Akcia Bormio

28.8. – 1.9.2025

Akcie sa zúčastnili: Juraj Golier, Ivan Kubiš, Vlado Svoboda a Ján Budoš.

Štvrtok 28.8.

Na základe môjho sna, ktorým bol passo Stelvio, som si na nečisto skúsil nájsť aj ubytovanie v Bormiu. Natrafil som na ubytovanie La Ville Feleit. Termín som nemal ešte určený. Len tak som Jurovi nadškrtol o tomto sne a poslal som mu aj miesto ubytovania a za pár dní mi oznámil, že máme rezervovaný pobyt pre štyroch v termíne, keď je tzv. bike day, čiže sedlá Stelvio, Morirollo a Gavia sú určené len pre cyklistov. Boli sme dvaja a ešte sme mali ďalších dvoch, ale neboli istí. Nakoniec tesne pred odchodom sa odhlásili a našli sme narýchlo náhradníkov Ivana a Vlada.

Príprava vrcholila, nik nebol na takom podujatí a nevedeli sme, čo všetko si máme zobrať so sebou.

Na odchode sme sa dohodli, aby sme mali dostatočnú časovú rezervu, o 1 hodine nadránom z Vrbového išiel auto Juraj a po ceste zobral v Hlohovci Ivana a Vlada a mňa zobral v Trnave. Nevyspatí, ale plní adrenalínu z cesty, hlavne šofér Juro, sme vyrazili smerom na Rakúsko. Cesta nám ubiehala dosť rýchlo. Ja som sa snažil byť hore a komunikovať s Jurom. Trasa bola po diaľnici okruh Viedne-Salzburg-Bad Reichenhall-Innsbruck a potom po ceste Prutz-Resia-Mustar. Ďalej bola na pláne ísť cez Stelvio pass, aby sme si ho obzreli na aute, ale silné dažde, ktoré môžu uvoľniť skaly nad cestou, nám sťažili cestu. Vybehli sme s autom po nesmiernych serpentínach na Umbrail pass a tu domáci nám pred nosom zavrel rampu smerom do Bormia. Museli sme sa otočiť a opäť sa vrátiť do Mustaru. Miestny talian nám hovoril o Bernine, že tadiaľ ide obchádzka. Museli sme pokračovať cez Švajčiarsko, lebo aj tunel Passagio di confine La Drossa bol zavretý. Obchádzka bola asi 150 km. Zato sme videli z časti ďalšie sedlo Bernina, i keď nám dážď a hmla bránila výhľadu. Nakoniec sme vybehli nad Livigno a už len očakávané Bormio po 15 hodinách jazdy aj s nutnými prestávkami. Unavení, Juro šoférovaním a ostatní sedením sme zrelaxovali do rána v krásnom našom penzióne.

Piatok 29.8. (dĺžka 81,6 km, prevýšenie  1523 m)

Bormio-Valtelina-Mortirolo pass-Tiolo-Bormio

Po opršanom dni nás čakal ďalší deň s dažďom, preto sme váhavo stávali a neboli sme rozhodnutí, či vôbec pôjdeme bicyklovať. Padlo rozhodnutie, že pôjdeme do Valteliny. Bolo to asi 40 km dolu kopcom a stratili sme výšku po nádhernom cyklochodníku asi 700m. Tu v pizzerii sme si dali kávičku a pivko za 7 eur. Čakali sme na rozhodnutie. Ivan rozhodol, že dnes má príležitosť ísť na Mortirolo a už viac sa na sedlo nedostane, čiže skúsi ho urobiť. Rozhodli sme sa, že ideme na sedlo a v tom nám môže zabrániť náročnosť sedla alebo silný dážď. Parametre sedla sú úchvatné: dĺžka 11,4km, nastúpaná výška  1300m a priemerné stúpanie 10,9 percent. Rozbehli sme sa podľa svojich schopností na kopec. Hneď od začiatku sa zdvíhala cesta s ceduľami, ktoré označovali ako ste ďaleko od vrcholu a aké priemerné stúpanie vás čaká na konkrétnom úseku. Dolu na značke bolo číslo zatáčok alebo tornante, koľko ešte musíte absolvovať a pôsobilo to demotivačne, ale sme sa nezdali a bojovali s kopcom.  Musel som aj oddychovať a opäť nasadnúť na bicykel a tlačiť do pedálov o dušu. Na cestnom bicykli som nemal ideálne prevody. Na Slovensku som daj s ním aj Javorinu, ale Mortirolo je iná kategória. Počasie bolo v celku dobré, nepršalo a z oblakov sa trochu začali ukazovať vrcholy. Zastavil som sa na zákrute, kde bol pomník na počesť Marka Pantaniho, ktorý tu pretekal a bol jeden z najlepších horských cyklistov. Konečne pred odbočkou, ktorou sa budeme vracať na našu cyklocestu do Bormia, sa stúpanie zmiernilo asi 8 percentné. Nakoniec sme len predsa dobili passo Mortirolo v zostave ja, Vlado a Ivan. Ukázalo sa nám aj slniečko a v zapätí začalo pršať. Vlado mal kŕče a mne bola zima, tak sme navštívili pod sedlom malú chatu. Dali sme si polievočku, čaj a zohriali sme sa. Potom sme sa vyzbrojili do dažďa, ktorý nás šľahal počas celej cesty do penziónu. Pri zjazde sme padli cez 700m. Odskúšal som moje V-brake a hlavne moju techniku jazdy po vode dolu kopcom. Našťastie sme zvládli aj zjazd. Do penziónu sme prišli pekne premočení, ale šťastní, že sme to dali. Juro sa tiež pokúsil urobiť sedlo, ale urobil sedlo pod pomník a vrátil sa do Valteliny a potom do Bormia. Urobil tiež pekné prevýšenie, lebo musel šľapať z najnižšieho bodu našej trasy.

Sobota 30.8. (dĺžka 41,6 km, prevýšenie  1518 m)

Bormio-Stelvio pass-Bormio

Dnes mala byť predpoveď počasia lepšia, malé prehánky, ale našťastie nám nepršalo. Večer sme všetci dobre nabili naše baterky. Hlavne ja s Jurom sme urobili trojboj, ale rozumne. Posilnení raňajkami sme s našimi bicyklami vyšli do centra mesta. Hemžilo sa tu cyklistami a námestie bolo totálne zaplnené. Dali sa tu vidieť krásne bicykle a cyklistov z rôznych krajín. Boli tu mladí aj starí. Štart na sedlo bol individuálny. Policajti strážili cestu, aby tam neprenikol žiadny automobil. Cesta viedla nad novými a starými kúpeľmi ( Bagni Nuovi a Bagni Vecchi ). Stúpanie bolo pozvoľné. Slniečko osvetľovalo vysoké štíty s nadmorskou výškou nad 3000m. Prechádzali sme aj cez galérie ( tunel s neuzavretým priečnym profilom ) a míňali sme opäť cedule, ktoré nás informovali ako ďaleko ešte sme a koľko zákrut nám chýba do cieľa. Parametre sedla sú: dĺžka 21,5km, nastúpaná výška  1533m, priemerné stúpanie 7,1 percent a absolútna nadmorská výška 2758m.

Na tomto kopci to žilo. Väčšinou nás predbiehali namakaní cyklisti alebo e-bikeri. Ja som zvolil môj najľahší prevod, ktorý ak som mal roztočiť, tak som musel poriadne tlačiť do pedálov. Okrem nôh dostal zabrať aj zadok. Ešte aj dnes, keď píšem zápis, ho cítim, ako keby ma niekto kopal nejaký čas do zadku.

Stúpanie začalo gradovať. Prechádzali sme okolo ruiny starého domu a hydroelektrárne. Tu bolo občerstvenie. Odtiaľto začali serpentíny s neskutočnými výhľadmi do doliny. Ja som využíval fotenie aj na oddych. Asi toho vzduchu v týchto nadmorských výškach ubúdalo, lebo som sa nejako nemohol občas nadýchnuť. Možno to bolo aj zmenou môjho dýchania. Ja som zvyknutý jazdiť na horskom bicykli s ľahšími prevodmi, kde dýcham vyššou frekvenciou a teraz jazdím na cestnom bicykli, kde musím ťahať s nižšou frekvenciou a to je asi problém. Ďalej sme prešli na náhornú plošinu, kde sa stúpanie zmiernilo, ale hlavne začalo neprijeme fúkať. Teplota bola okolo 5 stupňov nad nulou, ale pocitová teplota  bola aj niekoľko stupňov pod nulu. Pre nás začal ten pravý boj o zdolanie vrcholu. Premočení, vietor nás chladil a zima zachádzala za prsti, nič dobré. Predsa sme zdolali aj záverečné serpentíny Stelvio passa. Hore nás privítala taká zimná atmosféra – mierne zasnežené vrcholy a roztopený sneh  na ceste.

Hore sme sa počkali, kúpili sme si nejaké darčeky a odfotili na pamiatku. Vrchol zdolal Ivan, Vlado a ja. Juraj bojoval zo všetkých síl, dostal sa dosť vysoko, ale mal krátke nohavice a zima rozhodla, aby to otočil skôr.

Na záver sme si vychutnali zjazd, ale už sme mali suché a teplé oblečenie.

Nedeľa 31.8. (dĺžka 52,3 km, prevýšenie  1406 m)

Bormio-Santa Caterina-Gavia pass-Bormio

Náš posledný deň z hľadiska cyklistiky mal byť najkrajší a bol. Juraj zhodnotil situáciu a rozhodol sa o poznávaciu turistiku v okolí Bormia a navštívil kúpele a centrum mesta. My sme sa vybrali z Bormia smer posledné passo Gavia. Cesta cez Sant Antonio do Santa Caterina bola s normálou automobilovou premávkou pri celkom slušnom stúpaní, ktoré nám dalo zabrať. Nastúpali sme asi na 12km asi 500m. Potom  nasledovali serpentíny, na ktorých sme sa vcelku dobre rozdýchali.  Slniečko nás zohrievalo a naskytovali sa krásne výhľady. Endorfíny fungovali, aj keď sa išlo ťažko. Nás pomalších  povzbudzovala asi celá Európa, ktorá išla okolo nás. Zachytil som francúzsky pozdrav – allez, allez. Nič mi neostávalo, len vyliezť aj na toto posledné sedlo. Za polovicou stúpania začalo asi najťažšie stúpanie, ktoré trvalo zopár kilometrov. Žiadny krátky oddych, len tlačenie do pedálov, alebo zastaviť sa na chvíľu a nájsť svoj dych. Zas opäť nasadnúť na bicykel a nepadnúť, šľapať a zosynchronizovať svoj dych so srdcom. No nádhera. Chápe to len zanietený cyklista, ktorý  je schopný skoro aj zomrieť, aby ten vrchol zdolal. Pred záverom nás čakal bonus. Stúpanie sa uvoľnilo a k tomu ešte také výhľady. Ja som stále stál a fotil. Neponáhľal som sa do cieľa za Ivanom, ktorý tam už dávno bol. Nedalo sa šľapať do vrchu. Musel so stále stáť a prežívať ten moment v čase a hneď aj v priestore. Nedokážem to ani opísať. Prešlo to cez mňa. Veľa nezostalo, ale bolo to nádherné.

Na zdolanom passo Gavia sme sa všetci traja opäť stretli, pofotili sme, čo sa dalo, alebo nás oslovilo. Parametre sedla sú: dĺžka 25,6 km, nastúpaná výška  1404m, priemerné stúpanie 5,5 percent a absolútna nadmorská výška 2621m.

Zjazdík dolu do Bormia bol jeden z najkrajších. Vychutnávali sme si to. Ivan mi nadával, že som nič nefotil, ale vnímal som vietor, krajinu a bola tam aj realita z hľadiska bezpečnej jazdy.

