Akcia Čierna skala

sobota 10.2.2024

 Svitá. Z lepkavej smoly tichej februárovej noci sa začínajú neochotne vynárať obrysy domov, sivomodrá obloha získava purpurový nádych, vylupuje sa z nej silueta veží, krajina pod Smolenickým zámkom sa prebúdza do nového dňa. Už hodnú chvíľu stojím na osirelom námestí, len občasní návštevníci, ospalý klient bankomatu či nedočkavosťou planúci turista, oživujú moju samotu, uprene hľadím na oblohu, snažím sa porozumieť posolstvu premenlivých oblačných bytostí (aký deň nás čaká?). Je však možné spoznať budúcnosť, veštiť z kávovej usadeniny? Dokážem sa vžiť do myslenia a pocitov iných? Stvoriť zápis z výletu, ktorého som sa zúčastnil len sprostredkovane? Prostredníctvom fotografií či započutých úlomkov viet? V mojich predstavách? Neviem, pokúsim sa, ostatné nech posúdia iní…

V aute už hodnú chvíľu rozvoniava čerstvý chlieb, trstínske pekárne sú otvorené nonstop, aj v útrobách noci tu možno, ak má človek šťastie, kúpiť základnú poživatinu. Akoby to bolo včera, akoby neubehlo len málo desiatok minút, kedy som sa vlastne zobudil? ako som sa sem vôbec dostal? má moje auto (umelú) inteligenciu? ochranu nepozorného vodiča? Neviem, spomienky na prvé minúty tohto dňa sa rozplývajú v nevedomosti a zabudnutí. Medzitým sa ale naplno roztáča kolotoč deja, ani sa nezastavím, podchvíľou sa ktosi pristaví, chce ísť do hôr, na Čiernu skalu, na našu akciu.

Našou je táto akcia len niekoľko rokov, prvé ročníky nám navyše pokazili známe okolnosti & opatrenia, naozaj sme sa stretli až minulý rok, prvýkrát sme si vyskúšali radosti a strasti organizátorov, ten pocit, keď človek so smútkom v duši pozerá na chrbát kamaráta odchádzajúceho na trasu… nevadí, veď zajtra si možno vybehnem aj ja…

Ani som ich poriadne nestihol pozdraviť, ani sa s nimi nezvítal, nezaželal im pekný výlet, stále sem ktosi chodí, treba ho zapísať, patrí sa prehodiť aj pár slov, oni však medzitým odišli, narodeninové bublinky vyšumeli, rozplynula sa vôňa klinčekov, už nepočuť štekot psa, Paľo nás prišiel aspoň pozrieť…

…ale už sú tu ďalší, podporná skupina, treba im naložiť proviant, hádam tridsiatykrát zopakovať pokyny, doladiť detaily, odprevadiť ich preč. Dnes sa prvýkrát pokúšame zabezpečiť pre účastníkov prekvapenie, malé občerstvenie, chleba s mascu a cibulu či zabíjačkovú pochúťku i čosi na spláchnutie (prachu ciest), uvidíme ako sa to osvedčí, aká bude odozva, ako bude obsluha stíhať…

…medzitým v horách…

Aký pekný deň sa ukazuje, akýže zimný výstup, veď toto je predsa skutočná jar! Opäť sa nás nazbierala pekná kôpka – a nielen nás, horné parkovisko bolo plné už zrána, museli sme využiť to spodné. Ani sme sa veľmi nezdržiavali, len narýchlo sa privítali, len jediný pohár vareného vínka stihli uchlipnúť a hneď sme utekali na štart. Tam sa už Juro s Igorom šibko zvŕtali, iba čo po nás očkom švihli, pár slov prehodili, ani viac nestihli, stále sa k nim ktosi prikmotril, že či vraj „Odtiaľto sa ide na Čiernu skalu?“, dnes bude hore asi plno. A tak sme sa vybrali aj my…

V skupinkách, tu dvojiciach, tam trojiciach či iných zoskupeniach sa kráča vždy ľahko a veselo, len Maroš vždy vyletí ako by ho vystrelil, po chvíli už vidíš vpredu iba čapicu poskakovať. Ostatní si to však užívame, takýto deň sa predsa neoplatí len tak prebehnúť, treba si ho riadne vychutnať, každý jeden krok, každý meter trasy. Aj dolina Hlboče, inokedy tmavá a posmutnená sa dnes kúpe v slnečných lúčoch, prívetivo sa usmieva na svojich návštevníkov, suché lístie na jej svahoch sa trbliece zlatom, takéto chvíle si treba užiť, zastaviť sa, vyzliecť prebytočnú vrstvu oblečenia, ráno som pri pohľade do kalendára myslel, že je ešte zima a tu sa už prechádza jar.

Ale pozor na každý krok, včerajší dážď a ranná rosa, korene, konáre a pod lístím skryté kamene… stačí chvíľka nepozornosti, len jeden neopatrný krok a výlet by sa mohol predčasne skončiť. Nám sa ale také nešťastie našťastie vyhýba… Ale už stojíme pri kaplnke, patrí sa počkať na ostatných, upokojiť dych, Maroš zatiaľ aspoň na GPS-ke skontroluje polohu, nech niekde zbytočne neblúdime 😊 …

Vlčiareň dnes len prebehneme, v prístrešku sa  nezastavujeme, veď sme ešte nič neprešli, nie je prečo oddychovať. Ako veselo sa kráča po slnkom zaliatej lúke, zatiaľ ešte suchej a spálenej chladom, no prvé nedočkavé byľky sa už prebúdzajú, preberajú sa k životu, nepotrvá dlho a všade dookola sa zazelená  skutočná jar. Už ju cítiť vo vzduchu.

A aké krásne je dnes Čelo, predstavujem si, ako sa týči oproti jasnej oblohe, ako maják ukazujúci cestu do hĺbky hôr, našich milých malých hôr. Na chvíľku si odfúkneme na rázcestí nad Vlčiarňou, posedíme na vedľa cesty vyrovnaných vyrúbaných kmeňoch stromov, tu prebieha na plné obrátky ťažba, o pár metrov vyššie však do lesa vstúpiť nemôžeš – je to prísna rezervácia, tá najvyššia, vraj Prales… A toho blata všade okolo…

Na veselšie myšlienky sa naladíme až o kúsok ďalej, na zvážnici, ktorá sa kľukatí poniže hrebeňa Čela a Veterlínu, pokoj a krása našich hôr nám nedovolia trápiť sa maličkosťami, veď tieto kopce sa tu týčia už tak dlho, boli tu dávno predtým, ako niekde v Afrike zliezla zo stromu prvá zvedavá a drzá opica…

Prvú prestávku si doprajeme povyše križovatky cyklociest pod Veterlínom, slnkom vyhriate pne stromov lákajú k posedeniu, na jednom z nich sa rozložila lesná kaviareň u Vlada, obušku z pytle ven – a do ruky rožok, treba sa posilniť, doteraz sme výšku naberali pozvoľna, nebadane, už o chvíľu sa to však zmení. Tam za rohom, povyše nás sa už belejú bralá Čiernej skaly (ktovie prečo má také meno)…

Ešte sa však kúsok prejdeme po príjemnej zvážnici, z ktorej o chvíľu odbočuje výstupová cesta na vrchol, taká lesná autostráda, priamy priesek prudko stúpajúci hore na hrebeň. Čiernu skalu si treba zaslúžiť…

Dych sa skracuje, paličky klopkajú – ľavá, pravá, ľavá… nezastavím (aspoň) na chvíľku? nerozhliadnem sa okolo? (nevydýcham?)… nie vydržím, premôžem sa, už to nie je ďaleko, už je to (predsa) len kúsok, hore je tak pekne…

…a bývalo ešte krajšie…

Nie je to tak dávno, len niekoľko rokov, čo sme sa na tomto výstupe, v tomto termíne, len ťažko driapali na vrchol, po kolená zapadali do snehu, chlad nás štípal do tváre, dych okamžite namŕzal okolo úst… A hore nás vždy vítalo zimné kráľovstvo. Mráz, sneh a vietor utkali na konároch a vetvičkách okolitých stromov nenapodobiteľné ozdoby, jemné ľadové čipky, prekrásnu inovať, obliekli celú Čiernu skalu do nádherného šatu, neopakovateľnej zimnej róby. Bolo zážitkom a výsadou môcť navštíviť vrchol v tejto podobe, stretnúť sa s pani Zimou. A dnes?

Pani príroda namerala Čiernej skale 662 metrov jarného hodvábu a ušila jej z neho krásny šat. Vždy iná a stále krásna – taká je táto hora, také sú tieto hory. Dnes je tu naozaj plno, pekné počasie vylákalo na výlet veľa návštevníkov, stretávame kamarátov, zdravíme sa s neznámymi. Turistika spája, pohyb na čerstvom vzduch prináša stretnutia. A tak sa stále dokola fotíme (ten previs udrží všetkých), tešíme sa z výhľadov, užívame si chvíle pokoja a pohody (kto môže, dopraje si aj kalíšok, na týchto miestach chutí naozaj výnimočne). Treba však začať myslieť na zostup.

Len opatrne, vážiť každý krok, niekde sa nestrepať, použiť aj paličky, je to tu strmé, šuter môže povoliť, ten koreň môže podkĺznuť. Našťastie už čoskoro stojíme v sedielku pod Polámaným (to je tiež krásne miesto, tajomné, magické, ako aj celý hrebeň až na Starý Plášť), odtiaľ to už pôjde ľahšie. Aj keď, opatrní musíme byť aj tu…

Podarilo sa, sadnime si aspoň na chvíľku do trávy, je predsa tak pekne, teplo, láka to k oddychu. A treba počkať ostatných.

Už vidíme prístrešok na lúke, z ohniska sa dymí, naša štvorica tylového zabezpečenia sa snaží, ide im to od ruky, omascený  chleba chutí, aj slaninka a tlačenka, tiež sladkosti… klobásky sa už neušlo… dám si teda za glg vínka, vraj je dobré… chudák Braňo s Milanom, prečo sa museli trepať na Záhorie, nestačilo im ísť s nami? o toto sú tak ukrátení….

V najlepšom sa ale treba rozlúčiť, čaká nás ešte kus cesty, tu by sme sa len zasedeli, prejedli sa, bolo by nám ťažko, v najlepšom treba prestať – na Škarbák je to predsa len kúsok, len čo by kameňom dohodil, stačí si len pomyslieť a už sedím na terase, môžem sa osviežiť z termosky (nebudem to predsa ťahať v batohu, treba sa toho zbaviť, už to začína omínať) alebo si dopriať pohár-dva toho oroseného, toho, čo robí také husté biele fúzy… (Muro, nezáviď!)

A opäť sa šikujeme do vyrovnanej rady, formujeme do šíku, cez lúku ponad Gazare sa presúvame ku kaplnke v lese, k tej nad Neštichom, zastavíme sa len na chvíľku, len na krátke zamyslenie, ešte stále je teplo, dá sa aj v tričku…

Ale nám to pekne odsýpa! Táto cesta lesom je veľmi príjemná, skoro nám horí pod nohami, ani nie za pol hodinku sme v cieli. Tí chalani sa dnes hádam nezastavili, stále čosi vypisujú, aj nám sa tak ujde po jednom diplome. Ešte chvíľku posedíme vedľa v reštaurácii, akciu treba dôstojne ukončiť, nie len tak úchytkom zutekať, je tu aj Janka, prišla na bicykli, Božka, tá si to prebehla samostatne, už sa vracajú aj hostitelia, tentokrát si to odstáli na jednom mieste, ponúkali, hostili, už musia byť unavení…

…medzitým v cieli…

Hoci sa akcia pomaly chýli ku koncu, trúsia sa poslední turisti (spolu ich bolo 127), stále je čo vypisovať, s kým prehodiť slovo. Ani sa to nezdá, ale sedenie (státie) na jednom mieste je náročnejšie ako celý deň šliapať v horách (len čo sme sa cez obed stihli prebehnúť na Škarbák). Končíme!

Čo je v tomto texte pravda a čo fikcia? To môžu posúdiť len tí, ktorí trasu tradičného Zimného prechodu Čiernou skalou prešli osobne: Milan Babišík a Braňo Polocík zvládli 40-tku, na 20-tku sa vybrali Daša Soubustová, Katka Roháčková, Elén a Ľuboš Rosoví, Veronika a Miloš Miklošovičoví, Jozef Baránek, Paľo Rapant, Vlado Naď, Maroš Modrovský, Jozef Polakovič, Vojto Galbavý a Dano Polák, Božka Ilavská sa po horách túlala samostatne, Janka Lukačovičová na bicykli, Paľo herceg nás bol pozrieť na štarte, Edo Zolvík, Božka Golierová a Martin Golier s kamarátkou Sašou tvorili podpornú skupinu, na štarte a v cieli všetko organizovali Igor Naništa a ten, čo o tom všetkom fantazíroval

Juro Golier

Poslední odišli domov až za tmy…

Na druhý deň lialo ako z krhly, moje plány prejsť sa po Čiernej skale som odložil na neskôr…

Akcia Za Dračím dubom

sobota 3.2.2024

Sú medzi nami. Pamätníci, ktorí zažili dobu, keď na lesnej čistinke za mesačnej noci ešte tancovali víly, keď sa na vrcholoch zabudnutých pahorkov, tam, kde z vysokej trávy akoby náhodou vykúkajú do kruhu sformované oblé kamene, stretávali divné babice, prilietali na metlách, staré čarodejnice, keď podzemie obývali draci a v útrobách zeme kutali usilovní permoníci, keď krajinu brázdili rytieri a v húštinách lesov sa skrývali početné skupiny zbojníkov, keď na zemi medzi ľuďmi žili ešte anjeli, keď rozprávky a povesti boli živou prítomnosťou, keď sa čas nemeral hodinami, ale polohou slnka. Ešte stále žijú medzi nami. Takmer nepoznaní, ukrytí v hlbokých lesoch, tam, kde na pravé poludnie prenikne len jediný lúč slnka, kde sa neľútostný víchor mení na tichý vánok, ševelí, nežne pohládza lístie stromov, tam, kde sa stretajú blahodarné žily zeme, prinášajú vlahu a život, kde nikdy nezablúdi rabujúca ruka chamtivca. Chránené divotvorným kúzlom povolia návštevu len tým, ktorí sú toho hodni.

Jeden z nich sa vraj nachádza v lesoch kdesi nad Lozornom, budeme mať možnosť vidieť jeho siluetu, budeme sa ním môcť pozhovárať? Starý Dračí dub, počkaj na nás…

Ešte však nejdeme, ešte sa len chystáme, dohadujeme cestu. V stredu volám Marošovi – „Čo, ani lavína ťa nechcela? A tento víkend s nami pôjdeš?“ Po podrobnom výsluchu (kam, kedy, kto, kade…) sa lúčime s tým, že v sobotu ráno ho doma naložím. V piatok večer mi volá na oplátku on, kým stihnem čo len ústa otvoriť, už ma spucuje – že nemá žiadne informácie a že či sa teda vôbec niekam ide. Upokojujem ho, že všetko platí podľa  dohody, že ide aj Katka, že cestou berieme Vojta, že ráno som u neho (nech sa nemusí nocou trepať na stanicu). Tradičné pocity pri spaní a balení vynechám, pre uvedenie do nálady dňa nie sú tentokrát potrebné. Sobota ráno, či skôr hlboká noc, keď okrem niekoľkých zúfalcov, čo sa na poslednú chvíľu rútia do práce a vždy dokola premávajúcich taxíkov som na ceste jediný. Hoci nemeškám, čas ma tlačí, už za mostom preto volám Maroša – nech sa nezdržiavame, nech to odsýpa. Dnes to napočudovanie zdvihne – že vraj „De si?“. „Pred Moravanmi“ – prifarbujem situáciu, nech je pod tlakom, nech veľmi nezdržiava. O chvíľu, som práve na Banke, mi volá pre zmenu on „Tak de si?“ „Vchádzam do Moravian.“ „Ja ťa čakám na stanici.“. Strhávam auto, vraciam sa do Piešťan, už nezáleží na Dračom dube, toto dnes už nič neprebije, je rozhodnuté – zápis, ktorý čítate, práve začína vznikať…

Nakoniec sa nás nazbierala pekná kôpka, to som nečakal, pred kostolom sme nenechali jediné voľné parkovacie miesto. Ani sa veľmi nezdržiavame, len takú štvrťhodinku, predseda vyhlásil suchý február, takže musíme iba potajme, iba tak úchytkom.

