Akcia Pálava

Pavlovskými vrchmi pešo i na bicykli

sobota 18.9.2021

Mám rád toto obdobie. Nie je to už leto, no nie je to ešte ani jeseň. Priskoré svitania sa nebadane premenili na vlahé ranné zore, horúci suchý vzduch zvláčnel, ľahučko sa kĺže hlboko do pľúc, vonia očakávanou zmenou, lákavým prísľubom babieho leta. Obloha sa rozžiarila množstvom farieb, už to nie je tá plochá, jednorozmerná jasnomodrá stena (čo nedokáže podnietiť fantáziu), rozľahlá azúrová hlbina, do ktorej sa nenávratne prepadáš. Toto je leseň, ten krátky, iba ťažko uchopiteľný časový výsek, keď z čiaš (či bielych plastových pohárov) stúpa zemitá vôňa, na jazyku sa rozplýva nezameniteľná ostrá chuť sladostného nektáru. Kam sa na nás hrabe božolé, my máme predsa svoj burčák. Mystický nápoj čo omladzuje, božský mok, ktorý dokáže vymeniť krv (či prečistiť črevá). Mám rád toto ročné obdobie, mám rád leseň.

Viackrát sme túto oblasť navštívili na bicykloch, onehdy aj na pešo. A bol to nezabudnuteľný zážitok (Paľo to pozná, Paľo vie čo robí). Pavlovské vrchy. Len taká pahorkatina, len zopár vŕškov vyrastajúcich z rozľahlej nížiny. Dlhé kilometre viníc. Pálava. Kraj vína. A burčiaku. Niet lepšieho času ako teraz, nie je na čo ďalej čakať, poďme, vyrazme, dlho nerozmýšľajme, veď minulý rok nám to tá pliaga nedovolila.

Z domu vychádzame ešte za tmy (ach tie skoré budíčky! raz ma to zabije), cesta trvá dve hodiny, je treba si privstať. Svitať začína až na Záhorí, ráno nás zastihuje kdesi na Morave. Rýchla káva na pumpe osvieži, pomôže dotiahnuť posledný úsek cesty. Mikulov, stihli sme to, autá zanechávame na parkovisku, cyklovýprava – Roman a Ivan skladajú bicykle, my ostatní sa presúvame pár metrov vedľa, do odchodu autobusu máme ešte chvíľu čas. Hádam sa dnes ešte stretneme.

Za oknami beží krásna krajina, briežky pokryté nekonečnými radmi viniča sa zdvíhajú od cesty ako čerstvo nakysnuté buchty, vyrastajú zo zeme ako bubliny z bublifuku. Úrodné svahy letia hore úbočím, ako nezbední šarvanci sa rozbiehajú vozvysok, štverajú sa k oblému vrcholu. Radosť zo začínajúceho výletu (trochu) kazí len pohľad na oblohu. Začína sa zaťahovať, získava sivý nádych, černie… žeby tie kuvičie hlasy mali nakoniec predsa len pravdu? Bude dnes naozaj pršať?

Zatiaľ nás to však priveľmi netrápi. Z autobusu vystupujeme v Dolních Věstonicích, dedinke na úpätí pahorkov, vieske na brehu veľkého jazera – priehrady Nové mlýny. Obdivujeme siluetu kostolnej veže, motáme sa po ceste. „Jdete chlastat?“, kýva nám okoloidúci cyklista, sám vyzerá, že sa vracia z flámu, je ešte trochu pokrčený, avšak v dobrej nálade, veselom rozpoložení (kraj vína a milých ľudí nepripúšťa chmúrnu myseľ). „My? Veď my sme turisti!“.

