Akcia Dlhý vrch

Sobota 28.11.2020

 Niektoré príbehy zurčia ako horský potok. Hrnú sa vpred, ľahko preskakujú z kameňa na kameň, silnejú každým prítokom, krútia sa, stŕhajú drobné skálie, penia, burácajú. Hmota úplne vypĺňa celý priestor. Iné zas pripomínajú jaskyňu. Puklina v skale sa zužuje, je potrebné sa prikrčiť, zmenšiť, plaziť, vpred predierať po centimetroch, odkopávať nánosy, hľadať smer postupu, veriť, dúfať. Pred zrakom sa náhle otvára rozľahlá sieň, prázdno, ktoré možno vyplniť.

Skoré, tmavé prebudenie. Pochmúrna ulica splýva s oceľovosivou oblohou, studený mokrý chodník rozpíja prvý krok. V oku sa mihá mátoživé svetlo ranných lámp, kde je vlastne dole a kde hore? Antracitová ranná asfaltka sa odvíja pod kolesami. Zrak oslepujú žiariace oči šeliem, agresívne sa snažiacich vytlačiť konkurenciu. V mysli silnie pocit zmaru, cesta, ktorá vedie nikam. Každý deň vypadáva z nebies vlhkosť – ranná želatína, obedná huspenina, nočný puding. Obaľuje veci i ľudí, všetko dookola je nasiaknuté vodou, nečisté a chmúrne na dotyk, mazľavé a chladné na pohľad. Pochmúrny deň stíha pochmúrnejší, nánosmi všednosti premaľúva obraz posledného výletu, čerstvá spomienka sa mení na pradávnu rozprávku. Len s nechuťou hľadím na obrazovku, priezor do nereálna, z optimistických, žiariacich fotografií prírody sa pod kožu zadiera chlad, za krk padá biela osuheľ, zrak opantáva gýč. Niekoľkokrát denne prechádzam popri zablatených wibramkách odpočívajúcich v teple domova (snáď mi odpustia moju nečinnosť), vždy sa usmejem, žmurknem a ticho (aby nepovolané uši nezačuli) šepnem „Vydržte ešte pár dní.“

Sú statočné, vydržali (netknuté), dnes ich konečne beriem do ruky, jemne pretieram (pohládzam) kožu, na začiatok ešte putujú do kufra auta. Ich čas príde neskôr, za chvíľu, musím sa len presunúť na miesto štartu. Dnes som sa rozhodol preskúmať mne neznáme zákutie dobre známeho kúta Malých Karpát. A možno sa ku mne aj (napriek hlúpej dobe) niekto pridá, putovať po horách samému je otupné.

Intuícia (a diskrétna propagácia) nesklame – na Majdáne je už veselo – z troch áut a jedného autobusu sa nás nakoniec nazbieralo desať. Ak dodržíme bezpečné odstupy, (na štarte) obmedzíme bližší telesný kontakt a budeme (počas dňa) každý používať výhradne svoj vlastný pohárik, môžeme bez obáv vyraziť. Po prvom krátkom privítaní tak hneď činíme. Je skoré sobotné ráno, čerstvý vzduch sa ešte derie pod bundy, štípe na lícach, zalieza pod nechty – zbytočne neotáľajme, poďme sa zahriať!

Svižná chôdza asfaltkou rozprúdi nielen krv v žilách ale aj prvé rozhovory. Spod vysokej klenby stromov sa odráža (zatiaľ takmer) nečujný šum slov, vpravo tíško zurčí potok. V dvojiciach, trojiciach, menších i väčších skupinkách sa posúvame proti toku Parnej, smerujme hlbšie do doliny, bližšie k srdcu hôr.

Hneď skraja míňame kamennú stavbu, výraznú, okázalú a popritom skromnú, vždy pritiahne môj zrak, rozkrúti kolotoč fantázie. Aristokratické múry vyžarujú honor, ako exotickú vôňu uvoľňujú do okolia dávno zabudnutú atmosféru prvej republiky. Bývalá vila riaditeľa fabriky má šmrnc ešte aj dnes (tie dnešné výtvory!), keby tak steny prehovorili… – zatiaľ však len šepkajú v nezrozumiteľnom jazyku odviatom búrlivými udalosťami nepokojného storočia.

Kúsok povyše stojí chata, už na prvý pohľad zaujímavá, členitá, šplhá sa hore priľahlým svahom až kamsi na hrebeň, skrývajúci sa pred zrakom medzi stromami. Vápenka, priemyselný objekt neďaleko továrne. Stačí privrieť zrak a dolinou sa náhle rozoznie monotónne hučanie pásov prevážajúcich vyťažené hrudy horniny do žeravého hrdla pece. Kopec sa znižuje, zmenšuje, jeho hmota sa mení na vápno. Človek si oddávna privlastňuje prírodné zdroje, drancuje, patrí mu zem, voda i vzduch, je pánom Zeme.

V zákrute, na kraji čistiny sa za chrbtom krčia pekne upravené stavby, nové, farebné. Stačí jeden hlboký nádych, čerstvý vzduch plní pľúca, zahmlieva zrak, otvára srdce, okolie sa mení, moderné nánosy sa rozplývajú, balast mizne. Vnútorný zrak neklamne rozpoznáva bývalú horáreň, učupenú na samote povyše osady, tesne pri hranici lesa. Tam, kam za dlhých večerov zablúdi na návštevu osamelý jeleň, za kríkom sa mihne ryšavý chvost starého lišiaka, spod stromov zvedavo vykuknú prasiatka, čo ešte stále nevyzliekli pásikavé pyžamká. V ovzduší cítiť stromy, trávu, vlahu, pokoj prírody. Ale i ťaživý nepokoj ľudskej prítomnosti.

Popri ceste i povyše sa do svahu ťahajú pozemky, na nich sa krčia chaty či chalupy, ako huby po daždi rastú zo zeme novopostavené pyšné domy.  To, čo ešte nedávne bolo príjemnou chatovou osadou sa mení na apokalyptické sídlisko okázalosti, povýšenosti a márnomyseľnosti. Čo skúša skryť pred nepovolaným zrakom maskáčová stavba v lese? Koho sa snaží ohúriť rozľahlé sídlo vo svahu? Koľko áut sa skryje do megalomanskej garáže, uloží na rozľahlú betónovú plochu parkoviska? Neviem, zostáva len veriť v liečivé účinky času, schopnosť prírody hojiť rany na vlastnom tele.

Zástavba mizne, míňame veľké parkovisko, v túto skorú hodinu ešte autoprázdne, nie je tu ani kolesa, ani živého motora. Z druhej strany sa pod cestou krčia budovy, Olšovský mlyn, jeho múry ešte pamätajú dávnu históriu, dobu veselú i smutnú, skrývajú chvíle šťastia i ťažoby, celodenných radostí i tragických udalostí. O tom všetko by vedelo rozpovedať mlynské koleso, jeho hlas však navždy stíchol, telo bez stopy zmizlo. Staré príbehy stiekli hlboko do pôdy, niektoré sú dávno zabudnuté, čriepky ostatných žijú roztrúsené v pamäti ľudí, čakajú na toho, ktorý ich pozbiera, pokúsi sa opäť zložiť farbistú mozaiku zabudnutých čias.

Konečne uhýbame vpravo, (na dlhšiu dobu) opúšťame dobre známu dolinu Parnej a vstupujeme do jej vedľajšej vetvy, ktorú v horninách tunajších hôr vymodeloval potok Bohatá. Snažíme sa uniknúť pred civilizáciou, opúšťame svet ľudí, jeho elektrizujúcu históriu, vnárame sa do ticha malokarpatského lesa. Márne, stopy človeka sú všadeprítomné, dobre čitateľné aj na týchto miestach, viditeľné, hmatateľné, sprevádzajú každý náš krok.

Torzo autobusovej zastávky v lese, ďaleko od civilizácie, to si určite niekto zažartoval (žeby sa inšpiroval na Chate pod Rysmi?). Na každom rohu posed (sme predsa za bránou obory). Pekná lúčka uprostred lesa, jednoznačne z nej cítiť ľudskú ruku (sme predsa v huncokárskej oblasti). A pevná, široká cesta pod nohami, ako stvorená na cyklistické výjazdy (obieha nás však auto, vezie mužov v kamizolkách, veď vravím – obora).

Ako postupujeme hore dolinou zisťujem, že som jeden z mála, ktorý nemá tieto miesta pochodené či prejazdené. Viacerí dnešní spolupútnici to tu dobre poznajú a tak bez problémov v teréne identifikujeme miesta z máp. Sme kúsok pod Saskovou, tam odbočovať nebudeme, cesta by nás doviedla pod Starý Plášť (potiaľto to poznám aj ja). Stará Bohatá, rozľahlá lúka, aj tu vraj kedysi stával poľovnícky zámoček (dnes nenávratne stratený), tu však nie je náš prvý cieľ, ten leží ešte o kúsok ďalej, o pár metrov vyššie, na Novej Bohatej. Nepredbiehajme však, všetko má svoj čas.

Potok sa krúti lesom, meandruje, vytvára čarovné zákutia. V lese spadajúcom z kopca Rekomberek ležia roztrúsené skaly, rozhádzané ako kocky domina, ako figúrky hry Človeče, nezlob sa, ktoré rozmetala ruka obra, čo nedokáže prehrávať… A vysoké stromy, s vrcholcami obrastenými guľami imela, či bokom stojace torzá, obete víchric, úderov blesku. Dolina je naozaj Bohatá – na vnemy, pocity, nálady. Teraz je však všetko decentne prikryté jemným zamatom, akoby bezfarebné, dnes sa emócie nedarí preniesť na snímač fotoaparátu – toto skutočne nie je gýč, to je život. Vo svojim trápení, vo svojej kráse. Nízka, ťažká obloha zatláča do zeme farby, zvuky, vône, rozpíja nálady. Toto nie je digitálny čas instantnej webovej fotogalérie, primaľovávajúcej gýčové emócie, toto sú analógové chvíle skutočných majstrov palety, pomalými ťahmi štetca, každou vrstvičkou maľby pridávajúcimi rozmer výslednému dielu.

My zatiaľ každým krokom odmeriavame vzdialenosť dnešného putovania, každým krokom sa zlepšuje (už aj tak výborná) nálada, dnes bude (tuším) veselo! A to sme zatiaľ ešte vôbec nestáli, nedopĺňali energiu, nekoštovali domáce produkty…

Je čas uhnúť z cesty (nie tak úplne, aj odbočka je kvalitná, široká, spevnená), nastala chvíľa hľadania, poznávania. Začíname (mierne) stúpať na horskú lúku, náhornú plošinu Nová Bohatá. Tam vraj kedysi stával pálffyovský poľovnícky zámoček, neskôr prestavaný na rekreačné zariadenie či detský tábor, rekreantov sem dokonca zvážali autobusmi (tajomstvo kvalitnej cesty či autobusovej zastávky je náhle rozlúštené). Neprežil však novú dobu, vetry (buldozéry) ktorej ho (v poslednej dekáde tisícročia) zmietli zo zemského povrchu – obora, lovecký revír nepotrebujú turistické atrakcie (náhle na okamih beriem na milosť majiteľa nie veľmi vzdialenej horárne Cerová / Prekážka…).

Vchádzame na rozľahlú lúku. Na kraji sa krčí kamenná stavba – bunker, pivnica (?), sklad (?), v jej kúte čnie posed. Rebrík je mokrý, namrznutý, šmykľavý, odrádza od pokusu pozrieť sa na okolie z výšky. Je čas zastaviť, rozbaliť ruksaky, dopriať si krátky oddych, posilnenie. Poniektorých nás to však ženie do okolia, snažíme sa nájsť stopy dávnej prítomnosti človeka. Dotyk ľudskej ruky je z krajiny citeľný aj bez už spomínaných stavieb. Z rozsiahlej holiny občas vyrastajú ojedinelé stromy, zem ešte nestihla úplne pohltiť múry stavby, obrysy ktorej sa zreteľne rysujú v tráve. Tu teda stála hlavná budova (až neskôr doma sa dozvedám, že pravdepodobne ide o základy bazéna, v útrobách ktorého skončili zahrnuté stavebné zvyšky). A povedľa vystupujú zo zeme kruhové kamenné základy, asi to bývala studňa.

Z kraja lúky sa pred nami prvýkrát otvára výhľad na pozdĺžny hrebeň Dlhého vrchu, hlavný cieľ dnešného dňa. Vystupuje z hmlistej oblohy, vrcholce stromov sú postriebrené námrazou, jeho línia sa ťahá západným smerom, v diaľke sa rozpúšťa v belavej šedi oblohy, hora a vzduch splývajú v jednoliatu masu. Vzdušná vlhkosť obaľuje tiež konáriky stromov a kríkov na okraji našej lúky, mrazivý dych jesenného rána ju zhmotňuje, vytvára čarovné ľadové ornamenty, ohýba tenké vetvičky. I krása dokáže ťažiť.

Predzvesť zimnej rozprávky láka zotrvať, vôľa však káže pokračovať. Sme lační po ďalších zážitkoch, chlad sa opäť začína predierať pod kožu, nemotajme sa, vykročme. Nachádzame nespevnenú cestu, ňou sa spúšťame nižšie, bližšie k cieľu putovania. Blato, blato a zas len blato. Nohy sa šmýkajú, topánky oťažievajú pod jeho mazľavými nánosmi, aj tí, čo ráno divne hľadeli na moje (nie úplne čisté) wibramky začínajú chápať…

Konečne máme pod nohami opäť pevnú cestu, hneď však odstupujeme na kraj, ďalší offroad smeruje hlbšie do doliny. A po chvíli za ním aj my, rozťahaní ako had, čelo je rýchlejšie, chvost naopak veselší. Ja pendlujem kdesi uprostred, snažím sa udržať organizmus v plazivom pohybe vpred.

Pod vysokým smrekovcom pri križovatke ciest je učupený drobný železný kríž, na ňom letopočet 1905. Čo sa v týchto miestach stalo, akú udalosť pripomína? Dvierka fantázie sa pootvárajú, myšlienky sa rozbiehajú na všetky strany, ohmatávajú okolité skaly, snažia sa porozumieť reči stromov, načúvajú spevu vody. Nuž neviem, nepočuť nič, v lese sa rozlieha ticho (a veselá vrava priateľov). Prehovorí až poľovník, ktorého stretneme vyššie v horách. V časoch moru či cholery sa v okolitých horách ľudia úpenlivo modlili za oslobodenie spod smrteľného nebezpečenstva, ktoré prinášala zákerná choroba. Jej postup sa zarazil práve tu, na krížnych cestách. Odvtedy sa ako výraz vďaky v tieni vysokého stromu krčí nenápadný krížik, uvedený rok mätie náhodného zvedavca…

Odtiaľ je len na skok na drobnú lúčku Nové domky, ležiacu neďaleko hlavnej cesty. Stará huncokárska usadlosť, Jurischova horáreň, prežila až do dnešných dní, opravená, prestavaná, udržiavaná je teraz v súkromných rukách, tabuľky na stromoch zakazujú vstup. Kradmo sa približujeme, dnes je však prázdna, opustená, z komína nestúpa dym, dvere i okná sú zamknuté, zamrežované. Napriek tomu však rešpektujeme súkromný majetok, nepristupujeme bližšie, na terasu, stačí, ak si tieto chvíle odnesieme v spomienkach či zvečnené na fotografiách. Z tieňa stromov sledujú naše kroky duše starých huncokárov…

Je čas zahájiť výstup na hrebeň. Opúšťame starú asfaltku, vydávame sa hore spevnenou cestou, tu už (hádam) začína tá prvá divočina (o chvíľu neskôr, pri výstupe lesom nás po nej opäť míňa auto). Tep srdca sa máličko zrýchľuje, zips spúšťam o tri zúbky nižšie, krok zatiaľ netreba skracovať. Vľavo, hlbšie v lese vytŕča väčšie bralo, z jeho skál zíva tmavá diera, štrbina, možno jaskyňa (internet o tom mlčí), poďme to preskúmať. Trojica zvedavcov sa vydáva v ústrety dobrodružstvu…

Nie je to až tak strmé ako sa zdalo zospodu. Postup trochu spomaľujú všadeprítomné kamene, sú mokré šmykľavé, nikto si nechce zlomiť nohu. Už sme pri päte brala, stačí len podliezť spadnutý, skrížený kmeň, keď okolitý les rozozvučí šuchot lístia, dupot kopýt. Dva jelenčeky vyľakané nečakanou, nevítanou návštevou utekajú ako jedno telo dole svahom, snažia sa uniknúť pred náhlym strachom, ktorý zabúšil na ich skryté ležovisko. Prepáčte priatelia, nechceli sme vyrušiť, neublížili by sme vám. O chvíľu sa v diaľke ozve tlmený výstrel, snáď nebežali tým smerom…

To už hľadíme do hlbokej štrbiny, zužuje sa, vedie hlbšie, až niekam do srdca brala, možno aj hory… Nie, nebudeme ju ďalej skúmať, podľa neklamných znakov (bobkov) aj ona slúži ako úkryt, nebudeme tu nechávať zbytočné stopy, zamorovať priestor svojimi pachmi, rušiť kľud miesta. Poďme mi ďalej, hore na vrchol. Chalani to traverzujú cez skaly, ja radšej kúsok zliezam a potom sa štverám, šuchocem hore svahom po cestičke vyšliapanej lesnou zverou. Vrcholky vysokých tráv zdobia mrazivé čipky, korene starého stromu sa plazia po skale ako zelená chobotnica, vrcholová plošina dýcha neskutočnou atmosférou. Akropola veľkňaza hôr, miesto, kde sa za temných, veterných nocí stretávajú lesné bytosti s pradávnymi obyvateľmi húštin, spievajú, kvília, víria lístie v rituálnom tanci…

Som rád, že sme odbočili kúsok mimo naplánovanej cesty, spoznal som ďalší zaujímavý i keď (zatiaľ) bezmenný kút, duša sa napojila opojným dúškom fantázie, srdce rozbúšilo nadzmyslovými vibráciami. Ďalší lesklý kamienok zapadol presne na svoje miesto do skladačky vydareného dňa.

Ostatní nás zatiaľ čakajú poniže, rozložili sa pri vyťažených kmeňoch, dopĺňajú energiu a sily, koštujú. A rozprávajú s domácim poľovníkom, prvou živou dušou (jelenčeky a posádky áut nepočítam), ktorú sme dnes stretli. Je to zaujímavá debata, objasňuje viacero bielych miest z pozadia udalostí v oblasti, histórie (železný morový kríž) či geografie (to bralo sa volá Zlomená noha, mali sme teda šťastie).

Naše ďalšie kroky uhýbajú z cesty do lesa (už bolo načase), hrebeň máme takmer na dohľad, stačí viac natiahnuť ruku a môžeme sa dotknúť vrcholu. Farebné lístie šuchoce pod nohami, spoza chrbta sa ozýva veselá debata a smiech našich kamarátov (spoľahlivo plaší všetko živé v širokom okolí), ešte nastúpame pár metrov a sme tam. Na vrchole Dlhého vrchu, v rozprávkovom zimnom kráľovstve. Vetvičky stromov obaľuje jagavá osuheľ, pod jej mrazivou krásou klesajú k zemi, vysoké trávy sú husto poprešívané bielou výšivkou, hmla a mráz čarujú, rozohrávajú nezabudnuteľné divadlo. Spod zeme sa derú na povrch prvé skaly, les redne, skaly sa menia na bralá, hrebeň sa otvára.

Znalci neklamali, je to skutočne prenádherný kút malokarpatských hôr. Tichý (no, dnes to vlastne nie je tak úplne pravda), nedotknutý, malebný, magický. Strmé skalné steny padajú kolmo pod našimi nohami, slabšie povahy sa na ich hranu ani neodvážia. Od chrbta zas tvorí hranicu porast fantastických tvarov, taký dokáže vymodelovať len malokarpatský hrebeň. Zmrznuté ľadové byle divozelu sa skláňajú k zemi, červené guličky v ľade uväznených šípkových kriakov žiaria do bielej tmy. I výhľady by boli určite fantastické, hmla však ako našľahaná smotana zalieva všetko navôkol, bráni zraku preniknúť priďaleko za hranicu brál. Len na malú chvíľočku, len na jedno cvaknutie spúšte mrak redne, scenéria sa otvára, oproti sa nesmelo rysujú obrysy hrebeňa, z výšky nebies žiari studený biely bod, mrazivé slnko.

Nechce sa mi ešte odísť, láka ma sadnúť si, ľahnúť (BRR!!!) do trávy, užívať si pokoj a krásu chvíle. Dnes však nie, taký magor skutočne nie som, v duchu si však sľubujem návrat v teplý jasný deň na konci leta. Kvety divozelu budú žiariť jasnejšie než slnko, vzduch bude presýtený rozhovormi hmyzu a vôňou lúčnych kvetov, pomaly (staré kĺby už tuhnú) sa zložím na zem, rozhliadnem do šíreho okolia, pod hlavu podložím ruksak s naplním zrak zafírovým oceánom letnej oblohy…

Všetko sa raz musí skončiť, je čas zostúpiť. Treba len nájsť tú správnu cestu, bezpečnú, nie namáhavú, no zaujímavú. Naša trojica sa púšťa viac vpravo, mimo skál (tadiaľ to zas viac vyhovuje ostatným), šúchame sa, kĺžeme lístím dole prudkým svahom, snažíme udržať na nohách, stačí, že máme blato na topánkach (všetci také šťastie nemajú). Stredom svahu vedie úzka znateľná plošinka, na pravej i ľavej strane ju ohraničujú prierazy v skale, stojím na telese bývalej lesnej železnice. Kam sa to až do čerta trepali, čo robili koľajnice v tejto výške, v tak exponovanom teréne? Stavitelia sa pravdepodobne snažili nestrácať výšku, využiť traverz svahu, sprístupniť aj odľahlé časti doliny, každý vyťažený kmeň sa rátal, bol dôležitou surovinou procesu suchej destilácie, nakoniec sa premenil na kvapku acetónu.

Už len preskočiť cez potok (a nespadnúť pritom do vody) a sme na pevnej, rovnej zemi. Až tu si uvedomujem, že stačí zísť len pár metrov nižšie, posunúť minútovú ručičku len o pár stupňov vpred a podmienky sa dokážu výrazne zmeniť. Osuheľ obaľujúca vetvičky stromov mení skupenstvo, premieňa sa na vodu, prší nám za krk z každého stromu, premáča (nepremokavé) vetrovky. Utekajme rýchlo z lesa, kúsok pred nami je čistinka, už na ňu vchádza aj naša druhá skupina, tam budeme pred vodou v bezpečí.

