Akcia Za tajomstvami chtelnických lesov

nedeľa 11.4.2021

Streda. Ako nepriestupná stena sa týči uprostred týždňa, ako berlínsky múr predeľuje dobu na úsek PRED a ZA. Vysoká, tmavá, neprístupná. Každá škáročka, každý otvor je strážený, každý pokus o návrat späť či skratku do budúcnosti je neľútostne zmarený. Z nohy na nohu sa vlečiem po úzkom zarastajúcom chodníku pri jej úpätí, bezcieľne sa pretĺkam dňom. Beh času sa spomalil, minúty ledva odtekajú. Ako olejovitá emulzia obaľujú ručičky hodín, len kde-tu sa z ich hrotu oddelí malá kvapka, nová sekunda sa váhavo spúšťa k zemi, zostáva visieť vo vzduchu. Zamrznutá v pohybe. Nekonečnú prázdnu chvíľu si krátim čarbaním grafitti, na kamennú hradbu sa snažím vyryť svoj neumelý príbeh.

Neprebehol ani celý týždeň od posledného výletu a je to tu zas. Sobota a nedeľa, dni voľna, možnosť opäť ubziknúť pred jednotvárnou masou všednosti, diktátom povinností bežného dňa, príležitosť (aspoň na chvíľu) emigrovať do ríše voľnosti. Ktorý z nich zvolím? Nedeľu. Kam sa vyberiem dnes?

Bude to taký malý test, ďalšia potulka krajinou Brezovských Karpát (ako inak, opatrenia nepopustia, už to začína byť otravné). Bez výstupu na vrchol. S minimom dychberúcich atrakcií. Na športové ambície som rezignoval už dávno. Bude to ešte turistika? Či len také motkanie po lese? Bude nás to vôbec baviť? Bude možné príbeh toho dňa aj napísať?

Nedeľné ráno zatiaľ nedáva žiadnu odpoveď, poskytuje aspoň množstvo prísľubov. Pozitívnou správou je, že sme nezaspali. A neprší. Z postele vyskakujem tentokrát ako mládenec, ako rybička, do ružova vyspatý prekypujem energiou. Len ju správne využiť (kedysi by ma poslali do záhrady). V kuchyni to vrie (nielen voda v konvici), všetko beží ako na špagátikoch, dnes veci odsýpajú v tom správnom rytme. Dokonca zvýši čas aj na kávu. Malé preso chvíľku po prebudení skrášľuje (už aj tak takmer) dokonalé ráno.

Pred bránou brzdí auto, Braňo. Dnes nemusím šoférovať, tú krátku chvíľku na sedadle spolujazdca sa môžem kochať pohľadmi. Na dramatickú, divú oblohu, hrajúcu množstvom farebných odtieňov, len modrá v tej palete dnes (takmer) absentuje. Na smutnú, tmavú krajinu, zima ju síce nestihla spáliť, jar však ešte stále mešká. Neposedný vietor sa ostošesť preháňa planinami, vymetá ich každučký kút. Bezvládie, anarchia. Bláznivý apríl.

Po dlhšom čase dnes nesmerujeme na Vítek (je to nezvyk, naozaj nemáme odbočiť?), Dobrú Vodu sme vymienili za neďaleké Dechtice, chceme hľadať nové cestičky. I keď, ako sa ukáže nakoniec, tak úplne nové nebudú…

Na parkovisku je už rušno, my prichádzame (samozrejme) poslední. Ostatní sa už častujú, bublinky v čašiach stúpajú, najmladšiu, úplne novú generáciu (cyklo)turistov treba patrične privítať (veľa zdravia a spokojnosti Šimonko!).

Takto by sme sa však ďaleko nedostali, pevnú zem pod nohami by sme čoskoro vymenili za lietanie v oblakoch. Zvyšky dobrôt putujú do ruksakov (však sa nám ešte šiknú), uťahujeme popruhy, vyrážame. Hory čakajú.

Kaplnka na cintoríne v Dechticiach, navonok drobná nenápadná stavba. Napriek tomu vždy pritiahne pozornosť vnímavého návštevníka. Skúsené oko dokáže v líniách múrov odhaliť starú rotundu, hrboľaté murivo dýcha históriou. Rozpráva príbehy. Vždy, keď máme cestu okolo, snažíme sa uchovať jej podobu, zachytiť atmosféru miesta. Hľadáme uhol pohľadu. Odteraz to však už nebude potrebné. Ten správny, definitívny záber je na svete. Paľo má jednoducho oko.

Len rýchlo zbehneme uličkou na hlavnú cestu, na nej sa však zdržíme iba krátko a pri posledných domoch sa skrúcame vľavo, na poľnú cestu. Konečne sme voľní…

Cesta, celá skrytá v hustých kríkoch, mierne stúpa krajom poľa ponad úvoz, ťahá sa nahor, do lesíkov Babej hôrky pod Plešivou. Hneď na začiatku obdivujeme početné stádo srnčej zveri husto natlačené v kruhu priamo uprostred rozľahlého poľa. Je však príliš ďaleko.

Prešli sme prvé desiatky metrov, blížime sa na okraj ihličnatého lesíka, je čas sa porozhliadnuť. Skraja rozsiahlej, len mierne zvlnenej roviny leží učupená nenápadná obec, Dechtice, zrak pritiahne hádam iba veža kostola, ostatné (i zaujímavé) detaily stiera prejdená vzdialenosť. Rozťahané, zeleno-hnedé polia len kde-tu prerušuje úzky pás drevín či remízka. Nekonečná pláň sa ťahá do diaľav, postupne mení farbu, na horizonte sa zlieva s modrosivou oblohou. Smutný deň.

Nie však pre nás, my sme naladení výborne, pri veselých (i vážnych) rozhovoroch ubieha cesta veľmi rýchlo. Úzky chodník vystlaný mäkkým ihličím a šiškami vedie naše kroky, dokážeme odkryť tajomstvo lesov?

Polootvorená krajina poskytuje dostatok príležitostí na výhľady. Široký úval Považia ohraničuje hradba hôr. Z diaľky žiari snehobiela škvrna kameňolomu. Zvlnená pahorkatina Karpát sa vzdúva proti oblohe ako kamenný príboj. Maliar Čas sa chopil palety, plátno dňa začínajú zapĺňať drsné ťahy jeho štetca, obloha sa vyfarbuje dramatickými odtieňmi. Silnejúci vánok sa mení na vietor.

Hocikedy (v ktoromkoľvek ročnom období, za akýchkoľvek podmienok) vstúpiš do hľadiska divadla prírody, môžeš zažiť neopakovateľné predstavenie, odniesť si nezabudnuteľné zážitky. Len tu a teraz kráčaš po doskách, ktoré znamenajú svet…

Nie je to ani rok (ani pol roka) čo som prvýkrát vstúpil na tieto miesta, prvýkrát zdvihol zrak pri ceste okolo. Chtelnica. Veď čo už môže byť zaujímavé na takom mieste! Dedina, družstvo, polia a lesy. Ako všade inde. Ako u nás za humnami. To, čo máme priamo pod nosom často vôbec nevidíme. Kašleme na to, nepozeráme sa. A je to nekonečná škoda. Zlatá korona!

Nenáročná zvlnená cestička nás priviedla až na rozľahlé svahy Plešivej. Nádherné miesto! Po prvý krát mi takmer vyrazilo dych. A pri každej ďalšej návšteve zažívam ten pocit znova. Vychutnávam si pohľad na riedko porastený chrbát vrcholu. Výhľad do širokého okolia. Pokoj. Ticho.

Hnedastá lúčka (jar ešte stále len prebúdza krajinu) prechádza do riedkeho lesíka (s neodmysliteľným posedom na okraji). Kmene stromov na jeho vypuklej línii sú v pravidelných intervaloch ozdobené drevenými búdkami, priezor smeruje do voľného priestoru. Fotopasca či príbytok spevacov? Nevedno, ich účel si možno len domýšľať. Stredom lúky sa ťahá priama rada betónových stĺpov, ako životodarná pupočná šnúra spája Salaš, majer pod Skalou, s materskou obcou. Biela štrková cesta sa lenivo šplhá do blízkeho sedielka, kdesi na jej okraji sa cerí vstup do nory (líščej? jazvečej? neviem, obyvateľov som nikdy nezazrel).

Stojíme (našli sme kúštik závetria), posilňujeme sa, musíme definitívne doriešiť drobnú oštaru s vakom na vodu. Presakuje, dno batoha našej kamarátky už hodnú chvíľu vlhne. Bez problémov, orešianske je chutné, obsah fľaše sa rýchlo premiestňuje do našej duše, voda zapĺňa uvoľnený priestor. Kocháme sa.

Zrak kĺže po ladných krivkách Hôr. Výrazný Trojvrchol – skupina Zárub, Vrátno či Klenová i množstvo menších (pri vzdialenom pohľade), už dobre známych vrcholov. Každý má svoje neopakovateľné čaro, nenapodobiteľnú atmosféru. Salaš priamo pod našimi nohami (počujem volanie ovečiek či sa mi to len sníva?). Zvažujúca sa lúčka, kde tu prizdobená drobným kvietkom (jar je tu!). Obsiata kameňmi, akoby som sa preniesol na staré keltské pohrebisko, či rozváľanú pevnosť kdesi na severe Ostrovov.

Svahy Plešivej prudko spadajú do údolia, aby sa ihneď zdvihli do ďalšej terénnej vlny, výbežku Čeklína, ozdobeného vinohradmi a záhradkami. Ďalší cieľ nášho putovania. Je čas pokračovať.

Čosi nás ťahá doľava, mimo vyšliapanej (či vyjazdenej) cestičky na kraji poľa. Riedke kríky hustnú, čoskoro sa predierame húštinou. Pichľavou, drapľavou, ťažko priechodnou, chodníčky lesnej zveri sú pre nás priúzke, chodbičky prinízke. To by sme neboli my, aby sme si nevymysleli takúto zábavku!

Našťastie sme v húští nenarazili na pelech diviaka (zajace pred nami utiekli), nikto sa v ňom nestratil, neuviazol. Po chvíli preto môžeme pokračovať tak ako sa patrí, krajom role. Je to však nuda. Aspoň ale s výhľadmi. Tam hore sa máme vytrepať?

Do plánu putovania je občas potrebné zaradiť aj kardio cvičenie, trochu sa spotiť, zadýchať. Veď nie sme na prechádzke! Neprišli sme sa len flákať!

Po pár minútach oddychujeme na kraji záhradkárskej osady, pri brehu smutnej (dnes vypustenej) vodnej nádrže nad Chtelnicou. Ďalšia (krátka) príležitosť na občerstvenie, doplnenie energie. Deci bieleho predsa najlepšie chutí vo vinici.

Dnes sa nepúšťame lesnou cestou lákajúcou ponoriť sa do objatia hôr, odolávame volaniu vstupného portálu, otáčame sa chrbtom dlhému zelenému tunelu. Dnes máme v pláne návštevu miest nesúcich  dotyk histórie, dotyk ľudskej ruky. Okolo veľkolepých novostavieb pyšne sa rozťahujúcich na výbežku Hôr sa blížime k starému kostolíku skromne učupenému na ich úpätí.

Je to mágia miesta či dávnej stavby? Mystérium kríža alebo pocit ľudskej mysle? Niečo neuchopiteľné? Sila sugescie? Neviem, no návšteva podobných lokalít dokáže pohnúť dušou človeka bez ohľadu na jeho vieru. Stojím na nízkej ostrohe nad obcou, v malom hájičku. Srdcom areálu je starý kostol, vraj najstaršia hmotná pamiatka blízkeho okolia. Síce o pár storočí mladšia než tá nad Dechticami, avšak aj nad jej vežou sa prehnalo mnoho storočí, prežila množstvo udalostí, už dávno ich prestala rozdeľovať na dobré a zlé. Sledujem líniu kamenných základov vedúcu ku krížu. Otáčam sa, zrakom kĺžem hore po portáli, hľadám kríž na vrchole veže. Obdivujem stopy pradávneho muriva (kostolík je pekne zrekonštruovaný, nová omietka však zotrela veľkú časť jeho duše). Miesto pokory. Miesto, kde v hĺbke pod nohami cítiť tok rieky času.

Podídeme kúsok vedľa. Z predĺženého svahu Veľkej Čížovej odhryzla nenásytná papuľa kameňolomu veru riadne sústo. Stojíme na hrane veľkej bielej jamy, nenávratnej jazvy, ktorú otvorila ľudská ruka v masíve hory. Vraj kdesi tu (alebo niekde vyššie?) sa malo rozkladať pradávne hradisko. Jeho bližšie datovanie či umiestnenie však nie je známe. Zostupujeme do kráteru.

Príroda je všemocná. Stačí len málo a život sa dokáže zachytiť aj na tých najmenej pravdepodobných miestach. Odrastená borovica sa tlačí ku svetlu z úzkej štrbiny pieskovcovej bane, túžba po bytí je veľmi silná.

Pokračujeme údolím po peknej úzkej čistinke (pamätáme si ju už z posledného výletu). Na jej konci, na terénnom zlome je skládka vyťaženého dreva, niektoré z kmeňov sú naozaj gigantické. Príliš sa však nezdržiavame, spúšťame sa nižšie, ku kaplnke s. Rocha.

Za poslednú, relatívne krátku dobu som tu už niekoľkýkrát, nebudem sa preto dopodrobna rozpisovať o osude pustovníka či prameni mladosti, kto by mal záujem, nájde si tieto písačky v prechádzajúcich textoch. Dnes teda len veľmi krátko – je tu pekne! Krásne! Kto tam ešte nebol nech nelení. Možno ešte v rázsoche stromu objaví hniezdo s prekrásne vyfarbenými vajíčkami, pravdepodobne drozdími (ani sme sa ich nedotkli!).

Dlho by sa tu dalo pribaviť, dlho by sa dalo písať o zaujímavom mieste, my však pokračujeme. Niekde v lese, neďaleko kaplnky, sa má nachádzať pietne miesto. Pomník partizánov, okupanti ich postrieľali len jeden deň pred oslobodením obce.

Miesto sme bez problémov našli, upravený priestor obkolesený lesom, bez informácií získaných vopred by sme o jeho existencii ani netušili. Stojíme, snažíme sa pochopiť divnú dobu. Aroganciu a hlúposť človeka. Chvíľku pátrame aj po keške, ktorá sa má nachádzať niekde v okolí. Bezvýsledne. Tento druh zábavy má (tak ako všetko) svoje pravidlá a zvyklosti, bez hlbších znalostí a prípravy je hľadanie síce zábavné, ale prípadný úspech je iba dielom náhody (a to som ruku hrdinsky vopchal naslepo aj do bútľaviny!).

Čaká nás okruh okolo priehrady, po asfaltke, povinná jazda, nutné zlo. Hádam to nejako pretrpíme… Už po pár krokoch však obdivujeme obrovskú ropuchu, vybrala sa na prechádzku, lenivo sa ťahá trávou. Žiadne z dievčat ale nechce oslobodiť svojho princa. Z rukáva o chvíľu striasam divnú včelu. Alebo muchu? Ukáže sa (ďakujem Alica), že to je príslušník rodiny Bombyliidae, teda včelia muška (alebo tiež skromná muška), človek sa učí celý život.

Okolo stratenej zátoky sa presúvame k miestu pikniku na brehu jazera, tešíme sa na pohodu v hamake. Schádzam k brehu zátoky, zaostávam. Malebné, prenádherné miesto. Akoby vyňaté z plynutia času. Spiace. Z vodnej plochy vytŕčajú k oblohe kmene stromov, niektoré neodolali tlaku času (a pôsobeniu živlu) a už sa skláňajú k jej povrchu. Pomaly sa ponárajú, miznú v hĺbke bahenného dna, premieňajú sa na horninu. Hladina, pokrytá ťahavým vodným porastom zrkadlí príbeh ich konca, svetelné lúče rozoznievajú na drobných vlnkách priezračné tóny symfónie osudu. Nezabudnuteľné predstavenie. Voda a vzduch, dvaja herci. Dva živly. A jeden divák.

Piknik už začal, hamaku však niekto odrezal. Nevadí, aj drevené lavice a stôl poslúžia bohatej hostine, hodujeme, oddychujeme, užívame chvíľku pohody. Jednoduché posedenie z drevených paliet na brehu jazera tvorí fotogenické zákutie. Je veterno, vlnky dorážajú na breh, drsná obloha nad hrebeňom hôr dotvára atmosféru okamžiku. Aj povinná jazda dokáže príjemne prekvapiť, navždy sa zapísať do pamäte.

Jazero sme obišli, schádzame aj z cesty, okolo lúčky pod lesom (neodmysliteľný posed) sa blížime k areálu za chrbtom civilizácie. Víta nás zákaz vstupu.

Ďalší rybník na Chtelničke, ukrytý v lese, pri ňom nová chalupa, pred dverami silné auto. Dobre zašité miesto, poruke a pritom skryté, viditeľné len natoľko, aby sa pripomenulo (SOM TU!). Niečo, s čím sa netreba (príliš) pretŕčať. Pozadie si dohľadajte sami. Veľká Sieť je (takmer) vševedúca.

Cesta sa skrúca do lesa, mierna stúpa, prechádza čarokrásnu lúčku. Lachov. Ten pohľad je magický! Vrátno a Klenovú máme ako na dlani, predvádzajú sa v plnej nádhere, pretŕčajú svoje ladné krivky, strapaté štice. A tam vľavo, nad korunami blízkych stromov vykúka z hĺbky lesa biela stena, Hodinková veža. Prekvapujúca úchvatná scenéria, prenádherné divadlo!

S dušou vrchovato naplnenou nečakanou krásou sa kráča o poznanie ľahšie. Krásna široká zvážnica sa krúti lesom, predeľuje ho na dve rozdielne časti. Tá ľavá sa začína topiť v zeleni, prebúdzajúca sa jar farbí povrch zeme. Cesta, ostrý rez. Vpravo panuje ticho, spiaca krajina je ako z medi, hnedá, smutná nehybná. Divná ríša, rozumom nepostihnuteľná, v danej chvíli nevysvetliteľná. Našťastie po chvíli opúšťame zakliate kráľovstvo, veci sa vracajú do normálu…

Prechádzame dlhokánskou, nekonečnou cestou krásnym lesom. Zvážnica sa kľukatí pomedzi stromy takmer bez prevýšenia, jej spevnený povrch je ako stvorený pre kolesá bicykla. Prekvapujúci objav v kolobehu dňa, raj (znalých) cyklistov v lesoch nad Chtelnicou.

Veď tu to poznáme! Veď tadiaľto sme prechádzali pred týždňom! Stojíme pri ľadovni, lesnej pivničke, sklade sadeníc. Práve tu sme sa v pondelok odpojili, vstúpili hlbšie do lesa. Známe metre cesty sa pod nohami odvíjajú akosi ľahšie.

Vychádzame v ústí Prachárskej doliny, chystáme sa na posledný výstup dňa. Nad nami sa týči Šidlová, magický kopec. Dnes však nebudeme pátrať po jej tajomstvách, objavovať jej skryté zákutia, teraz len musíme prežiť jej prechod…

Lesná cesta sa derie nahor prekvapujúco príjemným stúpaním (Janči, je to v pohode zjazdné). Čas pokročil, síl ubúda. Už sa neobzeráme po tajomnom hradisku, netúžime nájsť vstup do podzemia, neláka nás dotknúť sa stien starého kameňolomu. Ale celý priestor, celý okolitý les je naozaj čarovný. Zaujímavo tvarované kmene stromov ozvláštňujú jeho atmosféru. Prekrásne artefakty, nádherné sochy. Sú jedinečné! Táto galéria sa nikdy nezunuje!

Les redne, priestor sa otvára. Tak takto vyzerajú lúčiny na temene Šidlovej! Hmla počas našej jedinej návštevy ukryla tieto nádherné miesta do nepriehľadného mliečneho habitu. Súmerné homôľky ihličnanov. Žltú nádheru lúk. Divoké, strmé steny kameňolomu. Stojíme na jeho hrane, dívame sa do hĺbky. Opierame o vietor. Práve v týchto miestach duje ako zdivený, stŕha drobné čiastočky prachu, bodavo ich ženie proti tvári. Nádhera vykúpená bolesťou. Ale stojí za to!

Stačí sa presunúť iba o meter a vietor náhle ustáva, kráčame krásnou, pokojnou krajinou, zostupujeme z nádherného malokarpatského vrcholu. Šidlová. Hoci všetkým na očiach, je skrytá. Hrdo sa vypínajúca nad krajom, ale neznáma. Tajomná. Jedinečná.

A ďalšie zaujímavé miesta sú hneď vedľa. Boričky (tam dnes nejdeme). Svätodušnica (len prebehneme povedľa). Pre tých, ktorí veria, miesta zjavení a zázrakov. Pre ďalších, miesta výhľadov a nečakanej krásy. Výnimočnej atmosféry.

Zadnými uličkami prebehneme krajom Dechtíc. Tradične sa pristavíme pri Mudrochovom mlyne, hoci len úchytkom obdivujeme murovaný včelín či zvyšky starých múrov, pozdravíme Edka, potvoru rohatú. Prejdeme popod vinice, v duchu sa započúvame do spevu ich iskrivého produktu. Minieme neviditeľnú Rybáreň. Sme v cieli.

Bol to (opäť) krásny deň. Príjemná prechádzka po cestách a chodníčkoch v okolí Chtelnice a Dechtíc. Hľadanie tajomstva okolitých lesov. Čo myslíte, podarilo sa nám ho objaviť?

Ďakujem všetkým, ktorí sa zúčastnili dnešného výletu, svojimi úsmevmi rozjasnili zamračenú oblohu, svojou prítomnosťou bránili poryvom vetra aby nás odfúkol z cesty a prispeli k výbornej nálade počas celého dňa. Boli to: Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Alica Binková, Daša Soubustová, Božka Golierová, Igor Naništa, Jozef Nádaský, Braňo Polocík, Paľo Rapant a

Juro Golier

Konečne. Čas sa naplnil, posledná sekunda steká z nehybných ručičiek ciferníka dňa, neskutočne dlho visí vo vzduchu, dopadá na zem. Múr v momente, ako mávnutím čarovného prútika spriehľadnieva, obrysy steny sa rozpúšťajú, miznú, splývajú s nepreniknuteľným čiernym mystériom polnočnej tmy. Cesta je voľná. Len grafitti, príbeh vyrytý v kameni na jej päte zostáva, žije svoj vlastný život. Týždeň strieda týždeň, neustály kolobeh plynutia času neprerušene pokračuje. Vždy sa vztýči nová stena, aby sa s posledným tichým úderom hodín na veži rozplynula v nekonečnom oceáne minulosti. Len príbehy zostávajú, zoskupujú sa, vytvárajú (takmer) nepriestupné bludisko, v ktorom sa možno nenávratne stratiť, labyrint, z ktorého sa vytrvalo snažíme nájsť cestu von.

Akcia Veľkonočný výlet

Veľká noc na Dobrej Vode

pondelok 5.4.2021

Na udalosti veľkonočného pondelka pomaly sadá prach zabudnutia. Nie, ten príbeh ešte nie je úplne pochovaný pod nánosom nových zážitkov, to len jemná pavučinka čerstvých emócií postupne obaľuje blednúci zamat košatého lesa spomienok, spaľujúci žiar súčasnosti premieňa kmene jeho stromov na tlejúce kôpky popola, pokrútené riečisko miznúcej pamäte zanáša neúprosný tok času, rozľahlé jazero mysle sa zapĺňa, jeho lesklá hladina sa zrkadlí, odráža každý pokus o hlbší ponor do víru rozpomínania. Avšak… stačí len jemne fúknuť, priestor zaplní striebristý mrak spomienok, svetelný lúč v ňom okamžite rozohráva svoje šalebné hry. Stačí len raz mávnuť a príbeh ako bájny Fénix povstáva z popola, zobrazuje sa v novom šate, priezračne žiari svetlými, jasnými farbami. Nastal čas pripomenúť si beh udalostí.

„Šibi ryby mastné ryby, dávaj vajcia od korbáča…“, dnešný budíček je odlišný ako po ostatné rána, dnes vstávam prvý ja. Iný pondelok v zmenenej dobe. Za normálnych okolností by nasledovali ľahké raňajky a potom povinné (neobľúbené) koliesko návštev. V tento deň sa nepatrí obísť žiadnu ženu. Ach jaj (už dlhé roky to absolvujem len zo zvyku a donútenia, bez schopnosti vzbúriť sa)! Ale dnes…

Dnes sa nemusím navliekať do slušivého obleku, pchať do vrecka fľaštičku s voňavkou, dnes si obliekam pohodlný turistický odev a do ruksaku dávam ploskačku so životabudičom (jej obsah ale vonia tiež). Starý dobrý šibák (bužírkový, pamätá aj moje mladé roky, to bol Jagger ešte fešák) pre istotu balím tiež. Možno aj dnes niekto príde…

Toto je posledná turistika v okolí Dobrej Vody na najbližšie … , neviem, nechcem sa (zbytočne) zariekať, ale nejakú (aspoň kratšiu) prestávku si určite dám. Je tu síce krásne, kraj mi (už dávno) prirástol k srdcu, ale čo je veľa, to je moc. Nerád by som to niekomu znechutil.  I keď… predpokladám, že sem ľudia po celú dobu chodili dobrovoľne (hoci toho mali na výber oveľa viac). Nuž, prebrázdili sme to tu naozaj dobre. Ale nebojte sa, niečo nám aj tak ešte zostalo…

Dnes sú cesty prázdne oveľa viac ako obvykle, niektorí berú situáciu vážne (alebo len, tak ako ja, využili príležitosť). Som zvedavý, ako zareaguje moja vôľa na dôverne známu cestu z Víteku, naposledy som sa na nej veru riadne vytrápil…

Našťastie je všetko rýchle zabudnuté. Vystupujeme z auta (spolucestujúca je samozrejme aj dnes po mojom boku), chmúry na duši sa rozplývajú, srdce piští nedočkavosťou, túži cítiť nekonečnú voľnosť lúk a polí či mohutnú masu lesov. Bachárka, Skalky, Banky, Záhumenice… už ideme, už sa blížime!

Keby som teraz zavrel oči, poslepiačky trafím až na námestie. Obídem každú jamu, pozdravím každý strom. Pristavím sa pri kríži. Tú cestu už poznám naspamäť. Ale nevadí, tak ako po prvý raz sa teším na lúku pod lesom, odlesk Skaliek, krátky hupáčik, súmerný Kopec. Prvý ostrý nádych. Vlnenie ranného vzduchu. Žiaru prebúdzajúceho sa dňa. Chodník ponad jarky, nikdy na teba nezabudnem…

Dobrá Voda, múry domov v stíchnutých uličkách vracajú ozvenu našich nehlučných krokov. Len zo dvaja šibači mieria kamsi do susedov. Zdravíme sa kývnutím hlavy, úsmev spod rúšky nevidno…

Na parkovisku pred krčmou je však veselo, pri autách postáva skupinka našich kamarátov, už sa častujú. Rýchlo vyťahujem šibák, dievčatá v tento deň nemôžu zostať nepovšimnuté. O chvíľu sa môžem pridať k hostine aj ja.

No stačilo už, len kvôli tomuto sme sem predsa nechodili. Šibáky putujú do batohov, batohy na chrbát, paličky do rúk, tak teda poďme. Popri Hlávke (konečne príde aj na symbolickú oblievačku) sa skrúcame do bočných uličiek, konečne smerujeme mimo dosah civilizácie.

Záblavie, polia a lúky povyše obce. Tu sa môžem znova slobodne nadýchnuť, krok opäť naberá na ľahkosti, myseľ sa uvoľňuje. Krajinou sa rozlieha smiech, dnes bude veselo.

Tentoraz som mal naozaj problém vymyslieť trasu, ktorou sme v poslednej dobe nešli aspoň dvakrát. Horko-ťažko som nakoniec čosi vykúzlil, možno objavil aj doposiaľ nepreskúmané územia, veď uvidíme, čo z toho vylezie. Tadiaľto však prechádzam už aspoň štvrtý krát.

Nevadí, je tu krásne. Zastavujem, otáčam sa, nechávam zrak blúdiť, myseľ plynúť. Každý vŕšok, každá dolina, každý kúsok krajiny vyvoláva inú spomienku. Okolie Dobrej Vody je hlboko vryté v mojom srdci, navždy zapísané v mojej pamäti. Pyšné hradné múry v lese pod Slopmi. Skalná ostroha Hoštáckej hôrky. Rozľahlá Červíčka spolu s brázdou Hlbokého dolu. Lúky a polia pod Bachárkou. Magické Vrátno. Nenápadná, i keď najvyššia Klenová (len špendlíková hlavička v rozľahlej mase hôr). Krivý fabrický komín. Kopec. Miesta tak vzdialené a predsa dôverne blízke. Miesta vpísané hlboko v mojej DNA. Miesta… pôvod úplne nezaprieš, korene celkom nevyklčuješ. Opäť som malý chlapec, ktorý počúva dunenie Hučáku a desí sa pomyslenia na Zdrapa…

Záblavie, zvlnená planina nad obcou. Vrchol briežku zdobí prameň. Posed z výšky sleduje líniu brázd. Lúka vklínená hlboko do lesa. Ešte holé trnkové kríky. Jas blankytnej oblohy. Šum hlasov. Vôňa jari. Život. Sloboda. Radosť.

Ako ľahko ubieha cesta v spoločnosti priateľov. Ako rýchlo letí čas počas nekonečných rozhovorov. Aký krásny môže byť veľkonočný pondelok.