Pekné je to Lozorno, úplne iné ako zo sedla bicykla. Upravené staré domčeky sa striedajú s pyšnými novostavbami, ako sa blížime k priehrade je tých druhých čoraz viac, sú väčšie, sú honosnejšie, len bývalý mlyn (dnes reštaurácia a penzión) vnáša do tej modernosti závan starých čias (na exkluzivite však nič neuberá).

V tomto takmer jarnom, ešte sa len rozvíjajúcom dni má priehrada akýsi jesenný nádych (teraz v zime, no vyznaj sa v tom!), z holých brehov vytŕčajú suché pahýle stromov, brehy jazera, tej rozľahlej kaluže, v ktorej sa zrkadlí oceľová industriálna obloha, lemujú hnedé pásy vyschnutej trávy, nad vodu miestami vybieha spiace mólo, vedľa odpočíva čln, po rybároch niet ani stopy, len akási veselá skupina turistov prechádza hrádzou na druhý breh, plní očakávaní, plní nádejí (Dračí dub a čo potom? No, nejako to tým lesom zvládneme, prebehneme, dnes to je predsa len taká prechádzka…).

Bufet pod hrádzou spí svoj jesenný-zimný-jarný sen, pekné miesto, útulné, prečo sme to na bicykloch len tak obehli, prečo sme sa nezastavili? Každý spôsob pohybu po krajine má svoje výhody aj nevýhody.

Naľavo od cesty obchádzame obrovský plotom ohradený pozemok, o kus ďalej vpravo sa za mohutným kamenným múrom skrýva ďalšia neprístupná rezidencia, širokú bránu strážia pozorné oči kamier, parcelovanie krajiny beží na plné obrátky, veľmi sa nezdržiavame, priveľmi nevyzvedáme. Len na malú chvíľu sa zastavíme pri pamätníku osloboditeľom obďaleč cesty, pripomienke ďalšej zbytočnej smrti na úplnom sklonku vojny, spomienke detí na otca, ktorý sa nikdy nevráti na rodnú Ukrajinu. Od pamätníka vedie do lesa pekná aleja, my však pokračujeme ďalej, o niečo vyššie by sa pod cestou malo nachádzať zaujímavé miesto – Abeland.

Abeland je… Abeland. Ťažko opísať túto usadlosť lepšie, na každého z nás pôsobí trochu inak, inak pri príchode, inak po krátkom čase, ktorý tu máme možnosť stráviť. I keď nie je otvorené, môžeme vojsť, i keď mimo sezóny, môžeme sa porozprávať s pánom domácim, dušou tohto miesta, ktoré akoby nepatrilo do tohto priestoru, ani do našej doby. Spočiatku som (ako vždy) skeptický, no pri lúčení si sľubujem, že sa sem vrátim (určite – dnes nemám so sebou spolucestujúcu). Neviem čo ma presvedčilo, čím ma toto miesto postupne vtiahlo do svojich osídiel, či to boli hrnčeky zavesené na plote, či koryto opreté o stenu, nekonečná zmeť rôznych stoličiek – to sa nedá vymyslieť, to je nemožné naaranžovať, či stisk mozoľnatej ruky pána Abela… To všetko (a mnoho iného) je Abeland.

Cestu obďaleč sleduje val, určite dielo ľudských rúk, teleso lesnej železnice, kus po ňom kráčam, tu po násype, neskôr úvozom, keď sa začínajú kopiť pováľané stromy a hustnúce kríčie schádzam opäť na cestu. Inde by to mohla byť (bola) atrakcia, no u nás akoby príťaž – hneď oproti, na planine za plotom, vidíme vykolíkované parcely, aj tu sa už teda niečo chystá…

Zurčanie potôčka prerušuje pravidelný hukot áut, vjazd je povolený len lesnej správe – odkedy sa však lesníci vozia na maličkom Up-e? Počujem nezameniteľné hučanie plášťov, cvrlikanie cvrčkov – skupinka cyklistov si na výšvihu užíva zjazd peknou asfaltkou. My z nej konečne odbočujeme, v lesoch povyše by sa mal skrývať Dračí dub, 700-ročný kmeť, jeden z najkrajších stromov u nás i v Európe – už aj o takých veciach sa hlasuje, meria sa nemerateľné. I keď chápem aspekty súťaže stráviteľnej pre široké masy, ktoré nikdy neboli v lese viac než tri metre, nemusím ten disneyland schvaľovať. Nebudem však (zase) moralizovať, nebudem vlastné úlety vnucovať iným – veď nakoniec, bez tejto súťaže by sme sa o ňom nedozvedeli (asi) ani my…

Konečne ideme aj kúsok do kopca, už som sa bál, že sa nezohrejem, že sa nezadýcham, veď by mi ani jesť nechutilo (a rožky som si dnes chystal sám!). Všetci už stoja pod mohutným stromom, ja ešte odbieham pozdraviť (a odfotiť) jeho mladšieho, menej šťastného druha, aj to však býval riadny junák!

Ten strom možno pamätá ešte Matúša Čáka, zhlboka si vydýchol, že je Kostnica tak ďaleko, bol z neho predsa už statný dub, z jeho tela by boli také akurátne siahovice, len tíško zašumel listami pri správe, že nejaký Krištof uzrel brehy neznámeho kontinentu, nad tureckými vojnami, francúzskou revolúciou i Napoleonovými výbojmi sa vetrom ošľahaný kmeť iba pousmial, že štúrovci chodili na Devín a nie pod jeho košatú korunu prijal s pochopením (prešpurské viechy mali lepšiu povesť ako tie miestne), starý matuzalem toho pamätá veru hodne, zobudí sa, všimne si našu návštevu?

Je to veru riadny stromisko, kmeň čo by päť chlapov neoblapilo, konáre, čo by inde boli samostatnými stromami, vysoký, mohutný, zdravý. Z každej strany iný, inak formovaný, inak rastúci, chodím okolo, obdivujem líniu jeho kmeňa, jeho obrys, až kamsi vysoko, až nahor k nebu, užívam si túto návštevu, každú jej sekundu, pohľadom láskam záhyby kôry, s úctou len zobďaleč hľadám tú podobu draka, snažím sa objaviť jeho srdce, moja fantázia je však dnes akási vyprázdnená, nedokážem sa naladiť na túto vlnu, nevidím nič, len prekrásny strom.

A po chvíli aj tajomnú tvár, tvár stromu, pohľad strážcu lesa, večného ochrancu týchto hôr…

Prosím o prepáčenie, prosím o odpustenie, prekračujem ohradu, na pamiatku zo zeme zdvíham dva suché listy a maličký úlomok dreva. Lúčim sa s dubom, lúčim sa s týmto magickým miestom, sľubujem, že sa raz vrátim (a potom znovu). Ešte raz sa otočím, ponad plece sa snažím navždy otlačiť do pamäte siluetu velikána a odchádzam…

…aby som hneď nasledujúcim krokom vstúpil do magického lesa. Okolo mňa sa netýčia stromy, sú to živé bytosti, sledujú ma, rozprávajú, putujú so mnou – zdá sa mi, že tamten sa za mojim chrbtom pohol, že sa premiestnil o kus ďalej, že skryto číhajú, že nenechajú nepovšimnutý žiadny môj pohyb, žiadny skutok, rôzne povykrúcané, poprepletané i hrdo vztýčené hore k oblohe. Inde zas tenké šľahúne prútia vytvárajú dočasné brány, smerujú naše kroky, vedú nás stále hlbšie do útrob lesa, kúsok odtiaľ, kde polámané sochy bývalých velikánov strážia srdce hory. Stromoľudia, obyvatelia lesných húštin, len oni určujú, koho z nás prijmú, koho pustia ďalej, s kým tíško prehovoria…

I keď nemám ich výslovné zvolenie (hoci tu je GDPR iba závan vetra v holých korunách stromov) fotím, snažím sa, hoci márne, zachytiť tú neuchopiteľnú atmosféru, náladu lesa. Niektoré veci je ale potrebné zažiť na vlastnej koži, byť v správny čas na správnom mieste.

Kopanička, len taká vyvýšeninka uprostred lesa, kúsok pod ňou, v závetrí pri prírodnej lavičke, ktorú vytvoril kmeň vyvaleného stromu sa rozkladáme. Práve tu našla svoje miesto putovná lesná Kaviareň u Vlada, snažíme sa doplna využiť túto chvíľku oddychu. Je dobre, je veselo.

No o chvíľu už opäť putujeme magickým lesom, mladšími bratmi a bratrancami Dračieho dubu sa to tu len hemží, sú všade naokolo, inde by boli okrasou širokého lesa, tu sú však len jednými z mnohých. Aha ako sa preplietli, ako ju obkolesili, objali – okolo brezy sa ovíjajú kmienky mladých stromov, bučky a či dáke iné (neviem, nevyznám sa v tom, nechcem byť za blbca), nebránia v raste, len sa láskajú. Čarovné. Všadeprítomné sochy, nádherné výtvory prírody a živlov. A obďaleč, vpravo – čo za balvany to vykúkajú z vysokej trávy? Za nimi lúka, voľný priestor, musím to aspoň narýchlo obzrieť.

Strmochy, zaujímavé miesto, holina priamo uprostred lesa, teda sem sa zlietali staré bosorky, prilietali zo všetkých smerov, unavené telá zložili na oblé kamene, hodovali, oddychovali, hýrili, tu kuli pikle, tu snemovali. Na tých kameňoch už dlho nik nesedel, obrástli machom, zarástli hlbšie do zeme. Len lúka, to magické miesto uprostred lesa je stále rovnaká, len čo ju pretína brezová aleja, z oblých kopčekov vyrastajú trsy trávy, na druhom konci, na kraji lesa sa krčí akýsi prístrešok, altánok, možno krmelec, posed však nevidno.

Kde sa tu, hore na hrebeni berie toľko vlahy? To je predsa Močiarna, miesto, kde blahodarné žily zeme vystupujú na jej povrch. A odtiaľ je už len skok na Strmok, najvyšší bod dnešnej trasy, čas obdivovať lesných velikánov, čas na chvíľu posedieť v kresle.

Dole zbiehame po cyklotraily, dnes môžeme, dnes sa po ňom nik nerúti dole pomedzi stromy (i tak sa ale obzeráme ponad plece). Pri vyústení na značku sa v lese krčí kríž, vraj Červený kríž nad Čukláskovým strmochom, za ním krátke stúpanie, horizont a už sa spúšťame na lúčiny pri Suchom potoku, pekné miesto, prvý otvorený výhľad, tie predchádzajúce čiastočne skrýval les.

Sivá obloha sa trhá, uvoľnený priestor čoraz väčšmi vypĺňa azúrový príliv, ani toľko nefučí, je to ďalší pekný deň, krásny výlet. A to som si myslel, že to bude len taká nezáživná prechádzka lesom.

Popod Hrubé Lintavy sa dostávame k Červenému domčeku, už tu horí oheň, dvojica miestnych turistov si opeká, dávame sa do reči, oddychujeme, znova maškrtíme, je veselo, je fajn. Zrazu počuť pískanie bŕzd, čo za cyklisti sa to rútia dole kopcom? Janka so Štefanom – a kde je Janči? (Pre nás) nečakané stretnutie ešte viac zdvihne náladu, vítame sa, častujeme, máme si čo povedať, o čom žartovať.

Nič však netrvá večne, cyklisti vyrážajú na cestu, v ich stopách sa poberáme aj my. Hrebeň na Ohek, je pekný, iný ako predchádzajúce chodníky, piesčitý, krásne exempláre stromov nás však zobďaleč sledujú aj tu. Držte si čapice, ideme z kopca! Chvíľku sa pristavíme pri murovanom pomníku, dvojjazyčný nápis hovorí, že pytliak Dujnič – Míček tu v roku 1880 zastrelil hájnika Leopolda Szyllabu. Neskôr doma sa z odkazu, ktorý v hlbinách Siete vydoloval Paľo dozvedáme bližšie podrobnosti o zákernej vražde. I to, že odsúdenia a trestu hodný skutok sa v skutočnosti udial o niekoľko desiatok metrov hlbšie v lese. To však nič nemení na jeho tragickom odkaze aj pre dnešné časy.

Poslední starí mohykáni malokarpatského lesa nás odprevadili až na hranice svojho panstva, na týchto miestach už prechádzame mladým, hospodárskym lesom. Krajina je však nádherne modelovaná, stále je čo obdivovať, čím sa potešiť. Napríklad aj slnečnými lúčmi zaliatou lesnou stráňou. Dnes som naozaj nečakal takúto dávku zážitkov.

A ešte stále to nie je všetko. Prichádzame ku chatkám na okraji lesa, sú to skôr len také neokázalé búdy, ale o to lepšiu energiu, krajšie posolstvo odovzdávajú okoloidúcim pútnikom. Krajina sa otvára…

Naľavo, na návrší Jelšovej hory sa nachádza ruina akejsi neznámej stavby, osamelé solitéry dopĺňajú fotogenický výhľad. Obchádzame rozľahlé vinohrady, ešte stále ich ohraničujú zvyšky plotu, ale vidno, že svoj účel už dávnejšie neplnia, asi sa chystajú na novú úlohu, dopyt po stavebných parcelách je veľký (bodaj by som sa mýlil!). Hlbšie v riadkoch medzi viničom odpočívajú skupinky zveri, sú akési tmavé, na pomoc si berieme Vladov monokulár – sú to daniele. Ignorujú nás, na pohyb v okolí sú asi zvyknuté, spozornejú, až keď sa dlhší čas nehýbeme.

Znovu sme tam, kde sme začínali, peknú akciu však treba ukončiť zodpovedajúcim spôsobom, vraciame sa k mlynu, nebudeme predsa vysedávať v bársakej knajpe. Príjemné upravené prostredie reštaurácie nás poteší, jedálny lístok však má svoju hodnotu (tři vejce do skla, prosím!), nakoniec si však všetci vyberieme, sme spokojní, poniektorí si doprajú aj dupľu (nielen piva).

Všetko raz končí, tak aj tento náš výlet. K autám to je už len kúsok, domov o čosi viac (až teraz dokážeme doceniť Lojzkove výjazdy do našich končín). Bol to naozaj pekný deň. Dnešnej prechádzky za Dračím dubom (a jej pokračovania magickým lesom) sa zúčastnili: Gabika Kušnierová, Katka Roháčková, Iveta Zálešáková, Daša Soubustová, Elén a Ľuboš Rosoví, Anka a Jozef Dzurenkoví, Igor Naništa, Paľo Rapant, Vlado Naď, Stano Macejka, Vojto Galbavý, Jozef Polakovič, Edo Zolvík, Feri Martinus, Maroš Modrovský

a Juro Golier

Práve sme vyšli z reštaurácie, volám Martinovi, večer sa chystá na ples: „Tak čo, prídem pre Vás?“ –  „Určite nie.“ –  „Ale veď môžem.“ – „Nie, pôjdeme taxíkom!“ – „OK, ako myslíš.“ O štvrtej ráno mi zvoní telefón: „Môžeš prísť?“. Až teraz mi to docvaklo – takže tou prekážkou v konverzácii, ten, ktorý bráni pochopeniu informácií, som vlastne ja…

Akcia Klenová

27.1.2024 – 17.ročník

Akcie sa zúčastnili: M. Babišík, Ľ. Kraic, M. a I. Naništa, V. Naď, V. Trajlinek, J. a A. Dzurenkoví, L. a S. Macejkoví, Z. Šmachová, D. Soubustová, K. Roháčková, B. Polocik, I. Zalešáková, B. a J. Golieroví, V. Galbavý, R. Mocko, E. Corticelli a kamarát, J. Lukačovičová, B. Ilavská, P. Rapant, Ľ. Šoltés, R. Vidlička, J. Matula,  spolu: 27 ľudí.  

