Akcia Okolím Jablonice

3.9.2023

Predpoveď počasia v RTVS 1 deň vopred avizovala prehánky a búrky čo sa aj počas noci naplnilo Ráno nás privítala zatiahnutá obloha a dážď…Hlavou víria otázky či akciu odvolať alebo to „risknúť“ a dúfať že počasie sa umúdri. Cestou na žel.stanicu v Trnave stále husto prší a tak vyťahujem bundu do dažďa. Pri vlaku sa stretávame s Jozefom a Ivetkou. Obaja prišli vlakom od Bratislavy. Obdivujem Ivetku, (ktorá vstávala ráno o 5:00) a malého synčeka zverila do opatery otecka. Tomu sa hovorí láska k cyklistike. Moderným vlakom sa pohodlne dopravíme cca za 45 min do Jablonice. Pri stanici počkáme ešte na Jozefa a Editku ktorí zvolili dopravu na akciu vlastným autom.

Krátko po 8:30 sme pripravení vyraziť na trasu myjavskými kopanicami. V blízkosti kostola a hlavnej cesty do Senice sa nachádza schátraný kaštieľ v Jablonici. Krátko sa pristavíme pri jeho zadnej bráne od parku a pri futbalovom ihrisku. Na obnovu kaštieľa sa podujalo združenie občanov Zachráňme kaštieľ Jablonica. Ktoré začalo s jeho postupnou opravou od striech…veľa práce a financií bude ešte treba zaobstarať. Držíme im palce v tomto neľahkom úsilí. Dážď ustal (už cestou vo vlaku) ale obloha je stále zastretá sivými oblakmi.

Pokračujeme ďalej na obce Osuské a Prietrž. Cestou sa modlíme aby nenastala „prietrž“ mračien. Meteoradar v mobile ukazuje odchádzajúcu oblačnosť z tejto lokality. Cesta začína výrazne stúpať pred Bukovcom. Zaradíme ľahšie prevody a trpezlivo „šliapeme“ do pedálov. Obdivujem všetkých s akou ľahkosťou 12% stupák zdolávajú. Na rázcestí Jozef B. navrhuje odbočiť k 600 ročnej Lipe u Belanských. Krátko sa zastavíme a nazrieme aj do vnútra lipy. V blízkosti sú aj chutné slivky na „koštovku“. Urobíme pár fotiek, doplníme tekutiny a poberáme sa pekným krajom cez Žriedlovú dolinu smerom na Brezovú p./Bradlom. Obedové menu v rešt. U Tvaroškov je tradičné a lákavé. Slepačí vývar a rezeň s ryžou a oblohou (šalátom) je nakoniec jasnou voľbou. Nakoniec sa nesmelo ale predsa ukazuje slniečko. Pár km za Brezovou odbočujeme v pravo, okolo bývalej továrne na pekný „stupák“ k rozhľadni Lipovec. Záverečný úsek po tráve a kameňoch radšej bicykle kúsok potlačíme. Kocháme sa výhľadmi na okolie, fotíme, občerstvujeme sa. V blízkosti je aj zaujímavý pamätník SNP u Rehušov.  Prechádzame osadou s tradičnou i novou „chalupárskou“ architektúrou. Pekným zjazdom sa čoskoro ocitáme pri VN v Prietrži. Slniečko už riadne „pripeká“ a tak zhadzujeme dlhý rukáv dole. Jozef B. pozná vychýrenú medovnikárku Tatianku v Osuskom. Zastavujeme sa krátko na špaldové medovníčky. V malom domčeku vedľa hlavnej cesty nakúpime pár balíčkov do batôžkov. Bude aspoň malý sladký suvenír domov. Naše cykloputovanie po kopaničiarskom kraji ukončíme vyhodnotením a občerstvením v Jablonici. Ešte presun vlakom do Trnavy s prestupom na Bratislavu. Jeden úžasný deň sa končí. Tešíme sa na ďalšie spoločné výjazdy. Ďakujem za peknú účasť a spoločnosť na akcii Jozefovi B., Ivetke P., Editke a Jozefovi A.,

Dovidenia priatelia zase niekedy …

Zapísal: Igor Naništa

Akcia – Dlhý víkend krátkeho týždňa

(Čachtice a Moravany) 1.– 3.9.2023

Sedím a hľadím pred seba. Bezmyšlienkovite a uprene hypnotizujem nabielo vylíčenú stenu, v perleťovej omietke ktorej objavujem drobné nerovnosti, prasklinky a štruktúry, tie sa spolu s muškami v sklovci zhlukujú do abstraktných tvarov, myseľ náhle exploduje spomienkami, obrazce ožívajú, všakovako sa krútia, podivne roztáčajú, divo a farebne víria, akoby som hľadel do bubna práčky… v ktorej sa varia udalosti posledných dní, týždňov a mesiacov, už tak dlho som nesedel za počítačom, nezapisoval svoje zážitky a predstavy… len občas, len v duchu som kdesi na tenkej hranici medzi snom a prebudením na neviditeľnej klávesnici predstáv ohmatával beztvaré písmenka, sníval krehké slová, viazal bezhlasé vety, do mávnutia kolibričích krídiel vpisoval príbehy… ktoré sa každým mihnutím tieňa drobnej perute hneď rozplývajú… ako ranná hmla, ako neuchopiteľný závan letného úsvitu… len akýsi neurčitý pocit, silný ako vôňa prvého espressa, sa rozplýva na podnebí nového dňa…

Ale sa ich urodilo (ako dubákov v malofatranských lesoch)! Jeden v utorok, ďalší potom hneď v piatok. Sviatočné dni, dni voľna. Dni, keď netreba ráno vstávať do práce (iba o čosi skôr na výlet), zapodievať sa otravnými povinnosťami (stačí len zdvíhať telefón, čítať maily a na diaľku zariadiť všetko potrebné), zúfalo sa naháňať po obchodoch (po včerajšom nápore sú aj tak sú zatvorené), netreba vlastne vôbec NIČ. A to nič veľmi príjemne ubieha v spoločnosti priateľov. Povstalecký utorok nám takmer celý prepršalo, zahrmelo nielen vo Zvolene, ústavný piatok bude hádam lepší.

piatok 1.9.2023, Čachtice – Veľký Plešivec a akosi dokola

Keby som dnes išiel do práce, ešte by som sa vyvaľoval v posteli – kto vymýšľa takéto skoré stretnutia? No predsa ja, odbojné svedomie ihneď stíchne, aspoň na chvíľu sa preto skúsim ešte prehodiť na druhý bok. Šramot ozývajúci sa z kuchyne a pocit zodpovednosti (spolupatričnosti či skôr viny) však vyháňajú z postele aj mňa, šuchocem papučami, vŕzgam kĺbmi (chceli by premazať, no šoférujem), oddŕham zvyšky nočnej mory, pripájam sa k dianiu v kuchyni. Tam však už z termosky rozvoniava káva, na stole sa hrdo čnejú úhľadne vyrovnané rožky, koláč dnes absentuje, budú len akési keksy, spolucestujúca sa rezko zvŕta medzi kuchyňou, špajzou a kúpeľňou, víri priestorom ako vzdušná víla, už má (skoro) všetko nachystané, už ju čaká len bojové líčenie, (to asi) na odohnanie zlých duchov, dnes predsa ideme do Čachtíc… Mne stačí iba zhltnúť raňajky, pričesať ofinu, nabaliť a naložiť batožinu (i neodmysliteľné chabiny – kedy sa ich konečne zbaví?!?), naštartovať, naplno zošliapnuť pedál a prudko vyraziť. Nech nemeškáme, Paľo volal už  pred hodnou chvíľou…

Iba taký nenápadný odkaz na F-booku, prehliadka čachtického podzemia sa vraj opäť koná každý deň. V spomienkach blúdim hlboko do minulosti, vraciam sa k príjemným zimomriavkam, ktoré mi vždy prebehli po chrbte presne medzi siedmym a deviatym schodom tajuplnej pivnice, k mrazivému pocitu tajomna, ktorý ma nevyhnutne obostrel hneď za prvým rohom starej chodby kdesi v hĺbke pod Čachticami. Už je to niekoľko rokov, čo nie sú tieto miesta prístupné – alebo áno? Neviem, veď uvidíme čo je dnes myslené čachtickým podzemím…

A aby toho nebolo len tak málo, aby sme sa aj kúsok prešli, vybehneme na Plešivec. Nenápadný no pritom výrazný vrchol hrebeňa Čachtických Karpát, nie úplne neznámy, nie však priveľmi navštevovaný. Kronika spomienok sa ihneď otvára na stránke tridsaťdva, do pamäti sa derie dávny zážitok… ale o tom neskôr, vtedy a tam, kde to bude mať svoje miesto, netreba predsa predbiehať tok udalostí, narúšať tempo rozprávania, hneď skraja odokryť všetky tromfy…

Víta nás svieže sviatočné čachtické ráno, ako vystrihnuté z katalógu – kde sa stratila Sylvia Hoffmanová, zavolajte Martinu Kacinovú, táto chvíľa by si zaslúžila zostať zachovaná aj pre ďalšie generácie – Paľo vyťahuje fotoaparát…

Po neodmysliteľnom štamperlíčku medicíny sme pripravení vyraziť. Naše odhodlanie ale preveria hneď prvé metre výstupu, akýsi stále strmší a dlhší je ten výstup na hrad… Alebo sme sa len nedobre vyspali? Nedostatočne posilnili? Ešte stále za sebou ťaháme ťarchu všedných pracovných dní? Od každého kúsok… no v dobrej spoločnosti, pri pokojne plynúcich rozhovoroch, niť ktorých sa prepletá medzi včerajším futbalom a receptami na koláč či plánoch na ďalšie výlety (a spomienkami na tie nedávne) sa kráča čoraz ľahšie, ruksak ihneď ťaží o čosi menej, krok pevnie, predlžuje sa, dych stabilizuje, slová neodpadávajú od úst ako ťažké kamene, nesipia ako para z variacej kanvice, téma rozhovoru sa stáča k histórii okolia a jeho kráse, nové a nové námety plnia pokojne plynúce metre výšľapu, šelest slov sa mieša s vôňou rána, vytvára opojný elixír, napájame sa ním plnými dúškami, toto je ten dôvod, to sú tie okamžiky, pre ktoré víkend čo víkend, každú voľnú chvíľu utekáme preč od zhonu všedných dní, za kamarátmi, do prírody…

Asfalt sa rozpadáva, mení na štrkovicu, kŕmime sa drienkami, sú osviežujúce, kyslasté, o dva týždne na Pálave budú tak akurát (skrytá reklama a zároveň pozvánka). Les sa rozostupuje, obďaleč sa na zákrute cesty týčia vysoké borovice, lúčiny na svahu vľavo voňajú stále-ešte-letným ešte-stále-ránom, kedy už (konečne) zazrieme hrdé múry hradu, pohľadom zabúšime na jeho bránu?

