Vysokohorská turistika Poľské Tatry (Červené vrchy) 2.9.- 6.9.2013
Akcie sa za MKCK zúčastnili: P.Herceg, H.Gurínová, B.Ilavská, V.Naď, M.Šuga, J.Poláček,
Hostia: M.Modrovský, J.Hronský, F.Martinus
Pondelok – doobeda sme deviati turisti vyrazili autami do Zakopaného, horského centra Poľských Tatier, mesta preplneného turistami po celý rok. Cestou tam sme sa zastavili v Starej Bystrici, peknej kysuckej dedinke, ktorá je známa najmä Slovenským orlojom, ktorého srdcom je astroláb veľmi zložitý astronomický a hodinársky mechanizmus, jedinečný v celej Európe.
Po prehliadke orloja sa ozvali naše žalúdky, tak sme ich išli ukľudniť do útulnej reštiky, kde pred vchodom postával slávnostne vyobliekaný personál aj s farárom v čiernom habite. Takéto uvítanie sme teda nečakali. Na ich otázku, či patríme k ministrovmu sprievodu – vysmiaty minister Čaplovič aj so svojou suitou už stál za nami sme ani odpovedať nemuseli. Naznačili nám, že chudobní poddaní majú prístup za dve hodiny dojesť zvyšky po hostine.
Navečer sme už boli ubytovaní v komfortnom súkromí, kúsok od Kužnice – centra turistických nástupných trás a lanovky na Kasprov vrch.
Utorok hrozné ráno, nočná mora každého turistu – čierna obloha a dážď. S Vladom a Mirom sme zbehli do centra mesta na trh pozrieť, či sú hríby. Keďže to vyzeralo, že z dnešnej turistiky nič nebude, tak aspoň hríby budeme hľadať. Hríbov na trhu bolo dosť. Trochu sme pochodili skoré ranné Zakopané, ja som ešte hodil v duchu jeden Otčenáš a Zdravas za počasie. No a po hodine som začal veriť na zázraky. Z oblohy sa začali vytrácať mraky, vykuklo zubaté slniečko a pokým sme sa vrátili na ubytko, prestalo pršať.
Zvyšok mužstva sme vyhnali z postelí, rýchlo sa zbalili a o 10:00 sme už šliapali do cieľa našej prvej túry GIEWONT (1895m). Tento neprehliadnuteľný štít, ležiaci mimo hlavného hrebeňa, charakteristický veľkým krížom je aj pútnickým miestom Poliakov a je pekne viditeľný aj z našich Tatier.
Dlhým, najskôr miernym a potom už prudkým stúpaním z Kužnice sa naše kompletné družstvo dostalo o 14:00 na vrchol. Bolo dosť chladno a fúkal aj mierny vietor, ale hlavne nepršalo a navečer už bolo pekne. Naspäť sme sa vracali tým istým chodníkom, iba Maroš s Jurom si to natiahli okľukou po červenej do Kužnice. V doline, kúsok od nášho chodníka, sa pásla rodinka medveďov. Nevšímali si nás a my sme sa od prekvapenia zabudli aj báť.
Streda ráno je slnečné a je aj bezvetrie. Celá partia sme už o 8:00 stáli v dlhom rade na lanovku na Kasprov vrch (1987m). O 9:30 sme vyrážali (okrem Jula, ten si pochodil po hrebeni a lanovkou sa vrátil) po hrebeni na východ, na SVINICU (2301m) najvyšší štít Poľských Tatier. Zo začiatku celkom sympatický chodník, mierne stúpanie a klesanie. Prehupli sme sa cez Ľaliové sedlo ďalej do Svinického sedla, kde sme sa počkali, aby sme nabrali sily do ostrého kopca pred nami, Svinicu (slovensky Sviňa) – výstižný názov. Vlado aj s radostným súhlasom žien vyhlásil, že dnes na žiadnu sviňu šliapať nebudú, tak to mykli strmou zelenou zn. – Suchou dolinou – dolu okolo Zelených plies do Kužnice. Zvyšná päťka sme pokračovali stúpaním a pomocou reťazí na vrchol, aby sme sa tam spolu s desiatkou ďalších turistov tlačili a obdivovali krásne výhľady pod nami.
Ferino nám po ťažkom vnútornom boji – či ísť ďalej alebo sa vrátiť – oznámil, že sa vracia späť na lanovku. Tak sme zostali štyria. Zostup dolu do sedla ZAWRAT (2159m) bol dosť prudký, po reťaziach a rebríkoch a to sme ešte netušili, čo nás čaká zo sedla dolu do doliny. Ten zostup zo sedla Zawrat – kolmá 200m stena plná komínov, žľabov a hladkých stien – sa volá Orlia prť (Orlia púť). Zísť sa dá iba pomocou reťazí, občas rebrík alebo stúpadlo. Zostupovali sme pomaly, inak sa ani nedalo. Občas sme dávali prednosť tým, čo vystupovali hore. V ich tvárach som videl ešte väčší stres, ako bol náš. Dlhý a náročný zostup skončil až pri Čiernom plese (1632m). Odtiaľ už šli v pohode na chatu Murowaniec konečne pivo. A ďalej do Kužnice, kde sme dorazili o 20:00 už potme.
Štvrtok- opäť pekné ráno. Pretože sa niektorým už nechcelo absolvovať poslednú naplánovanú túru, rozhodli sa pre ľahšiu vychádzku na neďalekú Gubalówku – lyžiarske centrum nad Zakopaným a potom nákupnú turistiku v meste. Ja spolu s Vladom, Mirom a Marošom sme sa hneď ráno znovu postavili do radu na lanovku, aby sme spolu aj s R. Mockom a jeho parťáčkami (tí prišli v predchádzajúci večer za nami a zostali až do nedele) šliapali z Kasprovho vrchu tentoraz hlavným hrebeňom na západ. Spolu sme prišli do sedla pod Kondračkou. Rasťo s partiou aj s Marošom pokračovali na Kondratovu kopu a na Giewont, my sme zo sedla zišli strmým a kľukatým chodníkom po zelenej zn. na Halu Kondratowu a späť do Kužnice.
Večer sme spoločne na izbe vyhodnotili Poľské Tatry ako ďalšiu vydarenú pešiu turistiku s novými zážitkami a túžbou si to ešte niekedy zopakovať.
Piatok ráno sme zbalili veci, klasická rozlúčka a späť domov. Naša posádka sa ešte zastavila vo Vychylovke (Kysucký skanzen) na hríby, (niečo sme nazbierali) a uháňali domov.
Na záver ešte jeden postreh všetci turisti (prevažne Poliaci) na turistických chodníkoch sa zdravia poľským „Dzien dobrý“. Je to milé, na slovenskej strane sa to už akoby nenosilo.
Paľo Herceg