Akcia Rybníček – brutus 30.8.

Akcie sa za MKCK zúčastnili: A. Nováková, E. Kraicová, Ľ. Kraic, J. Golier, Martin Golier, M. Babišík, a J. Budoš.

Ako hosť: Trnavský sršeň Milan Liška .

Štart v Trnave bol pred Relaxom o 7 hodine. Prišiel len Milan a to som bol veľmi rád, že nemusím ísť do Pezinka sám. Do Pezinka som chcel ísť čo najrýchlejšie, čiže cez Ružindol, Budmerice, ale vedel som, že námestie v Modre je rozkopané, chcel som sa jej vyhnúť, ale Modra bola naším magnetom, cez Vištuk a Šenkvice nás pritiahla.

V Pezinku po klasickom malom občerstvení sme čakali na Golierových, nemohli sme sa ich trochu dočkať, ale predsa sme sa stretli na hlavnej ceste smerom na Babu. Pozvoľné stúpanie po dobrej asfaltke sa zmenilo na pozvoľné neskôr na brutálne stúpanie po horšej až zlej spevnenej ceste na sedlo pod Javorinou. Cestou sme ešte absolvovali fotenie pred horárňou Rybníček. Cestou na sedlo sme museli čakať na Jura, mal po skoro ideálnej ceste defekt. Zo sedla náš nečakal oddych, i keď som to všetkým tvrdil, že pôjdeme aj dole kopcom, ale hore kopcom to bolo podstatne viac, až to vyvrcholilo stúpaním pod Skalnatou. Tu som sa začal všetkým ospravedlňovať.

Zjazdom dolu kopcom sme sa nestačili kochať prírodnou scenériou, lebo sme museli pozerať hlavne na naše kolesá, aby sme nezleteli na našu tvrdú matičku zem. Potom nasledovala pešia prechádzka cez oboru vo vysokej tráve až na červenú turistickú značku. Čo nevidieť sme sa ocitli na Čermákovej lúke, kde sme mali obedňajšiu prestávku. Boli tu snahy, aby sme zišli len nejaký kilometer dolu k chate, kde hrozilo aj pivo. Vedel som, že by bol veľký problém sa vrátiť naspäť do kopca, tak som bol proti sebe a zatrhol som to. Na Hubalovú nás čakal mierny výstup a potom krásny zjazd, kde sme mohli obdivovať krásne výhľady na Geldek a Roštún. Neskôr sme si zajazdili v krásnom zjazde po traverze až na Hubalovú. Pod Hubalovou asi 150m sme sa občerstvili pri prameni s kvalitne vychladenou vodou, ktorá niektorým pripomínala vychladené pivo.

Cez oboru sme míňali pracujúcich lesných robotníkov, Asi sme pôsobili na nich dosť čudne, že sa niekto motá po takom horku po lese a pritom im nikto neplatí za to. Cez oboru sme sa dostali cez dieru v plote na Skalku. Tu nás čakala jazda zručnosti po modrej turistickej značke, ktorá viedla tesne pri obore. Nástrahou boli skaly a polená. Všetci sme to zvládli bez ujmy aj krátke tvrdé stúpanie a následné strmé klesanie. Opäť som sa musel ospravedlňovať.

Do Sklenej huty sme už využili skôr naše brzdy, ako naše svaly pri stúpaní. Po poslednom stúpaní smerom na Zabité, sme pri zátiší s osamelou bedľou počkali na tých, čo sa najviac kochali prírodou Malých Karpát. V zjazde na Zabité vylepšili cestu lesáci alebo horári navezením hlbokej vrstvy drobného kamenia. Bol to horor nejako na bicykli prejsť, aj najmenšou možnou rýchlosťou bez šmyku alebo pádu na nohy. Túto časť by s problémami absolvovali aj jazdci s horským dizajnom. Tu sa mi podarilo preletieť, sám neviem ako cez bicykel a prvý náraz som ucítil, teraz neviem presne, či ľavým lakťom alebo ľavým bokom. Chvála Bohu som vážne zranenie nemal, čiže bez problémov sme pokračovali krásnym zjazdom po ideálnej asfaltke až do šenku v Doľanoch.

Tu sme po dosť dlhých úmorných kilometroch mohli vychutnať, čo je to pivo. Golierovci tu mali auto, čiže mali to už za sebou, samozrejme ráno museli šliapať cca 19 km do Pezinka. Zobrali so sebou aj Anku. Kraicoví a Liška prišli vlakom do Pezinka. Čiže tak isto ako nás s Milankom, čakala ich cesta cez Dlhú, Borovú a Ružindol do Trnavy po celkom dobre vyhriatej ceste, vzduchu ako keby ste sa ocitli v predhriatej trúbe. Vietor bol po Ružindol hlavne bočný. Od Ružindola sa zmenil na priaznivý do chrbta. V Cihelne v Trnave som sa rozlúčil s mojím jediným nonstopákom s Milankom. Milanko ešte deň predtým absolvoval Špačinskú stovku na bicykli, čo ešte viac podčiarkuje jeho cyklistický výkon.

Musím všetkých bez rozdielu pochváliť, že mi až tak veľa nenadávali i keď mali aj právo, lebo táto akcia, ako sme ju neskôr nazvali akcia brutus, bola veľmi náročná nielen na kondíciu, bicykle a počasie. Občerstvenie bolo len na začiatku a na konci trasy. Všetci prejavili morálne a vôľové vlastnosti, siahali skoro na dno svojich síl, ale nevzdali sa a ukázali svoj charakter. Za to všetkým patrí vďaka.

Zdar, zdar, zdar.

J. Budoš

Akcia Vápenky 23.8.

Akcie sa za MKCK zúčastnili: P. Herceg, B. Ilavská, D. Surovčík, J. Poláček, Ľ. a E. Kraicoví, S. Studený, J. Budoš, T. Gieci, P. Hovorka, P. Vrábel, A. Nováková a M. Babišík.

Ako hostia: D. Janus, P. Kyseľ, M. Modrovský a M. Gieci.

Bicyklovať po slovensko-moravskom pomedzí patrí pre svoje neobyčajné prírodné scenérie vždy k nezabudnuteľným cyklistickým zážitkom. Presvedčiť sa o tom prišlo v nedeľu 23.8.2015 aj 17 cyklistov(tiek) z Malokarpatského cykloklubu so svojimi hosťami.

Stretávame sa v Novom Meste nad Váhom pri miestnom Lidli krátko po 9. hodine. Prichádzame sem vlakom, autami. Z Piešťan a z neďalekého okolia prišli po svojich, čiže na bicykli.

Po obligátnom fotení sa niečo pred desiatou hodinou vydávame na trasu. Počasie je priam ukážkové, tak sa kocháme krajom v okolí Bošáce a Zemianskeho Podhradia. Cez bývalý hraničný prechod Šiance sa dostávame na Moravu. Zastavujeme sa v Březovej a v peknom prostredí Hostinca pod Lipou nám dobre padne jedno „orosené“ na občerstvenie pred nadchádzajúcim stupákom. Stúpanie je mierne s neustálymi výhľadmi na krajinu v okolí Lopeníka. Dostávame sa na Březovské sedlo. Tu sa od nás oddeľuje Peťo Hovorka, lebo ďalšia cesta nie je pre jeho cestný bicykel. Pokračuje cez Strání do Cetune, vyšliapne si Veľkú Javorinu a cez kopanice smeruje domov do Vrbového.

