Akcia Šumava

10.7.2021 – 17.7.2021

Akcie sa za MKCK zúčastnili: Janka Lukačovičová, Anka Kučerová, Juraj Poláček, Tóno Gieci s priateľkou Denisou, Pavol Herceg, Fero Martinus, Heňo Molnár, Igor Buc, manželia Kraicoví, manželia Rosoví, manželia Macejkoví, Kornel Ninis, Peter Chnapko, Jozef Koprna, Vlado Svoboda a Ján Budoš.

Sobota 10.7.

Cestou na Šumavu sme navštívili mestá Pelhřimov, Tábor a Týn nad Vltavou. Tu sme sa prechádzali peknými námestiami a dopriali sme si obed s pravou českou kuchyňou. V Týne nad Vltavou som si zaspomínal na vojenské časy, kde som strávil rok zo svojho života, na ktorý sa dobre spomína, ale určite už by som to ešte raz nechcel zažiť. Večer sme sa zišli všetci v penzióne Vozzýk U Sabatu v Nové Hutě. Správca penziónu pán Václav je fanda hardrockovej skupiny Black Sabath a hlavne speváka Ozzy Osbourne.

Nedeľa 11.7. (dĺžka 61 km, prevýšenie  1212 m)

Predpoveď počasia bola plná dažďa na celý na celý týždeň. Náladu nám to nezobralo, preto sme naplánovali prvé tri etapy, že sa dopravíme autom do miest ako Modrava, Lenora a Stožec, a odtiaľ urobíme okruh na bicykli. Dnes sme zvolili Modravu pre náš štart a cieľ. Do áut sme sa pomestili všetci aj traja jazdci Peter, Kornel a Jozef, ktorí prišli na Šumavu kombináciou vlak-bicykel.

Z Modravy sme sa vyrútili so mnou na čele po krásnej asfaltke smer Srní a zabudol som zastaviť kolónu 20-tich cyklistov v prvej historickej budove Antýgl. V roku 2006 sme robili akciu Šumava s viacerými miestami na ubytovanie medzi, ktorými sme sa presúvali na bicykli a samozrejme nás všetkých aj s bicyklami a batožinou priblížil náš priateľ a šofér Ročkár mini autobusom. Jednám miestom na ubytovanie bol Antýgl bývalá stará sklárňa. Zabudol som zastaviť na tomto mieste, čo som si vyslúžil kritiku. Pokračovali sme po asfaltke zvlneným terénom medzi malebné usadlosti s krásnymi chatami až do Prášil. Tu sme si niektorí rozpamätali na miesto, kde nás pred 15-timi rokmi smäd, hlad a možno dážď, prinútil sa schovať do reštaurácii. Aj teraz sme sa schovali, občerstvili sa a čakali na dážď, ktorý mal odísť. Dlhodobá prognóza počasia na dnešný deň nebola dobrá, čiže sme sa predsa vybrali k jazierku Laka. Urobili sme okruh a vrátili opäť do Prášil do toho istého šenku. Dážď visel na vlásku a bola len otázka času, že príde najprv ľahučký dáždik, ale neskôr poriadny lejak. Odhodlali sme sa na cestu k autu, ktorá bola pôvodne navrhnutá, iná alternatíva by bola dlhšia. Pôvodne sme chceli obísť Poledník. Cesta začala stúpať a k tomu mierny dážď. Začínalo nám byť zima, preto sme obišli Prášilské jazierko. Stúpanie začínalo byť brutálne a k tomu silnejší dážď, tu končila žiadna sranda. Na pravej strane sa nám ukázal vrchol Poledník, ktorý nebol tak ďaleko. Všetci sme sa potrhali, niektorí dali posledné sily a odbočili na Poledník, iní ponáhľali k autu. Prišli sme pred rozhľadňu Poledník, ktorá bola uzavretá pre rekonštrukciu, čiže sme sa odfotili, že sme tam boli a hybáj dolu do Modravy. Keby bolo krásne počasie, bol by to krásny zjazd, ale v daždi a vysokej rýchlosti som vnímal len cestu, aby som sa nevysypal a ostré dažďové kvapky. Krása cesty do Modravy bola schovaná za hmlou, za narastajúcou zimou na celom tele a jedinej myšlienky, aby som bol, čo najskôr v aute. Chvalabohu nikomu sa nič nestalo, prišli sme všetci k autám a naloženie bicyklov bolo rýchle ako o život. Po príchode do penziónu sme mali zo začiatku pri nalievaní zahrievajúcej medicíny trochu problém neviliať medicínu, lebo nás zasiahla triaška od zimy, ale zvládli sme to. Po ďalších kolách sme sa dostali do normálnej teploty.

