Akcia Klenová – Vrátno

…& spol.

utorok 1.11.2022

Lovci výhľadov, východov slnka, inverzií, noční bežci (a všakovaká iná háveď). Podmračená, hmlistá krajina zahalená v hustom závoji. Slnkom zaliate vrcholky hôr. Skupinka sa tlačí okolo svojho vodcu, nad hlavou im visí žiarivá guľa, pod nohami sa vzpína biely oceán, po jeho povrchu sa ťahá dlhočizný tieň, láme sa, v blankytnom vzduchoprázdne vytvára deformovaný obraz postavy, vidmo, akoby sa vynáralo z iného rozmeru, akoby prechádzalo na druhú stranu, kamsi za zrkadlo. Alebo inak… spoza nepriehľadného skla, zvnútra hmly sa snažíme obsiahnuť okolie, nič len biele mlieko, neexistuje svetlo, len rozptýlený jas oslepuje zrak, ani náznak pohybu, iba strnulý pokoj, mĺkve ticho ohlušuje sluch. Dva svety, tu a tam, pred či za, hľadíme na seba no nevidíme, rozprávame sa avšak nepočujeme, nevieme o sebe, neveríme v existenciu toho druhého, tam je vľavo a tu vpravo (alebo naopak?)… Dva svety, hoci rovnaké – akoby úplne iné, hoci rozdielne – no predsa tie isté…

Ubehlo len zopár hodín, čo sme sa vrátili z vydareného výletu na Lietavu a už sa nám, hneď skraja týždňa, ponúka deň voľna – hriech to nevyužiť. Vraj – aby sme ďaleko nechodili, len niekde poblíž – navrhujem Chtelnicu. Kresaná skala a Plešivá sú skryté poklady, nie príliš okukané, akoby zabudnuté miesta hneď za rohom, takmer v chotári. Vývoj počasia však naznačuje množstvo oblakov, s vysokou pravdepodobnosťou aj hmlu. Deň ako stvorený na potulky cez Klenovú, Červíčku a Vrátno, tajuplné zákutia Brezovských Karpát. A moje obľúbené miesta…

Správa, ktorá prichádza v pondelok podvečer je na neuverenie – Robocop má vraj problém s kolenom, asi nepôjde. Nuž, na každého raz dôjde… ráno tak Vojto zoberie len nás. Prichádza auto, v ňom sa vzadu vyškiera Maroš, je jednoducho nezničiteľný.

Na parkovisku sme prví (keď to nezávisí odo mňa…), nie však nadlho. Prichádza ďalšie auto, tretie, štvrté… potom už prestávam rátať, parkovisko je čochvíľa úplne plné – a že „kto by sa dnes trepal von v takom nečase!“. Za chatou Dolina sa hore kopcom skrúca cesta, mapa neklamala, existuje, vyskúšame ju, treba predsa spoznávať nové miesta.

Pod nohami sa stelie šuchotavá diaľnica, stúpa však prudko, priprudko na túto rannú dobu (kto to vymyslel? – ja), takú rozcvičku sme si veru hneď skraja nezaslúžili. Čakám výčitky, nečudoval by som sa ani nejakej výchovnej, nálada je však zatiaľ výborná, všetci šliapu bez odvrávania ďalej (veď aj tak im v tom kopčisku pomaly dochádza dych). Ale to okolie!!!…

V bežnom jasnom dni – jedna obrovská katastrofa, rúbaň a či polom, nevedno, proti oblohe len kde-tu vytŕča osamelý preživší strom, iba akýsi náhodný pahýľ. V tajomnom hmlistom ráne ako je to dnešné – magická krajina, z oparu ktorej sa čo chvíľu vynárajú prenádherné siluety sôch, pokrútených osamelých kmeňov, ako zakliate bytosti, ktoré čakajú na svojho vysloboditeľa… A z hmly sa vylupujú / v hmle sa strácajú farebné škvrny – moji spolupútnici, ako vždy zaostávam, opäť sa priveľmi kochám, nechávam sa unášať fantáziou…

Našťastie ma počkajú, hore sa cesty rozdvojujú, treba vybrať tú správnu, dodržať smer putovania. No kus ďalej to už poznáme, vyliezli sme naozaj vysoko (veď som sa aj riadne spotil!), na vrchol Klenovej je odtiaľto už len kúsok. Na vyhliadkový predvrchol dnes ani neodbočujeme, výhľad z neho by bol dnes vskutku tatranský (aký dôverne poznám z Lomničáku). Len sa chvíľu pristavíme pri vrcholovej pyramíde – kope skál navŕšených pod tabuľkou  s označením 585 metrov – vyššie to v týchto horách ani nejde.

Ďalej sa chystáme voľne túlať po krajine, bez akýchkoľvek značiek a chodníkov (i keď náznak čohosi pripomínajúceho cestu sa nám pod nohami odvíja, ako Ariadnina niť nás spoľahlivo vedie na rázcestie Komárová). Kde sa tu nabral, kto nám podal pomocnú ruku, na týchto miestach som v minulosti viackrát blúdil, na pomoc si musel pribrať GPS. Dnes nám (zatiaľ) ide karta…

Z Komárovej nás čaká putovanie po lesnej asfaltke, bývalej lesnej železnici, jej zvyšky spoľahlivo identifikujeme v teréne ešte aj dnes. A dúfam, že nájdeme aj ponor Široká, mal by nachádzať kdesi poblíž. Kde presne je však otázkou, úšust pod cestou je zarastený, takmer nepriechodný, vôbec by som sa nečudoval ak by z neho na nás vybehol jeleň či diviak (rozprávkam o malokarpatských medveďoch sa stále zdráham uveriť). Ale niekde tam určite je – Paľov šiesty jaskyniarsky zmysel je našťastie neomylný, čochvíľa nazeráme úzkou škárou do útrob zeme.

A potom si oddýchneme a posilníme sa pri horárni Široká. Nevyužiť tak príjemné a príhodné miesto by bol hriech (i keď je ešte priskoro, dnes sme akýsi prirýchli). Voda vo variči už bublinkuje, Café Vlado opäť funguje (v sobotu nám čerstvá vôňa kávy chýbala – na dobré sa veru ľahko zvyká).

Hmla však ustúpila len tu dole, čím viac sa blížime k vrcholu Červíčky je čoraz hustejšia, na temene kopca tak opäť vytvára tú správnu atmosféru, myslím, že úplne najlepšiu počas dnešného výletu. Ja by som sa tu motal veľmi dlho, snažil sa preňúrať každý kút, nasať tajomno chvíle a miesta, asi by ma tu zastihol aj večer. Ostatní však majú našťastie viac rozumu, zostupujeme.

Správnu cestu sme si však asi nevybrali. Strmý trávnatý svah je šmykľavý, snažíme sa pridŕžať stromov, z korún niektorých sa však sypú sucháre, našťastie nikoho netrafia, nikomu neublížia. Ten občasný pád do blata či riadne zahnusené gate sú tak len neškodnou čerešničkou na torte.

Ale ešte nás čaká výstup na Vrátno, moju obľúbenú horu, na ktorej mágia miesta priam tryská z každej skaly, z každého práchnivejúceho kusa dreva. Ak existuje kolobeh prevtelení, v ďalšom živote nechcem byť pánom nebies či hrdým strážcom lesných húštin (ani upachteným hovniválom), lež stromom na svahoch Vrátna. Strmo sa čnieť k oblohe a pevne chrániť tajomstvo hory. A potom ho spolu so svojim tlejúcim telom naveky uložiť hlboko do jej zeme. Magické miesto ukryté uprostred Hôr – i keď Červíčka ma dnes dostala hádam ešte o kúštik viac…

Avšak Paľo na oplátku objavuje tesne pod vrcholom vstup do jaskyne – veď hovorím, jaskyniar. Aspoň sa riadne zamažeme (aj ja), aspoň môžeme nakuknúť do malej, no zaujímavej skalnej siene – predsiene panstva Kráľa hory.

Z vrcholu zostupujeme nezvyklým smerom, hľadáme novú cestu –  a objavujeme ohnisko so šikovným posedením, akoby miesto stretávania sa dvanástich Mesiačikov, len po Maruške sa márne obzeráme, dnešná hmla napomáha dokonalému úkrytu. A neskôr, už dole na ceste, len niekoľko metrov od značky sa nachádza ďalšie zaujímavé miesto, rozľahlé prepadlisko a v jeho strede osadená železná rúra, vedie hádam až do pekla… alebo hlboko k hladine podzemnej rieky. Hoci si niekedy myslím, že tu poznám takmer každý kameň, tieto miesta vždy dokážu prekvapiť čímsi novým – presne ako dnes.

Výlet pomaly končí, naše potulky sa blížia ku koncu, už vidíme autá, už siahame po kľúčoch, už žmurkajú svetlami. Ďalší vydarený deň je za nami, mnohé nás (dúfam) čakajú. Na putovaní dušičkovou krajinou Brezovských Karpát sa zúčastnili: Vierka Gubiová, Daša Soubustová, Iveta Zálešíková, Jana Nagyová, Lucia Bačová, Božka Golierová, Miloš a Veronika Miklošovičoví, Milan Babišík, Vlado Trajlínek, Paľo Herceg, Fero Martinus, Vojto Galbavý, Maroš (CTRL-C/CTRL-V) Modrovský, Paľo Rapant, Vlado Naď a

Juro Golier

A ktovie čo všetko sa ešte ukrýva za závojom hmly… na druhej strane zrkadla…

Akcia Lietava

sobota 29.10.2022

Zážitky pomaly vyprchávajú z mysle, pod tlakom pocitov kondenzujú v bezrozmernom a bezčasom kotly pamäte do podivuhodnej matérie, ktorá pomaly sedimentuje a fermentuje, mení sa na spomienky. Tie neskôr vytrvalým a neúprosným pôsobením času ako iskrivý extrakt z destilačného prístroja zabúdania nenápadne a postupne, kvapku po kvapke, vypĺňajú skryté záhyby duše. Bublinky v minerálke sa perlia v lúči svetla nočnej lampy, ako drobné iskričky stúpajú na hladinu, kde nenávratne miznú, rozpúšťajú sa v prázdnote (len tiché zasyčanie, nehlučný „pšouk“ keď pootočíš zátkou proti smeru hodinových ručičiek). O tom čo pretrvá a čo sa navždy rozplynie rozhoduje občas náhoda…

Ležím na posteli, únava z hektického dňa pomaly steká dole do nôh, vodopád endorfínov sa ešte stále valí do mozgu, príjemný pocit z pobytu v prírode prebíja ostatné nudné povinnosti, všetky tie volebné rozhodnutia i motanie sa pomedzi regálmi super (či) hypermarketu. Myseľ lieta vysoko nad strminou pyšných brál, blúdi ospalou zrúcaninou hradu, prechádza zamknutými bránami, nedokáže sa oslobodiť zo splete stíchnutých komnát, klenby ktorých vracajú ozvenou zosilnený tlkot môjho srdca. Zaspávam…

…aby som sa prebudil kdesi uprostred Považia, tretia krátka prehánka práve zmáčala predné sklo auta, okolité horstvá hanblivo halí hustá huňa sivých mračien – dnes vraj dážď vôbec nehrozí, dnes (vraj) má byť (celkom) pekne, pršiplášť odpočíva doma v skrini… nevadí, omyl (či prehru) si predsa nepripustím, keď som sa rozhodol idem aj keby osadníci z neba padali, aj keby sa obloha roztrhla… už sme zhltli polovicu cesty, tá druhá nás ešte len čaká, nálada je dobrá, dokonca triafam správnu odbočku, jeden tunel, druhý tunel, Žilinu lizneme iba krajom, premávka je riedka, všetko je v cajgu, aj (mini)parkovisko v Lietave je (zatiaľ) prázdne, tento deň bude (nakoniec) dobrý…

Dnes nás nie je priveľa, deväť je tak akurát, vítame sa, len krátko okoštujeme čo kto nesie v batohu, v nízkej oblačnosti toho naokolo veľa nevidíme, úderná skupinka sa preto dáva do pohybu. Cesta začína stúpať hneď od prvých metrov, čoskoro hltá prvé slabiky („čo sa blázni?!“), rozopína bundy, takto skraja na to nie sme pripravení. Ale zvykajme si, bude (možno) aj horšie.

