Strážov – inverzia

Časť prvá – v hmle…

Týždeň po týždni čítam zápisy z peknej turistiky, až Vám závidím a obdivujem ako ste rozbehli zimnú turistiku. Zaslúžite medailu, lebo zimná turistika je často krajšia ako letná, hlavne keď je inverzia. Ako dôkaz Ti ako člen inverzistov (Vlado, Vlado, Rasťo, Stano) posielam fotky zo zimného výstupu (december 2016) na Strážov (1213m). Zo Zliechova prevýšenie “iba” asi 600m, ale našťastie chodník v snehu je obstojne prešliapaný. Ale od začiatku.

V Zliechove ma víta hmla a tak mám nádej, že dnes sa to podarí. A keď vystúpam na lúky, je to tam ako v rozprávke. Už len fotiť. Prekvapila ma v tej belobe modrá farba v pozadí. Pri fotení potoka som vytratil krytku z objektívu, rýchlo sa však našla, čierna na bielom. Pohoda pri fotení sa mi  skončila, za lúkami začína ten správny výstup. Asi v polovici výstupu do sedla sa oproti rúti mladík a pýta sa ma či je už v Zliechove otvorený obchod. Hovorím mu, že keď som vystupoval z autobusu už čakali pred obchodom na otvorenie. A už ho nebolo. V sedle som pozdravil studničku, je to prameň Strážovského potoka, ktorý má poniže pekné vodopády. Išiel som cez ne aj s Mariánom v jeseni, rád by som sa na ne išiel pozrieť v zime na bežkách.

Najťažší výstup mám už za sebou, zo sedla už začínajú serpentíny až pod vrcholové lúky. Keď som bol už v polovici lúky, dobehol ma mladík s nákupom. Vraj či už zostupujem. Srandista, však počkaj, budeš mať moje roky a foťák na krku. Na lúke už začínajú vďaka inverzii krásne výhľady. A Kľak je ani čoby kameňom dohodil. A na vrchole ešte väčšia paráda. Z “mora” vytŕčali ostrovčeky Považský Inovec, Javorina, Vápeč. Nádhera. Dole hmla, nevľúdne a tu na kopci teplo, slnečno a úžasné výhľady. Je to pre mňa najväčší turistický zážitok. Po chvíli dobehli na kopec mladíkovi kumpáni. Skontrolovali čas, prezliekli spotené tričká a všetci traja utekali na ďalší kopec. S tými do partie ani vôbec. To keď prišiel turista asi v mojom veku, to bol pre mňa ten správny parťák. Pekne sme skritizovali mládež ako sa v našom veku patrí, no a navyše ma prehovoril na zostup cez Čičmany. S radosťou som prikývol, bude veselšie, fotiť už aj tak nebudem, svetla už ubúdalo. No neskôr som tento nápad oľutoval.

Ale pekne po poriadku. Zostup do Čičmian je miernejší, ale o to zdĺhavejší. Cesta nám v pohode ubiehala. Rozlúčili sme sa pred dedinou, kde mal parťák zaparkované auto, a ja som sa vydal po ceste smer Zliechov, po ktorej zvykneme jazdiť na bicykli. Už sa zotmelo, ale však sa mi podarí chytiť nejakého stopa. No máš ho vidieť. Keď aj išlo raz za čas nejaké auto, tak iba v protismere. Cesta bola ľadová, neposypaná. Nohy sa mi šmýkali ako kozľaťu, keď je prvý raz na ľade. Až som po jednom takom šmyku išiel k zemi a pristál som až na nose. Už som prežil všelijaké pády, ale takýto ešte nie. Čo som ja nešiel po peknom mäkkom snehu rovno zo Strážova do Zliechova po trase čo som vystupoval, už som mohol dávno sedieť v krčme pekne v teple a popíjať rum s čajom. Komu však neni rady, tomu neni ani pomoci. A tak som sa s trasľavými nohami šuchtal po kraji cesty až po križovatku nad Zliechovom, kde už bola cesta posypaná. Krčma bola našťastie otvorená, a tak som sa pri rume s čajom roztopil a osušil. Pre popíjajúcich chalupárov som bol za blázna, ja som mal z tej túry aj z ohľadom na jej záver veľmi dobrý pocit. No čo už, blázon.

Takže na koniec. Dávam tento zimný výstup ako typ na zimnú turistiku, keď sa vydarí počasie, je to paráda. Veď sú to Strážovské vrchy!

Časť druhá – na slnku…

Neusiedler See – spomienka

Teraz s odstupom času človeku dobre padne si zaspomínať na svoje cyklistické začiatky, na dobu, keď som ešte nevedel, že to bicyklovanie ma tak zaujme, že mu venujem veľkú časť svojho života, že do toho zlanárim aj svoju rodinu.

Na chvíľu sa ponoriť do doby, keď cyklistika u mňa bola ešte len v začiatkoch, keď sme jazdili na starých favoritoch s dvoj-pílou 52-46 zubov a s päť-pastorkom vzadu 14-22 zubov, čo v kopcoch veľa nepomáhalo. Keď pedálové páky boli s oskou pripevnené cez tzv. kajlíky. No a v prvých cykloobchodoch tovar – ešte nič-moc. Začali sme jazdiť s tým, čo sme mali k dispozícii a začali sme objavovať dosial nepoznané. S bicyklom sa dalo prejsť relatívne za krátky čas veľké územie a človek to prežíval rovnako intenzívne ako pešo. Po spoznaní nášho najbližšieho okolia, človek dostal chuť spoznávať ďalej a ďalej…

Hranice boli už otvorenejšie a kto zažil aj starý režim, ihneď spoznal ten rozdiel. Veď sa v pohode dá dostať aj do Rakúska. Na tú dobu veľká výzva. Začali sme sa (ja, manželka a syn Danko) pripravovať a vyberať destináciu v Rakúsku. Hneď kúsok za hranicami bolo vidieť veľké jazero – Neusiedler See. Čo sme mohli na tú dobu pripraviť (mapa, spacáky, stan…), sme si pripravili a poďho za dobrodružstvom. Pamätám si, že poslednú noc pred odchodom som ani nespal. Ako sa nám to podarilo a čo sme tam prežívali, sme napísali ja a môj syn ešte v roku 1998 v našom prvom príbehu o našej prvej, „veľkej“ cykloceste:

Cyklovýlet okolo Neusiedler See 2.-5.7.1998

 Mám jedenásť rokov a som veľký priateľ bicyklovania a cyklturistiky. Hoci pravidelne trénujem s naším cyklo-klubom v Zelenči, takže pretekárskeho bicyklovania mám až po krk, predsa som chcel zažiť niečo nevšedné, čo by sa vynímalo z denného stereotypu, čo by spestrilo môj cyklistický život.

Keď som si podrobnejšie prezeral mapu strednej Európy, upútalo ma obrovské jazero, kúsok južnejšie od Bratislavy, v Rakúsku. Bolo to jazero Neusiedler See, bolo celkom blízko a keď som zistil, že ide okolo neho aj slušná cyklocesta, bolo rozhodnuté. Sám som ísť nemohol, tak sme sa s otcom dohodli, že si spravíme chlapský cyklovýlet so spacákmi stanom a bicyklami. Mamine sa to tiež zapáčilo, tak sme boli už traja. Zohnali sme si podrobnú cyklomapu jazera, určili sme si plán cesty a zahájili sme prípravu na akciu, ktorú sme mali uskutočniť v dňoch 2. – 5. 7. 1998.

Pripravovali sme sa aj teoreticky, aby sme mali akú-takú predstavu, na čo sa kde zamerať. Lebo to mal byť výlet aj spoznávací.

Neusiedlerské jazero je stepné jezero v strednej Európe. Je dlhé 35 km, široké 7-15km a hlboké len 1 – 2m, je obohnané širokým pásom šachoriny, cez ktorú vedú úzke cesty až k samotnému jazeru. Je tu vidieť veľa druhov vtákov, ktoré sa inde nenachádzajú. Výška jeho hladiny závisí od výdatnosti potoka Wulka, ktorý ho napája, ale aj od množstva zrážok, ktoré v daný rok napadajú. V niektoré roky bola hladina ešte vyššia a ako hovoria záznamy, v niektorých rokoch bolo úplne vyschnuté.

Jazero tvorí akúsi hranicu medzi maďarskou stepou na východe a pohorím Leithagebirge na západe. Okolo neho sú učupené malebné dedinky a mestečká, cez ktoré sme mali práve prechádzať.

Takže je 2. júl 1998.

Ráno o 6.59 nám odchádza osobný vlak do Bratislavy. Na stanicu do Trnavy prichádzame na svojich bicykloch o 6.30hod. Pri pokladnici na lístky je strašne veľa ľudí, ledva stihneme vybaliť veci a nastúpiť do vlaku.

O 8.00 prechádzame Bratislavou cez Nový most a po Viedenskej ceste prichádzame až k colnici. Je 9.00hod. Na rakúsku stranu prejdeme bez problémov. Je 9.10. Začína drobno pršať. O 9.30hod. sme v Kittsee, prší už intenzívnejšie, balíme seba aj náklad do nepremokavého a pokračujeme ďalej. Hrmí. Blížime sa k dedine Gattendorf. Zastavíme sa v bistre. Dáme si kávu, malinovku a čaj. Platíme 89 ATS. Ideme ďalej, ešte drobno mrholí. O chvíľu sa napájame na cyklocestu k mestu Neusiedl am See.

Je 12.05, obedujeme pod dialničným mostom. Prestáva pršať, celí natešení pokračujeme ďalej. Za chvíľu sme pri mestečku Neusiedl am See, odbočujeme doprava na dedinu Jois. Je tu dosť hrbolatá cesta. Na jednom hrbe mi vypadne fľaša s pitnou vodou – roztrhne sa. Za dedinou sa napájame na cyklocestu okolo jazera. Po ľavej ruke máme šachorinu, po pravej vinohrady. Vodnú plochu ešte nevidíme. Pokračujeme cez Winden am See do Breitenbrunu. Tu odbočíme doľava a po brehu kanála prichádzame až celkom k vodnej ploche.

Je tu vybudovaný pekný prístav, reštaurácia, pláž na kúpanie, surfovanie, kemping. No proste celé je to tu veľmi krásne. Platí sa aj vstupné, ale keďže je zlé počasie, ľudí málo, nevyberá sa nič. Voda je teplá, ale šedá. Ani z toho mála sa nik nekúpe. Poberáme sa späť do Breitenbrunu, kúpime si 6 rožkov za 30 ATS. Odtiaľ ideme už po hornej, tzv. Kirschblutenweg, cez nespočetné množstvo viníc po úpätí Leithagebirge. Máme krásne výhľady na jazero a krajinu pri ňom. Prechádzame dedinami Purbach, Donnerskirchen. Obdivujeme domy, predzáhradky a hlavne muškáty. Všetko je to krásne. Prejdeme Schutzen am Gebirge a už sme v Eisenstadte.

Ideme do Sparmarktu (diskont). Nakupujeme ¾ l vína 11.90 ATS, malinovku, čokoládu, žemle, dohromady platíme 53 ATS. Potom zájdeme aj do pešej zóny. Už je jasno. Obdivujeme krásne obchodíky a rôzne druhy kvetov v oknách a terasách. Dáme si dve kávy a zmrzlinu (73 ATS). Na druhý pokus si nájdeme miesto na stanovanie v nejakej vinici. Navečeriame sa v spoločnosti komárov (teplá polievka, buchty z domu, víno a malinovka. Prvý deň končí, stav tachometra je 117 km.

Ráno vstaneme o 5.30, je zamračené. Balíme stan a rýchlo opúšťame vinicu (stratili sme jeden kolík od stanu). Je zase zamračené, na pumpe pri Schutzen am Gebirge naberieme vodu a na konci dediny (stôl a lavičky) raňajkujeme (čaj, rožky, paprika a paštéta). O 8.00 odchádzame, je stále pod mrakom. Prechádzame cyklistickou cestou cez vinice až do Oggau. Tu kupujeme chlieb a fotíme bocianie hniezdo. Odtiaľ zase bicyklujeme cez vinice (s krásnymi výhľadmi na jazero) do Rustu. Tam odbočujeme k jazeru k See Restaurantu. Zase sa nikto nekúpe, len malé labute. Dáme si kávu, malinovku a odfotíme sa. Celé si to ešte prezrieme a odchádzame znovu do Rustu. Akejsi babky na námestí sa opýtame na cestu k rímskemu kameňolomu (Römer-steinbruch). Dostaneme sa k nemu cez dva veľké stupáky, ale stálo to zato, bol prekrásny.

Vraciame sa späť do Rustu. Odbočujeme doprava smerom na Mörbisch am See. V dedine trochu zablúdime ale čoskoro sa blížime už k hraniciam. Prechod je pekný, malebný. Je určený len pre chodcov, cyklistov a kone. Prechádzame bez problémov. Okolo poludnia sme už v Maďarsku, začína pršať. Cesty a krajina sa začínajú meniť. Už to nie je také malebné. Vo Fertörákosi si vymeníme za 250 ATS 4050 forintov. Tu odbočujeme znova k jazeru ku Kikötö. Pani na vrátnici chce od nás 400 Ft len za vstup k jazeru. Obraciame sa a odchádzame späť do Fertörákosu. Začína husto pršať, ideme do reštaurácie. Dáme si hranolky s tatarkou, ryžu s hríbmi, kávu a pivo. Platíme 1400 Ft. Za stáleho dažďa ideme už cez horšie cesty až do dediny Balf. Opravujú tu cestu a všade je plno blata. Ďalej vo Fertöbózi odbočujeme do Nagycenku ku aleji asi päťstoročných líp, ale všetko je to po poľných cestách. Ešte nás aj zlé psisko naháňalo pri akomsi majeri.

Sme zablatení, ideme do Vedešinu. Pred Vedešinom sa naobedujeme, už je 16.30 (guláš). Okolo 17.00 prichádzame do Hegykö do kempingu. Tu rozbalíme stan a urobíme už potrebnú hygienickú očistu. Navečeriame sa (salám so syrom a chlebom). Večer máme nehodu: mamina odtrhne na stane zips. Na noc sme sa zašili v stane ihlou a niťou (proti komárom). Druhý deň končí, stav tachometra je 176 km.

Ráno v potravinách kúpime jogurty a vianočku (koláčoš). Najeme sa, vystriekame špinavé bicykle, zaplatíme 1400 Ft. a odchádzame ďalej. Vo Fertöszeplacku minieme posledné forinty (kúpime zatváracie špendlíky nanuk a pivo). Vo Fertöde sa nachvíľu zastavíme, je tu malé turistické centrum v štýle slamených striech atď. Odbočujeme doľava ku hraniciam. Začína pršať, ale len na chvíľu. Colník nám nejako nedôveruje ale nakoniec nás pustí. Rakúšanov púšťa normálne rýchlo, cítime sa urazení. Kúsok za hranicami začne otcovi haprovať bicykel (stredová hlava). Na vhodnom mieste ju rozoberie a premastí. Potom to už ide dobre. V tom momente je pri nás pohraničná stráž. Keď vidia, čo sa stalo, idú preč.

Pokračujeme smerom na Apetlon. Fúka silný protivietor, zastavujeme sa v závetrí veľkého lopúcha, varíme na našom liehovom variči obed (zemiaková kaša, brav. mäso v konzerve a polievka). Kvôli vetru nám to trvá dlhšie. Prichádzame do Apetlonu a urobíme si okruh “Lange Lacke” po štrkovej ceste. Krajina je ako maďarská rovina: samé močiare, mokriny jazerá, jazierka a step.

Je tu vidieť veľa druhov vtákov (kačky, husi, volavky, čajky atď.). Voda v jazerách ja tiež šedá. Vraciame sa späť do Apetlonu, ideme do kaviarne na kávu a kupujeme chlieb.

Ďalej pokračujeme do Ilmitzu. Tu je nejaký jarmok alebo oslava. Všade veľa stánkov, ale ľudí málo. Ešte stále fúka silný západný vietor. Kúpime si “Šniclové žemle” sú výborné aj sme už poriadne hladní.

Naberieme si vodu z Bartolomejského prameňa, je priamo v centre mesta. Pokračujeme ďalej smerom k jazeru cez šachorinovú cestu. O chvíľu sa nám ukáže jazero v búrlivej podobe, vlny majú okolo metra. Teraz vidíme, aké je jazero obrovské. Ale voda je špinavá – šedá. Z tohto prístavu odchádza trajekt do Mörbisch am See. Prístav je pekný. Potom pokračujeme na sever smerom do Podersdorfu cez znova veľkú kopu viníc. Ideme kúsok po štrkovej ceste. Po ľavej ruke sem-tam vykukne Neusiedlerské jazero, po pravej ruke míňame kopu menších jazier. Všade sú samé rozhľadne – ako poľovnícke. Je to tu pekné.

Pred Podersdorfom chceme rozložiť stan, ale nás vyruší chlap na koni a odporučí nám ísť ďalej. Tak sa znovu zbalíme a ideme. Prechádzame Podersdorfom, je podvečer, je to tu snáď najkrajšie, čo sme doteraz videli. Samé kvety, proste paráda a mestečko leží na samom brehu jazera, čo dodáva zvlášť romantickú atmosféru. Kúsok za ním nachádzame malý lesík a malú lúku, tu sa rozložíme, navečeriame a keďže je už skoro tma, ideme spať. Tretí deň sa končí, stav tachometra je 254 km.

Ráno vstaneme o 6.00, balíme stan a veci a odchádzame sa ku Podersdorfu najesť. Potom si prezrieme Podersdorf (pláž s majákom mesto a veterný mlyn). Znova sa uisťujeme v tvrdení, že je to veľmi krásne mesto. Tu sa chystá tiež nejaká slávnosť. Radi by sme zostali, ale musíme ísť ďalej na sever. Ideme cez Weinden am See až do Neusiedl am See. Cestou oproti stretávame stále nejakých cyklistov (asi idú do Podersdorfu na tú slávnosť). Ešte máme kúsok štrkovú cestu, ale znova nabiehame na asfalt. V Neusiedl am See sa stavíme na kávu, kúpime nejaké suveníry a u súkromníka 2 fľaše vína. Potom odbočujeme smerom doprava, ku hraniciam. Obedujeme pod diaľničným mostom (naším známym z cesty sem), trvá nám to dlho, lebo nemôžeme zohriať vodu kvôli silnému vetru.

Cesta ďalej nám už ubieha veľmi rýchlo, lebo ten vietor nám fúka do chrbta. Ideme už po štátnych cestách. Stavíme sa ešte v Gattendorfe na kávu a v Kittsee na pumpe míňame posledné šilingy na sladkosti. Hranice prejdeme celkom hladko o 14.35. Znova začína mrholiť. Na hlavnú stanicu prídeme o 15.10. O 16.10 nám ide osobný vlak do Trnavy. O 17.05 už vystupujeme na trnavskej stanici. Nasadneme na našich tátošov a vydáme sa na našu poslednú etapu do Zelenča.

Domov prichádzame o 17.30. Je nedeľa, 5. 7. 1998. Stav tachometra je 320 km. Sme unavení, spotení, ale šťastní, že sme všetko zdolali a v zdraví sa vrátili domov.