Čas na oddych, čas na rekapituláciu, čas na upresnenie ďalších plánov. Stojíme pri vyťaženej guľatine (na také škaredé slovo a predmet sa zmenili vyrúbané stromy), zajedáme, upíjame, hodnotíme. Sme plní dojmov – Dlhý vrch je naozaj krásne miesto, pre každého to bol prvovýstup, každý z nás si odtiaľ niečo odniesol – materiálno (imelo v ruksaku, blato na…) či duchovno (zážitky v pamäti, pocity v duši). Stálo by za to vrátiť sa v iných podmienkach a možno si pridať aj protiľahlú Mesačnú, jej skaly vyzerajú zaujímavo, lákajú… dnes však už nie, v lese prší, zem je šmykľavá, výhľady nulové. Veď ešte svitne deň…

Z vyššie uvedených dôvodov sa rozhodujeme pozmeniť plán nášho ďalšieho putovania, vynecháme kopčeky, už to vezmeme len pekne po rovine k autám. Po rovine… – opýtajte sa cyklistov…

Ale nám sa ide dobre. Stačí vypnúť mozog, klásť nohu pred nohu a cesta domov beží ako splašená. Takto to znie jednoducho, v praxi to býva o kúsok inak. Obchádzame pekné bralo, obdivujeme silu a schopnosť stromu prežívať na holej skale, kocháme sa meandrujúcim potôčkom, po chvíli však mizne. Sme v krasovej oblasti, zemské útroby pod našimi nohami ukrývajú poklady. Známe (Orešianska sonda, Husí stok) i (zatiaľ) neznáme. Onedlho sa pripájame na dobre známu cestu v doline Parná, už neraz sme tadiaľto prechádzali, najčastejšie však v sedle bicykla. Teraz máme príležitosť pozrieť sa na okolie iným pohľadom, uvidieť veci doteraz nepoznané, pred zrakom cyklistu skryté.

Aký pohyb v prírode je lepší – peši či na bicykli? Zabite ma, ale neodpoviem, neviem. Každý z nich má svoje výhody, každý má svoje nevýhody. Dôležité je príliš nešpekulovať a využiť voľný čas. Objavovať nové miesta, vracať sa na tie dobre známe a nechať sa prekvapovať nepoznanými drobnosťami, plánovať, tešiť sa, žiť. Najlepšie v spoločnosti kamarátov, vtedy získava minúta cenu hodiny, hodina význam dňa, tak ako aj dnes.

Les bez ochrany listov je nahý, odkrýva pred našim zrakom detaily, miesta, o existencii ktorých sme doteraz ani netušili. Skaly zaujímavých tvarov (fantázia sa môže rozletieť), kmene – umelecké artefakty (sochár prehadzuje cez trám povraz, vystupuje na stoličku, pochopil márnosť svojho snaženia), známky ľudského Umu i Zručnosti (závan histórie). Stále je čo objavovať, čo poznávať, o čom rozprávať.

Opäť sme sa roztiahli, blíži sa však Parina a rybníky, tam sa opäť spojíme. Omyl, čelo hada sa plazí dolinou príliš rýchlo (alebo to len chce mať rýchlo za sebou), nezastavujú, nefotia, nejedia, nepijú… Ja si len na chvíľočku odskočím na hrádzu priehrady, voda má dnes neskutočnú farbu, na jej hladkom povrchu sa nečerí jediná vlnka, snažím sa zakonzervovať okamžik cez objektív. Nedá sa však kochať pridlho, už ma predbieha aj chvost nášho plaza, už prechádzajú popod takmer 200-ročný smrek cisára Franz-Jozefa, nezastavujú ani tu, pokračujú ďalej.

Oboma nohami sme vhupli späť do civilizácie, prechádzame okolo pálffyovských rybníkov na Parnej, historického sídla obývaného huncokármi. V tom období sa prírodné zdroje využívali, ale nedrancovali, slovo efektivita ešte nepreniklo so bežného slovníka, zisk, neustály rast a konzum neboli mantrami každej ľudskej činnosti.

Dolina je zatiaľ ľudoprázdna, svojou prítomnosťou ju vypĺňame len my, Parná ticho meandruje napravo od nás, vytvára neskutočné zákutia, nohy a myseľ však už postupne tuhnú, pozornosť upadáva. Našťastie prichádzame na rázcestie Jágerka, križovatku smerujúcu na Solírov, Zabité a Ompitál, tu konečne zastalo aj čelo skupiny. Je čas nabrať sily na posledné kilometre trasy.

Koniec, odchádzame. Nespravíme hádam ani desať krokov, keď sa zospodu spoza zákruty vynorí povedomá žltá bunda. Cyklistka, to môže byť jedine Janka! Takéto nečakané stretnutie vždy poteší, obzvlášť dnes, nevideli sme sa už dlhšiu dobu, škoda, že nemáme viac času, škoda, že sa chlad zahrýza hlboko bod bundy, lúčime sa a veríme v skoré stretnutie.

Koncentrácia návštevníkov doliny hustne, všetci sa pohybujú v protismere, my si držíme svoje tempo a smer. Posledné metre však bývajú najťažšie. Našťastie sme práve minuli Olšovský mlyn (parkovisko je už plné), už vidíme svetielko na konci tunela – U Kurátka nás hádam čakajú.

Nesklamali, majú otvorené, veľká vetraná (a vykurovaná) terasa je pripravená na nápor smädných a unavených pútnikov. Pivko (aj Birell) chutia, kávička zohrieva, únava klesá nižšie do nôh, nálada je stále výborná. Dnes chémia fungovala spoľahlivo. Výlet sa už chýli ku koncu, hodiny odtikávajú jeho posledné okamžiky. Nastal čas rozlúčky. A očakávania ďalších spoločných stretnutí.

Za spoločnosť a dodržiavanie protiepidemiologických opatrení počas (takmer) celého dňa ďakujem Dadke Benciovej, Jančimu Budošovi, Paľovi Hercegovi, Igorovi Naništovi, Jozefovi Baránkovi, Paľovi Rapantovi, Vojtovi Galbavému, Jozefovi Chudému a Marošovi Modrovskému

Juro Golier

V Karpatoch sú kopce. Všeobecne známe, prefláknuté istoty, internet praská pod ťarchou ich skorých úsvitov i neskorých západov slnka. Vápenná, Skalnatá, Vysoká. V Karpatoch sú tiež vrchy. Dobre známe, často navštevované ikony, každý ich návštevník má pocit znalca, gurmána hôr. Starý plášť, Geldek, Egreš, Orlie skaly. V Karpatoch sú vŕšky. Utajené klenoty, známe len skutočným lovcom zážitkov či pocitov, nenápadné, (takmer) neznáme, častejšie sem zablúdi noha obyvateľa húštin či ducha hôr než turistu. Dlhý vrch, Dúbrava, Horný vrch, Železník. Prvý adventný veniec roku 2020 sme rozsvietili na čarovných úbočiach Dlhého vrchu.

Akcia Katarínka

22.11.2020

Túto akciu sme po minulé roky organizovali ako spoločenské posedenie na konci sezóny, kde sme pri dobrom gastronomickom a kultúrnom vyžití zhodnocovali končiaci sa cyklorok. Bolo to krásne spomínanie na cyklozážitky nielen nedávne, ale aj staršieho dáta. Vyvrcholením bol polnočný výšľap na zrúcaninu kláštora Katarínka (za každého počasia), kde sme si okrem tradičného prípitku zaspomínali aj na kamarátov, ktorí už nie sú medzi nami.

Vzhľadom k tohtoročnej nepriaznivej situácii sme boli nútení uskutočniť túto akciu  len v poskromnejšom  zložení a to turistikou v exteriéri, v Chtelnických a Dechtických chotároch. Veď zaspomínať  sa dá aj takto pri túlaní sa v podhorí našich obľúbených, teraz už trochu pocukrovaných Malých Karpát.

Počasie nám celkom prialo. Teplota bola síce pod nulou, ale zato pekne slnečno. Za takejto podpory štartujeme v nedeľu 22. novembra ráno, niečo po pol ôsmej z Chtelnického námestia.

Hneď za dedinou sa nám ukazujú prvé výhľady na okolitú krajinu. Cestička cez krásne lúky, na ktorých je ešte kde tu vidieť pôvabnicu dvojfarebnú, nás dovedie na prvú vyhliadkovú kótu – Plešivú. Z jej výšky 343 m.n.m môžeme obdivovať pasúce sa ovečky v neďalekom salaši, pohyb vysokej zveri na protiľahlom kopci, no a v diaľke, nám už dlhé roky známu, horu – Klenovú.

Nastal čas na prvé občerstvenie. Ono sa to lepšie kochá pri ochutnávaní niečoho dobrého na zohriatie (šoféri ešte môžu).

Naša ďalšia cesta vedie okolo neďalekého salaša k ďalšiemu vyhliadkovému miestu. Je ním tzv. Kresaná skala. Toto krásne prírodné dielo nám opäť umožňuje vychutnať si naplno túto duševnú potravu. Pre mnohých z nás sú tieto miesta premiérové, mnohí sme tu po prvý raz. Chce to len čas, zastaviť sa a vychutnať si tieto ďaleké obzory. No a ten dnes máme. Na to sme tu.

Ďalej pokračujeme už mimo lesnej cestičky. Ale lesný terén je v pohode – putujeme po opadanom lístí, zem je ešte primrznutá, takže zatiaľ ani blata nie je. Zostupujeme dolu, do Prachárskej doliny. Je to už opäť po rovine a po lesnej ceste. Onedlho prichádzame na hlavnú hradskú vedúcu z Dechtíc na Dobrú Vodu. Je to však len na kúsok, po cca 200 metroch opäť mierime do lesa.

Tu sa oddeľujú od  nás Juraj s Ankou. Poobede majú iný program.

Príjemná tichá cestička nás dovedie ku Planinke – bývalému poľovníckemu kaštieľu. Dnes sú tieto priestory využívané pre usporiadanie rôznych pobytov ako napr.: škola v prírode, letné tábory, svadby a pod. Zíva to tu prázdnotou. Jediný život badať v neďalekom chlieviku, kde si mladá kozia rodinka užíva nedeľné dopoludnie.

Po obídení Planinky nás lesná cestička za jemného stúpania dovedie na lúky ku zrúcanine Katarínky. Kostol a kláštor svätej Kataríny je súbor zaniknutých budov františkánskeho kláštora a pomerne zachovaných kostolných múrov a kostolnej veže zo 17. storočia.

Boli sme tu už mnohokrát a vždy premýšľame o dejinách tohto historického skvostu. O tom ako tu mnísi prežívali svoje všedné i nevšedné dni. Ako veriaci z neďalekého Naháča  chodili na sväté omše radšej sem, čo naháčskeho farára  (Juraja Fándlyho) dvakrát netešilo. Ako sa tu konali púte, čo sa tu všetko pojedlo…

Objekt je našťastie vďaka miestnym nadšencom zastabilizovaný, je možný aj výstup na samotnú vežu kostola a neďaleko je replika Pálffyovskej lesnej železnice. Pôvodnú vybudovali koncom 19. storočia a pôsobila šesť desaťročí. V druhej polovici 20. storočia zanikla, dnes sa však vďaka dobrovoľníkom opätovne preberá k životu.

Malú pripomienku na túto technickú pamiatku máme možnosť ešte pozorovať aj na našom ďalšom putovaní po náučnom chodníku smerom na Dechtice. Je vidieť, že tento kraj má čo ponúknuť turistom aj z historického aj z technického hľadiska.

Príjemná klesajúca cestička nás pomaly privádza ku Dechticiam. Asi po kilometri môžeme obdivovať ešte jeden, tentokrát prírodný výtvor – skalné okno. No –  prírodný – nevylučuje sa tu pri jeho vzniku ani prispenie človeka. Ale je to určite zaujímavé miesto.

Dechtice sa snažíme nejako obísť po vedľajších pokojných cestách. Tie nás dovedú popri bitúnku a Mudrochovom mlyne ku hlavnej ceste na Chtelnicu. Tu sa ja s Milkou oddeľujeme od skupiny a smerujeme na námestie v Dechticiach – máme tam zaparkované auto.

Ostatní po lesných cestách paralelne s hlavnou hradskou smerujú do Chtelnice. Tá je už neďaleko. Miestny kaštieľ je ešte osvietený od slnka, tak na neho smerujú ešte posledné pohľady našej skupiny.

Sme v cieli. Prešli sme 23 km s prevýšením 545 m. Trasa mala okrem spoznania nového kúta našich Malých Karpát aj iný zámer – aký bol na akcii Katarínka vždy prvoradý – a to pospomínať na zážitky z uplynulej sezóny.

Hoci tento rok bol riadne ovplyvnený pandemickou situáciou, predsa sme toho na našich cykloakciách zažili veľa a máme aj teraz na čo spomínať: Butkov – Mojtín, Hostýnske vrchy, Rakúsky Semmering a Schneeberg, Veľká Javorina, Po stopách Huncokárov, Od Tatier k Dunaju, Kráľova hoľa, Kohútka, Vodné dielo Žilina, Nová Bystrica…

Náš život v klube sa teda nezastavil a doplnili sme archív na našej stránke a v našich srdciach o ďalšie nezabudnuteľné chvíle, na ktoré si vždy radi spomenieme aj len tak doma – trebárs pri poháriku dobrého vínka.

A určite k tomu prispejú aj zážitky z dnešnej túry.

Ľuboš Kraic

Na akcii sa postupne zúčastnili: J. Poláček, A. Kučerová, J. a B. Golieroví, P. Herceg, Ľ. a E. Kraicoví, D. Fáziková, M. Farkašovská, V. Naď, E. Zolvík, M. Modrovský, P. Rapant a Ľ. Šoltés.

Akcia Záruby

utorok 17.11.2020

 Nadišiel čas lovcov inverzií. My, úbožiaci neschopní pohybu (povinnosti nepustia), sa zatiaľ krčíme v nížine, zahalení ťažkým sivým závojom, hustým pudingom mrakov, z ktorých neustále vypadávajú drobulinké kvapôčky hmly. Pôda, napitá špongia, len so sebazaprením prijíma ďalšiu vlahu, asfalt, lesknúce sa zrkadlo, oslepuje posádky protiidúcich vozidiel, po kovovej bráne pomaly stekajú žiarivé diamanty, kvapky vyzrážanej vlhkosti. Farebné okno do sveta, obrazovka počítača, priezor do inej reality, zráža už aj tak nalomenú psychiku prifarbenými snímkami iného sveta. Vápeč, Fatra, Inovec, Tatry. Z belostnej, napenenej morskej hladiny vystupujú tmavozelené ostrovčeky, narúšajú homogénnu hmotu ostromodrej oblohy, jas zlatistého lúča. Gýč v oku, smútok v duši.

Ja zatiaľ živorím v bubline, v očiach sa zrkadlia stále tie isté tváre, v ušiach znejú rovnaké hlasy, myseľ bombardujú podobné vety. Zo sveta sa valí číslo za číslom, správa za správou, nechcem si ich príliš pripúšťať, hrubne mi koža, mením sa na lenivého hrocha. Koniec, potrebujem sa uvoľniť, prísť na iné myšlienky, utiecť, aspoň na pár hodín. Už musím opustiť tento chotár, zmiznúť, nie ďaleko, nie však ani blízko. A nie sám.

V diaľke sa objavuje svetielko na konci tunela – voľný deň hneď skraja týždňa, priaznivá predpoveď počasia vyvolávajú záchvat aktivity. Sadám za klávesnicu, vyťukávam písmenká, modelujem slová, vytváram vety, odosielam mail. Do virtuálneho sveta zaznelo vytie osamelého vlka hľadajúceho svoju svorku.

Ráno prebúdzajúceho sa dňa, vymodlená cesta autom, utekám do hôr, unikám od všednej reality. Sponad jemného závoja pary ležiacej nízko na okolitých roliach už cítiť oblohu, presvitajúce slnko. A tam v diaľke tuším (prajem si zazrieť) hradbu hôr, majestátny hrebeň, naň dnes otlačím stopu svojej topánky. Cesta sa zhupáva do priehlbiny, hmla hustne, na poli sa leskne inovať. Treba ešte minútku počkať, správna chvíľa je už na dosah. Auto vybieha na vyvýšeninu, pri múre starého kostola sa cesta stáča, otvára sa panoráma, hrebeň hôr sa kúpe v blankytnej záplave rannej oblohy. Oko sa prvýkrát dotklo Hôr.

Víkend som presedel doma, prikovaný ku stoličke, povinnosti ma nepustili von ani na minútku, na jedno nadýchnutie, jediný krok. Chýbalo mi to, za posledný rok som veru odvykol, ako  odtrhnutý z reťaze sa driapem po horách, šliapem po cestách aj necestách, snažím sa (márne) dohnať zameškané. Teraz mi zvýšil čas len na hodinku jazdy na trenažéri (vďakabohu aj za to), virtuálna realita sa však  tej skutočnej nedokáže vyrovnať. Ale už je to len kúsok, už som prešiel koľajnice, mihol sa povedľa centra medoviny, už budem na mieste, príde ešte niekto (pre Paľa som sa po ceste zastavil)? Áno, sú tu, malá skupinka sa predsa len vyberie na potulky do hôr. Dobre známych, avšak vždy iných.

Zo Smoleníc tak vyráža hŕstka dobre naladených turistov, intravilán opúšťame pri kostole, extravilán je prázdny, šatky prekrývajúce dýchacie cesty môžu dole, konečne slobodne dýchame, zo všetkých síl naťahujeme do pľúc čerstvý ranný vzduch. A hneď pekne poctivo, doplna, chodníček príkro stúpa hore Molpírom, prvé desiatky metrov naberáme už za pár minút.

Je tu krásne. Ticho, sviežo, po dlhom období si konečne užívame slnečné lúče, jasnú oblohu. Mysľou beží zrýchlený film, príbeh dávnych dejín, ten, ktorý tak farbisto priblížil pán Dvořák – obdobie pokojného života silného hradiska, aj jeho neslávny, rýchly koniec v spaľujúcej žiari nepokojnej doby. Pár sekúnd (stačí len zvečniť chvíľku mobilom) postojíme pri replike drevených domov, minútku pri kamennej vstupnej bráne, o chvíľku dlhšie sa zdržíme na vrchole lúčneho svahu na hranici lesa. Stojíme vysoko nad strechami zámku, snažíme sa pohľadom (aj mysľou) obsiahnuť všetku krásu širokého okolia, rozľahlej roviny. Dymiace veže elektrárne sa javia vzdialené…

Presunieme sa ešte o kúsok vyššie, k hojdačke postavenej na skalnej hrane nad dolinou Hlboča. Vzdušný pocit dopĺňa pekná scenéria, tentokrát sa náš zrak kĺže po zalesnených krivkách malokarpatských štítov, pred nami sa hrdí hrebeň Čela a Veterlínu, sprava vykúka Havranica a Záruby, tam by sme sa neskôr poobede chceli pozrieť. Tak teda poďme. Najskôr po hrebeni ponad Hlbočou, čoskoro ho však opúšťame, zbiehame na značku vedúcu na Vlčiareň, skaly i tráva sú mokré, šmykľavé, po ceste sa nám pôjde pohodlnejšie. Netreba toľko hľadieť pod nohy, máme viac času na rozhovor.

Dnes, uprostred pracovného týždňa využívame voľný deň, pripomienku udalostí spred 31 rokov, dejov, ktorých priamymi svedkami sme boli aj my. A tak sa na jazyk samozrejme derie otázka „A ty si čo robil 17. novembra?“ Bol v práci. A večer na pive, Janči, Milan a Juro môžu dosvedčiť. Do víru udalostí som sa tak dostal až o pár dní neskôr, tak ako väčšina z nás. Tieto (a podobné) témy nás však držia iba chvíľku, veď po dlhej dobe máme aj iné, príjemnejšie námety na rozhovor. Čas dňa a metre trasy sa tak plynulo odvíjajú, balast sa rozplýva za našimi chrbtami ako stopa za lietadlom, zmysluplné myšlienky sa ukladajú v duši ako vzácny poklad, zas bude pár dní z čoho čerpať, dobíjať energiu (toto je moje osobné perpetuum mobile, toto je ten správny elektropohon, Tesla môže ísť dokelu).

Vlčiareň len prebehneme, dnes sa tu nepristavíme, nie je dôvod, varené vínko pre nás prichystané nie je (ale spomenieme si, ako vždy), otáčame smer putovania vpravo do lesa, kúsok povyše už cítime Čertov žľab, magické, dobre známe miesto. Dnes je však iné. Takmer ľudoprázdne, naplnené slnečným jasom, ničím nepripomína svoj tajuplný názov a atmosféru. I keď – stačí len privrieť oči a na malú chvíľočku nechať pracovať fantáziu…

Dnes sa však na okolie pozerám inými očami, Paľo niekde vyhrabal teóriu o pôvode žľabu, vznikol vraj prepadnutím stropu obrovskej jaskynnej siene. A tak sa snažím v skalách pod nohami rozpoznať dávne zvyšky mohutného horského hrebeňa, vo zvetraných stenách znaky skrytého hlbinného priestoru, miesta obývaného čertmi… Som bohatší o nové poznanie, nový pohľad, ďalšie návštevy zaujímavého, ikonického miesta našich Hôr budem odteraz prežívať opäť o kúsok inak.

Na zvážnicu nad žľabom sme sa dnes vydriapali akosi ľahko, ordinujeme si krátku nútenú prestávku, treba doplniť energiu, aj vitamíny sú potrebné (i keď medzitým prebehli cez trubičky destilačného prístroja). Čaká nás ešte kúsok stúpania hore do sedla, nemôžeme vyčerpať všetky zásoby, kde je výdaj, treba aj príjem. Dlho sa však nemotáme (len zo dva kalíšky), nech príliš nevychladneme.

Akosi pribudlo ľudí. Pár ich vychádza zo žľabu, ďalší sa pridávajú po zvážnici, dnes nebudeme v horách sami, voľno a prísľub krásneho dňa vytiahli na vzduch veľa pohybu a prírody chtivých návštevníkov. Nasledujúci výšľap nám dáva zabrať. Nie je síce dlhý, nie je síce strmý, je však premáčaný. A šmykľavý. Snažíme sa to obísť zľava, prechádzame vpravo, kúsok sa kĺžeme aj priamo po chodníku. Na topánkach a nohaviciach sa objavujú prvé výrazné šmuhy, stopy blata, do divadla nás priamo z akcie asi nepustia… Nevadí, kým prídeme domov budeme mať toho tak akurát. A ďalšie silné zážitky dnes potrebovať nebudeme.

Sedlo pod Zárubami, hoci je to hore len na skok, my teraz budeme chvíľu klesať, pridáme si nejaký kilometrík, neskôr aj pár metrov stúpania, takto som si to dnes naplánoval, takto som to vymyslel – na hrebeň sa vytrepeme z Breziniek, v takýto krásny deň je škoda sa náhliť. Ale ešte predtým chvíľku postojíme pri vstupe do jaskyne – Vajsáblovej priepasti, ležiacom len pár metrov vedľa stĺpika. A je prečo, po nedávnych úspešných prieskumoch sa stala najhlbšou v Malých Karpatoch. Cez dobre zaistený vchod však jej dno zahliadnuť nedokážeme. Aspoň si vydýchneme a vypočujeme zaujímavý Paľov komentár, je skutočným expertom na podzemné priestory.

