Akcia Poloniny

23.-26.9.2021

Cez otvorené okno prenikajú zvuky prebúdzajúcej sa dopravnej tepny, popod privreté dvere sa pretláča šumenie kanvice, neklamný príznak ožívajúceho dňa, do stíšenej mysle sa vkrádajú prvé slová, nesmelé náznaky budúceho textu. Tichý spev osamelých nočných kolies (v očiach odlesk dlhej cesty) sa mení na (takmer) súvislú hlukovú stenu (ranné tváre sa rezignovane snažia čeliť každodennej rutine). Snažím sa čo najviac oddialiť okamžik keď opustím bezpečné útočisko, viem, že nenávratne pretrhnem neviditeľné vlákno smerujúce hlboko do ríše snov a predstáv. Vstávam, chlad nového dňa sa ihneď zarezáva do tela i duše. Konečne som však dospal víkend. Hektický, plný zážitkov. Nezabudnuteľný. Krásny.

Ideme na Poloniny!“, správa vyskakuje nečakane z obrazovky mobilu. Až tam, na úplný koniec sveta. Do  civilizáciou (vraj) ešte málo dotknutého (či skôr pokazeného) kraja („rýchlo, rýchlo, poponáhľajte sa!“). Tam, kde ešte možno voľne stretnúť zubra, vlka i medveďa (aj pašeráka alebo prevádzača). Tam, kde sa ľudia dorozumievajú nezrozumiteľnou rečou a nenápadne ťa sledujú senzory, kamery (a oči) pohraničníkov. Tam, kde oblohu ožarujú hviezdy (a nie billboardy pri ceste). Tam, kde neznáme dedinky (podivných mien) zdobia drevené klenoty (starých chrámov iného vyznania). Tam, kde útroby zeme na každom kroku skrývajú vybielené kostry obetí oboch nezmyselných vojen storočia pokroku. Tam, kde varia jedlá podivuhodných názvov a (možno aj) chutí (už sa teším). Tam, kde som dlho túžil (ale zatiaľ sa neodhodlal) nazrieť. Tam, kde sa „za Sninou (Prešovom, Popradom, Piešťanmi, Trnavou…) začína iný svet“.

Tak som sa okamžite prihlásil. A dlho čakal. Spriadal plány. A potom ich neustále menil. Veď štyri dni sú tak málo (z toho ešte dva strávim na ceste).

Konečne je všetko dohodnuté a pripravené, môžeme vyraziť. Najlepšie čo najskôr, cesta je dlhá, diaľnice pomalé, nech sme do tmy na mieste. Bude si treba nájsť čas aj na pár (krátkych) zastávok, nie som predsa vôl, nebudem ťahať bez prestávky.

štvrtok, 23.9.2021

Dievčatá sú nalodené (naladené), zaraďujem autopilota, snažím sa čo najrýchlejšie (v rámci dopravných predpisov) zhltnúť nekonečné kilometre asfaltu. Ranná kávička v úplne prázdnom motoreste pri Nemeckej padne (neplánovane) vhod, i buchta z Lopeja sa určite ešte šikne. Prvá plánovaná prestávka v Poprade (musím si vyzdvihnúť objednanú knihu) prináša nečakané prekvapenie. Roky obchádzaný kostol sv. Egídia skrýva čarokrásny interiér. Dnes nemáme čas, len nakukneme, zastavím sa až (niekedy) nabudúce, toto miesto si (určite) zaslúži dlhšiu návštevu.

