Akcie sa za MKCK zúčastnili: H. Gurínová, J. Michalcová, V. Gubiová, M. Šuga, Ľ. a E. Kraicoví, J. Benedikovič, J. Poláček, D. Surovčík a Ľ. Rosa.
Už pri prvých zájazdoch na Korziku v roku 2008 a 2009 sme boli nadšení z jej krásnej prírody, z vône macchie, z dediniek postavených vysoko v horách, z voľne pobehujúcich zvierat po asfaltových cestách a zo samotného cyklopoznávania tohto krásneho ostrova, ktoré nám potom ešte dlho doznievalo v našich mysliach.
Tento rok však bola Korzika výnimočná tým, že sme mali nasmerované poznávať jeden z najkrajších kútov tohto ostrova rozprestierajúceho sa medzi mestami Saint Florent, Corte, Porto a Calvi. Táto oblasť sa okrem krásnych pláží môže popýšiť aj nádherným členitým pobrežím, majestátnymi horami, v nich učupenými dedinkami a cestičkami, po ktorých to spoznávanie na bicykli tak nádherne berie dych.
Konečne nastal deň „D“. V piatok 2. 6. okolo 16-tej hodiny nakladáme bicykle do prívesu autobusu na parkovisku pri železničnej stanici v Trnave a o dve hodiny neskôr v Bratislave pri benzínovej pumpe pri Auparku pristupujú poslední účastníci zájazdu.
Všetko je naložené, starí známi sa zvítali, nováčikovia sa predstavili, môžeme sa vydať na cestu. Smerujeme cez Rakúsko a Taliansko do prístavného mesta Livorna. Cesta ubieha celkom hladko, lebo sa máme o čom baviť, veď sme sa celý rok nevideli.
Do Livorna prichádzame na druhý deň ráno, krátko pred pol ôsmou. Je tu trochu problém, či sa do trajektu vôbec ešte vmestíme, lebo sme prišli medzi poslednými. Ale nakoniec náš autobus i s prívesom kapitán trajektu „odkrokoval“ a prehlásil, že je to OK, takže sa naloďujeme.
Po štyri a pol hodinách pristávame na Korzike v Bastii. Čaká nás ešte cca 80 km do nášho letoviska v Losari. Už v autobuse sme nadšení okolitou korzickou prírodou s vysokými horami v pozadí. Začíname sa tešiť, čo prinesú nadchádzajúce dni.
Po krátkom blúdení nakoniec prichádzame pred brány nášho letoviska, ubytujeme sa v apartmánoch a čas do večera strávime kúpaním sa v mori alebo v miestnom, rezortnom bazéne. Bicykle necháme v prívese. Lebo zajtra nás čaká hneď prvý výlet do mesta Corte.
Po raňajkách nasadáme do autobusu a smeruje do mesta Corte. Corte je jediné väčšie vnútrozemské mesto s jediným vnútrozemským Korzickým hradom. V dobe snáh o osamostatnenie malo byť Corte hlavným mestom Korziky. Donedávna tam ešte sídlila cudzinecká légia, ktorá mala domácich presviedčať, ako je im dobre pod francúzskym vplyvom. Dostrieľané francúzske nápisy na smerových tabuliach svedčia o tom, že sa im to veľmi nedarilo.
Autobus nám zastavil na parkovisku pri miestnej železničnej stanici. Tu svoje bicykle konečne vykladáme a kompletujeme na cestu. Jedna skupinka má v pláne ísť vlakom smerom na Vizzavonu. My ostatní – celkovo 27 cyklistov a cyklistiek sa vyberáme po plánovanej trase do Losari. Najprv sa vyberieme ku mestskému hradu, poprepletáme sa uličkami starého centra no a ako by to bolo, nezastaviť sa na chvíľu a nedať si kávičku, prípadne pohárik vínka. Sadneme si a v tieni starobylého námestia nasávame do seba túto pokojnú atmosféru.
No ale treba sa už vydať na cestu. Po miestnej ceste D18 začíname za mestom stúpať z výšky 405 m až do sedla Bocca d Ominanda až na kótu 654 m. Stúpanie je pozvoľné, s peknými výhľadmi po okolitých horách, kde na najvyšších vrcholcoch je badať ešte malé stopy snehu. Po malom oddýchnutí si užívame zaslúžený zjazd a kocháme sa pravou korzickou scenériou. Tvorili ju hlavne dedinky postavené na úpätí kopcov. Za dedinou Ponte Castirla sa na chvíľu rozdeľujeme na dve skupiny, Jedna pokračuje na mestečko Ponte Leccia a druhá chce pokoriť malebnú podhorskú dedinku Castiglione vo výške 725 m. Všetko sa úspešne podarí a obe skupinky sa znovu stretnú v Ponte Leccia.