Ani sa nenazdáme a točíme do lesa, začíname krátky výšľap. To nie my určujeme smer pohybu, to cesta vedie nás. Len niekoľko krokov v prítmí stromov, len zopár krátkych okamžikov pod ochrannou klenbou lesa a priestor sa otvára. Vynárame sa na novom stupienku pyramídy hôr, o krôčik bližšie k oblohe.

Piešča, malebná lúčina v srdci hôr. Rovnako ako sestra-dvojička spod Bachárky vždy pripravená pritúliť početné stáda zveri, povzbudiť unavené telo pútnika, osviežiť jeho posmutnenú myseľ.

Zdá sa to len okamih čo som zložil preťažký batoh do kufra auta, len pár krátkych chvíľ odvtedy, čo som zosunul svoje zničené telo za volant po návrate z výletu cestami lesných železníc. Unavený ako stará lokomotíva. Ubehlo len niekoľko hodín a som späť, sviatočný víkend ponúka priveľa voľného času, bola by veľká škoda to nevyužiť. Už dlhú dobu sa týždeň čo týždeň krútime v malej ohraničenej oblasti, okolnosti nám nedovoľujú púšťať sa príliš ďaleko (mimo okres), sme odkázaní piť stále z toho istého krčahu. Ešteže tá Voda je taká Dobrá! Jej okolie už (pomaly) začíname spoznávať. Nie, (zďaleka) ho ešte nepoznáme dokonale, k tomu sa ani nepribližujeme, je tu toho toľko čo preskúmať! Zámok pri Slopoch. Skalný hrebeň nad Lalkovou skalou. Šibeničný vrch. Široké okolie Bachárky. Zlámanú horu. Čierťaž. Množstvo (zatiaľ) neobjavených či nepomenovaných zákutí. Ešte sa vrátim…

Hoci snáď stý krát prechádzam po tejto rozľahlej pláni, stále sa neviem nabažiť jej nenápadnej krásy. Zvlnených oblín tela. Lákavého zákutia v tieni košatého stromu. Blankytnou oblohou prežiareného priestoru.

Piešča, svieži závan voľnosti v zovretí horských velikánov. Miesto, kde sa z hustnúceho šera vynárajú obyvatelia lesných húštin. Priamo pred číhajúci zrak lovca. Ohlušujúca rana pretína večerné ticho…

Prestávka, stojíme pri murovanom domčeku na kraji lesa. Dnešok nie je (nikdy to nie je) len o hltaní kilometrov, dnes si chceme užiť pohodu, radosť z krásneho (voľného) dňa. Oddych. Lesom sa rozlieha veselý smiech, vo vzduchu cítiť jemnú vôňu zázvoru, čaju i kávy. Dokola putujú krabice s maškrtami, toto nie je ten správny čas na dodržiavanie správnej životosprávy, rozvoľňujú sa zásady i predsavzatia aj dierky na opaskoch. Takto radostne plynie čas, toto je čistá paráda.

Dobre sme sa osviežili, mierne meníme plán postupu. Nepôjdeme priamo na Planinku (máme kopu času, chuti a síl), trošku si to nadídeme. Opäť sme zacítili volanie lesných železníc, započuli vzdialené dunenie ich pražcov. Cesta krížom cez les je (ako kobercom vo farbe medi) vyložená hrubou vrstvou lístia, spočiatku dobre viditeľná, bez problémov čitateľná, už o chvíľku však strácajúca sa v húštinách, plotoch škôlok a odrezkoch haluziny. Pri predieraní sa touto džungľou je veru veselo (vďakabohu za takúto tolerantnú spoločnosť, iní by ma hnali kade ľahšie!).

Konečne sa vynárame z húšťav, stojíme na križovatke ciest, tá správna vedie (spod Mihalinovej) na Katarínku. Nasledujúcich niekoľko minút si užívame pohodlnú chôdzu po širokej zvážnici (ako sa o chvíľku presviedčame je cesta dostatočne pohodlná aj pre auto). Takto jednoducho by nás to však dlho nebavilo, takejto turistike by chýbala šťava. Našťastie čo nevidieť cestu opúšťame.

Ako maják sa uprostred hustého lesa týči mohutný buk, velikán, ktorý hádam pamätá ešte časy Márie Terézie. Vysoký, zdravý, jedinečný. Dominuje širokému okoliu, pritiahne zrak každého okoloidúceho. Okolo neho sa prestriedalo už niekoľko generácií omladiny, on stojí nepohnute ďalej. Nad jeho korunou sa prehnali nespočetné búrky, jemu sa však nešťastie (zatiaľ) vyhýba. Videl mnoho ľudských osudov, vypočul množstvo príbehov, jeho život plynie nerušene ako riečny veľtok. Buk samotár, všetko navôkol sa mení, on zostáva. Vzdoruje času. Sám. Nemenný.

Stojíme pod jeho vysokým kmeňom, dotýkame sa hladkej kôry. Tak ako dokáže prehovoriť neživá skala, tak aj on má schopnosť odovzdať svoje posolstvo, svoj príbeh. Stačí sa zastaviť.

Dnes však jeho nepočuteľný príhovor prehlušujú salvy výbornej nálady, explózie radosti. V tento deň, s touto spoločnosťou, na tejto ceste. Toto nie je chvíľa na spomalenie, meditáciu, čerpanie energie, preciťovanie, teraz je čas čírej pohody, prežívania okamžiku. Čas veselosti. Čas žiť. (Len kdesi na pozadí, v samom vnútri duše sa hlási neodbytná myšlienka, okamžitý popud, prikladám dlaň na živé telo velikána…)

Kúsok nižšie sa lesom vinie zaujímavý chodníček. Tu sa zarezáva do svahu. Tam vybieha na násyp, krúti sa krížom-krážom pomedzi stromy, ätakmer po rovine prekonáva zvlnený terén. Dielo ľudských rúk. Lesná železnica. Po jej trase som prvýkrát išiel len prednedávnom, dnes ma opäť prilákala. Jej volaniu som nedokázal odolať, zase sa ňou nechávam viesť, obdivujem um a šikovnosť predkov. Vychutnávam si tichý pokoj stromov, hrdú krásu lesa. Škoda, že tieto miesta sú (takmer) úplne neznáme, ukryté pred zrakom verejnosti. Ako dobre, že ticho hôr nerušia nájazdy výletníkov, davy nenásytných návštevníkov! Len znalý (či náhodný) tulák tak dokáže poodhrnúť závoj zabudnutia, nahliadnuť za oponu.

Zacítiť pohyb lesnej zveri ženúcej sa prítmím húštiny. Z plných pľúc sa nadýchnuť vône slobody. Z výšky hniezda vládcu oblohy dohliadať na šíru krajinu. Započuť ticho hôr. Spoznať pocit voľnosti.

Kúsok od cesty sa váľa taký divný valec, aký vandal to sem vyhodil? Pristupujem bližšie, špičkou topánky strkám do zeleného čuda. Z dierok sa sype kukurica. Neďaleko je samozrejme posed, táto hračka slúži na prilákanie zveri, čo len ľudská myseľ nevymyslí!? Keď však už stojíme aspoň sa počastujme, ten batoh veru riade omína.

Prejdeme pod ďalším posedom (len rýchlo nakukneme), zopárkrát sa zatočíme, vyhneme niekoľkým (obrovským) kalužiam a prechádzame miestom, ktoré bolo naposledy skoro nepriechodné, porub (takmer) zahatal cestu. Dnes je už upratané, lesný hospodár od nás získava plusový bod. Horizont povyše naľavo sa odkrýva, sľubuje rozhľady. To predsa musíme preskúmať!

Výhľad je obmedzený, avšak pekný. Vydriapali sme sa na hornú hradskú, spájajúcu Katarínku s Pieščou. Nebyť (zaujímavej) zachádzky za lesnou železničkou, už dávno by sme mali tieto miesta za sebou. Ale… možno by sme si, ida cestu, tento zaujímavý výhľad ani nevšimli.

A bola by to večná škoda. Niekedy nie je dôležité len miesto samotné, ale aj spôsob, ako sa k nemu dopracujeme. Po dlhšej dobe strávenej v objatí lesa sa voľný priestor zdá ako zjavenie. Jasnomodrá obloha prizdobená čipkou obláčkov (len také, takmer nepoznateľné, jemné závojčeky) sa vpíja do súvislej zelenomodrej hradby dobrovodskej kotliny. Spoznávam, či skôr len tuším, vrchol Šidlovej a Skaly i spoza rohu vykúkajúcu Klenovú. Porub odkryl neznámy pohľad na známe miesta. Scénu dopĺňajú pravidelné kopy haluziny a krmelce, spoluvytvárajú ten náhly, neodbytný pocit prekvapujúcej voľnosti, intenzívnej slobody, ťažko to pochopiť, ešte ťažšie opísať.

Zaostávam, fotím, snažím sa preniesť atmosféru okamžiku, moment neočakávaných pocitov na snímač fotoaparátu. Napočudovanie aj teraz, s dlhším časovým odstupom, cítim pri prezeraní záberov šteklivý dotyk spomienok, vibrujúce chvenie vzduchu, vôňu krajiny. Len nenápadný bod na trase putovania, iba vlnka zdvihnutá v nekonečnom prúde času, vystupuje výrazne zo svojho okolia, žiari ako jasná kométa, pridáva nečakaný rozmer sviatočnej potulke. Nie výrazný vrchol, hlboké údolie, len navonok fádny kúsok cesty…

Mám čo dobiehať, ostatní ušli kus dopredu, už čakajú na križovatke dvoch lesných ciest. Jednou z nich je ďalšia, doteraz neznáma vetva železničnej trate. Púšťame sa na prieskum.

(Už dávnejší) pohľad do mapy odhalil v lese neďaleko Planinky existenciu neznámeho útvaru. Rybník uprostred hôr? Nikto z nás tam ešte nebol, dnes sme rozhodnutí (definitívne) to napraviť. Snažíme sa porovnať kartografický nákres so skutočnosťou, točíme dokola hlavou i mapou, len ťažko nachádzame akú-takú zhodu. Zvážnica sa skrúca kamsi hore, úplne opačným smerom, tam kde mala viesť cesta tečie potok. Musíme ho preskočiť.

Konečne opäť kráčame po telese starej železnice, krútime sa lesom, za jednou z mnohých zákrut sa otvára nečakaný pohľad, prichádzame na romantické miesto uprostred hôr. Objavujeme chatku nad malebným rybníčkom. Až druhý, oveľa skúmavejší pohľad odhaľuje v chate (dobre maskovaný) posed, v rybníku (bývalú) vodnú nádrž (parnej) železnice. Ale miestečko je to prenádherné, núti k posedeniu, láka k prenocovaniu. Dnes volíme len prvú z možností.

Rozkladáme sa pod stĺpmi chatky, vyťahujeme požívatiny i maškrty, nápoje na zahnanie smädu i tie na zlepšenie (už aj tak skvelej) nálady. Pozorujeme pokojnú vodnú hladinu i život rozvíjajúci sa pod jej úrovňou (huspeninový rôsol žabích vajíčok). Atmosféru dotvára neustále vŕzganie zlámeného kmeňa zaklineného v korune jeho suseda (snáď tam ešte chvíľu vydrží). Absolútna pohoda (len fajčiar bafkajúci fajočku tu chýba).

Večer pomaly sadá na koruny stromov, les na chvíľku ožíva tisícmi zvukov, stovkami drobných svetielok, aby sa už o chvíľu odobral na nočný odpočinok. Na terase chatky sedí lesný tulák, sleduje pohasínajúci deň. Vychutnáva si vlastnú chvíľku pokoja. Ako rád by som hľadel do kraja jeho zrakom, načúval reči hory jeho sluchom, dýchal ten istý vzduch…

Príjemné posedenie na (doteraz) neznámom mieste je na konci, načim sa poberať. Čas zastaviť (zatiaľ) nedokážeme… Zbehneme len kúsok dole lesom (naozaj je to tak blízko? ako to, že sme tu ešte neboli?) a stojíme pred bránou Planinky, dávneho Erdőházu. Čas slávnych poľovačiek je nenávratne preč, dnes sa po dvore prechádza pyšný páv, škrieka do sveta svoju pieseň (krása a škaredosť v jednom, príroda je spravodlivá), v blate pri ceste sníva stará „vejtřaska“ svoj dávny washingtonský sen (dlhá cesta Pragy V3S zámorím). Aj hrdzou prežrané Suzuki to už (asi) má spočítané. Len tí dvaja kamenní kanci strážiaci vstup do areálu sa usmievajú stále rovnako spokojne…

Dnes sa ale pristavujeme len na skok, len na jedinú krátku fotografiu, pred sebou máme ešte riadny kus cesty (práve sme dosiahli bod obratu), autá sú odtiaľto tak ďaleko…

Návrat začíname výstupom na Lažteky, zalesnený kužeľ vypínajúci sa nad cestou z Dechtíc. Doteraz som ho vnímal len cez intenzívnu vôňu medvedieho cesnaku počas jarných výjazdov na Dobrú Vodu. Dnes prvýkrát nazriem za jej oponu. Navyše sa niekde na jeho svahoch majú ukrývať aj dve jaskyne, podarí sa nám objaviť vstup do podzemia?

Nepodarilo. Len kútikom oka sme hlbšie v lese, mimo línie výstupu, stihli zazrieť nejasný tieň skalných útvarov. Hádam niekde tam, snáď niekedy nabudúce sa ponúkne príležitosť bližšie ich preskúmať. Pokračujeme vo výstupe. Chodník dávno zostal za našim chrbtom, postupujeme hore krásnym lesom, stromy postupne rednú, náhle to už vyššie nejde, sme na vrchole.

Riedko porastená vrcholová plošinka je obsypaná kameňmi, vykúkajú spod trávy ako skalné vajíčka (šibi-ryby), priestor ako stvorený na nočný zlet čarodejníc alebo krátke posedenie (mäkká tráva láka). Oddychujeme. Rozhliadam sa dokola, nakúkam pod kríky, zrakom sa snažím preniknúť za hustú oponu porastu. Veď to je Havranica! Na horizonte vykúka magický trojvrchol, miesto (teraz) tak vzdialené… Radšej sa vraciam pár krokov bližšie k skupine, v tento deň treba zostať veselý.

Je čas zostúpiť. Volíme (takmer) priamy smer, strmým klesaním cesnakovým pralesom. Státisíce tuhých zelených byliek vyrastajú spod zeme, ich vôňu možno krájať. Desiatky zaujímavých pováľaných kmeňov dožívajú dôstojne svoje dni, ich pokoj možno počuť. Kráčame miestami, kde je dotyk ľudskej ruky skoro nebadateľný. Ale len malú chvíľku, v týchto horách je človek jednoducho všadeprítomný.

Už počujeme zvuk áut, spomedzi stromov už prebleskuje čierna stuha asfaltu. Vynárame sa z lesa, križujeme malú lúčku a krajom asfaltky (samé auto!) sa ponad Skalovú dostávame k ústiu Prachárskej doliny. Tou však nepokračujeme, dnes sa potrebujeme dostať na Dobrú Vodu, chystáme sa preskúmať chodníčky pod Červeným vrchom.

Krásna cesta (ako stvorená pre bicykel) sa zahrýza do hôr, vinie sa lesom ponad mohutný rigol, tadiaľ si cestu veru neskrátime! Zatiaľ ani nemusíme, zvážnica nás vedie správnym smerom. Pri ľadovni (plnej sadeníc) sa však púšťame odbočkou vľavo, tá pekná cyklocesta sa akosi divne skrúca… Aj táto cesta sa ale nejako nepodarene otáča, púšťame sa (radšej) chodníkom vpravo. Ten sa však čoskoro rozpúšťa v lesných húštinách. Mapa mlčí.

Skúšame zapojiť intuíciu a zdravý rozum. Predierame sa húštinami, hľadáme správny smer, snažíme sa vyhnúť jamám (reliéf hory je riadne členitý). Objavuje sa svetielko na konci tunela, konečne vidíme polia, dobrovodské jarky. Už vieme kde sme, ešte presne nevieme, ako sa odtiaľto vymotáme.

Cesta sa skrúca po brehu potôčika, Jaseňový potok sa kľukatí na rozmedzí polí a lesa. Čarovné miesto, krásne zákutia. Ani nevadí, že od Dobrej Vody sa odkláňame smerom na Vítek, pár kilometrov nás tak ešte čaká. Pre zvedavcov začínam (znova) udávať zostávajúcu vzdialenosť v míľach. Keď mi na to raz prídu…

Ale je tu naozaj pekne. Konečne už viem, ako vyzerá krajina pod jarkami, okolo ktorých som posledné týždne meral nekonečné kilometre. Pokojný potôčik zurčí v žľabe, kde-tu vytvára meander, miestami preskakuje nízke kaskády, jeho brehy zdobia farebné kvietky. Nad ním sa ťahajú nekonečné, zvlnené línie polí. Napravo sa zdvíhajú strmé zalesnené žľaby hôr, Červený či Jaseňový vrch nevyzerajú zdiaľky priveľmi dramaticky, pohľad zblízka však odkrýva ich divú krásu.

Konečne sa vynárame na známej lúke nad Gemešovým jarkom, celodenné putovanie sa na nás začína podpisovať, krok už nie ja tak ľahký ako zrána, chrbát začína pomaly tuhnúť. Ja si však vymýšľam ďalšiu (krátku) zachádzku, priveľmi som (doma) študoval mapu. Na pokračovaní Malých skaliek je v lese vyznačený zaujímavý útvar, akýsi (polo)uzavretý amfiteáter, to nemôžem nechať bez povšimnutia.

Predierame sa lesom, hľadáme schodnú cestičku i obrazce z mapy. Nenachádzame takmer nič. Len malé, nevýrazné steny, skoro zarastený priestor. Akýsi výhľad (som spokojný). A pár zaujímavých sôch (som nadšený). Keby sa však myšlienky mojich spoločníkov zhmotnili… Našťastie sa už ale otáčame správnym smerom. Chodník vedie priamo do polí.

Na Vítek je odtiaľto len kúsok, my však ideme (solidárne) odprevadiť kamarátov. Nechce sa nám ešte lúčiť. Veď to bol taký krásny deň! Nakoniec sa však všetko končí, nastal čas lúčenia. Skupina odchádza na Dobrú Vodu, dvojica na Vítek. Ešte niekoľkokrát sa otáčame, sledujeme zmenšujúce sa postavy našich kamarátov. Za krížom miznú definitívne, strácajú sa v plynúcom toku dňa. Nás čakajú posledné stovky metrov. Tak zas niekedy nabudúce. Možno už o (necelý) týždeň.

Bol to ďalší pohodový deň v prírode (dúfam, že to tak vnímali aj ostatní účastníci), v okolí (už dôverne blízkej) Dobrej Vody. Pôvodne len taká krátka, pohodlná, sviatočná vychádzka (Nebudeme sa predsa vyčerpávať! V takýto deň!). Bez výrazných atrakcií. Možno až fádna. Nakoniec sa to (samozrejme) všetko zvrtlo inak. Našli sme pár zaujímavých miest. Výborne sa zabavili. A riadne unavili. Snáď mi moje výmysly nakoniec všetci odpustili. Dnes sa po lesoch v okolí Dobrej Vody a Planinky túlali (všetkým patrí vďaka za skvelú náladu a obdiv za nekonečnú toleranciu): Vierka Gubiová, Daša Soubustová, Božka Golierová, Paľo Herceg, Jozef Nádaský, Marián Kupčík, Paľo Rapant a

Juro Golier

Sú príbehy, ktoré vytrysknú z duše ako nečakaná erupcia sopky, žeravá láva slov steká z mysle, páli na končekoch prstov, musí sa oslobodiť, naveky stuhnúť v slovách, v odstavcoch textu. Iné sa derú z pamäte iba ťažko, len placho vykuknú na svetlo a hneď sa skryjú v nepreniknuteľnom húští spomienok, do poslednej chvíle sa bránia uchopeniu, krútia sa, šmýkajú, snažia vykĺznuť z rúk. Pod kožou dokážu uviaznuť len drobné čriepky znakov, úlomky textu. Myseľ sa ale náhle upokojí, spomienky postoja, pamäť prehovorí, prsty polapia rytmus rozprávania, písmená sa zoskupujú do slov, slová zhlukujú do odstavcov. Stružky príbehov sa zlievajú v bystrý potok, ten silnie, o chvíľu sa ako dravá horská rieka valí na klávesnicu, nevidíš jej zátočiny, nepoznáš konca. Nakoniec sa tok upokojuje, obrovské tiché jazero sa vylieva z brehov, pohlcuje čitateľa. Len malá bárka sa ďalej hojdá na vlnách, unáša do diaľav unavenú myseľ autora…

Akcia Po stopách lesných železníc

piatok 2.4.2021

Divná doba prináša divné sny. Premenil som sa na pingpongovú loptičku. Biele celuloidové čudo lieta ako splašené z jednej strany zeleného stola na druhú (zakaždým dostanem riadne poza uši), jemne obšuchne sieťku, mení smer pohybu, len tak-tak sa trafí kúsok pred hranu, aby ho záverečnou dobre mierenou ranou poriadne pričapili. Ubolená ľahučká guľôčka končí svoj let na hladine vody, márne sa snaží ponoriť (do príbehu), ihneď rýchlo vyskakuje na hladinu, nepokojne sa kymáca na vlnách. Konečne prichádza skoré ráno (ešte tmavá noc, nešťastný posun času!), budím sa dávno pred prvým zazvonením, unavený viac ako keď som zaspával. Sadám k počítaču, prerovnávam si myšlienky. Nič, len prázdno. Cítim sa ako pingpongová loptička.

Voľný piatok treba využiť. Čo však vymyslieť, okolie Dobrej Vody sme veru riadne prelozili, podarí sa tam nájsť ešte čosi menej okukané? Pozerám do mapy, ťahám línie trasy, základné parametre musím dodržať, desať kilometrov je príliš málo, tridsať priveľa (keď pripočítam obľúbený úsek z Víteku). Mám to, konečne! Veľká noc bude víkendom lesných železníc. V piatok sa pokúsim otlačiť svoju stopu na násype ich severnej vetvy.

Povedzte mi prečo musí každú voľnú chvíľku kamsi loziť? Prečo nemôžeme zostať raz aj doma, konečne sa do sýtosti vyspať, v kľude sa najesť, len tak si sadnúť (k televízoru), celý deň nič nerobiť, leňošiť? Ký parom to má všetko na svedomí? A ešte so sebou ťahá aj nevinnú obeť! Sedím za stolom, raňajkujem, dôkladne (pomaly) prežúvam, pozorujem spolucestujúcu. V jej očiach vidím desiatky otázok, radšej odvraciam zrak, zdvíham sa, idem skontrolovať ruksak. Skočiť si do vlasov hneď zrána… Sú to však len výplody rozrušenej (nedospatej) mysle, veď práve na toto som (sme) sa už niekoľko dní tešil(i).

Pokojná, sviatočná cesta autom, nikde ani živáčika, len zopár ropúch skáče cez cestu pri priehrade za Chtelnicou. Spomaľujem, skúšam nerozpučiť mrviace sa klbká. Mnoho ich družiek to šťastie nemalo, na sivom asfalte zasychajú veľké hnedé fľaky… Parkovacie miesto pod stromami už netrpezlivo čaká svojich pravidelných návštevníkov.

Dobré ráno, Vítek! Prvý dúšok čerstvého vzduchu chladí v pľúcach, ostrý zvuk motorovej píly prerezáva pokoj sviatočného rána (ešte aj dnes?!), prvá kvapka potu osvieži čelo. Všetky otázky sú v okamihu zodpovedané, pochybnosti zahnané. Poľná cesta ponad jarky už netrpezlivo vyzerá svojich zaľúbencov, ten (necelý) týždeň odlúčenia bol nekonečne dlhý. Ale už sa blížia, sú tu, už počuť ich tichý rozhovor, nehlučný šuchot krokov, už sa víri jemný prach pod podrážkami ich topánok. Ako som si obľúbil túto cestu! V každom briežku cítim prísľub krásnych chvíľ, za každou zákrutou vyhliadam neopakovateľné zážitky. Mám to tu naozaj rád.

Je neuveriteľné ako rýchlo dokáže prebehnúť prvá ranná hodinka! V posledných zákrutách uličiek, v posledných metroch pred námestím vždy rozmýšľam, či sa ešte aj dnes nájde niekto, komu sa zatiaľ nezunovalo okolie Dobrej Vody. Či aspoň ktosi bude (netrpezlivo) čakať (oneskorencov) na námestí. Zakaždým tam však postávajú (tie isté) známe postavy…

Rovnako aj dnes, hoci trasa (navonok) neponúka žiadnu (výnimočnú) atrakciu, výlet do neznámych končín či objavovanie nepreskúmaných zákutí. Ale veď my si nakoniec niečo vymyslíme…

Na to, aby sa deň vydaril, netreba príliš veľa. Základným kameňom úspechu je dobrá spoločnosť. A tá sa, ako vždy, práve srdečne víta pod vežou kostola (glg medoviny neohrdnem). Prvé kroky nás vedú uličkou popri bývalej fare (obdivujeme klenbu starej pivnice), veľmi rýchlo opúšťame zastavanú oblasť. Hoci po asfaltke, kráčame voľnou krajinou, smerujeme pod Mariáš. A potom hlbšie do hôr.

Míňame posledné novostavby (vpravo pod lesom), kochám sa pohľadom na svahy Záblavia (vľavo pod horou), mysľou (aspoň) na pár krátkych okamžikov putujem v čase, spomínam na záver výletu spred týždňa. Práve sa začínajú zbiehať tmavé mraky… Dnes je však krásne, prvé vrstvy oblečenia postupne putujú do ruksakov.

Mariáš je zatiaľ tichý, výdajné okienko bufetu zavreté (bohužiaľ? či našťastie?). Nikde ani živej duše, len skupinka turistov šteboce hore cestou. Okolo kaplnky len prefrnknú (nejdú tadiaľ prvýkrát), vnárajú sa do lesa, plavia naprieč jeho šírou hladinou, ako škrupinky sa pohojdávajú na zelených (hoci zatiaľ ešte stále hnedastých) vlnách hory, ponárajú pod ochranu košatých korún jej odvekých strážcov. Veselá plavba sa začína, dobrý vietor do plachiet, tuláci!

Krok za krokom sa začíname štverať pod Antaličky, turistický chodník (aj paralelne vedúca cyklocesta!) príkro stúpajú hore svahom. Aspoň sme sa rozohriali, aspoň sa nám rozprúdila krv v žilách – rozhovory popritom (samozrejme) ustali (hoci úplne neprestali).

Krátke ohliadnutie späť, proti smeru pohybu. V protiľahlom svahu hľadám náznaky skalného okna, miesta donedávna (pre mňa) úplne neznámeho, dnes dôverne blízkeho. Je na svojom mieste, skryté pod riedkou ochrannou hradbou ihličnanov čaká na svojich objaviteľov.

Späť na trasu. V správnom mieste výstupu musíme zastaviť, rozhliadnuť sa, zvoliť smer postupu. Hory sú v týchto miestach popretkávané množstvom lesných ciest, rôzne sa križujú, prepletajú, ak netrafíme tú správnu, ľahko sa objavíme v Hradišti či na Brezovej. Tá naša vedie nenápadným priesekom vpravo, len s veľkou dávkou fantázie v ňom možno objaviť teleso bývalej lesnej železnice…

To začiatkom minulého storočia… Lesy v okolí Dobrej Vody boli nemilosrdne drancované (človek sa až toľko nezmenil) pre potreby chemickej továrne ležiacej v srdci kotliny. Dopravu vyťaženého dreva bolo potrebné riešiť, na výslnie dejín sa, na krátke – asi tridsaťročné obdobie, derie lesná železnica. Stopy po nej možno nájsť (či vytušiť) v teréne ešte aj dnes.

A tak si teraz užívame pohodlnú chôdzu po lesnej ceste, takmer bez prevýšenia sa krútime lesom, smerujeme na križovatku turistických ciest Skálie. Spod hrubej medenej vrstvy starého lístia už vykúka jar. A spomedzi stromov, v tiahlej zákrute na nás vykukne stará trať. Z ničoho nič sa lesný chodník mení na zvýšený násyp, výrazným oblúkom sa skrúca terénom, hľadá správny smer. Nádhera! V úžase opäť stojíme zoči-voči majstrovstvu starých staviteľov, uvedomujeme si hĺbku ich znalostí a zručností. Aj to, ako dramaticky sa za niekoľko desiatok rokov zmenil život. Doba našich (pra)starých rodičov bola úplne iná…

Vážne myšlienky (a rozhovory) strieda čistá pohoda. Krížne cesty si pýtajú krátku zastávku, spomalenie, náš dnešný výlet má zatiaľ nečakané tempo. Posilnení a osviežení môžeme opäť pokračovať. Spočiatku sa držíme turistickej značky, širokej lesnej cesty, v týchto miestach úplne prekryla stopy po železnici, ani najväčší fantasta by (bez dostatočnej predprípravy) nedokázal identifikovať jej zvyšky. Ťažba dreva prekryje všetko (občas i správny smer).