Silueta Spišského hradu láka, avšak čas tlačí, neskôr, možno po ceste domov (alebo niekedy). Branisko je dlhá vysvietená pokrútená rúra, treba len udržať smer a v zdraví sa dočkať svetla na konci tunela. V Prešove sa doprava zahusťuje, za ním spomaľuje (rekonštrukcie, semafory – a tak stále dokola), kraj je však pre nás nový, spolucestujúce sa môžu aspoň kochať (ja len úchytkom). Za Radomou sa už plne vrháme do náručia (pre mňa úplne neznámeho) Východu. Úzke pokrútené cestičky sa hadia naprieč Ondavskou a Laboreckou vrchovinou, prekrásny kraj (náročná cyklistika!), no tabuľky Šandal, Stropkov, Havaj (niektoré vyvedené aj cudzokrajným, iba ťažko čitateľným písmom) sa len tak mihajú za oknami auta, Krásny Brod, Medzilaborce, brzdíme. Ideme na návštevu k Andymu, presvedčiť sa, o čo by bol svet ukrátený, keby sa z biedy tohto severovýchodného kúta monarchie (či novovznikajúceho štátneho útvaru) jeho rodičia nepresídlili do Ameriky, krajiny (vraj) neobmedzených možností.

Z neďalekej dedinky Miková sa v roku 1921 vybrala do Pittsburgu za svojim manželom Andrijom Varcholom (ktorý tam odišiel už o sedem rokov skôr) 29-ročná Júlia, rodená Zavacká. 6.augusta 1928 sa im narodil tretí syn, Andrew Warhola. A star was born.

Parkujeme v centre nenápadného mestečka pri nevzhľadnej sivej budove. Pamätá ešte posledné roky socializmu, no od roku 1991 vo svojom vnútri ukrýva nevšednú zaujímavosť – Múzeum moderného umenia Andyho Warhola, to v žiadnom prípade nemôžem obísť! Hľadáme vchod, pátravo obchádzame bledé steny, za ďalším rohom náhle vstupujeme do úplne iného sveta. Zdobia ho ozrutné plechovky Campbellovej polievky, farebná fasáda, netryskajúca fontána, v strede ktorej stojí socha šťupleho, strapatého, mladícky pôsobiaceho chlapíka.

Farebné schodisko nás neodvratne vťahuje stále hlbšie do zložitej spleti miestností a panelov, tam, kde stráca čas svoj fyzický rozmer. Tam, kde je nepripravená obeť paralyzovaná psychedelickými farebnými výbuchmi svojbytných výtvarných diel (Marilyn, polievka, Camouflage…) sprevádzaných extatickými tónmi hudobnej kulisy (Lou Reed, Nico, Velvet Undergroud…). Tam, kde sa newyorská bohéma druhej polovice minulého storočia mení na súčasnú avantgardu (pozorné oko nachádza Basquiata i Banksyho). Bomba. Pecka. Nárez. Sem sa ešte musím vrátiť. Zatiaľ si však na pamiatku kupujem (dievčatá tiež) aspoň nejaké suveníry.

Na rozlúčku s mestom si ešte krátko prezrieme neďaleko stojaci zdobný moderný pravoslávny chrám (aj jeho ľudoprázdny interiér), drobný (avšak podstatný) kamienok v mozaike pochopenia, či skôr priblíženia sa (hmlistého tušenia) vnútornému svetu umelca.

Potom sa už opäť ponárame do nečitateľnej spleti vidieckych cestičiek Nízkych Beskýd, správny smer pozná len GPS (aspoň dúfam). Vyzerá, že hej, objavuje sa Snina (tam sa začína iný svet), Stakčín (tam vystupovali z vlaku ráno chalani), stúpanie k vodnej nádrži Starina (zostáva ukrytá za hradbou stromov pod nami), Kolbasov, Ulič. Konečne sme vstúpili do Polonín. Čo nevidieť parkujeme pred penziónom Kremenec v Novej Sedlici, mieste nášho dočasného domova pre nasledujúcich niekoľko dní.

Dokonca nie sme poslední. Chalani sedia na pive, rýchlo odložím auto a pridávam sa, už som vysmädol. Ešte pred (výbornou) večerou zisťujeme, že spoločnosť nám bude robiť skupinka z Modranky, Piešťan a Pobedima, aj na opačnom konci sveta stretneš našinca.