Odtiaľ pokračujeme tzv. cestou nikoho, lebo na 20 kilometrovom stúpaní po vedľajšej ceste so 450 metrovým prevýšením až po sedlo Col de San Colombano (705 m) sme okrem nás nestretli takmer nikoho. Po krátkom fotení nás čaká záverečný zjazd. Tu si znovu užívame krásne výhľady po roztrúsených korzických dedinkách Zastavíme sa v dedine Belgodere, kde si doprajeme už potrebné občerstvenie v reštaurácii na malom námestí. Zjazd pokračoval až do Losari. Tu sme sa všetci stretli. Aj tí z druhej skupiny, aj tí, ktorí ešte trochu poblúdili. Príjemná morská voda, v ktorej sme sa nakoniec na našej pláži osviežili, urobila dôstojnú bodku za dnešnou takmer 87 km etapou.
V pondelok 5.6. sa v ešte početnejšej skupine (30 účastníkov) vydávame na trasu tento krát po okolitých dedinkách nášho letoviska. Začíname po ceste D113, ktorá nás viedla popri riečke di Regina ku priehradnej nádrži Barrage de Codole. Stúpanie bolo len pozvoľné, lemované miestami pomerne suchými pasienkami a olivovými sadmi. Kúsok za priehradou opúšťame D113 a následná, hlavnejšia D13 nás už za pomerne strmšieho stúpania dovedie do dedinky Muro. Tu sa na chvíľu zastavíme na malé občerstvenie a prezretie si pekného centra vyznačujúceho sa úzkymi kamennými uličkami, ktoré vkusne dopĺňali rozkvitnuté Buganvílie.
Ďalšia časť trasy sa vyznačovala pohodou a sledovaním pokľudného života v dedinkách, ktorými sme práve prechádzali. Za dedinkou Cateri sa začalo stúpanie do pútnickej dedinky San Antonino, ktorá ako šľahačka na torte trónila na jednom z kopcov. Dedinka sa opäť vyznačovala úzkymi kamennými uličkami, ktorými sa okrem nás predieralo aj veľa iných turistov. Dali sme si tu dobrú kávičku a smerovali pomaly dolu. Pokračujeme ďalej dedinkami Aregno, Pigna, Corbara. Cesta nás dovedie až do prímorského mestečka Ille Rousse vyznačujúceho sa pekným centrom, prístavom a majákom. Tu si dáme rozchod, lebo každý má svoje záujmy a do cieľa trasy, do Losari je to už len 8 km. Pri prezeraní majáku vidíme, že sa začína poriadne zmrákať a dážď nenechá na seba dlho čakať. Ledva stihneme prísť do mesta, už sa aj spustil. Trval vyše hodiny, tie sme strávili v miestnej reštaurácii pri vínku a káve. Cestou domov sme navštívili ešte miestnu pláž, ale bolo pod mrakom, takže žiadna sláva. Na svoj čas pre nás ešte čakala, ale to malo prísť až zajtra. Dnes sme prešli 57 km.
V utorok 6.6.sa vydávame na trasu smer dedina Palasca. Viedlo k nej 8 km-ové stúpanie po ceste D363 na sedlo do výšky 347 m. Naša skupina má dnes už 34 členov. To už je skupina, ktorá vzbudzuje obdiv a zároveň aj rešpekt nášho okolia. Po krátkom oddychu na sedle sa vydávame do dedinky Palasca. Tu sa nezdržujeme a pokračujeme do sedla Col de Casella do výšky 500 m. Čaká nás zjazd do dediny Belgodere, kde sa zastavujeme v našej známej reštaurácii z nedele. Aj pani hostinskej sme povedomí a tak nás s úsmevom víta.
Po občerstvení sa vydávame takmer po rovine cez dedinky Occhiatana a Coste. Za nimi nás čaká zase príjemný zjazd až po reštauráciu Regino. Ale klesáme na výšku 73 m. Ochotný hostinský nás vpúšťa do dvora, kde si na lavičkách v tieni stromov môžeme v pokoji prezrieť obsah našich balíčkov, dať si pivko, limonádu a kávičku.
