Akcia Považský Inovec

Termín : 3.7.2010

Čas : 7:30 Trnava , 9:30 Radošina

Počasie : slnečné , horúce

Trasa : Trnava Hlohovec-Tepličky-Radošina-Bojná-Tesáre-Záhrada-Závada-Duchonka-Nemečky-Kulháň-Zlatníky-Dubodiel-Trenčianske Jastrabie-Mníchová Lehota-Trenčín …….. cca 120 Km

Účasť : členovia : Herceg , Naď , Nadaský , Budoš , Fáziková , Hovorka , Poláček , Vrábel , Oravcovci , Putera , Škoda Paľo

hostia : Herceg junior, Modrovský a Harčárik

Popis :
Predpoveď počasia bola ideálna, až sme sa tej horúčavy trochu obávali. Z Trnavy sme odchádzali: Herceg so synom, Naď, Nádaský , Harčárik a ja. Veľkú účasť na túto „divočinu“ som neočakával a títo páni cyklisti si radšej overili telefonicky, či som si to nerozmyslel s touto akciou.

V Hlohovci pri prvej občerstvovačke sa k nám pripojila Fáziková a Hovorka, ktorý sa nás už nevedel dočkať.

Musím priznať aj moju chybu, neodhadol som čas na stretnutie z Piešťan v Radošine. Už v Hlohovci som to vedel, že cez malé Pyreneje : Tepličky-Orešany-Radošina to ani Sagan by nezvládol do 9 hodiny s našimi povinnými prestávkami , s našimi bicyklami a s našimi tukmi.

V Radošine nás túžobne očakávali spojky Poláček a Vrábel. Harčárik sa od nás odpojil , lebo nevládal nás stále čakať, to dementujem- mal pracovné záležitosti.

Na Duchonke som sa musel vyčkávajúcim ospravedlniť dobrým oroseným mokom. Oravcovci, Putera a Modrovský išli svojím tempom na Duchonku.

Pred Bojnou Juro navrhol MTB trasu na Duchonku cez priehradu Tesáre, Záhrada a Závada. Táto cesta sa tiahne pod vrcholom Úhrad kde kedysi pobývali naši Slovania. Podľa mňa to bola najmalebnejšia časť. Na Duchonke sme sa skoro všetci stretli v reštaurácií na hrádzi pri príjemnejších aktivitách posilňujúce organizmus cyklistu a to jedlo a studené pivo. Ešte chýbal Škoda, ktorý sa nachádzal v Trenčianskom Jastrabí. Aby nemusel dlho čakať, išiel nám naproti.

Po najpríjemnejšej časti akcie, prichádza trochu horšia a to vysadnúť na bicykle a rozhýbať sa. Na Duchonke sa od nás odpojili Oravcovci , ktorí prešli cez Úhrad do Piešťan.

Postupovali sme severne pozdĺž Duchonky a po žltej turistickej značke sme sa dostali na tretiu priehradu Nemečky. Putera za tento úsek cesty nám dal mínusové body, skratka nebola to najlepšia cesta. Tu sme sa stretli s jediným vojakom v poli, ktorý je stále verný cestným bikom Hovorkom.

Tu sme sa napojili na peknú asfaltku pozdĺž rekreačnej oblasti Kulháň a po úchvatnom zjazde sme sa dostali do dedinky Zlatníky. Tu sme si vylepšili svoje rýchlostné maximá , chvalabohu nič zlé nás tu nečakalo, lebo cesta bola kvalitná a dosť široká i napriek autám a cyklistom v opačnom smere.

Pred zlatníckym šenkom sme sa stretli s Paľom Škodom. Túto časť cesty som už niekedy absolvoval, ale až teraz som sa začal rozpamätávať na väčšie Pyreneje. Dlhšie stúpania, zjazdy, horúčava, deficit síl a tekutín s nami nerozlučne kráčali ruka v ruke.

V Dubodiely sme sa v krčme všetci občerstvili okrem Hovorku, ktorý bol popredu a stále mi hlásil, kde nás počká a vždy si vyberal miesta, cez ktoré sme plánovali prejsť, ale až za nejakú hodinu. Tu na schodoch v tieni sme urobili všetci rozhodnutie, že cestu na Chatu pod Inovcom si vychutnáme niekedy inokedy, i keď sme snažili presvedčiť Paľa Vrábela, aby aspoň jeden z nás tam vyšiel, ale neúspešne.

Pod Mníchovou Lehotou sme sa rozlúčili s ďalšími z Piešťan Poláček, Vrábel a Putera. Ani za nič by som s nimi nemenil cestu, i keď tiež peknú, cez Trenčianske Stankovce-Beckov-Lúka-Horná Streda-Piešťany. Ja som mal už vidinu stanice v Trenčíne. Cestu do Trenčína sme absolvovali v miernom protivetre a po frekventovanej hlavnej ceste, ale mne to nevadilo, sústredil som sa na zadné koleso predného cyklistu.

Cestu do Trnavy sme absolvovali osobným vlakom v komfortnom kupé pri zachladených plechovkách zlatého moku a pri rozhovore o všetkom, čo nás fascinuje, trápi a okrem iného aj o informácii od sprievodcu , že sa skončil sen futbalovej Argentíny.

Táto akcia bola veľmi úspešná, lebo nám dala trochu z krásy nášho niekedy zatracovaného Slovenka a na pár hodín nám pribrzdila rýchlo plynúci čas nášho života.

Jano Budoš