Prešli sme teda 320 km s čistým časom 21 hod. 45 min. v pedáloch s priemernou rýchlosťou 15km/hod. Nikto nemal žiaden defekt, ani žiadnu väčšiu závadu (malú poruchu v stredovej hlave nerátame. Takže celkovo sa nám výlet vydaril, až na ten dážď. Videli sme kus nového sveta a máme veľa nových zážitkov a skúseností pre ďalšie takéto jazdy.

Za pomoci otca napísal Daniel Kraic

Od tých čias uplynulo už vyše dvadsať rokov. Cyklistike sme zostali verní. Za tú dobu sme toho veľa prebicyklovali. Cykloturistika sa stala podstatnou časťou našej športovej aktivity.

Za tú dobu sme aj čosi zostarli. Syn Danko dospel, má svoju rodinu, ja s manželkou sa momentálne už tešíme zo šiestich vnúčikov. Popri starorodičovských povinnostiach však zostávame verní našej cyklistike. Spolu s kamarátmi z Malokarpatského cykloklubu sa túlame po cestičkách nielen Slovenska a Česka ale aj teraz už celej Európy.

Na záver chcem vzdať hold tej chvíli, keď v roku 1994 môj sused (vtedy pracujúci ako murár v Nemecku) doniesol domov jeden vyradený bicykel. A keďže ho nevedel dať dokopy, ponúkol ho mne. Podarilo sa mi ho spojazdniť a tak sa začala písať jedna veľká časť môjho života…

Liptov

Veľké, moderné priemyselné mesto vtesnané pod svahmi troch pohorí. Jeho blízke i vzdialenejšie okolie láka na krátke prechádzky aj dlhšie výšľapy, ktoré takmer všade ponúkajú skvostné výhľady. Chočské vrchy, Veľká Fatra, Nízke Tatry, v diaľke aj Vysoké či vrchy Malej Fatry, všetko ako na dlani, len… V blízkom okolí ťažko nájsť také miesto, aby sa v zornom poli neobjavili biele plochy panelákových sídlisk, vysoké priemyselné komíny. Ružomberok.

Dlhé roky som ním len prechádzal, nikdy som sa tu nezastavil, nikdy nevystúpil z vlaku či auta, nepoznal jeho ulice a námestia, ale ani malebné okolie. Až teraz, pár rokov dozadu. Odvtedy som pravidelným občasným návštevníkom tohto kraja, Dolného Liptova. A vraciam sa sem rád. V mojich žilách predsa prúdi aj liptovská krv.

Ako vtedy, v to skoré ráno neskorej jesene roku 2013. Je ešte tma, keď doma sadáme do auta. Nám spolujazdcom je hej, po chvíľke už dospávame krátku noc, ale šofér Braňo (nie, nie je to ten, ktorého myslíte) musí byť v strehu. Prvé slnečné lúče len začínajú presvetľovať oblohu, keď parkujeme v centre kúpeľnej obce Lúčky. Naše prvé kroky vedú popri vodopáde a cez kúpele, pomaly preťahujeme svaly stuhnuté dvojhodinovým sedením v aute. Dnešný cieľ, Veľký Choč, je vraj jedným z najkrajších výhľadových vrcholov na Slovensku.

Spočiatku chodník stúpa krásne sfarbeným jesenným lesom, v ovzduší sa mieša vôňa ihličia, chladného rána aj náhleho pocitu uvoľnenia. Mám veľmi rád tento pocit slobody, ktorý opantá moju myseľ už pár minút po tom, ako nechám za chrbtom civilizáciu a ponorím sa do ticha prírody (ktorá môže byť niekedy dosť hlučná. Ten kto zažil jeleniu ruju na hrebeni Západných Tatier mi dá za pravdu). Je to taká moja droga, bezpečná, čistá, vyjasní myseľ, osvieži dušu.

Vychádzame na lúčku, stromy sa rozostupujú, nad nami zo slnečného jasu vystupuje biele bralo predvrcholu. Už vyzerá blízko, takmer sa ho dá dotknúť, len kúsok viac natiahnuť ruku. Chvíľku to však na vrchol ešte potrvá. Minúty bežia, obloha sa zaťahuje. Tesne pod vrcholom, pri reťazi v kosodrevine, vchádzame do hustého mraku. Ten je vytrvalý, sprevádza nás až na hore, tam dokonca hustne, nevidno nič, orientujeme sa len podľa hlasu. Navštívili sme vrchol s krásnymi výhľadmi, kovovú tabuľku, ružicu, ledva nachádzame, orientujeme sa viac hmatom ako zrakom.

Zostup je tiež nezabudnuteľným zážitkom. Vápencové skaly, zmáčané hmlou sú šmykľavé, klzké, musím dávať pozor na každý krok, som majstrom zostupov, ďaleko zaostávam. Za chrbtom hmla, pred sebou slnko. Keď prídeme na Poľanu, križovatku turistických ciest, je už vrchol krásny, čistý, týči sa dovysoka nad nami aj okolitou krajinou.

Nás čaká ešte  strmý zostup (zo sedla Spuštiak nikdy nevoľte zostup po modrej, je to takmer voľný pád), poblúdenie a strata značky, chvalabohu v roku 2013 už poznáme GPS a Martin už rutinne ovláda „šúchací“ telefón (my ostatní traja IT-čkári sa vtedy ešte len učíme – hanba!) a tak sa úplne nestratíme, ale dokážeme sa lokalizovať v priestore aj čase. Máme len asi hodinku do odchodu autobusu z Liskovej do Lúčok, šofér Braňo (nie, nie je to ten, ktorého myslíte) pobehne (vo wibramách), aby to stihol, my ostatní sa presúvame zrýchleným krokom. Nakoniec sa všetci stretávame sa autobusovej zastávke, stihli sme to aj my (a bez zbytočného behu). Akciu zakončujeme výbornou večerou v Kolibe u dobrého pastiera v Čutkovskej doline. Halušky a pirohy mi už dlho tak nechutili.

Začiatok leta v roku 2016, o tri roky neskôr. Kamaráti zo Žiliny zas vymysleli spoločné stretnutie, ideme do Hrabova. A tak sa pohodlne prechádzame lesmi do Čutkovskej doliny, trepeme hore zjazdovkou na Malinô Brdo (pot sa z nás v páľave ostrých slnečných lúčov len leje, dobrý kopček) a potom popod Sidorovo, prudko klesáme do Vlkolínca, obdivujeme prvé drevenice. Už tu nemám ten pravý pocit autentickosti, chalúpky sú krásne, nádherne zasadené v krásnej prírode, pôvodné, ale je tu už priveľa návštevníkov, cítim umelosť. Nie priveľmi, len tak na pozadí, nekazí dojem z vydareného dňa.

A opäť posun o tri roky, koniec leta 2019, KST zraz cykloturistov bude priamo v Ružomberku, konečne hádam spoznám bližšie aj mesto. Áno, darí sa mi to, hlavne návštevy v rodnom dome Ľ. Fullu patria k pamätným. Nie, nie je to galéria, ako by možno niekto čakal, ale krčma. Avšak slušná, čapovaný Guiness nedostať len tak všade.

Zážitky z tých pár dní som už pomerne zoširoka opísal inde (dajú sa nájsť na našej domovskej webovej stránke), znova prišlo na Vlkolínec (bicyklom), aj výšľap až hore na Malinô (peši), krásne sme sa pobicyklovali v severnej časti Liptova, zašli až na Oravu (Malatiná, tam by som sa ešte rád niekedy pozrel, škoda, že je ten rok tak krátky), ale tento príspevok hlavne venujem Dolnému Liptovu, ktorým viedla časť sobotnej trasy.

Cesta nás najskôr vedie okolo kostolíka na okraji Ludrovej. No, na okraji… Ludrovú odtiaľ ani nevidno, je hodný kus cesty vedľa, kostol leží uprostred šírych polí. Ale jeho interiér je vraj krásny, historicky hodnotný  (hovorí internet), bohužiaľ som ho ešte nikdy nenavštívil, je to jeden z mojich veľkých restov a nesplnených snov. Ale stačí prejsť okolo, len pár metrov vedľa jeho opevnených múrov a človeka pocíti silný závan histórie, miesto na neho dýchne svojou atmosférou. Aj tajomstvami, vraj je v ňom pochovaný templársky majster, okolo neho sa zjavujú duše zomrelých, preháňa sa tajomný kočiar.

No dnes sme sa okolo prehnali len my, aj to (poniektorí) len sťažka, kondícia chýba… A ešte viac sa jej deficit prejavuje v stúpaniach medzi Liptovskou Štiavnicou a Liptovskými Sliačmi. Je tu však prenádherne.

Hronec – 17. zraz SCK

Spomienky na Hronec – 17. zraz SCK

Predohra

Jar – leto 2018

SCK cyklozrazy sa už dlhšie neorganizujú. KST cyklozrazy takmer nenavštevujeme. Patrilo by sa aj začať. A teraz budú obidva. V rovnakom termíne, na rôznom mieste. Dilema, kam ísť? Nakoniec do kalendára píšeme podujatie SCK.

Keď organizátori zverejnili propozície, bolo definitívne rozhodnuté. Preskočila iskra, tieto trasy musíme zažiť na vlastných kolesách. Ideme na Horehronie. Navyše tu bola možnosť zopakovať pamätný prejazd z Hriňovej na Kokavu-Háj z konca minulého tisícročia. A tak som začal zháňať ľudí. Najskôr to nebolo nič moc, hoci sedem ľudí bol dobrý základ. No určite sme mali na viac. Otravoval som pri každej príležitosti, mailom aj osobne, presviedčal. Niekoho úspešne, niekoho nie. A ľudia sa postupne hlásili, posledný len dva dni pred odchodom. Bolo nás nakoniec 15, slušná zostava, ktorá mohla dôstojne reprezentovať.

Partia bola teda kompletná, nikto sa dokonca neodhlásil! Korigujem trochu plány a pôvodne plánovanú „rozbehovú“ trasu cez Kokavu presúvam na nedeľu a tak si môžeme ráno prispať. Do Hronca stačí prísť okolo obeda.

Deň nultý – aj Hnusnô môže byť peknô

Štvrtok 30.8.

Odchádzame. Obsadenie áut sa menilo do poslednej chvíle a tak sa ráno v Trnave stretáva 9 cyklistov a 3 autá. Ostatní prídu inou trasou alebo neskôr. Krátke vítanie a kolóna vyráža. Všetko ide podľa plánu (aj zastávka na občerstvenie v Bzenici) a tak chvíľu po poludní parkujeme pri hoteli Drotár, asi kilometer za Hroncom. Je tu už rušno, zdravíme sa so známymi, väčšinu sme zopár rokov nevideli. Čakajú nás aj Tono a Heňo. Nasleduje rýchle ubytovanie (prezentáciu vybavíme neskôr) a prezliekanie – ideme sa trochu povoziť.

Prvých pár kilometrov je pohodlných – dole kopcom do Hronca a potom rovinka do Chvatimechu a po hlavnej ceste do Podbrezovej. Za železiarňami točíme doprava smerom na Hornú Lehotu. V obci sa narodil, pôsobil, zomrel a je pochovaný Samo Chalupka. Jej návštevu si ale nechávame na inokedy, obchádzame ju sprava dolinou okolo vodných nádrží Hnusno. Názov klame. Ich pokojnú hladinu, ktorá odráža siluetu brehov so stromami, pomaly križujú kačičky. Kľud a pohoda. Ticho doliny narúšame svojou prítomnosťou len my. Musíme. Hlavne v jej vyšších častiach les hustne, cesta sa zužuje. A v lese žije všeličo, aj … Ale nemáme šťastie, nezazrieme a nestretneme nič.

Dolinou pozvoľna stúpa stará asfaltka. Trochu polepená, ale krásne zjazdná. Kde-tu sa z nej odpája cesta. Vľavo do dediny, vpravo niekde do hôr. Ale odbočky dnes našťastie neskúmame, držíme si správny smer. Máme namierené do Krpáčova. Asi v polovici sa povrch mení na spevnenú cestu. Stále zjazdné. Za Prameňom Sama Chalupku z lesa vykúkajú prvé chaty a chalupy, vchádzame opäť do civilizácie. Pohodové stúpanie sa priostruje a tak do Krpáčova prichádzame poriadne zadýchaní. Krátka prestávka a občerstvenie padne vhod. Krpáčovo, turistické a lyžiarske stredisko ležiace na svahoch Nízkych Tatier je v tieni blízko ležiacich Tálov. Tále, mondénne sa tváriacu zastávku solventnej klientely sme navštívili minulú jeseň (ešte stále cítim v ústach pachuť z návštevy hotela Partizán). Krpáčovo je ľudovejšie, dnes volíme správne.

Dole k vodnej nádrži neschádzame. Aj zvrchu je pekný výhľad, netreba naháňať prevýšenie. Využívame pohostinnosť Garage Pubu v hoteli Polianka (kde na Slovensku na tie názvy chodíme?) a vonku na terase dopĺňame chýbajúce tekutiny. Bavíme sa pritom pri čítaní reklamnej tabule Požičovňa psov. Nuž, do Valaskej je kúsok 😉… Pár metrov ešte naberáme pri krátkom ostrom výbehu na hlavnú cestu. Opäť fučíme (len Janka nechce vychladnúť a točí kolieska hore-dole), ale sme na najvyššom bode etapy. Odtiaľto už opäť pôjdeme po verejných cestách, budeme musieť jazdiť opatrnejšie. Ale prvé kilometre je premávka riedka a tak si vychutnávame svižný zjazd. Ani sa to nezdalo, ale nastúpali sme si pekne, bez problémov prekračujeme päťdesiatku. Ešte sa krátko zastavíme pri pamätníku II. Československej paradesantnej brigády na lúke Črmné. Pamätník tvoria ležiace padáky, čo je ale zrejmé len pri pohľade zboku. Fotka do archívu samozrejme musí byť.

Pokračujeme, ešte stále dole kopcom (naozaj sme dosť nastúpali). V Dolnej Lehote brzdíme. Chalupu tu má náš kamarát Milan, ktorý ale bohužiaľ (pre neho našťastie) len pred pár hodinami odišiel naspäť do Trnavy. Tak sa len fotíme a posielam mu pozdrav mailom. A stále dole kopcom (aj keď kde-tu treba trochu prišliapnuť) do Lopeja. Stadiaľ ešte kúsok po hlavnej do Podbrezovej a Chvatimechu. Po krajnici to ide bez problémov a už nás čaká iba záverečný výšľap cez Hronec hore na hotel. Počas nasledujúcich dní si ho ešte párkrát zopakujeme. Je ale v pohode.

Ďalej telegraficky.

Prezentacia STOP Zvitanie sa s Mirom a Jozkom STOP Vecera v kolibe Gros STOP Slavnostné zahajenie zrazu a tanecnice flamenca STOP Privitanie Vierky a Mariana STOP

A záverečná krátka porada pred zajtrajším dňom (kalíšok na dobrú noc nezaškodí). Všetko v absolútnej pohode, super nálade a atmosfére. Paráda.

Tak začiatok máme za sebou. Dnes takmer 37 kilometrov a 400 metrov prevýšenia. Zajtra ostrý štart.

Deň prvý – okľukou na Zákľuky

Piatok 31.8.

Uvidíme, ako to dnes pôjde. Cez deň hlásia prehánky a búrky, ale ráno je ešte v pohode. Po raňajkách sa presúvame na štart. Igor pokúša elektrobicykel, obdivujeme ľahkosť, s akou sa pohybuje hore lúkou.

Spočiatku je trasa spoločná pre všetkých, aj pre cesťákov. Začíname známym zjazdom do Hronca. Na začiatku obce pri pamätníku odbočujeme vpravo smerom na Svätý Ján. Spojka nás najskôr vedie po spevnenej ceste, neskôr sa pripájame na asfaltku krútiacu sa popri Čiernom Hrone. Všade dookola je les. Krásny, tmavý, hustý. Vychutnávame si jazdu na čerstvom vzduchu. Opäť sa vracajú myšlienky na stretnutie… Márne, nevidieť ani myšku. Hoci sa to nezdá, civilizácia je všade okolo nás na dotyk ruky.

Sme v lokalite Svätý Ján. Odbočujeme vpravo na lesnú asfaltku, ktorá nás prevedie Kamenistou dolinou až do obce Sihla. Celou dolinou v minulosti viedla jedna z vetiev Čiernohorskej lesnej železnice, zrušená v osemdesiatych rokoch minulého storočia. Jej zvyšky sú v teréne stále dobre rozpoznateľné. Cesta rovnomerne stúpa, ale nič nepríjemné, stíham vo dvojici Jančimu. V doline je zakázaný pohyb áut, takže okrem jediného nákladiaku v protismere patrí cesta iba nám. Šliapeme, debatujeme, pohoda, klídek, tabá… cyklistický sen. Potvrdzuje sa, že rozhodnutie ísť na cyklozraz do Hronca bolo správne.

Popri ceste sa kľukatí Kamenistý potok, v minulosti slúžil na splavovanie dreva. Po asi 10 kilometroch prichádzame k tajchu Hrončok. Krásne miesto. Čaká nás tu krátka prestávka. Vychutnávame si tichý pokoj vodnej nádrže, ktorá pomáhala splavovať drevo v dolnej časti doliny. Fotíme, občerstvujeme sa, Miro lepí defekt. Dokonale využitá chvíľa na oddych. Príliš sa ale nezdržiavame a púšťame sa do druhej polovice doliny. Po pár desiatkach metrov nás prekvapuje mokrá cesta. A je mokrá naozaj dosť. Kúsok od nás sa vyliala obloha a ani sme to netušili. Vyraziť o chvíľu skôr, sme mokrí ako myši. Šťastie je dnes ale zatiaľ na našej strane. Profil stúpania sa nemení, stále je príjemné. Dolina sa začína postupne rozširovať a v jej hornej časti Kamenistý potok meandruje. Je tu naozaj krásne. A organizátori sľubujú, že ďalej to bude ešte krajšie. No uvidíme. V takomto prostredí by sa dalo jazdiť donekonečna.

Sme v obci Sihla, vo výške 901 m. n. m., na rozhraní Horehronia, Gemera a Podpoľania. Obec je maličká, ale na prvý pohľad veľmi pekná. V strede je malá krčma s veľkou záhradou. Parádne miesto na prestávku a nabratie síl. Počas oddychu sa k nám pridáva na kus reči domáci týpek, z ktorého sa po chvíli ale vykľuje veľmi príjemný spoločník. Viac ako päťdesiat rokov žil, študoval a pracoval v Bratislave, potom radikálne zmenil svoj život a splnil si sen. Má koníka – hucula a dnes je z neho miestny usadlík. Dozvedáme sa od neho veľa zaujímavého o tomto mieste. Žije sa tu kľudne, je to jedna z posledných lokalít, kde sa ešte žije pôvodným spôsobom, ľudia nie sú príliš zasiahnutí civilizačnými „výhodami“ (aj on už v chalupe zrušil internet). Prvý pohľad teda naozaj neklamal. Toto Wikipedia nepovie.