Naša ďalšia trasa viedla do dediny Monticello a bolo treba prekonať 130 metrové prevýšenie, čo mnohých odradilo a keďže slnko riadne pripekalo, tak si zvolili skratku, ktorá ich po siedmich kilometroch jemného klesania priviedla do Losari a zvyšok dňa strávili pri mori. My ostatní, keďže bolo len okolo obeda a mali sme chuť ešte bicyklovať, sme pokračovali ďalej po trase. Stúpanie sa nieslo zase v striedaní prekrásnych výhľadov po okolitých dolinách a na jeho konci sa nám objavil výhľad na mesto Ille Rousse s prístavom a majákom. Keďže to bol pohľad ako z reklamy, tak sme tu strávili dlhší čas fotením. Samotný zjazd do mesta sa niesol akoby sme sa pohybovali niekde na riviére. Mesto, maják, prístav a pláže sa nám ukázali v plnej kráse, akoby sa nám chceli odvďačiť za ten daždivý včerajšok. Dali sme si tu opäť rozchod a do Losari sme sa vrátili každý osve. Na podvečerné kúpanie na našej pláži nám zostalo ešte veľa času. Stav tachometra 51 km.
V stredu 7.6. si väčšina účastníkov urobila voľno s cieľom poleňošiť si pri mori. Keďže fúkal pomerne silný vietor, bolo teba hľadať miesto, kde neboli tak búrlivé vlny. Ja som sa s Milkou rozhodol, že si zájdeme pobicyklovať trochu do vnútrozemia, ale na opačnú stranu – navštíviť mesto Saint Florent.
Cesta nezačínala práve najlepšie, lebo silný vietor nám riadne znepríjemňoval bicyklovanie. Ale akonáhle sme zabočili do vnútrozemia, vietor sa utíšil a my sme si mohli užívať cykloturistiky v doteraz neznámej oblasti. Najprv sme vyšliapali sedlá Bocca di Vezzu (311 m) a Bocca di Petraiolu (357 m). Potom sme si cca 15 km užívali síce pustej, ale prekrásnej, prevažne skalnatej, vnútrozemskej krajiny. Príjemným prekvapením v tejto pustine bola krásna reštaurácia, kde sa to žiadalo zastaviť a ochutnať ich produkciu. My sme neboli výnimkou.
Krajina sa potom začala „oživovať“. Prispeli k tomu rozsiahle zastavané oblasti Casta a Tetula. Vcelku príjemný zjazd nás priviedol do malého prístavného mestečka Saint Florent známeho svojou citadelou a prístavom s kotviacimi jachtami majetnejších občanov. Prezreli sme si ešte centrum a pláže, kde sa dalo pohodlne kúpať, lebo tu neboli takmer žiadne vlny.
Naspäť sme sa vybrali po tej istej ceste, ako sem. Pri približovaní sa k nášmu pobrežiu nám silnejúci vietor oznámil, že ideme dobre a že si ho ešte dnes užijeme. Zastavili sme sa ešte na našej pláži, ale na kúpanie v mori to rozhodne nebolo, tak nám bol dobrý aj bazén. Prešli sme 82 km.
Vo štvrtok 8.6. sme naložili bicykle do autobusu a vybrali sme sa k jazeru Calacuccia do 800 metrovej výšky a odtiaľ sme mali v pláne po 25 km stúpaní pokoriť sedlo Col de Verrgio (1478 m) najvyššie možné dosiahnuteľné sedlo na Korzike. Vyše 35 km zjazd nás mal popri úchvatných hnedých skalách pohoria Calanche priviesť do prístavného mesta Porto. Tu nás mal čakať autobus, aby nás odviezol späť do Losari.
Malá skupinka zostala v Losari a mala v pláne prejsť po pobreží až do mesta Galéria. Tu sme ich mali zobrať do autobusu, keď sa budeme vracať z Porta naspäť do Losari.
Ráno naša cesta autobusom prebiehala v pokoji až po dedinu Castirla. Tu cesta zamierila do krásneho skalnatého kaňonu, ktorý tu vytvorila riečka Golo. Úžasné prírodné scenérie nebrali konca kraja. Je až neuveriteľné, ako tu ľudia mohli cestu vôbec vybudovať v tomto skalnatom kotli. Cesta nebola bohvieako široká a náš autobus mal sem tam problémy niektoré exponované úseky vôbec prejsť. Pretože sme tu neboli jediní „s objemnejším záprahom“, vznikla tu v jednom úseku na chvíľu priam patová situácia – nedalo sa ísť ani hore, ani dolu. Našťastie (dodnes neviem ako) sa premávka pomocou rôzneho manévrovania (cúvania, vyhýbania, poposúvania…) podarila obnoviť.
