Akcia Okolo Kuchyne

Ponad Švancpošskú dolinu

sobota 22.1.2022

Stojíš a dívaš sa. Pred očami ti ako nemý film beží rozľahlá biela pláň, rozlieva sa do všetkých strán ako pokojný alabastrový oceán, ako mrazivé zrkadlo odráža stav duše, jej perleťová tíšina pohlcuje tvoje pocity i nálady. Tú vetu neustále obraciaš v rukách, slabiku po slabike nečujne vyslovuješ jej slová, nevieš sa nabažiť melódie dočasne oživených predstáv, končeky prstov páli chladivá krása okamžiku, tichá snehobiela vôňa slobody a voľnosti dráždi zmysly. Zostáva však jediná, ďalšie zatiaľ unikajú, akoby si sa pokúšal zastaviť dravú riavu – nedokážeš uchopiť niť príbehu, rozpliesť jemné pradivo rozprávania. Čakáš na ten správny okamžik, vieš (dúfaš), že raz to musí prísť… Čas letí, drobné zrnká piesku vytrvale prepadávajú úzkym hrdlom prítomnosti, neodvratne sa hromadia na vrchole pravidelnej homole zvanej pamäť, skĺzavajú nižšie a nižšie dole nestabilnými svahmi, až na samé dno zabúdania. Zo včera je už zajtra, kolobeh diania sa nezastaviteľne valí vpred, vyprázdnenou mysľou sa preháňa víchrica všedných povinností. Ručička hodín sa ale náhle zasekáva, ako prilepená kmitá na mieste, neschopná pohybu, posunu čo len o jediný dielik. Časopriestor sa láme, všetko dookola sa rúti do priepasti, krúti v ozrutnom víre, mieša, prepadá kamsi do neznáma. Opäť stojíš na okraji rozľahlej bielej pláne, ktorá ako nepopísaný list papiera vypĺňa celý priestor, zhlboka sa nadychuješ, robíš prvý krok. Tvoje stopy, drobné písmenka na nekonečnej planine ďalšieho dňa, začínajú písať dlhý príbeh…

Počasie, večný problém víkendového turistu, vynútený partner aj neľútostný protivník, ktorého si treba (občas) nakloniť (drobným darom). A tak bubnujem (prstami po stole), drmolím osvedčené mantry (zariekavam sa, sľubujem – a potom, samozrejme, robím presný opak), už dlho vopred sa prehrabávam predpoveďami (keby som tak mal guľu z krištáľu). Ako bude cez víkend, ktorý deň bude krajší? Výhľady nevyzerajú skraja týždňa vôbec zle, sobota bude v poriadku, píšem mail. Predpoveď sa (samozrejme) ihneď mení, aby neskôr ponúkla (aspoň) drobnú štipku nádeje. A tak stále dokola (či presne naopak). Ako však bude naozaj?

Budím sa do krutej reality víkendového svitania – nielen príliš skoro (ja by som tak spal… nikam nejdem, zostávam doma! ktorý blbec to plánuje, nenechá nás dospať ťažký týždeň? – nakoniec však samozrejme víťazí zodpovednosť), dnes musím navyše aj odmetať, v noci nasnežilo. Aké budú cesty? Nemali sme (radšej) vyraziť skôr? Samozrejme (ako vždy) meškáme, ráno tie minúty tak letia…

Jednotvárna všednosť skorého sobotného rána, jednoliatu bielu rovinu narúša len nevýrazná sivá koľaj vozovky, premávka je riedka (veď kto by sa v tom nečase motal po cestách), Hory sa kamsi stratili, neexistujú, akoby ich kúsok nad horizontom odstrihli ozrutné nožnice. Hlbokú ranu prikrývajú husté chumáče bielej gázy, ako páper nadýchaná belostná šľahačka oblačnosti tlmí ich ukrutnú bolesť (a jatrí dušu turistu). Cestu prekonávam ako v sne, zrak sa nemá čoho zachytiť (pozor však, môže sa šmýkať!), sluch držia v pozornosti len jemné tóny ranných melódií či tichý rytmus rozhovorov. Záhorie tentokrát neprináša žiadnu zmenu. Plavecký hrad a Pohanská kamsi zmizli, na plošinách vojenského priestoru sa pokojne pasú veľké čriedy zveri, vedia, že od nás im nič nehrozí. Že stačí jediný krátky skok a navždy sa rozplynú v bledom opare smutného rána.

Kabínou auta sa ozýva zvonenie telefónu, dnes nebudeme meškať iba my (len Paľo je na mieste včas). Kuchyňa, srdečne sa vítame, čakanie na ostatných je však akési rozpačité, takú deku sme zrána naozaj nečakali, dohľadnosť je takmer nulová. Navyše sa dozvedáme, že auto s našimi kamarátkami stojí kdesi na Babe, nevieme nič bližšie, každý ďalší príchodzí dodáva nové informácie, situáciu tým však zamotáva ešte viac. Cinká SMS – majú defekt, máme chvíľu počkať. Nedá sa im však dovolať, nič sa nedá overiť. Zvonenie, telefón mi ide vyskočiť z vrecka, súčasne volá Arťo (cez WhatsApp) & Mirka (cez Messanger), hlasy sa nezrozumiteľne miešajú, nerozumiem nikoho, nepočujem vôbec nič.

Až za chvíľu, to už volám pekne jedného po druhom (Arťo sa nečakane vynára spoza rohu), zo sluchátka však počujem nechcenú definitívu: „Nečakajte nás, čakáme na odťah!“, situácia sa komplikuje, sme smutní aj za trojicu dievčat. Vtom sa otvára obloha…

Akoby sa roztrhli nebesá, akoby niekto tam hore na nás vysypal celú duchnu peria, chcel nás vystrašiť, odradiť, vyskúšať naše odhodlanie. Husto sneží, bombardujú nás obrovské nadýchané vločky, okolie sa ešte viac stráca pod bielym nánosom… Málo nás však pozná (keď sme sa sem trepali takú diaľku)! Sme tu, tak ideme! Tá trocha snehu (naviac) nás predsa nevykoľají! Obdivuhodné prírodné divadlo po chvíli našťastie končí, len mrcha nízka oblačnosť leží nastoknutá na okolitých hrebeňoch ako vyťahaná čapica, sedí na nich ťažko ako kvočka na vajciach, nechce sa nikam pohnúť, kvaka jedna lenivá!

Kráčame hore dedinou, našľapujeme opatrne, šmýka sa, nikto nechce spadnúť, výlet ešte ani poriadne nezačal. Hľadáme tú správnu odbočku, cestičku z civilizácie, chodník, čo vedie hlboko do hôr. Míňame opustený dom, kedysi rozľahlé sídlo, dnes rozpadávajúcu sa ruinu. Prihovára sa mi, zaostávam, veď ostatní ma (hádam) počkajú.

Krása starých múrov, história vpísaná do vypadaných fľakov omietky, príbehy vypálené v hline letitých tehál. Husto zarastené dvere, dlho nimi nikto neprešiel. Okná, slepé otvory do duše obydlia, tak dávno nimi nik nevyzeral návštevu. Strecha neodvratne klesajúca pod náporom času. Hrubé praskliny stien, nemé výkriky, výčitky nespravodlivej dobe. Šípkový zámok čaká na svojho vysloboditeľa. Už je však (asi) neskoro. Ten susedný mal viac šťastia. Vynovená prístavba síce (čiastočne) zmazáva jeho dušu, skrýva pôvodné rysy, dom (starý mlyn?) však žije, dýcha, slúži. Starostlivá hravá ruka majiteľa navyše ozdobuje aj jeho blízke okolie (ten plot nemá chybu!). Potôčik tečúci povedľa mlčí, neprezrádza nič bližšie, jeho vlnky unášajú ozveny dávnych príbehov, jemný zurkot zaniká v mrazivom ráne.

Konečne nechávame všednú súčasnosť za chrbtom, stojíme na okraji rozľahlej bielej pláne, hladkej, jednoliatej, neporušenej, rozhliadame sa, váhame, či môžeme našimi krokmi zničiť tú nádheru, narušiť jej nekonečný pokoj. Ideme.

Vchádzame do lesa, začíname stúpať. Cesta sa vinie tesne popod hrebeňom, plynule naberáme prvé výškové metre, zahrievame svaly, utierame slané kvapky potu. Už sme si zvykli, už nám nevadí, že po nás v celistvej snehovej prikrývke zostáva nezmazateľná stopa, dnes budeme (takmer celý deň) pioniermi civilizácie – my sme tí, čo narúšajú pokoj prírody, čaro nadýchaných závejov. Akoby sa tade prehnalo neusporiadané stádo divej zveri, za našimi chrbtami sa bielou krajinou vinie hlboká jazva.

Kráčame hospodárskym lesom, na týchto miestach to nie je ten dôverne blízky malokarpatský prales, ak budeme mať šťastie stretneme ho až vyššie, až tam, kde sa vrcholy Hôr dotýkajú oblohy. Zatiaľ na nás dohliadajú vyrovnané šíky urastených stromov, rastú, mohutnejú, naberajú silu, netušia, že každým novým letokruhom sa blížia naplneniu svojho osudu.

Križujeme zvážnicu, prepoj medzi Švancpošskou a Modranskou dolinou, dvoma klenotmi v lesoch nad Kuchyňou, sen každého cyklistu, ktorý rád trávi svoj voľný čas v horách. Naľavo obdivujeme výhľad na Modranskú skalu, kamennú bránu do Modranskej doliny a stádo zveri pokojne sa pasúcej v prieseku na jej svahu. Nedokážeme ich identifikovať, zdajú sa také drobné, ako mravčeky rozlezené po bielej cukrovej homoli. Neustále stúpame ďalej, vyššie, križujeme lesné cesty, meníme smer, pri rozhovore čas tak príjemne plynie…

Hops, a už sme ďaleko, prešvihli sme to! Stačila malá chvíľka nepozornosti, zaujímavá téma konverzácie a vrchol Ražňovej máme za chrbtom. Našťastie nie ďaleko, našťastie nie vysoko, ideme! Svah sa strmí do výšky, sneh prikryl lístie a skaly (aké je to pekné), táto výbušná zmes sa však nepredvídateľne šmýka, ešteže stúpame, zostup bude ťažký, tie mačky predsa len nevlečiem v batohu nadarmo.

Odkiaľsi z výšky sa ozýva podivný rev. Žeby niekto predsa len prebudil malokarpatského medveďa? Či čerti prekvapili prvolezca, nastokli na ražeň jeho dušu, jediným skokom ju prenášajú ponad dolinu na svoj kopec (na ktorom sa hĺbia brány podsvetia)? Nie, to len Maroš oslavuje výstup či vzdychá rozkošou nad neočakávaným rozhľadom, láka hore aj nás ostatných.

Sme tam, nízka oblačnosť prikrýva okolie, skrýva výhľady, mráz a vlhkosť však vyčarúvajú na konárikoch stromov či byľkách rastlín nádherné obrazy. Aká krásna je naša príroda, aké nádherné sú naše Karpaty, keď nevidíš do diaľky, sústredíš sa na to blízke (čo máš priamo pod nosom). Býval som hlúpy (nie že by som odvtedy príliš zmúdrel), prezieravý, už dlho som mohol blúdiť po týchto miestach, už dávno ich mohol spoznávať. Ale aspoň že som vôbec začal, aspoň že môžem…

Čipky námrazy sú čarovné. Jemné, neprežijú dotyk tvojej ruky, ihneď sa rozplynú pod závanom tvojho dychu. Môžeš len z bezpečnej vzdialenosti ticho pozorovať ich prekvapujúce tvary, pod drobnohľadom skúmať nekonečné variácie fraktálov, obdivovať lom svetla na hranách kryštálikov ľadu, dočasnú, premenlivú krásu okamžiku. Z nášho veľkého sveta sa aspoň na zlomok času preniesť do toho malého, do zamrznutej krajiny za zrkadlom.

Zohriali sme sa nápojom, ochutnali koláčiky, nasadili mačky, sme pripravení na zostup. Opatrne,  skaly skryté pod snehom sú zradné, svah strmý, nakoniec však všetci šťastne stojíme pod kopcom, tam kde sme pred chvíľou začínali… I keď bez výhľadov, Ražňová stála za tú trochu námahy, už navždy zostane ukrytá v hĺbke duše, kdesi v pamäti sa občas zaleskne lúč svetla na ľadovej byľke nevysokej rastlinky.

Tam naľavo by sa za pásom stromov mala skrývať bezmenná lúčka, vraj pekná vyhliadka do širokého okolia. Avšak teraz, v týchto podmienkach? Nie je zbytočné sa tam pachtiť, míňať sily výstupom? Nie, tých pár metrov dám, spolu s Ľubošom (a samozrejme všadeprítomným Marošom) sa tam nakoniec ideme pozrieť, chceme naplniť plánovanú kvótu výškových metrov. Ostatní nás váhavo nasledujú, postupne sa trúsia po tiahlom svahu.

Dobre sme to trafili, predsa len sa nám otvára akýsi výhľad! Širšie okolie je síce stále v hustých mrakoch, Vysokú v nich iba tušíme, len si predstavujeme jej hrdé úbočia, no Mešťanková i priľahlý bezmenný kopček poskytujú čarovné pohľady (aj polom či porub sú v týchto podmienkach fotogenické). Na počesť prvolezca pomenúvame bezmennú lúčku Moravanskou kopou, hrdý pokoriteľ panenského vrcholu sa potom fotí s každým, kto o to má záujem. Nad Záhorím sa začína rozjasnievať.

Pri zostupe dokonca spoza náprotivného hrebeňa sedemstoviek nesmelo vykúka zubatý, chladivý kotúč, nevieme sa ho nabažiť…

Na Mešťankovú je to trochu do kopca, nie priďaleko, nie privysoko, tak akurát. Štveráme sa pomedzi stromy, cesta sa už dávno stratila kdesi v lese, spadla hlboko do doliny. Sme tam, cez hustý porast však neprenikne ani náš zrak (už sa vyčasieva), ani hrejivé slnečné lúče. Pridlho sa teda nezdržiavame, blíži sa čas obeda (aj žalúdok sa začína ozývať), neplánovane (no, ako variantu som to kdesi mal) zostúpime na dno doliny. V jej ústí, povyše potoka Javorinka sa nachádza stará hájenka, tam sa budeme môcť pohodlne rozložiť, posilniť, oddýchnuť (s Vladovou kávou už všetci počítame).

Ako ľahko to (v teple domova) vyzerá, ako ťažko sa to niekedy (v teréne) realizuje! Svahy Mešťankovej sa strmo spúšťajú nadol, ten malý nenápadný potôčik veru nelenil, počas dlhých geologických dôb neúnavne napĺňal svoje dielo, prehrýzal sa poddajnými úbočiami vrchov stále nižšie a nižšie, modeloval tvar doliny. Ostatné živly tiež nezaháľali, vytrvale tvarovali súmerný kužeľ hory, formovali jej nezameniteľnú siluetu. Už je to pár rokov čo som na zvážnici pod Gajdošom zádumčivo hľadel do mapy, snažil sa zistiť meno výraznej homole v pozadí, priťahovala zrak, vábila, sľubovala… Dnes sa spúšťam dole jej úbočím, snažím sa udržať na nohách, niekde sa nestrepať. Nie vždy sa mi to však darí.

Je to veru riadny krkaháj. Kopec akoby sa nevedel dočkať doliny, zurčiacej bystrinky na jej dne, letí sťa zdivený, prudko padá kamsi dole. A my s ním. Pohyby niektorých sú koordinované, kroky iných neisté. Pod snehom sa kde-tu skrýva nenápadná pasca, jama plná nafúkaného lístia, len ľahučko našliapneš a hneď sa prepadneš až po … (ba i vyššie). A potom sa váľaš v mäkučkej snehovej perinke, spoza krku vytriasaš chladivé chumáče – ešteže dnes nie je blato! Za nami sa dole bielou pláňou ako krutá jazva na tvári hory tiahne hlboká hnedá stopa, ani stádo divých svíň by svah toľko nerozrylo…

Na týchto miestach sa v dávnej minulosti ozýval zvučný klepot banských kladiviek, túžba po zbohatnutí odveky hnala ľudí vysoko do tajomných hôr, hlboko do útrob zeme, tam, kde podivné bytosti, bájne tvory i pekelné mocnosti strážili svoje poklady. Vyrvať čo i len maličký zlomok bohatstva z ich moci bola však nadľudská námaha. Kutači odišli, štôlne a jamy osireli, haldy sa zarovnali, len skúsené oko pátrača dokáže rozoznať v teréne neklamné známky tejto činnosti. Dnes navyše všetko dookola prikrýva tichá biela perina, hádam sa neprepadnem kamsi do horúcich pekiel.

