Akcia Cez tri Alpské sedlá

11.8.2021

Akcie sa zúčastnili: Igor Buc, manželia Kraicoví, manželia Macejkoví, Roman Miklošík, Ján Budoš.

 Raz pred rokom som po akcii okolo Schneebergu pod vplyvom krás horských sediel len tak začal behať pohľadom po mape v oblasti Štajerska. Skúšobne som si urobil okruh z Mürzzuschlagu, aby najazdené kilometre a celkové výškové prevýšenie boli prijateľné. Na dokončenie môjho projektu prispel hlavne Ľubo, ktorý našiel vhodné parkovisko pre autá, sledoval ideálne počasie a hľadal optimálny deň, ktorý by vyhovoval napriek preplnenému dovolenkovému kalendáru.

Termín sme viac krát menili, ale predsa prišiel deň D, keď sme tri autá vyrazili do Rakúska plní očakávaní krásnych zážitkov, aj miernej obavy, či to zvládneme. Podľa mapy nás čakala trasa asi 90 km s celkovým stúpaním asi 1800m, čo je celkom dosť veľký záber. Ja som si zobral môj cestný bicykel, mal som obavy, či to vytiahnem s mojimi prevodmi, čo sa prejavilo, že som sa celkom dobre nevyspal.

Neplánovali sme veľa našich cyklistov osloviť, lebo to bolo dosť ťažké zorganizovať a aj celkový čas na trasu bol limitovaný. Takto sa ospravedlňujem všetkým tím, ktorí by chceli ísť s nami, nebolo to vôbec jednoduché.

Cesta do  Mürzzuschlagu trvala autom z Trnavy asi 2,5 hodiny s využitím aj rakúskych diaľnic. Zaparkovali sme na parkovisku, ktoré bolo hlavne pre športových nadšencov prírody, čiže bolo zadarmo. Do Mürzzuschlagu sme prechádzali niekoľkými tunelmi. Počasie z rána bolo polooblačné, občas vykúkalo slniečko. Po prechode jedného tunela nás prekvapila hmla, ktorá nás sprevádzala až do miesta štartu. Nemali sme dobrú náladu pri štarte, lebo hmla nám zabránila vidieť kopce. Dúfali sme, že sa vyčasí a uvidíme krásnu alpskú krajinu. Pred štartom sme sa posilnili nápojom, urobili štartovné foto a hybáj do kopcov.

Cesta začala len veľmi pozvoľne stúpať dolinou. Išli sme proti prúdu rieky Mürz po cyklochodníku. Občas sme videli aj prielom rieky Mürz, čo v preklade je Mürzzuschlag. Obloha sa nám už našťastie začala čistiť a a ukázala nám nádherné alpské vrcholy, ktoré patria do pohoria Veitschalpe. Pripomínalo mi to cestu na Čierny Váh. Stúpanie stále nebolo bohvieaké, stále nám tá nadmorská výška nepribúdala. Z dedinky Mürzsteg sa konečne sklon cesty začal zväčšovať. Čakalo nás prvé sedlo Niederalpl. Do sedla sme nastúpali asi 440m na dĺžke 9,6 km pri priemernom stúpaní 4,6%. Posledné 3 km boli celkom výživné medzi 9-10%. Ešte sme mali dosť síl, čiže celkom dobrá previerka.

Sedlo Niederalpl je nadmorskej výške 1221m. Čakala nás tam odmena v reštaurácii, dobre orosené pivečko Gösser. Medzitým nás čakala ešte kontrola covid pasov a vypísanie dotazníka v prípade nákazy.

Po občerstvení nás čakal zjazd s klesaním niekde až 14% po dedinku Wegscheid. Tu sme začali stúpať na druhé alpské sedlo Seeberg v nadmorskej výške 1254m. Začala sa nám otvárať asi najkrajšia alpská scenéria pohoria Hochschwab. Nastúpali sme asi 446m na dĺžke 9km pri priemernom stúpaní 5%. Tu sme pocítili, že naše nohy dostali konečne zabrať.

Teplota sa zvyšovala, ale nás to neodradilo, lebo iné nám neostávalo. Nabrali sme sily vyvaľujúc sa v tráve. Zjazd bol úctyhodný dolu ostrými serpentínami. Asi cesta naspäť by z tejto strany by bola podstatne náročná.  Pred dedinkou Seewiesen nás čakala reštaurácia Alpengasthof Schuster. Bola v nadmorskej výške asi 1000m s neskutočne nádhernou vyhliadkou na vysoké štíty Hochschwab a hlboké doliny. Tu sme zaradili obed.

Väčšina si objednala Wiener Schnitzel a pivečko Gösser. Dobre sa nám sedelo, aj sme sa dosýta napozerali na scenériu ako na dlani. Nič sa nedá robiť, musíme ísť ďalej. Na trávenie bolo vyhovujúce pokračovanie v zjazde. Klesanie už nebolo také strmé. Z dedinky Turnau sme začali stúpať na posledné sedielko Pretalsattel v nadmorskej výške 1069m. Síl už bolo menej, čiže to bol tak trochu boj o prejdenie na posledný vrchol. Nastupané sme mali 320m na dĺžke 8km pri priemernom stúpaní 4%. Všetci sme sa zišli na poslednom sedle, natešení, že sme to zvládli. Už nás čakala skoro len cesta dolu do doliny do dedinky Sankt Barbara. V dedinke Mitterdorf sme sa zastavili na kávu v rakúskej krčme. Nebola to dobrá voľba. Káva horšia ako na Slovensku, obsluha bola čudná, skrátka aj precízni Rakúšania majú rezervy. Do cieľa sme išli krásnym cyklochodníkom popri železnici.

Na záver chcem len dodať, že alpská krajinka so svojimi pohoriami lemovaná pokosenými poličkami, s pasúcimi ovečkami a kravičkami, s nedomyslenou arómou hnoja mi dáva pocit, že tí naši susedia asi majú svoju krajinu viac rád, ako my, vážia si ju viacej a dokážu žiť viac s prírodou a nerobiť jej zle.

Štatistika. Celkovo sme našliapali asi 95 km s prevýšením 1390 m.

Budoš

Akcia Cyklopotulky po Viedni

Akcie sa zúčastnili: F. Martinus, J. Klaučová, M. Kupčík, I. Buc, Ľ. a E. Kraicoví, I. Kubiš, I. Pekaríková s priateľom Ivanom a malým Viktorom, R. Miklošík, D. Surovčík, V. Gubiová a D. Kováč s priateľkou Anne-Mary.

Do nášho plánu sme na tento rok vložili aj akciu, ktorá sa vymykala nášmu zaužívanému trendu – bicyklovaniu po prírode – a ktorá tentokrát bola zameraná na spoznávanie, samozrejme  zo sedla bicykla, centra jedného z veľkolepých miest Európy – z Viedne.

Viedeň. Kto by nepoznal Viedeň. Viedeň – mesto bohaté na kultúrne, historické pamiatky, mesto valčíkov a operiet, mesto zábavy a lunaparkov, mesto plné pohodovej a priateľskej atmosféry. Viacerí sme už vo Viedni boli a niečo sme z jej atmosféry aj sami okúsili, ale spoznávať ju na bicykli, tak by bolo už niečo, niečo práve pre nás…

Prijať túto výzvu sa odhodlalo 15 cyklistov(tiek), ktorí sa v nedeľu 8.8.2021 dostavili na parkovisko pri obchodnom centre HUMA. Tu práve bol na deviatu hodinu plánovaný štart tejto spoznávacej cyklotúry.

Počasie zatiaľ nič-moc. Je pod mrakom a sem-tam drobno zamrholí. To nás neodradí a tak sa vydávame na cestu. Putujeme po cykloceste, po brehu Dunajského kanála. Mrholenie prestáva a my môžeme pokojne sledovať okolie.

Po ľavej ruke míňame priemyselnú štvrť a je dominantu – Simmeringskú elektráreň. Nie je to moc fotogenické. Ale o chvíľu po malej odbočke sa dostávame k prvej čerešničke dnešného koláča – k tzv. Hundertwasserovmu domu. Obdivujeme hlavne jeho fasádu. Je plná prvkov, ktorými sa vyznačovala tvorba jej staviteľa – rakúskeho architekta Friedensreicha Hundertwassera – boli to hlavne nepravidelné tvary a spätosť s prírodou.

Pokračujeme ďalej. Asi po kilometri prichádzame k secesnej budove verejného vzdelávacieho inštitútu a observatória Urania. Inštitút bol otvorený v roku 1910 Františkom Jozefom  I. pre viedenskú verejnosť. O kúsok vedľa míňame sochu maršala Radetzkého na koni.

A to už sa blížime k mestskému parku. Zosadneme z bicykla a pešo sledujeme, ako si Viedenčania užívajú nedeľné dopoludnie. Putujeme popri malom jazierku. Spoločnosť nám okrem iného robia aj sochy rakúskych velikánov: Franza Schuberta, Franza Lehára… no a samozrejme aj kráľa viedenských valčíkov – Johanna Straussa.

Zhruba po ďalšom kilometri nás cyklocesta Ring-Rund-Radweg privedie k budove  Viedenskej štátnej opery, jednej z najznámejších svetových operných scén. Zaujímavé je, že na jej výstavbe sa v roku 1869 podieľala firma českého staviteľa Josefa Hlávky.

Úzka Spiegelgasse nás dovedie na námestie so Štefanským dómom. Tu je hlavné centrum Viedne. Je to vidieť aj na počte ľudí na tejto pešej zóne. Nezdržujeme sa dlho a po obligátnom fotení sa presúvame k Hofburgu, hlavnému sídlu Habsburgovcom. Sú tu pripravenie fiakre, čakajúce na svojich zákazníkov, aby ich povozili týmito historickými miestami.

Pomaly sa presúvame k radničnému parku. Oproti sa vypína budova Burgtheatra. Divadlo vzniklo v roku 1741 na želanie cisárovnej Márie Terézie, ktorá chcela mať scénu v blízkosti panovníckeho sídla. Bohužiaľ priečelie radnice a priľahlý park je prestavaný na letné kino s obrovským monitorom a veľkým hľadiskom. Ani z budovy parlamentu nič nemáme, celá je pozakrývaná stavebnými dielcami.

Presúvame sa teda na námestie Márie Terézie s priľahlými múzeami. Kultúrne-historickým a prírodne-historickým. Park je opäť plný turistov z rôznych smerov, takže odfotiť sa pred sochou imperátorky nás trochu zdrží.

Chcelo by to už niečo na občerstvenie. Na to je v pláne pokojná Mariahilfer Strasse, resp. jej Reštaurácia Vapiano a Kaviareň Starbucks. V kaviarni sa dokonca dorozumieme aj po slovensky, čo nám spríjemní náladu.

Čas neúprosne beží, takže hor-sa ďalej. Ďalším naším cieľom je zámok Schönbrunn. Je to trochu ďalej. Tak si teraz už konečne aj trochu zabicyklujeme. Dovedie nás k nemu cyklocesta popri riečke Wien.

Zámok bol postavený okolo roku 1700 na mieste, kde bol predtým habsburský letohrádok. Ten bol zničený Turkami. Dnes toto tzv. „viedenské Versailles“ sa okrem samotnej  budovy pýši aj priľahlým parkom s Neptúnovou fontánou, obeliskom, Glorietou, zoologickou záhradou (najstaršou na svete).

Spoznať tieto parkové skvosty sa poberieme aj my. Ale len pešo. Bicykle zamykáme pred vchodom, tie do parku nesmú. Park nás ohromí svojou veľkosťou, kvetmi, stromami, Gloriettou, fontánami… fotíme o stošesť. Strávime tu vyše hodiny, ale stálo to za to.

Naším ďalším cieľom je dostať sa k Dunaju, resp. na jeho ostrov, tzv. Donauinsel. Cesta k nemu vedie cez okrajové štvrte Neulerchenfeld, Breitenfeld, Michelbeuern. Pre nás nič zaujímavé, berieme to len ako tranzit. Významne nám k tomu pomáha tzv. Gürtelradweg.

Konečne prichádzame k Dunajskému kanálu. Hneď pri ňom je vidieť ďalšie dielo majstra Hundertwassera – mestskú spaľovňu odpadu Spittelau. Tá svojho času svojím vzhľadom príliš nekrášlila svoje okolie. Po požiari v roku 1987 jej podľa majstrovho návrhu zmenili fasádu a z obyčajnej budovy sa stalo hotové umelecké dielo.

Pokojná cestička popri kanáli nás privedie už k Dunaju. Cez most Steinitzsteg sa dostávame na spomínaný Donauinsel. Tento ostrov bol v rokoch 1972 – 1988 umelo vytvorený, aby ochránil Viedeň pred povodňami. Teraz je tam spleť pokojných cyklocestičiek a detských ihrísk a všade veľa zelene. Sem sa Viedenčania vydávajú za relaxom a športovým vyžitím.

My sa tu zastavíme na už pomerne veľmi potrebné občerstvenie. V malej indickej reštaurácii nájdeme niečo dobre pod zub a náladu nám opäť  spríjemní slovenská obsluha. Okrem Wiener Schnitzelu teda ochutnáme niečo aj z indickej kuchyne.

V dobrej nálade – ukazuje sa už aj slnko – pokračujeme ďalej po ostrove. Na návrh Vierky sa presúvame po romantickej lávke Ponte Cagrana na severný breh Dunaja. Je to tu plné reštaurácií, kaviarničiek, detských trampolín – skrátka Viedenčania si užívajú relax.

Po moste Reichsbrücke sa opäť vraciame na južný breh a o chvíľu sme už pri slávnom Prátri. Tu nie je čo opisovať.  Tento zábavný park poskytuje viac ako 250 atrakcií, ktorým od roku 1897 dominuje 54 m vysoké ruské kolo Wiener Riesenrad. Je tu opäť veľa ľudí. Raz darmo Práter je Práter. Atrakcií je fakt strašne veľa a my hltáme pohľadom, čo sa len dá.

Ale náš čas neúprosne beží a treba pokračovať ďalej. Z Prátru nás vyvádza tzv. Hauptallee – rovná, pokojná cestička vedúca parkom, kde je vidieť veľa aktívne relaxujúcich Viedenčanov.

Po Práterskom moste  sa opäť vraciame na ostrov a pokojnou cestičkou sa pomaly blížime už k cieľu. Chodník elektrárne Freudenau nás prevedie cez koryto Dunaja a Dunajského kanála späť na „pevninu“. Parkovisko pri HUME je už na dohľad..

Sme v cieli. Naša kultúrno-poznávacia cyklotúra je u konca. Spoznali sme najhlavnejšie atrakcie Viedne. Umožnili nám to teraz aj naše bicykle, ktoré nám poslúžili ako približovadlá. Hoci sme sa presúvali po miestnych cyklotrasách, bolo potrebné dávať pozor na nespočetné množstvo prechodov  cez križovatky a ulice. Vďaka disciplíne našej skupinky sme to všetko zvládli.