Ráno okolo 8:00 h sa stretávame na námestí v Chtelnici pri pekárni. Celkom slušná a početná skupina turistov sa po zvítaní a tradičnej štartovej fotke vydáva na cca 25 km trasu. Ranný mrázik a podhorský vetrík nás čoskoro poháňa miernym stúpaním k lesu. Vychádzajúce slniečko pekne svieti na cestu keď stúpame hore dedinou. Budú aspoň podarené fotografie.

Vchádzame plynule do borového lesíka. Chodník je bez snehu a dobre premrznutý. Pri stúpaní dobre pomôžu paličky. V závetrí lesného chodníka robíme krátku prestávku na vydýchanie, doplnenie tekutín, a „kochaním“ sa výhľadmi do okolia. Okolo senníkov prídeme čoskoro až na rázcestie pri horárni Černík. Tu si doprajeme aj neskoršie raňajky z našich batohov.

Od Lopašova sa postupne pripájajú domáci účastníci pochodu. Stretáme známe aj neznáme tváre. Mládež aj starší „pochodníci“ sa zdravia. Spolu ideme až na rázcestie pod Malou Klenovou. Na rázcestí opäť vyťahujeme dobroty z batohov. Zuzka Š. ponúka chutné domáce jednohubky na zakusnutie. Ďakujeme Ti boli super. Teplé aj studené tekutiny tiež idú na odbyt.

Dnes je krásne počasie, jasná obloha a tak smerujeme na Výhľad na Klenovej. Je tu lavička, stolík aj kamenné ohnisko. Okrem super výhľadov na okolie sa tu dá opiecť niečo na ohníku. Malou skratkou okolo oplotenia zídeme k dolnej lúčke. Na tradičnom mieste už postávajú turisti od Brezovej, Pustej Vsi, Lopašova, Chtelnice, a okolia. Prišli celé stovky kamarátov (tiek) táborových ohňov. Zimný fašiangový čas je stvorený na takéto stretnutia v prírode.

Po opekačke a rozhovoroch prichádza čas na zostup do doliny. Zelenou TZ sa presunieme ku chate Dolina na Výtoku. Tu je čas na prestávku a oddych. Ďalej pokračujeme asfaltkou popri VN Výtek a VN Chtelnica. Cesta sa zdá nekonečná a nohy už cítia že „šliapeme“ cez 20 km. Čoskoro prichádzame do Chtelnice. Míňame gotický Kostol sv. Jána Krstiteľa z 15 storočia. Partizánskou ulicou prídeme do krčmy pri pálenici vedľa kostola Najsvätejšej Trojice z roku 1800 a DHZO Chtelnica.

Chvíľu posedíme v teple pri kachliach na drevo. Doplníme tekutiny a okoštujeme cibuľové chleby. Miestna kapela sa z Klenovej presunula tiež do tepla. Zábava graduje. Nastal čas rozlúčky. Poďakujeme kapele za muziku aj šenkárovi za pohostenie. Krátko pred zotmením prichádzame domov. Akcia sa vydarila. Dovidenia o rok už na 18.ročníku akcie.

Igor Naništa

Akcia Ondrova túra

Nedeľa 21.1.2024

Akcie sa za MKCK zúčastnili: I. Naništa, J. a E. Antaloví, J. Golier, Ľ. Kraic, Ľ. Rosa, J. Lukačovičová, V. Trajlínek, B. Polocík a M. Babišík.

Ako hostia: I. Zálešáková, Z. Šmachová, J. a A. Dzurenkoví, B. Golierová, S. a L. Macejkoví, M. a V. Miklošovičoví, V. Galbavý, K. Roháčková, J. Vrábel, E. Zolvík, A. Hollý, V. Naď a P. Rapant. 

Už uplynulo 10 rokov, čo nás navždy opustil náš kamarát Ondro Stríž. Jeho obľúbeným miestom bol pobyt v prírode, hlavne v Malých Karpatoch. Tu pod vrcholom Vysokej, kam tak rád chodieval, sú  na symbolickom mieste umiestnené malé tabuľky s menami turistov, ktorí sú už teraz na svojom nekonečnom, nebeskom vandri. Svoju tabuľku tu má aj náš kamarát Ondro.

Uctiť jeho pamiatku si tento rok prišlo 26 turistov (-tiek). Stretávame sa krátko pred ôsmou hodinou na parkovisku pri Zochovej chate. Po krátkom zvítaní a štartovnom fote sa vydávame na trasu. Je slnečno, takmer bezvetrie, tak hor sa do hôr. Chýba len jedno – trochu toho snehu, ale nálada je dobrá.

Smerujeme po žltej na Čermákovu lúku. Tu ako tradične je prvá zastávka. Z batohov vyťahujeme prvé zásoby. Odtiaľ po červenej, po krásnej zvážnici pokračujeme na Hubalovú. Tu sa zastavujeme na posilnenie pred stúpaním na vrchol Vysokej. Okrem iného nám k tomu veľmi pomôže zabíjačková pochúťka od Lojzka a samozrejme aj káva od Vlada.

Ďalej pokračujeme po modrej – smer Panské uhliská. Odtiaľ už začína strmšie stúpanie na samotný vrchol Vysokej. Je síce bez snehu, ale trochu to šmýka. Mačky ešte zostávajú v batohoch. Terén sa pri trochu opatrnosti dá zvládnuť.

Onedlho sme už hore. Najprv sa zastavíme na symbolickom mieste pri tabuľkách. Ondrovi, už ako tradične zapálime na chvíľu kahanec a necháme mu tam symbolicky jedno plechovkové pivo. Na samotnom vrchole je akoby na jar. Výhľady sú dnes, hlavne na rakúsku stranu, impozantné. V diaľke je vidno celý hrebeň tzv. Viedenských Álp s dominujúcim Schneebergom. Občerstvujeme sa tu teda aj duševne.

Zjazd dolu bol vďaka vysušenému terénu vcelku v pohode, takže onedlho sme už dolu na zvážnici smerujúcej popod vrchol Vysokej na Panské uhliská. Kúsok pred uhliskami z cesty odbočujeme a chystáme sa ešte navštíviť starú trampskú útulňu – zvanú Čermáčka. Je to síce na úkor stratenej výšky, ale je tam útulne. Dokonca Vlado dnes urobil aj druhú kávu.

Trochu nás to zdržalo, ale času máme dosť. Posilnení pokračujeme ďalej ku asfaltovej ceste smerujúcej z Vývratu ma Hubalovú. Cesta je síce do kopca, ale je to v pohode. Čoskoro sme hore na Hubalovej. Z batohov míňame posledné zásoby a posilňujeme sa na posledný úsek cesty na Zošku.

Ideme teraz po asfaltke, takže cesta ubieha ako po masle. Onedlho sme v cieli. Skontrolujeme ešte Huncokársky cintorín a pomaly nastáva čas lúčenia. Niektorí to idú ešte „spláchnuť“ do Penziónu Hucokár, niektorí už smerujú domov za rodinami.

Všetci máme však jedno spoločné – strávili sme pekný deň v prírode pri spomienke na nášho kamaráta Ondra.

Ľ. Kraic

Silvester na Starom Plášti

Akcie na záver roka sa zúčastnili: P. Rapant, A. Dzurenková, J. Dzurenka, V. Naď, J. Budoš, J. Golier, B. Golierová, I. Naništa, M. Naništa, M. Miklošovič, V. Miklošovičová, L. Duboš, J. Behúl, J. Sala, I. Salová, M. Babišík, L. Kraic, E. Kraicová, M. Modrovský, E. Zolvík, M. Karlíková, Ľ. Šoltés, F. Martinus, J. Polakovič, I. Matušek, J. Lukačovičová, M. Líška, V. Gubiová so sestrou Lubkou a mnohí ďalší –  spolu 37 účastníkov(-čiek).

Stretávame sa (už ako tradične) na Olšovskom mlyne. Sme opäť riadna skupina, veď záver roka treba „zakončiť“. Opäť naším cieľom je vrchol Starého Plášťa. Po tradičnom zvítaní a fotení sa krátko po ôsmej hodine vydávame na trasu.

Putujeme po asfaltke dolinou popri riečke Bohatá. Je zamračené, hmlisto, ale nálada je výborná. Každý má čo zhodnocovať, každý má nejaké nové plány. Toto všetko treba dnes predebatovať, ale dnes len na veselú nôtu – veď je Silvester.

Krátko sa zastavujeme pri kríži, aby sme sa navzájom dobehli a trochu sa občerstvili. Veď ruksaky sú ešte plné všelijakých prekvapení.

Odtiaľto sa stúpanie začína priostrovať a záver pred samotným kopcom je pomerne prudký a trochu preverí našu kondíciu.  Trochu ešte aj poblúdime ale nakoniec vrchol predsa len nájdeme.

Minulý rok bola hore príjemná inverzia, ktorá nám uštedrila krásne výhľady do ďaleka. No tento rok to bolo opačne. Hore na vrchole bola ešte väčšia hmla a fúkal pomerne nepríjemný vietor. Výhľady nulové. Tak sme sa skryli do akého-takého závetria a užívali si Silvestrovskú pohodu. Tu sa stretávame aj s partiou zo Záhoria. Hneď bolo veselšie. Šampanské malo správnu teplotu, koláčiky a klobásky k tomu. Nakoniec ešte káva od Vlada. Skrátka Silvester ako má byť.

Z kopca putujeme starým známym žľabom dolu k malému pomníčku Feriba venovanému veľkému milovníkovi týchto končín. Tu sa veľa nezdržujeme a pokračujeme ďalej. Teraz volíme menej blatovú variantu oproti minulému roku. Putujeme traverzom ponad dolinu Široké.

Onedlho sme opäť na asfaltke v doline Bohatá. Do cieľa prichádzame spokojní. Aj keď počasie dnes nebolo práve ukážkové, ale to nám nemohlo nijako ubrať na turistickej pohode dnešného sviatočného dňa.

Ľuboš Kraic

Povianočná turistika na Inovci

Podľa pozvánky od Juraja G. nás čakala zaujímavá trasa aj turistický program na „Štefana“…citujem z pozvánky:

Utorok 26.12. tradičné prevetranie tela po sviatkoch, tentokrát na Považskom Inovci, jaskyne, pamätník V. Plulíka, skaly (aj Visiace), Marhát… – taká pohodovka (vyvetrať faldy po sviatočnom obžerstve).“

Akcie sa zúčastnili: Juraja a Božka G., Pavol R., Marian M., Janka a Vojto G,. Edo Z., Jozef Dz., Igor N., Zuzka Š., Jozef P., Milan B., Rasťo M.,

Minulý rok bola povianočná turistika v okolí Dolných Orešian nad Sv.Urbanom … tohto roku pre zmenu sme uskutočnili výšľap nad Výtokmi v Považskom Inovci. Neúnavný a plný turistických nápadov. To je Juraj Golier. Aj dnes pripravil kvalitný a „výživný“ výlet.

Vianočné sviatky sú obdobím keď sme všetci radi doma a spolu. Pri stromčeku, pri TV, pri stole s napečenými sladkosťami, užívame pokoj a blízkosť rodiny. Po dlhom čase Adventu čakáme až príde Ježiško a čo nám donesie…?! Kto poslúchal, kto neposlúchal, …však to poznáte, každý si niečo nájde … ale vždy sa tešíme aj na turistiku…

Vianočný pobyt v prírode s partiou priateľov sa stal už pevným bodom sviatočného programu. Ráno krátko pred 8:00 h sa stretávame na parkovisku na Výtokoch. Vystupujeme do mokrého snehu. Po zvítaní a tradičnej štartovej fotke stúpame hore zvážnicami do lesa. Prvé pekné výhľady do okolia sa nám naskytnú pod sedlom Gajda. Kúsok ďalej sa blížime ku skalnému hrebeňu kde Juraj objavuje jaskyne a skalné pukliny. Z rázcestia pod skalami pokračujeme na Sokolie skaly. Je tu  pietne miesto a osadená spomienková tabuľka na horolezca Vladimíra Plulíka. Zahynul v roku 2008 pri zostupe na Broad Peaku v pohorí Karakoram. Atmosféru miesta jeho poslednej túry dotvárajú farebné tibetské vlajočky. Nepálčania veria, že ich trepotanie vo vetre vysiela modlitby za duše zosnulých. Po krátkej spomienke a rýchlom občerstvení sa presúvame na Vysiace skaly. Odtiaľ je krásny výhľad na panorámu hôr na horizonte. Pri lesnom obede pod skalou koštujeme dobroty ukryté v našich batohoch.

Sľubované oteplenie prináša so sebou aj silnejúci vietor. Cca po 2 km pochodu sa ocitáme na rázcestí pod Marhátom. Odtiaľ okolo obory stúpame už len hore. Na hrebeni vietor silnie do riadneho fučáku. Čoskoro sa došplháme až k rozhľadni na Marháte. Tu už jedna veselá partia opeká špekáčky a prikladá do ohňa. Pár odvážlivcov sa kochá výhľadmi z rozhľadne. Zvyšok výpravy dopĺňame energiu pod prístreškom v závetrí. Pri zostupe na rázcestí pod Marhátom stretávame Rasťa M. ktorý ráno štartoval neskôr a išiel inou trasou. Šľapeme ďalej spolu dole okolo osád a majeru až na Jelenie jamy. Tu sa lúčime s kamarátom cyklistom Petrom Ď. ktorý sem prišiel na bicykli až z Maduníc. Cesta dole kopcom ubieha rýchlo. V lesných zvážniciach je lepkavé blato ktoré nás trocha pribrzdí. Vylepší sa to až s príchodom na spevnenú cestu. Vo zvyškoch snehu čistíme naše topánky. Super vychytávku doniesol v batohu Edo Z. Obyčajnú kuchynskú kefku na čistenie.

Na parkovisku nad Výtokmi tak môžeme v potôčiku dočistiť topánky úplne dočista. Ďakujeme. Cieľ akcie „prevetrať telo“ po sviatkoch sa podaril. Ďalší krásny deň prežitý v prírode s priateľmi sa blíži ku koncu.

Ešte pozdravy na rozlúčku a frčíme späť do tepla našich domovov. Juraj G. a spol. už spriadajú plány na ďalšie lesné dobrodružstvá… dovidenia na budúce.

Zapísal Igor Naništa

Katarínka

18.11. až 19.11.2023

Akcie z plánu MKCK sa zúčastnili: M. Babišík, J. Budoš, I. Naništa, Ľ. Kraic, E. Kraicová, R. Miklošík, J. Poláček, A. Kučerová, P. Vrábel, M. Valovičová a syn Peťo, Ľ. Rosa, M. Šuga, H. Molnár, J. Ščibravý, J. Nádaský, A. Gieci, Š. Krištof, spolu: 17x MKCK

Ako hostia: P. Rapant, E. Zolvík, H. Rosová, D. Gieciová, M. Modrovský, D. Soukupová, A. a J. Dzurenka, spolu: 8 x hostia

Skoro už tradične na jeseň sa stretávame pred koncom roka na chate a hodnotíme činnosť klubu. Tohtoročná cyklosezóna 2023 bola pre MKCK pestrá a činorodá. Okrem tradičných „povinných“ jázd ako je Jašter, Dobrá Voda, Okolo Baťovho kanálu, Karpaty Tour, sa v pláne objavili aj výnimočné destinácie napr.: cyklozájazd do CZ-Český raj, cyklozraz SCK Humenné, turistika Krížna s VKÚ, Svätojakubská francúzska cesta do Santiaga de Compostela s dĺžkou trasy 780 km ,…

Cieľom stretnutia na chate je v priateľskej atmosfére a pri dobrom guláši si pripomenúť akcie, ktoré sme absolvovali počas roka a prípadne začali plánovať tie budúcoročné. Program akcie začal už okolo 12:00 h prevzatím chaty, prípravou dreva do krbu a prípravou gulášu. Do týchto činností sa aktívne zapojili: I. Naništa, M. Babišík, M. Šuga, M. Modrovský,  P. Vrábel, M. Valovičová so synom Peťom, J. Ščibravý, za čo im patrí veľká vďaka.