Na záver sme sa ešte skontaktovali s Jurom a prešli sme sa spoločne po slnečnom Bormiu, kúpili sme si niečo, čo nám uchová pamiatku na toto mestečko ( cyklodresy s logom Stelvio ) a posedili sme na terase reštaurácie pri dobrej káve alebo pivečku. Čo nám k životu ešte chýba, asi už len návrat domov k svojim blízkym.

Pondelok 1.9.

 Cesta domov bola štandardná. Nič nám neskomplikovalo cestu, ktorá trvala 11 hodín. Boli sme plní dojmov, aj keď sme boli zničení zo sedenia v aute. Myslím si, že bude asi snaha opäť zopakovať tento trip za rok. Ďakujem chalanom, že mohli so mnou zdieľať tento môj sen a možno, že aj ich.

Štatistika. Celkovo sme urobili na bicykli 173,5 km s prevýšením 4450 m.

Jano Budoš

A ešte postrehy Jura Goliera:

Spomienka na Bormio

štvrtok 28.8 – pondelok 1.9.2025

Dom príbehov

Na okraji mestského parku, v tieni starých líp a gaštanov, za dúhovou stenou vodnej triešte, ktorú v horúcom letnom popoludní vrhajú proti slnku roztopašné trysky veselej fontány, za trblietavým smiechom a výskotom detí sa odnepamäti (aspoň mojej) krčí nenápadná budova. Kedysi kníhkupectvo, kde vysoko pod stropom zvykli hneď zrána poletovať neposedné písmenká, kde pod nohami verných návštevníkov veselo štebotali roztopašné slová, ktorého priestor až do prasknutia napĺňali vety, nečujne sa vyparujúce zo stránok kníh, ktoré tíško odpočívali v regáloch tesne obopínajúcich jeho steny, steny, ktoré žíznivo sali príbehy rozprávané nespočítateľným radom jemne šuchotajúcich stránok. Neskôr (tiež dnes) pizzeria, piváreň, lokál, v ovzduší ktorého neustále šumia ťažko zrozumiteľné slabiky zanikajúce v tlmenom ruchu a štrngote tanierov či pohárov, kde sa slová viažu do siahodlhých viet, tie sa kľukato plazia pomedzi škripot stoličiek, ovíjajú ich nohy, prudko stúpajú k uchu poslucháča, argumentujú, prikazujú, plačú, prosia, súhlasia i odporujú, aby sa hneď nato prudko zrútili na samé dno zabudnutia, miesto, kde príbehy písané pivnou penou pomaly vsakujú do obrusov, miesto, ktoré má pre náš príbeh zásadný význam…

Jančiho zápis nemá chybu. Je jeho – bezprostredný, živý, vychrlený jedným dychom (či ťahom pera, jediným úderom do klávesnice) hneď po návrate – až ho upodozrievam, že ho potajme písal už na mieste, pod perinou (či počas pravidelných nočných výletov do kúpeľne). Ale je to pohľad Giovanniho, pohľad výkonného cyklistu – toho, ktorý počas celého víkendu nekompromisne určoval smer (a tempo) našich jázd, toho, ktorý niečo (možno vôbec) nevidel, niečo (len tak narýchlo) prebehol, nepovažoval za dôležité, niečo (taktne) zamlčal. Ja som to však prežil inak a moje spomienky & pocity odvtedy vo mne kvasia, omínajú, ťažia v bruchu (či na duši), pištia v uchu (a nie je to tinitus), nedovolia kľudne spať, chcú sa pozrieť von. Tak mi to teda prepáčte…

„Nie Manolo, s tými krivými nohami nebehaj, len ticho seď a píš, z teba futbalista aj tak nikdy nebude!“ (učiteľ Gómez v Rio de Janeiro malému Garrinchovi)

„Veľa šťastia, pán Gorsky!“ (Neil Armstrong pri návrate z prechádzky po Mesiaci)

„Golier vraj chce ísť na Stelvio!“ (klebeta šíriaca sa počas roka 2025 v okruhu MKCK)

Tak ako to nakoniec bolo, ako to celé vzniklo, čo sa tam vlastne udialo?

Predvianočné posedenie, koncom decembra 2024, U páva, Piešťany

Stihli sme sa zvítať, zhodnotiť čo nové, posťažovať sa & niekto aj pochváliť prácu, pospomínať dobré doby (ne)dávno minulé, celé to preložiť večerou a niekoľkými Plzňami, čas v starej partii príjemne plynie – „áno, aj mne ešte jedno!“, reč sa skrúca na to i ono (a potom späť), čosi plánujeme, čosi spomíname, „ešte raz!“, chalani sú znova vo Francúzsku, hneď nato rozospatí vyliezajú zo stanu kdesi pod Ždiarom, no o chvíľu už bicyklujú v Alpách, „dám si!“, umývajú sa v potoku vytekajúcom (hádam) priamo z ľadovca, letíme proti behu času, omladli sme, sme (opäť & stále) plní síl, plní odvahy, plní nápadov…

STELVIO!

Ani neviem, kto to vyslovil prvý, vytiahol to slovo na svetlo noci, položil výzvu na stôl… bol to Janči? bol som to ja? neviem – no hneď sme sa (viacerí) chytili, zahorúca začali kuť železo (či pikle), hotovať sa na cestu… „tak teda ešte jedno malé!“ (aj tak bolo nakoniec veľké). Je čas, lúčime sa…

Ráno. Už dávno nie sme bohatieri, už sme aj (poniektorí) odvykli, pizza tlači v žalúdku, vankúš v hlave, radšej si dám len striedme raňajky, jogurt a vločky, teplý čaj, idem si ešte na chvíľu odpočinúť (ľahnúť), predtým však skontrolujem počítač, je tam mail od Jančiho, kdesi vyňúral trasu a termín, našiel ubytovanie (nezmar!). Tak ja to objednám! A hneď mu aj odpoviem – nech si nemyslí, že som vymäkol. Asi teda pôjdeme…

Príprava, zima – jar – leto 2025, Vrbové, Trnava a tak…

Hneď začerstva sme z trojice zostali dvaja, ale čo nevidieť sme už štyria, máme dokonca aj náhradníka (má naozaj záujem), ešte je však čas, budeme to riešiť potom, medzitým trochu potrénujem, veď taký kopec nie je len tak, ešte je však čas, dni však rýchlo letia, už by som aj mal začať, ale kedy? – už letia aj týždne, ani do Tatier som sa nakoniec nedostal, veď ja už nakoniec možno neviem ani bicyklovať (Janči neúnavne maká v teréne)… Mám však skúsenosti, netreba sa toho báť, taký kopec ešte nevymysleli, aby som ho nevytlačil (a kúsok hádam vyšliapem), keďže nemám najazdené musím schudnúť, čas letí, brucho rastie, hmotnosť (jazdca) stúpa (a Janči stále tvrdo maká). Zoberiem to teda z druhej strany – bicykel mám slušný, veď som ho kupoval (aj) kvôli tejto akcii (prevody do rezervy sa vždy zídu), profesionáli jazdia na gely a tyčinky – môžem aj ja, hľadám tých najlepších výrobcov, kupujem tiež do zásoby, aj dres a gate si zaobstarám, také poriadne, s červeným škorpiónom, nech nerobím hanbu, nech sa mi lepšie šliape, aj vysoké kompresné ponožky… Len prilbu neviem zohnať, jediné čo mi pasuje na hlavu je kýbeľ od krumplí, ten je však ťažký (musím šetriť každý gram – výstroja). Dúfam, že tento nedostatok ma v tých kopcoch nespomalí (Janči maká)…

…a ja zatiaľ rátam – 23 kilometrov, 1500+ metrov, za hodinu ich dám tak 5 (4), možno aj viac (veď mám dobrú výbavu a bohaté skúsenosti), najkrajšie serpentíny sú vraj ale z druhej strany, keby som bol hore okolo obeda, oplatilo by sa spustiť kúsok nižšie, spolu je to však 3200 metrov (výškových!) – veď úplne dole zasa ísť nemusím! (do Trafoi) – len či to zvládnem aj bez tej prilby…

Ale nakoniec začínam tiež jazdiť, úplne bez tréningu by to bolo asi ťažké, nechcem sa však zodrať, využívam novú cyklocestu, hore – dole do Trenčína to mám stovku, pekne pomaly, držať tepy, takto trénujú profíci, keď je to dobré pre Pogiho, niečo na tom musí byť. A kopce – tých si predsa užijem dosť na mieste…

Na poslednú chvíľu sa komplikuje zostava – dvaja účastníci vypadávajú, ešteže máme náhradníka (stále má záujem) aj ďalšieho do partie. Zostáva len doladiť drobné detaily, deň D sa blíži – Stelvio (Bormio), už ideme…

Cesta, štvrtok 28.8.2025, Vrbové – Bormio (s drobnou zachádzkou cez Berninu)

Nakoniec som si zdriemol iba čosi vyše dvoch hodín, (pracovné) dni pred dovolenkou by mali zrušiť! Takmer presne o polnoci sadám do auta, v Leopoldove nakladám Ivana, v Trnave sa pridávajú Janči a Vlado, viac ako 800-kilometrová púť za dobrodružstvom môže začať (len nezaspať na nekonečnej nočnej rakúskej diaľnici)…

Je to tu samá rekonštrukcia, obmedzenie rýchlosti, motanica, horšie ako u nás (či u susedov v Čechách). Áut našťastie nejde priveľa, tak akurát, aj prestávku si treba občas dopriať (musíme – hlavne ja), kolesá sa svižne točia, minúty letia, hodiny sa vlečú, čulá vrava zo začiatku cesty je čoraz redšia, uvädá, skoro úplne sa stráca, posádka tíchne, ešteže som si pripravil muziku, tak teda – Hey Joe, šliapni na plyn, pretiahni sa Popod most až tam, Kde ulice nemajú mená, S trochou pomoci od priateľov, S tebou či bez teba, som Znova na ceste, Dym nad vodou sa pomaly rozplýva, chystá sa Perfektný deň, taký Deň v živote, kedy sa Učíš lietať, vzduch je ostrý ako Žiletky, Stoj pri mne, Hey Jude, som predsa Hviezda diaľnice, Hallelujah, to bude asi Salzburg – chvalabohu, tuším z toho už blbnem…

Noc utiekla kamsi na západ (aby nás potom opäť prekvapila z ďalekého východu), krajina sa vlní, zdvíha, objavujú sa prvé kopčeky, kopce, vrchy, Wolfgang Amadeus tu prežil naozaj krásne detstvo…

A potom to ide pekne rad za radom – z Rakúska na skok do Nemecka, okolo Chiemsee a hneď späť do Rakúska, údolie Innu, hory, krása! veľmi sa mi páčia tie rozľahlé zelené lúky, osamelé statky, dedinky, domčeky sťa hračky rozosiate pod hranicou lesa, ako v romantickej krimisérii… no hory rastú, kopce sa strmia do výšin, bralá belejú, sú čoraz fotogenickejšie, Janči ožíva, fotí na obe strany. No aj tu opravujú cestu, predlhé čakanie v kolóne (skoro ako u nás vo vjesnici – tu ale dopravu riadi semafor s časovačom, vypínam motor), konečne sa hýbeme, prvé sedlo, prvé serpentíny, galéria, tunely, prvá ochutnávka hôr (sladká nevedomosť!). Kopčeky sa zmenšujú, guľatejú, kde-tu ich ozdobujú hrady, zámky, či opevnené kláštory, už sme v Taliansku, krajiny sa striedajú sťa na kolotoči, nech žije Schengen! jazero Lago di Rèsia, hneď vedľa Lago della Muta, krása! malebné dedinky, úzke uličky, kamenné domy, sme ešte v Taliansku či už vo Švajčiarsku? Nádhera!!! (Janči ide vypadnúť z okna)

Val Müstair, navigácia ma ženie do úzkej uličky, cesta sa zdvíha čoraz viac, a to má byť čo? Umbrailpass, najvyššie miesto vo Švajčiarsku, kam sa dá dostať autom – tak prečo ideme práve tadiaľ?

