Akcia Bošáckou dolinou

nedeľa 16.5.2021

Z otvoreného balíčka vybuchuje do priestoru vôňa čerstvo praženej kávy. Na jazyku sa rozplýva chuť šťavnatej šnicle ukradnutej priamo z panvice. Ticho izby prerezávajú nezameniteľné tóny gitarového riffu, poletujú priestorom ako dym nad jazerom. V prítmí nedeľného kina sa prvýkrát nesmelo dotknú dve ruky. 1976, lopta nekonečne dlho visí vo vzduchu, padá, končí presne v strede brány. A mnohé iné. Neopakovateľné zmyslové vnemy navždy zapísané v pamäti, celý život nesieš so sebou túto neviditeľnú batožinu (záťaž necítiš), v prípade potreby sú okamžite k dispozícii, ihneď zhmotnené. Nepotrebné, ale pripravené pomôcť. Bojovníci s depresiou. Poistky proti šialenstvu. Každý máme tie svoje.

Pracovné povinnosti posledných dní sa valia do arény tvojho bytia bez akéhokoľvek upozornenia, ako neovládateľný kamión sa rútia spoza zákruty, valcujú všetko čo im stojí v ceste, v temných zákutiach ľudských pováh sa topíš ako v zapáchajúcom jazere splaškov, dusíš sa (neschopný nádychu). Meteorologické superpočítače predpovedajú na víkend katastrofálne počasie, duše záhradkárov a poľných hospodárov jasajú (tá tvoja žiali). V sobotu sa však mýlia… (dokelu, akciu ste rušili zbytočne, došľaka – aj tak si však ráno hnil v práci) Zaspávaš, stále čakáš kedy sa za stiahnutými roletami potemneného domu rozšumí spev dažďa. Ten zhrubnutý kúsok tkaniva ti (ako vždy) nedá spať, prebúdza ťa uprostred noci (i nad ránom). Ticho, počuť len náhodný zvuk okoloidúceho auta (ako ospalé zakikiríkanie z nepokojného sna) a trvalý hluk vzdialených lietadiel (nočný nálet). Už opäť brázdia oblohu, bombardujú krajinu všetkým nepotrebným – „kupujte občania!“ (dôležitý je neustály rast, mimo všetkých obmedzení a plánov), z diaľav cudzích kontinentov, z výšky svojho letu zamorujú svet novými zbytočnosťami (a vírusmi). Budíček prerušuje nepokojnú noc, svitá, za oknami (už) počuješ hučanie lejaku. Chceš od všetkého utiecť, dnes chceš (určite) ísť von.

Tú sobotu sme naozaj prekombinovali, nakoniec ale dopadla nad očakávania, dúfam, že aspoň niekto prekonal (zbytočné) obavy (a lenivosť), vybehol na vzduch, užil si pekný deň. Aj inokedy zhovorčivá sociálna sieť však takmer mlčí, jej ticho zapadá do divnej šablóny čudného obdobia. Najskôr nás kvárili opatrenia, teraz sa držíme na uzde sami. Zhnusený z okolností neočakávaného pracovného nasadenia potrebujem zmeniť chuť, zajtra sa pridám k turistom, Paľo vymyslel trasu okolím Bošácej, kalíšok – dva dobrej slivovice predsa nemôžu uškodiť. Vývoj počasia však situáciu výrazne komplikuje…

Dnes budík nepotrebujem, z nepokojných snov sa preberám sám. Omnoho skôr ako je potrebné, hukot dažďa, prívaly vody búšiace do okien domu bránia pokojnému spánku. Bojím sa zobrať do ruky mobil, bránim sa skontrolovať meteoradar, odďaľujem ten okamžik ako najviac sa dá. Nič moc, aká-taká nádej tam však (vždy) je, niekedy doobeda by mohlo prestať pršať. Volám Paľovi, rýchlym telefonátom sa utvrdzujeme v našom odhodlaní (je to potrebné). Ideme! (???…)

Do auta nakoniec nasadá aj spolucestujúca, o chvíľku neskôr tiež Braňo, zostava je kompletná, ako to však bude ďalej, ako sa vyvinie (neprehľadná) situácia? Celú cestu blúdim zrakom po hrebeňoch okolitých hôr, úpenlivo vyzerám akýkoľvek náznak zmeny. Nič, tmavosivá opona dažďových mrakov neustále zahaľuje scénu smutného nedeľného rána. „Pozrite, tam sa to už trhá!“. Nie, žiadna zmena (len zbožné želanie), stierače vyťukávajú stále ten istý rytmus, vŕzgavo kĺžu po prednom skle. Pekelne sústredený sa snažím pôsobiť sebaisto, dodávať spolucestujúcim odvahu (a nádej). Zabúdam však odbočiť, točím sa až kdesi pred Trenčínom, (znova) som za blba.

Cesta sa kľukatí nahor proti toku Bošáčky, situácia sa nenápadne (ale veľmi rýchlo) mení. Žeby nakoniec predsa len?… Tmavá obloha bledne, kvapky na skle rednú, sú stále menšie … bude to dobré!

Pred potravinami v Novej Bošáci už čaká Paľo s dievčatami, (krajšiu) časť našej výpravy nechávame chvíľku osamote, zložitou dopravnou rošádou si zabezpečujeme bezproblémový odvoz po návrate, jedno z áut presúvame do cieľa. Zatiaľ (hádam) prestane pršať úplne.

Prestalo! Je to neuveriteľné – niekto tam hore nás musí mať naozaj rád… Ani sa (radšej) príliš nezdržiavame (len jeden maličký kalíštek medicíny – zohreje telo, poteší dušu), ihneď vyrážame. Cesta vedie okolo kostola, modrá značka stúpa hore svahom. Už nás nič neudrží, ideme, blato-neblato, hlavne že neprší.

Nová Bošáca, centrálna obec kopaničiarskeho osídlenia v severnej časti Bošáckej doliny. Už niekedy v stredoveku sú starousadlíci nútení obrábať pôdu aj na vyššie položených a vzdialenejších polohách, každodenné dochádzanie domov je pre nich nevýhodné. Vznikajú prvé salaše, mlyny, krčmy, hájovne, človek sa trvalo usídľuje v krajine hôr, vznikajú kopanice. Obec samotná sa však na mapách objavuje až v polovici minulého storočia.

Staré chalupy sa striedajú s novšími (na niektorých tróni aspoň nová nadstavba), schodisko stúpa ku vchodu kostola (to som práve začal chodiť do školy), priečelie ktorého zdobia postavy vierozvestcov. Aj úplný laik (v mojej duši) spoznáva v diele ruku majstra Hložníka. Súčasnosť sa preplieta s tradíciou, umenie s vierou.

Hneď za kostolom sa cesta mení na poľnú, začína stúpať do lesa. Po daždi sa riadne šmýka, topánky oťažievajú od nánosov čerstvého blata. Priamo nad našimi hlavami obdivujeme zaujímavý prírodný výtvor. Korene stromu vytvárajú v odtrhu svahu rozsiahlu jaskynku, nad ňou si deti(?) vytvorili pirátsku pozorovateľňu. Netradičná zaujímavosť na okraji hustého lesa, zvrásneného hlbokými brázdami. Hustého, avšak malého, už po pár minútach sa vynárame na starej asfaltke vedúcej kamsi vyššie.

(Takmer) ideálna cyklotrasa, aj sklon je (zatiaľ) prijateľný, s Dankou začíname (pomaly) spriadať plány… Otvárajú sa prvé krásne výhľady. Obloha má síce stále dramatické sfarbenie, už sa však len pripomína (parádnica!), žiadne veľké nebezpečenstvo nám od nej nehrozí, z najhoršieho sme dnes (dúfam) vonku. Cesta stále stúpa, poblíž vykúka strecha humna, opodiaľ prvá samota, o chvíľu ďalšia. Hustota chalúp rastie, sme na Grúni. Uprostred hradskej už netrpezlivo čaká strážca hôr, malý ustráchaný psík, pouličná zmeska, čo dala priekopa, čo priniesol život. So strachom v očiach víta nečakanú návštevu, dnes (určite) prvú.

Prudké esíčko vo svahu, vedľa ovocný sad, povyše akési stavenie, krátka rovinka, ešte jedna zákruta, už-už budeme hore. Hlavou sa ženú stále tie isté otázky. Čo drží ľudí tu hore? Aký je život v odlúčení? Dokázal by som to aj ja? Neviem, asi nie. Vonkajšie pozlátko pokojného života uprostred prírody láka, realita za tým je však určite iná.

Čo sa to deje? Aj za zákrutou stále stúpame, kus vyššie vytŕčajú ďalšie chalupy, ten kopec nemá koniec! Na hladkom povrchu dokonalého sna o krásnom cyklovýlete sa objavujú drobné prasklinky, stačí len jemne fúknuť a drobí sa na prach, rozsýpa sa priamo pred očami. To je ale uťahovák! Ešte mám čo trénovať! Ale je tu krásne…

Malé (teraz prázdne) parkovisko, za ním pamätník. „Tu sú pochovaní príslušníci sovietskej armády, ktorí padli za oslobodenie našej vlasti v apríli 1945. Večná sláva“. Odvrátená strana krásy, pripomienka surovosti života. Takýchto miest je v našich horách (bohužiaľ) dosť.

Scenéria je však úžasná. Zvlnené pahorky pokrývajú riedke hájiky, medzi nimi sa ťahajú zelené pasienky, kde-tu vykúka strecha samoty (kadiaľ k nej vedie cesta?). Tam všade žijú ľudia. Do hôr utekáme hľadať nedotknutú prírodu / fascinujú nás pohľady na premenenú krajinu. Paradoxy ľudskej povahy, uspokojenie nám prinášajú kontrasty – radosť a žiaľ, striedanie noci a dňa, možnosť porovnávať.

Táto časť kopanice je väčšia, chalupy upravenejšie, viaceré (pravdepodobne) slúžia na oddych (narobiť sa ale dá aj tam). Chalani sa povyše rozprávajú s pánom vo včelárskej kukle, vo vzduchu prvýkrát visí kvapka bošáckej slivovice. Z tohto mraku však (zatiaľ) nezaprší.

Bošácka slivovica, pre fajnšmekrov v oblasti destilátov pojem, čím sa však odlišuje od iných, od blízkej myjavskej? Je to chuť? Iskra v poháriku? Alebo len tradícia? Neviem, nedokážem posúdiť, dobré sú (ak sú poctivé) obidve (všetky, v tejto oblasti však nie som odborník), len k nim treba pristupovať s úctou, obozretne, s rešpektom, prekročenie pravidiel sa tvrdo trestá (prinajmenšom ukrutnou bolesťou hlavy). Ako sa však rozhliadame po okolí… (a potvrdí nám to aj nový známy) tento mok musí byť pekelne vzácny, (takmer) nedostupný (niečo ako yeti). Z čoho ju vlastne pália? Nevidíme žiadne rozľahlé slivkové sady, tých pár stromov… Zopár kvapiek sa urodí v korunách starých sliviek na humne, na svet príde v domácich destilačných prístrojoch, čo však predávajú návštevníkom dole v pálenici, zostáva záhadou…

Vrchol Veľkého Lopeníka sa halí do hmly, hory dýchajú. Za chrbtom sme nechali aj posledné chalupy, asfaltka sa stráca, ďalej už pokračuje len poľná cesta, po výdatnom daždi rozmáčaná, šmykľavá. Ešte že je tu tak krásne! Pohľad zľahka kĺže po okolitých grúňoch, roztratených samotách, drobných lazoch. Pokoj, pohoda, tíšina, len vtáčie trilky a farebné hlávky prvých jarných kvietkov narúšajú jednoliatu plochu nedeľného predpoludnia. Vyčasilo sa, tento deň bude nakoniec nezabudnuteľný. Ale…

Niečo tu nesedí, kontrolujeme na mape svoju polohu. Dokelu, sme úplne inde ako sme plánovali…

Ranná eufória, stúpajúci chodník a naša nepozornosť spôsobili, že sme sa vybrali úplne opačným smerom, zelenú značku zamenili za modrú, namiesto klesania dolinou stúpame, miesto západných svahov križujeme tie východné. S týmto sa chváliť asi nebudeme, otáčame sa k návratu. Ale…

Nebyť tejto zbytočnej (?) zachádzky, nespoznali by sme zaujímavú kopanicu, zatajili by sa nám úchvatné výhľady, čarovné miesta. Nie nebolo to zbytočné, bolo to len akosi (neplánovane) naviac…

Najskôr sa snažíme objaviť novú cestu (podľa mapy má existovať), nechce sa nám vracať po tej istej, nakoniec však rezignujeme. Mokrá tráva a všadeprítomné oplotky nás otáčajú späť, na dobre známu hradskú. Nebudeme radšej experimentovať, čas pokročil, poblúdime ešte viac. Vraciame sa.

Cez Grúň prebehneme tíško ako myšky, už vopred si pripravujeme výhovorku pre pána v bielom (díval sa na nás akosi divne keď sme mu popisovali naše plány), nech nevyzeráme ako úplní blbci (dievčatá si to o nás aj tak myslia). Našťastie ho už nestretneme (možno nás ale sleduje spoza záclon a smeje sa až sa za brucho chytá). Prebehneme okolo psíka (už sa díva menej ustráchane), šmykneme to dole lesom a sme opäť pred kostolom. Tu sme začínali. Parkoviská v okolí sú plné, omša ešte neskončila.

Plánovanú trasu už v pôvodnom znení prejsť nestíhame, dve hodinky a takmer osem kilometrov navyše nás nútia zmeniť plány. Cieľ je však jasný, čaká nás tam auto, musíme to niekde skrátiť, nájsť tie správne chodníčky. Najskôr sa ale trochu posilníme, už si predsa zaslúžime.

Pri studničke (je pekne upravená, ale vodu by som si z nej nenabral ani na umývanie) na brehu Bošáčky sa sedí výborne, po krátkej prechádzke nám chutí, slniečko začína pripekať – kto by to dokázal ráno predpovedať! Potok, ešte stále rozospievaný nočným prídelom vlahy veselo zurčí pod našimi nohami, vlnky-roztopašnice predbiehajú jedna druhú, šantia, ženú sa dole, stále nižšie, až tam do Váhu. Dnes ich je len pár, majú dobrú náladu, sú veselé, hravé, ak sa ich však nazberá priveľa… potok sa zmení na divokú riavu, hučí, reve, dravo sa valí dole korytom, podomelie brehy, vyskočí z vymedzenej úžiny, rozleje sa do šírky, berie so sebou všetko, čo mu stojí v ceste. Zachráň sa kto môžeš! Sila vody je neskutočná, škody, čo dokáže napáchať sú hrozné. Nech si človek o sebe myslí čo chce, prírodu (úplne) skrotiť nedokáže. Sila živlov je omnoho mocnejšia ako jeho sebavedomie.

Je čas sa poberať, opúšťame zastavané územie (toľko oplotených políčok či záhumienkov som hádam nikde nevidel), odbočujeme do lesa. Na okraji obce stojí pár domčekov, to nie sú domy, to sú paláce, na tomto mieste by som také veru nečakal. Pred jedným z nich sa týči dom v korune stromu – turistická atrakcia či len prostriedok zdravých rodinných vzťahov? Nevedno, nie je koho sa na to spýtať.

Rozblatená lesná cesta príkro stúpa hore svahom, rozdvojuje sa, viacnásobne sa delí, odbočky sa rôzne prepletajú, krútia, na mape je však len jedna… Ktorá z nich je tá správna, nepoblúdime? Les sa otvára, vstupujeme na horskú lúčku…

A povyše nej na ďalšiu, na tej sa v tieni stromov krčí chalúpka, domček, Tamašov raj. Pán domáci vychádza na priedomie, víta nečakanú návštevu, pozýva nás ďalej. Má to tu čarovné. Stovky drobností, desiatky malých gýčov tvoria spolu neuveriteľne príjemné prostredie, skutočný raj, prístav pokoja. A keď navyše vytiahne fľašku domácej…

Pre toto sa oplatilo ráno vstávať, pre tieto okamžiky stálo za to umárať sa neľahkým rozhodovaním. Život je tak krásny!

A tak prišlo aj na bošácku slivovicu. Kam sa na ňu hrabú rafinované vône francúzskych koňakov. Príchuť sladu údeného rašelinou (a to mám whisky z vrchoviny veľmi rád!). Drevitá aróma karibského rumu. Toto je nápoj ako má byť. Na mieste, ku ktorému patrí. Tu a teraz. Kopanice koncentrované v jedinej čírej kvapke destilátu. Hladučkej ako nádhera okolitej prírody, drsnej ako život na ich grúňoch. Bošáca iskriaca z pohárika.

A ten výhľad! Protiľahlý svah máme ako na dlani. Jeho lesy, lúky aj roztrúsené samoty tvoria jednoliaty harmonický celok, jeho časti prechádzajú jedna do druhej, prelínajú sa, dopĺňajú. Z krajiny vyžaruje neobyčajný pokoj, nečudo, že na odľahlej lúke vpravo pod lesom si skupina budhistov postavila svoju svätyňu, stúpu. Magická scenéria, neopakovateľný pohľad. Pán Tamáš si našiel na oddych (aj prácu) naozaj krásne miesto. Neobjavil ho náhodou, kedysi sa tu vraj nachádzala samota, na okolitej krajine je stále cítiť dlhodobý dotyk ľudskej ruky. Cit majiteľa pre detail podtrháva obďaleč postavená sušiareň ovocia, drobná murovaná stavba. Toto miesto sa nezrodilo samo, je za ním množstvo práce pána domáceho. A kde sa nachádza? Verejne neprezradím, nechcem narušiť pokoj jeho majiteľa.

Ani sa nám nechce odísť (veď poniektorí sa aj riadne zdržia, majú čo doháňať). Ako vždy (pri podobných príležitostiach) si predstavujem, aké by to bolo vlastniť podobnú rozprávkovú chalúpku. Mať sa kam vracať, zažívať chvíle absolútneho pokoja a pohody. Určite skvelé, ja na to však nie som. Víkend čo víkend chodiť na to isté miesto, oddychovať pri lopote. Ja sa radšej potichu vytratím von a blúdim prírodou (najradšej v partii, tak ako dnes). I keď sa (často) vraciam na staré známe miesta, je to moje rozhodnutie, nie povinnosť. Bolo by skvelé vlastniť peknú chajdu a s ňou celé jej okolie, mne však takto patria všetky chalupy a celá krajina. Som pánom svojho času, vlastníkom všetkých krásnych miest.

Rozľahlými lúkami a riedkymi hájikmi prechádzame popod Bestinné, už sme sa napojili na značku (príliš ju však nevidno, značkári veľmi šetrili farbou). Prenádherný kraj. Čo chvíľu stojím, fotím. Desaťkrát to isté, stokrát rovnaký pohľad, je krásny, stále mi však pripadá iný. Neskutočná nádhera, prekrásny gýč. Ako v rozprávke. A to som sa ráno rozhodoval, či vôbec pôjdem…

Jemne sa zvažujúce zelené lúky plné žltých púpav. Súmerný kužeľ Veľkého Lopeníka. Kľukatá krása Bošáckej doliny. Modré hlbiny oceánu nebies (s bielou napenenou čiapkou vĺn, mohutných oblakov). Vzdialené hrebene neznámych hôr. Len tak sa zvaliť do trávy (a nechať sa obžierať kliešťami).

Lúky prechádzajú do hájikov, len okrajom šmrcneme osadu U Dorotkov, háje prechádzajú do lesíka, prechádzame popod Dahatné (to značenie je fakt katastrofálne!). Už by sme si mohli aj oddýchnuť.

Skladáme sa na lúčke na okraji lesa, hodujeme, maškrtíme, naberáme silu do ďalšieho pochodu. Zatiaľ je to fantastický deň.

V diaľke sa už vytŕča Lysica, nezameniteľný kopec-pankáč, znak, že sa blížime k osade Rolincová. Sem vedie asfaltka, tu už panuje živší ruch. Pôvodne sme mali v pláne navštíviť neďaleké hradisko, tam nás však už pokročilý čas nepúšťa. Keby sme neboli ráno zablúdili…

…nevideli by sme z Grúňa krásne okolité grúne, nepristavili by sme sa u pána Tamáša, neokoštovali jeho kopaničiarsky nektár. Všetko má svoje zmysel (nielen dnes). Každá príčina má následok, podnet svoj čin. Nie je čoho ľutovať (dnes teda naozaj nie), veci sa jednoducho dejú, my im (v lepšom prípade) len trochu pomáhame.

Na hradisko pôjdeme niekedy nabudúce (život je tak krátky!), teraz sa spúšťame dole, do civilizácie. Sú to veru riadne pecky! Asfaltka klesá spočiatku relatívne pozvoľna (pre bicykel taký akurátny stupáčik), výhľady sú (ako inak) parádne – pokojne sa pasúce kravky, rozľahlá krásna lúka, z diaľky na všetko dohliadajúca Veľká Javorina (odtiaľto sa zdá akási maličká). A optický klam – čože za hradisko sa to týči nad Bošácou? Alebo je to nad Zemianskym Podhradím (podhradie – tam by mohlo čosi byť)? Hľadáme v mapách – zbytočne, mapy mlčia. Až po chvíli je záhada vyriešená – v línii pohľadu vytŕčajú spoza kopca múry Beckova.

Klesanie je čoraz prudšie (to by som na bicykli veru šliapať nechcel!), z toho neustáleho brzdenia ma už začínajú páliť stehná (a tlačiť palce). Ešteže je tu tak pekne, pri tom sa všetko znáša akosi ľahšie. Konečne sme dole, konečne sme v Bošáci (tej veľkej), popri pálenici (teda vymaľovanú ju majú naozaj krásne) sa presúvame ku kostolu. Odtiaľ odbočuje cesta do Haluzíc, tam sa chceme pozrieť na záver.

Autobusová zastávka, na chvíľku si oddýchnime, poseďme, ten asfalt bol naozaj únavný (a to nás ho ešte kus čaká). Pekné okolie, nádherná obloha však (aspoň na pocit) skracujú vzdialenosti, čas plynie akosi pozvoľnejšie. Krajina ako z tapety Windows 95. A hore vyhliadka. Tam sa budeme naozaj musieť vydriapať?

Predtým nás ale ešte čaká návšteva Haluzíc, drobnej dedinky pánubohu za chrbtom (a za kopcom, z cesty ju vôbec nevidieť), nebyť zrúcaniny kostola a tiesňavy ani by sme o jej existencii netušili. Takto je to však známa turistická atrakcia, veľké (spoplatnené) parkoviská sú toho dôkazom. A tiež otvorený bufet (hurá!), tam sa zastavíme nakoniec (  ☹ ).

Najskôr ideme ku kostolíku. Opevnená zrúcanina pôvodne románskeho (neskôr stavebne rozšíreného) kostolíka má svoje neoddiskutovateľné čaro. Dnes však toho bolo už tak veľa… krás aj námahy, duša je preplnená nádhernými výhľadmi, telo unavené krásou krajiny (a perfektného dňa) – len s námahou spracúvajú nové podnety. Vnímam, cítim, ukladám, avšak už (takmer) nedokážem vyhodnocovať. Ale určite neľutujem, len… bolo toho hádam až priveľa…

A to nás ešte čaká návšteva tiesňavy, úzkeho hlbokého kaňonu, ktorý vyhĺbili vody Haluzického potoka. Ten v mäkkých horninách vyrezal hlbokú brázdu, ktorá sa ešte aj dnes rozširuje, ohrozuje tiež neďaleký kostolík. Na zastavenie eróznej činnosti bola začiatkom dvadsiateho storočia na potoku vybudovaná sústava hrádzok a stupňov, svahy boli zalesnené. Proces však neustále pokračuje.

V hlbokej strži je aspoň príjemne chladno. Ale aj mokro a šmykľavo, treba dávať pozor na každý krok. Úzky potôčik sa kľukatí dnom tiesňavy (ako môže táto stružka niečo meniť?) skáče dole murovanými stupňami. Dokola sa týčia (takmer) kolmé steny. Aha, tam je akási jaskynka. Akčná skupinka ihneď vyráža na prieskum. Je to však len taká priehlbeň v skale – „Kvôli tomu sme sem liezli? Ako sa teraz  dostanem dole?“. Nakoniec sa to akosi podarilo. Tiesňava končí, končí aj jej prehliadka, bolo to zaujímavé – „Kde je to PIVO!?“.

Konečne! Chladené nealko spod Urpína (čo už s nami šoférmi!) ma nakoniec znova privedie na iné myšlienky, umožní mi pozviechať sa. Bolo načase, čaká nás ešte náročný výstup na Hájnicu, vyhliadka na nej sa čnie do okolia ako maják.

Nakoniec to však až také dramatické nie je, zospodu to vyzerá omnoho horšie (ďakujem pivo!). Už po chvíli vystupujem po schodíkoch, rozhliadam sa do šírej krajiny. Úchvatné. Kopček nič moc (čože je to 341 metrov), ale rozhľad z neho je parádny. Obidva Maníny, kdesi na pozadí vykúka aj Veľká Rača (a to je už 100 kilometrov), Butkov, Žibrid, Baské, Inovec… a desiatky iných, Beckov máme ako na dlani, neskutočné, čo všetko vidíme. Veľká Javorina a Veľký Lopeník nám robili spoločnosť celý deň.

Len ťažko sa odtŕhame od nečakaných výhľadov, len pomaly sa rozbiehame do posledných kilometrov trasy. Rozsiahla vrcholová lúčka klesá dlho a pozvoľne, dovoľuje nám postupne sa rozlúčiť s krásnou scenériou, s nádherným dňom.

Potom to už je len povinná jazda. Pekným lesom, popod stĺpy vysokého napätia, malými lúčkami klesáme nižšie a nižšie, o chvíľku už opäť šliapeme asfalt. Sme v Trenčianskych Bohuslaviciach, náš výlet končí. Bola to paráda!