Šťastne sme sa dostali na dno doliny, len kúsok vybehneme proti toku Javorinky a sme tam, zobďaleč obdivujeme miesto nášho odpočinku, hájovňu Štumbach. Dnes už opravenú, vynovenú, so solárnymi panelmi na streche (posedenie po poľovačke si predsa vyžaduje určitý komfort, chladenú coca-colu). Nám ale postačia aj drevené stoly a lavice na jej priedomí, len zľahka odmetieme sneh a môžeme začať hodovať (v ponuke je i čerstvá káva, Vlado je istota). Dnes nebudem do detailov popisovať všetky chody našej hostiny, nič tam však nechýba, nič nie je navyše, obsah batohov presne vypĺňa prázdne miesto v žalúdku, rozospieva chuťové poháriky. A z výšky všetko to hmýrenie sleduje žiarivá obloha, azúrovo-biely gýč napĺňa pohodou srdce aj myseľ.

Skryté miesto uprostred hlbokých hôr, kedysi vraj obydlie lesných ľudí – huncokárov. Až doma sa vďaka Ľubošovmu pátraniu (kto sa dokáže správne spýtať pána Googla…) dozvedám jeho bližšiu históriu. Mal by to byť jeden z posledných huncokárskych domčekov, ktorý sa zachoval v (takmer) pôvodnom stave, prežil besnenie divnej doby – minulej i tej súčasnej. Na katastrálnej mape z roku 1898 (tú som nevidel) je označený ako Favágóház, čiže drevorubačov dom, tretie vojenské mapovanie 1869/1885 (to som už videl) ho zakresľuje pod značkou Holzh., teda Holzhackerhaus – drevorubačský dom. Jeho posledný obyvateľ bol huncokár Heinrich Hirner (1903-1971), preto sa domu hovorilo aj Heinrichova chalupa. Štumbach (Sumpfbach), Švancpoch (Schwanzbach), Ražňová, Mešťanková (kedysi dávno aj Tri Jawore – pre zmenu druhé vojenské mapovanie 1806/1869), len ťažko dokážem (nie som odborník, necítim sa povolaný) rozlúštiť pôvod ich názvov, fantázia však môže pracovať na plné obrátky.

Prepáčte mi túto vecnú vsuvku, nezáživnú odbočku, tá skrytá, takmer neznáma dolina povyše Kuchyne je málo popísaná, každú informáciu aby si z dostupných zdrojov páčil heverom – slovko tu, veta kdesi úplne inde, možno to niekomu poslúži, poodhalí oponu, pomôže spoznať neznámy kút Hôr. To miesto si našu pozornosť určite zaslúži.

Kto doteraz netušil, už vie. Zostupom na dno doliny, príjemným pohostením, sme stratili 150 výškových metrov, teraz ich musíme získať späť. A pridať k nim ďalšiu takmer stovku (nekameňujte ma prosím vás). A tak hľadáme ten správny smer, snažíme sa minimalizovať sklon stúpania, hypnotizujeme mapu (to malé čudo, čo ju nahrádza), dohadujeme KADIAĽ ? Zdá sa, že sme nakoniec našli riešenie, začíname stúpať strmým podmáčaným svahom – práve niekde tu je jeden z prameňov Javorinky, ešte že je zima, ešte že je sneh… Upokojujeme sa tvrdením, že všade inde by to bolo horšie. Ale ešte je tu Maroš…

Chudák garant. Dlhé desiatky minút sedí doma nad mapou, uprene hľadí do obrazovky, hľadá správnu cestu. Tu uberie, tam pridá, pokúša sa narovnať trajektóriu pohybu, minimalizovať stúpanie, sledovať čiary (je vďačný aj za tie bodkované). Potom však stojí na mieste, rozhliada sa po homogénnej bielej pláni, sneženie zmazalo všetky stopy, hmla skryla značky… Inokedy zas ťažké ťažobné mechanizmy rozbijú terén, hlboké blatisté ryhy sa ako pavučina rozbiehajú všetkými smermi, ktorý je ten správny?

A potom je tu Maroš… Mechanická myš. Plechové kura, ktorému natiahneš pružinu a donekonečna skacká krok po kroku, vytrvalo zobe metre dňa. Autíčko na zotrvačník, ktoré napružíš, len na zlomok sekundy pridržíš a už letí, na nič nehľadí, prediera sa priamo vpred. Úbohý garant…

Konečne stojíme na zvážnici pod Čertovým kopcom, vraj vynikajúcej cykloceste (to si ešte overíme). Ten výstup však naozaj stál za to! Sledujúc stopy prvolezca (hádajte koho?) sme sa neomylne driapali široko-ďaleko najstrmším svahom, ostrejšie sú už hádam len horolezecké cesty od stupňa III+. No tie výhľady stáli za to. Biela úzka lúčka, priesek či zvyšok bývalej zjazdovky (na Čertovom kopci sa vraj kedysi lyžovalo), azúrová obloha kde-tu prizdobená jemným mráčikom, námrazou načančané koruny stromov. Gýč ako vyšitý, nádhera prenáramná. Viditeľnosť až kamsi na Pálavu, pre toto sa oplatilo ráno vybojovať súboj s lenivosťou, absolvovať šmykľavú dlhú cestu, trápiť sa v hustej rannej oblačnosti. A to ešte nevieme, že najlepšie nás ešte len čaká…

Niekde povyše, proti logickému smeru nášho ďalšieho postupu by sa (podľa máp) mala nachádzať akási vyhliadka, keď sme už tu, poďme, tých pár minút, niekoľko krokov navyše nás predsa nezabije. A tam idem do kolien…

Pred očami sa otvára číročistá paráda, nádhera v priamom prenose, orgazmus, odmena za celodennú námahu. Slová sú príliš jednorozmerné, fotografia príliš plochá… Pod nohami leží riadny kus Karpát (od Mešťankovej až po Záruby), pred očami beží veľký kus sveta (od Álp až po Pálavu). Kam sa otočiť skôr, čo obdivovať ako prvé, čím sa potešiť viac? Dokážem si to všetko zapamätať? Vyloviť neskôr zo spomienok ten obraz, opäť sprítomniť živý pocit? A tak fotím, pozerám a opäť fotím – stále dokola, neviem prestať, nedokážem sa zastaviť. Snehobiele pláne, jasnoazúrová obloha s nadýchanými obláčikmi, strieborná námraza zdobiaca vrcholky lesa tvoria rámec celému predstaveniu, nádhernému prírodnému divadlu. Zostať nepohnute stáť, obdivovať, strnúť v kráse, skamenieť v úžase, premeniť sa na kus ľadu, ako vlaha stiecť po svahoch hôr, vsiaknuť do žíznivej pôdy rozľahlých lesov a voňavých lúk, navždy byť súčasťou Karpát. V nich rozptýľte môj popol…

Vedľa zatiaľ prúdi živá debata, pomenúvame známe vrcholy, hľadáme mená tých ďalších. Z tohto uhla pohľadu ich však vidíme prvýkrát, všetky sú zmenené, každý z nich je akýsi iný. Zrak kĺže po hrebeni Mešťankovej, sleduje stopy dnešného putovania. Myseľ stúpa nahor strmými svahmi Vysokej, vracia sa v čase, hľadá temeno Snežného vrchu, už dôverne známeho súpútnika hrdej sedemstovky. Desiatky pahorkov, mnohé som navštívil, nad mnohými ešte len snívam…

Čas však nepostojí, neúprosný chronos odmeriava vymedzené okamihy, tlačí deň čoraz bližšie k večeru. Ak sa budeme čo i len chvíľu kochať, naháňať nepolapiteľný kairos, zastihne nás vonku tma. A tak, hoci neradi, odchádzame. Pôvodne plánovanú návštevu Červeného kopčeka aj Bačkorovej musíme pre tentokrát vynechať, máme aspoň dôvod sa sem niekedy ešte vrátiť.

Za normálnych okolností by to bola už len povinná jazda, návrat k autu, nezáživné zhltnutie posledného úseku cesty (vypnúť hlavu, udržať krok). Dnes je však všetko iné. Čaká nás 6 kilometrov (riadna štreka), traverzu úbočím doliny, 6 000 metrov putovania nádherne vysneženou zvážnicou (zväčša nenarušenej dotykom ľudskej prítomnosti), takmer 9 000 krokov – jeden krajší ako druhý. Nádherné scenérie protiľahlého svahu (tadiaľ sme naozaj išli?), krásne tvarované kmene stromov (úžasné prírodné sochy), blankytná obloha, panenský sneh. A nekonečné, príjemné rozhovory. Aj v tom tkvie čaro turistiky, toto sú tie chvíle pohody.

Len na chvíľu si odskočíme na Kamenný jarok, kopček hneď pri ceste, najľahšie dostupný vrchol (nielen) dnešného výletu. Síce takmer bez výhľadu, ale i tak sa ráta. Príjemná zastávka. Zvážnica sa ďalej kľukatí úbočiami vrcholov nad Švancpošskou dolinou, príjemne klesá (naozaj vhodná pre bicykel, aj na bežky by sa mohla použiť) do údolia. Takto by sa dalo kráčať veru dlho, takýto deň by nemal nikdy skončiť.

Všetko čo má začiatok však musí mať aj koniec. Stojíme na dne doliny, každým krokom sme bližšie a bližšie civilizácii, stretávame prvých ľudí. Bol to krásny výlet – len my, sneh a Hory. A výborná nálada, tak ako u nás býva dobrým zvykom.

Ešte sa potešíme pohľadom na podvečernú priehradu rozlievajúcu sa na okraji Kuchyne. Jej hladinu čiastočne sťahuje ľadový príkrov, Ľuboš R. len s námahou odoláva vábeniu. Tak rád by sa na chvíľku osviežil, ponoril do jej lákavého objatia, spravil pár mrazivých temp… Všetci však neodoláme volaniu miestnej krčmy, i keď trochu zafajčená, aspoň na niekoľko minút poskytne útočisko unaveným telám turistov, umožní rozlúčiť sa s trasou, dňom, kamarátmi, pripraviť pokračovanie. Už onedlho nás predsa čakajú ďalšie dobrodružstvá.

Únavná cesta domov, treba len vydržať, prežiť nekonečné chvíle asfaltu. Avšak ešte aj teraz sa kde-tu zjaví záblesk prekvapenia, chvíľka potešenia, drobné osvieženie nezáživného presunu, ospalého priestoru. Plavecký hrad a Pohanská vystupujú spoza žeravých okáľov protiidúcich beštií ako nevýrazný rozmazaný obrys (v potemnenej mase pomaly postupujúcej noci). Za nekonečnou rovinou vojenského priestoru sa lúči deň, nenáhlivo sa ukladá na zaslúžený spánok, uhasína v tenkej žiarivej linke západu. Čriedy zveri sa dopásli, tíško odpočívajú v skrytých húštinách, pozor, neprebuď ich, ten krátky skok by sa mohol stať osudným (nielen im).

Nad Trstínom začína skutočná corrida, naviate snehové jazyky rozpustené počas dňa hrejivými lúčmi slnka v chlade večera mrznú, začína sa šmýkať. Zatínam zuby, brzdím očami, kŕčovite zvieram volant, spomaľujem. Domov sme sa ale nakoniec dostali v poriadku (všetci, len auto našich kamarátok bude po nevydarenom prejazde Baby potrebovať pomoc).

Miesta, o existencii ktorých si doteraz iba tušil, okolo ktorých si sa pohyboval len s úctivým odstupom. Ukryté v hĺbke neznámej doliny, pod rozľahlou ochranou takmer nepriestupných lesov. Netreba sa báť, treba odhodiť zbytočný ostych (ako sme sa už veľakrát presvedčili) – po našich horách sa predsa dá chodiť aj mimo známych ciest a chodníkov (nikoho na to však nenavádzam), veď práve tam ukrývajú svoje najväčšie poklady.

Za spoločnosť počas krásneho dňa a pekného výletu ďakujem všetkým jeho účastníkom/-čkam: Janka Lukačovičová, Daša Soubustová, Katka Roháčková, Božka Golierová, Milka a Ľuboš Kraicoví, Ľuboš Rosa, Braňo Polocík, Vlado Naď, Paľo Rapant, Stano Macejka, Jozef Polakovič, Arťo Soldán, Maroš Modrovský (a tiež Gabika Kušnierová, Janka Nagyová a Mirka Čičmanová, ktoré sa napriek odhodlaniu nemohli ku skupine pripojiť).

Juro Golier

Zástup pútnikov sa ťažko presúva nekonečnou belobou tichého lesa, zaostávaš, opúšťaš ten rozťahaný sprievod, vzlietaš, stúpaš čoraz vyššie, z výšky letu sú postavy čoraz menšie, menia sa, sú ako nevýrazné tmavé bodky na rozľahlej pláni ľudskej pamäte. Privieraš oči, mizneš, ako mrazivé vločky snehu ticho padáš na nepopísaný list papiera. Červená ručička hodín sa opäť dáva do pohybu, vytrvalo odmeriava čas. Bodka. Už nemáš viac čo dodať. Končíš. Aj tento príbeh si raz možno nájde svojho čitateľa, toho, ktorý sa vydá putovať bezrozmernou krajinou po tvojich stopách.

Akcia Ondrova túra

15.1.2022

Pôvodne to bývala túra-spomienka na nášho kamaráta Ondreja, dnes sme si ale výstupom na Vysokú pripomenuli všetkých kamarátov, ktorí sa s nami už nikdy nevyberú na cyklistické, či pešie potulky.

Za krásneho počasia a početnej účasti sa nám opäť podarilo prejsť celú klasickú trasu. O týždeň skorší termín sme zvolili ako poistku vzhľadom na aktuálnu situáciu.

Je sobota 15.1.2022 ráno pár minút po 8:05 hod, keď dorazíme na parkovisko pri Zochovej chate. Trasa i cieľ našej dnešnej túry je známy už pár dní. Budeme putovať po trase: parkovisko „pred Zoškou“ – Čermáková lúka – Hubálová – Vysoká – a späť (cca 20km).

Po zvítaní a tradičnej štartovej fotke vyrážame do zimného lesa. Prvá pauza na občerstvenie je na Čermáčke. Tu dievčatá objavujú húpačky, ktoré hneď aj otestujú. Po trase sa kocháme peknými výhľadmi na okolité kopce.

Na Hubálovej doplníme energiu a stratené tekutiny. Cesta a priatelia trampi nás o chvíľu privedú k trampskej búde pod Vysokou. Objavujeme krásne údolie aj vhodné miesto na oddych. Lesná cesta nás spoľahlivo privedie pod Vysokú. Slniečko a teplota nad 0 nulou trocha komplikuje strmý výstup k vrcholu Vysokej (754 m.n.m.). Hurá vrchol je náš. Fotíme, kocháme sa okolím, dopĺňame energiu a tekutiny. Zastavíme sa pri „pietnej“ skale, kde si spomenieme na Ondreja a symbolicky zapálime kahanec. Odišiel si do večnosti, ale tvoj humor a optimizmus zostal tu niekde „medzi nami“…čas vraj zahojí všetky rany…a život musí pokračovať ďalej … life must go on…

Na svahoch Vysokej sa zachovali ľudskou činnosťou minimálne ovplyvnené lesy – pralesy, z ktorých najrozsiahlejší sa nachádza práve v masíve Vysokej – s prevažným zastúpením bukových, brestových a lipovo-javorových porastov. Vysoká býva často označovaná ako najkrajší malokarpatský vrch. Vďaka tomu patrí do skupiny najnavštevovanejších vrcholov pohoria. Po výstupe naň sa turistom ponúkajú rozsiahle panoramatické pohľady na malokarpatský reliéf, ako aj iné bližšie či vzdialenejšie geografické celky – Tribeč, Považský Inovec a Podunajskú pahorkatinu. Vrchol Vysokej pretína modro značkovaný turistický chodník z obce Kuchyňa do rekreačnej lokality Zochova chata. Počas výstupu možno vidieť strmé zrázy, potoky, lúčky a nádherné skalné steny. V okolitých lesoch možno nájsť aj pár menších jaskýň, prameňov. Zo živočíšnej ríše tu majú zastúpenie muflóny. Vrchol Vysokej leží v rovnomennej prírodnej rezervácii (rozloha 805 300 m2), ktorá tu bola na ochranu jedinečných lesných a skalných spoločenstiev vyhlásená v roku 1988.

