Akcia Filipovské údolie

Filipov 27.8.2022

Akcie sa za MKCK zúčastnili: P. Herceg, V. Trajlínek, V. Gubiová, Ľ. a E. Kraicoví, J. a E. Antaloví, R. Miklošík, D. Fáziková, D. Surovčík, I. Matušek a J. Ščibravý.

Ako hostia: M. a V. Miklošovičoví, F. Martinus a S. Macejka.

Územie okolo Filipovského údolia sme v minulosti viackrát navštívili v spoločnosti nášho zosnulého kamaráta Jožka Michalca. Jemu tento kraj veľmi učaroval a o svoju radosť sa vždy chcel podeliť aj s nami, ostatnými členmi klubu.

Na jeho pamiatku sme sa aj my v sobotu, 27. augusta vybrali spoznávať región Slováckeho Horňácka. Tu v podhorí Bielych Karpát okrem krásnej prírody možno na chvíľu zabudnúť na okolitý uponáhľaný svet a ako hovoril Jožko: Je to kraj, ktorý nežne pohladí dušu vnímavého pútnika.

Predpoveď počasia však na ten deň bola premenlivá a dažďové prehánky, ktoré nás sprevádzali cestou na štart, nám na nálade nepridávali. Zaparkovali sme autá na parkovisku pri Myjavskom Tescu a čakáme, či sa to umúdri. Radar nám hlási, že by to do hodiny malo prestať, tak si chvíľu krátime pri miestnej pumpe pri dobrej kávičke.

Do pol hodiny dážď ustal a my sa konečne vydávame na trasu. Veru čakať sa oplatilo, počasie sa už len vylepšovalo. Z Myjavy smerujeme po miestnej okreske na Poriadie. Pri Sovinci však odbočíme doľava na Starú Myjavu. Pri rovnomennej vodnej nádrži máme plánovanú zastávku na posledné občerstvenie pred odchodom na Moravu. Bohužiaľ predstavitelia Tobb restaurantu mali iný názor. Niečo na dnes pripravovali a my sme „utreli nos“. Snáď bratia Česi budú ústretovejší.

Po krátkej oprave Dušanovej reťaze putujeme okolo Skylandu hore na starú vojenskú cestu. Všetko je to po peknej asfaltke, stúpanie je primerané, takže je to v pohode. Stará vojenská cesta nás popri Čupci a Šibeničnom vrchu privedie na Moravskú stranu.

Čaká nás parádny zjazd smerom na Novú Lehotu. Tesne pred ňou však odbočujeme doľava na poľnú cestu, ktorá po predchádzajúcej prehánke nadobudla oveľa technickejší ráz ako inokedy. Hlavne jej záver pri Hrubom potoku preveril naše schopnosti manévrovania v takomto teréne. Našťastie sme to zvládli, odniesla si to však čistota našich bicyklov.

Zastavujeme a počkáme sa pri chate Megovka. Odtiaľto už opäť po asfaltke putujeme Filipovským údolím. Pri miernom klesaní asi po dvoch kilometroch prichádzame ku hotelu Filipov. Majú otvorené. Sme veľká skupina, tak síce obsluha je trochu chaotická, ale sme občerstvení a môžeme spokojne pokračovať ďalej.

Počasie sa stále vylepšuje, vykukuje už aj slniečko, čo nám zvyšuje pohodu pri putovaní cez dediny Javorník, Velká nad Veličkou, Hrubá Vrbka a Kuželov. Konečne si užívame krásu tohto romantického kraja plnými dúškami. Trochu nás potrápi stúpanie ku Kuželovskému veternému mlynu, ale niečo je za niečo. Sme odmenení okrem krásnych výhľadov po okolí aj pohľadom na zachovalú stavbu tejto technickej pamiatky.

No a ako je to v Čechách zvykom, pri takejto atrakcii je aj bufet a nám je dopriate aj poobedňajšie občerstvenie pri dobrej kávičke a niečom sladkom.

Ďalej pokračujeme po asfaltovej cykloceste smerom ku Slovenskej hranici. Obloha je už celá modrá a po ľavej ruke máme úžasné výhľady na neďalekú Veľkú Javorinu a kraj pod ňou.

Prichádzame na hranicu. Sú tu tri veľké kamene, ktoré v minulosti signalizovali hranicu panstva LIchtensteinovcov, Magnisov a Uhorska. Dnes je to pekné miesto, kde je možné pri neďalekom krbe prežiť príjemný deň.

Pokračujeme už po Slovenskej strane. Tá sa však nijako nedá zahanbiť. Po ľavej ruke pri miernom klesaní míňame lúku posiatu riedkymi, solitérnymi stromami s pasúcim sa stádom srniek, nad nimi krásny les. No pohľady ako z ČEDOKu.

Pri Haluzníkovom potoku schádzame z asfaltky na šotolinovú cestu, ale tá našťastie netrvá dlho a my opäť po peknej ceste smerujeme na osadu Šance u Sabotů.

Od Sabotů nás čaká posledná previerka našich síl: stúpanie na Poľanu. Je prudké, ale našťastie nie dlhé. Rozhľadňa, ktorá bola od roku 2009 postavená na Poľane, musela byť spílená, pretože drevo na nosných stĺpoch bolo zhnité a hrozilo jej zrútenie. Nám no však nevadí, my si odtiaľto užívame parádny zjazd aj s výhľadmi po krásnom kopaničiarskom kraji až do Myjavy.

V Myjave sa zastavíme v centre. Sú tu Slávnosti piva. Pri sladkej zmrzline a dobrom orosenom môžeme v pohode vyhodnotiť dnešnú akciu.

Myslím, že pri putovaní týmto krajom si každý okrem sledovania jeho krás, našiel aj malú chvíľku na spomienku na Jožka Michalca, ktorý tento kraj tak veľmi miloval.

Ľuboš Kraic

 

Akcia Cyklozraz Oščadnica

Ako som (ne)bicykloval na cyklozraze

Oščadnica 26.8. – 28.8.2022

Čas sa premenil na horskú riavu, so zúrivým revom raneného dravca sa derie dole svahom usínajúceho leta, ako nezastaviteľný buldozér valí pred sebou osirelé dni, stratené korálky prežitkov, len na malý okamih, len naoko spomalí, aby sa znova rozhučal a zomlel všetko navôkol do zmätenej kalnej masy, neprehľadnej zmesi prítomnosti, minulosti, spomienok a predstáv. Čas sa premenil na čiernu formulu Emersona Fittipaldiho, ktorá neúprosne štve útly modrý šíp Lietajúceho Škóta Jackieho, zlaté iniciály JPS lesknúce sa v posledných lúčoch upachteného dňa pripomínajú lístie čo sa nečakane priskoro znáša z vysokých, ešte letných korún na dreň vysušených, žíznivých stromov. Čas sa premenil na večerný vánok, vietor ženúci pred sebou na franforce potrhané zvyšky bezfarebného dňa, víchricu, uragán duniaci prázdnou mysľou, vymetajúci do zabudnutia posledné zvyšky pocitov, chuť zážitkov, vôňu okamžiku. Nič nestíham, na nič nemám čas, až veľmi neskoro sa úporne snažím vydolovať z pamäte posledný závan spomienok, zachytiť atmosféru prežitého. Svet sa zbláznil.

štvrtok 25.8.2022, kdesi na Považí

… kolotoč povinností sa neomylne rozkrúti v ten najnevhodnejší okamžik, samozrejme meškáš, prudko stláčaš pedál, márne sa snažíš dohnať zameškané, dobehnúť seba samého … (zdanlivo) nekonečná plechová kolóna sa valí asfaltovým korytom proti toku rieky, prudko brzdíš, stojíš, naozaj pridlho stojíš, blikajúce svetlá, pokrivené plechy, havária, zmar, čas zhúžvaný do malej papierovej guličky, hádžeš ju za hlavu, všetko hádžeš za hlavu, už to (určite) nestihneš … konečne uvoľnenie, zlatistý mok chladivo steká dole hrdlom na terase pohostinstva, výborná nálada elektrizuje vzduch (búrka už ustúpila kamsi za hrebeň hôr – ako bude zajtra?), ozývajú sa spomienky, spomienky na doby (dávno) minulé sa jasne vylupujú zo šera podvečera, ako by to (všetko) bolo len včera, ja som Kelt, ty si Kelt, raz budeme všetci Kelti … deň sa však stále kľukatí, na každej zákrute ktosi čaká, ja ešte nejdem spať, posedenie pri prívese (veselo) posúva dlhý deň (konečne) na pokojné lôžko noci, prvej noci tam (kdesi) na Kysuciach …

piatok 26.8.2022, (vraj) na Kysuciach

Zastavte ten stroj! To zemetrasenie. Upokojte rozhojdaný koráb! Zhasnite ostré svetlo (pri)skorého rána! „Nie, ja nikam nejdem! Nechajte ma spať!“ (alebo v pokoji zomrieť). Kašlem na Raču. „Nie ani na Brýzgalky nie!“. Hovorím, či len snívam? Konečne zmizli… Prečo tá fontána pod oknom tak reve? Ako divá riava… ako Niagara. Či Kysuca. Ej Kysuca, Kysuca… už z teba veru nikdy viac piť nebudem…  naozaj nikdy… O čom sa to môžu tam vonku toľko rozprávať? Čo tak hučia? Každý zvuk sa bodavo vbíja do mozgu, ako boľavá ozvena sa odráža od stien dutej hlavy. Prečo musí ten telefón stále vyzváňať? (práve teraz). „Áno žijem!“ (Kašlem na vašu Raču, kašlem na bicykle, nechajte ma všetci na pokoji!). A furt majú o čom klábosiť! Choleru na nich! Keby som mal silu, keby som aspoň vládal zatvoriť okno… Konečne je ku mne príroda milostivá, konečne upadám do (nepokojného) spánku…

Žijem… Aj postaviť sa dokážem, robím prvé nesmelé kroky neskorého podmračeného poobedia (mrak na oblohe, jasno v duši). A ktovie kde sú ostatní? Ako to dnes išlo? Hádam im po ceste nepršalo. Ale ja som tuším aj hladný. No najskôr si dám (prvú rannú) kávu (veď kaviareň čochvíľa zatvára).