Hoci vo výbornej nálade, končíme večer dosť skoro, cesta bola únavná, zajtra nás čaká prvý program. Oproti plánu mierne zmenený, predpoveď počasia hlási na ráno dážď.

Vlakári – Paľo, Edo a Julo videli prvý deň takto (ich pohľad sa od môjho zas až toľko nelíši):

Moja správa o cykloturistickej akcii na východe Slovenska, presnejšie z najvýchodnejšej obci Nová Sedlica bude stručnejšia ako Jurajova, nebudem tu opisovať krásny Národný park Stužica, bukové pralesy a nedotknutú prírodu, či opustené chalúpky a osady či dedinky bez života.

Vo štvrtok ráno sme trojica Edo, Julo a ja dorazili vlakom do Stakčína, bus do Sedlice nám išiel až pred obedom, pršalo, mne sa na bicykli ťahať 45 km nechcelo, zohnal som ochotného šoféra a ten nás hodil do Sedlice,  penzión Kremenec, kde sme mali ubytko nemal chybu, bol taký domáci, útulný. Na večer dorazili tri posádky autami, potom spoločné radostné stretnutie a už tradičné debaty, srandičky, spomienky na veselé príhody, trochu alkoholu a veľa, veľa smiechu a humoru.

piatok, 24.9.2021

Predpoveď sa tentokrát bohužiaľ nemýlila, budíme sa do hmlistého chladného rána, jemne popŕcha. Kremenec tak musí počkať, dnes skúsime podrážkami našich topánok pohladiť poloniny, vrcholové lúky na hrebeni hôr, nejaké by sme mali nájsť hore nad Runinou.

Cyklisti, Paľo, Miro a Fero majú dne svoje plány:

Na druhý deň v piatok doobeda pršalo, trojica bikerov Miro, Ferino a ja sme na tretí pokus na obed sadli na bicyklá (ostatní pešia turistka), po hlavnej ceste do Uliče, tam sme odbočili po dlhej šotolinovej ceste v lese na ukrajinskú hranicu, odtiaľ po lúkach skratkou po turistickej značke hlbokým kaňonom do Uliče a do Sedlice.

Až za Zbojom si uvedomujem, že moje wibramky spokojne odpočívajú v teplúčku na izbe. Je mokro, musím sa vrátiť. Ostatní vystupujú pri drevenom kostole v Uličskom Krivom, krátka, hoci neplánovaná prehliadka jeho exteriéru im skráti čakanie. Konečne som späť, polhodinka sklzu ukrajuje z koláča dňa, dúfam, že pri večernom účtovaní nám nebude chýbať.

Za Topoľou sa cesta niekoľko kilometrov kľukatí úzkym údolím, potom sa priestor otvára do širokého prírodného amfiteátra. Runina, som definitívne lapený, Poloniny, ste čarovné.

Avšak stále jemne rosí, vyhliadky v nízkej oblačnosti takmer neexistujú, príliš sa nemotáme, vyrážame. Začína pršať. Čochvíľa našťastie vchádzame do lesa, tam to bude hádam lepšie.

Len o malý, takmer nebadateľný kúštik. Dole bola cesta blatistá, lúka príliš mokrá, asfaltka pritvrdá, tu je však podklad tak akurát. Ibaže ten kopčisko. Na vlastnej koži spoznávame význam slova kýčer, strmo sa driapeme na Vysokú Kýčeru – „Ký čert nás to sem ťahá!?“. A keď aj stúpanie trošku povolí, nie je to priveľa, len tak nebadateľne, krv stále búši v ušiach, pot zalieva čelo, pľúca ide rozdrapiť. Tadiaľto  sa navyše budeme aj vracať? Ale – je tu pekne. Krásny hustý les zdobí striebristý závoj hmly, priezračné korálky vlahy sa trbliecu na každej rastlinke (a padajú za krk). Poetické chvíľky možno vyčariť v každej situácii, záleží len na nastavení mysle.

