Beskydy 8.7. až 15.7.

Akcie sa za MKCK zúčastnili: J. Poláček, J. Benedikovič, E. Kraicová, Ľ. Kraic, Ľ. Rosa, J. Čavojová a V. Oravec.

Ako hostia: H. Rosová, E. Benedikovičová, J. Lukačovičová, K. Ninis, J. Koprna a P. Chnapko.

V pláne Malokarpatského cykloklubu sa ako týždňová akcia pre tento rok zvolila cyklonávšteva Moravsko-Slezských Beskýd. Keďže sme v Beskydách boli už v roku 2003, v oblasti Rožňova pod Radhoštěm, tak pre tento rok sme vybrali okolie dedinky Dolní Lomná.

Ako sa ukázalo, táto destinácia je už krásne prebudovaná do štýlu moderného strediska cyklistom priaznivo nakloneného. Takmer celou Dolnou Lomnou vedie nová asfaltová cyklocesta, ktorá cyklistov bezpečne odkláňa od hlavnej premávky. Po okolí sú krásne hory plné všakovakých lesných cestičiek čakajúcich na ich spoznávanie a na križovatkách je vybudovaných veľa chát poskytujúcich okoloidúcim oddych a občerstvenie. A keďže okrem prírodných krás obdivujeme aj „gurmánske krásy“ českej kuchyne, tak aj tomuto „žánru“ je táto destinácia vcelku dostatočne vybavená. Cyklotrasy sme si pripravili už vopred, chuť bicyklovať máme, takže poďme do toho…

V piatok, 8.júla sa na odpočívadle Hrádok, na diaľnici za Piešťanmi, stretávame o pol desiatej tri posádky áut. Štvrtá skupinka (tzv. nonstopári) sú rozhodnutí kombinovať svoju cestu striedavo: vlak bicykel a majú v pláne prísť do miesta ubytovania až vo večerných hodinách. My autári sa poľahky dostávame do Dolnej Lomnej cca okolo obeda.

Ubytovanie máme zaistené v Penzióne Rzehaczek na kraji dediny. Je to síce pekná stavba zo samého dreva, ale apartmány sú rozdelené na dolnú a hornú časť, čo ubytovaným v hornej časti komplikuje prístup k posteliam. Musia sa štverať po pomerne strmých schodoch hore-dolu. Ale keďže tu budeme len prespávať, tak to nejako prežijeme.

Po ubytovaní a po dobrom obede sa vydávame hneď v ten teň na prvú plánovanú túru ku chate Kozubová. Je to hore-dolu dlhé len 15 km, ale prevýšenie je takmer 470 m a kus sa musí tlačiť po veľmi strmej a neschodnej ceste. Väčší kus cesty sa ide našťastie po asfaltke. Čiže rozbeh ako sa patrí. Nad chatou je krásna rozhľadňa našťastie je momentálne otvorená. Na chate si trochu odpočinieme a poďho dolu. Ideme dolu síce po inej ceste, ale vďaka technickému terénu si zjazd moc neužijeme. Cestou k penziónu sa rozhodneme ešte na cykloprehliadku Dolnej Lomnej. Neskoro večer prichádzajú aj tzv. nonstopári. Takže sme už všetci pohromade.

Stav: 28 km dĺžka – 467 m prevýšenie.

V sobotu, 9. júla sa všetci trinásti vydávame na okruh: Dolní Lomná Megonky Hrčava Jaworzynka Krzyzowa Bukovec Jablunkov Dolní Lomná. Hneď za dedinou schádzame z hlavnej cesty a po asfaltovej cykloceste 6081 sa pozvoľným stúpaním v peknom lese dostávame na sedlo pod Besdydem do výšky 705 m. Tu schádzame z asfaltovej cesty a čaká nás asi dvojkilometrový zjazd po šotolinovej ceste k osade Motyčanka. Za ňou prechádzame na Slovensko. Hneď za hranicami sa v miestnom kameňolome nachádzajú tajomné kamenné gule tzv. Megonky. V 80. rokoch 20. storočia sa po odstrele horniny v kameňolome, v ktorom sa ťažil kameň na úpravu horských bystrín, vykotúľali pravidelné okrúhle gule s priemerom od 10 až po 260 cm. Tak sa objavil prírodný úkaz, ktorý je svetovým unikátom. V roku 2003 bolo nálezisko vyhlásené za prírodnú pamiatku. Doteraz nikto nepodal jednoznačné vysvetlenie vzniku týchto kamenných gúľ. Po krátkej prechádzke po tomto unikátnom mieste sa vraciame späť na Moravu a putujeme do dediny Mosty u Jablunkova. Tu v miestnom hostinci sa trochu občerstvíme a keďže sa začína poriadne zmrákať, našu ďalšiu cestu prerušíme radšej v čakárni na autobus. Ale netrvá to dlho a putujeme hneď ďalej. Po vystúpaní na Jablunkovský průsmyk sa dostávame na príjemnú, i keď pomerne zvlnenú cestu, tzv. Cyklotrack Trojmezí. Tá nás dovedie v spoločnosti krásneho smrekového lesa do hraničnej dediny Hrčava. Už sme aj poriadne hladní a keďže sa zase poriadne zmráka, tak v miestnom hostinci pekne v suchúčku, pri dobrom obede prečkáme pomerne výdatný dážď.

Počasie sa po obede už umúdrilo a tak pokračujeme ku zemepisnému bodu tzv. Tromezí, kde sa stretávajú hranice troch štátov: Čiech, Poľska a Slovenska. Od roku 1995 je toto miesto označené tromi žulovými monolitmi. V rámci sprístupnenia Trojmezí boli v júli roku 2007 brehy strže na poľsko-slovenskej hranici spojené 18 m dlhým mostom pre peších. Ten tam ale momentálne chýbal, na Slovensko sme sa mohli len pozerať. Po obligátnom fotení pokračujeme v našej ceste ďalej. Keďže sme na Trojmezí padli zemepisne dosť hlboko, tak cesta do prvej poľskej dediny Jaworzynka sa nesie v znamení neustáleho stúpania. Potom si to doslova užívame. Cesta je len jemne zvlnená, tak sa môžeme kochať zase trochu inou, tzv. poľskou architektúrou miestnych dedín. V dedinke Krzyzowa zabočujeme späť na Moravu. Po krátkom prehupnutí sa dostávame do dediny Bukovec. Odtiaľ si užívame zaslúženú rovinu, ktorá tu v Beskydách sa dáva len za odmenu. My si ju však určite zaslúžime. Zastavíme sa ešte v Jablunkove, kde si v miestnej cukrárni doprajeme pomerne hodnotné kalorické osvieženie. Do Dolnej Lomnej je to už len 5 km.

Stav: 51 km dĺžka – 996 m prevýšenie.

V nedeľu, 10. júla opäť všetci trinásti putujeme po trase: Dolní Lomná Milíkov Třinec Nýdek Filipka Jablunkov Dolní Lomná. Trasa sa spočiatku javí ako celkom pohodová, tak si užívame neustále výhľady po tiahlom údolí zvanom aj Jablunkovská brázda, ktorú vytvoril horný tok rieky Olše. Vidíme roztrúsené dedinky a v pozadí mýtickú horu Veľkú Čantoriju (995 m). Za Milíkovom odbočujeme do lesa. Je tu trochu blata, ale len zo začiatku. Potom, akoby za odmenu, že sme sa toho blata nezľakli, sa dostávame na tzv. Cyklotrack Radegast-Trojmezí. Celý okruh je dlhý 75 km, ale úsek, ktorým práve prechádzame (cyklochodník Panoráma) sa vyznačuje krásnou prírodnou scenériou, s výhľadmi po malebnom okolí, v sprievode krásneho smrekového lesa a lúk, na ktorých sa pasú ovečky, kravky a kozliatka. Počasie je tiež ukážkové, no paráda. Trochu nám vysmädlo, tak odbočujeme do dediny Karpentná. Nachádza sa tu malý pivovar, kde sa okrem iného vyrába tzv. kvasinkový ležiak 12° a polotmavý Karpenstký jantar 14°. Prichádzame sem síce hodinu pred otváracími hodinami, ale ochotné predavačky, ktoré sem práve prichádzajú, nás smädom zomrieť nenechajú. Takto príjemne osviežení pokračujeme ďalej. A to už prichádzame do samotného Třinca. Keďže mesto nemá nejako zvlášť oku lahodiace významné centrum, tak po absolvovaní nášho plánovaného okruhu, zakotvíme podľa doporučenia Janky Čavojovej v štýlovej reštaurácii Slezská krčma, situovanej pri miestnom lesoparku, kde si chceme dopriať už potrebný obed. Ako sa ukázalo, voľba to bola veľmi dobrá a miestna gastronómia každému dopriala po čom jeho dychtivé, chuťové zmysly túžili.

