Akcia Z Prekážky na Sokolské chaty

nedeľa 18.4.2021

Prevaľujem sa v posteli, nechce sa mi opustiť vyhriate miestečko. Už viem, za odmenu budem v rannom chlade kráčať do práce zo vzdialeného parkoviska, poobede sa boriť v studenom protivetre ženúcom do tváre ako žiletky ostré, bodajúce kvapky dažďa. Nevadí, otáčam sa na druhý bok, snažím sa aspoň na malú chvíľu vrátiť do ríše snov. Márne, jej brána je už pevne zahasprovaná, ovinutá nepreniknuteľnou stenou popínavých rastlín. Zavanie horúci vietor. Obrysy múra sa rozostrujú, drolia, sypú z výšky ako piesok. Na zemi po nich však nezostáva žiadna stopa. Ríša snov definitívne mizne. Jednej noci (nevedno presne ktorej) sa však opäť zjaví, znesie sa na zem z neznámych výšok, v tmavom múre sa rozžiari svetlá štrbina, doširoka roztvorená brána bude čakať na svojho hosťa. Uložím sa do postele, vydám sa na dlhú púť…

Akosi sa mi tých múrov v textoch nakopilo, nedávajte ich prosím Vás na analýzu psychológom, ktovie čo by tam o mne našli… Už druhý víkend sme sa mali podľa plánu opierať do pedálov svojich bicyklov, ešte stále však hľadáme trasu pre pešie potulky. Kombinácia okolností tak naďalej drží pri živote skupinku, ktorá už niekoľko týždňov víkend čo víkend obrusuje podrážkami svojich turistických topánok cestičky v Brezovských Karpatoch. Kam sa vyberieme teraz?

Blížiace sa uvoľnenie opatrení zmenšuje opatrnosť, dodáva odvahu (i keď nie priveľmi). Dosť bolo obmedzení, väznenia v hraniciach okresu, konečne vyrazím na návštevu k susedom! Ale iba kúsok…

Ako je už dobrým zvykom, v nedeľu sa v posteli nevylihuje, v nedeľu sa maká. Skorý budíček umožní skorší odchod na trasu, predĺži krásny deň. Ako pozitívne to vyzerá na papieri, ako ťažko sa to realizuje v praxi! Stokrát ofrflem ten nápad (ešteže som ho vymyslel sám), mnohokrát sa nútim vyliezť z postele (do tej zimy!), stále si vyčítam, že som bol lenivý pripraviť si veci (nabudúce sa polepším 😉). Výsledok je vždy rovnaký – na štart prichádzame poslední. Nech sa snažím, ako snažím…

Kamaráti sú našťastie tolerantní, čo iné im zostáva. I tak však chvíľku počkáme, čo ak by ešte niekto… Čakanie si krátime tým najlepším spôsobom – degustáciou zásob. Zahrejú na duši (ale je chladno!), rozjasnia myseľ (ale sa primračilo!), neomínajú v batohu. Hneď sa nám kráča lepšie!

Prvé metre nás vedú po asfaltke, po hlavnej ceste, pekne medzi autami (lietajú ako besní), chceme si skrátiť cestu k dnešnej prvej zaujímavosti. Ešte skôr však zrakom spočiniem na nezvyklej hospodárskej stavbe. Častokrát som okolo majera na Prekážke preletel v aute, prebehol na bicykli, nikdy som nemal čas obzrieť si ho podrobne. Až dnes. Upravený, vynovený pozostatok hospodárskeho dvora nezaprie svoj starší pôvod, pripomína torzo habánskeho dvora (nemusí to byť úplná fantázia, habáni v okolí naozaj žili). A hneď vedľa, spoza ohrady, na nás ticho smutne hľadí biely koník. Alebo to je jednorožec? Zrak prvýkrát placho pohládza hradbu Hôr…

Konečne sa stáčame na poľnú cestu, opúšťame hluk tej hlavnej, konečne môžem v pokoji obdivovať majestátne línie Havranice a Čela, ikonického Trojvršia (z tohto uhla redukovaného na dva vrcholy). Súmerná silueta sa vynára z planiny, ako koráb sa plaví horizontom. Dušu opantáva nečakaný pocit, myseľ sa nevie zbaviť neodbytnej myšlienky. Pripadám si ako v Alpách (žeby vzdialená ozvena habánov?). Asi však len (pridlhý) absťák, časť Hôr za chotárom Dobrej Vody mi už veľmi chýbala…

Vpravo sa tiahnu pozemky súkromných chát, vstup zakázaný (to je dôvod, prečo sme museli niekoľko minút dýchať splodiny motorov), vľavo sa snažíme rozpoznať stopy starej lesnej železnice, putovaním po stopách ktorej si krátime niekoľko posledných víkendov. Je tam, ukrytá v nepriestupnom húští, remízke uprostred poľa, k identifikácii jej zvyškov však treba poriadne zapojiť fantáziu.