Peknou lúčinou na okraji prizdobenou ľahkou záclonkou hmly sa posúvame krok po kroku ďalej, meter po  metri vyššie  – „Aha, hrad!“ – „Čože? Až tak vysoko?“. Je (prekvapujúco) dosť blata, vchádzame do lesa – „Bude lepšie?“. Nie je. Korene stromov ovíjajú chodník sťa chápadlá chobotnice, pomedzi trčia bledé kamene, je to klzké ako mydlo, šmykľavé ako ľad, pozor na každý krok, len sa (radšej) dívaj kam stúpaš. Okolité kríky a trávy však zdobia jemné čipky pavučín, drobné korálky vzdušnej vlhkosti žiaria ako drahokamy, neodolateľné priťahujú pohľad. Čo zvíťazí? Túžba po kráse či pocit zodpovednosti? Všetko nakoniec našťastie v zdraví vybalansujeme a stojíme pred bránami hradu Lietava.

Prekvapujúco mohutná, na počudovanie celkom zachovalá, akoby mimo hlavného záujmu, akosi ukrytá zrúcanina láka k bližšiemu preskúmaniu, k návšteve. Neváhajme pridlho (Maroš už huláka niekde hore na nádvorí), vstúpme.

Hrdé hradby sa týčia do výšin na plošine strmých brál, je mimo sezóny, dvere do niektorých priestorov sú zamknuté, tie haspry len tak nepovolia, všade sa dnes asi nedostaneme… hrad však máme (zatiaľ) sami pre seba. Paľo začína rozprávať…

O tatárskom vpáde, o čase, keď hordy krivonohých, šikmookých nájazdníkov zaplavili krajinu ako divá riava, ťažko pred nimi uniknúť, ťažko sa kamsi schovať. Možno v kostole, tam sa neverec neodváži len tak vstúpiť. Avšak krutý pohan sa nebojí hnevu neznámeho božstva, bičom ženie bedákajúci dav hore na vrchol strmých brál. Zriekneš sa Boha – prežiješ. Vyznáš vieru – skončíš nabodnutý na kôl v hĺbke pod skalou. Dedinčania postupne miznú v hlbine, koly na päte brala sa plnia, ako posledný je v žiarivom záblesku a prvom zadunení hromu do útrob hory zvrhnutý farár, jeho telo sa však na kole neobjavuje… – „Stal sa zázrak!“, Tatári vystrašení silou mocného boha utekajú preč z neznámeho kraja. Tí čo prežili zatiaľ zachraňujú farára, ktorý sa zachytil na kríku tesne pod vrcholom brala. A na zázračnom mieste dáva kráľ vystavať hrad…

O Jánošíkovi, ktorý prekabátil šľachticov z troch priľahlých stolíc – ale tú si niekde dohľadajte sami. A niekedy si vybehnite na hrad aj Vy, je to pekné miesto, určite stojí za návštevu…

Ešte sa chvíľku porozhliadnime do okolia z výšin hradných múrov, nechajme duši zakúsiť aspoň náznak hrôzy, ktorej čelili nebohí dedinčania („aj ja by som stál tak pevne za svojim presvedčením?“), doprajme mysli výhľad do šíreho kraja – i keď teraz len veľmi obmedzený, dnes prevzala vládu nad krajinou jemná hmla.

Ešte aspoň pár minút sa kochajme pohľadom na hrdé hradby hradu z protiľahlého skalného hrebienka, nezmazateľne vypáľme do sietnice oka tento obraz, zapíšme do spomienok túto chvíľu, ďalšie z miest, ktoré ma dostali, už navždy polapili do prepevných pavučín utkaných z hmly, zvuku padajúceho listu, drobného kamienka uviaznutého v podrážke topánky, šepotu starých múrov, toku času…

No zostup do Lietavskej Svinnej je iný adrenalín. Strmý šmykľavý chodník, šmýka sa blato, šmýkajú sa korene, šmýkajú sa kamene, šmýkam sa aj ja, snažím sa chytať stromov, chytám sa aj vzduchu… len sa neskydnúť, len sa nezašpiniť, len si neublížiť… tie trnky sú výborné, ten výhľad je božský… chvalabohu asfalt…

A Maroš dodáva „chvalabohu pivo!“ – kvôli tomu sa trepeme kus (kúsok) hore (či dole) dedinou, aspoň si však odfúkneme, aspoň poobdivujeme chalupy – drevenice pravé (aj tie falošné), či staré, (bohužiaľ) pomaly (bez stálych obyvateľov) miznúce múrané domy. Potom nás už čaká druhý riadny výšľap – dnes je to (zatiaľ) len hore-dole.

Nakoniec volíme výstup po značke – po zjazdovke by to bolo (asi) pristrmé, priveľmi šmykľavé. No i tá značka si hudie stále len to svoje… Tu sa trochu pokĺzneš, tam zas riadne zašpiníš – a furt &nepretržite &neustále &neúnavne &nevyhnutne strmo hore kopcom… Už by stačilo!

Čakáme sa niekde pod vrcholom stúpania (Maroš už premŕza kdesi hore), tam, kde les vybieha na starú nepoužívanú zjazdovku, tam, kde zo zeme trčia pomaly hrdzavejúce stĺpy vleku (ako ulámané konáre potíšky sa utápajúce v postupne hustnúcom poraste), tam, kde sa otvára krásny výhľad na hrad. Zdá sa tak ďaleko, zdá sa tak hlboko…

Ešte nás však pár metrov cesty čaká. Pot sa rinie zo všetkých pórov, už ani nemám čo rozopnúť, neviem polapiť dych, už radšej ani nič nehovorím – že by som potreboval kyslík? v tejto výške? nie som akýsi blatový? Nie – zmačknem sa, dám to, nebudem predsa bábovka, tam hore, pod prístreškom, z ktorého sa ozýva Marošov zvonivý smiech, si konečne oddýchnem.

A posilním sa. Stolček prestri sa! Z batohov sa na dreve postupne objavujú všelijaké maškrty, všakovaké šmakocinky, mnohoraké dobroty, rôzne lahôdky – aj ten slaný karamel beriem (dočasne) na milosť. Hodujeme, užívame si chvíľu, obdivujeme okolie. Výhľad ako z okna. Krásne prostredie – ale sme riadne nastúpali! – na hostinu dohliada z diaľky protiľahlého úbočia, z hĺbky náprotivného svahu maličký hrad.

Akoby sme nemali stále dosť, (niektorí) si ešte vybehneme kúsok hore, mali by tam (vraj) byť zaujímavé skalné útvary. A veru aj sú. Skamenené bytosti. Strážcovia lesa. Ochrancovia pokoja. Kúsok nižšie rozložitý strom, na ňom postupne sa strácajúca tabuľka. Tu ešte prednedávnom visela adrenalínová hojdačka. Prekrásne miesto.

Upravujeme trasu, cez Rajecké Teplice to už asi nestihneme, nedobrovoľne musíme vynechať Slnečné skaly, štve ma to, nič s tým však neurobím. Modrá značka vedie lesom, viac klesá ako stúpa (načase!), užívame si pohodu, toto je ten pravý oddych. Taká nenápadná odbočka v lese, ani žiadna šípka nás tam neposiela, skôr len naša zvedavosť – načo sa tam však vlastne trepem? Našťastie je to len kúsok.

A bola by nekonečná chyba sem neodskočiť. Ešteže som porazil svoju lenivosť, prekonal pohodlnosť. Ako kocky Lega vykúkajú zo sivého závesu oblačnosti z hĺbky diaľav ulice a domy Bytčice a či Žiliny, nad nimi sa spoza akéhosi náznaku  inverzie vynárajú hrebene hôr, (aj s pomocou aplikácie) rozoznávame masív Fatranského Kriváňa, obďaleč Rozsutec, vpravo sa zase ako zub z bielej kaše vykúsal dominantný Kľak. Babia hora, Pilsko či Lysá hora sa bohužiaľ skrývajú v nepreniknuteľnej sivej stene oblakov. Krásny pohľad, nenápadné, no zaujímavé miesto. Biela skala.

Značka nás vedie ďalej lesom, skrúca sa, schádza do širokého, nádherne sfarbeného jesenného kotla, do čarokrásneho údolia. To sa zužuje, premieňa na hlbokú úžinu, z úbočia ktorej vyrastajú obrovské skalné bloky. Sme kdesi povyše brala Sraž, kocháme sa majestátnou krásou neživej prírody, obdivujeme výtvory geniálneho umelca, všemocného sochára, ktorý za pomoci gigantického dláta – vrásnenia, sedimentácie a zvetrávania tvorí svoje neopakovateľné diela. A to ešte nie je všetko a to ešte netušíme, čo nás čaká pár desiatok metrov nižšie, len niekoľko zákrut opodiaľ.

Sraž. Sprvu nenápadný (i keď rozmerný) skalný blok, navonok bežné bralo na svahu doliny. Stačí však len pár krokov a… ešteže sme si tak dlho pohoveli na hrade či v prístrešku pod vrcholom Skalky, ešteže sme zvolili túto cestu, nešli cez Slnečné skaly (niekedy tam, dúfam, vybehnem – „Kedy?“ – tých plánov mám akosi priveľa… a stále sa rozrastajú…). Nádherný skalný amfiteáter, DIVÁ krása prírody, surová SILA erózie vyráža dych (pozor, nech mi čosi nepristane na hlave!). Tento kameň ŽIJE, táto skala dýcha, je vo vývoji, mení sa, melní, drobí… Prísť tak o pár stotisíc rokov neskôr, nenájdem po nej ani stopy, len úrodnú, žíru planinu.

