.

Sme mimoriadne spokojní. Dnes, ako sme očakávali, to bola paráda. Paráda obohatená mimoriadne pekným počasím a samozrejme dobrou partiou. A ako hovorieval starý Berousek: …sú dni, pre ktoré sa oplatí ráno vstávať z postele. A ten dnešný taký rozhodne aj bol.

Ľuboš Kraic

Akcia Na Sokolské chaty

nedeľa 11.12.2022

Každý zápis vo mne niečo zanechá, každý so sebou čosi odnesie. Občasná povinnosť premeniť zážitky z  výletov na text mi umožňuje (nevyhnutne ma núti) vrátiť sa v čase, nanovo sa vcítiť do atmosféry tých chvíľ, svoje pocity znova spracovať, náležite ich utriediť. Som grafoman (máte sa na čo tešiť). Niekedy idú veci ľahšie, niekedy však riadne drhnú. Dookola omieľam v ústach slová, hľadám správny výraz, načúvam rytmu slabík. Akosi neladí (práve čítate tretiu verziu úvodu – niektorú použijem možno pri inej príležitosti). Všetko chce svoj čas… A potom to príde. Vety sa rinú spod prstov takmer samé, celú noc sa mi hlavou preháňajú krásne obrazy, pred očami bežia neočakávane hutné odstavce hotového textu. Ráno si bohužiaľ nič nepamätám, v mysli sa rozpúšťa len nehmatateľná (lahodná) chuť spomienok, avšak pocit, ktorý zostal v hĺbke duše je… neopísateľný. Už to nevrátim, nedokážem vyvolať späť, za príbehom dávam bodku. Poslednýkrát všetko (pre istotu aspoň trikrát) čítam, škrtám, dopĺňam, korigujem… Stačilo, ENTER, zápis odlieta do šírych binárnych plání za svojim neznámym čitateľom. V mysli náhle exploduje pocit prázdna, ťažko definovateľný smútok. Nie však nadlho. Zážitky ďalšieho (či predošlého) víkendu sa už nedočkavo hlásia o slovo, pomaly sa usádzajú v čakárni, hniezdia sa, ošívajú, začínajú tíško šepkať, sú čoraz hlasnejšie, neodbytnejšie…

Tá predpoveď! Dážď, sneh a vietor (poľadovica, záveje a kalamita), pľuhavé počasie – len aby nenastal biely biely deň (vysvetlenie – možno, v texte), to by som musel nakoniec zostať doma, uchytia ma čerti! Alebo na nič nedbať, vydať sa do nemilosti živlov, stať sa bezbrannou hračkou v ich rukách. A potom tráviť dlhé chvíle uväznený v závejoch kdesi na podhorí… Ako sa s tým vyrovnať? Čo vymyslieť?

Aspoň krátku vychádzku kdesi za rohom, v blízkom okolí, Smolenice sú tak akurát, to hádam zvládnem, na Záruby sa štverať nemienim – tam bude Sibír, Čierna skala či Veterlín si na správny čas budú musieť ešte chvíľku počkať, s Majdánom to nebudem preháňať… čo takto Sokolské chaty? Žiadna mimoriadna štrapácia, krčma bude (možno) otvorená, sadnem si, zohrejem sa, nemusím furt lôchať ten žeravý čaj z termosky.

Čierno-čiernu tmu ulice (šetrí sa) kdesi na okraji vjesnice opäť presvecuje len jediné okno, veď rozumný človek sa v tomto čase (a v takom nečase) práve prevracia na druhý bok, ja však zatiaľ už-ani-neviem-koľkýkrát posúvam budík, snažím sa nepočúvať ruch rannej kuchyne, ak takto ešte chvíľku vydržím, spolucestujúca mi možno zaleje čaj…

Či chcem, či nechcem – nič netrvá večne, s ťažkým povzdychom opúšťam vyhriate útočisko, dávam sa na boj (hlavne sám so sebou), začínam svoje pravidelné víkendové tango, dnes opäť s krátkym úkrokom do Moravian. Cesta je však v poriadku, ani predpoveď, či skôr vyhrážka počasím zatiaľ (našťastie) veľmi nevychádza, v pohode sa (už v trojici so spolucestujúcou) prešmykneme podhorím, ani sa nenazdáme a sme v Smoleniciach. Trať je konečne po rekonštrukcii, spolu s nami prichádza fungl nový vláčik, nik ďalší však z neho nevystupuje… Ešteže nás už hodnú chvíľu čakajú skalní – trnavská skupina a Lojzko, v tej (predpokladanej) slote je to viac, ako sa dalo čakať. Rýchly dúšok na zahriatie vždy poteší…

Začína snežiť, fúka, vyrážame na Sokolské chaty… (to mala byť prvá veta môjho textu – veď hovorím, som grafoman).

Hlavne úsek pod obaľovačkou je riadne hustý. Vetrisko strháva snehové vločky, letia vodorovne proti tvári, bolestivo bodajú, cesta začína mierne stúpať, snažím sa dohnať ostatných (zabudol som sa pri fotení), ťažko sa mi nadýchnuť, ťažko lapiť dych, potím sa, fučím ako lokomotíva – akosi priskoro, čo strácam kondíciu?, či mi len chýba spánok?, všetko dookola je biele, aj zámok sa stráca v snežnej hmle…

Rozľahlé mrazivé pláne Grónska. Nanuq. Qaanaaq – Ultima Thule. Pocity Amundsenovej výpravy. Len pekne nohu pred nohu. Ešte jeden krok. Nezastať. Nevzdať sa. Nezamrznúť. Nejedz ten žltý sneh. Tichý rozhovor prebieha len v hlave, divý vietor pretŕha molekulárne väzby jazyka, nevyslovené slová ihneď padajú na zem ako na kosť zmrznutý bezvýznamný zhluk písmen, tíško vŕzgajú pod podrážkou ťažkých krokov.

Konečne vstupujeme do lesa, vietor prestáva odtŕhať slová od úst, rozhovory sa okamžite rozprúdia v pôvodnej intenzite, vety sa nadväzujú presne tam, kde sa pretrhli, je načase zhodiť vrstvu-dve, akosi moc som sa naobliekal (nie sám). Obchádza nás bežec, má namierené kamsi na hrebeň, bude musieť pobehnúť, inak tam zamrzne. My zatiaľ radšej niečo vyzlečieme, smer postupu sme dnes zvolili dobre.

Na lúkach okolo plynovodu však začína znova fučať (obliekať sa už nebudem, niečo predsa znesiem), drobné snehové malokarpatské vločky takýmto spôsobom obletia hádam celú zemeguľu, fujavica sa zarýva do lesa, vločky bláznivo kľučkujú pomedzi stromy, snažia sa nerozbiť si hlavu. Nakoniec však každá nájde svoj nevyhnutný cieľ… A belavé vyrovnané štíhle šíky stromov ozdobujú chladivý pokoj sviatočného rána… A rozľahlá pobelavá šírina lúk sa rozbieha do všetkých smerov, zľahka sa kĺže pod stopami našich nôh… A my sme radi, že sme práve tu a práve teraz, že sme opäť raz úspešne vybojovali svoj pravidelný ranný boj…

V tesnom objatí lesa je to ale opäť lepšie, vietor sa toľko nederie pod kožu, úplne mizne, v náhlom chladivom tichu sa kráča hneď veselšie, kúsok poniže je skalné okno, zbehnime si ho (znova) obzrieť. Cesta sa na týchto miestach zahryzla hlboko do svahu Bielej hory, rozoklané skalné steny pevne držia stupaje našich krokov. Steblá trávy zdobí jemnulinká nadýchaná snehová čipka, kmeň borovice sa zvŕta v dokonalej krivke svojho odvekého žitia, v skalnom okno vidíme sami seba…

Cesta opäť klesá, objavujú sa prvé stavby, chaty, chalupy. Hrnčeková dolina ešte (akoby) spí, len dym, čo stúpa z niektorých komínov prezrádza (skrytú) prítomnosť ľudí. Inak sme tu len my, chlad, Karpaty, a príjemný pocit v duši. Skvelá nálada. Dnes som opäť vstal tou správnou nohou.

Ktorá z chalúp bola pôvodne Vitkov mlyn? Ťažko to rozlíšiť, pamätníka pri sebe samozrejme nemáme, niektoré zo stavieb toho za sebou majú už hodne, kamene ich základov dohladka obrúsila rieka času, tehly ich múrov pečatí vánok zabúdania, mnohé z nich sú zrekonštruované citlivo, pri iných je lepšie sklopiť zrak.

Narýchlo mlčky by chcelo prebehnúť aj cez neďaleký kameňolom, mnohokrát známy z našich prejazdov autom i na bicykli, dnes ho prvýkrát prechádzam na pešo. Ak je však človek v dobrom rozmare, nájde zaujímavé detaily i tu. Žltými plodmi obsypanú bezlistú starú jabloň (ako zlatý slnečný kotúč mrazivo uväznený v krutom nahom priezore mreží). Haldy vydolovaného štrku (pokrýva jemný biely poprašok, pripomínajú cukrové homole alebo panenský svah snežnej hory zbrázdenej sústavou dolín). Takmer odťažený vrchol protiľahlého hrebienka (pripomína dramatickú skalnú stenu kdesi na Ohňovej zemi, i neduživý kmeň osamelého ihličnanu tak pôsobí krajinotvorne). Inak však – hlboká jazva na tvári Prírody, mesačný kráter na tele Zeme. Úbohá Biela hora, neodvratne kráčajúca v šľapajach neďalekého Holého vrchu…

My ale našťastie odbočujeme do nevýraznej dolinky, ktorú vyhrýzol nenápadný tok Trnávky v horskom masíve Karpát, vymodeloval Javorový a Šedivý vrch a medzi nimi pripravil vhodný priestor pre ľudské bytie – vznikla samota Nespalovci, vznikli Sokolské chaty. Aký nepatrný je beh dejín voči geologickým dobám, čo vôbec znamená čas nášho bytia…

Aj táto samota sa už (pravdepodobne) premenila na miesto oddychu (ak sa v kameňolome nestrieľa), z domov sa stali chalupy. Niektoré z nich veľmi vkusne upravené, so zaujímavými, zrak okoloidúceho priťahujúcimi detailmi. Treba len kráčať s otvorenými očami, nehľadieť iba pod nohy (či do nebies).

Ale to už stojíme pred bránkou Bufetu na Sokolských chatách, je priskoro, je (ešte) zavreté, z komína stúpa dym, z okna vykúka pán domáci – „Hneď som dole!“. Toto sú služby, to je prístup k zákazníkom! Avšak tu to nie je nič nové, toto je jedno z miest, kde je návštevník hosťom, kde si cíti ako doma. Na stole sa objavuje čaj, pivo i čosi na zahriatie (káva počká, kaviareň čaká v batohu), my na oplátku ponúkame domácim niečo na zahryznutie. Miestnosť sa pomaly plní, chatári prichádzajú.

