nedeľa 4.8.2019
Ležím na posteli, premietam si zážitky posledných hodín a podvedome vnímam zvuky dohasínajúceho dňa. Za oknom koncertuje hmyz, rozlieha sa kvákanie žiab. Zaznejú tiché údery kostolného zvona. Je deväť hodín, v zlomku sekundy si uvedomím, že skončil nezabudnuteľný deň.
Takmer pätnásť hodín predtým mi zvoní budík. Miesto toho, aby som nedeľné ráno využil na oddych a naberanie síl do ďalšieho pracovného týždňa, s tichým šomraním opúšťam vyhriatu posteľ. Ešteže manželka tentokrát nešomre nahlas. Môj pravidelný nedeľný skorý budíček ju neteší, zaspáva po ňom len ťažko. Pripravujem si ľahké raňajky, naťahujem dres a odchádzam. Dnes sa chystáme navštíviť neďaleký kraj pod Veľkou Javorinou. Zraz je v Novom Meste nad Váhom, tak to potiahnem po vlastných. Pôvodne som chcel prebehnúť na cyklocestu do Hornej Stredy, ale tradičné zdržanie a protivietor spôsobujú, že mením plány. Radšej budem na mieste stretnutia skôr, ako keby na mňa museli čakať.
Zrána sa mi vôbec nejde dobre. Na tráve ani listoch vietor nevidím, ale o to viac ho cítim v nohách a počujem v ušiach. Alebo že by som išiel až tak rýchlo? Neviem to posúdiť, tachometer už nejakú dobu nevozím, jazdím iba na pocit. A ten mám veľmi dobrý, keď už za necelú hodinku brzdím v Novom Meste. Ale nie som tu prvý, z auta sa už vykladajú Roman a Janko. Máme ešte čas, môžeme si sadnúť na terasu a dať si pollitrík, ja som už stihol niečo vypotiť.
Čas pri debate ubieha samozrejme rýchlo, musíme sa však poberať. Z vlaku vystupujú len Danka a Marianna, chalanov v Piešťanoch odmietli naložiť, niektorí teda prídu autom. Musíme chvíľu počkať. Zatiaľ sa vítame s ostatnými účastníkmi dnešnej jazdy. Nazbieralo sa ich celkom dosť, pelotón bude mať vo finále 22 členov (vrátane 6 dievčat). Z Nového Mesta nás ale zatiaľ vyráža 20 – aj to je pekný balík, sme roztiahnutí na slušnú vzdialenosť. Aby sme sa vyhli frekventovanej ceste na Bzince, pridávame si pár kilometrov a ideme cez Dolné Sŕnie a Moravské Lieskové. Je to dobrá voľba, áut je tu minimálne a pohybujeme sa krásnym prostredím. Krajina sa zaobľuje, ukazujú sa prvé vŕšky. A po chvíli sa v diaľke vylúpne naša patrónka, majestátna Veľká Javorina, ktorá bude dozerať na väčšiu časť dnešnej trasy. My ale zatiaľ stúpame takmer nebadane, netreba ani podraďovať. Z Moravského Lieskového sa dokonca kúsok spúšťame pekným zjazdom smerom na Bzince pod Javorinou. Metre naberáme naspäť hneď za križovatkou s hlavnou cestou.
Za Bzincami meníme plánovanú trasu. Dušan navrhuje odbočiť vpravo z hlavnej cesty na Rybníky. Chválim jeho výborný nápad. Cesta takmer úplne bez áut nás vedie krásnou kopaničiarskou oblasťou. Obdivujeme chalúpky pri ceste, viaceré dnes evidentne slúžia ako víkendové domy. Je to však dobre, lazy žijú, nie sú mestom duchov. Naopak, zachovali si svoju ospalú krásu, nepremenili sa na turistický Disneyland. Dievčence sa zastavujú a fotia vodníka, strážcu prameňa. Napriek tomu, že sa stúpanie postupne priostruje, ide sa veľmi dobre. Krása okolitej krajiny a kľud nedeľných lazov vlievajú energiu do nôh aj do duše. Stúpanie však nepovoľuje a pripekajúce slniečko úspešne nahlodáva zásoby síl. Ako vykúpenie sa kúsok pred vrcholom rozoznie fujara, zvonenie môjho telefónu. Brzdím (v tomto stúpaní ani nemusím) a ochotne zoskakujem z bicykla. Ten kúsok hore to už potom dotlačím.
