Akcia Silvester na Geldeku

31.12.2019

Účastníci:
Ľubo a Milka Kraicoví, Stano a Lydka Macejkoví, Ľubo a Helen Rosoví, Juraj Golier, Palino Herceg, Jozef Baránek, Maroš Modrovský, Janči Budoš, Jozef Lukačovič, Milan Liška, Vlado Trajlínek, Vierka Gubiová, Maroš Kupčík, Janko Štibravý, Deniska a Miloš Kucharoví, Jožko Behúl, Jozef Chudý, Laco Duboš, Rudko a jeho kamarát a ja (Milan Babišík).

Cca o 8:30hod. sa zišla prekvapujúca veľká skupina v Častej, neďaleko miestneho trhoviska.
Po krátkom zvítaní a navrhnutí trasy vyrážame smer Zámocká ulica k hradu Červený kameň. Tam prechádzame na zelenú značku, ktorá nás privádza k zvernici Biela skala. Zelenú značku tam opúšťame a cez bránku vstupujeme do obory. Miernym stúpaním okolo Veľkého Vápenného zastavujeme pri božej muke s obrázkom sv. Huberta.
Na rázcestníku sa čakáme a pokračujeme doprava, smer k ompitálskemu Geldeku. Vychádzame z obory a miernym stúpaním traverzom sa kocháme krásnymi výhľadmi na Veterlín, Čelo, Záruby, Roštúnske pohorie…., vystupujeme doľava na pomyseľné sedlo medzi predný a zadný hrebeň Geldeku.
Pokračujeme na ompitálsky Geldek, kde na pravé poludnie zdvíhajú slovenskú zástavu a za výdatnej pomoci našich hlasiviek spievame zborovo slovenskú hymnu. Po nej ešte domáci prespevujú hymnu obce Doľany a pár ľudových pesničiek.
Maroš Kupčík a Jožko Behúl otvárajú sekt, ktorým si pripíjame. Tu sa skupina okolo Jožka Behúla s nami lúči.
My pokračujeme na zadný hrebeň Geldeku, ale už aj s Vladom Trajlínkom, (pozn. dnes bol aj na Záruboch), cez plot obory. Tam sa zapisujeme do vrcholovej knihy, tak ako sme to urobili na prednom Geldeku.
Juro Golier vyťahuje z batohu sekt, ktorým si pripíjame na zdravie.
Pokračujeme netradične, zostupujeme cez skalný masív pod zadným Geldekom na lesnú cestičku. Nachádzame sa v obore, zvážnicou sa dostávame okolo Štefanského potoku, do Častovskej doliny ku kameňolomu.
Tam miestni poľovníci pripravili guláš z diviny, ale ako aj minulý rok, ušlo sa len niektorým z našej skupiny. Tí ostatní si mohli dať častovské varené biele vínko od Pegas-u.
Pri reštaurácii na Vŕšku sa lúčime a dozvedáme sa o ďalšej akcii, ktorú Častovanci pripravujú.

Na záver prajem všetkým , ktorí sa neboja chodiť do lesa, aby sa nebáli aj tento rok.

Milan Babišík

Akcia Plazenie v Plaveckej jaskyni

Koncoročná trilógia – Plavecké Podhradie

Plazenie v Plaveckej jaskyni

30.12.2019

Voda. Dve molekuly vodíka a jedna kyslíka, k tomu zopár ďalších. Obal Zeme, ochrana všetkého živého. Pretvára zemský povrch. Neodolá jej žiadna skala, modeluje hlboké údolia i vysoké horstvá. Vnára sa pod povrch, vytvára podzemné priestory, zdobí ich fantastickými výtvormi.

Človek. Molekuly kyslíka, uhlíka a vodíka, k tomu množstvo ďalších. Čo spôsobilo, že prvá ryba vystrčila hlavu z bezpečia kolísky praoceánu, vyšla na breh, nadýchla sa, naštartovala evolučný reťazec? Na jeho konci stojí on, koruna tvorstva. Čo ho ženie objavovať ďaleké vesmírne telesá, vystupovať na najvyššie štíty, zostupovať do podzemia?

Koniec roka 2019. Dni sa striedajú v zbesilom tempe, letia ako mustangy šírou prériou. Myšlienky víria hlavou v šialenom kolotoči, roztáčajú sa ako farebný kolovrátok. Výlety sa striedajú takmer deň po dni, kedy sa stretneme najbližšie, kam pôjdeme? Dnes na Záhorie, je predposledný deň v roku, jaskyniari z Plaveckého Podhradia tradične otvárajú pre verejnosť jaskyňu v hradnom vrchu. Vraj je to výborná akcia, nezabudnuteľný zážitok. Dovolenku mám zabezpečenú, pôjdem sa teda plaziť jaskyňou, loviť autentické zážitky. K tomu skúsim pridať zopár turistických kilometrov. Už dlho ma láka Pohanská, mýtický vrchol v blízkom okolí. Plány sú hotové, uvidíme ako to nakoniec vypáli. Treba vraj prísť čo najskôr, záujemcov býva veľa.

Z domu tak vyrážam ešte za tmy. Obloha je čierna, až niekde po Zlatý vrch čerň úplne splýva so Zemou, napravo sa medzi vrchmi a nebom objavuje oceľovosivý pásik, svitá. Keď sa priblížime bližšie k Trnave pásik sa rozširuje, jeho farba sa mení na krvavočervenú. Úchvatné prírodné divadlo, prísľub krásneho dňa.

Na miesto zrazu prichádzam presne. Takmer všetci sú už tu, opäť je slušná účasť. Ešte preorganizujeme posádky, nebudeme predsa voziť vzduch, dve autá počkajú na neďalekom parkovisku. Vyrážame. Kolóna sa drží pohromade, cesta pod kolesami áut svižne ubieha. Čo nevidieť, uprostred polí, vyhadzuje Paľo blinker. Parkujeme. Tak sem by som veru netrafil, ja by som sa trepal až do Podhradia. Odtiaľto je to však oveľa bližšie, pod jaskyňu prichádzame medzi prvými. Oheň horí, kapustnica sa varí, víno a čaj tiež. Organizátori a lovci dobrodružstiev tvoria hlúčiky, vo vzduchu sa miešajú vône klobásy, klinčekov a očakávania. Prišli sme práve včas, formuje sa prvá skupina a my sa do nej zmestíme. Dobrá správa, nestrácame čas. Pri vstupe je na hromade navŕšené množstvo prilieb s čelovkami. Vyzerajú akoby niekde stratili svoje hlavy, na úvod nie príliš optimistický pohľad. Pózujeme fotografom (čo ak sa už nevynoríme) a je to tu! Helmy na hlavu, zhlboka sa nadýchnuť, dvere jaskyne sa otvárajú!

Hneď po pár metroch sa mi zahmlieva pred očami. Nie, neudrel som si hlavu (iba som jemne šuchol prilbou po strope), to len rozdiel teplôt vonkajšieho prostredia a jaskyne vytvára film na sklách mojich okuliarov. Vetranie ani utieranie nepomáha, o chvíľu opäť nič nevidím. Začínam sa potiť. Tu v hĺbke kopca je celkom teplo, som zbytočne naobliekaný. Absolútne som nezvládol prípravu na akciu a prvé kroky pod zemou, aké budú ďalšie?

Spočiatku celkom fajn. Ideme takmer vzpriamene, keď si utriem sklá vidím (aspoň na chvíľu) jaskynnú výzdobu, sprievodca rozpráva zaujímavo, len keby som sa tak nepotil a prilba mi toľko netancovala na hlave! To čo stačí na bicykli, je v jaskyni málo. Ale začína sa pritvrdzovať!

Prichádzame k železnému rebríku, vedie niekam hore do komína. Postupujeme pomaličky, po jednom. Keď príde rad na mňa, vidím dôvod. Z úzkej štrbiny visí reťaz, z diery sa ozývajú hlasy a presvitá svetlo. Asi sa tam budem musieť nasúkať. No do kelu, to bol nápad sem vojsť (lepšie by hádam bolo v práci)! Ale nemôžem vyzerať ako srab (macho efekt), idem. Hneď na úvod som sa v skale šprajcol. Tadiaľto ja neprejdem! Našťastie sa mi podarilo uvoľniť. Tak ešte raz! Viac doľava, mierne sa skrútiť, priťahovať rukami, pravú nohu položiť na roxor trčiaci zo skaly, zabrať.

Hlava vkĺzla do otvoru, plecia a hruď tiež, brucho je mäkké, to prejde. Len nedýchať, nezväčšovať objem, priťahovať sa. Po centimetroch, po milimetroch sa posúvam vyššie. Prestáva sa mi potiť čelo, v pote sa už kúpem celý. Nevidím nič, len rukou nahmatávam hranu, zachytávam sa, počujem hlas, niečo mi radí, nerozumiem, cvaká blesk. Hlava sa dostáva do voľného priestoru. Chvalabohu, už ma budú môcť aspoň kŕmiť! Pomaly, pomaličky sa mi však darí oslobodzovať zo zovretia skaly. Som voľný, dýcham, žijem! Keď si utriem okuliare, vidím kam som sa dostal. Sme v malom, úzkom priestore, v danom momente však na mňa pôsobí giganticky, konečne môžem hýbať rukami a nohami, vystrieť sa, nadýchnuť. Tieto pocity však dlho nevydržia.

Pokračujeme. Najskôr sa rôzne zohýbame, skrúcame, pretláčame štrbinami. To ešte celkom ide. Chodba sa však opäť raz premieňa na myšaciu dieru, ktorá klesá niekam dole. Ako sa tam mám pustiť? Nohami alebo hlavou? Všetci idú po hlave, tak teda aj ja. Šuch dole. Šušťákové nohavice mám v momente v polovici stehien. Zozadu sa ozve smiech… Ešte pár metrov sa plazím po bruchu. Potom sa priestor kúsok rozširuje, môžem sa pretočiť na chrbát a vytiahnuť si gate hore. Naozaj som si vybral vhodné jaskyniarske oblečenie! Najbližšie metre sa posúvam dopredu plazením, štvornožky (chudák kolená, cítia každý kamienok a že ich tam je!) a nakoniec konečne v podrepe. Tadiaľto sa budeme aj vracať?

Stojíme vo veľkom dóme, nachádzame sa v novoobjavených priestoroch jaskyne. Podľa slov nášho sprievodcu sme asi prvými amatérmi – nejaskyniarmi, ktorí ich navštívili. Ani sa príliš nečudujem, v mysli mi čoraz nástojčivejšie začínajú hlodať myšlienky. Ako sa dostaneme von? Aká hromada prilieb to bola pri vchode? Nie sú netopiere mrchožrúty? Čo za kosti to boli na výstave pri vchode?

Nakoľko ale dokážem posúdiť (okuliare sa už takmer nedajú ani utrieť), je tu aj kvapľová výzdoba. Stalagmit, stalagtit, stalagnát, ktorý je ktorý? Ostatní vyzerajú spokojne, tak tu bude asi pekne. Čakajú nás však ďalšie neľahké výzvy.

Musíme sa pretlačiť ešte užším prielezom ako na začiatku. Nie je tam však reťaz a nohy sa nemajú do čoho vzoprieť, kopú do vzduchu. Samozrejme sa najskôr šprajcnem, tentokrát to vyzerá naozaj zle, nakoniec ma ale skala vypľuje. Zákony fyziky sú spochybnené, alebo som sa teleportoval?

A tie komíny! Hore aj dole. Takmer sa nie je čoho zachytiť. Raz dokonca podľahneme fatamorgáne a v trojici nalezieme do neprávneho priestoru. Výstup bol extrémne ťažký, zostup takmer neriešiteľný. Už sa vôbec neorientujem kde sa nachádzame. Keby ma dvakrát zatočilo, vyleziem v jaskyni Driny alebo v Demänovskej doline. Je mi už všetko jedno, slepo dôverujem nášmu sprievodcovi (vďaka zahmleným okuliarom som aj tak úplne slepý, už ich ani neutieram), nechápem, ako sa tu dokáže orientovať. Že by za sebou ťahal Ariadninu niť?

A potom skĺzavka. Niektorí idú spodným tobogánom, tam sa ja neodvážim, asi by som v ňom bol ešte teraz. Idem vrchnou časťou. Tiež prudko klesá, treba sa pridŕžať, brzdiť, korigovať pohyb. Mne sa však podarí pristáť na stalagnáte (ten rozoznávam), jedna noha naľavo, druhá napravo… Náprava nie je tak jednoduchá, ako by sa mohlo zdať.

Konečne sme na začiatku, musíme sa spustiť dole tým prvým úzkym prielezom. Lúčim sa s jaskyňou, lúčim sa so životom. Aj keď som v ňom veľa vecí pokašľal, nebol až tak zlý, je ho škoda… Súkam sa do štrbiny, chytám reťaze. Spúšťam sa, prsty ledva stíhajú obopínať a brzdiť pohyb dole, takmer pád. Nohy narazili na niečo pevné, počujem Jančiho. Stojím na rebríku! Žijem, dýcham, existujem! Ešte sa nešmyknúť z oceľových šteblíkov. Konečne! Som na pevnej zemi, môžem sa narovnať. Krv opäť prúdi v žilách, mozog pomaly začína fungovať.

Stretávame skupinku dobrodruhov, práve vstupujú na prehliadku. Nedá mi to: „Prosím Vás, neviete čo je dnes za deň? Už tu blúdime veľmi dlho.“ Pozerajú na mňa divne, môj pokus o zahájenie konverzácie nechápu, ešte nič neprežili. Veď počkajte za chvíľu!

Konečne vidím modrú oblohu, v pľúcach cítim mrazivý vzduch. Som vonku. Už NIKDY viac ma sem NIKTO nedostane! Vítam sa s ostatnými spolulezcami. Fotíme sa, usmievame na svet. Aký krásny deň! Sme špinaví až za ušami, na prvý pohľad vidieť, odkiaľ sme vyliezli. Ľudia stojaci vonku na nás zvláštne pozerajú. Keby ste vy vedeli!

Sme vonku už niekoľko minút, zostupujeme bližšie k ohňu, stretávame prvých známych, zdravíme sa. Nemôžeme sa však pridlho zdržiavať, sme špinaví, spotení, musíme naspäť k autám, prezliecť sa. Pokračovať budeme za chvíľu.

Po ceste sa adrenalín pomaly vyplavuje, začínajú pracovať endorfíny. V tej jaskyni som síce skoro nič nevidel, ale bol to zážitok. Bolo to zaujímavé zažiť. Iba raz. Raz. Aspoň raz. Možno ešte niekedy. Nie! Stačilo! Načo by som tam mal ešte niekedy liezť, pokúšať šťastie? Ondro mal pravdu. Ak by ma to ešte niekedy napadlo, treba ma priviazať k radiátoru. Ale aj on sa však na prechod Veľkej Fatry vrátil…

Konečne vyzeráme opäť ako zo škatuľky, špinavé oblečenie odpočíva vo vreciach v kufroch áut. Len tie moje wibramy! Malokarpatské blato posledných týždňov je slabým odvarom toho, čo sa nachádza pod zemským povrchom.

Vraciame sa opäť pod jaskyňu. Dušu sme uspokojili, teraz je na rade telo. Treba okoštovať kapustnicu, varené vínko či čaj. Všetko je naozaj výborné, hlavne kapustnica je bohatá, neoklamaná, plná mäsa, klobás, kapusty. Pán šéfkuchár, klobúk dole! Prvá časť dnešného programu je úspešne za nami, poďme teda ďalej. Vedľa Plaveckého hradu sa nachádza vrchol Pohanská. Dnes lesom zarastený nenápadný kopec, v dávnej minulosti však významné oppidum, sídlo Keltov. A keďže mi je táto stará civilizácia blízka (Kelti – Gaeli – uisge beatha (živá voda = whisky)), miesto ma magicky priťahuje už dlhú dobu. A dnes je šanca ho navštíviť.

Najskôr sa musíme dostať do Plaveckého Podhradia (naozaj je to o hodný kus ďalej ako k našim autám) a potom zdolať výživné stúpanie pod hrad. Odtiaľ nás následne chodníčky lesnej zveri (ak ich nájdeme) privedú až hore, do výšky takmer 500 metrov. Plán je jasný, uvidíme, ako ho dokážeme zrealizovať v teréne.

Chodníčky lesnej zveri, kdeže ste? Stúpame kolmo hore proti vrstevniciam, zabárame sa do hlbokej vrstvy lístia, snažíme sa nešmyknúť, obchádzame vyvalené stromy. Cesta malokarpatským pralesom. Ešteže nie je horúco, zo stromov nevisia liany a neškeria sa na nás opice, bolo by to ako v džungli.

Horúco nie je, teplo však hej. Zipsy nižšie od krku, čiapky vyššie do čela a utierať pot. Koľkýkrát dnes? Nepočítam to. Tu aspoň nemusím ísť štvornožky, aj keď rukami si občas pomôžem. Naozaj výdatný kopec, ako sa tam tí starí Kelti dostávali? Tak ako my, to len moderný človek spohodlnel, zmľandravel. Všade sa rozvážame autami, všetko máme na dosah ruky, odvykli sme namáhať sa. Čo sa nedozvieme na tri kliknutia na webe, prestáva existovať. Svet sa nám scvrkol na malú farebnú obrazovku, nosíme ho vo vrecku, ovládame šúchaním. Aj teraz ma dobehol a zvoní – dovolenka, nedovolenka. Je to však vybavené rýchlo, môžem pokračovať. Skupinka mi ale zatiaľ ušla, idem kúsok za nimi, mám čas sa hlbšie ponoriť do myšlienok.

Všade naokolo rastú stromy. Tie dobre známe – druh malokarpatské, trieda hrebeňové. Pokrútené do rôznych tvarov, prežívajúce, živoriace, avšak húževnaté, existujúce. Obdivuhodné výtvory. Keby som bol sochárom, trávim tu každú voľnú chvíľku, nasávam atmosféru a inšpiráciu. Ja som však iba turista, mne stačí len tá atmosféra. Tieto chvíle mám naozaj rád, kvôli týmto okamžikom chodievam do našich hôr, na ich hrebeň. Dívam sa, zhlboka dýcham, pozorne počúvam. Príroda, stromy, tráva a vietor rozprávajú svetu svoje tajomstvá. Niekedy ticho šepkajú, treba pozorne načúvať. Inokedy, tak ako dnes, hovoria nahlas, prekrikujú sa, musím si vybrať správny hlas a počúvať jeho príbeh.

