Akcia Okolo Súľova

nedeľa 16.10.2022

Dni sa rinú z kalendára ako dážď (kvapky bubnujú na striešku dáždnika), zlievajú sa do jednoliatej, (takmer) nerozpoznateľnej masy, divá krútňava mizne v hlbine pamäti. Udalosti plynú ako nekonečný zástup mravcov, ktorý prúdi vysušenou holinou na okraji zabudnutej lúky kdesi pod lesom, malé bodky (jedna ako druhá) splývajú v jedinú súvislú líniu, stále v pohybe, len stále vpred. Spomienky plstnatejú ako vlákna starej deky na dávno nepoužívanom kresle, drobné žmolky sa miešajú s lúčom svetla a pomaly sa usádzajúcim prachom spiacej izby, navždy sa strácajú. Otupel som. Neuchvacuje ma pohľad na farebné hry úsvitu na vzdialenom horizonte, už nehľadám tvary v chumáčoch hmly lenivo sa prevaľujúcej popri ceste, neobdivujem jemnú čipku jesenného rána nad hrebeňom hôr. Som slepý. Som hluchý. Stále ponorený do myšlienok. Ako rád by som sa zase raz nechal viesť okamžitým nápadom, bláznivým vnuknutím, namiesto do práce (domov) vyrazil na krátky (čo len) imaginárny výlet, zabudol na povinnosť, nechal sa unášať meandrujúcim tokom fantázie, nastavil tvár vetru predstáv, sviežemu vánku zmeny. Z hlboko vyjazdených koľají všednosti sa však vystupuje ťažko…

Skúsim sa vyliečiť z tej melanchólie, vyberiem sa do Súľovských skál, jeseň tu býva čarovná. Avšak…

…babie leto, kde si?

Niekto môže iba v sobotu, iný zas v nedeľu, počasie sa (ako sme si už v poslednom čase zvykli) na víkend kazí… aby som sa znova ponoril do štatistík, (skoro) nezrozumiteľných pravdepodobnostných modelov, študoval predpovede (aj tak nefungujú), lámal si hlavu…

…a pri brázdení, hľadaní/bezcieľnom motaní sa po všadeprítomnej (milovanej &nechcenej &žiadanej) celosvetovej pavučine informácií, vypadáva z doširoka rozcerenej papule netvora všeličo (normálne noviny cez víkend nekúpiš) – odišli Sam Hawkins aj Killy… ďalšie z úlomkov mladosti nenávratne miznú v hlbine (nevyhnutných) strát, bojím sa, čo (kedy?) sa objaví nabudúce… tá jama sa neúprosne zapĺňa, posledným kamienkom budeš (neodvolateľne) ty…

…takže v nedeľu!

Motor tíško pradie, kolesá hladko hltajú kilometre diaľnice, v aute panuje pohoda a očakávanie, nič nie je len biele, nič iba čierne, hlavne nie obloha. Raz sľubuje skvostný deň, no už o kus ďalej sa mihá tieň pochybností. Ako to nakoniec všetko dopadne? Parkoviská pri ceste sú skoro plné, v dedine panuje čulý ruch, iba tak-tak sa nám podarí zaparkovať, omeškať sa len o pár minút… už by bol problém. Aj v priľahlom penzióne je plno, ani kávu mi najskôr nechcú urobiť (a tak ju potrebujem!)… Čo sa to dnes deje? Žeby ľudia (konečne) objavili čaro turistiky?

Neviem, všetko je možné, uvidíme neskôr. My sa zatiaľ vítame, častujeme (čo zjeme/vypijeme teraz, nemusím ťahať so sebou), nevieme sa (ako vždy) rozhýbať, je treba rázne rozhodnutie. Ideme! Krok za krokom sa rozbiehame. Nie tak hŕŕ, len pekne pomaly – tam treba poopraviť popruh, pohľadať čelenku, nastaviť paličky, vyzliecť bundu, odskočiť do úzadia… a rozhliadnuť sa navôkol.

Meter po metri sa posúvame hlbšie do objatia hôr, pod tichú ochranu mohutných brál. Z týchto miest je pohľad na ich hradbu hádam najkrajší – mať tak cent za každú fotografiu, v cieli hodujeme zadarmo! Niet sa kam ponáhľať (ani nie je prečo), bodaj by táto úchvatná lúčina bola nekonečná! Čas si krátim telefonátom, Janči má práve dnes sviatok – tak teda veľa zdravia & pohody a málo defektov!

Všetko sa raz končí, lúčka sa mení na cestičku vydláždenú šuchotavým, nádherne sfarbeným kobercom (radosť kráčať, radosť počúvať), ktorá sa vnára do lesa, do tieňa stromov a všadeprítomných skál. Už čochvíľa sa chystá vydriapať kamsi hore, na hrebeň (kade?). Ešte predtým nás však čaká zaujímavá odbočka, návšteva jaskyne…

…Šarkania diera

Strmina sa derie pomedzi skaly, tam vyššie sa bralo otvára, …už vidno puklinu… riadny stupák, ešteže tu je rebrík, …je stále väčšia… čože? ešte strmšie? chvalabohu že nie je mokro, …je obrovská… no i tak sa šmýka, dobre že sú tu tie železné chyty …je gigantická…

Obrovská skalná sieň, nádherná kompozícia skál a jesenného lesa sa zapisuje hlboko do pamäte hádam každého z nás. Domáci pán, starý šarkan, našťastie nie je doma, kamsi odletel – má to ťažké, chudák, nájsť každý deň k večeri poctivú pannu, možno už kdesi skapal od hladu… podobne ako sa z týchto miest vytratil pračlovek, ako vymizol jaskynný medveď…

Nezabudnuteľný zážitok – parametre priestoru na tomto mieste naschvál neuvádzam (ani sa ich vlastne nesnažím zistiť) aby som nenarušil mágiu okamžiku, čarovnú atmosféru tajomna. Kto chce, nech tam beží, za tú trochu námahy to naozaj stojí.

No to už stojíme na rázcestí, na neveľkej čistinke, hodujeme, spracúvame nevšedný zážitok, naberáme sily. V najbližších minútach ich veru budeme potrebovať. Čaká nás záverečný výšvih na hrebeň, do sedla pod Roháčom.

Kráčam krásnym priestorom, priam barbarsky šliapem po jeho kráse. Každú chvíľu stojím, kochám sa, fotím… ani sa mi nedarí prituho zadýchať či priveľmi spotiť, unaviť. Živá a neživá príroda tu fungujú v dokonalej symbióze. Strom vysáva životodarnú energiu zo skaly. Tesne primknutý k bralu, korene sa plazia po jeho tele ako chápadlá gigantickej chobotnice. Vyvrátený, práchnivejúci kmeň sa pomaly mení na kameň. Čo je skutočne živé? Čo vlastne neživé?

Novo smerovaná značka obchádza bralo zľava, pôvodný smer hore tiesňavou je uzatvorený. Nedbám varovných upozornení („Stoj! Nevstupuj! Nechoď ďalej! Ide ti o život!“), skraja nakúkam do jej ústia. Pôvodný chodník hore upchávajú obrovské skalné bloky, odtrh zeminy, skál aj celých stromov. Dôkaz nepredstaviteľnej sily prírody, gigantickej ruky hrajúcej hru v kocky so skalami, lesom i človekom. Som malý, som bezmocný, som nedokonalý. Som človek. A obdivujem krásu a moc prírody.

Malé farebné fliačky mihotajúce na svahu sa postupne strácajú, som sám, ostatní vyčkávajú pod ďalším gigantickým skalným útvarom, netrpezlivo vyzerajú tú oneskorenú dušu pod…

…Obrovskou bránou,

…ktorú vraj už v roku 1268 spomínali maďarsky písané listiny ako Kukapu (ku – kameň, kapu – brána ). Prekrásne miesta nám kladie pod nohy náš dnešný výlet! , prekrásne – no nie (úplne) ľahko dostupné. Ak by bolo v noci lepšie zapršalo… radšej nemyslieť, radšej si všetci (vrátane dvojice mladých poľských priateľov, ktorí sa k nám pridali už kúsok po štarte) užívame chvíle pohody.

Na hrebeň je to odtiaľto našťastie už len kúsok, stačí preskočiť (preliezť) zo dva kmene vyvalené krížom cez chodník a sme tam. Kto však čakal pohodlnú cestu takmer po rovine je na veľkom omyle. Aj naďalej sa budeme brodiť hlbokým lístím (ako krásne šuchoce), šmýkať po dobre ukrytých kameňoch či krivých koreňoch (aspoň je zábava), štverať prudkými výšvihmi i schádzať strmými padákmi (lomcuje mnou adrenalín). To všetko je však bohato vyvážené krásou rozosiatou všade navôkol. Príroda je v týchto miestach naozaj štedrá na…

…Dychberúce výhľady i fantastické útvary

Roháč, Brada, Pes, Hniezdo i množstvo iných bezmenných kamenných bytostí, sťaby vymodelovaných, sťaby vytesaných, naša fantázia im okamžite prideľuje mená, vdychuje život. Akoby len zastali, pristavili sa na krátky oddych, iba na okamih zmrzli v pohybe, ak sa otočíme, určite sa pohnú, prebehnú o kus ďalej. Štefánikova vyhliadka i tie ostatné, nepomenované no rovnako krásne, dychvyrážajúce vzdušné terasy, umožňujú aby myseľ slobodne vzlietla, aby zmysly naplno nasali krásu okolitej krajiny. Postoj chvíľa…

…keby tu len nebolo toľko ľudí…

Tí Slováci (Česi, Poliaci…) tuším naozaj objavili čaro turistiky! Alebo len (správne) odhadli (tak ako my), aké sú Súľovské skaly krásne. Hlavne na jeseň…

…keď lístie stromov ofúkne prvý ľahký mrázik, keď svieža jesenná prehánka osvieži vzduch, keď ranná hmla prečistí výhľady, keď biely závoj oblakov prizdobí azúrovú hlbočinu oblohy…

A tak sa tu teraz obchádzame, zdravíme, len tak bez slova míňame… ako cez prázdniny na magistrále v Tatrách, ako v lete na brehu Dunajca, ako na Václaváku…

Aj na lúke pod hradom je rušno, ledva si nájdeme svoj kmeň, svoje malé miestočko na oddych, na rýchly obed. Je treba nabrať síl, je treba (definitívne) odľahčiť batohy. Poľskí kamaráti sa lúčia, ponáhľajú hore na hrad, ešte dnes musia byť doma. To aj my, máme však akosi viac času.