Nemenej dôležitou súčasťou programu boli pripravené prezentácie z akcií v podaní: P. Rapanta, J. Poláčka, Ľ. Kraica, za čo im tiež patrí vďaka. Medzi premietaním sme stihli „koštovať“ vínko, Heňove pálené ovocie, koláče ako i domáce klobásky, a pod. Po premietaní nasledovala večera s chutným gulášom z „tvorby“ od M. Babišíka. Pomáhali, M. Valovičová, P. Vrábel, cenné rady poskytol J. Ščibravý,  dúfam že všetkým chutil – tiež ďakujeme. Po večeri nasledovala hudobná produkcia v podaní gitaristu Ľ. Kraica, a tiež spev  účastníkov akcie. Priebežne prikladáme drevo do krbu a nálada graduje .

Počasie bolo tohto roku pravé jesenné. V piatok podvečer silno pršalo ale víkend už bol skoro v pohode.  Teplota  cca 4 až 8 °C. V nedeľu ráno napadal prvý t.r. sneh ktorý sa ale pred obedom roztopil. V programe akcie nemohla chýbať už tradičná večerná túra k zrúcanine kláštora na Katarínke. Za svetla čeloviek a lámp sme vyrazili v menej početnej skupine na toto tajomné a charizmatické miesto v lesoch nad Dechticami. Pod nočnou oblohou sme si zaspomínali na všetkých, čo tu nie sú s nami a zapálili sviečky za kamarátov Ondreja Stríža, Jozefa Michalca a Kamila Lavora bývalých členov klubu. Ondrej, Jozef, Kamil,  nezabúdame na Vás…

Niektorí sa musia pre povinnosti rozlúčiť a odchádzajú domov. Po návrate na chatu ešte posedíme pri krbe a koštujeme Heňove ovocie. Skvelý sólo gitarista Ľuboš K. odišiel s Milkou domov. Zostalo iba zopár  vytrvalcov (3-ja) a pokračujeme do neskorej noci (či rána). Drevo v krbe dohorieva a začína sa nový deň. Po raňajkách ešte rozprávame a okolo 11:00 h začíname s upratovaním chaty. Za výdatnej pomoci M. Babišíka, H. Molnára, dávame priestory do poriadku aby sme po 12 h mali hotovo. Ďakujem ešte raz všetkým menovaným aj nemenovaným účastníkom  za vytvorenie dobrej nálady a pomoc pri príprave a realizácii zdarného priebehu stretnutia.

Lúčime sa. Spoločne si zaželáme šťastný Nový rok 2024 a vyslovíme prianie stretnúť sa tu znova o rok. Dovidenia priatelia- ky v novej cykloturistickej sezóne.

Zapísal: Igor Naništa

 

Akcia Malorka

Cyklovýlet Malorka 18.10. až 25.10.2023

Na akcii sa okrem iných zúčastnili: D. Fáziková, M. Farkašovská, I. Matkovčík, Ľ. a E. Kraicoví, M. a V. Miklošovičoví so synom Tomášom, D. a S. Lenčoví.

Cyklistiky po Stredomorí nikdy nie je dosť, tak prijať pozvanie cestovky Avanti-Tours sa na jeseň tohto roka rozhodlo cez šesťdesiat vyznávačov tejto relaxačnej športovej aktivity. Naša (horeuvedená) desať členná skupina bola toho neoddeliteľnou súčasťou. Chodili sme síce komorne, vo vlastnej réžii, čo nám umožnilo v pohode si užívať výlety po malorskej krajine, no sem-tam sa naše cesty skrížili aj s hlavnými skupinami.

Na Malorku sme leteli z Viedne. Po prílete do hlavného mesta Palma nás transfer priviezol do letoviska Platja de Muro, konkrétne do hotela Rei del Mediterrani. Tu sme si pomerne vo vysokom štandarde (ako sa na 4* hotel patrí) užívali celých sedem krásnych dní.

Bicykle nám k našej spokojnosti perfektne pripravila a servisovala spoločnosť Na Cesty. Trasy sme mali pripravené, takže stačilo len nasadnúť a spoznávať tento (hlavne pre “cesťákov“) cyklistický raj.

My sme sa orientovali hlavne na bočné asfaltové cestičky okolo miestnych haciend. No chceli sme spoznať aj dva hlavné ťahúne tejto oblasti. Miesta, kde chodia trénovať aj špičkoví profesionáli: maják Formentor a jeden z najkrajších cyklozjazdov v Európe, Sa Calobra. Ale poďme po poriadku…

Streda 18.10.2023 – príchod na Malorku

Večer využijeme ponuku spoločnosti Na Cesty na nočnú prehliadku starého historického centra Alcúdie. Do 5 kilometrov vzdialenej Alcúdie nás dopravujú postupne malé autobusy. Začíname prechádzkou po starom mestskom opevnení, no a promenáda po večerných uličkách starého historického centra má osobité čaro. Na malom námestí (ešte plnom ľudí) sa zastavíme, usadíme a pri dobrom aperole, sangrii… si užívame túto večernú pohodu.

Štvrtok 19.10.2023 Trasa: Kúpanie v Cala Sant Vicenc

Od hotela sa vydávame na sever. Stará, pokojná asfaltka nás popri jazere Lago Esperanza privedie do rušného Platja de Alcúdia. To rýchlo opustíme. Asi tri kilometre ideme po cykloceste popri mori, no o chvíľu sa už kocháme na pokojných cestičkách miestnym vidiekom. Pozorujeme už spomínané haciendy, pri nich pasienky – skrátka pokojný svet vidiečanov.

Prekrižujeme hlavnú GR221 a smerujeme k prvému, nášmu cieľu – slávnemu plážovému letovisku Cala Sant Vicenc. Zakotvíme v malej romantickej zátoke. Je tu krásna piesková pláž lemovaná strmými vysokými skaliskami. Voda je parádna, slniečko svieti – tak poďho do vody… pardon – najprv nejaká káva, sangria, resp. orosené a potom kúpať. Poradie musí byť!

Z letoviska sa vraciame opäť po vidieckych cestách. Teraz smerujeme opäť do starej Alcúdie. Zastavíme sa v historickom centre na malom námestí, kde pri ochutnávaní miestnych špecialít doplňujeme stratené kalórie.

Ďalej pokračujeme popri letovisku Mal Pas. Sú to všetko prázdninové rezidencie, ktoré ponúkajú ubytovanie pre plážových dovolenkujúcich. Malebná cestička popri mori nás privádza k stúpaniu na pustovňu Victória. Dalo to trochu zabrať, ale miesto bolo veľmi romantické s peknými výhľadmi na mys Formentor a záliv Puerto Pollenca. Dominuje tu kostol, kde v 15. storočí pustovníčili starí karmelitáni. Teraz je to oddychové kultúrno-turistické miesto.

Vraciame sa naspäť. Do Port Alcúdie sa teraz dostávame cez štvrť Bonaire, kde môžeme obdivovať rezidencie tých majetnejších. Skrátka – „čo by sme si kúpili, keby sme sa lepšie učili.“

Záverečné tri kilometre ideme po rušnej Carretere d Arta lemovanej obchodmi, reštauráciami a inými podobnými zariadeniami. Naša cyklocesta je však od hlavnej spoľahlivo oddelená, takže do hotela prichádzame úplne v pohode.
Dĺžka trasy: 56 km s prevýšením 474 m

Piatok 20.10.2023 Trasa Formentor

Od hotela sa opäť vydávame na sever. No cyklocestou popri mori teraz putujeme až do Port Pollenca. Zastavíme sa tu krátko na malé občerstvenie, lebo ďalšia možnosť bude až na majáku Formentor.

Za mestom nás preverí prvé stúpanie na vyhliadku Coll de la Creueta do výšky 207 m. No výhľady na strmé skalné steny padajúce do mora sú úchvatné. Stojí tu aj pamätník vzdávajúci poctu Antoniovi Parietti Collovi (inžinierovi, ktorý navrhol túto cestu ).

Ďalej nás čaká asi trojkilometrový zjazd k miestnej pláži. Tú teraz vynecháme a vydávame sa na záverečný úsek k majáku. Je dlhý cez 10 km s prevýšením asi 450 m. Po ceste môžeme obdivovať divokú zátoku Cala Figuera a krásnu divotvornú kulisu skál a borovíc, ktorá nás sprevádza až ku majáku.

Kúsok pred cieľom sme fotení profesionálmi od spoločnosti Mallorca Bike Photos priamo za jazdy s krásnou panorámou majáka v pozadí. Kto má chuť, môže si foto na nete potom zakúpiť – každý sa tam nájde.

Samotný maják má výšku 22 m. Je známy ako malorský Mys Finisterre – koniec krajiny Malorky. Je to vlastne najsevernejší cíp tohto ostrova – miesto kde sa spájajú vetry – čo sme mohli pocítiť aj my. Jeho výstavba začala v roku 1857. Na tú dobu to bol impozantný výkon, kvôli členitosti krajiny a preprave materiálu. Táto akcia zmobilizovala počas šiestich rokov viac ako 200 ľudí do tej miery, že malorský biskup nariadil postaviť tam oltár, aby sa robotníci mohli zúčastniť omše pred prácou.

My si tu teraz pochutnáme na kávičke a vychutnávame si magickosť tohto miesta. Samozrejme aj naše fotoaparáty si prišli na svoje.

Pomaly sa vraciame späť. Na vyhliadke Coll de la Creueta sa niektorí ešte rozhodneme vyšliapať ku strážnej veže Albercutx. Je to jedna z mnohých opevnených veží, ktoré boli postavené v 16. a 17. storočí na ochranu proti pirátom. Ostatní nás čakajú v Port Pollenca, kde sa s nimi o chvíľu aj stretávame.

Po vidieckych cestách sa presunieme do Alcúdie. Po slabom blúdení historickým centrom sa  onedlho dostávame na rušnú Carretere d Arta, ktorá nás spoľahlivo privádza k hotelu.
Dĺžka trasy: 77 km s prevýšením 1090 m

Sobota 21.10.2023 Trasa: Inca – Muro

Dnešný deň chceme preskúmať čisto vnútrozemie. Z hotela putujeme opäť na sever, ale tentokrát po Carretere d Arta do Alcúdie. Krajom mesta sa dostávame ku osadám na vidieku. Zo začiatku sa ide dobre, potom sa začína zmrákať a za osadou Pont de Can Roig dostávam defekt. Ten za pomoci kolegov rýchlo opravím. Aj počasie sa zdá, že sa vylepšuje. Ale len naoko.

Kúsok za Can Llompart sa rozprší. Schovávame sa pod košatým dubom. Chvíľu to pomáha. Ale prší už intenzívnejšie a nám nezostáva nič iné, len si obliecť pláštenky. Nemôžeme tomu uveriť: Malorka a my mokneme! Cca po pol hodine to ustáva a my môžeme nesmelo pokračovať.

No počasie sa stále vylepšuje, tak sme veselší. Zastavujeme sa v meste Campanet. Najprv pri markete, kde sa trochu osušíme, no zamierime hlavne do centra na malé námestie, kde posedíme na slniečku teraz aj pri zohrievajúcom rume. Dáme niečo aj pod zub a pokračujeme ďalej po trase.

Striedame pokojné vidiecke cestičky s prejazdami dedín a mestečiek. Na chvíľu sa zastavujeme v Selve, Llosete a v Ince. Vo všetkých prechádzame typickými úzkymi uličkami, ktoré sa spájajú na malých námestiach, alebo pri kostoloch. Nasávame tú pravú stredomorskú atmosféru.

Kúsok pred Murom máme trochu zdržanie. Milke odpadne za jazdy celá ľavá pedálová páka. Vyzerá to nečakane až hrozivo, no máme potrebné náradie a hravo zvládneme aj tento problém. V Mure sa na chvíľu zastavíme, niektorí by aj niečo pojedli. No bohužiaľ, k jedlu nie je nič. Presvedčia nás, že hlad je len prezlečený smäd.

Za Murom sa dostávame opäť na pokojné vidiecke cestičky, kde nám spoločnosť robia staré veterné mlyny. Pôsobí to tu pokojne až romanticky.

Ale to už máme len tri km do cieľa a pokojná výpadovka nás spoľahlivo privádza k nášmu hotelu.

Máme ešte trochu času nazvyš, tak niektorí využijeme na osvieženie vnútorný, resp. vonkajší hotelový bazén.
Dĺžka trasy: 77 km s prevýšením 577 m

Nedeľa 22.10.2023 Trasa: Sineu – Sa Pobla

Táto dnešná trasa je navrhnutá ako odpočinková na relax po troch prvých etapách a niektorí chceme ísť zajtra na ťažkú etapu na Sa Calobru.

Od hotela sa vydávame na juh po vcelku rušnej Ma-12-tke. Ale šoféri sú ohľaduplní a my našťastie po piatich kilometroch v Can Picafort odbočujeme z nej na pokojnejšie vidiecke cesty.

Je to tu parádne, prechádzame po pokojnej asfaltovej cykloceste popri kamenných múrikoch oddeľujúcich jednotlivé parcely. Krajina je jemne zvlnená, pripomína to tu talianske Toskánsko. Pastvou pre oči je aj pohľad na neďalekú Santa Margalidu s kostolíkom na kopci.

Onedlho sme pri ňom. Nazrieme doň. Je nedeľa, ešte je prázdny, kostolník pripravuje bohostánok na omšu. Z neďalekej terasy si užívame výhľady na tú, priam Toskánsku krajinu.

O pár ulíc je malé námestie priam pozývajúce na malé zastavenie. Dostávame chuť na taký malý rum. Veď je nedeľa. Čašník prinesie celú fľašu a poháriky. Vraj nalejte si sami, koľko budete chcieť. Vedľa v stánku smažia niečo také, ako naše šišky. K tomu rumu by to šlo. No lepšia pohodička ani nemôže byť.

Ďalej pokračujeme opäť po pokojných cestičkách do asi 10 km vzdialeného mesta Sineu. To je náš bod obratu. Odtiaľto sa budeme vracať už naspäť k hotelu. No najprv zakotvíme na námestí Placa es Fossar. Je tu plno cyklistov a občerstvovacie zariadenia. Najprv sa nejeme. Majú dobré bagety, zákusky, kávičku, pivo… No neodoláme ani my.

Potom sa presúvame za kultúrou na neďaleké námestia: Sa Placa a Placa de Sant Marc, kde tróni majestátny kostol zasvätený Panne Marii. Na priečelí námestia Plaça de Sant Marc stojí obrovská socha leva.

Dnu hrá podmanivá chorálna hudba. Okrem iného nás zaujmú sochy muža a ženy v nadživotnej veľkosti. Kostol má dosť neortodoxnú kupolu v tvare osemuholníka. Mohutná zvonica kostola patrí medzi najvyššie kostoly na Malorke.

Miestny mýtus o Sineu hovorí o es Pern del Món, v preklade „svorník sveta“, ktorý sa nachádza pod zvonicou kostola. Každý nový rok sa tu stretáva primátor a rektor, aby naolejovali skrutku, lebo ak nie, svet sa potopí.

