Akcia Lopeník

V Bielych Karpatoch

sobota 19.3.2022

Už (dávno) nie je zima, ešte (zďaleka) nie je jar. Cez nepriedušne uzavreté okno miestnosti na druhom poschodí neveľkej nenápadnej budovy, dni existencie ktorej pokojne plynú v objatí rozľahlého parku na ostrove známeho kúpeľného mesta, nepreniká dnu žiadny náznak života. Jediný lúč slnka nerozohrá na stenách svoju tajomnú tieňohru, žiadny náznak vône sa nemieša s nezameniteľným pachom kancelárie (iba všadeprítomný prach a ľahký odér kávy, doping je povolený, doping je nutný), ospalé ticho skorého popoludnia narúša len občasný šum (nečujné bzučanie žiarivky, nezreteľné útržky rozhovorov z chodby za dverami a neprestajný tinnitus pretína pravidelné neodbytné zvonenie telefónu – keď nezdvíham asi tu nie som!), (len) žiadny dotyk reality (plazivo prenikajúci zvonku), prosím… inak by som sa zbláznil. Prudko odsotil stoličku, presne miereným úderom navždy umlčal telefón, znefunkčnil počítač (veď ten za nič nemôže!), (definitívne) treskol dverami, roztrhol pupočnú šnúru povinností, vybehol von, konečne sa oslobodil… Minúty dlhé sťa hodiny nekonečne plynú korytom lenivo tečúcej rieky Chronos, hodiny sú v tom bezčasí úplne nemerateľné, márne sa pokúšam vydolovať jasný okamžik spomedzi sivej všednosti pracovného dňa… kedy naposledy som sa tešil do práce? Neskôr poobede pomaly blúdim ulicami svojho mesta, snažím sa plávať proti toku času, hľadám akýkoľvek náznak inšpirácie. Nenachádzam však nič… hádam pomôže noc, milosrdný sen prinesie vyslobodenie… s pocitom neskutočnej úľavy vítam ráno – čo najskôr sa snažím z mysle vypudiť spomienky, keby sa k nim dostal odborník – skončím pod prísnym dozorom v Pinelke, keby to videla verejnosť – objavím sa v komerčnej televízii (konečne úspešná reality show!). Z trápenia ma (tak) hádam vyslobodí (až) víkend…

Na bežky je príliš sucho (iba tí najzarytejší vyznávači pohybu na dvoch úzkych drevách týždeň čo týždeň okupujú Skalku, kdeže sa na nich hrabem – osirela Dobrá Voda!), na bicykel prichladno (to len niekto vytrvalo, uprostred týždňa, brúsi na kameň stvrdnuté blato malokarpatských cestičiek), na turistiku tak akurát! Kam sa vyberieme tentokrát, ktoré miesto tentoraz zvolíme za cieľ nášho výletu? Chcelo by to niečo… …hmm… …drobnú úpravu, zmenu chuti, nie však priveľkú. Karpaty zostanú, ibaže tie Malé vymeníme za Biele. Je tam tak pekne… Veľký Lopeník, štvrtý najvyšší vrchol pohoria (911 metrov), rozložený na polceste medzi majestátnou Veľkou Javorinou a hrozenkovskými kopanicami, jednou nohou rozkročený na slovenskej strane, tou druhou pevne ukotvený na tej moravskej, výrazná ostrá homoľa a magická pyramída bude tou správnou voľbou (Paľo, vďaka za nápad).

Slabá hodinka cesty, to zvládnem – z oka vypadáva posledná karpina, skrývam ďalšie zívnutie (dávaj pozor, nech nás kdesi nevysypeš!), už druhýkrát zle odbočujem (akási divná mágia sa snaží prekaziť nádejný deň), začínam byť čoraz nervóznejší (čože robí tá navigácia, veď to nestihnem!), hypnotizujem ukazovateľ paliva (čo mám deravú nádrž? asi som mal predsa len načapovať), nakoniec prichádzam ešte v termíne. Prekvapenie – Paľo tu ešte nie je, aj Paľo je len človek, aj on môže meškať (nakoniec asi tak 5 sekúnd). Chvíľku počkáme, stále ešte nie sme všetci, čas tak príjemne plynie, je Jozefa, tiež Miloš má narodeniny, niet sa prečo náhliť, veď aj tu je tak príjemne…

Parkovisko je ukryté v lese, kus od cesty vedúcej cez Lopeník, hoci to odtiaľ nevidno, všade okolo nás sa ako vlny prelievajú malebné úbočia bielokarpatských pahorkov. Hotový raj na zemi…

…pre občasného návštevníka, skutočné peklo pre tých, čo boli odkázaní na týchto miestach ži(vori)ť… Nepokojný kraj na hranici osídľovali vraj hlavne utečenci, vydedenci vylúčení zo spoločnosti – trestanci, zbojníci, ľudia odlišnej viery… tí, čo hľadali úkryt. Tvrdou prácou, s motykou v ruke poľudšťovali krajinu, lesy premieňali na pastviny, spod zeme pozdvihovali k životu kopanice. Žili izolovane, od spoločnosti tam vonku i navzájom medzi sebou, aj tá cesta, ktorá nás z Březovej priviedla existuje až od roku 1964… to som už mal jeden rok…

Poberme sa mi však ďalej, takto by sme tu skysli celý deň (spievali a hodovali), namiesto boľavých nôh si domov niesli boľavú hlavu, naplnenú preťažkým kamením prekrásneho kraja. Úzka cestička (len tak na jediné auto) sa spúšťa dole do údolia, zobďaleč povedľa vykúkajú prvé stavby, osamelé gazdovstvá, drevený plôtik zdobený pestrofarebnými hrnčekmi (každý z nich je iný) vedie ku kamennej zvonici.

Už viac než dve storočia zdobí jej skromná veža okolitú krajinu, už viac než dvesto rokov rozoznieva jej zvon blízke údolie. Jednoduchá a pritom krásna. Obdivujeme majstrovstvo starého staviteľa, šikovnosť dávneho remeselníka. Kameň sa pevne viaže s kameňom, spojivo obopína drevený preklad, zapučaný šindeľ tesne kryje strechu. Akoby tu stála odnepamäti. Akoby sem prirodzene patrila. Krásna vo svojej jednoduchosti. Stará kamenná zvonica.

Hlavná cesta (ktorú vzhľadom na hustotu premávky nazveš hlavnou len s riadnou dávkou fantázie) sa skrúca údolím popri potôčiku Hrubár (ktorý sa pri Šiancoch mení na Bošáčku), vedie hore dedinkou (ktorá dedinou vlastne ani nie je, len administratívnou sústavou voľne roztrúsených gazdovstiev stekajúcich dole svahmi Mikučinho vrchu a Lopeníkov, čím nižšie, tým tesnejšie sa k sebe vinúcich, stále si však udržiavajúcich primeraný odstup). Tu hádam nič nie je takým, akým sa javí navonok…

Nám to však vôbec neprekáža, po asfaltke derúcej sa hore svahom rozbiehame pekelné tempo (ešteže šliapem peši, ešteže sa tu nepachtím na bicykli), dlhý had turistov sa rozťahuje po celej dĺžke stúpania. Krásneho stúpania nádherným úbočím. Rozľahlé lúky sa striedajú s rozsiahlymi plochami lesov, kde-tu roztrúsené obydlia vdychujú krajine život, osamelé stromy priťahujú zrak, v ich tieni si neodpočinie len unavené telo hospodára, ale i nepokojná myseľ pútnika. Biele Karpaty…

Aký to rozdiel oproti tým našim, Malým. Krajinou meniacou svoju náladu a atmosféru (takmer) na každom kroku, krajinou, ktorej každý vrchol je iný, kde každá dolinka žije vlastným životom, kde ťažká ruka huncokára dokázala vyrvať z moci hôr len drobnú lúčinku uprostred lesa. Tu sa nám pod nohami rozlieva rozľahlý oceán pahorkov, pastvín pozvoľna pretekajúcich šírym priestorom, lesov pokojne sa vlniacich v rytme času ako geniálne minimalistické Bolero pána Ravela:

tam… tam… tam… krajina donekonečna opakuje svoj tajuplný nápev, k nemu sa zrazu pridáva trilok práve prebudeného vtáčika,  tam… tam… tri… tam… drží svoj hlas, ako trblet rannej rosy jasný nápev pokračuje v pravidelnom vlnení pahorkov, tam… tam… tri… tam… spoza hmly preniká tenký lúč svetla, tam… tam… tri… cink… tam… masa zvuku sa takmer nemení, po čase však zisťuješ, že je predsa len iná, objavuje sa osamelý lístok v mase ihličia, tam… tam… tu… tri… cink… tam… o kus ďalej iný, potom ďalší, nový tón v nekonečnom kolobehu času, tam… tam… tu… tri… cink… tam… lúka letí do údolia,  tam… tam… tu… tri… cink… tam… bong… ako drobné drahokamy sa z prítmia lesa trbliecu belostné múry samôt tam… tam… tu… tri… cink… tam… bong… tang… tam… tam… tu… tri… cink………

Stúpame stále vyššie, asfalt neprestáva… Dobre sme sa roztiahli, mali by sme sa počkať, dať sa zase dokopy. Skládka dreva vedľa cesty bude tým správnym miestom, rozhovory bez ustania pokračujú, k tomu sa patrí niečo drobné prikúsnuť, za glg čohosi dobrého (alebo aj teplého) zapiť. Stojíme na miestach, ktorými prechádza červená značka (tu na hlavnej ceste?), kde dobre známa diaľková trasa z Dukly na Devín (či presne naopak, ako sa vám páči) na chvíľku zavítala na návštevu k susedom. Reč sa (opäť & neomylne & ako vždy & koľkýkrát?) stáča k jej prechodu. Niekto ju už vyskúšal, niekto sa tam chystá, niekto by (tak) rád… Myseľ sa stáča, myseľ blúdi… neodpustím si krátku, navonok nesúvisiacu odbočku. Je to už tak dávno, nech prehovorí pamätník…

Niekedy uprostred 80-tych rokov minulého storočia som sa s kamarátom Ogarom (boli sme mladí, boli sme krásni, boli sme plní síl) spolu s malou skupinkou turistov (päť? šesť? neviem, pamäť už neslúži, pamäť vynecháva) vybrali na prechod Slovenského Rudohoria. Trasu si už (samozrejme) presne nepamätám, denník som si nikdy nepísal (môžem si tak do(vy)mýšľať, môžem fabulovať), niečo mi však predsa len nezmazateľne uviazlo v pamäti. Prvé kroky pochodu, blúdenie po dobročskom pralese. Obrovský dubák rastúci uprostred turistickej magistrály (už niekoľko dní sme nestretli ani živú dušu). Nocľahy pod širákom aj vo voňavom senníku (v ktorom celú noc šuchotali myši). Ranný pohár mlieka od pani horárky. Pár dní na Veľkej lúke v sedle huculov. Prebudenie na medveďom posede (vedľa ohlodanej kostry akejsi nebohej kravky) neďaleko Nálepkova (kde?). Vlahú noc plnú hviezd kdesi nad Palcmanskou Mašou. Najkrajšiu chatu na svete (pohár piva a pomaly zhášajúce svetlá Rožňavy hlboko pod nohami). Nezrozumiteľné drmolenie mantákov v medzevskom obchode. Prvý (krátky) dotyk civilizácie na Kojšovskej holi. Ako bonus prechod krížom cez Roháče (od Žiarskej chaty) s prenocovaním v lese pri Adamculi (splnený sen, dopíjame posledné pivo, chata sa zatvára, na dolinu padá súmrak, mi dvaja sa nenápadne presúvame hlbšie do lesa kamsi pod Kopy). Príchod za kamarátmi na Oravskú priehradu („Kým sa neumyjete, do chaty nevstúpite! A schovajte kamsi tie smradľavé handry!“) …bolo to naozaj tak?

Prestaňte plánovať, hľadať ultraľahké vybavenie (zelený batoh, áčko, golfky…) a výhovorky – nečakajte, neváhajte, vyrazte! Ihneď! (cítime sa mladí, stále sme krásni, veríme, že plní síl)

Až kus opodiaľ zisťujem, že som zabudol zapnúť GPS – dokelu!, tri a pol kilometra (úplne zbytočného?) pachtenia, 180 metrov prevýšenia sa rozplynulo v ovzduší ako obláčik… z toho už dnes nezaprší… Zbytočné to však predsa len nebolo, březovsko-lopenícky kotol je nádherný, ale pohľad, ktorý sa otvára pod vrcholom stúpania na Mikulčin vrch je možno ešte… – iný, avšak rovnako krásny. Kam oko dovidí, zvlnené pahorky, na nich sa ako polia na šachovnici pravidelne striedajú lúky a háje, svahy prudko sa zošuchujúce do údolia (ideálne miesto na zimné radovánky), z temena niektorých vrcholov na všetko dohliadajú vysoké veže či rozhľadne. A kdesi v zahmlených diaľavách (kde sa tak náhle stratil blankytný jas bezoblačnej oblohy?) sa medzi zvažujúcimi grúňmi nenápadne chúli kraj moravských kopaníc, Starý Hrozenkov, Vyškovec, Vápenice a Žítková, miesta, kde kedysi žili slávne bohyne…

…a kam sa tak rád pravidelne vracia Ľuboš. Nečudo, nie je ťažké zaľúbiť sa do tohto kúta hôr, ladných kriviek vŕškov a ich malebných úbočí. Donekonečna sa (peši či na bicykli) túlať cestičkou, ktorej koniec nepoznáš, krúti sa hore svahom, stráca v lese, opäť sa objavuje kdesi vo výške, aby neskôr zmizla na horizonte, jej skutočný cieľ si však vieš iba ťažko predstaviť. Započúvať sa do veselého ranného zurčania potôčika „Vitajž voda moja, vodzička, rosa moja, rosička. Odkeľ ty pospiechaš?…“ aj tichého večerného nápevu vánku „Chojce si čarodovnice na čiernu horu, tam čierne víno píjce, smolu jezce, ale tu žiadnej moci viac nemajce…“. Čas bohýň však už nenávratne uplynul…

Veď tam je ešte sneh! Dole pod hlavnou cestou (pohybujeme sa niekoľko metrov nad vrcholom Zárub), tam, kde začína lyžiarsky svah, leží na tráve dlhý úzky koláč zvyškov zmrznutej ľadovej triešte, delá už opodiaľ ticho odpočívajú. Niekoľko jednotlivcov neodolá, musia si vyskúšať to, čo im táto zima nedopriala. Ale pozor, šmýka sa!

Prežili všetci. A všetci ako jeden pokračujeme ďalej po asfaltke, Paľo sľubuje dáke prekvapenie (možno skrytý poklad? – predstavujem si zakopaný súdok tridsaťročnej slivovice) či inú zaujímavosť. Všetko v jednom. Stojíme na kraji asfaltky na vrchole nenápadnej vyvýšeniny – na bicykli by si ju (skoro) ani nezaregistroval, kúsok za našim chrbtom nám týči výrazný stožiar vysielača, kus vedľa zas takmer nerozoznateľná rozhľadňa (naše postupné ciele), Paľo siaha do batohu, vyťahuje šampáňo… sme vo výške 788 metrov, práve sme prvovýstupom dosiahli Rapantov vrch. To si naozaj zaslúži krátku oslavu!

Posilnení zbiehame rovnakou cestou, vraciame sa na Mikulčin vrch – čo za jemný opar sa z Považia nasúva na svahy Veľkého Lopeníka, akáže hmla halí jeho úbočia belavým jemným závojom? Hádam nám niečo (niekto) nechce pokaziť tento pekný deň? Neľakajte sa, nič to nie je! To len príroda (opäť raz) čaruje, koketné Karpaty laškujú s návštevníkmi, predvádzajú sa, žartujú, figliarsky žmurkajú, potichu sa smejú (do hrsti). Nie je každý deň posvícení, no nehádž flintu (privčas) do žita!

