Akcia Výstup na Veľkú Javorinu

Spomienka na Ivana Jaroša

sobota 9.10.2021

Celý týždeň som bol nesvoj aké počasie bude v sobotu 9.10. No už v piatok som vedel, že to vypáli, aspoň oproti minulým rokom, dobre.

Počasie bolo nakoniec nad očakávanie – slnečno a takmer bezvetrie. Ráno sme mi traja (ja  s B.I. a B.B.) prišli tak trocha skôr, ale Ivanova polovička a syn Igor už boli na chalupe. Išiel som sa s nimi krátko pozdraviť, nechýbala pritom tradičná domovina a buchty. Štart bol na parkovisku v blízkosti Ivanovej chalupy, tu sme sa zvítali s ostatnými účastníkmi. Opäť nechýbalo tradičné pohostenie, tentokrát Ivanovu susedu (A. Ušiakovú) nahradila jej sestra, znova nechýbali zákusky (opitý Izidor) a domovina. Ja zákusky teda veľmi nemusím, ale bol naozaj výborný. Ja som potom tradične vytiahol becherovku a tak sme dobre naladení vyštartovali po novučičkej asfaltke smer Veľká Javorina (zase musím poznamenať, že neznášam turistiku po asfaltke). Onedlho sme dorazili k Dibrovovmu pamätníku, odkiaľ sme po krátkom posilnení pokračovali hore. Cesta ubiehala veľmi rýchlo, čo chvíľu sme navzájom striedali spolupútnikov – je zaujímavé, že stále si máme čo povedať. Azda aj preto (a nielen preto) máme radi pohyb v prírode.

Na Javorinu sme dorazili okolo 12:00, tu sme symbolicky zaspomínali na Ivana a zapálili sviečky na jeho pamiatku. Krátko nato sme sa išli posilniť na Holubyho chatu, kde sme na terase i vovnútri pobudli ďalšiu hodinu. Potom nás pred chatou čakalo už tradičné grupenfoto. Cyklisti sa presunuli dole svojou trasou a nás pešiakov čakala cesta naspäť po červenej k pamätníku, kde sme nabehli na zelenú okolo partizánskych zemľaniek a nakoniec krížom cez les k parkovisku. Úplný bonus na záver bol guláš na Ivanovej chalupe (o ktorom som tak trocha vedel), ktorý pripravila jeho polovička a všetkým veľmi chutil (fakt bol dobrý). Krátko nato sme sa rozlúčili a o 18:00 sme naštartovali našich tátošov na cestu domov.

Na záver sa chcem poďakovať ešte raz všetkým účastníkom, že merali cestu až sem, do tak trocha odľahlej časti Karpát, Palinovi za budúce video, Jurajovi za propagáciu v klube MKCK a za fotky, aj Majovi za fotky a domácim za úžasnú pohostinnosť.

Veľká Javorina a už tradičná akcia v tento deň pritiahli do prírody viacero turistov/-tiek (Božka Ilavská, Alica Binková, Daša Soubustová, Milan a Gabika Mizerovci, Juro a Božka Golieroví, Jozef Baránek s Majkou, Katka Roháčková, Milan Král, Peter Balážik + dvojica kamarátok, Igor Naništa, Vlado Naď, Paľo Rapant, Ľudo Šoltés, Ivan Havlík, Boris Bednár, Maroš Modrovský, Vojto Galbavý, Ruben Vidlička s Jojom Matulkom) či cyklistov/-tiek (Ľuboš a Milka Kraicoví, Peter Kašpar, Igor Jaroš).

Pozn.: Cyklisti Milka a Ľuboš Kraicoví šli po trase: Stará Turá – Topolecká – Horná Hlavina – Prídolie – Kubíkov vrch – Nová Lhota – Vápenky – Kamenná Bouda – Veľká Javorina – Hrnčiarové – Stará Turá.
Prešli 46 km s prevýšením 1060 m.

Dúfam, že o rok sa na tomto mieste vidíme opäť, už teraz sa teší

Vojto Galbavý

Akcia Poloniny

23.-26.9.2021

Cez otvorené okno prenikajú zvuky prebúdzajúcej sa dopravnej tepny, popod privreté dvere sa pretláča šumenie kanvice, neklamný príznak ožívajúceho dňa, do stíšenej mysle sa vkrádajú prvé slová, nesmelé náznaky budúceho textu. Tichý spev osamelých nočných kolies (v očiach odlesk dlhej cesty) sa mení na (takmer) súvislú hlukovú stenu (ranné tváre sa rezignovane snažia čeliť každodennej rutine). Snažím sa čo najviac oddialiť okamžik keď opustím bezpečné útočisko, viem, že nenávratne pretrhnem neviditeľné vlákno smerujúce hlboko do ríše snov a predstáv. Vstávam, chlad nového dňa sa ihneď zarezáva do tela i duše. Konečne som však dospal víkend. Hektický, plný zážitkov. Nezabudnuteľný. Krásny.

Ideme na Poloniny!“, správa vyskakuje nečakane z obrazovky mobilu. Až tam, na úplný koniec sveta. Do  civilizáciou (vraj) ešte málo dotknutého (či skôr pokazeného) kraja („rýchlo, rýchlo, poponáhľajte sa!“). Tam, kde ešte možno voľne stretnúť zubra, vlka i medveďa (aj pašeráka alebo prevádzača). Tam, kde sa ľudia dorozumievajú nezrozumiteľnou rečou a nenápadne ťa sledujú senzory, kamery (a oči) pohraničníkov. Tam, kde oblohu ožarujú hviezdy (a nie billboardy pri ceste). Tam, kde neznáme dedinky (podivných mien) zdobia drevené klenoty (starých chrámov iného vyznania). Tam, kde útroby zeme na každom kroku skrývajú vybielené kostry obetí oboch nezmyselných vojen storočia pokroku. Tam, kde varia jedlá podivuhodných názvov a (možno aj) chutí (už sa teším). Tam, kde som dlho túžil (ale zatiaľ sa neodhodlal) nazrieť. Tam, kde sa „za Sninou (Prešovom, Popradom, Piešťanmi, Trnavou…) začína iný svet“.

Tak som sa okamžite prihlásil. A dlho čakal. Spriadal plány. A potom ich neustále menil. Veď štyri dni sú tak málo (z toho ešte dva strávim na ceste).

Konečne je všetko dohodnuté a pripravené, môžeme vyraziť. Najlepšie čo najskôr, cesta je dlhá, diaľnice pomalé, nech sme do tmy na mieste. Bude si treba nájsť čas aj na pár (krátkych) zastávok, nie som predsa vôl, nebudem ťahať bez prestávky.

štvrtok, 23.9.2021

Dievčatá sú nalodené (naladené), zaraďujem autopilota, snažím sa čo najrýchlejšie (v rámci dopravných predpisov) zhltnúť nekonečné kilometre asfaltu. Ranná kávička v úplne prázdnom motoreste pri Nemeckej padne (neplánovane) vhod, i buchta z Lopeja sa určite ešte šikne. Prvá plánovaná prestávka v Poprade (musím si vyzdvihnúť objednanú knihu) prináša nečakané prekvapenie. Roky obchádzaný kostol sv. Egídia skrýva čarokrásny interiér. Dnes nemáme čas, len nakukneme, zastavím sa až (niekedy) nabudúce, toto miesto si (určite) zaslúži dlhšiu návštevu.

Silueta Spišského hradu láka, avšak čas tlačí, neskôr, možno po ceste domov (alebo niekedy). Branisko je dlhá vysvietená pokrútená rúra, treba len udržať smer a v zdraví sa dočkať svetla na konci tunela. V Prešove sa doprava zahusťuje, za ním spomaľuje (rekonštrukcie, semafory – a tak stále dokola), kraj je však pre nás nový, spolucestujúce sa môžu aspoň kochať (ja len úchytkom). Za Radomou sa už plne vrháme do náručia (pre mňa úplne neznámeho) Východu. Úzke pokrútené cestičky sa hadia naprieč Ondavskou a Laboreckou vrchovinou, prekrásny kraj (náročná cyklistika!), no tabuľky Šandal, Stropkov, Havaj (niektoré vyvedené aj cudzokrajným, iba ťažko čitateľným písmom) sa len tak mihajú za oknami auta, Krásny Brod, Medzilaborce, brzdíme. Ideme na návštevu k Andymu, presvedčiť sa, o čo by bol svet ukrátený, keby sa z biedy tohto severovýchodného kúta monarchie (či novovznikajúceho štátneho útvaru) jeho rodičia nepresídlili do Ameriky, krajiny (vraj) neobmedzených možností.

Z neďalekej dedinky Miková sa v roku 1921 vybrala do Pittsburgu za svojim manželom Andrijom Varcholom (ktorý tam odišiel už o sedem rokov skôr) 29-ročná Júlia, rodená Zavacká. 6.augusta 1928 sa im narodil tretí syn, Andrew Warhola. A star was born.

Parkujeme v centre nenápadného mestečka pri nevzhľadnej sivej budove. Pamätá ešte posledné roky socializmu, no od roku 1991 vo svojom vnútri ukrýva nevšednú zaujímavosť – Múzeum moderného umenia Andyho Warhola, to v žiadnom prípade nemôžem obísť! Hľadáme vchod, pátravo obchádzame bledé steny, za ďalším rohom náhle vstupujeme do úplne iného sveta. Zdobia ho ozrutné plechovky Campbellovej polievky, farebná fasáda, netryskajúca fontána, v strede ktorej stojí socha šťupleho, strapatého, mladícky pôsobiaceho chlapíka.

Farebné schodisko nás neodvratne vťahuje stále hlbšie do zložitej spleti miestností a panelov, tam, kde stráca čas svoj fyzický rozmer. Tam, kde je nepripravená obeť paralyzovaná psychedelickými farebnými výbuchmi svojbytných výtvarných diel (Marilyn, polievka, Camouflage…) sprevádzaných extatickými tónmi hudobnej kulisy (Lou Reed, Nico, Velvet Undergroud…). Tam, kde sa newyorská bohéma druhej polovice minulého storočia mení na súčasnú avantgardu (pozorné oko nachádza Basquiata i Banksyho). Bomba. Pecka. Nárez. Sem sa ešte musím vrátiť. Zatiaľ si však na pamiatku kupujem (dievčatá tiež) aspoň nejaké suveníry.

Na rozlúčku s mestom si ešte krátko prezrieme neďaleko stojaci zdobný moderný pravoslávny chrám (aj jeho ľudoprázdny interiér), drobný (avšak podstatný) kamienok v mozaike pochopenia, či skôr priblíženia sa (hmlistého tušenia) vnútornému svetu umelca.

Potom sa už opäť ponárame do nečitateľnej spleti vidieckych cestičiek Nízkych Beskýd, správny smer pozná len GPS (aspoň dúfam). Vyzerá, že hej, objavuje sa Snina (tam sa začína iný svet), Stakčín (tam vystupovali z vlaku ráno chalani), stúpanie k vodnej nádrži Starina (zostáva ukrytá za hradbou stromov pod nami), Kolbasov, Ulič. Konečne sme vstúpili do Polonín. Čo nevidieť parkujeme pred penziónom Kremenec v Novej Sedlici, mieste nášho dočasného domova pre nasledujúcich niekoľko dní.

Dokonca nie sme poslední. Chalani sedia na pive, rýchlo odložím auto a pridávam sa, už som vysmädol. Ešte pred (výbornou) večerou zisťujeme, že spoločnosť nám bude robiť skupinka z Modranky, Piešťan a Pobedima, aj na opačnom konci sveta stretneš našinca.

Hoci vo výbornej nálade, končíme večer dosť skoro, cesta bola únavná, zajtra nás čaká prvý program. Oproti plánu mierne zmenený, predpoveď počasia hlási na ráno dážď.

Vlakári – Paľo, Edo a Julo videli prvý deň takto (ich pohľad sa od môjho zas až toľko nelíši):

Moja správa o cykloturistickej akcii na východe Slovenska, presnejšie z najvýchodnejšej obci Nová Sedlica bude stručnejšia ako Jurajova, nebudem tu opisovať krásny Národný park Stužica, bukové pralesy a nedotknutú prírodu, či opustené chalúpky a osady či dedinky bez života.

Vo štvrtok ráno sme trojica Edo, Julo a ja dorazili vlakom do Stakčína, bus do Sedlice nám išiel až pred obedom, pršalo, mne sa na bicykli ťahať 45 km nechcelo, zohnal som ochotného šoféra a ten nás hodil do Sedlice,  penzión Kremenec, kde sme mali ubytko nemal chybu, bol taký domáci, útulný. Na večer dorazili tri posádky autami, potom spoločné radostné stretnutie a už tradičné debaty, srandičky, spomienky na veselé príhody, trochu alkoholu a veľa, veľa smiechu a humoru.

piatok, 24.9.2021

Predpoveď sa tentokrát bohužiaľ nemýlila, budíme sa do hmlistého chladného rána, jemne popŕcha. Kremenec tak musí počkať, dnes skúsime podrážkami našich topánok pohladiť poloniny, vrcholové lúky na hrebeni hôr, nejaké by sme mali nájsť hore nad Runinou.