V susedstve príjemne ševeliacej fontány mi chutí ako už dávno nie. Od vedľajšieho stola sa nečujne nesie tlmený rozhovor, deň sa pomaly chýli k večeru. Aj suchá buchta z Jednoty dokáže urobiť radosť, no len ťažko kĺže dole vysušeným hrdlom.

A už sa trúsia (po malých skupinkách), už sú tu – vraj to bola riadna makačka! Viac tlačili ako bicyklovali, dokonca aj dole kopcom. Najskôr na Dedovku, hore Račou (veď mohli ísť lanovkou!). Potom po zvážnici, kamene ako hlavy, skôr potok ako cesta, zablatení, unavení, aspoň sa však nikto nedorazil (ešteže som zostal doma!). Aj sa rozdelili. Aj trasu si rôzne upravili, skrátili či predĺžili, i rodinu poniektorí (odvážne) opáčili. No na Brýzgalky sa nakoniec nedostali (ešteže som zostal doma). Na (dobre známej) terase pohostinstva sa rozbieha veselá debata, emócie tryskajú ako gejzír, uvoľňuje sa adrenalín, myseľ sa upokojuje, pivo chutí. Takmer všetkým…

Z letargie divného dňa ma vytrháva až chutná večera (ešteže sa o nás postarajú) a (odvážne) zaradená kapurkova. Hajde spať! Zajtra bude (hádam) lepšie! (na obed sú hlásené búrky)

sobota 27.8.2022, na Veľkej Rači

Na bicykel ja dnes veru nejdem. Som už síce (navonok) v poriadku, avšak stále akýsi ošumelý, akoby mi čosi (ktosi) zatiahlo ručnú brzdu… Dnes len pekne pomaličky, na pešo, hore na Raču. Ponaháňať spomienky… Janči mi hádam odpustí.

Lúčime sa s cyklistami, odchádzajú kamsi do neznámych hlbín kysuckých hôr, nás autá vyvážajú pod lanovku, hore nad Dedovku sa musíme vyviezť sedačkou, rýchlo, rýchlo, na obed vraj hrozia búrky…

To inokedy, to som býval iný borec! Ranný výbeh orosenou lúkou so svitaním v chrbte, v nohách čosi nad tridsať kilometrov, takmer sedemdesiat ďalších pred sebou. Či večerný výšľap krajom zasneženej zjazdovky, na pleci lyže, v batohu batéria šampanského. To inokedy, to som (ešte) býval borec!

Dnes mi je dobrá aj lanovka… Ale je tu naozaj pekne. Avšak akosi cudzo, vôbec to tu nespoznávam. Ľudská pamäť je taká krátka, len fantázia bezbrehá… Kde je tá chata, na ktorej sme večer čo večer hltali obrazy rozbúreného Rumunska, kdeže sú účastníci tých mladých dní (Janči drie na bicykli kdesi hore grúňom, spolucestujúcu na bicykel neviem vytiahnuť, čo asi robí Milan, IVP, ostatní…)?

Hlboko pod nohami roztrúsené (bývalé) samoty, (dnes zväčša) chalupy, na horizonte súmerné homôľky hôr, krásny kraj, ťažký život… Veselý výskot z kapsule rútiacej sa dole bobovou dráhou vytŕha zo snenia, navracia do reality. Vystupujeme, ďalej už musíme peši (pivo počká, na obed sú hlásené búrky…).

V húštine pri chodníku čosi zapraská, medveď! – no sú to len kravky. Pokojne sa voľne pasú na okraji lesa, sme im úplne ukradnutí, masmediálnou mašinériou masírovaná myseľ sa upokojuje, zrak opäť pohládza hrebeň horstva, chodník príjemne stúpa, ani nie je prečo prehlbovať dych, hľadať zámienku na oddych, (občas sa) zastaviť ma núti len všetka tá krása navôkol, lepí sa na mňa ako ľahučký závoj, obaľuje ma ako tá najjemnejšia merino vrstva, chráni pred nepohodou ako prírodná goretexová membrána. No búrka (našťastie) neprichádza, kĺže sa po neďalekej hradbe hôr, bezpečne odchádza kamsi na sever.

Kríž a opodiaľ chata, už niet kam stúpať, Veľká Rača, 1236 metrov, ešte krok a sme v Poľsku, poďme na pivo… PU-čko ani Budvar nechcem, to si dám aj u nás, radšej vyskúšam to ich – aj keď nám ho dnes nezohrejú (budeme musieť prísť v zime). Rozhovor s Oravcami aj miestnymi, toto je to kúzlo zrazov, to sú tie okamžiky pohody, popritom vyťahujem telefón, kontrolujem radar, zdá sa, že búrka je dnes definitívne zažehnaná.

Zostup po tej istej ceste je ako povinné cviky v krasokorčuľovaní – len nespraviť zbytočnú chybu, pokazila by celkový dojem z pekného dňa. A tak kladiem nohu pred nohu, viac hľadím do zeme ako okolo seba, huba sa mi (samozrejme) nezastaví, sme predsa na zraze, spoznávame nových ľudí. Ešte raz (pre istotu) kontrolujem radar, je to však naozaj bezpečné, pokračujeme pešo až domov, netreba zbytočne preháňať autá.

Zostávam vzadu so sprievodcom Vladom, snažíme sa udržať v plynulom pohybe skupinku turistiek spoza hraníc, je to však márna snaha… No je tu krásne. Upratiská, Kamenná, Kalinový vrch, na rozhľadňu Surovina netreba ani vystupovať, aj pohľad spod nej je okúzľujúci… Pri zostupe z nej však treba dávať pozor na každý krok. Balvany veľké ako pecne chleba sa vylamujú z cesty pod (skoro) každým krokom, kamenný chlieb, ťažký život v nádhernom kraji, krása a ťažoba často kráčajú bok po boku. No dosť už filozofovania, už je tu zjazdovka, pod ňou penzión, sprievodcovia sa oddeľujú, vraj kvôli tej krabičke čo nosím vo vrecku sme to dnes dali – aspoň na niečo som (občas) dobrý. Ja pokračujem na dobre známu terasu.

Cyklisti sú už tu, živí a zdraví, po včerajšom masakri dnes tlačili len občas (organizátori trasu upravili – tie bábovky nič neznesú). A potom večera, pokus o tanečnú zábavu, kapurkova a dobrú noc. Ktovie čo ma čaká zajtra…

nedeľa 28.8.2022, na Trojmedzí

Posledný deň cyklozrazu, že by som konečne vytiahol bicykel? Patrilo by sa, nebudem predsa nadosmrti počúvať Jančiho podpichovanie (a čo by som tu aj celý deň sám robil, v piatok som sa dospal do zásoby). Stačí len trochu prifúknuť, plášte už meniť nebudem, tých pár kilometrov vydržia (hádam) aj tieto staré, načo som sa vo štvrtok naháňal do Hrádku?! A už ideme.

Hore Oščadnicou, proti toku potoka sa ide fajn, zvykám si na nový pohyb nôh, už som skoro odvykol. Odbočujeme, cesta stúpa o čosi viac, prehadzujem, ide to však akosi ťažko, asi som naozaj odvykol, opieram sa silnejšie do pedálov, obieham tých upachtencov, už mi skoro nikto nestačí, letím ako šíp. Asfaltka stúpa čoraz prudšie, dokelu, veď ja som zabudol správne radiť (už si viem vysvetliť svoju chvíľkovú rýchlosť), stehná pália ako čert, konečne som našiel tú správnu páčku, uvoľňujem záber, nohy kmitajú rýchlejšie, rýchlosť pohybu klesá, už ma neobiehajú len e-cyklisti…

…a kopcu ešte nie je koniec! Ale nakoniec som to dal. Švancárovci – ten zjazd je za odmenu, aj ďalší úsek kľukatiaci sa popri riečke Vreščovka – tu sa už dá i porozhliadnuť. Cez Skalité nás prevedú sprievodcovia, tam prvýkrát uvidíme most Čadečka, impozantné dielo ľudských rúk, ešte chvíľu pokračujeme popri železnici a popod ešte impozantnejší most Valy (najvyšší na Slovensku) odbočujeme kamsi do hôr. Cesta začína opäť stúpať…

Objavujú sa prvé domy – veď my sme v Česku! Niektorú hranicu prekročíš bez toho, aby si o tom vedel. Ešte pár prudkých šliapnutí do pedálov a stojíme. Trojmedzie, miesto, kde sa stretávajú hranice troch štátov. Pár metrov k nemu musíme zísť peši. No zisťujeme, že tých trojmedzí je tu akosi priveľa, každý štát má asi svoje vlastné. Táto hádanka nám ešte chvíľu motá hlavy, definitívne sa jej zbavíme až na terase neďalekej hospůdky.

Odchádzame. Krátkou krosovou vložkou sa presúvame na vyvýšeninu Malé Šance – Valy, dnes sa tam konajú historické slávnosti. Prišli sme priskoro, podujatie sa len rozbieha, guláš sa ešte varí, no klobáska je výborná, aj výber nápojov uspokojí. Stihneme aj prvé vystúpenia, potešíme sa nádherným výhľadom do okolitej krajiny, pookrejeme na tele aj na duši. Táto zastávka určite stála za to.