Mikulčin vrch. Kedysi kopanice roztratené po úbočiach hôr kdesi pánubohu za chrbtom, neskôr známe rekreačné stredisko, dnes miesto, ktoré sa chystáme využiť na krátke posedenie, penzión Patrik práve otvára svoje brány. Ešte predtým však smerujeme ku krížu v jeho blízkosti, pripomienku smutnej udalosti spred mnohých rokov – „na tomto místě byl … dýkou zabit náš milovaný syn a bratr…“ Aký konflikt, bitka či zákerná vražda, sa odohral na týchto miestach v skorú jar roku 1963? Kto bola obeť, kto bol vrah? Bol slnečný teplý deň, či mrazivá tmavá noc? Stojím, dumám, neviem… nič bližšie sa o tomto čine nedá dozvedieť (a nie je to ani potrebné), zmareného mladého života je však určite škoda. Je to už tak dávno… to som mal práve šesť týždňov…

Ale na hody, ktoré sa nám nečakane naskytli vedľa v penzióne, tak skoro nezabudneme. Vývar, držková, kyselica, výpečky… chutné pivo (ešte si môžu dať aj šoféri), rýchla a milá obsluha, všetko dostupné hneď po otvorení – z toho by si mohli zobrať príklad vo viacerých podobných zariadeniach. Ak pôjdete okolo, určite sa zastavte!

Nás však čaká ešte dlhé putovanie, pohnime kostrou, pokračujme. Popri zaujímavo prederavenom strome a rozprávkovom drevenom lese pri chate Jana (keď nie sú poruke deti, aj dospelí ich dokážu zastúpiť, zvieratká si ešte aj dnes masírujú ponaťahované chrbty) zostupujeme do Lopeníckeho sedla. Priestor sa náhle otvára, z ničoho-nič stojíme na nádhernej rozľahlej planine. Odlesnenej. Fotogenickej. Dýchajúcej životom. Magicky prekrásnej. Čarovnej. Stojím a krútim sa. Pokúšam sa všetkými zmyslami zachytiť okolitú krásu. Vôňu priestoru. Spev zeme. Odlesk okamžiku. Dotyk dávnych príbehov. Dušu kopaníc. Ducha krajiny. Prenádherných Bielych Karpát.

Tento bod trasy, tento okamih dňa nie je príliš výhľadový, ale tie pohľady… Z masy stromov sa všade navôkol vylupujú šíre lúčiny, nádherné machule rozpľasnuté na voňavom plátne krajiny. Osamelé gazdovstvá, hracie kocky porozhadzované na stole rulety času. Vysoká veža vysielača priťahuje zrak, nenápadný kríž na mieste, kde sa stretajú cesty zas myseľ. Pokoj a ticho. Sloboda.

Ale to stúpanie! Dokonca sa začína šmýkať, na týchto lúkach asi ešte prednedávnom ležal sneh, blato uteká pod nohami, len opatrne, pomaly, hlavne sa kdesi nevyváľať. Krv búši v ušiach, pľúca ťahajú ako kováčske mechy, pot sa rinie nielen z čela. Vchádzame do lesa, stúpanie sa zmierňuje, ako strela rovný priesek nás po širokej ceste vedie stále hlbšie, čoraz vyššie, bližšie k ďalšiemu cieľu, k vrcholu Veľkého Lopeníka. Ešte predtým nás však čaká ten Malý.

Tu budem márne hľadať svoje magické sochy (len kde-tu vyťahujem zo šíku vyrovnaných kmeňov akýsi občasný náznak), toto prostredie formovala (a neustále formuje) ľudská ruka, tu človek neponecháva prírode priveľa voľnosti, možností na vývoj. Rasti a poskytuj svoje telo. Ukrývaj moju zver. Všade, kde budem potrebovať, ustúp pastvine. Tu som pánom ja. Tu vládne človek….

Zase sme sa roztiahli, stúpanie vnútilo každému vlastné tempo, je načase sa znova počkať, občerstviť, načerpať síl. Prístrešok na Malom Lopeníku je tým najvhodnejším miestom. Obsah batohov putuje opäť na svetlo, zrak len tak prechádza po všetkých maškrtách. Tie naše výlety…

Hor sa na vrchol! Už to nie je ďaleko, už to nie je vysoko. Bezstarostný postup však trochu pribrzďujú zmrazky snehu ležiace na chodníku. Ešte stále? Iný kraj, iný mrav, v týchto miestach asi mali na zimné poklady viac šťastia ako u nás, my sme sneh túto sezónu takmer nezažili, len s nostalgiou v duši (a slzou v oku) sme si prezerali staré fotografie. To ešte bývali zimy…

Priestor sa otvára, priesek redne, mení sa na vrcholovú lúčku, v jej strede sa výši rozhľadňa. A po okraji lesa sa ukrývajú pamätníky, pripomienky bojov minulej vojny. Pred skutočnosťou neutečieš, nestačí si, ako malé dieťa, prikrývať oči – to čo nevidím, neexistuje. No i tak, nebudeme si zbytočne zaťažovať myseľ, meniť náladu, nie teraz – poďme rýchlo hore, rozhliadnuť sa do okolia. Z Veľkého Lopeníka.

Avšak… poznáte také dni. Počasie je… pekné, obloha (by aj bola) jasná, ale… niečo tomu chýba, stratila tú nekonečnú hĺbku rozľahlého oceánu, žiarivý jas diamantu, je akási plochá, takmer bezrozmerná, dokonca sa zatiahlo (kedy? – veď si sa iba obzrel, chvíľočku zahľadel pod nohy, len na sekundu sa zamyslel), to však nie je ten dramaticky vyfarbený mrak dotvárajúci atmosféru okamžiku, rýchlo letiaca vzducholoď meniaca náladu, biely baránok rozdávajúci radosť, je to… len taká nepriesvitná, všetko haliaca opona, ľahučký záves, čo spadol na krajinu, ani nevieš kedy, ani nevieš dokiaľ, ba ani odkiaľ sa tu vzal… protivný saharský prach… Ale tu, medzi nami, tomu (našťastie) nechýba nič, nálada je (ako vždy) výborná, v bohato vyšpľachujúcich vlnách sa rozlieva do okolia, privádza k životu aj (zatiaľ ešte) driemajúci les…

Vlado sa rozložil v prístrešku, varí kávu, na stole sa objavuje množstvo iných dobrôt, iskru v oku i teplo v duši pomôže spoľahlivo rozožať malý kalíštek koncentrovanej radosti (nám šoférom už radšej nie prosím, nechceme & môžeme / nemôžeme & chceme).

Dlho by sa veru dalo posedieť, porozprávať, poveseliť (provizórna útulňa je k dispozícii, je ešte voľná), my však máme iné plány. Kúsok sa vraciame po rovnakej ceste na Malý Lopeník (len sa nešmyknúť), potom sa po zvážnici lesom spúšťame čoraz nižšie do údolia. Tam kdesi máme (dúfam) naše autá.

Čo za stopy sa to tiahnu blatom povedľa tých našich? Dnes nemáme medzi sebou žiadneho poľovníka (ani stopára), dnes môžeme len hádať. Sviňa? Jeleň? Čosi iné? Medveď to však určite nie je, bez obáv schádzame nižšie (vysoko sme vyliezli!), už by sme tam predsa mali byť…

Les nechávame za chrbtom, les ustupuje, vynárame sa na rozľahlej lúke, opäť stojíme uprostred šíreho březovsko-lopeníckeho kotla, nádherného prírodného amfiteátra. Zrak kĺže po známych krivkách hôr, sú krásne, sú stále iné. Biele Karpaty sú (vždy) trefou do čierneho. Ešte sa chvíľku povyhrievame na slniečku, je tu predsa tak príjemne, netreba sa zbytočne náhliť, sme už skoro v cieli, do večera je ešte ďaleko, neponáhľajme.

Na kraji úzkeho políčka pri ceste stojí traktor, vedľa neho postáva hospodár, čosi seje do zeme práve sa prebúdzajúcej pod dotykom prvých slnečných lúčov. Pýtame sa na cestu, odpovedá len tak na pol huby. Nečudo, celý deň sa plahočiť okolo hospodárstva a takáto skupina darmožráčov… vyfintených ako do cirkusu, už by aj mohli mať rozum, čohosi poriadneho sa chytiť a nie len tak naverímboha sa túlať po horách, márniť pekné dni, veď už majú (poniektorí) aj sivé hlavy… Ale jaré mysle!

K domu s doškovou střechou (čo to je?) je to už len na skok. Len sa obšuchneme povedľa Chaty Lopeník, tá zrak ničím nepritiahne (symboly skryté v ozdobe nad prístavbou – bociany, bicykel, fúrik – dešifrovať nedokážeme), to opodiaľ stojaca, pekne upravená usadlosť, dýcha históriou a životom, kus za ňou sa už objavuje hlavná atrakcia, domček č. p. 141 známy tiež ako „Stará Pančaveň“, jediný trvalo obývaný dom so slamenou strechou v Zlínskom kraji. A tak sme (konečne) zistili čo je to došek.

Pekná chalúpka. Malé okienka sú olemované tenkou modrou linkou (biele a modré sú hádam všetky domy v doline), drevený plôtik zdobí niekoľko farebných hrnčekov. A pod ním z (mrazom ešte spálenej) trávy vykúkajú biele hlávky snežienok a žltý (vraj, podľa aplikácie) tavolín zimný. V okamihu sme sa  rozliezli po celom pozemku, obdivujeme, fotíme. Predstavujeme si bežný deň starého hospodárstva.

Kŕdeľ sliepok sa motá pod nohy dvojici prasiec. Koleso detského mlyna klepoce v spievajúcom potôčiku. Vedľa žentúra (gepľa) ťažko odfukuje starý kôň, gazda sa práve pobral po čosi do stodoly. Z kuchyne sa šíri vôňa kapustnice, z bečky jej už riadne ubudlo, v okne chladnú pagáče. Aký romantický príbeh, aká drsná skutočnosť. Táto zem nevydávala zadarmo svoje dary, tento kraj neponúkal domácim priveľa bohatstva. Len každodennú drinu. No plným priehrštím sypal do ich duší mnoho krásy. Na tú však vtedy (asi) nebol čas.

Spoza hrebeňa Lopeníka už do kraja pomaly nakúka večer, neotáľajme priveľmi, pár metrov máme ešte pred sebou, posledné metre bývajú (predsa) najťažšie – tie nekonečné metre jednoduchej cesty (akosi priveľa asfaltu na taký Bohom zabudnutý, izolovaný kraj)! Nie však tuná – v krásnom prostredí sa chodník akoby sám  odvaľuje pod nohami, stále je čo obdivovať, stále je čo obzerať. Krásne chalupy hore pod lesom. Bielomodrú (ako ináč) kapličku svatého Izidora. Koníky pokojne sa pasúce obďaleč, sochy vytesané vo vädnúcom svite pohasínajúceho dňa. Divú krásu pasených lúk pod Grúňom. Mohutnú stenu Mikulčinho vrchu.

Nastal čas lúčenia. S krásnym krajom, kamarátmi, pekným dňom. Ešte nie definitívny, ešte nie úplný, viacerí sa chceme cestou zastaviť na kopci nad Březovou, rozhľadňa U Křížku môže byť tiež zaujímavá.

Je. Síce momentálne (asi) mimo prevádzky, vstup zakázaný, vstup len na vlastné nebezpečenstvo, pováľané zábradlie na poschodí opatrne obchádzame, výhľad z nej (by bol) však nádherný, prekliaty saharský prach, teraz je len… pekný. Veľkú Javorinu, majestátnu panovníčku kraja, rozoznávame iba v náznakoch, Veľký Inovec si domýšľame. Avšak neodvratne nastupujúci večer, krásnu červenú náladu, ktorú nám poskytuje odvrátená strana kopca si užívame plnými dúškami. Čarovné zakončenie skutočne vydareného dňa.

A tak sa lúčime s kamarátmi, zaujímavým krajom, ktorý aj keď (si myslíš že) poznáš, vždy ti opakovane vyrazí dych niečím nečakaným, nezabudnuteľným. Dnes sa nás pri potulkách po Bielych Karpatoch zišla pekná kôpka (zrána 22, poobede dokonca 24 – až vtedy sme sa správne spočítali) turistiek a turistov, boli ste všetci výborní, ďakujem: Janka Lukačovičová, Anka Kučerová, Mirka Čičmanová, Gabika Kušnierová s kamarátkou Naďou, Alica Binková, Daša Soubustová, Božka Golierová, Marta Karliková, Editka a Jozef Antaloví, Gabika a Milan Mizeroví, Veronika a Miloš Miklošovičoví, Lydka a Stano Macejkoví, Ľuboš Kraic, Vlado Trajlínek, Ľuboš Rosa, Juro Poláček, Vlado Naď, Paľo Rapant a

Juro Golier

O niekoľko hodín neskôr, v nedeľu poobede (o 16:33) nastala jar. Dni sa budú ďalej predlžovať, teplota stúpať. K slovu sa opäť (čoraz častejšie) dostanú aj naše dvojkolesové radosti (i utrpenia). No čas na turistiku si (verím že) nájdeme tiež. Veď plánov máme naozaj dosť.

Akcia Veľký Peterklín

12.3.2022

Akcie sa zúčastnili: M. Modrovský, M. a G. Mizeroví, V. Naď, D. Soubustová, P. Herceg, D. Fáziková, M. Farkašovská, A. Križanová, Ľ. a E. Kraicoví, J. Poláček, A. Kučerová, J. Lukačovičová, B. Polocík, J. a B. Golieroví, P. Rapant a Ľ. Rosa.

Niektoré turistické vrcholy nie sú zaujímavé iba finálnym výhľadom, ale aj samotnou výstupovou trasou. Veľký Peterklín 587m kombinuje obe tieto, dosť podstatné veci. Je z neho výborný výhľad a výstup naň tiež nie je nuda.

Na našich turistických potulkách po Malých Karpatoch sme toho prešli už naozaj veľa. Vystúpali sme veľa vrcholov, no a mne osobne tento kopec do mojej zbierky ešte chýbal. Bol som rád, keď som sa dozvedel, že v túto sobotu bude naše cestičky križovať práve tento vrchol.

Túto moju radosť zdieľali aj viacerí, lebo v sobotu 12.3. sa nás krátko pred pol deviatou stretáva v Sološnici celkovo 19 turistov(-tiek). Počasie nám praje, je krásne slnečno, meteorológovia predpovedali na dnes aj pekné výhľady. Zaparkujeme autá a poď-ho na trasu.

Z križovatky pred Hostincom pod Roštúnom smerujeme po žltej značke von z dediny. Zatiaľ je to v pohode po rovine. Žltá značka vedie až hore na rázcestník Pri obrázku. Tam až nemáme v pláne ísť,  pri kóte Sološnícka dolina odbočujeme z nej na červenú smerujúcu na sedlo Skalka. Na nej sa opäť dlho nezdržíme a po cca 150m odbočujeme na tzv. modrú neoficiálnu trasu smerujúcu až na vrchol Veľkého Peterklína. Neoficiálnu pravdepodobne preto, lebo na úseku dlhom 1,2 km nastúpame takmer 300 výškových metrov. Čiže, ako hovorí náš Janči, „riadna divočina“.