Zo šírych rovín Záhoria sa prudko dvíhajú chrbty pohoria, možno z nich dohliadať na okolie, kontrolovať ho a ovládať. Husté lesy poskytujú dostatok potravy, studničky sú zdrojom životodarnej vody. Je tu všetko, čo dávny človek potrebuje k spokojnej existencii. Prvé hradby. Druhé hradby. Tretie hradby, vrcholová akropola, miesto druidov. Prekvitajúce sídlo, rozlohou väčšie ako o mnoho storočí mladší, už stredoveký Prešporok. Čo spôsobilo jeho náhly zánik, aký žiar spálil prstence jeho hradieb? V susedstve o viac ako tisícročie neskôr vyrastie mohutný hrad, strážca okolia. Ten svoju úlohu plní len zopár storočí, koleso histórie už začína naberať obrátky…

Stojíme na vrcholovej planine, oddychujeme, rozhliadame sa do okolia. Hlboko pod nohami nám leží Plavecké Podhradie a celé Záhorie. V diaľke nad zahmlený obzor vykúka biely hrot Schneebergu, opäť sa v duchu zdravíme, sľubujem návrat, záujemcov o návštevu je dosť. Vhod padne kvapka repáku aj zázvorovice, alebo čaju, zahryznutie do krajca chleba či jabĺčka. Dnes už vyššie nevystúpime i keď nás čaká zdolať ešte pár výškových metrov pri výšľape na hradby protiľahlého hradu. Teraz si však užívame krásne počasie, ktoré však vôbec nepripomína aktuálne ročné obdobie. Možno si musíme zvyknúť.

Čas pri takýchto príležitostiach uteká akosi rýchlejšie. Niekedy by to chcelo spomaliť, sadnúť si, zapáliť oheň, uvariť polievku, opiecť slaninku, klobásku alebo špekáčku, otvoriť fľašku rizlingu či rulandského (suchého, ako ináč), v závetrí rozložiť spacák a čakať na západ slnka. Krajina sa stišuje, je počuť len tiché rozhovory hmyzu, všetko sa pomaly ukladá na krátky odpočinok. Noc pod hviezdnou oblohou, už roky som takú nezažil. A skoré svitanie. Pľúca naplniť chladným vzduchom, oči ranným zorami, uši prvým štebotom vtákov, myseľ krásou okamihu, zrodom nového dňa.

Poďme však ďalej, dnes niečo podobné nemôžeme plánovať. Je zima, Silvester predo dvermi, čaká nás výstup na Geldek. Ale teraz ešte musíme zvládnuť zostup z Pohanskej. Ide to celkom dobre, našťastie. Žiadny pád, žiadne zranenia, žiadne zdržanie. Plynule môžeme pokračovať hore na Plavecký hrad – Detrekov kameň, dotknúť sa jeho stien, zachytiť vibrácie veží a múrov, rozkódovať ich reč, v záblesku okamihu prežiť celú históriu. Polovcov – Kumánov i Pálffyovcov, Fuggerovcov či Balassovcov, slávu v časoch Bornemiszovej tlačiarne aj zánik z rúk cisárskych vojsk.

Toto všetko sa mi ako v zrýchlenom filme odvíja pred očami tých niekoľko minút, keď stojím na hornom nádvorí a kochám sa pohľadom do podhradia (áno, tentoraz s malým „p“). Výhľady do blízkeho aj ďalekého okolia, Kršlenica aj Jelenia hora, Záhorská nížina aj Pálava. Dnes je tu nádherne, nefúka (pred viac ako mesiacom to bola iná káva), je príjemne teplo, všade plno ľudí, všetci len fotia, fotia a fotia. Facebook, Instagram a ďalšie siete praskajú vo švíkoch, denne pribúdajú nové dátové úložiská, snažíme sa zmenšovať uhlíkovú stopu, zachrániť Matku Zem…

Zostupujeme, vraciame sa pod jaskyňu. V okolí stretávame čoraz viac ľudí. Poniektorí majú nohavice a bundy od bledého blata, nesú v rukách prilby. V očiach im svieti podivuhodný plamienok, zmes strachu a radosti. Usmievajú sa. Len pre seba, dovnútra. Pozrieme si do očí, cítime že vieme.

Pri ohni je zatiaľ veselo. Zásoby jedla a pitia sa o niečo stenčili, stále je však čo ponúkať, čo konzumovať. Stretajú sa známi, vytvárajú sa nové známosti, preberajú sa udalosti minulé, plánujú budúce. Máme si čo povedať. Muzika si dávala prestávku, pomaly sa však chystá pokračovať. My však už začíname rozmýšľať nad odchodom. Zajtra nás čaká ďalší program, bude viac kilometrov, treba sa pripraviť. Lúčime sa a sadáme do áut. Niektorí sa ešte zastavíme na chvíľku U Sedliaka v Smoleniciach, je to takmer po ceste, dáme jednu kávičku. A to je definitívna bodka za dnešným dňom. Zostáva sa len šťastne dostať domov. Zajtra pokračuje Koncoročná trilógia druhou časťou – chystajú sa Silvestrovské výstupy.

Hneď po návrate si idem očistiť popradky. Tie vyzerajú! Voda pomaly zmýva a unáša kal z jemného blata, ktoré ich celé obaľuje. Usádza sa dne vane, vytvára cestičky, slepé uličky aj priechody, ktorými preteká prúd. Ako sa nimi prediera, menia svoj tvar aj smer. Schopnosti vody v priamom prenose. Voda a čas, dva živly, pred silou ktorých mäkne aj najtvrdšia žila.

Ráno, budím sa so slušnou svalovicou. To som už dlho nezažil, pohyb po jaskyni dal naozaj zabrať. Wibramky už uschli, treba ich ešte naboxovať. Stále sa však na nich nachádzajú stopy po včerajšom putovaní vnútrom hradného vrchu. Jemné častice prachu už zostanú navždy usadené v póroch ich kože, v záhyboch švov. Tak ako pocity a zážitky včerajšieho dňa v mojej pamäti.

Táto návšteva bola o niečom inom ako o hltaní kilometrov. Išlo o zážitky, silné, nezmazateľné. Nebola o kráse jaskynnej výzdoby, na to sú iní kandidáti. Nebola to návšteva krásne farebne vysvietených priestorov, prechádzka po nerezových chodníkoch a schodoch, chvíľach, keď sprievodca na pár sekúnd zhasne svetlo a od ľudí sa čaká, že od strachu a údivu začnú kričať. Nebol to podzemný Disneyland. Bol to nefalšovaný, autentický zážitok. Skúška schopností, prekonanie vlastných hraníc. Vysporiadanie sa s obavami aj strachom. Pretláčanie k životu cez úzke štrbiny (z tejto vety by mal Freud radosť). Spoznanie seba samého, pohľad do tmavého zrkadla ležiaceho v hĺbke hory.

Pokiaľ to bude čo len trochu možné, 30.12.2020 sa stretneme pri Plaveckej jaskyni. Nasadím si prilbu, zhlboka nadýchnem a vojdem.

Ďakujem Paľovi Rapantovi, že ma upozornil na perfektnú akciu a sprostredkoval na nej účasť (a nafotil skvelú fotogalériu, to je ale u neho samozrejmé). Tiež ďakujem speleológovi Michalovi Hanákovi zo skupiny Jaskyniari Plavecké Podhradie, že nás bezpečne previedol podzemím a dostal všetkých naspäť na zemský povrch. Na akcii sa zúčastnili:

Paľo Rapant s dcérami Zuzkou a Monikou (preliezali štrbinami ako lasičky), Vlado Trajlínek, Janči Budoš, Milan Babišík, Vojto Galbavý, Stano Kunik, Maroš Modrovský, Miro Šuga, Janko Ščibravý, Vlado Naď a

Juro Golier

Akcia Povianočná turistika

Povianočná turistika v Malých Karpatoch 28.12.2019

Akcie sa za MKCK zúčastnili: M. Babišík, P. Herceg, J. Budoš, J. Golier, Ľ. Kraic a E. Kraicová, J. Baránek, J. Ščibravý, V. Trajlínek, M. Farkašovská, V. Oravec a M. Šuga.

Ako hostia: R. Mocko, E. Corticelli, P. Rapant, J. Lukačovič, J. Polakovič, A. Masaryk, I. Málik, R. Černianská, M. Poláková, B. Golierová, S. Macejka, L. Macejková, M. Modrovský, V Galbavý a M. Slivka s dcérou.

Destináciou pre povianočnú a zároveň aj poslednú akciu z nášho hlavného plánu pre tento rok sa stali Malé Karpaty. Za posledné roky sme si k nim vypestovali takpovediac nadštandardný vzťah, ktorý sa preniesol aj na náš neustále sa rozširujúci počet sympatizantov. Tieto hory nás magicky priťahujú. Veď máme ich takpovediac za humnami a každý pobyt v nich je pre nás úžasným relaxom, kde dobrá partia vždy strávi nezabudnuteľné chvíle.

Trasu sme zvolili pre túlanie sa v okolí kopcov Polámané a Starý plášť. Štart a cieľ akcie bol v dedine Lošonec. Na malom námestíčku sa nás krátko po deviatej hodine stretáva pomerne slušná skupinka, 28 turistov-tiek.  Po obligátnom fotení pri autobusovej zastávke sa vydávame na trasu.

Za dedinou smerujeme cez lúky ku kamennému krížu. Tu zabočujeme doprava do lesa. Túlaním sa popri kopci Červená onedlho prídeme na žltú značku smerujúcu na Čiernu skalu. Chvíľu ideme po nej. Terén je zo začiatku trochu mokrý, ale jemný snehový poprašok dáva tušiť, že zem a teda aj blato budú tam vyššie aj trochu premrznuté. A tak aj bolo.

Stúpanie na sedlo pred Čiernou skalou nás trochu potrhá, ale hore sa počkáme, lebo ďalšia trasa už bude mimo značených ciest. Odbočujeme doľava a pokračujeme po hrebeni smerom na Starý plášť. Tu hore sa už trochu aj rozfúkalo, takže snažíme sa využívať terén pre trochu toho závetria. Nakoniec sa nám ide celkom v pohode. Výšku veľmi nestrácame. Hrebeň sa pekne hadí a my si užívame krásnu turistiku v doteraz nepoznanom svete tohto malokarpatského divadla.

Hneď po ľavej ruke míňame krásny skalnatý vrchol Polámaného (612 m). Zanedlho ďalší, tentoraz bezmenný kopec. Okrem skalnatých krás nám kulisu tvoria aj majestátne buky, ktoré si toho viac pamätajú, než je bežné pre strednú malokarpatskú flóru. Trochu mi to pripomína scenériu z ruského Mrázika. Len toho snehu tu chýba. Škoda. No vynahradzujú to pekné výhľady na sever na Lošonec a Bohunickú elektráreň.

Ani nezbadáme a už sa nám priblížil ďalší krásavec – Starý plášť. Tento 644 m vysoký vrchol patrí pre svoje unikátne výhľady v Malých Karpatoch k veľmi vyhľadávaným  kopcom. Dnešok nebol výnimkou. Hoci nebolo to pravé „echt“ počasie, ale dovideli sme až na Piliské vrchy pri Visegrade, čo je až za Štúrovom.

Na vrchole je postavená lavička. Z tohto miesta svoje pohľady do ďaleka často upieral aj veľký milovník tohto kopca, lekár, vedec a dlhoročný predseda PZ Monrepos, Prof. Gustáv Čierny. Takže nie sme sami, kto sa tu rád kochal okolím.

Pri pohľade dolu po krajine sa aj pre nás na chvíľu zastavil čas, no ale snívať sa nedá donekonečna, treba sa pobrať ďalej. Poberáme sa dolu po úžľabine až k malému pomníčku.

V Malých Karpatoch je veľa pietnych miest umiestnených v lokalitách, ktoré daný milovník prírody najradšej navštevoval. Toto patrí neznámemu trampovi z osady Feriba, ktorý ukončil svoju životnú púť v roku 2009. Česť jeho pamiatke.

Naše potulovanie už od teraz smeruje do cieľa k Lošoncu. Putujeme miestami po zvážniciach, miestami po lesných chodníkoch. Sem-tam sa zapotácame, sem-tam spadneme (našťastie nič vážne). Je to v pohode, lebo cesta má už len mierny sklon.

Dostávame sa na asfaltku a popri potoku Bohatá prichádzame k Olšovskému mlynu. Lošonec je už takmer na dohľad. Už len prejsť okolo chát a následne cez lúky a sme v cieli.

Záver akcie vyhodnotíme v Kaviarni u Kováčov. Prešli sme 17.5 km s prevýšením 600 m.

Čo dodať na záver. Nestalo sa nič, čo by sme neočakávali, nestalo sa nič, čo by bolo nezvyčajné. Nestalo sa nič, na čo by sa nedalo v dobrom spomínať. Stalo sa len pramálo, alebo vlastne veľa? Stalo sa hlavne to, v čo sme každí dúfali. Dnes už každý vie, že to bol opäť parádne prežitý deň s dobrou partiou v Malých Karpatoch.

Ľ. Kraic

Akcia Štefanská turistika

Štefanské potulky po Malých Karpatoch

Najskôr hore a potom už len z kopca

štvrtok 26.12.2019

Vianoce, Kračúň, Hody, Koleda, Štedrý deň, Vilija.Christmas, Gabonak, Božić, Noël, Kerstmis, Nollag, Jól, Natale, Kalėdos, Ziemassvētki, Chrëschtdag, Karácsony, Weihnachten, Boże Narodzenie, Crăciun, рождество, Χριστούγεννα, නත්තල්, Nollaig, Navidad, Nadolig, Giáng Sinh, різдво, கிறிஸ்துமஸ் …

(Copyright © Google Translator)

Krajina prikrytá snehovou perinou, spútaná mrazivým dychom Pani Zimy. Stromy prikrčené pod vysokými bielymi čapicami. Vianočné sviatky. Asi najviac osobné obdobie v roku, sviatky pokoja, zmierenia, ticha. Ako jemná pavučinka obaľujú myseľ, obracajú myšlienky dovnútra, skľudňujú dušu, spomaľujú čas. Aspoň na malú chvíľu dokážu prebudiť v človeku pocit dobra a spolupatričnosti.

Koniec decembra. Teplota nad bodom mrazu, krajinou prefukuje čerstvý vietor, strháva kvapky dažďa z tmavosivej oblohy, poľné a lesné cesty pokrýva hrubá vrstva blata. Obchody a médiá bombardujú okolie ponukami výhodných nákupov, domácnosti sú plné zhonu, príprav na sviatočné chvíle. Obdobie koncoročných pracovných večierkov.

Zdobenie stromčeka. Sviatočná večera – hríbová polievka, kapustnica, kapor, oplátky. Rozbaľovanie darčekov. Tři oříšky pro Popelku. Bohoslužby. Návštevy najbližších. A konečne zopár voľných chvíľ.

Všetko beží okolo mňa ako v zrýchlenom filme. Zo všetkého zostávajú v pamäti len rozmazané šmuhy, udalosti striedajú jedna druhú, hlbšie sa zarývajú len zážitky z voľných víkendov. Je to jeden bláznivý kolotoč, ruské koleso udalostí v práci aj mimo, keď by to trvalo ešte pár dní asi vyskúšam aj ruskú ruletu. Nie, až tak ďaleko to nezájde, je tu konečne pár voľných dní. Von z toho, poďme do prírody.

Pôvodne som chystal cez posledný sviatočný voľný deň, na Štefana, vybehnúť iba kúsok za roh, len sem hore, na Zlatý vrch. Na poslednej spoločnej vychádzke som sa však rozhodol plán trochu zmeniť. Akcia okolím Zochovej chaty vyzerá lákavo, možno príde aj zopár kamarátov. Na Inovec ideme na Tri krále, potom hádam stihneme prebehnúť aj cez Zlaťák, vo štvrtok pôjdem opäť do Karpát. A tak budík zvoní uprostred najkrajšieho sna, nenávratne ho preruší a rozoženie, teplá posteľ vonia spánkom a prísľubom celodenného ničnerobenia. Vstávam len ťažko, volanie hôr je však silnejšie.

Vyrážam ešte za tmy, po večernom daždi sú cesty mokré, našťastie však takmer prázdne. Ide sa dobre, moje auto už cestu do Moravian pozná naspamäť (ako kôň Sváčka Ragana), stačí len jemne korigovať rýchlosť. A tiež potom do Fraštáku a Trnavy. S každým novým spolucestujúcim sa nálada o kúsok zlepšuje. Je si čo povedať, sme plní očakávania čo prinesú nasledujúce hodiny a kilometre.

Na parkovisku na Zoške je rušno. Vidíme zopár kamarátov a kamarátiek, ďalší sa pomaly trúsia z rannej kávičky na chate. Prišli skôr, ukryli sa pred chladom skorého malokarpatského rána. Zatiaľ ani presne nevieme kam nás dnes zavedú naše kroky. Akciu organizujú trampi z Budmeríc, my sme len hostia.

A začíname pekne zostra. Výstupom na Veľkú Homoľu. Pár metrov ďalej, pod parkoviskom, musíme prejsť prvé blatové pole. Poniektorí sa ešte snažia udržať dekórum, balansujú po dreve, ostatní však už vedia. Dnes domov čistí neprídeme. Hore zjazdovkou to ide samo, kopec sa ešte len rozdýchava (poniektorí už fučia, púšťajú nižšie zipsy svojho oblečenia), cesta sa dokonca na kúsku vyrovnáva, snaží sa nás polapiť, nalákať hlbšie do svojich osídiel. Ale čaká nás výšľap!

Ešte sa len dostávame do prevádzkovej teploty a je tu prvá pauza. Sme pod hvezdárňou, treba počkať na oneskorencov. Nie sú ďaleko, voľnú minútku však treba využiť, teraz ešte môžu aj šoféri. A tak sa z ruksakov vyťahuje nielen čaj a sladkosti. Zázvor, med, orechy a iné druhy ovocia či zeleniny sú vhodné aj pre vegetariánov. Nevadí, že prešli destilačným procesom, to im len pridáva na výnimočnosti. A tak koštujeme, debatujeme, užívame si spoločnosť v príjemnom prostredí len pár stoviek metrov od Zochovej chaty, na skok od civilizácie (tú máme mimochodom hneď po našom boku, budova hvezdárne teraz cez deň dohliada na svojich návštevníkov, hviezdy a iné telesá prídu na rad po zotmení).

