J. Ščibravý, I. Naništa, D. Surovčík, J. Nádaský, H. Gurínová, M. Nižnanský, J. Budoš, J.Golier, I. Buc, J. Baránek, P. Vrábel, M. Babišík, E. Kraicová, V. Trajlínek, M. Farkašovská, R. Miklošík, I. Kubiš, M. Novák, Ľ. Rosa, M. Matejčík, I. Matkovčík, Dodo Benedikovič, M. Šuga – prišiel ráno na štart,
Ako hostia:
F. Martinus, J. Chudý, M. Liška, S. Bejdová… a mnoho ďalších priateľov, vyznávačov pohybu v sedle bicykla
Tento (25.) ročník cykloturistického vítania leta bol ešte poznamenaný postpandemickou neistotou a doznievajúcimi opatreniami, ktoré nám nedovolili v predstihu začať oficiálne pripravovať túto akciu. Organizačný výbor sa preto rozhodol ponúknuť záujemcom možnosť absolvovať navrhnuté trasy individuálnou formou.
Napriek tomu sa v sobotu 18. júna na dobre známom mieste, pred reštauráciou Relax v Trnave, postupne stretávajú jednotlivci i menšie skupinky nedočkavých cyklistov, aby sa postupne vydávali na pripravené trasy.
Väčšina členov MKCK sa rozhodla vyskúšať kratšiu, 60-kilometrovú trasu. Po zápise do provizórnej prezenčky a krátkom poučení pred jazdou sa vydávame cyklochodníkom na Kopánku a „poza bučky“ – novou ulicou na výpadovku smer D. a H. Krupá…
Počasie ja zatiaľ v pohode. Hoci dnes hlásia opäť tropický deň, slniečko je zatiaľ ešte milosrdné. Tak si v pohode užívame takmer v bezvetrí krásny slnečný deň. Na okolitých poliach sa pomaly farbí obilie, lipa krásne rozvoniava, čerešne popri ceste lákajú „okoštovať“. Jednoducho leto sa hlási: tu som cyklisti, som celé vaše, pripravené pomôcť objavovať blízke aj vzdialené kraje…
Za Hornou Krupou odbočujeme na Trstín. Za prvým kopčekom sa nám začnú objavovať prvé výhľady na Malé Karpaty. Na naše milé Malé Karpaty, ktoré máme aj v názve nášho klubu a ktoré už niekoľko rokov veľmi radi spoznávame na našich akciách, či už v lete zo sedla bicykla a v zime aj pešo. Za tie roky nám neodmysliteľne prirástli k srdcu a na návrat na ich cestičky sa vždy tešíme.
Cykloturistom sa patrí občas aj zastaviť, posedieť a občerstviť sa. A veru dobre nám padlo zastaviť sa v Reštaurácii U sedliaka pri smolenickej stanici. Jedno orosené a teplá polievka, zopár slov o trase nám urobilo dobre. Tu si nás odchytil cyklokamarát Paľo Herceg, a pripojil sa ku skupine 60-károv.
Po občerstvení pokračujeme ďalej. Prechádzame Smolenicami, krajom Lošonca a onedlho sme na Majdáne. Keďže už poriadne pripeká, neodmietneme ponuku Krčmy U kurátka na doplnenie tekutín a dobre nám padne aj gulášik, pečené rebierka, 1 orosené, káva a všetkého podľa chuti…
Ďalšia cesta už vedie v príjemnom tieni malokarpatského lesa. Pohoda sa však končí za Rybárňou. Odtiaľto začína stúpanie na najvyššiu kótu dnešnej túry – Pri dube – do výšky cez 430 m. Tu sa chvíľu zdržíme. Cez Zabité sa čoskoro parádnym zjazdom dostaneme až do Dolian. Dvaja „uprchlíci“ si trasu z Majdanu skrátili chodníkom okolo Orešianskej priehrady a cez Orešany a Suchú n/Parnou prišli do Trnavy okolo 15:00.
Časť skupiny sa zastavíme v miestnom motorkárskom B-Clube doplniť tekutiny, kávičku pred posledným úsekom cesty do cieľa, do Trnavy. Tento nám okrem pečúceho slnka „spestrí“ ešte posledné stúpanie do obce Borová.
Nie každému zostalo rovnako síl, tak sa na ceste riadne potrháme a po menších skupinkách postupne prichádzame do reštaurácie Relax na záverečné zhodnotenie akcie. Tu nás už čakajú borci z dlhej trasy (aj viacerí z nášho klubu – I. Kubiš, I. Matkovčík, M. Novák, J. Nádaský… – ospravedlňujem sa, ak som na niekoho zabudol).
Dnes je to bez tomboly a iných oficialít. Sedíme pri jednom stole, nálada je výborná. Veď po komplikovanej jari konečne prišiel čas na tie pravé cyklopotulky. Otvorili sme letnú sezónu a veríme, že sa počas leta až do jesene budeme stretávať na potulkách či na pešo alebo na bicykli… konečne už v nových cyklodresoch z edície r.2022. Za čo patrí veľká vďaka celej skupinke našich členov, ktorá v spoločnosti NyNa zabezpečila všetko potrebné – od návrhu dizajnu, výberu materiálu a strihu, skúšania vzoriek až po distribúciu hotových dresov koncovým užívateľom.
Otázka neznela ČI, ale AKO VEĽA nakoniec zmokneme.
Druhý júnový víkend (predtým posledný májový) sa od samých počiatkov existencie nášho cykloklubu neodmysliteľne spája s výjazdom na Oravu, tie roky priniesli viacerým z nás množstvo kilometrov, zážitkov a priateľstiev pod starostlivým dohľadom našich najmenších veľhôr. Po dvojročnej prestávke spôsobenej dobre známymi okolnosťami sme sa tak na tatranský asfalt už veľmi tešili. Predpoveď počasia však neveštila nič dobré…
Štvrtok, 9.6.
Nakoniec sa nás nazbieralo 11. Trojica z okolia Piešťan si to na horniaky namierila po D1, do Mikuláša dorazili ešte pred obedom. Obloha už síce pomaly sivela, ale oni sa plní optimizmu vyrazili popasovať s prejazdom na Oravu, s ikonickým stúpaním cez Huty, na bicykloch. Nás ostatných zastihla prvá prehánka v klesaní z Čertovice. Pohľad na uhľovočierne mraky preháňajúce sa oblohou i občasných cyklistov úporne snažiacich predrať sa hustým lejakom do sucha a tepla domova rozhodli. Na Oravu ideme autom, s Hutami sa pokúsime vysporiadať v nedeľu. Po príchode na dobre známe miesta, do penziónu Monika v Habovke, ešte niektorých chvíľu pokúšala myšlienka nasadnúť na bicykel, pohľad na meteoradar ich však od tohto nápadu našťastie veľmi rýchlo odradil. Chalani to nakoniec tiež stihli, prudký lejak sme si tak užívali už všetci pospolu na terase penziónu s kalíškom hafirovice v ruke. Prvý deň sa teda vydaril.