Stúpanie je teda „riadne“. Ešteže je sucho. Keby bolo popršané, tak by to bola už „super-divočina“. Ale teraz máme krásne slnečno. Každý si zvolil svoje tempo. Pri občasnom kochaní sa na Malú Vápennú, ktorá sa nám objavovala za chrbtom, sa cesta na vrchol mierne spríjemnila.

Dominantou vrcholu je rozhľadňa. Je to bývalý komunikačný stožiar kuchynského vojenského letiska. Na stožiar sa dá vyliezť do výšky asi 10 m a z vyhliadkovej plošiny si pozrieť celé okolie.

My sme mali dnes šťastie, výhľady boli unikátne: Záhorská nížina, Plavecký hrad ako z rozprávky, Malá a Veľká Vápenná, Geldek s Jelencom, Vysoká, Rakúske veterné vrtule…Boli to pohľady na naše Karpaty zase z inej strany. Niečo nové, niečo prekvapujúce.

Hneď vedľa stožiara sa nachádza malé táborisko. Je tu zriadené ohnisko, obkolesené jednoduchými lavičkami. Nad ohniskom je kovová mriežka, slúžiacou na opekanie. My sme si dnes (na studeno) poslúžili z vlastných zásob. Zahriali sme sa niečím iným. Vrcholový kalištek prišiel vhod. Samozrejme naše gazdinky (ako obvykle) k tomu pridali zase nejaké dobroty.

Zostup z vrcholu začal prudkým klesaním, ale len po prvú zvážnicu. Čo našťastie nebolo veľmi dlhé. Ďalším naším cieľom bola lúka Paseky situovaná pod hrebeňom Malej a Veľkej Vápennej. Cesta k nej viedla už cez spomínané zvážnice, ktoré, ako to už v horách chodí, sa križovali s inými zvážnicami, takže bolo treba sledovať aj GPS-ku. No samozrejme bolo treba sledovať aj okolitú krajinu. Pretože sme prechádzali pokojným, ale aj členitým krajom, kde sa doliny s hlbokými rigolmi striedali s vyvýšeninami, na ktorých sa striedali romantické výhľady na Plavecký hrad s výhľadmi na Peterklín a obe Vápenné.

Za kopcom Brezová sme boli od miestnych turistiek upozornení, že naša zvážnica onedlho končí a na lúku Paseky sa dostaneme cez vedľajší tiahly hrebeň. Poslúchneme a dobre robíme. Hrebeň je veľmi malebný s neustálymi výhľadmi na veľmi fotogenickú Malú Vápennú. Spoločnosť nám tu robia väčšie aj menšie stromy vetrom vyformované do všelijakých pokrútených tvarov. Skrátka idylka. Túto idylku vystrieda onedlho druhá idylka – lúka Paseky. Usadíme sa na nej. Sme dokonca aj v závetrí. Užívame si ohromný pokoj tohto miesta. Vlado neváha a štartuje svoj kávovar.

Kávička, pokoj, výhľady – čo viac si môže odpočívajúci turista ešte želať. Že by ešte mlieko do kávy? S tým prispeje Braňo a zo svojho batohu vytiahne fľaštičku MARESI.

Máme nadobudnutú výšku opäť cez 500 m a čaká nás už len zjazd do Sološnice. Putujeme priamo  pod Malou Vápennou. Objavujú sa už aj tu nesmelí poslovia jari. Vidno už podbeľ a snežienky by sa dali hádam aj  kosiť. Pod Malou Vápennou sa začínajú objavovať aj domáci turisti. Prišli sem na vyhliadkové miesto, ktoré zaujme aj nás. Pokocháme sa ešte naposledy krásnymi scenériami od Peterklína, Vysokej až po Geldek s Jelencom.

Pomaly sa blížime už k Sološnici. Zastavíme sa ešte na chvíľu pri starobylom židovskom a evanjelickom cintoríne. Oba sú tesne na okraji dediny. Naposledy ešte zamávame slnkom zaliatemu Plaveckému hradu a onedlho sa túlame už uličkami Sološnice, ktoré nás dovedú do cieľa, k našim autám.

Máme za sebou zase jeden krásny deň prežitý túlaním sa po Malých Karpatoch. Na tomto pohorí zbožňujem, že tu možno nájsť veľa starých stromov, ktoré bývajú ešte na dôvažok  poznamenané vyčíňaním počasia niekedy až do rozprávkových tvarov. No a dnes sa dalo na čo pozerať.

Karpaty – opäť ďakujeme.

Ľuboš Kraic

Akcia Malokarpatské Tatry

sobota 5.3.2022

Zima je nemá. Biele ticho dňa narúša len praskanie ľadu, sťa ostré rany bičom pretínajúce mĺkvu krajinu. Stony stromov mučených mrazivým objatím snehu. Tiahle vytie vlčej svorky zarývajúce sa do sivej tváre trudnej luny. Kde tu však stretneš vlka? Nájdeš zamrznutú rieku? Uvidíš sneh… Jar spieva. Nekonečnými trilkami novoprebudených operencov. Žiarivým výkrikom prvých nedočkavých hlávok vykúkajúcich spod chladivého príkrovu lístia. Osviežujúcou vôňou rannej prehánky. Avšak dnes… Oneskorený nočný chlad stiahol farebnú krásu hlboko pod premrznutú hrudu. Z útrob opusteného hniezda prehovára len ticho. Hádam aspoň nezaprší… Je toto už jar? ČI kraju ešte vládne zima? Neviem. Všetko sa akosi mieša, divne skrúca, obracia. V tom marazme len ťažko hľadám pevný bod. Čomu mám veriť? Čo bývalo, náhle neplatí. Čo malo byť, zrazu nie je. Čomu môžem vôbec dôverovať? Čas, ktorý mal byť zimou bol akýsi… – iný. Deň, keď sa má ku slovu prihlásiť jar stíchol…

„Pôjdeme navštíviť Tatry.“

„Čo ste sa zbláznili? Ja nie som dôchodca, ja nemám vlak za euro.“

„Nie tie, iné. Tunok u nás, na dolniakoch.“

Vlado dakde vyňúral kopec – Tatry, len 481 metrov, iba kúsok od Baby (tej pezinskej), to sa nedá nechať bez povšimnutia, tam musíme niekedy vybehnúť. Okrem cyklistov a bežkárov tie miesta nikto príliš nepoznám, tu nebude problém nájsť neokukané zákutia, objaviť zaujímavé zátišia, utajené závetria… kdesi v Tatrách.

Vlado pripravil trasy – tri varianty, je z čoho vyberať, čo mixovať, čo kombinovať (aj tak sa tam všetko nepomestí). Mne stačí iba poslať oznam (nie, nevyviňujem sa, len si neprivlastňujem zásluhy), rozšíriť do prostredia nápad, prebudiť chuť. Možno sa ešte niekto pridá, v skupine to je predsa vždy veselšie (dodáva starý osamelý kojot v duši).

Vlado samozrejme prišiel – prvá štvorica už strnulo podupkáva pri aute, nedočkavo sa pokúša dovidieť až (kamsi) za zákrutu, popohnať čas… ozimilo sa… A my ostatní? Trúsime sa, trúsime… čoskoro si pri autách dúcha do dlaní už riadna kôpka netrpezlivých turistov (hlavne turistiek), posledná dvojica však má (akosi) priveľa času… Toto má byť jar (zavýja starý kojot poza uši)?

Konečne sú tu, vystupujú (mohli by sa tváriť viac previnilo!), zabuchujú dvere, zdravia nás. Moravanský Tuli sa túli (rad za radom) ku každej premrznutej postave na (zatiaľ ešte poloprázdnom) parkovisku, staviam sa teda do radu, už sa blíži, už je tu, doširoka otváram náruč a … oneskorený blesk poznania mi ožaruje myseľ (už som asi úplne primrzol), on sa predsa (koťuha jedna) túli len k dievčatám, budem sa musieť zohriať nejako inak.

Príležitosť mi poskytujú už prvé metre putovania. Len prebehneme cez cestu (premávka ešte našťastie nie je príliš hustá) a už nás obklopuje ticho lesa. Stačí iba pár krokov, zopár hlbokých nádychov (chodník začína ihneď stúpať) a starý svet zostáva ďaleko v sedle (veď on si ma počká), náhle zabudnutý, dávno opustený. Prenášam sa do krajiny radosti a voľnosti, tu nepočuť hluk áut (ani trilky vtáčích hrdiel), šum lístia (dávno spadlo z korún stromov, skalnatá cestička je nahá, koberec farby medi vyfúkaný), len tiché útržky slov pozvoľna padajú na okolie (sťa drobné kvapky životodarnej vlahy), napĺňajú sviežou arómou nevýrazný deň, iba pomaly sa prebúdzajúcu posmutnenú krajinu – my čekali jaro, a zatím přišel mráz…

Pokračujeme, prvé minúty plynule pretekajú bránou prítomnosti, už teraz však cítim, že tento deň bude vydarený. Spevnená cesta sa odpája doľava, proti nám sa prudko strmí chodník. Ideme (samozrejme) priamo hore, prišli sme sa (predsa) aj unaviť a vypotiť, veď sedemstovka sa nepoddá zadarmo…

Čmeľok, jedna z :

  • najnižších („len“) – 709 metrov či
  • najľahšie dostupných (naozaj?) – autom sa poľahky dovezieš k jej úpätiu a
  • najtajomnejších – čo za stavby to „krášlia“ jej vrchol? (neviem, radšej sa nestarám)

hôr našich Hôr.

No priamo na vrchol sa ani nedostaneš… výstražné tabuľky na plote… akoby opustená, naoko pustnúca budova… hrdzavejúca brána bráni prístupu (zdobená čarbanicou či podivným nápisom – z hlbín pamäte vyťahujem zabudnuté znalosti už takmer neznámeho písma, lúštim znaky, pokúšam sa zložiť slová – kto to písal? koho tým myslel? živá súčasnosť odpoveď neposkytuje)… nakoniec… ani tam veľmi nechceš… kus ďalej… na lúke… ďalší ľudský výtvor… akási divná stanica… kontajner, vedľa neho rúra… smeruje priamo do neba… volanie neznámych civilizácií… tajomné svetlo na vrchole hory… nechajte ma na pokoji!… (veď) ja tomu (vlastne) nerozumiem… radšej sa (už vôbec o nič) nezaujímam…

Neklamný znak neustálej prítomnosti čohosi neznámeho (vševidiaca nehlučná kamera vytrvale sleduje každý tvoj pohyb) nepripúšťa pochybnosti o účele použitia. Na svetlo sa opäť vynárajú potlačené obavy a nepokoj (chceš, no nedokážeš utiecť pred svojim strachom), akokoľvek sa snažíš, zlo a úzkosť putujú nehlučne v tvojich stopách, hučí ti v hlave, niť rozhovoru sa stráca, slová miešajú, myšlienky kvasia, bublú, zdravý rozum začína vrieť, hrozí výbuchom… stop! Nedovolíš predsa, aby hlúpe pocity prehlušili v duši nenapodobiteľné okamžiky zaujímavého výstupu, vymazali z pamäte neopakovateľné fragmenty spomienok. Prvé nesmelé (ešte prihmlené) výhľady. Omamnú chuť lesa v pľúcach. Naoko jednofarebnú krásu chladom ešte stále ustrnutých Hôr. Prvú kvapku potu vsakujúcu do povrchu pokojného chodníka. Všadeprítomné sochy (stačí sa len dívať)…

Vraciaš sa, opäť sa zapájaš do rozhovorov, pulzujúceho šumu života v tieni neznámych stavieb, práve včas… Objavuje sa prvá misa maškŕt, plní sa prvý veselý kalíšok, prvá šálka čaju zohrieva uzimené dlane. Poďme sa odfotiť, Tatry-netatry, vyššie sa dnes už nedostaneme – obzeráš sa, kontroluješ, či niekto nechýba (ako potom spravíš zápis, čo ak niekoho zabudneš). Obďaleč sa ktosi motá, samozrejme Braňo. Telefonuje…

Či chceš, či nechceš, závažie života tam zdola si stále nesieš so sebou, ako preťažkú guľu pevne prikutú k nohe ho ťaháš postupne sa odvíjajúcou cestičkou tvojho putovania, si otrokom povinností, svojho údelu. Deň beží, závažie sa obrusuje, je čoraz menšie, stále ľahšie, skoro ho necítiš, si (takmer) voľný… keď sa vo vrecku rozreve ten malý tyran. Ako rád by som (aj ja) to číslo 0902xxx odovzdal už niekomu inému…

Zostupujeme, za chrbtom nechávam svoje obavy a strachy, odhadzujem povinnosti, odteraz si budem len užívať krásny deň. Popri známom plote, z druhej strany neznámeho areálu schádzame pod vrchol, hľadáme cestu, ktorá nás povedie ďalej. Na druhej strane pletiva nehybne odpočíva stará, rozlámaná hojdačka. Aj tu žijú (či kedysi žili) ľudia…

Spoza riedkych vysokých kmeňov vykúkajú ladné krivky pahorkov – Gašparová, Konské hlavy, Trojarová (už čoskoro), možno aj Tatry – sú takmer na dosah, dotýkaš sa ich aspoň pohľadom, kĺžeš zrakom ďalej, zastavuješ na výraznom profile, rozhľadňa – Veľká Homoľa, vzdialený pozdrav ďalšej zo sedemstoviek. Krásne hory, nádherné stromy, zaujímavé torzá – úlomky besniacich živlov, neopakovateľné artefakty prírody. Zase sa motám, opäť fotím. Kam sa však derú tí vpredu? Kto ich to vedie (hádajte!) ? Pozná vôbec cestu? Márne kričím, márne mávam, je neskoro… Teraz už bude lepšie obísť to celé zospodu (a potom niečo plánuj! ver číslam získaným z mapy!).

Vpravo, len kúsok nad nami sa týči zaujímavý strapatý, riedko porastený kopček – Trojarová, škoda ju obísť, je hneď vedľa, ľahko dostupná, čo by kameňom dohodil, poďme. Vo dvojici či trojici sa púšťame hore, predierame sa vysokými suchými trsmi tráv, takým hrboľatým krkahájom, pravdepodobne starým vývratom. Ostatným sa najskôr veľmi nechce, postupne sa však pridáva niekto štvrtý, piaty, potom deviaty… o chvíľu stojíme na širokom vrchole všetci, vychutnávame si (aké-také) výhľady do okolia, omamný pocit prvolezca. To si zaslúži kalíšok (nech nestojíme nasucho – ozýva sa po dlhej chvíli starý kojot, už nie je tak osamelý)!

Pokračujeme, zostupujeme, traverzom zvážnicou popod nenápadný, husto zarastený kopec (až doma, pri rutinnom študovaní trasy zisťujem, že TOTO je Trojarová – no ten bezmenný kopček bol určite krajší) sa dostávame k vedeniu vysokého napätia. Teraz už vieme kde sme, kadiaľ máme pokračovať, čo nás tam čaká. No ani v tom najfarbistejšom sne si to nevieme predstaviť…

Stojíme pred širokým portálom štôlne Trojárová, preskakujeme úzky potôčik vytekajúci z jej útrob, skúšame presvietiť hlbšie za zamrežovaný vstup, kužeľ svetla kĺže po farebnej výzdobe stien, koľajach strácajúcich sa kdesi v tme, stavebnom neporiadku a… tam na boku je jedna mreža vylomená, to stojí predsa za trochu námahy (a odvahy), zhadzujeme batohy, pretláčame sa dnu, vstupujeme…

Čo (kto) to žije v hĺbke tmavého tunela, kto (čo) na nás vyskočí z čiernočiernej tmy? – snažia sa zistiť jednotlivci, preveriť menšie či väčšie skupinky. Poniektorých to omrzí už po pár metroch, iní prejdú o niekoľko krokov hlbšie, nakoniec sa vykryštalizuje štvorica najodvážnejších (najzvedavejších, najmenej zodpovedných, naj…) prieskumníkov.