„A vy idete odkiaľ?“ – „Zo Smoleníc.“ (v očiach domácich sa objavujú otázniky, nevedia, čo si o nás majú myslieť, nevieme, čo si o nás myslia…). „A kam idete?“ – „Do Smoleníc.“ (otázniky v očiach sa výrazne zväčšujú, naberajú farbu, kde-tu sa objavuje výkričník). Takto nejako si (možno) pripadali bádatelia, pionieri polárnych plání, takto nejako sa (možno) pozerajú na klientov z Pinelky…

Ale je sa o čom porozprávať, príjemne posedieť, ani sa nám veľmi nechce von, do toho nečasu… Keď je tam však tak krásne! Keďže nás čas nepustí… Lúčime sa, ideme! (Veď tu nie sme, hádam, naposledy).

Aj dobre známy výstup po červenej hore na cyklocestu je v týchto podmienkach zážitkom. Snehom obťažkané vysoké trávy pripomínajú biely les. Tichý, tajomný, ťažko priechodný… Bielymi kryštálikmi vločiek dovysoka ozdobené kmene stromov sú ako starý film. Len dve farby, čierna a biela, ale v nich nekonečne veľa odtieňov. Nádhera, aj v jednoduchosti sa skrýva rozmanitosť, aj rozmanitosť dokáže byť jednoduchá.

Podobne aj putovanie po cykloceste prináša zaujímavé momenty. Ako zjav pôsobiaca listami obsypaná zelená koruna lipy uprostred nahého spiaceho lesa. A vedľa ďalšie… Žeby invázia mimozemšťanov? Trhlina v čase? Či len omyl prírody? Botanik by mi to vysvetlil, google mlčí… Občasný otvorený výhľad do okolia (aj polom/porub má svoje výhody), aj keď prihmlený, i tak pekný – čo nevidíš, to si domyslíš, tu pridáš, tam uberieš… Starý, už uzavretý lom hneď vedľa cesty, dramatické, zbrázdené svahy čakajú na jediný nečujný pokyn a zosypú sa dole, hlboko pochovajú všetkom čo nestihne utiecť…

Medzitým sa zastavíme v Kaviarni u Vlada, dnes sa rozložila na skoku Mobydick na malej trailovej dráhe ukrytej v lese (Janči, poviem kde), i keď to dnes nie je na pridlhé vysedávanie aspoň chvíľku postojíme, podupávame, šúchame si premrznuté ruky, dopĺňame energiu (konečne odľahčíme batohom) – nepatrí sa predsa len tak narýchlo odísť.

Cyklocesta ústí na hradskú na Bíňovských lúkach, stade je to len na skok k horárni, odtiaľ by mala viesť zvážnica k Holbičkovmu mlynu, tam sa skrútiť hlbšie do lesa, vyviesť nás až hore pod plynovod. Vlado to vraj pozná, upravujeme trasu, nebudeme sa motať popri (po) železnici, vlaky už chodia… Cesta je však po ťažbe rozjazdená, blatová rieka steká zo svahov Bielej hory (dnes sme ju obkrúžili celú pekne dookola), ak sa v nej nechceš utopiť musíš to obísť lesom.

Podarilo sa, čochvíľa už stojíme na rovnakom mieste ako ráno, pod plynovodom, stále sneží, zem pokrýva tenká súvislá vrstvička snehu. Biely biely deň (nastal čas vysvetliť túto moju občasnú vsuvku)…

Na Islande som (ešte) nikdy nebol, ale čímsi ma neodolateľne priťahuje. Asi vikingský gén. Z príjemného stredoeurópskeho tepla si predstavujem nehostinnú sopečnú planinu vnútrozemia, počúvam škrekot morských vtákov, plavím sa okolo fjordov. Okamžite hltám každú knihu môjho obľúbenca JKS. Keď som sa dopočul o (vraj) výbornom filme Biely biely deň, chcel som ho čo najskôr vidieť. Príležitosť sa  objavila čoskoro, majú ho premietať v kine (teším sa ako malý chlapec). V deň D sa však objavuje jóbovka – kino nebude, práve dnes vypukla v krajine korona, život sa (na takmer dva roky) zastavil… Hvilur hvilur dagur…

Hoci sme na dohľad od cieľa, ešte zďaleka nekončíme. Najskôr sa po nami už prešliapanom chodníku (ranné stopy sú dávno prekryté novou vrstvou snehu) pretiahneme nad obaľovačku, odtiaľ odbehneme kúsok napravo, do starého kameňolomu. Džungľa. V húštine týchto takmer nepriestupných krovín môže žiť čokoľvek, aj biely jednorožec. Alebo diviak – radšej sa príliš hlboko nepúšťame, len z okraja nakukneme – niektoré „jaskynky“ sú však pozoruhodné. (Pre mňa) ďalšie nové, dosiaľ neznáme miesto.

Betónku dole kopcom zvládneme hravo, ešte máme čas, na chvíľku sa potom zohrejeme U sedliaka, v tomto ročnom období a počasí tam je napodiv voľno. Varia výborne (porcie by mohli byť menšie!), ponuka nápojov uspokojí každého (na Birell som si už zvykol), dokonca sa objavujú Danka s Mariannou, boli sa dnes prejsť v okolí. Vydarený výlet je pomaly za nami, užili sme si naplno jeho zimnú atmosféru, jeden pekný biely biely deň (hádam nie posledný pre nasledujúce dva roky)…

Kto by bol povedal, koľko zaujímavého sa dá prežiť v takýto navonok nevľúdny deň? Kto by si pomyslel, čo nové sa dá ešte nájsť na takých dôverne známych miestach? Kto prišiel, myslím, neoľutoval. Ďakujem za príjemnú spoločnosť všetkým, ktorí svojou prítomnosťou a dobrou náladou premenili mrazivý deň na začiatku decembra na vrelý zimný výlet: Daša Soubustová, Božka Golierová, Paľo Rapant, Vlado Naď, Edo Zolvík, Maroš Modrovský, Lojzko Holý

Juro Golier

Prší, nie, vlastne leje ako z kanvy. Chodci sa zmenili na autá, ľudoprázdne ulice ohmatávajú len svetlá reflektorov, z ciest sa stali rozvodnené rieky plné plechových netvorov. Verím, že aspoň na horách sneží, biela nadýchaná perina prikrýva prírodu unavenú z celoročného zhonu. Už chystám veci, už tam čoskoro budem, zhasnem motor, buchnem dverami, opäť sa premením na človeka…

Akcia Bojná – Valy

nedeľa 4.12.2022

Sobota. Svitá, prichádza jedno z rán, v ktorých keď odhrnieš závesy, v izbe sa zotmie. Bohyňa Auróra kdesi tvrdo spí, ponuré brieždenie namaľovalo tento deň ako jedinú tmavú šmuhu, pochmúrny sivý ťah štetcom. Noc sa spojila s dňom, obloha sa zliala s krajinou, homogénna temná guča, ťažká ako olovená vesta tlačí k povrchu Zeme všetko živé, gniavi predstavivosť, mliaždi myšlienky. Dnes ma nečaká žiadny výlet, dnes musím vydržať doma. Čistá depresia. Keby aspoň vzduch osviežila jemná prehánka, keby aspoň všetko okolo bičovali hrubé povrazy dažďa, zmyli z tváre dňa túto nehybnú masku, odplavili to ubíjajúce bezčasie. Nič, len nahý vietor skuvíňa v bezlistých korunách stromov, strháva čiastočky pôdy, snaží sa z mysle vyhnať aj posledné zvyšky príčetnosti. Neviem sa nadýchnuť, márne lapám po vzduchu, dusím sa sám sebou. Šialenstvo. Hlavu mi ide roztrhnúť – a to som sa včera na trhoch postil, pil len čaj a nealko punč (beriem na seba všetky hriechy sveta, minulé, súčasné i tie budúce). Nebo sa vylialo na Zem, ako kalná kaluž vypĺňa každučkú skulinku priestoru, tlačí sa dovnútra duše, vyprázdnenú myseľ vypĺňa beznádejou a zmarom. Čo ešte príde? Čo ma čaká zajtra?

Napočudovanie celkom pekný deň. Všetko trápenie predošlých hodín je zabudnuté, začíname s čistým stolom. No i tak reagujem až na hádam dvadsiate druhé zvonenie budíka („Zmĺkni konečne!“ – ostatné je nepublikovateľné), spolucestujúca sa už medzitým dávno zvŕta v kuchyni („Čo tam tak trieska?!“), ja si len pripravím čaj, nalejem do termosky punč a popritom čosi zhltnem. Ten, kto by dokázal nájsť liek na moju nekonečnú nechuť k vstávaniu spojenú s neutíchajúcou túžbou po turistike, získa Nobelovu cenu za duševné zdravie (alebo moju večnú vďaku).

Medzitým sa podobné obrazy (aspoň predpokladám) odohrávajú v rôznych domácnostiach Trnavy, Zelenča, Serede či Modranky (na koho som zabudol nech prepáči). Dvere domov a áut sa s tlmeným buchnutím postupne zatvárajú, chladné motory naskakujú len s nevrlým prskaním („Kam sa tak skoro trepú?“), ľavý blinker a ideme – stretneme sa na parkovisku kdesi na úbočí Inovca.

Všetky cesty vedú dnes ráno do Bojnej, tá moja sa však hneď od rána akosi skrúca, kľukatí, zamotáva – prichádzam (ako je zvykom) posledný, z hrdiel termosiek už stúpa para, okolím sa šíri vôňa klinčekov a škorice, kde-tu zavanie aj čosi onakvejšie. Vítame sa ako by sme sa celý týždeň (či deň) nevideli, tešíme sa na nasledujúcich niekoľko hodín. Partia je opäť pohromade.

Akademických päť minút uplynulo, rovnáme sa na štartovú fotografiu, o malú chvíľu sa dávame pomaly do pohybu. Rad sa okamžite naťahuje na niekoľko metrov, medzery medzi skupinkami sa pri nikdy nekončiacich rozhovoroch nebadane, no nepretržite zväčšujú. Čo je však s Marošom? Akoby sa nevedel rozbehnúť, stále sa tu kdesi motá, pletie sa nám pod nohy, zavadzia. Na to nie sme zvyknutí, ošívame sa, zrýchľujeme, spomaľujeme, snažíme sa ho všemožne striasť, dostať na miesto, kam patrí. Podobne ako pri dlhoročnom spolužití: nie si nablízku – chýbaš, zostal si doma – zavadziaš. Dnes nemá stabilného partnera, nakoniec si však nachádza novú obeť, konečne chytá tempo, mizne v diaľke.

