Akcia Zraz v Humennom

15. – 18. 6. 2023

Akcie sa zúčastnili: Jana Lukačovičová, Ján Budoš, Štefan Krištof a Anton Gieci.

Aj keď vyhliadky na víkendové počasie na Zemplíne neveštili nič dobré, verili sme, že všetko sa ešte môže zmeniť a užijeme si pekný predĺžený víkend na národnom zraze cykloturistov v Humennom, ktorý sa konal od 15. do 18.6.2023.

Tonko naložil nás aj naše bicykle vo štvrtok pred obedom do auta a výlet sa začal. Cesta ubieha rýchlo. Pred Čertovicou sme sa ešte zastavili v Chate Jarabatej u Čika na obede (chlapcov obľúbený lokál z bežkovania). Po príchode do Humenného sme sa najskôr zaregistrovali ako účastníci cyklozrazu, hneď na to sme sa ubytovali v Penzióne Milénium a ešte sme si spravili večernú prechádzku mestom resp. námestím, ktorú sme ukončili ochutnávkou piva v miestnom pivovare.

Ráno dáme výdatne raňajky a premiestnime sa pred hotel Alibaba, kde je ubytovaná väčšina účastníkov a kde je aj odchod na cykoturu. Je celkom teplo, ale padajú prvé kvapky, tie si však nevnímame, je ich málo a nejak nám nevadia. Organizátori počas jazdy menia trasu v dnešný deň viackrát.  Naberáme smer Udavské Rovné a Snina. Po výživnom stúpaní popod Iľovnický hrebeň, ktorý preveruje naše sily sa delíme na dve skupiny,   prvá odvážnejšia ide neznačeným trialom. K prvej skupine sa pridal Tonko.  Druha a teda aj my 3 ideme po lúkach.  Terén je však  miestami mokrý po nočných dažďoch, lúky sú šmykľavé a blato nás núti ísť maximálne opatrne. Všetci sa stretávame na obede v Snine. Po cca hodinovej prestávke ideme smerom k sninským rybníkom. Začína pribúdať kvapiek, tak sľapeme čo to dá po sninskej úzkokoľajke (cyklotrasa kde kedysi viedla železnička) do Zemplínskych Hámrov, kde nás privítal starosta aj s pripravenou „pípou“, no kým sme dopili pivko začalo „liať“. Chlapci z Humenného menia trasu a „valíme“ to už len rovno po hlavnej ceste do Humenného.  Adrenalín riadny,  ale musím povedať že vodiči boli maximálne ohľaduplní.  Dorazili sme šťastlivo do Humenného, a aby toho nebolo málo cca 20 metrov pred penziónom ma zrazil na prechode pre chodcov mladý vodič.  Našťastie odnieslo si to len silno udreté stehno a osmina na zadnom kolese.

Druhý deň sa ráno opäť stretáme pred hotelom Alibaba (štart sa posunul o hodinu), ale vzhľadom na počasie (popŕcha od rána) je nás pomenej. Mnohí zostali na hoteli a urobili si vlastný program. Našu štvoricu neodradilo ani počasie a všetci sa tešíme na druhú etapu, ktorej cieľom je vrchol Vihorlatu. Na tento najvyšší bod humenského regiónu sme sa dostali vďaka sprístupneniu vojenského obvodu Valaškovce. Ideme smerom  na Kamienku. Počasie sa nijako neumúdrilo a kým prídeme popod Vihorlat sme mokrí. No aj napriek tomu sme si urobili krátku zastávku pri jazierku Aljaška. Všetci sa stretáme na lúčke Poľana, kde je prístrešok a kto má čosi na prezlečenie sa prezlečie. Nestojíme dlho a postupne si to vyšlapeme pešo na vrchol Vihorlatu (1076 m). Škoda, že počasie (dážď a hmla na vrchole) nám neumožnilo výhľady, na ktoré sme sa tešili. No nič, musíme sa sem ešte vrátiť J. Pomaličky zliezame dolu a poberáme sa späť. Ideme opatrne a vzhľadom  na počasie, už žiadne zastávky. Večer nás čaká diskotéka aj s tombolou.

V nedeľu ráno sa rozhodneme, že už nejdeme na poslednú krátku cyklojazdu, ale radšej sa po ceste niekde vyčlapoceme. Lúčime sa so známymi pred hotelom Alibaba a tiež so „Zemplínom“  a veríme, že tu nie sme poslednýkrát. Za dva dni sme nabicyklovali 124 km a 1660 vm.

Jana Lukačovičová

Akcia Slovinsko

Bicyklovanie po Slovinsku 26.5. – 4.6.2023

Z členov a sympatizantov MKCK sa akcie zúčastnili: Ľ. a H. Rosoví, J. Poláček, A. Kučerová, Ľ. a E. Kraicoví, S. a L. Macejkoví, J. a E. Antaloví, J. Lukačovičová, F. Martinus, D. Surovčík, M. Kupčík, H. Molnár…

Naše cyklistické spoznávanie stredomoria sa tento rok sústredilo (pre nás) na nový objekt tejto oblasti – Slovinsko.

Slovinsko si z pobrežia Istrie odkrojilo len drobný kúsok, „všehochuť“ na ňom však nechýba. Starobylé mestečká striedajú prírodné parky, zvyšky historickej železnice sa zmenili na cyklotrasu a olivové háje a vinice súperia o pozornosť so soľnou tradíciou.

Na neveľkej rozlohe sa stretávajú majestátne hory, krátka, no pôvabná riviéra aj množstvo jaskýň zapísaných na zozname UNESCO ako Postojna alebo Škocjanske jame. Najvyšší vrchol je Triglav (2 864 m n. m.), na severe ležia Júlske Alpy s jazerom Bled a údolím Soča, na juhu v regióne slovinskej Istrie krajinu obmýva Jadranské more.

My sme sa však sústredili na južnú, prímorskú časť tohto územia. Na tú sme sa tešili takmer rok, na tú sme sa pripravovali dlhé hodiny. Spriadali plány, kde všade by sme sa mohli potulovať, kde všade mohli niečo nové objavovať.

Až konečne prišiel vytúžený deň. V piatok 26. mája, okolo polnoci sú naložené posledné bicykle v Bratislave a cez noc môžeme putovať dolu na juh. V sobotu doobeda prichádzame do rezidencie Belvedere pri meste Isola. Tu budeme vyše týždňa ubytovaní. Odtiaľto budeme každé ráno vychádzať na naše potulky po Slovinskej krajine.

Hneď prvé ráno sme v šoku. V noci zmizli 4 bicykle. Dva otcovi a synovi z Bratislavy, jeden nášmu Marošovi a jeden nášmu Ferovi. Šok. Vyšetrovanie, nepríjemnosti – skrátka mrzutý začiatok, znepríjemnenie celej dovolenky.

Niektorí musíme byť pri vyšetrovaní a ostatní sa vydávame na svoje trasy.

Nedeľa 28. mája 2023 – Trasa do Črni Kalu a Val Rosandra Glinščica – 76 km / 1058 m.

Z Belvederu sa vydávame dolu do Isoly. Naša skupina, ako býva zvykom, je pomerne početná, ale vcelku dobre sa nám podarí preštrikovať sa rušným mestom. Za ním nás čaká vyvýšenina. Je treba zdolať 200 výškových metrov. Paralelne s ňou ide cyklocesta po pobreží. Ale rozhodneme sa vyvýšeninu preskúmať. Dnes po prvé a keďže stúpanie je pomerne „výživné“, tak aj pravdepodobne naposledy.

Dobrou odmenou bol zjazd po tichej vidieckej cestičke do mestskej časti Olmo. Ďalej pokračujeme po cyklocestách až do Bertoki. Tu sa zastavujeme v Gostilne Kortina. Stratené kalórie bolo treba doplniť.

Takto v pohode potom pokračujeme pekným vidiekom popri rieke Rižana. Za dedinou Krnica však „sranda končí“. Stúpanie sa priostruje a pri dedinke Črni Kal stúpania prekračujú 15 % hodnotu. Zastavujeme sa tu len nakrátko, aby sme si pozreli šikmú zvonicu Sv. Valentína, napili sa vody od pani domácej oproti a pokračovali v trápení sa ďalej.

Vrcholovú métu dosahujeme pred dedinou Petrinje. Chcelo by to nejaké osvieženie. To našťastie na nás čaká o pár kilometrov ďalej v Klanci pri Kozini v Gostilne Pri Jerneju. Prišlo práve vhod, lebo síl nám pri posledných stúpaniach riadne ubudlo.

Tu nám volá Dušan. Ide nám so svojou skupinou oproti (zdržal sa pri rannom vyšetrovaní krádeže bicyklov). Sú len 15 km od nás v protismere. Ale u nich hrozia prehánky, tak to radšej obracajú a smerujú domov do Belvedere.

My sa pomaly dostávame na Taliansku stranu a smerujeme po cykloceste postavenej priamo na starej železnici z Koziny do Terstu. Trasa ide priamo po úbočí širokej sútesky Val Rosandra Glinščica. Túto vytvorila rieka Rosandra a my sa teraz okrem množstva tunelov môžeme kochať aj výhľadmi do tohto údolia.

Cyklocesta ide až do Terstu, ale my sa s ňou lúčime pri Sant Antonio in Bosco. Kocháme sa krásnym klesaním, ktoré však následne preruší stúpanie do Caresany. Je krátke, ale nám dá tiež zabrať. V Caresane nás podmanivá talianska a juhoslovanská hudba pozýva na neďaleké čerešňové slávnosti. Dobré palacinky  s čerešňovým džemom nám padnú vhod.

Síl bude treba, čaká nás ešte jedno stúpanie. Završujeme ho pri dedinke Plavje. Od dediny Spodnje Škofije sa dostávame na cyklocestu po bývalej železnici Parenzana a táto nás v pohode privádza až do Žusterny, kde sa zastavíme na miestnej pláži a osviežime svoje telá v morskej vode.

Parenzana ďalej pokračuje popri mori a my po nej poľahky prichádzame do Isoly. Ešte treba zdolať záverečné stúpanie do Belvedere a sme doma.

Sme unavení, ale spokojní. Svoje dojmy si potom vymieňame pri večernom posedení pri gitare a vtipoch na medziposchodí Villy Loret.

Pondelok 29. mája 2023 – Trasa do Piranu a Portorože – 39 km / 535 m.

Táto trasa bola koncipovaná tak, že ráno trochu šliapneme do pedálov vo vnútrozemí a poobede budeme obdivovať život v prímorských mestečkách Portorož a Piran.

Opäť sa nás zišla pekná kôpka. Teraz sa spúšťame hneď dolu na pláž v Simonovom zálive. Popri prístave sa dostávame do Isoly – do starého mesta. Krátka prehliadka úzkych uličiek v nás naladí tú správnu atmosféru starých stredomorských miest.

Mesto nie je príliš veľké, tak onedlho už stúpame po výpadovke na Šared. Stúpanie k nemu nie je príliš dlhé, ale dalo nám zabrať. Radi potom uvítame pohostenie v bare Šaredin na konci dediny.

Nasledujúca cesta je pohodová. Po ľavej ruke môžeme sledovať podhorské dedinky slovinského vnútrozemia, po pravej Piranský záliv so soliskami a letoviskami v jeho okolí.

V dedine Korte odbočujeme doprava a pozvoľné klesanie nás cez dedinky Parecag a Seča privádza k moru. V letovisku Lucija zastavujeme a neodoláme. Hneď sme v plavkách a poďho do vody. Samozrejme vo vode hneď vyhladneme a po krátkej prehliadke Portorože sa zastavujeme v pizzerii Firagola, kde ochutnáme miestne špeciality.

Ďalej pokračujeme popri pobreží. Je tu už pomerne čulý dovolenkový život. Tak, ako sa na Stredomorie patrí. Popri letoviskách Bernardin a Fornače sa dostávame do perly tejto oblasti  – do mesta Piran. Tu si dávame rozchod. Je tu krásne Tartiniho námestie, do ktorého ústia úzke uličky, pekný prístav, romantické mólo. A hore nad tým všetkým tróni Katedrála Sv. Juraja.