Ďakujem všetkým za účasť na tejto nevšednej cykloakcii a dúfam, že si niečo z atmosféry tohto pozoruhodného mesta priniesli so sebou domov.

Prešli sme 50 km s prevýšením 230 m.

Ľuboš Kraic

Akcia Rosalien Gebirge

25.7.2021

Akcie sa za MKCK zúčastnili: J. Lukačovičová, I.Buc, V. Gubiová, M. Kupčík, I. Kubiš, Ľ. a E. Kraicoví, I. Pekaríková s priateľom Ivanom, F. Martinus s priateľkou Jankou.

Naše cyklopotulky po susednom Rakúsku pokračovali aj v tomto roku a to v oblasti pohoria Rosalien Gebirge. Je to odľahlý, severný výbežok Álp na hranici medzi Dolným Rakúskom a rakúskym Burgenlandom. Pohorie vedie zo severu na juh a dosahuje najvyšší bod na vrchole Heubergu (748m).  Aby sme si mohli vychutnať krásu tohto kraja naplno a užiť si parádne výhľady do okolia, museli sme sa aj my na našej trase popasovať so stúpaním a pokoriť  kótu cez 700m.  Chcelo to trochu zabrať do pedálov, ale stálo to za to.

No začnime od začiatku. Dátum akcie padol na nedeľu 25.júla. S počasím som si na tento deň nebol na sto percent istý. V noci sa touto oblasťou prehnala búrka, ktorá nad ránom prišla aj na Slovensko a prechádzala ním celé doobedie. Tu v Rakúsku však už od rána svietilo slniečko, bol vyčistený vzduch a nad hlavami nám žiarilo aj modré azuro.

Krátko pred pol deviatou sa na parkovisku pri Aréne Cineplexx kúsok pred Mattersburgom stretávajú posádky piatich áut a nonstopár Ivan, ktorý sem prišiel o deň skôr až z Hlohovca na bicykli. Parkovisko bolo v pohode, voľne prístupné. Naďaleko bola už otvorená aj reštaurácia, takže jedno štartovacie, „orosené“ prišlo náramne vhod.

Hneď vedľa Arény je cyklocesta, po ktorej sa aj my krátko po pol desiatej vydávame na našu trasu. Pokojná Hirtengasse nás prevedie celým Mattersburgom a za ním nastupujeme na cyklocestu B32 Rosalia Radwanderweg, ktorá nám pri dedinke Schreinermühle dá riadne zabrať, lebo stúpanie presiahlo 15%. Sme radi, keď sa dostaneme na štátnu cestu L223, ktorá nás už s podstatne prijateľnejším stúpaním privedie ku hradu Forchtenstein, jednému z najvýznamnejších symbolov Burgenlandu.

Kedysi patril rodine Esterházyovcov. Vo svojej zbierke má viacero unikátov. Nachádzajú sa tam cestovateľské suveníry, výrobky zo slonoviny, vzácne exempláre z oblasti fauny a flóry aj rozličné kúsky od vedcov a vynálezcov z rôznych ér. Jednou zo zaujímavostí je strieborný nábytok, ktorý sa v takom rozsahu a dobrom stave nenachádza nikde inde v Európe.

Na toto dnes nemáme čas, snáď niekedy inokedy. My prejdeme na zadné nádvorie, kde je útulná kaviareň. Sadneme si, dobre nám padne nejaké občerstvenie. Obslúžení sme až po predložení CovidPassu. Našťastie nemáme s tým žiadne problémy. Po občerstvení si na neďalekej vyhliadke vychutnávame fascinujúci výhľad na roviny smerom na západ.

Po obligátnom fotení pokračujeme ďalej po L223 opäť miernym stúpaním do vnútrozemia Rosalien Gebirge. Pri dedinke Forchtenstein-Rosalia míňame po pravej ruke najvyšší vrchol Heuberg, na ktorom je postavená miestna Rosalienkapelle. Výšku už máme dobrú, tak si v pohode užívame krásu tejto krajiny. Pekné smrekové lesy sa tu striedajú s lúkami s obilím a slnečnicou. Tomu dominujú malé samoty s miestnymi hospodármi. Takto vysoko sa dostávame do rovnomennej dedinky Hochwolkersdorf (Dedina vysoko v oblakoch).

V dedine je útulný gasthaus. Majú tam síce narodeninovú oslavu, ale vedia nás do polhodiny obslúžiť. Samozrejme po preukázaní sa CovidPassom. Čakanie sa veru oplatilo. Miestny Wiener Schnitzel obsahoval veľký tanier a v ňom „tri šnicle ako lopaty“ a k tomu menší tanier so zeleninovo-zemiakovým šalátom. A to všetko za 9,20€. No celé zjesť sa to nijako nedalo. Dostávame alobal na zabalenie na cestu.

S veľmi dobrým pocitom sa poberáme ďalej. A krajina nám ešte ponúkla zákusok na cestu v podobe nádherných a veľmi fotogenických pohľadov. Tie si užívame po mierne zvlnenej krajine, ale prevažuje už mierny sklon nadol. To nám umožňuje pohodovú cyklistiku pri kochaní sa či už lesmi, alebo peknými dedinkami po trase.

Cesta nám rýchlo ubieha. Jemným klesaním dolinou popri potoku Schlattebach, popri dedinách Bromberg, Thernberg prichádzame až do Scheiblingkirchenu. Tu odbočujeme doprava na cyklocestu popri riečke Pitten. Pohoda opäť pokračuje. Takmer po rovinke opäť obdivujeme naše okolie. Počasie je stále parádne.

Pri Gleissenfelde obdivujeme obrovské vápencové bralo, na ktorom je tzv. „Zrúcanina pádu Turkov, kde v roku 1532 podľa legendy boli rozptýlené skupiny Turkov zahnané roľníkmi do priepasti. Teraz je tam pekné vyhliadkové miesto. Ale to opäť necháme na inokedy. Tak ako aj ďalšie dve nasledujúce atrakcie. V Seebensteine po pravej ruke míňame rovnomenný, celkom pekne zachovaný hrad a v Pittene zase miestny zámok.

To už prichádzame do Bad Erlachu s cieľom osviežiť sa. No mestečko je ako vyľudnené, ani občerstviť sa nie je bohviekde. Pokračujeme ďalej s vierou, že po ceste nájdeme niečo lepšie. Lenže to lepšie neprichádzalo. Buď bolo všetko zavreté, alebo v dedinách nebol nijaký gasthaus.

Ako-také osvieženie nám poskytne v dedinke Frohsdorf oddychové miesto, kde je prameň s pitnou vodou. Ale ono by to chcelo nejaké posedenie – trebárs s niečím sladkým. Pokračujeme po trase ďalej s týmto konkrétnym hľadaním. Situáciu nám začína komplikovať mrákava nad Schneebergom, ktorá sa pomaly posúva naším smerom.

V kúpeľnom mestečku Bad Sauerbrunn je hneď vedľa našej trasy počuť nejakú hudbu. Je tu nejaká miestna oslava a samozrejme je tu vidno aj cukráreň aj reštauráciu. Volíme kompromis medzi útekom pred mrákavou a túžbou po sladkom. Dáme si len-tak narýchlo zmrzlinu, koláčik, príp. kávu (take-away).

Do cieľa nám už veľa nezostáva, tak sa rýchlo poberáme ďalej. Mrákava nám dáva podľa radaru ešte polhodiny náskok. Ten v pohode stíhame aj s malou zastávkou v Mattersburgu, kde si urobíme foto pred stožiarom s erbami jednotlivých miestnych cechov.

Sme v cieli. Naložíme bicykle, presvedčíme Ivana, aby išiel domov radšej s nami autom a nie nonstop na bicykli. Miesto máme ešte voľné. Súhlasí. Štartujeme smer Slovensko. Začína drobno mrholiť.

Sme spokojní. Podarilo sa nám opäť spoznať pekný kus krajiny našich južných susedov. Spoznať ho zo sedla bicykla. A dnes aj pri peknom počasí. To je to, po čom naše zmysly najviac túžia. A keď sa k tomu pridá aj dobrá partia, ako hovoria bratia Česi: „je zaděláno na hezké vzpomínky“.

A tak sa dnes aj stalo. Ďakujem všetkým zúčastneným a dúfam, že popri vynaloženej námahe si odniesli aj pekné zážitky.

Dĺžka trasy: 74 km
Prevýšenie: 925 m

Ľuboš Kraic

Akcia Šumava

10.7.2021 – 17.7.2021

Akcie sa za MKCK zúčastnili: Janka Lukačovičová, Anka Kučerová, Juraj Poláček, Tóno Gieci s priateľkou Denisou, Pavol Herceg, Fero Martinus, Heňo Molnár, Igor Buc, manželia Kraicoví, manželia Rosoví, manželia Macejkoví, Kornel Ninis, Peter Chnapko, Jozef Koprna, Vlado Svoboda a Ján Budoš.

Sobota 10.7.

Cestou na Šumavu sme navštívili mestá Pelhřimov, Tábor a Týn nad Vltavou. Tu sme sa prechádzali peknými námestiami a dopriali sme si obed s pravou českou kuchyňou. V Týne nad Vltavou som si zaspomínal na vojenské časy, kde som strávil rok zo svojho života, na ktorý sa dobre spomína, ale určite už by som to ešte raz nechcel zažiť. Večer sme sa zišli všetci v penzióne Vozzýk U Sabatu v Nové Hutě. Správca penziónu pán Václav je fanda hardrockovej skupiny Black Sabath a hlavne speváka Ozzy Osbourne.

Nedeľa 11.7. (dĺžka 61 km, prevýšenie  1212 m)

Predpoveď počasia bola plná dažďa na celý na celý týždeň. Náladu nám to nezobralo, preto sme naplánovali prvé tri etapy, že sa dopravíme autom do miest ako Modrava, Lenora a Stožec, a odtiaľ urobíme okruh na bicykli. Dnes sme zvolili Modravu pre náš štart a cieľ. Do áut sme sa pomestili všetci aj traja jazdci Peter, Kornel a Jozef, ktorí prišli na Šumavu kombináciou vlak-bicykel.

Z Modravy sme sa vyrútili so mnou na čele po krásnej asfaltke smer Srní a zabudol som zastaviť kolónu 20-tich cyklistov v prvej historickej budove Antýgl. V roku 2006 sme robili akciu Šumava s viacerými miestami na ubytovanie medzi, ktorými sme sa presúvali na bicykli a samozrejme nás všetkých aj s bicyklami a batožinou priblížil náš priateľ a šofér Ročkár mini autobusom. Jednám miestom na ubytovanie bol Antýgl bývalá stará sklárňa. Zabudol som zastaviť na tomto mieste, čo som si vyslúžil kritiku. Pokračovali sme po asfaltke zvlneným terénom medzi malebné usadlosti s krásnymi chatami až do Prášil. Tu sme si niektorí rozpamätali na miesto, kde nás pred 15-timi rokmi smäd, hlad a možno dážď, prinútil sa schovať do reštaurácii. Aj teraz sme sa schovali, občerstvili sa a čakali na dážď, ktorý mal odísť. Dlhodobá prognóza počasia na dnešný deň nebola dobrá, čiže sme sa predsa vybrali k jazierku Laka. Urobili sme okruh a vrátili opäť do Prášil do toho istého šenku. Dážď visel na vlásku a bola len otázka času, že príde najprv ľahučký dáždik, ale neskôr poriadny lejak. Odhodlali sme sa na cestu k autu, ktorá bola pôvodne navrhnutá, iná alternatíva by bola dlhšia. Pôvodne sme chceli obísť Poledník. Cesta začala stúpať a k tomu mierny dážď. Začínalo nám byť zima, preto sme obišli Prášilské jazierko. Stúpanie začínalo byť brutálne a k tomu silnejší dážď, tu končila žiadna sranda. Na pravej strane sa nám ukázal vrchol Poledník, ktorý nebol tak ďaleko. Všetci sme sa potrhali, niektorí dali posledné sily a odbočili na Poledník, iní ponáhľali k autu. Prišli sme pred rozhľadňu Poledník, ktorá bola uzavretá pre rekonštrukciu, čiže sme sa odfotili, že sme tam boli a hybáj dolu do Modravy. Keby bolo krásne počasie, bol by to krásny zjazd, ale v daždi a vysokej rýchlosti som vnímal len cestu, aby som sa nevysypal a ostré dažďové kvapky. Krása cesty do Modravy bola schovaná za hmlou, za narastajúcou zimou na celom tele a jedinej myšlienky, aby som bol, čo najskôr v aute. Chvalabohu nikomu sa nič nestalo, prišli sme všetci k autám a naloženie bicyklov bolo rýchle ako o život. Po príchode do penziónu sme mali zo začiatku pri nalievaní zahrievajúcej medicíny trochu problém neviliať medicínu, lebo nás zasiahla triaška od zimy, ale zvládli sme to. Po ďalších kolách sme sa dostali do normálnej teploty.

Pondelok 12.7. (dĺžka 59 km, prevýšenie  1087 m)

Na druhý deň sme vybrali trasu s ďalším slušným vrcholom Třístoličník v Nemecku s nadmorskou výškou 1302mn. Bicyklovať sme začali z Lenory. Predpoveď počasia mala byť priaznivá so slniečkom a maximálne nejaké búrky. Po pár kilometrov sme navštívili ďalšiu osadu České Žleby, kde sme pred 15-timi rokmi spali všetci na bývalej rote. Šotolinové cesty nás doviedli pozdĺž nemeckých hraníc na hraničný prechod Nové Údolí, kde nás čakalo občerstvenie pri železničnom vagóne. Po prechode hraníc za nemeckou dedinkou Haidmuhle sme sa zastavili pri Mariánskej kaplnke, kde sme nabrali aj duchovnej podpory na zdolanie vrcholu, ktorý nás očakával. Stúpanie bolo zo začiatku mierne po šotoline, ale neskôr po asfaltke sa zvýšilo, ale dalo sa to v celku. Tesne pod kopcom nás prekvapili scenérie alpských štítov. Záverečná  stúpanie asi 100 metrov s 16 percentným sklonom, nás preverilo a boli dve možnosti, buď to dáš a tých pár minúť prežiješ v zdraví, alebo zosadneš z bicykla. Žalúdok sa mi jeden krát prevrátil, reflux zabral, chvalabohu som v ňom nič nemal, ale nevzdal som to, i keď nemohol som nabrať vzduch na pokraji infarktu. To miesto s občerstvením a krásnym výhľadom za to stál. Aj to pivo sa mi zdalo akési slabé, až neskôr nám celkom slušne išlo do hlavy. Zjazd na hranicu do Nového Údolí bol odškodňovací za útrapy smerom na kopec. Cestou dolu sa Helen odtrhla reťaz technici museli riešiť problém ideálneho zanitovania reťaze pri použití nie ideálnej nitovačky. V reštaurácií sme sa dali zlákať českými sýtymi jedlami a pivečkom Březí koza. Polom po búrkach nám zamedzil prechod po plánovanej ceste, museli sme skrátiť trasu do Stožca. V Stožci sme počkali pri kávičke na oneskorencov, ktorí už finálne zanitovali Heleninu reťaz. Pokračovali sme do Lenory, ale cestou sa oddelila skupina, respektíve sa stratila na čele s Ferom, ale predsa dorazila neskôr do cieľa.

