Za MKCK sa zúčastnili: Emília Kraicová, Benedikovič Dodo, Anna Kučerová, Ľuboš Kraic, Jana Čavojová, Juraj Poláček, Helena Gurinová, Vrábel Pavol, Budoš Ján, Babišík Milan, Matkovčík Igor a Naď Vladimír.
Hostia: Morvay Jozef, Modrovský Marian a Šimončič Jozef.
Podľa plánu bola na 27.6.2015 naplánovaná 66 km dlhá cyklotúra k vodnému mlynu v Kolárove a levanduľovému poľu pri Šali. Zraz bol v Šali pred obchodom Billa o 9.00h, kde sa nás zišlo celkom 15 cyklistov.
Po dohode sme zvolili trasu po ľavej strane Váhu po hrádzi. Zo začiatku sa to javilo celkom dobre, no po pár kilometroch začala byť hrádza neupravená, miestami pokosená tráva, ktorá sa namotávala na kazetu a na prehadzovač. Cesta bola zarastená tráva vysokou miestami vyše pása: tí cyklocrosári to nemajú ľahké.
Paľo Vrábel sa nezaprel a ako prvý opravoval defekt. Pri dedine Selice sme zišli z hrádze a navštívili miestne pohostinstvo, kde nám dobre padlo orosené pivečko. Po uhasení smädu opúšťame dedinu a vraciame sa späť k Váhu, kde sa nachádza veľká kaskáda cez celý Váh (o ktorej som nevedel). Urobíme pár spoločných fotiek a pokračujeme cez dedinku Zemné a Komoča do Kolárova (z opačnej strany ako bolo na pláne) a smerujeme k vodnému mlynu. Pri vodnom mlyne nás čakalo prekvapenie, s ktorým sme nerátali. Bol tu koncert metalovej skupiny. Keďže táto hudba nie je pre nás, tak po obligátnom fotení, rýchlo opúšťame tento areál a odchádzame hľadať niečo pod zub.
Usadili sme sa v príjemne vyzerajúcej pizzerii. Výber jedál slušný, ceny prijateľné, len ten kuchár – keby sa trochu rýchlejšie hýbal – na jedlo sme čakali skoro hodinu a pol. Po zasýtení vyrážame na spiatočnú cestu, ale už po hlavnej – smer Dedina Mládeže, Neded, Vlčany. Tu nás zastihne prvý desať minútový dáždik. Pri majeri Hetmín odbočujeme k levanduľovému poľu, ktoré sa nachádzalo medzi hrádzou a Váhom o rozmeroch asi 60x40m. Pofotíme sa a pokračujeme ďalej.
Dva kilometre pred Šaľou nás obloha druhý krát pokropila, aby sa nám lepšie dýchalo a trochu umočení sa stretávame pri našich autách.
Bol to pekný, nenáročný, celodenný výlet. Všetci boli spokojní. Namiesto plánovaných 66 km sa prešlo 83 km. Je to pekný kraj, len škoda, že to SCK na čele s Hladkým nedotiahli až do konca, ako plánovali: od Žiliny po Kolárovo (Vážska magistrála) tu to ešte neupravili ani neoznačili. Čo sa dá robiť, sme na Slovensku a nejaký čas to potrvá.
Ďakujem všetkým, ktorí sa zúčastnili, nezostali doma sedieť a rozhodli sa spoznať niečo nové.
Garant akcie Vlado
Na štarte v Šali
Na Vážskej cyklomagistrále je nevyhnutná očista bicyklov od zeliny
Po roku sme sa v sobotu 20.6.2015 postavili na štart 18.ročníka KT 2015. Zhruba po 4 mesačnej príprave akcie a získaní príslušných povolení od úradov. Do prezenčnej listiny sa zapísalo 57 účastníkov „cykloturistického vítania leta“ z rôznych smerov z toho aj 9 žien. Trasu akcie sme t.r. upravili a orientovali ju na severnú časť MK od Trnavy. Prezentáciu a štart sme už tradične situovali do priestoru pred reštauráciou RELAX na Rybníkovej ulici. Okolo 8:40 h po prezentácii a poučení účastníkov o spôsobe jazdy (podľa Zák. č.8/2009) na trase sa za asistencie vozidla J.Michalca a vozidla PZ SR vydávame smerom na Špačince v ústrety cca 112 km dlhej trasy. Prestávky máme plánované v Dechticiach, Vrbovom, v Agropenzióne Adam, na Košariskách v Holotéch víške, Jablonici, Prievaloch a podľa potreby a času je možné zastaviť sa v Trstíne alebo v D. Krupej. Počasie sa od rána ukazuje priaznivé s trochou oblakov a teplotou vzduchu cca 15 st. To cyklistom vyhovuje lepšie ako vysoké teploty z nedávnych dní. Po opustení mesta sa začína pelotón naťahovať a tvoria sa výkonnostné skupinky. Za asistencie 2 vlastných sprievodných vozidiel sa presúvame po 23 km do miesta 1 prestávky do Dechtíc kde je nonstop otvorený prameň vody na križovatke ciest. Tu prichádzame cca o 9:45 hod a dopĺňame stratené kalórie a tekutiny na zastávke pri miestnej reštaurácie. Po krátkom oddychu smerujeme ďalej na Vrbové – Podkylavu (penzion Adam) – Košariská (na obednú prestávku v Holotéch víške)- Brezovú p/B- Jablonicu- Prievaly (http://www.sandorf.sk/ ) – Bukovú- Trstín- D. Krupú- do Trnavy (prích. cca o 16h). Po dojazde padne vhod kotlíkový guláš a nápoj podľa vlastného výberu. Posedenie v pube reštaurácie Relax spestrujeme losovaním štartových čísiel o sponzorské vecné dary.
Akciu KT2015 podporili: rešt. RELAX Trnava, LOJ-MAR elektro Trnava (p.Jozef Loj), ELEKTRO-HAL p.Šibíková Trnava, firma Vladimír KOPÚN elektroinštalačný materiál Trnava, Poisťovňa UNION p.Ilavská Piešťany, Farby-laky p.Griflík Trnava, firma APIMED p.Kudláč Dolná Krupá, Anton Gieci Topoľčany a Malokarpatský Cykloklub.
Poďakovanie patrí všetkým účastníkom akcie KT2015 za ohľaduplnosť a dodržiavanie dohodnutých pravidiel počas akcie. Ďakujem všetkým členom i nečlenom MKCK za organizačné i technické zabezpečenie akcie. Obdiv patrí aj Martinovi Golierovi za super výkon keď absolvoval jazdu po dlhšej prestávke (pre zdravotné problémy). Spestrením akcie je aj tradičné posedenie po akcii pri gitare a pesničkách od Milana a Beatky Ďugových ktorí tento rok pre školský zájazd a povinnosti chýbali. Dôstojne ich hrou na gitare (od Vlada Naďa) zastúpil Ľuboš Kraic. Na záver akcie vyslovili cyklisti spokojnosť so zmenou trasy. Do budúcna možno uvažovať aj o kratších variantách trasy pre juniorov, príp. pre seniorov. ( 50 km až 75 km). A na tom by organizačný výbor KT2016 mal uvažovať u teraz rok pred konaním 19 ročníka akcie.
Tak ako sme si už zvykli, druhý víkend v júni si prichystáme bicykle a vyrážame na akciu, ktorú už 48 rokov organizujú cyklisti z Nižnej na Orave. Nechodíme tam od začiatku (viacerí z našich tohtoročných účastníkov neboli ešte ani na svete), ale väčšina z nás si svoju premiéru na cestách medzi Nižnou, Zakopaným a slovenskými Tatrami odkrútila už dávnejšie.
Štvrtok, 11.6.
Tak aj tohto roku sa na parkovisku pri Bille v Piešťanoch schádza skupinka bicyklachtivých účastníkov. Vzhľadom na termínovú kolíziu s akciou Dunajská cyklocesta, priváža Kamil do Piešťan prázdne auto, ktoré sa tu zaplní takmer do posledného miesta. To posledné miesto obsadí Dušan v Hornej Strede. Druhé auto, ktoré nám bude počas bicyklovania robiť sprievod, šoféruje Martin, ktorý sa rozhodne na poslednú chvíľu tiež zúčastniť. Cesta autom do Liptovského Mikuláša prebieha v pohode, okrem zdržania sa v okolí Žiliny z dôvodu opravy mosta. Kolóny sú niekoľko kilometrové. Nevadí, nič nás netlačí, počasie napriek predpovediam drží a tak sa ešte pred preložením batožiny a zaparkovaním Kamilovho auta v Mikuláši naobedujeme.
Potom už nasadáme na našich tátošov a vyrážame najbližšia zastávka Kvačany. Tu si chvíľu oddýchneme, dáme jedno pivko, stretneme sa z Martinom, ktorý si vybehol na pešo kúsok hore Kvačianskou dolinou, do auta mu naložíme zdefektovaný Marošov bicykel a Mirku a Martin autom a Kamil na bicykli vyrážajú smer Matiašovce. My ostatní na trekových a horských bicykloch volíme cestu cez Kvačiansku dolinu na Huty. Dolinou miestami šliapeme, miestami tlačíme, cez Huty fučíme hore kopcom až sa nad dedinou pripojíme na hlavnú cestu od Matiašoviec. Odtiaľ je to už len dole kopcom na chvíľu pribrzdíme v Zuberci (pivo, káva, zmrzlina) a potom už pokračujeme do penziónu Monika v Habovke, ktorý sa opäť po roku stáva naším prvým domovom. Martin a Kamil zatiaľ skočia do Nižnej na prezentáciu, Maroš vymení plášť a už nás čaká len večera a posedenie pri pivku vyplnené spomienkami na začiatky nášho cykloklubu.
Piatok, 12.6.
