Camino Santiago de Compostela aug.-sept. 1.9.

Z Pyrenejí do Santiaga de Compostela

Zúčastnení: M. Nižnanský s manželkou a synom

„Camino Frances“ ako vlastne volajú jednu zo svätojakubských ciest vedie z francúzkeho mestečka Saint Jean Pied de Port do Santiaga de Compostela. Obe mestá spája cesta v španielsku zvaná „Camino de Santiago“. Peší pútnici na nej prekonajú vzdialenosť cca 800km a cyklopútnici tým, že si často zachádzajú po vedľajších cestách, prekonajú tak vzdialenosť cca 920 km. Obe cesty sú dobre zmapované a kompletne vyznačené. Cesta do Santiaga sa stala mojím viac ročným snom. Ako sa mi tento sen splnil, ponúkam zopár informácií.

Na prelome augusta a septembra som v trojici s manželkou a synom putoval dvanásť dní na bicykli, aby sme v trinásty deň na pravé poludnie oslávili v katedrále s množstvom pútnikov ukončenie nášho „camina“. Používali sme turistického sprievodcu vydaného už aj v slovenčine od autora Cordula Rabe pod názvom „Svätojakubská cesta“ a nemecký cykloatlas z edície bikeline pod názvom Jakobs Radweg. Informácie na cestu získate i na internetových stránkach www.mundicamino.com, www.ultreia.cz

Zo Zavara sme sa autom aj s bicyklami po cca 2200 km presunuli na štart našej cyklopúte do francúzskeho pohraničného mesta Saint Jean Pied de Port. Tu sme na úpätí Pyrenejí bezplatne zaparkovali auto a pripravili sa aj s kompletnou výbavou na cestu. V informačnej kancelárii nás zaevidovali a vystavili nám pútnické preukazy, ktoré nás oprávňovali prenocovať v pútnických ubytovniach. Do preukazu si formou pečiatok zaznamenávate návštevu ubytovní, kostolov, informačných kancelárií a reštaurácií. Pečiatkami vyplnený preukaz je v Santiagu dokladom na získanie pamätného listu o putovaní, ak prejdete pešo minimálne 100 km, alebo 200 km na bicykli.

Pútnické ubytovne sú v španielsku nazvané „Albergue“. Spravidla sú to jednoduchšie nocľahárne vo väčších miestnostiach s kapacitou cca 5 až 50 pútnikov. Ceny sa pohybujú od 5 do max. 10 Eur, ale sú aj ubytovne, kde cena je označená ako „Donativo“, čo v španielsku znamená dobrovoľný príspevok. Spravujú ich cirkevné inštitúcie, miestna samospráva, dobrovoľné spolky, alebo súkromníci. Ubytovne sú vybavené samozrejme hygienickým zariadením, väčšina z nich má dobre zariadenú kuchyňu, automatické práčky, priestor na servis bicyklov. V ubytovniach sme zažili maximálnu toleranciu medzi pútnikmi, udržovanie hygieny, poriadku a samozrejme nočný pokoj po 22 h, ktorý každý rešpektoval a nikto ho nerušil. Stravovanie je prístupné po celej trase v reštauráciách, v baroch s rýchlym občerstvením, resp. nákup v potravinách je možný minimálne v dvadsať kilometrových intervaloch. Často je vám v reštaurácii ponúkané „pútnické menu“, čo predstavuje slušné tri chody s fľaškou červeného vína v kompletnej cene 7 až 10 Eur.

Na návrat zo Santiaga k autu sme použili najskôr diaľkový autobus, ktorý nás počas trinásť hodinovej nočnej jazdy prepravil aj s bicyklami do pohraničného mesta Irun. Na bicykli stačilo odmontovať predné koleso a obaliť ho priesvitnou fóliu, ako sa obaľujú kufre na letisku. Cestovné na osobu vrátane bicykla bolo 70 Eur. Mesto Irun bolo vzdialené ešte 70 km od nášho auta a tak sme v hodnote 12 Eur vrátane bicykla použili vlak, ktorým sme sa dostali k autu v Saint Jean Pied de Port.

Počiatky „Camina“ siahajú do začiatku 11. storočia, keď začali prví pútnici putovať k hrobu apoštola Jakuba. Dnes je ročne evidovaných okolo 100 000 pútnikov, ktorým je vystavený pamätný list v Santiagu. Symbolom pútnika je mušľa – hrebenatka, ktorú každý nosí viditeľne zo sebou a je jednoznačným znakom pútnika.