Cyklisti, Paľo, Miro a Fero majú dne svoje plány:

Na druhý deň v piatok doobeda pršalo, trojica bikerov Miro, Ferino a ja sme na tretí pokus na obed sadli na bicyklá (ostatní pešia turistka), po hlavnej ceste do Uliče, tam sme odbočili po dlhej šotolinovej ceste v lese na ukrajinskú hranicu, odtiaľ po lúkach skratkou po turistickej značke hlbokým kaňonom do Uliče a do Sedlice.

Až za Zbojom si uvedomujem, že moje wibramky spokojne odpočívajú v teplúčku na izbe. Je mokro, musím sa vrátiť. Ostatní vystupujú pri drevenom kostole v Uličskom Krivom, krátka, hoci neplánovaná prehliadka jeho exteriéru im skráti čakanie. Konečne som späť, polhodinka sklzu ukrajuje z koláča dňa, dúfam, že pri večernom účtovaní nám nebude chýbať.

Za Topoľou sa cesta niekoľko kilometrov kľukatí úzkym údolím, potom sa priestor otvára do širokého prírodného amfiteátra. Runina, som definitívne lapený, Poloniny, ste čarovné.

Avšak stále jemne rosí, vyhliadky v nízkej oblačnosti takmer neexistujú, príliš sa nemotáme, vyrážame. Začína pršať. Čochvíľa našťastie vchádzame do lesa, tam to bude hádam lepšie.

Len o malý, takmer nebadateľný kúštik. Dole bola cesta blatistá, lúka príliš mokrá, asfaltka pritvrdá, tu je však podklad tak akurát. Ibaže ten kopčisko. Na vlastnej koži spoznávame význam slova kýčer, strmo sa driapeme na Vysokú Kýčeru – „Ký čert nás to sem ťahá!?“. A keď aj stúpanie trošku povolí, nie je to priveľa, len tak nebadateľne, krv stále búši v ušiach, pot zalieva čelo, pľúca ide rozdrapiť. Tadiaľto  sa navyše budeme aj vracať? Ale – je tu pekne. Krásny hustý les zdobí striebristý závoj hmly, priezračné korálky vlahy sa trbliecu na každej rastlinke (a padajú za krk). Poetické chvíľky možno vyčariť v každej situácii, záleží len na nastavení mysle.

Kopec sa ešte pritvrdzuje (hore sa už takmer šplháme), les sa rozostupuje, vchádzame na lúčku pokrytú čučoriedničím. Len tie mraky! Dážď. A vietor…

Stojím v sedle pod Ďurkovcom, na okraji poloniny (vraj by tu kdesi mala byť), vidím si ledva pod nos (aj z toho mi odkvapkáva voda), priťahujem si tuhšie zips bundy, nevzdám to, pokračujem. Jednotlivé farebné škvrny vytrvalých bojovníkov sa predierajú hmlou. Ďurkovec, 1189 m.n.m., vietor silnie, dážď sa mení zmrznuté krúpky, šíky odvážlivcov rednú…

Nakoniec sme to dali až na Rabiu (Riabu či Jarabú) skalu. Zrážky pomaly ustali, oblačnosť zredla, na okamih dokonca preblesklo biele slnko (ani som skoro nestihol vytiahnuť foťák). Horúci čaj, káva a maškrtka vždy padnú vhod. Veď sme si aj zaslúžili.

Ale… tam v diaľke sa čosi rysuje, oblaky sa rozostupujú, schádzame pár desiatok metrov nižšie. Tak toto sú tie poloniny! Prenádherné Poloniny! Odmena za vytrvalosť (či skôr tvrdohlavosť). Fotíme stokrát to isté, rozhliadame sa, nedokážeme sa nabažiť pohľadov do krajiny. Majestátnych hradieb vrchov. Bez jedinej známky ľudskej civilizácie.

Len ťažko sa lúči s krásnym miestom, musíme sa však vrátiť. Po tom istom chodníku. Je to však rovnaká cesta? Kráčame úplne inou krajinou ako doobeda. Oblačnosť ustúpila, nádherná polonina nás mäkúčko vedie do sedla. Obdivujeme krásne miesta. Rozľahlé hrebene hôr. Dedinku učupenú v údolí. Maškrtíme na čučoriedkach. Užívame si nezabudnuteľné okamžiky neopakovateľného dňa. Nádhera!

Polhodinka ranného sklzu priniesla svoje ovocie, udalosti sa nedejú len tak bez príčiny, všetko má svoj dôvod (a zámer). Tento hral dnes s nami.

Musíme však zostúpiť. Spočiatku opatrne, potom to napočudovanie ide celkom hladko. Ešte si odbehneme k Trom studničkám, mohlo by to byť zaujímavé miesto.

Veru je. Tri pramene so sviežou vodou (vraj liečivou – musíme ju ochutnať) a kúsok povyše pravoslávna kaplnka (to je tá so šikmým krížom na streche) a zvonica. Krásne a magické miesto. Tých pár metrov a krátky výšľap naozaj stáli za to. Ostatní však už čakajú v krčme, musíme sa poponáhľať.

Po ceste sa ešte krátko zastavíme v Topoli. Drevený chrám vždy stojí za návštevu, tieto miesta majú dušu – bez ohľadu na vierovyznanie či vieru. Drevo dokáže rozprávať. Aj cintorín vojakov z vojny, tej prvej, tých, čo položili svoje životy za cisára pána. Zopár pomenovaných, desiatky bezmenných. Avšak nesúcich silné posolstvo pre budúcnosť. Pre tých, čo sú ochotní načúvať. Tiež obnovený židovský cintorín dokáže odovzdať svoj odkaz. O ľuďoch, ktorí dlhú dobu tvorili súčasť týchto miest. Dnes však zmizli. A pomaly by sa stratili aj hroby, posledná pripomienka ich existencie. Skláňajú sa k zemi, vyrastajú priamo zo pňa stromu, miznúce nápisy neznámeho jazyka a písma odnášajú do zabudnutia pohnuté osudy. Ľudí i krajiny.

V ceste nám stojí ešte Ulič, parčík plný zaujímavostí, makiet drevených kostolov, informačných tabúľ, miesto ďalšieho vojenského cintorína (ten už však pre dnes vynecháme). Trošku disneyland, ale vkusný, taký, ktorý neurazí, má svoju informačnú hodnotu.

A nakoniec pivko a chutná večera. Tatarčané pirohy som si zamiloval hneď na prvý pokus. A prečo tatarčané? Sú z pohánkovej múky, ktorú do týchto končín sveta doniesli nájazdníci – pohania, Tatári.

A ešte zopár ďalších pív, dnešná túra bola výdatná (skoro 700 metrov na 3,5 kilometra), vypotil som. Tiež (tradične) dobrá nálada. Tieto Paľove akcie majú jednoducho cveng.

sobota, 25.9.2021

Dnes príde na radu konečne aj Kremenec, trojmedzie predsa nemôžeme pri svojej návšteve vynechať. I keď to ranné počasie… – nie je úplne ideálne. Nie, neprší, to len vlhkosť vypadáva z hustých mrakov. Nás to však neodradí.

Najskôr sa všetci spoločne zastavíme pri chalúpke dedka Večerníčka, máme ju hneď pod nosom, len čo by kameňom dohodil. Niekedy ani dospelým ľuďom netreba priveľa, aby sa opäť premenili na malé deti. O chvíľu sa už lúčime sa s Paľom a Mirom, dnes zostávajú bicyklu verní len oni dvaja:

Druhý deň bol bez dažďa, ale chladný, dvojica Miro a ja sme odprevadili našu partiu, ktorá odišla na pešiu túru na Kremenec, my sme sa pustili po hlavnej a odbočili do Ruského Potoka, kde bol drevený kostolík, pravoslávna cerkva, ako to nazývajú Rusíni, ďalšia zastávka v Uliči, tam bolo čo obdivovať – skanzen  drevených kostolíkov – cerkví, nad dedinou veľký prírodný park s drevenými sochami, ukážkou rusínskej dediny, kultúry v obrazoch a tabuliach. No a potom ešte zastávka v dedinke Topoľa, drevený kostolík sv. Michala Archanjela, cintorín padlých vojakov z 1. svetovej vojny, je ich tam pochovaných 240.

My sa presúvame hore dedinou, už tu veru nie je ani stopy po drobných domčekoch, druhá polovica minulého storočia katapultovala tento chudobný kút úplne do náručia pokroku (musia uznať aj tí, ktorí majú voči uplynulému obdobiu vážne výhrady).

Infocentrum je dnes zavreté, nemáme toľko šťastia ako včera cyklisti, so zubrom (aj keď iba vypchatým) sa neodfotíme. Ešte chvíľu pokračujeme po lesnej asfaltke, potom uhýname vpravo, ponárame sa do lesa (dnes ho takmer neopustíme), začíname stúpať. Hoci nás čaká viac výškových metrov (Runina leží takmer o 200 metrov vyššie) stúpanie nie je také ostré ako včera.

Na Skládke pod Kýčerou sa lúčime s Julom, včerajší kýčer mu stačil, dnes sa tiež kúsok prešiel, spokojný sa otáča na cestu dole. My sa púšťame do boja s horou.

Ide to však dobre, zvážnica je široká, pomerne mierna, kde je, dočerta, ten sľubovaný prales? – dookola sa rozprestierajú len hospodárske lesy. Konečne stojíme pri smerovníku Temný vŕšok (pod Packovou Kýčerou), krátko pomaškrtíme, doplníme tekutiny a začíname zostupovať. Vchádzame na návštevu do Stužického pralesa.

Aj les dokáže byť krásny (ako som už stihol spoznať). Stromy sú živé bytosti, nádherné, sošné, pyšné v existencii, plné pokory na súmraku života. Rastliny, huby, plody i tlejúce lístie dokresľujú atmosféru ekosystému, len tie medvede a zubry kamsi zaliezli, sme vďační aj za drobnú škvrnitú salamandru, strážkyňu vzácnych pokladov (týchto hôr).

Na dne doliny nečakane nachádzame zvyšky starej lesnej železnice, v týchto miestach sa drevo ťažilo začiatkom 40-tych rokov minulého storočia, príchod vojny tak paradoxne okolitý prales zachránil pred zničením…

Okolo Kamenistého potoka sa chodník začína prudšie zdvíhať, pri bezmennom prítoku traverzujeme drobné kamenné more, okolie naberá ešte viac na divokosti, dnešný deň, tieto miesta si užívam, som rád, že som sa sem konečne (vôbec) dostal, že môžem z plných pľúc nasávať okolitý vzduch (a z plnej duše ich atmosféru).

Posledných pár desiatok metrov výstupu na Kremenec vedie po ukrajinskej hranici, je to riadna stojka. Hore je však rušno, z poľskej strany sem snáď vedie promenáda, občas započujeme aj ukrajinčinu, dokonca češtinu (dvojicu sme stretli už včera pri zostupe do Runiny, bivakovali v útulni na hrebeni). Slováci sme tu však jediní… Našťastie o chvíľu prichádza malá skupinka podtatrancov (len tak na otočku zo Štrby), trochu pozdvihujú naše národné povedomie.

Mať tak cent za každú fotku vrcholového hranola, zasponzorujem víkend pre celú skupinu.

Čas však nedovoľuje prílišné motanie, sme ledva na polceste. Ďalej je to kus po hrebeni, bez veľkých výškových výkyvov, fotogenický les však brzdí rýchlejší presun. A Kamienna (Kamenná lúka) ho na dlhú chvíľu úplne zastaví. Krásne výhľady na poloniny i viacvrstvovú hradbu okolitých vrchov nedovolia odísť len tak, na hulváta, nenadýchať sa (naposledy) z plných pľúc atmosféry hôr, prenádherných Polonín.

Ostatní čakajú na Čierťaži, odtiaľ to už pôjde z kopca. A riadneho. Až Lúky pod Príkrym nám dovolia na chvíľku si vydýchnuť. Potom to však začne. Ťažba dreva premenila lesnú cestu na rieku blata. Jej tok sa divoko pení, hučí, prudko sa derie dole svahmi Príkreho. Len na okamih vstúpiš, riava ťa pohltí, omláti o skaly, živý sa z nej nevydriapeš. Radšej to obchádzame lesom, až neskôr, nižšie sa odvážime vstúpiť na jej okraj. V jednej chvíli sa pošmyknem, zabalansujem, ukročím bokom a som do pol lýtok v blate. Mazľavom, lepkavom, číhajúcom na nič netušiacu obeť. Doma budem mať čo pucovať.

Konečne sme dole, na lúčke pri Jazierku na Poľane, pristavujeme sa pri partii mladíkov z Košíc, prišli prespať do útulne, rozlúčiť sa so slobodou (jedného z nich). Hostia nás, rozprávajú. O lesoch a ich ťažbe, o krásach (nám tak vzdialeného) Východu. Poteší ma, že túto časť považujú za Východ aj oni…

Na chatu to máme už len kúsok, polhodinku, či o čosi viac, pivo a tatarčané pirohy už čakajú, posledné slovo dňa teda odovzdávam opäť Paľovi:

Po návrate do penziónu dobrá večera, pivko a dobrá nálada.

nedeľa, 26.9.2021

Posledný deň pobytu, končíme, s ťažkým srdcom sa lúčime. Paľo to hodnotí telegraficky:

Ráno rozlúčka a odchod domov, každá osádka svojou cestou.