My sa zatiaľ snažíme vysporiadať s nezáživnou dlhou asfaltkou, bude sa nám vraj droliť pod nohami neuveriteľných päť kilometrov, to chce vypnúť (alebo otupiť) myseľ a obrniť sa trpezlivosťou. Nakoniec to však nie je až také dramatické, s týmito ľuďmi by aj posedenie na rozžeravenej platni sporáka ubehlo príjemne (a príliš rýchlo). (Ešte) vždy je o čom hovoriť, na čo spomínať, čo dohodnúť, aký recept upiecť. A stále dokola – perpetuum mobile medziľudských vzťahov, výborná partia – rovnako ako nám pred rokmi hovorieval vedúci katedry: „Neviem, ako vás pozbierali, ale keby ste sa s lampášom po celej republike hľadali, tak sa takí nenájdete!“. Na ľudí mám jednoducho šťastie…

Dnes to máme navyše uľahčené zaujímavým okolím a celkom príjemným počasím – oproti tomu včerajšiemu je priam skvostné!. Kedysi by som rezolútne prehlásil – nuda!, dnes si to však užívam. Aj v drobnostiach sa skrýva krása, aj maličkosti si dokážem užiť, doplna sa nimi nasýtiť.

Naľavo od cesty tíško meandruje neveľký potok, navonok ničím nepriťahuje pozornosť, no bližší pohľad do tmavých útrob jeho brehov ťa ihneď stiahne na putovanie po čarovných cestičkách krajiny fantázie. Z blízkej húštiny vykúka hrb starej ježibaby (možno to je len zlatý roh ružového jednorožca), lesom sa mihne nejasný tieň bieleho jeleňa (alebo nemotorná postava akéhosi kromaňonca), povyše cesty sa plazí obrovská chobotnica (jej ozrutné chápadlá vrastajú do svahu hory ako korene neduživého stromu), sponad starého zabudnutého lomu sa leje do údolia azúrová obloha, zalesnený hrebeň vrastá do asfaltu kľukatej cesty. Možno však to všetko sú len šálivé hry svetla a tieňa na pokojnej hladine Hradného potoka, opojná vôňa nedeľného predpoludnia v hĺbke Hradnej doliny, s veselým popevkom slobody na perách, s lahodnou chuťou ušľachtilého nápoja na jazyku…

Ale to už stojíme na odbočke v ústí Heťkovej doliny, stačí len prekročiť (či prebrodiť) potôčik a po lesnej cestičke začíname stúpať do samotného srdca Inovca, na hradisko Valy. Konečne sa môžeme kúsok zadýchať, je na čase, aby sme sa trochu spotili.

Prechádzame okolo chát, kúsok povyše sa ako mihnutím čarovného prútika krajina mení, z chodníka je razom vozová cesta, počuť frkot koní či ťažké fučanie volského záprahu, vŕzganie kolies, nepravidelný buchot obručí, spoza zákruty sa pod palisády pomaly sunie vysoko naložený voz, brána sa so škrípaním otvára, ozbrojená stráž kontroluje príchodzích. Mohutná drevená hradba sa po oboch stranách obtáča okolo rozľahlej plošiny vrcholu, v jej vnútri panuje čulý ruch, ako britva ostré pokyny veliteľa hliadky sa miešajú s krikom pobehujúcich detí a štekotom psov, z plošiny Trhovište skrytej na druhej strane svahu sa ozýva mumraj rozhovorov remeselníkov, trhovníkov a kupujúcich. Reč osadníkov je akási povedomá, no v skutočnosti úplne nezrozumiteľná, ich odev jednoduchý. Akoby som to už (niekedy) niekde videl, stránky kníh ožívajú, kresby tušom sa hýbu, youtube video vystupuje z obrazovky, postavy začínajú rozprávať…

Nečakaný závan chladného vetra rozostruje obraz, odnáša do zabudnutia údery zvonu, veľkomoravská osada sa stráca v prepadlisku vekov, donedávna takmer zabudnuté miesto stíchlo, pokoj sviatočného predpoludnia narúša iba tichý šum našich slov či tlmený veselý smiech (len Maroš sa rehoce na plné… pľúca). Cez repliku vstupnej brány vchádzame dovnútra hradiska, vystupujeme na hradby, do strážnej veže, jediným užaslým pohľadom sa snažíme obsiahnuť celú šírinu priestoru, bezrozmernú hlbinu histórie miesta. Vstúpili sme tam, kde čas kedysi zvonivo znel živým bytím, kde však dnes len tíško šepce v korunách stromov.

No prastaré hradisko vďaka úsiliu archeológov opäť povstalo na zemský povrch, ako bájny Fénix vzlietlo z popola, znova tak môžeme vidieť už stratené domce i zemľanky starých obyvateľov týchto hôr, našich dávnych predkov. Môžeme sa dotknúť vlastných koreňov. Zohriať sa dúškom kávy, čaju či iným nápojom (začalo riadne fúkať), dopriať si niečo pod zub. Feri v červenej mikulášskej čapici zatiaľ obdarúva všetky dievčence drobnou maškrtou. Výborná nálada posúva skvelý deň do druhej polovice.

Je však čas pokračovať. Na druhej strane hradiska ešte krátko obdivujeme dômyselnú konštrukciu násypu a obrannej priekopy, kúsok povyše sa na plošine Trnovište (to je to trhovisko z pradávneho príbehu) len narýchlo pristavíme pri prístrešku s krížom. Pomaly sa nám otvára pekný výhľad na hrebeň Holého kameňa, ďalší cieľ nášho putovania.

Ešte predtým sa však ľahko obtrieme o spodný okraj rozľahlej lúky na Jeleních jamách, pohľadu na kolektory slnečnej elektrárne sme tak našťastie ušetrení. Nie však hlbokému blatu na ceste, hlbokej, nepeknej bezohľadnej jazve na tvári inoveckej krajiny. S radosťou z nej odbočujeme, tiahle stúpanie nás vyvádza na vrchol Holého kameňa, tam opäť (aspoň na pár krokov) kráčame ostrým hrebienkom na rozmedzí troch krajov, horou, ktorá čo len na krátko poskytuje oddych zraku i potechu duši, dovoľuje na pár okamžikov opustiť preriedené šíky stromov hospodárskeho lesa, ponoriť sa do pokojnej tíšiny maličkého pralesa. Fúka tu však na hovado.

Vetrisko, ktorý nás mal podľa predpovede sprevádzať už od rána si všetko vynahradzuje práve na týchto miestach, kapucňa vetrovky ma fackuje ako malého chlapca („Prečo?!?“), chlad zalieza pod kožu, len rýchlo preč, ukryť sa kamsi do závetria.

Ponáhľam sa, prestávam byť opatrný, to sa na hrebeni plnom skál nevypláca, jedna z nich, potvora skrytá napoly v lístí, šmykľavá ako mydlo, mi to okamžite spočíta. Ako v spomalenom filme sa skladám k zemi, hľadám si miesto, pokrútený ako paragraf sa triafam presne medzi ostré hrany akurátnych skál. Uff, to nemuselo dopadnúť dobre!

Pokračujem už viac ostražito, spomaľujem, fotím, užívam si krásne miesto (tá ruka, potvora, predsa len trochu bolí, hoci nič nevidno, riadne som si ju oškrel). Do jaskyne, ktorá sa skrýva kdesi poniže sa dnes už nepozrieme, niečo si predsa treba nechať aj nabudúce.

Lesom, čistinkami zarastenými vysokánskou trávou, chodníkmi zveri (alebo akýchsi tajomných tvorov, obyvateľov lesných húštin) i nečakane sa objavenou zvážnicou (ani na mapách sa nenachádza) znova schádzame na Holokamenskú cestu a po nej nižšie do Hradnej doliny. Pôvodne plánovanú odbočku cez Prívrat dnes už oželieme. Čaká nás dobre známych nekonečných päť kilometrov asfaltky…

…ktorá však pri nikdy nekončiacich rozhovoroch plynie pod nohami akoby sama. Ani sa nenazdáme a sme pri autách. Akciu však treba ukončiť tým správnym spôsobom, atmosféru pekného dňa nechať vyprchať len pomaly, nikam sa nenáhliť, chvíľku si posedieť na Ranči pod Babicou. Majú otvorené, dnes napočudovanie poloprázdno, máme pre seba k dispozícii celý salónik. Jedlo je chutné, nápoje chladené tak akurát, káva a čaj naopak príjemne teplé. Vydarený výlet je pomaly za nami, už začíname plánovať ten ďalší.

Po tajomných zákutiach Považského Inovca sa začiatkom decembra (ktorý zatiaľ zimu nepripomínal ani náhodou) túlali: Vierka Gubiová, Alica Binková, Daša Soubustová, Lucia Bačová, Janka Nagyová, Božka Golierová, Milka a Ľuboš Kraicoví, Iveta a Jozef Saloví, Paľo Rapant, Vlado Naď, Maroš Kupčík, Feri Martinus, Vojto Galbavý, Edo Zolvík, Maroš Modrovský a

Juro Golier

Deň sa pomaly vytráca kdesi v stúpaní na Havran, večer nás zastihuje ešte nad Bankou, ulice Piešťan sa topia v chladnom svetle nočných lámp. Cesta ďalej je tmavá ako najčernejší tuš, z krajiny ju vyrezávajú len žiarivé reflektory áut, valia sa zo všetkých smerov sťa apokalyptické mračná nenásytných kobyliek, hučia ako divá riava, ako zo stavidiel priehrady na slobodu vypustená dosiaľ tichá vodná hladina. Stačí vydržať  už len pár minút, už len pár kilometrov a budem doma, dovolím únave aby mi pomaly zostúpila do nôh, celého ma pohltila, odniesla do ríše snov. Opäť započujem ruch v kuchyni („Tichšie prosím!“), spolucestujúca sa bude zvŕtať okolo stola, vypijem kávu, zbalím batoh, naštartujem auto a vyrazíme. Hory nás už čakajú…

Akcia Zabité – Dlhý Vrch

26.11.2022

Účastníci: V. Naď, J. Nagyová,  V. Trajlínek, M. Babišík, A. Hollý, F. Martinus, Ľ. Kraic, V. a M. Miklošovičoví, B. a J. Golieroví, D. Fáziková , M. Farkašovská, B. Polocík, K. Roháčková, L. Rosa, E. a J. Antaloví, E. Zolvík, P. Rapant, A. a J. Dzurenkoví, J. Lukačovičová, A. Binková a M. Modrovský.

Pred týždňom na akcii Dobrá Voda padlo rozhodnutie, ktorého iniciátorom a tvorcom trasy bol Vlado Naď. Akcia padla na sobotu o 8:00hod. Pod horárňou Zabité pri vodnej nádrži sme sa stretli, odparkovali autá. Zvítali sme sa, akoby sme sa aspoň týždeň nevideli. Od smädu sme si dali varené vínko, punč a iné pochutiny. SHMÚ nám sľúbil perfektné počasie: drobné mrholenie, hmla a na záver jasno a pekná viditeľnosť.