Kríkmi sa predierať nebudeme, trasu dávnych koľajníc kopírujeme krajom poľa. Sme v kráľovstve lovu. Čo pár metrov sa nachádza posed, krmelec, bahnisko, soľník, zásypec a iné stavby, na pomenovanie ktorých môj laický slovník nestačí. Prechádzame živou expozíciou múzea poľovníctva. Neodolám, do interiéru niektorých posedov nakuknem. Zaujímavý je hlavne ten, ktorý vyzerá ako diskobar zamrznutý v čase.

Remízka končí, lesná železnica sa rozpúšťa v brázdach role, rozorané medze stierajú aj poslednú stopu po zaujímavej technickej pamiatke. Stará mašinka poslednýkrát nehlučne píska na rozlúčku…

Rozľahlé strnisko križujú stĺpy vysokého napätia, takmer nebadane sa ním presúvajú farebné škvrnky vetroviek. Malé skupinky turistov sa ako mravce prebíjajú cez zvyšky tvrdých kukuričných bylí, svoj zrak nedočkavo upierajú k pomaly sa približujúcemu pásu kríkov lemujúcich cestu. Konečne!

Cestu však len prebiehame, Rosuchov navštívime až neskôr. Predtým nás čakajú krátke chvíle stíšenia, spomalenia. Chodníkom povedľa potoka (bývalú železničnú trať by v ňom dokázal rozpoznať hádam len georadar) smerujeme ku kaplnke Sedembolestnej Panny Márie. V hájiku pri potôčiku sa krčí učupená nenápadná drobná stavba, nezaslúžene unikajúca pozornosti davu. Zo steny trčí rúčka a vývod pumpy, kaplnka je postavená priamo na vodnom zdroji. Pekne upravené miesto láka k aspoň krátkemu odpočinku, oslobodeniu sa od starostí bežného dňa. Oddych a občerstvenie padli vhod, opúšťame hájik, smerujeme k Hájíčku.

Havranica zmodrala (až tam, kde stúpa obzor, / … / až tam, kde v diaľke pláva modrý vrch), jej vrchol postupne začína obaľovať jemný závoj oblačnosti. Konečne chápem, čo v osemdesiatych rokoch videl Ivan Štrpka.

Miesto pútí i zázračných uzdravení, najstaršie miesto zasvätené Sedembolestnej Panne Márii v strednej Európe, Hájíček. Kostolík, krížová cesta a cintorín ukryté v borovicovom háji na vrchole pahorku. Dnes sa ním prechádzame sami, osamote môžeme nasávať jeho magickú i mystickú atmosféru, genius loci priestoru. Ponoriť sa do pocitov. Zamyslieť nad pominuteľnosťou bytia.

Zo zvoničky pred kostolíkom zaznie jasný tón zvonu, len jediný úder jeho mosadzného srdca, tlmený hradbou vysokých stromov sa ako jemný dáždik znáša na staré náhrobné kamene. Prchavá dočasnosť života, mystérium smrti. Kované bočné dvierka chrámu ochraňujú duchovnú pamäť priestoru. Pokoj miesta strážiace kamenné sochy, dokonalé dielo majstrovskej ruky neznámeho sochára, nahlodáva zub času…

Aj v kolobehu príjemného plynutia času sa treba zastaviť a zamyslieť. Tak ako deň nepovstane bez noci, aj radosť bez smútku by bola len polovičná. Krásny deň však veselo uháňa vpred, čaká nás (určite) ešte veľa zážitkov.

