Akcia Poza lesy do Jablonice

sobota 27.3.2021

Auto na križovatke odbočí vľavo (pozor, daj prednosť v jazde!), ako myška sa prešmykne popod šikmú vežu, pri múre cintorína míňa modrú tabuľku:

                                                                              Trstín        24

                                                                              Chtelnica  10

Trstín. Celým vnútrom náhle preniká bodavý pocit nepokoja, trpký závan nedostupných diaľok, pred očami rastie pyšný masív, ladná línia hory. Nekonečné týždne zavretý vovnútri okresu… Kedysi dávno. Mladý muž (nedobrovoľne uväznený v drsnom zamate doby) ticho sedí v plazivo sa približujúcej letnej noci na svahu hôr kdesi nad mestom, zadumane pozoruje jeho blikajúce svetlá, blízke, no neprístupné svahy bergu za veľkou riekou pomaly splývajú s tmou… Desaťročie skôr. Chlapec sa (spolu s hrdinami ošúchanej knihy) prediera džungľou dakde na rovníku. Hic sunt leones! Cestuje ľadovou pustatinou Antarktídy, sprievodcom mu je len mráz a skuvíňajúci vietor. Ako oko v hlave opatruje náhodne nájdený poklad, letový poriadok aerolínií – Tokyo, Montreal, New York či Sydney sú neuveriteľne blízke, avšak omnoho vzdialenejšie než okraj galaxie… Dnes. Svet sa končí v Chtelnici…

…prípadne o kúsok ďalej (ale o tom radšej nikde nehovorte). Pravidelne sa opakujúca rutina sobotného rána začína pomaly nudiť. (Pri)skorý budíček (prečo!?), presne vypočítané pohyby (času je tak málo!), ťažké rozhodovanie posledných minút (budem potrebovať aj vetrovku?), čakanie na Braňa (je presný, my nie…) – dnes nemusím šoférovať (kontrolujem obsah ploskačky)…

…užívam si polohu spolujazdca. Nemusím sledovať ten rýchlo sa odvaľujúci sivý pás vozovky, zrak môže zablúdiť aj kus vedľa, zastaviť sa na zaujímavých detailoch ubiehajúcej krajiny. Hľadať belavý odlesk Orlích skál v tmavej mase lesa (zelená jar je predsa len ešte príliš vzdialená). Spolu so zajacom pelášiť ako o život z dosahu hučiacich kolies. Zachytiť vzdialený závan vône ľalií poľných nad múrmi kostolíka na kopci. Zadúšať sa (mysľou opäť cyklista) rozkolísanou strmou EKG krivkou cesty vedúcej podhorím.

„Brzdi!, budeme odbočovať.“, na námestí prudko točíme vpravo, úzkymi, ešte neprebudenými uličkami Chtelnice sa rýchlo dostávame preč z dosahu civilizácie, ponárame sa hlbšie do náruče hôr. Parkovacie miesto nad Vítekom už netrpezlivo čaká…

Po tejto ceste by som už hádam trafil aj poslepiačky. Napriek tomu (niekomu sa to môže zdať divné) sa na ňu vždy teším. Viem, že hneď prvé kroky mi rozprúdia krv v žilách, spôsobia, že budem lapať po dychu (takto po ráne), aspoň sa však konečne úplne preberiem. Zrakom opäť smutne pohladím budovy veľkého rekreačného strediska (stále rovnako pusté), pripomienku pominuteľnosti (a zbytočnosti) megalomanských činov človeka a už sa teším na otvorený priestor Juríčkovej jamy.

Dlhá zvažujúca sa lúka, nenapodobiteľné solitéry a modré nebo. Husté lesy všade navôkol (bralá v nich ukryté). Veniec hôr na horizonte. Spev vtákov. Vôňa sobotného rána.

Všetka ťažoba bežných dní je definitívne zabudnutá, duša si začína pospevovať. Nohy sú náhle ľahké ako pierko, uvoľnená myseľ poletuje priestorom ako priesvitný motýľ. Z výšky pozoruje trojicu kráčajúcu planinou. Snaží sa nahliadnuť pod pokrov stromov. Privoniava ku kvietku drobnej fialky. Teší sa z ďalšieho krásneho dňa.

Nepredbiehajme však, nechváľme dňa pred večerom, situácia sa ešte môže (niekoľkokrát) zvrtnúť. Ale teraz si užívame svoju hodinku pokoja, chvíle, ktoré sú nám (každý týždeň) dopriate naviac. Prvý lúč slnka v oku. Biely pozdrav Veľkého Autobusu. Odraz strapatej štice Červíčky v mláke pri ceste. Výbeh cez ikonický (a fotogenický) stupáčik na Lachove. Zvlnenú, hadiacu sa líniu cestičky ku krížu. Prvé kroky po ešte driemajúcich uličkách obce. Slnkom ožiarenú vežu kostola…

… pod ktorou sa vítame s kamarát(ka)mi, viacerí dnes mali opäť rovnaký nápad ako my, chcú sa ísť túlať, ako je v poslednom čase zvykom (či vynútenou nevyhnutnosťou), po cestách (i necestách) v blízkom (aj vzdialenejšom) okolí Dobrej Vody. Po tradičnom zvítaní (počastovaní) sme pripravení vyraziť. Štartovú fotografiu nechávame na neskôr.

Celkový plán nemeníme, cestičky k jeho dosiahnutiu však upravujeme (ako vždy) podľa momentálnej nálady. Po pár desiatkach metrov putovania Dolinou opúšťame asfaltku, odbočujeme vpravo na lesný chodník, ktorý v minulosti býval lesnou železnicou. Niektorí z nás to tu poznajú, pre ostatných sú tieto miesta prekvapením. Podľa ich reakcií predpokladám, že príjemným.

Cesta stúpa takmer nepostrehnuteľne, väčšie prevýšenie prekonáva perfektne vyrezanou serpentínou. Prerezáva sa pomedzi skaly, zarezáva do strmého svahu. Takmer na každom kroku máme čo obdivovať. Projektanti i stavitelia tohto dielka boli skutoční majstri.

Tichý trávnatý chodník ukrytý hlboko pod korunami stromov sa ponára do krajinársky nádherného úseku, vo svahu nad našimi hlavami sa v lese týčia výrazné skaly, kamenné bloky. Tušíme, že križujeme krasovú oblasť (nie nadarmo sa tiež nazýva Slopy – rovnako ako tá v protiľahlom svahu, prvý cieľ nášho dnešného putovania), náš citlivý vnútorný georadar zaznamenáva podivuhodné vibrácie, cíti (ešte neprebádané) podzemné priestory. Láka nás vydriapať sa hore strmým svahom, preskúmať zaujímavý hrebeň, pokúsiť sa nájsť kľúč, otvárajúci bránu do srdca hory. Hádam niekedy nabudúce…

Blížime sa k Lalkovej skale, úseku trate, ktorý bolo treba prerúbať priamo cez mohutné bralo (menší brat Ajšnitu). Neodoláme, vystupujeme hore na vyhliadku, obdivujeme (i keď trochu zarastený) pohľad na hradné veže týčiace sa vo svahu na opačnej strane údolia. Dolu nad cestu sa príliš nenakláňame, ten výhľad je dosť vzdušný…

Ďalej pokračujeme rozdelení na menšie skupinky, ktosi z tej poslednej si všíma tmavú dieru v skale povyše chodníka. To predsa nenecháme len tak, toto musíme preskúmať! Skupinka dobrodruhov sa driape po vyšliapanom chodníčku (nie sme tu prví) hore strmým svahom (našťastie len kúštik), objavuje vstup do skaly. Prepchávame sa dovnútra.

Stojíme (poniektorí sa trochu hrbíme) v drobnej sále, malej jaskynke s krásne vymaľovanými stenami. Zaujímavé a pekné miesto, v prípade nutnosti by sa tu dalo aj prespať, lepšie ako celú noc moknúť kdesi na daždi. Ak sme však našli (podľa indícií na webe) Markov kút… – rýchlo preč, tomuto miestu sa treba v každom prípade vyhnúť.

Teraz je ale krásny slnečný deň, do noci je ešte ďaleko, užívame si chvíle pohody na zaujímavom mieste, strašidelné predstavy si nepripúšťame (ani sa nám netlačia do mysle), v danom okamžiku vlastne ani netušíme, kde sa (možno) nachádzame. Podľa dostupných informácií by sa mal Markov kút nachádzať niekde úplne inde, práve sa tam hotujeme, je to hlavný cieľ dnešného výletu.

Konečne sme dohnali čelo skupiny (počkali nás), musíme sa k nim však predrať cez polom na chodníku. Zažívame veselé chvíľky, veď oni dobre vedia, prečo nás čakajú práve tu! Opäť nastala tá chvíľa, prišiel čas znova sa ponoriť do voľne plynúcej krajiny, nezviazanej okovami chodníkov a ciest. Začíname sa šplhať hore strmým svahom, smerujeme kamsi hore, na hrebeň, tam kde tušíme (dúfame v) existenciu jaskyne.

Mám rád tieto cesty voľným terénom, kde smer putovania určuje sama príroda a naša slobodná vôľa. Každý z nás si hľadá vlastnú cestičku, obchádza zvalené stromy či riedke húštinky kríkov, chce zvoliť ten najschodnejší kurz. Po chvíli ale obvykle zisťujeme, ako sme sa mýlili, závidíme susedovi vľavo (i vpravo) ich predvídavosť (či lepšiu kondíciu). Je čas si odfúknuť, zastavujeme, rozhliadame sa. No, nie je to až také zlé, veď niektorí sú na tom ešte horšie, ako malé farebné mravčeky sa štverajú v hĺbke ďaleko vzadu. Nevadí, hore sa počkáme. Ale je tu krásne!

Presné súradnice (nepresného prístroja) GPS umiestňujú jaskyňu kdesi na tieto miesta. Povyše sa ukazuje skupinka skál, hneď vedľa ďalšia, aj o kus ďalej presvitá čosi kamenné. Už len nájsť ten správny otvor, vstúpiť do podzemia hory. Vytvárame rojnicu.

Bezvýsledne. Buď klame GPS či katastrálne záznamy alebo oficiálny zoznam jaskýň (1106. Markov kút – k.ú. Dobrá Voda, okr. Trnava, 400 m n.m., dl. 8 m, archeologické nálezy (neolit)…). A možno len ten Moloch nechce aby sme objavili jeho príbytok.

Okolie je ale zaujímavé, tajomné, kamenné ostrovy v lese sú obklopené zaujímavými sochami, torzami dávnych strážcov jeho pokoja. Dnes ho však narúšame svojou neúnavnou snahou preniknúť bližšie ku tajomstvu hory. Hlavne ja s Paľom sa motáme dookola po svahu ešte dlho potom, ako ostatní zasadli k zaslúženému oddychu. Márne. Dnes nám nie je dopriate odkliať vstup do podzemia, Zámok nevydáva svoje tajomstvo.

Mierne sklamaní (veď mi sa raz vrátime, lepšie pripravení) sa presúvame o kúsok vyššie, na vyhliadku Slopy. Rovnomennú jaskyňu poznáme, chuť si napravíme aspoň pohľadom (z úctivej vzdialenosti) do jej bezodného hrdla. S horkosmutným pocitom v hrudi odkrývame železný poklop, nakláňame sa nad tmavý pažerák priepasti…

Stačilo! Nebudeme viac pokúšať šťastie, radšej sa rozhliadneme do okolia. Potešíme sa pohľadom na zvlnenú pahorkatinu dobrovodskej kotliny, pokúsime sa nájsť presvitajúce veže starého hradu, užijeme si slnečnú pohodu sobotného predpoludnia. A konečne urobíme aj štartovaciu fotografiu.

Tieto pohodové chvíľky by sa ľahko predĺžili do neskorých hodín, my sme si ale prišli trochu pretiahnuť kostru, unaviť svaly, pokračujeme ďalej. Pri poslednej návšteve tieto miesta halila tajuplná hmla, mali úplne inú atmosféru, záhadný nádych. Dnes kráčame pekným (pra)lesom, stretávame množstvo ľudí, ktorých vytiahol krásny deň na prechádzku do prírody. Ale raz príde opäť deň, okolie zahalí tajomná hmla, z podzemných škár Zámku vykuknú na zemský povrch záhadné bytosti…

Na krížnych cestách volíme tú, ktorá smeruje na Suchánku. Krásna široká cesta je ako stvorená pre kolesá bicykla. Aj teraz sa jeden cyklista pachtí v protismere, urobil pekný kotrmelec, ale pozviechal sa a bez akýchkoľvek známok znepokojenia pokračuje ďalej. Zdravíme sa. My opäť odbočujeme do voľného terénu.

Tentokrát bohužiaľ poznačeného ťažbou. Cez neupratané rúbanisko sa kráča zle, treba dávať pozor na každý krok, guľatina pod nohami dokáže byť zákerná. Našťastie tesne pod vrcholom ťažba končí a tak si aspoň úplne hore môžeme užívať príjemné chvíle v objatí prírody. Sme na Vysokej skale.

Skala (z tejto strany) nie je skalou a vôbec už nie vysokou, jej západné steny však spadajú dole prudkými skalnými prahmi, nebyť náletových drevín by bol výhľad týmto smerom celkom zaujímavý. Teraz si však musíme viac domýšľať. Je čas na oddych, doplnenie stratených síl, načerpanie energie (aj priamo zo zeme), maškrtenie. A rozhliadnutie sa po okolí.

Ďalší z nenápadných malokarpatských vrcholov, ktorý ma dušu. Jeden z mnohých. Niekedy naozaj stojí za to prísne sa nedržať iba vyšliapaných (či vyznačených) chodníkov, občas treba poslúchnuť volanie srdca a vydať sa na putovanie do krajiny bez ciest.

Verím (ako vždy), že tu nie som posledný krát, avšak pre istotu sa s vrcholom lúčim. Pohľadom sa snažím obsiahnuť každý jeho kameň, každučký peň či kmeň stromu, spomienku naň si uložiť hlboko do pamäti (a drobný kamienok na pamiatku do ruksaku). Odchádzame.

Schádzame lesom, snažíme sa nájsť tú správnu zvážnicu. V teréne narušenom ťažbou to nie je vôbec jednoduché, nakoniec preto končíme kus vedľa, na druhej strane hory, na okraji peknej lúčky. Niekedy treba vedieť aj poblúdiť.

Stojí tu exkluzívny posed, neodolám a vyliezam na jeho terasu. Otvára sa mi pohľad lovca, lúku a blízke okolie mám ako na dlani. Vybavenie interiéru tiež nie je na zahodenie, musí to byť zážitok stráviť noc na tomto mieste. Kochať sa pohľadom na pomaly zhasínajúci deň, sledovať tiene vychádzajúce z lesa. Zaspať pokojným spánkom vysoko nad svetom tam dole. Prebúdzať sa s ranným zaštebotaním, ešte chvíľu predtým ako sa prvý slnečný lúč dotkne korún stromov.

Pohodlnou cestičkou, údolím pomedzi bezmennými (no malebnými zalesnenými svahmi) sa dostávame na dobre známu cyklocestu Jablonica – Suchánka, priamo do zákruty, odkiaľ začína obávaný stupáčik (ktorý oddeľuje zrno od pliev, cyklistov od nadšencov). My, turisti, však dnes smerujeme opačným smerom.

Hneď skraja nás nadchne zaujímavý kopček, pohľad do mapy ho identifikuje ako Bzovú. Keď o pár desiatok metrov ďalej vidíme stromy olepené značkami so zákazom vstupu je rozhodnuté. To musíme vyskúšať! Nie však dnes, toľko času už nemáme.

S návštevou však nesmieme pridlho otáľať, ťažobné mechanizmy sa poriadne zahryzli do tela masívu, kameňolom pohltil riadnu časť  jeho objemu. Niekoľko rokov to však ešte vydrží, avšak – pamätáte si smutný pohľad od Trstína na Holý vrch? Jeho väčšiu časť si je dnes treba už len predstavovať…

Kráčame mesačnou krajinou. Na topánky mi sadá jemný biely prach, zvyšky krásnej hory sa (navždy) usádzajú vo švíkoch mojich wibrám. Na okraji veľkej plochy čakajú na odvoz vyťažené kmene stromov. Rovná zdravá mladina i mohutné odrastené majáky skončili ako bezmenná drevná masa. Surová náplň nenásytného pažeráka priemyselnej výroby. Starý kríž chátra na kraji lesa. Na dušu padá smútok.

Našťastie prichádzame k vodnej nádrži Jablonica, okolie ktorej je v tento krásny (takmer letný) deň napočudovanie ľudoprázdne (jediný bežec rýchlo mizne v diaľke). Dnes je tu priehrada len pre nás. V okamžiku sa rozkladáme na krátky oddych, teplá zem láka na posedenie, chladivá voda na kúpeľ. Ľuboš nám ukazuje, ako na to (bŕŕŕ, mne je zima ešte aj teraz pri prezeraní fotografií). Slnečná obloha sa zrkadlí v jemne sčerenej hladine nádrže, jej jednoliatu plochu narúšajú torzá starých, zaplavených kmeňov. O tie na brehu sa už postarali ostré hryzadlá bobra.

To by bol piknik, tu by sme si dokázali posedieť! Avšak nemôžeme, sme na najvzdialenejšom bode trasy, k autám nás čaká ešte poriadna porcia kilometrov (psst, príliš nahlas to radšej nehovorte!). A tak sa voľky-nevoľky zdvíhame.

Krajom prírodnej rezervácie Zrubánka (aj tú sme pôvodne chceli preskúmať, nabudúce) sa posúvame ďalej. Pokračujeme popod Bachráčku (čas nás tlačí, na zalesnený vrchol už nie je čas vybehnúť), lesom takmer bez výhľadov, krok za krokom, meter za metrom ukrajujeme z určenej porcie kilometrov. Kúsok pred nami prebehne lesom črieda muflónov, dnes prvý (a posledný) pozdrav živej prírody.

Ako dobre sa plánuje trasa v teple domova pri obrazovke počítača! Ako ťažko sa naplánovaný smer drží v lese rozrytom od kolies ťažkých strojov! Správny kurz samozrejme nedokážeme udržať, na Suchánku sa nakoniec blížime vedľajšou dolinou po dobre známej asfaltke. Ale cesta je to pekná, je úplne iné kráčať po nej pešo, mať dostatok času (a síl) na prezeranie si okolia, ako v sedle bicykla hľadieť len niekoľko centimetrov pred predné koleso. Prechádzame úplne neznámou krajinou.

Konečne sme pri Suchánke! Dnes už niekoľkýkrát zahmlievam, na otázku „Koľko ešte?“ odpovedám síce presne, ale vzdialenosť uvádzam radšej v míľach. Psychika dokáže byť silný protivník.

Popod riedku šticu pretiahnutého hrebeňa Lesov (tam už dnes naozaj nepôjdeme, i keď – pôvodné úvahy boli rôzne…) po spevnenej zvážnici, známej cykloceste, sa púšťame do boja s posledným úsekom trasy. Cieľ ešte síce nevidíme, je však už na dosah.

Na križovatke s červenou sa lúčime s Alicou a Palinom, zbiehajú pod Mariáš, chcú ešte navštíviť skalné okno. My ostatní si to už nekomplikujeme, volíme priamu (a najkratšiu) cestu. Nad Lesmi a Červíčkou sa začínajú zbiehať mračná.

Ešte sa chvíľku pristavíme pri takmer zabudnutom kríži nad Záblavím, obdivujeme jeho jednoduché (ale pôsobivé) línie aj archaický jazyk („Na čest a chválu Pánu Bochu wšemochucimu…“), prestávka nám vleje do žíl prepotrebné sily, poľahky sa tak dostávame medzi prvé domy obce, sme už takmer v cieli (aspoň poniektorí).

Ešte sa osviežime pri (novo vyvedenom) prameni Hlávky a nastáva čas rozlúčky. Trnavská skupina to má už za pár, do bezpečia áut im chýba len niekoľko metrov. Naša trojica sa chystá na záverečnú skúšku ohňom (či skôr vodou), máme pred sebou poslednú hodinku dnešnej turistiky. Začína popŕchať.

Spočiatku len drobne, ani to nestojí za reč, s postupujúcimi metrami však prehánka silnie, mení sa na jemný jarný dáždik. Za iných okolností by bol celkom príjemný, teraz je však otravný. Našťastie netrvá dlho. Kúsok za krížom stretávame Jozefa s Dadou (a kamarátom), boli na Bachárke zbierať medvedí cesnaku, už sa vracajú. Nečakané (a milé) stretnutie rozoženie chmáry, zvyšok trasy už prejdeme suchou nohou.

Čo dodať k dnešnému výletu? To čo sme hľadali sme nakoniec nenašli (alebo možno našli niekde úplne inde). Trochu sme blúdili. Objavili sme zopár nových zákutí, tie známe sme uvideli v novom svetle. Trochu sme zmokli. Ale ako vždy bolo fajn. Hlavne kvôli skvelej spoločnosti, tú dnešnú tvorili: Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Alica Binková, Božka Golierová, Igor Naništa, Ľuboš Rosa, Braňo Polocík, Paľo Rapant, Jozef Polakovič, Palino a

Juro Golier

Miesta vzdialené a predsa tak blízke. Žijú si svoj vlastný život v našich predstavách. Možno je dobre, že sa nám ich nikdy nepodarí navštíviť. Zostávajú také, aké sme si ich vysnívali. Mestá snov. Neviditeľné mestá.

Akcia Skalky Dobrej Vody

Prvý jarný deň na Dobrej Vode

sobota 20.3.2021

Cesta prekonáva pohorie rovnomerne rezanými serpentínami a tiahlymi rovinkami. Niekoľkými zákrutami sa prešmykne okolo svetoznámych kúpeľov, prebehne široké koryto rieky (prúd ktorej odnáša spomienky na zbojníkov i pltníkov do čiernych vôd ďalekého mora) a už letí v ústrety Horám. Križuje neveľkú planinu, krúti sa medzi už neexistujúcimi medzami dnes takmer neexistujúcich polí, chvíľku akoby hľadala správny smer. Práve tu som dlhé roky zvykol upierať pohľad na ladné línie vzdialeného Trojvršia, personifikácie celých Karpát. Čelo – Záruby – Havranica(?) či Veterlín – Čelo – Havranica(?) dnes už len úchytkom presvecujú pomedzi nevzhľadné škatule priemyselných budov, ktoré ako rádioaktívne podhubie nenápadne požierajú krajinu. Súčasná vážna hudba slovenských autorov na Devíne je príliš elitárska (neznesiteľná), Anténou Rock snáď stotisíckrát hrané Čili papričky si nechcem znechutiť (a Slíže obľúbiť), rázne vypínam rádio. V hlave sa ako na povel začínajú vynárať vety, pred očami sa mihajú hotové odstavce textu, príbehy posledného víkendu. Zabúdam ich skôr ako sa stihnú uložiť do pamäte. Prečo sa s tým stále trápim, prečo nie som ako ostatní? Normálnemu človeku sa predsa také obrazy hlavou nepreháňajú, ten slušný si ich necháva pre seba. Prečo práve ja?

Slnečné ráno sa nenápadne zmenilo na fádne sivé dopoludnie. Z modrej oblohy síce stále presvecuje zlatistý svit, ale do nebeských výšok akoby priam spod zeme vyrastajú bledosivé matné steny. Karpaty zmizli, úplne sa rozplynuli v šedi postupujúceho dňa, neexistuje Trojvršie, neexistuje Baraní dvor, len atómový hríb v náznakoch vystupuje nad (neexistujúcimi) vežami. Inovec zmodral, je ako tmavá atramentová škvrna na sivom liste fádneho dňa. Z diaľky počuť hlas zvonov. Zem, nebo a hory sčerneli, vzduchom poletujú prvé biele vločky. Zajtra začína jar.

Až z časového odstupu, až z výšky spomienok, vidím skutočný obraz rannej scény, obdivujem zložitú komplexnosť pohybov postáv, ich premyslené presuny po šachovnici ešte spiaceho domu. V daný čas na danom mieste iba v polodriemotách mátožne balím všetko, na čo som sa vykašľal večer, nevnímam okolie, len periférne sledujem čas. Ručičky hodín bývajú v také chvíle pekelne rýchle…

Konečne, motor auta tíško pradie (ja vrčím, ešte sa len dostávam do formy), spolucestujúca sedí po mojej pravici, nič sme doma (hádam) nezabudli, dvere zamkli, odchádzame. Starosti bežného života zostali pohodené v kúte pri bráne (nech ich vietor rozpráši veľmi ďaleko), všetko je náhle krajšie, nebo jasnejšie, sobota je dňom voľna, (ďalšou) príležitosťou na výlet.

Cieľ našej jazdy je v poslednom čase stále ten istý (okolnosti nedovolia príliš vyskakovať), auto už začína dôverne spoznávať úskalia cesty vedúcej hore popri toku Chtelničky, čoraz odvážnejšie sa vrhá v ústrety zákrutám, snaží sa dohnať stratené. Márne, (opäť) sme v sklze, (znova) máme čo dobiehať aj počas pešieho presunu.

Mám tak menej času na kochanie sa (kde sa stále motáš?), menej príležitostí na fotografovanie (veď stále fotíš to isté!), vychutnávanie si ďalšieho krásneho rána na cestičke, ktorú mám tak rád. A tak len úchytkom zavadím zrakom o biele bralá vyrastajúce spomedzi stromov pri Bachárke, len na sekundu zablúdim myšlienkou pod skalky ukryté v lese kdesi naľavo, len kútikom oka švihnem na hrebeň Vrátna a Červíčky. Veď ja sa vrátim…

Nádherná scenéria sa však rozkladá aj priamo pred nami, dnes nie je treba (priveľmi) hľadieť pod nohy (blato je ešte stuhnuté), stačí sa len dívať dokola a zaplniť každé voľné miesto v duši i mysli prekrásnymi obrazmi. Zvlnenou planinou polí a lúk. Hradbou pahorkov na horizonte. Bielo poprášenými lesnými čistinkami. Pyšnými vežami starodávneho hradu. Tichým krížom vedľa cesty…

Dnes však nie sme (ako býva zvykom) na ceste sami. Z lesa sa ozýva rev píly, hneď vedľa parkuje auto. Zima síce končí, treba však zostať v strehu. Spoza horizontu sa postupne vynárajú postavy, z diaľky rozoznávame turistov, keď podídu bližšie spoznávame známych – Petra Wágnera a skupinku jeho spoločníkov /-čiek v najlepších rokoch. Takéto stretnutie vždy poteší.

Ale aj zdrží, na Dobrú Vodu prichádzame o pár minút neskôr. Nevadí, čas dnes plynie podľa vlastných pravidiel. Je tu dosť rušno, turisti sa striedajú ako na bežiacom páse, parkovisko je už takmer spolovice zaplnené. Ani sa teda nečudujem, že (opäť) stretávame aj našich. Bublinky šumia z pohára, vzduchom sa šíri vôňa klinčekov (včera bolo Jozefa). Vítame sa (avšak udržiavame odstup), vždy si máme čo nové povedať, na čo dôležité sa popýtať. Neprišli sme ale klebetiť, poberme sa pekne ďalej. Dnešnú úvodnú fotku nebudeme robiť pred kostolom, prejdeme o kúsok vedľa (nech je trochu zmena) – stojíme na hladine jazierka pri prameni Hlávka, dekoráciu vytvárajú steny kameňolomu, z Ajšnitu sa každú chvíľu vynorí rušeň lesnej železničky, už počuť škrípanie kolies.

Počítačová grafika by takýto obrázok dokázala vytvoriť, my však stojíme nohami na pevnej zemi, mláka dávno vsiakla do zeme, steny kameňolomu postupne zarastajú, Ajšnit je zamurovaný, posledný rušeň  dávno vošiel do tunela vysokej pece. Zostalo len pár čiernobielych fotografií a spomienky pamätníkov, i tie však postupne blednú…

Nevyslovené spomienky, nedopovedané slová zostávajú visieť vo vzduchu, my sa ale poberáme ďalej. Po ceste hore obcou točíme do polí, za chrbtom nechávame posledné usadlosti, už slabne brechot psov, hlučných strážcov pokoja. Preskakujeme rozmáčané koľaje, predsa sme sa blatu nevyhli, predsa len sa šmýka. Napájame sa na chodník, po ktorom sme sa pred chvíľou (márne) snažili dohnať čas…

Teraz však kráčame opačným smerom, náhle nemá nikto naponáhlo, máme pred sebou (takmer) celý deň. Cestu zrazu rozozvučali kroky mnohých nôh, vzduch sa rozospieval tónmi početných hlasov, zvuky sa miesia s chladným slnečným ránom a vôňou prebúdzajúcej sa krajiny. Poletujú ovzduším sťa strieborné chmýrie, nezachytíš ich zrakom, neuchopíš hmatom, majú však čarovnú moc. Dokážu rozvibrovať dušu, upokojiť myseľ, vniesť do svojho okolia absolútnu pohodu. Toto sú tie nehmotné častice harmónie, Higgsov (MKCK) bozón, božská častica, ktorá nás každý víkend ťahá von, do spoločnosti kamarátov.