Zaujímavým miestom sú tieto útroby Zeme (jaskyne, štôlne, bane, škáry). Stačí len niekoľko okamžikov a ocitáš sa v úplne inom svete, obklopený tmou, tichom a vlastnými predstavami, izolovaný vo svojom vnútri, úplne stratený v hlbine hory. Nepatríš sem, si len občasným návštevníkom, tvoje zmysly nie sú prispôsobené na tento život, tvoje schopnosti sú tu bezcenné, bez svetla hynieš, bez kontaktu šalieš, no krátky pobyt je osviežujúci, povznášajúci, len ty a veľké, tajomné prázdno (au, moja hlava!).

Krásne sfarbené steny (geológii bohužiaľ nerozumiem), kde-tu spevnené hrdzavejúcou výstužou (chvíľu hádam ešte vydrží), tíško zurčiaca stružka, plytký potôčik lenivo tečúci pomedzi koľajnice vyplavuje z hlbín hory dobre strážené tajomstvá (pozor na každý krok, len sa zbytočne nevykúpať), roky nepohnuté výhybky strážia správny smer nášho putovania, všade navôkol rozhádzané podvaly a iný stavebný (už iba) odpad (prekážajú pod nohami) – je tu naozaj čo obdivovať, čo obzerať. Chodba volá, chodba mámi, láka k postupu čoraz hlbšie. Zatiaľ ešte máme (aspoň akési) spojivo so svetom tam vonku – drobná biela bodka svieti v diaľke za našim chrbtom, ako pevné lano ťaháme za sebou jej svetlo, Ariadninu niť našej odvahy. Štôlňa však uhýba, stáča sa vpravo, stačí len pár metrov, kontakt sa stráca, v mihotavom záblesku baterky svieti na stene modrý nápis CO2, odvaha okamžite mizne (tak sa už konečne vráť! – neúnavne si hudie starý ostražitý kojot) – otáčame sa, krok za krokom sa blížime späť k svetlu, boli sme dnu veľmi dlho, aký svet nás čaká tam vonku?

Rovnaký a predsa iný. Vyčasilo sa (podmienečne), na hrane haldy sa zatiaľ rozpútali lukulské hody, obsah batohov, poživatiny, maškrty, chutné (aj inak hrejivé) nápoje sa presúvajú do žalúdkov, nálada je konštantne výborná. Pridávame sa aj my.

Táto krátka prieskumná návšteva sa určite oplatila. Až doma zisťujem (na dnes som sa vopred vôbec nepripravil), že štôlňa bola len prieskumná, hľadali ňou zlato a antimonit (s negatívnym výsledkom), dĺžka jej chodieb by mala byť takmer 4,5 kilometra – nuž úctyhodné číslo, gigantické množstvo práce ľudských rúk (a strojov). Dobre, že sme sa včas otočili.

Trochu meníme ďalšie plány. Nechce sa nám štverať do kopca, vracať sa k nekonečnej línii elektrických drôtov, zláka nás cesta klesajúca do údolia. Popri menších haldách, štôlňach, odvetrávacích komínoch, rôznych dávnych pingách sa spúšťame dolu k hlavnej ceste. Veríme, že ju (niekde) ľahko prekročíme.

No, chvíľku nám to nakoniec trvá… Svahy za zvodidlami spadajú príliš prudko, sú zarastené, priechodné by boli len s námahou. Doprava nie je napočudovanie hustá, had turistov sa usporiadane naťahuje za bielou čiarou, šliape hore, smerom k sedlu Baba. No už čoskoro sa v lese ukazuje štrbinka.

Čert nám bol dlžný tento nápad! Tí motoristi vyhodia z okien naozaj všetko! Strmým klesaním – kamene ukryté v hustej tráve sťažujú zostup, okrem nich sa všade dookola povaľuje každá hlúposť, na ktorú si dokážeš spomenúť (a veľa ďalších) – radšej sa okolo seba ani príliš nepozerám (ten defekt ho musel naozaj naštvať, keď zahodil pneumatiku hlboko do lesa!). Našťastie sa  čoskoro črtá svetielko na konci tunela, podľa mapy sa blížime k akémusi chodníčku (predtým však musíme preskočiť potok a vyškriabať sa pár metrov vyššie), za ním by mala nasledovať cestička, potom pekná spevnená zvážnica, opäť chodník… potom uvidíme… ešte jedna cesta… no nejako sa na tie Tatry nakoniec vydriapeme.

Nie všetko čo je na mape je pravda, ale ďalej to už je schodné – schodné veľmi dobre (až na výnimky). Občas sa na dne chodníka, v hĺbke pod hrubou vrstvou lístia objaví šmykľavé blato (veď mrzlo!), niekde sa predierame pomedzi pingy či hlboké vývrate, kúsok predierame húštinkou, ťažko fučíme do strmého výbehu – to všetko však k našim výletom neodmysliteľne patrí, nie je to nič nové pod slnkom, striktne sa nedržíme len značených chodníkov, spevnených ciest, ak sa ti nepáči, mal si zostať doma (konečne sklapni, zmĺkni, ty otravný starý kojot).

Porucha globálneho polohového systému, či rušivý vplyv niečoho (niekoho) v okolí (alebo len chvíľková nepozornosť) spôsobuje, že správnu odbočku na prvýkrát netriafame, kúsok sa musíme vrátiť (to je rečí!). Nevadí, Tatry, hlavný cieľ dnešného putovania, predsa nemôžeme obísť (všetko ostatné je iba doplnok na vyplnenie voľného času). Trošku sa zatočíme, prejdeme cez zaujímavú skoro čistinku a sme tam, vo výške 481 m, na vrchole Tatier, teda kóte TA3. Čo k tomu dodať?

Že Vladova čerstvo pripravená káva je výborná. Že v našich ruksakoch možno nájsť chutné maškrty. Že posledný kalíšok chutí vždy najlepšie. A ináč? Neviem, ničím iným mi tento nevýrazný zalesnený kopček (okrem svojho názvu) v pamäti neuviazol.

Opäť stojíme na známej križovatke (až sem sme sa pred chvíľou nechtiac zabehli), opäť sa rozhodujeme kadiaľ ďalej. Na Žilovú vedie pekný úsek cesty, jej fotogenický odlesnený vrchol sľubuje navyše aj akési výhľady, no kúsok by sme si zašli, času už nemáme veľmi na rozdávanie – radšej sa spúšťame najkratšou cestou do Slnečného údolia.

Úzke dolinky stekajú z horského hrebeňa ako drobné neposedné bystrinky, krútia sa, zurčia, spájajú do jedinej. Práve tu vznikla kedysi malá vodná nádrž a pri nej chatová osada. Avšak história týchto miest je oveľa staršia.

Už v 13. storočí sa v potokoch pod Korenným vrchom ryžovalo zlato, kdesi poniže sa rozkladala banská osada Altstadt, aj vodná nádrž slúžila (samozrejme oveľa neskôr) pre pohon strojov na mletie rudy. Pezinok, mesto viniča a vzácneho moku má aj inú, paralelnú minulosť. A odkiaľ sa vlastne vzalo meno úzkeho údolia okolo Limbašského potoka, nenápadného zákutia, kam slnečný lúč zavíta len na krátku chvíľu? Nie je tým Slnkom v skutočnosti zlato, mámivý poklad týchto hôr?

Pekné, dnes ešte pokojné miesto, zatiaľ nekypí životom, nestoná pod náporom návštevníkov, na lesnej cestičke môžeš stretnúť cyklistu iba náhodou, len občas, iba toho najviac vytrvalého, tvrdohlavého, odolného…  teda Jančiho (a Janku). Pomaly klesáme asfaltkou (zase?), obzeráme si okolie. Nenápadné chaty, žiadne veľkolepé sídla. Ich odraz v pokojnej hladine priehrady. Zurčiaci potôčik (počujem len vo fantázii). Ešte stále uzimené stromy.

Proti prúdu Kolárskeho potoka sa odpája chodníček, mení sa na cestu, smeruje na Kolárske, Reisinger, opäť jedno zaujímavé miesto v objatí hôr.

Dnes len ďalšia (menšia) chatová osada, (pokojnejšia) varianta tej nižšie položenej, táto však nedokáže zaprieť svoju huncokársku minulosť, (skúsené) oko turistu-našinca ihneď odhalí jej neklamné známky. Lúku, čo rozpráva o dávnej minulosti. Studničku, ktorá chráni staré príbehy. Domy, čo stále nestratili dušu.

Hľadám bližšie informácie, rád by som si doplnil poznanie lokality, inokedy zdieľna Sieť však dnes akosi mlčí, v lepšom prípade mi ponúka na kúpu niektorú z nehnuteľností… ďakujem, neprosím (nie že by sa mi tu nepáčilo, ďalšiu guľu si však na nohu viazať nemienim), rezignujem, končím… radšej sa pridám ku kolektívnemu hodovaniu (ešte pár drobností zostalo), nedali by ste si však za hlt niečoho lepšieho:

Predjedlá:

kúsek údzeného na friško / husacá pečénka s čerstvým chlebem / škvarelina s klobáske s deset vajec / varené koleno s chrenem / smatanový osúch s koprem

Poléfky:

zasmažená fizulovica ze širokýma slýžama / slepačá poléfka s frkacúlama / zabijačková kapusta f kerej stojí lužica / kapustnyca s klobásu dlhú kolem pása

Masá:

brafčový šnycl velký jak kastrólový dekl / pečená hus zedzená z rukama a lokšama na utreci tanýra a huby

Dijéta:

dvakrát ohrívaná luskovica ze zemákovýma pagáčma / dzinová omachla ze slepým hemenexem

Múčnyky:

lokše z makem / nídlfanc ze slifkovým lekvárem / hroznový štrúdl tahaný na dvojkrídlových dverách / smatanový osúch s koprem

Na dožrány:

cajlanská oblýžhuba na studeno (omascený chleba s cibulú)

Nápoje:

2 dc sudového / 4 dc sudového / 1/2 litra sudového / litr sudového / atd…

Takto sa hoduje v Pezinku – ten, kto dokáže rozlúštiť (bez pomoci Siete) všetky ponúkané maškrty má u mňa nápoj podľa uvedenej ponuky. Dosť bolo oddychovania, poďme, ešte máme kúsok cesty pred sebou. Chodník začína opäť stúpať, dnes je to ako na hojdačke…

Ďalej to už poznám aj ja (a na počudovanie – nielen ja, spomienky sa ozývajú aj u tých, u ktorých by som to nikdy nečakal). Popri pomníku (už druhý na kúsku cesty, smutné udalosti delia od seba len štyri roky) sa dostávame na rozľahlú mýtinu. Teším sa na pokojné krásne výhľady, počasie však naberá na dramatickosti, sivý deň ešte viac tmavne, začína poposnežovať (za tento krásny výraz som dlhé roky vďačný Rasťovi). Obrovský padnutý kmeň je už odstránený, obďaleč vyrástol vysoký posed (keď sme tu boli naposledy, práve kopali jeho základy), pri každej návšteve predsa objavíš niečo nové, nič nie je definitívne, všetko sa mení…

Nemení sa len človek… Na najbližšej križovatke pokračuje Maroš nesprávnym smerom, presne tak ako naposledy si to neomylne namieri dole do Slnečného údolia, raz ho tam necháme dôjsť…

Nie však dnes – jeho a všetkých, ktorí podľahli jeho šarmu (že sa ešte nepoučili!), radšej obraciame na správnu cestu. Chápem ich rozhodnutie – cesta, ktorú si zvolili klesá, tá naša neúnavne stúpa hore na hrebeň, už toho predsa pomaly aj stačilo… Rozhovory tíchnu, slová sa strácajú v ponurej nálade bezfarebného dňa, lesom sa nesie len čoraz kratší dych pútnikov. Nielen Tatry dokážu preveriť kondíciu turistu (uškŕňa sa starý, na okamžik opäť osamelý kojot).

No nie je to nič dramatické, medený šuchotajúci chodníček nás čoskoro privádza do Strateného kúta (uff, znova skoro 600 metrov – a to ešte nie je koniec!), koľko rôznych odtieňov má hnedá (a sivá)!

Odtiaľ je to už len skok na Konské hlavy. Po ceste sa ešte potešíme pohľadom na všetky Javorníky – Veľký i oba Malé, rozoznávame siluetu radaru na vrchole Veľkého aj meteorologickej stanice na Malom, či strapatú šticu toho tretieho – nakúkajúceho do Medvedieho údolia. Miesta, ktoré poznáme z našich predchádzajúcich výletov, peších či cyklistických. To sa však už blížime k poslednému kopcu dnešného putovania, kdesi spredu sa ozýva výrazné erdžanie. Niekto zdraví známe hlavy? Alebo hlavy vítajú príchodzích? Či sa mi to len sníva? Blúznim? (starý kojot sa potmehúdsky uchechtáva do dlane…)

Kultové miesto tejto časti hôr je vynovené, hlavy zreparované (ba pribudli aj nové), chvíľku postojíme, pofotíme, popijeme (čaju). A definitívne sa rozhodujeme. Na dnes stačilo! Podbabskú dolinu prejdeme niekedy nabudúce, najkratšou (či druhou najkratšou) cestou ideme rovno na Babu.

Tadiaľto by som sa veru nechcel štverať na hrebeň! Cesta padá prudko dole (až príliš prudko – toto má byť bežkárska trasa? ďakujem!), už aby tomu bol koniec… Klesanie sa našťastie čochvíľa zmierňuje, potom úplne vyrovnáva, do sedla tak prichádzame takmer po rovine. Aj krčma je dokonca otvorená – tento spôsob turistiky zdá sa mi akýmsi príhodným – kávička a kofola chutia ako už dávno nie (nešoféri môžu aj pivko), nálada z vydareného výletu, krásneho dňa pomaly vyprcháva, v pamäti sa začínajú usádzať spomienky… zas bude chvíľu z čoho čerpať.

Spoznať Tatry (kúsok od Pezinskej Baby) a popritom si užiť pekný jarný deň (ktorý mal ešte zimný šat) sa v jednu marcovú sobotu rozhodli: Janka Lukačovičová, Gabika Kušnierová, Janka Nagyová, kamarátka Adriana, Božka Golierová, Marta Karliková, Milka a Ľuboš Kraicoví, Eva Corticelli a Rasťo Mocko, Braňo Polocík, Paľo Rapant, Vlado Naď, Maroš Modrovský, Vojto Galbavý, Edo Zolvík a

Juro Golier

Ďakujem.

Na premrznutú primračenú Pezinskú Babu sadá súmrak. Utíchol rev prvých nedočkavých motoriek, okná motorestu pomaly hasnú, tmu preráža len reklama na jeho štíte. Parkovisko opustilo aj posledné auto. Hore na Čmeľku sliepňavo bliká červené svetielko… Spoza okien sa do tvojej izby tlačí stály neutíchajúci hluk premávky. Inokedy ťa otravuje, túžiš po tom, aby konečne ustal. Dnes si však za tieto zvuky vďačný. Je dobre, ak veci fungujú tak, ako je zvykom…

Akcia Veterlín

26.2.2022

Akcie sa zúčastnili: G. Kušnierová, J. a B. Golieroví, J. Nagyová, J. Poláček, A. Kučerová, Ľ. a E. Kraicoví, I. a M. Naništoví, V Trajlínek, D. Soubustová, J. Baránek, J. Chudý, M. a G. Mizeroví, D. Fáziková, J. Lukačovičová, V. Naď, Ľ. Rosa, P. Rapant, J. Behúl, R. Mocko, E. Corticelli, J. Vrábel, J. Mášik a P. Čomaj.

