Okolo Tatier – 9. až 12.6

Opäť v Tatrách

49. ročník Okolo Tatier, 9.-12.6.2016

Túto akciu mám veľmi rád. Prvýkrát som sa na nej zúčastnil v roku 1996 a okrem toho, že ja osobne som sa potom začal viac venovať cykloturistike, práve tu sa položili základy vzniku nášho cykloklubu. Odvtedy som sa na Okolo Tatier zúčastnil veľakrát a vynechal som len málo ročníkov. Dokonca tých pár rokov, keď som takmer nebicykloval, bola táto akcia mojou jedinou príležitosťou, kedy som vysadol do sedla môjho bicykla zdolávať nástrahy trasy, kochať sa okolím, vychutnávať atmosféru v pelotóne a spoločnosť priateľov. Či už bol dojazd v Mlynčekoch, Červenom Kláštore, Tatranskej Lomnici alebo Ždiari, či sme sa pri Zakopanom štverali na Gubałówku, Cyrhlu alebo Bukovinu Tatrzańsku, či sme sa potili v teplotách viac ako 30°C, mrzli pri menej ako 5°C alebo bojovali s dažďom, na štart v Nižnej som sa každoročne veľmi tešil. A nebol som sám. Na akcii sa aspoň raz zúčastnil takmer každý člen nášho cykloklubu a veľa našich kamarátov, viacerí sa vracali alebo vracajú opakovane. Podobne tomu bolo aj tento rok. Tri dievčence sa prihlásili prvýkrát a hoci Anka nakoniec nemohla absolvovať svoju premiéru, Hela s Jankou prešli všetky svoje plánované kilometre. Po rokoch opäť išiel Vlado, naopak povinnosti tento rok zabránili zúčastniť sa pravidelnému účastníkovi a organizátorovi Kamilovi. Deň štartu sa priblížil.

Štvrtok 9.6.

Ako každoročne, aj tento rok nastali v zozname prihlásených zmeny. Zdravotné dôvody zabránili zúčastniť sa Milke, Anke a Paľovi a tak sa nakoniec vykryštalizovala zostava 16 účastníkov, ktorí sa na Oravu dopravili buď vlakmi alebo autami. Posádky áut mail hlavný zraz ráno na parkovisku pri Bille v Piešťanoch. Prišiel nás odprevadiť aj zranený Paľo a kamarát Jožko, ktorý sa s nami chodieval na posledné ročníky, ale tento rok už sám zorganizoval vlastnú skupinu. Ako skoro tradične nás trápila predpoveď počasia. Práve koniec týždňa a víkend hlásili zhoršenie počasia a dážď. Zmena mala nastať okolo obeda a mala prísť práve od Liptova. Výhľad nič moc. Preto sme sa dohodli, že sa stretneme v Žiline a podľa stavu oblohy si dohodneme ďalší postup.

Po 10-tej hodine sa mi telefonicky prihlásila prvá vlaková skupina v Mikuláši je po daždi, ale vyzerá to zatiaľ dobre a tak vyrážajú po asfaltke cez Matiášovce do Habovky. Nebudú nás čakať, idú aj s batožinou. Tak sme sa aj my rozhodli pokračovať do Mikuláša, snáď nám počasie dovolí pokračovať bicykloch. V Mikuláši sme sa tradične zastavili na obed v Route 66 a potom sme sa presunuli do Okoličného, kde sme vďaka Kamilovi opäť mohli zaparkovať autá. Po roku sme sa opäť zvítali s tetou, preložili batožinu Martinovi do auta (mal spolu so mnou zabezpečovať na striedačku sprievodné vozidlo) a vyrazili sme.

Popri Mare sme potiahli po odbočku do Kvačian, kde sa dvojica Igor a Peťo vydala vpravo po asfaltke, my ostatní sme zvolili smer Kvačianska dolina. Po ceste sme plánovali tradičné zastavenie v pivovare Brontvai. Tu nastalo malé sklamanie v týždni majú otvorené len na objednávku, takže sme sa museli vrátiť pár metrov nižšie a posilniť sa pred vstupom do doliny v miestnej krčme. Posedeli by sme aj dlhšie, ale čas nepustil. Nasadli sme na našich tátošov a vydali sme sa zdolať prvé stúpania nášho víkendu. Cestu hore dolinou už väčšina z nás pozná a tak vieme, že miestami nie je hanba bicykel aj potlačiť. A tak sme sa striedavo v sedle bicykla a peši presunuli až na prvý vrchol nad Oblazmi. Odtiaľ už cesta klesala až na kraj už oravskej obce Huty, kde sa zmenila na asfaltovú a opäť začala stúpať. Tu už nebolo treba bicykle tlačiť, navyše keď sa z liptovskej strany začalo ozývať tlmené dunenie hromov. Našťastie zo sedla nad Hutami to už je len dole kopcom a tak nám nevadilo ani drobné rosenie, ktoré nás osviežilo v zjazde a na kraji Zuberca. Ešte sme dali krátku tradičnú zastávku v Zuberci a už sme mali pred sebou len pár záverečných stoviek metrov do nášho dnešného hlavného stanu Penziónu pod Roháčmi v Habovke.

Spali sme tu po prvýkrát, ale veľmi sa nám tu páčilo. Izby tak akurát a strava výborná. Navyše sme sa konečne stretli všetci pohromade, bol tu už aj Stano, ktorý išiel sólo vlakom do Podbiela, Martin s Peťom a Jankou doviezli tašky z registrácie a Jožko s Igorom stihli opraviť defekty. Po večeri sme skočili ešte na pivko a mačací čaj (kto uhádne čo to je, má na budúci rok účasť na 50. ročníku istú keď si zaplatí štartovné), na izbe dali jednu kapurkovú a zaľahli sme do postelí. Budíček bol stanovený na 6:00.

Piatok 10.6.

Deň štartu. Posilnení raňajkami sme naložili batožinu do auta, nasadli na bicykle a zviezli sme sa do Nižnej. Spočiatku bolo chladnejšie, ale slnečno, len pred Podbielom sme vošli do nízkych mrakov a tie nás sprevádzali až na štart v Nižnej. No čo už, aspoň nepršalo.

Ďalej všetko prebiehalo štandardne príhovory, slávnostný štart, kolečko po Nižnej a potom dlhý roztiahnutý pelotón. Martin vyrazil s autom vopred, čakať nás mal až na hraniciach. Tento rok sa naša skupinka roztratila po celom pelotóne a tak nás posledné stupáky pred hranicami rozdelili ešte viac. Na hraniciach sme sa ale všetci čakali, medzitým sme sa občerstvovali koláčikmi a minerálkou. Bolo síce pod mrakom, ale relatívne teplo.