Štartovná fotka bola pri  oceľovom kríži, pri ktorej nám „známy historik“ P.Rapant, vysvetlil pôvod vzniku a názvu miesta Zabité, vzdialené cca 5-6km od obce Ompitál (Doľany). Oproti krížu je aj miestna studnička, ktorú spomeniem na záver.

Hneď za štartom sa od nás odpojili Danka a Marianna??? Smerovali naspäť do dediny.

Prechádzame po asfaltke okolo horárne, pri smerovníku „Pri dube“ odbočujeme  vľavo mierne a na rúbanisku  strmým svahom na pomerne dlhý hrebeň Vápenné /549,7m/.  Tu sa čakáme , ideálne miesto na občerstvenie. Výhľady sú slabé, je tu hmla. Schádzame dole cez malú bučinu a nepokosenú lúku, až sa napájame na lesnú cestu, ktorá nás doviedla na  pozoruhodné miesto, zvané Sklená huta, osada, v ktorej sa vyrábalo sklo,(od II.pol. 17.stor.- do I. pol.18.stor.). Neskôr po zániku výroby skla sa tu usadili huncokári, ktorí ťažili a spracovávali drevo pre rodinu Pálffyovcov.

Tu máme  občerstvovaciu prestávku, po ktorej pokračujeme po zelenej turistickej značke k obrázku a odtiaľ do sedla nad Mesačnou (Rosničkovou) lúkou.  Moje laické vysvetlenie, prečo sa volala Rosničková, je tam prameň, toho času netečie, v noci pri mesiaci, tam vyhrávali  žaby rosničky (pozn. jediná žaba na Slovensku, ktorá dokáže liezť po stromoch) a  boli ľahkou korisťou dravých  nočných vtákov. Mesiac na lúku svieti aj naďalej…

Tu pokračujeme na Uhliská, kde sa čakáme a Vlado vyťahuje  kávovar a vodu a my si chystáme poháriky na kávu a Braňo dáva ako bónus, mlieko do kávy. Je čas obeda  a vyťahujeme zásoby z batohov. Dievčatá, resp. ženy  ponúkajú sladké a slané koláčiky. Dohadujú sa tu aj recepty. (Jeden posielame na konci zápisu).

Začína byť zima, tak sa poberáme dolu údolím, odbočujeme doprava miernym stúpaním,  smerom na  kopec Dlhý vrch (481m). Názov napovedá, pomerne rozsiahle skaliny, z ktorých je už pekný výhľad na Geldek a Jelenec. Stromy bizardných tvarov – ako z rozprávky. Na konci nás prekvapí krásny exemplár lipy veľkolistej. Majestátny strom je ešte plný listov, čo sa o okolitej prírode nedá povedať. Lipa sa nám krásne vyparádila, akoby sa jej ešte nechcelo uznať, že kalendár ukazuje už neskorú jeseň.

Počasie sa umúdrilo, predpoveď vychádza.  Pod hrebeňom, strmo schádzame do doliny, nachádzame zvyšky Pálffyovskej úzkokoľajky, ktorá bola vedená ponad skalný ostroh, v ktorom sú otvory jaskýň.

Vidíme aj náznaky  múrikov zo skál, ktoré spevňovali okraje železničky. Odbočujeme doprava, a dostávame sa na lesnú cestu, ktorá je  rozbahnená od ťažby dreva, prichádzame k prístrešku a obdivujeme sa, akí sme zablatení. Tu   je  občerstvovacia stanica, vyťahujeme posledné zásoby, aj tekuté.

Pokračujeme smerom na  Solírov a tesne pred ním  odbočujeme doprava miernym a neskôr aj strmším stúpaním na vyhliadku Kukučková, odtiaľ sú pekné výhľady na Klokočinu, Sklený vrch, Skalku… Pokračujeme na Kukučkovú (681m). Zalesnený kopec, na ktorom sme si urobili  záverečnú spoločnú fotografiu. Nezastavujeme sa, „čas tlačí na pílu“. Za chvíľu sa  les ponorí do tmy. Miernym klesaním sa dostávame na lúku, na ktorej je zvážka dreva po ťažbe. Dostávame sa na  známu asfaltku, po ktorej prichádzame okolo horárne  k autám.

Zastavujme sa pri prameni, ktorí som spomínal na začiatku , čistíme si boty od nenápadného blata, aby sme šoférom nezašpinili moc autá.

Lúčime sa, akoby sme sa týždeň nemali vidieť.

Záver: Vydarená akcia, cca 20km okruh, počasie vyšlo podľa SHMÚ.

Milan

…a ešte recept pre gazdinky od Edity:

Cookies

6 vajec, 3 šálky prášk. cukru, 2 vanilkové cukry, 2 šálky oleja – všetko vyšľahať a pridať 3 šálky hrozienok, 4 šálky polohrubej múky, 1 prášok do pečiva, 1 kávová lyž. soli, 1 šálka ovsených vločiek, 2 šálky zrniečok /ľan, čia, sézam, slnečnica/, 3 hrste orechov /nasekané/, 3 hrste kokosu. Všetko zmiešame a necháme pol hod. odpočívať, potom robíme  kôpky na plech. Stačí robiť z polovičnej dávky.

Recept  môžeme rôzne upravovať a to:  môžeme dať viacej ovsených vložiek a menej múky,  pridať kúsky čokolády,…..

Prajem dobrú chuť.

Príbeh ZABITÉ r. 1779.

V lokalite Zabité pri ceste do Sklenej Huty je horáreň, ktorá je mladšia, než kríž pri nej stojaci. Ten dnešný železný dal postaviť poľovník Anton Baran v roku 1779 na mieste staršieho dreveného. Ku krížu sa viaže nasledujúca povesť, ktorú zaznačil farár A. Adamkovič.

Manžel Magdalény Purmanovej bol pytliakom a v hore ho zabil iný pytliak Slávik z Píly. Vdova potom žila v nemanželskom zväzku s iným mužom, ktorý pil a tiež nešťastne skončil. Raz padol z voza a zabil sa.

Keď sa Magdalénin syn stal kňazom (mal to byť prvý doľanský kňaz), dal postaviť primícijný kríž na ceste do Hute. Kríž mal byť prosbou za vykúpenie hriechov rodiny a posvätili ho počas procesie ku krížu, ktorej sa zúčastnila celá dedina. Odvtedy sa miesto pri kríži volá Zabité (nevieme, či kríž bol postavený na mieste smrti jedného z mužov).

Akcia Po kopaniciach

štvrtok 17.11.2022

Za niektoré činy musíme zaplatiť vopred. „Keď chceš vo štvrtok zas kamsi ísť, treba pomôcť v záhrade!“, slová spolucestujúcej sa ostro vrývajú do mozgu, tón reči tentokrát nepripúšťa ani náznak pochybností. Nemám na výber, hoci som nesadil, musím nakoniec žať. Okolo mňa zúri (na toto ročné obdobie) krásna nedeľa, na temeno mi dopadajú hrejivé slnečné lúče – jednoducho ďalší z dní ako stvorených na krátky výlet, čo len na Čerenec, iba na Dúbravu, aspoň na Orlie skaly… No ja sa bezmocne (bezcieľne) motám v neveľkom uzavretom, plotom ohraničenom území, z neďalekej cesty ku mne dolieha neutíchajúci šum pneumatík (ktovie kam idú? na návštevu, neskorý obed, výlet do prírody… Chtelnica, Modra, U Sedláka, Kurátko, Katarínka, Smolenice… miesta tak blízke a pritom tak vzdialené, nedosiahnuteľné), kdesi na oblohe sa križujú, pomaly sa rozpúšťajú, biele stopy lietadiel (slobodný ako vták… Paríž, New York, Island, Kilimandžáro… existujú vôbec? alebo sú len výplodom mojej fantázie?), blankytný oceán nebies vyšplechuje spenené vlny fantázie až sem, na samý okraj bytia (loď kapitána Nema sa ponára do hlbín, Titanic vytrvalo pláva v ústrety svojmu osudu…). Cenzúra myšlienok, pretvárka, nesloboda konania, železná opona sa znova uzavrela, opäť sa utiekam do vnútornej emigrácie. Hádam pomôže kvapka živej vody, iskrí v oku, mnohoročné poznanie sa rozlieva v duši, poďme si zaspomínať. Boli sme mladí, boli sme krásni, (mnohí ešte) bezstarostní. Rok mal trinásť mesiacov, svet končil na brehu Dunaja, no ani raj na zemi netrvá večne… Voľný deň uprostred pracovného týždňa, to predsa nemožno nevyužiť!

…a tak opäť raz vstávam príliš skoro („To sa naozaj nikdy nevyspíme? Čo stále vymýšľaš!?“), chystám poživeň, balím sa, úchytkom raňajkujem (aspoň jeden rýchly dúšok kávy), akurát včas stíham vybehnúť k bráne (so spolucestujúcou v pätách) – Braňo práve zaparkoval. Ešteže nemusím šoférovať, budem si tak môcť plnými dúškami užívať chuť povestných plodov tohto kraja, omamnú (či skôr omamujúcu) arómu kopaníc…

Parkujeme v Jablonke, prišli sme samozrejme poslední (tentokrát to chvalabohu nie je na mne). Celkom slušná účasť, to som popravde ani nečakal, veď dnes to bude len taká prechádzka, iba také motkanie sa po okolí, trasu som na mape ťahal kade-tade, tu zatočil, tam ubral… Nečakajú nás žiadne vrcholy, žiadne jaskyne, žiadny hrad, len chalupy roztrúsené pomedzi lúky a háje. Kraj zvlnený ako rozhnevané more, stále hore-dolu. Ako pri búrke. Hádam nezaprší.

Zatiaľ nás však víta krásne slnečné ráno, ktoré sa hneď skraja strmí pekne hore kopčekom, po asfaltke v ústrety novým zážitkom, novým pocitom, novému dňu… riadne sme sa zadýchali! Ale kam sa tak ženieme? Načo?

Odbočujeme prudko doľava, pod nohami si ešte stále drmolí rannú mantru akási forma asfaltu, civilizácia však uviazla kdesi tam hore, na hlučnej ceste (dnes nie príliš frekventovanej), napravo od nás meandruje bezmenný potôčik spoly ukrytý v bujnom poraste, prezrádza ho len občasný odlesk zlatistého lúča na hladine vody, slnečné prasiatka sa hrajú na skrývačku, džungľa, divočina, hneď vedľa sa ticho pasú ovce a kozy, oproti úhľadná chalupa, machová strieška, modro obrúbené okná, starosti s prebúdzaním sú okamžite zabudnuté, prechádzam voľne krajinou, krajina voľne prechádza mnou, aká to radosť môcť si slobodne užívať voľné predpoludnie (uprostred týždňa).

Zatočíme sa pomedzi domami, zhupneme hore-dole po briežku, okolo vkusne opravených chalúp aj popri akejsi nevzhľadnej ozrute (samozrejme tróniacej navrchu nad všetkým – päsť na oko, UFO, klinec do hlavy…) prechádzame do susednej dolinky či kotlinky, k ďalšej kopanici.