Do miesta štartu, k jazeru Calacuccia sme už potom prišli bez problémov. Rýchlo sa vybalíme, dáme štartovaciu kávičku a poďho na trasu. Počasie je nádherné, okolité hory úžasne od slnka osvietené, stúpanie len pozvoľné – no čo si môže duša cykloturistu viacej priať. Doteraz boli Korzické hory porastené len polosuchými krami a stromami, tu však rástli nádherné borovice a smreky, cez ktoré presvitali skalnaté bralá okolitých dvojtisícoviek. Pripadali sme si ako niekde v Tatrách, len tu nám nehrozilo, že sa obloha zrazu zatiahne a spustí sa nejaká pohroma. Tu nám nad hlavami trvale žiarilo nádherné modré „azuro“. Tak si putujeme týmto cyklistickým rajom, dýchame vôňu živice a sledujeme ako sa krajina s pribúdajúcou výškou pomaly mení. Teplota je stále prijateľná, voľne pobehujúce svinky si tu teraz podriemavajú v tieni borovíc, aj oni tu majú svoj raj.
Prichádzame hore na sedlo. Tak sme to zdolali, sme na najvyššom bode Korziky, kde je postavená cesta – sme 1478 m nad morom. Pofotíme sa tu pri soche Krista Kráľa, ktorú v roku 1984 vytvoril miestny sochár Noël Bonardi. Pokocháme sa krásnymi horami a spúšťame sa na 35 km zjazd do prístavného mesta Porto.
Od dediny Évisa nám Korzika predstavuje jedno zo svojich ďalších top prírodných skvostov – skalnaté tieňavy Spelunca (schopné konkurovať Kaňonu Verdon), cez ktoré vedie naša trasa. Hoci stále klesáme, cesta nám ubieha veľmi pomaly, lebo stále sa zastavujeme, fotíme a lapáme stratený dych od toľkej prírodnej krásy.
Konečne prichádzame do mesta Porto. Autobus nás čaká kúsok za mestom, tak si ešte užijeme trochu tej prírodnej krásy aj cestou k nemu, lebo skalnaté divadlo pokračuje ešte ďalej. Tých dojmov bolo dnes až priveľa, takže dlhá cesta autobusom do Losari nám dobre padne na ich postupné strávenie. Prešli sme 63 km.
V piatok 9.6. si ľudia svoj posledný deň na dovolenke užívajú rôzne: pri mori, pri bazéne a pri rôznych cyklistických cieľoch, ktoré ešte zostali v ponuke. (Calvi, Saint Florent…) Naša skupinka sa vybrala navštíviť dedinku Speloncato. Dostali sme sa sem cez Ille Rousse, Monticello, Poggio, Feliceto a Costa. Samotné Speloncato je veľmi fotogenická dedina zvonku a má aj pekné centrum – malé námestie, kde v strede je pod stromami krásna fontána, okolo útulné reštaurácie a za nimi úzke kamenné uličky vedúce hore ku kostolíku – proste tradičná korzická ponuka. Ani si neviem predstaviť ten hriech, keby sme si tu nedali nejaký ten pohár vínka alebo tradičné „orosené“. Dobrú náladu nám okrem toho ešte pridala nadobudnutá výška (523 m) a čakal nás už len zjazd do Losari k moru. Cestou naspäť nám stála ešte v ceste dedina Belgodere. Rozhodli sme sa tam zastaviť ešte do tretice, rozlúčiť sa s pani hostinskou. Tá bola z nás taká nadšená, že nám doniesla grátis tri tácky nakrájanej bábovky. Myslím, že krajší záver týždenného cykloputovania sme si nemohli ani želať. Ale teraz už rýchlo k moru, lebo aj s ním sa treba patrične rozlúčiť. Stav tachometra 51 km.
Po večeri sme sem, k našej pláži išli ešte raz s cieľom odfotiť sa pri západe slnka. Krásu tejto chvíle sme ešte umocnili večerným hraním na gitare a spievaním ľudových a trampských piesní dlho do noci.
A nastal čas rozlúčky, čas balenia a prípravy na cestu domov. Naša batožina bude ale cestou naspäť oveľa ťažšia, ako keď sme išli sem. Budú v nej pribalené spomienky na krásne chvíle strávené pri bicyklovaní po tejto cyklisticky prekrásnej krajine. Budú tam pribalené odhodlania nováčikov popasovať sa s neznámym prostredím a ich oduševnené zážitky spojené s radosťou pri spoznávaní tohto druhu relaxu. Budú tam radostné okamihy tvorcov trás pri zistení, že trasy, ktoré si pripravili, boli v skutočnosti oveľa krajšie, ako na papieri. Bude tam radosť všetkých, pretože sme boli dobrá partia, ktorá sa vie tešiť z prežitých chvíľ a ktorá si splnila svoj Korzický sen.
Takže niekedy zase dovidenia.
Ľ.Kraic