Ja to trošku (ako vždy ?) rozvediem. Byť na Východe a nenavštíviť Duklu… – to by bol hriech, ja som tam nebol dobrých 30 (či viac rokov), moje spolucestujúce (vraj) vôbec. A tak niečo pred deviatou vyrážame na dlhú cestu naprieč Slovenskom.

Medzilaborce len štrajchneme, tentokrát však neobídeme Mikovú (ale to som zistil až doma, prepáč Andy – z auta je to dedinka zglajšachtovaná ako všetky ostatné). A Bodružal. Stojí tam jeden z troch drevených gréckokatolíckych kostolov zaradených na zozname UNESCO. No a jeho dvere sú otvorené, pani Helenka práve začína svoj výklad.

Tú kanonádu v rusínčine by som Vám prial zažiť osobne (zastavte sa keď pôjdete okolo). Ani moje, inokedy zhovorčivé spolucestujúce sa pri nej (takmer) nedostali ku slovu. O čo menej sme sa dozvedeli o histórii miesta, o to viac nás pobavili veselé zážitky s návštevníkmi. Aj keď úplne porozumieť jej jazyku bolo nad naše sily. Jednoducho živel, treba vyskúšať na vlastnej koži. A kostolík? Malý, útulný, s krásnym ikonostasom či nádherným zvyškom nástenných malieb. Miesto, ktoré určite stojí za návštevu.

Podobne aj Dukla, i keď to je samozrejme iná kategória. Oblasť neskutočného utrpenia obyčajných vojakov (neskôr vykresľovaného ako hrdinstvo a sebaobetovanie), bez akéhokoľvek znevažovania ich pamiatky sa však viac stotožňujem (viem, som neúctivý a kontroverzný) s Krylovou Písní neznámeho vojína, text (ak ho neviete naspamäť) si však vygooglite sami.

Vyhliadková veža sa rekonštruuje, do širokého okolia, krásneho miesta surových bojov nezmyselnej vojny sa tak nerozhliadneme, pokračujeme preto k pamätníku. Vyzerá inak ako som si ho pamätal, v objatí stromov pôsobil menší, viac nenápadný (aj súsošie bolo iné, dnes je tam opäť pôvodná socha vojaka), teraz dominuje celému areálu. Miestu posledného odpočinku 565 obetí bojov (zmarených životov však bolo oveľa, oveľa viac). Nezmyselnosť a zbytočnosť vojny si dokážeme najlepšie uvedomiť práve na takýchto jednoduchých miestach, vedia prehovoriť silnejšie než akékoľvek slová.

Pokračujme však ďalej, domov je tak ďaleko…

Potrebujem si urobiť krátku prestávku, deficit kofeínu sa začína hlásiť. Nestville v Hniezdnom je však príliš populárny, musíme sa otočiť na parkovisku (toľko čakať nebudem), nakoniec nás prichýli cukráreň v Podolínci (kedysi známom ako Atény na Poprade – kde však lanské snehy sú…). A stuhnuté svaly si pár minút natiahneme aj na Kozom vŕšku v Ivachnovej, maškrta sa vždy šikne. Diaľnica je samozrejme beznádejne upchatá, volím únik cez Terchovú, pred Žilinou však stojíme znova… dnes sa hádam každý vozí v aute…

Domov sa však nakoniec šťastlivo dostávame aj my – (takmer) posledné slovo tak odovzdávam opäť garantovi Paľovi, ktorý zorganizoval túto nezabudnuteľnú akciu na krásnom mieste:

Ďakujem všetkým zúčastneným za príjemnú a veselú spoločnosť a teším sa na ďalšie turistické stretnutie,

Paľo

(a pár slov som pridal aj ja, Juro)

Zubra, vlka, medveďa ani žiadne kriminálne živly sme nestretli, domáci (až na jedinú výnimku) hovorili spisovnejšou slovenčinou než my. Topoľa, Uličské Krivé, Zboj už nie sú neznáme názvy vzdialených osád, ale príjemné sídla v čarokrásnom prostredí. Poloniny, ste úžasné – verím, že pod túto vetu by sa podpísal každý z účastníkov: Božka Ilavská, Alica Binková, Božka Golierová, garant Paľo Herceg, Miro Šuga, Ľuboš Rosa, Vlado Naď, Fero Martinus, Edo Zolvik, Vojto Galbavý, Julo Hronský a Juro Golier.

Akcia Lysá hora

26.9.2021

Lysá hora – pre svoju jedinečnú polohu – vždy lákala turistov aj cyklistov z blízkeho aj ďalekého okolia. Osobne som ju už cyklisticky pokoril viac krát a bol to pre mňa vždy úžasný zážitok.

Hora nikdy nadávala „svoju kožu“ zadarmo. Ale kto ju pokoril, tomu sa vždy náležite odvďačila. Boli to spravidla krásne, ďalekosiahle výhľady, dobré občerstvenie a hlavne dobrý pocit z dosiahnutého cieľa. Lysá hora je skrátka cieľ, ktorý sa oplatí stanoviť si.

Na nedeľu 26. septembra sa rysovalo pekné, slnečné počasie a malý cieľ, ktorý som si stanovil ešte v lete, začínal mať jasnejšie kontúry. Je rozhodnuté – ide sa.

Ráno, krátko pred siedmou hodinou nakladám bicykle na auto a štartujem s Milkou na takmer dvesto kilometrovú púť na Moravu, do dediny Ostravice. Diaľnica, je prázdna, auto len tak sviští, kilometre ubiehajú jedna radosť. Pri Trenčíne nás prekvapí celkom hustá hmla, ale za Bytčou sa všetko rozplynie a hory sa ukazujú v plnej paráde.

Prichádzame do Ostravice. Máme problém zaparkovať, pretože všetko je beznádejne plné. Pekné počasie vyhnalo do prírody snáď celú Moravu. Podarí sa nám zaparkovať na vedľajšej ceste za nákupným centrom. Dostávame správu, že Peťo s Robom, naši dnešní spolubojovníci, zaparkovali asi kilometer ďalej.

Po pol desiatej sa stretávame a po obligátnom štartovnom fote nastupujeme na trasu. Smerujeme ku vodnej nádrži Šance. Chvíľu ideme popri hlavnej ceste, ale onedlho pri nádrži mierime už konečne do hôr. Dnešná túra by mala byť stále po asfaltových cestách. Potiaľto je to v pohode, ale keď vstúpime do Masarykovho údolia, začíname už konečne naberať výšku.

Ideme popri riečke Řečice, takže zatiaľ má stúpanie len okolo 4–5 %. Lenže asi po troch kilometroch opúšťame dolinu a smerujeme na lesné kopanice Vyšní Mohelnice. Stúpanie sa „priostrí“ na 10-12%. Malý odpočinok si doprajeme na lúkach pri kopaniciach. Vidíme, že na Lysú horu nesmerujeme len my, ale aj veľa pešiakov. Stúpanie sa opäť priostrí miestami až na 14%. Ešte že je to asfaltka. Po kameňoch by to bolo horšie.

Asi po kilometri sa napájame na hlavnú asfaltku, ktorá smeruje od Papežova hore na vrchol. Celá má dĺžku cez osem kilometrov s priemerným stúpaním 8-9%. My teraz z nej budeme „užívať“ posledných 5 km. Takže do toho. Počasie je parádne, lesy krásne, zdravé, na tento sklon cesty sme si už pomaly zvykli – nuž nič nám teda nebráni napredovať.

Opäť stretávame veľa turistov, cyklistov a vidíme aj tlačiť dve osoby detský kočík. Skrátka na Lysú horu ide každý, kto len môže.

No a krátko pred dvanástou hodinou malá skupinka z MKCK dosahuje vrchol Lysej hory. Samozrejme s nami zdieľa túto radosť aj nespočetné množstvo turistov a cyklistov z rôznych kútov Česka a Slovenska. Je tu ohromná atmosféra. Výhľady sú ako z neba. Na východ vidíme až ku Veľkej Fatre, na juh až niekde k Bielym Karpatom. No a na západ – Morava sa tiahne donekonečna, až neviem kam.

Keďže je čas obeda, patrilo by sa niečo aj zajesť. Využijeme ponuku miestnej (Zátopkovej) chaty. Dlhý had čakajúcich na radu pôsobí odstrašujúco, ale napodiv postupuje celkom rýchlo. Chutná sviečková a dobré „orosené“ je čoskoro na našom stole. Sviečková s výhľadom na Fatru – to nebýva každý deň!

Po dôkladnom preskúmaní našich výhľadov sa pomaly chystáme ďalej, teda teraz najprv na osemkilometrové klesanie do Papežova. Keďže sklon je pomerne prudký, treba sa trochu priobliecť. Dolu sme o chvíľu a teraz začína už pohodová cyklistika po beskydskom kraji. Ďalšia trasa tvorí vlastne obchvat horstva Lysej hory. Je to takmer po rovine len s malými prehupmi. Čo nás nejako moc nevyčerpá. Máme to servírované s peknými výhľadmi po beskydskom podhorí.

V dedinke Bystré sa zastavíme na posledné občerstvenie. Doprajeme si ešte kávičku a niečo sladké. Do cieľa nás dovedie pokojná cyklocesta popri rieke Ostravice. Tu nám kulisu tvoria pokojné chatové osady miestnych chalupárov.

Pred dedinou Ostravice sa rozdelíme každý ku svojmu autu. Nám s Milkou sa ešte podarí po ceste objaviť tzv. Ráj dřevěných soch, kde môžeme obdivovať majstrovstvo rezbára Luďka Vančuru. Pri vchode nás uvítajú rozprávkové bytosti – drak, čarodejnica, lúpežník, čert… V záhrade sa ocitneme medzi množstvom lesných zvierat. No proste paráda – dôstojná (kultúrna) bodka na záver túry.

Na parkovisko je to už len kúsok. Nakladáme bicykle a nasadáme do auta. Cesta domov je veľmi príjemná. Som spokojný  – veď dnes sa môj malý cyklistický sen premenil na krásnu skutočnosť.

Akcia Pálava

Pavlovskými vrchmi pešo i na bicykli

sobota 18.9.2021

Mám rád toto obdobie. Nie je to už leto, no nie je to ešte ani jeseň. Priskoré svitania sa nebadane premenili na vlahé ranné zore, horúci suchý vzduch zvláčnel, ľahučko sa kĺže hlboko do pľúc, vonia očakávanou zmenou, lákavým prísľubom babieho leta. Obloha sa rozžiarila množstvom farieb, už to nie je tá plochá, jednorozmerná jasnomodrá stena (čo nedokáže podnietiť fantáziu), rozľahlá azúrová hlbina, do ktorej sa nenávratne prepadáš. Toto je leseň, ten krátky, iba ťažko uchopiteľný časový výsek, keď z čiaš (či bielych plastových pohárov) stúpa zemitá vôňa, na jazyku sa rozplýva nezameniteľná ostrá chuť sladostného nektáru. Kam sa na nás hrabe božolé, my máme predsa svoj burčák. Mystický nápoj čo omladzuje, božský mok, ktorý dokáže vymeniť krv (či prečistiť črevá). Mám rád toto ročné obdobie, mám rád leseň.

Viackrát sme túto oblasť navštívili na bicykloch, onehdy aj na pešo. A bol to nezabudnuteľný zážitok (Paľo to pozná, Paľo vie čo robí). Pavlovské vrchy. Len taká pahorkatina, len zopár vŕškov vyrastajúcich z rozľahlej nížiny. Dlhé kilometre viníc. Pálava. Kraj vína. A burčiaku. Niet lepšieho času ako teraz, nie je na čo ďalej čakať, poďme, vyrazme, dlho nerozmýšľajme, veď minulý rok nám to tá pliaga nedovolila.

Z domu vychádzame ešte za tmy (ach tie skoré budíčky! raz ma to zabije), cesta trvá dve hodiny, je treba si privstať. Svitať začína až na Záhorí, ráno nás zastihuje kdesi na Morave. Rýchla káva na pumpe osvieži, pomôže dotiahnuť posledný úsek cesty. Mikulov, stihli sme to, autá zanechávame na parkovisku, cyklovýprava – Roman a Ivan skladajú bicykle, my ostatní sa presúvame pár metrov vedľa, do odchodu autobusu máme ešte chvíľu čas. Hádam sa dnes ešte stretneme.

Za oknami beží krásna krajina, briežky pokryté nekonečnými radmi viniča sa zdvíhajú od cesty ako čerstvo nakysnuté buchty, vyrastajú zo zeme ako bubliny z bublifuku. Úrodné svahy letia hore úbočím, ako nezbední šarvanci sa rozbiehajú vozvysok, štverajú sa k oblému vrcholu. Radosť zo začínajúceho výletu (trochu) kazí len pohľad na oblohu. Začína sa zaťahovať, získava sivý nádych, černie… žeby tie kuvičie hlasy mali nakoniec predsa len pravdu? Bude dnes naozaj pršať?

Zatiaľ nás to však priveľmi netrápi. Z autobusu vystupujeme v Dolních Věstonicích, dedinke na úpätí pahorkov, vieske na brehu veľkého jazera – priehrady Nové mlýny. Obdivujeme siluetu kostolnej veže, motáme sa po ceste. „Jdete chlastat?“, kýva nám okoloidúci cyklista, sám vyzerá, že sa vracia z flámu, je ešte trochu pokrčený, avšak v dobrej nálade, veselom rozpoložení (kraj vína a milých ľudí nepripúšťa chmúrnu myseľ). „My? Veď my sme turisti!“.