Čo znamená teda cesta do Santiaga? Športový zážitok, ktorý preverí vašu kondíciu, cykloturistika na ktorej sa vám niekoľkokrát zmení ráz krajiny, spoznávanie ľudí takmer z celého sveta, ale aj spoznanie seba samého. Každodenné dobrodružstvo, spoznávanie miestnej kultúry, umenia, architektúry jednoduchého vidieka. Cesta je predovšetkým zážitok v oblasti duchovného života a to nielen pre veriaceho človeka. Máte veľký časový priestor premýšľať o sebe, príbuzných, upraviť si rebríček hodnôt, čas uznať svoje omyly a chyby. Jednoducho je to fenomén, ktorý sa oplatí zažiť!

Marek Nižnanský

Cykloputovanie Zavar – Praha 6. – 11.6.

Cyklotrasa Zavar Praha

Zúčastnení: Marek a Edita Nižnanskí

Viac ročná túžba absolvovať cestu do Prahy na bicykli sa stala v dňoch 6. až 11. júna 2012 skutočnosťou. S plnou výbavou a v tandeme s manželkou sme sa vybrali na trasu, ktorej sme pozmenili názov z Praha Wien na Zavar Praha. Prvú etapu trasy po Slovensku sme absolvovali zo Zavara cez Bukovú, bývalú vojenskú strelnicu, Šaštín-Stráže a Kúty. Miesto na prenocovanie sme si vybrali vo Valticiach, kde sme sa na druhý deň zároveň pripojili na našu cyklotrasu vedúcu z Viedne.

Cyklotrasa Praha – Viedeň píše svoju históriu od roku 1997 -1998 kedy bolo vykonané jej kompletné vyznačenie. Pri jej otváraní nechýbal známy český cykloturista, svetobežník Víťo Dostál. Krátko na to vyšla vo vydavateľstve SHOCART jedinečná 70 stranobrožúra, ktorá je sprievodcom po celej 450 km trase. Obsahuje okrem etapových máp aj výškové zobrazenie, popis zaujímavostí v miestach kade trasa vedie a nechýbajú typy na možnosti ubytovania. V súčasnosti je trasa spracovaná aj na internetovej stránke www.prahaviden.cz.

Zopár postrehov pre prípadných záujemcov:
Cyklotrasa z Valtíc vedie česko-rakúskym pohraničím a využíva asfaltové cesty, ktoré v čase totality využívala len pohraničná stráž. Vzhľadom na to, že cesty dnes využívajú len miestny vinohradníci, tak doprava je tu minimálna a pre cyklistov sa stali rajom. Trasa vedie až po národný park „Podyjí“ rovinatým územím. Rieka Dyje sa hlboko zarezáva do terénu a tak každé jej prekonanie si vyžaduje 4-5 km klesanie a následné stúpanie. Vrcholom tohto prevýšenia, ale zároveň úžasnou prírodnou scenériou je obec Vranov nad Dyjí. Trasa ďalej vedie zvlneným terénom podobným myjavským kopaniciam do ďalšieho prírodného parku „Česká Kanada“. Aj napriek slnečnému počasiu cyklotrasa vedúca lesnými cestami nebola únavná a perfektný asfaltový povrch bol príspevkom pohody pri dlhších zjazdoch. Zhruba po 180 km vedúcich pohraničím sa cyklotrasa odráža od hraníc a vedie smerom na sever k mestám Jindřichův Hradec, Tábor, Týnec nad Sázavou až do Prahy. Aj v tomto regióne vedie trasa prevažne cestami spájajúcimi jednotlivé osady, lazy resp. cesty tretej triedy s minimálnou hustotou premávky, avšak neobchádza žiadne hrady, zámky a ďalšie prírodné pozoruhodnosti, ktoré tento región ponúka.

Za zmienku stojí perfektné cykloznačenie, ktoré vás nenechá na pochybách na žiadnom rázcestí. Jedinou chybičkou je, že sa na tejto diaľkovej trase mení cca päť krát číslo cyklotrasy. Napriek tomu ako usmernenie vám poslúži zelený znak „greenways“ na každej cykloznačke tejto trasy. Po celej trase je dostatok penziónov, ubytovaní v súkromí, takže netreba mať obavu o prenocovanie. Cyklo-sprievodca vám rozmedzí ± 10 km určite poskytne ponuku na ubytovanie a tak stačí si len stanoviť, kedy večer ukončíte túru. Dĺžka trasy vám zároveň ponúkne v jednotlivých regiónoch degustovať české pivo. V žiadnej, ani tej najmenšej osade nechýba občerstvenie a keďže som si zbieral papierové „podpivníky“ tak počet degustovaných druhov pív sa zastavil na počte cca 15.