Pri čakaní sme si potvrdili, že oficiálnu trasu cez Gubalowku pôjdu len Ľuboš s Igorom, my ostatní volíme klasiku okolo salaša. V Zakopanom sa niekde stretneme. Túto istú trasu okrem nás zvolilo aj veľa iných účastníkov a tak sa na salaši zastavovalo celkom dosť ľudí. Žinčica a syr opäť chutili a dodali nám silu na cestu do Zakopaného. Zjazd do Zakopaneho sme tradične prerušili pri drevenom kostole Sanktuarium Matky Božej Fatimskej oproti Giewontu. Potom nás čakalo už len pár minút v sedle bicykla a mohli sme sa prejsť po pešej zóne, zastaviť sa na kávu a pivko a oddýchnuť si pred poslednými kopcami dnešného dňa. Tu sme sa stretli aj borcami z Gubalowki a tak sme zo Zakopaného vyrážali opäť spolu. Náš minipelotón vydržal pohromade len pod prvé stúpanie a tu sa definitívne roztrhal (spolu sme sa videli až v Ždiari). Ja som na prvom vrchole na Cyrhle počkal dievčatá, s ktorými sme to potom spolu dotiahli až na hranice v Lysej Poľane. Medzitým nás samozrejme ešte čakalo zopár nekonečných zákrut, pár metrov zjazdu a raz toľko do kopca. Nebolo sa ale treba ponáhľať, medzičas sme mali oproti iným ročníkom dobrý, počasie nám prialo a tak sme si vychutnávali atmosféru našej akcie.

Na Lysej Poľane sme sa nezastavovali len sme sa počkali a naša skupinka, ktorú trochu roztrhal zjazd potom pokračovala cez Tatranskú Javorinu do Podspádov. Toto miesto nemôžeme pri našich cestách okolo nikdy vynechať. V minulosti sme sa tu často v chlade zohrievali pri horúcich kachliach horúcim čajom a horcom, alebo v horúčave osviežovali chladivým nápojom a vždy nás tu dokázali posilniť chutným jedlom a domáckou atmosférou. Takisto aj tento rok sme tu zmobilizovali posledné zvyšky síl do posledného stúpania do sedla Príslop.

Posledné stúpanie bolo úspešne za nami a tak sme ešte pár metrov poniže spravili vrcholovú fotografiu s hrebeňom Belianskych Tatier a už nás čakal len posledný zošup do hotela Magura v Ždiari. Kalíšok sme už síce nestihli, ale guláš áno. Potom nás čakala už len cesta na ubytovanie do penziónu u Aleny (opäť nás veľmi jemne orosil dáždik), hygiena a odchod na druhú večeru a pivko do dediny. Po návrate tradičná kapurková, sledovanie otváracieho zápasu ME vo futbale a zaslúžená posteľ. Opäť raz sme to zvládli.

Sobota 11.6.

Tradičný oddychový deň. Po raňajkách na penzióne sa lúčime s prvými odchádzajúcimi Peťo a Mirka sa vracajú do Piešťan, Andrej ide do Spišskej Soboty hrať divadlo. Taxikára im robí Martin, s ktorým sa opäť stretneme v Starom Smokovci. Medzitým v Slovenskom rozhlase dávajú v Rádiovíkende rozhovor Ľuboša, kde propaguje naše Karpaty Tour. Niektorí sa rozhodnú zostať a prejsť sa v okolí Ždiaru, Igor plánu cyklovýlet na Zamagurie a ostatní sa natlačíme do autobusu, ktorý nás vyloží v Starom Smokovci. Trochu sa pomotáme po obchodoch a bufetoch, naberieme kyselku a vydávame sa peši hore na Hrebienok. Cesta pri rozhovoroch ubieha, pamätnici si spomínajú na hlboký les (ktorý dnes neuvidíme nielen tu, ale ani ďalej v dolinách) a za chvíľu sme hore. Dobrá zámienka opäť sa trochu občerstviť a tak obsadzujeme posledný voľný stôl.,

Nesedíme ale dlho, kvôli tomu sme sem predsa neprišli. Okolo Bílikovej chaty a vodopádov (obligátne fotografovanie) sa dostaneme na obľúbenú Rainerovu chatu, kde si dáme dobrý čaj a horec (na tomto príjemnom mieste vďaka p. Petras si to dávam vždy) a hľadáme miesto, kde kedysi stávala väčšia chata Kamzík. Potom pokračujeme ešte chvíľu vyššie do kopca, na Zamkovského chatu, cieľ našej dnešnej vychádzky. Je príjemne, opäť tradične miestami rosí, ale vôbec to nevadí. Na chate posedíme, niekto si dá jedlo (ďalšia hádanka čo je šmalcburger?), všetci nápoj a hlavne relaxujeme. Aj o tomto je táto akcia.

Pomaly je čas pohnúť sa dole, musíme stihnúť autobus. Tentokrát míňame všetky možnosti občerstvenia a zastavíme sa až dole v Starom Smokovci v samoobslužnej reštaurácii Bistro. Toto je jedno z posledných miest v Tatrách, ktoré prežilo všetky nové časy v pôvodnej podobe (niekto to oceňuje viac, niekto menej), je to taký malý tatranský Vlkolínec. Odtiaľ už stíhame ísť len na autobus do Ždiaru (dievčatá vezie Martin), doma pozrieme prvý polčas futbalu Slovensko Wales a utekáme na večeru do krčmy. Futbalisti nám dnes pokazia chuť a tak ešte skočíme na jedno pivko na druhý koniec dediny. Druhá časť našej partie trávi večer na Magure, vracajú sa chvíľočku po nás. Niekto ide spať hneď, niekto neskôr zajtra nás čaká záver.

Nedeľa 12.6.

Posledný deň akcie. Po raňajkách sa naša skupinka opäť zmenšuje. Dopredu vyrážajú už len posádky áut, cestujúci vlakom majú pred sebou celý deň, nemusia sa ponáhľať. A tak urobíme posledné spoločné foto, lúčime sa s domácimi a vyrážame.

Policajnej hliadke v Tatranskej Kotline nie sme našťastie podozriví a tak nás nezastavujú. Iná je situácia na Bielej Vode, kde nekompromisne zastavujú každého cyklistu a všetci fúkame. Našťastie asi pomohlo stúpanie na Kežmarské Žľaby a tak nič nenafúkam, ale dušičku som mal maličkú. Môžeme ale ísť ďalej a tak pokračujeme Tatranská Lomnica, Smokovce, Tatranská Polianka, Nová Polianka, Vyšné Hágy. Potiaľto je to v poriadku, odtiaľto nás čaká posledné stúpanie na Popradské Pleso a odpočívadlo pod Štrbským Plesom. Konečne sme tam. Ostatní nás už chvíľu čakajú, občerstvenie tu nie je (až na Hutách, ale tam kvôli tomu už nepôjdeme), hore na Štrbské nemáme dôvod a chuť ísť a tak sa spúšťame dole na Podbanské.