Prechádzame strnisko, smerujeme k Rosuchovskému potoku. Toto nie je pole, to je kamenitá pláň, na zemi leží viac skalných okruhliakov než klasov kukurice. Úzka stružka sa prediera húštinou, jej brehy zdobí záružlie, žlté kvety vo veľkosti malých slnečníc žiaria proti oblohe. Rozprávková krajina. Zrak však skĺzne naľavo…

Zo širokého priezoru nad poľom sa v diaľke týči hrozivé memento ľudskej nenásytnosti. Toto kedysi býval Holý vrch. Pažravá tlama ťažiacich strojov ale medzitým zhltla jeho väčšiu časť. Viem, už nikdy nebudem chcieť bývať v jaskyni či stane, chcem jazdiť po stále kvalitnejších cestách, avšak tento pohľad mrazí. To nie sú romantické steny starého lomu na Šidlovej, marťanská krajina na Pustej Vsi, dramatické rozľahlé terasy Butkova, toto je genocída. Premena hory na prázdnu pláň. Nič, len ostrý vietor ženie do očí zrniečka prachu, skrúca sa okolo neduživých zakrpatených kríkov. Zostáva už len pár rokov. Tu sa týčil Holý vrch.

Depresívny pohľad ale o malú chvíľu strieda romantická scenéria. Rosuchov nie sú len moderné chatky a rekreačné domy, pred nami sa skromne krčí stará chalúpka. Úžitkový dvor. Ešte viditeľné olemovanie kastlových okien dýchne pôvodnou atmosférou. Usadlosť už síce pýta rekonštrukciu, ak by však investor dokázal udržať na uzde svoju fantáziu a chúťky, získa klenot.

Okolo pirátskeho prúteného posedu pri vstupe do osady sa skrúcame nahor, po spevnenej ceste popri chalupách smerujeme do hôr, míňame tabuľku so zákazom vstupu. Oblasť je súkromným poľovným revírom, musíme byť opatrní (alebo neviditeľní). Konečne máme príležitosť trochu sa spotiť, nabrať aspoň akú-takú výšku, doteraz to bola prechádzka. Kratučké zastavenie (len na vydýchanie) využívam na pohľad späť. Zaujímavý výhľad do krajiny podfarbenej dramatickou oblohou dopĺňajú mohutné stĺpy diaľkového vedenia (tých sa dnes nezbavíme). Míňa nás auto, asi sme naozaj neviditeľní, či…?

Klesáme kvalitnou lesnou cestou (ak by tu nebol raj poľovníkov určite by to bol raj cyklistov). Jozefské, zaujímavý kút, pekný kus lesa. Pri nekonečných rozhovoroch (stále je o čom, živý kontakt nenahradí žiadna Sieť) cesta ubieha takmer nebadane, len okolie sa mení (ako v okne vlaku)…

Už počujeme hluk dopravy, vidíme rozmazané šmuhy rýchlych áut, sme na dotyk od hlavnej cesty. Čas opustiť vyjazdené línie, správna chvíľa vrhnúť sa do náručia hôr. Skalné útvary na Levenom vrchu už vyzerajú svojich hostí (tí zas pátrajú po cestičke vedúcej ku kamenným bralám v objatí lesa).

Je to riadny uťahovák, driapeme sa hore strmým svahom, musíme dávať pozor na každý krok. Stačí len jediný nepozorný pohyb, jedno pošmyknutie a hneď si o pár metrov nižšie. Doškriabaný, dotlčený (v tom lepšom prípade) – a čo potom? Po úzkych chodníčkoch (tie autá hučia priamo pod nohami!)  traverzujeme svah, takmer kolmým zrázom (vďakabohu za tie korene a skaly!) sa štveráme bližšie ku skalám. Sme tam, už sa len vopchať do diery (toto nie je tá správna), preplaziť k oknu. Paráda!

Čo všetko dokáže vymodelovať príroda! Čim všetkým dokáže prekvapiť nepripravenú dušu! Veď stadiaľ to vyzerá zas o kus inak! Pred niekoľkými týždňami (už sú to veru mesiace!) som stál v skalnom okne, rozhliadal sa po divokých bralách na okolí. Dnes hľadím do skalného okna práve spod nich, hľadám cestu nahor. Cez žľab to (asi) nepôjde, ako sa tam dostali tie dievčatá?