Keby mi niekto ráno hovoril, že tento deň bude krásny a slnečný, zaťukám si na čelo. Keby mi niekto po rannom zakufrovaní povedal, že stihneme prejsť takmer celú trasu (a aj čosi navyše) budem ho považovať za klamára (či nenapraviteľného optimistu). Nakoniec sa však všetko zvrtlo na správnu stranu. Treba sa len vedieť dobre stratiť. Treba vystihnúť ten správny čas. Treba stretnúť tú správnu spoločnosť: Danku Fázikovú, Mariannu Farkašovskú, Alicu Binkovú, Dašu Soubustovú, Božku Golierovú, Paľa Rapanta, Braňa Polocíka

Juro Golier

Akcia Po okolí Piešťan a Hlohovca

Nedeľa 9.5.

Nedeľné ráno sľubovalo nádherný deň. Šéf piešťanskej akcie Juraj naprogramoval GPS smer:

Piešťany – Ratnovce – Svrbice – Orešany – Horné Otrokovce – Dolné Otrokovce –  Merašice – Kapince – Malé Zálužie – Nové Sady – Nové Sady, Kotrbál – Nové Sady, Ceroviny – Horné Trhovište – Hlohovec – Leopoldov – Madunice – Piešťany (67 km / 676 vm)

Jednoducho nádhera, veľa hupákov, sem tam poľná cesta, božský kľud, diabolský vietor a pivo …

Zúčastnení: Anička, Juraj a Dušan

Akcia Po stopách Častovskej 50-tky

sobota 8.5.2021

 Začínajúce sobotné (sviatočné) ráno zastihuje malú skupinku kamarátiek a kamarátov na parkovisku pri hrade Červený Kameň. Práve tu sa dnes netradične začína putovanie po stopách Častovskej päťdesiatky. Hlúpa doba už síce mierne uvoľnila okovy, ktorými nás zväzovala od začiatku roka, úplnú slobodu nám však ešte stále neposkytuje.

Osem (účastníkov) je tak akurát, dvadsaťpäť (kilometrov) bude stačiť, po krátkom zvítaní odchádzame na štart, registrujeme sa, sme pripravení vyraziť. Nešliapeme pridlho, stolček s ponukou domácej medoviny pred jednou z chatiek nás okamžite (na chvíľku) sťahuje z trate. Je výborná, nikdy by som neveril, ako dokáže zapasovať chmeľová aróma do sladostnej príchute medu a vína. Do batohu putuje litrík nového nápoja.

Ďalej pokračujeme po dobre známej ceste, svižne sa posúvame hore Pilanskou dolinou. Počasie je exkluzívne, ako na objednávku, jasno, slnečno, teplota tak akurát. Okrem nás sa dnes na trasu vydalo dosť ľudí (čo nie je až takým prekvapením, akcia má tradíciu a štandardne bohatú účasť), hlavne mladých (i keď pri nás je už mladý skoro každý).

Pri Papierničke sa len počkáme, bližšie sa dostať nesnažíme (nemáme správne papiere). Konečne opúšťame asfalt, začíname mierne stúpať. Hore Zajačím jarkom dnes nejdeme, pokračujeme kúsok rovno, chceme si obzrieť Peknú lúčku, bývalú huncokársku usadlosť, mali by sa tam nachádzať zvyšky domu.

Lúčka je naozaj pekná, leží iba kúsok od cesty, je však dobre zašitá v lese, len ten dom sa nám akosi nedarí objaviť. Až nakoniec nachádzame niekoľko kameňov, úlomkov tehál a škridiel v húštinke za kŕmidlom (posed tu samozrejme nemôže chýbať).

Ešte pred Tromi kopcami sa skratkou (kvalitnou cestou) popod Klokoč (nemýliť si s vrcholom v hrebeni Roštúna) dostávame až nad Zošku. Ani sme sa nezadýchali (na rozdiel od výstupu cez Zajačí járok). V diaľke aspoň krátko poobdivujeme skalnatý vrchol Vápennej a už zbiehame dole, do civilizácie.

Zošku dnes len prebehneme, nie je dôvod sa zastavovať, prestávku plánujeme až kúsok vyššie, na chate Pod lesom. Je otvorené! Pivko a káva na terase po dlhom pôste chutia ako už dávno nie. Ani odísť sa nechce (ako vždy). Nakoniec sa však samozrejme premôžeme a lesom vybiehame ľahkým krokom na Čermákovu lúku.

Tu je tradične kontrola i haldy ľudí. Nemáme dôvod príliš sa zdržiavať, okolo hrobu horára Čermáka sa vydávame hlbšie do hôr. Ešte chvíľku obdivujeme jedinečné stromy rastúce v lese a potom sa už po nádhernej panoramatickej ceste vydávame pod Gajdoš.

Mám to tu naozaj rád. Výhľadu na Skalnatú a Mešťankovú sa hádam nedá nasýtiť! Zastavujem sa, obdivujem, fotím, meškám. Mám čo dobiehať, čelo skupiny stihnem dohnať práve včas, pod mohutnými vysokými stromami v sedle pod Gajdošom. Znova zaostávam…

Cesta lesom na Hubalovú je parádna. V zime sa tu zvykneme tlačiť s bežkármi, dnes zase s cyklistami. Ale nakoniec sa všetci dohodneme. A spoločne chvíľku posedíme a doplníme sily na Hubalovej, prešli sme už pekný kus cesty.

Pokračujeme, ako je v posledných rokoch zvykom, cez oboru. Taricové skaly sú síce nádherné, ale Panský dom má okoloidúcemu tiež čo ponúknuť. Nakukneme bližšie, je nekonečná škoda, že táto usadlosť končí takýmto spôsobom, jej dni sú už spočítané, ďalšia huncokárska lúčka osirie…

S kontrolou v sedle Skalka sa dá dobre porozprávať, je to Alicin kamarát, no po krátkom občerstvení musíme pokračovať. To ešte netuším, že dnes tu nie som naposledy… Po chvíli cesty Braňo zisťuje, že v sedle zabudol čelenku, otáčam sa s ním, vo dvojici sa šliape veselšie. Ostatní pokračujú miernejším tempom ďalej.

Čelenka je opäť v batohu, popri plote obory sa kráľovstvom medvedieho cesnaku púšťame stíhať zvyšok skupiny. Holint štrajchneme len krajom oka, nepristavujeme sa, neodbočujeme, máme čo doháňať.

Sklená huta, konečne. Oddych, kamaráti, pohoda. A pivo! Takáto turistika sa mi páči, konečne to začína dostávať tú správnu fazónu (výlety okolo Dobrej Vody nemali chybu, to pivo ale predsa len chýbalo). Dnes je tu husto – tak ako bývalo zvykom v minulých ročníkoch. Život predsa len nezastavíš.

Pokračujeme ďalej, ideme do finále. Toto bývajú najťažšie úseky dňa. Popod Geldek (dlhé roky som ho z tohto pohľadu nespoznával – a to som tam každoročne chodil na Silvestra!) až po bránu obory to poznajú viacerí, potom vraj už nie (je to ale také isté ako so mnou a Geldekom – poznajú, len si neuvedomujú).

Otvárame bránu, vstupujeme do obory. Táto cesta je oveľa zaujímavejšia ako tá po značke. Krásne poľovné lúčky (vidíme aj čriedu muflónov) a výhľady do okolia (hlavne na Veľkú Homoľu a Egreš) robia úsek nezabudnuteľným. Ani sa nenazdáme a oboru opúšťame.

Paľo pripravil na záver drobnú chuťovku, krátku odbočku – návštevu starých baní. Hneď vedľa (išiel som okolo viackrát a nevedel som o nich) sú Sivá a Červená baňa. Nachádzame obidve. Zaujímavé miesta. Hlboké pingy (nie ako sme zvyknutí), skore krátery ukrývajú na dne vstup do podzemia. Sivá baňa je zatopená, v tej Červenej ústi chodbička do ďalšej pingy. Paráda! Vždy sa dá objaviť niečo nové.

Do cieľa a na hrad je to už len kúsok. Zamotali sme sa, meškáme, remeselnícke trhy už nestíhame (aj tak tam asi bolo priveľa ľudí). Stihneme však Janku, dnes sa opäť riadne povozila po okolí, kam sa na ňu hrabe naša tridsiatka!

Nezostáva nám nič iné, len sa rozlúčiť. Pri kávičke a cigánskej to ide akosi ľahšie, akcia doznieva pozvoľne. Dnes bolo naozaj fajn. Hoci po notoricky známej trase navštívili sme aj nové miesta. Bude na čo spomínať.

Ďakujem všetkým, ktorí svojou účasťou spríjemnili dnešný celodenný výlet: Milka a Ľuboš Kraicoví, Alica Binková, Božka Golierová, Braňo Polocík, Paľo Rapant, Robo Chlpek a

Juro Golier

Horskí ľudia

Nedeľná noc dávno opustila západné hvozdy hôr, slnečné pondelkové ráno si už hodnú chvíľu prebíja cestu popod stiahnuté žalúzie okien. Úporne sa bránim prebudeniu, nechcem zatiaľ vpustiť do mysle nový deň, ďalší pracovný týždeň, kopec povinností, oceán všednosti. Jediným pohybom ruky snáď stý krát posúvam budík, nevypínam ho, nerobím zbytočné pohyby, chcem ešte aspoň na okamih zotrvať v objatí spánku. Zo zranenej ruky sa uvoľnil obväz, ako dlhá biela cesta sa vlní priestorom, vedie kamsi do ríše snov, stráca sa v (bez)časí. Nehomogénna hmota, neforemné chuchvalce priehľadného rôsolu spomienok plávajú v čírej tekutine prítomnosti. Zvonenia poletujú miestnosťou ako trblietky vo vánku, raz nasledujú takmer súčasne, potom nastane dlhé ticho. Prepadám sa do predstáv. Porcia víkendových kilometrov leží na mne ako bremeno, preťažké závažie ma zatláča hlboko do postele. Som neschopný pohybu, unavený avšak oddýchnutý. Telesná schránka postupne zarastá do matracov, uvoľnená myseľ slobodne blúdi krajinou.

Prekrásnou krajinou Malých Karpát, našich Hôr. Tou, ktorá v sebe oddávna nesie neoddeliteľnú stopu umu a činov ľudského rodu. Aj ich najskrytejšie zákutia či tie najvzdialenejšie pralesy nie sú skutočnou divočinou, to si len príroda berie späť svoju pôžičku. Tieto hory formoval človek. Lesník, drevorubač, uhliar. Usadlík. Huncokár. Človek lesa.

Vydávam sa na potulky…

Predhorie, polia plynule prechádzajú do viníc, vinice sa menia na les, osídlenie redne, obec sa postupne rozpúšťa v tiahlych úbočiach horstva. Ďalej už vedie len úzka cesta, asfalt sa rozdrobil na prašnú koľaj, smeruje hlbšie, až do srdca hôr. Posledné záhrady, posledné rozpadajúce sa ploty sú dávno za mojim chrbtom, dlhší čas počujem len búšenie vlastného srdca a spev vtákov. Rozhovory hmyzu. Prevaľujem sa vo vlnách sobotného rána, plávam v oceáne radosti.

Piatková noc sa premenila na kvapôčky rosy, stiekla po listoch rastlín, vrchovato naplnila bezbrehú šíravu nového dňa. Vzduch zvoní veselými rozhovormi pútnikov. Krásne ráno, nová príležitosť vytiahla von desiatky návštevníkov, malé i väčšie skupinky, dvojice i jednotlivci sa presúvajú hore dolinou, naplno si užívajú atmosféru prvých hodín víkendu, pocity pokoja a voľnosti. (Opäť) nadobudnutej slobody.

Väčšina z nich žije daným okamihom, v krátkom výseku času, minulosť je dávno preč (netreba za sebou neustále vláčiť jej ťažké bremeno), budúcnosť je veľmi ďaleko (načo sa zaťažovať neistotou očakávaní), existujeme len tu a teraz (a je nám fajn).

Rovnako aj ja, avšak… predsa len už nie som tak rýchly, pred minulým neutečiem, čochvíľa ma dobieha, máva spod veľkých lopúchov na brehu potoka, sleduje z opusteného hniezda v korune vysokého stromu, na priesvitných krídlach hmyzu poletuje okolo mojej hlavy. Občas sa pristavím, porozhliadnem. Vydýcham. Započúvam do tichého ševelenia lúky. Šumu lesa. Príbehu krajiny.

Každý kameň, každý kmeň stromu má svoju pamäť. Rozpráva. Len my, náhodní okoloidúci, dokážeme málokedy načúvať. Nemáme kedy. Ženieme sa za novým cieľom – (umelým) zážitkom, dlhším úsekom, vyšším tempom, snažíme sa predbehnúť čas… To podstatné nám tak (často) uniká.

Lúka v lese. Postupne, centimeter po centimetri sa zmenšuje, les pomaly pojedá voľný priestor. Starý dom, dnes už takmer nerozpoznateľný, jeho múry sa ponárajú hlboko pod vrstvy zeme, len kde-tu sa spod hustnúcej zelene belavo oblyskne nenápadný kamienok, kúsok tehly. Ťažké drevené krovy zmizli bez náhrady, bez jedinej stopy. Do ruky beriem nepravidelný úlomok škridly…

Na lúke bývalo veselo, kypel tu život. Deň čo deň ubiehal v práci. Kdesi  zďaleka sa niesol tiahly zvuk píly i buchot sekier. Rozliehali sa dlhé rozhovory lichvy aj mľaskavé ticho prasiec. Po tráve behal kŕdeľ detí, pri povinnosti aj v hrách leteli dni sťa mladé žriebätá, stačilo brnknúť a rozkotúľali sa po lúke ako farebné sklenky, guľôčky radosti. Dnes tu panuje pokoj a tíšina. Len osamelá mladá srnka zíde večer z lesa, skloní sa ku kŕmidlu, uprie smutné oko na posed…

Lúka uprostred lesa. Len kde-tu sa starý, už nerodiaci ovocný strom pomaly nakláňa k zemi, jeho konáre sa premieňajú na korene, koruna zarastá hlboko do pôdy. Nastoknutý deravý kastról modro svieti do tichej zelene ako maják na okraji útesu. Neodrádza, vedie kroky, láka k návšteve. Jeho dnom sa preháňa jarný vánok, spieva nápev lesa, hovorí rečou dávnych obyvateľov.

Podobných lúk bolo dokola viac – jedna hodinku cesty, iná možno zo dve (času bývalo napodiv akosi viac, aj vzdialenosti boli kratšie). Tam povyše býval onkel Johann a tante Mici, kus vedľa zas krósfota Franc či krósmutta Julianna. „Krisgót, krósĺtan!“

Lúka v lese, Pekná lúčka. Obraz sa chveje, mizne v horúcom dychu (skoro) letného dňa, stopy minulosti sa strácajú pod nánosom doby. Už len nespoľahlivá ľudská pamäť dokáže vydať takmer zabudnuté svedectvá. Spomienky na to, čo malo zostať zabudnuté, príbehy, ktoré treba navždy zapísať.

Odchádzaš, krátko sa prehupneš cez hrebeň (ani sa nestihneš zadýchať), len sekundu stihneš zavadiť zrakom o vzdialený Rachšturm a opäť sa na krátku chvíľku ponáraš do zeleného šera stromov. Les ustupuje, priestor sa otvára. Cesta, ktorú denne merali nohy detí, chodník za vzdelaním, púť, na ktorú sa pravidelne vydávali duše hulcokárov, cesta viery.

Dnes preplnené turistické stredisko, rušná dopravná tepna do srdca Hôr, chatky i paláce ukryté v tieni stromov, luxusný hotel, lyžiarske vleky, parkovisko, davy výletuchtivých návštevníkov, párik trampov, skupina farebných walkeriek (nie však zo Škótska), ruch, mišmaš. Ale…

…stačí len kúsok poodstúpiť, na malú chvíľku sa odpútať od všednej reality, ponoriť pod nepokojnú hladinu prítomnosti, zvuky sa tlmia, obraz rozostruje, vzduchom sa opäť šíri omamná vôňa lesov a lúk. Z otvorených okien neďalekej školy sa ozýva tvrdý rytmus reči, der, die, das. Už niekoľko rokov sa v nej učí táto podobná, avšak taká cudzia reč, vojnový ošiaľ chtiac či nechtiac opantal mysle všetkých navôkol, niektorým to už onedlho nebude odpustené…

Vinný či nevinný, obeť či vrah, vidina prospechu, donútenie, prispôsobenie sa dobe, kto si bez viny… Turbulentná nová doba zmietla mnohých, zmenila všetko. Na oboch stranách barikády. Len rýchlo, prezliecť kabát (uniformu ukryť, nezahodiť, možno sa ešte niekedy hodí), síghajl-nastráž-prácičesť, pomalosť sa predsa neodpúšťa (nikdy)…

Tak (definitívne) skončila doba horských ľudí. Rozplynuli sa v čase, rozpustili v priestore. Zostali len spomienky. A krajina, ktorú formovali. Tiež gény, informácia nebadane odovzdávaná ďalej, prenášaná z generácie na generáciu. Nedovolia zabudnúť, nesú vedomie o príslušnosti. Pevný bod v premenlivých podmienkach.

Ešte pár krokov a definitívne ťa pohltí lesná šírina, zelená tíš. Piesok, kultúrne a spoločenské centrum huncokárov. Naposledy sa pristavíš, rozhliadneš do (premeneného) priestoru. Ihrisko zvučí detským džavotom, prekypuje radosťou, mondénny hotel blahosklonne čaká návštevníkov, z diaľky vykúka nenápadná vežička skromnej kaplnky, slnečný lúč sa leskne na pamätnej tabuli, práve tu krátko pôsobil Fraňo Kráľ, Charles Dickens slovenskej chudoby, nočná mora detského čitateľa (inak vraj dobrý človek). Drobné čriepky dopĺňajú mozaiku zážitkov, pocitov zaujímavej púte, cesty po stopách horských ľudí.

Cestu ďalšieho pochodu lemujú novodobí nasledovníci dávnej tradície, nenápadné drevenice ukryté pod košatými korunami stromov. Na tomto mieste vždy cítiš tú ťažko uchopiteľnú atmosféru slavností sněženek, pocit, ktorý tak geniálne opísal pán Bohumil a do obrazov rovnako nápadito preniesol pán Jiří. Kersko vyrastajúce priamo uprostred Hôr.

Čistinku v lese obklopujú chaty (novostavby pripomínajú viac drahý náhrdelník než skromný doplnok šatu huncokárov), navonok pôsobí ako vypulírované moderné miesto oddychu, vlastné korene však prekryť nedokáže. Duch pôvodných obyvateľov je stále prítomný v konfigurácii okolia, pripomienky dávnych čias sa ako turistické atrakcie (navonok) ľahostajne povaľujú v tráve, v ovzduší, v speve hmyzu a vtákov, v lúčoch slnka prenikajúcich cez koruny stromov možno vycítiť intenzívnu príchuť slobody, voľnosti a spätosti s okolím, odkaz starousadlíkov.

Ako dobre sa sedí na lúčke pred chatou! Príjemná chvíľka napĺňa dušu pokojom…

Cestička stúpa pomedzi stromy, koľkokrát ju za ten čas merali kroky huncokárov, horských ľudí, ktorí sa vybrali navštíviť svojich blízkych. Na vzdialený cintorín, tiché miesto v objatí lesných velikánov.

Ich pozostatky sa už dávno stali súčasťou zeme, kraja, ktorý prichýlil ich predkov, poskytol im príbytok aj poživeň, pokojný prístav v dobrom i zlom. Odmenili sa mu prácou, ťažkým hrdlačením v tvrdých podmienkach. V krásnom, avšak cudzom prostredí. Svoj život trávili ďaleko od starousadlíkov, od tých zdola, izolovaní vo vlastnom spoločenstve. Aj na večný odpočinok sa uložili tu hore, medzi svojimi. Tam, kde boli privyknutí. Žiť. Drieť. Trápiť sa i radovať. Deti lesa. Hulcokári.

Dnes je už len ťažko nájsť stopy po starom cintoríne. Večné príbytky horských ľudí odišli tíško, rovnako ako ich obyvatelia. Ba, jeden tam je, na samom okraji, krčí sa v tieni stromov, pripomína dobu, ktorá už nie je, rozplynula sa pod vytrvalým tlakom času, odvial ju búrlivý víchor zmien.

Čistinka sa mierne zvažuje dole úbočím, lesný amfiteáter obkolesený hustým porastom čaká na svojich návštevníkov. Mnohí sú na mieste, polihujú roztratení po celej ploche, pobehujú krížom-krážom, vychutnávajú si krásne dopoludnie. Kypiaci život šumí z prekrásne zdobenej čaše nádherného dňa. V slnku i za dažďa, v mraze aj duniacej víchrici či v záľahe snehu má toto miesto neopakovateľné čaro, nenapodobiteľnú atmosféru. Ti sún, ta vint, ta rink, tu šné…

Čermákova lúka. Len jedno meno na náhrobku (prepožičalo názov miestu) pripomína dobu. A jej ľudí. Mnohé ďalšie ležia ukryté v matrikách, ani tie by však nemali zostať zabudnuté.

Poberáš sa ďalej, komfortná cesta lesom, pirštajk, ani nestúpa ani neklesá, skoro po rovine ťa pohodlne vedie hlbšie do Hôr, putuješ v stopách ľudí. Stojíš, zrak upieraš na súmernú homoľu Mešťankovej, tej, ktorá z výšky nazerá do doliny Švancpochu, potôčika Javorinka. Obrovskí strážcovia pokoja, gigantické stromy pod Gajdošom pamätajú dávnu dobu, dotyk rúk huncokárov. Niekde tu si sa prvýkrát zamiloval do týchto hôr. Len nedávno, len pár rokov späť, len niekoľko letokruhov v živej pamäti dreva…

Les volá, Hory lákajú. Len ďalej, hlbšie, dovnútra, až ku zdroju.

Rozsiahle porasty malokarpatských pahorkov, dolín, svahov, úbočí. Pramene, potôčky, skalné bralá. Miesta, ktoré svojou každodennou činnosťou formovali ruky horských ľudí. Sadili, klčovali, pestovali, lovili i chovali, rozozneli spevom svojej reči. Vdýchli bežný život. Osídlili divočinu. Skultúrnili krajinu. Hustý, hlboký les, ta volt.

Dlho kráčaš oblasťou bez známky trvalého pobytu človeka, len nekonečný plot ju predeľuje na MOJE a VAŠE. Odveká ľudská potreba vymedzovať územie, chrániť vlastníctvo. „Tu som pánom ja!“ Dnes už našťastie existuje brána, prekročiť hranicu je dovolené.

Prekrásna ľudoprázdna lúka pánubohu za chrbtom, stadiaľto je ďaleko aj po pekla. Na nej dom, tiež tuná bývali ľudia,  borili sa s dennodennými starosťami, tešili občasnými radosťami. Smiali sa i plakali. Žili a umierali. Dýchali, existovali. Skutoční ľudia lesa.

Tu sa muselo žiť naplno, tieto miesta nedovoľovali pretvárku, predstieranie, tu by bol moderný človek stratený. Romantické predstavy o živote v divočine by zobrali za svoje už po niekoľkých dňoch, možno po pár hodinách. Mám božský pokoj. Mám len to, čo si dorobím. Je tu tak ticho! Všetko sa mňa rúti! Nič mi nechýba! Prečo do riti nejde internet!? Len ja a divá zver. Ešte tu začne strašiť! Aké krásne ráno! Kedy už prestane liať? Pomyslíš si A, dostaneš B, nikdy nebudeš naozaj spokojný. Človek je tvor túžob, to, čo má pod nosom, si neváži.

Nechaj však bokom realitu, poteš sa romantikou! Vlastnými predstavami o ideálnom svete. Bolo by krásne večer sedieť na priedomí, sledovať usínajúci deň. Slnko sa už dávno znížilo za obzor, svetlo sa pomaly vytráca z krajiny, tiene sa predlžujú, potichu prichádza noc. Trilky vtákov zmĺkli, priestor vypĺňa len cvrlikanie hmyzu, naberá na intenzite, je ho zrazu plná lúka. Z lesa sa ozve zaštekanie srnca, ani si nezbadal ako a je tma, nepriehľadná čierňava sa zniesla na lúku, ako kameň spadla z korún stromov, zavalila celé okolie. Len vzdialené zlatisté bodky sa mihocú na oblohe, iba tajomné drobné svetielka žiaria z húštiny. Dom spí, les ožíva.

Čarovný úsvit nového dňa. Kdesi spod horizontu sa začína vyfarbovať obloha. Nenápadne, krôčik po krôčiku sa rozsvecujú ranné zore, ozýva prvé nesmelé štebotanie. Svieži vánok ženie do pľúc potrebnú dávku kyslíka, budíš sa, raduješ z nového rána, ďalšieho sladkého ničnerobenia. Spev tíchne, zo strechy sa ozýva nesmelé bubnovanie, svieži dáždik kropí krajinu, o chvíľu leje ako z konvy.  Sedíš, otvoreným oknom nepohnute sleduješ hrubé povrazy dažďa, tvoja myseľ usína. Skutočný život však taký nie je, toto je iba sen, filmová imaginácia. Neuskutočniteľná (a zbytočná) túžba po ustrnutej dokonalosti. Veď žiť predsa znamená aj drieť. Plakať, kričať, plaziť sa zasiahnutý bolesťou, zúriť, kvíliť, hádať sa, strácať. Túžiť. Smiať sa i dlho mlčať. Získavať. Život je pohyb. Neustály kolobeh. Striedanie noci a dňa.