Strmý výstup rebríkmi a skalnými schodmi na hrad sa predlžuje, ľudí zostupujúcich opačným smerom neubúda, ba je ich čoraz viac… „čo vás sem teraz všetci čerti nesú?!“ Nakoniec sme však tam, na…

…Súľovskom hrade

Tu sa však musíme obrniť trpezlivosťou a vystáť si frontu čakajúcu na výstup (skôr preliezku) na horné nádvorie, nádhernú vyhliadku nad Súľovskou kotlinou i šírou krajinou Považia. Hoci je dnes z hradu len torzo ruín (miestami musím riadne zapojiť fantáziu, aby som rozoznal čo je výsledkom práce ľudských rúk a čo dielom prírody), miesto stále rozpráva svoje dávne príbehy. I keď dnes trochu zanikajú v ruchu mnohohlavého davu, ako bájny šarkan požierajúceho atmosféru okamžiku. Ale je tu krásne…

A to ešte zďaleka nie je všetko! Po miestami mierne exponovanom chodníku (zostup je vždy náročnejší ako výstup), z ktorého sa otvárajú zaujímavé pohľady na blízke bralá a cez viaceré dychberúce vyhliadky do šírokého okolia sa postupne prepracúvame bližšie a bližšie k poslednej atrakcii výletu, ku…

…Gotickej bráne

Táto je vraj ešte o dva metre vyššia (13 metrov) ako už skôr navštívená Obrovská brána (Kukapu), avšak pôsobí subtílnejšie, je akási menšia, akoby utopená poniže chodníka, v objatí skál a lesa. Avšak rovnako krásna, rovnako zaujímavá. Dnes je len veľmi ťažko možné zostaviť rebríček atraktívnosti navštívených miest, hoci podobné, sú všetky rozdielne. Iná je jaskyňa vo sviežom rannom vánku, iná brána skropená potom, či vyhliadka prežiarená lúčom slnka odrážajúcim sa v zrkadle jesenného lístia, iný kúsok muriva, iná zakliata skalná bytosť. Súľovské skaly ste prekrásne! Nedeľa si skvelá!

Avšak nechváľ dňa pred večerom, ešte musíme v zdraví zostúpiť. V tomto teréne to nie je úplná samozrejmosť, je treba kontrolovať každý krok, dávať pozor na každé prenesenie váhy. Nakoniec sa to však podarilo, všetci sa stretávame na terase chaty (kde mi ráno skoro neurobili kávu). Je tu rušno, plno návštevníkov, ani jedlo sa každému neujde, len tak pri káve a nealkoholickom glgu (ako kto) končíme dnešný výlet. Adrenalín vyprcháva, pocity sa menia na spomienky, pomaly sa usádzajú do pamäte. Krásny deň je skoro za nami, už sa len v pohode presunúť domov (medzitým si pochutiť na špecialitách na farme za Nemšovou). Veď o týždeň máme v pláne ďalšie dobrodružstvo.

Niektorý text vypadáva z klávesnice akoby sám, myšlienka nasleduje myšlienku, vety sa prirodzene vinú cez viaceré riadky, príbeh ľahko plynie. Iný si však treba zaslúžiť, odsedieť, tvrdo odpracovať. Je veľmi ťažké slovami vyjadriť krásu okamžiku, čaro krajiny. To dokážu iba skutoční majstri, ja sa o to len márne snažím, som nepoučiteľný, neprestajne trápim okolie svojimi nekonečnými pokusmi. Veď čo ak sa to raz (náhodou) podarí…

Na jesenných potulkách Súľovskými skalami ste medzi zástupom prírodychtivých návštevníkov mohli v nedeľu zazrieť Vierku Gubiovú, Dašu Soubustovú, Ivetu Zálešákovú, Katku Roháčkovú, Alicu Binkovú, Božku Golierovú, Veroniku a Miloša Miklošovičových so synom, Milana Babišíka, Vlada Trajlínka, Maroša Modrovského, Paľa Rapanta, Eda Zolvíka, Poliakov Kubu s priateľkou

Juro Golier

Akcia Na Veľkú Javorinu

spomienka na I.J.

sobota 8.10.2022

Zápis spomienok na minulé udalosti sa podobá plávaniu v rozľahlom jazere. Niekedy do neho vstúpim, rozhliadnem sa, zhlboka nadýchnem, ponorím pod hladinu, dovolím chladnej mase aby ma objala a pohltila, aby som potom pravidelnými tempami narúšal jej tíšinu, záber za záberom sa ľahko posúval vpred, užíval si každú chvíľu, odďaľoval nevyhnutný koniec. Inokedy sa mi však nedarí, dusím sa, kŕčovito mávam rukami, kopem, zúfalo lapám po dychu, zo všetkých síl sa snažím neutopiť v bahnitej plytčine textu, spletitom marazme viet, túžim ukončiť svoje trápenie. Ako veľmi záleží na prvom slove, na prvej vete! Cesta sa kľukatí, neskôr kamsi stráca, chodník sa skrúca, príbeh začína žiť vlastným životom, zrazu vedie tam, kam by som inak vôbec nezablúdil…

Rok uplynul ako voda, rozplynul sa v pravidelnom tikote hodín, v šušťaní listov kalendára (mihotavom kmitaní kolibričích krídiel), je tu október, opäť sa vyberieme na Javorinu. Vojto povie kedy…

Skoré sobotné ráno, posádka auta je kompletná, radšej púšťam navigáciu, v spleti cestičiek križujúcich myjavské kopanice sa ešte stále dostatočne neorientujem. Prichádzame tak akurát, ani nie prví, ani nie poslední, voľné parkovacie miesta sa však rýchlo míňajú, malé parkovisko nad Poriadím nie je bezodné. Vítame sa, častujeme (tu ešte môžu aj šoféri), ešte prichádzajú ďalší, stále dokola, domáci nás pozývajú na občerstvenie, ešte jeden môžem (už hádam posledný), poďme, lebo sa nepohneme!

Početná skupina turistov sa vydáva na cestu, máme si čo povedať, slnečné lúče nesmelo prenikajú pod koruny stromov, je tu tak príjemne, had sa čochvíľa rozťahuje, už má zopár desiatok metrov, neúnavne ďalej požiera asfalt, stále narastá, sme veru riadne rozťahaní, chvíľu počkajme… ako mi to chýbalo!

Cesta našťastie čoskoro končí (netreba po očku sledovať cyklistov užívajúcich si pohodlný zjazd, mnohí z nás neobľubujú tvrdý povrch asfaltky), ďalej pokračujeme chodníkom. Dnes nie je našťastie blato, nešmýka sa. Preverí nás prvé krátke stúpanie na Vrch slobodných, taký krpál, len čo sa zopárkrát hlbšie nadýchnem, zips povolím, akosi sa oteplilo. No už o pár metrov povyše vyťahujeme z batohov nové vrstvy oblečenia, objavuje sa opar, hmla… nie, to len nižšie sadol akýsi mrak, ochladilo sa, veď predsa – Javorina…

Cestu nahor dobre poznáme, vieme čo od nej čakať, no i tak (ako vždy) dokáže niečím prekvapiť. Jeseň (zima, jar, leto) je (sú) predsa čarovná. Stíchnutý les vonia pokojom, z korún stromov odkvapkávajú biele chuchvalce hmly i krásne vyfarbené koberce lístia, je sviežo, veselo, príjemne – tak ako vždy v spoločnosti priateľov.

Sme pri Dibrovovom pamätníku, mieste, kde sa patrí aspoň krátko zaspomínať a čosi dlhšie sa pristaviť, občerstviť, maškrty nás už hodnú chvíľu ťažia v ruksaku. Domáce pochúťky sa rozplývajú na jazyku, čaj či káva zohrievajú žalúdok (a telo i kalíšok čohosi ostrejšieho – je chladno, jeden na zdravie predsa ešte môžem). Už sú tu aj cyklisti, Janči a Milan, nalej ešte po jednom, zaslúžia si, vyzerajú premrznutí.

Stúpanie na Durdu na chvíľku preverí turistov, ale hlavne cyklistov, odtiaľ je to ale už brnkačka. Aspoň sme sa však zohriali, tá hmla zalieza čoraz hlbšie pod bundu, hryzká po odkrytých častiach tela, alebo tie červené líca vyfarbil ostrý kopec? – ťažko povedať. Na križovatke s cestou stúpajúcou od Moravy sa pre istotu ešte raz zohrejeme – každý čím môže, čo mu svedomie dovolí, hore na otvorenom hrebeni bude asi Sibír.

Nakoniec to nie ja až také dramatické, pri pamätníku vzájomnosti na počudovanie nefúka (to až kúsok vedľa), môžeme sa zastaviť a spomenúť si na Ivana. Vďaka Vojtovi tu má už aj on svoj vlastný malý pomníček.

Pre mnohých prišla tá správa ako blesk z jasného neba. Veď ešte pár dní späť sedeli s Ivanom za jedným stolom, rozprávali sa o nových plánoch, o jeho ceste do ďalekého sveta. Zážitky z nej im však už nikdy neporozprával, nešťastná nehoda predčasne ukončila jeho cestu, zanietený cestovateľ dospel priskoro na koniec putovania.

Dnes to však nie je na pridlhé reči, na dlhé spomienky (i tak si tieto udalosti pripomíname už od rána), obdivovanie krásneho kraja. Všetko halí hustá oblačnosť, biela hmla, hádam trafíme na chatu, je načase sa zohriať, posilniť.