Kopec sa ešte pritvrdzuje (hore sa už takmer šplháme), les sa rozostupuje, vchádzame na lúčku pokrytú čučoriedničím. Len tie mraky! Dážď. A vietor…

Stojím v sedle pod Ďurkovcom, na okraji poloniny (vraj by tu kdesi mala byť), vidím si ledva pod nos (aj z toho mi odkvapkáva voda), priťahujem si tuhšie zips bundy, nevzdám to, pokračujem. Jednotlivé farebné škvrny vytrvalých bojovníkov sa predierajú hmlou. Ďurkovec, 1189 m.n.m., vietor silnie, dážď sa mení zmrznuté krúpky, šíky odvážlivcov rednú…

Nakoniec sme to dali až na Rabiu (Riabu či Jarabú) skalu. Zrážky pomaly ustali, oblačnosť zredla, na okamih dokonca preblesklo biele slnko (ani som skoro nestihol vytiahnuť foťák). Horúci čaj, káva a maškrtka vždy padnú vhod. Veď sme si aj zaslúžili.

Ale… tam v diaľke sa čosi rysuje, oblaky sa rozostupujú, schádzame pár desiatok metrov nižšie. Tak toto sú tie poloniny! Prenádherné Poloniny! Odmena za vytrvalosť (či skôr tvrdohlavosť). Fotíme stokrát to isté, rozhliadame sa, nedokážeme sa nabažiť pohľadov do krajiny. Majestátnych hradieb vrchov. Bez jedinej známky ľudskej civilizácie.

Len ťažko sa lúči s krásnym miestom, musíme sa však vrátiť. Po tom istom chodníku. Je to však rovnaká cesta? Kráčame úplne inou krajinou ako doobeda. Oblačnosť ustúpila, nádherná polonina nás mäkúčko vedie do sedla. Obdivujeme krásne miesta. Rozľahlé hrebene hôr. Dedinku učupenú v údolí. Maškrtíme na čučoriedkach. Užívame si nezabudnuteľné okamžiky neopakovateľného dňa. Nádhera!

Polhodinka ranného sklzu priniesla svoje ovocie, udalosti sa nedejú len tak bez príčiny, všetko má svoj dôvod (a zámer). Tento hral dnes s nami.

Musíme však zostúpiť. Spočiatku opatrne, potom to napočudovanie ide celkom hladko. Ešte si odbehneme k Trom studničkám, mohlo by to byť zaujímavé miesto.

Veru je. Tri pramene so sviežou vodou (vraj liečivou – musíme ju ochutnať) a kúsok povyše pravoslávna kaplnka (to je tá so šikmým krížom na streche) a zvonica. Krásne a magické miesto. Tých pár metrov a krátky výšľap naozaj stáli za to. Ostatní však už čakajú v krčme, musíme sa poponáhľať.

Po ceste sa ešte krátko zastavíme v Topoli. Drevený chrám vždy stojí za návštevu, tieto miesta majú dušu – bez ohľadu na vierovyznanie či vieru. Drevo dokáže rozprávať. Aj cintorín vojakov z vojny, tej prvej, tých, čo položili svoje životy za cisára pána. Zopár pomenovaných, desiatky bezmenných. Avšak nesúcich silné posolstvo pre budúcnosť. Pre tých, čo sú ochotní načúvať. Tiež obnovený židovský cintorín dokáže odovzdať svoj odkaz. O ľuďoch, ktorí dlhú dobu tvorili súčasť týchto miest. Dnes však zmizli. A pomaly by sa stratili aj hroby, posledná pripomienka ich existencie. Skláňajú sa k zemi, vyrastajú priamo zo pňa stromu, miznúce nápisy neznámeho jazyka a písma odnášajú do zabudnutia pohnuté osudy. Ľudí i krajiny.

V ceste nám stojí ešte Ulič, parčík plný zaujímavostí, makiet drevených kostolov, informačných tabúľ, miesto ďalšieho vojenského cintorína (ten už však pre dnes vynecháme). Trošku disneyland, ale vkusný, taký, ktorý neurazí, má svoju informačnú hodnotu.