Čo dodať ešte na záver? Spomienkovú túru na Vysokú ukončíme v Žltom Dome na Zoške. Doprajeme si cieľovú kávu, čaj, pivo, … v príjemnom bare penziónu, za dodržania opatrení. „Momentálne najlepší podnik na Piesku/Zochovej chate.“

Lúčime sa s kamarátmi (-kami) a tešíme na budúce potulky. Už čoskoro…

Na akcii sa zúčastnili:

J a B. Golieroví, B. Polocik, M. Modrovský, I. Naništa, K. Roháčková J. Polakovič, Ľ.a E. Kraicoví, J. Poláček, A. Kučerová, M. a E. Nižnanský, J. Briediková, A. Čičmanová, M. Čičmanová/Diaz/, A. Soldan, R .Odler, M. Farkašovská, D. Fáziková, D. Soubustová, J. Lukačovičová, V. Trajlinek, S. Macejka, V. Naď, V. Galbavý, G. Kušnierová, A. Binková, R. Mocko, E. Corticelli a P. Rapant.

zapísal: I.Naništa

Akcia Okolo Zošky

Túlanie okolo Zošky

sobota 8.1.2022

Ako neprerušená farebná niť sa kalendárom tiahne záznam tvojich aktivít, ako (zdanlivo) nekonečná línia vedú tvoje stopy po miestach blízkych i vzdialených. Na začiatok si (už takmer) nespomínaš, záver je kdesi (nepredstaviteľne) ďaleko(?)… „Vpred, vpred (pokiaľ môžem), len nezastať (kým nemusím)“. Ako v nekonečnej slučke sa tvoje kroky kľukatia hlboko medzi ozrutnými stenami kaňonu všedných povinností, tam, kde nezavanie svieži vánok víkendu (iba ak sa boríš s nekonečným zápisom svojich spomienok a nálad), nezaznie spev lesa, nezasvieti slnečný lúč. Pusto a temno. Avšak priestor sa náhle prejasňuje, vzduch čistí, poslednýkrát klikáš do klávesnice („Naozaj chcete ukončiť všetky bežiace programy?“ – ÁNO!!!), zamykáš kanceláriu, rampa – gilotína padajúca za tvojim chrbtom definitívne utína ďalší z týždňov (ach prekliate mobilné čudo, ešte toho sa tak zbaviť), zajtra sa konečne začína ten nový… Už svitá, prebúdza sa ráno, prvý deň nového týždňa – je sobota, otvára sa krátke obdobie pokoja a voľnosti, pred tebou sa rozprestiera krajina slobody a fantázie, láka, vábi, volá… Vyrážaš.

Kde nasmerujem tentokrát svoje kroky? Známe miesta majú stále čo ponúknuť, nové zas voňajú prísľubom neobjavených rozkoší. Kam sa vybrať, čo vymyslieť, kam pôjdeme najbližšie? Veď všade je tak krásne… Riešenie ponúka Dáša, vraj ešte nebola hore na Homoli. Základ teda mám, na dôvažok k tomu niečo pribalím, je tam predsa pekne, fúra zaujímavostí – vyrovnané pekne jedna vedľa druhej. Cieľov postupne pribúda, ktovie čo z toho nakoniec vôbec stihnem. A kto sa pripojí (nech nešliapem osamote). Čerstvo vysnežená Skalka láka na bežky, Janči si líže rany po včerajšej cyklistike (nie, nespadol, len riadne premrzol – no videli ste to, piť na bicykli čaj?!?). Snáď nebudem nakoniec sám (Maroš sa ale pridá vždy, zo spolucestujúcej vyrastá tiež opora).

Len keby som nemusel vstávať tak skoro…

Naučenými pohybmi plním batoh aj žalúdok, pijem prvú silnú kávu. Auto štartuje ako hodinky, dvojica cestujúcich mĺkvo hľadí do tmy. Spať, spať… – ešte aspoň malú chvíľu, aspoň krátko, aspoň minútku… ešteže tú cestu poznám, ešteže zatiaľ (skoro) všetci spia… Banka, musím sa vyhýbať kanálom, musím prezvoniť Maroša, nech sa nemotá, nech nás už čaká. Okamžite sa preberám, v momente som naštvaný, vybuchujem ako neriadená strela, najradšej by som sa otočil. Doma som zabudol mobil (v polospánku som omylom schmatol starý), akoby som stratil časť seba samého, svoje digitálne ja. Ako sa s tým vyrovnám, čo všetko nebude fungovať, čo všetko mi bude (nenávratne) chýbať? Ukľudním sa až kdesi pred Trnavou, bodavá neistota však vo mne podvedome hlodá celý deň.

Parkovisko na Zochovej chate sa pomaly zapĺňa, autá jedno za druhým obsadzujú priestor, napočudovanie veľa z nich je našich. S týmto som naozaj nepočítal. Platíme parkovné (pripravte si 3€ v hotovosti, je to rýchlejšie), vítame sa, teplým nápojom zohrievame vnútornosti – veď zjazdovka sa už belie. Ešte chvíľu a sme kompletní, môžeme konečne vyraziť, zahriať sa rezkou chôdzou. Po žltej to poznáme takmer poslepiačky (tú jednu odbočku si však radšej postrážime).

Dnes sa nezastavujeme v známej chate (na terase by bolo chladno, ešte sme ani nezačali), cez Konskú lúku (jeden nepohnute pózuje obďaleč za ohradou – žije vôbec?) smerujeme k lúke Jurčovej. Aj tú len prebehneme, pridlho sa nepribavíme, iba úchytkom si obzeráme dennú normu huncokára, tri riadne klady dreva, nebol to veru ľahký život, bolo sa čo oháňať sekerou, nadrapovať s pílou. Stará usadlosť sa premenila na nový dom, satelit na streche nás neomylne vracia do súčasnosti, odkaz dávnych čias je však v priestore stále prítomný. Je ním presiaknutá celá lúka, je zapísaný v letorastoch drevených hranolov jednoduchej búdy na kraji lesa, ševelí v bezlistých korunách stromov, jeho vôňa sa na nás znáša z ihličia mohutnej borovice (ja viem – ale smrek sa tak nerýmuje).

Plynule pokračujeme. Pridlho sa nezdržiavame ani pri nenápadnom krížiku na kraji cesty, neznámy nemecký vojak – neznámy deň (veď i on bol človek, aj on sa nevrátil, niekomu už navždy chýbal), len úchytkom sa snažíme zakonzervovať objektívom fotoaparátu mrazivé ornamenty ľadu na neďalekom (Vištuckom) potoku, jemnú striebornú čipku srieňa na strapatých trsoch trávy. Zobďaleč naše kroky nemo sledujú vyrovnané šíky urastených stromov hospodárskeho lesa. Ej veru, rúbe sa v tejto doline, kmene padajú ako zápalky, nebyť mrazu brodíme sa po členky blatom… –  „..tento spôsob zimy zdá sa mi akýmsi nešťastným…“

Ale riadne uháňajú, len na chvíľku sa kdesi primoceš a máš čo robiť, vlastne ich ani nedobehneš. Ešteže zastali, popíjajú (zväčša čaj, občas i čosi výhrevnejšie), zajedajú drobnosti. A nad ich hlavami z vrcholu zalesneného kopca prvýkrát vykúka štíhla veža, rozhľadňa na Veľkej Homoli. Zdá sa však tak ďaleko…

Cesta stále stúpa (tak akurát na zohriatie, nebráni rozhovoru), holé pláne svahov lemuje na horizonte, na vzdialenom hrebeni, vyrovnaná línia porastu. Konečne. Zbojnícke, nenápadné sedielko, križovatka ciest. Ako pavučina sa rozbiehajú do všetkých smerov, ktorý je ten správny?

(Pri bližšom pohľade do mapy objavuješ drobné nezrovnalosti, niečo ti nesedí. Tri kopce (dokonca 2x), Peterklin, Čierna skala, Klokoč (a možno aj nejaké iné) – kde si to už počul? Kde videl? Nestratil si sa? Nie, toto nie sú tie (dobre známe) miesta, kríž by si tu hľadal len márne, vyhliadkový stožiar na vrchole strmého stúpania tiež. Aj naše malé hory však majú svoje malé tajomstvá, možnosti jazyka (a ľudskej fantázie) sú také obmedzené…)

Po žltej na Rybníček a na tej správnej križovatke odbočiť doľava. Kúsok odtiaľ sa v hustom lese ukrýva nečakané prekvapenie, dlhý skalný pás, Kamenná brána (či vráta – vyznaj sa v tom označovaní), prírodná zaujímavosť, miesto, ktoré určite nemôžeme obísť.

Ideme. Neželanú kulisu nášmu putovaniu vytvárajú vzdialené výstrely, kanonáda ako pri Verdune, poľovačka kdesi v hĺbke hôr. Pohoda krásneho predpoludnia sa rozplýva v tupých výbuchoch nábojníc, Karpaty stíchli, Karpaty utekajú, Karpaty bežia o život.

Ťažbou poznačený les nás vypľúva na členitý hrebienok  – je to však privčas, to ešte nie sú správne skaly, tie naše sa rozkladajú ešte o kúsok ďalej. Tu som ale zatiaľ nebol, náhodou sme naďabili na dobre ukrytý poklad. Na oslavu nečakaného objavu si pripíjame vajcovým (áno, správne je vaječný, ale takto to znie lepšie) koňakom z Milkiných zásob. Skvelým. Pripájam recept.

Milkin karamelový koňak:

Na prípravu tohto receptu budeme potrebovať tieto ingrediencie:

  • 7 dcl. rum alebo um
  • 2 sladené kondenzované mlieka-karamelizované
  • 2 šľahačkové smotany
  • Nesca (káva) – 2 PL

Takto budeme v recepte postupovať:

  • šľahačkovú smotanu necháme zovrieť, pridáme rum
  • Nescu si rozpustíme v troške vriacej vody a pridáme do smotany s rumom
  • mixérom to všetko zmiešame – môžeme dochutiť (zjemniť) jedným vanilkovým cukrom
  • nalejeme do fliaš, necháme vychladiť.

A potom pijeme, jazykom sa snažíme dosiahnuť až na dno, až na poslednú kvapku, poháriky vylizujeme dočista dočista (aj keď Ľuboš sa pripravil, priniesol na oplachovanie plnú fľašu vody) – tento spôsob turistiky… sa mi páči čoraz viac.

Avšak naspäť k téme, k tomu, kvôli čomu týždeň čo týždeň obdierame podrážky svojich topánok (i keď aj kalíšok niečoho lahodného poteší, potúži telo i dušu, aj drobná maškrtka pochutí, dodá síl) – krásnej malokarpatskej prírode a taktiež (nezabudnime pripomenúť) výbornej partii.

Za chrbtom sme nechali machom obrastené skaly (kráča sa po nich ako po perzskom koberci) a divoko pokrútené kmene zakrsnutých stromov, šuchoceme lesom, len kúsok, len toť vedľa, hneď za rohom sa ako pevný múr týči mohutný pás skál. Sme na mieste. Stojíme pod Kamennými vrátami, naťahujeme ruku, nesmelo klopeme na ich drsné bralá, chystáme sa vstúpiť, vystúpiť na členitý hrebeň.

Divoká krása ostrých balvanov, tajomstvá rozpukaných brál. V ich zvrásnenej tvári čítaš príbeh náhleho zrodu i postupného zániku. Ohromujúca túžba osamelých stromov, nekonečný smäd po živote. Ako pijavica prisaté k chladnej mŕtvej skale, bojujú o prežitie tam, kde to všetci ostatní už vzdali…

Snažíme sa nahliadnuť do každej škáry, aspoň pohľadom sa dotknúť každého záhybu kmeňa, vystúpiť na každú skalku. Objavujeme (pre niektorých nečakane, pre ostatných s úľavou – nezapochybovali & nezablúdili) skryté ohnisko, priestor na posedenie či bivak tesne sa túliaci pod skalný hrebeň. Hľadáme tabuľku, vrcholový kríž. Delíme sa na skupiny, skupinky, jednotlivcov… je nás plná Kamenná brána.

Okolo sa preženie skupinka diviakov, štyri, päť, šesť – nestíhaš ich porátať, nestíhaš ani vytiahnuť foťák (ešteže má Vlado kameru v ruke), asi ich vyštval ten zúrivý psí štekot (to nebol Samo), chvalabohu im nestojíme v ceste…

Na týchto miestach by sa dalo vydržať ešte hodnú chvíľu, túlať sa lesom, štverať na bralá, blúdiť popod ich rozoklané steny, čas (hoci sa navonok zastavil, zamrzol v pohybe, ako neviditeľné mrazivé ihličky padá z korún stromov do záhybov tvojej bundy, bodavo štípe do líc) však zbesilo letí, uháňa v ústrety poludniu, ponáhľa sa k večeru, (neustále sa) blíži k noci. Pokračujme.

Lesom povyše nás prechádza človek s puškou na pleci, auto stojí kúsok nižšie, snažíme sa nekrížiť jeho chodníčky, on sa na oplátku tvári, že o nás nevie (sme veselí, sme hluční – dnes si asi nevystrelí). Míňame tak cestičku, na hrebeň sa štveráme starým rúbaniskom, dnes rozľahlou lúkou. Vysoké trsy trávy sa v okruhliciach skláňajú pováľané k zemi, spôsobil to mráz, či poľahla odpočívajúca zver? Ktovie, môžeme si len domýšľať, v duchu si predstavovať strieborným mesačným svitom zaliatu pláň.

Menšie skalky rozhádzané kde-tu po celom lese vedú cestu stále vyššie, až tam, kde sa na svojej púti pradávnou krajinou zastavili Traja jazdci, na miesto, kde rozložili svoj tábor. Zostali tu už na veky.

Les (hoci riedky, dnes bezlistý) bráni v línii brál rozpoznať ten správny tvar, aj neľútostný čas postupne zmýva rysy postáv, len ťažko si dokážeme predstaviť pôvodnú podobu, overiť správnosť ich názvu. To však nie je podstatné, sú tu, pre nás, pre všetkých ostatných. Početná skupina turistov sa rozložila pri ohnisku, zohrievajú sa, opekajú, hodujú. My pokračujeme. Ešte predtým však odskočíme hore do úzkej priervy v hrebeni, výhľad do krajiny je odtiaľ naozaj čarokrásny.

My si robíme prestávku až o kúsok ďalej, o niekoľko metrov vyššie, rozkladáme sa v prístrešku pod rozhľadňou na vrchole Veľkej Homole, vlastne si ho privlastňujeme celý (je nás riadna kopa, máme plné batohy poživne). Vlado začína variť kávu…

Na toho turka na turistike si začínam zvykať, ako som mohol chodiť po horách bez neho? Nahrádzať ho tou čiernou žbrndou z termosky? Toto je úplne iná úroveň, toto sú skutočné hody (ak to tak bude ešte chvíľu pokračovať, možno raz usporiadame aj nefalšovanú zakáľačku). Odľahčujeme batohom, klobásku zajedáme medovníkmi, pagáčiky slaninkou aj domácim syrom, pomedzi to prekladáme čaj či čosi ostrejšie, i toho koňaku sa ešte kvapka nájde. Keby len tak nefučalo, keby pod bundy nezaliezal chlad! A to sa ešte chystáme na vežu, rozhliadnuť sa po okolí. Ako bude tam hore?

Mrazivo. V silnom vetrisku pália ruky, prsty mi idú odpadnúť. Ale… nefoť to, keď je to také krásne! Malokarpatské kopčeky, súmerné homôľky (najbližšie je tá Malá, na ňu sa budeme štverať už za chvíľu) pokrývajú blízke okolie, obďaleč sa vlnia vzdialené hrebene Hôr, belie vysnežený pás zjazdovky na Pezinskej Babe. A na to všetko z diaľky dohliada malý biely obor, strieborným jasom žiariace Jej Veličenstvo, Snehová hora – nezabudnuteľný, zrak priťahujúci Schneeberg.

Zastaviť čas. To však objektív nedokáže, i slová sú prikrátke, jazyk neumelý, možno ešte tak maliarske plátno (maľovať však neviem – a v tejto zime?). Stojím a dívam sa.

Mráz nás však ženie ďalej, zima poháňa dole z rozhľadne. Ani tam sa priveľmi nezdržiavame, treba pokračovať, zohriať premrznuté údy. Je to ale riadny zošup! Prvé metre Veľkej Homole padajú takmer kolmo smerom k Tisovým skalám, treba našľapovať opatrne, nevyvaliť si koleno, k autám to je ešte kus cesty. Klesanie sa našťastie onedlho zmierňuje, odbočujeme vpravo do lesa, pokračujeme traverzom pod Malú Homoľu. Aspoň je čas na nikdy nekončiace rozhovory, ich niť sa ihneď nadväzuje, odvíja sa po kľukatej cestičke pod korunami stromov. Čochvíľa sme na križovatke, šikmo vľavo odbočuje málo zreteľný chodník, stráca sa v lese, (dúfam že) vedie kamsi na vrchol Malej Homole.