Pristupuješ bližšie k domu. Jeden jeho roh sa zvalil, strecha leží na zemi, vrastá do pôdy. Kamenné múry sa postupne drolia, omietka opadáva, vytvára neskutočné abstraktné maľby, odtlačky života, stopy zániku i opätovného zrodu. Dom sa prepadá sám do seba, neodvratne zaniká. Ty máš to šťastie, že ho ešte môžeš vidieť, dotknúť sa jeho stien, vystúpiť po schodíkoch, deravou strechou zahliadnuť jasnú oblohu. Po tebe už prídu iní. Z ľudskej pamäti sa postupne vytrácajú spomienky, mizne pôvodný človek. Avšak… kamkoľvek vstúpiš počuješ zvuk jeho píly, zafŕkanie koní, tichú zanovitosť volov. Spevavý tón neznámej reči. Cítiš chuť ovocia, vôňu rozkvitnutých stromov. Chladivú sviežosť studničky.

Horáreň Za Vysokou, dnes známejšia ako Panský dom. Pomenovania sa menia, odkaz zostáva. Odtlačok života horských ľudí, ich boja o prežitie, pokračovanie rodu. Stopy v krajine i ľudskej pamäti sú stále živé, nech také vydržia naveky.

Zanovito putuješ ďalej, už sa ozýva únava, už cítiš bolesť, krok pomaly ťažkne. Kráčaš popri plote, hranicou medzi TU / TAM, TERAZ / V INOM ČASE, vraciaš sa, smeruješ domov. Ešte stále však vnímaš, cítiš svoje okolie. Aj tú rozľahlú lúku obďaleč, TAM, už k nej však nejdeš, neprekročíš hranicu. Ale i na diaľku cítiš silné vibrácie, jej posolstvo. Bolo to dávno, V INOM ČASE.

Všetko je pominuteľnė. Kedysi… miesto plné zvukov a vôní, prekypujúce emóciami, drevorubačská osada, tu sa zvyknú stretávať horskí ľudia. Škola znie džavotom detí, schádzajú sa sem zo širokého okolia vždy, keď na návštevu zavíta potulný učiteľ. Kolkáreň, miesto zábavy a zaslúženého oddychu. Tu sa v nedeľu rozoznie harmoniku, pri tanci čas plynie hneď ľahšie – „šotiš, polka, tanc ich gern, mit tem šénem jungen hern, ajnmal hin, ajnmál hér, rundherum, das ist nicht šwér“. Všetko však raz skončí, zvyšky dutej lipy dávno tlejú v tráve, po českých bratoch už niet ani stopy, teraz tu žijú huncokári.

Dnes… rozľahlá lúka uprostred lesov. Nebyť starých, už dožívajúcich ovocných stromov a podivných nerovností terénu prebehneš okolo bez povšimnutia. „Nebudem predsa stáť na každej lúke, pri každom strome, nepokazím si Strava segment. Kde sa stále motáš!“ odfrkne farebne nahodený cyklista i štíhly, naľahko oblečený bežec. Našťastie však existuje aj iný tvor, turista–pútnik, tulák, ten ktorý má otvorené oči i dušu.

Dnes len z opodiaľ vnímaš atmosféru bývalej usadlosti, stále rozpoznateľné stopy prítomnosti horských ľudí, ako šíp ťa premkne intenzívny pocit, že si konečne porozumel ich odkazu. Je to však (samozrejme) len drobný žartík chvíle, vydráždenej mysle. Genius loci však naozaj existuje, pôsobí na vnímavú dušu. Stačí načúvať šumeniu stromov.

Holint, dnes len prázdne slovo na mape. V ľudskej pamäti však treba zachovať nielen dávne názvy, ale aj ich príbehy. Znovu nakresliť obrazy. Dať starým menám pôvodný obsah, uchovať tvar, oživiť ich, zachrániť pre budúce generácie.

Vieš, že o malú chvíľu ťa čaká odpočinok, už len pár krátkych chvíľ a hlboký les sa rozostúpi, otvorí veľký priestor, tieto miesta osídľoval človek naozaj intenzívne.

Dnes by si v teréne márne hľadal jedinú hmotnú pripomienku ľudskej prítomnosti, osadu uprostred lesov z krajiny spoľahlivo vymazal čas. I keď… nikdy si sa netúlal hustou trávou, zamyslene nekopal do drobných skál vykúkajúcich spod zeme, nikdy si nepreskakoval spievajúci potôčik. Čo všetko sa môže ešte stále ukrývať v divočine! Čo všetko zostáva skryté pred našim zrakom?

Osudy ľudí, ich každodenné pocity. Úspechy. Trápenia. Príbehy života. Neboli to žiadni nadľudia (i keď niektorí sa za nich možno chvíľu považovali), žili svoje bežné radosti a starosti, dýchali rovnaký vzduch, jedli tú istú kašu. Milovali sa. Vraždili. Závideli. Pomáhali. Túžili (ak im dovolili čas). Snažili sa prežiť.

Nemali takmer žiadny majetok. Len ťažkú prácu. (Občas) chvíľku zábavy. Neboli nikdy pri mori, mali však more detí. Manžela čo utápal voľný čas (a starosti) v alkohole. Boli však spokojní, vďační. Za prácu i za kúsok jedla. Za život. Huncokári. Ľudia hôr.

Ľudia ako my, žiadne romantické, čisté postavy. Vždy, keď kráčaš po ich stopách ťa fascinuje ich schopnosť prežiť v prírodných podmienkach. Krásnych, ale neúprosných, tvrdých, spravodlivých. Snažíš sa vcítiť do ich myslenia, pocitov, skúseností. Obdivuješ ich voľnosť  a slobodu, neuvedomuješ si však, čím všetkým boli vykúpené. Cudzinci medzi starousadlíkmi. Dobrovoľne i vynútene iní (i keď rovnakí). Žili (a žijú) medzi nami. Hulcokári, horskí ľudia.

Sklená huta. Mäkučká jarná trávička láka zvaliť sa, dlho oddychovať. Hľadieť do slnka, v duchu fabulovať príbehy ľudí. Huncokárov či ich predchodcov – dávnych sklárov, horských ľudí. Postavy sa však rozpúšťajú v jase neskorého popoludnia, strácajú sa, zostáva len ich neuchopiteľný odkaz a stopy postupne sa strácajúce z okolitej krajiny. Nič netrvá večne.

Ešte dlho by si kdesi na čistinke uprostred lesa dokázal čakať na stretnutie s horskými ľuďmi, je však čas sa poberať. Ďalej neúnavne putovať po stopách ľudí – huncokárov, sklárov, uhliarov, baníkov, horárov, pytliakov, poľovníkov, turistov, výletníkov – každého, kto zanechal čo i len drobný odtlačok na prašných cestách našich Hôr. Je potrebné uzavrieť kruh.

Akcia Deň salamandry

Do jaskýň Považského Inovca a na Topoľčiansky hrad

nedeľa 2.5.2021

Prázdne ticho popolnočnej hodiny vypĺňa nečakané tiahle silné praskanie, čerň nočnej oblohy prepaľuje jasný blesk. Jeho planúci kmeň sa triešti, uhlíky sa ako žiarivé hadíky rozliezajú do všetkých strán, snažia sa zavŕtať do vyprahnutej zeme. Z temnej noci vystupujú na okamih obrysy všetkých vecí, ich ostré kontúry sa na krátky zlomok sekundy rysujú sťa vykreslené žeravým perom. Prudký poryv vetra ženie pred sebou bodavé čiastočky prachu a prvé kvapky dažďa. Prší, hrubé povrazy dažďa sa spúšťajú z nebies, dlho vysušené ústa zeme nestíhajú piť ten prudký príval, kalné prúdy vlahy sa valia dole svahmi polí a asfaltovým pancierom ciest.

Cesty sa spájajú v ostrom uhle, v jedinom bode, vrchole písmena V. Odliepam ťažký zrak (i nohy už oťaželi) od kamennej cesty, oko prestáva blúdiť po líniách pahorkov, precitám. Práve tu sme ráno odbočovali, vnorili sa pod ochrannú hradbu korún stromov (ešte jemne popŕchalo). Deň sa len začínal…

Hnusná corona (ani to pivo za moc nestojí). Uväznila nás v hraniciach okresov, znemožnila navštevovať blízke (či vzdialenejšie) miesta. O mnohých z nich sme mohli iba snívať. O výstupe na Vysokú. O snehu na Orave. O jazde na Jašter. Zostupe do hlbín Považského Inovca.

Ten posledný projekt vymyslel Paľo (srdcom jaskyniar). Dve jaskyne a jeden hrad, všetko len kúsok od seba, pre (väčšinu z nás) neznáme, to treba vyskúšať. (Vševedúca) výkonná moc je však dlho proti. Až teraz. I tak je v tom však malý háčik, či vlastne obrovský háčisko.

V rovnaký termín plánuje Ľuboš zaujímavú cyklojazdu v okolí Modry. Moja spolucestujúca na bicykel nesadne, ťahá ju to (opäť) na peší výlet. Ja by som bol najradšej na obidvoch miestach. Jednou riťou sa ale na dvoch stoličkách sedí nepohodlne, čo robiť? Predpoveď počasia sa mení každý deň – prevažne k horšiemu. Doma sedieť nemienim, dážď sa predsa len lepšie znáša s batohom na chrbte (ako v sedle bicykla). Je rozhodnuté, pôjdem s Paľom. Srdce turistu poskočilo radosťou, oko cyklistu zvlhlo slzami…

A teraz babo raď! Z nepokojného sna ma budí rachot hromu, búšenie dažďa na okenice nedá zaspať. (Pri)skorý budík zvoní zbytočne, už riadnu chvíľu som hore, v hlave preberám (vše)možné scenáre, zaklínam obrazovku telefónu, márne sa na nej snažím vyčarovať optimistický obraz. Meteoradar je však modrý, dokonca sa farbí do zelena… To vôbec nevyzerá dobre ☹ . Možno ešte tak po deviatej…

Volá Paľo. Jeho optimistický tón nepripúšťa pochybnosti. Ideme. O pár minút telefonujem s Ľubošom. Nebudem predsa moknúť sám, skúsim namotivovať aj cyklistov. Sadám za počítač, formulujem výzvu. Turisti ani cyklisti dnes doma sedieť nebudú!

Hoci sa navonok tvárim pokojne, pri pohľade na bežiace stierače strácam optimizmus (spolucestujúca pochybuje celú cestu, ja sa úporne snažím držať nad vecou). Keď sme však už tu…

V ešte spiacej zmoknutej Hornej Dolnej by nevyhnal na ulicu ani psa, aj hodiny (na plote) zastali včera podvečer. Kým sa mi podarí nájsť auto, ktoré sem na prvý pohľad nepatrí, urobím jedno nedobrovoľné koliesko okolo kostolov. TT, to budú naši. Za zarosenými, dobre utesnenými oknami nevidno žiadny pohyb, ani známku života (veď kto by už v takom nečase…). Až po chvíli sa otvárajú dvere, vystupuje Paľo. Tak srdečne sme sa veru dávno nevítali! Optimizmus a obavy sa miešajú s kvapkami ustávajúceho dažďa (už ukvapne len kde-tu), vôňou zázvoru, nesmelými pohľadmi účastníčok a machovským sebavedomým úsmevom mužov (dnes sme v absolútnej menšine). Nebudeme tu čakať do zajtra (na lepšie počasie), nezostáva nám nič iné, vyrážame.

Novodobé atrakcie novodobej (TV) legendy musíme zvečniť pre ďalšie generácie – „Vy ste vtedy naozaj boli v Hornej Dolnej ?!?“ (Nová Lehota sa koketne pýri, mestečko Twin Peaks bledne závisťou). Začína jemne popŕchať.

Za chrbtom sme nechali plot posledného domu, prudko klesáme (!), konečne smerujeme do hôr. Kdesi zospodu sa ozýva rev motora, prešmykovanie kolies. Spoza zákruty sa rúti džíp. Uskakujem bokom, veď to auto nemá šoféra, je to prízrak, auto duchov! Bližší pohľad odhalí volant na sedadle spolujazdca, návštevník spoza kanála divoko brázdi lesné cestičky Považského Inovca.

Začíname dlhý pochod po cykloceste popod Kovadlá, ponárame sa do Hrabovej doliny, sprievodcu nám robí zurčanie potôčika rozospievaného nočným dažďom (kalná voda sa kľukatí, meandruje v zákrutách pod cestou) a občasný tichý šum jemných prehánok v korunách stromov. Na ceste nehybne odpočíva (dnes prvá) salamandra, strážkyňa pokladu.

Narodil som sa v kúpeľnom (vtedy ešte) mestečku ( – Prednádražie  bolo len ulicou starých domov, Juh bažinou, Trajan poľom) na úpätí Pohoria. Až do mladosti ma blízke hory nelákali (najďalej som sa dostal na Ahoj, Červenú vežu či Bakusku, len výnimočne na Výtoky). Pohorie si ma nevšímalo, ja som si nevšímal Pohorie. A potom som objavil turistiku – avšak len „skutočné“ kopce, iba Tatry či Fatry stáli za zmienku, to ostatné boli také kopčeky (a tam sa predsa nechodí)… Zas však nastal (dlhý) útlm… Ten prerušilo len (občasné) bicyklovanie (môj nový objav). Až raz… Spoznal som Hory. (Znovu) som odhalil čaro turistiky. Ale Pohorie… , to zostáva stále v tieni.

Fotíme ju zo všetkých strán, ochotne nám pózuje, ani sa nehne (možno sa ešte úplne neprebrala zo zimného spánku). Táto nás veru k pokladu neprivedie, pokračujeme. Nie však pridlho, dievčatá usúdili, že je čas sa občerstviť a (konečne) zbaliť vetrovky. Ihneď začína popŕchať… No len tak na podpichnutie, toto je dnes naozaj (takmer) posledný mokrý pozdrav.

V zákrute (kvalitnej) lesnej cesty, kúsok nad peknou lúčkou (krásny výhľad), poniže kríža ukrytého v lese sa krčia dve opustené murované budovy a prameň, hneď cez cestu tretia, veľká drevená stodola. Bývalá horáreň Janiš (presne tak stojí napísané na smerovníku). Dnes pomaly sa rozpadajúca (skoro) ruina, (nevítané) návštevy po sebe zanechávajú len spúšť a … (radšej to ani bližšie neskúmam). Škoda, také pekné miesto (ešte zdravá stavba) si nezaslúži takýto osud. Naozaj sa nenájde nikto?

Prechádzame všetky miestnosti (opäť popŕcha), zostupujeme do pivnice, štveráme sa na povalu. Opustené obydlia majú zvláštnu atmosféru, nechcel by som tu tráviť noc. Duchovia miesta strašia aj vo dne. Počujem vŕzganie drevených schodov, z kúta cítim divný pohľad, kvapka potu zamŕza uprostred na ceste medzi lopatkami (Blair Witch v hĺbke Považského Inovca)…

Po peknej ceste pokračujeme už len kúsok, nadišla chvíľa odbočiť do hôr, lesné zvážnice sa rozbiehajú do všetkých smerov. Paľo chcel ísť po značke vľavo, ja som však v teple domova natiahol čiaru pochodu doprava, tadiaľ je to kratšie. A po nočnom daždi aj viac rozbahnené.

Keď ma už teraz nezhodili zo skaly… Koľaj rozjazdená pri ťažbe dreva sa strmí rovno proti vrstevniciam, už po niekoľkých metroch len s veľkou námahou odliepame topánky obalené hrubou vrstvou blata z mazľavej hmoty. Každý krok si treba ťažko vybojovať, šmýkame sa, kĺžeme (aj padáme). Doma veru bude čo čistiť. Radšej pridávam do kroku, veď čo ak by…

Strmina sa vyrovnáva, les redne. Ešteže je tu tak krásne! Na obzore sa vlní hradba hôr, ťažká sivá obloha ju tlačí čoraz nižšie k zemi, na hrebeni visia občasné chuchvalce mrakov (ako potrhané zdrapy opony odviatej vetrom). Ale kultúrna krajina nesúca výrazný otlačok ľudskej ruky zjemňuje dramatickú scénu. Polia a lúky medzi lesmi, všade, ako drobné korálky života rozosiate hospodárske stavby, občasné kopanice. A bralo kúsok vyššie (poniže cesty).

Že by sme boli na mieste? Pri prvej z jaskýň? Pohľad do mapy vraví niečo iné, ale veľká diera rozďavená uprostred skaly láka k preskúmaniu. Planý poplach! Avšak z diery sa vykľulo mohutné skalné okno, tých pár krokov navyše stálo za námahu.

Musíme teda pokračovať (v ruke sa objavuje GPS). Vytočíme (takmer) dokonalú serpentínu, nastúpame ešte zopár metrov a sme tam. Len niekoľko metrov od zvážnice, v nenápadnom brale ukrytom v lese sa nachádza vstup do podzemia. Jaskyňa pod Úhradom. Zhadzujeme batohy, zapíname čelovky, (s pokorou) ťukáme na dvere. Brána do hory sa otvára, vstupujeme.

Dnes sme jaskyniarmi všetci, ako jeden (jedna) sa statočne vrháme do pažeráka skaly, dúfame, že sa z neho po chvíli opäť vynoríme. Na úpätí brala zíva tmavý otvor, treba sa prikrčiť (dať pozor na hlavu) a vsúkať sa dnu. Toto nie sú pohodlné sprístupnené priestory turistických jaskýň ožiarené jasným svetlom reflektorov, vysoké chodby, rozľahlé sály. Toto je nízka dutina v kamennom srdci hory, úzka škára naplnená emóciami, miesto, odkiaľ vylezieš špinavý, ale očistený.

Nemožno tu obdivovať dych vyrážajúcu výzdobu (žiadna neexistuje), v stalagmitoch a stalagtitoch objavovať známe tvary, aj tak však tma a svetlo rozohrávajú na stenách neskutočné predstavenie, (doširoka) otvárajú bránu našej predstavivosti. Čie kosti to ležia pred vchodom? Čo sa skrýva v tamtej škáre? Má tento kút pokračovanie? Načo tu ležia tie staré vedrá (ešte sa kope)? Aký divný tvor to tam vylieza zo skaly?

Otázky v duši doznievajú ešte hodnú chvíľu. Postávame pod skalou, občerstvujeme sa. Maškrty padnú vhod vždy, teraz však chutia ešte viac (i kvapka zázvorovice navyše). Bol to zážitok.

Tak teda pokračujme. Už o chvíľku však opäť opúšťame priamy smer, odskočíme si kúsok do lesa, mapa tam ukazuje akési skalky, možno vyhliadku. Skala je to riadna (vidíme aj z vrchu), vyhliadka však obmedzená. Okolie je zarastené, bráni širším pohľadom. Ale miesto je pekné, pokojné, drobučká čistinka na vrchole láka k pikniku. Keby tak bolo trochu teplejšie (a suchšie)!

Kadiaľ teraz? Cesta vedie naokolo, skúsime si to skrátiť po zvážnici, táto nie ja až taká rozmáčaná. Po chvíli sa však skrúca nesprávnym smerom, musíme sa opäť popasovať s horou. Mladina lemuje okolie chodníka, povyše zas prechod komplikujú zvyšky po porube. Obchádzame, prekračujeme, podliezame, nakoniec však nachádzame správny priechod. Prekonávame val, (znova) stojíme na ceste.

Ten val je určite umelý, to nie je len taký obyčajný výmoľ či hlboká vyjazdená koľaj. Úhrad, základ názvu tohto dolomitového vrcholu vyvoláva asociácie, predstavy opevneného hradiska. Tabuľka na strome potvrdzuje správnosť nášho odhadu (dnes som sa vopred nepripravoval). Už v mladšej dobe železnej, na prelome vekov bola lokalita osídlená, na scéne dejín (a dnešného dňa) sa objavujú Skýti a Kelti, dávne etniká, krv ktorých (určite) koluje aj v našich žilách.

Úzky chodníček odbočuje kamsi vpravo do lesa, značka na strome (aj v mape) sľubuje vyhliadku (tiež najvyšší bod trasy), to nemôžeme obísť. Zo trikrát sa zakrútime a popri ohnisku so zaujímavo riešenou lavičkou (ako sa však na nej sedí?) sa blížime k vrcholovej schránke. A výhľadu.

Len úzky priesek v lese otvára nádherný pohľad. Šíry priestor lemuje na horizonte hradba hôr – Strážov a členitá oblačnosť sa zlievajú do (takmer) homogénnej masy, čo je ešte zem a čo už obloha? A na skalnatom výbežku hlboko pod našimi nohami všetkému dominuje kamenná silueta Topoľčianskeho hradu. Zostávame stáť ako prikovaní, kocháme sa nečakaným výhľadom. Nádhera.

Fotíme, fotíme a opäť fotíme, snažíme sa zakonzervovať tento krátky prchavý úsek podmračeného (ale krásneho) dňa, navždy ho uchovať v mysli (a pamäti fotoaparátu). Teraz už naozaj nikto neľutuje svoje ranné rozhodnutie. Zapisujeme sa do vrcholovej knihy.

Emkácéká & spol. sa podaril (vieme to už teraz) napriek rannému dáždiku krásny výlet.

A to ešte zďaleka nie je všetko. Ostrým klesaním opúšťame vrchol Úhradu, spúšťame sa nižšie. Ešteže je tento chodník spevnený, ešteže ho nočná búrka nepoznačila tak ako niektoré zvážnice v lese, to by bolo iné klzisko! Vo výbornej nálade, počas družných rozhovorov ubieha cesta ako z rýchlika, veselý džavot sa rozlieha do diaľky, napĺňa každé zákutie hôr. Hoci sme len malá skupinka, je nás plný les. Dnes takto nestretneme ani živáčika, aj medvede v Čiernom Balogu sa stavajú na zadné, vetria, načúvajú. I ten náš, inovecký utečenec, sa radšej rýchlo presunul až kamsi za Frašták.

A tak sa (navonok) prázdnym lesom posúvame krok za krom bližšie ďalším zážitkom. Vyhliadka, hradné múry sa opäť predvádzajú. V inom šate, z iného uhla pohľadu, stačí len natiahnuť ruku a takmer sa dotkneš špičky vysokej veže. Parádnica zrúcanina, tešíme sa na návštevu. Už o chvíľu.

Ešte predtým sa však vyvalíme do mäkučkej trávy na hornom konci lyžiarskeho svahu. Z výšky na nás  dohliada súmerný kužeľ. Úhrad dominuje kraju, čnie nad svojim okolím. Až teraz si dokážeme naplno uvedomiť jeho strategický význam, dôvod, prečo získal svoje meno…

Takto by sme dokázali oddychovať ešte dlho, vychutnávať si vydarený deň (v škárach mrakov začína dokonca prebleskovať azúrová obloha), dopĺňať energiu, čerpať nové sily. Treba sa však zdvíhať, máme toho pred sebou ešte veľa. Už o pár okamžikov plánujeme opäť nakuknúť do zemských hlbín.

Hľadáme medzierku v húští, úzkym chodníkom, takmer neznateľnou prťou odbočujeme zo zjazdovky. Spúšťame sa do žľabu, vybiehame nahor pod výrazné bralo. Stojíme uprostred lesa, sme pri vstupe do jaskyne Opálená skala. Na úpätí steny sa roztvára široká brána, v minulosti (pravdepodobne) chránená zábranou, dnes otvorená. Zhadzujeme batohy, vstupujeme dnu.

Tento priestor je omnoho priestrannejší ako u susedov pod Úhradom. Steny krásne sfarbené prímesou nerastov miestami pokrýva tenká vrstvička kalcitu, matne sa leskne vo svetle našich čeloviek. Kedysi tu vraj bola aj kvapľová výzdoba, chamtivá ruka nevítaných návštevníkov však rýchlo dokonala dielo skazy. Chodba sa zužuje, hlinený povrch mierne klesá kamsi dole, lúč lampy vykresľuje len úzky svetelný kužeľ, ďalej je len tma, neznámo. Paľo sa vydáva na prieskum.

Vraj je to fajn, spúšťam sa za ním. Zo stropu odkvapkáva voda, mazľavá hlina sa veru riadne šmýka pod špičkami topánok, v tme (čelovka pod nohy nedosvieti, okuliare sa zahmlievajú) nedokážem nahmatať dostatok oporných bodov, dám to na trenie, šúcham sa po kolenách. Nízki a ohybní jaskyniari majú výhodu, ja k nim ale nepatrím. Konečne som dole, ďalej by to (vraj) možno ešte kúsok išlo, neriskujeme však (aj tak skoro nič nevidím). Zahajujem výstup. Dobre som si švacol hlavu, odrazil kus zo skaly, riadnu chvíľu si šúcham ranu, krv z nej našťastie netečie. Už viac niet čo skúmať, škáročky v okolitých stenách sú priechodné iba ak pre netopiere, tam sa mi vopchať nedokážeme.

Sme opäť vonku, oči privyknuté na tmu žmúria na svetle skorého nedeľného popoludnia. Rozhliadame sa (do jaskyne sme vtrhli ako víchor). Bralo je zároveň horolezeckou cvičnou stenou, značky na skale lákajú položiť prsty na výstupky skaly, pritiahnuť sa, nastúpiť do cesty, línia výstupu je dobre čitateľná. Z hlbín zeme až na vrchol hôr. Radšej však zostaňme tu dole, pokúšať osud nikto z nás nemieni. Skôr by sme si sadli k blízkemu ohnisku, zakúrili, vytiahli klobásky, privoňali k dymu. Beh času by sa spomalil…

Tak teda poďme, hrad je už na dosah. Náhle ma prepadá hlúpa myšlienka, neodbytný hryzavý pocit. Zatiaľ čo sme odišli z domu nestalo sa niečo zlé? Nejaká katastrofa? Nevymrelo ľudstvo (jadrová vojna či bleskurýchla epidémia), nie sme poslední preživší? Doposiaľ sme nestretli ani živú dušu, hory sú úplne bez ľudí, svet sa vyprázdnil…

Hlúpe nápady zaháňam svižnou chôdzou po asfaltke, od lyžiarskeho strediska je to pod hrad iba kúsok. Spoza zákruty sa vynára skupinka výletníkov, kameň mi s rachotom padá zo srdca, triešti sa na tisíce drobných úlomkov, vietor rozfukuje plané obavy do širokého okolia.