Cesta lesom je úzka, pokrútená, stretnúť tak auto… dokelu! autobus! … našťastie sme sa nejako obišli, akosi sa stmieva, zaťahuje, padajú prvé kvapky dažďa, hotel Alpenrose uprostred ničoho (ale vraj perla Umbrailpassu), les náhle ustupuje, ešteže je taká nízka oblačnosť (či hmla), ešteže nevidieť spoza tých špagátikov (čo ohraničujú namiesto zvodidiel cestu) hlbšie do údolia, no je tu nádherne, ruky sa mi motajú okolo hlavy, chalani mi v serpentínach hlásia či je voľno, či si môžem nadbehnúť, srdce bije až v krku – bolo mi to treba? nech to už skončí! drsná krása hôr, zážitok na celý život (len prežiť, len sa nezamotať v týchto výkrutoch), už (hádam) iba kúsok (začína ma to baviť)… Čochvíľa budeme (našťastie) hore, potom len dákych 20 kilometrov, pol hodinka a sme doma. Colnica, cesta sa vyrovnáva, tu hore sa tuším ženia všetci čerti! (hmla, fujačí, prší vodorovne), zopár áut na parkovisku, jedno stojí pred rampou, akýsi chlap ju zatvára – čo to robí? Spolu s Jančim vybiehame, slovensky nevie, ani anglicky, furt len melie taliansky, krúti hlavou, šermuje rukami, rozumiem mu jediné – Bernina…

Viac sme sa dovtípili ako rozumeli – cestu práve uzavreli kvôli počasiu, vraj riziko pádu skál (a čo bude v nedeľu?), aj tunel do Livigna je preto uzavretý, musíme sa vrátiť a obísť to. Bernina…

Po tej istej ceste? Do kelu…

No nič iné mi nezostáva, otáčam sa, idem prvý, za mnou kolóna asi šiestich motoriek a približne rovnaký počet áut, idem ako slimák, nikto však nepredbieha (ktovie prečo?), oproti kde-tu auto – neblikám, nikoho nevarujem, len si to pekne vyjdite až hore! keď som mohol ja… Ale pomaly ma to začína aj baviť, zaujímavý zážitok, na toto sa bude dobre spomínať…

Perla Alpenrose, hustý les, Val Müstair – konečne! prežili sme, musím sa niekde zastaviť, vypustiť paru, nastaviť navigáciu, nech potrafíme. Uff!, čaká nás 140 kilometrov, skoro 3 hodiny – ešteže sme vyrazili tak skoro, ešteže som včera umlčal toho červíka-pokušiteľa, toho, ktorý velil pospať si o chvíľu dlhšie…

Pre úplnosť a pre tých, ktorí by si chceli tento zážitok niekedy zopakovať: Tschierv – Zernez – Zuoz – Bernina pass – Livigno – Trepalle – Isolaccia – Bormio. A teraz pekne poporiadku. Prší. Niekde viac, niekde menej. Cesta sa krúti ako had, priebežne ju opravujú tuším všade. Na krajnici stojí motorkár, usmerňuje dopravu, kus ďalej prevalená mašina, vedľa leží niekto v čiernej kombinéze, okolo neho skupina kamarátov, ďalší riadi premávku v protismere, dobre to organizujú, rúti sa sanitka. A cesta sa krúti…

Našťastie to nie ja taký krkylám ako na Umbrail, ale aj tu sa riadne nakrútim volantom, ako na kolotoči. Nie a nie sa vyčasiť, aj keď krátke náznaky tu sú, no po chvíli už zas všetko pokrývajú trhance mrakov, voda neúnavne kvapká, hore, dole, doľava, doprava, akosi sa to nehýbe, ideme vôbec správne?

Navigácia ma ženie vľavo, serpentíny sú náhle ostrejšie, cesta stúpa o čosi viac, našťastie je široká, na kraji sa ukazuje odstavná plocha, stoja tam zo dve autá, zastanem aj ja, treba sa narovnať, natiahnuť nohy, pretiahnuť kríže, sme priamo oproti ľadovcu Morteratsch. No vidíme len jeho samotný okraj, údolný úplaz, vyššie časti úplne pohlcujú husté sivé mraky, nechutný puding, nevľúdna guča, Mordor, zem plná dymu, popola a síry – pekne nás tie Alpy vítajú! Ale vidím ľadovec (respektíve to, čo z neho zostalo, čo nezlízal horúci jazyk klimatickej zmeny), tmavú nevzhľadnú zmes ľadu, blata a kameňov. Kde je tá trblietavá snehobiela pláň, čo pod lesklým povrchom skrýva obrovské trhliny? Rozľahlá masa chladu, čo oslepuje nepripravených (či neznalých) hostí? Nehybná krajina mrazu, snehu a ticha?

A stále hore, serpentíny sú čoraz odvážnejšie, z okolitej krajiny vidíme len náznaky kde-tu sa vynárajúce spomedzi mrakov, veľa však zostáva skrytého, musím sa sem (chcem sa sem) ešte vrátiť. Znova colnica, opúšťame Švajčiarsko, už sme znova v Taliansku, chvíľu ešte hore a potom zjazd, Livigno, kúsok blúdim, nechce sa mi znova do hôr, ťahá ma to do údolia, avšak musím, znova stúpanie, znova serpentíny, už sa mi z nich krúti hlava, už by aj stačilo, obiehame premoknutých cyklistov – bolo vám to treba? Ďalšia colnica. Uprostred Talianska? Prečo?

Livigno je bezcolná zóna, anomália, daňový raj uprostred hôr. Preto sú tam ceny benzínu a nafty také nízke, množstvo billboardov okolo cesty, kaviarne, hotely a penzióny. My však len prechádzame…

A stále prší, stále míňame premoknutých cyklistov, kde vlastne sme? už (vraj) iba hodinku, už len pol. Nádherné hory, krásne údolie, osídlenie sa ťahá až po hranicu lesa, cestu lemujú malé dedinky, veže kostolov a kamenné domy, San Carlo, Isolaccia, Turripiano, Premadio, San Gallo… Bormio. Konečne!

Navigácia funguje (zatiaľ) spoľahlivo, dúfam, že to záver nepokazí, vpravo cez historický most (môžem?) a cez uličku (zmestím sa?) do ešte užšej (naozaj?) a ďalšej podobnej (a čo ak pôjde niekto oproti?) na Via Felleit. Penzión La Villa Felleit, naše bydlisko pre nadchádzajúce dni  – 980 km & 16 a pol hodiny, sme na mieste.

Pekné ubytovanie, priestranné s obrovskou terasou (prší), len sa rýchlo vybalíme, dáme si jeden (teda dva, spolu štyri) na privítanie (veď som si, dúfam, zaslúžil) a ideme si obzrieť mesto. (Už skoro) neprší.

Bormio ma hneď očarilo. Stačí jeden krok, prvý dotyk s mačacími hlavami dláždiacimi jeho úzke kľukaté uličky a som stratený, polapený, neviditeľným putom navždy spojený s týmto mestečkom v širokom amfiteátri záveru doliny Valtellina, tam kde sa bystrina Torrente Frodolfo vlieva do riečky Adda.

Dlho by som mohol… – ale nechám si to na neskôr (aj s rizikom, že premárnim neopakovateľné chvíle prvých dojmov a pocitov), táto cestovateľská časť by bola pridlhá. My sme sem predsa prišli bicyklovať a nie sa voziť autom či prechádzať po meste, chcete čítať (naozaj?) o týchto aktivitách a nie moje siahodlhé výlevy o pocitoch a náladách v akomsi starom meste. Nechám si to na neskôr, bude ešte príležitosť. A tak len krátko – káva v kaviarni na hlavnom námestí je skvelá, pivo obstojné, nálada výborná (aj niečo pod zub nám pridali), už neprší, túlame sa po krivoľakých uličkách mestečka, na ktoré pomaly sadá večer. Vraciame sa na izbu, chvíľu ešte posedíme, nie dlho, len tak na jedno pivo (nakoniec boli možno dve), zajtra nás predsa čaká náročný program. Dobrú noc.

Mortirolo Day, piatok 29.8.2025, z Bormia údolím Valtellina na Passo del Mortirolo a späť

Zaspávalo sa mi dobre, spalo o kúsok horšie – adrenalín zo dňa predchádzajúceho a očakávania (obavy) z toho nasledujúceho si vybrali svoju daň, nakoniec sa však budím celkom čerstvý, odpočinutý, ale plný otázok. Čo ma čaká? Dobre som natrénoval? A čo počasie?

Zatiaľ nič moc. Prší – s prognózou vyčasenia okolo obeda a následným lejakom (či dokonca búrkou) po zvyšok dňa. Čo robiť? Váhame – niekto naozaj, niekto len tak naoko.

Nie však Giovanni, ten je napevno rozhodnutý – bicyklujeme! Otázkou je iba kde. Oplatí sa pokúšať šťastie na Mortirole? Je to predsa riadny záhul a ktovie či vydrží počasie. Alebo vybehneme k jazeru Lago di Cancano? Tam by však malo pršať celý deň… Nakoniec sa rozhodujeme, že vyskúšame cyklochodník kamsi pod svahy Mortirola. A potom sa vrátime. Alebo sa uvidí. No niektorí majú jasno už teraz…

Zatiaľ čo sa rozhodujeme, prestáva pršať. Niet viac na čo čakať, ideme. Pózujeme pred chatou – tvárime sa odhodlane & drsne a potom sa spúšťame dole kopcom – len opatrne, len sa hneď skraja nenatiahnuť na mokrých mačacích hlavách, sú hrboľaté, klzké a nevypočítateľné. Čoskoro už mostom prechádzame ponad bystrinku Torrente Frodolfo, ktorá sa dnes zmenila na divokú horskú riavu dravo sa valiacu dole kamenistým korytom. Hoci počasie nie je úplne ideálne, v meste to žije, nie sme zďaleka jediní, ktorí sa rozhodli nasadnúť na bicykel. Zopár skupiniek i jednotlivcov ťahá hore na Gaviu, iní (vrátane nás) sa zas spúšťajú dole na Valtellinu. Najskôr sa riadime intuíciou – načo do toho hneď zaťahovať mapu, keď sa však ocitáme vedľa cintorína, pri rozľahlých poliach či lúkach na samom okraji Bormia, vyťahujeme telefóny. Malo by to byť priechodné.

Spočiatku sa neisto krútime, akosi nevieme uchopiť logiku toho ich cykloznačenia, podchvíľou kukáme do mapy, rozmýšľame, skúšame, neurčito sa motáme po ceste i uličkách. Našťastie čoskoro sa chytáme dvojice znalých (aspoň sa tak tvária) cyklistov, ktorí okrem taliančiny zvládajú aj angličtinu, kúsok nás potiahnu. Neskôr stretávame ďalších, vracajú sa z protismeru, tam je cesta uzavretá – zosun skál či niečo podobné (opäť komunikujú hlavne taliansky), aj cyklocesta, to si však nemáme všímať, tadiaľ (vraj) prejdeme. Tak čo už, otáčame sa (aspoň nemusíme drhnúť do kopca), ideme za nimi.

Kúsok potiahneme po blate a kameňoch (môj gravel stená rozkošou), naozaj sa tu zošuchla kamenná lavína, strhla cestu aj cyklochodník, zastavila sa až v dole v rieke. Už o chvíľu však nasleduje krásny úsek dole údolím, zdá sa, že sme z najhoršieho vonku, popri riečke vedie jediný chodník, príjemne klesá, stačí len jemne prišliapavať a letíme s vetrom o preteky (hádajte kto to celé ťahá). Je čas dôkladnejšie si obzrieť krajinu.