Utorok 13.7. (dĺžka 67 km, prevýšenie  604 m)

Tretí deň sme absolvovali poslednú jazdu autom do Stožca. Hneď na začiatku sme narazili na uzavretú dolinu pre kalamitu po búrke. Páska nás nezastavila, tak sme pokračovali ďalej. Blížili sme sa k lesným pracovníkom dúfajúc, že nás pustia ďalej. Niektorí nás vracali naspäť, Heňo využil svoju nemčinu, aby vysvetlil situáciu nemecky hovoriacemu lesnému robotníkovi. Hneď sme skonštatovali, že niektorí Nemci sa majú veľmi zle, lebo musia robiť v českých lesoch. Nakoniec nás pustili ďalej. Postupne cesta začala prijateľne stúpať k Plešnému jazeru. Vrch Plechý s nadmorskou výškou 1378 nm je najvyšší štít Šumavy v Česku. Okolie Plešného jazera patrí do najprísnejšej ochrany prírody.

Ďalej sme pokračovali Schwarzenberským kanálom, ktorý mal minimálny sklon smerom dolu a používal sa v minulosti na prepravu dreva zo Šumavy až do Viedne. Opustili sme kanál a dostali sme sa k vodnej priehrade Lipno v dedinke Bližší Lhota. Po občerstvení sme pokračovali cez Novú pec popri Vltave do horárni Černý Kříž. Cestou sme obdivovali meandre Studenej Vltavy, ktorá sa spojila s Teplu Vltavou a zostala len Vltava. Táto etapa bola skôr na regeneráciu síl po ťažkých etapách. Večer nás čakala večera, pivečko Budvar 33 a správca mával v obľube na záverečnú nalievať miestnu špecialitu Krvesaj, približne to má chuť ako griotka.

Streda 14.7. (dĺžka 67 km, prevýšenie  1060 m)

Táto etapa začínala z nášho penziónu. Pozvoľne začínala cesta stúpať smerom na Churáňov, kde sme míňali vlek so zjazdovkami. V zime to tu asi býva plné nadšencov lyžovania. Ďalej sme pokračovali cez Horskú Kvildu a Kvildu do Modravy. V Modrave sme doplnili zásoby a hurá na asi najkrajšiu časť Šumavy na horskú chatu Březník. Tu sa začínali rozprestierať scenérie ako v našich horských tatranských alebo fatranských dolinách. Neskutočné smreky na rozprávkovo zelenom machu a všadeprítomná voda, ktorá dáva život a krásu okoliu. Z horskej chaty je vidieť vrchol Luzný, ktorý je na nemeckej strane. Pred 15-timi rokmi bol obsypaný suchými smrekmi. Vtedy sme sa pohoršovali, že Nemci nechávajú prírodu nech si urobí čo chce. Teraz je vidieť, že kopec je zalesnený mladými smrekmi a vyzerá lepšie. Asi to robia dobre bez zasahovania do prírody. Vrátili sme sa na križovatku a začali stúpať po Černú Horu. Toto stúpanie nás preverilo, hlavne svojou dĺžkou. Ďalej sme navštívili prameň Vltavy. Toto miesto, keď sme tu poniektorí boli dávnejšie malo svoje čaro. Teraz to bolo zrastené a všade suché stromy napadnuté lykožrútom. Cestou dolu sme sa v rýchlosti zastavili v Bučine, kde boli zbytky železnej opony ako memento na minulosť. Búrkový radar hlásil, že k nám sa blíži búrka, čiže začali sme silnejšie dupať do pedálov. Tempo sa riadne zvýšilo. Ale stálo to za to. Prišli sme včas, nezmokli sme.

Štvrtok 15.7. (dĺžka 63 km, prevýšenie  1379 m)

Predposledný deň mal byť skoro celý upršaný. Preto niektorí nechali bicykle doma a išli spoznávať auto a pešky miesta ako Vimperk, vrchol Javorník, Kašperské Hory a Boubínský prales. My, čo nevieme žiť bez bicykla sme zamierili do okresného mesta Vimperk. Mestečko Vimperk so svojím zámkom pôsobí dojmom zabudnutia, hlavne investorov so svojimi peniazmi, ale malé námestíčko bolo malebné. Pri kávičke sme sa zohrievali na slniečku. Vimperk leží v dosť hlbokej jame. Nechcel by som to dennodenne šlapať na bicykli. Ďalej sme pokračovali cez dedinky Bohumilice, Nespice a Rohanov hľadajúc miesto na obed. Miestni nám poradili, že možnosť jedla je až na kopci Javorník. Niektorí nevydržali a zastavili sa pod kopcom na obed. My sme si dožičili oddych a jedlo až na Javorníku. Po obede zopár nadšencov horských dojazdov ešte vyšliapali ku Klostermannovej rozhľadni. Pri občerstvení sme stretli v reštaurácii aj Jura a Anku. Výnimočne nám chutilo pivko Kráľ Šumavy. Po spojení dvoch skupín sme pokračovali cez Stachy. Tu sa opäť schyľovalo k búrke. Vyčkali sme v Dobrej chate pri jedle a pivečku asi hodinu a vybrali sme sa po daždi cez lyžiarske stredisko Zadov do nášho penziónu. Táto etapa bola asi najťažšia z hľadiska stúpania, i keď viedla väčšinou po asfaltkách. Za Zadovom opäť  radar hlásil, že k nám sa blíži búrka. Tentokrát sme ale pred búrkou sme nestihli ujsť. Chýbalo nám asi 5 km do cieľa. Vychutnali sme si mokrý dojazd s pončami. Na záver nás prichýlil náš penzión so svojimi vôňami a skoro nevyčerpateľným zdrojom tekutého tepla.

Večer o občerstvenie sa postaral meninový oslávenec Heňo, čo neskôr do noci gradoval večer pri hudbe a speve do neskorých hodín.

Piatok 16.7. (dĺžka 58 km, prevýšenie  878 m)

Posledný deň zavŕšili etapou južným smerom. Nebola náročná a chceli sme si ju vychutnať, lebo bola posledná. Cez Svinnú Ladu sme sa dostali na Knížecí Pláně. Tu nás opäť čakalo prekvapenie vo forme občerstvenia. Vlado v pred termíne oslavoval svoje narodeniny. Ďalej sme pokračovali do známeho prechodu do Nemecka do Strážneho. Pozdĺž hraníc nás cestička doviedla k najjužnejšiemu cípu do Mlaky. Tu sme  začali opäť stúpať na České Žleby. V penzióne sme doplnili sily. Niektorí si dopriali pochúťku varené koleno, čiže museli čakať na jedlo. Druhí mali chuť na rybie špeciality v Strážnom, čiže sme sa opäť rozdelili. Samozrejme sme sa opäť spojili a po miernej prehánke sme povodím Teplej Vltavy pokračovali do Borovej Lady. Vidina cieľa zrýchlila bežnú cyklistiku na preteky. Asi to všetci chceli mať už za sebou.

Sobota 17.7.

Posledný deň na Šumave môžeme len bilancovať. Myslím si, že nám to opäť vyšlo. Napriek úplne zlej predpovedi počasia, bolo príjemné počasie. A hlavne tí ľudia, ktorí sa tu zúčastnili vytvorili nezabudnuteľnú atmosféru. Boli aj ťažšie chvíle, keď pršalo a bolo nám zima, keď Denisa dostala šmyk a padla, odniesla si len modrinu. Aj na toto sa bude dobre spomínať dokedy nám bude myseľ fungovať.

Štatistika. Celkovo sme našliapali 375 km s prevýšením 6220 m.

Jano Budoš

Akcia Dobrohošť

Cyklistika z Bratislavy po hrádzi do Vojky a naspäť do  BA

Akcie sa zúčastnili – J. Lukačovičová, M. Farkašovská, D.Fáziková, F. Martinus, J.Ščibravý, I.Kubiš, R.Miklošík, J.Nádaský, V.Trajlínek a garant akcie P.Herceg. No a tiež k záveru akcie M.Harčarík.

Na hlavnej stanici v Bratislave  vystúpilo 8 cyklistov s cieľom prežiť pekný deň na hrádzi. Chvíľu sme riešili, že až pokiaľ pôjdeme po ľavej strane hrádze Dunaja smerom na Gabčíkovo, lebo nám bude fúkať silný vietor do chrbta a naspäť to bude horšie. Padali návrhy odbočiť vo Vojke do Lehníc a odtiaľ vlakom do BA, ďalší návrh bol ísť až do Gabčíkova, odtiaľ do D.Stredy a vlakom do BA, nakoniec sme sa dohodli, že sme sa nedohodli a uvidíme vo Vojke – Kyselice.

Pod Starým mostom v Petržalke nás už čakala dvojica cyklistov (Roman a Ivan) a tiež dvaja priatelia z  BA, bývalý cyklista Ľubo a turista Julo. Rýchlo sme pokrstili môj nový e-bicykel  šampanským, dostal meno FALKO (po mojom Dunčovi) a vyrazili sme po cyklochodníku na druhú stranu Dunaja, Tam je to úplne rozbité, samé stavebné stroje, horúci asfalt, obchádzky. Po malom blúdení sme sa napojili na cyklochodník a cez prístav sme sa dostali na hrádzu.

S vetrom v chrbte sme presne na obed dorazili do Kyselice, odkiaľ nám išla kompa do Vojky o 40 minút. Vendéglo v dedinke Kyselica bolo zatvorené, v neďalekom parku sme sa občerstvili z vlastných zdrojov a potom sme sa kompou preplavili na druhú stranu Dunaja.

Po krátkom občerstvení v záhradnej reštike pri Dobrohošti sme vyrazili po druhej strane Dunaja proti prúdu aj proti vetru. Ja s Ferinom na našich e-bikoch sme potiahli skupinu zavesenú za nami až po našu známu krčmu za Čuňovom. Tam sme sa stretli s našim veľmi dávnym fanúšikom (bol na pár našich cyklojazdách) Marekom Harčaríkom, ultra maratóncom cyklistom. Ten je ale už v úplne inej dimenzii. Spolu sme dorazili na hlavnú stanicu v BA a vlakmi domov.

Paľo Herceg

Akcia Karpaty Tour 2021

19.6.2021

Akcie sa za MKCK zúčasnili:
J. Ščibravý, D. Fáziková, D. Surovčík, J. Nádaský, J. Budoš, I. Buc, J. Baránek, P. Vrábel, M. Babišík, Ľ. a E. Kraicoví, V. Trajlínek, M. Šuga, M. Farkašovská, R. Miklošík, I. Kubiš a I. Matkovčík.

Ako hostia:
F. Martinus, Ľ. Šoltés, I. Šikula, J. Chudý…

Tento ročník turistického vítania leta bol zase poznamenaný pandemickou situáciou a následnými opatreniami, ktoré nám nedovolili oficiálne organizovať túto akciu. Prípravný výbor odporučil prípadným záujemcom absolvovať navrhnuté trasy individuálne, prípadne v menších skupinkách.

V sobotu 19. júna sa cyklisti postupne medzi 8:00 až 10:00 stretávali pred reštauráciou Relax  a následne sa v menších, či väčších skupinkách vydávali na pripravené trasy.

Naša skupinka sa vydala na kratšiu, 60-kilometrovú trasu. Samotnému odchodu ešte predchádzal krst nového bicykla Joja Baránka. Krstný otec – Juro Golier – ho pokrstil menom Dodo. Jojovi sme zaželali, aby ho jeho Dodo vždy spoľahlivo priviezol do cieľa každej túry.

Po preštrikovaní sa Trnavou smerujeme po výpadovke na Dolnú a Hornú Krupú. Počasie ja zatiaľ v pohode. Hoci dnes hlásia opäť tropický deň, slniečko je zatiaľ ešte milosrdné. Tak si v pohode užívame takmer v bezvetrí krásny slnečný deň. Na okolitých poliach sa pomaly zlatí obilie, lipa už krásne rozvoniava, jednoducho leto sa hlási: tu som cyklisti, som celé vaše…

Za Hornou Krupou odbočujeme na Trstín. Za prvým stupákom sa nám začnú objavovať prvé panoramatické výhľady na Malé Karpaty. Na naše milé, Malé Karpaty, ktoré máme aj v názve nášho klubu a ktoré už niekoľko rokov veľmi radi spoznávame na našich akciách, či už v lete zo sedla bicykla a v zime aj pešo. Za tie roky nám neodmysliteľne prirástli k srdcu a na návrat na ich cestičky sa vždy tešíme.

Keďže „cykloturistický pánboh“ vraj nekázal len bicyklovať, ale aj občas sa zastaviť, posedieť a občerstviť sa, tak ani my nebudeme zatvárať oči, keď sa priblíži nejaké to napájadlo. A veru dobre nám padlo zastaviť sa v Reštaurácii U sedliaka pri smolenickej stanici. Jedno orosené a sem-tam polievka, zopár slov o trase  nám urobilo dobre. Tu si nás odchytil a kamarát Paľo Herceg, ktorý nás prišiel pozdraviť aj so svojimi vnučkami.

Po občerstvení pokračujeme ďalej.  Prechádzame Smolenicami, krajom Lošonca a onedlho sme na Majdáne. Keďže už poriadne pripeká, neodmietneme ponuku Krčmy U kurátka na doplnenie tekutín a dobre nám padne aj gulášik.

Ďalšia cesta už vedie v príjemnom tieni malokarpatského lesa. Pohoda sa však končí za Rybárňou. Odtiaľto začína stúpanie na najvyššiu kótu dnešnej túry – Pri dube – do výšky cez 430 m. Tu sa chvíľu zdržíme. Zdržanie spôsobila oprava Marianinho defektu, resp. strelenia plášťa, ktorý dostala tesne pred koncom stúpania. Majstri opravári sa činili a čoskoro si môžeme užívať parádny zjazd až do Dolian.

Tu sa zastavíme na v miestnom motorkovom B-Clube doplniť tekutiny, kávičku pred posledným úsekom cesty do cieľa, do Trnavy. Tento nám okrem pečúceho slnka „spestrí“ ešte posledné stúpanie na dedinu Borová.

Nie každému zostalo rovnako síl, tak sa na ceste riadne potrháme a po menších skupinkách postupne prichádzame do reštaurácie Relax na záverečné zhodnotenie akcie.

