Šaštín – V.Leváre a späť 2.7.2017

Za MKCK sa na akcii zúčastnili: J. a M. Golieroví, I. Naništa, J. Benedikovič. M. Farkašovská, D. Fáziková, B a T. Ilavské.

Ako hostia: O. Bališová a S. Spálová

Garant akcie Igor pripravil pre záujemcov o cykloputovanie trasu z pútnického mesta Šaštína do významnej obce Záhoria do Veľkých Levár. Bonusom a „lákadlom“ pre pútnikov bol aj tradičný Habánsky hodový jarmok. Doprava do štartu akcie Šaštína bola individuálna autom alebo spoločne vlakom ŽSR. Ráno v Trnave bolo ešte nebo jasném ale po naložení sa do vagónu o 9:03 hod sa už objavovali prvé mraky. Nad Karpatmi smerom od BA sa nebo „zatiahlo“ a bolo cítiť blížiaci sa dážď.

To ale našu skupinu cyklopútnikov nemohlo len tak odradiť. Vlakom z TT nás cestovalo 5 účastníkov Dodo, Božka, Igor, Danka a Marianna. Pred žel. stanicou v Šaštíne sa stretávame s osádkou vozidla od Vrbového v zložení Juraj a Martin G., Slávka S. a Oľga B. Čoskoro sa objavila aj Tatiana I. na aute z BA.

Po vyložení bajkov ich skompletovaní, zoznámení sa a tradičnej štartovej fotke vyrážame po 10:35 h smerom k bazilike Sedembolestnej Panny Márie – Národnej svätyne v Šaštíne. Je nedeľa a tak práve prebieha svätá omša. S príchodom k bazilike sa z neba začína spúšťať jemný dážď. Odložíme bajky pod staré lipy a ideme sa ticho pozrieť do vchodu svätyne. Sme prekvapení veľkosťou a majestátnosťou priestorov toto „svätostánku“.  Chvíľu postojíme v tichom zamyslení a modlitbe na vstupe do baziliky. Po duševnom „osviežení“ sa opäť zberáme na bicykle a podľa plánu vyrážame smerom na Gazárku – známe miesto oddychu na kraji borového lesa s krásnymi vodnými plochami. Tu nás zastihne už silnejší dážď a tak sa skryjeme pod strechu bufetu na pláži. Prestávka tu bola viac-menej plánovaná na 20 min no okolnosti a počasie nás zdržali do 12 hodiny. S úderom kostolných zvonov o 12 hod  sa po príjemnom občerstvení poberáme na žltú C trasu a zároveň lesný náučný chodník smerom na chatu Lásek a osadu Tomky. Piesočnatý chodník nám dáva miestami zabrať a tak musíme občas potlačiť bicykle aj na pešo. Informačné panely Lesov SR sú pravidelne rozmiestnené a zoznamujú turistov s prírodnými a historickými zaujímavosťami tohto územia Záhorskej nížiny. Na jeseň sa lesy menia na pravý hubársky „raj“. Je tu možno nájsť suchohríby, dubáky aj bedle. ..

Na pol ceste cez lesný chodník prichádzame ku kaplnke Panny Márie. Tu sa počkáme a dáme „dokopy“. Cesta ubieha príjemne a čoskoro sme na rázcestí pri horárni Lásek. Dozvedáme sa čo je „mŕtve drevo“ k čomu slúžia mravce v lese a objavíme zákutie s mokraďou… Pomaly ale vychádzame z lesa a poľnou cestou prichádzame do osady Tomky. Vyprahnutí a smädní z piesočnej cesty začíname pociťovať silu poobedňajšieho slnka. Vhod padne posedenie u Tonky, kde je možné dať si cesnečku alebo točené Krušovice. Marianna a Danka sledujú farebných papagájov v klietke alebo rybky v jazierku s vodníkom. No proste nedeľná pohoda …

Po obede sadáme na bajky a po 100 m nútene stojíme. Juraj „chytil“ defekt na zadné kolo.  Za pomoci Martina a Doda je koleso čoskoro opravené. Naše „kočky“ zatiaľ objavujú húpačky a lavičky na detskom ihrisku v blízkosti Penziónu u Tonky. Po oprave už smerujeme po asfalte na Závod. Táto obec sa nachádza už v BA kraji ( no povrch príjazdovej cesty s dierami tomu vôbec nezodpovedá ! ) bolo by TO už treba opraviť. V Závode sa krátko zastavujeme pri hasičoch a Dodo sa odfotí s Floriánkom patrónom hasičov. Čaká nás už „len“ 6 km do V.Levár. Okolo 14:30 h sme na „krížnej“ ceste ktorá nás dovedie až do Habánskeho dvora vo V.Levároch. Po príchode do „habánov“ sa pri orechu zložíme s bicyklami do tieňa. V blízkom stánku s nápisom Rudavar stretávam-e známeho Marcela z V.Levár predsedu SCK Záhorák. S kamarátom sa dali na varenie piva a podnikajú pod názvom Potulný minipivovar Rudavar z Veľkých Levár.

Po koštovke a doplnení tekutín u Marcela sa „rozpŕchneme“ po jarmoku. Do 15.30 hod hraje na pódiu Borovienka. Levársky poľovníci ponúkajú guláš z diviny a na stánkoch možno objaviť pestrý jarmočný tovar. Čas je ale neúprosný a tak sa dohodneme že o 16 hod budeme musieť vyraziť na spiatočnú cestu. Návštevu RS Rudava v blízkych Malých Levároch s kúpaním tak odkladáme na budúci rok.

Okolo kostola sa presúvame k bývalému kaštieľu a odtiaľ okolo evanjelického kostola sa dostaneme ku žel. stanici V. Leváre. Odtiaľ už šliapeme „časovku“ cez Závod – Tomky- Borský Mikuláš späť do Šaštína na žel. stanicu ku vlaku o 17.45 hod.

Na rázcestí na Tomkoch sa delíme a lúčime s Dodom – chce si trasu do TT odšľapať poctivo na bicykli ( ešte cca 60 km) – čo sa mu aj podarilo.

Jurajovi a členom posádky auta sa zapáčila trasa cez les a tak idú cez Lásek a Gazárku naspäť – len opačných smerom ako doobeda.

Obe skupiny „časovkári“ aj „pohoďáci“ cez les sa nakoniec stretáme zhruba v jeden čas na žel. stanici v Šaštíne. Krátko sa rozlúčime a poberáme sa domov. Naše cykloputovanie ukončíme večer v Albatrose kde už nás čaká Dodo. Zhodnotíme deň – že všetko to tak rýchlo prebehlo a je zas večer.

Vďaka za super partiu na akcii.

Tešíme sa na ďalší výlet podľa plánu MKCK. Kto s nami nebol – jeho smola. Záhorie stojí za to, aby bolo navštevované a obdivované (ako „naše ženy“)

Naništa

Karpaty Tour 2017 – 20. ročník – 24.6.2017

Akcie sa zúčastnili:

J.Budoš, M.Babišík, I.Naništa, D.Fáziková, J.Golier, M.Šuga, J.Michalec,J.Michalcová, M.Ďuga, D.Krajčovič, J.Janiš, D.Dubovská, M.Malovec, P.Sloboda, Ľ.Janovický, J.Košina, A.Vyskočil, S.Studený, V.Gubiová,  M.Nižnanský, I.Maixnerová,  M.Koleníková, J.Koleník, M.Valovičová,  M.Kunovská, E.Kraicová, M.Liška, I.Šikula, I.Matkovčík, Ľ.Kraic, J.Benedikovič, V.Naď,  L.Rosa, Š.Kasala, M.Kasala, J. Nádaský, P.Vrábel, J.Ďurjak, S.Macejka, B.Ilavská,T.Ilavská, J.Poláček, A.Kučerová,  M.Modrovský, J.Behul, J.Chudý, I.Kubiš, V.Lukačovič, M.Farkašovská, M.Kolonová, E.Bališová, D.Peško, M.Nemeček, P.Herceg, P.Loj, M.Hulka, J.Ferko, M.Adamcová, S.Janšák, M.Tomek, M.Selič, M.Cebo, M.Kupčík, M.Očenášek, J.Očenášková, L.Krajčovič, J.Loj, P.Lojová, D.Janus

Po roku sme sa v sobotu 24.6.2017 postavili na štart 20.ročníka KT 2017. Cca po 4 mesačnej príprave akcie a získaní príslušných povolení od úradov (OÚ CDaPK Ta, OR PZ, MÚ Ta, správcov ciest, ) sa do prezenčnej listiny sa zapísalo 69 účastníkov „cykloturistického vítania leta“ z rôznych smerov, z toho aj 18 žien. Za spomenutie stojí účasť Jozefa Ďurjaka od Vrábľov ktorý je verný „našej“ akcii KT už 20 ročníkov od jej vzniku. Najmladším účastníkom akcie bol 14 ročný Pavol ( nie som si istý – len podľa podpisu „dedukujem“ lebo sme v prezenčke nemali stĺpec rok narodenia …)

Trasy akcie sme t.r. pripravili dve. Krátku 60 km sme smerovali na južnú časť MK a dlhu trasu 112 km  smerovali na severnú časť MK od Trnavy. Prezentáciu a štart sme už tradične situovali do priestoru pred reštauráciou RELAX na Rybníkovej ulici. Okolo 8:35 h po prezentácii a poučení účastníkov o spôsobe jazdy na trase (podľa Zák. č.8/2009) sa za asistencie sprievodných vozidiel  a  vozidla PZ SR vydávame smerom na Špačinskú cestu v ústrety 112 km trasy. Na dlhú trasu sa vydalo 36 cyklistov a zvyšok išiel na krátku trasu 60 km. Štart krátkej 60 km trasy je od 9:00 hv smerom na Suchú n/Parnou. Prestávky máme plánované na krátkej 60-ke v Doľanoch (motobare) a Smoleniciach pri žel. stanici. Na dlhej 112-ke  v Dechticiach, Vrbovom, v Agropenzióne Adam, na Košariskách v Holotéch Víške, Jablonici, na Bukovej. Počasie sa od rána ukazuje letné s trochou oblakov a teplotou vzduchu cca 21 st. Teplota ale postupne stúpa až nad 30 st. nakoľko sa obloha od mrakov vyčistila.