Údolie Valtellina, ktoré sa za našimi chrbtami končí obrovským amfiteátrom obklopeným trojtisícovými velikánmi nad Bormiom, je v týchto miestach relatívne úzke, len toľko, čo sa sem zmestí cyklochodník, lokálna cesta spájajúca miestne obce a priľahlé sídla (teraz prerušená závalom) a autostráda odvážne prekonávajúca prekážky okolitých hôr sústavou tunelov, galérií a mostov. A zopár menších či väčších dediniek – Capitania, Piazza, Cepina, povyše vo svahu Santa Maria Maddalena a ďalšie, ktoré sa spájajú do rozľahlej správnej obce Valdisotto (taliančina je naozaj zvukomalebný jazyk). Vlastivedný úvod teda máme za sebou.

Je tu naozaj pekne. Zľava i sprava nás tesne zvierajú horské hrebene, niekde sa strmia viac, sú pokryté sutinou či lesom, inde menej, potom sa na malebných lúčkach objavujú osamelé usadlosti, poniže kamenné veže kostolov a neveľké dedinky. A všetko toto sa len úchytkom odhaľuje spomedzi trhancov hustých sivých mrakov, prestalo pršať len prednedávnom, o chvíľu možno znova spŕchne, industriálna drsná obloha neveští nič dobré, avšak aj tak je tu krásne…

Kopce všade okolo – hoci to nie sú tie rozľahlé pyšné trojtisícovky zo záveru údolia, ale i tak sú to riadne kopčiská, dramatické vrchy, tajomné, hrdé, drsné a zároveň romantické, lákajú no vzbudzujú rešpekt, pevne strážia prechod údolím a popritom ticho rozprávajú staré príbehy. O Lombardii, o slávnych časoch Rimanov, o dávno zabudnutých stredovekých grófoch, Mussoliniho fašistoch i statočných partizánoch. Ich osudy sú vpísané v každej skale, v kvádroch kostolných veží, v kovaní brán kamenných domov, v machom obrastených škridliciach ich striech, v pomníku hore na hrebeni, ticho šumia v korunách stromov, veselo žblnkocú vo vlnách riečky Adda.

Tej rieky, ktorá nás sprevádza po celej trase, rieky, ktorá vymodelovala toto údolie. Dnes rozbúrenej dravej riavy, čo sa divo valí z výšky hôr dole do údolia. To nie je voda, to je tekutý betón, masa, ktorá sa dunivo derie korytom, kamene, skaly, voda a pôda, všetko čo lejak posledných hodín vytrhol z tela hôr a teraz to odnáša nižšie, kamsi ďaleko, až do mora.

Práve v týchto miestach prekonáva rieka výrazný skalný stupeň sústavou hatí a hrádzí, cyklochodník sa vedľa nich kľukatí v mnohých serpentínach pravidelne zarezaných vo svahu, je to taká malá ochutnávka či pripomienka toho, čo nás má čakať zajtra.

Prechádzame cez Le Prese, Mondadizzu, Bolladore, historické časti správnej obce Sondalo, ospalé malé dedinky, staré kostoly aj kamenné domy (i tie novopostavené k nim pasujú, nerušia, ladia), romantika, paráda, navyše mierne dole kopcom – pri prejazde námestia v Bolladore (tu majú aj obchody a pizzeriu, až sa mi zbiehajú slinky v papuľke) nabudení prebehneme správnu odbočku, musíme sa kúsok vrátiť.

To, čo nasleduje ďalej, sú čisté cyklistické orgie. Ideme chodníkom klesajúcom popri riečke Adda, tej rozbesnenej horskej riave, koryto ktorej je dnes plné betónu… A podobne letíme aj my, ani šliapať moc nemusíme, skôr kde-tu pribrzdiť, dobre sa to rozbieha… Grosio len zobďaleč lizneme, Grosotto (tu som chcel podľa pôvodného plánu zaparkovať auto) iba zľahka štrajchneme a už sa nám ukazuje Mazzo di Valtellina – tam sa (vraj) otočíme. Prešli sme 32 kilometrov, zbehli viac ako 700 metrov – dokelu, a toto budeme musieť zase vyšliapať!!! Prečo sme vlastne nešli autom?!?.

Teraz však potrebujem šálku kávy (ostatní vraj tiež), ďalšie záležitosti chvíľku počkajú, vyriešime ich neskôr. Sadáme si na terasu miestneho baru, Funny Bar, príjemné miesto, na nič sa nehrá, ale keď si objednáš espresso, tak ho aj dostaneš. K nemu sa šikne jedno pivo (zo Sardínie), domáci sú zhovorčiví, milí, hneď sa dávame do reči, keby tak ešte vedeli po slovensky alebo aspoň anglicky… Pri slove Mortirolo však krútia hlavou, gestikulujú, ukazujú kamsi k oblohe… ešteže im nerozumiem a tak ľahšie podľahnem Jančiho tlaku (s podporou Ivana) – vraj aspoň vyskúšame svahy tohto ikonického 19% stúpania (ich argument – ktovie, či sa sem ešte niekedy pozrieme). Vyskúšame? Tak teda dobre, to môžeme, ak nepolezieme až celkom hore, idem aj ja. Sladká nevedomosť… (hoci v skutočnosti viem svoje – kto raz vypustí vlčiakov z reťaze…)

Najskôr sa zo dvakrát zakrútime uličkami mestečka, pekného (tak ako aj všetky naokolo – nie je to síce naleštené Bormio, iba také naoko všedné vidiecke sídlo, má však atmosféru, má dušu), tichého, akoby ospalého a potom sa zvrtneme prudko vľavo. Priamo pred nami sa vypína obrovská slávobrána, pred ňou sa tlačia fotoreportéri, davy ľudí, polícia… V skutočnosti je to iba červená nafukovacia brána (taká, akú si za poplatok možno prenajať u reklamnej agentúry), organizátor s páskou na rukáve a zopár miestnych ometákov, jedna dievčina nás (!) však naozaj fotí (fotoaparátom!), vedľa bliká auto Polizia… tu predsa nemôžem zosadnúť, nemôžem tlačiť, musím sa tváriť akoby nič – do každého šliapnutia dávam posledné sily, snažím sa usmievať (je to len taký kŕčom skrivený úškľabok), nekymácať sa ako trstina vo vetre, nedychčať… aj ten najľahší prevod (ktorý som narýchlo prehodil) je svinsky ťažký!

Do pedálov šliapem s urputnosťou Marca Pantaniho, Piráta, toho, ktorý má pamätník hore pod sedlom, pamätník, pri ktorom by som sa chcel zastaviť (ale nakoniec sa mi to tento rok nepodarí) a spomenúť si na cyklistu, ktorý mi bol vždy sympatický, ktorého súťaženie som rád sledoval. Avšak vydrží mi to len niekoľko otočení kľukami, potom musím zvoľniť – doriti a toto kto vymyslel? (asi ja)

Načo som len Jančimu podsúval túto myšlienku (čo ani nebolo veľmi treba), načo som vyniesol von informáciu, že aj tento priesmyk zatvárajú pre cyklistov. Takéto krkaháje sa len tak nevidia, stúpanie nepovolí ani na chvíľu, za každou zákrutou je čoraz tuhšie, načo tie tornante číslujú, takto viem na čom som, koľko ma toho ešte čaká, toto ja veru nedám… Ale zatiaľ sa držím, snažím sa umlčať ten hryzavý vnútorný hlas, ten, ktorý pomaly ujedá z vôle, postupne uberá z odhodlania, obrusuje sebavedomie.

Nič nevidím, okuliare mám zaliate potom, dych som stratil už pred hodnou chvíľou, nový nie a nie nájsť, nohy sa zatiaľ držia, ktovie dokedy, tak teda vypnúť mozog, pozerať najviac 5 centimetrov pred koleso, ani o kúsok viac, zrak nedvíhať – ale čo keď je tu tak pekne, chcem vidieť krajinu, som tu prvý raz, ktovie či sa sem ešte niekedy vrátim.

Keď odhliadnem od toho brutálneho stúpania, ten kopec má svoje čaro. Úzka cesta sa prudko derie svahmi Dos Signöl, takmer dvojtisícovky, hory, ktorá nakúka do hrncov obyvateľom nášho mestečka. Tu lesom, o kus ďalej otvoreným priestranstvom ozdobeným starým kamenným domom, aby sa ihneď opäť skryla do tieňa stromov. A opäť samota, skupina tichých domov, výhľad do údolia – ej, riadne som sa vydriapal! – dve-tri otočenia pedálom idú hneď o čosi ľahšie, no dlho to nevydrží, to stúpanie je… Mortirolo – smrť, zmar a drina (i keď smrť je v tom vraj nevinne – hovorí internet, mortèra znamená miska).

A všade dookola je sivá nevľúdna obloha ťarchavá kvapkami dažďa, chuchvalce mrakov, vlhko, hmla. Už som sa zo dva razy zastavil, vydýchal, napil vody, vždy nanovo sa rozhodoval, či pokračujem, vždy znova nasadol do sedla, zatiahol nohami, ťažko vzdychol. Cez okuliare kukám na svet ako spod hladiny mora, už ich neutieram, kvapky dažďa sa miešajú s potokmi potu, ja len mechanicky ťahám, ako taký zombie, ako tamagochi, suniem sa vpred prískokmi ako kuriatko na kľúčik. Dlhá rovinka v lese (ako inak riadne naklonená), na jej konci, na parkovisku v zákrute stojí trojica postáv, farebné vetrovky, obliekajú sa, vydychujú, veď to sú chalani! „Dostali ste rozum? Už ste sa najedli toho vášho Mortirola? Otáčame?“, kričím na nich už zďaleka. Niečo nezrozumiteľné odpovedajú. Po anglicky. Tak to asi nebudú oni…

A v tomto momente som sa zlomil, stratil som odvahu, odhodlanie a ochotu ďalej takto drieť. A tiež silu – nenápadne, potichu a postupne zo mňa vyprcháva nadšenie a presvedčenie, otázka už neznie kam (sa ešte dostanem), ale kedy a kde (to zabalím). No ešte sa predsa len zmačknem, svoju kožu úplne ľahko nepredám, ešte zo dvakrát zastavím, glgnem si vody, ešte to skúšam. No už tuším, nie – už naisto viem, že dnes mi nie je súdené, zbohom Pirát, zbohom Mortirolo… Asi som sa mal predsa len viac snažiť… a niekde zohnať tú prilbu!

Ešte chvíľu si nahováram, že to dotiahnem aspoň do tisícky (nadmorskej výšky), ale potom sa zarazím – a čo som úplný debil? Aký rozdiel je medzi 950 a 1000? Veď sú to len čísla, veď hore sa aj tak nepozriem…

A tak volám Jančimu, otáčam to, čaká ma ešte ťažkých 30 kilometrov a 700 metrov po cykloceste. Musím pamätať na návrat, hora tu bude predsa aj zajtra, aj o rok…

Po mokrej ceste sa opatrne spúšťam dole, červenou bránou prejdem tesne pred tým, ako sa sfúknutá zrúti na zem, som posledný, ktorý ňou prešiel, aspoň toto prvenstvo mi dnes nikto nezoberie. Žiadna fotografka už našťastie situáciu nedokumentuje, žiadni obsmŕdači ma neokukujú, aj policajti kamsi zmizli, moja chvíľa slávy sa tak do histórie podujatia nezapíše. Tak ju zvečňujem aspoň tu.

Bodaj by som o ceste domov mohol napísať iba zo dve vety, bodaj by preletela tak ľahko, ako tá, ktorá nás doviedla sem, pod horu Dos Signöl… len tak sa previesť po cykloceste… len odskúšať Mortirolo… – ale veď vlastne len ja (jediný) som splnil náš pôvodný plán! Hneď sa mi šliape o poznanie ľahšie.