Krajina získava ľudskou prítomnosťou ďalší rozmer, do popredia náhle vystupujú drobné detaily, ktoré boli predtým neviditeľné. Opustené brány zložené na kraji lúky. Hraničný kameň. Peň otvárajúci dvere ríše predstáv. Vzorka pobránenej, čerstvo osiatej role. Tisíckrát prejdeš jedným miestom, zakaždým objavíš niečo nové. Musíš iba chcieť…

Z drevorubača sa vykľul bývalý kolega našich kamarátov, to je pádny dôvod na prvú, zatiaľ iba kratučkú prestávku, len toľko, aby sa roztiahnutá skupina opäť spojila. Tu už opúšťame známu cestu (turistickú značku), odteraz budeme putovať lesnými cestičkami a chodníkmi, občas však opustíme aj tie aby sme sa vybrali brázdiť krajinu bez ciest. Najskôr chceme nájsť železitú studničku. Mala by byť neďaleko.

Dobre to tu zarástlo! Remízka na okraji poľa je husto poprerastaná kríkmi aj vysokými trávami, vnárame sa do húštia, v okamihu sa v ňom strácame ako v bludisku, nad ktorým sa ako maják týči všadeprítomný posed. Predierame sa kriakmi, čvachtáme po podmáčanej pôde, hľadáme prameň. „Haló! Mám ho!“, bystrím pozornosť, orientujem sa podľa hlasu, nakoniec sa spolu s ostatnými tlačím na udupanom malom priestranstve hlboko v húštine.

Zo zeme trčí hrdzavá železná, či železitým vyzrážaným povlakom obalená rúra, bližší pohľad prezrádza, že v skutočnosti sa nejedná o studničku, ale o geologický vrt, z ktorého vyteká súvislý prúd chladnej vody. Neodoláme a koštujeme. Je chutná, v danej chvíli ňou bez výčitiek svedomia ľahko nahrádzame čaj, víno či iné tekuté pochutiny. Všetko dookola je pokryté hrdzou, hrdzavie lístie, hrdzavie strom, hrdzavejú aj drevokazné huby. Len ľad namŕzajúci na tráve a halúzkach pri päte rúry má číru mliečnu farbu. Zaujímavé miesto, je dobré zapamätať si jeho polohu, v sparnom letnom popoludní môže byť zastavenie pri ňom veľmi osviežujúce (tak ako dnes).

Musíme sa však pohnúť ďalej. Krížom cez zatiaľ neprebudenú lúku (príroda ešte drieme pod hnedastou prikrývkou), okolo tajomných solitérov, vchádzame medzi stromy. Cestu vedúcu kamsi vľavo si nevšímame, pokračujeme hlbšie do lesa, vyššie hore svahom, tam, kde tušíme blízkosť brál. Prichádzame pod Malé Skalky, skalný pás ukrytý na okraji nenápadného lesíka, vraj významnú lokalitu vyznávačov boulderingu. Prvýkrát som to tu navštívil kedysi na jeseň, odvtedy (aj vďaka okolnostiam) som však pravidelným návštevníkom. Páči sa mi tu.

Pristupujem bližšie k stene, naťahujem ruku, dotýkam sa drsnej chladnej skaly. Mladík po večeroch hltá príbehy dobrodruhov, ktorí sa za skuvíňania víchrice a hukotu padajúcich lavín snažia predrať na vrchol vysnívanej hory. Naspamäť sa učí mená Hercog, Buhl, Hillary, Mallory, Fiala či Orolín. Severná stena Eigeru, Nanga Parbat, Cerro Torre, El Capitan, Galéria Ganku znejú neuveriteľne lákavo. Verí, že raz… Súhra okolností, nedostatok príležitostí či odvahy (to znie lepšie ako zbabelosť) spôsobili, že sny našťastie zostali (viac-menej) len snami. Ale ešte i dnes sa (občas) dokážem zasnívať…

V tejto časti skaliek som prvýkrát, tak ďaleko vpravo som ešte nikdy nebol. S prekvapením (avšak podporeným teoretickou prípravou) zisťujem, že i v tejto časti bol kedysi dávno kameňolom. Jeho steny dnes slúžia na tréning horolezcom. Aj dnes sa tu jeden mladík, priaznivec boulderingu, krčí nenápadne pod skalou, obzerá si stenu, okolie i náhodných návštevníkov, žinenky už má rozložené (sú pripravené tlmiť jeho neúspešné pokusy). Narýchlo s ním prehodím pár slov.

Ostatní čakajú na dobre známom brale nad kameňolomom, oddychujú, kochajú sa výhľadmi. Zvoní mi telefón, že vraj, kde sa motám? Tiež som sa kochal, ponáhľam sa za nimi. Ani mi nedajú vydýchnuť (len čo stihnem očkom hodiť do protiľahlého svahu, Hodinková veža i Autobus nedočkavo mávajú) a už sa hýbeme ďalej, čas nepopustí.

Je sobota 20. marca 2021, 10:37, začíname zostupovať z kameňolomu, prvé jarné kroky nás vedú dole strmým zošupom pod pokračovanie skalného pásu, do blízkosti majestátneho stromu, majáka v lese. Vopred poučení hľadáme v jeho bútľavine kešku. Úspešne.

Chodníčkom popod skaly sa len pomaly, krok po kroku, meter po metri presúvame ďalej. Naozaj je čo obdivovať. Tu zdravý strom popierajúci zásady prežitia, vyrastajúci priamo zo skaly, jeho korene sa ako hrubé povrazy ovíjajú okolo kameňa, ako hady sa plazia cez trhliny hlbšie dovnútra brala. Tam hladké telo masívu, oko len s námahou hľadá plôšky schopné poskytnúť oporu pre prsty lezcov, nápadité názvy ciest – Polovičný princ, Lietaj Goldy! či Tupoň – na škáročku pootvárajú dvierka do ríše fantázie, tisíckrát obchytané biele (magnéziové) stupienky vedú až kamsi do neba. Očarujúce okolie, torzá starých tlejúcich kmeňov či nesmelé hlavičky prvých poslov prebúdzajúcej sa prírody. Trojicu hotujúcu sa na prvý výstup dňa, v dobrej nálade rozkladajúcu svoje náčinie, cinkot železa, farebné hadíky lán plaziace sa pri ich nohách…

Čarovný les opúšťame po cestičke, vynárame sa na lúke pri Juríčkovej jame, len zopár stovák metrov od zaparkovaného auta. Ešte je však privčas…

Po dôverne známej ceste sa znova vydávame smerom na Dobrú Vodu, po pár chvíľach opäť stojíme na križovatke nad železitým prameňom. Tentokrát sa otáčame na opačnú stranu, nechávame sa unášať atmosférou okamžiku (a cestou vedúcou na krásne lúčky pod Bachárkou). Jemne sneží.

Piešča a lúky pod Bachárkou, dve strany tej istej mince. Mince, ktorá má len rub a rub (alebo líc a líc), (takmer) identické dvojičky, podobné sťa vajce vajcu. Pripomínajú hlboké jazerá uprostred lesa, tichá plocha ktorých zrkadlí obraz hôr. Ich nehybnú hladinu narúšajú len občasné ostrovy, jedinečné osamelé solitéry náhodne vyrastajúce uprostred rozľahlej planiny. Dve nenápadné škvrnky na mape. Podobné a predsa tak odlišné. Pokoj a ticho Piešče len občas rozozvučí náhodná návšteva. To pod Bachárkou býva oveľa rušnejšie, blízke skalky či neuchopiteľný duch miesta lákajú na návštevu, vytvárajú ideálne podmienky na piknik. Na jeden sa hotujeme aj my.

Konečne odľahčíme batohy (a zaťažíme bruchá), pripravený proviant nebudeme ťahať zbytočne celý deň na chrbtoch (tak ako prednedávnom po všetkých Kopcoch a cez celé Lesy), ideme opekať! Teraz a tu! Táborisko na okraji lesa už čaká.

Najskôr však musíme pripraviť ohnisko. Rozbiehame sa do okolia, hľadáme sucháre na oheň aj paličky na opekanie. Keďže sa rozloženia ohňa chopili dvaja ostrieľaní táborníci, Paľo a Milan, o malú chvíľku už pod vysoké koruny stromov stúpa voňavý dym, ohník veselo praská na ohnisku, na paličkách sa objavujú prvé umelecké výtvory. Slaninka sa pomaly zmenšuje, tuk odkvapkáva do pahreby, už-už ju treba koštovať. Klobásky na kraji trošku sčerneli, zuhoľnateli (ale sú veľmi chutné, tak akurát škrípu pod zubami). Špekáčky sa konečne naježili, pomaly hnednú, dole s nimi, sú predsa hotové. Zemiak sa neustále drolí do pahreby, nevadí, tak je predsa najchutnejší, stačí poutierať popol. Na lopáriku už čaká horčica, cesnak, uhorka aj cibuľa, lukulské hody sú v plnom prúde. Na samý koniec príde na radu dezert – jabĺčka v karameli. Prikúsnutie sa patrí spláchnuť niečím chutným, batohy stále skrývajú nejedno prekvapenie, na smäd dnes určite nezahynieme. Dokonalé.

Mať so sebou stan a spacák – zostávame do zajtra, takto sa však musíme rozlúčiť. Zahasíme oheň (hneď vedľa je prameň), upraceme po sebe, odchádzame. Ťažko sa nám lúči s príjemným miestom (dobre sme sa napráskali), musíme to rozbehať. Chodníček mierne stúpa popod Včelie skalky (rozlámaná homôľka ukrytá v lese povyše táboriska), skrúca sa vľavo, smeruje k vyvieračke.

Občasná vyvieračka, či Skovávací štoček (hovor tak, ako ti zobák narástol) je dnes verná svojmu menu. Len úzky prúžok vody vyteká z nenápadnej jamky pod koreňmi stromov (v lete by to človek obišiel, nebyť tabuľky nevenoval by jej jediný pohľad). Kde nič, tu nič však prúd silnie, jama sa zapĺňa vodou, (takmer) suchý potôčik si začína veselo pospevovať, zurčí dole svahom, stráca sa kdesi v húští na okraji lúky. O minútku je však všetko tak ako na začiatku, z nenápadnej jamky pod koreňmi stromov vyteká len úzky prúžok vody…

Hor sa do skál! Hlbšie v lese nad našimi hlavami sa ukrývajú (už dobre) známe bralá, horolezecké skalky, chceme si ich (z bezpečnej vzdialenosti) obzrieť. Výborná nálada vydareného jarného dňa však v duši (niektorých) prebúdza nečakaný nepokoj, vyvoláva prekvapujúce túžby. Náhle (poniektorí) prahnú po nevšednom zážitku, (odrazu) im nestačí dotknúť sa skaly iba zrakom, túžia ohmatať jej telo, pocítiť pod rukou jej chladnú drsnosť, splynúť so stenou, dosiahnuť vrchol. Ostatní nemajú silu protestovať…

Úzkou strmou prťou sa štveráme pod stenu, dychčíme, fučíme, driapeme sa k päte pyšného brala, pod Hodinkovú vežu. Konečne sme tam! Ruka sa dotýka skaly, snaží sa nahmatať jej tep, započuť tichý šepot slov, zrak blúdi po jej členitom povrchu, pokúša sa objaviť skrytý vstup, tajnú cestu na vrchol. Tá je ale pre bežného smrteľníka uzamknutá, kľúč k nej síce vidíme, visí však privysoko…

A tak úzkym chodníčkom ponad strmým zrázom traverzujeme vľavo, na samý koniec skalného pásu, do úzkej štrbiny. Popod Malý Kjeragbolten sa hore dokážeme vyštverať aj my. Ľahko sa to povie, (trochu) ťažšie vykoná. Prielez je síce zaistený kramľami a reťazou, stupy sú však od seba ďaleko, výstup nie je (úplne) zadarmo. Na štýl sa však nehráme, dôležitý je výsledný efekt (a prežitie). Nakoniec ale všetci šťastne stojíme na hrane brala (z tejto strany viacero prvovýstupov), spokojní sami so sebou, užívajúci si svojich päť minút slávy. Blesky fotoaparátov oslepujú skalu a jej hrdinov.

Po hrebeni sa presúvame kúsok vedľa, na vyhliadku. Opatrne nakúkame cez hranu skaly („Tu dole sme pred chvíľou stáli!“), rozhliadame sa do okolia („Tam v lese je kameňolom, odtiaľ sme pozerali na tieto skaly.“), lúka pod Bachárkou leží hlboko pod našimi nohami („Hentam sme opekali!“). Užívame si prekrásny prvý jarný deň.

Provizórna hojdačka pri  ohnisku láka, niektorí nedokážu odolať (nikdy nezahubiť dieťa v duši), zvyšky horolezeckého lana aj konár sú našťastie dostatočne pevné (zhupnúť sa stále vyššie, až tam, nad hranu skál! – toto chvalabohu nikto neskúša).

Je nám tu dobre, dokázali by sme sa ešte chvíľu pribaviť, v najlepšom však treba prestať, chceme predsa ešte niečo stihnúť. Krížom pomedzi stromy schádzame na asfaltku, vydržíme na nej však len pár metrov a točíme na cestu vedúcu hore svahom, tam, kde tušíme vrchol Červíčky.

Je to môj prvovýstup na tento výrazný hrebeň, (avšak na mapách len okrajovo označený) pretiahnutý dvojvrchol. Akoby ani nestál za zmienku. Nakoniec je to však dobre, davy návštevníkov, prešliapané chodníky a kopy smetia by narušili jeho zaujímavú náladu. Aj dnes, v krásnom slnečnom popoludní vyžaruje silnú, ťažko definovateľnú, neuchopiteľnú, avšak celé okolie prestupujúcu atmosféru tajomna. Nepotrebuje k tomu ani pomocníkov, hmlu, chlad a skuvíňajúci vietor, vystačí si úplne sama. Červíčka, družka neďalekého Vrátna (máva nám hneď zo susedstva).

Kameňmi a skalami husto posiate temeno, polámané pahýle odrastených stromov, len kde-tu riedko stojaci (pred)poslední mohykáni, pod nimi žiadna mladina… Na boku ležiaci, zvalený posed. Mesačná krajina. Aké sily sa preháňajú nad týmto hrebeňom? Čo za živly sužujú toto zakliate kráľovstvo? Kde sa skrýva jeho záchranca? Aj v tomto podzemí drieme oddiel rytierov, pomocníkov tých spod Sitna? Myseľ kričí do krajiny desiatky otázok. Ticho. Žiadna odpoveď.

Predierame sa pomedzi húštiny (v lete to bude prechodné len s námahou, či mačetou v ruke), prekračujeme a obchádzame popadané stromy, preliezame zvyšky plotov, napriek miernemu sklonu sa len s námahou predierame vpred. Konečne! Sme na vrchole Červíčky, podľa nevzhľadného papiera nalepeného na strome (tento nie je od Sida) vo výške 539 metrov. Petra Vlhová práve vyhrala Svetový pohár.

Z tajuplného, čiastočne vyhliadkového vrcholu sa cez nevýrazné sedielko, popod (niektorí cez) drobné bralo, posúvame ďalej, na druhý vrchol. Počet zaujímavých sôch rastie, charakter prostredia sa nemení. Nezabudnuteľné miesto, sľubujem si návrat (kedy to všetko stihnem?).

Zostupujeme. Zarastená, dlho nepoužívaná zvážnica (občas musíme obchádzať lesom) nás vedie dole, bližšie na asfaltku. Sme tam, dobrodružstvo dnešného dňa končí, ďalej to už bude povinná jazda po známych miestach.

I tak však poblúdime. Neodbočujeme včas, na lúky za Hoštáckou hôrkou sa dostávame okľukou. Je to však pekná lesná zvážnica. A nakoniec – všetky cesty sa raz stretnú. Aj tá naša.

Cez lúčky a zvyšky vápenných baní sa dostávame na vyhliadkové bralo Hoštáckej hôrky, oddychujeme, kocháme sa pohľadmi do blízkeho i vzdialeného okolia. Hrad, Dolina, cintorín pod Kostolnou hôrkou, Kopec, fabrika… a množstvo iných nepomenovaných miest. Na Dobrej Vode (a v jej okolí) je krásne…

Už nám zostáva len bezpečne zostúpiť dole z brala, nestrepať sa zo skaly (treba pozerať pod nohy) a na malú chvíľku sa zastaviť v Ajšnite. Vždy sa nájde niekto, kto tam nebol. Otvárame bráničku a pomedzi ploty dvorov vchádzame do úzkeho skalného prieseku.

Oko fotografa obdivuje jeho kolmé steny, hladkú jednotvárnosť ktorých vhodne ozdobuje drobná i bujnejúca zeleň. Oko horolezca plače pri pohľade na krásne lezecké steny, ktorých čisté línie pohlcuje (a začína narúšať) parazitujúca flóra. Oko každého návštevníka však zaplače pri pohľade na nevzhľadné betónové preklady zabraňujúce prechodu cez ochranné pásmo vodného zdroja (PREČO !?!?). Musíme sa otočiť a obísť to po ceste.

Sme v cieli, autá už netrpezlivo čakajú na svojom mieste obklopené desiatkami iných značiek, Dobrá Voda v tieto víkendy láka množstvo výletníkov. Len smutná zamknutá krčma zíva prázdnotou. Ako rád by som si tam na chvíľku sadol, prehodil zopár (posledných) slov, odovzdal sa pokojnej atmosfére a prirodzeným spôsobom nechal zo seba vyprchávať náladu krásneho dňa. Snáď už čoskoro…

Mňa (a spolucestujúcu) ale ešte čaká posledných pár kilometrov, naše auto čaká (dúfam) na Víteku. A tak sa dnes už tretí krát vydávame na tú istú cestu, rovnakú, ale vždy inú. Pomaly zapadajúce slnko prepožičiava krajine nenapodobiteľnú náladu, nám pripravuje neopakovateľné chvíle. Cesta je ako z gumy, posledné metre sa naťahujú ako rozprávanie z tisíc a jednej noci. Už aby sme boli na mieste.

Ďakujem všetkým, ktorým sa ešte nezunovali výlety do okolia Dobrej Vody a stále majú chuť dolovať drobné diamanty z hlušiny tejto podivnej doby. Verím, že tie drobné čriepky zážitkov zostanú uložené hlboko v našich spomienkach. Prvý jarný deň svojou prítomnosťou spríjemnili Vierka Gubiová, Marianna Fakašovská, Danka Fáziková, Božka Golierová, Milan Babišík, Janči Budoš, Igor Naništa, Paľo Herceg, Jozef Nádaský, Paľo Rapant, Jozef Polakovič, Jozef Chudý, Sido, Ctibor a

Juro Golier

Jarné ráno, smutné nedeľné dopoludnie. Motám sa po záhrade, mal by som (konečne) ostrihať ten vinič, sľubujem to (chystám sa na to) už niekoľko týždňov. Po peknom (takmer jarnom) dni sa obloha zatiahla, všetko je fádne, krajina akoby stratila všetky farby, jej vôňa sa rozplynula v rannom chlade. Všetko je sivohnedé, len na hrudách oráčiny sa trbliece strieborný mráz. Staré šľahúne som už postŕhal z drôtov, teraz sa bavkám s úponkami, snažím sa postupne odkrútiť všetky zdrevnatené prstienky pevne ovinuté na vedení. Au! Nožnicami som si sekol do prsta (ja šikovník), červené kvapky krvi farbia zem. Začína snežiť.

Akcia Záruby a okolie

Smolenice-Bana-Záruby-Ostrý Kameň-Smolenice

sobota 13.3. 2021

Po mojom cyklovýlete v piatok som sa cítil úplne zničený – účasť na akcii ktorú hneď nasledujúci deň, v sobotu, oznámil a chcel zorganizovať môj priateľ Juro, sa mi zdala úplne nereálna. Juro mal veľkú chuť, sa tiež zúčastniť, ale prísne lockdownové opatrenia a hlavne hrozba vysokých pokút rozhodla, že zostal vo svojom okrese a navštívil iné krásne miesto Malých Karpát – Klenovú (len pre upresnenie – bol som iba pod ňou J.G.). Moje rozhodnutie sa v podvečer zmenilo o 180 stupňov, pôjdem. Chcem opäť vidieť priateľov, opäť s nimi zažiť krásne chvíle v lone Malých Karpát, hlavne na ich najvyššom štíte – Zárubách. Okrem turistiky sme chceli speleológom, ľuďom zanietených pre dobrú vec, pomôcť vyniesť lešenárske rúrky sponad Čertovho Žľabu na miesto ešte neobjavenej jaskyne Bana, ktorá sa nachádza pod Zárubami. Trnavskí jaskyniari chcú zabezpečiť túto jaskyňu, respektíve zatiaľ len dieru po zosuve skál a hliny, pred náhodným pádom živého tvora. Rúrka, asi 3 metrová, vyrobená z poctivého železa, sa stala pri výstupe našou neoddeliteľnou súčasťou. Mne úplne stačila tá jedna, čo som odniesol na miesto určenia, do ktorého sme sa od sedla Záruby dostali po krkolomnom teréne. Paľo bol borec, zobral až dve, ale hlavne chcem vyzdvihnúť Vierku, jedinú dámu medzi nami chlapmi, ktorá tiež vyniesla jednu z rúr. Padla aj dobrá poznámka, že váha rúry je skoro ako naša nadváha v tejto covidovej dobe. A ako ťažko sa šľape s nadváhou! Tejto vynášky sa zúčastnili aj Milan, Igor, Jozef a náhodný okoloidúci turista Martin, ktorý vyniesol rúrku do sedla. Spoločnými silami sme ich tak vyniesli asi osem. Po odložení bremena, respektíve našej nadváhy, sme doplnili sily aj energiou v tekutej podobe. Čelá sa nám na slniečku leskli nielen potom, ale aj spokojnosťou, že sme urobili niečo prospešné pre jaskyniarov, ktorí nás možno niekedy prevedú po jaskyni schodnej aj pre bežných ľudí.

Po doplnení síl sme sa vybrali kolmo hore na hrebeň, museli sme prekonať asi päť vrstevníc. Bez tých rúrok sa nám kráčalo akosi ľahšie, len nás ešte trochu boleli otlačené ramená. Vyšli sme kúsok pred vrcholom Zárub. Priznám sa, už dávno som nebol tu hore, väčšinou chodím na bicykli popod vrchol a Záruby obdivujem buď spod horného traverzu alebo od hlavných ciest. Na vrchole sme mali čas kochať sa výhľadmi. Boli vidieť aj zasnežené rakúske kopce. Urobili sme zopár fotiek, aby sme si uchovali spomienky, ktoré nám pomôžu neskôr evokovať atmosféru okamihu. Po naplnení duše a občerstvení tela sme sa vybrali smerom na Ostrý Kameň. Hrebeň najprv mierne klesal, bola to pohodová nenáročná túra. Neskôr sa ale sklopil do príkreho sklonu a tu, aby sme vyskúšali ešte strmší zostup, Paľo alebo Milan navrhli obísť ho z ľavej strany. Bol to dosť exponovaný terén, v ktorom nás predbiehali len trnavskí triatlonisti, ktorí trénovali beh v náročnom teréne obutí iba v teniskách. Musím ale uznať, že výhľady za ten adrenalín stáli. Najkrajšie sa otvárali smerom na Ostrý Kameň, Veterlín a Báborskú.

Bývalý strážny hrad nás privítal svojimi majestátnymi zbytkami múrov, vežičiek a kľukatými cestičkami. Stretli sme tu veľa ľudí, vytiahlo ich pekné počasie. I napriek tomu som mal dobrý pocit ľudskej blízkosti pri zachovaní bezpečnej komunikácie, kde stačí len opätovaný úsmev. Dosiahli sme najvyšší bod zrúcaniny. Na plošinku bývalej strážnej vežičky sme sa sami dostali vcelku hravo, ale zostup niektorých z nás musel byť s asistovanou pomocou už zostúpenej osoby. Prvý odvážny bol Paľo, ktorý potom podopieral a usmerňoval naše nohy do oporných bodov.

Z Ostrého Kameňa sme pokračovali po bývalej červenej turistickej značke smer Brezinky. Vlastne sme kopírovali hrebeň. Kde tu bolo ešte vidieť staré socialistické turistické značenie. Z Breziniek sme išli po spevnenej cykloceste okolo kaplnky panny Márie k pekne upravenej studničke. Po občerstvení, pre zmenu sviežou pitnou vodou, sa dolina zúžila a my sme začali stúpať po modrej do sedla Zárub. Táto dolina je charakteristická starými stromami, ktorým tečúca voda podmyla korene a oni, ktoré už ďalej nevládali udržať svoju váhu, popadali naprieč turistickým chodníkom. Je to chvalabohu bezzásahová oblasť, všetko tu ostáva tak ako padne alebo silný vietor vyvráti, žiadne odrezané pne, žiadne koľaje od lesných mechanizmov.

V sedle Zárub počkáme na posledných členov dnešnej výpravy do ticha prírody, Danku a Mariannu. Danka ešte musela doobeda pracovať v obchode. Pokračovali sme modrou značkou smer Smolenický zámok. Tento zostup zo sedla k nám bol žičlivý. Mohli sme si usporiadať dojmy či len tak kráčať do cieľa. Pri pekne zrekonštruovanom jazierku sme nakŕmili kačičky a poniektorí vyhladovaní pomohli Danke s výborným chlebom a hlavne veľmi dobrou surovou slaninkou. Bola to maškrta!

Na záver prišlo už len obligátne lúčenie a prísľub ďalšej turistiky na budúci víkend, ktorú pripraví pravdepodobne Juro do oblasti vyhovujúcej z hľadiska prístupu z oboch našich okresov.

Akcie sa zúčastnili: Vierka Gubiová, Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Igor Naništa, Milan Babišík, Paľo Rapant, Jozef Polakovič a Ján Budoš.

Budoš

Akcia Kopce a Lesy Dobrej Vody

sobota 6.3.2021

Tzŕŕ-cvak, ozubené koliesko chronometra preskočilo na ďalšiu pozíciu, spúšťa sa zložitý mechanizmus tajuplného časostroja, v útrobách orloja praská, puká, šramotí, škŕŕ-dum, drevená opona sa váhavo dvíha, ÓóΩóÓ, zhromaždeným davom prebieha vlna nemého úžasu, na javisku sa objavujú marionety (vymaľované úsmevy, zaplátané šaty), doširoka roztvárajú mĺkve oči, neveriacky hľadia kamsi ponad hlavy publika, uvoľňujú stuhnuté údy z riadiacich povrázkov, vystupujú zo svojich úloh, vychádzajú na forbínu, škrípavo sa ukláňajú, žiarivé reflektory pozornosti davu rozohrávajú pokrivenú tieňohru, náhle oživlé bábky vyskakujú zo scény, rozpúšťajú sa v anonymnom dave, konečne ŽIJÚ.

Krátke stretnutie spod Veterlína má svoje pokračovanie, Sido a Ctibor sa rozhodli, že nasledujúci víkend vybehnú opäť do našich končín, niečo pre nich skúsim vymyslieť. Uzavreté okresy komplikujú situáciu, zužujú manévrovací priestor. Dobrá Voda je stávka na istotu, túlačka lesmi v jej juhozápadnom okolí je neokukaná, predpoveď počasia priaznivá (aký rozdiel oproti decembru!) – nebudem vymýšľať novoty, trasu presúvam z archívu späť do navigácie – nech príliš neblúdim (ako ľahko to vyzerá takto zvonka!).

Tie skoré sobotné prebúdzania sa začínajú podobať ako vajce vajcu, v kuchyni (či v kúpeľni) si so spolucestujúcou už (takmer) neprekážame, naše pohyby sú (prísne) synchronizované, toto ranné tango sa približuje k dokonalosti. Deň sa (napočudovanie) rozbieha hladko, všetko je na svojom mieste (veci skáču do rúk samé), do čaju sypem správne cukor (a nie soľ), nech to tak vydrží čo najdlhšie! Dnes dokonca stíham aj prvú (a zároveň poslednú) kávu, to sa mi veru už dlho nepodarilo. S posledným sŕknutím prichádza Braňo.

V takom krásnom ráne (a po dôverne známej ceste) ide auto samo. Mám rád keď ma netlačí čas, cesta je poloprázdna, nemusím dupať na plyn, môžem zvoľniť, počúvať rádio, debatovať. A kochať sa.

Jasnomodrá obloha sa zlieva s hnedou zvlnenou planinou polí rovnomerne posiatych veľkými hrudami. Oddychujú, čakajú kým ich z ľahkých driemot (táto zima hlboký spánok nepriniesla) prebudia kolesá traktorov. Len ukradomky, len kútikom oka sledujem (či skôr iba periférne cítim) nenápadné Orlie skaly aj malebný kostolík v Lančári, nedočkavo sa teším na vzdialený pozdrav Plešivej (za posledné mesiace som si to tam naozaj obľúbil). Ani sa nenazdám a je tu námestie v Chtelnici – točím prudko doprava, úzkymi uličkami a po nekonečnej horskej cestičke (toto sme naozaj každoročne šliapali z Klenovej?) sa už ani neviem koľký krát presúvam na Vítek. Auto parkujem presne na hranici okresu.

Rozhliadam sa, vzduch je čistý, vrháme sa do kríkov, ilegálne prekračujeme hranicu (okresu, hádam nás nik nezavrie do karantény). Po pár krokoch, len po niekoľkých desiatkach metrov les redne, stromy sa rozostupujú, vychádzame na otvorené priestranstvo Juríčkovej jamy, pod nohami sa začína odvíjať dlhá cesta na Dobrú Vodu. Mám to tu tak rád!