Nasledujúci postup sprevádza tichý šuchot opadaného lístia. Naše obavy sa našťastie nepotvrdili, blato je prekryté hrubým farebným kobercom, poskytuje nielen oporu našim krokom, ale tiež potechu oku či uchu. Prechádzame starým karpatským lesom, nie tým vrcholovým, plným prikrčených, pokrútených jedincov, ochrancov hrebeňa, ale hlbokým, pokrývajúcim svahy údolia, s pyšne sa čnejúcimi, vysokými vyrovnanými šíkmi vojska. Avšak i tu sa kde-tu nájde zaujímavá socha, dožívajúci kmeť. Každú chvíľku sa niekto pristaví, zahľadí, fotí… alebo len tak, z náhleho popudu sa začne po torze štverať nahor, stupy a chyty mu poskytujú husto rastúce drevokazné huby. Fero práve všetkým potvrdil, že zreje ako víno, dospel do správneho veku, je schopný a prichystaný kandidovať v prezidentských voľbách, Amerika, buď pripravená…

Dobre sme sa pobavili, môžeme pokračovať ďalej. Chodník končí, napájame sa na cestu vedúcu spod Veterlína, odstupujeme nabok, zvrchu sa spúšťa skupinka cyklistov (nemám rád to cudzo znejúce slovo biker). Tí sú ale zahnusení! V takýchto podmienkach to na bicykli veru nie je med lízať, niektorí však v sedle vydržia celý rok (Pozdravujem Jančiho. A Janku).

Ja sa v takýto čas však radšej prejdem. Napríklad okolo Jaskyniarskej studničky, chvíľku sa pristavím pri skalnej kaplnke (foto nesmie chýbať), dole na križovatke Brezinky posilním (v tomto prípade skôr občerstvím) jabĺčkom a pripravím na rozhodujúci, posledný výstup dňa. Ten bude stáť za to.

Ešte šťastie, že sa nešmýka, vlhkosť už predsa len stihla vsiaknuť (kúsok) hlbšie do zeme. Prvé desiatky metrov smerom na Ostrý Kameň sú (ako vieme) naozaj ostré. Fučíme, dychčíme, vety sa len ťažko derú z úst, na povrch vystupujú prvé kvapky potu, stekajú do očí, kvapkajú na špice topánok. Uff, sú to veru zaslúžené metre! Dobre sme sa roztiahli, chvíľku postojíme, vydýchame sa, rozhliadneme (zatiaľ nie je veľmi kam), počkáme. Nie sme predsa na pretekoch, Strava segmenty nenaháňame, pre nás (pre mňa) je dôležitý pocit, pohoda, dobrá nálada. A tá dnes, v tejto malej skupinke funguje na sto percent (takáto úspešnosť je snom tvorcov všetkých vakcín, na svahoch našich malých Hôr sme znovuobjavili liek proti depresii).

Ďalej stúpame miernejšie – po zvážnici (aj tak by som tadiaľto nechcel tlačiť bicykel!), otvárajú sa prvé krásne výhľady na jazero a priľahlé pahorky, zrakom hľadáme známe miesta (kríž nad priehradným múrom), útrapy stúpania sú okamžite zabudnuté. A to pravé orechové nás ešte len čaká o chvíľku neskôr. Pyšné ruiny strážia vstup do úzkej doliny, veža ponúka výhľad do širokého okolia.

Na hrade však ticho nepanuje. Krásny deň láka, ľudia jeho volaniu nedokázali odolať, zaujímavé miesto ich pritiahlo na návštevu. Hrnú sa sem zo všetkých smerov, preliezajú všetky zákutia, zapĺňajú voľné priestory, dnes nie je vhodný čas na tichý rozhovor so starými múrmi, načúvanie dávnym príbehom. Aspoň však nehučí víchor, nesnaží sa nás zraziť z nôh, dole zo svahu, ako pri našej poslednej návšteve, môžeme sa chvíľku porozhliadnuť, zažiť pocit pánov krajiny.

Ale čo je to tam oproti, čo za mravce lezú po tom bielom svahu, čo robí toľko horolezcov na jedinej stene!?!  Tadiaľ máme pokračovať? – moja sprievodkyňa nechce veriť vlastným očiam, do čoho som ju to vraj zatiahol? Snažím sa ju ukľudniť, avšak aj ja na malú chvíľočku zapochybujem. Pri minulej (mojej prvej) návšteve som mal plné ruky práce udržať sa vôbec na nohách (nie nebola to nadmerná konzumácia, bol to naozaj víchor), zapamätal som si výstup správne?

Pamäť ma naozaj neklame, nie je to so mnou zatiaľ až také zlé, pohľad z veže na protiľahlý svah bol len nevinný optický klam. I keď… svah má slušnú expozíciu, netreba sa príliš kochať, bolo by sa kam zgúľať. Radšej sa treba zastaviť, v kľude obzrieť, potešiť pohľadom späť. Naozaj stojí za to. Hrad sa pomaly dostáva nižšie a nižšie, už naňho hľadíme z výšky, v diaľke vykúka spoza hrebeňa ďalšia zrúcanina a nad ňou… – to je predsa Pohanská, krásne tiché miesto, tiež stojí za návštevu, v duchu si sľubujem skorý návrat. Malebnú scenériu križuje silueta vetroňa, nehlučne sa kĺže po oblohe, vytáča smelé piruety, posádka zažíva pocit… netuším, v živote som v ničom takom nesedel, podobné zážitky nehľadal (našťastie, asi by som len privieral oči, stískal iné svaly, čakal na koniec a preklínal svoje rozhodnutie – najradšej cítim pevnú zem pod nohami. I keď… ktovie – nevyskúšaš, nevieš.), nebudem hádať.

Pod nohami sa drolí biela lámavá skala, svahy sa prudko zvažujú na obe strany, padajú do doliny. Na ľavej takmer bez výhľadu, hustý les bráni zraku preniknúť ďalej, pohľady napravo sú vzdušnejšie, porast riedky, hustne až hlbšie. Otvárajú sa krásne pohľady na celý hrebeň medzi Čelom a Veterlínom, privreté dvere spomienok sa odchyľujú…

Je to už dávno, keď som stúpal (Prvýkrát? Druhýkrát? Nepamätám presne.) hore na Záruby, vtedy to bolo z opačnej strany hrebeňa, od zastávky vlaku. Pod nohami vŕzgal biely sneh, nohy sa zabárali do závejov. Vystupoval som na najvyšší bod nevýznamného pohoria, to čo sa rozkladalo navôkol som si vôbec nevšímal, nevnímal som krásy okolia, duch Hôr ma (zatiaľ) nechal na pokoji… Po svahoch škarbáckych sedemstoviek ešte muselo stiecť veľa vody, mladé výhonky museli dorásť do dospelosti, skaly museli obrúsiť mnohé víchrice… Duch prehovoril, moja duša započula, myseľ uvidela. Odvtedy sa na tieto miesta pravidelne vraciam, priťahujú ma ako magnet, lákajú. Tak ako dnes…

Vnárame sa do vrcholových častí stúpania, hustého lesa, rozhliadam sa, jediným pohľadom sa pokúšam obsiahnuť náladu miesta, dnešného dňa. A veru je čo obdivovať, hrebeň je krásny, nie síce príliš dlhý, avšak obdarený skrytou, divou krásou. Zo skalnatého podkladu vyrastajú stromy, typickí strážcovia malokarpatského hrebeňa, každodenne bojujúci o svoju existenciu. Miestami sa na povrch predierajú veľké balvany, drobné skalné hrebienky, kamenná hradba chrániaca vstup do podzemia, rozľahlých siení Ducha hôr. Pomedzi to sa prepletá (takmer) nekonečný rad turistov, návštevníkov, ktorých vytiahlo von… – každého niečo iné, každý si môže doplniť vlastný dôvod, motiváciu, očakávanie…

Ale to už sme takmer hore, už vidno skalnú pyramídu korunovanú dvojkrížom, obsypanú návštevníkmi. Dnes je tu naozaj husto. Nachádzame sa vo výške 768 metrov nad morom, na vrchole Zárub, v našich Horách nie je možné vystúpiť vyššie. To si zaslúži oddych, posilnenie. A tiež vrcholovú fotografiu. Čas rýchlo letí…

Poďme však ďalej, ešte nás kúsok cesty čaká, ešte nie sme dole, pri autách, doma. Túra nikdy nekončí na vrchole, treba sa šťastne vrátiť, zostúpiť. Pokračujeme teda ďalej po hrebeni, zostupujeme nižšie, charakter okolia však zostáva stále rovnaký, Záruby, Havranica, Havrania skala tvoria jeden hrebeň, jeden celok, jednu masu, je viditeľná aj od nás, zo vzdialených miest pod Považským Inovcom. Chodník kľukatiaci sa lesom lemujú náhodne porozhadzované skaly či pováľané kmene stromov, strážcov, ktorí už splnili svoju úlohu. A všadeprítomné jemnulinké pavučinky, jesenné diamanty odrážajúce lúče slnka pozvoľne klesajúceho k obzoru.

Havranica – nenápadné, zato tajuplné miesto ukryté v hlbokom lese, cez prieduchy v zemi tu možno začuť šepot podzemných hlasov, tichú ozvenu skrytých slov. V týchto miestach je však vstup do podzemia dobre utajený, schovaný pred zrakom nevítaných návštevníkov, na jeho bránu je možné (nesmelo) zaklopať až o kus ďalej, pod belostnými bralami Havranej skaly. Z jej vrcholu sa otvára široký výhľad no trnavskej roviny aj kus za ňu, na hradbu vzdialených pohorí. Nie však teraz, vzduch presýtený vlhkosťou dnes diaľkovým výhľadom príliš nepraje. Jej strmé skalné steny ale poskytujú dobré tréningové možnosti lezcom, aj teraz tam jeden visí, zamotaný v lanách ako pavúk, posol neskorého babieho leta.

V skalnom prielome na vrchole sa nachádza vstup do jaskyne bezpečne chránený pred neželaným vstupom (nepovolaným sa neodporúča rušiť pokoj podzemia). Ďalšia štrbina, rozsiahla puklina nižšie v päte skaly, láka na vstup, dnes však už nenachádzame motiváciu, stačilo, deň už pokročil, nebudeme sa príliš zdržiavať, chystáme sa na finálny zostup.

A veru nás čaká parádny zošup, cesta lesom je po ťažbe rozjazdená, šmykľavá, jej okolie plné haluziny, vlhké drevo tiež neposkytuje pevnú oporu našim krokom, treba našľapovať opatrne, nepokazíme si predsa záver dňa. Posledné stovky metrov musíme nejako vydržať, pretrpieť, tak to už na záver zvykne chodiť.

Ale úplné sadomaso nás čaká pri zámku a v uličkách Smoleníc. Dnes hádam vyšiel do prírody každý obyvateľ širokého okolia. A prevažná väčšina z nich práve sem. Nezdržiavame sa teda, nasadzujeme na tvár masky, pridávame do kroku. Nech je to rýchlo  za nami, nech sme už na terase U Havrana, duša piští za pivom a kávou, organizmus závislý od kofeínu žiada svoju dávku. Sme zachránení, je otvorené. Záverečné stíšenie, vychutnanie si posledných okamžikov akcie tak môže začať. Škoda len, že vzhľadom na aktuálne opatrenia musíme pri stolíku iba stáť.

Príliš to však nevadí, v takejto spoločnosti budem rád postávať (ale ešte radšej chodiť) každý deň. Ďakujem za príjemne strávené chvíle všetkým účastníkom: Paľovi Hercegovi, Jozefovi Baránkovi, Ferovi Martinusovi, Paľovi Rapantovi (ako vždy urobil skvelú fotodokumentáciu), Robovi Chlpekovi, Edovi Zolvíkovi, Božke Golierovej.

Juro Golier

Aj dobre známy, sprofanovaný kút dokáže vždy niečím osloviť, priniesť nové zážitky. Večer sa pred spaním v mysli rýchlo odvíja film celého dňa. „Náhodné“ stretnutie s kamarátmi na parkovisku. Odlesk slnečného lúča na okne zámku. Pokĺznutie na mokrej skale. Úzky priezor v zábrane, rebrík klesajúci hlboko do vnútra hory. Dožívajúce pahýle kmeňov, sochy zdobiace starý les. Klenba okna, zasypaný vstup len niekoľko centimetrov vytŕčajúci zo zemského povrchu. Machom obrastená skala, brána, na ktorú už dlho nesiahla ľudská ruka. Dvojkríž na vrchole, majetnícky označujúci (márne) panstvo človeka. Sieť pavučín upletená z najjemnejšej tkaniny, uzatvárajúca priestor medzi koreňmi vyvráteného stromu. Všadeprítomné lístie, rovnaké a predsa iné. Klesajúce slnko opierajúce sa do chrbta na lúke pod zámkom. Spomienky zahaľuje opar, prepadajú sa do hĺbky nevedomia, ríše snov. Zaspávam.

Ráno nasledujúceho dňa, vynútená cesta autom, som na ceste do práce. Spod hradby hôr na východe prežiaruje oblohu prebúdzajúce sa slnko. Naprieč bielomodrou, fádnou oblohou sa tiahne úzky krvavočervený rez, stopa lietadla. Život plynie ďalej napriek hnusobe,už opäť fungujeme, pracujeme, žijeme, už opäť lietajú. Prichádzam bližšie. Stopa belie, redne, postupne sa rozpúšťa v nastávajúcom ráne. Pracovný kolotoč sa rozbieha…

Akcia Spomienkový pochod na Veľkú Javorinu

Venované spomienke na I.J.

sobota 10.10.2020

Sobotné ráno zastihuje v Poriadí posádky troch áut, naša je netradične prvá (asi preto, že dnes nie som šoférom ja). Dôvod je jednoduchý – výlet na Veľkú Javorinu a spomienka na kamaráta, Ivana Jaroša, od tragického odchodu ktorého včera uplynuli už dva roky. Po minuloročnej premiére tak hádam zakladáme tradíciu jesenného putovania krajom Bielych Karpát.

Kým definitívne opustíme základný tábor musíme sa posilniť. Z vlastných zásob aj z ponuky domácich, ďakujeme, koláč a štamperlík padli vhod. Dobre naladení tak môžeme vyraziť. Prvé stovky metrov nás vedú po lesnej asfaltke s takmer ideálnymi parametrami (dal by sa využiť aj bicykel). Všade dookola hustý les (toho si dnes užijeme dosýta), niekde zľava znie zvuk píly, nie každý má v sobotu čas sa túlať po horách.

My si túto výsadu doprajeme, plnými dúškami užívame pocit pohody, voľnosti, oddychu, lesom sa nesie len šum rozhovorov (vietor dnes nefúka, na stromoch sa ani lístok nepohne). Ideálny čas na turistiku, aký veľký rozdiel oproti minulému roku. Na minuloročnú trasu sa pripájame na križovatke Hrabina, tohtoročný spôsob naberania výšky bol rozhodne príjemnejší, nestihli sme sa spotiť ani zadýchať. Pár kvapiek potu ukvapne v nasledujúcom stúpaní na Vrch Slobodných, tu sa rozhodnem počkať na oneskorencov, žiadni však nie sú, všetci sú už ďaleko vpredu, aspoň však dobieha Božka a chalani, ktorí vyrážali z iného smeru, celá turistická skupina je tak už pohromade.

Okolie zatiaľ jeseň príliš nepripomína, stromy sú stále zelené, držia lístie, poskytujú tému na rozhovor o priebehu babieho leta a zimy. V podobných úvahách a debatách (samozrejme príde aj na aktuálnu situáciu, tá je všadeprítomná) cesta ubieha prijemne a rýchlo, ani sa nenazdáme a stojíme pri Dibrovovom pamätníku, časť výpravy na nás poctivo čaká. To chce odmenu a tak si ju aj doprajeme, ruksak už pomaly oťažieval.

Takto posilnení vybehneme nasledujúce stúpanie ako srnky, na križovatke cyklocesty stretávame prvých ľudí, dnes tu (určite) nie sme sami. A ďalší postupne pribúdajú na vrcholovom hrebeni. Pri pamätníku česko-slovenskej vzájomnosti počkáme skupinku z Moravy a krátkou pietnou spomienkou si pripomenieme pamiatku Ivana, ktorému sa stala osudnou posledná expedícia na Borneo.

Výhľady sú dnes skutočne pekné, široké, ďaleké, ozdobené náznakmi inverzie – takmer dokonalý deň. Už ho treba len vyšperkovať – posedením na chate, obsadíme takmer všetky stoly. Medzitým už totiž dorazila početná skupinka našich cyklistov, poniektorí si vybehli až hore, stretli sme sa na vrchole.

Dalo by sa sedieť dlho, polovicu výletu však máme ešte stále pred sebou. Známou trasou sa vraciame na Dibrovov pamätník, väčšia skupina nás točí vľavo na zelenú, menšia (Božka + 2) pokračuje rovno. A je to dobrá voľba, chodník je užší, viac turistický, klesanie príjemné, počasie konštantné. Jabloň pri ceste poskytuje osvieženie aj pobavenie – čo viac si priať?

Takmer nič, len sa nestratiť. Cestičky sa križujú, občas treba mrknúť do GPS-ka. Len minútku sa pristavíme pri pamätníku Zemľanky, jeho história súvisí s tým vyššie položeným, rozhodujeme sa nedržať rozblatenej značky, pekná cesta nás (hádam) dovedie do cieľa rovnako spoľahlivo.

Doviedla, stačilo len trochu zvýšiť pozornosť. Vynárame sa takmer priamo pri autách. Prvá skupinka tu už čaká, hoci nabehali o pár stoviek metrov naviac. V tejto partii to bol dnes bezpochyby vydarený deň, verím, že nadchádzajúce obdobie ich ešte zopár prinesie.

A ako dnešok videli cyklisti?

Krátko pred deviatou hodinou  sa nás stretáva desať cyklistov(tiek) v Krajnom na parkovisku pred podnikom Seetop. Hneď na štarte sme sa posilnili, zohriali, dezinfikovali – skrátka zlepšili si náladu rúžovým burčiakom od Ľuboša a ríbezliakom od Stana.

Takto dobre naladení sa vydávame na trasu. Pri Hrachovišti nás dobieha Igor. Tak sme jedenásti. Keďže naše ranné občerstvenie spôsobilo prudké zvýšenie prúdenia v našom cievnom systéme, zastavili sme sa v Starej Turej v hostinci Vikárka, kde sme si každý po svojom vyrovnávali hladiny všetkých zmenených hodnôt.

Občerstvenie bolo potrebné, lebo nás čakalo hlavné stúpanie na vrchol Veľkej Javoriny. To dá vždycky riadne zabrať a aj teraz sa náš pelotón pri stúpaní riadne potrhal.

Na vrchole Javoriny sa stretávame s hlavnou skupinkou turistov, ktorí si sem prišli uctiť pamiatku zosnulého kamaráta Ivana Jaroša. Chvíľku s nimi ešte pobudneme na Holubyho chate a po spoločnom fote sa poberieme každý svojim smerom.

My cyklisti si užijeme parádny zjazd dolu k rázcestiu Barina. Tu odbočujeme smerom na Cetunu. Užívame si krásny zvlnený podjavorinský kraj. V Cetuni sa však nezdržujeme, na občerstvenie je ešte priskoro. Pokračujeme ešte na Podvišňové a odtiaľ si užívame opäť krásny zjazd až takmer po Nové Mesto. Tu sa s nami lúči Igor, ten ide na svojom cesťáku už svojou trasou.

Z Nového Mesta my ostatní smerujeme na Čachtice. Je bezvetrie, tak sa nám ide v pohode. Len tých áut by nemuselo toľko byť. V Čachticiach sa zastavujeme v reštaurácii Grófkin dvor. Trochu sme už vysmädli. Naša krv už pomaly nadobudla ranné hodnoty, tak šoféri – už len nealko.

Tu sa s nami lúči Dušan, ten pokračuje svojím smerom na Hornú Stredu. My ostatní smerujeme na Višňové. Krásna traverzová cesta, ktorá obchádza hradné bralo nás dovedie do Višňového popod samotný hrad. Je to tu také pekné, že sa musíme zastaviť v miestnej reštaurácii Škulec. Tu sa usadíme na terase, kde máme krásny výhľad ma Čachtický hrad.

Keďže do cieľa, do Krajného je to už len šesť kilometrov, môžeme v tomto krásnom prostredí aj zhodnotiť dnešnú akciu.

V takomto prostredí sa dobre zhodnocuje a dnes aj  ľahko. Kraj, po ktorom viedla naša trasa, je krajom kopaníc a ten vie cyklistu vždy chytiť za srdce. No a Javorina, táto hrdá dáma sa síce ťažšie dobýva, ale o to krajšie sa vie svojím pokoriteľom aj náležite odmeniť. Niečo je vždy za niečo.

Dnešná partia si skrátka opäť užila jeden krásny cyklistický deň.

Zapísal: Ľuboš Kraic

Na cyklistickej časti (64 km  / 1050 m) sa zúčastnili: J. Lukačovičová, J. Budoš, D. Surovčík, Ľ. a E. Kraicoví, J. Nádaský, I. Matkovčík, F. Martinus s priateľkou Jankou, J. Chudý a S. Macejka.

Trasa: Krajné – Hrachovište – Vaďovce – Stará Turá – Veľká Javorina – Cetuna – Bzince pod Javorinou – Nové Mesto nad Váhom – Čachtice – Višňové – Hrachovište – Krajné.

Turistickú trasu (28 km / 800 m) absolvovali: V. Galbavý (iniciátor akcie), B. Bednár, Ľ. Šoltés, E. Zolvik, V. Trajlinek, J. Polakovič, V. a M. Miklošovičoví, P. Rapant, B. Polocik, M. Modrovský, K. Roháčková, J. Golier, B. Ilavská, P. Kašpar, Ľ. Hrapko

Vlastné cesty zvolili J. Baránek s priateľkou, Vilo, skupinka z Moravy – Mirka, Vinco, Štěpán a spol. (pešia), I. Kubiš, I. Jaroš (cyklo), Anka a Paľo (susedia na chalupe) a Danica

Koniec. Bodka. Ako rád by som ju dal, ukončil svoje písanie. Ale – môžem to len takto odbiť, odfláknuť? Človek sa ľahko stáva otrokom očakávaní. Vlastných, ale (neskromne) dúfam, že aj širšieho publika. Čo teda dodať, čo možno ešte doplniť o zaujímavom dní, ako sa dostať z tejto situácie, ako vytiahnuť hlavu zo slučky? Sedím, premieľam slová, za všetkých strán otáčam v rukách príbeh sobotného dňa. Náhle, ako v hľadáčiku kaleidoskopu, čriepky do seba zapadajú, vytvárajú obraz. Pootočím tubusom, obraz sa preskupuje, mení, je to stále on, avšak iný. Príbeh pokračuje za fotografiami ďalej…

Ešte nekončíme – pokračovanie:

Ťažké ranné vstávanie. Až za samú hranicu možného sa snažím posunúť okamžik, kedy budem naozaj musieť opustiť posteľ, vkročiť do dňa. Kolesá áut už za oknami vyspevujú svoje tiahle nápevy, v skorej rannej hodine ešte možno rozoznať jednotlivé hlasy, o chvíľu však splynú v jednoliatu hlukovú stenu. Z diaľky sa ozýva brechot psa, aj jeho zobudil ruch prebúdzajúceho sa dňa, do blednúcej noci vylieva svoju frustráciu, keby som tak vedel štekať… Otáčam sa na druhý bok, ešte pár minút, tuhšie privieram oči, aspoň chvíľku chcem pobudnúť v tom sladkom bezčasí, rozkročený medzi snom a realitou, voľnosťou a povinnosťou. Ďalší rýchly pohľad na hodinky, už len minútku. Vstávam. Bosé nohy sa dotýkajú podlahy, ohmatávam nový deň, okamžite ma strasie ranný chlad, leto definitívne skončilo. Skoré víkendové vstávanie, na stôl kladiem zálohu, v hotovosti platím preddavok za nový deň…

Dnes nešoférujem, ušetril som tým veľa času, pekne v teple počkám na Braňa. V skutočnosti nečakám ani sekundu, stíham to len tak-tak. Vylihovanie v posteli, odďaľovanie budíčka spôsobilo, že šnúrky na topánkach si zaväzujem práve v okamžiku, keď bránu osvetľujú červené brzdové svetlá. Auto je tu, ani kávu som si nestihol urobiť, to sa ten deň pekne začína…

V aute už ospalá nálada nepanuje, rýchlo sa prispôsobujem aj ja, len popri rozhovore stíham obdivovať ranné divadlo, majstrovské predstavenie prírody. V hlbokej jame pod Počkovcom, na vodnej hladine priehrady Čerenec leží hustý opar, plazí sa dole zo svahov Tlstej hory, kúdolí, ťahá sa údolím hore tokom Holešky. Dnes nemá tú silu, dnes hmla neprikryje celý kraj, bude sa len tíško plúžiť pri zemi, sledovať cestičky vody, jemnými čipkami prizdobí jesenné panorámy.