Dnes sa na prehliadku hradného areálu nechystáme, dnes nebudeme rušiť ešte (takmer) neprebudený pokoj jeho cimburí, dnes necháme odpočívať ducha grófky aj utrápené duše jej obetí, v takýto slnečný deň zostávajú i tak uväznené hlboko v chladnej skale, von sa kvílivo derú iba za bezmesačných nocí či hmlistých podvečerov, keď sa chápadlá temnoty nečujne plazia nahor hradným kopcom, keď jazyk tmy lačne olizuje zvyšky bledých múrov dávneho panstva krutosti a zla. V tento krásny deň sa uspokojíme s pohľadom na rozľahlé opevnenie, zvyšky veží ktorého sa ako vztýčený ukazovák čnejú proti oblohe, akoby vyrastalo zo skaly, akoby sa dralo spod zeme, v ústrety svetlu, v ústrety slnku, akoby chcelo zhltnúť celý priestor hradného vrchu…

Stojíme a obdivujeme majstrovstvo dávnych staviteľov, ešte stále možno cítiť štipľavý pach potu, počuť krik a kliatby poddaných, ktorí vlastnými rukami zdvíhajú do výšok symbol svojho utrpenia. Je naozaj dobrým nápadom dokresliť podobu hradu do skleného panela obďaleč hradieb, stačí len jediný pohľad (predtým sa však niekoľko dlhých desiatok sekúnd podivne skrúcam a hľadám ten správny uhol) a múry ihneď vyrastajú do pôvodnej podoby, hradné veže sa pyšne čnejú do nebotyčných výšav, už-už počuť dusot kopýt, škripot otvárajúcej sa brány, vo vzduchu cítiť dym ohniska, lahodnú vôňu jedál…

Aj sme sa pokochali, aj sme sa občerstvili, poďme my však radšej ďalej, tuším začínam blúzniť. Ešte sa naposledy rozhliadneme po šírom kraji (aha, tam dole dnes pôjdeme), pohľadom cez plece rozlúčime so starou zrúcaninou a už sa ponárame do ticha lesa, do tieňa stromov. Čaká nás dlhý a kľukatý pochod na Veľký Plešivec.

Spočiatku je to pohoda, cesta je široká, kráčame v skupinkách, pokračujeme v rozbehnutých debatách, načínane nové rozhovory. No cesta sa mení na cestičku, tá na chodník, z chodníka sa čo nevidieť stáva prť prudko zarezaná do svahu, skrúca sa, kľukatí, tesne kopíruje členitý tvar kopca, komunikujeme už iba ponad plece, treba pridať na hlasitosti, to je však len dobre…

Bol to jeden z našich prvých spoločných turistických výletov, MKCK bol ešte malé batoľa, ešte sa len staval na vlastné nohy, keď sme sa vybrali na pochod Čachtice – Šípkové. Zrovnaní v rade ako husi (presne tak ako dnes) sme sa hadili čoraz bližšie k Plešivcu, krok za krokom, noha za nohou. Ja prvý, za mnou Paľo (Herceg), kdesi vzadu všetci ostatní. V húštine len kúsok povyše nás sa zrazu čosi pomrvilo, zašuchotalo, zadupotalo a na ceste, iba niekoľko metrov pred nami zastala diviačica veľká ako stodola. Fučala, divo gúľala jediným okom (privráteným k nám), obzerala si nezvaných hostí, popod brucho a pomedzi nohy sa jej tmolili maličké svinky, svižne cupotali kamsi dole svahom. Krvi by sa v nás (vo mne a v Paľovi) nedorezal, pohľadom sme si každý hľadali vhodný strom (hádam to nebol ten istý), ostatní za našimi chrbtami zatiaľ (nič netušiac) veselo štebotali… Čas zamrzol v očakávaní… Sviňa si naposledy odfrkla, zagúľala (jediným) očiskom, z pysku jej odkväcla jedovatá slina a… našťastie odbehla za svojim drobizgom.

Zatváram knihu spomienok, obzerám sa naľavo i vpravo, les časom zredol, húštiny sa stratili, dnes nám (hádam) podobné stretnutie nehrozí. Ešte sa párkrát zakrútime, prekročíme popadané konáre, preškriabeme cez zvalený kmeň obrovského stromu, ochutnáme nové trnky, potešíme sa prvými riedkymi výhľadmi a už nás čaká vrcholové stúpanie. (Takmer) žiadny kopec nie je predsa zadarmo.

Tento však za tú trochu úsilia stojí. Iba pár metrov pod vrcholom sa potešíme pohľadom na malý hrad v úzadí (tam sme pred chvíľou boli) i nad ním z oparu vystupujúci nezameniteľný obrys vršateckých brál či obďaleč sa rysujúce malebné krivky Manínov a už je pred nami len posledných pár metrov. Objavuje sa vrcholový kríž a potom si môžeme naplno vychutnávať majestátny polkruhový výhľad do podhoria. Naše Považie, relatívne úzko zovreté medzi hradbou Karpát a Inovca, je jednoducho prekrásne.

Pofukuje, no nie je zima, popíjame kávu v kaviarni U Vlada, popritom maškrtíme, objavujeme nové zaujímavosti, vnímame drobné detaily. Veď to je predsa Vrbové (spoznáva nakoniec spolucestujúca)! A tam Piešťany (pridávam sa ja)! Nepravidelná mozaika remízok a polí, uprostred nich osamelé stromy – to nevymyslíš, takto to jednoducho je.

Nebudeme sa viac zdržiavať, aj jemný vánok sa časom zakúsne pod kožu, najskôr príjemne ochladzuje, neskôr otravne hryzie, poďme my radšej kade-ľahšie, kým nie je neskoro. Ten zostup vo mne pôvodne budil rešpekt, nakoniec to však nebola žiadna priveľká morda (i keď sme zleteli pekných 250 metrov). Ani sa nenazdáme a stojíme na kraji Hrachovišťa. Cesta vedie vpravo pomedzi domy,  podľa mapy by sme sa po nej mali dostať až do Višňového.

A je to nečakane zaujímavá a príjemná prechádzka. Niektoré chalupy toho pamätajú už veru hodne, viaceré sú pekne a citlivo opravené, táto špacírka je pre mňa milým prekvapením. Pokojné zákutia nad potôčikom Jablonka dýchajú pohodou, nikdy doteraz som tu nebol, ale ešte sa sem niekedy určite vrátim, vládne tu predsa taký božský kľud. I keď…

Stačí len na chvíľku vyhľadať samotu, diskrétne sa vzdialiť, odvrátiť do krovia, na krátky okamih sa bezmyšlienkovite zahľadieť do zeme, bez zjavnej príčiny sťažka vzdychnúť, potom sa otočiť, zodvihnúť zrak… Krajina sa medzitým úplne premenila, preč sú domy, z húštin v diaľke vytŕčajú len vetché strechy ošarpaných chájd, cesta zmizla, krovinami popri kalnej vode sa prediera iba úzka blatistá prť, zošerilo sa, opäť sa chystá na dážď. Smerom ku mne sa ťarbavo vlečie akási divná postava, zakáša, za sebou ťahá chromú nohu, čosi nezrozumiteľné brboce popod nos, na chrbte natriasa neforemný batoh a či hrb… Ficko, preblesne mi náhle hlavou, zachráň sa, kto môžeš!

…sme predsa v kraji Alžbety Báthory, krvavej grófky, možno práve po týchto miestach sa kedysi dávno túlal hrbatý Ján Ujváry zvaný Ficko, hľadal švárne devy, tu zháňal do služieb svojej panej čerstvú mladú krv. Tento príbeh bol umelecky spracovaný už mnohokrát, pozná ho hádam každý, avšak… – mal pravdu Jožo Nižnánsky či Stano Štepka?

Týchto úvah nateraz stačilo, blížime sa k vysokému kamennému plotu, ako hradby obkolesuje rozľahlú stavbu – dom a či kaštieľ, novostavba či rekonštrukcia pôvodného objektu? – nevedno, no obydlie je to honosné, obrovské, hoci navonok akési opustené… (niečo podobné – vraj farma – sa nachádza na opačnom konci Višňového, že tieto sídla majú spoločného majiteľa – a asi aj osud, sa dozvedám až neskôr doma).

Víta nás Višňové, malá obec na úpätí hradného vrchu, jediná krčma však otvára až o dve hodiny, to už ale budeme niekde úplne inde, na nás dnes (bohužiaľ) nezarobia. Aspoň sa však potešíme pohľadom na mohutný kopec na vrcholci ozdobený zrúcaninou hradu, z tejto strany je ten pohľad hádam najkrajší, odtiaľto sa povestiam o zverstvách hradnej pani ani veriť nechce.

Aby sme sa nemuseli štverať privysoko (a hlavne prudko) do kopca, obchádzame to všetko pekne zľava po príjemnej ceste cez les a lúčkami. Odmenou sú nám odpoly neznáme výhľady na hrad, z tejto strany nie je priveľmi obkukaný.

Ani sa nenazdáme a sme opäť v Čachticiach, takmer sme stihli skorší termín prehliadky, zostáva nám dobre vyše hodiny voľného času. Ako s ním naložíme? Ľahký obed a čosi na zapitie padnú vždy vhod, obsadíme posledné voľné miesta v pizzerii na námestí, omeškať sa len o pár krokov – nesadneme si.

Posilnení a oddýchnutí sa ešte krátko prejdeme po námestí. No brány kostola sú zavreté, môžeme tak len zvonka obdivovať jeho mohutné opevnenie. Postojíme pri fare, hlboko v pamäti sa snažíme vyloviť školské vedomosti o uzákonení spisovnej slovenčiny (v mnohom nám však pomáha aj pamätná tabuľa). Avšak čas sa naklonil, blíži sa termín návštevy záhrady a podzemia Drugetovskej kúrie, nesmieme to prepásť. Prichádza pán sprievodca, odvádza nás na miesto, začína rozprávať…

O Čachticiach, obci pod hradom, mestečku, ktoré v minulosti zdobilo štvoro kaštieľov, dnes z nich stoja už iba dva (do jedného z nich teraz smerujeme), z tretieho sa zachovalo len torzo, a ten posledný, ten, po chodbách ktorého sa prechádzala Alžbeta Báthory, stojí už len v spomienkach… Steny palácov nám rastú priam pred očami, no hneď nasledujúca veta drobí ich múry, zvyšky pohlcuje zem, kosti mnohých generácií slávnych rodov sa šmahom jediného slova menia na prach, prachom zapadajú staré anály, spomienky sa vytrácajú z pamäti. Ešteže existujú nadšenci ako náš sprievodca, ktorí dokážu vdýchnuť život podobným miestam, oživiť dávno zabudnuté postavy. A tak pred našim zrakom defilujú dlhé rady Orságovcov, Nádašdyovcov, Drugetovcov a Draškovičovcov (a kaštiele tu máme pekne pohromade), prežívame neslávny koniec tých prvých v bitke pri Moháči, s ďalšími potom cestujeme Via Magnou po panstvách v rôznych častiach Uhorska, strácame sa v neprehľadnej zmäti rodinných vzťahov, putujeme naprieč časom…

Slávnu dávnu minulosť strieda jej nie-až-tak-dávna fádna sestra, z hrdých múrov kúrie odpadávajú kusy omietky, farba stien bledne, na múroch sa objavujú čoraz hlbšie pukliny… Spolu s dievčatkom sediacim na parapete okna sa smejeme na smiešnej postave, spod dlhej bielej košele jej trčia ešte belšie tenké nohy, z hlavy splýva dlhá čiapka s brmbolcom, v ruke sviečka, pod pazuchou kniha – pán sused kráča naprieč dvorom, vybral sa tam, kam aj králi zvyknú chodiť pešo… Pestro odetá hlučná a veselá skupinka domorodcov vláči do dvora zo šíreho okolia všakovaké haraburdie, časť odovzdá do zberu, časť zahrnie hlboko do starej pivnice… Voda zo studne sa kamsi stráca, konáre stromov ovísajú čoraz viac… Strechy sa prepadávajú… Záchrana prichádza v poslednej chvíli…