Nakoniec sme radi, že sa vôbec pomestíme. Dnes sa sem vybralo naozaj veľa ľudí, počasie v podhorí sľubovalo iný zážitok. Stretávame aj známe tváre – Jozefa s Marikou, ktorí zvolili inú výstupovú trasu a Ivana, ktorý to zas potiahol z Fraštáku, ako inak, na bicykli. Čas pri polievke a osviežujúcom nápoji letí tak rýchlo…

… je na čase sa poberať, nechceme, aby nás niekde cestou zastihla tma. Do tej bielej záclony a kosti ohlodávajúceho chladu sa nám však vôbec nechce, treba sa prinútiť. Krátke stúpanie hore k vysielaču ale vyženie z hlavy posledné pochybnosti, zohreje na tele, zocelí na duši. Len tie výhľady dnes chýbajú. Nevadí, nabudúce, nie je predsa všetkým dňom koniec.

Po Dibrovov pamätník ideme po tej istej ceste, s vidinou približujúceho sa cieľa a dole kopcom to ide o čosi rýchlejšie. Tam ale točíme na cestu vľavo a na okraji lesa objavujeme prvé hríby. Náš postup vpred sa výrazne spomaľuje…

Zaujatí zberom sme si ani nevšimli, kedy sa stratila hmla. Krajinu opäť zalievajú nesmelé slnečné lúče, vyťahujú z lístia všetky farby jesenného lesa. Avšak dopadajú čoraz šikmejšie, opäť sa ochladzuje, večer pomaly klope na dvere. Pridajme do kroku lebo nás tu naozaj zastihne noc.

Ale sme sa riadne roztiahli! Od partizánskych zemľaniek niektorí vyštartujeme prirýchlo, debatujeme, neobzeráme sa, nesledujeme, čo sa deje za našimi chrbtami. Zvyšok skupiny zostal niekde vzadu. Pred nami sa spoza zákruty vynára traktor, popri ňom niečo cupitá, akýsi divný psisko, čo je to za potvoru?, krátke nohy, divný krok… veď to je mladý diviak! Našťastie domáci maznáčik, očuchá nás (aj za ušami by sa dal asi poškrabkať), zo dvakrát obehne a beží nazad za traktorom. Zaujímavé stretnutie na konci výletu.

Ešteže máme tie mobily, ešteže je tu signál! Zvyšok skupiny sa akosi pridlho neobjavuje, už je nám to divné, už by sme sa aj pohli ďalej, veď vrastieme do cesty! Oni sa zatiaľ brodia lesom. Nevydržali, vnorili sa priskoro do jeho objatia, teraz sa predierajú strmými krkahájmi. My sa pohodlne vydriapeme len o kúsok vyššie a sme pri autách. Končí pekný výlet, končí zaujímavý deň. Verím, že aj o rok sa stretneme na rovnakom mieste, spomenieme si na Ivana a prejdeme sa po krásnom jesennom lese až úplne hore, na vrchol jej veličenstva Veľkej Javoriny. Je tu predsa tak krásne!

Na výstupe, ktorý sa pravidelne organizuje ako spomienka na Ivana Jaroša sa zúčastnili: Božka Ilavská, Gabika Kušnierová, Daša Soubustová, Alica Binková, Božka Golierová, Vojto Galbavý, Ľuboš Rosa, Vlado Naď, Edo Zolvík, Paľo Rapant, Braňo Polocík, Maroš Modrovský, Lojzko Holý, Ruben Vidlička, Boris Bednár, cyklisti Janči Budoš, Milan Líška a Ivan Kubiš, Jozef Baránek s Marikou vystúpili na vrchol až Z konca sveta.

Juro Golier

Trochu neplánovaný (trochu nechcený) text dospel k záveru, príbeh doputoval do svojho cieľa. Konečne sa môžem vynoriť spod hladiny, z plných pľúc sa slobodne nadýchnuť, odovzdať ho ďalej, do rúk jeho (možných) čitateľov. Nech spomínajú, nech sa vrátia v čase, nech sa znova vyberú na túto cestu. Z hlbín vlastnej pamäti, z polozabudnutých zážitkov hádam vydolujú svoju vlastnú verziu. Ich deň bol (možno úplne) iný.

Akcia Turistika v Štiavnických vrchoch

30.9. – 2.10.2022

Akcie sa za MKCK zúčastnili: J. Golier, J. Poláček, A. Kučerová, Ľ. a E. Kraicoví a J. Nádaský.

Ako hostia: I. Zálešáková, B. Golierová, J. Hronský a V. Naď.

Tento rok pre naše pešie potulky pripadla oblasť Štiavnických vrchov. Štiavnické vrchy sú naším najväčším vulkanickým pohorím, rastú tu najvyššie položené duby cerové, hraby a jarabiny a najnižšie položené prirodzene rastúce jedle. Osobitým prvkom krajiny sú umelé jazerá nazývané tajchy, ktoré pôvodne slúžili ako rezervoáre vody pre miestne bane. Tajchy predstavujú unikátne technické dielo. Dodnes sa ic zachovalo 23. Dnes sa väčšinou využívajú na rekreáciu.

Samotná Banská Štiavnica je nemenej zaujímavá, či už z historickej, ale aj architektonickej stránky. Prejsť sa po jej centre a pozorovať jej atmosféru nás na chvíľu zavedie do minulosti, lebo z každého kúta dýcha na nás jej história.

V piatok 30.9. 2022 sem prichádzajú tri posádky áut. Voľný čas využívame na kúpanie sa v blízkych Sklených Tepliciach, iný navštívia tunajšiu kalváriu. Večer sa všetci stretávame v penzióne Príjemný oddych.

Po ubytovaní sa vyberieme na prechádzku po meste. V reštaurácii Pod Klopačkou sa stretávame s Jančim a jeho manželkou, ktorí sú tu na súkromnej rekreácii. Pri dobrom pivku pospomíname na časy nedávne aj dávno minulé.

Na druhý deň ráno sa zobudíme do upršaného dňa. Pri raňajkách rozmýšľame – čo a ako. Dnes máme ísť na Sitno. Radar nám dáva trochu nádeje. Je rozhodnuté – tak ideme.

Autami sa presúvame na parkovisko pri Počúvadle. Odtiaľ sa presúvame po zelenej značke na vrchol. Hoci neprší, aj tak sme kropení kvapkami zo stromov, ktoré na nás zráža vietor. Prichádzame na Tatársku lúku. Pôvodný plán pokračovať hore po modrej nám zruší oznam, že táto trasa je v havarijnom stave, tak pokračujeme ďalej po zelenej až ku asfaltke, vedúcej od Sv. Antona hore na vrchol Sitna.

Na križovatke pri asfaltke na malý prístrešok. Využijeme ho na malé občerstvenie. No a Vladov povestný kávovar je opäť v akcii. Teplý nápoj nám urobí dobre, tak spokojní pokračujeme hore na vrchol.

No, spokojní – ako sa to vezme. Hore je sychravo, hmla, drobno mrholí a dážď je na spadnutie. Po krátkej, vcelku náučnej prehliadke prízemia rozhľadne zakotvíme v neďalekej chate. Je tu príjemne a útulne aj teplá kapustnica nám urobí dobre. Vonku začína pršať.

Po chvíli využijeme krátku prestávku v kropení a poberieme sa dolu. Tá prestávka bola fakt len krátka, lebo tesne pri hrade sa spustil riadny lejak. Schovať sa dalo len pod stromami, ale to teraz veru nestačilo. Takže dáme si na seba všetko, čo je len možné a ide sa ďalej.

Po asfaltke zídeme dolu na žltú značku a po nej takmer po rovine,  po vrstevnici pokračujeme pozdĺž pozostatkov kanála, ktorý tu v minulosti vybudovali starí baníci na odvod spodnej vody z baní. Okrem majstrovstva starých baníkov môžeme pozorovať aj klobúčiky bedlí, ktorým práve takýto čas nesmierne vyhovuje.

Pri križovatke Tatársky jarok sa napojíme modrú a tá nás dovedie naspäť k Počúvadlu, ku naším autám. Zvyšný čas využijeme na očistenie a zohriatie sa v našom penzióne.

Na druhý deň v nedeľu sa ukazuje krásny čas. Štiavnica je dnes slnkom ožiarená, tak nám padne vhod putovanie po náučnom chodník okolo Štiavnice.

Začíname náučným chodníkom Glanzenberg. Dozvedáme sa tu kadečo o starých baníkoch, baniach, starých vykopávkach. Na vrchole Glanzenbergu pozorujeme pozostatky Starého mesta (citadely) v ktorom vidno, že s prvou ťažbou začali už starí Kelti.

Z Vrcholu Glanzenbergu schádzame na sedlo Červená studňa. Tu Vlado opäť naštartuje svoj kávovar, tak sa na chvíľu zastavíme a mierne sa občerstvujeme. Vidíme tu aj prvých hubárov aj so svojimi úlovkami. Aj nám začínajú svietiť hubárske očká. Niečo sme síce už našli pred Glanzenbergom, ale predstava ďalšieho úlovku je vzrušujúca.

Ďalej putujeme po náučnom chodníku po žile Terézia ku Ottergrundskému tajchu. Z tohto najvyššie položeného tajchu v Štiavnických vrhoch schádzame o kúsok nižšie a ďalej putujeme po chodníku Andreja Kmeťa.

Všade aj tu je vidno stopy po starom baníckom živote, prechádzame okolo starých štôlní, rôznych prepadlísk. Vidno, že podzemie okolo Štiavnice je prederavené ako ementál. Život tu bol teda od nepamäti veľmi zaujímavý.

Od Tajchu Klinger prichádzame ku Piargskej bráne. Pohľadom na tento skvost z bývalého mestského opevnenia zakončujeme dnešné putovanie nádherným a hlavne zaujímavým okolím Banskej Štiavnice.

Po dobrom obede v Pizzérii Black M nastal čas odchodu. Lúčime sa s Jozefovou posádkou, my ostatní ideme ešte navštíviť slávnu Štiavnickú kalváriu.

Cesta na vrchol tohto barokového skvostu dá zabrať, ale stojí určite za to.

Hoci sme začali pomerne nevľúdnym počasím, nakoniec sa nám Banská Štiavnica ukázala v peknom slnečnom šate a naše outdoorové zmysly  boli plne uspokojené.