Piatok, 10.6.
Ešte neprší, plní opatrného optimizmu, neistoty a očakávaní vyrážame po raňajkách na štart do Nižnej, pred sebou máme celý deň, čo nám prinesie? Ako vždy neopakovateľnú atmosféru na štarte a v uliciach oravských miest, jazdu v takmer nekonečnom pelotóne nabudených cyklistov (len na chvíľku zaostaneš – v bunde sa už začínaš potiť – a potom sa dlhé minúty prebíjaš vpred, čelo však nikdy nedostihneš), prvé defekty (našťastie tebe sa vyhýbajú), prvé krkaháje (našťastie už vieš kadiaľ ich obísť), prvé kolízie (našťastie bez väčších následkov), prvé jemné kvapky dažďa (našťastie skôr také jemné rosenie, našťastie nie pridlhé), prvé občerstvenie, prvé metre poľského asfaltu. Krátke posedenie na známom salaši, stretnutie s Trnavákmi (chuť žinčice sa mieša s vôňou pálenky), tiahlu cestu do Zakopaného len preletíš (stále nezaprší), kostol predsa nemožno obísť, opätovné stretnutie s Kamilom a Igorom (tých zlákala Gubałówka), prechádzka po pešej zóne (ako vždy pulzujúcej životom), pivo-káva-polievka, potom ešte kúsok peši… A teraz už začne ozajstná cyklistika!
Malý pelotón sa radí do vláčika, len trafiť tú správnu cestu (nenechať sa zlákať odbočkou do Kuźníc), len sa vydriapať hore na Cyrhlu… hľadáš ľahšie prevody, utieraš prvé kvapky potu, vypnúť mozog, nohy bezmyšlienkovite krúžia ako dobre premazané piesty stroja, srdce búši sťa kovadlina, ešte chvíľu vydržať, bude lepšie… sklon sa vyrovnáva, parkovisko na okraji cesty, chladivý hlt vody chutí ako nikdy, prebúdza myseľ, dodáva silu, ešte zďaleka však nie je koniec…
Dlhý zjazd príjemne šumí okolo uší, päťdesiatka na tachometri, radosť v duši, dokelu! ďalší kopec!!! PREČO??? Cesta sa kľukatí, cesta stúpa, neprestajne, nekonečne, neskutočne… za ktorou zákrutou jej bude koniec? koľkokrát ešte zatlačím do pedálov? pridlhé stúpanie, priveľká drina, načo som sa sem vôbec pechoril, aspoň však neprší, veď ten deň je vlastne krásny, všetko ide ako po masle, kruhový objazd, konečne…
Široký úsmev, (opäť) dobrá nálada, dlhý (chladný) zjazd do Lysej Poľany, pohoda… však vy ešte neviete čo vás čaká!
Opäť na Slovensku, na chvíľku sa pristaviť pri bufete, teplá káva zohreje zmrznuté ruky, sladká tyčinka dodá prepotrebnú energiu, ešte kúsok potiahneme do kopca (netreba sa ani vyzliekať), potom sa zošupneme čosi nižšie, tam nás určite čaká oddych, naše obľúbené miesto, Podspády, posilnenie, občerstvenie, zahriatie (nielen pri duši), potom ďalší kopec…
Ako veľmi sa to miesto zmenilo… pán domáci nás ale čaká, je tu však (polo)pusto, dnes sa tu pristavili len skutoční znalci, len tí, ktorí vedia…
S horcom v chrbte sa Príslop šliape ľahšie, i tak sa však k slovu (prvýkrát) dostáva najľahší prevod, hory stratené v oblakoch ťažkých ako puding, opäť sa ozývajú pochybnosti, hlavou víria výčitky… prečo však? vedel si predsa do čoho ideš, sám si sa rozhodol, tak veľmi sa sem tešil!
Konečne hore! Posledné roky by si to už mal za sebou, len rýchlo sa zošmykol dole, deň ukončil v Ždiari. Dnes ťa však ešte kus cesty čaká… Opatrne v zjazde, opäť jemne popŕcha, nie, to nie je dážď, to len hmla vypadáva z mračien, to len vlhkosť osviežuje unavenú tvár, len keby nebola taká kosa!
Krčma v Tatranskej Kotline po dlhých rokoch opäť víta svojich dávnych kunčaftov. Pohár pivka nikdy neuškodí, plný tanier posilní. Veď za rohom čaká posledný výstup dňa…
Kežmarské žľaby. Kedysi postrach, dnes len taký smiešny hupáčik, asi sa (konečne) dostávam do formy. A posledný zjazd do Tatranskej Lomnice. Ubytovanie. Rýchle okiepenie. Večerné posedenie pri pohári piva. Zvládli sme to. Ani sme nezmokli. Krásny deň.
Sobota, 11.6.
Ako naložiť s dňom voľna? Na bicykli si vybehnúť do Červeného Kláštora či na Sliezsky dom a Štrbské Pleso (a tam sa krčiť pred prudkým lejakom kdesi na zastávke). Vyviezť sa lanovkou na Lomnický štít a potom vzývať božstvo hôr nech aspoň na chvíľku roztrhne závoj hustej oblačnosti. Len tak sa motať po okolí. Cestou za kávičkou sa nečakane ocitnúť na svadbe. Večer opäť zaskočiť na pár orosených. Pekný deň. Znova sme nezmokli.
Nedeľa, 12.6.
Uvidíme ako to pôjde dnes. Najskôr sa prebehneme kúsok po Tatrách, ale už čoskoro sa spustíme do podhoria. Svit, Lučivná, Štrba, Važec, Východná, Hybe. Krásny je liptovský kraj vmačknutý medzi Kriváň a Kráľovu hoľu, len trochu zvlnený, priveľmi rozhúpaný, ako vysoké vlny na rozbúrenom mori, ako kučeravé baránky na azúrovej oblohe. Zrak si plníme nádhernými scenériami oboch Tatier, dušu vlahou pohodou teplého nedeľného predpoludnia. Takých dní je len málo.
Dlho by sa dalo písať o ceste pod starostlivým dohľadom hradby hôr, opäť prežívať každé šliapnutie do pedálov, každý hrejivý lúč slnka, každé slovo rozhovorov počas krátkej zastávky na oddych. No my sme už minuli odbočku na Čertovicu, už sa rútime na Liptovský Hrádok (pamätáte, ako vo štvrtok lialo?), brzdíme na križovatke v Okoličnom, lúčime sa s Piešťancami. Spontánne si sľubujeme, že o rok znova…
Už len prebehnúť cez Mikuláš (pozdravujem debila v Octávii), prešmyknúť sa okolo Liptovskej Mary a… akosi prežiť prejazd cez Huty. To najlepšie nás čaká na záver.