Po pár metroch nás lákajú doširoka otvorené vráta prvého sklípku, odbočujeme, máme predsa chvíľku čas, nie je sa kam (priveľmi) náhliť, deň (nikam) neutečie. Pekný sklípek – hneď vedľa druhý, potom tretí… zopár ďalších nechávame radšej bez povšimnutia. Biely i červený, muškát aj veltlín, všetky sú dobré, všetky chutia, ba sú čoraz lepšie… Nečudo, že práve tento úrodný kraj zrodil kyprú Venušu, rozpaľuje fantáziu, bystrí vnímanie. Zrazu sa usmievame aj my, sme veselí, na oblohu už priveľmi nehľadíme. Chodník sa našťastie skrúca, odbočuje z (veľmi) nebezpečnej zóny, schádza k vode, takto by sme dnes asi ďaleko nezašli…

Doteraz sme pracovali na pookriatí ducha, včuľ prichádza na rad duša. Krásne obrazy nádhernej krajiny sa nám ponúkajú ako na podnose, doširoka sa rozlievajú z brehov nádrže, špliechajú na útesy našich zmyslov, omývajú otvorenú myseľ. Ako mohol tento kraj existovať bez vodnej plochy? Rozľahlé jazero prirodzeným spôsobom dopĺňa okolie, zdá sa, akoby tu bolo odnepamäti, nie len necelé polstoročie. Do vody vbieha krátke mólo, vedľa leží pohodená loďka, z plytkej hladiny vyčuhujú smutné staré sucháre – zvyšky kmeňov pôvodných stromov, neskutočné artefakty galérie prírody, na horizonte obraz zdobí jemná krivka pahorkov, nekonečné línie vinohradov. Štrkovú cestičku lemuje rad výstavných chalúp, útulných chatiek i otrieskaných búd. A všade sa povaľujúce udice. Pohodené, nahodené, pripravené na lov.

Rybári – sedieť, pozerať sa na hladinu (pri boku fľaška piva, či niečoho viac výživného), mlčať, nechať plynúť myšlienky, čas (a vodu), oddychovať. Len tak si nahodiť prázdny háčik, iba zaťažený olovkom, holý, bez akejkoľvek návnady, veď kto by sa už len babral s vyťahovaním koristi (aj cesta môže byť cieľ).

A z výšky sa na všetko díva, na privítanie nám máva malebná zrúcanina hrdého hradu. Nepredbiehajme však.

Odpútavame sa od brehu vodnej nádrže, naše kroky otáčame hore do pahorkatiny, prišli sme predsa na turistiku, túžime už šliapať, chceme sa zadýchať, musíme sa zapotiť. Najskôr však budeme musieť prekonať neľahkú prekážku. Ulice Pavlova sú sťa nepreniknuteľné bludisko, skrývajú nejednu nástrahu, nočné bludičky v tomto čase nespia ani cez deň, lákajú bezbranných pocestných (zbavených vôle i zábran, obdarených nekonečnou chuťou), snažia sa polapiť nevinnú obeť do svojich osídiel, burčák tak sladko rozvoniava…

Ešte predtým nás však zo smeru putovania odchýli iné nečakané lákadlo – v archeoparku je dnes deň otvorených dverí, vstup voľný, to nemožno nevyužiť, to sa predsa nedá obísť. Zem sa otvára, pohlcujú nás tmavé chodby zaujímavého múzea, ponárame sa do temného úsvitu počiatkov ľudského rodu. Zrakom kĺžeme po (bohatých) krivkách ladných bokov Venuší (nielen tej domácej), pazúrikom ryjeme do bielej kosti, zohrievame sa pri pravekom ohnisku, pri tiahlom vytí lebky statného vlka prebieha po chrbte mrazivý dotyk. Objavujeme v sebe potomkov lovcov mamutov. A nečakane stretávame našich dvoch cyklistov, aj ich zlákali otvorené dvere.

Späť na svetlo, vchádzame do uličiek malebného mestečka, odhodlane sa nimi prebíjame, snažíme sa (čo najskôr) dosiahnuť začiatok jeho konca. Statočne odolávame všetkým zvodom, tešíme sa na ten posledný (ktorý poznáme z minulej návštevy) – vinotéku (takmer) na kraji mesta. Na stole je (dnes) posledný (?) burčák, jeho omamná vôňa neomylne láka nielen vínne mušky, ale aj kamarátov-cyklistov, znova sme spolu, opäť je veselo. Ďalej tak budeme pokračovať (aspoň chvíľu) spoločne, v stúpaní na hrad Děvičky sa aj cyklisti musia zmeniť na turistov.

Z vyhliadky nad vinicami sa opäť snažíme jediným pohľadom obsiahnuť celú krásu podhoria, nádherné okolie vodnej nádrže. Začína popŕchať, o malú chvíľku už jemne prší, vstupujeme do lesa, chodník sa prudko zdvíha, Dívčí hrady sa nikomu neodovzdajú zadarmo. Stále prší. Prší stále viac.

Najviac hore na hrade. V rozľahlej pivnici sa tak tlačí hromada návštevníkov, nikomu sa nechce moknúť, nikto sa nenáhli von. Zlé počasie je však iba stav mysle – priestor je voľnejší, pohľady do podhradia a na pyšné hradby viac otvorené, nik sa netlačí do záberu, idem von. (Takmer okamžite) prestáva pršať, nádvorie sa ako šibnutím čarovného prútika zapĺňa. Výhľad do krajiny je fantastický, Pálava má svojmu návštevníkovi čo ponúknuť, hrad Maidberk (odolal Turkovi, vypálil ho Švéd) je kúzelný, v lese skryté bralá Tri panny tajomné. Krásne miesto, nádherný kraj.

Cyklisti sa rozhodli pokračovať, turistická značka je ideálna cyklocesta, široká, takmer bez prevýšenia, lenže na bicykli je sem vjazd zakázaný… Turistov však po nej ide málo (tí na hrade boli hlavne výletníci), cesta lesom tak príjemne ubieha. Na hrebeni len krátko hodíme očkom na asfaltku vinúcu sa svahmi vrchov, v mysli sa vraciame späť, k našim dávnejším cyklistickým výletom, z Pavlova je to veru statočný stupák, jeho zdolanie stojí litre potu, riadna sviňa kopec.

Opäť vchádzame do lesa, odovzdávame sa pod jeho ochranu. Tak ako nenápadný pamätníček pri ceste, pomník rodiny Ludwiczkovej, pripomienka tragických udalostí tesne po prechode frontu, doby, keď nie každý bol nevinný, nie všetci boli vinní. Osobní démoni sú však len ťažko poraziteľní, životy sa dajú zmariť zbytočne aj vlastnou rukou, ľahko možno odsúdiť, avšak ťažko rozsúdiť. Ťaživý osud vyvoláva neľahké myšlienky, nohy kráčajú viac stuha, myseľ blúdi po temných zákutiach bytia.

Chmáry na duši definitívne zaženie krásny pohľad spod mohutného brala, skala Strážce je úchvatná, niekedy ju (hádam) uvidím aj z zvrchu, z hrebeňa od Děvína. To by som však obišiel skalné mesto v okolí Martinky, nevidel nádherný Špunt, taký malý miestny Kjeragbolten. Nedá sa vidieť všetko, nemožno byť (naraz) všade.

Horolezci skúšajú svoje schopnosti (pokúšajú šťastie), turisti ich obdivujú (ticho závidia), všetci si však užívame krásne chvíle pokoja na miestach, ktoré máme tak radi – v prírode. Postojme teda zopár okamžikov, poobdivujme divú krásu skál, oddýchnime si, povoľme uzdu fantázii, snívajme, nechajme myseľ šplhať po skalách, rozhliadnime sa z ich vrcholca. A zamaškrťme, posilnime sa, už je veru načase.

Pred sebou máme traverz popod hrebeňom Pálavy, len takú nevyhnutnosť, drobnosť, otravnú nutnosť čo musíme prekonať na ceste k ďalším nádherným zaujímavostiam. Nezáživné putovanie sa každým krokom mení na prekrásny drobný klenot, v takýto deň nemožno zažiť nudu, na takýchto miestach neexistuje obyčajnosť, detail všednosti víťazí nad ohurujúcimi zvláštnosťami, dychberúcimi atrakciami. Chodníček sa tesne vinie k hore. Biela skala vytŕča zo sýtej zelene porastu. Krvavočervené bobuľky jarabiny striasajú kvapky vlahy. Steny starého lomu prudko padajú do hĺbky (už ani krok!). Zvyšky múrov kapličky sv. Antonína dlhé stáročia hľadia do úrodnej krajiny. Neodmysliteľná, stála (otravná) streľba, snaha odplašiť všadeprítomných škodcov (škorcov) z vinohradov.

Som rád, že som (opäť) tu. Som rád, že (znova) môžem navštíviť Klentnici, viesku, kde končí kopec.

Nič nevidíš, tvoje oči sú zaliate potom. Nič nepočuješ, v ušiach ti duní príboj krvi. Pľúca ti ide roztrhnúť, dych si stratil už dávno, kdesi nad Pavlovom. Necítiš si nohy, svaly sú navreté, idú ti prasknúť. Cítiš len neodolateľnú túžbu zosadnúť, zahodiť bicykel, už nikdy viac ho nevidieť. Pred očami ti vyrastá kostolná veža, sklon stúpania sa vyrovnáva. Konečne môžeš zastať, pridať sa k ostatným, posedieť pri káve. Takú dobrú si (hádam) ešte nepil… Ledva prepletáš nohami, už potrebuješ naliať niečo (chladené) do vyprahnutých úst, dostať niečo (teplé) do žalúdka. Inak si skončil, finito, sadneš na autobus, čo tam po hradoch, prekliate skaly, otravné kopce, potrebuješ si oddýchnuť, musíš sa zastaviť. Dvere hospody sú otvorené, je plná, nekonečne dlho čakáš na obsluhu, nevyberáš si (niet z čoho), si rád, že ti vôbec niečo donesú… Dve strany tej istej mince, ktorá nám padne dnes?

Kaviareň&múzeum  kávy je v kurze – do dlhého radu sa stavať nemienime, márniť deň čakaním na voľný stôl nebudeme, ideme oproti do hospůdky, snáď to bude iné ako naposledy… Je – nečakáme tak dlho, ale… aspoň je to pivo chladené a guláš teplý, ostatné nekomentujem, nabudúce by ste to (možno) obišli.

Tak teda pokračujme, nenechajme Sirotčí hrádek pridlho osirelý, prišliapnime tuhšie hore kopcom, čas priveľmi letí, kamaráti-cyklisti sa nás tu nedočkali. Do cesty sa nám stavia (novo)otvorený sklípek. Hoci šoféri už nemôžu (priveľmi pokúšať šťastie), ešte vždy sa nájde niekto, kto je ochotný prečistiť svoju myseľ (či črevá) tým magickým, mliečnofarebným nápojom, nechať jeho jemné kvasinky preniknúť do hĺbky duše.

Malý, ale pekný. Sirotčí hrádek nám ponúka všetku svoju krásu, predvádza sa, otvára nádherné výhľady do širokého okolia. Divoký. Ako rozoklané bralá na ktorých stojí, ako rozľahlá skalná galéria, uprostred jednej zo stien. Tajuplný. Ako povesti o jeho dávnych obyvateľoch. Pokojný. Ako dnešné popoludnie, ktoré pomaly preteká pomedzi jeho múry, praskliny v skalách. Sirotčí hrádek, strážca Pavlovských vrchov. Úrodnej Pálavy.

Posilnení novými zážitkami sa ľahučko vyhupneme na vrchol krátkeho stúpania, rozľahlú pláň Stolovej hory, ďalšiu čerešničku (koľkú už?) na torte skvelého dňa. Výhľady vpred i vzad sú čarovné, v jedinom okamžiku môžeme obsiahnuť všetko čo sme zažili i čo nás ešte len čaká (a krásu, ktorá to celé kolom-dokola lemuje). Slovom nepopíšeš, fotkou nezachytíš, treba len stáť a nasávať atmosféru okamžiku, do duše uložiť nezabudnuteľnú spomienku. Na jeden deň v Pavlovských vrchoch.

Zvoní telefón, chalani sú už v Mikulove, budeme mať čo robiť, aby sme ich tam ešte zastihli. Pridávame do kroku, zbiehame nekonečné prírodné schody vedúce z Tabulové hory dole k vinohradom. Hektolitre božského moku ešte len dozrievajú na nekonečných šíkoch koreňov ušľachtilej rastliny, daru dávnej Rímskej ríše barbarským národom. Ešte stále strieľajú (už to ani neregistrujeme, už sa to stalo súčasťou dňa). Náhlime sa, chceme byť čo najskôr v cieli. Do cesty sa nám stavia prekážka, tentokrát prírodná. Kočičí skála, bola by (večná) škoda len tak ju obísť.