Musím prižmúriť zrak, žiarivý blankyt rannej oblohy sa prepaľuje cez viečka, rozohráva na sietnici oka nenapodobiteľné divadlo, neskutočné farebné orgie. Mrazivá noc spevnila povrch chodníkov, prečistila ovzdušie, vŕšky sa ostro rysujú oproti jasnej oblohe, po oblakoch ani stopy, nevidno jediný ľahký závoj. Slnko je zatiaľ nízko, k objektom sa ešte neprilepil ich tieň, všetky detaily sa prekresľujú s neuveriteľnou vernosťou. Na poli, priamo na hrane horizontu prechádza stádo sŕn, užívajú si svoj ranný slnečný kúpeľ.

Zvlnenú pláň pretína cesta (nádhera! ten pohľad ma nikdy neomrzí), lúky napravo búšia do zálivov na pobreží malokarpatského lesa ako neutíchajúci príboj, polia naľavo sa voľne rozlievajú do šírej krajiny. Ideálne podmienky pre život zveri, ideálne miesta pre stavbu loveckých posedov…

Prichádzame ku krížu. Ešte sme ani nezačali a v nohách už máme štyri kilometre. Vchádzame do tichých uličiek, vstupujeme medzi stíchnuté domy, snažíme sa pôsobiť nenápadne – predsa len, Dobrá Voda… Dnes si konečne zvečňujem starú bránu sedliackeho domu, svedka čias, ktoré odvial posledný hvizd rušňa lesnej železničky, doby čo zmizla spolu s jazierkom pri prameni Hlávky.

A títo sa tu kde berú? – zo známych áut vykúkajú známe tváre, uťahujú si šnúrky wibrám, ovzduším sa nesie známa vôňu klinčekov. Kamarátov nemusíme príliš prehovárať, ihneď sa pridávajú k nám. V partii predsa len ubiehajú kilometre príjemnejšie.

Rýchlo sa pretiahneme uličkami, nechceme provokovať, nechceme na seba upozorňovať, neprišli sme otravovať domácich, chceme sa čo najskôr dostať do otvorenej krajiny, tam, kde možno voľne dýchať (bez rúška a nepríjemných pocitov). Popri prameni Dežmar, nenápadne ukrytom pod sochou Panny Márie, sa ako lasičky prešmykneme do polí a hájov nad obcou. Je čas zastaviť, počkať sa, nasledujúce hodiny (väčšinu dňa) sa chceme voľne túlať krajinou, občas nás povedie lesná cesta či chodník, inokedy sa budeme predierať húštinami po stopách zveri (a často nenájdeme ani tie). Rozhliadame sa do okolia.

Či chcem alebo nie, v mysli sa vraciam k jednému decembrovému ránu. Mraky sa dotýkali zeme, jemne mrholilo, rozmáčaná pôda bola mazľavá, viditeľnosť sotva pod nohy. Napriek tomu (práve kvôli tomu) to však bol nezabudnuteľný výlet. Ako to bude dnes?

Očami blúdim po pretiahnutom hrebeni Červíčky, ktorý (pomyselne) pokračuje Vrátnom a Klenovou, v popredí s ním splývajú zalesnené svahy Hlbokého dolu a Bachárky, vľavo sa belie skalná ostroha Hoštáckej hôrky. V údolí pri ceste trčí komín, v mihu oka sa prenášam v čase, končia zlaté šesťdesiate (roky minulého storočia), malý chlapec v krátkych nohaviciach znova prišiel na prázdniny. Vedľa cesty ešte stojí murovaná autobusová zastávka, z obrovských pneumatík traktora pri plote sú záhony, stále cítim omamnú letnú vôňu drobných kvietkov, namiesto skladu minerálky sa za chovnou stanicou ťahajú lúky a záhrada mojej babky (je plná úľov), každé ráno chodím do kantíny pri Hučáku pre chlieb a mlieko (s obavou, že stretnem Zdrapa), na Blave sa dajú chytať raky, v sobotu po práci prichádza otec, večer spolu s dedkom niečo tajne majstrujú v šope za domom (dnes už viem, chystajú pálenicu), za cestou sa vysoko pod les tiahne Kruh. Toto je môj malý prázdninový svet, za jeho hranicami sa rozkladá tajomná ríša nepreskúmaných diaľok. Neprístupný hrad nad (vzdialenou) dedinou. Lesy plné zveri (mňa nikdy na posed nezoberú). Cesta cez hory vedie až kamsi do Jablonice (boli sme tam jediný raz, naspäť ma ale museli niesť). Voňavá krajina detstva. Odretých kolien. Etikiet zo zápalkových krabičiek. Maslového chleba s horčicou. Vo vrecku tlačí hrdzavá rybička. V televízii budú dávať Sedem statočných…

Krajina dneška vonia slnkom, zázvorom a výbornou náladou (len tie nepreskúmané diaľky už stratili svoj tajomný nádych, alebo?…)

Nemôžem tu však stáť celý deň, preberať sa minulosťou (tú si však neomylne nesiem stále so sebou), treba sa pohnúť ďalej. Krajom polí na Záblaví, cez lúčky a (zatiaľ) riedky okraj lesa sa posúvame vyššie. Tu sa už úplne oslobodzujem od všedných myšlienok, ďaleko za chrbát zahadzujem starosti a príkoria bežných dní, sem nedoľahne hluk všednosti, tu začína skutočné malokarpatské dobrodružstvo.

Piešťa (nie som jazykovedec, ale domáci by povedali Piešča – tým „ť“ by si predsa dolámali jazyk). Krásne miesto. Kedykoľvek vstúpim na jej rozľahlé lúky, pastviny obkolesené lesom, dušou sa mi ihneď rozleje pokoj, myseľ sa okamžite, až po samý okraj, naplní krásou. Zvlnené horské lúčiny, výrazné stromy, nádherné solitéry, remízky či tmavá hradba lesa tvoria nenapodobiteľnú scenériu, predstavujú neobyčajné divadlo, v každom ročnom období či dennej dobe umožňujú prežiť neopakovateľné pocity. Dnes už neslúžia intenzívnej pastve, viac viditeľné je ich poľovné využitie.

Len okrajom, len na malú chvíľku zabŕdneme do remízky, gejzír je však (pravdepodobne) už dávnou minulosťou. I keď – sme v tektonicky stále aktívnej oblasti, neoplatí sa vynášať definitívne súdy. Bez veľkých prestávok tak pokračujeme ďalej. Zakecali sme sa, či sme si len chceli skrátiť cestu? – nedávame pozor, dostávame sa (kúsok) mimo trasu. Našťastie nie priveľmi, už čoskoro zisťujeme omyl, narýchlo kontrolujem polohu (čo by som bez toho telefónu robil? keby aspoň toľko neotravoval!), kúsok sa musíme vrátiť.

Nie však až tak veľa, zas sme to skoro prebehli, musím dávať väčší pozor, som akosi málo sústredený (ale o to viac uvoľnený, dnes je to opäť absolútna pohoda). Skracujem si cestu k zvážnici, preskakujem krmovisko (tí poľovníci!), prekračujem haluzinu. Za mnou kráča Janči, počujem jeho volanie. Ten konár čo som obchádzal je parožie, pekný zhod. Som to ja ale kus nevšímavého …

Zvážnica to berie hore pekne zostra, aspoň môžeme zabrať, trošku sa zadýchať, doteraz sme išli ako na vychádzke. Vybiehame k posedu, kúsok nad ním už vidno vrchol. My však takto priamo hore nejdeme, ešte chvíľu budeme traverzovať jeho svahy, užívať si špacírku, pokračovať v nekonečných rozhovoroch, nechceme predsa obísť jedno zaujímavé miesto. Ľahký kameň, sústavu travertínových jazierok ukrytú v hĺbke lesa na úbočí Kopca. Dnes plných blankytnej oblohy, žiarivého jasu. Len jemná trblietavá stružka vyteká spod koreňov stromu, napĺňa terasy, vytvára plieska, machom obrastenú kaskádu. Čarovný kút láka na krátke zastavenie.

A občerstvenie. Pokiaľ niektorí pobehujú po okolí, hľadajú správny uhol pohľadu, poťažkávajú penovec, ľahký kameň, ostatní už rozbaľujú batohy, vyťahujú rôzne pochúťky, chceli by oživiť ohnisko a opekať. Ešte je však priskoro, s plným žalúdkom by oťaželi nohy, zmľandraveli svaly, ďaleko by sme nezašli. A dnes máme toľko smelých plánov…

Opekačku sme (úspešne) odložili na neskôr, batohy aj napriek tomu ale výrazne odľahčili, posilnení sa vydávame na boj s Kopcom. Pomedzi stromy priamo hore, zablúdiť sa nedá. Roztratiť však hej. Ten fotí, hľadá zaujímavé korene či skaly, iný maškrtí na medveďom cesnaku – je to jeho oblasť, na počudovanie už vyrástol (táto zima nebola zima), ďalší si určuje svoje tempo, tamten si to len užíva. Poriadne sme sa roztiahli!

Priestor v slnečnom predpoludní (čiastočne) stratil svoje magické čaro, napriek tomu si stále uchováva neopakovateľnú náladu, špecifickú atmosféru pralesa, ktorému umožnili vlastný život. Predieram sa popod visiace konáre, obchádzam popadané kmene, obdivujem torzá stromov, neskutočné sochy, pokúšam sa nájsť decembrový samorast – drevený palcát. Úspešne, je na svojom mieste. Maškrtím na medveďom cesnaku, zaostal som. Nevadí, veď deň je tak krásny.

Hore, od plota škôlky, sa otvárajú výhľady, o ich existencii som nič netušil. Chalani sú už vyššie, kúsok pod vrcholom, tuším rozložili ohník, predsa sa len rozhodli opekať.

Pahreba tlie, nie však na ohnisku. Starý bútľavý peň dymí, nevedno čo (kto) ho zapálilo, nemalo by to tak však zostať, v suchom lese plnom lístia by mohol spôsobiť problémy. Paľo volá kamarátovi (ešteže máme tie telefóny) na Dobrú Vodu, vraj to zariadi. Nezostávame čakať, snáď to dobre dopadne.

(Dopadlo. Ako sme sa dozvedeli neskôr z telefonátu aj zo záznamu na FB, telefonát rozpútal slušné manévre. Hasiči, domáci dobrovoľníci aj profesionáli z Trnavy, hasili ohnisko až do večera, skoro šesť hodín, dokonca hore na hrebeň vytrepali traktorom aj cisternu – a to sme mali čo robiť vybehnúť tam pešo. Prepáčte, že sme Vás odtrhli od obeda, pokazili Vám poobedie, ale možno ste zachránili kus lesa.)

Stále plní nečakaného zážitku sa spúšťame dole Kopcom. Trasu nekontrolujeme, dole predsa trafíme. Lepšie nám to išlo minule, keď kvôli hmle nebolo vidno ani na krok. Dnes sa nám do cesty stále pletú ploty, drôty, kríky, motáme sa, na cestu nakoniec vychádzame o kus nižšie.

Nevadí, odteraz to už pôjde samo. Parádna zvážnica nás takmer po rovine vytiahne až pod Suchánku, len čo si na chvíľku odskočíme ku krížiku, je to ďalšie utajené miesto s príbehom, málokto ho pozná, to nemôžeme predsa obísť. Pocit náhleho uvoľnenia mi dovoľuje odfúknuť si, poskytuje (falošný) pocit bezpečia, zapínam vnútorného autopilota. Odbočku na krížik samozrejme prebiehame, dnes to akosi hapruje… Nevadí, nie je to ďaleko, vrátime sa. Teraz však do ruky radšej chytám GPS…

Našli sme to, stojíme pri nenápadnom krížiku v lese, na mieste (vraj) podivuhodnej tragédie, informácie o nej dnes dokáže poskytnúť vševediaca Sieť. Jedna verzia ponúka príbeh muža a ženy, ktorých lietadlo na týchto miestach spadlo do lesa, našli ich údajne až po dlhej dobe, rodiny zatiaľ pykali za (domnelú) emigráciu. Podľa inej boli dňa 26.8.1952 na palube športového lietadla Sokol-M1 pilot Jozef „Boby“ Wrzecionko a mechanik Karol Truban, miesto ich pádu nevedeli dlho nájsť.

Čo z toho je pravda a čo len ústna tradícia? Vybrať si môže každý sám. Pravda však väčšinou neznie tak ľúbivo, reč faktov nebýva natoľko príťažlivá, povedačky si zväčša nachádzajú širšie publikum. A prostá, nepriklášlená skutočnosť zaujíma len zopár pedantov…

Pokračujme ale ďalej, koniec našej cesty je stále v nedohľadne. Nechce sa nám vracať tou istou cestou, skrátime si to cez les. Ako ľahko je zablúdiť, aké jednoduché je stratiť správny smer. Stačí iba obísť nepriechodnú húštinu, vyhnúť sa strmej strži, zahľadieť na čriedu jeleňov a laní, prekročiť hrdzavejúci oplotok. Vybehnime tam hore, rozhliadneme sa z vrchu, ľahšie určíme priechodný smer.

Výhľad sa otvára len čiastočne, avšak – kúsok pod nohami, neďaleko, len čo by kameňom dohodil, leží horáreň (poľovnícky zámoček) Cerová, dobre sme sa zakrútili! Vracať sa ale nebudeme, skúsime nájsť cestu ďalej. V tieni lesa obchádzame panské sídlo učupené v lone hôr.

Dostávame sa na výrazný hrebienok, chvíľku sa rozhliadam navôkol, hľadám v mape, je to akoby sme stáli na telese lesnej železnice, zdanie však klame. Vpravo sa otvára smutný pohľad na odlesnené svahy Mihalinovej, vzadu vykúka Kopec. Svahy spadajú všetkými smermi prudko do doliny, kam sme to zas naliezli? Scenéria je to však fantastická.

Prichádzame na zakončenie hrebeňa, nevýrazný bezmenný skalnatý kopček. Ale spoza hradby stromov presvitajúce pohľady – na okolité línie Princovho kameňa, Lámanej diery a Kýčery, rôznorodé kamienky pod nohami či fantasticky tvarované torzá kmeňov robia z minút strávených na tomto nenápadnom mieste nezabudnuteľné okamžiky. Niekedy treba mať jednoducho aj kúsok šťastia.

A to potrebujeme aj pri zostupe. Svah sa rúti kamsi do hĺbky, máme čo robiť, aby sme sa nezrútili aj my. Pomaličky, krok za krokom, len správne preniesť záťaž, len sa nepošmyknúť, nestratiť balans, sa po centimetroch posúvame nižšie a nižšie. Uff, preskočiť potok je potom už len hračka!

Dnes volím akési divné cestičky, prečo sa nedržím plánovanej trasy, prečo stále niečo vymýšľam, som nepozorný? Na oplátku však máme možnosť spoznať zaujímavé zákutia, miesta, kam sa (možno) už nikdy nevrátime.

Teraz si dáme chvíľu pokoj, budeme pokračovať po značke, po krásnej lesnej ceste, je ako stvorená pre bicykle, Milan a Janči to tu vraj už poznajú. A tak sa im o chvíľu naplno odovzdávame do rúk, veríme ich pamäti a citu pre udržanie smeru, opúšťame značku, ďalej šliapeme po zvážnici vedúcej kamsi vľavo. Lesy sú v týchto miestach výrazne preriedené ťažbou, aspoň si však užívame pohodu slnečného kúpeľa.

Vložená dôvera sa nám vrátila, opäť sa vraciame na žltú, sme len niekoľko desiatok metrov za miestom, odkiaľ sme sa pred takmer dvomi hodinami otáčali ku krížiku… Aj taký býva život turistu, aj takýto je  príbeh jedného obyčajného dňa v objatí prírody (ostatní účastníci /-čky mi hádam prepáčia dnešný voľnomyšlienkársky prístup k realizácii pochodu, zmenil sa na túlanie, riadim sa intuíciou, počúvam volanie lesa).

Už však budeme (aspoň chvíľku) pokračovať podľa plánu, musíme nabrať dostatok síl do záverečnej fázy dňa (ktovie kam nás ešte povedú dnešné túlavé kroky). Na križovatke neďaleko Suchánky robíme len krátku technickú prestávku, ani neskladáme batohy z chrbtov, čas nás predsa len začína tlačiť. Po rozjazdenej ťažobnej ceste (tieto jazvy na tele krajiny sa len tak nezacelia) sa štveráme hore na kopec, blato je našťastie stále zatiahnuté, kráča sa celkom dobre.

Lesy, posledný vrchol dnešného dňa, príležitosť na krátky oddych, precítenie miesta. V priezore medzi stromami vykúkajú veže hradu, na horizonte sa čnie vrchol Vrátna, skromné výhľady poskytujú aspoň akú-takú náhradu za mystickú atmosféru priestoru počas hmlistého decembrového popoludnia. Ale, sme naozaj v sklze, čoraz častejšie pozeráme na hodinky, chýba vôľa na zastavenie, spomalenie toku času, započúvanie sa do príbehov starých stromov, dávnych strážcov pokoja.

Poberme sa teda ďalej, ešte stále máme chvíľu času, ešte vždy môžeme stihnúť celý program. Na záver sme si nechali dobre utajený klenot, prekvapenie pre tých, čo tam ešte neboli, potešenie pre ostatných. Znovu však improvizujeme, neodbočujeme do lesa, akosi sa nám nedarí nájsť tú správnu štrbinu v húští, pokračujeme po chodníčku, dnes asi niekto začaroval naše kroky.

Chodník sa stáča kamsi pod Mariáš, nechceme padnúť až tak dole, nechceme ísť až tak ďaleko, znova sa vrháme do lesa, hľadáme priechod, skúšame nájsť správny smer. Vybiehame hore na hrebienok… dokelu, zase sme kus vedľa, svahy sa na všetky strany prudko rútia do doliny, musíme to nejako zoštverať. Opäť sa prichytávam kmeňov stromov, visiacich konárov (zostávajú mi v ruke), nepohrdnem ani pevnejším trsom trávy, ako rád by som zamával krídlami a vzlietol… Len sa v zdraví a pohode dostať nejako dole, už si navždy odpustím podobné experimenty (teda aspoň dnes).

Konečne! Živí a zdraví, zdraví a živí stojíme na dne doliny (presne tomu som sa chcel pred chvíľou vyhnúť), odfukujeme. Radšej sa rýchlo pracem preč, skôr ako sa mi niekto poďakuje za výber cestičiek. Aj všeobecná vôľa navštíviť sľubovanú zaujímavosť klesá, musím ísť príkladom. Pár sa nás nakoniec našlo, ideme, ostatní sa za chvíľu možno pridajú (pridali, ale nebudem predbiehať).

A tak sa opäť štveráme na protiľahlý hrebeň, sklon svahu je podobný ako pri zostupe. Srdce ide vyskočiť z hrude, pot sa rinie z čela, štípe v očiach, keď ma už teraz nikto neprizabije… Našťastie výstup nie je dlhý, našťastie nás hore čakajú veci!

Na úzkom hrebienku, výbežku mohutných Lesov sa v minulosti nachádzalo opevnenie, vlastne dve. Ich účel ani datovanie nie je známe, podľa všetkého sa v lokalite žiadny seriózny prieskum ani nevykonával, len ojedinelé nálezy a dodnes viditeľné stopy valov svedčia o jej využívaní. Kto tu žil a čo ho k tomu viedlo však netušíme.

Najskôr prichádzame k nižšiemu a menšiemu vrcholu, len sa rýchlo rozhliadame, snažíme sa predstaviť si podobu miesta. Cválajúci čas však bráni dlhšiemu zastaveniu, vyššie to je navyše oveľa zaujímavejšie.

Horný výbežok je ukončený veľkým bralom, v ktorom sa otvára zaujímavé skalné okno. Celý priestor bývalého opevnenia je väčší, ťahá sa ďalej po hrebeni, teraz však nemáme dostatok času na podrobný prieskum (niekedy nabudúce), nezdržiavame sa, zostupujeme nižšie. V päte brala sa nachádza malá puklinová jaskyňa, pred ňou ohnisko. Predsa len budeme opekať!

Pokým niektorí skúmajú útroby skaly, snažia sa načúvať tme a obdivujú driemajúce netopiere, iní sa pokúšajú založiť oheň, pripraviť opekačku. Ich snaha je úspešná len čiastočne, mokré drevo nehorí, o to viac však dymí. Sme vyúdení viac ako slaninka či klobásky na paličkách. Ale chutia aj surové.

Prvá skupina sa lúči, ponáhľajú sa dolu, povinnosti nepustia. My ostatní ich nasledujeme čoskoro, len čo sa postaráme o ohnisko. Presun k autám je už povinná jazda, nehľadíme naľavo ani napravo, čas tlačí aj nás, únava sa začína ohlasovať čoraz nástojčivejšie. Posledné metre bývajú vždy najťažšie.

Je to ale škoda, aj na týchto, síce civilizáciou dosť poznačených miestach je čo obdivovať. Stará pútnická kaplnka, dnes okolo nej iba prebiehame, venujeme jej len letmý pohľad. Steny pieskových baní vedľa cesty, za iných okolností a na inom mieste by boli atrakciou, tu sú len drobným spestrením zážitkami a vnemami nabitého putovania. Pekné výhľady do okolia, krásneho kraja dobrovodskej kotliny. Stará fara, miesto posledného pobytu veľkého básnika. A množstvo nevidených či nepovšimnutých detailov, už nemáme kapacitu ich vnímať…

Lúčime sa, autá pomaly odchádzajú, našu trojicu čaká posledných pár kilometrov, Vítek je ešte tak ďaleko… Záverečné putovanie nám spríjemňuje prekrásny západ slnka, neobyčajná zlatá hodinka, farby ktoré prepožičala okoliu sú neskutočné, gýčové, ale nezabudnuteľné. Domov prichádzame už za šera, dnes to bola poriadna porcia zážitkov. A tiež kilometrov.

Zaujímavý deň v dobre známej oblasti, verím, že niektorým umožnil spoznať nové nepoznané miesta, iných obohatil o nové detaily či nálady. Za spoločnosť počas vydareného dňa ďakujem (a zároveň sa ospravedlňujem za občasné, možno však obohacujúce blúdenie) Danke Fázikovej, Marianne Farkašovskej, Vierke Gubiovej, Alici Binkovej s kamarátkou Dašou, Božke Golierovej, Milanovi Babišíkovi, Jančimu Budošovi, Braňovi Polocíkovi, Paľovi Rapantovi, Sidovi a Ctiborovi.

Juro Golier

V rovnakom čase na inom mieste. Odpájam všetky pracovné pripojenia, vymaňujem sa spod neustáleho napätia námezdného nevoľníka domu-kancelárie (marioneta-Zamestnanec zvesila hlavu, visí na kríži, oddychuje), no naďalej zostávam na-lajne (marioneta-Digitálny Otrok neustále bezmyšlienkovite blúdi po Sieti, čaká na znamenie), stále v pohotovosti, vždy pripravený – prečo však? načo? – stláčam gombík PREČ, končím, odchádzam (marioneta-Človek sa búri, pretŕha putá), len mobil, otrockú guľu modernej doby, vláčim stále so sebou.

Akcia Čelo – Veterlín

sobota 27.2.2021

Som iba sliedič, vták, možno straka.
Kradnem príbeh.
(Ivan Štrpka)

Niekoľko dlhých dní čakám na prvé slovo. Už-už vidím v diaľke jeho obrys, cítim na jazyku jeho chuť, v snoch počujem jeho nezrozumiteľný šepot. Po prebudení však v prázdnej hlave duní NIČ, absolútna NULA, diera v pamäti. Asi to vzdám, emócie tohto zaujímavého dňa zostanú nezachytené, myšlienky a pocity postupne odveje vánok zabúdania. A bolo toho toľko… Pri pravidelnom útrpnom búšení do pedálov trenažéra (jar už cítiť vo vzduchu, pripraveným šťastie praje) som si zvykol spríjemňovať chvíle hudbou, tá ničnehovoriaca beztvará, bezpohlavná virtuálna realita ma príliš unavuje. Do uší púšťam rytmy, myseľ otváram obrazom. Dnes vyberám opäť Deža, tentokrát volím Príbeh – …som iba sliedič…

Ďalšia sobota prináša ďalší výlet. V noci počúvam zavíjanie vetriska, fučí, kvíli, preháňa sa po uliciach vjesnice, lomcuje roletami, ktovie ako to bude vyzerať ráno na hrebeni. Zvoní ten malý dudroš, frflem pod fúzy, vstávam, pretieram si oči, snívalo sa mi to alebo… v záhrade sa ani lístok nepohne (aj tak tam teraz žiadne nie sú), v rannej krajine (aj domácnosti) panuje pokoj. Čaj sa varí, spolucestujúca zvŕta pri drese, teraz je rad už na mne, naliať do ploskačky kvapku životabudiča (prečo si to nepripravíš večer?), okiepiť sa, vyložiť pred dvere batohy. Dnes berie auto Braňo, nebudeme tak strácať čas.

Všetko je čierne – na ceste sa snažíme pôsobiť nenápadne, splynúť s okolím, predsa len – Smolenice… auto radšej parkujeme v bočnej uličke, mimo zvedavých pohľadov. Vítame sa s kamarátmi, aj oni mali ráno rovnaké nutkanie, z tepla domova ich vyhnal rovnaký naliehavý pocit, vytiahol ich sem, pod úpätie Hôr. Ulice sú inak takmer prázdne, len pred testovacím centrom nedočkavo podupkáva pár účastníkov, covidvíkend sa rozbieha. To pred rokom…

Každoročne v tomto období sa zvykli trnavskí trampi, spolu s kamarátmi – turistami a priateľmi prírody, vydať na prechod výrazného hrebeňa nad Jahodníkom. V centre Smoleníc zvučali rozhovory, doďaleka sa šírila vôňa klinčekov i škorice, z várnic plných čaju stúpala para. Dnes je tu pusto, z takmer prázdneho autobusu  vystupuje len trojica z … to je jedno odkiaľ, parkovisko narýchlo opúšťa naša malá skupinka. Ledva čo sa pristavíme na jedinú fotku.

Rýchlo sa praceme z dohľadu civilizácie, dosahu podozrievavých pohľadov (pomaly ale iste sa stávam paranoidným), rýchlejšie ako obvykle sa ponáhľame do náručia prírody. Obávam sa, že dolina Hlboče bude príliš blatistá, ostatní však majú iný názor. Našťastie, zas som bol zbytočne predposra… . Takto stačí prejsť len pár krokov a všetky starosti všedného života hádžem za hlavu, zostávajú zabudnuté, ďaleko za chrbtom, akoby za nimi zapadla hrubá brána. Sťahujem rúško, začínam voľne dýchať. Už len niekoľko posledných domov, zopár záhrad v strmom svahu (takú prírodnú skalku len tak nevymyslíš), koruna stromu obsypaná jablkami (pochúťka prichystaná pre pani Zimu – tentokrát neprišla), prvé tohtoročné snežienky vykúkajúce spod zeme (teraz, vo februári!) a sme tam.

Objalo ma mlčanie lesa, dušu naplnil pokoj hôr, myseľ je v okamihu prečistená, pripravená nasať nové zážitky, nové dojmy, nové pocity. Tvrdý asfalt je minulosťou, meriam prvé metre chodníka vedúceho kamsi pomedzi stromy, kroky ma vedú tichou dolinou ponorenou hlboko pod strmými svahmi Molpíru. Vstúpil som do Hlboče.

Tvoria sa skupinky, rozbiehajú prvé rozhovory, rozopínajú bundy, čiapky putujú do ruksakov.

Hore v strmom svahu pozorujeme srnky, dobre vedia, že sa k nim nemôžeme priblížiť, ale i tak nakoniec utečú, od ľudí sa nedá čakať veľa dobrého, aj to málo býva vykúpené ohlušujúcim rachotom a bolesťou v boku. Dnes sa oplatí odbočiť ku vodopádu, už síce nebude mohutne burácať (to dokáže len pár hodín v roku), veríme však, že nám poskytne nie úplne každodenný pohľad. Predierame sa okolo popadaných stromov, obchádzame, podliezame, preliezame, zabávame sa hneď na úvod dňa. Odmenou je pohľad na stružku vody padajúcu dole skalným prahom.

Štveráme sa pod skalnú kaplnku, robíme krátku prestávku, prvýkrát nás dobieha trojica z autobusu, v oku prvýkrát zaiskrí odlesk slnka z modranských úbočí… Križujeme lúku pri Vlčiarni, otvára sa pohľad na zalesnený svah Čela, odtiaľto pôsobí pyšne a mohutne, my ale poznáme aj jeho skutočnú tvár.

Skoro každý deň upieram zrak na výrazné trojvršie, pre nás, obyvateľov kúpeľného mesta pod Inovcom (ja viem, ale v srdci stále zostávam Pieščančan!) to je symbol Karpát (jediné čo z nich v skutočnosti vidíme) – Záruby! I keď tie ostávajú skryté v úzadí, dominantné sú Čelo a Veterlín, vo vedľajšom hrebeni ležiaca Havranica len dopĺňa siluetu. A dnes, ako už mnohokrát, sa opäť chcem po tomto nádhernom hrebeni prejsť. Potichu, opatrne, nech priveľmi neruším, je to predsa prírodná rezervácia…

Les pod Čertovým žľabom, cestička kľukatiaca sa pomedzi stromy je teraz (dúfam) bezpečná, (snáď) sa zvrchu nevyrúti vyznávač adrenalínu na dvoch kolesách (Janči len ticho pokukáva). Vedľa nej spod zeme vyrážajú prvé zelené lístky, keď sa pomädlia medzi prstami cítiť nezameniteľnú vôňu. Ostrá chuť prvého medvedieho cesnaku štípe na jazyku.