So všetkými týmito skvostami sa postupne zoznamujeme. Na námestí si dáme dobré kapučíno a aperol. Pozorujeme dovolenkový ruch. Na prístavnom móle si urobíme romantické, spomienkové foto a z katedrály sa pokocháme krásnym výhľadom na mesto. Niektorí zamierime ešte vyššie a z miestnych hradieb je to už „pohľad ako pre bohov“.

Ale to nás už láka neďaleká pláž Fiessa. Je k nej príjemný spád. Voda nás láka. O chvíľu sa už necháme hýčkať v jej príjemnom slanom objatí. Treba sa usušiť. Najlepšie to ide pri malom posedení pri orosenom pive Laško. Bolo pomerne hodne prechladené.

No, nevedia to ešte bratia Slovinci. Nevedia. Ale berieme aj to, čo máme.

Následné stúpanie do Pacugu bolo priam infarktové. Niečo tiež vyše 15 %. Povrch miestami priveľmi technický. Trochu si hore odpočinieme. Lenže ťažko nadobudnutú výšku pomerne ľahko opäť strácame cestou ku pláži Stjuža.

Sme opäť na 0 m. Ani sa nám nechce ísť ďalej. Prudké stúpanie k Strujanskému krížu radšej vynechávame a smerujeme hneď do Strujanského národného parku. Tiež to nebola nijaká výhra. Stúpanie nebolo síce infarktové, ale dalo tiež riadne zabrať. No a na záver to boli kameninové „krkáháje“ stredného až ťažšieho typu. Našťastie úplný záver trasy bol v jemnom klesaní po asfaltke.

Ešte šťastie, že dnešné prímorské letoviská  boli fantastické, takže sme na záverečné trápenia pri večernom posedení na medziposchodí rýchlo zabudli.

Utorok 30. mája 2023 – Trasa do Marezige, Sv. Antona a Koperu 56 km / 657 m

Tentokrát nezbiehame až do Isoly, ale hneď krátko po štarte s trochou opatrnosti cez kruháč prekračujeme frekventovanú hlavnú 111-tku. Cestička popri viniciach nás onedlho privádza na cyklocestu Parenzana. Po nej si to veselo putujeme smerom na dedinu Strujan. Všetko je v pohode. Onedlho prichádzame k tunelu Valeta. Je dlhý 550 m, pekne osvetlený, vyasfaltovaný. Máme pekné spestrenie dnešnej túry.

Ďalej putujeme po okrajových častiach Portorože, Lucije a Seče. V dedinke Sečovlje dokonca prechádzame cez školský dvor. Deti (slovinsky otroci) sa len čudovali, čo to za skupina zavítala u nich.

My sa však nezdržujeme a pokračujeme ďalej smerom na Dragonju. Odtiaľto putujeme pekným údolím popri pohraničnej rieke Dragonja. Cesta onedlho stratí asfaltový povrch a pohodu nám skomplikuje prašný povrch. Ten si „užívame“ asi 8 km. Na konci sa napájame na asfaltku z dediny Boršt. Krátkym stúpaním sa dostávame do dediny Babiči.

Odbočujeme doprava a nedlhým stúpaním prichádzame do dediny Marezige. Sme na kóte 285 m. Zastavujeme na občerstvenie v miestnom bare Refoškoladnica. Vedľa je otvorený obchod, takže aj niečo pod zub sa nájde.

Prechádzame cez cestu. Je tu pekná vyhliadka na okolité vinice. Stredobodom je tu tzv. vínna fontána. Je to v podstate väčší „vinársky preš“, z ktorého strieka žiaľ len voda. A dokonca nepitná. Víno sa dá zakúpiť vedľa pomocou žetónov. Treba si k nim prikúpiť aj pohárik, čo pre nás cyklistov je nereálne. Preto si vínko kúpime oproti v bare a svoj účel to bohato splní. Po fotení a vypití vínka poháriky vrátime v bare a veselo pokračujeme v našej ceste ďalej.

Veselo preto, lebo nás čaká zjazd až do Koperu. Najprv sa však na chvíľku zastavíme vo Sv. Antone pri zvonici Sv. Antona, povzbudíme mladých futbalistov v zápale hry a potom sa necháme unášať krásnym zjazdom po pokojnej Tribanskej ceste až do Koperu.

V starom meste sa preštrikujeme do jeho centra na Titovo námestie pred Katedrálu Nanebovzatia Panny Márie. Tu si dáme rozchod. Každý si prezrie to svoje: sú tu úzke uličky so starými palácmi z doby Benátskej republiky, fontána Du Ponte  na Prešerenovom námestí…

Prezrieme si ešte zakotvenú obrovskú výletnú loď a popri mori sa presúvame ku pláži v Žusterne, kde si v mori ovlažíme naše unavené telá.

Našou už známou cyklocestou popri pobreží prichádzame do Isoly. Po krátkom stúpaní na záver sme v cieli v Belvedere.

Po večeri je na medziposchodí opäť čo „vyhodnocovať“.

Streda 31. mája 2023 – Trasa do Umagu – 65 km / 799 m

 Na začiatok opäť cez kruháč prekračujeme hlavnú 111-tku, ale na Parenzane teraz ideme doľava smerom na Kažanovu. Opäť prechádzame cez tunel. Tento je o niečo kratší, ale o nič menej zaujímavejší, ako jeho vedľajší kamarát. Je osvetlený, vyasfaltovaný. Hneď za ním odbočujeme do viníc. Cesta je pokojná, ale „výživná“. No čoskoro nás privádza do Šareda. Na konci dediny je náš známy bar Šaredin. Osvieženie musí byť.

Pokračujeme ďalej. Tentokrát odbočujeme už v prvej dedine Maliji. Prijemný spád po pokojnej vidieckej cestičke na privádza do Seči. Onedlho v Sečovlji smeruje už ku hraniciam s Chorvátskom. Hranice prekračujeme bez problémov a opäť sa napájame na starú Parenzánu. Tesne popri hraniciach v miernom stúpaní sa asi po troch kilometroch napájame na asfaltku vedúcu už k samotnému pobrežiu.

Bohužiaľ medzi Bašanijou a Zambratiou opravujú cestu, tak sa musíme ďalej preštrikovať po obchádzkach mimo pláží.

Chcelo by to už aj doplniť tekutiny. Skúšame to na pláži Katoro v miestnom fast food bistre. Servírka nás síce obslúžila, ale mala chaos v účtovaní. No nepridalo nám to na nálade. Prispelo to aj k tomu, že sme si dali rozchod. Jedni išli ďalej do Umagu, ďalší si prezreli neďaleké letovisko Aurora a my sme zostali na prijemnej pieskovej pláži hotela Garden Istra Plava Laguna. Po okúpaní sme v neďalekom Buffet Aurora ochutnali miestne Pljeskavice s chlebmi alebo hranolkami. Dobré pivo k tomu a výhľad na more – viac nám nechýbalo.

Ďalej pokračujeme popri mori letoviskami Monterol a Punta, kde to už žije riadnym prázdninovým životom. A to sa už blíži Umag. Tu máme stretnutia s poslednou partiou. Historické centrum zas nie je tak veľké, aby sme sa tu nenašli. Pokocháme sa tu na námestí (Trg Slobode) vežou zvonice a Kostolom Sv. Peregríny. Baby si pozrú nejaké obchody, no a je čas pomaly na návrat.

V miernom stúpaní po tichých okreskách putujeme smerom na Vilaniju a Buščinu. Nadobudnutú výšku onedlho stratíme pri príjemnom klesaní ku hraniciam. Zastavíme sa len na krátko pri Casine Mulino. Zhodnocujeme, že dnes hrať ešte nejdeme.

Za hranicami putujeme vcelku v pohode po Parenzane pozdĺž Sečovljských slanísk. Zastavujeme sa len na chvíľu na jedno orosené v reštike Ribič a pokračujeme okrajom Lucije a Portorože. Cestu nám príjemne skráti a ušetrí výškové metre tunel Valeta. Parenzana nás v pohode privádza až pred samotný kruháč na 111-tke.

No a sme doma. Máme dnes trochu aj chorvátske dojmy. Všetko to treba ešte vstrebať a vyhodnotiť…

 Štvrtok  1. júna 2023 – Škocjanské jame

 Škocjanske jame (Škocjanské jaskyne) je jaskynný systém vápencových jaskýň v oblasti Kras na juhovýchode Slovinska, zahŕňajúci prepadnuté závrty, viac než 5 km podzemných priestorov, jaskyne viac než 200 metrov hlboké s mnohými vodopádmi. Ide o jedno z najvýznamnejších miest na svete na štúdium krasových javov vo vápenci.

Rieka Reka mizne v podzemí v závrte Veľká dolina a preteká podzemím v dĺžke 34 km po celú cestu do Jadranského mora. Obrázok veľkej rieky miznúcej za daždivého počasia 160 metrov pod zem vo Veľkej doline je fascinujúci i desivý zároveň.

Toto o nich píše Wikipédia a toto je cieľ nášho autobusového výletu. Škocjanské jame. Na parkovisko v Matavune prichádzame krátko pred desiatou hodinou. Vstupy sú každú hodinu. Nám sa ujdú lístky na 11:00hod. Máme chvíľu čas, dáme si niečo na občerstvenie, prezrieme si prvé výhľady do Veľkej doliny – už tie berú dych. A to ešte vôbec netušíme koľko raz nám sánka ešte dnes od údivu znovu spadne.

Prišla jedenásta hodina. Berie si nás sprievodkyňa hovoriaca v  slovinskom jazyku. Snáď niečo len porozumieme. Hneď po vstupe do jaskyne sme sa presunuli umelo vybudovaným tunelom dlhým vyše 100 metrov.

Vstupujeme dnu do časti Tichá jaskyňa. No paráda. Všade naokolo boli prekrásne kvaple, ktoré vytvorila za niekoľko tisíc rokov príroda.

Postupujeme ďalej do hlbín slovinského podzemia a z Tichej jaskyne sme sa zakrátko presunuli do Veľkej sály. Je to 120 m široká a 30 m vysoká sála s bohatou kvapľovou výzdobou. Pomaly začíname počuť hukot vody, ale zatiaľ nevieme, kde je.

Po opustení Veľkej sály sa nám naskytla asi najkrajšia scenéria z celého Slovinska. Sprievodkyňa postupne pred nami rozsvieti celú tú nádheru. Šumiaca jaskyňa sa tiahne do ďaleka. Vyzerá ako z filmu od tvorcu Pána prsteňov. Jaskyňa je široká 300 m a vysoká vyše 100 m. Chodník prechádza približne 40 – 50 metrov nad podzemnou riekou Reka.

Pohľad bol jednoducho ohromujúci. Niečo také si človek nedokáže ani predstaviť a tu pred očami má takýto obrovský podzemný kaňon. V okolí je vidno množstvo starých cestičiek, tie boli veľmi nebezpečné. Boli nižšie, preto boli často ničené povodňami. Tie dnešné sú postavené oveľa vyššie.

Vodná hladina tu môže počas silných dažďov dosahovať veľké výšky. Najväčší rekord je z roku 1965 (132 metrov). Vtedy bola jaskyňa prakticky celá zaplavená. To si teda tiež neviem vôbec predstaviť.

Za krátky čas sme sa dostali k slávnemu mostu Cerkvenik, ktorý je 14 metrov dlhý a nachádza sa 50 m nad riekou Reka. Vybudovali ho v roku 1933 a je pomenovaný podľa rodiny Cerkvenikovcov, ktorí boli miestnymi jaskyniarmi a podieľali sa okrem prieskumu aj na výstavbe mosta.