Počas nášho rozhovoru spadne pár kvapiek. Nevadí, sme pod slnečníkom, ani ich necítime. Neradi, ale musíme náš rozhovor ukončiť, skupina sa začína hýbať. Cesťáci išli už pred chvíľou, čaká ich toho dnes ešte dosť. Aj my si ale ešte užijeme. Najskôr vystúpame po hlavnej ceste (premávka našťastie nie je hustá) k odbočke pri pamätníku SNP na Tlstom Javore. Slušný stupák slušne roztrhal náš pelotón, ďalej ideme po malých skupinkách. Opúšťame asfalt, nasleduje MTB terén. Našťastie nie príliš náročný, dokážeme sa v ňom pohybovať aj my na trekoch. Idem sám. Niekde za stromami počujem búrku, ale neohrozuje nás a navyše sa po chvíli stráca. Mixom lesných cestičiek a rozľahlých lúk sa po hrebeni dostávam na kótu Obrubovanec. Magické miesto, fotogenické. Drevená stavba bývalého salaša na krásnej poľane a Poľana na horizonte. A božský kľud. Dnešok je naozaj balzam na dušu, všetky starosti zostali tam niekde u nás na dolniakoch, len pocit pohody, slobody, voľnosti. Totálne vyčistenie hlavy. Už nie som schopný detailne vnímať všetku tú krásu naokolo, ale prostredie na mňa pôsobí veľmi silne. Genius loci, pozitívne vibrácie. Sem by som sa ešte rád niekedy vrátil.

Pri mojom rozjímaní prichádza Miro a ďalej pokračujeme spolu. Nie však dlho. Sme na vrchole Nižné Zákľuky. Tu na nás čaká čelo pelotónu. No, čaká – rozvaľujú sa na lúke a užívajú si. Hneď sa pridávame. Pohoda na pokračovanie. Organizátori neklamali. Kamenistá dolina bola skvelá, ale tieto vrcholové partie to ešte prekonali. A to je dnes zamračené, výhľady sú veľmi obmedzené. Ale aj tak vidíme Poľanu, Klenovský Vepor, Ľubietovský Vepor, Hrb a v diaľke skôr iba tušíme Kráľovu hoľu. V prípade dobrej viditeľnosti sú vraj viditeľné aj Vysoké Tatry. No dnes nám stačí aj toto. Dalo by sa tu vegetovať ešte dlho, ale ďalší program nás nepustí – do 16:00 musíme byť vo Vydrove, máme dohodnutý odvoz vláčikom. Po pár „hupákoch“ sa po lúkach dostávame k bodu, kde sa začína zjazd. Sem sme mohli vystúpať priamo od tajchu Hrončok. Ale vďakabohu za tú okľuku, naozaj stála za to.

Zjazd spočiatku vedie lesom po štrkovej ceste, na mojom treku musím ísť opatrne. Po chvíli sa ale napájame na lesnú asfaltku, kde sa to už dá čiastočne pustiť. Ideme opäť hlbokými lesmi, myšlienky na stretnutie sa opäť vracajú. Je to zaujímavé. Hore na lúkach ma nič podobné nenapadlo a to bol les len pár metrov vedľa (a na ceste ležali pekné veľké … stopy). Stromy sa priblížia, obloha sa schová, trochu sa zošerí a myšlienky sú späť.

Je čas, vysvetliť tieto moje neustále náznaky. Pred medveďom mám samozrejme veľký rešpekt, ale zbytočná hrôza ma pri pohybe v jeho teritóriu nechytá. Stále si myslím, že pokiaľ by o mne vedel, sám sa stretnutiu vyhne. A pokiaľ nie, mal by som smolu (ale takisto mi môže na hlavu padnúť meteor alebo ma zraziť auto – tá pravdepodobnosť stretnutia s ním je niekde uprostred). A rád by som to niekedy na bezpečnú vzdialenosť aj zažil. Ale možno zo mňa hovorí len neznalosť nepoučeného dolniaka.

Naspäť k téme. Sme na lesnej asfaltke, ktorá končí v časti Čierny Balog – Medveďov (a je to tu zas!). Ale kým sa tam dostaneme, čaká nás ešte pár kilometrov dole kopcom. Občas radšej brzdím, v okolí sa ťaží drevo a stav vozovky tomu zodpovedá. Kde-tu výtlk, hrb, kôra, piliny, štrk. Štyridsať a dosť , takto interne som si nastavil limit a snažím sa ho dodržiavať. Nerád by som sa tu niekde vyváľal. Idem úplne sám, nikoho nedobieham a nikto nedobieha mňa. Opäť si užívam božský pokoj, stačí len sledovať cestu pred sebou. Dnes to je naozaj parádna etapa. Objavujú sa prvé stavby, dolina sa rozširuje, stromy ustupujú. Som v Medveďove. Dobehol som Paľa. Odtiaľto je to už len na skok do Čierneho Balogu a Vydrova, kam vedie vedľajšia, málo frekventovaná cesta. Vo dvojici to navyše lepšie odsýpa.

Sme takmer v cieli dnešného bicyklovania. Kus cesty nás odvezie vláčik a potom absolvujeme už len dobre známy a obľúbený kúsok z Hronca. Ale to až neskôr. Teraz môžeme doplniť stratené tekutiny a kalórie. Pripravili pre nás vynikajúcu držkovú polievku a kotlíkový guláš. Niektorí si dali z obidvoch a nevedeli rozhodnúť, čo bolo lepšia. Paráda, tiež to pasuje do obrazu dnešného dňa. Hoci máme skoro 1,5 hodiny čas, ubieha to rýchlo, väčšina sa ani nepozrie do skanzenu. No a už je treba nakladať bicykle. Prišiel pre nás špeciálny vláčik, pán výpravca nás špeciálne víta a vypravuje. Ešte na chvíľu zastavujeme v Čiernom Balogu, kde sme si prezeráme malé, ale zaujímavé múzeum Čiernohorskej lesnej železnice a kupujeme drobnosti na pamiatku.

A potom už len cesta do Hronca. Ťahala nás parná mašinka, rýchlosť presunu zodpovedala unavenému chodcovi a tak len sledujeme okolie (pokiaľ nejdeme lesom), oddychujeme a driememe. Je to zážitok, treba absolvovať. Z Hronca to už poznáme, takže onedlho odkladáme našich unavených tátošov do garáže. Dnes to bolo naozaj pekné (a ani sme nakoniec nezmokli). Podľa údajov z GPS máme za sebou 58,5 kilometrov a 750 metrov. Stačilo. Dnes už len večera v kolibe Groš, spoločenský program (beseda VKÚ Harmanec a folklórny súbor Mostár Brezno) a tradičné krátke posedenie. Pokračovanie zajtra.

Deň druhý – čaká nás Peklo

Sobota 1.9.

Štátny sviatok, Deň ústavy. Dnes sú obchody zatvorené, ale my ich nepotrebujeme. Ideme bicyklovať! Čo je podľa odhadov počasia z posledných dní celkom prekvapujúce. Pred odchodom na zraz hlásili predpovede počasia na štvrtok ešte relatívne pekne, v piatok nič moc a v sobotu úplnú katastrofu. A dnes je sobota. A u nás dole od rána leje. A nám tu svieti slniečko. A vraj to tak má vydržať do večera.

Dnes je na programe kráľovská etapa. Pretože sa na krátku trasu nik neprihlásil, organizátori mierne korigovali plány a ideme všetci pokope (teda okrem cesťákov, tých dnes čaká Čertovica). Pre zmenu sa nespúšťame doľava dole kopcom, ale už od štartu začíname naberať metre cestou do Osrblia. Ale stúpanie je príjemné, po pár kilometroch odbočujeme doľava a opúšťame hlavnú cestu (aj keď nie frekventovanú). Na dlhú dobu nás budú čakať úseky úplne mimo premávky. Obchádzka obce vedie spevnenou cestou, neskôr pokračujeme lesnou asfaltkou. Počasie je ako naše okolie – veľmi pekné. Dnes je cesta „vzdušnejšia“, nie je natoľko zovretá lesmi, takže počas jazdy sa otvárajú výhľady do okolia. Je zaujímavé, ako si človek zvykne na opakované podnety (dobré aj zlé). Inokedy by som bol z takéhoto prostredia unesený, momentálne si síce vychutnávam každé šliapnutie do pedálov, ale okolitú krásu a pohodu už beriem ako samozrejmosť. Tieto úvahy sa mi naháňajú hlavou, keď sa posúvam hore po ceste. A zrazu stojíme. Tri vody. Ubehlo to naozaj rýchlo.

Podľa informačnej tabule sa nachádzame na mieste, kde stála prvá vysoká pec v Uhorsku. Zatiaľ to berme ako fakt, bližšie vysvetlím neskôr. Pec bola postavená v roku 1795, neskôr zmodernizovaná, v roku 1882 vyhorela a bola rozobraná. Zvyšky plášťa boli zrekonštruované do súčasnej podoby v roku 1974. Toľko zopár suchých informácií o mieste. Ale inak paráda. Fotíme, debatujeme, oddychujeme, vyhrievame sa na slniečku. Fajčiari majú čas na cigaretku. Treba, bude nás čakať náročnejšia časť etapy.

Na Chatu pod Hrbom je podľa značky 6 kilometrov. Vnárame sa hlbšie do doliny pod Ľubietovský Vepor, ale charakter cesty sa zatiaľ nemení. Prechádzame okolo pamätníka SNP, je ale kúsok od cesty na lúčke a tak sa nepristavujem. Z internetu sa neskôr dozvedám, že miesto sa volá Červená jama a počas SNP tu bola munička. Stúpanie sa mierne zdvíha, rýchlosť mi ale klesá len o kilometer – dva, zatiaľ pohoda. Stále sa mi ale hlavou preháňajú rovnaké myšlienky. Čo nás bude čakať ďalej? Osrblie bolo vo výške 580 m. n. m., Chata pod Hrbom má mať 1080 m. n. m. Organizátori sľubujú stupák a technicky náročný záver (tým, čo vyšliapu až hore, sľubujú odmenu). Metre ubiehajú a zatiaľ pohoda. Čo teda bude ďalej?

Je tu odbočka vľavo z asfaltky. Povrch sa mení na spevnený štrkový a stúpanie konečne naberá na zaujímavosti. Prehadzujem, za chvíľu už idem na najľahšom prevode. Prví ľudia začínajú tlačiť. Idem s jedným z organizátorov, ktorý ďalej nalamuje moje sebavedomie tvrdením, že tento rok to ešte hore nedal. Čo nás bude čakať za tou ľavotočivou zákrutou?

Zosadám asi 20 metrov pred ňou, šmyklo mi zadné koleso, ešte šťastie, že v teréne zvyknem vypínať SPD-čka, inak sa váľam na štrku. Sklon, štrková cesta, trek a hlavne kondícia sa podpisujú na tom, že sa pridávam do skupinky cykloturistov. Ľavotočivá zákruta a potom rovina. V jej strede stojí spomínaný kolega a oddychuje: „Mám tep 180.“ No čo už, nedá to ani dnes. A to som mu tak veril.

Rovinka je len kúsok, potom otočka vpravo a … a sedí tam vedúci trasy a zapisuje úspešných jazdcov. Zatiaľ to dali štrnásti. Takže už to nebude ďaleko. Za chvíľu sa cesta sklápa a tak nasadám na bicykel. A potom zas zosadám, keď za krátkym výšvihom cestu prehradzuje rampa. Načo sa trápiť, rampa je cez celú cestu, potlačím o pár metrov dlhšie.

Les končí a na lúčke dole je Chata pod Hrbom. Slniečko svieti, cyklisti oddychujú. Turisti sa vyberajú na prechádzku na vrchol Hrbu. Na najbližšiu hodinku sa pridávam cyklistom. V tretrách v pohode potlačím bicykel hore kopcom, ale na dlhšiu prechádzku to nie je. Nevadí, dám si kávičku, vyhrejem si kosti. Vychutnávame si pohodičku, debatujeme, oddychujeme. Vymedzený čas ubehne ako voda a turisti sú späť. Sadáme na našich tátošov a nemusíme ich ani poháňať, skôr im priťahovať uzdy – brzdy. Čaká nás rýchly zjazd. Pre niektorých rýchly, pre nás, čo to nevieme, pomalý. Cesta je štrková, bojím sa to pustiť, vyhováram sa na bicykel. Ale dôležitejšie je zísť dole zdravý ako tam prísť dobitý o minútu skôr. A tak brzdím, na jednom či dvoch miestach ledva stihnem zoskočiť, keď mi v štrku ustrelí predné koleso. Serpentínami sa konečne dostávame na asfaltku, les ustupuje, ukazujú sa nádherné výhľady na riedko osídlený kraj v okolí Strelníkov a Ľubietovej. Tak toto je paráda, škoda že zjazdujeme a musíme dávať pozor na cestu. Človek sa síce občas môže občas pristaviť a vychutnať výhľady, ale peši by to boli výhľadové orgie. No zas by sme neboli dole tak rýchlo. Niečo za niečo.

Na jednom mieste sa skoro vyváľam. Ideme po asfalte, SPD-čka mám už nacvaknuté, keď sa nám do cesty za zákrutou nečakane postaví prudký výšvih. Zmätkujem, prudko podraďujem a padá mi reťaz. Školácka chyba! Nohy pevne prichytené na pedáloch, zastavujem sa a nemám sa čoho zachytiť. Už sa vidím na tvrdom asfalte. V poslednej chvíli sa mi darí vytrhnúť ľavú nohu a po krátkom balansovaní aj na ľavú stranu zoskočiť. Som zachránený. Musím ešte zvážiť pokračovanie používania týchto pedálov. Väčšinou sú fajn, pomáhajú, ale v teréne a pri takýchto situáciách je to o hubu.

Klesanie pokračuje až do centra Ľubietovej. Tu nás čaká prestávka a návšteva miestneho múzea. Opäť pozitívne prekvapenie. Už som sa s tým stretol v Šumiaci. Maličké múzeum, od návštevy ktorého príliš neočakávam. A potom nadšenec, ktorý podáva zaujímavý výklad, až je človeku ľúto odísť. A na tomto mieste príde vyvrátenie faktu o prvej vysokej peci v Uhorsku. V Ľubietovej mali staršie (vraj) a aj tie nemuseli byť najstaršie. Čo som ale nevedel je fakt, že meď vyrábaná v stredoveku v Ľubietovej patrila k najkvalitnejším vo vtedajšom svete, bola vhodná na výrobu bronzu a nachádzala sa ja na lodiach Krištofa Kolumba. Obrazne povedané (slovami pána starostu) bez Ľubietovej by nebola objavená Amerika.

Múzeum je maličké, musíme do neho ísť rozdelení na skupiny a tak nám ešte zostáva dosť času na prechádzku po okolí a oddych. Pekné mestečko, oplatilo sa sem prísť. A aj sa niekedy prípadne vrátiť. Ale už nás čaká cesta ďalej. Organizátori navrhujú pre záujemcov alternatívnu trasu. Kto už má dosť kopcov, môže to obísť po hlavnej. Lákavé, ale nakoniec sa všetci vydávame na pôvodne plánovanú trasu cez Brusno. Ale čaká nás Peklo. Najskôr hore nekonečným posledným dnešným kopcom (ten z Chvatimechu už ani neuvažujem) a potom rovnomenná dolina dole do Brusna. Kopec sa síce zdá nekonečný, ale až tak dlhý zas nie je a našťastie ani extrémne strmý. Ale preverí a tak som nakoniec rád, že som hore. Následný zjazd, na ktorý som sa cestou hore tešil je ale ako cez kopírák. A tak na štrku viac brzdím, ako idem. Ale dolina je pekná a teším sa na kúpele Brusno.

Rýchlosť v zjazde bohužiaľ neukorigoval jeden z účastníkov a tak sa pri prameni v Brusne dostane k slovu aj náš lekár Heňo. Zranenia hlavy sú síce len povrchové, ale vďaka ďalším príznakom nakoniec zranený končí na vyšetrení a pozorovaní v nemocnici v Brezne. Na druhý deň volá Heňovi, vyzerá to s ním našťastie dobre a snáď sa z toho bez následkov dostal.

Kúpele Brusno nakoniec len rýchlo preletíme. Tlačí nás čas. Škoda, minulý rok sa mi tu veľmi páčilo, krásny kúpeľný park, chutné pramene. Škoda len, že historické kúpeľné budovy chátrajú, len aby tak neskončila aj tá nová. Kávička a zákusok minulý rok v kaviarni chutili.

Cez obec Brusno a popri Hrone sa presúvame k motorestu v Nemeckej. Po ceste zdravíme rafťákov splavujúcich Hron. Motorest je plný, miestečko sa však nájde. Len niekoľko metrov od miesta veľkej vojnovej tragédie sa dnes ľudia napchávajú a väčšina si možno ani neuvedomuje, kde sa nachádza. Držková mi ale nesadne, zaľahne v žalúdku, večer som potom chvíľu úplne nepoužiteľný.

No príliš nemôžeme vysedávať ani tu. V Lopeji nás čakajú policajti, ktorí nás má bezpečne prevedú po hlavnej ceste. Z Nemeckej do Lopeja ideme po vedľajších cestách, kúsok aj po poli a tak tento obávaný úsek prejdeme úplne mimo premávky. Jeden z bánoveckých Vikingov dostáva defekt, ostatní kamaráti ho vzorne čakajú. My ich potom čakáme v Lopeji a chvíľu si krátime zase opravou Jankinho defektu. To jednoducho patrí k cyklistike.

Úsek po hlavnej ceste je vďaka policajnému sprievodu paráda – obehne nás jediné auto (potom neskôr večer rozoberáme, ako sa tam dostal), chránia nám bezpečne chrbát. Organizátori si aj za tento detail zaslúžia pochvalu. A už len hop hore z Chvatimechu na Drotár. Už to poznáme naozaj dôverne. GPS som dnes na štarte zabudol zapnúť a v úseku za Tromi vodami bolo chvíľu trochu mimo, ale po korekcii odhadujem, že sme prešli 63 kilometrov a nastúpali 1050 metrov.

Nasleduje večera v kolibe Groš a v drobnej prehánke prebiehame na hotel. Konečne trochu mokneme. Slávnostné ukončenie zrazu a následná zábava sa pretiahne do skorých ranných hodín. Máme úspechy v tombole, ale aj na parkete. Tam sú niektorí naši kolegovia / kolegyne neprehliadnuteľní.

Deň tretí – a sme v Riti

Nedeľa 2.9.

Podľa pôvodných plánov som dnes chcel ísť spomienkovú etapu z Hriňovej cez Látky do Kokavy. Aj som ju skrátil a preplánoval, ale už nie je záujem. Veľkého bicyklovania stačilo. Ideme do Riti.

