Akcia Podjavorinská

nedeľa 4.8.2019

Ležím na posteli, premietam si zážitky posledných hodín a podvedome vnímam zvuky dohasínajúceho dňa. Za oknom koncertuje hmyz, rozlieha sa kvákanie žiab. Zaznejú tiché údery kostolného zvona. Je deväť hodín, v zlomku sekundy si uvedomím, že skončil nezabudnuteľný deň.

Takmer pätnásť hodín predtým mi zvoní budík. Miesto toho, aby som nedeľné ráno využil na oddych a naberanie síl do ďalšieho pracovného týždňa, s tichým šomraním opúšťam vyhriatu posteľ. Ešteže manželka tentokrát nešomre nahlas. Môj pravidelný nedeľný skorý budíček ju neteší, zaspáva po ňom len ťažko. Pripravujem si ľahké raňajky, naťahujem dres a odchádzam. Dnes sa chystáme navštíviť neďaleký kraj pod Veľkou Javorinou. Zraz je v Novom Meste nad Váhom, tak to potiahnem po vlastných. Pôvodne som chcel prebehnúť na cyklocestu do Hornej Stredy, ale tradičné zdržanie a protivietor spôsobujú, že mením plány. Radšej budem na mieste stretnutia skôr, ako keby na mňa museli čakať.

Zrána sa mi vôbec nejde dobre. Na tráve ani listoch vietor nevidím, ale o to viac ho cítim v nohách a počujem v ušiach. Alebo že by som išiel až tak rýchlo? Neviem to posúdiť, tachometer už nejakú dobu nevozím, jazdím iba na pocit. A ten mám veľmi dobrý, keď už za necelú hodinku brzdím v Novom Meste. Ale nie som tu prvý, z auta sa už vykladajú Roman a Janko. Máme ešte čas, môžeme si sadnúť na terasu a dať si pollitrík, ja som už stihol niečo vypotiť.

Čas pri debate ubieha samozrejme rýchlo, musíme sa však poberať. Z vlaku vystupujú len Danka a Marianna, chalanov v Piešťanoch odmietli naložiť, niektorí teda prídu autom. Musíme chvíľu počkať. Zatiaľ sa vítame s ostatnými účastníkmi dnešnej jazdy. Nazbieralo sa ich celkom dosť, pelotón bude mať vo finále 22 členov (vrátane 6 dievčat). Z Nového Mesta nás ale zatiaľ vyráža 20 – aj to je pekný balík, sme roztiahnutí na slušnú vzdialenosť. Aby sme sa vyhli frekventovanej ceste na Bzince, pridávame si pár kilometrov a ideme cez Dolné Sŕnie a Moravské Lieskové. Je to dobrá voľba, áut je tu minimálne a pohybujeme sa krásnym prostredím. Krajina sa zaobľuje, ukazujú sa prvé vŕšky. A po chvíli sa v diaľke vylúpne naša patrónka, majestátna Veľká Javorina, ktorá bude dozerať na väčšiu časť dnešnej trasy. My ale zatiaľ stúpame takmer nebadane, netreba ani podraďovať. Z Moravského Lieskového sa dokonca kúsok spúšťame pekným zjazdom smerom na Bzince pod Javorinou. Metre naberáme naspäť hneď za križovatkou s hlavnou cestou.

Za Bzincami meníme plánovanú trasu. Dušan navrhuje odbočiť vpravo z hlavnej cesty na Rybníky. Chválim jeho výborný nápad. Cesta takmer úplne bez áut nás vedie krásnou kopaničiarskou oblasťou. Obdivujeme chalúpky pri ceste, viaceré dnes evidentne slúžia ako víkendové domy. Je to však dobre, lazy žijú, nie sú mestom duchov. Naopak, zachovali si svoju ospalú krásu, nepremenili sa na turistický Disneyland. Dievčence sa zastavujú a fotia vodníka, strážcu prameňa. Napriek tomu, že sa stúpanie postupne priostruje, ide sa veľmi dobre. Krása okolitej krajiny a kľud nedeľných lazov vlievajú energiu do nôh aj do duše. Stúpanie však nepovoľuje a pripekajúce slniečko úspešne nahlodáva zásoby síl. Ako vykúpenie sa kúsok pred vrcholom rozoznie fujara, zvonenie môjho telefónu. Brzdím (v tomto stúpaní ani nemusím) a ochotne zoskakujem z bicykla. Ten kúsok hore to už potom dotlačím.

Do krčmy v obci Cetuna schádzame dole kopcom. Po tej krásnej ceste sme nabrali oproti plánu navyše zopár výškových metrov, ale snáď to nikto neľutuje. Už nás tu čakajú Jozef a Editka, ktorí sa k nám pridávajú cestou z chalupy na krajnianskych kopaniciach. Túto časť občerstvenia si zoberie na starosti Dušan, mal okrúhle narodeniny (-siat) a tak mu všetci gratulujeme. Dopĺňame stratené tekutiny aj sily, sedí sa tu výborne, aj sa veru chvíľu zdržíme. Na nasledujúcich kilometroch nás čaká pekná porcia výškových metrov, ale žiadna možnosť občerstvenia – treba sa dobre naladiť.

Dobre naladení vyrážame. A hneď pekne zostra, prvé metre majú hádam vyše 12%. Po oddychu to však dávame. Poniektorí síce fučíme ako parná lokomotíva, ale nikto nepovolí. Čo sme dali hore kopcom, dávame okamžite aj dole. To nie je dobré znamenie, v tejto fáze sa každý stratený meter ráta dvakrát. Veru je to tak, začíname stúpať cez Podkozince. Ďalšia kopanica pánu bohu za chrbtom, ale fungujúca bohatým životom. Včera asi na ihrisku bola zábava, stále sú tam stánky a vrecia s odpadom. Muselo byť veselo.

A veselo začína byť aj nám. Väčšina sa uspokojuje s fotkou pod smerovníkom ku Krčme na konci sveta, plánovanú odbočku robia iba traja odvážlivci a jedna odvážlivkyňa. Ostatní volíme priamu cestu k cieľu. Stúpania bude ešte dosť. Po pár stovkách metrov prví z nás zosadajú. Niekedy je rýchlejšie ísť peši ako na bicykli. A menej tým trpí nielen telo ale aj technika. Sme cykloturisti, nie je hanba sa prejsť. A obdivovať okolie. Nuž a tu je naozaj čo vnímať. Hlava by sa chcela točiť okolo vlastnej osi, mozog nestačí spracúvať všetku nádheru, ktorá nás obklopuje. V prekrásnej pahorkatine sa striedajú lúčky s lesmi, miestami vykúkajú obývané samoty. Na prvý pohľad romantický raj na zemi, na druhé zamyslenie preráža na povrch tvrdá realita života. Ale my sme tu iba hostia, len prechádzame a tešíme sa okolitou krásou, pociťujeme božský pokoj.

Kocháme sa, tlačíme, občas potiahneme, kocháme a … skoro sme minuli odbočku. Nebiť toho, že asfaltka začína prudko stúpať, ani by sme ju nehľadali. Zato náš predvoj pokračuje priamo hore na Miškech salaš. Im to nevadí, je to kombinovaná skupinka vrchárov a baterkárov. Ostatní ich radi počkáme nižšie. A dočkáme sa aj navrátilcov z konca sveta. Ďalej pokračujeme pekne spolu lesnou štrkovou cestou. Galuskári ide opatrne, my ostatní odvážnejšie – po rovine a kúsok aj dole kopcom. To znamená, že bude nasledovať stúpanie. A veru hneď aj príde, opäť po asfalte, ale také fajné. Viacerí sa ihneď na chvíľu meníme na cykloturistov. Ideme lesom, výhľadov je pomenej, ale keď sa pootvoria, stoja za to. Hlboko pod nami leží Stará Turá, v diaľke vidno Mochovce. Mobily cvakajú na plné obrátky, snažia sa zachytiť atmosféru okamihu. Pokračujeme ešte pár desiatok metrov nad križovatku Lazy a sme na najvyššom bode dňa. Bolo načase, kopcov už stačilo, treba oddych v zjazde. Ale ten tak rýchlo neprichádza. Klesáme lesnou asfaltkou, jej povrch má ďaleko od ideálu, občas ju križujú odvodňovacie rigoly. Pekne nás to vytrasie, hlavne tých bez odpruženia. Klesanie sa ale zmierňuje, povrch skvalitňuje, ide sa čoraz lepšie. O chvíľu musíme brzdiť v osade Topolecká. Čaká nás odbočka do lesa. Pár kilometrov povedľa leží pamätník SNP na mieste vypálenej osady Narcie.

Bolo len pár dní pred koncom vojny, keď nemecká jednotka prepadla osadu učupenú hlboko v lesoch. Pochytala a povraždila partizánov, obyvateľov vyhnala a osadu vypálila. Život sa sem už nikdy nevrátil. Na pamiatku smutnej udalosti sa tu nachádza pamätník, ruiny domov pomaly pohlcuje les. Čas okolo sa zastavil, zamýšľame sa. Aj takýto romantický kút poznačila tragická udalosť, zlo sa dokáže prejaviť na nečakaných miestach.

Odháňame chmúrne myšlienky, dnes je predsa nádherne, sme v prírode, s kamarátmi, na bicykloch. Čo viac by sme ešte chceli, treba si vychutnať príjemné chvíle čo nám ešte zostávajú. Do Starej Turej sa spúšťame krásnym miernym klesaním. Netreba šliapať, netreba brzdiť, cyklistický sen. Prestávku robíme klasicky v krčme na kruháči. Niečo chladné tekuté už veru padne vhod. Tu nás pre zmenu hostí Jozef, ďalší -siatnik. Táto akcia bola načasovaná naozaj perfektne. Posedíme a trošku si odfúkneme pred posledným úsekom.

Ďalej ideme po rovine, dokonca mierne klesáme. To spôsobuje zvýšenú aktivitu pelotónu. Začína sa makať. Cestu cez Vaďovce do Hrachovišťa skoro preletíme. Skupina sa potrhá na menšie časti, treba sa počkať. Na križovatke sa s nami lúčia Jozef, Editka a Stano, ktorí pokračujú cez Krajné. Za Starou Turou na nás prestala dozerať Veľká Javorina, na tomto mieste úlohu strážcu preberá Čachtický hrad. Odtiaľto sú hádam najkrajšie výhľady na jeho pyšnú siluetu.

Hýbeme sa smerom na Višňové, kde sa rozhodneme nezastavovať a pokračovať do Čachtíc. Tempo je stále svižné, krásny úsek cesty okolo potoka Jablonka rýchlo ubieha. V Čachticiach si doprajeme dlhší záverečný oddych. Niekomu stačí doplniť tekutiny, niekto dopĺňa aj stratené kalórie. Čas ale nepopustí – začína sa predčasné lúčenie. Jedna skupina sa odpája smerom na Piešťany, ostatní idú k autám v Novom Meste. Ako som sa dozvedel neskôr, záver dňa sa pekne pretiahol. Niektorých čakalo posedenie v Hornej Strede, poniektorí pokračovali aj v Piešťanoch. Noc bola ešte mladá …

Bol to príjemne prežitý deň, v krásnom prostredí, so správnou partiou. Developeri so mnou nebudú súhlasiť, ale je dobré že stále existujú oblasti len minimálne zasiahnuté komerčnou turistikou, kde chýbajú hotely, penzióny a lyžiarske vleky. Tých pár nadšencov alebo znalcov, ktorí sem zablúdia, si môže o to viac vychutnať ich pokojnú krásu. Som rád, že takáto oblasť sa nachádza aj neďaleko od nás. V nedeľu sme tak mohli spoločne nasávať atmosféru kraja pod Veľkou Javorinou:

Hela Gurinová, Janka Lukačovičová, Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Milka a Ľubo Krajcoví, Editka a Jozef Antaloví, Miro Šuga, Jozef Baránek, Roman Miklošík, Janko Ščibravý, Dušan Surovčík, Maroš Modrovský, Paľo Vrábel, Dano Kováč, Igor Buc, Stano Macejka, Ivan Kubiš, naši hostia Marietta s Andrejom a garant

Juro Golier

Táto akcia sa mala uskutočniť už pred rokom. Vzhľadom na predpoveď počasia (ktorá nakoniec aj vyšla) som ju vtedy zrušil, informácia o tom však neprenikla ku všetkým záujemcom. Ráno sa v Novom Meste stretli Maroš a Vojto a márne čakali na garanta. Ešte raz sa im za to ospravedlňujem. Maroš si akciu úspešne zopakoval tento rok, Vojto mal cez víkend bohužiaľ iný program.

