Akcia Kohútka

5.9.2020

Akcie sa za MKCK zúčastnili: J. Budoš, J. Golier, B. Ilavská, V. Gubiová, D. Fáziková, M. Farkašovská, J. Lukačovičová, I. Buc, D. Surovčík, R. Miklošík, J. Ščibravý, Ľ. Kraic, J. Baránek. D. Kováč a M. Šuga.

Ako hostia: M. Modrovský, A. Babulík, A. Vyskočil, M. Kupčík, M. Líška a J. Chudý.

Kohútku mne osobne prvý krát predstavil môj kamarát Jožko Michalec v roku 2007. Boli sme tam na štyri dni ubytovaní v Hornej Maríkovej v penzióne Eva-Mária a spoznávali krásy vtedy pre mňa neznámych Javorníkov. Medziiným aj hlavný hrebeň, chatu Portáš a samozrejme aj Kohútku. Všetko nás to tak očarilo, že sme sa tam počas ďalších rokov neustále vracali… No a Kohútku sme nikdy neobišli. Išli sme na ňu už takmer z každej strany: z Lazov pod Makytou, z Papradnianskej, Štiavnickej aj Maríkovskej doliny, z Kasární, od Moravskej strany, z hlavného hrebeňa, skrátka z odvšadiaľ.

Túry na ňu sa niesli vždy v znamení pekných výhľadov, dobrej gastronómie, dobrej pohody z pokojnej krajiny, skrátka v znamení vždy dobrých zážitkov.

Keď sa mala konať túra na Kohútku, vždy som sa tešil aj viac dní dopredu. Kohútka sa stala už pomaly ikonou našej partie. Túry na ňu sa konali nielen v pláne, ale aj mimo plánu nášho klubu, dokonca sme ju zaradili aj do osobných, individuálnych výletov, či už rodinných alebo malých skupinových.

Tento rok teda nemohol byť iný. V Púchove na parkovisku sa nás stretáva 21 cyklistov(-tiek). Slušný počet. Vždy sa pýtam, keď je nás nad dvadsať, kde sa toľko ľudí naobeduje a za ako dlho? No nie pri túre na Kohútku. Viem, že ona si s našimi hladnými žalúdkami ľahko poradí. Tak spokojne vyrážame na cestu. Smerujeme cez Dohňany, Mestečko na Lazy pod Makytou. Počasie je OK, takže pohoda.

Dnes máme, okrem iného, aj milú povinnosť – pokrstiť nový E-bike Mariana Kupčíka. K tomu je prispôsobená aj naša prvá zastávka. V Lazoch pod Makytou, medzi časťami Panština a Rieka je veľa pekných chalúpok a do jednej z nich sme pozvaní na malú návštevu. Tu okrem iného aj krstná mama Vierka krstí Mariánov bicykel.  Dáva mu meno Kupko. Všetci si pripijeme, aby nový tátoš doviezol svojho majiteľa vždy v pohode do cieľa.

Cítime sa tu príjemne a po dokončení krstu pokračujeme ďalej. No nie však ďaleko. Zastavujeme sa na Čertove. Miestna chata nám vždy poslúžila ako občerstvovací bod pred hlavným stúpaním na Kohútku. Dnes ju tiež nemôžeme obísť. Niečo orosené a dobrá kávička padnú vhod. Teraz nás čaká 6-kilometrové stúpanie na hrebeň. Ja s Jančim a Milanom sa však vyberieme preskúmať variantu cez les na Papajské sedlo a potom po traverzovej lesnej ceste popod hlavný hrebeň. Bolo to niečo nové, pekné, ale žiaľ terén bol miestami priveľmi rozbahnený, čo sa ukázalo aj na čistote našich bicyklov.

Na Kohútku prichádzame za ostatnými s miernym omeškaním, no snažíme sa všetko čo najskôr dohnať. Samozrejme bez povestných borúvkových buchiet neodídeme. Ešte obligátne vrcholové foto a poďho dolu na Valašsko.

Užívame si parádny zjazd s romantickými výhľadmi až do Nového Hrozenkova. Tu odbočujeme doľava a pokračujeme po cykloceste popri Vsetínskej Bečve. Je to veľmi pokojná cestička bokom od hlavnej cesty. O chvíľu míňame nový Halenkovský jez postavený pre rybiu migráciu a vzápätí v Huslenkách zase odbočujeme. Teraz na Kychovu dolinu.

Začína druhé stúpanie, ale zatiaľ len veľmi pozvoľna. Je to opäť veľmi pokojná cestička, popri ktorej si tu miestni chalupári užívajú svoj pokoj. Všetko je tu veľmi pekné, poupravované, ako by sme išli nejakou rakúskou dolinou. Celá dolina je vyasfaltovaná až hore po Papajské sedlo.

Pretože záver stúpania je už priostrý, náš pelotón sa riadne natiahne. Na sedle máme chvíľu času si to tu poriadne prezrieť. Je to najnižšie položené sedlo v Javorníkoch, križovatka turistických ciest. Malá tabuľka nám pripomína, že sa tu cez vojnu presúvali  vojaci oslobodzujúci mesto Vsetín. Teraz tu odpočívajú turisti, cyklisti a miestni hubári hľadajú svoje nové objavy.

Zjazd na Čertov je po hrubšej šotoline, takže pri zjazde treba viac opatrnosti. Z Čertova je to už paráda, stále dolu kopcom až do Púchova. Ale akciu treba ešte niekde vyhodnotiť. Na to nám poslúži Hostinec u Mira v Mestečku, kde ja aj naša posledná zastávka. Sme už aj riadne smädní, lebo od Kohútky je už ďaleko. Každý si dá niečo podľa svojich možností, pivko, šoféri kofolu, alebo radler, priveľmi hladní aj gulášik.

Do Púchova je to už čo by kameňom dohodil. Tak, ďalšia Kohútka je za nami. Opäť nesklamala a ponúkla nám svoje ovocie. Hoci sme tam boli už po X-tý raz, určite nie naposledy.

Kohútka zase niekedy dovidenia!

Ľuboš Kraic