Zjazd nás opäť roztrhal a tak sa znova spájame na Podbanskom a spolu do potiahneme do Pribyliny. Tu sa občerstvíme kávou a žinčicou, niekto žinčicu kupuje aj domov a ja sa nakladám k Martinovi do auta. Chcem sa ešte chvíľu zastaviť u kamaráta v Liptovskom Petre a inak by som to už nestíhal. Ostatní pokračujú cez Kokavu do Liptovského Hrádku a Liptovského Mikuláša, kde sa opäť všetci stretneme, zvítame sa s tetou, naložíme bicykle a vyrážame. Zastávku na obed si dáme znova v Rote 66 a potom sa na parkovisku definitívne lúčime. Tri autá vyrážajú smer Piešťany a Trnava.

Snáď sa všetci uvidíme o rok na štarte 50. ročníka Okolo Tatier.

49. ročníka Okolo Tatier sa zúčastnili členovia a priatelia MKCK:
B. Ilavska, H. Gurinová, J. Čavojová, M. Valovičová, J. Michalec, V. Naď, Ľ. Slaný, S. Studený, Ľ. Kraic, I. Matkovčík, J. Poláček, M. Modrovský, P. Julíny, A. Golier, M. Golier, J. Golier (garant a zápis)

Trnavská stovka – cyklo 4.6.

 

Zápis z akcie Trnavská 100-ka cyklo 4.6.2016

Akcie sa za MKCK zúčastnili: J. Budoš. Hostia: Milan, Richard a Jozef.

V sobotu ráno pre piatou čakám vlak do Bratislavy s predstavou, že túto ťažkú trasu budem sám celý deň, ale ešte na peróne som sa pričlenil k dvom cyklistom Milan a Richard. Po registrácií, kde bolo veľa nedočkavých turistov a cyklistov sme vyrazili na Kamzík, najprv po zelenej turistickej značke, neskôr po asfaltke až na Kamzík. Stúpanie nás rozpálilo na prevádzkovú teplotu. Keď sme prišli na červenú turistickú značku, videli sme chodník po silných dažďoch, čiže žiadna sranda pre cyklistov brázdiacich po zablatených koľajach s kalužami. Na Biely kríž sme prišli kombináciou po cyklocestách a hrebeňovke. Vrchol Somára sme obchádzali cyklocestou a pokračovali sme až na vrchol Tri kamenné kopce. Tu sme začali stúpať na vrchol Konské hlavy. Vedel som, že chodník bude rozbitý lesnými traktormi a ešte k tomu to blato. Tu som prvý krát padol pri prešmyknutí môjho predného (slick) kolesa. Po zjazde z Konských hláv, väčšinou som išiel peši, nás čakala Pezinská baba a hlavne moje prvé pivo. Po občerstvení sme pokračovali už vo štvorici aj Jozefom (mestským policajtom z Pezinka ) smerom na vrchol Čmelka. Tesne pre stúpaním na vrchol sme radšej urobili obchvat po čerstvo nasypanej ceste s väčším kameňom, čiže ďalšia sranda. Rozhodli sme sa, že využijeme nie druhý, ale tretí prechod na červenú značku pod Čmelok. Opäť to nebola dobrá voľba, dosť hlboko sme padli a zase ten makadam, ale predsa sme sa dostali do sedla Javorina. Po krátkom, vcelku dobrom zjazde sme sa dostali na traverz, ktorý obchádza vrchol Skalnatej. Po zjazde zo sedla sme sa nenechali pomýliť ako po minulé roky, keď nás cesta zaviedla až na Rybníček a peši sme sa napojili na našu červenú až za Vladom, ktorý mal službu na kontrolnom mieste Čermáková lúka. Vlado nás dobre pohostil pivkom a niečím ostrým. Pokračovali sme ďalej na Húbalovú a cez oboru až na Skalku. Tu sme sa rozdelili, Milan a Richard išli do Sološníckej doliny a ja s Jozefom sme po modrej popri obore išli až na Sklennú hutu. Tu som absolvoval ďalší pád pri zjazde po mierne naklonenom svahu. Nič vážne, akurát som bol primerane špinavý. A zistil som, že najviac dostávajú zabrať pri pádoch u mňa lakte. Po miernom zjazde sme začali stúpať na sedlo Uhliská. V závere som opäť vyskúšal tlačenie bicykla, vcelku som sa v tom zlepšil. Aby sme dostali razítko z kontrolného bodu Rosničková lúka, museli sme vytlačiť parádny kopec, kde bol miestami problém šliapať len na svojich nohách. Občerstvenie opäť stálo za to, dobre vychladená voda z prameňa a malý kalíštek, no úplne bez chyby.

Potom sme pokračovali traverzom, ktorý obchádzal vrcholy Klokoč a dostali sme sa na spevnenú asfaltku na Amonovú lúku, neskôr sme sa dostali na križovatku s cyklocestou, ktorá vedie na Jahodník, obdivujúc krásnu scenériu masívu Kršlenica a vrchola Veterlína. Tu som sa dal presvedčiť na krásny singletrack po červenej. Zo začiatku to bolo dobré, ale ďalej horšie, vedel som, že červená značka prechádza na súkromnú asfaltku až na Brezinky, čiže neváhal som, ktorú vybrať.

Na Bukovej v šenku sme stretli parťákov Milana a Riša. Dal som si dosť premastený a hlavne veľmi horúci guláš, podobný guláš na tomto mieste pred dvomi rokmi neurobil Milankovi dobre, čiže som mal rešpekt a mierne obavy, ale hladu nerozkážeš.

Už v kompletnej zostave sme prešli cez Bukovú a odbočili sme za kameňolomom na Sokolské chaty. Tu sme sa nechali viesť opäť našou červenou. Stúpanie za chatami sme opäť išli peši a čakal nás zjazd na Bukovú železničnú zastávku, tu ma čakal posledný pád, mal som niekoľko sekúnd uhnúť sa z strmšieho singletracu, lebo za mnou išli adrenalínoví zjazdári na horských si bez brzdenia. Musím uznať, že asi zjazdy veľmi dobre ovládajú, z môjho pohľadu tu išlo o život. Horskej cyklistike asi veľa nerozumiem. Ďalej sme pri stanice prešli na hlavnú cestu a zišli sme z nej na Rakovú. Tu nás čakali hneď dve i keď malé pivká, ale bola tu tá správna atmosféra pri hudbe, varení cesnakovej polievky a možno neskôr aj nejakej zábavy. Zanietení chatári tu pripravili dobrú pohodu, navrhovali sme, že presunieme koniec Trnavskej stovky na toto miesto.

Z Rakovej som sa nedal zlákať červenou značkou, radšej som všetkých navigoval na krásny asfalt až na Suchánku a neskôr na Dobrú vodu. Smerom na Dobrú vodu sme si vyskúšali šprint a-la Peter Sagan, lebo sa blížila búrka. Cestou do krčmy sme nezmokli a počkali sme na Riša pri dobre zarezanom pivku.