Po pár metroch nás lákajú doširoka otvorené vráta prvého sklípku, odbočujeme, máme predsa chvíľku čas, nie je sa kam (priveľmi) náhliť, deň (nikam) neutečie. Pekný sklípek – hneď vedľa druhý, potom tretí… zopár ďalších nechávame radšej bez povšimnutia. Biely i červený, muškát aj veltlín, všetky sú dobré, všetky chutia, ba sú čoraz lepšie… Nečudo, že práve tento úrodný kraj zrodil kyprú Venušu, rozpaľuje fantáziu, bystrí vnímanie. Zrazu sa usmievame aj my, sme veselí, na oblohu už priveľmi nehľadíme. Chodník sa našťastie skrúca, odbočuje z (veľmi) nebezpečnej zóny, schádza k vode, takto by sme dnes asi ďaleko nezašli…

Doteraz sme pracovali na pookriatí ducha, včuľ prichádza na rad duša. Krásne obrazy nádhernej krajiny sa nám ponúkajú ako na podnose, doširoka sa rozlievajú z brehov nádrže, špliechajú na útesy našich zmyslov, omývajú otvorenú myseľ. Ako mohol tento kraj existovať bez vodnej plochy? Rozľahlé jazero prirodzeným spôsobom dopĺňa okolie, zdá sa, akoby tu bolo odnepamäti, nie len necelé polstoročie. Do vody vbieha krátke mólo, vedľa leží pohodená loďka, z plytkej hladiny vyčuhujú smutné staré sucháre – zvyšky kmeňov pôvodných stromov, neskutočné artefakty galérie prírody, na horizonte obraz zdobí jemná krivka pahorkov, nekonečné línie vinohradov. Štrkovú cestičku lemuje rad výstavných chalúp, útulných chatiek i otrieskaných búd. A všade sa povaľujúce udice. Pohodené, nahodené, pripravené na lov.

Rybári – sedieť, pozerať sa na hladinu (pri boku fľaška piva, či niečoho viac výživného), mlčať, nechať plynúť myšlienky, čas (a vodu), oddychovať. Len tak si nahodiť prázdny háčik, iba zaťažený olovkom, holý, bez akejkoľvek návnady, veď kto by sa už len babral s vyťahovaním koristi (aj cesta môže byť cieľ).

A z výšky sa na všetko díva, na privítanie nám máva malebná zrúcanina hrdého hradu. Nepredbiehajme však.

Odpútavame sa od brehu vodnej nádrže, naše kroky otáčame hore do pahorkatiny, prišli sme predsa na turistiku, túžime už šliapať, chceme sa zadýchať, musíme sa zapotiť. Najskôr však budeme musieť prekonať neľahkú prekážku. Ulice Pavlova sú sťa nepreniknuteľné bludisko, skrývajú nejednu nástrahu, nočné bludičky v tomto čase nespia ani cez deň, lákajú bezbranných pocestných (zbavených vôle i zábran, obdarených nekonečnou chuťou), snažia sa polapiť nevinnú obeť do svojich osídiel, burčák tak sladko rozvoniava…

Ešte predtým nás však zo smeru putovania odchýli iné nečakané lákadlo – v archeoparku je dnes deň otvorených dverí, vstup voľný, to nemožno nevyužiť, to sa predsa nedá obísť. Zem sa otvára, pohlcujú nás tmavé chodby zaujímavého múzea, ponárame sa do temného úsvitu počiatkov ľudského rodu. Zrakom kĺžeme po (bohatých) krivkách ladných bokov Venuší (nielen tej domácej), pazúrikom ryjeme do bielej kosti, zohrievame sa pri pravekom ohnisku, pri tiahlom vytí lebky statného vlka prebieha po chrbte mrazivý dotyk. Objavujeme v sebe potomkov lovcov mamutov. A nečakane stretávame našich dvoch cyklistov, aj ich zlákali otvorené dvere.

Späť na svetlo, vchádzame do uličiek malebného mestečka, odhodlane sa nimi prebíjame, snažíme sa (čo najskôr) dosiahnuť začiatok jeho konca. Statočne odolávame všetkým zvodom, tešíme sa na ten posledný (ktorý poznáme z minulej návštevy) – vinotéku (takmer) na kraji mesta. Na stole je (dnes) posledný (?) burčák, jeho omamná vôňa neomylne láka nielen vínne mušky, ale aj kamarátov-cyklistov, znova sme spolu, opäť je veselo. Ďalej tak budeme pokračovať (aspoň chvíľu) spoločne, v stúpaní na hrad Děvičky sa aj cyklisti musia zmeniť na turistov.