Červená sa odpája chodníkom vľavo, my sa držíme zvážnice. Takmer po rovine sa točí, skrúca, kopíruje svahy pahorku, neznateľne stráca výšku, klesá do doliny. Presne tadiaľto viedla stará trať. Prechádzame krásnym lesom, úbočím povedľa zaujímavo tvarovaných homôľok Čierťaže. Ktovie, čo sa ukrýva na ich odvrátenej strane, mysľou sa snažím preniknúť do tajomstva jedinečného zákutia. Márne, tieto kúty treba preskúmať osobne. Život je však príliš krátky…

Krásny slnečný deň však bezo zvyšku plní aj tie najtajnejšie želania. Nie vždy je potrebné loviť z oceánu zážitkov vybrúsené drahokamy, výrazné atrakcie, dušu niekedy dokáže potešiť aj skromná perlička, nenápadná prechádzka príjemným prostredím. V správny čas. V správnej spoločnosti. Dnes. Teraz.

Postoj chvíľa si krásna! My sa však ako dravý príval (pohody a výbornej nálady) hrnieme dole po starej železnici (čas na obdivovanie okolia či chvíľku na vychutnanie atmosféry miesta si ale vždy nájdeme). Biele vápencové skaly v šere hory. Lúč slnka na sietnici oka. Ihličnatý ostrov v nahom oceáne bez lístia. Milenci vytesaní z dreva. Pokoj lesa. Pocit slobody a uvoľnenia. Čistá radosť.

Vstupujeme na asfaltku. Ale veď tuná to predsa dobre poznám! Po týchto miestach som už mnohokrát prechádzal na bicykli, ronil na povrch cesty litre potu. Pešo tu však prechádzam prvýkrát. Prvý raz vidím okolité lesy, úzke vetvy bočných doliniek, skalnaté úboče návrší, strmé žľaby svahov, odlesnený hrebeň Končitej. (Miznúce) stopy po starej železnici. Dlhá dolina, Timová, Pálenice… na bicykli tak prežiť krajinu nedokážem, na pešo zas ďaleko nezájdem. Schizofrénia cyklo-turistu rozorváva dušu pútnika. Pridávam do kroku…

Priveľmi sme sa zarozprávali, priveľmi kochali, riadne utrhli zvyšok skupiny, musíme počkať. Už je čas na (poriadnu) prestávku, dnes akosi príliš dupeme. Vyťažené kmene stromov na okraji cesty nahradia kreslá i stoly, poskytnú pohodlie na sviatočný obed.

S prívalom nových síl v žilách sme pripravení na ďalší postup vpred. Na Hustý snop je to už len kúsok, na križovatke musíme, tak ako je zvykom, zvoliť ďalší smer nášho pochodu. Nebudeme chodiť naokolo, obchádzať celú Červíčku, volíme priamu cestu, tých pár metrov prevýšenia nám predsa neublíži.

Za odmenu môžeme navštíviť starú (len mierne vynovenú) hájovňu Široká. Peknú pôvodnú budovu na kraji malebnej lúčky bohužiaľ špatia zelené plechové dvere, inak z nej však dýcha atmosféra starých čias, doby, keď tu žili rodiny hájnikov Wajgúna a Wégera, či ich mladších nasledovníkov. Stačí sa len dotknúť jej chladných kamenných múrov a hájenka prehovorí.

O radostiach (starostiach) existencie v odlúčení. Nočných návštevách statného jeleňa. Letnej búrke na Červíčke. Dni prichádzajúcom spoza hrebeňa Vrátna, noci padajúcej zo žľabov Končitej. Každoročnej záľahe snehu. Osviežujúcej jarnej prehánke. Veselom výskaní detí. Tajuplnom vzdialenom výstrele. Chuti lesných jahôd. Nečakanom zaštekaní srnca. Vôni sušiacich sa bylín. Dyme stúpajúcom z komína. Výkriku padajúceho stromu. Rozpráva príbeh života.

Dnes však hájenka nepohnute sníva, život plynúci povedľa ju neruší, len jemne sa obšuchne o jej múry, cez okno placho nazrie do izby, drzo nakukne pod klenby pivnice. Neprebudia ju nekonečné rozhovory náhodných návštevníkov. Zahrkotanie prehadzovačky. Blesk fotoaparátu. Zasyčanie piva v plechovke. Zvuk krokov. Tiché klopkanie kopýtok. Zvonivý smiech.

Roky sa preháňajú nad jej strechou ako mraky na jarnej oblohe. Zažila už (takmer) všetko. Vie svoje. Stará hájovňa si nás nevšíma.

Lúčim sa so Širokou, lúčim sa s hájenkou. Chodníkom medzi drevenou ohradou sa vydávam na cestu. Malebné stúpanie otvára priestor, široké výhľady, poskytuje krásne scenérie, napĺňa dušu krásou. Hoci by sa celý deň skoncentroval len do týchto pár minút, bol by aj tak neopakovateľný!

Beťárska štica Červíčky je nezameniteľná. Nepreniknuteľná mladina pri ceste hustejšia než džungľa. Linka cesty smerujúca na horizont sama vedie kroky tuláka. Striebristá línia vzdialených hrebeňov magicky priťahuje zrak okoloidúceho. V oku sa zableskne belavá škvrna Mohyly. Mámivá vôňa jarného predpoludnia napĺňa okolie. Vzduchom sa nesie radostný výkrik krajiny prebúdzajúcej sa zo zimného sna. Myseľ náhodného návštevníka spieva.

Tento vŕšok naozaj stál za tých pár kvapiek potu! Nečakaná krása nenápadného okamžiku je odmenou za vynaložené úsilie. O tomto je túlanie sa po horách, práve takéto okamžiky prináša pobyt v prírode. Som rád, že môžem byť vonku. Tu a teraz.

Stupáčik sa (konečne) láme, cesta vyrovnáva. Spoznávam známe miesta, už cítim vibrácie magického vrcholu, tajuplného Vrátna. Mimovoľný pohľad do lesa poskytuje nečakaný obraz. Dva tmavé stromy v záplave bledých kmeňov. Prasklina na dokonalom povrchu hory, porucha systému. Na vyjadrenie nálady stačia len dve farby. A milióny odtieňov.

Známa križovatka (s kopou uskladneného dreva) poskytuje príležitosť na krátke občerstvenie. Občas si treba zrovnať myšlienky, dopriať si niečo dobré, pripraviť sa na ďalší postup. O chvíľu odchádzame.

Krátky pohľad späť, ponor do okamžiku ustrnutého v toku času. V mojich rozprávaniach (v poslednej dobe) často vystupuje spolucestujúca. Znalí nás poznajú, ostatným môže to oslovenie pripadnúť čudné. Prečo práve takým slovom? Nuž, (čo nevidieť) tridsať rokov sme spolu On the Road, spoločne putujeme po ceste života. Sme spolucestujúci.

Návrat na miesto. S prázdnym batohom sa hneď kráča ľahšie. Prvé metre lesnou asfaltkou, ktorú po pár okamžikoch opúšťame, aby sme (opäť) nasledovali volanie skál. Chceme sa (aspoň symbolicky) dotknúť Hrubých skaliek. Len okrajom prebehnúť popod Milkine veže, vystúpiť na Veľký autobus. To by mohlo pre dnešok (úplne) postačovať.

Chodník sa vnára do lesa. Ostrá vôňa medvedieho cesnaku v okamihu rozbíja skupinu na menšie prvky, prieskumníci sa oň však obtrú len letmo, pokračujú hlbšie do lesa, sledujú línie skál, horizont stúpania. Načúvajú volaniu diaľok.

Úspešne. Po niekoľkých krokoch stojím na vrchole Líščej steny (či veže?), márne sa snažím preniknúť pohľadom cez hradbu porastu. Toto dobre utajené miesto (aj na mapách ho nájdete len ťažko) výhľady neposkytuje. Zarastené bralo nie je (momentálne) ani lezeckým terénom, avšak opatrný pohľad cez hranu odhaľuje, že svoj potenciál určite má.

Na vzdialenej skale (len podvedome) registrujem pohyb. Ostrím zrak, hľadám farebnú škvrnu. Paľo už vystúpil na Veľký autobus. Tiež sa hýbem tým smerom, v nenápadnom sedielku sa snažím nájsť lepší výhľad na bralo. Nie príliš úspešne, musel by som zostúpiť ešte nižšie. Vyzerá to (relatívne) schodne avšak pre pár záberov (s neistým výsledkom) nebudem zbytočne pokúšať šťastie. Nabudúce to skúsim preskúmať zospodu.

Fujara vo vrecku ma privoláva späť do reality. Či sa vraj nechcem vrátiť na cestu, hneď vedľa je niečo zaujímavé. Želanie spolucestujúcej je pre mňa rozkazom.

Závrt pod Milkinou vežou. Zaujímavé miesto, naposledy sme ho navštívili pred pár rokmi v zime, vtedy pôsobili jeho odtopené prieduchy ešte tajomnejšie. Ale aj tak – až pri priamom stretnutí s podobným výtvorom si človek uvedomí svoju malosť a obmedzenosť. Vôbec netušíme, po čom kráčame, nemáme potuchy, čo sa nachádza za vedľajším pahorkom. Akokoľvek sa budeme snažiť, zväčša sa to ani nikdy nedozvieme…

Kúsok vedľa leží zaujímavý kameň, v okamihu sa naše pohľady pretli, duše stretli. Je rozhodnuté. Sme svoji, nenechám ho tu už viac (osamelo) odpočívať. V batohu sa uvoľnilo miesto, putuje dnu. Viem, nemalo by sa to, ale… Tento kus hory, milióny rokov ležiaci na jednom mieste sa vydal na púť. Aj sopka občas vyvrhne svoje potomstvo do priestoru…

Keď som sa vysporiadal so svedomím (v skutočnosti to bolo oveľa rýchlejšie ako ste si to stihli prečítať) som pripravený pokračovať. Ostatní sa už slnia na Veľkom autobuse, poďme rýchlo za nimi. Prvé kroky so záťažou sú nečakane ľahké.

Výhľad do okolia je nádherný, limitne sa približuje tomu z Hodinkovej veže. O čo je skala menšia, o to je útulnejšia. Sme tu sami, celá krajina patrí len nám.

A je to krásna krajina. Lúky pod Bachárkou – čarovné v ktorejkoľvek dobe, v akýchkoľvek podmienkach. Pokojný záliv oceánu kultúrnej krajiny v prastarom kontinente malokarpatského lesa, fjord hlboko sa zarývajúci do jeho tela. Opodiaľ sa vzpínajúce vlny pahorkov obklopujúcich kotlinu, striebornou penou ozdobený vodný val vzdialených pohorí. Remízky predeľujúce homogénnu (už sa pomaly zelenajúcu) lúčinu. Občasný solitér, maják dohliadajúci na pokoj pláne. Nádhera napĺňa všetky zmysly, po duši sa rozlieva pokoj.

Starý peň slúži ako improvizovaná lavička, skala ako stôl. Maškrtíme, oddychujeme, vychutnávame pomaly sa rozvíjajúce sa sviatočné popoludnie. Fotka vždy dokáže osviežiť miznúcu pamäť, nejakú si treba pribaliť na cestu… Zostupujeme.

Spomedzi hustého porastu sa rysujú Milkine veže, bližšie k nim už nevystupujeme, stačí keď ich drsnú krásu pohladíme zrakom. Bránu do ríše fantázie aspoň na malú škáročku pootvorí zaujímavá lesná socha, dláto času neustále tvaruje starý miznúci kmeň.

Úzky chodník spieva pod našimi krokmi svoju lesnú pieseň. Šuchoceme hrubou vrstvou lístia, pomaly sa blížime pod bralá Hodinkovej veže. V mysli začína vŕtať drobný neodbytný červík-pokušiteľ. „Poď ku mne, vystúp bližšie!“, láka rozpukaná skala. Poniektorí nedokážu odolať…

Máme plán. Vyštveráme sa hore, k úpätiu Balážovej veže, nakukneme (vydriapeme sa) do jej jaskynky, pretraverzujeme pod Malý Kjeragbolten a vystúpime na hranu Hodinkovej veže. Duša alpinistu kričí ÁNO, skala v batohu ma ale drží pri zemi, mozog vydáva jednoznačný pokyn NIE. Ja a Danka to obídeme dokola, lúčime sa s vrcholovým družstvom.

Toto miesto sme objavili náhodne pred časom, keď sme hľadali cestu na Malý Kjeragbolten. Prieskum sme zahájili z nesprávnej strany, ako odmenu sme objavili toto zákutie. Miesto, kde zvykol prespávať Janko Gebuľa.

Rozprávanie o Jankovi Gebuľovi

Toto je príbeh Janka Gebuľu tak ako som ho zažil ja sám, tak ako mi o ňom rozprávali iní.

Ubehlo už veľa dní odvtedy, keď na gazdovstve v krajine-nekrajine, v čase-nečase žil-byl fešák Janko Gebuľa. Objavil sa náhle, jedno chladné ráno začiatkom jari už pobehoval po dvore. Jeho pravé meno nepoznal nik. Ľudia si ale čoskoro po narodení všimli jeho výraznú podobnosť so známou osobnosťou televíznej obrazovky, takú prehadzovačku dokáže príroda (či šikovný kaderník) vytvoriť len raz za život. Možno dvakrát. A tak Janko získal svoje nové meno.

Prvé dni v novom bydlisku boli radostné, plné lásky a hier. Pobehoval po dvore ako malé kozľa, do výšky vyhadzoval nohami, okolím sa niesol jeho zvučný (zatiaľ jemný) hlások. Všetci ho mali radi, všetci sa s ním chceli hrať. Dni plynuli…

Z Janka vyrástol mladý fešáčisko, duša nepokojná, noha neposedná. Aby si ho reťazou priväzoval o kôl, inak len zo trikrát skočí a už ho niet. Celý deň sa bude potulovať po okolí, spoza plota bude na teba vypliešťať tie veľké okále, smiať sa ti do očí. A ty si ho potom naháňaj! Potvoru.

No i tak si Janka všetci obchádzali, videli jeho statnú postavu, veselý pohľad spod neposednej štice, tušili, že u opačného pohlavia bude obľúbený. Že bude mať veľa zdravého potomstva (capisko!). Driečny mládenec, ej, bude z neho veru osohu!

Avšak orla na kôl nepriviažeš, túžba v Jankovej duši bola silnejšia než najpevnejšia reťaz. Keď si raz niečo zobral do hlavy ani palicou mu to z nej nevytlčieš. A tak jedného dňa, po ďalšom vydarenom úteku, sa rozhodol. „Pôjdem ja navždy preč, utečiem do hôr. Veď sa ja tam dáko pretlčiem!“

A tak jeho kroky zamierili do neďalekých vrchov, lúkami i lesom putoval stále vyššie, až tam hore, na skalnaté bralá. Tam bude mať svoj domov, tam bude v bezpečí.

Miesto si vybral krásne, pokojné. Divej zvery v týchto lesoch takmer nebolo, tých pár bláznivých psiskov si radšej vyštekovalo za plotom v údolí (vymenili slobodu za plné brucho). Zelení ľudia s kovovou rúrou na pleci (tou čo metala blesky) až sem hore nechodili (autom sa tak vysoko nedokázali vydriapať). Na návštevu občas zašli len tí ostatní, postavili sa na hranu skaly, dlho hľadeli do údolia, ochkali, mávali rukami, ku hlave si prikladali také divné krabičky. Alebo tí ostatní. Nie že by sa sem hore, tak ako iní slušní dvojnožci, vybrali lesom, oni sa navlečú do akýchsi divných špagátov, hlavu napchajú do takého čudného kýbľa (ani piť sa z neho nedá aký je deravý) a nahor sa štverajú priamo po stene. Ako muchy. Prečo? Veď im stačí prejsť len pár krokov a tam, popod tú zašprajcovanú skalu, vyskáču sem ku mne ako kamzíky. Lenivci. Divné existencie!

Spočiatku sa preto týmto divným živočíchom vyhýbal, aj keď ho náhodou zbadali, ušiel dole žľabom. Tam sa za ním nik neodvážil. Časom však stratil svoju plachosť a ostražitosť, návštevníkov si zvedavo obkúkal zblízka, nedočkavo ich vítal, čakal od nich maškrtu. Väčšinou však dostal palicou poza uši. Divné osoby, nevedia sa správať k domácemu.

A koľko jedla bolo v okolitých lesoch! Mal naozaj široký výber, veď od narodenia bol vegetarián, mohol si preberať, čo mu hrdlo ráči. A voda v studničke pod lesom bola chutná, studená. Ale chodil až k tej vzdialenejšej, tá prvá bola akási divná, stále sa chcela hrať na schovávačku…

Časom mu naviac nebolo ani smutno. Chýr o jeho kráľovstve sa rozniesol po kraji, prilákal na návštevu krásne devy. Zostali. A tak sa Janko so svojím háremom celé dni prechádzal po skalách, slnil sa na ich bielom hrebeni, užíval si (zaslúžený) pocit vládcu (stáda). Veď mal aj skvostný palác, nádhernú sieň priamo vo vnútri hory. Škoda, že to tam časom smrdelo ako u starého capa…

Život však nie je stále ružový, závisť ľudí nepozná hraníc. „Prečo by si mal niekto len tak behať po horách, pospevovať, nič iné nerobiť? Z takých nie jen žiadny osoh, takých treba vyhnať. Alebo dať do laty!“ A tak začali ľudia milého Janka naháňať, štvať, nevedel dňa, nevedel chvíle, kedy ho budú opäť lapať. Aj niektoré z jeho favoritiek pochytali, zavreli, ostatné sa radšej rozutekali.

Posledný skončil v žalári Janko. I keď poniektoré zlé jazyky tvrdia, že išiel rovno do klobás…

Toto je príbeh statného capa, ktorý ešte prednedávnom žil na hrebeni Hodinkovej veže svoj pokojný slobodný život. Viem to, nie raz som ho tam stretol. A raz som ho takmer vyobšíval palicou poza rohy.

Janko, nech si teraz kdekoľvek, ten kúsok Tvojho život stál za to.

P.S.

Podobnosť hlavného hrdinu s redaktorom Markízy Jánom T. bola čisto náhodná. Ľudská fantázia je však bezbrehá.

Ťažko je mi sprostredkúvať zážitky okamžikov, ktorých som sa nezúčastnil, veselé úsmevy a spokojné pohľady hľadiace na nás z fotografií však vypovedajú, že to bol zážitok. Občas možno aj prisilný. Ale prežili to (našťastie) všetci, všetci sa (s úľavou) vítame nad Malým Kjeragboltenom.

Opäť nastáva čas čarokrásnych výhľadov (z iného uhla – nie, nebojte sa, už s tým nebudem otravovať), chvíľ, ktoré vlievajú do žíl nové sily. Na posledných kilometroch ich budeme ešte potrebovať. Najskôr sa však do sýtosti napasieme na medveďom cesnaku. Státisíce pevných zelených byliek sa derú spod zeme, napĺňajú ovzdušie neopakovateľnou arómou. Niečo si samozrejme pribalíme aj domov.

Pokračujeme, akosi ma začína omínať chrbát, ten batoh oťažieva, nemal som tam dávať toľko cesnaku. Cesta po asfaltke cez Hlboký dol ubieha sama, mne však ťažkne krok. Nevadí, už je to len kúsok.

Správnu odbočku si tentokrát postrážime, známou cestou krásnym lesom sa meter po metri blížime k Hoštáckej hôrke, mieste z ktorého máme Dobrú Vodu (a kus okolia) ako na dlani. Skladáme sa na trávu, vychutnávame si výhľady, oddychujeme. Už to máme (takmer) za sebou, odtiaľto stačí len poriadne natiahnuť ruku a dotkneš sa veže kostola. Už je to len dole kopcom.

Ja radšej zostávam stáť, asi by som sa nepostavil. Ten batoh, koťuha, je čoraz ťažší. Kamienok chcel predsa len asi zostať na svojom mieste… Povinný zostup zo skalnej ostrohy na Dolinu sa tak mení na ťažký boj.

Konečne sme dole! Už len na chvíľku odbočíme do Ajšnitu, je podivuhodné, že stále sa nájde niekto, kto tam ešte nebol. Dnes mi mimoriadne prekáža, že prechod ku kostolu je zamurovaný, mal som ten batoh nechať pri bránke, určite by ho nikto neukradol…

Pár desiatok metrov na parkovisko je dnes nekonečných (a to ešte nie je všetko). Nastáva čas lúčenia, čas rekapitulovania. Verím, že tí, ktorí sa dnes rozhodli stráviť sviatočný deň v okolí Dobrej Vody svoje rozhodnutie neoľutovali. I keď dnešná trasa neponúkala nič bombastické, žiadny výrazný turistický cieľ, nakoniec sa z prechádzky vykľul celkom zaujímavý výlet. A nezabudnuteľnú atrakciu si väčšina z nás na záver neplánovane pridala. Do videnia v pondelok.

Začína jedna z najťažších hodín môjho života, musím sa (nejako) dostať na Vítek. Kráčam ako zdochýňajúca ťava, každý krok ma bolí, ledva vlečiem nohy. Batoh však nezhodím. Necítim si chrbát, režú ma popruhy, strácam silu, už ma začína ťažiť aj svedomie. Spolucestujúca ma neúnavne povzbudzuje, ja ju nevnímam…

Je neuveriteľné ako sa dokáže vliecť posledná poobedná hodinka!

Vítek, konečne! Padám do auta, chytám sa volantu, dúfam, že po ceste (vyčerpaním) nezaspím. Batoh z kufra musí doma vyložiť spolucestujúca, ja sotva naberiem sily na to, aby som nemusel spať v aute.

Krátky pohľad späť, celý deň sa koncentruje do jediného bodu. Uff, dnes som to veru poriadne natiahol! Toto už hádam nedočíta nik! Ale keď ja dopredu vôbec netuším kam až ma text zavedie. Nie ja riadim rozprávanie, to príbeh vedie moju ruku, ovláda moje prsty. Vytvára obrazy. Tam otvorí okno fantázii, tu dvere predstavivosti. Umožní znovu vidieť prežité.

Návrat do príbehu. Netradičná doba prináša netradičné riešenia. Miesto toho, aby sme sa v zmysle tradícií a očakávaní pripravovali na spoločenskú udalosť (takto sa premenili v poslednej dobe sviatky Veľkej noci) vybehli sme opäť do hôr. Na Dobrú Vodu, kam inam (epidemiologické opatrenia výrazne ovplyvňujú možnosť voľby, zredukovali okresy na malé oblasti). A prežili sme tam (ako inak) príjemný a nezabudnuteľný deň. Vďaka všetkým prítomným: Danke Fázikovej, Vierke Gubiovej, Božke Golierovej, Alici Binkovej, Dáši Soubustovej, Paľovi Rapantovi, Jozefovi Polakovičovi a Jozefovi Vráblovi.

Juro Golier

Nová noc, nový sen. Ukrutná slnečná páľava vysáva posledné zvyšky síl z tela muža, prekopávajúceho nekonečnú ryhu vedúcu naprieč planinou. Za jeho chrbtom sa na okraji priehlbne vŕši dlhokánsky val zeminy, koniec výkopu sa tiahne až kamsi za horizont. Zrazu sa zdvíha vietor, jeho horúci dych ženie po pláni mračná jemného piesku. Muž sa napriamuje, vyvracia hlavu k nebu, priestor pretína jeho nemý výkrik. Odhadzuje náčinie, mohutným skokom sa vznáša do výšky, letí. Plachtí ponad krajinu, smeruje k horám, do vlahej, zelenej náruče prírody.

Akcia Poza lesy do Jablonice

sobota 27.3.2021

Auto na križovatke odbočí vľavo (pozor, daj prednosť v jazde!), ako myška sa prešmykne popod šikmú vežu, pri múre cintorína míňa modrú tabuľku:

                                                                              Trstín        24

                                                                              Chtelnica  10

Trstín. Celým vnútrom náhle preniká bodavý pocit nepokoja, trpký závan nedostupných diaľok, pred očami rastie pyšný masív, ladná línia hory. Nekonečné týždne zavretý vovnútri okresu… Kedysi dávno. Mladý muž (nedobrovoľne uväznený v drsnom zamate doby) ticho sedí v plazivo sa približujúcej letnej noci na svahu hôr kdesi nad mestom, zadumane pozoruje jeho blikajúce svetlá, blízke, no neprístupné svahy bergu za veľkou riekou pomaly splývajú s tmou… Desaťročie skôr. Chlapec sa (spolu s hrdinami ošúchanej knihy) prediera džungľou dakde na rovníku. Hic sunt leones! Cestuje ľadovou pustatinou Antarktídy, sprievodcom mu je len mráz a skuvíňajúci vietor. Ako oko v hlave opatruje náhodne nájdený poklad, letový poriadok aerolínií – Tokyo, Montreal, New York či Sydney sú neuveriteľne blízke, avšak omnoho vzdialenejšie než okraj galaxie… Dnes. Svet sa končí v Chtelnici…

…prípadne o kúsok ďalej (ale o tom radšej nikde nehovorte). Pravidelne sa opakujúca rutina sobotného rána začína pomaly nudiť. (Pri)skorý budíček (prečo!?), presne vypočítané pohyby (času je tak málo!), ťažké rozhodovanie posledných minút (budem potrebovať aj vetrovku?), čakanie na Braňa (je presný, my nie…) – dnes nemusím šoférovať (kontrolujem obsah ploskačky)…

…užívam si polohu spolujazdca. Nemusím sledovať ten rýchlo sa odvaľujúci sivý pás vozovky, zrak môže zablúdiť aj kus vedľa, zastaviť sa na zaujímavých detailoch ubiehajúcej krajiny. Hľadať belavý odlesk Orlích skál v tmavej mase lesa (zelená jar je predsa len ešte príliš vzdialená). Spolu so zajacom pelášiť ako o život z dosahu hučiacich kolies. Zachytiť vzdialený závan vône ľalií poľných nad múrmi kostolíka na kopci. Zadúšať sa (mysľou opäť cyklista) rozkolísanou strmou EKG krivkou cesty vedúcej podhorím.

„Brzdi!, budeme odbočovať.“, na námestí prudko točíme vpravo, úzkymi, ešte neprebudenými uličkami Chtelnice sa rýchlo dostávame preč z dosahu civilizácie, ponárame sa hlbšie do náruče hôr. Parkovacie miesto nad Vítekom už netrpezlivo čaká…

Po tejto ceste by som už hádam trafil aj poslepiačky. Napriek tomu (niekomu sa to môže zdať divné) sa na ňu vždy teším. Viem, že hneď prvé kroky mi rozprúdia krv v žilách, spôsobia, že budem lapať po dychu (takto po ráne), aspoň sa však konečne úplne preberiem. Zrakom opäť smutne pohladím budovy veľkého rekreačného strediska (stále rovnako pusté), pripomienku pominuteľnosti (a zbytočnosti) megalomanských činov človeka a už sa teším na otvorený priestor Juríčkovej jamy.

Dlhá zvažujúca sa lúka, nenapodobiteľné solitéry a modré nebo. Husté lesy všade navôkol (bralá v nich ukryté). Veniec hôr na horizonte. Spev vtákov. Vôňa sobotného rána.

Všetka ťažoba bežných dní je definitívne zabudnutá, duša si začína pospevovať. Nohy sú náhle ľahké ako pierko, uvoľnená myseľ poletuje priestorom ako priesvitný motýľ. Z výšky pozoruje trojicu kráčajúcu planinou. Snaží sa nahliadnuť pod pokrov stromov. Privoniava ku kvietku drobnej fialky. Teší sa z ďalšieho krásneho dňa.

Nepredbiehajme však, nechváľme dňa pred večerom, situácia sa ešte môže (niekoľkokrát) zvrtnúť. Ale teraz si užívame svoju hodinku pokoja, chvíle, ktoré sú nám (každý týždeň) dopriate naviac. Prvý lúč slnka v oku. Biely pozdrav Veľkého Autobusu. Odraz strapatej štice Červíčky v mláke pri ceste. Výbeh cez ikonický (a fotogenický) stupáčik na Lachove. Zvlnenú, hadiacu sa líniu cestičky ku krížu. Prvé kroky po ešte driemajúcich uličkách obce. Slnkom ožiarenú vežu kostola…

… pod ktorou sa vítame s kamarát(ka)mi, viacerí dnes mali opäť rovnaký nápad ako my, chcú sa ísť túlať, ako je v poslednom čase zvykom (či vynútenou nevyhnutnosťou), po cestách (i necestách) v blízkom (aj vzdialenejšom) okolí Dobrej Vody. Po tradičnom zvítaní (počastovaní) sme pripravení vyraziť. Štartovú fotografiu nechávame na neskôr.

Celkový plán nemeníme, cestičky k jeho dosiahnutiu však upravujeme (ako vždy) podľa momentálnej nálady. Po pár desiatkach metrov putovania Dolinou opúšťame asfaltku, odbočujeme vpravo na lesný chodník, ktorý v minulosti býval lesnou železnicou. Niektorí z nás to tu poznajú, pre ostatných sú tieto miesta prekvapením. Podľa ich reakcií predpokladám, že príjemným.

Cesta stúpa takmer nepostrehnuteľne, väčšie prevýšenie prekonáva perfektne vyrezanou serpentínou. Prerezáva sa pomedzi skaly, zarezáva do strmého svahu. Takmer na každom kroku máme čo obdivovať. Projektanti i stavitelia tohto dielka boli skutoční majstri.