Len prekročíme zo dva vyvrátené kmene, predriapeme sa cez pár skalných blokov a stojíme pod bralom v samom srdci Čertovho žľabu. Na ňom bývali zavesené spomienkové tabuľky, dnes však do prítmia (tu slnko len tak nezasvieti) úžľabiny žiaria iba tri jasné škvrny, ruka neznámeho vandala narušila pokoj miesta. Miesta, kde sa zvykne zastaviť (takmer) každý okoloidúci.

Opäť prichádzajú kamaráti z autobusu, šero žľabu krátko presvecuje slnečný lúč zakliaty v ušľachtilom moku, produkte malokarpatských viníc. Prehrabávame batohy, hľadáme maškrty, patrí sa tiež čosi prikúsnuť. Prúd rozhovorov naberá na intenzite, potôčik príbehov silnie.

Na sile naberá aj výšľap nad Čertov žľab. Dnes ním vystupujeme v slnečnom dopoludní, stratil tak svoju tajomnú atmosféru, napriek tomu si to však užívame. Je to zážitok za každých podmienok, za všetkých okolností, v každom počasí, vždy. Už to tu poznáme, treba si správne rozložiť sily, neuhnať sa hneď na úvod. Skupina sa trhá. Nevadí, veď hore sa počkáme.

Na zvážnici nad žľabom stojí v širokom kruhu skupina turistov, oddychujú, čakajú na oneskorencov. Už polapili dych, spomínajú veselé zážitky, bavia sa, lesom sa prelieva vlna dobrej nálady, veď deň je tak krásny. Kúsok vedľa parkuje auto, jaskyniari, hore by sme mohli mať spoločnosť, mohlo by sa z toho vykľuť niečo zaujímavé.

Tak teda poďme na to, popasujme sa s posledným výdatnejším stupákom, už je to iba kúštik, len hen,  do sedla, potom bude lepšie. Dych sa zrýchľuje, kroky spomaľujú. Kto značil tento úsek bol optimista, 10 minút je veľmi tvrdý limit. Ale my nie sme pretekári, nenaháňame Strava segmenty, nás čas (až tak veľmi) nezaujíma, máme úplne iné priority. Pováľané stromy, porozhadzované po svahu ako zápalky, bránia priamemu výstupu, v dvojiciach či trojiciach hľadáme správnu cestičku, lesom sa nesie tichý šum hlasov, niť rozhovoru nedokáže pretrhnúť ani to najtvrdšie stúpanie. Míňame pomaly sa roztápajúcu hrudu snehu, (možno) posledný pozdrav tejto zimy.

Konečne! Kúsok povyše, pri Vajsáblovej priepasti vidíme postávať skupinku ľudí, spomedzi stromov kde tu vytŕča červený overal, prilba. Jaskyniarov sme prichytili priamo pri čine, bude zážitok! Do akcie sa však ešte len chystajú, zatiaľ iba natáčajú rozhovor, vstúpiť do podzemia plánujú až neskôr, to však už budeme inde, o kus vyššie. Škoda, do čierneho úzkeho hrdla najhlbšej jaskyne v Malých Karpatoch by som (samozrejme z úctivej vzdialenosti) nakukol rád.

Takto si aspoň môžeme vypočuť zaujímavý príhovor predsedu ich trnavskej organizácie. Z každého jeho slova cítiť nielen zanietenie, ale tiež hlbokú znalosť prostredia (fajn keď je koníček zároveň povolaním). Dnes je práve symbolických dvadsať rokov odvtedy, čo začali ako skupina pôsobiť v tejto oblasti. Za ten čas zažili v hlbinách Zeme obrovskú hromadu nezabudnuteľných zážitkov, ale odviedli tiež neskutočné množstvo ťažkej práce. My, laici, na vlastné oči bohužiaľ nikdy neuvidíme ani zlomok ich objavov, je to priveľmi nebezpečné a náročné (cez úzke prielezy by sa väčšina z nás ani neprepchala), na diaľku ich však obdivujeme a držíme im palce.

Veľa objavov, chalani (a baby), mnoho metrov, krásne nové podzemné priestory a množstvo zážitkov. A hlavne v pohode a zdraví!

Dlho by sme sa tu dokázali pribaviť, porozprávať so zanietencami (to človeka vždy obohatí), dozvedieť veľa zaujímavého. Aspoň v duchu sa preniesť do úzkych tmavých chodieb, veľkých podzemných siení, lúčom svetla kresliť na steny fantastické figúry, očarene hľadieť na trblietavé odrazy neznámych hornín. Opäť si vybaviť emócie, ktoré veľmi dlho doznievali pri tom jedinom, nezabudnuteľnom zážitku spred pár rokov, skutočnom plazení sa v skutočnej jaskyni. Ešte niekedy…

Moja myseľ sa stále tmolí kdesi dole v sedle, fyzická schránka sa však krok za krokom posúva vyššie na hrebeň. Len minútku sa, tak ako vždy, pristavíme pri vyššie položenom vstupe (vidíte ten úzky prielez? tadiaľ by ste sa chceli prepchať?) do Hačovej jaskyne a okolo krížika vybiehame na predvrchol Čela. Výhľadom sa dnes príliš nevenujeme, neznáma sila ťahá poniektorých z nás ihneď nižšie. Zostupujeme (na tejto strane som bol doteraz len pohľadom!).

V skalnej štrbine, v päte vrcholového brala, len pár metrov pod hrebeňom, zíva úzka štrbina. Vstup do Okulárovej jaskyne. Len úctivo nahliadneme, dovnútra sa nik netlačí (škáru aj tak blokuje štupeľ snehu). Nad hlavami sa nám ťahajú ostré bralá vrcholového hrebeňa, svahy pod nohami prudko letia kamsi do neznáma, pokrýva ich krásny živý malokarpatský prales (ešte stále zakliaty do zimného spánku).

Výšvihom pomedzi skalami šťastlivo vystupujeme späť na hrebeň, zaostali sme, zvyšok skupiny si už hovie na vrchole, oddychuje, vegetí, užíva si totálnu pohodu. Južné svahy strmo spadajú do podhoria, otvárajú letecké výhľady do širokého okolia. Oko len pomaly prechádza po zvlnenej línii vzdialeného horizontu, na malú chvíľku sa zachytáva bielych brál na pokračovaní hrebeňa, pohládza krivky pahorkov v blízkom okolí, skĺzava do nížiny rozplývajúcej sa v opare dňa. Z ruksakov opäť putujú na svetlo rozličné pochúťky, kolesá víkendu sa roztáčajú (len to neprehnať!).

Treba pokračovať, čas (aj keď by sme veľmi chceli) zastaviť nedokážeme. Čaká nás krásna hrebeňovka, putovanie takmer po vrstevnici, technicky i fyzicky nenáročné, o to však malebnejšie. Ponárame sa do tajomných hlbín vrcholového pralesa, kráľovstva skál a divných stromov, (poniektorí) vstupujeme do paralelného sveta, predierame sa ríšou fantázie, pocitov a predstáv.

Každé bralo môže skrývať živú dušu zakliatu hlboko v kamennom srdci skaly, príbeh o plynutí rieky času však rozpovie len tomu, kto sa zastaví, vystúpi na jeho temeno, sadne si, privrie zrak a začne počúvať. Každý starý strom dokáže pútnikovi odovzdať poznanie o bystrine bytia napájajúcej jeho korene, stačí len v tichu počkať, priložiť ruku na jeho vráskavú kožu a v pokoji vnímať šepot letokruhov. Každý kamienok pod nohami, každé zrnko pôdy vie vtiahnuť vnímavú dušu do hlbín Zeme, previesť ju nádhernými podzemnými priestormi, ktoré ľudské zmysly nikdy nespoznajú, kľúč otvárajúci ich brány je totiž ukrytý v puklinách podvedomia, vstup prístupný len vo sne, pri návrate si možno odniesť len neuchopiteľnú prchavú spomienku.

Spoznať tajomstvá však dokáže len ten, kto vie zastaviť a čakať. Raz to (možno) skúsim aj ja.

Tie paralelné svety vedia predĺžiť putovanie (!), spomaliť čas (priveľmi som sa snažil odkliať priestor cez hľadáčik fotoaparátu), zaostali sme. Ostatní už čakajú pri Veterlínskej štrbine (či závrte, zvanej tiež Tomášova sonda – vyberte si, to som sa na Sieti narobil!). Len si na minútku odfúkneme, ani nedávame dole batohy a pokračujeme, ešte kúsok treba potiahnuť, oddychovať budeme na vrchole.

Pochod zakliatou krajinou, matrixom paralelného sveta, pokračuje. Prekračujeme polámané konáre (muselo tu byť veselo!), obchádzame skalné hrebienky, obklopujú nás tisíce odtieňov hnedej. Aký krásny dokáže byť prírodný minimalizmus! Kúsok pod vrcholom sa stretávame s dvojicou z Okrúhlej, slovo padlo na úrodnú pôdu, Sido a Ctibor sa opäť vybrali do tejto časti našich Hôr. Vítame sa, zdravíme, stojíme. Tieto stretnutia v horách sú neopakovateľné, na ulici veľkomesta (v bežnom civile) by sme sa možno ani nespoznali. Po chvíli sa ale lúčime, smer nášho putovania je odlišný, tak opäť niekedy nabudúce.

Už len kúsok, len niekoľko krokov, štyri kvapky potu a sme tam. Veterlín, kopec, ktorý robí česť svojmu menu. Ale dnes nám to nevadí, čakajú tu už kamaráti, dlhé chvíle pohody, oddychu, výhľadov a tiež maškrtenia. Dosiahli sme vrchol.

Toto sú presne tie chvíle, keď vnútorné hodinky zvoľňujú tempo, takmer sa zastavia, sekundová ručička chronometra sa len veľmi ťažko odliepa zo svojej polohy, presun o jeden dielik kruhu jej trvá nekonečne dlho a ihneď zamŕza v novej polohe. Okolitý svet plynie akosi pomimo, šum hlasov sa len obtiera o sluch, nepočuté slová strácajú význam, padajú na zem, rozbíjajú sa o skaly. Skutočný čas pritom letí ako splašený, valí sa sťa spenená rozbúrená riava, hučí, búri, reve, odnáša do minulosti všetko, čo má zostať zabudnuté.

Nastal čas zahájiť zostup. Len ťažko sa nám lúči s vrcholom, s výbornou atmosférou, s pochúťkami. Na niektorých treba aj chvíľku počkať – našťastie len zopár metrov nižšie, len niekoľko krokov od chodníka sa nachádza ďalší vstup do podzemia, jaskyňa Veterlínska sonda. Je voľne prístupná (vstup nie je zabezpečený), láka na (krátke) nakuknutie. Počas oddychu sa v niektorých prebudila beštia, v hrudi začalo biť srdce jaskyniara. Vstupujeme.

Úzka štrbina núti záujemcu o návštevu pokľaknúť a štvornožky sa pretiahnuť dovnútra hory. Chodba sa rozširuje, zväčšuje, po pár krokoch však klesá kamsi do hĺbky. Tu sa láme chlieb, tu sa oddeľuje zrno od pliev, ukazuje ten pravý charakter. Väčšina odvážlivcov (chvalabohu) volí včasný ústup.

Hora nikoho našťastie nezhltla, nakoniec všetci stojíme pred jaskyňou. Len oprášime špinavé kolená (či ošetríme drobné zranenia) a pokračujeme nižšie. Čaká nás parádny zošup. Cestou-necestou sa posúvame dole lesom. Priestor sa náhle otvára, pred očami nám vyrastá nádherná hora, mohutná Čierna skala, dnes sme ju zastihli v mimoriadne priaznivej nálade, predvádza sa, koketuje, ukazuje prívetivú tvár. Tie krátke okamžiky sú však bohužiaľ na snímač fotoaparátu neprenosné.

Nejako sme sa (aj so šťastím) zo svahu skotúľali, živí a zdraví stojíme v sedle pod Veterlínom, púšťame sa na dlhé putovanie po zvážnici vedúcej jeho úbočím. Je to pekná cesta, nenáročná, panoramatická, poskytuje priestor na nekonečné rozhovory. Dobre sme sa roztiahli! Únava z náročného programu spôsobuje, že náš pohyb sa spomalil, na bicykli by to bolo rýchlejšie. Na rázcestí nad Vlčiarňou čakáme, spolu sme vyrazili, spolu aj prídeme.

Ďalej je to už povinná jazda. Ľavú nohu pred pravú a naopak, všetko zopakovať tisíckrát a spoza korún stromov vykukne veža rozprávkového zámku. Záver výletu sa blíži míľovými krokmi. Ešte na chvíľočku na správnom mieste odbočíme medzi stromy, nachádza sa tu zaujímavé miesto, utajené pred zrakom náhodného okoloidúceho. Cintorín v lese či les na cintoríne? Staré židovské hroby dožívajú rozváľané v tieni stromov pod svahmi Molpíra. Ako v zrkadle sa v torze mramorového náhrobného kameňa cez konármi zamrežovaný priezor odráža jasná jarná obloha.

Krátko sa ešte pristavíme pri hrobke rodu Pálffy na okraji cintorína, je to naozaj dôstojné miesto odpočinku posledných príslušníkov rodu pevne zviazaného s našimi Horami. Pokoj miesta strážia sochy mníchov prenesené z priečelia kostola na Katarínke.

A to je všetko, opäť kráčam po tvrdom asfalte, blížim sa k autu, vydarený výlet sa chýli ku koncu, krásny deň pomaly končí. Hlavou sa začínajú preháňať spomienky, obrazy vydarených okamžikov sa vpisujú do pamäte. Ancijáša, dobre bolo!

Ďakujem všetkým, ktorí svojou prítomnosťou a skvelou náladou prispeli k úspešnému priebehu potuliek po lesoch a vrcholoch našich Malých Hôr: Vierka Gubiová, Božka Golierová, Paľo Herceg, Igor Naništa, Jozef Nádaský, Vlado Trajlínek, Ľuboš Rosa, Janči Budoš, Braňo Polocík, Paľo Rapant, Jozef Polakovič, organizátor celého výletu Milan Babišík a mnohí ďalší kamaráti.

Juro Golier

Prestávam sliediť v stopách skupiny túlajúcej sa po lesných cestičkách, straka v mojej duši poslednýkrát zaškriekala a odletela. A príbeh? Iba sa usmial, mykol plecom, otočil sa a odchádza, stráca sa v diaľke, už vidím len jeho zhrbený chrbát kúsok pred ďalšou zákrutou na dlhej kľukatej ceste…

Akcia Zimné výstupy – Okrúhla

sobota 20.2.2021

Do (pomyselného) písacieho stroja zakladám čistý list papiera, nepohnute hľadím na prázdnu plochu, pokúšam sa sústrediť, usporiadať myšlienky. (Čas cvála okolo ako splašený). Som uzavretý v cele svojich očakávaní, stal som sa otrokom vlastnej mysle. Prečo to vlastne robím? (Aby som zachránil spomienky). Prečo nedokážem, tak ako ostatní, písať jednoduchšie? (Lebo sa snažím vyvolať vôňu okamžiku, zachytiť farbu dňa). Vyťukávam ničnehovoriace vzory, prázdne výšivky znakov, mažem vety smerujúce odnikiaľ nikam. Aké je to (na klávesnici počítača) jednoduché! Ničomu to však nepomáha, myšlienky visia vo vzduchoprázdne, nápad neprichádza. Sedím, bezducho hľadím na bielu obrazovku, hádam tisíci krát píšem rovnaký nadpis, čakám (na zázrak). Pohlcuje ma biela hĺbka čistej plochy, vír spomienok vťahuje do centra prežitého. (Čas sa zastavil).

Ešte som nestihol zavrieť dvere za predošlým víkendom a je tu ďalší, nové obrazy sa tlačia popod prah, nové nálady prenikajú do mysle cez pootvorené škáry, všetko sa navzájom premiešava. Udalosti bežia ako po sínusoide, blato strieda mráz, slnečné ráno rozsvecuje zachmúrený podvečer. Výlety nasledujú v pravidelnom rytme, presné, ako dávky zo samopalu. Ešte som sa nevymotal z toho predchádzajúceho (meškám zo zápisom) a už je tu ďalší. Zo slnečného dňa plynule prechádzam do hmlistého rána, ako pešiak stratený na šachovnici sa presúvam po chodníčkoch Brezovských Karpát. Kam pôjdem tento víkend?

Ešte niečo zostalo, napriek neúnavnej snahe som nepochodil zďaleka všetko. Od nedávnej návštevy mi zostal nedokončený projekt, Šidlová. A neďaleko leží ďalší neznámy vŕšok, Okrúhla, skúsim to nejako prepojiť. Sadám k počítaču, plánujem. Na obrazovke to vyzerá vynikajúco.

Budím sa do hmlistého rána, pohľad na teplomer predpovedá fúru blata (mačky putujú von z batohu), aj jednu vrstvu oblečenia môžem nechať doma (zohrejem sa pohybom). Kanvica už spieva svoje ranné blues, karpavými očami hmatám v chladničke niečo pod zub. Znova som vstával príliš skoro, musím sa brániť nutkaniu vkĺznuť späť pod perinu (nemal som toľko ponocovať). Utrpeniu uľahčuje pohľad na spolucestujúcu, ktorá sa už svižne zvŕta medzi kuchyňou a zrkadlom.

Ranné cesty tíško podriemkavajú, testovacie centrá sa ešte len chystajú otvoriť. Ako lasička prekĺznem ku susedom, nikto ma našťastie nezastavil – ak to takto pôjde ďalej, budeme si musieť hľadať svojho Kráľa Šumavy. Čo sa to však deje? Kde sa tu títo berú? Zo dve autá už na parkovisku stoja, ďalšie prichádza. Aj ich zlákala vidina výletu v prírode, vítame sa s kamarát(ka)mi.

Glg vareného zahreje, (aspoň v duchu) poodtiahne závoj hmly, prežiari sobotné ráno. Ostatné pochúťky zostávajú zatiaľ ukryté v ruksakoch, niečo si musíme nechať aj na neskôr. Zatiaľ tu je ako v tureckých kúpeľoch, uvidíme ako sa situácia vyvinie ďalej (nevadí, nenaháňame sa predsa za výhľadmi). Nikto iný už hádam nepríde, poďme! Popod vinice sa presúvame hore driemajúcou obcou.

Stokrát prejdeš po tej istej ceste, vždy objavíš niečo nové. Hrdza postupne požiera tabuľku, nápis je ale ešte dobre čitateľný. Mlyn u Trestu. Z ulice Hošták sú náhle Mlyny, slepý výbežok Nad mlyny odbočuje niekam medzi chalupy, Horná Blava pokojne putuje spod Mariáša až k Bučanom, žeby Mudrochov mlyn nebol jediný? Neviem to posúdiť, veľká Sieť spomína len tento jeden, aj klepot jeho mlynských kolies sa už krajom dávno nerozlieha, majiteľ sa však snaží vdýchnuť historickému areálu život.

My zatiaľ (iba z diaľky) zdravíme jeho nájomníka, rohatého Edka, s pani domácou kutrúcou sa v záhrade prehodíme slovko – dve, (len ponad plot) už po niekoľkýkrát obdivujeme murovaný včelín („Z pilnosti sa šťastie rodí, lenivosť len biedu plodí“), znova si sľubujeme návštevu objektu. Pomer pracovných dní a víkendov by mal byť obrátený.

Povedľa družstva opúšťame civilizáciu, vstupujeme do ticha prírody. Hmla, hmla, hmla a zas len hmla. Ako husté mlieko sa rozlieva po krajine, ako krupicová kaša obaľuje všetko dokola, neprepúšťa jediný lúč slnka, rozostruje obrysy, tlmí zvuky. Chodník sa zlieva s oblohou, vedie kamsi do nebies (pozdrav od LedZep). Z bielej tmy len na moment vyskočia farebné škvrny búnd, aby sa za pár okamžikov opäť rozplynuli za jej vzdušným závojom. Akoby som kráčal uprostred bubliny. Okolitý svet je (takmer) neuchopiteľný, existuje iba v náznakoch, len v mojej fantázii. Vnímam rozmazané línie neďalekého porastu, k uchu prenikne sotva hlas najbližšieho suseda. Predstavy nahrádzajú realitu, matrix existuje.

Takmer sme to prebehli. Hustá hmla skutočne stiera jedinečné znaky prostredia, deformuje vnímanie okolia. Kráčam vpredu, na GPS nehľadím (veď to tu poznám!), myslím si, že práve traverzujem svah Svätodušnice. V skutočnosti je už za mojim chrbtom, opäť by sme si nabehli (ďakujem Milan). Nastal čas opustiť zabehané chodníčky, pustiť sa na prieskum neznámych zákutí našich Hôr.

Šidlová. Nenápadný kopček, len taká zalesnená homôľka pri ceste. Na Dobrú Vodu som tadiaľ išiel snáď tisíckrát, nebyť kameňolomu – ani by som netušil, že existuje. Pri náhodnom rozpletaní Siete som však odhalil nečakané informácie. Niekde na vrchole, v hustom lese nad rozširujúcou sa jazvou kameňolomu by sa mali nachádzať jaskyne, historický lom a viditeľné stopy dávneho opevnenia. To stojí za bližšie preskúmanie. Hľadám, klikám, pátram, formulujem otázky. Sieť však mlčí, bližšie detaily neposkytuje. Treba sa vybrať a presvedčiť na vlastné oči, tajomný vŕšok nám možno rozpovie svoje príbehy.

Chodník sa z lúčky stáča pod koruny stromov, vstupujeme do pralesa. V hmle pôsobia pahýle konárov a pomaly tlejúce kmene ešte tajuplnejšie, vôbec by som sa nečudoval, ak by v lese pri ceste zapraskala haluz, biely závoj presvietili žiarivé oči a večný tulák by sa bez jediného slovka opäť stratil v hustom húští…

Zrána sťahuje povrch chodníka nočný chlad, kráča sa dobre, z blata je ešte pevný kameň, kde-tu stále ozdobený fliačikom ľadu. Cesta sa rozdvojuje, ktorá je tá správna? Nevieme, vyberáme si tú vpravo. Po krátkej chvíli prichádzame na okraj lúčky, pod posed. Treba preskúmať okolie, čo ak sa jaskyňa ukrýva niekde v lese?

Pokým sa prieskumníci rozpŕchnu do húštin, zvyšok skladá z chrbtov batohy, kráti si dlhú chvíľu. Hoci iba niekoľko metrov od kamarátov, stratil som sa v bielej tme, nepreniká ku mne ani náznak zvuku. Zostal som sám – len ja, les a hmla. Predieram sa húštinou, hľadám stopy po miestach, ktorými možno vstúpiť do vnútra Hory. Veľké balvany porozhadzované všade dookola dokazujú, že som (možno) neďaleko, vstup do podzemia však zostáva nateraz zamknutý. Je čas sa vrátiť.

Z húštiny sa vynáram na opačnej strane lúčky, pri soľníku. Hodujúcu skupinku, vzdialenú len pár metrov odo mňa rozoznávam iba v náznakoch, husté biele mlieko sa rozlieva medzi stromami, les ticho spí. Je čas pripojiť sa k ostatným.

Prehodím len zo dve vety, okoštujem zopár dobrôt a… náhle som sa objavil v úplne novej krajine. Ako mávnutím čarovného prútika z výšky presvitá biele slnko, jeho lúče rozpúšťajú hustý závoj hmly, už len drobné chuchvalce sa prevaľujú nad steblami trávy, vsakujú do zeme. Na tvárach sa objavujú úsmevy, maškrty chutia ešte o kúsok lepšie, smädné ústa si doprajú o glg nektáru naviac, s ľahkosťou kĺže dole hrdlom, zohrieva vnútro i dušu. Milan sa konečne dovolal kamarátovi, upresňuje polohu. Sme bokom, vraciame sa späť na križovatku. Opäť padá hmla.

Tají pohľad do hlbín kameňolomu, splošťuje obraz krajiny, skrýva detaily. Pridáva však na tajomnosti, umožňuje fantázii nanovo rozvíjať svoje klamlivé hry. Cesta sa znova vetví, ja to len rýchlo prebehnem vpravo. Stopy po pneumatikách vedú kamsi do bielej tmy, vyjazdili ich poľovníci či jaskyniari? Uvidíme, strácam sa v hustej hmle.

Prechádzam zakliatou spiacou pláňou, len na malú škáročku poodhaľujem bielu oponu splývajúcu na javisko sobotného predpoludnia. Na ktorej strane stojím ja? Som divák, ktorý z hľadiska lačne čaká na začiatok (prírodného) predstavenia? Alebo mňa, herca osamelo blúdiaceho javiskom, sleduje neznámy pátravý pohľad? Neviem. Len ďalej vytrvalo kráčam v stopách kolies, v strede línie, ktorá ako pokojná rieka tečie planinou, mizne v diaľke, rozplýva sa, splýva s krajinou.

Spoza hustého závoja hmly len neurčito vystupujú obrysy kríkov, náznaky lúčok posiatych balvanmi. Za jasného slnečného rána by ma obklopoval úplne iný svet, teraz sa však svojimi krokmi snažím prebudiť krajinu, snívajúcu svoj biely sen. Blížim sa ku kraju lesa, kúsok hlbšie rozoznávam tieň umelého valu, idem bližšie, vyťahujem telefón. Našiel som jaskyňu Hradisko D-10 na Šidlovej.

Stojím na okraji lesa, čakám, rozhliadam sa. Z výšky, spoza rednúcej opony znova presvitá chladná biela guľa, sťa mávnutím kúzelného plášťa sa priestor čistí, hmla sa mení na jemný opar, kúdolí sa pri zemi, už halí len húšť na konci chodníka. Ako strieborné drahokamy zdobia vetvičky šípkových kríkov kvapky rosy. Cez priesvitný závoj presvitajú farebné škvrnky, rastú, sú čoraz jasnejšie, ich obrysy získavajú ostré tvary, z tunela na konci cesty sa vynára zvyšok skupiny.

Múrik na kraji lesa pripomína základy stredovekej rotundy, vo svojom strede, v kamennej studni ukrýva vstup do podzemia. Dobre zabezpečený pred neželanou návštevou (len hlupák by pokúšal šťastie), nad ním vyrastá kovová konštrukcia, pevná základňa lanovky. Túto jaskyňu, puklinu vedúcu dovnútra hory, už niekoľko rokov čistia jaskyniari z Trnavy, vyťažený materiál kopia dookola, vytvárajú kruhový val. Čo všetko dokáže ľudská vytrvalosť a dva kýble (ukryté pod lavicou)!

Paľo len štrbinkou medzi doskami nakukne cez objektív dnu, odhalí úzky komín kolmo spadajúci kamsi do hĺbky. Na týchto miestach je klaustrofóbii vstup prísne zakázaný! Ostatní si zatiaľ na povrchu užívajú pohodu skorého predpoludnia, slnko už opäť preteká stromami, jeho lúče si cez ich hustý štít razia zlaté cestičky. Teraz to už cíti každý z nás – do dnešného rána sme vykročili tou správnou nohou.

Ťažko sa lúči so zaujímavým miestom, aj by sme chvíľku počkali. Z diaľky sa (možno) ozve túrovanie motora, z auta vystúpi skupinka speleológov, rozloží svoje náčinie, začne pracovať. Ale asi by sme sa načakali… pokračujme ďalej. Na tomto kopci je ešte čo objavovať. A obdivovať.

Nechce sa nám vracať (škoda, odložil som si tam niekoľko zaujímavých záberov), skúsime pokračovať cestou popri lese. Po chvíli sa však stáča nesprávnym smerom, nastal čas na predieranie sa voľným priestorom, spôsob pohybu, ktorý ma baví čoraz viac (pred pár rokmi by som značku neopustil). Pretláčam sa cez kríky, podliezam konáre, prekračujem spadnuté kmene. Vykročil som do krajiny bez ciest (nôtim si s Dežom). Nechávam prales, aby vstúpil do mojej mysle, naplnil pokojom moju dušu.

Polohu dávneho hradiska tuším, kde sa však nachádza kameňolom nemám ani poňatia. Vpravo sa dvíha vyvýšenina, poďme sa z nej porozhliadnuť, možno uvidíme steny starého lomu. Nevidíme nič, ale úplne náhodne vystupujeme na geodetický vrchol Šidlovej, sme vo výške 345 metrov nad morom, dnes sa ešte pozrieme aj vyššie. Nevadí, i tak je tu krásne.

Kedysi by som o takýto brdok ani nezavadil pohľadom, všetko pod 1000-ku bolo totálne nezaujímavé. „Robíš si srandu? A čo tam budem robiť? Na ten vrchol sa hádam ide dole kopcom!“. Dnes som za tento prvovýstup vďačný, som rád, že som spoznal ďalší zaujímavý kút našich Hôr. Dokonca sa sem, ak bude príležitosť, s radosťou kedykoľvek vrátim. Už viem, že veľkosť vrchov sa nemeria ich výškou.