Z vyhliadky nad vinicami sa opäť snažíme jediným pohľadom obsiahnuť celú krásu podhoria, nádherné okolie vodnej nádrže. Začína popŕchať, o malú chvíľku už jemne prší, vstupujeme do lesa, chodník sa prudko zdvíha, Dívčí hrady sa nikomu neodovzdajú zadarmo. Stále prší. Prší stále viac.

Najviac hore na hrade. V rozľahlej pivnici sa tak tlačí hromada návštevníkov, nikomu sa nechce moknúť, nikto sa nenáhli von. Zlé počasie je však iba stav mysle – priestor je voľnejší, pohľady do podhradia a na pyšné hradby viac otvorené, nik sa netlačí do záberu, idem von. (Takmer okamžite) prestáva pršať, nádvorie sa ako šibnutím čarovného prútika zapĺňa. Výhľad do krajiny je fantastický, Pálava má svojmu návštevníkovi čo ponúknuť, hrad Maidberk (odolal Turkovi, vypálil ho Švéd) je kúzelný, v lese skryté bralá Tri panny tajomné. Krásne miesto, nádherný kraj.

Cyklisti sa rozhodli pokračovať, turistická značka je ideálna cyklocesta, široká, takmer bez prevýšenia, lenže na bicykli je sem vjazd zakázaný… Turistov však po nej ide málo (tí na hrade boli hlavne výletníci), cesta lesom tak príjemne ubieha. Na hrebeni len krátko hodíme očkom na asfaltku vinúcu sa svahmi vrchov, v mysli sa vraciame späť, k našim dávnejším cyklistickým výletom, z Pavlova je to veru statočný stupák, jeho zdolanie stojí litre potu, riadna sviňa kopec.

Opäť vchádzame do lesa, odovzdávame sa pod jeho ochranu. Tak ako nenápadný pamätníček pri ceste, pomník rodiny Ludwiczkovej, pripomienka tragických udalostí tesne po prechode frontu, doby, keď nie každý bol nevinný, nie všetci boli vinní. Osobní démoni sú však len ťažko poraziteľní, životy sa dajú zmariť zbytočne aj vlastnou rukou, ľahko možno odsúdiť, avšak ťažko rozsúdiť. Ťaživý osud vyvoláva neľahké myšlienky, nohy kráčajú viac stuha, myseľ blúdi po temných zákutiach bytia.

Chmáry na duši definitívne zaženie krásny pohľad spod mohutného brala, skala Strážce je úchvatná, niekedy ju (hádam) uvidím aj z zvrchu, z hrebeňa od Děvína. To by som však obišiel skalné mesto v okolí Martinky, nevidel nádherný Špunt, taký malý miestny Kjeragbolten. Nedá sa vidieť všetko, nemožno byť (naraz) všade.

Horolezci skúšajú svoje schopnosti (pokúšajú šťastie), turisti ich obdivujú (ticho závidia), všetci si však užívame krásne chvíle pokoja na miestach, ktoré máme tak radi – v prírode. Postojme teda zopár okamžikov, poobdivujme divú krásu skál, oddýchnime si, povoľme uzdu fantázii, snívajme, nechajme myseľ šplhať po skalách, rozhliadnime sa z ich vrcholca. A zamaškrťme, posilnime sa, už je veru načase.

Pred sebou máme traverz popod hrebeňom Pálavy, len takú nevyhnutnosť, drobnosť, otravnú nutnosť čo musíme prekonať na ceste k ďalším nádherným zaujímavostiam. Nezáživné putovanie sa každým krokom mení na prekrásny drobný klenot, v takýto deň nemožno zažiť nudu, na takýchto miestach neexistuje obyčajnosť, detail všednosti víťazí nad ohurujúcimi zvláštnosťami, dychberúcimi atrakciami. Chodníček sa tesne vinie k hore. Biela skala vytŕča zo sýtej zelene porastu. Krvavočervené bobuľky jarabiny striasajú kvapky vlahy. Steny starého lomu prudko padajú do hĺbky (už ani krok!). Zvyšky múrov kapličky sv. Antonína dlhé stáročia hľadia do úrodnej krajiny. Neodmysliteľná, stála (otravná) streľba, snaha odplašiť všadeprítomných škodcov (škorcov) z vinohradov.