My ostatní pokračujeme podľa plánu v našej trase. Aby sme sa vyhli padnutiu do dediny Strání a tým aj strate nadobudnutej výšky, vydávame sa odtiaľto po červenej značke na sedlo Dubina. Cesta je opäť s krásnymi výhľadmi na moravskú stranu. Tu sa opäť vraciame na asfaltku a s minimálnou stratou výšky sa dostávame do sedla Javořina. Odbočujeme na lesnú šotolinovú cestu, ktorá nás jemným stúpaním dovedie na križovatku pri Kamennej boude. Tu je možnosť ísť k pomníku leteckej havárie z roku 1967 alebo vyšliapať si na vrchol Veľkej Javoriny. Našej trase vyhovuje možnosť tri, čiže štvorkilometrový zjazd po peknej asfaltke do dedinky Vápenky.

Je čas obeda a tak sa zastavujeme v penzióne u Černého potoka, kde sa nechávame rozmaznávať miestnou gastronómiou. Po dobrej kávičke sa opäť vydávame na našu trasu.

Za Vápenkami odbočujeme na náučný cyklochodník Psí vŕšek, ktorý bol vybudovaný v rámci cezhraničnej spolupráce Čechov a Slovákov. Tento nás dovedie do dediny Nová Lhota. Za ňou začíname stúpať po starej vojenskej ceste smerujúcej na Slovensko. Stúpanie je riadne, niektorí účastníci si ho spestrujú aj pešou chôdzou. Je ale sa stále na čo pozerať. Po ľavej ruke sa neustále objavuje vrchol Veľkej Javoriny s vysielačom, po pravej ruke krásne Filipovské údolie, ktoré sme viackrát aj cyklisticky navštívili.

Dostávame sa na kótu Kubíkový vrch, kde sa na chvíľu zastavujeme. Stretávame sa tu s partiou českých turistov, ktorí smerujú až na Králický Snežník, čo je až niekde za Jeseníkmi. Zaželáme si navzájom „Šťastnú cestu“ a vydávame sa každý po svojich.

Po prekročení pomyselných hraníc sa po miernom klesaní po starej vojenskej ceste dostávame do osady Horná Hlavina. Neustále jemné klesanie nás za stáleho sledovania pokojného života na kopaniciach dovedie až do Starej Turej. Tu nastal čas na malé občerstvenie, ktoré sme si niektorí spestrili dobrou zmrzlinu.

Máme ešte stále nejakú výšku k dobru, takže ďalšia cesta sa nesie opäť v znamení jemného klesania cez Vaďovce do Hrachovišťa. Tu prechádzame na pravý breh rieky Jablonky a do Višňového prichádzame tento raz po lesnej cestičke. Samotný Čachtický hrad obchádzame už po tradičnej idylickej asfaltke, ktorá je snáď všetkými považovaná ako jedna z najkrajších trás na kopaniciach.

Prichádzame do Čachtíc. Práve sú tu hody. Pre nás je to ale čas rozlúčiť sa s našimi členmi, ktorí odtiaľto smerujú do Piešťan a okolia. Zaželáme si navzájom „Šťastnú cestu“ a my ostatní smerujeme do cieľa dnešnej etapy, do Nového Mesta nad Váhom. Tu sa rozlúčia aj „vlakári“ s „autármi“. Autári to majú tento raz jednoduchšie, lebo nie všetci vlakári sa dostanú do prvého vlaku lebo je veľmi preplnený. Nakoniec sú radi, že ich zoberie ten posledný vlak o deviatej večer.

Nuž aj taký je cyklistický život. Ale veríme, že nám to chuť do bicyklovania nezobralo a že spoznávať svet zo sedla bicykla neprestaneme. Takže tešíme sa na ďalšie nasadnutie na sedlá našich tátošov a na vietor, ktorý bude ofukovať naše tváre dychtiace za novými cyklozážitkami.

Ľ. Kraic

Akcia Dudince 13. až 16.8.

Akcie sa za MKCK zúčastnili: Juraj Poláček, Helena Gurínová, Vladimír Putera, Vladimír Oravec, Ľuboš Kraic, Emília Kraicová, Božena Ilavská, Vladimír Naď, Miroslav Šuga, Anna Kučerová a Stanislav Studený

Ako hostia: Rastislav Mocko, Jana Balejíková a Róbert Balejík

Úvodom treba povedať, že celý priebeh tejto akcie bol poznačený extrémnymi teplotami, ktoré sužujú Slovensko i okolité štáty už pomerne dlhú dobu a samozrejme sťažujú voľnočasové aktivity športového charakteru vrátane cyklistiky.