Nakoniec som ten spôsob objavil aj ja. Do okna nejdem, už som tam bol (nevstúpiš dvakrát do rovnakej rieky), štverám sa priamo na vrchol brál. Prestávka je v plnom prúde, hostina začala. Pridávam sa aj ja. Popritom sa rozhliadam, ponad vršiaky stromov sa snažím nakuknúť do biksádskej krajiny. Kútu, ktorý mi už (naozaj) chýbal.

Stojíme (či posedávame) na západnej hranici Brezovských Karpát, časti Hôr, ktorá nás prichýlila počas dlhého trvania uzávery. Oblasti, ktorá nás prekvapila množstvom (doposiaľ) nepoznaných zákutí, neznámych zaujímavostí. (Až na malé výnimky) takmer nenavštevovaná. (Neprávom) prehliadaná. Avšak bohatá na zážitky. Krásna. Naša. Už o malú chvíľu sa chystáme prejsť cez cestu, prekročiť hranice.

Ešte predtým sa však musíme prehupnúť cez hrebeň. Chodník stúpa povedľa skalného prahu, vľavo sa oddeľuje úzka prť, možno chodníček k nepoznaným pokladom, možno skratka. Neodolám, pripájam sa k prieskumníkom.

Žiadne neznáme zákutie sme neobjavili (je tu však pekne), strmým zrázom sa štveráme (skôr šplháme) na vrchol, to je ale skratka (pre kamzíka)! Kým sa vydriapeme na rovnú zem sú ostatní dávno preč. Len pár drobných kvietkov víta príchodzích (z nečakaného smeru).

Už niet viac kam stúpať. Odlesnené temeno Leveného vrchu poskytuje obmedzený, ale krásny výhľad. Množstvo (zväčša) bezmenných pahorkov (spoznávam len Tŕstie) rozvlnilo obzor, horizont splýva s oparom primračenej oblohy. Vrtule na Rozbehoch sú takmer nerozpoznateľné.

Cvak! Cvak, cvak! Spomienku si treba odniesť v duši, zvečniť na snímači fotoaparátu. Nehmotné atómy obrazových informácií odlietajú priestorom, ukladajú sa na diskové polia neznámych (podzemných) úložísk. Tam, kde možno páli slnko či dážď bičuje skalné útesy, vietor prináša slanú vôňu mora, tam, kde možno panuje večná zima…

Som rád za tieto chvíle, primračenú oblohu, výbornú náladu. Som rád, že som práve tu. S touto spoločnosťou. Teraz. Skvostný deň.

Kdesi tu sme naposledy obdivovali strechy Smolenického zámku. Chodíme po cestičke, prikŕčame sa, hľadáme tú správnu medzierku v korunách stromov. „Mám to!“ Otvor asi (prinajviac) 1×1 centimeter v hustnúcej hradbe porastu. Treba sa zohnúť (či povyskočiť) a v škáročke sa na chvíľku (z diaľky) mihne (zahmlené) zubaté ostrie veží.

Prichádza jar. Zatiaľ len váhavo, po krôčikoch. Halí krajinu do zeleného závoja (voňajúceho cesnakom). I to málo stačí, aby sa zjemnil pohľad na honosný posed, priľahlú mašinériu smrti, miesto lovu. Veselšie sa kráča lesom, chodníček sa pod nohami odvíja oveľa príjemnejšie, aj to klesanie je náhle akési menej prudké…

Ani sa nenazdáme a sme dole, zišli sme na dno Čičkovej doliny. Už len pár krokov a … „dobre sa obzri vľavo i vpravo, ale sa ich valí!“ prechádzame cez hlavnú cestu, križujeme železničnú trať, ponárame sa do náručia Pezinských Karpát. Ako dlho som na túto chvíľu čakal!

Oceľové rovnobežky koľajníc bežia krajinou ako dôkaz nedokonalosti zmyslov, nekončiaci hlavolam. KDESI PREDTÝM boli jediným bodom, pričom TU a TERAZ sú presne oddelené, aby sa TAM a POTOM stali opäť iba bodom… Oceľové rovnobežky koľají letia krajinou sťa šíp vypustený z tetivy minulého, mieriaci do jediného nevyhnutného budúceho CIEĽA… Oceľové rovnobežky trate sa vinú krajinou jak neprerušený čas, pokojne plynúci z bodu do bodu… Iba stará opustená budova zostáva ukotvená v  minulosti, ošarpaná, zabudnutá. Pevný bod v tekutej prítomnosti.