Poslednú pasáž na Brezovú sme absolvovali predsa v miernom daždi, ale ja už som sa neponáhľal, ten dáždik bol pre mňa príjemný. V čase 18:20 sme prišli do cieľa Trnavskej stovky na štadión v Brezovej. Stratili sme akurát Riša, ktorý jazdí asi dosť s GPS-kom a dnes si ho odložil do batohu a zabudol odbočiť tesne pred posledný stúpaním smerom Brezová, a ešte zablúdil v Brezovej, namiesto na štadión išiel po červenej smerom na námestie. Po príchode sme si dali cieľový prípitok a vybrali sme sa smerom ku vlaku do Jablonice. Naložili sme bicykle do vlaku a hybáj domov smer Trnava. Tu sme sa v rýchlosti rozlúčili a každý si išiel po svojich domov. Strávil som pol dňa do rána s cudzími ľuďmi, ale teraz sú už pre mňa známi, s ktorými sa chcem ešte stretnúť.

Jano

 

Stretnutie na Veľkej Javorine 28.5.

Ako sme sa (ne)stretli na Javorine

53. stretnutie čitateľov časopisu Krásy Slovenska na Veľkej Javorine, 28.5.2016

Časopis Krásy Slovenska vychádza neprerušene od roku 1921. Stretnutie turistov a jeho čitateľov bolo tento rok naplánované blízko nás na Veľkej Javorine na sobotu 28.mája. Pretože v tomto termíne sa časť našich členov presunula na zájazd do Čiernej Hory a časť plánovala účasť na cyklotúre Cesta priateľstva Bratislava Nickelsdorf Lipót účasť na tejto akcii nemohla byť vysoká.

Nakoniec na mieste štartu vo Vrbovom skupinka 4 cyklistov netrpezlivo očakávala garanta, ktorý to mal najbližšie a preto meškal skoro 10 minút. Čakanie sa ešte chvíľu natiahlo, lebo Paľo, ktorý sa rozhodol ísť priamo po nočnej, dorazil z Piešťan spolu s Mirkou ešte o pár minút neskôr. Medzitým sa nám telefonicky ohlásil Ľuboš, ktorý išiel zo Zelenča autom, zaparkoval v Krajnom a išiel nám oproti. Nemali sme prečo ďalej čakať a tak sme vyrazili okolo priehrady Čerenec na Prašník a cez Boorov smer Podkylava. Kúsok za Prašníkom sme sa zvítali s Ľubošom a náš malý pelotón sa spojil pri krátkej zastávke v penzióne u Adama. Mali tu uzavretú spoločnosť a tak sme sa občerstvili len z vlastných zásob. Krátku pauzu sme si dali aj na Podkylave, kde bol otvorený aspoň obchod a pokračovali sme smerom cez Krajné, Hrachovište a Vaďovce na Starú Turú. Cesta po rovine nám príjemne ubiehala, ale to hlavné nás ešte len čakalo. A tak nám dobre padla zastávka na doplnenie tekutín na Starej Turej.

Odtiaľto sa už cesta pomaly zdvíhala a tak sa náš malý pelotón začínal deliť na menšie skupinky. V dedinke Hrnčiarové sme sa preto dohodli, že sa nebudeme všetci čakať a zraz celej skupiny bude až hore pri Holubyho chate. Odtiaľto už musel ťahať každý za svoje, nedalo sa schovávať za ničí chrbát. Skupinka sa rozdelila na menšie časti, na konci šliapalo grupetto.

Už v spodnej časti stúpania sa začalo kaziť počasie. Stále bolo síce teplo a slnečno, ale z ľavej strany sa začínalo ozývať hrmenie. Bolo to ďaleko a tak sme pokračovali smerom hore a dúfali, že z búrky nebude nič. Časom sme začali stretávať stále viac turistov, ktorí už začínali zostupovať z akcie smerom dole. Asi 1,5 kilometra pod vrcholom sa naše grupetto spojilo. Pohľad na oblohu a hustnúce davy turistov na ceste rozhodol. Zavolal som vrcholovej skupine a oznámil som im našu rezignáciu otáčame to dole a čakáme na nich v krčme v Cetune.

Zjazd dole bol príjemný. Spočiatku sme síce museli dávať pozor na chodcov, ale potom už bola cesta voľná a tak naše bicykle dostali krídla. Ešte sme prebehli kopček do Cetuny a tak-tak sa nám podarilo chytiť posledný voľný stôl. Krčma bola plná, okrem turistov-krásistov tu bolo aj plno mandeliniek žltočienych cyklistov z akcie Opel Challenge. Kofola a polievka nám chutili a z terasy sme sledovali, ako do neďalekého kopca začínajú udierať blesky. Práve vtedy s prvými kvapkami dažďa dorazila naša vrcholová skupina a tak sme všetci spoločne mohli sledovať úchvatné prírodné divadlo búrku priamo nad nami v priamom prenose. Z oblohy sa liala voda a niekoľko bleskov udrelo len zopár metrov od nás. My sme ale boli v suchu a v pohode.

Ako rýchlo búrka prišla, tak aj odišla. Aby sme si skrátili čakanie na preschnutie cesty, Stano doniesol Ľubošovi gitaru a tak ešte stihlo na terase zaznieť zopár hitov. No ďalej už nebolo na čo čakať a namiesto vrcholovej fotografie sme spravili aspoň pár fotografií v základnom tábore a vyrazili sme smerom domov. V Novom Meste nastalo pravidelné štiepenie – ako prvý sa zo skupiny odštiepil Vlado, ktorý si to namieril domov po druhej strane Váhu, v Čachticiach sa odštiepil Ľuboš smerom na Višňové, v Podolí Stano a Peter smerom na Piešťany a finálny rozpad pelotónu nastal na križovatke pri Ostrove. Akcia bola úspešne ukončená.

zapísal: Juro Golier

Účastníci MKCK: Ľuboš Kraic, Stano Studený, Vlado Oravec, Paľo Vrábel, Mirka Valovičová, Martin Golier, Juro Golier

Hostia : Vojto Galbavý, Peter Chnapko

Cesta priateľstva – Bratislava – Lipot 28.5.

Akcie sa za MKCK zúčastnili: V. Naď a A. Kučerová.

Ako hosť: M. Kolonová

V sobotu bola plánovaná akcia Cesta priateľstva, na ktorej sa zúčastnili dvaja naši členovia klubu a jeden hosť.

Za krásneho slnečného počasia sme vyrazili z Bratislavy smerom do Rakúskeho Neckerdorfu, kde bola prvá oddychová prestávka. Po dvadsiatich minútach sme pokračovali cez Maďarsko do Lipotu. Tu bol ciel a autobusom sme sa vrátili späť do Bratislavy. Celkom bolo viac ako 1400 účastníkov.

Škoda, že bolo na ten deň viac akcií naplánovaných nášho klubu, takže sa to odrazilo na účasti našich členov. Akcia to bola ale vydarená, takže možno bez výhrad povedať: kto nebol môže banovať, lebo účasť na tomto 27. ročníku bol vskutku pekný zážitok.