Aspoň sme trošku prefúkli pľúca, aj malý kopček dokáže zvýšiť tepovú frekvenciu, zahriať svaly. Za odmenu si doprajeme, tak ako býva na vrcholoch zvykom, glg čohosi dobrého, drobná maškrta dokáže potešiť. Netreba sa však zdržiavať pridlho, čas kvapí. Len kútikom oka mrknem na zaujímavo tvarovaný strom, či zbehnem pár metrov nižšie, skúšam odfotiť veľkú pavúčiu sieť obťažkanú kvapkami rosy…

GPS-ka zameriava smer pochodu, nabiehame na lesnú cestu, takmer okamžite z nej však odbočujeme, nevedie našim smerom. Opäť sa predierame lesom. Starým, neupraveným, zaujímavým. Kľučkujem, odbieham, objektívom fotoaparátu sa snažím zachytiť atmosféru pralesa. Vrchol tohto nenápadného kopčeka je naozaj rozľahlý, nie je možné za jediný deň spoznať všetky jeho zákutia, bezozvyšku precítiť nezvyčajnú atmosféru. Plávam po hladine, ponoriť sa hlbšie (zatiaľ) nedokážem…

Spod lístia vytŕča puklica auta, kde sa tu nabrala? Zbiehame kúsok nižšie, priamo z pralesa vchádzame na lesnú cestu, civilizácia je jednoducho všadeprítomná. Vyjazdená koľaj sa stáča, klesá kdesi do údolia, my sa opäť púšťame do húštin, derieme sa hore svahom. Križujeme hlboký rigol, toto nevyzerá na dielo prírody, k tvorbe tohto valu priložil svoju ruku (takmer určite) človek. Vstupujeme na miesta dávneho osídlenia.

Tu, na vysokej ostrohe nad dolinou sa kedysi dávno rozkladalo opevnené sídlo. Hradisko, či len útočisko v čase nebezpečenstva? Nevedno, nemienim špekulovať, vytvárať konšpiračné teórie, dnešný svet je nimi aj tak presýtený. Hmla okolo nás už dávno ustúpila, spoľahlivo však zahaľuje pôvod a históriu miesta. Neurčitosť a tajomstvá napĺňajú okolie, ležia pod každým kameňom, sú ukryté v letokruhoch stromov. Príroda sa dlhé stáročia pokúša prekryť stopy ľudských výtvorov, pri ich odhaľovaní treba zapojiť nielen predstavivosť ale i fantáziu.

Zostupujeme z vrcholu, vľavo v brázde presvitá skalná stienka, nakuknime bližšie, môže byť zaujímavá. Nevedomky vstupujeme do priestoru dávneho lomu. Hladké rovné steny jednoznačne formovali ľudské ruky, lámali kameň len za pomoci nástrojov, týchto skál sa vynález pána Nobela (pravdepodobne) nedotkol. Dnes ich hladký povrch hladíme my, hmatom sa snažíme prečítať dávno zabudnuté príbehy. O časoch, keď boli mladé bralá ešte dnom prastarého oceánu. O nepredstaviteľnej sile, ktorá prerušila ich sen, vytrhla ich z hlbín, vyzdvihla do výšok. O prvých ľuďoch, ktorým poskytli útočisko. I tých ďalších, neľútostne drancujúcich ich telá. O tichu, ktoré sa rozhostilo po ich odchode. O znovuobjavení.

Skalný pás sa ťahá popod celý vrchol, pomaly ho obchádzam, očami putujem po línii zlomov, vráskach na tvári brala. Voda postupne narúša odhalenú skalu, otvára pukliny, rozširuje otvory. Vytvára miniatúrne jaskynky, možno i škriatkovia majú medzi sebou speleológov, ktorí počas dlhých mesačných nocí kutajú v skale, otvárajú cestičky do srdca hory.

Opäť som sa vyštveral na vrchol hradiska, ostatní sú už kdesi ďaleko, musím ich pohľadať. Zrak mi padá na prvých poslov jari rašiacich spod zeme, táto zima (i všetko ostatné naokolo) je naozaj akási divná…

Z tejto strany sú priekopy ešte viac rozpoznateľné, sú výraznejšie, omnoho hlbšie, mierne zvažujúce sa svahy neposkytovali usadlíkom dostatočnú ochranu. A poniže, pod vrcholovou akropolou, skalnatým vrcholom hrebienka, sa do kruhu rozložila celá skupina, hodujú, oddychujú, naberajú sily. Beh času sme si na tomto zaujímavom kopčeku akosi neuvedomovali, avšak priblížilo sa už poludnie a my sme stále ešte len na začiatku putovania (Jozef už pred chvíľou volal z Okrúhlej). Takýmto tempom nás v horách zastihne aj noc.

Venujem posledný pohľad hradisku, pohľadom sa lúčim so Šidlovou. Nenápadný kopček naozaj ukrýva množstvo zaujímavých zákutí, hneď na prvý krát si získal miesto v mojej duši, kus môjho srdca už navždy zostáva blúdiť po jeho rozľahlom chrbte. Verím, že sa sem ešte (mnohokrát) vrátim.

Musíme si trošku prišliapnuť. Po dobre známych cestičkách prebehneme pod Planinku, Erdőház (Lesný dom). Až hore nejdeme (boli sme tam nedávno), len z diaľky pozdravíme poľovnícky zámoček grófa Erdődyho, ani sa to nezdá, ale už má na chrbte skoro 250 krížikov. Vyzerá však ešte k svetu.

Na okraji lúčky (ihriska) pod areálom, vyrastá nečakaný útvar. Ľadopád – mohutný, členitý (ako živý!). Obiehame ho dookola, vystupujeme vyššie, fotíme. Miniatúrna pripomienka roklín Slovenského raja či terchovských tiesňav hneď za našimi humnami. Radosť nám kazí len zistenie, že výtvor je umelý, vytvorený pomocou hadice, kríkov a mrazu (aspoň niečo je prirodzené). Ale i tak je zaujímavý.

Nevieme sa nabažiť zimných radovánok, táto zima bola na ne výnimočne skúpa, avšak musíme ísť ďalej. Lesné cesty sa rozbiehajú do lesa, ako chápadlá chobotnice ovíjajú svahy pahorkov, ponad hlboké žľaby kľučkujú dovnútra Hôr. Niekde tam sa kľukatí teleso starej lesnej železničky, pokúsime sa ho nájsť, aspoň na malom kúsku prelomiť kliatbu jeho zabudnutia.

Veľakrát vyrašila jar v krajine odvtedy, čo vláčik poslednýkrát zapískal na úzkych koľajniciach, zviezol poslednú fúru dreva do fabriky na Dobrej Vode. Príčinlivá ľudská ruka pomohla znova zužitkovať tony ocele i podvalov, bez (postupne miznúcich) spomienok pamätníkov by výrazné technické dielo iba zarastalo húštinami zabudnutia, pomaly sa menilo na prirodzenú súčasť krajiny, len naozaj skúsené oko by dokázalo v teréne rozpoznať umelý, nepôvodný prvok. Zvládneme to dnes aj my? Objavíme starý násyp? Nájdeme tú správnu cestičku?

Zvážnice sa križujú, menia na cesty, rozblatené stopy kolies odbočujú kamsi do lesa. Ktorý chodník je ten správny, ktorým máme pokračovať? S GPS-kom nekonzultujeme, spoliehame na intuíciu. Keď sa však chodník zarezáva hlbšie do úvozu, klesá a vnára ďalej do lesa, keď už dlhšie nevidíme ani náznak pevnej cesty, nastal čas vytiahnuť mapu. Sme asi sto metrov nižšie.

Štveráme sa hore svahom, vyhrabávame z rigolu. Cink, mám jeden neprijatý hovor. Jozef, išiel nám oproti, nestretol nás. Upresňujeme si polohu, kúsok sa musí vrátiť. Idem mu naproti, dlho sme sa veru osobne nevideli, kontaktu na diaľku predsa len niečo (podstatné) chýba. Spoločné chvíle však preletia prirýchlo, čas sa ženie ako splašený, ešte dlho by bolo o čom hovoriť, čo plánovať, na čo spomínať… (ne)Vadí, veď to doženieme nabudúce, chvíľku si počkáme, hádam táto pakáreň nepotrvá večne.

Jozef pokračuje k autu, už to nemá ďaleko, náš pelotón zas skúša parametre železničného telesa. Je to paráda, to by bola cyklocesta! Stačilo by len vyčistiť jeden úsek od porubu (či polomu) a trochu spevniť povrch. Obdivujeme majstrovstvo jej projektantov a staviteľov, museli dokonale poznať každý meter hôr na okolí, trať sa prehrýza krajinou takmer po rovine. Tu prebieha násypom, inde sa ponára do zárezu,  tiahlymi serpentínami prekonáva prevýšenie.

Stačí privrieť oči a v duchu sa preniesť do iného času, do inej krajiny. Turistická atrakcia, lesný vláčik, láka na výlet množstvo návštevníkov. Stará, chátrajúca fabrika dožila, premenila sa na svojské stredisko oddychu, možno sa tu zabaviť aj občerstviť, či pomocou virtuálnej reality poučiť v interaktívnom múzeu. Neďaleko stojí malá stanička, vláčik s návštevníkmi práve odišiel, nástupište na dlhé chvíle osirelo. Opäť ožije po ich návrate, budú si vymieňať zážitky z návštevy starého kláštora na Katarínke, pohľad z vrcholu kostolnej veže je skutočne nezabudnuteľný. Väčšina z nich neprišla len na jednodňovú návštevu, lesné cestičky sú eldorádom cyklistov i výletníkov, neďaleké priehrady poskytujú množstvo príjemných chvíľ rybárom, na skalkách sa možno zabaviť lezením pod dohľadom inštruktora. Po večeri všetkým pochutí pohár či dva sviežeho malokarpatského vínka.

Vo svojom blúznení som zaostal, skupina sa poriadne roztiahla, kráčam kdesi v jej strede. Davy ľudí sa rozplynuli v pokojnom tichu skorého sobotného popoludnia. Lesom, po trati starej železničky, veselo kráča malá skupina turistov. Náhle začujem výkriky, vidím ruky natiahnuté kamsi hore, do húštin.

Stihnem zazrieť len zopár bielych zrkadiel na zadných behoch. Obrovská, vraj viac ako stohlavá črieda laní a jeleňov sa ako lavína valí lesom, otáčajú sa, prebiehajú poza naše chrbty. Ich ratice dunia ako náhla letná búrka, ich beh šumí ako čerstvý jarný vietor. To si len Duch Hôr (v podobe kráľa lesa) prišiel bližšie obzrieť nečakaných votrelcov.

Sme vďační za neočakávaný zážitok, plní dojmov pokračujeme v ceste, už sme skoro na dohľad nášmu poslednému cieľu, už o chvíľku začneme vystupovať na Okrúhlu. Ohromujúci velikán sa týči uprostred lesa, kus vedľa, povyše, ďalší (k tomu zabehnem pri zostupe), sú to skutoční lesní obri, praotcovia hory, ich vrstovníci, starí súpútnici sa už dávno stali súčasťou Zeme…

Stojíme na vrchole Okrúhlej, vo výške 398 metrov, dosiahli sme najvyšší bod dnešného putovania (tie úškrny si nechajte), odtiaľto to pôjde už len z kopca. A nie sme tu sami, stretávame skupinku turistov, organizátorov zimných výstupov. Slovo dá slovo, rozhovor sa rozbieha, čas letí. Treba konečne popratať všetky zásoby, domov to nosiť nebudeme. Ohník tíško horí, dievčatám chutia zabíjačkové špeciality od Igora. Stáli a rozprávali sme už dosť, je čas sa poberať. Všetci pospolu sa púšťame na cestu dole, cestu domov.

Známe zvážnice sa krútia pod Katarínku, oteplilo sa, povrch cesty mäkne, mení sa na blato, na záver, na posledných pár kilometroch sa zašpiníme až-až. Pod Katarínkou sa aspoň kúštik môžeme prejsť po podvaloch lesnej železničky, vôbec nám nevadí, že v skutočnosti tadiaľto nikdy neviedla (žeby sa môj sen premieňal na skutočnosť?). Skupinky dospelých návštevníkov sa menia na deti, neodolali vábeniu posledných fliačkov snehu, gule lietajú vzduchom ako vo Verdune.

Veľakrát som išiel po ceste z Katarínky, tie krásne sochy, torzá starých kmeňov som si však doteraz nevšimol. Darmo, väčšinou tadiaľto chodíme okolo polnoci, svietia nám len baterky v rukách (a naše oči). Naposledy si mávame so skupinkou z vrcholu, ich auto parkuje kúsok nižšie, nás ešte čaká niekoľko stoviek metrov (či pár kilometrov).

Popis záverečných chvíľ už nebýva tak bohatý, čo najrýchlejšie to chce mať za sebou autor i čitateľ, aj účastník už len so sebazaprením prepletá nohami, mysľou je (väčšinou) tiež niekde inde. A tak sa len na minútku pristavíme pri skalnom okne, mihneme po ceste, prešmykneme uličkami Dechtíc. Autá už nedočkavo čakajú na svojich pasažierov, je čas sa rozlúčiť.

Ďakujem všetkým, ktorí prekonali vlastnú pohodlnosť a vyrazili do bielej nepreniknuteľnej hmly hľadať neznáme malokarpatské vrcholy. Hádam sa aj im ten výlet páčil. Dnes to boli: Vierka Gubiová, Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Božka Golierová, Veronika a Miloš Miklošovičoví, Igor Naništa, Milan Babišík, Jozef Nádaský, Vlado Trajlínek, Paľo Rapant, Jozef Polakovič, ako hosť Jozef Baránek a

Juro Golier

Sedím pri počítači, rozpletám Sieť (či to ona sa ovíja okolo mňa?). Naozaj sa nedá dopočítať všetkých kopcov a vŕškov v Malých Karpatoch, nikdy nespoznáme ich konečný počet, za celý život nestihneme navštíviť ani zlomok z nich. Nevadí, aj tých pár, u ktorých sa nám to podarí, nás dokáže niečím odmeniť, mnohým obohatiť. Tak ako teraz. Aj hlúpa doba môže byť na niečo dobrá. Veď, priznajme si – neláka nás viac výstup na známy vrchol? Spoznávanie vzdialených krajín? Poklady máme pritom ukryté hneď za dverami. Dnes, uzavretí v úzkej škrupine blízkeho okolia, sme častejšie nútení obracať svoj zrak bližšie. A vďaka tomu tu nachádzame skutočné drahokamy. Pre stromy niekedy nevidíme les.

Akcia Čierna skala

sobota 13.2.2021

Osamelým šliapaním na cyklotrenažéri sa snažím oklamať čas, predĺžiť si mladosť. Spoza zákruty sa vynára predhorie Álp. Cesta kopíruje brehy plies Jazernej oblasti. Ponad tŕstie Neusiedleru vytŕča stožiar plachetnice. Ani tá najdokonalejšia virtuálna realita však nedokáže priblížiť skutočný pocit z jazdy, sprostredkovať živý zážitok. Jemný závan vetra na tvári. Vôňu slnečného rána. Rozhovory hmyzu v tráve. Pohľad z oblúka serpentíny. Letmý dotyk auta na lýtku ľavej nohy. Spoločnosť priateľov. Len únava je porovnateľná, možno aj o kúsok väčšia. Po hodine jazdy šliapania do pedálov sa podo mnou vytvorila „loužička“. Potu. Odráža svetlo žiarovky, tisíce drobných diamantov iskrí v oku, prebúdza príbehy dní. Minulých i tých budúcich.

Za normálnych okolností by som vstával veľmi skoro, ponáhľal sa na štart. Za normálnych okolností by som šliapal na vrchol, užíval si vydarený výlet. Za normálnych okolností by som sa tešil na posedenie v cieli, v diaľke cítil vôňu kapustnice. Za normálnych okolností… tie však už dlhšiu dobu nepanujú.

„Vzhľadom na aktuálnu situáciu a platné opatrenia sa 36. ročník Zimného prechodu Čiernou skalou dňa 13.02.2021 neuskutoční. Budeme však radi, keď tento deň strávite aktívnym pohybom v prírode. Tešíme sa na stretnutie pri ďalších ročníkoch našej akcie. (Organizátori) “

A Je to tu, presne tak ako sme (bohužiaľ) očakávali. Možno ešte o kúsok horšie. (Hádam) nikto netuší čo je ešte dovolené a čo už nie. Môžem von z okresu? Kam mám vlastne dovolené vstúpiť? Má vôbec zmysel sa o niečo snažiť?

Určite áno! Doma sedieť nebudem, niť akcie pretrhnúť nedovolím. Obmedzenia si vysvetľujem po svojom (myslím, že im nerozumejú ani vyhlasovatelia), priehrada Buková, miesto sa na samom okraji okresu, je vhodný východiskový bod. A odtiaľ som na vrchol Čiernej skaly ešte nikdy nevystupoval.

Po (tradičnom) oteplení padli teploty opäť pod bod mrazu, zima sa (aspoň) na pár hodín vrátila do našich končín. Primrznuté dvere auta komplikujú odchod, toto už nedoženiem, meškáme. Prvý prípitok na krásny deň sa koná bez nás. Ako vždy, zopár kamarát/ov/iek už čaká na mieste, telepatia asi naozaj funguje.

Na Bukovej panuje zimná rozprávka. Ľahký biely poprašok zdobí zem, takmer bezoblačná hlbina nebies okamžite polapí dušu pútnika, sponad hrebeňa Zárub začína do krajiny nakúkať žiarivý kotúč, dlhé tiene deformujú perspektívu, predlžujú vzdialenosti. Je bezveterno, dvojciferný mráz len jemne šteklí na lícach, nederie sa pod vrstvy oblečenia, nezviera kosti. Deň ako stvorený na krátky výlet, Čierna skala je ten správny cieľ.

Prvé metre sú dôležité, nastavia náladu, určia rytmus dňa. V tejto partii to však (vždy) ide samo, chvíľu sme sa nevideli (s niekým týždeň, s iným dlhšie), máme si čo povedať, na čo pospomínať, na veci veselé, i na tie smutné…

Šmýka sa, treba dávať pozor na každý krok, ubrať z dĺžky, aj frekvencie, času máme predsa dosť.  Vodnú hladinu dnes vietor nerozčerí, zviera ju tvrdý pancier ľadu, láka odskúšať jeho pevnosť. Len na krajíčku, nebudeme riskovať neželaný kúpeľ. Drží. A otvára čarovný výhľad. Z tŕstia hľadím na Tŕstie, ako fajn tam bolo pred rokom, obloha žiarila rovnako ako dnes (len sneh chýbal), ešte sme si užívali slobodu. Voľnosť bez obmedzení a zákazov.

Schádzame z asfaltky, odbočujeme na lúky, smer putovania stáčame k horám. Kúsok opodiaľ, napravo, za neprístupným plotom, sa pyšní výrazná stavba, luxusné centrum zvernice Balunky, z výšky na všetko dohliada starý hrad, Éleskő, náš dobrý známy Ostrý Kameň. Máme to ako na tanieri, vinárstvo na okraji Modry (vlastníkmi prepojené so zvernicou) odkrýva pôvod svojho názvu.

Na okraji lesa, v tichu pod korunami stromov, sa ukrýva lesná asfaltka. Na jej bielom povrchu sa odvíjajú stopy pneumatík. Vynárajú sa odkiaľsi spoza chrbta, z akejsi (dávno) minulej, (už) nepoznanej krajiny. Vedú kamsi vpred, do budúcna, do neznáma. Ich koniec je v nedohľadne, strácajú sa v diaľke, splývajú s horou. Určujú smer putovania – plného tajomstiev a neistôt, očakávaní i prísľubov. Vstúpme priamo do ich stredu, medzi rovnobežky plynule sa kĺžuce do nekonečna, vykročme na cestu.

Na križovatke s cyklocestou robíme krátku technickú prestávku, tadiaľ by sme sa mali neskôr poobede vracať. Teraz ale pokračujeme v stope neznámeho auta. Privádza nás na Brezinky, na miesto, kde ešte prednedávnom stála turistická chata.

Prednedávnom… beh času je relatívny, síce ľahko merateľný, avšak len ťažko uchopiteľný. Koľko trvá, kým stalagmit a stalagtit spoja svoje slzy? Stromu, kým dorastie do dospelosti? Človeku, kým dospeje k poznaniu?

Nikdy som v nej nebol, nezažil atmosféru slobodných večerov, počas ktorých sa miešala duša turistov, trampov, tulákov i flamendrov do neopakovateľného pocitu náhleho oslobodenia, záblesku voľnosti. Chaty našej mladosti už neexistujú, rozplynuli sa v hmlistých závojoch zabúdania, žijú len vo farebnom víre spomienok. Moloch konzumu a zisku spoľahlivo prežúva svoje obete, vypľúva len prázdne ruiny či bezfarebné škatule, bezpohlavné továrne na peniaze. Chata pod Rozsutcom, Kamienka, Brezinky…

Teraz tu stojím, pozerám na jej rozvaliny, snažím sa zachytiť šepot múrov rozprávajúcich príbehy zašlej slávy. Otáčam sa, cítim na chrbte pohľad. Sponad stromov, priamo uprostred výseku cesty dohliada na pokoj skorého nedeľného predpoludnia z vrcholu vysokej pyramídy hrad. Ostrý Kameň, dávny strážca okolitej krajiny.

Asfaltka pokračuje rovno, koľaje vchádzajú do brány zvernice, to by bola cyklocesta! Vstup je bohužiaľ zakázaný… Zvážnica sa stáča vľavo, vedie nás hlbšie do Hôr, do krasovej oblasti pod Veterlínom. Z jeho svahov vyrastajú bezmenné kôpky skrývajúce tajomné skalné zákutia či vstupy do hlbín Zeme. Napravo sa zdvíhajú svahy Zelenej Studne, cesta stúpa stredom, hore údolím.

Ešteže nám primrzlo! Ešteže tadiaľto nezostupujeme! Chodník sa zmenil na horský potok, zurčí pod ľadovou škrupinou. Bez mačiek neschodné, s mačkami hrozí nedobrovoľný kúpeľ, cestičku si kliesnime okrajom, na úplnej hrane svahu. Postup sa výrazne komplikuje, spomaľuje.

Avšak vôbec to neprekáža, okolitá príroda nám pripravuje fantastické divadlo, vstupujeme doprostred obrovského amfiteátra. Zatiaľ čo vysoké neprístupné svahy na východnej strane ešte driemu v tmavom tieni, rozľahlé bralá na západe sa už špľachocú v slnečnom kúpeli. Prekrásne predpoludnie nádherného dňa. (Dnes) už po neviem koľký krát chválim svoje rozhodnutie ísť von, práve sem. Tieto chvíle sú naozaj nezabudnuteľné.

Slnko už nakúka spoza hrebeňa, poslednýkrát sa otáčam, snažím sa hlboko do spomienok uložiť obraz miesta, atmosféru okamihu. Snehobielu skalu. Posed na okraji planiny. Chodník rozpúšťajúci sa medzi stromami. Hry svetla a tieňa, bielej a šedej.

Križovatka ciest (dá sa sem dostať aj autom!), vychádzame na cyklocestu pod Veterlínom, po chvíľke ju však opúšťame, popri plote zvernice klesáme hlbšie do lesa, zastavujeme pri kríži pod stromami, našli sme vhodné miesto na zapálenie sviečky, krátku spomienku.

Dnes je práve týždeň, čo nás nečakane, bez akejkoľvek rozlúčky opustil dlhoročný dobrý kamarát, Jožko Michalec. Čierna skala je krásny kopec, pre nás však už navždy bude mať aj čiernu príchuť. Keď sme sa koncom januára 2014 chystali na jej vrchol vystúpiť z Jahodníka, zasiahla nás nečakaná správa, stratili sme prvého z nás, Ondra. Teraz k nemu pribudol ďalší správny chlap, Jožko. Chalani, obaja nám veľmi chýbate, stále ste však prítomní na našich výletoch, žijete v našich spomienkach.

Kahančeky nechávame horieť v stojane, so spomienkou v mysli odchádzame. Slnečná biela zvážnica sa kľukatí lesom, z výšky na naše putovanie dohliada strieborná posvätná hora Fuji (teda Veterlín). Každá minúta dnešného dňa je vyplnená pohodou, každý meter pochodu ponúka nevšedné zážitky, plnými priehrštiami nás zasýpa krásou, dnes je radosť vystupovať na Skalu, z tohto (neopozeraného) smeru.

Míňame odbočku Pod Čiernou skalou, nie tadiaľ vystupovať nebudeme, pridáme si pár metrov naviac, dnes je príliš krásne, netreba sa ponáhľať. Odmenou za toto rozhodnutie je nádherný výhľad na majestátne bralá Kršlenice, už dlho sa tam chystám na výlet, okolnosti tomu však akosi neprajú.

Zvážnica je krásne trasovaná, je to (takmer) ideálna cyklotrasa, celú cestu nás sprevádza biela koľaj, tie autá sú všadeprítomné. Spoza stromov presvitá hrebeň Javorinky, v diaľke vykúka dominantný Klokoč. Tieto miesta nepoznám, GPS putuje na chvíľku von z vrecka. Ešte za zo trikrát otočíme a v ostrej zákrute by mala byť naša odbočka. Je to tak, vyjazdená široká cesta stúpa nahor, pomedzi Kamenné vráta. Kto  by čakal výraznú skalnú bránu bude sklamaný, prielom je široký, nenápadné bralá sa skrývajú v lese, kus vedľa zvážnice.

Už hodnú chvíľu mi blbne fotoaparát, podchvíľou hlási problém so zápisom na kartu, až doma zisťujem, koľko zaujímavých záberov zostáva navždy stratených. Tá chvíľa sa už nikdy nevráti. Stojíme na traverze medzi Veterlínom a Starým Plášťom, my sa však derieme vyššie, na hrebeň pri Polámanom. Obklopuje nás nádherný les. Štíhle rovné stromy vyrovnané v šíkoch jeden vedľa druhého, tisíce pešiakov malokarpatskej armády strážiacich pokoj Hôr. Z azúrovej oblohy žiari žeravý kotúč, vykresľuje na snehu dlhé tiene, znásobuje vnímanie nepreniknuteľnej hradby, pomedzi ktoré preteká nahor úzky farebný potôčik turistov.

Bez priveľkej námahy, bez mimoriadneho úsilia prekonávame výškový rozdiel, dosahujeme hrebeň, posledná príležitosť pre (nezodpovedných) vodičov osláviť výstup (tí zodpovední prestali oveľa skôr). Hustý les (bohužiaľ) bráni výhľadom, oko len s ťažkosťami preniká cez jeho hradbu, za ktorou však predsa len podchvíľou možno zazrieť (či skôr vytušiť) nádherné scenérie. Snehom a mrazom poprášené vrcholky stromov na svahu Čiernej skaly či vzdialenejšieho hrebeňa medzi Čelom a Veterlínom budia dojem, že sme sa lusknutím prstov preniesli do neznámych veľhôr (Braňo si pripadá ako v Nízkych Tatrách).

Vrcholové bralo Polámaného dnes (radšej) obchádzame, v týchto podmienkach nechceme loziť po skalách. Traverzujeme strmý svah (pozor na každý krok!), už po pár metroch vstupujeme do iného sveta. Plného prekvapení, tajomstiev, podivuhodných tvorov, nevšedných tvarov. Les redne, okolie sedla obývajú výrazní jedinci ríše stromov, na scéne sa objavujú pozoruhodné solitéry. Opäť stojím na miestach, kde tok času spomaľuje, meandruje pomedzi pokrútené kmene, len postupne odkvapkáva z roztiahnutých košatých konárov. Znova sa (márne) snažím fotoaparátom zvečniť ich atmosféru, šošovky však obraz príliš skresľujú, snímač je priplochý, ruší plastický rozmer priestoru, uzávierka prirýchla, za zlomok sekundy dokáže vyseknúť len malý dielik reality. (Nespoľahlivá) pamäť  zaznamená obraz vernejšie…

Začína fúkať. Na týchto miestach snáď fučí neustále. Život tu je bojom o prežitie, snahou vydržať (pri)časté besnenie živlov. Rozhádzané polámané konáre a vyvrátené kmene hovoria jasnou rečou. Len tí najodolnejší majú šancu prežiť, len tí najsilnejší dokážu vytrvať. Dožiť sa veku zrelosti. Malý prales v sedle veľkej hory.

Biele ozdoby na konároch rastú, snehová prikrývka hrubne. Vstupujeme do kráľovstva zimy, ríše mrazu. Korálky času na koncoch halúzok sa menia na kryštáliky ľadu, jeho tok sa (takmer) úplne zastavil. Krajina nepohnute spí v mrazivom objatí, jej pokoj narúšame len my a chladivý dych zimy. Dnes neduje víchrica, to sa len beťár vzduch prevaľuje z jednej strany hrebeňa na druhú, zvedavo nakúka do škár v skalách a pod zipsy našich búnd, veselý, roztopašný mladíček sa baví na náš účet. Nezazlievame mu jeho žarty, pripravil nám krásne divadlo, vykúzlil nádherné ozdoby. Belostné čipky osuhle zdobia každú vetvičku, porcelánové ostrovčeky snehu vykresľujú na skalách krehké obrazy neznámych oceánov, ako nekonečné cestičky stekajú po kmeňoch stromov perleťové krúpky srieňa. Ostré stúpanie sa zmierňuje, stojíme, odpočívame, náš dych poletuje vo vzduchu ako jemná inovať. Rozhliadame sa.

Blankytná obloha a snehobiela zem. Hlboko pod našimi nohami sa vzdúva more, desiatky mohutných vĺn, stovky menších vlniek sa rozbíjajú o bralo na ktorom stojíme, čelíme mohutnému príboju krásy. V tomto momente nie sú dôležité ich mená, toto je presne ten okamžik, keď stačí len stáť a vnímať. Kochať sa. Nechať cez svoje vnútro pretekať čas a miesto. Vychutnávať si bytie. Práve teraz a práve tu. Nič iné nie je potrebné.