Na vrchole stúpania, len kúsok od cesty, sa z temena rozľahlého pahorku zdvíha neprehliadnuteľný skalný útvar, miesto stretávania sa túlavých mačiek či tajomných bosoriek. Práve tu mohli oddávna za mesačných nocí spokojne mňaukať na zlatý kotúč vysoko na oblohe, tu mohli nerušene kuť svoje pikle. Stačí len zastať, privrieť oči a ponoriť sa do kráľovstva fantázie… Alebo len ticho postáť a rozhliadnuť sa do krajiny. Celý dnešok máme na dosah – natiahneš ruku a dotkneš sa ranným dáždikom zmáčaných múrov Dívčího hradu, pod Špuntom stretneš kyprú Venušu, v tieni veže Sirotčího hrádku si vychutnáš dúšok lahodného burčáku, dole svahmi Turoldu nebadane vkĺzneš do životom kypiacich uličiek starého mesta.

Z vrecka nohavíc sa znova ozýva fujara – „Už ideme, počkajte ešte chvíľu!“ – rýchlo obchádzame Turold, na jaskyňu dnes nemáme ani pomyslenie, ponáhľame sa za kamarátmi, do cesty sa nám však opäť stavia nečakaná prekážka, rodinné vinárstvo, zhovorčivá vinárka. Pre šoférov je už však rizikom čo i len privoňať, ostatní (traja) ešte kvapku znesú, neohrdneme ale ponukou (nepatrí sa), narýchlo plníme ruksaky produktami, ktoré prinášajú iskru do oka i duše konzumenta. „Už sme tam, počkajte!“. Ale…

Na Kozom hrádku dnes vlaje zástava, je otvorený, aspoň na malú chvíľku, len na pár minút sa chceme premeniť na vtákov, vzniesť sa vysoko nad mesto, rozhliadnuť do okolia, nakuknúť do jeho úzkych uličiek. Ideme! (Chalani nám hádam prepáčia, snáď ešte vydržia). Vystupujeme na vežu, Mikulov nám leží pod nohami. Nádhera! Turold, Svatý kopeček, hrdé veže zámku, historické námestie, pomedzi tým všetkým drobné detaily života výstavného mestečka. Plného turistov – akoby sa na južnú Moravu odrazu preniesol kúsok Prahy. „Kde vás nájdeme? Už sme skoro na námestí!“

Nakoniec sme sa teda stretli. Dali si výbornú kávičku, porozprávali zážitky, vymenili dojmy. Bol to krásny deň. Niekedy si to (možno ešte) zopakujeme. No hádam si (radšej) zaistíme aj ubytovanie, ten burčák tak lahodne rozvoniava…

Ďakujem všetkým účastníkom nepočetnej výpravy do blízkej cudziny – turistom (Božka Golierová, Ľuboš Kraic, Paľo Rapant, Vlado Naď, Edo Zolvík) i cyklistom (Roman Miklošík, Ivan Matušek – ospravedlňujem sa, že ste museli toľko čakať, po prečítaní týchto riadkov hádam pochopíte). V príjemnej spoločnosti to bol ďalší skvelý výlet, ďalší nezabudnuteľný deň. Neviem ako oni, ale ja som si ho užíval plnými dúškami. A toho alkoholu nakoniec ani toľko nebolo, ľahučko sa rozpustil v krvi ako tmavé mraky na oblohe.

Juro Golier

Pálavský burčák, nie je to ešte alkohol (to len niečo jemne štipká na jazyku), nie je to už mušt (pomaly lezie do hlavy). Treba ho dávkovať opatrne, narábať s ním s rozvahou, vychutnávať pomaly, postupne. Tak ako krásy tejto krajiny. Nešťastníkovi, bezmocnej obeti Pálavských vrchov, neskutočnej Pálavy inak hrozí preťažká kocovina.

Akcia Kykula – Mikulčin vrch

15.9.2021

Akcie sa za MKCK zúčastnili: J. Lukačovičová, D. Fáziková, M. Farkašovská, E. a Ľ. Kraicoví, I. Kubiš, J. Baránek, R. Miklošík, V. Trajlínek a D. Surovčík.

Ako hostia: V. a M. Miklošovičoví a S. Macejka.

 Oblasť Kykula – Mikulčin vrch patrí v Bielych Karpatoch k najvyhľadávanejším lokalitám. Pre svoje úžasné scenérie a ďaleké výhľady sme si tento kraj zamilovali aj my, cyklisti z MKCK. Chodíme sem už dlhé roky a nie a nie sa nabažiť krásnych výhľadov, ktoré poskytuje tento región.

Tento rok nebolo inak. Využili sme priaznivú predpoveď počasia, voľný, sviatočný deň. Nám cyklistom veľa netreba. Keď k týmto dvom aspektom pridáme ešte malý cieľ, tak vždy sa je na čo tešiť.

Tento cieľ bol však teraz veľkolepý: Kykula – Mikulčin vrch. Kto tu už raz bol, vždy sa sem bude rád vracať.

Štart a cieľ tejto akcie bol v Novom Meste nad Váhom. 15.9.2021, vo sviatočný deň, sa nás tu na parkovisku pri železničnej stanici stretáva celkovo 13 cyklistov(tiek). Počasie, ako  bolo sľúbené, je nádherné. Krátko po pol desiatej sa vydávame na trasu.

Smerujeme na Dolné Srnie. Tu sa od nás odpojí Dušan. Ešte nie je celkom fit. My ostatní pokračujeme cez dedinky Bošáca a Haluzice… Máme krásne výhľady až na Inovec. Hneď pri ceste sa nám núkajú dozrievajúce slivky. Takže koštujeme a kocháme sa… aké je krásne Slovensko.

V Haluziciach sa zastavíme. Nesmieme na tejto našej trase vynechať dva domáce skvosty: a to starý husitský kostolík a na Slovensku už všeobecne známu (súdiac podľa veľkého počtu návštevníkov) Haluzickú tiesňavu. Dnes to máme spestrené ešte malým bufetom hneď povedľa. Dáme si slivkovo-škoricový báleš (z našej domácej produkcie) a jedno dobré „orosené“ (z produkcie miestnej).

V takto dobrej nálade pokračujeme ďalej v našej ceste. Prechádzame ospalými dedinkami: Štvrtok, Ivanovce, Melčice-Lieskové… V Chocholnej si naberieme z prameňa minerálku, lebo iné osvieženie v tejto dedine ešte stále nefunguje. Tá nám musí (ako palivo) vystačiť na desaťkilometrové stúpanie hore na hrebeň s prevýšením cez päťsto metrov.

Bohužiaľ iné osvieženie nám pri stúpaní nie je dopriate:  Vila Sokolka popri ceste je dnes určená len pre svadbu, miestna staršia pani, preháňajúca sa na starom cesťáku upravenom na e-bike, nám ponúka len vodu z lesného prameňa a reštika na Kykuli-škole už dávno nefunguje.

Stúpanie začína len pozvoľne, no potom sa miestami prehupne aj na 12%. Na záver sa už  objavujú prvé výhľady na miestne kopanice (teraz už chalupy), čo nám spríjemní našu náladu.

Sme hore, na hrebeni. Oddychujeme a užívame si výhľady na okolitý kraj. Je tu ozaj prekrásne. Cestu k hraniciam s Moravou nám spríjemní výstava fotografií zo života starých kopaničiarov.

Na moravskej strane sa po prekonaní zopár hupákov dostávame ku pomníku padlých amerických letcov počas II. svetovej vojny. K pomníku teraz pribudli aj dva červené javory.

Po obligátnom fotografovaní sa vydávame na posledné stúpanie ku chate Vyškovec. Teraz sa nám objavujú snáď najkrajšie scenérie tohto kraja a to nám dodá tak prepotrebnú energiu. Takže ani sa nenazdáme a sme pri chate. Usadíme sa na jej terase  a doprajeme si už nevyhnutné občerstvenie.  Teraz môžeme sledovať kus Slovenska od Vršatca až po Malú Fatru. To ten gulášik a pivko ináč chutí.

Pohodu nám trochu zoberie  zistenie, že Marianna niekde po ceste stratila svoje cenné okuliare. Bohužiaľ ani ochota a pomoc (motorová) miestneho chatára situáciu nevyriešila.

No, nič sa nedá robiť. Musíme ísť ďalej.

Smerujeme na kótu Mikulčin vrch, ktorá je najvyšším bodom dnešnej trasy. Stúpanie ani nebadať. Odtiaľto už budeme prevažne len klesať až do cieľa. Smerujeme na Troják. Výhľadovú kulisu nám teraz robia  moravské dediny: Komňa, Bojkovice… Užívame si zaslúžený zjazd. Prefrčíme dedinou Lopeník, krátku zastávku na kávu si urobíme ešte v Březovej.

Odtiaľto už za miernejšieho klesania smerujeme na Slovensko. V pohode míňame dediny: Nová Bošáca, Zemianske Podhradie, Bošáca. Ešte jedno malé stúpanie na Dolné Srnie a to už sa nezadržateľne blíži cieľ – Nové Mesto nad Váhom.

Nuž, čo na záver. Sme plní dojmov, pred očami sa nám stále premietajú neskutočné scenérie, ktoré nám dnešný deň pripravil.

Dnešný deň na bicykli – opäť správna voľba.

Dovidenia nabudúce.

Parametre trasy: 71,5 km, nastúpaných 1060 m.

Ľuboš Kraic

Akcia Kohútka

5.9.2021

Akcie sa za MKCK zúčastnili: R. Miklošík, P. Herceg, M. Šuga, Ľ. Rosa, M. Farkašovská, V. Gubiová, E. a Ľ. Kraicoví, E. a J. Antaloví, D. Fáziková a J. Ščibravý.

Ako hostia: F. Martinus, J. Klaučová, M. Kupčík, R. Chlpek, S. a L. Macejkoví, a H. Rosová.

 Kohútka – jedinečné miesto na hrebeni Javorníkov, Kohútka – miesto nádherných výhľadov, Kohútka – miesto solídnej gastronómie, Kohútka – miesto, ktoré magicky priťahuje turistov, cyklistov, aby sa osobne presvedčili, že sa tu dá veľmi príjemne stráviť čas v lone prírody.

Ku skupine ľudí, ktorí veľmi radi podľahnú týmto jej lákadlám, patríme aj my, cyklisti z Malokarpatského cykloklubu. Už od roku 2007  sem prichádzame takmer zo všetkých strán v menších, no v posledných rokoch hlavne vo väčších skupinách užiť si krásnu cyklistiku v Javorníkoch a Valašsku.

Tento rok nebol výnimkou. V nedeľu, 5. septembra sa rysoval pekný deň. Viac nám nebolo treba. Krátko pred pol deviatou sa nás v Púchove stretáva  19 cyklistov(tiek). Tešíme sa, vieme, čo nás čaká, tak si v pohode užívame bicyklovanie po dedinkách Dohňany, Mestečko, Záriečie… Za dedinou Lúky odbočujeme z hlavnej cesty na bočnú, smerujúcu na Lazy pod Makytou, Čertov…

Všetko je to v pohode, stúpanie je len pozvoľné, počasie príjemné, domáci si užívajú nedeľné dopoludnie a my ich svojim spôsobom napodobňujeme.

Za Pánštinou sa oddeľujú Paľo s Mirom. Smerujú na Mladoňov. Paľo tam prežil svoje detstvo, tak ide zistiť, aké tam zostali ešte staré väzby.

My ostatní sa zastavujeme v Hoteli Čertov, na jedno orosené, kávičku… Tentokrát sme prijali aj pozvanie od Marianny na niečo „fajnovejšie“ na oslavu jej blížiacich sa menín. „Základ“ pre 6-kilometrové stúpanie na hrebeň by teda bol, takže hor-sa na to. Trochu sa podľa výkonnosti potrháme, ale nakoniec sa všetci (aj Paľo a Miro) stretneme hore na Kohútke. Počasie je stále parádne.

Okrem krásnych výhľadov sa chystáme užiť si miestnu gastronómiu. No voľného miesta je len poskromne, lebo nielen my sme dnes vyšli do Javorníkov. No nakoniec sa všetci postupne usadíme a necháme sa hýčkať dobrotami miestnej kuchyne. Povestné „borůvkové knedlíky“ nesmeli chýbať.

Objavovať krásy Valašska sa rozhodneme štrnásti. Ostatní sa rozhodnú po tej istej ceste vrátiť sa späť do Púchova. My „Valaši“ sa pustíme dolu do Nového Hrozenkova. Zjazd je pomerne prudký (15%) a je spojený s krásnymi výhľadmi až po Lysú horu. Paráda…

V Novom Hrozenkove sa napájame na pokojnú cyklocestu, ktorá nás popri Vsetínskej Bečve privedie cez Halenkov až do Husleniek. Tu odbočujeme na tzv. Kychovu dolinu, ktorej dominujú krásne chalupy, kde si domáci užívajú svoj pokoj. Mierne stúpanie sa za chalupami trochu priostrí, no Papájske sedlo už nie je ďaleko.

Dosiahli sme druhý výškový bod dnešnej túry. Je to dobrý pocit, lebo počasie je stále parádne, okolitá príroda očarujúca, no a odtiaľto už budeme do Púchova len klesať. Po Čertov je to po hrubej šotoline, takže bicykle s užšími gumami musia ísť opatrne. Našťastie po dvoch kilometroch prichádzame na asfaltku pod Čertovom.