Vlado Naď

Čierna Hora – Budva 27.5. až 5.6

Zápis Čierna Hora Budva, 27.5. – 5.6.2016

Akcie sa zúčastnili členovia MKCK: Juraj Poláček, Henryk Molnár, Igor Matkovčík, Pavol Herceg, Miroslav Šuga, Helena Gurínová, Božena Ilavslá, Jozef Benedikovič a Ľubomír Rosa

Po ceste do Čiernej Hory sme absolvovali prehliadku Dubrovníka (od r. 1979 zapísaný do listiny svetového kultúrneho dedičstva organizácie UNESCO).

Plánovaný cyklistický ako aj ostatný program v mieste pobytu bol dovolenkovo dobrovoľný, pričom viacerí účastníci príležitostne zvolili rekreačnejšie alternatívy, a to zväčša kúpanie a opaľovanie.

1. pobytový deň (nedeľa): Bojana Budva

Štart: Bojana (Velika plaža)

Cieľ: Budva

Dĺžka: 91,9 km

Prevýšenie: 1 173 m

Na trase, ktorá sa čo možno najviac držala pláží a promenád, sa nachádzajú známe letoviská Ulcinj, Bar, Sutomore, Petrovac a Sveti Stefan (od roku 2007 žiaľ môže bežný smrteľník tento skvost obdivovať len z pobrežia, nakoľko samotný polostrov je prístupný len pre ubytovaných za nekresťanské peniaze).

2. pobytový deň (pondelok): Cetinje Budva

Štart: Cetinje

Cieľ: Budva

Dĺžka: 63,0 km

Prevýšenie: 949 m

Cetinje je bývalé hlavné mesto Čiernej Hory, v ktorom sa nachádza množstvo historických pamiatok. Čerešničkou na torte bol potom na trase zjazd z nadmorskej výšky cca 900 m s úžasnými výhľadmi na Boku Kotorsku (jediný fjord v Stredozemnom mori), ktorá pozostáva z Hercegnového, Tivatského, Risanského a Kotorského zálivu, čo je jedno z naj, čo môže Čierna Hora ponúknuť.

3. pobytový deň (útorok): Individuány program

Voľný deň sme strávili plážovaním na ostrove Sveti Nikola a prehliadkou historického centra Budvy.

4. pobytový deň (streda): Kotorski a Risanski záliv

Štart a cieľ: Budva

Dĺžka: 89,2 km

Prevýšenie: 579 m

Cesta do Kotorského zálivu je možná cez tunel Vrmac (1 637 m) alebo cez cca 300 m vysoký priesmyk. Ten tunel nie je pre slabšie povahy a klaustrofobikov, každopádne pre jeho prejazd (ako aj každého iného tunela) je nevyhnutné funkčné osvetlenie bicykla. Keďže nie sme žiadne padavky, zvolili sme tunel a bol to teda celkom slušný adrenalín tunel je síce dosť šikoký, dobre osvetlený a ani doprava nebola moc frekventovaná, zato ventilácia hučala ako keď štartuje prúdové lietadlo. Trasa okolo samotných zálivov, ktorej súčasťou bol trajekt Lepetane Kamenari (premáva podľa potreby nonstop – bicykel 1 EUR, cyklista zdarma) to však plne vynahradila takmer žiadna premávka, minimálne prevýšenie a nádherná scenéria. Žiaľ v polovici trasy začalo pršať a tak sme museli vynechať prehliadku mesta Kotor a z plánovanej cesty cez priesmyk zostal opäť tunel 40 km v daždi, zmokli sme do nitky.

5. pobytový deň (štvrtok): plavba loďou

Deň sme strávili celodennou plavbou loďou z Budvy do historického opevneného mesta Kotor s tromi cca hodinovými zastávkami na pláži Žanjice, v meste Herceg Novi a na ostrove Gospa od Škrpjela. Po vylodení sme absolvovali prehliadku historického opevneného mesta Kotor, čo našťastie plne vynahradilo predchádzjúci zmoknutý deň.

6. pobytový deň (piatok): Bar – Virpazar

Štart: Bar

Cieľ: Virpazar

Dĺžka: 43,4 km

Prevýšenie: 925 m

Cieľom tejto trasy bolo Skadarske jazero, ktorého zhruba tretina leží v Čiernej Hore a zvyšok v Albánsku. Jazero od mora delí pomerne vysoké pohorie Paštrovska Gora, ktoré bolo potrebné zdolať. Pred začiatkom stúpania sme spravili ešte krátku odbočku do mestečka Stari Bar, ktorému dominujú zrúcaniny starobylého mesta, zničeného v roku 1878 pri jeho dobytí a následnom odchode Turkov. Zvyšok trasy bol hodnotný športový výkon, no z hľadiska očakávaných výhľadov na Skadarske jazero bol však tak trochu sklamaním, nakoľko tie sa scvrkli len na poslednú zákrutu pred Virpazarom z výšky cca 50 m.

Zhodnotenie:
Vynikajúce ubytovanie a strava v komplexe Slovenska Plaža, na daný termín už pomerne dosť ľudí, pričom sa však viaceré pláže ešte len pripravovali na sezónu a pripomínali skôr stavenisko. Najväčším problémom bola značná intenzita dopravy na hlavnej ceste pozdĺž pobrežia, čo viacerých účastníkov priviedlo k presvedčeniu, že Čierna Hora nie je zrovna cyklistická oáza. Navyše práve prebiehala rekonštrukcia niektorých ciest, čo spôsobovalo dopravné zápchy. Našťastie vedľajšie cesty už tak frekventované neboli a navyše všetky nedokonalosti plne vynahradili nádherné prírodné scenérie a množstvo historických pamiatok, takže myslím, že návštevu Čiernej Hory nikto neľutuje.

Juraj Poláček

Okolo Senice 22.5.

Akcie sa za MKCK zúčastnili: Juraj Poláček, Vladimír Oravec, Helena Gurínová, Ľuboš Kraic, Emília Kraicová, Igor Matkovčík, Milan Ševčík, Jozef Nádaský, Anton Giéci, Anna Nováková, Marek Nižňanský, Ľubomír Rosa, Daniela Fáziková a Dalibor Ješko

Ako hostia: Marián Modrovský, Ivan Kubiš, Gabriela Bučányová, Miroslav Bučány, Marianna Farkašovská, Zuzana Macková, Jana Lukačovičová, Edita Nižňanská a Helena Rosová

Akcia sa pre mimoriadne vojenské cvičenie vo Vojenskom obvode (VO) Záhorie v pôvodne plánovanom sobotnom termíne uskutočnila o deň neskôr, teda v nedeľu za takmer ideálneho „cyklistického“ počasia, ktoré miestami znepríjemňoval len silnejší vietor. Ten chvíľami pomohol ale občas, hlavne ku koncu s ním bolo potrebné aj „bojovať“. Trasa, ktorá nebola mimoriadne náročná na extrémne stúpania (ale tiež to nebola celkom rovina), poskytovala viaceré možnosti na skrátenie, čo aj viacerí účastníci využili.