Nedarí sa mi rozbehnúť, telefón vyzváňa ako zbesnený, Braňo, Peťo, Braňo, Braňo, Andrej, Roman, Kamil, Braňo… stále dokola. Kto vymyslel tú malú otravnú vec, prečo som si ju pripustil tak hlboko pod kožu? Konečne míňam krásny fotogenicky kostol v Liptovských Matiašovciach, prinútim sa zastaviť, narýchlo preniesť spomienku na snímač fotoaparátu.
A je to tu! Časovky do vrchu sa ja veru nezúčastním, budem rád, ak sa v zdraví (v pohode to určite nebude) dostanem hore! To nemám žiadny ďalší prevod? Už po pár šliapnutiach do pedálov viem, že to bude čistý boj. Ale chcem ho vybojovať so cťou, skúsim sa zmačknúť, dať to v sedle. Šliapnutie za šliapnutím, meter za metrom sa plazím ďalej, centimeter za centimetrom stúpam vyššie. Kolená praštia, reťaz vŕzga, pot sa leje zo všetkých pórov tela, dych som stratil už veľmi dávno… snažím sa neodlepiť zrak z predného kolesa, nepozerať, kam až sa mám vyštverať, asi by som sa definitívne zlomil… Uff, kúsok zjazdu, aspoň kratučký oddych, znova však vyzváňa telefón, neviem ani, či mi Kamil vôbec niečo v tom dychčaní rozumel…
Kopec ale ešte nekončí, vyhliadka vľavo je určite krásna, kašlem však na ňu, keby som sa zastavil… dupem, fučím, nadávam, nemyslím, nevidím, nepočujem.. nie ja nejdem žiadnu časovku!… veď ja som to nakoniec DAL!!! (za necelú hodinu, viac ako polhodinu za víťazom)
Lejem do seba birell a kofolu (údel všetkých šoférov), obdivujem čarovné výhľady do krajiny, bavím sa s kamarátmi, hore sme už všetci, adrenalín sa postupne vyplavuje, aký nádherný deň, aký krásny kopec.
Už len prežiť rýchly zjazd do Zuberca, naložiť sa do áut, rozlúčiť s kamarátmi (a akciou), v poriadku doraziť domov, krásny víkend sa postupne mení na spomienky – Orava, o rok sme tu znova!
Nakoniec sme (takmer vôbec) nezmokli. Na neuverenie.
Akcie sa (vo farbách MKCK) zúčastnili: Peťo Julíny, Dušan Surovčík, Robo Chlpek, Kamil Lavor, Igor Matkovčík, Janči Budoš, Gabika Kušnierová, Feri Martinus, Jozef Baránek, Roman Miklošík, ako hostia Majka a Jozef Koleníkoví a
Na prírodnú rezerváciu Hohe Wand som naďabil len čírou náhodou na nete, keď som hľadal ďalšie možnosti spoznávania krajiny našich južných susedov. Nie je to od nás príliš ďaleko a stálo by to za taký jednodňový prieskum zo sedla bicykla.
Na zalesnenej náhornej plošine, ktorá sa nachádza v blízkosti mesta Wiener Neustadt, si nájde každý to pravé. Dostať sa dá až do výšky cca 1000 m. n. m. Hlavným lákadlom je tu jedinečná terasa Skywalk, ktorá leží 150 m vysoko nad údolím a poteší všetkých milovníkov výšok a výhľadov. Uvidieť sa dá odtiaľto Neziderské jazero, Schneeberg a podhorie Álp. – tak hovorí turistický sprievodca.
Nie je čo riešiť. Milka súhlasí. Ideme. Moju výzvu prijali ešte Igor Buc a Roman Miklošík. Tak vo štvorici najprv putujeme našimi autami do cca 150 km vzdialeného Wöllersdorfu. Tu zaparkujeme krátko po deviatej hodine na odľahlom parkovisku na Kirchengasse a hneď vyrážame na trasu.
Zatiaľ je to len pozvoľne po rovine popri riečke Piesting. Asi po 5 km nám dobre padne malé zastavenie na občerstvenie v dedinke Markt Piesting priamo na cykloceste.
Odtiaľto však už začína stúpanie. Najprv po miestnej L87. Tá nás privedie do dediny Dreistetten. Za ňou odbočujeme doprava na lesné cesty. Asi po kilometri začíname stúpať už priamo na stolovú horu. Trochu nás zneistejú zákazy pre cyklistov. No čo už, skúšame ísť ďalej, snáď nás miestni „nezožerú“.
Miestni nás síce „nezožrali“, ale ťažké stúpanie nás poriadne potrápilo. Konečne prichádzame na hornú Wandeckstrasse. Sme na kóte niečo nad 800 m. Dobre nám padne zastavenie na chate Hergottschnitzerhaus s milou, slovensky hovoriacou obsluhou. Chutný obed máme servírovaný aj s peknými výhľadmi po krajine pod nami. Kostoly dolu v dedinách ohlasujú poludnie. Aj Rakúsko pod nami v dedinách sa práve chystá na obed. Takže: Dobrú chuť spoločne.
Ďalej putujeme po asfaltových okreskách. No opäť stúpame (a dávame si riadne zabrať) až hore na vyhliadkové miesto Kleine Kanzel. Vzhľadom k tomu, že okrem pekných výhľadov na Schneebergskú stranu, je tu aj ZOO v prírode, tak je to tu pomerne bohato navštevované aj rodinami s deťmi..
Sme vo výške 1050 m. Bohužiaľ je už opar, tak výhľady sú obmedzené – škoda – Schneeberg je v oblakoch. Ale i tak vidíme kus peknej hornatej krajiny.
Ďalším naším cieľom je opäť vyhliadkové miesto Grosse Kanzel, teraz na opačnej strane stolovej hory. Cesta k nemu je zase poznačená zákazmi pre cyklistov. Veríme v rakúsku zhovievavosť a ideme. Inú cestu nemáme. Je to pekná šotolinová cestička prevažne klesajúca. V pohode sa teda dostávame k Eicherthütte – chate priamo pri vyhliadkovom mieste. Je tu plno áut miestnych „ferratistov“ (ktovie kade sa sem dostali?). Posedíme, dobrá kávička padne vhod.
Výhľady – hlavne od kríža (Wildenauerkreuz) – sú úžasné. Strmé skaly pod nami veľmi lákajú „ferratistov“ – ani sa im nečudujem. Je to tu úchvatné.
Naším ďalším smerom nie je bohvieaká úžasná cesta, ale stúpať hore na Kleine Kanzel sa nám zrovna nechce, tak sa podujmeme prejsť asi 1,5 km po slušne povedané – neschodnej ceste – ku chate Hubertushaus. Odtiaľto je už cesta rozhodne lepšia, ale musíme to vystúpať až ku ZOO pod Kleine Kanzel.
No, ale príroda je spravodlivá. Hlavným trhákom dnešnej túry je vyhliadková plošina Skywalk. Máme to k nej prevažne dolu kopcom. No a samotná plošina: trčí asi 5 metrov nad priepasťou. Ako protiváha je 30 tonové závažie zabudované vo svahu. Takže snáď nás to udrží. Podlaha je mriežková – priehľadná. Máme úžasný pocit – 150 m pod nami je skalnatá priepasť a my trčíme nad ňou. To dostane každého.