A už opäť šliapeme do pedálov. Znova sa prešmykneme popod most Čadečka, popri železnici zhltneme kilometre cez Čierne a Svrčinovec, okolo priemyselnej zóny sa pretiahneme k nákupným centrám na kraji Čadce. Čo je koniec sveta? Nie, to len blížiaci sa  sviatok pritiahol na nákupy snáď polovicu Kysúc, voľné miesto na zaparkovanie aby si hľadal. My nakupovať nepotrebujeme, radšej rýchlo pokračujeme.

Najskôr pár kilometrov po starej ceste, premávka však celkom ujde, potom uhneme vľavo a po cykloceste uličkami Oščadnice smerujeme neúnavne do cieľa. Športová časť cyklozrazrazu sa chýli ku koncu. Už nás čakajú len spoločenské povinnosti – neodmysliteľné podvečerné posedenie v Javorinke, večera a slávnostné ukončenie.

Hudba stíchla, aj donekonečna predlžované rozhovory účastníkov (veď rok je tak dlhá doba) postupne ustávajú, nad potemnenou Oščadnicou žiari len veža kostola. Zajtra ráno odchádzame.

pondelok 29.8.2022, na ceste domov

Budíček, rýchle balenie, lúčenie. Po ceste domov sa v Púchove pridávame k veľkej skupine kamarátov, Paľo dnes pripravil výjazd na Kohútku a Papájske sedlo. To je však už iný príbeh.

 Zraz, ktorý najskôr mal byť, aby potom nebol (netreba to tu už viac rozoberať) sa nakoniec vďaka obetavým Kysučanom predsa len podarilo zorganizovať. Boli to krásne dni, bolo tu fajn. Tak opäť niekedy nabudúce, Kysuce! Vo farbách MKCK sa tento rok zrazu zúčastnili: Božka Ilavská, Peťo Julíny, Robo Chlpek, Janči Budoš, Štefan Krištof, Maroš Modrovský, Tono Gieci, Miro Šuga a

Juro Golier

Akcia Svätojakubská cesta – netradične

15.8. – 20.8.2022

Na bicykli zo západu na východ Slovenskej republiky.

S Vladom Trajlínkom sme sa už dlhšie pohrávali s myšlienkou urobiť niečo, čo volajú SVJC.

Ja, ako čerstvý dôchodca a Vlado, čo má takmer 2 (slovom dva) mesiace voľna. V pondelok, po mojej STK – na druhý pokus úspešnej, sme sa stretli u mňa cca o 10-tej doobeda a vyrážame k Františkánskemu kostolu sv. Jakuba v TT. Cez Modranku, kde stretávame Janka Ščibravého, ktorý nám poprial veľa zdaru.

Nocľahy máme vybavené – kde nás večer zastihne, tam prenocujeme. Nejdem sa moc rozpisovať, lebo kamarát Kako „občas“ – stále hovorí: „čo človek prejde pešo, to mu už nikto nezoberie“. Ja som si jeho citát, zobral aj pre bicykel.

Takže len heslovite:

1.deň    Trnava – Remitáž (Jelenec)

2.deň    Remitáž – Banská Štiavnica

3.deň    Banská Štiavnica – Liptovská Osada

4.deň    Liptovská Osada – Tatranská Štrba

5.deň    Tatranská Štrba – Levoča

6.deň    Levoča – Košice

Celkové prevýšenie asi 7000 m, cca 550 km na bicykloch. V Košiciach, pri dóme sv. Alžbety sme si podali ruky a ešte nám nedošlo, čo sme dokázali.

Perličky z trasy:

2. deň ráno sme s bicyklami  na pešo ťahali na zrúcaninu hradu Gýmeš, tam som dostal defekt na zadné koleso. Zistil som, že náhradnú dušu som si zobral na horský bicykel. V núdzi poznáš, kto môže mať dušu na trekový bicykel – tak sme to s Vladom vymenili.

3. deň som si v Korytnici na lavičke pri džbáne zabudol mobil. Zistil som to v Liptovskej Osade, až keď sme večer hľadali ubytko. Vladovi napadla myšlienka – zbadali sme policajnú stanicu, mladý policajt ma po vysvetlení situácie zobral do auta a išli sme do Korytnice, už sa stmievalo. Mobil bol na svojom mieste, ráno som sa bol vecne poďakovať.

4. deň mal Vlado mierny pád na železničnom priecestí pri Veľkej Lomnici, na gume, vyriešili sme to cez lekáreň.

5. deň veľké interview na Tajomnej Levoči.

6. deň nás dobiehala búrka zo západu, nedobehla. Až v Košiciach, keď sme sa oboznamovali s mestom a prímestskými časťami. Na polnočný vlak sme nasadli v sobotu v Košiciach a v nedeľu ráno sme prišli do Trnavy.

30.8. sme si urobili trasu SVJC BA – TT, cca 87 km od svätojakubskej kaplnky a františkánskeho kostola v Bratislave cez Železnú Studničku, Mariánku, Pezinok, Modru a Budmerice do Trnavy.

Na záver – klobúk dole pred Vladom a jeho navigačnými schopnosťami, keby som išiel sám, po druhej etape by som to možno zabalil.

„Vo dvojici se to táhne lépe.”

Vlado T., Milan B.

 

Akcia Cez štyri sedlá v Gutensteinských Alpách

18.8.2022

Krátko po tom ako sme minulý rok cyklisticky pokorili tri horské sedlá v Hochschwabskych Alpách, dostal som mailom od osnovateľa tejto rakúskej driny – Jančiho – ďalšiu ponuku. Bol to cykloprechod v Gutensteinských Alpách, ale tentoraz cez štyri horské sedlá.

Výzva ako hrom dostala reálnu podobu tento rok. Opäť v auguste, opäť ako lastminute – kvôli počasiu. Deň D, ktorý sme stanovili na 18. augusta, však vyhovoval len mne, Milke a Jančimu. Ostatní potenciálni dobrodruhovia pre rodinné, pracovné a iné záležitosti sa museli tejto ponuky vzdať.

Tak tentoraz posádka len jedného auta krátko po šiestej hodine vyráža z Trnavy smer Rakúsky Pottenstein. Do cieľa prichádzame okolo pol deviatej. Zaparkujeme pri miestnych tenisových kurtoch a onedlho sa vydávame na trasu.

Z dediny nás vyvádza okresná L138, momentálne takmer bez premávky. Počasie je parádne, teplota okolo 25°C, tak si v pohode užívame bicyklovanie. Ja osobne milujem tento spôsob spoznávania Rakúska – parádne cesty, pekná krajina a celková atmosféra vyžarujúca pokoj. No teraz to trochu zatienil náš postcovidový stav. Už pri prvom stúpaní obaja s Jančim cítime, že sa nám ťažšie lapá po dychu, ale nedáme sa.

Onedlho zdolávame prvé sedlo – Hals Pass vo výške 662 m. Je tu len uzavretá ochranárska chata Schneerosenhaus. Tak sa aspoň vydýchame a pomaly sa spúšťame dolu.

Prichádzame do Pernitzu. Mestečko je pokojné, ľudia si tu užívajú krásne letné dopoludnie. Zastavíme sa pri Café Sand, na terase si objednáme kávičku a jedno orosené a na chvíľku sa pridáme k domácim.

Ďalej pokračujeme smerom na Gutenstein. Je to po rovine, takže zatiaľ v pohode. V dedine odbočíme doprava a popri prítoku rieky Piesting začíname smerovať ku druhému sedlu. Zo začiatku je to vcelku mierne, ale za osadou Weiser končí všetka sranda. Stúpanie sa pohybuje medzi 8 – 10%. Osobne som rád, že Janči je na tom kondične rovnako ako ja a tak spoločne fučíme na jednej vlnovej dĺžke. No  a div sa svete – je tu druhé sedlo – Haselrast.

Sme vo výške 778 m. Je tu len lavička a kríž s nápisom o bojoch počas druhej svetovej vojny. Po krátkom odpočinku a rozdýchaní sa spúšťame sa dolu do doliny. Asi po troch kilometroch sa blížime ku krásnemu fotogenickému Gasthofu Furtner.  Jednomyseľne sa zastavujeme, veď od raňajok je už dlhá doba a treba dobiť aj naše vnútorné baterky. K tomu nám významne prispeje ponúknutý Wiener Schnitzel a polotmavý Gösser.

Po dobrom obede pokračujeme v trase ďalej v klesaní až do Rohr im Gebirge. Padáme až do Nösteru. Tu sa naša trasa začína otáčať a my sa pomaly začíname vracať späť do Pottensteinu. Ale máme pred sebou ešte vyše 50 km a v ceste nám stoja ešte dve horské sedlá. No a teraz (ako bonus) ešte jedno malé dvojkilometrové stúpanie na známy motorkársky Penzión Kalte Kuchl.

Cesta k nemu nám veľa síl nezoberie. Zastavujeme sa tu len na krátko, lebo je tu motorkársky celkom rušno. Penzión je veľmi fotogenický, takže jedno foto a ideme ďalej.

Celých jedenásť kilometrov si užívame zjazd popri potoku Halbach plný krásnych prírodných scenérií.

Pri osade Hölle odbočujeme doprava a popri potoku Gütenbach smerujeme k tretiemu sedlu našej etapy. Teplota už aj tu atakuje tridsiatku. Posledné dva kilometre opäť zápasíme sami so sebou, lebo stúpanie sa opäť priostruje. Ale naše odhodlanie opäť víťazí. Unavení, ale šťastní prichádzame na sedlo Kleinzell (719 m). Sadneme si na lavičku a odpočívame. Okrem dúškov vody nám síl dodáva aj krásna okolitá príroda.