Nastal čas užívať si posledných 20 km za jemného klesania ako odmenu, ktorá ku dobrým cyklistom neodmysliteľne patrí. Bicykle len tak svištia, kilometre ubiehajú jedna radosť. No patrí sa ešte zastaviť a zhodnotiť dnešný deň. Na to nám vždy pri takejto trase  poslúžila v Mestečku Krčma u Mira. Stretávame tu aj Paľa s Mirom, ktorí sa ešte posilňujú pred poslednými kilometrami. Takže  zhodnocujeme spolu.

Do cieľa nám zostáva niečo cez sedem kilometrov. To už hravo zvládame.

A je to tu. Ďalšia Kohútka je za nami. Ani v tento rok nesklamala. Sme spokojní. Ráno sme sa tešili na krásny cyklistický deň a ten sme si v plnej miere aj užili.

Kohútka, určite niekedy zase dovidenia.

Ľuboš Kraic

Akcia Malými Karpatami na Branč

Zraz cykloturistov regiónu Záhoria a Malých Karpát

sobota 4.9.2021

Začínajúci víkend ozdobuje ráno vskutku horehronské. Jasné, ostré, štipľavo sa derúce pod všetky vrstvy oblečenia. Prvé pokojné kilometre sa nehlučne odvaľujú pod kolesami auta, tichá hudba napĺňa kabínu, rannú pohodu narúša len občasný buchot z kufra (ten bicykel som mal lepšie usadiť). Nezáživné sobotné povinnosti sa strácajú kdesi za chrbtom, na výčitky svedomia (ZASE !?!) sa znáša milosrdný prach zabudnutia, úchytkom nakúkam do rýchlo sa približujúcej krajiny zážitkov, v ovzduší už cítim mámivý prísľub nových dobrodružstiev. Dôverne známe zákutia (i zlé sa môže obrátiť v dobré) blízkeho podhoria strieda dychberúca scenéria Trojvršia (tam sa, dúfam, pozriem zajtra), intenzívny pocit uvoľnenia po túžobne očakávanom páde železnej opony na sklonku jari je stále prítomný hlboko v duši. Nádašom sa iba prešmyknem, snažím sa pohľadom ani nezavadiť o vyhlodaný zub Holého vrchu (nevábnu štrbinu v pôvabnom úsmeve Hôr). Len presvištím okolo starého cintorína, náhrobné kamene ktorého sa prepadajú do zeme (či času) postupne sebapožierané drobnými háďatkami vlastných nápisov. Náhle započujem tichý šepot: „Spomaľ, času máš predsa dosť!“. „Ďakujem priateľu, Levený vrchu.“, ihneď sťahujem nohu z plynu, uberám na rýchlosti, vnáram sa do toboganu asfaltky, ako húsenkovou dráhou sa prepletám rovnomerne vyrezanými zákrutami Čertovej brázdy. Už-už budem na mieste, čo nevidieť vymením štyri kolesá za dve, trochu zaberiem do pedálov, ponorím sa do zeleného šera Hôr, zhlboka sa nadýchnem vône voľnosti. Je to tu, brzdím, vyhadzujem blinker, cvičisko kynologického klubu by malo byť kdesi vedľa. Pár metrov predo mnou si váhavo obzerá okolie ďalšie auto, na značke TT, na nosiči bicykel – Vlado, predsa len nebudem sám.

Tento víkend sa toho zbehlo naozaj dosť. Najskôr zrušená akcia okolím Jablonice, potom rýchlo nájdená náhrada (aj ďalšia na zajtra), k tomu turistické plány. Ako to skĺbiť, ako všetko stihnúť, rozkúskovať  sa predsa len (zatiaľ) nedokážem. Ak by ale niekto išiel na zraz do Jablonice… Hlási sa Igor, je rozhodnuté! Možno príde aj Jozef. A niekto snáď prekvapí.

V sobotu a nedeľu sa bude konať 19. zraz cykloturistov regiónu Záhoria a Malých Karpát, ešte nikdy som (sme) tam neboli, už by sa veru patrilo okúsiť jeho atmosféru. Tento rok je akcia skôr komorná, doba a ľudia sa predsa len (nenápadne) menia. Vo farbách klubu je nás nakoniec päť cyklistov (Jozef, Igor, Vlado, Jozef a ja) a jedna turistka (Majka), tvoríme nezanedbateľnú podmnožinu účastníkov. Poďme teda na trasu!

My, spolu s päticou Záhorákov, si volíme tú najdlhšiu (a najkrajšiu) – fajná skupinka pre krásny deň je pohromade. Začíname stúpať. Najskôr pekne mierne, len tak na ukážku, aby sme sa rozohriali, aby sme sa (príliš) nevystrašili (a hneď skraja nevysilili). Slniečko začína stúpať na oblohu, my na hrádzu priehrady (určite / snáď najmiernejší podobný výšľap na Slovensku). Za kameňolomom sa ponárame do lesa. Je načase, akosi sa otepľuje, čoraz viac kvapiek potu vystupuje na čelo, kto sa poniže obliekal, už rozmýšľa kde si odložiť. Alebo je to tým kopcom? Cesta sa krúti popod Bzovú, čoraz ostrejšie sa derie hlboko dovnútra hôr, do ich (skrytého) srdca, tam kde môžeš precítiť ich tichý pokoj, zažiť radosť zo svojho výkonu (ešte sa sem dokážem vydriapať).

Suchánka. Prvá príležitosť na zastavenie, vydýchanie, prvý glg vody z fľaše (už oteplieva). Opúšťame (akú-takú) asfaltku, zvážnicou sa derieme o kus vyššie, snažíme sa dosiahnuť teleso starej lesnej železnice, tam to už bude v pohode. Napodiv to nie je až taká tragédia, dobrý tréning zo Starej Myjavy sa (konečne) začína prejavovať. Len tá ťažba zanecháva na Lesoch (i lesoch) hlboké jazvy, ich zacelenie potrvá roky. Pri tuhom šliapaní hore kopcom však našťastie nie je čas na dlhé výhľady, všetko sa mihá akosi v pozadí, rozmazané, avšak prítomné.

Ako znalci miestnych pomerov si skracujeme trasu po lesných cestičkách, šetríme výšku (i vzdialenosť), obchádzame však najkrajší úsek cykloznačky po lesnej železnici… Nevadí, aj ten zjazd na asfaltku z Dobrej Vody stojí za to. Či krátke, tréningové stúpanie na Dlhé Rovne. Následný voľný pád do Brezovej treba len v zdraví prežiť, zapojiť brzdy, rozum a pud sebazáchovy, ďalej to ide samo (ľutujem tých, ktorí zvolili opačný smer výstupu).

Brezová, krásne slnečné predpoludnie láka na kávičku a zmrzlinu. V trojici odbočujeme na námestie, k ostatným sa pridávame o chvíľku neskôr (a stíhame ešte aj jedno zlatisté). Čaká nás úsek malebným kopaničiarskym krajom.

Odbočujeme vľavo na Žriedlovú dolinu. Na mieste však zisťujeme, že výrub drevín popri hlavnej ceste zmenil inokedy prázdnu lokálnu spojnicu na dôležitú dopravnú tepnu. V tomto čase (a na tomto mieste) to však nespôsobuje žiadny problém, počet áut je viac ako prijateľný. A tak opäť stúpame nádherným krajom, názvy U Baťkov, U Bzdúškov, U Rafčíkov sa zapisujú do pamäte, ospalý pokoj roztrúsených obydlí opantáva myseľ. Kvapky potu vymývajú z duše nepokoj civilizácie, z plných pľúc dýcham krásu kopaníc.

Stojíme na hornej hradskej, čakáme, rozhliadame sa do kraja, ten pohľad sa (hádam) nikdy neokuká.

A nezovšednejú ani pocity pri predieraní sa dovnútra prastarej 600-ročnej lipy u Belanských. Starej, ale živej, zelená koruna plná kvetu sa z výšky pozerá na tých pár malých, mladých drobčekov pri svojich nohách. Takých už ona videla! Napočúvala sa ich (múdrych) rečí, zažívala ich (márne) pechorenie. Po pár rokoch vždy kamsi zmiznú, ona je tu však stále.

Pokračujeme kúsok ďalej, U Škarítkov ale uhýbame na lesnú asfaltku. Tá by nás mala sprevádzať na ďalšom putovaní. Vybrali sme si veru riadny stupák! Bicykel vŕzga, kolená praskajú (alebo naopak?), nepovolím však, musím to dať, už len kúsok po zákrutu, potom ešte… Konečne! Drviská, križovatka lesných ciest (našťastie nemusíme pokračovať napravo), na chatu Lesanka je to (vraj) len kúsok, navyše dole kopcom.

Chata je pekne vynovená, kus nižšie ošetrujú cyklistku, podcenila zjazd (priznajte sa, kto tak ešte neurobil?), doudierala sa, je však vraj v poriadku, chce pokračovať.

Tak teda pokračujeme aj my. Najskôr kúsok hore – objavuje sa prekrásna nová asfaltka… paráda, toto je cyklistika! Letíme lesom ako na hojdačke, zošup dole, potom krátky výjazd, presne taký, aby sa dal vybehnúť bez väčšieho úsilia. A tak stále dokola. Niekoľkokrát. Báseň. Nádhera. Extáza. Odmena za celodenné lopotenie. Čistá radosť z cyklistiky. Pobytu v prírode. Pohybu na čerstvom vzduchu. Neopakovateľné okamžiky nezabudnuteľného dňa (ako vždy prvýkrát).

No a výhľad na Branč! A tiež na Javorinu! Do celého kraja! Pre tieto chvíle stojí za to niečo obetovať. V tichu a pohode si ich vychutnávať. Užívať si čistú radosť z bytia. Potom sa však vyštverať hore na hrad, týči sa tak kurevsky vysoko!

Napočudovanie to ide takmer samo, len tých posledných pár desiatok metrov treba vytlačiť, to už predsa nedovoľuje fyzika. Ale odmena je sladká. Pyšné múry tvoria neopakovateľnú kulisu nádherným výhľadom do širokého okolia. Tie skutočne vzdialené miesta (Alpy, Pálava) však len tušíme, horizont je (samozrejme) zahalený v jemnom opare.

Po hrade sa mi v tretrách chodiť nechce, takže zas niekedy nabudúce, radšej si oddýchnem, posilním sa pred posledným úsekom cesty. Tie bývajú najhoršie.

Začína to ale skvelo, prudkým zjazdom (zas však strácame metre, to sa musí neskôr vypomstiť), s vetrom vo vlasoch (či prilbách) prekonávame po kvalitnej asfaltke rýchlostné rekordy dňa – len si niekde neustlať.

Podarilo sa, v Podbranči odbočujeme z cesty, potom do polí, chodník prudko stúpa, dlhý had cyklistov sa chtiac-nechtiac mení na turistov. Ale… – je tu krásne! Vysoko z kopca na tú nádheru dohliada výrazná silueta starého hradu – „Kam sa pechoríte, mravčekovia?“. Domov. Najskôr však musíme prejsť cez tento kopec, potom už bude dobre.

Každé stúpanie však raz skončí, prichádzame k samote v lese – vraj Riedka. Široko-ďaleko je NIČ. Aj kopanice majú svoje kopanice.

Po (dlhom) viac než kilometri prichádzame konečne do Podhoria, vysunutej osady v srdci Myjavskej pahorkatiny. Ešte si kúsok vyšliapneme a potom nás čaká dlhý zjazd až do cieľa. Alebo aspoň do Prietrže. Tam si doprajeme krátky oddych, chladivý nápoj (už sú z nás ale takmer šoféri) a nastáva čas rozlúčky so Záhorákmi. Neponáhľajú sa, na rozdiel od nás zostávajú až do nedele.

Cez Osuské to je pekelná jazda, už nás neodvratne priťahuje cieľ, do jazdy dávame (takmer) posledné sily. Ako nôž maslo prerezávame krajinu, tachometer ukazuje (skoro) neuveriteľné hodnoty. Jablonica, čaká nás Majka, je spokojná, prešla po okolí pekných pár kilometrov (po ešte krajších miestach).

Nezabudnuteľný deň pomaly usína pri guláši, káve, minerálke a rozhovore. Ďakujeme organizátori, bolo u Vás perfektne. Ďakujeme Záhoráci, bolo s Vami výborne. Ďakujem kamaráti. Na akcii sa zúčastnili Jozef Baránek s Majkou, Igor Buc, Vlado Trajlínek, Jozef Nádaský a

Juro Golier

Leto roku 2021 odchádza dôstojným spôsobom, poskytuje dostatok príležitostí na výlety do bližšieho či vzdialenejšieho okolia, na bicykli i na pešo. Jeseň už začína klopať na dvere. Čím prekvapí? Aká bude?

Akcia Okolo Bratislavy

1.9.2021

Bolo nás 11, už je nás len 10, sme si povedali pár kilometrov od štartu spod Starého mosta v Petržalke. Bene ulomil pedál a musel sa vrátiť domov, no smola.

Šliapali sme do pedálov proti silnému vetru do Devínskej Novej Vsi, pod hradom pri pamätníku sme si pripomenuli stovky nešťastníkov, ktorým bola sloboda vzácnejšia ako život v totalite a boli zabití pri úteku.

Prešli sme si aj Most slobody (Chucka Norrisa) a vedľa pekných záhradiek a rieky Moravy sme dorazili k bufetu „U starého bicykla“. Mali dobré pivko aj polievku. Ďalej sme pokračovali do Stupavy to bolo aj kúsok po hlavnej ceste. Tam sme si urobili dlhšiu prestávku v reštaurácii, dobre tam varili.