Niekto spí iba pár hodín, iní o pár minút viac. Hlavne šoféri sa museli včera kontrolovať. Po raňajkách balíme a dávame veci do áut. Izby musíme uvoľniť, prídu ďalší klienti. Niektoré skupinky už odchádzajú, naša ešte chvíľu zostáva. Z trojice cyklistov sa stávajú turisti a idú na huby, Jožko stráži hotel a ostatní ideme ešte zľahka pobicyklovať. A tak sa už po niekoľkýkrát spúšťame dole do Hronca a Chvatimechu. O trase už nie je čo nové povedať, máme ju najazdenú dostatočne obidvoma smermi. Snáď len toľko, že je pekne slnečno, aj keď nie úplné azúro. Ale to sme ani nečakali. Vo Chvatimechu prechádzame vľavo cez koľaje na betónku, po ktorej sa máme dostať k Jaskyni lásky. Cesta je v stave, akoby viedla do …, ale o tom potom. Je rozbitá, betónové panely sú poukladané nakrivo, začína ju prerastať žihľava, aj som sa popŕhlil. Vedie popri koľajach, neskôr sa vnára do tmavého lesa, na jej konci je cez celú šírku barina. Vôbec nevyzerá, že by mala končiť na takom romantickom mieste. A keď dorazíme na miesto, ani to tam príliš romanticky nevyzerá. Dve drevené lavice, skala pred ktorou je pripevnená mreža na vešanie zámkov lásky (visia asi štyri), ohnisko – tmavá diera. Ako v … .Nebudem predbiehať.

Predsa len sa na pamiatku odfotíme, vidieť treba všetko. Betónka pokračuje ďalej strmo do kopca do hustého lesa. Nasadáme, skúsime ešte pár metrov prejsť. Ideme asi sto metrov, keď prví jazdci zoskakujú z bicyklov so slovami : „A sme v Riti“. Mali pravdu. Betónka končí, ďalej je cesta blatová, po nočnom daždi zle zjazdná. Dostali sme sa kúsok dovnútra dolinky zvanej Riť. Príznačný názov a vysvetlenie skorších náznakov.

Okrem tejto lingvisticko-geografickej zaujímavosti sme dnes zatiaľ nič zaujímavé nevideli. Obligátna fotka, otáčame sa a po rovnakej ceste sa vraciame do Chvatimechu. Máme ešte dosť času a tak sa rozhodujeme, že jazdu neukončíme pri hoteli, ale potiahneme to až do Osrblia. Pozrieme si biatlonový areál, včera sme to obišli.

A tak po ceste hore Hroncom zdravíme autá s novými známymi, ktorí už pomaly odchádzajú domov. My máme ešte čas. Deň je pekný, stúpanie ani nevnímame a tých pár kilometrov nám ubehne veľmi rýchlo. V Osrblí sa držíme vpravo a po chvíli vchádzame do areálu Národného biatlonového centra. Je nedeľa pred obedom, tréningy sú v plnom prúde. Na kraji mládež piluje streľbu, staršie dievčatá a chlapci krúžia po areáli na kolieskových lyžiach a kde – tu si aj vystrelia . Nikto si nás nevšíma, ale mi si musíme všímať športovcov, aby sme ich bicyklami neohrozili. Areál slúži na prípravu aj teraz v lete. Človek si uvedomí, aká drina sa skrýva za výsledkami vrcholových športovcov. To nie je vozenie sa pre zábavu.

Nebudeme už ďalej riskovať zbytočný kontakt a konflikt a tak sa presúvame na terasu vedľa ležiaceho hotela Zerrenpach. Je na prvý pohľad vyššej kategórie, ale posedenie je tu veľmi príjemné. Kávička dobrá, nešoféri si môžu dopriať pivko, ostatní kofolu. Fajné posledné spoločné posedenie. Janka na pamiatku získava štýlovú kávovú šálku. No a potom už len cesta dole k hotelu a autám. Netreba ani šliapať do pedálov, ide to samo.

Chvíľu po nás dorazí aj skupinka z hríbov, Paľo dokonca aj niečo našiel. A nastáva chvíľa definitívneho lúčenia. S kamarátmi, s Hroncom, s Horehroním. Akcia končí, bolo nám tu dobre. Bude na čo spomínať.

Po zraze

Sny môžu zostať aj nesplnené

Začínajúca zima. Teplota už zopár dní klesá k nule, je zamračené, mrholí. Stromy za oknom sa strácajú v hmle. Sedím pri klávesnici, snažím sa vrátiť v čase a vyvolať si pocity z prelomu augusta a septembra. A hlavne zachytiť ich do textu.

Ísť na Horehronie bola dobrá voľba. Organizátori z SCK Ďumbier Brezno odviedli skvelú prácu. Výber trás, ich zabezpečenie na mieste v teréne, reakcie na okamžité požiadavky účastníkov a vývoj situácie boli stopercentné. Vďaka, nastavili latku veľmi vysoko. Cítili sme sa tu veľmi dobre. Ale určite by sme sa rovnako dobre cítili u východniarov vo Vinnom. Škoda, nedá sa byť súčasne na dvoch miestach.

Páčila sa mi aj komorná atmosféra zrazu. Niekoľkokrát denne sme sa na trasách stretali a obiehali, prehodili slovko – dve a získali sme tak nových známych.

Veľmi som obdivoval skupinu mladých, asi 15-ročných (a mladších) chlapcov z cykloturistického oddielu Viking Bánovce nad Bebravou a hlavne ich vedúceho. To ako sa venuje deťom, dokáže ich pritiahnuť k voľnočasovej aktivite a motivovať k pohybu v prírode v sedle bicykla si zaslúži uznanie. Vďaka nemu a jeho chlapcom je nádej, že cykloturistika bude fungovať aj v budúcnosti.

Horehronie je krásny kraj, na staré kolená som si to tu zamiloval. Na a za pár týždňov sme tu boli znova. Tentokrát na turistike. Ale o tom možno niekedy inokedy.

A nesplnený sen o jazde na Kokavu? Nevadí, možno nabudúce. Je dobré mať sny, ciele, na niečo sa tešiť. A po ich splnení si vysnívať ďalšie.

Gemer – Slovenský kras – 2. návšteva

Bolo to tak už dávno… Ale stačí sa posadiť, zahľadieť na staré fotografie a svet okolo sa náhle zastaví, sled udalostí sa rozbehne opačným smerom… novoročný výlet na Dobrú Vodu, zraz vo Vyhniach, nočné čakanie na Ondra a Ľuba vo Veľkej Lomnici, prvá (a bohužiaľ moja posledná) budošovka v Jedovnici, Tatry po víchrici… Som opäť mladý, mám pekný, bielo-zelený cesťák, oranžovú prilbu, hodvábne tričko namiesto dresu. Andrej pôjde za pár dní prvýkrát do školy. A ja sa balím, chystám sa na Gemer…

Pokiaľ si dobre spomínam, do Gemerskej Hôrky sme prvýkrát zavítali niekedy v roku 1998, zápisky som si nerobil, naša webová stránka o tejto udalosti mlčí, presný dátum veru neviem (pokiaľ máte niekto evidenciu, doplňte, budem vďačný). Na cestu sme sa vyrazili, ako bývalo v tých rokoch zvykom, vlakom (odvtedy sme veru spohodlneli, spanšteli). V tomto prípade nočným rýchlikom z Piešťan do Spišskej Novej Vsi.

Je typické leto – v Piešťanoch o polnoci príjemne teplúčko, skoro ráno na Spiši len tesne nad nulou. Vo vlaku sme si zdriemli, nebudeme sa motať, sadáme na bicykle a hneď začerstva vyrážame. Chlad nás však rýchlo dostáva z bicyklov, po pár kilometroch šliapania na seba navliekame všetko čo sa dá. Janči dokonca volí úplne radikálny prístup. Zimu chce poraziť jej vlastnými zbraňami. Na kraji cesty sa najskôr vyzlieka do slipov a až potom na seba navlieka teplé doplnky. Ešte teraz mi pri spomienkach preskočí mráz po chrbte.

Cestu do Gemerskej Hôrky plánoval ako inak, práve on. Cítiť z nej jeho nezameniteľný rukopis – za východisko putovania na Gemer volí Spišskú Novú Ves, potom nás trasa vedie cez Hnilčík, Nálepkovo, Švedlár, Úhornianske sedlo, Krásnohorské podhradie, Rožňavu a Plešivec do cieľa v Gemerskej Hôrke. Po ceste nás čakajú (ako inak) dva poriadne kopce. Prvý hneď po štarte a potom Úhornianske sedlo. Ako som si kontroloval pomocou internetu, tachometer nám musel ukázať 95 kilometrov. Výškomer sme vtedy nemali, ale zaznamenal by takmer 1 200 nastúpaných metrov. To všetko absolvujeme na cestných bicykloch plne naložených batožinou. Dnes si to neviem ani predstaviť.

Ale kraj, ktorým prechádzame mi navždy utkvel v pamäti. Takmer ihneď po štarte začína prvé stúpanie cez Novoveskú hutu a Gretľu do Hničíka, tu dosahujeme prvý z vrcholov (ten nižší) dnešného dňa. Nasleduje nádherný zjazd, Hnilčík, Nálepkovo, Švedlár bohužiaľ len preletíme. Škoda, pohybujeme sa krásnym krajom so slávnou históriou dobývania medi, dnes už bohužiaľ začínajúcou hladovou dolinou, so všetkými negatívnymi znakmi… Je to nesmierna škoda, ide o skutočne malebné zákutie, takmer neznáme, málo navštevované. Tma získala vládu nad krajinou… Našťastie len obrazne, je pekné skoré letné doobedie, už sa aj oteplilo, môžeme vyzliekať.

V Mníšku nad Hnilcom sa naša trasa lomí na juh, pokračuje cez Smolnícku Hutu do Smolníka. Prišli sme do kraja, kde žijú Mantáci. Tí s veľkým M na začiatku, nie je to hanlivé označenie, ale názov etnika Spišských Nemcov, ktorých z tejto oblasti neodviala povojnová víchrica, zostali a dokázali si zachovať svoje špecifické nárečie. Spomínam si, ako sme sa v polovici osemdesiatych rokov pri turistickom prechode Slovenského  Rudohoria vynorili z lesov pri obchode v Medzeve. Slová dré brót (tri chleby), ktoré predniesla pani stojaca predo mnou si pamätám dodnes (chlieb sme nakoniec ani nekúpili, bol len na objednávku…).

Za Smolníkom končí sranda. Čaká nás druhý dnešný výjazd, čaká nás sedlo Úmorná (tak som si ho nazval na jeho vrchole, v skutočnosti je to Úhornianske sedlo). A ten stojí za to. V obci Úhorná si chvíľočku vydýchneme pri vodnej nádrži, krásnom lesnom tajchu, maličkej rekreačnej oblasti. Ďalej je to brutálne, naložený bicykel viac tlačím ako šliapem. Ale výhľad kúsok pod vrcholom, z lúčky pod lesom je nádherný. Venujeme posledné pohľady úhornianskej doline, Spišu. Pred sebou máme Gemer, Krásnohorské Podhradie.

Celý zjazd vedie lesom (poriadne sa ochladilo), je dlhý a rýchly a navyše prásk!, rupne mi špica na zadnom kolese. Samozrejme od päťkolečka. Celý týždeň jazdím s osminou, len mierne docentrovanou a čakám, kedy sa pridajú ďalšie. Špajdle našťastie vydržia.

Z lesa sa vynárame pri Krásnohorskom Podhradí, len narýchlo, zo sediel bicyklov obdivujeme hrad aj mauzóleum Nádassdyovcov, stavíme sa na večeru (vyprážaný syr na unavený žalúdok nie je nič moc) a okrajom Rožňavy to cez Plešivec už nejako dotiahneme do Gemerskej Hôrky. Večer zosadáme pred penziónom Skalná ruža, ktorý sa stáva našim domovom na nasledujúcich niekoľko dní.

Čaká nás týždeň skvelej cyklistiky v oblasti, ktorú vôbec nepoznáme. Prípravu programu si zobral na starosti Janči, takže máme postarané o pravidelný prísun výškových metrov. Ale musím objektívne priznať, že v tejto oblasti to ani inak nešlo vymyslieť.

Ako ide deň za dňom, pribúdajú najazdené kilometre a nové zážitky. Očaruje nás jemná krása aragonitu Ochtínskej jaskyne, vychutnávame si plavbu po podzemnej riečke Styx v Domici, obdivujeme brčká v Gombaseckej jaskyni. Prechádzame sa po parku v zámku Betliar, obdivujeme hradby Krásnej Hôrky a tichú krásu neďalekého mauzólea. Rád by som popísal všetky dni, každučkú minútu, každé šliapnutie do pedála, každú cigaretku na vrchole (áno, aj ja som si vtedy občas zapálil). Výšľap nad Gombaseckou jaskyňou (tu sa jazdili preteky áut do vrchu) a prejazd Silickej planiny. Gočaltovo, Slavošovce (kto z Vás pamätníkov si spomína na výborne pripravenú marketingovú akciu miestnych papierní zo začiatku deväťdesiatych rokov? Ešte stále mám v pivnici nepoužité školské písanky…). Písať (a spomínať) by sa dalo dlho, kto by ale čítal dlhé memoáre (a ani pamäť už toľko neslúži)?

O našich skorých výjazdoch, máme toho na pláne naozaj veľa (veď programový vedúci bol Janči). O našich dňoch vyplnených bohatými zážitkami. O našich návratoch v neskorých večerných hodinách.

Párkrát zažívame nočnú jazdu v zákryte po hlavnej ceste z Rožňavy do Plešivca, len jedna blikačka vpredu, druhá na konci, ešteže chodilo menej áut. Sme mlad(š)í, sme bezstarostn(ejš)í. V penzióne si vždy chvíľku posedíme a vychutnávame večernú pohodu. Starosti sú náhle vzdialené mnoho kilometrov, v duši sa rozhostí pocit slobody a voľnosti. A ďalší deň nás čaká ďalšia porcia kilometrov a zážitkov na našich potulkách po Gemeri.

Ako vtedy, keď sme sa vybrali navštíviť Zádielsku tiesňavu.

Cesta nás najskôr vedie cez Silickú planinu. Niekedy pred obedom konečne vstupujeme do tiesňavy. Úzka cesta kopíruje potôčik, ktorý sa kľukatí pod mohutnými bralami. Len tiesňava a my. Ticho, pohoda a pomaly stúpajúca hradská. Keď sa tiesňava roztvára, zbadáme pred sebou výletnú reštauráciu s terasou. Práve včas. Keďže celú cestu nad nami presvitá len úzky prúžok oblohy, nevidíme, čo na nás príroda chystá. V momente, keď vstupujeme pod strechu terasy za našimi chrbtami sa vylieva obloha. Nie neleje ako z krhly, z nebies padajú vedrá plné studenej vody. Oneskoriť sa čo i len o pár sekúnd by znamenalo úplne premočenie, až na kožu, až do morku kostí. Takto si ale vychutnávame pohodové posedenie a občerstvenie.

Za hodinku je po daždi, obloha je opäť krásna modrá. Ešte chvíľka a obsychá aj cesta. A potom nás čaká jeden z vôbec najkrajších cyklistických zážitkov všetkých čias. Dvadsať kilometrov absolútneho zjazdu. Cesta klesá len mierne, nie je treba takmer vôbec šliapať do pedálov, nie je treba brzdiť, rýchlosť sa konštantne drží kúsok nad tridsiatkou. Bôrka, Lúčka, Kováčová, Drnava, Lipovník. Cyklistická nirvána.

Ako sa blížime ku hlavnej ceste, obloha sa opäť zaťahuje, za chrbtom zahrmí. Idem vtedy na čele a tento zvuk vo mne prebúdza reflexy a nepoznanú silu. Aj keď cesta stúpa, vyvíjam najvyššiu možnú rýchlosť a snažím sa uniknúť do bezpečia. Nepozerám naľavo ani napravo, neobzerám sa, či ide niekto za mnou. Po pár kilometroch s prvými kvapkami dažďa parkujem bicykel pod strechou motorestu pred Krásnohorským Podhradím. V tesnom závese za mnou aj Božka a Stano. Milan a Janči chýbajú.

Vonku sa rozpútalo peklo, silná búrka. Leje ako z krhly, blesky ožarujú okolie, ochladilo sa. Nemôžeme robiť nič, len sa schovať do reštaurácie, dať si večeru a čakať. Dúfame, že chalanom sa tiež podarilo niekde schovať.

Za hodinku je po búrke. Chalani však stále nechodia a tak sa vraciame naspäť. Kde sú? Nestalo sa niečo? Neodbytné myšlienky víria hlavou. Stretávame sa až dolu na križovatke, tam kde prvýkrát zahrmelo. Premeškali správny moment a môj nástup vyhodnotili ako akt zúfalstva. Zvolili konzervatívny prístup a úkryt v malej plechovej autobusovej zastávke. Tu prežili celú búrku, všade dokola udierali blesky, zozimilo sa. Niekedy holt človek nezvolí správne.

Vymedzený čas rýchle plynie, nastáva deň rozlúčky. So Skalnou ružou, Gemerskou Hôrkou, Gemerom. Bicykle už odkladáme, domov sa vraciame vlakom. Čaká nás ešte krátka zastávka v Košiciach a rýchla návšteva námestia a chrámu sv. Alžbety. V Gemerskej Hôrke, a na Gemeri vôbec, sa nám veľmi páčilo. Dôkazom toho je, že hneď nasledujúci rok sa akcia v rozšírenej zostave zopakovala. Ja som pri tom ale bohužiaľ už nebol.

Odovzdávam preto pero Anke a uverejňujem tu výber z jej zážitkov:

Slovenský kras 27. 8. – 1. 9. 1999

  1. augusta 1999 sme sa vydali za krásami Slovenska do jeho juhovýchodnej časti.

Išli sme na polnočný rýchlik a ráno o 6:00 sme vystupovali v Spišskej Novej Vsi. Tu sme nabalili batožinu na bicykle s vyštartovali. Kúsok od Spišskej nás čakalo prvé horské sedlo Gretla, čo bolo asi 7-8 kilometrov stúpania – statočného. Tu sme sa počkali a skúsenejší poradili nám neskúseným, aby sme sa obliekli do suchého alebo aspoň teplejšieho. Dobrá rada nad zlato. Išli sme smerom na Nálepkovo asi 17 km stále z kopca a cez nejakú strašne studenú dolinu, kde bolo hádam 0°C. Tak ma oziabali ruky, že som nevedela či brzdím alebo nie. Prišli sme do nejakej dediny, dali sme si fľaškové pivo, najedli sme sa a pokračovali ďalej. Nasledujúca zastávka bola v Smolníku. Tu sme sa rozdelili na dve skupiny. V Moldave sme nasadli na osobáčik, ktorý nás priviezol do Plešivca a odtiaľ sme to mali ešte asi 2 km do Gemerskej hôrky, kde sme bývali.

V nedeľu sme sa vybrali navštíviť Aggtelek, jaskyňu Barna v Maďarsku, ktorá je pokračovaním jaskyne Domica, ktorá je na Slovensku. Pri Domici sme si dali občerstvenie a prešli sme do Maďarska. Keďže sme nemali vymenené forinty, prehovorili sme predavačku vstupného u tá nám dala lístky aj za naše peniaze. Ale stálo to za to. Okrem výzdoby, ktorú vytvorila príroda, nás ohromila kultúra, ktorú vytvorili ľudia. Vo veľkej sieni, kde boli stoličky a chodia inhalovať astmatici, hrala najprv vážna hudba, potom opera a vyvrcholením bol Vangelisov pochod. To bolo niečo super, tá akustika a relax. Trvalo to asi 13 minút a odporučila by som to zažiť každému.