Štvrtok:
Po príchode do Dudiniec a ubytovaní v penzióne Bystrica zahajujeme plánovaný program akcie návštevou termálneho kúpaliska Dudinka, kde sladkým ničnerobením strávime celé odpoľudnie. Po miernom váhaní prichádza dokonca na rad aj miestny tobogán, na ktorom viacerí účastníci absolvujú svoju tobogánovú premiéru a musím povedať, že miestami je to dosť sranda.
Piatok:
Vyrážame na prvú plánovanú cyklotrasu Čabraď, Šahy. Celá trasa je vedená výlučne po značených spevnených i nespevnených cyklotrasách, ktoré však žiaľ nemajú vždy najkvalitnejší povrch. Prvý úsek po Dvorníky je pohodový, čo sa však veľmi rýchlo zmení náročným stúpaním a následným klesaním po rozbitej lesnej ceste do Rykynčíc. Nasleduje veľmi pekná a málo frekventovaná cesta dolinou do Medovariec, kde v miestnom obchode dopĺňame tekutiny a podebatujeme s tetou, ktorá vyšla pred dom skontrolovať akýže to „saganovci“ navštívili ich dedinu. Ďalší úsek trasy je opäť po lesnej ceste cez Bzovickú pahorkatinu, ktorá má celkom prijateľné stúpanie a nebyť neznámeho génia, ktorý dal na ňu navoziť makadam veľký ako päsť (týmto mu vyslovujem verejné poďakovanie), bola by aj vcelku pohodová. Čo už, chvíľu aj tlačíme. Z vrcholu sa poľnou cestou dostávame opäť na asfalt a cez Dolný Badín pokračujeme do Čabradského Vrbovku. Tu v obchode opäť dopĺňame tekutiny, čo sa neskôr ukáže byť dobrým strategickým rozhodnutím, lebo teplota stúpa do závratných výšok a ďalšia možnosť občerstvenia je značne vzdialená. Asfalt ešte chvíľu pokračuje po Jombíkov laz, kde ho vystrieda opäť náročné klesanie rozbitou lesnou cestou do prvého hlavného cieľa nášho výletu, k zrúcanine hradu Čabraď. Vyslaný prieskumník Ľuboš hlási, že cesta hore k hradu je pre bicykle nevhodná a tak výšľap i samotnú prehliadku zrúcaniny absolvujeme pešibusom. Nasleduje posledný úsek lesnej cesty k štátnej ceste číslo 75 a ďalej zaslúžený zjazd do obce Hrušov, kam dorážame doslova „na výpary“. Prvý na rade je miestny obchod ale keďže smäd je potvora, povinná zástavka sa koná aj o kúsok ďalej v krčme, kde garant platí rundu za „zatajené“ takmer 200 metrové stúpanie štrkovou cestou od hradu z kategórie „i jáj sem měl co dělat“. Nasleduje ďalší zjazd do Vinice a potom už len rovina popri Ipli do Šiah, kde sme si konečne doprajeme oneskorený ale o to viac zaslúžený odber stravy. Posledný úsek trasy vedie mierne zvlneným terénom do Dudiniec – v porovnaní so začiatkom trasy brnkačka. Celková dĺžka trasy 88,5 km s prevýšením 1013 m.
Sobota:
Úlohou dňa je dosiahnuť hlavný cieľ celej akcie, ktorým je výšľap na Sitno. Aj s ohľadom na počasie bola z troch pripravených alternatív vybraná tá najľahšia tak, aby trasu bez problémov mohli zvládnuť aj tí menej zdatní. Štartujeme teda zo Svätého Antona a po pár km sme v Banskej Štiavnici. Tu sme už boli viackrát, preto akosi nemáme potrebu dlhšie sa zdržovať v jej rozpálených uliciach, takže vybavíme len obligátne foto na hlavnom námestí a fičíme ďalej. Cesta od námestia dosť prudko stúpa, preto na parkovisku pod Novým zámkom spravíme krátku prestávku na vydýchnutie (je odtiaľ celkom slušná vyhliadka na mesto) a po fotení pod neďalekou Piargskou bránou pokračujeme ďalej smerom na Štiavnické Bane a Vindšachtské jazero. Na jazere sa práve koná festival bizarných plavidiel Utopenec s hudobným programom ale keďže je tam dosť blázninec, moc sa nezdržíme a cez sedlo Peciny pokračujeme na Počúvadlianské jazero. Tu je naplánovaná veľká prestávka s obedom (tentokrát dokonca v čase obeda) a kúpaním. Na záverečný útok na Sitno vyrážame úmyselne až o cca 15:30, kedy už nie je až taká horúčava. Veľmi príjemne pritom prekvapí zvážnica so žltou turistickou značkou, ktorou zo severu obchádzame Sitno ku asfaltovej ceste zo Svätého Antona na vrchol. Zvážnica vedie takmer ideálne po vrstevnici a v porovnaní s makadamom predchádzajúceho dňa nám pripadá ako diaľnica. Od križovatky s asfaltkou je to na vrchol ešte nejakých 250 výškových metrov dosť prudkého stúpania. Zhruba v jeho polovici sa nachádza zrúcanina hradu Sitno, kde máme krátku prestávku (je dosť prekvapujúce, že vďaka Slovenským povestiam oveľa známejší hrad Sitno je v porovnaní s takmer neznámym hradom Čabraď veľkosťou len akýmsi chudobným príbuzným). Po záverečnom stúpaní zakrátko dosahujeme vrchol (1009,2 m), misia splnená. Nasleduje krátky oddych, povinné fotenie a záverečný zjazd späť do Svätého Antona, počas ktorého sa nám viackrát otvárajú úžasné výhľady na okolie Banskej Štiavnice. Celková dĺžka trasy 37,5 km s prevýšením 743 m.
Nedeľa:
Dnešný deň je na programe trasa Dudince – Demandice – Santovka – Mýtne Ludany – Levice – Kalinčiakovo – Brhlovce – Súdovce – Hontianske Moravce – Dudince. Zasahuje však vyššia moc a vytrvalý dážď, ktorý nie a nie prestať nás núti akciu odpískať. Po ceste domov máme ako náplasť aspoň krátku zástavku v Santovke (termálny prameň, kde sa dalo „čapovať“ zadarmo, je už dávno vyschnutý ale kúpalisko je stále funkčné a vedúci je pôvodom z Trnavy) a veľkú prestávku v Leviciach (námestie, pešia zóna, park s jazierkom a Levický hrad). Mimochodom, nikde už nepršalo, takže asi sme sa s tým odpískaním unáhlili.

Záverom sa chcem poďakovať všetkým za účasť, pričom chcem vyzdvihnúť najmä tých, ktorí napriek tropickej horúčave absolvovali naplánované trasy podľa programu a nevydali sa cestou ľahšieho odporu. Moje osobitné uznanie patrí najstaršiemu účastníkovi Vladovi Oravcovi, ktorý vyšľapal Sitno s jedinou prestávkou pri zrúcanine hradu Sitno. Všetka česť.

Juraj Poláček

Akcia Marchegg – Angern 8.8.

Akcie sa zúčastnili : Juro Poláček, Anka Nováková, Hela Gurínová, Anka Kučerová, Paľo Herceg, Miro Šuga a Vlado Naď.

Ako hosť: Maroš Modrovský.

Za krásneho veľmi teplého slnečného počasia sme sa o 9,00h stretli siedmi členovia MKCK a jeden hosť pred obchodom Lidl v Devínskej novej Vsi.Po krátkom zvítaní a doplnení chýbajúcich tekutín sme vyrazili po cyklo chodníku cez nový most, ktorý je postavený cez rieku Moravu do Rakúska k zámku Shlosshof.

Keďže sme sa moc nechceli zdržiavať – tak len pár fotiek – pokračujeme smerom na Marchegg do dediny, kde sa nachádza kaštieľ rodu Pálffyovcov a v jeho rozsiahlom parku jedno z najväčších hniezdisk bocianov v Európe. Tempo bolo vynikajúce (8 km skoro za dve hodiny) hoci slniečko pálilo a pálilo. V Marcheggu sme sa pokúšali sami nájsť to hniezdisko, ale po menšom blúdení sa radšej opýtame domácich a na to sa podujala Anka Kučerová. Bolo to záživné, ako sa pokúšala rukami nohami znázorniť letiaceho bociana, ešte že to domáci pochopili a nasmerovali nás správnym smerom. Hniezdisko sa nachádzalo v parku za Palffyovskym kaštieľom s vyhliadkovou vežou na hniezda. Urobíme zopár fotiek, dáme orosené pivečko v reštaurácii pri kaštieli a pokračujeme smerom na Angern, kde premáva kompa do Záhorskej Vsi. Neviem, či to teplo alebo hlad hnal niektorých chalanov k vyššiemu tempu, lebo si nevšimli smerovú tabulu na kompu. Keby sme ich nevrátili, tak sa zastavia hádam až v Hohenau. Po prejdení kompou na slovenskú stranu v Záhorskej Vsi hľadáme niečo, kde sa dá najesť. Takú kapustovú polievku, na akú tam sme natrafili, som už dávno nejedol a už ani jesť nebudem. Pýtali sme si aj recept od kuchára, ale nechcel prezradiť. Asi to bolo jeho záhorácke tajomstvo.

Zo Záhorskej Vsi cyklo chodníkom pokračujeme smer Vysoká pri Morave. Tu Paľo dostal defekt. Tak sme ho odprevadili na stanicu a odtiaľ išiel domov vlakom. My sa zastavujeme ešte na jedno občerstvenie (bufet u starého bicykla), ktorý už nie je ďaleko od Devínskej, kde máme autá.