Odchádzame, no čaká nás ešte ďalší bonbónik na trase. Zjazd zo stolovej hory vedie po ceste s neskutočnými serpentínami vysekaných priamo v skalách, ktoré nás na polceste prinútia zastaviť sa a pokochať sa týmto technickým zázrakom.
Schádzame dolu do dediny Maiersdorf a sledujeme tú nádheru zdola. Jasne vidieť vytŕčajúci Skywalk. Tak, tam sme pred chvíľkou boli.
Sme veľmi spokojní. Za tú vynaloženú námahu sme dostali adekvátnu odmenu. Posledných 15 km do cieľa, do Wöllersdorfu je to prevažne po rovine, tak máme pohodu na pomalé strávenie dnešných zážitkov ešte zo sedla bicykla.
Je dobre vedieť, že krajina ani nie tak ďaleko od našich domovov vie poskytnúť cyklistovi takéto nevšedné zážitky.
Dĺžka trasy: 53 km; prevýšenie 1310 m.
Ľuboš Kraic
Objavovanie neznámych malokarpatských hradov
tamtiež v rovnaký deň
Nezávisle od Ľuboša mala neveľká skupinka turistov podobné „šimranie v bruchu“, v rovnakom čase ju to ťahalo do kraja rozprestierajúceho sa južne od Bratislavy, tých zopár kopčekov, ktoré sa vlnia okolo Hainburgu (vraj) ešte možno považovať za Karpaty. A jediné Karpaty na šírom okolí sú Malé. Tie vŕšteky vraj ukrývajú aj niekoľko hradov. Naše zrúcaniny poznáme, objavíme nejaké i za riekou Dunaj? Podarí sa nám doplniť kamienky do mozaiky dávno minulých čias?
Deň ako z obrázku víta na poloprázdnom parkovisku (len zopár karavanistov sa lenivo preťahuje v sviežom chlade skorého rána, len niekoľko psov ťahá na vôdzke svojich pánov, z každého kúta počuť slovenčinu) na brehu Dunaja posádky dvoch áut. Vítame sa, bez veľkého zdržiavania vyrážame. Dnešná porcia kilometrov a očakávaných atrakcií nepripúšťa zbytočné otáľanie.
Príjemným chodníkom (úsekom svätojakubskej cesty) popri Dunaji, miestami vytesanom do skaly sa posúvame k prvému bodu nášho programu, k zrúcanine hradu Röthelstein. Prečo je tu všade plno tabuliek zakazujúcich pohyb na bicykli?
Jeden z vôbec najľahšie dostupných hradov sa „týči“ na 30-metrovom brale nad Dunajom vraj od roku 1180, dnes z neho zostalo len niekoľko obvodových múrov a zvyšky stien paláca. Stačí len chvíľku postáť (oddychovať ešte nie je dôvod) a snažiť sa zachytiť útržky príbehov o skrytých pokladov, ktoré tu vraj ukryli muži v červených plášťoch a kapucniach. No výhľad na pokojne tečúci Dunaj je prekrásny, upokojujúci a oslobodzujúci.
Avšak táto voda dokáže i ničiť. O kúsok ďalej obdivujeme torzo stromu, značky na ktorom ukazujú, kam vystúpila hladina rieky pri povodniach v nedávnych rokoch. Na väčšinu z nich nedokážeme rukou ani dosiahnuť… Opodiaľ sa otvára nádherný, nečakaný výhľad na hrad Devín, toho pohľadu sa nevieme nabažiť. Začína však riadne pripekať…
Opúšťame breh rieky, po cykloceste cez polia sa približujeme k Wolfstahlu, cez ktorý sme všetci už viackrát prechádzali autom (poniektorí aj tankovali na miestnej pumpe). Putovanie jeho dobiela rozpálenými ulicami je však úmorné. S radosťou sa tak ponárame pod ochranu korún stromov na svahoch Hindlerbergu, ktoré majú skrývať diviačiu zvernicu, zrúcaninu hradu Pottenburg, vyhliadkovú vežu Königswarte a jeden tajomný areál. Ale pekne postupne…
Do zvernice sa dostávame rebríkom cez plot (to ešte nevieme, že takýto prechod si dnes viackrát zopakujeme), žiadne diviaky však nevidíme, nečudo, pripeká, zver nie je hlúpa… To sa však už blížime k hradbám ukrytým v hlbokom lese. Pottenburg, strážny hrad vystavaný v dvanástom storočí pustne už od roku 1529, no aj napriek tomu má návštevníkovi čo ukázať. Trochu adrenalínový výstup do veže (má vraj tridsať metrov) zláka len Paľa, ten nám potom sprostredkúva zážitky z jej útrob počas krátkeho posedenia na nádvorí. Ideme, chceme ešte vystúpiť na Königswarte, rozhľadňu na vrchole kopca.
Pod ňou sa rozkladajú tajuplné stavby – vojenský či civilný objekt, zariadenie slúžiace na komunikáciu s UFO? Nevieme, radšej sa tešíme z výhľadov do širokého okolia.
Zvyšok cesty zvernicou je pekný, nikde ani živej duše (len mrcinu malého diviaka na kraji cesty obžierajú muchy, tak predsa len existujú), púšťame sa mimo značky, dostaneme sa mi vôbec von? Dostali sme sa, rebríky cez plot sú (hádam) na každej cestičke, brány sú však zamknuté, značky so zákazom pohybu na bicykli všadeprítomné.
Opäť Wolfstahl, cez polia sa zdá byť Hainburg blízko, v úmornej horúčave sviatočného popoludnia je však neskutočne vzdialený. Aspoň na chvíľu sa preto ukladáme do chládku osamelého stromu, oddychujeme, posilňujeme sa pred posledným úsekom cesty, márne sa snažíme doplniť tekutiny, dno fľaše je tak veľmi blízko…
Konečne Hainburg, z každého druhého otvoreného okna počuť slovenčinu, ledva však prepletám nohami, tam hore sa mám ako vyštverať? Po ceste – krok za krokom, slnko zo mňa ale vysalo posledné zvyšky energie, už (takmer) nemám z čoho brať… Pekný hrad, zaujímavý, ja však po ňom blúdim ako vo sne, obraz sa rozostruje, do pamäte sa ukladajú len zlomky vnemov, už dlho som si nehrabol tak hlboko na dno síl. Posledný glg vody a posledný banán ma ako-tak privádzajú k životu, aspoň narýchlo sa ešte raz rozhliadam po zaujímavom hrade Heimenburg na vrchole kopca Schlossberg nad Hainburgom. Myšlienku na výstup na protiľahlý dominantný Braunsberg si však vôbec nepripúšťam, sily jednoducho došli… Budem sa sem musieť ešte niekedy vrátiť.