Vstávame, naraňajkujeme sa, nabalíme Martina a na bicykloch sa spúšťame do Nižnej. Tu stretneme Jožka, ktorý si včera vyrazil z Trnavy pozrieť štart našej akcie a prespal na internáte v Tvrdošíne. Parkovisko pred hotelom v Nižnej je opäť plné cyklistov, spanilá jazda ulicami Nižnej a hornej Oravy paralyzuje na dlhšiu dobu premávku na cestách, ale nám to nevadí a za povzbudzovania detí, okoloidúcich a okolostojacich sa presúvame na hranice v Suchej Hore. Tu sa naša skupinka čaká, tí, ktorí stihli prísť skôr sa aj občerstvia, my ostatní sa aspoň napijeme a púšťame sa do prvých poľských kilometrov.
Organizátori tento rok vypustili salaš vo Witowe a ženú nás do kopcov cez Ciche, Ratulów, Nowe Bystre a Zab na Gubalowku. Odmenou za nastúpané metre a prepotené dresy je pre nás skoro letecký pohľad na Zakopane a krásne výhľady na Giewont. Na Gubalowke je niekoľko reštaurácií, plno stánkov, ktoré ponúkajú suveníry a serki (toto krásne slovo označujúce ovčí syr si nemôžem dovoliť vynechať) a ešte viac ľudí a tak sa pomaly presúvame ďalej. Martin tadiaľto neprejde a preto sa dohodneme, že sa najbližšie stretneme v Poronine.
Čaká nás prudký zjazd do Zakopaneho. V ňom sa naša skupinka trhá, ja som posledný. A to sa mi stáva osudným. Už dole v Zakopanom na križovatke dostávam defekt, ostatní si to v eufórii z rýchlosti šinú dole Zakopanym a ja zisťujem, že síce mám náhradné duše, ale vercajg a pumpa je v taške u Andreja niekde hlboko podo mnou. Škaredo zahreším a krásny zjazd si vychutnávam pešo vedľa bicykla. Keď chalani dole zistia, že dlhšie nechodím, navyše im okoloidúci cyklisti povedia, že hore niekto v modrom drese spadol a ošetrujú ho, rozdrnčia sa telefóny. Našťastie ten pooškieraný som nebol ja a tak mi vyrazia hore kopcom Maroš, Dušan a Andrej na pomoc. Po asi 2,5 kilometroch sa stretneme, opravíme defekt, a už sa aj ja kúsok odveziem.
Na Zakopane už nie je čas a tak ideme rovno do Poronina, kde u Martina v aute doplníme vodu a už nás čaká ďalšia dnešná čerešnička Bukowina Tatrzanska. Je horúco, vzduch je miestami žeravý a ja sa hore kopcom ťahám už len silou vôle. Začína mi chýbať energia (občerstvenie na hraniciach, žinčica na salaši a káva a pivko v Zakopanom), Andrej ma poctivo čaká, ale nazýva ma brzdou. To je tá dnešná výchova. Do krčmy v Lysej Poľane to už dole kopcom zvládnem, aspoň sa tu trochu napijem a s vidinou jedla na Podspádoch sa pasujem s kopčekom nad Tatranskou Javorinou. Konečne som tam. Chalani už sedia, tak sa pridám aj ja, zajeme, zapijeme a hore Príslopom to už predsa nejako zvládneme.
Podarilo sa! Už len zjazd do Ždiaru, neprebehnúť odbočku do dediny pri lyžiarskom areály Strednica a už sme v penzióne Drevenička, kde nás tento rok organizátori ubytovali. Už sa nám ani nechce ísť na guláš do Magury, vysielame iba zástupcov a my sa ideme len najesť do blízkej reštaurácie. Večer ešte posedíme s našimi krajankami Mirkou a Ivanou a úspešný deň je za nami.
Sobota 13.6.
Ďalšie bezoblačné ráno. Vstávame skoro, raňajkujeme na chate a vyrážame – autobus na nás nebude čakať. Väčšina z nás sa dnes rozhodla pre pohodovú turistickú vychádzku do Tatier. Dnes sa pridáva už aj Martin otestovať svoje sily. Autobusom sa odvezieme do Starého Smokovca, zastavíme sa v Bistre a vo dvoch skupinkách sa vydávame na Hrebienok. Naša ide ešte na kyselku a vyhliadku nad Smokovcom a potom sa cez umeleckú Krížovú cestu vráti na kraj Smokovca a na Hrebienok. Po ceste stretneme Kamila, ktorý dnes opäť zvolil bicykel a už si to vybehol na Hrebienok.
Ideme aj my. Hore sa stretáme s našou druhou skupinkou a nosičmi, ktorý dnes majú preteky na Zamkovského chatu. Ešte sa s nimi teda uvidíme. My to zoberieme okolo vodopádov na Rainerku, kde pri zvukoch folklórnej dvojice (husle, harmonika a spev) ochutnávame Tatranský čaj. V tej horúčave musíme ochutnávať opatrne a tak radšej vyrážame hore na Zamkovského chatu. Peťo s Dušanom si to skrátia po starej skratke, my ostatní ideme predpisovo po značke. Na chate je plno ľudí, je krásny čas. Našťastie jeden stôl je voľný a tak môžeme posedieť.
Návrat dole je po rovnakej ceste, od vodopádov to otočíme na Tatranskú Lomnicu, o pár minút nestihneme autobus a tak máme 2 hodiny čas na večeru v Lavíne. Nevadí, dnes už nič neplánujeme. Čaká nás už len druhá večera v Ždiari, posedenie s Mirkou a Ivanou, našich odvážlivcov aj opekanie klobás na Magure a ďalší deň je za nami. Niekto ho strávil ako turista, niekto ako cyklista, Paľo s Mirkou si aj zasúťažili a už sa len skúsime aspoň pár hodín vyspať na cestu do Mikuláša.
Nedeľa 14.6.
Posledný deň je tu. Opäť raňajky na chate, naložiť batožinu a sadnúť na bicykle. Po ceste sa ešte musíme radšej vyhnúť policajnej kontrole, ktorá v Tatranskej Kotline dáva fúkať cyklistom a už nám nič nebráni rozbehnúť sa hore dole pod Tatrami. Cesta stúpa (Kežmarské Žľaby), potom kúsok klesá (Tatranská Lomnica) a potom ako na hojdačke cez Smokovce, Polianky, Vyšné Hágy až na Štrbské Pleso a odtiaľ vedie už viac-menej dole kopcom na Podbanské. Ešte krátka zastávka v Pribyline a už to treba len dotiahnuť do Mikuláša. Podarilo sa ! Nakladáme sa do áut, ideme na obed a už nás čaká len cesta domov. Dovidenia o rok, priatelia. Čaká nás generálka na jubilejný 50. ročník.
Resumé (podľa stránky http://cykloklubnizna.sk)
účastníkov: 821 registrovaných
najstarší: Ján Suroviak – 80 ročný
najmladší: Daniel Prachař – 13 ročný
počet krajín: SVK, CZ, PL, HU, RO, BLR, AUT, GER
najpočetnejšie skupiny: MTS Krivá – 29, Galbavý Peter – 28, Bödi Michal – 25
najvzdialenejší účastník: Tamas Tudor – Bukurešť – 1084 km
najbližší účastník: Peter Dekanovský – Nižná – 20 m
najsmädnejší ročník za posledných 10 rokov – vypitých cca 1200 litrov vody počas dvoch etáp.
Za MKCK sa zúčastnilo 12 členov a hostí: Kamil Lavor, Dušan Surovčík, Paľo Vrábel, Mirka Valovičová, Martin, Andrej a Juro Golier, Peťo Chnapko, Kornel Ninis, Peťo Julíny, Maroš Modrovský a Jožko Kováč
Na štarte nás podporil Jožko Michalec, v pelotóne jazdil aj Heňo Molnár
Juro Golier
Štvrtok, Piešťany, nakladáme
Štvrtok, Liptovský Mikuláš, konečne na bicykloch
Štvrtok, Habovka, penzión Monika
Štvrtok, Habovka, defekt treba opraviť
Piatok, Nižná, s Jožkom na štarte
Piatok, Nowe Bystre – Zab, stúpame
Piatok, Nowe Bystre – Zab, ale bolo tam pekne
Piatok, Podspády, doplnenie energie
Piatok/sobota, Ždiar, penzión Drevenička
Sobota, Starý Smokovec, na vyhliadke
Sobota, Hrebienok, hmotnosť 100kg (nákladu)
Sobota, vodopády Studeného potoka, krásny slnečný deň
Sobota, Rainerová chata, je nám fajn
Sobota, magistrála, pohľad do Veľkej studenej doliny
Za MKCK sa zúčastnili: Vlado Naď, ako garant akcie, Božena Ilavská, Hela Gurinová, Anka Kučerová, Palo Herceg, Jozef Benedikovič, Stano Studený, Vlado Oravec, Miro Šuga, Tono Gieci a ako hosť, Tónov syn Mário.
Na začiatok pár geografických údajov. Dunaj, čo do svojej dĺžky, je svojimi 2850 km druhou najdlhšou riekou v Európe. Predčila ho len Volga. Pramení vo Schwarzwalde, 60 km SV od Bodamsee v Donauschingene, na sútoku Brigach a Breg. Preteká 10 štátmi: Nemeckom, Rakúskom, Slovenskom, Maďarskom, Chorvátskom, Srbskom, Bulharskom, Rumunskom, Moldavskom a Ukrajinou. V Nemecku preteká cez Ulm, Ingolstadt, Regensburg, Passau, v Rakúsku pokračuje cez Linz, Krems, Viedeň, Slovenskom cez Bratislavu, v Maďarsku Budapešťou, ktorú rozdeľuje na Budu a Pešť. Chorvátskom cez Vukovar, v Srbsku cez mestá Novi Sad, Belehrad, kde sa k nemu pripája rieka Sáva. Rumunskom cez Turn Severin, Bulharskom mestami Vim a Ruse a opäť sa vracia do Rumunska v mestách Brila, Galati, posledné je Tulcea, kde vytvára nádhernú deltu Latea, vyhlásenú UNESCOM za svetové dedičstvo.
Dunajská cyklocesta je jednou z najznámejších a najnavštevovanejších cyklotrás v Európe. Vedie od symbolického prameňa Dunaja v Nemecku až k ústiu Dunaja do Čierneho mora v dĺžke 2600 km. Väčšinou vedie po vedľajších cestách s malou premávkou po oboch stranách alebo po cyklocestách, ktoré sú veľmi dobre značené.