A tak stojíme, počúvame zaujímavý výklad (zase som kamsi uletel), obzeráme si nízke budovy bývalej Drugetovskej kúrie (nepoučený pozorovateľ by v nich asi videl len spustnutý hospodársky dvor), vychutnávame čarovný pokoj divokej záhrady (kedysi musel byť tento park prekrásny), tie staré múry majú svoje kúzlo, urastené stromy tíško ševelia príbeh miesta, definitívne miznúce zvyšky kedysi honosného Orságovského sídla (dnes už iba zrúcanina, torzo, ruina – zvyšky jedinej steny obrastené zeleňou, len jedno okno, zlomok oblúka či portálu…) vyčítavo šeptajú do okolia svoj zabudnutý príbeh, zdieľajú pamäť priestoru…

Pár krokov, jedno otočenie kľúča, potisnutie dverí a sme tam. Za zrkadlom času, na mieste, kde sa stáva minulosť prítomnosťou, sen skutočnosťou. Stačí sa len letmo dotknúť starých múrov a tie prehovoria. Počuť klepot konských kopýt, dunenie kolies kočiara, panstvo je už tu, rýchlo, rýchlo, rozkúrte steny, priložte pod kotol, rozbehnite sa do pivníc, až po samý vrch nalejte džbány lahodným mokom, tým, ktorý sa urodí iba na svahoch hradného vrchu. Vo veľkej sále už znie cinkanie pohárov, rozlieha sa tlmený šum hlasov, za koncertné krídlo si čoskoro sadne mladý maestro, jemne pohladí klávesy, všetko stíchne… štebot drozda derúci sa dnu dokorán roztvoreným oknom dokonale dopĺňa jemnú melódiu podvečerného koncertu…

Interiér Drugetovskej kúrie, hoci ho tvoria len holé steny a hlinené dlážky, je určite veľmi zaujímavým miestom, má svoju atmosféru, má svoje tajomstvá. No my sa už pripravujeme na zostup do podzemia, hlavné lákadlo dnešného programu, čo nás bude čakať tam?

Keď ma kolegovia (a kolegyne) na dnešnom výlete nahovárali, aby som udalosti tohto dňa zapísal pre ďalšie pokolenia očakávali, že zo stien môjho textu budú na vás prýštiť hektolitre krvi, s hrôzou v očiach sa budeme predierať pomedzi kostlivcov a duše dávnych obetí, kvílenie ktorých nám bude drásať sluch i myseľ, že z temnoty podzemia sa vynoríme navždy premenení a poznačení. Aké to však bude v skutočnosti?

Padacie dvere sa otvárajú, náš sprievodca ich bezpečne zaisťuje – nechce predsa zostať uväznený pod zemou, asi vie dobre prečo…

Po tehlových stupňoch zostupujeme schod po schode nižšie a nižšie, schodisko sa stáča ostro vpravo, pozor na hlavu! pozor schod! šero, tma, ešteže sme vyfasovali baterky, ešteže máme tie telefóny, svetielka sliepňavé ako lampášiky svätojánskych mušiek pomáhajú osvetliť rozľahlý priestor…

Keď pominieme neodmysliteľné rekvizity (železnú pannu, figuríny nevinných dievčat, lampáše, obraz roniaci krvavé slzy, pavučiny, kostlivca v reťaziach) vošli sme do (takmer) bežnej hospodárskej pivnice. I keď, priestoru sa nedá uprieť nástojčivý nádych tajomna, stáročia historickej pamäti nie je možné len tak vymazať, ducha miesta nemožno odplašiť bodavo žiariacim kužeľom akéhosi moderného prístroja. Mágia predsa len funguje, symetrická klenba určite skrýva nejednu spomienku, nejedno tajomstvo…

Na niektorých miestach vybiehajú do bokov úzke slepé chodby. Na čo slúžili? Majú pokračovanie? Kto ich vyhĺbil? Kedy? Priveľa otázok, žiadna odpoveď. Stojíme, pohľadom kĺžeme po stenách, počúvame nekonečný prúd reči, stále pokračujúci výklad nášho sprievodcu (má naozaj talent!). Po určitom čase nás však čosi striasa, dačo sa zahrýza hlbšie pod kožu. Je to len chlad starej pivnice, či sa nám akási vyššia sila pokúša naznačiť, že si už nepraje byť ďalej rušená? Nevedno, radšej odchádzame…

Lúčime sa s našim sprievodcom, počúvať ho bol naozaj zážitok, lúčime sa so zaujímavým miestom, bola to skutočne príjemná návšteva. Semienko záujmu bolo zasiate, ešte sa sem (dúfam) niekedy vrátime…

Už počas dňa sme sa dohodli, že idúc okolo sa krátko zastavíme pri mohyle v Očkove. Také nevšedné miesto by bola predsa chyba len tak obísť. Autá parkujeme hneď oproti pri cintoríne, otvorom v plote, ktorý bol kedysi bránou, vstupujeme do areálu.

Ale to tu vyzerá! Pustatina, divá savana, džungľa. Nekosená tráva zarastá všetko okolo, dom tehliara, ktorý bol ešte na začiatku tohto tisícročia príbytkom správcu areálu takmer ani nevidno, vstup do Krvavej krčmy, ruiny Očkajovského kaštieľa, je ňou temer dokonale zamaskovaný. Hoci dnu vedie stúpajúce schodisko, bola to v skutočnosti pivnica. Stojíme totiž v priestore bývalej tehelne, v ktorej sa od začiatku 19. storočia ťažila hlina. Až neskôr si uvedomíme, aká hrubá vrstva zeme tu bola vlastne vydolovaná (i samotná mohyla tak stráca mnoho metrov svojej pomyselnej dominancie).

Keď povieme Ladislav Ocskay, môžeme jedným dychom dodať labanci a kuruci. Práve vo vzájomných bitkách protihabsburského povstania sa vyznamenal tento Rákocziho blesk, za svoj krátky, možno tridsaťročný život toho však stihol oveľa viac. Zúčastnil sa mnohých bojov, viackrát pri tom prezliekol kabát. Posledná zrada sa mu ale stala osudnou. A práve on dal v zemianskej kúrii Očkajovcov vybudovať krčmu. Personál, ktorý ju spravoval si ale podľa povesti svoje služby pocestným zamenil s remeslom zbojníkov – dnu vstúpili viacerí, von sa dostal málokto. Temná klenba skrýva určite nejedno tajomstvo, nechcel by som tu veru zostať uväznený za búrlivej temnej noci, vtedy, keď uhľovočiernu oblohu križujú zúrivé blesky, keď sa von spod zeme derú nečisté sily, keď nevinné obete hľadajú svojich katov…

Bodaj by sme sem vôbec nechodili! Zmar a beznádej! Ako macošsky sa dokážeme správať k dedičstvu, ktoré nám zachovala história!

Niekedy v 12. storočí PRED Kristom sa v týchto miestach konalo smútočné zhromaždenie. Do mohyly vložili súkmeňovci pozostatky veľmoža či svojho náčelníka (obdobie velatickej kultúry, mladšia doba bronzová). Keď prednedávnom objavili pod Tatrami hrobku veľmoža z prelomu 4. a 5. storočia PO Kristovi, spôsobilo to tuná vedeckú senzáciu a laický ošiaľ. Návšteva zrekonštruovanej hrobky v múzeu v Poprade (hoci tá sa samozrejme nenachádza na pôvodnom mieste) je navyše skutočným zážitkom (odporúčam, bol som tam toto leto). A tu? Zmar a beznádej! Bodaj by sme sem vôbec nechodili! A to stojíme PRIAMO na mieste posledného odpočinku pra-pra-pra(radšej skončím)predka popradského kniežaťa…

Mohyle dominujú špinavé a roztlčené okná, cez ne sa tisnú von prúty náletových burín, vo vnútri sú nahádzané odpadky od výmyslu sveta, dôkaz gramotnosti nezvaných návštevníkov – ako macošsky sa dokážeme správať k dedičstvu, ktoré nám zachovala história…

Poberme sa radšej rýchlo kade-ľahšie. Cestou nadol si ešte odskočíme k zachovanému nemeckému bunkru (o existencii ktorého som doteraz ani netušil – vždy a všade je možné objaviť čosi nové), náš pohľad naposledy zaplače nad necitlivosťou, s ktorou sa správame k svojej vlastnej histórii (a nielen k nej) – avšak dosť už! – hádam tu nebudeme politizuvat, na tieto stránky to predsa nepatrí (trošku si však rypnúť môžem).

Lúčime sa, sľubujeme si skoré stretnutie, už táto nedeľa je na to predsa ako stvorená.

Výletu okolo čachtického hradného vrchu a zostupu do jeho podzemia sa zúčastnili: Martina Kolonová, Katka Roháčková, Božka Golierová, Anka a Jozef Dzurenkoví, Paľo Rapant, Vlado Naď, Edo Zolvík, Jozef Vrábeľ a

Juro Golier

Bolo to naozaj takto? Nič som nezabudol? Neprifarbil? Nezamlčal? Ktovie… len účastníci výletu a letný vánok poznajú celú pravdu…

nedeľa 3.9.2023, Moravany a tak

Bum, bum bum, prásk! Kanonáda ako vo Verdune  budí všetkých v tej najtmavšej noci, priam uprostred najsladšieho sna. V úkryte vyhriatej postele, za nízko stiahnutými roletami však hromy a blesky znejú ako tá najmilšia hudba, vyklopkávajú temer dokonalý rytmus búrlivej symfónie temna a hrôzy, ako radi pri istote ochrany vyhľadávame nebezpečenstvo, s akým pôžitkom si s vedomím bezpečia užívame strach (len nech sa blesk netrafí do serverov).

Ráno je našťastie pokojné, bez vetra, bez zrážok. Deň ako stvorený na krátku prechádzku. Ako to však urobíme? V pôvodnom pláne sme mali výstup na Zlatý vrch, nahliadnutie do neďalekej jaskyne a nakoniec návštevu zámku (+výstavy) v Moravanoch. Po nočnom lejaku sú ale cesty určite rozmočené, plné blata, šmykľavé, takto sa na návštevu predsa nechodí. Budeme musieť improvizovať.

Prečo sa ja nikdy do sýtosti nevyspím?! Najviac mi to chutí práve vtedy, keď sa ozve ten malý, škaredý jedoš, trasie sa, skáče, vreští – ťažko ho trafiť, ťažko umlčať. To inokedy, keď mu dám veľkodušne voľno, keď si on sladko buvinká – zobudím sa pre zmenu ja. A nie a nie znova zaspať. Prevaľujem sa, nútim, modlikám, nič nepomáha. Presne naopak.

Dnes ho ale umlčím prvou dobre mierenou ranou, len zo dvakrát sa ešte lenivo pretiahnem, iba raz pretočím a vstávam. Aj tak sa však stihnem zapojiť už iba do poslednej fázy ranného hmýrenia, ako to tá moja spolucestujúca robí? Celú noc pobehuje po dome, zatvára okná pred búrkou (ja sa zatiaľ prevalím na druhý bok), potom ich otvára čerstvému vzduchu (tuhšie privieram viečka) a tak stále dokola. A ráno už zľahka behá po kuchyni, zakrúca do celofánu posledný rožok, popritom raňajkuje, krája koláč, úchytkom raňajkuje, balí batoh, stále raňajkuje… a ja som rád, že sa popritom všetkom stihnem aspoň ako-tak najesť.