Na záver – bola to pekná akcia, ktorú si každý pochvaľoval. Počasie nám vcelku prialo. Škoda toho defektu, ale aj to patrí k cyklistike. Chcem sa týmto poďakovať všetkým, ktorí sa zúčastnili tejto nenáročnej akcie a že sa nedali odradiť tými vysokými teplotami.

Garant Vlado

Akcia Klenová 1.8.

Akcie sa zúčastnili: Nováková, Budoš, Poláček , Naď, Babišík.

Ako hosť Modrovský.

Štart v Trnave bol ako obvykle pred Relaxom o 8 hodine. Prišiel len Vlado a Milan. Do Dolného Lopašova sme zvolili najrýchlejšiu variantu. Cez Malženice, Veľké Kostoľany do Nižnej bola cesta bez väčšej premávky. Za Nižnou sme sa vybrali po družstevnej asfaltky a popri slivkovo jabloňovej aleje sme sa z juhu dostali do Dolného Lopašova. Tu na terase zavretého hostinca nás čakali až traja Juro, Anka a Marián. Po občerstvení v miestnej samoške sme smerovali severne po červenej turistickej značke. Červená značka za pár sto metrov začala strmšie stúpať popri kameňolomu až na vozovú cestu. Ďalej cesta viedla cez voňajúci borovicový les. Prechádzali sme pozdĺž starých domov v lese, ktoré niekedy slúžili ako horárne. Od Malej Klenovej začala cesta tvrdšie a tvrdšie stúpať, ale dalo sa to aj vytiahnuť na bicykli alebo peši. Pri posede pod Veľkou Klenovou sme sa rozhodli, že ešte dobijeme vrchol Veľkej Klenovej, Vlado nám dole strážil bicykle. Milan nám robil prieskumníka na vrchol, kde z tejto strany bolo veľa mnoho cestičiek. Nakoniec sme sa dostali k lavičke s prekrásnym výhľadom na Inovec, Biele Karpaty a do Malokarpatských dolín s miestami ako Pusté pole a Piešťany, ktoré sme vedeli rozpoznať.

Opäť sadáme na bicykle a čaká nás zjazd po úzkom chodníku až na miesto Dvoly, kde je pamätník SNP. Pokračujeme dolu po asfaltke až do Brezovej. Pri stanici v reštaurácii u Beláňa po objednávke nekonečne dlho čakáme na pivo a ešte dlhšie na jedlo, ale nakoniec sme s plnými žalúdkami odštartovali pozvoľným tempom do Hradišta pod Vrátnom. Z Hradišťa sme sa napojili na žltú značku. Cesta po žltej značke sa začala kľukatiť do kopca cez pasienky až na lúčne sedielka až do lesa, kde sa napojíme na žltú cyklo cestu z Jablonice. Za horárňou Suchánka nás čaká prekvapenie, nová asfaltka, ktorá vedie až na križovatku s červenou značkou. Čaká nás ešte posledné stúpanie na Pórovú haciendu. Zjazdom po nám už dosť známej ceste sme prišli na Prekážku, kde nás čakalo rozlúčenie s Ankou, Jurom a Mariánom, plánovali ísť cez Naháč do Piešťan a do Trakovíc. Nás čakalo už len osemnásť kilometrov cez Krupú, ale proti silnému vetru. Milan ponáhľal domov ešte niečo porobiť a ja s Vladom sme uzavreli akciu v Tvorsade. Musím hodnotiť túto akciu za vydarenú, i keď sa zúčastnilo málo cyklistov. Veľa cyklistov pozná zahraničné destinácie alebo lukratívne na zážitky miesta ďaleko od našich domov, ale niekedy stačí ísť sa pozrieť do svojho blízkeho okolia a spoznávať aj iné a musím povedať veľmi krásne miesta v našich Malých Karpatoch.

J. Budoš

Čičmany – Rajecká Lesná 31.7.

Mala by mať ešte prívlastok veľmi pohodová. Začínala na stanici v Košeci po veľmi rozbitej ceste,čo nepridalo na pohode.Za dedinou však už urobili cestári asfalt,že by tam mohla ísť Tour de France.No až na pár kilometrov pod Strážovom.Hneď na začiatku sa trhol Palino Herceg od peletonu-Hela Gurínová, Stano Studený – kvôli návšteve rodiny v Košeckých Rovniach.Peleton bol pohromade v Zliechove pred starou krčmou.Niektorí naši peší turisti ju veľmi dobre poznajú.A keďže v krčme sa vie všetko,chcel som si doplniť slová prostopašnej pesničky:
Bože,bože s mojím mužom,

zaviazal si gate uzlom.

A ja som sa nahnevala,

zubami som rozviazala.

Túto pesničku prosím pekne dávali v relácii Na ľudovú nôtu v Slovenskej televízii niekedy popoludní.Keďže krčma bola zavretá (zastavím sa nabudúce),pokračovalo sa v stúpaní.Tu sa musím zmieniť o prevýšení.Z Košece pod Strážov bolo treba nastúpať o 545m.To je pre penzistov pekná nakladačka.Je to však na dĺžke 24km,ale čo je na tom stúpaní úžasné,že po krátkom stupáčku sa cesta vyrovná,čo sa stále opakuje.Dlhý,úmorný stupák neexistuje.Prvé fotenie je pod Strážovom 1213m,najvyšším vrchom v pohorí.Výstup naň je úžasný najmä v jeseni a v inverznom počasí.Na záver stúpania pod Strážovom nás ofúkli dvaja telesne postihnutí cyklisti,prvý s jednou nohou,druhý s protézou.Čo si my sťažujeme s našimi chorobami.Po pohodovom vyškrabaní sa pod Strážov nás čakala sladká odmena. až na malé výnimky až do Považskej Bystrice.Prvý bol z pod Strážova do Čičmian, s výhľadom na dominantný Kľak.Keďže bol prvý,bol aj najmilší.Milé bolo aj posedenie v muškátovom penzióne Javorina Sladké a výborné boli šúľance s makom.Miestne múzeum sme vynechali-nabudúce.Z Čičmian do Fačkova nasledoval zjazd,ktorý považujem za najkrajší čo sa trmácam na bicykli po Slovensku.Krásna príroda,široká cesta, kvalitný asfalt, skoro bez premávky,čo si viac môžeme priať.

V Rajeckej Lesnej začala kultúrna časť našej trasy.Keďže v Slovenskom betleheme mali obedňajšiu prestávku,dopriali sme si ju aj my. V penzióne u Hromadov bola výborná strava za dobré ceny.Betlehem sa oplatí vidieť,je to obdivuhodná práca majstra Pekára.Stihli sme aj obdivovať peknú kalváriu na kopčeku za dedinou.

Po kultúre znova „na kone“,akože ináč už len zjazdom do Rajca.Posedeli sme,relaxovali na peknom,veľkom námestí.Keďže je ešte v Rajci veľká časová rezerva k vlaku v Považskej,doporučujem ešte navštíviť Rajecké Teplice.Dá sa v pohode stihnúť kúpanie na termálnom kúpalisku.Nabudúce.