Dosť bolo kultúry. Po preštrikovaní sa z mesta sa opäť napájame na pokojnú cestičku s malebnými výhľadmi po krajine. Prechádzame po dedine Llubí. Len naoko sledujeme miestne námestie opäť s kostolíkom (Sant Feliu). Moc sa nezdržujeme. Naším ďalším cieľom je mesto Sa Pobla. Je vzdialené necelých 10 km. Opäť pokojné cestičky nás do neho ľahko privedú.

Po spleti úzkych uličiek sa dostávame na malé námestie. Práve tu končia kvetinové predajné trhy, takže je tu trochu rámus pri upratovaní námestia. Nevadí, zastavujeme sa na potrebné občerstvenie. Tá dnešná kultúra sa musí trochu aj stroviť. Že by tomu pomohol aj aperol? Dáme si a uvidíme.

Do cieľa to už máme neďaleko, pohodová výpadovka zo včerajška nás k hotelu opäť hravo privedie.
Dĺžka trasy: 57 km s prevýšením 350 m

Pondelok 23.10.2023 – Trasa: Sa Calobra

Táto trasa tvorila (aspoň pre mňa) zlatý klinec celého malorského pobytu. Hlavne jej časť od sedla Coll dels Reis (720 m n m.) dolu k moru, do starej rybárskej osady Sa Calobra. Tento skvost vybudoval (náš známy z cesty na Formentor) inžinier Antonio Parietti v roku 1933.

Cesta začína 270° špirálovým mostom nazývaným kravatový uzol. V zjazde je 26 zákrut, niektoré z nich sú veľmi ostré a tesné. Nádherne kľukatá cesta zarezaná do skalnatého svahu je plná neskutočne úžasných výhľadov.

Prvé správy mi o nej dal kamarát Marek pred asi štyrmi rokmi. Odvtedy som hľadal možnosť, ako túto cestu absolvovať. Pred tromi rokmi výlet na Malorku znemožnila pandémia, teraz to snáď vyjde. Pondelok sa javí ako pekný slnečný deň, sme riadne odpočinutí, nič nás nebolí. Poďme na to.

Celá trasa od hotela a späť má však úctyhodných 111 km s prevýšením 2000 m. Nakoniec ideme z našej skupiny traja: ja s Igorom na cestných a Milka sa aj napriek pochybnostiam od servisákov o výdrži e-biku na takúto „porciu“ vydáva na trasu s nami. Ostatní nám popri plážovaní a nákupoch budú držať palce.

Príprava začína už raňajkami. Dali sme si palacinky s nutelou a čajom. Zobrali sme ionťaky a poďho na trasu. Máme taktiku, že po rovine budeme e-bike „šetriť“ a podporu využívať len v stúpaní, preto ja s Milkou vyrážame o niečo skôr, kvôli dostatku času. Igor vyrazí za nami asi o pol hodinu. Trasu pozná.

Od hotela sa vydávame na sever po známej ceste z prvej etapy. Pokojnými cestičkami prichádzame do Pollency. Je to pekné mesto, trochu vyvýšené na kopci. Cez spleť úzkych uličiek prichádzame do centra na malé námestie. Sú tu útulné kaviarničky, ktoré priam volajú na malé zastavenie. Ale odolávame. Máme toho ešte veľa pred sebou.

Vďaka navigácii sme o chvíľu von z mesta, napájame sa na Ma-10-tku. Cesta je pokojná, takmer bez áut. Spoločnosť nám robia prevažne len cyklisti idúci našim smerom. Po križovatku v Lluc nás čaká stúpanie dlhé 20 km s prevýšením 600 m. Ja s mojim fitnes bicyklom som v pohode. Milka šetrí, kde sa len dá. Ale cesta nám ubieha v pohode, veď okolitá príroda je už tu dolu nádherná.

Sme na križovatke Lluc. Igor sa ešte nehlási. Odbočujeme doprava k viaduktu a križovatke Els Arcs. Tu sa pripája cesta zo Sólleru. Čaká nás takmer 9 km tzv. „hupákovej“ trasy. Najprv výšku naberieme, potom ju vzápätí rýchlo stratíme. Pri viadukte nás doháňa Igor. Sme vo výške 560 m. Je tu malý bufet. Občerstvenie príde náramne vhod. Čaká nás ešte 2,5 km cesta hore na sedlo Coll dels Reis (720 m).

Zdolávame ho vcelku v pohode. Tak, teraz to príde. Čaká nás 10-kilometrový zjazd dolu k moru do Sa Calobra po tých neuveriteľných serpentínach. Po cca 500 m prejdeme tzv. kravatový uzol  a začína niečo neskutočné, čo predčilo všetky naše očakávania. Práve sa nám spĺňa neuveriteľný cyklistický sen. Tá slza v oku nie je len od vetra. Ten zjazd je proste neskutočný, jeden z najkrajších v Európe a my ho práve absolvujeme.

Samozrejme opäť sme fotení spoločnosťou Mallorca Bike Photos v pozadí so serpentínami. Tí vedia, kde majú stáť. Tú fotku si určite kúpim. Asi v polovici zjazdu je malá úzka tiesňava opäť okupovaná týmito profíkmi. Tí ale fotia cyklistov stúpajúcich zdola.

Cesta ubieha rýchlo, takže onedlho sme dolu. Je to malá zátoka s malým prístavom, kde prichádzajú trajekty od Sólleru. Trochu si pofotíme a sadáme si do jednej z mnohých reštaurácií tak, aby sme videli na bicykle. V pláne mám zjesť niečo ľahké, aby som príliš nezaťažil žalúdok pred stúpaním. Ale to by som nebol ja. Pohľad na čerstvý rezeň však všetko zmenil.

Hovorím si: „Ľubo, veď máš sviatok, splnil sa ti sen, dopraj si.“ Náramne mi chutil. Ostatní boli striedmejší, ale to je ich vec.

Po obede sa ešte cez dva tunely presúvame (ale už pešo) pozdĺž divokého pobrežia k malej čarovnej pláži. Je pekné počasie, ľudia sa kúpu, no my na to teraz nemáme čas, musíme ísť ďalej.

Začíname stúpať. Je to v priemere okolo 7% až 8%. Napodiv, ide sa mi v pohode. Trochu sa potrháme, lebo každý si teraz fotí v pohode túto neuveriteľnú krajinu.

Bohužiaľ v druhej polovici stúpania dostane Milka defekt. Našťastie, tŕň je veľký, ľahko ho nájdeme, takže defekt je onedlho opravený. Bol som prekvapený neuveriteľnou solidaritou okoloidúcich. Každý chcel nejako pomôcť.

V pohode prichádzame hore na sedlo. Šnicla problémy nerobila, asi dobre „sadla“. Hore nás čaká Igor. Milka práve stratila na e-biku tretiu paličku z piatich. Vyzerá to nádejne.

Po križovatku pri Lluc sú ešte hupáky, ale odtiaľ nás čaká zaslúžený vyše 8-kilometový zjazd do Caimari. A zdá sa, že nádhera ešte nekončí. Zjazd dolu je „okorenený“ niekoľkými ostrými serpentínami privádzajúcimi našu cestu dolu do údolia. Okolie je tiež veľmi fotogenické, ale už je toho až až.

Z Caimari pokračujeme pokojnými vidieckymi cestičkami do Campanet. Tu „zakotvíme“ na malom námestí (známeho zo sobotňajšej etapy) na malé občerstvenie a zhodnotenie zážitkov..

Už to ďaleko nemáme. Po siedmich kilometroch prichádzame do Sa Pobla. Za mestom stráca Milka na e-biku štvrtú paličku na batérii. To nám už nevadí, do hotela to máme už len 6 km a je to po rovine.

Krátko po 18.-tej hodine prichádzame do cieľa. Servisákom hlásime, že aj takáto porcia kilometrov a prevýšenia sa pri „rozumnej“ jazde dá zvládnuť aj na e-biku.

Sme neuveriteľne šťastní, veď tie dnešné zážitky stáli ozaj za to!
Dĺžka trasy: 111 km s prevýšením 1957 m.

Utorok 24.10. Trasa: Betlem – Colónia de Sant Pere

Na posledný deň nášho pobytu nám zostala z našej pripravenej ponuky ešte trasa do Arta a Capdepera. Pretože merala okolo 100 km a viedla prevažne po hlavnej Ma-12-tke, tak sme ju o polovicu skrátili. Mala to byť na posledný deň len pohodička a niečo by sme si chceli z výletu na záver aj kúpiť.

Bicyklovanie po Ma-12 išlo pomerne rýchlo a boli sme radi, že po dvadsiatich kilometroch sme z nej mohli konečne odbočiť a smerovať do letoviska Beltem. Tu je už cesta pokojná, onedlho sme na mieste.

No, vyzerá to, že tu sa už sezóna skončila, Nikoho nikde, ledva sme našli malé bistro, ktoré už malo len zostatkový tovar. Na tú kávu sa ešte zmohli.

Nevadí, ideme ďalej. Vedľa to snáď bude lepšie. Presúvame sa do neďalekého letoviska Colónia de Sant Pere. Tiež to tu pomaly už končí, ale nájdeme ešte reštiku, ktorá ako-tak nasýti naše lačné jazyky. Užívame si tú pravú a pomaly aj poslednú pohodu nášho pobytu. Uvedomujeme si, že sa pomaly blíži záver  našej dovolenky. Ešte rýchlo naspäť a dokúpiť posledné darčeky, veď zajtra odchádzame.
Dĺžka trasy: 60 km s prevýšením 523 m

Streda 25.10.2023 – odchod domov

Tak, nastal čas balenia, posledného fotografovania a odchodu na letisko. Skončil sa opäť jeden z tých krásnych týždňov, počas ktorých sme spoznávali nové krajiny, nových priateľov a nazhromaždili kopu nových zážitkov. Záleží len na každom, ako to všetko prežíval a vnímal.

V jednej českej piesni sa hovorí, že: „Sliby se mají plnit o vánocích“. Tento výlet potvrdil, že to môže byť kľudne aj koncom októbra.

Malorka a cyklistika – ďakujeme.

Ľuboš Kraic

Akcia Krížna

S VKÚ na Krížnu

6.ročník výstupu

9.– 10.9.2023

Snívam svoj sen. Sedím pred hárkom papiera, je prázdny ako moja myseľ, snehobiely ako severným vetrom vyfúkané ľadové pláne, môj zrak sa hladko kĺže po jeho povrchu. Premýšľam nad zážitkami posledného víkendu, už hodnú chvíľu sa snažím uchopiť príbeh za ten správny koniec, nedarí sa mi však rozpletať klbko rozprávania, ošívam sa, pretieram oči i tvár, v jedinom mrknutí viečka sa prepadám kamsi hlboko, kdesi ďaleko. Papier sa mení na plátno, to rastie, stále a znova, čoraz viac sa zväčšuje, čoskoro pokrýva všetko navôkol, no napriek tomu ho obsiahnem jediným pohľadom. Plocha sa začína zaľudňovať tieňmi postáv, ožíva ozvenou spomienok, odkiaľsi prilietajú prvé písmenká. Sú ako nezbedné vrabce, hmýria sa, klbčia, pelešia v belostnom prachu plátna, štebotajú a džavocú, rôzne sa skladajú do slov i viet, tie však (zatiaľ) nedávajú zmysel, sú ako nezrozumiteľný bľabot bábätka, ako neznámy jazyk, svahilčina a či urdu. Znaky sa však ďalej zhlukujú, už pokrývajú celú plochu plátna, medzi nimi sa tvoria cestičky, tunely, prechody, šepcú, kričia, rôzne sa prepletajú, preskupujú a križujú, vedú môj zrak kamsi mimo priestor, až tam za zrkadlo, do iného rozmeru. Som tu a zároveň tam, vtedy, teraz aj potom, déjà vu, mix spomienok a predstáv, halucinácia alebo sen? Pohľad zalieta až za okraj nekonečna, galaxia sa rozpína, hmlovina krúti, prepadá do seba samotnej, jej zvyšky sa jagajú nad neusporiadanou mätežou zvukov a znakov, písmená sa zoraďujú, formujú slová, ich zmysel sa javí povedomý, už-už ich dokážem prečítať, takmer porozumieť. Niečo ma však vyruší, odvedie pozornosť, kŕč v lýtku, tik viečok, sním a či bdiem? – snívam svoj sen. Prvú vetu mám teda v suchu…

Niekedy okolo Vianoc mi do schránky nečakane zablúdil mail, odkaz na akýsi prieskum – vraj koľkokrát som bol s VKÚ na Kráľovej holi. (5x) Či sa mi výstup  páčil. (áno) Či by som privítal zmenu vrcholu. (nie!!!) Či prídem, ak sa výstup uskutoční na Krížnu. (áno) A tak tu teraz stojím a rozhliadam sa. Do okolia, do minulosti, do svojho vnútra.

piatok 8.9., deň cesty

Nastal čas odchodu. Na miesto určenia, do Chalupy u potoka v Starých Horách sa trúsime postupne, niekto skôr, niekto… najskôr dám preto slovo Jančimu, hovorcovi  (dnes ešte veľmi malej) cyklistickej skupinky:

Cieľom našej akcie je malebný vrchol Veľkej Fatry – Krížna, ktorý je pre mňa spomienkou na staré časy v rozvojáckej chate na Salaškách aj zimné bežkárske prechody.

Ja a Štefan sme sa ráno odviezli vlakom do Prievidze, odkiaľ sme mali naplánovanú cyklotrasu do Starých Hôr. Tamojší penzión bol totiž našou základňou pre sobotný výstup na Krížnu, buď pešo alebo na bicykli. Ostatní volili cestu autom.

Z Prievidze sme šli cyklocestou  cez Lazany a Nitrianske Pravno. Prvé občerstvenie bolo v Lazanoch, lebo sme zistili, že radšej sa občerstviť skôr ako neskoro, keď by už mohol byť problém. Potom sme začali stúpať do sedla Vyšehradné. V Budiši sme si dopriali čerstvej kyselky a pokračovali ďalej cez Turčianske Teplice na Čremošné. Prechádzali sme rázovitou dedinkou s krásnymi dreveničkami. Stúpanie gradovalo až do Čremošnianského sedla, odkiaľ nás smäd zlákal na Čremošnianske lazy, kde je penzión Kráľov dvor. Tu nám dobre padlo pivečko. Pred posledným stúpaním na sedlo Šturec sme trochu výškovo padli na hlavnú cestu. Pri Bartoške sme do sedla využili cyklocestu, ktorá bola dosť ťažká – stúpaním aj povrchom. Zo sedla sme pokračovali cyklocestou do Horného Harmanca, kde sme prešli na hlavnú cestu, ktorá nás priviedla až na kraj Uľanky. Po obede v kolibe svätého Krištofa sme do cieľa radšej ako hlavnú cestu zvolili MTB trasu. Bola nielen do kopca, ale hlavne tam nebol hluk od áut.

Večer sme sa všetci zišli na chate. Príchod sme dobre oslávili a pripravili sa na zajtrajší hlavný výstup na vrchol.

73km, 1134m

A čo ostatní? Tí šťastnejší vyrazili už ráno, nikam sa nenáhlili, nenaháňali, zastavili sa na hrade Šášov i na obed kdesi v kolibe (o podrobnostiach – na vaše šťastie veľa neviem a teda na tomto mieste ani nepoviem), v pokoji sa ubytovali a čakali… iní tiež tak podobne, len vynechali podaktoré zo zastávok…. Robo si cestou cvične vybehol na Bystrú… my zvyšní sme ráno vyrazili do práce…

…a tam sa celý deň naháňali, stále kamsi náhlili, ani na chvíľu sa nezastavili, aj obed do seba hodili iba úchytkom a netrpezlivo čakali, kedy sa to celé konečne skončí…

Sedím v aute, hypnotizujem tachometer aj cestu, tie autá pred sebou by som najradšej zhrnul kamsi do priekopy, dupem na plyn, zvoní telefón – Janči, že vraj kde sme? „Pri Vlčkovciach.“ Zo slúchadla sa mi do sluchu (i duše) zarýva tlmený (no zreteľný) smiech. Veď ty počkaj!