Ďalej by to bola už len taká nezáživná povinná jazda nekonečnou rovinou popri (a po) železničnej trati (tie podvaly by mali mať inú rozteč, vôbec sa po nich nedá chodiť) a frekventovanej hradskej (ozdobenej nečakane romantickým potôčkom) priamo k autám, ale… „Kde sa tak náhle vzala mohutná skalná koruna nad strechami domov? Kde bol skrytý ten pyšný hrad?“. A skalné dvojkreslo – jeho pôvod nech si však rozlúšti každý sám. (Jaskyňu sme si odložili na niektorú z ďalších návštev).

Presúvame sa ľudoprázdnou diaľnicou (užívajte si, keď otvoria Strečno už ju takto nikdy nezažijete), mierime do tepla domova. Tento deň bol nakoniec výborný. Len taký malý sobotný výletík – a ako som sa rozpísal!

Po čarokrásne ospalej časti Súľovských vrchov sa tentokrát túlali: Daša Soubustová, Iveta Zálešáková, Božka Golierová, Milan Babišík, Braňo Polocík, Paľo Rapant, Edo Zolvik, Maroš Modrovský a

Juro Golier

…náhle sa preberám zo snenia, skorý večer sa medzitým zmenil na hlbokú noc, neúprosné nožnice bytia jediným presným strihom nenávratne oddelili vymedzený úsek dňa, neexistuje, zmizol, rozplynul sa v beztvarom bezčasí sna, už nikdy nedokážem prežiť uplynulé chvíle, nikdy viac sa nedotknem minulých vecí… všetko ostatné sa však zdá byť na svojom mieste, nemenné, stále, nehybné… rovnaké záclony, rovnaké skrine, rovnaký stôl, rovnaký neporiadok na jeho doske, hľadím do tmy, len v náznakoch tuším obrys vecí a dejov… snívam a či bdiem?

Akcia Opekačka pod Klenovou

nedeľa 23.10.2022

Pondelkové ešte-nie-svitanie-už-nie-tmu cítiť jeseňou. Zatváram dvere domu, dýcham z plných pľúc, je vlhko, na tvár mi náhle dopadajú drobné kvapky (dážď či nočná hmla?), je šero, moju myseľ ako blesk prepaľuje bláznivý nápad, túžba odhodiť povinnosti, zahodiť za hlavu všetko „MUSÍM“ a „patrilo by sa“, vyraziť na bezcieľne potulky rannou krajinou. Nasadám do auta, štartujem, miesto doľava odbočujem vpravo, rutina víťazí, som zodpovedný, som slaboch (som otrok), idem do práce. Včera bolo všetko inak, včera ešte svietilo slnko slobody…

Krásne hmlisté ráno vypĺňa všetko navôkol, jemná biela šľahačka zdobí vrcholce hôr, pomaly steká úbočím dole do údolia, chcelo by to ponoriť sa do myšlienok, zahĺbiť do pocitov, prežiť naplno tú chvíľu, do detailu precítiť túto krajinu, snívať s otvorenými očami, užívať si pokoj… devätnásť hláv však bez ustania rozpráva, devätnásť párov rúk máva ovzduším, devätnásť párov nôh dupe po asfalte, všetko sa snažia prekričať dvaja štvornohí priatelia, jazvečica Ayra a koliák Niko, toto naozaj nepraje skľudneniu, takáto konštelácia nie je vhodná na meditáciu, musím dávať dobrý pozor na to rôznorodé stádo, veď v čele je (opäť raz & ako vždy) Maroš, ktovie, kam by nás ten zaviedol…

Ďalšie stádo sa pasie za ohradníkom vedľa cesty, v Nikovi sa okamžite prebúdza inštinkt pastiera, beží medzi dobytok, teľatá sa túlia k matkám, tie neveriacky pučia oči na toho malého zurvalca, veľkého trúfalca, stádo sa dáva do pohybu, počujeme dunenie kopýt bizónov na vysušenej prérii, tá tenká šnúrka (i keď nabitá elektrickými iónmi) ich naozaj zadrží? kam sa schováme? čo urobíme? črieda sa našťastie zastavuje, Paľo z diaľky kričí, Niko to ešte párkrát skúša, vášne napokon chladnú, situácia sa upokojuje, z priľahlého gazdovstva nik nevybieha, nik nestrieľa, sme v pohode, sme na výlete, užívame si pekný deň…

Stíchnutou a navonok (takmer) ľudoprázdnou kopanicou kráčame do hôr, štekot psov (spoza plotov) udáva rezký rytmus našej chôdzi, slová i vety pokojne šumiacich, nikdy nekončiacich, plynule & ľahko na seba nadväzujúcich rozhovorov podfarbujú nevtieravou melódiou vnímanie okolia, bol to dobrý nápad zvoliť dnes niečo ľahšie, oddýchnuť si (fyzicky i mentálne), nehnať sa za kilometrami, nedriapať do strmých svahov, nič si nedokazovať, spomaliť, doplna si užiť tento deň, túto nenápadnú, no čarovnú oblasť našich milých malých hôr…

Nenápadná odbočka (nevedieť o nej, ľahko prebehneš) nás po niekoľkých desiatkach metrov privádza priamo do srdca čarovného amfiteátra, do stredu zaujímavého miesta, kameňolomu vyhlodaného hlboko do tela hory, hoci skazonosné avšak i tak monumentálne, dych vyrážajúce dielo ľudského ducha (či skôr nenásytnosti), akoby si sa mávnutím čarovného prútika ocitol uprostred Divokého západu (za skalným blokom sa skrýva ušľachtilý profil náčelníka Apačov, netrpezlivo čaká svojho bieleho brata, ten sa zatiaľ na rušnej newyorskej ulici prekvapene víta so Samom Hawkinsom), či nečakane preniesol na vzdialenú planétu v cudzej galaxii (spoza kríka vykúka R2D2, hľadá kamaráta, hľadá Luka Skywalkera, pán Lucas sa kdesi uchechtáva do dlaní)…

A čo teraz?

Dáme si za glg dobrého vínka a poberieme sa ďalej, po ceste stúpajúcej širokým žľabom, krásne sfarbeným zalesneným kotlom, jeseň prší do duše z koruny každého stromu, šuchoce pod nohami, včera tu bol asi riadny lejak, všade plno blata, šmýka sa – a čo potom tomu autu? kam sa to len trepe? bez štvorkolky to nedá – aha, zas sa šmykol, zviezol o pár metrov nižšie, načo túruje motor, poďme my rýchlo hore, nech ho nemusíme tlačiť, vyťahovať z priekopy…

Hľadáme zelenú značku, tu niekde by mala odbočovať, nikde však nie je, ponárame sa do hustého podrastu, z ktorého sa po pár metroch vylupuje sotva badateľný úzky chodníček, len taká prť čo križuje strmý svah hory, traverzuje zráz, riadny hučák, aj tadiaľto sa možno kedysi pod rúškom noci presúvala lesná stráž Ela Šándora, partizáni, lesná zver či iná podobná háveď, len pozor na každý krok, len pozor nech sa niekto nezgúli, neskotúľa dole svahom, ten pád by mohol byť posledný, už viem prečo bola odbočka tam hore tak dobre zamaskovaná, už (dávno) viem, že sa neoplatí slepo dôverovať mapám…

Uff… tu to už našťastie dobre poznáme, tu už žiadne (vážne) nebezpečenstvo nehrozí, tu to už ide aj na bicykli (tam hore možno niekedy nasmerujem Jančiho – nech ukáže čo je v ňom), len sa zbytočne nešmyknúť na blate (veru riadne zapršalo), nezašpiniť, nepokaziť si (zatiaľ) pekný výlet, popod malé, no pekné skalky vystúpiť na lúku, tajomno zostáva nižšie v doline, tu je to len o kráse, o farbe, o jeseni, o voľnom priestore, čas beží, cesta letí, čoskoro budeme na mieste…

A čo tam?

Budeme opekať, budeme hodovať, budeme si užívať… a stále dokola…

A potom sa poberieme ďalej, okolo tajomných skál (pradávne obetisko, miesto podivuhodných rituálov či len výtvor rúk všemocnej matky Prírody?) ukrytých v lese na vrchole Skaly, ak neodbočíš z tejto cesty, vôbec o nich netušíš, ale to tu riadne zaprasili, rozbili (ťažba v lese už býva taká), priestor sa našťastie otvára, stromy rozostupujú, opäť zhlboka dýchaš voľnosť, krásu, farbu, priestor, otravný telefón, je to však Janko, tak oni nakoniec predsa len išli! – sypem si popol na hlavu, boli sme prirýchli, ak by sme chvíľu počkali mohli sme stretnúť kamarátov, mal som im predsa len zavolať…, čas však nevrátim, svoje činy neopravím – prepáčte, kamaráti…

Čerstvo uzreté poobedie sa odráža na hladine priehrady ako v zrkadle, už sme tu – ale akosi skoro, kam ešte skočíme? čo vymyslíme? výlet nemôžeme ukončiť privčas, to by bol predsa precedens… no je tu plno, pomestíme sa len tak-tak, nakoniec to však akosi zvládneme, káva a chladený nápoj padnú vždy vhod (Maroš si nesie hneď dve, do každej ruky jedno), akciu treba predsa v pokoji ukončiť, vyhodnotiť, pripraviť miesto pre ďalšiu…

Príjemná prechádzka po trase amfiteáter Pustá Ves – Horná Pustá Ves – Pod Hrádkom – hrebeň Hrádku – Divá dolina – Dlhá lúka – horáreň pod Skalou – Panský háj – Pod Brezinami – Dolná Pustá Ves – Kopaná – amfiteáter Pustá Ves (a reštaurácia na Dúbrave) spojená s opekačkou pri horárni pod Skalou prilákala v nedeľu bohatú účasť, verím, že na nikoho nezabudnem: Vierka Gubiová, Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Božka Golierová, Daša Soubustová, Katka Roháčková, Jozef Baránek, Milan Babišík, Paľo Herceg, Braňo Polocík, Vlado Trajlínek, Paľo Rapant, Lojzko Holý, Edo Zolvik, Vlado Naď, Marián, Kupčík, Vojto Galbavý, Maroš Modrovský a

Juro Golier

(Janko Ščibravý a Miro Šuga nás už bohužiaľ pri chate nezastihli)

Akcia Okolo Súľova

nedeľa 16.10.2022

Dni sa rinú z kalendára ako dážď (kvapky bubnujú na striešku dáždnika), zlievajú sa do jednoliatej, (takmer) nerozpoznateľnej masy, divá krútňava mizne v hlbine pamäti. Udalosti plynú ako nekonečný zástup mravcov, ktorý prúdi vysušenou holinou na okraji zabudnutej lúky kdesi pod lesom, malé bodky (jedna ako druhá) splývajú v jedinú súvislú líniu, stále v pohybe, len stále vpred. Spomienky plstnatejú ako vlákna starej deky na dávno nepoužívanom kresle, drobné žmolky sa miešajú s lúčom svetla a pomaly sa usádzajúcim prachom spiacej izby, navždy sa strácajú. Otupel som. Neuchvacuje ma pohľad na farebné hry úsvitu na vzdialenom horizonte, už nehľadám tvary v chumáčoch hmly lenivo sa prevaľujúcej popri ceste, neobdivujem jemnú čipku jesenného rána nad hrebeňom hôr. Som slepý. Som hluchý. Stále ponorený do myšlienok. Ako rád by som sa zase raz nechal viesť okamžitým nápadom, bláznivým vnuknutím, namiesto do práce (domov) vyrazil na krátky (čo len) imaginárny výlet, zabudol na povinnosť, nechal sa unášať meandrujúcim tokom fantázie, nastavil tvár vetru predstáv, sviežemu vánku zmeny. Z hlboko vyjazdených koľají všednosti sa však vystupuje ťažko…

Skúsim sa vyliečiť z tej melanchólie, vyberiem sa do Súľovských skál, jeseň tu býva čarovná. Avšak…

…babie leto, kde si?