Pomaly sa dostávame von z tohto neuveriteľného prírodného diela. Sprievodkyňa sa s nami lúči, odteraz môžeme ísť už sami. Po špeciálne vytvorených chodníčkoch sa pohybujeme po úbočiach Veľkej a Malej Doliny. Sledujeme miesta, kde sa pred miliónmi rokov zem trochu pohrala so svojim povrchom, nadobro zmenila tok rieky Reka a schovala ho na 30 km pod zem. Tu si človek opäť uvedomí, aký je voči prírode malý a bezmocný.

Odchádzame so zážitkom, na ktorý sa nezabúda.

Piatok 2. júna 2023 – Trasa Krkavče – 65 km / 1074 m

 Na túto túru sa nás odhodlalo len 7 cyklistov. Ostatní už volili len plážovanie, prípadne potulovanie sa po blízkom okolí Isoly. My sme sa vybrali cez náš známy kruháč na 111-tke, ďalej doľava po Parenzáne s následným stupákom na Šared.

Teraz však v polovičke stúpania odbočujeme doľava smerom na Baredi. Cestu nám spríjemňujú pekné výhľady na Isolu a jej okolie. Po dosiahnutí stúpania si užívame vcelku pohodovú cyklistiku po vnútrozemí. Ospalé dedinky postavené na úbočiach pahorkov nám pripomínajú Korzické vnútrozemie.

Za Gažonom schádzame dolu do dediny Križišče. Neodmietneme ponuku na občerstvenie od miestnej reštaurácie Trije lovci, kde ponuka na jedálnom lístku zodpovedá poľovníckej gastronómii.

Po občerstvení pokračujeme ďalej. Stúpanie strieda klesanie a naopak. Prechádzame dedinkami Šmarje, Horné Križišče. Pred dedinou Krkavče na chvíľu odbočíme k replike menhiru, ktorý pochádzal spred tri tisíc rokov.

Samotné Krkavče je postavené na troch skalách a jeho centrum dokonale pripomína staré korzické dedinky. Dedinu opúšťame po starej lesnej ceste s technickým terénom, našťastie nebolo to moc dlhé. Ale pomerne veľa strácame z výšky. Pokračujeme po prašnej šotoline známej z etapy do Marezige.

Šotolinu opúšťame pri dedine Dragonia. Ale začína nám ďalšie martýrium – stúpanie na dedinu Sv. Peter. Je pomerne horúco, tak nás to riadne „vyšťavuje“.  Na osvieženie a doplnenie tekutín nám postačí tentokrát aj obchod s potravinami a neďaleká moruša pri ceste.

Pozvoľné stúpanie nás privádza do veľmi romantickej dediny Nova Ves nad Dragoniju. V diaľke vidno zamračenú oblohu a sem-tam s bleskami. Že by sme dnes zmokli? Teraz nakoniec pobytu? Pevne veríme, že nie.

V Hornom Križišči sa zastavujeme v bare Pri Mlinu. Dáme pivko, snáď to prejde okolo nás. Keďže sa to na oblohe nejak  podstatne nemení, pokračujeme v etape ďalej. Za Koštabonou nás čaká krátke, šotolinové stúpanie. Našťastie nič ťažké. Dostávame sa na asfaltku. To nám dodá odvahy popasovať sa s posledným dnešným stúpaním opäť cez korzicko-romantické dedinky Pomjan a Babiči.

Pri zjazde dolu do Vanganela cítiť zopár kvapiek, ale ozaj len zopár. Za Vanganelom už putujeme bez kvapiek po cykloceste v ústrety slnečnejšiemu Koperu. Vďaka navigácii a spleti cyklociest v Olmo a Žusterne sa veľmi hladko dostávame na Parenzanu smerujúcu do Isoly. Na pláži v Simonovom zálive neodoláme a ovlažíme naše telá v mori.

Sobota 3. júna 2023 – Trasa do Muggie 55 km / 409 m

Keďže odchod autobusu domov na Slovensko bol naplánovaný až večer na 21:00 hodinu, každý využil tento čas po svojom. My sme ho využili na takú odpočinkovú etapu po už známom aj neznámom okolí.

Na štarte sa nás stretlo 8 účastníkov. Zbehneme dolu do Isoly, pokračujeme po Parenzane po pobreží. Za Žusternou pokračujeme po cestách v okolí viníc cez Prade a Pobegi. Tu odbočíme doľava smerom k rieke Rižane. Za ňou sa napájame opäť na Parenzanu a po nej pre nás už známou cestou z prvej etapy cez Spodnije Škofije a Farnei. Prekračujeme hranice a prichádzame do talianskej Muggie.

V meste sa na chvíľu zastavujeme. Na hlavnom Marconiho námestí môžeme sledovať seniorsky novomanželský pár ako práve vychádza z obradnej siene. Ich oranžové oblečenie sa nedalo nijako prehliadnuť.

Po tejto spoločenskej vložke si dáme na chvíľu rozchod na prehliadku centra pripomínajúceho klasické stredomorské pobrežné mestá. Trochu nám to pokazí odmeranosť vedúcej v bare Sara pri platení účtu.

Nevadí, ideme si užívať ďalej stredomorskú atmosféru. Z mesta putujeme po pobrežnej ceste okolo celého polostrova. Ľudia si tu užívajú svoj prímorský relax.

Na druhej strane polostrova sa zastavujeme v letovisku Ankaran. Je tu pláž a  pekný karavanový kemp. Výhľad na more trochu kazí neďaleký  prístav a jeho žeriavy. Ale ľudí to tu láka, vidieť to na počte dovolenkujúcich.

Vydávame sa okolo prístavu smerom na Koper. Po známej pobrežnej Parenzane prichádzame do Isoly. Bolo by dobré aj niečo pod zub – povieme si. Gostilna Istra sa priam na to núka. Je rozhodnuté. Sadáme si a zaujímavý čašník sa nás okamžite ujme. Bola to dobrá voľba. Pizza a stejk a pljeskavica splnili naše gastronomické očakávania.

Dnes sa kúpať už nejdeme. Treba sa osprchovať, pobaliť bicykle, veď večer odchádzame. Naše cyklosnaženie je týmto zavŕšené.

Tak a sme u konca nášho cykloputovania po Slovinsku. Začalo sa to prvou pozvánkou od organizátorov, cez návrh trás, ich viacnásobne kontrolovanie a prerábanie, trénovanie, chystanie bicyklov až po samotnú realizáciu toho všetkého priamo na mieste.

Škoda tých nepríjemností a zranení niektorých účastníkov. Rany sa však zahoja, nepríjemnosti sa dúfam tiež vyriešia a nám zostanú len pekné spomienky na to všetko, čo sme tu zažili.

Ľuboš Kraic

Akcia Splav Malého Dunaja

20.5.2023

Na akcii sa zúčastnili posádky 5 člnov: P. Rapant s M. Modrovským, Ľ.  a E. Kraicoví, J. Baránek s dcérou a vnučkou, F. Martinus s vnukom a I. Buc  s R. Miklošíkom.

Tento rok pokračujeme v splave Malého Dunaja. Začíname pri Tomášikovskom vodnom mlyne a končíme pred mostom pri Trsticiach.

Tesne pred nalodením sa pripijeme si na Romanovo zdravie, vedúci garant Igor prednesie úvodné slovo a potom už pomaly veslujeme po pokojných vodách Malého Dunaja. Počasie je ukážkové, príliš nefúka, slniečko svieti a samotný Malý Dunaj je v plnom, romantickom, jarnom šate.

Užívame si plnými dúškami túto pohodu. Sledujeme nedotknutú prírodu týchto riečnych brehov, pokojne sediacich rybárov, malé kačičky, volavky… Čas sa tu na chvíľu zastavil a my sa snažíme splynúť s harmóniou tohto regiónu.

Onedlho sa zastavujeme pri vodnom mlyne pri Jahodnej. Svojho času to bol chýrny objekt, ale teraz zreteľne chátra a potreboval by neodkladnú rekonštrukciu. Dúfame, že sa jej čoskoro dočká.

My už o chvíľu pristávame pri rezidencii Alba Regia. Je práve čas obeda, tak radi využijeme ponuku miestnej reštaurácie na občerstvenie. V ponuke je všetko možné: od rýb až po palacinky.

Je to tu veľmi pekné. Aj pohodička pri káve má svojské čaro. No ale treba ísť ďalej. Nasadáme do člnov a pokračujeme za našim cieľom pri Trsticiach. Malý Dunaj je opäť čarovný. Ani sa nenazdáme a sme pri cieli.

Vyťahujeme člny na breh. „Naveslované“ máme 25 km. Sme spokojní, opäť sme sa presvedčili, že aj tento druh aktivity vie poskytnúť nezabudnuteľný zážitok.

Tešíme sa na budúcu etapu po Malom Dunaji.

V zastúpení garanta Ľuboš Kraic

Akcia Okolo Baťovho kanálu

7.5.2023

Akcie sa za MKCK zúčastnili: D. Surovčík, Ľ. Rosa, H. Gurínová, I. Kubiš, J. Lukačovičová, D. Fáziková, A. Kučerová, J. Poláček, I. Buc, Ľ. a E. Kraicoví, J. a E. Antaloví, P. Herceg, R. Miklošík a V. Gubiová.

Ako Hostia: A. Surovčíková, H. Rosová, J. a V. Ševečkoví, M. Kupčík, H. Miklovičová, S. a L. Macejkoví.

Baťov kanál bol umelo vystavaný v 30-tich rokoch minulého storočia na prevoz hnedého uhlia z bane v Ratíškoviaciach do teplární v Otrokoviciach. Tento zámer si svojho času už splnil. No a dnes sa táto vodná trasa používa na rekreačné účely: či už pre samých vodákov tak aj pre cyklistov. Nás nevynímajúc.

Prvý krát sme Baťov kanál navštívili v doku 2012. A tak dnes, po 11-tich rokoch sa opäť vraciame na tieto miesta s cieľom užiť si krásny cyklovýlet a niektorí môžeme aj porovnávať ako to tu bratia Česi za tých jedenásť rokov rekreačne rozvinuli.

Stretávame sa, opäť ako minule, na parkovisku pri Skalickom prístave tejto vodnej cesty. Počasie je celkom cyklisticky prijateľné. Po včerajších prehánkach je to dnes oblačne ukľudnené, len trochu fúka čerstvý vietor.

Poobliekame sa trochu „lepšie“ a skupinka 24 cyklistov(-tiek) sa vydáva na cestu. Hneď po pár kilometroch sa zastavujeme pri Sudoměřickom výklopníku.  Tento slúžil na prekládku uhlia dovezeného po železnici z neďalekej bane do lodí, ktoré potom po vodnej ceste prepravovali tento tovar ku koncovým užívateľom.

Táto technická pamiatka je pomerne zachovaná, ale na jej návštevu dnes nie je čas. Máme toho pred sebou ešte dosť. Pokračujeme popri kanáli po EV4-ke až do Petrova. Je tu pekná plavebná komora, samozrejme aj s lodičkami plaviacimi sa cez ňu. Je tu aj hospoda (Na Baťáku), ale odolávame.

Pokračujeme ďalej. Cesta je príjemná, po jemnej šotoline, opäť popri samotnom toku kanálu. O chvíľu prichádzame do Strážnice. Je tu pekné prístavisko lodí, oproti je skanzen juhomoravskej dediny. Opäť kultúrne odolávame, ale neodoláme občerstveniu U mokrejch banditú, ktoré práve otvára svoju dnešnú prevádzku. Veď dobré orosené a kávička prídu vhod.

Pokračujeme ďalej popri kanáli až po Vnorovy. Tu sa Baťov kanál križuje s riekou Moravou. Rozdiely hladín tu vyrovnávajú plavebné komory a jezy.