Dnes je to bez tomboly a iných oficialít. Sedíme tu pri jednom stole, ale nálada je výborná. Veď po komplikovanej jari konečne prišiel čas na tie pravé cyklopotulky. Otvorili sme letnú sezónu a veríme, že sa život opäť vráti do tých starých koľají, na ktoré sme boli dlhé roky tak zvyknutí.

Ľuboš Kraic

Akcia Z Pezinka cez Karpaty na Záhorie

Akcie sa za MKCK zúčastnili:
J. Budoš, Ľ. a E. Kraicoví, J. Lukačovičová, V. Gubiová, J. Baránek, I. Kubiš, J. Golier,  J. Ščibravý, J. Nádaský,  P. Vrábeľ,  R. Miklošík a M.Šuga.
Hostia:
Robo Chlpek, Štefan Krištof, M. Kupčík a F.Martinus.

V sobotu 12.6.2021 sa konala odložená cykloakcia do Malých Karpát. Akcia bola pôvodne plánovaná na mesiac máj, no tohtoročné májové počasie resp. výdatne dažde nás prinútili akciu odložiť na vhodnejší termín.

Stretli sme sa po 8. hodine na parkovisku pri železničnej stanici v Pezinku. Po srdečnom zvítaní (mnohí sme sa dlhšie nevideli) a úvodnom foto sme sa vydali po trase našej akcie.

Prvé občerstvenie bolo síce plánované až na Bielom kríži, no meškanie jednej posádky a tiež teplé ráno  nás presvedčilo, že sa treba občerstviť skôr. Kávička, alko/nealko, zvítanie a ideme ďalej smerom na Limbach. Pred odbočkou na Tri kamenné kopce sa čakáme, ide o najdlhšie stúpanie a najvyššie prevýšenie dnešnej trasy. Každý si zvolí svoje tempo, rozloží sily a na vrchu sa opäť počkáme, občerstvíme a pokračujeme Štefánikovou cyklomagistrálou popod Somár, Kozí chrbát až k Hrubému vývozu. Tu nás čaká tá príjemnejšia časť trasy – klesanie až Pod Horvátkou. Križujeme cestu, ktorou sa budeme vracať späť, teraz  však máme ešte kopec síl, ktoré využijeme na ďalšie stúpanie smerom k Bielemu krížu. Zastavíme sa pri Jurskom jazere, urobíme zopár foto, pustíme e-motorkárov (áno, aj to už máme v Karpatoch) a pokračujeme ďalej.

A sme na Bielom kríži. Tí rýchlejší už stoja v rade na pivko. Okrem novej chaty, ktorá ponúka svoje občerstvovacie aj ubytovacie služby už cca dva roky, je otvorená aj Chata pod Klincom (ide o pôvodný názov chaty „Včelín“, ktorý si pamätám spred viac ako 35 rokmi, keď sme tu mali ešte za totalitného režimu športové hry môjho zamestnávateľa …. fúú ťažko sa mi to píše, ale tak hovorí sa, že vek je len číslo J). Občerstvenie padlo dobre, pivko, pagáčiky, družná debata a ideme ďalej.

Pred odchodom upozorňujem na plánovanú, no nenápadnú odbočku na cyklocestu údolím Vydrice (je na hlavnom ťahu cca 1 km od Bieleho kríža kde sa pohybuje veľa cyklistov a turistov). Všetko sme zvládli, vychutnávame si Vydricu, okolitú prírodu aj pekný kľukatý cyklochodník, ktorým sme čoskoro na Malom Slavíne. Zopár foto pri pamätníku dvoch padlých ruských vojakov z 2. svetovej vojny a pokračujeme miernym klesaním k pútnickému miestu v Marianke.

Ide o najstaršie pútnické miesto na Slovensku. Legendy o zázračnej soške Panny Márie siahajú až do 11. storočia. Naberáme si zo „zázračného“ prameňa čerstvú vodičku, mnohí sa pohrúžime na chvíľu do vlastných myšlienok pri soche panny Márie, zapálim sviečku a môžeme sa pobrať ďalej. Už sme hladní a sľúbená väčšia pauza nás čaká v susednej Stupave. Kým tam prídeme ešte viac nás vyhladovie  kamenistý cyklochodník. Zastavíme na námestí, ktoré ponúka malé občerstvenie, kávu, koláčik, no väčšina však chce riadny obed a tak sa presunieme ďalej po cyklochodníku do neďalekej reštaurácii.

Po výdatnom obede a oddychu sadáme na bicykle a vydávame sa k Červenému domčeku za Stupavou. Ide o miesto s ohniskom a posedením, kde je možnosť oddychu či už pri pešej turistike alebo na bicykli. Len sa počkáme, vydýchame (trochu sme zas stúpali) a pokračujeme k predposlednej zastávke nášho dnešného putovania na Košarisko. Miestna krčma „Stratený kút“ nám okrem občerstvenia pripravila aj prekvapenie v podobe country kapely. Vypočuli sme si zopár pesničiek, aj tanečky by sa nám páčili … nechcelo sa nám odísť, ale Jurajove upozornenie, že najneskôr do hodinky je tu dážď, nás predsa len presvedčilo, že treba ísť ďalej. Do cieľa už nie je ďaleko.

Ešte som mala v pláne zastaviť sa pri Pamätníku padlých trampov, ktorý sa nachádza kúsok od Sedmičky smerom na Pod salašom. No rýchla tma v lese a kvapky dažďa nás hnali vpred… Na rázcestí smerom na Biely kríž zostávame definitívne stáť a schovávame sa pod stromy, našťastie nie je búrka, len silný dážď. Obliekame si pršiplášte resp. kto čo má a čakáme kedy dážď ustane. Juraj tomu dáva max 30 minút.

Tak aj bolo, dážď ustal a tak môžeme pokračovať smer Tri Bresty a Limbach. V Limbachu nás čaká krásne slnečné počasie, po daždi nie je ani stopy. Posledná občerstvovačka dávame v Pezinku kúsok od stanice, „vlakári“ majú trochu času do odchodu vlaku. Lúčime sa navzájom, Ivan ako zvyčajne ťahá nielen z Hlohovca, ale aj do Hlohovca po svojich (klobúk dolu), väčšina sa pobrala na stanicu k autám. My ostatní chvíľku posedíme, dáme kávičku, pivko a aj nejaký štamperlík a ide sa na vlak J

Ďakujem všetkým za účasť, verím, že sa trasa páčila, určite si niečo podobné ešte v Malých Karpatoch zopakujeme.

Štatistika:
–      62 km
–      1100 výškových metrov

Janka Lukačovičová

Akcia Splav Malého Dunaja

nedeľa 6.6.

Termín splavu sme kvôli počasiu odložili a dobre sme urobili, aj keď do poslednej chvíle sme si istý neboli či aj nezmokneme.

Ale počasie vyšlo, takže po stretnutí (Manželia Kraicoví nám predviedli, že zohratú dvojicu neodradí ani zamknutá brána – mladí berte si príklad). V Novej Dedinke v lodenici sme dostali informácie ako splavovať, čo radšej neskúšať, atď. Postupne sme nasadli na vodu a vydali na cestu kadiaľ nás voda povedie, teda do Jelky.

Pohľad z lode na prírodu a divočinu okolo je iný ako z brehu a ako sa hovorí, užívali sme si to. Väčšina bola na vode prvý, prípadne druhýkrát. Boli disciplinovaní a cesta prebiehala bez problémov. Odrazu vidím pri ľavom brehu Ivetku ako otáčajú loď a vylievajú vodu, nohy po kolená od bahna. Šli príliš blízo brehu a v snahe vyhnúť sa konárom naklonili sa ale na jednu stranu a loď sa prevrhla. Našla sa odplávaná vesta aj pádlo, sud s vecami sme im zobrali ja s Jankou a mohlo sa ísť ďalej.

Pár km sme niektorí dali prestávku na mieste Pri Pachovom strome. Jedná sa o strom pri ktorom filmovali Pacho hybský zbojník a kde Pacho presvedčil zbojníkov, že dôvtip je viac ako hrubá sila. Strom je to naozaj obrovský. Dali sme si pivko, kávu a počkali na Ivetku. Dali jej sud, ktorému sa veľmi potešila, keďže tam mimo iného mala jedlo a vodu a šli ďalej. Po chvíli sme sa ocitli v mieste kde boli silnejšie prúdy a chcelo to zvýšenú pozornosť. Toto podcenil Stano, my sme len videli ako stoja s Lydkou vo vode a kanoe majú otočené nad hlavami a vylievajú vodu.

Takže krst sme mali za sebou a plavili sme sa ďalej. Miestami sa rieka rozliala do šírky, prúd sa spomalil a vychutnávali sme si pohľad na vodu zaliatu slnkom.

S bufetmi po trase to bolo horšie, jeden bol Pachov strom, ten sme v pláne ale nemali, v pláne bol bufet Ister, 1,5 hodiny pred cieľom. Kúsok pred Isterom na pravej strane na brehu ceduľa Hvezdon, remeselný pivovar. Osadenstvo spustilo pristávacie manévre, nedalo sa presvedčiť, že kúsok ďalej je reštika s plným komfortom. Bojovníci boli po pádlovaní na slnku vyprahnutí a dá sa teda ich konanie pochopiť.

My sme si dali v Isteri perfekt neskorý obed, zopár pív a šli ďalej do cieľa v Jelke.

Akcia sa myslím vydarila, vyskúšali sme si vodnú turistiku, presvedčili sme sa že na to máme a môžeme si dať splavy do plánu akcií.

Igor Buc

Akcia Gýmeš a skaly

sobota 29. mája 2021

Som bludný balvan, tulák, ten, ktorý nikdy neobrastie machom.

 Aký krásny deň to mohol byť! Slnečná cesta ticho beží pomedzi prebúdzajúce sa polia, popod bielymi barančekmi azúrovočistej oblohy smeruje priamo proti mohutnej hradbe vysokých hôr (optický klam), skrúca sa za pokojne plynúcu rieku, pod ochranu starých stromov. Rampa za mojim chrbtom padá, som definitívne polapený, najbližších niekoľko hodín ani nevykuknem z okna (radšej nepriedušne stiahnem žalúzie, izolujem sa od vonkajšieho sveta). Tyrania pracovných povinností uprostred pomyselného raja (pre nezainteresovaného návštevníka). Avšak… preplnené parkovisko ma núti ku krátkej nedobrovoľnej prechádzke, je predsa tak pekne, spomaľujem… Nečakane som získal (nadelil som si) štvrťhodinku života. Rozprávam sa s vtákmi, žartujem s odleskom mladých slnečných lúčov na zabahnenej ploche Mŕtveho ramena, mimovoľne pokývnem starému vzdialenému hradu, dýcham… Deň sa ešte len prebúdza. Zrak kĺže po vrcholcoch borovíc na temene Červenej veže. Tam to kedysi žilo… Tiché miesto pokojných prechádzok aj farebných tanečných podvečerov, upevňovania rodinných pút i nadväzovania účelových vzťahov. Dnes stavenisko, nenásytná túžba developerov rozparcelovala vinice aj háje, polia i lúky, vidina romantických výhľadov, túžba vlastniť okolitú krajinu je večná… Míňam staré stromy, kedysi sa ich lístie zrkadlilo na hladine malého jazierka, koruny tvorili vysokú, (takmer) gotickú klenbu, chrám ticha, zátišie pokoja. To ešte existovali Kúpele… trošku mondénne, mierne exkluzívne, dosť snobské. Vtedy nebol každý návštevník sediaci v Rollsi alebo maličkom Porsche čakateľom na voľné miesto v blízkom Leopoldove či neďalekej Ilave (pohľad nevedomého dieťaťa), po moste sa prechádzal pán Ľudovít… Krásne slnečné dni mojej mladosti… Také ako dnes. Také ako v sobotu…

Už neviem koľký krát ticho stojím na vrchole belostného brala, nepohnute hľadím do okolitej krajiny. Netreba slov, obklopuje ma nevídaná krása…

Ach jaj, PREČO !?! , zase vstávam tak skoro! Prečo sa nemôžem aspoň rad dosýta vyspať? Prečo sa zase musím kamsi trepať? Prečo nemôžem aspoň jeden víkend zostať doma, porobiť niečo aj v záhrade? – toto som už prehnal, to mi (predsa) nikto (súdny) neuverí. Tak teda znova…

Ach jaj, zase vstávam tak skoro – dnes nás čaká dlhá cesta, dnes opustíme dobre známe malokarpatské luhy a háje, dnes sa chystáme spoznávať Tríbeč. To už znie lepšie. Snáď sa nikto nestratí…

Auto sa postupne plní pasažiermi. Božka, Braňo, Danka, Ivetka, posádka je kompletná, nálada výborná, tuhšie šliapem na pedál, snažím sa predbehnúť čas. Všade navôkol sa rozlieva šíra rovina, nekonečná úrodná plošina Trnavskej tabule, kde-tu prerušovaná nevzhľadnými škatuľami priemyselných areálov (daň za pokrok, obeta konzumu). Krajom križujeme rozľahlú plochu vodnej nádrže, pláň sa začína vlniť. Zopodiaľ vykúkajú prvé pahorky – dominantný Zobor, nenápadná Plieška, výrazná Žibrica, náš cieľ je na dohľad. Už sa len trochu pokrútiť po Nitre (ide to rýchlo, chytáme zelenú vlnu), prebehnúť do Jelenca a trafiť tú správnu odbočku. Podarilo sa (príprava bola kvalitná)!

Sobota, kúsok po ôsmej, rekreačné stredisko Remitáž : 2 autá & 10 turistov /-iek (je tak akurát), bez veľkých príprav vyrážame (ani do kalíška sme si neuliali!).