To cyklistom moc nevyhovuje, pretože bude treba dopĺňať viac tekutín, aby eliminovali zvýšenú tepelnú záťaž.. Po opustení mesta sa začína pelotón naťahovať a tvoria sa výkonnostné skupinky. Za asistencie vlastného sprievodného vozidla sa presúvame na 60 km trase cez Suchú n/Parnou, Košolnú do Dolian. Tu je prvá občerstvovačka v motobare, ktorý vybavil Vlado Naď aby otvorili skôr ako zvyčajne. Do Smoleníc prichádzame cca o 11:30 hod a dopĺňame stratené kalórie a tekutiny v tieni na terase reštaurácie pri žel. stanici. Po obednom oddychu smerujeme ďalej na Trstín – Hornú a Dolnú Krupú do Trnavy (prích. cca o 15 h). Po dojazde padne vhod kotlíkový guláš a nápoj podľa vlastného výberu. Posedenie v pube reštaurácie Relax spestrujeme losovaním štartových čísiel o sponzorské vecné dary.

Ccc: postrehy od Milana Ďugu zo 112 km trasy:

Musím pochváliť cyklistov, že aj v  takej horúčave makali,  snažili sa (aj smažili sa ), ale aj organizátorov, že dokázali namotivovať cyklistov 🙂

Na dlhšej trase cyklisti mali zastávky:

Dechtice, načapovali sme tam vodu

Penzion Adam Podkylava, krátky oddych, pivko, káva

Holotéch Víška, obed, pivko, kofola…

Prievaly, pitný režim

Buková, osvieženie pred Trnavou

Trnava, Relax – zdarné a veselé ukončenie akcie 🙂

Akciu KT2017 podporili: rešt. RELAX Trnava, LOJ-MAR elektro Trnava (p.Jozef Loj), ELEKTRO-HAL p.Šibíková Trnava, Poisťovňa UNION p.Ilavská Piešťany, Farby-laky p.Griflík Trnava, Trnavský samosprávny kraj, Mesto Trnava, SCK Piešťany, Cyklocentrum Plus a Malokarpatský Cykloklub.

Poďakovanie patrí všetkým účastníkom akcie KT2017 za ohľaduplnosť a dodržiavanie dohodnutých pravidiel počas akcie. Ďakujem všetkým členom i nečlenom MKCK za organizačné i technické zabezpečenie akcie. Obdiv patrí všetkým účastníkom, ktorí sa vysporiadali s nástrahami trate ( a vysokou teplotou vzduchu) so cťou. Spestrením akcie bolo aj tradičné posedenie po akcii pri gitare a pesničkách od Milana Ďudu, kamaráta Ľuboša a Ľuboša Kraica. Na záver si zahral na gitare aj Drahoš Janus. Na záver akcie vyslovili cyklisti spokojnosť s oboma trasami. Do budúcna možno uvažovať aj o inom smerovaní trás. A na tom by organizačný výbor KT2017 mal uvažovať už teraz rok pred konaním ďalšieho 21 ročníka akcie.

I. Naništa

Neusiedlerské jazero – juh 17.6.2017

Akcie sa za MKCK zúčastnili: D. Ješko, L. Slaný, Ľ. Kraic, D. Fáziková, M. Novák, J. Nádaský, J. a M. Golier, I. Matkovčík, V. Gubiová, J. Poláček, A. Kučerová, B. Ilavská, J. Lukačovičová a V. Oravec.

Ako hostia: I.a J. Jaslovskí, Markech, B. Polocik, P. Julíny, S. Gubi, D. a J. Novákoví, J. Rusnák, M. Krivosudská, V. Rožič, I. Zeman, M. Modrovský a O. Bališová.

 Cyklistický fenomén Neusiedlerské jazero má medzi členmi MKCK a ich priaznivcami veľký ohlas, takže ani nepriaznivá predpoveď počasia a hlavne avizovaný búrlivý vietor im nestáli v ceste zúčastniť sa na cyklotúre po južnej strane jazera.

Na parkovisku v mestečku Podersdorf am See sa nás stretáva celkom 29 účastníkov odhodlaných popasovať sa s touto prognózou. Našťastie z nepriaznivej predpovede sa splnila len tá o vetre. Ten fúkal „statočne“ až sme mali obavu, či kvôli vlnám budú vôbec premávať trajekty. Našťastie trajektom vietor problém nerobil.

Ráno po skompletovaní celej posádky, rannej kávičke a jednom „orosenom“ a hlavne po štartovacom fote sa cca okolo desiatej hodiny vydávame na cestu. Ideme po cykloceste B20 smerom na juh, takže vietor nám fúka do chrbta. Všetko ide ako po masle, v pohode stíhame trajekt z Illmitzu do Mörbisch am See. Jazero je trochu búrlivé, ale trajekt a naše žalúdky to v pohode zvládajú.

Pretože Mörbisch je hraničné mesto a my máme obavy, či v Maďarsku za eurá niečo kúpime, tak sa tu pre istotu zastavíme občerstviť sa v miestnej reštaurácii.

Prechádzame hranice a čochvíľa sme vo Fertörakosi pri jaskynnom divadle Köfejtö. Tu sa konajú rôzne kultúrne predstavenia – opery, muzikály, koncerty… využívajúce špecifickú akustiku tohto prostredia. Dlho sa tu nezdržíme a pokračujeme ďalej cez dediny Balf, Fertöboz, Hegikö a Fertöd. Cesta nám ubieha veľmi rýchlo, lebo vietor nám stále fúka do chrbta.

Vo Fertöde sa zastavíme a dáme si rozchod. Je tu pekný zámok Eszterhazyovcov s priľahlým parkom a možnosť občerstviť sa v miestnych na to určených zariadeniach. Je tu možné platiť aj eurami. Pretože sme veľmi početná skupina, prestávka sa značne predĺži.

Bohužiaľ odtiaľto teraz otáčame smer a začíname po našej ceste naplno pociťovať nepriaznivé účinky severného vetra, ktorý nám bude až do cieľa etapy fúkať rovno do čela. Náš postup sa teraz značne spomalil a naplno sa ukázalo, kto má akú kondičku.

Cez Lászlómajor a Fertöújlak prichádzame späť do Rakúska. Vietor stále nepríjemne duje rovno do očí, tak v Apetlone sa skupinka značne vyčerpaných cyklistov oddelí od trasy a smeruje priamo do Podersdorfu ku autám. My ostatní pokračujeme v plánovanej trase cez jazerá Seewinkel. Putujeme popri jazerách Lange Lacke a Zicksee. Je tu vidieť veľa vodného vtáctva, rozhľadne, exempláre starých pákových studní, bocianie hniezda – proste pravá maďarská puszta.

Od jazera Zicksee to máme do cieľa už len 10 km. To nám dodá trochu síl do záverečného boja s protivetrom.

Do cieľa etapy prichádzame krátko pred pol siedmou v podvečer. Tu sa stretávame aj so skupinkou, ktorá si to od Apetlonu skrátila. Každý má toho už dosť, ale každý je šťastný, že to zdolal. Videli sme teraz aj južnú časť jazera a aj neďaleké stepné jazerá Seewinkelu. Máme prejdenú jednu z cyklistických top destinácií Rakúskeho Burgenlandu. Verím, že to nebola posledná návšteva tejto oblasti a že sa sem ešte určite vrátime.