V týchto miestach som prvýkrát. Typický malokarpatský kopček ležiaci mimo hlavných turistických trás. Na prvý pohľad všetky rovnaké, každý však o čosi odlišný, úplne iný, s vlastnou náladou (ktorá niekedy závisí od tej tvojej či od vonkajších okolností), s vlastným príbehom. Tento sa celý ukrýva v riedkom poraste, bez akýchkoľvek výhľadov. Prekračujem polámané konáre, špicou topánky vyslobodzujem zo stuhnutej zeme kamienky, drobné spomienky priklincované do pôdy stále pretrvávajúcim mrazom, čriepky do mozaiky pekného výletu. Neveľký vrcholový kužeľ husto posiaty skalami našťastie neozdobuje žiadna tabuľka (až taký je bezvýznamný), len pováľané práchnivejúce torzá kmeňov či konárov, pahýle zmaru i novovznikajúceho života týčiace sa (ako výčitka? ako výzva?) proti oblohe. Všadeprítomné sochy. Bútľavý peň či veľký kameň na pokrútenom venci suchej haluziny ozvláštňujú priestor, oživujú náladu, prepožičiavajú miestu neopakovateľnú atmosféru energiou pulzujúcej prírodnej galérie. V našich horách môžeš nájsť na každom kroku čosi zaujímavé, stačí len chcieť a zakopávaš o poklady mimoriadnej hodnoty.

Pod dohľadom staršej a vyššej sestry ozdobenej rozhľadňou zostupujeme do údolia. Ale pozor, i tu číha nebezpečenstvo, stačí len kúsok nepozornosti a spolucestujúca sa váľa po zemi, ľadová mláka na okraji cesty ju ihneď posiela k zemi, tentokrát to našťastie dobre dopadlo (oškreté koleno sa zahojí).

Štôlňa Panna Mária Pomocná pod Zámčiskom, zaujímavé miesto, to si musíme obzrieť, tam sa musíme nasúkať (takmer všetci). Pśśśt! O netopieroch zimujúcich na jej stenách sa radšej príliš nerozširujte…

Pred vchodom zostáva len veľká hromada batohov a zopár dobrovoľných strážcov, všetci ostatní sa ponárame do hlbín hory, pripravení preskúmať tajomstvá, ktoré (možno) ukrýva. Nevieme prečo ani kedy vyrazili viac ako 150 metrov jej dĺžky, aj jej názov (Maria Hülf Stolln) objavili len nedávno. Išlo ale podľa všetkého o prieskumnú štôlňu razenú ručne (nie skôr ako v 17. storočí) len pomocou kladivka a želiezka. Ufff!

Dlhá tmavá chodba smeruje kamsi dovnútra hory, ak by zhasol ten sliepňajúci zdroj svetla (a odvahy) v tvojej ruke (malá baterka, čelovka, mobil) okamžite ťa obklopí nepreniknuteľná čierňava, zhltne tma, živý sa von nikdy nedostaneš. A tak som vďačný za prítomnosť kamarátov, za blikotajúce svetielka, ktorými krúžia po stenach, za ich veselú spoločnosť. Sám by som sa otočil už po pár metroch. Nikdy by som nevidel odbočky vytesané v skale, malé slepé výklenky, trhlinu spadajúcu kamsi hlboko do podzemia preklenutú dreveným mostíkom (ihneď podvedome šmátram po pevnej opore zábradlia), pokojne oddychujúce okrídlené myši, drobné podkováre i huňaté ušane (nie som zoológ, berte to s rezervou). Nerušme ich spánok, poďme radšej tíško von.

Hlboký nádych, do pľúc sa snažíš nabrať všetok jas a sviežosť zimného popoludnia. Podzemie je zaujímavé, má neopakovateľnú atmosféru, avšak v otvorenom priestore sa ti akosi lepšie dýcha, si obyvateľ rozľahlých lúčin, hôr a lesov, voľných plôch, človek svetla, nie permoník, nie krt ani dážďovka tvrdošijne rozrývajúca večnú tmu.

Najbližšie desiatky metrov nás čaká poriadny zaberák, výstup na Zámčisko. Ihneď je nás plný kopec. Vpredu atléti ženúci sa na vrchol (krv búši v ušiach, pľúca ide rozdrapiť, stehná začínajú páliť), na konci pohoďáci (nič ich nerozhádže, nedokážu ukončiť svoje nekonečné rozhovory). A uprostred početná skupina turistov obdivujúca okolie, užívajúca si pekný výšľap. Les, koreňmi prerastený chodník, lavičku pri ceste (usadni pútnik, dopraj odpočinok unavenému telu, oddych svojej duši), hlboké ryhy vedúce naprieč svahom. Pretíname obranné valy, prekonávame hradby, ich brány sú doširoka otvorené, vstupujeme na miesta, kde sa rozkladalo pradávne hradisko.

Slúžilo pravdepodobne ako útočisko, refúgium, miesto, kde sa dávni obyvatelia podhoria mohli uchýliť vo chvíľach nebezpečenstva. Kolmá skala a mohutné palisády im poskytovali pevnú ochranu, pocit bezpečia. Dnes sa niet čoho obávať (na tú malú potvoru je aj tak každý kopec malý, každý múr prinízky), v krajine panuje pokoj a pohoda, výletníci si užívajú chvíle oddychu, veselo diškurujú, obdivujú okolie. Stojím na hrane vrcholového brala, hľadím do hĺbky, nakúkam Modre do okien, zrakom kĺžem po hladkej línii Peprovca, v myšlienkach blúdim po jeho skalnatých hrebienkoch, rozľahlej lúčine. Zdá sa to byť tak dávno…

Avšak späť do reality, ku kamarátom, k dnešnému výletu. Ešte nás pár kilometrov čaká, neváhajme pridlho, hodiny neúprosne tikajú. Pohodlným chodníkom sa spúšťame z hradiska, po širokej zvážnici letíme v ústrety ďalším zaujímavým miestam… pomaly, pŕŕŕ!, takmer by sme prebehli nenápadnú cestičku spúšťajúcu sa do doliny. Z húštiny poniže stúpa dym, v nenápadnom, dobre zašitom prístrešku si skupinka mladých užíva veselé popoludnie. Chodník stále klesá hrdzavou mladinou, vnára sa do lesa, čochvíľa prichádzame na okraj Harmónie (či Pieskov), stojíme. Je čas na krátku prestávku, doplnenie tekutín, drobné pohostenie (nebudem to všetko ťahať domov).

Ďalej pokračujeme pohodlnou cyklocestou, len nahliadneme na okraj štôlne pri ceste, tú významnejšiu, Dvojitú, však bez povšimnutia míňame. Dnes toho bolo už veľa, niekedy nabudúce. Ani sa nenazdáme (čas i cesta dnes letia akosi prirýchlo) a križujeme hlavnú cestu. Smerujeme k posledným zaujímavým miestam dnešného výletu, k Medvedej skale.

Len kúsok nad rušnou cestou (koľkokrát som tadiaľ bez povšimnutia prešiel autom či na bicykli) ukrýva hustý les pozoruhodné skalné útvary. A viacero banských diel – štôlne, odkopy, haldy či pingy (a možno i omnoho viac – nie som odborník, som tu len druhý krát, nestihol som preliezť každé skryté zákutie). A tak sa kocháme, obdivujeme, fotíme, rôzne sa motáme okolím náučného chodníka. Ja samozrejme najviac, zase som zaostal, zase som posledný, ostatní musia opäť čakať.

Neživé skaly plné života. Pahýle stromov postojačky končiace svoju púť. Stále mám čo obdivovať, čomu načúvať. Domýšľať si nevyslovené, dopĺňať nedopovedané. Príbehy žíznivých kutačov túžiacich objaviť svoj poklad. Zvedavých vedátorov mapujúcich každú piaď zeme. Rozmarných flamendrov putujúcich za radosťami života. Tulákov, hľadajúcich pokoj a slobodu. Rozprávanie o pradávnych medveďoch opúšťajúcich svoje odveké brlohy. O mohutných jeleňoch obývajúcich skryté ležoviská. Neviditeľných dravcoch hlbokých húštin. Okrídlených kráľoch malokarpatského neba. Krajina má svoju históriu detailne vpísanú v každom letokruhu tlejúceho pňa, strážcu tajomstva. Ukrytú hlboko v dutinách skál. V tenkých žilkách šuchotajúceho lístia. Vo vánku nad korunami stromov. V pôde. V štebote potôčika.

Čvach! Zasníval som sa, nehľadím pod nohy. Kto by čakal toľko blata v treskúci deň ako je ten dnešný? Skrýva sa pod lístím priamo na chodníku, akoby priam vytekalo zo štôlne pod skalou. Po členky v blate. Ešteže tie topánky tak tesnia, ešteže som sa neprepadol kdesi pod zem. Taký som ja turista! Už sa nemotám, snažím sa dohnať ostatných. Stoja povyše, obdivujú výraznú skalnú stenu, čakajú.

Medvedia skala. Horolezec v nej ihneď hľadá cesty, priame línie vedúce na vrchol. Geológ zrakom skúma horninu, bez zaváhania jej priraďuje zloženie aj vek, z rukáva sype príbeh vzniku. Sochár sa teší množstvom krásneho materiálu, už vidí body lomu, krivky budúceho diela. Romantik sa opája zvráskavenou tvárou starej skaly, zhovára sa s ňou, načúva jej šepotu. A turista vidí len balvan, ktorý musí akosi obísť aby sa dostal vyššie, tam, kam má namierené.

Obchádzame skalu, strmým svahom sa štveráme na jej vrchol. Otvára sa krásny výhľad na bezmenné (neviem ich pomenovať) kopce v blízkom okolí, na mrazivé biele slnko, na nádherne sfarbenú oblohu vzdialeného horizontu. Čerešnička na torte, zaslúžená odmena na záver dňa, dlhého putovania. I keď nás ešte pár metrov čaká, aj keď nám ešte okolie ponúkne zopár drobných drahokamov.

Skalné útvary všemožných tvarov, fantázia v nich dokáže vyčariť nečakané obrazy. Bútľavý peň, ako prastará skamenelina vytŕčajúci spod zeme, malé karpatské Dolomity zakliate v práchnivejúcom dreve. Tri kopce sú jednoducho čarovné.

Ďalej to už je povinná jazda, cieľ sa blíži, pozornosť opadáva. Za iných okolností, na začiatku výletu by sme sa určite opájali vôňou lesa, pochutili si na sviežej vode zo studničky, potešili sa ďalekými výhľadmi. Takto si chvíľu krátime rozhovormi, krok za krokom sa blížime k autám, krásny deň, pekný výlet sa chýli ku koncu. Napočudovanie sme stihli všetky dnešné plány. I keď sa to možno niekomu nezdá, udržali sme tempo, nepoľavili v úsilí. Opäť bolo fajn v tých našich Horách.

Ďakujem všetkým, ktorí vymenili pohodlie a teplo domova za mrazivé chvíle v objatí prírody a v jednu januárovú sobotu sa túlali po blízkom i vzdialenejšom okolí Zochovej chaty: Danka Fáziková, Ivetka Pekaríková, Daša Soubustová, Božka Golierová, Milka a Ľuboš Kraicoví, Edita, Jozef a Lukáš Antaloví (a štvornohý priateľ Samo), Veronika, Miloš a Tomáš Miklošovičoví, Vlado Trajlínek, Jozef Nádaský, Vlado Naď, Paľo Rapant, Vojto Galbavý, Maroš Modrovský a

Juro Golier

Hneď po príchode domov sa vrhám na telefón. Nič, žiadna správa, nikto nevolal, nikomu som nechýbal (a ten kúsok plastu zas ani toľko nechýbal mne – iba občas, iba trochu).

Akcia Potulky po Bezoveckých kopaniciach

6.1.2022

Akcie sa zúčastnili: Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Anka Kučerová, Dáša Soubustová, Janka Nagyová, Gabika Kušnierová, Gabika Mišíková, Eva Nikodémová, Milka a Ľuboš Kraicoví, Božka a Juro Golieroví, Lydka a Stano Macejkoví, Veronika a Miloš Miklošovičoví, Vlado Trajlínek, Ľubomír Rosa, Juro Poláček, Paľo Vrábel, Igor Naništa, Braňo Polocík, Milan Babišík, Vlado Naď, Vojto Galbavý, Maroš Modrovský, Arťo Soldan, Lojzo Gábriš, Jozef Mášik, Jozef Chudý a Paľo Rapant.

Dlhodobú tradíciu  v našich turistických potulkách majú okrem iného aj túry na Vianoce a sviatok Troch kráľov. Pri nich medzi sebou pravidelne obmieňame lokality Malé Karpaty a Považský Inovec. Teraz karty trochu premiešala Korona, ale pravidlo je pravidlo. Keďže na Štefana sme boli v Karpatoch, teraz na Tri krále navštívime Inovec. Veď zmena je život.

Trasa je naplánovaná, pozvánky boli odoslané, uvidíme, kto sa objaví, kto príde.

Ešte stále na nás viacerých dolieha ťažoba z vianočného, ale aj silvestrovského gastronomicky a zdravotne hriešneho spôsobu života. A na to je najlepší liek – pobyt a pohyb na čerstvom vzduchu v lone prírody.

Hlasu svojho svedomia dalo za pravdu cez 30 „hriešnikov“, takže na parkovisku pod Bezovcom sa nás stretáva celkom pekná skupina nadšencov tohto osvedčeného pohybu v prírode.

Dnešným cieľom potuliek bude spoznávať krajinu v okolí Bezovca, krajinu roztrúsených kopaníc, pekných výhľadov a scenérií. Pred štartom si teda vyčistíme ešte zrak rôznymi „osvedčenými medikamentami“ a poďho na trasu.

Hneď za prvým krátkym stúpaním sa nám po pravej ruke objavujú pohľady do ďaleka až na masív Malých Karpát a pred nimi sa rozprestierajúcu veľkú rovinu s učupenými dedinkami trnavského kraja. Na druhú stranu sem-tam vykúkajú miestne kopanice: Horný Majer, Dominova kopanica, Dastín… Máme ich ako na dlani.

Kopček strieda kopček, dolinka dolinku a onedlho prichádzame na lokalitu Veselé Vŕšky. Je tu malá farma s koníkmi v ohrade, ktoré radi zapózujú našim fotoaparátom.

Naša skupina sa riadne porozťahovala, čo ovplyvnilo ďalšie putovanie a hlavne rýchlosť presúvania na trase. Takže rozstupy boli poväčšine dodržané.

Hoci ráno prituhlo, nejaké blato nám predsa len ostalo na prekračovanie. Striedavo cez lúky a les prichádzame k Horárni pod Kostolným vrchom. Odtiaľto pokojne pomalým klesaním prichádzame na kopanicu Horný majer. Máme neustále pekné výhľady na kopanice pod nami.

Sledujeme pokojnú atmosféru týchto miest. Čas tu nebeží tak rýchlo ako v našom uponáhľanom svete. Život tu bol určite ťažký. Teraz tu svoj pokoj nachádzajú hlavne chalupári. Kto má rád pokoj v lone prírody, tu si určite príde na svoje. No a my turisti tiež neprídeme skrátka.

Klesanie je už prudšie, rýchlo strácame výšku dostávame sa do Dastínskej doliny. Tu sa zastavujeme pri prameni železitej Dastínskej kyselky. Miesto ako stvorené na krátke zastavenie spojené s občerstvením. Keďže je nás riadna skupina a tradícia pestrých občerstvení stále pretrváva, v ponuke je všetko možné od výmyslu sveta.

Pomaly, ako je dnes na trase tradíciou, pekne rozťahaní pokračujeme ďalej do Novej Lehoty. Tu obdivuje artefakty (krčmu, sochu „Kakaovník“, rapidečku…) známeho seriálu nakrúcaného v tejto dedine. Dedina je pustá, len pár turistov, domáci si hľadia svojho.

My pokračujeme a za dedinou smerujeme cez Kopanice Za jamami hore na Skaliny. Treba znovu nadobudnúť stratenú výšku. Nuž treba pridať do kroku. Po čase sa opäť objavujú pekné výhľady na kopanice, tentokrát z opačnej strany.