Naša cesta ďalej pokračuje až do Veselí nad Moravou. Prechádzame okolo hvezdárne, po pravej ruke míňame miestny zámok. Zastavujeme sa na chvíľu v centre, na Bartolomejskom námestí. Je veľmi fotogenické, tak neodoláme a pri fontáne si urobíme spoločné foto. Hneď vedľa poputujeme po moste nad jezom, ktorý rozdeľuje tok Moravy, takže celé centrum aj s námestím je vlastne na ostrove.

Ďalšiu našu trasu tvoria bočne uličky Milokoštu a Uherského Ostrohu. Za Ostrožskou Novou Vsou odbočujeme ku miestnym rybníkom a krásna lesná cestička nás privádza do Kostelan nad Moravou. Prekračujeme rieku Moravu.

Vidieť tu tabuľky nabádajúce zastaviť sa na občerstvenie. Veď áno. Nastal už najvyšší čas dať niečo pod zub. Výborne sa k tomu hodila miestna reštaurácia U Zlatých. Tunajší kuchár celkom bravúrne dokázal uspokojiť našich 24 hladných krkov.

Ďalšia naša cesta pokračovala striedavo po dedinkách Dolnomoravského Úvalu Nedakonice, Moravský Písek, Bzenec a lužných lesíkoch. Niektoré (hlavne Ostrožský les) nás potrápil technickým terénom spojeným s mlákami po včerajších dažďoch. Niektoré zas (ako napr. Borina za Bzencom) nás príjemne potešila krásnou asfaltovou cestičkou a prevoňanou jarnou borinou.

A to sa už blíži pomaly záver našej túry. Za Rohatcom prekračujeme rieku Moravu zase naspäť a Strážnická Moravská cyklostezka, našťastie nie moc dlhá, nás trochu rozdrganých privádza naspäť ku Skalickému prístavu, miestu nášho raňajšieho štartu.

Sme v cieli. Naše spoznávanie Baťovho kanálu a jeho okolitej krajiny je u konca. Videli sme časť tohto unikátneho diela, ktoré teraz spríjemňuje voľné chvíle nielen vodákom, korčuliarom, turistom, ale aj nám cyklistom. Dúfam, že si každý odniesol niečo pekné do svojej zbierky cyklistických zážitkov.

Dovidenia nabudúce.

Ľuboš Kraic

Akcia Skala – Borinka

Po stope zrušenej akcie 30.4.2023

Akcie sa za MKCK zúčastnili:
P.Herceg, F. Martinus, I.Kubiš, R. Miklošík, J. Budoš

Ráno sa mala uskutočniť plánovaná cyklistika, ale garantka musela akciu pre bolesť vytrhnutého zuba zrušiť. Ja som bol po nočnej a plný endorfínov, chcel som si urobiť testovaciu jazdu v Malých Karpatoch. V Trnave na stanici som uvidel známy dres, bol to Paľo, ktorý plánoval aj s Ferom ísť do Svätého Jura vlakom a potom do Bratislavského lesoparku. Samému sa mi ísť nechcelo, tak som sa pripojil k priateľom. Vlakom sme míňali zastávku v Pezinku a cez okno vidím známe tváre Romana a Ivana, ktorí pravdepodobne prišli na zraz pôvodnej – zrušenej akcie. Tak som Romanovi zavolal nech prídu do Jura.

Zo Svätého Jura sme sa vydali na cestu, ktorú som oproti pôvodnej trochu upravil lebo bolo po daždi, obávali sme sa veľkého blata a ani som presne nevedel, kadiaľ mala viesť pôvodná trasa.

Na začiatok nás čakalo pozvoľné stúpanie cez centrum Jura do Neštichu. Tu e-bike po servise zradil Paľa, musel sa vrátiť na stanicu a ísť domov – škoda, stratili sme dobrého parťáka. Myšlienka na prvé pivko nás hnala cez Tri bresty na Biely Kríž. Po občerstvení sme zaradili off road po červenej značke. Bola plná blatových kaluží, ktorým sme sa úspešne vyhýbali. Potom sme prišli na cestu, ktorá nás doviedla na Košarisko. Tu sme z cesty odbočili a pokračovali stúpaním na vrchol Skala. Bola to spevnená cestička v príjemnom objatí lesa. Na samotný vrchol bolo krátke stúpanie, kde Roman pomáhal Ferovi vytlačiť e-bike. Na horizonte z vrcholu bolo vidieť Lozorno, kde plánujeme zastávku a rakúske veterné elektrárne. Zjazdíkom sme sa opäť dostali na cestu, z ktorej sme odbočili. V Lozorne sme navštívili reštauráciu Pri mlyne, kde sme plánovali aj jesť, ale nakoniec nám stačilo pivko. Ešte sme si pozreli mini skanzen pri reštaurácii. Pivo nám predsa len nestačilo, boli sme aj hladní. Reštaurácia v Lozorne pri kostole nesklamala. Dali sme zaujímavú kombináciu, držkovú polievku a čapované pivo Guinness. Bolo to perfektné, každému to dobre padlo.

S Lozornom sme sa rozlúčili a prešli sme okolo priehrady smer Červený Domček. Na Červený Domček vedie veľa ciest. Vybral som náhodne cestu, ktorou som ešte nešiel. Trochu som sa obával, čo to bude. Cesta začala ostrejším stúpaním, videl som aj upravené  navádzacie dráhy pre cyklistických skokanov. Skrátka išli sme proti downhill trailu, chvalabohu sme nestretli žiadneho šialenca rútiaceho sa dolu kopcom. Neskôr sme z trailu odbočili, lebo stúpanie sa zdalo dosť brutálne, viedlo na kopec Ohek. Na Červenom Domčeku sme stretli dvoch cyklistov a hlavne staršieho 77 ročného borca na bicykli asi za päť euro, ktorý nám porozprával o Červenom Domčeku a zaspomínal si na výdobytky socializmu.

Čakal nás hádam najkrajší zjazd lesnou cestou cez, podľa mňa neoficiálny, prales  na kraj Stupavy.

Poslednú zastávku na občerstvenie sme mali v Borinke, v jedinom otvorenom šenku, kde sme nabrali sily do záverečného úseku cesty. Stúpanie sa pozvoľne zväčšovalo a pred Medenými Hámrami nás túžobne očakávala Strmina, krásna asfaltka s drsným stúpaním. Voľáko zle sa mi začalo šľapať do toho kopca. Čo sa to so mnou stalo? Nejako som to zvládol, ale nebolo to bohviečo. Neskôr som zistil môj problém – pivká mi asi zobrali potrebné cukry a nemal som energiu, hlavne, že v ruksaku som mal banán. Záver stúpania bol za Horvátkou na Salaši.

Nakoniec už  len zjazd cez Tri Bresty do Pezinka, Roman išiel za svojím autom do Svätého Jura.

Na úplný záver len toľko – neplánovaná akcia sa vydarila, náhoda nás spojila a zažili sme príjemné chvíle.

Jano Budoš

Akcia Dobrá Voda

Nedeľa 23.4.2023

Akcie sa zúčastnili: P. Herceg, M. Babišík, V. Trajlinek, I. Naništa, H. a Ľ.Rosoví, M. Nižnanský, E. a Ľ. Kraicoví, D. Fáziková, M. Farkašovská, R. Chlpek, K. a P. Julínyoví, B. Čambál, L. Molchanova UA, J. Bilčík, F. Martinus, V. Gubiová, M. Kupčík, R. Miklošík,  I. Kubiš, V. a J. Ševečkoví, H. Gurínová, M. Šuga, J. Poláček, J. Lukačovičová, Š. Krištof, A. Kučerová, J. Nádaský, S. Macejka a J. Benedikovič.

 Krátko pred 9:30 h prvá skupina cykloturistov(-tiek) z Trnavy a okolia zhromažďuje pred rešt. Relax v Trnave. Ukazuje sa krásny slnečný deň s príjemnou „jarnou“ teplotou vzduchu. Je to už 2. jarná oficiálna cyklojazda z kalendára Malokarpatského Cykloklubu v r. 2023. Po zvítaní a štartovej fotografii „vyrážame“ na trasu. Cyklochodníkom na Rybníkovej ul. a cez Slnečnú ulicu opúšťame Trnavu výjazdom na Špačince.

Skupina 2 má zraz v Piešťanoch o 9:30 h pri Kruhovke. Skupina 3 má zraz o 10:00h na Prekážke a pôjde okolo horárne na Suchánke. Všetky tri skupiny sa potom stretnú cca o 12:00 na Dobrej Vode pred kostolom.

Cyklistika na Dobrú Vodu je už tradičná akcia na „rozjazd“ do sezóny. Vzdialenosť aj profil trasy je primeraný. K tomu treba prirátať bonus a to je krása okolitej prebúdzajúcej sa prírody. Jediným otáznikom je počasie? Tradične možno očakávať vietor a tiež občasné prehánky…tie sa napokon nekonali.

Okolo 11:00 h sa stretávame v Dechticiach na križovatke pri zmrzline. Treba doplniť tekutiny a trocha si „odfúknuť“. Slniečko pripeká a tak pomaly zhadzujeme zimné bundy aj doplnky. Posedenie na terase v rozhovoroch je príjemné, ale treba „šliapať“ ďalej aby sme stihli stretko od 12:00 h pri kostole na D. Vode.

Cesta sa pomaly dvíha do hôr. V stúpaní ku kameňolomu vyskúšame prevody a kondičku po zime. Chvála bohu, dobre sme „tátoše“ nachystali, premazali a kondičku v zime „naháňali“ aj pešími túrami „mimo plánu“ MKCK.

Všetky 3 skupiny sa napokon úspešne stretávame pri kostole na D. Vode. Zvítanie, rozhovory, občerstvenie padne vhod… škoda že v ponuke miestnej reštaurácie nie je žiadne varené jedlo (polievka, guláš, pizza, …?) Tak si musíme vystačiť s tým, čo je v ponuke… možno poučenie do budúcnosti – ohlásiť prevádzke podniku našu „hromadnú“ akciu včas dopredu … aby vedeli „niečo“ varené pripraviť.

Čas v rozhovoroch plynie rýchlo. Niečo po 13:30 h sa pomaly lúčime a robíme spoločné foto. Na terase ešte stretám bývalého kolegu Mira toho času už na „zaslúžilom odpočinku“. Nedá mi aby som ešte chvíľu zotrval s ním v priateľskom rozhovore. Skupinky 1,2,3, sa zatiaľ „rozpŕchli“ každá svojim smerom. Pár minút po 14:00 h „zdvíham kotvu“ aj ja. Všetko, čo sme „mali na jazyku“ a chceli si povedať, sme povedali…niečo si dorozprávame inokedy. Ešte doplníme vodu v prameni pod mostom a lúčime sa s Dobrou Vodou. Cestu domov spestruje protivietor. Preverí našu kondičku a vytrvalosť. Akcia so slušnou účasťou sa vydarila. Tešíme sa opäť na nové stretnutia a cyklovýjazdy v sezóne 2023.

Z poverania garanta zapísal: Igor Naništa

Akcia Jašter

Nedeľa 16.4.2023

Akcie sa za MKCK zúčastnili: B. Ilavská, M. Šuga, R. Miklošík, J. Ščibravý, E. a Ľ. Kraicoví, M. Valovičová P. Vrábel so synom Peťkom, D. Surovčík, Š. Krištof, J. Lukačovičová, H. Gurínová, I. Matkovčík, V. Oravec, J. Poláček, J. Benedikovič, I. Kubiš, M. Babišík, J. Nádaský, V. Gubiová, D. Fáziková, M. Farkašovská, D. Ješko, D. Kováč, J. Baránek a K. Lavor.

Ako hostia: F. Martinus, M. Kupčík, S. a L. Macejkoví, J. Prištic, Mucha, V. Mikesková, E. Magulová, V. Dusíková, V. Hromadová, Z. Hanicová, R. Cifra, Z. Prišticová, M. Rusnáková, N. Cifrová, S. Drahovská.