Jeruzalem, Nebojsa, Matejovec, Jablonka – názvy miestnych kopaníc rezonujú v mojej mysli bez ohľadu na to koľkýkrát tadiaľto prechádzam, otvárajú dokorán priestor fantázii, očakávaniam, predstavám. Realita bežného života v nádhernom prostredí je však úplne iná. Dnes však neschádzajme z hlavnej cesty, kochajme sa krásou okolia, nechajme pracovať predstavivosť, ideme na výlet, hľadať zážitky, nekazme si chvíľu prízemnosťou.

A veru je čo obdivovať. Zelené pahorky v okolí Myjavy sú v čerstvom rannom vzduchu (spoza okien ho cítim až bytostne, preniká cez sklo dovnútra vykúreného auta) a jesennom opare nezabudnuteľné, plnými dúškami si nimi plním zrak a myseľ. Pozícia spolujazdca má nepochybne mnohé výhody (mnohé ocením neskôr), ranné trampoty sú v okamihu zabudnuté.

Za Myjavou vchádzame do mne takmer neznámej krajiny. Sovinec, Horný Výhon, Uhliská už dávno nie sú zabudnuté kopaničiarske osady, usadlosti za hranicou sveta (hic sunt leones), sú plné moderných novostavieb, srdcu je ľúto za starými (hoci moderne opravenými) chalupami, genius loci miesta sa postupne vytráca, neľútostné chápadlá chobotnice sa už plazia po úbočiach mohutnej Veľkej Javoriny, ovzdušie otravuje omamný jedovatý dych modernej doby. Duch krajiny však stále žije, prebýva na odľahlých samotách, skrýva sa v  hlbokých húštinách Bielych Karpát, Veľká Matka, mohutná hora, dohliada na jeho pokojnú existenciu.

Parkujeme na okraji Poriadia, práve na týchto miestach, v (citlivo opravených) chalúpkach nachádza duša podjavorinského kraja útočisko, oddych, miesto, kde si môže odpočinúť od ruchu modernej doby, skryť sa pred rakovinou konzumného života, uniknúť uragánu nadbytočných informácií. Ivan tu objavil skutočne krásne miesto.

A dnes, dva roky od tragickej udalosti, len pár metrov od jeho chalupy sa stretáva niekoľko turistov (a turistiek), ktorí sa rozhodli práve túto sobotu stráviť v jeho zamilovanom kraji. Len tak sa pár kilometrov prejsť, zopár metrov (až na vrchol majestátnej vládkyne) vyšliapnuť, nadýchať čerstvého vzduchu, stretnúť rovnako naladených (a postihnutých) priateľov, odpočinúť od bežných starostí. A spomenúť na Ivana.

Privítanie od domácich v závetrí (hoci dnes panuje bezvetrie) turistického prístreška chutí, koláče sú skvelé, kalíšok zahreje. Lúčime sa len na krátko, za chvíľu by sme sa mali opäť stretnúť pri pamätníku na vrchole Javoriny. Prvé metre nás vedú po asfaltke, krok za krokom sa ponárame hlbšie a hlbšie do bielokarpatského lesa, meter za metrom nechávame ďaleko za chrbtom civilizáciu so všetkými jej chronickými aj akútnymi problémami, smerujeme niekde vyššie, tam, kde všetko pod nami bude malicherné, nehodné starostí, zabudnuté. Len my a les. A hora. Príroda. Len my…

Túto časť trasy väčšina z nás nepozná, minulý rok sme sa pripájali o kúsok vyššie, nad zjazdovkou na Starej Myjave, snáď len niektorí bežkári tu v minulosti stihli otlačiť svoju stopu. Cesta stúpa (len) pozvoľne, informácia o plánovanej rekonštrukcii jej povrchu vyvoláva niektorým (cyklistom) šimranie v žalúdku, skraja dňa tak ubieha pod nohami (takmer) nebadane. Po pár minútach prechádzame cez čistinku v lese, na jej konci, prikrytá pod stromami stojí veľká poľovnícka chata Lipovčeky.

Nikdy nekončiace rozhovory skracujú vzdialenosť, zrýchľujú čas. Hrabina, tu sme sa pred rokom pripojili, tu sme prezliekali prepotené tričká, dnes len vyzliekame prvú vrstvu, nejako sa nám oteplilo. Cesta náhle stúpa, len kúsok, len pár výškových metrov, aspoň sa však hlbšie nadýchneme, zapojíme do činnosti svaly, z čela odkvapne prvá kvapka potu.

Vrch Slobodných, priestor sa otvára, výhľady však (na celej tejto trase) nie sú žiadne. Nejako sme sa roztiahli, počkáme radšej na všetkých, bočné chodníčky lákajú k odbočeniu, zvádzajú zo správnej cesty. Odhadol som to však zle, všetci sú už vpredu, potvrdzuje to Božka s chalanmi, vyrazili neskôr niekde od Starej Myjavy, teraz nás dobehli, turistická partia je tak kompletná. Zvyšok už čaká hore pri pamätníku, nezdržujme sa, poďme.

Minulý rok jeseň vyfarbila les všetkými pastelovými farbami, odtieňmi zelenej, žltej, červenej, žiaril ako paleta majstra Vincenta. V týchto miestach však krajinu začínala postupne haliť jemná hmla, spočiatku sa plazila tíško, nebadane sa spúšťala pomedzi stromy, vyššie na hrebeni už obalila všetko, obrysy ľudí a vecí z nej vystupovali len na krátko, okamžite sa rýchlo skryli, z bielej tmy bolo počuť len hučanie vetra a tajomné hlasy…

To dnes… podmračené jesenné ráno vytiahlo z krajiny všetky farby, celá je akoby obalená v zelenom závoji. Tisíce odtieňov zelenej. A hnedej. Nič viac. Navonok čerstvá, živá, nedotknutá ročnou dobou, niekde v pozadí sa však už hlási nesmelé ťukanie zimy. Dnes jej ticho prerezáva zvuk motorovej píly, výstrel guľovnice, dunenie kopýtok zveri. Neskôr stíchne, uloží sa na zimný spánok, jej kľud naruší len občasné svišťanie sklzníc, tichý rozhovor bežkárov.

Lesná cesta sa kľukatí priamo po  hranici, musíme ísť opatrne – stačí jeden krok doľava a už porušíme karanténne opatrenia. Čupec len prebehneme, nezastavujeme sa, nie je dôvod, ten budeme mať o kúsok ďalej pri Dibrovovom pamätníku, tam už (netrpezlivo) čaká zvyšok skupiny, tam sa chvíľku pristavíme, oddýchneme, osviežime, posilníme. A možno aj pripomenieme dávne udalosti.

Podplukovník Dibrov, baťka, skúsený ukrajinský veliteľ, prišiel na Slovensko zorganizovať partizánsky odpor. Prežil však len necelý mesiac, keď ho na tomto mieste zasiahla guľka. Dodnes nevedno aká, nepriateľská či vlastná, náhodná, či pripravená… Do podjavorinskej oblasti sa presunul len začiatkom októbra 1944 (pamätník pri zemľankách navštívime na záver dňa), aby už po týždni spočinul hlboko v jej zemi. Telo hrdinu po vojne premiestnili domov, pamätník, ako pripomienka smutnej udalosti stojí na mieste aj dnes. A Paľo nám môže priblížiť jeho neradostný príbeh…

Na dnešnom putovaní sme sa dostali už dosť ďaleko, záver trasy nám konečne pripraví aj (trošku) náročnejšie pasáže, veď doteraz sme sa ani nezadýchali. Najskôr nás čaká široký výšvih na križovatku s cyklocestou z Moravy (toto je naozaj trasa na bežky?) a potom krátke stúpanie na hrebeň Veľkej Javoriny. Konečne sa otvárajú voľné scenérie, objavujú prvé široké výhľady. Na horizonte vytŕča špička vysielača, postupne sa dvíha, rastie, až sa náhle týči do výšky 80 metrov nad našimi hlavami. Stojíme na rozľahlej vrcholovej plošine, lúke, pri pamätníku slovensko-českej vzájomnosti, pri neoficiálnom symbolickom cintoríne. Pri krátkom čakaní na moravskú skupinku priateľov je čas sa porozhliadnuť.

Stojíme na rozmedzí dvoch štátov, krátko tvoriacich jeden celok, dnes však opäť rozdelených. Sme na mieste, kde sa prelína história dvoch národov, mieste, kde sa ich zástupcovia pravidelne stretávajú. A obe krajiny nám ležia pod nohami, nie je možné vymenovať všetky vŕšky, doliny a pohoria, ktoré vidíme. Dnes sa pomedzi ne ťahajú jemné závojčeky oparu, ktoré zvýrazňujú, prekresľujú ich kontúry, sú plastické, pripomínajú mapu zo školského kabinetu. Ako vždy na tomto mieste (nemôžem si pomôcť) pamäť blúdi hlboko do histórie, do roku 1997, keď ničivé záplavy premenili moravskú krajinu na veľkú vodnú plochu…

Čas pri pohľade na krásy okolia letí akosi rýchlejšie, nastala chvíľa spomenúť si človeka, kvôli ktorému sme sa dnes na zišli tesne pod vrcholom najvyššieho bodu Bielych Karpát, na milovanej Veľkej Javorine, mieste, kde nakoniec našiel svojho pokoj.

Ivan Jaroš, turista, cestovateľ, kamarát. Keď pred dvoma rokmi odchádzal na expedíciu na Borneo, niektorí s ním chvíľku posedeli v cieli turistického pochodu, porozprávali, zaželali pekné zážitky. Ani sa špeciálne nelúčili – veď na cestách po svete bol pravidelne. Antarktída, Ararat, Indonézia, Madagaskar, Kamčatka, Himaláje…. Ako blesk z jasného neba však z Ázie dorazila šokujúca správa. Autohavária pri návrate z treku sa neobišla bez obetí. Jednou z nich bol Ivan.

Po krátkych príhovoroch a tichej spomienke prišiel čas na oddych a posilnenie na neďalekej Holubyho chate. Ešte predtým sa hore vítam s našimi cyklistami, vraj sa ich nakoniec zišla pekná skupina, viacerí už čakajú na chate, zopár ich však neodolalo lákadlu záverečného výšvihu a vyhliadke z vrcholu. Bola to makačka, dychčia, oddychujú, v očiach im ale žiaria iskričky. Povedané slovami klasika, nášho kamaráta Petra, ktorý si sem zvykol vybehnúť aj niekoľkokrát za rok – „Javorina, to je sviňa!“. Avšak výšľap na ňu poteší.

Konečne som sa prebojoval na chatu, chvíľu mi trvá, kým sa usadím ku stolu. Väčšinu kapacity jedálne obsadili naši kamaráti – turisti a cyklisti (samozrejme vrátane niekoľkých dám), dnešná účasť je naozaj bohatá. Keďže chcem s každým prehodiť aspoň slovko-dve, aj sa popri tom občerstviť – čas  letí ako splašený, keď nechcem, aby ma tu nechali, musím pritlačiť na pílu.

Ešte si vyšetríme minútku na spoločnú fotku (niektorí aj tak utiekli dopredu) a lúčime sa. Cyklistom prajeme šťastnú cestu bez defektov, im je hej, spúšťajú sa dole z kopca, pre nás turistov je ale zostup tou náročnejšou časťou dňa. Najskôr si však kúsok vyšliapneme a potom po už dobre známej ceste pokračujeme na Dibrovov pamätník. Tu sa lúčime s Božkou a chalanmi, my sa púšťame vľavo na zelenú (nepôjdeme predsa po rovnakej ceste), oni budú kopírovať už dobre známu trasu.

Dobre sme si zvolili! Cesta príjemne klesá, je čas sa aspoň na chvíľku osamostatniť (na konci skupinky, v jej strede, na čele – je jedno kde), na pár okamžikov sa utiahnuť do seba, dovnútra, nechať pôsobiť okolie, plynúť myšlienky. Dnešný deň, prostredie a súvislosti si zaslúžia spomaliť beh času.

Na prvý pohľad nezáživná túra čarokrásnym, nám dobre známym krajom. Stúpali sme nahor po ladných krivkách majestátnej hory, mohutnej hradby, vládkyne krajiny. Až na niekoľko vzácnych príležitostí zostala jej silueta ukrytá, hustá bariéra stromov bránila širším výhľadom. V skutočnosti však jej tiché zákutia poskytli oddych unavenej duši, umožnili aspoň na chvíľku spomaliť, oddýchnuť si od hektického tempa dní tam dole. Šum stromov vysal z mysle nepokoj, mohutné zelené múry lesa nevyrušovali, neodvádzali pozornosť avšak ukľudňovali, chlácholili rozjatrené vnútro, osviežili. Každý krok v týchto miestach je odmenou, každé, čo i len krátke zastavenie darom. Krásne miesto, kde môže spočinúť duch turistu, milovníka krajiny.

Už hodinu kráčame dole kopcom, prechádzame pekným, upraveným lesom, toto nie sú naše malokarpatské húštiny, nevidno kamenné rebrá, skaliská, tu (takmer) nestretáme starých vládcov hory, možno však len stratili dôveru k ľuďom, schovávajú sa hlbšie v úboči. Preštrikujeme niekoľko odbočiek, lesných ciest aj asfaltiek (duša cyklistu opäť plesá), treba kde-tu hodiť očko do mapy, zoštelovať GPS, nechce sa nám blúdiť, čas sa už uberá k večeru, zatiaľ len pomaličky krivká, ťahá za sebou unavené nohy, kde-tu sa zastaví, rozhliadne, vydýchne. Tak ako my…

Nie, my sme v skutočnosti plní života, síl, v žilách sa varí krv (s malou kvapkou prímesí), nohami takmer trháme chodník, vyrývame v ňom brázdu, neohrozene sa derieme vpred, bližšie k cieľu, do Poriadia, k našim autám.

Zo starej jablone pri ceste sa snažíme otriasť pár jabĺk, sú chutné, osviežujúce, kyselkavé, presne také ako dokážu byť plody starých stromov. Nie sú to tie prešľachtené, navoskované gule, ktorých sa ani červík nedotkne. Ešte pár krokov, niekoľko odbočiek (pozor na tú správnu!) a už šliapeme po lesnej asfaltke, ktorá by nás mala doviesť (až takmer) do cieľa. Najskôr postojíme pár okamžikov pri zemľankách – pamätníku, mieste, kde sa baťko Dibrov stretol so svojim osudom, mal pred sebou posledných šesť dní života…

Značka by nás hnala vpravo, cesta je však rozbahnená a vedie do kopca. Poďme mi radšej dole, mapa sľubuje na záver skratku, cestičku, čo nás privedie domov…

Je to pravda, je to naozaj tak, po pár metroch cesty lesom vychádzame len kúsok pod parkoviskom, autá už na nás čakajú, netrpezlivo mrkajú, čo už, nastal čas rozlúčky. S domácimi, s Igorom – Ivanovým synom, s kamarátmi, s ktorými sme prežili krásny deň, s podjavorinským krajom, ktorý vždy prinesie krásu a pokoj v duši. Do videnia o rok Veľká Hora, do skorého videnia…

Juro Golier

Smutné ráno prvého pracovného dňa prináša studenú sprchu. Z neba sa spúšťajú hrubé povrazy dažďa, milióny kvapiek ako drobné kladivká búšia do krajiny. Nočný lejak rozmočil cesty, podmáčal lúky, vbil do zeme naše stopy otlačené do svahov Veľkej Matky. Navždy sa stali súčasťou krajiny, drobným atómom, základným stavebným kameňom Hory.

Akcia Deň v Karpatoch

Na burčiak a medovinu

sobota 3.10.2020

Ranná hmla je len noc, ktorá zabudla odísť. I ona, unavená, si občas zloží hlavu, zaspí, sníva. Práve ju zobudil prvý nesmelý slnečný lúč, vytiahol čerň z jej hávu, odvšadiaľ sa na ňu valí, duní ruch práve prebudených ľudí, netrpezlivo sa presúvajú, ponáhľajú, hromžia. Ona sa však len nevrlo prevaľuje, pretiera si karpavé oči, rozvaľuje sa po krajine, trucuje, nechce opustiť ríšu snov, nechystá sa ešte odísť. Rozpíja realitu, obrysy okoloidúcich postáv a vecí vystupujú len na malú chvíľočku, aby sa hneď stratili, rozplynuli v hustej bielej tme. Vystrašený deň sa zatiaľ tíško chúli vysoko na štítoch hôr, na vrcholoch najvyšších stromov, po kvapkách steká z drôtov elektrického vedenia, čaká, kedy prevezme vládu nad krajinou. Už je to tu, hmla bledne, náhle je priesvitná, tenučká, plazí sa do škár, pomaly sa vpíja do zeme. Zhora presvitá studené, biele slnko. To dnes… zahanbená nevyspatá noc rýchlo utiekla pred ranným hlukom smerom na západ. Nedočkavec deň sa ako splašený žrebec preháňa krajinou, duje z každej škáročky, fučí spoza každého rohu, celá zem je jeho panstvom. Ach, ako sa mi nechce opustiť vyhriatu posteľ…

Môj nesmelý oznam o zámere ísť sa v sobotu len tak povoziť na bicykli bol pochopený správne – ráno sa v Trnave stretáva niekoľko akciechtivých cyklistov a cyklistiek, ktorí majú chuť na (možno) posledný tohtoročný výjazd (všetci však veríme, že okolnosti nám ich ešte zopár doprajú) v sedle našich tátošov. Tento rok je naozaj divný, nechcem vyplakávať, dôvody všetci dobre poznáme, niekto situáciu berie vážne, iný menej, problémy však samozrejme nechceme spôsobiť sebe ani nikomu inému. Udržíme si primeraný odstup, pohybom na čerstvom vzduchu (áut bude na týchto cestách hádam pomenej) zapracujeme na svojej kondícii a odolnosti, oddych od bežných problémov posilní, nebudeme zavadzať doma – jednoducho sa pokúsime urobiť niečo prospešné nielen pre seba, ale i pre svoje okolie. A ten jemne pofukujúci, osviežujúci vánok si nebudeme všímať.

Najskôr doplníme deficit prírodného B-vitamínu (prevencia je v týchto podmienkach potrebná, vďaka Janči), zdokumentujeme účasť a vyrážame do ulíc župného mesta. Zo začiatku to ide, cez Kamenáč na Biely Kostol ideme po cyklochodníku (tam autá nemôžu), smer nášho putovania je v súlade so smerom prúdenia vzduchu, musíme sa len udržať na uzde – je ráno, do ružova vyspaní sme ešte plní síl, tie len tak prýštia zo svalov, tlačia do pedálov, hnali by sme sa s vetrom opreteky – chudáci e-cyklisti, tí ale pri 25-tke (myslím rýchlosti, nie veku) končia – veď nám to vrátia v prvom stúpaní… Tých tu však veľa nie je, sú to len také jemné hupáčiky, dva-tri krát potiahneš, raz si podradíš a si hore. Tam sa rozhliadneš, zhlboka nadýchneš, ranný vzduch je svieži, vonia jeseňou, z diaľky, spod malokarpatských úbočí zavanie vôňa burčiaku… Poďme, nezdržiavajme sa, deň je dnes krásny…

Biely Kostol, Ružindol, Borová, Dlhá, išiel som tadiaľ už viackrát, ale človek vždy objaví nájde niečo nové. Tu zrak padne na starý roľnícky dom, hneď vedľa je jeden pekne zrekonštruovaný, oproti zas moderná opacha… V Dlhej sa rozhodnem pribrzdiť, pristaviť sa a konečne odfotiť Sv. Urbana a kríž na kraji obce (vždy som si hovoril, že tieto magické miesta musím nabudúce cvaknúť, vždy som sa však okolo len prehnal, dnes je konečne ten správny čas). Stupáčik k Sv. Jánovi Nepomuckému v Borovej len jemnučko vyletím, táčky sa mi však opäť nezjavili… a bosorka v Ružindole (chvíľu predtým) tiež asi niekde lietala… Tieto pahorky už dlhé stáročia formuje rieka času, pretiekli nimi tisíce osudov, zem vpila nespočítateľné množstvo príbehov, dnes k nim pridávame ten náš vlastný.

Keby to tak išlo celý deň… S vetrom v chrbte, bez zbytočnej námahy, režú kolesá našich tátošov vzduch, na dotyk už máme pyšnú hradbu, hrebeň našich Milých Karpát, nad ktorým sa formujú bielosivé čipky, záclonky lemované modrou hlbinou neba. Už stačí len párkrát potiahnuť, pribrzdiť, ustrážiť si výjazd na hlavnú cestu a sme tam, doširoka otvorená brána láka k posedeniu, nedá sa odmietnuť.

Toto miesto nám tento rok naozaj prirástlo k srdcu. Na jar, počas totálne zamrznutej, chladnej doby nám tu ponúkli (papierovú) šálku horúcej kávy, dúšok osviežujúceho nápoja, balíček občerstvenia. Ďalší víkend sme si tak výlet plánovali práve do oblasti Ompitálu – Dolian, vidina krátkeho oddychu pred barom v strede obce (či krásy okolia) bola dostatočným lákadlom, impulzom k návšteve. Vďaka tomu dnes viem, čo sa skrýva za hradbou lesa na vrchole Slepého vrchu, aké (dobre utajené) miesta sa nachádzajú v blízkom okolí. Dnes však tak vysoko nepôjdeme, po niekoľkodňovom daždi sa uspokojíme s asfaltovými cestičkami vedúcimi hlbšie do vnútra hôr, táto časť pohoria má svoje osobité čaro.