Dobre posilnení sa prejdeme ešte po miestnom lesoparku a potom už obraciame naše bicykle smerom späť. Všetko je to viac-menej po rovine, takže naše plné žalúdky môžu v kľude spracovávať tie zjedené dobroty. Prechádzame dedinou Vendrině a v Bystřici zabočíme na Nýdek. Tu sa rozdeľujeme na dve skupiny: tzv. nonstopári sa rozhodnú pokoriť tajomnú Veľkú Čentoriju, kde si dajú riadne zabrať, lebo cesta pod vrcholom je riadne prudká a kamenitá. My ostatní smerujeme na Jablunkov. V ceste nám však stojí chata Filipka a na šiestich kilometroch k nej aj 370 m prevýšenie. Riadne nám to načrie do našich silových rezerv, ale zvládame to a pokorujeme tento turistický bod. Na chate je pomerne živo. Je tu aj nejaká oslava, ale občerstviť sa nie je problém. Po krátkom technickom zjazde sa dostávame do dediny Návsí, čo je už časť Jablunkova a zaslúžená rovina do Lomnej.

Stav: 66 km dĺžka – 880 m prevýšenie.

V pondelok, 11. júla si naše dve dievčence (Helen s Milkou B.) doprajú odpočinok a potulujú sa po okolí Hornej Lomnej. My ostatní putujeme po trase: Dolná a Horná Lomná Přelač traverz pod Velkým Polomom dol. st. lanovky Skalka chata Severka rozhľadňa Tetřev Sedlo pod Beskydem Dolní Lomná.

Trasa začína len pozvoľným stúpaním po asfaltke do Hornej Lomnej a na lyžiarske stredisko Přelač. Odtiaľ to už začína byť obťažné, lebo asfalt končí a začína pomerne prudko stúpajúca šotolina. Dostávame sa na kótu tesne pod 900 m. Teraz sa nám začína celkom príjemná traverzová cesta, ktorá kopíruje reliéf pohoria takmer po rovine. Po ľavej ruke máme krásne výhľady do doliny a na protiľahlé beskydské kopce. Na úrovni pod Velkým Polomom idylka končí a začíname padať až na úroveň dolnej stanice lanovky na Skalku. Odtiaľ je stúpajúca cesta síce pomerne kvalitná, ale sklon vyše 15 %. Dá to poriadne zabrať a musíme siahnuť až na dno svojich síl. Dostávame sa na križovatku s cyklocestou 6084. Odtiaľto je to na hrebeň už oveľa milosrdnejšie. Zastavujeme sa na chate Severka, kde si doprajeme už potrebné občerstvenie. Spoločnosť nám striedavo spríjemňuje charizmatický (a veľmi výpravný) výčapný vedúci. Odpočívame ešte chvíľu vonku pri bazéne, ktorý patrí ku areálu Severka. Dalo by sa tu byť donekonečna, ale treba pokračovať ďalej. Prichádzame ku Kamennej chate, ktorá je len neďaleko. Je zavretá, no vedľajšia rozhľadňa Tetřev je voľne prístupná. Tá bola postavená v roku 1924. No postupne chátrala a v roku 2011 prešla komplexnou rekonštrukciou. Teraz okrem pekných výhľadov poskytuje vo vnútornej expozícii – postery o prírode a krajine Beskýd.

Máme dosiahnutú výšku 944 m a čaká nás veľmi príjemný 15-kilometrový zjazd po asfaltke až takmer ku Dolnej Lomnej. Ten si doslova vychutnáme ako odmenu za dnešné trápenie.

Stav: 42 km dĺžka – 904 m prevýšenie.

V utorok, 12. júla máme v pláne ísť do Poľska do mesta Ustroň a odtiaľ lanovkou na Veľkú Čantoriju. Keďže hneď za Dolnou Lomnou nás prekvapí dážď, zastavujeme sa v Jablunkove a pod strechou krytej terasy hotela Bullawa čakáme, kým sa vyčasí. Zlepšenie prichádza až po troch hodinách, takže sa tu už aj naobedujeme. Je 12:30. Meníme pôvodný plán a vydávame sa po trase: Jablunkov Bystřice Beskydské sedlo Wisla Istebna Bukovec Dolní Lomná. Hoci máme po ceste veľmi ťažko schodné Beskydské sedlo, na trasu sme sa vybrali všetci. Počasie sa zlepšilo, je takmer jasno a po Nýdek je to takmer po rovine. Ešte po osadu Střelmá je to fajn po asfaltke. No posledných 800 m pred sedlom je to doslova martýrium. Stúpanie je príšerne prudké a terén ako po vyschnutej rieke. Samotné tlačenie bicykla takýmto terénom zostane pre nás určite „nezabudnuteľným zážitkom“. Na samotnom sedle potom dlho odpočívame. Stretáme tu peších turistov idúcich po hrebeni na vrchol Velkej Čantorije. My však pokračujeme na poľskú stranu. Spád je však taký prudký, že musíme ísť opäť pešo vedľa bicyklov až do dediny Jawornik. Tu sa zastavíme v miestnom hostinci, kde ochutnáme tamojšie pivko. Od Jawornika nastáva pre nás opäť pohodová cesta. Prichádzame k rieke Wisla. Cyklocesta popri nej nás dovedie až do rovnomenného mesta. Celé mesto prejdeme popri rieke. Je to tu veľmi pekné, deti šantia pri rieke. Ľudia si skrátka užívajú pekného slnečného dňa. Dostávame sa na výpadovku z mesta a popri nej sa vydávame na sedlo Kubalonka. Stúpanie nie je moc príjemné, lebo je dlhé 7 km, prevýšenie cez 300 m a po ceste šlo veľa áut. Na sedle si trochu odpočinieme. Všetko, čo sme nastúpali, si teraz užijeme v príjemnom zjazde. Samozrejme za neustáleho kochania sa po poľskom vidieku. Za Andziolowkou a Istebnou sa dostávame späť na Moravu. No a cez Bukovec a Jablunkov prichádzame späť do Dolnej Lomnej. Hoci sme dnes zažili aj ťažký terén, trasa sa nám nakoniec veľmi páčila.

Stav: 64 km dĺžka – 862 m prevýšenie.

V stredu, 13. júla sa opäť vydávame na chatu Severka. Máme v pláne ísť po asfaltke cez Sedlo pod Beskydem až ku Kamennej chate a tou istou cestou sa chceme aj vrátiť. Zároveň umožníme aj Helen s Milkou, ktoré tu ešte neboli, aby spoznali tento beskydský hrebeň. Takže opäť všetci trinásti sa vydávame na trasu. Odhodlanie nám však hneď v Dolnej Lomnej prekazí mrholenie, tak sa uchyľujeme v miestnej cukrárni, kde prečkáme nepriazeň počasia pri kávičke so zákuskom. Krátko po jedenástej sa ale už vydávame na spomínanú trasu, ktorú hravo zdoláme a okolo jednej už obedujeme na chate Severka. Máme veľa času a tak využívame ponuku miestneho lesa, kde je plno čučoriedok, ktoré čakajú len na to, aby ich niekto odtrhol. Helen s Lubom sa tu zdržia, lebo chuť týchto plodov majú veľmi radi. My ostatní sa vydávame na zjazd do Lomnej. Ten netrvá veľmi dlho a keďže je ešte času dosť, tak sa rozhodneme, že domov nepôjdeme priamo, ale tzv. nonstopári cez chatu Filipku , my ostatní cez Bystřici, Milíkov a Bocanovice.

Večer nás navštívil aj kamarát Tóno, ktorý tu bol aj s rodinkou na dovolenke v Mostoch u Jablunkova.

Stav: 60 km dĺžka – 914 m prevýšenie.

Vo štvrtok, 14. júla už nemáme veľké plány. Chceme navštíviť len okolité chaty: Kamenitý, Ostrý a Slavíč. Pretože celú noc aj ráno pršalo a v nohách toho máme za celý týždeň už dosť, na cestu sa vydávame len chlapi a naša hostka Janka. Na chatu Kamenitý prichádzame okolo obeda miestami za slabého mrholenia. Tu sa občerstvíme (bohatá cesnačka a vynikajúca sviečková) a pokračujeme ďalej. Mrholenie ale neprestáva a tak pod Babím vrchom sa rozdeľujeme: Juraj, Vlado a Janka idú na Slavíč, ja, Bene a nonstopári smerujeme na chatu Ostrý. Pred rozcestníkom Kalužný to kvôli terénu vzdáva aj Bene a otáča sa ku Slavíču. My štyria prichádzame na chatu Ostrý, kde nám dobre padne teplý čaj s rumom. Cestou naspäť sa rozdeľujeme aj my: nonstopári idú dolu na Košařiska a cez Milíkov a Bocanovice do Lomnej. Ja sa vraciam až pod Babí vrch a smerujem ku Slavíču. Mrholí už trvale. Na Slaviči som ako hosť úplne sám. Dám si kávu a smerujem dolu do Lomnej. Kvôli počasiu si zjazd moc neužívam, ale nejako som tak spokojný aj s dnešným dňom.