Do Moravian to máme našťastie len kúsok, auto tam pozná cestu samo (len nech nezastane u Maroša, ten dnes absentuje), stačí mi iba po očku sledovať tachometer, pribrzdiť pri semafore, za mostom sa vôbec neobzrieť vľavo, na to bude čas až zajtra…

Striebornica – samozrejme, prišli sme poslední. Hneď vidno, že ostatných kvárila podobná nočná mora ako mňa, búrlivé divadlo dnešnej noci zobralo každému chuť mlátiť sa blatom, do kaštieľa sa predsa nepatrí prísť zabahnený ako gazda, meníme plány (aj medicínou sme sa zabudli počastovať). Najskôr sa teda prejdeme vrbinou za Moravanmi, prebehneme po hrádzi Váhu, nakukneme na golfové ihrisko, chvíľu sa niekde premotáme a konečne bude ten správny čas, tá správna chvíľa na audienciu v kaštieli. A potom sa uvidí, potom si hádam vybehneme aj na Zlaťák. A možno aj do tej jaskyne. Plány, plané plány (avšak nepredbiehajme)…

Skoré nedeľné ráno, asfaltkou sa spúšťame dole do Moravian, akoby sme kráčali zakliatym mestom, nikde ani živej duše, aj tí vtáci si ešte doma sušia perie. Nepočuť štebot, nepočuť hmýrenie hmyzu… Stíchnuté múry odrážajú ozvenu našich krokov, v zavretých oknách sa mihajú tiene našich tiel, zmáčaná cesta zrkadlí šum našich slov. Nad zvlnenými krivkami hôr sa vznášajú franforce hmly, obloha farby starej vypraej handry prikrýva celú krajinu… Ako v sne.

Krčma je (samozrejme) ešte zavretá, brána kaštieľa zamknutá, Maroš sladko spí, nik nás tu neprichýli, nik nás dnes nepohostí, nik nás tu nechce… musíme sa pobrať ďalej.

Štrkom vysypaný chodníček sa stáča okolo Striebornice, jej tok je na týchto miestach zregulovaný, zglajšachtovaný, vyrovnaný do priamky, už to nie je ten veselý pokrútený potôčik roztopašne zurčiaci popri výtockej ceste. Pekné domy veru vyrástli na kraji Moravian! Kedysi to bola len vrbina, zátopová oblasť Váhu a dnes… To, ako okolie pôvodne vyzeralo, môžeme ešte našťastie vidieť naľavo od nás – vysoká tráva, kríky, stromy, remízky, len ťažko priechodné húštinky, raj zajacov, bažantov, prepelíc a sŕn – pozor kam stúpaš! pozor kam ideš! Dnes ich však nevyrušujeme, dnes ich necháme na pokoji. Veď ani ony sa túto noc nevyspali.

Malá divočina pokračuje aj ďalej okolo rieky. Važiny. Mám veľmi rád tieto miesta pri pôvodnom toku Váhu (aj keď tam zavítam len veľmi zriedka), túto malú pripomienku, ako krajina vyzerala, kým sa jej nedotkla kradmá ľudská ruka. Kmene čnejúce vozvysok, aj sucháre či postupne sa rozpadajúce torzá stromov. Osamelé kríky a divoké húštiny, dobre ukryté lúčky. Rieka pokojná i živo víriaca. Miesta, kde rytmus života stále ešte určuje príroda. To o pár desiatok metrov ďalej…

Úhľadne zostrihnutý trávnik, hektolitre hnojiva, z hustej zelene kde-tu svietia farebné kvietky, guľaté rapavé loptičky. Golfové ihrisko, miesto odpočinku a relaxu slušivo oblečených dám a pánov, vstup na green v drapľavých podrážkach topánok (akými sa dnes hrdíme práve my) prísne zakázaný! A tak len zobďaleč sledujeme pozvoľne prechádzajúce sa postavy, občas okolo seba divo mávajú rukami, v nich akési papeky, akoby ich napadol roj včiel. Avšak každému čo jeho jest – nech si všetci robia to, čo ich baví, nebudeme sa pohoršovať, nebudeme závidieť, nebudeme komentovať (aj tak si to štipľavo neodpustíme, sme predsa len ľudia) – nech brouka žít…

Krajom Kúpeľného ostrova sa snažím iba tíško pretiahnuť, nikým nevidený, nikým nepoznaný, nepovšimnutý – veď už zajtra… Potom sa tiež zľahka prešmykneme okolo moravanského ihriska, ďalšia krčma je (zatiaľ) zavretá, dnes nám naozaj nie je súdené… Ulice obce medzitým ožili, asi to spôsobil zvuk zvonov. Aj sa vyčasilo, brána kaštieľa je však stále zavretá… Nevadí, zatiaľ sa rozložíme na zastávke autobusu (majú ich tu riešené naozaj nápadito), posilníme, ponúkneme maškrtou, na variči medzitým zovrie voda, kaviareň U Vlada otvára dvere, víta prvých návštevníkov. A medzitým sa otvorili aj brány kaštieľa…

Dlhé roky bolo toto miesto bežnému smrteľníkovi neprístupné, vystavali ho Thurzovci alebo Csákyovci? – nevedno, neskôr však patrilo rodu Motešických a Zettwitzovcom, potom slúžilo umelcom – maliarom a sochárom. A dnes sa doň po prvý krát chystáme vstúpiť aj my.

Okrem prehliadky historických (no zubom prítomnosti poznačených) interiérov budeme mať možnosť prezrieť si výstavu moderného umenia Artrooms Moravany: Ako v sne. O tom, čo nás čaká vovnútri, si môžeme urobiť prvý obraz už pri vstupe – víta nás podivná postava divného jazdca, okolie je však zaujímavé, múry kaštieľa žiaria novotou, steny hospodárskej prístavby dýchajú históriou, toto miesto má atmosféru, to miesto má charakter… A to ešte netušíme, čo nás čaká dnu…

Tu majú charakter ešte aj záchody! S otvorenými ústami zízam na zaujímavé priestory, vstupnú halu, početné miestnosti, rozľahlé sály, nekonečné chodby, skryté schodištia, tajuplné podkrovie i magické pivnice, priestory zrekonštruované aj načaté zubom času, pomedzi to všade visia, stoja, ležia, vznášajú sa všemožné umelecké artefakty. Týmito miestami kedysi kráčala šľachta, neskôr tu oddychovali (a tvorili) umelci, dnes nimi prechádzame my. Ako vo sne.

Nie som znalcom umenia, hlavne nie toho moderného, ak však človek čo len trochu chce, otvorí myseľ a srdce, nechá pôsobiť emócie – má to čosi do seba. Hlavne v týchto priestoroch. Absolútny brutál. Art brut. Tu nevieš čo je exponát, čo zámer a čo len časom a ľudskou ľahostajnosťou narušená stavba. Ale všetko to spolu funguje vskutku dokonale (neopravujte všetko, nechajte prosím aspoň časť priestorov nedotknutých). Fľaky farieb na starých obkladačkách. Suché lístie naviate pod oknom. Drôty nemo trčiace zo steny (radšej sa nedotýkať!). Kaluž vody na chodbe (pozostatok nočnej búrky či umelecká inštalácia?). Ošúchané zrkadlo v kúte sprchy. A pomedzi to všakovaké maľby, kresby, grafiky, modely, plastiky, videoinštalácie, ohňostroj farieb, podivných čiar a tvarov, hra svetla a tmy, emócie, vzruchy, nepokoj, stíšenie a meditácia, z každého rožka troška, to sa nedá všetko stihnúť, zatiaľ sa to snažím len zdokumentovať, absorbovať aspoň prvotný pocit, iba náladu, toto v žiadnom prípade nie je koniec, určite sa sem vrátim (mám na to ešte dva týždne)… Ostatní ma medzitým trpezlivo čakajú vonku, spokojne (a pokojne) sa vyhrievajú na slniečku…

Krčma je už našťastie otvorená, hor sa tam! Bohužiaľ nemajú nič k jedlu… nevadí aj kofola či pivo padnú vhod (po takom zážitku). Posedíme, pokecáme, čas pri tom tak príjemne letí…

A letí aj asfalt pod našimi nohami – cestou hore na Striebornicu, k autám. Je definitívne rozhodnuté, dnes už ďalej nejdeme – horko zavzlykali hory, smutno vzdychol Zlatý vrch, smutnú slzu uronila neďaleká jaskyňa… Alebo predsa?

Prázdne bruchá velia niečím ich zaplniť. Prudko stáčame volanty našich dopravných prostriedkov doľava, štveráme sa hore kopcom (aspoň takto), o chvíľu už parkujeme pri kolibe Furman. Tu si konečne doprajeme bohaté hody. Veď  predsa – nielen spokojná duša, ale aj spokojné telo sú zárukou vydareného dňa. Ďalšieho z mnohých.

Po Moravanoch a ich (veľmi) blízkom okolí sa tentoraz len tak nezáväzne motkali Daša Soubustová, Iveta Zálešáková, Božka Golierová, Paľo Rapant, Vlado Naď, Edo Zolvík, Vojto Galbavý a

Juro Golier

O tomto výlete som pôvodne ani písať nemal, ani priveľmi nechcel. Veď čo už povedať zaujímavého o akcii, kde najťažším výstupom bol výšľap na hrádzu Váhu, ktorého dĺžkou sa nemožno veľmi chváliť ani v opatrovateľskom ústave, keď sme naplnili len veľmi málo z pôvodných plánov (teda takmer nič). Avšak úspech a hodnotu dňa nemožno merať len prejdenými kilometrami a nastúpanými metrami, dôležité sú tiež pocity a zážitky. A tých bolo dnes naozaj neúrekom…

Uvoľniť z mysle spomienky a emócie, pretaviť ich do rozprávania chce svoj čas. Je treba nájsť tú správnu chvíľu, oprostiť sa od bežných problémov, utiecť ďaleko od rušivých vplyvov, dokonale sa izolovať, utiahnuť do vlastnej škrupinky, opäť sa ponoriť do víru udalostí, brnknúť na správnu strunu tak, aby sa rozozneli tie správne slová. A preto len ticho sedím a hľadím pred seba, bezmyšlienkovite a uprene hypnotizujem nabielo vylíčenú stenu, s nohami v lavóre sa pokúšam zo seba zmyť únavu posledných hodín, snažím sa preniesť na papier (či obrazovku počítača) záznam voľne plynúceho príbehu minulých dní…

Akcia Homôlka

piatok 1.9.

Deň Ústavy SR sme niektorí oslávili cyklojazdou z Ilavy na Homôľku. Po občerstvení na Homôlke (baby si dali huspeninu) sme sa spustili strmým a rozbitým žľabom po žltej zn. peši do Dolnej Poruby. Cesta mala 2,5 km a trvala nám vyše hodinu.

Z Dolnej Poruby cez peknú a dlhú dolinu  a dedinu Omšenie sme sa dostali až do kúpeľov Trenčianske Teplice. Pozreli sme si v miestnom parku Most slávy, tabuľky slávnych hviezd filmu a hudby. Baby si dali burčiak a chlapi čierne pivko.

Keďže sme mali ešte dosť času, tak sme sa cyklochodníkom premiestnili až do Trenčína a odtiaľ preplneným vlakom cestujúcimi a bicyklami putovali domov.

Akcie sa zúčastnili: Boba Ilavská, Marianna Farkašovská, Danka Fáziková, Fero Martinus, Roman Miklošík a akciu zapísal Palo Herceg.

Akcia Mojtín a tri mosty

piatok 1.9.

Akcie sa zúčastnili: J. Lukačovičová, Š.  Krištof, I. Kubiš, V. Gubiová, M. Kupčík, D. Surovčík, Ľ. a H. Rosoví a Ľ. Kraic.