Malé Karpaty, pohorie naozaj drobné – určite výškou, čiastočne i rozlohou. Avšak gigantické čo sa týka krás a zaujímavostí. Každý kúštik má svojskú atmosféru, odlišnú od toho u susedov, za kopcom. Zelené vŕšky Orlích skál, tajuplné Vrátno, magická Pohanská, huncokárska Píla, škarbácke sedemstovky… nie, nedá sa tu spomenúť všetko, hádam sa ani nedá všetko za jeden ľudský život obsiahnuť. Len sa sem vracať. Hľadať neznáme miesta, na tých dobre známych prežívať nové príbehy. Tak ako dnes…

Posedenie v motobare ubehlo rýchle, osviežilo a inšpirovalo. Kávička bola fajn, nápoje správne vychladené, ale v tomto období by sa patrilo okúsiť ešte za dúšok burčiaku… – odbočujeme pár metrov z plánovanej trasy, presúvame sa pred vinárstvo na okraji obce a koštujeme jeho červenú podobu. K jeseni v Karpatoch predsa tento nápoj neodmysliteľne patrí. Aj bobuľky dobre vyzretého hrozna, tie hneď vedľa cesty, sú obzvlášť chutné.

Dosť však bolo ničnerobenia, takto by sme sa ďaleko nedostali (aj nás napadlo pobudnúť tu ešte o jednu fľaštičku dlhšie, mali však len 3-litrové…), zápis o takejto akcii by som ale potom nepísal, snažili by sme sa ju utajiť, zabudnúť (a možno by sme si ani na všetko nespomenuli…). Dobre vieme, čo nás teraz čaká. Výjazd na Zabité a ešte o kúštik vyššie – kráľovské stúpanie dnešného dňa.

Pivo vraj vráža do nôh, burčiak do hlavy – šliape sa mi naozaj výborne, ani sa mi nezdá, že tu nejaké stúpanie je (porovnaj so zápisom KT2020), asi som sa za túto sezónu tak vyjazdil. Alebo je to bicyklom (dnes som sa rozhodol vyvetrať čierneho fešáka)? Či niečím iným? Nie, nie sú to žiadne čary, tá ružindolská osôbka ma nepobosorovala, je to asi z každého rožka troška. Ale aj ostatní idú famózne, ani sa nenazdáme a sme všetci pokope. Zostáva už len párkrát tuhšie šliapnuť do pedálov vo finálnej (prinajmenšom) 12-tke a potom len kontrolovať rovnováhu medzi odvahou a rozumom v zjazde popod Kukučkovú na Solírov.

Pri odbočke na Rybáreň postojíme, počkáme sa, stretneme tu Alexandra z Cífera, ten dnes zvolil inú trasu, na Zabité stúpa od Majdánu. Nečakané stretnutie poteší, vpred nás ženie pomyslenie na plánované posedenie na terase U kurátka, Majdán nás tento rok taktiež ešte nesklamal.

Nesklame ani dnes, na týchto miestach čas naozaj letí v nejakom zrýchlenom režime, sú to také malé čierne časopriestorové diery. Polievka chutí (treba fúkať, je horúca), nápoje tiež (treba zohrievať, vyhnúť sa angíne), gratulujeme budúcim oslávencom, s burčiakom sme na dnes vysporiadaní, volíme iné spôsoby občerstvenia. Je tu naozaj veselo, len s ťažkým srdcom vstávame a posúvame sa ďalej. Ďalšia zastávka – Smolenice.

Snáď stokrát som išiel okolo, ale ešte nikdy som sa nepristavil – som rád, že konečne mám príležitosť navštíviť pekný areál a ochutnať (bohužiaľ už len symbolicky, auto čaká) ich včelovinu. Je zaujímavé, že na malom Slovensku, vzdialení len pár kilometrov od seba pôsobia dvaja producenti, ktorí si vo svete vydobyli to najlepšie meno. Druhého sa chystáme navštíviť neskôr.

Zatiaľ sa však slníme na terase za predajňou, užívame si chuť božského moku a vychutnávame pohľad na vežu smolenického zámku. Jednota času, miesta, chuti a výhľadov vytvára nezabudnuteľnú atmosféru, nálada je vynikajúca, vrcholí – keby sa tak dala konzervovať, odložiť na horšie časy… Plné zaváraninové poháre by čakali pekne vyrovnané na polici v špajze – „…dnes si dám kúsok z októbrových Smoleníc, 2020, to bol výborný ročník!“.

Takto to bohužiaľ nefunguje, ale kus dnešného dňa zostane navždy uložený niekde v hĺbke pamäte, vo vhodný okamžik sa prederie na svetlo, tvárou prebehne jemný úsmev…

No my už šliapeme ďalej, keď v Nádaši – Trstíne zahneme na hlavnú cestu… akoby sme čelom narazili do steny. Nie vždy (bohužiaľ) platí, že poobede sa vietor otáča. A tak teraz pokorne nesieme na svojich bedrách záťaž príjemného doobedia, boríme sa so silným protivetrom, nemôžeme prestať ťahať aby sme nezačali cúvať…

Našťastie len kúsok, do Bíňoviec, chceme pozdraviť Paľa. Asi to vopred tušil a stihol ujsť do vinice, túto bandu kobyliek by za plotom určite neudržal… Ale aspoň mierne zmeníme smer putovania, vetru sa otočíme (čiastočne) bokom, do Dolnej Krupej, miesta, kde opäť produkujú skvelú medovinu, sa tak cez pole (na počudovanie cesta už stihla obschnúť) dostávame bez väčších problémov. A v jej uliciach sa pred jeho búrlivým dychom trochu ukryjeme.

A roztratíme, takmer aj stratíme, ešteže máme tie mobily. Niekoho zastaví už pivo hore v penzióne, iných medovina pri zámku, zvyšných zabrzdia až zákusky a káva dole v cukrárni (ale medovinu Ivan doniesol aj nám – prajeme všetko najlepšie – dnes sa tých oslávencov zišlo… výborne načasovaná akcia). No a nálada? Lepšie to už hádam ani nejde, tieto nenápadné akcie sa niekedy zvrtnú a nezabudnuteľný zážitok je na svete. Pokiaľ by si niekto myslel, že je to len výsledok pôsobenia nearomatického hydroxylového derivátu uhľovodíkov (čiže alkoholu), je na veľkom omyle – aj napriek častým zastávkam bola táto akcia úplne o inom – dnes sa iba stretli v správny čas správni ľudia na správnom mieste. Bodka.

Ivan a dievčatá sa lúčia, do Fraštáku sa dá ísť skratkou (aspoň majú trošku priaznivejší smer pohybu). My ostatní sa vydávame do boja s nikdy nekončiacou stenou, nekonečným kopcom, ktorý fúka priamo proti nám, snaží sa nás zatlačiť, zahnať späť (nie že by sa nám tam nepáčilo…), my však do toho dávame všetky sily (no, trochu si ich ešte nechávame v zálohe), snažíme sa predrať domov (teda aspoň do Trnavy). Sú to galeje, je to drina, je to však pekné – konečne sme tam.

Sme v cieli, i keď poniektorí si cestou domov ešte zopár kilometrov potiahnu v sedle bicykla či v teple auta. Teraz však len tak sedíme, napätie opadáva, adrenalín sa pomaly vyplavuje, prilby sa povaľujú pod stolom. Terasou šumí veselá zmäť hlasov, prepletajú sa nitky rozhovorov, nikdy nekončiacich tém, spomienok a obrazov. Chvíľu len tak ticho sedím, nechávam plynúť myšlienky, zrakom prechádzam po mojich spolusediacich.

Za tie roky sme toho spolu zažili naozaj dosť, dobrého aj horšieho, veselého aj smutného, lepšie okamžiky však vysoko prevyšujú. Nevadí, že s niektorými sa poznám len mnoho mesiacov, teda rokov a s inými dlhé roky, vlastne už desaťročia. Dievčatá sú stále fešandy, hlavy pánov však obeleli, bujné hrivy zredli, kde-tu vykúka plešinka. Stále sú to však rovnako mladí chalani a baby, plní dobrej nálady, humoru, optimizmu, radosti zo života a dobrej spoločnosti.

A dnešný deň strávený na dobre známych, aj nami už dohladka objazdených cestičkách? Paráda, vždy sa dá objaviť či zažiť niečo nové, na mieste nezáleží. Stačí len stretnúť tú správnu spoločnosť. Ďakujem, Vierka Gubiová, Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Milka a Ľuboš Kraicoví, Janči Budoš, Janko Ščibravý, Jozef Baránek, Roman Miklošík, Maroš Modrovský, Fero Martinus, Marián Kupčík, Ivan Matušek.

Juro Golier

Posedenie v Trnave sa pretiahlo, domov prichádzam až večer. Posledné minúty bdelosti ubiehajú rýchlo, ani sa nenazdám a unavené telo oslobodzuje od námahy hlboká noc. So začínajúcim snom sa ozýva prvý úder hromu, na okno bubnujú prvé kvapky dažďa.

V tú noc sa nebo vylialo na krajinu.

Akcia Turistika v Oravských Beskydách

24.9. – 27.9.2020

Babia hora (1723m.n.m.) ležiaca na slovensko-poľskej hranici, ktorú Poliaci nazývajú aj Diablak pre jej občasné diabolské vrtochy, bola ku nám veľmi prívetivá, neposlala na nás ani kvapku vody, akurát vo vrcholovej časti fúkal silnejší vietor. Škoda, že neboli impozantné výhľady, ktoré hora sľubuje, hustá hmla nám to nedovolila.

Ale začnem od začiatku. Vo štvrtok poobede sme ako prvá posádka auta po ceste v Oravskej Polhore zobrali Jula a prevzali chatu Živa, kúsok od Slanej vody, preslávenej v 19.storočí ako Podhorské kúpele a slanými prameňmi, odkiaľ sa získavala soľ odparovaním, mala aj ochrannú známku a používala sa na liečenie kožných, ženských a žalúdočných chorôb. Slanú vodu preslávil aj P. O. Hviezdoslav, kde napísal Hájnikovu ženu a strávil tam kus svojho života.

Po nasťahovaní našich batožín do chaty sme sa hneď rozbehli do lesa na hríby, za necelé 3.hod. sme nazbierali plný kôš a tašku dubákov, modrákov a michaliek. V podvečer dorazil na chatu Tóno aj s demižónom dobrého burčiaku a chutnou tlačenkou, večer o deviatej tretia posádka z PY. Burčiak veľmi chutil, hríby sme pokrájali do sušičky, pohoda a dobrá nálada sa dala tiež krájať.

Ráno nás potešilo takmer ideálne počasie, už o 7:30 sme začali šľapať po žltej značke náučným chodníkom tzv. Hviezdoslavovou alejou dolinou Bystrá. Čakala nás náročná túra s prevýšením  1000m. Krátko sme sa zastavili pri Hviezdoslavovej hájovni, expozícia bola ešte zatvorená, tak som výprave zarecitoval kúsok z básne Krvavé sonety od nášho básnika.

Trasa viedla najskôr mierne po lesnej ceste, potom to bolo čoraz strmšie až k hornej hranici lesa. Cez pásmo kosodreviny sme na obed dosiahli vrchol Babej hory. Stojí tam kamenný stĺp z roku 1867, postavený na počesť 70.výročia výstupu arcikniežaťa Jozefa Habsburského a je tam umiestnená pamätná tabuľa Jánovi Pavlovi II. ktorý tam vystúpil niekoľkokrát.

Zostúpili sme po červenej a zelenej značke chodníka (hranica slovensko-poľská) na západ na vrchol Malej Babej hory (1515m.n.m.), opustíme modrú značku a po červenej značke sme sa vrátili naspäť do Slanej vody, kilometer pred ňou trochu spŕchlo. Po ceste sme znovu niečo nazbierali, najedli sme sa čučoriedok, ktorých bolo neúrekom.

Večer kopec srandy a zábavy, vonku pršalo a tak sme rozhodnutie kam zajtra nechali na ráno.

Ráno pršalo do desiatej hod, potom sa ukázalo slniečko, rozhodli sme sa ísť do Oravíc a bolo to dobré rozhodnutie. Prešli sme si krásnu tiesňavu Juráňovej doliny za 3 hodiny, potom kúpanie vo vonkajšom horúcom bazéne v termálnej vode a večer na chate tradičná atmosféra – spomienky na turistiku, plánovanie ďalších akcií či srandičky zo seba a druhých.

Nedeľa ráno, pekné počasie rozhodlo jednoznačne pre výstup na druhý najvyšší vrch Oravských Beskýd – Pilsko (1557 m.n.m.). Tento kopec nosím už pár rokov v hlave, keď chodíme v zime bežkovať na Oravu, tak tie bežecké trasy vedú okolo Pilska, ktoré sme tak poznali iba z diaľky. A dnes sa naň vyškriabeme. Chatu ráno odovzdáme domácemu, zbalíme veci a vyrazíme autami na poľsko-slovenskú hranicu do sedla Hliny (810m.n.m.). Odtiaľ spoločnou hraničnou modročervenou značkou najskôr príjemným stúpaním lesom, nájdu sa aj hríby, neskôr je už terén strmší a strmší, na obed dosiahneme vrchol trochu v hmle.

Druhý vrchol pre mňa pripravil Ľuboš, keď z ruksaku vytiahol utajenú plechovku piva čím mi zachránil život, za čo mu budem vďačný do konca života, bol som dosť dehydrovaný, mal som málo vody. Na vrchole je kríž a kamenný obradný stôl, pri ktorom sa konávajú sväté omše.

Pri zostupe z Pilska sme znovu naplnili naše žalúdky čučoriedkami a tašky hríbmi, ktoré sme si pri autách podelili, rozlúčili sme sa a odfrčali domov.

Vydarená turistika, dobré počasie a správna partia, budeme ešte dlho spomínať, ďakujem všetkým za príjemnú spoločnosť a zážitky.

Akcie sa zúčastnili: manželia Juraj a Božka Golieroví, Fero Martinus, Vlado Naď, Julo Hronský, Ľubo Rosa, Maroš Modrovský, Tóno Gieci, Jožo Nádaský

a Paľo Herceg.

Akcia Okolím Sološnice

sobota 20.9.2020

Chvíľa v neustálom kolobehu času, pohybe hodinových ručičiek, keď noc už nie je nocou a deň sa ešte nestal dňom. Leto už nie je letom, jeseň však zatiaľ nie je sama sebou. Nehybnosť je v pohybe, pohyb je nehybný. Krajinu je neukotvená, halí sa v jemnom opare neurčitosti, je nemožné zistiť či spí alebo bdie. Otváram dvere domu, vpúšťam dnu prázdno, vykročil som, vstupujem do NIEčasu.

Ten malý jedoš na nočnom stolíku zvoní už tretí krát, tuhšie privieram oči, predlžujem okamžik, kedy definitívne opustím posteľ, márne sa snažím vrátiť do sna. Škoda, tento by som si dokázal užívať ešte dlho. Je skoré nedeľné ráno, musím vstávať, obliecť sa a vyraziť. Prečo to vlastne robím? Stojí to vôbec za to? Mohol som predsa vylihovať, oddychovať a snívať…

Príjemný sen a zdržanie sa v posteli spôsobujú, že z domu vyrážam neskôr ako som plánoval. Jasné nedeľné ráno je prísľubom krásneho dňa, cestu do Moravian poznám takmer naslepo, naspäť je auto bohatšie o (pravidelného) spolujazdca, ešte sa pridá (životná) spolujazdkyňa, z Vrbového tak vyrážame traja. A dve fľašky burčiaku. Snáď v aute nevybuchnú.

Podľa pôvodných predpokladov sme mali na výlet vyraziť o deň skôr – do krajiny našich západných susedov. Minuloročné putovanie hrebeňom Pavlovských vrchov – Pálavy bolo skvelé, tento rok sa počasie (a úroda hrozna) ukazujú podobne optimisticky, plány nám však kríži ten malý žltý votrelec, na hraniciach panuje od polnoci sprísnený režim, nepôjdeme predsa do karantény, plány musíme zmeniť. Príjemná slnečná pohoda by velila do akcie povolať opäť bicykel, keďže ale pôvodná akcia mala byť turistická, pôjdeme sa prejsť na pešo. Avšak v nedeľu, sobotu necháme voľnú pre iné aktivity.

Sadám k mapám, lovím v pamäti i kartotéke želaní a nápadov (je bohatá, jeden život ani nebude stačiť), kam sa vybrať? Malé Karpaty sú jasné, skúsime stranu od Záhoria, Pálavu odtiaľ (dúfam) aspoň uvidíme. Namixujeme zmes značených a neznačených chodníčkov, nech to má hneď skraja jesene grády. Na Veľkom Peterkline som ešte nikdy nebol – už by sa aj patrilo (a tiež je v Sidovom zozname), lúka Veľké Paseky mi vŕta v hlave už od mája – keď sa ňou prešla skupinka našich kamarátov (a ja som videl fotky) a skúsime pridať niečo poblíž – ak zostane trochu času a síl (inšpirácií z bezodnej studnice informácií je nadostač). Stretneme sa teda v Sološnici, nudiť sa určite nebudeme. A burčiak si dovezieme vlastný – kde by sme ho na severných svahoch Karpát v nedeľu ráno napochytre zháňali?

Ranné oneskorenie sa podpísalo pod neskorý príchod na miesto štartu, samozrejme sme poslední. Rýchlo sa prezúvam, medzitým sa na scénu dostáva burčiak, pripája sa k fľaštičke sladučkej Pálavy, len všetko pekne dopite, v ruksaku to (radšej) nosiť nebudeme. Po chvíľke sme dobre naladení a pripravení vyraziť. Cesta obcou ubieha ľahkou nohou a ešte  ľahšou mysľou, som rád, že sa opäť vidím s turistami, tých pár cyklistických mesiacov sme sa nevideli, rozhovormi sa snažíme dohnať zameškané.

Domovú zástavbu už máme za chrbtom, kde-tu sa pri ceste ešte objaví (rekreačná) chalupa či veľkorysá bytovka pre hobitov. A potom už len les. Zdraví, víta, láka do tmavých húštin, na svahy vŕškov, voňavé lúky, hlbšie dovnútra, bližšie k srdcu Karpát. Lístie stromov šumí, spieva, znie ako lákavý, šálivý nápev sirén, vábi okoloidúceho, opantáva, vťahuje do osídiel. Sme stratení.

Našťastie len obrazne, zatiaľ kráčame po ceste, po žltej značke, čo nevidieť odbočujeme, farbu pohybu meníme na modrú, začíname stúpať. Kto tu taký kopčisko postavil? Veď ani nepatrí do Koruny Karpát, do 700-vky mu chýba hodne metrov, čnie nenápadne, osamelo na samom okraji horstva. Avšak týči sa nad hlavami ako nedobytná hradba, škriabeme sa ňou sťa po múre, chytáme halúzok, korienkov, stebiel, vzduchu… Len sa nešmyknúť, nepokĺznuť, nezošuchnúť po bruchu. Tadiaľto budeme aj schádzať?

Skupinka sa rýchlo rozptýli po celej šírke stúpania, každý z nás vidí inú optimálnu cestičku, tam to stúpa menej prudko, vedľa sú väčšie stupy, lepšie sa dá zachytiť, ešteže nie je mokro, klzko… Svahom sa ozýva hlasné fučanie (nie, nie sú to diviaky, i keď poniektorí sa bukvicami kŕmia), lapanie po vzduchu, hlboké oddychovanie. A tlmené rozhovory, pary sa už toľko nedostáva…

Križujeme zvážnicu, rýchly pohľad do mapy potvrdí, že tá nás na vrchol neprivedie, stúpanie rastie o pár promile (naše promile medzitým kleslo na nulu, už ideme za svoje), je tu druhá zvážnica (znova slepá), dobre sme sa rozťahali. Sklon sa našťastie zmierňuje, už to bude len kúsok, kde však je ten vysielač, čo sme videli zospodu? Ešte si ale chvíľku zašľapeme, podrážkami topánok ohmatáme mnoho metrov zeme, pár kvapiek potu zmáča pôdu pod nohami. Konečne!

Železná konštrukcia sa spomedzi stromov vylúpne až tesne pred očami, do poslednej chvíle je ukrytá v hustom lese. Keď chceme niečo vidieť, musíme hore. Asi v tretine konštrukcie je úzka vyhliadková terasa, obruba, dá sa tam vystúpiť po rebríku (alebo po ráme konštrukcie – bezpečnostní technici, odvráťte zrak!).

Z toľkej nádhery sa až hlava zatočí (alebo je to vyčerpaním po namáhavom výstupe?)! Ladné krivky Vysokej, dvojvrchol Geldekov, dominantný Roštún – mohutná Vápenná, spoza ktorej vykúka „drobný“ hrebeň Zárub, povedľa učupená tajuplná Pohanská a snehobiele múry Plaveckého hradu. A množstvo známych i bezmenných vŕškov, ktoré sa pod nohami vlnia ako zelené more, šum lesa je zvukom príboja, vôňa lúk jeho soľou… Na horizonte rozpoznávam výstupky Pálavy, myšlienky zalietajú o rok späť, mohutnú hradbu Álp si však len môžem len predstavovať, teplé, suché neskoré leto výhľadom nepraje. Vlasy hladká jemný vánok, osúša aj poslednú kvapku potu, duša sa plní nádhernými obrazmi, myseľ sa snaží hlboko uložiť mágiu chvíle, genius loci miesta, našich Malých Veľkých Hôr.

Dlho by som sa ešte opieral o zábradlie, zamyslene hľadel do diaľky, očami láskal krivky vrchov, ponoril zrak na dno dolín, opájal sa vôňou vzdialených bielych skál, načúval tichu krásnomodrej oblohy, v duchu sa prechádzal po skrytých chodníčkoch karpatského lesa, rozprával s obyvateľmi jeho húštin. Čas však nie je nehybný kameň vrastený do úbočia Veľkého Peterklina, je to mohutná riava, veľtok, ktorý sa valí pod našimi nohami, všade dookola, ženie nás, vlečie, unáša stále vpred, len nezastať, neustrnúť.

A tak sa hotujem na zostup, chvíľku to však potrvá, nahor vystupujú ďalší a ďalší turisti, už sme hore takmer všetci, lávka je plná, schádzam. Od päty konštrukcie sa obzerám späť, do výšky, na terasu, odtiaľto sa nezdá tak vzdialená, je to len kúsok, takmer na dotyk ruky, ale ten výhľad bol prenádherný. Kým sa ním nasýtia aj ostatní, doprajme si za dúšok osvieženia, za hlt občerstvenia, aspoň odľahčíme batohy.

Tu hore čas letí rýchlejšie, slnko sa na svojej dráhe posunulo vyššie, je čas zahájiť zostup. Kus cesty schádzame opatrne dole strminou, len pozor na pošmyknutie a pád, mohol by byť dlhý (a bolestivý). Na spodnej zvážnici sa rozhodujeme odbočiť, kúsok si síce nadídeme, avšak privedie nás tam kam potrebujeme. Odmenou je naviac krásny výhľad na bralá Malej Vápennej a spoza lesného hrebienka vykúkajúci Plavecký hrad.