Prekročil som koľaje, nasal do pľúc vzduch slobody. Múry väzenia sú definitívne rozborené, hranice prekonané. Som u susedov, konečne sa cítim voľný.

Lesná cesta pozvoľna stúpa popri plote obory, kráľovstve zamrznutom v pohybe, za pletivom panuje ticho, pokoj, nehybnosť. Upravený areál odpočíva bez jedinej známky prítomnosti človeka, opustená zvernica spí. Život plynie len na ceste, dobrá nálada napĺňa les až po klenbu stromov. Malé skupinky turistov postupujú hlbšie k srdcu hory, dlhá priama línia spevnenej hradskej neomylne vedie ich kroky. Už sú na dosah, už sú takmer tam…

Priestor sa doširoka otvára, zrak ako magnet priťahuje súmerná homôľka – lúčne svahy, vrchol pokrytý lesom. Povedomé miesto, tam to predsa poznám. Tŕstie. Opäť (v duchu) vidím kopanice rozosiate po šírej krajine, dlhú líniu kamennej stienky na okraji poľa, zvlnené línie pahorkatiny. Vyjazdenú koľaj ako had sa vinúcu k päte pomaly sa otáčajúcich gigantických vrtúľ. Neďaleké veže Konrádovho kameňa. Magický kraj. Privieram vnútorné oko, vraciam sa do reality. Priesekom porubu hľadím do blízkeho okolia. I tak je tu krásne. A keby ešte tak v neďalekej chatovej osade fungovala krčma…

Ani sme sa nenazdali a v našich krajoch zavládla prohibícia, horšia ako pred takmer storočím v Amerike. Súkromný alkoholizmus má zelenú, opíjať sa doma je povolené, ak však chceš ísť do krčmy… Zákaz, stop, nemožno! Chicago. Po uliciach sa opäť plížia tiene ošumelých postáv, ponárajú do zanedbaných zadných dvorov, po schodoch schádzajú do pivníc, dohodnutými signálmi sa snažia otvoriť bránu k blaženosti. K poháru penivého moku, kalíšku tekutého plameňa. K tmavej horkosti výluhu tropických krovín.

Po zuby ozbrojení strážcovia pokoja a mravnosti sa márne snažia dohliadať na zákony, mafiáni (dnes už nerozlíšiteľní pomocou psích dečiek) počítajú zisky (či straty). A my zatiaľ pijeme vodu.

Aspoň sa teda kúsok prejdime po pekne upravených cestičkách Sokolských chát, kedysi osady Sokolov a skautov, (bohužiaľ) dnes už nevyhnutne a nevratne nadobúdajúcej ráz vyumelkovaného rekreačného priestoru. Skromnosť pôvodnej myšlienky sa pomaly vytráca, duch starých zakladateľov však našťastie ešte úplne nevymrel.

Treba však pamätať na návrat, čas pokročil a my stále stojíme (sedíme) na obratníku, najvzdialenejšom bode trasy. Musíme nájsť najkratšiu a najrýchlejšiu cestu späť. Nejaká vraj vedie v priesekoch lesa (potvrdzuje mapa i smerovník na toteme). Popri skromných chatkách (tak tu našiel útočisko duch priestoru) sa opäť vnárame pod ochranu lesných velikánov.

Nie však nadlho, les redne, objavujú sa polomy (či skôr poruby), prieseky, horské lúčky. Aká príťažlivá je karpatská krajina. Tvárna, premenlivá, rôznorodá. Len prekročíš hrebeň, zídeš do vedľajšej doliny a si v novom svete. Podobnom, avšak úplne inom. Dravú krásu rozoklaných skalných brál strieda hlboká tíš lesa. Jeho tmavý pokoj sa mení na rozľahlý jas poľany, zvlnené krivky pahorkatiny tancujú na obzore. Homôľky rastú, do výšky sa týči mohutná hradba vrchov. Prales na ich temene stráži pokoj Hôr.

Stretávame výletníkov, hubárov. A nesú si aj úlovok – plný košík smrčkov, Paľo ihneď ožíva. Nebyť pokročilej hodiny a postupne nastupujúcej únavy, asi ho neudržíme. Aj tak si však úchytkom (aspoň z diaľky) obzerá neďaleké kroviny.