V Púchove na našom známom parkovisku (na Streženickej ceste) sa nás stretáva celkovo 9 cyklistov (tiek). Ono by nás bol ešte viac – šiesti, čo išli vlakom, si to cestou rozmysleli. Šli z Ilavy na Homôlku a cez Porubu a Trenčianske Teplice zakončili túru v Trenčíne.

My sme krátko po 10-tej hodine vyrazili popri Kočkovskom kanáli smerom na Belušu. Začiatočný technický terén sa čoskoro zmenil na príjemnú asfaltku. Za Belušou sa v pohode dostávame na výpadovku smerujúcu na Mojtín.

Za Čerencovým a Belušskými Slatinami začína stúpanie hore už na samotný Mojtín. Poznáme ho, išli sme ho už viackrát, takže vieme, čo nás čaká. Hore v dedine je však pusto, občerstvenie žiadne – tak ako pominule – nič sa nezmenilo. Zastavujeme sa aspoň na chvíľu pri soche miestneho rodáka Ladislava Škultétyho – Gábriša, ktorý bol najdlhšie slúžiacim vojakom v službách cisárskeho vojska.

Pokračujeme ďalej pomerne ostrým padákom (-18%) dolu ku Kaplnke Panny Márie Laseletskej. Pokojná cestička Jasenovskou dolinou nás cez dedinu Tŕstie privádza do Podskalia. Tu sme mali v pláne občerstvenie, ale hostinec bol zavretý. Takže použijeme aspoň vlastné zdroje. Trochu si odpočinieme, veď nás čaká stúpanie hore ku krížu na Uhrínovci.

Sprvu bola cesta ešte OK, ale záver nám skomplikovali lesáci, ktorí svojou ťažbou dreva cestu premenili na blatový tankodrom. No mali sme hore čo pucovať.

Dolu sme sa spustili po drncavej ceste, našťastie suchej. V neďalekom Dolnom Moštenci bola otvorená krčma (Bulldog Pub). Aké-také občerstvenie nám to dalo. V tomto peknom, no na gastronómiu pustom kraji, bolo vítané aj toto.

Ako tak uspokojení prichádzame do Považskej Bystrice. Tú našťastie po okrajoch (sídlisko Rozkvet a Kolóniu pri Považských strojárňach) v pohode obchádzame a výpadovkou po meandri Váhu smerujeme na Milochov. Odbočujeme na nový železničný most, ktorého súčasťou je aj cyklocesta. Táto nás krížom cez Nosickú vodnú nádrž privádza na jej druhý breh. Máme krásny turistický, ale aj technický zážitok. Most pôsobí veľkolepo.

Cesta po súši netrvá dlho a cca po 2 kilometroch prichádzame k druhému novému mostu. Po ňom prechádzame na druhý breh Váhu na ostrov, kde je teraz Nosická železničná stanica. Pri nej teraz už tretím mostom sa dostávame do samotných Nosíc. Všetky tri mosty boli postavené kvôli úprave železničnej trate v tomto úseku pre zvýšenie rýchlosti diaľkových rýchlikov.

Pokojná cestička v Nosiciach nás privádza k ďalšiemu mostu (tento tu už stojí dlhšie). Po ňom prichádzame do samotného Púchova. Posledné kilometre putujeme po Vážskej cyklomagistrále, ktorá nás privedie do cieľa, ku naším autám.

Sme v cieli. Prešli sme 60 km s prevýšením cez 700 m.

Trochu nám to pokazili lesáci svojou ťažbou, viazla tu gastronómia, ale to nám, zanieteným cykloturistom nemôže zobrať chuť do plánovania ďalších výletov.

Takže do skorého videnia.

Ľ. Kraic

Akcia Kohútka

nedeľa 27.8.2023

Táto akcia vznikla celkom spontánne, žiadna akcia nebola v pláne. Ľubo vyzval niečo vymyslieť, tak som navrhol cyklo Púchov – Kohútka a späť.

O 10:00hod. sme vyrazili z Púchova za priaznivého počasia smer Čertov, po pár km sme odbočili na Vydrnú, kde sme sa zvítali s Helou Gurínovou, s jej dcérkou  s deťmi na ich chalupe. Trochu sme sa pobavili a pokračovali cez Lúku do horského strediska Čertov.

Tešili sme sa na pivko, ale predošlá noc bola v celom kraji veľmi búrlivá a daždivá. Kraj bol bez elektriky, tak sa nečapovalo, ale zachránil nás Dušan, zobral každému Tatranský čaj, aby sme si pripili na zdravie jeho nedávno narodeného vnúčaťa, čo sme s radosťou urobili.

No a potom už len vyšliapať 6 km do kopca na horskú chatu Kohútka. Tam mali elektriku z českej strany, pivo mali výborné, ešte lepšie borúvkové knedlíky a  iné dobroty.

Naspäť sme šli tou istou cestou, Papajské sedlo bolo vytopené, to bola paráda až do Púchova. Odtiaľ dve posádky šli domov autom, zvyšok vlakom.

Akcie sa zúčastnili manźelia Antaloví, Marianna Farkašovská, Danka Fáziková, Dušan Surovčík, Roman Miklošík a celú akciu opísal Palo Herceg.

Akcia Český raj

Zápis z akcie Český Ráj  od 22.7. – 29.7.2023

 Akcie sa zúčastnili: Janka Lukačovičová, Anka Kučerová, Juraj Poláček, Pavol Herceg, Fero Martinus, Heňo Molnár, Igor Buc, manželia Kraicoví, manželia Rosoví, Stano Macejka, Kornel Ninis, Peter Chnapko, Jozef Koprna, Ivan Kubiš, Štefan Krištof, manželia Miklošovičoví a Ján Budoš.

Sobota 22.7.

Cesta do Českého Raja pre nás, ktorí sme išli autom, viedla na miesto stretnutia – pumpa vedľa diaľnice v blízkosti dediny Hrádok. Prišlo sem päť áut s posádkami. Ivan ako obvykle už bol deň na ceste na svojom e-biku z Hlohovca, ktorý celú trasu rozdelil na dva dni jazdy. Kornel, Peter a Jozef zvolili svoju obľúbenú alternatívu cesty do Raja kombináciou vlak a bicykel. Juro pre nás pripravil v tento deň poznávací zájazd. Prvá zastávka bol Kroměříž podzámocká záhrada arcibiskupského zámku. V minulosti sme tu boli, aj na kraji tejto záhrady, ale teraz sme mali dosť času, tak sme si prešli väčšiu časť záhrady. Ďalej sme pokračovali do mesta Vysoké Mýto. Prezreli sme si pekné námestie a hlavne sme okúsili českú gastronómiu, čo ako sme poznali už dávnejšie, uspokojila našu obedňajšiu potrebu. Poslednou zastávkou bol zámok Hrádek u Nechanic. Opäť tu bola krásna záhrada a pekne upravený zámok do  odtieňu červenej farby. Po príchode do nášho penziónu Žernov, ktorý nám bude domovom na týždeň, boli malé problémy s ubytovaním, ale nakoniec sme oslávili príchod a hlavne sme sa všetci, ktorí chodia so mnou do Česka, opäť zvítali, lebo niektorých som nevidel skoro rok. Objednal som pivový súdok značky Rohozec, lebo náš penzión nemal reštauráciu. Bolo to pre nás niečo nové, čo prinieslo aj niečo, čo otestovalo našu jednotu, ale zvládli sme to úspešne. Pivečko bolo dobré, čo zahladilo malé ostré hrany nepochopenia.

Nedeľa 23.7.

Prvý deň cyklistiky nás čakala trasa, ktorá začala smerom na Hrubú Skálu. Navštívili sme aj areál zámku. Boli tu krásne výhľady na typické skaly Českého Raja a do okolia. Po občerstvení sme pokračovali v centrálnej časti Hruboskalsko a prešli sme cez najkratší vytesaný tunel Pekařova brána a prešli sme okolo hradu Kost. Ďalej pre nás Juro pripravil peší prechod údolia Plakánek. Padlo to vcelku vhod prejsť sa pešo vedľa bicykla. Údolie bolo z jednej strany ohraničené skalkami a postupne prechádzalo z malého potôčka cez rieku k priehrade. Od priehrady už na bicykli sme míňali malebné domčeky a na záver nás čakal Střehomský vodný mlyn. Začali sme pociťovať hlad. Vedeli sme, že bude asi problém nájsť reštauráciu s voľnými stolmi pre dvadsať hladových cyklistov. Malé mestečko Sobotka, kde sa narodil básnik Fráňa Šrámek, s jednou otvorenou reštauráciou ( menom Pošta ) v čase najväčšieho hladu ( okolo obeda ), sme na prvý krát nenašli dostatočne množstvo voľných stolov. Naša cyklistická skupina sa rozpadla. Niektorí zvolili iné zastávky s občerstvením a my skalní sme vybehli do kopčeka a navštívili sme zámok Humprecht. Zámok bol s krásnym výhľadom do okolia a s osovou hodovou sieňou s neskutočnou akustikou, kde ozvena trvá aj niekoľko sekúnd. Pri návrate do Sobotky sme našli našu vyhliadnutú reštauráciu už voľnú aj pre nás hladových. Stálo to za to, jedlo bolo vynikajúce a aj pivečko a zákusky sme si dali až sa poniektorí mierne prežrali. Nejako sme sa dali do kopy, akurát sme stratili Rosových, a pokračovali do  Jičína. Už sme opäť vysmädli, lebo boli dosť vysoké teploty a zakotvili v krčmičke na námestí. Bolo tu dosť hlučno, lebo opravovali cestu a chodníky, preto sme rýchlo vypadli z mesta. Cestou do penziónu nás čakala ešte jedna poznávacia zastávka a to skalná vyhliadka Přivýšina a Rovensko pod Troskami. Večer sme si vymenili dojmy a doplnili tekutiny.

 (dĺžka 71 km, prevýšenie  1031 m)

Pondelok 24.7.

V pondelok sme sa vybrali severne smerom cez Tatobity. Tu sme zakotvili v peknom penzióne, ktorý bol pôvodne chliev. Zastávka bola po siedmych kilometroch, čo nás väčšina za to skritizovala, ale mali tu dobré pivo, a nedáš si? Neskôr sme zistili, že sme dobre urobili, lebo bol problém nájsť nejaké občerstvenie. Ďalej bola zastávka na pešiu prechádzku v Měsíčnom údolí. Nebola dlhá. Bicyklom sme sa priblížili k ďalšiemu známemu miestu Raja a to Malá Skála. Pešie túra na vrch Malej Skály je na niekoľko hodín, tak sme tento hrebeň míňali bočnou cestičkou, ako ináč len do vrchu až k zrúcanine Frýdštejn. Tu sme sa len odfotili, lebo bol pondelok a väčšina pamiatok je zatvorená. Cestou na juh sme niektoré skalky pozorovali len z cesty, lebo nebolo toľko času na návštevu. Predsa sme absolvovali okruh Kalich-Chlévište na pešo. Chodili sme medzi skalkami, navštívili vyhliadky, poblúdili v bludisku, ale sme sa našli. Z diaľky sme počuli hrom. Jeho intenzita sa zvyšovala. Prichádza k nám búrka. To je paráda. Rýchlo sme zišli z vysokých skál a pridali sme do kroku, až sme začali v pokluse behať. Začalo slušne pršať. Jeden hrom udrel asi skoro vedľa nás, tak sa nám to zdalo. Začala mierna panika a strach o holý život. Našťastie sme prežili bez ujmy. Prišli sme k našim bicyklom a rýchlo sme sa premiestnili na kryté pódium, ktoré tam na nás čakalo. Pekná náhoda. Po daždi sme naštartovali naše bicykle a zrýchlili sme jazdu, lebo prognóza počasia nebola priaznivá. Po ceste mali byť ešte ďalšie skalky, ale pamiatky išli bokom pred strachom z dobrého zmoknutia. Nakoniec to s dažďom až tak zlé nebolo. V Rovensku sme sa na štadióne zastavili na nejaké rýchle jedlo a pivko.
V penzióne sme ešte dorazili súdok a pripravili sa na ďalší cyklistický deň.