Hore na Skalinách sa zastavujeme oddýchnuť si a občerstviť sa. Niektorí vyjdeme hore na skalnatý vrchol, niektorí si doprajú kávičku od Vlada, no a väčšina dojedá už posledné zásoby z batohov.

Pred nami je posledný úsek cesty. Tu sa tiež rozdeľujeme na dve skupiny. Prvá smeruje do cieľa obchádzkou vrcholu Bezovec po jeho traverze. Druhá putuje priamo cez jeho vrchol. Obe skupiny však zastihne krátka snehová prehánka spojená so silným vetrom. Výhľady na okolitú, vcelku slnečnú krajinu, to však neprekazí. Prehánka sa prehnala len v okolí kopca. No a z tejto „tmy“ je nám dopriaty pohľad na neďaleké slnečné divadlo. Niečo za niečo.

Prichádzame do cieľa k našim autám. Spokojní. Dnes sme spoznávali krásy susedného pohoria, pohoria Považský Inovec. Krajinu, ktorej ráz význačne poznamenal kopaničiarsky život, krajinu, kde krásne výhľady teraz chodia obdivovať miestni chalupári, krajinu, ktorá dnes dopriala toho nefalšovaného turistického nadšenia aj nám, skupinke obyčajných turistov.

Ľuboš Kraic

Parametre trasy:   cca 17 km ;   prevýšenie 680 m

Akcia Novoročný vyprošťovák

Novoročná na Dobrej Vode

sobota 1.1.2022

Stačilo len niekoľko hodín a starý rok vsiakol do zeme ako posledná kvapka potu, ako jediná smutná slza, ako prudká letná prehánka, navonok po ňom nezostala ani stopa, len odpoly nejasná, miznúca spomienka, len hrubá vrstva mazľaveho blata (kto bude čistiť tie topánky?). Aký bol naozaj? Zodpovie si každý sám, nič nie je len čierne ani biele, nezanecháva na jazyku iba trpkú pachuť, či neurčitú arómu nezabudnuteľnej delikatesy. Poslednú jasnú myšlienku odvial prudký závan nočného vetra, nepokojný sen uprostred (priveľmi) rušnej noci. Ostrý zvuk budíka uvádza do života už nový rok.

Ktorého paka napadol tento nápad, kto vymyslel to neľudsky skoré vstávanie? Zavŕtavam sa hlbšie do perín, svedomiu však uniknúť nedokážem… Ešteže som včera nevypil ani kvapku (čaju), ešteže tá nová termoska tak tesní, použijem včerajší nápoj (bude v poriadku), ušetrím drahocenné minúty. Zažívam nečakaný ranný pocit pokoja, náhle mám dostatok času, nemusím sa bezhlavo zmietať po kuchyni, naháňať každú minútu.

Ako mátoha. Po pamäti šmátram po kľúčoch, nepomohla ani silná ranná káva, čierno na jazyku, čierno v mysli, automatickými pohybmi štartujem auto, odchádzam. Ťažké minúty za volantom. Slnko sa ešte len pred chvíľkou prehuplo nad hrebeň Inovca, je také mladé, visí tak nízko… otravná červená guľa!, ako roztečené železo sa leje na mokrú, sťa sklo lesklú vozovku, oslepuje, boľavo vráža do očí, bodá, reže, zavŕtava sa presne do centra vnímania, bolestivo vpaľuje žeravé kliny priamo do stredu mozgu, ochromuje zrak, nevidím vôbec nič…, sucho v hlave, sucho v ústach, ešteže poznám tú cestu takmer naspamäť…, aspoň však počujem, zatiaľ žiadny náraz, nič som netrafil, idem radšej pomaly, veď čo ak…, v hlave je po krátkej noci ako vymetené, v nekonečnom prázdne dunia ozveny jalových myšlienok, spať, spať, spať…, nenapadá ma nič rozumné, akoby som plával hustým pudingom, z rádia vytekajú sametové tóny akejsi symfónie, tvoria (takmer) dokonalú kulisu pocitu ničotnosti, márnosti existencie, čas stratil rozmer, čas je vraj najväčší dar, Maroš, dnes sa nedoplatíš…

Začiatok vskutku dramatický, no otočka v Moravanoch prináša vyslobodenie, so slnkom v chrbte je cesta do hôr už hračka, na Dobrej Vode sme prví (načo som sa tak ponáhľal, mohol som ešte pár minúť snívať). Konečne som sa úplne prebudil, začínam vnímať okolie, slniečko tak príjemne hreje, spieva… som rád, že som sa prinútil vstať, som rád, že som tu. Prichádzajú kamaráti.

Dnes sa dokonca objavuje aj jedna dáma, je tu Dáša, (výhradne) pánska jazda sa tak (našťastie) nekoná. Čo s načatým dňom, kam sa vyberieme? Nebudeme nič vymýšľať, predsa len budeme pokračovať podľa pôvodných úvah, prejdeme sa po lesoch, vystúpime na Lesy. A potom sa uvidí. Dnes sa nikomu nechce lámať rekordy, dnes to nie je o nadľudských výkonoch, o dlhotrvajúcich zážitkoch, len o dobrom pocite, o kamarátoch. O peknej prechádzke krásnou krajinou.

Dedina sa už prebudila, autá sa pred kostolom točia ako na kolotoči, jedno strieda druhé, rok treba začať podľa vlastných predstáv a potrieb, vnútorných pocitov. Netreba sa premáhať, do ničoho sa nútiť (keď čítam tie predchádzajúce riadky…), novoročné predsavzatia majú kratší život než podenky.

Slnečná cesta vedie pod Mariáš, občas sa po nej povaľujú zvyšky polnočnej kanonády (závideli by aj pri Buzuluku), užívame si prvé lúče nového roka, pohodu pokojného rána (i keď už neskorého). Pohľadu na stíšené lúčky Záblavia a Piešče, či zalesnený Kopec sa hádam nikdy nenabažím. Tiež spoločnosti týchto ľudí, rozhovoru, ktorý prerušíš navečer, aby si v ňom niektoré ráno plynule pokračoval. Šmahom ruky nechávaš v diaľke všetky starosti a trápenia, na niekoľko najbližších hodín zostávaš len ty, priatelia a krajina. Pocit neohraničenej voľnosti a neobmedzenej slobody. Nikým a ničím nerušenej, pravidlá určuješ len ty a okolitá príroda (iba tým sa prispôsobuješ, iba tie ťa držia pevne pri zemi).

Mariáš ticho odpočíva (po takej noci! – keby okná prehovorili, keby dvere chát začali rozprávať), nemo hľadí, akoby neveril, že sa našiel niekto, kto už kráča v ústrety novým zážitkom. Avšak nie, nie sme zďaleka prví, z lesa vychádza spokojná dvojica, v ruke nesie samorast, nádherne pokrútený koreň, vzácnu novoročnú spomienku.

Kaplnka v lese, pri nej krížová cesta, miesto stíšenia a zamyslenia, dnes ich míňame takmer bez povšimnutia, takmer bez zastávky pokračujeme ďalej, myseľ už máme plnú lesa, pozýva na návštevu, láka vstúpiť, už klopeme na dvere, takmer sa dotýkame neviditeľnej kľučky majestátnych vrát. Brána sa otvára…

Stúpame svahom na nenápadný hrebienok, predĺžený výbežok Lesov. Na jeho vrchole sa nachádza nám dobre známe, avšak tajomné miesto. Dvojica neveľkých, no zreteľných opevnení vzdialených od seba len pár desiatok metrov. Dostatočne nepreskúmaná, vôbec nepopísaná poskytuje vďačné sústo našej fantázii. Valy sú výrazné, v teréne stále dobre čitateľné, jednoznačne prezrádzajú dielo ľudských rúk. Čo za tajomstvá ukrývali v dávnych dobách? Akému účelu slúžili? Kto obýval tento priestor, bránil hradby? Veď neďaleko, len čo by kameňom dohodil, hneď na protiľahlom kopci sa už oddávna rozprestiera opevnený hrad i jeho prastarý predchodca, rozľahlé hradisko. Boli to pozorovateľne? Strážne veže? Útočisko – refúgium? Či kultové miesto? Tajomné skalné útvary na vyššom z dvojice vrcholov naznačujú mnohé. Avšak mlčia, vytrvalo, urputne si strážia svoje tajomstvo.

Krásny les, nádherné stúpanie, také akurátne, dostáva z duše posledné pochybnosti (nemal som predsa len radšej zostať doma?) a z tela zvyšné splodiny, spaľuje zostatky po prehýrenej (?) noci. Členitosť okolitého prostredia čiastočne prekrýva hustý les, my však vieme svoje, my sme sa po tých svahoch už štverali z každej strany. Táto cesta je najpohodlnejšia.

Prvú vyvýšeninu takmer prebehneme, pristavíme sa len na niekoľko vydýchnutí, len na veľmi krátke porozhliadnutie (trojzubec na vrchole stále rastie), len niekoľko nejasných myšlienok. Predmet nášho záujmu leží o pár desiatok metrov ďalej, o niekoľko metrov vyššie. Výrazné skalné bralo skrýva nejedno tajomstvo. Obchádzame jeho spodné výbežky, rozkladáme sa pri ohnisku (nie, nechystáme sa opekať), skladáme batohy, chceme preniknúť do hĺbky brala. Do malej puklinovej jaskyne. Dnu sa však pohodlne vmestíme všetci.

Čo láka (niektorých z nás) nakuknúť do každej škáry, zašpiniť si novo opranú bundu, obdrať kolená o blatistú zem, na ostrých hranách skaly pooškierať ruky, švacnúť hlavou o jej nečakaný výbežok? Aká sila nás vťahuje do útrob zeme? Nie prihlboko, len kúsok, len na okraj.., iba úchytkom ochutnať vôňu tmy, iba na pár okamžikov sa započúvať do tónov prázdna, zostúpiť do hĺbky vlastného vnútra, až na kosť ohlodaného ja.

Svetlo našich bateriek kĺže po farebných obrazcoch horniny na stenách (žiadny mimozemšťan na nás dnes našťastie nezíza), nazerá do každej pukliny, objavuje oddychujúce netopiere – drobné podkováre i nehybného veľkého pavúka. Bránu do podzemia uzamyká nielen klaustrofóbia, svet fóbií je taký rozmanitý…

Opäť na svetle. Čistíme si ruky, aj oblečenie utrpelo drobné šrámy, usadáme ku krátkemu občerstveniu (dnes je pagáčový festival), fúkame do šálky čaju (ale je horúci, potvora, aj po viac ako dni), dobre sa zabávame. Pekný deň pokračuje.

Vybiehame hore ku skalnému oknu, obdivujeme krehkú rovnováhu brál, abstraktné obrazy úzkych línií prasklín, zvráskavenú kamennú tvár hory. Fotíme – vytrvalo, neustále, urputne (raz sa mi ten záber musí podariť). Čas zastal, minúty na seba berú podobu drobných kamienkov, roztrúsené navôkol vrastajú hlboko do zeme, sekundy sa menia na suché lístie, milosrdne prikrývajú všetko dokola.

Hrebienkom v tvare podkovy stúpame na hlavný vrchol, len zo zvedavosti odbiehame kúsok vedľa, pár metrov povyše, na jednu z drobných nerovností svahu, malú homôľku rozľahlého pahorku. Výhľady v hustom lese neexistujú, vôbec to však nevadí, ťažbou nenarušená hora je predsa taká krásna. Už len kúsok, už sme skoro tam – na Lesoch, rozľahlom výraznom vrchole nad Suchánkou.

Jednom z posledných, na ktorom nenájdeš vrcholovú tabuľku (vám sa ten nový zvyk páči? nechýba vám očakávaný prvok neznáma? štipka neurčitosti? uznávam však, je to praktické). Dokonca nemôžeme ani nájsť vrcholový betónový pätník, iba odhadujeme jeho polohu, (nealkoholické) šampanské strieľame len tak naslepo. Príchod roku 2022 je definitívne spečatený.

Stačí pár krokov a niekoľko metrov poniže je už hora narušená ťažbou, na mnohých miestach takmer úplne zničená. Do diaľky beží lesom priamy priesek, cesta sa dlho odvíja pod nohami, ako mazľavé blato sa lepí na podrážky topánok, ako nenápadná spomienka usadá do skrytých zákutí duše. Les redne (to je tá vrcholová neposlušná štica viditeľná od Suchánky), otvárajú sa zaujímavé výhľady. Na Mihalinovú (v mysli si predstavujem dobre ukrytý krížik uprostred lesa), na Havranicu (za privretými očami vidím jej hrdé bralá), na Rozbehy (v duchu počujem tichý šum gigantických vrtúľ). Z tohto uhla sa na ne dívam prvýkrát, hoci Malé, ale Krásne – potvrdzujem si snáď stotisíci krát.

Peší presun po cykloceste má svoje čaro (nebyť toho blata – a to sme uprostred zimy, zvykajme si…). Tým, že trvá omnoho dlhšie máme aj viac času na objavovanie skrytých detailov okolia. Krásne štíhle ihličnany akoby náhodne roztrúsené po lese. Veľká kaluž stále zovretá ľadom (jeho hrúbku treba ihneď odskúšať). Hustú ryšavú omladinu popri ceste (ešte si drží svoje suché listy). Ladný tanec urastených kmeňov. Cesty a cestičky rozbiehajúce sa rôznymi smermi (čo leží na ich konci?).

Nastal čas obeda, je čas sa posilniť, nachádzame statný kmeň ležiaci pri ceste, poslúži ako stôl i ako lavica, zastavujeme. Batohy putujú dole z chrbtov, ich obsah sa presúva do žalúdkov, energia prúdi krvným riečiskom do celého tela, horúci čaj zahrieva nielen na duši. Zatiahlo sa, pofukuje. Hádam nám ktorýsi z konárov nepristane na hlave (zopár riadnych kúskov sa váľa na ceste).

Na križovatke Skálie sa rozhodneme pokračovať na Slopy, boli sme tam síce prednedávnom, cesta vľavo je však rozbahnená, rozjazdená na kosť. Nám sa pod nohami odvíja krásny medený koberec, mäkučký, suchý, šuchotajúci, rozprávajúci príbeh (zimného?) lesa. Mám rád tento kút dobrovodského chotára, mám rád Slopy. Tajomný i veselý les, figliarske (mnoho skrývajúce) aj zádumčivé balvany, jeho krásne sochy, záleží len od okolností, od momentálnej nálady. Magické miesto.

A krásna vyhliadka nad jaskyňou. Hlboký pohľad dovnútra zeme. Ďaleký výhľad do okolia. Na rozľahlé lúky a polia. Zvlnené línie pahorkov. „Dymiace“ veže elektrárne. Bielu siluetu hradného paláca skrytú v hlbokom lese. Obec v podhorí. Les dookola umožňuje pohľad len na malú časť, len na výsek kotliny, i to nám však stačí. V mysli aj duši sa už po niekoľkýkrát rozlieva pokoj, panuje výborná nálada. Pekný deň sa preklápa do poslednej fázy.

Tento kúsok zostupu musíme kontrolovať, našľapovať so zvýšenou opatrnosťou, chodník strmo klesá, pod lístím sa skrývajú mokré skaly aj šmykľavé korene, poznáme to však, predsa si nepokazíme výlet. Šťastlivo schádzame, popod výrazné šiance (zvyšky umelých valov) schádzame ku križovatke na hrad. Tam už dnes nepôjdeme, odbočujeme do lesa, pozrieť, či nenájdeme starú turistickú tabuľku. Sú to presne dva roky…

Vtedy sme prvýkrát blúdili húštinami Kostolnej hôrky, snažili sa v nich objaviť cestu k jaskyni. Chodníčky wibramiek a prte drobných kopýtok vytvárali pavučinu ciest, jej vetvy sa rozbiehali a opäť spájali, ktorý smer je v tejto spleti ten správny? Jaskyňu sme nakoniec našli, aj starú zabudnutú tabuľku, obe zostali v lese. Jaskyňu sme odvtedy navštívili viackrát, tabuľku sme však už nikdy nenašli. Objavíme ju dnes?

Nie, nepodarilo sa. Našli sme však nezreteľnú cestu, stopy kolies, klesajú priamo dole, keď tadiaľ prešiel traktor, prejdeme aj my. Spoznáme aspoň novú cestu. Na jednom mieste síce riadne strmú (ako to tým vozidlom dokázali?), šmykľavú, ale prežili sme. A na koniec sa aj trochu zablatili. Nevadí, vo zvyškoch snehu dole pri ceste sa opucujeme.