Akcia Potulky po kopaniciach

nedeľa 28.7.2019

Keď dážď ťa hladí mokrou rukou, rozpúšťa sa iba cukor…

Je sobota ráno. Ešte sa vyvaľujem v posteli a počúvam najkrajšiu hudbu. Za oknom spálne šumia v listoch stromov a rastlín kvapky dažďa. Nepršalo u nás naozaj dlho, už je to treba. A aspoň nemusím ísť dnes do záhrady. Ale čo bude zajtra?!? Po dvoch týždňoch plánujem znova sadnúť na bicykel a ešte som si k tomu pozval aj ostatných. Teraz bude na mne správne sa rozhodnúť. Zmoknúť sa mi nechce, ale tiež nie zostať zbytočne sedieť doma. Zas som si raz zavaril !

Celý deň sledujem meteorologické stránky z celého sveta, pomáha mi verný priateľ Aladin, snažím sa zachytiť aspoň náznak povzbudzujúcich správ. Chvíľu to vyzerá lepšie, potom zas horšie.  Čo urobiť? Večer sa rozdrnčí telefón. „Ako zajtra? Ideme?“ Snažím sa získať ešte aspoň chvíľku na konečný verdikt. A potom pomôže Vierka. Na Facebook hodí komentár z titulky. Má pravdu. Čo sme z cukru? Ideme!!! Rozhodnutie už za pár minút svieti na webe. Ale, urobil som naozaj dobre?

Budím sa do celkom pekného rána. Tak aspoň nebudem vyrážať z domu v daždi, z takýchto kúskov som už vyrástol. Dnes to dám do Piešťan po hlavnej, v nedeľu ráno nie je doprava príliš hustá.  Nie je, skoro ma zrazili len asi dvaja dementi (sorry, ale inak ich nemôžem nazvať) a podarí sa mi ešte v norme  doraziť na stanicu. Už tam pár cyklistov čaká, fajn, nepôjdem sám. Na to, že som išiel len kúsok, mám toho celkom dosť. Vysvetlenie mi poskytne pohľad na GPS-ko. Môj priemer sa blíži 25 km/h v miernom protivetre, takým veciam som už pomaly odvykol. Veľká kofola počas čakania na vlak z Trnavy pomôže.

Z vlaku vystupujú ešte dvaja účastníci a účastníčka Vierka (ktorá dnešku výrazne pomohla) a keď za chvíľu dorazí aj Paľo, môžeme sa ísť odfotiť  a vyštartovať. A ja konečne môžem ostatným odhaliť utajovaný cieľ trasy. Pôjdeme do šenku v Matejovci.

Ešte predtým nás však čaká prvá previerka. Aby sme to nemali príliš ľahké, do Krajného prejdeme cez Ošmek. Ale pekne poporiadku. Pekný úsek cesty nás čaká hneď na kraji Orvišťa. Okolie rybníka je pekne upravené, na brehu sú lavičky, rybári trávia nedeľné ráno pri udiciach. Sviatočná pohoda. Ale tú máme predsa aj my. Neprší, fúka len mierne (do chrbta), jednoducho paráda. Zatiaľ dobré rozhodnutie. Náš minipelotón  sa drží pohromade až po križovatku za Podolím. Potom začne cesta mierne stúpať a začína sa prejavovať kto ako natrénoval. Ja si hľadám miesto v závere skupiny. Zákrutu nad Ošmekom tlačím. Nebudem týrať seba ani bicykel. Ďalej už samozrejme pokračujem v sedle.

Nikdy ma neomrzí výjazd na vrcholovú lúčku na kopci nad Ošmekom. Keď sa cesta vynorí z lesa, objaví sa úplne iný svet. Kopec skončil (hurá!) a okolo sa otvorí krásna krajina. Síce bez výhľadov, ale spev vtákov a cvrlikanie hmyzu všetko vynahradzujú. Navyše ďalej sa už ide z kopca. A to poriadne strmého, treba radšej dávať pozor. Od posledného razu sa však ide lepšie. Na ceste síce nie je položený nový asfalt, ale jamy (vlastne to boli krátery) sú čiastočne opravené. Netreba už medzi nimi toľko kľúčkovať. Ani sa nenazdáme a stojíme na kraji Krajného. Treba sa trošku posilniť, budeme opäť stúpať.

Spočiatku to nie je dramatické. Metre síce naberáme, ale pekne postupne. Ide sa dobre. Teplota je príjemná, zrážky zatiaľ nehrozia, áut ide málo. Po ľavej strane sa nám otvárajú pekné výhľady. Tam niekde chcem dnes pokračovať . Ale až po krátkom posedení v šenku. Toto miesto sme v poslednej dobe (nezaslúžene) iba obchádzali. Chodievali sme opačným smerom a to je prevažne z kopca. Pri rýchlom zjazde to človeka až tak neláka pristaviť sa. A je to škoda. Krytá terasa poskytuje príjemné posedenie. Niekedy je jednoducho lepšie ísť hore kopcom.

Cestou míňame odbočky na miesta so zaujímavými názvami. Jeruzalem, Nebojsa, Sychrov. Fantázia začína pracovať, predstavujem si, ako to tam vyzerá. Niekde som už bol, niekde ešte nie, ale viem že je tam všade krásne. Svojrázny kopaničiarsky kraj má svoje čaro za každých podmienok. V leta aj v zime, za slnka aj za hmly. Dnes nám našťastie ukazuje svoju prívetivejšiu tvár.

A v šenku je fajn. Štamgasti sú zhovorčiví, pivo má správnu teplotu (aj keď pre väčšinu z nás je vo forme bez alkoholu, časy sa menia), obdivujeme a skúšame nové dresy z Rysov. Tento rok sú mimoriadne pekné. A na základe Vladovho návrhu meníme ďalšie plány. Aj tak vlastne neexistovali, dnes to mali byť naozaj cyklopotulky  – bez pevného plánu, kam nás srdce (a náhoda) zavedie. No a teraz nás vedie krásnym prostredím až do Rozprávkového domu.

Ten sa nachádza v časti zvanej Švancáréch dolina. To je skupinka domov učupená hlboko v doline medzi Matejovcom a Babulicovým vrchom. A jeden z nich (bývalú stodolu) s veľkou fantáziou vymodeloval pán Viliam z Trnavy polievkovou lyžicou do naozaj fantastických tvarov. Hádam ani jeden jeho detail sa neopakuje. Zo stien vonku aj vnútri domu sa k nám naťahujú koralom podobné útvary, vnútornej hale dominuje obrovský model hlavy prajeleňa, oko sa nedokáže zachytiť na každom z detailov. Je to niečo medzi Hundertwasserovým domom vo Viedni, Sagrada Familiou v Barcelone a … Rozprávkovým domom na kopaniciach. A k tomu historky pána domáceho (hlavne tá o palici bola dobrá). Má naozaj bohatú fantáziu, niečo z toho, aspoň na okamih preniesol aj na nás. Raz to treba určite vidieť a zažiť (deti môžu aj viackrát, kedy pôjdeme nabudúce?).

Potom nás čaká výstup hore na hlavnú cestu Krajné – Myjava. Na kúsku je to poriadny stupák. Netrápim sa, tlačím. A robím dobre. Krásne výhľady spoza chrbta by inak zostali predo mnou utajené. Kochám sa a snažím sa uchovať si túto chvíľu v pamäti. Tieto kúsky krásy sa v duši ukladajú ako mozaika. A potom občas vplyvom náhleho podnetu sa preskupia a umožnia znova prežiť vzácne okamihy. Ako kaleidoskop (naši západní priatelia ho nazývajú príhodnejšie – krasohled).

Sme na hlavnej ceste, hostíme sa na malinách a rozmýšľame ako ďalej. Na Myjavu to už ťahať nebudeme, opäť sme sa raz chvíľku zdržali, do Krajného to bude prevažne z kopca. Je teda rozhodnuté. Čiastočne si vylepšujeme rýchlostný priemer, nezastavuje nás ani Krajné (krčma je zavretá) a potom odbočujeme doľava cez Zbehy. Túto skratku pozná málokto, vedie však opäť veľmi pekným prostredím, treba si ju vychutnať. Navyše aj šetríme čas, cesta vedie prevažne po rovine a dole kopcom (záver však nie je asfaltový). Chceme totiž ešte niečo drobné zakúsnuť.

Pri reštaurácia na Prašníku zažívame prvé (a jediné) sklamanie dnešného dňa. Majú dovolenku a tak si musíme pridať pár kilometrov naviac na Dúbravu. Po včerajšej svatbe je zavreté aj tu, ale napriek tomu nás prichýlia, napoja, aj nakŕmia (pečené rebierka boli vynikajúce, koleno tiež). Navyše sa môžeme schovať pod terasou pred kratúčkou prehánkou (taká by nás ani nevystrašila). Strata času sa tým opäť navyšuje, ale je to vyvážené navýšením dobrej nálady. Takže aj v tomto prípade nás ruka osudu viedla správne. Dnes je to jednoducho parádny výlet.

Ešte nad čaká prehupnúť sa ponad Čerenec do Vrbového, ale to je už brnkačka. Ja som už doma, ostatných čaká ešte pár kilometrov do Piešťan. Lúčime sa, ďalšia pekná akcia je za nami. Dnes to bolo mimo plánu, len vyplnenie voľného víkendu. Skutočná túlačka – bez pevného plánu, len tak sa motať krajinou podľa chuti a okamžitého nápadu.  Takýto spôsob jazdenia má jednoznačne svoje čaro. Hlavne keď sa stretne dobrá partia:

Vierka Gubiová, Vlado Trajlínek, Marián Kupčík, Peťo Julíny, Maroš Modrovský, Janko Ščibravý, Roman Miklošík, Mirka Valovičová, Paľo Vrábel, Dano Kováč a

Juro Golier

Akcia Králický Sněžník

20.7. – 27.7.2019

Akcie sa za MKCK zúčastnili: Janka Lukačovičová, Anka Kučerová, Ľubo Kraic, Juraj Poláček, Ľubo Rosa a Ján Budoš.

Ako hostia: Marian Modrovský, Helena Rosová, Peter Chnapko, Jozef Koprna, Kornel Ninis, Stano Macejka, Jozef Chudý, Igor Buc, manželia Svobodoví.

Cieľom našej cyklistiky bola oblasť Kralického Sněžníka v Hynčiciach pod Sušinou v horskej chate Spartak.

Sobota 20.7.

Hneď pred začiatkom cesty sme museli riešiť aj smutné záležitosti, ktoré ovplyvnili dopravu do nášho cieľa. Paľo Herceg ako šofér jedného auta nemohol ísť na akciu, lebo opäť mal problém s vodou. Väčšinou jej má tak veľa až ho zaplavuje, teraz mu netiekla, čiže musel nastúpiť ako šofér Jozef Chudý, ktorý musel rýchlo zohnať a prispôsobiť nosiče na bicykle. Ďalej poznačila odchod smutná správa. Jurovi Poláčkovi zomrel otec, čiže nemohol vycestovať aj s Ankou Kučerovou hneď v sobotu a otázne bolo, či vôbec príde. Predsa sme sa stretli štyri osádky áut v Piešťanoch pri Bille. Manželia Svobodoví išli individuálne autom a ako obvykle Peter Chnapko a Jozef Koprna prišli kombináciou vlak-bicykel až večer. Kornel Ninis mal ešte povinnosti, príchod mal ohlásený až v pondelok.

Cestou do nášho týždenného pobytu sme ako obvykle navštívili mestečká so svojimi malebnými námestiami a kostolíkmi. V Prostějove sme dali obedňajšiu pauzu, ktorú Jozef využil na zohnanie českých korún, lebo celú svoju českú hotovosť si nechal doma. Ďalej sme navštívili Uničov a Šumperk, ktoré nás prekvapili nielen svojimi historickými budovami, ale aj námestiami skoro bez ľudí, asi sú všetci na dovolenke. Na chate nás privítala naša pani domáca pri večeri moravskou slivovicou. Museli sme si zvykať na pivečko vyrobené v Hanušoviciach, na Holbu 11, lebo väčšinou v tomto našom okolí čapovali len túto značku a smäd je najlepší učiteľ. Myslím si, že nám aj začalo chutiť. Večer ešte bolo posedenie pri nami produkovanej hudbe. Od akcie Katarínka sme opäť vyskúšali naše gitary a naše hlasivky.