(dĺžka 62 km, prevýšenie  1203 m)

Utorok 25.7.

Bývame v doline, čiže bolo problematické sušenie cykloprádla a tenisiek. Ja som mal staré cyklotopánky, ktoré som chcel vyhodiť, ale som to neurobil a aké boli dobré do neistých ďalších dní našej cykloturistiky. Začínali sme trasu severozápadne do mesta Turnov. To mesto nás nejak neohúrilo, tak sme bez nejakej dlhšej zastávky odišli z mesta. Zastavili sme sa na zámku Hrubý Rohozec, tiež len na krátko. Pivovar Rohozec, kde varili to pivo, čo sme vypili a ja som opäť objednal, ale väčší súdok, sme sa nezastavili, čo nám vytýkali traja králi, ktorí sa tam zastavili. Zastavili sme sa na zámku Sychrov, kde sme sa pomotali po okolí zámku a hlavne sme sa naobedovali. Počkali sme na našich troch oneskorencov a pokračovali na Mníchovo Hradiště. Nejak sa to zrýchľovalo, aj na pamiatky bolo stále menej a menej času. Hrozba dažďa nás stále prenasledovala. Prepočítavali sme, kedy príde na nás dažďový mrak podľa všetkých možných meteo radarov. Nasledovala  zastávka Kopicuv statek. Pešo sme prešli okruh, kde na skalách boli vytesané reliéfy z českej histórie a zvieratá, ktoré vytvoril naivný sochár (samouk ). Schyľovalo sa k dažďu, poslednú zastávku na hrade Valdštejn sme ani neurobili, len sa počkali a ponáhľali sa domov. Dážď nás predsa dobehol pri väčšom strome, kde sme nahodili všetko, čo sme mali pripravené na dážď a čakali sme kým skončí. Prognóza skončenia dažďa bola niekoľko hodín, tak sme to riskli do možnej prvej krčmy. Boli sme mokrejší a mokrejší a krčma nikde, čiže sme zvýšili tempo a hajde domov. Dobre sme urobili. Prehánka nebola taká intenzívna. V penzióne sme sa opäť najprv trochu zahriali pri ohnivej vode a poniektorí sa išli schladiť do bazéna.

(dĺžka 82 km, prevýšenie  1106 m)

Streda 26.7.

Streda mala podľa predpovede byť najhoršia. Jedna skupina sa oddelila. Išla robiť pešiu turistiku Prachovské Skály, zámok Hrubá Skála a hrad Valdštejn. Čiže bohatá nádielka pamiatok. My ortodoxní cyklisti (Janka, Štefan, Ivan a ja), ako nás nazval Juro, sme predsa osedlali naše tátoše a išli sme východným smerom do Lomnice nad Popelkou. Tu som zaradil, nik neprotestoval výšľap na horu Tábor s vyhliadkou. Po občerstvení nechceli sme sa vracať na plánovanú trasu, tak sme zvolili trasu cez dedinku Kyje, kde sme pekne padli do doliny, aby sme mohli opäť stúpať do kopca. Bol tu aj úsek, kde sme museli pešo tlačiť bicykle, ale nevadí. Keď sme boli na plánovanej ceste, tak sme navštívili zrúcaninu hradu Kumburk. Zjazdovali sme po peknej asfaltke do mestečka Nová Paka a navštívili sme nádvorie hradu Pecka. Potiaľto nám vietor pomáhal, ale sme sa otočili na Lázně Bělohrad, tak nám začal sťažovať cyklistiku. V kúpeľoch Bělohrad sme zaradili obed a pokecali si s miestnym penzistom, ktorý bojoval proti demencii, tak že sa vždy snažil komunikovať s kúpeľnými hosťami, i keď my sme neboli, a takto trénovať svoj mozog proti chorobe. Počasie bolo vcelku dobré, zatiaľ žiadne pršanie, ale zrazu nejaký oblak, z ktorého v diaľke bolo vidieť dážď. Zastávka autobusu nás zachránila pred kvapkami. Obliekli sme proti dažďové bundy a poďme do dedinky Železnice. Dážď odišiel, chytili sme len kraj prehánky. V okolí dedinky Železnice boli veľké boje v období Rakúska-Uhorska. Nakoniec nás čakala cyklocesta skôr pre horské bicykle, čiže sme si dobre pochutili, len Ivan musel ísť pri zjazdoch pomalšie, aby nepresekol dušu na svojom ťažkom e-biku. V penzióne sme sa dali do poriadku a začala hudobná produkcia ( hlavne Ľubo hral, ja som bol zo začiatku spomalený, neskôr ako tak som sa chytal, ale nebolo to bohvie čo). Oslavovali sme našu Aničku, tak sme jej zavinšovali a ja som si spomenul na moje dve Aničky (moju mamu a moju mladšiu sestru ).

 (dĺžka 78 km, prevýšenie  1467 m)

Štvrtok 27.7.

Po celkom náročnom večeri, som sa ráno cítil celkom dobre. Bol to asi zázrak, lebo väčšinou mi ráno ani raňajky nechutia, chvalabohu. Dnes sme opäť bicyklovali v kompletnom zložení. Juraj zvolil menej náročnú z posledných dvoch trás, lebo asi turistov boleli kolená. Museli prejsť neskutočné množstvo schodov a skalných vyhliadok. Začali sme smerom na Rovensko pod Troskami, aby sme pokračovali na hrad Trosky. Túto siluetu, dve vežičky, jedná vyššia od druhej, sme videli nespočetne ráz. Zakaždým vyzerali ináč, záležalo to od smeru, ktorým sme sa vracali domov do penziónu. Juraj odmietol výšľap až hore ku hradu, lebo to už poznal a nechcel zbytočne mrhať silami. Hore pri hrade sme si obzreli opäť areál hradu a poďme za Jurajom. Cestou nás prekvapil čerstvý asfaltový koberec, tak sme zaradili objazd plánovanej cesty. V Dolním Bousove sme stretli Jura a občerstvili sa pri zlatom moku a neskutočne dobrým produktom miestnej pekárne. Pokračovali sme smerom Dětenice. Tu nás čakal obed v rázovitej stredovekej reštaurácii v pivovare, kde pokračujú v niektorých stredovekých zvykoch. Asi v stredoveku sa na slušnosť veľa nehľadelo, hlavne pri stolovaní. Jedálny lístok sa volal žrádelník, názvy jedál mali úsmevné názvy. Jedlo sa len rukami, žiadne príbory. Bolo to oživenie pre nás zaťažených morálkou tejto doby, ktorú teraz žijeme. Ceny tam boli parádne vysoké (asi si dali zaplatiť aj tento neštandardný prístup ku stravníkovi), ale jedlo vynikajúce. Zámok Dětenice a aj areál bol uzavretý pre neplatičov, tak sme to obišli a pokračovali sme severne smerom na zámok Staré Hrady. Tento zámok bol orientovaný pre rozprávkové bytosti. Bolo to pekné, ale hlavne pre malé deti a možno pre zasnených dospelých. Zasa tu nastala mierna panika z dažďa. Prechádzali sme cez dedinky Střevač, Samšina a Mladějov. Začalo mierne popŕchať. Pred cieľovým zjazdom pod stromom sme nahodili pláštenky, len Juraj sa rozhodol ísť ďalej, kde sa pod mostom v pohode oblečie do dažďa. My sme zvolili mierne inú variantu, kde nás čakal Juraj, čiže sme sa obišli. Do cieľa nás čakali Újezd pod Troskami a Rovensko pod Troskami. Domov sme prišli v miernom letnom daždi, bez vetra a pri príjemnej teplote.

(dĺžka 74 km, prevýšenie  938 m)

Piatok 28.7.

V posledný deň cykloturistiky sa opäť oddelili ľudia, ktorí chceli poznávať miesta podľa plánovanej trasy, ale autom a pešou turistikou. Opäť sa našli aj cyklisti, ktorý chceli otestovať pripravenú trasu, ale v opačnom smere. Vyštartovali sme cez Tatobity do najvyššieho miesta celého nášho pobytu v Raji, vrch Kozákov. Nepršalo nám, ale bola veľká hmla. Na vrchu sme dohromady nič nevideli, tak sme nešli ani na rozhľadňu (bola otvorená). Pokračovali sme do Železného Brodu a priblížili sme sa ku rieke Jizera.v Spálove, kde bola historická malá vodná elektráreň. Bol čas obeda, tak sme tu dali prestávku. Náhodne sne sa stretli s našimi turistami, ktorí robili pešiu trasu zo Semil. Ďalej nás čakal stupák  Na Cimbále, aby sme spadli do Semil. Tu sme zvolili okruh v centre mesta, aby sme išli v smere plánovanej cesty, lebo v tomto smere boli jednosmerné cesty. Plánovaná cesta nás vyviedla z mesta popri Jizere do Benešova u Semil (bol tu pekný dreveno-železný most cez rieku) a ďalej, aby sme sa vrátili stúpaním opäť do Benešova u Semil a zjazdom opäť do Semil. Niektorí už začali frflať, ale mne sa to páčilo. Pri Jizere sme peši navštívili visutú galériu na Riegrovej stezke. Bolo to opäť krásne, dokonca aj ten krátky letný dáždik.  Na tenisovom bare sme si dali pivečko a poďme opäť na Kozákov. Asi jeden kilometer stúpania bol poriadny brutus. Na jeden záťah sa nedal absolvovať. Štefan na niektorých miestach nás informoval o stúpaní (niekde na krátkom mieste bolo maximálne 19,5). Chvalabohu dostali sme sa na lepšiu asfaltku a stúpanie bolo normálne. Na samotný vrchol Kozákova bolo stúpanie príjemných 12. Teraz sa nám zdalo to stúpanie príjemné po absolvovaní toho brutálneho stúpania. Na vrchole nás čakalo slnečné počasie bez vetra. Rýchlo sme si zaradili rýchle občerstvenie v kiosku. Asi sme im to skoro všetko vyžrali. Výhľady boli fascinujúce. Videli sme Krkonoše s charakteristickou Černou horou, Ješted, Bezděz nad Máchovým jazerom, Ralsko, České středohoří, Hrubá Skála a skoro celý Český Raj. Nakoniec sme sa zastavili pri pamätnej tisícročnej lipe v Tatobitách.

dĺžka 64 km, prevýšenie  1298 m)

Sobota 29.7.

Posledný deň bol ako obvykle smutný. Balenie, raňajky, rozlúčenie a očakávanie, čo bude za rok.

Niektoré autá s posádkami išli, čo najkratšou cestou domov na Slovensko, lebo sme sa obávali veľkej vzdialenosti v súvislosti s dopravnou situáciou, a hlavne chceli sme byť, čo najskôr doma. Posádky áut Jura a Miloša plánovali cestou domov poznávaciu jazdu cez hrad Pecka, Lázně Bělohrad, Hořice, Častolovice a Moravskú Třebovú.