Na štarte v Jablonici sa zišiel celkom slušný, 23-členný peletón, ktorý spoločne krátko po 10-tej hodine vyrazil smerom na Osuské a Prietrž. Za Prietržou preverilo kondíciu účastníkov najvyššie stúpanie celého dňa (cca 100 m), po absolvovaní ktorého sa menšia 3-členná skupinka cyklistov rozhodla vypustiť z trasy časť VO Záhorie Horný Šranek a zvolila skratku cez Senicu priamo do Sobotišťa. My ostatní sme pokračovali podľa plánu cez Hlboké do VO Záhorie Horný Šranek a ďalej okolo pieskovej bane a areálu Penati Golf Resort do Senice.

V Senici sme si dopriali krátku zástavku na doplnenie tekutín (správny pitný režim netreba podceňovať) a následne pokračovali cyklochodníkom ku Kunovskej priehrade. Tá je žiaľ momentálne bez vody, pričom podľa miestnych ju vypustili z dôvodu čistenia ale po vypustení zistili, že na čistenie nemajú peniaze. Tento stav už trvá druhý rok, čo je za prvé škoda a za druhé celkom Kocúrkovo. Každopádne máme aspoň fotku z opustenej pieskovej pláže.

Ďalším bodom našej trasy bolo Sobotište, v ktorom sme sa opäť stretli so „skratkármi“ a spoločne absolvovali obednú prestávku v minulosti osvedčenej reštaurácii Matulúv dvúr. Ten z hľadiska chuťových pohárikov nesklamal ani tentokrát, mali však dosť plno a aj nás bolo celkom dosť, takže prestávka sa nám trocha pretiahla.

Po obede sa časť peletónu rozhodla pokračovať cestou ľahšieho odporu po skratke Senica Jablonica a dosť výrazne si tak skrátiť trasu. Ďalej podľa plánu pokračovalo 15 statočných druhým najvyšším stúpaním dňa (cca 80 m) smerom na Rybky, čo len potvrdilo pravidlo, že po obede sa väčšinou hneď šľape do kopca. Nevadí, prežili sme.

Ďalšou našou zastávkou boli Smrdáky, kde sme spravili krátku prehliadku kúpeľného areálu a na pamiatku fotku do albumu. Smrdáky sú také mini kúpele, takže prehliadku aj s fotením sme vybavili takpovediac expresne a bez väčšieho zdržania pokračovali zvlnenou krajinou cez Koválov a Dojč do Šajdíkových Humeniec, kde mal „utrpieť“ náš peletón poslednú stratu, nakoľko Rosovci si tu naplánovali nastúpiť na vlak. Defekt, našťastie jediný za celý ceň, však zariadil, že sa tak stalo už pre Dojčom, nakoľko Ľubo nás nechcel zdržovať s opravou a tak sme sa rozlúčili.

Vzhľadom na to, že sa blížil náš druhý vstup do VO Záhorie, kde každá možnosť občerstvenia je len fatamorgána (okrem vlastných zásob), s nadšením bol prijatý návrh na krátku zástavku na doplnenie tekutín v miestnom bistre, po ktorej sme pokračovali cez Borský Mikuláš a Bílikove Humence do Mikulášova. Tu sme sa napojili na hlavnú cestu, križujúcu územie VO, z ktorej sme neskôr odbočili do výcvikového priestoru smerom na Myjavskú Rudavu. Trasa tu v jednom mieste vedie tesne vedľa vojenského bunkra a celkom vysokej pozorovateľne, do garantom vypísanej súťaže o Bobríka odvahy za jej zdolanie sa však žiaľ nik neprihlásil. Možno nabudúce.

Nasledoval záverečný úsek našej trasy okolo rybníkov na okraji VO do Cerovej a nakoniec do cieľa v Jablonici, kam sme dorazili krátko po 19-tej hodine.

Celá trasa viedla po asfaltových cyklochodníkoch, resp. menej frekventovaných cestách, pričom oázou pokoja boli najmä úseky v ihličnatých lesoch VO. Pre tých, ktorí neboli a mali by záujem absolvovať trasu individuálne, tak zásady vstupu do VO sú uvedené na:
http://www.mosr.sk/harmonogram-vojenskych-cviceni-na-uzemi-vojenskych-obvodov/

V princípe sú tam priestory s trvalým zákazom vstupu (strelnice, muničné sklady, dopadové plochy a pod.) a priestory so vstupom povoleným v čase, keď neprebiehajú vojenské cvičenia, čo treba overiť na uvedenej stránke. Upozorňujem, že na území VO sa dá ľahko zablúdiť (žiadne značenie a minimum orientačných bodov), takže GPS-ka je veľmi užitočnou pomôckou.

Záverom ešte štatistické údaje:
– dĺžka trasy: 104,6 km

– celkové prevýšenie: 763 m

Juraj Poláček

Častovská 50-tka 8.5.

8.máj 2016 -po roku sa v Častej na štarte tradičnej a veľmi obľúbenej turistike stretlo takmer 800 prevažne mladších nadšencov pešej (aj cyklo) turistiky. Každý si mohol vybrať podľa kondície, času a profilu trasy svoju dĺžku. Milan so synom Tomášom si zvolili najdlhšiu, 50 km trasu, tak si na štarte o 8:30 s našou päťkou nedali ani obligátne pivo a vyrazili na trasu.

My sme sa dohodli na 37 km trasu, čo sme si aj prešli, aj keď sme nakoniec obišli V.Vápennú (Roštún).

Po nás, asi o 9:00hod vyrazila šestica našich cyklistov z Častej na Budošovku (rozumej Janova naplánovaná cyklocesta).

Aj napriek prevýšeniam a krkolomným úsekom a skratkám to zvládli bez úrazu a defektu. Na poslednej kontrole – Sklená Huta – 10 km pred cieľom,( to bolo o16:00 hod.), sme sa všetci stretli (úplná náhoda) akoby sme sa boli dohodli, dali sme si pivko, trochu sa pobavili a šliapali -niekto peši, niekto na bicykli do cieľa do Častej na štadión, kde každý dostal diplom a porciu chutného gulášu.

Krásne počasie a dobrá partia urobili z tejto turistiky pekný zážitok,na ktorý sa tak rýchlo nezabúda.

Účastníci : pešiaci – P. Herceg, Naď, J.Golier, M.Golier , M. Babišík, a B. Poloczik, T. Babišík ako hostia.

cyklo – Gurínová, Budoš, Šuga, Rosa, Poláček a Modrovský ako hosť.

Cyklozápis:
V nedeľu ráno 7:30 na sviatok oslobodenia vyrážame Miro, Ľubo a ja z Trnavy smer Častá. Máme dosť času, čiže si šetríme sily. V Častej na námestí, kde je veľká kopa ľudí a cyklistov, sme sa zaregistrovali na akciu Častovská 50-ka. Tu stretávame ešte Jožka Michalca aj s dcérou a Ruženku Stachovičovú. Neskôr prišli na bicykloch poslední účastníci: Juro, Marián a Hela, ktorí si nechali auto v Doľanoch.