Pondelok 12.7. (dĺžka 59 km, prevýšenie  1087 m)

Na druhý deň sme vybrali trasu s ďalším slušným vrcholom Třístoličník v Nemecku s nadmorskou výškou 1302mn. Bicyklovať sme začali z Lenory. Predpoveď počasia mala byť priaznivá so slniečkom a maximálne nejaké búrky. Po pár kilometrov sme navštívili ďalšiu osadu České Žleby, kde sme pred 15-timi rokmi spali všetci na bývalej rote. Šotolinové cesty nás doviedli pozdĺž nemeckých hraníc na hraničný prechod Nové Údolí, kde nás čakalo občerstvenie pri železničnom vagóne. Po prechode hraníc za nemeckou dedinkou Haidmuhle sme sa zastavili pri Mariánskej kaplnke, kde sme nabrali aj duchovnej podpory na zdolanie vrcholu, ktorý nás očakával. Stúpanie bolo zo začiatku mierne po šotoline, ale neskôr po asfaltke sa zvýšilo, ale dalo sa to v celku. Tesne pod kopcom nás prekvapili scenérie alpských štítov. Záverečná  stúpanie asi 100 metrov s 16 percentným sklonom, nás preverilo a boli dve možnosti, buď to dáš a tých pár minúť prežiješ v zdraví, alebo zosadneš z bicykla. Žalúdok sa mi jeden krát prevrátil, reflux zabral, chvalabohu som v ňom nič nemal, ale nevzdal som to, i keď nemohol som nabrať vzduch na pokraji infarktu. To miesto s občerstvením a krásnym výhľadom za to stál. Aj to pivo sa mi zdalo akési slabé, až neskôr nám celkom slušne išlo do hlavy. Zjazd na hranicu do Nového Údolí bol odškodňovací za útrapy smerom na kopec. Cestou dolu sa Helen odtrhla reťaz technici museli riešiť problém ideálneho zanitovania reťaze pri použití nie ideálnej nitovačky. V reštaurácií sme sa dali zlákať českými sýtymi jedlami a pivečkom Březí koza. Polom po búrkach nám zamedzil prechod po plánovanej ceste, museli sme skrátiť trasu do Stožca. V Stožci sme počkali pri kávičke na oneskorencov, ktorí už finálne zanitovali Heleninu reťaz. Pokračovali sme do Lenory, ale cestou sa oddelila skupina, respektíve sa stratila na čele s Ferom, ale predsa dorazila neskôr do cieľa.

Utorok 13.7. (dĺžka 67 km, prevýšenie  604 m)

Tretí deň sme absolvovali poslednú jazdu autom do Stožca. Hneď na začiatku sme narazili na uzavretú dolinu pre kalamitu po búrke. Páska nás nezastavila, tak sme pokračovali ďalej. Blížili sme sa k lesným pracovníkom dúfajúc, že nás pustia ďalej. Niektorí nás vracali naspäť, Heňo využil svoju nemčinu, aby vysvetlil situáciu nemecky hovoriacemu lesnému robotníkovi. Hneď sme skonštatovali, že niektorí Nemci sa majú veľmi zle, lebo musia robiť v českých lesoch. Nakoniec nás pustili ďalej. Postupne cesta začala prijateľne stúpať k Plešnému jazeru. Vrch Plechý s nadmorskou výškou 1378 nm je najvyšší štít Šumavy v Česku. Okolie Plešného jazera patrí do najprísnejšej ochrany prírody.

Ďalej sme pokračovali Schwarzenberským kanálom, ktorý mal minimálny sklon smerom dolu a používal sa v minulosti na prepravu dreva zo Šumavy až do Viedne. Opustili sme kanál a dostali sme sa k vodnej priehrade Lipno v dedinke Bližší Lhota. Po občerstvení sme pokračovali cez Novú pec popri Vltave do horárni Černý Kříž. Cestou sme obdivovali meandre Studenej Vltavy, ktorá sa spojila s Teplu Vltavou a zostala len Vltava. Táto etapa bola skôr na regeneráciu síl po ťažkých etapách. Večer nás čakala večera, pivečko Budvar 33 a správca mával v obľube na záverečnú nalievať miestnu špecialitu Krvesaj, približne to má chuť ako griotka.

Streda 14.7. (dĺžka 67 km, prevýšenie  1060 m)