Tak čo, ešte sa čudujete, prečo sme sa pre ňu rozhodli? Samozrejme, že sme si vzhľadom na našu super kondíciu trúfali na celý úsek, ale ako sa hovorí, z objektívnych príčin, sme sa rozhodli len pre časť tejto cyklocesty, od Passau po Bratislavu, v dĺžke cca 420 km. Po vyriešení dopravy sa zháňali mapy, prospekty o kultúrnych pamiatkach, hradoch a zámkoch, ktoré by bolo vhodné navštíviť. Termín odchodu sa stanovil na 8.6.2015 – Medarda.
Konečne nastal ten očakávaný deň. Na železničnej stanici v Trnave sme sa zišli o 6,00 hod, slniečko sľubne svietilo a prišlo nás vyprevadiť na cestu. Piešťanci prišli vlakom a Tóno so synom na aute z Topoľčian. Naložili sme bicykle na autá a vyrazili smer Passau, kde sme dorazili okolo obeda. Naložili batožinu na bicykle a vyrazili podľa vopred pripraveného plánu. Jedinečný Passau (každé mesto je jedinečné), leží na sútoku troch riek, uprostred Dunaj, v ľavo malinký Ilz s jeho čiernou vodou a napravo bohatý na vodu viac než samotný Dunaj zelený Inn. Po krátkej prehliadke starého mesta, ktoré má bohatú históriu a úžasnú katedrálu sv. Štefana, ktorá má najväčší orgán v Európe naberáme po ľavej strane smer Erlau, kde nás zastihla riadna búrka. V snahe rýchlo sa skryť pred dažďom do gasthausu, si Paľo nevšimol reťaz natiahnutú medzi dvoma stĺpmi a bicyklom ju pretrhol. Ešte že bola z umelej hmoty, ktovie ako by to bolo dopadlo keby bola taká pravá, oceľová. Božka neváhala, asi 20 cm kúsok mu na pamiatku zodvihla napriek lejaku, len tak, na pamiatku, ako trhačovi reťazí. Totálne premočení sme sa prezliekli do suchých vecí s pocitom, že konečne sme v suchu. V gasthasuse sme si dali prvé cappuccina a pivá. A to začala nová etapa Passau- začiatky kurzu nemčiny. Chlapci pokropení rakúskymi dažďovými kvapkami, začali so svojimi nesmelými pokusmi nemčiny: „Ein cappuccino a dve pivá“. Čašník s vytreštenými očami a otázkou „Bitte?“ nechápal, no oni nechápali, zasa jeho. Veď je to predsa jasné, jedno kapučíno a dve pivá. Počkali sme, kým sa búrka utíši a keď prestalo pršať, pokračovali sme v našej ceste. Ale čo to zrazu, o pol hodiny prišla nová vlna, nie však slnečná, ktorá by nás osušila. Dvakrát hádajte aká. No predsa dažďová. Ďalší šuch a ďalšie mokré veci. Tak to mi už nebolo všetko jedno. S dlhými vecami na prezlečenie som skoncovala. V garderóbe už nič nezostávalo, len krátke strihy. Predsa hlásili krásne slnečné počasie počas celého týždňa, tak načo brať dlhé veci. Bolo treba premyslieť každý kúsok batožiny. Dať či nedať, to bola naša Shakespearovská otázka. Pretože zbaliť sa na 6 dní, s plnou poľnou na bicykli, nie je nič jednoduché. Presne odhadnúť, čo bude treba a čo nie. Nuž, ale po vojne, je každý generál. Takto druhýkrát zmoknutí, sme sa zastavili v kempe s karavanmi a letnými domčekmi, s myšlienkou, že na dnes stačilo. V zúfalej snahe dobiť sa na recepciu, ktorá ešte nezahájila letnú sezónu sme sa rozhodli zvoliť inú taktiku. Zohriať telo ohnivou vodou, aby vysušila šat smerom zvnútra navonok. A pomohlo a nielen na šat. Zrazu sa nám zdal svet veselší a šaty nie až tak mokré. Pretrvávajúce drobné pršanie bola prechádzka ružovým sadom oproti dvom búrkam a tak sme pokračovali ďalej. Iné nám totiž nezostáva. Prešli sme okolo vodnej elektrárne Donaukraftwerk Jochenstein a obrej drevorezby morskej panny, aspoň tak vyzerala. Čo by tu však robila, veď more je na stovky kilometrov vzdialené. Otázka bola na mieste v každom z nás. Bola to víla Isu, ktorá podľa tamojších legiend vábila dunajských lodníkov do náručia smrti. drevenom vyhotovení na Brehu Dunaja. V Niederrane sme prešli na pravú stranu Dunaja okolo Waldkirchenu, ktorý nás pozdravil zrúcaninou hradu Wesen, týčiaceho sa na kopci, konečne sme prišli do Schlogenu. A zrazu prvý gasthaus Blau Donau, s obrou terasou a výhľadom na Dunaj, stojaci na brehu Dunaja nám poskytol prvý nocľah. Zastali sme, nebolo čo váhať, zvečerievalo sa a obloha bola temná. Domáca bola Rumunka, našťastie. Chlapci si aspoň pokecali a „spacákári“ si vybavili ubytovanie zadara, len tak na podlahe v izbe. Tomu hovorím čaro osobností. Uznajte sami: Paľo, Bene, Tóno a jeho milý a inteligentný syn Mário. Večer sme posedeli na terase a začali prvé doťahovačky na garanta Vlada. Myslím, že to bol Miro Šuga, kto vytiahol, že 08.06. je predsa Medarda a prišla prvá spŕška na Vlada, že lepšie načasovanie ani nemohol vybrať. Vraj Medardova kvapka 40 dní kvapká, tak hovorí jedna slovenská pranostika. Verili sme, že nás sa to predsa nemôže týkať, veď my sme v Rakúsku a tu určite neplatí. A tak sme vyvesili zmoknuté veci a konečne sa uložili do postieľok v očakávaní slnečného rána. No čo myslíte, pršalo alebo nie? Samozrejme, že áno. Ten zapeklitý Medard dorazil až do Rakúska. Neoblo však čo riešiť, museli sme ísť ďalej. Po raňajkách sme nasadli na bicykle, smer ďalší bod, mimochodom jeden z najkrajších na ceste- Schlogenblick. Z gasthausu sme sa vyrútili ako stádo betmenov, ktorým plápolali pršiplášte pod ranným dažďom. Veď bolo deň po Medardovi, tak čo by sme chceli, zostávalo už len 38 dní a bude to v suchu. Zastavili sme na konci Schlogenu, kde sa Božka obetovala a zhostila sa úlohy strážcu bicyklov. Ostatní, na čele s horským vodcom Paľom Hercegom sa vybrali pešo na vyhliadku Schlogenblick. Na prvý krát sa to nepodarilo, vodca bol príliš rýchly a zlyhalo mu vnútorné GPS. Vybehli sme o dve otočky vyššie, ale veď čo, prší tak či tak. Či v lese alebo na ceste. Tak prečo sa neprejsť. Niet sa kam ponáhľať. Na ceste by sme boli len mokrí, takto sme boli aj zablatení. Paľo si svoju kultúrnu vložku druhého dňa splnil do poslednej bodky. Pri zostupe sa zaradil do davu neveriaceho jeho turistickým skúsenostiam, ktorí ho doviedol na skutočný Schlogenblick. Nádherné miesto, kde sa meander Dunaja točí v tvare S ako had. Škoda, že spoločnú fotku zosmutnela oblačná obloha nad hlavami a pršiplášte všeho druhu a farieb. Žiaľ, fotoaparát nevie zachytiť náladu, ktorá neklesala a všetci sme boli veľmi šťastní, veď sme dosiahli vrchol, lepšie povedané výškový vrchol toho dňa. Samozrejme, že uťahovanie na úkor Vlada pokračovalo vzhľadom na daždivé počasie naďalej. Vraj to nie je dunajská cyklocesta, ale Medardova. Opakované prízvukovanie, najmä od Mira, že lepšie načasovanie ani nemohlo byť, vytváralo hrejivý pocit a úsmev, ako štít pred dažďom. Cyklocesta potom pokračovala a viedla tesne popri Dunaji, kopírujúc kľukaté brehy po relatívnej rovine. Cez Aschach, mesto v tesnom susedstve Hartkirchenu a Eferdingu, ležiace asi kilometer od Dunaja s nádhernou radnicou vybudovanou v roku 1509 a veľkým mestským erbom, ktoré si zachovalo svoj stredoveký ráz. Cez Wilhering sme pokračovali smerom na Linz, veľkomesto, ktorému sme sa chceli vyhnúť, aby sme sa nestratili. Taká bola zvolená taktika pred Linzom. A čo si myslíte, stratili alebo nestratili? Samozrejme, že stratili. Časť osádky prešla cez most na druhú stranu a schodmi dolu sa dostala na cyklocestu, druhá časť pokračovala cez most ďalej a odbočili až na svetelnej križovatke. Takže sme sa museli čakať. Išli sme cez krásny lesopark, s oddychovou zónou, trasami pre korčuliarov, bežcov, detskými ihriskami, výbehmi pre psov… no jednoducho tadiaľ, kadiaľ sa v našom „veľkomeste“ neprejdete. Veď developeri Modrej perly na Dunaji musia využiť každý štvorcový meter na komerčné účely a najlepšie na nákupné centrá typu Aupark, Avion, Eurovea. Kdežeby trávička a stromy. Načo a pre koho? Dosť ohovárania, pokračovali sme na St. Georgen, kde sme okolo 18-tej hľadali ubytovanie a začalo svitať na dobré časy, mraky začali miznúť a sem tam sa objavila modrá obloha. Pomerne rýchlo sa nám podarilo nájsť ubytovanie pre tri krásne dievčatá a dvoch tuctových chlapcov, Vlada a Mira v rodinnom penzióne, zariadenom nádherných štýlových secesným nábytkom, kachľovou pecou, starožitnosťami všetkého druhu od porcelánu, obrazov, hodín až po zbierku fajok a krásnou pokojnou záhradkou, do