O čosi neskôr, o chvíľu ďalej… úporne tlačím na pedál, márne sa snažím predbehnúť tmu – táto akcia, tento kraj, všetko je tu hádam zakliate, ešte nikdy sa mi do cieľa nepodarilo prísť včas, vždy len takto podobne… Noc nás definitívne halí do svojho plášťa kus pred Banskou Bystricou. A za ňou si prežívam svoje malé motoristické peklo.

Len úzky pruh ohraničený červenými svetielkami prenosných zábran, sú ako mantinely, pripadám si sťa v tuneli, vľavo sa v protismere valí neprerušená kolóna áut, ich reflektory mi vypaľujú zrak, prepaľujú sa hlboko do mozgu, kam sa všetci valíte? zmiznite konečne! chcem mať aspoň chvíľu pokoj… neviem či som (ešte) na ceste alebo (už) na stavbe… jeden semafor, o chvíľu ďalší… kam mám vlastne odbočiť? vpravo sa týči akási stena, prudko strhávam volant doľava, o chvíľu som v Harmanci, správne bolo teda vpravo… Radšej volám Paľovi, nech nás čaká pred bránou, nech posvieti baterkou, takýmto spôsobom by som sa čochvíľa prepracoval až do Ružomberka…

Konečne! Aj trochu burčiaku nám nechali (ďalší vyťahuje Rasťo), aj čosi prihryznúť, aj hlavu máme kam zložiť. Nakoniec to nie je až také zlé, ubytovanie je fajn, chalupa plná (veselých ľudí), nálada primerane (zajtra nás predsa čaká morda) graduje (aj keď sme ten futbal prehrali). V najlepšom sa (radšej) lúčime, dobrú noc. Do sna sa mi celú noc vplieta potôčik veselo zurčiaci pod oknom i nekonečný temný hluk obďaleč sa valiacich áut…

sobota 9.9., deň výstupu

Ráno ako z obrázku. Včera sme to neprehnali, vstáva sa dobre, vstáva sa ľahko. Len cez tie dve kúpeľne sa taká masa ľudí pretlačí iba ťažko, niekto netrpezlivo podupkáva nohou, podivne sa skrúca, iný radšej odbieha kamsi von… No v dohodnutom čase sme všetci pripravení vyraziť, slovo tak opäť odovzdávam Jančimu, hovorcovi (dnes už omnoho početnejšej) skupiny cyklistov:

Ráno naše cyklistické rady doplnili Janka, Jozef a Robo. Registrácia bola v dedinke Turecká. Tu sme sa všetci zišli, aby sme sa opäť rozdelili, turisti išli na vrchol najkratšou cestou a my okruhom smer sedlo Šturec.

Po hlavnej ceste sme prešli do Harmanca, áut bolo chvalabohu menej, malým stúpaním sme potom došli do Dolného Harmanca. Tu som zaradil náučný chodník, ktorý bol ale určený hlavne turistom – bol uzučký a bol nad potokom. Z tohto chodníka sme išli nevhodnou skratkou, kde sme na konci museli naše bicykle prehadzovať cez zvodidlá hlavnej cesty. Reštaurácia Čierna Ovca bola ešte zavretá, čiže občerstvenie nás čakalo až na Kráľovej studni. Stúpanie po šotoline nás priviedlo do Zlámanej doliny. Vedeli sme, že Kráľová studňa nám nič zadarmo nedaruje. Začiatok bol náročný nielen stúpaním, ale aj voľnými kameňmi, niektoré úseky sme tak išli aj peši. Cez Nad Túnfou a Košarisko sme prišli k hotelu Kráľová studňa. Tu sme sa občerstvili a počkali na Jožka, aby sme nabrali posledné sily na vrchol. Kombináciou bicykel a pešo sme Krížnu nakoniec zdolali. Tu sme sa opäť stretli aj s turistami.

Myslel som, že najťažšie je šľapanie do kopca, ale až teraz, keď sme sa museli dostať z nadmorskej výšky 1574 nm do asi 500 nm, som zistil, downhillové zjazdy sú na techniku jazdy náročnejšie. Prešli sme cez Líšku a Rybovské sedlo, kde sa začali zjazdy úzkym chodníkom, v ktorom boli jamy, skaly. Bola to skrátka paráda. Dobrá cesta na zabitie alebo aspoň nejaké poškodenie tela. Fungoval v nás adrenalín, ináč by sme sa niektorí asi zľakli a išli radšej peši. Ísť peši vedľa bicykla by ale tiež nebola žiadna výhra. Pokračovaním cez Rybovský salaš okolo Majerovej skaly sme nabehli na traverz nad Horný Jelenec, Staré Hory a Tureckú. Traverz nás doviedol pred bývalý raj zjazdového lyžovania – Salašky. Dnes sú tam už len zvyšky a zostali nejaké chaty. Na Salašky sme sa museli prerúbať, lebo cesta bola zarúbaná. Skrátka ten traverz nedotiahli k nejakej schodnej ceste. Nakoniec už len zjazd po asfaltke do cieľa Turecká, kde nás čakali slávne bryndzové halušky a pivečko. Všetko bolo akoby načasované. Zase sme sa stretli s našimi turistami. Jozef stratil na Krížnej mobil, ale našli sa dobrí ľudia a doniesli mu ho do chaty. Jozef tiež zdolal vrchol hoci sme ho nechali napospas, ale zvládol to. Čakal nás v Starých Horách, ešte k tomu v krčme. Išiel podobne ako mi, ale nerobil traverz a šiel priamo do Dolného Jelenca.

Zážitky z celého dňa sme nakoniec zhodnotili na chate v kruhu priateľov.

56km, 1763m

A čo zažili, ako tento deň videli pešiaci? Neviem, do hlavy každého z nich (samozrejme) nevidím, takto si to však pamätám ja…

V úhľadne zoradenej minikolóne troch áut (poľahky sme sa pomestili všetci trinásti) sa presúvame hore Tureckou dolinou popri toku Ramžinej, snažím sa oživiť dávne spomienky, vyvolať moje občasné cesty na chatu na Salaškoch. Je to však už tak dávno… Či sa všetko naokolo toľko zmenilo? Nie, to som sa asi zmenil len ja… Čože sa mi pod kolesami motajú toľkí cyklisti! – trúbim na pozdrav Jančimu. Veď to nie je až taký kopec (v aute), čo tak fučia!?

Prišli sme včas, parkovisko je (takmer) prázdne, na prezentácii sme (skoro) prví, aspoň sa nemusíme tlačiť, aspoň sa nemusíme naháňať. Aby sme potvrdili náš pohodový, nenásilný prístup k výstupu, Edo si dole zabudne tričko, zisťuje to až pri bývalej stanici lanovky, vraciam sa s ním, tých pár metrov predsa nehrá žiadnu rolu, ostatní nás určite (niekde) počkajú. Už druhýkrát si cestou obzerám plot lyží, Fischer, Blizzard, Rossignol aj Kneissl, Elan, Artis, Sulov, viazania nášľapné, rotamat či lankové, to boli časy…

…keď sme s Jančim, Milanom a Jurom (a niekoľkými ďalšími kolegami z nášho prvého zamestnania, z Rozvoja čo sa však v skutočnosti volal VUSST), chodievali (aj) lyžovať na chatu na Salaškoch. Ale o tom všetkom hádam o čosi neskôr, zatiaľ nie je ten správny čas, deň sa ešte len rozbieha, takisto aj tento malebný svah…

Hneď skraja je to však riadny zaberák – to  nie je len taká obyčajná zjazdovka, to je Kandahar! Dychčím, fučím, srdce ide vydrapiť spod rebier, z čela sa rinú vodopády potu, ďalšia bystrina hučí dole chrbtom – mám vôbec so sebou dosť vody? Aspoň že je na čo pozerať…

Strmé sú tie svahy Fatry, strmé, no prekrásne!

Dolina, ktorú v skalopevnej hornine namáhavo vyhrýzli stružky pramienkov stekajúcich sa v potôčik Ramžiná, je pri Tureckej úzka sťa rez žiletkou. Kým pred chvíľou nás tie príkre úboče ešte dusili, teraz nám už dovoľujú hlbšie sa nadýchnuť. Mohutným svahom Krížnej sa krok po kroku driapeme vyššie, oproti sa postupne odďaľujú prudké zrázy Úplazu a Japeňa, priestor sa otvára čoraz viac, v priezore napravo začínajú vykúkať kopce nad Šachtičkami. Stretávame prvé turistky, prvých turistov. V takýto krásny deň nemôžeme byť na hore predsa sami.

Zo dvakrát sa skrútneme popri lese, slnko pomaly začína pripekať, dnes nás čaká krásny deň, dnes nás čaká Sahara, kamaráti už (netrpezlivo) čakajú na Salaškoch, čo všetko nás vôbec ešte čaká?

Krása, len čistá krása, tá neopakovateľná esencia potu, búšiaceho tepu, krátiaceho sa dychu, stromov, kríkov a tráv, svahov a lúk, ticha skál i rozhovorov s priateľmi, sviežeho vzduchu aj iskrivého slnečného lúča či všadeprítomných otravných múch. Toto všetko a mnoho iného (radosť zo strhnutých okov všednosti, strach pred blížiacou sa búrkou…) je súčasťou pobytu v prírode, kvôli tomu týždeň čo týždeň utekáme von. Preč od starostí a povinností, preč od (nudného) života tam dole…

No Salašky vôbec nespoznávam – tak ako pred pár rokmi, rovnako ani dnes. Spomienky vybledli, pôvodná chata (aj s reštauráciou) vyhorela, pamäť sa nemá čoho zachytiť. A tak len v predstavách dočasne vydolovaných z tých najzaprášenejších kútov mysle opäť prežívam posedenie po neskorej večeri, pivo sa po celodennej šichte (boli sme tu na brigáde) žiada a chutí, náš (o viac rokov starší kolega) Jarolím (zvaný Jarko) siaha do vrecka, vyťahuje zväzok papierov malý sťa cíbik, zdvíha ruku… a začína predspevovať. Určite prišlo i na tú našu, určite sa sálou rozoznelo aj „Na Kráľovej holi…“

…dnes sa však driapeme na Krížnu… aj keď som nesúhlasil – i tak som prisľúbil účasť… a tak som teraz tu… fučím… dychčím… mocujem sa… len päť kilometrov… ale skoro kilometer prevýšenia… ťažko si to predstaviť… ťažko čo len pomyslieť… to bude ešte morda!!!

Je, ale v takomto nádhernom prostredí, v takýto krásny deň sa všetko akosi príjemnejšie znáša, nohy sa akoby samé odliepajú od zeme, ani tie bagandže toľko neťažia, duša spieva, myseľ lieta, i telo je hneď o čosi ľahšie. A tak šliapeme, najskôr okolo chát (na stene prizdobených lyžinou krňačiek), potom lesom (niet tu ani stopy po medveďoch), neskôr po prekrásnych svažitých lúčinách kde-tu prizdobených húštinkou kríkov či osamelým fotogenickým stromom. Z diaľky to všetko tíško pozoruje postupne sa približujúca, pomaly rastúca Majerova skala.

Na zmysly mi búši vôňa trávy, spev rána a iskrivý lúč slnka, žíznivo hľadám aspoň občasný ker, aspoň malý fliačik tieňa, iba na chvíľku si oddýchnuť, trochu zvlažiť ústa, čo len na krátky okamih sa ukryť pred azúrovým besnením bezoblačnej oblohy. No pred zmyselnou krásou okolitej krajiny sa skryť nedá.

Čím vyššie sme vystúpili, tým krajší pohľad sa nám otvára. Desiatky a desiatky bezmenných vrcholov (vo chvíli oddychu vyťahujem mobil a spúšťam aplikáciu aby som aspoň niektoré z nich sprítomnil) sa ako vlny vzdúvajú za našimi chrbtami, stovky ďalších skryto šumia z diaľky, ako nemý príliv sa nehybne rozbíjajú o oblý hrebeň hôr vysoko nad našimi hlavami. Je to veru riadny kus cesty, čaká nás ešte riadna zaberačka kým sa ta dostaneme, no chvíle výstupu si spríjemňujeme pozorovaním krajiny, vzdialeného i blízkeho okolia, vždyprítomnými rozhovormi i hlbokým ponorením sa do myšlienok. Do uší mi opäť & neodbytne & opakovane búši akási vtieravá (a svižná) melódia, neklamný znak toho, že som vo veľkej pohode…

Kruté stúpanie sa pozvoľna vyrovnáva, Majerova skala sa týči obďaleč, hneď tu vedľa, len čo by kameňom dohodil, čo by jediným skokom dosiahol. Nie, nebudeme skákať, ani tam zachádzať, zdanie klame, čas pokročil a vrchol Krížnej máme takmer na dosah. Otvára sa ďalší nádherný, tentokrát kruhový, výhľad do okolia.

Ploská a Rakytov, Baníkov, Salatín či Bystrá, Kriváň, Rysy i Lomničák, Hrb aj Klenovský Vepor, Poľana, Skalka, Vtáčnik, Marhát i Bezovec, Záruby či Starý Plášť – to všetko máme (akoby) na dosah, jediným nekonečným pohľadom dokážeme obsiahnuť celé Slovensko. Krivky hôr sa prepletajú, rozbiehajú na všetky strany, vlnia, križujú, vzdúvajú, volajú, lákajú, spievajú, kričia, hašteria sa i mlčky týčia, vedú náš zrak kúzelnou cestou spomienok, otvárajú pamäť. Kde všade sme už boli, kam všade sa ešte chystáme…

Keby len výhľad nešpatila bývalá stanica lanovky kúsok pod Líškou, teda to, čo z nej nakoniec zostalo. Ruina, apokalyptická zrúcanina vhodná iba ako kulisa zombie trháku, (polo)rozpadnutá troska, smutný svedok doby, zlaté chvíle ktorej tu nemo zarastajú trávou. Ako malý vystrašený chlapec som na tomto mieste (s úľavou) vysadal po nekonečnej jazde, ešte stále sa mi v kútiku oka zrkadlí obraz hrôzy, veď predsa – prvýkrát sám, vysoko nad zemou, zavesený na jedinom tenkom lane, bezmocne sa pohupujúci vo vetre na chatrnej sedačke… a to ma o chvíľu čaká ešte cesta dole…

Zanechajme však dávne hrôzy tam kde patria, nevyťahujeme tie spomienky na svetlo dňa, je tak pekne, na vrchol je to už len kúsok, plávam rozľahlou lúkou ako bárka pokojnou hladinou mora, čerím steblá tráv – spenené vrcholce vĺn mi hladia kolená, moja duša meandruje priestorom, myseľ sa ponára do spomienok, iba pár krokov, len niekoľko viet príjemného rozhovoru, čo nevidieť budem tam, hoci som sem (pôvodne) ani nechcel chodiť, Kráľova hoľa je nádherný kopec, tento sa mu však prinajmenšom vyrovná, veď ja som (nakoniec) tak rád…

A tak tu teraz stojím a rozhliadam sa. Do okolia, do minulosti, do svojho vnútra…

…spomínam na dávny okruh zo Salašiek na Chatu pod Borišovom (Janči & Milan & Juro – to sme ešte boli mladí) i na ten spred desiatich rokov z Chaty pod Borišovovom (Janči & Milan & Juro & Martin – to sme ešte boli krásni). Všetko naokolo je (tuším) rovnaké ako vtedy… len tá stará stanica lanovky je ešte staršia, čochvíľa sa stratí úplne (konečne – v takejto podobe je tu len na oštaru, hyzdí celý kraj)… len plot na vojenskom objekte je akýsi viac naklonený, aj hrdzavých škvŕn na ňom (hádam) pribudlo… hláska je tichá, hláska je nemá, nech taká zostane naveky… rovnaký hrebeň, rovnaké svahy, rovnaká hora… všetko je rovnaké… ako som sa však zmenil ja?