Ľ. Kraic

Okolo Tatier – 50. ročník

Organizátori z Cykloklubu Nižná tvrdia, že sa jedná o najstaršie a najmasovejšie cykloturistické podujatie na Slovensku. Či sú ich tvrdenia pravdivé, neviem posúdiť, ja sa ale každý rok teším na žinčicu v bacówke za Witówom, kávu v Zakopanom, prvý pohľad na Muráň v Belianskych Tatrách, posedenie na Chate Muráň na Podspádoch, sobotný výlet do Vysokých Tatier, ich nedeľný prejazd a príchod do Liptovského Mikuláša. Pretože tento rok podujatie oslávilo svoju polstoročnicu, na štart sa postavilo určite viac ako 1200 účastníkov. Medzi nimi nechýbalo 26 členov a priateľov MKCK.

február 2017 – 7. jún 2017

Účasť na akcii začíname plánovať už začiatkom roka. Pretože sa jedná o jubilejný ročník, na ktorom určite nechceme chýbať, postupne sa ozývajú záujemcovia a čakáme na spustenie registrácie. Tá sa začína 1. apríla a my nechýbame medzi prvými prihlásenými. Nasleduje dlhé čakanie, počas ktorého Kamil zabezpečuje ubytovanie v Habovke na Orave, dávame dohromady spôsob dopravy a pár iných drobností. Posledných pár dní pred odchodom sa všetko trochu zamotá (niekto nevie či bude môcť ísť, niekto ísť nemôže, niekto musí ešte vo štvrtok ostať v práci, menia sa posádky áut). Nakoniec sa všetko vyskladá a sme pripravení vyraziť.

  1. jún 2017, štvrtok

O 8:30 máme stretnutie v Piešťanoch. Kamil už prichádza s takmer plným autom, pridávajú sa 2 ďalšie autá a vyrážame. V Žiline máme krátku prestávku, po ktorej všetky autá spoločne pokračujeme do Liptovského Mikuláša. Tradične sa naobedujeme, stretneme sa trnavskou skupinkou, zaparkujeme autá a vyrážame. Na mňa tento rok pripadla najľahšia úloha – prevoz batožiny autom do Habovky. Na jednej strane mi je ľúto, že si neprejdem Kvačiansku dolinu, na druhej strane sa teším, že pošetrím sily na ďalší prejazd.

Medzitým vlakom dorazil z Bratislavy Ľuboš a tak ho po ceste naložím. Času máme dosť a tak sa zastavíme v Kvačanoch, aj na kolibe nad Hutami. Jedna skupina cyklistov si to zatiaľ vyšliapne cez Kvačiansku dolinu, druhá po ceste cez Matiašovce. Onedlho sa všetci vítame v penzióne Monika v Habovke, kde bude naša dnešná základňa. Po dobrej večeri vyráža Martin s partiou autom do Nižnej vybaviť prezentáciu. Prichádza aj posledné auto s účastníkmi, ktorí nemohli ísť hneď ráno a navyše ich dlho zdržala kolóna pred Žilinou. Sme kompletní. Dáme pár pív, posedíme a ideme spať. Ráno máme skorý budíček.

  1. jún 2017, piatok

Budík zvoní nepríjemne skoro. Musíme previesť batožinu do Nižnej. Vyrážame s Martinom nalačno, ja zostávam v Nižnej, on sa vracia autom do Habovky. Ráno bolo dosť chladno, ale slniečko všetko prehrieva a tak si krátim čas postupným zhadzovaním doplnkov. Počas tejto činnosti ma prekvapí Jožko Michalec. O polnoci nasadol v Trnave na vlak a už 4:30 je v Nižnej. Prišiel nás odprevadiť a pofotiť si štart. Hneď ten čas lepšie ubieha. Postupne prichádzajú naši cyklisti, priniesli mi zabalené raňajky a tak už nehladujem.

Atmosféru pred štartom a prejazd pelotónu Oravou nemá zmysel opisovať, treba si to prežiť a užiť. Paľo tradične zabáva deti jazdou na zadnom kolese, ostatní aspoň mávame. Cesta príjemne ubieha, zvládneme aj prvé dva „krpále“ vo Vitanovej a Hladovke. Na bývalej colnici v Suchej Hore je plno, trochu sa občerstvíme a pokračujeme ďalej. Jedna časť dodrží oficiálnu trasu a ide hore do kopca cez Gubalówku, my ostatní volíme klasiku cez salaš za Witówom a kostol v Zakopanom. Všetci si znova stretneme na pešej zóne, zastavíme sa na kávu a už nás čakajú len záverečné hornaté kilometre.

Tu sa naša skupina definitívne delí na menšie skupinky. Ja šliapem spoľahlivo posledný, ale som rád, že to s mojou súčasnou kondíciou vôbec uťahám. Na kľúčových miestach ma vždy niekto počká a tak sa cez kopce prehupneme na slovenskú stranu Tatier. Nesmie chýbať tradičné zastavenie na Podspádoch a potom posledný dnešný cyklistický problém – sedla Príslop. Ale aj tento vyriešime a už sa len spustíme dole do Ždiaru. Naša skupinka ani nejde na guláš na Maguru, ideme sa priamo ubytovať. Tu sme nemilo prekvapení, lebo vďaka komunikačným problémom organizátorov sú naši štyria účastníci ubytovaní v penzióne vzdialenom asi kilometer od nás. Náš domáci je ale veľmi ochotný, odváža im batožinu autom a taktiež im ju v nedeľu ráno ide doviezť. Škoda, je to škvrna na inak vydarenom podujatí.

Ako posledný dorazí Ľuboš, ktorý dnes podal heroický výkon. Ráno poblúdil na cyklochodníku a zviezol sa až do Nového Targu, odkiaľ sa vrátil do Zakopaného a na zvyšok trasy. Absolvoval takto 150 km, oproti mojim 79 km, skoro dvojnásobok (ostatní boli na tom ale lepšie, absolvovali aj trasu Habovka – Nižná a kilometre po Ždiari do Magury). Naozaj úspešný deň! Úspešný deň sme ale mali nakoniec všetci, posedeli sme pri pivku a večeri v reštaurácii Ždiaranka a robili plány na ďalší deň.

  1. jún 2017, sobota

Predpoveď a vývoj počasia rozhodujú – namiesto plánovanej turistiky do Belianskych Tatier volíme výlet do Smokovca a na Hrebienok. Kamil s Robom si zopakujú včerajšok v obrátenom smere, Janči s Petrami idú plašiť medvede do Osturne, Igor pobicykluje, dievčatá z Trnavy sa okúpu v Poprade, Mária s Jozefom idú pozrieť Košice a zvyšok si program nájde. Každý podľa svojej chuti.

My ideme na autobus s odchodom od lyžiarskeho strediska. Výhodou nášho ubytovania na konci Ždiaru je, že sa pohodlne vezieme. Autobus je totiž za chvíľu preplnený, na posledných zastávkach ani nestojí. Pre stojacich musí byť cesta zážitok, myslím si, že aj dýchajú synchrónne.

Vystúpime v Starom Smokovci a po trase Bistro – kyselka – vyhliadka nad Starým Smokovcom – kalvária sa dostaneme na Hrebienok. Tu sa pri pive rozhodneme ísť na polievku na Zamkovského chatu. Čierne mraky v závere Veľkej a Malej Studenej doliny neveštia nič dobré, ale na chatu prídeme v pohode. Posedíme, zjeme čo treba a po pol hodinke sa otáčame dole. Padajú prvé kvapky dažďa. Nevadí, zbehneme to. Nad Obrovským vodopádom zisťujeme, že nezbehneme. Odtiaľto je to už v daždi, miestami hustom lejaku, búrka je 2-3 sekundy od nás. Kto si ešte neobliekol pršiplášť oblieka sa teraz, mne vyzváňa mobil, vlhkými prstami je neovládateľný, hreším. Po chvíli už len rezignovane prepletám nohami, dúfam, že sa na mokrých skalách nezvalím a že búrka zostane v rovnakej bezpečnej vzdialenosti. V prístrešku v ústí Veľkej Studenej doliny čaká Mišo, Paľo a Mirka, ja som štandardne posledný a tak ponáhľame na Hrebienok. Tu zisťujeme, že nás je menej ako sme čakali, nevieme sa navzájom dovolať a rozhodujeme sa, že dole už pôjdeme lanovkou. Pri pokladni sa k nám pridáva stratená štvorica, ktorá si ešte urobila medzizastávku na Rainerke, Mária po komunikačnom nedorozumení ide dole pešo. Nakoniec sa ale všetci stretávame v kaviarni v Starom Smokovci.

Ostatní dnes v podstate nezmokli, ani ich nezožrali medvede. Kamil s Robom previezli po ceste autá do Mikuláša, vďaka čomu nám zajtra ušetrili veľa času a tak všetci spokojní bilancujeme deň pri večeri v Ždiaranke. Posedenie spestruje ľudová hudba, ktorá vyhráva do neskorej noci. Zajtra nás čaká cesta domov.

  1. jún 2017, nedeľa

Opäť skorý budíček. Musíme sa naraňajkovať, zbaliť, odovzdať batožinu na prevoz a ísť. Lúčime sa s domácim a ďakujeme mu za príjemný pobyt v penzióne Vasko, boli sme tu veľmi spokojní. Robíme záverečnú fotku a už sa radšej ponáhľame dole, lebo čierňava od Podspádov neveští nič dobré. Chvíľu sa ale ešte zdržíme pri penzióne Patrik, kde Paľo pomáha riešiť technické problémy našich kamarátov, ktorí bohužiaľ nemohli bývať spolu s nami. Všetko sa ale vyrieši a tak v skupinkách, ja samozrejme na chvoste, ideme cez Tatranskú Kotlinu, Tatranskú Lomnicu, Smokovce na odpočívadlo pod Štrbským Plesom, kde je občerstvovačka a stretávka našej skupiny. Odtiaľ sa spúšťame cez Podbanské do Pribyliny, kde si oddýchneme pri žinčici, ovčích syroch, korbáčikoch aj káve. Niekto si berie aj domov.