Z Rajca k vlaku sme si dali dvojhodinovú rezervu.Na ceste nás čakal 9 percentný výšľap pri Malej Čiernej (to je pekný názov),pri tom stálom klesaní to bola príjemná zmena,skrátka malina.A nasledovalo zase príjemné klesanie.Boli sme pre časový predstih nútení predlžovať pitný režim-Horná krčma v Prečíne,staničný bufet v Považskej.

Vo vlaku nás čakalo milé prekvapenie-Jožko Michalec s dcérou.Mal pekné historické fotky z Podjavorníka.Keďže Hela a Palino sú odtiaľ tiež rodáci,bolo že to radosti.

Možno som trasu trochu prechválil,ale mám dvoch dôveryhodných svedkov,že nepreháňam.Nakoniec kto neverí,nech si ju vyskúša.Tie poznámky-nabudúce znamenajú,že by som trasu rád zopakoval,keď budú Strážovské vrchy v jesennom šate.

Zdravím.Stano.

 

Akcia Trnava – Rysy 30.7. až 2.8.

Po niekoľkých rokoch sa opäť do plánu akcií MKCK dostala nonstop jazda Trnava Rysy.

Na 38. ročníku tejto cykloturistickej nonstopjazdy bolo pri prezentácii zaregistrovaných 117 účastníkov a vo štvrtok ráno v deň jazdy na trať vyrazilo 113 účastníkov za účasti primátora Trnavy.

Na akcii sa zúčastnili Jozef Benedikovič, Kamil Lavor, Palo Vrábel ( štartoval už 17 krát ), ďalej Mirka Valovičová – ako účastníčka necyklistickej časti nonstop jazdy a v radoch usporiadateľov pracoval aj Miroslav Šuga.

29.7.2015 v stredu bola prezentácia účastníkov nonstopjazdy, kde som stretol viacerých priateľov z rôznych cykloakcií. 30.7.2015 o 04:00 hod bolo odštartované, nazval som to mokrý štart, lebo aj keď už nepršalo a počasie sa malo už len zlepšovať, cesta bola ešte mokrá, čo nebolo moc príjemné na začiatok. Z Trnavy sme sa vydali smer Hlohovec, Topoľčany, Partizánske na prvý vážnejší kopec Veľké pole, Horné Hámre. Od zastávky v Horných Hámroch sa počasie už len zlepšovalo, ideálne na cyklistiku – polooblačno teplota + 24 st. C. V Strážoch pod Zvolenom bol klasický obed cyklistov – špagety na tri spôsoby a po zastávke v Nemeckej s prejavom vďaky pri pamätníku nás čakalo stúpanie na Čertovicu. Zjazd z Čertovice bol pre mňa najkrajšia časť nostopjazdy, tak som si to poriadne užil samozrejme s tým, aby som „nezískal nejaké cestné lišaje alebo nebodaj niečo ešte horšie“. Potom nás už čakali len „ hupáčiky“ Hybe, Východná, Važec a stúpanie na Štrbské pleso. Následne sme sa zhromaždili na parkovisku v Starom Smokovci, odkiaľ sme sa spoločne v balíku pobrali do INTERCAMP – u TATRANEC, kde bol cieľ dnešnej nostopjazdy Trnava Rysy 2015. V hoteli Tatranec nás čakala teplá večera, tento krát hovädzí guláš.

Tento rok sa nonstop jazda termínovo nestretla s 59. ročníkom Medzinárodného stretnutia mládeže na Rysy (6.-9.8.2015). Ja som absolvoval len cyklistickú časť nonstop jazdy. Keďže som v posledných rokoch 3 až 4 krát do roka v Tatrách, turistiku som vynechal a na druhý deň som hneď cestoval vlakom domov.

Kamil Lavor

Akcia Český les 18.7 – 25.7.

Akcie sa za MKCK zúčastnili: P. Herceg, Ľ. Slaný, V. Oravec, J. Budoš, J. Poláček , H. Molnár, Ľ a E. Kraicoví, J. Benedikovič, Ľ.Rosa .

Ako hostia: P. Chnapko, J. Koprna, K. Ninis, Ľ. Tonka, J. Hučka, P. Košút, H. Rosová, J. Moravec, M. Poláková, E. Benedikovičová, V. a J. Slobodoví a M. Alber.

Cieľom tohoročného cyklo výletu bola oblasť Českého lesa v dedinke Rybník v rekreačnom zariadení Rybník.

Sobota 18.7.

Na dlhú trasu nášho týždenného domova v Rybníku sa vydali tri osádky áut dvomi rôznymi cestami. Kraicoví a Benedikovičoví odštartovali smerom cez Rakúsko a Nemecko do Ćeska, čiže najrýchlejšia a cesta bez panelov. Poláček s osádkou zvolili klasickú alternatívu okolo Prahy a na Plzeň, kde v Plzni ešte urobili návštevu pivovaru. Ostatní zvolili kombináciu vlak a bicykel. Prišiel aj môj priateľ Martin z Nemecka. Večer sme sa zišli všetci okrem Slobodových, ktorí majú prísť na ďalší deň. V obci práve vrcholí akcia zraz a preteky mopedistov. Večer si ešte niektorí urobili prechádzku po dedine s krátkou návštevou koncertu hudobnej skupiny Brutus.

Nedeľa 19.7.

Ráno asi o 9 hodine po nespočetnom fotení sa vydávame na našu prvú jazdu. Vybrali sme najkratšiu, ale až na konci sme zistili, že bola najťažšia. Z Rybníka smerujeme cez Nemanice do Liskovej väčšinou po asfalte a len kde tu po spevnenej ceste k blízkosti nemeckých hraníc. V Liskovej sa musíme patrične posilniť, lebo nás čaká tvrdý výstup na najvyšší vrchol Českého lesa, Čerchov. Bývalá vojenská cesta začína dosť rýchlo stúpať až k magickým prevýšeniam. Pred posledným stúpaním využijeme čakanie na peších a kochajúcich cyklistov samo zberom čučoriedok. Po poslednom stúpaní na vrchol po panelovej ceste nás čakalo občerstvenie a zatiahnutý výhľad na široké okolie. Cesta dole bola opäť po paneloch, kde dostali zabrať brzdy, čiže nič moc. Čakáme na Paľa, ktorý mal problém s brzdami. Konečne si užívame aj zjazd po asfaltke cez dedinku Vranov, neskôr prechádzame cez dedinky Pivoň a Závist do cieľa. Po očisťovacej a relaxačnej kúre zasadneme za stôl, kde nás čakajú dobé jedlá a iontové nápoje ako napr. PU-čko Pilsner Urquell alebo deštovka Gambrinus 10.

Dĺžka 51 km, prevýšenie 1180 m.

Pondelok 20.7.