Tým si teraz ale hlavu nezaťažujem, zapájam sa do skupinového oddychovania, maškrtenia, užívania absolútnej pohody, voľkáme si, hovieme a lebedíme na vrchole Krížnej, rozložitej vládkyne krajiny… čo v slnečné dni (ako je ten dnešný) rozdáva všetkým radosť, čo v hmlisté rána halí celú krajinu plášťom tajomna, čo v zimné predpoludnia bičuje lavínami dná údolí, zo svahov ktorej neustále tryskajú bohaté stružky životodarnej vlahy…

Robo dorazil, Jozef volá, ostatných cyklistov sa (asi) nedočkáme, poďme… Kdesi povyše Kráľovej studne (presne tam, kde sa nakoniec predsa len stretneme s našimi kamarátmi) by mala z hrebeňa odbočovať cesta…

A je to veru krásny chodník! Kľukatí sa na rozmedzí svažitých lúk a nepriechodnej kosodreviny, sprava nás driape ostré ihličie, zľava hladí hebká tráva. A jej výsosť Krížna? Hrá sa s nami, špásuje, provokuje. Stačí si len pár krokov hľadieť pod nohy (predsa sa nestrepem tuná na rovine!), potom zdvihnúť zrak a obzrieť ponad plece. Hora je tam, no stále iná. Tu široká, rozložitá, inde stiahnutá v úzadí, otŕčajúca na odiv len takú úzku úboč. Krok po kroku sa vzďaľuje, avšak je čoraz vyššia, rastie, čoskoro sa čnie až kamsi do nebies. Človek (len taký malý, nevýznamný mravček) a hora, vládkyňa a ochrankyňa kraja…

Dnes si vychutnávam každú chvíľku pohybu, užívam každú minútu výletu. Počasie vyšlo, partia je – ako inak – výborná, bol to dobrý nápad zmeniť miesto výstupu, bolo to správne rozhodnutie vybrať sa práve sem. A úplne najlepšie sme zvolili trasu zostupu. Tu je to pohoda, klesanie príjemné, aj tam, kde viac prituhne, to ešte ide. To keby sme sa vracali rovnakou cestou… radšej nemyslieť! Tam to nie je chodník, to je Pasca na myši (ako tá na Streife), tam to nie je Krížna, tam to je Kitzbühel – len zavrieť oči, vykročiť a letieť…

Niektorých – Rasťa, spolucestujúcu a mňa, čaká na samý záver putovanie proti toku času, pokúsime sa nájsť bývalú podnikovú chatu, miesto, kam sme (občas / pravidelne) chodievali tráviť chvíle podobné tým dnešným. Odpájame sa od ostatných, strácame sa v lese. A ten po chvíli redne a mladne, náš krok pevnie, asfaltka je menej obdratá, na ceste smradia embéčky, lady či trabanty, pomedzi ne vyzeráme tú správnu odbočku (minule som ju nenašiel), možno by nám pomohol strieborný svit luny, či akýsi iný zázrak, poďme ešte kúsok vyššie, ešte o jednu zákrutu, tuná to vyzerá povedome, vyšliapnime hore medzi stromy, tam opodiaľ čosi presvitá…

Výskumný ústav strojárskeho spotrebného tovaru (teda VÚSST), obecne zvaný Rozvoj (tu sa na konci osemdesiatych rokov formovala, i keď to vtedy ešte vôbec nikto netušil, jedna zo stavebných buniek organizmu budúceho MKCK a vlastne i mojej rodiny), vlastnil dlhé roky kúsok od Salašiek chatu. Chodili sme tam oddychovať (malý chlapec & lanovka, hrôza v očiach, vietor vo vlasoch), brigádovať (mládežníci, spevokol v reštaurácii, pohár piva v hrsti) aj hýriť (zväzáci, moje všetky ostatné návštevy).

Podarilo sa! Práve pred touto chatou stojíme, je (skoro) taká istá ako kedysi, to len my sme sa zmenili, ale práve v tejto chvíli, práve na tomto mieste, sme opäť rovnakí ako vtedy… myšlienky víria hlavou, spomienky ožívajú, zhmotňujú sa, ako striebristé vločky – úlomky pamäte (a či len hra slnečných lúčov v pomaly postupujúcom odpoludní) pršia z vršiakov odrastených stromov, čo sprítomniť? čo vytiahnuť na svetlo dňa? čo naopak nechať navždy odpočívať… každý z nás má vlastné zážitky, formuje si vlastnú pamäť, skrýva vlastných démonov. Nechajme preto minulosť minulosti, len tíško sa potešme závanom jej ozveny, pripomeňme si čo sa sluší, skryto sa pousmejme tomu ostatnému…

A ovlažme sa vodou z prameňa za chatou, je rovnaká ako kedysi, svieža, chladná, lahodná…

Hoci je to do cieľa ešte riadny kus cesty, nám ubehne ako nič. Rozradostnení spomienkami priam letíme dole asfaltkou, svižne prepletáme nohami nadol Tureckou, len kde-tu sa pristavíme na jedinú fotečku, len na jednu krátku pripomienku dávno minulého. Kdesi poniže nás už netrpezlivo očakávajú kamaráti (aj cyklisti, aj Jozef, aj mobil sa už našiel), z misy sa šíri vôňa halušiek. A veruže sú chutné! Dlho som už také nejedol, haluškári z Tureckej sú majstri svojho remesla. Len kvôli nim by sa oplatilo merať sem cestu! Hoci, niet sa prečo ošívať, niet sa na čo sťažovať, dnes predsa všetok sadlo tak ako má – počasie, hora aj partia. A aj tú chatu sme nakoniec našli.

Deň je ešte mladý, času máme dosť. Chvíľu posedíme (poniektorí) pri pive na terase v Starých Horách, o čosi dlhšie potom (všetci) aj v prístrešku vo dvore, krátko na záver (tí najvytrvalejší) vnútri v chate. Náš nesmelý (a nie veľmi vydarený) pokus o zanôtenie víta už nový deň. Poďme mi radšej spať!

nedeľa 10.9., deň návratu

Budí nás ďalšie krásne ráno. Vstáva sa ale o poznanie ťažšie, ten včerajší výstup bol predsa len akýsi vyčerpávajúci 😉. Dnes nás čaká cesta domov, niektorých aj čosi viac, slovo však najskôr odovzdávam Jančimu, hovorcovi (teraz už opäť iba veľmi malej) cyklistickej skupinky:

Po pre mňa náročných oslavách života, sme sa prebudili do rána rozchodu. Jedni išli absolvovať ešte banské štôlne, chodby a zrúcaniny hradu. Druhí šli priamo domov. A ja som zostal len so Štefanom, aby sme sa dostali na bicykloch k vlaku do Ružomberka.

Zo Starých Hôr sme sa museli dostať na hrebeň. Zvážnice nás doviedli do sedla Dolný Šturec. Na 6 kilometroch sme urobili asi 400 výškových metrov. Ďalej nasledovala, z hľadiska stúpania, už prijateľná cesta. Okolo Jelenej skaly sme cez Krčahy prešli na útulňu Na kráme. Tu sme sa občerstvili a pokračovali smer Kečka. Išli sme aj peši, brutálnym stúpaním po kameňoch a hore na kopci sme videli auto. Stretli sme ochranárov národného parku. Upozornili nás, že na mieste, kde mali auto, videli veľkého čierneho medveďa. Mal som so sebou píšťalku, začal som preto, keď mi ešte ostal dych, pískať, aby sme macka neprekvapili. Chvalabohu k stretu nedošlo. Urobili sme traverz Kečky, Handliarky, odkiaľ nasledovali krásne výhľady na Veľkú Fatru a Nízke Tatry. Do Hiadeľského sedla sme sa dostali  technickým traverzom, ktorým bol vlastne úzky chodník po kameňoch a koreňoch stromov zarezaný v strmom svahu.

Zjazdom sme sa cez sedlo pod Babou dostali do Korytnice, kde sme si dali studenú kyselku a prešli popri zdevastovaných budovách kúpeľov. Zachoval sa tu asi len kostolík.

Priblížili sme sa k hlavnej ceste a pokračovali sme cyklocestou, ktorá viedla Korytnickou dolinou až do Ružomberka. V Podsuchej sme sa najedli a nabrali posledné sily na zbytok túry. Čakal nás posledný tvrdý oriešok, Vlkolínec, hlavne sedlo Pod Sidorovom. To sedlo mi pripomenulo niečo z minulosti, keď som raz zabudol ruksak v reštaurácii vo Vlkolínci a skalnatý stupák  som musel absolvovať dvakrát. Posledný úsek po skalách v horku na sedlo veľmi bolel. Išiel som skoro ako opitý. Sily nás už opustili, zostala len zotrvačnosť. Ale zvládli sme to.

Nakoniec nás čakal už len zjazd po peknej asfaltke do Ružomberka a vlak domov.

60km, 1581m

Štatistika: celkovo sme našliapali 189 km s prevýšením 4475 m.

A ako si na tento deň spomínam ja? Budíček, balenie, upratovanie a čas strávený raňajkami mi splývajú do jedinej blikotavo tepúcej farebnej škvrny, asi som mal ísť do postele o čosi skôr, nemusel som v ruke toľko stískať pohár, rannú cestu musím predsa (bezpečne) odšoférovať ja. Lúčime sa s tými, čo smerujú priamo domov (hádam sa čoskoro opäť niekde stretneme), posádky ďalších troch áut majú podobný plán. Neďaleká Špania Dolina má cveng, no (skoro) nikto z nás tam (už veľmi dlho) nebol, je najvyšší čas to napraviť.

Skúška semaforom je úspešná v pomere 2:1, zablúdi len jedno z áut, čoskoro nás však dobehne (ja som si tým, na rovnakom mieste, prešiel v piatok, dnes som za frajera). Do centra obce nás nepúšťa zákaz vjazdu, náhradné parkovisko je ale umiestnené ešte lepšie, cesta z neho dobre značená, k banskému prekopu sa tak dostávame včas a bez zbytočného blúdenia.

Špania dolina, dedinka roztratená na strmých svahoch Nízkych Tatier, akoby priam vyrastala z hlušiny háld, v toto skoré ráno stále tíško sníva svoj medený sen. Roztrúsené staré domy nečujne rozprávajú príbehy zašlej slávy predlhých štôlní a hlbokých šácht, ich okná nedôverčivo sledujú pohyb nečakaných hostí bezcitne narúšajúcich strnulý pokoj slnečnej nedele. Rasťo a Eva smerujú na Šachtičky, sila spomienok ich ťahá práve tam. My ostatní, ktorí sme podľahli volaniu podzemia sa usádzame pri mrežiach dlhokánskeho tunela… vedúceho kamsi do útrob zeme, (ešte) nepoznáme jeho účel, banský prekop sú pre nás (zatiaľ) iba slová, nevieme si pod nimi nič predstaviť, nevieme čo nás tam dnu čaká, medzitým len netrpezlivo čakáme, dúfame, že sa niekto objaví, že odomkne bránu do podzemia, že nás vpustí ďalej. Objavuje sa mladá pani…

…veselá špaňodolka s bratislavským prízvukom, kde sa tu taká nabrala? – vraj ako deti sa sem chodili hrávať, z Prešporka to je (však) kus cesty, možno akási chalupárka alebo čosi podobné… Nie, len návrat stratenej dcéry (ako sa dozvedáme neskôr), späť ju priviedlo volanie rodnej hrudy – musí byť naozaj silné, navonok romantický život v tomto prekrásnom kúte vie byť v skutočnosti riadne tvrdý. Brána sa so škripotom otvára (to som pre dramatickosť tejto chvíle trochu prifarbil), váhavo vstupujeme do tmy, ktorú presvecujú len sliepňajúce svetielka na našich prilbách…

V tejto oblasti sa ruda ťažila (vraj) od praveku, meď a striebro boli odjakživa výhodným obchodným artiklom, kvôli nim sa oplatilo zavŕtať hlboko pod zem, vyniesť na povrch hrudy obsahujúce čo len malé množstvo vzácnych kovov. Hlušina sa hromadila všade navôkol… Za dlhé stáročia sa jej nazbierali plné haldy, menili a formovali tvar okolia, určovali ráz krajiny. Dávne metódy ťažby však nedovolili z horniny vyťažiť bezozvyšku celý obsah. Čas plynul, stáročia leteli… Hlušina, ktorá sa len tak ledabolo povaľovala všade naokolo, mala (podľa odhadov) obsahovať ešte dostatočné množstvo kovu. A tak súdruhovia postavili fabrika, cez horu prekopali tunel… Banský dopravný prekop umožnil prepraviť na spracovanie rudu z druhej strany kopca, z Piesku, odtiaľ, kde sa mali hromadiť jej najbohatšie zvyšky. V skutočnom živote však nie všetko vychádza podľa predpokladov… Hlušina bola chudobnejšia ako sa čakalo, závod musel spracúvať materiál aj z iných zdrojov, kolesá strojov sa spomaľovali, až nakoniec zastali úplne. Dnes tu zostalo len hrboľaté parkovisko (na ktorom máme odložené autá) a tento prekop. A vodný zdroj (ktorý pri razení objavili). Len vďaka nemu zostal tunel udržiavaný a mohol byť sprístupnený. A tak tu teraz stojíme, pripravení vstúpiť, zavŕtať sa do 200 metrovej hĺbky, 1600 metrov dlhým pochodom prejsť až kamsi do susedného údolia. Paráda!

Akoby horu prestrelil nábojnicou – priama línia prekopu vedie nebadateľne nahor, len toľko, aby sa vozíky doplna naložené rudou zľahka zviezli do gigantického pažeráka mlynice. Prechádzame veľkým tmavým portálom, vstupujeme do útrob Zeme. Čiernu tmu prerezávajú iba krátke kužele lampášov, pomaly sa moceme černotou, ako permoníci, ako krysy snoriace temnotou a vlhkom, vedie nás len inštinkt (a hlas našej sprievodkyne), kdesi v diaľke však pomaly rastie svetelný bod, zatiaľ je len ako špendlíková hlavička, no čoraz jasnejší, väčší, po (necelej) polhodinke už pred nami (konečne) žiari (doširoka roztvorené) oko, výstupný (a či vstupný – uhol pohľadu) portál prekrytý mrežou, za chrbtom (takmer) neviditeľne sliepňa malá bodka, jagavé zrniečko prachu, len taká malá špendlíková hlavička…

Hoci nikto z nás netrpí klaustrofóbiou (inak by sa sem predsa netrepal) na návrat späť volíme okľuku lesom, po svetle, po vzduchu, po zemskom povrchu, veď (nie sme podzemné tvory)… Avšak najskôr sa nevieme rozlúčiť s našou sprievodkyňou, je veselá, je zhovorčivá, rozpráva tak zaujímavo… možno sa dnes ešte uvidíme – neskôr, ak nás cestou nezožerú medvede…

Vraj ich tu už dlho nikto nestretol (ani nevidel), ale čo keď to šťastie budeme mať práve my… Najskôr sa však vyhrejeme na slniečku, zapijeme glg vody, schrúmeme sladkú tyčinku, viac nemáme, na žiadnu turistiku sme sa dnes nechystali. A rozhliadneme sa po okolí, niekde tu sa rozkladala dávna banícka osada Piesky, ozrutná halda, čo slúžila ako zdroj potravy pre (zaniknutú) fabriku, lokalita s povstaleckou históriou… dnes to však nepripomína už takmer nič… len dajaké (rekreačné) chaty učupené v lese… pamätník SNP pod košatým smrekom… skromná kaplnka… kdesi v tichu stromov ukrytý cintorín (ten nenájdeme, škoda)… zamokrené vyústenie akejsi štôlne… všetko ostatné odniesol čas…

A tak sa ponárame do hlbokých lesov týchto rudonosných hôr, štveráme sa podmáčaným svahom, je strmý, šmykľavý, na to som sa dnes vôbec nepripravil, ešte sa tu kdesi zgerím, vyváľam v bahne, budem špinavý, blato bude zo mňa odpadávať v šúplatách, ako zo svine, ako zo zafúľaného tvora šerého prítmia hlbokých húštin, ako z takého medveďa… Neprivolávajme však pána hôr, v rozľahlých lesoch, v kriačí a skrytých úšustoch svahov nejaký určite odpočíva, nech tam len zostane, nech si nás nevšíma…

Krásne a ľudoprázdne sú tieto hory, utíchol klepot kladiviek, nepočuť hlasy baníkov, zastavili sa kolesá vozíkov, ústie šácht a štôlní sa stráca pod nánosom závalov, hnijúceho lístia a zabudnutia. To len my, občasní turisti a návštevníci narúšame pokoj tých miest, iba náš smiech a rozhovory vibrujú ovzduším, naše kroky šuchocú po lesných cestičkách, zrak objavuje skryté zákutia, fantázia pracuje, zhmotňuje zabudnuté príbehy, vdychuje dušu (a význam) ruinám stavieb nečakane sa vylupujúcim z prítmia lesa…

Šachta Ludovika, vraj najmladšia a najvýkonnejšia zo špaňodolských šách, len vyblednuté zvyšky múrov jej budov umožňujú predstaviť si navždy stratený ruch oživujúci toto miesto, len rozľahlé futbalové ihrisko na vrchole haldy svedčí o mohutnosti vyťažených priestorov. Stromy miznú, priestor sa otvára…

Ten bledý kamenný svah, zvyšok po akomsi zosuve či holorube (myslel som pri pohľade od parkoviska), je vlastne obrovitánska halda, jej rozmer presahuje všetko predstaviteľné, jej objem prevyšuje všetko zmysluplné. Stojím (s doširoka otvorenými očami i ústami) a v nemom úžase obdivujem dramaticky  (nechcene) krásny výtvor stáročnej činnosti človeka, až neľudsky úžasný výsledok práce ľudských rúk. Naozaj neskutočné divadlo!