Potom nás čaká definitívny koniec nášho cykloputovania. Cez Liptovskú Kokavu a Liptovský Hrádok pokračujeme všetci spolu do Mikuláša. Tu nás čaká Kamil s Robom, ktorí nám stihli vyzdvihnúť na stanici batožinu a tak sa už len naložíme a ideme na obed. Reštaurácia je dnes preplnená, na obed čakáme veľmi dlho. Keď sa konečne vybavíme, čaká nás prvé lúčenie – Mirka, Iva a Samo idú priamo do Trnavy, Mária vystupuje po ceste v Žiline. Robíme poslednú skupinovú fotografiu a zvyšok áut si dávame zraz na odpočívadle v Predmieri. Krátka zastávka na kávu a zmrzlinu padne vhod, ľahšie zvládneme poslednú hodinku v aute. Pri Bille v Piešťanoch sa definitívne lúčime s Trnavčanmi a Hlohovčanmi, ďalší ročník Okolo Tatier je úspešne za nami.

Pod hlavičkou MKCK sa akcie zúčastnilo 26 cyklistov, pomer členov a nečlenov bol vzácne vyrovnaný:

Božena Ilavská, Daniela Fáziková, Jana Lukačovičová, Marianna Farkašovská, Miriama Valovičová, Pavol Vrábel, Kamil Lavor, Ľuboš Slaný, Igor Matkovčík, Ján Budoš, Andrej Golier, Martin Golier, Juraj Golier, Miroslava Kunovská, Ivana Maixnerová, Samuel Maixner, Mária Koleníková, Jozef Koleník, Róbert Proksa, Branislav Polocík, Peter Julíny, Michal Glasnák, Mária Ondrašinová, Marián Modrovský, Peter Chnapko, Štefan Škoda

Ďakujem za pomoc pri organizovaní akcie Kamilovi Lavorovi.

Svoje dojmy a pocity zapísal Juro Golier

 

Krátky historický dodatok týkajúci sa môjho najobľúbenejšieho miesta na trase

… Keď knieža Hohenlohe v roku 1888 zrušil turistickú ubytovňu v Tatranskej javorine, hostinec v Podspádoch čiastočne vylepšil jeho židovský nájomca Engländer. V roku 1908 na jeho mieste správa veľkostatku postavila nový drevený hostinec, ktorý k spokojnosti turistov viedol nájomca Jakub Wachsberger. Poskytoval aj dobrú stravu a v dvoch čistých izbách 6 nocľahov.

Po 1. svetovej vojne sa dlhoročným nájomcom hostinca stal Alexander Rottmann, ktorý sa naďalej vzorne staral o návštevníkov. Hostinec bol otvorený aj v zimnej sezóne, až do konca 20. rokov ako jediné zariadenie pre turistov v tejto časti horstva. Rottmann prosperujúci podnik na vlastné náklady postupne sám rozširoval a v roku 1937 tu už mohol poskytnúť 40 lôžok v 15 izbách. Z terasy hostinca bol nádherný pohľad na hrebeň Belianskych Tatier. Ked‘ boli Podspády v roku 1938 nakrátko pripojené k Poľsku, židovskému nájomcovi Rottmannovi bola koncesia zrušená a hostinec prenajali družstvu Lešnik. Od roku 1940 do začiatku 50. rokov bol v prenájme miestneho občana Jána Pitoňáka. V roku 1951 ako ubytovací hostinec „Muráň“ ho prevzal podnik Slovakotour. Ako chata Muráň, no sprivatizovaná, doteraz slúži cestovnému ruchu.

Korzika 2.6. – 11.6.2017

Akcie sa za MKCK zúčastnili: H. Gurínová, J. Michalcová, V. Gubiová, M. Šuga, Ľ. a E. Kraicoví, J. Benedikovič, J. Poláček, D. Surovčík a Ľ. Rosa.

Už pri prvých zájazdoch na Korziku v roku 2008 a 2009 sme boli nadšení z jej krásnej prírody, z vône macchie, z dediniek postavených vysoko v horách, z voľne pobehujúcich zvierat po asfaltových cestách a zo samotného cyklopoznávania tohto krásneho ostrova, ktoré nám potom ešte dlho doznievalo v našich mysliach.

Tento rok však bola Korzika výnimočná tým, že sme mali nasmerované poznávať jeden z najkrajších kútov tohto ostrova rozprestierajúceho sa medzi mestami Saint Florent, Corte, Porto a Calvi. Táto oblasť sa okrem krásnych pláží môže popýšiť aj nádherným členitým pobrežím, majestátnymi horami, v nich učupenými dedinkami a cestičkami, po ktorých to spoznávanie na bicykli tak nádherne berie dych.

Konečne nastal deň „D“. V piatok 2. 6. okolo 16-tej hodiny nakladáme bicykle do prívesu autobusu na parkovisku pri železničnej stanici v Trnave a o dve hodiny neskôr v Bratislave pri benzínovej pumpe pri Auparku pristupujú poslední účastníci zájazdu.

Všetko je naložené, starí známi sa zvítali, nováčikovia sa predstavili, môžeme sa vydať na cestu. Smerujeme cez Rakúsko a Taliansko do prístavného mesta Livorna. Cesta ubieha celkom hladko, lebo sa máme o čom baviť, veď sme sa celý rok nevideli.

Do Livorna prichádzame na druhý deň ráno, krátko pred pol ôsmou. Je tu trochu problém, či sa do trajektu vôbec ešte vmestíme, lebo sme prišli medzi poslednými. Ale nakoniec náš autobus i s prívesom kapitán trajektu „odkrokoval“ a prehlásil, že je to OK, takže sa naloďujeme.

Po štyri a pol hodinách pristávame na Korzike v Bastii. Čaká nás ešte cca 80 km do nášho letoviska v Losari. Už v autobuse sme nadšení okolitou korzickou prírodou s vysokými horami v pozadí. Začíname sa tešiť, čo prinesú nadchádzajúce dni.

Po krátkom blúdení nakoniec prichádzame pred brány nášho letoviska, ubytujeme sa v apartmánoch a čas do večera strávime kúpaním sa v mori alebo v miestnom, rezortnom bazéne. Bicykle necháme v prívese. Lebo zajtra nás čaká hneď prvý výlet do mesta Corte.

Po raňajkách nasadáme do autobusu a smeruje do mesta Corte. Corte je jediné väčšie vnútrozemské mesto s jediným vnútrozemským Korzickým hradom. V dobe snáh o osamostatnenie malo byť Corte hlavným mestom Korziky. Donedávna tam ešte sídlila cudzinecká légia, ktorá mala domácich presviedčať, ako je im dobre pod francúzskym vplyvom. Dostrieľané francúzske nápisy na smerových tabuliach svedčia o tom, že sa im to veľmi nedarilo.

Autobus nám zastavil na parkovisku pri miestnej železničnej stanici. Tu svoje bicykle konečne vykladáme a kompletujeme na cestu. Jedna skupinka má v pláne ísť vlakom smerom na Vizzavonu. My ostatní – celkovo 27 cyklistov a cyklistiek sa vyberáme po plánovanej trase do Losari. Najprv sa vyberieme ku mestskému hradu, poprepletáme sa uličkami starého centra no a ako by to bolo, nezastaviť sa na chvíľu a nedať si kávičku, prípadne pohárik vínka. Sadneme si a v tieni starobylého námestia nasávame do seba túto pokojnú atmosféru.

No ale treba sa už vydať na cestu. Po miestnej ceste D18 začíname za mestom stúpať z výšky 405 m až do sedla Bocca d Ominanda až na kótu 654 m. Stúpanie je pozvoľné, s peknými výhľadmi po okolitých horách, kde na najvyšších vrcholcoch je badať ešte malé stopy snehu. Po malom oddýchnutí si užívame zaslúžený zjazd a kocháme sa pravou korzickou scenériou. Tvorili ju hlavne dedinky postavené na úpätí kopcov. Za dedinou Ponte Castirla sa na chvíľu rozdeľujeme na dve skupiny, Jedna pokračuje na mestečko Ponte Leccia a druhá chce pokoriť malebnú podhorskú dedinku Castiglione vo výške 725 m. Všetko sa úspešne podarí a obe skupinky sa znovu stretnú v Ponte Leccia.