Nedeľa 21.7. (dĺžka 39,9 km, prevýšenie 1130 m)

Ráno po raňajkách sme sa vybrali hneď do kopca. Na vrchole Štvanice asi po jednom kilometri od našej chaty sme zistili, že tento smer nebudeme opakovať, len v prípade nutnosti, keď nebudeme mať na výber, lebo sme hneď od chaty nastúpali asi 120m výškových. Tu som osobne zacítil prehrešky včerajšej noci, ale tak to asi musí byť. Čakal nás pekný padák cez lyžiarske centrum Stříbrnice. Prvé občerstvenie bolo v obci Nová Seninka v reštaurácii, ktorá ešte nemala byť otvorená, ale pani domáca nás zachránila a neumreli sme od smädu. Spoločnosť nám robili dve dobre vykŕmené kočky, ktoré chodili po stoloch a po kríkoch. Po občerstvení, sme zvolili smer Kunčice. Čakala nás krásna asfaltka do prijateľného kopca. Čučoriedky zdržali väčšinu pelotónu, ale kvapky dažďa všetkých posúrili k vyššiemu tempu na cieľ našej obedňajšej prestávky na chate Paprsek. Bolo to v hodine dvanástej, lebo sa krásne rozpršalo, dobre sa nato pozeralo z vnútra chaty. Gastronómia bola v tejto chate excelentná a hlavne typicky česká a vývar naštartoval aj môj žalúdok. Medzi dvoma búrkovými oblasťami bola medzera bez prognózy silného dažďa, tento časopriestor sme využili na evakuáciu do nižších polôh. Zjazd bol dosť strmý, ale po spevnenej a neskôr betónovej ceste, kde len Marián okúsil tvrdosť povrchu, našťastie len malý cestný lišaj na kolene. Minuli sme Velké Vrbno a líniu pechotných zrubov. V Starom Měste nás opäť dobehol dážď. Prichýlila nás malá cukráreň, kde sme sa tlačili aj s bicyklami. Po prehánke sme vyštartovali smer naša chata po zelenej značke po starej asfaltke. Jej profil a hlavne ešte naviac nastúpané metre (cca 160 m) preverili ešte raz našu kondíciu.

Prišli sme dosť zavčasu, tak sme ešte sa pobicyklovali po okolí. Navštívili sme jazierko nad chatkou a úžasné zákutia na prechádzky po lúkach. Niektorí sa dostali až na rozhľadňu Na Štvanici, kde bolo centrum zábavy a relaxu pre všetkých. Ja som išiel za druhými, ktorí zvolili alternatívu spojenú s dopĺňaním tekutín a kúpania v jazierku. Po večeri sme sa opäť pobrali do nášho kumbálika, kde sme mohli sedieť aj do neskorých hodín a nerušili hlavne dievčatká, ktoré boli na akcii škola v prírode. Bývali na prvom poschodí, my sme bývali na druhom. Keď sme prechádzali okolo ich izieb, videli sme aký poriadok v úvodzovkách tam majú, myslím, že keď sme my boli pionieri, tak sme mali väčší poriadok, ale ich vedúci ich vedú asi väčšej kreativite a prežívaní zážitkov.

Pondelok 22.7. (dĺžka 64,6 km, prevýšenie 1102 m)

Ráno po bohatých raňajkách švédskeho typu, kde po našom nájazde, nezostalo na stole pre chúďatká dievčatá a ich vedúcich, skoro nič, horšie to už asi je len po kobylkách v miliónových húfoch, sme opäť vyrazili smer Štvanice. Potom sme pokračovali do kopca nad zjazdovkou, kde sa nám odkryl krásny pohľad na naše miesto ubytovania a okolie. Pokračovali sme vojenskou asfaltkou na Mokřiny. Kde, keby sme pokračovali stále do kopca, tak by sme sa dostali na vrchol Sušiny. Tu všade na nás čakali nástrahy ako jahody a čučoriedky ako palce, čiže bolo ťažké odohnať našich cyklistov. Musel som im dohovárať, aby nechali niečo aj pre zver, ale predsa pokračovali sme po vrstevnici cez U sedmi cest, Pod Babuší, až na chatu Slaměnka. Na úpätí vrcholu bola vidieť asi najväčšia atrakcia v okolí – Stezka v oblacích. Na chate nás čakalo doplnenie zásob a oddych. Niektorí si dali len polievku, hlavné jedlo bolo plánované po hlavnej ceste, kde bolo veľa občerstvovacích miest. Túto oblasť využívajú okrem cyklistov aj kolobežkári, ktorí využívajú hlavne zjazdy dolu. Po krátkom výstupe na Slamník nás čakal asi najkrajší traverz popod Kralický Sněžník. Padli sme dolu do údolia cez Horní Moravu, Dolní Moravu, kde cestou sme sa chceli naobedovať, ale začal problém, lebo v pondelky veľa reštauračných zariadení nevarí alebo majú otvorené len do určitého času, čiže sme hladovali cestou až do Malej Moravy. Tu sme si objednali samozrejme najprv tekutiny a neskôr jedlo, ale prišiel vzapätí mladý čašník a povedal nám, kuchyň má stopku, to znamená, že nám už nedajú jedlo. Boli sme rozčarovaní, hádam nás nenechajú zomrieť od hladu, ale predsa prišiel starší čašník a povedal nám, že nás zachránia, vybrali sme si jedla, ktoré mali hotové a boli pravdepodobne posledné. Čiže treba dávať pozor aj v Česku a hlavne v pondelky, lebo môžete byť bez jedla.

Po jedle sa odpojil Jozef Koprna a Peter Chnapko a išli naproti Kornelovi Ninisovi, s ktorým sa mali stretnúť v Hanušovicách. My sme pokračovali cez Vlaské, tábory Chrastavice a Březinu do Hynčíc. Mne ešte chýbala rozhľadňa Šibenice, tak som na záver ešte urobil dnes druhý raz sedlo Šibenice a rozhľadňu. Večer opäť sme sa podelili so svojimi zážitkami.

Utorok 22.7. (dĺžka 35,3 km, prevýšenie 889 m)

Dnešný deň nás čakala cesta najprv autom do Kouty nad Desnou a potom výšľap na prečerpávajúcu elektráreň Dlouhé Stráně v nadmorskej výške 1320m, len traja takzvaní králi Jozef, Peter a Kornel išli nonstop. Elektráreň Dlouhé Stráně má výkon 650MW, rozdiel hladín je 511m a horná a dolná nádrž sú spojené dvoma privádzačmi. Od Loučnej nad Desnou nás čakal tiahly stupák po asfalte až na hornú nádrž. Na Medvědí hore si dávame oddych pri pive pred záverečným úsekom stúpania, kde stretávame aj cyklistov, ktorí sa odviezli lanovkou, lebo tu bola konečná stanica. Naši všetci cyklisti šliapali pekne na vlastný pohon okrem samozrejme Heleny, ktorá mala e-bike. Samozrejme naši traja králi, ktorí išli nonstop do Koutú nad Desnou, museli použiť pri stúpaní kombináciu lanovka a autobus.

Na odpočívadle pod hornou nádržou sme zjedli naše zásoby, čo sme si dolu kúpili. Prevahu asi mala nátierka májka, preto sme sa pred parkoviskom v Kouty nad Desnou vyfotili pred bilboardom májky. Cestou naspäť autom sme sa ešte zastavili v malom mestečku Branná, kde sme okrem mestskej architektúry obdivovali aj veľmi dobré šamrole.

V tento deň predsa len prišiel aj Juro s Ankou a dnes samostatne urobili cyklotrasu na Hornej Morave a navštívili aj Horu Matky Boží nad Králikmi.

Streda 23.7. (dĺžka 100,5 km, prevýšenie 1852 m)

Dnes bola na programe najdlhšia etapa. Len Rosovci a Juro s Ankou sa priblížili autom do Brannej. My ostatní sme vyrazili cez Staré Město do Brannej, kde sme sa pri železničnej stanice na cyklochodníku stretli s ostatnými, čo prišli autom. Cyklochodník sa tiahol údolím potoka až k Hájenke pred Ostružnou, kde sme oslávili meniny Vlada Svobodu. Potom sme prišli na hlavnú cestu do sedla Ramzová a zjazdom po miestami opravovanej ceste cez Lipová-lázně do Jeseníka. V mestečku Jeseník sme zaradili obed a Jankin bicykel potreboval servis, brzdová platnička na prednom kolese musela byť vymenená.

Na námestí sme sa opäť zoradili a vyštartovali sme smer Bělá pod Pradědem. Využívali sme cyklochodníky až po Domašov, kde sme museli prejsť na hlavnú cestu. Tu začalo nekonečné stúpanie v slnečnom kúpele až do Červenohorského sedla. Myslím si, že všetci sa potešili, že už to sedlo máme za sebou, lebo všetko bolo rozpálené a vôbec nám nevadila ani pomalá obsluhu mladého čašníka. Zistil som, že môj MTB bicykel vôbec nie je vhodný na takúto trasu. Malé kolesá a široké gumy, skrátka som sa nadrel ako vôl. Až dve pivká ma dostali do reality. Zo sedla nasledoval krásny zjazd ako keby po rebríku a cítili sme sa ako skoro motorkári, len sme toľko nesklápali naše mašiny a hlavne statočne odbrzďovali pred zákrutami. Prešli sme cez Kouty nad Desnou a Rejhotice. Tu začalo stúpanie na Přemyslovská sedlo. Bolo dosť dlhé a dalo nám dosť zabrať. Opäť nás čakal zjazd cez Nové Losiny do penziónu Trojkámen, kde sme nabrali sily a doplnili tekutiny. Tu sme sa rozdelili. Jedni chceli navštíviť v Brannej cukráreň so šamrolami a ostatní chceli byť konečne doma pri našom orosenom Šeráku alebo jednoducho mať konečne celú dnešnú cyklotúru už za sebou. Neviem ako, ale predsa minuli sme Brannú, Šlégrov a Staré Město a boli sme doma a hlavne tie kopce neboli také strmé ako som si myslel.

Štvrtok 24.7. (dĺžka 69,2 km, prevýšenie 1422 m)

Po dostatočnom oddychu nás ráno čakala ďalšia výzva – kráľovská horská etapa na Kralický Sněžník. Rozdelili sme sa na dve skupiny, jedna cyklo a druhá pešia. Pešia skupina sa ešte priblížila autom na sedlo Štvanica a cestou obdivovala náš v poradí už tretí cyklovýstup na sedlo a čudovala sa, prečo nám cícerkom tečie pot dolu nosom.

Pešia skupina urobila výstup na Kralický Sněžník, absolvovala 21 Km a asi 800 m výškového prevýšenia. My cyklo sme nabrali kurz Poľsko, ale ešte pred tým sme sa občerstvili v našej známej reštaurácii u dvoch kočkách v Novej Seninke. Po občerstvení sme sa dali smer Kladské sedlo. Tu nás čakala príjemná obsluha v hájenke a hlavne dobré pivko. Do Poľska sme išli nabalení, aby sme nezahynuli v cudzine od smädu. Po poľskej strane bol najprv cyklochodník vcelku prijateľný, ale začalo nekonečné stúpanie po chodníku spevnenom väčšími kameňmi, čo nebolo vôbec príjemné. Na poľskú chatu sme prišli celý rozbití. Po testovaní poľského piva Sněžnik, ktorý bol drahší než PU-čko, chutil divne, ale bol hlavne dobre vychladený, sme zamkli bicykle a ešte nechali vartovať Jozefa a peši sme sa vybrali na najvyšší bod 1424m na Kralický Snežník. Na vrchole sme si dali prípitok praděda a pod vrcholom smerom do Česka sme sa napili z prameňa Moravy. Vyfotili sme sa pred sochou sloníčaťa a prešli sme okolo zbytkov českej chaty. Vlado si zobral so sebou aj bicykel a skrátil si cestu do našej chaty. My sme sa vrátili k našim bicyklom a dokončili sme okruch okolo masívu. Od chaty nás čakal dosť náročný technický terén, ktorý bol najskôr do kopca po väčších kameňov a koreňov, neskôr zjazd po strašnej ceste vhodnej jedine na MTB bicykle. Všetci sme boli vytrasení a ocenili sme, keď sa bodkovaná trasa zmenila na čiarkovanú.