No treba sa hýbať, týmto spôsobom by sme mohli skončiť skôr ako sme začali. A kvôli tomu sme sem nechodili. Náš cieľ leží vyššie a ďalej, počas putovania chceme zažiť neopakovateľné chvíle, zanechať tu kus srdca a na oplátku si v duši odniesť nezabudnuteľné zážitky (tie by síce dokázali vyvolať aj tieto halucinogénne látky, na tie by sme sa však snažili čo najskôr zabudnúť). Preto opäť roztáčame do pohybu nohy, srdce začína pumpovať krv až do poslednej cievky, pľúca sa rozpínajú pod náporom čerstvého vzduchu, na čelo vyrážajú prvé kvapky potu. Cestu a čas si krátime rozhovormi, spomíname minulé výlety, plánujeme budúce cesty. Od jaskynných hlbín cez roviny južného Slovenska až po vrcholy Álp, každý kúsok okolitej krajiny stojí za to navštíviť, zanechať na ňom otlačok podrážky topánok, stopu plášťa bicykla, naplniť ním myseľ i srdce. Prostredie neovplyvňovať ale nechať sa ovplyvniť prostredím.

Ani sme sa nenazdali a stojíme pri päte rozhľadne na Veľkej Homoli. Dnes nie je našťastie schovaná v mrakoch, rýchlo hore, za výhľadmi, beriem drevené schody (takmer) po dvoch. A výhľady sú. Síce čiastočne obmedzené, ale aj tak rozoznávame sedemstovkový hrebeň, po ktorom sme putovali takmer pred mesiacom, z lesa pod nami vykúkajú bralá Troch jazdcov, v diaľke vidno Kamzík a Malý Javorník, na druhej strane rozpoznávame Žibricu v pohorí Tríbeč. Kocháme sa, fotíme, neprekáža ani čerstvý vetrík, ktorý sa snaží zahnať nás nižšie. Nakoniec však ustupujeme dole. Treba sa posilniť, dohodnúť na ďalšom smere pochodu.

Zostupujeme. To čo sme prudko vyšliapali, teraz s ťažkým srdcom schádzame, našťastie len o kúsok nižšie. Náš ďalší cieľ – Čermákova lúka. Touto cestou cez Vápenku a Zbojnícke idem prvýkrát. A stojí to za to. Krásne vzdušné lesy, výhľady severovýchodným smerom (poza tie kopčeky budeme neskôr prechádzať) a za našimi chrbtami na všetko dohliada rozhľadňa na Veľkej Homoli. Značka klesá takmer nebadane, zdá sa, že ideme po rovine. Paráda. A to počasie! Pripomína skôr apríl, december však ani náhodou. Chvíľku okolie ožaruje zubaté slnko, za pár okamihov sa zatiahne čierňava ako pred dažďom. Ten nás dnes našťastie obíde (krátko zaprší až v cieli, ale to sme už pod strechou). Už som to v minulosti spomínal veľakrát – niekto tam hore nás musí mať veľmi rád. Alebo len šťastie praje odvážnym?

Robíme si prestávku pri prístrešku na Čermáčke. Skupina sa musí stretnúť (trochu sme sa roztiahli) a dohodnúť ako ďalej. Organizátori trasu smerujú opäť na Zošku a cez Zajačí jarok, tadiaľ sa nám nechce, volíme smer na Hubalovú. Predtým ale ešte príde k slovu niečo pod zub, aj niečo na pochutenie (medovníky patria nerozlučne k Vianociam), niečo od smädu aj niečo na potúženie (už nič pre šoférov). A tiež kratučké zastavenie u pána domáceho, pána Csermaka nemožno obísť. Sme tak dokonale pripravení a naladení na ďalší pochod. Bude to pekná cesta.

Červená značka ide lesom, všade navôkol leží lístie, holé koruny stromov umožňujú občasné krátke výhľady na Skalnatú. Presúvam sa v čase, spomínam na krásny výlet spred pár týždňov, opäť sa vracajú prežité chvíle, s časovým odstupom spracované a prefiltrované, ale už natrvalo uložené v mojej duši. Pri vrcholovom strome znova vidím stáť našu skupinku, kráčam po pevnej, mrazom stuhnutej zemi, nechávam sa unášať atmosférou ďalekých slnečných výhľadov. Na všetko dozerá strom – solitér, dobre viditeľný aj z tejto diaľky.

Dnes je však treba pozerať pod nohy, cesta je blatistá, my zablatení. V protismere sa objavujú skupinky cyklistov (Janči, a čo Ty?) aj turistov, sviatočný deň trávi v prírode veľa záujemcov. O chvíľku vchádzame na vyhliadku pod Gajdošom. Na ľavej strane vidíme hrebeň sedemstoviek, osamelý kopec pred nami identifikuje Vlado ako Mešťankovú. Krásne miesto, aj tu ma pred pár rokmi Malé Karpaty zasiahli presne miereným šípom priamo do srdca. Tento pocit sa mi odvtedy vracia pri každej návšteve, ktorá ma zavedie na túto malú planinku stráženú pyšnými vysokými stromami, dohliadajúcimi na jej pokoj. Pekná, lístím vystlaná zvážnica na Hubalovú. A torzá stromov, obete živlov už roky pozdravujúce hostí. Krásu možno v týchto miestach (ale aj všade inde, treba len pozorne počúvať reč krajiny) nájsť takmer na každom kroku.

Úplne na Hubalovú však dnes nejdeme (ide tam len Vlado, dnes mu bolo ešte málo, pridal si krátky výbeh na Vysokú!), šibneme to lesom dole na asfaltku a potom nižšie položenou bránou vchádzame do obory. Dnes je to už našťastie legálna návšteva. Bolo načase, tieto miesta bolo hriechom ukrývať pred turistami a cyklistami, púšťať sem len privilegovaných lovcov. Takto si môžeme aj my chvíľku užívať nerušený pokoj rozľahlých malokarpatských lesov, počúvať zurčanie Kamenného potoka, šum lesa (to niekedy v lete, dnes by maximálne hvízdal vietor v korunách stromov, je však našťastie takmer bezvetrie) a stretnúť početnú čriedu jeleňov (aspoň v predstavách). Asfaltka hore dolinou je perfektná, prečo sem vlastne nechodíme jazdiť (plán je už na budúci rok bohužiaľ uzavretý, ale … aspoň mimo plánu možno niečo dáme, čo Vy na to?).

Ani sa nenazdáme a dolinou sme sa posunuli o kus bližšie k civilizácii. Stojíme pri vodnej nádrži Fúgelka, čarovnom mieste osídlenom v minulosti huncokármi (dnes sa tu nachádza poľovnícka chata). Na chvíľku sa zastavíme, nechávame pôsobiť tichú, pokojnú atmosféru vodnej hladiny. Napĺňa ju malý potôčik pretekajúci dolinou, zberajúci prítoky zľava i sprava. Je na neuverenie, čo dokázali pred pár rokmi tieto malé stružky vody napáchať počas prudkej búrky dole v obci Píla. Prírodu sa môžeme snažiť ovládnuť, posledné slova však má vždy ona. Toto si však človek, „najvyšia“ bytosť tvorstva, takmer neuvedomuje.

Obdivujeme múry hrádze a ďalšie priľahlé stavby, niektoré sú bohužiaľ dosť zanedbané. Pokiaľ čoskoro nepríde k ich oprave, môžu byť nenávratne poškodené či zničené, k národným kultúrnym a technickým pamiatkam sa tento národ správa macošsky. O niečo menej macošsky sa štát správa k stavbám, ktoré sa nachádzajú neďaleko vyústenia tohto ramena doliny v Papierničke, to je však iná pesnička, nebudem tu zbytočne „politizuvať“.

Kým prídeme až sem, čaká nás našťastie ešte niekoľko stovák metrov pochodu krásnou tichou dolinou, dnes naposledy si tak môžeme užiť pokoj v náručí prírody. Ďalej sa už budeme presúvať cestou vedúcou časťou doliny, ktorú úplne pohltila civilizácia. Na jej okrajoch sa objavujú viac či menej vkusné stavby, na jednom mieste krajinu zdobí megalomanský pozostatok minulých čias, dnes už (pri pohľade zvonka) dosť poznačený zubom času. Pribúda doprava, musíme sa vyhýbať autám.

V jednom momente sa na nás rúti bicykel, zababušená cyklistka si nás asi nevšimla, tuším nás zramuje. Ale všimla a veľmi dobre. Keď príde na meter od nás spoznávame vysmiatu Janku. Neobsedela doma a aj napriek zraneniu nás prišla pozrieť na bicykli. Radostne sa vítame, takéto prekvapenie vždy poteší. Je to nezmar. Krúži okolo nás, hore dole dolinou na bicykli, naberá kilometre, asi chce zaokrúhliť ten obdivuhodný počet najazdených kilometrov za tento rok.

Ale to sme sa už dostali do úplného centra obce Píla. Z výšky dozerá hrad Červený Kameň, v miestnej krčme nás čaká odmena, kapustnica. Dobrá, po prejdení takmer dvadsať kilometroch naozaj chutí. A vonku sa medzitým spúšťa drobná prehánka. Dnes všetko sadlo tak ako má. Aj príprava akcie zo strany Milana. Nielenže nás na akciu upozornil a pozval, ale ešte na dvakrát autom preváža šoférov na Zošku. Z jeho strany je to perfektne premyslená a zorganizovaná akcia, vďaka Milan.

Poďakovanie samozrejme patrí budmerickým trampom, organizátorom výletu, vďaka nim sme sa prešli krásnym krajom a zažili perfektný sviatočný deň v Malých Karpatoch. A tiež nemôžem zabudnúť na všetky kamarátky a kamarátov, ktorí počas celého dňa vytvárali výbornú pohodu na našom putovaní, najskôr vystúpali na vysoký kopec Veľká Homoľa a potom dole kopcom doputovali do cieľa v obci Píla:

Danka Fáziková, Martina Kolonová, Silvia Bejdová, Milka Poláková, kamarátka z trampu Renáta, Paľo Rapant s dcérou Zuzkou, Milan Babišík, Vlado Trajlínek, Jozef Baránek, Dano Kováč, Tono Vyskočil, Andrej Babulík, Jozef Polakovič s kamarátom Tonom, Maroš Modrovský, návšteva na bicykli Janka Lukačovičová a

Juro Golier

Pár hodín po návrate domov, v telefóne mi cinkne upozornenie na nový mail. Píše Paľo, posiela fotky z dnešného výletu. Perfektné ako vždy, to nemusím opakovať. Sťahujem, rozbaľujem, klikám na prvú z nich. Zochova chata v skoré ráno. Partia z Piešťan vystúpila z auta. Kávička na Zoške. … Výšľap na rozhľadňu. … Dvojica na blatistej ceste v objatí stromov. … Tichá hladina Fúgelky. …

Vír času ma sťahuje o pár hodín späť do minulosti. Budík zvoní uprostred najkrajšieho sna, nenávratne ho preruší a rozoženie, teplá posteľ vonia spánkom a prísľubom … Sadám k počítaču, prsty začínajú vyťukávať písmenká, chytajú rytmus, na obrazovke sa objavujú prvé slová. Zvukomalebné výrazy v neznámych jazykoch. Kerstmis, Jól, Nollaig … Kračúň.

Akcia Predvianočná turistika

Krátky predvianočný výlet, únik od upratovania a pečenia

22.12.2019

Akcie sa zúčastnili: D. Fáziková, M. Farkašovská, J. Golier, V. Trajlínek, J. Ščibravý, D. Surovčík, Ľ. Kraic, M. Babišík, V. Galbavý, M. Modrovský a P. Rapant.

Naše potulovanie po Malých Karpatoch pokračovalo aj v tento víkend. V nedeľu 22.12. sme ako taký malý únik od upratovania a toho predvianočného zhonu volili opäť prechádzku po malokarpatskej prírode. Tentokrát to boli doliny a kopčeky v okolí Bukovej. Neboli to teda žiadne majestátne sedemstovky, ale pre predvianočné únikové potulovanie to bolo akurát.

Na trnavskej stanici som ráno stretol len Jančiho. Vo dvojici čakáme, či sa predsa len niekto nepridá. Odchod vlaku do Bukovej sa neúprosne blíži, no nikto neprichádza. Len zopár cyklistov. Tak nasadáme s dúfaním, že niekto pristúpi aspoň v Smoleniciach. Našťastie v Smoleniciach sa k nám pridá skupinka až deviatich turistov, ktorí sem prišli autami.

Na železničnej stanici v Bukovej všetci vystupujeme a vydávame sa po červenej značke smer Sokolské chaty. Terén je po včerajšom daždi blatistý, ale nevadí, hlavná vec, že sme opäť v prírode. Trochu sme sa cestou zarozprávali, takže vzniknuté dve skupiny na chvíľu nevedeli jedna o druhej. Pokrytie telefónnym signálom v doline Sokolských chát je nulové, takže začalo improvizovanie druhej skupiny, kadiaľ ďalej, ako dohnať prvú skupinu. Pretože ďalší cieľ zo Sokolských chát bol síce známy, ale cesta k nemu viedla viacerými spôsobmi.

Našťastie náhoda nás dala zase dohromady a v miestnom hostinci sme popri tekutom občerstvení prebrali aj ďalšiu našu trasu. Zo Sokolských chát smerujeme na Obulanské a Mikulčické kopanice. No ďaleko neprídeme. Pri prechádzaní okolo jednej z chát prijmeme pozvanie domácich na jeden kalíštek. Dokonca pani domáca pochádza z rovnakej dediny ako ja. Takže je o čom hovoriť. No čas je neúprosný, treba pokračovať v našej trase. Je to pomerne dosť do kopca a dá nám to riadne zabrať, ale už si strážime prvého a posledného v skupine.

Prichádzame na zelenú značku a tá nás dovedie tesne ku Farme pod Tŕstím. Na chvíľu sa zastavíme a užívame si pekné výhľady po okolí. Farma ponúka jazdenie na koni či v jazdiarni, alebo v prírode. Spoločnosť nám tu môžu robiť kozičky, ovečky, muflóny a iné zvieratá. My teraz na to nemáme čas, snáď inokedy. Užívame si na túto dobu pomerne pekné počasie. Je síce pod mrakom, ale po včerajšom daždi je bezvetrie a hlavne neprší. Nič viac nám netreba.

Pokračujeme po zelenej značke a tá nás dovedie dolu až do Bukovej. Hneď pri vstupe do dediny nás víta koncert unudených strážcov predzáhradiek, ktorí svojim štekotom dávajú jasne najavo, kto je tu pánom. Trochu ohučaní zakotvíme v miestnom hostinci U Štvrťáka, kde si odpočinieme a občerstvíme sa.

Ďalej pokračuje popri kostolíku Navštívenia panny Márie a miestnom cintoríne opäť do lesa. Urobíme si krátku odbočku k dvom krížom – obetiam 2. svetovej vojny. Zisťujeme, že aj tu ukončilo svoju životnú púť niekoľko mladých vojakov počas tejto nezmyselnej tragédie.

Následná cesta popri chatkách nás dovedie ku hlavnej ceste. Kúsok musíme ísť po nej. Nie je to bohviečo a sme radi, že onedlho pri Vítkovom mlyne opäť zamierime do hôr. Červená značka po Hrnčekovej doline nás dovedie k ojedinelému prírodnému útvaru – skalnému oknu. Tento zaujímavý geomorfologický úkaz vznikol mechanickým zvetrávaním podkladovej horniny. Skalné okienko nie je bohvieako veľké, ale na Malé Karpaty je úplne postačujúce.

Kúsok potom ešte vystúpame a dostávame sa na lúku.  Opúšťame červenú značku a pokračujeme po lúke. Onedlho prichádzame k značke žltej a tá nás už za neustáleho klesania dovedie do cieľa, na železničnú stanicu do Smoleníc. Ešte predtým sa zastavíme v reštaurácii U Sedliaka, kde akciu patrične zhodnotíme.

Podľa môjho merania sme prešli 16,2 km s prevýšením 670 m.

Hlavné ale je, že pri tom predvianočnom zhone sme si našli čas na chvíľu zastaviť sa, vypnúť trochu prestimulovanú myseľ a odtrhnúť sa od toho všetkého naháňania. No a hlavne dopriali sme si  duševnú očistu a relax. Veď hoci len krátky pobyt v týchto našich malých horách prináša bohatú zásobu tejto obnovy.

Ľ. Kraic

Akcia Škarbácke 700-vky

Niekto tam hore nás musí mať naozaj rád.

8.12.2019

„Žiadna vločka nikdy nespadne na nesprávne miesto.“
(zenové príslovie, podľa P.Matthiesen, Snežný leopard)

Dátum a zamračená obloha spôsobujú, že ráno opäť vyrážam za tmy. Svetlá áut sa odrážajú od mokrej vozovky. Drobné prekážky pri ceste na nej vykresľujú podivuhodné tvary. Pozor, niekto kráča po krajnici! Nie, je to len značka, hra svetla a tieňa na plátne hmlistého rána. V diaľke vidím farebné svetlá. Bude tam asi niečo stáť, možno havária, musím spomaliť. Čím som bližšie, sú svetlá výraznejšie, menia farbu aj tvar. Svietim sám na seba. Vedľa cesty stojí budova, celá jej predná stena je presklená. Ako zrkadlo odráža svoje okolie. Idem po ceste aj v okne. Som deformovaný, pretiahnutý, rozmazaný. A v okne môjho auta sa odráža budova. Je presklená, ako v zrkadle sa v nej odráža okolitý svet. V ňom ide po ceste auto, v jeho okne … . Čo vlastne zistila Alenka v ríši za zrkadlom? Viem, v skutočnosti to bola Alica.

Som v Moravanoch, čakám na Maroša. Dnes som výnimočne prišiel načas, možno aj o chvíľku skôr, zaskočil som ho. Vypínam motor, bezmyšlienkovite hľadím cez predné sklo. Tu sa hmla na počudovanie stratila, obloha už nie je atramentovo čierna, mení sa na oceľovo sivú. Nesmelo svitá. Z rádia idú moji obľúbení Zepelíni, Kashmir: „… Nech mi slnko praží priamo do tváre, nech hviezdy vyplnia môj sen, som cestovateľ priestorom aj časom …“. Spolucestovateľ Maroš prišiel rýchlo, vyrážame za hviezdami. Síce nie do Kašmíru, ale do našich Karpát. Keď sa priblížime k horám, opäť vchádzame do hmly. Dnes bude turistika asi o morálke, slnko pražiť do tváre pravdepodobne nebude. Napriek tomu sa nám snáď podarí priblížiť projekt Malokarpatské sedemstovky krôčik od finále. Čaká nás štvorica nad Jahodníkom, skúsime prejsť všetky škarbácke sedemstovky.