Ako odtiaľto chodili (chodia) do práce či do školy? Na nákupy? Ako tu naozaj plynie čas? Podobné otázky sa mi na takýchto miestach vždy neomylne vyroja v hlave, sú ako osy, otravujú, dobiedzajú, nič nevyriešia, ničomu nepomôžu… Večná snaha nazrieť za oponu, snaha pochopiť, či len prirodzená ľudská zvedavosť? Túžba vžiť sa do myslenia blížneho? Do duše kraja – krásneho no neprístupného, chrániaceho svoje tajomstvá (ak chceš – presťahuj sa sem a ži, potom uvidíš – alebo aj nie).

Ako lahodnú sladkosť omieľam na jazyku slová, názvy okolitých usadlostí, jedno za druhým, pekne po poradí – Horniačkovci, Marônkovci, Chalupy, Nebojsa, Podkorytárka, Švancáréch dolina, Matejovec, Jeruzalem, Sychrov, Stanovci, Podlipovec, Hopkáče, Guzice, Kvetkovci… Kopanice. Kraj, čo uviazne v oku ako prvý lúč slnka predierajúci sa rannou hmlou, čo pošteklí nozdry ako obedňajšia lúka rozospievaná mnohohlasými rozhovormi hmyzu, čo rozoznie dušu ako tichučký podvečerný dáždik, čo sa rozplýva na jazyku ako antracitová obloha preťatá štekaním nesúcim sa z diaľky noci, čo prúdi nahor krvným riečiskom ako lahodný extrakt starostlivo vyberaných zrelých plodov starej slivky.

A z diaľky na všetku tú dychberúcu krásu, na nekonečný pokoj kraja tíško dohliada strážkyňa tajomstva, Jej Veličenstvo Veľká Javorina, Hora-matka hrdej kopaničiarskej duše.

Ešte dlho by som mohol klásť na papier slová ospevujúce krásu okolitej krajiny, márne sa snažiac zachytiť prchavú atmosféru týchto chvíľ. Radšej však len monotónne kladiem nohu pred nohu, snažím sa príliš nezaostávať. No lákadiel je tu tak veľa…

Krajinou ako z rozprávky, pomedzi spiace chalúpky a chodníkom (či akousi alejou) popri čarovnom potôčiku sa ponárame do tajomného lesa z ktorého sa postupne vynára stíchnutá osada – Švancáréch dolina. A v jej strede stojí, ako vesmírny koráb uprostred lesa vyrastá, Rozprávkový dom. Pán Viliam tu navzdory všetkému a všetkým vybudoval podivuhodné obydlie. Pre niekoho zábavné miesto, pre niekoho gýč. Môže ťa nadchnúť, môže ťa znechutiť. Domácemu pánovi môžeš pre rozprávaní (aspoň kde-tu čosi) veriť alebo ho (radšej vôbec) nepočúvať. Ale nápad mu uprieť nemôžeš. A vlastný názor si vytvoríš až vtedy, keď toto miesto navštíviš.

Zdržali sme sa, pokračujme, čas nepostojí ani tu. Lenže kade – keď sa tam, kde na mape viedla cesta (zas to moje plánovanie z tepla domova, od obrazovky počítača) doširoka tiahne zorané pole? Po blate sa magosiť nemienime, obídeme to lesom. Je riedky, vyupratovaný, radosť po ňom kráčať. A na jeho okraji, ako by ho pripravili práve pre nás, nachádzame krásny, veľký rovný peň, hádam aj vyrovnaný do vodováhy. Buď nám ho niekto náročky postavil do cesty alebo presne riadil naše kroky – putovná Kaviareň u Vlada našla svoju ďalšiu zastávku. Dokonalé…

Len trochu sme pomaškrtili, len trochu uľavili našim chrbtom, ale táto chvíľka oddychu bola naozaj príjemná. A kúsok vedľa objavujeme pokračovanie, už nezorané, našej pôvodnej cesty. Čí úmysel odklonil naše kroky? Príliš sa nad tým nezamýšľame a pokračujeme, hore-dole hupáčikmi cez polia a lúky, okolo fotogenickej vodnej nádrže sa derieme hore na Matejovec. Tam nás predsa čaká (aj nám dobre známa) krčma.

Dnes (zatiaľ ešte) bohužiaľ zatvorená. A tak sa rozkladáme priamo pred ňou, na autobusovej zastávke, v spoločnosti zvedavých pštrosov (možno skôr emu) hodujeme, slníme sa, oddychujeme. Je predsa poludnie, čas sviatočného obeda. O udalostiach, ktoré sa udiali pred tridsiatimi tromi rokmi si môže každý myslieť čo chce, ale nebyť toho – dnes sedím v práci.

Odtiaľto by sme to k autám nemali ďaleko, len zo dva hupáčiky, komu by sa však chcelo motať asfaltkou pomedzi autá. My sa radšej vydriapeme hore na hrebeň, do lesa, cesta tam však vedie tiež po asfalte… Nevadí, ten kúsok zvládneme, veď je tu tak pekne, aj chalupy sú zaujímavé, z väčšiny ešte cítiť ich dušu, počuť ich rozprávanie… Dnes už neslúžia výhradne na bývanie či ako zdroj obživy, ale tiež na zábavu a oddych – domy a chalupy, domáci a „bratislaváci“. Sme (skoro) na konci sveta, ani autobus sem už nezachádza (bývalá zastávka pomaly vrastá do lesa), za jeden deň sa bohužiaľ nedá obsiahnuť všetko, Konkušova dolina, Vydarených dolina, U Vanov, Kahúnov vŕšok, Osikovci, Kahúnova dolina… navštívim vás možno niekedy na budúce, možno aj na bicykli…

Kúsok pred Stanovcami uhýbame do lesa, pomedzi stromy sa skrúca akási cesta, mohla by nás doviesť až na hrebeň Krajnianskej Hory (vrchol Rovienky), ktorým sa vinie bývalá vojenská cesta. Ešte aj dnes možno v lese objaviť spevnené plochy, ktoré teraz slúžia väčšinou ako skládka vyťaženého dreva, pôvodne to však boli mobilné odpaliská rakiet. V minulých dobách sme sa pripravovali na boj za mier (dokonalý protimluv!) naozaj dobre…

Na jednom takom vychádzame aj teraz. Obloha sa zatiahla, ochladilo sa, niet na čo čakať, nezdržiavame sa, pokračujeme. Krátku prestávku si dáme až pri prístrešku na križovatke nad Vlčou dolinou. Teplý čaj a káva, do toho za kvapku čohosi ostrejšieho (pre tých čo dnes nie sú šoféri) padne v tejto chvíli naozaj vhod.

Klesanie na Podlipovec, hoci nie je príliš dlhé a vedie pekným lesom, akoby ani nemalo konca. Ešteže si máme stále čo povedať, o čom sa porozprávať. Čas tak plynie príjemne, nohy sa prepletajú akoby samé, míľa je náhle dlhá ako kilometer. Skupinka sa však riadne rozťahuje…

…a ja sa mocem stále kdesi pozadu, fotím, vykecávam, zaostávam. Hlava hada (hádajte, kto ju ťahá) kašle na svoje telo – dokonca nás nečakajú ani na križovatke. Ešteže je tu signál, ešteže sme sa stretli, ešteže počkali. To si zaslúži po štamperlíku. Maroš by si však zaslúžil po … – ale znova letí ako šarkan, nečaká, na ďalšej križovatke musím opäť ťahať z vrecka telefón…

Potom však už nie je kam odbočiť, len kráčame a vychutnávame si posledné široké výhľady do krajiny, polia, lúky, háje a lesy, spomedzi ktorých kde-tu vykúkajú zhluky chalúp. Akoby roztopašné obrie dieťa rozhodilo po okolí kocky lega, kamsi odbehlo a na hračku zabudlo…

Ale to už vchádzame do Jablonky, k autám, k reštaurácii, o chvíľku ju otvárajú, počkajme, nepatrí sa len tak odísť, nerozlúčiť sa s priateľmi, okamžite utnúť niť výletu. Príbeh tohto dňa si určite zaslúži, aby sa počas príjemného posedenia, rozhovoru a občerstvenia mohol pozvoľna rozplynúť v ovzduší, premeniť na obláčik, ako jemný dáždik vsiaknuť do pamäti účastníkov, ktorými dnes boli: Vierka Gubiová, Danka Fáziková, Daša Soubustová, Božka Golierová, Milka a Ľuboš Kraicoví, Vlado Trajlínek, Braňo Polocík, Edo Zolvík, Vlado Naď, Paľo Rapant, Lojzko Holý, Maroš Modrovský a

Juro Golier

P.S.

V Reštaurácii u Anny v Jablonke nám dnes navarili skutočne výborne (neplatená, spontánna reklama)!

 Pomaly končím, na papier sa chystám položiť poslednú vetu, ako rád by som vyťukal čosi ako… „písané na okraji papierových obrúskov v parížskej kaviarni“. No bohužiaľ by to nebola pravda, tento príbeh sa odohráva tu a teraz, odvíja sa len v mojej mysli. Stále som ešte zavretý v záhrade, bezmocný, obklopený vysokou hlukovou stenou nikdy neutíchajúcej dopravy, kde-tu obrusovanej drásavými tónmi motorovej píly či kosačky, ktoré sa miešajú s buchotom prekladaného dreva, rozhovorom ponad plot, štekotom psa, nezrozumiteľným bľabotom batoľaťa, vŕzgavým buchotom bránky či pravidelným hrkútaním holubov. Náhle sa však rozhostí nečakané TICHO, všetko akoby znehybnelo, prítomnosť zamrzla v pohybe. Prasklina na hladkom povrchu skla, porucha systému. Na zlomok sekundy zastal čas, svet sa zrútil, skutočnosť sa premenila, pootvorila sa škára do inej dimenzie… Len na krátke nahliadnutie. Alebo definitívny útek.

Akcia Okolo Dobrej Vody

20.11.2022

Akcie sa zúčastnili: J. a B. Golieroví, M. Kupčík, V. Gubiová, J. a I. Saloví s kamarátkou Aďou, K. Roháčková, E. Zolvík, Ľ. a E. Kraicoví, J. Nagyová, M. Modrovský, D. Soubustová, I. Zálesáková, V. Naď, J. a A. Dzurenkoví, P. Herceg, J. Lukačovičová, V. Trajlínek, M. Babišík, R. Miklošík, A. Binková, R. Mocko, E. Corticelli, A. Hollý a P. Rapant.

Krajina okolo Dobrej Vody vždy lákala turistov a to v každom ročnom období. I my sme tu už viackrát preskúmavali jej okolie. Veľa sme toho spoznali, niečo sme aj objavili no a domov sme  sa vždy vracali s bohatými zážitkami.