Ľuboš Kraic

Akcia Oskoruše

24.9.2022

Prítomní za MKCK: garant  V. Trajlínek, Babišík, M. Šuga, J. Ščibravý, Ľ. Rosa, M. Kupčík a J. Baránek

za hostí: F. Martinus, J. Sala, M. Sala, I. Salová, H. Rosová, M. Miklošovič a V. Miklošovičová

V sobotu 24.9. sa prebúdzame do studeného rána, cesta autom ide plynule, cez Prietržku do Skalice, ktorá oslavuje tento rok ako kráľovské mesto 650. výročie. Stretávame sa na parkovisku pri Tescu, cca o 9-tej hodine po spoločnej fotke sa vydávame do centra mesta, námestím Slobody s kostolom sv. Michala, na výpadovku k štátnej hranici, smer Slovácko , k obci Sudomeřice.

Na hraniciach nás víta služobné auto Polície ČR, nezastavujú nás, lebo uvažujú, že migranti by neutekali na bicykloch cez hranice a to ešte zo Slovenska na Moravu. Vchádzame do obce Sudomeř, odtiaľ po cykloceste do Petrova, k vínnym sklípkom, ktoré domáci volajú Petrov-Plže.

Prichádzame skoro, ale našťastie jednu pivničku už pred 10-tou hodinou otvárajú. Keď nám dávajú súhlasné stanovisko, že burčiak majú, vtrhneme do sklípku a ochutnávka začína s bielymi burčiakmi. Onedlho otvárajú aj ďalšie vínne sklípky a vonku na stole pribudli červený, ružový, biely, svetlý… . Zisťujeme, že burčiak je veľmi dobrý iniciátor, čo sa týka komunikácie. Rozväzujú sa nám jazyky, konverzácia začína byť na stále vyššej úrovni po každom vypitom  poháriku burčiaku.

Až Vlado zavelil na cestu, lebo by sme sa dnes asi ďalej nedostali. Zobrali sme si ešte 3l burčiaku, pre prípad, keby sme nenatrafili na žiadnu burčiakovú studničku. Po chvíli prichádzame cez Skalickú bránu do Strážnice, ležiacej na Slovácku, pod svahmi Bielych Karpát. Nachádzajú sa tam kostoly sv. Martina, P. Márie, Biela veža, skanzen, židovský cintorín, synagóga, zámocký park so zámkom, pri ktorom sme si urobili krátku prestávku.

Ďalej pokračujeme okolo Baťovho kanála k prístavu cez Veselskú bránu do Tvarožnej Lhoty. Obec je rázovitá a členitá, po prudkom stúpaní na konci dediny odbočujeme doľava na lúky a prichádzame k pamätnému stromu – oskoruše, ktorá je už vekom aj počasím značne poškodená. Vychádzame naspäť na hlavnú cestu, kde po 100 m odbočujeme k salašu na Travičnej, v ktorom má byť Oskorušobranie, otvárajú až o 13-tej poobede. Máme polhodinku čas, dodržiavame teda pitný režim a konzumujeme Veronikine pagáčiky. Vlado nám volal , že je otvorená aj rozhladňa Travičná, tak nasadáme na tátoše a miernym stúpaním sa dostávame k Travičnej rozhľadni. Vlado vybavuje rodinný balíček, tzv. seniorský za 200 Czk. Aj tak raz všetci budeme seniori.

Vystupujeme do 34 m výšky, výhľad na okolie je dobrý, zo severnej strany vidieť vysielač na Veľkej Javorine, Veľký Lopeník,   z južnej strany Pálavu a ďalej Rakúsko. Dole pod nami je slávnosť, akcia Oskorušobranie, na salaši na Travičnej.

Zastavujeme sa tam, skúšame oskorušové bowle, hnedé dozreté oskoruše, Miloš si dáva prípitok oskorušovicu. Navštívili sme skanzen a stánky, kde predávali výrobky z oskoruše: marmelády, džemy, sirupy, mušty, liehovinu, čaje…

Pridávame sa k ostatným a presúvame sa do rekreačnej oblasti Lučiná, pri jazere v miestnej reštaurácii si dávame tradične výpečky, knedlo, zelo… Po občerstvení pokračujeme z Lučinej do obce Radejov, okolo vinohradov, záhrad, mladých, starých oskorušiach, stromov duranzlií, jabĺk, drienok. Bohatý kraj pre výrobu domácich destilátov. Zastavujeme pri  Hotařskej boude (hotaři – bývalí strážcovia vinohradov). Nazbierali sme si popadané orechy, dali burčiak, urobili spoločnú fotku. Odtiaľ popod les sa dostávame k chatovej osade a vodnej nádrži Mlýnky.

Prechádzame cez lávku, potlačíme na pešo bicykle, prudkým stúpaním cez les sa dostávame na spevnenú cestu, ktorá nás privedie do Zlatníckej doliny. Tu sa čakáme a rozhodli sme sa, že ďalšia zastávka bude až v Skalici. Po príjemnom zjazde do mesta, na námestí si sadáme do cukrárne, dávame si pivko, kávu a zákusky. Kto, na čo má chuť. S Jankom dopíjame posledný burčiak od Ľuba.

Vybehli sme aj k františkánom, ale už nemali trdelníky, len skalický rubín. Mesto Skalica, opradené výrobou trdelníkov, no navečer boli všetky vypredané aj v miestnych baroch. Boli sme si pozrieť ešte rotundu sv. Juraja  a neďalekú kalváriu.

Na parkovisku sme sa všetci rozlúčili, pekné počasie, vydarená akcia bez defektu a už aj bez burčiaku. Dokázali sme ho zdolať, ale nie premôcť.

Milan Babišík

Akcia Cyklotúra Trnava – Katarínka a späť

18.9.2022

Je nedeľa ráno 7:00 hod. Budík v mobile vyhráva známu melódiu… treba vstávať a pripraviť sa na túru. Teplota vzduchu je okolo 10 °C. Pomaly a iste sa „vkráda“ jeseň… treba sa dobre obliecť aby sa zima „nevkradla“ na kožu. Ešte „letmý“ pohľad na oblohu. Neprší a to je podstatné … rýchlo uvariť čaj, pripraviť raňajky, aj niečo na cestu treba pribaliť. Chlieb, slaninku, cibuľu aby bolo čo opekať …

Podľa rozpisu nás čaká známa trasa. Jediným otáznikom je aké bude počasie a kto príde ráno na štart k Trojičke? Ráno sa stretávame okolo 9:10 h pri Trojičke  symbolicky traja. Vierka, Igor N., Vlado T., Ešte jeden telefonát Mirovi Š. na chatu v Bukovej, že akcia sa koná. Upresnenie času a miesta kde sa na trase stretneme. Navrhujem mu miesto pri ohnisku pri kláštore na Katarínke medzi 12-13 hod…

Ani „mierne“ nepriaznivé počasie nás neodradilo absolvovať dnešnú cyklojazdu. Po tradičnej štartovej fotke mierime (pre istotu) ku Relaxu … pozrieť či tam ešte niekoho nestretneme. A veru nestretli sme. Mesto opúšťame na Kopánke smerom na Špačince. Ešte neprší. Iba od hôr sa blíži čierny mrak. Vierka prezlieka „preventívne“ novú nepremokavú bundu. Okolo 10:15 hod prichádzame cez Radošovce k miestnemu mlynu.  Plánovaná zastávka na občerstvenie sa nekoná. Železná brána na vstupe je zatvorená…možno niekedy nabudúce sa podarí. Vierka „zohnala“ pár jabĺk v blízkej záhrade od domácich. Na rázcestí pri moste nás čaká Marián K. a tak sme už štyria. Začína „drobne“ mrholiť. Neváhame dáme spoločnú fotku a šľapeme ďalej na Kátlovce a do Dechtíc. Pri prameni na námestí Dechtíc prebieha akcia: Poďakovanie za úrodu. Obdivujeme pestrú inštaláciu ovocia a zeleniny. Pekný miestny zvyk. Občerstvenie sa napokon koná v Pizzerii Kanas. Doplníme tekuté kalórie a presušíme dažďom orosené veci.

Po svižnom a „výživnom“ stúpaní za Dechticami sa dostaneme na poľnú kamenistú odbočku ku Katarínke. Krátko sa kocháme výhľadmi na blízke aj vzdialené vrchy dole pod nami a pokračujeme terénom vhodným pre trekové bicykle. Na parkovisku pred vstupom do lesa je už odstavených dosť automobilov. Vidno aj hubárov-turistov s košíkmi. Pri ceste blízko chaty Katarínka rastie pár suchohríbov („žabákov“).V košíkoch hubárov sa dajú sa nájsť aj bedle. V tábore pre dobrovoľníkov (ktorí cez leto opravujú kláštor Katarínka) je čulý ruch. Horí vatra a okolo partia mladých ľudí sa snaží niečo dobré uvariť k obedu. Počasie je stále veterné ale občas sa na chvíľu ukáže slniečko aj vietor ustane. Vlado s Vierkou ešte absolvujú výstup na opravenú vežu kostola z ktorej sú široké výhľady na okolie. V blízkosti kostolnej veže je pekná lúčka s dvomi oficiálnymi ohniskami a lavičkami. Pohľadáme suché drievka na podkúrenie. Na počudovanie sa nám podarí hneď na prvý pokus oheň zapáliť. Na zohriatie aj opekanie slaninky. V blízkosti rastie zopár vlašských orechov. Lúskame orechy, opekáme slaninku s jablkami a užívame si pekný deň v lone prírody. Po prestávke a uhasení ohniska sa poberáme späť tou istou trasou. Miro Š. napokon nedorazil. Na Bukovej pršalo a tak zostal na chate. V Dechticiach pri prameni dopĺňame ešte čerstvú vodu. Vietor do chrbta je dobrý pomocník a tak cesta ubieha rýchlo. Nedeľný obed si doprajeme v Penzióne u Macha v Malženiciach. Dobrý nápad Maroš. Rezeň a zemiakový šalát padol vhod. Lúčime sa a spriadame plány na budúcu cyklotúru. Ďalší pekný deň je za nami. Leto pomaly končí a 23.9. začína jeseň. Ale o tom až potom…dovidenia priatelia niekedy na spoločnej akcii.