Vydrží mi to však iba po prvú tabuľku z označením 6% (takých ešte bude!), no objavujú sa aj tie 10% a 12% – na cykloceste predsa tlačiť nebudem! A tak trpím, na ľahký prevod sťažka krútim nohami a trpím. Len keď ma obieha nejaká skupinka cyklistov, snažím sa tváriť nad vecou (že idem kontrolovane na tepy), pokúšam sa vyčariť úsmev na tvári a spoza strateného dychu vyraziť ako-tak artikulovaný pozdrav, hlavne keď ma zdravia „Ahoj!“ či „Nazdar!“ – našincov nájdeš jednoducho všade (a ja nesiem na chrbte nápis MKCK Trnava). Ja obieham iba chodcov venčiacich svojich štvornohých miláčikov.

Ešteže neprší (len občas mrholí).

Cestu na počudovanie spoznávam, bez pomoci mapy sa blížim k Bormiu, nikde neblúdim, v Le Prese odbočujem na terasu reštaurácie, som smädný (fľaše som takmer vyprázdnil hore na kopci), aj kávu by som si dal, i čosi pod zub by bodlo… Obsluha však dlho nechodí, pri vedľajšom stole sedí dvojica típkov ako z 5-tej cenovej, z parkoviska všetko pozoruje Polizia, krátim si čas pozeraním do mobilu, a čo počasie, ako to vyzerá?

Vystrelím sťa guľa, sadám na bicykel, ťahám ako o dušu. Podľa radaru sa sem nasúva tlaková níž, čaká nás také cyklistické milovanie v daždi – v okolí sa formujú lejaky, spoza kopca sa blíži búrka. Možno to síce nestihnem, ale zadarmo sa tomu nepoddám…

No zvädnem už po pár kilometroch. Bez vody a jedla to asi nedám. Našťastie vedľa chodníka je fontána s vodou – čert ber pochybnosti či je pitná, nečítam tabuľku (aj tak je v taliančine), hltavo pijem. A kdesi v taške mám predsa gély a tyčinky, prečo som ich nepoužil už skôr? Už na kopci? – práve som objavil ďalšieho vinníka môjho malého osobného zlyhania.

A tak sa postupne – prestávku za prestávkou posúvam čoraz bližšie k domovu. Na ceste cez polia či lúky viem, že som z najhoršieho vonku. Pršať bude (podľa radaru) až neskôr, aj s chalanmi som znova hovoril, už idú dole (teda hore po cykloceste), okolie je tu krásne, fotím, vychutnávam si príjemné popoludnie. Dokázal som to! Vrátil som sa!

Dážď ma (samozrejme & nečakane) chytá pri moste, hore strmou, mokrou a klzkou Via Felleit tlačím – už nemám ani vôľu ani silu pasovať sa s touto cestou. K penziónu prichádzam mokrý (našťastie nie do nitky), no šťastný. Som tu. A chalani prídu čo nevidieť.

Nakoniec im to trvalo skoro dve hodiny, prišli mokrí ako myši. Ja som zatiaľ premrzol na kosť – kľúč od izby mali samozrejme oni (a penzión nemá recepciu). Boli (kto pochyboval?) až hore (len sa tak pozrieť pod horu… len tak vyskúšať Mortirolo…), no zjazd bol vraj úplná vražda – dážď, hustá hmla a motorky (už pustili dopravu) z neho urobil (nechcený) zážitok na celý život. A to keby som sa s dlhým meškaním k tomu všetkému pridal ešte aj ja!…

Večer samozrejme nikam nejdeme (takí rozmáčaní), navečeriame sa z vlastných zásob, aj sa z nich zohrejeme, aj trochu vypálime červíka. Bol to predsa príjemný deň – boli sme sa len tak previezť pod Mortirolo… Dobrú noc.

Stelvio Day, sobota 30.8.2025, z Bormia na Passo dello Stelvio a späť

Deň D – ten, kvôli ktorému to všetko vzniklo, kvôli ktorému sme sa sem trepali takú diaľku. Stelvio Day. Deň, keď celá hora patrí iba cyklistom!

Budím sa čerstvý, oddýchnutý, plný síl – akoby sme včera s Jančim nesedeli až do prvých ranných minút tohto dňa. Dňa, ktorý tak veľa sľubuje, ktorý ale aj požaduje. Najskôr sa dobre najesť – ani veľa, ani málo, ten kopec všetko spočíta. Potom sa dobre obliecť – tak primerane, hore vraj nasnežilo… A tak sa prehrabávame batožinou, všetko je vyhádzané na posteliach, hľadáme čo by sa šiklo, čo už nie, len aby to nezavadzalo, len aby to nechýbalo. (nech hľadám ako hľadám – mám len krátke gate a krátke dresy… a k nim dve vetrovky)

Nič viac už nevymyslíme, poručeno pánu, poďme. Tradične opatrnou jazdou po mačacích hlavách a cez historický most schádzame dole do Bormia, do centra diania.

Dnes do vriaceho kotla udalostí – na námestí to teraz žije, námestie je preplnené ľuďmi, hlavne tými čo v ruke držia bicykel – a okolité uličky stále chrlia nových a nových… Dosť! Stačilo! Prestaňte! Toľkí sa sem predsa nezmestíme! A tak radšej ideme na rannú kávu – a hoci kaviareň tiež praská vo švíkoch, náš stôl je voľný.

Obsluha však stále nechodí… a Janči sa priamo pred našimi očami mení na Giovanniho. Ancijáša, veď to už nie je ten vysmiaty spokojný cyklista, ktorý sa tak teší na jazdu! Náhle je z neho uzlík obnažených nervov, nedokáže obsedieť, stále uteká k pultu, chce objednať, tam ho vždy vrátia k stolu – obsluha vraj príde, vrtí sa, chytá do ruky mobil, opäť odbieha k pultu… a tak stále dookola – ako rád by už sedel v sedle bicykla, šliapal, už sa vidí na svahoch Álp, svrbia ho nohy, chcel by sa drať hore, stále hore, vyššie… a zatiaľ tu musí drepieť v kaviarni s Golierom a čakať na kávu… Z jeho útrap ho našťastie už čoskoro vyslobodí čašníčka.

Espresso a croissant sú samozrejme výborné, dnes si ich však nemôžem vychutnávať, dnes všetko letí ako v zrýchlenom filme, Giovanni do seba kopol kávu ako poldecák (určite si spálil jazyk), nebudeme sa predsa (takto bezcieľne) motať v meste, dnes máme veľké plány.

Medzitým sme rozlúštili záhadu zhromaždenia na námestí – okrem bežných návštevníkov a cyklistov, ktorí sa (tak ako my) pokúsia vydriapať hore na Passo di Stelvio, sa tiež koná benefičná cyklojazda proti rakovine, tam ale bola povinná registrácia. Nevadí, chôdzou pomedzi ľudí sa pomaly presúvame úzkymi uličkami starého mesta, tam, kde bude možné voľne (a bezpečne) nasadnúť do sedla.

Ešte predtým sa odfotíme na kilometri nula (len marketing miestneho hotela, ale na fotke to vyzerá dobre) a môžeme naozaj začať – i keď naozaj je až asi o kilometer ďalej a pár desiatok metrov vyššie. Tak teda poďme…

Včera sme na štarte boli za (osamelé) hviezdy, tu je to však celkom inak – žiadne slávobrány (len auto Polizia), žiadne fotoreportérky a organizátori, aj obsmŕdači sa kamsi stratili, no všade je plno cyklistov. A stále sa trúsia ďalší. Aj v takomto počasí?

Dnes síce neprší, ale od ideálu to má ďaleko. Zatiaľ je nevľúdne a chladno – i keď po pár metroch musím vyzliecť bundu – ten kopec ale riadne prikuruje! A potom zostáva už iba 21 kilometrov krútiť nohami… Nebojte sa, také krátke to zas nebude… a ani jednoduché – veď som tu predsa ja.

Pomaly pokračujem, cesta sa postupne zdvíha… cesta stúpa… veru riadne stúpa!… fest stú… tak teda svinsky to tu stú…! Doprde…! – posledné slabiky mi z úst kradne dochádzajúci dych. A takto to bude pokračovať celých 20,5 kilometra? Nie – vyššie je to ešte o kus ťažšie. Je to ťažšie čoraz viac…

Prečo som ja blbec nekúpil tú prilbu? Prečo som viac netrénoval? Prečo som len toľko žral?!? Prázdna hlava sa plní otázkami, žiadne odpovede však neprichádzajú. A načo som sem vôbec chodil? – nie toto je už úplne za čiarou aj pre mňa, túto otázku z hlavy hneď vypudím, pre úplnosť ju ale nechávam aspoň v tomto zázname.

Ešte nikdy v živote som so sebou nemusel zvádzať tak tuhý boj, ešte nikdy som sa toľkokrát nerozhodol že končím, že to otáčam, že to predsa nemá zmysel – aby som potom opäť nasadol do sedla, odrazil sa a začal šliapať… slepo šliapať… bezmyšlienkovite šliapať… ďalej a ďalej hore údolím popri riečke Adda a bystrine Torrente Braulio, popod hrebeň vrcholiaci trojtisícovkou Cima di Réit, okolo kúpeľov Bagni Vecchi… – avšak takmer nič z toho aj tak nevidím, buď sa tie miesta skrývajú v hĺbke lesa nad i pod cestou, alebo len ťažko odlepujem zrak z predného kolesa, ak by som sa pozrel viac dopredu, videl, čo ma tam čaká… A tak šliapem. Zostáva 19 kilometrov…

A nemôžem ani zosadnúť, kúsok potlačiť, oddýchnuť si – hrdosť mi to nedovolí, okolo ide príliš veľa cyklistov, aha aj tam – žena a za sebou ťahá vozík s dieťaťom (alebo dvoma?), za ňou muž, asi partner, furt niečo melie, takmer vôbec sa k nim nepribližujem, až keď zastanú, až keď sa menia v záprahu… o kúsok vyššie stojím aj ja, hltavo pijem, trasľavou rukou vytláčam do úst gél – kto hovoril, že to pomáha?

Možno neskôr to zaberie. Zatiaľ ma však obehne ďalšia skupina cyklistov, ako ľahko idú (asi majú nové prilby), stíhajú pritom aj diškurovať, títo po taliansky, iní francúzsky, len dúfam, že si hore aj nezapália… Mnohí z nich majú na tele všelijaké tetovania – je to len móda alebo žeby aj toto pomáhalo pri výkone?

Len krv, pot a slzy – drina a zas len drina, také je toto stúpanie, ten nekonečný pomalý postup údolím. Ešte 17 kilometrov…

Niekde v týchto miestach sa však vo mne NIEČO rodí, niečo láme, niečo, čo teraz ešte nedokážem pochopiť, nerozumiem TOMU (ani sám sebe), ale už TO tu je, už o TOM viem, cítim TO (no zatiaľ TO pred sebou skrývam). Veď ONO sa to raz vyjaví.

Napriek všetkej drine a ohromnej sebakontrole (ktorou sa nútim pokračovať, nezabaliť to) je tu krásne. Pre tieto chvíle sa oplatí existovať, obetovať vlastné pohodlie a chvíľu z nášho vymedzeného času, toto z okna auta nikdy neuvidíš, na sedadle autobusu nezažiješ.