Niekto môže iba v sobotu, iný zas v nedeľu, počasie sa (ako sme si už v poslednom čase zvykli) na víkend kazí… aby som sa znova ponoril do štatistík, (skoro) nezrozumiteľných pravdepodobnostných modelov, študoval predpovede (aj tak nefungujú), lámal si hlavu…

…a pri brázdení, hľadaní/bezcieľnom motaní sa po všadeprítomnej (milovanej &nechcenej &žiadanej) celosvetovej pavučine informácií, vypadáva z doširoka rozcerenej papule netvora všeličo (normálne noviny cez víkend nekúpiš) – odišli Sam Hawkins aj Killy… ďalšie z úlomkov mladosti nenávratne miznú v hlbine (nevyhnutných) strát, bojím sa, čo (kedy?) sa objaví nabudúce… tá jama sa neúprosne zapĺňa, posledným kamienkom budeš (neodvolateľne) ty…

…takže v nedeľu!

Motor tíško pradie, kolesá hladko hltajú kilometre diaľnice, v aute panuje pohoda a očakávanie, nič nie je len biele, nič iba čierne, hlavne nie obloha. Raz sľubuje skvostný deň, no už o kus ďalej sa mihá tieň pochybností. Ako to nakoniec všetko dopadne? Parkoviská pri ceste sú skoro plné, v dedine panuje čulý ruch, iba tak-tak sa nám podarí zaparkovať, omeškať sa len o pár minút… už by bol problém. Aj v priľahlom penzióne je plno, ani kávu mi najskôr nechcú urobiť (a tak ju potrebujem!)… Čo sa to dnes deje? Žeby ľudia (konečne) objavili čaro turistiky?

Neviem, všetko je možné, uvidíme neskôr. My sa zatiaľ vítame, častujeme (čo zjeme/vypijeme teraz, nemusím ťahať so sebou), nevieme sa (ako vždy) rozhýbať, je treba rázne rozhodnutie. Ideme! Krok za krokom sa rozbiehame. Nie tak hŕŕ, len pekne pomaly – tam treba poopraviť popruh, pohľadať čelenku, nastaviť paličky, vyzliecť bundu, odskočiť do úzadia… a rozhliadnuť sa navôkol.

Meter po metri sa posúvame hlbšie do objatia hôr, pod tichú ochranu mohutných brál. Z týchto miest je pohľad na ich hradbu hádam najkrajší – mať tak cent za každú fotografiu, v cieli hodujeme zadarmo! Niet sa kam ponáhľať (ani nie je prečo), bodaj by táto úchvatná lúčina bola nekonečná! Čas si krátim telefonátom, Janči má práve dnes sviatok – tak teda veľa zdravia & pohody a málo defektov!

Všetko sa raz končí, lúčka sa mení na cestičku vydláždenú šuchotavým, nádherne sfarbeným kobercom (radosť kráčať, radosť počúvať), ktorá sa vnára do lesa, do tieňa stromov a všadeprítomných skál. Už čochvíľa sa chystá vydriapať kamsi hore, na hrebeň (kade?). Ešte predtým nás však čaká zaujímavá odbočka, návšteva jaskyne…

…Šarkania diera

Strmina sa derie pomedzi skaly, tam vyššie sa bralo otvára, …už vidno puklinu… riadny stupák, ešteže tu je rebrík, …je stále väčšia… čože? ešte strmšie? chvalabohu že nie je mokro, …je obrovská… no i tak sa šmýka, dobre že sú tu tie železné chyty …je gigantická…

Obrovská skalná sieň, nádherná kompozícia skál a jesenného lesa sa zapisuje hlboko do pamäte hádam každého z nás. Domáci pán, starý šarkan, našťastie nie je doma, kamsi odletel – má to ťažké, chudák, nájsť každý deň k večeri poctivú pannu, možno už kdesi skapal od hladu… podobne ako sa z týchto miest vytratil pračlovek, ako vymizol jaskynný medveď…

Nezabudnuteľný zážitok – parametre priestoru na tomto mieste naschvál neuvádzam (ani sa ich vlastne nesnažím zistiť) aby som nenarušil mágiu okamžiku, čarovnú atmosféru tajomna. Kto chce, nech tam beží, za tú trochu námahy to naozaj stojí.

No to už stojíme na rázcestí, na neveľkej čistinke, hodujeme, spracúvame nevšedný zážitok, naberáme sily. V najbližších minútach ich veru budeme potrebovať. Čaká nás záverečný výšvih na hrebeň, do sedla pod Roháčom.

Kráčam krásnym priestorom, priam barbarsky šliapem po jeho kráse. Každú chvíľu stojím, kochám sa, fotím… ani sa mi nedarí prituho zadýchať či priveľmi spotiť, unaviť. Živá a neživá príroda tu fungujú v dokonalej symbióze. Strom vysáva životodarnú energiu zo skaly. Tesne primknutý k bralu, korene sa plazia po jeho tele ako chápadlá gigantickej chobotnice. Vyvrátený, práchnivejúci kmeň sa pomaly mení na kameň. Čo je skutočne živé? Čo vlastne neživé?

Novo smerovaná značka obchádza bralo zľava, pôvodný smer hore tiesňavou je uzatvorený. Nedbám varovných upozornení („Stoj! Nevstupuj! Nechoď ďalej! Ide ti o život!“), skraja nakúkam do jej ústia. Pôvodný chodník hore upchávajú obrovské skalné bloky, odtrh zeminy, skál aj celých stromov. Dôkaz nepredstaviteľnej sily prírody, gigantickej ruky hrajúcej hru v kocky so skalami, lesom i človekom. Som malý, som bezmocný, som nedokonalý. Som človek. A obdivujem krásu a moc prírody.

Malé farebné fliačky mihotajúce na svahu sa postupne strácajú, som sám, ostatní vyčkávajú pod ďalším gigantickým skalným útvarom, netrpezlivo vyzerajú tú oneskorenú dušu pod…

…Obrovskou bránou,

…ktorú vraj už v roku 1268 spomínali maďarsky písané listiny ako Kukapu (ku – kameň, kapu – brána ). Prekrásne miesta nám kladie pod nohy náš dnešný výlet! , prekrásne – no nie (úplne) ľahko dostupné. Ak by bolo v noci lepšie zapršalo… radšej nemyslieť, radšej si všetci (vrátane dvojice mladých poľských priateľov, ktorí sa k nám pridali už kúsok po štarte) užívame chvíle pohody.

Na hrebeň je to odtiaľto našťastie už len kúsok, stačí preskočiť (preliezť) zo dva kmene vyvalené krížom cez chodník a sme tam. Kto však čakal pohodlnú cestu takmer po rovine je na veľkom omyle. Aj naďalej sa budeme brodiť hlbokým lístím (ako krásne šuchoce), šmýkať po dobre ukrytých kameňoch či krivých koreňoch (aspoň je zábava), štverať prudkými výšvihmi i schádzať strmými padákmi (lomcuje mnou adrenalín). To všetko je však bohato vyvážené krásou rozosiatou všade navôkol. Príroda je v týchto miestach naozaj štedrá na…

…Dychberúce výhľady i fantastické útvary

Roháč, Brada, Pes, Hniezdo i množstvo iných bezmenných kamenných bytostí, sťaby vymodelovaných, sťaby vytesaných, naša fantázia im okamžite prideľuje mená, vdychuje život. Akoby len zastali, pristavili sa na krátky oddych, iba na okamih zmrzli v pohybe, ak sa otočíme, určite sa pohnú, prebehnú o kus ďalej. Štefánikova vyhliadka i tie ostatné, nepomenované no rovnako krásne, dychvyrážajúce vzdušné terasy, umožňujú aby myseľ slobodne vzlietla, aby zmysly naplno nasali krásu okolitej krajiny. Postoj chvíľa…

…keby tu len nebolo toľko ľudí…

Tí Slováci (Česi, Poliaci…) tuším naozaj objavili čaro turistiky! Alebo len (správne) odhadli (tak ako my), aké sú Súľovské skaly krásne. Hlavne na jeseň…

…keď lístie stromov ofúkne prvý ľahký mrázik, keď svieža jesenná prehánka osvieži vzduch, keď ranná hmla prečistí výhľady, keď biely závoj oblakov prizdobí azúrovú hlbočinu oblohy…

A tak sa tu teraz obchádzame, zdravíme, len tak bez slova míňame… ako cez prázdniny na magistrále v Tatrách, ako v lete na brehu Dunajca, ako na Václaváku…

Aj na lúke pod hradom je rušno, ledva si nájdeme svoj kmeň, svoje malé miestočko na oddych, na rýchly obed. Je treba nabrať síl, je treba (definitívne) odľahčiť batohy. Poľskí kamaráti sa lúčia, ponáhľajú hore na hrad, ešte dnes musia byť doma. To aj my, máme však akosi viac času.

Strmý výstup rebríkmi a skalnými schodmi na hrad sa predlžuje, ľudí zostupujúcich opačným smerom neubúda, ba je ich čoraz viac… „čo vás sem teraz všetci čerti nesú?!“ Nakoniec sme však tam, na…

…Súľovskom hrade

Tu sa však musíme obrniť trpezlivosťou a vystáť si frontu čakajúcu na výstup (skôr preliezku) na horné nádvorie, nádhernú vyhliadku nad Súľovskou kotlinou i šírou krajinou Považia. Hoci je dnes z hradu len torzo ruín (miestami musím riadne zapojiť fantáziu, aby som rozoznal čo je výsledkom práce ľudských rúk a čo dielom prírody), miesto stále rozpráva svoje dávne príbehy. I keď dnes trochu zanikajú v ruchu mnohohlavého davu, ako bájny šarkan požierajúceho atmosféru okamžiku. Ale je tu krásne…

A to ešte zďaleka nie je všetko! Po miestami mierne exponovanom chodníku (zostup je vždy náročnejší ako výstup), z ktorého sa otvárajú zaujímavé pohľady na blízke bralá a cez viaceré dychberúce vyhliadky do šírokého okolia sa postupne prepracúvame bližšie a bližšie k poslednej atrakcii výletu, ku…

…Gotickej bráne

Táto je vraj ešte o dva metre vyššia (13 metrov) ako už skôr navštívená Obrovská brána (Kukapu), avšak pôsobí subtílnejšie, je akási menšia, akoby utopená poniže chodníka, v objatí skál a lesa. Avšak rovnako krásna, rovnako zaujímavá. Dnes je len veľmi ťažko možné zostaviť rebríček atraktívnosti navštívených miest, hoci podobné, sú všetky rozdielne. Iná je jaskyňa vo sviežom rannom vánku, iná brána skropená potom, či vyhliadka prežiarená lúčom slnka odrážajúcim sa v zrkadle jesenného lístia, iný kúsok muriva, iná zakliata skalná bytosť. Súľovské skaly ste prekrásne! Nedeľa si skvelá!