Z Rybníka opäť smerujeme do kopca smerom severovýchod, na kopci sa od nás odpoja cestári, my ideme po cykloceste do Bělej nad Radbuzou. Tu obdivujeme most so sochami, podobne ako v Náměšti nad Oslavou, ale ten náš je trochu menší. V Třemešnom sa od nás odpájajú Rosoví a my pokračujeme smerom na Přimdu. Reklamný pútač s občerstvením nás zmobilizoval, že sme všetci, okrem Kraicových, nešli pozrieť krásnu dedinku Přimdu. Päť minút, ale cesty autom, čo nám cyklistom trvalo dlhšie sme konečne dorazili na rest point Starý mlyn. Do Tachova sme odštartovali po peknej, ale hlavnej ceste, až niektorý zodpovedný zabudol odbočiť na bezpečnejšiu cestu cez dedinku. Po miernom chaose sme bezpečne dorazili do Tachova. V Tachove sme urobili zrýchlenú prehliadku mesta hľadaním miesta na občerstvenie a jedlo. Pod hradbami v reštaurácii pri potoku sme nabrali nové sily. Tu sa odpojila trojka Peter, Jozef a Kornel, lebo chceli si obzrieť aj jazdiareň. My sme sa ako obvykle vybrali ako inak ako do kopca z Tachova, aby nám jedlo lepšie zapadlo. Cestou sme míňali dedinky Hoštka a Žebráky. V Svatej Kataríne sme sa občerstvili, tu niektorí nadšenci TdF zostali pozerať dojazd etapy. Pokračujeme cez Dianu, Karlovu Huť do Rybníka. Cestou stretávame označenia zaniknutých dediniek ako Mostek, lebo toto bola prísne strážená hraničná oblasť a nemecká menšina patrila za hranice. Oneskorenci išli za nami držiac sa skalopevne cyklotrasy 36, ktorá ich priviedla až na náhornú plošinu Pleš, kde ich čakalo brutálne stúpanie. Do Rybníka došli neskoro a pekne zdemolovaní.

Dĺžka 87 km, prevýšenie 1230 m.

Utorok 21.7.

Ráno smerujeme spoznávať české a nemecké pohraničie. Vybrali sme sa južne po krásnych cyklocestách až do bývalej obce Lučina alebo Grafenried. Tu nás čakali pozostatky obce, ktoré boli vo veľmi dobrom stave ako v múzeu, prechádzali sme sa po pôdoryse bývalých budov, kde žili tiež ľudia, ktorí mali smolu, že boli Nemci. Krátko neskôr sme prekročili hranice Bundesrepublik Deutschland. Občerstvenie pri bavorskom pive sme si vychutnali za prijateľnú cenu na brehu jazera Perlsee. Na najjužnejšom mieste našej trasy Waldmünchen sme začali smerovať severne a hlavne pozvoľne do kopca. Prechádzame cez krásne upravené dedinky Spielberg, Tiefenbach a Schönau. Neskôr nás čaká náročnejšie stúpanie smerom na Schwarzach, tu sa odčlenila skupina, ktorá už mala dosť kopcov a mierila priamo do Rybníka. Skalní ešte podľa plánu smerovali cez dedinku Stadlern na rozhľadňu na kopci Ebene. Cestou tam sme ešte mali malú zastávku malé fľaškové pivo, ktoré pred strmým kopcom padlo vhod. Cestou dole po krásnom adrenalínovom chodníku sme míňali krásny skalný útvar. Opäť sme sa zišli všetci doma pri pive a dobrom jedle.

Dĺžka 69 km, prevýšenie 1090 m.

Streda 22.7.

Ráno ako obvykle opäť vyrážame podľa vopred určenej trasy, i keď niektorí si volia kratšie trasy. Z Rybníka sa dá dostať skoro na všetky smery, ale len do kopca, záleží či preferujete strmší alebo mierenejší. Pred Horou Svatého Václava, čakáme a kocháme sa a potom už len dosť dlhý zjazd do Poběžovíc. Obedňajšia prestávka má byť v Horšovskom Týne, toto malé mestečko nás prekvapilo svojou nádherou, svojim námestím a zámkom. Za mestom sme opäť vyštartovali na rozhľadňu a ako ináč do kopca. Z rozhľadne bol krásny výhľad na okolie, registrovali sme vrcholy Čerchov, Veľký Zvon a šumavské najvyššie tri kopce s najvyšším vrcholom Alber alebo Javor, ktorý sme na našej akcii na Šumave navštívili. Dosť rýchlo sme prešli cez Staňkov do Holýšova, kde nás čakal obed a občerstvenie. Počasie bolo nádherné, ale teplota začala rapídne stúpať cez tridsiatku, ešte sme nevedeli, že neskôr budeme mať problém nájsť nejaké verejné občerstvenie. Po veľmi dlhých kilometroch sme predsa našli oázu v mestečku Hostouň, pomenovali sme ho tendenčne Huston. Smäd je veľký nepriateľ, niektorí cyklisti spoznali svoje hranice a objednali si naraz pre seba hneď dve pivá a vodu. Posilnení sme poľahky prišli cez mierenejšie stúpanie a nasledujúce klesanie do Rybníka.

Dĺžka 89 km, prevýšenie 1038 m.

Štvrtok 23.7.

Dnes nás čaká najdlhšia etapa. Privítalo nás chladnejšie zamračené ráno, aspoň nebudú vysoké teploty. Vydali sme sa smerom na Hostouň. Začína mrholiť, až jemné pršanie niektorých postraší, aby vytiahli pršiplášte. K idylke sa nám ešte aj cesta zhoršila svojím kamenistým povrchom. Niektorí rapídne skrátili trasu do Horšovského Týna. My skalní po občerstvení v miestnych potravinách pokračujeme smer Kladruby. Situácia sa zlepšila, cesta sa rinula po krásnych dolinách a kopcoch s prijateľným stúpaním a ešte prestalo pršať, len kde-tu nejaká kvapka. V Kladrubách sme si obzreli zvonku benediktínsky kláštor. Dlhšia zastávka bola v Stříbre. Tu sa od nás odpojili Juro a Vlado, išli do Horníckeho skanzenu. My sme sa najprv išli najesť a potom sme prešli krásnym námestím. Toto malé mestečko bolo dávnejšie známe svojimi kasárňami, ktoré vzbudzovali rešpekt pre brancov. Začíname opäť stúpať po hlavnej, ale širokej ceste smer Bor. Tiahle stúpania nám dali zabrať. V Bore sme sa veľa nezdržali, dali sme malú klasickú prestávku. Do Bělej sme prešli bez zbytočných skratiek cez dedinky Stráž a Čečín. Mali sme už toho dosť, ale našťastie z Bělej do Rybníka to akosi rýchlo prešlo.

Dĺžka 100 km, prevýšenie 1241 m.

Piatok 24.7.