Odpočinok končí a my opäť pokračujeme.  Osemkilometrový zjazd ukončujeme v dedine Ramsau. Treba doplniť tekutiny. Našťastie miestny Gasthof zur Brücklmühle je otvorený a my ládujeme do seba tekutiny jedna radosť. Berieme vodu aj do zásoby a poďho v ústrety ku štvrtému sedlu.

Čaká nás na 4 kilometroch 210 výškových metrov. Samozrejme síl nie je už nazvyš a preto je tempo už citeľne pomalšie. Opäť posledné kilometre sú strmšie, ale nás príjemne prekvapí krásna otvorená scenéria roztrúsených gazdovstiev a romantických výhľadov.

Sme hore na štvrtom sedle vo výške 691 m. Unavení je slabé slovo, ale ten pocit radosti sa nedá opísať. Ani dlho neodpočívame a spúšťame sa dolu. Čaká nás zjazd popri gazdovstvách do Kaumbergu a následne cyklocestou popri riečke Triesting rovinatý záver našej trasy, do cieľa do Pottensteinu.

Tesne v cieli sme ešte ošľahaní nepríjemným antukovým prachom, ktorý rozvírila krátka, ale veľmi silná veterná smršť, čo sa tu práve prehnala. Máme čo robiť, aby nám neodfúklo bicykle.

Oprášime sa, naložíme bicykle a nasadáme na cestu domov. Dnes sme síce zistili, že ešte nie sme kondične úplne fit, ale naše odhodlanie a radosť z bicyklovania opäť zvíťazili.

No ale môže dôjsť ďalší Jančiho mail k budúcemu roku. Čo keď tam bude sediel päť?…

Kraic

Akcia Potulky okolo Smoleníc

Spoločná cykloakcia 14.8.022 v M.Karpatoch.

Na ďalšej plánovanej cyklistike z nášho kalendára sme sa stretli na stanici v Smoleniciach, bolo nás 11 ako v známej pesničke, počasie príjemné, nálada a veselo bolo už na štarte.

Vyrazili sme na Jahodník. V miestnej reštike sa Milka priznala k okrúhlim narodkám, čo sme museli trošku osláviť a popriať oslávenkyne zdravie.

Z Jahodníka sme sa dlhším stúpaním lesnou cestou dostali do sedla pod Veterlínom a potom hupákmi na rázcestie pri Brezinkách. Odtiaľ na Bukovskú priehradu, kde sme nemohli obísť bufet s vychladením pivkom a horúcou kávou.

Odtiaľ sme sa poľnou asfaltkou dostali do stredu dediny Buková, padákom dolu a za kameňolomom sme odbočili na Sokolské chaty, kde v záhradnej reštike vyhladnutí cyklisti neodolali ponuke chutných burgrov a dobrého piva.

Po občerstvení sme sa stúpaním dostali do dedinky Rozbehy, vybehli sme si pozrieť veterné elektrárne, jedna z nich je nefunkčná, uletela jej vrtuľa.

Peknou asfaltovou lesnou cestou sme klesli až na Bojkovú, kde v miestnom ústave dožívaju starí ľudia, o ktorých sa starajú rádové sestričky.

Tam skončil asfalt, čakala nás kamenná šutolina až po odbočku na Trstín pod Chripcom,a odtiaľ po hlavnej ceste sme sa vrátili do Smoleníc na stanicu.

Ďakujem  Milke a Ľubovi,Vierke, Vladovi ,Dušanovi, Štefanovi, Romanovi,  Františkovi ,Janovi, a Mirovi za účasť a veselú partiu.

Palo

Akcia Potulky po Břeclavsku

nedeľa 31.7.2022

Akcie sa za MKCK zúčastnili: M. Babišík, J. Lukačovičová, Ľ. a E. Kraicoví, V. Trajlínek, J. Baránek a I. Kubiš

Ako hostia: Š. Krištof, S. Macejka, M. a V. Miklošovičoví.

V oblasti Břeclavi a Lednicko-Valtického areálu sme sa už s našimi bicyklami viackrát potulovali. Teraz sme sa zamerali trochu viac aj na vodnú nádrž Nové Mlýny, teda aspoň jej východnú časť.

Krajina v okolí tejto vodnej plochy je zo severu posiata vinohradmi a samozrejme aj vinnými sklípkami, z juhu stráži hladinu horský masív Pálavy, tiež zo svojimi vinicami, ale aj hradmi a archeologickými nálezmi. No a z východu sem pomaly už nakukujú atrakcie Lednicko-Valtického areálu.

Pre túto svoju polohu priťahuje tento kraj samozrejme aj množstvo turistov a cyklistov, nás nevynímajúc.

V nedeľu 31.7.2022 sa na parkovisku pred Penny Marketom stretávajú 11 cyklisti, ktorí sa sem dopravili svojimi autami, vlakom a Ivan, ako má zvykom, po svojich až z Hlohovca.

Prehánky, ktoré nás sem-tam sprevádzali cestou sem, ustali a ukazuje sa pekný slnečný deň.  Neváhame a krátko pred pol desiatou sa vydávame na trasu.

Ideme po náučnej ceste Lužný les. Rovinatá asfaltka je dobrá na zohriatie a cca po 6 km nás krásnym lužným lesom dovedie ku Janovmu hradu. Tu si doprajeme malú zastávku na jedno orosené aj neorosené.

Pokračujeme ďalej obchvatom Lednického zámockého parku a popri Dyje smerujeme k historickému obelisku postaveného v roku 1798 na počesť prímeria medzi Rakúskom a Francúzskom. No ale prístup do obory Obelisk a k samotnému monumentu nie je možný (hoci by mal byť). Bránka je zamknutá.

Tak pokračujeme ďalej a popri rybníku Fraumil prichádzame do dediny Přítluky. Za dedinou nás čaká výživné stúpanie k miestnej rozhľadni. No stálo to za to. Výhľady sú úžasné aj spod rozhľadne. Je už pekne, slnečno – paráda.

Naším ďalším cieľom je rozhľadňa Dalibor na náprotivnom kopci Kalvárie u Kapličky. Je to tu plné návštevníkov a rekreantov. Pozrieme len narýchlo rozhľadňu a pádíme ďalej.

Prichádzame k samotnému jazeru. Po včerajšom lejaku trochu zmeníme plánovanú trasu: z obavy pred blatom nepokračujeme po poľnej ceste na obce Šakvice a Strachotín, ale putujeme priamo po brehu jazera po tzv. Stezke Českem. Táto zmena má výhody aj nevýhody. Výhody v tom, že sme priamo pri jazere a ideme po starej asfaltke a nevýhodu, že je tu pomerne veterno.

No ale dá sa to vydržať. V Strachotíne sa po miestnej ceste 420 dostávame na druhý breh. Pokračujeme dedinou Dolné Věstonice a hľadáme niečo pod zub. No, bohužiaľ všetko je plné. Pekný čas vyhnal do prírody veľa ľudí a naša jedenástka to bude mať s hľadaním voľného miesta na obed ťažké.

Vsádzame na istotu: ideme do Pavlova. Tu poznáme dobrú reštiku z minulosti. Majú voľno síce len vnútri, ale to nevadí. Podstatné je to, že na našom stole onedlho zakotví jedenásť porcií výpečkov s dobrým žltým mokom. To okamžite zlepší náladu v našej partii a dostávame chuť na ďalšie spoznávanie našej plánovanej trasy.

Z Pavlova pokračujeme opäť po brehu jazera po tzv. Stezke Českem. Teraz nám vietor fúka do chrbta. Je to v pohode. Jazero opúšťame pri elektrárni.

Kúsok za ňou je pamätné miesto obrovskej tragédie, ktorá sa tu odohrala v roku 1936. Vtedy šla skupina žiakov na vlastivedný výlet do neďalekej Pálavy. Pri prevoze kompou cez Dyje sa tretí povoz aj s kompou prevrátil. V rozbúrených vodách Dyje vtedy našlo smrť 31 žiakov a jeden dospelý. Na pietnom kameni sú vytesané mená všetkých nešťastných obetí.

Ďalej pokračujeme popri Dyje smerom na Bulhary. Tu prejdeme na druhý breh Dyje a po občerstvení v Bistre u Splavu nás krásna lesná asfaltka privedie do Ledníc. Lednice sú plné turistov, tak sa snažíme čo najskôr pokračovať von, smerom na Lednické rybníky. Tu je to tiež dosť plné, záujem o túto lokalitu je už roky obrovský.

Tzv. Knížecí cyklocesta nás prevedie postupne všetkými hlavnými atrakciami tejto časti areálu: Chrám Troch Grácií, Hubertova kaplnka, Dianin chrám (Rendez-vous)… Prehliadku zakončíme v zámočku na Pohansku a tu si urobíme aj krátku (poslednú) zastávku na občerstvenie.

Ivan so Štefanom odtiaľto pokračujú po svojich smerom na Lanžhot a Kúty. My ostatní smerujeme na Břeclav. Vedľajšie cestičky popri Dyje nás v pohode privedú do cieľa, na parkovisko pri Penny Markete.

Sme v cieli, sme spokojní. V značnej miere k tomu prispelo aj dnešné počasie. Niet sa čo diviť. Veď dnešná destinácia patrí k tzv. TOP-destináciam. Klubu už prirástla k srdcu a dúfam, že sme tu neboli posledný raz.