Pod vrcholom mal Igor defekt. Blížili sme sa k hranici Horní Morava. Tu sme museli dávať prednosť hasičským cisternám, ktoré hasili požiar lesa. Pravdepodobne len dohášali požiar, ktorý sme videli z vrcholu Sněžníka. Videli sme aj vrtuľník, ktorý naberal vodu. Po nami známej ceste Dolní Morava, Červený Potok, Vlaské a Chrastice sme sa dostali do našej chaty.

Piatok 25.7. (dĺžka 66,1 km, prevýšenie 1322 m)

Posledná trasa mala byť najľahšia, ale nebola celkom pripravená, nakoniec bola vcelku náročná. Všetci boli nejak rozjazdení a nechceli zľaviť na záťaži. Chcel som sa pozrieť južnejšie, tak trasa bola orientovaná do Hanušovickej vrchovine. Z chaty sme vybehli na lúky nad chatou a smerovali sme na Březinu. Vychutnali sme si krásny zjazd do Vysokých Žibřidovic a skúsili sme inú cestu cez malú obec Žleb. Bola to pekná cesta cez kopanice až na ten strmý záver, kde aj traktor pred nami mal, čo robiť. Bola to pekná 16-tka a chvalabohu, že nebola veľmi dlhá a na začiatku našej trasy. Potom sme prekrížili hlavnú cestu. Tu sa odpojil Jozef, lebo mal zlomenú špicu a nechcel riskovať ďalšie poškodenie kolesa a Rosovci, lebo brzdy na e-biku zvláštne pískali. My ostatní sme začali príjemne stúpať po krásnom asfaltovom chodníku v tieni stromov. Na Počátkách sme tajne dúfali, že tam bude nejaké občerstvenie, ale nič len horáreň, tak sme sa len odfotili pre vstupom. Pokračovali sme v stúpaní pri miernom deficite vody, ale Rudolfov prameň nás zachránil. Musím uznať, že studená voda môže veľmi dobre chutiť. Duchovnú pohodu sme pocítili pri malom Kostolíku svätej trojice. Všetky šípky nás navádzali do Severomoravskej chaty, kde sme zaradili malé jedlo a nejaké tekutiny. Tu sme sa rozhodli pôvodnú trasu trochu predlžiť a navštíviť mestečko Králiky. Zjazd nás dostal do kláštora Hory Matky Boží. Tu sme poniektorí načerpali ďalšiu dávku duchovna a hlavne krásnu architektúru a príjemný chládok. Neskôr naše chuťové zmysly dostali zabrať. V hotely Kačenka sme si my gurmáni prišli na svoje. Vynikajúca česká bašta, pivo Rychtář vyšperkovalo naše pocity blaženosti. V Králikoch už nám stačila len kávička a nejaká maškrta. Našli sme malú cukrárničku skrytú ochranným igelitom pri prestavbe exteriéru. Vracali sme sa domov cez Červený Potok a Březinu.

Sobota 26.7.

Máme tu koniec nášho cyklopobytu. Až na konci, človek vidí, čo všetko prešiel, videl a zažil. Bolo to dosť náročné na naše telá a bicykle. Odskúšali sme si našu kondíciu a vôľu. Naše telesné schránky sa zregenerujú, poškodené bicykle sa dajú do servisu a budú opäť pripravené na ďalšiu cyklistiku, ale spomienky nám zostanú na krásny kút Moravy, ktorý je charakterizovaný hlbokými dolinami. Tento kút bývalých Sudet zostane ešte dlho nespoznaný, lebo ešte sem nedorazila hromadná cyklocivilizácia.

P.S. Vzhľadom na oneskorený príchod Juraj s Ankou si pobyt predĺžili do nedele a v sobotu absolvovali zmeškanú trasu na horskú chatu Paprsek. Na rozdiel od ostatných mali krásne slnečné počasie a Starom Městě dokonca stihli aj Anenskú púť s kultúrnym programom. V Hynčiciach pod Sušinou ten deň prebiehal MTB závod horských kol, a tak ich ako bonus čakal v cieli prejazd slávobránou. Na Aničke bolo zjavne vidieť nadšenie (že už to má celé za sebou), čo ocenili organizátori závodu medailou, ktorou sa nemôže pochváliť žiadny iný účastník tohtoročnej Budošovky.

Budoš

Akcia Potulky Záhorím

14.7.2019

Myšlienka zaradiť do plánu akcií MKCK na r.2019 aj cyklotúru za objavovaním krás Záhoria vznikla pred rokom na podnet Štefana Škodu. Veru už je to pomaly 10 rokov čo sa Štefan priženil do Koválova. Preto už bol čas zopakovať úspešnú „posvadobnú“ cykloturistiku spojenú s návštevou novomanželov Škodovcov. Do poslednej chvíle som nevedel či budem môcť prísť v nedeľu na štart akcie z dôvodu predĺženia termínu odstávky v práci.

Nakoniec sa všetko „na dobré obrátilo“ a v práci som dostal na Ne voľno. Nič už nebránilo tomu „zbaliť“ sa večer na cestu. Ešte pozrieť do mapy kade budeme putovať zo Šaštína po lesných cyklo- cestičkách na rázcestie Kalaštov (miesta stretnutia so skupinou štartujúcou zo Senice).

Plánovaná doprava do miesta štartu bola vlakom alebo autami. Dušan a Juraj P. navrhli aby zraz účastníkov prichádzajúcich autami bol v Senici (namiesto Jablonice) čo bolo pri pohľade do mapy celkom rozumné riešenie. Predpoveď počasia bola priaznivá. ( 15 až 28 st. C – trocha zamračené a možnosť občasnej prehánky). Ráno prichádzame na žel. stanicu o niečo skôr – z dôvodu „obavy“ či sa všetci záujemcovia o dnešný cyklovýlet zmestíme do vlaku. Nakoniec je to v pohode… (žeby väčšina turistov bola v Trenčíne na POHODE? ). Obsadíme prvý vagón hneď za rušňom v zostave: Igor, Miro, Drahoš, Ivan, Milan, Vlado, Danka, Marianna, v Bíňovciach pristúpi ešte Pavol, … náladu nám vylepšuje ústretový sprievodca a nové priestranné vozne vlaku. Cesta ubieha plynule a čoskoro sme v Šaštíne.

Po vystúpení a štartovom fotení sa pozdravíme s partiou P.Benkovského z klubu KST Spartak TT. (ktorí vystúpili nezávisle od našej partie z posledného vagóna). Ešte jedna cigaretka a môžeme vyštartovať. Využijeme znalosť trasy Vlada Trajlinka – ktorý nám robí navigátora. Cesta ubieha príjemným lesom a čoskoro sme v Borskom Mikuláši. Na konci obce nás čaká I.Matkovčík a M.Modrovský zo skupiny od Senice.

Spoločne potom prídeme na rázcestie Kalaštov kde sa spojíme zo zvyškom partie od Senice. Po zvítaní a tradičnom fotení pokračujeme smerom na Šajdíkove Humence. Opúšťame borové lesy záhorskej nížiny a po prekročení rieky Myjavy smerujeme na Dojč. Po opustení hlavnej cesty (č.500) odbočíme vľavo a miernym stúpaním sa točíme k miestnej VN Koválov. Cesta sa dvíha a vjazd do Koválova je na vrchole slušného stúpania.

Kúsok za kostolom sa zastavíme u Štefana a Veroniky na krátke občerstvenie u nich doma. Domáci sa na nás riadne nachystali. Okoštovali sme domáce výrobky jaterničky, zákusky, chlebíčky aj niečo na zapitie. Štefan a Veronika ešte raz ďakujeme za pozvanie aj príjemné posedenie. Do ďalšej „dekády“ prajeme veľa zdravia a šťastia celej vašej rodine. Ešte spoločná fotka pred domom a pokračujem aj so Štefanom v našom putovaní malebným krajom pod Brančom. Pokračujeme na Smrdáky  – obec známa sírnymi kúpeľmi. Pozn: Práve pre mimoriadne vysoký obsah sírovodíka (680 mg v litri) sa minerálna voda v Smrdákoch považuje za najkoncentrovanejšiu sírnu vodu na území Slovenska a strednej Európy. Odtiaľ ideme smer Rybky- Rohov- Sobotište  – tu si doprajeme nedeľný obed a tiež prečkáme letnú prehánku na terase miestnej reštaurácie.

Po obede pokračujeme smer Podbranč a tiahlym stúpaním až pod zrúcaninu hradu Branč- pohraničný hrad strážiaci cesty cez Malé Karpaty na Moravu. Po prehliadke hradu sa lesnou cestou dostaneme na Prietrž – Osuské – tu ukončíme akciu občerstvením vo dvore miestneho pohostinstva. Vlakári smerujú do Jablonice a zvyšok účastníkov do Senice k autám.

Akcie sa zúčastnili: I.Naništa, D.Fáziková, M.Šuga, J.Golier, M.Modrovský, D.Janus, M.Farkašovská, I.Šikula, M.Liška, V.Trajlinek, P.Herceg, Ľ.Kraic, I.Matkovčík, S.Bejdová, E.Kraicová, Š.Škoda, J.Lukačovičová, R.Miklošík, D.Surovčík, P.Vrábel, A.Kučerová, J.Poláček, spolu 22 účastníkov.

Ďalšia vydarená letná cykloturistika po Záhorí sa skončila. Pre niekoľkých účastníkov to bola generálka pred výjazdom na týždňovku do Čiech. Kto sa nemohol zúčastniť akcie tento rok – môže sa tešiť na budúci rok kedy plánujem(-e) preskúmať nové časti Záhoria. Chcem(-e) pripraviť cyklistickú trasu – spojenú s možnosťou oddychu pri vode  aj s kúpaním…?!  Na záver chcem poďakovať všetkým účastníkom akcie za disciplínu na trase ako aj rodine Š.Škodu s manželkou za starostlivosť a pohostenie v Koválove.

Igor Naništa

Akcia Tribeč – Trhlina

30. jún 2019

Myšlienka na akciu v Tríbeči skrsla v Braňovej hlave už dávnejšie. Keďže severovýchodnú časť pohoria sme navštívili v minulosti už viackrát, ponúkala sa možnosť preskúmať jeho juhozápad. Sadol som teda k počítaču a prvá verzia trasy bola na svete. Potom sa objavil na scéne fenomén Trhlina a začalo sa prekresľovanie. Veľmi dobrými nápadmi a korekciami v tejto fáze plánovania prispel Ľuboš (otočenie smeru pohybu tri dni pred štartom bola skutočná trefa). Posledné dni pred štartom som už len netrpezlivo čakal, či nás ďalej pustí počasie a či sa nájdu odvážlivci, ochotní prijať túto výzvu.

Nedeľa ráno, podľa predpovedí nás čaká tropický deň. V Trnave dnes štartuje na majstrovstvách republiky fenomén Sagan, my chceme skúmať fenomén Trhlina. Ťažká voľba. Napriek tomu sa pri kaštieli v Oponiciach stretáva 18 cyklistov. Toto som naozaj nečakal. Janči hovorieva : „Na akcii nie je dôležitá kvantita, ale kvalita“. Dnes som očakával kvalitu a tá je teda poriadne široká. Na začiatok je dôležité urobiť kvalitnú fotodokumentáciu, najlepšie niekoľkokrát. Bude treba vyhodnotiť, či sa niekto nestratil alebo naopak nepribudol. Ideme sa pohybovať do oblasti Trhliny.

Prvé kilometre bicyklujeme v civilizácii. Susedná obec hostí stretnutie veteránov. Na dlhú časť dňa tak vidíme posledné autá. Za Súlovcami vchádzame do lesa a začína stúpanie. Najskôr mierne, potom sa začína priostrovať. Pre niekoho už začína cykloturistika. Pomaly postupujeme stíchnutým lesom. Zrazu všetci stojíme. Cesta, ktorou sme mali pokračovať zrazu zmizla. Už  je to tu. Časopriestorová slučka. Zablúdili sme.