Vlastne kúsok maškrty či dúšok na zohriatie sa hodí v každej situácii. A tak, kým sa poniektorí kochajú, fotia, nevedia odtrhnúť od neopakovateľnej scenérie (motajú sa po hrebeni), ostatní už netrpezlivo hľadajú vhodné miesto na krátke zastavenie, doplnenie energie. Poďme však kúsok nižšie, do závetria, ten prevaľujúci sa dych predsa len zalieza prihlboko pod bundy, aj ľudí sa tu motá akosi priveľa…

Nádherný deň vytiahol na krásny kopec naozaj dosť návštevíkov. Jednotlivci, dvojice, menšie i väčšie skupinky vystupujú i zostupujú všetkými (dvoma) smermi. Poniektorí dokonca odzdravia (dnes možno v horách stretnúť kdekoho, turistu i výletníka, dokonca kde-tu aj horala). Priesek v lese je ako diaľnica, nakoniec zastavujeme až dole na zvážnici.

Ako fajn je odľahčovať batohy! Záťaž z chrbta presunúť do žalúdka, osviežiť krv (už naozaj naposledy!), rozdeliť sa s priateľmi (nebudem to ťahať predsa domov), pozdraviť (náhodných) okoloidúcich (ale ich dnes ide!). Zmrznutý čas sa už roztápa, náhle sa rozbehol, pri veselých rozhovoroch sa snaží dobehnúť zameškané, letí, letí ako splašený, už mu vidno len chrbát, utekajme teda aj my.

Zvážnica beží ku Veterlínu, strieborná hora žiari ako maják, dohliada na kroky pútnikov. V tejto časti už prebieha ťažba, rozsiahle rúbaniská vpravo sa ťahajú až hore na hrebeň. Je to smutný pohľad, tu sa nežije, tadiaľto život len rýchlo prechádza (dokonca nevidno žiadny posed). Snažíme sa zahnať chmúrne myšlienky (niet o čo zavadiť pohľadom) rozhovormi, čo najviac si skrátiť tento úsek cesty. Konečne vychádzame na cyklocestu pod Veterlínom, stadiaľto sa už k autám dostaneme (aj) poslepiačky.

Začína jemne poposnežovať. Ani neviem ako, ani neviem kedy, zatiahlo sa. Drobné biele iskričky žiaria na tmavom pozadí, zvážnica kopíruje svahy rozľahlej hory, obtáča ju, krúti sa, vedie do neznáma. Nám však dobre známeho, tadiaľto sme už išli veľakrát, aha, tu sme ráno odbočovali ku krížu. Kahančeky pri ňom možno ešte horia…

Ale sme sa roztiahli! Čelo skupiny (dievčence) do toho dáva priveľa energie, sneh sa za nimi víri, unikajú nám. Ja sa zatiaľ obzerám, rozhliadam. V týchto miestach vedie cesta cez rúbanisko, otvára sa krátky výhľad na protiľahlé svahy Zelenej studne. Dolinou sa vinie cesta, mraky sa trhajú, pod bezoblačnou oblohou sa po nej presúva farebná skupinka turistov, veselá deviatka svižne stúpa, mieri hore, na Čiernu skalu… Poprajme im šťastnú cestu a príjemný deň.

Poposnežovanie sa mení na drobné sneženie, tie baby nám ušli! Vyťahujem telefón, musím ich zastaviť. Na bezmennej skalke pri ceste som plánoval zastávku, je to miesto ako stvorené na krátku spomienku, tu by som chcel zapáliť kahanček…

Stojíme. So smútkom v duši, s úsmevom na perách spomíname na Jožka. Takto si ho chceme pamätať, tak si ho pripomínať. Každý z nás s ním zažil veľa pekných chvíľ, mnoho veselých príhod. Taký bol, taký s nami navždy zostane.

Kahančeky zhášame, dávame do batoha, v prírode nebudeme nechávať to čo tam nepatrí, znova ich zapálime na vhodnom mieste. Biela cesta sa stráca v zákrutách, v serpentínach klesá do údolia. Na svahoch sa povaľujú veľké balvany, krasová oblasť pod Veterlínom dáva o sebe vedieť. Zľava, z výšin, spoza stromov na nás dohliada starý hrad. Kruh sa už pomaly uzatvára, blížime sa k záveru.

Ešte nás však čaká zopár krokov. Posunuli sme sa do spodnej časti doliny, nahá zimná krajina odhaľuje tajomstvá, dovoľuje nahliadnuť do svojho skrytého vnútra. Hradné bralá prudko spadajú do doliny, ich pokračovanie sa takmer dotýka cesty. Niekedy sa sem vrátim, vystúpim k ich päte, dotknem sa chladnej skaly. Ťahám za sebou ťažký náklad sľubov, dlhý zoznam želaní. Som malokarpatský zelenáč, to že som sa o Hory začal zaujímať až prednedávnom sa snažím vyvažovať zanietením, (márne) sa snažím dohnať zameškané. Chcel by som navštíviť ich každý vrchol či dolinu, prejsť všetky cestičky, dotknúť sa každého brala i skaly, spoznať všetky sochy… Čo sa nachádza za tamtým hrebienkom? V tej úžľabine? Jeden život je príliš krátky, ale som vďačný aj za to málo…

Jaskyniarsku studničku dnes zviera hrubá škrupina ľadu, na priľahlom potôčiku visia nádherné ľadové ozdoby, ľadopád lesných škriatkov. Tu sa môžu každý večer, keď v doline utíchne pohyb ľudských nôh, do sýtosti vyšantiť…

Zas som zaostal, ostatní už čakajú pri skalnej kaplnke, kahančeky horia, aj ja pridám ten svoj…

Ďalej to už je povinná jazda. Rovnakou cestou ako ráno sa vraciame na miesto štartu, do cieľa. Zrak sa naposledy otáča k mohutnému hrebeňu Zárub a Havranice, opiera o svahy Veterlínu, skĺzne k zubatým hradbám Ostrého Kameňa. Blankytné sobotné ráno prešlo do posmutneného bielosivého popoludnia, v duši si však nesieme krásnu spomienku. Na krásny deň, pekný výlet, výbornú spoločnosť. A nádherný kopec, Čiernu skalu. Ak okolnosti dovolia, radi sa vrátime.

Ďakujem všetkým, ktorí mali rovnaký nápad a tento deň strávili na cestičkách Malých Karpát: Vierka Gubiová, Danka Fáziková, Božka Golierová, Igor Naništa, Ľuboš Rosa, Vlado Trajlínek, Braňo Polocík, Ľudo Šoltés

a Juro Golier

Osamelým šliapaním na cyklotrenažéri… Je to však akési divné, čosi tomu chýba. Krajina na monitore, hýriaca všetkými farbami je v skutočnosti akási bezfarebná, bez vône a chuti. Nemá to gule. Nenávidím ten biely kopec v pozadí, krúti sa, mizne, stráca sa (akosi ma tlačí r..ť). Už aby tu bol víkend. Akýkoľvek. Upršaný, zablatený, mrazivý. Ale skutočný, živý. S kamarát(ka)mi.

Akcia Okolím Dobrej Vody

nedeľa 7.2.2021

Nie je nad prácu z domu. Vstávam až pri prvom zazvonení telefónu, neúspešne sa snažím zamaskovať škrípavú artikuláciu stuhnutých hlasiviek. Len tak v pyžame sadám pred monitor, medzi zvyškami večere hľadám pero, drobné broky omrviniek škrípu pod papiermi, myšou odsúvam téglik od jogurtu. Zas som si skoro nalial kávu do klávesnice. Pracovný (?) deň začína. Maily, ranné správy (čo nového?), kde-tu telefonát, mail, hudba ako kulisa, telefonát, mail, dlho nič (podchvíľou neveriacky kontrolujem techniku). Čas zohriať obed. Čo na mňa zabudli? – maily nechodia, telefón mlčí, nervozita stúpa… ďalší kolotoč sa neomylne roztáča neskôr… Končím! Odpájam sa, pokračovanie zajtra (s obavou podchvíľou kontrolujem telefón). Večer prechádza do noci, svetlá okien sa menia na prítmie obrazoviek, (vietor znova zhasol pouličné lampy), ticho sa v chuchvalcoch prevaľuje uličkami vjesnice. Do ruky beriem knihu, otváram fľašu vína…

Už som takmer rezignoval, nové oteplenie rýchlo premenilo chodníky na rozmáčané potoky, nebudem sa trepať preč, zostanem doma, vybehnem si sám, len tu za humná. V piatok však získavam spoločnosť, mením názor. Na Dobrej Vode je tak pekne…

Opäť vstávam skoro, auto musí zostať na Víteku, k susedom sa prešmyknem potichu, radšej to priveľmi nerozmazávajme. Spolucestujúca dnes zostáva doma, spoločnosť mi robí Braňo, dokonca ani nemešká. V začínajúcom sobotnom ráne sú cesty takmer prázdne, veď kam sa už (okrem testovania) môže človek dnes vybrať?! Ľadová dvojkoľaj okolo Chtelničky (takmer) zmizla, plynový pedál môžem zošliapnuť hlbšie ako naposledy. Odmenou za odvahu sú drobné šmyky, do optimálnych podmienok tomu ešte niečo chýba…

Pod Vítekom parkujú ťažobné stroje (pred týždňom tu ešte neboli), z hĺbky lesa sa ozýva vzdialený rev motorovej píly, horehronci prišli na návštevu. My máme našťastie namierené opačným smerom. Okolo plota na Juríčkovu jamu a potom rovno za nosom. Romanech vršek, Beňova niva, Lachov, Dúbravy, Záhumenice, Pri kohútovom jarku, Pri Gemešovom jarku, Rehákov jarok, Banky… Už sa tu cítim ako doma, už to tu začínam poznávať (tie názvy som samozrejme vytiahol zo Siete).

Minulú nedeľu bola cesta pevná ako skala, aj malý mráz dokáže divy, uľahčí chôdzu. Dnes je to o kúsok väčšia zábava (a to si ešte užijem doma pri pucovaní topánok!). Lúky sú podmáčané, cesty samé blato. Kľučkujeme, preskakujeme z kaluže do blata (za nos vedú nás…,  nie, dievčatá tu (zatiaľ) nemáme), hľadáme si každý svoju cestičku, nakoniec sme však špinaví obaja rovnako. Aspoň si nemáme čo závidieť.

Do obce dnes vojdeme z druhej strany, možno tadiaľ bude menej blata. Nebolo. Rýchlo sa preplietame uličkami, nie sú ľudoprázdne, testovacie miesto a potraviny lákajú návštevníkov už od rána. To krčma zíva prázdnotou… vlastne nie, ktosi tam na terase postáva, akési známe siluety – dievčatá sú predsa len tu (hurá do kaluží!) a s nimi aj Jozef. To by som veru nečakal, že dnes niekoho stretnem!

Vítame sa, poľnohospodárske prebytky v správnej koncentrácii presvetľujú primračené ráno. Ako fajn je na turistike! Kam sa však vyberieme? Neviem, plán nemám žiadny (mal som ich asi päť), rýchlo hútam, kombinujem a nakoniec vyberám (ten šiesty). Dnes nebudeme hltať kilometre, naháňať sa za výhľadmi (aj tak žiadne nie sú), pôjdeme sa len tak poprechádzať po okolí. A ako správni návštevníci tejto obce začneme na hrade. Po preloženej trase som hore ešte nešiel, neviem kadiaľ ju potiahli. A tak v známom prostredí hľadáme červené značky.

Kostol obchádzame sprava, popod bývalý kameňolom (dobre to tu zarástlo!), dnes ochranné pásmo vodného zdroja sa posúvame k (už) dôverne známej asfaltke na Brezovú. Ako vždy obdivujem širokú sedliacku bránu, vyzerá akoby zamrzla v čase. Vôbec, v tejto uličke sa dá nájsť viacero domov, z ktorých sála pôvodná atmosféra, prestavby ich (našťastie) nestihli poznačiť. Odbočujeme do Doliny, tu už je výstavba modernejšieho strihu…

Pred bývalou horárňou sa asfaltka (len na kúsok) vetví, my odbočujeme vľavo, spoza hustého húštia sa márne snažím dovidieť na Hoštácku hôrku, jej obraz mám však spoľahlivo vrytý v duši. Červená sa dvíha po zvážnici do lesa, v chladivom prítmí sa z ničoho-nič objavuje sneh, šmýka sa. Na tých pár metrov ale mačky vyťahovať nebudem, skracujem krok, zvyšujem opatrnosť.

Cesta sa zatočí len zo dvakrát a stojíme na dobre známom mieste. Starý židovský cintorín, bejt kevarot (dom hrobov), sa nachádza hlboko v lese. Potomkovia Abrahámovi u nás nikdy nepatrili k obľúbeným susedom, museli tráviť život, pozemský i záhrobný, uzavreto v rámci vlastnej komunity, neviditeľnými múrmi oddelení od väčšinového obyvateľstva. Boli iní.

Boli. Turbulentné udalosti minulého storočia ich z týchto končín odviali, rozptýlili do iných kútov sveta. Miesto odpočinku predkov tak nemá svojho pána, cintorín sa postupne prepadáva do priepasti času, príroda si plazivým spôsobom berie naspäť svoje územie. A tak teraz, vzdialení od ruchu civilizácie, máme príležitosť využiť túto krátku chvíľu na zamyslenie. Nad dobou, nad človekom, nad sebou (boli by sme iní?). Nad pominuteľnosťou. Všetkého.

Náhrobné kamene sa v rôznych uhloch skláňajú k zemi, ťaží ich vek i nevšímavosť, nastane čas a aj ony sa uložia sa ku konečnému oddychu.  Zvyšky iných už zarastajú trávou. Len na niektorých leží kamienok, trváci kvietok, ktorý tu zanechala návšteva. (Už) len ťažko čitateľné a (nám) nezrozumiteľné písmo rozpráva príbehy dávno minulých čias. Najstarší o Jached bat Zalman Kon (Jached, dcére Zalmana Kona) z roku 1843. Či o Henoch Sonenfeld ben Ajzik (Henrichovi synovi Ajzika) narodenom v roku 1788.

Pokojné miesto večného odpočinku v tichom lese. Pod Šibeničným vŕškom.

Stíšili sme sa, pokračujeme. Ďalej po ceste, vyššie na hrad. Skôr ako vzhliadneme na jeho staré múry však ešte skupinu ťahám do húštin vpravo od chodníka. Ideme hľadať zaujímavosti ukryté v lese, prírodné aj vybudované ľudskou rukou. Najskôr nachádzame tie druhé. Pomedzi stromy sa tiahne výrazný val – šance. Ich celková dĺžka vraj dosahuje niekoľko kilometrov (dnes to overovať nebudeme). Kedy boli tieto obranné valy vybudované? Nevedno, možno však predpokladať, že dávno pred hradom sa na strategicky významnej vyvýšenine nachádzalo skoršie opevnenie, je pravdepodobné, že šance by mohli súvisieť práve s ním.

Prešli sme cez hranicu mnohých storočí, stojíme pri diele prírody starom mnoho miliónov rokov. Pri Hradnej jaskyni, na mape (asi nesprávne?) označovanej Markov kút, tesne pod vrcholom Kostolnej hôrky. Tmavá diera na dne prepadliny budí rešpekt, bližšie sa (radšej) nikto neodvažuje, len z úctivej vzdialenosti dokumentujeme zaujímavé miesto. Je čas na návrat.

Hrad je neďaleko. dobre známe miesto vždy stojí za (aspoň krátku) návštevu. Ani dnes sa nepúšťame na dlhšiu prehliadku, postačí, ak sa prejdeme kúsok po dolnom nádvorí. A krátko občerstvíme. Zrak popritom kĺže po zvyškoch múrov , snaží sa dešifrovať účel stavby ktorú ohraničujú. Rohové obranné bašty sú dobre čitateľné, taktiež vysoké steny horného paláca. Podľa konfigurácie terénu odhadujeme, že obrovská medzera zívajúca vo vstupnom opevnení bývala v minulosti vstupnou bránou, prvým vchodom do priestoru hradu, pokračovanie cesty sa kľukatí vyššie. Nebolo jednoduché vstúpiť do jeho nádvorí, ani s dobrými úmyslami. Tiež uniknúť z tohto žalára poddaných, miesta nenávideného pospolitým ľudom. Dnes do kraja hľadia už iba zvyšky jeho zaniknutej slávy.

Exkurzie do histórie pre túto chvíľu stačilo, poďme sa zas kúsok prejsť. Červená (značka) sa vinie kúsok pod hradom, smeruje na Slopy, kam ďalej, uvidíme neskôr. Len po pár minútach chôdze, ako mávnutím čarovného prútika, prechádzame do iného (ročného) obdobia, portálom vstupujeme do novej krajiny. Chodník vystiela hrubá vrstva lístia, zlatohnedý tunel tenkých výhonkov omladiny vedie naše kroky do  stredu ríše zázrakov. Okolie cudne zahaľuje vzdušný biely závoj, jeho čipky sa spúšťajú z korún stromov, rozmazávajú vzdialené detaily, hmla pohlcuje šuchot nôh. Ako žiarivé smaragdy vystupujú spod zeme machom obrastené skaly, dožívajúce kmene starých kmeťov odpočívajú v lístí. Žiarivé drobné pavúčiky tkajú medzi odumierajúcimi torzami stromov neviditeľnú sieť strážiacu snové tajomstvá ríše fantázie, pohyb okoloidúceho dokáže rozozvučať ich príbehy.

Lenže dnes ich nepočúvam, doširoka otvorenými očami hltám nečakanú krásu, sýtim dušu neobvyklými obrazmi. Užívam si nádherný jesenný deň uprostred zimy.

Chodník sa medzitým dvíha do skál, kľučkuje pomedzi skalami, vedie na vyhliadku (dnes bez výhľadov). Ale hneď vedľa, priamo pod nohami leží vstup do podzemia, tomu je ťažko odolať, zostupujem nižšie. Úzky otvor (no asi by som sa ním prepchal) vedie niekam dole, ten väčší je prekrytý železnou platňou. Nevyzerá ťažká, skúsme ju nadvihnúť, aspoň skraja nazrieť do podzemia. Ihneď však o krok ustupujem, za hranu otvoru nazerám s rešpektom, hlboká čierna diera vykríkla dôrazné varovanie, dno nedovidieť (30 metrov!), už verím upozorneniu na tabuľke. Nie šťastie pokúšať nebudem, platňa urýchlene putuje na svoje miesto, menší otvor obchádzam úctivým oblúkom.

V jaskyni sa vraj našli archeologické nálezy zo stredoveku – to tam hádam museli niekoho hodiť, žiadny normálny človek by sa do nej (ani v stredoveku) nepchal (speleológia je predsa len novšia zábavka). A niekde nablízku je podľa dostupných informácií údajne ďalšia, Markov kút, nálezy odtiaľ sú podstatne staršie, jej objavenie si však necháme na inokedy. Jesenným chodníkom pokračujeme ďalej, hlbšie do vnútra Hôr.

Zatiaľ si to ani príliš neuvedomujem, ale charakter okolia sa postupne mení. Vysoké borovice na vrchole stúpania, výrazné majáky v listnatom lese. Neopakovateľné tvary malokarpatských stromov, osobitých sôch, nádherné artefakty galérie prírody. Tajuplné torzá strážia kroky okoloidúceho. Náhle mám pocit, že jeseň ustúpila do úzadia (stále je však prítomná). Krajina naberá na neurčitosti, tajomnosti, Trhlina vystupuje na zemský povrch. Som rád, že som sa na tieto miesta vrátil práve dnes, po dlhej dobe, moje výlety pričasto končili dole na hrade. Nie žiarivý azúrový deň, TERAZ sú tie správne podmienky na návštevu krasovej oblasti. Ticho sa zmenilo na hmlu, samota sa rozliala do kraja, do mysle vstupuje mystérium lesa.

Otvára sa vstup do ríše za zrkadlom. Tam, kde ľavá je pravou, prepadlina strmým vrchom, zem oblohou, nebo pevnou skalou. Kde tu je tam. Smiech znie ako plač, slzy sa menia na radosť. Humpty Dumpty sedí na múre, Tweedle Dee a Tweedle Dum recitujú básne, John vedie na prechádzku mroža, z Lietadla im máva Biely Králik, Lucinka Sedí na oblohe s Diamantom v ruke. Kde sa možno stratiť v NEzmysloch. Alebo zablúdiť v krajine. Stačí sa len zahľadieť na zaujímavú skalu v diaľke, zísť z cesty, zmiznúť v hmle… ďalšia obeť Trhliny.

My však nie sme v literárnom diele, ale v zaujímavom kúte prírody, našich Hôr, mieste, ktoré má dušu a (dnes navyše aj) neopakovateľnú atmosféru. Dýcha tajomstvom, je plné záhad, podivným spôsobom preniká do najskrytejšieho vnútra duše. Opäť mám pocit, že ma ČOSI sleduje. Avšak… tento deň by som za nič nevymenil, som rád, že som vonku práve dnes, práve tu, práve s týmito spoloční(č)k(a)mi.

Pokračujeme, krok za krokom nechávame magické miesta za chrbtom, pocity sa každým metrom menia na spomienky. Ríšu kúziel sme opustili zadným východom.

Stojíme na križovatke Skálie, rozhodujeme sa ako ďalej. Možností je veľa, farby značiek prechádzajú jedna do druhej, nakoniec sa vydávame po neznačenej zvážnici, treba spoznať nové cesty, možno ich niekedy využijeme aj ako cyklisti. Sklon (klesania) je príjemný, krásnym tichým lesom pokračujeme do doliny pod Mariášom, okolie chodníka zdobia zaujímavé sochy, stále je čo obdivovať. Lovec výhľadov sa premenil na lovca pocitov.

Sklon rastie, svah sa prudšie zvažuje na cestu vedúcu dnom doliny. Koho napadlo viesť cyklotrasu práve tadiaľto?! Úsek našťastie nie je príliš dlhý.

Údolie len prekrižujeme, náš ďalší cieľ leží kúsok vyššie, v strmom svahu, pokúsim sa nájsť skalné okno, z tejto strany cestu nepoznám, snáď to zvládnem. Bez problémov, v lese, čo (dočasne) stratil svoj šat, je orientácia bezproblémová, mohutné bralo sa rysuje (takmer) priamo nad našimi hlavami, iba o kúsok vyššie. Lenže to stúpanie…

Prichytávam sa aj listov spadnutých na zem, každá rastlinka, každý korienok mi príde vhod ako opora, použiteľný chyt (keď už tie stupy nebudia pevný dojem). Tadiaľto sme minule zostupovali? A prežili sme (skoro) bez ujmy? Ešte vydržať pár metrov, už len niekoľko krokov a bude dobre… Ufff, konečne!!! Stojíme na malej plošinke, pri ohnisku pred (pod) jaskyňou, (na chvíľku) skladáme z chrbta batohy. Speleológovia, bádatelia, odvážlivci, ideme!

Cez úzku škáru (avšak omnoho širšiu ako sa zdá), prudkým výlezom (ale oveľa kratším ako sa javí) sa predierame do obrovskej sály (v skutočnosti je maličká). Stojíme priamo vo vnútri hory, nad hlavami visí mnoho metrov horniny, stačí len zhasnúť slabé svetielko baterky telefónu (sme perfektne vybavení) a ihneď nás napĺňa intenzívny pocit splynutia so skalou. Samotou. S jaskyňou. Aj my môžeme …dýchať na výstupkoch skál tmu… (ďakujem pán Laučík).

Hoci sme len zopár centimetrov od vstupu, precítenie priestoru je iné než v tradičnej – sprístupnenej jaskyni, naše pocity sú úplne odlišné (zafúľali sme si kolená). Snažíme sa využiť každú stotinu sekundy, preskúmať každý milimeter priestoru, odfotiť tmu, nebáť sa netopierov (zopár ich tu visí, ticho driemu okrídlené myši). Na takýchto miestach je vnímanie času skreslené, nútime sa k odchodu, nemôžeme zostať celý deň len tu. Vynárame sa na (prirodzené) svetlo.

Ešte sa ale porozhliadnime, nemusíme hneď utekať. Ako mohutné gule sa dole strmým svahom valili obrovské balvany, avšak zamrzli v pohybe, vrástli do zeme, obrástli machom. Až do neba sa týči rozoklané vysoké bralo, jeho zvrásnený povrch roznecuje fantáziu, kreslí v mysli neočakávané obrazy. Dole svahom hľadí hlava medveďa, otvorená papuľa nemo reve, odstrašuje nevítaných hostí. Akýsi Branko zvečnil svoje nadšenie z návštevy na strome. My pokračujeme vyššie.

Na vrchole brala vyčarovali prírodné sily zaujímavý útvar – skalné okno, vlastne dve. Obrovský balvan sa opiera o skalný hríb, jeho pozícia vyzerá dosť vratká, verím však, že takto ešte zopár tisícročí vydrží, neskončí ako ďalšia obrovská guľa vrastená do svahu hory, výnimočný výtvor by zanikol…

Okolie je však zaujímavé aj z iného hľadiska. Okolo celého vrcholu sa vinie upravená plošina, cesta, miesto pre opevnenie, jednoznačne dielo ľudských rúk. Na aké účely lokalita slúžila? Bolo tu hradisko? Miesto útočiska? Kultové miesto? Neviem, aj inak zhovorčivá Sieť o tomto priestore (taktne) mlčí, (zatiaľ) sa mi o ňom nepodarilo vypátrať skoro nič (… na kóte 351 podľa nálezov … možno predpokladať existenciu stredovekého hrádku spred 15. storočia…). A kúsok nižšie, na vedľajšom vŕšku, je podobné len podstatne menšie (bez skalnej ozdoby, ale so zaujímavým stromom, trojzubcom, tajomné miesta!). Prečo sa nachádzajú v tesnej blízkosti iného opevnenia (hradu), nemala lokalita iný účel? Neviem, nešpekulujem, nie som kompetentný. A konšpirovať nemienim. Nechajme radšej zaujímavé miesto v tichu a pokoji odpočívať.

Zostupujeme dole hrebienkom – toto je tá správna cesta na zostup (a výstup)! Nie lámať krky v strmine! Chodníček ústi na kraji doliny, na dohľad od kaplnky Najsvätejšej Trojice, sme pod Mariášom. Drobná stavby dodáva krajine duchovný rozmer už takmer 300 rokov (len tú strechu a omietku mohli citlivejšie prispôsobiť). Chaty ukryté v lese pridávajú rozmer rekreačný a letné kúpalisko zas zábavný, všetko takmer na jednom mieste (nákupné centrum našťastie chýba).

Pohľad na hodinky odhaľuje, že máme pred sebou ešte kopu času (a za sebou málo kilometrov). Čo s načatým dňom, predsa sme sem nešli len na krátku vychádzku, niečo si ešte musíme pridať. Jeden nápad mám, nikdy som tam doteraz nebol, musíme sa ale znova dostať na Dolinu. Ponúka sa cesta cez hrad, zostup však môže byť mokrý a klzký, obídeme to naokolo, po asfaltke. Za odmenu si užívame krásne jesenné pohľady na Pieštu zahalenú jemným závojom hmly.

Ani sme sa nenazdali a opäť stojíme na námestí, znova obchádzame kostol a popod bývalý kameňolom sa ešte raz presúvame na lesnú asfaltku vedúcu na Brezovú. Neodolám a aspoň na chvíľku lákam našu skupinku na návštevu zárezu – „Ajšnitu“, miesta prerúbaného v skale, ktorým kedysi viedla lesná železnička. Niektorí tu už boli, ale vždy sa nájde nováčik, ktorého ohromím svojou odvahou, keď otváram bránku do dvora a neohrozene vykračujem dnu. Prvýkrát mi veru nebolo všetko jedno, úzkym priechodom som išiel len veľmi opatrne, snažil sa nebudiť neželanú pozornosť.

Po železničke už samozrejme niet ani stopy, len zabudnutý kus železa (možno naozaj koľajnice) leží v tráve, snaží sa navodiť správnu atmosféru. Pozor! Zvrchu od chrbta sa rúti mašina, škrípu brzdy, vozne dovysoka naložené drevom sa kymácajú v zákrute, na konci Ajšnitu súprava spomaľuje, vnára sa do oblúka medzi jazerom pri Hlávke a kostolom, postupne mizne, smeruje do fabriky pred obcou. Pritláčame sa ku chladnej skale, bolo to len o chlp!

Steny zárezu sa týčia vysoko nad našimi hlavami, hoci postupne zarastajú náletmi, stále ešte dýchajú dávnymi príbehmi pary. Dnes je však do ochranného pásma zdroja vstup prísne zakázaný, trasa je predelená betónovým múrom. A tak len natŕčame hlavy ponad vysoké panely, snažíme sa vysledovať staré stopy podvalov. Márne, všetko prekryli nánosy doby (a vrstva asfaltu).