Tento rok prvýkrát intenzívne skúšame turistiku aj v neskorom jesennom období. Po minulé roky to bývalo hluché obdobie, bicykle sme už mali (zavesené) na háku, bežky ešte stáli zaprášené v kúte, wibramy sme obúvali len príležitostne. Teraz pokračujeme bez prestávky, týždeň čo týždeň, život je príliš krátky na to, aby sme ho len tak presedeli. Vždy sa nájde zopár ochotných duší na výlet do prírody. A sú to nezabudnuteľné chvíle. Raz nás takmer odfúkne (ale objavíme nádherné miesta na Jelenej hore), potom navštívime krásne kľudné miesta (a takmer nás odfúkne z rozhľadne na Veľkej Homoli), čo nás čaká dnes?

Hmla, chlad a prvé fľaky snehu na Jahodníku. Ako hovorím, dnes bolo treba morálku, aby sa človek odhodlal vyraziť z tepla domova. Ale odhodlaných sa nakoniec nazbieralo až jedenásť, slušný počet, niečo nás asi naozaj ťahá do hôr, do tejto dobrej partie. Vítame sa, narýchlo aj počastujeme a ešte rýchlejšie zapíname vetrovky, naťahujeme čapice a rukavice, chlad sa nám hneď snaží dostať pod kožu. Treba sa prezuť, vo wibramkách by sa zle šoférovalo, v tenkých teniskách zas zle chodilo. No budem musieť, nemal som sa tak ponáhľať. Naboxované a naleštené popradky odpočívajú doma v teple pri dverách, budem to musieť zvládnuť v týchto letných teniskách, aspoň že majú dobrú podrážku, snáď sa nebudú príliš šmýkať.

Nešmýkajú, goretex ale narazil na svoje hranice, po chvíli pohybu v snehu … čo sa ale budem sťažovať, keď je blbá hlava, trpí celé telo. A navyše dnes je pekný deň, som vonku, s kamarátmi. Pri rozhovore ubieha cesta po asfaltke pod Veterlín ako po masle, len občas to na mostíkoch trochu šmýka. Ani si nestíhame uvedomiť a prvých takmer 250 výškových metrov máme za sebou. Skoro zadarmo. Stojíme vo výške 500 metrov nad morom, priamo do tváre nám začína pražiť slnko. Hmlu nechávame pod sebou, nad hlavou máme bezoblačnú azúrovú oblohu. Kto tu dnes nie je, neuverí. Inverzia len pár metrov nad Jahodníkom. Niekto tam hore nás musí mať naozaj rád.

A tak sa vo veselšej nálade púšťame do boja s dnešným prvým hrebeňom. Začína výstup na Veterlín. Ide sa veľmi dobre, našou cestou je celá hora. Pohybujeme sa v teréne mimo značiek, môžeme si zvoliť trasu, ktorá nám vyhovuje. Sme voľní, slobodní v pohybe, nič nás neobmedzuje. Užívame si pokoj voľného dňa, mrazivé slnečné doobedie, výhľady, pri ktorých z inverzie vykúkajú len vrcholky kopcov. V diaľke sa ukazuje aj moja Veľká Biela Hora. Teraz maličká, na vzdialenom horizonte takmer nebadateľná, ale hlboko v duši mám stále uložený obraz jej mohutnej steny zlatým jasom rozsvecujúcej deň v Dolnom Rakúsku. Schneeberg, hora ktorá si vzala kus môjho srdca a na oplátku mi darovala obrovskú porciu spomienok a krásy.

Ale teraz stúpam na inú horu, na Veterlín, teraz si vychutnávam prítomnosť, čaro týchto chvíľ. A sú tiež mimoriadne, nezabudnuteľné. Keby som vedel maľovať budem sa snažiť zachytiť biele more, ktoré sa lenivo prevaľuje na jej úpätí, oblé vlny, z ktorých vystupujú vrcholky okolitých hôr. Ale ťažké je namiešať takú farbu, zachytiť na plátne vôňu vzduchu, uložiť v pohyboch štetca zvuk vetra, sprostredkovať chuť čaju na vrchole. Môže to skúsiť len najlepší umelec, celý život sa môže pokúšať vyvolať v divákovi emócie, sprostredkovať prenos zážitku, chvíle, okamžiku. Umenie je mocné, dokáže v príjemcovi vyvolať silné prežitky, príroda je však omnoho mocnejšia. Tam, kde umelec len hľadá a tápe, ona s ľahkosťou tvorí a pretvára, je originálna, nikdy sa neopakuje.

Prvý vrchol máme úspešne za sebou, kochali by sme sa tu ešte veľmi dlho, čas nám však nedopraje veľa oddychu, ešte toho máme pred sebou dosť. A navyše vrchol robí česť svojmu menu, vietor tu prefukuje, mrazí. Po krátkom občerstvení tela aj duše radšej pokračujeme svižne ďalej.

Ja hneď spočiatku zaostávam. Po snehu idem radšej opatrne, už mám v topánkach pekne mokro, nech sa niekde na skale nezvalím, tieto zostupy nemám rád. Navyše mi zvoní telefón, tentokrát služobný. Problém v práci, to z hrebeňa riešiť nedokážem, musím niekoho zohnať. A tak pár minút telefonujem, zháňam, vybavujem. Našťastie úspešne. Aj takáto je realita dnešnej uponáhľanej doby.

Pohybujem sa sám po hrebeni medzi Veterlínom a Čelom. Terén poznám, v posledných rokoch bývam v týchto miestach pravidelným hosťom. Chodievam však opačným smerom a v zimnom období býva zem prikrytá bielou snehovou perinou. Dnes tu síce už sneh máme, je však ťažký, mokrý, neprekrýva kamenisté podložie. Kroky ukladám obozretne, zbytočne nepokúšam šťastie. V korunách stromov prefukuje čerstvý vietor, miestami ležia na zemi padnuté kmene stromov. Hrebeň zdobia väčšie aj menšie skalné útvary a zaujímavo tvarované drobné stromy, s námahou bojujúce o prežitie v tvrdých podmienkach. Divočina v Malých Karpatoch. Keby som vedel písať, budem sa snažiť preniesť na čitateľa atmosféru týchto chvíľ. Vohnať mu červeň do líc, vpustiť mrazivý dych vetra pod košeľu, vyraziť pot na čelo, námahou zrýchliť dych. Ak by som bol skutočným majstrom pera, pri čítaní týchto viet by mu od úst stúpala para a nohy by mu mrzli v mokrých teniskách, po duši by sa mu však rozlial pokoj, pocit absolútneho uvoľnenia a oddychu, cítil by sa voľný a slobodný, schopný vzlietnuť.

Počujem hlasy, ľudí však zatiaľ nevidím. Skrývajú sa za menším bralom. Áno, sú to naši, čakajú a debatujú so skupinou jaskyniarov, ktorí sa tiež rozhodli stráviť sviatočný deň na miestach, ktoré sú im blízke. Chystajú si vybavenie, stavajú trojnožku, dnes budú čistiť Veterlínsky závrt, snažiť sa nájsť jeho možné pokračovanie. Celý tento masív je prešpikovaný krasovými útvarmi. Veterlínska, Peterská priepasť, Lipárova, Medvedia jaskyňa, jaskyňa Diviačej lebky, Hačova, Vajsáblova priepasť. A to sú len tie, ktoré som našiel na mape. Rovnako zaujímavý svet, aký pozorujeme okolo nás sa rozkladá aj pod našimi nohami. Možno by sme aj my prepadli jeho čaru ak by sme mali príležitosť navštíviť ho v pôvodnej podobe a nie iba ako vysvietenú atrakciu sprístupnenú masám. Očarovalo by nás ticho priestranných sál, závan chladného vzduchu v úzkej preliezke, nával adrenalínu pri zlaňovaní do tmavej priepasti bez dna, zvuk kvapiek vody vo vzdialenej chodbe, ozvena krokov v neznámom priestore. A pokoj, pocit absolútnej izolácie od vonkajšieho sveta, jeho starostí a problémov. Možno by sme rovnako ako Osamelý bežec Ivan Laučík zistili, že „…Jaskyňa odkrýva, čo je v nás, čo si do nej nesieme. Uchyľujeme sa do nej aj kvôli skúške, či bude mať čo odkryť… .“

Pokračujeme, ešte sme nevyšli ani na Čelo a to nás ešte čakajú ďalšie dve sedemstovky. Keď sa budeme takto motať … radšej aj ja pridávam do kroku, našťastie sa to už dá. Chodník začína konečne trochu stúpať, v protismere stretávame prvých turistov. Stojíme na vrchole Čela, ešte stále môžeme obdivovať biele more mrakov prikrývajúce údolia pod našimi nohami. Máme pár minút čas na vydýchanie (hoci sme sa ani nezadýchali), doplnenie tekutín (hoci sme sa príliš nespotili) a doplnenie energie (hoci sme sa zatiaľ neunavili).

Poďme však ďalej, čas sa nedá zastaviť. Zostupujeme, snehu je stále viac, do topánok sa mi dostáva aj zvrchu, návleky – nenávleky. Paličky však pomáhajú, náhle sa cítim akoby mi pribudla jedna noha, som stabilnejší, istejší, rýchlejší. Chvíľku sa pristavíme pri vstupe do Hačovej jaskyne a Vajsáblovej priepasti. Paľo, ktorý má z nás k jaskyniarstvu najbližší vzťah nám k nim pridá niekoľko zaujímavých informácií. Pozvánka na návštevu Plaveckej jaskyne deň pred Silvestrom (Prídete? Ja snáď tento rok áno.).

Sme v sedle pod Zárubami, stratili sme takmer 100 výškových metrov. Vďaka mojim ambicióznym plánom však budeme výšku strácať ďalej. Namiesto priamej a logickej cesty hore na Záruby totiž smer nášho pochodu točíme dole do údolia, na Záhorie. Čakajú nás Brezinky. A tak sa v čoraz hlbšom snehu brodíme meter po metri nižšie a nižšie. Zrazu akoby uťal. Na niekoľkých metroch sa sneh z chodníka stráca, jeho fľaky sa nachádzajú už len v okolitom lese. Objavuje sa blato. Našťastie sa chodník po pár desiatkach metrov mení na asfaltku, ktorá nás dovedie až dole. Vpravo, vysoko nad našimi hlavami spoza stromov na nás zas nenápadne žmurkajú múry hradu Ostrý kameň. To bol nápad trepať sa až takto dole! Čakám, kedy priletí prvý štuchanec, radšej pridávam do kroku. Ostatní však vyzerajú zatiaľ v dobrej nálade, príliš nenadávajú a nevyčítajú. Teraz ale ešte klesáme, uvidíme, čo príde neskôr v stúpaní.

Stojíme, sme na dohľad od priehrady Buková, na Brezinkách. Treba sa posilniť pred posledným výstupom, pred poslednou časťou pochodu. Pridáva sa fotenie a spomienky na dávne Trnavské stovky, ktoré prechádzajú práve tadiaľto. Sme náhle mladší, silnejší, plní elánu. Treba to využiť, stúpanie bude ostré. Poďme na to.

Prvých pár metrov ide ešte po rovine, potom sa cesta stáča doprava, kolmo proti vrstevniciam. Maroš s Vladom rýchlo miznú na horizonte, ostatní ideme vzácne vyrovnane. Znova začína pofukovať. Už mi to začínalo chýbať.

Po pár minútach máme Bukovú ako na dlani. Je to zaujímavé, ako takéto okamihy dokážu psychicky nakopnúť. Idem na bicykli, kopec ako hova… . Veľký. Stúpa však pekne serpentínami, každých pár desiatok metrov vidím, ako som nabral výšku. Fučím ako lokomotíva, ale ide sa mi dobre. Iný kopec, vlastne ani nie tak ťažký. Cesta však beží dopredu ako nekonečná priamka, autá sa strácajú (a vynárajú) v diaľke na horizonte. Ledva točím nohami, nezosadnem radšej? A tak aj tu. Ani sa mi to stúpanie nezdalo tak náročné a už priamo pred sebou vidím staré rozvaliny strážneho hradu Ostrý Kameň. Sme hore.

Hrady. Starí strážcovia krajiny. Dnes drahokamy na vrcholcoch hôr. Každý je rovnaký. Naštrbené múry čnejú proti oblohe, v ich puklinách sa zachytávajú a rastú trávy a dreviny, pivničné priestory sú plné sutiny. Pozor na hlavu, ten kameň hore sa kolíše, radšej sa držte bokom! Každý je iný. Má svoju históriu, vietor v puklinách šepká do sveta jeho príbehy, treba len počúvať.

Porozumieť tejto reči však dnes ide len veľmi ťažko. Čas sa kráti, vietor hučí ponad múry & naše hlavy, zalieza pod bundy. Len narýchlo niečo zahryznúť, vypiť dúšok čaju, nezdržiavať sa, vydať sa do boja s horou a vetrom. Dostať sa otvoreným hrebeňom na Záruby bude slušný výkon.

Vyťahujem zips na vetrovke čo najvyššie, čiapku sťahujem hlbšie do čela, pevne chytám do rúk paličky, moju tretiu končatinu a púšťam sa do súboja so zúriacim živlom. Nádherný skalný terén a zakrpatené stromčeky či kríky tých najfantastickejších tvarov všade navôkol vytvárajú krásnu scenériu ďalšieho postupu. Čaká nás predposledná sedemstovka dňa, najvyšší bod pohoria, Záruby. Keby som vedel tvoriť filmy či divadelné hry, skúšal by som na diváka vypustiť všetku silu burácajúcich živlov, zatlačiť ho do sedadla silou trikov, ohúriť energiou okamžiku. Len naozajstný maestro by sa mohol pokúsiť vyvolať v obecenstve takýto intenzívny zážitok, balansovať na hrane gýča, alebo artu, či sa zaradiť mimo žáner, snažil sa vytvoriť kultové, nadčasové dielo. Príroda je však nenapodobiteľná, tam, kde všetko podobné skĺzava ku gýču, je ona neopakovateľná.

Ďalej sa pohybujeme v menších skupinkách či jednotlivo. Nie je veľa priestoru kochať sa drsnou krásou skalnatého hrebeňa a jeho okolia, je potrebné dávať pozor na každý krok, snažiť sa udržať stabilitu v silnom bočnom vetre, ktorý sa nás miestami snaží zraziť z nôh. Atmosféru miesta tak vnímam skôr mimozmyslovo, ale som rád, že na Záruby vystupujeme práve z tejto strany. Tadiaľto som ešte nešiel, doteraz som sa na najvyšší bod Malých Karpát vždy štveral len od Smoleníc či Čertovho žľabu. Každá z výstupových trás má svoje čaro, táto je však najvzdušnejšia (dnes doslova) a najčistejšia, lákajúca vzlietnuť a pozrieť sa na svet z vtáčej perspektívy (snáď sa tak dnes nestane).

V poslednej fáze výstupu pribúda stromov a opäť aj snehu, hora preveruje rezervoár našich síl. Našťastie je stále dostačujúci a tak sa o niekoľko okamžikov všetci stretávame pod vrcholovým dvojkrížom, v Malých Karpatoch už nedokážeme vystúpať vyššie. Sme vo výške 768 metrov nad morom, na Zárubách. Zostáva nám vystúpiť na posledné dve sedemstovky, jednu stihneme ešte dnes. Smerujeme na Havranicu, ambiciózny plán dnešného dňa sa nám tak nakoniec podarí naplniť.

Na križovatke značiek pod vrcholom stretávame dve známe turistky. Videli sme sa už minulý týždeň pod Javorinou, tentokrát naše kroky smerujú opäť na rovnaké miesta. Aj takéto náhody prinášajú výlety v horách.

Ďalej sa už budeme pohybovať len v lese, po dávno známej trase. Ale tá z iného smeru náhle nadobúda iný charakter, výraznejšie si uvedomujem mohutné skalné útvary poschovávané v lese aj divokú krásu hustého prirodzeného lesa. Niektoré stromy sa pyšne týčia proti oblohe, iné sa už v poslednej fáze životného cyklu chystajú na definitívnu premenu. Keby som vedel skladať alebo interpretovať hudobné diela, snažil by som sa pomocou nôt zachytiť mystickú atmosféru tmavého lesa, tónmi rozochvieť dušu poslucháča, tlakom vzduchu preniesť vibrácie miesta do jeho mysle, zaznamenať do srdca spomienky a pocity. Len najväčšou mierou talentu obdarený umelec dokáže vyvolať v našich predstavách takéto obrazy. Mne sa náhle rozozvučí v ušiach silný hudobný motív. V jaskyni kráľa hôr od Edvarda Griega z diela Peer Gynt. A znie mi v nich počas celého zvyšku dňa, po návrate domov si musím dielko vypočuť. Skúste si ho vyhľadať aj Vy, internet pomôže (Hall of the Mountain King). Je to metal aj v klasickom prevedení, nemusíte ani siahať po nahrávke od skupiny Apocalyptica.

V takomto rozpoložení sa meter po metri blížime k nášmu predposlednému cieľu (tým posledným je samozrejme úspešný návrat). Stojíme na poslednom dnešnom vrchole, sme na Havranici. Odtiaľto už budeme v podstate len zostupovať.

Ale dnes aj zostup stojí za to. V rozmočenom snehu si stále viac začínam uvedomovať svoju rannú chybu. Chvíľami mám pocit, akoby som stál po členky v studenej vode, ak toto ustojím bez následkov, asi sa dám k ľadovým medveďom. Ale ideme príjemným prostredím, netrvá dlho a stojíme na Vlčiarni, mieste, kde si aspoň na chvíľku môžeme pripomenúť pocity pri každoročnom zimnom výstupe na Čelo a Veterlín. Ďalej nás čaká len necelá hodinka cesty po blatistých cestách na Jahodník, stihneme to teda ešte za svetla. Všetky ciele sa nám dnes podarilo splniť, získali sme aj veľa zážitkov, s ktorými sme vôbec nepočítali, úspešný deň sa chýli ku koncu. Ešte sa ale musíme trochu zohriať, zotaviť a porozprávať v príjemnom teple škarbáckej Koniarne. Tak, ako to máme všetci radi. Tam, kam všetci radi zavítame. Do našich Malých Veľkých Hôr.