Napriek tomu, že počasie sa na nedeľu neukazovalo príliš cyklistické, zahájiť novú cyklistickú sezónu sa podujalo až 43 už pomerne lačných vyznávačov aktívneho pohybu na dvoch kolesách. Náš klub svojou prítomnosťou prišli podporiť aj kolegovia z KST Piešťany.

To, že zima bola už poriadne dlhá, vadilo takmer každému. Preto aj miestami za drobného mrholenia sa na trasu vydalo pomerne veľké množstvo cyklistov. Našťastie postupne sa ukázalo aj slnko, vietor veľa nefúkal, hneď bolo na trase veselšie.

Trnavská skupina vyštartovala z parkoviska pred reštauráciou Relax krátko po 10-tej hodine. Šla cez Malženice, Trakovice, Šulekovo. Cez Váh prechádzala po starom železničnom moste.

Piešťanská smerovala od Kruhovky asfaltkou poza Váh cez Ratnovce, Jalšové a Koplotovce. Ostatní už svojimi cestičkami zo svojich domovov z iných smerov.

Dobrá nálada pokračovala aj pri vieche Jašter. Veď začína nová sezóna, dolaďujú sa nové plány. Niektorí sme sa dlho nevideli. Každý má čo-to povedať, čo robil cez zimu, na čo sa chystá cez leto.

Čas rýchlo ubieha. Dáme spoločné foto a pomaly sa lúčime. Piešťanci smerujú domov ešte s malou zastávkou U Dina pri Sĺňave. Trnavská skupina smeruje cez Šulekovo, Zelenice a Zavar. V Zavare nám minule dobre poslúžila cukráreň pri kruháči. Teraz to bol Hostinec Zavar-Navar. No bolo to poznať na kvalite kávy.

Ideme domov. Na dnes stačilo, veď o týždeň pokračujeme stretnutím na Dobrej Vode.

Takže, čoskoro dovidenia.

Za výbor MKCK – Ľuboš Kraic

Akcia Veľkonočná

Veľkonočný pondelok 10.4.2023

Z tohto deci vína zostali na dne pohára už iba posledné kvapky, zatváram knihu – okno do ríše príbehov a predstáv, malá ručička hodín medzitým dobehla tú veľkú, obraciam ďalší list kalendára, začína utorok, ktorý sa dnes zdá byť pondelkom, je najvyšší čas odovzdať sa pod ochranu spánku – korábu križujúceho bezbrehý oceán fantázie. Ležím, po svaloch nôh sa rozbiehajú státisíce leprikónov, drobných škriatkov, ktorí usilovne premieňajú únavu dňa prežitého ďalším z mnohých výletov na spomienky. Presne takto to mám rád.

Niekedy si myslím, že je zbytočné pokúšať sa tvoriť nejaký zápis, stačí si pozrieť Paľove fotky. Je v nich všetko. Chronologicky zachytávajú dianie na akcii, každú udalosť, každý záblesk v oku. Pohotovému pohľadu nášho fotografa (a hľadáčiku jeho kanóna) nič neujde. No potom sa do toho znova zamiešam ja – moje stromy, skaly či krajinky a všetko je fuč. Navyše kdesi v novinách čítam, že „ľudia si môžu zle pamätať minulé udalosti už niekoľko sekúnd po tom, čo sa stali a pretvarovať svoje čerstvé spomienky tak, aby zodpovedali ich očakávaniam“. Do kelu a čo teraz? Čo ak moje siahodlhé litánie nakoniec vôbec nezodpovedajú skutočnosti, čo ak vás nimi vlastne zavádzam?

A je to tu! Dnes odstrihneme posledný dielik veľkonočných sviatkov, dnes sa (aspoň niektorí) pokúsime uniknúť pred každoročným ošiaľom „tradičných“ zvykov (a rutiny), zahodíme ďaleko korbáče, vedrá s vodou i fľaše lacnej voňavky, nebudeme navštevovať (v tento jediný deň roka) širokú rodinu, všetky známe či susedy, prepchávať sa zákuskami, údeným mäsom a šnicľami, bezhlavo do seba liať víno i všemožné pálenky, vyrazíme radšej do prírody. Hlboko do hôr, tie nás pred tým všetkým (hádam) ochránia.

Ešte som ani poriadne nevytrel karpiny z očí a už… „šibi-ryby, mastné ryby“ – či chcem, či nechcem, ale spolucestujúcu predsa vyšibať (aspoň symbolicky) musím, nech jej zdravie dobre slúži. Túto (celoročnú) povinnosť som si odbavil, po nej nasleduje tá (každo)týždenná – najesť sa, pobaliť, vyraziť – z Vrbového cez Moravany (Braňo dnes pauzuje) a Vrbové (ukazuje sa pekný deň), Šterusy (cesty sú skoro prázdne), Kočín&Lančár (ani fúkať nemusím), Lopašov (čas plynule ubieha), Chtelnicu (bude nás aspoň zo desať?), Dechtice (výlet v tento deň predsa len nie je pre každého) a Naháč (nie každému je dovolené vyvliecť sa z povinností) na Prekážku (takmer nemám kde zaparkovať). To som dnes naozaj nečakal!

Tak teda začnime… – najskôr (aspoň v náznaku) vyšibme kamarátky, potom si dajme po kalíšku (aj do druhej nohy!), k tomu prihryznime čosi sladké… – ale veď práve pred týmto sme dnes chceli uniknúť, tomuto sme sa snažili vyhnúť… Pred životom však neutečieš.

Ani sa všetkých nesnažím spočítať (aj tak to za mňa spravia iní), na parkovisku sa to hmýri, šumí, mieša, skrúca, rôzne motá, psy po sebe medzitým vrčia a štekajú, ľudia sa vítajú a hostia… taký všedný ruch nevšedného dňa. Že sa nás ale na veľkonočný pondelok zíde takáto hromada… ma naozaj prekvapilo. A zaskočilo. Veď ja som si vlastne ani (poriadne) nepripravil trasu. Budeme teda (musieť) improvizovať.

Fotíme sa a hneď sa i lúčime s Paľom, prišiel nás iba pozrieť, vyvenčiť Nika. My sa púšťame cestou vľavo, kamsi pod Handliarovskú skalu. Obchádzame prvé kaluže vody, naše kroky sa prvýkrát dotýkajú blata. Aprílové počasie je už raz také.

Ale i tak sa ide parádne. Cesta je spevnená, tu povyše už obschnutá, horí nám pod nohami. Až priveľmi – niektorí tam vzadu sa na chvíľku pristavili či len kamsi odskočili a sú beznádejne stratení, niet po nich ani chýru, ani slychu. Nežeňme tak („Maroš, stoj!“), počkajme, nie sme predsa na pretekoch. Dnes si to chceme užívať, len tak nezáväzne sa poprechádzať. Nebudeme preliezať žiadne krkaháje, zliezať všetky kopce, nepoterigáme sa nikam ďaleko – jednoducho pohoda. Len taká sviatočná prechádzka.

Keď však naľavo od nás vytušíme hrebeň Handliarovskej skaly… no neodboč tam! Tú predsa nemôžeme obísť, veď to vlastne ani nie je kopec, iba taká drobná zachádzka takmer po rovine, tá sa neráta. A je tam tak pekne!

Ako husi… sa vo vyrovnanom šíku, pekne jeden za druhým predierame hlbokým voňavým kobercom medvedieho cesnaku. Vysoký zelený podrast skrýva skaly, skrýva klzké konáre, treba dávať pozor na každý krok, nikto sa predsa nechce skydnúť, dochrámať sa hneď skraja výletu. Myšlienky putujú späť v čase, vracajú sa spomienky… len dva dni dozadu sme sa kdesi pod Veterlínom predierali snehovou búrkou, po kolená sa brodili snehom, bojovali o každý meter cesty… (viem – prifarbujem & zavádzam, nebolo to presne takto, ale… veď ako inak má vzniknúť legenda?!)

Handliarovská skala je krásne miesto. Tiché, pokojné, akoby zabudnuté, žijúce mimo času, magické… Dnes v pekne rozvíjajúcom sa ráne, vo veselom šume rozhovorov, v ostrej chuti cesnaku jej možno chýba štipka tajomna, jemný závoj hmly, ale nám to vôbec nevadí. Poniektorí zbehneme kúsok poniže, k úpätiu jej kolmých brál – pozdraviť staré vráskavé stromy, pohladiť zamatové líce machu, započúvať sa do nečujného šepotu rozpukaných skál.

Ako vždy som sa zarozprával, pozabudol v rozjímaní. Stratil pojem o čase. A teraz sa pokúšam dobiehať zvuk rozhovorov svojich kamarátov, sledovať miznúce stopy v tráve. Dohnať sa mi ich podarí až takmer pri Gočálovej búde.

Keď sme pri prvej návšteve našli odomknuté dvere tejto chaty, na stole klobásu a peceň chleba, viacerí z nás sa obávali (hanbili?) dnu vstúpiť. Odvtedy sme tu boli viackrát, sedeli a zohrievali sa pri kachliach, veselo oddychovali, študovali starú mapu, prezerali si pomaly blednúce fotografie, naberali silu. Dnes sú však dvere búdy zavreté, mreža zamknutá. Ľudia si nedokážu vážiť voľne dostupné veci, nemajú v úcte dielo cudzích rúk, asi je lepšie napevno zaháknuť závoru. A tak posedávame, oddychujeme a hodujeme vonku, na čerstvom vzduchu. Naše batohy sú plné dobrôt – a to sme pred tým dnes chceli utiecť!

Ako strela priama cesta vedie priesekom, priama, no náhle bahnistá. A  pomedzi rovné, ako šíky vojska vyrovnané zástupy štíhlych stromov sa z hĺbky hôr bližšie k nám predierajú obrovitánske staré kmene, stromoľudia, Enti, Matuzalemovia tohto lesa. Zaostávam, fotím, načúvam šumu bezlistých korún, snažím sa porozumieť ich nemým rozhovorom. Ostatní už čakajú na križovatke pod Šrenkovým vŕškom.

Nastal čas rozhodovania, čas na improvizáciu. Nakoniec odbočujeme doľava, možno na Rakovú, možno na Trstín. Uvidíme kam nás povedie intuícia, aký príbeh dnes napíšu do blata ciest stupaje našich nôh.

Už onedlho stojíme na lokalite Klín, križovatke lesných ciest, mieste prvých výhľadov, tam, kde sa pri prechode frontu ukrývali miestni obyvatelia. Svedčia o tom (už horšie čitateľné) slová na obrázku Panny Márie – VĎAKA TI MATIČKO / ZA OCHRANU CEZ VOJNU. / APRÍL 1945. Oddýchnime si tu chvíľku aj my, potešme sa pohľadom do okolia, pomaškrťme, porozmýšľajme ako ďalej.

Dnes som sľuboval prechádzku bez zdolávania vrcholov, Paľa to však láka na skalné okno. Konzultácia s mapou odhalí, že z týchto miest sa tam vieme dostať takmer po rovine, len trafiť ten správny smer (stačí ukočírovať Maroša). Ideme.

Lesom, záhonmi cesnaku, sviežou lúkou a popri diaľkovom vedení sa dostávame na to správne miesto. Hlbšie do lesa dokonca odbočuje vyjazdená koľaj. Neomylne vedie k posedu i všakovakým krmelcom, k lesnému bitúnku, fabrike na smrť (toto sa dá lovom nazvať len s veľkou dávkou fantázie). Avšak okolitý les je nádherný. Rozľahlé zelené voňavé lány, do jemného bieleho závoja zaodeté koruny stromov i staré pokrútené pahýle. Machom obrastené torzá postupne zarastajúce do zeme. Otvorený výhľad na okraj Bukovskej brázdy. Vrtule na Rozbehoch. Magické miesto. Dobre skryté. Levený vrch.