A nakoniec pivko a chutná večera. Tatarčané pirohy som si zamiloval hneď na prvý pokus. A prečo tatarčané? Sú z pohánkovej múky, ktorú do týchto končín sveta doniesli nájazdníci – pohania, Tatári.

A ešte zopár ďalších pív, dnešná túra bola výdatná (skoro 700 metrov na 3,5 kilometra), vypotil som. Tiež (tradične) dobrá nálada. Tieto Paľove akcie majú jednoducho cveng.

sobota, 25.9.2021

Dnes príde na radu konečne aj Kremenec, trojmedzie predsa nemôžeme pri svojej návšteve vynechať. I keď to ranné počasie… – nie je úplne ideálne. Nie, neprší, to len vlhkosť vypadáva z hustých mrakov. Nás to však neodradí.

Najskôr sa všetci spoločne zastavíme pri chalúpke dedka Večerníčka, máme ju hneď pod nosom, len čo by kameňom dohodil. Niekedy ani dospelým ľuďom netreba priveľa, aby sa opäť premenili na malé deti. O chvíľu sa už lúčime sa s Paľom a Mirom, dnes zostávajú bicyklu verní len oni dvaja:

Druhý deň bol bez dažďa, ale chladný, dvojica Miro a ja sme odprevadili našu partiu, ktorá odišla na pešiu túru na Kremenec, my sme sa pustili po hlavnej a odbočili do Ruského Potoka, kde bol drevený kostolík, pravoslávna cerkva, ako to nazývajú Rusíni, ďalšia zastávka v Uliči, tam bolo čo obdivovať – skanzen  drevených kostolíkov – cerkví, nad dedinou veľký prírodný park s drevenými sochami, ukážkou rusínskej dediny, kultúry v obrazoch a tabuliach. No a potom ešte zastávka v dedinke Topoľa, drevený kostolík sv. Michala Archanjela, cintorín padlých vojakov z 1. svetovej vojny, je ich tam pochovaných 240.

My sa presúvame hore dedinou, už tu veru nie je ani stopy po drobných domčekoch, druhá polovica minulého storočia katapultovala tento chudobný kút úplne do náručia pokroku (musia uznať aj tí, ktorí majú voči uplynulému obdobiu vážne výhrady).

Infocentrum je dnes zavreté, nemáme toľko šťastia ako včera cyklisti, so zubrom (aj keď iba vypchatým) sa neodfotíme. Ešte chvíľu pokračujeme po lesnej asfaltke, potom uhýname vpravo, ponárame sa do lesa (dnes ho takmer neopustíme), začíname stúpať. Hoci nás čaká viac výškových metrov (Runina leží takmer o 200 metrov vyššie) stúpanie nie je také ostré ako včera.

Na Skládke pod Kýčerou sa lúčime s Julom, včerajší kýčer mu stačil, dnes sa tiež kúsok prešiel, spokojný sa otáča na cestu dole. My sa púšťame do boja s horou.

Ide to však dobre, zvážnica je široká, pomerne mierna, kde je, dočerta, ten sľubovaný prales? – dookola sa rozprestierajú len hospodárske lesy. Konečne stojíme pri smerovníku Temný vŕšok (pod Packovou Kýčerou), krátko pomaškrtíme, doplníme tekutiny a začíname zostupovať. Vchádzame na návštevu do Stužického pralesa.

Aj les dokáže byť krásny (ako som už stihol spoznať). Stromy sú živé bytosti, nádherné, sošné, pyšné v existencii, plné pokory na súmraku života. Rastliny, huby, plody i tlejúce lístie dokresľujú atmosféru ekosystému, len tie medvede a zubry kamsi zaliezli, sme vďační aj za drobnú škvrnitú salamandru, strážkyňu vzácnych pokladov (týchto hôr).