Na záver len to, stále sme vystavení stretávaním a neskôr rozlúčením. Je to rovnaké ako život. To najkrajšie je to medzi tým, to plynutie v čase. Dúfam, že sa znovu stretneme a zažijeme hlavne krásne spomienky, ktoré samozrejme časť z tých najstarších spomienok, zabudneme, ale zostanú v nás tie najmladšie.

Ďakujem vám všetkým, ktorí ste ma opäť nesklamali a zúčastnili ste sa mojej Budošovky. A hlavne musím poďakovať Jurovi, ktorý mi pomohol vybrať ubytovanie (respektíve to našiel, lebo bol problém nájsť vhodné ubytovanie) a pripravil trasy po asi náročnom hľadaní informácií o pamiatkach Českého Raja.

Štatistika. Celkovo sme našliapali 432 km s prevýšením 7043 m.

Jano Budoš

Akcia Orešanské sedlo

Malými Karpatmi na Orešanské sedlo

Akcie sa zúčastnili: manželia Kraicoví, Jana Lukačovičová, Ján Budoš, Štefan Krištof,  Roman Miklošík, Jozef Nádaský ,Ivan Kubiš a Paľo Herceg.

Hosť: Igor Klepoch

Stretli sme sa v sobotu 15.7.2023, ráno o 8:00 hod. pri železničnej stanici v Báhoni. Väčšina cyklistov prišla vlakom a tak sme sa po zoznámení s hosťom Igorom, ktorý k nám prišiel až so Šurian, mohli vydať na cyklotúru. Ešte sa ozval Roman, ktorý nás čakal v Budmericiach. Rovnako ako Ivan prišli obaja z bydliska na bicykloch. Do Budmeríc sme prešli náučným chodníkom (Jarná – Budmerice), ktorý nám je už dobre známy. Na pumpe sme sa zvítali s Romanom a pokračovali smer Budmerický kašeľ a Lindava. Nakoľko už od rána bolo veľmi teplo a zastávok na občerstvenie nebude veľa, dali sme si prvé čapované pivko v pohostinstve na Píle. Po malej prestávke sme pokračovali na Červený kameň. Tu sme odbočili do lesa, v ktorom bolo ešte celkom príjemné. Chvíľu sme išli zelenou turistickou značkou, ktorú vystriedala pekná lesná zvážnica medzi Častou a Doľanmi. Pred Zabitým sme opäť odbočili na lesnú zvážnicu, ktorá nás priviedla k horárni Šišoretné. Igor začal mať problém s jedným kolesom (asi defekt), ale len ho dofúkal (my sme si odfúkli) a pokračovali sme smerom na vysielač a Bolehlav. Aj keď nešlo o dlhý úsek, cesta bola miestami vymytá poslednými búrkami a tieto úseky boli ťažšie pre prejazd na bicykli. Na malej lúčke sme dali opäť pauzu, Igor zhodnotil, že bicykel ešte vydrží a dušu vymení až na Majdane.  Janko s Jozefom sa ešte pozreli k vysielaču a pomaličky sme sa začali zberať na ďalší kopec, ktorý nás čakal. Na Bolehlav sme išli po modrej turistickej, stúpanie nebolo ťažké a ani dlhé. Už len krátky zjazd a boli sme na Orešanskom sedle. Pred nami bola posledná výzva – Slepý vrch, no predtým sme si užili krásne výhľady na Smolenický zámok a Čiernu skalu resp. široké okolie tejto časti Malých Karpát. Na Slepý vrch sme vyšľapali a vytlačili bicykle všetci okrem Paľa a Igora, ktorí zostali na sedle a opravili defekt na Igorovom bicykli.  Tu sme sa pokochali výhľadmi na trnavskú a nitriansku stranu. Občas tu lietajú aj paraglidisti, dnes však nebol pre nich priaznivý vietor.  „Slepý vrch (544 m n. m.). Vo vrcholovej časti bolo v roku 2005 objavené významné archeologické nálezisko zo staršej doby laténskej. Pochádza z 5. storočia pred n. l., a tak ide o najstaršie známe keltské hradisko na Slovensku. Príslušníci keltského etnika tu ťažili železnú rudu.“

Tou istou cestou sme sa vrátili na Orešanské sedlo, kde nás čakal Paľo s Igorom a hneď sme išli ďalej, nakoľko náš obedný cieľ bol Majdan. Zvažovala som ktorou cestou sa vydať, nakoľko modrá turistická je veľmi prudká a pre e-bike dosť nebezpečná. Zvolila som preto neznačenú cestu okolo Kŕča, ktorá bola síce dlhšia, ale aspoň nebola taká prudká. Prešla som ju už viackrát a nepredpokladala som, že bude v horšom stave. Búrky v posledných dňoch a možno aj ťažba v tejto oblasti spôsobili, že niektoré úseky bolo treba prejsť pešo vedľa bicykla resp. opatrne.

Po príchode na Majdan sme sa veľmi tešili na zaslúžené pivko/pivká a aj obed. Po dlhšom odpočinku sme pokračovali už po asfaltke na Zabité. No predtým sa s nami rozlúčil Paľo, ktorý už išiel svojou trasou domov. V Doľanoch sa od nás odpojil aj Jozef. Ostatní sme pokračovali po ceste na Štefanovú: Milka navrhla, aby sme sa zastavili pri kaplnke pred Štefanovou, okolo ktorej zväčša len prefrčíme. Kaplnka svätej Rozálie bola postavená v roku 1885. Kaplnka sa stala zátiším aj vo filme Vivat Beňovský. Za Štefanovou sme na podnet Štefana ešte odbočili k miestu novej krížovej cesty, ktorú na vlastnom pozemku vybudoval rodák zo Štefanovej okrem iného aj ako poďakovanie za ukončenie pandémie covidu.

Teplo bolo už dosť úmorné, asfaltka rozpálená a tak padla dobre zastávka v Budmerickom kaštieli na kávičku. Po krátko osviežení a spoločnej foto pri kaštieli sme pokračovali do Báhoňa, kde bol cieľ našej cesty. Ešte predtým sme sa na naučnom chodníku pri Jablonci rozlúčili pri pivku s Jankom, Štefanom, Romanom a Ivanom, ktorí pokračovali cez Cífer do TT. Do Báhoňa na stanicu sme prišli už len ja, Milka a Ľuboš, ktorí prišli autom a Igor, ktorý sa pobral na vlak do Senca.

Najazdili sme 73 km a 1080 vm.

Ďakujem všetkým, ktorí sa nezľakli mojej trasy a aj napriek úsekom, ktoré boli na „hrane“ pre trekové bicykle, sme to všetci zvládli. Niekto povedal, že to už nie je o bicyklovaní a o zážitkoch, no ja musím oponovať, pre mňa je aj toto o zážitkoch, o posúvaní mojich hraníc a zlepšovaní techniky jazdenia v teréne. A tiež u mňa stále platí, čo nedám na bicykli, dám/vytlačím pešo. Beriem však túto pripomienku a takéto „krka háje“ si už nabudúce pre skupinovú jazdu odpustím.

Jana Lukačovičová

Akcia Myjavské kopanice

Akcie sa za MKCK zúčastnili: Juraj Poláček, Ľuboš Kraic, Emília Kraicová, Pavol Vrábel, Ján Budoš, Ivan Kubiš, Ľubomír Rosa, Pavol Herceg, Vladimír Trajlínek, Juraj Golier a Jozef Antal.

Ako hostia: František Martinus, Helena Rosová, Miloš Miklošovič, Veronika Miklošovičová, Stanislav Zámečník a Stanislav Macejka

V sobotu 8.7.2023 sa uskutočnila ďalšia cykloakcia z kalendára MKCK pre tento rok, ktorou bola tentokrát trasa z Piešťan do oblasti  Myjavských kopaníc a späť do Piešťan:

Piešťany – Veľké Orvište – Krakovany – Vrbové – Prašník – U Boorov – Krajnianska hora – Polianka – Jablonka – Zmekovci – Švancarova dolina (Rozprávkový dom) – Luskovica – Žadovica – Krajné – Ošmek – Šípkové – Podolie – Pobedím – Horná Streda – Piešťany

Za cyklisticky priaznivého slnečného počasia s bezvetrím sa v Piešťanoch na parkovisku Vŕšok zišlo celkom 14 cyklistov a cyklistiek pripravených vyskúšať cesty a cyklochodníky nádherného kraja Myjavských kopaníc. Po tradičnej štartovnej fotografii ešte krstný otec Paľo Herceg pokrstil nový Ferkov e-bike (ten predchádzajúci mu nejakí darebáci ukradli na zájazde v Slovinsku, a tak želáme, aby sa mu už dlhoprstí vyhýbali širokým oblúkom) a už vyrážame smerom na Veľké Orvište. Pred dedinou sme odbočili na čiastočne spevnenú poľnú cestu, ktorá nás doviedla skratkou do Krakovian. Bolo to síce na úkor kvality povrchu ale na druhú stranu žiadne autá, čo bolo napokon snahou garanta pri návrhu celej trasy.

Z Krakovian sme pokračovali chodníčkom povedľa nevyužívanej železničnej trate na začiatok Vrbového, kde sa k nám pripojil Juro Golier. Centrum Vrbového sme obišli okolo bývalej Trikoty a futbalového štadióna a pokračovali na hrádzu vodnej nádrže Čerenec, kde sme si spravili spoločnú foto do albumu a následne ďalej chodníčkom povedľa nádrže do Prašníka, kde nás už pred miestnou reštauráciou čakal Stano Macejka. Žiaľ, bolo ešte zatvorené, čo sa neskôr ukázalo byť so stúpajúcou teplotou dosť problém celej trasy Myjavských kopaníc. Navyše sme mali už aj nejaké meškanie, a tak nebol čas na zástavku v penzióne Adam, nakoľko nás už na vyhliadke nad Podkylavou čakal Jožo Antal. Za Boorovcami sa nám asi tušiac, že bude sucho „stratil“ krstný otec a spolu s Jurom Golierom, ktorý sa „obetoval“ a išiel ho hľadať, spolu napokon aj tak skončili u Adama na orosenom, čo sme im aj patrične „závideli“.

Na vyhliadne nad Podkylavou sa k nám pridal spomínaný Jožo Antal, čím náš peletón dosiahol definitívny počet 17 ľudí. Chvíľu sme posedeli a potom pokračovali na Krajniansku horu, kde sme na križovatke lesných ciest s odpočívadlom načreli do vlastných zásob a kde nás dohonili aj „stratení“ Paľo s Jurom.

Po našťastie krátkom „kostitrasovom“ zjazde sme sa napojili na parádny cyklochodník z Priepasného do Polianky. Tu sa žiaľ potvrdili obavy, že miestna krčmu nie je otvorená a peletónom sa začala šíriť nespokojnosť zo smädu s decentnými výčitkami smerom ku garantovi, že či bolo vhodné naplánovať takúto „suchú“ cestu. Nedalo sa však nič robiť, a tak nasledoval zrýchlený presun cez Jablonku (miestna reštaurácia U Anky bola tiež zatvorená) a Zmekovcov do Švancarovej doliny, kde sme mali naplánovanú prehliadku Rozprávkového domu.

Rozprávkový dom sa ukázal byť oázou pre smädných pútnikov, nakoľko jeho majiteľ mal dostatočnú zásobu vychladených plechovkových, čo nás zachránilo. Zdržali sme sa asi hodinu, počas ktorej sme absolvovali komentovanú prehliadku, ktorú nie je dosť dobre možné hodnotiť, treba vidieť osobne. Pán majiteľ je síce náturista a je to tam taká všehochuť, ale invenciu a nadšenie mu rozhodne nemožno uprieť, takže najmä tí, ktorí máte deti alebo vnúčence, nebudete sklamaní.