ktorej vyúsťovala naša jedáleň. Domáca bola veľmi milá staršia pani, ktorá nám bezplatne obtelefonovala ubytovanie pre zvyšok osádky v susednej, asi 5 km vzdialenej dedinke, v penzióne, ktorému šéfoval nahluchlý starší pán. Vďaka Bohu, že nahluchlý, posunkovou rečou a lámanou nemčinou si chlapci zabezpečili strechu nad hlavou na druhú noc. Nie hocijakú, Stanislavskú. V kalendári bolo totiž ženské meno Stanislava a tak chlapci potužení pivom, si vyskloňovali meno po svojom a vyprovokovali Stana Studeného, že musí zaplatiť fľašku, keď je Stanislava. Druhý deň sme zakončili vyvesením zmoknutých vecí a nasledoval deň tretí. Viete čím nás privítal? Hádajte opäť? Za A) Slniečkom za B) dažďom. A je správne. Konečne slniečko. Žeby koniec Medardovej cesty a nástup na Dunajskú? Áno, a odvtedy nezapršalo a skôr nás sprevádzali horúčavy, vietor a pálivé slnko. Cestou sme sa zastavili v dedine Mauthausen, v malej obci, ktorá sa stala neslávne známa jedným z najväčších koncentračných táborov v nacistickom Nemecku. K jeho dosiahnutiu sme museli prekonať strmý kopec so 14° stúpaním. Po polhodinovej prestávke, fotografovaní a prehliadke tábora z vonku sme pokračovali príjemným spustením sa z kopca ďalej na Wallsee, kde je barokový zámok, ktorý často využíval cisár František Jozef I. ako letné sídlo. Odtiaľ sme vyšliapali na najdlhší a najstrmší kopec do dedinky Stephanshart, nazývaný aj ako brána do štvrte muštu, kde príjemný hostinský ala páter z blízkeho kostola nám priniesol guláše s vurstom. Priznávam, tak takúto kombináciu som ešte nikdy nejedla. No čo už, proti gustu nieto dišputa. Rakúšania môžu vursty na každý spôsob. Prešli sme mestom Grein, ktoré je kultúrnym a správnym strediskom kraja Strudengau, známeho prekrásnou malebnou a estetickou symbiózou pôvodnej krásy krajiny a množstva hradov v okolí. Ďalším mestom na našej ceste, ktorého dotyk sme pocítili na vlastnej koži bolo mesto Ybbs. Už v stredoveku bolo významným rakúskym mestom, o čom svedčí veľa honosných meštiackych domov. Dominantu mesta tvorí neskorogotický farský kostol svätého Laurinca na samom brehu rieky. Doplnili sme potravinové zásoby a opustili ho. Okolo ďalšej vodnej elektrárne pri Persenbeugu sme dorazili sme do Pӧchlarnu, kde nás cestou upútavali plagáty známeho maliara Oskara Kokoschku, ktorý tu má rodný dom s expozíciou jeho malieb. V tom prišla na rad ďalšia s Paľových hlášok: „To by sa mi žilo, keby som bol Kokoschka, alebo mal aspoň jeden jeho obraz“, a tak po výbuchu smiechu dostáva prezývku Kokoschka. Blížila sa 17-ta hodina a bol najvyšší čas zháňať ďalšie ubytovanie. Aké, to sme nemali potuchy. O to príjemnejšie sme boli prekvapení, keď sa podarilo a s určitosťou možno povedať, najkrajšie zo všetkých. Agrofarma v Mittereichene, orientujúca na rodinnú agroturistiku s malými deťmi, na ktorú sme si museli vyšlapať tiahlym kopcom, bola pre nás oázou. Krásne vybudovaný areál so zvieratkami, kravičkami, zajačikmi, mačkami, psíkmi a ako bonus v cene nocľahu, neuveríte, krytý vyhrievaný bazén. Tak sme sa vykúpali, zaplávali, vyrochnili, jednoducho sme si ho užili. Po treťom dni padol neskutočne vhod na uvoľnenie svalstva na nohách a aj pivom naliatych bruchách. Výbuchy smiechu, ktoré bruchá striedavo uvoľňovali a napínali sa šírili široko ďaleko, tak že ubytovaní hostia chodili nazerať čo sa deje cez orosené sklá jeho prekrytia. Večer sme si spoločne posedeli pod prístreškom, kde vyvolení dostali masáž od nášho mladého fyzioterapeuta Mária. Ženy strávili noc v trojici na apartmániku s kuchynkou, nerozlučná dvojica Vlado a Miro v malej izbietke a tí ostatní spolu. Vlado Oravec so Stanom Studeným prežili určite nezabudnuteľnú noc v starosvetskej manželskej posteli s baldachýnom, Bene a Paľo na poschodovej posteli, Tóno na rozťahovacom gauči a Mário, žiaľ na toho sa neušlo, pretože miesta bolo len pre 10- tich, na zemi v spacáku. Ráno, pri platení účtu za nocľah nám domáca pani povedala, že sme mali neskutočné šťastie, pretože len túto noc mala voľné miesta a potom nasledujúce 3 týždne je plne obsadené. Zázrak? To nie. Božia pomoc? Určite áno. Po raňajkách sme vyrazili v ústrety štvrtému dňu, čo do dĺžky trasy, najkratšiemu. Pred nami bol Melk a kláštor v ňom postavený si zaslúžil úctu, obdiv a čas na zastavenie a zamyslenie. Stavba stojaca na 60 m vysokej skale nad Dunajom, dlhá 362 metrov, s 1188 oknami dominuje celému okoliu. Do kláštora sa vchádza starou časťou, priechodom medzi dvomi baštami, kde sme sa ocitli na prekrásnom nádvorí s fontánou zo 17. storočia. Prehliadku sme absolvovali každý individuálne, ako to kto cítil. Voľne prístupné boli záhrady a kláštorná kaplnka so 64 m vysokou kopulou, ktorá patrí k najvýznamnejším stavbám v Rakúsku. Niektorí zostali sedieť na námestíčku pod kláštorom a vychutnávali si kávičku alebo pivko. Za Melkom sme prešli cez most na ľavú stranu Dunaja a nasmerovali do údolia Wachau, asi najmalebnejšej časti cesty. Kraj bohatý na vinice, pivničky, hajlochy, sady, tam kde veže kostolov a zrúcaniny hradom z výšky pozerajú na tečúci Dunaj. Minuli sme Spitz so zámkom Schloss Spitz na nábreží a asi 1 km po prúde rieky neskorogotický kostolík priamo na cykloceste- St. Michael. Pri Weissenkirchene sme si my tri krásne dunajské dievčatá Hela, Božka a ja urobili pamätnú a pre Mária nezabudnuteľnú fotku, kde mu sedíme na kolenách. Poprosili sme ho, aby ju uverejnil na svoju facebookovú stránku s poznámkou, že to je jeho trojúlovok z Dunajskej cyklocesty. Úlovok ako úlovok, loviť vôbec nemusel, my sme sa fotky s najkrajším a najmladším účastníkom zároveň domáhali priam násilím. Výbuchy smiechu nemali konca. Obišli sme Dϋrnstein, v ktorom bol na tunajšom hrade väznený vojvodom Leopoldom V. Babenberským anglický kráľ Richard Levie Srdce. Stano si však tieto krásy údolia Wachau vychutnával s horkejšou príchuťou. Dva, alebo tri krát sa mu uvoľnila skrutka na kľuke stredovej osky, no šikovné ruky našich chlapcov si poradili so všetkým. Náladu nám vylepšilo zastavenie v záhrade jednej z vínnych pivníc, ktorých je tu neúrekom v každej dedinke. Cestou sme stretali rekreačných cyklistov z rôznych kútov sveta, ktorí sem prichádzajú práve za týmto druhom turistiky. Poznáte ich podľa toho, že majú rovnaké bledožlté bicykle bez batožiny, na rozdiel od nás. Občerstvení dobrým vínkom, smejivou náladou a čerešňami nielen v bruchu, ale v Božkinom prípade na ušiach, ktoré sme si kúpili cestou, pokračujúc do Kremsu, kde by sme mali mať ďalšiu plánovanú noc. V park kempingu sme sa snažili zohnať niečo na spanie. Mali sme smolu, kemp bol plne obsadený. Šéfová nám ochotne a bezplatne telefonovala do ďalších gasthausov, žiaľ, všetko bolo plne obsadené, pretože v meste bol Red Bull festival. Na orodovanie u šéfovej a tej Najvyššej moci sa uľútostila a jediné, čo nám po polhodine prehovárania znenazdania ponúkla, či by sme boli ochotní spať v kontajneroch na spanie. Súhlasili sme, ráno do 10-tej sme ich museli vypratať, lebo prídu ďalší nocľažnici. Žeby zase len táto noc bola voľná? Opäť len 10 miest? Vďaka Bohu za to! Nemuseli sme spať pod holým nebom, lebo sily ani čas na ďalšie kilometre nezostali. Mário to mal ďalšiu noc spečatené podlaha a spacák. Stana po romantickej noci s Vladom pod baldachýnom čakala noc so mnou v kontajneri. Miro zostal verný Vladovi aj túto noc, podobne ako Hela Božke a ostatní na kope v maxi kontajneri pre štyroch. Večer som za pusu na obe líca uprosila manžela pani kempovej, aby mi predal guláš, pretože som bola hladná ako vlk a jedno teplé jedlo denne musí byť aj napriek tomu, že bufet bol už dávno zatvorený. Vraj to bola posledná porcia, nakoniec sa našla aj pre Vlada, ale ten pusu nemusel dať! Darmo, my horkokrvné Slovanky máme pozitívny účinok na chladných Germánov. Vieme ako na nich, aby naštartovali mikrovlnku. No a potom to prišlo. Vladova nemčina naberala na obrátkach. Po gulášiku si išiel do bufetíku pre pivko slovami? „Ein