Herceg a M. Babišík šli s trampami po ich trase.

Akcia Veterlín, ktorú už roky organizujú trampi z oddielu Stratená stopa, prirástla k srdcu aj nám, turistom z Malokarpatského klubu. Na našich zimných potulkách po Malých Karpatoch nikdy nesmie chýbať aj cesta po nádhernom hrebeni medzi Čelom a Veterlínom, takže túto akciu podporujeme každý rok našou, zväčša nemalou účasťou.

Tento rok sme vzhľadom k ešte pretrvávajúcej pandemickej situácii zvolili vlastnú trasu: z Lošonca do Lošonca. Ale i tak sa nás krátko pred pol deviatou pred obecným úradom stretáva celkom pekná skupina turistov(-tiek). Počasie sa ukazuje parádne, takmer jarné. Pôvodný zimný status tejto akcie sa v posledných rokoch mení už pomaly na jarný. Ale to už je údel našich južných končín. Keďže jar už je predo dvermi, tak jarná nálada nám už plne vyhovuje.

Po krátkom zvítaní a občerstvení sa veselo a v pohode vydávame na cestu. Putujeme po zelenej značke. Za dedinou prichádzame do lesa. Po ľavej ruke míňame chatovú oblasť. Za ňou už prichádzame na Jahodník. Miesto, kde sme už veľa krát štartovali, resp. končili naše túry. Dnes sa tu nezastavujeme, hneď pokračujeme ďalej po žltej – smer Vlčiareň. Ide sa nám v pohode, ani blata veľa nie je. A ak sa nejaké objaví, dá sa to v pohode obísť po napadanom lístí.

Pred Cerníkom opúšťame žltú značku. Kopec obídeme zľava, dostávame sa na ďalšiu zelenú značku a tá nás dovedie na Rázcestie nad Vlčiarňou. Tu sa navzájom počkáme a na rade je prvé krátke občerstvenie. Od Smoleníc sem prichádzajú ďalší turisti idúci tiež našim smerom.

Posilnení pokračujeme po zvážnici ku Čertovmu žľabu. Pri ceste sa už hoci celkom nesmelo, ale predsa, objavuje malinký medvedí cesnak. Ten neunikne ani našej pozornosti, hneď končí v našich ruksakoch na prípadné dochutenie našich obedov, ktoré nás čakajú hore na hrebeni.

Čertov žľab – krásna skalná súteska – má vždy svoje čaro. Aj dnes. Nevadí nám ani to stúpanie cez neho, ani potom to ďalšie, ktoré nás privedie hore na sedlo pod Zárubami.

Ani veľa neodpočívame a už nás to ťahá hore na hrebeň. Hrebeň tiahnuci sa od Čela po Veterlín oplýva okrem krásnych výhľadov aj skvostami rýdzo prírodnými. Nadšený turista tu môže pozorovať nádhernú, takmer panenskú prírodu. Vzdať hold a úctu starým jedincom z ríše stromov, pri trochu zvýšenej pozornosti môže natrafiť na rôzne malé jaskynky, závrty a iné krasové útvary. No a v neposlednom rade na skalnaté vyvýšeniny, z ktorých sa môže pokochať ďalekými výhľadmi po neďalekej, ale aj vzdialenejšej krajine.

Na jednej takej vyvýšenine sa nachádza vrchol Veterlína. Tu na chvíľu „zaparkujeme“ aj my. Je čas obeda. Z ruksakov  sa vyťahujú pripravené dobroty, dnes aj prilepšené o mladučký medvedí cesnak. Aby som nezabudol: gazdinky sa opäť činili a svojimi produktami patrične vylepšili dnešné veterlínske menu.

Zaparkovala tu aj skupina trampov, ktorá sem prišla z druhej strany a s ktorými sa dnes túlajú aj naši kamaráti Paľo s Milanom. Bolo o čom hovoriť, bolo o čom debatovať. Rovnaká krvná skupina si vždy tému nájde.

Krásny čas relaxu a trochu aj závetria musíme prerušiť a pokračovať ďalej. Čaká nás už len defacto cesta dolu. Ale najprv sa pristavíme ešte pri Veterlínskej jaskyni. Je hneď pod vrcholom. Zopár odvážlivcov sa podujalo preskúmať jej útroby. Ten správny adrenalín stál za tých pár špinavých kolien. Aj to vnútrozemie má svoje čaro.

Vcelku pohodovým zostupom sa dostávame na asfaltku smerujúcu zo Záhoria na Jahodník. Vlado tu urobí ešte poslednú zastávku, veď jeho kávovar sa dnes ešte neprezentoval. Po tomto kofeínovom dezerte si to už mašírujeme po našej starej známej cestičke ku krížu a následne lúkou do Lošonca.

Keďže v Lošonci je dnes všetko zatvorené, presúvame sa autami na Majdánske na vyhodnotenie akcie do Krčmy u Kurátka. Tá nesklamala a ponúkla unaveným turistom niečo dobré, teplé, aj horúce aj posilňujúce. Skrátka, čo každému chutilo.

Predjarná klasika je za nami. Ale my sme v Malých Karpatoch ešte zďaleka nepovedali posledné slovo…

Takže. Kam to ideme nabudúce?

Ľuboš Kraic

Akcia Devínska Kobyla

sobota, 19.2.2022

Svitá. Plíživo, neochotne… zachmúrené zore striedajú ďalšiu nepokojnú noc. Búrlivé poryvy víchrice dlhé hodiny lomcovali okenicami domov, hnali proti nim povrazy dažďa hrubé ako predlaktie urasteného drevorubača, vytrvalo ťali do ich múrov a striech, rozdivený vzduch sťa zbláznený skuvíňal v komínoch a neviditeľných škárach obydlí, priechodmi medzi nimi sa dral hlbšie do záhrad, lámal konáre pokojne driemajúcich stromov, v ozrutných spenených vlnách sa zúrivo preháňal ľudoprázdnymi ulicami miest i hlbokými údoliami hôr. Divná ročná doba, podivuhodné obdobie existencie. Veľkú časť tvojho priestoru vypĺňa zmar, chvat a beznádej, postupne začínaš pochybovať, nahliadaš za okraj svojho bytia. Búrka Eunice sa zvŕta v divom tanci s energetickou krízou a klimatickou zmenou (v drásavom rytme revu molocha konzumu prebúdzajúceho sa z covidového spánku), armády nie až tak ďaleko na východe rinčia zbraňami, najlepší postupne navždy odchádzajú, všetci ostatní hlúpnu, k slovu sa čoraz viac derú tí najhlučnejší. Na konci tunela však našťastie vždy (hoci neisto) blikoce svetielko nádeje, napĺňa tvoju dušu prísľubmi, pokojom a očakávaním. Aj drobné radosti sú radosti, ty krízu (spoločnosti) nevyriešiš, aspoň však nezblbneš. Svitá. Môže to byť deň, keď si slovenský hokej pripíše dlho očakávaný úspech. Môže to byť deň, keď sa opäť pekne prejdeš v horách. Môže to byť…

…nakoniec celkom vydarený výlet. Predpoveď počasia vychádza našťastie len sčasti, z predpokladanej víchrice je iba svieži vánok, sivá sa pozvoľna prefarbuje na tyrkysovú, prvé lúče slnka prehrievajú krajinu (a presvecujú atmosféru), aj pravidelné kruté vstávanie tak dnes ide akosi ľahšie. Auto ticho hltá kilometre diaľnice, ukazuje sa krásny deň, aktuálne ročné obdobie však pripomína len pohľad do kalendára. Zimné výstupy na vrcholy Malých Karpát sa (opäť) uskutočnia v úplne netypických podmienkach. Alebo… (si už máme zvykať)?

Kdeže sú časy, keď sme sa zľadovateným chodníkom driapali na Malý Javorník, až po … zapadali do závejov, na vrchole Okrúhlej túlili k ohňu, z blednúcich uhlíkov (a posledných kvapiek pálenky) sa lačne snažili vydolovať prepotrebné zvyšky tepla. Dnes bude (zdá sa) všetko úplne inak…

Diaľnicu máš za chrbtom, už si zabudol na jej neustále sa dravo dopredu derúci nikdy neutíchajúci zhon, len nezabudni odbočiť, nezabudni si strážiť rýchlosť, čert nikdy nespí, je tu tak pekne… akoby si ani nebol v meste, v najväčšom meste, v hlavnom meste… rameno rieky sa zádumčivo kľukatí popri ceste (cesta sa krúti po brehu rieky), kameňolom sa surovo zahrýza do svahov hôr (prach hôr sa vo výbuchoch usádza na dne riečnej nivy), nenápadné domy hlasne kričia do priestoru svojou nenásilnou eleganciou a skrytým pohodlím, neukojiteľné potreby nových malých elít nenásytne požierajú krajinu… našťastie sa zastavili pred bránami histórie, Villa Thebyn, Devín, už sme skoro tam, na mieste… „po stopäťdesiat metroch sa držte vľavo, odbočte doľava“, uličky sa kľukatia, zužujú, menia na jednosmerné, zo všetkých strán sa na teba valí nezastaviteľná lavína času, pamäť miesta.

…len periférne, len v kútiku oka sa mihne vysoký kamenný dom, steny zdobené popínavým brečtanom, romantické zákutie v hĺbke sobotného rána, ešte snívajúcej uličky, hustá zelená opona sa driape vysoko po jeho stenách, tvorí nádhernú fasádu, tichý úkryt… v chodbičkách za závesom zrejmého to však žije, drobné nôžky šuchocú po pevných stonkách, príchytky rastliny vytrvale narúšajú homogénny povrch kameňa, drobné sivé kožúšky sa tlačia dnu každou škáročkou pootvoreného okna, v kútoch izieb zanechávajú drobné guľôčky, oždibkávajú kraje syrového bochníka, hrkocú pod skriňou zoschnutým zvyškom pečiva, v najhlbšej noci ožívajú, do tmy svietia drobné drahokamy, hebké chvostíky šteklia spiace tváre, všade cítiť ich neodbytnú prítomnosť… svine myši, prekliata romantika, do čerta s tou plazivou zelenou potvorou… aké krásne zátišie však vytvára, pod tíško šumiacou ochranou prírody sa musí predsa žiť tak príjemne…

Heš, zaháňam divoké fantázie, musím sa sústrediť na cestu, je to všetko také úzke, všade dookola samé autá, nech niečo nevyvediem. Priestor sa otvára, veľké parkovisko (zatiaľ) zíva prázdnotou. Prišli sme privčas – PN, nie však prví, jedno auto nás už čaká – TT, Paľo bol (opäť raz) rýchlejší… O chvíľu prichádzajú dievčatá – GA, sme (možno) kompletní, veď menej býva niekedy viac. Máme ale ešte kopu času, musíme počkať, vyrážame na prehliadku okolia. Tak dlho som tu nebol…

Na vysokom brale v ohybe rieky, presne tam, kde sa do veľtoku Dunaja vlieva prítok hraničnej Moravy, na predele štátov a rozhraní epoch sa vypína zrúcanina hradu, dlhé stáročia nemo pozorujúca dianie vo svojom okolí. Úzke horské údolia rok po roku vytrvalo vrstvia históriu ľudského rodu, alpský ľadovec po stáročia uchováva jeho pamäť, neúprosná kradmá ruka civilizácie však siaha až sem, komíny, výfuky, turbíny chrlia nekonečné chuchvalce splodín, ľad sa topí, veľtok kvapku po kvapke odnáša do šíreho oceánu atómy ľudských osudov, slovo po slove sa nekonečný príbeh života premieňa na neviditeľný opar, neuchopiteľný pocit. Len vlny, lenivo sa prevaľujúce v širokom koryte, poznajú celú pravdu.

…zubaté hradby dorastajú, poloprázdne nádvorie plní ruch života, vysoké múry sa postupne strácajú, vojnovú vravu na podhradí tlmia nahrubo otesanými kmeňmi opevnené valy hradiska, Limes Romanus, hranica ríše, tu sú len levy, tam za riekou civilizácia, zalesnené svahy plné zveri sa ponárajú pod hladinu mora, na dne ktorého sa usádzajú odumreté ulity lastúrnikov, oblohu ožarujú len záblesky nikdy nekončiacej búrky, priestor sa s treskom prepadá do jedinej žiarivej bodky… „A buď svetlo!“, tvoja myseľ končí rýchlu exkurziu proti prúdu rieky dejín, veľtoku času…

Čo všetko nás dnes ešte čaká… nepredbiehajme však, pekne pomaly, potešme sa pohľadom na pokojne tečúcu rieku, pyšné bralo a hrdé hradby, (radšej) odvráťme zrak od ruiny (bývalého) amfiteátra, chvíľku zaspomínajme pri pamätníkoch doby, nechajme mysľou nehlasne plynúť pocity.

Nikto iný už nepribudne, tak poďme. Len sa prešmykneme uličkou okolo cintorína a začíname stúpať hore úbočím Devínskej Kobyly. Riadny zaberák, uff, už by aj stačilo… cesta sa mení na chodník, ten sa stáča poza ploty posledných stavieb (chaty? domy? nevedno), sklon sa vyrovnáva, otvárajú sa prvé neskutočné pohľady.

Ani tí najlepší stredovekí krajinomaliari a novoveki impresionisti by vo vriacom kotly stredoeurópskeho priestoru nedokázali namiešať také farby, sobotné ráno nám priamo pred očami maľuje dych berúci obraz, geniálny majster palety nanáša na plátno vrstvu po vrstve ako páper ľahkú náladu okamžiku. Dramatické mračno sa vpíja do azúrovej oblohy (ešte viac jasnomodrej prosím, ešte trochu, dosť, to je už priveľa…), nepravidelné štvoruholníky lúk a polí predelené tenučkou linkou remízok sa striedajú s nerovnomernými pásmi rozľahlých hájov. Ako zrkadlo sa z plochy kde-tu oblyskuje vodná hladina, nenápadný, spola ukrytý veľtok. Nekonečnú rovinu zľava lemujú hladké vlnky pahorkov, ostré bralo plynule prechádza do známej zrúcaniny. A v diaľke sa do belasého neba strmia žiarivé svahy bieleho obra. Zrak i myseľ neodvratne priťahuje Schneeberg, ľadový princ.

Dlho by sa dalo stáť, obdivovať meniaci sa (no stále ten istý) obraz, nasávať atmosféru chvíle, čas však nezastavíš, čas neúnavne odmeriava dráhu bytia, poďme, rozhýbme sa, dnes nás toho čaká ešte tak veľa….

Chodník sa takmer po rovine (aspoň sa príliš neunavíme, priveľmi nezdržíme) vinie strmými lúčnymi svahmi rozľahlej Devínskej Kobyly, nášho celodenného údelu. Z fádneho, ešte stále zimným spánkom driemajúceho podrastu ako skoré lastovičky vykúkajú drobné žlté kvietky, hlaváčiky, prví nedočkaví poslovia jari, pozdrav nového ročného obdobia (nie je ešte priskoro?). Obdivujeme, fotíme, čudujeme sa. Tento spôsob zimy zdá sa mi akýmsi… podivuhodným.

Kde nechať skôr spočinúť zrak, čim sa potešiť viac? Dohora voľne sa rozbiehajúcimi lúkami ozdobenými farebnými kvietkami, riedkymi kríkmi a bielymi hrudkami skál? Šírou rovinou v hĺbke zorného poľa, nie fádnou, nie plochou, nie tuctovou? Ťažko sa rozhodnúť, nie ľahko je zvoliť… Radšej sa však dívaj pod nohy, úzky chodník začína klesať, hadí sa dolu úbočím, objavujú sa prvé známky ľudského osídlenia, priestor sa otvára.