Smer vraj máme správny (potvrdili domáci). Po úzkej lúčine (z vysokej trávy sa ťahajú pichľavé šľahúne malinčia) Plešín sa dostávame vyššie na rozľahlú horskú čistinu Kravárky. Priestor sa rozširuje, otvárajú sa výhľady na neďaleké pahorky ohraničujúce obzor. Paráda, opäť zažívam náhle pohnutie mysle, nečakaný pocit voľnosti. Krásny kraj. A hneď za rohom je Bojková, začínam pociťovať volanie génov.

Tichá zabudnutá lúčka v objatí hôr, nie príliš vzdialená od civilizácie, avšak i tak pánu Bohu za chrbtom. Začiatkom dvadsiateho storočia tu dal majiteľ okolitých lesov postaviť zámoček, ktorý sa takmer od počiatku využíval na sociálne účely. Počas bojov v roku 1945 však vyhorel, nahradili ho súčasné budovy. Ideálna lokalita na umiestnenie domova pre mentálne postihnutých, starajú sa o nich rehoľné sestry. Na počudovanie sa mohli tomuto neľahkému, ale záslužnému poslaniu venovať už za minulého režimu. Tu neboli (takmer) nikomu na očiach – sestry ani ich chovanci. Dve skupiny (nechcených) občanov, ktorí akoby (tak trochu ani) oficiálne neexistovali.

A tie moje gény? Ešte dávno predtým na týchto miestach stávala horáreň, ako nadlesný v nej na konci devätnásteho storočia žil Anton Bittner, dedo môjho deda. Stopy po nej sa však nedochovali (drevená chajda na kraji lúky s ňou pravdepodobne nesúvisí), ani inokedy vševedúca a všepoznajúca Sieť (zatiaľ) nevydala jedinú známku existencie. Pátram však (neúnavne) ďalej.

Asi nebudem ten pravý, kto môže vynášať súdy o lokalite (na niektorých z nás pôsobí deprimujúco), predsa len, (hoci aj vzdialená) väzba na miesto výrazne ovplyvňuje moje vnímanie. Ale… odhliadnuc od určenia (alebo práve kvôli tomu) široké okolie na mňa pôsobí veľmi upokojujúco, príjemne. Takmer by som tu chcel bývať 😉 (no… radšej nie).

V strede rozľahlej, pretiahnutej lúky na úpätí zalesnených svahov Barvienka rastie nenápadný hájik, odpoly ukrývajúci budovy domova. Od Rozbehov sa lesom ťahá neviditeľná asfaltka, pevná spojnica s civilizáciou. Ďalej vedú do šíreho okolia len poľné cesty a zvážnice. Ticho a pokoj miesta podfarbuje spev vtákov a nekonečný oceán oblohy. Dnes primračenej, posmutnenej, z bielosivej masy presvitajú iba občasné fliačiky nevýraznej modrastej hlbiny. I tak možno na chvíľku zastať, rozhliadnuť sa navôkol, zadržať dych a plne  sa odovzdať do moci priestoru. Naladiť sa, začať vnímať svet pod hladinou.

Stojíme, odpočívame. Od Bojkovej sa k nám rýchle blíži postava. Sestra Barborka je na pravidelnej nedeľnej prechádzke. Zhovorčivé mladé žieňa sa pri nás na chvíľku pristaví a prehodí pár slov. Príjemné náhodné stretnutie na opustenej ceste.

O chvíľu pokračujeme v jej stopách (je rýchla, už viac ju nevidíme). Peknú cestu lemujú zaujímavé staré stromy, ich kmene sa skrúcajú v neuveriteľných krivkách, vytvárajú nenapodobiteľné artefakty, krásne sochy. Takmer ako v malokarpatskom pralese.

Skracujeme si trasu, odbočujeme zo značky, zvážnica nás o chvíľu privádza opäť k hlavnej ceste. To je svinčík, tí ľudia sú skutočne hovädá (príslušníci čeľade turovitých mi hádam prepáčia)! Pri ceste, v okolí odpočívadla, sa nachádza hádam všetko, čo si dokážete predstaviť. A ešte oveľa viac. Hnus!