Potom sme sa rozdelili na dve skupiny. My sme šli Zádielskou dolinou a druhá skupina cez Hačavu. Mali sme sa stretnúť o 17:00, plánovali sme pokračovať spolu domov. Ale len plánovali. V Zádielskej doline sú prekrásne prírodné scenérie, je to vlastne kaňon. Vysoké skaly z jednej aj druhej strany. Prvýkrát v živote som videla, ako horolezci vŕtali do skaly skoby malou vŕtačkou na baterky. Zaujímavé. Po prejdení doliny sme čakali druhú skupinu v horskej chate. Keďže na určené miesto nedošli ani po 18:00 dali sme sa na cestu nazad. Deň predtým, keď sme mali ísť z Moldavy, každý hovoril, aby sme len nešli cez Sorošku. Je to hlavný cestný ťah Bratislava – Košice a poriadny stupák – nervák. Čo čert nechcel naša skupina si to šľapala presne na Sorošku, o čom sme samozrejme nevedeli, až keď sme prišli a uvideli tabule SOROŠKA. Nervy moje. Cca o 20:00 sme ju zdolali, potvoru. Išli sme potme, po daždi a po hlavnej ceste, spoločnosť nám robili kamióny a autá. Zo Sorošky je to ešte asi 30 km do Gemerskej hôrky. Mysleli sme, že druhá skupina už bude na ubytovni. Nebola. Oni prešli ešte viac strastiplnú cestu cez Hačavu s bicyklami na chrbtoch. V Moldave si dali večeru a o 2:15 sa konečne dostali na chatu. Rozprávanie zážitkov z tohoto dňa trvalo ešte asi hodinu.

V pondelok, keďže sú zatvorené na Slovensku všetky hrady, zámky aj jaskyne sme si dali okruh Gemerská hôrka – Ratkovská dolina – Revúca – Jelšava – Gemerská hôrka, čo bolo niečo cez 100 kilometrov. Trasa bola v peknom prostredí – kopček – kopčisko – dolina – rovina – klesanie a znovu dokola.

V utorok sme sa znovu rozdelili. Jedna skupina išla do Dobšinej a my do Ochtinskej aragonitovej jaskyne a na Betliar. Táto jaskyňa je jedinečná pretože podobné sú na svete iba tri – v Mexiku, Argentíne a u nás. Je to ozaj prekrásny prírodný úkaz. Horšie sa mi to zdalo so službami. V bufete mali iba kávu a nejaké slané chipsy asi tak dva druhy. Žiadnu malinovku, pivo alebo iné nápoje. To sa s maďarským Aggtelekom nedá ani porovnať. Zo Štítnika do jaskyne je to poriadna zaberačka odtiaľ na Betliar tiež jeden odporňák. Betliar je kaštieľ, vlastne prírodopisné múzeum, ktoré založili Nádassyovci. Odtiaľ sme prišli do Rožňavy a potom cez Štítnik do Gemerskej hôrky. Keď som si myslela, že všetky kopce čo sú tu (a je ich požehnane) sme už prešli, prišli ďalšie a ďalšie. Asi štyri také odpory, že pri tom poslednom som si myslela, že stopnem auto s prívesným vozíkom, ktoré práve išlo okolo a kašlem na to. Ale nakoniec som to neurobila a odmenou mi bola už len krásna rovina do Gemerskej hôrky.

V stredu ráno sme v Plešivci nastúpili na vlak do Blavy cez Lučenec do Galanty. Išla som tadiaľto prvýkrát a bolo to zaujímavé. V Galante sme znova nasadli na bicykle. Na začiatku nášho putovania sme išli cez Jasovo miestna časť POČKAJ a teraz cez NEBOJ SA. Prišla som domov asi o 15:00. Prešli sme celkovo asi 400 kilometrov a navštívili veľmi pekné miesta Slovenska i Maďarska. Aj keby som sa sem už nikdy nevrátila, mám na čo spomínať.

K nezabudnuteľnej príhode s neskorým nočným príchodom pripojím zopár viet. Ja som práve v auguste 1999 menil prácu, nemal som preto dovolenku a s ťažkým srdcom som len na diaľku sledoval zážitky kamarátov na Gemeri. Moje srdce bolo s nimi.

V tom čase som už mal pár mesiacov prvý mobil, ten poklad som si nosieval aj do práce. Takisto niekto z cyklistov (tuším Vlado) mal mobil, na bicykel ho však nenosil, bolo to príliš vzácne zariadenie, škoda by bola ho poškodiť či stratiť. A aj tak sa nedalo skoro nikomu dovolať, len málokto mal tento moderný výdobytok techniky, veď ešte pred pár rokmi to bol najväčší znak úspešného podnikateľa, obyčajný človek ho do ruky ani nedostal…

No a takto sme si my dvaja vždy večer krátko zavolali (hovory boli drahé), túžil som byť s nimi, chcel som vedieť, ako sa mali. Ale včera večer bol telefón vypnutý, nedovolal som sa, asi bolo veselo…

Už som kráčal do práce, keď mi vo vrecku cinkla SMS-ka. Volaná stanica je opäť dostupná, hovor môžem zopakovať. Volám. Na druhej strane sa ozýva ospalý hlas, opisuje mi zážitky minulého dňa, večera, noci… Peší výstup hore Hačavskou dolinou. Nohy šmýkajúce sa v tretrách po klzkých skalách. Bicykle na chrbte. Pohľad zospodu na Turniansky hrad, ktorý sa čnie vysoko nad nimi. Pohľad na ten istý hrad zvrchu, hlboko učupený v diaľke.

Nie každá sivá čiara na mape označuje cestu (niektoré sú trasy diaľkového elektrického vedenia). Nie vždy sa oplatí pýtať domácich na cestu, majú sklony zľahčovať (veľakrát overené v praxi). Ťažko sa hľadá prepoj medzi dvoma tiesňavami na bicykli…

Toto sú momenty, ktoré zostávajú dlho zapísané v pamäti. Priamych účastníkov, aj nás, náhodných svedkov. Toto sú historky, ktoré sa oplatí zaznamenať aby zostali medzi nami. Vtedy, keď si už my nedokážeme spomenúť…

Gemer – Slovenský kras – 1. návšteva

Prvá návšteva, 1. časť

Pokiaľ dobre počítam, do Gemerskej Hôrky sme prvýkrát zavítali v roku 1998. Na cestu sme sa vyrazili, ako bolo v tých rokoch zvykom, vlakom. V tomto prípade nočným rýchlikom z Piešťan do Spišskej Novej Vsi. Na ilustráciu jedna fotografia, aj keď pravdepodobne fotená pri ceste domov:

Bolo typické augustové leto – o polnoci v Piešťanoch príjemne teplo, ráno na Spiši len tesne nad nulou. Preto po pár kilometroch šliapania na seba navliekame všetko čo máme:

Janči zvolil úplne radikálny prístup. Zimu treba poraziť jej vlastnými zbraňami:

Cestu do Gemerskej Hôrky plánoval práve on (preto bola za východisko putovania na Gemer zvolená Spišská Nová Ves). Naša trasa viedla cez Hnilčík, Nálepkovo, Švedlár, Úhornianske sedlo, Krásnohorské podhradie, Rožňavu a Plešivec do cieľa v Gemerskej Hôrke. Po ceste nás čakali (ako inak) dva poriadne kopce. Prvý hneď po štarte a potom Úhornianske sedlo. Ako som si dnes skontroloval pomocou internetu, tachometer nám musel ukázať 95 kilometrov. Výškomer sme vtedy nemali, ale bol by zaznamenal takmer 1 200 nastúpaných metrov. To všetko sme absolvovali na cestných bicykloch plne naložených batožinou. Dnes si to už neviem ani predstaviť.

Ale kraj, ktorým sme prechádzali mi utkvel v pamäti. Hlavne časť medzi Hnilčíkom a Švedlárom s pokračovaním na Úhornú. Je to skutočne malebný kút Slovenska. Nebol som tam nikdy predtým, ale bohužiaľ už ani potom. Možno ešte niekedy … Len to sedlo Úmorná, to dalo zabrať a vyslúžilo si u mňa toto upravené pomenovanie.

V pamäti mi utkvel ešte následný zjazd do Krásnohorského podhradia. Nielen, že bol dlhý a rýchly, ale navyše mi v ňom praskla špica na zadnom kolese. Samozrejme od päťkolečka. Celý týždeň som potom jazdil s osminou, len mierne docentrovanou a čakal som, kedy pôjdu ďalšie. Naštastie vydržali.

A vydržali sme aj my a večer sme zosadili pred penziónom Skalná ruža, ktorý sa stal našim domovom na nasledujúci týžden. Ale o tom už niekedy na budúce.

Dèja vu, jeseň 2017

Stretnutie predsedov SCK sa konalo v Gemerskej Hôrke, v penzióne Skalná ruža. Podľa fotografií penzión nielen funguje, ale je aj pekne vynovený. Myšlienky sa vracajú o takmer dvadsať rokov späť.

Chcelo by to vrátiť sa aj osobne.

Prvá návšteva, 2. časť

Čakal nás týždeň skvelej cyklistiky v oblasti, ktorú sme nepoznali. Prípravu programu si zobral na starosti Janči, takže sme mali postarané o pravidelný prísun výškových metrov. Ale musím objektívne priznať, že v tejto oblasti to ani inak nešlo vymyslieť.

Ako išiel deň za dňom, pribúdali nám najazdené kilometre a nové zážitky. Očarila nás jemná krása aragonitu v Ochtínskej jaskyni, vychutnali sme si plavbu po podzemnej riečke Styx v Domici, zaujali nás brčká v Gombaseckej jaskyni. Prešli sme sa po parku v zámku Betliar, obdivovali sme hradby hradu Krásna Hôrka a tichú krásu neďalekého mauzólea.

Naše návraty boli často v neskorších večerných hodinách, takže sme párkrát zažili nočnú jazdu v zákryte po hlavnej ceste z Rožňavy do Plešivca. Jedna blikačka vpredu, jedna na konci. V penzióne bol vždy čas chvíľu si posedieť a vychutnať večernú pohodu. Všetky starosti boli vzdialené mnoho kilometrov doma, zostal len pocit kľudu, slobody a voľnosti. A ďalší deň nás čakala ďalšia porcia kilometrov a zážitkov na potulkách po Gemeri.

Ešte aj dnes si živo spomínam na deň, keď sme sa vybrali navštíviť Zádielsku tiesňavu. Cesta nás najskôr zaviedla na Silickú planinu. Niekedy pred obedom sme vstúpili do tiesňavy. Úzka cesta kopírovala potôčik, ktorý sa kľukatil pod mohutnými bralami. Len tiesňava a my. Ticho, pohoda a pomaly stúpajúca hradská. Keď sa tiesňava roztvorila, zbadali sme pred sebou výletnú reštauráciu s terasou. To bolo našim šťastím. Keďže cestou nad nami presvital len kúsok oblohy, nevideli sme, čo si príroda prichystala. V momente, keď sme vstúpili pod strechu terasy sa za našimi chrbtami vyliala obloha. Oneskoriť sa čo i len minútu znamenalo úplne premoknutie. Takto sme si mohli vychutnať pohodové posedenie a občerstvenie.

Za hodinku bolo po daždi a obloha bola opäť krásne modrá. Ešte chvíľka a obschla aj cesta. A potom nás čakal jeden z vôbec najkrajších cyklistických zážitkov. Dvadsať kilometrov absolútneho zjazdu. Cesta mierne klesala, nebolo treba takmer vôbec šliapnuť do pedálov a rýchlosť sa konštantne držala kúsok nad tridsiatkou. Cyklistická nirvána.

Ako sme sa blížili ku hlavnej ceste, obloha sa opäť zatiahla. Za chrbtom nám zahrmelo. Išiel som vtedy na čele a ten zvuk vo mne prebudil nepoznané reflexy a silu. Aj keď cesta stúpala, vyvinul som najvyššiu možnú rýchlosť a snažil sa uniknúť do bezpečia. Po pár kilometroch sa to podarilo a s prvými kvapkami dažďa som parkoval bicykel pod strechou motorestu pred Krásnohorským Podhradím. V tesnom závese za mnou dorazila Božka a Stano. Milan a Janči chýbali.

Vonku sa rozpútala silná búrka. Lialo ako z krhly, blesky ožarovali okolie, ochladilo sa. Nemohli sme robiť nič, len sa schovať do reštaurácie a dať si večeru. Dúfali sme, že chalanom sa tiež podarilo niekde schovať.

Za nejakú hodinku bolo po búrke. Chalani ale stále nechodili a tak sme sa vrátili ich hľadať. Našli sme ich dolu na križovatke. Premeškali správny moment a náš nástup vyhodnotili ako akt zúfalstva. Radšej zvolili úkryt v malej plechovej autobusovej zastávke, kde prežili celú búrku. Okolo nich udierali blesky a veľmi sa zozimilo. Niekedy si holt človek nezvolí správne.

Vymedzený čas nám rýchle uplynul a museli sme sa s rozlúčiť. Domov sme sa presunuli už vlakom. Čakala nás ešte krátka zastávka v Košiciach a rýchla návšteva námestia a chrámu sv. Alžbety.

V Gemerskej Hôrke, a na Gemeri vôbec, sa nám veľmi páčilo. Dôkazom toho je, že nasledujúci rok sa akcia v mierne pozmenenej zostave zopakovala. Ja som pri tom ale bohužiaľ už nebol.

FSM

Nastali akési podivuhodné časy. V zime sme sneh videli takmer len v televízii, je mi skoro ľúto za ránami či neskorými poobediami, keď som sa frfľajúc šuchtal do šopy pre odhŕňák či lopatu, vzal do rúk hrubú metlu a pustil sa do boja s tou bielou nádielkou. Zato si užívame krásne slnečné februárové dni, tešíme sa pohľadom na drobné biele kvietky predierajúce sa spod lístia, opájame skorou vôňou medvedieho cesnaku. Dnes nastala skutočná jar, astronomická. Obloha sa zatiahla, zamračila, teploty sa vrátili pod bod mrazu. Opäť hľadám čiapku a rukavice.

Kedysi to všetko bývalo úplne iné, aj my sme bývali iní borci. Keď sme sadli na bicykel, trasa pod stovku ani nešla. A občas sme dali aj dve,  tri.  Do Nižnej z Trnavy chodili poniektorí zásadne nonstop, z Lomnice domov tiež. Niekto (uhádnete kto?) sa vybral z Piešťan na Kysuce cez Donovaly. Záver deväťdesiatych rokov. Koniec Vladimíra Mečiara v politike. Uvedenie prehliadača Google. Smrť  princeznej Diany. Zrod Harryho Pottera. Povodeň v Jarovnici. Olympiáda v Nagane. Začiatok činnosti Malokarpatského cykloklubu. Boli sme mladí. Boli sme iní. A tak sme objavili Fatransko-strážovský cyklomaratón (to je tá tajomná skratka z názvu).

Chodievali sme tam pár rokov, poniektorí asi omylom, na akciu sme nepatrili. Medzi tie vyšportované, cieľavedomé, súťaživé typy. Naše poňatie cyklistiky bolo (a je) úplne iné. Oni pili iba ionťáky, my pivo (a občas aj niečo ostrejšie). Oni konzumovali len energetické tyčinky a banány, my tresku a rožky. Ich zaujímal čas a umiestnenie, my sme si išli užiť. Pohodu, srandu, spoločnosť priateľov, pekné prostredie. K tomu bolo len treba vydržať tých pár hodín v sedle bicykla a prežiť niekoľko tvrdých miest na trase (neexistuje kopec, ktorý by sme nedokázali vytlačiť). O zaujímavé aj veselé chvíle nebola núdza. V novom tisícročí tam už chodievali len skutoční priaznivci, ktorí sa spreneverili cykloturistickému poňatiu účasti (ktorú som vytrvalo razil ja a mne podobní), potom sa akcia z nášho kalendára postupne vytratila, časom sa pretransformovala na MTB maratón. Zostali len spomienky.

Poznámky a zápisky som si v tej dobe neviedol (odjakživa som lajdák), zážitky tak teraz len ťažko lovím z hlbín mysle. Bol som tam asi trikrát, udalosti jednotlivých ročníkov mi splývajú, nedokážem oddeliť, kedy sa čo odohralo, je to však v zásade úplne jedno. Vždy som išiel krátku trasu, vždy som skončil vo výsledkovej listine posledný, prinajlepšom predposledný (možno práve odo mňa neskôr odkukal túto taktiku súčasný premiér). A vždy bolo dobre a veselo…

V piatok utekám o niečo skôr z práce, čaká nás cesta do Mošoviec. Už sa teším, spoločné akcie nového cykloklubu sa organizujú len občas, tak raz za mesiac, teraz navyše odchádzame na dva dni (a dva večery, to nemožno oddeľovať). V tej dobe ešte auto nemám, užívam si výhody, ktoré prináša inštitút spolujazdca. Po ubytovaní v autokempe Drienok nasleduje spoločenská časť podujatia, ktorú si organizujeme vo vlastnej réžii. Na rozdiel od cyklistov idúcich zajtra na výsledok nemusíme dodržiavať večierku ani životosprávu. Viac už ale neprezradím.

Ach to bol večer, z postele vstávam len ťažko a to ma ešte čaká asi 120 kilometrov na bicykli. No, veď  ono sa to nakoniec nejako poddá. Štartový výstrel, balík sa dáva do pohybu, súťaživé typy, vlčiaci, vyrážajú hneď dopredu, kam sa tak ženú? Čo im niečo utečie? Atmosféra však nakoniec strhne aj mňa, balík kúsok potiahne, zjazdy sú rýchle. Hlavne ten v Necpaloch, v zákrute pod kopcom už ležia prví z balíka na zemi, sú dobre dobití, je tam aj sanitka.

Toto mi naozaj nie je treba. Idem si svoje tempo, je so mnou aj Paľo, popri krútení pedálmi stíhame aj sledovať okolie a debatovať. Sme kúsok od občerstvovačky, hádam necelý kilometer. Kto je to tam v priekope pri ceste, nestalo sa mu niečo? Nie nestalo, je to náš kamarát Janči, prudko mu došla energia, sú mu dobré aj jabĺčka…

V Kľačne sa treba rozhodnúť. Borci idú doľava, dajú si Fačkovské sedlo (z oboch strán), pridajú k tomu aj ďalšie kilometre v podhorí Strážovských vrchov, celkom ich budú mať v cieli na konte vyše 220. Ľahké rozhodovanie, odbočujeme doprava. Ale aj tu nás čaká pekná porcia zábavy, stúpanie na Vrícko. Pekná cesta vedie lesom, slnko tak na hlavu nepáli, my sa ponáhľať nemusíme, len zľahka točíme pedálmi. No zľahka… reťaz vŕzga, v oskách praská… alebo to praská v našich kĺboch? Už neviem, bolo to dávno, určite to však bola makačka, aj auto tu má čo robiť (to som si overil minulý rok v lete). Ale cesta je to naozaj krásna, nevyrazíme opäť niekedy? Na zraze v Martine by mohla byť príležitosť (nenápadne tak všetkých pozývam).