Waitov lom, kedysi vraj známy aj ako Devínsky kameňolom. Hneď vedľa vraj kedysi stála Mittelmanova vápenka. A kúsok ďalej bol vraj kedysi iný svet… Priveľa vraj, priveľa kedysi – naša pamäť je, zdá sa, príliš krátka (či doba priveľmi rýchla), akoby sme strácali svoju minulosť, pravdu už pozná len google… No priestor je to zaujímavý. Svah počas dôb intenzívnej ľudskej činnosti stihol ustúpiť hlboko do útrob hory, do krajiny sa prepadá vysokými kolmými stenami, pozostatkom ťažby. Pod nimi sa tiahne široká trávnatá pláň, významný biotop v súčasnosti spásaný stádom kôz (kde sa však dnes stratili?). Po nej sú ledabolo porozhadzované rozmanité atrakcie – drevené zvieratká i kamenné bludisko. Sme na periférii veľkého mesta, v priamom dotyku so živou prírodou, podobný disneyland vždy spoľahlivo poslúži na prilákanie pozornosti návštevníka. My sme z takých zábav však už vyrástli, naše ciele sú (o kúštik) inde, len sa krátko občerstvíme a pokračujeme.

Tá obrovská drevená potvora (že vraj májka fialová) je fotogenická, poďme však ďalej. Povrch chodníka sa nebadane mení, je suchý, sypký, drobivý. Už len pár krokov a stojím pod stenami Sandbergu, rukou sa dotýkam veľkého pieskovcového balvanu. Stačí sa na chvíľku zasnívať a som na Sahare. Stačí len na okamih privrieť oči, a počujem šum prehistorického mora, hlbiny ktorého prekypujú životom. Ulitníky, lastúrniky, ježovky či iná háveď sa prevaľujú po jeho dne, vody vyššie pri hladine brázdia ostrozubé žraloky a množstvo iných rýb (či veľrýb). Po brehu sa lenivo presúva obrovská korytnačka, drzá opica hádže pohľadom po obrovskom nosorožcovi, spod škreku vtákov sa na svetlo dňa vynára jaskynný medveď.

Nádherné miesto, krásny kút. Kým ostatní pod svahom obdivujú dlhé úzke tunely, zatiaľ ešte opustené hniezda včelárika zlatého, ja sa neviem vynadívať na všetku tú krásu, čo ma obklopuje. V rozmanitých pieskových útvaroch spoznávam veže, sfingy či útesy – na pohľad krehké, len jediný dotyk a rozsypú sa pod rukou, v skutočnosti však pevne vzdorujúce poveternostným vplyvom. Rozlohou neveľké púštne preveje a jaskyne, už viem, ktoré miesto mohlo poslúžiť ako predobraz Duny či Hviezdnych vojen. Lavička na okraji útesu, láka na tiché posedenie, pozorovanie okolia, zamyslenie. Pokojná vidiecka krajina na rozhraní dvoch štátov, necelú generáciu späť zakázané územie. Môžeš sa (obmedzene) dívať, dotýkať sa však nie je dovolené, za neovládateľnú túžbu sa (niekedy) kruto platí – žaluje zoznam obetí na Bráne slobody pod hradom, krvavo šepce vietor v Srdci Európy len niekoľko metrov opodiaľ. Akoby sme (niekedy) zabudli, akoby sme (vôbec) nevedeli…

Zaujímavými miestami sa dnes pohybujeme (a ešte nie je všetkému koniec!), čarokrásnymi, plnými histórie, nevšedných príbehov. Každá minca má však dve strany, každý kabát vlastné futro – niektoré z nich rozpaľujú v srdci hrdosť, iné mrazivo zvierajú pri srdci…

Takýmto spôsobom by sme však na vrchol nikdy neprišli, neodniesli si malú pripomienku na dnešný výstup, zastihla by nás tma, stratili by sme sa na rozľahlých svahoch Devínskej Kobyly, navždy zablúdili v hlbokých lesoch. Tak sa teda rozhýbme.

Stúpanie opäť naberá na intenzite, hltá posledné slabiky slov, celé vety, rozhovory sa predlžujú, nakoniec úplne tíchnu. Akosi sa oteplilo! Našťastie sme už hore, na Rovnici, tu sa môžeme vydýchať, poslednýkrát potešiť širokými výhľadmi. Už vidno cyklomost cez Moravu, nevzhľadné, husto nakopené škatule sídliska v Devínskej Novej Vsi, kedysi ospalej prihraničnej vieske, pred zrakom našťastie skrýva milosrdný vysoký porast.

Chodník vstupuje do lesa, už stúpa len mierne, čoraz hlbšie sa ponára pod koruny stromov, obchádza dobre utajené skalky, niekoľkokrát sa skrúca, mnohokrát vetví, smer pohybu je však zrejmý, pekne čitateľný, had turistov sa naťahuje po celej jeho dĺžke, rozhovory prerušené uprostred vety sa plynule nadväzujú, nikdy nekončiace príbehy voľne poletujú ovzduším, ako Ariadnina niť nás neomylne vedú ďalej, čoraz bližšie k cieľu. Tiché slová sa nehlučne rozplývajú v nesmelo sa prebúdzajúcej (ešte fádnej) jari (veď ona je predsa zima!), pomaly sa znášajú na suchým lístím pokrytú zem, biele hlávky snežienok obveseľujú sobotné predpoludnie. Pribúda návštevníkov, objavujú sa prvé známe tváre, dnes je tu hádam celá Trnava (a priľahlé okolie)!

Sido už má plné ruky práce, dnes je hore naozaj husto. A plno známych, kým sa stihnem s každým čo len krátko pozdraviť, prehodiť slovko-dve, naši už zostupujú z rozhľadne. Je zaujímavá, nová, pripomína modlivku, to predsa nemôžem vynechať, tam musím vybehnúť, som tu prvý krát, ktovie kedy (či vôbec) sa sem ešte dostanem.

Schod po schode, meter po metri stúpam vyššie. Až teraz začínam chápať tie pohľady, občas utrúsené nezrozumiteľné poznámky zostupujúcich návštevníkov. Už len jedno poschodie. Fučí tam na hovado (aj na mňa), bojím sa čo i len vytiahnuť fotoaparát (alebo vôbec nadýchnuť). Rozhľadňa vibruje pod nohami, adrenalín stúpa hore hruďou. Márne je na zábradlí prehľadne spracovaná výhľadová ružica, zbytočné sú široké výhľady. Len jedným očkom hodím na Pálavu, druhým zas žmurknem na Schneeberg a poberám sa radšej kadeľahšie. Až o poschodie nižšie sa zhlboka nadýchnem, ani tá podlaha už toľko netancuje, konečne sa ukľudním. Bol to však zážitok!

Už sa len rýchlo posilním a občerstvím (ostatní to majú dávno za sebou) a musíme pokračovať, hodina ubehla ako pár minút. Ešte sa na slovko pristavíme pri Sidovi, poďakujeme za dobrý nápad (kedy by som sa ináč trepal na Kobylu) a už sa snažím dobehnúť zvyšok skupiny. Ich pochod našťastie spomaľujú podivuhodné betónové kobky vystupujúce z húštin pri ceste.

Na začiatku osemdesiatych rokov minulého storočia vybudovali na vrchole prihraničného pahorka nad hlavným mestom raketovú základňu. Slúžila na ochranu výdobytkov vtedajšej spoločnosti, parlament, ak o tom (vôbec) rozhodoval, rozhodol jednohlasne, slovo referendum nebolo ešte v slovníku. Miesto utajené, strážené, nedostupné. Dnes široko navštevovaná ruina. A tak ide čas…

Mrazivý dotyk minulého. Diera v betónovom plote zarastá burinou. Graffiti na stenách. Namiesto brány čierny otvor. Betónové odpaliská. Mohutné železobetónové silá. Tmavá chodba. Špina, neporiadok. Hrdzavejúce stupačky, zostup do podsvetia. Úzky priezor oblohy. Rozhádzané plechovky piva, podivná žúrka. Objekt bývalých kasární, radšej nevstupujeme (tá skúsenosť je napriek desaťročiam odstupu stále živá). Metre betónu. Tony železa. Pachuť v ústach…

Konečne opúšťame desivý priestor, náš pochod sa láme do druhej polovice, čaká nás blúdenie lesmi, hľadanie zaujímavostí (ktoré som v teple domova našiel na mape), cestu nikto z nás nepozná, (radšej) púšťam GPS. Svah sa zvažuje, riedky porast dokáže len čiastočne skryť pohľad na rozľahlú nevzhľadnú masu sídlisk, mesto – megapolis ako nenásytný Minotaurus inštitúcií a priemyselných podnikov potrebuje neustály prísun poživne, hlce, žuje, trávi, pregĺga, aby premenenú masu opäť vyvrhol do svojich nákupných centier a zábavných parkov. The show must go on…

Nás našťastie obklopuje príroda, ešte neprebudená, naoko fádna, skrývajúca však nejedno nečakané prekvapenie. Už sa tam blížime, už sme takmer tam, odbočujeme z cesty, svah sa láme, v strmých skalných stenách padá o niekoľko metrov nižšie. Psie skaly, miesto stretávania trampov, náhodných turistov aj boulderistov.

Križujeme, zostupujeme, obdivujeme. Nevšedne sformované balvany, skalné útvary, ktoré pripomínajú čokoľvek, aj psa. Ozrutný previs držiaci v rovnováhe hádam len silou vôle. Zaujímavý porast – mach, pokrútené korene stromov i husté paprade. Nenápadné hlávky snežienok. Pekné miesto ukryté v hĺbke lesa. To chce malú odmenu, maškrtu či hlt niečoho chutného.

A pár metrov poniže, len niekoľko krokov pod úpätím skál nás víta zelený lístok, nesmelo vykúka spod šuchotajúceho lístia. Medvedí cesnak, hneď vedľa ďalší. Jar už kladie nohu do dverí, je nám to ľúto, ale nedokážeme sa ovládnuť, ostrá vôňa napĺňa ovzdušie, nenapodobiteľná štipľavá chuť sa rozplýva na jazyku. Len jednu byľku, najviac dve (či tri), nebudeme predsa drancovať prvé nedočkavé rastlinky, prvých poslov zmeny, nadžgávať si nimi vaky ani bruchá.

Pekná široká cyklocesta sa takmer po vrstevnici kľukatí úbočím Devínskej Kobyly, GPS-ko nás však posiela kamsi hore kopcom, už znova fučíme, ani sa nám veľmi nechce… Bola by to však večná škoda. Cesta sa rozširuje do malého amfiteátra, možno bývalého lomu, dominujú mu bledé vysoké steny, pod nimi šestica pestrofarebných totemov. Biele skaly, ďalšie miesto stretávania sa trampov, dúbravské potlachovisko. Neodoláme, po hrubo otesanom rebríku sa štveráme vyššie, priestor obdivujeme aj zhora. Paráda! To naozaj stálo za pár kvapiek potu.

Ďalšie však ešte uroníme pri výstupe na hornú zvážnicu. Po nej sa už pohodlne presúvame ďalej, len prebehneme krížom cez asfaltku (nebudeme drať podrážky), hľadáme čo najkratšiu cestu k cieľu (hokejisti už pomaly vykorčuľovávajú na ľad). Nejako sa nám to darí, každým krokom sa blížime k Devínu. To sme vyliezli až tak vysoko? Chodník stále klesá, tu viac, tu menej, avšak vytrvalo.

Na záver sa po už dobre známej ceste (veď tadiaľto sme ráno začínali) dostávame na parkovisko. Tu stretávame Ivetku, povinnosti jej ráno nedovolili pridať sa k nám, tak aspoň vytiahla bicykel, prebehla sa po okolí, prišla nám oproti. Srdečne sa vítame, to chce kávu (a možno aj niečo k nej)!

U rytiera je otvorené, posedíme vonku, pri pulte si len objednáme. Vyhrávame 1:0 (znova Slavkovský)! Len raz si uchlipneme z kávy, prehodíme pár slov a už je 2:0. To vôbec nevyzerá zle, len nech to nezakríkneme! Postupne sa lúčime, odchádzame. Diaľnica pod kolesami auta ubieha takmer samá, sme pri Trnave, 4:0, sme definitívne bronzoví! Bol to naozaj krásny deň…

Už niekoľkýkrát čítam tento dlhý zápis, príbeh nevšedného dňa, koľko som už toho vyškrtal, koľko tam však nevmestil. Je to márna práca, každú myšlienku, každý pocit nemožno previesť na slová. Ako zachytiť vôňu rána na brehu rieky? Farbu ožívajúcej oblohy? Pocit pri nečakanom stretnutí s kamarátmi? Spomienky na nie tak dávno minulú dobu tiež možno pôsobia nadbytočne. Načo to sem vôbec ťahá? Čo to toľko rozťahuje? Prečo nepíše len o prírode? O výstupe? Na týchto miestach, v tomto čase som sa tomu však nedokázal ubrániť. Čas nevymažeš, históriu nezmeníš. Ten príbeh si tento kút zeme už navždy nesie so sebou.

Ďakujem všetkým, ktorí svojou prítomnosťou rozjasnili oblohu, prehriali ovzdušie a pomohli spríjemniť tento deň. Po svahoch Devínskej Kobyly v túto pamätnú sobotu putovali Daša Soubustová, Gabika Kušnierová, Janka Nagyová s kamarátkou Adrikou, Božka Golierová, Marta Karliková s kamarátkou Vierkou, Vlado Trajlínek, Paľo Rapant a Maroš Modrovský. V cieli nás čakala cyklistka Ivetka Pekaríková

Juro Golier

Na podvečernou žiarou presvetlenej oblohe visí biely mesiac, vykúka spoza farebných útvarov mrakov, ktoré sa ako vlny oceánu pomaly prelievajú podvečernou oblohou. Svetlo bledne, obloha hnedne, stráca farby, sivie. Deň hasne, z jasnej oblohy žmurká žltý kotúč. Súmrak zahalil krajinu, ako jediný jasný bod žiari v temnom priestore obrovský zlatý koláč, jeho úzky lúč sťa nekonečná slamka vysáva čerň noci, vpíja sa do vôd pomaly plynúcej rieky, tichých svahov hôr, zháša svetlá domov, nepochopiteľnou chemickou reakciou sa premieňa, strieborný poprašok zdobí končeky korún vysokých stromov. Dobrú noc Dunaj, spi pokojne, Devínska Kobyla…

Akcia Javorníky – bežky

Akcie sa za MKCK zúčastnili: Vlado Naď, Ľubo Rosa a Ján Budoš.
Ako hostia: Marián Modrovský a Ľubo Škumát.

Nedeľa 13.2.

V nedeľu ráno sme vyrazili z Trnavy vlakom smer Kysuce. Cestou sa v Piešťanoch pripojil Marián. Po príchode do Čadce sme, aby sme ušetrili čas, využili taxíky na hotel Husárik. Po občerstvení sme sa vybrali smerom na sedlo Semeteš, cieľ etapy, peši, cesta bola odhrnutá, bez stopy.

Chotárny kopec sme obišli cez Črchlu. Postupne sa nám začal otvárať zasnežený hrebeň s upravenou stopou na klasiku alebo korčuľovanie. Tento úsek hrebeňa po sedlo Semeteš je dosť zubatý, strieda sa často stúpanie alebo klesanie. Počasie bolo ukážkové, slniečko svietilo, vietor nefúkal. Na ľavej strane sa ukazovali krásne scenérie, na severe sme videli Babiu horu, južnejšie Malú Fatru a kúsok Západných Tatier a na pravej strane sa rozliehali Beskydy s majestátnou Lysou horou.