Utorok ráno, magických pár minút, keď sme už opustili ríšu spánku, ale ešte úplne nevstúpili do ríše bdenia. Práve v týchto sekundách zažívame tie najkrajšie predstavy, sny, v ktorých sa dokážeme vrátiť k príjemným prežitkom alebo fantazírujeme naše najtajnejšie želania a zhmotňujeme ich do predstáv. Ja sa dnes prechádzam po hrebeňoch hôr, opäť prežívam tie krásne chvíle a pocity slobody, chcem aby trvali večne, niekoľkokrát posúvam budík. No raz to musí skončiť, opäť sa vraciam do vybehaných koľají bežného dňa.

Pár hodín neskôr, veziem sa autom, mierim na sever. Predo mnou sa náhle rozprestrie obloha ako zo Simpsonovcov, nádherná sýta modrá farba pretkaná sivými mrakmi. Sen a predstava transformovaná na realitu. Tak ako my premieňame na skutočnosť naše nápady.

Turistika v tomto ročnom období je čarovná. Nie je to úplna prechádzka ružovou záhradou, možno ani nie je pre každého, ale ten kto naberie odvahu je odmenený silnými zážitkami, ktoré v sebe ponesie ešte dlhú dobu, poniektoré navždy. Netreba váhať a čakať na lepšie podmienky, čas plynie rýchlo, treba konať tak, akoby sme mali pred sebou len posledné dva týždne, využívať všetky príležitosti, užívať si každý okamžik. Žiadna vločka nikdy nespadne na nesprávne miesto.

Počas troch nedieľ sme navštívili desať z jedenástich sedemstoviek v Malých Karpatoch, tú poslednú si nechávame na január. Skvostnú Vápennú obalenú vo víchrici. Pyšnú Skalnatú zahalenú do výhľadov. Tajuplný Čertov kopec pokrytý fantáziou. Nenápadnú Javorinu kričiacu tichom. Vojenský Čmelok zahalený hmlou. Chladnú Veľkú Homoľu preplnenú civilizáciou. Hlučný Veterlín obdarený inverziou. Nenápadné Čelo pocukrované snehom. Najvyššie Záruby skúšajúce charakter. Poslednú Havranicu rozdávajúcu uvoľnenie. Popritom magický Klokoč, nádhernú Jeleniu horu, príjemnú Čermáčku … a nekonečné množstvo ďalších miest rozdávajúcich radosť, pokoj, pohodu.

Rozhodnúť, ktorý deň, ktoré miesto bolo najkrajšie nie je možné, bola by to Sofiina voľba. Každá sekunda strávená v krásnej prírode a vo výbornej partii je nezabudnuteľná. Dnes k tomu prispeli:

Milka Poláková, Milka a Ľuboš Kraicoví, Milan Babišík, Paľo Herceg, Jozef Beránek, Vlado Trajlínek, Paľo Rapant, Vojto Galbavý, Maroš Modrovský a

Juro Golier

Akcia 5×700-viek

Prvá adventná nedeľa v Malých Karpatoch

1.12.2019

Kráčam okolo nich takmer každý deň. Sú tam, stoja na svojom mieste. Štyria strážcovia, štyri sfingy. Mohutné, staré stromy. Ticho sledujú svoje okolie, chránia priestor, pamätajú. Nikto tu nie je dlhšie ako oni. Nad korunami sa im prehnalo celé 20. storočie. Ponúkali odpočinok vojnovým invalidom, obetiam Veľkej vojny, prvým klientom liečebného domu. Neublížila im víchrica ďalšej vojny, prežili staré časy aj nové poriadky. Menili sa štáty aj zriadenia, oni stále stoja na svojom mieste. Štyri sfingy, štyria strážcovia.

Prvý deň posledného mesiaca roka. Mrazivá noc zovrela krajinu do pevného panciera. Z domu vyrážam skoro, ešte za tmy. Nízko nad Karpatmi žlto žiari jasný kosák Mesiaca. Kým minulý týždeň pripomínal tenké C, teraz v ňom možno rozpoznať písmeno D. Dorastá. Nekonečný kolobeh splnu a novu sa nikdy nezastaví, verný súputník sprevádza Zem na jej ceste vesmírom. Ja pokračujem pre Maroša, my sa chystáme putovať po Malých Karpatoch.

Minulú nedeľu sme prešli hrebeň Vápennej, počas záverečného oddychu v Plaveckom Podhradí sa nám automaticky ponúkol nápad. A čo prebehnúť teraz, na prelome jesene a zimy, všetky malokarpatské sedemstovky? Od myšlienky nie je u niekoho ďaleko k činu, v stredu sa už cez web šíri pozvánka. Cez víkend skúsime navštíviť hneď päť z nich. Medzi Zoškou a Babou sú štyri zoradené pekne jedna za druhou, na Homoľu odbočíme na záver. Voľba termínu padla na nedeľu, program prvého turistického adventu máme pripravený.

Za Piešťanmi sa okolie začína pomaly vylupovať zo šera, polia žiaria jasnou bielou farbou. Inoväť zahalila krajinu tou najjemnejšou čipkou odrážajúcou svit prebúdzajúceho sa dňa. Oblohu ožarujú prvé nesmelé lúče Slnka. Opäť vyrážame do našich obľúbených hôr, opäť sa chystá krásny deň.

Dnes sa povezieme trochu dlhšie, zraz je plánovaný na Zochovej chate, máme to na hodinku cesty. Po krátkej zastávke na polceste v Trnave a doplnení posádky to však už ubieha rýchlo. Len krajom lízneme Biely Kostol, prejdeme Ružindol, Budmerice, Kráľovú a začíname stúpať na Piesok a Zochovu chatu. Autom to ide ľahko, občas ale musím aj podradiť. Tadiaľto chodíme na bicykloch? Pivko na Zoške počas Karpaty Tour je zaslúžené!

Dnes ráno si však nedoprajeme nič. Bicykle odpočívajú doma a krčma je aj tak ešte zavretá, nebudeme márniť čas. Šesť áut a šestnásť účastníkov je na parkovisku, pre istotu počkáme ešte zo päť minút a vyrazíme. Plány sú dnes ambiciózne, tentokrát sme rozhodnutí ich aj naplniť.

Začíname po žltej, dnes to zoberieme cez les. Doslova. Hneď zrána si máme čo povedať, nesledujeme vôbec značky, ideme naslepo a končíme tak vo dvore veľkej chaty. Zabudli sme odbočiť. Nechce sa nám vracať a tak sa trmácame krížom cez les, šuchoceme primrznutým lístím, predierame sa cez prvé výhonky vznikajúcej džungle. Malé dobrodružstvo na zahriatie.

Tu sa však nedá stratiť. Všade naokolo sú chaty, civilizácia, niekto buduje, niekto prestavuje. Rekreačná oblasť žije. Do tichého lona prírody sa vnoríme až kúsok povyše nám dobre známej a blízkej chaty Pod lesom, miesta našich pravidelných zastávok na trase Častovskej päťdesiatky (v našom podaní zväčša tridsiatky, môžu za to aj spomínané zastavenia). Tu nás obklopí ticho malokarpatského lesa narúšané len šuchotom lístia, našim zrýchleným dychom a útržkami zachytených rozhovorov. „ …chcel by som ísť aj na Sitno a…“, „…sú tam parádne kopce, teplé more…“, „…tie slivkové knedlíky robia…“, „…super film, odporúčam, ale choď aj na…“, „…zastávka na baštu musí byť…“, „…ktovie či Janči s Milanom vyrazili, šialenci!“.

Vyrazili, za chvíľu sa hlásia telefonicky, ale o tom potom. My sa teraz chystáme vstúpiť na Čermákovu lúku, ktorá mi pri pohľade z lesa dnes pripomína korčuliarsku plochu. Jej ľavá časť má sivastý nádych, hra svetla na osrienenej tráve vytvára optickú ilúziu. Nie sme tu však sami, pri altánku je živo, horí ohník, dvaja táborníci si chystajú neskoré raňajky či skorú desiatu. Sú to Milanovi známi, keby vedeli čo príde, privstali by si. Jedna klobása takto nenávratne mizne v útrobách prišelcov.

Posilnení pokračujeme ďalej na trasu. Odtiaľto začína skutočná akcia, prvé stúpania, naberanie kilometrov, občasné výhľady, závan čerstvého vetra, ktorý naženie červeň do líc, klesanie do údolia, trochu blata na ceste (aj to patrí k turistike), opäť stúpanie, konečné klesanie do cieľa, záverečné krátke posedenie a rozlúčka. S akciou aj priateľmi. A všadeprítomné hlboké lesy. Popritom stretnutia s ďalšími turistami a cyklistami. Kto nechce, nemusí ďalej čítať, všetko podstatné som práve povedal.

Pred odchodom z Čermáčky sa poniektorí tradične pristavíme na tichom mieste na jej okraji, kde pod korunami stromov „ruhen JOSEF CSERMAK … dessen Gattin MARIE GEB. HIRNER … und ihre Kinder … Ruhet in Frieden!“. Skutočne pekné miesto posledného odpočinku horára, jeho manželky a detí, ktorí prepožičali miestu svoje meno (aj keď vraj ich horáreň ležala inde). Skutočné dôvody, prečo sa rozhodli poslednýkrát zložiť svoje kosti práve tu, si môžeme len domýšľať. Stačí sa však otočiť, nechať aspoň krátko spočinúť zrak a myseľ na pokojnej kráse lúky zovretej zo všetkých strán hlbokými lesmi a možno sa priblížime pochopeniu. V lete nás osloví veselá nálada miesta, vzduch plný vône tráv, lesa a modrej oblohy, rozozvučaný spevom hmyzu a štebotom vtákov. Naše jesenné depresie zmyjú a vpijú hlboko do smädnej pôdy kvapky hustého dažďa rinúceho sa z tmavosivej oblohy, aj tie ticho šumiace na listoch stromov. Míňajúcu sa energiu doplní azúrová obloha zimného rána, dlhá priama biela stopa vedúca naprieč lúkou a čapice snehu na vrcholcoch stromov. Jarná prebúdzajúca sa príroda, voňajúca životom v rozpuku a vzduch, z ktorého odkvapkáva čerstvá vlaha vnesie aj do našich žíl novú netušenú silu. Všetko to z úzadia ticho pozoruje stojaci kameň, pod ktorým „ruhen JOSEF CSERMAK…“. Odpočívajte v pokoji, Csermakovci!

Náš odpočinok je na konci, musíme sa pobrať ďalej, zatiaľ sme toho veľa neprešli, ciele máme však odvážne a navyše sa nám pod vetrovky začína zahrýzať chlad. Takmer celý deň sa teplota pohybuje okolo nuly, zväčša ale pod ňou. Treba sa hýbať, zohrievať pohybom. A tak sa pohneme.

Červená značka, ktorá nás povedie niekoľko najbližších kilometrov ide spočiatku takmer po rovine, potom sa stáča vpravo. V ceste nám stojí mohutný vrchol, najprudší dnešný výšvih, Skalnatá. Stúpanie nie je našťastie príliš dlhé, len necelých 500 metrov, naberieme na nich však 100 metrov výškových. Poďme teda na to. Skupinka sa trhá, vpredu samozrejme operuje známa dvojica V+M, ostatní idú podľa vlastného rozpisu. Niekto sa v kopci kochá, iný fotí, ďalší sa snaží udržať tempo. Každý chytá dych iným spôsobom. Až teraz však všetci naplno doceňujeme nočný mráz a momentálnu teplotu pod bodom mrazu. Keby bol tento chodník rozbahnený … to by bolo sadomaso! Čo nevidieť sme všetci hore. A odmena za výstup je zaslúžená, výhľady naozaj stoja za to. Malé Karpaty máme ako na dlani. Geldek, Jelenec, Roštún, Starý plášť … . Ja osobne si však najviac vychutnávam pohľad na Vysokú. Takto ju vidím prvý krát. Je to kopec, ktorý skutočne robí česť svojmu menu. Osamelý, mohutný, dominujúci nad okolím. Až teraz chápem moje každoročné pocity počas Ondrovej túry. Svoj vrchol naozaj nevydá zadarmo.

V diaľke identifikujeme hrebeň Považského Inovca spoza ktorého sa ukazujú vrcholky pohoria Tríbeč, krátka pripomienka letnej cyklistiky (aj tam sme sa štverali do podobného rebríka, len sme pri sebe mali aj bicykle). Panorámu dopĺňa strom – samotár, rastúci kúsok pod vrcholom. Objavuje sa takmer na každej vrcholovej fotografii, užíva si svojich pätnásť minút slávy, údel solitérov. Škoda, že juhozápadný hrebeň je zarastený lesom, v medzera medzi Čmeľkom a Čertovým kopcom by som mohol vidieť Veľkú Bielu Horu, Schneeberg.

Je to moja prvá návšteva na tomto vrchole. Keby ma Karpaty nelapili do pavučín svojej príťažlivosti už pred rokmi na Vápennej, som stratený dnes. Aj tento kopec vyžaruje do okolia výrazné fluidum. Nie je to krása skrytá, pre odhalenie ktorej treba pozorne načúvať, ale krása okázalá, predvádzajúca sa celému svetu. Príďte ku mne, až sem hore. Pozrite, také výhľady inde neuvidíte. A kamene v mojich chodníkoch, nie nadarmo mám toto meno. Som skalnatá, som Skalnatá, zapamätajte si ma, som jedinečná. Je dobre, že takéto miesta existujú, ako mäsožravá rastlina pritiahnu k sebe svoju obeť, lákajú na opakované návštevy. Popri tom však vnímavý návštevník dokáže objaviť navonok neviditeľnú dušu pohoria skrývajúcu sa pod kameňmi na vrchole Vrátna, pod koreňmi stromov na Starom plášti, v závrte pod vrcholom Milkinej veže, v šiškách borovíc na Malej peci, v kvílení vetra medzi múrmi kláštora na Katarínke, vykúkajúcu spod poklopu Hačovej jaskyne, zurčiacu v Schovávacom štočku pod Bachárkou, spievajúcu … . Genius loci Malé Karpaty.

Na tomto mieste sa lúčime s našimi dnešnými hosťami, Dankou a Betkou z Grinavy, ktoré dnes majú iné plány a ďalej už nepokračujú. Informácie o nás našli na webe a prišli sa na chvíľu pozrieť na našu akciu. Snáď sme sa nevideli naposledy.

My pokračujeme ďalej po hrebeni. Najskôr kúsok dole. Fju, ju, ju, ju, jú, ozýva sa z môjho vrecka. Konečne volá Janči. Predsa len vyrazili, teraz oddychujú na Pezinskej Babe, chystajú sa však už na odchod. Stretneme sa teda na hrebeni, asi niekde pod Javorinou. Títo dvaja borci sú na nezastavenie. Janči a Milan. Terén, či neterén, počasie či nepočasie, cesta či necesta. Stále to ťahajú na svojich bicykloch. Pomyselne pred nimi dávam dole z hlavy klobúk (ktorý nenosím).

Ešte predtým nás ale čaká najvyšší bod dnešného dňa, Čertov kopec. Leží pár metrov mimo značky, budeme musieť odbočiť. Cesta hrebeňom vedie lesom, je to veľmi pohodová turistika, výškové metre príliš nestrácame ani nemusíme naberať. Taká prechádzka ružovou záhradou, aj keď v tomto počasí by ruže zmrzli. Ale už je treba odbočiť, vrchol sa črtá vpravo od nás v lese.

Na zemi leží hrubá vrstva napadaného lístia, nočný mráz na nej vytvoril zmrznutú škrupinu. Tá pod našimi krokmi praská a šuchoce, občas zapraská aj prelomená haluz. Znie to, akoby sa lesom hnala črieda statných jeleňov. Dnes však nevidíme ani jediného zástupcu živej prírody, svojim hlukom spoľahlivo odplašíme všetko živé v okruhu niekoľkých kilometrov.

Sme na vrchole, vyššie už nie je možné vystúpiť. Je to naozaj tajomné miesto, čertovsky zaujímavé. Všade naokolo sa povaľujú rozhádzané kamene, niekto akoby len tak z voľnej chvíle rozmetal uloženú hromadu skália. Nie sú to však pravé skaly, ale skamenené úlomky stromov. Ich povrch je stará, machom pokrytá kôra, ktorá vo vráskach zachytáva celú pamäť tohto miesta. Stretnutia čertov, zlých duchov a čarodejníc zo širokého–ďalekého okolia. To oni pri svojich zábavkách dolámali kmene starých stromov, rozmetali ich po okolí a premenili na kamene. Tie tu teraz ležia a šepkajú do okolia svoje staré príbehy. Čakajú na niekoho, kto v sebe nájde silu, vypočuje do konca celé rozprávanie a tým ich odčaruje. Až potom sa dokážu premeniť späť na drevo, spráchnivieť, rozpadnúť na prach, vrátiť sa späť do zeme a odkliať vrchol Čertovho kopca.

Dnes ho odklíname len podrážkami našich topánok, nemáme dostatok času, nepočúvame staré kamene, len urobíme zopár fotografií, uložíme spomienky do pamäte aj do srdca a pokračujeme svižne ďalej. Čas sa kráti, metre trasy pribúdajú.

Ďalšia zastávka Javorina. Medzitým ešte prejdeme dve bezmenené kóty, tiež majú cez 700 metrov, nemajú však meno a tak sa nám do štatistiky nepočítajú. A už musíme znova opustiť značku, tentoraz ideme o kúštik ďalej, vrchol leží o pár metrov hlbšie v lese. Je husto zarastený, výhľady do okolia spoza stromov možno len tušiť.

Aj toto miesto má však neopakovateľnú atmosféru. Tiché, nenápadné, schované medzi kmeňmi mladých stromov. Sivá myška medzi malokarpatskými velikánmi. Ale tiež vysiela do okolia svoje signály, príbehy, nálady. Len je potrebné viac sa stíšiť, počúvať pozorne celou dušou, celým srdcom. Miesto ako stvorené na meditáciu, ponorenie do vlastného vnútra, odkrytie tých najskrytejších a najtemnejších zákutí mysle. Miesto, ktoré má moc oslobodiť všetky skryté trápenia, súženia a starosti, zbaviť nás neduhov, pohltiť a pochovať ich hlboko pod koreňmi stromov. Miesto očisty mysle aj duše.