Každý kopec raz skončí, začíname klesať do Kláštora pod Znievom. Tu nás opäť dobieha hlad. Nič iné nás dobehnúť ani nemohlo, účastníci krátkej trasy sú zväčša pred nami, tí na dlhej práve začínajú opäť stúpať na Fačkovské sedlo. Potraviny sú ešte otvorené, kupujeme rožky, tresku, Májku, pivko, sadáme na schody, kŕmime sa. Okolo nás plynie neskoré sobotné doobedie, po ceste premávka, kde tu aj nejaký oneskorený cyklista (kde sme toľkým dokázali ujsť?). Je to paráda, ešte dnes mám niekedy ten obraz pred očami. Paľo, pamätáš?

Sme ale na amatérskych pretekoch, musíme pokračovať. A do cieľa to odsýpa celkom pekne. Keď križujeme hlavnú cestu na Martin, organizátori dokonca kvôli nám dvom zastavia premávku. Náhle si pripadáme veľmi dôležito, opierame sa do pedálov s väčšou vervou.

To vydrží len pod necpalský kopec. Toto stúpanie nikdy nevytiahnem, vždy ho tlačím (ja som bol odjakživa špičkový vrchár). Väčšinou ma pri tom už obiehajú prví pretekári z dlhej trasy. Nikdy sa mi nepodarí prísť do cieľa pred nimi. Len jeden rok. Som v mimoriadnej kondícii, Necpaly, Blatnica, Mošovce a stále nič, stále ma nikto neobieha. Náhle sa vo mne prebúdza zviera, túžim po životnom výsledku. Ja to dám! Začínam makať, dávam do toho všetky sily, aj tie, čo som už dávno stratil, vietor mi hvízda okolo uší… keď okolo mňa presviští cyklista. Jeden, dvaja, traja… Nebudem reprodukovať slová, ktoré sa tlačia na jazyk, len tak – tak, že bicykel nehádžem  do priekopy, nechcem ho už v živote vidieť…

Aj také chvíle prináša život, to je tak, keď sa turista pripletie do cesty pretekárom…

Ale nie všetci moji kamaráti brali účasť tak voľnomyšlienkársky ako ja. Poniektorí išli na výsledok, viacerí sa vybrali aj na dlhú trasu. Janči, Peťo, Ľubo, Pišta, dúfam, že som na nikoho nezabudol. Do cieľa samozrejme neprichádzali takto skoro, toto bývali iní borci (Glajza, Dvorščík), my sme ich tam čakali už vyumývaní a najedení. Ale taký aplauz nemal ani víťaz, naozaj sme ich dokázali privítať.

Večer musíme opäť chvíľku posedieť, je o čom hovoriť, čo prebrať. Deň priniesol množstvo pozoruhodných okamžikov, derú sa von, na svetlo sveta. A to nás čaká ešte nedeľa. Niekto sa vyberie domov na bicykli, niekto si hľadá iný program. Napríklad turistiku. Tak ako vtedy…

Lúčime sa s cyklistami, lúčime sa s Mošovcami, lúčime sa s maratónom. Dnes sa meníme na turistov, máme v pláne výstup na Tlstú a Ostrú, vraj dva krásne kopce, Stano to pozná, Stano to vymyslel. A tak ideme. Autá parkujeme v Blatnici pred rodinným domom, pýtame si dovolenie domácich, súhlasia. Môžeme vyraziť. Čaká nás krásna túra, nádherný slnečný deň, škoda, že  odvtedy som sa sem už nikdy nedostal. Hlavne okamihy na Ostrej sa navždy ukladajú do pamäti. Vysoké skalné okno. Prechod na vrchol a dlhý slnečný oddych. A kamzík, s ktorým si hodnú chvíľu hľadíme do očí. Stojí nepohnute len niekoľko metrov od nás, na druhom vrchole, oddelenom hlbokou priepasťou.

Turistika stála za to, ideme sa najesť. V Blatnickej doline, kúsok od obce je reštaurácia známa svojimi rybími špecialitami, pstruhy chovajú priamo v potoku povedľa, to nemôžeme obísť. Vlado je prepotený, ide sa prezliecť do auta, máme mu objednať, za chvíľu je za nami.

Nepríde. Čakáme pol hodinu, hodinu, jeho nikde. Aj jedlo mu zjeme, nevyhodíme ho predsa, niečo vážne sa muselo prihodiť. S malou dušičkou ideme k autám, čo je s ním, čo sa stalo?

Ako som písal minule, v tomto období sme ešte mobily nemali, dnes by to bolo jednoduché. I keď, nie vždy, spomínate si na historku s paličkami na Zochovej chate?

Vlado je našťastie živý a zdravý, len ho zajali domáci. Iba sa objavil pri aute a už mu nebolo pomoci. Musí ísť na návštevu a už ho viac nepustia. A keď sme sa tam ukážeme aj my, končíme rovnako. Do chaty vedľa práve prišiel na návštevu pán domáci, emigrant, dlhé roky žijúci vo Švajčiarsku, pán veľmi zhovorčivý, milý, pohostinný, ale nekompromisný. Nikoho nepustil preč len tak. A tak musíme aj my na návštevu, potom niekedy pred desiatou sa celá spoločnosť vraciame do reštaurácie na pstruhov, opäť na chatu… nemá to konca, kraja. Domov sa dostávam až niekedy po štvrtej ráno. Za dve hodiny vstávam do práce…

Ako hovorím, bývali to iné časy, bývalo tu veselo. A nielen tu, v Mošovciach, na Fatransko-strážovskom cyklomaratóne, ale aj všade inde. V Tatrách, Varíne, Levoči, Gemeri… Ale aj na Zárubách, Čachtickom hrade, Javorine či Tematíne. S touto partiou bývalo vždy veselo. A ešte aj stále je.

Ja som túto športovú akciu brával vždy športovo, s úsmevom (nič iné mi ani pri mojej výkonnosti nezostávalo), niektorí to ale občas brali aj vážnejšie. Ľuboš sa snáď nenahnevá, keď na tomto mieste použijem časť jeho spomienok:

Minulý rok som absolvoval tú najdlhšiu trasu pre cestné bicykle, čo boli hotové galeje, pretože v ceste mi stálo sedem horských sediel, ktoré bolo treba prekonať. Tento rok som sa rozhodol pre kratšiu, 115-ku, ale ísť ju naplno. Cieľ bol: prísť do cieľa pod štyri hodiny. Tento krát teda žiadna cykloturistika.

V piatok ráno 15.9.2000 o 8.00 vychádzam spolu s kolegami z cykloklubu  na 150-kilometrovú trasu do Mošoviec. Počasie nám celkom prialo, hoci tempo bolo len ľahké, do Mošoviec sme prišli asi o 16.00. Po zaprezentovaní a ubytovaní sme sa zvítali s našimi známymi z minulých ročníkov.

Štart bol v sobotu ráno krátko po siedmej hodine z námestia v Mošovciach. Odhadoval som asi 700 účastníkov z rôznych kútov Slovenska a boli aj zahraniční hostia. Neviem, koľko bolo stupňov, ale bolo mi strašne zima. Hneď po štarte som sa však zohrial, lebo sa nasadilo dosť rýchle tempo (na tachometri som mal od 35 do 40 km/h). Každý sa snažil nájsť si dobré miesto v hlavnom pelotóne, aby sa s nim mohol potiahnuť a ušetriť síl. Pelotón sa zakrátko rozdelil na dva veľké celky, ktoré sa sem tam pretrhávali. Za sebou sme mali dedinu Blatnica a blížil sa kritický bod pretekov: prudký a nebezpečný zjazd do Necpalov (minulý rok tu bol hromadný pád asi dvadsiatich cyklistov, niektorých odvážali aj sanitky). Hoci som ho prehrmel vyše šesťdesiatkou, nič sa nikomu nestalo. Potom nastal pokojný, rovinný úsek. Prechádzali sme dedinami: Belá-Dulice, Žabokreky. Tu mi tachometer ukazoval sem tam aj 50 km/h. V Košťanoch nad Turcom sme odbočili na juh a ďalej sme prechádzali viac-menej vlnovitým terénom Turčianskej kotliny. Križovatky sa nám prechádzali dobre, lebo boli riadené pre nás regulovčíkmi. Tu som zbadal, že sa nachádzam v druhej skupine. Tá prvá bola pred nami asi kilometer. Ani sme sa nenazdali a už bola na ceste prvá občerstvovačka v dedine Jasenovo. Zdržali sme sa len krátko, ani nie minútu ( trochu teplého čaju a nejaký keks a banán) a už sme valili ďalej. Čakalo nás stúpanie na sedlo Vyšehradné. To sme zvládli celkom ľahko, lebo nebolo dlhé. Potom rýchly zjazd do Nitrianskeho Pravna a odbočka na sever do Kľačna. Tam sa dá ešte naposledy rozhodnúť, či sa dať na veľkú trasu, alebo na 115-ku. Odbočujeme na 115-ku. Zanedlho začína asi 8-kilometrové stúpanie na Vrícke sedlo, ktoré dá každému poriadne zabrať. Mne sa celkom darilo: podarilo sa mi predbehnúť asi 15 cyklistov a len jeden predbehol mňa. To mi dodalo ďalšej sily a už sa aj začal zjazd do Kláštora pod Znievom. Dostal som sa do 4-člennej skupiny a hoci sme sa striedali a udržovali rýchlosť okolo 30 až 35 km/h, na občerstvovačke v Žabokrekoch sme boli pohltení asi 30-člennou skupinou, ktorá sa sformovala za nami. Tu sa mi zas potvrdilo, aká je sila pelotónu. Do cieľa už veľa kilometrov nechýbalo, ale boli tu dva, nie dlhé, ale strmšie prudké stupáky za Necpalmi a za Blatnicou. Tu sa to zase všetko potrhalo, podarilo sa mi získať pár cenných minút, ktoré som si už do cieľa nenechal vziať. Cieľ bol v autokempingu Drienok, v Mošovciach. Do cieľa prichádzam o 10.40 hod. Čiže 3 hodiny 40 minút, čo je hlboko pod moju stanovenú normu. Som veľmi spokojný. Tešíme sa aj s kolegom z nášho cykloklubu, ktorý prišiel hneď za mnou. Celý čas bolo nebo nevľúdne, ale našťastie nepršalo. Čakala nás už len sprcha, dobrý obed a večerné vyhodnocovanie všetkých trás, ktoré už sprevádzala aj začínajúca sa búrka s dažďom.

Na druhý deň ráno sme sa rozhodli ísť domov zase po svojich. Išli sme cez Budiš, Nitrianske Pravno, Čičermanské sedlo, Valaskú Belú, Homôlku a z Ilavy po Považí až domov do Piešťan a Zelenča. Prešli sme úctihodných 185 km, z toho posledných 50 km v daždi. Dohromady asi 450 km.

Príbehy len ťažko vystupujú z hmly zabudnutia. Veď je to už naozaj dávno, kedy ich aktéri zažívali tieto neopakovateľné a niekedy aj ťažko uveriteľné príhody. Ale všetko je to čistá pravda, ani slovko som si nevymyslel. Občas skôr niečo taktne zamlčím, internet má svoju pamäť a nie všetko je potrebné vytiahnuť na svetlo božie.

Pomedzie Moravy a Slovenska

Cyklistika koncom leta – časť I.

Konečne sa našiel niekto, kto sa pridal a napísal ďalší diel do nášho malého blogu. V tomto prípade dokonca tri. Vítam Ľuboša a odovzdávam mu slovo. Teda pero (vlastne klávesnicu).

Žítková – prvá etapa – 16.august 2018

S vrcholiacim letom som sa rozhodol podniknúť cyklovýlety takpovediac na istotu – teda, čo sa týka počasia. Napríklad: v stredu hlásia na štvrtok pekné počasie, tak je rozhodnuté, beriem dovolenku a v štvrtok ráno vyrážam. Počas augusta som tak urobil celkovo trikrát. Všetky trasy som mal dopredu nachystané, takže budem len bicyklovať a tešiť sa, čo uvidím. Že to bolo dobré rozhodnutie, to som vtedy ešte netušil. Začnime ale po poriadku.

Na štvrtok 16. augusta hlásia parádne počasie, tak je rozhodnuté, idem. Chcem si prezrieť krajinu severozápadne od Trenčína – lazy v okolí Dolnej a Hornej Súče a Moravskej Žítkovej. Bol som tu už raz s klubom v roku 2010 a veľmi sa nám tam páčilo.

Do Trenčína prichádzam vlakom. Vystúpim a pomocou navigácie a dopredu určenej trasy poľahky cez časť Orechové opúšťam mesto. Pred dedinou Hrabovka moje sily hneď preverí prvé stúpanie. Dobre som sa zohrial a rozpumpoval svaly na nohách. Veď v tomto kraji to budem obzvlášť potrebovať. Za dedinou znovu strácam výšku a som zase na úrovni Trenčína. Ale taká je cyklistika.

Za Hrabovkou zabočím na križovatke doľava a popri potoku Súčianka smerujem ďalej. Prichádzam do Dolnej Súče. Je to pomerne veľká dedina, vládne tu celkom čulý doobedňajší ruch. Ženy idú nakupovať, matky kočíkujú svoje ratolesti po chodníkoch, miestny rozhlas hlási iste dôležité správy. A ja, pozvoľna, bez zastávky opúšťam dedinu.

Cca po dvoch kilometroch prichádzam do Hornej Súče. Tu musím trochu zmeniť pôvodnú trasu, lebo hlavná cesta cez dedinu je pre opravu uzavretá. Obchádzka ma dovedie priamo k miestnej, celkom dobre zastrčenej krčme. Zastavujem sa na jedno „orosené“, lebo odtiaľto ma čaká čisto laznícky kraj a tam to bude s občerstvením zložitejšie. S miestnymi prehodím zopár slov odkiaľ som a kam idem. Z ich slov badať, že to tu nemajú práve najľahšie, ale žijú tu radi, veľa toho ku šťastiu nepotrebujú.

Opúšťam dedinu a smerujem na osadu Vlčí Vrch. Je to za neustáleho stúpania, čo mi dá riadne zabrať. Som tu hore v osade a treba mi už doplniť nejaké tekutiny, lenže v okolí ani živáčka, snáď nájdem aspoň nejaký prameň. Prichádzam už takmer na koniec dediny. Trochu sa tu porozhliadnem. Spomínam si, že som tu bol cca pred dvadsiatimi rokmi sa s deťmi sánkovať. To mi teraz moc nepomôže v mojom smäde. Ale záchrana prichádza. Kúsok za malou odbočkou je smerová tabuľa k nejakému konzumu. Je to ale 200 metrov dolu kopcom. Nevadí, risknem to. Bol to malý obchodík v rodinnom dome, ale majú otvorené a všetko potrebné pre moje občerstvenie. Beriem si aj niečo so sebou – pre istotu.

Po znovunadobudnutí stratených síl napredujem ďalej. Stúpanie pokračuje ešte kúsok za osadu na kótu Vlčí Vrch 631 m n. m. Tu sa zastavím, lebo výhľady na Moravské kopanice a Žítkovú odtiaľto sú neskutočné. Keby som mal šampanské, tak tu ho určite otvorím. Tak dopredu, hovorím si, hor sa k novým objavom.

Úzka asfaltová cestička ma dovedie asi po jednom kilometri k hraničnej osade Stehlíkovci. Tu už fakt dávajú líšky dobrú noc. Ale ten pokoj, to sa nedá opísať, len okolo pasúce sa stádo kôz a oviec – to boli jediné živé tvory, čo som stretol. Je tu hraničná tabuľa a koniec asfaltky.

Pokračujem zostupom do údolia. Zostupom preto, lebo cesta je zjazdná len pre najrýdzejších adrenalínových bikerov, ale to ja nie som. Našťastie nie je to moc dlhé, zvládam to v pohode.

Tu v údolí je cesta už OK a o chvíľu sa znova vráti asfaltka. Putujem cez chatovú oblasť Hutě. Všade vládne neskutočný pokoj, aký je k takýmto oblastiam vlastný. Po pravej ruke míňam Penzión Žítková, ale nezastavujem sa, ešte mám síl dosť, aj niečo so sebou z konzumu z Vlčieho Vrchu.

Za malou priehradou odbočujem doprava už smerom na samotnú Žítkovú. Kto bol niekedy v Žítkovej, tak vie, že sem sa ide zo všetkých strán len do kopca a to riadneho. Skrátka Žítková nie je zadarmo.

Stúpanie mi tentokrát uľahčujú dozrievajúce slivky, ktorými sa okolie mojej cesty len tak hemží. Toto zdržanie pri nich mi fakt nevadí.  Sladučké slivky mi dnes pekne spestria môj jedálniček – hovorím si a pozorujem pekne vynovené chalúpky na samotách.

O chvíľu som hore v dedine. Je tu vidieť veľké húfy turistov. Momentálne ešte netuším, prečo ich je až toľko, ale to sa dozviem neskoršie.

Žítkovská hospoda je dnes zavretá, tak pokračujem ďalej. Po ľavej ruke mám pekné výhľady dolu do Hrozenkova, ďalej na Mikulčin vrch a niekde vzadu by mal byť schovaný Veľký Lopeník. Aj tam chcem ešte dnes ísť. Ale najprv, najprv sa musím najesť. Desať kilometrov za Žítkovou je na hlavnej ceste na Moravu Motorest Rasová. Ten mi je známy, lebo sme tam už s klubom viackrát boli. A mám to k nemu len po rovine, takže o chvíľu už sedím za stolom na jeho terase.

Dávam si klasiku: vepřo-knedlo-zelo a pivo. Prišlo to v pravý čas. Stretávam tu obchodného partnera z práce. Je na pracovnej ceste, tiež si dáva niečo pod zub. Dáme sa do reči. Keď zistí, že som bol v Žítkovej, hneď sa pýta, či som tam navštívil Múzeum poslednej žítkovskej bohyne.

Žitkovské bohyne boli vraj vychýrené veštkyne, liečiteľky, ale aj zaklínačky, ktorých povesť si doteraz pamätá mnoho ľudí od Záhoria až po Žilinu, pričom ich povesť siahala až do Viedne. Vedeli pričarovať lásku vytúženej osoby, ale aj rozohnať divokú búrku. Ľudia ich nazývali bohyňami a ich umenie bohovaním. Umenie, pre ktoré sa v 21. storočí už nenašlo miesto. Trochu nadsadené, ale ako hovoria bratia Česi: Na každém šprochu je pravdy trochu.

Doporučil mi prečítať si dnes už kultový román z Česko-slovenského pohraničia Bielych Karpát od českej autorky Kateřiny Tučkovej. Tam sa vraj dozviem viac. Doteraz sa ho predalo viac ako 100 000 výtlačkov.

Tak preto bola Žítková plná turistov. Všetci si po prečítaní knihy chcú pozrieť tieto magické miesta na vlastné oči. To sa však domácim nepáči, lebo davy turistov neustále sa pýtajúcich na tieto ženy narúšajú ich pokojné súkromie a ani sa celkovo nechcú k tomu vôbec vyjadrovať. Majú na to svoje dôvody.

Rozlúčime sa a ja s predsavzatím, že si danú knihu určite prečítam, poberáme sa každý svojou cestou. Obzerám sa ešte naposledy dozadu na tie magické miesta, cez ktoré som len pred chvíľou šiel. Určite sa do Žítkovej ešte raz vrátim.