Ľuboš Kraic

Akcia Len tak na Bradlo

sobota 23.7.2022

„Načo som to len sľuboval? Dúfam, že nikto nepríde, vrátim sa do postele a aspoň trochu sa dospím.“ Len pár hodín dozadu som ešte skákal pod pódiom (nie, netancoval som naboso, sorry Patti), užíval si skvelý koncert a teraz aby som vstával… musím sa prebrať, nejako vyhrabať na nohy. Načo som to len sľuboval, dúfam, že nikto nepríde… pod oknom sa však prechádza Peťo.

Lazaret po návrate z Krkonôš bráni garantovi organizovať akciu podľa plánu, podujmem sa na záskok (nech zas nesedíme doma), skúsim ľudí (opäť) pozvať na Bradlo, veď je tam tak pekne, prečo minule nikto neprišiel? Precenil som však sily, neskorý návrat z diaľav hudobného neba, úmorná horúčava berú chuť, keď však pod vežou čaká aj Ivan… musíme vyraziť.

Okolo Čerenca vedie šikovná skratka, netreba sa hneď skraja hrdlačiť do kopca, prepletať pomedzi autá, na Prašníku to šmykneme cez kopanice, tu v sobotu ráno stretneš skôr Eskimáka ako auto. Tie hupáčiky takmer ani nevnímame, no myseľ sa vracia na jar roku 1989 (to už je tak dávno!), idem tadiaľto prvýkrát na Bradlo (bicyklom – samozrejme s Jančim), staručký Favorit 2×5, veru aj občas potlačím (tu?!?). Škoda, Adam má zavreté, cez víkendy (vraj) len na rezerváciu, v kúte ktosi sedí – ale… nevnucujeme sa.

Dnes si dáme úplnú novinku, tadiaľ chalani určite ešte nešli, na Dlhý vŕšok prelezieme cez Šindelov. Novinka to však je aj pre mňa (vždy som zatiaľ išiel v protismere), kde sa tu nabral taký kopčisko? – radšej to skontrolujem… Zosadám z bicykla, ladím GPS, sme správne.

Ešte zopár (riadnych) šliapnutí do pedálov, mnoho kvapiek potu, pľúca som už vypľul kdesi nižšie, konečne to však spoznávam, ďalej mapu potrebovať nebudem. Rýchly zjazd do Priepastného vysvetľuje predchádzajúce trápenie, to podstatné nás ale čaká o chvíľu. Bradlo je zaberák z každej strany. Z tejto však krásny, neokukaný.

Jandova Dolina, Hrajnohovci, Zubákovci, v diaľke na moment vykukne Javorina… Krásne sú brezovské kopanice, sťa vymaľované, malebné, len stále do kopca… Slniečko začína pripekať, riadne cerí zuby, dal si sa však na boj, tak neskuč! A ťahaj!

Kúsok aj potlačíme, hore zjazdovkou sa neoplatí niečo si dokazovať, už len pár krokov a konečne sa schováme do chládku. A v ňom čaká chata. Tu majú otvorené.

Pivo, kofola a káva len tak zasyčia, ani neviem, že som niečo pil. Hore k mohyle sa nedriapeme, boli sme tam predsa veľakrát, dnes je tak horúco, ovlažíme sa v zjazde. A potom na námestí pri zmrzline (a ďalšej káve) – toto miesto nikdy neobídem.

Ďalej je to povinná jazda, už by sme trafili (hádam) aj poslepiačky. Výšľap k priehrade, tradičné foto s mohylou v pozadí, dôverne známa cyklocesta na Košariská, Holotéch víška (tú dnes neobídeme), pôvodne uvažovaný prejazd (cez kopce a lesy nad Dlhým vŕškom) rýchlo zavrhneme, odbočujeme na hornú hradskú ponad Trvajovú, potom cez Beňov a Pagáčov – a ďalej už kopírujeme našu rannú trasu. Je však o pár stupňov teplejšie, horúci vzduch berie sily, na rozlúčku (a za odmenu) si vo Vrbovom doprajeme pár kopčekov zmrzliny.

Dve priehrady, jeden kopec a tri pivá – nakoniec to bol pekný výlet. Niekedy netreba veľa, stačia dvaja parťáci (Peťo Julíny a Ivan Kubiš) a sobota je hneď krajšia.

Juro Golier

Akcia Krkonoše 2022

9.7. – 16.7.2022

Akcie sa zúčastnili: Janka Lukačovičová, Anka Kučerová, Juraj Poláček, Tóno Gieci s priateľkou Denisou, Pavol Herceg, Fero Martinus, Heňo Molnár, Igor Buc, manželia Kraicoví, manželia Rosoví, manželia Macejkoví, Kornel Ninis, Peter Chnapko, Marián Modrovský, Ivan Kubiš, Štefan Krištof a Ján Budoš.

Sobota 9.7.

 Tak, ako po minulé roky, tak aj teraz sa stretávame opäť v Jablonici. Niektorí si pozabudli vybaviť české diaľničné e-známky, tak sa samotný odchod zdržal o jednu hodinu. No ale predsa už konečne vyrážame – smer Krkonoše – najvyššie pohorie Česka.

Prvá zastávka bola na Devět Křížů mimo diaľnicu. Po občerstvení a prečítaní si smutnej legendy tohto miesta, sme vyrazili smer Chrudim. V Chrudimi sme mali obedňajšiu prestávku. Pochutili sme si na českých jedlách a zapili dobrým českým pivom.

Ďalšie mesto v poradí našej cesty boli Pardubice. Tu sme absolvovali len výlet na Pardubický zámok a trochu sa pomotali v centre po námestí. Ako už obvykle to v Čechách býva, námestie musí obsahovať aspoň jeden krásny kostol a krásne vymaľované priečelia starodávnych budov. Čas k dojazdu sa nám míňal, občas nejaké auto išlo inou cestou. Ešte bolo na pláne Dvůr Králové a priehrada Les Království.

Konečne sme sa dočkali príchodu na našu chatu v Strážnom, nedočkavý bol aj správca chaty, lebo večeru sme zopárkrát prekladali. Prostredie chaty nás prekvapilo svojou samotou. Vybavenie chaty svojou útulnosťou. Akurát nás trochu zaskočila nízka teplota okolia. Po srdečnom zvítaní sme sa zaborili do perín s očakávaním krásnych zážitkov z cyklistiky. Okrem nás, čo sme prišli autami, nás tu už deň pred naším príchodom čakal nonstopák Ivan a neskôr po nás prišli od vlaku na svojich bicykloch Kornel a Peter.

Nedeľa 10.7.

Ráno nás čakala milá povinnosť krstu Jankinho horského bicykla. Krstná mama Milka ho pokrstila menom Modrý žralok (Blue Shark). Začali sme stúpať po ceste na Hříběcí boudy. Cesta nás očarila krásnym lesom a malebnými chatkami, tu v Krkonošiach ich volajú boudy. Cyklocesta bola príjemná, občas hore, ale aj dolu. Niektorí skoro minuli roubenku, známu z filmu S Tebou mě baví svět. Peší výstup k chatičke bol dosť ostrý. Nikto nebol na chate, čiže nás nik nevyhnal, lebo to bola súkromná chata.

Prvé občerstvenie bolo na Tetřeví boude. Bolo nám zima. Niektorí zvolili inú alternatívu na občerstvenie ako pivo, napríklad čaj. Na doplnenie energie sme zvolili polievočky. Tie krkonošské majú svoje čaro originalitou. Pokračovali sme okolo Lesní boudy, cez Václavák (kopec ako blázen), cez Černú boudu (kde šotolinový kopec preveril naše sily).

Tu ma napadla myšlienka, že keby som vybavil ubytovanie na tejto boude, asi by som do rána neprežil. Prekonali sme nakoniec najvyšší bod dnešnej trasy, televízny vysielač Černá hora 1299 m. Nižšie v Sokolskej boude sme doplnili energiu a čakal nás ostrý zjazd po asfaltke na kraj Jánskych Lázní.

Potom už nasledovalo len prejsť cez dedinky Černý Důl a Lánov k našej chatke. Večer ako zvyčajne sme sa pochválili so svojimi zásobami a pripravili chuť na večeru a po večeri na kvalitne orosené P-účko.

(dĺžka 50 km, prevýšenie 1129 m)

Pondelok 11.7.

V pondelok mali byť nejaké búrky, preto sme zvolili najjednoduchšiu trasu s prepravou na autách do Jánskych Lázní. Odtiaľ bol plánovaný okruh. Len zopár fanatikov, ktorí boli nažhavení na cyklistiku do a z Jánských Lázní, využili svoje tátoše a urobili asi o 40 km a asi 600 výškových m naviac. Boli to Jana, Štefan, Igor a Ivan. Mňa odradila z rána kyselina v žalúdku a hlavne hlavná cesta.

Po stretnutí sa na parkovisku v Jánských Lázních, sme urobili zopár foto pred ski rezortom. Začalo to ako obvykle stúpaním nad kúpeľným mestečkom a neskôr brutálnym klesaním, kde brzdy dostali zabrať. Asi tu to tak chodí, žiadna rovina, teraz si vyber. Prešli sme na hlavnú cestu cez Horní Maršov a začalo opäť stúpanie na Malú Úpu, Horní Malú Úpu až sme došli až na hranicu z Poľskom. Za sebou som počul krik našich žien, že sú hladné, neriskoval som, radšej som pridal a išiel hľadať nejaké občerstvovacie miesto.

Chata menom Lesní zátiší nás zachránila. Do sýtosti sme sa najedli, akurát nemali dosť porcií rebierok, tak niektorí sa museli uskromniť a dať si maďarský guláš. Po občerstvení sme prišli k Pomezní boude, urobili foto na poľskej hranici a vybrali sme sa naspäť po druhej, musím povedať malebnejšej časti s krásnymi výhľadmi. Cesta bola pozvoľne dolu kopcom.