Odtiaľ pokračujeme tzv. cestou nikoho, lebo na 20 kilometrovom stúpaní po vedľajšej ceste so 450 metrovým prevýšením až po sedlo Col de San Colombano (705 m) sme okrem nás nestretli takmer nikoho. Po krátkom fotení nás čaká záverečný zjazd. Tu si znovu užívame krásne výhľady po roztrúsených korzických dedinkách  Zastavíme sa v dedine Belgodere, kde si doprajeme už potrebné občerstvenie v reštaurácii na malom námestí. Zjazd pokračoval až do Losari. Tu sme sa všetci stretli. Aj tí z druhej skupiny, aj tí, ktorí ešte trochu poblúdili. Príjemná morská voda, v ktorej sme sa nakoniec na našej pláži osviežili, urobila dôstojnú bodku za dnešnou takmer 87 km etapou.

V pondelok 5.6. sa v ešte početnejšej skupine (30 účastníkov) vydávame na trasu tento krát po okolitých dedinkách nášho letoviska. Začíname po ceste D113, ktorá nás viedla popri riečke di Regina ku priehradnej nádrži Barrage de Codole. Stúpanie bolo len pozvoľné, lemované miestami pomerne suchými pasienkami a olivovými sadmi. Kúsok za priehradou opúšťame D113 a následná, hlavnejšia D13 nás už za pomerne strmšieho stúpania dovedie do dedinky Muro. Tu sa na chvíľu zastavíme na malé občerstvenie a prezretie si pekného centra vyznačujúceho sa úzkymi kamennými uličkami, ktoré vkusne dopĺňali rozkvitnuté Buganvílie.

Ďalšia časť trasy sa vyznačovala pohodou a sledovaním pokľudného života v dedinkách, ktorými sme práve prechádzali. Za dedinkou Cateri sa začalo stúpanie do pútnickej dedinky San Antonino, ktorá ako šľahačka na torte trónila na jednom z kopcov. Dedinka sa opäť vyznačovala úzkymi kamennými uličkami, ktorými sa okrem nás predieralo aj veľa iných turistov. Dali sme si tu dobrú kávičku a smerovali pomaly dolu. Pokračujeme ďalej dedinkami Aregno, Pigna, Corbara. Cesta nás dovedie až do prímorského mestečka Ille Rousse vyznačujúceho sa pekným centrom, prístavom a majákom. Tu si dáme rozchod, lebo každý má svoje záujmy a do cieľa trasy, do Losari je to už len 8 km. Pri prezeraní majáku vidíme, že sa začína poriadne zmrákať a dážď nenechá na seba dlho čakať. Ledva stihneme prísť do mesta, už sa aj spustil. Trval vyše hodiny, tie sme strávili v miestnej reštaurácii pri vínku a káve. Cestou domov sme navštívili ešte miestnu pláž, ale bolo pod mrakom, takže žiadna sláva. Na svoj čas pre nás ešte čakala, ale to malo prísť až zajtra. Dnes sme prešli 57 km.

V utorok 6.6.sa vydávame na trasu smer dedina Palasca. Viedlo k nej 8 km-ové stúpanie po ceste D363 na sedlo do výšky 347 m. Naša skupina má dnes už 34 členov. To už je skupina, ktorá vzbudzuje obdiv a zároveň aj rešpekt nášho okolia. Po krátkom oddychu na sedle sa vydávame do dedinky Palasca. Tu sa nezdržujeme a pokračujeme do sedla Col de Casella do výšky 500 m. Čaká nás zjazd do dediny Belgodere, kde sa zastavujeme v našej známej reštaurácii z nedele. Aj pani hostinskej sme povedomí a tak nás s úsmevom víta.

Po občerstvení sa vydávame takmer po rovine cez dedinky Occhiatana a Coste. Za nimi nás čaká zase príjemný zjazd až po reštauráciu Regino. Ale klesáme na výšku 73 m. Ochotný hostinský nás vpúšťa do dvora, kde si na lavičkách v tieni stromov môžeme v pokoji prezrieť obsah našich balíčkov, dať si pivko, limonádu a kávičku.

Naša ďalšia trasa viedla do dediny Monticello a bolo treba prekonať 130 metrové prevýšenie, čo mnohých odradilo a keďže slnko riadne pripekalo, tak si zvolili skratku, ktorá ich po siedmich kilometroch jemného klesania priviedla do Losari a zvyšok dňa strávili pri mori. My ostatní, keďže bolo len okolo obeda a mali sme chuť ešte bicyklovať, sme pokračovali ďalej po trase. Stúpanie sa nieslo zase v striedaní prekrásnych výhľadov po okolitých dolinách a na jeho konci sa nám objavil výhľad na mesto Ille Rousse s prístavom a majákom. Keďže to bol pohľad ako z reklamy, tak sme tu strávili dlhší čas fotením. Samotný zjazd do mesta sa niesol akoby sme sa pohybovali niekde na riviére. Mesto, maják, prístav a pláže sa nám ukázali v plnej kráse, akoby sa nám chceli odvďačiť za ten daždivý včerajšok. Dali sme si tu opäť rozchod a do Losari sme sa vrátili každý osve. Na podvečerné kúpanie na našej pláži nám zostalo ešte veľa času. Stav tachometra 51 km.

V stredu 7.6. si väčšina účastníkov urobila voľno s cieľom poleňošiť si pri mori. Keďže fúkal pomerne silný vietor, bolo teba hľadať miesto, kde neboli tak búrlivé vlny. Ja som sa s Milkou rozhodol, že si zájdeme pobicyklovať trochu do vnútrozemia, ale na opačnú stranu – navštíviť mesto Saint Florent.

Cesta nezačínala práve najlepšie, lebo silný vietor nám riadne znepríjemňoval bicyklovanie. Ale akonáhle sme zabočili do vnútrozemia, vietor sa utíšil a my sme si mohli užívať cykloturistiky v doteraz neznámej oblasti. Najprv sme vyšliapali sedlá Bocca di Vezzu (311 m) a Bocca di Petraiolu (357 m). Potom sme si cca 15 km užívali síce pustej, ale prekrásnej, prevažne skalnatej, vnútrozemskej krajiny. Príjemným prekvapením v tejto pustine bola krásna reštaurácia, kde sa to žiadalo zastaviť a ochutnať ich produkciu. My sme neboli výnimkou.

Krajina sa potom začala „oživovať“. Prispeli k tomu rozsiahle zastavané oblasti Casta a Tetula. Vcelku príjemný zjazd nás priviedol do malého prístavného mestečka Saint Florent známeho svojou citadelou a prístavom s kotviacimi jachtami majetnejších občanov. Prezreli sme si ešte centrum a pláže, kde sa dalo pohodlne kúpať, lebo tu neboli takmer žiadne vlny.

Naspäť sme sa vybrali po tej istej ceste, ako sem. Pri približovaní sa k nášmu pobrežiu nám silnejúci vietor oznámil, že ideme dobre a že si ho ešte dnes užijeme. Zastavili sme sa ešte na našej pláži, ale na kúpanie v mori to rozhodne nebolo, tak nám bol dobrý aj bazén. Prešli sme 82 km.

Vo štvrtok 8.6. sme naložili bicykle do autobusu a vybrali sme sa k jazeru Calacuccia do 800 metrovej výšky a odtiaľ sme mali v pláne po 25 km stúpaní pokoriť sedlo Col de Verrgio (1478 m) najvyššie možné dosiahnuteľné sedlo na Korzike. Vyše 35 km zjazd nás mal popri úchvatných hnedých skalách pohoria Calanche priviesť do prístavného mesta Porto. Tu nás mal čakať autobus, aby nás odviezol späť do Losari.

Malá skupinka zostala v Losari a mala v pláne prejsť po pobreží až do mesta Galéria. Tu sme ich mali zobrať do autobusu, keď sa budeme vracať z Porta naspäť do Losari.

Ráno naša cesta autobusom prebiehala v pokoji až po dedinu Castirla. Tu cesta zamierila do krásneho skalnatého kaňonu, ktorý tu vytvorila riečka Golo. Úžasné prírodné scenérie nebrali konca kraja. Je až neuveriteľné, ako tu ľudia mohli cestu vôbec vybudovať v tomto skalnatom kotli. Cesta nebola bohvieako široká a náš autobus mal sem tam problémy niektoré exponované úseky vôbec prejsť. Pretože sme tu neboli jediní „s objemnejším záprahom“, vznikla tu v jednom úseku na chvíľu priam patová situácia – nedalo sa ísť ani hore, ani dolu. Našťastie (dodnes neviem ako) sa premávka pomocou rôzneho manévrovania (cúvania, vyhýbania, poposúvania…) podarila obnoviť.

Do miesta štartu, k jazeru Calacuccia sme už potom prišli bez problémov. Rýchlo sa vybalíme, dáme štartovaciu kávičku a poďho na trasu. Počasie je nádherné, okolité hory úžasne od slnka osvietené, stúpanie len pozvoľné – no čo si môže duša cykloturistu viacej priať. Doteraz boli Korzické hory porastené len polosuchými krami a stromami, tu však rástli nádherné borovice a smreky, cez ktoré presvitali skalnaté bralá okolitých dvojtisícoviek. Pripadali sme si ako niekde v Tatrách, len tu nám nehrozilo, že sa obloha zrazu zatiahne a spustí sa nejaká pohroma. Tu nám nad hlavami trvale žiarilo nádherné modré „azuro“. Tak si putujeme týmto cyklistickým rajom, dýchame vôňu živice a sledujeme ako sa krajina s pribúdajúcou výškou pomaly mení. Teplota je stále prijateľná, voľne pobehujúce svinky si tu teraz podriemavajú v tieni borovíc, aj oni tu majú svoj raj.