Do krčmy v obci Cetuna schádzame dole kopcom. Po tej krásnej ceste sme nabrali oproti plánu navyše zopár výškových metrov, ale snáď to nikto neľutuje. Už nás tu čakajú Jozef a Editka, ktorí sa k nám pridávajú cestou z chalupy na krajnianskych kopaniciach. Túto časť občerstvenia si zoberie na starosti Dušan, mal okrúhle narodeniny (-siat) a tak mu všetci gratulujeme. Dopĺňame stratené tekutiny aj sily, sedí sa tu výborne, aj sa veru chvíľu zdržíme. Na nasledujúcich kilometroch nás čaká pekná porcia výškových metrov, ale žiadna možnosť občerstvenia – treba sa dobre naladiť.
Dobre naladení vyrážame. A hneď pekne zostra, prvé metre majú hádam vyše 12%. Po oddychu to však dávame. Poniektorí síce fučíme ako parná lokomotíva, ale nikto nepovolí. Čo sme dali hore kopcom, dávame okamžite aj dole. To nie je dobré znamenie, v tejto fáze sa každý stratený meter ráta dvakrát. Veru je to tak, začíname stúpať cez Podkozince. Ďalšia kopanica pánu bohu za chrbtom, ale fungujúca bohatým životom. Včera asi na ihrisku bola zábava, stále sú tam stánky a vrecia s odpadom. Muselo byť veselo.
A veselo začína byť aj nám. Väčšina sa uspokojuje s fotkou pod smerovníkom ku Krčme na konci sveta, plánovanú odbočku robia iba traja odvážlivci a jedna odvážlivkyňa. Ostatní volíme priamu cestu k cieľu. Stúpania bude ešte dosť. Po pár stovkách metrov prví z nás zosadajú. Niekedy je rýchlejšie ísť peši ako na bicykli. A menej tým trpí nielen telo ale aj technika. Sme cykloturisti, nie je hanba sa prejsť. A obdivovať okolie. Nuž a tu je naozaj čo vnímať. Hlava by sa chcela točiť okolo vlastnej osi, mozog nestačí spracúvať všetku nádheru, ktorá nás obklopuje. V prekrásnej pahorkatine sa striedajú lúčky s lesmi, miestami vykúkajú obývané samoty. Na prvý pohľad romantický raj na zemi, na druhé zamyslenie preráža na povrch tvrdá realita života. Ale my sme tu iba hostia, len prechádzame a tešíme sa okolitou krásou, pociťujeme božský pokoj.
Kocháme sa, tlačíme, občas potiahneme, kocháme a … skoro sme minuli odbočku. Nebiť toho, že asfaltka začína prudko stúpať, ani by sme ju nehľadali. Zato náš predvoj pokračuje priamo hore na Miškech salaš. Im to nevadí, je to kombinovaná skupinka vrchárov a baterkárov. Ostatní ich radi počkáme nižšie. A dočkáme sa aj navrátilcov z konca sveta. Ďalej pokračujeme pekne spolu lesnou štrkovou cestou. Galuskári ide opatrne, my ostatní odvážnejšie – po rovine a kúsok aj dole kopcom. To znamená, že bude nasledovať stúpanie. A veru hneď aj príde, opäť po asfalte, ale také fajné. Viacerí sa ihneď na chvíľu meníme na cykloturistov. Ideme lesom, výhľadov je pomenej, ale keď sa pootvoria, stoja za to. Hlboko pod nami leží Stará Turá, v diaľke vidno Mochovce. Mobily cvakajú na plné obrátky, snažia sa zachytiť atmosféru okamihu. Pokračujeme ešte pár desiatok metrov nad križovatku Lazy a sme na najvyššom bode dňa. Bolo načase, kopcov už stačilo, treba oddych v zjazde. Ale ten tak rýchlo neprichádza. Klesáme lesnou asfaltkou, jej povrch má ďaleko od ideálu, občas ju križujú odvodňovacie rigoly. Pekne nás to vytrasie, hlavne tých bez odpruženia. Klesanie sa ale zmierňuje, povrch skvalitňuje, ide sa čoraz lepšie. O chvíľu musíme brzdiť v osade Topolecká. Čaká nás odbočka do lesa. Pár kilometrov povedľa leží pamätník SNP na mieste vypálenej osady Narcie.