Na dne doliny nečakane nachádzame zvyšky starej lesnej železnice, v týchto miestach sa drevo ťažilo začiatkom 40-tych rokov minulého storočia, príchod vojny tak paradoxne okolitý prales zachránil pred zničením…

Okolo Kamenistého potoka sa chodník začína prudšie zdvíhať, pri bezmennom prítoku traverzujeme drobné kamenné more, okolie naberá ešte viac na divokosti, dnešný deň, tieto miesta si užívam, som rád, že som sa sem konečne (vôbec) dostal, že môžem z plných pľúc nasávať okolitý vzduch (a z plnej duše ich atmosféru).

Posledných pár desiatok metrov výstupu na Kremenec vedie po ukrajinskej hranici, je to riadna stojka. Hore je však rušno, z poľskej strany sem snáď vedie promenáda, občas započujeme aj ukrajinčinu, dokonca češtinu (dvojicu sme stretli už včera pri zostupe do Runiny, bivakovali v útulni na hrebeni). Slováci sme tu však jediní… Našťastie o chvíľu prichádza malá skupinka podtatrancov (len tak na otočku zo Štrby), trochu pozdvihujú naše národné povedomie.

Mať tak cent za každú fotku vrcholového hranola, zasponzorujem víkend pre celú skupinu.

Čas však nedovoľuje prílišné motanie, sme ledva na polceste. Ďalej je to kus po hrebeni, bez veľkých výškových výkyvov, fotogenický les však brzdí rýchlejší presun. A Kamienna (Kamenná lúka) ho na dlhú chvíľu úplne zastaví. Krásne výhľady na poloniny i viacvrstvovú hradbu okolitých vrchov nedovolia odísť len tak, na hulváta, nenadýchať sa (naposledy) z plných pľúc atmosféry hôr, prenádherných Polonín.

Ostatní čakajú na Čierťaži, odtiaľ to už pôjde z kopca. A riadneho. Až Lúky pod Príkrym nám dovolia na chvíľku si vydýchnuť. Potom to však začne. Ťažba dreva premenila lesnú cestu na rieku blata. Jej tok sa divoko pení, hučí, prudko sa derie dole svahmi Príkreho. Len na okamih vstúpiš, riava ťa pohltí, omláti o skaly, živý sa z nej nevydriapeš. Radšej to obchádzame lesom, až neskôr, nižšie sa odvážime vstúpiť na jej okraj. V jednej chvíli sa pošmyknem, zabalansujem, ukročím bokom a som do pol lýtok v blate. Mazľavom, lepkavom, číhajúcom na nič netušiacu obeť. Doma budem mať čo pucovať.

Konečne sme dole, na lúčke pri Jazierku na Poľane, pristavujeme sa pri partii mladíkov z Košíc, prišli prespať do útulne, rozlúčiť sa so slobodou (jedného z nich). Hostia nás, rozprávajú. O lesoch a ich ťažbe, o krásach (nám tak vzdialeného) Východu. Poteší ma, že túto časť považujú za Východ aj oni…

Na chatu to máme už len kúsok, polhodinku, či o čosi viac, pivo a tatarčané pirohy už čakajú, posledné slovo dňa teda odovzdávam opäť Paľovi:

Po návrate do penziónu dobrá večera, pivko a dobrá nálada.

nedeľa, 26.9.2021

Posledný deň pobytu, končíme, s ťažkým srdcom sa lúčime. Paľo to hodnotí telegraficky:

Ráno rozlúčka a odchod domov, každá osádka svojou cestou.

Ja to trošku (ako vždy 😉) rozvediem. Byť na Východe a nenavštíviť Duklu… – to by bol hriech, ja som tam nebol dobrých 30 (či viac rokov), moje spolucestujúce (vraj) vôbec. A tak niečo pred deviatou vyrážame na dlhú cestu naprieč Slovenskom.