Vstup cyklotrasy do Prahy prechádza sídliskom Chodov, ktoré je zároveň stanicou metra. V Prahe sa môžete presúvať metrom aj s bicyklom, pričom preprava bicykla je zdarma. Hoci Praha má vyznačenú sieť cyklotrás, metro vám môže poslúžiť presunúť sa rýchlo z jedného konca na druhý. Osobne som ho využil pri presune na hlavnú železničnú stanicu, odkiaľ som sa vlakom vrátil späť do Trnavy a Zavara.

Sny sú na to, aby sa nielen snívali, ale aj plnili. Ďalší sem máme splnený.

Marek Nižnanský

Elba 19. – 28.5.

Zápis Elba 19.5. až 28.5.2012

Zájazdu sa za MKCK zúčastnili: Juraj POLÁČEK, Pavol HERCEG, Miroslav ŠUGA a Helena GURÍNOVÁ.

V spolupráci CK Avanti Tours a Dušana Orsága sa uskutočnil zájazd na taliansky ostrov Elba, ktorý je súčasťou Národného parku Toskánskych ostrovov. Miestom nášho pobytu bola rezidencia Reale, ktorá sa nachádza na východnej strane ostrova, cca 3 km od Porto Azzurro.

Náš zájazd začal v Trnave v sobotných dopoludňajších hodinách nastúpením do autobusu, ktorým sme cez Rakúsko a nočnou jazdou cez Taliansko dorazili v nedeľných dopoludňajších hodinách do talianskeho prístavu Piombino. Nasledoval cca hodinový trajekt na Elbu do prístavu Porto Ferraio a 17 km presun do miesta pobytu.

Pondelok:
Prvým cyklovýletom bola rekreačná trasa východným pobrežím cez Rio Marina do Cavo a Capo Castello v najsevernejšom výbežku Elby a návrat vnútrozemím cez Porto Azzurro, odkiaľ sme sa po prehliadke centra, prístavu a miestnej pevnosti vrátili do Reale (52,6 km / 697 výškových metrov).
Utorok:
Druhý deň bol už náročnejší, pričom trasa viedla okolo Rio nell Elba na pláž Bagnaia a do prístavného mesta Porto Ferraio na severnom pobreží, odkiaľ sme po prehliadke mesta pokračovali severným pobrežím smerom na Capo d Enfola, Biodola a následne naprieč ostrovom na južné pobrežie cez Marina di Campo a Laconu domov (98 km – 1 530 výškových metrov).
Streda:
Ďalší deň bol na programe najjužnejší výbežok Elby, dominantou ktorého je mestečko Capoliveri, okrem ktorého sme navštívili aj pevnosť Focardo a pláž Straccoligno. Kilometrov tento krát nebolo až tak moc, celkové prevýšenie a nespevnené cesty okolo pobrežia však neubrali nič na náročnosti, čo však bolo vyvážené nádhernými scenériami miest, ktoré nie sú až tak turisticky navštevované (60,7 km – 1 170 výškových metrov).
Štvrtok:
Na programe tohoto dňa bol výstup na najvyšší bod Elby, ktorým je Monte Capanne s nadmorskou výškou 1 019 m. Výstupová trasa začína pri dolnej stanici lanovky na severnej strane ostrova v nadmorskej výške 360 m, kam sa menej zdatní účastníci zájazdu prepravili autobusom a my „makači“ bicyklom cez Procchio, Marciana Marina a Poggio. Na výber bol výstup pešo alebo lanovkou, prípadne kombinácia týchto možností. Nakoľko sme neplánovali výstupu venovať viac času, ako bolo nutné, zvolili sme lanovku. Tá je len pre odvážnych, lebo kabínky sú pre dvoch na stojato, naskakuje sa za jazdy a sú to dosť fukoty, 360 stupňový výhľad zhora na celý ostrov však stojí za to. Dole sme nasadli opäť na bicykle a cez Poggio, Sant Illario a ďalej už známou trasou Marina di Campo a Lacona pedálovali domov (84,9 km – 1 398 výškových metrov).
Piatok:
Tento deň bola na pláne prehliadka menej prístupných pláží na severnej strane ostrova, ku ktorým vedie trasa cez Rio Nell Elba a priesmyk na severnú stranu ostrova, z ktorého to už nie je k plážam Nisportino, Nisporto a Bagnaia až také náročné. Trasa pokračovala ďalej do San Giovanni a odtiaľ naprieč ostrovom späť na južnú stranu ostrova a domov (64,7 km – 1 161 výškových metrov).
Sobota:
Posledná trasa okolo celého ostrova v smere hodinových ručičiek cez Porto Azzurro, Lacona, Marina di Campo, Cavoli, Fetovaia, Pomonte, Chiessi, Patressi, Poggio, Marciana, Marciana Marina, Procchio, San Giovanni a Porto Azzurro domov bola zo všetkých najdlhšia a aj najnáročnejšia. Z trasy bolo možných viacero odbočiek k moru, nakoľko je však cesta situovaná miestami v dosť veľkej nadmorskej výške, nebolo možné zastaviť sa všade. Odbočky z trasy do San Andrea s nádhernými žulovo pieskovcovými útvarmi pri mori a Scaglieri s peknými plážami však rozhodne stáli za nejaký ten výškový meter navyše (101,7 km – 1 716 výškových metrov).