Tichý trávnatý chodník ukrytý hlboko pod korunami stromov sa ponára do krajinársky nádherného úseku, vo svahu nad našimi hlavami sa v lese týčia výrazné skaly, kamenné bloky. Tušíme, že križujeme krasovú oblasť (nie nadarmo sa tiež nazýva Slopy – rovnako ako tá v protiľahlom svahu, prvý cieľ nášho dnešného putovania), náš citlivý vnútorný georadar zaznamenáva podivuhodné vibrácie, cíti (ešte neprebádané) podzemné priestory. Láka nás vydriapať sa hore strmým svahom, preskúmať zaujímavý hrebeň, pokúsiť sa nájsť kľúč, otvárajúci bránu do srdca hory. Hádam niekedy nabudúce…

Blížime sa k Lalkovej skale, úseku trate, ktorý bolo treba prerúbať priamo cez mohutné bralo (menší brat Ajšnitu). Neodoláme, vystupujeme hore na vyhliadku, obdivujeme (i keď trochu zarastený) pohľad na hradné veže týčiace sa vo svahu na opačnej strane údolia. Dolu nad cestu sa príliš nenakláňame, ten výhľad je dosť vzdušný…

Ďalej pokračujeme rozdelení na menšie skupinky, ktosi z tej poslednej si všíma tmavú dieru v skale povyše chodníka. To predsa nenecháme len tak, toto musíme preskúmať! Skupinka dobrodruhov sa driape po vyšliapanom chodníčku (nie sme tu prví) hore strmým svahom (našťastie len kúštik), objavuje vstup do skaly. Prepchávame sa dovnútra.

Stojíme (poniektorí sa trochu hrbíme) v drobnej sále, malej jaskynke s krásne vymaľovanými stenami. Zaujímavé a pekné miesto, v prípade nutnosti by sa tu dalo aj prespať, lepšie ako celú noc moknúť kdesi na daždi. Ak sme však našli (podľa indícií na webe) Markov kút… – rýchlo preč, tomuto miestu sa treba v každom prípade vyhnúť.

Teraz je ale krásny slnečný deň, do noci je ešte ďaleko, užívame si chvíle pohody na zaujímavom mieste, strašidelné predstavy si nepripúšťame (ani sa nám netlačia do mysle), v danom okamžiku vlastne ani netušíme, kde sa (možno) nachádzame. Podľa dostupných informácií by sa mal Markov kút nachádzať niekde úplne inde, práve sa tam hotujeme, je to hlavný cieľ dnešného výletu.

Konečne sme dohnali čelo skupiny (počkali nás), musíme sa k nim však predrať cez polom na chodníku. Zažívame veselé chvíľky, veď oni dobre vedia, prečo nás čakajú práve tu! Opäť nastala tá chvíľa, prišiel čas znova sa ponoriť do voľne plynúcej krajiny, nezviazanej okovami chodníkov a ciest. Začíname sa šplhať hore strmým svahom, smerujeme kamsi hore, na hrebeň, tam kde tušíme (dúfame v) existenciu jaskyne.

Mám rád tieto cesty voľným terénom, kde smer putovania určuje sama príroda a naša slobodná vôľa. Každý z nás si hľadá vlastnú cestičku, obchádza zvalené stromy či riedke húštinky kríkov, chce zvoliť ten najschodnejší kurz. Po chvíli ale obvykle zisťujeme, ako sme sa mýlili, závidíme susedovi vľavo (i vpravo) ich predvídavosť (či lepšiu kondíciu). Je čas si odfúknuť, zastavujeme, rozhliadame sa. No, nie je to až také zlé, veď niektorí sú na tom ešte horšie, ako malé farebné mravčeky sa štverajú v hĺbke ďaleko vzadu. Nevadí, hore sa počkáme. Ale je tu krásne!

Presné súradnice (nepresného prístroja) GPS umiestňujú jaskyňu kdesi na tieto miesta. Povyše sa ukazuje skupinka skál, hneď vedľa ďalšia, aj o kus ďalej presvitá čosi kamenné. Už len nájsť ten správny otvor, vstúpiť do podzemia hory. Vytvárame rojnicu.

Bezvýsledne. Buď klame GPS či katastrálne záznamy alebo oficiálny zoznam jaskýň (1106. Markov kút – k.ú. Dobrá Voda, okr. Trnava, 400 m n.m., dl. 8 m, archeologické nálezy (neolit)…). A možno len ten Moloch nechce aby sme objavili jeho príbytok.

Okolie je ale zaujímavé, tajomné, kamenné ostrovy v lese sú obklopené zaujímavými sochami, torzami dávnych strážcov jeho pokoja. Dnes ho však narúšame svojou neúnavnou snahou preniknúť bližšie ku tajomstvu hory. Hlavne ja s Paľom sa motáme dookola po svahu ešte dlho potom, ako ostatní zasadli k zaslúženému oddychu. Márne. Dnes nám nie je dopriate odkliať vstup do podzemia, Zámok nevydáva svoje tajomstvo.

Mierne sklamaní (veď mi sa raz vrátime, lepšie pripravení) sa presúvame o kúsok vyššie, na vyhliadku Slopy. Rovnomennú jaskyňu poznáme, chuť si napravíme aspoň pohľadom (z úctivej vzdialenosti) do jej bezodného hrdla. S horkosmutným pocitom v hrudi odkrývame železný poklop, nakláňame sa nad tmavý pažerák priepasti…

Stačilo! Nebudeme viac pokúšať šťastie, radšej sa rozhliadneme do okolia. Potešíme sa pohľadom na zvlnenú pahorkatinu dobrovodskej kotliny, pokúsime sa nájsť presvitajúce veže starého hradu, užijeme si slnečnú pohodu sobotného predpoludnia. A konečne urobíme aj štartovaciu fotografiu.

Tieto pohodové chvíľky by sa ľahko predĺžili do neskorých hodín, my sme si ale prišli trochu pretiahnuť kostru, unaviť svaly, pokračujeme ďalej. Pri poslednej návšteve tieto miesta halila tajuplná hmla, mali úplne inú atmosféru, záhadný nádych. Dnes kráčame pekným (pra)lesom, stretávame množstvo ľudí, ktorých vytiahol krásny deň na prechádzku do prírody. Ale raz príde opäť deň, okolie zahalí tajomná hmla, z podzemných škár Zámku vykuknú na zemský povrch záhadné bytosti…

Na krížnych cestách volíme tú, ktorá smeruje na Suchánku. Krásna široká cesta je ako stvorená pre kolesá bicykla. Aj teraz sa jeden cyklista pachtí v protismere, urobil pekný kotrmelec, ale pozviechal sa a bez akýchkoľvek známok znepokojenia pokračuje ďalej. Zdravíme sa. My opäť odbočujeme do voľného terénu.

Tentokrát bohužiaľ poznačeného ťažbou. Cez neupratané rúbanisko sa kráča zle, treba dávať pozor na každý krok, guľatina pod nohami dokáže byť zákerná. Našťastie tesne pod vrcholom ťažba končí a tak si aspoň úplne hore môžeme užívať príjemné chvíle v objatí prírody. Sme na Vysokej skale.

Skala (z tejto strany) nie je skalou a vôbec už nie vysokou, jej západné steny však spadajú dole prudkými skalnými prahmi, nebyť náletových drevín by bol výhľad týmto smerom celkom zaujímavý. Teraz si však musíme viac domýšľať. Je čas na oddych, doplnenie stratených síl, načerpanie energie (aj priamo zo zeme), maškrtenie. A rozhliadnutie sa po okolí.

Ďalší z nenápadných malokarpatských vrcholov, ktorý ma dušu. Jeden z mnohých. Niekedy naozaj stojí za to prísne sa nedržať iba vyšliapaných (či vyznačených) chodníkov, občas treba poslúchnuť volanie srdca a vydať sa na putovanie do krajiny bez ciest.

Verím (ako vždy), že tu nie som posledný krát, avšak pre istotu sa s vrcholom lúčim. Pohľadom sa snažím obsiahnuť každý jeho kameň, každučký peň či kmeň stromu, spomienku naň si uložiť hlboko do pamäti (a drobný kamienok na pamiatku do ruksaku). Odchádzame.

Schádzame lesom, snažíme sa nájsť tú správnu zvážnicu. V teréne narušenom ťažbou to nie je vôbec jednoduché, nakoniec preto končíme kus vedľa, na druhej strane hory, na okraji peknej lúčky. Niekedy treba vedieť aj poblúdiť.

Stojí tu exkluzívny posed, neodolám a vyliezam na jeho terasu. Otvára sa mi pohľad lovca, lúku a blízke okolie mám ako na dlani. Vybavenie interiéru tiež nie je na zahodenie, musí to byť zážitok stráviť noc na tomto mieste. Kochať sa pohľadom na pomaly zhasínajúci deň, sledovať tiene vychádzajúce z lesa. Zaspať pokojným spánkom vysoko nad svetom tam dole. Prebúdzať sa s ranným zaštebotaním, ešte chvíľu predtým ako sa prvý slnečný lúč dotkne korún stromov.

Pohodlnou cestičkou, údolím pomedzi bezmennými (no malebnými zalesnenými svahmi) sa dostávame na dobre známu cyklocestu Jablonica – Suchánka, priamo do zákruty, odkiaľ začína obávaný stupáčik (ktorý oddeľuje zrno od pliev, cyklistov od nadšencov). My, turisti, však dnes smerujeme opačným smerom.

Hneď skraja nás nadchne zaujímavý kopček, pohľad do mapy ho identifikuje ako Bzovú. Keď o pár desiatok metrov ďalej vidíme stromy olepené značkami so zákazom vstupu je rozhodnuté. To musíme vyskúšať! Nie však dnes, toľko času už nemáme.

S návštevou však nesmieme pridlho otáľať, ťažobné mechanizmy sa poriadne zahryzli do tela masívu, kameňolom pohltil riadnu časť  jeho objemu. Niekoľko rokov to však ešte vydrží, avšak – pamätáte si smutný pohľad od Trstína na Holý vrch? Jeho väčšiu časť si je dnes treba už len predstavovať…

Kráčame mesačnou krajinou. Na topánky mi sadá jemný biely prach, zvyšky krásnej hory sa (navždy) usádzajú vo švíkoch mojich wibrám. Na okraji veľkej plochy čakajú na odvoz vyťažené kmene stromov. Rovná zdravá mladina i mohutné odrastené majáky skončili ako bezmenná drevná masa. Surová náplň nenásytného pažeráka priemyselnej výroby. Starý kríž chátra na kraji lesa. Na dušu padá smútok.

Našťastie prichádzame k vodnej nádrži Jablonica, okolie ktorej je v tento krásny (takmer letný) deň napočudovanie ľudoprázdne (jediný bežec rýchlo mizne v diaľke). Dnes je tu priehrada len pre nás. V okamžiku sa rozkladáme na krátky oddych, teplá zem láka na posedenie, chladivá voda na kúpeľ. Ľuboš nám ukazuje, ako na to (bŕŕŕ, mne je zima ešte aj teraz pri prezeraní fotografií). Slnečná obloha sa zrkadlí v jemne sčerenej hladine nádrže, jej jednoliatu plochu narúšajú torzá starých, zaplavených kmeňov. O tie na brehu sa už postarali ostré hryzadlá bobra.

To by bol piknik, tu by sme si dokázali posedieť! Avšak nemôžeme, sme na najvzdialenejšom bode trasy, k autám nás čaká ešte poriadna porcia kilometrov (psst, príliš nahlas to radšej nehovorte!). A tak sa voľky-nevoľky zdvíhame.

Krajom prírodnej rezervácie Zrubánka (aj tú sme pôvodne chceli preskúmať, nabudúce) sa posúvame ďalej. Pokračujeme popod Bachráčku (čas nás tlačí, na zalesnený vrchol už nie je čas vybehnúť), lesom takmer bez výhľadov, krok za krokom, meter za metrom ukrajujeme z určenej porcie kilometrov. Kúsok pred nami prebehne lesom črieda muflónov, dnes prvý (a posledný) pozdrav živej prírody.

Ako dobre sa plánuje trasa v teple domova pri obrazovke počítača! Ako ťažko sa naplánovaný smer drží v lese rozrytom od kolies ťažkých strojov! Správny kurz samozrejme nedokážeme udržať, na Suchánku sa nakoniec blížime vedľajšou dolinou po dobre známej asfaltke. Ale cesta je to pekná, je úplne iné kráčať po nej pešo, mať dostatok času (a síl) na prezeranie si okolia, ako v sedle bicykla hľadieť len niekoľko centimetrov pred predné koleso. Prechádzame úplne neznámou krajinou.

Konečne sme pri Suchánke! Dnes už niekoľkýkrát zahmlievam, na otázku „Koľko ešte?“ odpovedám síce presne, ale vzdialenosť uvádzam radšej v míľach. Psychika dokáže byť silný protivník.

Popod riedku šticu pretiahnutého hrebeňa Lesov (tam už dnes naozaj nepôjdeme, i keď – pôvodné úvahy boli rôzne…) po spevnenej zvážnici, známej cykloceste, sa púšťame do boja s posledným úsekom trasy. Cieľ ešte síce nevidíme, je však už na dosah.

Na križovatke s červenou sa lúčime s Alicou a Palinom, zbiehajú pod Mariáš, chcú ešte navštíviť skalné okno. My ostatní si to už nekomplikujeme, volíme priamu (a najkratšiu) cestu. Nad Lesmi a Červíčkou sa začínajú zbiehať mračná.

Ešte sa chvíľku pristavíme pri takmer zabudnutom kríži nad Záblavím, obdivujeme jeho jednoduché (ale pôsobivé) línie aj archaický jazyk („Na čest a chválu Pánu Bochu wšemochucimu…“), prestávka nám vleje do žíl prepotrebné sily, poľahky sa tak dostávame medzi prvé domy obce, sme už takmer v cieli (aspoň poniektorí).

Ešte sa osviežime pri (novo vyvedenom) prameni Hlávky a nastáva čas rozlúčky. Trnavská skupina to má už za pár, do bezpečia áut im chýba len niekoľko metrov. Naša trojica sa chystá na záverečnú skúšku ohňom (či skôr vodou), máme pred sebou poslednú hodinku dnešnej turistiky. Začína popŕchať.

Spočiatku len drobne, ani to nestojí za reč, s postupujúcimi metrami však prehánka silnie, mení sa na jemný jarný dáždik. Za iných okolností by bol celkom príjemný, teraz je však otravný. Našťastie netrvá dlho. Kúsok za krížom stretávame Jozefa s Dadou (a kamarátom), boli na Bachárke zbierať medvedí cesnaku, už sa vracajú. Nečakané (a milé) stretnutie rozoženie chmáry, zvyšok trasy už prejdeme suchou nohou.

Čo dodať k dnešnému výletu? To čo sme hľadali sme nakoniec nenašli (alebo možno našli niekde úplne inde). Trochu sme blúdili. Objavili sme zopár nových zákutí, tie známe sme uvideli v novom svetle. Trochu sme zmokli. Ale ako vždy bolo fajn. Hlavne kvôli skvelej spoločnosti, tú dnešnú tvorili: Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Alica Binková, Božka Golierová, Igor Naništa, Ľuboš Rosa, Braňo Polocík, Paľo Rapant, Jozef Polakovič, Palino a

Juro Golier

Miesta vzdialené a predsa tak blízke. Žijú si svoj vlastný život v našich predstavách. Možno je dobre, že sa nám ich nikdy nepodarí navštíviť. Zostávajú také, aké sme si ich vysnívali. Mestá snov. Neviditeľné mestá.

Akcia Skalky Dobrej Vody

Prvý jarný deň na Dobrej Vode

sobota 20.3.2021

Cesta prekonáva pohorie rovnomerne rezanými serpentínami a tiahlymi rovinkami. Niekoľkými zákrutami sa prešmykne okolo svetoznámych kúpeľov, prebehne široké koryto rieky (prúd ktorej odnáša spomienky na zbojníkov i pltníkov do čiernych vôd ďalekého mora) a už letí v ústrety Horám. Križuje neveľkú planinu, krúti sa medzi už neexistujúcimi medzami dnes takmer neexistujúcich polí, chvíľku akoby hľadala správny smer. Práve tu som dlhé roky zvykol upierať pohľad na ladné línie vzdialeného Trojvršia, personifikácie celých Karpát. Čelo – Záruby – Havranica(?) či Veterlín – Čelo – Havranica(?) dnes už len úchytkom presvecujú pomedzi nevzhľadné škatule priemyselných budov, ktoré ako rádioaktívne podhubie nenápadne požierajú krajinu. Súčasná vážna hudba slovenských autorov na Devíne je príliš elitárska (neznesiteľná), Anténou Rock snáď stotisíckrát hrané Čili papričky si nechcem znechutiť (a Slíže obľúbiť), rázne vypínam rádio. V hlave sa ako na povel začínajú vynárať vety, pred očami sa mihajú hotové odstavce textu, príbehy posledného víkendu. Zabúdam ich skôr ako sa stihnú uložiť do pamäte. Prečo sa s tým stále trápim, prečo nie som ako ostatní? Normálnemu človeku sa predsa také obrazy hlavou nepreháňajú, ten slušný si ich necháva pre seba. Prečo práve ja?

Slnečné ráno sa nenápadne zmenilo na fádne sivé dopoludnie. Z modrej oblohy síce stále presvecuje zlatistý svit, ale do nebeských výšok akoby priam spod zeme vyrastajú bledosivé matné steny. Karpaty zmizli, úplne sa rozplynuli v šedi postupujúceho dňa, neexistuje Trojvršie, neexistuje Baraní dvor, len atómový hríb v náznakoch vystupuje nad (neexistujúcimi) vežami. Inovec zmodral, je ako tmavá atramentová škvrna na sivom liste fádneho dňa. Z diaľky počuť hlas zvonov. Zem, nebo a hory sčerneli, vzduchom poletujú prvé biele vločky. Zajtra začína jar.

Až z časového odstupu, až z výšky spomienok, vidím skutočný obraz rannej scény, obdivujem zložitú komplexnosť pohybov postáv, ich premyslené presuny po šachovnici ešte spiaceho domu. V daný čas na danom mieste iba v polodriemotách mátožne balím všetko, na čo som sa vykašľal večer, nevnímam okolie, len periférne sledujem čas. Ručičky hodín bývajú v také chvíle pekelne rýchle…

Konečne, motor auta tíško pradie (ja vrčím, ešte sa len dostávam do formy), spolucestujúca sedí po mojej pravici, nič sme doma (hádam) nezabudli, dvere zamkli, odchádzame. Starosti bežného života zostali pohodené v kúte pri bráne (nech ich vietor rozpráši veľmi ďaleko), všetko je náhle krajšie, nebo jasnejšie, sobota je dňom voľna, (ďalšou) príležitosťou na výlet.

Cieľ našej jazdy je v poslednom čase stále ten istý (okolnosti nedovolia príliš vyskakovať), auto už začína dôverne spoznávať úskalia cesty vedúcej hore popri toku Chtelničky, čoraz odvážnejšie sa vrhá v ústrety zákrutám, snaží sa dohnať stratené. Márne, (opäť) sme v sklze, (znova) máme čo dobiehať aj počas pešieho presunu.

Mám tak menej času na kochanie sa (kde sa stále motáš?), menej príležitostí na fotografovanie (veď stále fotíš to isté!), vychutnávanie si ďalšieho krásneho rána na cestičke, ktorú mám tak rád. A tak len úchytkom zavadím zrakom o biele bralá vyrastajúce spomedzi stromov pri Bachárke, len na sekundu zablúdim myšlienkou pod skalky ukryté v lese kdesi naľavo, len kútikom oka švihnem na hrebeň Vrátna a Červíčky. Veď ja sa vrátim…

Nádherná scenéria sa však rozkladá aj priamo pred nami, dnes nie je treba (priveľmi) hľadieť pod nohy (blato je ešte stuhnuté), stačí sa len dívať dokola a zaplniť každé voľné miesto v duši i mysli prekrásnymi obrazmi. Zvlnenou planinou polí a lúk. Hradbou pahorkov na horizonte. Bielo poprášenými lesnými čistinkami. Pyšnými vežami starodávneho hradu. Tichým krížom vedľa cesty…

Dnes však nie sme (ako býva zvykom) na ceste sami. Z lesa sa ozýva rev píly, hneď vedľa parkuje auto. Zima síce končí, treba však zostať v strehu. Spoza horizontu sa postupne vynárajú postavy, z diaľky rozoznávame turistov, keď podídu bližšie spoznávame známych – Petra Wágnera a skupinku jeho spoločníkov /-čiek v najlepších rokoch. Takéto stretnutie vždy poteší.

Ale aj zdrží, na Dobrú Vodu prichádzame o pár minút neskôr. Nevadí, čas dnes plynie podľa vlastných pravidiel. Je tu dosť rušno, turisti sa striedajú ako na bežiacom páse, parkovisko je už takmer spolovice zaplnené. Ani sa teda nečudujem, že (opäť) stretávame aj našich. Bublinky šumia z pohára, vzduchom sa šíri vôňa klinčekov (včera bolo Jozefa). Vítame sa (avšak udržiavame odstup), vždy si máme čo nové povedať, na čo dôležité sa popýtať. Neprišli sme ale klebetiť, poberme sa pekne ďalej. Dnešnú úvodnú fotku nebudeme robiť pred kostolom, prejdeme o kúsok vedľa (nech je trochu zmena) – stojíme na hladine jazierka pri prameni Hlávka, dekoráciu vytvárajú steny kameňolomu, z Ajšnitu sa každú chvíľu vynorí rušeň lesnej železničky, už počuť škrípanie kolies.

Počítačová grafika by takýto obrázok dokázala vytvoriť, my však stojíme nohami na pevnej zemi, mláka dávno vsiakla do zeme, steny kameňolomu postupne zarastajú, Ajšnit je zamurovaný, posledný rušeň  dávno vošiel do tunela vysokej pece. Zostalo len pár čiernobielych fotografií a spomienky pamätníkov, i tie však postupne blednú…

Nevyslovené spomienky, nedopovedané slová zostávajú visieť vo vzduchu, my sa ale poberáme ďalej. Po ceste hore obcou točíme do polí, za chrbtom nechávame posledné usadlosti, už slabne brechot psov, hlučných strážcov pokoja. Preskakujeme rozmáčané koľaje, predsa sme sa blatu nevyhli, predsa len sa šmýka. Napájame sa na chodník, po ktorom sme sa pred chvíľou (márne) snažili dohnať čas…

Teraz však kráčame opačným smerom, náhle nemá nikto naponáhlo, máme pred sebou (takmer) celý deň. Cestu zrazu rozozvučali kroky mnohých nôh, vzduch sa rozospieval tónmi početných hlasov, zvuky sa miesia s chladným slnečným ránom a vôňou prebúdzajúcej sa krajiny. Poletujú ovzduším sťa strieborné chmýrie, nezachytíš ich zrakom, neuchopíš hmatom, majú však čarovnú moc. Dokážu rozvibrovať dušu, upokojiť myseľ, vniesť do svojho okolia absolútnu pohodu. Toto sú tie nehmotné častice harmónie, Higgsov (MKCK) bozón, božská častica, ktorá nás každý víkend ťahá von, do spoločnosti kamarátov.

Krajina získava ľudskou prítomnosťou ďalší rozmer, do popredia náhle vystupujú drobné detaily, ktoré boli predtým neviditeľné. Opustené brány zložené na kraji lúky. Hraničný kameň. Peň otvárajúci dvere ríše predstáv. Vzorka pobránenej, čerstvo osiatej role. Tisíckrát prejdeš jedným miestom, zakaždým objavíš niečo nové. Musíš iba chcieť…

Z drevorubača sa vykľul bývalý kolega našich kamarátov, to je pádny dôvod na prvú, zatiaľ iba kratučkú prestávku, len toľko, aby sa roztiahnutá skupina opäť spojila. Tu už opúšťame známu cestu (turistickú značku), odteraz budeme putovať lesnými cestičkami a chodníkmi, občas však opustíme aj tie aby sme sa vybrali brázdiť krajinu bez ciest. Najskôr chceme nájsť železitú studničku. Mala by byť neďaleko.

Dobre to tu zarástlo! Remízka na okraji poľa je husto poprerastaná kríkmi aj vysokými trávami, vnárame sa do húštia, v okamihu sa v ňom strácame ako v bludisku, nad ktorým sa ako maják týči všadeprítomný posed. Predierame sa kriakmi, čvachtáme po podmáčanej pôde, hľadáme prameň. „Haló! Mám ho!“, bystrím pozornosť, orientujem sa podľa hlasu, nakoniec sa spolu s ostatnými tlačím na udupanom malom priestranstve hlboko v húštine.

Zo zeme trčí hrdzavá železná, či železitým vyzrážaným povlakom obalená rúra, bližší pohľad prezrádza, že v skutočnosti sa nejedná o studničku, ale o geologický vrt, z ktorého vyteká súvislý prúd chladnej vody. Neodoláme a koštujeme. Je chutná, v danej chvíli ňou bez výčitiek svedomia ľahko nahrádzame čaj, víno či iné tekuté pochutiny. Všetko dookola je pokryté hrdzou, hrdzavie lístie, hrdzavie strom, hrdzavejú aj drevokazné huby. Len ľad namŕzajúci na tráve a halúzkach pri päte rúry má číru mliečnu farbu. Zaujímavé miesto, je dobré zapamätať si jeho polohu, v sparnom letnom popoludní môže byť zastavenie pri ňom veľmi osviežujúce (tak ako dnes).

Musíme sa však pohnúť ďalej. Krížom cez zatiaľ neprebudenú lúku (príroda ešte drieme pod hnedastou prikrývkou), okolo tajomných solitérov, vchádzame medzi stromy. Cestu vedúcu kamsi vľavo si nevšímame, pokračujeme hlbšie do lesa, vyššie hore svahom, tam, kde tušíme blízkosť brál. Prichádzame pod Malé Skalky, skalný pás ukrytý na okraji nenápadného lesíka, vraj významnú lokalitu vyznávačov boulderingu. Prvýkrát som to tu navštívil kedysi na jeseň, odvtedy (aj vďaka okolnostiam) som však pravidelným návštevníkom. Páči sa mi tu.

Pristupujem bližšie k stene, naťahujem ruku, dotýkam sa drsnej chladnej skaly. Mladík po večeroch hltá príbehy dobrodruhov, ktorí sa za skuvíňania víchrice a hukotu padajúcich lavín snažia predrať na vrchol vysnívanej hory. Naspamäť sa učí mená Hercog, Buhl, Hillary, Mallory, Fiala či Orolín. Severná stena Eigeru, Nanga Parbat, Cerro Torre, El Capitan, Galéria Ganku znejú neuveriteľne lákavo. Verí, že raz… Súhra okolností, nedostatok príležitostí či odvahy (to znie lepšie ako zbabelosť) spôsobili, že sny našťastie zostali (viac-menej) len snami. Ale ešte i dnes sa (občas) dokážem zasnívať…

V tejto časti skaliek som prvýkrát, tak ďaleko vpravo som ešte nikdy nebol. S prekvapením (avšak podporeným teoretickou prípravou) zisťujem, že i v tejto časti bol kedysi dávno kameňolom. Jeho steny dnes slúžia na tréning horolezcom. Aj dnes sa tu jeden mladík, priaznivec boulderingu, krčí nenápadne pod skalou, obzerá si stenu, okolie i náhodných návštevníkov, žinenky už má rozložené (sú pripravené tlmiť jeho neúspešné pokusy). Narýchlo s ním prehodím pár slov.

Ostatní čakajú na dobre známom brale nad kameňolomom, oddychujú, kochajú sa výhľadmi. Zvoní mi telefón, že vraj, kde sa motám? Tiež som sa kochal, ponáhľam sa za nimi. Ani mi nedajú vydýchnuť (len čo stihnem očkom hodiť do protiľahlého svahu, Hodinková veža i Autobus nedočkavo mávajú) a už sa hýbeme ďalej, čas nepopustí.

Je sobota 20. marca 2021, 10:37, začíname zostupovať z kameňolomu, prvé jarné kroky nás vedú dole strmým zošupom pod pokračovanie skalného pásu, do blízkosti majestátneho stromu, majáka v lese. Vopred poučení hľadáme v jeho bútľavine kešku. Úspešne.

Chodníčkom popod skaly sa len pomaly, krok po kroku, meter po metri presúvame ďalej. Naozaj je čo obdivovať. Tu zdravý strom popierajúci zásady prežitia, vyrastajúci priamo zo skaly, jeho korene sa ako hrubé povrazy ovíjajú okolo kameňa, ako hady sa plazia cez trhliny hlbšie dovnútra brala. Tam hladké telo masívu, oko len s námahou hľadá plôšky schopné poskytnúť oporu pre prsty lezcov, nápadité názvy ciest – Polovičný princ, Lietaj Goldy! či Tupoň – na škáročku pootvárajú dvierka do ríše fantázie, tisíckrát obchytané biele (magnéziové) stupienky vedú až kamsi do neba. Očarujúce okolie, torzá starých tlejúcich kmeňov či nesmelé hlavičky prvých poslov prebúdzajúcej sa prírody. Trojicu hotujúcu sa na prvý výstup dňa, v dobrej nálade rozkladajúcu svoje náčinie, cinkot železa, farebné hadíky lán plaziace sa pri ich nohách…

Čarovný les opúšťame po cestičke, vynárame sa na lúke pri Juríčkovej jame, len zopár stovák metrov od zaparkovaného auta. Ešte je však privčas…

Po dôverne známej ceste sa znova vydávame smerom na Dobrú Vodu, po pár chvíľach opäť stojíme na križovatke nad železitým prameňom. Tentokrát sa otáčame na opačnú stranu, nechávame sa unášať atmosférou okamžiku (a cestou vedúcou na krásne lúčky pod Bachárkou). Jemne sneží.