Náš pobyt sa absolvovaním tejto poslednej trasy zavŕšil. Všetko to akosi rýchlo ubehlo. Hoci sme mali naplánované aj ťažšie úseky, väčšinou sme všade chodili všetci pospolu. Naše dievčence ukázali, že sú dôstojným cyklopartnerom pre nás chlapov a dúfam, že krása Beskydskej prírody, ktorou sme boli na našich trasách neustále obklopení, im vynaloženú námahu dostatočne vynahradila. K stmeleniu dobrej partie patrilo aj príjemné posedenie po každej akcii, kde sa preberali nové, ale aj staršie zážitky.

Tak, také boli Beskydy 2016. Namáhavé aj pohodové, slnečné aj sem-tam usmoklené. Ale hlavné je, že príjemný pobyt tu strávila dobrá cyklopartia.

Dovidenia zase niekedy nabudúce!

Ľuboš Kraic

Laxenburg 26.6.

Akcie sa za MKCK zúčastnili: J. Poláček, P. Herceg, B. Ilavská, T. Ilavská, I. Matkovčík, Ľ. Kraic, E. Kraicová, J. Antal, J. Golier, M. Golier, A. Nováková, S. Studený, H. Gurínová, D. Fáziková, J. Budoš a D. Ješko.

Ako hostia: E. Antalová, M. Farkašovská, I. Maixnerová, M. Kunovská, J. Košina, M. Modrovský, J. Lukačovičová a P. Julíny.

Dátum konania tejto akcie pripadol na nedeľu 26. júna, čo z metrologického hľadiska bol práve termín prechodu studeného frontu, ktorý mal ukončiť sériu tropických dní a mal byť sprevádzaný nárazovými búrkami a lejakmi. Toto veru nebola pre nás cyklistov tá najlepšia perspektíva, ale našlo sa až dvadsaťštyri odvážlivcov, ktorí tajne dúfali, že to hádam nejako len prežijú. Veď trasa a cieľ tejto akcie boli priveľkým lákadlom. Našťastie búrka a lejak sa prehnali Burgenlandom už v sobotu v noci a v nedeľu nám nebo nadelilo milosrdných 22 až 26 °C a príjemne od oblačno až po polojasno. V to sme ani v kútiku srdca nedúfali.

Na miesto stretnutia – Bruck an der Leitha – prichádzajú posádky ôsmich áut krátko pred deviatou. Parkovisko obchodného centra Interspar bolo síce v nedeľu zatvorené, ale dajako sme sa pomestili aj v jeho okolí.

Po obligátnom fotení sa krátko pred pol desiatou vydávame po našej trase. Sprvu je to úzka asfaltka, ktorá ide súbežne so štátnou cestou. Máme trochu problémy s nánosmi bahna na ceste po včerajšej búrke, takže sa zastavujeme v dedine Stixneusiedl nielen na občerstvenie, ale aj na očistenie našich bicyklov.

Ďalej už putujeme bez problémov striedavo po poľných šotolinových cestách a po asfaltových spojniciach medzi dedinami. Sledujeme lietadlá rolujúce na pristávaciu plochu letiska Schwechat, ktoré je priamo za rohom. Zastavujeme sa na chvíľu v mestečku Himberg, kde obdivujeme majestátny kostol sv. Juraja, ktorý nenechá ľahostajných ani našich fotografistov.

Ďalej už pokračujeme po tzv. Alanovej cykloceste, ktorá nás dovedie až do samotného Laxenburgu. Tu je celkom živo. Na námestí sa konajú nejaké miestne oslavy. My odstavíme naše tátoše pri vstupe do parku a krásy tejto lokality sa vydávame obdivovať pešo. Hneď pri vstupe je zámok, v ktorom časť svojho života strávila aj cisárovná Sisi. V parku ako prvé naše oči upúta mramorová busta cisára Františka I., ktorú dala z vďaky vyrobiť jeho manželka Karolína Augusta. Po chvíli prichádzame k rybníku, odkiaľ je už vidieť samotný vodný hrad Franzesburg, postavený na umelom ostrove a malé loďky premávajúce sa v jeho okolí. Cez gotický most sa dostávame k turnajovému ihrisku. Žiaľ turnaje sa tu však nikdy nekonali, plocha slúžila na kolotoče a jazdecké hry. Kúsok vedľa je kaskádový most, kde vznikli malé asi 2 metre vysoké vodopády.

A to už prichádzame ku samotnému hradu. Na jeho nádvorí je možno vidieť busty rakúskych panovníkov. Po obdive jeho zovňajšku zakotvíme v hradnej reštaurácii situovanej na brehu rybníka a popri občerstvení si užívame krásne počasie a romantickosť tohto miesta. Aby sme si tej romantiky užili čo najviac, z ostrova na breh sa prepravujeme miestnou kompou.

Všetko je to tu veľmi pekné a dalo by sa tu stráviť ešte veľa času, ale musíme pomaly myslieť aj na návrat. Smerujeme už k východu z parku, kde osedláme naše tátoše a pomaly sa lúčime s týmto historisko-kultúrnym miestom. Po opatrnom vykľučkovaní z preplneného centra pokračujeme opäť striedavo po asfaltkách a poľných šotolinách. Prechádzame dedinami Mönchendorf a Velm. Urobíme si malú odbočku ku Babenbergerskému jazeru, kde obdivujeme domčeky postavené na jeho brehu, takže dvory všetkých usadlíkov končia priamo v jazere. Taktiež pohľady na domčeky v bočných uličkách Ebergassingu nám veľmi spríjemnili naše kochanie sa po rakúskom vidieku. Nasledujúce poľné cesty nás dovedú až k železnici. Cestičky popri nej sa teraz budeme neustále držať. Najprv nás dovedie k pohostinstvu Assl, kde nám dobre padne malé občerstvenie a potom už do samotného cieľa našim autám, ktoré nás spoľahlivo čakali na svojom mieste.

Sme teda v cieli. Všetko sa podarilo: počasie nám prialo, videli sme miesta, kadiaľ aspoň trochu kráčala rakúska história.

Za seba ďakujem všetkým, ktorí sa aj napriek obavám z počasia na tejto akcii zúčastnili a myslím, že zážitky z tejto etapy im tieto neistoty plne vynahradili.

Ľuboš Kraic

Karpaty Tour 18.6.

Akcie sa zúčastnili: J.Budoš, I.Naništa, D.Fáziková, M.Šuga, J.Michalec, J.Čavojová, R.Stachovičová, B.Ďugová, M.Ďuga, M.Nižnanský, E.Nižnanská, M.Koleníková, J.Koleník, M.Valovičová, D.Polák, M.Kunovská, L.Škumát st., S.Škoda, E.Kraicová, M.Liška, I.Šikula, I.Matkovčík, Ľ.Kraic, J.Benedikovič, J.Daniš, A.Danišová, V.Naď, M.Škumát, L.Rosa, R.Figedy, Š.Kasala, M.Kasala, M.Modrovský, P.Vrábel, D.Vrábel, M.Babišík, J.Ďurjak, S.Macejka, A.Gieci, K.Lavor, B.Ilavská, J.Poláček, M.Modrovský, P.Arpáš, M.Venhart, A.Venhart, M.Veselský, J.Behul, J.Chudý, P.Čambal, J.Hutňanová, D.Kazimír, J.Lukačovičová, V.Lukačovič, P.Kurek, E.Vallo, L.Sabo, R.Jankovič, P.Semanko, L.Duboš, P.Duboš, P.Blinka st, P.Blinka ml., I.Blinka, J.Anettová, M.Farkašovská, A.Braniša, L.Gaspi, M.Kovačič, D.Danko = 69 účastníkov.

Po roku sme sa v sobotu 18.6.2016 postavili na štart 19.ročníka KT 2016. Zhruba po 4 mesačnej príprave akcie a získaní príslušných povolení od úradov. Do prezenčnej listiny sa zapísalo 69 účastníkov „cykloturistického vítania leta“ z rôznych smerov, z toho aj 17 žien.

Trasy akcie sme t.r. pripravili dve. Krátku 60 km sme smerovali na južnú časť MK a dlhu trasu 112 km smerovali na severnú časť MK od Trnavy. Prezentáciu a štart sme už tradične situovali do priestoru pred reštauráciou RELAX na Rybníkovej ulici. Okolo 8:40 h po prezentácii a poučení účastníkov o spôsobe jazdy (podľa Zák. č.8/2009) na trase sa za asistencie 4 sprievodných vozidiel a 2 vozidiel PZ SR vydávame smerom na Špačinskú cestu v ústrety 60 km a 112 km trasy. Prestávky máme plánované na krátkej 60-ke v Smoleniciach a v Doľanoch. Na dlhej 112-ke na Bukovej, Jablonici, na Košariskách v Holotéch víške, v Agropenzióne Adam, Vrbovom, Dechticiach. Počasie sa od rána ukazuje priaznivé s trochou oblakov a teplotou vzduchu cca 18 st. To cyklistom vyhovuje lepšie ako upršané počasie z nedávnych dní. Po opustení mesta sa začína pelotón naťahovať a tvoria sa výkonnostné skupinky. Za asistencie 4 vlastných sprievodných vozidiel sa presúvame pár km do Trstína, kde sa na križovatke ciest delia trasy 60/112 km. Na Bukovú prichádzame cca o 9:45 hod a dopĺňame stratené kalórie a tekutiny na terase miestnej reštaurácie. Po krátkom oddychu smerujeme ďalej na Prievaly Jablonicu – Brezovú p/B- Košariská (na obednú prestávku v Holotéch víške) – Podkylavu (penzión Adam) – Vrbové Dechtice – do Trnavy (prích. cca o 16h). Po dojazde padne vhod kotlíkový guláš a nápoj podľa vlastného výberu. Posedenie v pube reštaurácie Relax spestrujeme losovaním štartových čísiel o sponzorské vecné dary.