Dnešná posledná etapa mala byť akože najľahšia, z hľadiska dĺžky, stúpanie malo byť okolo1000 m, neskôr zisťujeme, že aj také stúpanie na kratšej dĺžke je vcelku náročné. Stúpame do známeho kopca, niektorí rýchlejší mierne zablúdia, tu stretávame trojku našich cyklistov: Peter, Jozef a Kornel, ktorí o deň skôr opúšťajú náš základný tábor a smerujú do južných Čiech. Za Šidlákovom strácame cyklocestu, vyskúšame si peší trial po lúke až natrafíme na cestu, ktorá nás privedie do nám známych miest Pivoň a Vranov. Z Vranova dosť dlho mierne stúpame, potom nás čaká prekrásny zjazd do Klenčí pod Čerchovom. Po občerstvení pokračujeme cez Trhanov na Hrádek, kde je pomník Jana Sladkého Kozinu, známeho chodského rebela. Z vyhliadky je vidieť náš ďalší cieľ: Domažlice. Toto mestečko nás uchvátilo veľmi dlhým a hlavne krásnym námestím. Nenechali sme si ujsť ani úžasný výhľad z mestskej veže. Po dostatočne dlhom čase na nasávanie atmosféry Domažlíc, sme nabrali smer Poběžovice. Do Poběžovíc sme sa statočne vyhýbali cestám, aby sme si vychutnali skoro ideálne cyklocesty. Neskôr stúpame na Horu Svatého Václava a pred Rybníkom sa posledný krát rozdelíme. Ja a Ľubo chceme ešte skúsiť výšľap na spomínanú Pleš. Je to len 7,5 km. Po Mostek je to v pohode, ale potom to prišlo. Cesta sa stále zdvíhala vyššie a vyššie, keby to stále takto pokračovalo prišiel by som skoro ako keby na Kráľovú Hoľu, chvalabohu boli tam úseky, kde sa dalo aj vydýchať. Ľubo išiel svojím tempom, čiže už ho nebolo vidieť. Mne sa podarilo zablúdiť, namiesto doprava som šiel doľava, lebo tá cesta išla do kopca, až som sa našiel na začiatku lesa označeného ochranné pásmo Malý Zvon. Nakoniec sme sa predsa stretli na bývalej osade Pleš pri pivku. Do Rybníka sme išli už len dole.

Dĺžka 86 km, prevýšenie 1498 m.

Sobota 25.7.

A je tu opäť lúčenie. Za sebou nechávame kraj, ktorý v minulosti zažil veľa smútku. Kraj, ktorý nebol taký vyblýskaný a atraktívny pre veľký počet dovolenkárov. Je tu cítiť ťažký život vidiečanov. Tou svojou skromnosťou ma veľmi zaujal.

My ideme domov opäť cez Nemecko a Rakúsko, len na diaľnicu sa napojíme až za Linzom. Od Paasau po Linz cestujeme popri Dunaji, kde je dunajská cyklocesta. Juraj ide domov cez Čechy, cestou domov má v pláne sa zastaviť v niektorých mestách a za Pelhřimovom sa napojiť na panelovú diaľnicu do Brna a domov.

Domov sme sa vrátili všetci v poriadku a v mysliach nám zostal zase jeden krásny týždeň strávený v sedle bicykla.

J. Budoš

Akcia Starý plášť 12.7.

Akcie sa za MKCK zúčastnili: J. Budoš, J. Golier, I. Matkovčík, V. Naď, J. Benedikovič, P. Herceg, M. Babišík a S. Studený.

Ako hostia: J. Popelářová, V. Gubiová, M. a V. Miklošovičoví.

Na parkovisku pri Relaxe sa stretávame 4 cyklisti Janči Budoš, Stanko Studený, Milan Babišík a Janka P. z Brezna (najvzdialenejší účastník). Po akademickej 10 minútovke sa vydávame na trasu, cez Kamenný mlyn , Biely Kostol , Medziháj do Zvončína. Pokračujeme už po ceste na Dolné, Horné Orešany cez kopec Všivavec (názov dostal asi preto, že je krátky , ale stúpanie neprimerané nášmu veku) do Smoleníc.

Tu sa pri kostole pod kopcom Molpír, stretávame s ostatnými účastníkmi akcie. Vydávame sa na cestu , ale po 100metroch zisťujeme, že je otvorený bufet na ihrisku. Tu robíme aj prezentáciu (12 účastníkov).

Pokračujeme cez Vlčiareň, vrstevnicovou lesnou cestou pod Čelom a Veterlínom na cyklocestu, ktorá vedie z Jahodníka na Červenú Skalu. Túto cyklocestu opúšťame po cca 200 metroch doľava, a pokračujeme traverzom pod Čiernou Skalou, Polámaným k Starému Plášťu. Tu končí lesná cesta, zosadáme z bicyklov (Bene sa obetoval, zostal pri bicykloch) a pešo sa vydávame a po 10 minútach sa dostávame na hrebeň Starého Plášťa . Pri zostupe sa zastavujeme pri zlepencoch, viď. foto.

Pokračujeme cca 1,5 km naspäť a pri senníku odbočujeme doľava dolu, cez Mon Repos, Mokrú dolinu do Plaveckého Mikuláša. Dobre sme si to načasovali, šenkárka ríka: pote ňúter na pívo. Tu sa od nás odpája Vierka Gubiová, pokračuje sólo cez Plav. Peter, Bukovú, Trstín do Smoleníc.

My pokračujeme do Prieval, na tekutý obed. (čučoriedkové, svetlý ležiak, rezané). Čaká nás trojkopec na Rozbehy, máme 2 defekty (Milan, Bene), tlačíme bicykle a aj sa vezieme. Na Rozbehoch zvoníme Lubovi Oravcovi, aby nám išiel otvoriť šenk. Otvoril, a tu sa lúčime s Jurom Golierom a Stankom Studeným (idú na Jablonicu, Košariská, Brezovú smer Vrbové, PN).

My pokračujeme cez Sokolské chaty (pitná prestávka) na Bojkovskú cestu a vychádzame pred Trstínom. Pred Smolenicami sa lúčime s Milošom a Veronikou , Palinom H. a pokračujeme smer Trnava, cez H. Orešany, Suchú n /Parnou, Zvončín. Krátka prestávka (defekt Milan) , pokračujeme do Trnavy, tu sa od nás odpája Janka P. Ideme ešte vyhodnotiť akciu k Seslerovi (posledná pitná prestávka Milan, Vlado, Janči ).

To je úplný záver, počasie vyšlo, pitné prestávky dodržané, akcia bez zranení.

Milan Babišík

Akcia Neziderské jazero 5.7.

Tropický deň v raji 5.júl.2015, Neusiedler See

Okrem toho, že 5. júl je sviatkom svätého Cyrila a Metoda, v roku 2015 pripadá na nedeľu (žiadne pracovné voľno) a je termínom ďalšej cyklistickej akcie MKCK. Naše kolesá smerujú do blízkeho zahraničia chceme prejsť väčšiu časť cesty okolo Neziderského jazera.

Stretnutie cyklistiky chtivých členov a priateľov nášho klubu je naplánované na 9:30 na parkovisku pri pláži v Neusiedl am See. A skutočne, v priebehu niekoľkých minút tu parkuje niekoľko áut s ŠPZ-kami TT, PN, HC a BA, z ktorých vystupuje a víta sa 19 cyklistov. Dnes bude pri jazere prevažovať žltomodrá farba.

Podpisujeme prezenčku, urobíme povinné foto do pamätníčka a vyrážame. Prvá časť dnešnej cyklotrasy je smerovaná po západnej strane jazera, kde sa pohybujeme po cykloceste B12 v podhorí Leithagebirge (Litavské hory) nad obcami Jois, Winden am See, Breitenbrunn, Purbach a Donnerskirchen. Cyklocesta vedie po poľnohospodárskych asfaltových cestách, je lemovaná čerešňami (odtiaľ má názov Kirschblütenradweg), vždy nás zavedie dole do dediny, aby sme sa potom opäť nastúpali hore do vinohradov. Ale vôbec to nevadí, stúpania sú miene, teplota zrána ešte tiež a odmenou za tú trošku námahy je nám výhľad na jazero. Ako pomaly pribúdajú kilometre, začína rásť aj teplota a preto s radosťou privítame otvorený hajloch Vino Schank v obci Breitenbrunn. Objednáme si teda decko vínka a chvíľu posedíme.