Našim posledným dňom na ostrove Elba bola nedeľa, kedy po odubytovaní viedli naše kroky na miestnu pláž, kde sme sa naposledy presvedčili, že voda je slaná a stále studená. Po obede sme náš pobyt ukončili nastúpením do autobusu, ktorý nás dopravil do Porto Ferraio a po preplavení trajektom do Piombina cez Taliansko a nočnou jazdou cez Rakúsko v pondelňajších dopoludňajších hodinách do Trnavy.

Počas nášho pobytu sme stihli prebicyklovať Elbu krížom krážom, čo pri jej dĺžke 29 a šírke 18 km nebol na počet prejazdených km až taký problém. Horšie to však bolo už s náročnosťou, lebo Elba je dosť hornatá a výškové metre počas jazdy pribúdali celkom svižným tempom. Táto zvýšená náročnosť však bola plne vyvážená prírodnými krásami, ktoré sme mali možnosť počas nášho pobytu zhliadnuť.

Termín nášho zájazdu bol tento krát o niečo skorší ako zvyčajne, čo malo za následok ešte pomerne studenú vodu, takže pre menej otužilých jedincov to nebolo to pravé orechové. Tento nedostatok bol ale vyvážený málo frekventovanou dopravou pred sezónou a nie až tak úmorným teplom hlavne pri stúpaniach, čo dosť prispelo k pohodovej cyklistike.

Nakoniec ešte celková štatistika: 462,6 km – 7 672 výškových metrov, čo je na rekreačných cyklistov myslím celkom slušný výkon.

Juraj Poláček

Túra na Roštún 25.3.

Zúčastnení: P. Herceg, Ľ a E. Kraicoví, J. Budoš a J. Michalec

Je nedeľa, 25. marca 2012. Využívame (podľa predpovede) avizovaný pekný jarný deň a presúvame sa autom zo Zelenča, resp. z Trnavy do Bínoviec ku garantovi akcie, Paľovi Hercegovi. Tu po príjemnom naštartovaní sa (okrem šoférky auta) na „turistickú nôtu“ (zhodnotení kvality Paľom ponúknutého vínka), pokračujeme (ešte stále autom) až do Plaveckého Podhradia, do východiskového bodu našej túry.

Zaparkujeme pri miestnom futbalovom ihrisku a po modrej značke sa vydávame smerom k zrúcanine Plaveckého hradu. Za niečo vyše pol hodinky už obdivujeme výhľady z tohto veľkolepého historického miesta. Odtiaľ (stále po modrej značke) pokračujeme smerom na Amonovú lúku. Sem- tam začínajú vystrkovať svoje nesmelé očká prvé jarné kvietky (snežienky, fialky, hluchavky, podbele…Trochu nás potrápi stúpanie na Báborskú, ale krátko po dvanástej hodine bufetíme na slniečku, na Amonovej lúke.

Napájame sa na červenú značku. Po krátkom stúpaní prichádzame na vrch Klokoč. Sú tu pekné výhľady po ešte pomerne spiacej malokarpatskej prírode. Krásna hrebeňovka nás privedie na sedlo Uhliská. Odtiaľ sa vydávame na záverečný výstup do hlavného bodu dnešnej našej túry, na vrchol Vápennej (Roštúna).