Po dostatočnom občerstvení a obligátnom fotení, sme začali okruh asi 60 Km späť do Častej. Pri stúpaní na Zochovu chatu mi volal Paľo Herceg, garant pre pešiu trasu, že už nemôžu na nás čakať na Zochovej chate, lebo čas je niekedy veľký nepriateľ. Myslel som si, že ich už viac neuvidíme, možno až v cieli. Na Zochovej doplníme tekutiny predraženým pivom a smerujeme na Húbalovú, kde bol predĺžený asfaltový chodník skoro až na samotnú Hubalovú. Chýba asi pár kilometrov a celá trasa až na Záhorie bude asfaltová.

Na Vývrate sme odbočili doprava smerom na Baďuru a Rohožník. Občerstvenie som naplánoval v krčme v Sološnici, našej pravidelnej zastávke, keď Karpaty Tour viedla z Pezinskej Baby. V Plaveckom Mikuláši v krčme som dal poslednú zastávku na občerstvenie, lebo odtiaľto začína stúpanie až do nadmorskej výšky 580m v sedle Uhliská. Krásnou krasovou dolinou stúpame cyklochodníkom pozdĺž zurčiacej vody potoka a okolo jaskyne až na Amonovu lúku. Tu sme načreli dosť hlboko na dno našich síl. Poniektorý začal používať pri konverzácií aj slovník vybraných slov, ale zatiaľ žiadna kritika na autora tejto trasy. Pri rozdýchavaní z dosť tvrdého stúpania sme uvideli Milana Babišíka so synom, ktorí sa vybrali na najťažšiu trasu, 50 kilometrovú trasu cez Vápennú. Cestou na sedlo Uhliská sme obišli Klokoč a vyskúšali sme si jazdu zručnosti po z časti rozbahnenej ceste s kalužami, nikto sa nevyváľal v blate. Na Uhliskách sme, kto mohol a chcel, dostal vínny strik od usporiadateľov. Dolu po modrej turistickej značke zo začiatku sme išli peši, ale neskôr sme si skúsili zjazd krásnym padákom dolu lesom, kde sme museli občas prechádzať vysokým rigolom, ale všetci sme to zvládli, musím pochváliť Helu, lebo to zvládla elegantne. Mal som zo začiatku obavy z toho zjazdu. Miernym stúpaním prichádzame na Sklenú hutu, kde nás čakalo občerstvenie pred posledným asi 12 kilometrovým úsekom.

Tu ako keby sme plánovali sme sa všetci stretli, Paľo Herceg so skupinou, ktorí šliapali stredne ťažkú trasu a Milan Babišík so synom, ktorí sa dali na najťažšiu trasu. Po oddychu sme sa vydali do posledného kopca smerom na Zabité. Krásny zjazd z horárne Zabité sme už ani nevnímali a ponáhľali sme sa z Dolian do Častej na guláš a záverečné pivo. Nálada v Častej na futbalovom štadióne bola výborná, ale my nonstopári sme sa museli do zotmenia ponáhľať domov do Trnavy.

Myslím, že táto akcia, či na pešo alebo na bicykli aj, že nám napriek predpovede počasia, ktorá nebola optimistická, vyšla a určite táto Častovská 50-ka stojí za zopakovanie.

Paľo Herceg a Jano Budoš

Bradlo 1.5.

Akcie sa zúčastnili: J. Budoš, J. Benedikovič, J. Nádaský, E. Kraicová, Ľ. Kraic, D. Fáziková, D. Surovčík, I. Matkovčík, V. Putera, V. Oravec, M. Šuga, M. Babišík, J. Poláček, B. Ilavská P. Škoda, J. Golier

Ako hostia Š. Škoda, M. Modrovský, V. Galbavý

Tak ako po minulé roky, patrí začiatok mája našim tradičným výšľapom na Bradlo. Keďže už nemusíme navštevovať prvomájové sprievody, termín tohtoročného bol stanovený na tento deň. Na akciu chodievame tradične hviezdicovým spôsobom, pričom sa všetci nakoniec stretneme na parkovisku pod mohylou. Tento rok som čas stretnutia stanovil na 11-tu hodinu, čo ešte na poslednú chvíľu po dohode so mnou posunul Ľubo pre trnavskú partiu o pol hodinku neskôr. Nevadí, počkáme sa.

A tak v nedeľu o 8:30 čakám podľa dohody pod šikmou vežou vo Vrbovom. Čas plynie, cyklistov z Piešťan nikde nevidím. Počkám akademických 20 minút a idem im kúsok oproti. Nikde nikoho. No nevadí, dnes teda z Piešťan asi nikto nepríde. Aby mi po ceste nebolo samému úplne smutno mením pôvodne plánovanú trasu (ako garant si to sám pred sebou ospravedlním) a idem na Dobrú Vodu. Pred týždňom som tam na akcii nebol a trnavská časť pelotónu tam má plánované stretnutie o 10:00.

Malokarpatské kopčeky zdolávam relatívne v pohode, vietor ma trochu tlačí do chrbta, v Dechticiach si vymením vodu v bidonoch a presne o 10 stojím na námestí na Dobrej Vode. Zatiaľ tu nikto nie je, nevadí, počkám. Čakám asi 15 minút, keď sa objaví Miro, ktorý ide z Bukovej. A ten ma v tento deň dostane druhýkrát Trnaváci sú už na Brezovej, Dobrej Vode bolo zavreté, išli rovno ďalej. No ale už aspoň nie som sám. Kopček na Brezovú je z tejto strany prívetivejší a tak to spolu vytiahneme. Chalani nás čakajú v bufete pri autobusovej stanici, už im je aj dlho, ale ešte na jedno pivko s nami zostanú.

Potom už len vytiahnuť hore na Bradlo. Veľmi rýchlo zostávam opäť sám. Obiehajú ma nielen autá, ale aj cyklisti. Takže ako garant zabezpečujem koniec pelotónu. Ostatní čakaním na mňa už aj trochu vychladli a tak robíme vrcholovú fotku a presúvame sa na posedenie do chaty. Niečo popijeme, niečo zjeme a popritom si máme čo povedať. Medzitým sa na chate objaví skupinka Piešťancov, ktorí si to dnes zorganizovali súkromne. Aspoň ale dodržali plánovanú trasu, keď si už tak radi pospia. Poľahčujúcou okolnosťou je pre nich to, že po ceste navštívili Peťa Hovorku, ktorý momentálne zo zdravotných dôvodov nedobrovoľne pauzuje.