Táto etapa začínala z nášho penziónu. Pozvoľne začínala cesta stúpať smerom na Churáňov, kde sme míňali vlek so zjazdovkami. V zime to tu asi býva plné nadšencov lyžovania. Ďalej sme pokračovali cez Horskú Kvildu a Kvildu do Modravy. V Modrave sme doplnili zásoby a hurá na asi najkrajšiu časť Šumavy na horskú chatu Březník. Tu sa začínali rozprestierať scenérie ako v našich horských tatranských alebo fatranských dolinách. Neskutočné smreky na rozprávkovo zelenom machu a všadeprítomná voda, ktorá dáva život a krásu okoliu. Z horskej chaty je vidieť vrchol Luzný, ktorý je na nemeckej strane. Pred 15-timi rokmi bol obsypaný suchými smrekmi. Vtedy sme sa pohoršovali, že Nemci nechávajú prírodu nech si urobí čo chce. Teraz je vidieť, že kopec je zalesnený mladými smrekmi a vyzerá lepšie. Asi to robia dobre bez zasahovania do prírody. Vrátili sme sa na križovatku a začali stúpať po Černú Horu. Toto stúpanie nás preverilo, hlavne svojou dĺžkou. Ďalej sme navštívili prameň Vltavy. Toto miesto, keď sme tu poniektorí boli dávnejšie malo svoje čaro. Teraz to bolo zrastené a všade suché stromy napadnuté lykožrútom. Cestou dolu sme sa v rýchlosti zastavili v Bučine, kde boli zbytky železnej opony ako memento na minulosť. Búrkový radar hlásil, že k nám sa blíži búrka, čiže začali sme silnejšie dupať do pedálov. Tempo sa riadne zvýšilo. Ale stálo to za to. Prišli sme včas, nezmokli sme.

Štvrtok 15.7. (dĺžka 63 km, prevýšenie  1379 m)

Predposledný deň mal byť skoro celý upršaný. Preto niektorí nechali bicykle doma a išli spoznávať auto a pešky miesta ako Vimperk, vrchol Javorník, Kašperské Hory a Boubínský prales. My, čo nevieme žiť bez bicykla sme zamierili do okresného mesta Vimperk. Mestečko Vimperk so svojím zámkom pôsobí dojmom zabudnutia, hlavne investorov so svojimi peniazmi, ale malé námestíčko bolo malebné. Pri kávičke sme sa zohrievali na slniečku. Vimperk leží v dosť hlbokej jame. Nechcel by som to dennodenne šlapať na bicykli. Ďalej sme pokračovali cez dedinky Bohumilice, Nespice a Rohanov hľadajúc miesto na obed. Miestni nám poradili, že možnosť jedla je až na kopci Javorník. Niektorí nevydržali a zastavili sa pod kopcom na obed. My sme si dožičili oddych a jedlo až na Javorníku. Po obede zopár nadšencov horských dojazdov ešte vyšliapali ku Klostermannovej rozhľadni. Pri občerstvení sme stretli v reštaurácii aj Jura a Anku. Výnimočne nám chutilo pivko Kráľ Šumavy. Po spojení dvoch skupín sme pokračovali cez Stachy. Tu sa opäť schyľovalo k búrke. Vyčkali sme v Dobrej chate pri jedle a pivečku asi hodinu a vybrali sme sa po daždi cez lyžiarske stredisko Zadov do nášho penziónu. Táto etapa bola asi najťažšia z hľadiska stúpania, i keď viedla väčšinou po asfaltkách. Za Zadovom opäť  radar hlásil, že k nám sa blíži búrka. Tentokrát sme ale pred búrkou sme nestihli ujsť. Chýbalo nám asi 5 km do cieľa. Vychutnali sme si mokrý dojazd s pončami. Na záver nás prichýlil náš penzión so svojimi vôňami a skoro nevyčerpateľným zdrojom tekutého tepla.

Večer o občerstvenie sa postaral meninový oslávenec Heňo, čo neskôr do noci gradoval večer pri hudbe a speve do neskorých hodín.

Piatok 16.7. (dĺžka 58 km, prevýšenie  878 m)

Posledný deň zavŕšili etapou južným smerom. Nebola náročná a chceli sme si ju vychutnať, lebo bola posledná. Cez Svinnú Ladu sme sa dostali na Knížecí Pláně. Tu nás opäť čakalo prekvapenie vo forme občerstvenia. Vlado v pred termíne oslavoval svoje narodeniny. Ďalej sme pokračovali do známeho prechodu do Nemecka do Strážneho. Pozdĺž hraníc nás cestička doviedla k najjužnejšiemu cípu do Mlaky. Tu sme  začali opäť stúpať na České Žleby. V penzióne sme doplnili sily. Niektorí si dopriali pochúťku varené koleno, čiže museli čakať na jedlo. Druhí mali chuť na rybie špeciality v Strážnom, čiže sme sa opäť rozdelili. Samozrejme sme sa opäť spojili a po miernej prehánke sme povodím Teplej Vltavy pokračovali do Borovej Lady. Vidina cieľa zrýchlila bežnú cyklistiku na preteky. Asi to všetci chceli mať už za sebou.

Sobota 17.7.

Posledný deň na Šumave môžeme len bilancovať. Myslím si, že nám to opäť vyšlo. Napriek úplne zlej predpovedi počasia, bolo príjemné počasie. A hlavne tí ľudia, ktorí sa tu zúčastnili vytvorili nezabudnuteľnú atmosféru. Boli aj ťažšie chvíle, keď pršalo a bolo nám zima, keď Denisa dostala šmyk a padla, odniesla si len modrinu. Aj na toto sa bude dobre spomínať dokedy nám bude myseľ fungovať.

Štatistika. Celkovo sme našliapali 375 km s prevýšením 6220 m.

Jano Budoš