bier, môže byť aj fľaškové“, to skoro šéfovej vyliezli oči. O čo tomu chlapovi ide. Ein bier predsa stačí, načo ešte k tomu aj to fľaškové. Ja som sa klátila pri stole smiechom a táto „prúpovidka“ sa stala hitom nielen toho večera ale cyklocesty. Vladovi sa to síce nepáčilo, ale my sme sa na tom celý večer schuti zabávali. K tomu pridali svoje spomienky aj Paľo s Benem zo Santiaga de Compostella, ktorí si pýtali „blond bier“. Minikurz nemčiny úplne zaklincovali. Smiech od našich kontajnerov sa šíril po celom stanovom tábore, na rozdiel od ostatných suchopárnych Francúzov a Holanďanov, ktorí si tíško oddychovali vo svojich karavanoch. Nič pre nás, nemajú tú správnu šťávu. Neskôr sme sa museli krotiť, aby nás nevyhodili, pre rušenie nočného kľudu, najmä Vlada a Beneho, ktorí si drkotali asi do druhej v noci. Nato, že mali problémy s artikuláciou si celkom pokecali. O to horšie pre nich bolo ranné vstávanie. Stanovený plán sa nám zatiaľ daril dodržiavať, aj keď bolo cítiť únavu po štyroch dňoch a chýbajúci bazén. Museli sme sa uskromniť verejnými sprchami v kempe. Piaty deň ráno sme vyrazili smerom na Tulln, nie však po prúde rieky, ale protiprúdovo. Naši kontajneroví chlapci sa na rozlúčku s kempom potužili pivkami viac, ako treba. Vydajúc sa na cestu, sa zrazu 3 členovia MKCK v zložení garant Vlado, Paľo a Bene akosi vytratili. Ostatní sa v rámci kolegiality rozhodli počkať. Po hodnej chvíli sa telefonicky ozval garant. Vraj ideme proti prúdu, aby sme prišli za nimi. My sme odmietli, zdravý sedliacky rozum ukazoval, ktorým smerom tečie Dunaj, i keď práve v tom mieste sa zdal, že stojí. Vhodili sme šľapku nájdenú na brehu rieky a tá jasne ukázala, akým smerom treba ísť. Vladove GPS sa dostalo do konfrontácie ako s Vladom, tak i so šľapkou. Keď si protiprúdoví chlapci v tichosti priznali, že sa pomýlili, hrdinsky nás balamutili príhodou, že si chceli omočiť nohy v Dunaji. Po úsmevnej príhode prichádzame do Tullnu, ktorého história mesta začína už v období starého Ríma. Tu v rímskom vojenskom tábore Commagene bola najväčšia základňa dunajskej flotily. V roku 1683 sa tu zhromaždilo vojsko na oslobodenie Viedne od Turkov. Nás však privítalo námestie s predajnou akciou všehochuťového tovaru od kvetov, šperkov, keramiky, pochutín, výrobkov z dreva a skla, prútené košíky, ovocie, zelenina…Ozdobou a spestrením bol gitarista cyklista, ktorého sme stretali večer v kempe. Neskutočný zjav, ryšavý, vychudnutý, v otrhaných bermudách, ktorý na bicykli z Anglicka putoval až k moru do Chorvátska a cestou si hraním na gitare privyrábal. Na noc a jedlo mu to stačilo. A to nebolo naše posledné stretnutie. Ďalšie bolo opäť v stanovom tábore v Klosterneuburgu, kde nás odmietli a jeho vysmiateho ubytovali. Mal šťastie, bol jeden na rozdiel od nás. Na námestí pri fontáne a na nábreží pri súsoší sme si urobili spoločné fotky a putovali sme ďalej. Prešli sme okolo poslednej priehrady pred Viedňou pri Greifensteine, kde z výšky na nás pyšne pozerala zrúcanina hradu z 11. storočia, ktorý bol súčasťou strážneho systému Dunajskej obchodnej cesty. Pred nami bol nový cieľ, mestečko Klosterneuburg, kde sme plánovali prespať v kempe. No tentoraz nám to ako bolo povedané nevyšlo. Keďže stany sme všetci nemali a tento tábor ubytovanie iného druhu ako v karavanoch a stanoch neposkytoval, museli sme ísť ďalej. Na recepcii to bolo zúfalé. Prosili sme dotyčnú zamestnankyňu, či nám nezoženie aspoň niečo v súkromí. Žiaľ nie, ďalší najbližší kemp, ktorý obtelefonovala bol vo Viedni, aj to plný. V tom prišla iná pracovníčka a znovu sme žobronili, že zúfalo niečo potrebujeme pre 11 ľudí. Tej skrsla myšlienka, či by sme boli ochotní ísť aj do Just Host vo Viedni, čo sú mládežnícke hotely nižšieho štandardu. Ochotne nám ho bezplatne vytelefonovala a zarezervovala ubytovanie pre všetkých. Žeby opäť náhoda? Toľko náhod pri každej noci? Ak by sme to pripustili, tak život by sa skladal len zo zhluku náhod. Čo Vy na to? Žeby opäť pomoc Najvyššieho? Nechám to na Vás. Keďže nič iné nám nezostávalo, unavení a prehriaty slnkom (čo bolo opäť vytknuté Vladovi, aké počasie to objednal, vraj lepší bol dážď, kto by nám vyhovel), sme pokračovali smerom na Viedeň. Prichádzali sme do nej po nábreží Dunaja a my sme sa potrebovali dostať o úroveň vyššie na svetelnú križovatku. Ale ako? Tam už aj fantázia dochádzala. Niečo nám navrávalo prihovoriť sa viedeňčanke sediacej na lavičke na nábreží, netušiac, že je nepočujúca. Ukázali sme jej mapu, kam sa potrebujeme dostať a tá nás ochotne vyviedla na svojom bicykli slimákom o úroveň vyššie tam, kde sme potrebovali. Niekedy majú strážni anjeli ľudské tváre. Neďaleko odtiaľ sme našli náš hotel pre mladých. No a v tom bol problém. Pre mladých. Veď túto kategóriu spĺňal jediný člen osádky- Mário. Paľo s Vladom sa dovalili na recepciu, kde bolo plno mladých ľudí, detí z Chorvátska a Francúzska, zvedaví, či nás ubytujú. Pre istotu som ich radšej poslala von, nech sa neukazujú, najprv vybavím ubytovanie a až potom ukážeme našu seniorskú osádku. Recepčný bol milý, už o nás vedel, či sme to my, tí 11 cyklisti. S vekom nerobil žiadne problémy, len deti sa asi čudovali, že sme tam nejakým omylom. Ubytovaní sme boli na dlhej chodbe, so sprchami a WC na chodbe. Tak takéto čosi som naposledy zažila v pionierskom tábore. Aspoň som si pripomenula detské časy. A tá poschodová posteľ, tá bola pre mňa nezabudnuteľná. Spala som asi dve hodiny, s jednou nohou spustenou, aby som náhodou nespadla a mala na mysli, že spím na vysokej úrovni. Zážitok iného druhu mal Stano Studený. Čakajúc na sprchu sa ozývalo spievanie „guten, guten, guten“ a vraj s celkom slušným nemeckým akcentom. Neveril vlastným očiam, keď zo sprchy vyšiel náš Bene. Kto by to bol na neho povedal. Ten týždeň v Rakúsku mu prospel ako soľ. Úplne stratil komunikačnú bariéru a začal „šprechovať“. A nastala sobota, posledný deň nášho výletu, úsek Viedeň Bratislava. Bene vyštartoval individuálne skoro ráno, pretože doma ho čakala rodinná oslava. Nás čakal jeden z nezáživných úsekov po hrádzi Viedenským lesoparkom, ktorým nás od rána omamovali vône piknikujúcich Viedenčanov. A nielen vône. O kúsok ďalej bola pláž FKK, Freikörperkultur, čo v preklade doslova znamená kultúra slobodného tela. Pri najbližšej záhradnej reštaurácii bola povinná zastávka. Veď bolo Antona a tak sa nám ušlo pozvanie na pivo od nášho oslávenca Tóna a Tónovi gratulácie. Pri pive sme si v krátkosti zhodnotili našu cestu a poďakovali hlavnému aktérovi, garantovi Vladovi za zorganizovanie tohto úžasného výletu. Nebyť jeho, tak sa takáto náročná akcia neuskutoční. Venoval tomu kopec času, od zabezpečenia dopravy po prípravu trasy, rozvrhnutie na jednotlivé etapy, materiály a informácie o pamätihodnostiach, ktoré sme cestou mali možnosť vidieť. Počasie mu až tak nevyšlo, ale čo už, podstatnejšia bola dobrá nálada a tú si priniesol každý so sebou. Vlado, ešte raz za všetkých veľká vďaka. Pred Hainburgom sa od nás odpojil Palo Herceg, ponáhľajúc sa za synom, ktorý tu má svoj domov. My sme cestou odbočili na lužné lesy do dedinky Orth, kde sme sa naobedovali. Tentoraz pokračoval v objednávaní opäť skúsený Vlado. Suverénne si vypýtal „Ein grosse bier a dve halászlé“, aj pre mňa. Nepáral sa s tým, až na to, že čašník hlupák nevedel, čo je halászlé. Nepoznať takýto medzinárodný výraz, to je hriech, veď tomu rozumie každý Slovák. Postupne si objednávali aj všetci ostatní a čuduj sa svete, v nemčine. Ten neskutočný pokrok v komunikácii za ten týždeň bol viditeľný. Sami sme boli z toho prekvapení. V gasthause Božka stretla známu, ktorá tam pracuje v kuchyni. Po obede sme chvíľu posedeli, nabrali smer Hainburg a okolo 17-tej sme vošli do Bratislavy. Po pár kilometroch pokračujúceho cyklochodníka sme pocítili trpkú skúsenosť domoviny. Cyklocesta skončila, definitívne. Predierali sme sa uličkami starého mesta, vďakabohu nabitého turistami a tešili sme sa, že po rokoch objavili okrem Prahy aj našu Bratislavu. Okolo prezidentského paláca sme prekľučkovali medzi prechodmi, križovatkami, nadchodmi, chodcami a uvedomili sme si, že sme doma, na Slovensku. V záverečnom stúpaní ku stanici Miro nechtiac narazil Vladovi do prehadzovača, ktorý sa odtrhol. Irónia, garant cesty prišiel do cieľa pešo. Lebo na Slovensku je to tak. V hlavnom meste nie sme schopní vybudovať cyklochodník od štátnej hranice po hlavnú vlakovú stanicu. Tá sama o sebe je výsmechom nás všetkých. Zostala nezmenená po 40 rokov tak, ako si ju pamätám z detstva. Nás to však nijako nedojíma, my sme na to zvyknutí, horšie, čo si o tom myslia prichádzajúci turisti. My sme sedeli unavení, ale šťastní, že sme to zvládli. Za šesť dní sme prešli 420 km s minimálnym prevýšením, bez úrazu, defektu a vážnejšej poruchy, až na dve výnimky. Nepovažovala som za potrebné, vyčíslovať jednotlivé etapy a ich dĺžky, východzie body a ciele, to vôbec nie je podstatné ani pre tých, ktorí túto Dunajskú púť absolvovali. Načo sa robiť múdrym, nikto z nás, by si to aj tak nezapamätal. Čo je oveľa podstatnejšie, sú naše pocity a dojmy, ktoré sme si z nej priniesli a tie zostanú navždy…