Končí sa pekný výlet, začína nový rok. Čo prinesie? Čo nám dovolí prežiť? Uvidíme. Jeho prvý deň však stál naozaj za to. Za príjemne strávené prvé hodiny roku 2022 ďakujem Daši Soubustovej, Milanovi Babišíkovi, Vladovi Trajlínkovi, Paľovi Rapantovi a Marošovi Modrovskému.

Juro Golier

Čo dodať na úplný záver? Nech sa Vám všetkým (a Vašim blízkym) vospolok darí, nech sa opäť môžeme stretnúť takto o rok. A potom znova.

Akcia Silvestrovský výstup na Starý Plášť

31.12.2021 Piatok

Akcie na záver roka sa zúčastnili: I. Naništa, P. Rapant, V. Naď, M. Naništa, Ľ. Rosa, H. Rosová, J. Budoš, J. Chudý, G. Mišíková, J. Golier, A. Obalová, M. Obal, T. Babišík, M. Babišík, A. Soldan, Janka S., D. Sobustová, J. Poláček, A. Kučerová, Ľ. Kraic, E. Kraicová, E. Antalová, J. Antal, I. Mudríková, J. Mášik, P. Čomaj, J. Behúľ, R. Kudláč, L. Duboš, R. Peschlová, D. Fáziková, M. Farkašovská, V. Trajlinek, M. Modrovský, G. Kušnierová a kamarátka.  Spolu 36 účastníkov(-čiek).

„Málo známe, ale zato veľmi pekné malokarpatské hradisko je Starý plášť, ktorý sa nachádza v katastri obce Plavecký Mikuláš. Jeho názov znie dosť tajomne.

Ráno, krátko po svitaní sa stretávame na Olšovskom mlyne.

Tradičná túra na konci roka sa uskutočnila v režime OTP. (očkovaný, testovaný, prekonaný,..) V nedávnej minulosti pojmy málo používané nám dnes už skoro zovšedneli a stali sa súčasťou bežného života. Dnes sme sa rozhodli podporiť IMUNITU aktívnym pohybom v zimnej prírode. Magickosť dátumu 31.12. na prelome rokov je vždy dostatočnou motiváciou na stretnutia ľudí v prírode. Predpoveď počasia „skoro jarná“ sľubovala teploty nad 10 st. C.

Po zvítaní sa a tradičnej štartovej fotke sa vydávame chodníkom do lesa. Na štart sviatočného pochodu nás prišiel pozdraviť aj M.Šuga. Slušnú účasť prišli vylepšiť aj trampskí kamaráti a kamarátky. Čaká nás trasa cca 16 km a cca 5,5 hod pohybu v prírode.

Dolinou Bohatej sa dostaneme pod Starý plášť. Slniečko a rezká chôdza nás núti postupne „zhadzovať“ zo seba zimné doplnky. Nasleduje krátke občerstvenie a rozhovory. Pomerne strmé záverečné stúpanie k vrcholu Starého plášťa (644 m.n.m.) preverí našu kondičku. Hurá, okolo obeda sme dosiahli vrchol. Pomaly končí druhý rok, čo sa učíme ŽIŤ a fungovať podľa pravidiel „spolunažívania“ s vírusom… a tak na veľké, „bujaré“ oslavy nie je vlastne dôvod…?! Prajeme si pri prípitku hlavne veľa ZDRAVIA a ŠŤASTIA … do Nového roku 2022. Budeme ho určite všetci potrebovať okrem veľkej TRPEZLIVOSTI TOLERANCIE ODVAHY A VIERY, že zasa bude DOBRE…

Trasu dnešnej turistiky ukončíme trochu zablatení, ale spokojní opäť na Olšovskom mlyne. Ešte „upraceme“ v batohoch, čo sme nestihli zjesť a popiť po trase. Krátko a veselo sa lúčime. Čaká nás ešte večerný program v teple našich domovov.

Prajeme si VŠETKO NAJLEPŠIE a kujeme plány na ďalšie potulky našou krásnou prírodou. Zopár „statočných“ vyrazí na „Novoročný vyprošťovák“ už 1.1.2022…

Fotky, video, zápis, www, z akcie zhotovili: J.Golier, P.Rapant, J.Budoš, I.Naništa.

Ďakujem-(e) všetkým za krásnu účasť a spoločne prežitý SILVESTER na Starom plášti.

S pozdravom Horám zdar zostáva

Igor Naništa

Akcia Potulky okolím Plaveckého Podhradia

28.12.2021

Akcie sa zúčastnili: J. Golier, Ľ. a E. Kraicoví, P. Rapant, M. Babišík, L. Bačová, M. Čičmanová s manželom Carlosom a M. Modrovský.

Naše potulky po Malých Karpatoch sa po dvoch mesiacoch opäť zamerali na prieskum ich západnej (Záhorskej) strany. Nie, že by sme tu ešte neboli, ale okolie malej dedinky Plavecké Podhradie má svojim návštevníkom vždy čo ponúknuť. Okrem miestneho hradu, či starého keltského hradiska na Pohanskej, je tu aj množstvo skál, skalných dolín, všelijakých dier a jaskýň. No, to predsa stojí za trochu toho turistického úsilia.

Na prebádanie tohto územia sa  podujalo 9 turistov(-tiek). Stretávame sa v Plaveckom Podhradí krátko po pol deviatej na parkovisku pred Hostincom pod Bubnom. Je pod mrakom, našťastie neprší, ani nesneží. Asi trojcentimetrový poprašok zafarbil krajinu dobiela, ale ten nám pri chôdzi veľké problémy robiť nebude.

Z parkoviska sa skratkou popri cintoríne dostávame na modrú značku, ktorá vedie priamo na hrad. Cesta v lese naberá už prudší spád, čo evidentne poznačilo stabilitu našich krokov. Zastavujeme sa a nasadzujeme si mačky. Stabilita sa o hodne zlepšila.

Takto už v pohode sa dostávame až na hrad. Popri prieskume jeho nádvorí sa od Paľa dozvedáme, že hrad bol vystavaný hneď po mongolskom vpáde do Uhorska, kde v sústave spolu s Korlátkou, Ostrým Kameňom a Brančom slúžil ako strážny hrad.  Neskôr, v 16. storočí tu fungovala jedna z prvých kníhtlačiarní na Slovensku. Teraz sa snažia nadšenci hradné múry zakonzervovať, aby sa zachoval ešte pre ďalšie generácie.

Nachádzame tu malú klenbovú miestnosť v závetrí a ako je už našou tradíciou, na rad prichádza občerstvenie od každého pre každého. Nakoniec na rad prichádzajú aj Carlosove mini cigary. Ochutnali ich aj najzarytejší nefajčiari. Darmo – Záhorie má svoju moc…

Z hradu sa presúvame na ďalšiu kultúrno historickú atrakciu tohto kraja – na keltské hradisko na vrchole Pohanskej. Pokračujeme po modrej značke smer sedlo Báborská. Prichádzame k pekne upravenej studničke s čistou vodou. No dnes vyhráva teplý čaj z našich termosiek.

Kúsok za studničkou odbočujeme zo značky doprava a chodníčkom si to šírujeme na vrchol Pohanskej. Snehu nie je veľa, takže môžeme v pohode pozorovať okolie. Je tu plno vyvrátených stromov, asi tu nedávno riadil silný víchor. Začínajú sa nám objavovať náznaky dolných valov hradiska.

Prichádzame k uzavretej jaskyni. Nakukneme do nej len cez dierku. Od Paľa sa dozvedáme: je dlhá 90 metrov a hlboká 25 metrov. Boli tu nájdené nálezy z obdobia halštatu.

Prítomnosť ďalšieho valu nám naznačuje, že sa pomaly blížime k vrcholu kopca a zároveň aj hradiska. Veľa tu toho už nezostalo. Cestička popri majestátnych stromoch nás dovedie na malú čistinku, z ktorej za pekného počasia býva výhľad na okolitú krajinu. Dnes to šťastie nemáme.

Popri malom občerstvení sa od Paľa dozvedáme, že sa nachádzame na keltskom opevnenom sídlisku z neskorej doby bronzovej. V 1. a 2. storočí pred n. l., tu Kelti, vybudovali najväčšie hradisko v dejinách Slovenska. Šlo vlastne o opevnené keltské mesto, tzv. oppidum. Toto oppidum bolo väčšie ako celá stredoveká Bratislava a predstavovalo významné mocenské stredisko vtedajšieho sveta.

Všetko však už zavial čas a my sa pomaly poberáme späť dolu na modrú značku. Dlho na nej však neostávame a asi po sto metroch z nej odbočujeme na lesnú zvážnicu, ktorá nás dovedie k zrúcanine Kláštora pod Pohanskou.

Zo zaniknutého kláštora sa zachovali už len zvyšky obvodových múrov. Jeho význam ešte nie je prebádaný. V súčasnosti sú zvyšky objektu neudržiavané a vydané napospas postupnému zániku. Škoda. Ako nemí svedkovia tu zostali početné exempláre viac než storočných stromov. Ale tie si svoje tajomstvo nechajú pre seba.

Pomaly sa lúčime s lokalitou Pohanská. Nádherná a veľmi fotogenická lúka nás sprevádza späť na kraj dediny. Tu sa lúčime s Carlosom a Mirkou. Klíma riadne odlišná od jeho domovskej (karibskej) a nové, ešte nevychodené boty si vyžiadali svoju daň. Idú k Paľovmu autu, budú nás tam čakať.

My ostatní pokračujeme po lúke k ústiu Kráľovej doliny. Tú si necháme na inokedy. Pokračujeme ďalej. Asi po päťsto metroch prichádzame ku skalnatému masívu Červenica. Ten je plný všelijakých skalných útvarov, dier, previsov… Je to riadne do kopca.

Dievčence nás zostanú čakať na ceste a my piati chlapi sa vydávame preskúmať bližšie tento prírodný klenot. Okolitá načervenená hornina dokazuje, že názov Červenica je namieste. Traja z nás sa rozhodneme aj pre riskantný manéver vyšplhať sa asi 5 m hore po skale do veľkého skalného okna. Odtiaľ pozorujeme túto nádheru z iného pohľadu. Je neuveriteľné, čo všetko môžu naše malé hory ponúknuť. Teraz však opatrne ešte zísť dolu na pevnú zem. Všetko dobre dopadlo, vrátili sme sa celí späť k našim dievčatám.

Pokračujeme ďalej po žltej značke smer Roštún. No tak ďaleko až nemierime, po miernom stúpaní na malom sedielku odbočujeme zo žltej značky doprava, cestička po malom hrebeni nás asi po sto metroch dovedie ku krásnemu prírodnému divadlu plnému skál, skalných ihiel a iných pozoruhodných výtvorov. Všetko to to tróni nad Čertovou dolinou, do ktorej máme aj čiastočné výhľady.

Dalo by sa to tu obdivovať donekonečna, len radosť nám kazí vietor, ktorý sa tu riadne rozfúkal. Dofotíme a rýchlo sa poberáme hrebeňom pomaly dolu. Prichádzame k ústiu Čertovej doliny. Tú si opäť necháme až na inokedy.

Míňame ešte posledné zásoby občerstvenia. Vyzúvame mačky a vydávame sa cestičkou cez lúky na posledný úsek trasy späť do Plaveckého Podhradia ku našim autám. Pri nich nás čakajú Mirka s Carlosom.  Hlásia, že baterka Paľovho auta nezvládla spotrebu energie pri spustení kúrenia auta.

To tajomné  Záhorie v tom malo určite nejaký svoj podiel.  Našťastie susedné auto malo štartovacie káble a Paľove auto onedlho naskočilo.

Všetko dobre dopadlo a my sa spokojní vraciame späť do svojich domovov.

Pozerám, že trochu som sa rozpísal viac než zvyčajne, ale samotná trasa a zážitky na nej si to určite zaslúžili.

Do veľmi skorého videnia zase niekde na trase. Že by opäť v Malých Karpatoch?…

Ľuboš Kraic

Parametre trasy: 13 km ; prevýšenie 730 m.

Akcia Štefánska na Škarbáku

nedeľa 26.12.2021

Vianočný kapor vplával do rybieho neba, na stromčeku sa vypálila ďalšia žiarovka, v ústach sa rozplýva chuť posledného kávového zrna, odkiaľsi sa ozýva spev zvončeka. Z obrazovky sa do izby valia záľahy snehu, Kevin máva Popoluške, v kúte sa už na výstup chystá Nastenka. Vianoce. Kolotoč nedokončených povinností a nekonečných príprav sa šmahom ruky preklopil do znudeného oddychovania a ustrnutého ničnerobenia. Ťažko sa prevaľujem na druhý bok, takto by to ďalej nešlo, povoľujem opasok, toto už dlhšie nevydržím. Hodiny sú sťa zamrznuté, vytúžené vyslobodenie prináša až kalendár, obraciam list, konečne nadišiel ten deň. Na zdravie všetkým Štefanom! Vyrážame.

Včera celý deň pršalo, do toho sa neskôr pridal sneh, ako to bude dnes vyzerať na horách? (mačky putujú do batohu), ktovie aké budú cesty (budíček posúvam o pár minút dopredu). Niečo však ťaží svedomie (tie oplátky som nemal zožrať celé), niečo sa prevaľuje v žalúdku (kapra viac jesť nebudem), nespím dobre, prehadzujem sa, už prvý náznak svitania prináša vykúpenie. Nebudem sa vyvaľovať v posteli, vstávam, chystám veci. Dnes radšej vyrazím skôr, možno bude šmykľavo. Nakoniec som rád, že to vôbec stíham. Tvrdá škrupina ľadu sa zahryzla hlboko do čelného skla, skoro lámem škrabku, pod nechty sa derie bodavý pocit chladu. Ešte som ani nezačal a už som premrznutý na kosť. Konečne štartujem, rozbieham sa – opatrne s tým plynom (nohu na brzdu), nech doveziem ten vzácny náklad (spolucestujúcu, punč, zopár zákuskov a Maroša) neporušený.

Parkovisko na Jahodníku spí ako zamrznuté, autá by si zrátal na prstoch jednej ruky – aj to je väčšina našich. Sviatočná turistika nášho klubu má svoju tradíciu, tak ľahko ju nenaruší ani výnimočná situácia alebo nečakané povinnosti či nie úplne ideálne počasie. Ako však zvyknem hovoriť – počasie je len stav mysle, netreba si ho príliš pripúšťať (súhlasím, lejak a víchrica zlomia aj tú najtvrdšiu náturu), dnes sme sa ale nemuseli priveľmi nútiť. Na chvíľku sa zastavili aj Paľo a Miro, prišli nás pozdraviť, odštartovať pochod. Hoci im okolnosti momentálne nedovoľujú šliapať s nami nelenilo sa im vstávať, zatáčať auto na Škarbák. Jednoducho kamaráti (aj sviatočný prípitok musia oželieť).

Dvojica áut sa vracia domov, desiatka turistov začína merať prvé metre výletu. Aký bude? Čo dokážeme ešte objaviť v dobre známom okolí Smoleníc? Nestratíme sa? Hlavou by sa mohlo preháňať množstvo podobných otázok, no nie je kedy. Aj v menšej skupinke sa ihneď rozprúdi dobrá nálada, veselé spomienky striedajú vážnejšie témy, dievčatá si majú čo povedať celý deň (recepty si potom vymieňajú mailom z tepla domova).

Cez Gazáre, šikovnú lúčku nad Neštichom (nie tým nad Svätým Jurom, ale Smolenickou Novou Vsou) sa štveráme hore k lesu. Nemusíme – chceme, chodník vedie aj poniže, no treba sa zohriať a rozhliadnuť po okolí. Aj rovina dokáže byť pekná. Pokojná, biela, v tiché sviatočné ráno oddychujúca pod jemnou snehovou prikrývkou. Ako nepravidelná tmavá výšivka ju zdobí občasná remízka, hájik, či stromoradie popri ceste. Nad vežami elektrárne visí neodmysliteľný snehobiely stĺp (kým to nie je tmavý hríb…), v bezvetrí sa pomaly vsakuje do oblohy, s ktorou splýva vzdialený horizont. Kde končí zem, kde začína nebo? Nevedno, je predsa biely deň. Belie sa krajina, belie sa vzduch. Aj myseľ sa čistí, je číra ako nepopísaný list papiera, dychtí po nových príbehoch, po čerstvých zážitkoch.