Prichádzame hore na sedlo. Tak sme to zdolali, sme na najvyššom bode Korziky, kde je postavená cesta – sme 1478 m nad morom. Pofotíme sa tu pri soche Krista Kráľa, ktorú v roku 1984 vytvoril miestny sochár Noël Bonardi. Pokocháme sa krásnymi horami a spúšťame sa na 35 km zjazd do prístavného mesta Porto.

Od dediny Évisa nám Korzika predstavuje jedno zo svojich ďalších top prírodných skvostov – skalnaté tieňavy Spelunca (schopné konkurovať Kaňonu Verdon), cez ktoré vedie naša trasa. Hoci stále klesáme, cesta nám ubieha veľmi pomaly, lebo stále sa zastavujeme, fotíme a lapáme stratený dych od toľkej prírodnej krásy.

Konečne prichádzame do mesta Porto. Autobus nás čaká kúsok za mestom, tak si ešte užijeme trochu tej prírodnej krásy aj cestou k nemu, lebo skalnaté divadlo pokračuje ešte ďalej. Tých dojmov bolo dnes až priveľa, takže dlhá cesta autobusom do Losari nám dobre padne na ich postupné strávenie. Prešli sme 63 km.

V piatok 9.6. si ľudia svoj posledný deň na dovolenke užívajú rôzne: pri mori, pri bazéne a pri rôznych cyklistických cieľoch, ktoré ešte zostali v ponuke. (Calvi, Saint Florent…) Naša skupinka sa vybrala navštíviť dedinku Speloncato. Dostali sme sa sem cez Ille Rousse, Monticello, Poggio, Feliceto a Costa. Samotné Speloncato je veľmi fotogenická dedina zvonku a má aj pekné centrum – malé námestie, kde v strede je pod stromami krásna fontána, okolo útulné reštaurácie a za nimi úzke kamenné uličky vedúce hore ku kostolíku – proste tradičná korzická ponuka. Ani si neviem predstaviť ten hriech, keby sme si tu nedali nejaký ten pohár vínka alebo tradičné „orosené“. Dobrú náladu nám okrem toho ešte pridala nadobudnutá výška (523 m) a čakal nás už len zjazd do Losari k moru. Cestou naspäť nám stála ešte v ceste dedina Belgodere. Rozhodli sme sa tam zastaviť ešte do tretice, rozlúčiť sa s pani hostinskou. Tá bola z nás taká nadšená, že nám doniesla grátis tri tácky nakrájanej bábovky. Myslím, že krajší záver týždenného cykloputovania sme si nemohli ani želať. Ale teraz už rýchlo k moru, lebo aj s ním sa treba patrične rozlúčiť. Stav tachometra 51 km.

Po večeri sme sem, k našej pláži išli ešte raz s cieľom odfotiť sa pri západe slnka. Krásu tejto chvíle sme ešte umocnili večerným hraním na gitare a spievaním ľudových a trampských piesní dlho do noci.

A nastal čas rozlúčky, čas balenia a prípravy na cestu domov. Naša batožina bude ale cestou naspäť oveľa ťažšia, ako keď sme išli sem. Budú v nej pribalené spomienky na krásne chvíle strávené pri bicyklovaní po tejto cyklisticky prekrásnej krajine. Budú tam pribalené odhodlania nováčikov popasovať sa s neznámym prostredím a ich oduševnené zážitky spojené s radosťou pri spoznávaní tohto druhu relaxu. Budú tam radostné okamihy tvorcov trás pri zistení, že trasy, ktoré si pripravili, boli v skutočnosti oveľa krajšie, ako na papieri. Bude tam radosť všetkých, pretože sme boli dobrá partia, ktorá sa vie tešiť z prežitých chvíľ a ktorá si splnila svoj Korzický sen.

Takže niekedy zase dovidenia.

Ľ.Kraic

Jur-Lozorno a späť 14.5.2017

Akcie sa za MKCK zúčastnili: I. Naništa, V. Oravec, M. Babišík, L. Kraic, M. Kraicová, D. Fáziková, M. Farkašovská, P. Herceg, J. Budoš, J. Poláček, H. Gurínová, I. Matkovčík, J. Nádaský

Hostia: M. Modrovský, D. Janus, M. Líška, M. Krivosudská, V. Rožič, J. Rusnák, M. Jurčo, I. Šikula

 V nedeľu ráno sme sa stretli na stanici vo Svätom Jure. Ja som s Milanom trochu meškal, lebo sme ako kolegovia mali povinnosť sa zúčastniť svadby nášho mladého kolegu a pobudli sme tam do neskorej noci. Posledných účastníkov sme vyzdvihli na námestí malého malebného mestečka Svätý Jur, nášho začiatku dnešnej cyklotúry.

Pred prvým a dosť ťažkým stúpaním sme sa posilnili v jedinej otvorenej krčmičke v Neštichu. Potom sme sa vyrútili na kopec – smer Tri bresty. Minuli sme Pod salašom a Košarisko. Pred Košariskom Marianna dostala defekt na svojej pologaluske. Mali sme v tíme vynikajúceho servismena od hostí (Vila Rožiča) a vďaka jemu sa čakanie na opravu defektu urýchlilo. Po dosiahnutí Košariska nasledovalo krásne klesanie dlhou dolinou, ktorá bola brázdená meandrami potoka a zdržami vody. V Lozorne nás podľa plánu čakala prestávka na obed v Hostinci u Melónka.

Po kvalitnom občerstvení sme sa vybrali k Reštaurácii pri mlyne, kde bol nesmierne krásny skanzen dávno minulých časov so svojimi drevenými domčekmi, mlynom, lávkou a riečkou. Na našej ceste ďalej sme obišli priehradu z opačnej strany a začalo stúpanie po rozbitej asfaltke na Červený domček.

Pred Červeným domčekom sme stratili Jura a neskôr aj jeho celú osádku auta, lebo on išiel podľa trasy, ale ja som plánoval trochu ináč ako mi môj software naplánoval. Po vcelku krásnom zjazde sme prišli na okraj Stupavy. Juro aj s osádkou auta prešiel celú Stupavu aj s námestím a krásnymi budovami. My sme sa občerstvili pred posledným stúpaním v Borinke v šenku Pajštúreň, kde by si prišla na svoje aj naša členka Anka, lebo tam mali utopencov. My sme volili medzi PU-čkom (12 Plzeň) alebo dešťovkou (10 Gambrinus).

V Medených Hámroch sme odbočili na žltú cykloznačku a čakalo nás tvrdé stúpanie po krásnej asfaltke smer Biely Kríž. Na Biely Kríž nás doviedla modrá cyklocesta a do cieľa nášho ďalšieho občerstvenia nás priviedla turistická modrá po offroadovom teréne cez skok ponad malým domčekom, ktorý sme radšej obišli a peším výstupom na strminu pred cieľom. Pri stúpaní ešte Drahoš dostal defekt, mysleli sme, že nás ešte dohoní, ale na vrchole sme už nečakali a ponáhľali sme sa do miesta občerstvenia, na Biely Kríž. Vo Včelíne bolo veľa cyklistov, ktorých sem prilákalo slniečko.

Ja a Milan sme ešte mali naplánovanú druhú zmenu, nočnú v práci, čiže sme sa rozlúčili a pádili sme po ceste okolo Javorníka do Svätého Jura k autu. Ostatní cyklisti sa spustili zjazdom do Rače, kde nastúpili do vlaku smerom do Trnavy.

Táto trasa v Malých Karpatoch nebola náročná na najazdené kilometre, ale na svoj pomerne bohatý výškový profil. Vyznačovala sa hlavne krásnymi dolinami, stúpaniami do sediel, zurčiacim potokom, chatkami, skanzenom a dobrou partiou cyklistov. Podstatné je, že do partie dobre zapadli aj cyklisti, ktorí sa zúčastnili ako hostia na tejto akcii.

Jano

Putovanie za rododendronmi 8.5.2017

Za MKCK sa akcie zúčastnili: Juraj Poláček, Anna Kučerová, Helena Gurínová, Ľuboš Kraic, Emília Kraicová, Jana Lukačovičová, Jozef Antal, Edita Antalová

       Hostia: Marián Modrovský, Miroslava Kunovská, Ivana Maixnerová a Samuel Maixner

Zraz na túto akciu bol o 9:30 na parkovisku pri obecnom úrade Ladice, kam úspešne dorazili štyri motorizované posádky, celkom 12 odhodlaných cyklistov a odkiaľ sme aj plní optimizmu za síce slnečného, no pomerne chladného a veterného počasia vyrazili na naplánovanú trasu.