Zatiaľ ide všetko ako po masle, iba z toho počasia som akýsi nesvoj. Je nečakane pekne, slnečno, teplo. Odvykli sme (len aby to vydržalo), len nech sa to nepokazí (pochybovačný červík vŕta v temných zákutiach duše, neveriaci Tomáš s obavou obracia zrak k nebu). Veď uvidíme…

Začíname putovanie za tajomstvom pohoria Tríbeč, vydávame sa objavovať jeho skryté poklady, prírodné krásy či pomníky doby, pyšné hradby i rozoklané skaly, miesta plné fantázie. Krok za krokom, po asfaltke i lesnej ceste, chodníku poznačenom ťažbou, sa ponárame hlbšie do náručia hôr, bližšie k ich poznaniu, odhaleniu mystéria. Fenomén Tríbeč, trhlina vo vnímaní reality (od určitej doby pred tým neutečieš, klobúk dole pán Karika! – i keď nie som čitateľom vášho žánru) spôsobuje, že sledovanie trasy spúšťam o pár stovák metrov neskôr. Alebo je to len moja nepozornosť?…

Stúpame hustým, tajomným (ale nie strašidelným) lesom popretkávaným množstvom ciest a cestičiek, slepých odbočiek ťažobných stojov. Hore kopcom sa tradične otepľuje, skupina sa trhá, kde-tu treba počkať, veď predsa – Tríbeč. Cez husté koruny stromov presvitajú lúče slnka, vytvárajú hravú mozaiku svetla a tieňa, pod nohy premietajú neskutočné tvary, fantaskné obrazce, celé okolie pretkávajú obrovskou svetelnou sieťou pripravenou polapiť nepripravenú dušu náhodného pútnika. Z hustej zelenej opony vystupujú prvé tmavé skalné bloky. Sme na mieste, stojíme pod Studeným hradom. Ak by však niekto na tomto mieste hľadal zvyšky dávnych múrov…

Prekročíme vyvalený kmeň, prielomom v nízkom vale vystupujeme na malú plošinku. Z drobnej skalky obklopenej zeleňou sa otvára prvý výhľad. Na vrcholci súmernej homole vpravo vytŕčajú spoza stromov končeky veží, neodvratne priťahujú zrak. Dúň, Gýmeš, náš nasledujúci cieľ.

Chodník sa vnára do hustého porastu, vinie sa ďalej po hrebeni. Obklopujú ho zaujímavo tvarované kmene, sochy lesa. Zastavujem, rozhliadam sa, fotím, napĺňam myseľ nenapodobiteľnými obrazmi, opäť som sa preniesol do galérie prírody, znova (už po niekoľkýkrát, ako vždy) som beznádejne polapený. Strácam pojem o čase (plynie okolo mňa úplne mimovoľne), prestal som vnímať tep doby. Som tu len ja a neskutočné umelecké diela, podivuhodné línie rastu, rozkladajúce sa odtiene zmaru. Nahý pahýľ nemo čnie proti oblohe, rámuje výhľad na hrad, ladné krivky pokrúteného dreva sa vlnia v nekonečnom chladivom vánku vzdúvajúceho sa povetria. Hrad, ktorý nie je skutočným hradom.

Zvoní mi telefón, vraj, kde sa toľko motám, ostatným je už zima. Precitám, hýbem sa, pokračujem ďalej. Priestor sa otvára, vchádzam na vrchol rozľahlého skalného hrebeňa. Svieti slnko, pofukuje chladný vietor, miesto robí skutočne česť svojmu menu. Výhľad je však fantastický. Zelená masa lesa sa rozlieva krajinou, vlní, vzdúva sa vo vetre, triešti o členité biele bralá vyhliadky. Loď Studeného hradu neohrozene pláva v ústrety bezmennej hradbe hôr.

V tomto momente nie sú vôbec dôležité miesta, názvy, poloha či nadmorská výška, zmysel majú len vnemy, pocity, emócie. Narýchlo zapamätané spomienky. Chuť vetra. Vôňa voľnosti. Farba oblohy. Dotyk slobody. Radostný spev rozvíjajúceho sa dňa. To podstatné sa ukladá v rozľahlej šírine vnímania, zákutiach pamäte, hĺbke duše. Náhly záblesk poznania a pochopenia. Jednota miesta a času.

Užasnutí krásou stojíme, nemo hľadíme do diaľav. Loď ticho pláva.

Aj uprostred slnečného dňa môžu po chrbte náhle preskočiť zimomriavky, telom prebehnúť nečakaný mrazivý dotyk. Je to len chladivý vánok, ktorý sa zahryzol do tela pod spoteným tričkom? Alebo okolo preleteli duše tajomných dávnych obyvateľov miesta, neznámeho hradiska? Ako šibnutím čarovného prútika sa preberám zo snového zamyslenia, opäť vnímam realitu, hľadám spoločníkov. Už (znova) mi poodbehli, sedia v závetrí pod ohoreným dutým pňom, maškrtia, oddychujú, slnia sa. Pridávam sa k nim. Po okolí sa povaľujú rozbalené batohy, ponúkajú na ochutnanie svoj lákavý obsah. Krabice plné sladkostí. Klobásu s cibuľkou (skvelý vynález). Slané pagáčiky. Prepeličie vajíčka. Ovocie aj zeleninu (od výmyslu sveta). Oriešky. Konečne príde rad aj na malý kalíšok štipľavej zázvorovice, či dúšok tmavočerveného ríbezláku. Toto sú tie okamžiky, to je pravá turistika, (aj) kvôli tomuto sa každý víkend rád vyberám do hôr (ľahšie vybojujem svoj ľúty ranný boj s lenivosťou). O kvalite výletu už nerozhodujú len kopce, metre, kilometre. (Samozrejme (trošku) preháňam.)

Musíme sa však pohnúť ďalej, opúšťame hrad ktorý nebol (takmer neznateľné stopy po starom hradisku, možno iba útočisku už dávno skryla zem). Je to však zaujímavé miesto, hádam nikto neľutuje túto krátku odbočku. Tie krásne (avšak chladivé) výhľady. Studený hrad.

Ešte chvíľu kráčame hustým lesom, zeleným tunelom, potom sa stromy postupne rozostupujú, kamenistý chodník začína ostrejšie stúpať cez neveľkú čistinku. Jar explodovala do priestoru v stovkách drobných farebných kvietkov, napĺňajú zrak radosťou, ovzdušie (takmer) neznateľnou vôňou. Žltá, fialová, zelená, modrá, stovky ich odtieňov, nebo a zem splývajú v jediné umelecké dielo, čo je plenér, čo už plátno, kde je tá hranica? Žiadny obraz, žiadna fotografia však nedokážu zachytiť pestrofarebný spev vtákov, hýrivú vôňu jasného rána. Čistinka sa stráca v lese, oslavný vtáčí chorál mohutnie. Zo zeleného šera sa vynárajú starobylé múry.

Gýmeš, kedysi honosné sídlo Forgáčovcov, dnes pomaly rozpadávajúca sa ruina (záchranné práce našťastie už začali) na temene hory Dúň. Ani si to neuvedomujem (v danom okamžiku to vlastne ani neviem), ale práve sme uzavreli pomyselný široký oblúk s minulotýždňovou návštevou Bieleho Kameňa. Forgáčovci a grófi zo Svätého Jura a Pezinka, dva výhonky starého šľachtického rodu Hunt-Poznanovcov. Prvýkrát prechádzam bránou, vstupujem na hrad (som rád, že dnes pri nej nestojí privítací výbor, ktorý by ma podľa dávneho zvyku vyplatil drevenou lopatou po riti).

Každým prejdeným krokom ma stále viac udivuje rozľahlosť priestoru, množstvo zachovaných (i odpoly zrútených) brán, bášt, bastiónov či palácov. Skoro poltisícročie stavebných prác (na týchto miestach sa budovalo ešte v 18. storočí) vytvorilo skutočný klenot medzi hradmi karpatskej kotliny. Kde som bol doteraz? Prečo som tak dlho váhal s návštevou (a obdivoval jeho siluetu len z úctivej vzdialenosti)? Naozaj by som si zaslúžil zopár nerátaných. V krásnom slnečnom dni sa na múroch objavujú neviditeľné tiene, presúvajú sa v našich stopách. Začínajú rozprávať…

  1. storočie sa láme do druhej polovice, keď Ondrej, syn komesa Ivanku dáva na mieste pôvodného hradiska budovať opevnený hrad. Jeho rodu patria rozsiahle majetky na blízkom okolí už odnepamäti (praprapredkovia, vojvodcovia Hunt a Poznan vraj kedysi na úsvite tisícročia pri rieke Hron opásali mečom svätého Štefana, čím ho vymenovali za uhorského kráľa – a kráľ vedel prejaviť vďačnosť verným spoločníkom). Doba je však nepokojná, dravá rieka histórie sa divo derie po úbočiach hory Dúň, formuje podobu hradu. Už onedlho ho dobýja Matúš Čák, potom sa stáva majetkom kráľa, aby sa neskôr vrátil do rúk rodu, ktorý po novom nesie meno Forgáč. Koleso dejín sa valí bez prestania ďalej, ničivý požiar zakladajú Turci aj povstalecké Betlenove vojská, hrad však ako bájny Fénix neustále povstáva z popola. Začiatok konca predznamenáva presídlene dedičov do kaštieľa v obci, hore zostáva len vzácna rodová krypta. Aj tú však v roku 1814 navštevujú vykrádači hrobov, telesné pozostatky bývalých majiteľov sa váľajú rozhádzané po okolí kaplnky. Definitívnu záhubu znamená rozhodnutie Karola Forgáča (to meno si zapamätajte) použiť krov strechy na výstavbu cukrovaru dole v obci.

Neopakovateľné obrazy, fascinujúca prehliadka – s doširoka otvorenými očami sa snažím zapamätať si každučký detail zrúcaniny, dotýkam sa chladného pokoja brál, načúvam tichu vysokých palácových múrov, týčiacich sa doprostred azúrovej nádhery. Pokúšam sa uložiť spomienky do pamäte, preniesť ich odtlačok na snímač fotoaparátu. Márne, aj tak kĺžem len po  povrchu, množstvo vnemov je priveľké, emócie prihlboké. Motám sa ako zmátožený, nedokážem sa sústrediť, dostal som ranu priamo medzi oči, toto som naozaj nečakal! Krása výtvoru ľudských rúk sa dokonale snúbi s krásou prírody. Žiarivá beloba starých hradieb, vyhladených dotykom mnohých storočí dokonale ladí so zeleňou okolitých lesov, strání, vzdúvajúcich sa ako vlny v jemnom vánku prekrásneho jarného (ale už takmer letného) dňa. Na hrade sme sami, ticho prerušuje len spev vtákov a jemný šum rozhovorov. Dokonalá vôňa skorého sobotného predpoludnia.

Keby to nebola skutočnosť, bol by to gýč. Štíhle kamenné prsty, zvyšky veží a múrov sa ako nemá výčitka (ľudskej nevšímavosti) týčia proti oblohe, pod nimi rozľahlé suťoviská, biele ohlodané kosti predhodené nenásytnému zubu času. Temný portál, skalný vstup do neznámej časti hradu láka ku vstupu. Kam vedie, aká tajomná postava sa rysuje v jeho priechode? Kamenné okno či vysoká brána rámcujú výhľad do krajiny. Čo skrývajú rozľahlé lesy, čí zrak to z hĺbky krovísk sleduje vzdialené hradby? Vzdušné oblúky okien visia len na tenučkom vlásku, viaže ich jediná pomaly sa rozpadávajúca tehla (dokedy ešte?). Klenba pivnice ukrýva chladivú ozvenu dávnych slov (rozumeli by sme im ešte aj dnes?). Zvyšky honosných stĺpov kaplnky sú už len vzdialeným odrazom bývalej slávy, stačí však privrieť oči, z výšky okien sa do priestoru derú slnečné lúče, rozsvecujú honosnú výzdobu stien. Tých, v ktorých sú dnes vyryté iba znaky ľudskej hlúposti a nafúkanosti. Obytná veža, najstaršia časť hradu, sa pomaly zosúva dole svahom, kopí sa na nádvorí. Pozor, nevstupovať! Obloha náhle černie.

Pod ochranou košatého stromu (zeleň postupne prerastá celý areál, príroda sa plazivo snaží prinavrátiť svoju výpožičku) sa rozkladáme ku krátkemu oddychu. Bolo toho naozaj dosť, je potrebné utriediť si dojmy, naposledy načerpať atmosféru starých múrov. Gím = jeleň, Dúň, Gýmeš, Jelenec – farebný kolotoč slov víri v hlave, stáča myšlienky do dávnych čias, keď sa po okolitých lesoch preháňali početné stáda vysokej. Dnes sú cestičky pod hradbami preplnené desiatkami veľkých ulít („Dávaj pozor kam stúpaš!“), dvojica sa rozložila priamo uprostred chodníka (súboj, milostné vzopätie?). Reč sa tak oblúkom opäť stáča k dávnym majiteľom. Boli to veru riadne koťuhy (ako spodobil v románe Gýmešský hárem Laco Zrubec), najmä ten posledný, Karol, zaťatý starý mládenec. Po jelenských dvoroch vraj behalo veľa mladých grófov, ľavobočkov pôžitkárskeho šľachtica. Keby tak hradné múry prehovorili…

Čerňava sa (podmienečne) rozpustila, či chceme, či nie, musíme pokračovať. Opúšťame starý hrad, stretávame prvých turistov (aj cyklistu). Čaká nás zostup do údolia. Najskôr sa chvíľku porozhliadneme z akejsi drobnej vyhliadky (obzrieme si smer ďalšieho putovania) a potom sa púšťame na ďalšiu cestu. Úzky chodník strmo klesá dole svahom, občas musíme preliezať povyvaľované obrovské stromy ležiace krížom cez cestičku. Uff, kedysi som tadiaľto plánoval viesť cyklistický výlet!!! (Vymýšľať trasu len podľa mapy – som nepoučiteľný). Odchýlenou bráničkou vstupujeme do jelenskej gaštanice, gaštanového pralesa.

Založená bola vraj ešte zopár rokov pred stavbou hradu, podmienky stromom svedčali od samého začiatku, tie súčasné sú už ich druhou či treťou generáciou (poniektoré majú možno až 400 rokov). A porast sa dokáže ešte vždy prirodzene zmladzovať. Rozsiahla gaštanová záhrada uprostred dubovo-hrabového lesa je stále ekonomicky činná, na jeseň je vstup do areálu zakázaný (značka zrušená!).

Prekračujeme dohladka vyleštené kmene padlých velikánov (denne ich, chtiac-nechtiac, obrusujú zadky mnohých návštevníkov), treba hľadieť pod nohy. Zrak však neodbytne kĺže nahor, priťahujú ho ozrutné (bohužiaľ vysychajúce) kmene gaštanov vytŕčajúce z hustého húštia, dávneho pralesa. Modrá obloha, mohutné biele oblaky a suché pahýle vysokánskych stromov vytvárajú nezabudnuteľné scenérie, dnešok je skutočne bohatý na nečakané vizuálne zážitky. Vychádzame z gaštanice, pokračujeme lesom. Prekvapuje nás hustým zeleným podrastom, vysokou trávou. Neskutočný les!

Míňame otvorený priestor, akýsi náznak výhľadu, opäť sa ponárame pod ochranu stromov. Chodník sa krúti, kľukatí pomedzi odrastené kmene, veľmi mi pripomína cestu, ktorou sme sa pred pár rokmi vracali z výletu za tajomstvom Trhliny. Až pohľad do mapy v kľude domova prezradí, že moje déjà vu bolo skutočné – áno, presne po tomto traily sme, ako po slalomovej trati,  vykrúcali svoje bicykle. Magické lesy tríbečské – skutočnosť sa stáva snom, sen prerastá do reality. Známe spoznávaš len ťažko, neznáme ťa dôverne priťahuje (do svojich osídiel), ľahko strácaš smer putovania. Si iný, tvoja osobnosť sa štiepi, znásobuje, objavuješ sa na nečakaných miestach, si tu a zároveň inde. Tajomno opantáva tvoju myseľ.