Pred Petránkami, kde je krásna kamenná rozhľadňa nás čakal krásny zjazd a dlhé stúpanie na kopec. To sme boli asi v polovici trasy. Z rozhľadne sa nám otvorili výhľady v celej svojej čarovnej sile. Po občerstvení sme pokračovali na Jakubovský vrch, jeden z najvyšších bodov našej dnešnej cesty. Na stope sme stretávali bežkárov, s ktorými sme prehodili zopár viet. Aj z nich sa šíril pocit šťastia z bežkovania v krásny slnečný deň.

Po prejdení ďalšej rozhľadne na Kamenitom, sa slnko začalo schyľovať k západu. Schladzovalo sa a bežky nás začínali neposlúchať. Možno bolo na vine naše unavené telo, možno klister, ktorý sa zošúchal zo sklzníc lyží. Každý menší kopec nám dával zabrať, všetku silu sme pri odraze dávali cez ruky do paličiek. Už sa nám nechcelo mazať, však nejak dôjdeme. Míňali sme krásnu rázovitú domčekovú osadu U Bielov so šibenicou a pamätným miestom na Matku Terezu. Do konca nám už chýbalo len došmýkať sa na cestu, kde bol náš cieľ – hostinec U Cipára. Tu nás čakala večera, pivečko, vášnivá debata o všetkom dôležitom, sprcha a zaslúžený oddych. Vydržali sme dosť dlho, lebo majiteľmi hostinca boli naši známi z predchádzajúceho pôsobenia na chate pod Borišovom.

Trasa bola dlhá 24 km s prevýšením asi 700 m.

Pondelok 14.2.

V pondelok ráno sme vstávali ubolení od pádov a svalovky.  Ľubo Škumát sa po absolvovaní veľkého množstva pádov rozhodol nepokračovať ďalej, ale išiel peši do doliny na autobus domov. Jeho voľba bola správna, mal nevhodné bežky, ťažký batoh a narazený bok. My sme pokračovali pešo smer Melocík. Cesty boli úplný ľad. V lyžiarkach bol problém vôbec ísť peši. Do Melocíka sme bežky použili len veľmi málo. Na spestrenie pešej túry sme išli prvý raz pozrieť rozhľadňu Luby, doteraz vždy sme ju obišli. Od Melocíka sme začali stúpať už po akej-takej stope na Čerenku. Stopa bola ľadová a plná špiny. Čerenku sme obišli traverzom po miernom zjazde pomedzi stromy. Po sedle pod Hričovecom sa stopa zlepšila. Na Kasárňach v hotely Fram nás čakalo občerstvenie. Zelňačka, hrachová polievka a pivečko nám vrátili sily. Čas hral pre nás, začali sme veriť, že stihneme autobus z Podjavorníka. Náladu nám zlepšil aj ratrak, ktorý urobil čerstvú stopu. Ľubo a Marián skoro zabudli, že sú s nami na bežkách. Ja s Vladom sme sa kochali pohľadmi na Veľký Javorník. Ešte po hrebeni sme prešli cez Stratenec, Bukovinu. Pred stúpaním na Malý Javorník sme odbočili na sedlo Adamkov. Pre istotu sme išli peši, lebo dvojdňová únava začal silnieť a nebolo sa treba pred koncom dokaličiť.

Nakoniec nás čakala posledná bodka, zjazd po cykloceste do Podjavorníka. Sneh bol hlboký, mierne zľadovatený, cesta rozbitá od peších. Jediná šanca bolo ísť peši, čím by sme asi nestihli autobus alebo opatrný zjazd. Mne fungoval štýl, jedna lyža v stope po peších a druhá brzdiaca na panenskom snehovom násype. Bol síce mierne ľadový, ale dalo sa na ňom pluhovať. Chvalabohu sme sa asi pol hodiny pred príchodom autobusu všetci stretli na autobusovej zastávke do Považskej Bystrice. Dali sme si po dva kališteky na úspešne zdolanú trasu. Nikto sa nezranil, akurát môj pravý ukazovák bol mierne napuchnutý a nohy sa mi začali ohlasovať bolesťou.

Po rýchlom pivečku sme nasadli na vlak domov. Zo stanice som sa ledva doplazil, zabudol skoro chodiť. Moja stabilita bola ohrozená asi tak, ako keby som si dal zopár pív. Aj na druhý deň v práci nebola moja chôdza dobrá, ale veril som, že bude aj lepšie.

Urobiť tento hrebeň chce veľa sebazaprenia hlavne, keď bolí celé telo a človek stráca motiváciu z prvotného nadšenia. Náladu zhoršia aj ľadové cesty bez stopy. Na záver, keď človek má po tom, to príde – aj tentokrát to dokázal a až neskoršie mu dôjde, že to naozaj stálo za to. Nezabudnuteľná atmosféra priateľstva, dotykov drsnej, ale krásnej prírody a pocit vlastného uspokojenia.

Trasa bola dlhá 28 km s prevýšením asi 900 m.

Jano Budoš

Akcia Čierna Skala

12.2.2022

Akcie sa zúčastnili: Igor a Miroslav Naništa, Pavol Rapant, Monika, Milan, Gabriela Mizerová, Daša Soubustová, Lýdia a Stano Macejka, Božena a Juraj Golier, Marta Karlíková, Igor Buc, Jana Lukačovičová, Štefan Krištof, Vlado Naď, Luboš a Emília Kraicová, Vlado Trajlinek, Daniela Fáziková, Vojto Galbavý, Janka Briediková, Alica Binková, a pes Aira.

Druhá februárová sobota je neodmysliteľne spojená so zimným prechodom Čiernou skalou, tento rok sa milovníci malokarpatskej prírody vydali na jeho trasu už 37-dmy krát. Dobre známe okolnosti však spôsobili, že akciu sme sa rozhodli nezabezpečovať klasickým spôsobom (prezentácia na štarte, plný servis v cieli) ale verejnosti sme ponúkli možnosť prejsť si známe trasy individuálne.

Počasie bolo v sobotu ako stvorené na turistiku, teplota tak akurát, slnečno, bezvetrie, škoda by bolo zostávať doma. Ja som sa po ceste na štart chvíľu zastavil pri Obecnom úrade v Smoleniciach, ľudí bolo menej ako bývalo zvykom, podľa informácií však poniektorí volili iné miesto štartu (Jahodní k, Lošonec).

V skupine MKCK & spol. sa nakoniec nazbieralo 20 turistiky chtivých účastníkov a účastníčiek, trasu sme si trochu poopravili, parametrami však zodpovedala tej kratšej, bola len o malý kúsok dlhšia. Na vrchole Čiernej skaly sme stretli naše kamarátky Alicu s Jankou a Vojta, dole sme potom v nekončiacich rozhovoroch pokračovali už všetci pospolu.

Kaviareň u Kováčov v Lošonci na záver prichýlila tých, ktorí sa rozhodli prehodiť slovko – dve s kamarátmi, chvíľku posedieť, nechať doznieť vydarený výlet.

Trojčlenná skupinka, vedená Ľ. Šoltésom, sa vydala na 31-kilometrovú trasu z Jahodníka cez Čiernu skalu, Kršlenicu, Plavecký Mikuláš, Klokoč a Kolovrátok do Lošonca a dvaja pokračovali naspäť na Jahodník. Po ceste sme stretli viacerých, ktorí išli celú trasu.

Výlet sa vydaril a na budúci rok už to bude dúfajme organizované (tradičnou formou).

Majestátna a tajomná Čierna skala nás opäť po roku zlákala…

je to už tretí rok čo organizáciu podujatia odovzdal Peter Wagner mladším ročníkom. Protipandemické opatrenia nakoniec rozhodli a prinútili organizátorov (Juraja, Igora, Vlada, Ľudovíta) urobiť akciu individuálnou formou. V ponuke boli trasy 17 km a 35 km. Naša MKCK a spol. skupina sa rozhodla štartovať t.r. z Lošonca. Počasie a teplota už boli „skoro jarné“. Z parkoviska pri OcÚ Lošonec nakoniec štartujeme 20 + 1 pes Aira. Za otočou BUSu na hornom konci Lošonca odbočíme vľavo. Za poslednými domami a okolo bývalého JRD (jednotného roľníckeho družstva) sa dostávame na lúky.

Poľná cesta nás dovedie až k potoku pod lesom. Po zdolaní rozbahnených koľají od lesných traktorov sa krátko zastavíme na malom parkovisku. Tu si doprajeme malé občerstvenie. Ďalej už pokračujeme spevnenou asfaltkou vyššie a vyššie k hrebeňom hory. Po zdolaní strmšieho „stupáku“ sa ocitáme na Starom plášti. Dáme si obedné „menu“ ala „čo dom dal“…koláčiky, slané, sladké, (od Boženy G.) ozaj vynikajúce. Klobásky aj syra kúsok s cibuľkou, čokoládky, ale aj zalievanú kávičku od Vlada…pripravenú na variči. Ďakujem-e.

Výhľady do okolia sú tradične očarujúce. Po vrcholovej fotke pokračujeme ďalej severne okolo krasových závrtov.

Pokračujeme ďalej po hrebeni. Orientáciu nám uľahčia vrcholové stĺpiky. Prídeme až na vrchol kopca Polámané. Odkiaľ je už vidno skalné bralá na Čiernej skale. Z vrcholu Polámané zídeme do sedla medzi Polámaným a Čiernou skalou. Tu odbočíme na žltú turistickú trasu , ktorá vedie až na vrchol Čiernej skaly (662 m n.m.). Pozoruhodné je skalné oko na vrchole. Z vrcholu sú pekné výhľady na severovýchodnú stranu. Za dobrej viditeľnosti možno uvidieť elektráreň Jaslovské Bohunice, ale aj Vysielač na vrchole Zobor pri Nitre. Z Čiernej skaly zostupujeme žltou TZ po ľavej strane skalného hrebeňa dolu kopcom po vyšliapanom lesnom chodníku. Po chvíli sa napojíme na lesnú cestu a po nej pokračujeme až na rázcestie ciest. Tu sa rozhodneme pokračovať v pravo lesným chodníkom. Napojíme sa na žltú TZ, ktorá obchádza kameňolom. Lesný chodník nás privedie až na lúky nad Lošoncom. Tu sa rozlúčime s Dankou, Jankou, Alicou a Vojtom. Pokračujú ďalej zelenou TZ na Jahodník k autu. Zvyšok našej výpravy príde asfaltkou do cieľa pochodu. V Lošonci v kaviarni u Kováčov je v ponuke gulášová polievka, ale aj hranolky. Ochotný personál sa rýchlo postará o vysmädnutých pocestných.  Dobre padne tekuté (nealko/alko) „orosené“ občerstvenie podľa chuti a času unavených turistov. Posledný turista z 35 km trasy príde do cieľa okolo 17 hodiny. Ešte posledné ahoj, nazdar, dovidenia…o rok nás čaká už 38.ročník pochodu.

Naništa Igor

Akcia Egreš

5.2.2022

Akcie sa zúčastnili: J. a E. Antaloví, S. a L. Macejkoví, Ľ. a E. Kraicoví, J. a B. Golieroví,  I. Málik, I. Matušek s priateľkou Adrianou, V. Naď, Ľ. Rosa, B. Polocík, D. Soubustová, V. Trajlínek, K. Roháčková, J. Lukačovičová, M. Karlíková, M. Modrovský, P. Rapant a dvaja psíkovia.

Naše spoznávanie Malých Karpát neustále pokračuje a výnimkou nebol ani tento víkend. Krátko pred pol deviatou sa na parkovisku pri hrade Červený Kameň stretáva celkom slušná skupinka turistov (-tiek) očakávajúcich, že tu v lone Malých Karpát prežijú opäť turisticky hodnotný deň. Veď nás na trase čakajú nádherné vyhliadkové kopce. Počasie sa ukazuje dobré, tak hor-sa na trasu.

Ešte sme sa ani poriadne nerozbehli a hneď kúsok za parkoviskom nás čakajú dve zastavenia: starý židovský cintorín a pekné skalnaté vyhliadkové miesto plné všakovakých dier, nad ktorými tróni  veľký balvan. Máme odtiaľto prvé pekné výhľady na okolité kopce. Všetkému dominuje vrchol Kukla (564m).

Vraciame sa späť ku parkovisku. V ceste nám stojí krásny kamenný stôl akoby z keltských čias, ktorý priam nabáda, aby sme ho niečím prestreli. Takže z batohu vychádzajú prvé dobroty, ktoré si naše gazdinky na dnes pripravili. Taká malá ochutnávka na začiatok určite nezaškodí.

Ale treba sa pobrať ďalej, čaká nás toho ešte veľa. Za parkoviskom vchádzame na štátnu cestu a po nej putujeme dolu, smer Píla. Hneď za druhou zákrutou však z nej už odbočujeme doprava na lesnú zvážnicu. Cesta začína po chvíli rapídnejšie stúpať, ale to nevadí, lebo les redne a nám sa pri obzretí dozadu pomaly začínajú ukazovať prvé ďaleké výhľady na Skalnatú, Modranskú Babu, Gajdoša, Vysokú, Krkavý Buk… Hore na vrchole Veľkého Vápenného môžeme ešte okrem výhľadov pozorovať aj nádherné exempláre starých vyvrátených stromov, pamätníkov na určite bohatú malokarpatskú históriu. Dáme si malý kalíštek na poctenie si takejto vzácnej chvíle, keď pocit z dosiahnutej méty je ešte obohatený krásnymi výhľadmi po krajine a v spoločnosti starých pamätníkov tunajšieho lesného diania.

Z Veľkého Vápenného schádzame do sedla, ktoré križuje pomerne kvalitná lesná zvážnica. Viacerým je známa z ich osobného putovania na bicykli a sme príjemne prekvapení, že v lete nás čaká aj bicyklovanie po nej, pretože v našom pláne máme trasu aj v týchto miestach.

Zo sedla vystupujeme na protiľahlý kopec. Nie je to nič namáhavé, ale výhľady sú opäť parádne.  Na severe sa objavujú Egreš, Sklený Vrch a Zrkadlisko a na východe máme v jednom pohľade obe slovenské atómky: slnkom zaliate Bohunice a v diaľke zaparené Mochovce.

Medzi nami a Egrešom je však hlboká Častianska dolina. Ísť to priamo, by bola veľká divočina. Karpaty však ponúkajú zaujímavú obchádzku, ktorú radi absolvujeme. Je vcelku pohodová a poučná.

Ako prvé prichádzame ku Kaplnke sv. Huberta. Dala ju v roku 1921 postaviť Blanka Pálffyová. Hneď pri nej sa nachádza turistický prístrešok. Je tu aj závetrie – najvhodnejšie miesto pre obedňajšiu prestávku. A mimochodom, Vladov kávovar už bol nervózny, rád by už konečne ponúkol svoje neoceniteľné služby svojim priaznivcom. Je rozhodnuté – pauza.

Po dobrom odpočinku pokračujeme ďalej v našej ceste ku Egrešu. Putujeme cez tri lúky: Kajtánovú, Gážovú a Bahnú. Všetky tri nevznikli len tak. Keby vedeli rozprávať, tak by nám vyzradili, že tu v minulosti prežívali svoje osudy, či už horári, alebo huncokári. Všetko to už dávno zavial čas a my môžeme len hádať, ako to tu vtedy vlastne vyzeralo.  Každý máme svoje predstavy, každý máme kus svojej pravdy.