Bolo len pár dní pred koncom vojny, keď nemecká jednotka prepadla osadu učupenú hlboko v lesoch. Pochytala a povraždila partizánov, obyvateľov vyhnala a osadu vypálila. Život sa sem už nikdy nevrátil. Na pamiatku smutnej udalosti sa tu nachádza pamätník, ruiny domov pomaly pohlcuje les. Čas okolo sa zastavil, zamýšľame sa. Aj takýto romantický kút poznačila tragická udalosť, zlo sa dokáže prejaviť na nečakaných miestach.
Odháňame chmúrne myšlienky, dnes je predsa nádherne, sme v prírode, s kamarátmi, na bicykloch. Čo viac by sme ešte chceli, treba si vychutnať príjemné chvíle čo nám ešte zostávajú. Do Starej Turej sa spúšťame krásnym miernym klesaním. Netreba šliapať, netreba brzdiť, cyklistický sen. Prestávku robíme klasicky v krčme na kruháči. Niečo chladné tekuté už veru padne vhod. Tu nás pre zmenu hostí Jozef, ďalší -siatnik. Táto akcia bola načasovaná naozaj perfektne. Posedíme a trošku si odfúkneme pred posledným úsekom.
Ďalej ideme po rovine, dokonca mierne klesáme. To spôsobuje zvýšenú aktivitu pelotónu. Začína sa makať. Cestu cez Vaďovce do Hrachovišťa skoro preletíme. Skupina sa potrhá na menšie časti, treba sa počkať. Na križovatke sa s nami lúčia Jozef, Editka a Stano, ktorí pokračujú cez Krajné. Za Starou Turou na nás prestala dozerať Veľká Javorina, na tomto mieste úlohu strážcu preberá Čachtický hrad. Odtiaľto sú hádam najkrajšie výhľady na jeho pyšnú siluetu.
Hýbeme sa smerom na Višňové, kde sa rozhodneme nezastavovať a pokračovať do Čachtíc. Tempo je stále svižné, krásny úsek cesty okolo potoka Jablonka rýchlo ubieha. V Čachticiach si doprajeme dlhší záverečný oddych. Niekomu stačí doplniť tekutiny, niekto dopĺňa aj stratené kalórie. Čas ale nepopustí – začína sa predčasné lúčenie. Jedna skupina sa odpája smerom na Piešťany, ostatní idú k autám v Novom Meste. Ako som sa dozvedel neskôr, záver dňa sa pekne pretiahol. Niektorých čakalo posedenie v Hornej Strede, poniektorí pokračovali aj v Piešťanoch. Noc bola ešte mladá …
Bol to príjemne prežitý deň, v krásnom prostredí, so správnou partiou. Developeri so mnou nebudú súhlasiť, ale je dobré že stále existujú oblasti len minimálne zasiahnuté komerčnou turistikou, kde chýbajú hotely, penzióny a lyžiarske vleky. Tých pár nadšencov alebo znalcov, ktorí sem zablúdia, si môže o to viac vychutnať ich pokojnú krásu. Som rád, že takáto oblasť sa nachádza aj neďaleko od nás. V nedeľu sme tak mohli spoločne nasávať atmosféru kraja pod Veľkou Javorinou:
Hela Gurinová, Janka Lukačovičová, Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Milka a Ľubo Krajcoví, Editka a Jozef Antaloví, Miro Šuga, Jozef Baránek, Roman Miklošík, Janko Ščibravý, Dušan Surovčík, Maroš Modrovský, Paľo Vrábel, Dano Kováč, Igor Buc, Stano Macejka, Ivan Kubiš, naši hostia Marietta s Andrejom a garant
Juro Golier
Táto akcia sa mala uskutočniť už pred rokom. Vzhľadom na predpoveď počasia (ktorá nakoniec aj vyšla) som ju vtedy zrušil, informácia o tom však neprenikla ku všetkým záujemcom. Ráno sa v Novom Meste stretli Maroš a Vojto a márne čakali na garanta. Ešte raz sa im za to ospravedlňujem. Maroš si akciu úspešne zopakoval tento rok, Vojto mal cez víkend bohužiaľ iný program.