Mierne stúpajúca cesta viedla smerom na Kostoľany pod Tríbečom, kde sme opustili „civilizáciu“ a kde sa zároveň začala jedna z najkrajších častí trasy, vedúca po veľmi slušných asfaltových cestách lesom popod Tríbeč do obce Zlatno.

V Zlatne sme zvolili skratku po červenej turistickej značke na Vlčí kút, a to zo začiatku po pokosenej lúke a neskôr po chodníku lesom, kde na krátkom úseku stúpanie prekonalo naše možnosti a tak sme museli našich tátošov potlačiť. Minule sme tu poriadne zmokli, teraz nám koniec lesnej cesty „spríjemnila“ prebiehajúca ťažba dreva, po ktorej sa aj tentokrát lesný chodník zmenil na zablatenú a šmykľavú dráhu pre kaskadérov. Našťastie sme všetci bez úrazu dorazili na asfaltovú cestu a pokračovali ďalej k Zubrej zvernici.

V Zubrej zvernici sme si pozreli stádo zubrov, občerstvili sa v miestnom bufete i z vlastných zásob a absolvovali obligátne fotenie. Medzičasom sa žiaľ zatiahla obloha a hlavne dievčatám začalo byť chladno, preto sme bez zbytočného zdržiavania vyrazili smerom na Topoľčianky. Takmer nová asfaltová cesta s výnimkou jedného menšieho stúpania viedla stále dole kopcom a dole vetrom v dĺžke cca 12 km, čo si všetci účastníci veľmi pochvaľovali. Navyše sme po ceste videli pasúce sa ovečky, žrebčín, novozaložený vinohrad Chateau Topoľčianky, celkovo peknú scenériu a keďže opäť vyšlo slnko, k spokojnosti nič nechýbalo.

V Topoľčiankach sme mali od minula vyhliadnutú reštauráciu Gazdovský dvor, kde nás však obsluha upozornila na hodinové čakanie, a tak sme po prehliadke zámku, zámockého parku a štátneho žrebčína pokračovali hladní a smädní smerom na Zlaté Moravce. Tu sme po ceste narazili na reštauráciu Gurmán u Hoffera, čo bol zásah do čierneho, nakoľko interiér, ako aj pomer ceny a kvality prekonal všetky naše očakávania, a tak môžeme návštevu tejto reštaurácie vrelo odporučiť.

Posilnení sme pokračovali najkratšou cestou smerom na Arborétum v Tesárskych Mlyňanoch, kam sme s vetrom v chrbte dorazili o cca 15:30, takže bol dostatočný časový priestor na prehliadku. A stálo to za to. Rododendróny ešte síce nekvitli všetky, ten správny čas bude možno na budúci týždeň, ale Arborétum ponúklo aj tentokrát rozmanitú paletu farieb, vôní a tvarov flóry z celého sveta, takže strávený čas tu bol veľmi príjemný. Táto lákavá ponuka sem pritiahla aj nášho kamaráta Tóna Gieciho s dcérou, ktorých sa z ničoho nič objavil pri jednom z jazierok s pagodou, kde sme práve sedeli na schodoch – v takom rozsiahlom areáli dosť dobrá náhoda.

Po prehliadke Arboréta sme vyrazili takmer zabudnutou cestou cez Dolné Sľažany na záverečnú časť trasy späť do Ladíc. Tento úsek trasy bol tiež veľmi príjemný, s minimálnou dopravou a peknými výhľadmi a tak nebyť pomerne silného protivetra, s ktorým sme sa museli popasovať, nebolo by sa na čo sťažovať.

Dĺžka trasy bola 65 km s celkovým prevýšením 670 m, čo je celom slušný športový výkon. Účastníci akcie hodnotili trasu, najmä jej časť po Topoľčianky veľmi pozitívne, nesklamalo ani Arborétum. Jedinou väčšou nepríjemnosťou žiaľ bolo počasie, ktoré tentokrát nebolo práve ideálne cyklistické. Nie príliš vysoká teplota,  pocitovo znásobená silným vetrom od severozápadu dala poriadne zabrať najmä našim dievčatám, a tak myslím celkom rady presadli zo sedla bicykla na vyhriate sedadlo auta. Čo už, počasiu nerozkážeme, nabudúce to už bude hádam lepšie.

Juraj Poláček

Cykloturistická akcia – Častá – 8.5.2017

Pešo:

Akcie sa za MKCK zúčastnili: P. Herceg, J. Michalcová, V. Trajlínek, J. Golier, V Gubiová a M. Babišík.

Ako hosť: M. a V. Miklošovičoví

Tradičná Častovská päťdesiatka – už 41 ročník – sa opäť vydarila. Ideálne počasie, stovky turistov na vyznačených trasách od 10 do 50km, ale aj skupinky cyklistov, ktorým sme museli často na lesných chodníkoch dávať prednosť.

Ráno o 7:30 sme s Jankou a Jurajom vyrazili na 35km trasu, ale to už bol Babulo skoro hodinu pred nami, pred sebou mal 50km,tak sa musel ponáhľať. Pod Čermákovou lúkou nás dobehla štvorica – z nášho klubu: Vierka Gubíniová a Vlado Trajlínek a ešte manželia Miklošovičovci. To malo za následok zrýchlenie tempa chôdze na celkom slušný priemer 5,2km/hod. Krátka zastávka na Čermáčke, a po červenej zn. na Hubalovú, kde sme si načreli do svojich zásob a pripili sme si na zdravie oslávenkyne Vierky, údajne 30.-nička, hoci sme jej tipovali menej.

Na Skalku sme to švihli cez oboru okolo Panského domu, ďalej po červenej zn. sme zišli do Sološníckej doliny, kde väčšina rozhodla, že Veľkú Vápennú  budeme dnes ignorovať. A tak sme sa po žltej značke stálym stúpaním po asfaltovej cykloceste dostali k Obrázku a kúsok dolu na Sklenú hutu, kde bola posledná kontrola a výčap piva, ktorý býval označený ako Krvavé šenky.

No a tam sme sa už skoro tradične stretli s Babulom a našou trojicou cyklistov -Budoš, Rosa a Liška, ktorí trochu zmenenú trasu absolvovali na bicykloch.

Dobre padlo spoločné pivko, zhodnotili sme každá skupinka svoju trasu a pokračovali sme ďalej do cieľa – do Častej. Cyklisti cez Doľany, my po zelenej značke.

V cieli na futbalovom štadióne nás usporiadatelia pohostili dobrým gulášom, pridali k nemu fľašku vínka a dobrú zábavu.

Herceg

Cyklo:

Akcie sa za MKCK zúčastnili: J. Budoš, L. Rosa, M. Farkašovská, D. Fáziková a M. Šuga.

Ako hosť: M. Liška.

Ráno 8. mája vyrážame od Relaxu smerom na Suchú cez Doľany do Častej po najkratšej ceste. V Častej Miro, Marianna a Danka sa rozhodli zvoliť inú, schodnejšiu cestu. Išli po trase: Častá – Doľany – Zabité – Solírov – Rybáreň – Sklená Huta (občerstvenie) – Majdán – Smolenice – Trnava (resp. Hlohovec; resp. Buková).

Po registrácií, pivku a káve sme traja odštartovali našu cyklo 50-ku. Prvé poctivé stúpanie na Zochovú chatu nám dostatočne zahrialo naše telá. Po zjazde z Hubalovej, odbočení na Vývrate, sme sa dostali cez traverz do Rohožníka. Po hlavnej ceste sme sa dostali k prvej našej občerstvovačke do krčmy v Sološnici. Pred náročným stúpaním z Plaveckého Mikuláša sme ešte pre istotu doplnili naše zásoby v miestnom šenku, kde bolo zavreté, ale cez okno nám pani podala dobre orosené plzenské pivká.

Dolinou, plaveckým krasom sme obdivovali vrchol Kršlenice a krasové útvary popri zurčiacom potoku. Zastávku sme mali pri Deravej skale. Asfaltka nás zaviedla až po Amonovú lúku. Potom nás už čakal traverz Klokoča, kde sme trochu zašpinili naše bicykle, hlavne, že nik z nás nespadol do kaluže. Na sedle Uhliská sme nepohrdli ostrým vínovým strikom, aby sme zvládli zjazd rigolom. Tu okúsil Ľubo trochu zemskú príťažlivosť, odnieslo to len koleno s malým oškretím.

Na Sklenej hute sme sa stretli aj s našimi pešími kamarátmi z nášho klubu. Po občerstvení a fotení sme absolvovali posledné stúpanie Nad jarkami, neskôr krásny zjazd zo Zabitého do Dolian. Z Dolian cez vinice sme prišli konečne na futbalový štadión  v Častej.

Tu sme sa dobre dorazili dvomi gulášmi a pivom. Pri odchode sme sa opäť stretli s našimi a začala časovka do Trnavy dolu vetrom po rovnakej trase ako ráno. V Sesslery sme celý tento výlet uzavreli s konštatovaním, že to nemalo chybu a Častovská 50-ka patrí stále medzi najlepšiu pešiu a aj cyklistickú akciu.