Avšak nechváľ dňa pred večerom, ešte musíme v zdraví zostúpiť. V tomto teréne to nie je úplná samozrejmosť, je treba kontrolovať každý krok, dávať pozor na každé prenesenie váhy. Nakoniec sa to však podarilo, všetci sa stretávame na terase chaty (kde mi ráno skoro neurobili kávu). Je tu rušno, plno návštevníkov, ani jedlo sa každému neujde, len tak pri káve a nealkoholickom glgu (ako kto) končíme dnešný výlet. Adrenalín vyprcháva, pocity sa menia na spomienky, pomaly sa usádzajú do pamäte. Krásny deň je skoro za nami, už sa len v pohode presunúť domov (medzitým si pochutiť na špecialitách na farme za Nemšovou). Veď o týždeň máme v pláne ďalšie dobrodružstvo.

Niektorý text vypadáva z klávesnice akoby sám, myšlienka nasleduje myšlienku, vety sa prirodzene vinú cez viaceré riadky, príbeh ľahko plynie. Iný si však treba zaslúžiť, odsedieť, tvrdo odpracovať. Je veľmi ťažké slovami vyjadriť krásu okamžiku, čaro krajiny. To dokážu iba skutoční majstri, ja sa o to len márne snažím, som nepoučiteľný, neprestajne trápim okolie svojimi nekonečnými pokusmi. Veď čo ak sa to raz (náhodou) podarí…

Na jesenných potulkách Súľovskými skalami ste medzi zástupom prírodychtivých návštevníkov mohli v nedeľu zazrieť Vierku Gubiovú, Dašu Soubustovú, Ivetu Zálešákovú, Katku Roháčkovú, Alicu Binkovú, Božku Golierovú, Veroniku a Miloša Miklošovičových so synom, Milana Babišíka, Vlada Trajlínka, Maroša Modrovského, Paľa Rapanta, Eda Zolvíka, Poliakov Kubu s priateľkou

Juro Golier

Akcia Na Veľkú Javorinu

spomienka na I.J.

sobota 8.10.2022

Zápis spomienok na minulé udalosti sa podobá plávaniu v rozľahlom jazere. Niekedy do neho vstúpim, rozhliadnem sa, zhlboka nadýchnem, ponorím pod hladinu, dovolím chladnej mase aby ma objala a pohltila, aby som potom pravidelnými tempami narúšal jej tíšinu, záber za záberom sa ľahko posúval vpred, užíval si každú chvíľu, odďaľoval nevyhnutný koniec. Inokedy sa mi však nedarí, dusím sa, kŕčovito mávam rukami, kopem, zúfalo lapám po dychu, zo všetkých síl sa snažím neutopiť v bahnitej plytčine textu, spletitom marazme viet, túžim ukončiť svoje trápenie. Ako veľmi záleží na prvom slove, na prvej vete! Cesta sa kľukatí, neskôr kamsi stráca, chodník sa skrúca, príbeh začína žiť vlastným životom, zrazu vedie tam, kam by som inak vôbec nezablúdil…

Rok uplynul ako voda, rozplynul sa v pravidelnom tikote hodín, v šušťaní listov kalendára (mihotavom kmitaní kolibričích krídiel), je tu október, opäť sa vyberieme na Javorinu. Vojto povie kedy…

Skoré sobotné ráno, posádka auta je kompletná, radšej púšťam navigáciu, v spleti cestičiek križujúcich myjavské kopanice sa ešte stále dostatočne neorientujem. Prichádzame tak akurát, ani nie prví, ani nie poslední, voľné parkovacie miesta sa však rýchlo míňajú, malé parkovisko nad Poriadím nie je bezodné. Vítame sa, častujeme (tu ešte môžu aj šoféri), ešte prichádzajú ďalší, stále dokola, domáci nás pozývajú na občerstvenie, ešte jeden môžem (už hádam posledný), poďme, lebo sa nepohneme!

Početná skupina turistov sa vydáva na cestu, máme si čo povedať, slnečné lúče nesmelo prenikajú pod koruny stromov, je tu tak príjemne, had sa čochvíľa rozťahuje, už má zopár desiatok metrov, neúnavne ďalej požiera asfalt, stále narastá, sme veru riadne rozťahaní, chvíľu počkajme… ako mi to chýbalo!

Cesta našťastie čoskoro končí (netreba po očku sledovať cyklistov užívajúcich si pohodlný zjazd, mnohí z nás neobľubujú tvrdý povrch asfaltky), ďalej pokračujeme chodníkom. Dnes nie je našťastie blato, nešmýka sa. Preverí nás prvé krátke stúpanie na Vrch slobodných, taký krpál, len čo sa zopárkrát hlbšie nadýchnem, zips povolím, akosi sa oteplilo. No už o pár metrov povyše vyťahujeme z batohov nové vrstvy oblečenia, objavuje sa opar, hmla… nie, to len nižšie sadol akýsi mrak, ochladilo sa, veď predsa – Javorina…

Cestu nahor dobre poznáme, vieme čo od nej čakať, no i tak (ako vždy) dokáže niečím prekvapiť. Jeseň (zima, jar, leto) je (sú) predsa čarovná. Stíchnutý les vonia pokojom, z korún stromov odkvapkávajú biele chuchvalce hmly i krásne vyfarbené koberce lístia, je sviežo, veselo, príjemne – tak ako vždy v spoločnosti priateľov.

Sme pri Dibrovovom pamätníku, mieste, kde sa patrí aspoň krátko zaspomínať a čosi dlhšie sa pristaviť, občerstviť, maškrty nás už hodnú chvíľu ťažia v ruksaku. Domáce pochúťky sa rozplývajú na jazyku, čaj či káva zohrievajú žalúdok (a telo i kalíšok čohosi ostrejšieho – je chladno, jeden na zdravie predsa ešte môžem). Už sú tu aj cyklisti, Janči a Milan, nalej ešte po jednom, zaslúžia si, vyzerajú premrznutí.

Stúpanie na Durdu na chvíľku preverí turistov, ale hlavne cyklistov, odtiaľ je to ale už brnkačka. Aspoň sme sa však zohriali, tá hmla zalieza čoraz hlbšie pod bundu, hryzká po odkrytých častiach tela, alebo tie červené líca vyfarbil ostrý kopec? – ťažko povedať. Na križovatke s cestou stúpajúcou od Moravy sa pre istotu ešte raz zohrejeme – každý čím môže, čo mu svedomie dovolí, hore na otvorenom hrebeni bude asi Sibír.

Nakoniec to nie ja až také dramatické, pri pamätníku vzájomnosti na počudovanie nefúka (to až kúsok vedľa), môžeme sa zastaviť a spomenúť si na Ivana. Vďaka Vojtovi tu má už aj on svoj vlastný malý pomníček.

Pre mnohých prišla tá správa ako blesk z jasného neba. Veď ešte pár dní späť sedeli s Ivanom za jedným stolom, rozprávali sa o nových plánoch, o jeho ceste do ďalekého sveta. Zážitky z nej im však už nikdy neporozprával, nešťastná nehoda predčasne ukončila jeho cestu, zanietený cestovateľ dospel priskoro na koniec putovania.

Dnes to však nie je na pridlhé reči, na dlhé spomienky (i tak si tieto udalosti pripomíname už od rána), obdivovanie krásneho kraja. Všetko halí hustá oblačnosť, biela hmla, hádam trafíme na chatu, je načase sa zohriať, posilniť.

Nakoniec sme radi, že sa vôbec pomestíme. Dnes sa sem vybralo naozaj veľa ľudí, počasie v podhorí sľubovalo iný zážitok. Stretávame aj známe tváre – Jozefa s Marikou, ktorí zvolili inú výstupovú trasu a Ivana, ktorý to zas potiahol z Fraštáku, ako inak, na bicykli. Čas pri polievke a osviežujúcom nápoji letí tak rýchlo…

… je na čase sa poberať, nechceme, aby nás niekde cestou zastihla tma. Do tej bielej záclony a kosti ohlodávajúceho chladu sa nám však vôbec nechce, treba sa prinútiť. Krátke stúpanie hore k vysielaču ale vyženie z hlavy posledné pochybnosti, zohreje na tele, zocelí na duši. Len tie výhľady dnes chýbajú. Nevadí, nabudúce, nie je predsa všetkým dňom koniec.

Po Dibrovov pamätník ideme po tej istej ceste, s vidinou približujúceho sa cieľa a dole kopcom to ide o čosi rýchlejšie. Tam ale točíme na cestu vľavo a na okraji lesa objavujeme prvé hríby. Náš postup vpred sa výrazne spomaľuje…

Zaujatí zberom sme si ani nevšimli, kedy sa stratila hmla. Krajinu opäť zalievajú nesmelé slnečné lúče, vyťahujú z lístia všetky farby jesenného lesa. Avšak dopadajú čoraz šikmejšie, opäť sa ochladzuje, večer pomaly klope na dvere. Pridajme do kroku lebo nás tu naozaj zastihne noc.

Ale sme sa riadne roztiahli! Od partizánskych zemľaniek niektorí vyštartujeme prirýchlo, debatujeme, neobzeráme sa, nesledujeme, čo sa deje za našimi chrbtami. Zvyšok skupiny zostal niekde vzadu. Pred nami sa spoza zákruty vynára traktor, popri ňom niečo cupitá, akýsi divný psisko, čo je to za potvoru?, krátke nohy, divný krok… veď to je mladý diviak! Našťastie domáci maznáčik, očuchá nás (aj za ušami by sa dal asi poškrabkať), zo dvakrát obehne a beží nazad za traktorom. Zaujímavé stretnutie na konci výletu.

Ešteže máme tie mobily, ešteže je tu signál! Zvyšok skupiny sa akosi pridlho neobjavuje, už je nám to divné, už by sme sa aj pohli ďalej, veď vrastieme do cesty! Oni sa zatiaľ brodia lesom. Nevydržali, vnorili sa priskoro do jeho objatia, teraz sa predierajú strmými krkahájmi. My sa pohodlne vydriapeme len o kúsok vyššie a sme pri autách. Končí pekný výlet, končí zaujímavý deň. Verím, že aj o rok sa stretneme na rovnakom mieste, spomenieme si na Ivana a prejdeme sa po krásnom jesennom lese až úplne hore, na vrchol jej veličenstva Veľkej Javoriny. Je tu predsa tak krásne!

Na výstupe, ktorý sa pravidelne organizuje ako spomienka na Ivana Jaroša sa zúčastnili: Božka Ilavská, Gabika Kušnierová, Daša Soubustová, Alica Binková, Božka Golierová, Vojto Galbavý, Ľuboš Rosa, Vlado Naď, Edo Zolvík, Paľo Rapant, Braňo Polocík, Maroš Modrovský, Lojzko Holý, Ruben Vidlička, Boris Bednár, cyklisti Janči Budoš, Milan Líška a Ivan Kubiš, Jozef Baránek s Marikou vystúpili na vrchol až Z konca sveta.