Akciu KT2016 podporili: rešt. RELAX Trnava, LOJ-MAR elektro Trnava (p.Jozef Loj), ELEKTRO-HAL p.Šibíková Trnava, firma Vladimír KOPÚN elektroinštalačný materiál Trnava, Poisťovňa UNION p.Ilavská Piešťany, Farby-laky p.Griflík Trnava, firma APIMED p.Kudláč Dolná Krupá, Trnavský samosprávny kraj, EBO- Slovenské elektrárne a.s. a Malokarpatský Cykloklub.

Poďakovanie patrí všetkým účastníkom akcie KT2016 za ohľaduplnosť a dodržiavanie dohodnutých pravidiel počas akcie. Ďakujem všetkým členom i nečlenom MKCK za organizačné i technické zabezpečenie akcie. Obdiv patrí všetkým účastníkom, ktorí sa vysporiadali s nástrahami trate so cťou. Spestrením akcie je aj tradičné posedenie po akcii pri gitare a pesničkách od Milana a Beatky Ďugových. Dôstojne ich hrou na gitare sprevádzali Milan Liška a Ľuboš Kraic. Na záver akcie vyslovili cyklisti spokojnosť so zmenou trasy. Do budúcna možno uvažovať aj o inom smerovaní trás. A na tom by organizačný výbor KT2017 mal uvažovať už teraz rok pred konaním jubilejného 20 ročníka akcie.

Poďakovanie a podiel na úspešnej KT16 patrí aj týmto ľuďom:
Propozície spracoval a upravil: Ľ.Kraic

Návrh a tlač diplomov, štartovej „plachty“: J.Golier a L.Kraic,

Sprievodné vozidlá:
1/ Jozef Michalec a Mária Michalcová, Vlado Naď,

2/ Milan Ďuga a Bea Ďugová, Igor Naništa,

Dovidenia o rok priatelia na KT 2017.

Zapísal: Igor Naništa v Trnave dňa 22.6.2016

Okolo Tatier – 9. až 12.6

Opäť v Tatrách

49. ročník Okolo Tatier, 9.-12.6.2016

Túto akciu mám veľmi rád. Prvýkrát som sa na nej zúčastnil v roku 1996 a okrem toho, že ja osobne som sa potom začal viac venovať cykloturistike, práve tu sa položili základy vzniku nášho cykloklubu. Odvtedy som sa na Okolo Tatier zúčastnil veľakrát a vynechal som len málo ročníkov. Dokonca tých pár rokov, keď som takmer nebicykloval, bola táto akcia mojou jedinou príležitosťou, kedy som vysadol do sedla môjho bicykla zdolávať nástrahy trasy, kochať sa okolím, vychutnávať atmosféru v pelotóne a spoločnosť priateľov. Či už bol dojazd v Mlynčekoch, Červenom Kláštore, Tatranskej Lomnici alebo Ždiari, či sme sa pri Zakopanom štverali na Gubałówku, Cyrhlu alebo Bukovinu Tatrzańsku, či sme sa potili v teplotách viac ako 30°C, mrzli pri menej ako 5°C alebo bojovali s dažďom, na štart v Nižnej som sa každoročne veľmi tešil. A nebol som sám. Na akcii sa aspoň raz zúčastnil takmer každý člen nášho cykloklubu a veľa našich kamarátov, viacerí sa vracali alebo vracajú opakovane. Podobne tomu bolo aj tento rok. Tri dievčence sa prihlásili prvýkrát a hoci Anka nakoniec nemohla absolvovať svoju premiéru, Hela s Jankou prešli všetky svoje plánované kilometre. Po rokoch opäť išiel Vlado, naopak povinnosti tento rok zabránili zúčastniť sa pravidelnému účastníkovi a organizátorovi Kamilovi. Deň štartu sa priblížil.

Štvrtok 9.6.

Ako každoročne, aj tento rok nastali v zozname prihlásených zmeny. Zdravotné dôvody zabránili zúčastniť sa Milke, Anke a Paľovi a tak sa nakoniec vykryštalizovala zostava 16 účastníkov, ktorí sa na Oravu dopravili buď vlakmi alebo autami. Posádky áut mail hlavný zraz ráno na parkovisku pri Bille v Piešťanoch. Prišiel nás odprevadiť aj zranený Paľo a kamarát Jožko, ktorý sa s nami chodieval na posledné ročníky, ale tento rok už sám zorganizoval vlastnú skupinu. Ako skoro tradične nás trápila predpoveď počasia. Práve koniec týždňa a víkend hlásili zhoršenie počasia a dážď. Zmena mala nastať okolo obeda a mala prísť práve od Liptova. Výhľad nič moc. Preto sme sa dohodli, že sa stretneme v Žiline a podľa stavu oblohy si dohodneme ďalší postup.

Po 10-tej hodine sa mi telefonicky prihlásila prvá vlaková skupina v Mikuláši je po daždi, ale vyzerá to zatiaľ dobre a tak vyrážajú po asfaltke cez Matiášovce do Habovky. Nebudú nás čakať, idú aj s batožinou. Tak sme sa aj my rozhodli pokračovať do Mikuláša, snáď nám počasie dovolí pokračovať bicykloch. V Mikuláši sme sa tradične zastavili na obed v Route 66 a potom sme sa presunuli do Okoličného, kde sme vďaka Kamilovi opäť mohli zaparkovať autá. Po roku sme sa opäť zvítali s tetou, preložili batožinu Martinovi do auta (mal spolu so mnou zabezpečovať na striedačku sprievodné vozidlo) a vyrazili sme.

Popri Mare sme potiahli po odbočku do Kvačian, kde sa dvojica Igor a Peťo vydala vpravo po asfaltke, my ostatní sme zvolili smer Kvačianska dolina. Po ceste sme plánovali tradičné zastavenie v pivovare Brontvai. Tu nastalo malé sklamanie v týždni majú otvorené len na objednávku, takže sme sa museli vrátiť pár metrov nižšie a posilniť sa pred vstupom do doliny v miestnej krčme. Posedeli by sme aj dlhšie, ale čas nepustil. Nasadli sme na našich tátošov a vydali sme sa zdolať prvé stúpania nášho víkendu. Cestu hore dolinou už väčšina z nás pozná a tak vieme, že miestami nie je hanba bicykel aj potlačiť. A tak sme sa striedavo v sedle bicykla a peši presunuli až na prvý vrchol nad Oblazmi. Odtiaľ už cesta klesala až na kraj už oravskej obce Huty, kde sa zmenila na asfaltovú a opäť začala stúpať. Tu už nebolo treba bicykle tlačiť, navyše keď sa z liptovskej strany začalo ozývať tlmené dunenie hromov. Našťastie zo sedla nad Hutami to už je len dole kopcom a tak nám nevadilo ani drobné rosenie, ktoré nás osviežilo v zjazde a na kraji Zuberca. Ešte sme dali krátku tradičnú zastávku v Zuberci a už sme mali pred sebou len pár záverečných stoviek metrov do nášho dnešného hlavného stanu Penziónu pod Roháčmi v Habovke.

Spali sme tu po prvýkrát, ale veľmi sa nám tu páčilo. Izby tak akurát a strava výborná. Navyše sme sa konečne stretli všetci pohromade, bol tu už aj Stano, ktorý išiel sólo vlakom do Podbiela, Martin s Peťom a Jankou doviezli tašky z registrácie a Jožko s Igorom stihli opraviť defekty. Po večeri sme skočili ešte na pivko a mačací čaj (kto uhádne čo to je, má na budúci rok účasť na 50. ročníku istú keď si zaplatí štartovné), na izbe dali jednu kapurkovú a zaľahli sme do postelí. Budíček bol stanovený na 6:00.

Piatok 10.6.

Deň štartu. Posilnení raňajkami sme naložili batožinu do auta, nasadli na bicykle a zviezli sme sa do Nižnej. Spočiatku bolo chladnejšie, ale slnečno, len pred Podbielom sme vošli do nízkych mrakov a tie nás sprevádzali až na štart v Nižnej. No čo už, aspoň nepršalo.

Ďalej všetko prebiehalo štandardne príhovory, slávnostný štart, kolečko po Nižnej a potom dlhý roztiahnutý pelotón. Martin vyrazil s autom vopred, čakať nás mal až na hraniciach. Tento rok sa naša skupinka roztratila po celom pelotóne a tak nás posledné stupáky pred hranicami rozdelili ešte viac. Na hraniciach sme sa ale všetci čakali, medzitým sme sa občerstvovali koláčikmi a minerálkou. Bolo síce pod mrakom, ale relatívne teplo.