Stíšenie však opäť preruší zvuk fujary. Volá Janči. Už čakajú povyše sedla pod Javorinou, kde sme my? Veď predsa na Javorine, ideme za Vami! A tak sa nakoniec stretáme s Jančim a Milanom, cyklistickou časťou našej dnešnej výpravy. Každé takéto stretnutie je radostné a veselé, vítame sa akoby sme sa nevideli niekoľko rokov. Aj tieto udalosti prebiehajú v prírode inak ako na rušnej ulici v meste. Kto zažil, potvrdí, kto nie … , to je potom zbytočné vysvetľovať.

Po chvíli sa však musíme rozlúčiť. Oni tlačia svoje bicykle hore do kopca smerom pod Čertov kopec, my schádzame prudkým klesaním do sedla. Keď toto tlačili hore, vôbec im nezávidím! Nás čaká posledná sedemstovka na tomto hrebeni, púšťame sa hľadať Čmeľok, ten leží priamo na značke. A je dobre rozpoznateľný. Jeho dvojvrchol stále „zdobia“ vojenské stavby. Pri prvej sa chvíľu zdržíme, hľadáme závetrie. Okrem toho, že začalo fúkať, padol na nás hustý mrak. Celkom slušná kosa. A je potrebné sa trochu posilniť, čas pokročil, treba doplniť energiu. Pritom nás sleduje Veľký Brat, oko otočnej kamery na vojenskom objekte. Usmievajte sa, ktovie kto to vidí (a bude vidieť).

Vojenský objekt. V mysli sa prenášam o mnoho rokov dozadu, keď som si odkrúcal svoj rok v zelenom. Zlé spomienky sa vytratili, zostali len tie veselé. Naša pamäť je milosrdná. Pardubice boli ale na prežitie zbytočného roku života dobré mesto. Od februára som mal vychádzky takmer bez obmedzenia (teda keď som neslúžil, čo bolo tak 3 až 5 dní v týždni, 24-ka, ale to sa nesťažujem, len konštatujem, aj v službe bola niekedy zábava). A cez vychádzky! Niekedy na pivo. Niekedy do kina. Niekedy aj do divadla. Raz za mesiac na dostihy (areál kasární a areál pre Veľkú pardubickú susedili cez spoločný plot).

V lete na kúpalisko. A tie prežité historky! Nebojte sa, o tom niekedy inokedy, o viacerých vôbec, niektoré veci musia zostať pochované, vojenské tajomstvo.

V hmle a zime len obídeme vrchol, je na ňom vojenský objekt, okolo neho plot, na tento sa teda dostať nedá. A máme čo robiť, aby sme sa opäť zohriali, pri oddychu sa do nás zahryzla zima plnou silou. Teraz navyše ideme dole kopcom až ku horárni Rybníček, tu nás žiadny kopec nezohreje. Nižšie našťastie vychádzame von z mraku, pocitová teplota rastie, telo sa zohrieva. Spoznávame miesto, kde sme pred pár rokmi jazdili na bicykloch počas Jančiho akcie. Už vtedy ho to ťahalo do hôr.

Cestou dole sa poriadne zablatíme. V lese prebieha ťažba, cesta je rozbitá (niet divu keď vidíme tie kolesá s hrotovými reťazami), hotový Mordor (opäť sa mi v texte objavuje pán J.R.R. Tolkien z minulého týždňa, dnes ešte ale nemá posledné slovo). Klesáme stále nižšie. Toto bude treba znova nastúpať, žeby moje odhady prevýšenia boli podhodnotené? Nikto sa však nesťažuje, ide sa mi dobre, načo zaťažovať hlavu hlúposťami.

Všade okolo nás je les. Hospodársky, stromy stoja vyrovnané, jeden vedľa druhého. Štíhle, v najlepších rokoch života, poznajú svoj osud. Nemajú na sebe ani jediný lístok, všetky už ležia na zemi, chránia a izolujú koreňový systém. Ich životné pochody sú teraz utlmené na minimum, nezamrznú ani počas najhorších pľúští, zima môže nastať. Zatiaľ ale ešte úplne nespia, pozorujú nás, sledujú naše kroky. Všade dookola cítiť vibrácie, komunikujú medzi sebou. Teraz si správy nemôžu odovzdávať pomocou šumu lístia, informácie si vymieňajú podzemnými kanálmi. Sú to vyspelé, živé tvory, ich množstvo mnohonásobne prevyšuje počet ľudstva. Medzigalaktický stopár Douglas Adams sa buď mýlil, alebo nám nechcel prezradiť skutočnú pravdu. Nie myši, ale oni vládnu našej planéte. A už vonkoncom nie človek, nedokonalý produkt, v ktorom evolúcia rozvinula len vôľu, myseľ a pocity. Hlavne pocit vlastnej výnimočnosti.

Našťastie opäť zaznie fujara, ktovie kam by som sa vo svojich úvahách ešte dostal. Janči. Už sedia pri čaji na Zoške (to im musí byť naozaj zima keď vymenili pivo), zatiaľ to zvládajú výborne. Plánujú prejsť cez Zámčisko naspäť k vlaku. Šťastnú cestu chalani, užite si zvyšok trasy. My si ideme užívať pri výstupe na poslednú horu dnešného dňa.

Z Rybníčka sa otáčame pár metrov do protismeru a potom nás trasa vedie vpravo hore. Stratenú výšku treba nabrať. Ale je to super pohodové naberanie. Široká cesta stúpa úvozom, opäť prituhuje a tak je aj blato zväčša schodné. Keď sa dostaneme na lúčku tesne pod horizontom stúpania nechávame značku značkou a púšťame sa do lesa. Ideme hľadať skratku na hrebeň.

Okrem skratky nachádzame aj strateného turistu so psom. Nestratil sa úplne beznádejne, len zbehol zo značky a tak sa navzájom odprevádzame. Radí nám vynechať priamu cestičku lesom na vrchol, je vraj plná blata. Obchádzame to teda spodnou zvážnicou, ktorá je miestami plná blata. A potom si vyber! Ale nakoniec po krátkom, trochu ostrejšom stúpaní stretávame hore našu trojicu, ktorá predsa len hľadala a našla priame cestičky hore na hrebeň.

Sme neďaleko Troch jazdcov, kúsok od poslednej sedemstovky. Les sa opäť halí do hmly, miestami z neho vystupujú tajuplné skalné útvary, objavujú sa cintoríny stromov. Dobrý deň, pán Tolkien, dobrý deň Stromoľudia, vitajte vo hvozdoch Stredozeme. Tam v tej skale je možno vstup do hlbokých dolov Morie, možno práve teraz stretneme Spoločenstvo Prsteňa, nie sú to Legolas s Gimlim?

Nie, sú to len turisti. Stojíme pod Tromi jazdcami, počet návštevníkov začína exponenciálne narastať. Neklamný znak, že sa blíži civilizácia, Zochova chata je už na dohľad.

Bola by, len tá hmla! Rozhľadňa na Veľkej Homoli sa skrýva v hustom mraku, keď vyjdem na jej vrchol utekám radšej hneď preč. Ledva dovidím k jej päte, fučí na hovado (na mňa), je tu kosa. Rýchlo dole, povinnosť som si splnil (garant musí ísť všade, velí nepísané pravidlo). V zátiší turistického prístrešku Milan zatiaľ zapáli prvú turistickú adventnú sviečku. Príprava na Vianoce 2019 odštartovala.

A my rýchlo štartujeme dole do tepla, na kávu. Prvé metre musíme brzdiť, klesanie je prudké, až tak rýchli byť nepotrebujeme. Ja dokonca rozťahujem palice, doteraz sa nosili na batohu, teraz ale môžu pomôcť. Padák sa našťastie vyrovnáva, už len klesáme. Prechádzame krátkym úvozom, napravo od nás rastú priamo vo vale stromy. Ich machom obrastené korene vystupujú až nad zem, vytvárajú zaujímavé zákutia. Je to naozaj? Spoza toho stromu cítim pohľad, asi hobit, možno Frodo alebo starý Bilbo. Ale skôr sa mi to len zazdalo, dovidenia pán Tolkien, dovidenia Stredozem.

A za chvíľu sa rozlúčime aj s Malými Karpatmi a ich sedemstovkami. Najsebavedomejšou Skalnatou. Najtajomnejším Čertovým kopcom. Najtichšou Javorinou. Najmilitantnejším Čmeľkom. Najhmlistejšou Veľkou Homoľou. Dnes sme ich stihli päť, minulú nedeľu jednu, pár nás ich čaká (možno) o týždeň a Vysokú dáme tradične v januári, keď si opäť pripomenieme nášho kamaráta Ondra. Ešte predtým musíme ale zbehnúť dole zjazdovkou (na lyžiach sa tu snáď musia dole kopcom aj odrážať), pár minút sa zohriať v kolibe (nesklamala, dojem z jej návštevy je rovnaký ako obvykle), rozlúčiť sa a bezpečne dostať domov. Krásna nedeľa a krásna akcia končia, spomienky však zostávajú.

Ďakujem všetkým, ktorí vymenili teplo nedeľného domova za chlad malokarpatského lesa a rozhodli sa stráviť prvú adventnú nedeľu v prírode. Snáď ich okrem stúpania do kopcov zohrievali podobné pocity ako mňa. Na akcii sa zúčastnilo 18 členov a priaznivcov MKCK:

Janči Budoš a Milan Liška (ako cyklovýprava), Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Janka Lukačovičová, Martinka Kolonová, Milka Poláková, Alica Binková, Danka a Betka z Grinavy, Milka a Ľuboš Kraicoví, Jozef Baránek, Vlado Trajlínek, Milan Babišík, Vojto Galbavý, Maroš Modrovský a

Juro Golier

Cyklistom patrí za ich odvahu a výkon špeciálne uznanie.

Mám rád staré stromy osamelo stojace mimo diania, s konármi takmer bez listov. Sú nositeľom pamäti miesta. Vo zvrásnenej kôre, pahýľoch konárov, koreňoch a letokruhoch majú vpísané staré príbehy. Treba len vedieť čítať.

Mám rád stromy v neskorej jeseni. Už stratili lístie, ešte ich ale nezahaľuje snehová perina. Sú nahé, odhaľujú svoju podstatu. Z ich vzrastu a postoja možno porozumieť duši miesta.

Solitéry, stromy samotári.

Les. Stromy stoja v šíku ako terakotová armáda, jeden vedľa druhého. Akoby tvorili jeden organizmus. Každý však nesie vlastný príbeh. Navzájom tvrdo súťažia o pôžitky bytia.
Stromy.
Ľudia.

Akcia Roštún – Klokoč – Plavecký hrad

Nedeľný Roštún

Veterná nedeľa na malokarpatskom hrebeni

24.11.2019

Sú to magické okamžiky. Noc už stratila svoju silu, deň ešte neuchopil žezlo moci. V týchto chvíľach panuje celej krajine VEĽKÉ PRÁZDNO. Sadám do auta, odchádzam. Cesta hore ulicou stúpa pár metrov smerom na západ. Spätné zrkadlo mi na niekoľko sekúnd zalejú krvavé zore, Považský Inovec vystúpil na nebeské výšiny. Odbočujem vpravo na hlavnú, scéna mizne. Za dve – tri minúty opúšťam Vrbové. Obraz sa úplne zmenil, vládu nad krajinou prevzal deň. Zore zbledli, hory zostúpili z oblohy. Na všetko z výšky dozerá miznúci tenký kosák mesiaca. Je chladno, obloha ale sľubuje pekný deň.

Nie je to tak dávno, keď ma do svojej siete polapili Malé Karpaty. Trvalo to však dlho. Občas som tam chodieval aj v minulosti, ale bez väčšieho záujmu. Hory ako každé iné, a tá výška! Čože je to 700 metrov, len také kopčeky. Hory si nevšímali mňa, ja ich. Čas ešte nenastal.

Január 2014, Janči len tak na vyplnenie voľnej chvíle organizuje výlet na Roštún. Kde to vlastne je? Na mape to neviem nájsť. Aha, Vápenná, to je niekde na Záhorí, vraj tretí najvyšší kopček v Karpatoch. Tak dobre, pôjdem, aj tak nemám čo na robote, lepšie ako sedieť doma.

Keď som horko – ťažko vyfučal hore na ten kopček (stálo ma to naozaj veľa síl) nastal OKAMŽIK! Nebo sa otvorilo a pod nohami mi náhle ležalo nespočítateľné množstvo kopcov, vŕškov, pahorkov a vrcholov. Ako blesk ma zasiahlo POZNANIE. Je tu nádherne, sem sa budem vracať! Karpaty na mňa prehovorili. Počkali si na svoju obeť.

Keď hľadám cieľ výletu na najbližší víkend, mimozmyslovo sa mi ponúkne Roštún. Odvtedy som tam bol tuším len raz v rámci Častovskej päťdesiatky, patrilo by sa návštevu zopakovať. Znovu pozdraviť už dobre známe pohorie, chvíľku sa porozprávať na mieste PRECITNUTIA. Pôvodná trasa spred rokov sa mi však zdá prikrátka, potiahneme to cez Kršlenicu, nech sa aspoň trošku prejdeme. Plán je teda jasný, nápad zverejním, niekto sa hádam pridá.

Koncom týždňa sme štyria, tradične Maroš, ozvala sa aj Danka a Igor. Podľa náznakov z internetu sa ešte niekto objaví. Bude fajn. A tak v nedeľu ráno vstávam opäť veľmi skoro, pripravujem všetko potrebné a chystám sa vyraziť. Samozrejme pár minút meškám. Keď sa človek najviac ponáhľa, voda nechce zovrieť, veci nie sú na svojom obvyklom mieste a potom vypadávajú z rúk, pravá ponožka sa ocitne na ľavej nohe … domáci škriatkovia sa škodoradostne smejú. Priestor vypĺňa VEĽKÉ PRÁZDNO.

Vyrazil som. Je chladno, snáď nás zohreje aspoň kopec (iné prostriedky už v poslednom čase používam v obmedzenej miere, bazén sa už pomaly napĺňa …). Samozrejme meškáme, kým my sme ešte len na Bukovej, ostatní nás už čakajú na mieste stretnutia.

Keď prídeme do Plaveckého Podhradia, stoja na parkovisku len autá, ľudí nikde. Asi už vyrazili, predsa len meškáme pridlho. Na moje prekvapenie sa však dvere áut otvárajú, vystupujú z nich naši kamaráti. Keď vystúpime aj my, pochopím ich správanie. Mierne pofukuje. Taká malá víchrica, hrebeň Malej Fatry bol len predpríprava. S týmto som skutočne nerátal. Keď sme však už tu, ideme. Najskôr sa v závetrí krčmy (je ešte zavretá) posilníme a občerstvíme, potom však už nie je možné uhnúť, odchádzame. Vietor je náhle všade okolo nás. Fučí priamo oproti, zľava, sprava aj spoza chrbta. Kto môže naťahuje kapucňu, čapicu, či rukavice. Pocitová teplota klesá, cesta stúpa.

Kým mi sa presúvame hore obcou do chrámu prírody, domáci opúšťajú svoje domovy a chystajú sa do chrámu božieho. Všetci slávime sviatočný deň vlastným spôsobom. Kúsok za obcou, pod lesom, na chvíľku zastavíme a obdivujeme krásnu scenériu, ktorá sa náhle otvára pred našimi očami. Záhorie máme ako na dlani, Plavecké Podhradie nám leží pod nohami, neďaleko remízky ticho stojí v poli osamelý kríž, v diaľke sa pasú srny, po strnisku pobehujú zajace. V krajine aj v duši panuje sviatočná pohoda.

Keby tak nefučalo, kocháme sa aj dlhšie, takto sa radšej ponáhľame ukryť do lesa. Tam bude hádam lepšie. Čoskoro bohužiaľ zistíme svoj omyl. V korunách stromov hučí víchrica, hádam budeme mať šťastie a nič nám nespadne na hlavu. A vietor je cítiť aj tu dole, medzi stromami. Nepomôžeme si, mierime vyššie, hore na hrebeň. Chodník stúpa zo začiatku pozvoľne, neskôr sa zdvíha. Ide sa mi však dobre, snáď sa konečne (koncom roka) dostávam do formy.

Vo vyšších častiach stúpania sa objavuje hmla. Na hrebeni visí veľký tmavý mrak, prikrýva celé okolie, bude našim sprievodcom veľkú časť dnešného putovania. Prechádzame cez lesný cintorín. Víchrice posledného obdobia zanechali na viacerých miestach svoje stopy. Stromy sú kde-tu popadané, rôznym spôsobom navzájom zakliesnené, poprepletané. Skončili svoju životnú púť, teraz čakajú na definitívny koniec, nie však zánik. Pod ich ochranou začína rásť nový život. Malé sadeničky vykúkajú spod lístia, prežije tá najsilnejšia. Na zomierajúcich telách sa rozprestiera koberec machu a húb, poskytujúci úkryt pre množstvo drobných živočíchov. Rozkladajúci sa organizmus zadržiava vlhkosť a poskytuje pôde prepotrebné živiny. Kolobeh bytia sa v prírode nikdy nezastaví.

Čim sme vyššie, tým viac cítim chlad, nepomáha ani stúpanie. Pri krátkej zastávke pod vrcholom si radšej obliekam vetrovku. Hore to bude tvrdé. Nad hlavami nám neustále znie koncert mohutného orchestra. Nie je to žiadna komorná hudba, je to hlučný metalový koncert, rev motorov prúdového lietadla. Nepočuť vlastného slova, kamaráti sú aj tak zababušení, nie je to miesto vhodné na dlhé rozhovory.

Stojíme na vrchole Vápennej vo výške 752 m, dnes sa už vyššie vystúpiť nedá. Teda pár metrov ešte áno, na vrchol rozhľadne. Ale len na chvíľočku, na jednu fotografiu, odtiaľto ide človeka naozaj uchytiť. Výhľady dnes samozrejme nie sú žiadne. Aj takéto dokážu byť Malé Karpaty, toto je ich menej prívetivá tvár. Ale ani my nedokážeme byť vždy príjemní, tiež mávame svoje dni, keď nechceme nikoho stretnúť, slová sa nám len ťažko derú spoza zaťatých pier, mračíme sa na všetko dokola. Ale potom svitne nový deň, obloha sa rozjasní, mraky ustúpia a my by sme najradšej vyobjímali celý svet, všetci sú nám náhle blízki, s každým chceme prehodiť slovko – dve. A naše hory opäť roztvoria svoju náruč, privítajú nás, zohrejú teplými slnečnými lúčmi, potešia širokými výhľadmi, oblohu rozoznejú spevom vtákov, vzduch prevoňajú vôňou lesov a lúk.