Je tu vidieť pomerne veľa turistov. Novo vybudovanú malú rozhľadňu okupujú hlavne tí najmenší turisti. Krásne počasie, ktoré nás sprevádza celý deň a výhľad z miestnej rozhľadne tvorili dôstojnú odmenu dnešného nášho snaženia.

Po krátkom odpočinku sa po žltej zvážnici vydávame na konečnú etapu dnešnej túry, späť do Plaveckého Podhradia, kde v miestnom hostinci akciu patrične zhodnotíme a príjemne unavení sa vydávame do svojich domovov.

Ľ. Kraic

Predjarný výstup na Veterlín 3.3.

Akcie sa zúčastnili: Ľ. a E. Kraicoví, J. Michalec, J. a E. Morvayoví, I. Naništa, M. Slezák so synom.

Využili sme pozvanie športového klubu nevidiacich a slabozrakých športovcov Karpaty Trnava, ktorí pozývali širokú turistickú verejnosť na 10. ročník tohto „prerušeného“ turistického podujatia, aby sme nabrali fyzických a hlavne duševných síl z pobytu v Malokarpatskej prírode. Počasie bolo priam ako na objednávku, takže pobalíme batohy a poďho do lesa.

Ráno krátko po deviatej prichádzame autami na Jahodník. Po krátkom posilnení (Jozef Michalec je od 2. marca čerstvý 60-tnik) sa vydávame na cestu po zelenej značke smerom na Čertov žľab. Počasie je nádherné takmer jasno a vcelku teplo. Obdivujeme krásnu prírodu, ktorá sa už onedlho začne pomaly prebúdzať zo zimného odpočinku. Stretávame pomerne veľa turistov. Krásne počasie vylákalo von každého milovníka prírody. Nad Čertovým žľabom stretávame dokonca aj horských cyklistov, ktorý si to prišli rozdať pre nich ešte obtiažnym terénom. No ale mladosť a adrenalínový ošiaľ bol pre nich už pomerne dobrým dopingom. Oni smerujú k vrcholu Zárub a my sa vydávame na opačnú stranu smerom k vrcholu Čelo, ktorý nám robí jediný orientačný bod, lebo chodník tu nie je žiaden.

Krátko pred vrcholom prídeme k malému otvoru v zemi. Vychádza z neho práve muž v kombinéze. Je to jaskyniar Miloš Hačo, ktorý ju pred pár rokmi objavil, nazval ju podľa seba (Hačova jaskyňa) a teraz tu koná prieskum. Vraj má vcelku peknú výzdobu a je pomerne veľká. My ale teraz máme iný cieľ.

Dostávame sa na vrchol Čelo. Sú tu prekrásne výhľady do široka-ďaleka. Ďalej postupujeme po hrebeni smerom na samotný Veterlín. Je tu pomerne veterno (veď sa blížime k Veterlínu) a je vidieť, že táto trasa sa bežne nepoužíva, lebo chodník je sotva viditeľný. Zastavujeme sa pri drevenými brvnami ohradenej jame, tento krát podstatne väčšej, než bola tá do jaskyne. Je to jeden z ďalších krasových útvarov, ktorý tu príroda za dlhé roky vytvorila. Keďže pri tejto priepasti je vcelku závetrie, využijeme to ako miesto na obedňajšiu prestávku.

Krásny skalnatý reliéf hrebeňa nás dovedie na samotný vrchol Veterlína. Sú tu zase veľmi pekné výhľady na všetky strany. Tu nás dobieha aj Igor Naništa s priateľmi, ktorí vychádzali na trasu zo smolenickej stanice. Symbolické stretnutie vyzýva k pripitiu si pohárikom dobrého tokajského vína k Jozefovej 60-tke a popriať mu ešte veľa turistických úspechov, či už pešo, alebo na bicykli.

Pokračujeme ďalej. Keďže ešte stále nie je vidno nijakej cesty, spoliehame sa na GPS-ku, ktorá nás dovedie na asfaltku, smerujúcu na Jahodník. Cestou je sem tam vidno už prvých poslov jari krásne, zakvitnuté snežienky. Počasie je stále krásne a tak popri obdivovaní okolitej prírody ani nezbadáme a sme opäť na Jahodníku. Trasu dlhu 13 km s prevýšením 521 m zakončíme v miestnej reštaurácii, kde do tretice si pripijeme na Jozefovo zdravie.

Rozchádzame sa domov s dobrým pocitom, že sme sa už konečne po dlhej zime aspoň trochu naštartovali na prichádzajúcu sa sezónu.

Ľuboš Kraic