Do cieľa pri brehu Dunaja sa však uličkami pekné starého mestečka prešmykneme ako lasičky, už sa tešíme na kávu a niekoľko glgov dobre vychladeného nápoja. Bol to pekný deň, krásny výlet, objavili sme skutočne zaujímavé miesta, len v týchto horúčavách musíme voliť tienistejšie cestičky.
Za neznámymi malokarpatskými hradmi kúsok za hranicami putovali: Daša Soubustová s kamarátkou Ivetou, Alica Binková, Božka Golierová, Paľo Rapant, Edo Zolvík, Paľo Herceg, Vojto Galbavý, Maroš Modrovský a
Z členov a sympatizantov MKCK sa akcie zúčastnili: M. Kupčík, I. Pekaríková, S. Macejka, V. Gubiová, E. Riečičiarová, I. Buc, J. Lukačovičová, J. Poláček, A. Kučerová, I. Papánková…
Po naložení posledných bicyklov v Bratislave sa autobus s cyklistami pomaly presúva do Talianskeho Livorna. Nastáva nalodenie na trajekt a po dobu 4 hodín pomalý presun na ostrov Korzika.
Po vylodení sa autobus presúva z Bastie na západné pobrežie do oblasti Corsica Paradise do Kempingu Lacasa. Tu počas šiestich dní bude skupinka cyklistov spoznávať krásy tejto časti ostrova.
Čím nás privítala Korzika? Ani nie tak kopcami hore-dolu, to sme očakávali, ale nesporne vysokými teplotami, ktoré sa denne šplhali medzi 35 – 38° C, čo uberalo na silách.
Nedeľa 12.6. – Lacasa – Castagnola – Ajaccio – Mezzavia – Afa – Lacasa (61 km / 1036 m)
Pondelok 13.6. – Lacasa – Casaglione – Ambiegna – U Liamone – Lacasa (42 km / 588 m)
Utorok 14.6. – Lacasa – Calcatoggio – Sari-d’Orcino – Casaglione – Plage du Limone 48 km / 670 m)
Streda 15.6. – Liamone beach – plážovanie resp. Lacasa – Sagone – Cargése – casaglione – Lacasa (75 km / 1186 m)
Štvrtok 16.6. – Lacasa – Sagone – Paomia – Cargése – Plage de Péru – Cargése – Lacasa (65 km / 964 m)
Piatok 17.6. – Lacasa – Lava – U San Bastianu – Pevani – Lacasa (65 km / 984 m)
Ako býva zvykom jednotlivé trasy boli spestrené zastávkami v miestnych mestečkách a dedinkách na prezretie tamojších atrakcií. No a kúpanie na plážach, ktorými Korzika doslova prekvitá, bolo samozrejmosťou.
Večer bol vždy čas na spoločné posedenie a zhodnocovanie akcií pri dobrom vínku a pivku…
Každý bol spokojný a domov si odniesol príjemné zážitky z bicyklovania po Korzike.
Počasie v nedeľu ráno bolo naozaj perfektné, slnečné ráno, v Jelke nás na brehu čakalo 12 lodí, nakoniec, keď sme sa spočítali a zaradili do posádok, stačilo nám10 lodí. Veci sme si dali do sudov a nedočkaví vyrazili na vodu.
Poznámočka: nabudúce je dobré dať loďky aspoň do 20 cm vody, nebáť sa bosý vkročiť do vody, takto to šúchať po štrku a ničiť lode nie je hodné vodo-cyklo-turistov nášho formátu.
Na vode bola nálada výborná. Na tomto úseku Malého Dunaja v tento deň sme boli na vode sami. K tomu len ticho, spev vtákov a divočina okolo.
Prestávku sme si urobili v bufete Madarász, uviazali lode o pontón, prezieraví mali špagát, neprezieraví použili čo bolo, aj šnúrky z tenisiek, dali sme si pivko, nejaké jedlo, aj palacinky boli, spravili foto a nasadli do lodí.
V Potônskych Lúkach sme dali oddych, krásny kemp, len bez bufetu, vhodný na táborenie, grilovanie, atď. Ponúkli sme sa z vlastných zásob, nakŕmili miestne mačky a šli ďalej.
Poobede sa zamračilo, ale to je určite lepšie ako horúčava a dokonca hodinku pred cieľom začalo drobno pršať. Dážď našťastie netrval dlho a pádlovali sme na už regulovanom úseku smerom k Tomášikovu. Vyzerali za ktorou zákrutou je cieľ.
A je tu sútok Čiernej Vody a Malým Dunajom a 200 m pod ním cieľ.
Druhý diel (po roku) splavu Malého Dunaja nás previedol jeho zákutiami medzi Jelkou a Tomášikovom. Počasie bolo napriek predpokladom výborné, nálada skvelá, nikto sa nechtiac neokúpal.
Ďakujem všetkým účastníkom za spoluvytvorenie akcie, krásneho zážitku a páči sa mi,
že ste so sebou zobrali aj mládež a ukázali im, že je aj iný svet, než svet mobilov a počítačov
Akcie sa za MKCK zúčastnili: Juraj Poláček, Anna Kučerová, Ľuboš Kraic, Emília Kraicová, Juraj Golier, Igor Buc, Jana Lukačovičová, Ján Ščibravý, Jozef Nádaský a Viera Gubiová
Ako hostia: Stanislav Macejka, Marián Kupčík, Samuel Gubi, Peter Chnapko, Marián Modrovský, František Martinus, Štefan Krištof, Iveta Salová a Jozef Sala
V nedeľu 22.5.2022 sa uskutočnila ďalšia cykloakcia z kalendára MKCK pre tento rok, ktorou bola tentokrát trasa v oblasti Čiernej vody, Malého Dunaja a Klátovského ramena:
Mostová – Čierna Voda – Starý Háj – Veľké Blahovo – Vermešov majer – osada Čótfa – osada Bifár – Jahodná – vodný mlyn Jahodná – reštaurácia Alba Régia – Renczésov majer – Dunajský Klátov – vodný mlyn Dunajský Klátov – Trhová Hradská – Čanádsky močiar – Topoľníky – Trstice – reštaurácia Malý Dunaj – Nový Majer – Jahodná – Tomášikovo – Esterházyho kaštieľ a park v Tomášikove – Vozokany – Mostová
Za vcelku cyklisticky priaznivého slnečného počasia s miernym vetrom sa v obci Mostová na parkovisku pred miestnym obchodom s ovocím a zeleninou zišlo celkom 19 cyklistov a cyklistiek pripravených vyskúšať cesty a cyklochodníky tohto rovinatého kúta Slovenska. Po tradičnej štartovnej fotografii sme vyrazili po štátnej ceste smerom na obec Čierna Voda, pred ktorou sme odbočili na cyklochodník povedľa rovnomenného vodného toku. Ten nás priviedol k sútoku Čiernej Vody a Malého Dunaja, k osade Starý Háj a malej vodnej elektrárni Veľké Blahovo na Malom Dunaji, kde sme mali krátke zastávky na fotografovanie.