Pri čakaní sme si potvrdili, že oficiálnu trasu cez Gubalowku pôjdu len Ľuboš s Igorom, my ostatní volíme klasiku okolo salaša. V Zakopanom sa niekde stretneme. Túto istú trasu okrem nás zvolilo aj veľa iných účastníkov a tak sa na salaši zastavovalo celkom dosť ľudí. Žinčica a syr opäť chutili a dodali nám silu na cestu do Zakopaného. Zjazd do Zakopaneho sme tradične prerušili pri drevenom kostole Sanktuarium Matky Božej Fatimskej oproti Giewontu. Potom nás čakalo už len pár minút v sedle bicykla a mohli sme sa prejsť po pešej zóne, zastaviť sa na kávu a pivko a oddýchnuť si pred poslednými kopcami dnešného dňa. Tu sme sa stretli aj borcami z Gubalowki a tak sme zo Zakopaného vyrážali opäť spolu. Náš minipelotón vydržal pohromade len pod prvé stúpanie a tu sa definitívne roztrhal (spolu sme sa videli až v Ždiari). Ja som na prvom vrchole na Cyrhle počkal dievčatá, s ktorými sme to potom spolu dotiahli až na hranice v Lysej Poľane. Medzitým nás samozrejme ešte čakalo zopár nekonečných zákrut, pár metrov zjazdu a raz toľko do kopca. Nebolo sa ale treba ponáhľať, medzičas sme mali oproti iným ročníkom dobrý, počasie nám prialo a tak sme si vychutnávali atmosféru našej akcie.

Na Lysej Poľane sme sa nezastavovali len sme sa počkali a naša skupinka, ktorú trochu roztrhal zjazd potom pokračovala cez Tatranskú Javorinu do Podspádov. Toto miesto nemôžeme pri našich cestách okolo nikdy vynechať. V minulosti sme sa tu často v chlade zohrievali pri horúcich kachliach horúcim čajom a horcom, alebo v horúčave osviežovali chladivým nápojom a vždy nás tu dokázali posilniť chutným jedlom a domáckou atmosférou. Takisto aj tento rok sme tu zmobilizovali posledné zvyšky síl do posledného stúpania do sedla Príslop.

Posledné stúpanie bolo úspešne za nami a tak sme ešte pár metrov poniže spravili vrcholovú fotografiu s hrebeňom Belianskych Tatier a už nás čakal len posledný zošup do hotela Magura v Ždiari. Kalíšok sme už síce nestihli, ale guláš áno. Potom nás čakala už len cesta na ubytovanie do penziónu u Aleny (opäť nás veľmi jemne orosil dáždik), hygiena a odchod na druhú večeru a pivko do dediny. Po návrate tradičná kapurková, sledovanie otváracieho zápasu ME vo futbale a zaslúžená posteľ. Opäť raz sme to zvládli.

Sobota 11.6.

Tradičný oddychový deň. Po raňajkách na penzióne sa lúčime s prvými odchádzajúcimi Peťo a Mirka sa vracajú do Piešťan, Andrej ide do Spišskej Soboty hrať divadlo. Taxikára im robí Martin, s ktorým sa opäť stretneme v Starom Smokovci. Medzitým v Slovenskom rozhlase dávajú v Rádiovíkende rozhovor Ľuboša, kde propaguje naše Karpaty Tour. Niektorí sa rozhodnú zostať a prejsť sa v okolí Ždiaru, Igor plánu cyklovýlet na Zamagurie a ostatní sa natlačíme do autobusu, ktorý nás vyloží v Starom Smokovci. Trochu sa pomotáme po obchodoch a bufetoch, naberieme kyselku a vydávame sa peši hore na Hrebienok. Cesta pri rozhovoroch ubieha, pamätnici si spomínajú na hlboký les (ktorý dnes neuvidíme nielen tu, ale ani ďalej v dolinách) a za chvíľu sme hore. Dobrá zámienka opäť sa trochu občerstviť a tak obsadzujeme posledný voľný stôl.,

Nesedíme ale dlho, kvôli tomu sme sem predsa neprišli. Okolo Bílikovej chaty a vodopádov (obligátne fotografovanie) sa dostaneme na obľúbenú Rainerovu chatu, kde si dáme dobrý čaj a horec (na tomto príjemnom mieste vďaka p. Petras si to dávam vždy) a hľadáme miesto, kde kedysi stávala väčšia chata Kamzík. Potom pokračujeme ešte chvíľu vyššie do kopca, na Zamkovského chatu, cieľ našej dnešnej vychádzky. Je príjemne, opäť tradične miestami rosí, ale vôbec to nevadí. Na chate posedíme, niekto si dá jedlo (ďalšia hádanka čo je šmalcburger?), všetci nápoj a hlavne relaxujeme. Aj o tomto je táto akcia.

Pomaly je čas pohnúť sa dole, musíme stihnúť autobus. Tentokrát míňame všetky možnosti občerstvenia a zastavíme sa až dole v Starom Smokovci v samoobslužnej reštaurácii Bistro. Toto je jedno z posledných miest v Tatrách, ktoré prežilo všetky nové časy v pôvodnej podobe (niekto to oceňuje viac, niekto menej), je to taký malý tatranský Vlkolínec. Odtiaľ už stíhame ísť len na autobus do Ždiaru (dievčatá vezie Martin), doma pozrieme prvý polčas futbalu Slovensko Wales a utekáme na večeru do krčmy. Futbalisti nám dnes pokazia chuť a tak ešte skočíme na jedno pivko na druhý koniec dediny. Druhá časť našej partie trávi večer na Magure, vracajú sa chvíľočku po nás. Niekto ide spať hneď, niekto neskôr zajtra nás čaká záver.

Nedeľa 12.6.

Posledný deň akcie. Po raňajkách sa naša skupinka opäť zmenšuje. Dopredu vyrážajú už len posádky áut, cestujúci vlakom majú pred sebou celý deň, nemusia sa ponáhľať. A tak urobíme posledné spoločné foto, lúčime sa s domácimi a vyrážame.

Policajnej hliadke v Tatranskej Kotline nie sme našťastie podozriví a tak nás nezastavujú. Iná je situácia na Bielej Vode, kde nekompromisne zastavujú každého cyklistu a všetci fúkame. Našťastie asi pomohlo stúpanie na Kežmarské Žľaby a tak nič nenafúkam, ale dušičku som mal maličkú. Môžeme ale ísť ďalej a tak pokračujeme Tatranská Lomnica, Smokovce, Tatranská Polianka, Nová Polianka, Vyšné Hágy. Potiaľto je to v poriadku, odtiaľto nás čaká posledné stúpanie na Popradské Pleso a odpočívadlo pod Štrbským Plesom. Konečne sme tam. Ostatní nás už chvíľu čakajú, občerstvenie tu nie je (až na Hutách, ale tam kvôli tomu už nepôjdeme), hore na Štrbské nemáme dôvod a chuť ísť a tak sa spúšťame dole na Podbanské.

Zjazd nás opäť roztrhal a tak sa znova spájame na Podbanskom a spolu do potiahneme do Pribyliny. Tu sa občerstvíme kávou a žinčicou, niekto žinčicu kupuje aj domov a ja sa nakladám k Martinovi do auta. Chcem sa ešte chvíľu zastaviť u kamaráta v Liptovskom Petre a inak by som to už nestíhal. Ostatní pokračujú cez Kokavu do Liptovského Hrádku a Liptovského Mikuláša, kde sa opäť všetci stretneme, zvítame sa s tetou, naložíme bicykle a vyrážame. Zastávku na obed si dáme znova v Rote 66 a potom sa na parkovisku definitívne lúčime. Tri autá vyrážajú smer Piešťany a Trnava.

Snáď sa všetci uvidíme o rok na štarte 50. ročníka Okolo Tatier.

49. ročníka Okolo Tatier sa zúčastnili členovia a priatelia MKCK:
B. Ilavska, H. Gurinová, J. Čavojová, M. Valovičová, J. Michalec, V. Naď, Ľ. Slaný, S. Studený, Ľ. Kraic, I. Matkovčík, J. Poláček, M. Modrovský, P. Julíny, A. Golier, M. Golier, J. Golier (garant a zápis)

Cesta priateľstva – Bratislava – Lipot 28.5.

Akcie sa za MKCK zúčastnili: V. Naď a A. Kučerová.

Ako hosť: M. Kolonová

V sobotu bola plánovaná akcia Cesta priateľstva, na ktorej sa zúčastnili dvaja naši členovia klubu a jeden hosť.

Za krásneho slnečného počasia sme vyrazili z Bratislavy smerom do Rakúskeho Neckerdorfu, kde bola prvá oddychová prestávka. Po dvadsiatich minútach sme pokračovali cez Maďarsko do Lipotu. Tu bol ciel a autobusom sme sa vrátili späť do Bratislavy. Celkom bolo viac ako 1400 účastníkov.