Dva-trikrát sa zatočíme serpentínami a opäť stojíme na asfaltke v Sološnickej doline, takmer presne na mieste novej odbočky, tentokrát (hoci len na pár okamžikov) bude farbou nášho pohybu červená. Prejdeme ponad malé jazierko, celé husto potiahnuté žaburinou (také miestne Jazero bosoriek) a už hľadáme kadiaľ ďalej. V tomto mieste sa vydávame na staré zvážnice, chodníčky lesnej zveri, ktoré nás budú viesť do hĺbky lesa pod Roštúnom, až tam hore, kde sa rozkladá magická lúčka Veľké Paseky. A tak naše nohy šuchocú lístím, prekračujú pováľané kmene (je to tu našťastie divočina, miesto ponechané na samovývoj), stúpajú vyššie a vyššie popod biele bralá Malej Vápennej, sídlo vládcov oblohy.

Tie sa pred našim pohľadom síce ukrývajú v hustom lese, ale spodný okraj ich kamenného mora zasahuje až sem, len niekoľko desiatok metrov povyše. Podľa mapy sa tam nachádza aj vchod do podzemia, do Medvedej diery, ďalšie jaskyne  možno nájsť opodiaľ. Pôvodnú turistickú značku vedúcu vyššie lemuje starý poľovnícky múr, zaujímavosť stvorená ľudskou rukou v hĺbke malokarpatského lesa. Veru hej, bolo by tu čo obdivovať, kde sa tmoliť, objavovať doteraz neznáme miesta, takáto túlačka je však vhodná pre menšiu zostavu objaviteľov, deväťčlenná skupina je priveľká.

Malokarpatské stromy, hrdinovia vzdorujúci ťažkým podmienkam. V nenápadnom horstve, ktoré však tvorí prirodzenú hrádzu besneniu živlov ženúcich sa na krajinu. Vydržať a prežiť v týchto podmienkach nie je vôbec ľahké. A tak tu stoja, každá hrča na ich kmeni, každý zárez v kôre, označujú krutú spomienku, zacelenú ranu. Každý, sťa reumou skrútený konár ukazuje tvrdosť doby, nepriazeň síl prírody. A tak tu ležia, prastarí bardi, ktorí už dorozprávali svoje príbehy, ktorých na kolená dostal večný nepriateľ – čas. Alebo nepriazeň nebies, zlosť božstiev, ktorá ich zrazila k zemi jediným úderom, ohnivou päsťou blesku. Pomaly sa odoberajú zo svojho bytia, miznú, na telách im však pučí nový život.

Krásna nedeľná prechádzka nádherným lesom, po peknej, schodnej, postupne už zarastajúcej cestičke zlepšuje náladu. A keď sa spomedzi stromov vynoríme na Veľkých Pasekách – „…postoj, chvíľa, si…“ (zanôtim s básnikom). Lúčka, ktorá sa náhle otvára nášmu zraku leží vo výške nášho predošlého cieľa. Ako nebeská záhrada sa rozprestiera pod belostnými skaliskami Roštúna, rozvoniava materinou dúškou, je lemovaná kríčkami hlohu, vystlaná mäkkou trávou. Aspoň na chvíľku sa do nej zvaliť, pocítiť jej jemnosť, nechať sa omámiť vôňou trávy, posedieť, oddýchnuť si, nabrať sily. A občerstviť sa.

Pre najkrajšia zábery na vrcholové bralo, na špičku rozhľadne musíme zostúpiť na spodný okraj lúky (len keby to tu nešpatil ten posed, sú tuším naozaj všade, avšak… bez umelého zásahu – asi poľovníkov, by už lúčka pravdepodobne zanikla… absolútna pravda skutočne neexistuje). Krajom lesa sa po úzkom chodníčku vydupanom kopýtkami lesných tvorov v záreze svahu posúvame vyššie, na zvážnicu. Po nej to už ide hej, už netreba toľko hľadieť pod nohy, už sa možno voľne rozprávať, rozhliadnuť po lese. Tam stoja, ako stĺpy vyrovnaní pešiaci lesa – vysoké zdravé stromy, základ jeho sily, zdroj prežitia.

Čo to tam šuchoce? Cez cestu obďaleč prebieha skupinka – muflón, daniel, srna? Neviem, na diaľku sa to nedá dobre rozoznať. O chvíľu neskôr zas poniže cesty rýchlo uniká do bezpečia od nevítaných hostí párik-dva ďalších domácich obyvateľov. Prepáčte za vyrušenie, neprišli sme Vám ublížiť, i keď sme ľudia…

Zvážnica sa mení na cestu, párkrát sa zakľukatí, ako ozrutná anakonda sa hadí lesom, klesá na Obrázok, križovatku lesných ciest označenú ako Sklený vrch (s názvom ktorej som sa medzitým stotožnil, s uvádzanou nadmorskou výškou však určite nie). Odtiaľto to je už len dole kopcom (ale také ľahké to nebude, pred nami sú ďalšie náročné výzvy), rozbaľujeme zvyšnú porciu občerstvenia z batohov, dojedáme posledné odrobinky, aj ja sa odvážim ochutnať bukvice (prežil som, kly mi zatiaľ nenarástli), nešoféri si doprajú malý dúšok orešianskeho (pozdrav od predsedu), mi šoféri ticho závidíme (a radšej odvraciame zrak).

No tak teda poďme, nebudeme sa predsa trmácať iba po asfaltke, naľavo od nás sa rozkladá rozľahlá Buková hora, Kunštok, vraj sú tam krásne zákutia (píše modré „f“), to určite musíme vyskúšať. V hlbokej tráve nachádzame chodníček, ten sa neskôr rozplýva na kraji lesa, ďalej musíme pokračovať podľa citu, intuície a mapy. Stúpanie v teréne je ostrejšie ako to na mape, ak sme však zvládli Veľký Peterklin, zvládneme všetko. Hore nás čaká hustý les. A ďalší vrchol kúsok vedľa, na tom je aspoň drobná čistinka a mohutné sochy vládcov lesa – súčasných i minulých, už sa lúčiacich, odchádzajúcich. Opäť sa snažíme zvečniť okamžik, zastaviť čas.

Pekné, zatiaľ ale nie nezabudnuteľné, že by zdroje klamali? Alebo len nevieme hľadať? Mapa velí pustiť sa vpravo, klesanie je tam miernejšie a značky sľubujú akési skalky. Po pár krokoch sa na horizonte objavuje nová vyvýšeninka, na nej tmavé bralo, vpravo sa ťahajú ďalšie. Sme na mieste.

Stačí prejsť len niekoľko krokov a ocitáme sa v skutočnej prírodnej galérii. Skaly a stromy sa navzájom túlia v dokonalej symbióze, kmeň podopiera bralo, hornina vypĺňa jeho dutinu. Drevo a kameň medzi sebou bojujú o miesto, koreň rozširuje puklinu v skale, sutina zasýpa mladé výhonky. Čo je živá a čo neživá príroda? Stačí poodstúpiť len pár krokov a význam, interpretácia, dojem sa mení (absolútna pravda naozaj neexistuje). Veľký skalný budzogáň sa premieňa na hlavu trolla, kráľa hory. Z trhliny, skalnej brány, vstupu do hradby brál je v okamžiku klamlivá pasca, lákajúca prekvapenú obeť.

Pod ňou leží na skalách ruksak, snáď tam nebude aj telo, Vlado rýchlo preskúmava situáciu. Uff, všetci sme si oddýchli. Je to naozaj magické miesto, náš postup sa spomalil nielen vďaka náročnosti terénu, každý sa snaží odniesť zvečnenú spomienku (zas bude problém upratovať fotogalériu). Stačí privrieť oči, na krajinu sa spúšťa šero, tma hustne, pomaly sa plazí nahor po západných svahoch Kunštoku, už olizuje úpätie skál, zahaľuje horu do svojho tmavého plášťa. Stíchnutý les ožíva. V diaľke praská konár, ozýva sa nehlučný šuchot mnohých párov nôh, obyvatelia húštin opúšťajú ležoviská. Nad horizont vystupuje strieborný kosák, jeho bledé svetlo presvecuje koruny stromov, tiene sa predlžujú, hýbu, dotýkajú, ožívajú. Z pukliny v skale žiaria dva jasné body, oči…

No poberme sa teda ďalej, zostúpme na cestu, tá nás dovedie do cieľa dnešného putovania. Zláka nás záblesk asfaltu v hĺbke doliny, púšťame sa doľava, šmýkame dole prudkým svahom, šuchoceme v suchom lístí, pohyb sa snažíme kontrolovať pomocou koreňov, skál a suchých pňov. To je ale zošup! Konečne, dole sme sa dostali živí a zdraví, stojíme na asfaltke, len kúsok povyše miesta, kam sme zablúdili počas hľadania zaniknutej horárne Žliabky. Tak odtiaľto to poznáme veľmi dobre. Popri lúčke a vodnom zdroji zbiehame na križovatku v Sološnickej doline, tu už stačí len prepletať nohami a vyhýbať sa cyklistom či autám, tých druhých je dnes bohužiaľ oveľa viac…

Objavujú sa prvé chalupy, domy. Tá cesta hádam nemá konca! Posledné metre doťahujeme na morálku. Ale nám tá dedina narástla! Tuším ju od rána stihli natiahnuť, dostavať, veď tak dlho sme hore nešli. Alebo sme zbehli do Plaveckého Podhradia? Nie, je to Sološnica, aj v nej na záver poblúdime, nesprávne odbočíme, našťastie si pridávame len pár desiatok metrov a môžeme usadnúť na terasu miestneho pohostinstva, toho, ktoré tak dobre poznáme z cyklistických výjazdov. Čas nezastavíš, vnútro krčmy je vynovené, svetlé, príjemné, vonku sa však určite sedí lepšie.

Akcia pomaly končí, rozhovory tíchnu, postupne sa lúčime, posádky áut odchádzajú. Bol to vydarený deň. V známej oblasti na (mne) úplne neznámych miestach. Zaujímavých, zadierajúcich sa pod kožu, hlboko do spomienok.

Prečo to vlastne robím? Stojí to vôbec za to? Mohol som predsa vylihovať, oddychovať a snívať…

Dúfam, že pán Alzheimer nevztiahne svoju chamtivú ruku na spomienky tohto dňa, že ešte aj po rokoch ich budem mať pred očami, tak ako Vás, účastníkov dnešného vydareného putovania: Jozef a Editka Antaloví, Božku Golierová, Vlado Trajlínek, Paľo Rapant, Maroš Modrovskéhý, Jozef Polakovič, Tono Masaryk a zapisovateľ, ktorým (opäť) bol

Juro Golier

Hádam stokrát som otvoril súbor s textom, snáď tisíckrát ho prečítal. Hrám sa s ním, obraciam v mysli každé slovíčko, hladím každé písmenko. Obrusujem text ako drahokam, leštím ho, maznám sa s ním. Stačilo. Posledné kliknutie, posledný enter. Pupočná šnúra sa trhá, príbeh jesenného dňa sa osamostatňuje, odlieta medzi ľudí, začína svoj vlastný život. Už na ňom nič nezmením.

Akcia Kráľova hoľa

Kráľova hoľa s VKÚ

12.9. – 15.9.2020

Potrebujem zachytiť prvé slovo, zapísať prvú vetu, je jedno akú, nech sa začne odvíjať niť rozprávania, nech myšlienky plynú, pretlmočia príbeh víkendu…

Čierne auto sa ženie čiernou tmou, vzadu na nosiči poskakujú bicykle, cítim každú nerovnosť, každý hrb, ten tanec však už aspoň nevidím. „Chodec uprostred cesty!“, hlási spolujazdkyňa. Nevidel som. Aby to už bolo za mnou, nech sme na mieste, práve tomuto som sa chcel vyhnúť.

Ako však býva zvykom, sú chvíle, keď sa zmrví všetko, čo sa zmrviť môže. Pracovný deň pred odchodom beží podozrivo plynulo, bez zdržaní či väčších problémov sa blíži do finále, sadám do auta, odchádzam. Išlo to ako po masle – nechváľ však dňa pred večerom. Idem naložiť bicykle, zatiaľ len do kufra, na nosič ich nahodím až doma. Páčka zadného sedadla sa láme, zostáva v ruke, už ho nesklopím, z bicyklov sa stáva lego, rozkladám ich (takmer) na molekuly, snažím natlačiť do kufra. Ruky čierne od kolomaže o volant radšej príliš neopieram. Zvoní telefón, problém, musím ešte na chvíľu do kancelárie, minúty letia ako splašené, čas neúprosne cvála. Z domu odchádzam oveľa neskôr ako som plánoval. R1-tka je plná, prác na ceste neúrekom, auto sa vpred len plíži, nervózne pozorujem smerovníky, kilometre ubiehajú veľmi pomaly. Šero nás dostihuje už pred Banskou Bystricou, v úzkom prielome Horehronia krajinu rýchlo prikrýva noc. Čierne auto sa ženie čiernou tmou…

O VKÚ výstupe na Kráľovu hoľu sme sa dozvedeli úplnou náhodou. A ešte väčšou bolo, že jeho pôvodný termín sa presunul práve na sobotu, keď sme hľadali náhradný program počas nášho pobytu pod Nízkymi Tatrami. A tak sme mohli na vlastnej koži zažiť na jej svahoch tri ročné obdobia, najmä zima bola nezabudnuteľná. To bolo pred dvomi rokmi, minulý rok sme už išli na istotu – vrátane chladu a hmly na vrchole. Aké podmienky nás budú čakať do tretice? Čo si pre nás pripravila tatranská princezná tento rok?

Konečne odbočujeme dole z hlavnej cesty, apartmány v Telgárte nachádzame na prvý pokus (ďakujeme gúgel), bránu otvárame na druhý pokus, o chvíľu sa môžeme ubytovať. Aj večeru nám (neplánovane) navarili, je chutná, padne vhod, dobre sa na nás pripravili, ďakujeme. Pár pív zmýva rozpačitý dojem z piatkového podvečera, noc už klope na dvere, ukončime to, zajtra nás čaká výšľap. Na kapurkovu sa však ešte minútka nájde.

sobota 12.9., Kráľova hoľa

Budík zvoní tak akurát, večer bol výnimočne pokojný, dokážeme v takomto stave vôbec podať výkon? Nájdeme v sebe dostatok odvahy (a síl)? Neublíži nám to?

Veď uvidíme, rýchlo balíme nevyhnutné pomôcky, ponáhľame na raňajky (opäť chutné), (poniektorí) cyklisti nasadajú do sediel, (všetci) turisti do áut, odchádzame. Podmienky dnes vyzerajú (zatiaľ) optimálne – avšak nechváľ dňa pred večerom…

V Šumiaci sa nám nakoniec podarí aj zaparkovať, je to však len tak-tak. Pekná akcia, krásne počasie a nádherná hora dnes prilákali dostatok záujemcov – pri registrácii načíname druhú stovku účastníkov. Ani sa príliš nemotáme (krčma je aj tak ešte zavretá, na kávičku teraz nemá nikto chuť) a vyrážame. V dvojiciach, trojiciach, menších skupinkách. Ulice aj chodníčky sú plné pútnikov, hneď skraja nás zvedú zo správnej cesty, nemali sme pozerať na ich chrbát, radšej bolo treba sledovať značku. Nevadí však, poznáme to, kúsok vyšliapneme po krížovej ceste, na značku sa pripojíme vyššie, tam už je potom cesta čitateľná.

Chvíľočku tak môžeme počas ostrého stúpania rozjímať pri jednotlivých zastaveniach, snažiť sa preložiť cudzo znejúce slová do zrozumiteľnej reči, neznáme znaky do povedomých tvarov (toto je malá oblasť gréckokatolíckych farností), premeniť spomienku na fotografiu. Niet sa kam ponáhľať, deň ešte len začína, niektorí by však ale potrebovali zrýchliť, ich čas sa kráti. Pridávam do kroku, Paľo sa vraj bude cestou obzerať po hríboch.

Už dlho zo mňa tak netieklo. Stačí len viac natiahnuť krok, zvýšiť jeho frekvenciu a už to ide. Pot sa zo mňa leje, fučanie počuť na metre (aspoň mi ľudia uskakujú z cesty), srdce si však bije svoje, dovoľuje držať tempo, meter po metri sa posúvať bližšie k cieľu. Ten prvý mám jasný – chata, káva, pivo. Po chvíľke predbieham prvých turistov z našej skupiny, na križovatke cyklocesty sa míňame s Jankou (má úsmev na tvári), o chvíľu dobieham Maroša a Braňa, pripájam sa k nim, na ďalšej križovatke stretávame Jančiho (tu je stúpanie asi väčšie – úsmev nevidno, aspoň ho kúštik potlačím), vieme, že už to je za rohom – a sme na preplnenej chate, treba sa postaviť do radu, pohľadať rúško, doba je dnes taká…

Keď už toľko musím čakať, ku káve a pivu si pridávam aj kofolu, vypotil som toho dosť a polovica kopca je stále ešte predo mnou. Ani si nesadám (veď nie je ani kde), nohy by zbytočne stvrdli, krok sa spomalil, zneistel, zmalátnel, škoda takých zdržaní, musíme pokračovať ďalej, vyššie, tam, kde sa stratí les, tam, kde sa otvoria (úchvatné) výhľady. Ale ešte predtým chvíľku pokecáme s cykloskupinkou, niektorí sú už tu, ďalší prichádzajú, Milan aj so začínajúcim defektom. Ostatní sa ešte trápia – všetci ale za svoje, nikto nemá e-podporu, dnes sú tak na ceste nahor v menšine…

A davy prúdia hore aj pešo, zaraďujeme sa do dlhokánskeho hada turistov (a turistiek), dnes idú hore všetci – mladí, mladší, starí či starší, využívajú krásny slnečný deň, príjemnú teplotu (možno by mohlo byť aj o pár stupňov menej), ideálne podmienky – takých veľa v roku nebýva.

Les nechávame za chrbtom, otvárajú sa krásne široké výhľady do okolia i na vrchol (ten sme občas zazreli už predtým – naozaj nezvyklé), aj na cestu, ktorá nás ešte len čaká – poniektorým tak sily náhle pribúdajú, iným ubúdajú. My si však ideme svoje. Nad vysielačom poletujú paragladisti, už aby sme tam boli aj my, rozhliadli sa vôkol, naplnili zrak i dušu výhľadmi, obrazom krajiny, pokúsili sa nájsť strom zelený…

Skala v kosodrevine, vyššie nad ňou ďalšia, výraznejšia, mohutnejšia, cesta tvorí esíčko, cestu určuje aj tyčové značenie, dnes však nie je kde poblúdiť, stratiť sa, viditeľnosť na všetky strany je excelentná. Vľavo sa tiahne hlavný hrebeň Nízkych Tatier, smer či cieľ putovania mnohých diaľkoplazov, vpravo sa týči výrazný vrchol Kráľovej skaly, za našimi chrbtami rozľahlá plocha Muránskej planiny, počkám chvíľku, rozhliadnem sa, počkám na Braňa, Maroš je už v nedohľadne…

Záver teda potiahneme vo dvojici, ide to celkom zľahka, na počudovanie som priveľa síl nespotreboval, príliš času neminul, druhý cieľ dňa mám takmer na dosah, uvidíme, ako sa to vyvinie ďalej. Ešte zopár krokov a budeme hore. Kde ale je tá zima (ktorá nás vítala pred dvomi rokmi), tá hmla (z minulého roka), ten chladný vetrisko (ako vždy doteraz)? Všade dookola sa slnia a sušia pešiaci i cyklisti, užívajú si (zaslúženú) chvíľku pohody, oddychujú. Ja som však mysľou inde, len sa narýchlo porozhliadnem, pozdravím s našimi cyklistami (traja tam už sú – dvaja páni a dáma) a už sa balíme a valíme s Marošom dole, Braňo sa neponáhľa, počká chvíľu na vrchole.

Zostup je pre mňa vždy horší ako výstup, svaly na stehnách sa napínajú, brzdia pohyb, snažia sa udržať hmotu tela vo vertikálnej polohe, zabrániť prechodu do polohy horizontálnej. Kĺby, hlavne kolená zachytávajú prudké nárazy, ohýbajú sa a vyrovnávajú, tie zbytočné kilá – pláty slaniny, krajce chleba, taniere koláčov odierajú teraz ich chrupavky, namáhajú šľachy. Aj členky, všetky jemné kostičky, trpia pevne zovreté vo vysokých wibramkách, už aby sa rozšnurovali, uvoľnili, nech krv opäť prúdi do poslednej vlásočnice. Len pozor na pošmyknutie, neobzerať sa, nekochať, pozerať si pod nohy, byť v strehu, anjel strážny si možno práve vybral chvíľku voľna, poletuje tam hore, spolu s paraglajdmi…

Postupne stretávam všetkých vystupujúcich turistov našej skupiny, dnes sa nikto nefláka, poctivo vystupujú až na vrchol, už ho majú na dosah. Ani sa nenazdám a ja mám na dosah tretí cieľ – už-už sa môžem rukou opäť dotknúť chaty, osviežiť sa pohárom kofoly, prehodiť slovko-dve s Jankou a Igorom, sú tiež na ceste dole. Sadáme k voľnému stolu, minútka odpočinku nemôže byť na škodu.

Prvé kroky sú potom samozrejme ťažké, nechcem byť za sraba, snažím sa to maskovať rôznymi pohybmi. Maroš mi zatiaľ uniká v hĺbke kopca, stretnem ho až v cieli. Ale postupne chytám tempo, nohy prepletajú v rovnomernom rytme, stále stretávam vystupujúcich turistov, dole sa (napodiv) zatiaľ nikto nepohybuje.

V lese sú výhľady už obmedzené, vlastne nie sú žiadne – stále sa dívam len pod nohy, nechcem sa šmyknúť na voľných kameňoch, podvrtnúť si členok, neslávne skončiť svoj výstup. Veď ako všetci dobre vieme, výstup končí až dole pod kopcom, najlepšie v teple domova.

Ale to som opäť dole v Šumiaci, tých pár metrov po asfalte nejako zbehnem a som cieli, dosiahol som štvrtý cieľ, sme dole (vraj) prví, kapustnica je už k dispozícii, s ťažkým srdcom ale odmietame. My dvaja sme dnes ešte (možno) neskončili.

Od jesene minulého roku som znova intenzívnejšie začal chodiť po horách aj pešo, niekedy na úkor bicykla. Ani neviem čo som viac – turista či cykloturista, ku komu sa mám pridať pri výstupe na Kráľovu hoľu – k pešiakom či cyklistom. A tak som dostal nápad. Nahovorím niekoho, aby to skúsil peši aj na bicykli, za jeden deň, možno by sa to aj dalo. Nikto sa však k jeho naplneniu nehlásil, názory niektorých sú dokonca na tomto mieste nepublikovateľné. Preto som sa rozhodol – keď nechce nikto túto (skvelú) myšlienku realizovať, musím to teda skúsiť ja sám. Uvidím, možno sa dostanem len po krížovú cestu. Možno po prvú serpentínu. Možno až po chatu. Možno…

Nakoniec sa jeden pridal – Maroš (teraz zas neviem, čo si mám o svojom nápade myslieť). Keďže sa nám podarilo úspešne dosiahnuť prvé štyri ciele ideme na pivo do krčmy (nič moc), prezliekame sa, zhltneme sladkú tyčinku (aj dve – je načase doplniť energiu), vybaľujeme z kufra auta (kam sme ich odložili ráno) bicykle, skladáme ich a vyrážame.