Piešča a lúky pod Bachárkou, dve strany tej istej mince. Mince, ktorá má len rub a rub (alebo líc a líc), (takmer) identické dvojičky, podobné sťa vajce vajcu. Pripomínajú hlboké jazerá uprostred lesa, tichá plocha ktorých zrkadlí obraz hôr. Ich nehybnú hladinu narúšajú len občasné ostrovy, jedinečné osamelé solitéry náhodne vyrastajúce uprostred rozľahlej planiny. Dve nenápadné škvrnky na mape. Podobné a predsa tak odlišné. Pokoj a ticho Piešče len občas rozozvučí náhodná návšteva. To pod Bachárkou býva oveľa rušnejšie, blízke skalky či neuchopiteľný duch miesta lákajú na návštevu, vytvárajú ideálne podmienky na piknik. Na jeden sa hotujeme aj my.

Konečne odľahčíme batohy (a zaťažíme bruchá), pripravený proviant nebudeme ťahať zbytočne celý deň na chrbtoch (tak ako prednedávnom po všetkých Kopcoch a cez celé Lesy), ideme opekať! Teraz a tu! Táborisko na okraji lesa už čaká.

Najskôr však musíme pripraviť ohnisko. Rozbiehame sa do okolia, hľadáme sucháre na oheň aj paličky na opekanie. Keďže sa rozloženia ohňa chopili dvaja ostrieľaní táborníci, Paľo a Milan, o malú chvíľku už pod vysoké koruny stromov stúpa voňavý dym, ohník veselo praská na ohnisku, na paličkách sa objavujú prvé umelecké výtvory. Slaninka sa pomaly zmenšuje, tuk odkvapkáva do pahreby, už-už ju treba koštovať. Klobásky na kraji trošku sčerneli, zuhoľnateli (ale sú veľmi chutné, tak akurát škrípu pod zubami). Špekáčky sa konečne naježili, pomaly hnednú, dole s nimi, sú predsa hotové. Zemiak sa neustále drolí do pahreby, nevadí, tak je predsa najchutnejší, stačí poutierať popol. Na lopáriku už čaká horčica, cesnak, uhorka aj cibuľa, lukulské hody sú v plnom prúde. Na samý koniec príde na radu dezert – jabĺčka v karameli. Prikúsnutie sa patrí spláchnuť niečím chutným, batohy stále skrývajú nejedno prekvapenie, na smäd dnes určite nezahynieme. Dokonalé.

Mať so sebou stan a spacák – zostávame do zajtra, takto sa však musíme rozlúčiť. Zahasíme oheň (hneď vedľa je prameň), upraceme po sebe, odchádzame. Ťažko sa nám lúči s príjemným miestom (dobre sme sa napráskali), musíme to rozbehať. Chodníček mierne stúpa popod Včelie skalky (rozlámaná homôľka ukrytá v lese povyše táboriska), skrúca sa vľavo, smeruje k vyvieračke.

Občasná vyvieračka, či Skovávací štoček (hovor tak, ako ti zobák narástol) je dnes verná svojmu menu. Len úzky prúžok vody vyteká z nenápadnej jamky pod koreňmi stromov (v lete by to človek obišiel, nebyť tabuľky nevenoval by jej jediný pohľad). Kde nič, tu nič však prúd silnie, jama sa zapĺňa vodou, (takmer) suchý potôčik si začína veselo pospevovať, zurčí dole svahom, stráca sa kdesi v húští na okraji lúky. O minútku je však všetko tak ako na začiatku, z nenápadnej jamky pod koreňmi stromov vyteká len úzky prúžok vody…

Hor sa do skál! Hlbšie v lese nad našimi hlavami sa ukrývajú (už dobre) známe bralá, horolezecké skalky, chceme si ich (z bezpečnej vzdialenosti) obzrieť. Výborná nálada vydareného jarného dňa však v duši (niektorých) prebúdza nečakaný nepokoj, vyvoláva prekvapujúce túžby. Náhle (poniektorí) prahnú po nevšednom zážitku, (odrazu) im nestačí dotknúť sa skaly iba zrakom, túžia ohmatať jej telo, pocítiť pod rukou jej chladnú drsnosť, splynúť so stenou, dosiahnuť vrchol. Ostatní nemajú silu protestovať…

Úzkou strmou prťou sa štveráme pod stenu, dychčíme, fučíme, driapeme sa k päte pyšného brala, pod Hodinkovú vežu. Konečne sme tam! Ruka sa dotýka skaly, snaží sa nahmatať jej tep, započuť tichý šepot slov, zrak blúdi po jej členitom povrchu, pokúša sa objaviť skrytý vstup, tajnú cestu na vrchol. Tá je ale pre bežného smrteľníka uzamknutá, kľúč k nej síce vidíme, visí však privysoko…

A tak úzkym chodníčkom ponad strmým zrázom traverzujeme vľavo, na samý koniec skalného pásu, do úzkej štrbiny. Popod Malý Kjeragbolten sa hore dokážeme vyštverať aj my. Ľahko sa to povie, (trochu) ťažšie vykoná. Prielez je síce zaistený kramľami a reťazou, stupy sú však od seba ďaleko, výstup nie je (úplne) zadarmo. Na štýl sa však nehráme, dôležitý je výsledný efekt (a prežitie). Nakoniec ale všetci šťastne stojíme na hrane brala (z tejto strany viacero prvovýstupov), spokojní sami so sebou, užívajúci si svojich päť minút slávy. Blesky fotoaparátov oslepujú skalu a jej hrdinov.

Po hrebeni sa presúvame kúsok vedľa, na vyhliadku. Opatrne nakúkame cez hranu skaly („Tu dole sme pred chvíľou stáli!“), rozhliadame sa do okolia („Tam v lese je kameňolom, odtiaľ sme pozerali na tieto skaly.“), lúka pod Bachárkou leží hlboko pod našimi nohami („Hentam sme opekali!“). Užívame si prekrásny prvý jarný deň.

Provizórna hojdačka pri  ohnisku láka, niektorí nedokážu odolať (nikdy nezahubiť dieťa v duši), zvyšky horolezeckého lana aj konár sú našťastie dostatočne pevné (zhupnúť sa stále vyššie, až tam, nad hranu skál! – toto chvalabohu nikto neskúša).

Je nám tu dobre, dokázali by sme sa ešte chvíľu pribaviť, v najlepšom však treba prestať, chceme predsa ešte niečo stihnúť. Krížom pomedzi stromy schádzame na asfaltku, vydržíme na nej však len pár metrov a točíme na cestu vedúcu hore svahom, tam, kde tušíme vrchol Červíčky.

Je to môj prvovýstup na tento výrazný hrebeň, (avšak na mapách len okrajovo označený) pretiahnutý dvojvrchol. Akoby ani nestál za zmienku. Nakoniec je to však dobre, davy návštevníkov, prešliapané chodníky a kopy smetia by narušili jeho zaujímavú náladu. Aj dnes, v krásnom slnečnom popoludní vyžaruje silnú, ťažko definovateľnú, neuchopiteľnú, avšak celé okolie prestupujúcu atmosféru tajomna. Nepotrebuje k tomu ani pomocníkov, hmlu, chlad a skuvíňajúci vietor, vystačí si úplne sama. Červíčka, družka neďalekého Vrátna (máva nám hneď zo susedstva).

Kameňmi a skalami husto posiate temeno, polámané pahýle odrastených stromov, len kde-tu riedko stojaci (pred)poslední mohykáni, pod nimi žiadna mladina… Na boku ležiaci, zvalený posed. Mesačná krajina. Aké sily sa preháňajú nad týmto hrebeňom? Čo za živly sužujú toto zakliate kráľovstvo? Kde sa skrýva jeho záchranca? Aj v tomto podzemí drieme oddiel rytierov, pomocníkov tých spod Sitna? Myseľ kričí do krajiny desiatky otázok. Ticho. Žiadna odpoveď.

Predierame sa pomedzi húštiny (v lete to bude prechodné len s námahou, či mačetou v ruke), prekračujeme a obchádzame popadané stromy, preliezame zvyšky plotov, napriek miernemu sklonu sa len s námahou predierame vpred. Konečne! Sme na vrchole Červíčky, podľa nevzhľadného papiera nalepeného na strome (tento nie je od Sida) vo výške 539 metrov. Petra Vlhová práve vyhrala Svetový pohár.

Z tajuplného, čiastočne vyhliadkového vrcholu sa cez nevýrazné sedielko, popod (niektorí cez) drobné bralo, posúvame ďalej, na druhý vrchol. Počet zaujímavých sôch rastie, charakter prostredia sa nemení. Nezabudnuteľné miesto, sľubujem si návrat (kedy to všetko stihnem?).

Zostupujeme. Zarastená, dlho nepoužívaná zvážnica (občas musíme obchádzať lesom) nás vedie dole, bližšie na asfaltku. Sme tam, dobrodružstvo dnešného dňa končí, ďalej to už bude povinná jazda po známych miestach.

I tak však poblúdime. Neodbočujeme včas, na lúky za Hoštáckou hôrkou sa dostávame okľukou. Je to však pekná lesná zvážnica. A nakoniec – všetky cesty sa raz stretnú. Aj tá naša.

Cez lúčky a zvyšky vápenných baní sa dostávame na vyhliadkové bralo Hoštáckej hôrky, oddychujeme, kocháme sa pohľadmi do blízkeho i vzdialeného okolia. Hrad, Dolina, cintorín pod Kostolnou hôrkou, Kopec, fabrika… a množstvo iných nepomenovaných miest. Na Dobrej Vode (a v jej okolí) je krásne…

Už nám zostáva len bezpečne zostúpiť dole z brala, nestrepať sa zo skaly (treba pozerať pod nohy) a na malú chvíľku sa zastaviť v Ajšnite. Vždy sa nájde niekto, kto tam nebol. Otvárame bráničku a pomedzi ploty dvorov vchádzame do úzkeho skalného prieseku.

Oko fotografa obdivuje jeho kolmé steny, hladkú jednotvárnosť ktorých vhodne ozdobuje drobná i bujnejúca zeleň. Oko horolezca plače pri pohľade na krásne lezecké steny, ktorých čisté línie pohlcuje (a začína narúšať) parazitujúca flóra. Oko každého návštevníka však zaplače pri pohľade na nevzhľadné betónové preklady zabraňujúce prechodu cez ochranné pásmo vodného zdroja (PREČO !?!?). Musíme sa otočiť a obísť to po ceste.

Sme v cieli, autá už netrpezlivo čakajú na svojom mieste obklopené desiatkami iných značiek, Dobrá Voda v tieto víkendy láka množstvo výletníkov. Len smutná zamknutá krčma zíva prázdnotou. Ako rád by som si tam na chvíľku sadol, prehodil zopár (posledných) slov, odovzdal sa pokojnej atmosfére a prirodzeným spôsobom nechal zo seba vyprchávať náladu krásneho dňa. Snáď už čoskoro…

Mňa (a spolucestujúcu) ale ešte čaká posledných pár kilometrov, naše auto čaká (dúfam) na Víteku. A tak sa dnes už tretí krát vydávame na tú istú cestu, rovnakú, ale vždy inú. Pomaly zapadajúce slnko prepožičiava krajine nenapodobiteľnú náladu, nám pripravuje neopakovateľné chvíle. Cesta je ako z gumy, posledné metre sa naťahujú ako rozprávanie z tisíc a jednej noci. Už aby sme boli na mieste.

Ďakujem všetkým, ktorým sa ešte nezunovali výlety do okolia Dobrej Vody a stále majú chuť dolovať drobné diamanty z hlušiny tejto podivnej doby. Verím, že tie drobné čriepky zážitkov zostanú uložené hlboko v našich spomienkach. Prvý jarný deň svojou prítomnosťou spríjemnili Vierka Gubiová, Marianna Fakašovská, Danka Fáziková, Božka Golierová, Milan Babišík, Janči Budoš, Igor Naništa, Paľo Herceg, Jozef Nádaský, Paľo Rapant, Jozef Polakovič, Jozef Chudý, Sido, Ctibor a

Juro Golier

Jarné ráno, smutné nedeľné dopoludnie. Motám sa po záhrade, mal by som (konečne) ostrihať ten vinič, sľubujem to (chystám sa na to) už niekoľko týždňov. Po peknom (takmer jarnom) dni sa obloha zatiahla, všetko je fádne, krajina akoby stratila všetky farby, jej vôňa sa rozplynula v rannom chlade. Všetko je sivohnedé, len na hrudách oráčiny sa trbliece strieborný mráz. Staré šľahúne som už postŕhal z drôtov, teraz sa bavkám s úponkami, snažím sa postupne odkrútiť všetky zdrevnatené prstienky pevne ovinuté na vedení. Au! Nožnicami som si sekol do prsta (ja šikovník), červené kvapky krvi farbia zem. Začína snežiť.

Akcia Záruby a okolie

Smolenice-Bana-Záruby-Ostrý Kameň-Smolenice

sobota 13.3. 2021

Po mojom cyklovýlete v piatok som sa cítil úplne zničený – účasť na akcii ktorú hneď nasledujúci deň, v sobotu, oznámil a chcel zorganizovať môj priateľ Juro, sa mi zdala úplne nereálna. Juro mal veľkú chuť, sa tiež zúčastniť, ale prísne lockdownové opatrenia a hlavne hrozba vysokých pokút rozhodla, že zostal vo svojom okrese a navštívil iné krásne miesto Malých Karpát – Klenovú (len pre upresnenie – bol som iba pod ňou J.G.). Moje rozhodnutie sa v podvečer zmenilo o 180 stupňov, pôjdem. Chcem opäť vidieť priateľov, opäť s nimi zažiť krásne chvíle v lone Malých Karpát, hlavne na ich najvyššom štíte – Zárubách. Okrem turistiky sme chceli speleológom, ľuďom zanietených pre dobrú vec, pomôcť vyniesť lešenárske rúrky sponad Čertovho Žľabu na miesto ešte neobjavenej jaskyne Bana, ktorá sa nachádza pod Zárubami. Trnavskí jaskyniari chcú zabezpečiť túto jaskyňu, respektíve zatiaľ len dieru po zosuve skál a hliny, pred náhodným pádom živého tvora. Rúrka, asi 3 metrová, vyrobená z poctivého železa, sa stala pri výstupe našou neoddeliteľnou súčasťou. Mne úplne stačila tá jedna, čo som odniesol na miesto určenia, do ktorého sme sa od sedla Záruby dostali po krkolomnom teréne. Paľo bol borec, zobral až dve, ale hlavne chcem vyzdvihnúť Vierku, jedinú dámu medzi nami chlapmi, ktorá tiež vyniesla jednu z rúr. Padla aj dobrá poznámka, že váha rúry je skoro ako naša nadváha v tejto covidovej dobe. A ako ťažko sa šľape s nadváhou! Tejto vynášky sa zúčastnili aj Milan, Igor, Jozef a náhodný okoloidúci turista Martin, ktorý vyniesol rúrku do sedla. Spoločnými silami sme ich tak vyniesli asi osem. Po odložení bremena, respektíve našej nadváhy, sme doplnili sily aj energiou v tekutej podobe. Čelá sa nám na slniečku leskli nielen potom, ale aj spokojnosťou, že sme urobili niečo prospešné pre jaskyniarov, ktorí nás možno niekedy prevedú po jaskyni schodnej aj pre bežných ľudí.

Po doplnení síl sme sa vybrali kolmo hore na hrebeň, museli sme prekonať asi päť vrstevníc. Bez tých rúrok sa nám kráčalo akosi ľahšie, len nás ešte trochu boleli otlačené ramená. Vyšli sme kúsok pred vrcholom Zárub. Priznám sa, už dávno som nebol tu hore, väčšinou chodím na bicykli popod vrchol a Záruby obdivujem buď spod horného traverzu alebo od hlavných ciest. Na vrchole sme mali čas kochať sa výhľadmi. Boli vidieť aj zasnežené rakúske kopce. Urobili sme zopár fotiek, aby sme si uchovali spomienky, ktoré nám pomôžu neskôr evokovať atmosféru okamihu. Po naplnení duše a občerstvení tela sme sa vybrali smerom na Ostrý Kameň. Hrebeň najprv mierne klesal, bola to pohodová nenáročná túra. Neskôr sa ale sklopil do príkreho sklonu a tu, aby sme vyskúšali ešte strmší zostup, Paľo alebo Milan navrhli obísť ho z ľavej strany. Bol to dosť exponovaný terén, v ktorom nás predbiehali len trnavskí triatlonisti, ktorí trénovali beh v náročnom teréne obutí iba v teniskách. Musím ale uznať, že výhľady za ten adrenalín stáli. Najkrajšie sa otvárali smerom na Ostrý Kameň, Veterlín a Báborskú.

Bývalý strážny hrad nás privítal svojimi majestátnymi zbytkami múrov, vežičiek a kľukatými cestičkami. Stretli sme tu veľa ľudí, vytiahlo ich pekné počasie. I napriek tomu som mal dobrý pocit ľudskej blízkosti pri zachovaní bezpečnej komunikácie, kde stačí len opätovaný úsmev. Dosiahli sme najvyšší bod zrúcaniny. Na plošinku bývalej strážnej vežičky sme sa sami dostali vcelku hravo, ale zostup niektorých z nás musel byť s asistovanou pomocou už zostúpenej osoby. Prvý odvážny bol Paľo, ktorý potom podopieral a usmerňoval naše nohy do oporných bodov.

Z Ostrého Kameňa sme pokračovali po bývalej červenej turistickej značke smer Brezinky. Vlastne sme kopírovali hrebeň. Kde tu bolo ešte vidieť staré socialistické turistické značenie. Z Breziniek sme išli po spevnenej cykloceste okolo kaplnky panny Márie k pekne upravenej studničke. Po občerstvení, pre zmenu sviežou pitnou vodou, sa dolina zúžila a my sme začali stúpať po modrej do sedla Zárub. Táto dolina je charakteristická starými stromami, ktorým tečúca voda podmyla korene a oni, ktoré už ďalej nevládali udržať svoju váhu, popadali naprieč turistickým chodníkom. Je to chvalabohu bezzásahová oblasť, všetko tu ostáva tak ako padne alebo silný vietor vyvráti, žiadne odrezané pne, žiadne koľaje od lesných mechanizmov.

V sedle Zárub počkáme na posledných členov dnešnej výpravy do ticha prírody, Danku a Mariannu. Danka ešte musela doobeda pracovať v obchode. Pokračovali sme modrou značkou smer Smolenický zámok. Tento zostup zo sedla k nám bol žičlivý. Mohli sme si usporiadať dojmy či len tak kráčať do cieľa. Pri pekne zrekonštruovanom jazierku sme nakŕmili kačičky a poniektorí vyhladovaní pomohli Danke s výborným chlebom a hlavne veľmi dobrou surovou slaninkou. Bola to maškrta!

Na záver prišlo už len obligátne lúčenie a prísľub ďalšej turistiky na budúci víkend, ktorú pripraví pravdepodobne Juro do oblasti vyhovujúcej z hľadiska prístupu z oboch našich okresov.

Akcie sa zúčastnili: Vierka Gubiová, Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Igor Naništa, Milan Babišík, Paľo Rapant, Jozef Polakovič a Ján Budoš.

Budoš

Akcia Kopce a Lesy Dobrej Vody

sobota 6.3.2021

Tzŕŕ-cvak, ozubené koliesko chronometra preskočilo na ďalšiu pozíciu, spúšťa sa zložitý mechanizmus tajuplného časostroja, v útrobách orloja praská, puká, šramotí, škŕŕ-dum, drevená opona sa váhavo dvíha, ÓóΩóÓ, zhromaždeným davom prebieha vlna nemého úžasu, na javisku sa objavujú marionety (vymaľované úsmevy, zaplátané šaty), doširoka roztvárajú mĺkve oči, neveriacky hľadia kamsi ponad hlavy publika, uvoľňujú stuhnuté údy z riadiacich povrázkov, vystupujú zo svojich úloh, vychádzajú na forbínu, škrípavo sa ukláňajú, žiarivé reflektory pozornosti davu rozohrávajú pokrivenú tieňohru, náhle oživlé bábky vyskakujú zo scény, rozpúšťajú sa v anonymnom dave, konečne ŽIJÚ.

Krátke stretnutie spod Veterlína má svoje pokračovanie, Sido a Ctibor sa rozhodli, že nasledujúci víkend vybehnú opäť do našich končín, niečo pre nich skúsim vymyslieť. Uzavreté okresy komplikujú situáciu, zužujú manévrovací priestor. Dobrá Voda je stávka na istotu, túlačka lesmi v jej juhozápadnom okolí je neokukaná, predpoveď počasia priaznivá (aký rozdiel oproti decembru!) – nebudem vymýšľať novoty, trasu presúvam z archívu späť do navigácie – nech príliš neblúdim (ako ľahko to vyzerá takto zvonka!).

Tie skoré sobotné prebúdzania sa začínajú podobať ako vajce vajcu, v kuchyni (či v kúpeľni) si so spolucestujúcou už (takmer) neprekážame, naše pohyby sú (prísne) synchronizované, toto ranné tango sa približuje k dokonalosti. Deň sa (napočudovanie) rozbieha hladko, všetko je na svojom mieste (veci skáču do rúk samé), do čaju sypem správne cukor (a nie soľ), nech to tak vydrží čo najdlhšie! Dnes dokonca stíham aj prvú (a zároveň poslednú) kávu, to sa mi veru už dlho nepodarilo. S posledným sŕknutím prichádza Braňo.

V takom krásnom ráne (a po dôverne známej ceste) ide auto samo. Mám rád keď ma netlačí čas, cesta je poloprázdna, nemusím dupať na plyn, môžem zvoľniť, počúvať rádio, debatovať. A kochať sa.

Jasnomodrá obloha sa zlieva s hnedou zvlnenou planinou polí rovnomerne posiatych veľkými hrudami. Oddychujú, čakajú kým ich z ľahkých driemot (táto zima hlboký spánok nepriniesla) prebudia kolesá traktorov. Len ukradomky, len kútikom oka sledujem (či skôr iba periférne cítim) nenápadné Orlie skaly aj malebný kostolík v Lančári, nedočkavo sa teším na vzdialený pozdrav Plešivej (za posledné mesiace som si to tam naozaj obľúbil). Ani sa nenazdám a je tu námestie v Chtelnici – točím prudko doprava, úzkymi uličkami a po nekonečnej horskej cestičke (toto sme naozaj každoročne šliapali z Klenovej?) sa už ani neviem koľký krát presúvam na Vítek. Auto parkujem presne na hranici okresu.

Rozhliadam sa, vzduch je čistý, vrháme sa do kríkov, ilegálne prekračujeme hranicu (okresu, hádam nás nik nezavrie do karantény). Po pár krokoch, len po niekoľkých desiatkach metrov les redne, stromy sa rozostupujú, vychádzame na otvorené priestranstvo Juríčkovej jamy, pod nohami sa začína odvíjať dlhá cesta na Dobrú Vodu. Mám to tu tak rád!

Musím prižmúriť zrak, žiarivý blankyt rannej oblohy sa prepaľuje cez viečka, rozohráva na sietnici oka nenapodobiteľné divadlo, neskutočné farebné orgie. Mrazivá noc spevnila povrch chodníkov, prečistila ovzdušie, vŕšky sa ostro rysujú oproti jasnej oblohe, po oblakoch ani stopy, nevidno jediný ľahký závoj. Slnko je zatiaľ nízko, k objektom sa ešte neprilepil ich tieň, všetky detaily sa prekresľujú s neuveriteľnou vernosťou. Na poli, priamo na hrane horizontu prechádza stádo sŕn, užívajú si svoj ranný slnečný kúpeľ.

Zvlnenú pláň pretína cesta (nádhera! ten pohľad ma nikdy neomrzí), lúky napravo búšia do zálivov na pobreží malokarpatského lesa ako neutíchajúci príboj, polia naľavo sa voľne rozlievajú do šírej krajiny. Ideálne podmienky pre život zveri, ideálne miesta pre stavbu loveckých posedov…

Prichádzame ku krížu. Ešte sme ani nezačali a v nohách už máme štyri kilometre. Vchádzame do tichých uličiek, vstupujeme medzi stíchnuté domy, snažíme sa pôsobiť nenápadne – predsa len, Dobrá Voda… Dnes si konečne zvečňujem starú bránu sedliackeho domu, svedka čias, ktoré odvial posledný hvizd rušňa lesnej železničky, doby čo zmizla spolu s jazierkom pri prameni Hlávky.

A títo sa tu kde berú? – zo známych áut vykúkajú známe tváre, uťahujú si šnúrky wibrám, ovzduším sa nesie známa vôňu klinčekov. Kamarátov nemusíme príliš prehovárať, ihneď sa pridávajú k nám. V partii predsa len ubiehajú kilometre príjemnejšie.

Rýchlo sa pretiahneme uličkami, nechceme provokovať, nechceme na seba upozorňovať, neprišli sme otravovať domácich, chceme sa čo najskôr dostať do otvorenej krajiny, tam, kde možno voľne dýchať (bez rúška a nepríjemných pocitov). Popri prameni Dežmar, nenápadne ukrytom pod sochou Panny Márie, sa ako lasičky prešmykneme do polí a hájov nad obcou. Je čas zastaviť, počkať sa, nasledujúce hodiny (väčšinu dňa) sa chceme voľne túlať krajinou, občas nás povedie lesná cesta či chodník, inokedy sa budeme predierať húštinami po stopách zveri (a často nenájdeme ani tie). Rozhliadame sa do okolia.

Či chcem alebo nie, v mysli sa vraciam k jednému decembrovému ránu. Mraky sa dotýkali zeme, jemne mrholilo, rozmáčaná pôda bola mazľavá, viditeľnosť sotva pod nohy. Napriek tomu (práve kvôli tomu) to však bol nezabudnuteľný výlet. Ako to bude dnes?

Očami blúdim po pretiahnutom hrebeni Červíčky, ktorý (pomyselne) pokračuje Vrátnom a Klenovou, v popredí s ním splývajú zalesnené svahy Hlbokého dolu a Bachárky, vľavo sa belie skalná ostroha Hoštáckej hôrky. V údolí pri ceste trčí komín, v mihu oka sa prenášam v čase, končia zlaté šesťdesiate (roky minulého storočia), malý chlapec v krátkych nohaviciach znova prišiel na prázdniny. Vedľa cesty ešte stojí murovaná autobusová zastávka, z obrovských pneumatík traktora pri plote sú záhony, stále cítim omamnú letnú vôňu drobných kvietkov, namiesto skladu minerálky sa za chovnou stanicou ťahajú lúky a záhrada mojej babky (je plná úľov), každé ráno chodím do kantíny pri Hučáku pre chlieb a mlieko (s obavou, že stretnem Zdrapa), na Blave sa dajú chytať raky, v sobotu po práci prichádza otec, večer spolu s dedkom niečo tajne majstrujú v šope za domom (dnes už viem, chystajú pálenicu), za cestou sa vysoko pod les tiahne Kruh. Toto je môj malý prázdninový svet, za jeho hranicami sa rozkladá tajomná ríša nepreskúmaných diaľok. Neprístupný hrad nad (vzdialenou) dedinou. Lesy plné zveri (mňa nikdy na posed nezoberú). Cesta cez hory vedie až kamsi do Jablonice (boli sme tam jediný raz, naspäť ma ale museli niesť). Voňavá krajina detstva. Odretých kolien. Etikiet zo zápalkových krabičiek. Maslového chleba s horčicou. Vo vrecku tlačí hrdzavá rybička. V televízii budú dávať Sedem statočných…

Krajina dneška vonia slnkom, zázvorom a výbornou náladou (len tie nepreskúmané diaľky už stratili svoj tajomný nádych, alebo?…)

Nemôžem tu však stáť celý deň, preberať sa minulosťou (tú si však neomylne nesiem stále so sebou), treba sa pohnúť ďalej. Krajom polí na Záblaví, cez lúčky a (zatiaľ) riedky okraj lesa sa posúvame vyššie. Tu sa už úplne oslobodzujem od všedných myšlienok, ďaleko za chrbát zahadzujem starosti a príkoria bežných dní, sem nedoľahne hluk všednosti, tu začína skutočné malokarpatské dobrodružstvo.

Piešťa (nie som jazykovedec, ale domáci by povedali Piešča – tým „ť“ by si predsa dolámali jazyk). Krásne miesto. Kedykoľvek vstúpim na jej rozľahlé lúky, pastviny obkolesené lesom, dušou sa mi ihneď rozleje pokoj, myseľ sa okamžite, až po samý okraj, naplní krásou. Zvlnené horské lúčiny, výrazné stromy, nádherné solitéry, remízky či tmavá hradba lesa tvoria nenapodobiteľnú scenériu, predstavujú neobyčajné divadlo, v každom ročnom období či dennej dobe umožňujú prežiť neopakovateľné pocity. Dnes už neslúžia intenzívnej pastve, viac viditeľné je ich poľovné využitie.

Len okrajom, len na malú chvíľku zabŕdneme do remízky, gejzír je však (pravdepodobne) už dávnou minulosťou. I keď – sme v tektonicky stále aktívnej oblasti, neoplatí sa vynášať definitívne súdy. Bez veľkých prestávok tak pokračujeme ďalej. Zakecali sme sa, či sme si len chceli skrátiť cestu? – nedávame pozor, dostávame sa (kúsok) mimo trasu. Našťastie nie priveľmi, už čoskoro zisťujeme omyl, narýchlo kontrolujem polohu (čo by som bez toho telefónu robil? keby aspoň toľko neotravoval!), kúsok sa musíme vrátiť.