Som rád, že som (opäť) tu. Som rád, že (znova) môžem navštíviť Klentnici, viesku, kde končí kopec.

Nič nevidíš, tvoje oči sú zaliate potom. Nič nepočuješ, v ušiach ti duní príboj krvi. Pľúca ti ide roztrhnúť, dych si stratil už dávno, kdesi nad Pavlovom. Necítiš si nohy, svaly sú navreté, idú ti prasknúť. Cítiš len neodolateľnú túžbu zosadnúť, zahodiť bicykel, už nikdy viac ho nevidieť. Pred očami ti vyrastá kostolná veža, sklon stúpania sa vyrovnáva. Konečne môžeš zastať, pridať sa k ostatným, posedieť pri káve. Takú dobrú si (hádam) ešte nepil… Ledva prepletáš nohami, už potrebuješ naliať niečo (chladené) do vyprahnutých úst, dostať niečo (teplé) do žalúdka. Inak si skončil, finito, sadneš na autobus, čo tam po hradoch, prekliate skaly, otravné kopce, potrebuješ si oddýchnuť, musíš sa zastaviť. Dvere hospody sú otvorené, je plná, nekonečne dlho čakáš na obsluhu, nevyberáš si (niet z čoho), si rád, že ti vôbec niečo donesú… Dve strany tej istej mince, ktorá nám padne dnes?

Kaviareň&múzeum  kávy je v kurze – do dlhého radu sa stavať nemienime, márniť deň čakaním na voľný stôl nebudeme, ideme oproti do hospůdky, snáď to bude iné ako naposledy… Je – nečakáme tak dlho, ale… aspoň je to pivo chladené a guláš teplý, ostatné nekomentujem, nabudúce by ste to (možno) obišli.

Tak teda pokračujme, nenechajme Sirotčí hrádek pridlho osirelý, prišliapnime tuhšie hore kopcom, čas priveľmi letí, kamaráti-cyklisti sa nás tu nedočkali. Do cesty sa nám stavia (novo)otvorený sklípek. Hoci šoféri už nemôžu (priveľmi pokúšať šťastie), ešte vždy sa nájde niekto, kto je ochotný prečistiť svoju myseľ (či črevá) tým magickým, mliečnofarebným nápojom, nechať jeho jemné kvasinky preniknúť do hĺbky duše.

Malý, ale pekný. Sirotčí hrádek nám ponúka všetku svoju krásu, predvádza sa, otvára nádherné výhľady do širokého okolia. Divoký. Ako rozoklané bralá na ktorých stojí, ako rozľahlá skalná galéria, uprostred jednej zo stien. Tajuplný. Ako povesti o jeho dávnych obyvateľoch. Pokojný. Ako dnešné popoludnie, ktoré pomaly preteká pomedzi jeho múry, praskliny v skalách. Sirotčí hrádek, strážca Pavlovských vrchov. Úrodnej Pálavy.

Posilnení novými zážitkami sa ľahučko vyhupneme na vrchol krátkeho stúpania, rozľahlú pláň Stolovej hory, ďalšiu čerešničku (koľkú už?) na torte skvelého dňa. Výhľady vpred i vzad sú čarovné, v jedinom okamžiku môžeme obsiahnuť všetko čo sme zažili i čo nás ešte len čaká (a krásu, ktorá to celé kolom-dokola lemuje). Slovom nepopíšeš, fotkou nezachytíš, treba len stáť a nasávať atmosféru okamžiku, do duše uložiť nezabudnuteľnú spomienku. Na jeden deň v Pavlovských vrchoch.

Zvoní telefón, chalani sú už v Mikulove, budeme mať čo robiť, aby sme ich tam ešte zastihli. Pridávame do kroku, zbiehame nekonečné prírodné schody vedúce z Tabulové hory dole k vinohradom. Hektolitre božského moku ešte len dozrievajú na nekonečných šíkoch koreňov ušľachtilej rastliny, daru dávnej Rímskej ríše barbarským národom. Ešte stále strieľajú (už to ani neregistrujeme, už sa to stalo súčasťou dňa). Náhlime sa, chceme byť čo najskôr v cieli. Do cesty sa nám stavia prekážka, tentokrát prírodná. Kočičí skála, bola by (večná) škoda len tak ju obísť.