Avšak i hrad je takmer ľudoprázdny, toto počasie výletom jednoducho nepraje. Nesťažujeme sa však, aspoň sa môžeme v pokoji prechádzať po nádvoriach ako veľmoži, celé panstvo je dnes len naše.

Na začiatku 14. storočia začala na skalnom hrebienku nad osadou Hrnovce vyrastať kamenná pevnosť, Matúš Čák potreboval chrániť svoje rozsiahle majetky. Čas nepretržite plynul, mohutný veľtok dejín vytrvalo formoval hradbu okolitých hôr. Pevnosť sa postupne rozrastala, vznikal opevnený hrad, z Hrnoviec sa stalo Podhradie. Prúd doby však silnel, prívaly udalostí postupne premieňali hrad na ruinu.

Dnes sa tak môžeme dotknúť len zvyškov jeho múrov, zrakom pohladiť líniu opevnenia, v mysli vystúpiť na vrchol veže, rozhliadnuť sa po kraji. Ešte predtým však prechádzame nádvoria hradu, obdivujeme mohutný oblúk paláca. Jeho spodná časť je upravená na sedenie, nádvorie tvorí malú scénu, amfiteáter ako stvorený na divadelné predstavenia. Na scénu vstupuje dánsky princ (s lebkou v ruke) – „Byť či nebyť…“ – len ťažko si predstaviť vhodnejšie miesto na jeho otázku.

Prejdeme len pár krokov po drevených schodíkoch, popri priestore bývalej kaplnky, obzeráme sa späť. Rovnaká scenéria, úplne odlišný dojem. Oblúkové múry paláca lemujú priestor, náhle si pripadám ako v aréne Kolosea. „Vypusťte levov!“… (tá hajzlíková doska trčiaca z múru hore na poschodí však nemá chybu).

Z horného nádvoria sa otvára skvostný výhľad, takmer kruhový (veža je bohužiaľ pevne zamknutá). Jedna z najkrajších krajinárskych scenérií posledného obdobia. Z nej výraznejšie vystupujú Prieľačina a Panská Javorina naľavo či Vinište na strane opačnej. Medzi nimi je to na pohľad (takmer) jednoliata masa vrchov počínajúc Baské cez Rokoš až po Veľký Tríbeč (pohorí od Strážovských Vrchov k Tríbeču). Len ťažko sa lúči s týmto pohľadom, len s námahou posúvam vpred ručičky hodín ustrnuté v pohybe. Treba sa však pohnúť, pokračovať ďalej. A mimochodom, to mesto som identifikoval úplne nesprávne, v skutočnosti to boli Bánovce.

Opúšťame starý hrad, chvíle pokoja a pohody, lúčime sa s nádhernými výhľadmi. Aspoň na chvíľku sa ešte porozhliadneme zo skalnej ostrohy pri vstupe a už definitívne schádzame dole. Veríme, že terasa penziónu bude otvorená.

Zažívame jediné sklamanie výletu, jediné zaškrípanie v inak perfektne bežiacom hodinovom strojčeku tohto dňa. Penzión je (zatiaľ) zavretý. Tak sa aspoň krátko posilníme z vlastných zásob, lavičky na priedomí neďaleko kostola sú (takmer) adekvátnou náhradou.

Sme (skoro) v polovici výletu, začína dlhá púť, návrat domov. Uličkami Podhradia, pomedzi pekne upravenými domčekmi i rozťahanými novodobými palácmi opúšťame civilizáciu. Doširoka roztvorená náruč lesa opäť víta svojich tulákov. Popri chatovej osade v lese sa len prešmykneme, tých pár domčekov skoro ani nezazrieme, tak dobre sú ukryté za hustým prírodným plotom. Ďalej je už divočina.

Paľo pôvodne plánoval prebehnúť cez Smutný vŕšok, jeho vrcholové bralo vyzerá na fotkách sľubne, hustá mladina popri ceste nás však od výstupu odrádza. Niekedy nabudúce, netreba si hneď vystrieľať všetky náboje. A potom už musíme zapnúť autopilota, cesta lesom je naozaj nekonečná (ale pekná)…

Nevadí, v takej dobrej spoločnosti by aj pobyt v pekle ubiehal príjemne. V nekonečných debatách (ešte stále je o čom!) beží cesta pod nohami sama, stačí len (v požadovanom rytme) zdvíhať nohy. Kdesi z okolia sa ozýva nepretržitá streľba, tá Lehota nebude predsa len príliš ďaleko, strelnica na okraji obce funguje. Horizont sa zdvíha, stromy ustupujú, les sa otvára. Čas odbočiť zo značky.

Na Skaliny dnes už nepôjdeme, cestu si kúsok skrátime, prezrieme si miestne kopanice. Nádherný kraj, dychberúce výhľady!

Kultúrna krajina Pohoria sa koketne predvádza, ukazuje svoju krásnu tvár, ladné krivky. Hlavný hrebeň sa vlní len kúsok povyše, priamo nad našimi hlavami, zarastené húštiny striedajú zelené lúčky, z kríkov vykúkajú červené strechy usadlostí. Lazy sú čarovné v každej ročnej dobe, za každého počasia. V tomto kraji som privandrovalcom (i keď som sa narodil len neďaleko). Moje gény sú po dlhé generácie hlboko zakorenené na Liptove, v Rajci i Malých Karpatoch, moji dávni predkovia žili (pravdepodobne) v jaskyni Cromagnonu (to by vysvetľovalo mnohé). Kultúrna krajina Pohoria, ešte som sa v nej nedokázal úplne zakoreniť (predsa len, som iba prvá generácia), ale semienko už pučí, obal praská, klíčky sa derú von. Mám plán (ale o tom sa verejne nehovorí).

Krok za krokom klesáme nižšie, prechádzame kopanicami, len kde-tu domček, malá usadlosť, kus vedľa ďalšia. Idem si krk vykrútiť. Lazy sú (navonok) čarovné v každej ročnej dobe, za každého počasia (pre náhodného návštevníka). Hneď by som sa tu usadil… piští romantická duša prírodného človeka. Ale… naozaj by som tu dokázal? Kúriť drevom (či iným palivom)? Vodu zohrievať len podľa potreby? Pravidelne kosiť okolo chalupy? V zime si prehrabať cestu von (no, to už možno nie je príliš aktuálne)?

Niečo iné je snívať a iné tieto sny aj skutočne žiť. Predsa len (hoci v duši iný), som človek civilizácie, spohodlnel som, zmľandravel, aj ten rýchly internet by mi asi časom chýbal. Toto je daň za pokrok.

Cesty sa spájajú v ostrom uhle, v jedinom bode, vrchole písmena V. Odliepam ťažký zrak (i nohy už oťaželi) od kamennej cesty. Práve tu sme ráno odbočovali. Deň sa vtedy začínal…

Čas však pokročil… končíme, blížime sa k cieľu, už len šťastne prísť domov a pripraviť sa na ďalší kolobeh povinností. Práca, kariéra, peniaze – pre niekoho (aspoň navonok) zmysel života. Odovzdať všetko pre úspech, bez kompromisov, byť stále v pohotovosti, k dispozícii. Telefón už zvoní, mail sa rúti do schránky. Rýchle, včera bolo neskoro. Takému človeku neverím nič, ani jeho meno.

Veď čo môže byť krajšie ako lúč slnka predierajúci sa pomedzi posledné kvapky dažďa, ustávajúcim lejakom skalená voda potôčka meandrujúceho medzi stromami, bledý odlesk múrov starého hradu v hustej hradbe lesa, svetlo a tieň na stene podzemnej sály. Pokoj. Ticho. Pohoda. K tomu presvedčeniu som dozrel, dospel – či ešte lepšie – dopracoval sa (tie prvé výrazy sú príliš patetické. A naviac – evokujú jeseň – a teraz je predsa jar).

Napriek ranným pochybnostiam to bol krásny deň. Tie salamandry (dnes sme ich stretli naozaj mnoho) na chodníkoch Považského Inovca mi svoj poklad nakoniec predsa len odhalili. Či skôr – otvorili mi oči. Veď to cenné sa nachádza všade okolo nás. Za príjemnú spoločnosť ďakujem všetkým dievčatám: Danke Fázikovej, Alici Binkovej, Daši Soubustovej, Božke Golierovej a tomu, ktorý to všetko vymyslel a zorganizoval – Paľovi Rapantovi.

Juro Golier

Ticho začínajúcej noci. Ležím v posteli, túžobne sa snažím zachytiť zvuk hromu, jemný šelest dažďa. Nič, krajinu obostrela tma a tíšina, len malé zlaté telieska figliarsky žmurkajú z uhľovočiernej oblohy. Končí pracovný týždeň, začína túžobne očakávaný víkend, čas oddychu. Zajtra sa opäť chystám na výlet, do úmoru budem šliapať po prašných cestách, predierať sa nepriestupnými húštinami, štverať do prudkých zrázov. Brázdiť krajinu bez ciest. Snažiť sa objaviť neuchopiteľné. Stojace vody sa zvyknú zakaliť, zapáchať, zurčiaca bystrina skáče po kameňoch, spieva, je plná života. Nehybný horúci vzduch poludnia spaľuje myseľ, čerstvý ranný vetrík prináša osvieženie, vonia prísľubmi, dobrodružstvom. Z mučivej neistoty očakávaní sa rodia najsilnejšie zážitky.

Akcia Cyklovýlet za Modranskými oskorušami

2.5.2021

Akcie sa za MKCK zúčastnili: J. Budoš, M. Babišík, M. Šuga, J. Ščibravý, R. Miklošík a Ľ. Kraic.

Už ako malý chlapec som chodieval s mamou na trnavský rínok, kde som po prvý krát v živote videl jednu babičku ako predávala malé hrušky trpko sladkastej chuti – zvané oskorušky. V našej dedine ich mali vysadené aj starí vinohradníci vo svojich vinohradoch popri tzv. vinohradníckych broskyniach. Vinohrady bývali na kraji dediny, nemali ploty a boli nestrážené. No a my, malí šarvanci na svojich potulkách a hrách sme hojne využívali takúto voľnú vitamínovú ponuku. Vtedy nám chutilo všetko.

Staré dobrodružstvá už dávno zavial čas a na oskoruše som dávno zabudol. Staré vinohrady už dávno neexistujú, padli za obeť melioračnému procesu v osemdesiatych rokoch minulého storočia.

Po rokoch, pri plánovaní cyklovýletov som na oskoruše naďabil pri Radějove na Morave. Naplánoval som tam dva cyklovýlety a zistili sme, že oskoruše sa v tomto kraji hlboko zapísali do života tamojších  ľudí.

Hoci sa tam nachádzajú priam matuzalemovia tejto ríše, najimpozantnejší exemplár tohto druhu sa nachádza len toť za humnami – v Modre.

Merania odborníkov zo Slovenska, Čiech a Nemecka v roku 2012 potvrdili, že jarabina oskorušová v Modre je s priemerom kmeňa 160 cm najväčšia zo všetkých známych oskoruší na svete. Oficiálnym premeraním potvrdili priemer kmeňa 160 cm. Strom má vo výške 1,3 metra od zeme obvod 503 cm. V odhade veku sa názory odborníkov rôznia, od 360 do 500 rokov.

Tak to je teda bomba. To musím ihneď vidieť na vlastné oči. Aj sa stalo. Navštívil som ich s manželkou viackrát. Vždy keď sme bicyklovali v okolí Modry. Stáť opretý o takýto kmeň, vnímať jeho energiu je nezabudnuteľný zážitok.

To musím ukázať aj svojim kamarátom v klube.

Rozhodnutie padlo na nedeľu 2. mája. Predpoveď počasia však nebola príliš optimistická. Silný a chladný vietor. Hoci Juraj na Facebooku (priam ako Čedok) povzbudzoval ľudí na akciu, moc som tomu v nedeľu ráno neveril, že niekto príde. No čo, som garant, musím ísť na štart, aspoň pro forma.

A div sa svete. Pri Relaxe ma už čaká pätica na všetko odhodlaných cyklonadšencov. Vietor síce fúka, ale hlavne neprší, takže hor-sa na cestu. Za Trnavou smerujeme na Biely Kostol a Ružindol. Až po Budmerice je to stále proti silnému vetru, takže sa trochu roztiahneme. V dedine sa počkáme a (CBA je už otvorené) doprajeme si trochu zlatého oroseného z plechovky.

Náladu nám to hneď zlepšilo, tak pokračujeme k miestnemu známemu kaštieľu. Po obligátnom fote pokračujeme v závetrí sviežeho, jarného, sýte zeleného Lindavského lesa. Prichádzame do dediny Píla. Je to tiež trochu v závetrí, ale začíname stúpať až ku Papierničke. Tu opúšťame asfaltku a po lesnej ceste, po zelenej značke boríme sa stúpaním na hrebeň, na kótu Tri Kopce.

Tu už riadne fučí, čo nám čakanie na posledného člena etapy riadne znepríjemňuje. Ale dočkáme sa  a za odmenu si užívame snáď najkrajší úsek cesty – klesanie po zelenej značke v prostredí sviežeho zeleného jarného lesa dolu do Harmónie.

Milanko nás zaviedol do trochu zastrčeného, ale o to prívetivejšieho Sandra-baru, kde sa stretávajú starí trampovia. Jedno orosené a teplá polievka na terase nám urobia dobre.  Dostávame aj pozvanie od Milanovho kamaráta, trampa Arťa, na malú degustáciu vínka do jeho pivnice.

Vďačne prijímame, ale až po oskorušiach. Takže hneď vyrážame. Po modrom c-éčku obchádzame Modru až ku areálu k hradbám pri Strednej vinársko-ovocinárskej škole. Tam sa nachádzajú tzv. Modranské oskoruše. Jedna, chudera už to má za sebou, podľahla plameňu (pravdepodobne blesk). Ďalšie dve sa tešia z relatívne dobrého oskorušového zdravia. Hlavne tá najväčšia. Zhodujeme sa všetci v tom, že väčší strom sme v živote nevideli. Tak mu zaželáme ešte veľa oskorušových sezón a pokračujeme ďalej centrom mesta k trampovi Arťovi do pivnice.

Posedenie u Arťa pri dobrom vínku a pri rozhovore o práci pri jeho výrobe rýchlo ubieha, tak musíme už strážiť čas. Ešte máme pred sebou toho veľa. Rozlúčime sa a pokračujeme smerom na Šenkvice, Fajdal až do Vištuku. Je to už trochu za podpory vetra. Veď už bolo načase. Pred Budmericami odbočujeme k školiacemu  stredisku Silnica, odkiaľ sa napájame na náučný chodník popri riečke Gidre. Malebná cestička po jej brehu je spestrená atrakciami z dreva (rybár, traktor, lietadlo, vláčik, medveď…).

V Jablonci sa zastavíme na miestnom štadióne v malej reštaurácii. Do cieľa to už nemáme ďaleko, tak nastal čas na jedno „kapurkové“. Naša ďalšia cesta sa za Cíferom už rozdvojuje. Trnaváci idú cez Biely Kostol a kamenáč do mesta, ja s Jančim pokračujeme cez Hrnčiarovce smer Zeleneč a Modranka.

Ranná pozvánka (akoby z Čedoku) ozaj neklamala. Ten vietor sme nejako ustáli, ale to ostatné už bola tá pravá cyklistika, na akú sme v klube zvyknutí. Dobrá nálada, pohoda z bicyklovania a k tomu ešte svieži jarný les. Takže, kto prišiel, neobanoval.

Ľ. Kraic

Akcia Stretnutie na Dobrej Vode

Zápis z prvého tohtoročného  stretnutia cyklistov MKCK a ich fanúšikov na D.Vode – 25.4.2021

No konečne nám vláda dovolila sa stretávať aj mimo okres a tak hneď prvý víkend sme si dohodli stretnutie na Dobrej Vode. Síce o týždeň neskôr ako sme mali  v našom pláne cykloakcií na tento rok, ale o to radostnejšie.

Niektorí sme sa celý rok nevideli, nebicyklovali spolu. Tá hnusná pandémia Covid -19 nám všetkým zmenila život, naše plány a uväznila nás v lockdowne.

Ale to malé rekreačné stredisko Pod Mariášom sa v nedeľu na obed zmenilo na ostrovček pozitívnej deviácie. Toľko úprimnej radosti zo stretnutia mnohých som už dlho, dlho nevidel. Tešili sme sa zo seba ako malé deti.

Stretli sa tu skupinky cyklistov zo všetkých smerov, z Piešťan a Vrbového, veľká partia z Trnavy, niektorí to odklonili cez Prekážku na D. Vodu, spolu nás bolo takmer  40 cyklistov. Nielen z nášho klubu, ale aj fanúšikov.

Dobrá nálada, vychladené pivko a  celkom priaznivé počasie (až na ten vietor) boli vymodlené bonusy na dnešný deň. Po dvoch príjemných hodinách sme znovu nasadli na naše tátoše a všetkými smermi sa rozbehli domov s dobrým pocitom pekného dňa.

Akcie sa za MKCK zúčastnili: P. Herceg, E. a Ľ. Kraicoví, D. Fáziková, M. Farkašovská, J. Lukačovičová, J. Budoš, H. Gurínová, J. Poláček, A, Kučerová, D. Surovčík, M. Nižnanský, Ľ. Rosa, J. Golier, B. Polocík, V. Trajlínek, P. Julíny, J. Ščibravý, R. Miklošík, I. Buc, M. Šuga, J. Benedikovič, M. Babišík a B. Ilavská.

Ako hostia: M. Modrovský, H. Rosová, B. Golierová, J. Chudý, R, Chlpek, F. Martinus, M. Malinová, L. a S. Macejkoví, V. a M. Miklošovičoví.

Paľo Herceg

Akcia Z Prekážky na Sokolské chaty

nedeľa 18.4.2021

Prevaľujem sa v posteli, nechce sa mi opustiť vyhriate miestečko. Už viem, za odmenu budem v rannom chlade kráčať do práce zo vzdialeného parkoviska, poobede sa boriť v studenom protivetre ženúcom do tváre ako žiletky ostré, bodajúce kvapky dažďa. Nevadí, otáčam sa na druhý bok, snažím sa aspoň na malú chvíľu vrátiť do ríše snov. Márne, jej brána je už pevne zahasprovaná, ovinutá nepreniknuteľnou stenou popínavých rastlín. Zavanie horúci vietor. Obrysy múra sa rozostrujú, drolia, sypú z výšky ako piesok. Na zemi po nich však nezostáva žiadna stopa. Ríša snov definitívne mizne. Jednej noci (nevedno presne ktorej) sa však opäť zjaví, znesie sa na zem z neznámych výšok, v tmavom múre sa rozžiari svetlá štrbina, doširoka roztvorená brána bude čakať na svojho hosťa. Uložím sa do postele, vydám sa na dlhú púť…

Akosi sa mi tých múrov v textoch nakopilo, nedávajte ich prosím Vás na analýzu psychológom, ktovie čo by tam o mne našli… Už druhý víkend sme sa mali podľa plánu opierať do pedálov svojich bicyklov, ešte stále však hľadáme trasu pre pešie potulky. Kombinácia okolností tak naďalej drží pri živote skupinku, ktorá už niekoľko týždňov víkend čo víkend obrusuje podrážkami svojich turistických topánok cestičky v Brezovských Karpatoch. Kam sa vyberieme teraz?

Blížiace sa uvoľnenie opatrení zmenšuje opatrnosť, dodáva odvahu (i keď nie priveľmi). Dosť bolo obmedzení, väznenia v hraniciach okresu, konečne vyrazím na návštevu k susedom! Ale iba kúsok…

Ako je už dobrým zvykom, v nedeľu sa v posteli nevylihuje, v nedeľu sa maká. Skorý budíček umožní skorší odchod na trasu, predĺži krásny deň. Ako pozitívne to vyzerá na papieri, ako ťažko sa to realizuje v praxi! Stokrát ofrflem ten nápad (ešteže som ho vymyslel sám), mnohokrát sa nútim vyliezť z postele (do tej zimy!), stále si vyčítam, že som bol lenivý pripraviť si veci (nabudúce sa polepším ?). Výsledok je vždy rovnaký – na štart prichádzame poslední. Nech sa snažím, ako snažím…

Kamaráti sú našťastie tolerantní, čo iné im zostáva. I tak však chvíľku počkáme, čo ak by ešte niekto… Čakanie si krátime tým najlepším spôsobom – degustáciou zásob. Zahrejú na duši (ale je chladno!), rozjasnia myseľ (ale sa primračilo!), neomínajú v batohu. Hneď sa nám kráča lepšie!

Prvé metre nás vedú po asfaltke, po hlavnej ceste, pekne medzi autami (lietajú ako besní), chceme si skrátiť cestu k dnešnej prvej zaujímavosti. Ešte skôr však zrakom spočiniem na nezvyklej hospodárskej stavbe. Častokrát som okolo majera na Prekážke preletel v aute, prebehol na bicykli, nikdy som nemal čas obzrieť si ho podrobne. Až dnes. Upravený, vynovený pozostatok hospodárskeho dvora nezaprie svoj starší pôvod, pripomína torzo habánskeho dvora (nemusí to byť úplná fantázia, habáni v okolí naozaj žili). A hneď vedľa, spoza ohrady, na nás ticho smutne hľadí biely koník. Alebo to je jednorožec? Zrak prvýkrát placho pohládza hradbu Hôr…

Konečne sa stáčame na poľnú cestu, opúšťame hluk tej hlavnej, konečne môžem v pokoji obdivovať majestátne línie Havranice a Čela, ikonického Trojvršia (z tohto uhla redukovaného na dva vrcholy). Súmerná silueta sa vynára z planiny, ako koráb sa plaví horizontom. Dušu opantáva nečakaný pocit, myseľ sa nevie zbaviť neodbytnej myšlienky. Pripadám si ako v Alpách (žeby vzdialená ozvena habánov?). Asi však len (pridlhý) absťák, časť Hôr za chotárom Dobrej Vody mi už veľmi chýbala…

Vpravo sa tiahnu pozemky súkromných chát, vstup zakázaný (to je dôvod, prečo sme museli niekoľko minút dýchať splodiny motorov), vľavo sa snažíme rozpoznať stopy starej lesnej železnice, putovaním po stopách ktorej si krátime niekoľko posledných víkendov. Je tam, ukrytá v nepriestupnom húští, remízke uprostred poľa, k identifikácii jej zvyškov však treba poriadne zapojiť fantáziu.

Kríkmi sa predierať nebudeme, trasu dávnych koľajníc kopírujeme krajom poľa. Sme v kráľovstve lovu. Čo pár metrov sa nachádza posed, krmelec, bahnisko, soľník, zásypec a iné stavby, na pomenovanie ktorých môj laický slovník nestačí. Prechádzame živou expozíciou múzea poľovníctva. Neodolám, do interiéru niektorých posedov nakuknem. Zaujímavý je hlavne ten, ktorý vyzerá ako diskobar zamrznutý v čase.

Remízka končí, lesná železnica sa rozpúšťa v brázdach role, rozorané medze stierajú aj poslednú stopu po zaujímavej technickej pamiatke. Stará mašinka poslednýkrát nehlučne píska na rozlúčku…

Rozľahlé strnisko križujú stĺpy vysokého napätia, takmer nebadane sa ním presúvajú farebné škvrnky vetroviek. Malé skupinky turistov sa ako mravce prebíjajú cez zvyšky tvrdých kukuričných bylí, svoj zrak nedočkavo upierajú k pomaly sa približujúcemu pásu kríkov lemujúcich cestu. Konečne!

Cestu však len prebiehame, Rosuchov navštívime až neskôr. Predtým nás čakajú krátke chvíle stíšenia, spomalenia. Chodníkom povedľa potoka (bývalú železničnú trať by v ňom dokázal rozpoznať hádam len georadar) smerujeme ku kaplnke Sedembolestnej Panny Márie. V hájiku pri potôčiku sa krčí učupená nenápadná drobná stavba, nezaslúžene unikajúca pozornosti davu. Zo steny trčí rúčka a vývod pumpy, kaplnka je postavená priamo na vodnom zdroji. Pekne upravené miesto láka k aspoň krátkemu odpočinku, oslobodeniu sa od starostí bežného dňa. Oddych a občerstvenie padli vhod, opúšťame hájik, smerujeme k Hájíčku.

Havranica zmodrala (až tam, kde stúpa obzor, / … / až tam, kde v diaľke pláva modrý vrch), jej vrchol postupne začína obaľovať jemný závoj oblačnosti. Konečne chápem, čo v osemdesiatych rokoch videl Ivan Štrpka.

Miesto pútí i zázračných uzdravení, najstaršie miesto zasvätené Sedembolestnej Panne Márii v strednej Európe, Hájíček. Kostolík, krížová cesta a cintorín ukryté v borovicovom háji na vrchole pahorku. Dnes sa ním prechádzame sami, osamote môžeme nasávať jeho magickú i mystickú atmosféru, genius loci priestoru. Ponoriť sa do pocitov. Zamyslieť nad pominuteľnosťou bytia.

Zo zvoničky pred kostolíkom zaznie jasný tón zvonu, len jediný úder jeho mosadzného srdca, tlmený hradbou vysokých stromov sa ako jemný dáždik znáša na staré náhrobné kamene. Prchavá dočasnosť života, mystérium smrti. Kované bočné dvierka chrámu ochraňujú duchovnú pamäť priestoru. Pokoj miesta strážiace kamenné sochy, dokonalé dielo majstrovskej ruky neznámeho sochára, nahlodáva zub času…

Aj v kolobehu príjemného plynutia času sa treba zastaviť a zamyslieť. Tak ako deň nepovstane bez noci, aj radosť bez smútku by bola len polovičná. Krásny deň však veselo uháňa vpred, čaká nás (určite) ešte veľa zážitkov.