Juro Golier

Trochu neplánovaný (trochu nechcený) text dospel k záveru, príbeh doputoval do svojho cieľa. Konečne sa môžem vynoriť spod hladiny, z plných pľúc sa slobodne nadýchnuť, odovzdať ho ďalej, do rúk jeho (možných) čitateľov. Nech spomínajú, nech sa vrátia v čase, nech sa znova vyberú na túto cestu. Z hlbín vlastnej pamäti, z polozabudnutých zážitkov hádam vydolujú svoju vlastnú verziu. Ich deň bol (možno úplne) iný.

Akcia Turistika v Štiavnických vrchoch

30.9. – 2.10.2022

Akcie sa za MKCK zúčastnili: J. Golier, J. Poláček, A. Kučerová, Ľ. a E. Kraicoví a J. Nádaský.

Ako hostia: I. Zálešáková, B. Golierová, J. Hronský a V. Naď.

Tento rok pre naše pešie potulky pripadla oblasť Štiavnických vrchov. Štiavnické vrchy sú naším najväčším vulkanickým pohorím, rastú tu najvyššie položené duby cerové, hraby a jarabiny a najnižšie položené prirodzene rastúce jedle. Osobitým prvkom krajiny sú umelé jazerá nazývané tajchy, ktoré pôvodne slúžili ako rezervoáre vody pre miestne bane. Tajchy predstavujú unikátne technické dielo. Dodnes sa ic zachovalo 23. Dnes sa väčšinou využívajú na rekreáciu.

Samotná Banská Štiavnica je nemenej zaujímavá, či už z historickej, ale aj architektonickej stránky. Prejsť sa po jej centre a pozorovať jej atmosféru nás na chvíľu zavedie do minulosti, lebo z každého kúta dýcha na nás jej história.

V piatok 30.9. 2022 sem prichádzajú tri posádky áut. Voľný čas využívame na kúpanie sa v blízkych Sklených Tepliciach, iný navštívia tunajšiu kalváriu. Večer sa všetci stretávame v penzióne Príjemný oddych.

Po ubytovaní sa vyberieme na prechádzku po meste. V reštaurácii Pod Klopačkou sa stretávame s Jančim a jeho manželkou, ktorí sú tu na súkromnej rekreácii. Pri dobrom pivku pospomíname na časy nedávne aj dávno minulé.

Na druhý deň ráno sa zobudíme do upršaného dňa. Pri raňajkách rozmýšľame – čo a ako. Dnes máme ísť na Sitno. Radar nám dáva trochu nádeje. Je rozhodnuté – tak ideme.

Autami sa presúvame na parkovisko pri Počúvadle. Odtiaľ sa presúvame po zelenej značke na vrchol. Hoci neprší, aj tak sme kropení kvapkami zo stromov, ktoré na nás zráža vietor. Prichádzame na Tatársku lúku. Pôvodný plán pokračovať hore po modrej nám zruší oznam, že táto trasa je v havarijnom stave, tak pokračujeme ďalej po zelenej až ku asfaltke, vedúcej od Sv. Antona hore na vrchol Sitna.

Na križovatke pri asfaltke na malý prístrešok. Využijeme ho na malé občerstvenie. No a Vladov povestný kávovar je opäť v akcii. Teplý nápoj nám urobí dobre, tak spokojní pokračujeme hore na vrchol.

No, spokojní – ako sa to vezme. Hore je sychravo, hmla, drobno mrholí a dážď je na spadnutie. Po krátkej, vcelku náučnej prehliadke prízemia rozhľadne zakotvíme v neďalekej chate. Je tu príjemne a útulne aj teplá kapustnica nám urobí dobre. Vonku začína pršať.

Po chvíli využijeme krátku prestávku v kropení a poberieme sa dolu. Tá prestávka bola fakt len krátka, lebo tesne pri hrade sa spustil riadny lejak. Schovať sa dalo len pod stromami, ale to teraz veru nestačilo. Takže dáme si na seba všetko, čo je len možné a ide sa ďalej.

Po asfaltke zídeme dolu na žltú značku a po nej takmer po rovine,  po vrstevnici pokračujeme pozdĺž pozostatkov kanála, ktorý tu v minulosti vybudovali starí baníci na odvod spodnej vody z baní. Okrem majstrovstva starých baníkov môžeme pozorovať aj klobúčiky bedlí, ktorým práve takýto čas nesmierne vyhovuje.

Pri križovatke Tatársky jarok sa napojíme modrú a tá nás dovedie naspäť k Počúvadlu, ku naším autám. Zvyšný čas využijeme na očistenie a zohriatie sa v našom penzióne.

Na druhý deň v nedeľu sa ukazuje krásny čas. Štiavnica je dnes slnkom ožiarená, tak nám padne vhod putovanie po náučnom chodník okolo Štiavnice.

Začíname náučným chodníkom Glanzenberg. Dozvedáme sa tu kadečo o starých baníkoch, baniach, starých vykopávkach. Na vrchole Glanzenbergu pozorujeme pozostatky Starého mesta (citadely) v ktorom vidno, že s prvou ťažbou začali už starí Kelti.

Z Vrcholu Glanzenbergu schádzame na sedlo Červená studňa. Tu Vlado opäť naštartuje svoj kávovar, tak sa na chvíľu zastavíme a mierne sa občerstvujeme. Vidíme tu aj prvých hubárov aj so svojimi úlovkami. Aj nám začínajú svietiť hubárske očká. Niečo sme síce už našli pred Glanzenbergom, ale predstava ďalšieho úlovku je vzrušujúca.

Ďalej putujeme po náučnom chodníku po žile Terézia ku Ottergrundskému tajchu. Z tohto najvyššie položeného tajchu v Štiavnických vrhoch schádzame o kúsok nižšie a ďalej putujeme po chodníku Andreja Kmeťa.

Všade aj tu je vidno stopy po starom baníckom živote, prechádzame okolo starých štôlní, rôznych prepadlísk. Vidno, že podzemie okolo Štiavnice je prederavené ako ementál. Život tu bol teda od nepamäti veľmi zaujímavý.

Od Tajchu Klinger prichádzame ku Piargskej bráne. Pohľadom na tento skvost z bývalého mestského opevnenia zakončujeme dnešné putovanie nádherným a hlavne zaujímavým okolím Banskej Štiavnice.

Po dobrom obede v Pizzérii Black M nastal čas odchodu. Lúčime sa s Jozefovou posádkou, my ostatní ideme ešte navštíviť slávnu Štiavnickú kalváriu.

Cesta na vrchol tohto barokového skvostu dá zabrať, ale stojí určite za to.

Hoci sme začali pomerne nevľúdnym počasím, nakoniec sa nám Banská Štiavnica ukázala v peknom slnečnom šate a naše outdoorové zmysly  boli plne uspokojené.

Ľuboš Kraic

Akcia Oskoruše

24.9.2022

Prítomní za MKCK: garant  V. Trajlínek, Babišík, M. Šuga, J. Ščibravý, Ľ. Rosa, M. Kupčík a J. Baránek

za hostí: F. Martinus, J. Sala, M. Sala, I. Salová, H. Rosová, M. Miklošovič a V. Miklošovičová

V sobotu 24.9. sa prebúdzame do studeného rána, cesta autom ide plynule, cez Prietržku do Skalice, ktorá oslavuje tento rok ako kráľovské mesto 650. výročie. Stretávame sa na parkovisku pri Tescu, cca o 9-tej hodine po spoločnej fotke sa vydávame do centra mesta, námestím Slobody s kostolom sv. Michala, na výpadovku k štátnej hranici, smer Slovácko , k obci Sudomeřice.

Na hraniciach nás víta služobné auto Polície ČR, nezastavujú nás, lebo uvažujú, že migranti by neutekali na bicykloch cez hranice a to ešte zo Slovenska na Moravu. Vchádzame do obce Sudomeř, odtiaľ po cykloceste do Petrova, k vínnym sklípkom, ktoré domáci volajú Petrov-Plže.

Prichádzame skoro, ale našťastie jednu pivničku už pred 10-tou hodinou otvárajú. Keď nám dávajú súhlasné stanovisko, že burčiak majú, vtrhneme do sklípku a ochutnávka začína s bielymi burčiakmi. Onedlho otvárajú aj ďalšie vínne sklípky a vonku na stole pribudli červený, ružový, biely, svetlý… . Zisťujeme, že burčiak je veľmi dobrý iniciátor, čo sa týka komunikácie. Rozväzujú sa nám jazyky, konverzácia začína byť na stále vyššej úrovni po každom vypitom  poháriku burčiaku.

Až Vlado zavelil na cestu, lebo by sme sa dnes asi ďalej nedostali. Zobrali sme si ešte 3l burčiaku, pre prípad, keby sme nenatrafili na žiadnu burčiakovú studničku. Po chvíli prichádzame cez Skalickú bránu do Strážnice, ležiacej na Slovácku, pod svahmi Bielych Karpát. Nachádzajú sa tam kostoly sv. Martina, P. Márie, Biela veža, skanzen, židovský cintorín, synagóga, zámocký park so zámkom, pri ktorom sme si urobili krátku prestávku.

Ďalej pokračujeme okolo Baťovho kanála k prístavu cez Veselskú bránu do Tvarožnej Lhoty. Obec je rázovitá a členitá, po prudkom stúpaní na konci dediny odbočujeme doľava na lúky a prichádzame k pamätnému stromu – oskoruše, ktorá je už vekom aj počasím značne poškodená. Vychádzame naspäť na hlavnú cestu, kde po 100 m odbočujeme k salašu na Travičnej, v ktorom má byť Oskorušobranie, otvárajú až o 13-tej poobede. Máme polhodinku čas, dodržiavame teda pitný režim a konzumujeme Veronikine pagáčiky. Vlado nám volal , že je otvorená aj rozhladňa Travičná, tak nasadáme na tátoše a miernym stúpaním sa dostávame k Travičnej rozhľadni. Vlado vybavuje rodinný balíček, tzv. seniorský za 200 Czk. Aj tak raz všetci budeme seniori.

Vystupujeme do 34 m výšky, výhľad na okolie je dobrý, zo severnej strany vidieť vysielač na Veľkej Javorine, Veľký Lopeník,   z južnej strany Pálavu a ďalej Rakúsko. Dole pod nami je slávnosť, akcia Oskorušobranie, na salaši na Travičnej.