Zelený chodník ústí na spevnenú cestu, križovatku cykloznačiek. I tu sa mi to zdá akési povedomé… (Opodstatnene). Sme pri Červenom kríži (náhly záblesk dôverne známeho, oblúk návratu), pribúda ľudí, dnes (skutočne) nie sme v horách sami. Na konci nekonečného tunela lesnej zvážnice sa objavuje párik cyklistov, vyberáme sa ich smerom, zrazu sme len malými bodkami na magickom maliarskom plátne čarovného lesa…

Tu musíme odbočiť. Vľavo, poza zalesnený hrebeň (tam plánujeme nakoniec vystúpiť) vedie cesta. Nespevnená, blatistá. Opäť sa zaťahuje, padajú prvé osamelé kvapky. To nebude (hádam) nič vážne, nepripúšťam si žiadne pochybnosti, prekypujem optimizmom. Taký krásny deň…

Tmavé chmáry sa rozplývajú, popri plote lesnej škôlky sa otvára aspoň úzky výhľad do krajiny. Postojíme, oddýchneme, občerstvíme sa, už je čas. A tiež pokocháme výhľadom. Tam v diaľke, takmer nerozpoznateľný, sa na horizonte snovo, rozmazane rysuje povedomý obrys. Havranica, Záruby, Čelo a Veterlín – 60 kilometrov vzdialený pozdrav domova, okamžitý silný pocit ukotvenia v priestore, pevný bod, prístav. Maškrty sú ihneď sladšie, nápoj viac osviežuje. Padajú prvé drobné kvapky, pripomienka pominuteľnosti okamžiku, poďme radšej o kus ďalej.

Ale tu je blata! Rozjazdený úsek, príjazd ku krmelcu radšej obchádzame lesom, hustou trávou v tieni košatých stromov, vysmädnuté kliešte pištia radosťou… Keď sme už tu, strihnime to krížom, budeme tam (na hrebeni) rýchlejšie, terén vyzerá schodný.

Len pár desiatok krokov voľnou krajinou a … spoza prítmia stromov vystupuje kríž, neďaleko neho sa spod zeme rysujú nevýrazné stopy akejsi neveľkej stavby (už takmer úplne odovzdanej pôde, pôvodný účel sa nedá ani odhadnúť, mapa mlčí). Pristupujeme bližšie, na plošine mohutnej podlhovastej skaly je pripevnená tabuľka. „Na tomto mieste odlož svoju pušku, poseď si a v tichosti zaspomínaj na poľovníkov, čo pred Tebou kráčali týmto lesom…“. A zboku ďalšia. „1899 Ivan Kochanovský 1918“. Vedľa, ako tajná šifra v kove vyleptaný QR kód.

„Tu pod týmto kameňom ležia telesné pozostatky 18 ročného študenta Lesníckej akadémie v Banskej Štiavnici Ivana Kochanovského. Kto bol Ivan Kochanovský?

Narodil sa na prelome storočia ako syn miestneho zemana poľského pôvodu, ktorým patrili tieto okolité lesy. Už od detstva prejavoval neobyčajný vzťah k  prírode a jeho túžbou bolo stať sa lesníkom. No ťažká choroba mu zabránila uskutočniť  túto jeho túžbu a vo februári 1918 zomiera. Ako ťažko chorý mal jedinú túžbu, keď sa nemohol stať lesníkom, chcel byť v lese, ktorý tak miloval aspoň pochovaný. Táto túžba bola splnená a za účasti najbližšej rodiny tu bol vo februári 1918 pochovaný. Jeho hrob bol vyzdobený čečinou a po vojne bol na hrob dotiahnutý tento kameň.

V 90tych rokoch bol na tomto mieste vysvätený kríž. Dnes, keď sa píše rok 2021 bolo nutné starý kríž vymeniť, nakoľko už nebol v dobrom stave. Členovia miestneho poľovníckeho klubu Michal H., Norbert F. a moja maličkosť sa rozhodli osadiť nový kríž a taktiež pamätné ceduľky. Jedna nesie meno pochovaného Ivana a tá druhá je odkazom a spomienkou na členov poľovníckeho klubu, ktorí už bohužiaľ poľujú tam hore…

Najbližšie nás čaká posvätenie nového kríza. V dnešnej rýchlej dobe je o to dôležitejšie pripomínať si minulosť, pretože kto nepozná svoju minulosť, nemá budúcnosť…“

Ticho stojíme, snažíme sa spracovať prekvapujúci zážitok, nečakaný nález. Je to skutočná pravda či len mystérium Tríbeča? Odkiaľ sa vynorilo toto miesto, (mystická zrúcanina, kríž, tajomný hrob) mapa ho nespomína, internet (takmer) mlčí, len ťažko, s veľkým sebazaprením uvoľňuje jedinú dostupnú informáciu. Kochanovská hora (na mape ju nenájdeš), (dobre) utajené miesto tajuplného pohoria. Nebyť toho blata…

Pokračujeme, stúpame LESOM. Najskôr po takmer neznateľnej cestičke, potom sa púšťame na potulky po mnou obľúbenej voľnej krajine, každý milimeter jej priestoru je cestou, každý strom ukazovateľom smeru, každé steblo trávy mäkučkým kobercom. Vychutnávame si náladu starého pralesa, pocity objaviteľov narúša len starý zvalený posed (alebo to je triangulačný bod? Nevedno, nedokážeme sa zhodnúť, do batoha aspoň vkladám pár starých hrdzavých klincov rozhádzaných po zemi – symbolicky ich zatlčiem do kríža na Klokoči). Putujeme po stopách dávnych hraničných kameňov (hranica čoho?). Obdivujeme & opájame sa vôňou obrovského sírovca parazitujúceho na odrastenom strome (potichu ho oslobodzujeme, huba putuje do batohov). Šliapeme po tisícoch tmavých kameňov vykúkajúcich z trávy, meter po metri sa presúvame ďalej, bližšie k vrcholu.

Terén sa dvíha, na temene malej vyvýšeniny sa vŕšia skaly, akoby ich zoskupila majstrovská ruka pána Picassa. Kubistické veľdielo prírody, neopakovateľný skalný útvar vyzýva k priblíženiu, láka k dotyku. Hladká, horúca, členitá kremencová skala necháva v okamihu precítiť (nie však pochopiť) proces svojho zrodu a premeny na nenapodobiteľné umelecké dielo určujúce charakter nenápadnej skalky uprostred hôr, Čiernej skaly.

Miesta krásneho a tajomného. Tak ako okolité lesy, tak ako celé pohorie, ako Tríbeč. Krásne bralo, príjemná atmosféra, nádherné rozložité, i zaujímavo tvarované stromy, výhľady však trochu nezáživné, obmedzené, fádne, zahalené zelenou oponou novo prebúdzajúcej sa prírody. Len tam vzadu, v priezore spoza ostrovčeku borovíc nad ohniskom vykúka v diaľke hrad. Gýmeš, Dúň, sladké chvíle dnešného predpoludnia. Povedľa sa skrúca chodník, to bude asi tá najlepšia cesta na zostup.

Priestor sa náhle otvára, les prechádza do drobnej lúčky porastenej vresom, svah spadá východným smerom, otvára sa VÝHĽAD ! Studený hrad a Dúň máme ako na dlani, tiež Veľký Lysec a Ploskú či všadeprítomné veže elektrárne v Mochovciach. Sadáme si na drevenú lavicu, dohladka vyleštený kmeň stromu, na kamenný stôl, ploský balvan, kladieme občerstvenie, napĺňame dušu krásnymi obrazmi. Už vieme, dnešné plány sa nám úplne naplniť nepodarí.

Nevadí však, aj najsmelšie očakávania sú mnohonásobne prekročené, divadelné predstavenie, ktoré sme mohli zhliadnuť v tento jarný deň bolo (a je) čarokrásne. Dnešok nám poskytol priveľa krásy, popri nádherných scenériách či pyšných starých múroch rozprávajúcich dávne príbehy nebolo predsa možné prebehnúť bez povšimnutia, bez (aspoň) krátkeho pristavenia. Čas tak neúprosne letí…

Ešte stále sedíme, debatujeme, nevieme sa odlepiť od krásneho zákutia. Objavili sme (takmer) ideálne miesto na nočný bivak, k dokonalosti mu chýba hádam iba prameň (pravdepodobne). V duchu sa prenášam do neskorej letnej noci, ovzdušie je presiaknuté vôňou lúk (a viníc), z oblohy nemo blikajú drobné hviezdy (či prelietavajúce neznáme telesá), z kde-tu tíško praskajúcej pahreby žmurkajú dohasínajúce uhlíky, zavrtávam sa hlbšie do spacáku. Les zmĺkol, sen sa spúšťa na táborisko. Svitá, noc bledne, priamo pred našimi očami (ešte nikto nevyliezol zo spacáku) sa rozsvecuje obloha, hrebene hôr olemováva jasná žiara. Hrad sa rozsvietil, chladný biely drahokam žiari do krajiny. Vzduch pretína prvý ranný trilok. (Tak čo, kedy vyrazíme?)

Odchádzame, lúčim sa s magickým vrcholovým lesom, posvätnými rituálnymi okolicami stromov, opäť som zaostal, mám čo doháňať. Ťahá nás to príliš vľavo, len byť čo najskôr v doline, na tej správnej ceste, čím skôr bližšie k cieľu. Dnes vynecháme nielen Pliešku a Cigáňa, už obiehame aj Malú skalu. Niekedy nabudúce, veď je tu tak krásne!

Najskôr sa musíme zhodnúť (či dohodnúť) na smere ďalšieho postupu. Tríbeč motá nielen magnetické póly ale i naše mysle, chvíľku sa hľadáme. Avšak nakoniec nachádzame ten správny kurz, po dlhej rozmáčanej cykloceste (je ich tu plno, križujú lesy ako pavučina) sa posúvame pod posledný vrchol, ten máme po ceste.

Lenže kde odbočiť? Húštie okolo cesty hustne, vyrušili sme aj statnú laň (veľkú ako stodola, jediným skokom sa prehupne cez širokú cestu). Zvážnica sa stáča, v jej ohybe odbočuje do húštiny náznak chodníčka, GPS-ko nás posiela rovnakým smerom. Pokračujeme hustým lesom, Stará skala bude asi iba názov lokality hlboko v lese, v týchto húštinách, na tejto planine predsa nič zaujímavé nebude.

Hops, že by predsa? Takmer po rovine vstupujeme na kótu 376, jej východný svah sa prudko trhá, v skalných blokoch spadá z vrcholu. Bledé skaly sú obrastené machom, trávami i náletovými drevinami, schovávajú sa pred nami v zelenom závoji, vykúkajú len v malých náznakoch. To o kúsok vedľa… zo zelene sa vynárajú biele bralá, odvážne čnejú do priestoru, ponúkajú krásny vzdušný výhľad na Studený hrad i Dúň, či dominantný Veľký Tríbeč. Nádhera! Za toto naozaj stálo predierať sa lesom, pochybovať a dúfať. Stará skala nesklamala.

Schádzame, do cieľa to už máme len kúsok. Posledný krát sa potešíme (už notoricky) známym výhľadom na naše dnešné hrady (i ten čo ním v skutočnosti nebol) a ponárame sa do ruchu civilizácie. Ako blesk z jasného neba nás víta hlučná muzika, techno, na táborisku pri priehrade bude asi nejaký koncert či cirkusové predstavenie.

Nie, to sa len skupina mládežníkov vybrala na chatu, hudobná produkcia rinúca sa z ich aparatúry ako pomôcka pri varení gulášu je neskutočná – tuc-tuc-tuc-tuc-tuc (oni by sa ale určite neuspokojili mojimi starinkami). Nadobudnutú slobodu si treba užívať.

A tú si užívajú aj skupinky na terase v kempe. Na chvíľku sa pripojíme aj my, nápoj a polievku si predsa zaslúžime. A v pohode môžeme zo seba nechať vyprchávať atmosféru na zážitky bohatého dňa. Len ten okolitý ruch a hokejový prenos v televízore priamo nad našou hlavou trochu (vlastne riadne) rušia. Príliš sa tak nezdržiavame, na našich dnešných Skalách bolo oveľa príjemnejšie (len pivko tam chýbalo).

Bol to naozaj krásny deň. Paľo vymyslel skutočne perfektnú trasu, mala všetko – prírodné krásy aj závan histórie. A výbornú partiu, ktorú dnes tvorili (ďakujem!) : Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Božka Ilavská, Ivetka Pekaríková, Alica Binková so synom Jurajom, Braňo Polocík, Paľo Rapant, Vlado Naď a

Juro Golier

Ako sa postaviť k spracovaniu príbehu zaujímavého dňa? Napáliť to všetko na papier hneď skraja, bez príprav, surové ako mäso, plné šťavnatých zážitkov, z ktorého ešte odkvapkávajú čerstvé emócie? Či nechať myseľ v pokoji spracovať pocity, usporiadať myšlienky? Každý to predsa cítil inak, každý prežíval svoj vlastný deň. Vplyvom okolností si (nútene) vyberám druhú možnosť. Slová pomaly zostupujú z mysle do končekov ukazovákov (nezvládam strojopis), písmená sa objavujú na obrazovke, avšak veta sa vždy akosi vyšmykne spomedzi dengľavých prstov, zostávam prázdne civieť na obrazovku, radšej sa postavím, netlačím na pílu. Verím, (viem) že každý obraz si nakoniec nájde tie správne slová, veta, ako dažďová kvapka pokojne stečie do nekonečného oceánu príbehov. Pridlho som leštil tento drobný kamienok, snažil sa z neho vybrúsiť mnohokarátový drahokam, či moje úsilie nebolo márne nech rozhodne každý z Vás…

Akcia Okolím Svätého Jura

sobota 22.5.2021

Po perách prebehne ľahký úsmev, obličaj oživí samovoľný zášklb mimických svalov, takmer nebadateľný pohyb obočia, myk zavretých viečok. Spíš, snívaš (po prebudení si nebudeš nič pamätať). Sen sa odvíja v tvojej mysli ako nemý film bez hercov (jediným si ty sám), plátnom je sama tvár, odzrkadľuje každý okamžik príbehu, každú sekundu deja, úplne všetko. Ako pod obrovským zväčšovacím sklom zobrazuje tvoje pocity, emócie, túženia. Snové miesta, fóbie, hrdinské činy, radosti, najhoršie obavy, vysnívané tváre. Toto sú tie (ojedinelé) chvíle, keď sa nedokážeš pretvarovať, keď svoje správanie neprispôsobuješ vonkajším vplyvom, očakávaniam okolia, vynúteným normám správania. Si sám sebou, snívaš svoj sen.