Prechádzame strnisko, smerujeme k Rosuchovskému potoku. Toto nie je pole, to je kamenitá pláň, na zemi leží viac skalných okruhliakov než klasov kukurice. Úzka stružka sa prediera húštinou, jej brehy zdobí záružlie, žlté kvety vo veľkosti malých slnečníc žiaria proti oblohe. Rozprávková krajina. Zrak však skĺzne naľavo…

Zo širokého priezoru nad poľom sa v diaľke týči hrozivé memento ľudskej nenásytnosti. Toto kedysi býval Holý vrch. Pažravá tlama ťažiacich strojov ale medzitým zhltla jeho väčšiu časť. Viem, už nikdy nebudem chcieť bývať v jaskyni či stane, chcem jazdiť po stále kvalitnejších cestách, avšak tento pohľad mrazí. To nie sú romantické steny starého lomu na Šidlovej, marťanská krajina na Pustej Vsi, dramatické rozľahlé terasy Butkova, toto je genocída. Premena hory na prázdnu pláň. Nič, len ostrý vietor ženie do očí zrniečka prachu, skrúca sa okolo neduživých zakrpatených kríkov. Zostáva už len pár rokov. Tu sa týčil Holý vrch.

Depresívny pohľad ale o malú chvíľu strieda romantická scenéria. Rosuchov nie sú len moderné chatky a rekreačné domy, pred nami sa skromne krčí stará chalúpka. Úžitkový dvor. Ešte viditeľné olemovanie kastlových okien dýchne pôvodnou atmosférou. Usadlosť už síce pýta rekonštrukciu, ak by však investor dokázal udržať na uzde svoju fantáziu a chúťky, získa klenot.

Okolo pirátskeho prúteného posedu pri vstupe do osady sa skrúcame nahor, po spevnenej ceste popri chalupách smerujeme do hôr, míňame tabuľku so zákazom vstupu. Oblasť je súkromným poľovným revírom, musíme byť opatrní (alebo neviditeľní). Konečne máme príležitosť trochu sa spotiť, nabrať aspoň akú-takú výšku, doteraz to bola prechádzka. Kratučké zastavenie (len na vydýchanie) využívam na pohľad späť. Zaujímavý výhľad do krajiny podfarbenej dramatickou oblohou dopĺňajú mohutné stĺpy diaľkového vedenia (tých sa dnes nezbavíme). Míňa nás auto, asi sme naozaj neviditeľní, či…?

Klesáme kvalitnou lesnou cestou (ak by tu nebol raj poľovníkov určite by to bol raj cyklistov). Jozefské, zaujímavý kút, pekný kus lesa. Pri nekonečných rozhovoroch (stále je o čom, živý kontakt nenahradí žiadna Sieť) cesta ubieha takmer nebadane, len okolie sa mení (ako v okne vlaku)…

Už počujeme hluk dopravy, vidíme rozmazané šmuhy rýchlych áut, sme na dotyk od hlavnej cesty. Čas opustiť vyjazdené línie, správna chvíľa vrhnúť sa do náručia hôr. Skalné útvary na Levenom vrchu už vyzerajú svojich hostí (tí zas pátrajú po cestičke vedúcej ku kamenným bralám v objatí lesa).

Je to riadny uťahovák, driapeme sa hore strmým svahom, musíme dávať pozor na každý krok. Stačí len jediný nepozorný pohyb, jedno pošmyknutie a hneď si o pár metrov nižšie. Doškriabaný, dotlčený (v tom lepšom prípade) – a čo potom? Po úzkych chodníčkoch (tie autá hučia priamo pod nohami!)  traverzujeme svah, takmer kolmým zrázom (vďakabohu za tie korene a skaly!) sa štveráme bližšie ku skalám. Sme tam, už sa len vopchať do diery (toto nie je tá správna), preplaziť k oknu. Paráda!

Čo všetko dokáže vymodelovať príroda! Čim všetkým dokáže prekvapiť nepripravenú dušu! Veď stadiaľ to vyzerá zas o kus inak! Pred niekoľkými týždňami (už sú to veru mesiace!) som stál v skalnom okne, rozhliadal sa po divokých bralách na okolí. Dnes hľadím do skalného okna práve spod nich, hľadám cestu nahor. Cez žľab to (asi) nepôjde, ako sa tam dostali tie dievčatá?

Nakoniec som ten spôsob objavil aj ja. Do okna nejdem, už som tam bol (nevstúpiš dvakrát do rovnakej rieky), štverám sa priamo na vrchol brál. Prestávka je v plnom prúde, hostina začala. Pridávam sa aj ja. Popritom sa rozhliadam, ponad vršiaky stromov sa snažím nakuknúť do biksádskej krajiny. Kútu, ktorý mi už (naozaj) chýbal.

Stojíme (či posedávame) na západnej hranici Brezovských Karpát, časti Hôr, ktorá nás prichýlila počas dlhého trvania uzávery. Oblasti, ktorá nás prekvapila množstvom (doposiaľ) nepoznaných zákutí, neznámych zaujímavostí. (Až na malé výnimky) takmer nenavštevovaná. (Neprávom) prehliadaná. Avšak bohatá na zážitky. Krásna. Naša. Už o malú chvíľu sa chystáme prejsť cez cestu, prekročiť hranice.

Ešte predtým sa však musíme prehupnúť cez hrebeň. Chodník stúpa povedľa skalného prahu, vľavo sa oddeľuje úzka prť, možno chodníček k nepoznaným pokladom, možno skratka. Neodolám, pripájam sa k prieskumníkom.

Žiadne neznáme zákutie sme neobjavili (je tu však pekne), strmým zrázom sa štveráme (skôr šplháme) na vrchol, to je ale skratka (pre kamzíka)! Kým sa vydriapeme na rovnú zem sú ostatní dávno preč. Len pár drobných kvietkov víta príchodzích (z nečakaného smeru).

Už niet viac kam stúpať. Odlesnené temeno Leveného vrchu poskytuje obmedzený, ale krásny výhľad. Množstvo (zväčša) bezmenných pahorkov (spoznávam len Tŕstie) rozvlnilo obzor, horizont splýva s oparom primračenej oblohy. Vrtule na Rozbehoch sú takmer nerozpoznateľné.

Cvak! Cvak, cvak! Spomienku si treba odniesť v duši, zvečniť na snímači fotoaparátu. Nehmotné atómy obrazových informácií odlietajú priestorom, ukladajú sa na diskové polia neznámych (podzemných) úložísk. Tam, kde možno páli slnko či dážď bičuje skalné útesy, vietor prináša slanú vôňu mora, tam, kde možno panuje večná zima…

Som rád za tieto chvíle, primračenú oblohu, výbornú náladu. Som rád, že som práve tu. S touto spoločnosťou. Teraz. Skvostný deň.

Kdesi tu sme naposledy obdivovali strechy Smolenického zámku. Chodíme po cestičke, prikŕčame sa, hľadáme tú správnu medzierku v korunách stromov. „Mám to!“ Otvor asi (prinajviac) 1×1 centimeter v hustnúcej hradbe porastu. Treba sa zohnúť (či povyskočiť) a v škáročke sa na chvíľku (z diaľky) mihne (zahmlené) zubaté ostrie veží.

Prichádza jar. Zatiaľ len váhavo, po krôčikoch. Halí krajinu do zeleného závoja (voňajúceho cesnakom). I to málo stačí, aby sa zjemnil pohľad na honosný posed, priľahlú mašinériu smrti, miesto lovu. Veselšie sa kráča lesom, chodníček sa pod nohami odvíja oveľa príjemnejšie, aj to klesanie je náhle akési menej prudké…

Ani sa nenazdáme a sme dole, zišli sme na dno Čičkovej doliny. Už len pár krokov a … „dobre sa obzri vľavo i vpravo, ale sa ich valí!“ prechádzame cez hlavnú cestu, križujeme železničnú trať, ponárame sa do náručia Pezinských Karpát. Ako dlho som na túto chvíľu čakal!

Oceľové rovnobežky koľajníc bežia krajinou ako dôkaz nedokonalosti zmyslov, nekončiaci hlavolam. KDESI PREDTÝM boli jediným bodom, pričom TU a TERAZ sú presne oddelené, aby sa TAM a POTOM stali opäť iba bodom… Oceľové rovnobežky koľají letia krajinou sťa šíp vypustený z tetivy minulého, mieriaci do jediného nevyhnutného budúceho CIEĽA… Oceľové rovnobežky trate sa vinú krajinou jak neprerušený čas, pokojne plynúci z bodu do bodu… Iba stará opustená budova zostáva ukotvená v  minulosti, ošarpaná, zabudnutá. Pevný bod v tekutej prítomnosti.

Prekročil som koľaje, nasal do pľúc vzduch slobody. Múry väzenia sú definitívne rozborené, hranice prekonané. Som u susedov, konečne sa cítim voľný.

Lesná cesta pozvoľna stúpa popri plote obory, kráľovstve zamrznutom v pohybe, za pletivom panuje ticho, pokoj, nehybnosť. Upravený areál odpočíva bez jedinej známky prítomnosti človeka, opustená zvernica spí. Život plynie len na ceste, dobrá nálada napĺňa les až po klenbu stromov. Malé skupinky turistov postupujú hlbšie k srdcu hory, dlhá priama línia spevnenej hradskej neomylne vedie ich kroky. Už sú na dosah, už sú takmer tam…

Priestor sa doširoka otvára, zrak ako magnet priťahuje súmerná homôľka – lúčne svahy, vrchol pokrytý lesom. Povedomé miesto, tam to predsa poznám. Tŕstie. Opäť (v duchu) vidím kopanice rozosiate po šírej krajine, dlhú líniu kamennej stienky na okraji poľa, zvlnené línie pahorkatiny. Vyjazdenú koľaj ako had sa vinúcu k päte pomaly sa otáčajúcich gigantických vrtúľ. Neďaleké veže Konrádovho kameňa. Magický kraj. Privieram vnútorné oko, vraciam sa do reality. Priesekom porubu hľadím do blízkeho okolia. I tak je tu krásne. A keby ešte tak v neďalekej chatovej osade fungovala krčma…

Ani sme sa nenazdali a v našich krajoch zavládla prohibícia, horšia ako pred takmer storočím v Amerike. Súkromný alkoholizmus má zelenú, opíjať sa doma je povolené, ak však chceš ísť do krčmy… Zákaz, stop, nemožno! Chicago. Po uliciach sa opäť plížia tiene ošumelých postáv, ponárajú do zanedbaných zadných dvorov, po schodoch schádzajú do pivníc, dohodnutými signálmi sa snažia otvoriť bránu k blaženosti. K poháru penivého moku, kalíšku tekutého plameňa. K tmavej horkosti výluhu tropických krovín.

Po zuby ozbrojení strážcovia pokoja a mravnosti sa márne snažia dohliadať na zákony, mafiáni (dnes už nerozlíšiteľní pomocou psích dečiek) počítajú zisky (či straty). A my zatiaľ pijeme vodu.

Aspoň sa teda kúsok prejdime po pekne upravených cestičkách Sokolských chát, kedysi osady Sokolov a skautov, (bohužiaľ) dnes už nevyhnutne a nevratne nadobúdajúcej ráz vyumelkovaného rekreačného priestoru. Skromnosť pôvodnej myšlienky sa pomaly vytráca, duch starých zakladateľov však našťastie ešte úplne nevymrel.

Treba však pamätať na návrat, čas pokročil a my stále stojíme (sedíme) na obratníku, najvzdialenejšom bode trasy. Musíme nájsť najkratšiu a najrýchlejšiu cestu späť. Nejaká vraj vedie v priesekoch lesa (potvrdzuje mapa i smerovník na toteme). Popri skromných chatkách (tak tu našiel útočisko duch priestoru) sa opäť vnárame pod ochranu lesných velikánov.

Nie však nadlho, les redne, objavujú sa polomy (či skôr poruby), prieseky, horské lúčky. Aká príťažlivá je karpatská krajina. Tvárna, premenlivá, rôznorodá. Len prekročíš hrebeň, zídeš do vedľajšej doliny a si v novom svete. Podobnom, avšak úplne inom. Dravú krásu rozoklaných skalných brál strieda hlboká tíš lesa. Jeho tmavý pokoj sa mení na rozľahlý jas poľany, zvlnené krivky pahorkatiny tancujú na obzore. Homôľky rastú, do výšky sa týči mohutná hradba vrchov. Prales na ich temene stráži pokoj Hôr.

Stretávame výletníkov, hubárov. A nesú si aj úlovok – plný košík smrčkov, Paľo ihneď ožíva. Nebyť pokročilej hodiny a postupne nastupujúcej únavy, asi ho neudržíme. Aj tak si však úchytkom (aspoň z diaľky) obzerá neďaleké kroviny.

Smer vraj máme správny (potvrdili domáci). Po úzkej lúčine (z vysokej trávy sa ťahajú pichľavé šľahúne malinčia) Plešín sa dostávame vyššie na rozľahlú horskú čistinu Kravárky. Priestor sa rozširuje, otvárajú sa výhľady na neďaleké pahorky ohraničujúce obzor. Paráda, opäť zažívam náhle pohnutie mysle, nečakaný pocit voľnosti. Krásny kraj. A hneď za rohom je Bojková, začínam pociťovať volanie génov.

Tichá zabudnutá lúčka v objatí hôr, nie príliš vzdialená od civilizácie, avšak i tak pánu Bohu za chrbtom. Začiatkom dvadsiateho storočia tu dal majiteľ okolitých lesov postaviť zámoček, ktorý sa takmer od počiatku využíval na sociálne účely. Počas bojov v roku 1945 však vyhorel, nahradili ho súčasné budovy. Ideálna lokalita na umiestnenie domova pre mentálne postihnutých, starajú sa o nich rehoľné sestry. Na počudovanie sa mohli tomuto neľahkému, ale záslužnému poslaniu venovať už za minulého režimu. Tu neboli (takmer) nikomu na očiach – sestry ani ich chovanci. Dve skupiny (nechcených) občanov, ktorí akoby (tak trochu ani) oficiálne neexistovali.

A tie moje gény? Ešte dávno predtým na týchto miestach stávala horáreň, ako nadlesný v nej na konci devätnásteho storočia žil Anton Bittner, dedo môjho deda. Stopy po nej sa však nedochovali (drevená chajda na kraji lúky s ňou pravdepodobne nesúvisí), ani inokedy vševedúca a všepoznajúca Sieť (zatiaľ) nevydala jedinú známku existencie. Pátram však (neúnavne) ďalej.

Asi nebudem ten pravý, kto môže vynášať súdy o lokalite (na niektorých z nás pôsobí deprimujúco), predsa len, (hoci aj vzdialená) väzba na miesto výrazne ovplyvňuje moje vnímanie. Ale… odhliadnuc od určenia (alebo práve kvôli tomu) široké okolie na mňa pôsobí veľmi upokojujúco, príjemne. Takmer by som tu chcel bývať ? (no… radšej nie).

V strede rozľahlej, pretiahnutej lúky na úpätí zalesnených svahov Barvienka rastie nenápadný hájik, odpoly ukrývajúci budovy domova. Od Rozbehov sa lesom ťahá neviditeľná asfaltka, pevná spojnica s civilizáciou. Ďalej vedú do šíreho okolia len poľné cesty a zvážnice. Ticho a pokoj miesta podfarbuje spev vtákov a nekonečný oceán oblohy. Dnes primračenej, posmutnenej, z bielosivej masy presvitajú iba občasné fliačiky nevýraznej modrastej hlbiny. I tak možno na chvíľku zastať, rozhliadnuť sa navôkol, zadržať dych a plne  sa odovzdať do moci priestoru. Naladiť sa, začať vnímať svet pod hladinou.

Stojíme, odpočívame. Od Bojkovej sa k nám rýchle blíži postava. Sestra Barborka je na pravidelnej nedeľnej prechádzke. Zhovorčivé mladé žieňa sa pri nás na chvíľku pristaví a prehodí pár slov. Príjemné náhodné stretnutie na opustenej ceste.

O chvíľu pokračujeme v jej stopách (je rýchla, už viac ju nevidíme). Peknú cestu lemujú zaujímavé staré stromy, ich kmene sa skrúcajú v neuveriteľných krivkách, vytvárajú nenapodobiteľné artefakty, krásne sochy. Takmer ako v malokarpatskom pralese.

Skracujeme si trasu, odbočujeme zo značky, zvážnica nás o chvíľu privádza opäť k hlavnej ceste. To je svinčík, tí ľudia sú skutočne hovädá (príslušníci čeľade turovitých mi hádam prepáčia)! Pri ceste, v okolí odpočívadla, sa nachádza hádam všetko, čo si dokážete predstaviť. A ešte oveľa viac. Hnus!

Rýchlo preč! Rýchlo do prírody! Odbočujeme na lesnú asfaltku, odtiaľto je len na skok k Trstenáku, maličkej vodnej nádrži pod Šrenkovým vŕškom. Chvíľku si oddýchneme, posilníme sa, už toho máme za sebou dosť (a ešte niečo pred sebou), treba si odfúknuť.

Čas nás však ženie vpred, nedá sa vysedávať pridlho. Už po pár metroch odbočujeme do dolinky vpravo, skúsime pošetriť nejaké metre. Do ruky beriem GPS.

Ešte kúsok a opúšťame aj zvážnicu, začíname sa driapať lesom, popod Šrenkov vŕšok sa pokúsime dostať na známu cestu vedúcu k autám. Hádam potrafíme.

Kráľovstvom medvedieho cesnaku sa dostávame na holinu, neveľký porub, čistinu na svahu. Našťastie pomerne dobre schodnú, stúpame o kúsok vyššie. Treba sa vydýchať. Krásny výhľad, bezmenné vŕšky sa vlnia všade navôkol, v diaľke blednú, na horizonte sa zlievajú s oblohou. Dnešok nepraje priďalekým pohľadom. Zrak ale i tak rozpoznáva vzdialené vrtule nad Rozbehmi či priamu líniu diaľkového vedenia (niekde tam naľavo je Rosuchov).

Okolo nás sú roztrúsené gigantické pne, len tie zostali po majestátnych vládcoch lesa. Po obrovských kmeňoch už niet ani stopy. Porub či polom? Nevedno, les naokolo ešte stojí, ponárame sa do jeho náruče. Krížom pomedzi stromy sa snažíme dodržať smer pochodu, čo najkratšie (a najrýchlejšie) sa dostať na cestu vedúcu zo Štverníka na Prekážku. Podarilo sa!

A teraz to už bude len povinná jazda (je načase, síl ubúda, čas pokročil). Ale pekná. Krásnym lesom (tí gigantickí jedinci! pamäť lesa) sa krok po kroku blížime k Vlčím jamám, práve niekde tam je Gočálova búda. Minule som do nej nakukol len nesmelo, dnes to chcem odčiniť.

Chatka uprostred lesa. Otvorená pre všetkých, pripravená poskytnúť útočisko každému pútnikovi. Dnes tu nie sme sami, dvojica domácich vnútro chaty veru riadne rozkúrila. Keby sme sa tak neponáhľali… Je to na počudovanie, ale takéto lesné búdy naozaj existujú. Jednoduché, ale príjemné miesto. Bodaj by takých bolo viac.

Dnes už toho naozaj stačilo, okolo Handliarskej skaly len prebehneme, už (takmer) nikomu sa nechce robiť tých pár krokov naviac, dnes sme to opäť riadne potiahli. Ale už sa blíži koniec, už počuť autá ženúce sa po  ceste, už sme na parkovisku. Lúčime sa. Dobre bolo!

Výlet za hranice okresu zapôsobil na dušu tuláka ako živá voda. Konečne prísľub návratu do normálu (čo je však dnes normálne?). Na Dobrej Vode bolo krásne, rád sa tam kedykoľvek vrátim (už o týždeň), ale pocit voľnosti, možnosti slobodného výberu sú neoceniteľné. Ďakujem všetkým, ktorí sa dnes spolu so mnou vydali na potulky krásnou krajinou: Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Daša Soubustová, Božka Golierová, Paľo Herceg, Braňo Polocík, Jozef Nádaský, Jozef Polakovič, Paľo Rapant a

Juro Golier

Bolo to už tak dávno. Čo z toho ešte zostalo v pamäti, čo sa už stačilo zabudnúť? Milosrdný čas nedovolí aby sa ľudská myseľ preplnila zbytočnými spomienkami, nemilosrdne vymazáva nepotrebný balast, ponecháva len to dôležité. Ale niekedy… Modrastý vrch sa vynára z hlbín spomienok, neukotvený v čase pláva, vznáša sa nad hnedou hladinou ešte neprebudenej krajiny, počujem nehlučný špľachot jej vĺn. Bezfarebná fádna obloha padá na lúčinu Bojkovej, cítim napätie v hrudi, neurčité volanie rodu. Neuchopiteľná vôňa dňa, neopakovateľná pieseň okamžiku. (Polo)zabudnuté črepinky krásy.

Akcia Za tajomstvami chtelnických lesov

nedeľa 11.4.2021

Streda. Ako nepriestupná stena sa týči uprostred týždňa, ako berlínsky múr predeľuje dobu na úsek PRED a ZA. Vysoká, tmavá, neprístupná. Každá škáročka, každý otvor je strážený, každý pokus o návrat späť či skratku do budúcnosti je neľútostne zmarený. Z nohy na nohu sa vlečiem po úzkom zarastajúcom chodníku pri jej úpätí, bezcieľne sa pretĺkam dňom. Beh času sa spomalil, minúty ledva odtekajú. Ako olejovitá emulzia obaľujú ručičky hodín, len kde-tu sa z ich hrotu oddelí malá kvapka, nová sekunda sa váhavo spúšťa k zemi, zostáva visieť vo vzduchu. Zamrznutá v pohybe. Nekonečnú prázdnu chvíľu si krátim čarbaním grafitti, na kamennú hradbu sa snažím vyryť svoj neumelý príbeh.

Neprebehol ani celý týždeň od posledného výletu a je to tu zas. Sobota a nedeľa, dni voľna, možnosť opäť ubziknúť pred jednotvárnou masou všednosti, diktátom povinností bežného dňa, príležitosť (aspoň na chvíľu) emigrovať do ríše voľnosti. Ktorý z nich zvolím? Nedeľu. Kam sa vyberiem dnes?

Bude to taký malý test, ďalšia potulka krajinou Brezovských Karpát (ako inak, opatrenia nepopustia, už to začína byť otravné). Bez výstupu na vrchol. S minimom dychberúcich atrakcií. Na športové ambície som rezignoval už dávno. Bude to ešte turistika? Či len také motkanie po lese? Bude nás to vôbec baviť? Bude možné príbeh toho dňa aj napísať?

Nedeľné ráno zatiaľ nedáva žiadnu odpoveď, poskytuje aspoň množstvo prísľubov. Pozitívnou správou je, že sme nezaspali. A neprší. Z postele vyskakujem tentokrát ako mládenec, ako rybička, do ružova vyspatý prekypujem energiou. Len ju správne využiť (kedysi by ma poslali do záhrady). V kuchyni to vrie (nielen voda v konvici), všetko beží ako na špagátikoch, dnes veci odsýpajú v tom správnom rytme. Dokonca zvýši čas aj na kávu. Malé preso chvíľku po prebudení skrášľuje (už aj tak takmer) dokonalé ráno.

Pred bránou brzdí auto, Braňo. Dnes nemusím šoférovať, tú krátku chvíľku na sedadle spolujazdca sa môžem kochať pohľadmi. Na dramatickú, divú oblohu, hrajúcu množstvom farebných odtieňov, len modrá v tej palete dnes (takmer) absentuje. Na smutnú, tmavú krajinu, zima ju síce nestihla spáliť, jar však ešte stále mešká. Neposedný vietor sa ostošesť preháňa planinami, vymetá ich každučký kút. Bezvládie, anarchia. Bláznivý apríl.

Po dlhšom čase dnes nesmerujeme na Vítek (je to nezvyk, naozaj nemáme odbočiť?), Dobrú Vodu sme vymienili za neďaleké Dechtice, chceme hľadať nové cestičky. I keď, ako sa ukáže nakoniec, tak úplne nové nebudú…

Na parkovisku je už rušno, my prichádzame (samozrejme) poslední. Ostatní sa už častujú, bublinky v čašiach stúpajú, najmladšiu, úplne novú generáciu (cyklo)turistov treba patrične privítať (veľa zdravia a spokojnosti Šimonko!).

Takto by sme sa však ďaleko nedostali, pevnú zem pod nohami by sme čoskoro vymenili za lietanie v oblakoch. Zvyšky dobrôt putujú do ruksakov (však sa nám ešte šiknú), uťahujeme popruhy, vyrážame. Hory čakajú.

Kaplnka na cintoríne v Dechticiach, navonok drobná nenápadná stavba. Napriek tomu vždy pritiahne pozornosť vnímavého návštevníka. Skúsené oko dokáže v líniách múrov odhaliť starú rotundu, hrboľaté murivo dýcha históriou. Rozpráva príbehy. Vždy, keď máme cestu okolo, snažíme sa uchovať jej podobu, zachytiť atmosféru miesta. Hľadáme uhol pohľadu. Odteraz to však už nebude potrebné. Ten správny, definitívny záber je na svete. Paľo má jednoducho oko.

Len rýchlo zbehneme uličkou na hlavnú cestu, na nej sa však zdržíme iba krátko a pri posledných domoch sa skrúcame vľavo, na poľnú cestu. Konečne sme voľní…

Cesta, celá skrytá v hustých kríkoch, mierne stúpa krajom poľa ponad úvoz, ťahá sa nahor, do lesíkov Babej hôrky pod Plešivou. Hneď na začiatku obdivujeme početné stádo srnčej zveri husto natlačené v kruhu priamo uprostred rozľahlého poľa. Je však príliš ďaleko.