Prvé metre ako-tak idú, potom asfaltka kúsok priostruje, chcem si podradiť – nejde to, že by technický problém? Nie to len zabúdam, že mám iba dvojšajbu, tretie koliesko hľadám márne, asi som skutočne vyčerpaný. Rýchlo sa však konsolidujem, prevody pritvrdím, nebudem tu kmitať nohami, buď na to mám alebo to otočím. Radšej hneď tu ako neskoro, ale zadarmo sa kopcu v žiadnom prípade neodovzdám, zabojujem, zmačknem sa, poďme, mám to aj na ráme bicykla – GT, G(olier) T(ahaj)!

Asfalt sa mení na šotolinu, toho štrku by tu ale toľko byť nemuselo, hľadám si cestičku po pevnom povrchu. Maroš je stále ešte len kúsok vpredu, držím si odstup, už som sa našiel, pomaly ďalej zájdeš, potím sa, fučím, ale žijem. Jazdu si užívam. Silu do žíl vlievajú vracajúci sa kamaráti, veselo zdravia (im už je hej!), kývajú, asi neverili, že sa na to dáme, že to nebol len (ďalší) nepodarený žart. Hrb na ceste ma zhupne, sedlovka sa zaráža hlbšie do rámu, musím zastať, vytiahnuť ju vyššie, pritiahnuť, nebudem predsa takto každú chvíľu pauzovať (no, to vlastne neviem, uvidím, čo kopec so mnou urobí).

Spolujazdec mi zatiaľ ušiel, už ho vidím len občas, ani rýchlosť výjazdu nie je celkom podľa mojich predstáv, ale prepočty a pocity ukazujú, že môžem pokračovať, do tmy by som to mohol stihnúť. Stúpanie postupne priostruje, pomaličky radím väčšie a väčšie kolieska, už mi príliš rezerv nezostáva. Predo mnou tlačí nejaký chalan cesťák, čo tu vlastne s tými žiletkami hľadá? Ale je dobrý, približujem sa k nemu tempom len asi meter za minútu – alebo som ja tak slabý? Prvá serpentína, prvá križovatka s turistickou značkou (usmejem sa aj ja), štrk, štrk, štrk, nejaké promile stúpania naviac, ešte kúsok a budem musieť použiť posledný prevod (do kelu, to je priskoro!), druhá serpentína, kopy štrku hrubnú, už celkom často prehrabávam zadným kolesom, v jednom momente ledva stihnem zoskočiť, skoro som sa vyváľal!

Musím sa dať do kopy, odfúknuť, aj tak počujem zospodu auto, uhnem na bok, nebudeme sa tu tlačiť – kúsok povyše rovnakým spôsobom ako ja zoskakuje aj Maroš, ten štrk je tu naozaj len na oštaru! Auto preletí okolo ako blesk, tlačiaci cesťák je v nedohľadne, Maroš tiež, po ceste sa motajú skupiny pešiakov, schádzajú veľké množstvá cyklistov, poväčšine e-cyklistov (dnes sme tu skutočne v menšine), prichádzam k druhej križovatke (ani ja sa tu neusmievam, keby ma mal kto aspoň kúsok potlačiť!), už dávno idem na najľahšom prevode a stúpanie sa ešte priostruje, to si dobre pamätám spred mnohých rokov, keď som sa v tomto kopci trápil na trekovom bicykli, vtedy ani chata neexistovala…

Dnes už existuje, ale musím sa k nej najskôr dostať, tam sa uvidí, či budem (schopný) pokračovať ďalej. Tlačím do pedálov, vyhýbam sa pešiakom aj štrku, idem radšej po skalách, aj tak občas prešmykujem, len sa neskydnúť. Zákruta, za ňou to už musí byť – nie, ešte jedna, tak teraz – smola, je tam ďalšia… Stúpanie však mierne poľavuje, dokonca si dovoľujem podradiť, štipľavý pot páli v očiach, dych sa ale postupne skľudňuje, nad stromami sa objavuje dym, strecha… veď ja som tu! Piaty, šiesty, siedmy … tisíci cieľ (za každé šliapnutie do pedála) som dosiahol, pred chatou stojí moja spolujazdkyňa, fotí ma, sedí tam aj celý zvyšok skupiny, je rozhodnuté! Pokračujem až hore, teraz sa predsa nemôžem otočiť (ale neurobil by som to ani bez tohto dopingu)! Radler a kofoly vo mne len tak zasyčia.

No nemôžeme tu debatovať donekonečna, čas už pokročil, hodinové ručičky aj digi číslice neomylne atakujú začínajúci podvečer, ak nechceme niekde bivakovať (svetlo so sebou samozrejme nemám!), musíme si pohnúť.

No, pohnúť! Som rád, že po prestávke vôbec točím nohami. V bruchu mi žblnkajú litre nápojov, dlho očakávaná asfaltka kvalitu povrchu takmer nezlepšila, iba tie výhľady sa po výjazde z lesa viac otvorili. Aj tak ale väčšinou pozerám iba kúsok pred predné koleso, len (nečakane) nevhupnúť do jamy, vidlica je síce odpružená, nie však všemocná. V povrchu cesty sa rozširujú obrovské jamy, sú (dočasne) vyplnené štrkom, škáry v asfalte čoraz viac prerastá tráva. Príroda si berie späť to, čo jej bolo ukradnuté.

Po očku sa však kochám, sledujem širšie okolie aj (veľmi pomaly sa) približujúci vrchol. Tam sa nejako dostať, potom už bude dobre! Obieham cesťáka, niečo montuje s reťazou, pomoc však vraj nepotrebuje, jeho partnerka mi uniká v diaľke, Maroš je len malá bodka tam niekde vysoko…

Cesta sa lomí za hrebeň, na samotný vrchol stúpa zozadu, od chrbta, na ceste sa objavuje značka 2 km, moje nohy sa náhle sami od seba roztáčajú, kmitajú, musím zaradiť tvrdší prevod inak spadnem, čísla na tachometri rastú, čo sa to so mnou deje? Stúpanie síce (pocitovo) kúsok poľavilo, ale nie až tak veľa, ako pokropený živou vodou šprintujem do cieľa. Zákruta, serpentína, ďalšia zákruta, ešte jedna a už prechádzam popred budovu vysielača, potom posledný krátky výšvih mimo asfalt a som tam. Druhýkrát na Kráľovej holi, bláznivý nápad sa stal skutočnosťou, stačí sa len v poriadku dostať dole, dosiahnuť posledný cieľ.

Zdá sa to ľahké, ale zdanie niekedy klame. Najskôr však musíme zdokumentovať výjazd, hora je v túto hodinu už takmer ľudoprázdna, prehodíme pár slov s dievčinou a cesťákom (porucha bola nakoniec vážnejšia, schoval bicykel v kosodrevine a zvyšok vybehol krížom na pešo – kondíciu teda naozaj má!), len na pol oka sa rozhliadneme – už sme aj tak mysľou niekde inde a začíname zjazd.

V mojom prípade by som ten pohyb nazval skôr schádzaním kopca, mám obavu z rozbitej cesty, štrku, (očakávanej) únavy, radšej si striktne kontrolujem rýchlosť, brzdím, Maroš ma vždy niekde čaká – na kopci sme už sami, keby som nechodil, musel by šliapať vysoko hore (aspoň si to nahováram). Na chate sa ani nezastavujeme, len pribrzdíme, mierne si upravím polohu sedlovky a pokračujeme do štrkovej pasáže, tu treba opatrnosť ešte zvýšiť. Rýchlosť znižujem o ďalších pár dielikov.

Na polceste stretávame Paľa, jeho hľadanie hríbov bolo úspešné, úlovok si nesie so sebou, dole sa vraj počkáme. Môj postup ešte zbrzdí  telefonát, volá Andrej, Maroš už začínal byť nervózny i keď v spodnej časti kopca sa pohybuje zopár oneskorencov či ľudí na prechádzke. Zostáva len udržať pozornosť na posledných metroch cesty, všade je veľa štrku, len nepodľahnúť eufórii a volaniu rýchlosti. Posledná zákruta doľava a sme na asfalte, tu hádam máme naozaj vyhrané, tu by sa už nič zlé stať nemalo.

Stane sa len dobré – na terase kaviarničky u Katky (funguje len pár  týždňov!) nás už čaká moja (životná) spolujazdkyňa, má pre nás pripravené domáce šišky (sú naozaj fantastické!), ja si doprajem dva hlty (doppio viac nedopraje) vynikajúcej kávy, nešoféri aj dúšok na oslavu krásneho dňa a sme (takmer) pripravení vyraziť. Už len pobaliť veci, naložiť bicykle, chalani stihnú aj rýchle pivko a môžeme švihať domov. Večera už čaká, kamaráti tiež.

Pár večerných hodín ubehne ako voda, máme si čo povedať, každý v sebe dusí pretlak zážitkov, spomienky sú ešte čerstvé, derú sa na povrch. A pivko chutí. Aj kapurkova.

nedeľa 13.9., Muráň

Budík zvoní v pravú chvíľu, opäť sa budím čerstvý, vo forme. Včera to bola jazda! Splnený sen, odteraz sa mi na Kráľovu hoľu bude chodiť ľahšie, na pešo, či na bicykli, viem, že druhá časť výstupu ma už (pravdepodobne nikdy) nečaká – ale… nikdy nehovor nikdy.

Zopár ľudí  dnes pobyt končí, odchádzajú domov, aj plánov, ako stráviť dnešný deň je tak viac. Niektorí idú na hríby, iní na bicykel, poniektorí sa už len pripravujú na cestu a naša skupinka chce peši navštíviť hrad Muráň. Cez Veľkú lúku zo sedla Javorinka, len potiaľ sa môžeme dostať autom, cesta do rovnomennej obce je po jarných prívalových dažďoch neprejazdná. A tak pätica turistov a turistiek (2+3) hneď po raňajkách nasadá do auta a vyráža na (vraj) nie príliš dlhú a nie príliš náročnú prechádzku.

Miesto na parkovanie nachádzame, správnu cestu na prvý pokus však už nie, nechávame sa zlákať odbočkou, svoj omyl (vďaka GPS!) sa snažíme napraviť najrýchlejším spôsobom. A tak sa predierame lesom, prekračujeme skaly, šuchoce tráva, praskajú konáre, vyzeráme ako skupinka (neúspešných) hubárov.

Úspešne sa nám však podarilo vrátiť na značku. Tá vedie po asfaltke na Veľkú lúku, v tomto období je hlavnou dopravnou tepnou kraja, v nedeľnom predpoludní je však áut málo, prevyšujú ich turisti a cyklisti – aj trojica našich a chvíľku za nimi Jozef. Ťažko napísať niečo objavné a zaujímavé o putovaní po asfaltke vedúcej lesom, ťažko vydolovať spomienku či zážitok (medveďa sme nestretli). Snáď len pocit návratu na známe miesto – spred roka, aj mnohých desaťročí, keď som tu strávil pár dní (a nocí) počas nášho prechodu z Dobroče do Zlatej Idky. To sa na lúke ešte preháňali huculi…

Je to zážitok pre každého. Pre toho čo je tu prvý krát, aj pre toho, ktorý sa na miesto vrátil po dlhšej či kratšej dobe. Hustý les sa otvára, pred očami sa rozprestiera úzka, dlhá, ako stôl rovná Veľká lúka. Pod lesom skupina hospodárskych budov, v ohrade povedľa skupina koní, v súčasnosti to už je norik muránsky. Dnes sa nepasú voľne na lúke, zážitok zo stretnutia je tak trošku ochudobnený.

Avšak aj tak, je tu nádherne. Hustozelený les zo všetkých strán obkolesuje sýtozelenú farebnú lúku, jej stredom až na horizont vedie tmavosivá miestna komunikácia, dnes dôležitá dopravná tepna (v týchto chvíľach našťastie takmer bez áut), spod lesa vykúka posed (sú naozaj všade!), nad hlavami žiari sýtomodré bezoblačné nebo, pokoj narúša len spev vtákov a tiché rozhovory hmyzu. Nedeľné dopoludnie ako z rozprávky. Čas sa zastavil, pri pomalom postupe vpred, až tam, na hranicu horizontu, plynie okolo len priestor.

Ešte jedno obzretie, dlhý pohľad sa snaží nasať všetku krásu, zakonzervovať ju v duši, v spomienkach, toto nedokáže žiadna technika, žiadna pomôcka, len ľudská pamäť. Opúšťame otvorený slnkom zaliaty priestor, vstupujeme do zeleného šera lesa, pod nohami ubieha široká kamenná zvážnica, cesta na hrad Muráň, ktorý už dlhé stáročie z brala Cigánka bdie nad pokojom okolitej krajiny. V súčasnosti už iba jeho múry, aj dnes tu pracujú dobrovoľníci na ich zakonzervovaní, predĺžení života, záchrane pre nasledujúce generácie.

Ešte predtým sa krátko pristavíme na chate Zámok, glg chladeného nápoja padne vhod, zahryznutie do (včerajšej) šišky chutí, poteší stretnutie s cyklistami. Čas však tlačí, poďme aj my hore na hrad.

Tadiaľto viedla cesta do jeho vnútra, cez bránu, ako sa tam však dostali kone, vozy? Chodník príkro stúpa, v skale vysekané schody sú dohladka obrúsené tisíckami krokov, prúdmi dažďa, mrazivým dychom zimy, tokom času. Aj by sme hore radi vyniesli materiál na obnovu, nie ja však už čo, niekto nás predbehol.

Areál je rozľahlý, nedá sa len tak prebehnúť, je treba zastať, rozhliadnuť do krajiny (výhľad na všetky strany je úchvatný), v mysli doplniť chýbajúce časti múrov, predstaviť rušný život miesta, ktorému velila Muránska Venuša. Znova začuť krik stráží, rinčanie zbraní, dupot nôh. Rozhovory kuchárov, smiech slúžok, výskanie a spev detí. História miesta, tok dejín sa krajinou prehnal ako dravá riava, opäť je slnečná nedeľa v polovičke septembra roku 2020, stojíme na drevenej terase a kocháme sa pohľadom do okolia. Pod nohami sa na skale slní drobná jašterička, zdiaľky na nás dohliada (a figliarsky mrká) mohutná Kráľova hoľa, všade navôkol vystupujú z planiny hrbčeky vrchov, les na hrebeni ukrýva Veľkú lúku, v hĺbke sa kľukatia cesty do okolia, na horizonte vykúka stavba na Prednej Hore (tomu miestu sa však všetci radšej vyhneme).

Všetkému je raz koniec, treba sa poberať aj nám. Okolo chaty len prebehneme, nechce sa nám chodiť po rovnakej ceste (akokoľvek je nádherná), volíme traverz lesom po žltej, okolo Wesselényiho jaskyne – tam nakukneme len z chodníka, vchod stráži mohutná mreža, škoda, nákres na križovatke sľuboval zaujímavé miesto. Ale náš ďalší postup je tiež zaujímavý – cesta prudko klesá, serpentíny sú kamenisté, šmykľavé, treba si strážiť každý krok, úzky chodníček sa zarezáva do strmého svahu, občas musíme prekročiť prekážku, nikde okolo ani náznak človeka, sme v lese sami, možno aj niečo stretneme.

Stretávame dvoch turistov, idú v protismere, za nimi je vraj väčšia skupinka ich kamarátov. Nádej na zaujímavé stretnutie tak klesá. A už sú tu, idú ako husi, pekne jeden za druhým a tam v strede – veď to je Ľudo, zdravíme sa, sme prekvapení náhodným stretnutím. Už prichádza aj záver skupinky a odtiaľ sa na nás už zdiaľky usmieva Beata – toto je naozaj nečakané a milé prekvapenie, stretnutie v hlbokom lese Muránskej planiny.

Po krátkej prestávke pokračujeme, čas sa povážlivo pretiahol, Braňo (a jeho posádka) dnes odchádzajú, pohnime si trochu, už ho začínajú hľadať. Sklon sa našťastie zmierňuje, cesta rozširuje, tempo o kúsok zvyšuje. Ani sa nenazdáme a vynárame sa z lesa priamo na križovatke pod Prednou Horou. Odtiaľto je to už len kúsok po asfalte. Do kopca. Poriadneho.

A tak v horúčave nedeľného popoludnia najskôr kúsok zbehneme dole, na Muránsku Hutu, obdivujeme jej drobnú, tichú krásu, pokoj a kľud a potom už len zaberáme hore. Slnko páli vysoko nad hlavou, asfalt je žeravý, terén otvorený, spolu s prvými krokmi sa na čele objavujú prvé kvapky potu, o chvíľu sa už rinú z každého póru, zmáčajú povrch cesty, štípu v očiach. Našťastie po chvíli vchádzame do lesa, tu sa kráča o kúsok lepšie, stúpanie však nepoľavuje až do cieľa.

Sme tam, auto čaká na mieste, je správne vykúrené, stačí len otvoriť okná, dávať pozor v zákrutách (jedna serpentína naozaj stojí za to) a po pár chvíľach šťastne parkujeme na dvore v Telgárte. Braňova posádka sa rýchlo lúči, už mali byť ďaleko, ja s dámskou osádkou sa ešte na chvíľku prevezieme. Ideme poobdivovať technickú zručnosť budovateľov Chramošského viaduktu (jedna z dominánt blízkeho okolia) a namočiť si ruku do chladivých vôd prameňa Hrona. Tieto zaujímavosti nemožno obísť, snaží sa ich vidieť každý návštevník kraja, počet zaparkovaných áut je toho neklamným dôkazom.

A potom nás čaká už len pravidelný večerný program – (výborná) večera – posedenie a rozhovor – kapurkova. Ďalší krásny deň končí mnoho minút pred polnocou (naša životospráva na akcii je takmer príkladná).

pondelok 14.9., Slovenský Raj

Ďalšie ráno, ďalší budíček, ďalší krásny deň pred nami. A skupinka sa opäť zmenší, Božka s Táňou odchádzajú po raňajkách domov. Kúsok pôjdu s nami, potom budú mať vlastný program. Naša pätica si včera večer za cieľ výletu zvolila okrajovú časť Slovenského Raja. Nie nebudeme sa pretláčať cez tiesňavy, dnes vystúpime na výhľadový kopec, na Havraniu skalu (tých je po Slovensku rozosiatych viac) nad Stratenou a potom si ešte na chvíľku skočíme obzrieť Palcmanskú Mašu, oživiť dávne spomienky. Plány sú jasné, hneď po raňajkách vyrážame.

Auto parkujeme v centre maličkej obce Stratená, lúčime sa dievčatami, tie pokračujú ďalej. My nahadzujeme ruksaky a pomedzi drevenice, cestičkou ako susedovi do dvora vyrážame do hôr. Na kraji obce, pod cintorínom sa pasú (podľa Maroša) ovečky, v skutočnosti sú to však kozy (jeho dvojnásobne prenesený význam vtipu nikto nepochopil, ja ani doteraz), zhodli sme sa preto na označení moravanské ovce. Mééé.

Chodník hneď od začiatku strmo stúpa pomedzi skalné bralá, pri pohľade odspodu nie je vôbec zrejmé, kadiaľ sa to štverá. Je kamenistý, na skalách stále leží ranná rosa (v tejto úžľabine kľudne aj celý deň), sú klzké, dnes som nezvolil správnu obuv. Ale prostredie je krásne. Už po pár minútach máme celú Stratenú ako na dlani, dívame sa na ňu z výšky, po ďalších pár metroch sa les zaťahuje, skaly zvierajú, výhľad uzatvára. Obkolesujú nás vysoké bralá, v nich pukliny, jaskynky, skalné okno, skutočné kráľovstvo vládcov oblohy, alebo aj havranov – i keď ich skala leží ešte o kúsok ďalej.

Štveráme sa, šmýkame (je radosť vedieť sa správne vystrojiť na túru), stúpame stále vyššie, cítim sa ako v hornej časti Tesnej rizne nad Štefanovou, čakám, že sa vynorím medzi Rozsutcami. A naozaj, hustý les na horizonte redne, zelené šero presvecuje slnečný jas, priestor sa otvára a ja vystupujem na krásnu maličkú horskú lúčku hlboko v srdci hôr, v Slovenskom Raji. Nádhera.

Z lúčky sa opäť ponárame do lesného tieňa, chodník sa rozširuje, chvíľu klesá a neskôr po vrstevnici nás vedie k Občasnému prameňu. Prameň je kúsok pod cestou, nie je však veru občasný, vody je v ňom dostatok, Maroš k nemu zostupuje, pije, osviežuje sa. Nám povyše stačia vlastné zásoby a za hrsť sliviek od Paľa.

Vrchol Havranej skaly je neďaleko – necelý kilometer, výškový rozdiel ale vzbudzuje úctu – takmer 200 metrov, to bude jazda! Prvá polovica ešte ako-tak ide, chodník pripomína schody do neba (…and she’s buying a stairway to heaven…), kľukatí sa vysoko nad našimi hlavami, prechádza cez zvážnicu a… tam prestáva sranda. Niečo ako kombinácia Malého Rozsutca a rebra Nandlsteig na Schneeberg, našťastie len v malej mierke, inak sa tam motáme ešte teraz. Pár krokov vopred mi vôbec nie je jasné, kadiaľ môže výstup pokračovať, veď ferrata hlásená nebola a reťaze tu tiež nie sú.

Nie sú našťastie potrebné, výstup nie je exponovaný, je len poriadne strmý. A skalnatý, občas počuť padať uvoľnený kameň, treba dávať pozor na hlavu. A pekný, puklinová jaskyňa je zaujímavá, taká Čertova pec vysoko v skale, v panstve havranov.

Odtiaľ je to už len kúsok na prvú vyhliadku, kopčeky Slovenského Raja sa nám vlnia pod nohami, ako príboj prehistorického mora sa ženú proti našej skale týčiacej sa vysoko proti oblohe. Druhá, vyššie položená vyhliadka otvára pohľad za roh, vidíme prvé zákruty Hnilca ústiace do Palcmanskej Maše. Skupinka mladých slniaca sa na vrchole má guráž, ich odvaha pri získaní atraktívnej fotospomienky ma núti odvrátiť zrak, nemám žalúdok sa na to pozerať, idem radšej o kúsok ďalej, pozdraviť nízkotatranskú kráľovnú, opäť nás zdraví z diaľky, vystavuje na obdiv svoje krivky. Je však čas zostúpiť.

Ale ako, kade? Po trase výstupu sa nám šmýkať nechce, žltá však vedie aj iným smerom, na Stratenský kaňon, vraj to tam nie je až tak strmé. A na mape sú zakreslené cestičky, mali by nás priviesť späť, k Občasnému prameňu.