Ako sa dá popísať pocit, keď sa po ťažkej serpentíne pred tebou vynorí rozľahlá galéria dvojtisícového giganta, zelené škvrny porastu, sivé suťoviská, belostné zrkadlo vrcholového pásu skál? Ako chutí dúšok vyvetranej vody z bidonu počas oddychu pri napohľad bezodnej rokline, na dne ktorej hučí neviditeľná rieka? Čo dokáže jemnejšie zotrieť pot z čela než závan vysokohorského vzduchu vanúceho dole dolinou? Nečakaný dotyk s chladivým dychom vodopádu, ktorý sa nezadržateľne rúti do prepadu popod cestu. Čiernobiela hra svetla a tieňa v galérii pod skalou. Tajomné hlbiny tunelov. Vôňa čerstvo odlomenej skaly. Neviditeľné zapísknutie dravca. Masa cyklistov valiaca sa hore dolinou. Neuchopiteľný pocit súnáležitosti (zaslúžim si, aby aj v mojej duši zažiaril jej odlesk?).

Ešte 16 kilometrov…

No stále sa musím presviedčať, nech ešte kúsok potiahnem. Ani neviem, koľkýkrát stojím, bidon (ten väčší) je už prázdny, napriek chladu sa potím ako kôň, som stále smädný, s vodou však musím šetriť, inak nevydržím… a vraj hypotonický nápoj, len reklama, alebo som výnimočný? (zatiaľ som iba výnimočne pomalý). Po hentú zrúcaninu vydržím, vyzerá zaujímavo, musím to tam omrknúť.

To čo z diaľky pripomína ruiny kostola je vlastne rozpadnutý dom, len zvyšky stien a kopa sutiny, veľa z neho nezostalo – vraj Prima Cantoniera (rovine), jeden z pohostinských domov postavených počas výstavby tejto cesty v rokoch 1820 – 25. Tak a je to tu! Tento ročník Stelvio Day nie je výnimočný len účasťou dôležitej MKCK skupiny, tento rok sa oslavuje 200 rokov od dokončenia cesty cez priesmyk, cesty, čo prepojila Lombardsko s ostatnými časťami Rakúskeho cisárstva. A Prima Cantoniera je ruinou už od roku 1859, keď bola vypálená počas vojny o nezávislosť.

Aj som si oddýchol a nabral sily, aj som sa rozhodol pokračovať (túto historickú vsuvku som samozrejme doplnil až v teple domova). Veď deň sa ešte nepreklopil do svojej druhej časti, času mám dosť, nevadí, že chalani sú už kdesi ďaleko a vysoko, keď ma nepočkajú hore, stretneme sa na izbe. Tu si môžem dovoliť zariskovať, zmačknúť sa a ísť (skoro) úplne na doraz, cesta domov predsa vedie dole kopcom. Mám pred sebou ešte 14 kilometrov…

No poviem vám, že sú to svinsky (skoro som použil o úroveň vulgárnejší výraz) ťažké kilometre. Už po niekoľkých (výškových) metroch rozmýšľam, či to vôbec stojí za tú námahu. Nohy, hoci na počudovanie nebolia, sú ako z kameňa, len ťažko nimi otáčam, sú dnes akési lenivé, pomalé, Dych mi stále kamsi uteká, chytám ho za samý krajíček, len takú tenkú nitku, hlbšie sa nadýchneš – a prásk! niť sa roztrhne a dych je nenávratne fuč! A potom ho naháňaj – kdesi na štítoch hôr, hlboko v rokline rieky, poletujúci v závane vetra. Ej veru, ťažké sú tieto serpentíny, tie štyri kliny vrazené hlboko do môjho sebavedomia! Zostáva mi ešte 13 kilometrov…

Ale ten výhľad, keď sa vyrútim (skôr vytackám) z ďalšej zákruty! Cesta sa stočila, teraz kopíruje severné svahy Cima di Réit, rozľahlé suťoviská prekonáva sústavou tunelov a galérií, krúti sa a zvŕta údolím, aby sa hneď s chuťou nespočítateľnou sústavou serpentín zahryzla do mohutného stupňa záveru spodnej časti doliny. Nádherný, no hrôzu vzbudzujúci pohľad! Toto všetko mám prekonať!?!

Našťastie sa mi podarilo nafázovať na okoloidúcu cyklistku – ani ju nedobieham, ani mi neuteká, ideme s niekoľkometrovým odstupom pekne pospolu, chvíľu ťahám ja, potom kúsok ona. Aj rovnako stojíme (bez toho aby sme sa dohadovali, veď ani neviem, akým jazykom hovorí) – pred prvým tunelom, potom ju však prestane baviť čakanie na to, kým sa znova stretnem so svojou kondíciou a odchádza. Už ju viac nevidím.

Volím jednoduchú, no účinnú taktiku. V mape si vyberiem nie veľmi vzdialený zaujímavý bod (stavbu, skalu…), zistím jeho vzdialenosť a prevýšenie, poviem si „to by šlo“ a vyrazím. Niekedy oddychujem raz, inokedy dvakrát (i viac), ale posúvam sa, idem, žijem…

Najťažšie chvíle zažívam na dohľad od serpentín, už som to aj skoro otočil (ešteže sa okolo mňa valí toľko ľudí – nebudem tu hrať technické problémy, zhadzovať reťaz…), keď sa nakoniec rozhodnem pokračovať, nie a nie nasadnúť – ten, kto sa pokúšal rozbehnúť v 10+ % stúpaní vie, o čom hovorím. A to mám pred sebou ešte 12 kilometrov…

Pochyby a trudnomyseľnosť odhadzujem ďaleko za hlavu (no stále sa plazia kdesi na dohľad), vyrážam. Raz – dva, raz – dva,  na – nič – ne-my-sli – len – krúť – pe-dál-mi, raz – dva, raz – dva, na – nič… a tak stále dokola. Chalani už určite sedia hore na terase hotela, nechávajú sa obskakovať čašníkmi vo frakoch, pena capuccina je hustá, espresso je len povlak na dne drobnej šáločky, iskrivé bublinky sa plazia po tenkých stenách vysokého pohára…

Čo už úplne blbnem? Z parkoviska vedľa cesty na mňa niekto kričí, po taliansky – aj tak tam idem, vraj tè caldo – to bude asi té caliente… jasné horúci čaj si dám. Hneď dvakrát. Dobre je tu o nás postarané! (ako málo stačí ku šťastiu) A bublinky rýchle vyšumeli z hlavy v chlade skorého alpského predpoludnia…

Stojím pod mohutným stupňom doliny Valle del Braulio, pod serpentínami. Vzbudzujú rešpekt, zároveň však lákajú. Vyskúšať si silu (čo z nej ešte zostalo, či z nej ešte vôbec niečo zostalo), vôľu (len úškľabok) a chuť (len tá jediná blikoce ako maják vysoko nad touto krajinou). Vľavo hučí vodopád, poháňa vodnú elektráreň v hĺbke kdesi pod cestou. Zostáva 11 kilometrov…

…a mne hučí v ušiach, hádam sa nerozpadnem… s ťažkým povzdychom (a plytkým nádychom) začínam stúpať. Sú to krásne serpentíny! Rezané presne tak, aby si mal pocit, že v zákrute klesáš – ale potom príde rovinka a tam sa to opäť dvíha… aspoň rýchlo naberám výšku, stačí sa len zo dva – trikrát zakrútiť a už z prevysokých výšin hľadím na tunely a galérie prerezávajúce sa úpätím hory. Nádhera! A to sa mi ten hlodavý červík-pokušiteľ snažil nahovoriť, že som sem nemal vôbec chodiť… že na to nemám… že som sa mal dávno otočiť…

Ja však šliapem, občas aj zastavím, rozhliadnem sa, vydýcham – a tak stále dokola. Vedľa cesty sa týči budova, kaviareň – no tú (radšej) bez ohliadnutia obieham, ak by som teraz sadol ku káve… radšej teda zaberám, ide to ťažko, ide to fest ťažko… ale veď sa môžem na chvíľu pokochať krajinou (nie som kôň ani pretekár – ktovie kde sú chalani?), je tu predsa tak krásne!

Dolina, hlboká brázda vyrezaná tlakom ľadu a prúdom rieky v alpskom masíve, naľavo vrchol Monte Radisca, ktorý pokračuje hrebeňom dozadu na Monte Braulio, vpravo mohutná hradba Cresta di Réit a medzi nimi ja, nič, len drobná prachová častica unášaná rozporuplnými emóciami po drsnom vesmíre hôr, po galaxii údolia Valle del Braulio.

Tuším som chytil druhý (tretí, štvrtý…) dych, v týchto miestach sa mi ide celkom dobre, s dosiahnutou výškou naberám sebavedomie. V zákrute povyše stojí opustená budova, Seconda Cantoniera (Casino dei Rotteri di Sponda Longa), ďalší z pohostinských domov, ostatné dva sa nachádzajú ešte vyššie v údolí. Aj tento je už nejakú chvíľu nepoužívaný, pustne, na ruinu sa ale zatiaľ zďaleka nemení.

Nekonečné serpentíny mám za sebou, tu za zákrutou by sa mala cesta napriamiť a oblúkom sa ťahať pod finálny výšvih na Passo dello Stelvio, zopár zaujímavých miest sa popri nej nachádza aj tam, tou mojou stratégiou postupných cieľov a pri dostatočnom počte prestávok sa už hore hádam dajako dotiahnem. Dochádza mi však voda. A v otvorenom teréne začína fúkať.

Najvyššie vrcholy okolitých hôr v noci pokryl snehový poprašok, vzduch sa prevaľuje ponad hrebeň, tam sa ochladzuje a prudko sa gúľa nadol, valí sa dolinou k Bormiu. Obliekam si druhú vetrovku, ešte to pár metrov skúšam – ale nie, je mi zima, je mi strašná zima, zima na nevydržanie (telefón hlási pocitových -5°C), ak potiahnem ďalej, úplne sa odpálim, (možno aj) ochoriem (určite), ako sa dostanem v pondelok domov?

Nie je v tom nič osobné, už to nie je o mne a o hore, o vlastných silách a o chcení, rozum velí skončiť. Pod skalou Rocca di Braulio moje dnešné putovanie končí, otáčam sa, hore sa nepozriem, moje bublinky vypršali… Hoci som dosiahol svoj cyklistický osobný výškový rekord (2271 metrov), na vrch stúpania som však nedosiahol – do sedla zostávalo 7 kilometrov…

Mal by som byť sklamaný, zlomený, prázdny, nahnevaný či zronený, no zatiaľ mi je len hrozná zima…

Najskôr skúšam volať Jančimu (nech ma zbytočne nečakajú) – nie je tu však signál, pomaly sa spúšťam nižšie, nechcem, aby ma prúd vzduch ochladzoval ešte viac, síce nedrkocem zubami no striasa ma zima, drobné zmrznuté kvapky potu sa zo mňa sypú ako korálky, vejú mi za chrbtom ako strieborný závoj, šuštia po ceste – zažívam naozaj čarovné pocity pri zjazde kúzelným údolím Valle del Braulio… A tie výhľady!

Čo som si predtým vyšliapal s očami prilepenými na predné koleso, sa teraz predo mnou otvára v plnej nádhere. Kuloáre bočných svahov doliny z oboch strán obopínajúcich tok horskej bystriny, jej postupne sa rozširujúci profil, belosť brál a svieža zeleň lúk, zapísknutie svišťa, vzdialené mávnutie orlích krídiel, všetko to pospolu viažu ako čudesná výšivka presné stehy vozovky. Pocity ako tesne pred vzlietnutím…

Nebudem sa predsa ponáhľať, chcem si naplno vychutnať tieto chvíle, užiť svoje okamžiky šťastia. Navyše mi je zima – a tak ma všetci predbiehajú aj cestou dole. Teraz sa už na káve zastavím, takú dobrú som veru dávno nepil (naposledy ráno), aj magnetku na pripomenutie tohto dňa si kúpim, aj Jančimu sa dovolám (ešte nie je hore – to som na tom teda nebol až tak tragicky), plnými dúškami nasávam atmosféru miesta a chvíle, toho, čo vytvára samotnú podstatu našich spomienok.