Rýchlo preč! Rýchlo do prírody! Odbočujeme na lesnú asfaltku, odtiaľto je len na skok k Trstenáku, maličkej vodnej nádrži pod Šrenkovým vŕškom. Chvíľku si oddýchneme, posilníme sa, už toho máme za sebou dosť (a ešte niečo pred sebou), treba si odfúknuť.

Čas nás však ženie vpred, nedá sa vysedávať pridlho. Už po pár metroch odbočujeme do dolinky vpravo, skúsime pošetriť nejaké metre. Do ruky beriem GPS.

Ešte kúsok a opúšťame aj zvážnicu, začíname sa driapať lesom, popod Šrenkov vŕšok sa pokúsime dostať na známu cestu vedúcu k autám. Hádam potrafíme.

Kráľovstvom medvedieho cesnaku sa dostávame na holinu, neveľký porub, čistinu na svahu. Našťastie pomerne dobre schodnú, stúpame o kúsok vyššie. Treba sa vydýchať. Krásny výhľad, bezmenné vŕšky sa vlnia všade navôkol, v diaľke blednú, na horizonte sa zlievajú s oblohou. Dnešok nepraje priďalekým pohľadom. Zrak ale i tak rozpoznáva vzdialené vrtule nad Rozbehmi či priamu líniu diaľkového vedenia (niekde tam naľavo je Rosuchov).

Okolo nás sú roztrúsené gigantické pne, len tie zostali po majestátnych vládcoch lesa. Po obrovských kmeňoch už niet ani stopy. Porub či polom? Nevedno, les naokolo ešte stojí, ponárame sa do jeho náruče. Krížom pomedzi stromy sa snažíme dodržať smer pochodu, čo najkratšie (a najrýchlejšie) sa dostať na cestu vedúcu zo Štverníka na Prekážku. Podarilo sa!

A teraz to už bude len povinná jazda (je načase, síl ubúda, čas pokročil). Ale pekná. Krásnym lesom (tí gigantickí jedinci! pamäť lesa) sa krok po kroku blížime k Vlčím jamám, práve niekde tam je Gočálova búda. Minule som do nej nakukol len nesmelo, dnes to chcem odčiniť.

Chatka uprostred lesa. Otvorená pre všetkých, pripravená poskytnúť útočisko každému pútnikovi. Dnes tu nie sme sami, dvojica domácich vnútro chaty veru riadne rozkúrila. Keby sme sa tak neponáhľali… Je to na počudovanie, ale takéto lesné búdy naozaj existujú. Jednoduché, ale príjemné miesto. Bodaj by takých bolo viac.

Dnes už toho naozaj stačilo, okolo Handliarskej skaly len prebehneme, už (takmer) nikomu sa nechce robiť tých pár krokov naviac, dnes sme to opäť riadne potiahli. Ale už sa blíži koniec, už počuť autá ženúce sa po  ceste, už sme na parkovisku. Lúčime sa. Dobre bolo!

Výlet za hranice okresu zapôsobil na dušu tuláka ako živá voda. Konečne prísľub návratu do normálu (čo je však dnes normálne?). Na Dobrej Vode bolo krásne, rád sa tam kedykoľvek vrátim (už o týždeň), ale pocit voľnosti, možnosti slobodného výberu sú neoceniteľné. Ďakujem všetkým, ktorí sa dnes spolu so mnou vydali na potulky krásnou krajinou: Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Daša Soubustová, Božka Golierová, Paľo Herceg, Braňo Polocík, Jozef Nádaský, Jozef Polakovič, Paľo Rapant a

Juro Golier

Bolo to už tak dávno. Čo z toho ešte zostalo v pamäti, čo sa už stačilo zabudnúť? Milosrdný čas nedovolí aby sa ľudská myseľ preplnila zbytočnými spomienkami, nemilosrdne vymazáva nepotrebný balast, ponecháva len to dôležité. Ale niekedy… Modrastý vrch sa vynára z hlbín spomienok, neukotvený v čase pláva, vznáša sa nad hnedou hladinou ešte neprebudenej krajiny, počujem nehlučný špľachot jej vĺn. Bezfarebná fádna obloha padá na lúčinu Bojkovej, cítim napätie v hrudi, neurčité volanie rodu. Neuchopiteľná vôňa dňa, neopakovateľná pieseň okamžiku. (Polo)zabudnuté črepinky krásy.