To je tak, keď sa cesta plánuje na mape. Vpravo mala odbočovať dlhšia a preto miernejšia cesta. V danom mieste v teréne ju ale nie je vidieť, možno ju prekryla prebiehajúca ťažba dreva. Pred nami však pokračuje jedna z plánovaných alternatív – široká a zjazdná cesta, ktorá tiež ide (podľa mapy) do sedla pod Veľkým Tríbečom. Len bude viac stúpať.

To sme si teda dali! Stúpanie je spočiatku ešte zjazdné, potom len schodné a na záver už ťažko schodné. A to máme ešte bicykle. V teple fučíme hore strmým kopcom. Na záver sú nám ale odmenou krásne, takmer letecké výhľady do podhoria. To čiastočne kompenzuje vynaloženú námahu. V sedle si preto doprajeme prvý krátky oddych a občerstvenie. Zásoby vody sa začínajú stenčovať.

Kúsok nad nami je na okraji lesa krížik, pripomienka smutnej udalosti pri výstupe na vrchol. Som celkom rád, že v jeho susedstve nepribudne aj môj, za taký výstup by ma mohli takto odmeniť aj takto. Ale čo, veď sme čakali nejaké to dobrodružstvo, išli sme do neznáma, skúmať nové trasy. Veľkú chuť skúmať má Janči, stále ho to ťahá na hrebeň, ale podarí sa nám udržať ho na trase.

Ďalej nasleduje pekný zjazd. Chvíľu ešte postojíme a rozhodujeme sa, či odbočíme k Pustovníkovej studničke (opäť sa mihá tieň Trhliny), ale nakoniec pokračujeme. A potom nás znova dostihol genius Tríbeč – pred nami sa objavuje autobusová zastávka. V lese. Skoro na hrebeni. V horúcom dni cítime na chrbte zimomriavky.

Je to tradičný turistický vtip. Keď môžu vytrepať autobusovú zastávku na Chatu po Rysmi, prečo by to nemohli zopakovať aj tu? Miesto aspoň lepšie utkvie okoloidúcim v pamäti. A našim smädným kamarátom utkvie v pamäti potok, z ktorého sa osviežia. Bolo už na čase. Za chvíľu už pokračujeme príjemným stúpaním v lese na Mišov vrch. Aj keď je dnes naozaj horúco, väčšinou sa pohybujeme v tieni stromov a cesta je tak celkom príjemná. Ale výhľady sú takmer nulové.

Odbočka na Čierny hrad. Máme či nemáme k nemu zísť? Trhlina si nás však pritiahne. Ideme. Tríbeč nemá logiku. K hradu schádzame zo sedla dole kopcom. Hrad učupený hlboko v lesoch, hlboko vo vrchoch. Bez výhľadu.

Z informačnej tabule sa krátko dozvedáme o jeho (krátkej) histórii. Aj samotný hrad je maličký. Aspoň si ale chvíľočku posedíme pri tlejúcej pahrebe, oddýchneme, doplníme aspoň zlomok pomaly sa míňajúcej energie, pobavíme a nasmejeme sa. A znova sa fotíme. Stále treba sledovať účastníkov.

Ideme ďalej. Opäť zlom. V čase aj priestore. Niektorí účastníci sa objavujú pri Jarmočnom kríži a malá skupinka v tom istom momente pri najfotografovanejšej futbalovej bránke na Slovensku. Tu naozaj nie je niečo v poriadku.

Je. Garant a trojica ďalších cyklistov len miesto krátkeho opätovného vystupu pod hrebeň volí priamy zjazd do Zlatna. Aj s jedným kotrmelcom, našťastie bez vážnejších následkov – je to ešte ďaleko do civilizácie. A keď sa v nej objavíme, dedinka Zlatno je v horúcom nedeľnom popoludní stíchnutá. Ani záclona sa nepohne, ani pes nezašteká, nie je cítiť ani vôňu nedeľného obeda. Aj krčma je ešte zavretá.

Prvá živá bytosť, ktorá sa objaví na scéne je krčmár. Konečne ide otvoriť. Už sme sa báli, že je dedina zakliata a my tu zahynieme od smädu. Nezahynieme a pre istotu objednávku dupľujeme a ešte opakujeme. Za pár minút mám v sebe 2 litre rôznych tekutín. Už bolo na čase.

Ešte sme sa ani neusadili a už sú tu aj jazdci od Jarmočného kríža. Ani im nechcem veriť, že tam naozaj boli. A to vraj ešte opravovali aj defekt. Ale sú spokojní, bol to nenáročný a krásny traverz aj s peknými výhľadmi. Navyše splnili plán a navštívili ďalšie miesto z Trhliny. A vrátili sa. Všetci. Tak to aj hneď zapili. Zväčša kofolou.

Stačilo oddychu, musíme pokračovať, sme ešte len v polovici trasy a čas už dosť pokročil. Cesta asfalkou dobre ubieha, ale čaká nás posledná tematická odbočka – Kľačany. Je jasný, letný horúci deň. Prázdne, dlho neobývané domy vyžarujú do okolia svoje tajomné posolstvá. Byť o pár sto metrov vyššie, na samote pod hrebeňom, naozaj by sa v nich mohla otvoriť tajomná izba z inej dimenzie. Po chrbte sa opäť rozbehnú zimomriavky.

Po chrbte nebeží nič, len steká pot. Jeden dom je neobývaný, iné upravené, trávniky pokosené, spoza plota šteká pes. Pekná chalupárska usadlosť bokom od civilizácie. Čakal by som, že domáci rozsypú po ceste pripináčky, aby ich toľko neotravovali lovci záhad Trhliny.

No dosť už bolo Trhliny. Jozefovi Karikovi sa podarilo výborne marketingovo zhodnotiť svoj nápad a niektorí ľudia tak chodia na Tríbeč hľadať mystické miesta a zážitky. Bohom zabudnutý kraj je naraz v kurze. Našťastie to vyzerá, že tento boom nemá na jeho život žiadny vplyv a keď za pár mesiacov ošiaľ opadne, opäť tu zostanú len verní turisti, cyklisti, kľud a pohoda.

Takmer asfaltová cesta do Kostolian pod Tríbečom je zážitok. Najskôr kúsok hore, potom pekný zjazd dole a to všetko v krásnych lesoch miestami prerušovaných peknými kultúrnymi lúčkami, na ktorých cítiť dlhé pôsobenie človeka. Nádhera. Táto časť trasy (vlastne až do cieľa) ma úplne dostala. Nakoniec prvé výhľady na hrad Gýmeš. A tiež kostolík sv. Juraja v Kostoľanoch. Jeho múry vyžarujú do okolia svoje starodávne posolstvo, miesto je presiaknuté kľudom a pohodou. Stačí pozrieť na fotku skupinky, polyhujúcej v tieni mohutnej lipy.

Cestou sa ešte osviežime pri prameni pod kostolom (krčma je zavretá). A už nás čakajú len posledné kilometre lesom do Oponíc. Stúpanie veľmi príjemné, kúsok pekného singletracku lesom (doľava, strom, doprava, strom, doľava…) a potom už po pekných širokých lesných cestach až do cieľa. Medzitým ešte jedna oprava defektu a pre pokročilý čas väčšina z nás už vynecháva návštevu Oponického hradu. Škoda, podľa fotiek malého predvoja, ktorý to stihol, tam bolo pekne. Musíme teda prísť ešte nabudúce.

A potom už len lúčenie, nakladanie do áut a cesta domov (Paľo to dal z Piešťan a naspäť celé na bicykli). Neviem, čo si o dnešnom výlete myslia ostatní účastníci (uvidím, či ešte prídu na niektorú moju akciu), ale moje očakávania boli splnené. Bolo to výživné (síce len pár kilometrov, ale slušné prevýšenie), bolo to neočakávané (nie vždy sa dalo ísť po trase naplánovanej na počítači), bolo to v prírode (pár áut len v dedine), bolo to o zaujímavých miestach (historických aj prírodných) a … a to ostatné už nebudem spomínať (stačilo pár odbočiek v texte).

Ďakujem všetkým, ktorí dali prednosť pred nedeľným ničnerobením alebo návštevou cyklistických majstrovstiev (Peter Sagan opäť raz prekvapil) a vydali sa zdolať túto výzvu.

Akcie sa zúčastnili : Vierka Gubiová, Janka Lukačovičová, Hela Gurinová,Kamilka Julínyová,Peťo Julíny, Dušan Surovčík, Ľuboš Kraic, Vlado Trajlínek, Janči Budoš, Igor Buc, Drahoš Janus, Marián Kupčík, Maroš Modrovsky, Braňo Polocík, Paľo Majerík, Adam Majerík, Paľo Vrábel a garant Juro Golier.

Ospravedlňujem sa tým, ktorí nečítali knihu alebo nevideli film Trhlina, niektoré narážky v texte im môžu byť preto nezrozumiteľné.

Akcia Detská tour Petra Sagana

Sagan Tour v Trnave

29.6.2019

Deň pred hlavným pretekom Majstrovstiev SR a ČR v cestnej cyklistike dostali šancu ukázať svoje schopnosti najmladší adepti cyklistiky. A dobrovoľníci z nášho cykloklubu boli pri tom. Prvá skupina pomáhala v piatok poobede vyznačiť trať a zabezpečiť dojazd v Sade A. Bernoláka. V sobotu bolo práce ešte o trochu viac a tiež počet dobrovoľníkov narástol na 13. Dnes budeme najskôr pracovať ako traťoví komisári a potom pomôžeme upratať trať. Práca na celý deň.

Ráno meškám. Vyrazil som z domu síce včas, ale neuvedomil som si, že Trnava je dnes zakázané mesto. Budú sa jazdiť preteky juniorov a tak už od Dechtíc sú všetky križovatky obsadené hliadkami polície. Už dlho som sa necítil tak bezpečne. V Špačinciach nás dokonca odkláňajú z cesty a smerujú na lokálne (našťastie) asfaltky smerom na Oravné. Stratím kopu času a keď nakoniec nemôžem ani zaparkovať na vybranom mieste, meškanie narastá. Našťastie ešte je dosť času a prichádzam v norme. Aj tričko sa mi ujde, krásne vypasované L-ko, vyniká v ňom moja bezchybná postava.

Máme dosť času prezrieť si trať, je pekná, ale na pár miestach aj náročná. Jeden výšľap pod hradby by som asi ani nedal, tam to bude aj o technike. Ale už sa musíme rozdeliť na stanoviská, najviac ľudí bude treba na zabezpečenie pešej zóny, tam je najväčšie riziko kolízie s pretekármi. Je to aj najnevďačnejšie miesto a tiež najteplejšie. V dnešnom horúcom dní tu bude poriadna spara. To u nás pod stromami to celkom ujde.

A už sa štartuje, kategórií je veľa, detí tiež, treba všetko stihnúť. Najmilšie sú prvé kategórie najmenších účastníkov. Maličké deti majú problém zvládnuť aj tie najmenšie stúpania, ale snažia sa. O to viac mi nejde do hlavy prístup niektorých rodičov, ktorí sú schopní bežať celý čas okolo trate a revať na svojho potomka pokyny. Akoby sa išlo o titul majstra sveta a doživotnú rentu. Pritom nejde o nič, deti by sa mali baviť a mať radosť z pohybu. Ale meno Sagan v názve súťaže je asi pre niektorých priveľkým lákadlom.

Ako sa zvyšuje vek účastníkov, rastú aj výkony súťažiacich, na mnohých je vidieť, že trénujú v kluboch. Proti nim nemajú deti z ulice šancu. Tam sa už vážne preteká. Víťazka kategórie starších žiačok jazdí od začiatku svoje preteky, nikto sa jej ani len nepriblíži a svoj náskok zvyšuje až do cieľa.  U starších žiakov je spočiatku v čele skupina, ktorá sa nakoniec trhá a víťaz sa so súpermi doslova pohrá. Aj výbavu už má profesionálnu, rozdiely sú viditeľné na prvý pohľad. Preteky ukončí doplnková súťaž rodičov, škrekľúni ale neštartujú.