zapísal Igor Naništa

Akcia Kráľova Hoľa

Telgárt 9. – 10. 9.2022

A dni sa stále valia… Ako kamenná lavína, ako vrcholok hory, ktorý sa po nečakanej strate rovnováhy s hukotom ukladá dole v údolí. Ako stádo. Ako besniaca povodeň. Mnohokrát sa nútim k činu, snažím sa začať, zasadnúť k počítaču. Vždy to však vzdávam, radšej si hľadám inú zábavu. Jednoducho to nejde. S námahou dokončievam prvý z mojich restov, Oščadnica konečne odlieta za svojim čitateľom, rozplýva sa v nekonečnej šírave digitálneho sveta, končím. Neviem sa chytiť. Sedím a bezmocne civím na prázdnu obrazovku, páliacu belobu ktorej narúša len blikajúci kurzor. Nedokážem dať ani písmeno, nedokážem sa rozbehnúť, som prázdny, som vyhorený ako starý peň na temeni Kopca. No magma spomienok sa postupne hromadí v hlbokých kavernách mysle, prežité sa vracia, teplota stúpa. Láva raz musí preraziť na povrch…

Veď je to len matematika! No čo ak bude mať pravdu? Či chcem, či nechcem, aj ja začínam týždeň pred odchodom na akciu (hlavne viacdňovú) sledovať predpoveď počasia. Veď čo ak predsa? Ale mám to objednané, idem, aj keby domáci z neba padali. Ešte preniesť tento (hraný) optimizmus na ostatných a ideme. Pre istotu však hľadám náhradný program – do Dobšinskej jaskyne hádam pršať nebude…

Vďaka dvom výrazným spomaleniam (znova pokrčené plechy, znova majáky, našťastie škody vyzerajú len hmotné) a jednej už neodmysliteľnej kávičke nad Tekovskými Nemcami sa niekde pred Heľpou začína výrazne stmievať (zas to nestihnem po svetle!), vlastne obloha sa zahaľuje do čierneho závoja, ktorý steká z oblohy po hrebeni hôr, tmavú masu len kde-tu ožiari ohnivý záblesk. No našťastie sme čo nevidieť v penzióne, práve včas, večera je ešte teplá. Vybaľujeme batožinu z kufra áut, začínajú padať prvé kvapky dažďa. Rýchlo na pivo, nech nezmokneme. Ostatní zatiaľ čistia bohatú úrodu hríbov, prišli už skôr poobede, svoj čas využili naplno. Do postelí tak odchádzame všetci spokojní. Čo nás však čaká zajtra?

sobota 9.9.2022

Braňo už odvčera (ešte aj teraz ráno – ako verklík) donekonečna opakuje svoju mantru (vyčítanú z meteo serverov) –  „Do desiatej bude pršať, od druhej už bude pekne“, nepozerá na oblohu, stále si melie svoje. Kde však je ten dážď? Tmavá obloha ale napriek tomu nevyzerá vôbec prívetivo, pohľad na Jančiho natiahnutého do neoprénu tiež odvahy nepridá. Keď však vidím tých šiestich odvážlivcov na dvoch kolesách… my pešiaci to predsa v pohode dáme (pribaľujem dáždnik)!

Z našej početnej skupiny (celý penzión je tento rok náš) sa tentokrát nazbieralo napočudovanie viac turistov (že by to bolo tým počasím?), 14 ľudí zľahka pomestíme do troch áut a vyrážame. Na námestí v Šumiaci sa dá dnes zaparkovať absolútne bez problémov, miesto si možno dokonca vyberať. Napriek mojim snahám o prvú dobrú rannú kávu (minulý rok tak zachutila!) ihneď po registrácii odchádzame (ani na horec do krčmy sa už nesnažím nikoho zlákať, vyťahujem repák). Vraj až hore na chate – kým neprší…

Avšak začína rosiť, môj dáždnik (premiéra) sa stáva ihneď predmetov záujmu, vtipov a fotografovania. Čo ešte nevideli gentlemana na turistike? Časom sa všetci upokoja (asfaltka začína našťastie znateľne stúpať) a venujú sa chôdzi. Uhýbame do lesa, obdivujeme prvé muchotrávky, začíname sa potiť. Treba zhodiť jednu-dve vrstvy, takto by sme čochvíľa boli mokrí viac ako od dažďa. Kúsok opodiaľ, na cykloceste sa vyzlieka Roman. Dáždik postupne ustáva…

… no kopec sa ešte len rozbieha, nadychuje sa, veď ja tým odvážlivcom ukážem! Ani dnes mi nedajú pokoj. Veď Vy počkajte…

Čo už len napísať motivačného o výstupe na kopec, ktorý viac než dve hodiny nepovolí ani o meter, kde bežný smrteľník ľutuje svoju rannú odvahu (a to ešte tadiaľ bude zostupovať!), kde … Neviem, ale rád sa sem každý rok vraciam hľadať odpoveď (dokiaľ raz, možno, nezmúdriem).

Dnešok je však výnimočný. Celý kopec máme vyhradený takmer pre seba, nikde ani živej duše, to sa asi často nestáva. Teda, hneď skraja stretneme dvoch hubárov – to čo nesú v koši a rukách zbytočne rozdráždi myseľ a chúťky všetkých húb chtivých účastníkov. Také kúsky sa veru len tak nevidia. A tak zrak poniektorých z nás kĺže po okraji lesa.

Čistý vlhký vzduch, teplota tak akurát, takmer bezvetrie, ide sa výborne, kopec sa pomaly odvíja pod nohami tucta turistov (teda prevažne turistiek), dvom pánom už nevidíme ani chrbát (hádajte komu?). Lesík, lúčka, fotogenická skalka (v hĺbke pod nami sa zatiaľ oblačnosť roztrhala, len biele chuchvalce ozdobujú údolie pod svahmi Muránskej planiny), ďalšia križovatka so zvážnicou – ani sa nezdá, že sme prešli taký kus cesty, čo nevidieť už budeme na chate.

Káva, pivo, kofola a pár minút na oddych – čo viac si môže priať vyprahnuté telo turistu (niekto možno ešte pár šlukov)? Ale sme len na pol ceste, čas letí (dnes si to teda užívame!), hybaj hore! Nech nás ešte niečo neprekvapí. Čaká nás tá krajšia časť výstupu.

Les čochvíľa ustupuje, priestor sa otvára, objavujú sa prvé veľké skalné bloky, vrchol ale nevidno, celý je obalený v mliečnom obale, lepí sa neho ako puding, len kde tu sa na malú chvíľku otvorí okienko, presvitne obraz vysokej veže. To v podhorí, to je krajšie divadlo! Mraky kúzlia, každým okamžikom pretvárajú výraz krajiny. Dobiehame dvojicu turistov, sú z Ružomberka, na kopci ich je kdesi spolu asi dvadsiatka, inak stále nik.

V diaľke sa objavujú známe postavy, Maroš s Braňom zostupujú z vrcholu, kam sa tak hnali? – teraz budú dlho čakať na chate, či kdesi inde, ten Maroš je nepoučiteľný… To my si to (ešte stále) užívame.

A už sa blížime, už sme skoro tam. Napravo, obďaleč v čučoriedkach vidieť pohyb, akési nejasné siluety, žeby sme skrížili cestu medveďom? Nie, to len miestni obyvatelia vyrazili na zber, drobné plody ale nezavárajú, ponúkajú ich potom na predaj pri ceste. Nuž, z výšky skoro 2000 metrov… – sú to neľahko (nepíšem radšej poctivo) zarobené peniaze.

Hore  nevidno nič, fučí – ako by sa teraz hodil ten strom zelený, v jeho závetrí by sme si mohli chvíľku v pokoji oddýchnuť, počkať na zvyšok skupiny. Takto radšej vyťahujeme bundy…

Pofotili sme sa, potešili (niekto je tu prvýkrát), poďme sa posilniť do útulne v budove vysielača. Je útulná, avšak malá, ledva sa tam na stojáka dvanásti pomestíme. Tento kopec, kráľovná Nízkych Tatier, by si veru zaslúžil onakvejšiu starostlivosť.

Hodinová ručička sa posunula o riadnu časť na svojej ceste popoludním, treba sa poberať. Zhruba o druhej začína pršať, Braňova ranná mantra absolútne zlyhala…

Ale nám to už nevadí, aspoň poriadne otestujem nový dáždnik, zistím jeho vlastnosti a vhodnosť na podobné výlety, ostatní zas vyskúšajú parametre vodných stĺpcov svojich vetroviek (radšej obliekajú pršiplášte). A o to viac nám chutí posedenie na chate, hlavne výborný čaj – prečo som ráno pil pivo?

Prehánky ešte chvíľu strašia, z údolia sa ozýva dunenie – nie je to však búrka, len spomienka na oslobodenie Telgártu. Čím menej je dažďových kvapiek, tým viac pribúda hríbov. Skupina je už z veľkej časti roztrúsená v lese. Na pripomienku týchto chvíľ zostávajú rásť kdesi pod kríkom turistické paličky…

Zostup je inak vždy veľká otrava, tieto drobnosti nám ho však uľahčujú zo všetkých síl. Tu úspešne, tu o niečo menej, ale nakoniec všetci stojíme na kalvárii nad Šumiacom. Od netradične tvarovaného kríža nás ťažko čitateľná znaky zastavení vedú dole krížovou cestou, ktorú spravuje gréckokatolícka cirkev. Iné na aké sme bežne zvyknutí, no zaujímavé miesto nevynecháme pri žiadnej návšteve Kráľovej hole.

Guláš nás už samozrejme nečaká, dnes sme si to užívali až priveľmi, s organizátormi sa ale ešte stihneme porozprávať. Dnes sa vraj prezentovalo okolo 60 účastníkov – takže tretinu sme tvorili my. Slušná účasť, MKCK & a spol.!