Po stodvadsiatich ôsmich schodoch sa krížovou cestou štveráme ku kaplnke Karmelskej Panny Márie vo vinohradoch, drobnej sakrálnej stavbe, ktorej korene siahajú vraj do 17. storočia. Tiché miesto v lese láka ku krátkej zastávke nielen v tomto období, batohy putujú aspoň na chvíľu dole z chrbta, načim sa počastovať, sú tak plné, také ťažké…

Pokračujeme, ďalej to bude trochu dobrodružné, nepomenovaná vyvýšenina v lese ukrýva zaujímavé miesto, jeho účel môžeme len odhadovať. Boli sme tam pred pár rokmi s Milanom, ten tu však dnes nie je, nájdeme to vôbec? GPS putuje von z vrecka…

Húština pri ceste redne, skúsime to tadiaľto. Vpravo je to tuším ešte redšie, poďme tam. V snehu sa objavuje nevýrazná prešliapaná cestička, smer vyzerá správny, ideme. Po pár minútach stúpania, po niekoľkých kvapkách potu to je jasné – ten správny kopček sme predsa len našli! Fantázia začína pracovať na plné obrátky…

Vysoko nad obec sa ťahajú vinohrady, les sem dole ešte nezostúpil, drží sa zatiaľ vyššie, až tam hore v skalách. Z nenápadnej vyvýšeniny je do širokého okolia výborný výhľad, všetko máš na dohľad, takmer na dotyk, nič ti nemôže uniknúť. Vo svete dohára naša vojna, boje už počuť aj tu, v podhorí Karpát, musíme sa predsa brániť, herrgott, už sa to blíži! – führer káže vzdorovať, treba sa zakopať, vybudovať opevnený bunker, schnell, schnell, my to tým Rusákom ešte osolíme…

Nevieme ako to bolo naozaj, nevieme, či opevnené hniezdo slúžilo podobným účelom ( vševediaca sieť zatiaľ mlčí), ale akosi podobne mohli nepokojné jarné dni roku 1945 vyzerať. Dnes už všetko pohltil les, dobre stráži svoje dávne tajomstvá. Tá farebná skupinka nerozhodne postávajúca okolo opevnených jám na vrchole nepomenovanej kóty si udalosti len domýšľa, skutočná pravda je však ukrytá niekde v ľudskej pamäti, vsiakla hlboko pod korene stromov…

Cesta pokračuje, stúpa kamsi hore svahom. Všade dookola sa povaľujú porozhadzované balvany rôznej veľkosti a tvaru, bralá i skaly či drobné kamene. Driny, vrchol, ktorý hlboko v podzemí skrýva najznámejšiu jaskyňu Malých Karpát. Ako sopka chrliaca lávu rozosieva po svojich úbočiach kamenné korálky. Ako nedbalý žonglér rozhadzuje všade navôkol ťažké skaliská. Mesačnou krajinou stúpame k previsu pod Zavesenou. Prístrešok je už obsadený.

Malá skupinka domácich je len predvoj, rozkurujú ohnisko na pravidelné štefanské posedenie, chystajú drevo. Na chvíľku sa pridáme ku stolu, nastal čas opäť odľahčiť batohom. Sladké strieda ďalšie sladké, tuhé sa mieša s horúcim, každý si nájde to svoje, každému podľa chuti (len Maroš zostáva neoblomný).

Po ceste si ešte krátko odbehneme na vyhliadku nad jaskyňou (pri vstupe objaviteľov). Chodník lemujú nádherné sochy, jedinečne formované kmene neopakovateľných tvarov, stačí len niekoľko krokov a opäť ulietavam, zaostávam, fotím. Ako vždy si plnými dúškami užívam pobyt v neskutočnej prírodnej galérii.

Aj výhľad do okolia je úžasný. Dominuje mu pretiahnutá línia hrebeňa medzi Čelom a Veterlínom, zrak však kĺže ďalej, nevie sa nasýtiť ladných kriviek Čiernej Skaly a Polámaného, myseľ blúdi po vrcholovej plošine Starého Plášťa (už len pár dní), zabieha pod kríž na Klokoči či k bielym skalám roštúnskym… Krásne sú naše Hory, nádherná je táto chvíľa.

Musíme však pokračovať. Po ceste aj po značke či len tak voľne lesom smerujeme k rázcestiu nad Vlčiarňou. Ide sa dobre, tenká vrstvička snehu sa nešmýka, dobre drží naše kroky. Pekný výlet zľahka ubieha pod nohami, krásny deň plynie vysoko v korunách stromov nad našimi hlavami.

Na križovatke sa nezdržiavame, len na jednu šálku čaju, len na jediný kalíšok (treba už brzdiť, čas letí, cesta sa kráti). Pribúda výletníkov, dnes nie sme v horách sami. Unikáme pred nimi na spodnú zvážnicu, je málo používaná, ale pekná. Po chvíli sa v protismere objavuje párik cyklistov, slečna kúsok zaostáva. Zababušení sú až po uši, len nosy im spod prilieb trčia. Tak toto je skutočná láska, tá dievčina musí svojho cyklistu milovať naozaj plným srdcom (pri tejto teplote, v tomto teréne), nech im to tak vydrží čo najdlhšie. My ešte kúsok pokračujeme a konečne si dávame krátku prestávku. Je tu pekne, nastal čas obeda (oneskoreného), nie je ďalej čo váhať, na čo čakať. Začína hostina.

Bližší popis tentokrát vynechám – všetci už predsa dobre viete, že v poslednej dobe to nie je o dvoch rožkoch a jednej šálke čaju. Dobre sme sa posilnili, musíme trošku zabrať, energiu treba aj spaľovať. Opúšťame zvážnicu, spúšťame sa cestičkou, pomedzi stromy stúpame na blízky kopček. Podvrch, len taká nenápadná homôľka po ceste. Ale veľmi pekná (to však už vôbec nikoho neprekvapuje).

Tiché miesto v srdci Hôr, kde akoby zamrzol čas. Premenený na biele vločky zasypal všetko navôkol, kamene pevne zviazal so zemou, len s námahou oslobodzujem drobný drahokam, do batoha kladiem na pamiatku vzácny poklad, malú spomienku. Hrdí obyvatelia lesa so zhovievavým pokojom sledujú moje počínanie. Stromy. Opäť sa motám, zaostávam, zase som sa s nimi zarozprával. Započúval do ich príbehov. Priveľmi zahľadel na nenapodobiteľné krivky. Vzlietol vysoko nad košaté koruny. Stratil sa v kráse. Prišľapujem, ostatní už netrpezlivo čakajú na vrchole. Srdce búši v krku, pľúca ide roztrhnúť (aspoň vytrasiem tie prebytočné sladkosti, tento rok mi akosi chutia).

Vrcholové foto skupinky je nevyhnutnosť – nielen na takýchto nádherných zákutiach. Opäť sa však motám na chvoste, znova zaostávam. Neznateľne sa oteplilo, pôda pod tenučkou bielou škrupinkou nie je premrznutá, otápa sa, strmým svahom kľučkuje tmavý rozrytý chodník. Akoby sa tadiaľ prehnalo stohlavé stádo. Stačí aj deväť turistov, ten desiaty sa šmýka, našľapuje opatrne, len aby sa zas (ako býva v posledných týždňoch zvykom) kdesi nezgeril. Tentokrát sa to našťastie podarilo, Hopla III. sa dnes nekoná.

Pod kopcom som tak zblbnutý (ja aj moje GPS), že by som sa neváhal pustiť hore potokom hlbšie do hôr, ešteže mám kamarátov, ešteže ma správne napravia. Po pár minútach tak stojíme na známej asfaltke, Jahodník je hneď za rohom.  Zatiaľ je však príliš skoro, domov sa nám nechce, ešte sme (dokopy) nič neprešli (nohy roztrasené zostupom už opäť stoja pevne). Navonok úplne nelogicky to preto stáčame hore, smerom do sedla pod Veterlínom. Dnes je nám tak dobre, nech to ešte chvíľu vydrží…

Pohodlnými širokými cestami sa posúvame vyššie, ďalej. Trochu sa šmýka, tomu cyklistovi v zjazde nie je veru čo závidieť, aj jeho pohľad je akýsi neistý. Už by sme to aj mohli otočiť, cestičky sa rozbiehajú tým správnym smerom, my však ešte chvíľu pokračujeme, mierime k prístrešku neďaleko horárne Polámané. Je tam pekne, Vlado nás pozval na kávu.

Toto je najnovší výstrelok našich potuliek, čerstvo pripravenej káve jednoducho nemôže odolať žiadny gurmán. A tak Vlado vyťahuje náčinie, rozkuruje varič, voda začína pomaly šumieť, bublinky sa tlačia na povrch, už možno zaliať na jemno pomleté tmavé zrná, vychutnať čerstvú vôňu ušľachtilého nápoja, pohľadom spočinúť na snehobielych bralách Čiernej skaly. Krásny okamžik, nádherné miesto.

Čakanie si krátime maškrtením, ešte nám niečo zostalo, domov to predsa neponesieme. Z diaľky hôr sa pomaly blíži osamelý pútnik, keď prichádza bližšie spoznávame Jozefa. Dlho sme sa veru nevideli, o to srdečnejšie sa vítame, nečakané stretnutie dokáže potešiť najviac. Ďalej už pokračujeme spolu.

Už je to len kúsok, už to (bohužiaľ) nebude dlho trvať. Pekným lesíkom (pozor, šmýka sa!) prichádzame ku krížu nad Lošoncom, fotogenickému zákutiu povyše dediny. Dobre známa scenéria je vždy iná, stále je čo obdivovať, čo objavovať, tešiť sa z pohľadu na dôverne blízke miesta, presunúť sa späť v čase, netrpezlivo vyzerať budúcnosť.

Prebiehame okrajom lúky, popri stavbách na okraji lesa (chaty? domy?) sa ponárame hlbšie medzi stromy, na križovatke lesných ciest prehupneme cez horizont, okolo rekreačných chát a bývalého kúpaliska (jeho prázdne oko uprene hľadí kamsi do výšky) sa spúšťame na parkovisko. Jeden pekný sviatočný deň sa pomaly končí, ďalšie sú však pred nami.

Ďakujem všetkým, ktorí čo i len na malú chvíľku pretli cestičky nášho sviatočného putovania, každý kamienok zapadol do mozaiky dňa na správne miesto, pomohol vytvoriť neopakovateľnú atmosféru výletu. Celý deň križovali po cestách i necestách lesy nad Smolenicami Danka Fáziková, Božka Golierová, Milka a Ľuboš Kraicoví, Vlado Naď, Paľo Rapant, Ľudo Šoltés, Lojzko Holý, Maroš Modrovský a autor týchto riadkov. Záverečné kilometre s nami absolvoval Jozef Lukačovič, na štarte nás prekvapili Paľo Herceg a Miro Šuga (& štvornohí členovia ich rodín).

Juro Golier

Lesy nad Jahodníkom postupne halí milosrdná noc. Tma pomaly zostupuje po svahoch Čela a Veterlína, vypĺňa prázdne miesta, vtisne sa do každej škáry, zostupuje hlboko do vnútra hory. Len biely poprašok snehu sa trblietavo ligoce v hmlistom jase neviditeľnej luny. Parkovisko na Škarbáku osirelo, už odišlo aj posledné auto. Vlastne nie, jedno sa ešte skryto krčí v kúte, pomaly ho pokrýva čerstvá inovať. I jeho posádka už stíchla, vypla revúcu muziku, aj okná chát sa postupne zhášajú, už blikoce len jediné, tam kdesi hore v podkroví (ktosi ešte bdie, nedokáže oslobodiť svoju myseľ od zážitkov dňa, predlžuje chvíľu fantázie). Z tmavých húštin žiaria jagavé bodky, nemo sledujú odchádzajúci deň svätého Štefana, druhý sviatok vianočný, deň zábav a stretnutí. Tak teda o rok, či niekedy nabudúce priatelia.

Akcia Potulky po obore Biela skala

Akcie sa zúčastnili: J. Nádaský, J.a B. Golieroví, D. Soubustová, B. Polocík, M. Farkašovská, Ľ. a E. Kraicoví, A. Binková, M. Modrovský, V. Naď, V. Galbavý, D. Fáziková, R. Mocko, E. Corticelli a P. Rapant.

Na štart nás prišiel odprevadiť M. Šuga s fenkou Ajou.

 Naše putovanie po Malých Karpatoch sa v sobotu 18.12.2021 zameralo na oblasť obory Biela skala. Toto územie a jeho divukrásna príroda tu zostávali dlhé roky len pre vyvolených. V minulosti pre komunistických pohlavárov a teraz pre novodobých prominentov.

Po rokoch úsilia Občianskeho združenia Priatelia Píly, s podporou Klubu slovenských turistov Malé Karpaty a OZ Malokarpatský región sa podarilo dotlačiť LESY SR š. p. k tomu, aby sprístupnili oboru Biela skala verejnosti. Takže od roku 2017 môžeme do tohto územia bez obáv vstupovať aj my turisti.

Okrem krásnej prírody a množstva zveri, ktorá sa tu preháňa tu možno vidieť aj pozostatky života jej starých obyvateľov – tzv. „Huncokárov“, ktorí neodmysliteľne patrili k tomuto regiónu.

Aj naša dnešná túra sa niesla v duchu spoznávania všetkých krás tohto územia. Treba sa len správne naladiť, dobre sa obliecť a vyraziť.

Na parkovisku pred reštauráciou pri Červenom kameni sa nás stretáva 16 turistov(-tiek). Na štart nás prišiel odprevadiť aj kamarát Miro so svojím psíkom. Počasie je prijateľné, po minulotýždňovom snehu už nie je takmer žiadna pamiatka – takže bude asi blata… Vyzbrojení dobrou náladou sa vydávame na trasu.

Po asfaltke schádzame z Červeného kameňa dolu do Hornej Píly. Cca po 500m odbočujeme doprava – do obory. Spoločnosť nám tu bude robiť riečka Gidra. Lesná asfaltka nás popri nej dovedie ku detskej ozdravovni. Tu len obídeme a za vodnou nádržou Biela skala opúšťame Gidru aj asfaltku. Putujeme po mierne blatistom teréne, treba dávať trochu pozor. Oplatí sa to aj preto, lebo sa sem-tam objaví aj menšia, či väčšia skupinka zveri.

Asi po kilometri sa dostávame na slnkom zaliatu lúku, ktorá priam vyzýva na krátke zastavenie a kochanie sa krásnym okolím. Poslúchneme a dáme si niečo na občerstvenie. Veď dnešné „gazdinky“ zase nelenili a niečo dobré „upiekli“.

Za lúkou asi po 500m sa dostávame k senníku na Malej Kobyle. Odtiaľto putujeme opäť po asfaltke. No nie na dlho. Asi po kilometri z nej odbočujeme doľava smerom na Červené.

Dnešná túra nám okrem iného ponúka ešte aj studničky – pramene, ktoré nadšenci zo združenia „Priatelia Píly“  opravili, aby široká turistická verejnosť sa mohla z nich občerstviť. Pri každej bol zavesený aj malý hrnček.

Na prvú (Hadrová) sme naďabili hneď na Červenom. K ďalšej prichádzame asi po kilometri pri lúke Švomel. Na samotnej lúke vidieť pozostatky zbúraného huncokárskeho domu. Zastavujeme sa a rozmýšľame aký život tu viedol miestny gazda – huncokár. No, ľahké to tu určite nebolo.

Za studničkou schádzame aj z lesnej cesty a túlame sa popod zvážnicu, ktorá obchádza vrcholy Jelenca a Geldeku. Ukázalo sa, že to bola dobrá voľba, lebo sa nám tu objavili krásne skalné scenérie. Niektoré skaly pripomínali akoby obrovské skamenelé drevo. To sa len tak nevidí. Veľmi pekný zážitok.

Onedlho nás víta Findlova lúka. Ďalšie miesto, ktoré symbolizuje dávny život v Malých Karpatoch. Sú tu pozostatky horárne Karlubek a samozrejme opäť vynovená studnička (Findl). Usadíme a občerstvujeme sa pri starom vyvrátenom strome. Ten si určite dobre pamätá, ako to tu vyzeralo, keď na horárni panoval čulý život. Pri čerstvo uvarenej káve (od Vlada) si predstavujeme, ako to tu mohlo za horára vyzerať.

Čas snenia ukončíme a poberieme sa ku malej, ale o to zaujímavej skale – pripomínajúcej sediaceho psa. Teraz, keď nie sú listy na stromoch, ju ľahko nájdeme.

Po krátkom zastavení sa poberáme ďalej. Prechádzame cez plot von z obory. Napájame sa na cestu, ktorou sme chodievali na Silvestra z Geldeku späť do Častej. Teraz však meníme smer a za Kajtánovou lúkou odbočujeme na Suchu dolinu. Je tu dosť blatistý terén, takže musíme všelijako kľučkovať. Onedlho prichádzame späť na Hornú Pílu.