No sme len na začiatku, nemôžeme sa príliš motať a tak opäť nasadáme na naše kone a v stále väčšej teplote sa posúvame ďalej. Za obcou Donnerskirchen opúšťame kopčeky a cyklocestu B12 a na zvyšok dňa sa posúvame bližšie k brehu jazera na cyklocestu B10. Tu na chvíľu strácame Braňa, ktorý má žalúdočné problémy (rada pre ďalšie pokolenia cykloturistov antibiotiká sa nezapíjajú vínom) a miestami už v brutálnej horúčave sa presúvame spoločne cez polia do Oggau. Tu si musíme dať dlhšiu pauzu, doplniť tekutiny (bier alkohol aj alkoholfrei, mineralwasser, cafe) a posilniť sa.

Zastávka pomáha – Braňo sa dá dokopy a pokračuje ďalej s nami. Obídeme Rust (mesto bocianov, zapísané v zozname UNESCO), počkáme chvíľočku na obidvoch Vladov (jediný defekt dnešného dňa) a už sme v mestečku Mörbisch. Je strašné horko a tak opäť sadáme do kaviarničky, doplníme tekutiny a prvýkrát sa dostávame na breh jazera. Teda keby sa ma pýtali, tak nič moc je vidieť len šachorinu a smrdí to tu ako na Sĺňave dobre, že sme išli vrchom cez vinice. Ale do prístavu to nie je ďaleko, vydržíme.

Do Illmitzu sa plánujeme preplaviť loďou cez Maďarsko by sme zbytočne naberali kilometre, cesta tam vraj je podobná tejto do prístavu nie je čo riešiť – 7€/osobu a za chvíľu sme na západnom brehu. V pokladni nás pani prekvapí loď odchádza za 2 minúty a keďže je nás 19, sama ponúka cenu 6€/osobu. Berieme. Prekvapí aj lodník nechce vidieť žiadny lístok, naloží všetky bicykle a ideme. Na lodi sa rozdelíme na 2 skupinky tá rozumnejšia sa schová na spodnej palube a my blbci sa vypekáme na hornej na slniečku – mali sme ho zatiaľ málo (teplomer na slnku ukazuje 55°C, asi sa pokazil). Ale aspoň sa pozeráme na jazero z väčšej výšky. Plavba netrvá dlho, no napriek tomu to je veľmi príjemné spestrenie dnešnej cyklistiky. Sedíme, pozeráme ako sa loď pomaly posúva cez pás rákosia a na voľnej ploche jazera obdivujeme ľudí, ktorí sa kúpu popri zakotvených lodiach. Dá sa to bez väčšieho rizika maximálna hĺbka vody je 2 metre.

Za asi 20 minút pristávame v prístave Illmitz odtiaľto to máme do cieľa už len asi 1/3 cesty. V mestečku sa osviežime chladivou vodou St.-Bartholomäus-Quelle (minerálny prameň v centre pri kostole) a ďalej pokračujeme po východnom brehu jazera cez národný park Neusiedler See Seewinkel (významné hniezdisko vtákov) smer Podersdorf. Zastavíme sa pri vysokej vyhliadkovej veži (pekný rozhľad), oddýchneme si trochu od tepla a pokračujeme do obce Podersdorf. Tu sa ideme pozrieť a odfotiť k majáku, dáme si poslednú prestávku na občerstvenie (niekto zmrzlinu, niekto bier) a už nás čaká len posledný úsek cesty do Neusiedlu, ktorý nie je ako jediný dnes asfaltový, ale napriek tomu je dobre zjazdný.

Približne o 18:30 prichádzame konečne k autám. Musíme ich najskôr odvetrať do vnútra sa kvôli horúčave nedá vstúpiť. A tak zatiaľ nakladáme bicykle a lúčime sa. Ďalšia pekná akcia je za nami. Za vydarenú akciu ďakujem všetkým účastníkom:
Danka Fáziková, Dalibor Ješko, Vlado Putera, Juro Poláček, Peťo Julíny, Braňo Polocík, Marek Nižňanský, Janči Budoš, Hela Gurínová, Ľubo Kraic, Milka Kraicová, Dodo Benedikovič, Emília Benedikovičová, Maroš Modrovský, Vlado Oravec, Ivan Jaslovský, Janka Jaslovská, Martin Golier a zapisovateľ / garant Juro Golier

Pár nesúvislých myšlienok pod čiarou

Do Rakúska ideme cez Jarovce Kitsee. Dnes úplne civilná cesta medzi dvoma dedinkami, ak by medzi nimi nebola tabuľa Republik Österreich / Slovenská republika, človek nič nezbadá. Ale my trochu starší si ešte pamätáme, ako prísne strážené boli tieto polia. Dnes to berieme ako úplnú samozrejmosť.

Prvý výrazný rozdiel je vidieť kúsok za hranicami. Dedinky sú akési vyumývané, upravené, v nedeľu doobeda ospalé. A pritom sú to tiež len domy, predzáhradky, pred domami autá (aj Škodovky).

Druhý rozdiel parkoviská nákupných centier na okraji obcí sú na rozdiel od našich úplne prázdne. Je nedeľa, obchody sú zavreté. Čo tí Rakušáci zvyknú v nedeľu robiť?

Rozdiel tretí autá parkujeme na parkovisku v Neusiedli a nikto od nás nechce platiť. Podľa akého modelu funguje ten ich cestovný ruch? Ešte že sa tam chystajú preniknúť naši odborníci a naučia ich podnikať v cestovnom ruchu (aj keď zatiaľ len v zimných strediskách).

U mňa sú tieto pocity možno výraznejšie ako u ostatných účastníkov dnešného zájazdu, do zahraničia chodím veľmi málo a preto sa čudujem. Ešte som si nezvykol.

Pri jazere som na rozdiel od väčšiny účastníkov prvý raz, nepoznám to tu a vychutnávam si všetko aj keď veci si úplne uvedomím až o 1-2 dni doma.

Aj tie vinohrady sú akési upravené, ostrihané, okopané, pri nich ruže, stromy a lavičky láka to posadiť sa, pozerať a oddychovať. Prečo sa naháňať, času je dosť (ale náš dnešný plán musíme stihnúť).

Vinohrady u nás by sme takéto miesta použili ako lukratívne stavebné pozemky nie je fajn mať takýto výhľad priamo z obývačky? Ale víno v Breitenbrunne chutilo skvele.

Dnes sme vynechali veľa vecí (napríklad bociany v Ruste, peknú vináreň medzi Illmitzom a Podersdorfom), ale v tak veľkej skupine sa to inak ani nedá. No každý sa sem môže ešte vrátiť a dobehnúť vynechané. Momentka na východnej strane jazera – močaristý breh, kŕdle vtákov a pri nich skupinka pasúcich sa koní.

Juro Golier