A kúsok poniže Milošove skalné okno, tam, kam to už od rána ťahá Paľa. Ako na to zareagujú ostatní? Našťastie neprotestujú, i keď chodník klesá popri neveľkom páse skál vskutku odvážnym spôsobom. Za odmenu sa môžu potešiť pohľadom na nezvyčajný skalný útvar, zaujímavý výsledok pôsobenia času a prírodných síl. Odtiaľto nie je možné len tak odísť, toto miesto si treba vychutnať, zažiť, preskúmať. Započúvať sa do šumu neviditeľnej cesty hlboko pod našimi nohami. Sledovať živý ruch železničnej trate. Pohľadom skĺznuť po ešte zalesnenom, no pomaly miznúcom hrebeni Holého vrchu. Posilniť sa. Oddýchnuť si. Hodovať. Dnes je predsa Veľká noc.

Všetko raz končí, odchádzame. Tentokrát nebudeme zostupovať do doliny (to je predsa voľný pád), ale vydriapeme sa späť na vrchol (je to iba kúsok – a za kopec to, aspoň dúfam, nebude nikto považovať) a po známej ceste sa vrátime na lesnú asfaltku nad Čičkovou dolinou. Ďalej to potom bude už len dole kopcom.

Túto odbočku mi (aspoň zatiaľ) nevyčíta nik, bolo to teda zaujímavé spestrenie nenáročnej sviatočnej prechádzky. Takže môžeme pokračovať. Les ustupuje, otvára sa široký výhľad do podhoria, vľavo sa za lúkou, poľom a pásom stromov skrýva Prekážka, náš cieľ. My však odbočujeme vpravo, na Rozsuchov (či Rasuchov), ešte toho nemáme dosť.

Kedysi odľahlá osada či len zhluk domov, samota, kopanica, teraz miesto oddychu a rekreácie, útočisko záhradkárov a chalupárov, podľa značiek na autách tu má stretnutie hádam polovica Slovenska (vďaka za staré ŠPZ-ky, človek sa vie orientovať). Míňame upravené predzáhradky i tabule so zákazom vstupu, súkromné pozemky. Avšak tých pár dávnych chalúp, ktoré na nás spod privretých okeníc žmurkajú pôvodnými oknami, stojí za návštevu, majú noblesu, majú dušu. Tak ako potôčik zurčiaci pod ochranou hustého krovia, tak ako vyschnutá studňa, tak ako deravé vedro na priedomí.

Popri starých viniciach odbočuje doprava mäkkou trávou vystlatý chodník, priamo vedľa potoka sa krúti poľná cesta, odbočujeme vpravo, ešte stále toho nemáme dosť. Široko obchádzame rozľahlú pastvinu, smerujeme ku kameňolomu, tam kde sa kedysi týčil Holý vrch. Nad hlavou sa nám rozlieva jasnomodrá hlbina, nohy sa zabárajú do zelenej trávy, kráčame svižne, snažíme sa predbehnúť vlastný tieň, líca nám hladí svieži vánok, kde-tu stretávame aj skupinky špacírujúcich sa návštevníkov. To je dnes ale krásny deň!

Za medzerou v plote sa skrýva odpočinkové miesto – zrekonštruovaná, no vyschnutá studňa, nad ňou socha svätého. Kto to je sa dohadujeme a hádame márne. Až doma, na vševediacej sieti zisťujeme, že miesto je zasvätené sv. Jánovi Nepomuckému. Krásny kút, zaslúži si, aby tu (aspoň na chvíľku) spočinuli naše (postupne čoraz viac unavené) údy. Dojedáme posledné zvyšky z batohov, oddychujeme, čas však zastaviť nedokážeme. Či chceme, či nechceme, musíme sa poberať.

Desivú dieru do hory, kameňolom, tú hrozivú vykotlanú jamu máme kusisko cesty za chrbtom, chodník sprava lemuje vysoké rákosie, už vieme, že sa blížime k Trstínu. A neďaleko od nás čerí jemný vetrík hladinu priehrady zvanej (vraj) Jarky, ďalšie krásne (a pokojné) miesto dnešného výletu. Pôvodne sme sa chceli len tak nezáväzne poprechádzať, utiecť pred sviatočným zhonom a nakoniec sa z toho vykľula takáto exkurzia!

Pokoj tejto vody chránia drevený vodník i pán žabiak, párik labutí a niekoľko v tichu posedávajúcich rybárov. Čo chytia (vraj) hneď aj pustia, ryby si tu žijú ako vo fitnesku či na kolotoči, ako na cyklicky sa opakujúcom výlete. Ale na výlete sme dnes aj my, snažíme sa čo najmenej rušiť kľudnú atmosféru popoludnia, obdivujeme upravené okolie, lavičky, ihrisko i mohutné vŕby, konáre ktorých žíznivo sajú životodarnú vlahu priamo z vodnej hladiny. Jazero spieva, jazero žije, všade dookola sa rozlieha vtáčí štebot, tie večné prekáračky neviditeľných operencov. Jar je (konečne a definitívne) tu.

Cestičkou vedúcou hustým krovím a okrajom poľa sa presúvame ďalej, nie ďaleko, iba kúsok, stačí len pár krokov a už stojíme (niektorí i posedávajú) pri kaplnke Sedembolestnej Panny Márie. Ďalšie pekné a tiché miesto tohto dňa, nášho výletu, ako stvorené na krátky oddych či pokojné rozjímanie, na osvieženie. Dopíjame posledné kvapky dnešnej vychádzky, čas beží, do Hájička to máme našťastie už čo by len kameňom dohodil (blízka roľa ich je plná).

Toto miesto som v minulosti niekoľkokrát spomínal, niet viac čo dodať, všetko bolo vypovedané, nič ďalšie vymýšľať nemienim. A tak sa iba krátko prejdem krížovou cestou, pohľadom pohladím miznúce krivky starých zaujímavých náhrobkov i vetrom vekov ošľahané dvere kostolíka, opäť sa nechám očariť drobným detailom sôch. To zákutie starne do krásy, neúprosne plynúcim časom získava neuchopiteľné čaro, nevysloviteľnú moc, rád sa sem (i opakovane) vraciam.

Ale to sa už blížime k samému záveru, treba pozbierať posledné zvyšky síl, vypnúť myseľ i receptory bolesti, cez lúky a popod les sa úspešne dostať do cieľa. Čaká nás niekoľko (neľahkých) záverečných kilometrov. Na naše veľké prekvapenie však už po pár desiatkach metrov odbočuje z hradskej do poľa trávnatý pás, na neumelej šípke svieti nápis: Pálfyho štreka. Bomba! To tu (predsa) naposledy nebolo, vtedy sme sa museli predierať na kosť zmrznutým kukuričným poľom, potkýnať sa o strnisko, na nepravidelných, ako vysoké horstvo nakopených hrudách vykrúcať členky. Dnes si to pohodlne šinieme po starej lesnej železnici, občas zapískame, kde-tu vypustíme paru, načúvame pravidelnému klapotu kolies, piesni pražcov. Ako za dávnych čias.

Tu už dávno prestali jazdiť vlaky naložené drevom či štíhle dreziny vezúce miestnu honoráciu, pridlho nezaznel spev pary. Koľajnice sa rozplynuli v hmle času, pražce vrástli hlboko pod zem (v skutočnosti spevňujú mnohé ploty a iné stavby v širokom okolí), mašinfíra sa odobral na zaslúžený odpočinok. Len vietor sa deň čo deň voľne preháňa ponad starú železnicu, iba náhodný hosť občas zavíta na stratenú trať. No vďaka činu neznámych nadšencov budú tie návštevy ľahšie a čoraz častejšie, lesná železnica (aspoň tento jej úsek) opäť ožije, nesplynie s povrchom zeme, nezmizne z pamäti.

Pás trávy sa ponára do hustého kriačia, je presekané presne tadiaľ, kde viedla dávna trať. Vstúpme tam teda aj my, odovzdajme sa pod ochranu húštiny a koľajníc. Môj vagón sa odpája, zaostáva, som úplne stratený, definitívne polapený do tajomných osídiel magickej štreky, jemná snová pavučina ma tesne ovíja, som kokón, no o chvíľu už znovuzrodené mladé imágo. Fotím, kochám sa, opäť prežívam osud lesnej trate, toho až nepochopiteľne dokonalého diela ľudského umu a rúk. Len s námahou sa nútim do pohybu, chcel by som tu ostať, chcel by som vrásť do zeme, navždy sa stať jeho súčasťou. A tiež ma už riadne bolí každý jeden krok, veď rozšľapávať fungl nové topánky na krátkej peknej prechádzke sa mi zdal byť taký dobrý nápad…

Stopy železnice (načas) míznú, cez pole a popod stromy sa dostávame k chatám, k plotom ohraničeným súkromným pozemkom, zákaz vstupu, (možno i) zákaz pohybu, Veľký brat nikdy nespí, vedľa brány je našťastie diera, široko-ďaleko nikto, pokračujeme ďalej, opäť sa objavuje železničný násyp, skrúca sa kamsi vpravo, my však pokračujeme rovno do lesa… prečo toho ešte nemáme dosť?

Lebo v lese sa skrýva malá vodná nádrž, vlastne by nemala existovať, nie je ani zakreslená na mape, my však máme Milana, ten to tu (aj všade inde) dobre pozná. A tak sa hneď všetci rozpŕchnu, už vôbec si nevšímajú medvedí cesnak (i tu ho je plno), už zbierajú liečivé bylinky, tie malé drobné žlté hlávky. Mňa už nohy bolia aj bez pohybu – ako sa dostanem k autu?

Po bývalej železnici a potom po lesnej ceste, po tej, po ktorej sme kráčali dnes ráno, obchádzali prvé kaluže, prvýkrát otlačili do blata stopu našich nôh. Zdá sa to byť tak dávno…

Bol to pekný deň, zaujímavý výlet. Možno o trochu dlhší, ako sme predpokladali (a čakali), možno o čosi náročnejší. Ale vydarený. A veselý. Tak ako to už u nás býva zvykom.  Na potulkách po veľkonočných Malých Karpatoch sa zúčastnili: Zuzka Šmachová, Božka Golierová, Editka a Jozef Antaloví, Anka a Jozef Dzurenkoví, Jozef Polakovič s manželkou Milkou, Rasťo Mocko s dcérou Evou, Milan Babišík, Paľo Rapant, Edo Zolvík, Maroš Modrovský, Feri Martinus, Andrej Golier a

Juro Golier

(na štart na prišiel pozrieť Paľo Herceg)

Rýchlo, rýchlo, musím to dokončiť, musím zniesť ešte toto (veľkonočné) vajíčko, odovzdať ho svojim kamarátom. Veď bude (na dlhú dobu) posledné. Záverečná klaňačka, lúčenie, gong. Opona padá. Odchádzam…

Akcia Okolo obory Balunky

7.4.2023

Akcie sa zúčastnili: J. a B. Golieroví, D. Fáziková, Ľ. a E. Kraicoví, J. a A. Dzurenkoví, B. Polocík, Z. Šmachová, J. Poláček, M. Farkašovská, A. Hollý, M. Modrovský, E. Zolvík, P. Rapant a D. Soubustová.

Náš neúnavný manažér víkendového voľného času nepoľavuje vo svojej práci ani v sviatočných dňoch a v tento sviatočný veľkonočný piatok nám naplánoval turistickú prechádzku okolo súkromnej obory Balunky.

Mala to byť odpočinková, predsviatočná prechádzka po prebúdzajúcej sa jarnej prírode. No nie vždy všetko vyjde tak, ako očakávame, ale ani to nepredvídané nie ja na škodu. Hlavne, čo sa týka pohybu v prírode.

Už predpoveď počasia na piatok neveštila nič dobrého. Prepŕchanie a sneženie po celý deň a teplota niečo málo nad nulou. Toto jar nepripomínalo ani náhodou. No ktovie, kto sa odváži prísť.

A div sa svete. Na parkovisku, pri vodnej nádrži Buková sa nás krátko pred ôsmou hodinou rannou stretáva za drobného sneženia a mrholenia až 16 turistov (tiek). Táto partia je už tak zohratá, že ju len tak niečo nezaskočí.