Zastavujeme sa tam, skúšame oskorušové bowle, hnedé dozreté oskoruše, Miloš si dáva prípitok oskorušovicu. Navštívili sme skanzen a stánky, kde predávali výrobky z oskoruše: marmelády, džemy, sirupy, mušty, liehovinu, čaje…

Pridávame sa k ostatným a presúvame sa do rekreačnej oblasti Lučiná, pri jazere v miestnej reštaurácii si dávame tradične výpečky, knedlo, zelo… Po občerstvení pokračujeme z Lučinej do obce Radejov, okolo vinohradov, záhrad, mladých, starých oskorušiach, stromov duranzlií, jabĺk, drienok. Bohatý kraj pre výrobu domácich destilátov. Zastavujeme pri  Hotařskej boude (hotaři – bývalí strážcovia vinohradov). Nazbierali sme si popadané orechy, dali burčiak, urobili spoločnú fotku. Odtiaľ popod les sa dostávame k chatovej osade a vodnej nádrži Mlýnky.

Prechádzame cez lávku, potlačíme na pešo bicykle, prudkým stúpaním cez les sa dostávame na spevnenú cestu, ktorá nás privedie do Zlatníckej doliny. Tu sa čakáme a rozhodli sme sa, že ďalšia zastávka bude až v Skalici. Po príjemnom zjazde do mesta, na námestí si sadáme do cukrárne, dávame si pivko, kávu a zákusky. Kto, na čo má chuť. S Jankom dopíjame posledný burčiak od Ľuba.

Vybehli sme aj k františkánom, ale už nemali trdelníky, len skalický rubín. Mesto Skalica, opradené výrobou trdelníkov, no navečer boli všetky vypredané aj v miestnych baroch. Boli sme si pozrieť ešte rotundu sv. Juraja  a neďalekú kalváriu.

Na parkovisku sme sa všetci rozlúčili, pekné počasie, vydarená akcia bez defektu a už aj bez burčiaku. Dokázali sme ho zdolať, ale nie premôcť.

Milan Babišík

Akcia Cyklotúra Trnava – Katarínka a späť

18.9.2022

Je nedeľa ráno 7:00 hod. Budík v mobile vyhráva známu melódiu… treba vstávať a pripraviť sa na túru. Teplota vzduchu je okolo 10 °C. Pomaly a iste sa „vkráda“ jeseň… treba sa dobre obliecť aby sa zima „nevkradla“ na kožu. Ešte „letmý“ pohľad na oblohu. Neprší a to je podstatné … rýchlo uvariť čaj, pripraviť raňajky, aj niečo na cestu treba pribaliť. Chlieb, slaninku, cibuľu aby bolo čo opekať …

Podľa rozpisu nás čaká známa trasa. Jediným otáznikom je aké bude počasie a kto príde ráno na štart k Trojičke? Ráno sa stretávame okolo 9:10 h pri Trojičke  symbolicky traja. Vierka, Igor N., Vlado T., Ešte jeden telefonát Mirovi Š. na chatu v Bukovej, že akcia sa koná. Upresnenie času a miesta kde sa na trase stretneme. Navrhujem mu miesto pri ohnisku pri kláštore na Katarínke medzi 12-13 hod…

Ani „mierne“ nepriaznivé počasie nás neodradilo absolvovať dnešnú cyklojazdu. Po tradičnej štartovej fotke mierime (pre istotu) ku Relaxu … pozrieť či tam ešte niekoho nestretneme. A veru nestretli sme. Mesto opúšťame na Kopánke smerom na Špačince. Ešte neprší. Iba od hôr sa blíži čierny mrak. Vierka prezlieka „preventívne“ novú nepremokavú bundu. Okolo 10:15 hod prichádzame cez Radošovce k miestnemu mlynu.  Plánovaná zastávka na občerstvenie sa nekoná. Železná brána na vstupe je zatvorená…možno niekedy nabudúce sa podarí. Vierka „zohnala“ pár jabĺk v blízkej záhrade od domácich. Na rázcestí pri moste nás čaká Marián K. a tak sme už štyria. Začína „drobne“ mrholiť. Neváhame dáme spoločnú fotku a šľapeme ďalej na Kátlovce a do Dechtíc. Pri prameni na námestí Dechtíc prebieha akcia: Poďakovanie za úrodu. Obdivujeme pestrú inštaláciu ovocia a zeleniny. Pekný miestny zvyk. Občerstvenie sa napokon koná v Pizzerii Kanas. Doplníme tekuté kalórie a presušíme dažďom orosené veci.

Po svižnom a „výživnom“ stúpaní za Dechticami sa dostaneme na poľnú kamenistú odbočku ku Katarínke. Krátko sa kocháme výhľadmi na blízke aj vzdialené vrchy dole pod nami a pokračujeme terénom vhodným pre trekové bicykle. Na parkovisku pred vstupom do lesa je už odstavených dosť automobilov. Vidno aj hubárov-turistov s košíkmi. Pri ceste blízko chaty Katarínka rastie pár suchohríbov („žabákov“).V košíkoch hubárov sa dajú sa nájsť aj bedle. V tábore pre dobrovoľníkov (ktorí cez leto opravujú kláštor Katarínka) je čulý ruch. Horí vatra a okolo partia mladých ľudí sa snaží niečo dobré uvariť k obedu. Počasie je stále veterné ale občas sa na chvíľu ukáže slniečko aj vietor ustane. Vlado s Vierkou ešte absolvujú výstup na opravenú vežu kostola z ktorej sú široké výhľady na okolie. V blízkosti kostolnej veže je pekná lúčka s dvomi oficiálnymi ohniskami a lavičkami. Pohľadáme suché drievka na podkúrenie. Na počudovanie sa nám podarí hneď na prvý pokus oheň zapáliť. Na zohriatie aj opekanie slaninky. V blízkosti rastie zopár vlašských orechov. Lúskame orechy, opekáme slaninku s jablkami a užívame si pekný deň v lone prírody. Po prestávke a uhasení ohniska sa poberáme späť tou istou trasou. Miro Š. napokon nedorazil. Na Bukovej pršalo a tak zostal na chate. V Dechticiach pri prameni dopĺňame ešte čerstvú vodu. Vietor do chrbta je dobrý pomocník a tak cesta ubieha rýchlo. Nedeľný obed si doprajeme v Penzióne u Macha v Malženiciach. Dobrý nápad Maroš. Rezeň a zemiakový šalát padol vhod. Lúčime sa a spriadame plány na budúcu cyklotúru. Ďalší pekný deň je za nami. Leto pomaly končí a 23.9. začína jeseň. Ale o tom až potom…dovidenia priatelia niekedy na spoločnej akcii.

zapísal Igor Naništa

Akcia Kráľova Hoľa

Telgárt 9. – 10. 9.2022

A dni sa stále valia… Ako kamenná lavína, ako vrcholok hory, ktorý sa po nečakanej strate rovnováhy s hukotom ukladá dole v údolí. Ako stádo. Ako besniaca povodeň. Mnohokrát sa nútim k činu, snažím sa začať, zasadnúť k počítaču. Vždy to však vzdávam, radšej si hľadám inú zábavu. Jednoducho to nejde. S námahou dokončievam prvý z mojich restov, Oščadnica konečne odlieta za svojim čitateľom, rozplýva sa v nekonečnej šírave digitálneho sveta, končím. Neviem sa chytiť. Sedím a bezmocne civím na prázdnu obrazovku, páliacu belobu ktorej narúša len blikajúci kurzor. Nedokážem dať ani písmeno, nedokážem sa rozbehnúť, som prázdny, som vyhorený ako starý peň na temeni Kopca. No magma spomienok sa postupne hromadí v hlbokých kavernách mysle, prežité sa vracia, teplota stúpa. Láva raz musí preraziť na povrch…

Veď je to len matematika! No čo ak bude mať pravdu? Či chcem, či nechcem, aj ja začínam týždeň pred odchodom na akciu (hlavne viacdňovú) sledovať predpoveď počasia. Veď čo ak predsa? Ale mám to objednané, idem, aj keby domáci z neba padali. Ešte preniesť tento (hraný) optimizmus na ostatných a ideme. Pre istotu však hľadám náhradný program – do Dobšinskej jaskyne hádam pršať nebude…

Vďaka dvom výrazným spomaleniam (znova pokrčené plechy, znova majáky, našťastie škody vyzerajú len hmotné) a jednej už neodmysliteľnej kávičke nad Tekovskými Nemcami sa niekde pred Heľpou začína výrazne stmievať (zas to nestihnem po svetle!), vlastne obloha sa zahaľuje do čierneho závoja, ktorý steká z oblohy po hrebeni hôr, tmavú masu len kde-tu ožiari ohnivý záblesk. No našťastie sme čo nevidieť v penzióne, práve včas, večera je ešte teplá. Vybaľujeme batožinu z kufra áut, začínajú padať prvé kvapky dažďa. Rýchlo na pivo, nech nezmokneme. Ostatní zatiaľ čistia bohatú úrodu hríbov, prišli už skôr poobede, svoj čas využili naplno. Do postelí tak odchádzame všetci spokojní. Čo nás však čaká zajtra?

sobota 9.9.2022

Braňo už odvčera (ešte aj teraz ráno – ako verklík) donekonečna opakuje svoju mantru (vyčítanú z meteo serverov) –  „Do desiatej bude pršať, od druhej už bude pekne“, nepozerá na oblohu, stále si melie svoje. Kde však je ten dážď? Tmavá obloha ale napriek tomu nevyzerá vôbec prívetivo, pohľad na Jančiho natiahnutého do neoprénu tiež odvahy nepridá. Keď však vidím tých šiestich odvážlivcov na dvoch kolesách… my pešiaci to predsa v pohode dáme (pribaľujem dáždnik)!

Z našej početnej skupiny (celý penzión je tento rok náš) sa tentokrát nazbieralo napočudovanie viac turistov (že by to bolo tým počasím?), 14 ľudí zľahka pomestíme do troch áut a vyrážame. Na námestí v Šumiaci sa dá dnes zaparkovať absolútne bez problémov, miesto si možno dokonca vyberať. Napriek mojim snahám o prvú dobrú rannú kávu (minulý rok tak zachutila!) ihneď po registrácii odchádzame (ani na horec do krčmy sa už nesnažím nikoho zlákať, vyťahujem repák). Vraj až hore na chate – kým neprší…

Avšak začína rosiť, môj dáždnik (premiéra) sa stáva ihneď predmetov záujmu, vtipov a fotografovania. Čo ešte nevideli gentlemana na turistike? Časom sa všetci upokoja (asfaltka začína našťastie znateľne stúpať) a venujú sa chôdzi. Uhýbame do lesa, obdivujeme prvé muchotrávky, začíname sa potiť. Treba zhodiť jednu-dve vrstvy, takto by sme čochvíľa boli mokrí viac ako od dažďa. Kúsok opodiaľ, na cykloceste sa vyzlieka Roman. Dáždik postupne ustáva…

… no kopec sa ešte len rozbieha, nadychuje sa, veď ja tým odvážlivcom ukážem! Ani dnes mi nedajú pokoj. Veď Vy počkajte…

Čo už len napísať motivačného o výstupe na kopec, ktorý viac než dve hodiny nepovolí ani o meter, kde bežný smrteľník ľutuje svoju rannú odvahu (a to ešte tadiaľ bude zostupovať!), kde … Neviem, ale rád sa sem každý rok vraciam hľadať odpoveď (dokiaľ raz, možno, nezmúdriem).