Na vrchole stúpania, len kúsok od cesty, sa z temena rozľahlého pahorku zdvíha neprehliadnuteľný skalný útvar, miesto stretávania sa túlavých mačiek či tajomných bosoriek. Práve tu mohli oddávna za mesačných nocí spokojne mňaukať na zlatý kotúč vysoko na oblohe, tu mohli nerušene kuť svoje pikle. Stačí len zastať, privrieť oči a ponoriť sa do kráľovstva fantázie… Alebo len ticho postáť a rozhliadnuť sa do krajiny. Celý dnešok máme na dosah – natiahneš ruku a dotkneš sa ranným dáždikom zmáčaných múrov Dívčího hradu, pod Špuntom stretneš kyprú Venušu, v tieni veže Sirotčího hrádku si vychutnáš dúšok lahodného burčáku, dole svahmi Turoldu nebadane vkĺzneš do životom kypiacich uličiek starého mesta.

Z vrecka nohavíc sa znova ozýva fujara – „Už ideme, počkajte ešte chvíľu!“ – rýchlo obchádzame Turold, na jaskyňu dnes nemáme ani pomyslenie, ponáhľame sa za kamarátmi, do cesty sa nám však opäť stavia nečakaná prekážka, rodinné vinárstvo, zhovorčivá vinárka. Pre šoférov je už však rizikom čo i len privoňať, ostatní (traja) ešte kvapku znesú, neohrdneme ale ponukou (nepatrí sa), narýchlo plníme ruksaky produktami, ktoré prinášajú iskru do oka i duše konzumenta. „Už sme tam, počkajte!“. Ale…

Na Kozom hrádku dnes vlaje zástava, je otvorený, aspoň na malú chvíľku, len na pár minút sa chceme premeniť na vtákov, vzniesť sa vysoko nad mesto, rozhliadnuť do okolia, nakuknúť do jeho úzkych uličiek. Ideme! (Chalani nám hádam prepáčia, snáď ešte vydržia). Vystupujeme na vežu, Mikulov nám leží pod nohami. Nádhera! Turold, Svatý kopeček, hrdé veže zámku, historické námestie, pomedzi tým všetkým drobné detaily života výstavného mestečka. Plného turistov – akoby sa na južnú Moravu odrazu preniesol kúsok Prahy. „Kde vás nájdeme? Už sme skoro na námestí!“

Nakoniec sme sa teda stretli. Dali si výbornú kávičku, porozprávali zážitky, vymenili dojmy. Bol to krásny deň. Niekedy si to (možno ešte) zopakujeme. No hádam si (radšej) zaistíme aj ubytovanie, ten burčák tak lahodne rozvoniava…

Ďakujem všetkým účastníkom nepočetnej výpravy do blízkej cudziny – turistom (Božka Golierová, Ľuboš Kraic, Paľo Rapant, Vlado Naď, Edo Zolvík) i cyklistom (Roman Miklošík, Ivan Matušek – ospravedlňujem sa, že ste museli toľko čakať, po prečítaní týchto riadkov hádam pochopíte). V príjemnej spoločnosti to bol ďalší skvelý výlet, ďalší nezabudnuteľný deň. Neviem ako oni, ale ja som si ho užíval plnými dúškami. A toho alkoholu nakoniec ani toľko nebolo, ľahučko sa rozpustil v krvi ako tmavé mraky na oblohe.

Juro Golier

Pálavský burčák, nie je to ešte alkohol (to len niečo jemne štipká na jazyku), nie je to už mušt (pomaly lezie do hlavy). Treba ho dávkovať opatrne, narábať s ním s rozvahou, vychutnávať pomaly, postupne. Tak ako krásy tejto krajiny. Nešťastníkovi, bezmocnej obeti Pálavských vrchov, neskutočnej Pálavy inak hrozí preťažká kocovina.