Čo povedať na záver. Ťažko sa hľadajú tie pravé slová a možno aj tie, ktoré boli použité, nevystihnú všetko. Pocity zostávajú hlboko v nás, v našich srdciach a dušiach, ktorí sme sa tejto úžasnej akcie zúčastnili. Zopakujem sa, pretože niečo z toho som už raz použila. Naša dunajská cesta, nesie v sebe veľkú symboliku života. Začína pre všetkých rovnako, vo východzej stanici, našim narodením. Každý dostane do vienka svoj osud, balíček, čo predstavuje batožina, pre niekoho skromnejšia, pre niekoho riadny nádel. Bicykel predstavuje naše zdravie, hybnú silu nášho života. Jeden má lepšie, iný horšie, jeden bez bezchybné, iný s poruchami, väčšími, či menšími. A samotná cesta symbolizuje našu cestu životom. Raz ide do kopca a riadne sa zapotíme pri zdolávaní prekážok, kedy kilometre symbolizujúce čas plynú oveľa pomalšie, inokedy príde obdobie, že sa len vezieme a spúšťame z kopca a dni nám utekajú ako voda jeden za druhým. To je ten lepší prípad. Niekedy ideme cestou priamočiaro a tvrdo za svojím cieľom, inokedy nás život pritlačí a musíme vybrať zákruty a urobiť ústupky a kompromisy. Niekedy ťaháme každý sám za seba, raz vpredu na čele peletónu, inokedy v zákryte za ostatnými, ale niekedy sa ocitneme aj na konci, kedy dochádzajú sily. A vtedy v protivetre života, človek ocení silu pelotónu, ktorý mu pomôže zdolať ťažký úsek. Tá istá cesta byť pre niekoho obtiažna, pre iného hračkou. Niekedy prídu dni dažďov, to sú slzy, ktoré sa tlačia do očí, inokedy vykukne nad hlavou slniečko, ktoré ich vysuší a rozžiari dušu a myseľ. Niekedy sa istí ľudia odklonia z našej cesty skôr, iní nás sprevádzajú až do jej cieľa. Taká bola aj tá naša, ktorá dala okúsiť toto všetko. Cesta nezabudnuteľná, nenapodobiteľná, jedinečná, neopakovateľná, úžasná. Jednoducho taká, aký je život každého z nás. Nikdy by však nedosiahla to čaro, ak by sme ju absolvovali každý osamote. To čaro vytvárajú práve spolupútnici. S nimi sa môžeme podeliť o zážitky, príhody, spomienky, starosti, radosti aj slasti. Sami by sme neboli ničím. Nebola to cesta o kilometroch, ani o krásach prírody, tých každý z nás videl oveľa viac. Bola to cesta úsmevu, tak ako to zachytil Vlado na fotkách v našich tvárach. Cesta o ľuďoch, o ľudskej spolupatričnosti, o priateľstve, novom, ale i overenom časom, o pomoci a porozumení. Jednoducho cesta lásky medzi ľuďmi, najúžasnejšia na svete, nevysvetliteľná, nehmatateľná, neopísateľná, neviditeľná, ktorá má rôzne podoby. Presne taká, aký je Boh, pretože Boh je láska. Zostáva s nami od začiatku až do konca, ten jediný sa z nej nikdy neodpája. Na takú budem s láskou v srdci spomínať.
Akcie sa za MKCK zúčastnili: Ľ. Kraic, E. Kraicová, M. Nižňanský, J. Poláček, Ľ. Rosa, I. Matkovčík, D. Fáziková a J. Michalec.
Ako hostia: E. Nižňanská, M. Modrovský, P. Čambál, J. Behúl, Ľ. Kunic a J. Morvay.
Ráno o 8:15 sa nás na železničnej stanici v Kútoch stretáva celkom početná skupina 13-tich cyklistov odhodlaných popasovať sa s kilometrami, čo na nás čakali a hlavne s horúčavou, pretože teploty dnešného dňa sa mali vyšvihnúť až k 30-tke.
Je ráno, teplota je ešte znesiteľná, tak sa vydávame na trasu. Dostávam telefonát, že Jojo Michalec má záujem vydať sa za nami najbližším vlakom. Dohodneme sa, že pôjde po trase v protismere a počká nás na zámočku Pohansko. Po opustení Kútov sa vydávame k štátnej hranici smer Lanžhot. Tu nejdeme priamo na Břeclav, ale odbočujeme na Tvrdonice. V Tvrdoniciach sa dostávame na vedľajšiu cestu, ktorá nás vedie popri vrtných vežiach do Starej Břeclavi. Tu si doprajeme krátky odpočinok a osvieženie v miestnej krčme.
Nasadáme na bicykle a cesta nás dovedie na ľavý breh Dyje, čo je neklamný dôkaz, že prichádzame už do hlavnej Břeclavi. Zastavíme sa pri jej jeze. Miestni tínedžeri si tu krátia chvíle skákaním do vody z tejto betónovej stavby. Po cykloceste a vedľajších uličkách sa preštrikujeme do prírodného parku Niva Dyje, kde v príjemnom tieni stromov bicyklujeme k prvému bodu Lichtenštejnskej stavebnej činnosti – k Janovmu hradu. Je tu veľa vidieť turistov. Zastavujeme sa tu aj my na krátke fotenie, doplnenie tekutín a na už potrebnú kávičku.
Pokračujeme po cykloceste 5066, ktorou obídeme celý lednický lesopark s rybníkmi tvorenými náhonom Starej Dyje. Prezrieť si túto krásu je možné len za chôdze, takže túto alternatívu necháme na inokedy. Mesto Lednice prechádzame bez zastavenia a smerujeme radšej do prírody, konkrétne k lednickým rybníkom. Tu sa začína povrch cesty trochu zhoršovať, čo jasne signalizujú naše kolesá zabárajúce sa do riedkeho piesku. Pri troche pozornosti sa to dá zvládnuť. Odmenou sú nám ďalšie historické stavby Lichtenštejncov, ktoré sa tu v lese pred nami vynárajú: Chrám Troch grácií (gréckych bohýň Atény, Artemis a Afrodity), kaplnka Svätý Hubert a veľkolepé Rendez-vous.
Odtiaľ sa po Ladenskej aleji dostávame do Valtíc. Je čas obeda, tak zamierime do našej známej Valtickej rychty, ale je beznádejne plná, tak naše hladné žalúdky musíme zasýtiť v stredovekej keltskej krčme Avalon. Ako už tradične býva pri týchto akciách, tak aj teraz je to rovnaké: čaká nás s plnými žalúdkami výšľap na kolonádu na Rajstne. Stúpanie bolo výživné, ale výhľady odtiaľ na mesto stáli za to. Nadobudnutú výšku sme potom pozvoľne strácali po starej vojenskej signálke, ktorá kedysi slúžila na ochranu štátnych hraníc. Teraz nám dobre poslúžila na bicyklovanie v príjemnom prírodnom prostredí.
Dostávame sa na zámoček Pohansko archeologickú a pamiatkovú rezerváciu a najväčšiu oboru v ČR. No a pre nás poslednú Lichtenštejnskú stavbu na našej trase. Sedí tu a čaká na nás aj Jojo Michalec. Je tu príjemné sedieť v tieni košatých stromov a popíjať osviežujúce nápoje. No čas neúprosne beží a my sa vydávame na poslednú etapu dnešnej trasy: cez Lanžhot do Kútov.
Na železničnej stanici doplníme posledné chýbajúce tekutiny a konštatujeme, že sme prežili celkom hodnotný cyklovýlet. Bola to riadna fuška v tejto horúčave a zvlášť treba vzdať hold našim dnešným Trom Gráciám (Milke, Danke a Editke), ktoré ako príslušníčky nežného pohlavia sa rovnocenne pasovali s nadelenými kilometrami.
Ľ. Kraic
Kúty – železničná stanica
Lanžhot – odbočujeme na Tvrdonice
Posedenie v hostinci v Staré Břeclavi
Cyklocesta nás doviedla k brehu Dyje
Jez na Dyje
Kocháme sa na brehu Dyje
Pri Janovom Hrade
Sme pri Lednických rybníkoch
Naše Tri Grácie (Milka, Danka a Editka)
V tieni Chrámu Troch Grácií
Kaplnka Sv. Huberta
Pri Rendez-vous
Na Ladenskej aleji
Príchod do Valtíc
Tu sme sa nenajedli, lebo bolo plno…
Reštaurácia Avalon nás z časti zasýtila
Po vystúpanie na Rajstnu dobre padne trochu tieňa.
Akcie sa za MKCK zúčastnili: H. Gurínová, J. Michalec, J. Čavojová, Ľ. Kraic, E. Kraicová, J. Benedikovič, J. Poláček a M. Šuga.