Zostup je fajn, aj pekná rozľahlá lúčka pod vrcholom, láka na posedenie, nazberanie zážitkov (i kliešťov), ale už sa zbytočne nemotáme. Cestičky z mapy v teréne neexistujú, poniže však nachádzame zvážnicu, čo naopak neexistuje v mape a tá nás spoľahlivo dovedie na už známu križovatku povyše Občasného prameňa. Ďalej to už je hračka, táto cesta bola dobrá voľba, tadiaľ by sa na vrchol dal vytlačiť aj bicykel (inšpirácia pre zvyšok skupiny).

Kvalitný chodník nás vedie nižšie a nižšie, ešte párkrát zazrieme skalné bralo, z ktorého sme sa nedávno rozhliadali po okolí, prečítame si informácie o pálení uhlia a uhliaroch, ktorí v minulosti pôsobili v okolitých rozľahlých lesoch a krok po kroku, meter po metri sa posúvame bližšie k civilizácii. I keď…

Pripadám si, ako by som bol niekde v hlbinách Aljašky, stopy ľudskej prítomnosti sú čitateľné, nie však agresívne sa derúce do pozornosti, stretávame veľmi málo turistov, skôr očakávam stretnutie s obyvateľmi lesa. Také šťastie však nemáme, asi o nás dobre vedia a iba nás pozorujú z bezpečnej vzdialenosti, z hlbokej húštiny na kraji porubu.

Chodník sa mení na potok, našťastie však takmer vyschnutý, po jeho kameňoch sa dostávame na spevnenú zvážnicu, ktorá nižšie prechádza do asfaltky, volajú to tu Veľké a Malé Zajfy. Cesta sa kľukatí popri potoku a popod bralá, pripomína mi záver Vajskovskej doliny (dnes mi každé miesto niečo pripomína), potom sa skaly rozostupujú, z lúčky vpravo nás zdraví pastiersky pes, v obednej horúčave podriemava, okolie sleduje len jedným okom, svoje zverenkyne pri sebe nemá a sme oboma nohami pevne v civilizácii.

Stratenská Píla, malá rekreačná oblasť na rieke Hnilec, ten sa v týchto miestach rozširuje, rozteká, začína pripomínať priehradu, ktorú o pár stoviek metrov vyššie naozaj vytvára. Jeho hladinu križujú plavci, člny, paddleboardy, vodné bicykle, všetko, čo si len človek dokáže predstaviť a využiť na oddych pri vode. Len tá krčmička tu chýba, musíme pokračovať ďalej.

Cesta sa hadí povedľa vody, napravo sa objavujú skalné bralá, horolezecké cvičné skalky, dvojica si zospodu vyberá vhodnú cestu, úväzky už majú na sebe, laná ležia zvinuté na zemi. Kúsok povyše sa objavujú stavby, dnes pravdepodobne rekreačné chalupy, pasujú sem, do tohto bohom zabudnutého kraja, na kraj lúčiny strmo spadajúcej zo svahu, tam vysoko spod hranice lesa.

Trvá len dve-tri minútky a sme na hlavnej ceste, len na skok od krčmičky, od piva, kávy, polievky. A krátkeho posedenia, rozhovoru, neplánovanej spomienky na pána režiséra, na Jožka Bednárika.

Celú Stratenú prejdeme za pár minút, je to naozaj drobná obec, dnes (pravdepodobne) celá premenená na rekreačné účely, chalupy sú však takmer všetky pôvodné, stále z nich dýcha stará doba, minulé časy, duch baníckej a hutníckej osady. Auto čaká na svojom mieste, nasadáme, presúvame sa pár kilometrov na východ, k Palcmanskej Maši, na brehu ktorej ležia Dedinky.

Nebol som tu snáď sto rokov, presnejšie dobre vyše tridsať, miesto si tak pamätám len hmlisto, iba voda teploty tekutého ľadu mi utkvela v pamäti. A teraz si pripadám, akoby som sa preniesol do hĺbky dvadsiateho storočia, do roku 1980, miesto zostalo ako zamrznuté v čase. Ľudia posedávajú na brehu vodnej plochy, poniektorí sa v nej kúpu, prechádzajú po ceste popri brehu, náhle na mňa dýchla atmosféra Sĺňavy z čias mojej mladosti. Len tie autá sú akési novšie, motorky západnejšie, stany takmer nevidno, všade plno penziónov, ceny v eurách… Druhý pohľad už neomylne nazrie hlbšie pod kožu, popri klasických chatkách sa povyše týčia honosné chalupy, veľké domy. Čas predsa len nie je možné zastaviť.

Ale je fajn zažiť ospalú atmosféru miestneho turistického strediska, ešte stále sem asi úplne nedorazili spôsoby modernej doby, nehrá sa na mondénne letovisko, zdá sa, že je (zatiaľ) pevne ukotvené na zemi. A tie halušky neboli nakoniec až také zlé. Alebo som len tak vyhladol?

Povinná jazda do Telgártu prebehla v poriadku, sedíme na dvore, využívame posledné hrejivé lúče jesenného slnka, popíjame pivko, ja zatiaľ len nealko, cyklisti zatiaľ nie sú doma, istota je istota.

Tí dvaja si toho dnes naložili! Janka s Igorom sa vybrali na okružnú jazdu okolo Nízkych Tatier. Ráno sme ich stihli obehnúť v stúpaní do sedla Besník, potom mali pokračovať cez Vernár a Hranovnicu, liptovskými svahmi Nízkych Tatier sa cez Vikartovce a Liptovskú Tepličku dostať k priehrade na Čiernom Váhu, odtiaľ prekonať hrebeň a cez sedlo Priehyba sa opäť vrátiť na Horehronie do Heľpy. Dojazd po hlavnej ceste do Telgártu bol určite čerešničkou na torte. Ale už sa otvára brána a títo dvaja hltači cyklistických kilometrov či výškových metrov vchádzajú na dvor penziónu, na tachometroch natočili vyše 120 km a viac ako 1800 metrov! Gratulácia k výkonu a krásnemu výletu.

Už radšej ani nepíšem, čo nás čaká. Posledná bola samozrejme kapurkova.

utorok 15.9., návrat

Nie ja čo dodať. Lúčime sa penziónom, domácimi, celým krajom. Bolo tu fantasticky, za poslednú dobu mi to tu prirástlo k srdcu. Uvidíme o rok, možno sa opäť uvidíme. Snáď, hádam.

A cesta domov? Tak ako cesta sem – čo sa môže zmrviť… Navigácia nenaviguje (pôvodne som chcel odbočiť a zaradiť trochu kultúry, bez tých technologických pomôcok som však ako bez ruky), reštaurácie (na R1-tke aj u nás v Karpatoch) sú preplnené – nakoniec parkujem smädný, hladný a nasr*ný na prelome končiaceho poobedia či začínajúceho večera pred domom. Aspoň sme sa dostali šťastne domov. Ale ten víkend bol úchvatný.

V čiernom aute už nesedím, mal som ho len požičané, tým mojim sa presúvam na krátkom úseku medzi domom a prácou, myseľ už zamestnávajú pracovné povinnosti, ráno, cez deň aj večer. Je posledný pracovný deň týždňa, ako cez kopírák podobný tomu predošlému – jeho záver sa opäť (neplánovane) pretiahol. Slnko visí nízko nad horizontom, jeho žeravá guľa vypaľuje žiarivý bod na sietnici očí, oslepuje, prenáša myseľ späť v čase. Opäť cítim vôňu lesa na Horehroní, počujem škrek sojky v lese nad Muráňom, zabolia ma svaly unavené dlhým zostupom i výstupom, v oku sa mihne tmavá škvrna jaskyne v Havranej skale. Tieto chvíle už navždy zostanú zapísané v pamäti, pripomienky sa prederú na povrch pri ďalších výletoch, odlesk slnka na vodnej hladine ma na chvíľku prenesie na breh vodnej nádrže zovretej obručou hôr. Do skorého videnia Telgárt, Šumiac, Muráň, Stratená, klaniam sa, jej veličenstvo, Kráľova Hoľa. A ďakujem.

Pohyb prstov na klávesnici sa spomaľuje, riava spomienok sa tenčí, mení na tenkú stužku, doplna zaliala stránky rozprávania, bledne, stráca sa. Príbeh sa naplnil.

Na akcii sa zúčastnili: Božka a Táňa Ilavské, Janka Lukačovičová, Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Božka Golierová, Peťo Julíny, Braňo Polocík, Janči Budoš, Janko Ščibravý, Igor Buc, Paľo Herceg, Jozef Baránek, Maroš Modrovský, Milan Liška, Jožo Chudý a

Juro Golier

Akcia Cyklopotulky po Záhorí

Zo Šaštína na Moravu a späť „alebo letné cyklopotulky po Záhorí“

V sobotu 12.9.2020 sa uskutočnila cyklotúra Záhorím v náhradnom termíne

Trasa: Štart od – Šaštín žel.st.– Stráže n/Myjavou – Smolinské – Gbely – Adamov (vtáčia rozhľadňa) – chodník po hrádzi Moravy- Kopčany (kostolík svätej Margity Antiochijskej) – nový cyklomost cez Moravu (Novák a Partners) – Mikučice archeopark – späť nový cyklomost– Holíč zámok – Búdkovianske rybníky – Petrova ves – Stráže n/Myjavou –

cieľ Šaštín žel. st. (cca 71 km/ nastúpané cca 625 m).

 Ráno sa stretávame v Šaštíne na žel. stanici podľa plánu cca o 10:25 hod. Je nás spolu 8. (5 x MKCK, 3 x hostia ) – Igor Naništa, Vlado Trajlinek, Jozef Nádaský, Roman Miklošík, Vierka Gubiová, Marián Kupčík, Drahoš Janus, Peter Kyseľ.

Počasie je príjemné od rána slnečné. Odhodlanie „popasovať“ sa s trasou a neznámym terénom je značné. Tradičné štartovné foto a ideme na TO. Okolo baziliky tentokrát len „prefrčíme“ a smerujeme cez Stráže na Gbely. Terén je mierne zvlnený a stúpania sú príjemne tiahle. Cestu lemujú obsypané jablone ktoré už čoskoro poputujú k „spotrebiteľom“. Prví zberači už plnia vrecia s jablkami. Za Gbelmi sa „vnárame“ do príjemného tieňa lesa. Nový asfaltový povrch cyklochodníka nás dovedie až k Adamovovským štrkoviskám. Tu si v plážovom bufete doprajeme jedno „orosené“.

Štrkoviská sú významnou ornitologickou lokalitou. Z drevenej rozhľadne -Adamovskej vtáčej „hledzírňe“ je pekný výhľad na krajinu.

Od jazera sa chodníkom dostávame na hrádzu rieky Morava do Adamovského prístavu. Reklama pri vstupe informuje turistov o možnej plavbe po rieke. Postupujeme ďalej cyklochodníkom hore prúdom rieky k novému cyklomostu. “ V rámci projektu bola vybudovaná 143 metrov dlhá lávka, na ktorú nadväzujú chodníky pre peších a cyklistov. Na českej strane sa vybudoval cyklochodník spájajúci Slovanské hradisko v Mikulčiciach s existujúcou sieťou lesných ciest vedúcich k lávke.“ zdroj: nový cyklomostSR- Morava.

Za mostom už na Moravskej strane sa lesnými chodníkmi dostávame o chvíľu do Archeoparku v Mikulčiciach.

Po krátkej prehliadke rozsiahleho areálu s pekne upravenými chodníkmi si doprajeme v tieni stromov ďalšie „orosené“ občerstvenie. Padne vhod lebo slniečko začína slušne pripekať. Opäť jedno foto na pamiatku a „frčíme“ späť chodníkom na cyklomost. Odtiaľ pokračuje „C“ ku kostolíku sv. Margity Antiochijskej pri Kopčanoch.

Obdivujeme stavbu, fotíme, čítame a dozvedáme sa nové info o histórii tohoto významného miesta. Ide o jeden z najstarších zachovaných kostolov na Slovensku a radí sa medzi významné pamiatky (po)veľkomoravskej architektúry. Kostolík patrí Rímskokatolíckej cirkvi a slúžil ako pútnická kaplnka. V posledných rokoch sa tu organizuje slávnosť na sviatok sv. Cyrila a Metoda. Obnova kostolíka stále nie je ukončená, zvažuje sa aj omietnutie exteriéru. V roku 2019 bola vybudovaná lávka ponad rieku Moravu, ktorá umožní prepojenie Mikulčického areálu s Kopčanmi.

Po zastávke pokračujeme „C“ chodníkom smerom k Holíčskemu zámku. Prichádzame „odzadu“ k tejto dominante Holíča. „Zámok vznikol na moravsko-uhorskom pohraničí ako hraničná pevnosť.  Datuje sa, že už v 11. storočí na tomto území stál ako drevený vodný nížinný hrad. V roku 1241 začali Arpádovci stavať nový kamenný hrad. Keďbol jeho majiteľom Matúš Čák Trenčiansky, približne v roku 1315, na tomto mieste bol vybudovaný jednopodlažný gotický palác. Vystriedalo sa tu mnoho významných panovníkov. Za vlády F.Š.Lotrinského sa vybudovala celá nová baroková časť mesta so širokou ústrednou ulicou, ktorá tvorila reprezentačný prístup k zámku.

Pôvodne renesančná protiturecká pevnosť bola prestavaná na trojkrídlový barokový zámok slúžiaci ako reprezentačné letné sídlo cisárskej rodiny Habsburgovcov.

V tom čase bol aj pevnostný areál zmenený na veľkolepý park. Okolo zámku po obvode vonkajšieho obranného systému sa rozprestierajú hospodárske budovy.

V 14. storočí bol vybudovaný  podzemný systém hradných chodieb. Tie sa rozbiehajú na všetky strany a dnes prepájajú len zámok s hospodárskymi budovami. Niektoré chodby sú dokonca prístupné pre verejnosť.

V roku 1799 mal zámok až takmer sto miestností. Z interiéru zámku sú dnes využívané len priestory Mestského múzea a galérie, ktoré sú zrekonštruované a sprístupnené širokej verejnosti. Zrekonštruovaná je i jedna z hospodárskych budov tzv. depozit, kde vznikli krásne priestory Zámockej vinárne. V súčasnosti je zrekonštruovaná ďalšia hospodárska v areáli zámku, ktorá slúži na spoločensko – kultúrne účely. Monumentalita objektu, jeho veľkorysá architektonická koncepcia a historické danosti boli v roku 1970 príčinou vyhlásenia Holíčskeho zámku Národnou kultúrnou pamiatkou.“

Pri zámockom rybníku práve prebiehajú farmárske trhy. Doprajeme si turistický obed pri stánku s cigánskymi pečienkami kofolou a kávou. Po doplnení kalórií smerujeme do centra Holíča. Miernym stúpaním sa okolo kostola na kopci dostávame k unikátnej stavbe v Holíči –  Pravoslávnemu chrámu.

Myšlienka získať vlastné bohoslužobné priestory alebo postaviť chrám bola u pravoslávnych veriacich živá už po ich presťahovaní do Holíča v roku 1996, kedy sem prišlo niekoľko rodín reoptantov z Ukrajiny. Spočiatku sa bohoslužby vykonávali v byte u jednej rodiny. Potom im rímskokatolícka obec občasne poskytla chrám Božského srdca a nakoniec dlhodobo bezplatne zapožičala Floriánsku kaplnku na cintoríne.

Nasadíme si rúška a vykonáme krátku prehliadku interiéru chrámu. Opäť jedno foto a „prášime“ ďalej smerom okolo polí do blízkeho lesíka.

Objavujeme veterný mlyn. Je to technická pamiatka, kamenná trojpodlažná stavba na pôdoryse kruhu z 80. rokov 19. storočia. Ide údajne o jediný zachovaný historický veterný mlyn na Slovensku. Vybudoval ho stolársky majster pôvodom z Jevíčka František Sláma. Využíval sa do roku 1926. V roku 1970 prešiel obnovou. Mlyn má kamenné neomietané fasády, ukončený je kupolovitou strechou. Okolo záhradkárskej osady smerujeme poľnými chodníkmi k lokalite Búdkovianske rybníky.

Namiesto rybníkov objavujeme starý majer a osadu ukrytú v tieni statných topoľov. Svižným „výšľapom“ od majera cez šíre „družstevné“ lány sa dostávame na hlavnú cestu z Holíča do Petrovej Vsi. Tu si v miestnej reštike doprajeme občerstvenie pred kopcami ktoré nás čakajú na ceste do Šaštína. Čakalo nás ešte cca 8 km kopcovitého terénu. Z diaľky sa už črtajú veže baziliky. Šliapneme ešte rezko do pedálov aby sme stihli odchod vlaku o 17:44 h.

Blízko baziliky sedembolestnej Panny Márie sa krátko lúčime s partiou ktorá prišla autami. Pekný deň ukončujeme krátkym posedením v Albatrose  na žel. stanici v Trnave. Kto prišiel na dnešný výlet Záhorím musel byť spokojný. Nielen s počasím ale aj s množstvom zaujímavostí ktoré bol možné navštíviť po trase. Zároveň sa chcem poďakovať všetkým za krásnu účasť na akcii. Osobitne tiež Vladovi Trajlinkovi za navigáciu po trase. Už teraz sa tešíme na ďalšie spoločné stretnutia na akciách klubu MKCK.

S pozdravom Igor Naništa

Akcia Kohútka

5.9.2020

Akcie sa za MKCK zúčastnili: J. Budoš, J. Golier, B. Ilavská, V. Gubiová, D. Fáziková, M. Farkašovská, J. Lukačovičová, I. Buc, D. Surovčík, R. Miklošík, J. Ščibravý, Ľ. Kraic, J. Baránek. D. Kováč a M. Šuga.

Ako hostia: M. Modrovský, A. Babulík, A. Vyskočil, M. Kupčík, M. Líška a J. Chudý.

Kohútku mne osobne prvý krát predstavil môj kamarát Jožko Michalec v roku 2007. Boli sme tam na štyri dni ubytovaní v Hornej Maríkovej v penzióne Eva-Mária a spoznávali krásy vtedy pre mňa neznámych Javorníkov. Medziiným aj hlavný hrebeň, chatu Portáš a samozrejme aj Kohútku. Všetko nás to tak očarilo, že sme sa tam počas ďalších rokov neustále vracali… No a Kohútku sme nikdy neobišli. Išli sme na ňu už takmer z každej strany: z Lazov pod Makytou, z Papradnianskej, Štiavnickej aj Maríkovskej doliny, z Kasární, od Moravskej strany, z hlavného hrebeňa, skrátka z odvšadiaľ.

Túry na ňu sa niesli vždy v znamení pekných výhľadov, dobrej gastronómie, dobrej pohody z pokojnej krajiny, skrátka v znamení vždy dobrých zážitkov.

Keď sa mala konať túra na Kohútku, vždy som sa tešil aj viac dní dopredu. Kohútka sa stala už pomaly ikonou našej partie. Túry na ňu sa konali nielen v pláne, ale aj mimo plánu nášho klubu, dokonca sme ju zaradili aj do osobných, individuálnych výletov, či už rodinných alebo malých skupinových.

Tento rok teda nemohol byť iný. V Púchove na parkovisku sa nás stretáva 21 cyklistov(-tiek). Slušný počet. Vždy sa pýtam, keď je nás nad dvadsať, kde sa toľko ľudí naobeduje a za ako dlho? No nie pri túre na Kohútku. Viem, že ona si s našimi hladnými žalúdkami ľahko poradí. Tak spokojne vyrážame na cestu. Smerujeme cez Dohňany, Mestečko na Lazy pod Makytou. Počasie je OK, takže pohoda.

Dnes máme, okrem iného, aj milú povinnosť – pokrstiť nový E-bike Mariana Kupčíka. K tomu je prispôsobená aj naša prvá zastávka. V Lazoch pod Makytou, medzi časťami Panština a Rieka je veľa pekných chalúpok a do jednej z nich sme pozvaní na malú návštevu. Tu okrem iného aj krstná mama Vierka krstí Mariánov bicykel.  Dáva mu meno Kupko. Všetci si pripijeme, aby nový tátoš doviezol svojho majiteľa vždy v pohode do cieľa.

Cítime sa tu príjemne a po dokončení krstu pokračujeme ďalej. No nie však ďaleko. Zastavujeme sa na Čertove. Miestna chata nám vždy poslúžila ako občerstvovací bod pred hlavným stúpaním na Kohútku. Dnes ju tiež nemôžeme obísť. Niečo orosené a dobrá kávička padnú vhod. Teraz nás čaká 6-kilometrové stúpanie na hrebeň. Ja s Jančim a Milanom sa však vyberieme preskúmať variantu cez les na Papajské sedlo a potom po traverzovej lesnej ceste popod hlavný hrebeň. Bolo to niečo nové, pekné, ale žiaľ terén bol miestami priveľmi rozbahnený, čo sa ukázalo aj na čistote našich bicyklov.

Na Kohútku prichádzame za ostatnými s miernym omeškaním, no snažíme sa všetko čo najskôr dohnať. Samozrejme bez povestných borúvkových buchiet neodídeme. Ešte obligátne vrcholové foto a poďho dolu na Valašsko.

Užívame si parádny zjazd s romantickými výhľadmi až do Nového Hrozenkova. Tu odbočujeme doľava a pokračujeme po cykloceste popri Vsetínskej Bečve. Je to veľmi pokojná cestička bokom od hlavnej cesty. O chvíľu míňame nový Halenkovský jez postavený pre rybiu migráciu a vzápätí v Huslenkách zase odbočujeme. Teraz na Kychovu dolinu.

Začína druhé stúpanie, ale zatiaľ len veľmi pozvoľna. Je to opäť veľmi pokojná cestička, popri ktorej si tu miestni chalupári užívajú svoj pokoj. Všetko je tu veľmi pekné, poupravované, ako by sme išli nejakou rakúskou dolinou. Celá dolina je vyasfaltovaná až hore po Papajské sedlo.

Pretože záver stúpania je už priostrý, náš pelotón sa riadne natiahne. Na sedle máme chvíľu času si to tu poriadne prezrieť. Je to najnižšie položené sedlo v Javorníkoch, križovatka turistických ciest. Malá tabuľka nám pripomína, že sa tu cez vojnu presúvali  vojaci oslobodzujúci mesto Vsetín. Teraz tu odpočívajú turisti, cyklisti a miestni hubári hľadajú svoje nové objavy.

Zjazd na Čertov je po hrubšej šotoline, takže pri zjazde treba viac opatrnosti. Z Čertova je to už paráda, stále dolu kopcom až do Púchova. Ale akciu treba ešte niekde vyhodnotiť. Na to nám poslúži Hostinec u Mira v Mestečku, kde ja aj naša posledná zastávka. Sme už aj riadne smädní, lebo od Kohútky je už ďaleko. Každý si dá niečo podľa svojich možností, pivko, šoféri kofolu, alebo radler, priveľmi hladní aj gulášik.

Do Púchova je to už čo by kameňom dohodil. Tak, ďalšia Kohútka je za nami. Opäť nesklamala a ponúkla nám svoje ovocie. Hoci sme tam boli už po X-tý raz, určite nie naposledy.

Kohútka zase niekedy dovidenia!

Ľuboš Kraic