Ďalej do Borinky, odbočkou na Strminu, ten názov si zaslúži, sýte stúpanie a krátky zjazd na Biely Kríž.

Na lúke pri bufete stovky bikerov, môj odhad bol 50:50 e-biky a klasika, ďalej cez Červený Kríž a Kačín na Železnú studničku a potom sa preštrikovať na Hlavnú stanicu a vlakom domov, niektorí autom.

Najazdili sme 70 km, počasie až na ten vietor príjemné, dobrá partia, ďalšie pekné zážitky.

Ďakujem priateľom za stretnutie :
J.Lukačovičová, V.Gubiová, M.Kraicová, Ľ.Kraic, J.Baránek, S.Macejka, M.Kupčík, R.Miklošík, Š.Krištof, D.Benedikovič a

Palo Herceg

Akcia Cyklozraz Stará Myjava

Stará Myjava 2021, zraz SCK

20.8.– 22.8.2021

Ja nikam nejdem… Šialený kolobeh príbehu sa roztáča už dlho vopred, mení dni na rozmazané farebné škvrny (len také nič nepripomínajúce abstraktné machule), hodiny deformuje na takmer nebadateľné blikajúce bodky (bodavo vypaľujúce svoj vlastný obraz na sietnicu mysle), minúty – iba-také-smietky… minúty nevidno vôbec. Čas, miesta, udalosti sa mihajú pred očami ako pri pohľade z kolotoča (tesne pred roztrhnutím reťaze, len drobné bezmocné teliesko letiace priestorom v ústrety nevyhnutnému). Ukradnuté doklady, kolabujúce systémy, korona-karanténa, Afganistan-Taliban, supercelárne búrky… rýchlo, hneď, už dávno to malo byť. Asi sa na to vykašlem… Ako rád by som (aspoň) na chvíľu zastal, pokojne si sadol, ticho hľadel do steny (či krajiny), nechal mysľou pomaly plynúť prázdno, len tak… akosi… mimochodom… bol. A to mám ísť ešte na zraz. Kedy? Zajtra. Už?!? Kam presne? Aký je vlastne program? Asi sa opijem…

Chystáme sa (štvrtok 19.8.)

Nepatrím ku skalným vymetačom zrazov, keď sa však objaví zaujímavá možnosť (atraktívne miesto, dobrá partia…) zbystrím pozornosť, zavetrím príležitosť. Vyhne, Hronec, Ružomberok, Rýmařov (ja viem, nie všetky boli cyklo, nie všetky boli SCK), teraz Stará Myjava… Čo tam budem loziť, veď je to len hen, za rohom, načo márniť čas… Alebo…? Menej je niekedy viac, posielam prihlášku. Nakoniec sa nás nazbieralo (z klubu) dosť – 5+1, niektorí prídu neskôr, iní na otočku. Dobre bude (nielen nevestičkám)!

A tak som nakoniec predsa len odišiel. Napriek (mierne) stresujúcemu baleniu v predvečer, či trochu rozháraným pracovným povinnostiam počas celého dňa. Napokon nemeškám viac ako hodinu a pár minút (to je ešte v norme), Janči a Peťo trpezlivo čakajú. Cesta je vďaka navigácii tentokrát plynulá (záverečné kilometre ani netuším kde vlastne som) a rýchla, posledné parkovacie miesta sú ešte voľné (kde sa tu berie toľko ľudí?), prvé pivo sa už čapuje. Jozef trpezlivo čaká, po chvíli sa objavuje aj Mišo, prišiel nás pozrieť z Myjavy. Chvíľu posedíme u nás na chate, máme si čo povedať, veru, už dlho sme spolu neboli. Po príchode Igora a Vlada je partia kompletná, na chvíľku sa ešte presúvame do spoločných priestorov, treba sa rozkukať, pohľadať známych.

Deň pomaly tíchne (pivo už nečapujú), nastal čas presunúť sa na kutě, (predtým si ešte) dopriať tú poslednú – kapurkovu, vyspať sa, zajtra predsa…

…začíname (piatok 20.8.)

Budím sa do pokojného rána, počasie sa ukazuje tak akurát, raňajky (napočudovanie – príliš, či vlastne vôbec sme to neprehnali) chutia – deň ako z reklamy. Dnes nás čaká výjazd na Bradlo, na výber máme z viacerých trás, ja na poslednú chvíľu vyrážam na tú cestnú, nechávam Jančiho samotného napospas horskáčom. Prvé metre vedú pekne dolu kopcom – nech to tak vydrží čo najdlhšie.

Vydržalo to presne jeden a pol kilometra. Začíname stúpať. Mierne, viac, ešte viac, poriadne – do kelu, hneď zrána! Ale… – je tu krásne! Veď čo už – kopanice! Z Guzíc popri Mizerákovcoch sme sa vyštverali na Štemberek, tu je konečne chvíľka na vydýchanie – riadne sme sa roztiahli. Po chvíli sa čelo pelotónu spúšťa do zjazdu, pridávame sa aj my (Igor ešte vydychuje či vypráva). Zákruta, pribrzdiť, odbočujeme… po krátkej chvíli stojíme pred pekne upravenou chalupou. Jeden z účastníkov chcel ukázať svoju pýchu kamarátom. Igora stretneme až na Bradle.

Zjazd na Brestovec ale stojí za to. Len po očku sa snažím zachytiť a zapamätať si všetky tie nádherné zákutia, prírodné krásy aj romantické chalúpky, ktoré sa mihajú popri ceste. Nič však nedokumentujem – brzdiť z kopca či hore kopcom predsa bezdôvodne nebudem (to by som musel stretnúť medveďa či mladú Bardotku) a tu nie je ani kúsok roviny. Ťažko tak dokážem sprostredkovať všetky zážitky vydareného dňa, ale – vybrať sa sem predsa môžete aj Vy.

Tak sme sa naozaj stratili. Pozliepaná skupina cyklistov sa presúva cez Myjavu, snaží sa objaviť správne pokračovanie trasy. Po hlavnej ceste sa nám nechce ťahať, odbočujeme na Polianku, tam som už doma, tam už viem, ako ďalej. Je to ale riadny kopčisko, po pár šliapnutiach do pedálov sme roztiahnutí po celej jeho dĺžke, po každom metri stúpania. Ako malé farebné korálky sa (pomaly) kotúľame nahor, až tam kdesi na (tušený) vrchol.

Zvoní mi telefón, či chcem, či nechcem musím zastať (a tak dobre som sa rozbehol!). Janči. Je na Myjave, či vraj nejdeme na pivo. Odtiaľto sa ja veru už vracať nebudem, musíme to odložiť. Snažím sa dohnať zameškané. Fučím ako lokomotíva, môj pot máča asfalt, nohy ako piesty dupú do pedálov, špice kolies spievajú veselú pieseň. Dnes je radosť sedieť na bicykli. Vychutnávať si pohyb. Užívať čarovné okamžiky.

Riadne sme sa natiahli! Ten zjazd však stojí za to. Poniektorí sa už stihli stočiť na Priepastné, ja sľubujem oklieštenej skupinke ľahší výjazd. Neviem však, čo si o tom (o mne) hneď skraja myslia – čaká nás totiž prejazd cez Dlhý Vŕšok. Ani nie tak dlhý ako strmý, opäť sa naťahujeme, opäť sa musíme čakať, odbočku na Zadné Bradlo nepozná predsa každý.

Potom to už je však pohoda. Kúštik dole, kúštik lesom, kúštik potlačiť, kúštik krížom cez (prevoňanú a rozospievanú) lúčku a… pred prekvapeným zrakom náhle vyrastá mohyla, dominanta širokého okolia, dielo architekta D.J., miesto posledného odpočinku generála M.R.Š. Krásne miesto, kde (takmer) nikdy nie si sám. Miesto, ktoré (napriek tomu) ponúka príležitosť na krátke zastavenie a zamyslenie. A nádherný výhľad do blízkeho okolia. A tiež neďalekú chatu.

Tam je už veselo. Konečne stretávame Igora s Jančim a tiež ostatných cyklistov. Polievka zasýti, nápoj osvieži. Michal (z SCK), pekné miesto si si vybral, nech Ti odtiaľ odchádza veľa spokojných návštevníkov, tak ako dnes.

Čas však letí ako splašený, musíme pokračovať. Len rozvážne v zjazde, nedoraziť sa, nemohli by sme si potom vychutnať výbornú zmrzlinu a kávičku na námestí v Brezovej. A tradičnú pohodovú jazdu po cyklochodníku na Košariská. Tam nás čaká návšteva pamätnej izby vzácneho rodáka.

Poniektorým sa nechce čakať na vstup, idú radšej na pivo. Urobil som vraj chybu, výklad bol veľmi zaujímavý a zapálený (ale aj pivo bolo dobré). Ach tie hodiny! Letia a letia, nemôžeme sa už príliš zdržiavať, ďalší postup si musíme skrátiť (a vynechať tak ďalšie posedenie v dobre známom penzióne u Pagáčov). Znova sa tak začíname driapať na hrebeň Zadného Bradla (už my tie kopce chýbali). A potom z Dlhého Vŕšku na Vlčiu dolinu.

Týmto smerom to idem prvýkrát, doteraz som tadiaľto len zjazdoval – a boli to veru riadne pecky! Výšľap však ide akosi ľahko – že by som sa konečne dostával do formy? Následný zjazd do Borovskovcov by bol perfektný, lesná cesta je však dosť rozbitá, radšej (opäť na chvíľu) zapínam mozog.

V Jablonke sa neohrejeme a hneď točíme mimo cesty na kopanice – Triančíkovci, Klbečkovci, Kodajovci, poľná cesta, Blahovci, križovatka s hradskou, Porubskovci, Rudník. Nádherný kraj. Ticho a pokoj sa rozlieva krajinou, vrchovato napĺňa dušu. Na tieto miesta sa dá kedykoľvek vrátiť, vždy majú čím potešiť.

V strede Rudníka sa pasú dve ovce, s ich majiteľom sa chvíľu zarozprávam, zas mám čo doháňať. A opäť do kopca, tentokrát však takého pohodlného, len tak na tri kvapky potu. Skratkou cez mostík ponad železnicu sa dostávame do Poriadia, kde nás čaká posledné (chmeľové) občerstvenie. A zistenie, že sme stratili Jozefa – ten nás už čaká v cieli. Zjazdy sú vždy jeho parádnou disciplínou!

Na križovatke Sekule volíme jazdu po úplne novom cyklochodníku, na jeseň to bola ešte hlinená lesná cesta. Jazda po hladučkom asfalte s takmer nebadateľným stúpaním je zážitok. A zjazd od Hamovania až do cieľa je za odmenu. Tú sme si dnes naozaj zaslúžili.

Piati (Vlado si volil na Bradlo vlastné cestičky) sme dnes po štyroch rôznych cestách absolvovali celý plánovaný program, tachometer mi v cieli ukázal necelých 63 km a 1200 m. Na úvod celkom slušné. A to nám ešte zostali sily aj na večerný program. V tombole ani na parkete sme sa určite nestratili.

Ďalší deň tíchne (mirabelkovicu už nenalievajú), je čas zaliezť do pelechu, (predtým si ešte) dopriať tú poslednú – kapurkovu, vyspať sa, zajtra predsa…

…pokračujeme (sobota 21.8.)

Budím sa do nového rána, počasie je skvostné, raňajky (ešte stále – nechápem prečo) chutia – ďalší deň je znova ako vymaľovaný. Dnes nás čaká kráľovná Bielych Karpát, Jej Veličenstvo – Veľká Javorina. A tak očakávame aj posily.

Prvý prichádza Tono, skladá sa na chate, zostane až do zajtra. Postupne sa pridávajú Miro, Vierka, Maroš, Igor a Ľuboš. Na záver sa objavujú Vlado a Miloš s Veronikou. Sme pripravení vyraziť do boja s horou, so sebou samými.

Začíname tak ako sme včera končili, len v obrátenom smere. Večer som v zjazde bez problémov letel päťdesiatkou, bude to asi riadny zaberák! Je, nie však neriešiteľný, zatiaľ sa mi ide celkom dobre, tie mirabelky majú netušenú silu.

Len ten kopec akosi nemá konca. Nakoniec sa ale všetci dopracujeme až hore na Hamovanie. Stúpanie sa tu ešte síce úplne neláme, ďalej je to však už len povinná jazda. Kubíkov vrch. Prvý (nevýznamný) vrchol dňa, miesto, kde sa delia naše cesty. Tí, ktorí z dobre známych dôvodov nechcú zamieriť do zahraničia volia cestu po  hranici, ostatní sa spúšťame dole.

Nech na nás dávajú pozor všetci svätí! Sú to pecky, zjazd v poslednom úseku pripomína skôr voľný pád. Asfalt je však našťastie kvalitný a zákruty (celkom) mierne. Nakoniec tak stojíme živí a zdraví na námestíčku v Nové Lhotě. Plní adrenalínu si v danej chvíli neuvedomujeme, že ten krásny zošup nás priviedol nižšie, ako sme ráno štartovali. Ta-tam sú naše ťažko nadobudnuté metre…

Betónkou cez polia pokračujeme ďalej. Príjemné hupáčiky otvárajú dych aj odvahu berúce výhľady, stačí len natiahnuť ruku a takmer sa môžem dotknúť samotného vrcholu Jej Veličenstva. Radšej však pevne držím rajdy, temena hory sa dotýkam len letmo, iba ho jemne pohladím nesmelým pohľadom. Konečne sa popri ceste objavujú ďalšie chalupy – Vápenky, tam by (hádam) mohlo byť k dispozícii prvé občerstvenie.