Budoš

Bradlo 1.5.2017

Akcie sa za MKCK zúčastnili: J. Poláček, A. Kučerová, Ľ. Kraic, E. Kraicová, M. Šuga, V. Trajlínek, J. Lukačovičová, J. Michalcová, D. Fáziková, J. Nádaský, J. Benedikovič, I. Matkovčík, D. Surovčík, V. Oravec, H. Gurínová a J. Golier

Ako hostia: I. Kubiš, D. Kraic, M. Bučány, G. Bučányová, A. Oravcová, M. Modrovský, P. Chnapko, K. Ninis a S. Macejka.

Trnavská skupina sa stretáva krátko pred ôsmou hodinou na parkovisku pred reštauráciou Relax, kde po obligátnom fotení sa vydávame na trasu. Počasie je síce slnečné, ale teplota len niečo okolo 6 °C a k tomu silný a studený južný vietor.

Vydávame sa po trase: Špačince – Dubové – Kátlovce – Dechtice – Dobrá Voda. Tu sa k nám pridali aj manželia Bučányoví.

Z Dobrej Vody pokračujeme cez les smerom na Brezovú. Tu v lese je nádherne. Je plný prebúdzajúceho sa života a nie je tu cítiť ten nepríjemný vietor. Na sedle Dlhé Rovné nás dobieha mladý Daniel Kraic. Po krátkom oddychu sa spúšťame do Brezovej, ale treba dávať veľký pozor, lebo klesanie veľmi prudké.

Teraz je ten pravý čas na teplý čaj s rumom. Ten môj dostanem až na tretí raz: v prvom pláva mŕtvy chrúst, pri druhom praskne šálka od horúcej vody, ten tretí mi je už súdený, tak si ho riadne vychutnám.

Takto posilnení sa vydávame na stúpanie na vrchol Bradla. Pridáva sa k nám aj Miro Šuga, ktorý práve prišiel z Bukovej. Stúpanie nás rozdelí na rôzne výkonnostné skupiny, ale všetci (aj piešťanská skupina) sa nakoniec stretávame na chate Bradlo.

Tu na chate si doprajeme už potrebné občerstvenie, ktoré je dnes prilepšené darčekom od Anky Kučerovej z príležitosti jej okrúhlych narodenín. Pripijeme si na jej zdravie a zaželáme jej krásny život plný pohody, ktorej nech napomôžu aj príjemne prežité chvíle na bicykli.

Zostáva ešte čas na spomienkové foto, zopár krásnych záberov urobíme ešte pri mohyle a vydávame sa pomaly na cestu domov. Opäť sa rozdelíme na viacej skupín. Trnaváci pokračujú cez zadné Bradlo – Košariská do Podkylavy, kde sa ešte na chvíľu stretnú s Piešťancami, ktorí sem prišli cez mesto Brezovú. Oni idú ešte pozrieť slávnosti na farme Charolais, ale Trnaváci si to namierili už priamo domov, lebo do Trnavy je to vyše 40 km a to v silnom protivetre.

Síl už nie je nazvyš, ale trasu nakoniec zvládneme, aby sa stihli aj prípoje. Za odmenu si v bufete Albatros doprajeme peknú bodku za akciou v podobe voňavej becherovky.

Pomerne riadne „vyšťavení“ sa rozchádzame do svojich domovov. Vyšťavení, ale spokojní. Veď sme strávili deň v sedle bicykla, stretli sme sa so starou partiou a pokochali sa peknou kopaničiarsku scenériou.

Takže, do skorého cyklovidenia.

Ľubo Kraic

Na Bradlo z Piešťan

Prvomájový predĺžený víkend bol na cyklistické akcie MKCK skutočne bohatý. V nedeľu sme sa chvíľku po poludní rozlúčili na Dobrej Vode a hneď na nasledujúci deň nás čakalo ďalšie stretnutie na Bradle. Keďže Sviatok práce tento rok pripadol na pondelok a účasť na prvomájových oslavách už nie je povinná využili sme krásne cyklistické počasie a vyrazili sme smer Brezová pod Bradlom.

Stretnutie skupiny z Piešťan a okolia bolo naplánované o 10:30 pod vežou vo Vrbovom. Ako prvá na miesto zrazu dorazila z Hlohovca Danka a potom Igor a Jozef z Trnavy, ktorým sa nechcelo druhýkrát za dva dni navštíviť Dobrú Vodu. Chvíľku po nich sa začali objavovať aj Piešťanci a tak sa pár minút po pol jedenástej na mieste fotilo 12 cyklistov a 1 garant v civile.

Medzitým ešte Anka stihla všetkých obehnúť, aby si vylosovali svoje ceny do tomboly, ukončenie ktorej prebehlo na Bradle. Po chvíľke oddychu sa lúčime – trojica z Hlohovca a Trnavy ťahá cez Košariská do Brezovej a hore na Bradlo, ostatní cyklisti v Prašníku odbočia cez Pagáčov a Beňov na Košariská a potom pokračujú po lesnej ceste cez Zadné Bradlo na vrchol. Ja idem domov a na Bradlo prídem autom.

Keď o 12:30 parkujem na vrchnom parkovisku na Bradle, trojica cestárov je už na mieste spolu s trnavskou časťou skupiny, ktorá zvolila cestu opäť cez Dobrú Vodu.  Práve sa chystajú nižšie na chatu a tak preparkovávam auto a idem za nimi.  Postupne sa objavuje aj zvyšok Piešťancov, objednávame si niečo od smädu a pod zub a vychutnávame si slnečnú pohodu na terase na svahu nad chatou. Anka dokončí losovanie tomboly a tak jej môžeme všetci popriať k životnému jubileu veľa šťastných kilometrov. Ako posledný tak isto ako včera doráža hore Mišo, ktorý to po ceste zvláda vlastným smerom a vlastným rýchlym tempom. Na terase panuje pohoda, je mi ľúto, že musím ako prvý sadnúť do auta a utekať preč. Ostatní si môžu ešte chvíľu užívať a potom sa už tiež musia pobrať domov. Na druhý deň už voľno končí.

Končí ale aj krásne cyklistické počasie, ktoré nám umožnilo tento víkend využiť naozaj naplno. Nevadí, čaká nás skrátený pracovný týždeň a ďalší víkend s ďalšími akciami.

Zapísal garant v civile Juro Golier, ktorý kvôli rodinným povinnostiam trasu absolvoval autom.

Dobrá Voda 30.4.2017

Akcie sa za MKCK zúčastnili: D. Polák, J. Nádaský, M. Unger, I. Matkovčík, Ľ. Kraic. E. Kraicová, M. Nižňanský, J. Golier, M. Šuga, V. Gubiová, D. Fáziková, J. Michalcová, J. Poláček, J. Lukačovičová, H. Gurínová, A. Nováková, P. Herceg, M. Babišík a J. Benedikovič.

Ako hostia: J. Šimončič, Š. Škoda, V. a M. Miklošovičoví, E. Nižňanská , D. Janus a B. Polocik

Štart na túto akciu sa konal z viacerých strán. Jedna väčšia skupinka štartovala z Vrbového, druhá z Trnavy a tretia z Prekážky. Popri tom sa popridávali aj menšie skupinky a sólo cyklisti. Všetci sme sa podľa plánu stretli okolo obeda na námestí pred kostolom na Dobrej Vode. Tu sme preberali naše najbližšie cykloplány: ako akcia Okolo Tatier, Korzika, Putovanie za rododendrónmi.

Niečo sme pojedli, niečo popili a trochu aj pospomínali na naše cyklozážitky. Po obligátnom fotení sme sa pomaly začali poberať do svojich domovov. Zase sa išlo rôznymi smermi: Piešťanci smerom na Piešťany, Trnaváci smerom na Trnavu. Niektorí po ceste, iní zase po lese.

Trnavská skupinka, keďže cestu na Dobrú Vodu merala po dedinách Špačince, Jaslovské Bohunice, Dechtice, tak cestu naspäť volila po lese. Smerovala cez Suchánku, horáreň Cerová na Prekážku. Odtiaľ už po cestách smerom na Trnavu.

Zastavili sme sa ešte pri kaštieli v Dolnej Krupej, kde sme si v miestnom parku opäť po roku prezreli exemplár sekvojovca mamutieho, stromu pýšiaceho sa obrovským vzrastom. Ako sme už spomínali pred rokom, je tento druhým najväčším (najväčší je v Cíferi) jedincom  svojho druhu v Trnavskom kraji .  Minulý rok bol jeho obvod kmeňa  503 cm a výška 48 m. Vek sa odhadoval na 120 rokov. Takže, tento rok je o niečo vyšší, širší aj starší.

V dedine sme sa zastavili ešte v miestnej cukrárni, kde sme si dopriali dobrú kávičku a niečo sladké, pretože na našej dnešnej trase síce svietilo slnko, ale studený vietor nám znepríjemňoval našu cykloturistiku. Navyše posledných dvadsať kilometrov sme šli v priamom protivetre.

Všetko sme zdolali a do našich domovov sme sa všetci, síce unavení, ale spokojní, nakoniec v poriadku dostavili.

V zastúpení garanta Ľ. Kraic