Po krátkom zvítaní sa onedlho poberáme na trasu. Ranné koštovky sú len poskromnejšie, trochu postiť sa ani nám nezaškodí. A chôdza nás zahreje.

Obchádzame vodnú nádrž a cez lúky smerujeme na Brezinky. Tak ako aj my, tak aj prvé jarné kvietky, ktoré už stihli rozkvitnúť, statočne odolávajú dnešnému nečasu. Za Brezinkami sa na chvíľu zastavujeme pri skalnej kaplnke Panny Márie. Trochu piety v dnešný deň tiež nezaškodí.

Ďalej pokračujeme po starej lesnej asfaltke až takmer ku Sedlu pod Veterlínom. Tu už krajina pripomína skôr zimu než jar. Biela farba tu jasne prevyšuje. Schádzame z asfaltky a križovatku Červená hora obídeme po lesnom chodníku. Našťastie ešte nie je veľa blata.

Pri modrej značke sa zastavujeme na malé občerstvenie. Je tu vybudovaný malý prístrešok, ktorý tu postavili nadšenci z Plaveckého Mikuláša.

Na ďalšej ceste nám spoločnosť okrem modrej značky robí aj plot obory s tabuľkami s významom „toto je tu moje, sem nevstupujte“.

A prichádzame k miestu, kde kopec po ľavej ruke na nás vyzývavo hľadí a nabáda „poďte sem hore, nechoďte len podľa plánu, veď tu ste ešte neboli“. Naše hriešne duše opäť podľahnú tomuto vábeniu a nehľadiac na strmosť cesty, vydávajú sa za týmito lákavými hlasmi hore do kopca.

V starých gréckych bájach tieto lákavé hlasy Odyseových námorníkov zahubili, nám však ukázali krásny skalnatý hrebeň kopca Františková (467m). Pribudlo opäť niečo krásne do našej zbierky Malokarpatských pokladov.

Pomaly schádzame dolu opäť na modrú značku, okrajom chráneného územia Bukovina sa dostávame späť na starú asfaltku. Tá nás po chvíli dovedie ku vstupnej bráne do obory Balunky. Vstup je len pre prominentných, nám postačí len pohľad cez bránu a malé foto.

Cestička popri Funešskom potoku nás dovedie na štátnu cestu. S trochou opatrnosti sa po nej presúvame do dediny Plavecký Peter. Tu zabočujeme z hlavnej doprava a cestička po žltej značke, popri potoku Hrudky nás opäť privádza do „vnútrozemia“.

Dolina je posiata nekonečným kobercom medvedieho cesnaku. Tu jasne prevláda zelená. Neodoláme a niečo z neho ubudlo do našich tašiek. Pôsobí to tu pokojne až romanticky. Po ľavej ruke farníci z Plaveckého Petra vybudovali skalnú Kaplnku Pokoja  k Panne Márii. Pred ňou je umelé jazierko s ostrovčekom, na ktorom je malá replika kostolíka.

Tu v tejto oáze pokoja sa zastavíme aj my a doprajeme si zaslúžený odpočinok spojený s občerstvením. Ešte zostalo aj niečo z domácich produktov. Aj nejaká kávička by sa našla v termoske. Vyrovnávame všetky chute na rovnakú hladinu.

Putujeme ďalej popri potoku. Ten pekne meandruje, sem tam ho prekračujeme, skrátka pohodička. Z letargie nás preberie starý opustený kameňolom po pravej ruke. Je to krásna výstava geologických štruktúr. Aj laik sa tu môže v pohode vynadívať ako sa tu po milióny rokov usadzovali jednotlivé vrstvy. Okrem geológov si tu prídu na svoje aj zberači kameňov, lebo to tu hýri všetkými farbami. My úplní laici rozbíjame kamene hľadajúc nejaké prastaré fosílie. No bezvýsledne. Máme málo trpezlivosti. No snáď nabudúce.

Pomaly sa už blížime opäť ku priehrade, ku naším autám. Okrem iného nás celou cestou po doline fascinoval hrebeň Motýlieho štítu a Ježovky po ľavej ruke. Miestami pôsobil až pralesným dojmom. Opäť veľmi chytľavé miesto pre nové nápady. Na dnes odolávame. Určite to bude dobrý typ na niektorý z ďalších Malokarpatských výletov.

Sme v cieli. Autá nás tu pekne čakajú. Všetko opäť dopadlo na výbornú. Opäť sa potvrdilo, že neexistuje zlé počasie, ale len zle oblečený turista. Ale určite existuje dobrý nápad, dobrá partia a tým aj pekný zážitok.  Tak ako napríklad dnes.

Ľuboš Kraic

Akcia Dobrá Voda – Brezová

sobota 1.4.2023

Popolavo sivé skoré ráno, fádne, nudné, beztvaré, pondelok sa predo mnou týči ako stena El Capitan, začínam liezť prvú dĺžku ďalšieho týždňa (teraz sa ešte zdá byť nekonečná), vietor sa divo preháňa popod mosty, čerí hladinu Mŕtveho ramena, je smutná, prázdna, ničotná, len jediná osamelá volavka sa nehybne čnie proti oblohe presne uprostred stojatého bahnistého toku, obraz sa vlní v ostrom dychu zobúdzajúceho sa dňa, pripomína obrazovku starého televízneho prijímača, čiernobiele zrno a náhodne bežiace krivky, vtedy stačil jediný presný úder a všetko sa (na malú chvíľku) napravilo – kam ale udrieť dnes?, doba plynie, technika sa vyvíja, brehy rieky už vysielajú vo farbe, stále ešte nejasnej, rozmazanej, rozpitej, hnedozelenú plochu narúšajú malé fialové kvietky, tvoria rozľahlú okruhlicu, drobné ďatelinky či iné neznáme rastlinky sa rozložili na tráve ako nečakaný hosť, ako votrelec, ako UFO uprostred obilného lánu, ako blesk z jasného neba, chlad zalieza hlboko do kostí, zima hryzie uši, ohlodáva končeky prstov, vrecká bundy sú príliš plytké, jej zips prikrátky, prednedávnom bolo všetko úplne inak, jar vykúkala z každej škáročky, slnečné lúče sa drali pod privreté viečka, deň spieval vtáčími trilkami, pred pár dňami (na inom konci sveta) som zažil už takmer leto, aj tá neposedná vlna čo roky driemala v hlbinách mora, čo desaťročia vyčkávala na svoju príležitosť, na svoj okamžik slávy, nebola vôbec studená, ešte dnes cítim hravý dotyk peny, jemný piesok v topánkach, úsmev v duši, zdá sa to tak blízko, zdá sa to tak dávno, akoby to ani nebola pravda, no teraz už opäť kráčam v ústrety stroju, mlynčeku na mäso, tento spôsob jari zdá sa mi akýsi podivuhodný…

Ako psíček a mačička… – navaril som veru riadnu kašu, už sa v tom ani ja poriadne neorientujem, sám neviem, čo som tým chcel vlastne povedať, všetko sa mieša so všetkým, udalostí je v poslednej dobe primnoho, zážitkov ešte omnoho viac, myšlienky preskakujú jedna do druhej, vôbec nič nestíham, neviem kde som, neviem kto som, či ešte vôbec som… Takže znova a pekne poporiadku…

Výlet uprostred týždňa (pre niekoho bežná realita, pre mňa nečakaná exotika) spôsobil, že aktivitou na tento víkend som sa začal zaoberať až na poslednú chvíľu, aj tak nebolo (vzhľadom na nejasné výhľady počasia) jasné, ako to všetko dopadne. Nakoniec sa zdá, že sobota by mohla byť v poriadku, javí sa optimisticky, mail odlieta k svojim adresátom, niekto sa hádam na Dobrej Vode objaví.

Dnes nesmiem za žiadnu cenu meškať, dnes budem aj ja spolucestujúci, Braňo predsa nemôže vyzváňať pred bránou, sledovať, ako na pyžamo navliekam bundu, len v letku schmatnem raňajky, ako mením papuče za vibramy. A náhle všetko ladí, všetko ide od ruky, ako po masle, asi preto, že dnes nemusím vyčkávať nad tým prekliatym kastrólom, hypnotizovať hladinu punču, dohovárať mu nech už konečne zovrie. Je tu jar, meníme šatník, zo skríň  vyťahujeme iné oblečenie, je čas zmeniť aj zvyklosti, prichádza obdobie nových jedál, nových nápojov, deci suchého vína osvieži viac.

V aute sa nebudeme musieť mačkať pridlho, odvezieme sa len kúsok, na Dobrú Vodu, možno sa nám tam podarí nájsť ešte nejaké neprebádané zákutia, objaviť nové zaujímavé miesta. Našťastie aspoň niektorí uverili, že moja výzva nebola prvoaprílovým žartom, uverili, že príde aj ktosi ďalší, že sa počasie vyvŕbi tým správnym smerom, prišli, merali cestu na známe námestie, v partii nám bude predsa len veselšie.

Zdržíme sa presne len toľko, aby sme sa pozbierali, zvítali, aby sme prvýkrát okoštovali majstrovstvo našich drahých cukrárok, aby neochladlo varené víno. Ideme. Dnes sa pokúsim odfotiť kostol inak ako obvykle, tie naťahané drôty ma už se… hnevajú, furt sa tam pletú, zavadzajú, bez nich to nijako nejde, fotky v počítači upravovať odmietam, tú peknú scenériu cvaknem zboku. Až doma zisťujem, že kde-sa vzal tu-sa vzal, na fotke sa okrem kostola objavil aj akýsi prízrak. Nevadí, skúsim to nabudúce (no Maroša už na výlet radšej volať nebudem).

Na Hoštácku hôrku by sme už vybehli hádam aj poslepiačky, je to taký fajný kardio briežok, vhodný na rozdýchanie, na zhodenie prebytočných gramov (teda vrstiev oblečenia), ponúka pekné výhľady. Dnes navyše okorenené krásne vyfarbenou, zaujímavo dramatickou oblohou. Snáď (ešte) nezaprší.

Paľo hore nepostojí, driape sa kamsi nižšie, hádam sa tam kdesi nezgerí – nie, on nám len chce ukázať malú jaskynku. Nachádza sa kúsok pod vrcholom, neviem kde to vyňúral, doteraz som o nej netušil, ani na mapách nie je – a to som si myslel, že tu poznám (skoro) všetko, že tu ma už nič nemôže prekvapiť. Mení sa však aj Hoštácka hôrka a jej okolie, čistia ju od náletov, od kríkov či stromov, dúfam, že tak nepripravujú priestor na rozširovanie pastvín. No bohužiaľ sa mení aj počasie, začína jemne popŕchať… nevadí, blížime sa k lesu, stromy nás prikryjú, stromy nás ochránia….

Nie tak úplne, ale trochu vody ešte nikomu neublížilo, komu to prekáža – nech si vytiahne kapucňu, komu nie – nech si to užíva. A tak sa krok po kroku, meter po metri posúvame po peknom upravenom hospodárskom lese, aj posed sa tu nájde, aj lesné stroje, ich motory bežia, bude sa ťažiť, bude sa rúbať. Miesto budúcej skazy nechávame našťastie rýchlo za chrbtom, čochvíľa sa vynárame na miestach, kde ťažba prebehla už kedysi skôr, cesta vedie otvoreným priestorom, otvárajú sa výhľady na prvé dnešné holoruby – je to pekný výhľad, je to škaredý pohľad, desivá lysina, hnusná jazva na tvári hôr.

Našťastie sú tu kamaráti, pri tých našich večných rozhovoroch sa i takéto chvíle znášajú ľahšie.