Sme už v Častianskej doline a Štefanovský potok nás privádza k celkom nepatrnej križovatke. Odbočujeme doľava. Začíname stúpať. Najprv cez hustý les. Neskôr les redne, pribúdajú lúky a výhľady. Áno, blížime sa k vrcholu Egreša. Prepletáme sa medzi plotmi bývalej obory až priamo k vrcholu. Víta nás obrovský, niekoľko storočný strom. Ten si snáď pamätá aj vrásnenie Malých Karpát. Deduško – Matuzalem. Popri ňom sú polámané jedince, ktoré to šťastie nemali, ale rozprávať by tiež vedeli…

Sme na vrchole Egreša, Je veterno, ale výhľady sú jedinečné: Veľká Homola, Vápenná, Vysoká, Geldek-Jelenec, Starý Plášť, Klokoč, Čierna skala, Záruby, Veterlín… Na východ kopce z Pilišského pohoria v Maďarsku, spomínané atómky, dokonca aj veterné vrtule v Rakúskom Burgenlande. Ďalej ani nepokračujem. Paráda, paráda! Až sa nám nechce ísť dolu. Ale Sklený Vrch a Zrkadlisko nás volajú na návštevu.

Neodmietame. Spúšťame sa po pomerne prudkom zráze dolu k plotu ďalšej obory. Niektorí ho obídeme, niektorí využijú svoje kaskadérske vlohy a podlezú ho cez neveľkú dieru. Plot je za nami, hurá na Sklený vrch.

Prekrižujeme zelenú značku a zhruba po päťsto metrovom stúpaní prichádzame k vrcholu. Spoločnosť nám tu robia nádherné exempláre prastarých stromov. Tu by sa mohli nakrúcať aj Hollywoodske trháky. Stromy vďaka podmienkam, ktoré tu väčšinou panujú, majú svoje kmene a koruny povykrucované do neskutočných, až rozprávkových tvarov. Fotoaparáty pracujú na plné obrátky. Ponúkajú sa ešte posledné gastronomické výdobytky z našich ruksakov. Naše gazdinky sa opäť pekne zosynchronizovali. Máme to teraz servírované aj s vyhliadkou na slnkom osvietený Smolenický zámok.

Pri zostupe do sedla nás opúšťa havinko Samko so svojimi pánmi. Jeho labky majú toho snehu už plné zuby. Na Zrkadlisko už odmieta ísť.

Rozlúčime sa. Oni putujú po zelenej ku autu, my aj s druhým havinkom mierime hore na Zrkadlisko. Kopec, hlavne jeho následný hrebeň ku Skalke tvorí, čo sa týka stromov, takého mladšieho brata Skleného vrchu. Stromy sú mladšie, aj ich tvarovanie je ešte v začiatkoch. Svoje čaro im to však neubralo.

Pohodová cesta po hrebeni nás privádza ku krížu na Skalke. Je to pietna spomienka na nezmyselnú smrť mladých chlapcov na konci druhej svetovej vojny.

Krátky strmý chodník nás privádza dolu na zelenú značku. Táto nás viac-menej pri klesaní privádza do cieľa, na parkovisko pri Červenom kameni.

Tesne pred cieľom si ešte odskočíme ku Pálffyovskej hrobke a ku kalvárii nad ňou. Už sme boli viackrát na Červenom Kameni, ale toto sme nejak vždy obchádzali. Dnes túto chybu napravujeme. Sedíme pod krížom a premýšľame, že život aj vďaka dnešným zážitkom môže byť veľmi krásny…

Čo dodať na záver.  Zvyčajne mám v pláne písať zápis z akcie tak, aby sa zmestil do jednej strany vo Worde. Teraz pri písaní posledných riadkov, zisťujem, že som to porušil. Ale necítim sa vinný, práve naopak. Krásne pocity je dobré zachytiť aj pre neskoršie časy.

Dovidenia nabudúce, priatelia.

Ľuboš Kraic

Akcia Klenová

Výstup na Klenovú 29.1.2022 – 15.ročník

Akcie sa zúčastnili:

Lydka a Stano Macejkoví, Milka a Ľuboš Kraicoví, Veronika a Miloš Miklošovičoví, Božka a Juro Golieroví, Lucia Bačová s kamarátkou Dankou, Danka Fáziková, Janka Lukačovičová, Marianna Farkašovská,  Daša Soubustová, Gabika Kušnierová, Mirka Čičmanová, Alica Binková, Janka Nagyová, Marta Karliková, Majka z Bratislavy, Juro Poláček, Vlado Trajlínek,  Igor a Miro Naništoví, Arťo Soldán, a Paľo Rapant.

Výstup na Klenovú podľa Jurajovho návrhu začíname trochu netradične na Pustej Vsi pri amfiteátri. Ako sa hovorí život je zmena. Krátko pred 8:30h sa postupne stretávame na parkovisku pri miestnej vodnej nádrži.

Predpoveď počasia na predpoludnie hlásia ešte priaznivé. Slnečno, občas oblačno, teplota mierne nad 0 nulou. Po tradičnej štartovej fotografii a kontrole výstroja vyrážame na trasu. Juraj ešte „otočí auto“ na zastávku SAD pre Artúra a jeho kamarátku. Zvolíme mierne tempo pochodu a cez hrádzu vn vchádzame do lesa. Ukrajujeme prvé ranné km z plánovanej trasy. Kúsok za poľovníckym posedom je pekná lúka s výhľadom na krajinu Brezovských Karpát. Na kraji lesa počkáme na posledných 3 účastníkov.

Krátko sa zvítame a zvyšujeme tempo pochodu. O pár minút dobiehame čelnú skupinu na konci dlhej lúky. V horárni pod Malou Klenovou sa zastavíme na občerstvenie a kus reči s našimi novými spolupútnikmi. Partia z KST Tesla Piešťany sa rozhodne pre dlhšiu prestávku. Stúpajúcou nadmorskou výškou sa na chodníku objavuje poprašok snehu. Treba dávať pozor! Na slnečných miestach je nebezpečenstvo pošmyknutia.

Čoskoro sa dostávame na hrebeň kopca. Na červenej TZ vedúcej na Klenovú stretáme ďalších účastníkov ktorý smerujú od Lopašova. Pod vrcholom Klenovej treba nasadiť aj „mačky“. Cesta nás čoskoro privedie k posedu a ohníku na Klenovej. Doplňujeme stratené kalórie, opekáme, a započúvame sa do gitarových songov z miestnej hudobnej produkcie. Ešte pozdravenie sa s pár známymi turistami z min. ročníkov a pokračujeme k jaskyni pod Klenovou.

Pozn: Na severovýchodnom úbočí vrchu Klenová v nadmorskej výške 535 metrov sa nachádza vchod do jaskyne Klenová. V súčasnosti je vchod uzatvorený plechovými dverami. Jaskyňa je miestom s výskytom chránených netopierov. Jaskyňa je verejnosti neprístupná. Pár fotiek a ideme ďalej. Po pár metroch zisťujeme že Arturov mobil zostal asi pri posede. Juraj a Vlado začínajú hľadanie pri ohnisku. Dobrý ľudia sa však stále ešte nájdu. Mobil je späť u šťastného majiteľa. Drobné zdržanie spôsobí „natiahnutie“ našej skupiny. Krátke zastavenie a výstup na rozhľadňu pod Klenovou ( monitorovaciu protipožiarnu vežu). Na chodníku stretáme aj Jozefa Junasa organizátora T 100-ky. Prehodíme spolu pár viet dáme 1 fotku a pokračujeme za Jurajom na rázcestí. Obloha sa postupne zaťahuje a podľa predpovede počasia bude dnes pršať. Na záver túry nás pokropí jemný dáždik. Modrá TZ nás dovedie až do cieľa. Dnes bolo v lese opäť „veselo“ .

Ešte jedno poďakovanie Jurajovi. Vďaka za tvoju navigáciu až do cieľa akcie a tvoju „božskú“ trpezlivosť pri riešení vzniknutej situácie. Chápem tvoje rozhodnutie a podporujem tvoj apel (oznam a prosba) na zlepšenie disciplíny v skupine. Zároveň sa teším sa na ďalšie turistické zážitky pri našich spoločných výletoch.

Igor Naništa

Akcia Bežkovanie v Nízkych Tatrách

Zápis z akcie Krpáčovo 28.1. – 30.1.2022

Akcie sa za MKCK zúčastnili: Božena Ilavská, Miro Šuga, Paľo Herceg, Vlado Naď, Anton Gieci, Igor Buc, manželia Rosoví a Ján Budoš

Ako hostia: Vojto Galbavý, Edo Zolvík, Marián Modrovský.

Piatok 28.1.

Cieľom našej bežkárskej akcie bola oblasť Nízkych Tatier. Ubytovanie Tóno vybavil v chatárskej oblasti Krpáčovo. Doprava do Krpáčova bola bez problémov. Z hlavnej cesty k našej chate Srnka začali obavy, či s našimi autami vyjdeme na hlavnú cestu. Pre istotu sme zaparkovali auta na parkovisku pred rozpadnutým hotelom, ale aj tak nás nasledujúce dni čakal strmší asi 300 metrový úsek s 30 metrovou nastúpanou výškou. Spoliehali sme sa na Tóna a jeho 4×4 Mazdičku.

Batožinu nám odviezol Tóno až k chate. Naša chatička mala útulnú spoločenskú miestnosť s krbom, ktorý šíril príjemnú atmosféru, ktorej ešte chýbalo len privítanie s občerstvením, ktoré sme museli či absolvovať. Tí prví využili príležitosť a obsadili výhodnejšie izby z hľadiska polohy ( izby boli na prvom a druhom poschodí ) a početnosti lôžok. Padli tu aj nejaké výčitky, ale nakoniec sa to nejak vyriešilo.

Na chatu sme prišli dosť skoro, preto sme sa rozhodli rekognoskovať okolie. Rozdelili sme sa na skupinu bežkársku a turistickú. Miro zostal udržiavať oheň v krbe. Vybrali sme sa po turistickej značke smerom na Tále. Snehu nebolo dostatočne resp. bol slabý podklad, čiže občas sme cítili kamienky alebo nás zabrzdili až sme mali problém nepadnúť, ale to nás neodradilo. Prišli  sme pred neznámy hotel a tu sme odbočili cez golfový areál smerom k lyžiarskemu stredisku Tále. Nikto nás nezastavil, lebo cez leto je tento areál ostro sledovaný. Celá lúka bola bohato nasnežená. V panenskom snehu sme zjazdovali smer areál s ľuďmi. Nebolo tu veľa lyžiarov, ale zjazdovka vyzerala veľmi dobre. Trochu som si spomenul na časy, keď som zjazdoval s rodinou alebo s priateľmi. Občerstvenie v Stodole s predraženým PU-čkom stálo za to. Naspäť sme obišli golfový areál a vrátili sme sa na našu cestu do chaty. V chate nás čakali turisti, ktorí sa vrátili tesne pred nami a Miro. Trasa merala asi 10 km.

Prvé večery na chate sú asi najlepšie z celého pobytu. Čo sa tam všetko prežilo stálo za to a to sa nedá ani opísať. Hlavne, čo tam bolo to tam aj ostane. Zišla sa tu skupina ľudí, ktorá vytvorila neskutočnú atmosféru. Je pravda, ráno som trochu splácal dlhy za neskutočný večer, ale prežil som to, dokonca som aj raňajkoval.

Sobota 29.1.

Na tento deň bolo na pláne bežkovanie na Čertovici, ale hlavne hneď zrána sme museli vyriešiť výjazd áut na hlavnú cestu z parkoviska. Začali sme s Igorovým autom. Najprv sme skúšali bez reťazí, lebo ich nemal, len tak za pomoci ľudskej sily. To sa neosvedčilo. Muselo pomôcť ťahanie lanom pomocou Tónovej mazdy. Ľubo vytiahol auto pomocou reťazí. Odchod sa predĺžila asi o hodinu. Rysovalo sa pekné počasie bez vetra.

Po bezproblémovej doprave na sedlo Čertovica som plánoval urobiť Veľký čučoriedkový okruh. Trasa bola upravená na klasiku aj na korčuľovanie. Stúpali sme do sedla Pod Lenivou. Kochali sme sa hrebeňom smerujúcom na Ďumbier a hlbokými dolinami. Bol som presvedčený, nik neoponoval, že chceme ísť na už spomínaný okruh, ktorý meral asi 20 km a stúpanie malo byť asi 900m. Vybrali sme sa dolu po stope. Asi po troch kilometroch nám povedali miestni, že ideme zle, táto cesta vedie do Jarabej. Paľo, Vlado a Hela to využili, pokračovali ďalej smer letisko a potom do Jarabej, že nás počkajú v miestnom hostinci. Bol som, že vraj na vine, zle som odbočil. Neskôr mi to postupne dochádzalo. Ako mohli vedieť, kde chceme ísť? Ostatní sme sa vrátili opäť na sedlo Pod Lenivou a stúpali sme smerom na vyhliadku. Tu začínali výhľady na Kráľovú hoľu a Fabovu hoľu. Trochu som rezignoval, myslel som si, že mojím pričinením nestihneme ten naplánovaný okruh. Stále som bol presvedčený, že ideme ten okruh. Míňali sme útulňu Líška a pokračovali po stope okolo Beňušky. Došli sme až po koniec stopy, kde sa traverz stratil. Počasie sa začalo zhoršovať. Padli hlbšie mraky a začalo snežiť. Vietor nám vločky vháňal do očí. Cestou naspäť sme sa zastavili v útulni Líška. Občerstvenie a chvíľkové posedenie v útulnej dreveničke, ktorá patrila turistom z Braväcova, nám padlo vhod. Začínalo sa aj schladzovať, čiže pridali sme na rýchlosti. Cesta bola väčšinou dolu, preto za chvíľu sme boli v teple v reštaurácií. Tu nás poniektorých čakalo pivko a jedlo.

Na druhý deň som zistil, že sme urobili nie Veľký čučoriedkový okruh, ale Malý líščí okruh. Tiež mi v hlave skrslo, že jedna pani bežkárka hovorila, že Veľký čučko okruh nie je upravený, čiže aj tak by sa nedal urobiť a hlavne bolo by tam dosť brutálne stúpanie, za čo by som si asi vyslúžil poriadnu nádielku od našich bežkárov. Urobili sme trasu dlhú asi 19 km.

Božka robila turistiku na Beňušku v hlbokom snehu, za čo jej patrí obdiv.

Po príchode domov na chatu nás čakal ďalší skvelý večer v kruhu priateľov a dobrého vínka.

Nedeľa 30.1.

Predpoveď počasia nebola priaznivá. Malo sa poriadne rozfúkať a pritom snežiť. Ráno sme ešte museli dve auta z parkoviska dostať na cestu. Začali sme maturovať s Mirovým autom ako ho dostať hore. Nemal lano s vhodným čapom na ťahanie a ani reťaze. Našťastie Ľubove reťaze pasovali aj na kolesá Mirovho auta. Vojto dostal auto hravo na druhý krát aj bez reťazí.

Odovzdali sme chatu a vybrali sme sa s malou dušičkou smer Banská Bystrica. Plánovali sme ísť bežkovať na Šachtičky. Rosovici urobili najlepšie. Zostali v Krpáčove bežkovať.

Situácia s vetrom sa zhoršovala. Cesta na Šachtičky bola zasnežená. Po skúsenostiach sme návštevu Šachtičiek vzdali, lebo nás čakal 5 kilometrový stupák. Radšej niekedy inokedy.

Cesta domov bola adrenalínová, lebo silný vietor a hlavne nárazy začali úradovať. Chvalabohu sme prišli domov všetci v poriadku.

Na záver musím konštatovať, že opäť sa nám podarila dobrá akcia. Poďakovať musíme Tónovi, že ho napadla taká dobrá myšlienka. Na budúce len toľko, že ubytovanie mohlo byť trochu bližšie k bežkárskym trasám.

Budoš