Odhalila sa nám aj Sněžka. Míňali sme veľa chát a boud. Nakoniec sme prišli k chate Krmelec u Kraví hory, ktorá mala v blízkosti drevom obložený kostolík. Občerstvenie nás čakalo až na Lysečinskej boude. Stále zjazdom sme prešli cez Albežice, Horní Maršov, Svobodu nad Úpou do nášho cieľa, do Jánských Lázní. Niektorí, čo tu išli na bicykli museli ešte absolvovať cestu domov. Ostatní sa neponáhľali, užívali si sladkostí, kávičky a fotenia pred kubistickou kockou a hlavne pred sochou Krakonoša. Všetci sme sa nakoniec zišli na chate a myslím si, že večer sme zavŕšili aj hudobnou produkciou.

(dĺžka 43 km, prevýšenie 955 m)

Utorok 12.7.

Včera sme poniektorí boli autami, čiže sa nám nechcelo dávať dolu bicykle, tak sme zvolili na dnes poslednú trasu s autami na priblíženie. Po raňajkách nás čakalo nemilé prekvapenie, hlavne Jura. Nemohol otvoriť kapotu na aute, kde mal odpojenú batériu. Všetci sme sa snažili Jurovi nejak pomôcť, aj videá z youtube ukazovali, aké je to jednoduché. Nakoniec po rozobratí krytu a hlavne asistencie nášho pána domáceho, za čo sme mu poďakovali, sa kapotu podarilo otvoriť. Už len zapojiť baterku a ísť do prvého servisu, čo Juro aj urobil.

S hodinovým oneskorením sme vyrazili do Rokytnice nad Jizerou. Parkovisko, ktoré bolo naplánované pre náš štart a cieľ bolo pre neznalých dosť ťažko nájsť, ale predsa sme sa všetci okrem Jura stretli s ďalším hodinovým oneskorením.

Začali sme bicyklovať a bol skoro čas obeda. Pred Harrachovom na Hotýlku na Mýtě sme predsa museli zaradiť kávovú a pivnú prestávku. Čakali sme dosť dlho, Denisa sa zapojila pri obsluhovaní, lebo všetko im trvalo veľmi dlho. Nakoniec nás Ľubo prekvapil, zaplatil to celé, lebo nedávno oslavoval svoje okrúhle narodeniny. Jediná malá satisfakcia bola, že domáci pán ponúkol Ľuba „domovinou“.

Ďalej nás čakala hlavná cesta cez Harrachov. Nechceli sme sa veľa zdržovať v Harrachove, aby sme stíhali čas. Pred poľskou hranicou sme konečne odbočili z hlavnej cesty na krásny cyklochodník, ktorý pozvoľne stúpal cez Alfrédku na Voseckú boudu, kde nás Juro po stíhačke dohonil. Občerstvenie tu padlo celkom vhod.

Zjazdom sme prechádzali cez Krakonošovu snídani a malebnou Mumlavskou cestou, kde nás na konci čakal malebný Mumlavský vodopád. Padli sme do Harrachova. Tu sme sa rozdelili. Jedni chceli využiť ľanovú dráhu, ktorá ich mala vyviesť hore spolu aj s bicyklami a ostatní chceli preveriť svoju kondičku a vyšliapať kopec nad Rokytnicou.

Neskôr až v cieli sme zistili, že niektorí, čo chceli ísť lanovkou, mali ťažší bicykel ako predpisuje ich norma, a tak museli ísť náhradnou trasou po hlavnej ceste na bicykli. My sme stúpali z Harrachova na Ručičky. Bol to posledný dnešný kopec, ktorý nám dal zabrať. Potom už len zjazd popri zjazdovkách, kde nám zase horeli brzdy.

Na parkovisku sme sa všetci počkali, Peter mal trochu problém so svojou vnútornou navigáciou, ale predsa sme sa ho dočkali. Prišli sme domov a opäť to obligátne, ale príjemné nás čakalo, doplniť energiu a pripraviť sa na zajtrajšok.

(dĺžka 49 km, prevýšenie 1317 m)

Streda 13.7.

Dnes nás čakala náročná horská etapa. Igor mal horúčku do rána, čiže zostáva radšej na lôžku. Na posteli musel vydržať nakoniec pre horúčky až do piatku. Zmenili sme trasu podľa informácií od majiteľa penziónu. Juraj zlákal nejakých cyklistov na svoju trasu, išiel autom do Vrchlabí a potom využil lanovku na priblíženie.

My sme začali nie náročným stúpaním do centra Strážneho a pokračovali sme cez Benecko. Stúpanie sa začalo zväčšovať po Horní Mísečky. Vedel som, že Vrbatova bouda a hlavná cesta ku nej vám nič nedaruje, treba si len siahnuť na svoje rezervy.

Otvorili sa krásne výhľady, ktoré, keď sme tu boli v roku 2005 nevideli, lebo nám pršalo a všade bola hmla. Na Vrbatovej boude sme sa zastavili a doplnili stratené kalórie. Pozreli sme si neďaleký pomník, ktorý vzdáva úctu dvom tunajším hrdinom Bohumilovi Hančovi a Václavovi Vrbatovi, ktorí tu tragicky zahynuli pri lyžiarskych pretekoch v roku 1913.

Ďalej sme pokračovali na Labskú boudu, ktorú nám v 2005 roku ochranári zakázali, nemohli sme vtedy použiť svoje bicykle na krásnej asfaltke. Turisti, cyklisti a iní obdivovatelia Krkonoš musia asi s ochranármi zvádzať tuhý boj, ale ochrana prírody pred civilizovaným človekom nie je jednoduchá. Dnes je prístup ku Labskej boude povolený aj pre bicykle. No na cestu ku vlastnému prameňu Labe sme museli použiť už len svoje nohy. Tu sa s bicyklami ísť nedá.

Naspäť sme sa vracali po rovnakej ceste, tentokrát to bolo už len dolu kopcom. Čiže bola rýchla a naše brzdy opäť dostali zabrať. Cestu do Špindlerova Mlýna som si s Ferom skrátil po časti zjazdovky z Medvědína. Bol to dobrý adrenalín, pred cieľom som sa skoro vysypal (stratil som po malom skoku pedále spod nôh a padla mi reťaz), pán Boh ma má asi rád. Myslím, že to už asi nebudem skúšať. Dolu pri lanovke som sa musel najesť, došli mi cukry. Museli na mňa v Špindlerovom Mlýne čakať, za čo som sa im ospravedlňoval. Domov sme pokračovali okolo priehrady po hlavnej ceste, čo bolo zase dolu kopcom. V Horejším Vrchlabí sme skrátili cestu cez výživný kopec do centra Strážné a potom už len cestou dolu a malinkým kopčekom k našej chatičke.

(dĺžka 64 km, prevýšenie 1711 m)

Štvrtok 14.7.

Včera mala by ťažká etapa, ale dnes nás čakala etapa, ktorú som nazval Alpe d Huez, teda tiež nič ľahké. Čím menej kilometrov pri stúpaní nad 1000m, tým väčšia drina. Začíname stúpaním na Hříběcí boudy. Tu to poznáme, preto nakoniec to bolo miesto, kde sme sa skoro všetci tu zišli, ale to až nakoniec.

Ako sme začali stúpať, tak pokračujeme zase stúpaním cez Adolfka, Rennerovky na Chalupu na Rozcestí. Tu opäť skoro najlepšia časť cyklistiky, občerstvenie pri orosenom moku. Pokračujeme na Výrovku, kde pre niektorých už končí stúpanie a idú zjazdom do Peci pod Sněžkou.

My A-tím pokračujeme ešte horším stúpaním na pamätník obetiam hôr. Tu sme sa priblížili najbližšie ako sa dalo na bicykli k Sněžke. Fotíme sa na viackrát, lebo hmla nám ju zakrýva. Stúpali sme z asi 750m na 1500m – na 12 km. O sto metrov sme spadli na Luční boudu. Tu sme si vyskúšali automaty na občerstvenie, lebo bol otvorený bufet, ktorý obsluhovala len jedna osoba, ktorá kontrolovala a usmerňovala stravujúcich.

Vrátili sme sa rovnakou cestou ako naši (B-tím), čo išli pred nami do Pece pod Sněžkou. Opäť sme sa spolu stretli v presklenej reštaurácií na námestí. Po občerstvení sme sa zase rozdelili. B-tým išiel lanovkou, my sme „po svojich“ nad Pec pod Sněžkou a prechádzali sme cez nám už známe Lesní boudu a Tetřeví boudu a Líščí cestou sme prišli do Hříběcí boudy. Mali sme veľkú rezervu k začiatku večere, tak sme počkali ostatných na dobrom pivečku. Stihli sme prísť pred dažďom.

(dĺžka 40 km, prevýšenie 1520 m)

Piatok 15.7.

Už radšej nehovorím o náročnosti trasy, lebo asi ľahká trasa tu neexistuje. Posledná cyklistika na našom pobyte bola zase bonusom pre vrchárov. Začali sme opäť stúpaním do centra Strážného. Peknými cyklocestami pri využití nadmorskej výšky sme prišli Nad Michlovým Mlýnom. Odtiaľto sme prišli na hlavnú cestu k Labskej priehrade. Druhou stranou priehrady mimo hlavnej cesty sme prišli do Špindlerova Mlýna. Teraz sme mali viac času na Špindel, ale to neplatilo pre A-tím. Ten musel najprv absolvovať stúpanie na posledné skvosty Krkonošskej cyklistiky a to Špindlerova bouda a Petrova Bouda.