Pôvodne plánovaná cesta klesá kamsi medzi kríky, ešte trochu popŕcha, nič vážne, to len počasie dnes s nami laškuje (pozri do kalendára 😊 ), no nikto z nás netúži predierať sa namoknutou húštinou, ešte chvíľku pokračujme radšej rovno. Túto cestu z Hoštáckej hôrky som doposiaľ vôbec nepoznal, je fajn, je nenáročná, je to dobrá skratka do tejto časti hôr. Ani sa nenazdáme a vynárame sa pri hájovni Široká. To je dobrý dôvod na krátku prestávku, na občerstvenie.

Batohy ihneď putujú dole z chrbtov, ich obsah sa v okamihu objavuje na stole, môže začať prvé dejstvo nášho pravidelného víkendového obžerstva. Rožky a chleby chutia (spolucestujúca zas dobre navarila), cukrárky sú šikovné, nápoje lahodné, úroda zo záhrad osviežujúca, nálada výborná. Nakoniec sa aj to počasie umúdrilo, slnko síce ešte nesvieti, no vyčkajme, zatiaľ aspoň prestalo popŕchať. Aký pekný deň, aký vydarený výlet – ešteže sme nezostali doma!

Aj krátky oddych poteší, dodá chuť pokračovať. Najskôr sa spustíme kúsok nižšie, na križovatku Hustý snop, odkiaľ sa hneď začíname driapať kamsi hore na hrebeň, na miesta, ktorými vedie dobre známa červená SNP-čka. Prvé metre sú výživné, navyše riadne blatisté, situácia sa našťastie čoskoro vylepšuje, stúpanie prechádza takmer do roviny, blato mizne. Tak ako stromy v holorube – otvára sa ďalší široký, zaujímavý výhľad, moja vnútorná schizofrénia sa prehlbuje – mám sa tešiť z krásnych výhľadov na Vrátno, Červíčku a ďaleké okolie či smútiť nad stratou lesných velikánov? Tento les je hospodársky, tu sa rúbalo aj rúbať bude, hlúpe myšlienky rýchlo potláčam hlboko do úzadia a radšej sa teším z krásnej chvíle, z pekného dňa. Kochám sa, fotím, zaostávam – tak ako vždy.

Ďalšie pre mňa neznáme, no zaujímavé miesta, aj tie čo nás ešte len čakajú – nakoniec to nebol až tak zlý nápad vybrať sa sem, tento naoko nenápadný, ničím výnimočný kút má čo ponúknuť, krásne sú tie naše Karpaty, na každom kroku ukrývajú pekné zákutia, tajné poklady, len sa netreba báť ich objavovať.

Ale to už vidíme drobnú stavbu, vraj horáreň (či skôr poľovnícku chatku) Masiarová, stojíme na vstupe do Matejkovej doliny. Neváhajme, vykročme, aj tu hádam objavíme čosi nové, čosi zaujímavé. Chodíme predsa s otvorenými očami i otvorenou dušou, sme pripravení vykutrať čoby spod zeme skryté klenoty týchto hôr. Stačí byť pokorný a nikam sa nenáhliť, odmena je istá, odmena je sladká.

Cesta spočiatku klesá pozvoľna, les bráni širokým výhľadom. No i tak na opačnej strane doliny pomedzi stromami nenápadne vykúka zaujímavý mohutný hrebeň, kde-tu prizdobený vencom skál. Horniaková, škoda, že som tam nepotiahol trasu, budem sa sem musieť niekedy vrátiť. A potom vybehnem aj hore svahom, ktorý sa tiahne naľavo nad našimi hlavami, vraj je odtiaľ pekný výhľad na Brezovú, nie len tento uzučký priezor v štrbine úbočí. Cesta sa láme, prudko klesá na dno Matejkovej doliny.

Navštíviť Brezovú sa dnes nechystáme, pošetríme nohy aj čas, krátku prestávku si doprajeme tu a teraz, skôr než sa začneme znova driapať hore na hrebeň. A tak len postávame (sedieť nie je veľmi kde), pojedáme, popíjame (čaj i čosi chutnejšie), maškrtíme, snažíme sa doplniť sily (hoci sme ich zatiaľ ani priveľa nestratili). Iba Maroš nepostojí, stále kdesi pobehuje, asi loví zážitky.

Tucet párov nôh (jeden je už samozrejme ďaleko vpredu) šuchoce hlbokým lístím, nad vrcholkami stromov začína presvitať modrá obloha, dole strmými svahmi sa do údolia derú prvé slnečné lúče tohto dňa. Hrebeň naľavo láka, hora volá. Postupne sa dostávame vyššie a vyššie, veď odtiaľto je to nahor už iba kúsok, necháme ten vrchol stáť (v takýto pekný deň) len tak nepovšimnutý – nevybehneme?

Nakoniec sme vybehli. A ešte aj kúsok vyššie, ďalej po hrebienku. Sme na kóte 462 m, na Horniakovej. Stojíme, kúpeme sa v slnečných lúčoch (konečne!), ako malé deti sa špľachoceme v bezodnej hlbine jasnomodrej oblohy, pomedzi stromy sa snažíme nakuknúť ďalej do okolia. Paráda! Krajina nám leží pod nohami, krajina sa rozbieha v ústrety horizontu. Ako šíry oceán. Bradlo, Branč, Pálava… – množstvo neznámych i bezmenných vrchov, vŕškov, pahorkov, rozľahlé plochy lesov, občas rovina pretkaná hájmi a remízkami, zvlnené homôľky – všetko máme na dosah, všade sa vieme preniesť v jedinom oka mihu. Ihravé lúče slnka a neposedné biele barančeky oblakov s nami hrajú škádlivé hry, skrývajú a hneď zas sprítomňujú perleťovobielu ozdobu na vrchole neďalekého Bradla, dominantu okolia, známu mohylu. Ani sa nám nechce odísť.

Neplánovaná (klamem – v kútiku duše som dúfal) návšteva, táto krátka odbočka stála za to, Horniaková nás prekvapila zaujímavými výhľadmi i pokojnou atmosférou. Je to naozaj pekné miesto, skryté a kúzelné, ak pôjdete niekedy okolo, zastavte sa. Tie najkrajšie miesta predsa vždy ležia kúsok povedľa. Napoly utajené, akoby zabudnuté.

Ale to sa už blížime na Dlhé rovne – po cykloceste & asfaltke (tam to predsa dobre poznáme) zbehneme na Hustý snop, odtiaľ vybehneme kúsok na hájovňu Široká (tam sa znova krátko pristavíme) a potom ešte vyššie. Výhľady z týchto miest sú neskutočné. Spoza vysokých tráv a suchej mladiny vykúka vpravo vpredu strapatá štica Červíčky, priamo za našim chrbtami sa proti oblohe rysuje členitý hrebienok – od dnes už dôverne známa Horniaková, akoby hradná zrúcanina sa na vrchole Bradla belie výrazná silueta mohyly, hlboko pod nami sa na kraji zelenej lúčky krčí hájovňa, zdá sa tak ďaleko, avšak ešte stále cítim na jazyku lahodný dúšok vína, ktorý sme si dopriali v ústraní jej posedenia. Ponárame sa do lesa, aj ten je neskutočný, čarovný, tak ako celé okolie Vrátna, pod svahy ktorého vedie táto cesta. Tam to mám rád, sem sa vždy rád vraciam.

Z lesnej asfaltky veľmi rýchlo odbočíme vľavo, chceme si pozrieť skalky nad vyvieračkou, dnes tie menej navštevované – Líščiu stenu a Veľký autobus. Na týchto miestach sa aktuálne lezie asi veľmi málo, bralá vystupujú z hustého porastu, v stene sa zachytil mach a drobné trávy. Výhľad na Bachárku (i Vrátno) je však (hlavne z Autobusa) prekrásny, láka (čo len na malú chvíľku) posadiť sa na kraj skaly, hompáľať nohami, zabudnúť na čas (a všetko zlé), zahľadieť sa do diaľky, rozprávať sa s krajinou, so sebou samým.

No tieto miesta majú tiež iné čaro, neuchopiteľné, skryté, len ťažko definovateľné kúzlo našich malých veľhôr. Kráčaš lesnou cestou, širokou, vyjazdenou, ako Ariadnina niť sa tiahne úbočím, udáva smer tvojho putovania. Náhle však cítiš neurčitý nepokoj, počuješ nečujné volanie, čosi neznáme ťa núti odbočiť preč z vyšliapaných koľají, láka ťa vydriapať sa hore briežkom. Už si to veľakrát zažil, tušíš čo ťa tam čaká. Nedotknutý magický les – les, ktorý dokáže rozprávať. Skaly a stromy. Sochy. Príbeh života. Malokarpatský prales.

A tiež rozľahlé polia medvedieho cesnaku, v okamihu sa všetci rozpŕchnu po okolí, snažia sa ochutnať jeho vôňu, zachytiť jeho chuť, doniesť si z toho aspoň štipku aj domov.

Ďalej je to už len povinná jazda. Deň sa preklopil do poobedia, čas nepostojí. Zľahka sa prešmykneme popod Milkine veže a Hodinkovú vežu, jaskynku v Balážovej veži dnes ponecháme bez povšimnutia, krok za krokom sme stále bližšie cieľu. Popri ohradníku (veríme, že elektrickom) s nezúčastnene a tupo (našťastie!) hľadiacimi býčkami sa dostávame na dobre známy chodník vedúci pomedzi polia a pastviny na Dobrú Vodu (či na Vítek – uhol pohľadu). Týchto výhľadov sa hádam nikdy nenabažím!

Nebudem sa snažiť popisovať neopísateľné, pokúšať sa na druhých preniesť pocity, ktoré tento pohľad vyvoláva vo mne. Skúste si pozrieť fotografie, možno pochopíte. Alebo ešte lepšie – vybehnite si sem, zastavte a rozhliadnite sa. Ak to nepríde, chvíľu postojte a len tak ticho sa dívajte okolo seba. Stále nič? Tak potom choďte domov, vaše miesta sú asi niekde inde…

Ale to sa už dotýkame Dobrej Vody, už vchádzame do jej uličiek, počujeme jej zvuky, cítime jej vône. Končíme. Opäť sme spoznali nové miesta (i keď sme si niektorí mysleli, že tu nemáme už čo objavovať), tie dobre známe sme zažili v novom svetle, v novej nálade. Nikdy nie je zbytočné vracať sa tam, kde to poznáme, kde sa cítime ako doma, vždy predsa dokážeme zažiť niečo nové, čosi dosiaľ nepoznané.

Bol to pekný deň, skutočný prvoaprílový výlet. Ďakujem všetkým, ktorí sa nedali odradiť počasím, vytiahli vyššie zipsy svojich búnd, stiahli hlbšie do čela ich kapucne a vydali sa v ústrety neznámemu: Daša Soubustová, Katka Roháčková, Zuzka Šmachová, Božka Golierová, Anka a Jozef Dzurenkoví, Jozef Baránek, Braňo Polocík, Edo Zolvík, Paľo Rapant, Lojzko Hollý, Maroš Modrovský a

Juro Golier

Farebné ráno druhého dňa, ohromná stena sa naoko zmenšila, akoby sa ponorila hlbšie do zeme, stále je však ozrutná, desivá, hrozná, vietor sa akomak ukľudnil, prefukuje len ponad vodnú hladinu, jemne prehŕňa jej neposednú šticu, úhľadné vlnky sa kolíšu v šikmom rannom svetle, zrkadlová plocha akoby ozelenela, tak ako sa rozsvietili brehy, ako zmodrala vzdialená hradba hôr, volavka zmizla, na hladine sa pohupujú dve labute, krky ladne skrútené, ako biela polovička srdca, vzduch prerezáva neviditeľný škrekot čajok, takýto spôsob jari sa zdá byť akýmsi…

(ja však verím, že raz svitne ráno, keď sa studený vietor premení na vlahý vánok, keď stojatá hladina bude zrkadliť bahnisté dno a krídla vtákov, vzduch osviežia trilky skrytých spevavcov… a ja sa, konečne, budem cítiť slobodný a voľný…)