Čaká nás prechod divokého roštúnskeho hrebeňa. Za iných podmienok krásny úsek ponad rozoklané skaliská, dnes boj o holý život. Na otvorených miestach sa o nás opiera búrlivý víchor, vápencové skaly mokré od vyzrážanej vody sú ako potreté mydlom. Šmýka sa, každý krok treba našľapovať maximálne opatrne. Teraz si vytknúť členok … radšej nepomyslieť.

Už dlhšie mi máta hlavou neodbytná myšlienka. Je dobre, že sa Jozef Karika pri hľadaní námetu na svoj román zastavil cestou z Ružomberka už pri Zlatých Moravciach a nedoputoval až k nám. Jeho Trhlina by sa takmer určite odohrávala v hlbokých tajomných malokarpatských lesoch. A tie by boli na oplátku plné senzibilov hľadajúcich zážitky vo chvíľach strachu z neznámeho. Nemôžem si pomôcť, ale zákutia našich Malých Veľkých Hôr na mňa vždy pôsobili oveľa silnejšie a tajomnejšie ako lesy v Tríbeči.

Náhle stíchnuté hlboké hory plné zveri, ktorá sa však neukáže celé hodiny či dni. Pyšné skalné útvary týčiace sa z ničoho nič uprostred lesa. Tajuplné valy navŕšené medzi stromami či na vrchole kopca. Stromy. Pokrútené, tvrdo bojujúce o prežitie priamo na hrebeni. Iný, mohutný, týčiaci sa priamo proti oblohe uprostred vrcholovej lúky, ochranca širokého okolia. Lesný cintorín plný zomierajúcich kmeňov. Množstvo jaskýň, závrtov a studničiek. Opustené ľudské obydlia ukryté hlboko v lese, ďaleko od najbližšej civilizácie.

Hučanie vetra a tajuplné postavy miznúce a náhodne sa objavujúce v hmle na hrebeni.

Toto je však už realita dnešného dňa, naša skupina sa poriadne roztiahla po celom hrebeni. Niekto kráča odvážnejšie, iný opatrnejšie. Hádajte, kde sa pohybujem ja.

Skupina ma počká na Mesačnej lúke. Odtiaľto už skaly ustupujú, ďalej pôjdeme chodníkom pokrytým hrubou vrstvou lístia. Klesáme ešte pár metrov nižšie do sedla Uhliská, kde sa zastavíme len na pár fotografií. Zvážnicou zľava by sa dal obísť (cyklistický variant) náš ďalší cieľ, bola by to však veľká škoda. Čaká nás nenáročný výstup na jeden z najkrajších vrcholov Malých Karpát. Miesto, ktoré ma najviac oslovuje a veľmi intenzívne so mnou komunikuje. Klokoč.

Pán J.R.R. Tolkien, autor Pána prsteňov, určite nikdy nebol na Slovensku a v Malých Karpatoch. Keď som však prvýkrát vystupoval na tento vrchol, v jednom okamžiku som sa náhle preniesol v priestore a čase a objavil sa v jednom zo vzdialených hvozdov jeho Stredozeme. Kraj strážili enti, stromoľudia, mohutné, samostatne stojace staré stromy fantastických tvarov. Tvarov, ktoré uchovávali ich prastaré príbehy.

A stoja tu stále. Nedajú na sebe znať svoju existenciu, len ticho sledujú naše kroky. Za ten dlhý čas sa nezmenili, len kde – tu pohli niektorou zo svojich končatín, mohutným ťažkým konárom. Beda však, ak by sme na tomto čarovnom mieste chceli ublížiť niektorému stromu, nejakej rastlinke. Ich hnev by bol silný ako prudká letná búrka. Ukázali by nám všetku svoju silu a schopnosti, živí by sme sa z ich zovretia nikdy nedostali.

Z výšin fantázie zostupujem späť na pevnú zem. Stojíme na vrchole, vedľa dreveného kríža, pútnického miesta všetkých miestnych turistov. Paľo sa na akciu (na rozdiel od garanta) zodpovedne pripravil, doniesol za hrsť klincov, ktoré nám teraz ponúka. A tak aj my môžeme na tento kríž pribiť svoj klinec. Za naše starosti, za naše pochybenia, za naše trápenia. Na naše nádeje.

Pokračujeme ďalej na Amonovu lúku, tam snáď nebude toľko fučať, tam si dáme krátku prestávku a posilníme sa. V tejto časti trasy už nejdeme sami, v protismere začíname stretávať stále viac turistov. Nie sme teda jediní, ktorí sa rozhodli využiť ešte stále dobré (aj keď už zďaleka nie ideálne) podmienky na výlet do neskorej jesennej prírody.

Po krátkej prestávke korigujeme ďalšie plány. Moje ranné meškanie nás dobehlo. Napriek tomu, že sa príliš nezdržiavame (tempo skupiny je dnes vzácne vyrovnané, na dohľad máme zväčša aj Maroša s Vladom), čas už dosť pokročil. Záverečný úsek pri návrate z Kršlenice by sme išli asi v šere, možno aj potme. Čeloviek máme málo, nebudeme riskovať. Nepustíme sa však dole priamo, natiahneme to cez Jeleniu horu, vraj je tam veľmi pekne (hovorí Milan, náš najlepší znalec Karpát). Uvidíme.

Ideme lesom, hukot nad našimi hlavami neustáva, už si ale pomaly zvykáme. Zo zvážnice odbočujeme prudko vľavo a začíname krátky mierny výstup na vrch Javorinka. Tu sa na chvíľu les stráca. Z vrcholovej lúčky, od mohutného posedu, sa otvára krásny výhľad do okolia. Vpravo vidíme Kršlenicu, náš pôvodný cieľ, vľavo vystupuje nad lesom Plavecký hrad, v diaľke by sme mohli vidieť Pálavu aj Schneeberg. Bohužiaľ nevidíme, vzdialený horizont je dnes prikrytý v mrakoch.

Zahajujeme strmý zostup, nech nám držia kolená. Väčšinou našťastie vydržali a tak sa všetci stretneme dole pod kopcom (to ešte nevieme, že podobný kúsok nás bude čakať aj o chvíľu). Sprava obídeme zalesnený vrchol a otvára sa nám ďalší výhľad. Jelenia hora. Nádhera, Milan neklamal.

Je to len kratučký hrebeň, ale na malom mieste je skoncentrované neskutočné množstvo krásy. Vedie ním piesčitý chodník, z pravej strany ho chráni borovicový les. A naľavo z hrebeňa vystupujú zaujímavé skalné útvary, malá Amerika. Old Shatterhand sedí v sedle Hatátitlu, pri boku má medveďobijovku a henryovku, zo skaly ho zdraví Vinnetou. Krajina mojej mladosti, ktorú som našiel až teraz. Milan, vďaka. Netušil som, že takéto miesto sa nachádza aj kúsok od nás, na Záhorí. Malé Karpaty vedia stále prekvapiť.

Zostup z hrebeňa však nie je úplne jednoduchý. V jednom momente sa musím opatrne presunúť nižšie doprava pod vrchol, vietor ma takmer sfúkne, mám čo robiť, aby som sa udržal na nohách. Potom už treba len vydržať prudké klesanie a máme to doma. Stojíme pod kopcom, ďalej si budeme môcť chvíľu oddýchnuť pri výstupe do sedla Báborská. Predtým ale ešte z diaľky obdivujeme skalný reliéf, ktorý dal skale meno. Nám však pripomína skôr koňa, parohy chýbajú. Ale takýto názov je romantickejší.

Opäť pokračujeme lesom. Ide sa však dobre, stúpanie je len pozvoľné a tak sa ani nenazdáme a už obchádzame vrchol Pohanská, ďalšie magické historické miesto Malých Karpát. Na jeho vrchole sa v dávnej minulosti rozkladalo keltské hradisko. Už druhýkrát si sľubujem, že pri najbližšej návšteve musím vybehnúť aj na jej vrchol. Tak teda nabudúce.

Prekročíme zopár spadnutých stromov a stojíme pri odpočívadle pod Plaveckým hradom. Je tu veľké ohnisko a upravené sedenie. Nás však ešte čaká výstup pár metrov vyššie, hrad predsa nemôžeme obísť. Jeho múry šepkajú dávne príbehy, treba prísť bližšie a načúvať.

Dnes však počujeme hlavne hvízdanie vetra. Už by aj mohol skončiť, prestáva to byť zábavné. Vietor však na nás neberie ohľad, stále si duje to svoje. Len občas ešte zosilnie. Vtedy treba dávať pozor, možno by nás dokázal aj sfúknuť dole z hradieb. Ale taký škodoradostný našťastie nie je, pustí nás na horný hrad, povolí aj zostup dole. Potom nás zas postrapatí pri pití čaju. A to sme si mysleli, že medzi hradbami nájdeme závetrie.

Čaká nás posledný strmý zostup dňa. Musíme sa dostať dole do dediny. Cestu mi spríjemní svojim telefonátom Janči. Dnes sa vybral opäť na bicykel. Aj on je v Karpatoch, v tomto vánku ale spoznáva cestičky Bielych Karpát až pri Vršatci. Už je kúsok od cieľa, dopĺňa stratené tekutiny. Chvíľu pohovoríme, na diaľku si vymeníme dojmy z pekného dňa a pozdravy pre celý kolektív. Je to cyklistický nezmar.

Ale my sa už blížime k cieľu dnešnej trasy. Smutným zrakom ešte pozorujem rozpadajúci sa kaštieľ dole v obci. Škoda takýchto pamiatok, po ich strate bude okolie chudobnejšie, odíde s nimi kus histórie daného miesta, jeho duch sa stratí, nenávratne rozplynie.

Akciu musíme krátko vyhodnotiť v teple krčmy. Už je otvorená, čaj, káva aj niečo tuhšie padne vhod. Sme radi, že prestalo fučať, je tu príjemne teplo, rozhovory sa točia okolo rôznych tém. Aj okolo našich ďalších plánov. Ak vyjdú, je sa na čo tešiť (niektoré sú dosť uletené). Postupne budem informácie uvoľňovať. Uvoľnená je aj atmosféra, sme radi, že sme v zdraví prežili. Až teraz rozmýšľame, čo všetko nás mohlo dnes stretnúť. Niektoré konáre na chodníkoch vyzerali čerstvo. A mali slušný priemer …

Nastáva čas lúčenia. S Plaveckým Podhradím, so Záhorím, s hrebeňom Roštúna, magickým Klokočom aj zaujímavým hrebienkom Jelenej hory. A s výbornou partiou, ktorá sa napriek nepríjemnému vetru a chladu vybrala vybojovať svoje nedeľné chvíle pohody do Malých Karpát. Dnes ráno vystúpilo z áut v Plaveckom Podhradí Sedem statočných + 5 náhradníkov (či prípadne 12 apoštolov):

Danka Fáziková, Milka a Ľuboš Krajcoví, Veronika a Miloš Miklošovičoví, Vlado Trajlínek, Paľo Herceg, Jozef Baránek, Milan Babišík, Igor Naništa, Maroš Modrovský a

Juro Golier

Pondelok ráno. Za hrebeňom Považského Inovca sa týčia tajomné vysoké temné hory. Ich hrebeň prikrýva biela čiapka oblakov. Sú krásne, ale bohužiaľ neexistujú. Je to len ilúzia, hra mrakov. Ale predstavujem si ich pyšné štíty, hlboké doliny v ktorých zurčia bystré potoky, husté lesy plné zveri. Podobne je to aj s ich reálnym predobrazom. Na každého z nás krajina pôsobí inak, niekomu sa dokáže prihovoriť, dokáže nás však aj počúvať. Niekedy takéto nadviazanie kontaktu trvá dlhší čas. Netreba sa však vzdávať, hory sú trpezlivé. Týčia sa nad nami už dlhé veky, chránia nás. A čakajú. Raz nás oslovia. Ak dokážeme načúvať, tichý rozhovor sa môže začať.

Akcia Blatový pochod

16.11.2019

Utorok skoro ráno, brieždi sa. Jasnú oblohu pretína dlhý úzky mrak. Vychádzajúce slnko farbí jeho spodok do krvavočervena. Prerezáva oblohu ako britva. Britva Luisa Buñuela.

Ranné zore rozohrávajú svoje predstavenie. Mrak sa mení, zmenšuje. Tmavne. Je ako vzducholoď. Olovená vzducholoď.

Sú dve minúty pred polnocou, otváram dvere domu. Dnes to bol naozaj dlhý deň. Som však maximálne spokojný, patrí k tým, ktoré sa zarývajú hlboko pod kožu. Unavil som sa tak akurát, dobre si oddýchol a na záver zažil aj správnu porciu kultúry. Všetko ako má byť. Idem hneď spať. Popritom sa v mysli vraciam o osemnásť hodín späť. Je skoré sobotné ráno, práve mi zvoní budík.

Blaťák je tradičný turistický pochod, ktorý už viac ako štyridsať rokov organizujú piešťanskí turisti. Ako to už býva, čo máme na dosah, zvykneme občas ignorovať. Tak je to so mnou a týmto podujatím. Bol som na ňom hádam iba raz, aj to už veľmi, veľmi dávno, nebudem si ani spomínať kedy a ako bolo. Veď vravím, ignorant. Ale v posledných týždňoch znovuobjavujem čaro pešej turistiky, takúto príležitosť by bolo škoda nevyužiť. A organizátori sú kamaráti, patrí sa podporiť dobrú akciu. Skúsim to spropagovať, hádam sa niekto pridá (Maroša som radšej presvedčil vopred, nie je to príliš namáhavé).

Pár dní pred pochodom sa počasie správa ako na objednávku. V stredu neprší, v stredu leje. Je treba pripraviť podmienky, putovanie po hrebeni Inovca musí dostáť svojmu názvu a tradícii. Keď sa k tomu pridajú neisté predpovede na sobotu, sme pripravení vyraziť. Teda len odvážlivci, tento výlet vyžaduje aj kúsok odhodlania.

Ale odvážlivcov, respektíve odvážlivkýň je viac. Z vlaku vystupuje trojica dievčat z Trnavy a Serede, Danka už čaká na stanici. Ja som to takmer zmeškal. Mám to najbližšie, motal som sa. A potom mal problém to stihnúť, plynový pedál som musel tlačiť na podlahu (raz za tieto neskoré odchody dostanem odmenu). Návleky naťahujem až na stanici, dnes ich budem určite potrebovať.

Na prezentácii U Vrabca je plno. Predsa len, kde je tradícia, sú aj ľudia. Len narýchlo zdravím známych, čas na rozhovor bude neskôr v cieli. Nebudeme márniť čas, vyrazíme. Stanka, Mirka a ja sa púšťame po svojich už od štartu. Danka s Mariannou sa vyvezú na Havran autobusom, pošetria pár kilometrov. A Maroš nás počká na Banke, nebude sa trepať dvakrát cez celé Piešťany.

My však áno. Neviem ako pôsobí ospalé ranné mesto na moje spolupútničky, ja len zíram. Nešiel som tadiaľto veru už dosť dlho. Autom do roboty, autom z roboty, kde tu Kaufland alebo basketbalová hala (aj tie Čajky v poslednej dobe vplyvom okolností zanedbávam) a už ani neviem ako vyzerá moje rodné mesto. Kde bola drogéria je butik, kde bol butik je kaviareň, kde bola kaviareň… nie že by mi na tom nejako mimoriadne záležalo, ale… ignorant.

Tempo máme pohodové a nie pochodové, zatiaľ to je fajn. Cez mesto sa presúvame štyria, pridal sa k nám aj turista z Bratislavy. Jemne popŕcha, je to lepšie ako ráno vo Vrbovom, z domu som vyrážal za dažďa. Ale nevadí, nemá to trvať dlho, je to také milé malé pripomenutie pomaly už končiacej sa jesene. Prejde pár dní, možno bude aj horšie.

Kúpeľný ostrov. Konečne sme sa dostali z panstva betónu, o slovo sa (zatiaľ nesmelo) začína hlásiť príroda. Tieto scenérie dôverne poznám, už vyše dvadsať rokov ich mám takmer denne pred očami. A ešte sa tadiaľ vyberiem aj cez víkend! Nevadí, telefón našťastie počas celého dňa ani necinkne (ten služobný, fujara sa párkrát ozve), môžem relaxovať. A pravý oddych začína kúsok nad Bankou.

Už s nami ide aj Maroš, čakal pod veľkým topoľom, stále trochu rosí. Okolo chatiek sa cesta mierne zdvíha, ale ešte sa nezadýchame, stačí len kúsok pootvoriť zipsy na bunde. Predsa len, hore kopcom sa vždy oteplí. O pár minút stojíme na Obrázkovej hore, tu začína najväčšie stúpanie dnešného dňa. Musíme sa dostať na Plešiny.

Takto napísané to znie dramaticky, kto to ale pozná vie, že je to brnkačka. A navyše dnes sa ide v režime pohoda, nie sú to žiadne preteky, je to PARÁDA! Maroš s Blavákom sú kúsok vpredu, my si na Obrázku doprajeme dúšok čaju. Príroda až teraz chytá tie správne pastelové farby, v lese je ticho, nestretneme ani živú dušu, okrem šušťania lístia pod našimi nohami nepočuť ani vtáčika. Už chýba len domček Baby Jagy a sme v začarovanom lese.

Ale tento les sme práve odkliali našimi krokmi, nie je to tajomný hustý les, je to len náš, dôverne známy inovecký lesík. Bez strašidiel, duchov, víl a iných tajomných síl. Tie sídlia inde, v neznámych vzdialených húštinách. Tu to dôverne poznáme, máme to takmer pod nosom. A asi práve kvôli tomu sem chodím tak málo. Viac ako na Inovci som v Karpatoch. Veru, doma nie je nikto prorokom.

Ani sa nenazdáme a sme na Plešinách. Odtiaľ je to na Havran len kúsok po rovine. Čaká tam iba Maroš. Dievčatá s Paľom a Vladom, ktorí prišli ešte o pol hodinku neskôr, už vyrazili. Niet divu. Krčma je, ako sme si za poslednú dobu zvykli, zamknutá.