Na prvú boudu bola širočizná asfaltka s prijateľným stúpaním. Hore chodil aj autobus s prívesom na bicykle. Petrova bouda bol trochu tvrdší oriešok. Hlavne záver stúpania bol brutálny. Petrova bouda je vlastne moderná nocľaháreň s budovou na odpočinok, občerstvenie a toalety, žiadna reštaurácia.

Dolu do Špindlu sme sa vracali po inej ceste. Sklon bol už oveľa prudší, čiže dobrusujeme aj posledné zvyšky nášho brzdového obloženia. No a úsek od Moravskej boudy po boudy Davidovy bol príliš „technický“ aj pre najväčšieho šialenca.

Vrátili sme sa do Špindlerovho Mlýna. Dávame vychladnúť brzdy a my sa trochu v miestnej reštaurácii ešte občerstvíme. Cestou domov sme si prezreli na bicykli ešte údolie Svatý Petr a nakoniec nás čakal len kopec na bočný hrebeň. Peknou šotolinkou sme prešli okolo Strúhadla do centra obce Strážné, kde sme neoficiálne uzavreli potulky na bicykli. Na chate sme zavinšovali Heňovi k sviatku. Väčšinou to tak vychádza, že má akurát meniny. To je ale smola.

(dĺžka 54 km, prevýšenie 1477 m)

Sobota 16.7.

Na týchto českých výletoch bývajú soboty aj veselé plné očakávania po príchode, ale aj smutné, že niečo končí a treba sa zbaliť odísť domov. Toto vysokohorské sústredenie nás otestovalo. Tu sa ukázala aj súdržnosť pri riešení problémov. Dobrá partia cyklistov robí z tejto akcie akciu, na ktorú sa len tak nezabudne. Ani choroba, ktorá prišla na niektorých, nás nezloží a verím, že všetci sa zdraví opäť stretneme niekde na bicykli

Štatistika. Celkovo sme našliapali 306 km s prevýšením 8025 m.

Jano Budoš

Akcia Malé Karpaty – popod Vysokú

3.7.2022

Akcie sa za MKCK zúčastnili:
Janko Budoš, Jana Lukačovičová, Igor Buc, Vierka Gubiová, Ivan Kubiš, Janko Ščibravý, Miro Šuga a Paľo Herceg
Hostia:
Veronika a Miloš Miklošovičoví, Marián Kupčík a František Martinus

Trasa: Červený kameň – Častá  Papiernička –  Tri kopce –  Zachová chata – Hubalová – traverz popod Vysokú – horáreň Baďura – Vývrat – Kuchyňa –  Modranská dolina – Čermáková lúka – zjazd na Hubalovú a cez oboru späť na Pílu a Červený Kameň.

Stretnutie máme na Červenom Kameni o 9:00 hod., ja idem už z Báhoňa cez Lindavu. Chcel ísť so mnou aj Ivan, ale nejak sa na stanici v Báhoni míňame, a tak ide každý svojou cestou, hlavne, že sme obaja dorazili včas na Červený Kameň, kde nás už vítajú nielen cyklisti, ale aj turistická partia okolo Juraja Goliera.

Nakoniec sa nás do 9:00 hod nazbieralo 12 cyklistov a cyklistiek, dáme úvodné foto a vyrážame na trasu v mojich obľúbených „Malých Karpatoch“.  Zisťujem, že e-bajkári majú dnes značnú prevahu J (našťastie sa nikam nehnali, takže partia bola celkom vyrovnaná).

Zjazdom z Červeného Kameňa sa dostaneme k Častej – Papierničke, kde začína prvé stúpanie na Tri kopce. Trochu si vyfúkneme a po žltej turistickej značke pokračujeme na Zochovú chatu (týmto turistickým chodníkom som nás ušetrila od strmého pádu až do Harmónie, kde by nás čakal stupák na Zochovú chatu po asfalte, čomu som sa chcela vyhnúť). Na Zochovej chate nemôžeme minút Penzión Huncokár, kde sme si dali prvé pivko a trochus i oddýchli.  Ferko mal čosi s prehadzovačkou, ale aj to sa chlapcom podarilo vyriešiť. Ďalej pokračujeme opäť miernym stúpaním na Hubalovú,. Ide o križovatku cyklistických a turistických ciest, miesto kde je možné chvíľku posedieť. Niektorí si to chceli šupnút dolu na Vývrat po cykloceste, no naša cesta vedie ďalej traverzom popod Vysokú. Pred vrcholom nášho stúpania sa nám otvorí krásny výhľad na Malé Karpaty, Záhorie a tiež vidíme v diaľke veterné elektrárne v Rakúsku. Pokocháme sa, urobíme zopár foto a pokračujeme zas o kúsok ďalej. Stále sa točíme okolo Vysokej, ktorú máme po pravej strane. Z ľavej strany môžeme vidieť vápencový útvar Tri stodôlky. Cesta začína klesať a my sa dostávame na ďalšiu križovatku „horáreň Baďura“, odkiaľ je to len kúsok na Vývrat. Stromová alej medzi horárňou a Vývratom patrí medzi moje obľúbené, je nenáročná, človek sa môže kochať peknou prírodou a užívať si bicko J. Z Vývrate som to pôvodne chcela naplánovať cez turistickú modrú do Kuchyne (skúsili sme so Štefanom, asi prvý aj posledný krát), ale asi by sa moji partáci moc nepotešili tlačeniu bicka, tak som to radšej vynechala a do Kuchyne sme prišli po hlavnej asfaltovej ceste. Prvý hostinec smerom k priehrade míňame (Janči si už chutil na dobrú polievočku, ale ujo bol naposledy dosť nevrlý, tak som si povedala, že sem už našu partiu nezoberiem). Nad jazerom je pekný a čistý kemping, v ktorom sa zastavujeme na obednú prestávku. Zo šopského šalátu som bola sklamaná (veľa peňazí a málo muziky), no aspoň že polievky chlapcom chutili. Ešte kávička, koláčik od Vierky a ide sa smer Modranská dolina (skúsili sme nájsť aj bobriu hrádzu, ale lávka je zničená a tak sme radšej neriskovali úraz …). Cesta ubieha príjemne, žiadne veľké stúpanie, to príde až posledné cca 3 km od smerovníka „Dreváreň“. Popasujeme sa aj s ním a prichádzame na Čermákovú lúku. Voľné posedenie ako by čakalo na nás, takmer nikde nikoho. Rozložíme sa s poslednými zásobami, niektorí si idú nabrať vody do blízkej studničky, oddychujeme, medzi tým sa s nami rozlúči Janči, ktorý sa ponáhľa do nočnej. Sedí sa dobre, treba však pokračovať, už sa neviem dočkať môjho najobľúbenejšieho zjazdu v Malých Karpatoch – z Čermákovej lúky na Hubalovú, no najskôr ešte posledné metre stúpania, pekné  výhľady na kopec Gajdoš a už len poprajem všetkým nech si ten zjazd riadne užijú J. Na Hubalovej sa počkáme, ale nezdržíme sa, už sme tu dnes raz boli, pokračujeme smer Zochová chata, ale odbočíme do obory. Pristavíme sa ešte pri vodnej nádrži Fugelka, ktorú rekonštruujú a zjazdom po asfaltke prídeme opäť k Častej – Papierničke. Odtiaľ je to už len kúsok do cieľa, ešte posledné stúpanie pred Červeným kameňom a sme pri autách. Neodchádzame, len sa lúčime s Ivanom, ako zvyčajne ťahá nielen z Hlohovca, ale aj do Hlohovca po svojich (klobúk dolu), ostatní ideme na chvíľku do areálu hradu na kávičku, nanuk aj pivko, posedíme, oddychujeme … a postupne odchádzame J.

Ďakujem všetkým za účasť, verím, že sa im moja trasa páčila a užili si ju rovnako ako ja. Všade je krásne, ale na Malé Karpaty nedám dopustiť, milión ciest a chodníčkov, ktoré ešte chcem objavovať a verím, že niektorí pôjdu so mnou na moju akciu aj nabudúce, čaká nás opäť Častá, ale pôjdeme na druhú stranu Malých Karpát  – smer Orešanské sedlo J.

Štatistika:

  • 52 km
  • 1027 výškových metrov

Janka Lukačovičová

Akcia Brezovskými Karpatmi

nedeľa 26.6.2022

Čas akoby zastal v horúcom dychu skorého letného rána, sekundová ručička len s námahou putuje po nikdy sa nekončiacej ceste dookola ciferníka starých kuchynských hodín, minútová zastala na jednom mieste, ako prilepená neviditeľným tmelom, ako prikovaná pevným klinom, číslice sa pomaly roztápajú v žeravom nehybnom vánku prebúdzajúceho sa dňa, ako modré kvapky potu stekajú po bielej tvári ustrnutého chronometra, ich obraz sa postupne rozpíja, vsakuje do tónov rádia, do hlasu monotónne prednášajúceho predpoveď počasia. Čo som to zas vymyslel…

Len pred niekoľkými hodinami som sa vrátil z krátkej dovolenky, sever krajiny, môj obľúbený Spiš ponúkal znesiteľnú formu leta, ale tu? Celú noc som sa nepokojne prehadzoval pri otvorenom okne, zážitky posledných dní, priskorý návrat k normálu, ku všedným povinnostiam bežného života, horúci dych domova… – ako rád by som ešte chvíľu blúdil tichými uličkami Kežmarku, takmer ľudoprázdnymi chodníkmi v lesoch nad kúpeľmi pri Bardejove či v Ružbachoch, hľadal blednúcu stopu ducha starobylej Levoče, pohľadom opäť vsakoval do milovanej siluety Tatier… Dnes mám však iné povinnosti, dnes som sľúbil zorganizovať (náhradný) cyklovýlet. Čas sa vrátiť nedá, vykonané rozhodnutia sú nemenné, Ľuboš musí oddychovať, liečiť zranenú nohu, namiesto do Filipovského údolia tak dnes zamierime do Karpát, budeme sa motať po (mne) blízkom okolí – „co je v domě, není pro mně“ – niekto možno aj tu objaví nepoznané zákutia.