Takto pokračujem až dole, pekne pomaly, vychutnať si tieto okamžiky, trochu sa zahriať, hlavne nikde nespadnúť. A tak sa stávam jedným z mála cyklistov tejto akcie, ktorý nepredbehol nikoho pri jazde nahor a ani pri zjazde. Mňa predbehli mnohí…

Ale toto nie je kritérium úspešnosti, ja som s dnešným dňom spokojný. Veľmi spokojný. A (pokiaľ to nič nečakané neznemožni) budúci rok sa sem (určite) vrátim. Znovu som objavil čaro cyklistiky, to, čo mi v poslednej dobe akosi unikalo, ospravedlnenie toho, prečo by som mal hrdlačiť v príprave aj počas výkonu. Cyklistika dlhých horských sediel a mohutných štítov – to je ten pravý dôvod vysadnúť do sedla. Koruna cyklistiky…

Tak a je TO vonku.

Dole sa medzitým začína vyčasovať, lúče slnka sa prebíjajú škárami v rednúcej hradbe oblakov. O chvíľu už stojím na križovatke v Bormiu, tam, odkiaľ sme ráno vyrážali, pozorujem okoloidúcich cyklistov a čakám na chalanov. Dnes je to veru pozoruhodná prehliadka krásnych strojov, ušľachtilých tvarov rámov, svišťanie karbónu prerezáva sobotné alpské popoludnie, jemný cvrkot prehadzovačov šuští v uchu, odlesky farebných dresov (a prilieb) sa mihajú v oku. Odhadujem, že viac než 90% účastníkov tohto výjazdu osedlalo cesťáky (k nim radím aj gravely), horských cyklistov a elektrikárov je mizivé minimum, možno tak na úrovni štatistickej odchýlky…

A už sú tu, hrdinovia zo Stelvia, majú dobrú náladu, sú celí vysmiati. A tak si doprajeme dobrú kávu a nejaký nápoj navrch (kto pivo – kto colu) v našej kaviarni, niečo potrebné dokúpime v supermarkete a ideme na izbu. Ja idem peši – nie že by som nevládal šliapnuť do pedálov, ale nechcem rozbiť nákup, fľašky miestneho horského likéru Braulio – aj ten musí byť predsa fantastický (neviem, ešte som nekoštoval, ale potom vám dám vedieť). Cestou sa v uličkách mesta zamotám, aj trochu poblúdim, no za odmenu objavím novú štvrť, obchody, niektoré by aj stáli za zastavenie – ako ten, ktorý predáva dresy. Ale ja si taký nezaslúžim… (a nemá mi kto postrážiť bicykel)

Večer je, napriek silným zážitkom rovnaký ako vždy – jedlo z vlastných zásob, krátke posedenie, debata o tom i o inom a k tomu za glg vína (i kalíšok na zahriatie)… – „Choďte už do postele!“ Dobrú noc!

Bormio Day, nedeľa 31.8.2025, počas Gavia Day len tak po Bormiu a blízkom okolí

Ráno sa nekompromisne tlačí z terasy do izby, už sa mu nechce viac čakať, vstávame. Hneď skraja oznamujem chalanom, že dnes nepôjdem bicyklovať na Gaviu, radšej sa prejdem po Bormiu a možno aj niekde v okolí, je tu pekne, poobede ani večer na to nikdy nie je čas. Tak a je to vonku – uľavilo sa mi. Chalanom myslím ešte viac.

Po raňajkách sa lúčime, oni nedočkavo sadajú na bicykle, vedení Jančim sa spúšťajú dole kopcom (však poobede si to vytlačíte!), ja sa pokojným vychádzkovým tempom presúvam dole po Via Felleit, zhlboka dýcham chladivé alpské ráno. Je krásna nedeľa.

Azúrovú oblohu nad napoly ešte spiacim mestom vypĺňajúcim údolie pod mojimi nohami náhle rozozvučí spev zvonov. Pre túto chvíľu sa oplatilo pretrpieť skúšku dlhou nočnou diaľnicou i nevľúdnym peklom Umbrailpassu, piť vlastný pot, do úmoru sa vytrápiť v sedle bicykla… tieto okamžiky je nemožné vyvážiť akoukoľvek materiálnou protihodnotou.

Blížim sa ku kamennému mostu Ponte di Combo, ktorý spája túto časť mesta s centrom. No v myšlienkach sa ešte vraciam k štvrtku, ku dňu, keď som sa prvýkrát dotkol kľukatých uličiek štvrte Combo. Tej historickej časti Bormia, ktorá sa nachádza na „našom“ brehu riečky Torrente Frodolfo. Do dnešných dní sa z nej zachovalo len niekoľko uličiek, dva kostoly a zopár domov spolu tvoriacich nepravidelný štvoruholník o rozmere asi 150 x 200 metrov, ale ako ľahko sa tu dá stratiť! Stratiť v čase, stratiť v predstavách, stratiť vo svojom vlastnom vnútri… Stačí sa započúvať: Chiesa di Sant’Antonio Abate, Chiesa del Sassello, Casa Settomini, Casa Imeldi…

V každom okamžiku tu vedľa sebe žijú Bormiá všetkých čias – keltské, rímske, stredoveké lombardské i to, ktoré ešte len príde, ako však prekonať obmedzenia času, voľne sa pohybovať priestorom? Možno by stačilo v zadnej miestnosti ošumelého baru odhrnúť modrý zamatový záves, zo starého okna zotrieť vrstvičku prachu, dotykom ruky narušiť hranicu, ten tenký predel medzi vtedy a teraz. Alebo inak – úzkym podchodom sa pretiahnuť do zapadnutého dvora, v jeho kúte objaviť nepoužívané dvere, otočiť kľúčom a vstúpiť do sveta za zrkadlom. Zastaviť sa na rušnej ulici, natiahnuť ruku a prerušiť úzky lúč svetla, ktoré sa zrazu prediera spoza tmavosivých mrakov, dotknúť sa času, zotrieť hranice dimenzií. Stále a opäť zažívať déjà vu, potriasť si ruku s geniom loci, spočinúť v hebkom objatí krídiel anjela…

Ulice ožívajú, steny domov odrážajú nezrozumiteľný šum hlasov, klopkanie konských kopýt, tiahle vrznutie brány, škripot okovaných kolies. Z fontány na rozhraní dvora honosného domu a úzkeho chodníka zurčí prúd chladivej vody, sviežej a trblietavej, údery zvonu zvolávajú k modlitbe. Len túlavý čierny kocúr, ktorý sa obšuchne o tvoju nohu je k tomu rámusu nevšímavý, on je v tomto kamennom panoptiku doma už po dlhé stáročia…

Stará brána, dvory voľne roztvorené do ulice, farebné vodopády muškátov rinúce sa z črepníkov, odlesk slnečného lúča vysoko v korune kostolnej veže, opäť a znova ľutujem, že som vo štvrtok, večer po príchode, nenašiel spôsob ako sa dostať na koncert mužského zboru v Chiesa di Sant’Antonio Abate, uspokojil sa len so zopár tónmi, s ozvenou skúšky prenikajúcou spoza chladných kamenných múrov kostola.

Pamäť miesta vpísaná do kameňa.

Pokračujem cez historický most, stáčam sa na nábrežie popri Torrente Frodolfo smerujem do časti mesta, ktorú som objavil len včera. Kde sa však stratila divoká rieka predchádzajúcich dní? Kde je tá burácajúca masa vody? Stredom koryta tečie úzky pramienok, nenápadná bystrinka ticho žblnkoce, divoké vlny horského toku zdvihnuté prílevom výdatných dažďov dávno odtiekli hlboko do nížin.

A ja sa vnáram čoraz hlbšie do historickej štvrte Dossiglio, miesta, kde sa v minulosti nachádzalo mnoho mlynov, dnes jedného z moderných centier turizmu mesta. Skoro na každom kroku zakopávam o hotely, penzióny, reštaurácie, kaviarne a bary, obchody či supermarkety. Všetko to architektonicky ladí s krajinou i okolím, moderné stavby nerušia, tie staršie pôsobia akoby tu stáli odveky. A najlepšie z toho všetkého je, že obchod, ktorý vo výklade ponúka tie krásne tematické cyklodresy, bude mať dnes otvorené. (aspoň sa poteším pohľadom)

Pomedzi obchodíky a bary sa pomaly blížim k historickému námestiu Piazza Cavour (či Piazza Kuerc – čert aby sa vyznal v tom, čo je správne – taliančina alebo lombardčina), miesta, kde sa stretajú tri z piatich pôvodných štvrtí Bormia – už spomínané Dossiglio, Dossorovina, ktorá vznikla na ruinách pôvodnej štvrte zničenej obrovským zosuvom pôdy a Maggiore – štvrť obývaná šľachtou.

A na námestí, v „našej“ kaviarničke, si konečne doprajem dúšok lahodného espressa. Dnes sa nemám kam ponáhľať, dnes som pánom svojho času.

Ale predsa nepresedím celý deň v jednej kaviarni, platím, odchádzam. Aká zmena oproti včerajšku! Vtedy bolo toto miesto doslova prepchaté ľuďmi, terasy praskali vo švíkoch, schody pred kostolom boli obsypané davmi. Dnes tu panuje pokoj, kľud a pohoda, len zopár miestnych či turistov (ťažko sa to odlišuje – väčšina návštevníkov je z Talianska, nepobehujú tu davy Aziatov s fotoaparátmi, či iné arogantné hordy taktiež z východu) posedáva na terasách a vyhrieva sa v lahodných doobedňajších lúčoch slnka, inak je námestie i okolité uličky takmer prázdne. A tak pred autobusom MHD, ktorý vypĺňa celú šírku kľukatej historickej uličky, uskakujem len ja sám.

No tom som už na hranici poslednej historickej časti, vchádzam do Buglia, štvrte, ktorej názov sa odvodzuje od nárečového označenia pre fontánu – „bui“, štvrte kde sa nachádzalo veľa práčovní, do ktorých chodievali ženy prať bielizeň. Chvíľu sa pristavím pri Fontana di Buglio, krásne upravenom zdroji pitnej vody a potom pokračujem popri starších i novších (no na pohľad historických) domoch – teraz zväčša penziónoch, von z mesta. Smerujem do kúpeľnej oblasti Bormia, chcem navštíviť Bagni Vecchi a Bagni Nuovi, miesta, okolo ktorých som sa včera pohyboval (no nič z nich som ani nezazrel).

Najskôr kráčam okolo golfového ihriska, na ceste sa objavuje veľa cyklistov, smerujú na Lago di Cancano, tam, kam sme sa podľa prvotného plánu mali vybrať v piatok aj my (no vybrali sme sa len tak previesť pod Mortirolo). Cesta sa skrúca pod dvojtisícovku Croce delle Scale, vpravo sa odhaľuje nádherná scenéria údolia Valle del Braulio, no zrak stále viac priťahuje štíhla veža kostola Chiesa di San Gallo, ktorá pyšne čnie do bezoblačnej azúrovej oblohy. Odbočujem vpravo, chodník cez lúky vedie do maličkej obce Premadio.

Kúsok pred ňou sa nachádza magické miesto, nenápadný malý vojenský cintorín, miesto odpočinku obetí vojny, ktorá v anglicky hovoriacom svete dostala meno Veľká. Pripomienka životov, ktoré vyhasli skôr, ako bolo potrebné. Veru, tieto hory by mohli rozprávať… Chvíľu stojím, možno aj meditujem, neviem, čo sa mi na takýchto miestach preháňa mysľou, posledné veci človeka svojim nespochybniteľným spôsobom spomaľujú a upokojujú beh uponáhľaného sveta…

Premadio len prebehnem, musím si pomáhať mapou, smerujem na miesto, kam nevedie turistická značka, chcem vidieť prírodné termálne pramene La pozza Bassa a možno tiež La Pozza Leonardo Da Vinci. A tak sa krútim po lesných cestičkách a chodníkoch na okraji obce Molina-Bagni, niekde sa musím kúsok vrátiť, priestor je uzavretý plotom. Nakoniec nachádzam správny smer, kráčam sám, len kde-tu stretávam skupinku miestnych mladíkov, krútim sa lesom, pod nohami mi hučí riečka Adda.