A preto i táto neskorá jeseň sem prilákala celkom početnú skupinu turistov(-tiek). V dedine na námestí pred kostolom je krátko pred ôsmou hodinou teda celkom rušno. Zvítavajú sa tu starí, ale už aj novší známi, ktorí  pomaly presedlávajú z bicykla na turistické vibramy.

Začínajú prvé koštovky tuhého, ale aj tekutého charakteru. Je trochu pod mrakom, ale nefúka a neprší. Počasie je teda celkom fajn, takže po obligátnom štartovnom fote nám nič nebráni vydať sa na trasu.

Smerujeme po zelenej značke ku rekreačnému stredisku Mariáš. To len obídeme, poobzeráme si neďalekú Kaplnku Najsvätejšej Trojice s krížovou cestou a to už smerujeme do lesa k nášmu prvému cieľu, k pomerne neznámemu skalnatému útvaru, ktorý sa ani na mapách nevyskytuje. Ale je tu. Treba však k nemu trochu potrápiť svoje údy. Lebo je to riadne do kopca. Ale odmena je istá.

Na samom vrchole kopca tróni skalnatý útvar s oknom uprostred. Je to veľmi fotogenické miesto a neodolali mu ani naše fotoaparáty. V dolnej časti na druhej strane je v skale malý otvor. Naskytuje sa nám možnosť vliezť do malej jaskynky. Pri prieskume skalných dutín dávame pozor, aby sme nevyrušili ich pôvodných obyvateľov – netopierov. Oni sú tu doma, my sme tu len na návšteve.

Tak návšteva sa poberá pomaly ďalej. Cez malú dolinku sa prehupneme na protiľahlý kopec s príznačným názvom – Lesy. Cestou už môžeme vidieť nepatrný biely poprašok signalizujúci, že zima je už predo dvermi. Kopec Lesy je veľmi rozľahlý, ani sme poriadne nezbadali, že sme už na ňom. O to je lepší dôvod na krátke zastavenie spojené s prvým malým občerstvením – šoféri ešte môžu.

Ďalší úsek je v podstate pohodový, lesná zvážnica, sem-tam trochu blatová nás privádza k telesu bývalej železnice. Krásny meander, ktorým sa vyhýbala lesným prekážkam, sme si nemohli nechať ujsť. Krásnym chodníkom s takmer pralesovým okolím sme sa dostali na ďalšiu kótu, krasovú oblasť Slop.

Tunajšia jaskyňa nie je dobre prístupná, tak nešpekulujeme ani my a radšej zvolíme čas na obed. Samozrejme Vladova káva nesmela chýbať. Výhľady bohužiaľ dnes neboli práve najlepšie, tak sme aspoň špekulovali o vyhĺbených valoch, ktoré by mohli byť súčasťou ochrany starých hradísk, ktorých kultúra pravdepodobne ešte predchádzala stavbe tunajšieho hradu.

Je neďaleko, onedlho sme pri ňom. V stredoveku slúžil na ochranu obchodnej cesty, teraz vďaka nadšencom slúži nám na malé kultúrne vyžitie. Na najvyššom bode sa stavia vyhliadková plošina sľubujúca po dostavaní pekné výhľady do ďaleka. Samozrejme naše fotoaparáty si opäť prišli na svoje.

Z hradu sa spúšťame dolu na starú asfaltku spojujúcu Dobrú Vodu s Brezovou. Na nej nezostávame dlho, veď popri nej išla stará železnica, tak poďme na ňu. Je to príjemnejšia cesta než čierny asfalt a je od nej bližšie k ďalšej atrakcii dnešnej túry, k jaskyni Markov kút.

Nie na každej mape je, nie na každej mape býva na správnom mieste a viažu sa k nej  takmer strašidelné príbehy. My sme ju asi pred rokom našli až na druhý pokus a niektoré fotografie z jej vnútra vďaka súhre svetla a tieňov vyvolaných bleskom fotoaparátov vzbudzovali všelijaké dojmy. Vďaka tomu sa dnes do nej odvážila vstúpiť asi len polovica skupiny. No každý má svoje mantinely.

Po nadobudnutí týchto nových dojmov pokračujeme ďalej po telese starej železnice smerom na Dobrú Vodu. Vidíme, že pri stavbe tohto diela bolo niekedy treba sa viacej „zakusnúť“ do prírody. O čom svedčí aj okolie Lalkovej skaly. Ale zostala tu opäť pekná spomienka na dávny železničný meander.

Cez riedky borovicový les sa dostávame na Hoštácku hôrku. Máme tu posledné, dnes trochu zahmlené výhľady na hrad a dedinu. Cestou dolu k dedine nás ešte prekvapí zakvitnutá materina dúška  – posledné záchvevy končiacej sa jesene. V dedine si ešte neodpustíme nahliadnuť na priesek v skale, ktorý pre starú železničnú trať začiatkom 20. storočia vybudovali vojnoví zajatci.

A to je už posledná bodka za dnešnou, verím že hodnotnou túrou. Veď v okolí Dobrej Vody to inak ani nejde.

Ľuboš Kraic

Potulky okolo Katarínky

12.11.2022

Akcie sa zúčastnili: A. Holý, J. a B. Golieroví, Ľ. a E. Kraicoví, J. a A. Dzurenkoví, K. Roháčková, P. Herceg, D. Soubustová, J. Nádaský, E. Zolvík, J. Nagyová, A. Binková, M. Babišík, Ľ. Šoltés, N. Naď, M. Modrovský, V. Trajlínek, I. Zálesáková, J. Baránek, M. Kupčík, V. Gubiová, F. Martinus a P. Rapant.

Je sobota, voľný a výhľadovo aj pekný deň. Nuž čo budú nadšenci turistiky, ako my, dnes robiť? Poďho do lesa. Práce v záhrade môžeme o deň odložiť, dnes to bude v lese paráda. Slniečko už od rána avizuje svoju celodennú prítomnosť nad našimi hlavami.

Niet čo riešiť. Potulky popri starej železnici majú vždy svoje čaro. Veď predstava, ako tu pred mnohými rokmi premával starý, parný vláčik so svojim nákladom, ako si to šinul po úzkokoľajke za svojim cieľom tu v lone krásnej prírody, nás aspoň na chvíľu vracajú do detstva. Do tých krásnych, bezstarostných časov, keď našej fantázii neboli kladené medze.

Na turistickej križovatke Prekážka sa krátko po ôsmej hodine stretáva skupinka až 25 nadšencov prírody. Pre dnešok si stanovili jeden hlavný cieľ – prežiť tu v Karpatoch pekný jesenný deň.

Po obligátnom štartovnom fote sa rýchlo uberáme na trasu. Chceme sa čo najskôr stratiť druhej skupine – skupine poľovníkov, ktorí sa tu formujú na dnešný pohon. Asi po kilometri opúšťame asfaltku a žltú značku, prekračujeme Krupský potok. Onedlho už stojíme na telese bývalej železnice.

Po kľukatej trase tohto už zaniknutého diela sa hadí aj naša skupinka. Lesu zostala ešte posledná farebnosť. Tak popri zaujímavých rozhovoroch, ako sa na dobrú partiu patrí, môžeme ešte sledovať to krásne čaro prírody, dnes navyše podporované teplými slnečnými  lúčmi.

Práve tie lúče nás nabádajú, aby sme sa na otvorených lúkach na chvíľu zastavili, nechali sa oddávať ich blahodarnému pôsobeniu, oddýchli si, občerstvili sa – skrátka užili si ponúknutú chvíľu.

Pri križovatke Mikolánová opäť prekračujeme Krupský potok. Kľukatá cestička nás pozvoľna privádza pod vrchol Okrúhlej. Ten už poznáme z inej túry, tak veľmi radi uvítame nutkanie pozrieť sa tam ešte raz. Na jeho vrchole stojí majestátny strom. Takéto stromy pri ich objatí vraj vyžarujú veľké množstvo energie. Neváhame a hneď je okolo živá ľudská reťaz tvorená hlavne rukami našich dievčat.

Takto plní energie pokračujeme v našej ceste ďalej. Prichádzame na náučný chodník smerujúci z Dobrej Vody na Katarínku. No kúsok pri ceste vľavo stojí opäť veľký strom plný energie. O pár minút mu naše baby trochu z nej ubrali. Však sa onedlho sám dobije…

To už sa pomaly blížime k zrúcanine Katarínskeho kláštora. Slnečné počasie zlákalo do prírody aj ďalších jej milovníkov, hlavne rodiny s deťmi. Usadíme sa pred kláštorom a užívame si spolu s ostatnými pekné, slnečné poludnie. Je čas obeda, je čas na občerstvenie. Naše batohy začínajú vydávať svoje tajomstvá. Okrem tradičných chlebíkov aj niečo sladšieho, aj niečo tuhšieho, no a Vladov tradičný „kaféstroj“ šiel opäť na plné obrátky.

Po ochutnaní všetkých chodov dnešného menu sa pomaly poberáme ďalej. Ešte jedno spoločné foto a ideme. Musíme však prekonať hlbokú terénnu priekopu pod kláštorom. Nebol to práve príjemný úsek, ale srdce turistu sa len tak nezľakne a statočne velí pokračovať v ceste.

Tá už bola potom v pohode. Chvíľu sme šli lesom, chvíľu po lúkach. Po lesnej zvážnici obchádzajúc vrchol Lípie prichádzame na asfaltku, ktorou sme ráno vyrážali na trasu.

Takže cieľ je už neďaleko. Priam za rohom. Sme spokojní a šťastní. Prešli sme 18 km. A spolu so slniečkom sme tu v lese prežili  príjemný jesenný deň.

Dovidenia slnečné Karpaty.

Ľuboš Kraic

Akcia Katarínka

Zápis chata Katarínka 5.11. až 6.11.2022

Akcie z plánu MKCK sa zúčastnili: M. Babišík, J. Budoš, I. Naništa, Ľ. Kraic, E. Kraicová, H. Gurínová, R. Miklošík, J. Poláček, A. Kučerová, J. Golier, P. Vrábel, M. Valovičová a syn Peťo, Ľ. Rosa, D. Kováč, H. Molnár, I. Matušek,  J. Ščibravý,   spolu: 17x MKCK

Ako hostia: M. Ďuga, Ľ. Slávik harmonikár, B. Golierová, A. M. Ondrejková, M. Kasalová, H. Rosová,   spolu: 6x hostia 

Skoro už tradične na jeseň sa stretávame pred koncom roka na chate a hodnotíme činnosť klubu. Tohtoročná cyklosezóna 2022 bola pre MKCK pestrá a činorodá. Okrem tradičných „povinných“ jázd ako je Jašter, Dobrá Voda, Okolo Tatier, Karpaty Tour, sa v pláne objavili aj výnimočné destinácie, napr.: cyklozájazd do CZ- Krkonoše, cyklozraz KST Oščadnica, turistika v Štiavnických vrchoch, Kráľova hoľa, Svätojakubská cesta SK,…

Cieľom stretnutia na chate je v priateľskej atmosfére a pri dobrom guláši si pripomenúť akcie, ktoré sme absolvovali počas roka a prípadne začali plánovať tie budúcoročné. Program akcie začal už okolo 12:00 h prevzatím chaty, prípravou dreva do krbu a prípravou gulášu. Do týchto činností sa aktívne zapojili: I.Naništa, P.Vrábel, M.Valovičová, D.Kováč, A.M. Ondrejková, I.Matušek, H.Molnár, M. Kasalová,  J. Ščibravý. Za čo im patrí veľká vďaka.