Peknou cestou, plnou výhľadov smerujem cez Troják na Mikulčin vrch. Je to zase do kopca, ale tie výhľady – tie to všetko vynahradia. Z Mikulčinho vrchu smerujem ku Chate Jana. Je otvorená, takže najvyšší čas si dať dobrú kávičku.

Odtiaľto smerujem po zelenej na Lopenícke sedlo. Potiaľto to bolo v pohode, ale od sedla po Kobylec asi jeden kilometer musím pre neschodnosť a strmosť terénu bicykel tlačiť. Tento úsek rozhodne nikomu nedoporučujem použiť. Treba sem ísť od dediny Lopeník od zvoničky – ale to je už na inokedy.

Za križovatkou za Kobylcom je cesta, i keď do kopca, ale už v pohode. Stretávam tu už pomerne veľa turistov, veď počasie je dnes priam ukážkové na pobyt v prírode.

Onedlho stojím pod rozhľadňou na Veľkom Lopeníku. Div sa svete, dolu pri vstupe na rozhľadňu je malý bufet (pivo, limo, horalky…) – no super. Občerstvenie mi príde vhod. Vybehnem hore a užívam si výhľady, dnes fakt do ďaleka. Dolu sa spýtam bufetára, či je odtiaľto vidieť aj Lysá Hora v Beskydách. Vraví, že nie. Aspoň viem, čo navštívim nabudúce.

Čaká ma posledný úsek cesty. Smerujem cez Malý Lopeník, ďalej po žltej na Zlatnú cestu a asfaltkou sa dostávam na štátnu cestu vedúcu z Březovej cez Dolné Srnie do Nového Mesta nad Váhom.

Vo vlaku smerujúcom do Trnavy rozmýšľam nad dnešným dňom. Prešiel som 86 km s prevýšením 1400 m. Videl som krásny kraj slovensko-moravského pomedzia, o ktorom som vedel, že je krásny, ale jeho magická minulosť ma fascinovala a prebudila vo mne iskierku nadšenia spoznať trochu viac o histórii tohto kraja.

Viac o ňom píšem v článku Cyklistika koncom leta – časť III.
(hneď za článkom o Lysej hore)

Cyklistika koncom leta – časť II.

Lysá hora – alebo nič nie je zadarmo – 29.august 2018

Na Lysej hore som bol naposledy v roku 2011. Vtedy som štartoval z Bytče a dalo mi to riadne  zabrať, lebo som prekonal trasu dlhú 147 km s prevýšením 2408 m. Teraz som už trochu spohodlnel (alebo zmúdrel?) a takéto méty som si už nestanovoval. Ale, ako som sa znovu uistil: Lysá hora nedáva aj tak nič zadarmo.

V stredu 29.augusta 2018 (opäť je prisľúbené pekné počasie) prichádzam autom do pohraničnej dediny Konečná a parkujem na malom parkovisku priamo na hrebeni. Mám východziu výšku 711 m. To nie je na začiatok zlé, poviem si v duchu a vydávam sa na trasu. Tentokrát nemám stanovenú pevnú trasu, ale rôzne alternatívy podľa toho, ako sa situácia vyvinie.

Vyrážam po modrej značke smer Udolí Černé. Cesta má pekný asfalt, ale čo z toho, keď veľmi rýchlo strácam výšku. Čo som autom ľahko získal, som teraz ešte ľahšie stratil. V údolí, na križovatke odbočujem doprava na zelenú značku. Opäť po peknej asfaltke, ešte krajším údolím rieky Černá Ostravice sa vydávam smer Bílý Kříž. Keďže stúpanie je zatiaľ len pozvoľné, užívam si naplno krásu zdravého, zeleného beskydského lesa. No posledných 500 m sa stúpanie značne priostrilo a dalo mi riadne do tela.

Prichádzam k Penziónu Kysuca. Som vo výške  900 m. Naposledy som si tu dal dobrú kávičku a pivko. Dnes bol bohužiaľ zavretý – a podľa jeho momentálneho výzoru – vyzerá, že už riadne dlho. Reštika pri Hoteli Súľov (minule som si tu dal parené buchty) tiež nevykazovala známky nejakého gastronomického života. Našťastie malý bufet pri ceste, ktorý tu minule nebol, bol dnes otvorený a poskytol mi prvú občerstvovaciu útechu.

Mám dilemu – ktorou cestou sa vybrať dolu na Visalaje. Minule som šiel trasou po modrej značke a bol to riadny tankodrom. Teraz vyzvedám u domácich, či alternatíva ísť paralelne po zelenej a žltej značke nie je schodnejšia. Všelijako sa medzi sebou dohadujú a nakoniec mi doporučia (vraj jednoznačne) opäť modrú. Nejako im moc neverím, ale dám na nich a idem teda po modrej.

Kamene sa od minula nezmenili, niektoré boli veľkosti až hádzanárskej lopty. Takže schádzam z bicykla s opätovným verdiktom – je to tankodrom – použiteľný len pre horáky, môj trekáč tu vyložene trpel.

Našťastie po kilometri prichádzam na Ježanky, už na asfaltku. Na ceste mám ešte malú krčmičku vo Visalajoch – moje posledné občerstvenie pred hlavným útokom na vrchol Lysej hory. Dám si tu jedno orosené, niečo malé pod zub, doplním vodu do fľaše a ide sa. Je to paradox, pre mňa nevýhodný, lebo z momentálnej výšky 780 m nestúpam hore, ale padám dolu k Papežovu na kótu 605 m. Z tohto klesania nemám ani najmenšiu radosť.

Z Papežova začína hlavné stúpanie. Teraz na úseku dlhom 8 km musím vystúpať na kótu 1323 m, na vrchol Lysej hory. Zo začiatku mi to ide pomerne dobre až sa čudujem. Snáď pomohlo to, že som teraz začínal na Konečnej a nie v Bytči, ako minule. Ale posledný kilometer mi dáva riadne zabrať. Lysá hora nedáva nič zadarmo, ani dnes nie. Ale nevzdávam sa, nezosadám a vyšliapem to na pedáloch. O to je to krajší pocit na vrchole. Lysá hora, pre tých, čo sa nevzdali,  ponúka svoje menu: krásne výhľady do nekonečnej diaľky, ktoré sa ani opísať nedajú. Tie treba precítiť nielen očami, ale aj celým telom. Prezerám si to tu dokola a užívam si týchto nečakaných scenérií. Je tu pomerne živo, ale gastronomické zariadenia pohotovo zvládajú ukojiť všetkých vyčerpaných turistov.

Po dôkladnom fyzickom aj duševnom odpočinku sa púšťam dolu naspäť po asfaltke. Je to paráda, užívam si zaslúžený zjazd. Teraz mám v pláne zmenu v trase. Nechcem spadnúť až k Papežovu na kótu 605 m a potom sa znovu driapať na Visalaje  do 780m, ale nad Vyšnou Mohelnicou vo výške 880 m odbočujem z asfaltky a snažím sa dostať po červenej značke cez Muroňku na Ježanky (tu končí asfaltka od Visalají a začína tankodrom na Bílý Kříž).

No padol som len na 720 m, ale – slušne povedané – miestami bol veľmi technický terén, ktorý som zdolal radšej pešo. To som ešte nevedel, že „to najlepšie“ ma dnes ešte len čaká.

Od Ježaniek nejdem na Bílý Kříž po modrej (po tankodrome), ale volím tú paralelnú alternatívu, ktorú mi domáci ráno pri bufete neodporučili. A mali pravdu. Po žltej ku križovatke Morávka u Surovce to bolo celkom v pohode. Za križovatkou bola ešte kúsok dokonca aj asfaltka, no ale zvyšných 600 m po križovatku pred Bílým Křížom som musel tlačiť bicykel vo veľmi prudkom stúpaní po šutroch ako grepy. A netlačil som sám. O toto utrpenie som sa podelil so siedmymi cyklopešiakmi z Moravy. Nadávky padali hneď v dvoch jazykoch naraz. Tento úsek nám trval neskutočne dlho.

Hoci bolo stále krásne, slnečné počasie, hore som došiel mokrý do nitky a totálne vyčerpaný. Ešte že tu bol ten bufet, ten nás všetkých zachránil. Niektoré odpočinky a posedenia bývajú veľmi zaslúžené a človek sa pri nich cíti veľmi docenený. Tento nebol výnimkou. Ale nejako nebanujem, hoci to bola drina, krajina Beskýd vie byť úžasná z každej strany.

Záver mojej trasy už nemením a užívam si zaslúžený zjazd po zdravom, zelenom, beskydskom lese v údolí Černé. Posledné stúpanie po modrej ku autu mi ešte naznačí, že stále som v Beskydách a tie si treba „užiť“ až do posledného kilometra.

Dnes som prešiel 44 km s prevýšením 1450 m. Myslel som, že to bude oproti minulej ceste brnkačka, ale Lysá hora hlavne zo slovenskej strany vie cyklistu vždy hodne potrápiť. Ale vie sa aj náležite odvďačiť. A preto človek nikdy nebanuje, že ku nej meria cestu. Aj keď to býva náročné, zážitky to bývajú neopakovateľné.

Cyklistika koncom leta – časť III.

Žítková – druhá etapa – 30.august 2018

Román Žítkovské bohyně od Kateřiny Tučkovej, ktorý tak zaujal veľké množstvo čitateľov a urobil zo Žítkovej pomaly púťové miesto, nenechal chladnokrvným ani mňa. Chcel som si teraz, už trochu poučený z danej knižky, na vlastné oči prezrieť končiny, v ktorých sa daný príbeh odohrával a ktoré som minule len tak bez povšimnutia preletel.

Nepôjdem tam s veľkým krikom, ako tie davy turistov, ale pôjdem potichu, na bicykli, pekne od humien a budem prezerať dané samoty a lokality, ktoré sa menovite v knižke opisujú.

Vo štvrtok 30. augusta 2018 – opäť mám prisľúbené pekné počasie – krátko po ôsmej vystupujem z vlaku na trenčianskej stanici. Navigácia ma opäť spoľahlivo vyvedie z mesta, tentokrát ale smerom na Drietomu. Moja cesta vedie do Starého Hrozenkova,  tak musím kus cesty prejsť po hlavnej výpadovke na Moravu. Našťastie premávka dnes nie je silná, dá sa to v pohode zvládnuť.

Tesne pred hranicami na mňa doslova máva veľmi krásna Koliba Drietomica. Neodmietam jej pozvanie a dám si kávičku a pivko. Majú len dvanástku. Väčšinou dvanástku nepijem, ale dnešok je výnimkou, veď idem po stopách mágie – tak potrebujem guráž.

V Hrozenkove sa zastavujem na autobusovej zastávke. Tu kedysi vystupovali z autobusu aj ľudia, ktorí mali svoje problémy a prišli k bohyniam po radu a pomoc. Tu ich čakávali tzv. andzielikovia. Väčšinou to boli malé deti, ktoré sa tu akože náhodne hrali. Na požiadanie cudzincov, ako sa dostať ku bohyniam, im ochotne ukázali cestu. Každého takéhoto andzielika mala tá-ktorá bohyňa najatého a ten jej za malú odmenu takto privádzal „zákazníkov“.

Od zastávky sa vydávam po lesnom náučnom chodníku tzv. OKOLO HROZENKA. Stúpanie je príliš prudké, terén priveľmi technický – je to skôr pre peších. Teraz mi to však vôbec nevadí. A našťastie nie je to moc dlhé. Prechádzam popri lokalite Bedové. Aj tu kedysi žili hrdinovia z daného románu. O chvíľu som na hrebeni a vystupujem z lesa. Objavuje sa predo mnou nádherná panoráma žítkovských lazov. Prichádzam ku malej zvoničke, čo je neklamný dôkaz toho, že som už v lokalite Černé.

Tu sa odohrávala veľká časť románového príbehu. Tu žila vychýrená bohyňa Irma Gabrhelová, ktorej si po radu chodievala aj hlavná hrdinka príbehu, Dora Idesová. Irma Gabrhelová tu aj skutočne žila (zomrela v roku 2001 vo veku 96 rokov). Neďaleko od zvoničky je aj dom, v ktorom bývala. Dnes je tam Múzeum poslednej žítkovskej bohyne, ktoré je možné cez víkendy a sviatky aj navštíviť.

Pokračujem ďalej po hrebeni. Vpravo je učupená lokalita Koprvazy, tiež použitá v románe. Celé to teraz vnímam inak a premýšľam, ako to tu vyzeralo kedysi. Všetko to tajomno odišlo s úmrtím poslednej bohyne, akoby pre 21. storočie tu pre neho už nebolo miesto.

Popri sedle Boky a lokalite Brodské sa dostávam do samotnej Žítkovej. Miestna hospoda je opäť zavretá, tak navštívim miestne infocentrum. Opatrne od miestnej pracovníčky vyzvedám niečo o bohyniach. Je trochu zdržanlivá, ale nakoniec sa dáva do reči. Vysvetľuje mi, že bohyne boli tiež len ženy z mäsa a kostí a popri svojich úspechoch mali aj neúspechy. Vedeli ľudom veľa pomôcť, ale niekedy si aj oni nevedeli rady a zakrývali to rôznymi komplikovanými návodmi, ktoré nedokázal nikto realizovať. Niektorí ľudia ich mali v úcte a niektorí im závideli a udávali ich príslušným úradom.

Aby som to lepšie pochopil, kúpil som si v infocentre knižku o bohyniach, tak ako to vidia historici.

Moja ďalšia cesta viedla do Bojkovíc, mestečka, ktoré má veľa spoločného so Žítkovskými bohyňami. Kedysi v minulosti sa tu s nimi konali procesy a tortúry z dôvodu ich čarovania. Tzv. Krevní kniha městečka Bojkovice z rokov 1630 – 1721 uvádza, že bojkovickým mestským súdom bolo poslaných na smrť za čarodejníctvo veľa žien, ktoré prevádzali takúto činnosť.

Za Žítkovou odbočujem doprava. Musím ešte zdolať asi 500-metrové stúpanie no a potom sa predo mnou rozprestrel ďalší krásny svet lazov a kopaníc ako z rozprávky. Po pravej ruke míňam samoty: Dolany, Rokytová a Skaličí. Domčeky aj tu už boli vynovené, proste paráda. Za týmto nádherným svetom sa vnáram do tmavého Pitínskeho lesa. Stará asfaltka, ktorá má už najlepšie roky za sebou, ma za neustáleho klesania privádza do dedinky Pitín. Zastavím sa tu na jedno orosené. Sedím a počúvam miestnych. Majú teraz veľké starosti, kvas dozrel, bude sa páliť. Tak dohadujú medzi sebou podrobnosti.

Áno, aj tu prišlo obdobie, keď dozrievajú slivky a s nimi spojené činnosti. Naprázdno som neobišiel ani ja. Veď pri ceste ich bolo neúrekom. Boli síce menšie, ale sladučké a bolo ich veľa.  Napratal som sa nimi, koľko sa len dalo.

Do Bojkovíc ma priviedla pokojná cyklocesta okolo Jamského mlyna. Je okolo obeda, ale ja som plný sliviek, tak na jedlo nemám chuť. Po prezretí námestia sa vydávam smer Krhov a Bzová. V Bzovej sa zastavujem pri pamätnom a majestátnom buku – obvod kmeňa 445 cm a výška 27 m. V jeho tieni si trochu odpočiniem, lebo – ako to už v okolí Žítkovej často chodí – nachádzam sa zase v už dosť výživnom stúpaní. Stúpanie trvá až po križovatku pred samotnou Žítkovou.

Som hore, v dedine. No, som už riadne vyčerpaný a chcelo by to niečo pod zub. Slivky mám už dávno strovené.

Teraz ma čaká odpočinkový zjazd popod Koprvazy dolu do Penziónu Žítková. Šiel som okolo neho minule, keď som sem prichádzal z Vlčieho Vrchu. Dám si tu len pivko a kávičku a hneď smerujem okolo Žítkovskej priehrady na Slovensko ku Kolibe Drietomica.  Tá je len neďaleko. A teraz nemusela na mňa ani mávať.

Usadám si vonku na terase, dávam si výdatnú sviečkovú a pivko. Všetko podstatné a zaujímavé som teda už prešiel (92 km s prevýšením 970 m). Teraz ma čaká len presun do Trenčína a cesta vlakom domov.

Pozerám sa na okolité lesy a kopanice, ktoré posledné dni tak zaujali moje myšlienky. Žili tu ľudia dlhú dobu odrezaní od okolitého sveta. Prežívali tu svoj pomerne ťažký život. Život, ktorý bol neodmysliteľne spojený s okolitou prírodou. Tú využívali pre svoje živobytie a tú využívali aj ženy, ktoré disponovali vedomosťami, pre ktoré ich vyhľadávali ľudia nielen z Moravy, Čiech a Slovenska, ale aj z okolitých štátov. Nech už boli ich znalosti také, či onaké, to sa už pravdepodobne nedozvieme. Pred pár rokmi zomrela posledná z nich a spolu s ňou sa do zabudnutia definitívne prepadlo aj tajomstvo ich mágie.

Čierny Váh

Dvakrát okolo Čierneho Váhu

Niektoré miesta sú jednoducho nezabudnuteľné. Pre svoju krásu alebo atmosféru, či pre zážitky, ktoré sa k nim viažu. Tak ako lesná asfaltka, ktorá sa vinie lesmi na severných úbočiach Nízkych Tatier. Prešiel som ju dvakrát, hlboko v deväťdesiatych rokoch minulého storočia, teda ešte v minulom tisícročí. A obidve návštevy boli pamätné. Pre lepšie pochopenie popisovaných dejov súčasníkmi je potrebné pripomenúť, že v tej dobe ešte mobily a platobné karty neboli bežnou súčasťou nášho života. Čítajte, o niekoľko chvíľ pochopíte, prečo hneď na úvod pripájam túto poznámku.

Keď to zoberieme prísne chronologicky, prvá z týchto akcií sa odohrala ešte niekoľko mesiacov pred založením nášho klubu. Nebudem odbiehať, okolnosti vzniku spomeniem niekedy nabudúce, teraz sa budem radšej venovať téme. Pod dojmom pochvalných recenzií „prieskumnej“ skupiny (Janči, Stano a Vlado) spred roka sa vybrala väčšia skupinka Piešťancov otestovať vlastné schopnosti a sily na tradičnej akcii Okolo Tatier. Cyklistami by nás vtedy nenazval ani najväčší optimista. Boli sme len ľudia, ktorí mali bicykle a odvahu, skúsenosti však absolútne žiadne.

V tom čase sa nám naskytla možnosť požičať si obytnú Aviu, do ktorej by sme sa pohodlne zmestili všetci aj s bicyklami. Milan mal od vojny dokonca papiere na šoférovanie podobného auta, to musíme využiť, nebudeme sa predsa trepať vlakom. A tak sme vyrazili.