Dnešok je však výnimočný. Celý kopec máme vyhradený takmer pre seba, nikde ani živej duše, to sa asi často nestáva. Teda, hneď skraja stretneme dvoch hubárov – to čo nesú v koši a rukách zbytočne rozdráždi myseľ a chúťky všetkých húb chtivých účastníkov. Také kúsky sa veru len tak nevidia. A tak zrak poniektorých z nás kĺže po okraji lesa.

Čistý vlhký vzduch, teplota tak akurát, takmer bezvetrie, ide sa výborne, kopec sa pomaly odvíja pod nohami tucta turistov (teda prevažne turistiek), dvom pánom už nevidíme ani chrbát (hádajte komu?). Lesík, lúčka, fotogenická skalka (v hĺbke pod nami sa zatiaľ oblačnosť roztrhala, len biele chuchvalce ozdobujú údolie pod svahmi Muránskej planiny), ďalšia križovatka so zvážnicou – ani sa nezdá, že sme prešli taký kus cesty, čo nevidieť už budeme na chate.

Káva, pivo, kofola a pár minút na oddych – čo viac si môže priať vyprahnuté telo turistu (niekto možno ešte pár šlukov)? Ale sme len na pol ceste, čas letí (dnes si to teda užívame!), hybaj hore! Nech nás ešte niečo neprekvapí. Čaká nás tá krajšia časť výstupu.

Les čochvíľa ustupuje, priestor sa otvára, objavujú sa prvé veľké skalné bloky, vrchol ale nevidno, celý je obalený v mliečnom obale, lepí sa neho ako puding, len kde tu sa na malú chvíľku otvorí okienko, presvitne obraz vysokej veže. To v podhorí, to je krajšie divadlo! Mraky kúzlia, každým okamžikom pretvárajú výraz krajiny. Dobiehame dvojicu turistov, sú z Ružomberka, na kopci ich je kdesi spolu asi dvadsiatka, inak stále nik.

V diaľke sa objavujú známe postavy, Maroš s Braňom zostupujú z vrcholu, kam sa tak hnali? – teraz budú dlho čakať na chate, či kdesi inde, ten Maroš je nepoučiteľný… To my si to (ešte stále) užívame.

A už sa blížime, už sme skoro tam. Napravo, obďaleč v čučoriedkach vidieť pohyb, akési nejasné siluety, žeby sme skrížili cestu medveďom? Nie, to len miestni obyvatelia vyrazili na zber, drobné plody ale nezavárajú, ponúkajú ich potom na predaj pri ceste. Nuž, z výšky skoro 2000 metrov… – sú to neľahko (nepíšem radšej poctivo) zarobené peniaze.

Hore  nevidno nič, fučí – ako by sa teraz hodil ten strom zelený, v jeho závetrí by sme si mohli chvíľku v pokoji oddýchnuť, počkať na zvyšok skupiny. Takto radšej vyťahujeme bundy…

Pofotili sme sa, potešili (niekto je tu prvýkrát), poďme sa posilniť do útulne v budove vysielača. Je útulná, avšak malá, ledva sa tam na stojáka dvanásti pomestíme. Tento kopec, kráľovná Nízkych Tatier, by si veru zaslúžil onakvejšiu starostlivosť.

Hodinová ručička sa posunula o riadnu časť na svojej ceste popoludním, treba sa poberať. Zhruba o druhej začína pršať, Braňova ranná mantra absolútne zlyhala…

Ale nám to už nevadí, aspoň poriadne otestujem nový dáždnik, zistím jeho vlastnosti a vhodnosť na podobné výlety, ostatní zas vyskúšajú parametre vodných stĺpcov svojich vetroviek (radšej obliekajú pršiplášte). A o to viac nám chutí posedenie na chate, hlavne výborný čaj – prečo som ráno pil pivo?

Prehánky ešte chvíľu strašia, z údolia sa ozýva dunenie – nie je to však búrka, len spomienka na oslobodenie Telgártu. Čím menej je dažďových kvapiek, tým viac pribúda hríbov. Skupina je už z veľkej časti roztrúsená v lese. Na pripomienku týchto chvíľ zostávajú rásť kdesi pod kríkom turistické paličky…

Zostup je inak vždy veľká otrava, tieto drobnosti nám ho však uľahčujú zo všetkých síl. Tu úspešne, tu o niečo menej, ale nakoniec všetci stojíme na kalvárii nad Šumiacom. Od netradične tvarovaného kríža nás ťažko čitateľná znaky zastavení vedú dole krížovou cestou, ktorú spravuje gréckokatolícka cirkev. Iné na aké sme bežne zvyknutí, no zaujímavé miesto nevynecháme pri žiadnej návšteve Kráľovej hole.

Guláš nás už samozrejme nečaká, dnes sme si to užívali až priveľmi, s organizátormi sa ale ešte stihneme porozprávať. Dnes sa vraj prezentovalo okolo 60 účastníkov – takže tretinu sme tvorili my. Slušná účasť, MKCK & a spol.!

Po ceste sa ešte krátko, len na jedinú fotečku, zastavíme pri Chmarošskom viadukte a prameni Hrona, patrí sa. Potom nasleduje len večera, pre niektorých turnaj v bowlingu a pre všetkých spoločné posedenie na jednom z apartmánov. Dvadsať ľudí pokope, príjemné rozhovory a kopa srandy ukončí vydarený deň. Veď nakoniec sme ani toľko nezmokli!

nedeľa 10.9.2022

Ťažko sa mi lúči s Horehroním, rád by som tu zostal ešte niekoľko dní, ale nedá sa, dnes odchádzame všetci domov. Niekto ešte predtým vybehne na hríby, niekto sa prevezie na bicykli – ako vždy na Muránsky hrad a ostatní sa ešte kúsok prejdeme, ako vždy – na Muránsky hrad.

Autá nechávame na parkovisku na námestí v obci Muráň, posilníme sa muránskymi buchtami z blízkej predajne (bez nich by sme to hore nedali) a pár ich kúpime aj domov (poslednú konzumujem v stredu ráno). Čaká nás príjemný výstup lesom na bralo vysoko nad obcou (áno, presne to tam hore).

Žiadne výhľady, cesta stále len stúpa, aspoň, že je o čom hovoriť, prečo sa sem vôbec trepeme (prečo sa tam každý rok štverám)? Počkajte ešte chvíľku a uvidíte. Najskôr sa však zastavíme v štýlovej (na prvý pohľad ošumelej – no zdanie niekedy klame, treba vyčkať na ten správny moment) krčmičke pod hradom, potom obkukneme Coburgovský pomník (áno, toho čo založil továreň v Trnave) kúsok povyše a už sa posledným stupákom derieme hore na hrad.

Tak už viete prečo sme sem hore išli? Niekto si užíva staré múry, iný zlomky dávnych povestí, no hádam každého uchváti výhľad do okolitej krajiny. Nádhera. Muráň, Revúca, Predná hora, dnes iba v náznaku sa odhaľujúca Kráľova hoľa, bralá a lesy Planiny. Tentokrát nebudem márniť slová, snažiť sa popísať neopísateľné, márniť Váš vzácny čas.

Vybehnite si tam sami, rozhliadnite sa z Cigánky či starej bašty a snívajte…

Zostup z hradu je… jednoducho cesta dole kopcom. Pri rozhovoroch ubehne ako voda, už sme na námestí, už sa pomaly lúčime. Ešte sa stretneme na sedle Zbojská, hlt na posilnenie i od smädu padne pred dlhou cestou vhod. A potom už len čo najrýchlejšie a najbezpečnejšie zhltnúť tie dlhé kilometre asfaltu.

Končí víkend, končí ďalšia pekná akcia. Keď sme odchádzali na Okolo Tatier, nikto z nás neveril, že trasu prejdeme suchou nohou. Oščadnica vyzerala podľa odhadov ešte horšie, no dážď sme taktiež videli len zdiaľky. A Kráľova hoľa? To mala byť úplná katastrofa – tých pár kvapiek na osvieženie nám padlo vlastne vhod (a keby sme sa toľko nemotali…). Niekto tam hore nás má asi rád.

Ďakujem všetkým, ktorí svojou kvapkou pomohli naplniť pohár dobrej nálady a prežili (aspoň verím) zaujímavý výlet: Vierka Gubiová, Iveta Salová a kamarátka Aďa, Gabika Mišíková, Daša Soubustová a syn Paťo, Iveta Zálešáková, Božka Golierová, Editka a Jozef Antaloví, Jozef Chudý, Braňo Polocík, Peťo Julíny, Maroš Modrovský, Edo Zolvik, Roman Miklošík, Štefan Krištof, Janči Budoš, Jozef Nádaský a

Juro Golier

Akcia Kohútka

29.8.2022

Akcie sa za MKCK zúčastnili: V. Trajlínek, V. Gubiová, Ľ. a E. Kraicoví, R. Miklošík, J. Ščibravý, H. Gurínová, D. Surovčík, D. Fáziková, I. Kubiš, J. Poláček, M. Farkašovská, J. Budoš, M. Babišík, J. Baránek, P. Herceg a J. Golier

Ako hostia: Š. Krištof, M. a V. Miklošovičoví, F. Martinus, a M. Kupčík.

Čím to je, že na túto cykloakciu pribudne každým rokom viac cyklistov, ako rok predtým? Tento rok, ak som dobre počítal, nás bolo 22. Podľa mňa sú ťahákom hlavne borůvkové  knedlíky a iné kulinárske špeciality na horskej chate Kohútka.

Trasa bola vhodná aj pre cestné bicykle a dobrým ťahákom boli pekné cyklochodníky na Moravskej strane.

Z Púchova sme sa celá skupina presúvali po hlavnej ceste cez Lúky, Lazy pod Makytou na Čertov -známe  zimné lyžiarske stredisko. Tu sme si urobili krátku zastávku pred 5 km stúpaním na Kohútku.

Dobré pivko a kávička nás postačujúco pripravili na tento exponovaný úsek. Po  5-kilometrovom stúpaní sme dosiahli hlavný bod dnešnej trasy, zapichli svoje tátośe na parkovisku na Kohútke a poďho na obed.

Každý si vybral podľa svojej chuti. Veronika zvládla 4  veľké borůvkové  knedlíky úplne sama,  polievka Kulajda tiež nemala chybu. No a pivko mali fakt dobré.

Pred odchodom z Kohútky sa niektorí  trochu dohadovali, či ísť naspäť do Púchova tou istou trasou alebo cez Papajské sedlo. Zvíťazilo Papajské sedlo. Akurát Hela s Dušanom (ten mal problém s prehadzovaćom) sa vrátili tou istou cestou naspäť. Oni sa ešte zastavili na chalupe u jej brata, takže sme sa nakoniec všetci (aj my Papajčania) stretli  v Mestečku v krčme U Mira na posledné občerstvenie.

Z Púchova išla domov väčšina autami, niektorí vlakom, ešte musím spomenúť trojicu fanatikov na bikoch, ktorí dorazili na štart zo zrazu v Oščadnici (Juro, Jano a Štefan) a tiež Ivana Kubiša, ktorý jazdí všade  iba bicykli, iný dopravný prostriedok nepozná.

Paľo Herceg