Ostrov Sardínia sme už viacerí navštívili v roku 2010, kedy sme obdivovali krásy jeho juhovýchodnej časti. Tentokrát naše kroky viedli na jeho severozápad, do oblasti Costa Paradiso. Táto je známa svojimi prenádhernými skalnatými scenériami, ktoré zasahujú aj do reliéfu pobrežia, čo vytvára neskutočne krásne prírodné divadlo. No a k tomu keď sa pridá krištáľovo čistá tyrkysová voda omývajúca toto pobrežie, tak pomenovanie Costa Paradiso rajské pobrežie – je naozaj na mieste.
V piatok 22.5. v ranných hodinách nakladáme v Bratislave posledné bicykle a smerujeme cez Rakúsko do Talianska. Okná autobusu sú neustále bičované dažďom. Všetko sa to zmení a dážď ustáva, keď prídeme pred Livorno. Tu sa nalodíme na nočný trajekt a ráno už vystupujeme v slnečnej Sardínii. Máme ešte trochu času, tak sa zastavujeme v meste Santa Teresa Gallura. Prezrieme si centrum a trochu sa pomotáme po pobreží smerom na mys Capo Testa. Ten si chceme podrobnejšie prezrieť na jednej z cyklotrás.
Ubytovávame sa krátko popoludní a sme trochu sklamaní, lebo celú výpravu cestovka zase rozdelila na dve skupiny vzdialené od seba cca 400m. Našťastie my z klubu sme zostali všetci pospolu, tak sme to aj patrične oslávili kalíškom tekutého ovocia. Podvečer sme sa ešte vybrali spoznať naše okolie. Našťastie ubytovanie aj destinácia sa nám páčili, takže sme v pohode.
V nedeľu 24.5. nás čaká prvá etapa. Keďže je trochu pod mrakom, kúpanie necháme na zajtra, tak naše cyklokroky vedú do vnútrozemia. Avšak prvá zastávka je na pláži Cala Sarraina. Ústretová barmanka nám otvorí vtedy ešte zavretú reštauráciu a nám dobre padne prvé kapučínko a ako pozornosť podniku bábovka panettone. Takto posilnení sa vydávame na cestu do vnútrozemia. Cesta je značne výškovo členitá, tak sa riadne zapotíme. Je tu pomerne pusto, len kde tu malé samoty. Občas nás predbehnú domorodci čisto oblečení (na autách staršej výroby). Je nedeľa, idú pravdepodobne do kostola. Okolo poludnia sa dostávame na výškový bod cez 480m. Je to dedina Aglientu prvý náznak civilizácie od rána. Tu si sadáme do miestneho baru na krátke občerstvenie a preskúmame aj obsah našich balíčkov od kuchára.
Naše trápenie neskončilo ani poobede, lebo nás čakala ešte kóta 522m. Cesta pred ňou a za ňou sa niesla v znamení neustáleho striedania výšok. Tesne pred cieľom etapy sa zastavíme v zelovoci pri hlavnej ceste, kde nám dobre padne trochu vitamínov. Samotný záver etapy je tiež pomerne členitý, tak preverí aj naše posledné zvyšky síl.
Dĺžka trasy 69,6km, prevýšenie 1415m.
V pondelok 25.5. smerujú naše tátoše k mestu Castelsardo. Zo začiatku je trasa šetrnejšia, lebo ideme po hlavnej ceste SP90. Po chvíli pri mestečku Paduledda odbočujeme doľava a začína stúpanie na dedinu Trinita d Agultu e Vignola. Odmenou za námahu je dobré kapučínko s croissantom v miestnej reštaurácii a pomerne dlhý zjazd do mestečka Badesi. Odtiaľto sa vydávame do mestečka Valledoria a na pláž San Pietro a Mare. Celé to tu má atmosféru ako na Riviére. Tu sa rozdeľujeme na tých, čo sa idú kúpať a tých čo pokračujú ďalej. Chystá sa tu aj nejaká oslava, ale nás čaká ešte dlhá cesta, takže po kúpaní smerujeme na Castelsardo. Tesne pred mestom treba vystúpať do výšky 140m ku skale v tvare slona ohromný to div prírody. Následný zjazd do mesta bola zaslúžená lahôdka s prekrásnymi scenériami mesta na polostrove a pevnosti nad ním. Castelsardo založené rodom Doria v 12. storočí je považované za historický klenot tejto oblasti. Po prezretí úzkych uličiek centra a okolia pevnosti a samozrejme po ochutnaní miestnej zmrzliny pokračujeme smerom k prístavu. Odtiaľ sa krátkym stúpaním dostávame na hlavnú cestu SP90 a tá nás samozrejme po zdolaní viacerých – no teraz už miernejších – kopčekov doviedla domov.
Dĺžka trasy 96km, prevýšenie 1312m.
Utorok 26.5. si doprajeme zaslúžený odpočinkový deň a počasie priam nabáda navštíviť niektorú z pláží. My navštívime tú najkrajšiu nazývanú Li Cossi. V objatí nádherných skál sa piesková pláž zvážuje pozvoľne do mora a my môžeme v krásnej tyrkysovej vode plávať popri tej skalnatej nádhere. No paráda.
V stredu 27.5. sa vydávame po SP90-tke na opačný smer k druhej perle tejto oblasti, do mesta Santa Teresa Gallura. Cestou tam sa zastavíme pri pláži Vignola, kde si doprajeme povzbudzujúce kapučinko. Pokračujeme ďalej, teraz už mesto obídeme, lebo sme si ho prezreli v sobotu pri ceste autobusom do letoviska. Chystáme sa priamo navštíviť legendárny mys Capo Testa. Prichádza sa sem cez úzky pás pevniny, ktorý spája mys s mestom. Bicykle nechávame pri vstupe do areálu , kde sa nachádza maják s krásnym výhľadom na korzické Bonifacio. Toto sme navštívili v roku 2009.
Po prezretí tejto krásnej lokality obklopenej – ako inak krásnymi skalnými útvarmi sa presúvame k miestnej pláži a opäť v tyrkysovej vode schladíme už naše pomerne rozpálené telá. Po starej známej SP90-tke sa vraciame späť do nášho letoviska.
Dĺžka trasy 91km, prevýšenie 1025m.
V štvrtok 28.5. odchádzame na výlet loďou po ostrovoch La Maddalena. Loď vychádza z prístavu Santa Teresa Gallura. Sem nás privezie autobus. Plavíme sa popri ostrove Budelli a ďalej zakotvíme pri zálive ostrova Cala Santa Maria, kde opäť v neuveriteľne tyrkysovej vode ovlažíme naše telá. Plavba pokračuje na hlavný ostrov Maddalena, kde zakotvíme v rovnomennom meste, Tu nás čaká krátka prechádzka po starobylom centre. Opäť nasadáme na loď a plavíme sa na ostrov Spargi, kde máme opäť na výber kúpanie sa na viacerých tyrkysových plážach. Počasie je priam ukážkové, tak to využívame. Plní dojmov z tejto stredomorskej oblasti sa vraciame do nášho letoviska.
V piatok 29.5. sa vyberáme pozrieť si ďalšie blízke letovisko, kde sú momentálne ubytovaní ďalší cyklisti zo Slovenska z našej cestovky. Toto letovisko zvané Isola Rossa je situované priamo pri mori a pôsobí už skôr v štýle Riviéry. Od nás je vzdialené niečo cez 20 km a dostaneme sa k nemu cez mesto Paduledda (cca 200m nad morom). Čaká nás potom celkom riadny zjazd, ktorý bude treba aj naspäť opačne zas vystúpať. Na to teraz ale nemyslíme, užívame si prehliadku krásneho letoviska, navštívime starú strážnu vežu, pobicyklujeme sa po palmovo oleandrových uličkách a zasadneme v jednej z mnoho malých kaviarničiek, kde ochutnáme kapučínko a zmrzlinu. Zvyšok dňa sa oddávame slneniu a kúpaniu na miestnej pláži. Niektorí sa cestou domov vyberieme navštíviť ešte neďalekú, pomerne obrovskú pláž Di Li Junchi. Odtiaľto cez mesto Badesi sa dostaneme na starú známu SP90-tku a po nej do nášho letoviska.
Dĺžka trasy 54km, prevýšenie 1014m.
Ako každý večer, tak aj tento sa stretneme na jednej z terás našich apartmánov a pri dobrom vínku a niekedy aj speve debatujeme dlho do noci o nevšednosti našich zážitkov.
V sobotu 30.5. začíname baliť, ale keďže je času do odchodu ešte dosť, využijeme posledné voľné chvíle na kúpanie sa v miestnych čarovných zátokách, ktorých sa nejako nevieme nabažiť.
Odchádzame. Bude nám smutno, veď sme zažili cyklodovolenku ako v raji. Užili sme si síce pomerne kopcovú cyklistiku, ale zvládali sme ju spoločnými silami a ako odmenu sme si vždy dopriali kúpanie v neuveriteľne čistej vode. Veľa sme toho videli, veľa sme sa toho naučili, ale hlavne spoznali sme sami seba a utvrdili sme sa, že sme boli dobrá cyklopartia.
Akcie sa za MKCK zúčastnili: Juraj Poláček, Ľuboš Kraic, Igor Matkovčík, Vladimír Oravec, Vladimír Naď, Pavol Vrábel, Denis Vrábel, Mirka Valovičová, Daniel Polák a Božena Ilavská
Ako hostia: Stanislav Macejka, Jozef Kováč, Kornel Ninis
Poslednú nedeľu sa za vcelku príjemného, len trochu veterného počasia uskutočnila plánovaná cykloturistická akcia z kalendára MKCK, ktorej cieľom boli tento krát Horné Lefantovce a Oponice. Na železničnej stanici v Piešťanoch sa zišlo 13 cyklistov odhodlaných zdolať pomerne náročnú trasu:
Piešťany Ratnovce Svrbice Orešany Horné Otrokovce Dolné Otrokovce Merašice Kapince Šurianky Perkovce Čakajovce Jelšovce Výčapy-Opatovce Koniarovce Dolné Lefantovce Horné Lefantovce penzión Dolina Horné Lefantovce Oponice Kovarce Ludanice Horné Obdokovce Veľké Ripňany Behynce Radošina Banka Piešťany.