Čaká nás už len záverečné stúpanie na Červený kameň. Pred hradom sa niektorí zastavujeme pri stánku, kde je možné ešte občerstviť sa. Varené vínko, punč, šoféri len kávičku.

Sme v cieli. Ďalšie spoznávanie Malých Karpát je u konca, Nie že by sme boli nenásytní, ale ešte stále je tu čo objavovať. Takže, čože nás to čaká nabudúce?…

Parametre trasy:  19 km     prevýšenie: 480m

Ľuboš Kraic

Akcia Dobrovodský triptych

sobota 11.12.2021

Unavený (hlavne psychicky) padáš na stoličku, výbehy z tepla kancelárie už nerátaš, všetko dookola sa kazí – vraj sviatky (predo dvermi)! Radšej si si mal zobrať dovolenku, radšej si mohol zostať doma (pomáhať s pečením!?)… Na ruke vibruje to malé čudo – „Ste na dobrej ceste, ešte 1200 krokov a dosiahnete cieľ pre tento deň.“. Ak mi ešte pripomenie, že sa mám napiť… – naveky ho vyradím z činnosti, navždy ho pošlem tam, kam naozaj patrí. Hodinky dávno stratili svoj pôvodný účel, už aj ony ti zasahujú do života, už aj ony ťa komandujú. Ako ten krpec vo vrecku… – akosi dlho sa neozval. Funguje vôbec? Alebo na mne vôbec nikomu nezáleží? Vo svete sa nič dôležité nedeje? Netrpezlivo kontroluješ telefón (ani toto zariadenie ním už vlastne nie je – odkedy sa presťahovalo do vrecka, odkedy po ňom musíš šúchať prstom). Vlci komunikujú za dlhých nocí tiahlym vytím, my neustálym nervóznym pohybom niekoľkých prstov. Každý domýšľavý (no nedomyslivý) hlupec tak môže okamžite do sveta chrliť svoje nápady a myšlienky. Gramatika je nepodstatná (aj tak ju neviem), makcene a dlzne prezitok (takto to vyzerá viac svetaskúsene a svetobežnícky – ako by som za klávesnicou sedel kdesi v Londýne, či akej inej riti – aj vulgarizmy text okorenia, f*ck). Veci ťa ovládajú. Ak im to dovolíš. Ešteže máme tie voľné dni. Chvíle, keď môžeme (takmer) všetko hodiť za hlavu, aspoň na pár hodín utiecť do prírody. Tak ako v tú sobotu. Zdá sa to byť už tak dávno…

Takže dnes uzavrieme dobrovodský triptych, možno (trochu) nechcené a aj nedobrovoľné uzatvorenie v obmedzenom priestore, ktoré nám však (zatiaľ) pripravilo veľa pekných zážitkov. Bude veru na čo spomínať. Na nečakane skorý zimný pozdrav. Na dramatické okamihy strácania sa a nachádzania. Na zaujímavé miesta vždy pripravené prichýliť zmysly a dušu pútnika. Na krásne okolie Dobrej Vody. Na nezabudnuteľné chvíle strávené v jej okolí. Ako bude dnes?

Nakoniec sme mohli vybehnúť aj kdesi inde, mimo okres, štátna covid lotéria nám nečakane vylosovala koniec obmedzení pohybu. Karty však boli rozdané, kocky hodené, myseľ naštelovaná na ďalší výlet do známeho prostredia. Aspoň však nemusím vstávať tak skoro, prebiehať z Víteku. V tom snehu by to bol veru zaslúžený výkon.

Privítanie s kamarát(ka)mi je ako vždy vrelé (kde sa tu tí berú? (;-) ), aj hrubá snehová pokrývka strechy hostinca (trčí z nej len výrazný nápis Blava) sa začína otápať. Kam sa teda vyberieme? Pôvodné plány sú v týchto podmienkach príliš odvážne, to by sme asi nedali (na Širokú sa kukneme niekedy inokedy), postačí aj kratšia prechádzka. Bielej nádielky si aj tak užijeme nadostač.

Mohutné čapice snehu hrejú hlavy stromov i plotov, poskytujú dostatok stavebného materiálu, na cestu dohliadajú bieli guľatučkí strážcovia. Ich čas je však (v našich končinách) obmedzený, ručičky ich hodín letia ako šialené, naša sekunda znamená celý deň (krátkeho) bieleho života. No i tak si to užívajú. Jeden z nich leží prekopŕcnutý na chrbte, nohami mieri kamsi k oblohe. Riadne prebral, či sa len trochu pokĺzol?

Prechádzame popod Hoštácku hôrku, ponárame sa do Doliny. Snehu šmahom ruky (či bieleho krídla) pribúda. Nebudeme sa šmýkať po asfaltke, prejdeme sa po (bývalej) lesnej železnici, odbočujeme. Víta nás záľaha bieleho zlata.

Ale ho riadne nakydalo! Páperovú nadheru narúša len jediná úzka stopa, ktosi tu už pred nami išiel, pri otoči však jeho kroky pokračujú priamo hore na Hlboký dol, tak ako naše pred týždňom. Pred nami sa tak rozprestiera neporušená biela cesta, kde-tu prizdobená jemnou výšivkou kopýtok. Len s námahou (no s radosťou v duši) si prešľapávame cestičku hlbokými závejmi. Ten padnutý strom tu pred týždňom nebol! Kmeň (taký akurátny) neudržal váhu snehu, zlomil sa, leží naprieč chodníkom, musíme ho podliezať. A vedľa ďalší, ešte omnoho väčší, ten musíme dokonca obísť, hustá haluzina bráni hladkému prechodu. Niekoľko tenkých kmienkov sa v ladnom oblúku skláňa až k zemi, tvorí bránu, otriasame ich, uvoľňujeme tlak, pomáhame vyrovnať štíhly driek (snáď nám to niekto pripočíta k dobru, hádam nám nabudúce neotrasú za krk chladivú nádielku). Tichá zimná rozprávka.

V prieseku pod Lalkovou skalou postojíme, zahrejeme sa, čaj a punč sa hladko kĺžu dole hrdlom, drobná pochúťka poteší maškrtný jazyk. Je veselo no čerstvo, podupávame, dýchame do premrznutých dlaní, pridlho sa nezdržiavame. Veď už čoskoro budeme stáť znova, niekde v skale (naschvál neprezradím kde presne) nás čaká tajomná diera, lákajúca vstúpiť. Jaskyňa. Markov kút.

Dlho sme túžili objaviť to miesto, nazrieť do jeho útrob. No bránili tomu akési mocné kúzla (žeby bola na tom duchárskom príbehu nakoniec štipka pravdy?). Mapa klame, popis umiestnenia zavádza. Niekto (či niečo) nechce, aby bol narušený pokoj tej skrytej siene. Blúdili sme po rozľahlých úbočiach Slopov, študovali dostupné materiály, telefonovali domácim znalcom. Nič. Veľké nič. Len prázdno tajomného lesa. Až raz… Po dôkladnom spätnom skúmaní fotografií to prišlo. Veď mi sme tam predsa už boli! Náhodne sme objavili skrytú skalnú puklinu. Dnes tam však pôjdeme prvýkrát naostro, až dnes sa chystáme naozaj preskúmať tú dychberúcu záhadu.

Sídlo temných síl, kde dobrovoľný (či náhodný) nocľažník môže stratiť rozum, načisto zošalieť. Príbytok Molocha. Gániaceho zarasteného vychudnutého muža v zamastenom širáku a nepadnúcom kabáte. Démona. Podivne páchnuceho čpavkom, snáď aby prekryl sírový smrad. Magoga. Bľabotajúceho vyslanca pekiel. Či mimozemskú obludu z neznámych končín galaxie. Strašidelné miesto. Radšej sa mu vyhni!

Stojíme pod strmým svahom, pár metrov nad našimi hlavami sa v brale škľabí tmavý otvor. Bude sa šmýkať, ideme tam vôbec? Samozrejme! Kto sa bojí, nech nelezie do lesa. Na kraji cesty tak zostávajú len naše batohy, nikto ich tu predsa nevezme. Pretláčame sa úzkym otvorom, vstupujeme do neveľkej siene, navonok pôsobí útulne. Svetlo sa kĺže po zaujímavo sfarbených stenách, skala dokáže čarovať. Šikovné miestečko, ako stvorené na bivak, pripravené na prenocovanie. No čo ak legenda predsa len neklame?

Nie, to bude iba výmysel, výplod nápaditej mysle, šikovná fabulácia, ďalší Karika si pripravuje svoju literárnu dráhu, dláždi cestu k úspechu. Veď je tu tak pekne, tak zaujímavo. A dokonca sa tu našli akési archeologické artefakty, pračlovek žil v úzkom kontakte s prírodou, s jej tajnými silami, ten by do nejakej podozrivej diery len tak neliezol.

Fotíme seba i skalnú galériu (je tak nádherná!), užívame si ďalšiu chvíľu pohody. Až v teple domova objavuje Dáša hrôzostrašnú skutočnosť. ČO nás to sleduje z prítmia brala? Aká nepozemská bytosť sa škľabí zo steny jaskyne? Nevstúpili sme náhodou na miesto prastarých rituálov, nenachádzame sa uprostred pukliny nielen v skale ale aj v čase? Tej, ktorá vyvoláva k existencii nadprirodzené sily? Čo ak predsa…

Pri zostupe sa so mnou utrhne (ako vždy) kus snehu, dole sa nedobrovoľne šmýkam pár metrov po zadku. Žeby pozdrav tajomných mocností? Pripomienka ich možností? Hustý zával cez cestu je tu už od minula, počítame s ním,  predierame sa popod padnuté kmene, pomedzi schnúce konáre. Až neskôr mi to všetko docvakne, všetky jednotlivé náznaky sa spoja. Pochopil som. TOTO tu nie je NÁHODOU. NIČ tu nie je NÁHODOU. A tak vám presnú polohu jaskyne radšej neprezradím, nájdite si ju sami (ak sa nebojíte), ja za to zodpovednosť neberiem…

Asfaltka – cyklocesta na Brezovú je dobre známa, prefláknutá, veľakrát som ju meral v sedle bicykla (z neho však detaily unikajú, o Lalkovej skale som ani netušil, mocné sily mi akurát brzdili kolesá – hore kopcom), dnes si ju však užívam v bielom šate. Je ako nevesta, nedočkavo sa chystajúca na prvý krok.

Koľaje vyjazdené od áut sú šmykľavé, pri prvej príležitosti odbočujeme vľavo, na trať lesnej železnice, koľaje však odbočujú s nami… prekliate štvorkolky! Znemožňujú nám užívať si pocity objaviteľov panenskej prírody, putovanie polárnika po nenarušenej snehobielej pláni, bránia začuť tiahly pozdrav Bieleho tesáka. No i tak je to paráda, na vlastnej koži zažívame zimnú rozprávku, nikto by sa nečudoval, keby mu z vysokej koruny cvrnkli do nosa tri oriešky, spoza stromu vykukla Popoluška s kušou, vyskočila na Juráška a zmizla v bielom víre jeho kopýt za najbližšou zákrutou. Nik neľutuje skoré stávanie, nikomu nechýbajú kilometre a metre pochodu, dobrá nálada a skvelý pocit sa skrývajú v niečom úplne inom.

Opäť je čas na krátku prestávku, oddych, občerstvenie. Je treba uľahčiť batohom. Krátko postojíme na križovatke s červenou značkou. Stopy kolies sa kdesi stratili, rozplynuli v zimnom lese (ani presne neviem kde), ďalej už budeme pokračovať po turistických chodníkoch. Smerujeme na rozľahlý hrebeň Slopov.

Ďalšie magické zákutie dobrovodského chotára. Tajuplný prales, ktorý má moc ovplyvňovať náladu svojho návštevníka. Vniesť do mysle otázniky a pochybnosti počas hmlistých jesenných rán. Uprostred jasného letného dňa rozsvietiť v duši radosť a svetlo. V mrazivom zimnom predpoludní priniesť do srdca pokoj a ticho.

Neskutočná galéria kmeňov a pňov dnes odpočíva pod bielou perinou, je premenená, iná, no i tak fascinujúca. Zaostávam, dívam sa, fotím, snažím sa pochopiť. Nasať všetku tú krásu. Kľud. Ticho. Vcítiť sa do krajiny. Chvíľami sa zdá že úspešne, kĺžem však len po povrchu, iba úchytkom (len na okamih) zachytím čosi viac. Je treba ešte veľa dní, ešte mnoho návštev v kráľovstve pani Prírody. Raz sa to (hádam) podarí…

Nemôžem sa toľko motať, nie som tu sám, ostatní sú o hodný kus vpredu, možno už zistili, že chýbam. Veru hej, spolucestujúca už vyťahuje telefón (aj tak tu nie je signál), som pridlho preč, som podozrivý. Hneď po kráse uzavretého lesa sa otvárajú nádherné otvorené (i keď iba čiastkové) výhľady do známeho okolia. Iba ten hrad som, neviem prečo, hľadal kdesi úplne inde…

Chodník klesá k hradu, stretávame (dnes) prvých ľudí, turistov smerujúcich hore na Slopy. Ešte na chvíľku odbočíme z cesty, kúsok vedľa sa v lese skrýva Hájnech úboč, jaskyňa na mapách (klamlivo) označovaná ako – Markov kút. Prekročili sme šance, starý, ešte stále dobre rozpoznateľný obranný val hradu či jeho dávneho predchodcu, márne sa točíme okolo vrcholu Kostolnej hôrky, no úzky vstup do podzemie nevieme nájsť. Kdesi tu je, snehová prikrývka však mení vzhľad okolia, skrýva orientačné znaky. K slovu sa dostáva GPS, ten telefón je (občas) predsa len na niečo dobrý…

Hrad je dnes tichý, takmer vyľudnený, aj on má občas právo na oddych, pokojný spánok, podriemkáva pod hrejivou bielou perinou, len občas sa preberie, nadvihne jedno viečko, kontroluje, kto zavítal na návštevu. Len spokojne odpočívaj starý hrad, dnes sa pridlho nezdržíme, nebudeme rušiť, len sa krátko porozhliadneme, chvíľu si odpočinieme pod novým prístreškom, naše putovanie sa už chýli k záveru, nebudeme poživeň nosiť domov.

Nechceme vymýšľať, spúšťať sa do Doliny či pod Mariáš, dole zbehneme najkratšou cestou po hrebeni. Na pár minút sa pristavíme na starom židovskom cintoríne, svojimi stopami narušíme neporušenú bielu planinu pri jeho náhrobných kameňoch. Pomaly sa skláňajú k zemi, ťaží ich váha snehu či ťažoba času? Stav miesta zatiaľ nie je kritický (ako na iných miestach), nevyžaduje okamžitý zásah, hodiny však neúprosne tikajú.

Kus poniže opatrne otvárame bránku, potichu vstupujeme na cintorín. Krátko si uctíme pamiatku barda (Spívám, jak hroznú Svatopluk na Karolmana védel vojnu…), aspoň pohľadom oceníme majstrovstvo miestnych kamenárov, staré pomníky vytesané v štýle zľudovelého baroka, snažíme sa priveľmi nerušiť pokoj miesta. Veď turistická značka už vedie úplne inde.

Prichádzame k autám , ešte sa však nelúčime, odbehneme aspoň krátko pozdraviť svadobný pár trpezlivo stojaci neďaleko prameňa Hlávka, šumnú nevestu i driečneho ženícha. Nesluší sa predsa odísť bez rozlúčenia, dnešný biely deň v okolí Dobrej Vody bol taký vydarený.

Príbeh Dobrej Vody sa (na čas) uzavrel, takéto boli naše víkendové výlety v jej okolí. Zimný triptych sa nezmazateľne uložil do spomienok jeho aktérov a aktérok. Dnes to boli Alica Binková, Daša Soubustová, Božka Golierová, Braňo Polocík, Paľo Rapant, Maroš Modrovský a

Juro Golier

Ďakujem.

Konečne som sa vyspal do sýtosti. Cez škáry v roletách sa po izby derie hlboký deň, v mysli miesi minulé a súčasné zážitky, tvorí z nich svojrázny vianočný puding. Gejzír na Piešči sa zmenil na bahnisko, prameň pod Bachárkou vyschol. Trvalo riadne dlho kým príval zážitkov navonok nenápadných dní vytryskol z mysle ako mohutný nekontrolovateľný prúd, no iba s námahou sa predral z prstov na klávesnicu, teraz však hučí ako neskrotná riava, snaží sa nájsť cestičku do mysle budúceho čitateľa (neskromné očakávania sebastredného autora).