Za Veľkým Blahovom skončil asfalt a trasa ďalej pokračovala povedľa Malého Dunaja po lesných a poľných cestách. Žiaľ, pred časom pršalo, a tak sa blatu nedalo celkom vyhnúť. Úsek však nebol dlhý, v osade Vermešov majer sme sa dostali opäť na asfalt a podľa stupňa zablatenia zhodnotili kto lepšie a kto horšie zvládol terénnu vložku.
Trasa ďalej pokračovala cez osady Čófta a Bifár do Jahodnej, kde sa plánovali pozrieť miestny vodný mlyn, ukázalo sa však, že je v súkromnom vlastníctve a verejnosti neprístupný, a tak sa dal len odfotiť z diaľky z mostíka cez Malý Dunaj pre peších a cyklistov. Aspoň že tak. Bolestným bola návšteva v štýlovej reštaurácii Alba Régia, kde sme sa občerstvili a kde sme Vierke zablahoželali k 50-tke.
Ďalší úsek trasy viedol smerom na Renczésov majer povedľa poľa posiateho červenými makmi, medzi ktorými sa naše dievčatá nemohli neodfotiť. Nasledoval Dunajský Klátov, v ktorom sme sa dostali ku Klátovskému Ramenu a vodnému mlynu Dunajský Klátov. Tento bol už verejne prístupný, a tak do albumu pribudlo ďalších pár fotiek. Nasledovala ďalšia terénna vložka povedľa Klátovského Ramena, blato sa však tentokrát nekonalo a ani to nebolo dlhé, takže pohoda. Nespevnenú cestu vystriedala asfaltová, ktorá nás cez Trhovú Hradskú priviedla k úplne novému cyklochodníku okolo Čanádskeho močiara. Ten však žiaľ nešiel celkom našim smerom, a tak sme z neho mohli využiť len krátky úsek. Cez krátky spojovací chodník a panelovú cestu sme prešli na cestu hlavnú, ktorou sme pokračovali cez Topoľníky do Trstíc.
Tu bola naplánovaná obedná prestávka v reštaurácii Malý Dunaj, jedinej široko ďaleko. Po príchode to pre nejakú rodinnú oslavu chvíľu vyzeralo, že z obeda nič nebude, po krátkej porade s kuchárom sa však personál rozhodol, že hladných nás odísť nenechajú. Dokonca sa našlo aj miesto na vonkajšej terase v tieni, kde sme sa akurát pomestili, takže to nakoniec dopadlo na jednotku.
Nasledovný úsek trasy cez Nový Majer po Jahodnú bol opäť nespevnený, tentokrát to bola jemná šotolina, teda nič, čo by sa nedalo zvládnuť. Za Jahodnou šotolinu vystriedala asfaltová cesta, ktorá nás doviedla do Tomášikova. Tu sa nachádza Esterházyho kaštieľ s priľahlým parkom, ktorý má už svoje lepšie časy za sebou. Do átria sme sa nedostali, podľa cedule tam prebieha archeologický výskum, a tak sme si mohli spravili pár fotiek na pamiatku len v zámockom parku.
Keďže do cieľa nám už zostávalo len pár km, padlo hromadné rozhodnutie, že si zaslúžime odmenu, ktorú sme si vybrali vo forme zmrzliny, ktorú si poniektorí obohatili aj o kávičku – podľa Ferka je vraj najlepšia kombinácia káva s čokoládovou. Evidentne je fajnšmeker.
V tomto bode sa zdalo, že už máme všetky atrakcie za sebou, opak bol však pravdou. Nenápadná odbočka z hlavnej cesty za Tomášikovom nás priviedla na asfaltový cyklochodník povedľa Starej Čiernej Vody. Ten viedol tesne nad vodou z časti lesíkom, opačný breh bol lemovaný viacerými oddychovými zónami, čo vytváralo jedinečnú a neočakávanú atmosféru, pričom viacerí účastníci vyhodnotili tento úsek ako vôbec najkrajší z tejto trasy. Cyklochodník končí vo Vozokanoch, kde sme sa vrátili na hlavnú cestu, po ktorej to boli do cieľa v Mostovej už len posledné 3 km.
Viem, vrchári si dnes neprišli na svoje, každopádne aj pohodové tempo po rovine má niečo do seba. S potešením konštatujem, že cyklochodníky nám utešene pribúdajú aj na juhu Slovenska, čo je len a len dobre.
Ako garant ďakujem všetkým za účasť a teším sa na ďalšiu akciu.
Záverom ešte štatistické údaje:
– dĺžka trasy: 67 km
– celkové prevýšenie: 82 m
Juraj Poláček
Mostová – stretávame sa
Mostová – štartujeme
Na trase…
…popri Čiernej vode
Na trase
Malé zastavenie pri sútoku Čiernej vody s Malým Dunajom
Včera sme sa stretli v Smoleniciach, aby sme otestovali svoje sily na ďalšej horskej trase. Preto prišli len tí, ktorí milujú tvrdé stúpania a nevadia im chodníky plné lístia, skál a haluzí – Janka až z Báhoňa, Miro z chaty na Bukovej a Milan, Štefan, Jozef a ja. Na začiatku sme si dali malé pivko, pri ktorom nás telefonicky pozdravil Juraj, ktorý mal turistickú partiu, plánovali navštíviť Považský hrad. Pravdepodobne zisťoval koľko sa našlo bláznov, ktorí sa rozhodli vyskúšať moju trasu. Na počítači sa cestičky plánujú dobre, vôbec to nebolí, ale realita býva krutá. Hlavne, keď sa fyzická kondícia opäť niekde stratila. Trasu sme začali cez Trstín, Holbičkov mlyn a v smere plynovodu krásne hore kopcom, stúpanie pokračovalo cez horný traverz Zárub. Nádherné pohľady na Bukovú a vrtule na Rozbehoch nás prinútili zastaviť sa, kochať sa a hlavne trochu sa vydýchať. Dosiahli sme najvyšší bod trasy, asi 650m. Pokračovali sme dosť technickým zjazdom až tesne pod Ostrý kameň a k priehrade Buková. Ďalej nás čakal asi najkrajší úsek po žltej značke meandrami potoka, kvitnúcimi plochami medvedieho cesnaku a na záver krátka zastávka pri kaplnke. Už sa začal objavovať smäd, preto nám kilometre do Prieval prešli veľmi rýchlo. V súkromnom pivovare sme sa občerstvili a nabrali sily na výstup po žltej na Rozbehy. Ja len opatrne, len jedno pivko. Ostatní si dali aj polievku, poniektorí aj zopár štamperlíkov. To bol kľúčový moment, ktorý som asi zanedbal. Všetci dobre posilnení ma predbehli a ja som sa začal trápiť. Z Rozbehov sme išli cez Bojkovú a Dúbravu na Sokolské chaty. Odtiaľto nás čakala najťažšia časť trasy, kde sme museli aj tlačiť bicykle – Obulanská a Mikulčické kopanice. Bola to cyklocesta, dobrá brutalita, kto to môže vytiahnuť? Ďalej nasledoval už len krásny padák do Bukovej. Tu sme posedeli dlhšie, lebo skupina sa začínala štiepiť. Janka so Štefanom plánovali ísť do Cífera cez sedlo Pod Veterlínom a Zabité, asi boli motivovaní občerstvením U kurátka. S nimi sa zviezol do Smoleníc aj Jozef. Miro sa vrátil na chatu na Bukovej a ja s Milanom sme išli po hlavnej do Bíňoviec, kde sme chceli navštíviť nášho priateľa Paľa a jeho mladého psíka. Ďalej do Trnavy sme pokračovali už len po poľných cestách, cez kraj Dolnej Krupej, lesík s pamiatkou na neznámeho vojaka, Klčovanské letisko a Štrky do Sesslera. Cesta poľom bola dobrá, akurát som si od vibrácií necítil prsty na rukách. Akcia bola výborná nielen vďaka počasiu, voňavému vzduchu v lese s príjemnou vlhkosťou, ale hlavne dobrou partiou, ktorej nevadili žiadne nástrahy trasy. Čas pri oddychu a občerstvení tak plynul naozaj rýchlo, zostali len spomienky na priateľov.