Škoda, že bolo na ten deň viac akcií naplánovaných nášho klubu, takže sa to odrazilo na účasti našich členov. Akcia to bola ale vydarená, takže možno bez výhrad povedať: kto nebol môže banovať, lebo účasť na tomto 27. ročníku bol vskutku pekný zážitok.

Vlado Naď

Stretnutie na Veľkej Javorine 28.5.

Ako sme sa (ne)stretli na Javorine

53. stretnutie čitateľov časopisu Krásy Slovenska na Veľkej Javorine, 28.5.2016

Časopis Krásy Slovenska vychádza neprerušene od roku 1921. Stretnutie turistov a jeho čitateľov bolo tento rok naplánované blízko nás na Veľkej Javorine na sobotu 28.mája. Pretože v tomto termíne sa časť našich členov presunula na zájazd do Čiernej Hory a časť plánovala účasť na cyklotúre Cesta priateľstva Bratislava Nickelsdorf Lipót účasť na tejto akcii nemohla byť vysoká.

Nakoniec na mieste štartu vo Vrbovom skupinka 4 cyklistov netrpezlivo očakávala garanta, ktorý to mal najbližšie a preto meškal skoro 10 minút. Čakanie sa ešte chvíľu natiahlo, lebo Paľo, ktorý sa rozhodol ísť priamo po nočnej, dorazil z Piešťan spolu s Mirkou ešte o pár minút neskôr. Medzitým sa nám telefonicky ohlásil Ľuboš, ktorý išiel zo Zelenča autom, zaparkoval v Krajnom a išiel nám oproti. Nemali sme prečo ďalej čakať a tak sme vyrazili okolo priehrady Čerenec na Prašník a cez Boorov smer Podkylava. Kúsok za Prašníkom sme sa zvítali s Ľubošom a náš malý pelotón sa spojil pri krátkej zastávke v penzióne u Adama. Mali tu uzavretú spoločnosť a tak sme sa občerstvili len z vlastných zásob. Krátku pauzu sme si dali aj na Podkylave, kde bol otvorený aspoň obchod a pokračovali sme smerom cez Krajné, Hrachovište a Vaďovce na Starú Turú. Cesta po rovine nám príjemne ubiehala, ale to hlavné nás ešte len čakalo. A tak nám dobre padla zastávka na doplnenie tekutín na Starej Turej.

Odtiaľto sa už cesta pomaly zdvíhala a tak sa náš malý pelotón začínal deliť na menšie skupinky. V dedinke Hrnčiarové sme sa preto dohodli, že sa nebudeme všetci čakať a zraz celej skupiny bude až hore pri Holubyho chate. Odtiaľto už musel ťahať každý za svoje, nedalo sa schovávať za ničí chrbát. Skupinka sa rozdelila na menšie časti, na konci šliapalo grupetto.

Už v spodnej časti stúpania sa začalo kaziť počasie. Stále bolo síce teplo a slnečno, ale z ľavej strany sa začínalo ozývať hrmenie. Bolo to ďaleko a tak sme pokračovali smerom hore a dúfali, že z búrky nebude nič. Časom sme začali stretávať stále viac turistov, ktorí už začínali zostupovať z akcie smerom dole. Asi 1,5 kilometra pod vrcholom sa naše grupetto spojilo. Pohľad na oblohu a hustnúce davy turistov na ceste rozhodol. Zavolal som vrcholovej skupine a oznámil som im našu rezignáciu otáčame to dole a čakáme na nich v krčme v Cetune.

Zjazd dole bol príjemný. Spočiatku sme síce museli dávať pozor na chodcov, ale potom už bola cesta voľná a tak naše bicykle dostali krídla. Ešte sme prebehli kopček do Cetuny a tak-tak sa nám podarilo chytiť posledný voľný stôl. Krčma bola plná, okrem turistov-krásistov tu bolo aj plno mandeliniek žltočienych cyklistov z akcie Opel Challenge. Kofola a polievka nám chutili a z terasy sme sledovali, ako do neďalekého kopca začínajú udierať blesky. Práve vtedy s prvými kvapkami dažďa dorazila naša vrcholová skupina a tak sme všetci spoločne mohli sledovať úchvatné prírodné divadlo búrku priamo nad nami v priamom prenose. Z oblohy sa liala voda a niekoľko bleskov udrelo len zopár metrov od nás. My sme ale boli v suchu a v pohode.

Ako rýchlo búrka prišla, tak aj odišla. Aby sme si skrátili čakanie na preschnutie cesty, Stano doniesol Ľubošovi gitaru a tak ešte stihlo na terase zaznieť zopár hitov. No ďalej už nebolo na čo čakať a namiesto vrcholovej fotografie sme spravili aspoň pár fotografií v základnom tábore a vyrazili sme smerom domov. V Novom Meste nastalo pravidelné štiepenie – ako prvý sa zo skupiny odštiepil Vlado, ktorý si to namieril domov po druhej strane Váhu, v Čachticiach sa odštiepil Ľuboš smerom na Višňové, v Podolí Stano a Peter smerom na Piešťany a finálny rozpad pelotónu nastal na križovatke pri Ostrove. Akcia bola úspešne ukončená.

zapísal: Juro Golier

Účastníci MKCK: Ľuboš Kraic, Stano Studený, Vlado Oravec, Paľo Vrábel, Mirka Valovičová, Martin Golier, Juro Golier

Hostia : Vojto Galbavý, Peter Chnapko

Čierna Hora – Budva 27.5. až 5.6

Zápis Čierna Hora Budva, 27.5. – 5.6.2016

Akcie sa zúčastnili členovia MKCK: Juraj Poláček, Henryk Molnár, Igor Matkovčík, Pavol Herceg, Miroslav Šuga, Helena Gurínová, Božena Ilavslá, Jozef Benedikovič a Ľubomír Rosa

Po ceste do Čiernej Hory sme absolvovali prehliadku Dubrovníka (od r. 1979 zapísaný do listiny svetového kultúrneho dedičstva organizácie UNESCO).

Plánovaný cyklistický ako aj ostatný program v mieste pobytu bol dovolenkovo dobrovoľný, pričom viacerí účastníci príležitostne zvolili rekreačnejšie alternatívy, a to zväčša kúpanie a opaľovanie.

1. pobytový deň (nedeľa): Bojana Budva

Štart: Bojana (Velika plaža)

Cieľ: Budva

Dĺžka: 91,9 km

Prevýšenie: 1 173 m

Na trase, ktorá sa čo možno najviac držala pláží a promenád, sa nachádzajú známe letoviská Ulcinj, Bar, Sutomore, Petrovac a Sveti Stefan (od roku 2007 žiaľ môže bežný smrteľník tento skvost obdivovať len z pobrežia, nakoľko samotný polostrov je prístupný len pre ubytovaných za nekresťanské peniaze).

2. pobytový deň (pondelok): Cetinje Budva

Štart: Cetinje

Cieľ: Budva

Dĺžka: 63,0 km

Prevýšenie: 949 m

Cetinje je bývalé hlavné mesto Čiernej Hory, v ktorom sa nachádza množstvo historických pamiatok. Čerešničkou na torte bol potom na trase zjazd z nadmorskej výšky cca 900 m s úžasnými výhľadmi na Boku Kotorsku (jediný fjord v Stredozemnom mori), ktorá pozostáva z Hercegnového, Tivatského, Risanského a Kotorského zálivu, čo je jedno z naj, čo môže Čierna Hora ponúknuť.

3. pobytový deň (útorok): Individuány program

Voľný deň sme strávili plážovaním na ostrove Sveti Nikola a prehliadkou historického centra Budvy.

4. pobytový deň (streda): Kotorski a Risanski záliv

Štart a cieľ: Budva

Dĺžka: 89,2 km

Prevýšenie: 579 m

Cesta do Kotorského zálivu je možná cez tunel Vrmac (1 637 m) alebo cez cca 300 m vysoký priesmyk. Ten tunel nie je pre slabšie povahy a klaustrofobikov, každopádne pre jeho prejazd (ako aj každého iného tunela) je nevyhnutné funkčné osvetlenie bicykla. Keďže nie sme žiadne padavky, zvolili sme tunel a bol to teda celkom slušný adrenalín tunel je síce dosť šikoký, dobre osvetlený a ani doprava nebola moc frekventovaná, zato ventilácia hučala ako keď štartuje prúdové lietadlo. Trasa okolo samotných zálivov, ktorej súčasťou bol trajekt Lepetane Kamenari (premáva podľa potreby nonstop – bicykel 1 EUR, cyklista zdarma) to však plne vynahradila takmer žiadna premávka, minimálne prevýšenie a nádherná scenéria. Žiaľ v polovici trasy začalo pršať a tak sme museli vynechať prehliadku mesta Kotor a z plánovanej cesty cez priesmyk zostal opäť tunel 40 km v daždi, zmokli sme do nitky.

5. pobytový deň (štvrtok): plavba loďou

Deň sme strávili celodennou plavbou loďou z Budvy do historického opevneného mesta Kotor s tromi cca hodinovými zastávkami na pláži Žanjice, v meste Herceg Novi a na ostrove Gospa od Škrpjela. Po vylodení sme absolvovali prehliadku historického opevneného mesta Kotor, čo našťastie plne vynahradilo predchádzjúci zmoknutý deň.

