Javorníky

Akcia sa konala 30.8. – 2.9.2007

Jesenná krása prírody zlákala využiť augustové sviatočné voľna jedenás­tich cykloturistov z Malokarpatského cykloklubu v pohorí Javorníky, ktoré sa nachádza na slovensko-moravskom pomedzí. Väčšina z nás sa dopravil a vlakom, alebo autami, ale boli medzi nami už tradične aj takí, ktorí odolá­vajú výdobytkom civilizácie a dopravia sa na miesto určenia po svojich, čiže naši „cestári“.

Počasie sa ukazovalo voči nám skúpe. Lákavé by bolo sedieť na chate pri kozube a popíjať horúci grog. No ale predsa na toto sme sem neprišli. Neobsedeli by sme a tak sme sa ešte v prvý deň vydali preskúmať dolinu. Aby sme mali večer čo robiť, tak sme zmokli do nitky a o zábavu bolo postarané: presušiť odevy, ale hlavne obuv. To už prišli aj premoknutí „cestári“, ktorí mali cestu okorenenú ešte dvoma defektmi.

Druhý deň si to počasie rozmyslelo a dalo nám vychutnávať krásu Ma­ríkovskej doliny plnými dúškami. Na chate Kohútka nás čakal nádherný výhľad na Beskydy. Odbehli sme si aj na moravskú stranu a potom hre­beňovkou popri chate Portáš na Malý Javorník. „Cestári“ boli solidárni a cho­dili s nami.

Ďalší deň bol v očakáva­ní, že to bude najkrajšia trasa. Cesta viedla Papradnianskou dolinou až po sedlo Bútorka. Tu bolo jedno z najná­ročnejších stúpaní, ktoré by sa dalo porovnať s Javorinou pri Starej Turej. V závere stúpania nás čakal mean­drový rebrík, z ktorého boli úžasné výhľady na Strážovské vrchy, taktiež na dominanty Beskýd: Radhošť a Lysú horu. Po tejto ceste dolu by v prípade pádu nešťastník dopadol asi veľmi zle. Odtiaľto sme sa vydali k Veľkému Ja­vorníku. K jeho vrcholu sme sa museli vybrať pešo vedľa bicyklov, pretože je tam zákaz pre cyklistov. Cesta nadol nebola žiadna „sranda“. Dokonca aj najväčší samovrah z nás išiel niektoré úseky vedľa bicykla. Boloto fakt str­mé a miestami až nepriechodné, trá­va zarovno očí, pod nohami pichľavé malinčie a sem tam blato po členky, skrátka, cesta zarúbaná, po ktorej išli naposledy snáď ešte husiti. Tátoše na plecia a poďme ho. „Cestári“, ktorí boli medzi nami, už dávno nemali takýto cyklotrial.

Ďalší deň nášho putovania začal znova usmoklene. Pršalo a nie a nie skončiť. Naši cestári sa vydali na cestu nonstop domov, ktorú im „spríjemnil“ ešte tretí defekt a my ostatní sme sa presunuli autami spoznať lepšie Makov a po­medzie. Po prejdení hraníc sa nám otvorila prekrásna scenéria. Upravené penzióny, pokosené lúky, cyklochod­níky, ponúkané služby …. Žiaľ už tu bol vidieť rozdiel medzi slovenským a moravským pomedzím. Potom sme sa vydali k Razulskému pralesu. Dážď neustával a tak sme sa rozhodli ďalej nepokračovať a radšej sa vydať na cestu k svojim domovom. Prechádzali sme nádherným krajom, škoda, že po­časie nám neumožnilo naplno vychut­nať krásu prírody. Dohodli sme sa, že sa sem ešte vrátime, dúfajúc, že nebu­deme mať znova také „šťastie“ a uži­jeme si krásne slnečné počasie.

Ján Budoš