Po ceste sa ešte krátko, len na jedinú fotečku, zastavíme pri Chmarošskom viadukte a prameni Hrona, patrí sa. Potom nasleduje len večera, pre niektorých turnaj v bowlingu a pre všetkých spoločné posedenie na jednom z apartmánov. Dvadsať ľudí pokope, príjemné rozhovory a kopa srandy ukončí vydarený deň. Veď nakoniec sme ani toľko nezmokli!

nedeľa 10.9.2022

Ťažko sa mi lúči s Horehroním, rád by som tu zostal ešte niekoľko dní, ale nedá sa, dnes odchádzame všetci domov. Niekto ešte predtým vybehne na hríby, niekto sa prevezie na bicykli – ako vždy na Muránsky hrad a ostatní sa ešte kúsok prejdeme, ako vždy – na Muránsky hrad.

Autá nechávame na parkovisku na námestí v obci Muráň, posilníme sa muránskymi buchtami z blízkej predajne (bez nich by sme to hore nedali) a pár ich kúpime aj domov (poslednú konzumujem v stredu ráno). Čaká nás príjemný výstup lesom na bralo vysoko nad obcou (áno, presne to tam hore).

Žiadne výhľady, cesta stále len stúpa, aspoň, že je o čom hovoriť, prečo sa sem vôbec trepeme (prečo sa tam každý rok štverám)? Počkajte ešte chvíľku a uvidíte. Najskôr sa však zastavíme v štýlovej (na prvý pohľad ošumelej – no zdanie niekedy klame, treba vyčkať na ten správny moment) krčmičke pod hradom, potom obkukneme Coburgovský pomník (áno, toho čo založil továreň v Trnave) kúsok povyše a už sa posledným stupákom derieme hore na hrad.

Tak už viete prečo sme sem hore išli? Niekto si užíva staré múry, iný zlomky dávnych povestí, no hádam každého uchváti výhľad do okolitej krajiny. Nádhera. Muráň, Revúca, Predná hora, dnes iba v náznaku sa odhaľujúca Kráľova hoľa, bralá a lesy Planiny. Tentokrát nebudem márniť slová, snažiť sa popísať neopísateľné, márniť Váš vzácny čas.

Vybehnite si tam sami, rozhliadnite sa z Cigánky či starej bašty a snívajte…

Zostup z hradu je… jednoducho cesta dole kopcom. Pri rozhovoroch ubehne ako voda, už sme na námestí, už sa pomaly lúčime. Ešte sa stretneme na sedle Zbojská, hlt na posilnenie i od smädu padne pred dlhou cestou vhod. A potom už len čo najrýchlejšie a najbezpečnejšie zhltnúť tie dlhé kilometre asfaltu.

Končí víkend, končí ďalšia pekná akcia. Keď sme odchádzali na Okolo Tatier, nikto z nás neveril, že trasu prejdeme suchou nohou. Oščadnica vyzerala podľa odhadov ešte horšie, no dážď sme taktiež videli len zdiaľky. A Kráľova hoľa? To mala byť úplná katastrofa – tých pár kvapiek na osvieženie nám padlo vlastne vhod (a keby sme sa toľko nemotali…). Niekto tam hore nás má asi rád.

Ďakujem všetkým, ktorí svojou kvapkou pomohli naplniť pohár dobrej nálady a prežili (aspoň verím) zaujímavý výlet: Vierka Gubiová, Iveta Salová a kamarátka Aďa, Gabika Mišíková, Daša Soubustová a syn Paťo, Iveta Zálešáková, Božka Golierová, Editka a Jozef Antaloví, Jozef Chudý, Braňo Polocík, Peťo Julíny, Maroš Modrovský, Edo Zolvik, Roman Miklošík, Štefan Krištof, Janči Budoš, Jozef Nádaský a

Juro Golier

Akcia Kohútka

29.8.2022

Akcie sa za MKCK zúčastnili: V. Trajlínek, V. Gubiová, Ľ. a E. Kraicoví, R. Miklošík, J. Ščibravý, H. Gurínová, D. Surovčík, D. Fáziková, I. Kubiš, J. Poláček, M. Farkašovská, J. Budoš, M. Babišík, J. Baránek, P. Herceg a J. Golier

Ako hostia: Š. Krištof, M. a V. Miklošovičoví, F. Martinus, a M. Kupčík.

Čím to je, že na túto cykloakciu pribudne každým rokom viac cyklistov, ako rok predtým? Tento rok, ak som dobre počítal, nás bolo 22. Podľa mňa sú ťahákom hlavne borůvkové  knedlíky a iné kulinárske špeciality na horskej chate Kohútka.

Trasa bola vhodná aj pre cestné bicykle a dobrým ťahákom boli pekné cyklochodníky na Moravskej strane.

Z Púchova sme sa celá skupina presúvali po hlavnej ceste cez Lúky, Lazy pod Makytou na Čertov -známe  zimné lyžiarske stredisko. Tu sme si urobili krátku zastávku pred 5 km stúpaním na Kohútku.

Dobré pivko a kávička nás postačujúco pripravili na tento exponovaný úsek. Po  5-kilometrovom stúpaní sme dosiahli hlavný bod dnešnej trasy, zapichli svoje tátośe na parkovisku na Kohútke a poďho na obed.

Každý si vybral podľa svojej chuti. Veronika zvládla 4  veľké borůvkové  knedlíky úplne sama,  polievka Kulajda tiež nemala chybu. No a pivko mali fakt dobré.

Pred odchodom z Kohútky sa niektorí  trochu dohadovali, či ísť naspäť do Púchova tou istou trasou alebo cez Papajské sedlo. Zvíťazilo Papajské sedlo. Akurát Hela s Dušanom (ten mal problém s prehadzovaćom) sa vrátili tou istou cestou naspäť. Oni sa ešte zastavili na chalupe u jej brata, takže sme sa nakoniec všetci (aj my Papajčania) stretli  v Mestečku v krčme U Mira na posledné občerstvenie.

Z Púchova išla domov väčšina autami, niektorí vlakom, ešte musím spomenúť trojicu fanatikov na bikoch, ktorí dorazili na štart zo zrazu v Oščadnici (Juro, Jano a Štefan) a tiež Ivana Kubiša, ktorý jazdí všade  iba bicykli, iný dopravný prostriedok nepozná.

Paľo Herceg

Akcia Filipovské údolie

Filipov 27.8.2022

Akcie sa za MKCK zúčastnili: P. Herceg, V. Trajlínek, V. Gubiová, Ľ. a E. Kraicoví, J. a E. Antaloví, R. Miklošík, D. Fáziková, D. Surovčík, I. Matušek a J. Ščibravý.

Ako hostia: M. a V. Miklošovičoví, F. Martinus a S. Macejka.

Územie okolo Filipovského údolia sme v minulosti viackrát navštívili v spoločnosti nášho zosnulého kamaráta Jožka Michalca. Jemu tento kraj veľmi učaroval a o svoju radosť sa vždy chcel podeliť aj s nami, ostatnými členmi klubu.

Na jeho pamiatku sme sa aj my v sobotu, 27. augusta vybrali spoznávať región Slováckeho Horňácka. Tu v podhorí Bielych Karpát okrem krásnej prírody možno na chvíľu zabudnúť na okolitý uponáhľaný svet a ako hovoril Jožko: Je to kraj, ktorý nežne pohladí dušu vnímavého pútnika.

Predpoveď počasia však na ten deň bola premenlivá a dažďové prehánky, ktoré nás sprevádzali cestou na štart, nám na nálade nepridávali. Zaparkovali sme autá na parkovisku pri Myjavskom Tescu a čakáme, či sa to umúdri. Radar nám hlási, že by to do hodiny malo prestať, tak si chvíľu krátime pri miestnej pumpe pri dobrej kávičke.

Do pol hodiny dážď ustal a my sa konečne vydávame na trasu. Veru čakať sa oplatilo, počasie sa už len vylepšovalo. Z Myjavy smerujeme po miestnej okreske na Poriadie. Pri Sovinci však odbočíme doľava na Starú Myjavu. Pri rovnomennej vodnej nádrži máme plánovanú zastávku na posledné občerstvenie pred odchodom na Moravu. Bohužiaľ predstavitelia Tobb restaurantu mali iný názor. Niečo na dnes pripravovali a my sme „utreli nos“. Snáď bratia Česi budú ústretovejší.

Po krátkej oprave Dušanovej reťaze putujeme okolo Skylandu hore na starú vojenskú cestu. Všetko je to po peknej asfaltke, stúpanie je primerané, takže je to v pohode. Stará vojenská cesta nás popri Čupci a Šibeničnom vrchu privedie na Moravskú stranu.

Čaká nás parádny zjazd smerom na Novú Lehotu. Tesne pred ňou však odbočujeme doľava na poľnú cestu, ktorá po predchádzajúcej prehánke nadobudla oveľa technickejší ráz ako inokedy. Hlavne jej záver pri Hrubom potoku preveril naše schopnosti manévrovania v takomto teréne. Našťastie sme to zvládli, odniesla si to však čistota našich bicyklov.

Zastavujeme a počkáme sa pri chate Megovka. Odtiaľto už opäť po asfaltke putujeme Filipovským údolím. Pri miernom klesaní asi po dvoch kilometroch prichádzame ku hotelu Filipov. Majú otvorené. Sme veľká skupina, tak síce obsluha je trochu chaotická, ale sme občerstvení a môžeme spokojne pokračovať ďalej.

Počasie sa stále vylepšuje, vykukuje už aj slniečko, čo nám zvyšuje pohodu pri putovaní cez dediny Javorník, Velká nad Veličkou, Hrubá Vrbka a Kuželov. Konečne si užívame krásu tohto romantického kraja plnými dúškami. Trochu nás potrápi stúpanie ku Kuželovskému veternému mlynu, ale niečo je za niečo. Sme odmenení okrem krásnych výhľadov po okolí aj pohľadom na zachovalú stavbu tejto technickej pamiatky.

No a ako je to v Čechách zvykom, pri takejto atrakcii je aj bufet a nám je dopriate aj poobedňajšie občerstvenie pri dobrej kávičke a niečom sladkom.

Ďalej pokračujeme po asfaltovej cykloceste smerom ku Slovenskej hranici. Obloha je už celá modrá a po ľavej ruke máme úžasné výhľady na neďalekú Veľkú Javorinu a kraj pod ňou.

Prichádzame na hranicu. Sú tu tri veľké kamene, ktoré v minulosti signalizovali hranicu panstva LIchtensteinovcov, Magnisov a Uhorska. Dnes je to pekné miesto, kde je možné pri neďalekom krbe prežiť príjemný deň.