Ten máj (apríl, marec…) si z nás hádam robí žarty! Čo platilo v pondelok, je v utorok presne naopak, streda všetko zamotá, štvrtok poodchýli okienko nádeje, to však piatok s pleskotom zabuchne. Tak ako bude v sobotu (nedeľu)? Aj stará cigánka tápe, nevidí ani na hodinku dopredu. A čo potom majú robiť obyčajní ľudia ( ? )! Dá sa z toho vôbec vybŕdnuť? Z plánu akcií nám najskôr narobila trhací kalendár tá žltá pliaga, teraz ju nahrádza počasie. V týždni sa ešte drží ako-tak na uzde, priblíži sa však víkend a… tuším bude lepšie zostať doma. Nie som tak odolný ako niektorí kamaráti (a kamarátky), v chlade a vlhku sa mi na bicykel veru nechce. Nie celkom ideálne počasie (čiže úplne na ho… nič) sa lepšie znáša na peších výletoch. Turistická skupinka sa (našťastie) zatiaľ nerozpadla, každý víkend plánujú nejaký výšľap, pridám sa (opäť) k nim.

Dnes sme mali pôvodne splavovať Malý Dunaj, meteo výhľad však akciu posunul na iný – lepší (?) termín, pôjdem do Jura, v Karpatoch bude fajn, voda ako voda…

A v tomto bode som sa zasekol… Sedím, hádam tisíci krát čítam tých úvodných pár viet, zmažem slovo, pridám dve, presuniem čiarku. A tak stále dokola. Čakám na prvé písmeno… Nie, končím, zaklapávam notebook, dnes z toho už nič nebude. Naťahujem sa za ovládačom, bezmyšlienkovite prepínam kanály. Drobný židovský mladík s fúkacou harmonikou okolo krku si niečo (odpoly nezrozumiteľne) drmolí pred mikrofónom (…and it’s a hard rain’s a-gonna fall… / aj tu búši do okien hustý lejak). Strih. O pár rokov neskôr stojí mladý muž v koženej bunde na pódiu, otočený chrbtom k obecenstvu hrá na elektrickej gitare a spieva, hľadisko nespokojne bučí (…no, I ain’t gonna work on Maggie’s farm no more… / veru, aj ja nerád robím v záhrade). Koľko ciest musí človek prejsť aby sa stal mužom? Mať tak tvoj talent, Bob (všetko najlepšie k okrúhlinám)!

Sobotné ráno, auto prechádza krajinou ako nôž maslom. Sivou, podmračenou, neprívetivou. Nevľúdne oceľovotmavé oblaky skresľujú perspektívu, zmazávajú rozmery. Neďaleké hory sa zdajú byť blízke a zároveň nedefinovateľne vzdialené. Dážď visí vo vzduchu, už-už sa hotuje vypadnúť z neforemnej jednoliatej guče mrakov. V aute panuje (podmienečný) pokoj. Po diaľnici to zľahka odsýpa takmer samé, rádio hrá, motor tíško pradie, aj spolucestujúca (zatiaľ) vrní blahom. Pri Trnave sa na čelnom skle objavujú prvé nesmelé dažďové kvapky. Nálada hustne. Za Sencom prší už regulárne. Nastupuje depka. Slovenský Grob iba prebehneme (v takom nečase by ani hus z domu nevyhnal), len okrajom štrajchneme Pezinok (vlastne Grinavu) a čo nevidieť sa už krútime po úzkych uličkách Svätého Jura. Pekné mestečko, má dušu (vidno aj spoza stieračov).

Neďaleko kostola sv. Juraja (toho horného) je parkovisko, na ňom auto, pri aute naši kamaráti. Hneď je ten deň veselší, odrazu sa lepšie dýcha (nechodili sme zbytočne). A keď sa o pár okamžikov pristaví vedľa aj tretie vozidlo… všetko zlé je zabudnuté, tento deň nemá chybu! Vítame sa, niektorí sme sa už veru dlho nevideli. Ale príliš sa nemotáme, predsa len, to počasie…

Kráčame hore Svätým Jurom, cesta stúpa popri kostole, ani sa tam priveľmi nezdržiavame, veď tadiaľto sa budeme predsa vracať (to už bude hádam krajšie). „Keď sa rozprší ešte viac, idem domov!“, počujem to naozaj alebo mi len hlavou znie akýsi (neposlušný) vnútorný hlas? Neviem, snažím sa ignorovať ten hryzavý nepokoj, zárodok pochybností (o sebe, o rozhodnutí, o tomto dni). Jemné popŕchanie zmenilo asfaltku na čiernu vrásku na tvári mestečka, hlboký antracitový rez sa ťahá kamsi nahor, do hôr, mokro sa leskne v ľahkom rannom vánku. Vzduch vonia slobodou.

Pri kríži (tento je iný ako ostatné, má modernistický nádych) odbočuje značka vľavo, chodník prerezáva strmý svah, poza dvory posledných domov stúpa do lesa. Pod ochranou hustých korún stromov dáždik ustáva, cez túto hradbu sa len tak ľahko neprebije, prestáva máčať naše vlasy, v tenkých prúžkoch stekať po čele, ticho šuchotať na bundách. Len pár krokov, len niekoľko nenápadných znakov (zlomený strom, dažďová kvapka na hrote nosa, zaškriekanie vtáka) a prekročili sme bránu. Rovnými nohami sme vhupli do celkom iného sveta, obklopila nás zelená tma, magické šero tajuplného lesa.

Hlboký žľab vedie ďalej do hôr, jeho strmé svahy pokrýva bujná vegetácia, pokrútené korene stromov ticho strážia cestu nahor. Ako obrovské hady, chápadlá mýtickej Medúzy sa načahujú po náhodných okoloidúcich, snažia sa zastaviť, spomaliť ich výstup. Musíme sa mať na pozore, stačí chvíľka nepozornosti, jeden neopatrný pohyb, vybočenie z chodníka a… jediným pohľadom do očí obludnej Gorgony znehybnieme, premeníme sa na kameň, staneme sa naveky súčasťou tajomného lesa.

Ten les je naozaj rozprávkový, hustý, sýtozelený, po rannom dáždiku (ešte stále popŕcha) presiaknutý sviežosťou, vlahou. Mäkučký chodník zľahka vedie naše kroky, pripomína vzácny perzský koberec. Čas beží akosi mimovoľne, ani sa nenazdáme a stojíme pod zeleňou obrastenými múrmi. Zrúcanina hradu Biely Kameň, starodávne sídlo zemepánov zo Svätého Jura a Pezinka, niektorí (viacerí, takmer všetci) sme tu prvýkrát.

Bolo to už tak dávno… Začiatok 13. storočia, krajinou sa práve prehnala ničivá tatárska smršť, kráľ prikazuje svojim vazalom budovať kamenné hrady, lepšie odolávajúce ozbrojeným vpádom. Doba je taká hektická… V divokom toku vekov opevnené sídlo odoláva mnohým nájazdom, veľmi často mení vlastníkov. Neúprosný čas (a nové zvyklosti) sa podpisujú aj na ňom, definitívnu ranu mu však uštedruje útok Osmanov. Strom vyschol… (Povráva sa, že hrad dostavali až potom, ako tajomný pútnik zastokol do zeme suchý prút. Z prútika vypučal strom, hrad prekvital…)

A tak stojíme pod jeho ruinami, ktoré postupne pohlcuje okolitý les. Pohľad na pyšný hrad týčiaci sa nad strechami svätojurských domov je už dávno zabudnutou minulosťou, dnes sa nad mestom rozkladá len zelený pahorok. Ale i tu sa skupina dobrovoľníkov snaží uchovať pre nasledujúce pokolenia dávne materiálne dedičstvo, zakonzervovať jeho pozostatky. Bola by to taká škoda… (zopár brigádnikov stretneme už o chvíľu, aj v tomto nečase sa vybrali pracovať).

Začíname výstup na horné nádvorie. Chodník sa strmí improvizovaným schodiskom (po svahu spevnenom drevenými kolmi) popri zvyškoch múrov a bášt. Víta nás pozoruhodne rozľahlý areál s množstvom stavebných zvyškov, necvičené oko v nich dokáže len s veľkou dávkou fantázie rozoznať účel, na ktorý boli určené. Vchádzame do výnimočne dobre zachovaného a priestranného podzemného priestoru. Ťažko odhadnúť čo ukrývajú jeho klenby, bola to pivnica či nánosmi histórie zanesená komnata? Nevedno, tá pivnica je však pravdepodobnejšia. A ktovie, možno je to práve ten otvor, v ktorom podľa povesti mladá žena stratila (a po roku znova našla) svojho synčeka. Kamenia, na ktoré sa premenil jej poklad, je navôkol nadostač.

Tu na nás neprší, tu by sa dalo aj (komfortne) prespať (snáď tu po nociach nestraší!) – až teraz robíme štartovaciu fotografiu, až tu sme sa (dnes) prvýkrát na chvíľku zastavili. O chvíľu sa ale opäť vynárame z podzemia na svetlo (primračeného) skorého sobotného dopoludnia, ešte sa narýchlo, ukradomky, len niekoľkými krátkymi pohľadmi snažíme obsiahnuť všetky hradné zákutia, uložiť do pamäte trvalú spomienku. Nabudúce bude hádam krajšie počasie, i keď… dnes je tu aspoň (takmer) ľudoprázdno.

Pokračujeme. Krásna lesná cesta nás vedie ďalej, deň sa len začína. „Od uťatého stroma smrtelňe trafeni, složil tuto jeho mlade Kosci ten 14 ročni Mladenec…“. Matulov kríž, pripomienka nešťastia zo začiatku minulého storočia, prvé zastavenie na našej dnešnej ceste krížov. Bohužiaľ, čerstvo poznačená vandalským (?) činom, torzo kríža leží vzadu za pomníkom na zemi…

Kto bol mladý Janko, o čom sníval, po čom túžil, čo mohol dosiahnuť, kým sa mohol stať? Už nikdy sa to nedozvieme, desiatky otázok zostanú navždy bez odpovedí. Čas zastaviť nevieme, koleso udalostí otočiť nedokážeme. Len chvíľku ticho postojme, zamyslime sa. Čakajú nás ďalšie kríže…

Červený (tiež vandalsky poničený), Modrý, Dušičky, Kaplnka sv. Jozefa, Biely kríž – to však už (priveľmi) predbieham. Teraz sa pohybujeme po starej pútnickej ceste do Marianky, väčšina z uvedených krížov sa na daných miestach nachádzala prinajmenej od konca 18. storočia (keď ich zachytilo prvé vojenské mapovanie Uhorska), ich dnešná podoba je samozrejme novšia. I tak si však môžeme predstavovať…

…ako sa po ceste lesom uberá procesia veriacich (či osamelí jednotlivci), putujú do Marianky, možno najstaršieho pútnického miesta na Slovensku (či v Uhorsku). Mnohí z nich dúfajú v uzdravenie, veria v zázrak, či svoju púť konajú ako vyznanie viery a vďaky.

My dnes putujeme za zážitkami, za pocitom pokoja. Cesta sa kľukatí lesom, stále mierne stúpa, náš had sa naťahuje, trhá. Pri kríži, na križovatke, či vrchole stúpania sa však vždy počkáme, chvíľku zastavíme. Zamyslíme i občerstvíme (telo i dušu). Krásny výlet, pekný deň – i pršať už postupne prestáva. K dobrej nálade a spokojnosti nepotrebujeme dychberúce výhľady (i keď nimi nepohrdneme), extrémne vzdialenosti, či prevýšenia, niekedy (väčšinou) stačí len pohodová prechádzka v príjemnej spoločnosti. Veď… – všade je predsa tak nádherne!

V drobnostiach tkvie krása, v jednoduchosti je základ úspechu. Detaily sa spájajú, prejdené metre a uplynuté minúty splývajú do množstva drobných príjemných zážitkov, do jediného skvelého pocitu. Čas letí… Zdá sa, že hoci od nášho ranného stretnutia uplynulo len pár sekúnd, je to všetko už veľmi vzdialené, akoby sme prešli obrovskú porciu kilometrov. Zatiaľ ich však je len pár… Paradox vnímania skutočnosti, relativita toku času.

Celé okolie je popretkávané perfektnými cestami, v sedle bicykla by sa tu dalo stráviť veľa zaujímavých chvíľ – už sa teším na Jankinu akciu (zároveň sa toho však trochu obávam). Ani sa nenazdáme a vychádzame na čistinu, križovatku s lesnou asfaltkou. Pekný nový altánok láka k oddychu. Batohy sa otvárajú, ponúkajú na ochutnávku svoj (vzácny) obsah. To nie je hostina, toto sú lukulské hody!

Batohu odľahlo, hneď sa ľahšie nesie, avšak s plným bruchom sa kráča omnoho ťažšie, budem to musieť nejako rozchodiť. Asfaltka vedie popod Malý Javorník, sponad stromov vykúkajú farebné gule, možno tam pristáli mimozemšťania. Nie, je to len pracovisko SHMÚ, meteoradar (to sú tí, čo môžu sa dnešný dážď). Po chvíli asfaltku opúšťame, zvážnicou poza Brezovú lúku sa blížime pod Sakrakopec. Ešte predtým si však užívame zopár širokých výhľadov na Bratislavu.

Sakrakopec, príznačné meno. 24. november 1966, lietadlo zo Sofie do Berlína kvôli zlému počasiu neplánovane pristálo na letisku v Ivanke, cestujúci už od obeda nervózne čakajú na odlet, čas sa tak vlečie… Na mesto zatiaľ sadá zimný podvečer, autá rozsvecujú reflektory, cinkanie električiek sa stráca medzi prvými snehovými vločkami, náhliaci sa chodci vyťahujú vyššie goliere svojich kabátov (už aby boli doma, pri večeri), tma i sneženie hustnú, svetlá pouličných lámp vykresľujú dlhé tiene… Konečne! Prichádza povel na štart, Iljušin roluje po dráhe, sťažka sa odlepuje od zeme, točí nad Malé Karpaty. O dve minúty sa ozýva ohlušujúca rana, objavuje silný záblesk. Les horí. 82 ľudí Berlín už nikdy neuvidí…

Dnes sa na mieste nešťastia nachádza malé pietne miesto. Pomník, kríže v lese, menoslov obetí. Silné emócie nepotrebujú veľa slov.

Ešte dlhý čas preberáme v mysli i rozhovoroch udalosti toho škaredého štvrtku, spracúvame zážitok, na ktorý sa len tak nezabúda. Spleť ľudských príbehov, ktorá sa osudovo pretla v ohnivej sekunde na temene malokarpatského vrcholu. Na Sakrakopci.