6. pobytový deň (piatok): Bar – Virpazar

Štart: Bar

Cieľ: Virpazar

Dĺžka: 43,4 km

Prevýšenie: 925 m

Cieľom tejto trasy bolo Skadarske jazero, ktorého zhruba tretina leží v Čiernej Hore a zvyšok v Albánsku. Jazero od mora delí pomerne vysoké pohorie Paštrovska Gora, ktoré bolo potrebné zdolať. Pred začiatkom stúpania sme spravili ešte krátku odbočku do mestečka Stari Bar, ktorému dominujú zrúcaniny starobylého mesta, zničeného v roku 1878 pri jeho dobytí a následnom odchode Turkov. Zvyšok trasy bol hodnotný športový výkon, no z hľadiska očakávaných výhľadov na Skadarske jazero bol však tak trochu sklamaním, nakoľko tie sa scvrkli len na poslednú zákrutu pred Virpazarom z výšky cca 50 m.

Zhodnotenie:
Vynikajúce ubytovanie a strava v komplexe Slovenska Plaža, na daný termín už pomerne dosť ľudí, pričom sa však viaceré pláže ešte len pripravovali na sezónu a pripomínali skôr stavenisko. Najväčším problémom bola značná intenzita dopravy na hlavnej ceste pozdĺž pobrežia, čo viacerých účastníkov priviedlo k presvedčeniu, že Čierna Hora nie je zrovna cyklistická oáza. Navyše práve prebiehala rekonštrukcia niektorých ciest, čo spôsobovalo dopravné zápchy. Našťastie vedľajšie cesty už tak frekventované neboli a navyše všetky nedokonalosti plne vynahradili nádherné prírodné scenérie a množstvo historických pamiatok, takže myslím, že návštevu Čiernej Hory nikto neľutuje.

Juraj Poláček

Okolo Senice 22.5.

Akcie sa za MKCK zúčastnili: Juraj Poláček, Vladimír Oravec, Helena Gurínová, Ľuboš Kraic, Emília Kraicová, Igor Matkovčík, Milan Ševčík, Jozef Nádaský, Anton Giéci, Anna Nováková, Marek Nižňanský, Ľubomír Rosa, Daniela Fáziková a Dalibor Ješko

Ako hostia: Marián Modrovský, Ivan Kubiš, Gabriela Bučányová, Miroslav Bučány, Marianna Farkašovská, Zuzana Macková, Jana Lukačovičová, Edita Nižňanská a Helena Rosová

Akcia sa pre mimoriadne vojenské cvičenie vo Vojenskom obvode (VO) Záhorie v pôvodne plánovanom sobotnom termíne uskutočnila o deň neskôr, teda v nedeľu za takmer ideálneho „cyklistického“ počasia, ktoré miestami znepríjemňoval len silnejší vietor. Ten chvíľami pomohol ale občas, hlavne ku koncu s ním bolo potrebné aj „bojovať“. Trasa, ktorá nebola mimoriadne náročná na extrémne stúpania (ale tiež to nebola celkom rovina), poskytovala viaceré možnosti na skrátenie, čo aj viacerí účastníci využili.

Na štarte v Jablonici sa zišiel celkom slušný, 23-členný peletón, ktorý spoločne krátko po 10-tej hodine vyrazil smerom na Osuské a Prietrž. Za Prietržou preverilo kondíciu účastníkov najvyššie stúpanie celého dňa (cca 100 m), po absolvovaní ktorého sa menšia 3-členná skupinka cyklistov rozhodla vypustiť z trasy časť VO Záhorie Horný Šranek a zvolila skratku cez Senicu priamo do Sobotišťa. My ostatní sme pokračovali podľa plánu cez Hlboké do VO Záhorie Horný Šranek a ďalej okolo pieskovej bane a areálu Penati Golf Resort do Senice.

V Senici sme si dopriali krátku zástavku na doplnenie tekutín (správny pitný režim netreba podceňovať) a následne pokračovali cyklochodníkom ku Kunovskej priehrade. Tá je žiaľ momentálne bez vody, pričom podľa miestnych ju vypustili z dôvodu čistenia ale po vypustení zistili, že na čistenie nemajú peniaze. Tento stav už trvá druhý rok, čo je za prvé škoda a za druhé celkom Kocúrkovo. Každopádne máme aspoň fotku z opustenej pieskovej pláže.

Ďalším bodom našej trasy bolo Sobotište, v ktorom sme sa opäť stretli so „skratkármi“ a spoločne absolvovali obednú prestávku v minulosti osvedčenej reštaurácii Matulúv dvúr. Ten z hľadiska chuťových pohárikov nesklamal ani tentokrát, mali však dosť plno a aj nás bolo celkom dosť, takže prestávka sa nám trocha pretiahla.

Po obede sa časť peletónu rozhodla pokračovať cestou ľahšieho odporu po skratke Senica Jablonica a dosť výrazne si tak skrátiť trasu. Ďalej podľa plánu pokračovalo 15 statočných druhým najvyšším stúpaním dňa (cca 80 m) smerom na Rybky, čo len potvrdilo pravidlo, že po obede sa väčšinou hneď šľape do kopca. Nevadí, prežili sme.

Ďalšou našou zastávkou boli Smrdáky, kde sme spravili krátku prehliadku kúpeľného areálu a na pamiatku fotku do albumu. Smrdáky sú také mini kúpele, takže prehliadku aj s fotením sme vybavili takpovediac expresne a bez väčšieho zdržania pokračovali zvlnenou krajinou cez Koválov a Dojč do Šajdíkových Humeniec, kde mal „utrpieť“ náš peletón poslednú stratu, nakoľko Rosovci si tu naplánovali nastúpiť na vlak. Defekt, našťastie jediný za celý ceň, však zariadil, že sa tak stalo už pre Dojčom, nakoľko Ľubo nás nechcel zdržovať s opravou a tak sme sa rozlúčili.

Vzhľadom na to, že sa blížil náš druhý vstup do VO Záhorie, kde každá možnosť občerstvenia je len fatamorgána (okrem vlastných zásob), s nadšením bol prijatý návrh na krátku zástavku na doplnenie tekutín v miestnom bistre, po ktorej sme pokračovali cez Borský Mikuláš a Bílikove Humence do Mikulášova. Tu sme sa napojili na hlavnú cestu, križujúcu územie VO, z ktorej sme neskôr odbočili do výcvikového priestoru smerom na Myjavskú Rudavu. Trasa tu v jednom mieste vedie tesne vedľa vojenského bunkra a celkom vysokej pozorovateľne, do garantom vypísanej súťaže o Bobríka odvahy za jej zdolanie sa však žiaľ nik neprihlásil. Možno nabudúce.

Nasledoval záverečný úsek našej trasy okolo rybníkov na okraji VO do Cerovej a nakoniec do cieľa v Jablonici, kam sme dorazili krátko po 19-tej hodine.

Celá trasa viedla po asfaltových cyklochodníkoch, resp. menej frekventovaných cestách, pričom oázou pokoja boli najmä úseky v ihličnatých lesoch VO. Pre tých, ktorí neboli a mali by záujem absolvovať trasu individuálne, tak zásady vstupu do VO sú uvedené na:
http://www.mosr.sk/harmonogram-vojenskych-cviceni-na-uzemi-vojenskych-obvodov/

V princípe sú tam priestory s trvalým zákazom vstupu (strelnice, muničné sklady, dopadové plochy a pod.) a priestory so vstupom povoleným v čase, keď neprebiehajú vojenské cvičenia, čo treba overiť na uvedenej stránke. Upozorňujem, že na území VO sa dá ľahko zablúdiť (žiadne značenie a minimum orientačných bodov), takže GPS-ka je veľmi užitočnou pomôckou.

Záverom ešte štatistické údaje:
– dĺžka trasy: 104,6 km

– celkové prevýšenie: 763 m

Juraj Poláček

Častovská 50-tka 8.5.

8.máj 2016 -po roku sa v Častej na štarte tradičnej a veľmi obľúbenej turistike stretlo takmer 800 prevažne mladších nadšencov pešej (aj cyklo) turistiky. Každý si mohol vybrať podľa kondície, času a profilu trasy svoju dĺžku. Milan so synom Tomášom si zvolili najdlhšiu, 50 km trasu, tak si na štarte o 8:30 s našou päťkou nedali ani obligátne pivo a vyrazili na trasu.

My sme sa dohodli na 37 km trasu, čo sme si aj prešli, aj keď sme nakoniec obišli V.Vápennú (Roštún).

Po nás, asi o 9:00hod vyrazila šestica našich cyklistov z Častej na Budošovku (rozumej Janova naplánovaná cyklocesta).