Prvý mi volá Janči (Š.), že kde sa motám, už ma čakajú. Zintenzívňujem pohyb, snažím sa rýchlejšie popratať všetko potrebné do neveľkej brašne (nečakane prázdne koleso ma vyrušuje, dofúkal som, nie je to ale defekt?), čo najrýchlejšie vyraziť. Medzitým pri bráne stojí Janči (B.), dáme jeden štartovací, čosi nové, (možno) dobré som doniesol z Nestvillu, treba okoštovať, aj do druhej nohy. Vyrážame.

Na námestí sa už žltí skupinka dresov (prečo som si aj ja nezobral ten nový?), o chvíľu pribúdajú ďalšie, je nás jedenásť, tak akurát, aj v tejto sahare sa teda našlo pár odvážlivcov (aj jedna odvážlivkyňa). Ešte nás čaká milá povinnosť, krst nového bicykla, tak teda veľa pekných kilometrov Editka, mnoho zábavy, nech sa Ti nikdy nevybije baterka!

Odchádzame. Aj Čerenec je dnes takmer prázdny, iba zopár stanov, len kde-tu osamelé auto, nehybne nahodené udice, horúci vzduch sa chuchvalcoch prevaľuje na brehu jazera, hmyz intenzívne vyspevuje do tváre žltej gule stúpajúcej na oblohu, rysuje sa tropický deň, nečudo že sa nikomu nič nechce, aj tie ryby sa len lenivo vyvaľujú v bahne kdesi pri dne, no my, cyklisti, sme sa vybrali štverať kamsi do hôr…

Kratučký jedovatý stupák na Prašníku preverí hneď skraja cesty naše prehadzovače, zrýchli dych, zľahka zaštípe v stehnách, ale ešte to nič nie je, ešte máme plno síl, po chvíľke už ani netušíme, že bol. Konečne sa ponárame pod koruny stromov, svet je ihneď krajší, svieži vzduch plní pľúca, aj to mierne stúpanie je znesiteľnejšie, dupeme do pedálov, ženieme sa vpred.

Spomaľme však, neponáhľajme, užime si chvíľku pohody, (pre väčšinu) neznámy úsek cesty, máme pred sebou celý deň. Treba sa však pozerať pod kolesá, po ťažbe je terén (trochu) rozjazdený, povaľuje sa tu všelijaká haluzina, to tak chytiť do predného kolesa…

Našťastie sa to nikomu nepodarilo, ani sa nenazdáme a Kopanú cestu máme za chrbtom, čo nevidieť si už vychutnávame tichý pokoj nedeľných kopaníc, presúvame sa nahor ospalou Pustou Vsou, o chvíľu to (už naozaj) vypukne. (Obvykle) podmáčaný kus cesty obchádzame chodníkom sprava, je však trochu rozbitý, zarastený, plný žihľavy… tento úsek sme si mohli radšej odpustiť (šúchame si ošľahané nohy aj ruky).

Svrbenie je však ihneď zabudnuté, pred nami je prvý zaujímavý výšľap dňa. Šteruská dolina nás privádza na stupák hore Divou dolinou, skalnatý strmý úsek prináša prvý pád či znova spadnutú reťaz, ale aj radosť z prekonania zaujímavého úseku, pekných skalných scenérií (ak dokážeš odtrhnúť zrak z cesty), aj vlastnej pohodlnosti. A to ešte nie je všetko. Už po pár desiatkach metrov nasleduje ďalší brutálny výstup.

Márne hľadáš ľahší prevod, žiadny neexistuje. Dych si stratil už na minulej serpentíne, urputne sa snažíš neprekotiť na chrbát, prenášaš váhu na riaditká, odľahčuješ zadné koleso, prešmykuje, ešteže tá cesta nie je (priveľmi) rozbitá, raz-dva, raz-dva, udržať tempo, svaly ťa pália ako sviňa, slnko pečie na prilbu, pot štípe v očiach, ešte jedna zákruta… Čo!?! Ešte ďalšia? – veď minule tu nebola (čo to presunuli kamsi vyššie?)! Už počuješ hlasy, máš sa usmievať, fotia ťa, odhadzuješ bicykel, ako v mrákotách vystupuješ po schodoch-rebríku kamsi hore. Dokázal si to. Vydriapal si sa na rozhľadňu pod Klenovou.

Krátky oddych, hlt piva a veselá zábava ti dobijú baterky, si pripravený pokračovať, hlavne keď ťa čaká pekný rýchly zjazd (čo sa tak pachtia hore tým kopcom?). No potom ťa čaká výstup na Komárovú, križovatku ciest pod Klenovou, riadny stupák, rozbitý… – na ten ti nestačí technika, ani kondícia (aspoň kúsok však tlačia hádam všetci).

Z Komárovej sa po značených aj neznačených pohodlných cestičkách dostávame na križovatku pod Vrátnom (miesto dôverne poznajú hlavne turisti, nie raz sme sa tu v zime občerstvovali), odtiaľ už nasleduje príjemný zjazd.

Pešia turistika a bicykel, bezlistá zima a rozkvitnuté leto. S vetrom opreteky letím dôverne známou krajinou, takmer ju však nespoznávam, dnes je akási iná, rozmazaná hustá zelená šmuha, odbočku hore na Kjeragbolten len odhadujem, tú pod Milkine veže som predtým úplne prehliadol…

Riadne sme spadli, stratili veľa výškových metrov, tie budeme musieť opäť nabrať, je najvyšší čas sa občerstviť, krčma na Dobrej Vode láka. Odkladáme bicykle (tak nakoniec to asi defekt nie je), sadáme, snažíme sa rýchlo doplniť tekutiny, načerpať sily. Je tu dobre, je tu veselo, prestávka sa pretiahne. Slnko zatiaľ vystúpilo vysoko na oblohu. Je čas pohnúť sa ďalej.

Tak to nakoniec defekt predsa asi len bude. Pohľad na prázdne koleso neveští nič dobrého, zo zúfalstva odháňam zlý pocit, búšim do pumpy, ak to vydržalo sem, možno sa domov nejako dostanem…

Nedostanem. Už po niekoľkých stovkách metrov je duša takmer prázdna, hľadáme chládok, meníme. Dobre sme si vybrali! Zrelé čerešne poskytujú zábavu, dobrí kamaráti pomoc – po pár minútach je koleso opäť nahodené, nafúkané, toto už hádam vydrží.

Krásna cesta medzi Dobrou Vodou a Vítekom, neraz som ju v poslednej dobe meral podrážkami svojich topánok, krásna, ale (nenápadne) náročná, hlavne pre cyklistu. Prvý hupák ešte ako-tak ide, ten druhý je však riadna hnusoba, strmý a plný štrku (nejeden z nás kúsok potlačí), tretí (hore lúčkou) zas viac straší ako unavuje, je však nádherne fotogenický.

Na Víteku sa lúčime s trojicou Modranka-Šintava-Modranka, po vlastnej osi ťahajú domov, pre nich nemá význam pokračovať ďalej, spúšťajú sa do Chtelnice. My ostatní sa púšťame do boja s výstupom pod Klenovú. Nie je príliš strmý (tak akurát), avšak dlhý, pomaly užierajúci sily (hodne si ich už zobralo slnko na otvorených priestoroch za Dobrou Vodou), sme radi keď sa nám podarí vydriapať hore. Už to máme (takmer) za sebou, už (veľa) stúpať nebudeme, teraz nás čaká pekný zjazd.

Je to také ľahučké MTB, nič príliš technicky náročné, nič nebezpečné, treba len nepoľaviť z pozornosti, niekde sa zbytočne nevyváľať, nič nezabudnúť (ešteže máme kamarátov!). Úsek popri lúkach neďaleko Lančára je navyše pekný, oplatí sa občas odlepiť zrak od cesty, trochu sa porozhliadnuť. Mám to tu rád.

Ku kostolu sa nedriapeme, stúpania nám dnes už stačilo, ortuť teplomera atakuje vysoké hodnoty, aj tie hupáčiky pri Kočíne postačia. Krátko sa zastavujeme pri Pamätníku svätej Rodiny nad Šterusami, kocháme sa pohľadom na okolitú scenériu. Klenová, Dúbrava, Orlie skaly, Veľká pec, Kamenec – krásne sú tie Brezovské Karpaty, krásne, blízke a preto (takmer) nepoznané…

Lúčime sa so Stanom, zostáva v Šterusoch, my ostatní povinnou jazdou po asfaltke presvištíme do Vrbového.  Krátke posedenie na terase vo dvore kúrie Mórica Beňovského uzatvára horúcu a kopcovitú nedeľu. Hádam sa  tento výlet krajom známych-neznámych Brezovských Karpát (aspoň) niekomu (trochu) páčil.

Za príjemnú spoločnosť počas celého dňa ďakujem všetkým zúčastneným: Editka a Jozef Antaloví, Jozef Nádaský, Janči Budoš, Janko Ščibravý, Roman Miklošík, Feri Martinus, Dušan Surovčík, Paľo Vrábel, Stano Macejka

Juro Golier

Budí ma nečakaný úder hromu, len po pamäti šmátram po stole, hľadám hodinky. 5 hodín 10 minút, skorá ranná prehánka, vzdialená búrka osviežuje vzduch, definitívne odplavuje spomienku na jednu horúcu, krásnu júnovú nedeľu. Prídu ďalšie dni…