Stačilo, pokračujeme, podľahli sme volaniu zaniknutých železníc. Zatiaľ nie po bývalom násype, pochod si uľahčujeme a zrýchľujeme po asfaltke. Za poslednými domami však uhýbame do lesa, skratkou sa pokúsime dostať na teleso lesnej železnice. Pekná cestička nás vedie do stráne, po pár metroch sa však skrúca nesprávnym smerom, netrafili sme to správne. Vraciame sa kúsok dole, púšťame sa zarasteným chodníčkom, ktorý sme predtým (schválne) prehliadli. Tŕne kríkov trhajú bundy, škriabu tvár a ruky, nečakám pochvalu…

Našťastie je to len pár metrov a stojíme na protichodnom oblúku, sme na mieste. Ďalej pokračujeme takmer po rovine, po krásnej širokej ceste, trase bývalej lesnej železnice. Ešte aj dnes stále (našťastie, napočudovanie) vykášanej od náletov, v teréne dobre viditeľnej. Boli to majstri, čo navrhli a realizovali toto dielo. Vinie sa strmým svahom, vrezáva do tela hory, prevýšenie prekonáva perfektne vykrútenou serpentínou. Kráčame takmer bez námahy, obdivujeme odvážnu líniu v prudkej úboči, kamene a skaly krasovej oblasti roztrúsené všade naokolo. A po pár desiatkach metrov ďalší zárez. Nie tak veľký, nie tak odvážny ako ten v kameňolome, ale tiež zaujímavý. Dosiahli sme cieľ nášho krátkeho poobedného putovania.

Po skale sa dá vystúpiť vyššie, až na jej temeno. To je pohľad! Priamo oproti nám, len o kúsok vyššie sa spoza stromov na protiľahlom hrebeni vynárajú múry hradu, okruh sa uzavrel. Hlboko pod nami sa dolinou krúti asfaltka na Brezovú. Koľkokrát som po nej išiel na bicykli, koľkokrát som míňal túto skalu, ale zrak som od predného kolesa neodlepil, nevzhliadol vyššie…

Prišiel čas na návrat, na Dobrú Vodu, k autám, domov. Ešte to potiahneme kúsok spolu (už po ceste) a lúčime sa. Mňa s Braňom čaká ešte pár blatistých (nakoniec to nie je tak hrozné) kilometrov na Vítek (je zaujímavé, ako odlišne vnímame skutočnosť, ráno sme sa vytešovali krásnym okolím, teraz by sme to mali najradšej už za sebou), ostatní to už majú takmer hotové. Bol to vydarený deň.

Len taká prechádzka po známych miestach, ktoré však (ešte vždy) dokážu prekvapiť. Niečím novým, niečím nečakaným. Krásne sú Brezovské Karpaty, nezaslúžene sa krčiace v tieni tých (preľudnených) Devínskych či (široko propagovaných) Pezinských. Svojim návštevníkom majú naozaj čo ponúknuť. Kus histórie, diela ľudských rúk i skryté prírodné zákutia. Vďaka tejto divnej dobe máme príležitosť spoznať ich naozaj dôverne, zblížiť sa. Veď sú naše, máme ich hneď za rohom, pripravené poskytnúť útočisko smädnej duši.

Ďakujem Danke Fázikovej, Marianne Farkašovskej, Jozefovi Nižňanskému a Braňovi Polocíkovi sa spoločnosť počas jednej krásnej jesennej nedele na začiatku februára.

Juro Golier

…takého obyčajného, sú ho plné supermarkety, nalievam si za pohárik, prikladám k perám. Nevýrazné, ale aspoň neurazí. Po treťom glgu mu však prichádzam na chuť. Je skvelé! V jednoduchosti je jeho krása, nič som od neho nečakal, o to viac ma prekvapilo, potešilo. Nabudúce si kúpim ešte fľašku. Možno dve.

Akcia Klenová

Na Klenovú

nedeľa 31.1.2021

Zo dna kanvice stúpajú prvé bublinky, ich počet prudko rastie, tiché šumenie sa mení na tlmený hukot. Priestor plní dych pary, spod vrchnáka termosky visia papieriky čajových vrecúšok, vyumývané jabĺčka osychajú na servítke. Kontrolujem (len vizuálne, som vodič) obsah ploskačky, plním ruksak potrebnými drobnosťami (nožík, čelovka, doklady… na čo som ešte zabudol?), najvyšší čas sa obliekať, odchádzam. Červené svetlá vypaľujú do sietnice bolestivú ranu, (aj ja) dupem na brzdu, predstavy okamžite miznú. Kŕčovito zvieram volant, pred očami mám jednoliatu sivú stenu, obloha zostúpila k zemi, skryla krajinu, vymazala detaily. Hrebeň hôr akoby neexistoval, výlet sa nekoná (stretnutie s Braňom som zrušil), som na ceste do práce. Zas na mňa padá ťažká deka, nechce sa mi nič, chcel by som byť niekým iným, niekde inde, zmiznúť preč, von zo seba. Rádio ševelí vlastné príbehy, dnes je presne 24 rokov čo sa vzniesol za holubmi pán Bohumil, ďalej sa nesústredím, už nič nevnímam, veď je to len kulisa, vypĺňa duté prázdno kabíny (a hlavy). Zrazu… cez hrubnúci záves melanchólie (začínajúcej depresie) preniká jemná melódia  „Just a perfect day, drink sangria in the park, and then later, when it gets dark, we go home…“. Dobre mierená rana priamo medzi oči ma vracia späť, tá nedeľa bola naozaj skvelá (Lou má pravdu).

Koniec mesiaca je už na dosah (ale nám to letí!), ako ďalej, čo si vymyslím, kam sa vyberiem tentokrát? Stále len v rámci okresu, už my z toho začína… , nevadí, veď aj u nás je krásne, ku šťastiu nepotrebujem zasnežené pláne (gýč!), vysoké kopce (prestaňte sa predvádzať!), kávičku na hrebeni (opakujete sa!), vysokohorskí makači, už ste sa niekedy pozerali na hrad z Hoštáckej hôrky? – no vidíte!

Rozmazávam hranice okresu, nebudeme predsa malicherní, netreba bazírovať na detailoch. V nedeľu sa pôjdem prejsť z Dobrej Vody, po už známych cestičkách, nie som Krištof Kolumbus, nemusím stále objavovať niečo nové. Hodím to na (virtuálny) papier, pošlem kamarátom, možno aspoň úchytkom zazriem známu tvár, prehodíme pár slov, štrngneme si, tie messangerové a mailové kontakty mi už lezú krkom, predsa len, som ešte stará škola…

Ťažké ráno, tvrdé vstávanie, kedy som sa v nedeľu naposledy vyvaľoval dosýta v posteli, nemal nič na práci, veď ani neviem či ešte poobede dávajú Poirota (sladké driemoty!)? A dnes obzvlášť – nebudem sa hrať na hrdinu, auto nechám v okrese (presne na jeho hranici), ten kúsok k susedom prejdem peši, srnky ma kontrolovať nebudú – potrebujem minimálne hodinku navyše.

Skoré prípravy si odhryzli svoje sústo, zo dňa tak kúsok ubudol, čas nevrátim, oproti plánu samozrejme meškám. Noc sa sťahuje na bájne ostrovy blažených, deň postupne rozsvecuje krajinu prítomnosti. Pod kolesami auta spieva cesta svoje ranné blues, za poslednými chalupami Chtelnice však začína poriadny rock&roll. Poobedný dážď, nočný mráz a ranná asfaltka v odľahlom údolí… idem viac na dvojke ako na trojke, snažím sa neskončiť v priekope, na pomoc by som čakal dlho, veď kto by sa sem trepal tak skoro ráno, aj peši by som tam bol skôr…

Konečne! Vítek, sem sa (dúfam) poobede vrátime. Spolucestujúca vybieha rezko prvá, ja sa chvíľku motám, kontrolujem dvere, každý zips, všetky vrecká, fotím. Chodník mierne stúpa briežkom ponad bývalé rekreačné zariadenie (pri pohľade naň ma vždy premkne…, ale to je na samostatný text), mám čo dobiehať, aspoň sa zohrejem. Vydal som sa na cestu, na sivú cestu.

Deň pevne zovrel kormidlo lode zvanej PoslednýJanuár, prikázal zdvihnúť kotvu, provu otočiť do prúdu času. Krajina sa ešte len prebúdza, je tichá, prázdna, ustrnutá bez známky akéhokoľvek pohybu, šedá. Navonok nevýrazná, nie však nevyhnutne smutná, naoko pustá, ale nie bezpodmienečne nenaplnená, zatiaľ iba nepopísaná príbehmi. Sivá. Môže sa stať čiernou. Alebo bielou. Prebúdzajúce sa zore ju však napĺňajú prísľubmi.

Z lesa sa vynárame pri Juríčkovej jame (nekonečné množstvo informácií odpočíva zachytené v pavučine Siete), malej lúčke, z ktorej možno odbočiť k novoobjavenému utajenému klenotu, Malým Skalkám. Tie však v tomto okamžiku nechávame nepovšimnuté, svižne pokračujeme ďalej. Biele fliačky snehu mozaikovite pokrývajú na kameň zmrznuté hnedé klzisko. Ďakujem nočnému mrazu (aká krátka je ľudská pamäť, ako rýchlo meníme názor), podmáčané trávy by dokázali hneď zrána preveriť naše odhodlanie.

Len jedinou fotografiou zavadím o svahy Bachárky, nesnažím sa pohľadom oslobodiť z hradby stromov bralá Hrubých Skaliek – čas letí, galopom cvála v ústrety novým zážitkom, snažíme sa dohnať stratené minúty. Márne, pozdě bycha honiti…

Mám rád túto cestu na Dobrú Vodu, vlní sa krajinou, kľukatí po lúkach a poliach. Je fotogenická. Stačí len na sekundu zastať, zhlboka sa nadýchnuť, porozhliadnuť. Drobná postava na horizonte stúpania, stotina sekundy zamrzla v priestore. Ranný mráz obaľuje šípkový ker. Kríž dohliada na pokoj pútnika. Vŕšky v pozadí. Je priskoro, deň sa len prebúdza, ešte nemajú svoje mená.

Vstupujeme medzi prvé domy, sme na Dobrej Vode. Ulica je prázdna, len štekot strážcu dvora ruší ticho nedeľného rána, víta votrelcov. Na námestí pred kostolom je už rušno, prísľub krásneho dňa vylákal do prírody skupinku turistov, netrvá dlho (len jeden na uvítanie, jednu do archívu) a dlhý rad sa hadí povedľa kostola, pri pranieri sa vetví, za prameniskom opäť zlieva, ako hlučná riava preteká uličkami driemajúcej obce, derie sa nahor, do hôr. Sivá bledne.

Heeej vy tam vpredu, odbočujeme! V družnej debate beží chodník pod nohami rýchlejšie, sekundy sa prudšie derú cez úzke hrdlo prítomnosti, ani sa nenazdáme a sme niekde inde (možno až na Brezovej), treba dávať pozor, vychutnať si krásne chvíle, zvoľniť. Túto príležitosť nám ihneď poskytuje výšľap na priľahlé bralo.

Chodníček, len úzka prť, sa derie nahor prudkým svahom, už po niekoľkých sekundách máme strechy domov pod nohami, po pár minútach pripomínajú zápalkové škatuľky rozhádzané v hĺbke údolia. Skaly, zmrznutá tráva (našťastie!), všadeprítomné kriaky, majestátna borovica, drobné lúčinky prechádzajúce do súvislých pastvín a z protiľahlého svahu vykúkajúce hradby. Hoštácka hôrka, maják čnejúci vysoko nad Dolinou. Dôvod na zastavenie, vydýchanie, porozhliadnutie po okolí. Posilnenie – tela i duše.

Hoci výhľad nie je kruhový, výsek krajiny, ktorý máme pred očami je nádherný. Ako magnet priťahujú zrak pyšné múry starého hradu, boli sme tam už veľakrát, avšak tento pohľad je iný, zatiaľ neopozeraný.  V minulosti býval hradný vrch odlesnený, opevnené sídlo tvorilo prirodzenú dominantu okolia. Dnes však jeho ruiny odpočívajú v tesnom objatí malokarpatského lesa, zazrieť sa dajú len úchytkom. Treba vedieť, kde odtrhnúť zrak od zeme, povzniesť ho k vrcholkom stromov. Odtiaľto však máme vysoké bašty i bledé múry paláca ako na dlani, Jókö (Dobrý kameň) či mons Dobravada (vrch – to prekladať netreba). Kameň a voda, prírodné bohatstvo preslávilo malú dedinku ležiacu v objatí Hôr.

Odtŕham zrak (a myseľ) z hmlistých hlbín dávnej minulosti, presúvam ho do prítomnosti. Okolitá krajina sa rozlieva do priestoru ako more, za drobnými vlnkami sa z pozadia zdvíha mohutný príboj pahorkov. Keď som na tomto mieste stál naposledy, videl som všade len kopce, lúky a lesy. Dnes, už poučený nedávnym výletom, spoznávam Kopec, lúky a Lesy (a mnoho iného). Krajinu vidím rovnako, vnímam odlišne, vnútorný zrak preniká do zeleného prítmia hôr, z pamäte sa vynárajú obrazy, z hĺbky duše pocity. Každý výlet, každá chvíľa strávená v prírode pridáva kamienok do nekonečnej mozaiky poznania, po kvapkách plní bezodnú čašu vnímania. Krajiny i seba samého.

Je čas sa rozlúčiť. S hradom, s výhľadmi, s okamžikom, pribaliť si do ruksaku aspoň drobnú spomienku. Musíme sa pobrať ďalej, nemôžeme sa zaseknúť hneď na začiatku. Schádzame dole z vyhliadkového brala, trávnaté svahy sú pokryté hlbokými jamami. Vápenné bane, minulosť Doliny je predsa úzko spätá s pálením vápna. Náhle nutkanie ma núti zastaviť,  otočiť sa. Na lúke, v priezore medzi stromami opäť na chvíľku vykukli hradné múry, venujem im aspoň rýchly pohľad, verím však, že sa čoskoro opäť uvidíme.

Križujeme výbežok väčšej lúky, míňame krmovisko a (všadeprítomný) posed, okolie je nimi posiate, aj tu rastú ako huby po daždi. Vchádzame do lesa. Cesty, koľaje, chodníčky, prte sa rozbiehajú všetkými smermi, rôzne sa križujú, pokrývajú krajinu ako pavučina, je problém zvoliť tú správnu (pre istotu občas kuknem na GPS). Poniže cesty vyplašíme srnku, stihneme len zazrieť biely fľak je pozadia a začuť šuchot vysokých skokov. Pod nohami sa čoraz častejšie objavujú fliačiky snehu. Kúzlo sa definitívne prelomilo, vydal som sa na bielu cestu.

Plnú očakávaní, neznámych zážitkov, vinúcu sa panenskou planinou nepreskúmaných oblastí – krajiny či duše. Známu, ale nedotknutú vedením, naplnenú avšak neohraničenú poznaním. Plán putovania síce existuje, niekedy však necháme prehovoriť náladu, našim sprievodcom bude aktuálny pocit, vodcom atmosféra. Čo prinesie nasledujúca minúta, kam povedú ďalšie kroky? Biela, ako nepokreslený papier, čistá ako nepopísaná kniha.

Ostrov ihličnanov v listnatom lese, či osamelá mohutná borovica, milujem tú náhlu zmenu, poruchu systému, prasklinu na dokonalom homogénnom povrchu. Tá drobná nerovnosť v priamo bežiacej línii udalostí spôsobuje precitnutie, preberá myseľ z monotónneho zadumania, pochod sa z automatického prepletania nohami mení na zaujímavú prechádzku (už cítim aj otlaky). Pod nohami prestáva šuchotať lístie a praskať bukvice, noria sa do jemného koberca z ihličia a šišiek, pľúca sa (aspoň virtuálne) plnia vôňou živice.

Dva, trikrát sa zatočíme po lesných cestičkách (len trafiť ten správny smer) a vychádzame na lesnú asfaltku križujúcu Hlboký dol. GPS putuje (na chvíľku) do vrecka. Biele zmrznuté okolice sa menia na súvislú vrstvu snehu, (nečakane) sme vstúpili do kráľovstva Zimy. Skalami pokryté svahy Červíčky sa vľavo derú dohora na hrebeň, sprava spadajú ostrými zrázmi Dolu. Biela cesta sa vinie lesom, po nej sa kľukatí had návštevníkov, jednotlivci, malé skupinky turistov sa v zástupe krok za krokom posúvajú ďalej, vyššie, bližšie k cieľu (i keď sú stále len na začiatku Cesty). Tichý šum slov napĺňa les, sú v ňom  sami, nevidno iné známky života. Mráz zviera krajinu. Je čas sa zastaviť.

Krátka prestávka na zahriatie (aj čaj treba piť) a odľahčenie batohov padla vhod. A prináša malú zmenu plánu, odbočku z pohodlnej cesty. Hlboký dol máme za chrbtami, ďalej už cesta vedie údolím, napravo sa zdvíha hrebeň Hrubých skaliek. Je to len na skok, len pár metrov dohora, pôjdeme sa porozhliadnuť z Hodinkovej veže. A obzrieť si Malý Kjeragbolten, nie každý to tam pozná.

Nahor sa nevinie žiadny chodník, pomedzi stromy a cez húštiny nás vedú len prte lesnej zveri a vlastná intuícia. Mňa neomylne tým najneschodnejším húštím, odmenou za to sú neopakovateľné drobnosti, (takmer) nebadateľné artefakty. Pahýľ kmeňa, dutý peň, zaujímavý kameň. Opäť som vstúpil do galérie odľahlej divočiny, zákutia, kam nedoľahne hluk modernej doby, miesta, ktoré mám tak rád. Tam, kde tok času pokojne meandruje pomedzi umelecké diela prírody.

Ostatní sa zatiaľ rôzne porozliezali po svahu, väčšinou už ale obdivujú nie každodenný prírodný úkaz, Kjeragbolten, veľký balvan zakliesnený v skalnej štrbine. Nie je síce tak fotogenický ako jeho vzdialený príbuzný v Nórsku, neláka liezť na vrchol, ukazovať odvahu a hľadať neokukanú pózu (ktorú už určite niekto vymyslel), určite však má čo predviesť, čím prekvapiť. Hlavne pri prvej návšteve. A tej druhej. Či tretej… Je malý, ale náš.

A pohľad z hrany Hodinkovej veže? Úchvatný, nie som tu prvýkrát, ale stále sa ho nedokážem nasýtiť! Stojím síce len zopár metrov nad zemou (no, spadnúť by som tam ale nechcel!), na vrchole brala (inak tiež horolezeckej stienky), priľahlé okolie však mám ako na dlani. Do krajiny zhliadam ako vládca nebies, orlím zrakom sledujúci dianie po sebou. Panenské lúky Pod Bachárkou, len koľaje áut narúšajú ich snehobiely pokoj. Ostrá kamenná línia brál Malých Skaliek sa skrýva v prítmí lesa. A množstvo (v tomto momente) bezmenných pahorkov Brezovských Karpát, len Vrátno, náš nasledujúci cieľ, vytŕča z anonymnej masy, zdá sa však ešte príliš vzdialené… Spod sivej oblohy presvitá Považský Inovec, bledý val lemujúci horizont. Náhodný pútnik, využi chvíľu, zastav, naplň myseľ obrazmi, zamysli sa.

Len s ťažkým srdcom odtŕhame zrak od okolitej nádhery, zostupujeme. Čo za cesta to križuje svah Skaliek? Nikdy predtým som si ju nevšimol, ide sa po nej však pohodlne, zľahka nás privádza dole na asfaltku. Opäť sa radíme do šíku, začína dlhý pochod údolím až pod svahy Vrátna. Čas na bielej ceste plynie prirodzeným tempom, ani prirýchlo, ani príliš pomaly, para rozhovorov sa premieňa na drobulinké kryštáliky, pomaly sadajú nadol, napĺňajú krajinu príbehmi. Kvapky vlahy ich neskôr vtiahnu hlboko do zeme, aby poskytli prepotrebnú energiu prebúdzajúcemu sa životu.

Aký krásny dokáže byť zimný les! Nepotrebuje hýriť farbami, zvučať rozhovormi svojich obyvateľov, do ďaleka šíriť omamnú vôňu bujnejúceho života. Aj spiaci organizmus, driemajúci obor dokáže zaujať vnímavú dušu návštevníka. Ako tunelom letí vpred priama biela cesta, jej koniec sa rozplýva v diaľke. Lemujú ju vysoké štíhle telá ochrancov, odrastených stromov. Skúsene sa zbavili záťaže, ich lístie už pomaly tlie pod tenkou vrstvou mrazivej prikrývky, obohacuje zem o prepotrebné živiny. Omladina, tisíce tenkých výhonkov, sa pri ich nohách derie von cez zmrznutú škrupinu, ich ryšavá štica žiari doďaleka. Minimalizmus, len biela a hnedá. A pár odtieňov naviac, na vyjadrenie nálady netreba priveľa, menej je niekedy viac ?.

Križovatka ciest, postojme chvíľu, naberme síl, občerstvime sa, tu môžu (bez obáv) ešte aj vodiči. Siahame na dno batohov, na svetlo putujú maškrty rôzneho druhu, kolujú po skupinke. Veselý rozhovor vypĺňa chvíľu, prehrieva atmosféru. Ako fajn je opäť stretnúť kamarátov, túlať sa s nimi po horách, užívať si pohodu sviatočného predpoludnia. Ako fajn je zastaviť sa na bielej ceste, natiahnuť do pľúc studený vzduch, dovoliť mrazu vohnať červeň do líc. Ako fajn je v zimnej prírode. S priateľmi.

Oddýchli sme si, teraz trošku zaberieme. Nie priveľmi, dych sa však určite predĺži, na čele sa objaví pár kvapiek potu, možno aj na chvíľku zastaneme, spomienku predsa treba zvečniť… Čaká nás výstup na druhé najvyššie miesto v Brezovských Karpatoch, kam môže vstúpiť noha návštevníka.

Spočiatku ešte kráčame po zvážnici, čo nevidieť ju však opúšťame, zrak neomylne nachádza optimálnu líniu výstupu, ďalej sa už boríme snehom. Nie je ho našťastie priveľa, kroky sa neprepadávajú prihlboko, len tak akurát, aby mala noha pocit bezpečia. V ostrom stúpaní skalnatým svahom oporu potrebujeme.  Ale stojí to za to, tento kopec nie je možno najkrajší v našich Horách, jeho atmosféru mám však hádam najradšej.

Tajomnú, magickú (Janči, je to tu!), uhrančivú. Snáď nikde inde necítim taký intenzívny pocit NIEČOHO. Čo ma sleduje. Kontroluje moje kroky. Moje správanie. Každý pohyb. Slovo. Nádych. Čo mi len blahosklonne dopraje chvíľku pobytu v jeho priestore. Duch hory. Kráľ Hôr. Tu niekde je určite vstup do jeho ríše. Inej dimenzie. Dobre ukrytý pod rozoklanou skalou. V práchnivejúcom kmeni prastarého kmeťa, strážcu tajomstva. Prístupný len vyvoleným. Tým, ktorým je dovolené. Rozlúštiť rébus. Niesť bremeno. Šíriť posolstvo. Trhlina. V čase i priestore, prelínanie štvrtého rozmeru do toho piateho. Svet za zrkadlom. Vrátno.

Ako som rád, že sa pán J.K. pri svojom putovaní za námetmi zastavil nad Nitrou, že nezablúdil až sem (nehovorte mu o tom!), že davy senzáciechtivých lovcov záhad a zážitkov neokupujú tieto miesta, nehľadajú trhlinu. Že sme tu len my. A Vrátno.

Polámané, vyvrátené mohutné kmene stromov ležia porozhadzované na skalnatom predvrchole ako zápalky. Mohutné kamene, skalné rebrá trčia proti oblohe ako pyšná výzva. Predierame sa týmto pralesom, touto geologickou džungľou, hľadáme cestičky k triangulačnému bodu. Jeho blízke okolie vytŕča nad chaosom návršia ako hrdý maják. V duchu sa pokúšam predstaviť si besnenie živlov, búrku na vrchole. Moja fantázia je však prislabá. Hora, ktorú nemožno pokoriť. Vrátno.

Je čas rozlúčiť sa, zostúpiť dole po jeho strmých svahoch. A niekedy sa vrátiť, posilniť jeho energiou. A pokúsiť sa odhaliť tajomstvo.

V snehu sa schádza dobre, zmrznutá pokrývka pevne drží nohu, poskytuje oporu krokom. Ani sa nenazdáme a stojíme na zvážnici križujúcej jeho juhovýchodné úpätie. Ňou sa pohodlne, takmer po rovine dostaneme na žltú značku, priblíži nás k nasledujúcemu bodu putovania, o kus bližšie k cieľu.

V mysli doznievajú silné dojmy predchádzajúcich minút, pri rozhovore ubieha cesta akosi rýchlejšie, len po očku stíham vnímať pekné, avšak smutné scenérie holorubu, otvárajú ale krásny výhľad na Klenovú, miesto, ktoré už netrpezlivo očakáva našu návštevu. Snehová pokrývka hrubne…

Križovatka so žltou, musíme sa počkať, skonsolidovať, pripraviť na záverečný výstup. O chvíľu značku znovu opustíme, treba sa držať na dohľad, nesmieme nikoho stratiť (trhlina nespí!). Prekliate vyjazdené koľaje! Ich podklad je ľadový, šmykľavý, musíme to radšej ťahať po snehu, prerážať si vlastnú stopu.

Po chvíli preto meníme smer putovania. Pôvodne plánovaná zvážnica má síce optimálny sklon (niekedy si ju možno zopakujeme na bicykli), ale novú stopu môžeme potiahnuť aj priamo cez les, ušetríme tak vzdialenosť i čas. A toho nikdy nemáme na rozdávanie. Ani neviem kedy, ani neviem ako, ale náhle sa vyjasnilo. Sponad korún stromov začína presvitať žiarivá obloha. Vydal som sa na modrú cestu.

(Takmer) bezoblačné nebo zalieva krajinu pokojom a krásou, jeho povrch je rovný ako tichá hladina jazera zrkadliaca nekonečnú hĺbku existencie. Bezbrehej trpezlivosti a dôvery. Že všetko nakoniec skončí podľa želaní a prianí. Že cesta prekoná všetky prekážky a nástrahy, dospeje k vytúženému cieľu. Putovania i poznania. Prinesie vyrovnanosť, harmóniu, pohodu. Kľud v duši.

Ako dobre sa kráča panenskou krajinou malokarpatského lesa. Do palety farieb pribudla modrá, odráža sa na bielej prikrývke krajiny, trbliece na ľadových kryštálikoch mrazivých ozdôb. Všetko je náhle ľahšie. Sklon stúpania sa zmenšuje (i keď kopec stúpa čoraz strmšie), nohy sa neboria tak hlboko do snehu, len ľahko kĺžu po jeho povrchu, akoby neviditeľná sila ťahala telo i dušu návštevníka nahor. Cestička sa prepletá, krúti pomedzi stromami, hneď preskočíme na inú, privíjajúcu sa tesnejšie k temenu hory, aby sme sa po chvíli odpojili aj z nej a pokračovali svahom voľne až na vrchol.

Už len kúsok. Aha, chobotnica rozťahuje chápadlá po svahu, snaží sa maskovať za korene, musím to zaznamenať a tiež tamtú sochu… každá zámienka je dobrá na krátky odpočinok, odfúknutie, chytenie dychu. Farebné mravčeky sa rozliezli po svahu hory, každý z nich si hľadá vlastnú cestičku, myslí (dúfa), že práve tá jeho je tá ľahšia. Náhle však nie je kam stúpať, všetci sa stretávame pri kamennej pyramíde na vrchole, ľudská noha sa v Brezovských Karpatoch vyššie nevyštverá. Sme na Klenovej.

Koľkokrát sme v poslednú januárovú sobotu postávali pri posede pár desiatok metrov nižšie, maškrtili, popíjali, podupávali, tancovali… snažili sa zahnať zimu rôznymi (povolenými) spôsobmi. Tento rok je iný, nepraje spoločenským aktivitám, na výstup sme sa (radšej) vybrali sami, o deň neskôr (aj počasie tomu nahrávalo), ale nálada na vrchole nie je o nič horšia.

Oddychujeme, zaslúžili sme si to, dnes sa už vyššie nedostaneme, vlastne už pôjdeme (takmer) len dole z kopca. K slovu opäť prichádza obsah ruksakov, sú stále ľahšie, už ich na chrbte takmer necítiť. Len vodiči sa (bohužiaľ) musia začať kontrolovať…

Svahy padajú nadol rovnomerne všetkými smermi, ich hustý porast výhľadom nepraje. Len úchytkom, pomedzi konáre, prebleskne z protiľahlého vŕšku jasný odlesk. Bradlo! Spoznávame tiež tmavého hada v hĺbke sa kľukatiaceho údolím – cesta na Brezovú, na druhom konci stojí známa rozhľadňa, tú však teraz vidieť nemôžeme. Poďme mi však ďalej, len minútku povedľa sa nachádza druhý vrchol, ten vyhliadkový, stopy v snehu spoľahlivo vedú naše kroky.

Len zopár desiatok metrov pod vrcholom sa z rozložitého tela Klenovej odkrýva skalný prah, mohutné bralo. Odlesnená stráň ponúka krásny výhľad do krajiny, jej výseku. Vŕšky Brezovských Karpát sa vlnia, pozvoľna rozlievajú do úzkej nížiny Považia. Ako klin, obranný val, do nej sprava vybieha výrazná hradba Tlstej hory, Veľkej Pece a Dúbravy. Do azúrovej oblohy vyzývavo žiaria vysoké steny kameňolomu na Pustej Vsi. A biely sneh pod nohami. Nikde nevidieť ani živáčika (párik turistov stihol zdúchnuť dole k posedu), nepočuť vtáčika-letáčika, dokonalá idyla skorého nedeľného popoludnia. Miesto, kde treba bezpodmienečne zvoľniť, pobudnúť aspoň minútku (či o chvíľku dlhšie).

