Termín: 16.2.2019
Miesto: Oravský Podzámok
Zúčastnili sa: Herceg, Naď, Gieci, Šuga a Budoš
Na Oravu sme vycestovali vlakom už v piatok okrem Tóna, ktorý použil svoje auto. Večer sme sa stretli v Kolibe pod lampášom. Bývali sme v obci na súkromí, mali sme k dispozícií celý byt v radovke.
Ráno v sobotu sme boli pripravení na štart už skôr ako bolo v propozíciách. Štart bežkárskej trasy bol skrátený pre nedostatok snehu a začínal pred Hostincom u Svýbu. Po zaplatení štartovného a vypití štartovacieho prípitku sme obdržali len pokyny kade máme ísť, červené šípky na snehu a farebné stužky na stromoch nás mali navigovať po ceste. Miro išiel s pešími na cca 8 km túru, naša mala byť cca 17 km, nikto to nezmeral, viedla po holiach a lesoch, kde bolo dostatok snehu. Prešli sme popod nadjazd na zľadovatenú lúku, tu Paľo a Vlado nasadili tulenie pásy, ja s Tónom sme išli bez pásov. Po strmom úseku sme sa dostali na prvú oddychovú prestávku Na vyhliadke. Tu nás čakal horúci čaj, opečená domáca oravská slanina a krásny výhľad do údolia. Po krátkom stúpaní nás očakával zjazd po holi. Povrch bol hladký, ale ľadový. My, čo máme hrany sme boli odvážnejší a nechali sme sa unášať rýchlosťou, až po úseky, kde sa ukázali rôzne jamy a nerovnosti, ktoré spolu s našou veľkou rýchlosťou nám privodili infarktový stav pri brzdení a odbočení skoro do pravého uhla. Neobišlo sa to bez pádov. Najlepšie vyhodnotený bol tzv. Paľov držkopád, ktorý sa chvála Bohu zaobišiel len mierne odraným lícom. Po pravej strane sa nám začínal odhaľovať hrebeň Malej Fatry. Najprv sme začali vidieť Veľký Rozsutec, neskôr Stoh. Ostrejším stúpaním sme pokračovali na ďalšiu hoľu pod Turikov Žiar. Odtiaľto sme uvideli hrebeň Roháčov. Po krátkom klesaní v lese sme vybehli na hoľu s najkrajšími výhľadmi. Pred nami sa rysoval Veľký Choč, vľavo hrebeň Roháčov, vpravo hrebeň Malej Fatry a zhora nás zalievalo slnko svojimi lúčmi. Prešli sme systémom pospájaných malých a veľkých holí podľa červenej šípky až nad chotárom Pribiš. Pokračovali sme opäť stúpaním na telekomunikačný vykrývač. Tu sme niektorí zistili, že usporiadatelia urobili trasu, aby sme si vychutnali do sýtosti krásne zjazdy aj stúpania, i keď niektorí pomalší jedinci si trasu skracovali, keď videli tých rýchlejších ako sa vracajú po päťsto metrovom zjazde, ale len o pár desiatok metrov vľavo. Striktne sme my poctivci sledovali červené šípky na snehu. Od toho vykrývača sme sa po trochu inej ceste vrátili opäť na vyhliadku, kde sme sa opäť posilnili opečenou slaninou. Cestu dole sme už poznali, ale sneh už bol mäkký, niekde už blato a tráva. Dali sme zabrať aj našim lyžiam po ceste, ktorá mala milimetrovú vrstvu ľadu alebo snehu. Úspešne sme dorazili asi okolo tretej do cieľa. V cieli nás čakala zabíjačková hostina. Mali sme k dispozícií kapustnicu, hurky a ostatné zabíjačkové špeciality. Ja som si dal dva krát zabíjačkovú kapustnicu. Zábava v hostinci bola v plnom prúde, tancovalo sa a neskôr bola po prestávkach v tancovaní aj tombola. Raz sa musel tento program prerušiť, lebo naša najlepšia lyžiarka všetkých dôb Petra možno aj našou zásluhou, lebo sme všetci silno držali palce a hučali, doplnila zbierku medailí v slalome na MS. Pred západom slniečka sme sa išli dať do poriadku, popritom sme dorazili tekutiny vo fľaškách a podvečer sme plánovali ísť opäť do Koliby, Paľo sa tam mal stretnúť so svojím synom a z jeho celou rodinou, korí si užívali dovolenku. Nič lepšie nás nenapadlo, ako si ísť ešte raz do hostinca u Svýbu. Hudba, jeden muzikant hral a spieval. Plánovali sme sa zdržať len na pár minút, len neskôr sme zistili, že to nebude také rýchle. Domáci Oravci sú takí dobrotiví, že hneď aj keď nechceš ti donesú občerstvenie a to do tých malých pohárikov. Hlavný usporiadateľ, aby sa nemusel dva krát preháňať, doniesol hneď double. Mali sme plný stôl plných pohárikov, ako na šachovnici pešiakov. Musel som nejaké aj schovávať a hlavne rýchlo a bezpečne uprchnúť. Poďakovali sme im za dobre zorganizovanú akciu, čo bola naozaj pravda a ešte niekoľko sto krát aj za všetko ostatné. Nakoniec sa nám podarilo stretnúť v kolibe s Paľom aj Tónom.
Ráno bolo pre niektorých, hlavne pre mňa, ako obvykle ťažšie. Tóno mal ešte na pláne ďalšiu akciu v Dolnom Kubíne. Mala byť bežkárska, ale nakoniec bola na pešo, preto odchádzal skôr. Paľo nezohnal lístok na náš vlak, preto išiel o dve hodiny skôr ako my. Až teraz sme zistili, že sobotné vykoľajenie nákladného vlaku, ovplyvnilo meškanie rýchlikov od Košíc. Nevedeli sme kedy sa dostaneme domov. Ja som to riskol, išiel som osobákom z Kraľovian do Žiliny a potom regionálnym rýchlikom do Trnavy. Nemal som info o Paľovi, Vladovi a Mirovi, ktorí museli čakať na meškajúce rýchliky, na ktoré mali lístky, ale myslím si, že prišli približne ako ja.
Na záver len toľko, ako povedali domáci Oravci, že nemusia chodiť si zabežkovať nikde inde na Slovensku, im stačí Orava, lebo všetky chotáre Oravy sú pospájané hoľami, lúkami a hrebeňmi, každý raz si môžu vybrať inú trasu hlavne cez zimu, keď medvede majú pravdepodobne zimný spánok.
Jano Budoš