Nie však až tak veľa, zas sme to skoro prebehli, musím dávať väčší pozor, som akosi málo sústredený (ale o to viac uvoľnený, dnes je to opäť absolútna pohoda). Skracujem si cestu k zvážnici, preskakujem krmovisko (tí poľovníci!), prekračujem haluzinu. Za mnou kráča Janči, počujem jeho volanie. Ten konár čo som obchádzal je parožie, pekný zhod. Som to ja ale kus nevšímavého …

Zvážnica to berie hore pekne zostra, aspoň môžeme zabrať, trošku sa zadýchať, doteraz sme išli ako na vychádzke. Vybiehame k posedu, kúsok nad ním už vidno vrchol. My však takto priamo hore nejdeme, ešte chvíľu budeme traverzovať jeho svahy, užívať si špacírku, pokračovať v nekonečných rozhovoroch, nechceme predsa obísť jedno zaujímavé miesto. Ľahký kameň, sústavu travertínových jazierok ukrytú v hĺbke lesa na úbočí Kopca. Dnes plných blankytnej oblohy, žiarivého jasu. Len jemná trblietavá stružka vyteká spod koreňov stromu, napĺňa terasy, vytvára plieska, machom obrastenú kaskádu. Čarovný kút láka na krátke zastavenie.

A občerstvenie. Pokiaľ niektorí pobehujú po okolí, hľadajú správny uhol pohľadu, poťažkávajú penovec, ľahký kameň, ostatní už rozbaľujú batohy, vyťahujú rôzne pochúťky, chceli by oživiť ohnisko a opekať. Ešte je však priskoro, s plným žalúdkom by oťaželi nohy, zmľandraveli svaly, ďaleko by sme nezašli. A dnes máme toľko smelých plánov…

Opekačku sme (úspešne) odložili na neskôr, batohy aj napriek tomu ale výrazne odľahčili, posilnení sa vydávame na boj s Kopcom. Pomedzi stromy priamo hore, zablúdiť sa nedá. Roztratiť však hej. Ten fotí, hľadá zaujímavé korene či skaly, iný maškrtí na medveďom cesnaku – je to jeho oblasť, na počudovanie už vyrástol (táto zima nebola zima), ďalší si určuje svoje tempo, tamten si to len užíva. Poriadne sme sa roztiahli!

Priestor v slnečnom predpoludní (čiastočne) stratil svoje magické čaro, napriek tomu si stále uchováva neopakovateľnú náladu, špecifickú atmosféru pralesa, ktorému umožnili vlastný život. Predieram sa popod visiace konáre, obchádzam popadané kmene, obdivujem torzá stromov, neskutočné sochy, pokúšam sa nájsť decembrový samorast – drevený palcát. Úspešne, je na svojom mieste. Maškrtím na medveďom cesnaku, zaostal som. Nevadí, veď deň je tak krásny.

Hore, od plota škôlky, sa otvárajú výhľady, o ich existencii som nič netušil. Chalani sú už vyššie, kúsok pod vrcholom, tuším rozložili ohník, predsa sa len rozhodli opekať.

Pahreba tlie, nie však na ohnisku. Starý bútľavý peň dymí, nevedno čo (kto) ho zapálilo, nemalo by to tak však zostať, v suchom lese plnom lístia by mohol spôsobiť problémy. Paľo volá kamarátovi (ešteže máme tie telefóny) na Dobrú Vodu, vraj to zariadi. Nezostávame čakať, snáď to dobre dopadne.

(Dopadlo. Ako sme sa dozvedeli neskôr z telefonátu aj zo záznamu na FB, telefonát rozpútal slušné manévre. Hasiči, domáci dobrovoľníci aj profesionáli z Trnavy, hasili ohnisko až do večera, skoro šesť hodín, dokonca hore na hrebeň vytrepali traktorom aj cisternu – a to sme mali čo robiť vybehnúť tam pešo. Prepáčte, že sme Vás odtrhli od obeda, pokazili Vám poobedie, ale možno ste zachránili kus lesa.)

Stále plní nečakaného zážitku sa spúšťame dole Kopcom. Trasu nekontrolujeme, dole predsa trafíme. Lepšie nám to išlo minule, keď kvôli hmle nebolo vidno ani na krok. Dnes sa nám do cesty stále pletú ploty, drôty, kríky, motáme sa, na cestu nakoniec vychádzame o kus nižšie.

Nevadí, odteraz to už pôjde samo. Parádna zvážnica nás takmer po rovine vytiahne až pod Suchánku, len čo si na chvíľku odskočíme ku krížiku, je to ďalšie utajené miesto s príbehom, málokto ho pozná, to nemôžeme predsa obísť. Pocit náhleho uvoľnenia mi dovoľuje odfúknuť si, poskytuje (falošný) pocit bezpečia, zapínam vnútorného autopilota. Odbočku na krížik samozrejme prebiehame, dnes to akosi hapruje… Nevadí, nie je to ďaleko, vrátime sa. Teraz však do ruky radšej chytám GPS…

Našli sme to, stojíme pri nenápadnom krížiku v lese, na mieste (vraj) podivuhodnej tragédie, informácie o nej dnes dokáže poskytnúť vševediaca Sieť. Jedna verzia ponúka príbeh muža a ženy, ktorých lietadlo na týchto miestach spadlo do lesa, našli ich údajne až po dlhej dobe, rodiny zatiaľ pykali za (domnelú) emigráciu. Podľa inej boli dňa 26.8.1952 na palube športového lietadla Sokol-M1 pilot Jozef „Boby“ Wrzecionko a mechanik Karol Truban, miesto ich pádu nevedeli dlho nájsť.

Čo z toho je pravda a čo len ústna tradícia? Vybrať si môže každý sám. Pravda však väčšinou neznie tak ľúbivo, reč faktov nebýva natoľko príťažlivá, povedačky si zväčša nachádzajú širšie publikum. A prostá, nepriklášlená skutočnosť zaujíma len zopár pedantov…

Pokračujme ale ďalej, koniec našej cesty je stále v nedohľadne. Nechce sa nám vracať tou istou cestou, skrátime si to cez les. Ako ľahko je zablúdiť, aké jednoduché je stratiť správny smer. Stačí iba obísť nepriechodnú húštinu, vyhnúť sa strmej strži, zahľadieť na čriedu jeleňov a laní, prekročiť hrdzavejúci oplotok. Vybehnime tam hore, rozhliadneme sa z vrchu, ľahšie určíme priechodný smer.

Výhľad sa otvára len čiastočne, avšak – kúsok pod nohami, neďaleko, len čo by kameňom dohodil, leží horáreň (poľovnícky zámoček) Cerová, dobre sme sa zakrútili! Vracať sa ale nebudeme, skúsime nájsť cestu ďalej. V tieni lesa obchádzame panské sídlo učupené v lone hôr.

Dostávame sa na výrazný hrebienok, chvíľku sa rozhliadam navôkol, hľadám v mape, je to akoby sme stáli na telese lesnej železnice, zdanie však klame. Vpravo sa otvára smutný pohľad na odlesnené svahy Mihalinovej, vzadu vykúka Kopec. Svahy spadajú všetkými smermi prudko do doliny, kam sme to zas naliezli? Scenéria je to však fantastická.

Prichádzame na zakončenie hrebeňa, nevýrazný bezmenný skalnatý kopček. Ale spoza hradby stromov presvitajúce pohľady – na okolité línie Princovho kameňa, Lámanej diery a Kýčery, rôznorodé kamienky pod nohami či fantasticky tvarované torzá kmeňov robia z minút strávených na tomto nenápadnom mieste nezabudnuteľné okamžiky. Niekedy treba mať jednoducho aj kúsok šťastia.

A to potrebujeme aj pri zostupe. Svah sa rúti kamsi do hĺbky, máme čo robiť, aby sme sa nezrútili aj my. Pomaličky, krok za krokom, len správne preniesť záťaž, len sa nepošmyknúť, nestratiť balans, sa po centimetroch posúvame nižšie a nižšie. Uff, preskočiť potok je potom už len hračka!

Dnes volím akési divné cestičky, prečo sa nedržím plánovanej trasy, prečo stále niečo vymýšľam, som nepozorný? Na oplátku však máme možnosť spoznať zaujímavé zákutia, miesta, kam sa (možno) už nikdy nevrátime.

Teraz si dáme chvíľu pokoj, budeme pokračovať po značke, po krásnej lesnej ceste, je ako stvorená pre bicykle, Milan a Janči to tu vraj už poznajú. A tak sa im o chvíľu naplno odovzdávame do rúk, veríme ich pamäti a citu pre udržanie smeru, opúšťame značku, ďalej šliapeme po zvážnici vedúcej kamsi vľavo. Lesy sú v týchto miestach výrazne preriedené ťažbou, aspoň si však užívame pohodu slnečného kúpeľa.

Vložená dôvera sa nám vrátila, opäť sa vraciame na žltú, sme len niekoľko desiatok metrov za miestom, odkiaľ sme sa pred takmer dvomi hodinami otáčali ku krížiku… Aj taký býva život turistu, aj takýto je  príbeh jedného obyčajného dňa v objatí prírody (ostatní účastníci /-čky mi hádam prepáčia dnešný voľnomyšlienkársky prístup k realizácii pochodu, zmenil sa na túlanie, riadim sa intuíciou, počúvam volanie lesa).

Už však budeme (aspoň chvíľku) pokračovať podľa plánu, musíme nabrať dostatok síl do záverečnej fázy dňa (ktovie kam nás ešte povedú dnešné túlavé kroky). Na križovatke neďaleko Suchánky robíme len krátku technickú prestávku, ani neskladáme batohy z chrbtov, čas nás predsa len začína tlačiť. Po rozjazdenej ťažobnej ceste (tieto jazvy na tele krajiny sa len tak nezacelia) sa štveráme hore na kopec, blato je našťastie stále zatiahnuté, kráča sa celkom dobre.

Lesy, posledný vrchol dnešného dňa, príležitosť na krátky oddych, precítenie miesta. V priezore medzi stromami vykúkajú veže hradu, na horizonte sa čnie vrchol Vrátna, skromné výhľady poskytujú aspoň akú-takú náhradu za mystickú atmosféru priestoru počas hmlistého decembrového popoludnia. Ale, sme naozaj v sklze, čoraz častejšie pozeráme na hodinky, chýba vôľa na zastavenie, spomalenie toku času, započúvanie sa do príbehov starých stromov, dávnych strážcov pokoja.

Poberme sa teda ďalej, ešte stále máme chvíľu času, ešte vždy môžeme stihnúť celý program. Na záver sme si nechali dobre utajený klenot, prekvapenie pre tých, čo tam ešte neboli, potešenie pre ostatných. Znovu však improvizujeme, neodbočujeme do lesa, akosi sa nám nedarí nájsť tú správnu štrbinu v húští, pokračujeme po chodníčku, dnes asi niekto začaroval naše kroky.

Chodník sa stáča kamsi pod Mariáš, nechceme padnúť až tak dole, nechceme ísť až tak ďaleko, znova sa vrháme do lesa, hľadáme priechod, skúšame nájsť správny smer. Vybiehame hore na hrebienok… dokelu, zase sme kus vedľa, svahy sa na všetky strany prudko rútia do doliny, musíme to nejako zoštverať. Opäť sa prichytávam kmeňov stromov, visiacich konárov (zostávajú mi v ruke), nepohrdnem ani pevnejším trsom trávy, ako rád by som zamával krídlami a vzlietol… Len sa v zdraví a pohode dostať nejako dole, už si navždy odpustím podobné experimenty (teda aspoň dnes).

Konečne! Živí a zdraví, zdraví a živí stojíme na dne doliny (presne tomu som sa chcel pred chvíľou vyhnúť), odfukujeme. Radšej sa rýchlo pracem preč, skôr ako sa mi niekto poďakuje za výber cestičiek. Aj všeobecná vôľa navštíviť sľubovanú zaujímavosť klesá, musím ísť príkladom. Pár sa nás nakoniec našlo, ideme, ostatní sa za chvíľu možno pridajú (pridali, ale nebudem predbiehať).

A tak sa opäť štveráme na protiľahlý hrebeň, sklon svahu je podobný ako pri zostupe. Srdce ide vyskočiť z hrude, pot sa rinie z čela, štípe v očiach, keď ma už teraz nikto neprizabije… Našťastie výstup nie je dlhý, našťastie nás hore čakajú veci!

Na úzkom hrebienku, výbežku mohutných Lesov sa v minulosti nachádzalo opevnenie, vlastne dve. Ich účel ani datovanie nie je známe, podľa všetkého sa v lokalite žiadny seriózny prieskum ani nevykonával, len ojedinelé nálezy a dodnes viditeľné stopy valov svedčia o jej využívaní. Kto tu žil a čo ho k tomu viedlo však netušíme.

Najskôr prichádzame k nižšiemu a menšiemu vrcholu, len sa rýchlo rozhliadame, snažíme sa predstaviť si podobu miesta. Cválajúci čas však bráni dlhšiemu zastaveniu, vyššie to je navyše oveľa zaujímavejšie.

Horný výbežok je ukončený veľkým bralom, v ktorom sa otvára zaujímavé skalné okno. Celý priestor bývalého opevnenia je väčší, ťahá sa ďalej po hrebeni, teraz však nemáme dostatok času na podrobný prieskum (niekedy nabudúce), nezdržiavame sa, zostupujeme nižšie. V päte brala sa nachádza malá puklinová jaskyňa, pred ňou ohnisko. Predsa len budeme opekať!

Pokým niektorí skúmajú útroby skaly, snažia sa načúvať tme a obdivujú driemajúce netopiere, iní sa pokúšajú založiť oheň, pripraviť opekačku. Ich snaha je úspešná len čiastočne, mokré drevo nehorí, o to viac však dymí. Sme vyúdení viac ako slaninka či klobásky na paličkách. Ale chutia aj surové.

Prvá skupina sa lúči, ponáhľajú sa dolu, povinnosti nepustia. My ostatní ich nasledujeme čoskoro, len čo sa postaráme o ohnisko. Presun k autám je už povinná jazda, nehľadíme naľavo ani napravo, čas tlačí aj nás, únava sa začína ohlasovať čoraz nástojčivejšie. Posledné metre bývajú vždy najťažšie.

Je to ale škoda, aj na týchto, síce civilizáciou dosť poznačených miestach je čo obdivovať. Stará pútnická kaplnka, dnes okolo nej iba prebiehame, venujeme jej len letmý pohľad. Steny pieskových baní vedľa cesty, za iných okolností a na inom mieste by boli atrakciou, tu sú len drobným spestrením zážitkami a vnemami nabitého putovania. Pekné výhľady do okolia, krásneho kraja dobrovodskej kotliny. Stará fara, miesto posledného pobytu veľkého básnika. A množstvo nevidených či nepovšimnutých detailov, už nemáme kapacitu ich vnímať…

Lúčime sa, autá pomaly odchádzajú, našu trojicu čaká posledných pár kilometrov, Vítek je ešte tak ďaleko… Záverečné putovanie nám spríjemňuje prekrásny západ slnka, neobyčajná zlatá hodinka, farby ktoré prepožičala okoliu sú neskutočné, gýčové, ale nezabudnuteľné. Domov prichádzame už za šera, dnes to bola poriadna porcia zážitkov. A tiež kilometrov.

Zaujímavý deň v dobre známej oblasti, verím, že niektorým umožnil spoznať nové nepoznané miesta, iných obohatil o nové detaily či nálady. Za spoločnosť počas vydareného dňa ďakujem (a zároveň sa ospravedlňujem za občasné, možno však obohacujúce blúdenie) Danke Fázikovej, Marianne Farkašovskej, Vierke Gubiovej, Alici Binkovej s kamarátkou Dašou, Božke Golierovej, Milanovi Babišíkovi, Jančimu Budošovi, Braňovi Polocíkovi, Paľovi Rapantovi, Sidovi a Ctiborovi.

Juro Golier

V rovnakom čase na inom mieste. Odpájam všetky pracovné pripojenia, vymaňujem sa spod neustáleho napätia námezdného nevoľníka domu-kancelárie (marioneta-Zamestnanec zvesila hlavu, visí na kríži, oddychuje), no naďalej zostávam na-lajne (marioneta-Digitálny Otrok neustále bezmyšlienkovite blúdi po Sieti, čaká na znamenie), stále v pohotovosti, vždy pripravený – prečo však? načo? – stláčam gombík PREČ, končím, odchádzam (marioneta-Človek sa búri, pretŕha putá), len mobil, otrockú guľu modernej doby, vláčim stále so sebou.

Akcia Čelo – Veterlín

sobota 27.2.2021

Som iba sliedič, vták, možno straka.
Kradnem príbeh.
(Ivan Štrpka)

Niekoľko dlhých dní čakám na prvé slovo. Už-už vidím v diaľke jeho obrys, cítim na jazyku jeho chuť, v snoch počujem jeho nezrozumiteľný šepot. Po prebudení však v prázdnej hlave duní NIČ, absolútna NULA, diera v pamäti. Asi to vzdám, emócie tohto zaujímavého dňa zostanú nezachytené, myšlienky a pocity postupne odveje vánok zabúdania. A bolo toho toľko… Pri pravidelnom útrpnom búšení do pedálov trenažéra (jar už cítiť vo vzduchu, pripraveným šťastie praje) som si zvykol spríjemňovať chvíle hudbou, tá ničnehovoriaca beztvará, bezpohlavná virtuálna realita ma príliš unavuje. Do uší púšťam rytmy, myseľ otváram obrazom. Dnes vyberám opäť Deža, tentokrát volím Príbeh – …som iba sliedič…

Ďalšia sobota prináša ďalší výlet. V noci počúvam zavíjanie vetriska, fučí, kvíli, preháňa sa po uliciach vjesnice, lomcuje roletami, ktovie ako to bude vyzerať ráno na hrebeni. Zvoní ten malý dudroš, frflem pod fúzy, vstávam, pretieram si oči, snívalo sa mi to alebo… v záhrade sa ani lístok nepohne (aj tak tam teraz žiadne nie sú), v rannej krajine (aj domácnosti) panuje pokoj. Čaj sa varí, spolucestujúca zvŕta pri drese, teraz je rad už na mne, naliať do ploskačky kvapku životabudiča (prečo si to nepripravíš večer?), okiepiť sa, vyložiť pred dvere batohy. Dnes berie auto Braňo, nebudeme tak strácať čas.

Všetko je čierne – na ceste sa snažíme pôsobiť nenápadne, splynúť s okolím, predsa len – Smolenice… auto radšej parkujeme v bočnej uličke, mimo zvedavých pohľadov. Vítame sa s kamarátmi, aj oni mali ráno rovnaké nutkanie, z tepla domova ich vyhnal rovnaký naliehavý pocit, vytiahol ich sem, pod úpätie Hôr. Ulice sú inak takmer prázdne, len pred testovacím centrom nedočkavo podupkáva pár účastníkov, covidvíkend sa rozbieha. To pred rokom…

Každoročne v tomto období sa zvykli trnavskí trampi, spolu s kamarátmi – turistami a priateľmi prírody, vydať na prechod výrazného hrebeňa nad Jahodníkom. V centre Smoleníc zvučali rozhovory, doďaleka sa šírila vôňa klinčekov i škorice, z várnic plných čaju stúpala para. Dnes je tu pusto, z takmer prázdneho autobusu  vystupuje len trojica z … to je jedno odkiaľ, parkovisko narýchlo opúšťa naša malá skupinka. Ledva čo sa pristavíme na jedinú fotku.

Rýchlo sa praceme z dohľadu civilizácie, dosahu podozrievavých pohľadov (pomaly ale iste sa stávam paranoidným), rýchlejšie ako obvykle sa ponáhľame do náručia prírody. Obávam sa, že dolina Hlboče bude príliš blatistá, ostatní však majú iný názor. Našťastie, zas som bol zbytočne predposra… . Takto stačí prejsť len pár krokov a všetky starosti všedného života hádžem za hlavu, zostávajú zabudnuté, ďaleko za chrbtom, akoby za nimi zapadla hrubá brána. Sťahujem rúško, začínam voľne dýchať. Už len niekoľko posledných domov, zopár záhrad v strmom svahu (takú prírodnú skalku len tak nevymyslíš), koruna stromu obsypaná jablkami (pochúťka prichystaná pre pani Zimu – tentokrát neprišla), prvé tohtoročné snežienky vykúkajúce spod zeme (teraz, vo februári!) a sme tam.

Objalo ma mlčanie lesa, dušu naplnil pokoj hôr, myseľ je v okamihu prečistená, pripravená nasať nové zážitky, nové dojmy, nové pocity. Tvrdý asfalt je minulosťou, meriam prvé metre chodníka vedúceho kamsi pomedzi stromy, kroky ma vedú tichou dolinou ponorenou hlboko pod strmými svahmi Molpíru. Vstúpil som do Hlboče.

Tvoria sa skupinky, rozbiehajú prvé rozhovory, rozopínajú bundy, čiapky putujú do ruksakov.

Hore v strmom svahu pozorujeme srnky, dobre vedia, že sa k nim nemôžeme priblížiť, ale i tak nakoniec utečú, od ľudí sa nedá čakať veľa dobrého, aj to málo býva vykúpené ohlušujúcim rachotom a bolesťou v boku. Dnes sa oplatí odbočiť ku vodopádu, už síce nebude mohutne burácať (to dokáže len pár hodín v roku), veríme však, že nám poskytne nie úplne každodenný pohľad. Predierame sa okolo popadaných stromov, obchádzame, podliezame, preliezame, zabávame sa hneď na úvod dňa. Odmenou je pohľad na stružku vody padajúcu dole skalným prahom.

Štveráme sa pod skalnú kaplnku, robíme krátku prestávku, prvýkrát nás dobieha trojica z autobusu, v oku prvýkrát zaiskrí odlesk slnka z modranských úbočí… Križujeme lúku pri Vlčiarni, otvára sa pohľad na zalesnený svah Čela, odtiaľto pôsobí pyšne a mohutne, my ale poznáme aj jeho skutočnú tvár.

Skoro každý deň upieram zrak na výrazné trojvršie, pre nás, obyvateľov kúpeľného mesta pod Inovcom (ja viem, ale v srdci stále zostávam Pieščančan!) to je symbol Karpát (jediné čo z nich v skutočnosti vidíme) – Záruby! I keď tie ostávajú skryté v úzadí, dominantné sú Čelo a Veterlín, vo vedľajšom hrebeni ležiaca Havranica len dopĺňa siluetu. A dnes, ako už mnohokrát, sa opäť chcem po tomto nádhernom hrebeni prejsť. Potichu, opatrne, nech priveľmi neruším, je to predsa prírodná rezervácia…

Les pod Čertovým žľabom, cestička kľukatiaca sa pomedzi stromy je teraz (dúfam) bezpečná, (snáď) sa zvrchu nevyrúti vyznávač adrenalínu na dvoch kolesách (Janči len ticho pokukáva). Vedľa nej spod zeme vyrážajú prvé zelené lístky, keď sa pomädlia medzi prstami cítiť nezameniteľnú vôňu. Ostrá chuť prvého medvedieho cesnaku štípe na jazyku.

Len prekročíme zo dva vyvrátené kmene, predriapeme sa cez pár skalných blokov a stojíme pod bralom v samom srdci Čertovho žľabu. Na ňom bývali zavesené spomienkové tabuľky, dnes však do prítmia (tu slnko len tak nezasvieti) úžľabiny žiaria iba tri jasné škvrny, ruka neznámeho vandala narušila pokoj miesta. Miesta, kde sa zvykne zastaviť (takmer) každý okoloidúci.

Opäť prichádzajú kamaráti z autobusu, šero žľabu krátko presvecuje slnečný lúč zakliaty v ušľachtilom moku, produkte malokarpatských viníc. Prehrabávame batohy, hľadáme maškrty, patrí sa tiež čosi prikúsnuť. Prúd rozhovorov naberá na intenzite, potôčik príbehov silnie.

Na sile naberá aj výšľap nad Čertov žľab. Dnes ním vystupujeme v slnečnom dopoludní, stratil tak svoju tajomnú atmosféru, napriek tomu si to však užívame. Je to zážitok za každých podmienok, za všetkých okolností, v každom počasí, vždy. Už to tu poznáme, treba si správne rozložiť sily, neuhnať sa hneď na úvod. Skupina sa trhá. Nevadí, veď hore sa počkáme.

Na zvážnici nad žľabom stojí v širokom kruhu skupina turistov, oddychujú, čakajú na oneskorencov. Už polapili dych, spomínajú veselé zážitky, bavia sa, lesom sa prelieva vlna dobrej nálady, veď deň je tak krásny. Kúsok vedľa parkuje auto, jaskyniari, hore by sme mohli mať spoločnosť, mohlo by sa z toho vykľuť niečo zaujímavé.

Tak teda poďme na to, popasujme sa s posledným výdatnejším stupákom, už je to iba kúštik, len hen,  do sedla, potom bude lepšie. Dych sa zrýchľuje, kroky spomaľujú. Kto značil tento úsek bol optimista, 10 minút je veľmi tvrdý limit. Ale my nie sme pretekári, nenaháňame Strava segmenty, nás čas (až tak veľmi) nezaujíma, máme úplne iné priority. Pováľané stromy, porozhadzované po svahu ako zápalky, bránia priamemu výstupu, v dvojiciach či trojiciach hľadáme správnu cestičku, lesom sa nesie tichý šum hlasov, niť rozhovoru nedokáže pretrhnúť ani to najtvrdšie stúpanie. Míňame pomaly sa roztápajúcu hrudu snehu, (možno) posledný pozdrav tejto zimy.

Konečne! Kúsok povyše, pri Vajsáblovej priepasti vidíme postávať skupinku ľudí, spomedzi stromov kde tu vytŕča červený overal, prilba. Jaskyniarov sme prichytili priamo pri čine, bude zážitok! Do akcie sa však ešte len chystajú, zatiaľ iba natáčajú rozhovor, vstúpiť do podzemia plánujú až neskôr, to však už budeme inde, o kus vyššie. Škoda, do čierneho úzkeho hrdla najhlbšej jaskyne v Malých Karpatoch by som (samozrejme z úctivej vzdialenosti) nakukol rád.

Takto si aspoň môžeme vypočuť zaujímavý príhovor predsedu ich trnavskej organizácie. Z každého jeho slova cítiť nielen zanietenie, ale tiež hlbokú znalosť prostredia (fajn keď je koníček zároveň povolaním). Dnes je práve symbolických dvadsať rokov odvtedy, čo začali ako skupina pôsobiť v tejto oblasti. Za ten čas zažili v hlbinách Zeme obrovskú hromadu nezabudnuteľných zážitkov, ale odviedli tiež neskutočné množstvo ťažkej práce. My, laici, na vlastné oči bohužiaľ nikdy neuvidíme ani zlomok ich objavov, je to priveľmi nebezpečné a náročné (cez úzke prielezy by sa väčšina z nás ani neprepchala), na diaľku ich však obdivujeme a držíme im palce.

Veľa objavov, chalani (a baby), mnoho metrov, krásne nové podzemné priestory a množstvo zážitkov. A hlavne v pohode a zdraví!

Dlho by sme sa tu dokázali pribaviť, porozprávať so zanietencami (to človeka vždy obohatí), dozvedieť veľa zaujímavého. Aspoň v duchu sa preniesť do úzkych tmavých chodieb, veľkých podzemných siení, lúčom svetla kresliť na steny fantastické figúry, očarene hľadieť na trblietavé odrazy neznámych hornín. Opäť si vybaviť emócie, ktoré veľmi dlho doznievali pri tom jedinom, nezabudnuteľnom zážitku spred pár rokov, skutočnom plazení sa v skutočnej jaskyni. Ešte niekedy…

Moja myseľ sa stále tmolí kdesi dole v sedle, fyzická schránka sa však krok za krokom posúva vyššie na hrebeň. Len minútku sa, tak ako vždy, pristavíme pri vyššie položenom vstupe (vidíte ten úzky prielez? tadiaľ by ste sa chceli prepchať?) do Hačovej jaskyne a okolo krížika vybiehame na predvrchol Čela. Výhľadom sa dnes príliš nevenujeme, neznáma sila ťahá poniektorých z nás ihneď nižšie. Zostupujeme (na tejto strane som bol doteraz len pohľadom!).

V skalnej štrbine, v päte vrcholového brala, len pár metrov pod hrebeňom, zíva úzka štrbina. Vstup do Okulárovej jaskyne. Len úctivo nahliadneme, dovnútra sa nik netlačí (škáru aj tak blokuje štupeľ snehu). Nad hlavami sa nám ťahajú ostré bralá vrcholového hrebeňa, svahy pod nohami prudko letia kamsi do neznáma, pokrýva ich krásny živý malokarpatský prales (ešte stále zakliaty do zimného spánku).

Výšvihom pomedzi skalami šťastlivo vystupujeme späť na hrebeň, zaostali sme, zvyšok skupiny si už hovie na vrchole, oddychuje, vegetí, užíva si totálnu pohodu. Južné svahy strmo spadajú do podhoria, otvárajú letecké výhľady do širokého okolia. Oko len pomaly prechádza po zvlnenej línii vzdialeného horizontu, na malú chvíľku sa zachytáva bielych brál na pokračovaní hrebeňa, pohládza krivky pahorkov v blízkom okolí, skĺzava do nížiny rozplývajúcej sa v opare dňa. Z ruksakov opäť putujú na svetlo rozličné pochúťky, kolesá víkendu sa roztáčajú (len to neprehnať!).

Treba pokračovať, čas (aj keď by sme veľmi chceli) zastaviť nedokážeme. Čaká nás krásna hrebeňovka, putovanie takmer po vrstevnici, technicky i fyzicky nenáročné, o to však malebnejšie. Ponárame sa do tajomných hlbín vrcholového pralesa, kráľovstva skál a divných stromov, (poniektorí) vstupujeme do paralelného sveta, predierame sa ríšou fantázie, pocitov a predstáv.