Pokračujeme už po Slovenskej strane. Tá sa však nijako nedá zahanbiť. Po ľavej ruke pri miernom klesaní míňame lúku posiatu riedkymi, solitérnymi stromami s pasúcim sa stádom srniek, nad nimi krásny les. No pohľady ako z ČEDOKu.

Pri Haluzníkovom potoku schádzame z asfaltky na šotolinovú cestu, ale tá našťastie netrvá dlho a my opäť po peknej ceste smerujeme na osadu Šance u Sabotů.

Od Sabotů nás čaká posledná previerka našich síl: stúpanie na Poľanu. Je prudké, ale našťastie nie dlhé. Rozhľadňa, ktorá bola od roku 2009 postavená na Poľane, musela byť spílená, pretože drevo na nosných stĺpoch bolo zhnité a hrozilo jej zrútenie. Nám no však nevadí, my si odtiaľto užívame parádny zjazd aj s výhľadmi po krásnom kopaničiarskom kraji až do Myjavy.

V Myjave sa zastavíme v centre. Sú tu Slávnosti piva. Pri sladkej zmrzline a dobrom orosenom môžeme v pohode vyhodnotiť dnešnú akciu.

Myslím, že pri putovaní týmto krajom si každý okrem sledovania jeho krás, našiel aj malú chvíľku na spomienku na Jožka Michalca, ktorý tento kraj tak veľmi miloval.

Ľuboš Kraic

 

Akcia Cyklozraz Oščadnica

Ako som (ne)bicykloval na cyklozraze

Oščadnica 26.8. – 28.8.2022

Čas sa premenil na horskú riavu, so zúrivým revom raneného dravca sa derie dole svahom usínajúceho leta, ako nezastaviteľný buldozér valí pred sebou osirelé dni, stratené korálky prežitkov, len na malý okamih, len naoko spomalí, aby sa znova rozhučal a zomlel všetko navôkol do zmätenej kalnej masy, neprehľadnej zmesi prítomnosti, minulosti, spomienok a predstáv. Čas sa premenil na čiernu formulu Emersona Fittipaldiho, ktorá neúprosne štve útly modrý šíp Lietajúceho Škóta Jackieho, zlaté iniciály JPS lesknúce sa v posledných lúčoch upachteného dňa pripomínajú lístie čo sa nečakane priskoro znáša z vysokých, ešte letných korún na dreň vysušených, žíznivých stromov. Čas sa premenil na večerný vánok, vietor ženúci pred sebou na franforce potrhané zvyšky bezfarebného dňa, víchricu, uragán duniaci prázdnou mysľou, vymetajúci do zabudnutia posledné zvyšky pocitov, chuť zážitkov, vôňu okamžiku. Nič nestíham, na nič nemám čas, až veľmi neskoro sa úporne snažím vydolovať z pamäte posledný závan spomienok, zachytiť atmosféru prežitého. Svet sa zbláznil.

štvrtok 25.8.2022, kdesi na Považí

… kolotoč povinností sa neomylne rozkrúti v ten najnevhodnejší okamžik, samozrejme meškáš, prudko stláčaš pedál, márne sa snažíš dohnať zameškané, dobehnúť seba samého … (zdanlivo) nekonečná plechová kolóna sa valí asfaltovým korytom proti toku rieky, prudko brzdíš, stojíš, naozaj pridlho stojíš, blikajúce svetlá, pokrivené plechy, havária, zmar, čas zhúžvaný do malej papierovej guličky, hádžeš ju za hlavu, všetko hádžeš za hlavu, už to (určite) nestihneš … konečne uvoľnenie, zlatistý mok chladivo steká dole hrdlom na terase pohostinstva, výborná nálada elektrizuje vzduch (búrka už ustúpila kamsi za hrebeň hôr – ako bude zajtra?), ozývajú sa spomienky, spomienky na doby (dávno) minulé sa jasne vylupujú zo šera podvečera, ako by to (všetko) bolo len včera, ja som Kelt, ty si Kelt, raz budeme všetci Kelti … deň sa však stále kľukatí, na každej zákrute ktosi čaká, ja ešte nejdem spať, posedenie pri prívese (veselo) posúva dlhý deň (konečne) na pokojné lôžko noci, prvej noci tam (kdesi) na Kysuciach …

piatok 26.8.2022, (vraj) na Kysuciach

Zastavte ten stroj! To zemetrasenie. Upokojte rozhojdaný koráb! Zhasnite ostré svetlo (pri)skorého rána! „Nie, ja nikam nejdem! Nechajte ma spať!“ (alebo v pokoji zomrieť). Kašlem na Raču. „Nie ani na Brýzgalky nie!“. Hovorím, či len snívam? Konečne zmizli… Prečo tá fontána pod oknom tak reve? Ako divá riava… ako Niagara. Či Kysuca. Ej Kysuca, Kysuca… už z teba veru nikdy viac piť nebudem…  naozaj nikdy… O čom sa to môžu tam vonku toľko rozprávať? Čo tak hučia? Každý zvuk sa bodavo vbíja do mozgu, ako boľavá ozvena sa odráža od stien dutej hlavy. Prečo musí ten telefón stále vyzváňať? (práve teraz). „Áno žijem!“ (Kašlem na vašu Raču, kašlem na bicykle, nechajte ma všetci na pokoji!). A furt majú o čom klábosiť! Choleru na nich! Keby som mal silu, keby som aspoň vládal zatvoriť okno… Konečne je ku mne príroda milostivá, konečne upadám do (nepokojného) spánku…

Žijem… Aj postaviť sa dokážem, robím prvé nesmelé kroky neskorého podmračeného poobedia (mrak na oblohe, jasno v duši). A ktovie kde sú ostatní? Ako to dnes išlo? Hádam im po ceste nepršalo. Ale ja som tuším aj hladný. No najskôr si dám (prvú rannú) kávu (veď kaviareň čochvíľa zatvára).

V susedstve príjemne ševeliacej fontány mi chutí ako už dávno nie. Od vedľajšieho stola sa nečujne nesie tlmený rozhovor, deň sa pomaly chýli k večeru. Aj suchá buchta z Jednoty dokáže urobiť radosť, no len ťažko kĺže dole vysušeným hrdlom.

A už sa trúsia (po malých skupinkách), už sú tu – vraj to bola riadna makačka! Viac tlačili ako bicyklovali, dokonca aj dole kopcom. Najskôr na Dedovku, hore Račou (veď mohli ísť lanovkou!). Potom po zvážnici, kamene ako hlavy, skôr potok ako cesta, zablatení, unavení, aspoň sa však nikto nedorazil (ešteže som zostal doma!). Aj sa rozdelili. Aj trasu si rôzne upravili, skrátili či predĺžili, i rodinu poniektorí (odvážne) opáčili. No na Brýzgalky sa nakoniec nedostali (ešteže som zostal doma). Na (dobre známej) terase pohostinstva sa rozbieha veselá debata, emócie tryskajú ako gejzír, uvoľňuje sa adrenalín, myseľ sa upokojuje, pivo chutí. Takmer všetkým…

Z letargie divného dňa ma vytrháva až chutná večera (ešteže sa o nás postarajú) a (odvážne) zaradená kapurkova. Hajde spať! Zajtra bude (hádam) lepšie! (na obed sú hlásené búrky)

sobota 27.8.2022, na Veľkej Rači

Na bicykel ja dnes veru nejdem. Som už síce (navonok) v poriadku, avšak stále akýsi ošumelý, akoby mi čosi (ktosi) zatiahlo ručnú brzdu… Dnes len pekne pomaličky, na pešo, hore na Raču. Ponaháňať spomienky… Janči mi hádam odpustí.

Lúčime sa s cyklistami, odchádzajú kamsi do neznámych hlbín kysuckých hôr, nás autá vyvážajú pod lanovku, hore nad Dedovku sa musíme vyviezť sedačkou, rýchlo, rýchlo, na obed vraj hrozia búrky…

To inokedy, to som býval iný borec! Ranný výbeh orosenou lúkou so svitaním v chrbte, v nohách čosi nad tridsať kilometrov, takmer sedemdesiat ďalších pred sebou. Či večerný výšľap krajom zasneženej zjazdovky, na pleci lyže, v batohu batéria šampanského. To inokedy, to som (ešte) býval borec!

Dnes mi je dobrá aj lanovka… Ale je tu naozaj pekne. Avšak akosi cudzo, vôbec to tu nespoznávam. Ľudská pamäť je taká krátka, len fantázia bezbrehá… Kde je tá chata, na ktorej sme večer čo večer hltali obrazy rozbúreného Rumunska, kdeže sú účastníci tých mladých dní (Janči drie na bicykli kdesi hore grúňom, spolucestujúcu na bicykel neviem vytiahnuť, čo asi robí Milan, IVP, ostatní…)?

Hlboko pod nohami roztrúsené (bývalé) samoty, (dnes zväčša) chalupy, na horizonte súmerné homôľky hôr, krásny kraj, ťažký život… Veselý výskot z kapsule rútiacej sa dole bobovou dráhou vytŕha zo snenia, navracia do reality. Vystupujeme, ďalej už musíme peši (pivo počká, na obed sú hlásené búrky…).

V húštine pri chodníku čosi zapraská, medveď! – no sú to len kravky. Pokojne sa voľne pasú na okraji lesa, sme im úplne ukradnutí, masmediálnou mašinériou masírovaná myseľ sa upokojuje, zrak opäť pohládza hrebeň horstva, chodník príjemne stúpa, ani nie je prečo prehlbovať dych, hľadať zámienku na oddych, (občas sa) zastaviť ma núti len všetka tá krása navôkol, lepí sa na mňa ako ľahučký závoj, obaľuje ma ako tá najjemnejšia merino vrstva, chráni pred nepohodou ako prírodná goretexová membrána. No búrka (našťastie) neprichádza, kĺže sa po neďalekej hradbe hôr, bezpečne odchádza kamsi na sever.