P.S. Janka urobila v ten deň 119 km a 1850 nastúpaných metrov.
Jano Budoš
A keďže Janči vo svojom texte spomenul aj náš turistický výlet, pre prípadných nasledovníkov (oplatí sa!) pripájam jeho krátky popis. Z Považskej Bystrice sme sa vlakom presunuli len jednu zastávku do Nosíc, odkiaľ sme sa po vznikajúcej cykloceste presunuli do kúpeľov Nimnica. V príjemnom prostredí nám hneď zrána padla vhod káva, zákusok či pivko a tak sme sa dobre posilnení vydali do boja s horou. Stúpanie na Holíš bolo sýte, výhľady však boli nádherné. Lúky na zostupe tiež, aj malebná obec Úpohlav (toľko dreveníc pokope sa dnes len tak ľahko nevidí), či o niečo väčšia Udiča, najnižšie položená obec okresu. Odtiaľ nás čakal výstup na najvyšší bod okresu – Klapy. Stál naozaj za to (sklonom aj čarokrásnymi výhľadmi). Pri zostupe sme si ešte odskočili do Dzedovej rici, zaujímavej jaskynky pod bralom Cigánka. Na záver nás ešte čakal Považský hrad, múry ktorého sme prvýkrát uvideli len zopár stoviek metrov pred ich dosiahnutím. Určite však stojí za návštevu (nespočítateľne mnohokrát som išiel okolo, hore som sa dostal až dnes). Jeden opravený a jeden chátrajúci kaštieľ (ten väčší) dole v obci sme len obišli (nie sú prístupné), výlet sme zakončili v pizzerii, káva-kofola-pivo-pizza chutili. Taktiež aj celý dnešný výlet. Ak sa ho rozhodnete zopakovať, odporúčam dodržať popísaný smer, zostup z Klapov by bol brutálny.
V nedeľu sa ku mne na Bradlo nepridal nikto, samému sa šliape smutno…
8. máj, sviatok a deň voľna sa nám v posledných rokoch neodmysliteľne spája s Častovskou 50, možnosťou pekne sa prejsť po bližšom i vzdialenejšom okolí Častej. Podujatie sa však tento rok konalo už o deň skôr, ale nie príliš vydarené počasie (ráno lialo ako konvy) a s tým súvisiaci nedostatok odvahy (či skôr pud sebazáchovy) spôsobili, že akcia sa tentokrát zaobišla bez našej účasti.
No doma sme predsa len nedokázali obsedieť, v nedeľu sa poniektorí z nás rozhodli vybehnúť na hrad Tematín, zlákali nás hradné slávnosti, ktoré sa tam konali počas celého víkendu. Na výstup sme tentokrát zvolili netradičnú trasu mimo značkovaných ciest (na záver mimo akýchkoľvek chodníkov) z Modrovej. Odmenou za našu voľbu bol božský pokoj (nestretli sme samozrejme ani živú dušu), pekný kameňolom za Modrovou, krásne výhľady z vrcholovej lúky na Rovencoch i tej pod vrcholom Kňažieho vrchu, nenápadné no zaujímavé bezmenné bralo kúsok od cesty či utajený starý cintorín (hádajte aký) uprostred lesa.
Na hrade bolo o poznanie rušnejšie, čakal nás tu už Dušan, ktorý si hore vybehol na bicykli a mnoho zaujímavých ukážok života v stredoveku. Placky boli chutné, aj z dela nám vystrelili, meč do ruky požičali (nikdy nechytajte jeho ostrie!), všeličo zaujímavo porozprávali. No a výhľady? Ako vždy nádherné.
Rozlúčili sme sa s Dušanom, išiel na Bezovec tak ako my, na dvoch kolesách však bol samozrejme rýchlejší. Na povrchu riadne rozmoknutej cesty sme tak mohli sledovať už len stopy jeho kolies. Tá prehánka (a vzdialená) búrka, ktorá nás našťastie len krátko vystrašila pod Kňažím vrchom sa týmito miestami prehnala v plnej sile.
Akcie sa za MKCK zúčastnili: Ľ. Rosa, I. Buc, J. Benedikovič, I. Kubiš, M. Babišík, D. Surovčík, J. Budoš, A. Kučerová, J. Poláček, D. Fáziková, V. Trajlínek, J. Baránek, Ľ. a E. Kraicoví, J. Lukačovičová, J. Golier, I. Pekaríková a V. Gubiová.
Ako hostia: H. Rosová, V. a M. Miklošovičoví, J. a I. Saloví, M. Kupčík, G. Kušnierová a Š. Krištof. (pri Lužnom moste sa k nám pridal S. Tibenský)
Rozbeh tohtoročnej cyklistickej sezóny začíname len pozvoľna a k tomu boli prispôsobené aj parametre tejto cyklotúry. Dĺžka cez 60 km a profil prevažne rovinatý. Skrátka – odpočinková záležitosť. Jej trasa viedla popri Dunaji, kde sme obdivovali najnovšiu technologickú novinku – Lužný most, no hlavným cieľom boli zákutia Malého Dunaja a dediniek popri ňom.
Takýto pozvoľný rozbeh prilákal na miesto štartu – v Ivanke pri Dunaji – pomerné veľkú partiu cyklonadšencov. Stretávame sa krátko po deviatej na Námestí sv. Rozálie. Hneď vedľa vrcholia prípravy na tradičnú bežeckú akciu – Ivanska päť a polka. Preto sa veľa nezdržujeme a onedlho opúšťame dedinu smerom ku letisku.
Zastavujeme sa na chvíľu pri malej mohyle. Symbolický pamätník je postavený na mieste, kde tragicky zahynul Milan Rastislav Štefánik s talianskou posádkou v dôsledku zrútenia lietadla.