Je dojazdené, chystáme sa začať upratovať trať. Volajú nás ale do priestoru cieľa – blíži sa hviezdna návšteva. Peter Sagan pred chvíľou prišiel do Trnavy a prišiel odmeniť víťazov. Až teraz nastáva naozajstná tlačenica. Každý sa chce k nemu priblížiť, odfotiť, získať podpis. Niekoľko dresov a prilieb sa už nikdy nedostane do prevádzky, zostanú navždy odložené ako spomienka na tento deň. Po chvíli sa do trmy-vrmy primieša aj starší z bratov, Juraj, o neho je ale záujem oveľa menší. Veď si to stihne vynahradiť zajtra. A neviem či ten enormný záujem fanúšikov je až tak príjemný. Ale Peter to zvláda perfektne, ku každému je rovnako príjemný, rovnaký, ako sme ho poznali z televízie, len tu je to naživo. Na záver sa ešte obidvaja bratia odfotia s deťmi z Cyklistickej akadémie Petra Sagana, ktoré trpezlivo čakajú nastúpené na tento okamžik a ošiaľ sa končí – Petra odprevádzajú preč z priestoru, má ešte ďalšie povinnosti, Juraj sa vytratí sám a my môžeme začať upratovať. Tiež to ešte bude chvíľu trvať.

Potom si ešte doprajeme krátku odmenu na terase na pešej zóne, akciu treba predsa ukončiť. Na slovko sa pri nás pristaví aj Peter Zánický, prvý Petrov tréner a riaditeľ súťaže. Všetci sme spokojní, že dnešný deň dopadol dobre, až na drobné odreniny neboli žiadne väčšie problémy a deti (aj my) sa mohli stretnúť osobne so svojim idolom. Ďalší fajn deň, aj keď sme bicykle dnes príliš nepoužili.

Na záver sa musím poďakovať členom a sympatizantom nášho klubu (samozrejme hlavne dievčatám), ktorí vo svojom voľnom čase pomáhali vo farbách Malokarpatského cykloklubu zabezpečiť túto peknú akciu: M. Šuga, M. Novák, I. Matkovčík, J. Michalcová, M. Farkašovská, D. Fáziková, S. Molnárová, M. Liška, P. Herceg, E. Antalová, J. Antal, J. Michalec, V. Naď, M. Naništa, I. Naništa, S. Bejdová a J.Golier.

Akcia Karpaty Tour 22. ročník

Akcie sa zúčastnili:

V.Gubiová, M.Šuga, I.Naništa, J.Budoš, S.Molnárová, M.Modrovský, J.Michalcová, J.Lukačovič, P.Sloboda, M.Líška, J.Sloboda, Ľ.Janovický, M.Nižnanský, H.Gurínová,  D.Fáziková, B.Ilavská M.Golier, R.Kĺč, P.Holovič, J.Golier, P.Vrábel, I.Matkovčík, S.Bejdová, R.Šimák, M.Drozdová, P.Herceg, R.Miklošík, J.Nádaský, D.Krajčovič, J.Poláček, A.Kučerová, R.Zsolt, R.Bednárik, P.Blinka, P.Blinka ml. I.Blinka, J.Baránek, J.Lukačovičová, I.Buc, I.Kubiš, J.Antal, E.Antalová, J.Benedikovič, J.Barkoczi, V.Vítek, R.Uhrák, V.Naď, A.Gieci, B.Polocik, M.Novák, K.Julínyová, P.Julíny, D.Peško, A.Hanzelová, J.Chudý, M.Nemeček, V.Hlaváček, M.Dobiš, M.Kupčík, E.Kraicová, Ľ.Kraic, J.Ďurjak, Kashif Butt,, Dodo Benedikovič, E.Benedikovičová, M.Farkašovská, L.Baláž, O.Baláž, M.Baláž, J.Daniš, A.Danišová, P.Semanko, J.Julíny,   = 73 účastníkov.

Po roku sme sa v sobotu 22.6.2019 postavili na štart 22.ročníka KT 2019. Zhruba po 4 mesačnej príprave akcie a získaní príslušných povolení od úradov. Do prezenčnej listiny sa zapísalo 73 účastníkov „cykloturistického vítania leta“ z rôznych smerov, z toho aj 16 žien. Akcia Karpaty Tour 22.ročník sa mohla uskutočniť aj vďaka finančnej podpore Malokarpatského Cykloklubu. Priestory na realizáciu prezentácie, štartu/ cieľa, občerstvenia a posedenia v pube poskytla reštaurácia Relax- dlhoročný partner akcie.

Trasy akcie sme t.r. pripravili opäť dve. Krátku 64 km sme smerovali na „Doľanskú“ časť MK a dlhú trasu 98 km smerovali na „Modranskú“ a „Záhoráckú“ časť MK od Trnavy. Prezentáciu a štart sme už tradične situovali do priestoru pred reštauráciou RELAX na Rybníkovej ulici. Okolo 8:40 h po prezentácii a poučení účastníkov o spôsobe jazdy (podľa Zák. č.8/2009) na trase sa za asistencie 2 sprievodných vozidiel vydávame smerom na Suchovskú cestu v ústrety 64 km a 98 km trasy. Prestávky máme plánované na krátkej 64-ke v Doľanoch, Majdane, Smoleniciach a v D.Krupej. Na dlhej 98-ke na Zochovej chate, Sološnici, Bukovej, D. Krupej. Počasie sa od rána ukazuje priaznivé s trochou oblakov a teplotou vzduchu cca 18 st. To cyklistom vyhovuje lepšie ako horúce počasie z nedávnych dní. Po opustení mesta sa začína pelotón naťahovať a tvoria sa výkonnostné skupinky. Za asistencie 2 vlastných sprievodných vozidiel sa presúvame pár km do Dolian, kde sa na križovatke ciest delia trasy 64km -doprava a /98 km doľava. Trasa 64 km- po odbočení doprava  prichádzame cca o 10:00 hod do centra Dolian kde  dopĺňame stratené kalórie a tekutiny na terase miestneho pohostinstva. Majú tu dnes akciu miestny hasiči – varenie gulášu, tak máme šťastie že šenkárka otvorí na chvíľu aby uhasila náš smäd. Po krátkom oddychu smerujeme ďalej na Zabité – pod Rybárňou- Majdan (na obednú prestávku vo vynovenej miestnej reštike) –cez Lošonec- Smolenice–Trstín – Prekážku- H. a D.Krupú- do Trnavy (prích. cca o 15:00h). Príchod do Trnavy sa troška natiahne pre pár ľudí z dlhej trasy keď ich v D. Krupej zastihne letná búrka. Okolo 17 h sú už všetci v Relaxe a po guláši sa môže začať losovanie cien od sponzorov akcie. Ďakujem-e všetkým partnerom ktorí prispeli vecnými cenami. Zoznam je uvedený nižšie.

Zápis z dlhej trasy:

Účastníci Karpaty Tour 2019 si v Doľanoch mohli zvoliť smer svojho putovania – takmer rovnako početná skupina sa vybrala vľavo na dlhšiu trasu cez Záhorie. Naša skupinka, ktorá sa postupne rozrástla na 14 cyklistov, tvorila záver a spolu s doprovodným vozidlom kryla chrbát tejto časti pelotónu. Nad Zochovou chatou sme pomohli zabezpečiť odvoz Martina, ktorý na terénnej vložke nešťastne presekol zadný plášť a ďalšiu časť dňa tak musel stráviť v doprovodnom aute.

Len s drobným problémom, ktorý nemal našťastie ďalšie následky sme zvládli zjazd z Hubalovej aj nepríjemný prejazd po frekventovaných a rozbitých cestách medzi Rohožníkom a Sološnicou. Tu sme si dopriali krátky zaslúžený oddych a doplnili chýbajúce tekutiny aj kalórie (cigánska z neďalekých hodov chutila). Ďalej sme pokračovali v miernom protivetre, ktorý výraznejšie porozdeľoval našu malú skupinu, ale stále sme si pochvaľovali ideálne cyklistické počasie.

Prejazd cez Bukovú bol fajn, aj zastávka v miestnom pohostinstve padla vhod. V Trstíne sme sa rozhodli pokračovať neoficiálnou skratkou cez Bíňovce do Dolnej Krupej. V tomto momente nás zradilo počasie, ale neopustilo šťastie. Prudký lejak sme prečkali v úkryte – niekto na autobusovej zastávke, niekto v krčme. Musíme pochváliť obsluhu Penziónu 7 divov, ktorý napriek prebiehajúcej oslave prichýlil na svojej terase 11 cyklistov a poskytol im občerstvenie. Ďakujeme !!!

Ďalej sme v miernom mrholení, ktoré na úplny záver prešlo do dažďa pokračovali v malých skupinkách. Všetci sme sa ale nakoniec šťastne dostali do cieľa v reštaurácii Relax. Napriek trochu vlhkému záveru to bol opäť vydarený ročník. Je fajn trochu si zabicyklovať, stretnúť sa so starými známymi a spoznať nových.

Poďakovanie patrí všetkým účastníkom akcie KT2019 za ohľaduplnosť a dodržiavanie dohodnutých pravidiel počas akcie. Ďakujem všetkým členom i nečlenom MKCK za organizačné i technické zabezpečenie akcie. Obdiv patrí všetkým účastníkom, ktorí sa vysporiadali s nástrahami trate so cťou. Spestrením akcie je aj tradičné posedenie po akcii pri gitare a pesničkách od Milana Lišku a Ľuboša Kraica. Na záver akcie vyslovili cyklisti spokojnosť so zmenou trasy cez chodníky MK a okolia. Do budúcna možno uvažovať aj o inom smerovaní trás. A na tom by organizačný výbor KT2020 mal uvažovať už teraz rok pred konaním ďalšieho 23 ročníka akcie.

Akciu KT2019 podporili: Malokarpatský Cykloklub, rešt. RELAX Trnava, Poisťovňa UNION- p.B.Ilavská Piešťany, Farby-laky p.M.Griflík Trnava, SCK Piešťany- ústredie, J.Benedikovič, a Malokarpatský Cykloklub.

Poďakovanie a podiel na úspešnej KT 2019 patrí aj týmto ľuďom:

Propozície spracoval a upravil: J. Golier
Návrh a tlač diplomov, štartovej „plachty“: J.Golier a L.Kraic,
Sprievodné vozidlá:
1/ Dušan Krajčovič + kamarát
2/ Igor Naništa + Jozef Michalec

Dovidenia o rok priatelia na KT 2020.

Na záver: ešte raz veľká vďaka patrí Vám celému organizačnému výboru za spoluprácu na akcii. Tiež dobrovoľníkom (-čkám) za pomoc pri prezentácii, sprevádzaní účastníkov na trasách aj pri losovaní tomboly.

Zapísal: Igor Naništa a Juraj Golier dňa 25.6.2019

Akcia Okolo Tatier

6.6. – 9.6.2019

Tradičný termín, tradičné miesto, tradičné jadro účastníkov, tradičná akcia. Ale aj nové skúsenosti, nové zákutia, noví známi, nové zážitky. To všetko každoročne prináša (nielen) môj obľúbený cyklookruh Okolo Tatier. Niekto začne s prípravou skôr, niekto na poslednú chvíľu, niekto vôbec. Ale aj tak sa všetci postavíme druhý piatok v mesiaci jún na štart pred hotelom Arman v Nižnej. Chvíľu pred tým však treba zorganizovať účasť a zabezpečiť ubytovanie, čo každý rok pomáha zabezpečovať Kamil. Deň odchodu sa pomaly blíži, bicykle a forma sú vyladené, batožina zbalená, odchádzame. Cieľ ako vždy – Liptovský Mikuláš.

Štvrtok, 6.6.2019, Liptovský Mikuláš – Habovka

Dnes trochu otáľame s odchodom a tak opúšťame Liptovský Mikuláš až tesne pred treťou hodinou poobede. Tento rok sa nám podarilo vo dvore zaparkovať rekordný počet áut a do sprievodného vozidla naložiť rekordný počet batožín. Všetko zatiaľ prebehlo úspešne, čo je dobré znamenie. Naša cyklistická kolóna je tento rok mimoriadne početná – 21 cyklistov, 2 členovia sprievodu, ďalší 2 cyklisti prihlásení pod hlavičkou MKCK sú už na trase (a takmer v cieli) a Martin sa akcie tento rok zúčastňuje vo farbách firemného tímu. Z toho máme niekoľko nováčkov, uvidíme, ako sa im bude na cestách okolo Tatier páčiť.