Čas sa ale posunul a tak sa pomaly rôznymi trasami rozchádzame. Janči s Milanom idú ešte na nočnú do práce, niektorí vyrážajú smer Priepastné (máme sa s nimi stretnúť u Adama), iní opäť dole na Brezovú a potom ďalej. V malej skupinke pokračujeme na Košariská, kde sa na chvíľu zastavíme v Holotéch víške na fazuľovicu a šúľance. Keď prídeme k Adamovi zistíme, že druhá skupina je dnes pekelne rýchla a už sú vo Vrbovom Igor sa preto odpája a šliape za nimi. Ostávame poslední traja, ktorí sa ešte zastavíme u kamaráta na Prašníku, kde sa nakoniec dosť zdržíme a domov sa dostávame až večer.

V pondelok som sa dozvedel, že Janči s Milanom ešte na Dobrej Vode streli Paľa Škodu, ktorý nemal len jednoduchý defekt, ale poničil aj ráfik a čakal na odvoz. Našťastie má šikovných kamarátov a Milan (s pomocou Jančiho) mu pomohli koleso dostať do takej kondície, že sa domov nakoniec dostal po vlastných.

Ešte rýchle zhrnutie: počasie bolo OK, stretlo sa nás nakoniec dosť, všetci sa dostali v poriadku domov, čiže vydarená akcia. Len nabudúce rešpektujte prosím Vás ťažkú prácu garantov.

Juro Golier

Dobrá Voda 24.4.

Akcie sa za MKCK zúčastnili: Fáziková, Benedikovič, Polák, Slaný, Budoš, Gieci, Naď, Rosa, Matkovčík, Kraic, Babišík, Škoda Št., Škoda P., Herceg,

Ako hosť: Hronský

Typicky aprílové počasie – silný severozápadný vietor, plus 6 stupňov, búrkové oblaky – ani toto neodradilo 15.-tich fanatikov bicykla nasadnúť a šliapať proti silnému vetru na Dobrú Vodu. Dvaja z nich dokonca po nočnej zmene v Atómke. Takže ten rumík s horúcim čajom v reštike nám padol ako balzam na dušu, spolu s radosťou, že je nás viac, ako sme ráno počítali.

Ľubo vyzbieral peniaze pre Goliera na cykloakciu Okolo Tatier, zdá sa, že tento rok je o túto akciu z nášho klubu dosť veľký záujem. Vlado to isté na akciu Okolo Balatonu, kde má sľúbenú veľkú účasť. O spestrenie akcie sa ešte postaral Tóno (najvzdialenejší účastník zrazu). Svoj úplne novučičký krosový bicykel si dal pokrstiť. Krstným sa stal Vlado, ktorý ho poriadne pooblieval šampanským, no niečo sa ušlo aj svedkom krstu.

Pri odchode sme sa rozdelili na 2 partie. Tá väčšia to potiahla už dolu vetrom na Dechtice, Trnavu a Hlohovec (Danka); resp. Posádku za Hlohovcom (Dano). Menšia cez kopce na Prekážku a Trnavu. Zastavili sa ešte pri kaštieli v Dolnej Krupej, kde si v miestnom parku prezreli exemplár sekvojovca mamutieho, stromu pýšiaceho sa obrovským vzrastom. Tento je druhým najväčším (najväčší je v Cíferi) jedincom svojho druhu v Trnavskom kraji . Jeho obvod kmeňa je 503 cm a výška 48 m. Vek sa odhaduje na 120 rokov.

Domov sme prišli všetci v poriadku, spokojní, že sme to zvládli a že nás ani to nevľúdne počasie neodradilo.

Paľo

Jašter 10.4.

Akcie sa zúčastnili: I.Naništa, D.Fáziková, P.Škoda, M.Šuga, A.Masaryková, D.Polák, P.Vrábel, M.Valovičová, D.Vrábel, H.Gurínová, J.Michalec, D.Surovčík, E.Kraicová, M.Nižnanský, J.Poláček, I.Matkovčík, D.Ješko, A.Kučerová, F.Trnka, V.Naď a M.Unger, (21 členov)

Hostia: M.Liška, I.Šikula a I. Kubiš

Po zimnej prestávke sme opäť „oprášili“ naše 2-oj kolesové „tátoše“ a privítali nový cyklorok jazdou na Jašter. Zraz v Trnave bol o 10. hod pred vchodom do Relaxu na Rybníkovej ul. Počasie bolo vcelku svieže – jarné, teplota vzduchu cca 8 st. C. Našťastie trocha ustal vietor, ale slnko sa schovávalo za mraky po celý deň . Piešťanci mali zraz pri kruhovke v cca rovnakom čase. Po tradičnom zvítaní a „štartovej“ fotografii vyrážame na cestu „odkrajovať“ prvé jarné km. Cez Sláviu sa dostaneme na Kopánku a ideme okolo letiska smerom na Malženice – Trakovice – Hlohovec. Na začiatku mosta do HC odbočujeme vľavo na hrádzu Váhu až prídeme k starému železničnému mostu. Prejdeme ním do HC na cyklochodník pri štadióne. Príroda okolo ožíva zeleňou a stromy sa „obliekajú“ do kvetov. Rybári pri Váhu tiež skúšajú uloviť prvú jarnú rybu. No nás čaká ešte pár km a po jazde uličkami vidíme na úpätí svahu za HC cieľ našej 1. jarnej túry Viechu Jašter.

Tu sme dnes o „čosi“ skôr ako obyčajne keďže „tradičnú“ zastávku v Trakoviciach vynechávame. Na dvore pred Jašterom nás už čakajú priatelia (-ky) z Piešťan a okolia. Akciu prišli podporiť aj hostia z klubu Trnavskí sršni, Milan Liška a Ivan Šikula. Obaja sa v rámci tréningu potom od skupiny oddelili a išli ďalej domov vlastnou trasou.

Úderom 12. hod. je otvorená aj viecha a tak zasadáme do lavíc pekne dostavanej terasy. Príjemná a rýchla obsluha čoskoro nosí na stoly požadované jedlá a nápoje. Rozbieha sa debata o plánovaných akciách v r.2016. Zároveň prebieha aj „spisovanie“ záujemcov o akciu Kysuce – Orava (29.6. 3.7.) kt. zabezpečuje P.Herceg. Predseda klubu navrhuje zabezpečiť cyklosprievod na akcii Cyklojazda pre všetkých dna 7.5.2016, a zároveň „spisuje“ záujemcov. Spomenieme si aj na zraneného Jozefa Benedikoviča. ktorému držíme palce a prajeme mu skoré uzdravenie.

Na Jašteri sa vždy dobre cítime a po nedeľnom obede sa ešte debatuje o aktualitách aj „všetkom“ možnom i nemožnom. S hospodárkou klubu potrebujem ešte „doriešiť“ platbu členských známok za r.2016. Po obede a občerstvení nasleduje fotenie na dvore pred Jašterom. Lúčime sa s priateľmi (-kami) a tešíme sa na 2. cyklojazdu na D.Vodu. Cestami aj „necestami“ sa opäť vraciame domov. Cyklosezóna MKCK 2016 je úspešne OTVORENÁ.

Naništa