Aj napriek prevýšeniam a krkolomným úsekom a skratkám to zvládli bez úrazu a defektu. Na poslednej kontrole – Sklená Huta – 10 km pred cieľom,( to bolo o16:00 hod.), sme sa všetci stretli (úplná náhoda) akoby sme sa boli dohodli, dali sme si pivko, trochu sa pobavili a šliapali -niekto peši, niekto na bicykli do cieľa do Častej na štadión, kde každý dostal diplom a porciu chutného gulášu.

Krásne počasie a dobrá partia urobili z tejto turistiky pekný zážitok,na ktorý sa tak rýchlo nezabúda.

Účastníci : pešiaci – P. Herceg, Naď, J.Golier, M.Golier , M. Babišík, a B. Poloczik, T. Babišík ako hostia.

cyklo – Gurínová, Budoš, Šuga, Rosa, Poláček a Modrovský ako hosť.

Cyklozápis:
V nedeľu ráno 7:30 na sviatok oslobodenia vyrážame Miro, Ľubo a ja z Trnavy smer Častá. Máme dosť času, čiže si šetríme sily. V Častej na námestí, kde je veľká kopa ľudí a cyklistov, sme sa zaregistrovali na akciu Častovská 50-ka. Tu stretávame ešte Jožka Michalca aj s dcérou a Ruženku Stachovičovú. Neskôr prišli na bicykloch poslední účastníci: Juro, Marián a Hela, ktorí si nechali auto v Doľanoch.

Po dostatočnom občerstvení a obligátnom fotení, sme začali okruh asi 60 Km späť do Častej. Pri stúpaní na Zochovu chatu mi volal Paľo Herceg, garant pre pešiu trasu, že už nemôžu na nás čakať na Zochovej chate, lebo čas je niekedy veľký nepriateľ. Myslel som si, že ich už viac neuvidíme, možno až v cieli. Na Zochovej doplníme tekutiny predraženým pivom a smerujeme na Húbalovú, kde bol predĺžený asfaltový chodník skoro až na samotnú Hubalovú. Chýba asi pár kilometrov a celá trasa až na Záhorie bude asfaltová.

Na Vývrate sme odbočili doprava smerom na Baďuru a Rohožník. Občerstvenie som naplánoval v krčme v Sološnici, našej pravidelnej zastávke, keď Karpaty Tour viedla z Pezinskej Baby. V Plaveckom Mikuláši v krčme som dal poslednú zastávku na občerstvenie, lebo odtiaľto začína stúpanie až do nadmorskej výšky 580m v sedle Uhliská. Krásnou krasovou dolinou stúpame cyklochodníkom pozdĺž zurčiacej vody potoka a okolo jaskyne až na Amonovu lúku. Tu sme načreli dosť hlboko na dno našich síl. Poniektorý začal používať pri konverzácií aj slovník vybraných slov, ale zatiaľ žiadna kritika na autora tejto trasy. Pri rozdýchavaní z dosť tvrdého stúpania sme uvideli Milana Babišíka so synom, ktorí sa vybrali na najťažšiu trasu, 50 kilometrovú trasu cez Vápennú. Cestou na sedlo Uhliská sme obišli Klokoč a vyskúšali sme si jazdu zručnosti po z časti rozbahnenej ceste s kalužami, nikto sa nevyváľal v blate. Na Uhliskách sme, kto mohol a chcel, dostal vínny strik od usporiadateľov. Dolu po modrej turistickej značke zo začiatku sme išli peši, ale neskôr sme si skúsili zjazd krásnym padákom dolu lesom, kde sme museli občas prechádzať vysokým rigolom, ale všetci sme to zvládli, musím pochváliť Helu, lebo to zvládla elegantne. Mal som zo začiatku obavy z toho zjazdu. Miernym stúpaním prichádzame na Sklenú hutu, kde nás čakalo občerstvenie pred posledným asi 12 kilometrovým úsekom.

Tu ako keby sme plánovali sme sa všetci stretli, Paľo Herceg so skupinou, ktorí šliapali stredne ťažkú trasu a Milan Babišík so synom, ktorí sa dali na najťažšiu trasu. Po oddychu sme sa vydali do posledného kopca smerom na Zabité. Krásny zjazd z horárne Zabité sme už ani nevnímali a ponáhľali sme sa z Dolian do Častej na guláš a záverečné pivo. Nálada v Častej na futbalovom štadióne bola výborná, ale my nonstopári sme sa museli do zotmenia ponáhľať domov do Trnavy.

Myslím, že táto akcia, či na pešo alebo na bicykli aj, že nám napriek predpovede počasia, ktorá nebola optimistická, vyšla a určite táto Častovská 50-ka stojí za zopakovanie.

Paľo Herceg a Jano Budoš

Bradlo 1.5.

Akcie sa zúčastnili: J. Budoš, J. Benedikovič, J. Nádaský, E. Kraicová, Ľ. Kraic, D. Fáziková, D. Surovčík, I. Matkovčík, V. Putera, V. Oravec, M. Šuga, M. Babišík, J. Poláček, B. Ilavská P. Škoda, J. Golier

Ako hostia Š. Škoda, M. Modrovský, V. Galbavý

Tak ako po minulé roky, patrí začiatok mája našim tradičným výšľapom na Bradlo. Keďže už nemusíme navštevovať prvomájové sprievody, termín tohtoročného bol stanovený na tento deň. Na akciu chodievame tradične hviezdicovým spôsobom, pričom sa všetci nakoniec stretneme na parkovisku pod mohylou. Tento rok som čas stretnutia stanovil na 11-tu hodinu, čo ešte na poslednú chvíľu po dohode so mnou posunul Ľubo pre trnavskú partiu o pol hodinku neskôr. Nevadí, počkáme sa.

A tak v nedeľu o 8:30 čakám podľa dohody pod šikmou vežou vo Vrbovom. Čas plynie, cyklistov z Piešťan nikde nevidím. Počkám akademických 20 minút a idem im kúsok oproti. Nikde nikoho. No nevadí, dnes teda z Piešťan asi nikto nepríde. Aby mi po ceste nebolo samému úplne smutno mením pôvodne plánovanú trasu (ako garant si to sám pred sebou ospravedlním) a idem na Dobrú Vodu. Pred týždňom som tam na akcii nebol a trnavská časť pelotónu tam má plánované stretnutie o 10:00.

Malokarpatské kopčeky zdolávam relatívne v pohode, vietor ma trochu tlačí do chrbta, v Dechticiach si vymením vodu v bidonoch a presne o 10 stojím na námestí na Dobrej Vode. Zatiaľ tu nikto nie je, nevadí, počkám. Čakám asi 15 minút, keď sa objaví Miro, ktorý ide z Bukovej. A ten ma v tento deň dostane druhýkrát Trnaváci sú už na Brezovej, Dobrej Vode bolo zavreté, išli rovno ďalej. No ale už aspoň nie som sám. Kopček na Brezovú je z tejto strany prívetivejší a tak to spolu vytiahneme. Chalani nás čakajú v bufete pri autobusovej stanici, už im je aj dlho, ale ešte na jedno pivko s nami zostanú.

Potom už len vytiahnuť hore na Bradlo. Veľmi rýchlo zostávam opäť sám. Obiehajú ma nielen autá, ale aj cyklisti. Takže ako garant zabezpečujem koniec pelotónu. Ostatní čakaním na mňa už aj trochu vychladli a tak robíme vrcholovú fotku a presúvame sa na posedenie do chaty. Niečo popijeme, niečo zjeme a popritom si máme čo povedať. Medzitým sa na chate objaví skupinka Piešťancov, ktorí si to dnes zorganizovali súkromne. Aspoň ale dodržali plánovanú trasu, keď si už tak radi pospia. Poľahčujúcou okolnosťou je pre nich to, že po ceste navštívili Peťa Hovorku, ktorý momentálne zo zdravotných dôvodov nedobrovoľne pauzuje.

Čas sa ale posunul a tak sa pomaly rôznymi trasami rozchádzame. Janči s Milanom idú ešte na nočnú do práce, niektorí vyrážajú smer Priepastné (máme sa s nimi stretnúť u Adama), iní opäť dole na Brezovú a potom ďalej. V malej skupinke pokračujeme na Košariská, kde sa na chvíľu zastavíme v Holotéch víške na fazuľovicu a šúľance. Keď prídeme k Adamovi zistíme, že druhá skupina je dnes pekelne rýchla a už sú vo Vrbovom Igor sa preto odpája a šliape za nimi. Ostávame poslední traja, ktorí sa ešte zastavíme u kamaráta na Prašníku, kde sa nakoniec dosť zdržíme a domov sa dostávame až večer.

V pondelok som sa dozvedel, že Janči s Milanom ešte na Dobrej Vode streli Paľa Škodu, ktorý nemal len jednoduchý defekt, ale poničil aj ráfik a čakal na odvoz. Našťastie má šikovných kamarátov a Milan (s pomocou Jančiho) mu pomohli koleso dostať do takej kondície, že sa domov nakoniec dostal po vlastných.

Ešte rýchle zhrnutie: počasie bolo OK, stretlo sa nás nakoniec dosť, všetci sa dostali v poriadku domov, čiže vydarená akcia. Len nabudúce rešpektujte prosím Vás ťažkú prácu garantov.

Juro Golier