Prvý deň nie je s trasou príliš čo vymýšľať – z Mikuláša ponad Liptovskú Maru a potom buď Kvačianskou dolinou (tí na hrubších gumách) alebo cez Liptovské Matiašovce. Každá cesta vedie hore nad Huty, slušné stúpanie ľubovoľným smerom. Keďže som trasu po asfalte robil pred dvoma týždňami na Skleróze, pridávam sa do väčšej skupiny a smerujem hore Kvačiankou. Predtým ale ešte treba využiť poslednú občerstvovaciu možnosť na liptovskej strane a tak chvíľu posedíme v krčme v Kvačanoch. Potom nás čaká príjemný pochod lesom (len poniektorí dokážu bicyklovať) až nad odbočku na Oblazy – tu sa stúpanie mení na klesanie a záverom doliny sa po krásnom chodníkom popri potoku dostávame na kraj obce Huty. Cesta sa začína opäť zdvíhať, tempo klesá, dychčím, fučím, potím sa … a zrazu som hore. Dnes sa mi ide na počudovanie dobre (aj keď ma ostatní už chvíľku čakajú). Nie som síce rýchly, ale pošetril som dostatok síl. Pred zajtrajškom dobré znamenie.

Zjazd do Zuberca je veľmi rýchly, treba sa kontrolovať, ale všetci ho zvládame na jednotku. Môžeme si teda dopriať malú odmenu a v začínajúcom mrholení sa potom rýchlo presúvame na ubytovanie do Habovky. Tu sa stretávame so všetkými ostatnými kamarátmi, trávime spolu tradične príjemný večer, ale nepreháňame to – zajtra nás čaká hlavná časť okruhu.

Piatok, 7.6.2019, Habovka – Ždiar

Budíme sa do chladného, ale našťastie suchého rána. Bude to dobré. Raňajky nás definitívne preberajú a dodávajú potrebný základ na celý dnešný deň. Batožina je naložená v sprievodnom aute, sprievodná posádka pripravená a my tiež. Poďme do Nižnej! Je to väčšinou dole kopcom a tak cesta rýchle ubieha. Tradičný ruch pri zahájení začína zdvíhať hladinu adrenalínu. Štart! Had cyklistov sa dáva do pohybu. Je to ako každoročne husté, čo za chvíľu zisťuje náš kamarát Dano, ktorý končí v klbku mimo cesty. Našťastie bez následkov, len nadviazal nové známosti.

Minulý rok sa nám zapáčila obchádzka z Trstenej po cykloceste, tak ju volíme aj teraz. A ide ňou viac cyklistov, ako minule. Dobrý chýr sa šíri rýchlo. Cesta je to pekná, kľudná, s krásnymi výhľadmi a stúpa len mierne. Je však o niečo dlhšia a tak na miesto občerstvenia prichádzame medzi poslednými. Nevadí, stále sa pre nás niečo nájde.

Za hranicami volíme neoficiálnu, ale časom dobre preverenú trasu so zastávkami na salaši a pri kostole v Zakopanom. Niektorí však pokračujú podľa plánu hore na Gubałówku. Svet je malý, opäť sa stretávame na pešej zóne v Zakopanom, kde si doprajeme dlhší oddych a posilnenie. Bude nás čakať vrchol dňa – stúpania a zjazdy až do cieľa.

No vrchol prichádza už na kraji Zakopaného. Prudký lejak sa spúšťa takmer bez varovania, našťastie sa dokážeme väčšinou schovať. Niekto pod strechou, niekto v kaviarni (títo to vyhrali) a niekto len pod stromom (títo zas naopak prehrali, strom ochránil len symbolicky). O vtipnú vsuvku sa postaral naša malá skupinka predvoja, ktorá na kruháči zopakovala môj husársky kúsok spred pár rokov a zakufrovala smerom na Kuźnice. Naozaj ma to potešilo! (Aj keď sa nedostali tak ďaleko ako ja a nestrhli so sebou ďalších náhodných okoloidúcich – „Nebojte sa, poďte s nami, poznáme to tu, chodíme sem už roky“).

Keď skončí dážď, pre nás starých harcovníkov to už takmer nestojí za slovo – hore, hore, hore kopcom, potom krátky (a zbytočný zjazd) a znova hore, hore, hore, hore … až hore. Potom zjazd, hranica, policajti, kontrola na alkohol, opäť hore, potom dole, obľúbená zastávka na Podspádoch, kruté hore na sedlo Príslop a konečne zjazd až do cieľa (že som tých slov napísal!). Ale táto časť trasy je zážitok. Hlavne pre nováčikov, ktorí vôbec netušia, koľko budú ešte musieť stúpať. No ide sa tu dobre – niektorí sú rýchlejší a obiehajú nás, niektorí zas pomalší a tých obiehame my a cesta tak príjemne ubieha. Len tých pešiakov je dnes akosi menej ako po iné roky. Ale to asi začína fungovať fenomén elektrobicyklov. Tento rok ich je vidieť naozaj dosť.

Moje obľúbené miesto na Podspádoch už nebudem opisovať – príďte ho navštíviť a možno sa zapáči aj Vám. A tiež sa budete každý rok tešiť na návštevu. Odtiaľ je to už len kúsok do cieľa, ale treba predtým zdolať nie príliš dlhé, ale o to výživnejšie stúpanie do sedla Príslop.

Stačilo! Teraz už len dole kopcom, ubytovať sa, prípadne sa ešte zastaviť krátko na hoteli Magura a dať sa dokopy pred večerou. Dnes nemusíme nikam chodiť, všetko máme poruke na penzióne. Aj nejaké to pivko na záver. Dnes môžeme, zajtra je voľný program. Ale už stačilo, dobrú noc.

Sobota, 8.6.2019, Vysoké Tatry a okolie

Vstávame, máme pred sebou voľný deň a možnosť zvoliť si program. Niekto si vybral bicykel – návštevu Kežmarku, alebo Červeného Kláštora, alebo hrebeňa Magury. Alebo dal na jeden záťah celú trasu Okolo Tatier, ako dupľu. Iní sa išli prejsť – na Chodník v korunách stromov, alebo do okolia, alebo do jaskyne, alebo na Popradské pleso. Tých bolo najviac, medzi nimi aj ja.

Počasie bolo krásne, slnečné, teplé. Na úvod sme si v Tatranskej Lomnici dali dobrú kávu a nanuk. Cesta vláčikom potom lepšie ubiehala. Prechádzka po asfaltke ku plesu bola príjemná, po ceste sme stretli aj kamarátov cyklistov a chvíľu sledovali horolezcov v masíve Ostrvy. K symbolickému cintorínu sme neodbočili, ctili sme literu predpisov o sezónnej uzávere. Pri plese sme si príjemne posedeli v novej Majláthovej chate, dobre varili a mali aj dobré pivo. Naspäť na Štrbské pleso sme to dali po letnej značke a na záver nás stretol kúsok šťastia, keď sme všetci stihli nastúpiť do už takmer sa rozbiehajúcej električky.

Autobus nadväzoval, všetci sme sa tak včas dostali na večeru do penziónu. A potom ešte na chvíľu von, posedieť na čerstvom vzduchu, so zábavou rozbehnutou na plné obrátky. Na koniec bolo naozaj veľmi veselo (a to sme si ani príliš nepomáhali podpornými prostriedkami). Prvé dni som sa akosi nevedel odpútať od pracovných myšlienok, teraz večer som zrazu mal pocit, že tieto starosti sú akési malé a bezvýznamné a vzdialené strááááááášne ďaleko. Konečne zaspávam s čistou hlavou. Takto vyzerá naozajstný oddych.

Nedeľa, 9.6.2019, Ždiar – Liptovský Mikuláš

Dnes sa kruh uzavrie, bohužiaľ končíme. Po raňajkách nakladáme batožinu a lúčime sa so Ždiarom. Bolo tu fajn, do videnia o rok, dúfajme.

Do Tatranskej Kotliny sa ide dole kopcom dobre, potom do Kežmarských žľabov už trochu ťažšie, je čas na odkladanie zbytočných častí oblečenia, dnes je opäť horúčava. Ideme podelení na malé skupinky, občas sa niektorí čakáme.

Pred Starým Smokovcom ma z bicykla odvoláva Dušan a Hela. Sedia v talianskej kaviarni, je vhodný čas na dobrú kávu. Prisadnú si aj Jozef, Marianna a Danka. Je tu dobre, vydržali by sme aj dlhšie, ale musíme pokračovať.

Na kraji Nového Smokovca Jozef trhá reťaz. Málo vídaná závada, ale je pripravený a za chvíľu je problém odstránený. Po pár minútach mi zvoní telefón. Ivan roztrhol reťaz, sú niekde pod Popradským plesom, potrebuje pomoc. To naozaj nie je možné! Snažím sa telefonicky niekoho zohnať. Už ich vidím, sú ešte pred Vyšnými Hágmi a je to na dobrej ceste, oprava sa nakoniec podarí.

Ďalej už našťastie pokračujeme bez problémov. Čelo skupiny nás už dosť dlho čaká na občerstvovačke pod Štrbským Plesom. Spájame sa teda do skupiny a v následnom zjazde sa hneď aj trháme. Niektorí sú jednoducho rýchlejší.

Cesta pod Podbanským patrí k tomu najkrajšiemu, mám to tu veľmi rád. Miene klesáme, bez väčšej námahy sa tu dá šliapať naozaj svižne. Spočiatku nás obkolesujú husté lesy, z ktorých vykukujú rekreačné chaty, ukáže sa riečka Belá a nakoniec liptovské lúky s krásnymi výhľadmi na okolité hory. Paráda.

Koniec kochania, stojíme. Sme kúsok od skanzenu pri Pribiline, dá sa tu kúpiť výborná žinčica, káva, občerstvenie. Neodolám a zo všetkého kúsok ochutnám. Najviac zo žinčice. Liter. Tá mi potom žblnká v bruchu celú cestu do Liptovského Hrádku, skoro z nej namútim maslo. Ostatní ma preto musia chvíľu čakať, nemohol som ich dobehnúť.

Rýchla jazda pokračuje aj do Liptovského Mikuláša, to sa však už vládzem pripojiť aj ja. Sme v cieli, všetci a bez väčších problémov. 52. ročník Okolo Tatier pomaly odchádza do histórie. Už môžeme začať plánovať ďalšie pokračovanie tejto tradičnej akcie. A možno sa opäť pridá aj niekto z tých, ktorí tento rok absolvovali svoju premiéru.

Akcie sa zúčastnili: H. Gurinová, P. Julíny, K. Lavor, I. Matušek, K. Kučerová, J. Baránek, J. Lukačovičová, I. Buc, J. Michalcová, D. Surovčík, I. Matkovčík, S. Bejdová, J. Michalec, R. Miklošík, M. Valovičová, P. Vrábel, M. Modrovský, D. Fáziková, M. Farkašovská, D. Kováč, Š. Škoda, vodič sprievodného vozidla T. Vyskočil (ďakujeme) a pod našim znakom jazdili aj J. Koleník a M. Koleníkova. A tiež ten, čo toto všetko spísal.

Juro Golier

Akcia Okolo Brezovej

Okolím brezovských kopaníc

2.jún 2019

Studený máj v stodole raj. S týmto tvrdením budú asi súhlasiť poľnohospodári, ale cyklistom sa takmer určite páčiť nebude. A máj 2019 bol nadpriemerne chladný a daždivý. Ale to raz muselo skončiť. S nástupom mesiaca jún sa zdá, že počasie predsa len získa letnejší strih.

Nedeľa ráno, budíček o 7:00. Pohľad na oblohu – slnečno, pohľad na teplomer – 18°C, dnes to zatiaľ vyzerá dobre. Volím letný dres, sadám do auta (aj keď to mám najbližšie, netrúfam si na nonstop) a idem pre Helu. Dnes tak budeme minimálne dvaja. Ale na mieste zrazu na Dobrej Vode už zopár cyklistov čaká a ďalší stále prichádzajú. Niektorí aj nonstop – z Piešťan (Paľo a Maroš) či Hlohovca (Ivan). Takže nakoniec ide slušná zostava, snáď sa im dnes bude na kopaniciach páčiť.