Auto zostalo na víkend zaparkované v Zuberci a my sme úspešne absolvovali okruh z Nižnej až do Mlynčekov, ktoré vtedy tvorili základný tábor pre celý pelotón. Dni v Tatrách ubehli ako voda. Svitlo nedeľné ráno, bolo potrebné poberať sa domov. Cyklisti v Mlynčekoch, auto v Zuberci. Až tam sa nám strgáňať nechce, ako vyriešime tento problém? Jednoducho, rozdelíme sa. Milan, ako šofér musí a Vlado ako jeho sprievodca sa obetuje (domáci v Zuberci bol jeho známy). Pôjdu pre auto na Oravu a dovezú ho do Liptovského Jána. Zvyšok má rôzne chúťky a plány, delí sa preto na dve skupiny. Mňa prehovoril Stano na cestu okolo Čierneho Váhu, ostatní volia priamejšiu trasu. Všetci sa ale nakoniec stretneme na kúpalisku, osvieženie vo vode nám v horúčave padne vhod. Plány krásne, jednoduché, realita sa však nakoniec ukázala iná. Ale nepredbiehajme.

Vyrážame teda vo dvojici smerom na Kežmarok a Poprad. Spočiatku sa nám ide veľmi dobre, po ceste na Poprad sa presúvajú skupinky cyklistov, stačí sa zavesiť do háku. Neviem, či pánske skupinky sú na nás prirýchle, ale niekde v okolí Kežmarku sa zavesíme za skupinku, kde väčšinu tvoria cyklistky. To je tá správna partia, to nám vyhovuje, šliape sa nám za nimi výborne. Až po Matejovce. Zrazu len cítim hrkot od obidvoch kolies. Dvojitý defekt. Skupinka mizne v diaľke, Stano ako správny parťák zostáva pri mne. Duše meníme pomerne rýchlo, na ráfikoch žiadny problém nie je, muselo byť niečo na ceste. Môžeme pokračovať.

Prejdeme ani nie 20 kilometrov, keď v Hrabušiciach opäť idem po mäkkom kolese. Už musím lepiť, toľko náhradných duší nemám. Spoza kríkov na námestí sa za chvíľu rozlieha: „Drž!“, „Pritlač!“, „Uch!“ Nezainteresovaný poslucháč asi musí byť v rozpakoch…

Špinavé ruky a sucho v hrdle vyriešime v krčme, ale rana v mojej psychike cyklistu sa výrazne prehlbuje. Je si ale treba máknuť, tie prestávky výkonu príliš nepomohli. Spišské Bystré, Kravany, Vikartovce, cesta sa podhorím kľukatí ako na húsenkovej dráhe. V poniektorých obciach sa na okraji rozkladajú malebné chalúpky. Poznáte to, neomietnuté, pootvárané okná aj dvere, pred nimi kopa miestnych, pobehujúce psy. A cesta našim smerom zásadne vedie hore do kopca… Tu sa nezastavuje, je to výborný doping, tak sa formujú schopnosti vrchárov…

Pri Vikartovskom mlyne vchádzame na krásny úsek cesty. Slnko nám páli na hlavu, okolo cesty sa rozkladá riedky lesík, prerušovaný malebnými lúčkami. Okolo cesty kde – tu stoja autá, ľudia tu oddychujú, opekajú, trávia krásne nedeľné poludnie. Mysľou prebieha krátke nutkanie, žiadalo by sa pristaviť, pridať sa k piknikujúcim. O pár okamihov sa mi prianie bohužiaľ plní, idem po prázdnom plášti. Opäť lepím. Psychika je len pár milimetrov od samého dna…

Príliš jej nepomáha, keď úplne vysmädnutí parkujeme pred krčmou v Liptovskej Tepličke a krčmárka už z diaľky kričí: „Zatvorené, dnes máme kar!“ Zaberá ale Stanova pohotová odpoveď: „Pani, ak nám nenalejete, môžete chystať ďalší!“. Občerstvenie pomáha, nálada sa o kúsok zlepšuje, nasadáme do sediel, spúšťame sa dole. Ako sme si overili v krčme, po pár kilometroch zjazdu má byť odbočka doľava, tá nás dovedie na Čierny Váh. Slovko GPS sme vtedy ešte nepoznali…

Stojíme. Ďalší defekt. Bicykel hádžem do priekopy, môj dlhý monológ nie je vhodný na verejnú prezentáciu. Vtom sa blíži dodávka. Stano reaguje rýchlo, zastavuje ju a dohaduje pre mňa odvoz. Auto ma vyloží na odbočke, dovtedy sa dám dokopy (psychicky), on príde na bicykli, opravíme defekt a pokračujeme. Plán vyzerá rozumne, súhlasím a nakladám bicykel. Problém sa ukazuje neskôr. Šofér je z Bratislavy, vôbec to tu nepozná. Ja tiež nie. Keď ma nakoniec vyloží na križovatke, dlho márne čakám na Stana. Asi tiež pichol. Pristavuje sa pri mne cyklista idúci z Liptovskej Tepličky. Odbočka je asi o 4 kilometre vyššie, hore kopcom. A nikto tam ani nikde pri ceste nečaká. Nervy mám v keli, bicykel je ťažký, do plna naložený batožinou, tam sa ja už teda určite trepať nebudem. Svoje chybné rozhodnutie si uvedomujem až o mnoho desiatok minút neskôr…

Za posledné papierové peniaze, čo mi po víkende zostali, kupujem od cyklistu aspoň novú dušu. Snáď bude stačiť na dojazd do Liptovského Jána. Veď ja už ani nemám čím lepiť…

Takže Stano nemal defekt, pokračuje podľa plánu. Ja to musím nejako dotiahnuť spodnou cestou. V Štrbe sa rozhodujem ako ďalej. Nechce sa mi ísť po hlavnej ceste, je to hore – dole do kopca a tak volím vedľajšiu cestu na Važec. Ďalší v rade mojich dnešných omylov. Kopčisko je tu tiež (možno ešte väčší) a cesta hádam nevidela nový asfalt od bombardovania v roku 1944. Katastrofa. Prepletám sa medzi jamami, kľučkujem a modlím sa, aby som na nich necvakol dušu.

Necvakol, to sa mi podarí až pod mostom na Podturni. Dnešný deň vstupuje do histórie. A ja, úplne rezignovaný, peši vedľa bicykla vchádzam o hodinu neskôr do Liptovského Jána. Auto na parkovisku ale nevidím! Teraz už naozaj neviem ako ďalej. Sám na Liptove, bez peňazí, bez kamarátov…

Skúsim ešte obehnúť krčmy, hádam ma čakajú tam. Nečakajú…

Mám vo vrecku posledné kovové koruny, za to veru lístok na vlak nekúpim, dám si aspoň jedno pivo. Dokelu, veď v Liptovskom Petri býva môj kamarát, Paľko, ten ma v štichu určite nenechá. Našťastie mám so sebou aj zápisníček s telefónnym zoznamom, utekám na recepciu hotela, míňam posledné mince za hovor. Paľko si síce už dal poobedné pivko, ale príde, autom ma hodí do Mikuláša a požičia aj na vlak. Ako som povedal, v Liptovskom Petri mám kamaráta…

Asi za pol hodinku pri mne zastavuje auto, prišiel Paľko s bratom Zdenom. Som zachránený. Už len zhodiť predné koleso, aby sa bicykel zmestil do kufra. V momente, keď držím v ruke odmontované koleso sa objavuje Avia. Kde sa tu tí berú?

Vysvetlenie je jednoduché – keď som prišiel na parkovisko, Avia bola zaparkovaná v chládku za rohom. Keby som nebol lenivý a zašiel o kúsok ďalej, ušetrím všetkým kopu starostí (ale zas by nebolo na čo spomínať). Medzitým už totiž dorazil Stano a všetkým farbisto vylíčil moje trampoty. Spoločne usúdili, že som toho mal asi plné zuby, zviezol sa autom až do Štrby a tu nasadol na vlak. A tak sa ponáhľali na stanicu do Liptovského Mikuláša, na peróne obiehali vlaky a hľadali ma cez okná. Keďže ma nenašli, pre istotu sa vrátili ešte raz pozrieť naspäť do Liptovského Jána. Tiež sú to kamaráti.

Našťastie som im medzitým neušiel zas ja. Takže nakoniec všetko dobre dopadlo a pri haluškách na Dechtároch aj po ceste domov bolo o čom rozprávať. Len som sa vlastne nedostal na Čierny Váh.

Príležitosť na repete som dostal už relatívne skoro. Nepamätám sa presne, či to bolo hneď nasledujúci rok, alebo o rôčik – dva neskôr, ale určite to bolo ešte v rokoch deväťdesiatych. Tentokrát sme na cestu z Tatier vyrazili v trojici.

Do Popradu to je klasika. Skupinky cyklistov sa pohybujú po celej ceste, stačí si len vybrať a k niekomu sa pridať. Pri pravidelnom striedaní to dobre odsýpa, našu pohodu tentokrát nerušia žiadne technické problémy. Cyklisti väčšinou končia v Poprade na stanici, my pokračujeme ďalej. Odbočujeme na juh, smerom na Vernár. Za Popradom sa začína mierne stúpanie, ktoré vrcholí v kúpeľoch (momentálne už historických) Kvetnica. Tu robíme krátku prestávku na občerstvenie. Milan siaha do svojho zázračného batôžku a vyťahuje chleba s rezňami. Je ich dosť pre všetkých troch, chutia. Stolček, prestri sa, ani sa nezamýšľame, kde ich ešte v nedeľu ráno zobral. Nedeľný obed v autobusovej zastávke.

Oddýchnutí a posilnení pokračujeme ďalej. V Hranovnici odbočujeme doprava a ďalej je trasa zhodná s tou minulou (aj s vrchárskymi prémiami). Nie je prekvapením, že najkrajší úsek opäť vedie medzi Vikartovcami a Liptovskou Tepličkou. Akoby sa od poslednej návštevy nič nezmenilo, je krásne nedeľné doobedie, pekný slnečný deň. Každú chvíľu stojí pri ceste auto, ľudia piknikujú, niekde sa aj opeká. My šliapeme ďalej. Konečne je tu Liptovská Teplička, jej pivničky hobitov. Tu končia dnešné kopce, už by to malo byť dobré.

Ešte chvíľku aj je. Tentokrát nie je problém nájsť odbočku na Čierny Váh. Ďalej už postupujeme po mne neznámej ceste. A vtedy sa to celé kazí. Milan zabral do pedálov a nič…

Má voľnobežku aj pri ťahaní dopredu. Cesta už neklesá, dole sa len tak nespustí. Ako ďalej? Peši je to ešte ďaleko, vrátiť sa do Štrby sa nám tiež nepozdáva. Riešenie ponúka Janči. Odtiahne ho. V batožine hľadáme nejaké pevné popruhy, zväzujeme ich a priväzujeme na Jančiho sedlovku. Milan drží druhý koniec len tak v ruke, keď bude najhoršie pustí sa, aby predišiel kolízii a istému pádu tohto ich voľného tandemu. Ja beriem všetku ich batožinu a istím skupinku zozadu. Musel byť na nás zaujímavý pohľad. Pomalým tempom pokračujeme hlbokými lesmi. Ticho a pokoj prerušuje len spev vtákov a náš rozhovor. Tabuľky pri ceste upozorňujú na možnosť stretnutia s medveďom, ten nás ale našťastie obchádza. Alebo keď vidí toto pohybujúce sa čudo, radšej utečie.

Po pár kilometroch sa priestor otvára, objavujú sa prvé stavby. Sme pri priehrade, pokračujeme okolo jej brehu. Hladina je spustená, voda už čaká v hornej nádrži. Popri priehrade prichádzame do Svarína. Na návštevu hornej nádrže samozrejme nemáme ani pomyslenie (ani sme to nemali v pláne) a tak pokračujeme do Kráľovej Lehoty. Potom ešte kúsok a v Liptovskom Hrádku bude možné nasadnúť na vlak.

Janči s Milanom sú ale po tých spoločných kilometroch už tak zohratí, že sa rozhodnú to spolu potiahnuť až do Liptovského Mikuláša. Janči ťahá, Milan dbá na bezpečnosť ich tandemu, ja to stále istím zozadu a veziem všetku batožinu. Predsa len Jančiho nechceme úplne strhnúť.

Keď na stanici v Mikuláši konečne zosadáme z bicyklov, ťažko povedať kto z nás je najspokojnejší, komu najviac chutí pivo. Čierny Váh si opäť vybral svoju daň.

Dve jazdy, dva rôzne príbehy, obidva pravdivé. Neveríte? Opýtajte sa aktérov, nevymyslel som si ani písmenko. Nebolo treba, život je najlepší spisovateľ, my len neumelo zaznamenávame jeho majstrovské diela…

Krátke zamyslenie

Nad fotografiou

Peter začal bicyklovať o niečo neskôr ako my, ale ako jeden z prvých sa tomu začal venovať serióznejšie ako ostatní. Zvládal toho viac a rýchlejšie ako my. A tak si časom doprial aj lepšiu techniku. Toto bol jeho prvý dospelý bicykel – Merida. Niektorí sme mu ho aj trochu závideli.

A keď si naň potom sadlo také hebedo, nie je div, že sa netváril príliš veselo.

Staré fotografie

Majú svoje čaro. Prezeráme si ich radi. Sme na nich štíhlejší a máme viac vlasov. A tmavších. Sme mladší.

Na turistiku nosíme golfky (alebo aj pumpky, komu sa ako páči). Nehanbíme sa za vlnený, často doma štrikovaný sveter. Alebo rifľovú bundu. Žiadny goretex, moira, polartec, softshell, Lidl. Obuté wibramy, šťastnejší aj Popradky, niektorí Prestižky. Progresívnejší sa už zmohli na Planiky.

Trekový bicykel nemá nikto, horský presahuje mesačný plat (tak ako aj dnes, len vtedy sme si na to ešte nezvykli). Cesťáky máme s dvojšajbami 47/51, päťkolečko 14-21, frajeri brzdia Centrikmi, tí slabší špeciálkami. Pišta zašíva galusky. A Milan prehadzuje Walterom, ktorý si nechal doviezť z Rakúska (ten prvý bol na horáky, boli sme ho potom meniť na Mariahilferstasse).

Modrý bavlnený dres a tepláky s vyhrnutou pravou nohavicou. Niektorí jedinci napriek hanbe majú na hlave prvé prilby, ktoré nie sú z kožených prúžkov.

Na akcie chodíme vlakom alebo ťaháme nonstop. Odolnejší aj z Tatranskej Lomnice do Trnavy. Nosiče sú naložené batožinou. Pri prestávke máme pred sebou pivo a v ruke cigaretu. V taške nemáme energetické tyčinky, ale chleba z rezňom (niekedy aj tehlu od kamaráta).

Boli sme mladší. A viac usmiati.

Defekty (a iné)

Náš údel. Kto s ním ešte nemá osobné skúsenosti, nech sa prihlási. Pomôžeme.

Odchádzame oddýchnutí z bufetu po vyčerpávajúcom výšľape s bicyklom vrchovato naloženým batožinou. Bicykle stoja vzorne vyrovnané v stojanoch – jeden má prázdne zadné koleso.

Už nás čaká iba pár kilometrov zjazdu a konečne si dáme vysnívanú kávičku. Zadné koleso zrazu začne klepotať. Je prázdne. Náhradná duša, lepenie a vercajg sú v taštičke u kamaráta, ktorý práve o sto metrov nižšie zaľahol do zjazdového posedu. Hodinová prechádzka vedľa bicykla dole kopcom.

Sprava sa blíži hustý lejak. Ešte pár kilometrov a v najbližšej dedine ho prečkáme pekne v suchu. Už je cítiť prvé kvapky, treba šliapnuť do pedálov. Zadné koleso opäť začína klepotať.

Opúšťame obec niekde na Spiši. Už len vytiahnuť ten dvestometrový kopček lemovaný malebnými domčekmi so satelitmi na strechách. A je to tu zas. Pri oprave budem mať pomocníkov.

Dnes je deň D. Pred chvíľou som bicykel otáčal späť na kolesá už štvrtýkrát. Raz to bol duplák, predné aj zadné koleso naraz, vyťahujem z obidvoch klince. Ešteže som stretol toho cyklistu a kúpil som od neho dušu. Už som nemal ani čím lepiť. Dúfam, že tých pätnásť kilometrov do cieľa dotiahnem. (Nedotiahol som, ale o tom niekedy nabudúce).

To nevymyslíš, to je život.

No niekedy sú na programe aj iné zábavky. Pes zavesený na lýtku. Prasnutá vidlica zavarená svojpomocne v najbližšej dedine. Nezaberajúce päťkoliesko a kamarát, ktorý nešťastníka odtiahne dvadsať kilometrov do cieľa na špagáte. Zaseknuté sedemkoliesko a stále sa otáčajúce pedále – výborné do zjazdov. Bicykel vydávajúci občasné silné praskanie (pomôže trocha motorového oleja naliata do rámu cez sedlovku).

Stále platia cyklistické zákony. Defekt je vždy na zadnom kolese (niekedy aj naraz s predným). Špica praskne zásadne na strane od koliečka. Pokiaľ ráno vyrážaš proti vetru, po ceste späť sa vietor otočí.

Ale žiadnym iným dopravným prostriedkom neprejdeš taký veľký kus cesty a neprecítiš pritom okolie tak intenzívne ako bicyklom. Na kolobežke som zatiaľ nejazdil.

Spomienky

Sú akcie a akcie.

Je krásny letný deň, teplota ale napriek tomu nie je nepríjemne vysoká. Pofukuje mierny vetrík. Do chrbta. Hore kopcom sa kľukatia serpentíny, stúpanie nie je takmer ani cítiť. Cesta príjemne ubieha. A sme hore. Je tu naozaj pekne. Krásne výhľady na roztrúsené usadlosti v okolitej zvlnenej krajine. Horizont ďalej na severe vypĺňa mohutná hradba hôr. Okolo nás pospevujú vtáci. Ani sa nechce ísť ďalej. Ale je to už len dole kopcom a potom nás čaká koliba. Posedíme, doplníme tekutiny, dáme baštu. Kvôli takýmto dňom chodíme na bicykli.

Fučí ako bláznivé. Občas by mohlo aj trochu zboku a nie len priamo do čela. A mohlo by byť aj trochu teplejšie. Mrznú mi prsty na rukách. Mám ich celé špinavé. Dnes sme opravovali už tretí defekt. Keby tu aspoň bola nejaká krčma. Aj takéto dni trávime na bicykli.

Keď som odchádzal ráno z domu, manželka sa na mňa divne pozerala. “To ste si museli plánovať cyklistiku práve dnes?” Ani sa jej príliš nečudujem. Je naozaj kosa. A na Slovnafte sme sa stretli nakoniec len traja. A to Božka prišla len vyvenčiť psa a pozrieť sa, či sa nájde nejaký blázon. Našli sa dvaja. Ja a Janči. Keď ale po pár minútach začal poletovať sneh radšej sme sa ponáhľali domov. No ja to musím teraz dotiahnuť až do Vrbového. Ešte sedem kilometrov. Prečo som sa trepal cez Ostrov. Už regulárne sneží a fučí. A ten sneh sa aj drží na poli. Keď tu niekde spadnem, tak ma zafúka, že ma nájdu až keď sa roztopia záveje. Som ja ale pako. A takéto dni zostávajú v pamäti najdlhšie.