Medzilaborce len štrajchneme, tentokrát však neobídeme Mikovú (ale to som zistil až doma, prepáč Andy – z auta je to dedinka zglajšachtovaná ako všetky ostatné). A Bodružal. Stojí tam jeden z troch drevených gréckokatolíckych kostolov zaradených na zozname UNESCO. No a jeho dvere sú otvorené, pani Helenka práve začína svoj výklad.

Tú kanonádu v rusínčine by som Vám prial zažiť osobne (zastavte sa keď pôjdete okolo). Ani moje, inokedy zhovorčivé spolucestujúce sa pri nej (takmer) nedostali ku slovu. O čo menej sme sa dozvedeli o histórii miesta, o to viac nás pobavili veselé zážitky s návštevníkmi. Aj keď úplne porozumieť jej jazyku bolo nad naše sily. Jednoducho živel, treba vyskúšať na vlastnej koži. A kostolík? Malý, útulný, s krásnym ikonostasom či nádherným zvyškom nástenných malieb. Miesto, ktoré určite stojí za návštevu.

Podobne aj Dukla, i keď to je samozrejme iná kategória. Oblasť neskutočného utrpenia obyčajných vojakov (neskôr vykresľovaného ako hrdinstvo a sebaobetovanie), bez akéhokoľvek znevažovania ich pamiatky sa však viac stotožňujem (viem, som neúctivý a kontroverzný) s Krylovou Písní neznámeho vojína, text (ak ho neviete naspamäť) si však vygooglite sami.

Vyhliadková veža sa rekonštruuje, do širokého okolia, krásneho miesta surových bojov nezmyselnej vojny sa tak nerozhliadneme, pokračujeme preto k pamätníku. Vyzerá inak ako som si ho pamätal, v objatí stromov pôsobil menší, viac nenápadný (aj súsošie bolo iné, dnes je tam opäť pôvodná socha vojaka), teraz dominuje celému areálu. Miestu posledného odpočinku 565 obetí bojov (zmarených životov však bolo oveľa, oveľa viac). Nezmyselnosť a zbytočnosť vojny si dokážeme najlepšie uvedomiť práve na takýchto jednoduchých miestach, vedia prehovoriť silnejšie než akékoľvek slová.

Pokračujme však ďalej, domov je tak ďaleko…

Potrebujem si urobiť krátku prestávku, deficit kofeínu sa začína hlásiť. Nestville v Hniezdnom je však príliš populárny, musíme sa otočiť na parkovisku (toľko čakať nebudem), nakoniec nás prichýli cukráreň v Podolínci (kedysi známom ako Atény na Poprade – kde však lanské snehy sú…). A stuhnuté svaly si pár minút natiahneme aj na Kozom vŕšku v Ivachnovej, maškrta sa vždy šikne. Diaľnica je samozrejme beznádejne upchatá, volím únik cez Terchovú, pred Žilinou však stojíme znova… dnes sa hádam každý vozí v aute…

Domov sa však nakoniec šťastlivo dostávame aj my – (takmer) posledné slovo tak odovzdávam opäť garantovi Paľovi, ktorý zorganizoval túto nezabudnuteľnú akciu na krásnom mieste:

Ďakujem všetkým zúčastneným za príjemnú a veselú spoločnosť a teším sa na ďalšie turistické stretnutie,

Paľo

(a pár slov som pridal aj ja, Juro)

Zubra, vlka, medveďa ani žiadne kriminálne živly sme nestretli, domáci (až na jedinú výnimku) hovorili spisovnejšou slovenčinou než my. Topoľa, Uličské Krivé, Zboj už nie sú neznáme názvy vzdialených osád, ale príjemné sídla v čarokrásnom prostredí. Poloniny, ste úžasné – verím, že pod túto vetu by sa podpísal každý z účastníkov: Božka Ilavská, Alica Binková, Božka Golierová, garant Paľo Herceg, Miro Šuga, Ľuboš Rosa, Vlado Naď, Fero Martinus, Edo Zolvik, Vojto Galbavý, Julo Hronský a Juro Golier.