Je to veľká škoda. Stále si živo pamätám, keď som veľmi dávno (nebudem písať kedy, dopočítajte si) chodieval do týchto miest na prechádzky s rodičmi a sestrou. Nie nebola to turistika, moji rodičia, ani nikto z rodiny turistom nebol, to len ja som taká anomália. Nedeľné prechádzky. Cez Červenú vežu na Bacchus Vilu. Niekedy aj na Havran. Občas cez Ahoj. Tieto miesta bývali plné výletníkov, často kúpeľných hostí. Na Bakuske (píšem foneticky, tak ako to Piešťanci vždy volali) si dali na terase v tieni viniča deci vína. Na Havrane pivko, bola tu aj kolkáreň. Ja som vždy dostal len malinovku, čas piva bol ešte ďaleko.

Všetko odvial čas. Vrch Červená veža samozrejme stojí na svojom mieste, chodníky sú ale zarastené, na prechádzky sem už dávno nikto nechodí (a bývalá výletná reštaurácia, škoda slov, miesto nej stojí len nevzhľadná betónová ruina). Bakuska je po reštitúciách súkromný dom, vstup zakázaný. Neďaleká novootvorená reštaurácia je síce navštevovaná a fajn, nemá však dušu. A Havran? Roky je otvorený len podľa smeru vetra a chuti majiteľa. Nikto nevie kedy, nikto sa tu preto už ani nezastavuje.

Prepáčte mi túto odbočku, srdce Piešťanca sa muselo vyžalovať. Pospomínať na staré časy, keď sa mesto a jeho okolie ešte leskli skutočným zlatom (a nie dnešným pozlátkom), keď v krčme čapovali červenú malinovku, keď prvý človek otlačil svoju nohu na povrch Mesiaca, keď sme všetci sedeli pred televízorom, držali palce Ondrejovi Nepelovi a pravidelne chodili do prvomájových sprievodcov (nie mozog mi nezmäkol, dočítajte až do konca).

Púšťame sa do dlhého súboja s inoveckým hrebeňom. Vieme (dúfame), že nakoniec zvíťazíme, ale predtým nás čaká ešte mnoho dlhých kilometrov. Poďme teda bojovať, hľadať drobné drahokamy na navonok nezáživnej ceste lesom.

Prejdeme len pár desiatok metrov keď vidíme v protismere turistu. Asi si pomýlil smer. Keď sa priblíži, spoznávame v ňom nášho dlhoročného kamaráta Dana. Vyrazil cez Červenú vežu, ide sa ešte osviežiť na Havran. Vysvetľujeme mu márnosť jeho snahy a otáčame správnym smerom. Štvorica sa rozrástla na päticu.

Väčšinou kráčame v zástupe. Chodníky sú rozmáčané, ideálna stopa je úzka, aj na nej sa občas šmýka. Len neskončiť na zemi, takého zablateného ani autobus nezoberie, nevadí že ide z blatového pochodu. Kráčame, bojujeme, krok za krokom sa blížime k cieľu. Ten je zatiaľ však v nedohľadne, pár hodín máme ešte pred sebou. Pri rozhovoroch cesta ubieha ľahšie, v skupine to stojí menej síl. To sú výhody turistiky. Človek si sám zvolí, v ktorých okamžikoch kráča sám, ponorený do myšlienok a pocitov a kedy sa stane súčasťou kolektívu.

Prekrižujeme cestu na Svrbice a za Humništiami nás čaká najťažšia časť trasy. Ešte predtým vidíme vľavo v poli uhynutú laň, asi dielo pytliaka. Boj o prežitie v prírode je síce krutý, ale najvyššie postavený živočíšny druh sa správa z celého reťazca najhlúpejšie. Krátko nato prichádza spomínaný úsek. Najskôr musíme prejsť kúsok cez roľu. Nie veľa, zo tridsať metrov, ale po tom daždi… Miesime hlinu, aj ten, čo sa dovtedy snažil zostať relatívne čistý od tohto momentu rezignuje. A o kúsok vyššie musíme nabrať zopár výškových metrov. Za normálnych okolností by sme si toho ani nevšimli, možno len o desať centimetrov pootvorili zips, teraz sa z toho stáva zaujímavá zábava. Mokrá hlina a tráva sa pod lístím šmýkajú, vystupujeme opatrne, ako hore lavínovým žľabom. Keby ten horný spadol, možno tú lavínu aj spustí, ideme jeden za druhým.

Našťastie sme sa všetci dostali bez ujmy na miernejší svah a tak sa po chvíli konečne vynárame z lesa. Ideme krajom peknej lúčky, pod nami za chrbtom máme Svrbice. Patrilo by sa na chvíľku zastaviť, dať hlt čaju, zahryznúť nejakú drobnosť.

Zastavujeme na konci lúky, tesne pred vstupom do lesa. Hneď vedľa parkuje skupina áut, prichádza ďalšie. Poľovníci. Ako sme sa dozvedeli neskôr, odniesol si to jeden diviak. My pokračujeme. Červená hlina, Holý vrch, Ovčia skala. Neviem čo v minulosti viedlo ku vzniku týchto pomenovaní, ale dnes je všade vôkol len les. Miesta by museli asi zostať bez mena. Alebo Kóta 313, Kóta 350, Kóta 360… to neznie tak poeticky, vďakabohu za staré časy, ktoré dovolili vzniknúť týmto názvom.

Ako vidieť, pohybujeme sa v podobných nadmorských výškach, len kde – tu pár metrov klesneme, pár metrov nastúpame. Taká nuda, už sme privykli na iné kúsky. Ale odrobinky pokladov ležia všade okolo nás, treba len pozorne hľadať.

Chodník vystlaný lístím vedúci priamo do neba. Kríž ticho stojaci hlboko v lese, poďakovanie za návrat synov z prvej svetovej vojny. Suchý zlomený strom týčiaci sa proti oblohe, socha vytvorená tým najlepším umelcom. Huby trčiace z lístia priamo pod našimi nohami. 732 dažďových kvapiek zrkadliacich oblohu na jedinom dubovom liste. Zelený, machom úplne pokrytý pahýľ hneď vedľa chodníka, koniec jedného života, začiatok mnohých ďalších. Šípky čakajúce na prvý mrázik. Mohutné koryto starého potoka, dnes len suchá brázda, hlboký rez tiahnuci sa naprieč lesom. Nekonečný farebný koberec pokrývajúci celý Považský Inovec. Jemné koráliky vody navlečené na konároch každého stromu.

Neďaleko Ovčej skaly vidíme skupinku turistov, áno, sú to oni. Danka, Marianna, Paľo a Vlado, predsa sme sa len stretli. Trochu nás počkali, my sme sa na oplátku príliš nezdržiavali, skupinky sa konečne spojili . Ale do cieľa už nie je ďaleko. Prekonáme krátky nepríjemný úsek po ceste na Tepličky, niektorí šoféri idú ako idioti. A potom nás čaká len kratučký výstup pod Soroš, odtiaľ to bude len z kopca.

Z kopca tak ide aj dnešný pochod. Ani sme si to nestihli uvedomiť, ale o chvíľu sa budeme musieť rozlúčiť. Dnes to nebolo na celý deň. Nečudo, v tomto jesennom počasí neláka sa motať, príliš sme sa síce nenaháňali, ale prišli sme v slušnom čase. A už sa nám pred očami otvára panoráma Hlohovca, v diaľke vidíme známy hrebeň skupiny Zárub, pod nohami nám leží vináreň Jašter, náš cieľ.

Je tam plno, na sedenie nie je ani pomyslenie. Sme radi, že nájdeme kútik, kde sa dá vypiť jedno – dve pivá, v mojom prípade už tradične bezalkoholowe, začínam si zvykať. Ale ešte predtým sa lúčime so Stankou a Mirkou, idú do Trnavy, majú odvoz, nemusia čakať na autobus. A chvíľku po nich ide aj Danka, tá to domov zvládne po vlastných. My ostatní to berieme neskôr cez Piešťany. Autobus je našťastie prázdny a šofér sa príliš nepozerá na naše špinavé topánky.

Koniec, vystupujeme v Piešťanoch na stanici a lúčime sa, akcia je za nami. Poniektorých čaká už len cesta domov a regenerácia. Ja s Marošom však pokračujeme. Je pred nami kultúrna časť dnešného dňa. Presúvame sa do Trnavy.

Dnes tam pokračuje festival filmov Hory a mesto. A v jeho rámci premietajú film Free Solo, ten chcem už dlhšie vidieť, reklama naň trafila cieľ. Lístky našťastie ešte majú, dokonca dostávame exkluzívne miesta hore v strede, ideálna poloha na vychutnanie premietania. Ale pred tým ideme na námestie. Od Paľa som sa dozvedel, že je tam koncert k výročiu Nežnej revolúcie, má hrať Pražský výběr. Tých by som rád videl.

Bola to kapela, na ktorej som začiatkom osemdesiatych rokov dosť ulietaval. Na tú dobu niečo nepredstaviteľné. V televíznej hitparáde TKM (Televízny klub mladých, kto si pamätá?) sa objavila skladba Olda je přítel můj. Videlo ju len zopár ľudí, tieto blbosti (TKM) sme príliš nepozerali. Ale správa o nej sa rozšírila rýchlosťou blesku. Hitparádu vyhrala, súdruh sa prepočítal. O týždeň sme všetci netrpezlivo čakali pred televízorom. „A prvé miesto obsadila skupina Pražský výber“, zahlásil moderátor. Vtedy vypadol obraz a zvuk. Monoskop v celom Československu. To bola doba… Mal som aj lístky na koncert. Zomrel Brežnev, bol štátny smútok, koncert sa presunul o rok. Týždeň pred Žilinou vystupovali v Hradci Králové. To bol ich posledný koncert, po ňom ich na pár rokov zakázali. Potom ma to už toľko nevzrušovalo, naživo som ich nikdy nevidel.

Keď sa blížime k námestiu počuť hudbu, nedá sa však rozoznať čo. Po pár ďalších krokoch počuť z pódia monológ. To nie je Výber, to je nejaký androš. A je to tak, na pódiu sú PPU – The Plastic People of the Universe. Tak to je bomba! Plastikov som tiež naživo nikdy nevidel. Na pódiu dnes z pôvodnej zostavy sedia len Vráťa Brabenec a Pepa Janíček, ostatní sú mlaďasi, ale aj tak, je to legenda. Nie som expert, ale poznávam Samsona, Kanárka a prídavok Elegii. Až teraz si naplno uvedomujem, ako táto kapela musela v sedemdesiatych rokoch súdruhov strašne srať. Hudbou, textami, vyzážou, slobodou, úplne všetkým. Tak, až si to Vráťa a Magor Jirous odniesli natvrdo, basou.

Námestie je dnes večer takmer prázdne, tých pár ľudí na koncerte k výročiu udalostí spred tridsiatich rokov potvrdzuje zmeny, ktoré nastali. Viete si predstaviť, ako by v roku 1989 vyzerali oslavy? Námestie by pre všetkých, ktorí sa museli „dobrovoľne“ zúčastniť nestačilo, asi by zbúrali niekoľko priľahlých ulíc, najlepšie aj s kostolmi. Viem, že dnešku sa dá (oprávnene) veľa vecí vyčítať, že vyššie spomínané zážitky neboli až tak určujúce, ale ja si myslím, že minulá doba bola úplne hlúpa. A vtedy si to mysleli aj mnohí, ktorí na toto obdobie dnes spomínajú s nostalgiou. Preto som týchto pár viet musel napísať.

Ale už smerujeme do kina. Stretávame tam Editku a Jozefa Antalovcov, poctivo chodia na všetky filmy, ich synovia patria k organizátorom festivalu. Chalani, dobre ste to vymysleli! A filmy sú veru zaujímavé. Témou je horolezectvo, beh, surfovanie, jachting. Hlavnou niťou, ktorá sa cez všetky vinie je vášeň. Vášeň k tomu, čo protagonisti majú radi, čo robia bez ohľadu na riziká ktoré to prináša. A to je pre mňa aj hlavný odkaz filmu Free Solo. Nie neuveriteľný športový výkon Alexa Honnolda (prelezenie 950 metrovej steny na El Capitan v Yosemitoch bez istenia), nie úvahy o jeho zdravom úsudku, o vzťahu k okoliu. Pre svoju vášeň je ochotný priniesť aj najväčšiu obeť, obetovať jej všetko, nič iné nemá hodnotu. Dá sa dlho polemizovať, či a čo je správne, ale odpovede sa nikdy nedopátrame. Každý z nás je iný, každý má vlastné priority, predstavy a spôsoby ich riešenia. A tak to aj má byť, svet by inak nebol zaujímavý…

Končí festival, úspešne končí aj cesta domov, končí pekný deň. Takto som ho pociťoval ja, niekto jeho priebeh možno prežíval a videl inak (ako hovorím, jednofarebný svet by bol plochý, chýbalo by mu veľa rozmerov). Som rád, že som mohol prežiť každú dnešnú minútu. Po príjemnej prechádzke v prírode sa v duchu vrátiť do doby spred tridsať a viac rokov (prepáčte mi preto tento siahodlhý záver). A potom si vychutnávať chvíle, keď som sa uložený v mäkkom kresle kina snažil vcítiť do motivácie a emócií ľudí konajúcich na úplnej hranici. Všetkého.

Ďakujem všetkým, ktorí sa odhodlali k putovaniu blatistým hrebeňom Považského Inovca, dokázali sa prekonať a svojou účasťou rozohnali dažďové mraky, osušili blato z chodníkov a odčarovali zakliaty les. Dnes to boli:

Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Stanka Molnárová, Mirka Čičmanová, Vlado Trajlínek, Paľo Rapant, Maroš Modrovský, Dano Polák a

Juro Golier

Marošovi ďakujem tiež za spoločnosť počas trnavskej časti výletu.

V noci mám živý sen. Taký, keď len s nevôľou opúšťam ríšu snov. Túžim zostať, predĺžiť tie príjemné okamžiky. Odkladám vstávanie, chcem sa vrátiť späť. Nedá sa. Zívam, pretieram si oči. Zotieram tak z mysle posledný prach noci.

Chodník vystlaný lístím vedie priamo do neba. Schody do neba.

Akcia Katarínka

9.11. – 10.11.2019

Akcie z plánu MKCK sa zúčastnili: M.Babišík, J.Michalec, I.Naništa, L.Kraic, E.Kraicová, J.Lukačovičová, J.Poláček, A.Kučerová, J.Golier, P.Vrábel, M.Valovičová, M.Šuga ,D.Kováč, H.Molnár, J.Ščibravý,    

Ako hostia: B.Golierová, M.Modrovský, M.Hrkotová, A.Babulík, A.Vyskočil, M.Modrovský,    

Skoro už tradične na jeseň sa stretávame pred koncom roka na chate a hodnotíme činnosť klubu. Tohtoročná cyklosezóna 2019 bola pre MKCK pestrá a činorodá. Okrem tradičných „povinných“ jázd ako je Jašter, Dobrá Voda, Okolo Tatier, Karpaty Tour, sa v pláne objavili aj výnimočné destinácie napr.: cyklozájazd Ligúria San Remo, Od Tatier k Dunaju, zájazd do CZ cyklo- Králický Snežník, cyklozraz KST Ružomberok, pomoc pri zabezpečení Detskej tour P.Sagana v Trnave, turistika Malá Fatra, Kráľova hoľa, Manín,  …,

Cieľom stretnutia na chate je v priateľskej atmosfére a pri dobrom guláši si pripomenúť akcie, ktoré sme absolvovali počas roka a prípadne začali plánovať tie budúcoročné. Program akcie začal už okolo 11:30 h prevzatím chaty, prípravou dreva do krbu a prípravou gulášu. Do týchto činností sa aktívne zapojili: M.Šuga, I.Naništa, P.Vrábel, D.Kováč, A.Babulík,  M.Hrkotová, J.Ščibravý, za čo im patrí veľká vďaka. Nemenej dôležitou súčasťou programu boli pripravené prezentácie z akcií v podaní: J.Michalca, J.Poláčeka, Ľ.Kraica, za čo im tiež patrí vďaka. Medzi premietaním sme stihli „koštovať“ vínko, Heňove pálené ovocie, koláče ako i domáce klobásky, či pagáčiky. Po premietaní nasledovala večera s chutným hovädzím gulášom z „tvorby“ od A.Babulíka, pomáhali M.Hrkotová, D.Kováč, P.Vrábel, dúfam že všetkým chutil – tiež ďakujeme. Po večeri nasledovala hudobná produkcia v podaní gitaristu  Ľ.Kraica, a tiež spev a „tanečky“ účastníkov akcie. Bolo možné využiť aj bezdrotový bluetooth reproduktor na prehrávanie hudby z mobilných telefónov od D.Kováča. Tiež to nemalo chybu – tlieskame Vám za nevšedný umelecký zážitok. Priebežne prikladáme drevo do krbu a nálada graduje.

Počasie bolo tohto roku pravé jesenné. Ráno pršalo a bolo silno zamračené.  Teplota  cca 8 až 10 st.C. V programe nemohla chýbať už tradičná večerná túra k zrúcanine kláštora na Katarínke. Za svetla čeloviek a lámp sme vyrazili v početnej skupine na toto tajomné a charizmatické miesto v lesoch nad Dechticami. Pod nočnou oblohou sme si zaspomínali na všetkých, čo tu nie sú s nami a zapálili sviečku za nášho kamaráta Ondreja Stríža, bývalého člena klubu. Ondrej, nezabúdame na teba i tvoj osobitý humor.

Po návrate na chatu ešte spievame a zabávame sa cca do 3 hodiny. Skvelý gitarista Ľuboš K. Milka, Janka  neskôr odišli domov. Zostalo iba zopár  vytrvalcov a pokračujeme do neskorej noci (či rána). Niektorí sa musia pre povinnosti rozlúčiť a odchádzajú domov. Pár vytrvalcov ešte debatuje a zvyšok zalieza do postelí aspoň na chvíľu si pospať do rána. Drevo v krbe dohorieva a začína sa nový deň. Po raňajkách ešte rozprávame a okolo 11:00 h začíname s upratovaním chaty. Za výdatnej pomoci M.Babišíka, M.Hrkotovej, D.Kováča, A.Babulíka, A.Vyskočila, H.Molnára, M.Valovičovej, P.Vrábla, dávame priestory do poriadku aby sme po 12 h mali hotovo. Ďakujem ešte raz všetkým menovaným aj nemenovaným účastníkom  za vytvorenie dobrej nálady a pomoc pri príprave a realizácii zdarného priebehu stretnutia.

Lúčime sa. Spoločne si zaželáme šťastný Nový rok 2020 a vyslovíme prianie stretnúť sa tu znova o rok. Dovidenia priatelia- ky v novej cykloturistickej sezóne.

Zapísal: Igor Naništa