Nemenej dôležitou súčasťou programu boli pripravené prezentácie z akcií v podaní: J.Poláčeka a trochu aj Ľ. Kraica, Za čo im tiež patrí vďaka. Medzi premietaním sme stihli „koštovať“ vínko, Heňove pálené ovocie, koláče ako i domáce klobásky, štrúdľu od Romana, výročnú tortu 2022, a pod.

Po premietaní nasledovala večera s chutným hovädzím gulášom z „tvorby“ od D.Kováča, pomáhali A. M. Ondrejková, M. Valovičová, P. Vrábel, cenné rady poskytol J.Ščibravý. Dúfam, že všetkým chutil – tiež ďakujeme.

Po večeri nasledovala hudobná produkcia v podaní gitaristov M. Ďugu a Ľ. Slávika, J. Budoša, Ľ. Kraica, a tiež spev a „tanečky“ účastníkov akcie. Bolo možné využiť aj bezdrôtový bluetooth reproduktor na prehrávanie hudby z mobilných telefónov od D. Kováča. Tiež to nemalo chybu – tlieskame Vám za nevšedný umelecký zážitok. Priebežne prikladáme drevo do krbu a nálada graduje.

Počasie bolo tohto roku pravé jesenné. V piatok podvečer silno pršalo, ale víkend už bol v pohode.  Teplota  cca 8 až 10 st.C.

V programe nemohla chýbať už tradičná večerná túra k zrúcanine kláštora na Katarínke. Za svetla čeloviek a lámp sme vyrazili v početnej skupine na toto tajomné a charizmatické miesto v lesoch nad Dechticami. Pod nočnou oblohou sme si zaspomínali na všetkých, čo tu nie sú s nami a zapálili sviečky za kamarátov Ondreja Stríža a Jozefa Michalca,  bývalých členov klubu. Ondrej, Jozef,  nezabúdame na Vás ako aj na Váš osobitý humor.

Po návrate na chatu ešte spievame a zabávame sa cca do 4 hodiny. Skvelý team gitaristov Ľuboš K., Milan Ď., Janči B. a harmonikár Ľuboš neskôr odišli domov. Zostalo iba zopár  vytrvalcov a pokračujeme do neskorej noci (či rána). Niektorí sa musia pre povinnosti rozlúčiť a odchádzajú domov. Pár vytrvalcov ešte debatuje a zvyšok zalieza do postelí aspoň na chvíľu si pospať do rána.

Drevo v krbe dohorieva a začína sa nový deň. Po raňajkách ešte rozprávame a okolo 11:00 h začíname s upratovaním chaty. Za výdatnej pomoci M. Babišíka, A.M. Ondrejkovej, D. Kováča, , H. Molnára, M. Kasalovej,  M. Valovičovej, P. Vrábla, dávame priestory do poriadku, aby sme po 12 h mali hotovo.

Ďakujem ešte raz všetkým menovaným aj nemenovaným účastníkom  za vytvorenie dobrej nálady a pomoc pri príprave a realizácii zdarného priebehu stretnutia.

Lúčime sa. Spoločne si zaželáme šťastný Nový rok 2023 a vyslovíme prianie stretnúť sa tu znova o rok.

Dovidenia priatelia- ky v novej cykloturistickej sezóne.

Zapísal: Igor Naništa

Akcia Dušičkový pochod

sobota 5.11.2022

Kam smerujú kolesá nočných áut? Možno sa ktosi, unavený z dlhej cesty konečne vracia domov, možno sa iba oneskoril a s pokorou (či obavami) pomaly smeruje do pokojných vôd domovského prístavu, možno tíško hromžiac príliš skoro začína ďalší pracovný deň, možno nepokojná duša básnika stratiac inšpiráciu, pokoj a rovnováhu vyhnala bezbrannú schránku bezcieľne blúdiť tmou (nech striebristá luna vstúpi do otvorenej mysle a pomôže nadviazať pretrhnutú niť môjho rozprávania), možno… Kde v diaľke sa spoja tiché koľaje železníc? Nemo a priamo letia priestorom, ako chladné ostrie prerezávajú, jatria, jazvia telo krajiny, ako pevná spojnica uplynulého a očakávaného udržiavajú v pohybe veľtok času. Kam majú namierené nohy pútnika, čo všetko sa preháňa mysľou tuláka?

Čaká nás bohatá sobota, bude to naozaj náročný víkend. Najskôr sa prejdeme okolím Korlátky, neskôr posedíme neďaleko Katarínky. Len nech neprší. O ostatné sa nemusíme starať, na tejto akcii sme iba hostia, netreba nič vybavovať, nič organizovať, len prísť, odšliapať si svoju dávku krokov, nepokaziť náladu a v pohode sa dostať domov. Teda vlastne na Katarínku – tam bude o nás tiež postarané. Snažím sa tlmiť výčitky svedomia, to však na nič nedbá, prehovára mi do duše, kričí, vyčíta… – „Čuš! Nabudúce už s niečím pomôžem aj ja!“.

Dnes nepôjdeme, ako bývalo zvykom z Cerovej, rekonštrukcia železničnej trate komplikuje situáciu, pomôž si kto ako vieš, ako môžeš. Naša malá skupinka parkuje pri vlakovej stanici Buková, to parkovisko projektovali hádam pre nás, priamo pre túto príležitosť. Ani sa nestihneme rozbehnúť a už prichádzajú Jozef s Ankou, náhle je nás desať, ihneď je veselšie. Náhradná autobusová doprava má zastávku pri rázcestí na Rakovej, neváhajme a poďme tam. Je podmračené, po včerajšom celodennom daždi mokro, šmykľavo, no príjemne. Deň ako stvorený na Dušičkový pochod.

A už sú tu, z autobusu vystupujú muži a ženy odetí prevažne v prírodných farbách, trampi a priatelia, i keď ich je zatiaľ pomenej (dobrého veľa nebýva) pochod môže začať. Na Bojkovú sa vieme dostať aj skratkou, nemusíme sa striktne držať značiek, nie v tejto partii, chvíľka predierania sa lesom nás predsa nerozhodí (trafili sme zlú odbočku – vediem to ja), veď šrámy po tŕni (priťahujem ho ako magnet) sa rýchlo zacelia.

Priestor vypĺňa šuchot lístia a tichý šum rozhovorov, pastelovo sfarbený les sa rozteká po kraji, do hĺbky pľúc vťahujem vlahú vôňu skorého jesenného predpoludnia, na jazyku sa lahodne rozplýva plná chuť veltlínu okorenená kvapkou čohosi ostrejšieho… Ale už sme hore na zvážnici, opäť nás je o čosi viac, lesná diaľnica nás vedie stále bližšie k Bojkovej.

Krásny kus hôr, má svoju atmosféru, hlboko pod povrchom skrytý náboj. Pri každej návšteve sľubujem, že sa sem vrátim, budem sa bezcieľne túlať po okolitých pahorkoch, nechám do seba vstúpiť krajinu, započúvam sa do tichého ševelenia oblohy v korunách stromov, pokúsim sa rozlúštiť šepot pradeda Büttnera, budem sa snažiť porozumieť reči vlastnej krvi. Tentokrát naozaj…

Bojková – stratený kút, (klenot) ukrytý uprostred hôr, akoby zabudnutý, akoby (radšej ani) neexistoval, akoby nebol, ako maľba čistou vodou na bielom plátne, hlboko vsiaknutá do zeme, do karpatskej skaly. Avšak skutočná, zbytočne pred ňou budeš klopiť zrak, zatvárať oči, nahovárať si, že… raz možno aj ty…

Dnes stíchnutá, sťaby opustená, okolo prejdeme nepovšimnutí, zastavíme až opodiaľ, pri opustenej chate, chvíľu stojíme, koštujeme prinesené produkty, nebyť klobásy, len také stretnutie vegetariánov (v ponuke sú jabĺčka, slivky, hrušky… kde-tu i kúsok repy).

Tuším nás opäť pribudlo a ďalší už čakajú hore, pod Lipovým vrchom, len čo by kameňom dohodil od Rozbehov, na dohľad od vrtúľ, hneď vedľa Korlátky, hlavného cieľa nášho dnešného putovania, miesta tradičnej spomienky na kamarátov.

Jedenásty krát znie stíchnutou lúkou krátky príhovor, nesie sa spev a zvuk hudobných nástrojov, šum spomienok na tých, ktorých viac neťažia starosti všedného bytia. Niektorí tu s nami stáli ešte minulý rok, obrysy iných sa už rozostrujú, pomaly rozplývajú v hmle spomienok. Ale všetci sú stále tu, nielen dnes, nielen na tomto mieste. Boli, sú a budú. Kým budú stáť tieto kríže. Kým bude existovať niekto, kto sa pri nich aspoň na chvíľu zastaví…

Nastal čas na návrat. My ešte odbehneme bokom, v prístrešku pod hradom sa opäť ako šmahom čarovného prútika rozložila putovná kaviareň u Vlada, vôňa čerstvej kávy dráždi predstavivosť, odľahčujeme batohom, priťažujeme svedomiu, takto veru do plaviek neschudneme…

Nemáme sa kam ponáhľať, hrad ani dnes nemôžeme obísť. Aspoň po očku nenahliadnuť do tajomnej, povesťami opradenej jaskyne, nevystúpiť do výšky pyšnej veže, doširoka sa nerozhliadnuť z hradieb. Dnes aj nečakane do diaľky, vo včerajším dažďom prečistenom ovzduší je výhľad napočudovanie obsiahly. Krásna zrúcanina, pozoruhodný kraj.

Zaostali sme, pohybujeme sa na chvoste skupiny, viacerí sa už pobrali domov, rekonštrukcia železnice čiastočne skomplikovala tohtoročný pochod. Ale na účasti či jeho atmosfére sa to našťastie vôbec neprejavilo. Niet sa kam ponáhľať, užívame si príjemný deň, nečakane vydarené počasie (niekto tam hore nad nami ako tradične bdie), krásne okolie, chutné trnky, v lese ukryté skaly. Aj tie ma už dlhšie mátajú, aj tento dlh by som mal čoskoro splatiť…

Sokolské chaty, (ešte stále) oáza pokoja ukrytá pred uponáhľaným svetom a (pri)rýchlo plynúcim časom v lone hôr. Z Bufetu u Stana sa nesie nápev a do okolitého priestoru tryská gejzír skvelej nálady. Na chvíľku sa pridávame aj my. Čas však neoklameš ani tu, nastala chvíľa lúčenia. Ešte sa musíme presunúť k autám, nech nás kdesi uprostred lesa nezastihne tma.