Keď som bol na Klenovej prvý krát (je to pár rokov naspäť) panovalo úplne iné počasie. Po snehu ani stopy, všetko obaľovala hustá biela hmla, krajina presýtená vlhkosťou smutne slzila. Samozrejme sme nemohli vynechať návštevu jaskyne (tam dnes určite nepôjdeme). Cestou späť niekoho napadlo pozrieť sa na vrchol. Štverali sme sa blatistou, šmykľavou prťou, prichytávali sa pichľavých kríkov. Konečne sme stáli na vrchole. Z hmly spomedzi stromov vystupovala drevená lavička, hrebienok viedol kamsi ďalej do hory, z neho spadali ostré krátke zrázy. Miesto preplnené tajuplnou náladou, atmosférou tajomstva (také, aké mám rád).

Odvtedy som navštívil tieto miesta už veľakrát, na jednom i druhom vrchole som bol často, to čarovné zákutie som však odvtedy nenašiel… možno čaká na správny deň, správne počasie. Keď celú krajinu pokryje hustá hmla a obloha zaplače, otvorí sa úzka štrbina a na skalnom hrebienku sa objaví drevená lavička. Treba len trpezlivo čakať.

Poberme sa mi však o kus ďalej, sme na najvzdialenejšom bode trasy, k autám to máme veru poriadny kus cesty, keď nechceme aby nás v lese prikvačila tma… Opäť sa radíme do šíku, šmýkame sa a kráčame, kráčame a šmýkame sa dole kopcom. Ešte bude veselo.

Prituhlo až dnes v noci. Nižšie, kde sneh ustupuje, pozorujeme chodník rozrytý množstvom stôp. Včera, v deň plánovaného výstupu, tu muselo byť naozaj husto. Dnes nikde ani živej duše. Jedinú dvojicu stretáme až omnoho nižšie, pomaly stúpajú, majú toho pred sebou  ešte dosť. Vymeníme si aspoň pár povzbudzujúcich slov.

Šmýkanie pokračuje, je treba byť stále opatrnejší, niektoré piruety sú takmer dokonalé (aspoň že sa nikto nedolámal). Lámeme to preto radšej krajom lesa, po snehu sa ide síce kúsok ťažšie, ale omnoho bezpečnejšie. Míňame odbočku na Trianovu (kameňolom v lese), my, čo sme tadiaľ blúdili minulý týždeň si vymieňame zasvätené úsmevy, ostatní nič netušia. Ale to sme už nad Vítekom, môj okruh sa uzavrel.

Je mi ale ľúto lúčiť sa s touto výbornou partiou, pozerám na spolucestujúcu, v jej očiach vidím podobný záblesk, ešte skupinku kúsok odprevadíme, necháme pozvoľna vyprchať atmosféru krásneho dňa. Ponad chátrajúci areál (a je to tu zas!) sa dostávame na kraj lesa, do Juríčkovej jamy. Môj nápad ísť si aspoň skraja obzrieť Malé Skalky sa stretáva s pochopením u menšej časti skupinky, s ostatnými sa lúčime (do skorého videnia), naša šestica sa ponára do šera lesa. Vydal som sa na zelenú cestu.

Do bezpečia pod koruny stromov. Do náruče prírody, do ríše botaniky, zoológie, geológie a živlov. Tam, kde vládnu rastliny, živočíchy, skaly, voda a vietor, kde je človek len hosť. Na  harmonické miesto, ktoré dokáže utíšiť nepokoj, zhojiť bôľ, vyčistiť myseľ, upokojiť dušu. Do objatia divočiny.

Hoci som tu bol len pred týždňom miesto pôsobí trochu inak. Nielen že na stenách pribudli ľadové kvaple, hustý záves cencúľov, ale zrak mi náhle padá na iné detaily, aj celok je akýsi zmenený. Hádam menej monumentálny (to je predsa pochopiteľné), avšak viac dramatický. Až teraz vnímam náročnosť lezeckých ciest na mnohých skalách, takmer dokonale hladké steny sú vhodné skôr pre pavúkov. Ale dokonalosť prírody, symbióza drobností mi stále rovnako vyráža dych, núti ma pokorne sa skloniť pred jej životnou silou. Akou vôľou sa dokáže strom zakoreniť priamo v skale, získavať energiu na ďalší rast? Korene narúšajú homogénnu hmotu horniny, spôsobujú jej drolenie. Život jedného prináša záhubu inému, neustály kolobeh života a smrti je hybnou silou existencie.

Nakoniec si skalky prejdeme pekne celé, z lesa sa vynoríme až na lúke neďaleko Bachárky. Nastal čas definitívnej rozlúčky s kamarátmi. A návratu. K autu i domov. Tak opäť niekedy nabudúce priatelia. Keď sa vyberieme znovu brázdiť známe cestičky či objavovať nové. Naše Hory ich ukrývajú naozaj  dosť.

Počas krásneho výletu sme dnes prešli zaujímavú oblasť na dosah od Dobrej Vody, na pomedzí dvoch okresov. Z Hoštáckej hôrky sme (z nie veľmi opozeraného uhla) obdivovali zrúcaninu dobrovodského hradu, neplánovane odbehli na hrebeň Hodinkovej veže a uvideli zaujímavý zakliesnený balvan, Malý Kjeregbolten, okúsili atmosféru Vrátna a vystúpili na najvyšší bod Brezovských Karpát Klenovú. A Malé Skalky na záver? To bol drobný bonus pre tých, ktorí sa ešte nechceli rozlúčiť. Dnes mali chuť prejsť sa po horách určite viacerí, ja som počas dňa stretol týchto kamarátov a kamarátky, ďakujem im, spríjemnili mi posledný januárový deň: Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Anka Kučerová, Vierka Gubiová, Alica Binková, Božka Golierová, Veronika  a Miloš Miklošovičoví, Janči Budoš, Milan Babišík, Paľo Herceg, Vlado Trajlínek, Juro Poláček, Ľuboš Rosa, Jozef Nádaský, Jozef Polakovič, kamarát Janko

 a Juro Golier

Vyčasilo sa. Tmavý hrebeň hôr ostro kontrastuje s oceľovosivou oblohou. Biely fliačik na vrchole Bezovca zmizol. Zdvíha sa vietor. Cez víkend má pršať.

Akcia Malé Skalky

Na Malé Skalky

nedeľa 24.1.2021

Lesom kráča skupinka ľudí, postupujú pomaly, mäkký, ťažký sneh bráni pohybu. Cieľ ich putovania nie je zrejmý, snáď chata, možno odľahlý štít. Som medzi nimi aj ja (?), nohy sa prebárajú hlboko do naviatych jám, len s námahou ich oslobodzujú z pevného zovretia šednúcej masy. Sily sa míňajú, koniec stále nie je známy. Skupinka sa trhá, jednotlivci zaostávajú. Moja beztvará duša poletuje nad zástupom, tu vkĺzne do mysle jedného, tam do tela ďalšieho, snaží sa preniknúť do ich pocitov, hľadá odpoveď na neznámu otázku (kam? prečo?), rozlúštiť zmysel a dôvod premietaných obrazov. Budí ma skorý ranný tlak tej nenávidenej žľazy, ihneď po návrate pod teplú perinu intenzívne skúšam nadviazať niť príbehu. Tuho zvieram oči, snažím sa sústrediť, mám rád tieto chvíle na pomedzí noci a dňa, sna a skutočnosti. Letím nekonečným priestorom, už-už sa približujem, (takmer) rozoznávam rozmazané obrysy postáv… – cink! – jemné ťuknutie telefónu duní hlavou, obraz sa rozostruje, mizne, myseľ vypĺňa jediný nutkavý pocit, neodbytná zvedavosť. Rezignujem, budím sa do nového dňa, realita (opäť) pretrhala závoj snov. Naťahujem ruku.

Sneh minulého víkendu mizne rýchlo, bol tu len krátko, ani nestačil nasať príbehy ľudskej radosti a už odchádza. Nedokáže tak naplniť prostredie atmosférou prežitého šťastia, smutný je pohľad na krajinu presiaknutú slzami. Celé dni sa len hľadám, akoby som plával v kalnej kvapaline, hustej tekutine, mení sa na silnú polievku, huspenina uväzňuje môj pohyb aj myslenie. Hlúpe obdobie prináša hlúpe pocity, musím sa vzchopiť, prekonať paralýzu. Cez víkend sa opäť vyberiem von, znova túžim porovnávať očakávania so skutočnosťou a želania s realitou, chcem brázdiť (dobre) známe cestičky nad Chtelnicou, hranice nielen oddeľujú ale aj spájajú.

Na dobre známom mieste na námestí mestečka už čaká pár kamarátov, mali dnes podobné nutkanie, intuícia (šiesty zmysel?) alebo niečo podobné vytvára jednotu času a priestoru, spôsobuje stretnutie spriaznených duší. Smer putovania dolaďujeme takmer okamžite, vôňa klinčekov napĺňa hrnčeky či vrchnáky termosiek, hrejivý nektár zohrieva vnútro. Odchádzame.

Hneď pri prvých krokoch sa pripájame k minulotýždňovej známosti. Gabo zišiel na chvíľku, len tak na otočku zo Salaša, teraz ťahá hore ťažký ruksak. Znova je plný príbehov, chrlí ich zo seba ako vodopád, sype z rukáva ako snehovú búrku – čo všetko sa dokáže za krátky čas udiať na takom nenápadnom mieste! Aj dnes nadránom sa narodili nové jahnence, predstava vidieť toto nevšedné predstavenie nás láka zmeniť plán, zostávame však verní pôvodnému rozhodnutiu, po pár metroch (a dlhých minútach) sa s Gabom lúčime.

Avšak ďalej sa hýbeme iba sťažka, len pomaly sa odpútavame od pamiatok roztrúsených po námestí. Okolie kostola stále dýcha dávnou atmosférou, historické kríže i osamelé stoveké stavby dotvárajú v takmer prázdnom centre mestečka ospalú náladu skorého nedeľného rána. Brána kostola je zavretá, obďaleč postávame len my, pár ďalších jednotlivcov či dvojíc sa opodiaľ náhlivo presúva nevedno kam (asi sa vracajú z testovania), inak všade panuje pokoj a ticho, ako v zakliatom kráľovstve. Bol som tu už veľakrát, ale až toto ráno mi pomohlo uvedomiť si skrytý pôvab nenápadného mestečka učupeného na úpätí našich Hôr. Aj divné časy majú svoju odvrátenú (lepšiu) tvár.

Malá skupinka návštevníkov sa presúva hore hlavnou ulicou, obkúka staré sedliacke domy, (spravidla) citlivo opravené do modernej podoby. Hoci je tu pekne, snažíme sa aby sme mali civilizáciu čo najskôr za chrbtom, striasli sa neviditeľných pohľadov, čo spoza záclon sledujú naše kroky, centovými závažiami obťažkávajú naše plecia. Cudzinec, v tejto dobe nie si nikde (väčšinou) vítaným hosťom.

Úľavu prináša cestička odbočujúca vľavo, vedúca hore popri vinohradoch, až do hĺbky malokarpatského lesa. Tam, kde návštevu sleduje z prítmia húštiny len ostrý zrak lesných tvorov. Nie podozrievavo, so  strachom, lež s ostražitou bdelosťou. Veď človek môže znamenať aj ostrý zvuk, záblesk, bolesť v boku…

Na to je však ešte privčas, ešte chvíľu potrvá kým sa za našim chrbtom zavrie zelená brána, nad hlavami sa vztýči vysoká klenba lesných velikánov, pod nohami rozprestrie mäkučký koberec (blata či snehu? – zatiaľ nevedno). Najskôr nás čakajú vinice pod Čeklínom, miesto, kde sa uponáhľaná civilizácia  pozvoľna rozplýva v atmosfére lesa.

Ja si cestou krátko odskočím ku kostolu sv. Jána Krstiteľa, najstaršej stavebnej pamiatke obce, chcem aspoň chvíľu zažiť náladu dávnej villa Wytelnize. A keď ma zopodiaľ zavolajú biele steny kameňolomu neodolám a zdržím sa o minútku dlhšie.

(Aj) sem sme mali pred týždňom namierené, (tiež) tento kút sme nestihli navštíviť, (aspoň) oneskorene uspokojujem svoju zvedavosť, túžbu uzrieť miesto, kde sa (vraj) rozkladalo bájne hradisko, dnes nenávratne prepadnuté do hlbín času (a lomu), jeho existenciu tak už nikto nepotvrdí (ani nevyvráti). Konzervujem aktuálny vzhľad lokality na snímač aparátu, uchovávam virtuálnu spomienku, pridávam na sieť ďalšiu digitálnu stopu svojej prítomnosti.

Ostatní mi zatiaľ ušli, nemám čas sa zastaviť a nechať plynúť fantáziu (šetrím  najmenej sto zbytočných slov), sľubujem si však, že sa sem ešte vrátim(!). Cesta k vinohradom príkro stúpa, snažím sa dohnať zameškané, srdce mi ide vyskočiť z hrdla. A to som sa sem chcel niekedy vybrať na bicykli – no a čo? hádam som ešte nikdy netlačil?

Odmenou za vynaloženú námahu je výhľad do šírej roviny (tých veží sa nedá zbaviť) i na (nám dobre známu) Plešivú. A kalíšok zázvorovice, jeden neuškodí. V stúpaní na Brehy zatiaľ pozorujeme drobnú pohybujúcu sa bodku, Gabo je už takmer doma. Vodná nádrž je síce stále zamrznutá, klzisko je však minulosťou. Aj vinohrad dnes vyzerá úplne inak, pred týždňom driemal pod hrubou perinou snehu, teraz po nej niet už (takmer) ani stopy. Za chvíľu opustíme spevnenú cestu, vstúpime do lesa, to zas bude blata…

Na prekvapenie to nie ja až tak hrozné, snehový poprašok po pár metroch dokonca hrubne, mení sa na súvislú bielu vrstvu, mäkkú kašu (vďakabohu aj za ňu!). Nie vždy sa predstavy a skutočnosť zhodujú, niekedy dokáže byť prekvapenie aj pozitívne.

Tadiaľto sme išli už pred týždňom, tá cesta vpravo vedie ku kaplnke, chvíľu si krátime tvorbou plánov na leto. Už vidíme, ako sa po týchto lesných zvážniciach preháňame na bicykloch. Sklon na to majú ideálny, ich povrch nie je (zatiaľ) príliš poznačený ťažbou, hádam to tak vydrží, bola by ich škoda (ktovie ako sa budú naše želania zhodovať s realitou za pár mesiacov – uvidíme, povieme si neskôr).

Po očku sledujem našu polohu, na tejto križovatke by sme mali odbočiť zo známej cesty, v borovicovom lese sa má nachádzať starý kríž. Je tam, len kúsok od odbočky, len pár metrov od cesty. Gergelov kríž, stojí tu od roku 1810, na mieste, kde zastavovali pešie púte do Šaštína : „na Cest Boha VCInIt DaLI gergeL Ian a jeho zena MarIna“. Tá numerická hádanka v texte je bonus – riešitelia, predkladajte svoje nápady.

A opäť sa posúvame ďalej po vysnežených zvážniciach, meter za metrom sa ponárame hlbšie do lesa, každým krokom sa blížime k cieľu. Na to však teraz ešte nemyslíme, ide sa dobre, malá skupinka ľahšie dodržuje plynulé tempo, príliš sa netrhá, stále sa drží na dohľad (aj prestávku by to občas chcelo). Dnes nám síce cesta pod nohami nevŕzga, občas musíme preskočiť (obísť) mokvajúcu plochu, ale kvalita jej povrchu prekonáva aj najodvážnejšie očakávania, zas je to paráda, bola by škoda sedieť doma, už po tisíci raz si hovorím, že niekto tam hore nás musí mať naozaj rád (a možno len šťastie praje odvážnym).

Prechádzame okolo ďalšieho krmelca (koľkého už?), v blízkosti sa bude určite nachádzať posed. Poľovníci asi veľmi radi pozorujú zver, skúmajú jej zvyky, fotografujú. Veď načo inak by mali v lesoch toľko lákadiel, pozorovateľní. Krvavá stopa, miesto vývrhu úlovku ma rýchlo vracia do reality.

Za Dubníkom točíme na cestu vľavo, tá priama bola na jeseň rozbahnená, času máme dosť, skúsime vedľajšiu trasu. Je to dobrá voľba, do zápisníka plánovaných cyklovýletov pribúdajú ďalšie metre. Hoci sa pohybujeme po hospodárskom lese (oranžové bodky na kmeňoch žiaria do krajiny, označujú budúce obete) oceňujeme jeho správcu, les je čistý, svetlý, ťažba prebieha prebierkou, ani stopa po holorube. Obdivujeme nevšedné prírodné divadlo, ukážku neopakovateľnej a nepredvídateľnej sily, formujúcej tvár krajiny.

Hneď vedľa cesty sa do lesa otvára drobná ryha, pramenisko, možno len odtok zrážkovej vody. Po pár metroch sa prehlbuje, kľukatí, vytvára výrazný rigol, hlboký žľab, jeho steny pokrývajú popadané kmene. Kaňon, divočina, prales sa rozkladá len kúsok od našich nôh, priamo pred našimi očami. A niekoľko stovák metrov povyše sa situácia navlas rovnako opakuje. A potom sa spoľahni na mapu, plánuj trasu z tepla domova!

Ako príjemne sa kráča po týchto lesných cestičkách! Kúsok vedľa sa nachádza Červený vrch, Jaseňový je len o kúsok vyššie. Nevýrazné vyvýšeniny ukryté v lese, z akého dôvodu majú práve oni meno, prečo zostali nepomenované mnohé iné? Otázky bez odpovedí poodchyľujú bránu do ríše fantázie, v nej však pútnik objaví skutočnosť len veľmi ťažko, pri snovom putovaní ho sprevádza ilúzia, tajomno a príbehy. O dávnych dobách, keď polia a lúky boli lesmi, keď z temien vrchov strážili krajinu opevnené hradiská. Vtedy, keď pod Klenovou prekvitala osada Klenek. Keď v Telnicz žil richár Mixiko…

Náš pochod po spevnenej ceste (odbočuje dole k potôčiku Chtelnička) sa končí, ďalej už pôjdeme po lesných chodníkoch. Najskôr však odbehneme na neďalekú lúčku, je z nej pekný výhľad. Dnes však len veľmi obmedzený, oblačnosť sedí nízko, halí celý hrebeň Hrubých Skaliek do hustého závoja, vystupujú z neho len lúky pod Bachárkou. Sme celkom v zajatí bielej, leží nám pod nohami, prikrýva nás z oblohy.

Koľaje klesajúce dole lúkou nás lákajú vybehnúť na voľné priestranstvo, (možno si aj) skrátiť cestu, nakoniec však pokračujeme pomedzi stromy. Je to dobré rozhodnutie! Hospodársky les ustupuje, mení sa na prales ukrývajúci nekonečné množstvo drobných detailov, neopakovateľných klenotov. Pahýle kmeňov trčia z lístia a snehu ako tajomné sochy, machom obrastené práchnivejúce pne či skaly tvoria fantastické útvary, perly lesa. Kde je hranica medzi živou a neživou prírodou? Má kameň dušu? Mení sa drevo na horninu? Môže skala spráchnivieť?

Uvidíme, vstupujeme do geologickej učebnice v prírode, vítajú nás Malé Skalky, ich prvá predzvesť, malá ochutnávka – starý kameňolom. Vystupujeme na jeho vrchol, rozhliadame sa z malého hrebienka, oddychujeme, spomíname.

Práve včera uplynulo sedem rokov od chvíle, keď nás opustil Ondro, kamarát do každého počasia, ktorý svojou povahou rozžiaril slnko aj v najhustejšom lejaku, dobrou náladou ukončil aj tú najprudšiu búrku. Za normálnej situácie by sme si ho pripomínali výstupom na Vysokú, normálne však už dlhšie nie je (skoro) nič. Ondrovu túru uskutočníme v najbližšom možnom termíne, teraz aspoň krátko spomíname.

Na spoločné jazdy na bicykli. Okolo Tatier, do Levoče, po Čechách či kdekoľvek na okolí. Na zážitky pri turistických výletoch. V Malej Fatre, na Roháčoch aj všade inde. Na príbehy z bežiek. Hlavne tie z Veľkej Fatry. Na jeho záhradu a domček v Kátlovciach. Na fajn chalana.

Všade naokolo sú rozhádzané kamenné bloky, väčšie i menšie balvany, hranaté aj zaoblené. Akoby malého obra len pred chvíľkou čosi vyrušilo pri hre, opustil pieskovisko, utiekol sa kamsi skryť, hračky už upratať nestihol… Rovnobežné ryhy na povrchu odhaľujú techniku ťažby, náročný spôsob dolovania. Oko sa dotýka chladného kameňa, zrak kĺže po línii zlomu, v tmavom tele skaly hľadá známe obrazce. V mysli beží príbeh starý milióny rokov, scéna premeny drobných úlomkov života na pevnú masu, obraz zrodu.

Ako príjemne sa tu stojí, oddychuje, popíja pivko (na Ondrovu pamiatku), zajedá. Obzerá po blízkom okolí, hľadí do šírej krajiny. Lúky pod Bachárkou máme opäť ako na dlani, závoj oblačnosti sa pomaly rozpúšťa, na sekundu spoza neho dokonca vykukne (zatiaľ) chladný biely kotúč. Za chvíľu však kostolné zvony odbijú nedeľné poludnie, treba sa poberať ďalej. Zvyšky po hostine putujú do ruksaku (hneď je ľahší), rýchle sa rozhliadame po okolí (nech tu nikto nezabudne paličky) a schádzame pod kameňolom. Ideme hľadať horolezecké skalky.

Lesom vedie vyjazdená cesta (aj teraz v snehu), my však kráčame pár metrov vyššie – pomedzi stromy, popod skaly. Stačí len pár krokov a sme tam! Objavili sme nádherné miesto, dokonale ukryté nielen pred náhodným hosťom ale i (nepoučeným) pravidelným návštevníkom. Koľkokrát som už prechádzal, peši či na bicykli, po lúke ležiacej pár desiatok metrov nižšie! Môj zrak vždy skĺzol po kmeňoch stromov, myseľ nikdy nevstúpila pod hradbu ich korún.

Ale tam, v zelenom šere lesného prítmia, tíško odpočíva ďalšie magické miesto Hôr, ďalší kút dostupný len tým, ktorí vedia…

Odhalené zvrásnené čelá nevysokých brál kolmo spadajú z hrany hrebeňa, priamo k nohám mohutných starých stromov, odvekých strážcov pokoja. Členitý organizmus skaliska je na mnohých miestach odetý v hustom zelenom závoji machu či papradia, ako veční lezci po ňom šplhajú drobné dreviny i odrastené stromy, paraziti, kŕčovito prisatí k životodarnému telu skaly hrčovitými koreňmi. Veľký zvalený strom sa ako drevený most klenie dohora, jeho bezlistá koruna dosahuje až na hrebeň. Mohutný skalný previs poskytuje útulok pútnikovi, odvážlivca láka k vzdušnému výletu nahor, do modrých tôní hlbokej oblohy. Nevšedná, nečakaná koncentrácia krás vyráža dych, spomaľuje tok času. Potvrdenie existencie efektu kairos. Stratený raj.

Znovuobjavený horolezcami či (poučenými) náhodnými okoloidúcimi. Magický kút na dosah civilizácie, dramatický, divý, napriek tomu však tichý, nedotknutý jej jedovatými chápadlami. Nerušme teda jeho pokoj, (zbytočne) nešírme jeho slávu, zástupy zvedavcov dokážu hlboko do zeme zadupať atmosféru miesta, vyrušiť ducha hôr, ten tíško zmizne, nadlho sa stiahne do hlbín hory. Ja si však v duchu sľubujem opätovnú návštevu.

Je čas posunúť sa do druhej časti výletu, schyľuje sa k návratu. Ani ten však zbytočne neuponáhľame, pár minút máme predsa ešte k dobru.

Dnes sme na hodine geológie, dnešný výlet venujeme návštevám miest, kde sa spod zemského povrchu doloval kameň. Po opracovaní sa zmenil na pomník, obklad budovy, dlažbu, schodisko. Jeho ložiská sa skrývajú hlboko v malokarpatskom lese, mimo bežných turistických chodníčkov. Náš ďalší cieľ je lom Trianova.

Len neďaleko cesty, ktorou sa v januári zvykneme vracať z Klenovej (a ktorou neskôr poniektorí z nás brázdia v sedle bicykla Brezovské Karpaty) odpočíva v tieni stromov ďalšie zaujímavé zákutie. Neveľký, dnes už nevyužívaný  kameňolom, vraj by sa v ňom mala nachádzať aj jaskyňa.

Trošku predbehnem, tú sme nakoniec nenašli, možno len bola dobre ukrytá v skalnej pukline, možno ležala učupená pod bielou snehovou prikrývkou. Ale miesto je to pekné. Mohutná skalná galéria sa týči v lese ako dielo abstraktného sochára, rovnobežné zvislé ryhy rovnomerne zdobia všetky stupne jej farebných stien, otvárajú priestor fantázii, hľadaniu interpretácie diela. A pod nimi, ako drobné korálky, neopracované drahokamy, ležia naváľané kamenné bloky, poskladané do fantaskných tvarov. Skalný stôl láka k posedeniu, skalné okno rámcuje pohľad na… treba len nájsť ten správny objekt.

Chvíľku postojíme, naposledy sa občerstvíme, naberieme sily na posledné kilometre putovania.

Spočiatku sa predierame lesom. Nechceme sa vracať k odbočke, strihneme to skratkou, chodník tak ubieha paralelne vedľa nás, kdesi za stromami. I tadiaľto kedysi viedla cesta, teraz už takmer nerozpoznateľná, príroda si berie späť svoje územie, priestor zarastá. Len staré polozrútené posedy a rozpadnuté sedačky na stromoch lemujú jeho okraje.

Takmer dokonalý prales a v ňom nádherné prírodné výtvory. Sú náhodne porozhadzované priamo pod našimi nohami, povaľujú sa všade navôkol, hranica medzi depozitárom a expozíciou sa stiera, obrovská výstavná sieň, Louvre malokarpatského lesa láka na návštevu. Drevo a kameň rôznych tvarov, farebné lístie a snehový poprašok, machy – živá a neživá príroda vytvára v symbióze neopakovateľné artefakty, vlny fantázie napĺňajú myseľ, vnášajú do duše pokoj. Chcel by som odbočiť z chodníka, bezcieľne sa túlať lesom, hľadať nečakané obrazy na prekvapujúcich miestach.

Opäť som zaostal, musím pridať do kroku, ostatní ma už čakajú, konečne sme (bohužiaľ) narazili na cestu. Krúti sa, križuje, pozvoľna klesá do doliny k priehrade. V okolí sa objavujú holoruby, možno pozostatky kalamity. Krásnych sôch však neubúda, jednu z nich si na pamiatku vo svojom aparáte odnáša hádam každý.

Dnes sa nám akosi nedarí zablatiť. Sneh sa nachádza aj tu, je síce mäkký, kašovitý, ale stačí to. Nižšie sa cesta miestami mení na potôčik, bez problémov to však obchádzame kúsok povedľa. Spoza stromov už vykúka plocha priehrady.

Zostupujem nižšie, až na jej breh, fotogenické pohľady by však chceli iného majstra objektívu, moje nesmelé pokusy len dokumentujú aktuálny stav. Sneh nás sprevádza až na hranicu mestečka. A tiež množstvo otravných áut, premávajú sa oboma smermi, ľudia by niekedy mohli tých pár metrov prejsť aj peši.

Chtelnica. Jej uličkami sa len prešmykneme, dnes si nie je kde posedieť, zohriať sa teplou polievkou, uhasiť smäd. Tento rok je iný. Nie však nevyhnutne vo všetkom len horší. Veď – čo myslíte, zablúdili by sme za normálnych okolností na tieto miesta? Nezostali by tak navždy ukryté pred našim poznaním? Nebola by to škoda?

Bol to opäť krásny deň, veľa vecí nás dnes prekvapilo, všetky pozitívne. Nečudo, vo výbornej partii plynie čas veľmi príjemne, cesta ubieha omnoho ľahšie. Tú dnešnú tvorili: Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Božka Golierová, Igor Naništa, Milan Babišík, Paľo Rapant, Tono Masaryk a

Juro Golier

Prezerám si fotografie zachytávajúce naše posledné putovanie. Jeho účastník v nich môže nájsť všetko. Chladivé pohladenie skorého nedeľného rána. Pošmyknutie na zmrznutom fliačku snehu. Chuť zázvoru. Vôňu vareného vína v hrnčeku. Žiaru kahančeka na skale lomu. Šepot bútľaviny starého strážcu brala. Tiché volanie stratenej jaskyne. Nekonečný pokoj lesnej cesty. Nestranný pozorovateľ je odkázaný len na vlastnú fantáziu, na schopnosť vcítiť sa do deja prostredníctvom statického obrazu. Môžete si to vyskúšať sami (na niektorých fotografiách). Čiernobiely variant otvára priestor obraznosti, predstavám, umožňuje prienik tajomna do zachytenej skutočnosti. Farebný odstraňuje neurčitosť, je popisný, reálny, potláča fantáziu do úzadia (nie však úplne nevyhnutne). Je niektorý z nich lepší? Skutočne lepší? Naozaj?

Očakávania a skutočnosť, predstavy a realita.