Je, niektorí z nás toho hneď bezo zvyšku využívajú – kávy, pivá i kofoly postupne vrchovato zapĺňajú stôl, nálada je výborná, ručičky hodín akoby zastali. V skutočnosti však letia v ústrety poludniu – je čas sa poberať. Jančiho a Tona zlákajú opäť horskáči, nebudú sa predsa tralákať hore po asfalte. My volíme túto, miernejšiu variantu, vraj je to pohoda (na Javorinu???).

Presúvame sa nahor malebnou podhorskou osadou, domčeky sú (ako) vymaľované, radosť sa zahľadieť (len opatrne, neskončiť v priekope). Na okraji obce nás značka aj miestny usadlík ženú vpravo do lesa. Fajn, aspoň sa nebudeme pražiť na slnku, už začína opäť pripekať.

Cestička stúpa, asfalt sa stráca.

Asi sme len zle počuli, veď aj toto je zatiaľ celkom pohoda (máme prevody aj silu), každou otočkou pedálov sa dostávame vyššie a vyššie. Ticho lesa narúša len môj hlboký dych (fučím ako tur). Čelo mi samozrejme uniká, kamaráti ma čakajú vyššie, na zákrute.

Nezastavím, raz tú Javorinu musím dať na jednu šupu.

Nedal som, kus povyše zastavujem aj ja. Pivo sa pýta von, pochybnosti o správnej ceste hlodajú v mysli. Smer máme samozrejme správny, len prostriedok na dosiahnutie cieľa sme zvolili odlišný – nahor sa štveráme po turistickej značke, dnes sme to natreli aj horskáčom – keď sa povyše (na krásnej rovnej asfaltke stretneme) nechcú nám veriť, zasiahnuť musia až okoloidúci turisti.

Hore na Javorinu je to potom už len brnkačka, tých pár stovák metrov (asfaltka sa na hranici stráca ako šibnutím čarovného prútika) si už vychutnávame. Aj krásne výhľady z vrcholu. Fotografovanie. Stretnutie s kamarátmi. A dlhé čakanie v rade na občerstvenie.

To mi však vôbec nesadlo. Polievka a nápoje vytvorili v žalúdku ťažkú neforemnú guču, kameň, ktorý musím vytiahnuť hore k vysielaču. Dám to len tak-tak. Tam už našťastie čaká kalíšok liečivého lektvaru, repák ihneď rozpúšťa nahromadené problémy, vracia opäť silu do nôh.

A odvahu do zjazdu. Aspoň poniektorým – idú, akoby tie bicykle ukradli. Ja však aj kúsok potlačím (dole kopcom). Pri Dibrovovom pamätníku sa skupina delí. Extrémisti (Janči a Tono) idú vľavo (to je chuťovka aj na pešo), my ostatní vpravo – tam je to tak akurát. Na Šibeničnom vrchu sa chystá akási oslava, asi súkromná, nechcú sa s nami podeliť. Tak sa aspoň porozhliadneme po kraji. Biele Karpaty sú nádherné.

Potom nás čaká už len pár metrov na Kubíkov vrch a dobre známy zjazd do základného tábora. Boli sme prirýchli, bufet ešte nebufetuje, je zamknutý. Ideme preto dole, na chate pri priehrade budeme mať hádam viac šťastia. Sú tam už Vlado, Veronika a Miloš, dnes jazdili svoje trasy, aspoň krátko tak môžeme prehodiť pár slov. A dať si zaslúžené pivko. Rozlúčiť sa s kamarátmi (vidíme sa nabudúce – čo najskôr). Okúpať sa. Veď sme si aj zaslúžili. Tachometer ukazuje na 38 a pol kilometra takmer tisícku prevýšenia. Stačilo.

Dobre sme sa naladili na večerný program. Prezentácie a zážitky z ciest po Európe, Islande či na Libertách okolo Slovenska zaujali a pobavili (hlavne tá posledná). Možno aj inšpirovali. Aj o tomto sú zrazy.

Deň opäť tíchne (pivu už padla pena), najvyšší čas natiahnuť sa na gavalec, (predtým si ešte) dopriať tú poslednú – kapurkovu, vyspať sa, zajtra predsa…

…končíme (nedeľa 22.8.)

Budím sa do sviatočného rána, počasie je ešte stále ukážkové, raňajky (už sa vôbec nečudujem) chutia, jednoducho – deň ako z partesu. Dnes nás čaká rozlúčková jazda na Dubník, poniektorí sa však lúčia už skôr (chalani vďaka, tých niekoľko dní bolo parádnych). Traja mušketieri však pokračujú (veď aj oni boli v skutočnosti štyria).

Janči, Tono, Peťo a ja sa spolu s ostatnými skalnými (čo sa ešte nedokážu rozlúčiť) budeme túlať po staroturanských kopaniciach. Začíname však na tých myjavských. Po (už) dobre známej ceste (úsek lesom a poľom cez Kozelkov a Uhliská je však novinka – kopaničiarska paráda!) sa presúvame cez Poriadie (krčma je ešte zavretá) a Rudník. Ten je rozťahaný ako týždeň pred výplatou, obchádzame ho poľnou cestou krajom lesa, obdivujeme krásnu scenériu. Tento kraj sa veru vie dostať pod kožu, keď raz chytí, nepustí.

Do Hrašného ideme krásnym lesným úsekom hneď vedľa cesty. Slalom medzi stromami (a hubármi) takmer po rovine je príjemným spestrením dnešného dňa. Ten si už radšej viac nespestrujeme, cez Hrašné prebehneme len krajom, vychýrený dom zábavy aj tak ešte (asi) spí.

Hlavná cesta stúpa, mi napočudovanie (a našťastie) uhýname vpravo na Hodulov Vrch. Nastáva čas rozhodnutia. Odvážlivci na hrubých gumách idú vpravo na trail, my ostatní sa spúšťame dole lesom po cykloceste. Hore by som to šliapať nechcel. Či…?

Dubník I., oddychujem (bufet je ešte zavretý, aj tak budem šoférovať) a pomaly začínam rekapitulovať. Bolo to pár krásnych dní. Opäť (už mnohokrát) som si potvrdil, že zaujímavé miesta nám ležia hneď pod nosom, len máme tendenciu nevšímať si ich. Sú príliš na dosah. Ľahko dostupné. Také všedné. A tak sa pechoríme. Cestujeme ďaleko, driapeme sa vysoko, lámeme cudzie reči. Stále hľadáme niečo nové. Pritom toť za chalupou…

Odchádzame, káva, kofola a zemiačky (ešte sa nevarí) osviežili, teraz okúsime turanskú časť Karpát. Popri Dubníku II. sa pretiahneme vyššie až pred Drgoňovu dolinu. Tá Javorina! Viditeľná z každej strany, dohliadajúca na široké okolie. Na tých drobných, pachtiacich sa mravčekov.

Opäť to začína byť zaujímavé. Ostrý štrkový výšľap na Durcovu dolinu preverí zvyšok síl, svoje si potiahnu aj prešmyčky na Sadloňovu dolinu a zvyšok vycicia lesný výšľap z Paprade. V duchu si však pri každom zábere do pedálov opakujem: „Ale je tu KRÁSNE!“.

Krčma je už otvorená, patrí sa ukončiť pekný deň, vydarenú akciu. Ísť na zraz bolo správne rozhodnutie, organizátori – ĎAKUJEME, pripravili ste nám niekoľko príjemných dní, zažili sme u Vás mnoho nezabudnuteľných chvíľ.

Ešte je čas na spoločnú fotku (tých čo vydržali až do konca) pri priehrade na Starej Myjave a je tu definitívny koniec. 36 a 500 – na záver tak akurát. Bicykle putujú na nosič, padajú prvé, drobulinké kvapky dažďa, možno len podvečerná rosa. Zraz končí aj pre mňa. Ani som sa neopil…

Resumé

Na celom zraze sa v dresoch MKCK zúčastnili Igor Naništa, Jozef Baránek, Janči Budoš, Peťo Julíny, Vlado Zachar a autor týchto pár riadkov. Dva dni s nami jazdil Tono Gieci. Sobotňajší krátky (ale výživný) výšľap na Veľkú Javorinu absolvovali Vierka Gubiová, Maroš Kupčík, Miro Šuga, Ľuboš Kraic, Igor Buc, Vlado Trajlínek a Miloš a Veronika Miklošovičoví. Ďakujem všetkým za spoločnosť, bolo výborne.

Juro Golier

 Smutné pondelkové ráno. Husté mraky zaľahli na krajinu, hory nevidno, akoby ani neexistovali. Sú však dobre ukryté hlboko v mojom vnútri. Veď ony sa opäť vynoria…

Akcia Trenčín a okolie

Akcie sa za MKCK zúčastnili: Juraj Poláček, Anna Kučerová, Ľubomír Rosa, Jozef Baránek, Igor Buc, Roman Miklošík a Ján Ščibravý

Ako hosť: Helena Rosová

Odložená akcia z kalendára MKCK s názvom Trenčín a okolie sa uskutočnila v náhradnom termíne v nedeľu 15.8.2021 s trasou Kemping Opatovce – Trenčín (Centrum, Kozí Vrch, Kočkovský kanál, Ostrov) – Skalka – Ľuborča – Poľovnícky kaštieľ Antonstál – Mikušovci – Barincovci – Horná Súča – Dúbrava – Drietoma – Kostolná-Záriečie – Kemping Opatovce.

Za vcelku cyklisticky priaznivého slnečného a bezveterného počasia sa na parkovisku pred Kempingom Opatovce zišlo celkom 8 cyklistov a cyklistiek, pripravených vyskúšať cesty a cyklochodníky Trenčína a jeho blízkeho okolia. Po úvodnej reči našej kultúrnej referentky Anky ohľadom pamätihodností navštíveného kraja a tradičnej štartovnej fotografii sme sa cyklochodníkom povedľa Biskupického kanála vydali smerom na Trenčín. Pri hati Trenčín sme novým cestným mostom prešli na ľavobrežnú hrádzu Váhu, ktorá nás doviedla do centra mesta. Centrum sme prešli bez väčšieho zdržovania a po krátkej zástavke na Štúrovom námestí s fontánou vodníka Valentína sme pokračovali na Kozí Vrch. Tu sa nám naskytol vcelku netypický pohľad na Trenčiansky hrad a jeho pevnostný systém, ktorý sa nedalo neodfotiť. Kozí Vrch je rekreačnou zónou mesta Trenčín s množstvom upravených lesných chodníkov, atrakcií pre deti a reštauráciou, takže bolo čo obdivovať.

Naša trasa pokračovala pekným zjazdom za odmenu späť do mesta, kde sme sa vedľajšími cestami preštrikovali ku Kočkovskému kanálu s hausbotmi a následne na Ostrov, ktorý je ďalšou rekreačnou zónou mesta s mestským kúpaliskom, športovými zariadeniami a reštauráciami, a tak sme návštevu tohto miesta spojili s obednou prestávkou.

Po obede sme bývalým železničným mostom s cyklochodníkom prešli na druhú stranu Váhu, kde začína nedávno otvorená časť cyklotrasy do Nemšovej popod Skalku. Tá je napojená na ďalšie už skôr otvorené úseky, takže dnes sa dá prejsť súvislou cyklotrasou z Hornej Stredy až do Vlárskeho priesmyku a odtiaľ ďalej do Česka, čo je už celkom slušná dĺžka. Naša cesta však tentokrát nesmerovala až tak ďaleko a pred Nemšovou sme odbočili do Ľuborče, kde sme s ohľadom na stúpajúcu teplotu a nasledovný dlhý úsek so stúpaním bez možnosti občerstvenia doplnili tekutiny.

Nasledovné stúpanie dolinou bolo vcelku nenáročné, čo sa však nedá povedať o krátkej odbočke na poľovnícky kaštieľ Antonstál, ktorá celkom dobre preverila našu kondíciu. V kaštieli je možnosť ubytovania na objednávku vopred, reštauráciu však žiaľ kaštieľ nemá.

Na konci doliny bolo stúpanie o niečo väčšie, nebolo to však dlhé, takže sme sa bez problémov prehupli do susednej doliny a po peknom zjazde dorazili do Hornej Súče. Tu už bola konečne krčma, takže od smädu sme nezahynuli. Prijaté tekutiny prišli celkom vhod, pretože nasledovný úsek trasy cez Dúbravu mal celkom náročné a dlhé stúpanie, ktoré ešte umocnila pomerne vysoká teplota.

Zvyšná časť trasy cez Drietomu a Kostolnú-Záriečie späť do Kempingu Opatovce už bola pohodovka dole kopcom, takže koniec dobrý, všetko dobré.

Ako garant ďakujem všetkým za účasť a teším sa na ďalšiu akciu.

Záverom ešte štatistické údaje:

– dĺžka trasy:                              75 km

– celkové prevýšenie:                836 m

Juraj Poláček