Zvážnica nás vedie zaujímavým polootvoreným terénom, ťažba či polom poodhaľuje oponu lesa. Našťastie už neprší, pri čiastkových pohľadoch do okolia aspoň prichádzame na iné myšlienky.

Paľo nás volá kúsok mimo cesty, úzkou prťou sa dostávame ku kope skália, zvyšku akejsi murovanej chajdy. Kráľova búda, pozostatky poľovníckej chaty, ako úkryt mala slúžiť aj Karolovi IV. (v skutočnosti to však bol Karol I., plným menom Karl Franz Josef Ludwig Hubert Georg Otto Maria von Habsburg-Lothringen), poslednému uhorskému kráľovi (1916-1918). Vraj práve sem veľmi rád chodieval na poľovačky. Svetská sláva, poľná tráva, cisárstvo aj jeho vládcov dávno odviali víchry dejín, búdu pomaly, ale iste pohlcuje les. Také sú osudy historických pamiatok (v našej súčasnosti). Tí, čo si nedokážu vážiť vlastnú históriu… (tú predsa netvoria len Jánošík, Štúr či Štefánik).

Dosť bolo moralizovania, poberme sa mi radšej ďalej, neprišli sme politizuvat, prišli sme si oddýchnuť, zabaviť sa. Na Biely kríž je to už len skok.

V ohrade pod horárňou sa pasú kozičky aj mini prasiatka – také maličké chodiace hamburgery (sú ale milé, ihneď sa ospravedlňujem za svoje prirovnanie). A v bufetoch na lúke (už konečne!) pulzuje život. Toto je skutočné centrum cyklistiky – okrem piva (pre nás) tu predávajú aj fit nápoje (pre tých, čo to berú naozaj vážne) či náhradné duše, hneď vedľa stojí servisný cyklostojan (aj s kompresorom). Ak funguje – tu je radosť dostať defekt…

Sortiment občerstvenia je slušný – kávička chutná, fazuľovica vyzerá bombasticky. V kombinácii s vlhkým a chladným počasím (zatiaľ je tu len niekoľko odvážlivcov na dvoch kolesách) to dnes nevyzerá vôbec zle, tlačenica sa nekoná. Nuž, Biely kríž je výletnou oblasťou pre mešťanov z neďalekej Bratislavy už oddávna, to tu ešte býval horárom Kocmunda z Jura (či jeho predchodcovia).

Osvieženie padlo vhod (otvorené krčmy nám už veru chýbali), je čas sa poberať. Posúvame sa lesom po červenej značke kombinovanej s cyklotrasou (cyklistov je dnes našťastie pomenej). Najskôr na nás opäť vykuknú divné kupole meteorologickej stanice, aby sme sa po chvíli dostali k nevšednému prírodnému útvaru, močiaru či rašelinisku, k Jurskému jazeru.

Nie som botanik, nedokážem doceniť bohatosť a rôznorodosť jeho rastlinnej stavby, nie som zoológ, neviem rozpoznať všetkých drobných i väčších obyvateľov jeho okolia, som iba laik, dokážem sa len potešiť rozmanitosťou obrazov, roztvorím dokorán okná vnímania, dovolím fantázii pracovať…

Jazero bosoriek. Ukryté vysoko uprostred hôr, rozliate v hlbokých húštinách malokarpatských lesov. V temnej polnočnej hodine, v medzičase, v magickej sekunde (pokiaľ včerajšok neskončí, dnešok ešte nezačína), sa k jeho brehom zlietajú zo všetkých svetových strán podivné ženštiny. Tmavý úzky mrak sa nasúva pred jasný kotúč Mesiaca, okolie tíchne, halí sa do tmy, vody jazera sa v okamžiku strácajú v hlbinách Zeme, na jeho vyschnuté dno zoskakujú čarodejnice, stovky čiernych mačiek vyvracajú hlavy k oblohe, spúšťajú ohlušujúci nemý vreskot. Ženy zbavené šiat sa začínajú divoko krútiť v zbesilom extatickom tanci, sprisahaneckom kole radosti. Všetko navôkol ustrnulo v nehybnosti, polnočná sekunda visí nepohnute vo vzduchu, čas stojí, šialený dej beží bez prestania ďalej. Ticho náhle pretína ospalé zaškriekanie sojky, preľaknuté zaštekanie prebudeného srnca. V okamihu je všetko preč, čas ožíva, odkliata sekunda nemo dopadá na zem, jazero sa plní vodou, noc sa mení na deň. Na nehybnej hladine sa ticho zrkadlí zlatý Mesiac.

Naj prvý pohľad len taká žabačincami pokrytá mláčka (to má byť všetko?), infotabuľka (kto by to všetko čítal?), cez úzku presakujúcu spevnenú hrádzku vedie cyklochodník (ako plastickou výšivkou ozdobený stopami mnohých dezénov) aj turistická značka (šmýka sa, len sa nezgeriť do blata). Potom však…

V antracitovej černi nepriehľadnej hladiny sa zrkadlí príbeh zmaru i nového zrodu. Rastliny, vyvrátené kmene stromov, traviny, konáre, zahnívajúce lístie, ležia na hladine poprepletané v divokej zmäti rastu a tlenia, pozostatky šialeného nočného rajdu. Na samom okraji brehu, rozhraní vody a pevnej zeme sa stále viac nakláňa strom, klesá, jeho listy sa už-už napijú vody, kmeň definitívne klesne do hrejivého objatia rašeliniska. Opodiaľ na hladine ticho pláva neforemné teleso, je to prastarý aligátor či len machom obrastený starý klát? Tŕstie ticho ševelí v bezvetrí začínajúceho popoludnia. Hry svetla a tieňa, čo je ešte skutočnosť a čo odraz? Mäkučká pôda vedie tvoje kroky, láka pokračovať, bližšie a bližšie, až tam, kde sa navždy staneš súčasťou močiara.

Jurské jazero, nádherný kút Hôr, stačí len nemo stáť a pozerať. Zastaviť sa, zoskočiť z bicykla. Počúvať spev vody. Vnímať skrytý pôvab premieňajúcej sa vegetácie. Nadýchnuť sa krásy. Len kvôli tomuto stálo za to ráno vstať, zdolať pochybnosti, prekonať nechuť, premôcť nečinnosť.

Musím sa odtrhnúť od prekrásnych obrazov, dlhého snenia, ostatní sú už ďaleko vpredu, pridávam do kroku. Akosi sa oteplilo. Cesta lesom vedie na Salaš, improvizovaným mostíkom z guľatiny prekonáva úzky potôčik, míňa salamandru, strážkyňu pokladov (radšej poodbehne z cesty, spod nevšímavých nôh turistov, rýchlych kolies bicyklov), pretína viacero nových (slepých) odbočiek. Bezhlavé cesty ťažobných strojov odhaľujú korene stromov, hlbokými jazvami hyzdia krajinu. Až na Salaš však nejdeme, krátko posedíme a posilníme sa v altánku učupenom v prítmí stromov kúsok od chodníka. Akosi sa ochladilo.

Ďalej pokračujeme kus po asfaltke, jej druhý koniec vedie na Záhorie, vpravo dole meandruje Cúrsky potok, odlesky slnečných lúčov (konečne sa vyčasilo) hádžu na jeho hladine prasiatka, odblyskujú sa spomedzi hustej zelene na brehu. V zákrute sa napájame na dobre známu cyklocestu z Troch Brestov, hneď z nej ale uskakujeme na lesnú cestičku, značenú jazdeckú trasu (keď je vhodná pre kone, bude dobrá aj pre nás). Nenápadný, ale nečakane krásny úsek trasy.

Mravenisko v bútľavine starého stromu. Zopár vysokých stromov vyrastajúcich z hustej mladiny, týčia sa prevysoko nad okolím, majáky v lese. Akým činom dokázali odolať ničivej sile prírody (či človeka)? Ako dlho budú ešte čnieť do výšav, dohliadať na široké okolie? Už čoskoro však musíme odbočiť. Kúsok mimo akýchkoľvek chodníkov sa nachádza zaujímavý bod, Človečia Hlava, to predsa nemôžeme obísť.

Tieto príbehy sa odohrali už tak dávno… – niektoré z nich rozprávajú historické archívy, iné zase ľudská pamäť. Krajinu sužujú nájazdy Turkov, tých nevercov. Noc stále vládne kraju (i kohút ešte spí, nedokáže varovať okolie), keď sa 17. septembra 1663 ich oddiel približuje pod hradby slobodného kráľovského mesta Svätý Jur. Nedokončené opevnenie však zdivenú hordu nezadrží, ako dravá riava vtrhnú do ulíc mestečka. Strechy domov horia, cudzokrajní votrelci lúpia a vraždia, kto vládze, v panike uteká. Do hôr, do vinohradov, na starý hrad. Dievčinka od Segnerov stihla skočiť do malej studničky kdesi v háji pod vinicou, zmierená s Bohom ticho čaká svoj osud. Vtom veľký pavúk križiak začína bleskurýchlo tkať nad úkrytom hustú sieť, spokojný so svojou prácou sa uvelebí v jej strede. Keď fúzatý Turek vidí neporušenú sieť, pokračuje ďalej. Dievča je zachránené, studnička sa odvtedy volá Turecká.

Nie každý však mal to šťastie, Osmani viac ako 500 Svätojurčanov odvliekli do otroctva, 60 zabili. Aby zastrašili utečencov, zoťaté hlavy zajatcov púšťali dolu kopcom, ktorý bol na dohľad od hradu. Pahorok tak získal svoje nezvyčajné meno.

Toľko vravia dávne legendy. Svahy kopca sú dnes husto zalesnené (tvar však majú správny), hrad je  z nich (vraj) vidno. A v mestskom múzeu je vystavený kameň zo studničky, objavený pri rekultivácii vinohradov (datovaný ale pár rokov pred vpádom). Pamäť a história sa prepletajú, zauzľujú, je veľmi ťažké rozpliesť to pevné klbko, čo je pravda, čo legenda?

Pomaly ideme do finále, už sa (opäť) blížime k starému podhorskému mestečku preslávenému kvalitou svojich vinohradov. Stačí prejsť len posledné stovky metrov lesných chodníkov a stojíme pri vstupe na pradávne hradisko nad Neštichom. Miesto, ktorého osídlenie sa datuje už od konca praveku, najväčší rozmach však dosahuje v období Veľkomoravskej ríše (a jeho záver siaha až do čias stredoveku).

Najskôr sa však musíme posilniť, vyhladli sme i vysmädli, je potrebné dodať iskru našim unaveným mysliam a telám. Sedíme pod veľkým kamenným blokom pri vstupe, hodujeme, vymetáme posledné omrvinky z batohov, vymačkávame posledné kvapky z fliaš. Zem náhodne vydáva drobný kovový predmet, historický artefakt či len zhrdzavená taľafatka? Nevedno, pamiatka z vydareného výletu však putuje do vrecka. A my sa vydávame na prieskum areálu.

Čas však pokročil, už nemáme priestor a sily (či odborné vedomosti) na podrobné skúmanie detailov, len idúcky obdivujeme mohutné valy predhradia, zarastenú akropolu či zakonzervované výkopy archeologického prieskumu. Človek opustil tento priestor pred niekoľkými storočiami (unikátne nálezy vodovodného systému sú staré asi 700 rokov), odvtedy tu vládne príroda. Naozaj zaujímavé miesto, niekedy sa sem (dúfam) ešte vrátim, nájdem si chvíľku, sadnem do tieňa pokrúteného stromu, porozhliadnem po okolí a zasnívam…

Hradisko opúšťame bránou vo vale (tu nie ja taký vysoký, strmý svah poskytoval dostatočnú ochranu), rozhodujeme sa kadiaľ zostúpiť. Do dvora honosného domu sa vstúpiť neodvážime, popri jeho plote padá svah príliš strmo, skúsime to po úzkom chodníčku. Je to veru riadna jazda! Strmina nám zostup neuľahčuje, hladký povrch je šmykľavý, nie je sa čoho prichytiť, hádam to prežijeme. Prežili sme, aj posledné dobrodružstvo dnešného dňa je úspešne za nami. Už nás čaká len povinná jazda po asfaltke.

Musíme sa vyhýbať okoloidúcim autám i cyklistom (ale sa ich vyrojilo, hotujú sa zmerať si sily s výdatným stúpaním na Tri Bresty, možno až Biely Kríž). Popritom obdivujeme stavby domov zavesené v strmých svahoch svätojurských pahorkov (stupne pripomínajúce viac rebrík než schodisko vedú ku dverám kdesi nad našimi hlavami) a na chvíľku sa (konečne!) zastavíme na terase krčmičky pri ceste – začína jemne popŕchať, je treba sa schovať.

Kruh sa uzatvára, otvárame bráničku pri kostole sv. Juraja. Aspoň krátko si prezeráme exteriér gotickej stavby, ktorú (na starších románskych základoch) realizovali v čase, kedy bolo ešte osídlené hradisko na Neštichu. A vedľa stojaca drevená zvonica ukrýva zvon z roku 1400, ktorý sa (vraj) stratil, keď ho v časoch tureckých vpádov schovali do zeme. Neskôr ho vyryla pasúca sa sviňa. Dnešok nám priniesol skutočne riadnu dávku historických udalostí i dávnych legiend, dovolil nám preniesť sa aspoň na chvíľu do čias, keď ešte okolité svahy nepokrývali husté lesy, keď sa celý Svätý Jur zmestil do úzkeho objatia mestských hradieb. Do čias, keď okoliu dominoval hrad Biely Kameň.

Ešte na malú chvíľku nakukneme na nádvorie renesančného vinohradníckeho domu, necháme aby na nás dýchla jeho atmosféra stará päť storočí i aktuálna súčasnosť. Je to paráda. Spod ošarpaných múrov prevráva história, spoza plne obsadených stolov rozložených na dvore prítomnosť. Dnes je v ňom jedna zo zastávok vínnej cesty, podujatia, ktoré umožňuje navštíviť množstvo vinohradníckych pivníc v podhorí Malých Karpát. Ešte včera sme nemohli ani vystrčiť nos z okresu…

Lúčime sa. Bol to naozaj zaujímavý výlet. Turistika (takmer) bez výhľadov, bez výstupu na výrazný kopec, po miestach, väčšinu ktorých už mnohí z nás (dôverne) poznali. V rannom dáždiku. Napriek tomu (práve kvôli tomu) však skutočne nezabudnuteľný deň. Ďakujem všetkým, ktorí ráno prekonali svoje pochybnosti (či pohodlnosť) a vybrali sa von, do krásnej malokarpatskej prírody:  Danka Fáziková, Marianna Farkašovská, Ivetka Pekaríková, Božka Golierová, Alica Binková so synom Jurajom, Paľo Rapant, Vlado Naď a

Juro Golier

Snívaš svoj sen (jeho skutočný obsah poznáš len ty sám).