V taký krásny deň ako dnes, keď sa na krajinu z oblohy rinú prívaly blankytného poludnia, keď slnečný jas dobiela vypaľuje povrch skál, keď ľudské zmysly zaplavuje prebytok vnemov, je skutočným zážitkom prechádzať týmito miestami, kochať sa neopakovateľnými obrazmi, užívať si pokojnú krásu okamžiku. Ale to ešte zďaleka nie je všetko, práve vchádzame do uličiek Španej Doliny, do úzkych priechodov medzi jej domami. Nádhera!

Zarezané v strmom svahu (niekde vraj slnko nezasvieti viac než na dve hodiny), zatiahnuté kus od cesty, učupené v chládku stromov sa chúlia staré banícke obydlia, dlhé úzke domčeky široké hádam na jedinú izbu. Namiesto chodby sa zvonka k stene tesne primkýna zasklená veranda, vstúpiš dnu a ihneď ťa obalí nezameniteľná aróma starého dreva a predlhej pamäti miesta, v povetrí sa trblietavo blyštia zrniečka prachu i spomienok. Očarený sadáš za stôl. V neskorú podvečernú hodinu pozoruješ cez zaprášené okno posledný lúč slnka, hladko sa sunie po priedomí, práve sa zošmykol po kmeni stromu, pomaly odchádza hore ulicou, naposledy sa obzrie späť, purpurovým jasom prežiari svah protiľahlej haldy… súmrak tíško halí celú dolinu…

Koľko kvapiek dažďa stieklo za tie doby po stmavnutých šindľových strechách… drobné okná izieb ticho zrkadlia odrazy minulých, prítomných i tých nastávajúcich dejov… hrboľaté kamenné podesty pevne podopierajú nerovné biele steny, čo skala to príbeh, jeden dielik skladačky pamäte… oblúkový prechod brány, popod ktorý večer čo večer prechádza tajomná zhrbená postava, tu viditeľná, tam sa strácajúca v hustnúcej tme súmraku – genius loci, duch miesta, neustále obchádza svoj priestor… roztancované doštené ploty, koľké ruky ich za ten čas vyhladili, koľkým postavám poskytli oporu, pod koľkými závejmi sa krčili… do fľakov omietky každej jednej chalupy sa hlboko vpísal čas a pamäť tohto miesta… ako dlhým tunelom prekonávajú kryté kostolné schody stúpanie z námestia, nerovné, hrboľaté, každý z tých 162 stupov je iný, vlastným jazykom rozpráva svoj vlastný príbeh… tabuľa na obchode – Jedivo a potrebné – priťahuje zrak, dráždi predstavivosť, láka vstúpiť – koloniál, len tam môžeš nájsť skutočne všetko… spomedzi kameňov neďalekého múra vyrastá vodovodné potrubie i farebný chudorľavý kvet…

…a nakoniec sme stretli aj našu sprievodkyňu, v dome pri pumpe, hneď vedľa kostola…

Banícky orloj, budova Klopačky, výborný obed, kaplnka Božieho hrobu – je tu toho priveľa, na viacero miest sme ani nestihli (už nevládali) nakuknúť – Špania Dolina, my sa raz vrátime, ja sa určite vrátim!

No to však zďaleka ešte nie je všetko, pred nami je návšteva hradu Revište, priveľa krát som iba narýchlo prebehol popod jeho hrdé hradby, mnohokrát len zobďaleč obdivoval jeho pyšné bašty. Nastal čas napraviť zameškané…

…musím však akosi pretrpieť tú cestu (v horúčave pokročilého popoludnia na mňa prišiel neskutočný útlm, hádam nezaspím, hádam sa niekde nevygúľam, nepoobraciam auto). Chvalabohu sa tieto čierne scenáre nenaplnia, po necelej hodinke parkujeme na brehu Hrona. Obďaleč, vo výške nad našimi hlavami sa čnie vytúžený hrad.

Len krajíčkom oka sa osviežim pohľadom na svižne plynúcu hladinu rieky, len kúsok sa vyštverám nahor kopcom a únava je preč. Hoci sa autom dalo vyjsť vyššie – my sme však turisti, my sa tam driapeme pekne od rieky, nech si výstup užijeme, nech si návštevu zaslúžime. Čo nevidieť už klopeme na hradnú bránu.

Vo výške nad ohybom Hrona, na samom konci dlhého hrebeňa sa týči neveľká, no zaujímavá zrúcanina hradu, či skôr akejsi veľkej pevnosti. Po vyčerpávajúcom a na zážitky bohatom dni je potrebné zozbierať posledné zvyšky (prudko sa míňajúcej) energie, sústrediť sa na okolie, počúvať Paľove historky. Bolo by nenapraviteľnou škodou odísť odtiaľto len tak, uvarený, utrmácaný, zmorený. A tak sa rozhliadam do okolia, opájam výhľadmi, nechávam na myseľ pôsobiť silu slov…

…počujem ostrý hlahol trúbky, z neďalekého tureckého tábora sa blíži osamelý jazdec, posol pašu, nesie výzvu na súboj, jeho dcéra sa zatiaľ ticho chúli za závesom, len prednedávnom ušla hore na hrad, zamilovala sa do jeho pána, teraz vidí zločinnú ruku čo ukradomky sype do čaše ukrutný jed, nestačí však vykríknuť… nasledujúce ráno sa pred hradby vyrúti z brány osamelý rytier, brnenie sa jagá v lúčoch slnka, ostrie zbrane sa leskne vo sviežom vánku… no stačí jediný sek jatagánom a po zemi sa kotúľa prilbica, z nej sa do tváre zhrozeného pašu dívajú oči jeho dcéry…

…a fantazijné povesti hneď striedajú historické príbehy, ten o únose hradnej panej do tureckej zeme, i ten o konci divých Dócyovcov…

Hoci neveľká, avšak zaujímavá zrúcanina dýcha pokojom, dalo by sa tu stráviť omnoho viac času, slnko sa však pomaly skláňa nad obzor, dnes už stačilo, treba sa poberať. Ešte sa chvíľu zastavíme na terase motorestu hneď vedľa našich áut, osviežime, posilníme, oddýchneme. Potom nás čakajú len posledné desiatky kilometrov v sedačke auta, kde cestu už čoskoro halí rýchlo postupujúci súmrak. Jeseň klope na dvere…

Bol to vydarený víkend plný zážitkov, dobrej nálady a krásneho počasia. Po dlhšom čase sa nás opäť zišla riadna hŕba, každý prispel svojim dielom do skladačky príbehov tohto predlhého textu, všetkým Vám ďakujem, cyklisti – Janka Lukačovičová, Janči Budoš, Štefan Krištof, Jozef Baránek a Robo Chlpek aj turisti – Editka a Jozef Antaloví, Rasťo Mocko s dcérou Evou, Daša Soubustová, Iveta Zálešáková, Božka Golierová, Vlado Naď, Paľo Rapant, Edo Zolvík, Ľudo Šoltés, Maroš Modrovský a

Juro Golier

(Ak pri čítaní tohto siahodlhého textu niekto nadobudol dojem, že som na Krížnu ísť nechcel, bránil sa tomu, objavil som sa tam len náhodou – nie je to pravda. To sa len moja myseľ ťažko lúčila s Telgártom, Šumiacom a Kráľovou hoľou, miestami, ktoré mi za tých niekoľko rokov prirástli pene k srdcu.

A na Krížnej sa nám pod nohy aspoň nemotala žiadna kortešačka…)

Málokto to (asi) dočítal až sem, málokto dokáže pochopiť všetky nuansy mysle, neovládateľné nutkanie odovzdať ich papieru (či skôr obrazovke počítača) bolo však priveľké… Koniec, dávam poslednú bodku, hoci budem výsledok môjho úsilia ešte mnohokrát čítať, škrtať, dopĺňať, rôzne premieľať na podnebí, prežúvať, skúmať zo všetkých strán, ten text sa zo mňa nakoniec odlúpne ako koža z hada. Koža, pod ktorou sa už vyvíja nová epiderma, pripravená nasať ďalšie zážitky a pocity, postupne hrubnúť, vo forme ďalšieho príbehu odovzdať svetu svoje nálady… Stačilo, chúlim sa do embryonálnej polohy, zavrtávam pod perinu, skrúcam a motám do plachty, hádam stýkrát mi pred očami beží film tohto víkendu, nemôžem si pomôcť, vraciam sa k nemu stále a dookola, znova si v mysli premietam obrazy, vyvolávam spomienky. Tie chvíle so mnou putovali hrebeňom Pálavy, iskrivo voňali z pohára burčiaku, ich tiene ma sledovali uličkami Sigishoary, zrkadlili sa na hladine Medvedieho jazera, s postupujúcim večerom sa tíško spúšťali zo svahov Glanzenbergu do zhasínajúcich uličiek mesta, ich ozvena sa vracala zo štrbín bralnatého Sitna. Nečakaný zvuk polnočnej motorky, hluk lietadla prerezávajúci striebristú tvár luny, náhly, ničím nevyvolaný, akoby nezmyselný závan pohybujúci záclonou… spím a či bdiem? – snívam svoj sen…

Akcia Kykula

7.10.2023

Akcie sa zúčastnili: Ľ. a H. Rosoví, M. a V. Miklošovičoví, V. Gubiová, M. Kupčík, I. Kubiš, D. Surovčík, S. Macejka, D. Fáziková, R. Miklošík, Ľ. Kraic, M. Líška, Š. Krištof a J. Budoš.

 Územie okolo Kykuly, Výškovca a Mikulčinho vrchu v Bielych Karpatoch sa vyznačuje veľmi krásnymi prírodnými scenériami, ktoré chytia za srdce každého milovníka prírody, nás nevynímajúc. Preto sa sem každým rokom vraciame. Tento rok nebol výnimkou.

Pozvánka padla na sobotu 7.10.2023. Meteorológovia nám prisľúbili slnečné počasie. Viac nám nebolo treba.

V Novom Meste nad Váhom na parkovisku pri železničnej stanici sa nás stretáva pomerne početná skupinka (15-tich) nedočkavých cyklistov dychtiacich po staronových zážitkoch. Sľúbené slniečko je tu, takže po štartovnom fote nám nič nebráni vydať sa na – pre nás – už klasickú trasu.

V pohode opúšťame mesto a prechádzame dedinami Dolné Srnie a Bošáca. Tu odbočujeme na vedľajšiu okresku smerujúcu na Haluzice. Trochu nás preverí prvé stúpanie, ale kompenzujú to slnečné výhľady na okolité hory a Považie.

V Haluziciach sa nezastavujeme. Tamojšie turistické skvosty (tiesňavu a kostolík) sme už viackrát navštívili, tak pokračujeme cez mini priesmyk do dediny Štvrtok. Odtiaľ putujeme dedinkami po podhorí.

V Melčiciach sa zastavujeme v supermarkete na malé občerstvenie, pretože hostince v tejto oblasti otvárajú až neskoršie a nám by energia pri stúpaní na hraničný hrebeň citeľne chýbala. Ešte v Chocholnej sa zastavujeme pri miestnom prameni na doplnenie posledných tekutín.

V dedine odbočujeme z hlavnej cesty doľava na vedľajšiu asfaltku, ktorá nás pozvoľne popri potoku Chocholnica vedie do hôr. Slniečko nám stále svieti, užívame si pohodovú cyklistiku. Asi po piatich kilometroch odbočujeme tentokrát doprava a teraz už začína hlavné stúpanie na hrebeň. Trochu si musíme načrieť hlbšie do zásobníka síl, lebo sklon má miestami 13%.

Ale už sa začínajú objavovať prvé spomínané výhľady, pre ktoré sem tak radi chodievame. Po pravej ruke sa objavujú prvé chatky no a od Kykuly–školy a prekročení pomyselných hraníc s Moravou človek nevie kam pozrieť skôr. Dnes je slnečno, takže je vidieť pomerne ďaleko.

Necháme sa hýčkať touto prírodnou romantikou, takže ani nevnímame, že terén sa zvlňuje a treba stále zabrať do pedálov. Prichádzame k pomníku amerických letcov. Trochu sa zastavujeme a v pokoji vnímame Výškovecké scenérie. Tie sú snáď najkrajšie.

Čaká nás posledné stúpanie na chatu Vyškovec, naše dnešné hlavné občerstvovacie miesto. No bohužiaľ dnes tu majú súkromnú oslavu. Takže musíme ísť ďalej. Našťastie v tejto časti Karpát o takéto miesta nie je núdza. Naše gastronomické požiadavky bohato splní neďaleký Penzión Patrik.

Sme vo výške 800 m. Odtiaľto nás čaká parádny 8-kilometrový zjazd cez dedinu Lopeník až do Březovej. Tu sa na chvíľu zastavíme. Dobrá kávička poobede iste urobí dobre. Aj urobila. Takto dobre naladení sa vydávame na posledný asi 20-kilometrový úsek do Nového Mesta. Je to opäť v pozvoľnom klesaní, aj vietor nám viac-menej pomáha, takže si užívame opäť pohodovú cyklistiku.

Zastavujeme sa len na chvíľku v Zemianskom Podhradí pri Evanjelickom kostole. V dobrej pohode prichádzame do cieľa ku našim autám. Vlakári smerujú na stanicu, nostopári (Ivan a Stano) sa vydávajú na cestu domov po svojich. My autári nakladáme bicykle na autonosiče.

Jedno máme spoločné, vraciame sa domov s pocitom opäť príjemne stráveného dňa na bicykli. Dnes to bolo okorenené krásnou prírodou Bielych Karpát. Miestom, kde matka príroda nešetrila pri rozdávaní bonusov a uštedrila tu pre oko človeka nezabudnuteľné scenérie.

Sme jej povďační za to, že sa sem môžeme (musíme) stále vracať.

Dĺžka trasy 71 km; prevýšenie 1050 m.

Ľuboš Kraic