Každé bralo môže skrývať živú dušu zakliatu hlboko v kamennom srdci skaly, príbeh o plynutí rieky času však rozpovie len tomu, kto sa zastaví, vystúpi na jeho temeno, sadne si, privrie zrak a začne počúvať. Každý starý strom dokáže pútnikovi odovzdať poznanie o bystrine bytia napájajúcej jeho korene, stačí len v tichu počkať, priložiť ruku na jeho vráskavú kožu a v pokoji vnímať šepot letokruhov. Každý kamienok pod nohami, každé zrnko pôdy vie vtiahnuť vnímavú dušu do hlbín Zeme, previesť ju nádhernými podzemnými priestormi, ktoré ľudské zmysly nikdy nespoznajú, kľúč otvárajúci ich brány je totiž ukrytý v puklinách podvedomia, vstup prístupný len vo sne, pri návrate si možno odniesť len neuchopiteľnú prchavú spomienku.

Spoznať tajomstvá však dokáže len ten, kto vie zastaviť a čakať. Raz to (možno) skúsim aj ja.

Tie paralelné svety vedia predĺžiť putovanie (!), spomaliť čas (priveľmi som sa snažil odkliať priestor cez hľadáčik fotoaparátu), zaostali sme. Ostatní už čakajú pri Veterlínskej štrbine (či závrte, zvanej tiež Tomášova sonda – vyberte si, to som sa na Sieti narobil!). Len si na minútku odfúkneme, ani nedávame dole batohy a pokračujeme, ešte kúsok treba potiahnuť, oddychovať budeme na vrchole.

Pochod zakliatou krajinou, matrixom paralelného sveta, pokračuje. Prekračujeme polámané konáre (muselo tu byť veselo!), obchádzame skalné hrebienky, obklopujú nás tisíce odtieňov hnedej. Aký krásny dokáže byť prírodný minimalizmus! Kúsok pod vrcholom sa stretávame s dvojicou z Okrúhlej, slovo padlo na úrodnú pôdu, Sido a Ctibor sa opäť vybrali do tejto časti našich Hôr. Vítame sa, zdravíme, stojíme. Tieto stretnutia v horách sú neopakovateľné, na ulici veľkomesta (v bežnom civile) by sme sa možno ani nespoznali. Po chvíli sa ale lúčime, smer nášho putovania je odlišný, tak opäť niekedy nabudúce.

Už len kúsok, len niekoľko krokov, štyri kvapky potu a sme tam. Veterlín, kopec, ktorý robí česť svojmu menu. Ale dnes nám to nevadí, čakajú tu už kamaráti, dlhé chvíle pohody, oddychu, výhľadov a tiež maškrtenia. Dosiahli sme vrchol.

Toto sú presne tie chvíle, keď vnútorné hodinky zvoľňujú tempo, takmer sa zastavia, sekundová ručička chronometra sa len veľmi ťažko odliepa zo svojej polohy, presun o jeden dielik kruhu jej trvá nekonečne dlho a ihneď zamŕza v novej polohe. Okolitý svet plynie akosi pomimo, šum hlasov sa len obtiera o sluch, nepočuté slová strácajú význam, padajú na zem, rozbíjajú sa o skaly. Skutočný čas pritom letí ako splašený, valí sa sťa spenená rozbúrená riava, hučí, búri, reve, odnáša do minulosti všetko, čo má zostať zabudnuté.

Nastal čas zahájiť zostup. Len ťažko sa nám lúči s vrcholom, s výbornou atmosférou, s pochúťkami. Na niektorých treba aj chvíľku počkať – našťastie len zopár metrov nižšie, len niekoľko krokov od chodníka sa nachádza ďalší vstup do podzemia, jaskyňa Veterlínska sonda. Je voľne prístupná (vstup nie je zabezpečený), láka na (krátke) nakuknutie. Počas oddychu sa v niektorých prebudila beštia, v hrudi začalo biť srdce jaskyniara. Vstupujeme.

Úzka štrbina núti záujemcu o návštevu pokľaknúť a štvornožky sa pretiahnuť dovnútra hory. Chodba sa rozširuje, zväčšuje, po pár krokoch však klesá kamsi do hĺbky. Tu sa láme chlieb, tu sa oddeľuje zrno od pliev, ukazuje ten pravý charakter. Väčšina odvážlivcov (chvalabohu) volí včasný ústup.

Hora nikoho našťastie nezhltla, nakoniec všetci stojíme pred jaskyňou. Len oprášime špinavé kolená (či ošetríme drobné zranenia) a pokračujeme nižšie. Čaká nás parádny zošup. Cestou-necestou sa posúvame dole lesom. Priestor sa náhle otvára, pred očami nám vyrastá nádherná hora, mohutná Čierna skala, dnes sme ju zastihli v mimoriadne priaznivej nálade, predvádza sa, koketuje, ukazuje prívetivú tvár. Tie krátke okamžiky sú však bohužiaľ na snímač fotoaparátu neprenosné.

Nejako sme sa (aj so šťastím) zo svahu skotúľali, živí a zdraví stojíme v sedle pod Veterlínom, púšťame sa na dlhé putovanie po zvážnici vedúcej jeho úbočím. Je to pekná cesta, nenáročná, panoramatická, poskytuje priestor na nekonečné rozhovory. Dobre sme sa roztiahli! Únava z náročného programu spôsobuje, že náš pohyb sa spomalil, na bicykli by to bolo rýchlejšie. Na rázcestí nad Vlčiarňou čakáme, spolu sme vyrazili, spolu aj prídeme.

Ďalej je to už povinná jazda. Ľavú nohu pred pravú a naopak, všetko zopakovať tisíckrát a spoza korún stromov vykukne veža rozprávkového zámku. Záver výletu sa blíži míľovými krokmi. Ešte na chvíľočku na správnom mieste odbočíme medzi stromy, nachádza sa tu zaujímavé miesto, utajené pred zrakom náhodného okoloidúceho. Cintorín v lese či les na cintoríne? Staré židovské hroby dožívajú rozváľané v tieni stromov pod svahmi Molpíra. Ako v zrkadle sa v torze mramorového náhrobného kameňa cez konármi zamrežovaný priezor odráža jasná jarná obloha.

Krátko sa ešte pristavíme pri hrobke rodu Pálffy na okraji cintorína, je to naozaj dôstojné miesto odpočinku posledných príslušníkov rodu pevne zviazaného s našimi Horami. Pokoj miesta strážia sochy mníchov prenesené z priečelia kostola na Katarínke.

A to je všetko, opäť kráčam po tvrdom asfalte, blížim sa k autu, vydarený výlet sa chýli ku koncu, krásny deň pomaly končí. Hlavou sa začínajú preháňať spomienky, obrazy vydarených okamžikov sa vpisujú do pamäte. Ancijáša, dobre bolo!

Ďakujem všetkým, ktorí svojou prítomnosťou a skvelou náladou prispeli k úspešnému priebehu potuliek po lesoch a vrcholoch našich Malých Hôr: Vierka Gubiová, Božka Golierová, Paľo Herceg, Igor Naništa, Jozef Nádaský, Vlado Trajlínek, Ľuboš Rosa, Janči Budoš, Braňo Polocík, Paľo Rapant, Jozef Polakovič, organizátor celého výletu Milan Babišík a mnohí ďalší kamaráti.

Juro Golier

Prestávam sliediť v stopách skupiny túlajúcej sa po lesných cestičkách, straka v mojej duši poslednýkrát zaškriekala a odletela. A príbeh? Iba sa usmial, mykol plecom, otočil sa a odchádza, stráca sa v diaľke, už vidím len jeho zhrbený chrbát kúsok pred ďalšou zákrutou na dlhej kľukatej ceste…

Akcia Zimné výstupy – Okrúhla

sobota 20.2.2021

Do (pomyselného) písacieho stroja zakladám čistý list papiera, nepohnute hľadím na prázdnu plochu, pokúšam sa sústrediť, usporiadať myšlienky. (Čas cvála okolo ako splašený). Som uzavretý v cele svojich očakávaní, stal som sa otrokom vlastnej mysle. Prečo to vlastne robím? (Aby som zachránil spomienky). Prečo nedokážem, tak ako ostatní, písať jednoduchšie? (Lebo sa snažím vyvolať vôňu okamžiku, zachytiť farbu dňa). Vyťukávam ničnehovoriace vzory, prázdne výšivky znakov, mažem vety smerujúce odnikiaľ nikam. Aké je to (na klávesnici počítača) jednoduché! Ničomu to však nepomáha, myšlienky visia vo vzduchoprázdne, nápad neprichádza. Sedím, bezducho hľadím na bielu obrazovku, hádam tisíci krát píšem rovnaký nadpis, čakám (na zázrak). Pohlcuje ma biela hĺbka čistej plochy, vír spomienok vťahuje do centra prežitého. (Čas sa zastavil).

Ešte som nestihol zavrieť dvere za predošlým víkendom a je tu ďalší, nové obrazy sa tlačia popod prah, nové nálady prenikajú do mysle cez pootvorené škáry, všetko sa navzájom premiešava. Udalosti bežia ako po sínusoide, blato strieda mráz, slnečné ráno rozsvecuje zachmúrený podvečer. Výlety nasledujú v pravidelnom rytme, presné, ako dávky zo samopalu. Ešte som sa nevymotal z toho predchádzajúceho (meškám zo zápisom) a už je tu ďalší. Zo slnečného dňa plynule prechádzam do hmlistého rána, ako pešiak stratený na šachovnici sa presúvam po chodníčkoch Brezovských Karpát. Kam pôjdem tento víkend?

Ešte niečo zostalo, napriek neúnavnej snahe som nepochodil zďaleka všetko. Od nedávnej návštevy mi zostal nedokončený projekt, Šidlová. A neďaleko leží ďalší neznámy vŕšok, Okrúhla, skúsim to nejako prepojiť. Sadám k počítaču, plánujem. Na obrazovke to vyzerá vynikajúco.

Budím sa do hmlistého rána, pohľad na teplomer predpovedá fúru blata (mačky putujú von z batohu), aj jednu vrstvu oblečenia môžem nechať doma (zohrejem sa pohybom). Kanvica už spieva svoje ranné blues, karpavými očami hmatám v chladničke niečo pod zub. Znova som vstával príliš skoro, musím sa brániť nutkaniu vkĺznuť späť pod perinu (nemal som toľko ponocovať). Utrpeniu uľahčuje pohľad na spolucestujúcu, ktorá sa už svižne zvŕta medzi kuchyňou a zrkadlom.

Ranné cesty tíško podriemkavajú, testovacie centrá sa ešte len chystajú otvoriť. Ako lasička prekĺznem ku susedom, nikto ma našťastie nezastavil – ak to takto pôjde ďalej, budeme si musieť hľadať svojho Kráľa Šumavy. Čo sa to však deje? Kde sa tu títo berú? Zo dve autá už na parkovisku stoja, ďalšie prichádza. Aj ich zlákala vidina výletu v prírode, vítame sa s kamarát(ka)mi.

Glg vareného zahreje, (aspoň v duchu) poodtiahne závoj hmly, prežiari sobotné ráno. Ostatné pochúťky zostávajú zatiaľ ukryté v ruksakoch, niečo si musíme nechať aj na neskôr. Zatiaľ tu je ako v tureckých kúpeľoch, uvidíme ako sa situácia vyvinie ďalej (nevadí, nenaháňame sa predsa za výhľadmi). Nikto iný už hádam nepríde, poďme! Popod vinice sa presúvame hore driemajúcou obcou.

Stokrát prejdeš po tej istej ceste, vždy objavíš niečo nové. Hrdza postupne požiera tabuľku, nápis je ale ešte dobre čitateľný. Mlyn u Trestu. Z ulice Hošták sú náhle Mlyny, slepý výbežok Nad mlyny odbočuje niekam medzi chalupy, Horná Blava pokojne putuje spod Mariáša až k Bučanom, žeby Mudrochov mlyn nebol jediný? Neviem to posúdiť, veľká Sieť spomína len tento jeden, aj klepot jeho mlynských kolies sa už krajom dávno nerozlieha, majiteľ sa však snaží vdýchnuť historickému areálu život.

My zatiaľ (iba z diaľky) zdravíme jeho nájomníka, rohatého Edka, s pani domácou kutrúcou sa v záhrade prehodíme slovko – dve, (len ponad plot) už po niekoľkýkrát obdivujeme murovaný včelín („Z pilnosti sa šťastie rodí, lenivosť len biedu plodí“), znova si sľubujeme návštevu objektu. Pomer pracovných dní a víkendov by mal byť obrátený.

Povedľa družstva opúšťame civilizáciu, vstupujeme do ticha prírody. Hmla, hmla, hmla a zas len hmla. Ako husté mlieko sa rozlieva po krajine, ako krupicová kaša obaľuje všetko dokola, neprepúšťa jediný lúč slnka, rozostruje obrysy, tlmí zvuky. Chodník sa zlieva s oblohou, vedie kamsi do nebies (pozdrav od LedZep). Z bielej tmy len na moment vyskočia farebné škvrny búnd, aby sa za pár okamžikov opäť rozplynuli za jej vzdušným závojom. Akoby som kráčal uprostred bubliny. Okolitý svet je (takmer) neuchopiteľný, existuje iba v náznakoch, len v mojej fantázii. Vnímam rozmazané línie neďalekého porastu, k uchu prenikne sotva hlas najbližšieho suseda. Predstavy nahrádzajú realitu, matrix existuje.

Takmer sme to prebehli. Hustá hmla skutočne stiera jedinečné znaky prostredia, deformuje vnímanie okolia. Kráčam vpredu, na GPS nehľadím (veď to tu poznám!), myslím si, že práve traverzujem svah Svätodušnice. V skutočnosti je už za mojim chrbtom, opäť by sme si nabehli (ďakujem Milan). Nastal čas opustiť zabehané chodníčky, pustiť sa na prieskum neznámych zákutí našich Hôr.

Šidlová. Nenápadný kopček, len taká zalesnená homôľka pri ceste. Na Dobrú Vodu som tadiaľ išiel snáď tisíckrát, nebyť kameňolomu – ani by som netušil, že existuje. Pri náhodnom rozpletaní Siete som však odhalil nečakané informácie. Niekde na vrchole, v hustom lese nad rozširujúcou sa jazvou kameňolomu by sa mali nachádzať jaskyne, historický lom a viditeľné stopy dávneho opevnenia. To stojí za bližšie preskúmanie. Hľadám, klikám, pátram, formulujem otázky. Sieť však mlčí, bližšie detaily neposkytuje. Treba sa vybrať a presvedčiť na vlastné oči, tajomný vŕšok nám možno rozpovie svoje príbehy.

Chodník sa z lúčky stáča pod koruny stromov, vstupujeme do pralesa. V hmle pôsobia pahýle konárov a pomaly tlejúce kmene ešte tajuplnejšie, vôbec by som sa nečudoval, ak by v lese pri ceste zapraskala haluz, biely závoj presvietili žiarivé oči a večný tulák by sa bez jediného slovka opäť stratil v hustom húští…

Zrána sťahuje povrch chodníka nočný chlad, kráča sa dobre, z blata je ešte pevný kameň, kde-tu stále ozdobený fliačikom ľadu. Cesta sa rozdvojuje, ktorá je tá správna? Nevieme, vyberáme si tú vpravo. Po krátkej chvíli prichádzame na okraj lúčky, pod posed. Treba preskúmať okolie, čo ak sa jaskyňa ukrýva niekde v lese?

Pokým sa prieskumníci rozpŕchnu do húštin, zvyšok skladá z chrbtov batohy, kráti si dlhú chvíľu. Hoci iba niekoľko metrov od kamarátov, stratil som sa v bielej tme, nepreniká ku mne ani náznak zvuku. Zostal som sám – len ja, les a hmla. Predieram sa húštinou, hľadám stopy po miestach, ktorými možno vstúpiť do vnútra Hory. Veľké balvany porozhadzované všade dookola dokazujú, že som (možno) neďaleko, vstup do podzemia však zostáva nateraz zamknutý. Je čas sa vrátiť.

Z húštiny sa vynáram na opačnej strane lúčky, pri soľníku. Hodujúcu skupinku, vzdialenú len pár metrov odo mňa rozoznávam iba v náznakoch, husté biele mlieko sa rozlieva medzi stromami, les ticho spí. Je čas pripojiť sa k ostatným.

Prehodím len zo dve vety, okoštujem zopár dobrôt a… náhle som sa objavil v úplne novej krajine. Ako mávnutím čarovného prútika z výšky presvitá biele slnko, jeho lúče rozpúšťajú hustý závoj hmly, už len drobné chuchvalce sa prevaľujú nad steblami trávy, vsakujú do zeme. Na tvárach sa objavujú úsmevy, maškrty chutia ešte o kúsok lepšie, smädné ústa si doprajú o glg nektáru naviac, s ľahkosťou kĺže dole hrdlom, zohrieva vnútro i dušu. Milan sa konečne dovolal kamarátovi, upresňuje polohu. Sme bokom, vraciame sa späť na križovatku. Opäť padá hmla.

Tají pohľad do hlbín kameňolomu, splošťuje obraz krajiny, skrýva detaily. Pridáva však na tajomnosti, umožňuje fantázii nanovo rozvíjať svoje klamlivé hry. Cesta sa znova vetví, ja to len rýchlo prebehnem vpravo. Stopy po pneumatikách vedú kamsi do bielej tmy, vyjazdili ich poľovníci či jaskyniari? Uvidíme, strácam sa v hustej hmle.

Prechádzam zakliatou spiacou pláňou, len na malú škáročku poodhaľujem bielu oponu splývajúcu na javisko sobotného predpoludnia. Na ktorej strane stojím ja? Som divák, ktorý z hľadiska lačne čaká na začiatok (prírodného) predstavenia? Alebo mňa, herca osamelo blúdiaceho javiskom, sleduje neznámy pátravý pohľad? Neviem. Len ďalej vytrvalo kráčam v stopách kolies, v strede línie, ktorá ako pokojná rieka tečie planinou, mizne v diaľke, rozplýva sa, splýva s krajinou.

Spoza hustého závoja hmly len neurčito vystupujú obrysy kríkov, náznaky lúčok posiatych balvanmi. Za jasného slnečného rána by ma obklopoval úplne iný svet, teraz sa však svojimi krokmi snažím prebudiť krajinu, snívajúcu svoj biely sen. Blížim sa ku kraju lesa, kúsok hlbšie rozoznávam tieň umelého valu, idem bližšie, vyťahujem telefón. Našiel som jaskyňu Hradisko D-10 na Šidlovej.

Stojím na okraji lesa, čakám, rozhliadam sa. Z výšky, spoza rednúcej opony znova presvitá chladná biela guľa, sťa mávnutím kúzelného plášťa sa priestor čistí, hmla sa mení na jemný opar, kúdolí sa pri zemi, už halí len húšť na konci chodníka. Ako strieborné drahokamy zdobia vetvičky šípkových kríkov kvapky rosy. Cez priesvitný závoj presvitajú farebné škvrnky, rastú, sú čoraz jasnejšie, ich obrysy získavajú ostré tvary, z tunela na konci cesty sa vynára zvyšok skupiny.

Múrik na kraji lesa pripomína základy stredovekej rotundy, vo svojom strede, v kamennej studni ukrýva vstup do podzemia. Dobre zabezpečený pred neželanou návštevou (len hlupák by pokúšal šťastie), nad ním vyrastá kovová konštrukcia, pevná základňa lanovky. Túto jaskyňu, puklinu vedúcu dovnútra hory, už niekoľko rokov čistia jaskyniari z Trnavy, vyťažený materiál kopia dookola, vytvárajú kruhový val. Čo všetko dokáže ľudská vytrvalosť a dva kýble (ukryté pod lavicou)!

Paľo len štrbinkou medzi doskami nakukne cez objektív dnu, odhalí úzky komín kolmo spadajúci kamsi do hĺbky. Na týchto miestach je klaustrofóbii vstup prísne zakázaný! Ostatní si zatiaľ na povrchu užívajú pohodu skorého predpoludnia, slnko už opäť preteká stromami, jeho lúče si cez ich hustý štít razia zlaté cestičky. Teraz to už cíti každý z nás – do dnešného rána sme vykročili tou správnou nohou.

Ťažko sa lúči so zaujímavým miestom, aj by sme chvíľku počkali. Z diaľky sa (možno) ozve túrovanie motora, z auta vystúpi skupinka speleológov, rozloží svoje náčinie, začne pracovať. Ale asi by sme sa načakali… pokračujme ďalej. Na tomto kopci je ešte čo objavovať. A obdivovať.

Nechce sa nám vracať (škoda, odložil som si tam niekoľko zaujímavých záberov), skúsime pokračovať cestou popri lese. Po chvíli sa však stáča nesprávnym smerom, nastal čas na predieranie sa voľným priestorom, spôsob pohybu, ktorý ma baví čoraz viac (pred pár rokmi by som značku neopustil). Pretláčam sa cez kríky, podliezam konáre, prekračujem spadnuté kmene. Vykročil som do krajiny bez ciest (nôtim si s Dežom). Nechávam prales, aby vstúpil do mojej mysle, naplnil pokojom moju dušu.

Polohu dávneho hradiska tuším, kde sa však nachádza kameňolom nemám ani poňatia. Vpravo sa dvíha vyvýšenina, poďme sa z nej porozhliadnuť, možno uvidíme steny starého lomu. Nevidíme nič, ale úplne náhodne vystupujeme na geodetický vrchol Šidlovej, sme vo výške 345 metrov nad morom, dnes sa ešte pozrieme aj vyššie. Nevadí, i tak je tu krásne.

Kedysi by som o takýto brdok ani nezavadil pohľadom, všetko pod 1000-ku bolo totálne nezaujímavé. „Robíš si srandu? A čo tam budem robiť? Na ten vrchol sa hádam ide dole kopcom!“. Dnes som za tento prvovýstup vďačný, som rád, že som spoznal ďalší zaujímavý kút našich Hôr. Dokonca sa sem, ak bude príležitosť, s radosťou kedykoľvek vrátim. Už viem, že veľkosť vrchov sa nemeria ich výškou.

Aspoň sme trošku prefúkli pľúca, aj malý kopček dokáže zvýšiť tepovú frekvenciu, zahriať svaly. Za odmenu si doprajeme, tak ako býva na vrcholoch zvykom, glg čohosi dobrého, drobná maškrta dokáže potešiť. Netreba sa však zdržiavať pridlho, čas kvapí. Len kútikom oka mrknem na zaujímavo tvarovaný strom, či zbehnem pár metrov nižšie, skúšam odfotiť veľkú pavúčiu sieť obťažkanú kvapkami rosy…

GPS-ka zameriava smer pochodu, nabiehame na lesnú cestu, takmer okamžite z nej však odbočujeme, nevedie našim smerom. Opäť sa predierame lesom. Starým, neupraveným, zaujímavým. Kľučkujem, odbieham, objektívom fotoaparátu sa snažím zachytiť atmosféru pralesa. Vrchol tohto nenápadného kopčeka je naozaj rozľahlý, nie je možné za jediný deň spoznať všetky jeho zákutia, bezozvyšku precítiť nezvyčajnú atmosféru. Plávam po hladine, ponoriť sa hlbšie (zatiaľ) nedokážem…

Spod lístia vytŕča puklica auta, kde sa tu nabrala? Zbiehame kúsok nižšie, priamo z pralesa vchádzame na lesnú cestu, civilizácia je jednoducho všadeprítomná. Vyjazdená koľaj sa stáča, klesá kdesi do údolia, my sa opäť púšťame do húštin, derieme sa hore svahom. Križujeme hlboký rigol, toto nevyzerá na dielo prírody, k tvorbe tohto valu priložil svoju ruku (takmer určite) človek. Vstupujeme na miesta dávneho osídlenia.

Tu, na vysokej ostrohe nad dolinou sa kedysi dávno rozkladalo opevnené sídlo. Hradisko, či len útočisko v čase nebezpečenstva? Nevedno, nemienim špekulovať, vytvárať konšpiračné teórie, dnešný svet je nimi aj tak presýtený. Hmla okolo nás už dávno ustúpila, spoľahlivo však zahaľuje pôvod a históriu miesta. Neurčitosť a tajomstvá napĺňajú okolie, ležia pod každým kameňom, sú ukryté v letokruhoch stromov. Príroda sa dlhé stáročia pokúša prekryť stopy ľudských výtvorov, pri ich odhaľovaní treba zapojiť nielen predstavivosť ale i fantáziu.

Zostupujeme z vrcholu, vľavo v brázde presvitá skalná stienka, nakuknime bližšie, môže byť zaujímavá. Nevedomky vstupujeme do priestoru dávneho lomu. Hladké rovné steny jednoznačne formovali ľudské ruky, lámali kameň len za pomoci nástrojov, týchto skál sa vynález pána Nobela (pravdepodobne) nedotkol. Dnes ich hladký povrch hladíme my, hmatom sa snažíme prečítať dávno zabudnuté príbehy. O časoch, keď boli mladé bralá ešte dnom prastarého oceánu. O nepredstaviteľnej sile, ktorá prerušila ich sen, vytrhla ich z hlbín, vyzdvihla do výšok. O prvých ľuďoch, ktorým poskytli útočisko. I tých ďalších, neľútostne drancujúcich ich telá. O tichu, ktoré sa rozhostilo po ich odchode. O znovuobjavení.

Skalný pás sa ťahá popod celý vrchol, pomaly ho obchádzam, očami putujem po línii zlomov, vráskach na tvári brala. Voda postupne narúša odhalenú skalu, otvára pukliny, rozširuje otvory. Vytvára miniatúrne jaskynky, možno i škriatkovia majú medzi sebou speleológov, ktorí počas dlhých mesačných nocí kutajú v skale, otvárajú cestičky do srdca hory.

Opäť som sa vyštveral na vrchol hradiska, ostatní sú už kdesi ďaleko, musím ich pohľadať. Zrak mi padá na prvých poslov jari rašiacich spod zeme, táto zima (i všetko ostatné naokolo) je naozaj akási divná…

Z tejto strany sú priekopy ešte viac rozpoznateľné, sú výraznejšie, omnoho hlbšie, mierne zvažujúce sa svahy neposkytovali usadlíkom dostatočnú ochranu. A poniže, pod vrcholovou akropolou, skalnatým vrcholom hrebienka, sa do kruhu rozložila celá skupina, hodujú, oddychujú, naberajú sily. Beh času sme si na tomto zaujímavom kopčeku akosi neuvedomovali, avšak priblížilo sa už poludnie a my sme stále ešte len na začiatku putovania (Jozef už pred chvíľou volal z Okrúhlej). Takýmto tempom nás v horách zastihne aj noc.

Venujem posledný pohľad hradisku, pohľadom sa lúčim so Šidlovou. Nenápadný kopček naozaj ukrýva množstvo zaujímavých zákutí, hneď na prvý krát si získal miesto v mojej duši, kus môjho srdca už navždy zostáva blúdiť po jeho rozľahlom chrbte. Verím, že sa sem ešte (mnohokrát) vrátim.

Musíme si trošku prišliapnuť. Po dobre známych cestičkách prebehneme pod Planinku, Erdőház (Lesný dom). Až hore nejdeme (boli sme tam nedávno), len z diaľky pozdravíme poľovnícky zámoček grófa Erdődyho, ani sa to nezdá, ale už má na chrbte skoro 250 krížikov. Vyzerá však ešte k svetu.

Na okraji lúčky (ihriska) pod areálom, vyrastá nečakaný útvar. Ľadopád – mohutný, členitý (ako živý!). Obiehame ho dookola, vystupujeme vyššie, fotíme. Miniatúrna pripomienka roklín Slovenského raja či terchovských tiesňav hneď za našimi humnami. Radosť nám kazí len zistenie, že výtvor je umelý, vytvorený pomocou hadice, kríkov a mrazu (aspoň niečo je prirodzené). Ale i tak je zaujímavý.

Nevieme sa nabažiť zimných radovánok, táto zima bola na ne výnimočne skúpa, avšak musíme ísť ďalej. Lesné cesty sa rozbiehajú do lesa, ako chápadlá chobotnice ovíjajú svahy pahorkov, ponad hlboké žľaby kľučkujú dovnútra Hôr. Niekde tam sa kľukatí teleso starej lesnej železničky, pokúsime sa ho nájsť, aspoň na malom kúsku prelomiť kliatbu jeho zabudnutia.

Veľakrát vyrašila jar v krajine odvtedy, čo vláčik poslednýkrát zapískal na úzkych koľajniciach, zviezol poslednú fúru dreva do fabriky na Dobrej Vode. Príčinlivá ľudská ruka pomohla znova zužitkovať tony ocele i podvalov, bez (postupne miznúcich) spomienok pamätníkov by výrazné technické dielo iba zarastalo húštinami zabudnutia, pomaly sa menilo na prirodzenú súčasť krajiny, len naozaj skúsené oko by dokázalo v teréne rozpoznať umelý, nepôvodný prvok. Zvládneme to dnes aj my? Objavíme starý násyp? Nájdeme tú správnu cestičku?

Zvážnice sa križujú, menia na cesty, rozblatené stopy kolies odbočujú kamsi do lesa. Ktorý chodník je ten správny, ktorým máme pokračovať? S GPS-kom nekonzultujeme, spoliehame na intuíciu. Keď sa však chodník zarezáva hlbšie do úvozu, klesá a vnára ďalej do lesa, keď už dlhšie nevidíme ani náznak pevnej cesty, nastal čas vytiahnuť mapu. Sme asi sto metrov nižšie.