Opúšťame pietne miesto a pokračujeme obchvatom pristávacej dráhy letiska. Nič nepristáva, ani neodlieta, takže máme to len v komornej atmosfére, žiadne technické vzrušenie.
Dostávame sa na cyklocestu, ktorá nás pokojne popri Malom Dunaji prevedie vez Vrakuňu, Vlčie hrdlo k Prístavnému mostu. Cez neho sa dostávame na južný breh Dunaja. Opäť pokojná cyklocesta nás sprevádza prírodnou časťou Petržalky. Prechádzame popri známom jazdeckom areáli, okolo prírodnej rezervácie Starý háj.
TU nastal príhodný čas na malé zastavenie a občerstvenie. Využijeme služby občerstvenia U bosorky. Sedíme si pekne za stolom, popíjame – každý, čo má rád. Sme radi, už je máj, všetko sa pekne zelenie, občerstvenia sú otvorené, cyklistický život je v plnom prúde. Užívame si naplno pohodu tejto chvíle.
Čas nás však volá ďalej. Prichádzame k Lužnému mostu. Ide o šiesty most nad Dunajom v hlavnom meste, má dĺžku približne 3 km, šírku 35 metrov. Preklenuje okrem hlavného toku ešte Jarovské rameno, Veľký Zemník a Biskupskú zátoku. Bol otvorený na jeseň minulého roku.
Pre nás je podstatné, že je na ňom vybudovaná aj cyklocesta. Odtiaľ môžeme v pohode pozorovať okolie pod nami – hlavne novovybudované hausboaty tých majetnejších, ktorí si tu užívajú svoj pokoj.
Tu sa k nám pridáva posledný, dvadsiaty siedmy člen našej partie. Takže takto kompletní pokračujeme ďalej. Popri Biskupskom kanáli sa dostávame tesne ku Slovnaftu. Ten tesne obídeme a pripájame sa na tzv. Rovinskú radiálu. Parádna cyklocestička nás sprevádza krajom Rovinky. Môžeme obdivovať novovybudované pokojné štvrte rodinných domov.
Lenže nám naše žalúdky hlásia, že sa blíži čas obeda. Zakotvíme tu v Rovinke v reštaurácii Morris. Personál je z takejto „tlupy“ riadne zaskočený. Ale i keď s menšími výhradami, podujmú sa našu skupinu gastronomicky uspokojiť. Svojim spôsobom sa im to i podarilo.
Stálo nás to však veľa času, tak napapaní a odpočinutí ihneď po zaplatení pádíme ďalej. Lenže čert nespí a dažďové mraky tiež. A jeden takýto si na nás počíhal hneď za Rovinkou a „sprevádzal“ nás až do Mostu pri Bratislave. Vo vedľajšom Malinove nebolo už po prehánke ani stopy. Môžeme opäť v pokoji obdivovať nové uličky a architektonické skvosty sídliska Tri vody.
Za sídliskom sa dostávame do zámockého parku. Miestny kaštieľ je však zatvorený. V minulosti ho vlastnilo panstvo zo Sv. Jura a Pezinka. V súčasnosti sa v ňom nachádza Združená stredná škola záhradnícka. Takže je pre nás aj tak zatvorený.
Po prekľučkovaní sa miestnymi uličkami prichádzame opäť k Malému Dunaju. Pokojná cestička po jeho brehu nás privedie k rozhľadni. Je vybudovaná v tvare obrovského vtáčieho hniezda, z čoho vyplynul aj jej názov. Výhľad z nej nie je bohvieaký, ale svoje čaro si nezaprie. Preto ju navštevuje veľa turistov z blízkeho aj ďalekého okolia.
Vraciame sa späť do Malinova, ale len nakrátko. Po prekročení Malého Dunaja sa dostávame do Zálesia, ku hlavnej dnešnej atrakcii, ku replikám Gešajovských mlynov. Ich výstavba bola sfinalizovaná v roku 2012.
Cieľom projektu bolo vložiť do prírodnej scenérie kus histórie, ktorá čerpá z pôvodného spôsobu obživy ľudí a umožniť oboznámenie sa s tradíciami, ktoré boli odpradávna späté s Malým Dunajom. Bohužiaľ, dnešný stav týchto replík naznačuje, že bez akútnej opravy, dlho nevydržia.
O kúsok vedľa prichádzame ku ďalšej tunajšej atrakcii, Záleskému korzu. Korzo Zálesie predstavuje drevenú promenádu naprieč tokom rieky Malý Dunaj. Zakončené je malou rozhľadňou zvanou Záleský maják.
Aby sme “nevychladli“, tak sa presúvame hneď ku ďalšiemu dnešnému cieľu. Je veľmi romantický. Hneď za Zálesím pri Malom Dunaji si miestni trampi vybudovali oddychové miesto, kde si postavili do kruhu indiánske totemy rôznych tvarov. Dôstojne mu sekundujú ďalšie atrakcie. Malebný domček postavený na koloch na mŕtvom ramene a park U Včelára.
Celé toto miesto je obľúbeným cieľom výletov pre príjemnú atmosféru prírody Malého Dunaja a hlavne lužného lesa.
Takto pozitívne nabití opúšťame tieto takmer rozprávkové miesta a cez Záleský park smerujeme do cieľa dnešnej túry, do Ivanky pri Dunaji.
„Vlakári“ hneď pokračujú ďalej na stanicu do Sv. Jura, my ostatní zakotvíme ešte v miestnej Reštaurácii Emília na kávičku a vyhodnotenie dnešnej akcie.
Nuž, čo dodať na záver. Aj keď nás dnes trochu pokropil dážď, určite nebanujeme. Veď túra a hlavne atrakcie na nej nám to bohato vynahradili. Malý Dunaj nám opäť ukázal, že má čo ponúknuť cyklistovi aj na rovine.
Keď sa menšia skupinka mužov a žien na bicykloch rozhodla po stretnutí na D. Vode vrátiť do Trnavy cez Suchánku na Prekážku a ďalej na Krupú a Trnavu, tak tušili, že ten vietor bude silným súperom, čo aj bol (nás s Peťom vietor z Prekážky do Vrbového naopak doslova vytlačil, asi sme viac poslúchali – poznámka J.G:).
V nedeľu napoludnie sa na Dobrej Vode zbehlo asi 30 cyklistov a cyklistiek na námestí pred reštauráciou, niektorí sa videli po roku, vítanie bolo veselé, doplnené ešte oslavou narodenín a menín – Jurajovci mali meniny.
Kto mal záujem o nový dres alebo aj o nohavice, mal možnosť si to vyskúšať na vzorke privezených dresov – (o to sa postaral Golier junior) – záujem bol veľký.
A aby nás nebolo málo, prišla aj skupinka našich priateľov, peších turistov, ktorí skúmali okolie D. Vody.
Čo na záver, ďalšia vydarená cykloakcia, čo sa stáva už pravidlom a tešíme sa na ďalšie naplánované zrazy, či na bicykloch alebo na pešo.