Poniektorých z nás ešte čakajú ďalšie povinnosti, v krbe na Katarínke už praská oheň, vôňa gulášu sa mieša s arómou ušľachtilých nápojov, stoly sa prehýbajú pod množstvom dobrôt, Juro ladí prezentáciu. Ale to je úplne iný príbeh…

Na dnešnom Dušičkovom pochode putovali krížom-krážom po cestách (a občas) i necestách našich milých hôr, našich Malých Karpát Daša Soubustová, Božka Golierová, Anka a Jozef Dzurenkoví, Milan „Babulo“ Babišík, Vlado Trajlínek, Paľo Rapant, Vlado Naď, mnoho trampov a ich kamarátov, žien i mužov

Juro Golier

Pneumatiky áut nikdy nestíchnu, koleso času sa nikdy nezastaví. Dnes sa ešte túlaš po horách, ani nevieš kedy, ani nevieš ako a náhle sa objavíš v krajine na druhej strane bytia. Našťastie sa takmer vždy nájde niekto, kto nosí tvoju spomienku hlboko vo svojom srdci, nedovolí, aby si sa navždy rozplynul v bezčasí zabudnutia…

Akcia Klenová – Vrátno

…& spol.

utorok 1.11.2022

Lovci výhľadov, východov slnka, inverzií, noční bežci (a všakovaká iná háveď). Podmračená, hmlistá krajina zahalená v hustom závoji. Slnkom zaliate vrcholky hôr. Skupinka sa tlačí okolo svojho vodcu, nad hlavou im visí žiarivá guľa, pod nohami sa vzpína biely oceán, po jeho povrchu sa ťahá dlhočizný tieň, láme sa, v blankytnom vzduchoprázdne vytvára deformovaný obraz postavy, vidmo, akoby sa vynáralo z iného rozmeru, akoby prechádzalo na druhú stranu, kamsi za zrkadlo. Alebo inak… spoza nepriehľadného skla, zvnútra hmly sa snažíme obsiahnuť okolie, nič len biele mlieko, neexistuje svetlo, len rozptýlený jas oslepuje zrak, ani náznak pohybu, iba strnulý pokoj, mĺkve ticho ohlušuje sluch. Dva svety, tu a tam, pred či za, hľadíme na seba no nevidíme, rozprávame sa avšak nepočujeme, nevieme o sebe, neveríme v existenciu toho druhého, tam je vľavo a tu vpravo (alebo naopak?)… Dva svety, hoci rovnaké – akoby úplne iné, hoci rozdielne – no predsa tie isté…

Ubehlo len zopár hodín, čo sme sa vrátili z vydareného výletu na Lietavu a už sa nám, hneď skraja týždňa, ponúka deň voľna – hriech to nevyužiť. Vraj – aby sme ďaleko nechodili, len niekde poblíž – navrhujem Chtelnicu. Kresaná skala a Plešivá sú skryté poklady, nie príliš okukané, akoby zabudnuté miesta hneď za rohom, takmer v chotári. Vývoj počasia však naznačuje množstvo oblakov, s vysokou pravdepodobnosťou aj hmlu. Deň ako stvorený na potulky cez Klenovú, Červíčku a Vrátno, tajuplné zákutia Brezovských Karpát. A moje obľúbené miesta…

Správa, ktorá prichádza v pondelok podvečer je na neuverenie – Robocop má vraj problém s kolenom, asi nepôjde. Nuž, na každého raz dôjde… ráno tak Vojto zoberie len nás. Prichádza auto, v ňom sa vzadu vyškiera Maroš, je jednoducho nezničiteľný.

Na parkovisku sme prví (keď to nezávisí odo mňa…), nie však nadlho. Prichádza ďalšie auto, tretie, štvrté… potom už prestávam rátať, parkovisko je čochvíľa úplne plné – a že „kto by sa dnes trepal von v takom nečase!“. Za chatou Dolina sa hore kopcom skrúca cesta, mapa neklamala, existuje, vyskúšame ju, treba predsa spoznávať nové miesta.

Pod nohami sa stelie šuchotavá diaľnica, stúpa však prudko, priprudko na túto rannú dobu (kto to vymyslel? – ja), takú rozcvičku sme si veru hneď skraja nezaslúžili. Čakám výčitky, nečudoval by som sa ani nejakej výchovnej, nálada je však zatiaľ výborná, všetci šliapu bez odvrávania ďalej (veď aj tak im v tom kopčisku pomaly dochádza dych). Ale to okolie!!!…

V bežnom jasnom dni – jedna obrovská katastrofa, rúbaň a či polom, nevedno, proti oblohe len kde-tu vytŕča osamelý preživší strom, iba akýsi náhodný pahýľ. V tajomnom hmlistom ráne ako je to dnešné – magická krajina, z oparu ktorej sa čo chvíľu vynárajú prenádherné siluety sôch, pokrútených osamelých kmeňov, ako zakliate bytosti, ktoré čakajú na svojho vysloboditeľa… A z hmly sa vylupujú / v hmle sa strácajú farebné škvrny – moji spolupútnici, ako vždy zaostávam, opäť sa priveľmi kochám, nechávam sa unášať fantáziou…

Našťastie ma počkajú, hore sa cesty rozdvojujú, treba vybrať tú správnu, dodržať smer putovania. No kus ďalej to už poznáme, vyliezli sme naozaj vysoko (veď som sa aj riadne spotil!), na vrchol Klenovej je odtiaľto už len kúsok. Na vyhliadkový predvrchol dnes ani neodbočujeme, výhľad z neho by bol dnes vskutku tatranský (aký dôverne poznám z Lomničáku). Len sa chvíľu pristavíme pri vrcholovej pyramíde – kope skál navŕšených pod tabuľkou  s označením 585 metrov – vyššie to v týchto horách ani nejde.

Ďalej sa chystáme voľne túlať po krajine, bez akýchkoľvek značiek a chodníkov (i keď náznak čohosi pripomínajúceho cestu sa nám pod nohami odvíja, ako Ariadnina niť nás spoľahlivo vedie na rázcestie Komárová). Kde sa tu nabral, kto nám podal pomocnú ruku, na týchto miestach som v minulosti viackrát blúdil, na pomoc si musel pribrať GPS. Dnes nám (zatiaľ) ide karta…

Z Komárovej nás čaká putovanie po lesnej asfaltke, bývalej lesnej železnici, jej zvyšky spoľahlivo identifikujeme v teréne ešte aj dnes. A dúfam, že nájdeme aj ponor Široká, mal by nachádzať kdesi poblíž. Kde presne je však otázkou, úšust pod cestou je zarastený, takmer nepriechodný, vôbec by som sa nečudoval ak by z neho na nás vybehol jeleň či diviak (rozprávkam o malokarpatských medveďoch sa stále zdráham uveriť). Ale niekde tam určite je – Paľov šiesty jaskyniarsky zmysel je našťastie neomylný, čochvíľa nazeráme úzkou škárou do útrob zeme.

A potom si oddýchneme a posilníme sa pri horárni Široká. Nevyužiť tak príjemné a príhodné miesto by bol hriech (i keď je ešte priskoro, dnes sme akýsi prirýchli). Voda vo variči už bublinkuje, Café Vlado opäť funguje (v sobotu nám čerstvá vôňa kávy chýbala – na dobré sa veru ľahko zvyká).

Hmla však ustúpila len tu dole, čím viac sa blížime k vrcholu Červíčky je čoraz hustejšia, na temene kopca tak opäť vytvára tú správnu atmosféru, myslím, že úplne najlepšiu počas dnešného výletu. Ja by som sa tu motal veľmi dlho, snažil sa preňúrať každý kút, nasať tajomno chvíle a miesta, asi by ma tu zastihol aj večer. Ostatní však majú našťastie viac rozumu, zostupujeme.

Správnu cestu sme si však asi nevybrali. Strmý trávnatý svah je šmykľavý, snažíme sa pridŕžať stromov, z korún niektorých sa však sypú sucháre, našťastie nikoho netrafia, nikomu neublížia. Ten občasný pád do blata či riadne zahnusené gate sú tak len neškodnou čerešničkou na torte.

Ale ešte nás čaká výstup na Vrátno, moju obľúbenú horu, na ktorej mágia miesta priam tryská z každej skaly, z každého práchnivejúceho kusa dreva. Ak existuje kolobeh prevtelení, v ďalšom živote nechcem byť pánom nebies či hrdým strážcom lesných húštin (ani upachteným hovniválom), lež stromom na svahoch Vrátna. Strmo sa čnieť k oblohe a pevne chrániť tajomstvo hory. A potom ho spolu so svojim tlejúcim telom naveky uložiť hlboko do jej zeme. Magické miesto ukryté uprostred Hôr – i keď Červíčka ma dnes dostala hádam ešte o kúštik viac…

Avšak Paľo na oplátku objavuje tesne pod vrcholom vstup do jaskyne – veď hovorím, jaskyniar. Aspoň sa riadne zamažeme (aj ja), aspoň môžeme nakuknúť do malej, no zaujímavej skalnej siene – predsiene panstva Kráľa hory.

Z vrcholu zostupujeme nezvyklým smerom, hľadáme novú cestu –  a objavujeme ohnisko so šikovným posedením, akoby miesto stretávania sa dvanástich Mesiačikov, len po Maruške sa márne obzeráme, dnešná hmla napomáha dokonalému úkrytu. A neskôr, už dole na ceste, len niekoľko metrov od značky sa nachádza ďalšie zaujímavé miesto, rozľahlé prepadlisko a v jeho strede osadená železná rúra, vedie hádam až do pekla… alebo hlboko k hladine podzemnej rieky. Hoci si niekedy myslím, že tu poznám takmer každý kameň, tieto miesta vždy dokážu prekvapiť čímsi novým – presne ako dnes.

Výlet pomaly končí, naše potulky sa blížia ku koncu, už vidíme autá, už siahame po kľúčoch, už žmurkajú svetlami. Ďalší vydarený deň je za nami, mnohé nás (dúfam) čakajú. Na putovaní dušičkovou krajinou Brezovských Karpát sa zúčastnili: Vierka Gubiová, Daša Soubustová, Iveta Zálešíková, Jana Nagyová, Lucia Bačová, Božka Golierová, Miloš a Veronika Miklošovičoví, Milan Babišík, Vlado Trajlínek, Paľo Herceg, Fero Martinus, Vojto Galbavý, Maroš (CTRL-C/CTRL-V) Modrovský, Paľo Rapant, Vlado Naď a

Juro Golier

A ktovie čo všetko sa ešte ukrýva za závojom hmly… na druhej strane zrkadla…