Po prehliadke sme pokračovali cez Luskovicu do Žadovnice, kde majú Antalovci záhradnú chatu. Nakoľko bolo fakt teplo a žiadna krčma na blízku, pozval nás Jozef úplne neplánovanie na „malé“ občerstvenie, z ktorého sa vykľuli celkom slušné hody. Editka a Jozef ďakujeme, máte to tam pekné.

Takto posinení sme sa vydali smerom na Krajné. V Krajnom sa od nás odpojili Paľo a Ferko, ktorí sa už ponáhľali na vlak a zvolili kratšiu cestu, my ostatní sme pokračovali smerom na Ošmek. Po ceste Stano Macejka s ohľadom na veľké teplo navrhol ďalšiu neplánovanú zástavku v Šíkpovom, kde jeho sused Vlado Lago s manželkou Monikou prevádzkujú bufet na futbalovom štadióne, čo sme s vďakou prijali. Okrem ďalšieho oroseného nás tu čakala s misou pagáčov aj Stanova manželka Lydka, ktorá žiaľ teraz pre zdravotné problémy bicyklovať nemôže. Svoje meniny tu s nami oslávil a útratu zaplatil Ivan, takže Ivan ešte raz želáme všetko najlepšie a žiadne defekty. Všetkým ďakujeme.

Zvyšok cesty zo Šípkového cez Podolie, Pobedím a Hornú Stredu do cieľa v Piešťanoch už ubehol svižným tempom. V cieli garant pripravil pre účastníkov malú cieľovú odmenu v forme gulášika, chladených alko a nealko nápojov a niečo sladké k tomu. Garant verejne priznáva, že guláš varil prvý krát v živote a hneď v takom množstve, takže mal aj trochu obavy, či sa to podarí. Našťastie nezaregistroval žiadne sťažnosti a ani sa nedopočul o žiadnych črevných problémoch konzumentov, takže je rád, že to dobre dopadlo.

Ako garant ďakujem všetkým za účasť a teším sa na ďalšiu akciu.

Záverom ešte štatistické údaje:

– dĺžka trasy:                          74 km

– celkové prevýšenie:                        860 m

Juraj Poláček

Akcia Devínske jazero

Malými Karpatmi na Devínske jazero a späť.

Akcie sa zúčastnili: manželia Kraicoví a Miklošovičoví, Vierka Gubiová s dcérou Veronikou, Ivetka Pekaríková, Anka Kučerová, Janka Lukačovičová, Juraj Poláček, Štefan Krištof, Igor Buc, Roman Miklošík, Jozef Nádaský, Ivan Kubiš, Milan Babiśík a Paľo Herceg.

V nedeľu ráno 25.6.2023 o 8:30 sme si dali stretnutie na stanici vo Svätom Juri. Niektorí prišli vlakom, ďalší autami, spolu nás stálo na štarte 15 nedočkavých cyklistov. Prišli aj dvaja domáci z BA -Ivetka a Igor.

Manželia Kraicoví chvíľu meškali. Milka zabudla doma riadiacu jednotku od biku. V lesoparku nás dobehli a tak sme kompletní šliapali stúpaním peknou asfaltkou smer Medené Hámre. Malebná oblasť, kameňolom, kde sa v minulosti ťažila meď, teraz obľúbené výletné miesto.

Po chvíle oddychu sme pokračovali asfaltovou cyklocestou do Borinky pod hradom Pajštún. Vysmädnutí sme sa tešili na pivko, no otvorený bol iba kostol. Tak sme šliapali už po hlavnej ceste do mestečka Stupava. Tam sme to zapichli v našej známej reštaurácii v lesoparku, kde sme si dali nedeľňajší obed z ich meníčka a dobré pivko.

Ja som potom predal vedenie skupiny aj napriek nesúhlasu mnohých Ľubovi, pretože mi došla navigácia😀. Cyklochodníkmi sme prešli okolo Devískeho jazera do Rakúskeho Marchegu. Pozreli sme si najväčšie hniezdisko bocianov a pokračovali aj po hlavných cestách k zámku Schlosshof. Cez známy cyklomost Chucka Norrisa sme sa dostali do Devína.

V miestnej záhradnej reštike sme sa občerstvili. Tam nás opustila naša spolujazdkyňa Ivetka (povinnosti pri bábätku),my sme sa vydali cez Devínsku Novú Ves okolo televízie Markíza smer Železná studnička. Nevyhli sme sa stúpaniu po lesných chodníkoch, ale sme to všetci zvládli. Občerstvenie na studničke dobre padlo.

Ďalej sme pokračovali bratislavským lesoparkom plným cyklistov smerom na Biely kríž. Štyria ešte pred ním odbočili do Rače na vlak. Ostatní z Bieleho kríža do Sv.Jura k autám.

Najazdili sme v ideálnom počasí 80 km, nastúpali cez 900 m a získali ďalšie pekné zážitky z bicykla.

Ďakujem všetkým za príjemnú spoločnosť.

Paľo Herceg

Akcia Karpaty Tour – 26. ročník

Akcie sa zúčastnili: J. Poláček, A. Kučerová, J. Baránek, P. Vrábel, M. Nižnanský, V. Gubiová, I. Naništa, P. Sloboda, M. Janovická, D. Ješko, M. Jankovič, I. Kubiš, J. Nádaský, J. Ďurjak, M. Líška, P. Šiška, L. Potočná, R. Poturnay, J. Golier, I. Buc, M. Golier, M. Dobrovodský, M. a V. Miklošovičoví, B. Ilavská, Ľ. a H. Rosoví, P. a K. Julínyoví, E. Kraicová, M. Novák, I. Matkovčík, R. Miklošík, J. aI. Saloví, F. Martinus, M. Nemeček, P. Herceg, J. Ščibravý, M. Smutný, M. a B. Ďugoví. Spolu 42 účastníkov.

 Dlhá trasa – popis a dĺžka: 112 km / prevýšenie 810 m Trnava – Dolná a Horná Krupá – Trstín- Buková – Prievaly – Jablonica – Brezová p/Bradlom – Košariská – Podkylava – Prašník – Vrbové – Dechtice- Kátlovce- Špačince- Trnava

Krátka trasa – popis a dĺžka: 60 km / prevýšenie 510 m Trnava- Dolná a Horná Krupá- Trstín – Smolenice- Lošonec– Majdán – pod Rybárňou – Rybáreň – Solírov – Majdán – Suchá n./Parnou – Trnava

26. ročník cykloturistického vítania leta sa uskutočnil už bez protipandemických opatrení, ktoré nám nedovolili oficiálne organizovať túto akciu v r.2020-2022. Organizačný výbor akcie pripravil tradične 2 trasy. (krátku 60 km a dlhšiu 112 km). Tento projekt sa uskutočnil vďaka finančnej podpore Nadácie ZSE.

sobotu 17. júna začali cyklisti (-ky) postupne prichádzať v čase od 7:15 – 8:45 do dvora  reštaurácie Relax. Po zápise do prezenčnej listiny a krátkom poučení pred jazdou sme sa spoločne vydali novým cyklochodníkom na Kopánku. Presúvame sa na Špačinskú ul. k Obchodnej akadémii. Tu nás čakala sprievodná motohliadka PZ SR z ODI Trnava, ktorá pelotón bezpečne vyviedla na hranicu mesta po kruhový výjazd na D. a Hornú Krupú.

Naša MKCK skupina sa vydala na kratšiu, 60-kilometrovú trasu. Našlo sa aj „pár“ cca 10 cyklistov, ktorí sa vydali na dlhšiu 112 km trasu. Podľa dostupných informácii zvládli nástrahy trasy (stúpania aj klesania) bez vážnejších problémov.

Počasie bolo od rána v pohode. Na sobotu hlásili pekný slnečný deň. Slniečko je k nám zatiaľ ešte milosrdné. Na okolitých poliach sa pomaly farbí obilie, lipa krásne rozvoniava, čerešne popri ceste lákajú odtrhnúť si a koštovať. Leto sa už hlási: tu som cyklisti, som celé vaše, pripravené pomôcť objavovať blízke aj vzdialené kraje…

Za Hornou Krupou na Prekážke odbočujeme na Trstín. Za prvým kopčekom sa nám začnú objavovať prvé výhľady na Malé Karpaty. Malé Karpaty, ktoré máme aj v názve nášho klubu, sa objavujú pred nami v celej svojej kráse. Za tie roky nám neodmysliteľne prirástli k srdcu a na návrat na ich cestičky sa vždy tešíme.

K cykloturistike patrí aj občasné zastavenie, posedenie a občerstvenie sa. Dobre nám padlo posedenie v reštaurácii U sedliaka pri Smolenickej žel.stanici. Jeden nápoj a teplá polievka. Zopár slov o trase, ale aj o novinkách v cykloklube nám urobilo dobre. Tu si nás „odchytil“ cyklokamarát Paľo Herceg, a pripojil sa ku skupine 60-károv.

Po občerstvení pokračujeme ďalej.  Prechádzame Smolenicami, krajom Lošonca a onedlho sme na Majdáne. Keďže už poriadne pripeká, neodmietneme ponuku Krčmy U kurátka na doplnenie tekutín a dobre nám padne aj gulášik, nakladaný hermelín, jedno orosené, nealko, kávu, a všetkého podľa chuti…

Ďalšia cesta už vedie v príjemnom tieni malokarpatského lesa. Pohoda sa však končí za Rybárňou. Odtiaľto začína stúpanie na najvyššiu kótu dnešnej túry – Pri dube – do výšky cez 430 m. Tu sa chvíľu zdržíme. Cez Zabité sa čoskoro parádnym zjazdom dostaneme až do Dolian. Časť skupiny sa zastaví v miestnom motorkárskom B-Clube doplniť tekutiny, kávičku pred posledným úsekom cesty do cieľa, do Trnavy. Tento nám okrem pečúceho slnka „spestrí“ ešte posledné stúpanie na dedinu Borová.

Natiahnutý pelotón prišiel cez Ružindol a Biely Kostol až do Trnavy okolo 15:00.

Nie každému zostalo rovnako síl, tak sa na ceste riadne potrháme a po menších skupinkách postupne prichádzame do pohostinstva u Tibáka na záverečné zhodnotenie akcie.

Pripravená je tombola a chutný gulášik s 1 nápojom „grátis“. Sedíme tu v jednom dvore a nálada je výborná. Do tomboly prispeli cyklomateriálom: DK bicykle Trnava, SCK ústredie Piešťany a Malokarpatský Cykloklub. Otvorili sme letnú sezónu a veríme, že sa počas leta až do jesene budeme stretávať na potulkách, či na pešo alebo na bicykli. Akcia sa vydarila. A to aj zásluhou disciplinovanosti účastníkov, ktorí dodržali dohodnuté pravidlá a časový rozpis podujatia.

Veľká vďaka patrí určite všetkým členom org. výboru akcie. Hoci sa to nezdá príprava a realizácia podujatia Karpaty Tour zaberie cca 4 mesiace. Od vybavovania povolení na OÚ, ODI, mesta Trnavy, SC TTSK, až po oslovenie majiteľov rešt. Relax, pub-u Tibáka, prípravy diplomov, propagácie, personálu, prezentácie, posádok sprievodných vozidiel, a na záver samozrejme aj vyhodnotenie a zdokumentovanie projektu. Dúfam že nám ešte zostane dostatok „entuziazmu“, energie a dobrovoľníkov do prípravy ďalších ročníkov podujatia…

Igor Naništa