Príliš sa nezdržiavame (krčma je aj tak ešte zavretá), robíme štartovacie foto (ako vždy niekoľkokrát) a vyrážame po dobre známej ceste na Brezovú pod Bradlom. Už prvé metre mi ukazujú, že dnes to nebude med lízať. Môj tradičný partner, trek Dema Merano, nie je po návrate z poslednej akcie v najlepšej forme a tak dnes prvýkrát naostro testujem nový horák. Na hrubých drapákoch po asfalte. Pred mesiacom sa mi po tej istej ceste stúpalo oveľa ľahšie. Ale nebudem sa vyhovárať, je to o nohách a pľúcach a tak poďme makať.

Minule som si jazdu doslova užíval, vychutnával spev vtákov a cvrlikanie hmyzu. Dnes sa asi niekde stratili, mám čo robiť, aby som v závese zvládal prvé stúpanie do sedla Dlhé Rovne. V prudkom zjazde do Brezovej som tiež veľmi opatrný. Prvýkrát sedím na bicykli s kotúčovými brzdami, neviem čo mám od toho čakať. A zrovna na tejto ceste by som nerád robil kotrmelce.

Kotrmelce našťastie nepredviedol nikto a tak si na námestí v Brezovej doprajeme krátku odmenu. Kávičku je dobrá, zmrzlina tiež, aj by sa tu dalo vydržať dlhšie. Musíme však ďalej, ešte sme ani poriadne nezačali. Brezovú opúšťame po ceste smer Myjava, ale hneď za tabuľou to stáčame vľavo na lokálnu cestu cez Žriedlovú dolinu. Je to dobrá voľba, najbližšie kilometre nestretneme ani auto. Mierne stúpame krásnym kopaničiarskym krajom. Aj ten hmyz sa zrazu objavil a na okolitých lúčkach cvrliká o dušu (naozaj je to hmyz, Campagnolo dnes nikto na bicykli nevezie). Hneď sa krajšie bicykluje, táto krajina pôsobí ako balzam na dušu. Máme to kúsok za humnami, bolo by dobré aj častejšie sem zablúdiť.

Tento úsek trasy ubehol v pohode (aj keď stále istím skupinu zozadu) a sme na najsevernejšom bode dnešného dňa. Ale ešte si u Belanských pár metrov zájdeme. Stojí to však za to. V osade sa nachádza významná prírodná zaujímavosť – 600-ročná lipa. Vo vnútri dutá, kľudne sa v nej ukryje zopár ľudí (ja to radšej neskúšam, nechcem sa zaseknúť), ale inak zdravá, mohutná, zelená. Žiadne suché torzo umelo držané pri živote. Na pamiatku sa fotíme, náš spoločný vek prevyšuje vek stromu len o pár rokov (našťastie je nás veľká skupina). Koniec oddychu, vraciame sa späť na hlavnú cestu, ešte musíme pár metrov nastúpať.

Stojíme na druhom vrchole dnešného dňa, čaká nás svižný zjazd až do Prietrže. A zjazd je až tak svižný, že čelo skupiny utečie a zabudne odbočiť do obce Bukovec. Sú tak ukrátení o ďalšiu zaujímavosť dňa, Vodníka zo studničky. Zato však nabehajú pár sto metrov naviac a vylepšia si štatistiku nastúpaných metrov. Nakoniec sa všetci opäť stretávame a spoločne pokračujeme v ceste dole. Len po očku stíhame sledovať krásne okolie, treba dávať hlavne pozor na cestu, z kopca to ide samo. Prebiehame Dolný Deberník, maličkú kopanicu, ktorá sa premenila na miesto luxusných obrovských rekreačných haciend a za chvíľku vchádzame do Prietrže. Tu nás čaká neplánovaná, ale o to príjemnejšia prestávka v miestnej krčme. Začína byť naozaj teplo, je treba doplniť chýbajúce tekutiny.

Po pauze robíme ešte krátku odbočku k tretej dnešnej atrakcii. V obci sa nachádzajú takzvané Husitské hradby. V skutočnosti to sú dobre zachované zvyšky opevnenia kostola pravdepodobne z obdobia tureckých vpádov. A opäť sadáme do sediel našich bicyklov, čaká nás výjazd na tretí dnešný vrchol, rozhľadňu na vrchu Lipovec u Rehušov. Keby som vedel, čo som to naplánoval! Stúpanie, horúčava a zanedbanie pravidelného dopĺňania energie sa podpísali pod môj úbohý výkon a posledné metre tak bicykel hanebne tlačím. Ani prevody nepomáhajú, dokonca ich neskúšam zaradiť. Ale čo, veď sme na cykloturistike, treba sa aj prejsť. Rozhľadňa prišla v poslednej možnej chvíli, rýchle z ruksaku vyťahujem kalorické bomby a dávam sa ako tak dokopy. Potom som schopný vystúpiť na jej vrchol a chvíľu si užívať zaslúžený výhľad. Je naozaj do rozsiahly, hlavne mohylu na Bradle môžem obdivovať zo zaujímavej perspektívy.

Oddýchli sme si, pokračujeme (Igor so Silviou vyrazili už pred chvíľou, ponáhľal sa do práce). A opäť dole kopcom. Najskôr zošupom k priehrade, potom príjemnou cestou do Osuského. Odtiaľ je len čo by kameňom dohodil do Jablonice (chvalabohu, na tomto úseku už chodia autá, dnes sme tomu odvykli). A tam nás čaká posledná plánovaná zastávka na nabratie síl pred záverečným úsekom na Dobrú Vodu.

Prestávka padla vhod, v dnešnom teple nestíhame dopĺňať tekutiny. Čaká nás posledné stúpanie na Suchánku. Keď konečne opustíme frekventovaný prejazd Jablonicou, púšťame sa po cykloceste okolo priehrady a cez kameňolom. Potom sa konečne vnáramne do lesa. Chládok prichádza vhod, najmä keď sa stúpanie začína priostrovať. Opäť volím svoje tempo a prepadám sa do grupetta. Ľahké prevody prichádzajú vhod a hrubé plášte sa konečne stávajú výhodou. Škoda, že len na posledných pár kilometrov.

Konečne sme na poslednom dnešnom vrchole, pri horárni Suchánka. Odtiaľto už pôjdeme len z kopca. V lese nás ale prekvapujú mokré cesty. Chvíľu pred nami sa musela prehnať pekná búrka. Našťastie nás nechytila a nezmokli sme, na asfalt ale schádzame pekne špinaví. Aspoň vieme, že sme bicyklovali. Akciu ešte treba dôstojne ukončiť, čoho sa so cťou zhostíme v krčme na Dobrej Vode. Niekto dopĺňa tekutiny, niekto aj kalórie a postupne sa rozchádzame domov. Väčšinou autami, ale nonstopáci ťahajú svoje, dnes dajú 150 km. My ostatní sme skončili na 64 km a takmer 900 metroch. Slušný deň.

A ponaučenie na záver? Za krásou sa netreba naháňať príliš ďaleko, máme jej na rozdávanie aj u nás, priamo pod nosom.

Ďakujem všetkým účastníkom dnešnej cyklotúry za príjemne strávenú nedeľu na potulkách okolím Brezovej pod Bradlom. Akcie sa zúčastnili: Janka Lukačovičová, Anka Kučerová, Hela Gurínová, Silvia Bejdová, Igor Matkovčík, Dano Kováč, Juro Poláček, Paľo Vrábel, Jozef Baránek, Jozef Nádaský, Jano Ščibravý, Ivan Kubiš, Roman Miklošík, Maroš Modrovský Igor Buc, Tono Vyskočil a garant Juro Golier.

Akcia Tri vodné nádrže

25.5.2019

Akcie sa za MKCK zúčastnili: Juraj Poláček, Anna Kučerová, Ľuboš Kraic, Emília Kraicová, Jozef Nádaský, Viera Gubiová, Pavol Vrábel a Denis Vrábel

Ako hostia: Marián Modrovský, Marián Kupčík, Gabriela Bučányová, Miroslav Bučány, Stanislav Zámečník, Stanislav Zámečník ml. a Alexander Pravda

Ďalšia akcia z kalendára MKCK s názvom Tri vodné nádrže sa uskutočnila v sobotu 25.5.2019 s trasou Bojná – Záhrady – Závada – Duchonka – Kulháň – Nemečky – Tvrdomestice – Jacovce – Tesáre – Bojná.

Počas akcie nám bolo dopriate priam ideálne cyklistické počasie s teplotou 20÷24°C, malou oblačnosťou a takmer bezvetrím. V mieste zrazu, ktorým bolo parkovisko pre Rančom pod Babicou sa o 10:00 zišlo 15 cyklistov a cyklistiek, odhodlaných zdolať nástrahy síce krátkej ale nie práve rovinatej trasy. Blízkosť Ranča pod Babicou nás pred štartom zlákala na krátke občerstvenie, ktoré bolo využité aj na tradičné štartovacie foto, po ktorom nezostávalo už nič iné len vyraziť na trasu.

Hneď na začiatku trasy nás čakal asi najťažší úsek trasy s dosť prudkým stúpaním po nespevnenej ceste, na ktorom sa viacerí celkom zapotili. Toto stúpanie však našťastie bolo dlhé len 1.5 km, pričom zvyšná časť nespevnenej cesty na križovatku pod Mačacou skalkou už bola miernejšia. Nasledoval zjazd (za odmenu) po spevnenej ceste do obce Záhrady a ďalej miernymi „hupáčikmi“ do Závady, čo bola najkrajšia časť trasy s minimálnou premávkou (tento kúsok Slovenska určite stojí za návštevu).

Za obcou Závada sme míňali odbočku na Podhradie a odtiaľ to bolo už len na skok na legendárnu Duchonku, našu prvú vodnú nádrž na trase. Tu treba povedať, Duchonka dnes žije už len zo zašlej slávy, pričom najmä kemping pamätá aj lepšie časy. Penzión Hrádza však funguje, a tak sme si tu spravili obednú prestávku, čo je zrejme aj dôvod, pre ktorý majú viacerí na následných spoločných foto úsmev na tvári. Po obede prechádzame cez kemping pozdĺž brehu do chatovej osady za vodnou nádržou, kde to zdá sa celkom žije a vyrastajú dokonca aj nové chaty.

Z Duchonky trasa ďalej viedla lesom po značenej cyklotrase s takmer novým asfaltovým povrchom na Kulháň, kde sa nachádza známe rybárstvo s možnosťou ochutnať údeného pstruha, ktorého je možné v prípade záujmu aj vlastnoručne uloviť, čo využívajú najmä rodiny s deťmi. Nikto z nás sa síce k lovu neodhodlal, ale údeného pstruha si niektorí dali.

Naša ďalšia trasa viedla k vodnej nádrži Nemečky, ktorá slúži ako zdroj pitnej vody, a tak je jej využitie na rekreačné účely zakázané. Aj keď mnohí o tom nevedia, vodu z Nemečiek už v minulosti pili, pretože Nemečky boli zdrojom pitnej vody aj pre v našom regióne celkom známy pivovar Topvar. Nezdržujeme sa tu dlho a po „povinnom“ fotení vyrážame ďalej.

Záverečný úsek trasy viedol cez Tvrdomestice a okrajom Jacoviec do obce Tesáre, kde sa nachádza rovnomenná tretia vodná nádrž trasy. Spoločné foto spravíme pre poriadok aj tu a s vidinou vychladeného nápoja v Ranči pod Babicou, ktorý je len čo by kameňom cez kopec dohodil vyrážame do posledného kopca. Dedinskú asfaltku strieda poľná cesta, pričom sa obavy garanta z blata vzhľadom na predchádzajúce dažde našťastie nepotvrdili.

V Ranči pod Babicou sme pri vychladenom nápoji podľa vlastného výberu akciu náležite vyhodnotili a ukončili. Záverom treba vyzdvihnúť výkon Maroša Modrovského, ktorý cestu z Piešťan do Bojnej cez hory a späť absolvoval na bicykli, čím si trasu poriadne predĺžil a tiež Paľa Vrábla, ktorý sa k nemu pridal na spiatočnej ceste do Piešťan.

Záverom ešte štatistické údaje:

– dĺžka trasy:                             45 km

– celkové prevýšenie:              610 m

Juraj Poláček