Prešli sme prvé desiatky metrov, blížime sa na okraj ihličnatého lesíka, je čas sa porozhliadnuť. Skraja rozsiahlej, len mierne zvlnenej roviny leží učupená nenápadná obec, Dechtice, zrak pritiahne hádam iba veža kostola, ostatné (i zaujímavé) detaily stiera prejdená vzdialenosť. Rozťahané, zeleno-hnedé polia len kde-tu prerušuje úzky pás drevín či remízka. Nekonečná pláň sa ťahá do diaľav, postupne mení farbu, na horizonte sa zlieva s modrosivou oblohou. Smutný deň.

Nie však pre nás, my sme naladení výborne, pri veselých (i vážnych) rozhovoroch ubieha cesta veľmi rýchlo. Úzky chodník vystlaný mäkkým ihličím a šiškami vedie naše kroky, dokážeme odkryť tajomstvo lesov?

Polootvorená krajina poskytuje dostatok príležitostí na výhľady. Široký úval Považia ohraničuje hradba hôr. Z diaľky žiari snehobiela škvrna kameňolomu. Zvlnená pahorkatina Karpát sa vzdúva proti oblohe ako kamenný príboj. Maliar Čas sa chopil palety, plátno dňa začínajú zapĺňať drsné ťahy jeho štetca, obloha sa vyfarbuje dramatickými odtieňmi. Silnejúci vánok sa mení na vietor.

Hocikedy (v ktoromkoľvek ročnom období, za akýchkoľvek podmienok) vstúpiš do hľadiska divadla prírody, môžeš zažiť neopakovateľné predstavenie, odniesť si nezabudnuteľné zážitky. Len tu a teraz kráčaš po doskách, ktoré znamenajú svet…

Nie je to ani rok (ani pol roka) čo som prvýkrát vstúpil na tieto miesta, prvýkrát zdvihol zrak pri ceste okolo. Chtelnica. Veď čo už môže byť zaujímavé na takom mieste! Dedina, družstvo, polia a lesy. Ako všade inde. Ako u nás za humnami. To, čo máme priamo pod nosom často vôbec nevidíme. Kašleme na to, nepozeráme sa. A je to nekonečná škoda. Zlatá korona!

Nenáročná zvlnená cestička nás priviedla až na rozľahlé svahy Plešivej. Nádherné miesto! Po prvý krát mi takmer vyrazilo dych. A pri každej ďalšej návšteve zažívam ten pocit znova. Vychutnávam si pohľad na riedko porastený chrbát vrcholu. Výhľad do širokého okolia. Pokoj. Ticho.

Hnedastá lúčka (jar ešte stále len prebúdza krajinu) prechádza do riedkeho lesíka (s neodmysliteľným posedom na okraji). Kmene stromov na jeho vypuklej línii sú v pravidelných intervaloch ozdobené drevenými búdkami, priezor smeruje do voľného priestoru. Fotopasca či príbytok spevacov? Nevedno, ich účel si možno len domýšľať. Stredom lúky sa ťahá priama rada betónových stĺpov, ako životodarná pupočná šnúra spája Salaš, majer pod Skalou, s materskou obcou. Biela štrková cesta sa lenivo šplhá do blízkeho sedielka, kdesi na jej okraji sa cerí vstup do nory (líščej? jazvečej? neviem, obyvateľov som nikdy nezazrel).

Stojíme (našli sme kúštik závetria), posilňujeme sa, musíme definitívne doriešiť drobnú oštaru s vakom na vodu. Presakuje, dno batoha našej kamarátky už hodnú chvíľu vlhne. Bez problémov, orešianske je chutné, obsah fľaše sa rýchlo premiestňuje do našej duše, voda zapĺňa uvoľnený priestor. Kocháme sa.

Zrak kĺže po ladných krivkách Hôr. Výrazný Trojvrchol – skupina Zárub, Vrátno či Klenová i množstvo menších (pri vzdialenom pohľade), už dobre známych vrcholov. Každý má svoje neopakovateľné čaro, nenapodobiteľnú atmosféru. Salaš priamo pod našimi nohami (počujem volanie ovečiek či sa mi to len sníva?). Zvažujúca sa lúčka, kde tu prizdobená drobným kvietkom (jar je tu!). Obsiata kameňmi, akoby som sa preniesol na staré keltské pohrebisko, či rozváľanú pevnosť kdesi na severe Ostrovov.

Svahy Plešivej prudko spadajú do údolia, aby sa ihneď zdvihli do ďalšej terénnej vlny, výbežku Čeklína, ozdobeného vinohradmi a záhradkami. Ďalší cieľ nášho putovania. Je čas pokračovať.

Čosi nás ťahá doľava, mimo vyšliapanej (či vyjazdenej) cestičky na kraji poľa. Riedke kríky hustnú, čoskoro sa predierame húštinou. Pichľavou, drapľavou, ťažko priechodnou, chodníčky lesnej zveri sú pre nás priúzke, chodbičky prinízke. To by sme neboli my, aby sme si nevymysleli takúto zábavku!

Našťastie sme v húští nenarazili na pelech diviaka (zajace pred nami utiekli), nikto sa v ňom nestratil, neuviazol. Po chvíli preto môžeme pokračovať tak ako sa patrí, krajom role. Je to však nuda. Aspoň ale s výhľadmi. Tam hore sa máme vytrepať?

Do plánu putovania je občas potrebné zaradiť aj kardio cvičenie, trochu sa spotiť, zadýchať. Veď nie sme na prechádzke! Neprišli sme sa len flákať!

Po pár minútach oddychujeme na kraji záhradkárskej osady, pri brehu smutnej (dnes vypustenej) vodnej nádrže nad Chtelnicou. Ďalšia (krátka) príležitosť na občerstvenie, doplnenie energie. Deci bieleho predsa najlepšie chutí vo vinici.

Dnes sa nepúšťame lesnou cestou lákajúcou ponoriť sa do objatia hôr, odolávame volaniu vstupného portálu, otáčame sa chrbtom dlhému zelenému tunelu. Dnes máme v pláne návštevu miest nesúcich  dotyk histórie, dotyk ľudskej ruky. Okolo veľkolepých novostavieb pyšne sa rozťahujúcich na výbežku Hôr sa blížime k starému kostolíku skromne učupenému na ich úpätí.

Je to mágia miesta či dávnej stavby? Mystérium kríža alebo pocit ľudskej mysle? Niečo neuchopiteľné? Sila sugescie? Neviem, no návšteva podobných lokalít dokáže pohnúť dušou človeka bez ohľadu na jeho vieru. Stojím na nízkej ostrohe nad obcou, v malom hájičku. Srdcom areálu je starý kostol, vraj najstaršia hmotná pamiatka blízkeho okolia. Síce o pár storočí mladšia než tá nad Dechticami, avšak aj nad jej vežou sa prehnalo mnoho storočí, prežila množstvo udalostí, už dávno ich prestala rozdeľovať na dobré a zlé. Sledujem líniu kamenných základov vedúcu ku krížu. Otáčam sa, zrakom kĺžem hore po portáli, hľadám kríž na vrchole veže. Obdivujem stopy pradávneho muriva (kostolík je pekne zrekonštruovaný, nová omietka však zotrela veľkú časť jeho duše). Miesto pokory. Miesto, kde v hĺbke pod nohami cítiť tok rieky času.

Podídeme kúsok vedľa. Z predĺženého svahu Veľkej Čížovej odhryzla nenásytná papuľa kameňolomu veru riadne sústo. Stojíme na hrane veľkej bielej jamy, nenávratnej jazvy, ktorú otvorila ľudská ruka v masíve hory. Vraj kdesi tu (alebo niekde vyššie?) sa malo rozkladať pradávne hradisko. Jeho bližšie datovanie či umiestnenie však nie je známe. Zostupujeme do kráteru.

Príroda je všemocná. Stačí len málo a život sa dokáže zachytiť aj na tých najmenej pravdepodobných miestach. Odrastená borovica sa tlačí ku svetlu z úzkej štrbiny pieskovcovej bane, túžba po bytí je veľmi silná.

Pokračujeme údolím po peknej úzkej čistinke (pamätáme si ju už z posledného výletu). Na jej konci, na terénnom zlome je skládka vyťaženého dreva, niektoré z kmeňov sú naozaj gigantické. Príliš sa však nezdržiavame, spúšťame sa nižšie, ku kaplnke s. Rocha.

Za poslednú, relatívne krátku dobu som tu už niekoľkýkrát, nebudem sa preto dopodrobna rozpisovať o osude pustovníka či prameni mladosti, kto by mal záujem, nájde si tieto písačky v prechádzajúcich textoch. Dnes teda len veľmi krátko – je tu pekne! Krásne! Kto tam ešte nebol nech nelení. Možno ešte v rázsoche stromu objaví hniezdo s prekrásne vyfarbenými vajíčkami, pravdepodobne drozdími (ani sme sa ich nedotkli!).

Dlho by sa tu dalo pribaviť, dlho by sa dalo písať o zaujímavom mieste, my však pokračujeme. Niekde v lese, neďaleko kaplnky, sa má nachádzať pietne miesto. Pomník partizánov, okupanti ich postrieľali len jeden deň pred oslobodením obce.

Miesto sme bez problémov našli, upravený priestor obkolesený lesom, bez informácií získaných vopred by sme o jeho existencii ani netušili. Stojíme, snažíme sa pochopiť divnú dobu. Aroganciu a hlúposť človeka. Chvíľku pátrame aj po keške, ktorá sa má nachádzať niekde v okolí. Bezvýsledne. Tento druh zábavy má (tak ako všetko) svoje pravidlá a zvyklosti, bez hlbších znalostí a prípravy je hľadanie síce zábavné, ale prípadný úspech je iba dielom náhody (a to som ruku hrdinsky vopchal naslepo aj do bútľaviny!).

Čaká nás okruh okolo priehrady, po asfaltke, povinná jazda, nutné zlo. Hádam to nejako pretrpíme… Už po pár krokoch však obdivujeme obrovskú ropuchu, vybrala sa na prechádzku, lenivo sa ťahá trávou. Žiadne z dievčat ale nechce oslobodiť svojho princa. Z rukáva o chvíľu striasam divnú včelu. Alebo muchu? Ukáže sa (ďakujem Alica), že to je príslušník rodiny Bombyliidae, teda včelia muška (alebo tiež skromná muška), človek sa učí celý život.

Okolo stratenej zátoky sa presúvame k miestu pikniku na brehu jazera, tešíme sa na pohodu v hamake. Schádzam k brehu zátoky, zaostávam. Malebné, prenádherné miesto. Akoby vyňaté z plynutia času. Spiace. Z vodnej plochy vytŕčajú k oblohe kmene stromov, niektoré neodolali tlaku času (a pôsobeniu živlu) a už sa skláňajú k jej povrchu. Pomaly sa ponárajú, miznú v hĺbke bahenného dna, premieňajú sa na horninu. Hladina, pokrytá ťahavým vodným porastom zrkadlí príbeh ich konca, svetelné lúče rozoznievajú na drobných vlnkách priezračné tóny symfónie osudu. Nezabudnuteľné predstavenie. Voda a vzduch, dvaja herci. Dva živly. A jeden divák.

Piknik už začal, hamaku však niekto odrezal. Nevadí, aj drevené lavice a stôl poslúžia bohatej hostine, hodujeme, oddychujeme, užívame chvíľku pohody. Jednoduché posedenie z drevených paliet na brehu jazera tvorí fotogenické zákutie. Je veterno, vlnky dorážajú na breh, drsná obloha nad hrebeňom hôr dotvára atmosféru okamžiku. Aj povinná jazda dokáže príjemne prekvapiť, navždy sa zapísať do pamäte.

Jazero sme obišli, schádzame aj z cesty, okolo lúčky pod lesom (neodmysliteľný posed) sa blížime k areálu za chrbtom civilizácie. Víta nás zákaz vstupu.

Ďalší rybník na Chtelničke, ukrytý v lese, pri ňom nová chalupa, pred dverami silné auto. Dobre zašité miesto, poruke a pritom skryté, viditeľné len natoľko, aby sa pripomenulo (SOM TU!). Niečo, s čím sa netreba (príliš) pretŕčať. Pozadie si dohľadajte sami. Veľká Sieť je (takmer) vševedúca.

Cesta sa skrúca do lesa, mierna stúpa, prechádza čarokrásnu lúčku. Lachov. Ten pohľad je magický! Vrátno a Klenovú máme ako na dlani, predvádzajú sa v plnej nádhere, pretŕčajú svoje ladné krivky, strapaté štice. A tam vľavo, nad korunami blízkych stromov vykúka z hĺbky lesa biela stena, Hodinková veža. Prekvapujúca úchvatná scenéria, prenádherné divadlo!

S dušou vrchovato naplnenou nečakanou krásou sa kráča o poznanie ľahšie. Krásna široká zvážnica sa krúti lesom, predeľuje ho na dve rozdielne časti. Tá ľavá sa začína topiť v zeleni, prebúdzajúca sa jar farbí povrch zeme. Cesta, ostrý rez. Vpravo panuje ticho, spiaca krajina je ako z medi, hnedá, smutná nehybná. Divná ríša, rozumom nepostihnuteľná, v danej chvíli nevysvetliteľná. Našťastie po chvíli opúšťame zakliate kráľovstvo, veci sa vracajú do normálu…

Prechádzame dlhokánskou, nekonečnou cestou krásnym lesom. Zvážnica sa kľukatí pomedzi stromy takmer bez prevýšenia, jej spevnený povrch je ako stvorený pre kolesá bicykla. Prekvapujúci objav v kolobehu dňa, raj (znalých) cyklistov v lesoch nad Chtelnicou.

Veď tu to poznáme! Veď tadiaľto sme prechádzali pred týždňom! Stojíme pri ľadovni, lesnej pivničke, sklade sadeníc. Práve tu sme sa v pondelok odpojili, vstúpili hlbšie do lesa. Známe metre cesty sa pod nohami odvíjajú akosi ľahšie.

Vychádzame v ústí Prachárskej doliny, chystáme sa na posledný výstup dňa. Nad nami sa týči Šidlová, magický kopec. Dnes však nebudeme pátrať po jej tajomstvách, objavovať jej skryté zákutia, teraz len musíme prežiť jej prechod…

Lesná cesta sa derie nahor prekvapujúco príjemným stúpaním (Janči, je to v pohode zjazdné). Čas pokročil, síl ubúda. Už sa neobzeráme po tajomnom hradisku, netúžime nájsť vstup do podzemia, neláka nás dotknúť sa stien starého kameňolomu. Ale celý priestor, celý okolitý les je naozaj čarovný. Zaujímavo tvarované kmene stromov ozvláštňujú jeho atmosféru. Prekrásne artefakty, nádherné sochy. Sú jedinečné! Táto galéria sa nikdy nezunuje!

Les redne, priestor sa otvára. Tak takto vyzerajú lúčiny na temene Šidlovej! Hmla počas našej jedinej návštevy ukryla tieto nádherné miesta do nepriehľadného mliečneho habitu. Súmerné homôľky ihličnanov. Žltú nádheru lúk. Divoké, strmé steny kameňolomu. Stojíme na jeho hrane, dívame sa do hĺbky. Opierame o vietor. Práve v týchto miestach duje ako zdivený, stŕha drobné čiastočky prachu, bodavo ich ženie proti tvári. Nádhera vykúpená bolesťou. Ale stojí za to!

Stačí sa presunúť iba o meter a vietor náhle ustáva, kráčame krásnou, pokojnou krajinou, zostupujeme z nádherného malokarpatského vrcholu. Šidlová. Hoci všetkým na očiach, je skrytá. Hrdo sa vypínajúca nad krajom, ale neznáma. Tajomná. Jedinečná.

A ďalšie zaujímavé miesta sú hneď vedľa. Boričky (tam dnes nejdeme). Svätodušnica (len prebehneme povedľa). Pre tých, ktorí veria, miesta zjavení a zázrakov. Pre ďalších, miesta výhľadov a nečakanej krásy. Výnimočnej atmosféry.

Zadnými uličkami prebehneme krajom Dechtíc. Tradične sa pristavíme pri Mudrochovom mlyne, hoci len úchytkom obdivujeme murovaný včelín či zvyšky starých múrov, pozdravíme Edka, potvoru rohatú. Prejdeme popod vinice, v duchu sa započúvame do spevu ich iskrivého produktu. Minieme neviditeľnú Rybáreň. Sme v cieli.

Bol to (opäť) krásny deň. Príjemná prechádzka po cestách a chodníčkoch v okolí Chtelnice a Dechtíc. Hľadanie tajomstva okolitých lesov. Čo myslíte, podarilo sa nám ho objaviť?

Ďakujem všetkým, ktorí sa zúčastnili dnešného výletu, svojimi úsmevmi rozjasnili zamračenú oblohu, svojou prítomnosťou bránili poryvom vetra aby nás odfúkol z cesty a prispeli k výbornej nálade počas celého dňa. Boli to: Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Alica Binková, Daša Soubustová, Božka Golierová, Igor Naništa, Jozef Nádaský, Braňo Polocík, Paľo Rapant a

Juro Golier

Konečne. Čas sa naplnil, posledná sekunda steká z nehybných ručičiek ciferníka dňa, neskutočne dlho visí vo vzduchu, dopadá na zem. Múr v momente, ako mávnutím čarovného prútika spriehľadnieva, obrysy steny sa rozpúšťajú, miznú, splývajú s nepreniknuteľným čiernym mystériom polnočnej tmy. Cesta je voľná. Len grafitti, príbeh vyrytý v kameni na jej päte zostáva, žije svoj vlastný život. Týždeň strieda týždeň, neustály kolobeh plynutia času neprerušene pokračuje. Vždy sa vztýči nová stena, aby sa s posledným tichým úderom hodín na veži rozplynula v nekonečnom oceáne minulosti. Len príbehy zostávajú, zoskupujú sa, vytvárajú (takmer) nepriestupné bludisko, v ktorom sa možno nenávratne stratiť, labyrint, z ktorého sa vytrvalo snažíme nájsť cestu von.

Akcia Veľkonočný výlet

Veľká noc na Dobrej Vode

pondelok 5.4.2021

Na udalosti veľkonočného pondelka pomaly sadá prach zabudnutia. Nie, ten príbeh ešte nie je úplne pochovaný pod nánosom nových zážitkov, to len jemná pavučinka čerstvých emócií postupne obaľuje blednúci zamat košatého lesa spomienok, spaľujúci žiar súčasnosti premieňa kmene jeho stromov na tlejúce kôpky popola, pokrútené riečisko miznúcej pamäte zanáša neúprosný tok času, rozľahlé jazero mysle sa zapĺňa, jeho lesklá hladina sa zrkadlí, odráža každý pokus o hlbší ponor do víru rozpomínania. Avšak… stačí len jemne fúknuť, priestor zaplní striebristý mrak spomienok, svetelný lúč v ňom okamžite rozohráva svoje šalebné hry. Stačí len raz mávnuť a príbeh ako bájny Fénix povstáva z popola, zobrazuje sa v novom šate, priezračne žiari svetlými, jasnými farbami. Nastal čas pripomenúť si beh udalostí.

„Šibi ryby mastné ryby, dávaj vajcia od korbáča…“, dnešný budíček je odlišný ako po ostatné rána, dnes vstávam prvý ja. Iný pondelok v zmenenej dobe. Za normálnych okolností by nasledovali ľahké raňajky a potom povinné (neobľúbené) koliesko návštev. V tento deň sa nepatrí obísť žiadnu ženu. Ach jaj (už dlhé roky to absolvujem len zo zvyku a donútenia, bez schopnosti vzbúriť sa)! Ale dnes…

Dnes sa nemusím navliekať do slušivého obleku, pchať do vrecka fľaštičku s voňavkou, dnes si obliekam pohodlný turistický odev a do ruksaku dávam ploskačku so životabudičom (jej obsah ale vonia tiež). Starý dobrý šibák (bužírkový, pamätá aj moje mladé roky, to bol Jagger ešte fešák) pre istotu balím tiež. Možno aj dnes niekto príde…

Toto je posledná turistika v okolí Dobrej Vody na najbližšie … , neviem, nechcem sa (zbytočne) zariekať, ale nejakú (aspoň kratšiu) prestávku si určite dám. Je tu síce krásne, kraj mi (už dávno) prirástol k srdcu, ale čo je veľa, to je moc. Nerád by som to niekomu znechutil.  I keď… predpokladám, že sem ľudia po celú dobu chodili dobrovoľne (hoci toho mali na výber oveľa viac). Nuž, prebrázdili sme to tu naozaj dobre. Ale nebojte sa, niečo nám aj tak ešte zostalo…

Dnes sú cesty prázdne oveľa viac ako obvykle, niektorí berú situáciu vážne (alebo len, tak ako ja, využili príležitosť). Som zvedavý, ako zareaguje moja vôľa na dôverne známu cestu z Víteku, naposledy som sa na nej veru riadne vytrápil…

Našťastie je všetko rýchle zabudnuté. Vystupujeme z auta (spolucestujúca je samozrejme aj dnes po mojom boku), chmúry na duši sa rozplývajú, srdce piští nedočkavosťou, túži cítiť nekonečnú voľnosť lúk a polí či mohutnú masu lesov. Bachárka, Skalky, Banky, Záhumenice… už ideme, už sa blížime!

Keby som teraz zavrel oči, poslepiačky trafím až na námestie. Obídem každú jamu, pozdravím každý strom. Pristavím sa pri kríži. Tú cestu už poznám naspamäť. Ale nevadí, tak ako po prvý raz sa teším na lúku pod lesom, odlesk Skaliek, krátky hupáčik, súmerný Kopec. Prvý ostrý nádych. Vlnenie ranného vzduchu. Žiaru prebúdzajúceho sa dňa. Chodník ponad jarky, nikdy na teba nezabudnem…

Dobrá Voda, múry domov v stíchnutých uličkách vracajú ozvenu našich nehlučných krokov. Len zo dvaja šibači mieria kamsi do susedov. Zdravíme sa kývnutím hlavy, úsmev spod rúšky nevidno…

Na parkovisku pred krčmou je však veselo, pri autách postáva skupinka našich kamarátov, už sa častujú. Rýchlo vyťahujem šibák, dievčatá v tento deň nemôžu zostať nepovšimnuté. O chvíľu sa môžem pridať k hostine aj ja.

No stačilo už, len kvôli tomuto sme sem predsa nechodili. Šibáky putujú do batohov, batohy na chrbát, paličky do rúk, tak teda poďme. Popri Hlávke (konečne príde aj na symbolickú oblievačku) sa skrúcame do bočných uličiek, konečne smerujeme mimo dosah civilizácie.

Záblavie, polia a lúky povyše obce. Tu sa môžem znova slobodne nadýchnuť, krok opäť naberá na ľahkosti, myseľ sa uvoľňuje. Krajinou sa rozlieha smiech, dnes bude veselo.

Tentoraz som mal naozaj problém vymyslieť trasu, ktorou sme v poslednej dobe nešli aspoň dvakrát. Horko-ťažko som nakoniec čosi vykúzlil, možno objavil aj doposiaľ nepreskúmané územia, veď uvidíme, čo z toho vylezie. Tadiaľto však prechádzam už aspoň štvrtý krát.

Nevadí, je tu krásne. Zastavujem, otáčam sa, nechávam zrak blúdiť, myseľ plynúť. Každý vŕšok, každá dolina, každý kúsok krajiny vyvoláva inú spomienku. Okolie Dobrej Vody je hlboko vryté v mojom srdci, navždy zapísané v mojej pamäti. Pyšné hradné múry v lese pod Slopmi. Skalná ostroha Hoštáckej hôrky. Rozľahlá Červíčka spolu s brázdou Hlbokého dolu. Lúky a polia pod Bachárkou. Magické Vrátno. Nenápadná, i keď najvyššia Klenová (len špendlíková hlavička v rozľahlej mase hôr). Krivý fabrický komín. Kopec. Miesta tak vzdialené a predsa dôverne blízke. Miesta vpísané hlboko v mojej DNA. Miesta… pôvod úplne nezaprieš, korene celkom nevyklčuješ. Opäť som malý chlapec, ktorý počúva dunenie Hučáku a desí sa pomyslenia na Zdrapa…

Záblavie, zvlnená planina nad obcou. Vrchol briežku zdobí prameň. Posed z výšky sleduje líniu brázd. Lúka vklínená hlboko do lesa. Ešte holé trnkové kríky. Jas blankytnej oblohy. Šum hlasov. Vôňa jari. Život. Sloboda. Radosť.

Ako ľahko ubieha cesta v spoločnosti priateľov. Ako rýchlo letí čas počas nekonečných rozhovorov. Aký krásny môže byť veľkonočný pondelok.

Ani sa nenazdáme a točíme do lesa, začíname krátky výšľap. To nie my určujeme smer pohybu, to cesta vedie nás. Len niekoľko krokov v prítmí stromov, len zopár krátkych okamžikov pod ochrannou klenbou lesa a priestor sa otvára. Vynárame sa na novom stupienku pyramídy hôr, o krôčik bližšie k oblohe.

Piešča, malebná lúčina v srdci hôr. Rovnako ako sestra-dvojička spod Bachárky vždy pripravená pritúliť početné stáda zveri, povzbudiť unavené telo pútnika, osviežiť jeho posmutnenú myseľ.