Štveráme sa hore svahom, vyhrabávame z rigolu. Cink, mám jeden neprijatý hovor. Jozef, išiel nám oproti, nestretol nás. Upresňujeme si polohu, kúsok sa musí vrátiť. Idem mu naproti, dlho sme sa veru osobne nevideli, kontaktu na diaľku predsa len niečo (podstatné) chýba. Spoločné chvíle však preletia prirýchlo, čas sa ženie ako splašený, ešte dlho by bolo o čom hovoriť, čo plánovať, na čo spomínať… (ne)Vadí, veď to doženieme nabudúce, chvíľku si počkáme, hádam táto pakáreň nepotrvá večne.

Jozef pokračuje k autu, už to nemá ďaleko, náš pelotón zas skúša parametre železničného telesa. Je to paráda, to by bola cyklocesta! Stačilo by len vyčistiť jeden úsek od porubu (či polomu) a trochu spevniť povrch. Obdivujeme majstrovstvo jej projektantov a staviteľov, museli dokonale poznať každý meter hôr na okolí, trať sa prehrýza krajinou takmer po rovine. Tu prebieha násypom, inde sa ponára do zárezu,  tiahlymi serpentínami prekonáva prevýšenie.

Stačí privrieť oči a v duchu sa preniesť do iného času, do inej krajiny. Turistická atrakcia, lesný vláčik, láka na výlet množstvo návštevníkov. Stará, chátrajúca fabrika dožila, premenila sa na svojské stredisko oddychu, možno sa tu zabaviť aj občerstviť, či pomocou virtuálnej reality poučiť v interaktívnom múzeu. Neďaleko stojí malá stanička, vláčik s návštevníkmi práve odišiel, nástupište na dlhé chvíle osirelo. Opäť ožije po ich návrate, budú si vymieňať zážitky z návštevy starého kláštora na Katarínke, pohľad z vrcholu kostolnej veže je skutočne nezabudnuteľný. Väčšina z nich neprišla len na jednodňovú návštevu, lesné cestičky sú eldorádom cyklistov i výletníkov, neďaleké priehrady poskytujú množstvo príjemných chvíľ rybárom, na skalkách sa možno zabaviť lezením pod dohľadom inštruktora. Po večeri všetkým pochutí pohár či dva sviežeho malokarpatského vínka.

Vo svojom blúznení som zaostal, skupina sa poriadne roztiahla, kráčam kdesi v jej strede. Davy ľudí sa rozplynuli v pokojnom tichu skorého sobotného popoludnia. Lesom, po trati starej železničky, veselo kráča malá skupina turistov. Náhle začujem výkriky, vidím ruky natiahnuté kamsi hore, do húštin.

Stihnem zazrieť len zopár bielych zrkadiel na zadných behoch. Obrovská, vraj viac ako stohlavá črieda laní a jeleňov sa ako lavína valí lesom, otáčajú sa, prebiehajú poza naše chrbty. Ich ratice dunia ako náhla letná búrka, ich beh šumí ako čerstvý jarný vietor. To si len Duch Hôr (v podobe kráľa lesa) prišiel bližšie obzrieť nečakaných votrelcov.

Sme vďační za neočakávaný zážitok, plní dojmov pokračujeme v ceste, už sme skoro na dohľad nášmu poslednému cieľu, už o chvíľku začneme vystupovať na Okrúhlu. Ohromujúci velikán sa týči uprostred lesa, kus vedľa, povyše, ďalší (k tomu zabehnem pri zostupe), sú to skutoční lesní obri, praotcovia hory, ich vrstovníci, starí súpútnici sa už dávno stali súčasťou Zeme…

Stojíme na vrchole Okrúhlej, vo výške 398 metrov, dosiahli sme najvyšší bod dnešného putovania (tie úškrny si nechajte), odtiaľto to pôjde už len z kopca. A nie sme tu sami, stretávame skupinku turistov, organizátorov zimných výstupov. Slovo dá slovo, rozhovor sa rozbieha, čas letí. Treba konečne popratať všetky zásoby, domov to nosiť nebudeme. Ohník tíško horí, dievčatám chutia zabíjačkové špeciality od Igora. Stáli a rozprávali sme už dosť, je čas sa poberať. Všetci pospolu sa púšťame na cestu dole, cestu domov.

Známe zvážnice sa krútia pod Katarínku, oteplilo sa, povrch cesty mäkne, mení sa na blato, na záver, na posledných pár kilometroch sa zašpiníme až-až. Pod Katarínkou sa aspoň kúštik môžeme prejsť po podvaloch lesnej železničky, vôbec nám nevadí, že v skutočnosti tadiaľto nikdy neviedla (žeby sa môj sen premieňal na skutočnosť?). Skupinky dospelých návštevníkov sa menia na deti, neodolali vábeniu posledných fliačkov snehu, gule lietajú vzduchom ako vo Verdune.

Veľakrát som išiel po ceste z Katarínky, tie krásne sochy, torzá starých kmeňov som si však doteraz nevšimol. Darmo, väčšinou tadiaľto chodíme okolo polnoci, svietia nám len baterky v rukách (a naše oči). Naposledy si mávame so skupinkou z vrcholu, ich auto parkuje kúsok nižšie, nás ešte čaká niekoľko stoviek metrov (či pár kilometrov).

Popis záverečných chvíľ už nebýva tak bohatý, čo najrýchlejšie to chce mať za sebou autor i čitateľ, aj účastník už len so sebazaprením prepletá nohami, mysľou je (väčšinou) tiež niekde inde. A tak sa len na minútku pristavíme pri skalnom okne, mihneme po ceste, prešmykneme uličkami Dechtíc. Autá už nedočkavo čakajú na svojich pasažierov, je čas sa rozlúčiť.

Ďakujem všetkým, ktorí prekonali vlastnú pohodlnosť a vyrazili do bielej nepreniknuteľnej hmly hľadať neznáme malokarpatské vrcholy. Hádam sa aj im ten výlet páčil. Dnes to boli: Vierka Gubiová, Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Božka Golierová, Veronika a Miloš Miklošovičoví, Igor Naništa, Milan Babišík, Jozef Nádaský, Vlado Trajlínek, Paľo Rapant, Jozef Polakovič, ako hosť Jozef Baránek a

Juro Golier

Sedím pri počítači, rozpletám Sieť (či to ona sa ovíja okolo mňa?). Naozaj sa nedá dopočítať všetkých kopcov a vŕškov v Malých Karpatoch, nikdy nespoznáme ich konečný počet, za celý život nestihneme navštíviť ani zlomok z nich. Nevadí, aj tých pár, u ktorých sa nám to podarí, nás dokáže niečím odmeniť, mnohým obohatiť. Tak ako teraz. Aj hlúpa doba môže byť na niečo dobrá. Veď, priznajme si – neláka nás viac výstup na známy vrchol? Spoznávanie vzdialených krajín? Poklady máme pritom ukryté hneď za dverami. Dnes, uzavretí v úzkej škrupine blízkeho okolia, sme častejšie nútení obracať svoj zrak bližšie. A vďaka tomu tu nachádzame skutočné drahokamy. Pre stromy niekedy nevidíme les.

Akcia Čierna skala

sobota 13.2.2021

Osamelým šliapaním na cyklotrenažéri sa snažím oklamať čas, predĺžiť si mladosť. Spoza zákruty sa vynára predhorie Álp. Cesta kopíruje brehy plies Jazernej oblasti. Ponad tŕstie Neusiedleru vytŕča stožiar plachetnice. Ani tá najdokonalejšia virtuálna realita však nedokáže priblížiť skutočný pocit z jazdy, sprostredkovať živý zážitok. Jemný závan vetra na tvári. Vôňu slnečného rána. Rozhovory hmyzu v tráve. Pohľad z oblúka serpentíny. Letmý dotyk auta na lýtku ľavej nohy. Spoločnosť priateľov. Len únava je porovnateľná, možno aj o kúsok väčšia. Po hodine jazdy šliapania do pedálov sa podo mnou vytvorila „loužička“. Potu. Odráža svetlo žiarovky, tisíce drobných diamantov iskrí v oku, prebúdza príbehy dní. Minulých i tých budúcich.

Za normálnych okolností by som vstával veľmi skoro, ponáhľal sa na štart. Za normálnych okolností by som šliapal na vrchol, užíval si vydarený výlet. Za normálnych okolností by som sa tešil na posedenie v cieli, v diaľke cítil vôňu kapustnice. Za normálnych okolností… tie však už dlhšiu dobu nepanujú.

„Vzhľadom na aktuálnu situáciu a platné opatrenia sa 36. ročník Zimného prechodu Čiernou skalou dňa 13.02.2021 neuskutoční. Budeme však radi, keď tento deň strávite aktívnym pohybom v prírode. Tešíme sa na stretnutie pri ďalších ročníkoch našej akcie. (Organizátori) “

A Je to tu, presne tak ako sme (bohužiaľ) očakávali. Možno ešte o kúsok horšie. (Hádam) nikto netuší čo je ešte dovolené a čo už nie. Môžem von z okresu? Kam mám vlastne dovolené vstúpiť? Má vôbec zmysel sa o niečo snažiť?

Určite áno! Doma sedieť nebudem, niť akcie pretrhnúť nedovolím. Obmedzenia si vysvetľujem po svojom (myslím, že im nerozumejú ani vyhlasovatelia), priehrada Buková, miesto sa na samom okraji okresu, je vhodný východiskový bod. A odtiaľ som na vrchol Čiernej skaly ešte nikdy nevystupoval.

Po (tradičnom) oteplení padli teploty opäť pod bod mrazu, zima sa (aspoň) na pár hodín vrátila do našich končín. Primrznuté dvere auta komplikujú odchod, toto už nedoženiem, meškáme. Prvý prípitok na krásny deň sa koná bez nás. Ako vždy, zopár kamarát/ov/iek už čaká na mieste, telepatia asi naozaj funguje.

Na Bukovej panuje zimná rozprávka. Ľahký biely poprašok zdobí zem, takmer bezoblačná hlbina nebies okamžite polapí dušu pútnika, sponad hrebeňa Zárub začína do krajiny nakúkať žiarivý kotúč, dlhé tiene deformujú perspektívu, predlžujú vzdialenosti. Je bezveterno, dvojciferný mráz len jemne šteklí na lícach, nederie sa pod vrstvy oblečenia, nezviera kosti. Deň ako stvorený na krátky výlet, Čierna skala je ten správny cieľ.

Prvé metre sú dôležité, nastavia náladu, určia rytmus dňa. V tejto partii to však (vždy) ide samo, chvíľu sme sa nevideli (s niekým týždeň, s iným dlhšie), máme si čo povedať, na čo pospomínať, na veci veselé, i na tie smutné…

Šmýka sa, treba dávať pozor na každý krok, ubrať z dĺžky, aj frekvencie, času máme predsa dosť.  Vodnú hladinu dnes vietor nerozčerí, zviera ju tvrdý pancier ľadu, láka odskúšať jeho pevnosť. Len na krajíčku, nebudeme riskovať neželaný kúpeľ. Drží. A otvára čarovný výhľad. Z tŕstia hľadím na Tŕstie, ako fajn tam bolo pred rokom, obloha žiarila rovnako ako dnes (len sneh chýbal), ešte sme si užívali slobodu. Voľnosť bez obmedzení a zákazov.

Schádzame z asfaltky, odbočujeme na lúky, smer putovania stáčame k horám. Kúsok opodiaľ, napravo, za neprístupným plotom, sa pyšní výrazná stavba, luxusné centrum zvernice Balunky, z výšky na všetko dohliada starý hrad, Éleskő, náš dobrý známy Ostrý Kameň. Máme to ako na tanieri, vinárstvo na okraji Modry (vlastníkmi prepojené so zvernicou) odkrýva pôvod svojho názvu.

Na okraji lesa, v tichu pod korunami stromov, sa ukrýva lesná asfaltka. Na jej bielom povrchu sa odvíjajú stopy pneumatík. Vynárajú sa odkiaľsi spoza chrbta, z akejsi (dávno) minulej, (už) nepoznanej krajiny. Vedú kamsi vpred, do budúcna, do neznáma. Ich koniec je v nedohľadne, strácajú sa v diaľke, splývajú s horou. Určujú smer putovania – plného tajomstiev a neistôt, očakávaní i prísľubov. Vstúpme priamo do ich stredu, medzi rovnobežky plynule sa kĺžuce do nekonečna, vykročme na cestu.

Na križovatke s cyklocestou robíme krátku technickú prestávku, tadiaľ by sme sa mali neskôr poobede vracať. Teraz ale pokračujeme v stope neznámeho auta. Privádza nás na Brezinky, na miesto, kde ešte prednedávnom stála turistická chata.

Prednedávnom… beh času je relatívny, síce ľahko merateľný, avšak len ťažko uchopiteľný. Koľko trvá, kým stalagmit a stalagtit spoja svoje slzy? Stromu, kým dorastie do dospelosti? Človeku, kým dospeje k poznaniu?

Nikdy som v nej nebol, nezažil atmosféru slobodných večerov, počas ktorých sa miešala duša turistov, trampov, tulákov i flamendrov do neopakovateľného pocitu náhleho oslobodenia, záblesku voľnosti. Chaty našej mladosti už neexistujú, rozplynuli sa v hmlistých závojoch zabúdania, žijú len vo farebnom víre spomienok. Moloch konzumu a zisku spoľahlivo prežúva svoje obete, vypľúva len prázdne ruiny či bezfarebné škatule, bezpohlavné továrne na peniaze. Chata pod Rozsutcom, Kamienka, Brezinky…

Teraz tu stojím, pozerám na jej rozvaliny, snažím sa zachytiť šepot múrov rozprávajúcich príbehy zašlej slávy. Otáčam sa, cítim na chrbte pohľad. Sponad stromov, priamo uprostred výseku cesty dohliada na pokoj skorého nedeľného predpoludnia z vrcholu vysokej pyramídy hrad. Ostrý Kameň, dávny strážca okolitej krajiny.

Asfaltka pokračuje rovno, koľaje vchádzajú do brány zvernice, to by bola cyklocesta! Vstup je bohužiaľ zakázaný… Zvážnica sa stáča vľavo, vedie nás hlbšie do Hôr, do krasovej oblasti pod Veterlínom. Z jeho svahov vyrastajú bezmenné kôpky skrývajúce tajomné skalné zákutia či vstupy do hlbín Zeme. Napravo sa zdvíhajú svahy Zelenej Studne, cesta stúpa stredom, hore údolím.

Ešteže nám primrzlo! Ešteže tadiaľto nezostupujeme! Chodník sa zmenil na horský potok, zurčí pod ľadovou škrupinou. Bez mačiek neschodné, s mačkami hrozí nedobrovoľný kúpeľ, cestičku si kliesnime okrajom, na úplnej hrane svahu. Postup sa výrazne komplikuje, spomaľuje.

Avšak vôbec to neprekáža, okolitá príroda nám pripravuje fantastické divadlo, vstupujeme doprostred obrovského amfiteátra. Zatiaľ čo vysoké neprístupné svahy na východnej strane ešte driemu v tmavom tieni, rozľahlé bralá na západe sa už špľachocú v slnečnom kúpeli. Prekrásne predpoludnie nádherného dňa. (Dnes) už po neviem koľký krát chválim svoje rozhodnutie ísť von, práve sem. Tieto chvíle sú naozaj nezabudnuteľné.

Slnko už nakúka spoza hrebeňa, poslednýkrát sa otáčam, snažím sa hlboko do spomienok uložiť obraz miesta, atmosféru okamihu. Snehobielu skalu. Posed na okraji planiny. Chodník rozpúšťajúci sa medzi stromami. Hry svetla a tieňa, bielej a šedej.

Križovatka ciest (dá sa sem dostať aj autom!), vychádzame na cyklocestu pod Veterlínom, po chvíľke ju však opúšťame, popri plote zvernice klesáme hlbšie do lesa, zastavujeme pri kríži pod stromami, našli sme vhodné miesto na zapálenie sviečky, krátku spomienku.

Dnes je práve týždeň, čo nás nečakane, bez akejkoľvek rozlúčky opustil dlhoročný dobrý kamarát, Jožko Michalec. Čierna skala je krásny kopec, pre nás však už navždy bude mať aj čiernu príchuť. Keď sme sa koncom januára 2014 chystali na jej vrchol vystúpiť z Jahodníka, zasiahla nás nečakaná správa, stratili sme prvého z nás, Ondra. Teraz k nemu pribudol ďalší správny chlap, Jožko. Chalani, obaja nám veľmi chýbate, stále ste však prítomní na našich výletoch, žijete v našich spomienkach.

Kahančeky nechávame horieť v stojane, so spomienkou v mysli odchádzame. Slnečná biela zvážnica sa kľukatí lesom, z výšky na naše putovanie dohliada strieborná posvätná hora Fuji (teda Veterlín). Každá minúta dnešného dňa je vyplnená pohodou, každý meter pochodu ponúka nevšedné zážitky, plnými priehrštiami nás zasýpa krásou, dnes je radosť vystupovať na Skalu, z tohto (neopozeraného) smeru.

Míňame odbočku Pod Čiernou skalou, nie tadiaľ vystupovať nebudeme, pridáme si pár metrov naviac, dnes je príliš krásne, netreba sa ponáhľať. Odmenou za toto rozhodnutie je nádherný výhľad na majestátne bralá Kršlenice, už dlho sa tam chystám na výlet, okolnosti tomu však akosi neprajú.

Zvážnica je krásne trasovaná, je to (takmer) ideálna cyklotrasa, celú cestu nás sprevádza biela koľaj, tie autá sú všadeprítomné. Spoza stromov presvitá hrebeň Javorinky, v diaľke vykúka dominantný Klokoč. Tieto miesta nepoznám, GPS putuje na chvíľku von z vrecka. Ešte za zo trikrát otočíme a v ostrej zákrute by mala byť naša odbočka. Je to tak, vyjazdená široká cesta stúpa nahor, pomedzi Kamenné vráta. Kto  by čakal výraznú skalnú bránu bude sklamaný, prielom je široký, nenápadné bralá sa skrývajú v lese, kus vedľa zvážnice.

Už hodnú chvíľu mi blbne fotoaparát, podchvíľou hlási problém so zápisom na kartu, až doma zisťujem, koľko zaujímavých záberov zostáva navždy stratených. Tá chvíľa sa už nikdy nevráti. Stojíme na traverze medzi Veterlínom a Starým Plášťom, my sa však derieme vyššie, na hrebeň pri Polámanom. Obklopuje nás nádherný les. Štíhle rovné stromy vyrovnané v šíkoch jeden vedľa druhého, tisíce pešiakov malokarpatskej armády strážiacich pokoj Hôr. Z azúrovej oblohy žiari žeravý kotúč, vykresľuje na snehu dlhé tiene, znásobuje vnímanie nepreniknuteľnej hradby, pomedzi ktoré preteká nahor úzky farebný potôčik turistov.

Bez priveľkej námahy, bez mimoriadneho úsilia prekonávame výškový rozdiel, dosahujeme hrebeň, posledná príležitosť pre (nezodpovedných) vodičov osláviť výstup (tí zodpovední prestali oveľa skôr). Hustý les (bohužiaľ) bráni výhľadom, oko len s ťažkosťami preniká cez jeho hradbu, za ktorou však predsa len podchvíľou možno zazrieť (či skôr vytušiť) nádherné scenérie. Snehom a mrazom poprášené vrcholky stromov na svahu Čiernej skaly či vzdialenejšieho hrebeňa medzi Čelom a Veterlínom budia dojem, že sme sa lusknutím prstov preniesli do neznámych veľhôr (Braňo si pripadá ako v Nízkych Tatrách).

Vrcholové bralo Polámaného dnes (radšej) obchádzame, v týchto podmienkach nechceme loziť po skalách. Traverzujeme strmý svah (pozor na každý krok!), už po pár metroch vstupujeme do iného sveta. Plného prekvapení, tajomstiev, podivuhodných tvorov, nevšedných tvarov. Les redne, okolie sedla obývajú výrazní jedinci ríše stromov, na scéne sa objavujú pozoruhodné solitéry. Opäť stojím na miestach, kde tok času spomaľuje, meandruje pomedzi pokrútené kmene, len postupne odkvapkáva z roztiahnutých košatých konárov. Znova sa (márne) snažím fotoaparátom zvečniť ich atmosféru, šošovky však obraz príliš skresľujú, snímač je priplochý, ruší plastický rozmer priestoru, uzávierka prirýchla, za zlomok sekundy dokáže vyseknúť len malý dielik reality. (Nespoľahlivá) pamäť  zaznamená obraz vernejšie…

Začína fúkať. Na týchto miestach snáď fučí neustále. Život tu je bojom o prežitie, snahou vydržať (pri)časté besnenie živlov. Rozhádzané polámané konáre a vyvrátené kmene hovoria jasnou rečou. Len tí najodolnejší majú šancu prežiť, len tí najsilnejší dokážu vytrvať. Dožiť sa veku zrelosti. Malý prales v sedle veľkej hory.

Biele ozdoby na konároch rastú, snehová prikrývka hrubne. Vstupujeme do kráľovstva zimy, ríše mrazu. Korálky času na koncoch halúzok sa menia na kryštáliky ľadu, jeho tok sa (takmer) úplne zastavil. Krajina nepohnute spí v mrazivom objatí, jej pokoj narúšame len my a chladivý dych zimy. Dnes neduje víchrica, to sa len beťár vzduch prevaľuje z jednej strany hrebeňa na druhú, zvedavo nakúka do škár v skalách a pod zipsy našich búnd, veselý, roztopašný mladíček sa baví na náš účet. Nezazlievame mu jeho žarty, pripravil nám krásne divadlo, vykúzlil nádherné ozdoby. Belostné čipky osuhle zdobia každú vetvičku, porcelánové ostrovčeky snehu vykresľujú na skalách krehké obrazy neznámych oceánov, ako nekonečné cestičky stekajú po kmeňoch stromov perleťové krúpky srieňa. Ostré stúpanie sa zmierňuje, stojíme, odpočívame, náš dych poletuje vo vzduchu ako jemná inovať. Rozhliadame sa.

Blankytná obloha a snehobiela zem. Hlboko pod našimi nohami sa vzdúva more, desiatky mohutných vĺn, stovky menších vlniek sa rozbíjajú o bralo na ktorom stojíme, čelíme mohutnému príboju krásy. V tomto momente nie sú dôležité ich mená, toto je presne ten okamžik, keď stačí len stáť a vnímať. Kochať sa. Nechať cez svoje vnútro pretekať čas a miesto. Vychutnávať si bytie. Práve teraz a práve tu. Nič iné nie je potrebné.

Vlastne kúsok maškrty či dúšok na zohriatie sa hodí v každej situácii. A tak, kým sa poniektorí kochajú, fotia, nevedia odtrhnúť od neopakovateľnej scenérie (motajú sa po hrebeni), ostatní už netrpezlivo hľadajú vhodné miesto na krátke zastavenie, doplnenie energie. Poďme však kúsok nižšie, do závetria, ten prevaľujúci sa dych predsa len zalieza prihlboko pod bundy, aj ľudí sa tu motá akosi priveľa…

Nádherný deň vytiahol na krásny kopec naozaj dosť návštevíkov. Jednotlivci, dvojice, menšie i väčšie skupinky vystupujú i zostupujú všetkými (dvoma) smermi. Poniektorí dokonca odzdravia (dnes možno v horách stretnúť kdekoho, turistu i výletníka, dokonca kde-tu aj horala). Priesek v lese je ako diaľnica, nakoniec zastavujeme až dole na zvážnici.

Ako fajn je odľahčovať batohy! Záťaž z chrbta presunúť do žalúdka, osviežiť krv (už naozaj naposledy!), rozdeliť sa s priateľmi (nebudem to ťahať predsa domov), pozdraviť (náhodných) okoloidúcich (ale ich dnes ide!). Zmrznutý čas sa už roztápa, náhle sa rozbehol, pri veselých rozhovoroch sa snaží dobehnúť zameškané, letí, letí ako splašený, už mu vidno len chrbát, utekajme teda aj my.

Zvážnica beží ku Veterlínu, strieborná hora žiari ako maják, dohliada na kroky pútnikov. V tejto časti už prebieha ťažba, rozsiahle rúbaniská vpravo sa ťahajú až hore na hrebeň. Je to smutný pohľad, tu sa nežije, tadiaľto život len rýchlo prechádza (dokonca nevidno žiadny posed). Snažíme sa zahnať chmúrne myšlienky (niet o čo zavadiť pohľadom) rozhovormi, čo najviac si skrátiť tento úsek cesty. Konečne vychádzame na cyklocestu pod Veterlínom, stadiaľto sa už k autám dostaneme (aj) poslepiačky.

Začína jemne poposnežovať. Ani neviem ako, ani neviem kedy, zatiahlo sa. Drobné biele iskričky žiaria na tmavom pozadí, zvážnica kopíruje svahy rozľahlej hory, obtáča ju, krúti sa, vedie do neznáma. Nám však dobre známeho, tadiaľto sme už išli veľakrát, aha, tu sme ráno odbočovali ku krížu. Kahančeky pri ňom možno ešte horia…

Ale sme sa roztiahli! Čelo skupiny (dievčence) do toho dáva priveľa energie, sneh sa za nimi víri, unikajú nám. Ja sa zatiaľ obzerám, rozhliadam. V týchto miestach vedie cesta cez rúbanisko, otvára sa krátky výhľad na protiľahlé svahy Zelenej studne. Dolinou sa vinie cesta, mraky sa trhajú, pod bezoblačnou oblohou sa po nej presúva farebná skupinka turistov, veselá deviatka svižne stúpa, mieri hore, na Čiernu skalu… Poprajme im šťastnú cestu a príjemný deň.

Poposnežovanie sa mení na drobné sneženie, tie baby nám ušli! Vyťahujem telefón, musím ich zastaviť. Na bezmennej skalke pri ceste som plánoval zastávku, je to miesto ako stvorené na krátku spomienku, tu by som chcel zapáliť kahanček…

Stojíme. So smútkom v duši, s úsmevom na perách spomíname na Jožka. Takto si ho chceme pamätať, tak si ho pripomínať. Každý z nás s ním zažil veľa pekných chvíľ, mnoho veselých príhod. Taký bol, taký s nami navždy zostane.

Kahančeky zhášame, dávame do batoha, v prírode nebudeme nechávať to čo tam nepatrí, znova ich zapálime na vhodnom mieste. Biela cesta sa stráca v zákrutách, v serpentínach klesá do údolia. Na svahoch sa povaľujú veľké balvany, krasová oblasť pod Veterlínom dáva o sebe vedieť. Zľava, z výšin, spoza stromov na nás dohliada starý hrad. Kruh sa už pomaly uzatvára, blížime sa k záveru.

Ešte nás však čaká zopár krokov. Posunuli sme sa do spodnej časti doliny, nahá zimná krajina odhaľuje tajomstvá, dovoľuje nahliadnuť do svojho skrytého vnútra. Hradné bralá prudko spadajú do doliny, ich pokračovanie sa takmer dotýka cesty. Niekedy sa sem vrátim, vystúpim k ich päte, dotknem sa chladnej skaly. Ťahám za sebou ťažký náklad sľubov, dlhý zoznam želaní. Som malokarpatský zelenáč, to že som sa o Hory začal zaujímať až prednedávnom sa snažím vyvažovať zanietením, (márne) sa snažím dohnať zameškané. Chcel by som navštíviť ich každý vrchol či dolinu, prejsť všetky cestičky, dotknúť sa každého brala i skaly, spoznať všetky sochy… Čo sa nachádza za tamtým hrebienkom? V tej úžľabine? Jeden život je príliš krátky, ale som vďačný aj za to málo…

Jaskyniarsku studničku dnes zviera hrubá škrupina ľadu, na priľahlom potôčiku visia nádherné ľadové ozdoby, ľadopád lesných škriatkov. Tu sa môžu každý večer, keď v doline utíchne pohyb ľudských nôh, do sýtosti vyšantiť…

Zas som zaostal, ostatní už čakajú pri skalnej kaplnke, kahančeky horia, aj ja pridám ten svoj…

Ďalej to už je povinná jazda. Rovnakou cestou ako ráno sa vraciame na miesto štartu, do cieľa. Zrak sa naposledy otáča k mohutnému hrebeňu Zárub a Havranice, opiera o svahy Veterlínu, skĺzne k zubatým hradbám Ostrého Kameňa. Blankytné sobotné ráno prešlo do posmutneného bielosivého popoludnia, v duši si však nesieme krásnu spomienku. Na krásny deň, pekný výlet, výbornú spoločnosť. A nádherný kopec, Čiernu skalu. Ak okolnosti dovolia, radi sa vrátime.

Ďakujem všetkým, ktorí mali rovnaký nápad a tento deň strávili na cestičkách Malých Karpát: Vierka Gubiová, Danka Fáziková, Božka Golierová, Igor Naništa, Ľuboš Rosa, Vlado Trajlínek, Braňo Polocík, Ľudo Šoltés

a Juro Golier

Osamelým šliapaním na cyklotrenažéri… Je to však akési divné, čosi tomu chýba. Krajina na monitore, hýriaca všetkými farbami je v skutočnosti akási bezfarebná, bez vône a chuti. Nemá to gule. Nenávidím ten biely kopec v pozadí, krúti sa, mizne, stráca sa (akosi ma tlačí r..ť). Už aby tu bol víkend. Akýkoľvek. Upršaný, zablatený, mrazivý. Ale skutočný, živý. S kamarát(ka)mi.