Žiaľ, technická závada na bicykli (defekt) znemožnili Božke Ilavskej vyraziť spolu s nami na trasu a tak nás prišla aspoň na mestskom približovadle odprevadiť na stanicu. Po oprave defektu vyrazila ako samostatné jednotka po našich stopách a takto absolvovala cca polovicu plánovanej trasy.
Z Piešťan sme preto vyrazili len 12-ti smerom na Ratnovce, Svrbice, Orešany a Horné Otrokovce, trasu, ktorá je medzi Piešťancami známa ako Malé Pyreneje. Pomerne náročný terén zaskočil Dana Poláka, ktorý toho poslednú dobu moc nenajazdil a ani jeho cestný bicykel s prevodmi na rýchlo nebol najšťastnejšou voľbou, preto sa v Horných Otrokovciach od nás odpojil a samostatne pokračoval na Tepličky, Hlohovec a domov.
Takže po tejto, našťastie už poslednej strate, pokračovala ďalej už len čistá „futbalová jedenástka“ a bola to teda poriadna jazda. Až do Čakajoviec sme totiž chytili vietor do chrbta a tak sme mierne zvlnený terén s dvoma menšími stúpaniami prefičali rýchlosťou chvíľami nad 30 km/hod. Po krátkom občerstvení v Čakajovciach však prišlo veľmi rýchle vytriezvenie, nakoľko vietor sa potvora neotočil a naša rýchlosť tým pádom radikálne poklesla. Nevadí, aspoň bolo viacej času na kochanie sa okolím, preto pozornejším neušla pozlátená socha V. I. Lenina v sklenenej vitríne (asi aby mu nepršalo na hlavu) v predzáhradke rodinného domu miestneho vyznávača bývalého režimu v jednej z dedín. Čo už, každý sme nejako postihnutý.
Po ďalších pár kilometroch sme dorazili do prvého hlavného cieľa, Horných Lefantoviec, presnejšie do lokality nad obcou, v ktorej sa nachádza kaštieľ s parkom (v minulosti Liečebný ústav v Lefantovciach, dnes bohužiaľ nevyužívaný a pomaly chátrajúci) a penzión Dolina. Tu musím vyzdvihnúť ústretovosť personálu, ktorý nám napriek tomu, že mali takmer plno, z vlastnej vôle a veľmi rýchlo pripravil veľký stôl pre celú našu skupinu. A nakoľko majú aj veľmi schopného kuchára a veľmi príjemnú obsluhu, môžem návštevu tohto zariadenia len a len odporučiť.
Po obednej prestávke sme pokračovali ďalej do druhého hlavného cieľa, Oponíc. Tu sa nachádza kaštieľ, ktorý za výdatnej finančnej investície (11 miliónov Euro) zahraničného investora vstal takpovediac z mŕtvych a z totálnej ruiny sa zmenil na 4-hviezdičkový hotel. Súčasťou kaštieľa je tiež slávna Apponyiovská knižnica, ktorej prehliadku s výkladom časť z nás absolvovala. Bolo veľmi smutné počúvať vyprávanie sprievodcu, ako barbarsky sa správali súdruhovia v minulom režime ku kultúrnemu dedičstvu, v tomto prípade ku vzácnym knihám, z ktorých mnohé, ručne písané, majú vyše 500 rokov, ako priamo v knižnici spolu s knihami skladovali zemiaky a inú úrodu, ako sa v knižnici vďaka absencii akejkoľvek údržby premnožili potkany a červotoče, ako robotníci zhadzovali knihy z regálov na korby nákladných áut, … Značná časť kníh našťastie prežila toto nešetrné zaobchádzanie v depozitoch Slovenskej národnej knižnice v Martine a po náročnej reštaurácii sa vrátila naspäť do zrekonštruovanej knižnice do Oponíc. Dnes knižnica opäť slúži svojmu účelu, od znovuotvorenia ju videlo 80 000 návštevníkov (z toho tretina cudzincov), jej katalóg je dostupný na internete a po dohode z prevádzkovateľom sú knihy dostupné na študijné účely v priestoroch knižnice. Všetko vďaka zahraničnému investorovi, reštaurátorom a miestnym pracovníkom.
Po prehliadke knižnice sme vyrazili domov, pričom kondíciu peletónu preverili okrem dosť silného protivetra aj viaceré „hupáčiky“. Pred záverečným stúpaním na sedlo Havran sme sa ešte krátko občerstvili v Radošine (zmrzlina, kofola, kafíčko padli vhod), takže nasledovné stúpanie sme zvládli, aj keď niektorí museli načrieť hlbšie do rezervoára síl. Odmenou bol potom zjazd do Piešťan, kde bola akcia „slávnostne“ ukončená.
Záverom sa chcem poďakovať všetkým za účasť a dúfam, že sa nabudúce znova stretneme na ďalších pekných akciách.
Akcie sa za MKCK zúčastnili: I. Naništa, J. Budoš, K. Lavor, H. Gurinová, B. Ilavská, Ľ. Kraic, P. Hovorka, M. Babišík, J. Benedikovič, J. Poláček, I. Matkovčík, A. Golier, J. Golier, P. Škoda, S. Studený, V. Oravec, M. Unger
Ako hostia: J. Šimončič, K. Julínyová, M. Julínyová, P. Julíny, N. Oravcová. R. Mocko, J. Balejíková
Za príjemného počasia sme sa v sobotu 9.5.2015 opäť vybrali pripomenúť si pamiatku M.R. Štefánika a zabicyklovať si v krásnom prostredí Malých Karpát a Myjavskej pahorkatiny. Pretože sme na vrchol Bradla smerovali zo smeru Trnava aj Piešťany / Vrbové, stretnutie na vrchole bolo plánované o 12:00. Trnavská partia bola rýchlejšia, napriek dlhšej trase cez Dobrú Vodu zvládli cestu rýchlejšie ako naša skupina, ktorá išla cez Prašník, Pagáčov a Dlhý Vŕšok. Trnavčanom výjazd z Brezovej navyše spríjemnili veľké skupiny motorkárov, ktorí si na rovnaký termín naplánovali svoj zraz na rovnakom mieste ako my.
Našťastie chata pod Bradlom bola prázdna a tak sme si tu mohli v kľude posedieť, občerstviť sa (rôzne nápoje, vraj dobrá tekvicová polievka a dobré bryndzové halušky) a porozprávať. Ale čas sa nedal zastaviť, niektorí sa ponáhľali do práce, iní na hokej alebo domov a tak sme sa opäť porozdeľovali a v skupinkách sme vyrazili rôznymi smermi na cestu späť.
Naša malá skupinka sa ešte tradične zastavila v Holotéch víške na Košariskách, kde sme sa stretli so Stanom a Helou, ktorí vyrazili o niečo skôr. Posedenie tu bolo tradične fajn, komplikácie a zdržanie spôsobila ale svadobná hostina, ktorá sa tu konala v rovnakom čase.
A už nás čakala len relatívne nenáročná cesta z Košarísk cez Beňov a Pagáčov do Vrbového a naspäť do Piešťan. Pekné počasie, dobrá partia a nálada sa podpísali pod vydareným cyklistickým dňom. Akcie sa zúčastnilo 17 členov MKCK a 7 hostí, časť povinností garanta sa odskúšal nováčik Andrej Golier, zvyškom v rámci výpomoci prispel Golier st. Nabudúce to už zvládne úplne sám.
Akcie sa za MKCK zúčastnili: J. Golier, M. Šuga, V. Naď, A. Kučerová, M. Babišík a P. Herceg
Ďalšia z plánovaných akcií v tomto roku sa uskutočnila 8.5. za ideálneho počasia (doobeda zamračené, poobede aj slnko).
Po prezentácii na námestí v Častej sme partia 6 turistov o 7:30 vyrazili na 35 km trasu a to už hodinu pred nami začal šliapať na 50 km trasu Babulo, aby stihol ešte nočnú zmenu na Atómke.
Prvá kontrola aj s občerstvením bola na – ako tradične – na Čermákovej lúke. Ďalej sme spolu pokračovali na Skalku, kde sa trojica z našej partie rozhodla skrátiť trasu na 25 km a odbočili z červenej zn. na modrú a cez Holind sa dostali na Sklenú hutu a ďalej po zelenej zn. do cieľa.
Druhá trojka sme zbehli do Sološníckej doliny a odtiaľ sme už len stúpali na Malú Vápennú, tam sa hrebeň obchádza z dôvodu ochrany sokolov, ktorí tam hniezdia a ďalej strmým stúpaním na Veľkú Vápenú (Roštún). To bol najvyšší bod dnešnej túry (752 m), ďalej po červenej na Uhliská. Tam bola kontrola a ľahké občerstvenie, potom už viac-menej rovina až na Sklenú hutu, kde sa čapovalo pivko.
Po krátkom odpočinku nás čakalo posledných 8 km. V cieli sme boli o18:30. Prvá trojica už bola na ceste domov a aj my po dobrom guláši, pivku a kofole sme vyrazili na cestu domov.
Celkovo na tejto turistickej akcii sa zúčastnilo vyše 800 turistov a to na všetkých trasách – od 5 do 50km.
Ako hostia: J.Bilčík, B.Čambál, I.Šikula, M.Liška, D.Janus, H.Miklovičová, J.Miklovič, J.Kosáč,
V poradí štvrtá plánovaná akcia (z toho druhá cyklo) na tento rok mala už tradične bohatú účasť. Skupinky cyklistov zo všetkých smerov sa stretli okolo poludnia na Dobrej Vode v miestnej reštaurácii. Tí hladnejší si dopriali niečo z jedálneho lístka, smädnejší z nápojového a hovorilo sa hlavne o ďalších plánovaných cykloakciách, kto sa ich zúčastní a kto nemôže a ďalšie záležitosti okolo toho.
Škoda, že mnohí sa hneď po uvítaní veľmi ponáhľali (asi domov), takže tradičná spoločná fotka nebola. A tak sme sa postupne v malých skupinkách rozišli na všetky strany, aby sme sa o nejaký čas znovu stretli na ďalšej plánovanej akcii.