Zdá sa to len okamih čo som zložil preťažký batoh do kufra auta, len pár krátkych chvíľ odvtedy, čo som zosunul svoje zničené telo za volant po návrate z výletu cestami lesných železníc. Unavený ako stará lokomotíva. Ubehlo len niekoľko hodín a som späť, sviatočný víkend ponúka priveľa voľného času, bola by veľká škoda to nevyužiť. Už dlhú dobu sa týždeň čo týždeň krútime v malej ohraničenej oblasti, okolnosti nám nedovoľujú púšťať sa príliš ďaleko (mimo okres), sme odkázaní piť stále z toho istého krčahu. Ešteže tá Voda je taká Dobrá! Jej okolie už (pomaly) začíname spoznávať. Nie, (zďaleka) ho ešte nepoznáme dokonale, k tomu sa ani nepribližujeme, je tu toho toľko čo preskúmať! Zámok pri Slopoch. Skalný hrebeň nad Lalkovou skalou. Šibeničný vrch. Široké okolie Bachárky. Zlámanú horu. Čierťaž. Množstvo (zatiaľ) neobjavených či nepomenovaných zákutí. Ešte sa vrátim…

Hoci snáď stý krát prechádzam po tejto rozľahlej pláni, stále sa neviem nabažiť jej nenápadnej krásy. Zvlnených oblín tela. Lákavého zákutia v tieni košatého stromu. Blankytnou oblohou prežiareného priestoru.

Piešča, svieži závan voľnosti v zovretí horských velikánov. Miesto, kde sa z hustnúceho šera vynárajú obyvatelia lesných húštin. Priamo pred číhajúci zrak lovca. Ohlušujúca rana pretína večerné ticho…

Prestávka, stojíme pri murovanom domčeku na kraji lesa. Dnešok nie je (nikdy to nie je) len o hltaní kilometrov, dnes si chceme užiť pohodu, radosť z krásneho (voľného) dňa. Oddych. Lesom sa rozlieha veselý smiech, vo vzduchu cítiť jemnú vôňu zázvoru, čaju i kávy. Dokola putujú krabice s maškrtami, toto nie je ten správny čas na dodržiavanie správnej životosprávy, rozvoľňujú sa zásady i predsavzatia aj dierky na opaskoch. Takto radostne plynie čas, toto je čistá paráda.

Dobre sme sa osviežili, mierne meníme plán postupu. Nepôjdeme priamo na Planinku (máme kopu času, chuti a síl), trošku si to nadídeme. Opäť sme zacítili volanie lesných železníc, započuli vzdialené dunenie ich pražcov. Cesta krížom cez les je (ako kobercom vo farbe medi) vyložená hrubou vrstvou lístia, spočiatku dobre viditeľná, bez problémov čitateľná, už o chvíľku však strácajúca sa v húštinách, plotoch škôlok a odrezkoch haluziny. Pri predieraní sa touto džungľou je veru veselo (vďakabohu za takúto tolerantnú spoločnosť, iní by ma hnali kade ľahšie!).

Konečne sa vynárame z húšťav, stojíme na križovatke ciest, tá správna vedie (spod Mihalinovej) na Katarínku. Nasledujúcich niekoľko minút si užívame pohodlnú chôdzu po širokej zvážnici (ako sa o chvíľku presviedčame je cesta dostatočne pohodlná aj pre auto). Takto jednoducho by nás to však dlho nebavilo, takejto turistike by chýbala šťava. Našťastie čo nevidieť cestu opúšťame.

Ako maják sa uprostred hustého lesa týči mohutný buk, velikán, ktorý hádam pamätá ešte časy Márie Terézie. Vysoký, zdravý, jedinečný. Dominuje širokému okoliu, pritiahne zrak každého okoloidúceho. Okolo neho sa prestriedalo už niekoľko generácií omladiny, on stojí nepohnute ďalej. Nad jeho korunou sa prehnali nespočetné búrky, jemu sa však nešťastie (zatiaľ) vyhýba. Videl mnoho ľudských osudov, vypočul množstvo príbehov, jeho život plynie nerušene ako riečny veľtok. Buk samotár, všetko navôkol sa mení, on zostáva. Vzdoruje času. Sám. Nemenný.

Stojíme pod jeho vysokým kmeňom, dotýkame sa hladkej kôry. Tak ako dokáže prehovoriť neživá skala, tak aj on má schopnosť odovzdať svoje posolstvo, svoj príbeh. Stačí sa zastaviť.

Dnes však jeho nepočuteľný príhovor prehlušujú salvy výbornej nálady, explózie radosti. V tento deň, s touto spoločnosťou, na tejto ceste. Toto nie je chvíľa na spomalenie, meditáciu, čerpanie energie, preciťovanie, teraz je čas čírej pohody, prežívania okamžiku. Čas veselosti. Čas žiť. (Len kdesi na pozadí, v samom vnútri duše sa hlási neodbytná myšlienka, okamžitý popud, prikladám dlaň na živé telo velikána…)

Kúsok nižšie sa lesom vinie zaujímavý chodníček. Tu sa zarezáva do svahu. Tam vybieha na násyp, krúti sa krížom-krážom pomedzi stromy, ätakmer po rovine prekonáva zvlnený terén. Dielo ľudských rúk. Lesná železnica. Po jej trase som prvýkrát išiel len prednedávnom, dnes ma opäť prilákala. Jej volaniu som nedokázal odolať, zase sa ňou nechávam viesť, obdivujem um a šikovnosť predkov. Vychutnávam si tichý pokoj stromov, hrdú krásu lesa. Škoda, že tieto miesta sú (takmer) úplne neznáme, ukryté pred zrakom verejnosti. Ako dobre, že ticho hôr nerušia nájazdy výletníkov, davy nenásytných návštevníkov! Len znalý (či náhodný) tulák tak dokáže poodhrnúť závoj zabudnutia, nahliadnuť za oponu.

Zacítiť pohyb lesnej zveri ženúcej sa prítmím húštiny. Z plných pľúc sa nadýchnuť vône slobody. Z výšky hniezda vládcu oblohy dohliadať na šíru krajinu. Započuť ticho hôr. Spoznať pocit voľnosti.

Kúsok od cesty sa váľa taký divný valec, aký vandal to sem vyhodil? Pristupujem bližšie, špičkou topánky strkám do zeleného čuda. Z dierok sa sype kukurica. Neďaleko je samozrejme posed, táto hračka slúži na prilákanie zveri, čo len ľudská myseľ nevymyslí!? Keď však už stojíme aspoň sa počastujme, ten batoh veru riade omína.

Prejdeme pod ďalším posedom (len rýchlo nakukneme), zopárkrát sa zatočíme, vyhneme niekoľkým (obrovským) kalužiam a prechádzame miestom, ktoré bolo naposledy skoro nepriechodné, porub (takmer) zahatal cestu. Dnes je už upratané, lesný hospodár od nás získava plusový bod. Horizont povyše naľavo sa odkrýva, sľubuje rozhľady. To predsa musíme preskúmať!

Výhľad je obmedzený, avšak pekný. Vydriapali sme sa na hornú hradskú, spájajúcu Katarínku s Pieščou. Nebyť (zaujímavej) zachádzky za lesnou železničkou, už dávno by sme mali tieto miesta za sebou. Ale… možno by sme si, ida cestu, tento zaujímavý výhľad ani nevšimli.

A bola by to večná škoda. Niekedy nie je dôležité len miesto samotné, ale aj spôsob, ako sa k nemu dopracujeme. Po dlhšej dobe strávenej v objatí lesa sa voľný priestor zdá ako zjavenie. Jasnomodrá obloha prizdobená čipkou obláčkov (len také, takmer nepoznateľné, jemné závojčeky) sa vpíja do súvislej zelenomodrej hradby dobrovodskej kotliny. Spoznávam, či skôr len tuším, vrchol Šidlovej a Skaly i spoza rohu vykúkajúcu Klenovú. Porub odkryl neznámy pohľad na známe miesta. Scénu dopĺňajú pravidelné kopy haluziny a krmelce, spoluvytvárajú ten náhly, neodbytný pocit prekvapujúcej voľnosti, intenzívnej slobody, ťažko to pochopiť, ešte ťažšie opísať.

Zaostávam, fotím, snažím sa preniesť atmosféru okamžiku, moment neočakávaných pocitov na snímač fotoaparátu. Napočudovanie aj teraz, s dlhším časovým odstupom, cítim pri prezeraní záberov šteklivý dotyk spomienok, vibrujúce chvenie vzduchu, vôňu krajiny. Len nenápadný bod na trase putovania, iba vlnka zdvihnutá v nekonečnom prúde času, vystupuje výrazne zo svojho okolia, žiari ako jasná kométa, pridáva nečakaný rozmer sviatočnej potulke. Nie výrazný vrchol, hlboké údolie, len navonok fádny kúsok cesty…

Mám čo dobiehať, ostatní ušli kus dopredu, už čakajú na križovatke dvoch lesných ciest. Jednou z nich je ďalšia, doteraz neznáma vetva železničnej trate. Púšťame sa na prieskum.

(Už dávnejší) pohľad do mapy odhalil v lese neďaleko Planinky existenciu neznámeho útvaru. Rybník uprostred hôr? Nikto z nás tam ešte nebol, dnes sme rozhodnutí (definitívne) to napraviť. Snažíme sa porovnať kartografický nákres so skutočnosťou, točíme dokola hlavou i mapou, len ťažko nachádzame akú-takú zhodu. Zvážnica sa skrúca kamsi hore, úplne opačným smerom, tam kde mala viesť cesta tečie potok. Musíme ho preskočiť.

Konečne opäť kráčame po telese starej železnice, krútime sa lesom, za jednou z mnohých zákrut sa otvára nečakaný pohľad, prichádzame na romantické miesto uprostred hôr. Objavujeme chatku nad malebným rybníčkom. Až druhý, oveľa skúmavejší pohľad odhaľuje v chate (dobre maskovaný) posed, v rybníku (bývalú) vodnú nádrž (parnej) železnice. Ale miestečko je to prenádherné, núti k posedeniu, láka k prenocovaniu. Dnes volíme len prvú z možností.

Rozkladáme sa pod stĺpmi chatky, vyťahujeme požívatiny i maškrty, nápoje na zahnanie smädu i tie na zlepšenie (už aj tak skvelej) nálady. Pozorujeme pokojnú vodnú hladinu i život rozvíjajúci sa pod jej úrovňou (huspeninový rôsol žabích vajíčok). Atmosféru dotvára neustále vŕzganie zlámeného kmeňa zaklineného v korune jeho suseda (snáď tam ešte chvíľu vydrží). Absolútna pohoda (len fajčiar bafkajúci fajočku tu chýba).

Večer pomaly sadá na koruny stromov, les na chvíľku ožíva tisícmi zvukov, stovkami drobných svetielok, aby sa už o chvíľu odobral na nočný odpočinok. Na terase chatky sedí lesný tulák, sleduje pohasínajúci deň. Vychutnáva si vlastnú chvíľku pokoja. Ako rád by som hľadel do kraja jeho zrakom, načúval reči hory jeho sluchom, dýchal ten istý vzduch…

Príjemné posedenie na (doteraz) neznámom mieste je na konci, načim sa poberať. Čas zastaviť (zatiaľ) nedokážeme… Zbehneme len kúsok dole lesom (naozaj je to tak blízko? ako to, že sme tu ešte neboli?) a stojíme pred bránou Planinky, dávneho Erdőházu. Čas slávnych poľovačiek je nenávratne preč, dnes sa po dvore prechádza pyšný páv, škrieka do sveta svoju pieseň (krása a škaredosť v jednom, príroda je spravodlivá), v blate pri ceste sníva stará „vejtřaska“ svoj dávny washingtonský sen (dlhá cesta Pragy V3S zámorím). Aj hrdzou prežrané Suzuki to už (asi) má spočítané. Len tí dvaja kamenní kanci strážiaci vstup do areálu sa usmievajú stále rovnako spokojne…

Dnes sa ale pristavujeme len na skok, len na jedinú krátku fotografiu, pred sebou máme ešte riadny kus cesty (práve sme dosiahli bod obratu), autá sú odtiaľto tak ďaleko…

Návrat začíname výstupom na Lažteky, zalesnený kužeľ vypínajúci sa nad cestou z Dechtíc. Doteraz som ho vnímal len cez intenzívnu vôňu medvedieho cesnaku počas jarných výjazdov na Dobrú Vodu. Dnes prvýkrát nazriem za jej oponu. Navyše sa niekde na jeho svahoch majú ukrývať aj dve jaskyne, podarí sa nám objaviť vstup do podzemia?

Nepodarilo. Len kútikom oka sme hlbšie v lese, mimo línie výstupu, stihli zazrieť nejasný tieň skalných útvarov. Hádam niekde tam, snáď niekedy nabudúce sa ponúkne príležitosť bližšie ich preskúmať. Pokračujeme vo výstupe. Chodník dávno zostal za našim chrbtom, postupujeme hore krásnym lesom, stromy postupne rednú, náhle to už vyššie nejde, sme na vrchole.

Riedko porastená vrcholová plošinka je obsypaná kameňmi, vykúkajú spod trávy ako skalné vajíčka (šibi-ryby), priestor ako stvorený na nočný zlet čarodejníc alebo krátke posedenie (mäkká tráva láka). Oddychujeme. Rozhliadam sa dokola, nakúkam pod kríky, zrakom sa snažím preniknúť za hustú oponu porastu. Veď to je Havranica! Na horizonte vykúka magický trojvrchol, miesto (teraz) tak vzdialené… Radšej sa vraciam pár krokov bližšie k skupine, v tento deň treba zostať veselý.

Je čas zostúpiť. Volíme (takmer) priamy smer, strmým klesaním cesnakovým pralesom. Státisíce tuhých zelených byliek vyrastajú spod zeme, ich vôňu možno krájať. Desiatky zaujímavých pováľaných kmeňov dožívajú dôstojne svoje dni, ich pokoj možno počuť. Kráčame miestami, kde je dotyk ľudskej ruky skoro nebadateľný. Ale len malú chvíľku, v týchto horách je človek jednoducho všadeprítomný.

Už počujeme zvuk áut, spomedzi stromov už prebleskuje čierna stuha asfaltu. Vynárame sa z lesa, križujeme malú lúčku a krajom asfaltky (samé auto!) sa ponad Skalovú dostávame k ústiu Prachárskej doliny. Tou však nepokračujeme, dnes sa potrebujeme dostať na Dobrú Vodu, chystáme sa preskúmať chodníčky pod Červeným vrchom.

Krásna cesta (ako stvorená pre bicykel) sa zahrýza do hôr, vinie sa lesom ponad mohutný rigol, tadiaľ si cestu veru neskrátime! Zatiaľ ani nemusíme, zvážnica nás vedie správnym smerom. Pri ľadovni (plnej sadeníc) sa však púšťame odbočkou vľavo, tá pekná cyklocesta sa akosi divne skrúca… Aj táto cesta sa ale nejako nepodarene otáča, púšťame sa (radšej) chodníkom vpravo. Ten sa však čoskoro rozpúšťa v lesných húštinách. Mapa mlčí.

Skúšame zapojiť intuíciu a zdravý rozum. Predierame sa húštinami, hľadáme správny smer, snažíme sa vyhnúť jamám (reliéf hory je riadne členitý). Objavuje sa svetielko na konci tunela, konečne vidíme polia, dobrovodské jarky. Už vieme kde sme, ešte presne nevieme, ako sa odtiaľto vymotáme.

Cesta sa skrúca po brehu potôčika, Jaseňový potok sa kľukatí na rozmedzí polí a lesa. Čarovné miesto, krásne zákutia. Ani nevadí, že od Dobrej Vody sa odkláňame smerom na Vítek, pár kilometrov nás tak ešte čaká. Pre zvedavcov začínam (znova) udávať zostávajúcu vzdialenosť v míľach. Keď mi na to raz prídu…

Ale je tu naozaj pekne. Konečne už viem, ako vyzerá krajina pod jarkami, okolo ktorých som posledné týždne meral nekonečné kilometre. Pokojný potôčik zurčí v žľabe, kde-tu vytvára meander, miestami preskakuje nízke kaskády, jeho brehy zdobia farebné kvietky. Nad ním sa ťahajú nekonečné, zvlnené línie polí. Napravo sa zdvíhajú strmé zalesnené žľaby hôr, Červený či Jaseňový vrch nevyzerajú zdiaľky priveľmi dramaticky, pohľad zblízka však odkrýva ich divú krásu.

Konečne sa vynárame na známej lúke nad Gemešovým jarkom, celodenné putovanie sa na nás začína podpisovať, krok už nie ja tak ľahký ako zrána, chrbát začína pomaly tuhnúť. Ja si však vymýšľam ďalšiu (krátku) zachádzku, priveľmi som (doma) študoval mapu. Na pokračovaní Malých skaliek je v lese vyznačený zaujímavý útvar, akýsi (polo)uzavretý amfiteáter, to nemôžem nechať bez povšimnutia.

Predierame sa lesom, hľadáme schodnú cestičku i obrazce z mapy. Nenachádzame takmer nič. Len malé, nevýrazné steny, skoro zarastený priestor. Akýsi výhľad (som spokojný). A pár zaujímavých sôch (som nadšený). Keby sa však myšlienky mojich spoločníkov zhmotnili… Našťastie sa už ale otáčame správnym smerom. Chodník vedie priamo do polí.

Na Vítek je odtiaľto len kúsok, my však ideme (solidárne) odprevadiť kamarátov. Nechce sa nám ešte lúčiť. Veď to bol taký krásny deň! Nakoniec sa však všetko končí, nastal čas lúčenia. Skupina odchádza na Dobrú Vodu, dvojica na Vítek. Ešte niekoľkokrát sa otáčame, sledujeme zmenšujúce sa postavy našich kamarátov. Za krížom miznú definitívne, strácajú sa v plynúcom toku dňa. Nás čakajú posledné stovky metrov. Tak zas niekedy nabudúce. Možno už o (necelý) týždeň.

Bol to ďalší pohodový deň v prírode (dúfam, že to tak vnímali aj ostatní účastníci), v okolí (už dôverne blízkej) Dobrej Vody. Pôvodne len taká krátka, pohodlná, sviatočná vychádzka (Nebudeme sa predsa vyčerpávať! V takýto deň!). Bez výrazných atrakcií. Možno až fádna. Nakoniec sa to (samozrejme) všetko zvrtlo inak. Našli sme pár zaujímavých miest. Výborne sa zabavili. A riadne unavili. Snáď mi moje výmysly nakoniec všetci odpustili. Dnes sa po lesoch v okolí Dobrej Vody a Planinky túlali (všetkým patrí vďaka za skvelú náladu a obdiv za nekonečnú toleranciu): Vierka Gubiová, Daša Soubustová, Božka Golierová, Paľo Herceg, Jozef Nádaský, Marián Kupčík, Paľo Rapant a

Juro Golier

Sú príbehy, ktoré vytrysknú z duše ako nečakaná erupcia sopky, žeravá láva slov steká z mysle, páli na končekoch prstov, musí sa oslobodiť, naveky stuhnúť v slovách, v odstavcoch textu. Iné sa derú z pamäte iba ťažko, len placho vykuknú na svetlo a hneď sa skryjú v nepreniknuteľnom húští spomienok, do poslednej chvíle sa bránia uchopeniu, krútia sa, šmýkajú, snažia vykĺznuť z rúk. Pod kožou dokážu uviaznuť len drobné čriepky znakov, úlomky textu. Myseľ sa ale náhle upokojí, spomienky postoja, pamäť prehovorí, prsty polapia rytmus rozprávania, písmená sa zoskupujú do slov, slová zhlukujú do odstavcov. Stružky príbehov sa zlievajú v bystrý potok, ten silnie, o chvíľu sa ako dravá horská rieka valí na klávesnicu, nevidíš jej zátočiny, nepoznáš konca. Nakoniec sa tok upokojuje, obrovské tiché jazero sa vylieva z brehov, pohlcuje čitateľa. Len malá bárka sa ďalej hojdá na vlnách, unáša do diaľav unavenú myseľ autora…

Akcia Po stopách lesných železníc

piatok 2.4.2021

Divná doba prináša divné sny. Premenil som sa na pingpongovú loptičku. Biele celuloidové čudo lieta ako splašené z jednej strany zeleného stola na druhú (zakaždým dostanem riadne poza uši), jemne obšuchne sieťku, mení smer pohybu, len tak-tak sa trafí kúsok pred hranu, aby ho záverečnou dobre mierenou ranou poriadne pričapili. Ubolená ľahučká guľôčka končí svoj let na hladine vody, márne sa snaží ponoriť (do príbehu), ihneď rýchlo vyskakuje na hladinu, nepokojne sa kymáca na vlnách. Konečne prichádza skoré ráno (ešte tmavá noc, nešťastný posun času!), budím sa dávno pred prvým zazvonením, unavený viac ako keď som zaspával. Sadám k počítaču, prerovnávam si myšlienky. Nič, len prázdno. Cítim sa ako pingpongová loptička.

Voľný piatok treba využiť. Čo však vymyslieť, okolie Dobrej Vody sme veru riadne prelozili, podarí sa tam nájsť ešte čosi menej okukané? Pozerám do mapy, ťahám línie trasy, základné parametre musím dodržať, desať kilometrov je príliš málo, tridsať priveľa (keď pripočítam obľúbený úsek z Víteku). Mám to, konečne! Veľká noc bude víkendom lesných železníc. V piatok sa pokúsim otlačiť svoju stopu na násype ich severnej vetvy.

Povedzte mi prečo musí každú voľnú chvíľku kamsi loziť? Prečo nemôžeme zostať raz aj doma, konečne sa do sýtosti vyspať, v kľude sa najesť, len tak si sadnúť (k televízoru), celý deň nič nerobiť, leňošiť? Ký parom to má všetko na svedomí? A ešte so sebou ťahá aj nevinnú obeť! Sedím za stolom, raňajkujem, dôkladne (pomaly) prežúvam, pozorujem spolucestujúcu. V jej očiach vidím desiatky otázok, radšej odvraciam zrak, zdvíham sa, idem skontrolovať ruksak. Skočiť si do vlasov hneď zrána… Sú to však len výplody rozrušenej (nedospatej) mysle, veď práve na toto som (sme) sa už niekoľko dní tešil(i).

Pokojná, sviatočná cesta autom, nikde ani živáčika, len zopár ropúch skáče cez cestu pri priehrade za Chtelnicou. Spomaľujem, skúšam nerozpučiť mrviace sa klbká. Mnoho ich družiek to šťastie nemalo, na sivom asfalte zasychajú veľké hnedé fľaky… Parkovacie miesto pod stromami už netrpezlivo čaká svojich pravidelných návštevníkov.

Dobré ráno, Vítek! Prvý dúšok čerstvého vzduchu chladí v pľúcach, ostrý zvuk motorovej píly prerezáva pokoj sviatočného rána (ešte aj dnes?!), prvá kvapka potu osvieži čelo. Všetky otázky sú v okamihu zodpovedané, pochybnosti zahnané. Poľná cesta ponad jarky už netrpezlivo vyzerá svojich zaľúbencov, ten (necelý) týždeň odlúčenia bol nekonečne dlhý. Ale už sa blížia, sú tu, už počuť ich tichý rozhovor, nehlučný šuchot krokov, už sa víri jemný prach pod podrážkami ich topánok. Ako som si obľúbil túto cestu! V každom briežku cítim prísľub krásnych chvíľ, za každou zákrutou vyhliadam neopakovateľné zážitky. Mám to tu naozaj rád.

Je neuveriteľné ako rýchlo dokáže prebehnúť prvá ranná hodinka! V posledných zákrutách uličiek, v posledných metroch pred námestím vždy rozmýšľam, či sa ešte aj dnes nájde niekto, komu sa zatiaľ nezunovalo okolie Dobrej Vody. Či aspoň ktosi bude (netrpezlivo) čakať (oneskorencov) na námestí. Zakaždým tam však postávajú (tie isté) známe postavy…

Rovnako aj dnes, hoci trasa (navonok) neponúka žiadnu (výnimočnú) atrakciu, výlet do neznámych končín či objavovanie nepreskúmaných zákutí. Ale veď my si nakoniec niečo vymyslíme…

Na to, aby sa deň vydaril, netreba príliš veľa. Základným kameňom úspechu je dobrá spoločnosť. A tá sa, ako vždy, práve srdečne víta pod vežou kostola (glg medoviny neohrdnem). Prvé kroky nás vedú uličkou popri bývalej fare (obdivujeme klenbu starej pivnice), veľmi rýchlo opúšťame zastavanú oblasť. Hoci po asfaltke, kráčame voľnou krajinou, smerujeme pod Mariáš. A potom hlbšie do hôr.

Míňame posledné novostavby (vpravo pod lesom), kochám sa pohľadom na svahy Záblavia (vľavo pod horou), mysľou (aspoň) na pár krátkych okamžikov putujem v čase, spomínam na záver výletu spred týždňa. Práve sa začínajú zbiehať tmavé mraky… Dnes je však krásne, prvé vrstvy oblečenia postupne putujú do ruksakov.

Mariáš je zatiaľ tichý, výdajné okienko bufetu zavreté (bohužiaľ? či našťastie?). Nikde ani živej duše, len skupinka turistov šteboce hore cestou. Okolo kaplnky len prefrnknú (nejdú tadiaľ prvýkrát), vnárajú sa do lesa, plavia naprieč jeho šírou hladinou, ako škrupinky sa pohojdávajú na zelených (hoci zatiaľ ešte stále hnedastých) vlnách hory, ponárajú pod ochranu košatých korún jej odvekých strážcov. Veselá plavba sa začína, dobrý vietor do plachiet, tuláci!

Krok za krokom sa začíname štverať pod Antaličky, turistický chodník (aj paralelne vedúca cyklocesta!) príkro stúpajú hore svahom. Aspoň sme sa rozohriali, aspoň sa nám rozprúdila krv v žilách – rozhovory popritom (samozrejme) ustali (hoci úplne neprestali).

Krátke ohliadnutie späť, proti smeru pohybu. V protiľahlom svahu hľadám náznaky skalného okna, miesta donedávna (pre mňa) úplne neznámeho, dnes dôverne blízkeho. Je na svojom mieste, skryté pod riedkou ochrannou hradbou ihličnanov čaká na svojich objaviteľov.