Kríž a opodiaľ chata, už niet kam stúpať, Veľká Rača, 1236 metrov, ešte krok a sme v Poľsku, poďme na pivo… PU-čko ani Budvar nechcem, to si dám aj u nás, radšej vyskúšam to ich – aj keď nám ho dnes nezohrejú (budeme musieť prísť v zime). Rozhovor s Oravcami aj miestnymi, toto je to kúzlo zrazov, to sú tie okamžiky pohody, popritom vyťahujem telefón, kontrolujem radar, zdá sa, že búrka je dnes definitívne zažehnaná.

Zostup po tej istej ceste je ako povinné cviky v krasokorčuľovaní – len nespraviť zbytočnú chybu, pokazila by celkový dojem z pekného dňa. A tak kladiem nohu pred nohu, viac hľadím do zeme ako okolo seba, huba sa mi (samozrejme) nezastaví, sme predsa na zraze, spoznávame nových ľudí. Ešte raz (pre istotu) kontrolujem radar, je to však naozaj bezpečné, pokračujeme pešo až domov, netreba zbytočne preháňať autá.

Zostávam vzadu so sprievodcom Vladom, snažíme sa udržať v plynulom pohybe skupinku turistiek spoza hraníc, je to však márna snaha… No je tu krásne. Upratiská, Kamenná, Kalinový vrch, na rozhľadňu Surovina netreba ani vystupovať, aj pohľad spod nej je okúzľujúci… Pri zostupe z nej však treba dávať pozor na každý krok. Balvany veľké ako pecne chleba sa vylamujú z cesty pod (skoro) každým krokom, kamenný chlieb, ťažký život v nádhernom kraji, krása a ťažoba často kráčajú bok po boku. No dosť už filozofovania, už je tu zjazdovka, pod ňou penzión, sprievodcovia sa oddeľujú, vraj kvôli tej krabičke čo nosím vo vrecku sme to dnes dali – aspoň na niečo som (občas) dobrý. Ja pokračujem na dobre známu terasu.

Cyklisti sú už tu, živí a zdraví, po včerajšom masakri dnes tlačili len občas (organizátori trasu upravili – tie bábovky nič neznesú). A potom večera, pokus o tanečnú zábavu, kapurkova a dobrú noc. Ktovie čo ma čaká zajtra…

nedeľa 28.8.2022, na Trojmedzí

Posledný deň cyklozrazu, že by som konečne vytiahol bicykel? Patrilo by sa, nebudem predsa nadosmrti počúvať Jančiho podpichovanie (a čo by som tu aj celý deň sám robil, v piatok som sa dospal do zásoby). Stačí len trochu prifúknuť, plášte už meniť nebudem, tých pár kilometrov vydržia (hádam) aj tieto staré, načo som sa vo štvrtok naháňal do Hrádku?! A už ideme.

Hore Oščadnicou, proti toku potoka sa ide fajn, zvykám si na nový pohyb nôh, už som skoro odvykol. Odbočujeme, cesta stúpa o čosi viac, prehadzujem, ide to však akosi ťažko, asi som naozaj odvykol, opieram sa silnejšie do pedálov, obieham tých upachtencov, už mi skoro nikto nestačí, letím ako šíp. Asfaltka stúpa čoraz prudšie, dokelu, veď ja som zabudol správne radiť (už si viem vysvetliť svoju chvíľkovú rýchlosť), stehná pália ako čert, konečne som našiel tú správnu páčku, uvoľňujem záber, nohy kmitajú rýchlejšie, rýchlosť pohybu klesá, už ma neobiehajú len e-cyklisti…

…a kopcu ešte nie je koniec! Ale nakoniec som to dal. Švancárovci – ten zjazd je za odmenu, aj ďalší úsek kľukatiaci sa popri riečke Vreščovka – tu sa už dá i porozhliadnuť. Cez Skalité nás prevedú sprievodcovia, tam prvýkrát uvidíme most Čadečka, impozantné dielo ľudských rúk, ešte chvíľu pokračujeme popri železnici a popod ešte impozantnejší most Valy (najvyšší na Slovensku) odbočujeme kamsi do hôr. Cesta začína opäť stúpať…

Objavujú sa prvé domy – veď my sme v Česku! Niektorú hranicu prekročíš bez toho, aby si o tom vedel. Ešte pár prudkých šliapnutí do pedálov a stojíme. Trojmedzie, miesto, kde sa stretávajú hranice troch štátov. Pár metrov k nemu musíme zísť peši. No zisťujeme, že tých trojmedzí je tu akosi priveľa, každý štát má asi svoje vlastné. Táto hádanka nám ešte chvíľu motá hlavy, definitívne sa jej zbavíme až na terase neďalekej hospůdky.

Odchádzame. Krátkou krosovou vložkou sa presúvame na vyvýšeninu Malé Šance – Valy, dnes sa tam konajú historické slávnosti. Prišli sme priskoro, podujatie sa len rozbieha, guláš sa ešte varí, no klobáska je výborná, aj výber nápojov uspokojí. Stihneme aj prvé vystúpenia, potešíme sa nádherným výhľadom do okolitej krajiny, pookrejeme na tele aj na duši. Táto zastávka určite stála za to.

A už opäť šliapeme do pedálov. Znova sa prešmykneme popod most Čadečka, popri železnici zhltneme kilometre cez Čierne a Svrčinovec, okolo priemyselnej zóny sa pretiahneme k nákupným centrám na kraji Čadce. Čo je koniec sveta? Nie, to len blížiaci sa  sviatok pritiahol na nákupy snáď polovicu Kysúc, voľné miesto na zaparkovanie aby si hľadal. My nakupovať nepotrebujeme, radšej rýchlo pokračujeme.

Najskôr pár kilometrov po starej ceste, premávka však celkom ujde, potom uhneme vľavo a po cykloceste uličkami Oščadnice smerujeme neúnavne do cieľa. Športová časť cyklozrazrazu sa chýli ku koncu. Už nás čakajú len spoločenské povinnosti – neodmysliteľné podvečerné posedenie v Javorinke, večera a slávnostné ukončenie.

Hudba stíchla, aj donekonečna predlžované rozhovory účastníkov (veď rok je tak dlhá doba) postupne ustávajú, nad potemnenou Oščadnicou žiari len veža kostola. Zajtra ráno odchádzame.

pondelok 29.8.2022, na ceste domov

Budíček, rýchle balenie, lúčenie. Po ceste domov sa v Púchove pridávame k veľkej skupine kamarátov, Paľo dnes pripravil výjazd na Kohútku a Papájske sedlo. To je však už iný príbeh.

 Zraz, ktorý najskôr mal byť, aby potom nebol (netreba to tu už viac rozoberať) sa nakoniec vďaka obetavým Kysučanom predsa len podarilo zorganizovať. Boli to krásne dni, bolo tu fajn. Tak opäť niekedy nabudúce, Kysuce! Vo farbách MKCK sa tento rok zrazu zúčastnili: Božka Ilavská, Peťo Julíny, Robo Chlpek, Janči Budoš, Štefan Krištof, Maroš Modrovský, Tono Gieci, Miro Šuga a

Juro Golier

Akcia Svätojakubská cesta – netradične

15.8. – 20.8.2022

Na bicykli zo západu na východ Slovenskej republiky.

S Vladom Trajlínkom sme sa už dlhšie pohrávali s myšlienkou urobiť niečo, čo volajú SVJC.

Ja, ako čerstvý dôchodca a Vlado, čo má takmer 2 (slovom dva) mesiace voľna. V pondelok, po mojej STK – na druhý pokus úspešnej, sme sa stretli u mňa cca o 10-tej doobeda a vyrážame k Františkánskemu kostolu sv. Jakuba v TT. Cez Modranku, kde stretávame Janka Ščibravého, ktorý nám poprial veľa zdaru.

Nocľahy máme vybavené – kde nás večer zastihne, tam prenocujeme. Nejdem sa moc rozpisovať, lebo kamarát Kako „občas“ – stále hovorí: „čo človek prejde pešo, to mu už nikto nezoberie“. Ja som si jeho citát, zobral aj pre bicykel.

Takže len heslovite:

1.deň    Trnava – Remitáž (Jelenec)

2.deň    Remitáž – Banská Štiavnica

3.deň    Banská Štiavnica – Liptovská Osada

4.deň    Liptovská Osada – Tatranská Štrba

5.deň    Tatranská Štrba – Levoča

6.deň    Levoča – Košice

Celkové prevýšenie asi 7000 m, cca 550 km na bicykloch. V Košiciach, pri dóme sv. Alžbety sme si podali ruky a ešte nám nedošlo, čo sme dokázali.

Perličky z trasy:

2. deň ráno sme s bicyklami  na pešo ťahali na zrúcaninu hradu Gýmeš, tam som dostal defekt na zadné koleso. Zistil som, že náhradnú dušu som si zobral na horský bicykel. V núdzi poznáš, kto môže mať dušu na trekový bicykel – tak sme to s Vladom vymenili.

3. deň som si v Korytnici na lavičke pri džbáne zabudol mobil. Zistil som to v Liptovskej Osade, až keď sme večer hľadali ubytko. Vladovi napadla myšlienka – zbadali sme policajnú stanicu, mladý policajt ma po vysvetlení situácie zobral do auta a išli sme do Korytnice, už sa stmievalo. Mobil bol na svojom mieste, ráno som sa bol vecne poďakovať.

4. deň mal Vlado mierny pád na železničnom priecestí pri Veľkej Lomnici, na gume, vyriešili sme to cez lekáreň.

5. deň veľké interview na Tajomnej Levoči.

6. deň nás dobiehala búrka zo západu, nedobehla. Až v Košiciach, keď sme sa oboznamovali s mestom a prímestskými časťami. Na polnočný vlak sme nasadli v sobotu v Košiciach a v nedeľu ráno sme prišli do Trnavy.

30.8. sme si urobili trasu SVJC BA – TT, cca 87 km od svätojakubskej kaplnky a františkánskeho kostola v Bratislave cez Železnú Studničku, Mariánku, Pezinok, Modru a Budmerice do Trnavy.

Na záver – klobúk dole pred Vladom a jeho navigačnými schopnosťami, keby som išiel sám, po druhej etape by som to možno zabalil.

„Vo dvojici se to táhne lépe.”

Vlado T., Milan B.