To nie je riečka, to je dravá riava, valí sa korytom ako Niagara, reve, skáče po kameňoch, hartusí, divokým bielym žrebcom cválajúcim po jej hladine od papúľ fŕka biela pena. Musím opatrne prekonať skalný odtrh, kamenná lavína vážne narušila chodník, ten ešte kus pokračuje a konči pod kolmým bralom, popod ktoré vedie vybetónovaná, ani nie meter široká rímsa. A dva-tri metre pod ňou divo hučí Adda, búri sa, špliecha, ide vyskočiť z koryta, na brale sa niet čoho prichytiť, dnes sa v prameňoch neokúpem, chýba mi odvaha mladíkov, otáčam sa. Stačí jeden krok, len krátka strata rovnováhy (hlava sa mi z toho točí už teraz) a nik viac nezistí, kde je mi koniec…

Vraciam sa tou istou cestou, po cestičkách kúpeľného parku neskôr stúpam k Bagni Vecchi. Návštevníci týchto kúpeľov musia mať skvelú kondíciu! Chodník na niektorých miestach pripomína ten na Peterklín, na dvoch miestach musím traverzovať cez už spomínaný odtrh, už sa potím aj na prechádzke, vyzliekol by som sa z kože, tie Alpy sú naozaj riadny záhul. Avšak nádherný.

Povyše mňa vykúka spomedzi stromov akási kamenná stavba, možno veža, čím viac sa približujem rastie, ešte musím po drevených schodoch prekonať strmý skalný výšvih a stojím pred Bagni Vecchi. Tou stavbou je kostolík Chiesa di San Martino, hneď vedľa neho sa kúpu návštevníci v azúrovom bazéne Bagni romani, nad všetkým žiari blankytná obloha, je to gýč – avšak krásny.

Netreba k tomu pridávať žiadne okrasné kudrlinky textu, stojím, oddychujem (lapám dych), kochám sa. Len ťažko sa nabažiť toho pohľadu (a výhľadov) a pokoja, o chvíľu sa radšej poberiem ďalej. Čas beží, naspäť to mám ešte kus a obchod zatvárajú o 12:00 (chcem tam aspoň nakuknúť).

Kúpeľným parkom (celkom makačka – v protismere stretám aj MTB cyklistov) sa spúšťam do Molina-Bagni, kde sa nachádzajú Bagni Nuovi, moderného kúpeľného mestečka. Tu už nie je príliš čo obdivovať, história je potlačená v prospech pohodlia, ale je to príjemné a pokojné miesto. A predstava oddychu v termálnej vode pod mohutnou hradbou hôr je jednoducho neodolateľná.

Okolo golfu prebehnem vo zvýšenom tempe (čas letí, hodiny atakujú dvanástu), opäť si však vychutnám príjemnú prechádzku po štvrti Buglia, ešte mi aj zvýši chvíľa na návštevu supermarketu (som smädný ako ťava) a utekám do obchodu. Hoci si to nezaslúžim, na pamiatku víkendu si odnášam dres, tomu sa jednoducho nedalo odolať (a zároveň je to môj záväzok pre budúci rok)…

A opäť mám plno času na motanie sa po meste…

Doprajem si niekoľko malých šáločiek espressa (to sa predsa môže) v rôznych kaviarničkách, aj niečo malé pod zub prihodím (vyhladol som – nedeľné prechádzky v okolí Bormia sú naozaj výživné), popritom sa stále neviem nasýtiť tohto mesta, najmenej rok ho predsa budem zažívať len v spomienkach…

A tak iba v mysli budem môcť prechádzať po Via Roma, okolo naoko nenápadnej, no výraznej veže Torre Alberti sa stočím do uličky Vicolo del Ginnasio, aby ma v jej závere zas a znova potešila silueta mestskej veže Torre della Bajona v odľahlom kúte námestia Piazza Kuerc. Dlhé desiatky minút sa budem túlať úzkymi krivolakými uličkami dláždenými mačacími hlavami, len v pamäti sa dotýkať starých kamenných múrov ich domov, zdvihnem zrak k oblokom lemovaným farebnými okenicami, ovlažím sa záplavou mnohofarebných muškátov, niekoľko okamihov si oddýchnem v chládku, ktorým ma pritúli maličká piazetta s lavičkou a fontánou, zvedavo budem nakúkať do otvorených átrií dvorov, úzkym priechodom sa prešmyknem do…

…tých najtajnejších zákutí tohto magického mesta, ktoré (poväčšine aj tak) existujú iba v mojich predstavách…

Dlho by som ešte dokázal putovať po týchto uličkách, ale už mi je aj trochu otupno. Celý deň sám iba s vlastnými myšlienkami… to by zdolalo aj slona. Sedím na terase príjemnej kaviarničky na malom námestí neďaleko centra, volám Jančimu. Už čoskoro budú na námestí, beriem do ruky tašky, utekám im naproti. Práve včas, ak by sme to takto chceli naplánovať, nepodarí sa – cyklisti sa stretajú s mestským povaľačom (hovoria, že vyzerám, akoby som práve vyšiel z Tesca). Ideme na kávu.

Majú mi čo povedať, aj Gavia bola úchvatná  – ale to si prečítate v Jančiho zápise. Po dobrej káve si ich vyšťavené telá žiadajú aj čosi pod zub. Na námestí je niekoľko reštaurácií, všade sa rozvaľuje plno cyklistov (asi varia dobre), pridáme sa aj my. Pizza aj špagety či iné cestoviny sú chutné, pivo výborné (Jančimu berie – zadupľujeme), ceny (okrem piva) nie až tak vysoké (alebo to sme si navykli z domu?), odchádzame spokojní.

Aj niektorí chalani chcú omrknúť dresy, obchod otvára zhruba za hodinku, hneď vedľa je Mozart Café, má terasu, tak dajme ešte jednu (kávu – koľkúto už dnes?). Dresy sa o chvíľu hojdajú v taške, tiež zásoby jedla sú doplnené (vedľa je supermarket) hor sa na izbu!

Dojesť, dopiť, zbaliť sa (a pripraviť na odchod – nech sa ráno nemotáme, veď cesta domov je dlhá). Podarí sa nám skoro všetko, len tie zásoby alkoholu akosi nevládzeme zlikvidovať – bývali sme veru lepší bojovníci… Dobrú noc.

Návrat, pondelok 1.9.2025, cestami Talianska, Švajčiarska, Nemecka a Rakúska späť na Slovensko

Celú noc som krútil volantom, pred tými alpskými sedlami mám rešpekt nielen ako cyklista… Včera sme sa stihli dobre pripraviť, odchod prebieha hladko a v predpokladanom termíne. Len sa troška zamotáme pri nakladaní bicyklov – dvakrát ich rovnako zbaliť je vraj nemožné, raz pretŕča jeden, potom druhý, barany sa zarezávajú do sedadla, kľuky pedálov zavadzajú… Nakoniec sa to ako-tak darí, môžeme štartovať. V úzkych uličkách (našťastie) auto nestretnem, hladko sa presúvame na hlavnú cestu. Nikde nie je poruke slušná pumpa, hádam s tou naftou vydržíme…

Tie súčasné autá a ich automatický odhad spotreby… Vyrážam s predpokladaným dojazdom 440 kilometrov, čaká ma asi 20 kilometrov stúpania, spotreba tam bude poriadna no malo by to vydržať. Mám však riadne nervy – čísla na displeji sa menia ako na kolotoči, už o chvíľu sa mi z nich točí hlava, začínam byť nervózny. Za každý odjazdený kilometer mi ubudne aj 20 kilometrov odhadu – keď to takto pôjde ďalej, niekto ma bude musieť odtiahnuť. Na vrchole Umbrailpasu mi ukazuje dojazd kúsok nad 100 kilometrami… Uff! (ešteže odtiaľto už ideme dole kopcom)

Našťastie to tam už dobre poznám(e) – perla Alpenrose, hustý les, cyklisti pomaly a odvážne stúpajúci nahor (vám šibe?), mestečko Val Müstair – do tretice som prežil Umbrailpass. A na dojazde mi svieti 460 kilometrov! Shit!

Kúsok to potiahneme po Švajčiarsku–Taliansku–Rakúsku, aj (pre istotu) načapujem plnú nádrž, aj niečo dokúpime (domov, či na zjedenie a pitný režim po ceste) a potom nabiehame na diaľnicu. Dlhá cesta začína…

Denná diaľnica je fádna, nudná, plná áut, hoci stále ešte ukotvení v zážitkoch posledných dní, no mysľou sme už doma. Naozaj sa nám to podarí ešte pred zotmením. Bolo nám fajn, boli sme dobrá partia, lúčime sa. Akcia Stelvio (Bormio) 2025 (& MKCK) končí.

Túto časť som zvládol popísať celkom rýchle, stručne a výstižne – čo poviete? Žeby prísľub do budúcnosti?

Potom

Na konci augusta sa znova chystám(e) do Bormia. Ale ešte predným, začiatkom júna tiež na Sellarondu (vytiahol to Janči, ja som opäť iba objednal ubytovanie). Lenže tentokrát sa musím lepšie pripraviť:

  • potrebujem zohnať prilbu
  • kompresné ponožky musia byť tuhšie a gély účinnejšie
  • hmotnosť musím odľahčiť karbónovými komponentmi (sedlovka, aj také aero kolesá by určite pomohli…)
  • a čo sedlo na mieru?
  • neviem, či nepotrebujem wattmeter
  • a možno si zadovážim aj nejakú kérku

(Ozaj, nemá niekto doma prebytočný trenažér?)

V čase, keď letá ešte bývali letom a zimy zimou, stojí pred vysvieteným výkladom kníhkupectva (presne toho, ktoré stojí na okraji parku, v tieni starých líp a gaštanov) malý chlapec. Za ruku sa drží otca a rozžiarenými očami hltá vystavené poklady. Dvere sa otvárajú, dvojica vstupuje. Už po chvíli vychádzajú, chlapec si k prsiam tisne novú knihu, knihu rozprávok. Nie je dôležité či od Dobšinského alebo Němcovej či tú od Andersena – aj tak ešte nevie čítať, ale už sa teší, ako mu bude hlas jeho starej mamy, pri pokojnom kolísaní na látkovom hojdacom kohútovi či koníkovi, rozprávať tieto príbehy, príbehy plné fantázie a poézie. Dvojica pomaly kráča tunelom, ktorý tvorí husté stromoradie parku smerom k mostu, tam sa mieša s davom, stráca sa, rozplýva v čase… aby sa malý chlapec po rokoch opäť vynoril na chodníku vedúcom z mosta, sadol s kamarátmi za stôl v pizzerii (pivárni či lokály, v ovzduší ktorého neustále šumia ťažko zrozumiteľné slabiky zanikajúce v tlmenom ruchu a štrngote tanierov či pohárov)…

…a začal snívať sen o cestách, ktoré sa prudko šplhajú vysoko do hôr…

 Hlavné postavy:

Janči, niekedy aj Giovanni – Ján Budoš – ten, ktorý má na tom všetkom svoj neodškriepiteľný podiel, CYKLISTA

Ivan – Ivan Kubiš – vytrvalý náhradník, cyklista

Vlado – Vlado Svoboda – náhradník na poslednú chvíľu, cyklista

Ja – Juro Golier – spolupáchateľ, šofér, milovník miest, cyklista-teoretik (alebo teoreticky ešte stále cyklista?)

 Vrbové, 2.9.2025