Späť na trasu. V správnom mieste výstupu musíme zastaviť, rozhliadnuť sa, zvoliť smer postupu. Hory sú v týchto miestach popretkávané množstvom lesných ciest, rôzne sa križujú, prepletajú, ak netrafíme tú správnu, ľahko sa objavíme v Hradišti či na Brezovej. Tá naša vedie nenápadným priesekom vpravo, len s veľkou dávkou fantázie v ňom možno objaviť teleso bývalej lesnej železnice…

To začiatkom minulého storočia… Lesy v okolí Dobrej Vody boli nemilosrdne drancované (človek sa až toľko nezmenil) pre potreby chemickej továrne ležiacej v srdci kotliny. Dopravu vyťaženého dreva bolo potrebné riešiť, na výslnie dejín sa, na krátke – asi tridsaťročné obdobie, derie lesná železnica. Stopy po nej možno nájsť (či vytušiť) v teréne ešte aj dnes.

A tak si teraz užívame pohodlnú chôdzu po lesnej ceste, takmer bez prevýšenia sa krútime lesom, smerujeme na križovatku turistických ciest Skálie. Spod hrubej medenej vrstvy starého lístia už vykúka jar. A spomedzi stromov, v tiahlej zákrute na nás vykukne stará trať. Z ničoho nič sa lesný chodník mení na zvýšený násyp, výrazným oblúkom sa skrúca terénom, hľadá správny smer. Nádhera! V úžase opäť stojíme zoči-voči majstrovstvu starých staviteľov, uvedomujeme si hĺbku ich znalostí a zručností. Aj to, ako dramaticky sa za niekoľko desiatok rokov zmenil život. Doba našich (pra)starých rodičov bola úplne iná…

Vážne myšlienky (a rozhovory) strieda čistá pohoda. Krížne cesty si pýtajú krátku zastávku, spomalenie, náš dnešný výlet má zatiaľ nečakané tempo. Posilnení a osviežení môžeme opäť pokračovať. Spočiatku sa držíme turistickej značky, širokej lesnej cesty, v týchto miestach úplne prekryla stopy po železnici, ani najväčší fantasta by (bez dostatočnej predprípravy) nedokázal identifikovať jej zvyšky. Ťažba dreva prekryje všetko (občas i správny smer).

Červená sa odpája chodníkom vľavo, my sa držíme zvážnice. Takmer po rovine sa točí, skrúca, kopíruje svahy pahorku, neznateľne stráca výšku, klesá do doliny. Presne tadiaľto viedla stará trať. Prechádzame krásnym lesom, úbočím povedľa zaujímavo tvarovaných homôľok Čierťaže. Ktovie, čo sa ukrýva na ich odvrátenej strane, mysľou sa snažím preniknúť do tajomstva jedinečného zákutia. Márne, tieto kúty treba preskúmať osobne. Život je však príliš krátky…

Krásny slnečný deň však bezo zvyšku plní aj tie najtajnejšie želania. Nie vždy je potrebné loviť z oceánu zážitkov vybrúsené drahokamy, výrazné atrakcie, dušu niekedy dokáže potešiť aj skromná perlička, nenápadná prechádzka príjemným prostredím. V správny čas. V správnej spoločnosti. Dnes. Teraz.

Postoj chvíľa si krásna! My sa však ako dravý príval (pohody a výbornej nálady) hrnieme dole po starej železnici (čas na obdivovanie okolia či chvíľku na vychutnanie atmosféry miesta si ale vždy nájdeme). Biele vápencové skaly v šere hory. Lúč slnka na sietnici oka. Ihličnatý ostrov v nahom oceáne bez lístia. Milenci vytesaní z dreva. Pokoj lesa. Pocit slobody a uvoľnenia. Čistá radosť.

Vstupujeme na asfaltku. Ale veď tuná to predsa dobre poznám! Po týchto miestach som už mnohokrát prechádzal na bicykli, ronil na povrch cesty litre potu. Pešo tu však prechádzam prvýkrát. Prvý raz vidím okolité lesy, úzke vetvy bočných doliniek, skalnaté úboče návrší, strmé žľaby svahov, odlesnený hrebeň Končitej. (Miznúce) stopy po starej železnici. Dlhá dolina, Timová, Pálenice… na bicykli tak prežiť krajinu nedokážem, na pešo zas ďaleko nezájdem. Schizofrénia cyklo-turistu rozorváva dušu pútnika. Pridávam do kroku…

Priveľmi sme sa zarozprávali, priveľmi kochali, riadne utrhli zvyšok skupiny, musíme počkať. Už je čas na (poriadnu) prestávku, dnes akosi príliš dupeme. Vyťažené kmene stromov na okraji cesty nahradia kreslá i stoly, poskytnú pohodlie na sviatočný obed.

S prívalom nových síl v žilách sme pripravení na ďalší postup vpred. Na Hustý snop je to už len kúsok, na križovatke musíme, tak ako je zvykom, zvoliť ďalší smer nášho pochodu. Nebudeme chodiť naokolo, obchádzať celú Červíčku, volíme priamu cestu, tých pár metrov prevýšenia nám predsa neublíži.

Za odmenu môžeme navštíviť starú (len mierne vynovenú) hájovňu Široká. Peknú pôvodnú budovu na kraji malebnej lúčky bohužiaľ špatia zelené plechové dvere, inak z nej však dýcha atmosféra starých čias, doby, keď tu žili rodiny hájnikov Wajgúna a Wégera, či ich mladších nasledovníkov. Stačí sa len dotknúť jej chladných kamenných múrov a hájenka prehovorí.

O radostiach (starostiach) existencie v odlúčení. Nočných návštevách statného jeleňa. Letnej búrke na Červíčke. Dni prichádzajúcom spoza hrebeňa Vrátna, noci padajúcej zo žľabov Končitej. Každoročnej záľahe snehu. Osviežujúcej jarnej prehánke. Veselom výskaní detí. Tajuplnom vzdialenom výstrele. Chuti lesných jahôd. Nečakanom zaštekaní srnca. Vôni sušiacich sa bylín. Dyme stúpajúcom z komína. Výkriku padajúceho stromu. Rozpráva príbeh života.

Dnes však hájenka nepohnute sníva, život plynúci povedľa ju neruší, len jemne sa obšuchne o jej múry, cez okno placho nazrie do izby, drzo nakukne pod klenby pivnice. Neprebudia ju nekonečné rozhovory náhodných návštevníkov. Zahrkotanie prehadzovačky. Blesk fotoaparátu. Zasyčanie piva v plechovke. Zvuk krokov. Tiché klopkanie kopýtok. Zvonivý smiech.

Roky sa preháňajú nad jej strechou ako mraky na jarnej oblohe. Zažila už (takmer) všetko. Vie svoje. Stará hájovňa si nás nevšíma.

Lúčim sa so Širokou, lúčim sa s hájenkou. Chodníkom medzi drevenou ohradou sa vydávam na cestu. Malebné stúpanie otvára priestor, široké výhľady, poskytuje krásne scenérie, napĺňa dušu krásou. Hoci by sa celý deň skoncentroval len do týchto pár minút, bol by aj tak neopakovateľný!

Beťárska štica Červíčky je nezameniteľná. Nepreniknuteľná mladina pri ceste hustejšia než džungľa. Linka cesty smerujúca na horizont sama vedie kroky tuláka. Striebristá línia vzdialených hrebeňov magicky priťahuje zrak okoloidúceho. V oku sa zableskne belavá škvrna Mohyly. Mámivá vôňa jarného predpoludnia napĺňa okolie. Vzduchom sa nesie radostný výkrik krajiny prebúdzajúcej sa zo zimného sna. Myseľ náhodného návštevníka spieva.

Tento vŕšok naozaj stál za tých pár kvapiek potu! Nečakaná krása nenápadného okamžiku je odmenou za vynaložené úsilie. O tomto je túlanie sa po horách, práve takéto okamžiky prináša pobyt v prírode. Som rád, že môžem byť vonku. Tu a teraz.

Stupáčik sa (konečne) láme, cesta vyrovnáva. Spoznávam známe miesta, už cítim vibrácie magického vrcholu, tajuplného Vrátna. Mimovoľný pohľad do lesa poskytuje nečakaný obraz. Dva tmavé stromy v záplave bledých kmeňov. Prasklina na dokonalom povrchu hory, porucha systému. Na vyjadrenie nálady stačia len dve farby. A milióny odtieňov.

Známa križovatka (s kopou uskladneného dreva) poskytuje príležitosť na krátke občerstvenie. Občas si treba zrovnať myšlienky, dopriať si niečo dobré, pripraviť sa na ďalší postup. O chvíľu odchádzame.

Krátky pohľad späť, ponor do okamžiku ustrnutého v toku času. V mojich rozprávaniach (v poslednej dobe) často vystupuje spolucestujúca. Znalí nás poznajú, ostatným môže to oslovenie pripadnúť čudné. Prečo práve takým slovom? Nuž, (čo nevidieť) tridsať rokov sme spolu On the Road, spoločne putujeme po ceste života. Sme spolucestujúci.

Návrat na miesto. S prázdnym batohom sa hneď kráča ľahšie. Prvé metre lesnou asfaltkou, ktorú po pár okamžikoch opúšťame, aby sme (opäť) nasledovali volanie skál. Chceme sa (aspoň symbolicky) dotknúť Hrubých skaliek. Len okrajom prebehnúť popod Milkine veže, vystúpiť na Veľký autobus. To by mohlo pre dnešok (úplne) postačovať.

Chodník sa vnára do lesa. Ostrá vôňa medvedieho cesnaku v okamihu rozbíja skupinu na menšie prvky, prieskumníci sa oň však obtrú len letmo, pokračujú hlbšie do lesa, sledujú línie skál, horizont stúpania. Načúvajú volaniu diaľok.

Úspešne. Po niekoľkých krokoch stojím na vrchole Líščej steny (či veže?), márne sa snažím preniknúť pohľadom cez hradbu porastu. Toto dobre utajené miesto (aj na mapách ho nájdete len ťažko) výhľady neposkytuje. Zarastené bralo nie je (momentálne) ani lezeckým terénom, avšak opatrný pohľad cez hranu odhaľuje, že svoj potenciál určite má.

Na vzdialenej skale (len podvedome) registrujem pohyb. Ostrím zrak, hľadám farebnú škvrnu. Paľo už vystúpil na Veľký autobus. Tiež sa hýbem tým smerom, v nenápadnom sedielku sa snažím nájsť lepší výhľad na bralo. Nie príliš úspešne, musel by som zostúpiť ešte nižšie. Vyzerá to (relatívne) schodne avšak pre pár záberov (s neistým výsledkom) nebudem zbytočne pokúšať šťastie. Nabudúce to skúsim preskúmať zospodu.

Fujara vo vrecku ma privoláva späť do reality. Či sa vraj nechcem vrátiť na cestu, hneď vedľa je niečo zaujímavé. Želanie spolucestujúcej je pre mňa rozkazom.

Závrt pod Milkinou vežou. Zaujímavé miesto, naposledy sme ho navštívili pred pár rokmi v zime, vtedy pôsobili jeho odtopené prieduchy ešte tajomnejšie. Ale aj tak – až pri priamom stretnutí s podobným výtvorom si človek uvedomí svoju malosť a obmedzenosť. Vôbec netušíme, po čom kráčame, nemáme potuchy, čo sa nachádza za vedľajším pahorkom. Akokoľvek sa budeme snažiť, zväčša sa to ani nikdy nedozvieme…

Kúsok vedľa leží zaujímavý kameň, v okamihu sa naše pohľady pretli, duše stretli. Je rozhodnuté. Sme svoji, nenechám ho tu už viac (osamelo) odpočívať. V batohu sa uvoľnilo miesto, putuje dnu. Viem, nemalo by sa to, ale… Tento kus hory, milióny rokov ležiaci na jednom mieste sa vydal na púť. Aj sopka občas vyvrhne svoje potomstvo do priestoru…

Keď som sa vysporiadal so svedomím (v skutočnosti to bolo oveľa rýchlejšie ako ste si to stihli prečítať) som pripravený pokračovať. Ostatní sa už slnia na Veľkom autobuse, poďme rýchlo za nimi. Prvé kroky so záťažou sú nečakane ľahké.

Výhľad do okolia je nádherný, limitne sa približuje tomu z Hodinkovej veže. O čo je skala menšia, o to je útulnejšia. Sme tu sami, celá krajina patrí len nám.

A je to krásna krajina. Lúky pod Bachárkou – čarovné v ktorejkoľvek dobe, v akýchkoľvek podmienkach. Pokojný záliv oceánu kultúrnej krajiny v prastarom kontinente malokarpatského lesa, fjord hlboko sa zarývajúci do jeho tela. Opodiaľ sa vzpínajúce vlny pahorkov obklopujúcich kotlinu, striebornou penou ozdobený vodný val vzdialených pohorí. Remízky predeľujúce homogénnu (už sa pomaly zelenajúcu) lúčinu. Občasný solitér, maják dohliadajúci na pokoj pláne. Nádhera napĺňa všetky zmysly, po duši sa rozlieva pokoj.

Starý peň slúži ako improvizovaná lavička, skala ako stôl. Maškrtíme, oddychujeme, vychutnávame pomaly sa rozvíjajúce sa sviatočné popoludnie. Fotka vždy dokáže osviežiť miznúcu pamäť, nejakú si treba pribaliť na cestu… Zostupujeme.

Spomedzi hustého porastu sa rysujú Milkine veže, bližšie k nim už nevystupujeme, stačí keď ich drsnú krásu pohladíme zrakom. Bránu do ríše fantázie aspoň na malú škáročku pootvorí zaujímavá lesná socha, dláto času neustále tvaruje starý miznúci kmeň.

Úzky chodník spieva pod našimi krokmi svoju lesnú pieseň. Šuchoceme hrubou vrstvou lístia, pomaly sa blížime pod bralá Hodinkovej veže. V mysli začína vŕtať drobný neodbytný červík-pokušiteľ. „Poď ku mne, vystúp bližšie!“, láka rozpukaná skala. Poniektorí nedokážu odolať…

Máme plán. Vyštveráme sa hore, k úpätiu Balážovej veže, nakukneme (vydriapeme sa) do jej jaskynky, pretraverzujeme pod Malý Kjeragbolten a vystúpime na hranu Hodinkovej veže. Duša alpinistu kričí ÁNO, skala v batohu ma ale drží pri zemi, mozog vydáva jednoznačný pokyn NIE. Ja a Danka to obídeme dokola, lúčime sa s vrcholovým družstvom.

Toto miesto sme objavili náhodne pred časom, keď sme hľadali cestu na Malý Kjeragbolten. Prieskum sme zahájili z nesprávnej strany, ako odmenu sme objavili toto zákutie. Miesto, kde zvykol prespávať Janko Gebuľa.

Rozprávanie o Jankovi Gebuľovi

Toto je príbeh Janka Gebuľu tak ako som ho zažil ja sám, tak ako mi o ňom rozprávali iní.

Ubehlo už veľa dní odvtedy, keď na gazdovstve v krajine-nekrajine, v čase-nečase žil-byl fešák Janko Gebuľa. Objavil sa náhle, jedno chladné ráno začiatkom jari už pobehoval po dvore. Jeho pravé meno nepoznal nik. Ľudia si ale čoskoro po narodení všimli jeho výraznú podobnosť so známou osobnosťou televíznej obrazovky, takú prehadzovačku dokáže príroda (či šikovný kaderník) vytvoriť len raz za život. Možno dvakrát. A tak Janko získal svoje nové meno.

Prvé dni v novom bydlisku boli radostné, plné lásky a hier. Pobehoval po dvore ako malé kozľa, do výšky vyhadzoval nohami, okolím sa niesol jeho zvučný (zatiaľ jemný) hlások. Všetci ho mali radi, všetci sa s ním chceli hrať. Dni plynuli…

Z Janka vyrástol mladý fešáčisko, duša nepokojná, noha neposedná. Aby si ho reťazou priväzoval o kôl, inak len zo trikrát skočí a už ho niet. Celý deň sa bude potulovať po okolí, spoza plota bude na teba vypliešťať tie veľké okále, smiať sa ti do očí. A ty si ho potom naháňaj! Potvoru.

No i tak si Janka všetci obchádzali, videli jeho statnú postavu, veselý pohľad spod neposednej štice, tušili, že u opačného pohlavia bude obľúbený. Že bude mať veľa zdravého potomstva (capisko!). Driečny mládenec, ej, bude z neho veru osohu!

Avšak orla na kôl nepriviažeš, túžba v Jankovej duši bola silnejšia než najpevnejšia reťaz. Keď si raz niečo zobral do hlavy ani palicou mu to z nej nevytlčieš. A tak jedného dňa, po ďalšom vydarenom úteku, sa rozhodol. „Pôjdem ja navždy preč, utečiem do hôr. Veď sa ja tam dáko pretlčiem!“

A tak jeho kroky zamierili do neďalekých vrchov, lúkami i lesom putoval stále vyššie, až tam hore, na skalnaté bralá. Tam bude mať svoj domov, tam bude v bezpečí.

Miesto si vybral krásne, pokojné. Divej zvery v týchto lesoch takmer nebolo, tých pár bláznivých psiskov si radšej vyštekovalo za plotom v údolí (vymenili slobodu za plné brucho). Zelení ľudia s kovovou rúrou na pleci (tou čo metala blesky) až sem hore nechodili (autom sa tak vysoko nedokázali vydriapať). Na návštevu občas zašli len tí ostatní, postavili sa na hranu skaly, dlho hľadeli do údolia, ochkali, mávali rukami, ku hlave si prikladali také divné krabičky. Alebo tí ostatní. Nie že by sa sem hore, tak ako iní slušní dvojnožci, vybrali lesom, oni sa navlečú do akýchsi divných špagátov, hlavu napchajú do takého čudného kýbľa (ani piť sa z neho nedá aký je deravý) a nahor sa štverajú priamo po stene. Ako muchy. Prečo? Veď im stačí prejsť len pár krokov a tam, popod tú zašprajcovanú skalu, vyskáču sem ku mne ako kamzíky. Lenivci. Divné existencie!

Spočiatku sa preto týmto divným živočíchom vyhýbal, aj keď ho náhodou zbadali, ušiel dole žľabom. Tam sa za ním nik neodvážil. Časom však stratil svoju plachosť a ostražitosť, návštevníkov si zvedavo obkúkal zblízka, nedočkavo ich vítal, čakal od nich maškrtu. Väčšinou však dostal palicou poza uši. Divné osoby, nevedia sa správať k domácemu.

A koľko jedla bolo v okolitých lesoch! Mal naozaj široký výber, veď od narodenia bol vegetarián, mohol si preberať, čo mu hrdlo ráči. A voda v studničke pod lesom bola chutná, studená. Ale chodil až k tej vzdialenejšej, tá prvá bola akási divná, stále sa chcela hrať na schovávačku…

Časom mu naviac nebolo ani smutno. Chýr o jeho kráľovstve sa rozniesol po kraji, prilákal na návštevu krásne devy. Zostali. A tak sa Janko so svojím háremom celé dni prechádzal po skalách, slnil sa na ich bielom hrebeni, užíval si (zaslúžený) pocit vládcu (stáda). Veď mal aj skvostný palác, nádhernú sieň priamo vo vnútri hory. Škoda, že to tam časom smrdelo ako u starého capa…

Život však nie je stále ružový, závisť ľudí nepozná hraníc. „Prečo by si mal niekto len tak behať po horách, pospevovať, nič iné nerobiť? Z takých nie jen žiadny osoh, takých treba vyhnať. Alebo dať do laty!“ A tak začali ľudia milého Janka naháňať, štvať, nevedel dňa, nevedel chvíle, kedy ho budú opäť lapať. Aj niektoré z jeho favoritiek pochytali, zavreli, ostatné sa radšej rozutekali.

Posledný skončil v žalári Janko. I keď poniektoré zlé jazyky tvrdia, že išiel rovno do klobás…

Toto je príbeh statného capa, ktorý ešte prednedávnom žil na hrebeni Hodinkovej veže svoj pokojný slobodný život. Viem to, nie raz som ho tam stretol. A raz som ho takmer vyobšíval palicou poza rohy.

Janko, nech si teraz kdekoľvek, ten kúsok Tvojho život stál za to.

P.S.

Podobnosť hlavného hrdinu s redaktorom Markízy Jánom T. bola čisto náhodná. Ľudská fantázia je však bezbrehá.

Ťažko je mi sprostredkúvať zážitky okamžikov, ktorých som sa nezúčastnil, veselé úsmevy a spokojné pohľady hľadiace na nás z fotografií však vypovedajú, že to bol zážitok. Občas možno aj prisilný. Ale prežili to (našťastie) všetci, všetci sa (s úľavou) vítame nad Malým Kjeragboltenom.

Opäť nastáva čas čarokrásnych výhľadov (z iného uhla – nie, nebojte sa, už s tým nebudem otravovať), chvíľ, ktoré vlievajú do žíl nové sily. Na posledných kilometroch ich budeme ešte potrebovať. Najskôr sa však do sýtosti napasieme na medveďom cesnaku. Státisíce pevných zelených byliek sa derú spod zeme, napĺňajú ovzdušie neopakovateľnou arómou. Niečo si samozrejme pribalíme aj domov.

Pokračujeme, akosi ma začína omínať chrbát, ten batoh oťažieva, nemal som tam dávať toľko cesnaku. Cesta po asfaltke cez Hlboký dol ubieha sama, mne však ťažkne krok. Nevadí, už je to len kúsok.

Správnu odbočku si tentokrát postrážime, známou cestou krásnym lesom sa meter po metri blížime k Hoštáckej hôrke, mieste z ktorého máme Dobrú Vodu (a kus okolia) ako na dlani. Skladáme sa na trávu, vychutnávame si výhľady, oddychujeme. Už to máme (takmer) za sebou, odtiaľto stačí len poriadne natiahnuť ruku a dotkneš sa veže kostola. Už je to len dole kopcom.

Ja radšej zostávam stáť, asi by som sa nepostavil. Ten batoh, koťuha, je čoraz ťažší. Kamienok chcel predsa len asi zostať na svojom mieste… Povinný zostup zo skalnej ostrohy na Dolinu sa tak mení na ťažký boj.

Konečne sme dole! Už len na chvíľku odbočíme do Ajšnitu, je podivuhodné, že stále sa nájde niekto, kto tam ešte nebol. Dnes mi mimoriadne prekáža, že prechod ku kostolu je zamurovaný, mal som ten batoh nechať pri bránke, určite by ho nikto neukradol…

Pár desiatok metrov na parkovisko je dnes nekonečných (a to ešte nie je všetko). Nastáva čas lúčenia, čas rekapitulovania. Verím, že tí, ktorí sa dnes rozhodli stráviť sviatočný deň v okolí Dobrej Vody svoje rozhodnutie neoľutovali. I keď dnešná trasa neponúkala nič bombastické, žiadny výrazný turistický cieľ, nakoniec sa z prechádzky vykľul celkom zaujímavý výlet. A nezabudnuteľnú atrakciu si väčšina z nás na záver neplánovane pridala. Do videnia v pondelok.

Začína jedna z najťažších hodín môjho života, musím sa (nejako) dostať na Vítek. Kráčam ako zdochýňajúca ťava, každý krok ma bolí, ledva vlečiem nohy. Batoh však nezhodím. Necítim si chrbát, režú ma popruhy, strácam silu, už ma začína ťažiť aj svedomie. Spolucestujúca ma neúnavne povzbudzuje, ja ju nevnímam…

Je neuveriteľné ako sa dokáže vliecť posledná poobedná hodinka!

Vítek, konečne! Padám do auta, chytám sa volantu, dúfam, že po ceste (vyčerpaním) nezaspím. Batoh z kufra musí doma vyložiť spolucestujúca, ja sotva naberiem sily na to, aby som nemusel spať v aute.

Krátky pohľad späť, celý deň sa koncentruje do jediného bodu. Uff, dnes som to veru poriadne natiahol! Toto už hádam nedočíta nik! Ale keď ja dopredu vôbec netuším kam až ma text zavedie. Nie ja riadim rozprávanie, to príbeh vedie moju ruku, ovláda moje prsty. Vytvára obrazy. Tam otvorí okno fantázii, tu dvere predstavivosti. Umožní znovu vidieť prežité.

Návrat do príbehu. Netradičná doba prináša netradičné riešenia. Miesto toho, aby sme sa v zmysle tradícií a očakávaní pripravovali na spoločenskú udalosť (takto sa premenili v poslednej dobe sviatky Veľkej noci) vybehli sme opäť do hôr. Na Dobrú Vodu, kam inam (epidemiologické opatrenia výrazne ovplyvňujú možnosť voľby, zredukovali okresy na malé oblasti). A prežili sme tam (ako inak) príjemný a nezabudnuteľný deň. Vďaka všetkým prítomným: Danke Fázikovej, Vierke Gubiovej, Božke Golierovej, Alici Binkovej, Dáši Soubustovej, Paľovi Rapantovi, Jozefovi Polakovičovi a Jozefovi Vráblovi.

Juro Golier

Nová noc, nový sen. Ukrutná slnečná páľava vysáva posledné zvyšky síl z tela muža, prekopávajúceho nekonečnú ryhu vedúcu naprieč planinou. Za jeho chrbtom sa na okraji priehlbne vŕši dlhokánsky val zeminy, koniec výkopu sa tiahne až kamsi za horizont. Zrazu sa zdvíha vietor, jeho horúci dych ženie po pláni mračná jemného piesku. Muž sa napriamuje, vyvracia hlavu k nebu, priestor pretína jeho nemý výkrik. Odhadzuje náčinie, mohutným skokom sa vznáša do výšky, letí. Plachtí ponad krajinu, smeruje k horám, do vlahej, zelenej náruče prírody.